Obdobie novoveku

Vypracoval Ivan Mrva

Kopírovanie len so súhlasom autora

1526-1711
Periodizácia:
Rok 1526 je predelom v dejinách Slovenska a
Uhorska. 29. Augusta 1526, teda deń Moháčskej
bitky, znamená koniec stredoveku a začiatok
novoveku, ktorý trvá až do roku 1848. Novovek
delíme na dve etapy, na ranný a vrcholný. Ranný
novovek končí satmársky mier v roku 1711 a
vrcholný revolúcia v roku 1848, ktorá znamená aj
koniec feudálneho systému.
Ranný novovek delíme ešte na dva časové úseky.
Prvý je ohraničený rokmi 1526- 1608. Druhý trvá od
roku 1608, teda od nástupu Mateja II. Na uhorský
trón, do mieru satmárskeho roku 1711. Vrcholný
novovek je možné rozdeliť na dve periódy. Prvá je v
rokoch 1711-1780 a druhá do roku 1848. Obdobie v
rokoch 1780 – 1848 je označované aj ako doba
národného obrodenia.
Predmet a obsah slovenských novovekých dejín.
Slovenské dejiny v tomto období sú súčasťou
dejín Uhorska a celého habsburského súštátia a
preto je potrebné skúmať a aj osvojiť si ich v týchto
základných rovinách.
Krátko po roku 1526 Uhorsko stráca samostatnosť a
stáva sa časťou habsburského súštátia, čo malo na
ďalší politický, spoločenský a kultúrny vývoj
rozhodujúci vplyv. V strednej Európe sa postupne
vytvára nový štátny útvar – Habsburská monarchia a
Uhorsko je len jej autonómnou časťou. Politické
dejiny strednej Európy tak nadobúdajú jednotný
ráz. Ich určujúcim faktorom sa stáva dynastický
vývin Habsburského rodu, jeho politické záujmy a
ciele. Sily určujúce politický a spoločenský vývoj
sú za hranicami krajiny a Uhorsko degraduje na
jednu z častí pestrého konglomerátu patriaceho do
panstva rakúskych Habsburgovcov.
Uhorsko po strate dvoch tretín územia sa stáva
súčasťou habsburského súštátia, čo malo pre ďalší
politický, spoločenský a kultúrny vývoj rozhodujúci
vplyv.

Prehľad historických prác a
kronikárskych diel k dejinám
16. storočia:
V historiografii dominujú
predovšetkým súčasné dejiny.
Autori najvýznamnejších
prác sa snažili zachytiť
udalosti obdobia, ktorého
sami boli svedkami, nanajvýš
doby

predchádzajúcej

generácie. Z toho dôvodu je
väčšina diel vo svojich
hodnoteniach často tendenčná
a závislá na náboženskej a
politickej orientácii autora.
Na

dielach

domácej

proveniencie sú badateľné
plyvy

talianskej

humanistickej

spisby

sprostredkovanej
predovšetkým
monumentálnym

dielom

hisorika talianskeho pôvodu
na dvore Mateja I. a
Vladislava II. Antonia
Bonfiniho (1427-1503) Rerum
Hungaricarum decades IV. et
dimidia. Bonfini podal výklad
uhorských

dejín

od

najstarších čias do roku 1458
v 28 knihách, no na obdobie
posledných 38 rokov ďalších
27.
Najvýnamnejším dejepiscom
16. storočia je Mikuláš
Ištvánfi ( 1538-1615), autor
rozisahlych dejín Uhorska
zachytávajúcich

obdobie

1490-1605:

De rebus

Hungaricis libri XXXIV. Prvú
časť práce napísal na základe
starších diel a zozbieraných
prameňov, v druhej použil aj
vlastné pozorovania a zážitky.
Ako kráľovský radca a
námestník palatína bol
svedkom mnohých politických
udalostí i diplomatických
vyjednávaní. Prvá časť diela
(kniha 1.-16) zachytáva
udalosti v rokoch 1490-1550.
Druhá časť (kniha 17.-34) líči
obdobie v rokoch 1550-1605.
Ťažiskom sú politické dejiny,
najmä opisy bojov s Turkami.
Istvánfy bol politickým
stúpencom Habsburgovcov a
horlivým katolíkom, čo
rezonuje aj z jeho diela.
Benátsky historik Jan Michal
Brutus (1517-1592) prišiel na

Pritom si však Uhorsko zachováva isté autonómne
postavenie a svoje špecifiká. Spoločensko –
politický vývin Uhorska ako aj jeho ďalších čiastok
– Sedmohradska a Chorvátska majú vplyv na dejinný
vývoj v tomto priestore a teda aj na Slovensko. Z
tohto dôvodu sú všetky tieto zložky súčasťou
slovenských dejín. Zjednodušene je možné hovoriť,
že politickými dejinami Slovenska v tomto období
sú dejiny Habsburskej dynastie a dejiny
Uhorska. Popri tom treba mať na zreteli aj niekoré
ďalšie vplyvy. V obodobí ranného novoveku je to
predovšetkým Osmanská ríša, ktorá v istých
časových úsekoch zasahovala na slovenské uzemie a
spolu s ňou aj Sedmohradsko.
Slovensko ako čiastka Habsburskej ríše bolo
vťahované do mocenských konfliktov habsburskej
dynastie v ostatných častiach Európy. Zároveň
však na jeho území postupne silneli hospodárske,
spoločenské a kultúrne vplyvy vyspelejšieho
západoeurópskeho prostredia.
Predmetom vlastných, akýchsi vnútorných
slovenských dejín, je vývoj slovenského etnika,
jazyka a literatúry. Takýto viacrozmerný
charakter slovenskej histórie v období novoveku sa
do istej miery mení v poslednom období, v dobe
národného obrodenia. Od roku 1780 sa postupne
začínajú formovať spočiatku ešte nejasné obrysy
slovenskej politiky. V závere tejto etapy majú už
zreteľnejšiu podobu.

Hlavným obsahom

slovenských politických dejín sa stáva obrana
proti silnejúcej nacionálnej expanzii Maďarov a
zápas o národné práva.
Slovenské dejiny v tomto období sú paralelnou
súčasťou dejín Uhorska a celého habsburského
súštátia a dejiny Uhorska i ríše Habsburgovcov sú
rovnako aj súčasťou slovenských dejín.
Charakter slovenských dejín ranného novoveku.
185 rokov deliacich Moháč a Satmársky mier boli
obdobím krízy uhorského štátu, ktorá prepukla už za
panovania Jagelovcov. Smrťou bezdetného kráľa
Ľudovíta II. Jagelovského v bitke pri Moháči sa
vytvorila nová dynastická a tým aj politická situácia
v krajine. O uhorský trón sa rozhorel zápas medzi
Habsburgovcami a národným kráľom Jánom
Zápoľským. Občianska vojna bola príčinou tureckej
invázie a rozpadu krajiny na tri časti. Slovensko sa
ešte v prvej polovici 16. storočia stalo jadrom

základe pozvania kniežaťa
štefana Báthoryho roku 1574
do Sedmohradska. Z jeho
poverenia napísal uhorské
dejiny rokov 1490–1552:
Rerum Hungaricarum libri
XX. Knihy 15-20 sa však
nezachovali. Práca vznikla z
popudu

sedmohradského

kniežaťa a tak miestami
upadá do protihabsburskej
tendenčnosti.

Po

Moháčskej

bitke

zaznamenal rozkvet najmä
memoárová literatúra. O
niektoré diela javila záujem aj
európska verejnosť, lebo
niektoré udalosti z územia
Uhorska sa jej bezprostredne
dotýkali.
Jedným z týchto autorov je
Štefan Brodarič (okolo 1470-
1539). Ako absolvent
univezity v Padove vystriedal
viacero cirkevných funkcií a a
ako tajomník varadínskeho
biskupa sa osobne zúčastnil
bitky pri Moháči.
Jeho dielo De conflictu
Hungarorum cum turcis ad
Mohatz verissima descriptio
je najpodrobnejším opisom
bitky, ale aj udalostí, ktoré
jej predchádzali. Už roku
1527 vyšlo tlačou v Krakove.

Janičiari:
Sú v celom turecom panstve vo
veľkej vážnosti, lebo sú
dvoranmi u tureckého sultána a
tvoria pešie vojsko, ktorého
obvykle býva 12 tisíc mužov.
Sú takmer vo všetkých
končinách Osmanskej ríše
usadení v pevnostiach a
hradoch aby ju chránili pred
nepriateľom, ale aby chránili aj
kresťanov a židov proti
bezpráviu obecného ľudu.
Nenájde sa ani veľká dedina,
mestečko či ľudnetejšie mesto,
kde by niekoľko janičiaov
nebývalo, ktorí kresťanov a
židov i iných ľudí
potrebujúcich pomoci pred

okypteného kráľovského Uhorska ovládaného
Habsburgovcami a zároveň súčasťou súštátia
rakúskej vetvy tohto rodu, kam spočiatku patrili
alpské krajiny, České kráľovstvo a neskôr aj iné
štátne útvary na území Rímsko-nemeckej ríše,
Nizozemska a na Apeninskom poloostrove.
Slovensko ako čiastka habsburskej ríše bolo
vťahované do európskej politiky a pripútané k
európskemu západu. Pritom sa ale Slovensko
ocitlo na periférii kresťanskej Európy, lebo
priamo hraničilo s Osmanskou ríšou. Jej moc v
niektorých obdobiach zasahovala hlboko na jeho
územie, čo malo negatívne dôsledky. Z nového
mocensko – politického

usporiadania

stredoeurópskeho priestoru spôsobeného tureckou
inváziou do stredného Podunajska a vytvorením
samostatného Sedmohradska ťažila uhorská šľachta
v zápase s habsburským absolutizmom.
Ďalším významným faktorom nepokojnej doby 16. a
17. storočia bolo reformačné a následné
rekatolizačné hnutie. V 16. storočí sa reformácia
rôznych smerov bez väčších prekážok rozšírila na
celom území Uhorska kontrolovanom
Habsburgovcami a v Sedmohradsku. Na Slovensku
sa udomácnilo predovšetkým umiernené augsburské
vyznanie, i keď sa tu stretávame aj s radikálnejším
reformačnými smermi a sektami. Pomerne pokojné
spolužitie katolíckej cirkvi a umiernených
protestantských náboženských smerov vystriedal na
sklonku 16. storočia náboženský zápas. Od
začiatku 17. storočia silnie protireformačné úsilie
domácej hierarchie za pomoci jezuitského rádu a
podpory dvora, čo narážalo na odpor protestantskej
šľachty, meštianstva a aj ľudových vrstiev.
Zakonzervované spoločenské pomery v Uhorsku
boli zdrojom neustáleho napätia medzi šľachtou
lipnúcou na autonómií a svojich privilégiách a
centralizačnými snahami Habsburgovcov a
viedenského dvora. Stavovské výsady sa stali
hlavnou prekážkou rozvoja štátnej moci,
efektívnej protitureckej obrany a lepších
hospodárskych a spoločenských pomerov. Úsilie
Viedne o pružnejšiu administratívu krajiny a snaha
presadzovať potrebné opatrenia bez ohľadu na
stavovskú ústavu vyvolávali nespokojnosť u
niekoľkých generácií uhorskej šľachty v 16. a celom
17. storočí.
Heslá o náboženskej a krajinskej slobode s obľubou

rozpustilosťou nešľachetnej
chasy chránia a opatrujú. Odev
majú dlhý až po členky zo
súkna a nie z hodvábu.
Sú to z väčšej časti deti
kresťanov, ktorí obývajú
územie Osmanskej ríše. Každé
tri roky ichnniekoľko sto
povyberajú

osem až

desaťročných a privedú do
Konštantínopolu. Tu ich prezrú
lekári a podľa ich fyziognómie
určia na čo sa budú hodiť.
Najschopnejších berú hneď do
služieb k sultánovi, pašom,
alebo iným hodnostárom.
Ostatných, menej bystrých
dávajú do Anatólie či do Ázie
za jeden dukát, komukoľvek,
kto by chcel. Tam sú potom do
18 až dvadsiateho roku svojho
veku vo veľkej núdzi, biede, v
zime, horúčosti, hladu a nahote
sú vystavení, učia sa tureckej
reči a náboženstvu. Takmer za
nič si ich nevážia, ibaže ten, kto
takého prijme, je povinný v
uvedenom veku ho Porte späť
poslať. Keby zomrel, sudcovi
(kádimu) a richtárovi, ktorí
takých chlapcov v celom kraji
majú poznačených, musí to
nahlásiť, aby ho z registra
vymazal. A keď potom už
dovŕšili 18-20 rokov, všetci
horkom a slnkom osmahlí a na
všetko zvyknutí ich privádzajú
zo všetkých strán do
Konštantínopolu. Tu ich
zapisujú za jančoratov a
mladých janičiarov a dávajú
starým janičiarom do výchovy,
aby sa učili strieľať, narábať
šabľou, hádzať dardy, skákať
cez priekopy, liezť na múry a
všetko čo im starší rozkážu
musia vyplniť- variť im jedlo,
rúbať drevo a čokoľvek je
potrebné, urobiť až dokiaľ nie
je vojna. Keď tiahnu so staršími
janičiarmi do vojny hoci aj oni
sú v registri janičiarskom
zapísaní, musia im slúžiť.
Stavajú im stany, opatrujú ťavy
a osly, ktoré vozia ich zásoby.
Keď príde k bitke alebo počas
útoku, vtedy musia byť v čele a
každý sa snaží dokázať svoju
statočnosť. Až keď z týchto
mládencov niektorý hrdinsky sa
správa, býva prijatý medzi
starých janičiarov a potom im
mladší tak ako aj oni predtým,
slúžia a musia ich poslúchať.
Pŕíhody Václava Vratislava z
Mitrovic(1599)

používané odbojnou šľachtou a aj sedmohradskými
kniežatami nezostali bez účinku na všetky
spoločenské vrstvy. Slovensko sa stalo územím, kde
prebiehal stály zápas medzi Osmanskou ríšou a
Habsburgovcami a kde smerujú ťaženia
sedmohradských kniežat a kde zároveň dochádza k
protihabsburským povstaniam šľachty. Boj o
uhorskú korunu , turecké vojny a lúpežné nájazdy,
náboženské búrky, odboj uhorskej šľachty a jej
úspechy pri hájení svojho privilegovaného
postavenia boli hlavnými udalosťami tejto rušnej
doby. Ich prispením však krajina hospodársky a
spoločensky stagnovala a tento výrazný deficit za
ostatnými časťami Habsburskej monarchie nebolo
možné dohnať ani v pokojneších časoch 18. storoči.
Viedeň sa vzdala svojho úsilia odstrániť s duchom
doby sa rozchádzajúce šľachtické privilégiá a preto
začala klásť umelé prekážky hospodárskemu
rozvoju Uhorska.
Turecké nebezpečenstvo.
V období panovania Vladislava II. Jagelovského i
jeho syna Ľudovíta II. zaznamenala Osmanská ríša
veľký mocenský vzostup. Najmä za kratkej vlády
energického sultána Selima I. (1512 -1520) došlo k
upevneniu centrálnej moci a k ďalšej územnej
expanzii.

Osmani sa vysporiadali s

nebezpečenstvom hroziacim z Perzie a v roku 1517
rozvrátili ríšu Mamelukov. Egypt, Sýria a veľké
časti severoafrického pobrežia sa stali súčasťou
osmanského panstva. Rozlohou vyše 1,500 000
km2 i počtom obyvateľov (asi 18 miliónov)
Osmanská ríša päťnásobne prevyšovala Uhorské
kráľovstvo. Od čias Mateja Korvína chránila južné
hranice Uhorska

sústava opevnení.

V

severozápadnej Bosne boli hlavnými článkami
obrany Jajce a Srebrenica. Najdôležitejšia
protiturecká línia prebiehala na riekach Dunaj a
Dráva s kľúčovými pevnosťami Belehrad a Šabac,
ktoré chránili prístup do južného Uhorska. Zníženie
kráľovských príjmov na jednu pätinu oporti dobe
Mateja Korvína oslabilo obranyschopnosť Uhorska.
Hrady a pevnosti chátrali, posádky demoralizovalo
nepravidelné vyplácanie žoldu a citeľný bol
nedostatok výzbroje a potravín. Z času na čas pápež i
rímsko-nemecký cisár finančne prispeli na zlepšenie
protitureckej obrany, ale to nestačilo. Zachovanie
funkčnosti opevnení, zvýšenie početného stavu a
bojaschopnosti uhorských posádok bolo v záujme

Opis bitky pri Moháči od
Štefana Brodariča (asi 1470-
1539). Cirkevný hodnostár
chorvátskeho

pôvodu

študoval na univerzite v
Padove. Ako tajomník
veľkovaradínskeho biskupa
sa jej osobne zúčastnil . Jeho
latinský opis bitke vyšiel v
Krakove na jar 1527.

Celé Uhorské vojsko bolo
rozdelené do dvoch častí na
predný a zadný šík . V prednom
zaujal pravé kídlo Ján Tahi,
ľavé by patrilo vojvodovi
Sedmohradskému, ak by bol tu
prítomný, a tak pripadlo Petrovi
Perénimu. V prednom šíku boli
z poprednejších mužov Anton
Paloči, František Humenský,
Gabriel Peréni, Ondrej Cibak,
Ondrej Bátori a aj viacerí iní.
Delá boli rozmiestnené hneď za
týmto šíkom. Druhý šík, teda
ten , čo ho nazývame pevný, v
ktorom bol aj kráľ, pozostával
poväčšine z jazdcov a mal na
krídlach iba málo pešiakov.
Medzi oboma šíkmi bola
vzdialenosť asi na hodenie
kameňom. V tomto šíku, pred
samotným kráľom boli ešte tri
rady bojovníkov, ktoré z väčšej
časti pozostávali z barónov a
dvoranov. Ich veliteľom bol
Mikuláš Tarcaj, odvážny muž
osobitne oddaný kráľovi. V
blízkosti kráľa boli aj
nádvorníci, Peter Korlátsky a
Poliak Ondrej Trepka a tiež
Štefan Šlik s Čechmi a
Moravanmi, tí stáli pred
kráľom. Po ich troch radoch
nasledoval kráľovský rad v jeho
strede bol sám kráľ.

Po kráľovej pravici boli
cirkevní hodnostári ostrihomský
(arcibiskup) a záhrebský
(biskup), lebo Jágerský bol po
ceste sem ešte z Baty poslaný
do Budína. Ďalej boli
Varadínsky,

Sriemsky,

Pätikostolský biskup. Dvaja
spomedzi prelátov, totiž Rábsky
a Varadínsky boli postavení na
ľavú stranu. Potom bol kancelár
Nitrianskeho

biskupstva,

Bosniansky,
Stoličnobelehradský prepošt a
za nimi sekretári a kráľovskí
komorníci. Na ľavej strane
kráľa bolo vyznačené miesto
pre palatína, ktorý trpel

rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. a aj jeho
nástupcu Karola V. keďže turecké vpády
ohrozovali od konca 15. storočia dedičné
Habsburské krajiny, najmä Kranjsko a Korutánsko.
V roku 1520 sa stal tureckým sultánom Selimov
najstarší syn Sulejman I . (1520-1566). Napriek
tomu, že mal iba 26 rokov, nadobudol dostatočné
vladárske skúsenosti ako sultánov zástupca. Po jeho
nástupe na trón sa situácia na uhorsko- osmanskej
hranici zdramatizovala. V lete roku 1521 Osmani
obľahli Belehrad a Šabac. Katastrofálna finančná
situácia kráľa a ľahostajnosť väčšiny uhorskej
šľachty sa ukázali v plnej nahote. V Budíne sa
údajne nenašlo ani 50 zlatých potrebných na dopravu
vojenského materiálu na juh krajiny.
Strata Belehradu a Šabaca trocha prebrala krajinu z
letargie. Na sneme v roku 1522 boli odhlasované
mimoriadne dane aj od nižšej šľachty a zrušilo sa clo
na dovoz zbraní a potravín. Ale ani mimoriadne
dávky nenaplnili kráľovskú pokladnicu. Z
predpísanej sumy sa vybrala iba jedna desatina. Kráľ
a najvyšší hodnostári vkladali veľké nádeje do
zahraničnej pomoci. Od švagra, rímsko-nemeckého
cisára a španielského kráľa Karola V. sa
Ľudovítovi II. dostalo ubezpečenia o vojenskej
podpore, ale konflikt s francúzskym kráľom
Františkom I. mu zväzoval ruky. Strýc uhorského
kráľa, poľský panovník Zigmund I., bol
zaneprázdnený vojnou s rádom nemeckých rytierov.
Stupňujúce sa napätie v ríši v dôsledku reformácie
malo byť pre Uhorsko signálom, že v budúcom
zápase s Osmanmi sa musí spoliehať predovšetkým
na vlastné sily. Iba pápež Klement VII., v dobe keď
bol ešte kardinálom poctený titulom " ochranca
Uhorska, " prejavoval vážny záujem o obranu
ohrozenej krajiny. Pozornosť sultána Sulejmana I.
sa však v roku 1522 sústredila na ostrov Rodos,
ovládaný do tej doby johanitmi. Výprava proti
Ľudovítovi II. sa nekonala V Uhorsku pominul
strach z osmanskej invázie a krajina opäť upadla do
sporov a šarvátok medzi šľachtickými skupinami.
Turecký nápor prišiel až o 4 roky.
Moháčska porážka.
V máji 1526 sa turecké vojsko, ktorého počet
prevyšoval 70 - tisíc mužov, zhromaždilo pri
hlavnom meste a vydalo sa na pochod do Uhorska.
Ale ani v čase najvyššieho ohrozenia nebolo v
krajine dostatok vôle k obrane. Pod kráľovské

chorobou nôh, takže sova vládal
vysadnúť na koňa, ale i napriek
tomu ho bolo vidieť raz v
prednom a potom hneď v
zadnom šíku. Keďže palatínovo
miesto po kráľovej ľavici bolo
uprázdnené, stáli tu niekoľkí
baróni a dvaja z tých, čo im
hovoríme biskupi. Za kráľom
stáli Cetric, Majlát a Horvát,
kráľovský stajník.

Turci ale až do poludnia
pokojne zotrvali vo svojom
tábore. Potom sultán vyslal
jazdecký oddiel, aby obkľúčil
Uhrov a hneď začal s prípravou
na všeobecný útok. Kráľ
Ľudovít zvolal všetkých k boju
a nasadil si pancier.

Medzitým obe nepriateľské
vojská roziathnuté do šírky,
vytvorili bojový šík v podobe
dorastajúceho mesiaca a blížili
sa rýchlym krokom navzájom k
sebe. Keď už boli dostatočne
blízko nasledovala za hlasitého
kriku oboch strán zrážka
predných radov a do toho začala
streľba z kanónov, ale bez toho,
že by spôsobila vážnejšie
škody. Bojovalo sa s vypätím
všetkých síl dlhšie ako jednu
hodinu. Naše vojsko sa bilo
prudšie a s väčším nasadením a
to napriek menšiemu počtu,
takže padlo oveľa viac
nepriateľov ako našich.
Sultánová jazdecká stráž, ktorá
zahájila boj, bola donútená k
úteku. V zmätku narazila na
oddiely janičiarov, ktoré boli
ponechané v rezerve a tak
mnohí z nich boli zrazení a
ušliapaní kopytami koní, lebo
naši s veľkou odvahou zo
všetkých síl ustupujúcu jazdu
prenasledovali. Keď Ondrej
Bátori spozoroval útek
nepriateľa, tryskom cválal späť
ku kráľovi a hlásil mu, že
nepriateľ uteká, víťazstvo je
naše a žiadal, aby druhý šík
podporil

tých,

ktorí

prenasledujú nepriateľa. Kráľ
povzbudený týmito slovami
vyrazil so svojim šíkom vpred
na pomoc svojim vojskám. Prvá
turecká línia i janičiari boli už
zo svojich postavení vytlačení a
bojovalo sa neďaleko od miesta,
kde stál sultán Soliman.
Príchodom kráľa bol boj čoraz
krvavejší. Už aj niekoľkí telesní
strážcovia sultána boli
rozsekaní, keď tu niektorí z

zástavy sa zišlo sotva 30 tisíc vojakov. 29. augusta
1526 na poliach neďaleko juhomaďarského mesta
Moháč sa odohrala krvavá bitka, ktorá rozhodla o
osude krajiny. Uhorská armáda po dvojhodinovom
boji podľahla trikrát silnejšiemu nepriateľovi. Na
úteku z bojiska za záhadných okolností zahynul vo
vlnách rozvodnenej riečky aj uhorský panovník.
Okrem kráľa pri Moháči padlo vyše 20 tisíc
uhorských bojovníkov, medzi nimi aj 7 biskupov
a 500 šľachticov. Sedmohradský vojvoda Ján
Zápoľský sa boju s Turkami úmyselne vyhol.
Pätnásťtisícové sedmohradské vojsko táborilo
nečinne neďaleko Segedína. Zápoľský vôbec
nereagoval na rozkazy panovníka pripojiť sa k
jadru uhorskej armády. Počítal už s tureckým
víťzstvom. Jeho úmyslom bolo získať uhorskú
korunu a ak bude treba aj s podporou sultána, s
ktorým už istú dobu udržiaval tajné styky.
Už 30. augusta 1526 sa v hlavnom meste rozšírila
zvesť o moháčskej katastrofe. Kráľovná Mária v
doprovode taverníka Alexeja Turzu, pápežského
nuncia Antonia Burgiu, bratislavského župana
Jána Bornemisu a niekoľkých ďalších ušla do
Bratislavy. Vzala si so sebou aj časť kráľovského
pokladu. Z politického hľadiska v nastávajúcej dobe
mimoriadne dôležité korunovačné klenoty zostali na
Vyšehrade.
Mária sa v Bratislave cítila bezpečnejšie pred
Turkami. V meste, kde vládli tradičné sympatie voči
Habsburgovcom a ktoré ležalo v tesnom susedstve
Rakúskych krajín, mala väčšie šance udržať si vplyv
na ďalší vývin udalostí v Uhorsku a splniť svoj cieľ-
zabezpečiť korunu svojmu bratovi.
Po moháčskej bitke nechal turecký sultán popraviť
3000 zajatcov a jadro tureckej armády sa vydalo na
pochod k Budínu. Cestou plienilo územie na pravom
brehu Dunaja. Niektoré turecké oddiely prenikli až k
Gyoru a z dedín a mestečiek odvliekli množstvo
obyvateľov do otroctva. Sultán Sulejman I. vkročil
12. septembra 1526 do opusteného Budína. Jeho
cieľom nebolo obsadiť krajinu a tak sa po vyplienení
mesta turecká armáda vydala na sklonku septembra
na spiatočný pochod.
Iba niekoľko dní po bitke pri Moháči kolovali po
krajine chýry, že spišský župan a sedmohradský
vojvoda Ján Zápoľský sa usiluje získať uhorskú
korunu. Zápoľský patril už za panovania Vladislava
II. k najbohatším a najvplyvnejším uhorským

našich, ktorým sa podarilo
vykĺznuť z nášho tábora hlásili,
že tábor bol dobytý a všetci
jeho obrancovia boli až do
posledného muža pobití.
Táborové stany a všetka
batožina sa stali korisťou
nepriateľa. Táto správa, ale aj
streľba z tureckých kanónov
spôsobili, že pravé krídlo nášho
vojska sa dalo na útek. Zdalo
sa, že útek ešte nepodlomil
odvahu ostatných, lebo tí
bojovali s nezmenšeným úsilím
a vytrvalosťou. Prebili sa až ku
kanónom nepriateľa a telesnej
stráži sultána, ktorá ich mala
brániť, spôsobili obrovské
straty. Naši boli snáď už len 10
krokov

od

tureckého

delostrelectva a nechýbalo veľa
a boli by sa ho zmocnili. Ale
hustý dym spôsobený streľbou z
kanónov zahalil miesto boja a
znemožnil im výhľad. Tu začal
nepriateľ posielť namiesto
vyčerpaných a zranených nové
a nové posily. Keď sa už
bojovalo nepretržite dve
hodiny, začali všetci naši, ktorí
až doposiaľ na mnohých
miestach pokračovali v boji,
ustupovať. Ústup vojska sa
zmenil na divoký útek.

Kráľ opustil bojisko a s
niekoľkými svojimi utekal
smerom na Päťkostolie. Keď
pricválal k malej bahnitej
riečke, ktorej hladina bola
trocha zdvihnutá, prešiel ju a
vystujúc na náprotivný breh,
kôň na ktorom sedel sa pod ním
zvrátil, a on zapadol do
hlbokého bahna špinavej riečky.
Pod váhou koňa a v ťažkom
brnení nemohol sa vyslobodiť a
zahynul.

V tejto bitke počas boja a na
úteku zahynulo 10 tisíc jazdcov
a 12 tisíc pešiakov. Z význačnej
šľachty padlo viac ako 500
mužov a okrem toho takmer
všetci biskupi.

Dokument:
13. 11. 1526 oznámil Ján I.
Zápoľský poľskému kráľovi
Žigmundovi I. svoju voľbu:
Ľud uhorský uvalil na nás jarmo
vladárenia. Povedomí svojej
slabosti , My stáli sme na tom,
aby vláda inému (!) oddaná
bola. Konečne ale privolili sme
k tomu,

lebo našou

najhlavnejšou úlohou bolo vždy

magnátom. Vlastnil 72 hradov a panstiev s 12 tisíc
poddanskými portami roztrúsenými prakticky po
všetkých kútoch krajiny. ( V celom Uhorsku bolo v
tom čase asi 160 tisíc poddanských port)
Prostredníctvom svojich familiárov si zabezpečoval
vplyv vo väčšine stolíc. Ako vodca národnej strany
sa tešil priazni nielen širokých vrstiev nižšej a
strednej šľachty, ale na svojej strane mal aj vysokých
cirkevníých hodnostárov na čele s jágerským
biskupom Pavlom z Várdy i popredných šľachticov
ako František Druget, Peter Petrovič, Gašpar Dragfi
a Valentín Török.

Zvolenie Jána Zápoľského.
Jágerský biskup zvolal na polovicu októbra
zhromaždenie Zápoľského prívržencov do
Tokaja, kde bolo rozhodnuté, že korunovačný snem
treba uskutočniť čo najrýchlejšie v Stoličnom
Belehrade. Už začiatkom novembra 1526 sa v starom
korunovačnom meste zišla uhorská šľachta, aby si
volila kráľa. Chýbala časť magnátov na čele s
palatínom Štefanom Bátorim, ale stolice mali úplné
zastúpenie. Vyslanci Ferdinanda Habsburského
chystajúci sa predniesť protest proti voľbe vôbec
neboli pripustení k slovu. Naopak celé snemovanie
sa nieslo v duchu predchádzajúcich masových
zhromaždení uhorskej šľachty. S odvolaním sa na
zákonný článok 5 z roku 1505, ktorým sa
zakazovalo prijatie cudzinca za kráľa, bola voľba
Jána Zápoľského obyčajnou formalitou.
Nitriansky biskup Štefan Podmanický, ktorý sa
pre vysoký vek nezúčastnil bitky pri Moháči, mu
11. novembra 1526 slávnostne položil na hlavu
uhorskú korunu.

Ferdinand Habsburský.
V dobe prípravy korunovačného snemu však vyvíjala
horúčkovitú činnosť aj skupina šľachty na čele s
kráľovnou- vdovou Máriou, podporujúca Ferdinanda
Habsburského Zápoľský sa usiloval ponukou
manželstva získať si kráľovskú vdovu na svoju
stranu a tak legitimizovať svoje ambćie, ale Mária
jeho ponuky odmietla. Z jej popudu zvolal palatín
Štefan Bátori snem do Komárna na deň 25.
novembra 1526. Vzhľadom na to, že Zápoľského
prívrženci ovládali Ostrihom, Tatu a začiatkom
novembra sa im podarilo zaujať aj Komárno,

ochraňovať verejné diela a
vieru kresťanskú proti Turkom.
To bude zatiaľ aj našou
najvätejšou povinnosťou a
prosíme Vašu jasnosť, aby ste v
tomto diela našim spojencom
boli.

Dokument:

List arcivojvodu rakúskeho a
českého kráľa Ferdinanda
Habsburského svojej tete
Margaréte, miestodržiteľke v
Burgundsku a Nizozemsku
napísaný vo Viedni 24.
Novembra 1526 o jeho
záležitostiach v Uhorsku:

Milá pani!

Aby som mojimi uhorskými
záležitosťami započal, už znáte,
že vojvoda zaťatý v svojich
starých túžbach, bez všetkého
ohľadu na dedičné právo, ktoré
ja, moja manželka a náš
rakúsky dom máme, a na
zmluvy uzavrené v tejto veci,
ptori všetkej pravde, zákonom
a zvykom Uhorska nevyčkajúc
dňa svätej Kataríny, ktorý bude
zajtra (25.11.) a ktorého má sa
dľa dohovoru a ustanovenia
stavov pravá a rozumná voľba
vykonať, čo verím, že sa i stane,
vošiel do toho mesta, v ktorom
uhorských kráľov korunujú a
tam sa dal náhle skrze niektrých
biskupov a prívržencov, ktorí
sotva boli v dostatočnom počte ,
za kráľa uhorského vyvoliť a
korunovať. Povážiac, že je to
neslušná a nespravodlivá vec ,
dúfam v Boha, že mu nebude na
úžitok, akokoľvek sa bude
usilovať obstáť. A už, ako
hovoria, i uzavrel akúsi
zmluvu s Turkom, čomu ľahko
uverím, lebo po bitke a po smrti
nebohého uhorského kráľa i z
výpovedí niektorých zakajých
Turkov, i ináče je dobre známe,
že spomenutý vojvoda bol s
Turkom už pred jeho vtrhnutím
uzrozumený. A toto je dosť
zrejmá a istá vec. Lebo keď
Turci do Uhorska šli, prešli cez
jeho zem, neublížiac si jeden
druhému, neurobiac

si

nepríjemnosti, a hoci by bol
mohol so svojimi 15-20 tisíc
ľuďmi do bitky prísť, nedal sa
tam nájsť, ani on ani jeho
ľudiaPre toto povážiac chudobu
v ktorej som, , veľmi sa trápim
ako si pomáhať a svoje práva
brániť, lebo keďže mi
nedostatok vo všetkom prekáža,

bolo snemovanie preložené do Bratislavy.
Ferdinand po bezproblémovom zisku českej
koruny (23.10. 1526) sústredil svoju pozornosť na
Uhorsko. Tu však bol Zápoľský a jeho prívrženci
vo veľkej prevahe. Ferdinandovo postavenie však
posilnil hladký priebeh dynastickej výmeny v
krajinách českej koruny. Mocenský vplyv
Ferdinandovho brata rímsko-nemeckého cisára a
španielskeho kráľa Karola V. mal tiež značný
účinok. Skupina vysokej uhorskej šľachty a
duchovenstva si uvedomovala výhodu habsburskej
moci v dobe, keď Osmanská ríša dosiahla svoj
mocenský vrchol. Mnohí magnáti sa nechceli zmieriť
s myšlienkou, že jej má vládnúť domáci šľachtic
nízkeho pôvodu. Ferdinandove peniaze a sľuby jeho
brata o vojenskej pomoci, padli na úrodnú pôdu.
Za takejto atmosféry došlo Bratislavskou voľbou 17.
decembra roku 1526 v Bratislave k voľbe
Ferdinanda za uhorského panovníka. sa položili
základy neskoršej Habsburskej monarchie.
Najprv však musel zviesť dlhý zápas s Jánom
Zápoľským. Ako sa neskôr ukázala boj o uhorskú
korunu mal pre celú krajinu nedozierne následky.

Uhorsko na ceste k občianskej vojne.
1. januára 1527 Ferdinanda I. uznali za svojho
panovníka aj chorvátske stavy. O päť dní neskôr
zhromaždenie slavónskej šľachty pod vedením
novozvoleného bána Krištofa Frangepána si za
kráľa zvolilo Jána Zápoľského. Od tohto momentu
bolo jasné, že konflikt medzi Ferdinandom
Habsburským a Jánom Zápoľským je nevyhnutný.
Perspektíva občianskej vojny vzhľadom na turecké
nebezpečie bola hrozbou pre existenciu Uhorska, ale
aj pre susedné európske krajiny, najmä pre Poľsko,
Česko a Alpské krajiny. Spočiatku sa však obe
strany vyhýbali otvorenému boju. Ferdinand si
uvedomoval, že jeho prívrženci sú v menšine a snažil
sa rozšíriť ich rady. Popri tom nepriamo podporoval
odboj proti Jánovi Zápoľskému, ktorý už v marci
1527 začal vojvodca srbských sedliakov a
utečencov pred Turkami Ivan Crnojevič. Srbi
uštedrili sedmohradskému vojsku vedenému Petrom
z Perína porážku. Až varadínsky biskup Imrich
Cibák na sklonku júla 1527 rozprášil srbské oddiely
a krátko na to bol zabitý aj ich vodca. V krajne
vypätej situácii sa poľský kráľ Žigmund I. podujal
na diplomatickú misiu. Ako niekdajší švagor

spolieham sa vo všetkom na
Boha. Prosím Vás, moja pani,
moja dobrá teta a matka, buďte
mi v tejto mojej veľkej potrebe
na pomoci.

Botto J. Z Uhorskej diplomacie
16. Storočia. Slovenské
pohľady 1915 (roč. 35), s. 460-
46

Ako získaval Ferdinand
uhorskú šľachtu na svoju
stranu:

Ešte pred konaní snemu v
Bratislave sa Ferdinand už
ako český kráľ zmluvne
zaviazal vyplatiť palatínovi
Báthorimu 2000 zlatých a do
dvoch týždňov ďalších 2000.
Na dôvažok mu prisľúbil
hrad Guns (Koszeg).

František Baťáni, chorvátsky
a slavónsky bán, dostal 1000
dukátov, za 14 dní mal
dostať 2000 a do mesiaca
ešte dalších 3000 dukátov.
Ako protislužbu mal do
sviatku sv. Ondreja
(30.11.1526)

poslať

Ferdinandovi 500 ľahkých
jazdcov. Podobné záväzky
obdržali od Ferdinanda aj
sriemsky biskup a uhorský
kancelár Štefan Brodarič,
taverník Alexej Turzo,
kráľovský stolník Gašpar
Horvát de Vingart a Ján
Tahi. Ferdinand im okrem
toho sľubil darovanie
skonfiškovaných majetkov
Zápoľského prívržencov.

Peniaze a sľuby hrali pri
získavaní podpory vo
voľbe za uhorského kráľa
podstatnú úlohu. To
zároveň naznačuje, že
dynastické práva boli už
druhoradé a určené pre
neinformovanú verejnosť
a zahraničie. Voľba
Ferdianda pripomínala
zvolenie Karola V. za
rímsko-nemeckého cisára
roku 1519. Na podplatenie
kurfurstov spotreboval 800
000 zlatých, pol milióna

Zápoľského a po praslici spríbuznený s
Habsburgovcami, mal s oboma tábormi blízke
vzťahy.
Z jeho inciatívy ešte raz zasadli delegácie za
rokovací stôl v moravskom Olomouci. Ferdinand
ponúkal Zápoľskému prázdny titul Bosenského
kráľa a ročný dôchodok, Zápoľského vyjednávač Ján
Statileo tlmočil ochotu svojho pána vzdať sa nárokov
na Moravu, Horné a Dolné Sliezsko ako aj Lužicu,
keďže formálne patrili k Uhorsku od roku 1471, a
prenechať ich Ferdinandovi ak rezignuje na uhorský
trón. Od začiatku olomouckých rokovaní bolo jasné,
že posledný pokus o mierové riešenie uhorskej krízy
sa skončí nezdarom. Krajina smerovala do vojny.
Zápoľský odmietol podniknúť úder proti svojmu
sokovi ako prvý a napadnúť rakúske krajiny ako mu
radil Krištof Frangepán a spoliehal sa na podporu
prevažnej časti domácej šľachty. Domnieval sa, že
po uznaní svojej korunovácie pápežom i
Benátkami a projektovaným spojenectvom s
Francúzskom a Anglickom v rámci ligy uzavretej
v Cognacu, nemá jeho súper šance na víťazstvo.
Okrem toho mal v talóne ešte poistku tureckej
pomoci v prípade habsburského útoku.
Veľkovezír Ibrahim ešte v júni 1527 v tomto zmysle
upovedomil pohraničných tureckých begov. Na
sklonku jari 1527 vyvíjal Ferdinand Habsburský
horúčkovitú činnosť, aby rozšíril rady svojich
podporovateľov v Uhorsku. Vo veľkom potvrdzoval
staré výsady a majetky národného kráľa a jeho
prívržencov rozdával svojim verným, zatiaľ však iba
na papieri. Podobne sa správal aj Ján Zápoľský a
takáto prax sa v Uhorsku rýchlo udomácnila, čo
malo v neskoršom konflikte i v ďalšom vývoji
krajiny neblahé morálne a politické dôsledky.

Zápas o uhorskú korunu.
31. júla 1527 Ferdiandove vojská prekročili
neďaleko Bratislavy hranice Uhorska. Jeho vojenský
kontingent pozostával z 20 tisíc dobre vycvičených
mužov. Zápoľského sily tvorilo len asi 3000 vojakov
a to nemohlo stačiť.
Ferdinand sa osobne zúčastnil vojenského ťaženia.
Po prekročení hraníc ho privítali viacerí prívrženci
na čele s palatínom Bátorim. Netrpezlivo očakávali
príchod Ferdinandových žoldnierov, lebo medzi
časom prišli o svoje panstvá. Ešte v marci 1527

mu požičali Fuggerovci.

V októbri 1527 sa konal snem
prívržencov Ferdinanda I. v
Budíne. Celkovo bolo na ňom
prijatých len 8 zákonov tzv.
snemových článkov, (lat.
artikulov). Čo bola oproti
predchádzajúcemu len jedna
pätina: Zákony navrhnuté
kráľom a odsúhlasené stavmi
riešili predovšetkym otázku
platnosti mejtkových donácií,
umožňovali

amnestiu

prívržencom

Jána

Zápoľského, pokúsili sa o
znovunastolenie práva a
poriadku.

Posledným

zákonom sa zaviedlo
vyberanie kontribúcie, čo bola
vlastne štátna daň od
poddaných.

Čl. 1. Všetci šľachtici a
cirkevní

hodnostári,

podporujúci

Jána

Zápoľského, dostali lehotu do
sv. Kataríny (25. Novembra)
zložiť prísahu vernosti
Ferdinandovi. Po tomto
termíne budú považovaní za
velezradcov.

Čl. 3 Donácie Ľudovíta II. a
kráľovny Márie zostávajú v
platnosti

Čl. 5 Všetky akty násilia,
ktoré sa stali odo dňa sv.
Margity panny a martýrky
(13.7.) roku 1526, ktoré
doposiaľ neboli súdne riešené
majú byť do 15 dní (od
podania) bez prieťahov
súdom prejednané.

Čl. 6 Zločinci ako sú zlodeji,
lúpežníci, podpaľači, ,
vrahovia, bosorky majú byť
zistení, spísaní a podľa
previnenia potrestaní. Ak by
ich akokoľvek vplyvní ľudia
chránili pred trestom, majú
byť ako ochrancovia
zločincov potrestaní stratou
hlavy.

7,

Darovania

Jána

Zápoľského sú neplatné

8, Od každej porty sa má do
sviatku sv. Gregora pápeža
vybrať kontribúcia 1 zlatý.
Žiadnemu sedliakovi nemá
byť kotribúcia odpustená, len
tomu, komu zhorel dom alebo
má hnuteľný majetok menšej
hodnoty ako 10 zlatých.

zvolal Zápoľský snem do Budína, na ktorom bola
proklamovaná konfiškácia majetkov šľachty
podporujúcej Ferdinanada.
Habsburské žoldnierske vojsko sa pri Bratislave
rozdelilo na dve časti. 10 tisícový zbor vedený
Jánom Kaciánom tiahol cez Trnavu a Nitru k
stredoslovenskej banskej oblasti. Vojenská akcia
prebiehala hladko. Mestá a pevnosti otvárali
Kaciánovi brány takmer bez odporu. Prevažná
časť západného Slovenska bola totiž pod kontrolou
šľachty sympatizujúcej s Ferdinandom. Medzi jeho
prívržencov patrili Orságovci, majitelia panstva
Topoľčany a Čachtice, grófi zo Svätého Jura a
Pezinka, ktorí vlastnili rozsiahle majetky pod
Malými Karpatmi i kráľovský pokladník Alexej
Turzo, dedičný držiteľ Tematína a Hlohovca. Ešte v
júli 1527 prisahal vernosť Ferdinandovi nitriansky
biskup a zároveň župan Štefan Podmanický. S
Ferdinandom sympatizovalo nemecké meštianstvo
slobodných kráľovských a banských miest.
Aj druhá časť vojska, ktorej velili Mikuláš Salm a
Viliam Roggendorf, postupovala po pravom brehu
Dunaja takmer bez prekážok. V prvých augustových
dňoch vojaci obsadili Komárno, Tatu i Višegrad. 20.
augusta 1527 vstúpil Ferdidnand do Budína. Ján
Zápoľský nemohol pomýšľať na vážnejší odpor, lebo
svoje vojsko po úspešnej kamapani proti Srbom ešte
v júli rozpustil. Niekoľko dní pred príchodom svojho
soka opustil kráľovský palác a odtiahol na východ. V
bitke pri Tokaji na sklonku septembra 1527
napochytro zozbierané Zápoľského oddiely
utrpeli od Mikulša Salma zdrvujúcu porážku a
kráľ Ján I. musel hľadať útočisko za riekou
Tisou. V zimnom tábore neďaleko Debrecína sa mu
podarilo zhromaždiť značné sily, s ktorými sa vo
februári 1528 pokúsil opanovať Košice. 8. marca
1528 sa pri Seni odohralo rozhodujúce stretnutie
prvej etapy vojny o uhorskú korunu. Habsburský
veliteľ Ján Kacián dosiahol ľahké víťazstvo, lebo
časť Zápoľského bojovníkov zradila a počas bitky
prešla na stranu Ferdinanda. Národný kráľ sa
zachránil útekom do Humenného a odtiaľ
nasledovaný iba hŕstkou verných ušiel do exilu.
Dočasne sa usídlil v juhopoľskom mestečku
Tarnow, na hrade krakovského palatína Jána
Tarnovského.
Po víťazstve pri Seni habsburské oddiely pomaly
tiahli od Košíc cez Spiš a Liptov na Považie. Za

Snem

zvolaný

Ferdinandom roku 1528
bol posledným až do roku
1848, ktorý sa konal v
Budíne.

Opäť bolo

prijatých len 8 zákonov.

Čl. 1. S odvolaním sa na
nebezpečenstvo zo strany
Turkov zákon zaviazal
každého

príslušníka

šľachtického stavu osobne
sa zúčastniť obrany
krajiny a to s dobrou
výstrojou, výzbrojou, s
koňom aj so svojimi
sedliakmi. Zákon obnovil
nariadenie Žigmunda I.
ktorý

umožňoval

šľachticom vyhýbajúcim
sa službe pri obrane
krajiny skonfiškovať celý
majetok.

Na tento zákon nadväzoval
článok 8, ktorý určil
prelátom, barónom a
majetnej šľachte postaviť
z 20 sedliackych usadlostí
jedného ozbrojenca na
obranu krajiny.

Čl. 2-4 sa týkali trestania
prívržencov

Jána

Zápoľského.

Čl. 5 zrušil všetky tzv.
suché mýta v krajine, mýta
sa mohli vyberať len na
mostoch.

Čl.

7. Upravoval

vyberanie kráľovskej dane
(subsidia, kontribúcie).

Boje na Slovensku roku
1528

Už od leta 1528 sa na severnom
a východnom Slovensku
objavujú početné skupiny
Zápoľskovcov. V septembri
1528 sa liptovskej milícii
spojenej s Turzovými oddielmi
jednu tlupu zloženú z Valachov,
Poliakov a sedliakov podarilo
neďaleko Svätého Mikuláša
poraziť. 113 zabitých a 200
zajatých naznačuje jej
početnosť. Zakrátko sa však
Zápoľského vojvodca Mikuláš
Kostka sa zmocnil strategicky
dôležitého hradu Dunajec na

sebou zanechali vyplienenú spúšť. Na sklonku júna
1528 po dlhšom obliehaní pred Kaciánovým zborom
kapitulovala posádka trenčianskeho hradu. Strata
tohto starého sídla rodu Zápoľskovcov znamenala
koniec prvej fázy boja o uhorskú korunu.
Ferdinand medzitým dokázal politicky zužitkovať
vojenské úspechy. Ešte v októbri 1527 zvolal snem
do Budína, kde sa rozhodlo o jeho urýchlenej
korunovácii. Pod dojmom prevahy habsburských
zbraní sa sem dostavilo oveľa viac šľachticov ako
pred necelým rokom do Bratislavy. 3. novembra
1527 v Stoličnom Belehrade nitriansky biskup
Štefan Podmanický korunoval Habsburga za
kráľa Uhorska.

Spojenectvo s Osmanskou ríšou.
Ján Zápoľský však po vojenskom nezdare
nerezignoval a hľadal pomoc v zahraničí.
Prostredníctvom sedmohradského biskupa Jána
Statilea nadviazal kontakty s francúzskym kráľom
Františkom I. Na sklonku októbra 1528
sedmohradský biskup Statileo podpísal vo
Fontainebleu dohodu,

ktorá zabezpečovala

finančnú podporu Francúzska v protihabsburskom
boji. Oveľa väčší vojensko-politický význam mala
zmluva s tureckým sultánom Sulejmanom I.
Zápoľského dôverník poľský šľachtic Hieroným
Laski sa už od jesene 1527 usiloval zabezpečiť mu
podporu u Porty. S pomocou benátskeho agenta
udomácneného v Istambule Alvisia Gritiho sa
Laskemu podarilo 27. Januára 1528 uzavrieť
dohodu so sultánom. Sulejman I. uznal Jána I. za
nezávislého uhorského kráľa a prisľúbil mu pomoc.
Spojenectvo s Turkami síce oslabovalo Zápoľského
pozíciu doma i možnú podporu v západnej Európe,
ale znamenalo takú vojenskú výhodu, že národný
kráľ bol odhodlaný podniknúť tento osudový krok.
Ferdinand I. si uvedomoval hroziace nebezpečestvo.
V máji 1528 vyslal k sultánovi povereníkov, aby
vyjednali prísľub mieru aspoň na tri roky. Vedením
misie poveril Slovinca Jána Habardanca.
Predpokladal, že si tak ľahšie nakloní sutánovú
priazeň. Sulejman I., ktorý srbský jazyk používal pri
jednaní s uhorskými veľmožmi. Ferdinandove
diplomatické úsilie sa však skončilo neúspechom.
V dobe poľského exilu Jánovi Zápoľskému
preukázal mimoriadne cenné služby predstavený

hranici s Poľskom, čím sa
Zápoľskovcom otvoril prístup
na Spiš zo severu.

V septembri sa pozornosť
Zápoľského

prívržencov

sústredila na Tokajskú oblasť.
Ako obvykle tu prebiehali
oberačky chýrnych tokajských
viníc a preto zápoľskovci sa
usilovali zmocniť úrody.
Tokajské víno, ktoré sa vo
veľkom exportovalo do Poľska,
predstavovalo významný zdroj
financií. Keďže všetky mestá
Pentapolitany, medzi nimi i
Levoča, mali tu vinice, vyslali
do Toakjskej oblasti vojsko,
ktoré doplnili žoldnieri
Ferdinandovych

kapitánov

Gašpara Serediho a Štefana
Révaja. 23. septembra 1528 pri
Blatnom Potoku narazili na
štvortisícový

zbor

Zápoľskovcov

vedených

Šimonom Deákom a utrpeli
veľkú porážku. 500 pešiakov
bolo zabitých, Levoča prišla o
53 vojakov a jedno delo.

Gašpar Hain : Levočská
kronika . s. 39

V neskorých jesených
mesiacoch roku 1530 turecké
vojská podnikli prvý klpežný
vpád na územie Slovenska.
Turecké pustošenie opísal
historik Mikuláš Ištvánfi vo
svojom diele De rebus
Hungaricis libri XXXIV.

Keď v roku 1530 dobýval
Roggendorf Budín, kde vládol
Ján Zápoľský, prišiel mu na
pomoc Mehmed – túto pomoc
však Regendorf spozoroval a
odtiahol k Ostrihomu. Za
ochotnú tureckú dobrotivosť
Ján Zápoľský Mehmedovi
srdečne poďakoval a odmenil sa
veľkolepými darmi. Keďže
však bola už pokročilá, mokrá
jeseň, pre vedenie vojny
nevhodná, požiadal ho, aby sa
po niekoľkodňovom odpočinku
tureckého vojska vrátil späť,
a ak bude jeho pomoc potrebná,
potom opäť prišiel.
Ale tureckí pašovia – Usreff
z Bosny a renegát Amurat
z Hercegoviny – radili
Mehmedovi, aby povolil
lúpežný výpad na Ferdinandové
územie a utíšil tak nespokojné
vojsko, ktoré si chcelo
zadovážiť korisť. Tureckí vojaci

pavlínskeho kláštora v Sajóláde (Maďarsko) Juraj
Utešenovič Martinuzzi, niekdajší familiár na dvore
Zápoľskovcov. Udržiaval kontakty národného kráľa
s jeho tajnými prívržencami.
Ján Zápoľský posilnený Utešenovičovou
organizačnou činnosťou a povzbudený prísľubom
tureckej pomoci sa na jeseň vrátil do Uhorska. Na
čele niekoľkotisícového vojenského zboru najatého v
Nemecku, Čechách a Poľsku a v sprievode svojich
verných prívržencov, Štefana z Vrbovca a Františka
Frangepána prekročil 3. novembra 1528 uhorsko-
poľské hranice. Pri Humennom ho očakávalo 8
000 jazdcov a ďalší ozbrojenci sa zbiehali pod
zástavy národného kráľa. Surovosti Ferdinandových
veliteľov najmä Kaciána, Valentína Töröka a
Gašpara Serédiho pri vymáhaní vojenských
poplatkov a potravín naklonili sympatie obyvateľstva
na stranu Zápoľského. Zmätky, bieda i hlad poznačili
celé oblasti a v tejto situácii sa aj spojenectvo s
Turkami nezdalo pre mnohých tak odstrašujúce ako
výčiny žoldnierov bojujúcich za habsburské záujmy.
Ferdinand totiž kratko po korunovácii Uhorsko
opustil a dlhšiu dobu sa zdržiaval na nemeckej pôde,
čo malo negatívne dôsledky na morálku jeho
vojenských veliteľov. Novomenovaný kráľov
miestodržiteľ, staručký Štefan Bátori a jeho radcovia
nemali potrebnú autoritu.
Na jar 1529 sa situácia zvrátila v prospech Jána
Zápoľského. 10. Mája sa vyše 100 tisícová
Sulejmanova armáda na čele so samotným sultánom
vydala na pochod do Uhorska. Neďaleko Moháča sa
Zápoľský zišiel so sultánom a bozkom ruky vyjadril
vernosť a podriadenosť tureckému vladárovi. 3.
Septembra boli Turci pod Budínom, ktorý bránil
Tomáš Nádašdy. Nemeckí žoldnieri neboli odhodlaní
položiť život za Ferdinanda a po piatich dňoch bojov
pevnosť opustili. Sultán prenechal hlavné mesto
Zápoľskému a ďalej postupoval popri Dunaji
smerom k Bratislave a odtiaľ ku Viedni. Od 26.
septembra 1529 Turci obliehali Viedeň, ale
viedenská posádka vedená Mikulášom Salmom
odolala útokom. V polovici októbra museli
obliehanie prerušiť a odtiahnuť spod múrov mesta.
Na spiatočnom pochode cez Uhorsko zanechal sultán
Zápoľskému pomocné oddiely. Národný kráľ využil
vojenskú podporu sultána a do jesene 1529 získal
kontrolu nad veľkou časťou krajiny.

boli nespokojní preto, lebo
absolvovali dlhý pochod a teraz
by mali odtiahnuť bez koristi.
Mehmed dal na tieto rady a tak
lúpežný terecký výlet malo
onedlho

zakúsiť

celé

Slovensko.
Mehmed ponechal batožinu
a všetkých

pešiakov

nespôsobných

k rýchlemu

pochodu na Peštianskom poli.
S ostatným vojskom sa rýchlo
hnal, tak aby sa to nešťastní
Slováci nedozvedeli, na územie
medzi Váhom a Nitrou. Všetko,
čo stálo Turkom v ceste bolo
podpálené,

vyplienené

a spustošené. Veľké množstvo
ľudu povraždili a mnohých
odvliekli do zajatia. Po
prekročení rieky Nitry všetko,
čo leží v okolí hradu Jelenec
(Gýmeš), Levíc, Sv. Beňadiku
nad Hronom spálili a poplienili,
a veľkým strachom a hrôzou
naplnili i banské mestá. Vráble,
Čifáre, Komjatice, Zlaté
Moravce spálili a obyvateľstvo
odvliekli do zajatia. Potom sa
obrátili k Šintave, Hlohovcu
a Piešťanom a celý tento breh
Váhu – kraj plný mestečiek,
dedín s množstvom obyvateľov
a bohatý na úrodu každého
druhu – ohňom, vraždou
a lúpením

široko-ďaleko

spustošili.
Medzitým Mehmed vyslal
Amurata s Hercegovinskými
k Bojniciam,

známenu

a vznešenému

kúpeľnému

mestu pri žriedle rieky Nitra.
Prestrašené obyvateľstvo sa
utiahlo do hradu. Keď Amurat
našiel mesto prázdne, rozkázal
ho celé vypáliť. Dozvedel sa
však od zajatých miestnych
ľudí, že Bojničania svoj malý
i veľký dobytok pred tureckou
zberbou zahnali do hôr, a tak
dal dobytok vyhľadať a nájdený
odviedol preč. Toto turecké
vyhubenie Bojníc bolo o to
bolestnejšie, že sa stalo na
vianočné sviatky, ktoré ľud
obyčajne odbavoval veselo.
Nakoniec, keď sa už vyše 15
dní túlali a krvou slovenského
ľudu pomáčali – hnali pred
sebou nielen pokradnuté stáda,
ale i veľký desaťtisícový zástup
zajatých – obťažkaní korisťou
vrátili sa k svojim tureckým
spoločníkom do Pešti. Ján
Zápoľský hľadel z obloka
kráľovského hradu a keď videl,
ako tisíce nevinných ľudí vlečú

Prvé turecké pustošenie Slovenska.
V nasledujúcom roku vstúpila vojna medzi oboma
kráľmi do ďalšej etapy. Sulejmanov neúspech pod
viedenskými hradbami a vojenské úspechy Karola V.
posilnili sebavedomie Ferdinanda I. S podporou
španielskych vojsk vtiahol na jar 1530 do Uhorska.
Postupne zaujal Ostrihom, Višegrád a Vác. Na jeseň
sa Ferdinandov vojvodca Viliam Roggendorf objavil
s 15 tisícovým vojskom pod hradbami Budína.
Zápoľský žiadal Turkov o pomoc. Belehradský paša
Mohamed mu ju ochotne poskytol. Zápoľský žiadal,
aby Turci vpadli na Moravu a do Rakúska a dal im aj
sprievodcov. Pre ľahké oddiely tureckej jazdy to
bola príliš náročná úloha a tak vyplienili územie
medzi Váhom a Hronom. Turci prenikli až k
Beckovu, Bojniciam a Novej Bani a celé územie
spustošili. Iba v Nitrianskej stolici vypálili 80 dedín.
Z celej oblasti odvliekli asi 70-tisíc ľudí, tých čo
nevydržali pochod za Dunaj, zabíjali. Zápoľský sa
pokúsil donútiť Turkov, aby prepustili aspoň
poddaných jeho spojencov, ale tí zostali neoblomní.
Následne vymenoval sultánovho dôverníka Alvisia
Grittiho za gubernátora Uhorska. Chcel tak získať
lepšiu kontrolu nad pomocnými osmanskými
oddielmi.
Otvorené spojenectvo s Turkami poškodilo
medzinárodné postavenie Jána Zápoľského. Pápež ho
dal do kliatby a ochladli aj vzťahy s francúzskym
panovníkom, ktorý mu zastavil finančnú pomoc.
Pre Zápoľského však nebolo v danej situácie iného
východiska, lebo len vďaka tureckej pomoci si
mohol udržať svoje postavenie. Sultán sa ešte v roku
1532 pokúsil o pochod na Viedeň, ale postup
osmanskej armády stroskotal na hrdinskej obrane
mesta Köseg pod vedením Mikuláša Jurišiča.
Nepokoje v Anatólii a konflikt s perzským šachom
prinútili sultána Sulejmana uzavrieť roku 1533 s
Ferdinandom I. prímerie. To však neznamenalo
oslabenie Zápoľského vojenskej sily. Pomocné
oddiely pohraničných begov mu zostali aj naďalej k
dispozícii.

Hospodársky a spoločenský rozvrat.
Nasledujúce roky sa niesli v znamení bojov.
Výsledkom bolo spustošenie celých oblastí. Najviac
bol postihnutý predovšetkým juh krajiny. V
Šomoďskej stolici poklesol roku 1534 počet

do tureckého zajatia, nemohol
sa – vraj – zdržať sĺz a smutný
a pohnutý

k okolostajcim

prehovoril: „nie som ja príčinou
tejto pohromy a biedy, lež
Ferdinand a Nemci!“ Oplan
nemal žiadnych slov, ktorými
by sa ujal zbedačeného
slovenského ľudu? Za veľmi
krvavú obeť si kupoval turecký
protektorát.
Tureckí lúpežníci však nemali
ešte dosť spomínanej koristi
a chceli jej ešte viac. Keď totiž
dovliekli zajatých pod Budín
dali vyhlásiť, že tí, ktorí by
chceli vykúpiť svojich zajatých,
môžu bezpečne prísť do Budína
kde im – za 1 zlatý vydajú štyri
osoby. To keď počuli mnohí
príbuzní a priatelia zajatých
ponáhľali sa do Budína, aby
svojich vymenili za lacné
výkupné. Ako veľmi však boli
sklamaní, keď od nich za
jedného zajatého žiadali Turci
20 – 40 zlatých výkupného. Ak
niekto, pri ktorom tušili
peniaze, toľko dať, násilím mu
ich ukradli a miesto prepustenia
zajatého zajali i toho, ktorý ho
chcel vykúpiť. Týmto
spôsobom sa Turkom dostalo
do rúk veľa peňazí a z ich rúk
sa len málo ľudí vyslobodilo.
Mehmed obťažkaný korisťou
a lúpežou, odtiahol do srbského
Belehradu. Tuná rozpredal
a rozdal slovenský ľud do
biedneho otroctva a rozpustil
tábor na zimovisko.

Mikuláš Oláh (1493-1565), v
tom čase tajomník kráľovny –
vdovy Márie a neskorší
ostrihomský

arcibiskup

prostredníctvom listu tlmočil
podrobnosti o tureckom vpáde,
ktoré sa dozvedel od Alexeja
Turzu aj najvýznamnejšiemu
humanistovi tej doby Erazmovi
Rotterdamskému. Keď sa Turzo
vracal na svoje spustošené
majetky na krajinskej ceste v
blízkosti Serede našiel asi 500
detí rozsekaných šabľami. 55 z
nich ešte žilo a tie Turzo nechal
na dvoch vozoch dopraviť na
Šintavský hrad a ošetriť.

Kronika Konráda Sperfogla
patrí k najvýznamnejším
prameňom zo 16. Storočia,
ktorý vznikol na území
Slovenska. Sperfogel (zomrel
v roku 1537) bol rodákom z
juhonemeckého

mesta

poddanských dvorov na 40 % oproti stavu pred
Moháčskou bitkou. Charakteristickou črtou zápasu
medzi Ferdinandom a Zápoľským bola nestálosť
uhorskej šľachty, ktorá využívala občiansku vojnu na
svoje osobné ciele. Mnohí šľachtici prechádzali z
jedného tábora do druhého, pričom najväčšiu
pozornosť venovali rozšíreniu majetkového
vlastníctva. Vyslanec kráľa Ferdinanda I.. účastník
mierových rokovaní so Zápoľského stranou
Kremnici v roku 1533 si poznamenal: Uhorskí páni
zo strany Ferdinandovej i Zápoľského rovnako sa
protivia mieru, lebo keby bol pokoj, museli by
poslúchať. Uhorským šľachticom je jarmo
poslušnosti neznesiteľné, na život pod zákonom nie
sú zvyknutí a pre záujmy kresťanstva a vlasti nemajú
ani citu, ani zmyslu.
Chaotické pomery využívali aj mešťania, ale aj
poddaní, ktorí pod rúškom boja za toho či onoho
kráľa plienili, zbíjali, alebo si vyrovnávali staré účty.
V roku 1530 vypukla v slovenských dejinách
ojedinelá vojna dvoch miest. Jej aktérmi boli
Levoča a Kežmarok. Levočania patrili medzi
prívržencov Ferdinanda I. a Kežmarčania sa
vydávali za stúpencov Jána Zápoľského. Príčinou
štyri roky trvajúcemu zápasu meštianskych vojsk
boli však staré spory a nepriateľstvá.
Za takýchto pomerov postupoval hospodársky
úpadok a morálny rozvrat rýchlym tempom.
Občianska vojna sa na oboch stranách nezaobišla
bez propagandy, ktorej nechýbali politické,
náboženské, národnostné i patriotické podtóny. Ján
Zápoľský a jeho prívrženci sa označovali za
národnú stranu. Tým, čo stáli na strane
Habsurgovcov, sa hovorilo nemecká strana.
Zápoľský vo svojich mnohých proklamáciách k
obyvateľom krajiny sa štylizoval do role ochrancu
slobôd a tradícií kráľovstva. Zápas s Ferdinandom
predstavoval ako boj proti Nemcom, odvekým
nepriateľom Uhorska. Ferdinand I. označoval svojho
protivníka za uzurpátora a v dôsledku tureckej
podpory aj za zradcu kresťanstva.

Varadínsky mier.
Napriek prevahe Zápoľského vyplývajúcej z
osmanskej pomoci sa Ferdinandovi podarilo
stabilizovať svoju moc najmä v pohraničných
oblastiach na západe, v Chorvátsku, Slavónii a

Konstanz (Kostnica). Na
začiatku 16. storočia sa usadil
v Levoči a stal sa významnou
osobnosťou mesta. Od roku
1515 zaznamenával udalosti v
meste Levoči a na jej okolí.
Podával ich však v širších
súvislostiach a tak jeho
záznamny

patria

k

najcennejším

dobovým

svedectvám. V záznamoch od
roku 1527 dominuje
predovšetkým zápas Jána
Zápoľského s Ferdinandom
Zápoľským a výboje Turkov.
Vďaka Sperfoglovej kronike
vieme, že žoldnieri v službách
Ferdinanda

narobili

obyvateľom mnoho škôd a
často sa správali rovnako
brutálne ako Turci.

1528 Prvý príchod Jáana
Katziana do Levoče.
V pondelok po nedeli Iudica,
čiže predposledný deň v marci
(30.) prišli do Levoče nemeckí
jazdci v počte asi 150 mužov.
Po Kvetnej nedeli v pondelok
(6.4.) prišlo do mesta ďalších
200 nemeckých jazdcov. Všetci
zotrvali v meste 5 týždňov. A
dva dni a odišli 6.5. čiže v
stredu po nedeli Jubilatae.
Treba poznamenať, že
nezaplatili takmer nič, alebo len
málo, čo sa na nich vynaložilo.
V meste a okolitých dedinách
spôsobili mnohé škody. Až pri
odchode dali pisárovi úlohu
zazanamenať výdavky, uviedli
to v listine opatrenej ich
pečaťami s tým, že výdavky
každému zaplatia. Suma
výdavkov predstavovala 1040
zlatých a 48 denárov. Hlavným
veliteľom celého vojska, tak
pešiakov ako aj jazdcov bol Ján
Katzainer, znamenitý vojak,
ktorého sprevádzala družina.
Dovedna ibolo nemeckých
jazdcov 500, husárov 500 a
pešiakov 3000. Tí všetci
spôsobili na území Spiša veľké
škody. No predovšetkým
uhorskí husári, ktorí zhabali
neilen potraviny, ale aj šatstvo,
kone, dobytok a znásilňovali
panny a manželkyaj napriek
zákazom najjasnejšieho pána
kráľa Ferdinanda, ktorého
želaním bolo vždy svojich
poddaných chrániť, a nie
spôsobovať im ujmu. Tí sa však
správali inakšie, zlých si uctili a
odmeňovali, no dobrých a
nevinných tupili a spôsobovali

severných hornatých krajoch Slovenska. Spolu s
Bratislavou a Považím pevne ovládal banské mestá,
Spišskú oblasť a dôležité pevnosti na Dunaji-
Komárno, Ostrihom a Vyšehad. Moc kráľa Jána sa
sústreďovala na uhorskej nížine, na severovýchode
krajiny a v Sedmohradsku.
Po viac ako desaťročnom zápase, počas ktorého však
nebola núdza o pokusy mierového riešenia, sa obaja
králi rozhdli urovnať konflikt diplomatickými
prostriedkami. 24. februára 1538 bola vo Veľkom
Varadíne uzavretá mierová zmluva. Ferdinand I. i
Ján Zápoľský sa navzájom uznali za zákonných
kráľov a rozdelili si Uhorsko na dve časti. Dohoda
obsahovala aj komplikované body, ktoré pokrývali
rôzne alternatívy dynastického vývoja oboch strán a
na to naväzujúce dedičské národky. Zápoľský sa
zaviazal, že ak zomrie bez mužského potomka,
jeho čiastka pripadne Ferdidnandovi. Ak však
bude mať syna, Ferdinand bude povinný mu udeliť
titul Spišského grófa, zabezpečiť držbu všetkých
zápoľskovských majetkov, dať mu jednu zo
svojich dcér za manželku a uznať jeho nároky na
celú habsburskú dŕžavu v prípade vymretia rakúskej
i španielskej vetvy. Dohoda obsahovala aj tajný
dodatok o vzájomnej vojenskej podpore v prípade
tureckého útoku. Mierové urovnanie vytváralo
predpoklady na možné zjednotenie, ale vzhľadom k
odstredivým tendenciám v Sedmohradsku a tureckej
angažovanosti, skoré obnovenie integrity Uhorska
bolo v danom čase už len fikciou.
Po podpise mieru zostalo centrum krajiny aj s
hlavným mestom Budínom, severovýchodná časť
Uhorska a celé Sedmohradsko v rukách Zápoľského.
Ferdinand I. si podržal značnú časť Chorvátska,
Slavónsko a Dalmáciu a západné s severné Uhorsko.
V jeho rukách zostalo Slovensko od Bratislavy po
Gemer a Spiš. Šariš, Zemplín, Turňa a Abov aj s
Košicami ovládal Zápoľský.

Habsburgovci na Uhorskom tróne.
Až na základe Varadínskej mierovej zmluvy získali
Habsburgovci de iure dedičstvo po uhorsko - českej
vetve Jagelovcov, i keď nie v plnom rozsahu.
Vďaka cieľavedomému úsiliu Ferdinanda sa rod
pevne etabloval v stredoeurópskom priestore. Až do
roku 1918 jeho príslušníci riadili alebo aspoň
vplývali na osudy národov spojených pod ich

im škodu, nech ich Pán Boh
potrestá.
Hosťom v mojom dome bol 4
týždne a 3 dni udatný vojak a
vznešený pán Mikuláš
Schwitzpaumer s 13 jazdcami a
10 sluhami. Poksytoval som im
stravu a koňom slamu a na 8 dní
seno a ovos, dva vozy sena
priviezli z dedín. Pri odchode
mi dlhoval za slamu a seno 19
zlatých a 54 denárov, pričom
som počítal všetko veľmi lacno.
Lebo ak by som všetko rátal
podľa skutočnej hodnoty, mal
by mi uhradiť 34 zlatých.
Pri svojom odchode sa mi
veľmi pekne poďakoval a na
svoju česť sľúbil zaplatiť
zakrátko 19 zlatých a 54
denárov. Dúfam, že to aj urobí.
Roku 1529 veľa sľuboval, no
nič nedodržal.
Spomínané vojsko odišlo 6.
Mája z Levoče do Liptova a 10.
Mája obsadilo hrad Likavu pri
Ružomberku. Všetkých, čo v
ňom našli, pozabíjali.

1529 Katzianerov odchod.

V utorok 6. Júla sa z
Ružomberka do Levoč vrátilo
200 nemekých jazdcov a
podaktorí vravia, že Katzianer
odišiel ku kráľovi. Iní sú tej
minky, že tajne ušiel od vojska,
pretože mu chýbali peniaze.
Niektorí pešiaci odišli do
Nemecka, iní do Banskej
Bystrice, ako aj do iných
banských miest. Ako poniektorí
vravia budú tam čakať na
Katzanerov príchod. Iní vravia,
že ak nebudú mať proviant
odídu do Nemecka. Táto správa
o Katzanerovom vojsku je však
pochybná, Niektorí totiž
uvádzajú, že odtiahli iba
žoldnieri, no majú úmysel vrátiť
sa na Oravu (tomu neverím).
Som skôr tej mienky, že
zostanú v Uhorsku až dovtedy,
kým budú mať proviant a v
Hornej zemi vydrancujú všetky
potraviny. Potom odídu a
zanechajú Uhorsko v najväčšej
biede. Katzianer viac škodil ako
osožil Uhorsku odvliekol veľa z
jeho pokladov a zanechal ho
zdeptané a vyplienené jeho
vlastnými vojakmi v rukách
nepriateľov.

Gritti Alvisio- nevlastný syn
benátskeho dóžu, ktorý žil v
Istambule. Od roku 1530 bol z

panovníckym žezlom. Krátky pohľad na dynastický
vývoj Habsburského rodu, ktorý vládol Slovákom
bezmála štyri storočia, je preto neodmysliteľnou
súčasťou slovenských dejín.
Meno i pôvod Habsburgovcov sa odvodzuje od
hradu Habichtsburg - Habsburg (sl. Jastrabí
hrad) v dnešnom severozápadnom Švajčiarsku,
kde mal rod svoje pôvodné sídlo. Prvým známym
predkom bol gróf Werner (zomrel roku 1096). V
priebehu 11. a 12. storočia si Habsburgovci
vybudovali pomerne rozsiahle rodové panstvo na
území Švajčiarska a Nemecka. Zakladateľom moci a
slávy rodu bol Rudolf Habsburský, v roku 1273
zvolený za cisára Svätej rímskej ríše. Po smrti
Přemysla Otakara II. v bitke na Moravskom poli
roku 1278 ovládol rakúske krajiny a tie sa stali
dedičným habsburským lénom. V rokoch 1438 -
1457 za Albrechta I. a jeho syna Ladislava Pohrobka
boli Habsburgovci i keď s veľkými komplikáciami
faktickými panovíkmi Uhorska i Českého
kráľovstva. Od tej doby boli obe krajiny cieľom
habsburských dynastických plánov. Zmluvami vo
Viedenskom Novom Meste a v Šoproni roku 1463
s Matejom Korvínom si poisťovali nároky na
uhorský trón.
Päť desaťročí počnúc rokom 1477 bolo érou skvelej
expanzie rodu. Získali vládu v Burgundsku,
Španielsku, Neapolsku, v Uhorsku Čechách a pevne
sa etablovali na Rímsko – nemeckom cisárskom
tróne. Koloniálnou expanziou Španielska nadobudli
rozsiahle územia Ameriky, Afriky a Ázie. Počas 16.
storočia plynuli zo zámorských osád do španielskej
kráľovskej pokladnice obrovské prostriedky, aké
nemal k dispozícii žiadny európsky panovník.
Rozsiahle habsburské panstvo na európskom
kontinente vzniklo vďaka šikovnej sobášnej politike,
ale aj šťastným okolnostiam. Úspechy dynastických
zväzkov vystihovalo heslo, ktoré sa stalo rodovou
devízou: " Vojny nech vedú iní, ty šťastné Rakúsko sa
žeň." Rímsko-nemecký cisár Fridrich III. , oženil
roku 1477 prvorodeného syna Maximiliána s
Máriou Burgundskou. Skorá smrť svokra Karola
Smelého aj manželky umožnila Maximiliánovi
ovládnuť bohaté Burgundsko. V povestnej
habsburskej svadobnej politike si ešte úspešnejšie
počínal samotný Maximilián I., rímsko-nemecký
cisár, arcivojvoda Rakúska a vojvoda Burgundska.
Dvojitým sobášom v Lille a v Burgose v roku
1496 zaistil Habsburgovcom dedičstvo španielskej

poverenia sultána gubernátorom
Uhorska

a

veliteľom

pomocných tureckých zborov.
V skutočnosti zastupoval
záujmy Turkov a usiloval sa o
to, aby sa Ján Zápoľský a
Ferdinand I. nezblížili. Pre
dvojtvárnu politiku a surovosti
ho uhorskí magnáti nenávideli.
Bol zabitý v Sedmohradsku v
septembri 1534.

1532 (september) turecké
dunajské loďstvo zničilo v
bitke pri Komárne vojnové
lode uhorského a českého
kráľa Ferdinanda I.
Habsburského.

Príspevok Slovákov na
vojnu s Turkami:

Počas vojen s Turkami, ale
aj v mierových dobách sa od
obyvateľov

Uhorska

vyžadovali

finančné

prostriedky a materiálna
podpora na protitureckú
obranu a v prípade potreby
aj osobná účasť vo vojsku.
V súvislosti s budovaním
protitureckýách opevnení sa
poddaným zaviedli aj
verejné práce, ktoré
vykonávali zdarma.

Už snem, ktorý sa zišiel roku
1542 v Banskej Bystrici
uzákonil na obranu vlasti
rôzne povinnosti pre všetky
spoločenské kategórie.

Na vojnu s Turkami boli
odhlasované

mimoriadne

dane vo forme subsídia
(vojnovej podpory). Každá
sedliacka porta (brána)
bola povinná do 15 dní dať
1 zlatý. Mimoriadna daň
postihla aj šľachtu. Zemania
(šľachtici bez poddaných)
museli obetovať jednu
šesťdesiatinu zo svojho
hnnuteľného

majetku.

Zeman musel priznať zlato,
striebro, peňažnú hotovosť,
dobytok, ročnú úrodu z polí
a viníc. Do hnuteľného
majetku sa nezarátalo
šatstvo, kôň a vojenská
výzbroj.

koruny. Svoju dcéru Margitu vydal za infanta Juana,
jediného syna vládcov v Španielsku - Ferdinanda
Aragónskeho a Izabely Kastílskej. Syna Filipa
Pekného oženil s ich dcérou Janou, pre duševnú
chorobu nekôr nazvanou Šialená. Filip a Jana mali
spolu 6 detí, z nich dvaja najstarší synovia Karol
(1500-1558) a Ferdinand (1503-1564) sa stali
zakladateľmi

dvoch

najvýznamnejších

panovníckych línii Habsburgovcov v novoveku-
rakúskej a španielskej.
Predčasná smrť španielskeho následníka umožnila
Karolovi zaujať trón Španielska a po smrti starého
otca Maximiliána bol v roku 1519 ako Karol V.
zvolený za rímsko – nemeckého cisára. Už
spomínané dvojité zásnuby vo Viedni v roku 1515,
sobáš roku 1521 a smrť Ľudovíta II. pri Moháči
otvorili Habsburgovcom cestu k dedičstvu po
uhorsko - českých Jagelovcoch.
Karol V. si uvedomoval, že nebude schopný
efektívne spravovať konglomerát krajín a zmluvami
vo Viedni a v Brusseli roku 1522 prenechal vládu v
dedičných rakúskych krajinách mladšiemu bratovi.
Rozdelením habsburskej dŕžavy sa rozčlenil rod na
dve línie – španielsku a rakúsku.
Zakladateľ rakúskej vevy rodu Ferdinand I. bol
praktickým panovníkom a vynikal zmyslom pre
realitu. Jeho cieľom bolo spravovať krajiny
centrálne a riadiť efektívne. Už v januári 1527 prijal
nový správny poriadok, ktorý v rakúskych a
českých krajinách a v Uhorsku s viacerými úpravami
pretrval až do roku 1848. Záležitosti zahraničnej a
dynastickej politiky zveril tajnej rade, najvyšším
súdnym a poradným orgánom sa stala dvorská rada
Administratívnou ústredňou dvora bola dvorská
kancelária. Hlavným finančným orgánom bola
dvorská komora, ktorá mala na starosti korunné
majetky, výber cla, daní a mincovníctvo. Vojenská
rada, ktorá sa ako samostatná inštitúcia vyčleniala
až v roku 1556, bola kompetentná v oblasti
vojenstva. Pri obsadzovaní miest v týchto
centrálnych orgánoch hrala uhorská šľachta
podradnú úlohu. Ferdinand I. poučený skúsenosťami
z čias občianskej vojny dával uhorským šľachtiom
len zriedkavo príležitosť uplatniť sa a
uprednostňoval predovšetkým šľachtu z prostredia
nemecko-rakúskuskeho. Podobne si počínali aj jeho
nasledovníci. To vyvolávalo v Uhorsku veľkú
nespokojnosť. Hrádze nedôvery Habsburgovcov voči

Aj strední a vyšší šľachtici
(zemepáni) museli prispieť
osobitnou dávkou

z

poddaných vyjadrenú v
peniazoch. Každá sedliacka
usadlosť sa sa ohodnotila na
40 zlatých a to sa
vynásobilo počtom držaných
sedliackych dvorov. Z
vypočítanej sumy odviedli
jednu

šesťdesiatinu.

Poznámka v zákone, že
zemepánske

subsídium

nesmie ísť na úkor
poddaných, naznačuje bežnú
prax pri mimoriadnych
dávkach.

Svojim dielom mali prispieť
aj mešťania. Museli
odviesť jednu šesťdesiatinu
z hodnoty

svojho

hnuteľného

majetku,

nerátajúc v to šaty a ženské
ozdoby.

Hodnotu

hnuteľností stanovil richtár a
prísažní.

Cudzí

obchodníci,

menovite Fuggerovci, mali
dať

dokonca

jenu

štyridsiatinu z majetku i z
tovaru.

Snem stanovil aj vojenskú
povinnosť týkajúcu sa
všetkých

kategórií

obyvateľov Uhorska.

Zemepáni sa mali osobne
dostaviť do kráľovského
vojska a vždy z dvadsiatich
sedliakov vo svojom
vlastníctve postaviť jedného
jazdca.

Zemani, teda šľachtici bez
poddaných, sa v prípade
obrany vlasti

museli

ozbrojení a na koni dostaviť
do kráľovského vojska. Ak
nemali koňa, mohli slúžiť
ako pešiaci.

Snem v roku 1555 nariadil,
aby zemepáni vždy zo sto
sedliakov postavili dvoch
dobre vyzbrojených jazdcov
a tí boli disponovaní ku
stálemu vojsku. Toto
nariadenie sa vzťahovalo aj
na cirkevných hodnostárov –

uhoskej šľachte sa prelomili až v 18. storočí. .
Po abdikácii a smrti Karola V. v roku 1558 sa
rímsko-nemeckým cisárom stal Ferdinand I. Od
tej doby boli na cisárskom tróne až na dve výnimky
už iba príslušníci rakúskej línie Habsburgovcov.

Rozdelenie rakúskej vetvy.
Ferdinand I. v roku 1554 rozhodol o rozdelení a
princípoch dedenia dŕžav rakúskej vetvy medzi
svojich troch synov. Po jeho smrti roku 1564 vzniká
rakúska, štajerská a tirolská línia. Všetky tri boli
rovnoprávne. Najvýznamnejší údel dostal najstarší
syn Maximilián, ktorý sa stal aj rímsko-nemeckým
cisárom. Územie rakúskej línie tvorilo Horné a
Dolné Rakúsko, spolu s Českým kráľovstvom a
Uhorskom. Ďalší Ferdinandov syn Karol sa stal
zakladateľom štajerskej vetvy, ktorá vládla v
takzvanom vnútornom Rakúsku. Patrili mu
Štajersko, Korutánsko, Istria, Gorica a Terst. V
Tirolsku a predalpských krajinách sa ujal vlády
arcivojvoda Ferdinand. Ten si však v roku 1557 bez
otcovho zvolenia vzal za manželku Filipínu
Welserovú, pochádzajúcu z meštianskej rodiny.
Týmto morgantickým sňatkom vylúčil svojich
potomkov z možného dedenia a tirolský údel prešiel
po jeho smrti roku na mladších príslušníkov
štajerskej vetvy. Keďže Maximiliánovi synovia
Rudolf i Matej zomreli bez potomkov, rakúske
dedičstvo prevzal roku 1619 Ferdinand II. ,
reprezentant štajerskej línie. Všetky krajiny podelené
Ferdinandom I. medzi svojich synov sa definitívne
zjednotili až v roku 1665.
Hlavné habsburské vetvy Španielska a rakúska
spočiatku politicky i dynasticky úzko spolupracovali,
čo posilňovalo ich mocenské postavenie. Po
skončení Tridsaťročnej vojny vzťahy medzi Viedňou
a Madridom ochladli. Španielska vetva vymrela
Karolom II. v roku 1700, rakúska vymrela po meči
Karolom VI. v roku 1740. Svadbou najstaršej dcéry
Karola VI. Márie Terézie s Františkom Lotrinským v
roku 1736 sa rod stal habsbursko-lotrinským. Ich
potomkovia vládli v Habsburskej monarchii do roku
1918. Habsburgovci boli v Čechách a Uhorsku
spočiatku volenými panovníkmi. Aby predišli
možným zmätkom a politickým komplikáciám po
rokovaniach so stavmi s predstihom zabezpečili
voľbu a aj korunováciu svojim nasledovníkom.

prelátov, ktorí bývali
predtým z tejto povinnosti
oslobodení. Takéto vojsko
bolo zhromažďované na
úsekoch

najviac

ohrozovaných tureckými
vpádmi.

Vojaci

z

Trenčianskej a Nitrianskej
stolice mali zaujať
postavenie okolo Nitry a na
juh od mesta. Veliteľa týchto
pohotovostných jednotiek
mal určiť palatín. Vojsko z
Oravskej,

Liptovskej,

Turčianskej, Zvolenskej,
Tekoveskej, Hontianskej a
Novohradskej stolice pod
vedením Jána Balašu malo
chrániť prístupy k banským
mestám (1555, art IV.)

Na sneme roku 1557 bola
predpísaná daň už 2 zlaté z
jednej porty. Mala sa
odviesť v dvoch termínoch:
Na deň narodenia Panny
Márie a na deň sv. Ondreja
(30. nov.) (Čl. 3. /1557)
Sedliaci poddaní Turkom
mali platiť len polovicu.

Finančný príspevok na
obranu

(subsidium,

contributio)

sa

v

nasledujúcom

období

pravidelne vyberal len od
poddaných a mešťanov.
Šľachta si svoju daňovú
imunitu ubránila. A tak sa
daňové

zaťaženie

neprivilegovaného obyvateľ-
stva zvyšovalo.

Snem roku 1608 nariadil
vyberať už 4 zlaté z jednej
porty ročne (XIV. 1608)

Dedične vládli iba v Rakúskych krajinách. Až v
roku 1687 sa stali uhorskými dedičnými kráľmi po
meči a v roku 1723 aj po praslici. Vzdelaniu a výuke
následníka na trónoch rakúski Habsburgovci
venovali mimoriadnu pozornosť. Dominovala
história, geografia, právo, politika a náboženská
výchova, ktorá od Rudolfa I. (1576-1612) až po
Leopolda I. (1657- 1705) bola v rukách rádu
jezuitov. Pozornosť sa venovala aj výučbe jazykov.
Budúci panovník musel okrem rodnej nemčiny a
obligátnej latinčiny vedieť francúzsky a taliansky,
ale aj jazyky poddaných svojej ríše. Najčastejšie sa
naučili po česky a po maďarsky. Ešte aj František
Jozef hovoril v mladších rokoch česky veľmi
solídne.
Trvalým sídlom Habsburgovcov bola Viedeň, ale už
Ferdinand I. sa často zdržiaval aj v Prahe. Rudolf I.
(1576 - 1612) si ju dokonca zvolil za svoje stále
sídlo, ale jeho nasledovníci spravovali svoju ríšu už
len z Viedne. Pobyt prvých habsburských
panovníkov v Uhorsku bol zriedkavý a prichádzali
sem len na snemy a korunováciu, aj keď sa v
korunovačnej prísahe zaväzovali sídliť tu trvalo.
Až Mária Terézia (1740-1780) začala navštevovať
Uhorsko, vlastne iba územie Slovenska, častejšie a
to vďaka svojmu manželovi Františkovi Štefanovi
Lotrinskému. Ten v rokoch 1735 –1739 zakúpil
zadĺžené panstvá na juhozápadnom Slovensku Holíč
a Šaštín. V Holíči vybudoval honosné sídlo, kde
spolu s kráľovskou manželkou trávieval voľné
chvíle. Holíčsky kaštieľ, Bratislava a banské mestá
boli miestami, kam najčastejšie zavítali aj
nasledovníci Márie Terézie. Jozef II. (1780-1790)
už pred nástupom na trón precestoval krajiny svojej
ríše, často iba v sprievode jedného či dvoch
služobníkov a osobne navštívil aj zastrčené
slovenské dediny. Ale ďalší habsburskí panovníci
nemali na podobné podujatia dosť času a odvahy.
Rozdelenie Uhorska na tri časti.
Varadínska mierová zmluva umožnila starnúcemu
Zápoľskému požiadať o ruku princeznú Izbelu, dcéru
poľského kráľa Žigmunda I. V júli 1540 mu o
dvadsať rokov mladšia manželka porodila syna,
ktorý dostal meno po otcovi i dedovi- Ján Žigmund.
Necelé dva týždne po jeho narodení Ján Zápoľský
zomrel. Ešte pred smrťou odvolal svoj záväzok vo
Varadínskom mieri a Juraja Utešenoviča poveril, aby

Osmanské

územno-

správne

rozdelenie

obsadených častí Uhorska.

Hlavné mesto Budín sa roku
1541 stalo centrom
osmanskej územnosprávnej
jednotky vijáletu. Do jeho
čela menoval sultán
beglerbega,

ktorému

prislúchalo oslovenie paša.
Budínskemu pašovi boli
podriadení beglerbegovia
ostatných vijáletov, ktoré
postupne vznikli na území
Uhorska-

temešvársky

(1552) , jágerský (1596),
kanižský (1600), varadínsky
(1660) a novozámocký
(1663). Menšie správne
jednotky boli sandžaky
riadené begom a na
najnižšom stupni boli
náhije, ktoré zodpovedali
stoličným okresom.

Sultáni menil budínskych
beglerbegov mimoriadne
často. Za 145 rokov sa ich v
tejto funkcii vystriedalo vyše
100.

Utešenovič v diplomatickej
korešpodencii s Ferdinandom
neustále zdôrazňoval svoju
vernosť, ale za najväčšiu
prekážku naplnenia zmluvy z
Gyalu uvádzal okolnosti,
ktoré sa vyvinuli v
Semohradsku. 6. Septembra
1543 píše Ferdianndovi: O
mne neráčte pochybovať a
mojich nepriateľov neráčte
počúvať, ja Vašej jansosti
budem vždy verným, ale ľud
sedmohradský je nestály a
neverný. Ustavične chce mať
premmeny a pracuje na tom,
aby sa odtrhol od Uhorska a
aby Sedmohradsko bolo
krajinou samostatnou. Dovtedy,
kým sa záležitosti Vašej Jansoti
nepolepšia, musím obozretne
nakladať s nepriateľom.

Ferdinand I. podozrieval

zabezpečil synovi vládu vo svojej časti uhorska.
Smrť Zápoľského zdanlivo nahrávala ferdidnandovi
I. Sultánovi ponúkol každoročnne odvádzať tribút,
ak bude súhlasiť so zjednotením Uhorska. Ale tútori
Jána Žigmunda kancelár Štefan z Vrbovca a
Pätikostolský (Pécs) biskup Ján Osiecky boli v
Istambule úspešnejší. Sultán prisľúbil podporu
Jánovi Žigmundovi. V septembri 1540 sa na
rákošskom poli pri Pešti konala posledná voľba
uhorského kráľa.

Šľachtické zhromaždenie

prevolalo za svojho panovníka trojmesačné
nemluvňa. Ferdinand I. neuznal voľbu Jána
Žigmunda a na jeseň 1540 vypravil vojsko na čele s
Leonardom Felsom, aby obsadilo Budín. Jesenné
ťaženie habsburského vojska nebolo úspešné. V roku
1541 sa boj o nástupnícke práva v Uhorsku rozhorel
naplno. Za peniaze z augsburských bánk boli
naverbované oddiely a na ich čelo postavený
skúsený Viliam Roggendorfom. Jeho vojaci od
polovice júna 1541 obliehali Budín. Kráľovná
Izabela bola ochotná vydať mesto , ale členovia
krajinskej rady na čele s Jurajom Utešenovičom,
vsadili na tureckú kartu a dali ju internovať.
Medzitým sa sultán Sulejman I. na čele celej tureckej
armády natoľko priblížil k Budínu, že
Roggendorfovi vojaci museli prerušiť obliehanie a
čeliť niekoľkonásobnej presile.

Väčšina

habsburského vojska bola v nasledujúcich bojoch
zničená. Na pätnáste výročie bitky pri Moháči, 29.
Augusta 1541, sa Turci bez boja zmocnili Budína.
Sultán vyhlásil oblasť medzi Dunajom a Tisou za
územie Osmanskej ríše a niekdajšie hlavné mesto sa
stalo centrom tureckej moci.
V obsadenom Budíne už nebolo miesta pre Izabelu,
jej syna a uhorských veľmožov Zápoľského strany.
Rozhodnutím sultána im bola zverená vláda nad
Zátisím a Sedmohradskom, kam sa museli urýchlene
odobrať. Obsadením strategicky dôležitého Budína
získali Turci významnú základňu pre ďalšie výboje.

Pokusy o zmierenie so Zápoľskovcami
Podmanenie Budína so znepokojením zazanamenala
celá Európa. Strata hlavného mesta a strednej časti
krajiny bola katastrofou, ktorá nakrátko zmierila
predstaviteľov národnej a nemeckej strany. Zmluvou
uzavretou v Gyalu v decembri 1541 sa pokúsili o
obnovenie jednoty. Gašpar Serédy v mene
Ferdinanda a Utešenovič-Martinuzzi v mene Izabely

Utešenoviča Martinuzziho z
falošnosti. V decembri 1543
písal svojmu bratovi
Karolovi: Obávam sa, že
mních i zatým chce v
Sedmohradsku panovať. Listy,
ktoré mi píše sú sľuby vernosti a
prísahami preplnené. Ale
hovoria mi, že s Turkom je v
stálom spojení, čo mi je
podozrivé, lebo neznám, čo
zamýšľa.

Budovanie opevnení –
verejné práce.

V roku 1556 sa vyberalo po
50 denárov od sedliackej
domácnosti na budovanie
opevnení a vždy 100
sedliakov malo dodať po
štyri vozy na tri dni na
dovoz stavebného materiálu.
Z peňazí vybraných na
majetkoch Nitrianskeho
biskupa, na rozsiahlych
Turzovských majetkoch, v
celej Trenčianskej stolici a
na tretine majetkov šľachty
Nitrianskej stolice sa mali
previesť opevňovacie práce
na Nitrianskom hrade a
okolo mesta Nitry. (1556 art.
XIV.)

Zákonný článok 26 z roku
1559,

nariaďoval

Nitrianskej a Trenčianskej
stolici opevňovať Nitru a
okrem toho Šurany,
Komjatice a Nové Zámky.

V roku 1567 bolo nariadené
z každej poddanskej porty
odpracovať 12 dní zdarma
na výstvbe opevnení.
Obyvatelia Nitrianskej a
Trenčianskej stolice mali

dojednali podmienky zmluvy, ktoré sa pre vojenské
neúspechy Ferdinanda a odpor Turkov nemohli
uviesť do života. Izabela mala prenechať synovu
čiastku Ferdiandovi a ten mal Jánovi Žigmundovi
udeliť spišské grófstvo, 12 000 zlatých ročne a
vydať za neho jednu zo svojich dcér.
Ferdinand I. sa v nasledujúcom roku pokúsil
ovládnuť Budín a zároveň sa usiloval o zmier na
domácom fronte. Snem v Banskej Bytrici umožnil
reštitúciu všetkých skonfiškovaných majetkov
Zápoľského prívržencov.

Ale neúspech

žoldnierskeho vojska vedeného Joachimom
Brandenburským pri Pešti bol signálom pre doposiaľ
váhajúcu šľachtu z východných častí krajiny a
Sedmohradska , aby naďalej zostala na strane Jána
Žigmunda a Turkov.

V znamení osmanských úspechov. Prvý
drinopolský mier.
V roku 1543 sa na čelo vojsk postavil sultán
Sulejman. Turci sa zmocnili Pätikostolia, Stoličného
Belehradu, Taty a Siklósu. Po trojtýždňovom
obliehaní sa zmocnili rezidencie uhorského primasa -
Ostrihomu. Na druhom brehu Dunaja si vybudovali
opevnené predmostie Džingerdelen Parkan. Bola to
prvá turecká pevnosť na území Slovenska.
Ferdinand síce v Rakúsku zhromaždil 30-tisícové
vojsko, ale neodvážil sa napadnúť sultána a po
odchode hlavných osmanských síl ho rozpustil
V nasledujúcom roku vojna pokračovala pod
vedením budínskeho pašu srbského pôvodu
Mehmeda Sokoloviča. Podarilo sa mu dobyť
Vyšehrad, Hatvan, Novohrad. Časti slovenských
stolíc – Hontianskej, Tekovskej, Novohradskej a
Ostrihomskej sa dostali pod tureckú zvrchovanosť.
Po týchto úspechoch Turci pristúpili na prerušenie
vojny. Ferdinand I. si potreboval uvoľniť v Uhorsku
ruky, aby mohol podporiť svojho brata Karola V. v
zápase so Šmalkaldským spolkom nemeckých
protestantských kneižat. Osmanskej ríši opäť
hrozil konflikt s perzským šachom. A tak v roku
1547 Ferdinand I. a turecký sultán uzavreli v
Drinopoli mier. Mal byť v platnosti päť rokov a
jeho súčasťou bol aj Ferdinandov záväzok platiť
Porte ročný tribút vo výške 30 tisíc dukátov. Rýchle
a presvedčivé víťazstvo Habsburgovcov nad

podľa počtu port odpracovať
určený počet dní na
opevneniach

Nitry,

Komjatíc, Šurian a Nových
Zámkov. To isté nariadil
snem i o dva roky neskôr. Aj
napriek mieru zostali
nariadenia o verejných
prácach v platnosti. V roku
1578 mali poddaní
nitrianskeho

biskupa

opevňovať Nitriansky hrad a
poddanské obyvateľstvo
Trenčianskej a Nitrianskej
stolice malo pomôcť pri
opevňovaní mesta. (1567 art.
XVII)

1569 art. XIX.

1578 art. XXVII.

Po skončení 15 ročnej vojny,
roku 1608 nariadil uhorský
snem, aby poddaní určení na
verejné opevňovacie práce z
Nitrianskej a Bratislavskej
stolice vykonávali všetky
stavebné

práce

na

opevneniach mesta Nitry a
Nových Zámkov. Severné
slovenské stolice museli
budovať opevnenia hradov
a pevností vzdialených
niekoľko dní cesty od ich
teritória, čo predstavovalo
osobitnú záťaž. Trenčianska
stolica opevňovala Dregeľ,
Turčianska

budovala

Damasd na severe dnešného
Maďarska, Oravská a
Zvolenská mali stavať
Novohrad

(Nógrád),

Liptovská stolica bola
poverená budovať Balašské
Ďarmoty, Spišská a Šarišská
dostali na starosť opevnenia
hradu Szendro, južne od
Košíc (1608 art. XV).

šmalkaldským spolkom na pôde Nemecka upevnil
aj pozíciu Ferdinanda I. v Uhorsku. Na sneme roku
1548 panovník za podpory stavov presadil zákon,
ktorý ustanovil, že Šarišská, Zemplínska,
Abovsko-novohradská stolica, v prechádzajúcom
období ovládnuté Zápoľského prívržencami, sa
majú vrátiť pod zvrchovanosť Ferdiandna I.

Dlhá vojna s Turkami
Situáciu však zakrátko skomplikovala habsburská
snaha o nadobudnutie časti Uhorska kontrolovanej
Jánom Žigmundom, kde však najväčší vplyv
nadobudol Juraj Utešenovič, povýšený na
varadínskeho biskupa. Ferdinand I. chcel uspokojiť
jeho ambície kardinálskym klobúkom a hodnosťou
ostrihomského arcibiskupa, ale o tajných
rokovaniach sa napokon dozvedeli Turci. Utešenovič
sa pokúšal proklamáciami presvedčiť Sulejmana I. o
svojej vernosti, čo vzbudilo podozrenia v
habsburskom tábore a preto ho dôstojníci z
vojenského zboru generála Castalda zdržujúceho sa v
Sedmohradsku 17. decembra 1551 zavraždili. Jeho
smrť bola jednou z hlavných príčin vypuknutia
ďalšej vojny medzi Habsburgovcami a Turkami na
jar v roku 1552. Turci sa zmocnili dôležitých
dolnozemských pevností Temešváru a Segedína. V
júli pokračoval ich útok na sever smerujúci do
Novohradskej a Hontianskej stolice. Bez väčších
ťažkostí dobyli Šahy, Ďarmoty (Balassagyrmat,
Maďarsko) i Sečany. Iba na hrade Dregeľ hrdinsky
vzdorovala malá posádka vedená správcom
arcibiskupských majetkov turčianskym zemanom
Jurajom Šuchom, nazývaným Maďarmi Sondy, ale
napokon podľahla tureckej presile. Ferdinandovi
žoldnieri a narýchlo zorganizované stoličné vojská sa
pokúsili zastaviť turecký postup do oblasti
stredoslovenských banských miest. V auguste 1552
sa pri Plášťovciach zrazili s oddielmi Hadima Pašu,
ale utrpeli katastrofálnu porážku. Spojené turecké
vojská sa v nasledujúcich týždnoch usilovali dobyť
Jáger. Na hrdinskej obrane pevnosti však stroskotali
a na sklonku októbra 1552 sa museli stiahnuť.
Turecká ofenzíva, v réžii Budínskeho pašu a
pohraničných begov, pokračovala aj v nasledujúcich
rokoch. Turkom sa podarilo natrvalo obsadiť aj
niektoré časti južného Slovenska. V roku 1554

Hrdinská obrana Jágru roku
1552

sa stala námetom

viacerých diel maďarskej
literatúry, ale multietnický
charakter dvojtisícovej posádky
bol v dielach obvykle zamlčaný.

Podľa súdobých záznamov,
Turci s úmyslom oslabiť vôľu
obrancov k odporu vystreľovali
za hradby šípy s lístkami na
ktorých boli napísané výzvy na
kapituláciu i rôzne hrozby v
cyrilike,

v

latinskom,

maďarskom i slovenskom
jazyku .

Budovanie opevnení a prísun
finančných prostriedkov zo
zahraničia.

dobyli dôležitý hrad Fiľakovo, ktorý sa stal
strediskom Fiľakovského sandžaku. Turecká
okupácia Uhorska a snahy Zápoľského syna Jána
Žigmunda o zaistenie svojho postavenia vo
východných častiach krajiny a v Sedmohradsku
určovali vývoj v nasledujúcich rokoch. Abdikácia
Karola V. z funkcie nemeckého cisára
skomplikovala situáciu Ferdinandovi I., lebo sa
musel koncentrovať na dianie v ríši. Usiloval sa
zmieriť s Jánom Žigmundom i s Turkami.
Katastrofa pri Sečanoch.
Po smrti kráľovny – vdovy Izabely v roku 1559,
naklonenej mierovému riešeniu, sa zhoršili vzťahy
medzi Ferdinandom I. a Jánom Žigmundom, ktorý sa
ujal vlády v Sedmohradsku a Zátisí. Hodlal naplniť
jeden z bodov zmlúv vo Varadíne a Gyalu a mal v
úmysle oženiť sa s niektorou z dcér Ferdinanda I. To
by mu umožnilo zaistiť si zvrchovanosť nad
habsburskou časťou Uhorska. Ferdinand nebol
ochotný vydať dcéru a tým aj svoju časť krajiny
Jánovi Žigmundovi. Osmanom prekážalo ich
zblíženie a presunuli do Sedmohradska jednotky z
pohraničných pevností. Zvolenský župan a
kapitán banských miest Ján Balaša chcel využiť
oslabenie tureckých posádok a začiatkom apríla 1562
zaútočil na hrad Sečany. Jeho slabo vycvičené
oddiely zverbované na strednom Slovensku však
utrpeli zdrvujúcu porážku. Balaša stratil 10 000 ľudí
a všetko delostrelectvo. Zo 700 vojakov, ktoré k
Sečanom vyslala Banská Bystrica, sa domov vrátilo
iba šesť. Katastrofa pri Sečanoch pripomínala
Moháčsku porážku.

Smrť Sulejmana I. Druhý drinopolský mier.
Speyerská zmluva.
V úsilí o ovládnutie Sedmohradska pokračoval aj
Ferdinandov následník Maximilián I. Ján Žigmund
sa však so žiadosťou o pomoc obrátil na sultána.
Začiatkom leta 1566 vtiahla veľká turecká armáda na
čele so sultánom Sulejmanom I. do Uhorska. Po
zaujatí pevnosti Gyula Turci obľahli hrad Siget,
ktorý hrdinsky bránil chorvátsky šľachtic Mikuláš
Zrínsky. Tesne pred pádom Sigetu sultán v
poľnom tábore zomrel. Znamenalo to koniec
veľkej výpravy. Turci Siget napokon dobyli, ale
celá armáda z Uhorska odtiahla. Sultánov nástupca
Selim II. uzavrel v roku 1568 s Maxmiliánom I.

1545

začal ostrihosmký

arcibiskup Pavol z Várdy
budovať pevnosť Nové Zámky,
ktorá bola dokončená už v
nasledujúcom roku, ale bolo to
iba provizórne opevnenie.

1548 ríšsky snem v Augsburgu
odhlasoval na vydržiavanie
pohraničných hradov v Uhorsku
ročný príspevok 100 000
zlatých. Bolo to už po uzavretí
prvého drinopolského mieru na
ochranu mierovej hranice.

mier v Drinopoli predbežne na 8 rokov . Turci si
podržali všetky svoje územné zisky z
predchádzajúcich vojenských ťažení a vynútili si
aspoň symbolický ročný tribút vo výške 30 tisíc
zlatých. O dva roky neskôr sa Maximiliánovi
podarilo vyrovnanie s Jánom Žigmundom. Od jari
1570 vyjednával Zápoľského poverenec Gašpar
Bekeš s Maximiliánom vo Viedni. Napokon bola v
nemeckom Speyeri podpísaná zmluva, ktorou
Maximilián I. uznal Jána Žigmunda za suverénneho
vládcu v Sedmohradsku. Zápoľský sa zriekol titulu
uhorského kráľa a sedmohradským stavom
obaja zaručili slobodnú voľbu kniežaťa.
Drinopolský mier a Speyerská zmluva definitívne
potvrdili rozpad Uhorska na tri časti.
Slovensko jadrom uhorského kráľovstva .
Po uzavretí Drinopolského mieru a osamostatnení
Sedmohradska pod kontrolou Habsburgovcov
zostalo len torzo pôvodného Uhorska. Na jednu
tretinu oklieštené Uhorské kráľovstvo tvorilo až do
konca 17. storočia najaviac 30 stolíc z nich len 10
ležalo mimo územia dnešného Slovenska.
Habsburgovcami kontrolovaná časť si ponechala
meno i všetky tradície niekdajšieho kráľovstva,
pričom rozdelenie krajiny sa považovalo za dočasné.
Proklamovaným cieľom panovníkov i stavov zostalo
aj naďalej oslobodenie okupovaných území a
obnovenie integrity. Jadrom uhorského kráľovstva sa
na viac ako poldruha storočia stalo práve územie
dnešného Slovenska. Bez ohľadu na etnické pomery
sa zvyškové Uhorsko delilo na dve časti, západnú a
východnú. Západná sa nazývala Dolné Uhorsko,
východná Horné Uhorsko. Gemerská, Liptovská a
Zvolenská stolica patrili ešte do Dolného Uhorska.
Centrom Horného Uhorska boli Košice.
Hornaté územie Slovenska ale aj tok Dunaja a
močaristé oblasti Žitného ostrova boli prirodzenými
prekážkami, ktoré zadržiavali postup Turkov. Preto
sem už po Moháči z ohrozených južných území
smerovali utečenci, predovšetkým šľachtici ale aj
meštianske vrstvy a poddanské obyvateľstvo. Sem sa
sťahovali aj uhorské úrady, správne orgány a
cirkevné inštitúcie. Zákonným nariadením vydaným
v roku 1536 sa hlavným mestom Uhorska stala
Bratislava. I keď bola aj v predchádzajúcich
obdobiach významným politickým a obchodným
centrom, nemohla sa rovnať s Budínom, ktorého
geografická poloha priam predurčovala byť sídelným

mestom uhorského kráľa. Po ovládnutí Budína
Zápoľským v roku 1529 sa v Bratislave natrvalo
usídlila najvýznamnejšia finančná inštitúcia-
Uhorská komora, zriadená Ferdinandom I. ešte v
roku 1528. Mala spravovať erárne majetky, vyberať
clá a vojenské dane.
Rovnakou funkciou na severovýchode krajiny bol
spočiatku poverený veliteľ Spišského hradu. Až
neskôr, v roku 1567, vznikla Spišská komora, ktorej
sídlom sa stali Košice. Už Ferdinand I. podriadil
Uhorskú komoru Dvorskej komore vo Viedni. Výber
cla, monopolný obchod so soľou a najziskovejšie
erárne podniky, predovšetkým rudné bane na
strednom Slovensku, boli priamo riadené viedenskou
Dvorskou komorou. Podriadené postavenie Uhorskej
komory a jej personálne obsadzovanie úradníkmi z
Nemecka, alebo Rakúskych krajín, boli predmetom
ostrej kritiky zo strany domácej šľachty.
Bratislava počas 16. až 18. storočia bola
najdôležitejším centrom Uhorského kráľovstva a
vďaka neveľkej vzdialenosti od Viedne nahradila aj
tradičné korunovačné mesto uhorských kráľov-
Stoličný Belehrad. S výnimkou Jozefa II. ktorý sa
korunovať nedal a posledných dvoch habsburských
panovníkov- Františka Jozefa (1867) a Karola IV.
(1916) tu boli korunovaní všetci uhorskí panovníci a
ich manželky počnúc Maxmiliánom I. v roku 1563.
V Bratislave sa najčastejšie schádzal aj uhorský
snem. V 16. i na začiatku 17. Storočia sa snemy
sporadicky konali aj v iných slovenských mestách- v
Trnave, Banskej Bystrici i v Krupine, ale v roku
1635 bola za trvalé sídlo uhorského snemu určená
Bratislava. Od tej doby až do roku 1848 sa tu zišli
všetky stavovské snemy, s jedinou výnimkou v roku
1681. V Bratislave sídlila aj Miestodržiteľská rada,
zriadená ešte v roku 1542. Do Budína bola
presťahovaná začiatkom vlády Jozefa II. v roku
1781. Na bratislavskom hrade boli uschované aj
korunovačné klenoty, až kým ich v roku 1781 nedal
Jozef II. odviezť do Viedne.
Najvýznamnejším cirkevným centrom sa krátko po
tureckej invázii stala Trnava. V roku 1543 sem
presídlila Ostrihomská kapitula a arcibiskup,
najdôležitejší cirkevný hodnostár Uhorska.
Vzhľadom ku svojim politickým úlohám sa však
arcibiskupi častejšie zdržiavali v neďalekej
Bratislave. Do svojho tradičného sídla Ostrihomu sa
kapitula a arcibiskup vrátili až v 19. storočí, takmer

140 rokov po vyhnaní Turkov z mesta.
Na Slovensko sa pred Turkami uchýlili aj ďalší
cirkevní hodnostári a inštitúcie. Sídlom jágerského
biskupa a kapituly sa od roku 1596 stali Košice. V
tom čase už takmer polstoročie v meste sídlili
Pätikostolskí biskupi a prechodne aj biskupi z
Veľkého Varadína. Skutočnosť, že Slovensko sa
stalo centrom uhorského kráľovstva, kde sa sústredili
všetky dôležité štátne a cirkevné inštitúcie, mala
popri svojom ekonomickom význame vplyv na
rozvoj slovenskej národnosti a na zvyšovanie jej
kultúrnej a vzdelanostnej úrovne.
Na hranici osmanského panstva.
Slovensko sa po osmanskej expanzii stalo baštou
kresťanstva a preto o priebeh bojov javila európska
verejnosť značný záujem. Susedstvo Turkov
vyvolávalo dojem, že je to exotická krajina, ležiaca
na hraniciach kresťanskej civilizácie. Na budovanie
protitureckej obrannej línie finančne prispievali
nielen ostatné krajiny pod vládou Habsburgovcov,
ale aj štáty Rímsko-nemeckej ríše, Španielsko i
pápež. Hranica medzi Kráľovským Uhorskom a
Osmanskou ríšou nebola presne vytýčená. Tak sa
vytvorilo pomerne široké nárazníkové pásmo, v
ktorom si uplatňovali nároky Turci aj Habsburgovci.
Jedna aj druhá strana vyberala od obyvateľstva,
pokiaľ tu zostalo, štátnu daň, obvykle redukovanú na
polovicu.
V roku 1576 tvorilo pásmo protitureckej obrannej
línie 48 hradov a pevností, v ktorých bolo takmer
17 tisíc vojakov. Turci mali na okupovanej časti
Uhorska v tej dobe k dispozícii takmer 40 tisíc
vojakov. Turecké oddiely zvyknuté na boj a korisť
ani počas mieru nezostávali v nečinnosti. A tak ani
po uzavretí Drinopolského mieru v roku 1568 vpády
tureckých oddielov na územie Slovenska neustali. V
roku 1575 sa Turci zmocnili dvoch slovenských
hradov Modrého Kameňa a Divína. Pod hrozbou
vypálenia alebo vyplienenia uznali tureckú
zvrchovanosť mnohé obce v Novohradskej,
Hontianskej, Tekovskej i Nitrianskej stolici. Až
dobudovanie pásma protitureckých pevností v
polovici osemdesiatych rokov 16. storočia obmedzilo
rozpínanie tureckej moci. Vojenská obrana
pohraničia sa zreorganizovala, aby vyhovovala
potrebám neustálej pohotovosti. Uhorsko
kontrolované Habsburgovcami aj so zvyškami
Chorvátska bolo v roku 1564 rozdelené na šesť

vojenských okruhov nazývaných kapitanáty a na
ich čelo kráľ menoval osobitných veliteľov-
kapitánov. Na území Slovenska sa rozprestierali
dva – Hornouhorský, ktorého veliteľ sídlil v
Košiciach a Preddunajský so sídlom v Nitre, potom v
Šuranoch, Leviciach a od roku 1589 v Nových
Zámkoch. Oblasť Žitného ostrova bola pod správou
Balatonsko-Dunajského kapitanátu. Najdôležitejšie
pásmo protitureckej obrany sa tiahlo južným územím
Slovenska, od Bratislavskej stolice až po stolicu
Gemerskú. Kľúčovú úlohu hrala od osemdesiatych
rokov 16. storočia práve pevnosť Nové Zámky
vybudovaná podľa najmodernejších fortifikačných
zásad. Bránila tureckým vpádom do údolia rieky
Nitry a Váhu. Silná obranná línia sa vytvorila v
oblasti stredoslovenských banských miest, ktoré pre
svoj veľký hospodársky význam azda najviac pútali
pozornosť Turkov. V druhej polovici 16. storočia
ohrozovali banskú oblasť nečakané vpády z
neďaleko ležiacich tureckých sandžakov, z
fiľakovského, novohradského a sečianskeho.
Preto si banské mestá budovali nákladný systém
strážnych zariadení a veľkú časť mestských fiancií
pohltili výdavky na vojsko, zbrane a obranu. Aj
Turci zriadili viaceré opevnené stanovištia pre svoje
posádky. V blízkosti Rimavskej Soboty vybudovali
neveľkú

pevnosť Sobôtka,

ktorá bola

najsevernejším oporným bodom Osmanov nielen na
Slovensku, ale aj v celej Európe. Odtiaľto podnikali
vpády až na Horehronie do okolia Brezna a Banskej
Bystrice. Ani obce v hornatých krajoch stredného
Slovenska neboli bezpečné pre Trukami.
Oblasť juhozápadného Slovenska medzi dolným
tokom riek Váh a Hron bola čiastočne poplatná
ostrihomskému sandžaku. Začiatkom osemdesiatych
rokov16. storočia sa jeho moc rozšírila až na čiaru
Hlohovec – Nitra- Hronský Beňadik. V obciach
ležiacich južnejšie Turci vyberali ročný poplatok
napriek tomu, že tu vyrástli pevnosti ako Nové
Zámky, Komjatice a Šurany.
V roku 1607 strážilo uhorsko-osmanskú hranicu 20
tisíc vojakov, ktorí ročne stáli štátnu pokladnicu 1
875 000 zlatých. V posádkach Hornouhorského
kapitanátu so sídlom v Košiciach slúžilo 4557
vojakov, v strategicky najdôležitejšom
Preddunajskom bolo sústredených 6207 vojakov, v
Balatonsko – Dunajskom so sídlom v Rábe (Gyor)
2916 vojakov. Veliteľ najjužnejšieho Kanižského
kapitanátu mal k dipozícii 4012 a 500 vojakov bolo

ako záloha umiestnených vo Viedni.

Situácia v Sedmohradsku

Predčasná smrť Jána Žigmunda v marci roku 1571
skomplikovala situáciu v Sedmohradsku. V duchu
Speyerskej zmluvy bol za knieža zvolený skúsený
vojak a obratný politik, sedmohradský magnát Štefan
Bátory zo šomľovskej línie tohto rodu. Turecký
sultán schválil jeho voľbu, ale Bátori tajne prisľúbil
vernosť aj Maximiliánovi I. Prehodnotením
majetkových donácií Jána Žigmunda a jeho matky
Izabely si upevnil mocenskú pozíciu a pomýšľal pre
rod Bátorych zabezpečiť semohradskú kniežaciu
hodnosť dedične. U Porty našiel pochopenie, ale vo
Viedni sa jeho snaha o manželský zväzok s jednou
z habsburských princezien stretla s neúspechom.
Zanechal ústretovú politiku voči Maximiliánovi a
počínal si čoraz samostatnejšie. Viedeň však dočasne
oslabila jeho pozíciu v Sedmohradsku podporou
prohabsburského magnáta Gašpara Bekeša. Ten
s pomocou časti šľachty na jeseň roku 1573 začal
proti Bátorymu ozbrojený boj. To bol začiatok
krátkej občianskej vojny v Sedmohradsku, z ktorej
však Bátory vyšiel víťazne. Po porážke Bekeša v júli
1575 dal popraviť 43 jeho prívržencov z radov
šľachty, medzi nimi aj 7 magnátov. V decembri
1575 si ho poľské stavy v Krakove zvolili za kráľa.
Presťahoval sa do Krakova, kde zriadil aj
sedmohradskú kanceláriu. Zmieril sa s Bekešom a
poveril ho v Poľsku vysokou vojenskou funkciou. Za
správcu Sedmohradska vymenoval svojho brata
Krištofa. Spojenie s Poľskom v personálnej únii
posilnilo medzinárodné postavenie Sedmohradska.
Bátory projektoval vytvoriť z Poľska, Litvy,
Sedmohradska a Uhorska mohutnú konfederáciu,
namierenú proti Habsburgovcom a Turkom. Pre
konflikt s ruským cárom Ivanom Hrozným nedokázal
svoj zámer realizovať. Jeho brat Krištof riadil
sedmohradskú politiku až do svojej smrti roku
1581. Bol veľmi priaznivo naklonený jezuitom,
ktorých povolal do krajiny. S jeho podporou vznikla
v Cluji roku 1581 jezuitská univerzita. Vzhľadom na
náboženské pomery v kniežatstve, však priveľká
podpora jezuitom podkopávala jeho mocenskú
pozíciu. V krajine bolo 500 protestantských kňazov a
iba 10 katolíckych. Po smrti Krištofa Bátoryho
nastúpil na kniežací stolec so súhlasom Štefana
Bátoryho maloletý Žigmund Bátory. Bol nestálej a
excentrickej povahy, čo mu počas vlády spôsobilo

veľa ťažkostí. Výchova jezuitov upevnila v ňom
katolícke presvedčenie, čo ho predurčilo za
prirodzeného spojenca Habsburgovcom V dobe
Žigmundovej nezletilosti politiku riadila trojčlenná
rada až do roku 1588. Ešte predtým roku 1586 zomrel
poľský kráľ a sedmohradské knieža Štefan Bátory.
Následne vypukli v Bátoryovskej rodine spory. Až
roku 1592 sa ich podarilo urovnaň pápežskému
nunciovi.

Životné podmienky obyvateľstva.

Životné pomery obyvateľov následkom občianskej a
dlhého zápasu s Turkami mimoriadne zložité.
Násilnosti zo strany rôznych šľachticov, ktorí
disponovali tuctami ozbrojencov boli na dennom
poriadku. Katastrofálnou bezpečnostnou situáciou
sa musel zaoberať aj uhorský snem zasadajúci v
Banskej Bystrici roku 1542, ale zákony proti
lúpežníkom zostali na papieri. Aj zákony na sneme
roku 1548 boli prijaté so snahou zlepšiť
bezpečnostné a právne pomery v krajine a mali
zamedziť šírenie zbojníctva. Lúpežný šľachtic Matej
Bašo sídliaci na Muráni, bol proskribovaný ako
nepriateľ vlasti. Lúpežiam sa malo zamedziť aj
vyrúbaním lesov v horských oblastiach na
vzdialenosť dvesto lakťov po oboch stranách cesty.

Sedliacka stolica.

Následkom neistých časov sa neobyčajne rozšírilo
zbojníctvo. Zbojnícke bandy plienili celé kraje a
katastrofálnou situáciou sa musel zaoberať aj
uhorský snem zasadajúci v Banskej Bystrici roku
1542. Zákon číslo 21 požadoval skončenie násilia,
lúpeží a plienenia, ale aj útlaku a tyranie zo strany
šľachty. Zostal však len na papieri. O šesť rokov
neskôr snem musel prijať niekoľko zákonov na
potlačenie lúpeží. Ale v Uhorsku sa našlo vždy dosť
ľudí patriacich ku ktorémukoľvek stavu, ktorých
nedokázali od takéhoto spôsobu života odradiť ani
prísne tresty. Snem roku 1625 musel obnoviť všetky
predchádzajúce zákonné normy týkajúce sa
zbojníkov a lúpežníkov. Osobitný paragraf venoval
lúpežným šľachticom, lebo ich počet bol vysoký.
Bandy pozostávajúce často aj z niekoľkosto chlapov
sužovali naše kraje od 16. storočia. Zbojníctvo sa
podarilo potlačiť až v 1. štvrtine 18. storočia.
Novým zjavom boli skupiny martalovcov, ktorí
chytali ľudí a predávali ich do otroctva. Boli to

nepravidelné skupiny ozbrojencov zložené zväčša z
balkánskych Slovanov, ale aj poturčených Maďarov
a Slovákov. Obchod z unesenymi ľuďmi bol
výnosný až do konca osmanskej prítomnosti
v Uhorsku a preto sa počet martalovcov nepodarilo
znížiť aj napriek drastickým opatreniam. Už
v období občianskej vojny medzi Ferdinandom I. a
Jánom Zápoľským šľachtické vojsko nebolo
schopné zabezpečiť ochranu jednotlivých stolíc.
Preto spočiatku spontánne vznikli oddiely
domobrany, ktoré sa neskôr pevne organizovali do
pravidelného vojska. Tieto domáce jednotky dostali
názov „sedliacka stolica“. Územie jednotlivých
stolíc bolo rozdelené do oblastí (kontubernií), ktoré
mali spoločne postaviť, vyzbrojiť, vycvičiť a platiť
ozbrojencov. Každé kontubernium si volilo
vlastného kapitána, ale len spomedzi šľachticov.
V Nitrianskej stolici ich bolo 15.
Kontuberniá si viedli si osobitný register
ozbrojencov nazývaný „Zápis“. Radoví príslušníci
sedliackej stolice

pochádzali spomedzi

poddanského obyvateľstva, boli vycvičení
a vyzbrojení. Zbrane i menší žold im platili obce,
ale aj zemania. V prípade, že sa na území stolice
objavila väčšia zbojnícka skupina bol vyhlásený
poplach a členovia sedliackej stolice sa museli
dostaviť na zhromaždisko. V prípade zanedbania
obec zaplatila pokutu 40 zlatých. Takýto spôsob
domobrany u nás jestvoval až do začiatku 18.
storočia. Okrem aktívnej obrany sa ľudia postarali o
pasívnu ochranu. Budovala sa celá sieť
pozorovacích stanovíšť, ktoré slúžili na včasné
varovanie pred blížiacim nebezpečím. V oblastiach
najviac ohrozovaných Turkami, ale aj inde si
obyvatelia v domoch vykopali podzemné chodby a
úkryty, kam sa v prípade náhleho nebezpečia
uchýlili. Obilie si zas uskladňovali do 2-3 metre
hlbokých obilných jám vykopaných v chotári obcí.
Ich poloha bola dobře utajená a tak si ľudia dokázali
uschovať nutné zásoby na prežitie.

Spoločenské pomery v 16. storočí.

Šľachta.

Podľa stoličných súpisov na sklonku 16. storočia v
Uhorsku (bez Sedmohradska, Chrovátska a
Slavónska) žilo 2500-3000 majetnejších šľachtických
rodín a asi 90-tisíc osôb patriacich ku šľachtickému

stavu. K najbohatším pozemkovým vlastníkom patrili
v roku 1550 Ondrej Bátory, varadínsky biskup a
kapitula, Gašpar Serédi a Alexej Turzo.
V priebehu 16. storočia došlo k postupnému vymretiu
tradičnej pozemkovej aristokracie, ktorá svoje
bohatstvo nadobudla ešte v 15. storočí a za vlády
Jagellovcov. Mnoho príslušníkov významných rodov
prišlo v bitke pri Moháči alebo v nasledujúcich bojoch
o život. A tak rozsiahle majetky Zápoľských,
Ujlakiovcov,

Orságovcov,

Lošonciovcov,

Bánfiovcov, Kanižajich,

Svätojurských

a Pezinských grófov, Podmanických a ďalších
prešli do rúk novej magnátskej vrstvy, ktorú
reprezentujú predovšetkým rody

Pálfiovcov,

Esterháziovcov, Ilešháziovcov, Nádašdych,
Tökölyovcov, Vešelénich, Turzovcov, Rákocich,
Forgáčovcov, Révajovcov a ďalších. Zakladatelia
moci a slávy týchto rodov začínali ako úradníci
nízkeho rangu (Tomáš Nádašdy), nižší dôstojníci
(Štefan Ilešházi), banskí podnikatelia (Ján Turzo).
Väčšina z príslušníkov týchto bohatých magnátskych
rodov využívala vojnovú konjunktúru a bohatla na
zásobovaní vojsk bojujúcich proti Turkom. Časť
financií na zabezpečenie protitureckej hranice, ktoré
prichádzali do Uhorska z ostatných krajín
habsburského súštátia, z Nemecka, či od pápeža
končila tak v rodových pokladniciach týchto
novodobých vojnových podnikateľov. Svoje majetky
si rozmnožovali aj tak, že využívali finančné
problémy panovníkov a za symbolické sumy získavali
rozsiahle panstvá po vymretých rodoch. Svoje
majetkové postavenie si posilnila stredná šľachta,
často aj na úkor cirkvi, ktorá prežívala krízu.
V dôsledku osmanskej expanzie nastal už v
tridsiatych rokoch 16. storočia presun celých skupín
obyvateľstva. Z Turkami ohrozovaného juhu na sever
utekali húfy šľachty. Dôvod opustenia starých
rodových majetkov v južných a stredných častiach
Uhorska bol prostý. Turci nerešpektovali princípy
európskeho feudálneho práva ani spoločenského
systému a šľachtické privilégiá neuznávali. Všetci
podrobení obyvatelia sa stali poddanými tureckého
sultána s rovnakými povinnosťami a právami.
Poddanským vrstvám tento stav vyhovoval, no
šľachticom vôbec nie. A tak sa v tridsiatych rokoch
16. storočia začal masový exodus šľachty prevažne
maďarského pôvodu. Sťahovali sa do bezpečia na
sever, kde ich ešte považovali za privilegovaný stav.

Príchod šľachty do miest vyvolával rôzne konflikty,

lebo šľachtici sa nechceli podielať na spoločnom
znášaní mestských tiarch, dovolávajúc sa svojich
privilégií a tak narušila spoločenské i ekonomické
pomery v mestách. Zákony šľachte povolili kupovať
si v mestách domy a slobodne sa usadiť, ale museli si
plniť záväzky ako ostatní mešťania.
šľachtici často nehanebne využívali svoje privilégiá a
preto sa im pomerne darilo. Šľachtic neplatil daň do
kráľovskej pokladnice, nepodliehal žiadnemu
zemepánovi, neplatil ani mýtne a colné poplatky,
nemusel zaplatiť za prechod po moste, dokonca ani za
prevoz. Mohol si bez vyrúbenia cla doviesť tovar zo
zahraničia, pravda iba pre vlastnú potrebu, ale to sa
dalo len ťažko kontrolovať. Za takýchto nerovnakých
podmienok šľachtic ak bol cieľavedomý a snaživý
bohatol, ale jeho sused z meštianskeho stavu často
chudobnel. To sa dialo od 16. storočia vo väčšine
slovenských miest.

Poddaní
Zákon tiež nariadil, že poddaní nesmeli byť bez zjavnej
príčiny držaní vo väzbe, čo bolo bezpochyby obvyklým
javom. Poddaní pod tureckou mocou mali platiť len
polovičnú výšku štátnych daní.

.