Penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť

Penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť

Pojem penitenciárna pedagogika nie je pre označenie výchovnej a vzdelávacej činnosti
realizovanej v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody používaný všeobecne.

Niektorý autori najmä nemecký, používali pre ňu označenie kriminálna pedagogika, autori
krajín bývalého Sovietskeho zväzu hovorili o nápravno-pracovnej pedagogike, iný najmä
poľský autori hovorili o resocializačnej pedagogike.

Novák (1986) penitenciárnu pedagogiku charakterizuje ako špeciálnu pedagogickú disciplínu,
ktorá sa zaoberá špecifikami penitenciárneho výchovného pôsobenia na všetky kategórie
odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody.

Fábry (2000) penitenciárnu pedagogiku chápe ako aplikovanú pedagogickú disciplínu
zaoberajúcu sa pojmom výchovy, jej priebehom, podstatou, javmi a zákonitosťami
v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody.

Dianiška (1996) hovorí o penitenciárnej pedagogike ako o oblasti špeciálnej pedagogiky
zameranej na prevýchovu osôb v resocializačnom procese, predovšetkým vo výchovných
a nápravnovýchovných ústavoch a zariadeniach.

Na základe uvedeného sa javí ako najvhodnejšie označenie penitenciárnej pedagogiky ako
aplikovanej oblasti pedagogiky vychádzajúcej zo špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zaoberá
výchovou vo výkone trestu odňatia slobody, jej priebehom, podstatou, javmi, zákonitosťami
a špecifikami.

Úlohou penitenciárnej pedagogiky je:

a) využitie poznatkov zo všeobecnej a špeciálnej pedagogiky, vrátane poznatkov ďalších

vedných disciplín pre riešenie problematiky penitenciárnej výchovy

b) vytváranie vlastných poznatkov získaných výskumom a výsledkami praxe
c) vytvorenie systému penitenciárnej výchovy (ciele, konkretizácia obsahu, formy

a metódy, organizácia výchovného procesu)

d) prinášať podnety do oblasti trestno-právnej vedy a rozvojom vlastnej teórie a praxe sa

podieľať na novelizáciách a nových právnych úpravách výkonu trestu odňatia slobody

Vzťah penitenciárnej pedagogiky k niektorým vedným disciplýnam

V penitenciárnej praxi je využívaných viacero vedných disciplín, ktoré sú ako celok
začlenené do penitenciárnej vedy – penológie. Patrí sem právo a osobitne penitenciárne
právo, penitenciárna psychológia, penitenciárna pedagogika. V penitenciárnej praxi sa tiež
uplatňuje psychiatria a sociológia.

Penológia sa zaoberá výkonom trestu odňatia slobody v celom rozsahu, všetkými javmi,
zákonitosťami a procesmi v reálnych penitenciárnych súvislostiach. Vychádza zo
všeobecnej teórie trestu, ale snaží sa riešiť ďalšie problémy súvisiace s organizáciou,
riadením, hospodárskym zabezpečením, pričom využíva poznatky pedagogiky,
psychológie, sociológie, medicíny, menežmentu.

Za penitenciárne právo považujeme tie časti práva, ktorých náplňou je právne vymedzenie
obsahu výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody. Zaoberá sa najmä tvorbou a úpravou
právnych noriem a tak zaisťuje realizáciu požiadaviek a cieľov penitenciárnej politiky štátu.
Jeho úlohou je, okrem tvorby právnych predpisov, tiež na základe penitenciárnych skúseností
vymedziť na základe na základe doterajších skúseností a experimentov nové formy
a prostriedky s cieľom zefektívnenia zaobchádzania s odsúdenými.

Penitenciárna pedagogika, ako aj pedagogika vôbec, má veľmi blízky vzťah ku psychológii,
ktorá sa zaoberá problematikou penitenciárneho zaobchádzania v špecifických oblastiach,
ktoré Novák (1984) zhrnul takto:

a) skúma osobnosť odsúdeného a jeho individuálne zvláštnosti, vývoj osobnosti,

delikventného chovania alebo správania, prognózuje ďalšie sociálne správanie

b) skúma individuálne psychologické a sociálne problémy života v penitenciárnom

zariadení, problematika individuálnych a skupinových vzťahov, vzťahy medzi
odsúdenými a personálom

c) skúma psychologické aspekty penitenciárnej výchovy, vplyv jej foriem a metód na

psychiku a správanie odsúdených

d) využíva formy a prostriedky psychokorektívneho pôsobenia odsúdených -

individuálnych i skupinových – ktoré sú súčasťou penitenciárneho zaobchádzania

Významný vzťah penitenciárnej pedagogiky a medicíny, zvlášť psychiatrie. Veľký počet
odsúdených prejavuje odchýlky od psychickej normy formou rôznych neuróz, psychických
porúch ako následku nadmerného užívania alkoholu, v poslednom období tiež, organické
poškodenia centrálnej nervovej sústavy.

Veľa výchovných problémov spôsobujú psychopatický jedinci s poruchami správania, preto
sú dôležité poznatky z medicíny a psychiatrie, ktoré pomáhajú personálu spoznávať osobitosti
správania týchto osôb a zvládať možnosti zaobchádzania s nimi. S lekármi je potrebná
spolupráca najmä pri riešení problémov spojených zo sebapoškodzovaním, simuláciami
a pod.

Predmet penitenciárnej pedagogiky

Novák (1986) za predmet penitenciárnej pedagogiky považuje výchovnú funkciu výkonu
trestu odňatia slobody a zákonitosti procesu penitenciárneho výchovného pôsobenia na
odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody.

Podľa Fábryho (2000) sú predmetom penitenciárnej pedagogiky sú zákonitosti výchovného
pôsobenia na všetky kategórie odsúdených na trest odňatia slobody a na ochrannú výchovu.

Objektom penitenciárnej pedagogiky sú všetky kategórie odsúdených vo výkone trestu
odňatia slobody. Z aspektu časovej pôsobnosti je objekt vymedzený dobou výkonu trestu,
pretože po prepustení sa stáva v systéme dobre fungujúcej postpenitenciárnej starostlivosti
objektom výchovy iných inštitúcie.

Subjektom penitenciárnej pedagogiky je nielen pedagogický, ale všetok personál príslušného
zariadenia, v niektorých špecifických prípadoch personál aj iných než “materských“ zariadení
a nepriamo i celá spoločnosť.

Dosah spoločnosti ako subjektu výchovy je vyvolaný aktuálnou potrebou vyplývajúcou
z celkového nárastu a vzniku nových foriem kriminality. Riešením problémov kriminality, jej
príčin a dôsledkov, ako aj jej prevenciou sa zaoberajú zložky štátnej moci – polícia,
prokuratúra, súdy. Súčasne tu pôsobí celý rad inštitúcií z oblasti štátnej a verejnej správy,
dobrovoľných združení občanov a charitatívnych organizácií, ktorých činnosť je primárne
orientovaná na pomoc jedincom pri opätovnom začlenení sa do spoločnosti po prepustení
z výkonu trestu odňatia slobody.

Základné princípy penitenciárnej pedagogiky

Princípy penitenciárnej pedagogiky sú charakterizované ako základné ustanovenia, v ktorých
sú vyjadrené zásadné požiadavky na obsah, organizáciu, formy a metódy výchovného
pôsobenia. Tieto princípy nie sú určené ľubovolne, ale vychádzajú z podstaty cieľov a úloh
penitenciárnej výchovy. Určuje ich najmä:

a) objektívny charakter pedagogických zákonov
b) osobitosť pedagogických podmienok v penitenciárnom zariadení

Princípy penitenciárnej pedagogiky je potrebné chápať ako otvorený systém poznatkov
sformulovaných do záväzných požiadaviek, ktorý sa ďalej vyvíja a pretvára na základe vývoja
pedagogických vied.

Princípy penitenciárnej pedagogiky sú špecifické a ich špecifickosť vyplýva z objektu
výchovného pôsobenia, inštitúcie realizujúcej výchovu a podmienky, v ktorých sa výchovné
pôsobenie realizuje.

K základným princípom penitenciárnej pedagogiky radíme:

1. spojenie so životom spoločnosti
2. individualizáciu a diferenciáciu
3. kolektívnosť
4. vychovateľnosť a napravitelnosť
5. využívanie pozitívnych rezerv osobnosti
6. systematickosť a komplexnosť
7. dodržiavanie zákonitostí
8. humánnosť

1. Princíp spojenia so životom spoločnosti
Odsúdené osoby napriek izolácii musia mať zabezpečené spojenie s vonkajším svetom
a celospoločenským dianím. Realizuje sa prostredníctvom kultúrno-osvetovej práce, cirkevné
a charitatívne organizácie, štátne a verejné organizácie.

2. Princíp individualizácie a diferenciácie
Individualizácia znamená realizáciu takého prístupu a voľbu takých metód, ktoré umožnia
optimálne ovplyvňovanie jedinca na základe poznania jeho osobnosti.
Diferenciácia súvisí s individualizáciu, niekedy sa označuje aj ako klasifikácia alebo triedenie.
Pri diferenciácii odsúdených sa vychádza z týchto základných kritérií:
- kriminálna narušenosť (prvotrestaní a opakovane trestaní)
- vek (mladiství a dospelí)
- pohlavie
- zdravotný stav

3. Princíp kolektívnosti
Výchova kolektívom a v kolektíve je dôležitá z aspektu výchovy k správnej medziľudskej
komunikácii z vzťahu k plneniu spoločných cieľov.

4. Princíp vychovateľnosti a napraviteľnosti
Prechodom filozofie trestania od odplaty k výchovnému zaobchádzaniu sa princíp
vzchovateľnosti stáva jedným z prostriedkov spoločenskej prevencie trestnej činnosti.
Významný je aj z toho aspektu, že jeho uplatňovanie podmieňuje realizáciu a efektívnosť
procesu penitenciárnej výchovy.

5. Princíp využívania pozitívnych rezerv osobnosti
Vyžaduje vidieť odsúdeného ako komplexnú osobnosť a popri jej negatívnych stránkach
rozpoznať aj pozitívne a tie posilňovať a prostredníctvom nich pomáhať odsúdenému
prekonávať vlastné negatíva.

6. Princíp systematickosti a komplexnosti
Penitenciárne zaobchádzanie vyžaduje potrebu aby bol systém vplyvu na odsúdeného
rozpracovaný na základe všestranného, systematického a nepretržitého pôsobenia.

7. Princíp dodržiavania zákonnosti
Je základným pravidlom v každej činnosti personálu penitenciárnych zariadení na jednej
strane a súčasne vyjadruje nutnosť rešpektovania predpisov odsúdenými. Sankcionovanie
odsúdených v prípade porušenia predpisov je výrazným výchovným momentom.

8. Princíp humánnosti
Vyjadruje podstatu uznania ľudskej dôstojnosti, je významnou súčasťou penitenciárneho
zaobchádzania. Vo výkone trestu sa musí rešpektovať prirodzená dôstojnosť ľudskej
osobnosti, nesmú byť použité kruté a ľudskú dôstojnosť ponižujúce spôsoby zaobchádzania
alebo trestania.

Zložky penitenciárnej pedagogiky

Ciele penitenciárnej výchovy sa realizujú v jej zložkách. Určovanie zložiek je vyjadrením
potrieb a záujmov spoločnosti. Nie sú nemenné a podliehajú vývoju. Základné zložky
penitenciárnej pedagogiky sú:

a) mravná výchova
b) pracovná výchova
c) právna výchova
d) estetická výchova
e) telesná výchova

a) mravná výchova je cieľavedome zamerané výchovné pôsobenie, ktorého cieľom je
formovanie osobnosti odsúdeného v súlade so spoločenskými potrebami

b) patrí medzi základné prostriedky penitenciárnej pedagogiky, pomáha pri formovaní vzťahu
k práci, pri získavaní pracovných zručností a návykov, motivácie pracovných činností, ale aj
pri získavaní kvalifikácie alebo rekvalifikácii odsúdených

c) právna výchova prispieva k formovaniu právneho vedomia, správnemu chápaniu právnych
noriem, ich vedomému rešpektovaniu a podriaďovaniu sa im, získavaniu a prehlbovaniu
vedomostí o právnom poriadku štátu

d) estetická výchova prispieva ku schopnosti jedinca vnímať krásno vo svojom okolí
a rozumieť mu, pomáha formovať estetické názory, vkus a pocity

e) telesná výchova napomáha pri formovaní osobnosti, je prostriedkom upevňovania zdravia,
rozvoja psychických a fyzických síl, morálno-vôľových vlastností a vychováva
k samostatnosti a disciplinovanosti

Ciele penitenciárnej pedagogiky

Všeobecným cieľom penitenciárnej pedagogiky vychádzajúcim zo z. č. 59/1965 Zz. o výkone
trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov je taká príprava odsúdeného, aby po
prepustení viedol riadny život. Pretože sa však jedná o veľmi špecifickú oblasť výchovného
pôsobenia, ktorá je navyše časovo obmedzená, súčasne tu pôsobí rozpor medzi možnosťami
a potrebami. Preto sleduje penitenciárna pedagogika špecifické ciele, ako odstránenie
nežiadúcich foriem správania, utváranie a pretváranie osobnosti v zmysle požadovaných
spoločenských noriem a cieľov, prekonanie protispoločenských tendencií, odstránenie
nežiadúcich návykov, a to všetko vo sfére nápravy defektov a rozvoja osobnosti, čím súčasne
pripravuje tieto osoby pre ďalšie pôsobenie spoločenských faktorov po prepustení z výkonu
trestu odňatia slobody.

Špecifické ciele sa uskutočňujú prostredníctvom individuálnych čiastkových cieľov, ktoré
zodpovedajú spoločenským potrebám a potrebám konkrétneho odsúdeného. Individuálne ciele
delíme na ciele zamerané na:

a) adaptáciu, ktorá umožní jedincovi vyrovnať sa s novými nárokmi a prostredím, ale

súčasne zabráni nežiadúcej adaptácii, z ktorej vzniká proces inštitucionalizácie

b) osvojenie si vedomostí, zručností a návykov – získanie profesie, rekvalifikácie,

dokončenie alebo získanie vzdelania

c) na prípravu odsúdeného na život po prepustení z výkonu trestu z aspektu

spoločenského správania v súlade so zodpovedajúcimi spoločenskými cieľmi
a potrebami

Čiastkové ciele sú dosiahnuteľné v kratšom úseku aktivity a preto sú ľahšie kontrolovateľné.
Dosiahnutie čiastkových, etapových cieľov znamená vytváranie určitej úrovne vlastnosti
jedinca, ktorý vstupuje ďalej ako aktívny činiteľ ďalšej fázy výchovného procesu.

Prostriedky penitenciárnej výchovy

Sú to javy, skutočnosti a podmienky napomáhajúce realizáciu výchovnej činnosti. Delia sa na
prostriedky:
1. základné:

a) osobitné výchovné procesy

b) kultúrno-osvetová práca
c) zamestnávanie
d) ustanovený poriadok a disciplína (režim)

2. realizácia obsahu a spracovania penitenciárnej výchovy

a) obsah výchovy v knižnej podobe (učebnice a pod.)
b) materiál v názornej forme (obrazový, zvukový, audiovizuálny)
c) organizačné formy (vyučovanie, prednášky, besedy, záujmové krúžky)
d) metódy

3. materiálno technické

a) priestorové členenie penitenciárneho zariadenia ( vonkajšie a vnútorné)
b) vybavenie priestorov na realizáciu výchovného zaobchádzania

Metódy penitenciárnej výchovy

Metódu chápeme ako vedomí a zámerní postup pri použití výchovného prostriedku s cieľom
ovplyvňovania a poznania správania a citov odsúdených.
V penológii sa metódy delia na:

 protektívne (bezpečnostné)

 formatívne (pedagogické a psychologické metódy)

 liečebné (lekárske ale aj metódy liečebnej pedagogiky)

Novák (1986) rozčleňuje metódy penitenciárnej výchovy na:

1. metódy poznania výchovného procesu
Sem zaraďujeme najmä metódu pozorovania, diagnostické metódy, sociometria a ďalšie
metódy skúmajúce výchovný proces a jeho vzťahy

2.metódy realizácie výchovného procesu, ktoré ďalej člení na:

a) komplexné
b) čiastkové

Komplexné metódy
1. ovplyvňovanie osobnosti autoritou
2.

a) čiastkové metódy všeobecné
- presviedčanie
- stimulácie
- inhibícia

b) čiastkové metódy špeciálne
- kompenzácie

3. ovplyvňovanie osobnosti kolektívom
4.

a) čiastkové metódy všeobecné
- presvedčovanie

- stimulácia správania

- inhibícia
- paralelné pôsobenie

5. ovplyvňovanie organizáciu života – režimom

a) čiastkové metódy všeobecné
- organizácia správania
- vytváranie návykov
- prinútenie

6. ovplyvňovanie systémom činností

a) čiastkové metódy všeobecné
- vyučovanie
- aktivity kultúrno-osvetovej práce

Čiastkové metódy:

1. Presvedčovanie
Využitím tejto metódy sa docieľuje zmena názorov, postojov a presvedčenia. Patrí sem
objasňovanie, vysvetľovanie, príklad, osobný vplyv, rada, poúčanie, dokazovanie, varovanie
a pod.

2. Organizácia správania
Je to metóda, ktorá spočíva vo vytvorení pevného režimového rámca. Jej úlohou je získavanie
pozitívnych, odstraňovanie defektívnych potrieb a vytváranie nových stereotypov správania.
Požiadavka, inštruktáž, cvičenie, príkaz a pod.

3. Stimulácia správania
Vychádza z kladných stránok osobnosti, jej základom je pochvala a kladné hodnotenie. Tieto
prostriedky posilňujú sebavedomie odsúdeného.

4. Donútenie
Nie je to len sústava trestov, patria sem opatrenia, ktoré nemajú len charakter sankcie.
Významný faktor tejto metódy je morálne prinútenie verejné, mienkou kolektívu alebo
skupiny. Donútením však nesmieme ponižovať. Pokarhanie, výstraha, hrozba, trest, nátlak,
odmietanie a pod.

5. Paralelné pôsobenie
V kolektívne alebo skupinovo organizovanej penitenciárnej výchove má významné
postavenie výchovné pôsobenie prostredníctvom kolektívu alebo skupiny. Napr. samospráva
odsúdených.

6. Resocializačné vyučovanie
Je to významný činiteľ výchovy v penitenciárnych podmienkach, základný prostriedok
mravného a duševného rozvoja odsúdených. Vo väzniciach sú stále skupiny jedincov, ktoré
nemajú ukončené základné vzdelanie, prípadne sú negramotní či pologramotní. Získanie
vzdelania z perspektívneho hľadiska je nielen potreba jedinca, ale aj celej spoločnosti.

Formy penitenciárnej výchovy

Metódami rozumieme spôsob podávania alebo upevňovania poznatkov.
Novotný (1986) formu charakterizuje ako viac-menej ustálený, skĺbený článok výchovno-
vzdelávacieho procesu s množstvom pre ňu charakteristických znakov a úkonov. Forma sa
môže a má realizovať niekoľkými metódami organicky spojenými s obsahom a cieľmi
penitenciárnej výchovy. Podľa druhu a spôsobu komunikácie ako sociálnej interakcie
s cieľom odovzdania informácie ďalej formy delí na orálne, priame alebo sprostredkované,
mediálne.

Formy sa dajú klasifikovať aj ako:

a) monologické (priame a sprostredkované)
b) dialogické
c) kolektívne a kombinované

Z aspektu vnímania môžeme hovoriť o formách:

a) auditívnych
b) vizuálnych
c) audiovizuálnych (kombinovaných)

Špecifiká penitenciárnej pedagogiky

Základným problémom penitenciárnej pedagogiky je spojenie trestu pedagogiky. V súčasnej
etape humanizácie väzenstva sa kladie dôraz na výchovnú stránku trestu, pri jeho realizácii sa
ale musia riešiť špecifické problémy vyplývajúce z:

a) kumulácie osôb, ktoré spáchali trestný čin, odsúdených na výkon trestu odňatia

slobody,

b) rozporov, ktoré pre výchovné pôsobenie prináša samotná penitenciárna realita daná

prostredím ústavu, vrátane javov extramurálnych (mimo ústavu),

c) vplivu zotrvačných tendencií právního poňatia výkonu trestu nedostatočne

akceptujúcich výchovné funkcie trestu,

d) úrovňou prípravi výchovných pracovníkov pre rozvoj výchovného pôsobenia

vichadzajúci najmä zo spomenutého rozporného spojenia vikonu trestu a výchovi.

Špecifickosť procesu penitenciárnej výchovy je podmienená faktormi:

1. právneho charakteru

a) právnim vimedzenim kategórie výchovných osôb,
b) právnou reguláciou výchovného procesu (ZVTOS a iné),
c) výchovnou inštitúciou (v rámci profilácie ústavou určenou NVS)

2. pedagogického charakteru

a) osobnosťou odsúdených (vo väčšine prípadov ide o jedincov vyznávajúcich sa

defektami vo sfére spoločenských vzťahov),

b) pedagogizáciou trestních prostriedkou,
c) vekovími zvláštnosťami rôznych kategórií odsúdených.

Okrem už spomenutých faktorov existujú aj ďalšie, ktoré vyplývajú z právneho prostredia
odsúdeného, najmä faktor izolovanosti od bežného života spoločnosti v špecifických
podmienkach, obmedzenie celého komplexu potrieb ktoré sú jednak súčasťou výkonu trestu
odňatia slobody alebo ich samotný výkon trestu odňatia slobody vylučuje.

Etapy resocializačného procesu

Výchovný proces v penitenciárnich podmienkach rozdeľuje Novák (1986) na styri etapy:

1. Etapa vstupnej pedagogicki-psychologickej diagnózy
Výchovný pracovník na základe pedagogicko-psychologickej charakteristiky, ktorá bola
spracovaná na odsúdeného v nástupnom oddelení zisťuje, aký odsúdený je, aké má vlastnosti
a pod.

2. Etapa pedagogického projektovania
V tejto etape výchovný pracovník na základe dostupných materiálov a vlastných poznatkov,
vrátane metodických odporúčaní stanovuje ciele výchovy pre konkrétneho odsúdeného alebo
skupinu odsúdených.

3. Etapa regulácie výchovného pôsobenia
V tejto etape výchovný pracovník vytvára výchovné sytuácie, v ktorých sa zámerne formuje
osobnosť vychovávaného jedinca a lebo jedincov.

4. Etapa výslednej pedagogickej diagnózy (spätnej väzby)
Počas nej výchovný pracovník zisťuje, ako sa odsúdený v dôsledku výchovného pôsobenia
zmenil. Táto etapa je súčasne etapou začiatočnej diagnózy pre ďalšiu výchovnú činnosť.

Etapovité rozdelenie procesu výchovy za sústavného pôsobenia diagnostiky, zvyšuje úroveň a
efektívnosť výchovy. Jednotlivé etapy výchovného procesu spolu súvisia a nadväzujú na seba.

V penitenciárnom výchovnom procese odsúdený je objektom a postupne sa stáva subjektom
výchovy, ako aktívny činitel voči sebe v rámci sebavýchovy. Ak vychádzame z predpokladu
že výchova je interakčný proces, tak i v realizácii postupu penitenciárnej výchovy by sme
mali mať na zreteli tieto zásady:

1. Zásada akceptácie
Vyžaduje si od vychovávatela alebo pedagóga, aby akceptoval odsúdeného takého aký je a
hladal jeho pozitíva, bez ohladu na jeho činy.

2. Zásada rešpektovania
Vyžaduje si aktívnu spoluprácu odsúdeného, pričom vychovávatel by mal odsúdeného
k aktivite inšpirovať.

3. Zásada perspektívnej starostlivosti
Predpokladá nutnosť rešpektovania potrieb odsúdeného, jeho možný vývoj, ktorého ciľom je
návrat do spoločnosti.

4. Zásada požiadaviek
Rešpektovanie záujmov osôb, s ktorými odsúdený žije a bude žiť v budúcnosti, a z tho
hľadiska voliť primerané prostriedky.

Výkon trestu odňatia slobody plní pri ochrane spoločnosti dve úlohy – izoluje páchatelov
trestných činov a súčasne ich pripravuje na život po prepustení na slobodu. Súčasne teda plní
úlohu výchovy jedincov, ktorý sa dopustili takého jednania, za ktoré boli v súlade s právnymi
normami spoločnosti odsúdený na výkon trestu odňatia slobody a úlohu resocializačného
zariadenia, ktoré pripravuje odsúdených na život v spoločnosti po prepustení.

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne

Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov

Sociálna práca - seminárna práca

Penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť

V Nitre 17. 11. 2004 Juraj Cigáň
krúžok č.: 531

Použitá literatúra:

Penitenciárna pedagogika; Správa Zboru nápravnej výchovy, BA
Základy policajnej psychológie, Dianiška a kolektív; Magnet-press, BA- 1996
Úvod do penitenciárnej pedagogiky, Novák, Praha 1986
Penitenciárna pedagogika, Penologické zošity 3, Laszlo Páĺ