Teória_literatúry,1.ročník

Úvod do štúdia literatúry

Umenie ako jazyk, umenie a iné semiotické systémy

Umenie je jedným z prostriedkov komunikácie. Uskutočňuje sa v ňom komunikačný vzťah
medzi autorom a príjemcom(má dvoch účastníkov)

Každý systém znakov, ktorý používame na komunikáciu medzi dvoma alebo viacerými
jednotlivcami, možno pokladať za JAZYK.

Umenie = jazyk, ktorý je organizovaný zvláštnym, špeciálnym spôsobom (literatúra,
výtvarné umenie, hudba). Existuje jazyk filmového umenia(obrázkový jazyk).

Tak ako každý jazyk:

 je systémom znakov, ktoré tvoria jeho „slovník“ či „abecedu“ (dohodnutý systém pre

istých ľudí)

 má vlastné pravidlá na spájanie týchto znakov(aby sme získali informácie)

 je sám osebe určitou štruktúrou, ktorá je hierarchizovaná.

Jazyk a iné systémy

 Jazyk – každý komunikačný systém, ktorý používa zvláštnym spôsobom usporiadané

znaky (!dohodnutý systém znakov!)

Odlišuje sa: a./ od systémov, ktoré neslúžia ako prostriedky komunikácie

b./ od systémov, ktoré slúžia ako prostriedky komunikácie, ale
nepoužívajú znaky(biologický systém)

c./ od systémov, ktoré slúžia ako prostriedky komunikácie, ale používajú
znaky celkom neusporiadané alebo usporiadané len čiastočne(grimasy, tajný
jazyk)

Umenie ako druhotne modelujúci systém(jazyk)

Široké chápanie jazyka v sebe zahŕňa:

 prirodzené jazyky (slovenský, český, ruský, anglický a pod.)

 umelé jazyky (jazyk vedy – metajazyky vedeckých spisov, používajú aj lekári), jazyky

dohovorených signálov (dopravné značky a signalizácia a pod.) + esperanto

 druhotné jazyky (druhotne modelujúce systémy) – komunikatívne systémy tvoriace sa

nad rovinou prirodzeného jazyka (mýty – nové autonómne svety vznikajú tým pádom,
je to svet fikcie a výmyslu; náboženstvo; hry malých detí „akože, akoby“). Takýmto
druhotným modelujúcim systémom, a teda aj druhotným jazykom je aj umenie

Umenie je teda druhotným jazykom, má svoje skladobné (syntagmatické, štruktúrne) pravidlá
a umelecké diela sú textami umeleckého jazyka.

Pojem znaku

Znak - základná komunikačná jednotka, ktorá umožňuje prenos informácie, vytvárajú
kompletný zmysel slova, skladá sa z troch komponentov:

 označujúce (materiálny komponent znaku) – slovo stolička označuje

 označované (abstraktný pojem predmetu, javu) – stolička – máme predstavy

 používatelia – tí, ktorý znak používajú na základe konvencie (dohovoru) – stolička –

vec na sedenie/ predmet určené na sedenie

Aby sme sa dorozumievali musíme poznať slová a ich význam.

Denotácia a konotácia

 Denotácia- proces označovania. Je to základný vzťah označovania (pomenovania)

k označenému predmetu, napr. Pršať.

 Konotácia- navrstvovanie iných významov nad základný význam slov, viet a textov,

napr. Pršať. Sprchnúť – konotuje pohyb padanie na zem z výšky. (napr. Spŕchlo lístie)

Príklad na konotáciu v poetike: Keď zapadne slnko, potom sa zídeme“. = zídeme sa večer

Označujúce a označované

 Znak sa skladá z jedného označujúceho a jedného označovaného (výraz – slovo-

stolička).

 Plán označujúcich sa nazýva plánom výrazu. Plán označovaných plánom obsahu/

významu.

Sémantický trojuholník (sémiotický trojuholník)

VÝZNAM (musíme poznať, napr.slovo použité vo

význame „môžem ísť“, a že čo označuje forma

FORMA

označuje

VEC/ PREDMET (pohyb ktorý sa
má začať)

Literárna veda a výskum umeleckej literatúry

Literárna veda - výskum podstaty, vzniku, vývinu, hodnôt a pôsobenia literatúry.

Základné disciplíny literárnej vedy:

 Teória literatúry

 Dejiny literatúry (literárna historiografia)

 Literárna kritika

1.) Literárna kritika - – je orientovaná najmä na aktuálnu(čerstvu) literárnu tvorbu, je

sprostredkovateľom čitateľského zážitku medzi umeleckým dielom a jeho čitateľom.
(návod na vnímanie estetického zážitku)

2.) Literárna historiografia - zaoberá sa výskumom konkrétnych literárnych diel

začlenených do literárnohistorických súvislostí (romantizmus, realizmus..)

3.) Literárna teória - skúma všeobecné a špecifické znaky a vlastnosti umeleckej slovesnej

tvorby v nasledovnom členení:

 podstata umeleckej literatúry a umeleckej komunikácie
 teória literárneho textu (jav, označené/konštruované ako text)
 teória literárneho procesu (vzájomné vzťahy medzi dielami/ štátom

a literatúrou/ politikom a literatúrou)

Pojem textu – vlastnosti:

VYJADRENOSŤ(v jazyku sa uskutočňuje v slovách spojených do viet)

OHRANIČENOSŤ(aby sme mohli jazyk zvládnúť a pochopiť musí byť ohraničený,
má svoj začiatok a koniec)

ŠTRUKTÚRNOSŤ(svet textu je nejakým spôsobom štrukturovaný – sloh, kapitol,
strof; výstavové prostriedky sú usporiadané nejakým spôsobom)

Umelecký text = znak (superznak), ktorý je výsledkom špecifického zobrazenia životného
sveta a určujú ho vyššie definované vlastnosti, napr. návody na použitie – majú praktickú
funkciu.(žiť podľa romána Don Quiote nie je vhodné dnes)

Štruktúra textu

A./ Povrchová – (lineárna, horizontálna, vodorovná) – slová usporiadané do viet a vety
do vyššých celkov

B./ Vertikálna – hĺbková(čitateľská skúsenosť)

KONTEXT(okolie, súvislosti do ktorých sa text vstupuje) - pojem sa používa sa v dvoch
základných významoch:

Vnútrotextový(román-„obsah“; krvilačná grófka – svet a situácia vo vnútri)

Mimotextový(historický kontext, aké boli ľudia v tom čase; ideologický kontext;
kultúrny kontext)

Funkcie textu

 jednotlivé texty vznikajú s určitým špecifickým zámerom(vyjadruje náš odpor voči

niečomu, v intímnom kontakte)

 základná otázka: aké úlohy má jazykový prejav (text) plniť v komunikačnom procese

a v jednotlivých komunikačných situáciách.

 pre konkrétne funkčné určenie textov sa používajú primerané tematické, jazykovo-

štylistické a kompozičné prostriedky.

 ak tieto vlastnosti množstva textov zovšeobecníme, získame spoločné (invariantné)

vlastnosti textov pre jednotlivé komunikačné situácie. Tieto zovšeobecnené vlastnosti
označujeme ako - funkčné štýly.

Štýl -konfigurácia výrazových vlastností v jazykovom prejave

Štylistická analýza textu – orientácia na triedy, skupiny jazykových prostriedkov

Výrazové kategórie – skupiny jazykových prostriedkov, ktoré majú spoločné výrazové
vlastnosti, kvality;

Základné výrazové kategórie:

OPERATÍVNOSŤ – IKONICKOSŤ

František Miko – autor výrazovej koncepcie štýlu. Východiskové dielo: Estetika výrazu
(základná verzia výrazovej sústavy). Operatívnosť a ikonickosť stoja oproti sebe, ide
o skupiny výrazových kategórii navzájom opozičné.

Operatívnosť výrazu - základný funkčný aspekt textu, spočívajúci v orientácii reči na
komunikáciu. Signál, že reč je na dorozumenie sa, umožňuje nekomplikované, rýchle,
jednoduché dohovorenie sa. Ukazuje na jeho funkcie. Rozkaz, príkaz – okamžite pochopíš čo
treba robiť.

Ikonickosť výrazu - zameranie reči na vyjadrenie, zobrazenie, reprezentáciu sveta. V nich ide
o opísaný tak, ako keby poslucháč spolu prežíval.

Umelecká komunikácia, estetická funkcia, estetická hodnota

Estetická komunikácia – prenos estetickej informácie medzi autorom a príjemcom
prostredníctvom umeleckého textu (v prípade literárnej komunikácie ide o literárne dielo).

Model literárnej komunikácie

kultúrna pamäť(spoločenské vedomie)

autor text čitateľ

aktuálny svet

Aktuálny svet autorov a čitateľa nemusí byť to isté.

Kultúrna pamäť – extérne uložisko.

Literárna komunikácia je pôsobenie literatúry v spoločenskom obehu. Od procesu literárnej
komunikácie sa očakáva sprostredkovanie estetickej informácie.

Kultúrna pamäť – extérne uložisko. Je to typ kolektívnej pamäti, ktorá sa orientuje na stabilné
body minulosti, faktická história sa v nej mení na históriu spomínanú – komunikovanú. Ide
teda o fungovanie minulosti v ľudskej komunikácii.

Do sféry kultúrnej pamäti patria:

-

mýty (rozprávania o počiatkoch; „Vyklíčia ešte zubále dračie z poddaných zeme?“
zubále dračie - symbol z gréckej mytológie, zo zubáľov zasadených do zeme sa zrodili
vojaci; Trôjsky kôň )

-

tradície

-

obrady a rituály

-

spomienkové akty (spomienkové slávnosti)

-

významné umelecké diela (umelecký kánon) a pod.

Funkcia - aktívny vzťah medzi predmetom a cieľom, na dosiahnutie ktorého sa predmet
používa

o cieľ umeleckej komunikácie – vyvolať estetický zážitok u príjemcu
o estetický zážitok - aktivizácia fantázie, citu, obrazotvornosti, ale aj racionálnych

zložiek psychiky príjemcu. Integruje zmyslové, citové zložky, a aj intelektuálnu,
morálnu a vôľovú sféru ľudskej osobnosti

Problém hodnoty v estetickej komunikácie

Hodnota - zdôrazňuje subjektívny rozmer vzťahu predmetu a človeka. Platí pre niekoho, bez
subjektu nemožno hovoriť o hodnote. Nie je fyzikálnou vlastnosťou veci, vec však musí mať
takú štruktúru, také vlastnosti, aby bola schopná produkovať hodnotu – teda uspokojiť dajakú

ľudskú potrebu. Systémom, v ktorom sa ukladajú informácie o hodnotovej štruktúre
predmetov je – jazyk.

Živý jazyk = používatelia; ľudské vedomie je jazykové vedomie;

Priestorom, v ktorom sa hodnoty (vedomie o hodnotách) uchováva je – skupinové vedomie,
kultúrna pamäť.

Estetická hodnota a estetická norma

Estetická hodnota – schopnosť diela plniť svoju základajúcu funkciu – produkovať estetický
zážitok u príjemcu. Vzniká ako výsledok interakcie medzi štruktúrou umeleckého diela,
ľudským životným svetom (s jeho aktuálnou podobou i podobou uchovávanou vo forme
tradície) a príjemcom diela (emocionálnou a racionálnou zložkou jeho psychiky)

Estetická norma – záväznosť určitých estetických hodnôt pre spoločenstvo, miera ich
zospoločenštenia.

ESTETICKÁ HODNOTA

ESTETICKÁ FUNKCIA + ESTETICKÁ NORMA

Estetická informácia - je to tematizácia ľudského životného sveta v podobe textu, ktorý je
štruktúrovaný s dôrazom na výrazovú ikonickosť, s cieľom vyvolať estetickú reakciu
príjemcu. (vymyslenosť, neskutočnosť, „akože, akoby“)

Literárny text vždy hovorí o ľudskej situácie, a to aj v prípade keď ide je totožnosť človekom.
Hlavné postavy – zvieratá, veci – preberajú na seba ľudské znaky/vlastnosti; napr. fantastické
rozprávky, science fiction, fantasy..

Výrazové formy umeleckej literatúry

Dve základné výrazové formy umeleckej literatúry:

neviazaná reč(každodenná skúsenosť)

viazaná reč

Literatúra sa delí na prózu a poéziu

 Základná jednotka prozaického textu = VETA
 podstata „neviazanosti“ prozaického textu: nepravidelnosť, nízky
 stupeň opakovania jazykových prvkov

 Viazanosť jazykových prvkov – jeden zo základných znakov poézie

Podstata viazanosti:

popri logicko – syntaktickej organizácii jazykových prostriedkov sa vo viazanej reči
v určitej podobe pravidelnosti, ktorá má špecifickú štruktúru uplatňujú a obmieňajú
jazykové prvky.

Systematické opakovanie rovnakých alebo podobných javov v časovej alebo
priestorovej následnosti sa nazýva – RYTMUS(efekt)

Teória verša – Verzológia

Veršované texty – texty, v ktorých je rytmus rozhodujúcim organizačným prvkom

verš = základná jednotka básnického rytmu, ide spravidla o jeden riadok básnického
textu, v ktorom dominuje pravidelné rozloženie a opakovanie určitých jazykových
javov.

Niektoré pojmy

Metrický impulz – čitateľské očakávanie rytmu vo veršovanej reči.

napr. „Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia.

Rytmicko syntaktický paralelizmus: verš = veta (verš sa skryje s vetou)

Enjambement/anžanbán/: veršový presah, verš sa nekryje s vetou. Porušenie pravidla
rytmicko sintaktického paralelizmu. Vyskytuje veršový presah.

napr. „ Keď umrie muž, hneď rozletia sa správy

na krídlach čiernych ...“

Ďalšie verzologické pojmy:

metrum - schéma, podľa ktorej sa jazykový prvok vo verši opakuje
metrické jednotky verša - polverše, stopy, slabiky
polverše – časti verša oddelené od seba intonačnou prestávkou – zvukový prvok,
použitá reč.

Pri rozbore sa intonačná prestávka graficky vyznačuje:

stopa – úsek verša menší ako polverš a väčší než slabika

 skladá sa zväčša z 2 alebo 3 slabík

 prízvučná slabika stopy = ťažká doba – téza

 neprízvučná slabika stopy = ľahká doba - arza

dieréza = intonačná prestávka na rozhraní dvoch stôp

cezúra = intonačná prestávka, ktorá rozdeľuje stopu

Prozodické systémy

Verše buď sú, alebo nie sústopovo organizované.

Prozodický systém - systém pravdiel, ktoré platia pre rytmus(rytmická organizácia) určitého
druhu poézie

1.) časomerný - zakladajúci prvok rytmu = kvantita slabiky, rytmus vzniká striedaním

dlhých a krátkych slabík. Jeho verš je stopovo organizovaný.

Stopy: trochej, jamb, daktyl, spondej;

2.) sylabický - na vytváraní rytmu sa zúčastňujú tieto prvky:

 rovnaký počet slabík vo veršoch (izosylabizmus)
 intonačná prestávka, rozdeľujúca verš na dve časti
 spájanie veršov do dvojverší, dvojveršov do štvorverší ...
 združený rým
 rytmicko-syntaktický paralelizmus
 NEMÁ STOPOVO ORGANIZOVANÝ VERŠ !!!

3.) sylabotonický – organizujúcim prvkom rytmu je slovný prízvuk.

 rytmus vzniká vtedy, keď sa v určitých veršoch pravidelne
 opakuje v rovnakom poradí rovnaký počet stôp
 stopy: trochej – jamb(dvojslabičné stopy), daktyl – spondej(trojslabičné stopy),

ale je tam iný princíp ako v časomernom prozodickom systéme

4.) tonický- v slovenskej poézie sa nedá realizovať. V slovenčine prízvuk je na prvej

slabike vždy, je stabilný. V ruštine prízvuk pohybuje.

I.

Časomerný prozodický systém

- názov: dĺžka slabiky sa dá časovo merať

- charakteristický najmä pre starú grécku a latinskú poéziu

- v novších európskych literatúrach: v obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na
antickú tradíciu(napr. klasicizmus). Preto sa často označuje aj ako – antická metrika. (Ján
Kollár – Slávy dcéra; Ján Hollý)

Základné pojmy a charakteristiky

 jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky = MÓRA (chronos prótos)
 krátka slabika = jedna móra – ľahká doba - arza
 dlhá slabika = dve móry – ťažká doba – téza
 prirodzená dĺžka = slabika je prirodzene dlhá
 polohová dĺžka = slabika je dlhá svojou pozíciou (polohou vo verši)
 nečíta ale skanduje

Polohová dĺžka slabiky

Slabika je dlhá svojou polohou vtedy, keď za krátkou slabikou nasleduje po sebe skupina
najmenej dvoch spoluhlások.

Pravidlá vzniku polohovej dĺžky podľa Jána Hollého

Polohová dĺžka vzniká vtedy, keď:

 za samohláskou nasleduje skupina najmenej 2 spoluhlások, avšak len vo vnútri

slova;

 pri medzislovných predeloch, ale len vtedy, keď sa koncová slabika uzatvára

aspoň jednou spoluhláskou, teda vtedy, keď je spoluhlásková skupina
rozdelené medzi dve susedné slová;

Keď je slovo ukončené samohláskou (otvorená slabika) a nasledujúce slovo sa začína
skupinou spoluhlások, polohová dĺžka spravidla nevzniká.

Výnimky z pravidiel:

 ak sa slovo končí na otvorenú slabiku, a je to slovo jednoslabičné alebo

trojslabičné a za ním v nasledujúcom slove je spoluhlásková skupina, polohová
dĺžka môže, ale nemusí vzniknúť. Ak vznikne, dve predchádzajúce slabiky
musia byť bezpodmienečne krátke.

 vtedy, ak je v spoluhláskovej skupine na druhom mieste spoluhláska „r“ alebo

„l“. Vtedy podľa potreby predchádzajúca samohláska môže, ale nemusí dať
polohovú dĺžku.

Technický charakter polohovej dĺžky

-

základným rytmickým činiteľom je prirodzená dĺžka

-

polohová dĺžka je systémový(technický) prvok

-

v jazykovom vedomí sa ako dĺžka nepociťuje

HEXAMETER

-

verš, v ktorom sa pravidelne opakuje 6 stôp, prevažne daktylských, v niektorých
polohách sú spondejské. Piata stopa vo verši musí byť záväzne – daktylská a šiesta
záväzne – spondejská

-

spolu tvoria – HRDINSKÚ KLAUZULA VERŠA

-

obsahuje 24 mór(obsahuje šesť stôp a každá stopa trvá štyri móry). Počet slabík je
pohyblivý. Najmenej trinásť(všetky stopy sú spondejské okrem piatej daktylskej)
a najviacej sedemnásť(všetky stopy sú daktylské, okrem šiestej spondejskej).

-

posledná stopa vo verši býva dvojslabičná a tvorí spondej alebo trochej

-

NEÚPLNY (KATALEKTICKÝ) VERŠ - verš je ukončený trochejom, má na konci
neúplnu stopu, chýba v ňom jedna móra. Pri rozbore sa označuje znakom: ˄

PENTAMETER

-

päťstopový daktylský verš, rozčlenený dierézou na dve časti

-

Obe časti verša sa skladajú z dvoch úplnych stôp a jednej polstopy, ktorej chýba ľahká
doba. Tá je nahradená prestávkou.

ELEGICKÉ DISTICHON

-

Pentameter sa vyskytuje len v kombinácii s hexametrom. Spolu tvoria žalospevné
dvojveršie: ELEGICKÉ DISTICHON

-

Hexameter a pentameter sa vyskytujú len v poézii, ktorá sa označuje ako
STICHICKÁ(ruské slovo „stich“ znač. verš), teda nie je členená na strofy.

II.

Sylabický prozodický systém

dvanásťslabičný verš:

 stredná dieréza – 6+6 slabík

 dominanta neprízvučnosti na 6 slabike a prízvučnosti na 7 slabike

 pociťuje sa intonačná vzostupnosť prvého polverša a zostupnosť druhého

 združený rým

 eufonické kvality

Ľudové piesne sú základom(Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto, menej Andrej Sládkovič)

trisnásťslabičný verš:

 Podobný dvanásťslabičníku, stredná dieréza ho však člení na dve nerovnaké

polovice: 7+6

osemslabičný verš(osemslabičník) – oktosylab

Strednú dierézu mal po štvrtej slabike. Nachádzame ho v niektorých

historických piesňach, v duchovnej poézii Jána Silvána a u Štefana Pilárika.

Nevyhýbali sa mu ani romantickí básnici, napr.:

Vo Zvolene zvony zvonia,

Za zvolenom Branka honia,

Honia, honia durným honom

Po doline hore Hronom

Samo Chalupka: Branko

Andrej Sládkovič a odchýlky od sylabickej pravidelnosti

jeho verš zachováva rovnoslabičnosť ostatné zásady narúša

spája verše do väčších celkov

kombinuje 10 + 8 slabičníky

jeho strofa má zložitú schému rozloženia rýmov(nepoužíva združený rým)

verše sú bez pravidelnej stredovej dierézy

narúša sa rytmicko-syntaktický paralelizmus

konštantná je len rovnoslybičnosť veršov a ich uzavretosť rýmom. Rým je dôležitý,
pretože signalizuje ukončenosť verša, napr.

Ja sladké túžby, túžby po kráse 10a

spievam peknotou nadšený, 8b

a v tomto duše mojej ohlase 10a

svet môj je celý zavrený; 8b

Z výsosti Tatier ona mi svieti 10c

ona mi z ohňov nebeských letí 10c

ona mi svety pohýna; 8d

ona mi kýva zo sto životov... 10e

Záver

-

v sylabickej prozódii sú zdôraznené dve kľúčové miesta verša: stredná dieréza
a intonačná pauza na konci verša
zdôraznené sú teda oba polverše, čo potvrdzuje kľúčovú metrickú úlohu polverša.

Sylabotonický veršový systém

Organizujúcim princípom tohto veršového systému je slovný prízvuk.

Sylabotonický prozodický systém predpokladá stopovú organizáciu verša.

Prízvučné slabiky tvoria ťažkú dobu verša a neprízvučné zasa dobu ľahkú.

Prízvuk v slovenčine

V slovenčine je, v porovnaní napr. s ruštinou, slabší slovný prízvuk a charakterizuje
ho pevné, ustálené miesto.

Signalizuje začiatok slova ako samostatnej sémantickej jednotky.

V našom jazyku je teda slovný prízvuk na prvej slabike, čo v spojení s medzislovným
predelom ako fonologickým činiteľom (ako činiteľom reči) tvorí základ slovenského
veršovania.

Ustálené miesto prízvuku spôsobuje, že v slovenčine sa kombinácia prízvučných
a neprízvučných slabík obmedzila na tri možnosti, na tri stopy: trochej, jamb a daktyl.

Trochej a jamb sú dvojslabičné stopy, daktyl je trojslabičný.

Zostupnosť a vzostupnosť stopy

-

Ak stopa začína ťažkou dobou, ide o stopu – ZOSTUPNÚ (trochej a daktyl)

-

Ak začína ľahkou dobou, hovoríme o VZOSTUPNEJ STOPE (jamb)

Prízvuk ako prozodický prvok

 Pre prozódiu je dôležité postavenie prízvuku v slove a v slovných celkoch.

 Dvojslabičné slová: prízvuk je na prvej slabike a tvoria trochejské stopy (mesiac,

láska)

 Trojslabičné slová: prízvuk je na prvej slabike, zostávajúce sú neprízvučné a tvoria

daktylské stopy.

Predložky, jednoslabičné slová a prízvuk

 Ak pred slovom stojí slabičná predložka, prechádza prízvuk na ňu: do poľa, na

mesiac. Vzniká slovný celok s daktylskou organizáciou.

 Ak tvoria slovný celok dve jednoslabičné slová, prízvuk je spravidla na prvom

z nich.: môj dom, náš rod; a vzniká trochejská stopa.

Jednoslabičké spojky a príklonky

V našom jazyku jestvuje skupina jednoslabičných slov, ktoré bývajú neprízvučné. Sú to:

 jednoslabičné spojky: a, i, aj, no, že, keď, veď

 Príklonky(sú pripojené ku slovu, ktorému patria o väčšine príkladov sú

neprízvučné): ma,ťa,sa,mi,ti,si,mu,ho,nás,vás,sme,ste,sú,bol,by.

Tieto slová vytvárajú slovné celky so susednými slovami: neboj sa, vedel som

Štvorslabičné slová a prízvuk

 Štvorslabičné slová a slová s väčším počtom slabík a slovné celky majú aj vedľajší

prízvuk. Oproti hlavnému je slabší, neplní nijaké gramatické funkcie a je
sprievodným príznakom činnosti rečových orgánov (ide o fonetický jav).

 V štvorslabičných slovách je na tretej slabike, v päťslabičných slovách a slovných

celkoch je na štvrtej slabike a takéto slová a slovné celky tvoria dve stopy.

Sylabotonický prozodický systém

Základným veršom slovenského (a nielen slovenského) sylabotonického prozodického
systému je osemslabičný verš zostupný, teda štvorstopový trochej. Ostatné verše akoby boli
jeho modifikáciou.

Voči stereotypu, ktorý by mohol z takto normovaného veršovania vzniknúť sa básnici stavali
používaním veršov s odlišnými rozmermi: POTROJNÉ DAKTYLSKÉ METRUM - situácia,
kedy básnik, aby sa vyhol stereotypu, použil rytmickú aktualizáciu verša a medzi dvojslabičné
a štvorslabičné slová vložil slovo trojslabičné:

Prirodzenými stopami v našej poézii sú trochej a daktyl.

JAMB v slovenskej poézii

Aby básnik dosiahol jambické, teda vzostupné metrum, musí na začiatok verša klásť
neprízvučné jednoslabičné slová.

Ťažká doba potom pripadá na párne slabiky veršov

Rým, druhy rýmov, strofa a strofické útvary

Rým- zvuková zhoda slov na konci rytmického radu (verša, polverša, skupiny veršov) alebo
syntaktického celku (sporadicky sa vyskytujúci rým v prozaických textoch). Zvukový
komplement poézie, má stavebnú funkciu, rýmujúce slová aj na seba vzťahujú pozornosť.

Funkcie rýmu:

-

eufonická (založená na zvukovom opakovaní, je príjemná)

-

sémantická (rým sa podieľa na tvorbe významu textu, významová funkcia)

-

rytmická (rým je zložkou metra)

-

stavebná (verše sa na základe rýmu združujú do vyšších celkov)

Typy zvukových zhôd na konci slovných celkov:

asonancia – zhoda koncových samohlások bez ohľadu na spoluhlásky

vlastný rým – zvuková zhoda koncov slov, začínajúca prízvučnou samohláskou
(čiastočná homonymia): celá – mela.

RÝMOVKA

- tá časť rýmujúcich sa slov, ktorú charakterizuje úplná zhoda

Je to eufonický (zvukovo zhodný) komponent rýmu. Od metrickej organizácie verša
potom závisí, či je rýmovka jednoslabičná alebo viacslabičná.

V sylabotonickom verši sa začiatok rýmovky vždy musí kryť s prízvukom.

RÝM

Do rýmového systému, teda do hodnotenia, či ide o rým alebo nie nevstupujú rozdiely
v kvantite slabík, protiklad mäkkosti a tvrdosti, znelosti a neznelosti spoluhlások(hosť-
most sa rýmujú, ryba- chýba/chyba sa rýmujú)

Dve skupiny rýmov:

Podľa toho, či sa rýmovka kryje s prízvučnou alebo neprízvučnou slabikou, delíme rýmy na:

 MUŽSKÉ

 ŽENSKÉ(prízvuk je na predposlednej slabike rýmujúcich sa slovách)

Mužské rýmy:

Prízvuk je na poslednej slabike a má dva podtypy:

a/ s jednoslabičnou rýmovkou. Sú v ňom nepárnoslabičné slová a aspoň jedno z nich je
jednoslabičné (sám – nebesám)

b/ rým s dvojslabičnou rýmovkou v trojslabičných slovách. Začiatok rýmovky sa nekryje
s prízvučnou slabikou a prevláda tendencia zakončenia rýmu samohláskou.

Ženské rýmy:

Metrický dôraz je na druhej slabike od konca verša, od ktorého sa začína záväzná
dvojslabičná rýmovka.

V rýmových pozíciách sú slová párnoslabičné a ich vzájomné kombinácie.

Delenie rýmov podľa ich umiestnenia vo veršových celkoch:

Združený (párny) rým : aa bb

/spája dva susedné verše; združuje verše do dvojverší, dvojveršov do štvorverší/

Striedavý rým: aBaB

/spája dva párne a dva nepárne verše/

Obkročný rým: aBBa

/spája prvý a štvrtý verš a druhý a tretí verš/

Prerývaný rým: abcb

/spája párne verše, nepárne sa nerýmujú/

Postupný rým: abcabc

/ spája prvý verš so štvrtým, druhý s piatym, tretí so šiestym/

Strofa a strofické útvary

Rozoznávame poéziu strofickú a nestrofickú (stichickú). Stroficky je zväčša členená lyrická
poézia.

Strofa

relatívne uzatvorený významový syntaktický, rytmický a intonačný celok, ktorý sa
v básni opakuje.

Strofa je ucelená motivicky a tematicky, počtom veršov, metrickou stavbou veršov
a často sa na jej stavbe podieľa aj rým.

Strofa má najmenej dva verše a zriedkavo je počet veršov v strofe vyšší než štrnásť.

Tradičné strofy a strofické útvary

 Tercína – trojveršová strofa talianskeho pôvodu. Skladá sa z desaťslabičných veršov

(alebo jedenásťslabičných ženských) veršov, s jambickým metrickým pôdorysom.
Charakteristický je jej rýmový pôdorys. Každý rým sa objavuje trikrát a prostredný
verš v trojverší sa rýmuje s prvým veršom nasledujúceho trojveršia: aba bcb cdc ... Na
konci básne vystupuje jeden verš, ktorý je rýmom spojený s prostredným veršom
posledného trojveršia. Tento posledný verš sa nazýva KÓDA a často je v ňom
obsiahnutá pointa básne. Tvorcom tercíny je Dante Alighieri. V tercínach je napísaná
jeho Božská komédia.

 Ritornel - trojveršová strofa podobná tercíne. Metrum veršov a rozloženie rýmov je

voľné. Klasický ritornel je súčasne celou básňou, jestvujú však básne, v ktorých je
viacero týchto trojveršových strof.

 Stanca - osemveršová strofa . Je zostavená z desaťslabičných veršov

(jedenásťslabičných ženských) s jambickým metrom. Prvých šesť veršov sa rýmuje
striedavo, v posledných je združený rým- abababcc. Stanca druhy:

- Siciliana – pozmenená schéma rýmov: abcdcd)

- Spenserova stanca (angl. Básnik Edmund Spenser, 16. stor.) – skladá sa z ôsmich
päťstopových jambických veršov, ku ktorým je priložený deviaty verš – dvanásťslabičný
jambický alexandrín. (schéma: ababbcbcc)

 Rispet - ľúbostná báseň. Skladá sa z ôsmich veršov delených do jedného štvorveršia

a dvoch dvojverší. V štvorverší je striedavý rým (abab) a v dvojveršiach združený (cc
dd).

Klasifikácia výrazových prostriedkov umeleckého štýlu:

 Markantnosť výrazu

 Kontrast výrazu

 Tenzia

 Detenzia

 prof.František Miko – autor výrazovej koncepcie štýlu. Východiskové dielo: Estetika

výrazu (základná verzia výrazovej sústavy)

Markantnosť výrazu – orientácia textu na vyvolanie živšej predstavy deja, osoby, veci,
prostredia, a to výberom ich charakteristických čŕt. Je to centrálna kategória zážitkovosti,
ktorá v umeleckom vyjadrovaní význačne rozhoduje o kvalite obsahu v umeleckom obraze.
Markantnosť-ikonickosť, obrázny charakter umeleckého štýlu.

Kontrast výrazu: - na najjednoduchšej , opisnej úrovni textu je to stupňovanie markantnosti
výrazu protikladným stavaním vecí, vlastností, dejov, osôb (antonymá, antitézy).

Kontrast výrazu – tenzia a detenzia

Na vyššej úrovni textu je to jeho budovanie v dvoch protikladných líniách:

a./ v línii „problému“, konfliktu, napätia (znepokojenia) – tenzie

b./ v línii pokusu o riešenie problému či konfliktu, uvoľnenia, čitateľského
uspokojenia – detenzie.

Kontrast výrazu je dramatizujúci prvok vo výstavbe textu, ktorý je zdrojom maximálneho
oživenia.

Základné výrazové kvality lyriky a epiky

Umelecká literatúra – tematizácia (zážitkové zobrazenie) ľudských problémových situácií.

 Lyrika – orientacia na stav lyrického (ľudského) subjektu

 Epika – orientácia na dianie v ľudskom životnom svete

V lyrike- zasahuje kontrast výrazu výraznejšie aj do oblasti jazyka, najmä do prozodického
plánu. Na rozdiel od epiky, je kontrast v lyrike – simultánny a zakladá sa na jednej strane na
„hatení sujetu“ (nemožnosti, resp. „nechuti“ konať) a , na strane druhej, v subjektívnom
zvládaní problému (krízy). Detenzívnymi prvkami v lyrike, ktoré stoja proti životnej
komplikovanosti, tiaži, tiesni, nepohode a každodennosti sú prvky slávnostnosti, ticha,
mladosti, prírody, ale aj prvky prevahy nad problémovým javom, ktoré majú znaky básnickej
irónie, sarkazmu, parodickosti. Paródia, irónia, sarkazmus vyvolávajú smiech, je vždy
uvoľňujúcim prvkom- Limonádový Joe(western)

V epike- sa kontrast buduje na sujetovom (príbehovom) princípe diela. Spočíva
v sukcesívnosti – následnosti, ktorá začína „zauzľovaním“ deja (nastolením jeho
problémovosti), pokračuje rozvíjaním problémovosti (konfliktnosti) a smeruje k riešeniu
problému, či naznačeniu možností riešenia.Uplatňuje sa ďalej v konfliktnom stretávaní sa
postáv, jednotlivých dejových sekvencií (epizód) akcií, skutkov postáv a na najnižšej úrovni
v kontrastnom radení životne pozitívnych a životne negatívnych prvkov, vecí, vlastností
a javov.

Miera výrazu - estetická miera

– smerovanie umeleckého výrazu k symetrii – rovnováhe tenzie a detenzie. Spočíva
v subtílnom, jemnom vyvažovaní prvkov vstupujúcich do kontrastu. Ide o úsilie autora
vytvoriť chvejivú, krehkú, pulzujúcu rovnováhu napätia a uvoľnenia.Táto miera sa označuje
aj ako estetická miera, výrazne sa spolupodieľa na produkcii estetického zážitku u čitateľa
a často býva problémovým miestom vzhľadom na kvalitu diela.

Umelecký štýl- literárne vyjadrenie opierajúce sa o zážitkovú ikonickosť, kontrast a mieru
výrazu.

Výrazové prostriedky umeleckého štýlu

a./ založené na opakovaní(je to viditeľné, markantné)

b./ založené na prenášaní významu(metafora- je založená na vonkajšej podobnosti;

metonymia- na základe vnútornej vecnej súvislosti)

Figúra – zoskupenie(zhromaždenie, usporiadanie)slov, ktoré sa dá popísať a ktoré sa používa

vo zvýšenej miere, takže je pociťované ako opakujúce sa vo viacerých textoch

Druhy figúr:

a./syntaktické(budú založené na opakovaní vetných štruktúr)

b./ vznikajúce hromadením

Syntaktické figúry

 vetná perióda – dvojdielne súvetie rozdelené dvojbodkou. Protazis – prvá časť

(predvetie) a apodozis (závetie). V závetí prichádza k významovej syntéze výpovede

(zhrnutiu). Ide o rétorický syntaktický prostriedok, ktorý v staroveku, v humanizme

a renesancii, baroku i klasicizme bol znakom vysokého štýlu. Ak dnes natrafíme na

tento prostriedok, ideo príznakové vyjadrenie smerujúce k zámernej archaizácii

výrazu.

 paralelizmus – opakovanie rovnakých alebo podobných konštrukcií, ktoré vo vete

alebo vo verši nasledujú za sebou.

 parentéza – syntaktická vsuvka do základnej vetnej konštrukcie. Je nositeľom

doplnkovej informácie k základnej vete a vsunutím ruší jej významový prúd a tým na

seba (ako nositeľa doplňujúcej informácie) upozorňuje. Je v texte oddelená čiarkami,

pomlčkami, a môže byť aj v úvodzovkách.

 elipsa – ide akoby o náprotivok parentézy. Je to vypúšťanie, vynechávanie výrazov

a slov, ktorých význam možno z textu odvodiť. Vynechávanie slov dáva textu

gnómickú podobu, a preto je elipsa častá v prísloviach a porekadlách ako znak jazyka

ľudových múdrostí: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom...“

 apoziopéza (zámlka) z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov neukončená

výpoveď...

 inverzia – narušenie obvyklého poradia slov vo vete, so zámerom upozorniť tým na

význam inverzne použitého slova

 rečnícka otázka a rečnícka odpoveď –znak patetického štýlu, ktorý v sebe často

implicitne zahŕňa aj odpoveď. Niekedy odpovedá sám subjekt výpovede.

 asyndeton a polysyndeton

A – vynechanie spojok - je funkčne zameraný na tenzívnu stránku výpovede, je

prostriedkom zvyšovania dynamiky a napätia v texte .

P- hromadenie spojok– je zameraný na zvýraznenie rôznorodosti, hĺbky či šírky

tematizovaného predmetu, osoby alebo javu.

Figúry vznikajúce hromadením

a./ hromadením hlások : vznikajú tým, že výber slov v texte sa riadi eufonickým

hľadiskom, zámerne sa vyberajú slová, v ktorých sú zvukosledne usporiadané hlásky.

 zvukosled – zámerne usporiadané hlásky na princípe opakovania („duní dunaj

a vlna za vlnou sa valí“)

 kakofónia – nefunkčné, neľúbozvučné, ťažko sa vyslovujúce hromadenie

hlások („a o akej“)

 onomatopoja – hromadenie zvukov tak, aby sme sa priblížili k zneniu zvukov

v prírode (často citoslovcia: bum, buch, rach, bác, prásk), slovesá (brnkať,

čľapotať, plieskať) či substantíva (kukučka)

 aliterácia – figúra, v ktorej sa opakujú hlásky na začiatkoch za sebou

nasledujúcich alebo blízko seba stojacich slov

 paronomázia – ide o figúru, v ktorej sa opakujú začiatočné morfémy, resp.

korene slov („slávu slávnych slávne slávme“) = figura etymologica

 derivácia -(odvodzovanie slov z toho istého základu – stokrásky,

sedmokrásky)

 kalambúr – slovná hračka založená:

1. na spojení dvoch významove rozličných slov s rovnakým alebo

podobným znením (kladne o Kladne, prevažne vážne);

2. na zámene podobne znejúcich slov – napr. známe výrazy sa nahrádzajú

fantázijne dotvoreným slovom (výmyslom) panpulovali = papuľovali a pod.

b./ hromadením slov : vznikajú opakovaním rovnakých slov. Podľa povahy

opakovania rozoznávame štyri základné typy:

 epizeuxa - štylistická figúra založená na opakovaní toho istého slova v tom istom

tvare za sebou vo verši alebo vo vete:

Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja!

(J. Botto – Smrť Jánošíkova)

 epifora - štylistická figúra založená na opakovaní slov na konci veršov:

Nech kto jak chce o nich húta,
na každom je krv prischnutá,
srdca môjho krv prischnutá...!

(I. Krasko - Kritikovi)

 anafora - štylistická figúra, ktorá vzniká opakovaním hlások toho istého slova

alebo skupiny slov na začiatku veršov, polveršov, strof, na začiatku viet.

Domov je chladná voda v zarosenom džbáne.
Domov sú ruky, položené na stole
v nedeľnom tichu, po práci...
(M. Válek – Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať)

 epanastrofa - štylistická figúra založená na opakovaní rovnakého slova alebo

slovného spojenia na konci jedného verša a na začiatku nasledujúceho verša alebo

vety:

Len krv,
krv, v baniach preliata,
krv ľudí červená je.
(L. Novomeský – Stretnutie)

 symploké – zlúčenie anafory a epifory: tie isté slová sa opakujú na začiatku a na

konci viet alebo veršov („čas babuliek, čas inovate, zemežlče čas“ )

 chiazmus – skrížené opakovanie, jeden vetný celok má iný slovosled ako druhý

celok: bol máj, lásky čas

 polyptoton – opakovanie slova v rôznych pádoch

Figúry vznikajúce opakovaním väčších celkov – textových štruktúr

 refrén – návratnosť väčšieho segmentu textu, resp. výpovede v pravidelných

alebo menej pravidelných intervaloch

 paralelizmus – gramatický: opakujú sa celé gramatické konštrukcie (napr.

podobne stavané syntagmy či celé vety)

Figúry vznikajúce hromadením významov – sémantické figúry

 pleonazmus – hromadenie slov, v ktorom pociťujeme významovú

nadbytočnosť (počúvať ušami, videl som to týmito očami)

 tautológia – hromadenie synoným (zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli,

pospevoval, nôtil a pod.)

Sémantické figúry

 amplifikácia – rozširovanie výpovede tým, že sa vec opakuje z viacerých hľadísk,

najmä použitím väčšieho počtu detailov a jednotlivostí: stôl, stolička, pec i dlážka -

celý dom.

 kumulácia – na pomenovanie toho istého javu či veci sa používajú viceré

pomenovania („ty si priepasť, výmoľ a tma“).

 metafráza – opakuje sa totožný pojem : „neľúbiš ma, nemiluješ, nemáš ma už rada“.
 perifráza – namiesto bežného pomenovania sa použije opis, ktorý vec charakterizuje.

Zámerom je obohatenie štýlu, predchádzanie jednotvárnosti: krajina tisícich jazier,

krajina pod Tatrami a pod. Typom perifrázy je adynaton ako opis nemožnosti: skôr

nájdeš ihlu v kope sena, než jeho (t.j.nemožno ho zastihnúť) a pod.

Klimax a antiklimax

 Klimax(gradácia) = také hromadenie významov, že ten nasledujúci vždy označuje

väčšiu kvantitu. Medzi významami je vzťah stupňovania.

 Antiklimax - znižovanie kvantity – „z tisíca krikov, spevov, šepotov.“

Trópy – prenášanie významu

 trópy predstavujú oblasť tzv. „ťažkých ozdôb“ – ornatus difficilis a v antickej poetike

charakterizovali vysoký sloh.

 Umelecké trópy patria medzi nepriame pomenovania, teda medzi pomenovania

založené na významovej príbuznosti

Základné typy trópov

 METAFORA (grec.: prenesenie) - je založená na významoch, ktoré sú založené na

vzťahu vzájomnej podobnosti

 METONÝMIA (grec.: premenovanie) – založená na vecnej súvislosti vecí a javov

Metafora

 Metafora sa často porovnáva s prirovnaním. Nejde však o totožné javy a princípy.

Prirovnanie - explicitná, zreteľná, nerozbiehavá podobnosť (vlasy ako sneh).

Metafora - vnútorná, nie vždy jednoznačne vyjadrená podobnosť (má sneh na hlave).

Metafora druhy: V prípade metafory sa aktivizuje množstvo významov, potenciálna mnohosť,

ktorá sa ustaľuje a zjednoznačňuje až v kontexte diela

 Substantívne metafory

 Slovesné metafory

Substantívne metafory

a./ pomenovanie jedného predmetu je nahradené pomenovaním predmetu iného (často je

význam zistiteľný len z kontextu):

„odpílil kohút najvyššiu haluz nočnú

a noc už zabronieva zospodu a zo dna...“

metaforický genitív –– význam možno identifikovať aj mimo širší kontext textu, v ňom je

však bohatší a čitateľnejší

„onemel cintorín pod rubášom súmraku“

Slovesné metafory

 Personifikácia – prenášanie vlastností ľudí na neživé predmety a zvieratá, postava

nemusí byť vždy človekom(bájky, zvieracie rozprávky; predmety prírody-lavička, pec,

strom; existujú len vo fikcii)

 Animizácia – prenášanie vlastností živých organizmov na neživé predmety

„cítil studený dych mohutných skál“; animovať=oživiť(všeobecnejší princíp)

Ďalšie typy metaforických pomenovaní:

 Synestézia – aj rétorický prostriedok; zámena a spájanie vnemov rôznych zmyslov

(ťažká vôňa, sladká vôňa, ostrá chuť, horúce tóny). Kombinácia viacerých(minimálne

dvoch-okríženie chuťového a čuchového; hmatového a sluchového)vnemov, ktoré

bežne do seba nepatria.

 Alúzia – narážka (na dajaký kontext - politický, historický, literárny, mýtický a pod.),

napr. zubále dračie

Alegória – spôsob nepriameho pomenovania takých obsahov a významov, ktoré nemajú

a nemôžu byť pomenované priamo (bájka).

Alegória, bájka podobenstvo, množstvo výkladov biblických textov.

 Symbol - ako znak (symbol času vo fyzike je -t)

o znázornenie abstraktného pojmu konkrétnym predmetom (kríž, symbol

kresťanstva) – emblém

o básnický symbol – sugestívnosť a náznakovosť – tu je príbuznosť s metaforou,

na rozdiel od nej je však pri symbole tendencia k opakovaniu a významovému

ustaľovaniu (kruh, oheň, topole a pod.)

 Metonýmia - podobne ako metafora je založená na využívaní konotovaných

významov, v jej prípade sa však neuplatňuje vzťah vzájomnej podobnosti, ale vzťah

vzájomnej významovej súvislosti.

Metonýmia druhy :

 Synekdocha – konotačná situácia je založená na vzťahu časť – celok. Celok je

označovaný časťou alebo časť celkom:

Pars pro toto - časť zastupuje celok (stúj noho!)

Totum pro parte – celok zastupuje časť (celá škola ide do školy(len žiaci a nie budova)- prišla

tam celá škola)

Specie pro genere – druh zastupuje rod (sýty hladnému neverí = sýty človek neverí hladnému

človeku)

Genus pro specie – rod zastupuje druh (padá voda = dážď ako druh, podoba vody ako „rodu“)

 Hyperbola – zveličovanie (nadsázka): expresívna a emocionálna funkcia (nevidel som

ťa sto rokov, prešiel som za tebou celý svet, zháňam ťa celé veky... )

 Litotes – opak hyperboly – zjemnenie výpovede, výpoveď je zdržanlivejšia, dôraz sa

kladie na kvantitatívnu malosť (nie práve mladý)

 Irónia (pretvorenie) – kladné hodnotenie má pejoratívny, negatívny význam (komično)

 Sarkazmus (gr.sekať do mäsa) - štiplavý výsmech, cynický autorský postoj. Výrazové

zameranie výpovede na preukazovanie prevahy nad objektom sarkastického

a ironického zobrazenia.

 Perzifláž – skrytý výsmech, niečo sa napodobňuje, resp. vydáva sa za originál

 Oxymoron – spojenie dvoch výrazov, ktoré sa navzájom sémanticky vylučujú (biela

vrana, čierna ovca)

 Eufemizmus je spôsob zmiernenia nepríjemných dejov, javov a vecí vo výpovedi. Ide

o pozitívne zameranú výpoveď s cieľom zmierniť očakávanú negatívnu reakciu na

výpoveď u príjemcu (opitý – je trocha v nálade, zomrel – zaspal) (dôraz na

kvalitatívne zoslabenie dačoho kvalitatívne veľmi silného)

 Dysfemizmus – opak (je ožratý, skapal)

LYRIKA A EPIKA

Lyrika

vs. Epika

subjektívnosť objektívnosť(vypovedanie)

metaforickosť metonymickosť

verš (próza) próza (verš)

nesujetovosť sujetovosť

emocionálnosť naratívnosť

atemporálnosť minulý čas

motivická statickosť motiv.dynamickosť

monologickosť monologickosť

opis, úvaha rozprávanie

stichickosť(veršovosť) prítomnosť deja

Próza je realizácia epického textu, ba niektoré texty sú veršované- epos.

Naratívnosť- v epike dominuje rozprávací princíp.

Atemporálnosť(bezčasovosť)- rozprávanie sa odohráva v minulom čase.

EPIKA - základné znaky:

 sujetovosť, naratívnosť, monologickosť.

 Ostatné znaky sú realizačnými prostriedkami znakov základných. Výrazovou formou

epiky je v súčasnosti neviazaná reč, ktorú označujeme ako – próza. V minulosti

dominoval verš.

Próza - mnohoznačnosť termínu „próza“

Próza = všedné, nie výnimočné, bežné(absencia markantného zmyslového či intelektuálneho

zážitku) – próza života, próza každodennosti.

Funkčná diferenciácia prozaických prejavov

 „prozaický“ (neviazaný) jazykový prejav sa diferencuje vzhľadom na situáciu,

v ktorej sa komunikácia uskutočňuje a vzhľadom na cieľ, ktorý sa v komunikácii

sleduje.

Administratívno-správna komunikácia

 Textové formy - zákonníky, rozhodnutia inštitúcií verejnej správy, vojenské správy

a rozkazy, súpisy majetkov, cestovné a obchodné správy, technologické návody,

administratívne životopisy a letopisy a pod.

Nábožensko – kultovná komunikácia

 najprv neskriptuálne „texty“ (pyramídy, sarkofágy)

 neskôr skriptuálne kultúry – texty: nápisy na stélach, knihy mŕtvych, príležitostné

reči, kázne, neskôr texty filozofické.

Spoločenský život a komunikácia

 Diferenciácia spoločenského života = diferenciácia ľudskej komunikácie.

 Výsledok: funkčné štýly komunikácie

Spoločenský život a komunikácia

Spoločenská funkcia textu a jej zodpovedajúci funkčný štýl tvoria najvšeobecnejší rámec pre

definovanie žánrov - predumeleckej a mimoumeleckej prózy.

Umelecká próza– vyrastala z neumeleckej a predumeleckej prózy. Pre podobu a stav

umeleckej prózy majú výnimočný význam najmä staré žánre neumeleckej prózy: cestopis

(najmä starý grécky cestopis), historiografia, biografistika, filozofia,rétorika.

Nesujetová a sujetová próza:

o Cestopis – princíp priestorového opisu

o Letopis – princíp chronologického radenia javov

o Životopis – princíp biografickej charakteristiky

o Filozofia – princíp reflexie života

Epos – základ umeleckej prózy

-

špecifický, autorom (umelo) utvorený žáner jazykového prejavu (pôvodne orálneho),

v ktorom je jazykový materiál organizovaný na troch úrovniach:

a./ gramatická a logicko – syntaktická

b./ rytmická, eufonická a metrická

c./ sujetová organizácia tematického materiálu (ako špecifikum epiky)

Epos sa rozpráva-zjednocujúcim princípom, koordinátorom všetkých týchto troch

organizačných úrovní je akt rozprávania, ktoré sa spravidla uskutočňuje v neutrálnej

(bezpríznakovej) tretej osobe a v minulom čase.

Epos a mimoumelecká próza – rozdiely:

 atribúty viazanosti a existencia sujetu (teda príčinné a funkčné zreťazenie tých

motívov, motivických línií a plánov, z ktorých sa skladá téma eposu. Najviditeľnejším

prejavom a príznakom sujetovej organizácie je tzv. dej, a tiež záväzná prítomnosť

básnických trópov a figúr.

Epos a lyrika – rozdiely:

 - sujetovosť (dejovosť), a objektívne zameranie výpovede, ktorá sa realizuje formou

rozprávania. Subjekt výpovede zostáva v pozadí, prezentuje sa len nepriamo vo forme

rozprávača, cez postavy a ich slovnú (verbálnu) a priestorovú (fyzickú, nonverbálnu)

aktivitu.

 sujet je možný len tam, kde sú literárne postavy a ich predmetné okolie.

PRÓZA AKO LITERÁRNOVEDNÝ POJEM

PRÓZA = slovesný umelecký produkt, ktorý vznikol a vyvíjal sa na báze viazaného

jazykového prejavu (veršovaného eposu).

Časť prvkov takéhoto prejavu opustil (metrická organizovanosť jazyka),

Časť pretvoril (veršový rytmus na vetný a nadvetný),

Časť si ponechal (sujetovú organizáciu motívov témy).

EPICKÁ PRÓZA

Sujetový typ funkčného slovesného prejavu, ktorý všetky svoje zámery, účinky a funkcie

dosahuje výlučne prostriedkami verbálnej komunikácie.

Hlavné prostriedky verbálnej komunikácie v epickej próze:

 Monologické: rozprávanie, opis

 Dialogické: dialóg.

Monológ-súvislá, významovo ucelená a samostatná výpoveď, produkovaná jedným

subjektom a komunikačne zacielená na jedného alebo viacerých prítomných alebo

neprítomných adresátov.

Dialóg-funkčný jazykový prejav s jedným alebo viacerými produktívnymi účastníkmi,

ktorých komunikačné roly sa striedajú, pričom subjekt výpovede sa stáva adresátom,

a naopak.

Druhy dialógu podľa funkcií:

INFORMATÍVNY

FABULÁRNY

CHARAKTERIZAČNÝ

Verbálny konflikt-dôsledné vyhrotenie situácie v dialógu.

Monologické postupy v epike

 Opis

 Epická narácia (rozprávanie)

Opis v užšom zmysle slova-spôsob nepriameho, spravidla metonymického pomenovania

nejakého objektu. Je to prostriedok, ktorý sa zvykne označovať aj ako perifráza.

Opis v širšom zmysle slova-verbálny akt rozprávača alebo literárnej postavy, ktorým sa

čitateľovi alebo inej literárnej postave podáva informácia o javovej stránke nejakého objektu

alebo systému.

Funkcia opisu v sujetových žánroch epiky

Opis je primárne prostriedok nesujetovej(vecnej)prózy.

V sujetovej epike je jeho funkciou informovať o okolnostiach, podrobnostiach a spôsoboch

epického diania.

Epická narácia-pojem, ktorým sa všeobecne rozumie tematizácia (konštruovanie) fiktívneho

diania. V umeleckej próze ide o fiktívne uskutočňované dianie, ktoré konštruuje – fikčný svet

umeleckého textu.

Ciele epickej narácie

-

užší cieľ - rozvinutie dajakej témy (tém)

-

širší cieľ - dosiahnutie etického, emotívneho, poznávacieho zámeru.

Fikčný svet

 Je to súbor v aktuálnom svete nerealizovaných možných stavov vecí.

 Fikčné svety nepodliehajú požiadavkám pravdepodobnosti, pravdivosti alebo

hodnovernosti.

 Tvarujú ich umelecké normy, žánrové normy a umelecké ciele

Prístupnosť fikčných svetov-fikčné svety sú prístupné cez semiotické cesty a prostredníctvom

spracovania informácie.

Fikčný svet a text

 Fikčné svety literatúry sú výsledkom textotvornej činnosti.

 Pred textotvorným aktom nebol fikčný svet k dispozícii

 Textotvornným procesom vznikajú fikčné ríše,ktorých štruktúra, vlastnosti a spôsob

jestvovania sú nezávislé na štruktúrach a vlastnostiach aktuálneho sveta

Zobrazujúce texty

Z – texty znázorňujú aktuálny svet (svet jestvujúci pred aktom zobrazenia), poskytujú o ňom

informácie v podobe správ, popisov, hypotéz a p. Podliehajú pravdivostným podmienkam

aktuálneho sveta, ich tvrdenia sa posudzujú ako pravdivé alebo nepravdivé.

Konštruujúce texty

K – texty konštruujú fikčné svety (nejestvovali pred textovou konštrukciou), jestvujú mimo

pravdivostných podmienok, ich vety nie sú z hľadiska aktuálneho sveta ani pravdivé ani

nepravdivé. Fikčné texty sú médiom pre tvorbu,uchovanie a komunikovanie fikčných svetov.

Autor, čitateľ a fikčný svet

 Fikčný svet je svet skonštruovaný autorom.
 Úlohou čitateľa je rekonštrukcia fikčného sveta v podobe mentálneho obrazu. Čitateľ

si prisvojuje fikčný svet ako zážitok, vedomosti, objekt napodobovania – včleňuje ho

do svojej skúsenosti.

Fikčný svet ako naratívny svet

 Fikčný svet literatúry je rozprávaný príbeh, ktorý sa odohráva v určitom možnom

svete. Ten je charakterizovaný predmetmi, prírodnými silami a postavami, ktoré ho

obývajú. Zodpovednosť za podobu fikčného sveta a všetko dianie v ňom nesie autor

textu.

Narácia-proces uskutočňovaný rozprávačom, v ktorom rozoznávame:

A./ modelujúce okolnosti

B./ rozprávača

C./ konkrétnu slovesnú realizáciu celého procesu narácie

Modelujúce okolnosti epickej narácie

1.) GRAMATICKÉ FORMY, v ktorých sa narácia uskutočňuje.

 Najrozšírenejšia je gramatická forma tretej osoby singuláru - Er – Erzählung;
 Zriedkavejšia a vývinovo mladšia je forma prvej osoby singuláru - Ich – Erzählung.

2. ) NARAČNÁ PERSPEKTÍVA-konkrétnejšie časové a priestorové súradnice rozprávača

vzhľadom na predmet rozprávania.

 Naračná perspektíva môže byť v základe dvojaká: blízka či vzdialená v priestore

a čase.

3.) NOETICKÝ ŠTATÚT ROZPRÁVAČA, resp. voľba noetického horizontu rozprávača.

 zaberá širokú škálu, pričom na jednom konci stojí vševediaci rozprávač, na druhom

konci extrémne úzky – introspektívny rozprávač (rozpráva o svojich stavoch

a vnútornych „udalostiach“).

Zhrnutie-konkrétna voľba gramatickej osoby, naračnej perspektívy a noetického horizontu

rozprávača utvára - JEDNOTNÝ MODELUJÚCI SYSTÉM EPICKEJ NARÁCIE.

Rozprávač-– substanciálna zložka (podmet) narácie.

 V súvislosti s voľbami modelujúcich okolností ho autor buduje ako rozprávača:

 Auktoriálneho
 Personálneho

Auktoriálny rozprávač-je umiestnený mimo rozprávaného a zobrazeného diania. Rozpráva zo

vzdialenejšej perspektívy a jeho pohľad charakterizuje široký zorný uhol. Spravidla

nezastupuje nijaké vyhranenejšie hodnotové stanovisko, je „neosobný“ a tým akoby

„objektívny“.

Personálny rozprávač-je spravidla umiestnený za niektorú z konajúcich postáv, ktorá naráciu

sprostredkúva;

 svet nazerá zo stanoviska na dianí zúčastnenej postavy.

 je zväčša postavou, má aj iné ako naratívne funkcie a prejavuje sa aj dialogicky. Vtedy

sa prezentuje najmä vo funkcii a pozícii literárnej postavy

Osobitný typ personálneho rozprávača

-

je ním autorský rozprávač v prvej osobe.

-

rozprávanie sa odvíja v ja – forme, avšak rozprávač vystupuje ako nezúčastnený

svedok istých udalostí, ako TEN, KTORÝ SA DÍVA, avšak nezasahuje.

Konkrétna slovesná podoba epickej narácie

Má štyri úrovne:

 Lexikálna

 rytmicko – temporálna

 sujetovo – kompozičná

 žánrová

PREDMET EPICKEJ NARÁCIE

-

Jeho definitívne ustálenie trvá tak dlho, ako trvá sám naratívny akt- rozprávanie.

-

Až sa o predmete všetko vypovie, až už niet čo podstatné, či len ozdobné dodať, je

predmet rozprávania „hotový“ a rozprávanie sa končí.

Téma rozprávania

-

Užším cieľom narácie je rozvíjanie témy alebo tém.

-

Téma je faktor mimoestetický, mimoumelecký: ak by to tak nebolo, nebola by téma

spracúvaná, rozvíjaná v umeleckom texte.

-

Téma je z jazykového hľadiska východiskom výpovede, niečím, čo je, minimálne

z aspektu hovoriaceho, vopred známe.

-

Rozvinutie témy je potom najmä jej problematizovaním.

-

Na konci tohto procesu je téma iná ako na jej začiatku – je významovo bohatšia.

Téma a jej rozvíjanie

 Téma – je to predmet (jav), o ktorom sa v rečovom akte vypovedá

 Rozvíjanie témy – spôsob, akým o predmete vypovedáme, ako naň pôsobíme, aké

prostriedky používame

Cieľ rozvíjania témy - cieľom rozvíjania témy je rozšíriť ju, ako predmet výpovede, o novú –

INFORMÁCIU.

Autor a téma

 Voľba témy je kompetenciou autora. Ide o subjektívnu voľbu na základe vlastného

rozhodnutia alebo spoločenskej objednávky.

 V základnej podobe možno tému formulovať substantívom, prípadne slovesným

podstatným menom: láska, zločin a trest, samota, vojna, dobíjanie zámku, zvádzanie,

milovanie a pod.

Epické spracovanie témy - začína voľbou konkrétneho modelujúceho systému narácie,

pokračuje voľbou motívov a ich sukcesívnym usporadúvaním.

Motív

Naratívna mikroštruktúra - najmenšia konštrukčná jednotka zobrazovanej skutočnosti,

ktorú nemožno ďalej rozkladať.

Na jazykovej úrovni ide o syntagmu, ktorá obsahuje subjekt a predikát.

Téma a motív

Téma Motív

– – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

stretnutie - Jerguš Lapin stretol...

milovanie - Anna Karenina miluje...

zabitie - Raskoľnikov zabil starenu

Téma sa realizuje prostredníctvom motívov.

Problematika témy má v tvorivom procese dve dominantné hľadiská:

-

hľadisko tvorby motívov

-

hľadisko ich usporadúvania.

Statické a dynamické motívy

-

Predikátová časť rozhoduje o tom, či pôjde o motív statický alebo dynamický.

-

Predikát statických motívov tvoria spravidla stavové slovesá;

-

Predikát dynamických motívov akčné slovesá.

-

V epickom texte však hlavným kritériom na posúdenie statickosti a dynamickosti je

funkčné hľadisko, funkčná pozícia motívu, vyrastajúca z kontextu, v ktorom sa motív

vyskytuje.

-

dynamické motívy posúvajú vývin rozprávaných akcií v čase, statické motívy pôsobia

retardačne

Os postáv a os predmetného sveta

 Subjektová časť motívu pochádza buď z ľudskej vrstvy sveta alebo z predmetnej

vrstvy sveta.

 Všetky motívy uplatnené v literárnom diele možno zoradiť okolo osi postáv a okolo

osi predmetného sveta.

Motivické línie

Motívy s tým istým subjektom tvoria viac či menej markantnú motivickú líniu, ktorá

sa rozvíja v epickom čase.

Motivická línia tvorí syntézu významovo protikladných základných prvkov (motívov)

s jedným a tým istým subjektom a reprezentuje časové (vertikálne, diachronické)

prepojenie týchto motívov

Motivické kontexty

Motivické línie na osi postáv tvoria tzv. motivický kontext postáv;

Motivické línie na osi predmetného sveta motivický kontext vonkajšieho sveta.

Tieto kontexty sa označujú ako plány tematickej výstavby, tematické plány diela

a členia sa kvantitatívne a kvalitatívne.

Kvantitatívne členenie

 Motivické línie, z ktorý sa utvárajú tematické plány nebývajú rovnako dlhé.

 Spravidla najdlhšia býva línia hlavnej postavy, kratšie sú línie ostatných postáv

(vedľajších a epizodických).

 je najmä funkčné a súvisí s otázkami sujetovej a kompozičnej výstavby epického

textu.

 Významová kvalita motívu nezávisí od jeho kvantitatívnej stránky, aj veľmi krátke

a chudobné línie môžu mať veľmi dôležitú rolu v sujete (napr. kriminálny román)

 Súhra oboch motivických kontextov je v kompetencii rozprávača a je základom

sujetovej výstavby epického diela.

 Proporcie oboch kontextov sú v kompetencii autora. Rozloženie týchto proporcií je

funkciou kompozičnej výstavby diela a je riadené žánrovými pravidlami a ideovým

zámerom tvorcu.

Literárna postava

-

je základná kategória epickej prózy, hlavným predpokladom jej existencie.

-

je to semiotický, znakový objekt, a preto ju nemožno zamieňať alebo stotožňovať

s pojmom človek

Literárna postava – podmienky vzniku

a./ objekt je personifikovaný

b/ v literárnom texte má dajakú funkčnú rolu, v ktorej trvalo alebo až do konca rozprávania

pôsobí ako účastník epického diania.

Dve stránky literárnej postavy

Charakter - zlučuje všeobecné a jedinečné vlastnosti literárnej postavy, ktoré sa viac alebo

menej menia v epickom čase.

Funkcia - označuje miesto, ktoré postava svojimi základnými vlastnosťami zaujíma

v tematizovanom svete diela.

Sujetové funkcie

 je niekoľko štandardizovaných sujetových funkcií, na ktoré možno dosádzať

jednotlivé postavy:

 hrdina – pomocník – odporca – škodca – darca a pod., pričom tá istá postava sa môže

vyskytovať vo viacerých funkčných pozíciách.

 (V.Propp:Morfológia rozprávky)

Naratívne funkcie postavy

A/. Funkcia popredia narácie – postava je v popredí rozprávania, na prvom pláne zobrazenia.

B./ Funkcia pozadia narácie – postava je v pozadí

Epická situácia

- časovo a významovo relatívne uzavretý segment (epizódy, scény, výjavy).

- každá epická situácia okrem záverečnej je východiskom nového rozhodovacieho procesu,

v ktorom autor volí, či danú situáciu prekoná verbálne alebo non-verbálne, teda buď

dialógom, monológom, alebo takým opisom, v ktorom budú mať rozhodujúci podiel akčné

slovesá, vzbudzujúce u príjemcu predstavy pohybu postavy.

Kolízia

 Toto prekonávanie situácie sa teda uskutočňuje slovnou alebo mimoslovnou akciou,

ktorej krátkodobým výsledkom môže byť – kolízia.

 Kolízia – vyhrotenie situácie akciou zobrazených postáv, ktoré v danom rámci už

nemožno ďalej stupňovať, ale ktoré možno prekonať len novou konfiguráciou a novou

situáciou.

Konfigurácia motívov, epická situácia a kolízia sú najnižšími stupňami sujetovo –

kompozičnej výstavby témy epického diela a spoločne utvárajú jednu významovú

a dejovú sekvenciu.

Čas a priestor v epickom texte

-

Každá dejová sekvencie je orientovaná v čase a priestore.

-

Táto orientovanosť sa môže vyjadriť buď absolútnymi alebo relatívnymi údajmi.

Absolútny spôsob

 Autor používa konkrétne časové a priestorové dáta (historický čas, ročné obdobie,

týždenné či denné datovanie, denné obdobie, vek postavy a pod.

 V priestorovom odkazovaní ide o fiktívne priestory so znakmi skutočného alebo

neskutočného sveta.

Relatívny spôsob

 Príslovkami sa udávajú ukazovatele časovej následnosti a priestorových vzťahov:

(predtým – potom, kedysi – teraz, skôr – neskôr, včera – dnes, tu – inde, hore – dolu, vyššie

– nižšie, pred – za a pod.)

Čas a postava

 čas a postava - každá postava má svoj vlastný priestor, v ktorom je doma a svoj

vlastný epický čas (priestoročas -chronotop), a to spoluurčuje jej aktuálnu funkciu

v tej – ktorej dejovej sekvencii.

Absolútny epický čas

 absolútny epický čas – udáva časové rozpätie diania od jednej konfigurácie deja po

ďalšiu, a môže byť vyjadrený priamo (explicitne), alebo ho možno z implicitných

údajov vydedukovať

Čas narácie

 čas narácie – vyjadruje celkovú spotrebu času na rozprávanie udalostí, na

charakteristiky, opisy, úvahy a pod. Je relatívne dlhší ako čas epický, v skutočnosti je

však kratší, než reálny historický čas, ktorý v epickom diele podlieha kondenzácii

(zhusteniu).

Usporiadanie dejových sekvencii z hľadiska časových dát

A/. Následne – zachováva sa lineárna postupnosť: predtým - potom

B/. Inverzne – postupnosť je prehodená: potom – najprv/predtým

C/. Paralelne - sugeruje sa súbežnosť sekvencií (zároveň), hoci reálne jedna textová

sekvencia musí predchádzať ďalšej.

Sujetové makrosegmenty

Tradične sa takýchto makrosegmentov rozlišuje päť:

 expozícia

 zauzlenie

 konflikt

 peripetia (obrat)

 rozuzlenie

V makrosegmentoch treba vidieť jednotlivé fázy spájania sa epických situácií do

vyššieho epického celku.

Jednotlivé situácie sa tu ukazujú ako stavebné prvky celkovej situácie postáv diela

a kolízie sa ukazujú ako výstavbové prvky celkového konfliktu.

Vo formulácii epického konfliktu sa prezentuje hodnotové a záujmové napätie medzi

dajakými predmetnými silami.

Epickými znakmi týchto síl sú literárne postavy, ich osud je epickým znakom

stretnutia, porážky či víťazstva niektorej z predmetných síl a ideí, do ktorých tieto sily

sformovali svoje hodnotové predstavy.

EPICKÉ ŽÁNRE

 Hlavným kritériom členenia textov na žánre je funkčné zameranie textu.

 Jedným zo základných rozlišovacích kritérií je opozícia subjektívnosť – dejovosť.

 Texty s prevahou subjektívneho prvku tendujú k lyrickosti

 Texty s prevahou dejového prvku sú textami epickými.

Žánrová povaha diela-funkčne diferencovaný literárny obraz, v ktorom určité vlastnosti

spôsobujú, že dielo patrí práve do toho – ktorého žánru.

 Stabilné, zakladajúce vlastnosti žánru = žánrový invariant

 Literárny text je vždy variantom žánrového invariantu.

Žáner = súhrnný pojem, ktorý označuje skupinu textov s určitými invariantnými znakmi. Na

základe týchto invariantných (spoločných, nemenných, zakladajúcich) znakov tvoria triedu,

skupinu kategóriu.

Lyrické a epické žánre

 Základným princípom usporiadania lyrických žánrov je stav a jeho diferenciácia.

 Základným princípom usporiadania epických žánrov je dej a jeho diferenciácia.

Stav a dej

Stav sa vždy viaže na tematický subjekt – stav postavy alebo stav prostredia,

Dej sa vždy viaže na interakciu subjektov a vecných okolností. Ide o dianie medzi postavou

a prostredím, či medzi postavami.

Delenie epických žánrov:

- jednoduché žánre: anekdota, exemplum, bájka, povesť, rozprávka, legenda

- integrálne žánre: poviedka, novela, román, epos

Integrálne žánre

Poviedka – základná charakteristika: simplexný, jednomomentový rozmer jednej epickej

situácie. Epická situácia sa tu utvára ako synekdochický moment výseku „výrezom“,

„detailom“ namiesto celého komplexu vzťahov. V tomto detaile sa odhaľuje podstatná črta

celej situácie

Novela - základná charakteristika: simplexnosť a zároveň viacmomentovosť jednej situácie,

viacero okolností či vlastností jednej základnej situačnej interakcie.

Román – základná charakteristika: komplexnosť a mnohomomentovosť situácie s viacerými

interakciami, prípadne prítomnosť viacerých komplexných situácií.

Žánrové formy

Každý epický žáner má viacero konkrétnych historických podôb. Tie označujeme ako žánrové

formy alebo žánrové varianty, napr. pastiersky román, idylický román, pikareskný román,

dobrodružný, kriminálny, hororový román a pod.

Dráma a dramatické žánre v

systéme umeleckej literatúry

Dráma – dórkey - pôvod slova (draó = konať). Jeden z troch literárnych druhov.

Dramatický text je určený na predvádzanie v iných umeleckých systémoch.

Zväčša primárne nie je určený na čítanie čitateľom, ale na inscenovanie v podobe javiskovej

inscenácie.

Dráma

-

Spojivo s epikou - sujetovosť dramatického textu.

-

Epika od drámy preberá dialóg, ktorý je príznačnou a dominantnou formou jazykovej

realizácie dramatického deja.

-

V dramatických textoch dominuje aktuálny prítomný čas.

Kompozícia dramatického textu:

Dejstvo (akt) – relatívne uzatvorená časť dramatického diela, kompozičný celok, ktorý má

svoju čiastkovú expozíciu, zápletku i jej čiastkové rozuzlenie.

Doriešenie centrálneho dramatického konfliktu sa prenecháva poslednému dejstvu hry.

Dejstvo možno členiť aj na menšie časti – obrazy, scény, dialógy, monológy postáv a pod.

Dráma môže obsahovať viacej dejstiev, ale jedno dejstvo môže tvoriť celú hru –

jednoaktovka.

Dejstvá sú medzi sebou oddelené tzv. medziaktmi.

V antickom divadle ich tvorili spevy a tance divadelného zboru – chóru.

V modernom divadle jednotlivé dejstvá oddeľuje spustenie opony.

Dejstvá sú časti dramatického diela oddelené spúšťaním a dvíhaním opony.

Scéna - Časť divadelnej hry nazývaná aj obraz. Je to uzavretá, príbehovo rozvedená časť

dramatického deja, je rozsiahlejšia ako výstup, ale užšia než dejstvo. V poetike drámy sa

objavuje až od obdobia renesancie, v stredovekom divadle sa pojem scéna v tomto zmysle

nepoužíva.

Výstup - pôvodne sa týmto pojmom označovalo vystúpenie herca na vyvýšené javisko,

neskôr sa ním začala pomenúvať najmenšia dejová jednotka dramatického textu, vymedzená

príchodom alebo odchodom niektorej z konajúcich postáv, teda po výstupe sa mení počet

postáv na javisku. Výstup je už možné ďalej segmentovať len na repliky konajúcich postáv.

Replika - základná jednotka významovej stavby dramatického textu (ako v poézii verš alebo

v próze veta). Ide o prehovor postavy v dramatickom texte. Sled všetkých replík jednej

postavy v dráme tvorí významový kontext postavy alebo to, čo sa označuje pojmom – rola.

Dráma a dialóg

Prostredníctvom replík vstupujú dramatické postavy do vzájomných dialogických vzťahov,

takže platí: rečovou realizáciou dramatického textu je – dialóg. Je to rozhovor postáv v

aktuálnom prítomnom čase.

Dialóg rozvíja dramatickú konfliktnú situáciu.

Dialóg

 Je základným stavebným princípom drámy.

 Všetko, čo sa odohráva v dramatickom texte vyrastá z dialógu.

 Dialóg je hybnou silou dramatického deja

Dráma a monológ

 V dramatickom texte sa stretávame aj s monológom postavy, teda s replikou v podobe

monológu.

 Ide akoby o „monologickú“ súčasť dialógov s ostatnými postavami alebo o monológ

ako formu dialógu so sebou samým.

 Monológy sú v dramatických textoch vyhradené hlavnej postave a zvyknú sa

zaraďovať tesne pred vrcholovú scénu, sú akoby prípravou rozuzlenia zápletky, teda

prípravou jej konečného riešenia.

Dramatické žánre

Tragédia – vznikla v grécku z piesní spievaných na počesť boha Dionýza.

Išlo o monologické piesne dopĺňané výkladom textu v záujme jeho širšej zrozumiteľnosti.

Postupne sa tieto piesne dialogizovali a vznikol základ pre dramatický text.

Tragédia predvádza vážny dej, ktorý končí smrťou protagonistu.

Záväzné časti antickej tragédie:

 prológ (expozícia),

 po ňom prichádzal na javisko chór, ktorý spieval piesne, vypĺňajúce medzery medzi

scénami - epizodami.

 Piesne chóru sa nazývali stasimon.

 Záverečná pieseň zboru sa nazýva - exodos

Katarzia

 Aristoteles vo svojej poetike pokladá za základnú funkciu tragédie katharsis – „očistu

vášní“.

 Prostriedkom malo byť práve predvádzanie deja, ktorý vyvoláva „súcit a strach“.

 Pojem katarzie - základný pojem, ktorým grécki filozofi vyjadrovali charakter

estetického pôsobenia na človeka.

Anagnoríza

 Očistný charakter súvisiaci s umeleckým textom je v Aristotelovom chápaní spojený

s premenou neznalosti na poznanie, nepriateľstva na priateľstvo.

 Toto poznanie sa v duchu antickej tradície nazýva – anagnoríza.

Komédia - jej vznik sa spája s Dionýzovským kultom, v podobe posmešných scénok

predvádzaných hercami v maskách zvierat.

Záväzné časti antickej komédie:

prológ - tvorila ho vstupná pieseň – parodos

epizóda,

stasimon

exodos.

Komédia – ďalšie charakteristiky:

Významnú pozíciu má chór – zbor: tlmočil aj autorov postoj a názory k predvádzanému

deju, resp. prostredníctvom neho autor kritizoval dobové spoločenské a politické pomery.

Takáto pasáž v zborovom texte sa nazývala – parabáza.

Konfliktný dialóg voči sebe opozitne postavených postáv – ágon (zápas, rozprava), v ktorom

sa koncentrovala dominantná myšlienka komédie.

Komické ako estetická kategória

Komické = centrálna estetická kategória v komédii, je to forma porovnania ideálneho

a reálneho. Ide o zdôraznenie deficitu reálneho voči ideálnemu, ktoré vyvoláva smiech.

Podoby komického

 Ak sa znázorňuje jav alebo predmet smiešny zo svojej samej podstaty, hovoríme

o humore.

 Ak sa zvýrazňuje kritický postoj voči sociálne či mravne nežiaducim javom hovoríme

o satire.

 Ak zdrojom komického sú zveličené neprirodzené javy, zvrátené javy, ktoré stoja na

hranici sociálnej kontroly alebo sa tejto kontrole už vymkli, hovoríme o – groteske.

 Ak v centre pozornosti komického spôsobu konštruovania sveta stoja javy bez

akéhokoľvek logického zmyslu, hovoríme o absurdite.

 Ak sa komicky konštruujú vážne a vznešené témy, hovoríme o – travestii.

 Ak je predmetom zosmiešňovania dajaká konkrétna predloha a tvorivý postup

dramatika túto predlohu deštruuje komickým spôsobom, hovoríme - o paródii (text

o texte).

Komickí hrdinovia

 Priemerní, resp. mravne podpriemerní - divák pociťuje na nimi svoju mravnú prevahu.

 Aristoteles: „komédia je zobrazovanie tých špatných

stránok človeka, ktoré vyvolávajú komický efekt – teda -

smiech.“