Základy translatológie - 1.ročník zimný semester

Literatúra:
Anton Popovič- Teória umeleckého prekladu
Ján Bilikovský- Preklad ako tvorba
Braňo Hochel- Preklad ako komunikácia
Ján Zambor- Preklad ako umenie
Ján Ferenčík- Kontexty prekladu
Blahoslav Hečko- Dobrodružstvo prekladu
Alojz Keníž- Úvod do komunikačnej teórie prekladu
Ľubomír Feldek- Z reči do reči
- skôr esejistickými prácami: Feldek, Hečko- vysoko fundované, zábavné čítanie
Anton Popovič a kolektiviu- Originál/ preklad- slovníček pojmov z hľadiska prístupu

Mona Baker (ed)- Encyclopedia of translation studies
Jiří Leví- Umění prekladu (1963)- residuá soc. myslenia o literatúre a jazyku

Čo je to preklad?
Pojem prekladu sa niekde poníma užšie, niekde širšie.
Máme originál, pôvodný text, z ktorého vzniká preklad, sekundárny text, odvodený text-
metatext. Nie je to vznik originálneho diela z empírie rozmanito formulovanej, ale text
prekladu vzniká z predchádzajúceho textu ako jeho model, inonárodná existencia.
Deje sa to, že pôvodný text, ktorý je nejakým spôsobom zašifrovaný, zakódovaný, napísaný
z vizuálne alebo auditívne vnímaných vecí sa musí dekódovať, rozložiť. Na základe
dekódovania pôvodiny sa skladá, rekóduje nový text.
Širšie ponímanie prekladu-Ak zoberieme ako substenciálny príznak prekladu, že pri procese
prekladu dochádza k dekódovaniu a znova kódovaniu textu, z takejto premisy vznikajú názory
vyslovené napr. Glotmanom, že každá komunikácia je prekladom, pretože aj pri bežnej
komunikácii jazykom, kt. obaja- autor(adresant) a príjemca(recipient)-poznajú, dochádza na
fyziologickej báze k javu dekódovania, rekódovania, prekódovania textu správy.
Užšie ponímanie prekladu- niečo sa z jazyka originálu, pôvodiny prekladá do iného jazyka,
jazyka prekladu. Pričom dôvody, prečo sa tak deje, môžu byť rozmanité. Najčastejší dôvod-
aby došlo ku kominukácii
Originál- východiskový jazyk, kultúra, prostredie. Nejako socializovaný kultúrny priestor,
v ktorom vznikol originál.
Preklad- prichádza, mení sa jeho originál- cieľová kultúra, jazyk, prostredie.
Medzi užším a širším ponímaním prekladu sa myslia len texty v písomnej podobe, existujú
rozmanité vymedzenia, rozšírenia z úzkeho do širokého.
Pri procese, pri tom, že z jedného východiskového prostredia, do druhého, cieľového
prostredia sa prenáša text, sa deje to, čo E. Genzler formuloval, cestujú významy. Pri preklade
sa neprekladá terminológia, syntagma, ale cestuje význam. Dôležité je, aby z originálu do
prekladu precestoval význam tak, ako to prekladateľ dokáže dešifrovať a podať cieľovej
skupine. Význam je niekedy dosť odlišný, je dôležité, aby cieľový text mal ten istý účinok,
pôsobenie, informácie pre cieľového adresáta ako pôvodný text informuje pôvodného
adresáta. Aby mal rovnaký účinok a splnil rovnaký cieľ využitím rozmanitých metód.
Strata významu môže spôsobiť komplikácie (návody).
Účinok je dôležitý, niekedy sa dosahuje zvláštnymi prostriedkami, niekedy
i neintencionálnymi.

Pojmy: veda o preklade, translation studies- prekladateľské štúdiá, myslenie o preklade...

Translatológia
Všetky záležitosti ohľadom prekladu sa odohráva v rámci jazyku, v rámci prirodzených
jazykov. Je logicky veľmi blízko k filologickým disciplínam, k literárnej vede a jazykovede.
Ako súčasť literárnej vedy, jazykovedy dlho fungoval a prebiehal výskum. Až v druhej
polovici 20. storočia sa začala problematika výskumu prekladu vyčleňovať ako osobitná
disciplína.
- ide o exaktné, presné poznanie objektov výskumu. Musíme si uvedomiť, že translatológia
ako viaceré iné humanitné a spoločenské vedy môže byť objektívna, presná, exaktná, len do
miery, do akej to povaha materiálu, kt skúmame a metód, kt. môžeme použiť. Objektom
translatológie je preklad a prekladateľský proces- preklad v širokom slova zmysle, aj
prekladateľské žánre, ktoré sa realizujú v orálnej podobe, tlmočenie. Prekladateľský proces
vnímame z dvoch aspektov- užší zmysel- proces, ktorý sa deje od okamihu, keď vznikne idea
východiskového textu do okamihu, kým vznikne cieľový text

- širší zmysel- vývinový pohľad na preklad, diachrómny aspekt.

Začiatok je strašne dávno v dejinách.

Komunikácia- niekto musí vyprodukovať komunikát, text v takej alebo onakej podobe-
akusticky, auditívne alebo vizuálne vnímanej.
Máme pôvodcu- Autora, ktorý vytvorí nejaký text. Aby sa tento produkt stal skutočne textom,
musí nastať situácia, že ten text niekto vníma- príjemca.
Tr

A- T- P

- primárna komunikácia

R

Základná situácia je tá, že musí byť príjemca. Vtedy nastáva komunikácia. Ináč produkt nie je
komunikátom. Ak neohovoríme o extrémnych prípadoch.
V rozličných textoch rozličnou mierou (v umeleckých textoch najviac) sa odráža niečo
z okolia autora, z nejakej reality okolo neho a tradície (literárnej, kultúrnej, spoločenskej).
Keď sú obidvaja aktéri poznajú kód, v ktorom je to napísané.
Operatívna os- autor pôsobí na príjemcu.
Ikonická os- prvky, z ktorej sa vedome alebo nevedome dostávajú cez pôvodcu do textu.
Príjemca sa stane autorom 2, vznikne Text 2 alebo preklad pre ďalšieho príjemcu- sekundárna
komunikácia- metakomunikácia- metatext, metautor
P= A2- T2/P= P´

- sekundárna komunikácia

Primárny text vzniká na to, aby podal informáciu, ktorá ho trápi, je v jeho okolí. Je to jeho
reakcia na realitu, ktorú podáva ďalej. (prototext)
Metautor utvára text prekladu, metatext, na základe textu primárneho autora. Nemodeluje
realitu, ale aby aj ďalší príjemca dostal dáku informáciu.
Metatexty- preklad je jedným typom metatextu

- vzniká preto, že nemôže nastať priama komunikácia od pôvodného

autora k ďalším príjemcom. Prekladom sa rozširuje počet príjemcov. Dosahuje sa informácia,
správa, jej rozšírenie ľuďom, ktorí by sa k nej inak nedostali. Nedostal by kód, jazyk
originálneho textu.
Prečo vzniká takýto text? Kde je podnet vzniku prekladu?
- proces, preklad, iniciuje príjemca prekladu. Cieľová kultúra utvára tlak, predpoklady na to,
aby text bol preložený do ich jazyka. To nie je jediná motivácia. Najčastejšia je aktivita
cieľovej kultúry, cieľového prostredia. Často to býva aktivita, ktorá vzniká vo východiskovej
kultúre, ktorá chce, aby si cieľová kultúra niečo prečítala z ich kultúry. Čiže aktivita môže byť
na oboch stranách.
Cieľom býva, aby text, správa mal viacej príjemcov. Prekladom sa najčastejšie zvyšuje počet
príjemcov, ktorí informáciu dostávajú.
Vladimír Macura- český lit. vedec- opisuje situácie prekladu v Českom národnom obrodení
v rozmanitých časopisoch- odborných, vedeckých. Veľa prekladov z rozmanitých vied
z nemčiny. Českí odborníci písali svoje vlastné odborné texty v nemčine, aj čítali originály
čítali v nemčine. Prekladom do češtiny sa teda nezväčšil počet príjemcov. Emancipačná
funkcia- Česi chceli ukázať, že dokážu preložiť a publikovať odborné nemecké texty.
Popri pragmatickom aspekte, môže byť viac príjemcov, nastávajú aj situácie, keď preklad plní
inú funkciu- národno- emancipačnú, kedy sa počet príjemcov nezvyšuje.
Neplatí ani 100% situácia, že text 2- preklad vzniká za to, že príjemca 2 nerozumie originálu.
Protokolárne tlmočenie /vláda- tlmočí sa aj keď obaja ovládajú jeden jazyk- určuje to
protokol./ - pri oficialnom prejave, na tlacovke – musi pouzivat svoj materinsky jaz hoci
ovlada ten cudzi – urcuje to protokol diplomatov

Najčastejší je pragmatický aspekt, inak by nebolo možné rozmnožiť počet príjemcov.
Niekedy nastáva situácia, kedy komunikačný reťazec- primárna a sekundárna komunikácia,
nekončí, ale zase sa z ďalších príjemcov stane autor a tak vznikne text 3- ďalší preklad. Ak si
niekde chcú prečítať pôvodný text, ale nemajú nástroje na preloženie do zrozumiteľného
jazyka a tak sa preklad stane východiskovým textov a preloží sa opäť- preklad prekladu-
preklad z druhej ruky- nepriamy preklad-PSEUDOPREKLAD.- bežná situácia.
Bývalé sovietske republiky- kedysi sa prekladalo len cez ruské preklady, orientálne texty sú
prekladané cez angličtinu alebo nemčinu. Táto situácia nastáva často pri orálnom preklade-
tlmočení. (Napr. Čínsky hovorca- čaká sa kým sa preloží do angličtiny a potom z tohto
prekladu vychádzajú všetky ostatné preklady – medzinárodné stretnutia)
Akého charakteru je východiskový a cieľový text?
-najčastejšou situáciou je, že východiskový je písaný alebo hovorený v jednom jazyku
a cieľový je v inom cieľovom jazyku. V takomto prípade ide o preklad medzijazykový,
medziliterárny. Okrem týchto typov existuje aj vnútrojazykový preklad, vnútroliterárny-
z nejakých príčin sa prekladá zo staršej do novšej podoby jazyka, alebo sa vnútri jednej
literatúry používa viacero jazykov, preklad z jedného variantu jazyka do iného variantu.
(V slovenskej kultúre- Hollý- písal v Bernoláčtine, bol preložený do súčasnej slovenčiny.)
Intersenionický preklad- môže dôjsť k prekladu poézie do prózy, drámy, filmu. Prekladá sa
do iného jazykového systému. Toto členenie zaviedol Roman Jacobson- niekedy do toho
spadajú zvláštne situácie- zhudobnenie básne, výtvarné dielo.
Niektoré operácie fungujú pre všetky druhy a žánre prekladu, niektoré sú výsostne pre
niektoré žánre. Existujú javy, ktoré sú spoločné pre všetky translatorské procesy, a existujú
javy špecifické len pre niektoré translatorské procesy. Všetko závisí najmä od toho aký
charakter má text, ktorý je podrobený prekladateľskému procesu, manipuláciám, z ktorých
vychádza v zmenenej podobe. Charakter textu, jeho štylistické danosti, semiotické príznaky
a forma sa odrážajú aj v systematike vedy o preklade- translatológii.

Translatológia- veda o preklade. Vychádza z časti filologického prístupu, ktorý sa venuje
umeleckým textom, literárnym textom a základná systematika tranlatológie sa dá urobiť
analogicky voči systematike literárnej vedy. Môžeme hovoriť o: Teórii prekladu

Histórii prekladu
Kritike prekladu

1.Teória prekladu: Všeobecná- javy v prekladateľskom procese, ktoré sú všeobecne platné
pre všetky prekladateľské druhy a žánre.

Špecifická- umelecké, odborné texty a tlmočenie- teória umeleckého

prekladu, teória odborného prekladu, teória tlmočenia. Nie každý jav, text, ktorý sa skúma
z hľadiska umeleckého prekladu nemusí byť čisto umelecký. Hovoríme teda o teórii prekladu
umeleckých textov, odborných textov, vecnej literatúry a teórii tlmočenia. Teória prekladu
umeleckých textov sa rozlišuje na dramatické, poetické a prozaické. Niektoré subteórie sa
venujú menšej sume textov. Literal translation, Scientific and technical translation
Praxeológia prekladu- subdisciplína, ktorá sa venuje praktickým aspektom, nielen
filologickým a translatologickým, ale až k vzniku a prekladu textu
Didaktika prekladu- spôsob ako niekomu užitočne naznačiť, že by sa dalo prekladať
2. História prekladu- preklad z diachrónneho, vývinového aspektu, všímajú si ako sa preklad,
prekladateľské koncepcie, postupy vyvíjajú, ako a prečo, aké majú nové vývinové štádia,
ciele, ambície…
3. Kritika prekladu- analógia literárnej kritiky, prekladovej kritiky je do menšej miery ako
literárna kritika deviantná z dôvodu, že pod vplyvom literárnej kritiky, je, aj keď v menšej
miere, v prekladovej kritike prípustný subjektívny aspekt- osobný náhľad, čo protirečí
samotnému začleneniu prekladovo- kritickej aktivity do vedeckého bádania. Na druhej strane

na rozdiel od iných kritík je kritika prekladu minimálne podstatnejšie objektívnejšia, pretože
má dva hmatateľné, analyzovateľné materiály: materiál originálu a materiál prekladu.
- zákonitosti, ktoré sa dajú aplikovať všade v rámci prekladu.
Z hľadiska žánrového- základné rozdelenie, ktoré existuje: umelecké texty, odborné texty
a tlmočenie. Ale to drhotné delenie môžeme chápať aj iným spôsobom: z hľadiska podoby
východiskového a cieľového textu:
Cieľový

Východiskový

Písomno-

písomný

Ústno-

písomný= zriedkavé použitie, nepripravené prejavy pri protokolárnom
tlmočení, pri súdnom tlmočení, keď je pragmaticky z hľadiska zápisu
nevyhnutné, aby bolo zachytené to, čo vychádza z úst

Písomno-

ústny = zriedkavý, ale používa sa napr. pri simultánnom tlmočení, tlmočení
filmu alebo divadelného predstavenia, ktoré tlmočenie sa spravidla nerealizuje

Ústno-

ústny= najčastejšie tlmočenie, kde sú texty rozmanitého charakteru, ktoré sa
písomne nefixujú. Dva druhy: Simultánne tlmočenie- súčasne sa tlmočí-
realizované v kabínkach (kec-pult)- kabínkové (konferenčné) tlmočenie. Často
do viacerých cieľových jazykov. Dvaja – striedaju sa. Casto na 2x – napr.aj->sj
sj->ine jaz. Niekedy ma tlmočník text dopredu (ak ma recnik prejav
pripraveny)

Konzekutívne tlmočenie=následné - ústno-úsne,

písomno- ústne, keď konzekutívny tlmočník robí následné tlmočenie
povedaného. Pôvod originálnej správy má v písomnej podobe. Môže dôjsť
k rozdielom. Istý úsek textu sa následne pretlmočí do cieľového jazyka, pričom
tlmočník si často tlmočnícky zápis.

Šušotáž- chouchoutage- tlmočenie do uška,

všetci v spoločnosti ovládajú jazyk, ktorým sa rozpráva, ale jeden nie, a tak má
prekladateľa, ktorý mu všetko simultánne prekladá „do ucha“

Kontrolné tlm. – pri rokovani sa pouziva 1 rokovaci jazyk, povedane sa preklada do

materinskych jazykova aby to mohol korigovat ak sa nevie vyjadrit v tom
jazyku

pro
Koncepcia prekladu
- každý text vzniká v konkrétnom čase, prostredí, kultúre. Pod časom a priestorom rozumieme
časovo priestorové vektory vzniku diela a na druhej strane časovo- priestorové recipcie.
Väčšina textov je skonzumovaná za 1 deň, niektoré sa uchovávajú. Pre texty teda platí, že sú
recipované v čase a priestore.
Pre niektoré texty platí, aj pre preklady, že sú recipované v inom čase a priestore ako texty
originálne.
Príjemca 1 je autorom súčasným, ktorý recipuje, prijíma text. Na základe rovnakej tradície
a reality, na ktorej vznikol text autorom. Po príjemcovi 1 môže prísť príjemca 2, 3...n. Ide
o následné recepcie textu na časovej osy. Mení sa aj tradícia, realita, ktorou je ovplyvňovaný
nasledovný príjemca. Autor je nemenný, fixný a taktiež aj text. Môže sa meniť štylisticky,
gramaticky, ale sú to veci, ktoré sú fixné. Príjemcovia, tradície a realita, ktoré vplývajú na
podobu textu sa menia. Dochádza aj k posunom priestorovým. Príjem textu nastáva
v priestoroch odlišných ako nastal vznik. Vo vedomý príjemcu je iná realita ako vo vedomý
autora.
Časový a priestorový posun- Neskorší príjemca v inom priestore, vníma text v inom aspekte,
inej reality, inej tradície. Neskoršiemu príjemcovi bývajú informácie, ktoré súvisia
s pôvodnou realitou a tradíciou vzdialené. Nedajú mu to, čo tým autor zamýšľal. Rozličné

segmenty sú tomu vystavené rozlične. = inovácia, reedícia textu- novému adresátovi sa
približujú významy- textémy. Recepčný návod môže byť vnútrotextový (zakomponované
priamo v texte) alebo mimotextový(poznámky pod čiarou).
Vnímanie percepcie, čítania textu v inom čase, priestore, kultúre ako je priestor, kultúra, čas
vzniku je pri preklade automatické.
Základné kritérium aby sme tieto priepasti prekonali je prekladateľská koncepcia.

Aby sa významy pôvodného textu preniesli do metatextu nastávajú 3 prenosy (transféry):

1. prenesenie diela z jedného prirodzeného jazyka do druhého prirodzeného jazyka-

z východiskového do cieľového jazyka (j1- j2)

2. presunutie z jedného času do druhého- z historického času originálu (č1- č2)
3. prenesenie diela z jedného priestoru do druhého priestoru, z kultúry do kultúry (p1-

p2)

Filologická koncepcia prekladu- pretlmočenie prekladu z jedného prirodzeného jazyka do
druhého prirodzeného jazyka. Teraz už zastarané a preklad sa chápe ako trojnásobný presun.
Môže však nastávať aj iba jeden z daných posunov, pri zaokrúhlení.
Môžeme hovoriť o prenesení z jedného prirodzeného jazyka do druhého prirodzeného jazyka-
kultúrne a časovo blízke prostredie- synchrónny preklad- preklad z češtiny do slovenčiny, keďže
prostredia sú si blízke.
Môžeme hovoriť aj o prenesení diela z jedného času do druhého času- vnútrojazykový,
vnútroliterárny preklad.
Nastávajú aj situácie, keď dochádza len k prenosu z jedného priestoru do druhého priestoru,
napríklad modifikované, upravené vydania súčasných diel z jazyka identického ale kultúrne
vzdialeného prostredia. Medzijazykový posun je z hľadiska praxe to najjednoduchší spôsob.
Časový a priestorový posun sa môžu materializovať. Materializuje sa aj zákon prirodzeného
chápania jazyka.
- Z hľadiska časového posunu je dôležité, že sú dve základné riešenia:

a. historizovanie- prevláda historizácia
b. modernizujúci- zacielenie na príjemcu prekladu tým, že sa

akceptuje jeho realita, očakávania, želania

- Z hľadiska priestorového posunu, nastávajú 3 situácie:

a. prevažuje kultúra originálu- Exotizácia- prvky originálu sa

vnášajú do textu

b. prevažuje kultúra prekladu- Naturalizácia- originál podlieha

kultúre prekladu a prispôsobuje sa jej.

c. miešajú sa kultúry- kreolizácia- logické pospájanie kultúr

prekladu aj originálu.

Exotizácia
Historizácia- predstavujú ponechávanie

Modernizácia
Naturalizácia – nahradzujúce princípy

Aplikácia princípov býva spravidla dôsledkom prekladateľského zámeru, čo bude prekladať,
aký význam bude prekladať. Ak budeme uvažovať o akejkoľvek komunikácii
prostredníctvom znakov (od svetiel na križovatke po reč), môžeme nájsť 2 situácie:

Autor správy, adresant- A
Prijímateľ správy, recipient, adresát- B
- nie sú totožní. Komunikácia A-B

Môžeme uvažovať aj o autokomunikácii, pričom ide o ten istý subjekt, ale v inom čase A- A´.
Ide o čítanie vlastného textu s časovým odstupom.
Komunikácia A-B sa nám javí častejšia, frekventovanejšia ako autokomunikácia. Závisí od
toho, čo možno dosadiť za adresanta a adresáta. Ak si povieme, že pod „A“ – adresantom,
budeme rozumieť príslušnosť k národnej kultúre, spochybňuje sa nám podstata, že A-B je
častejšia komunikácia. Ide totiž o komunikáciu vnútri kultúry A- A´. Obe sú teda rovnocenné,
vyrovnávajú sa.
Dôležité je uvedomiť si, že autor akéhokoľvek textu primárne chce komunikovať s príjemcom
toho istého času a priestoru ako dané dielo vzniká. Máme všakovaké štylizácie (Rudolf
Sloboda- Večerná otázka vtákovi- adresuje to budúcim čitateľom, ktorí o 1000 rokov siahnu
po tejto knižke.). Význam, ktorý nachádzajú primárni príjemcovia, prvotní čitatelia-
primárny význam diela. Tento primárny príjemca chápe, vníma dielo ako súčasné, nové. Po
ňom prichádzajú v časovom slede ďalší príjemcovia, ktorí dielo pociťujú ako staré.
A



T



P1

Autor

NOVÝ text

P2

STARÝ text

SVOJ text

P3

… Pn

Ak budeme za autokomunikáciu pokladať komunikáciu vnútri jedného kultúrneho priestoru,
potom z hľadiska opozície, budeme to, čo pochádza od nás chápať ako niečo naše.
Na tejto oscilácii medzi novým a starým- medzi vnímaním diela ako nového a starého
a svojeho a cudzieho sa dá naznačiť prekladateľská koncepcia.
Dôležitá je skutočnosť, že prekladateľ neprekladá text, ale niektorý z jeho významov. Cestujú
významy. Prekladateľská koncepcia je voľba významu na preklad diela, pričom táto
koncepcia, ak si ju prekladateľ takým alebo onakým spôsobom stanový, významne
spoluurčuje výber a aplikáciu prekladateľských systémov (exotizáciu, modernizáciu,
historizáciu, naturalizáciu)
Preklad môže byť vnímaný ako náš, môj, svoj, niekoho cudzí.

Preklad ako komunikácia, Braňo Hochel- kapitola čas a

priestor, naštudovať na skúšku

Adresátom prekladu je vždy príjemca, ktorého fyzikálny čas a kultúrny priestor sa zhodujú
s časom a priestorom vzniku prekladu. Význam, preklad- výber významu na preklad
nazývame koncepciou prekladu.
Na koncepciu prekladu, výber, ktorý urobíme je determinovaný tradíciou, súčasnou recepčnou
situáciou súčasníkmi, pre ktorých je preklad určený. To, ako sa bude preklad prekladať závisí
aj od druhovo- žánrovej príslušnosti textu (rozprávka pre deti od 3-7 rokov si vyžaduje iný
preklad ako text základy európskej byrokracie, ktorý má iných precipientov.). Rozhoduje
o tom aj určenie prekladu. Rozdiel je, či má text informatívnu úlohu pre tých, ktorý sa
v odbore vyznajú- insideri, či to je pre outsiderov- laikov. Či ide o text, ktorý je určený na
knižné vydanie, javiskovú realizáciu...
Pri voľbe koncepcie prekladu a realizácii treba spomenúť aj zachovanie príznaku
prekladovosti- text napriek tomu, že môže byť koncepcia taká, aby text pôsobil nenásilne,
domáco, necudzo, predsa by si mal zachovať istý stupeň príznaku prekladovosti. Chápe sa aj
ako výrazová kategória. Prekladovosť sa zachová tak či tak, aj keby to prekladateľ nechcel.
Tým, že sme si zdôraznili, že preklad je jediným spôsobom presunu v čase, priestore, kultúre,
v tom je implikovaná skutočnosť, bez ohľadu na to, či ide o texty určené užšiemu
(exkluzívnejšiemu) publiku- básničky, alebo širšiemu publiku alebo odbornému publiku, je
dôležité, že prekladateľ nie je o tom, že je bilingválny, ale najmä o tom, že je bikultúrny-
pozná východiskovú aj cieľovú kultúru.
Skutočnosť, že recepcia prekladového textu- prekladu, je vlastne identická z hľadiska
potencionálnych aj reálnych príjemcov s recepciou originálneho textu. Preklad čítajú

súčasníci, neskorší čitatelia, ktorí sú súčasťou kultúry, do ktorej originál vznikol, alebo
súčasníci, do ktorej kultúry bol originál preložený. V tejto súvislosti sa zdôrazňuje jav-
starnutie prekladu. Pričom je zaujímavá skutočnosť, že preklad- prekladový text (umelecký
či odborný) starne rýchlejšie ako odborný, čo vzniká najmä preto, že prekladateľ si
uvedomuje precipienta prekladu, svojho súčasníka, pričom pôvodný autor, ktorý si ho tiež
uvedomuje, ale skôr berie do úvahy to, o čom píše- má skôr na mysli dlhodobejšieho
príjemcu.
3 princípy prekladu:

Naturalizácia x Exotizácia
Modernizácia x Historizácia

Naturalizácia- zdomácnenie
Modernizácia- zmodernizovanie = nahradzujú princípy prekladu, rozmanité javy sa v preklade
prispôsobujú súčasnému, domácemu, nahradzujú sa
Exotizácia
Historizácia = ponechávajú princípy prekladu

Kombinácia naturalizácie a modernizácie- preklad sa maximálne prispôsobuje súvekemu
využívaním týchto princípov. Koncepcia, ktorá referuje naturalizáciu a modernizáciu-
klasicistická koncepcia prekladu- najlepšie je viditeľná v období klasicizmu na prekladoch,
ktoré vznikali v klasicistickom období, klasicizmus mal svoje normy, ktorým sa muselo
všetko podriadiť. Táto koncepcia prekladu je terminus technicus- termín, ktorý vyjadruje
nadvládu modernizácie a naturalizácie a funguje aj inokedy ako v klasicizme. Klasicistická je
len etymologické vysvetlenie pôvodu pomenovania. Na rozdiel od klasicistickej predstavy
prekladu a literatúry sa v období romantizmu zdôrazňovala jedinečnosť autora, autorovho
produktu, takého alebo onakého textu. Rešpektovalo sa to, čo tam je alebo bolo. Preto sa
v období romantizmu, kedy je to najviditeľnejšie, kombinácia exotizácie a historizácie nazýva
romantická koncepcia prekladu, kedy sa ponechávajú koncepcie prekladu bez zmien. Je to
len pojem, terminus technicus, ktorý vznikol v období romantizmu, kedy to bolo najčastejšie.
Koncepcie sa rozmanitým spôsobom prejavujú a v podstate celý vývin prekladu je len
osciláciou medzi romantickou- romantizujúcou, klasicistickou- klasicizujúcou koncepciou
prekladu.
Hovorí sa aj o stratégii prekladu.
Samozrejme, že prekladateľ tak ako autor pôvodných textov (botanických, praktických)- sa
poučí z nadstavby, teoretických výskumov, preskripcií. Existuje averziou prekladateľov voči
teoretikom. Teoretici často chytajú prekladateľov za chyby, omyly.
Na druhej strane, jazykové lapsusy- gramatické, štylistické- sú bežné. Svedčia o nedostatkoch
jazykovej prípravy. Omyly pri prekladaní materiálnej špecifiky- reálii, svedčia
o nedostatočnej znalosti kultúrnej- kultúrne lapsusy.
Interpretačné šumy- prekladateľ je v niečom nedovzdelaný. Na druhej strane, ak sa zoberú
dobre do zreteľa problematickosť, neadekvátnosť prekladateľských princípov,
prekladateľských postupov a tieto sú schopné prejaviť sa deklarovať sa v jedinom slove či
hláske, to všetko môže byť len dôsledkom slabšej prekladateľskej prípravy, menšej
skúsenosti. Ale neadekvátnosť využiť koncepciu prekladu môže signalizovať absenciu
koncepciálneho prístupu k prekladu.
Deskripcia- posudzovanie prekladateľských koncepcií- +/- prekladu- je to o východiskovej,
cieľovej kultúre. Dôležité je uvedomiť si, že voľba koncepcie prekladu je kategoriálna
záležitosť, bezohľadu na to, či ju prekladateľ robí na základe úvahy alebo intuitívne poznajúc
kontext, do ktorého svojím prekladovým textom vstupuje. Ak ideme prekladať, nemusíme si
matematicky sformulovať AKO budeme prekladať, urobiť si vzorce. Často ide o poetu natus-

intuitívne prekladateľstvo. Často si naturálni prekladatelia dôkladne premýšľajú čo a ako
preložia.
Koncepcia prekladu sa niekde chápe ako súčasť interpretácie diela, súčasť percepčnej fázy.
Novšie teórie koncepcie prekladu nás posúvajú do reprodukčnej fázy prekladateľského
procesu.
Medzi implikovaním koncepcie prekladu do percepčnej, reprodukčnej fázy prekladu sa v tejto
fáze vyskytuje konkretizačná interpretácia. Hovorí sa o prekladovej interpretácii. Dôležité
je uvedomiť si skutočnosť, že ak odhliadneme od sformulovaných poetiky prekladu, zo
znamená, že si dáky prekladateľ/skupina prekladateľov sformuluje ako bude prekladať, ako sa
má podľa neho prekladať, pričom takéto sformulované poetiky treba brať s rezervou, pretože
medzi nimi a praxou bývajú rozdiely- ak od nich odhliadneme, koncepcia prekladu v rukách
prekladateľa je neprístupná sledovaniu- nedá sa to sledovať. Koncepcia prekladu funguje na
virtuálnej/ langovej rovine. Translatológia ich môže vnímať a realizovať len na reálnej-
rečovej parolovej rovine.
Dôležité je, že preklad- veda o translatológii- koncepcia prekladu (napr. romantická) takmer
okamžite určuje referenciu princípu prekladu, ktoré princípy potom určujú postupy, štýlové
intencie, štylistické konkretizácie.
Pri analýze prekladového textu postupujeme opačne- dostávame sa k prístupu prekladu,
ktorého konfigurácia ukáže, aká koncepcia prekladu bola minimálne intenciou prekladateľa.

Ako vyzerá koncepcia prekladu v

modernej slovenskej kultúre-

2.polovica 20.storočia.

Preklad do slovenčiny bol dovtedy pomerne z kvantitatívneho hľadiska chudobný.
V porovnaní s literatúrami iných krajín až kuriózny. Kvantitatívny rast prekladovej produkcie
nastáva v slovenskej spoločnosti až po druhej svetovej vojne.
Funkcia prekladu- Bilikovský hovorí o informatívnej, kultúrnej a aktuálnej funkcii. Feldek
hovorí o informatívnej, estetickej, polemickej funkcii prekladu- polemickú jednak vzhľadom
na súvekú cieľovú literatúru, jednak preklad negatívne korešponduje s už existujúcim
prekladom daného textu v kultúre. V tejto súvislosti sú texty v oblasti krásnej literatúry, ktoré
si každá generácia prekladá nanovo- generačný preklad, ktorý je z hľadiska kultúrneho aj
vývinového polemický. 50-60 rokov prekladového rozvoju sa ťažko modeluje ako oscilácia,
čo je dôležité z hľadiska diachrónneho vývinu prekladu. Na druhej strane je možné nájsť isté
posuny. Koncom 30tych a 40tych rokov sa dostáva do popredia filologická koncepcia
prekladu, ktorá absolutizuje prirodzený jazyk a poetologické príznaky textu. V podstate,
koncom 30tych rokov ide o mechanický transfer formálnych, jazykových príznakov textu
pričom sa nebrala do úvahy funkčnosť.
Začiatky moderného prekladu sa realizovali len v rovine prirodzeného jazyka, čo prežíva až
do 50tych rokov. Na rozhraní 40tych a 50tych rokov je požiadavka jazykovej vernosti, pričom
je minimálna prekladová jednotka, často na úrovni lexémy. Vychádzajúc z praxe, ktorá začína
začiatkom 50tych rokov formuluje post pestum- Ján Ferenčík- Zásady slovenskej
prekladateľskej školy, s ktorou pracuje aj Zora Jesenská. Zdôrazňujú sa zásady dobrej
slovenčiny, formálnej totožnosti, úplnosti textu. V tomto období zohráva preklad úlohu
jazykovo- emancipačnú, čiže jedným z cieľov prekladového textu bolo ukázať, že
v slovenčine sa to dá prekladať, bez ohľadu, či sa to Slovákom páči. Tým sa nadväzovalo na
prekladateľskú tradíciu z 19.storočia, ktorá sa tiahne od Hollého až po Hviezdoslava.
Dôležitou skutočnosťou tohto obdobia(50te roky) je pragmatická, praxeologická skutočnosť,
že slovenská kultúra nemala prebytok kvalifikovaných filológov, a skrze preklady sa aj tí,
ktorí mali filologickú ambíciu sa usilovali nejako etablovať. Začína sa minimálne diskutovať
(1951- Časopis Kultúrny život) o jazykových problematikách, problematike prirodzeného
jazyka. Diskusia sa niesla v limite prirodzeného jazyka, ale naznačila, že tieto limity sú už
minimálne neprirodzené.

V polovici 50tych rokov začína silná tendencia využívať nadradzujúce princípy prekladu. Je to
tendencia modifikovať text vzhľadom na kultúru minimálne na úrovni funkčnej ekvivalencii.
Aby výraz v originály funkčne zodpovedal výrazu v prekladu, bez ohľadu na to, akú mal
formálnu podobu v pôvodine. Vzniká akési nemotivované miešanie nahradzujúcich
a ponechávajúcich princípov na jednej časov a priestorovej rovine. Toto nachádzame ako
signál v druhej polovici 50tych rokov, čo je dôkazom, že niečo sa necháva v pôvodine kultúry
a niečo sa prispôsobuje príjemcovi prekladu a aj absenciu prekladateľskej koncepcie. Je to aj
signál uvedomenia si potreby koncepčnej práce s prekladom. Intencionálne využívanie
nahradzujúcich princípov prekladu, modernizácie, naturalizácie- prispôsobovania všetkému
domácemu, domácej norme, vyústilo koncom 50tych, začiatkom 60tych rokov do javu, ktorý
sa nazýva prostonárodný preklad, čo znamená, že sa silne oslabila prekladovosť. Možno
v prekladoch nájsť veci, ktoré sú si extrémne protirečiace kultúrnemu priestoru.
V 60tych rokoch prekladatelia hľadajú spôsob pretlmočenia významu diela. Ide aj
o prispôsobenie diela, môže to pôsobiť ako karikatúra. Vzniká potreba zachovať patinu
originálu, je silná tendencia ku kreolizácii na kultúrnej, medzikultúrnej aj medzičasovej osi.
Kreolizácia- vedomé uplatňovanie prekladu nie na tých istých rovinách, úrovniach testu,
v 60tych rokoch núti prekladateľov, aby čitateľ, ktorý v 60tych rokoch po tvrdých 50tych
rokoch, má oveľa širšie literárne vzdelanie a ako keby požadoval od prekladu aj literárnu
slohovú informáciu, koloritu prostrediu o tom, čo sa dá zhrnúť pod výrazovú kategóriu
prekladovosť. Táto intencia, zachytiť primárny význam prekladu, aby mal preklad taký
vplyv na čitateľa ako mal originál na prvotného čitateľa, sa dosahuje kreolizáciou,
protikladmi. (Preklad Lysistraty od Aristofanesa, ktorú preložil Vojtech Mihálik. Výrazne naturalizoval na poetickej
rovine. Použil rým, čo latinská dráma nepoznala. Expresívnymi lexikálnymi jednotkami pretlmočil expresívnosť pôvodiny.)
V 70tych rokoch sa hľadajú čoraz jemnejšie roviny, aby to bolo jemnejšie a malo príznaky
prekladovosti. Pričom v 70tych rokoch, obdobia normalizácie bola pôvodná literatúra pod
prísnym drobnohľadom ideológov, kým ten preklad bol menej nápadný. Na preklade sa dali
robiť veci, dalo sa s ním pohrávať a vytvárať všelijaké veci. (Malcom Naori- Na úpetí sopky- preložil
Biľkovský. Exotizuje na vetnej rovine. Súvetie, bez toho, aby pôsobilo kostrbato, vpašuváva do toho anglickú syntax-
anglická veta v slovenčine.)
Ak hovoríme o absenčnosti vedomia v 40tych rokoch a vývoj prekladu počas 20teho storočia,
sa v 90tych rokoch situácia mení. Zmenili sa vydavateľské podmienky fungovania
prekladovej literatúry. Na druhej strane sa zmenil aj cieľový kontext v tom zmysle, že
v 19tom storočí sa prekladalo napríklad pre Slovákov ako takých, začína v 90tych rokoch
rázna diferenciácia, kedy sú preklady nie určené abstraktnému slovenskému príjemcovi, nie
slovenskej kultúre, ale sú určené subkultúre, ktorá je nejako orientovaná (emocionálne,
esteticky, myšlienkovo, ideologicky), čo trvá do súčasnosti. Skutočnosť je to, že máme rôzne
koncepcie prekladu- krajšia špička ľadovca z hľadiska väčšiny prekladovej koncepcie. Ide
o subštandardné preklady. Dôležitá je aj skutočnosť, že podobu prekladového textu od
polovice do 70tych rokov 20teho storočia spoluurčovala cieľová kultúra, spoločnosť, úzus,
pričom preklad mohol inšpirovať kultúru, ale vnucovala podobu prekladovému textu
spoločnosť. Pričom v súčasnosti existuje prekladová literatúra oddelene od pôvodnej literárnej
tvorby.
V posledných dekádach minulého storočia prekladová literatúra modifikovala myslenie tak, že
sa mu prispôsobujú koncepcie tak, ako sa prispôsobuje jazyk, preklady trendom, ktoré idú
z iných kultúr.

Disciplína, ktorej sa hovorí praxeológia prekladu, ktorá sa zapodieva praktickými vecami,
ktoré sú dôležité na to, aby vznikol preklad. Dá sa povedať, že od okamihu ako vznikne idea
(žiarovka), že by mal preklad vzniknúť, až po okamih, kedy dôjde k realizácii prekladu v takej
alebo onakej podobe. Idea, aby vznikol preklad, má nejakú motiváciu, ktorá je najčastejšie
potreba cieľového prostredia, kultúry, mať toto dielo preložené, mať ho k dispozií, môcť ho

čítať v dostupnom jazyku. Sú aj situácie, kedy idea vzniká vo vysielajúcom priestore, kultúre.
Obe možnosti existujú. Sú veci, ktoré sú obligatórne (napr. protokolárne tlmočenie). Na
začiatku, najčastejšie máme text originálu, z ktorého metaautor urobí text prekladu.
Najčastejšie, ale nie vždy býva na začiatku text originálu. Často však ani neexistuje, nejaký
iný text sa vydáva za preklad- jav pseudoprekladu- niekto niečo napíše a vydáva to za
preklad. Niekto však musí preklad do knižnej, časopiseckej, internetovej podoby dostať.
Niekto musí ten proces zabezpečiť. Obyčajne je to vydavateľ, ktorý skúma, či to záhodno
preložiť, či to je dobrý typ na preklad, alebo zlý. Zvažuje aj ekonomické aspekty. Musí
vedieť, že napríklad ak preloží americkú ústavu, vypredá 30 000kusov a investícia sa vráti.
Samozrejme, situácia, že je to podnikateľský zámer je najčastejšia. Množstvo titulov krásnej
a odbornej literatúre vrátane pragmatických textov nemá šancu, aby sa samo zaplatilo.
Praxeológia skúma aj ekonomické aspekty, aby sa to dalo preložiť.
Niekde na začiatku je voľba prekladateľa, či už iniciatíva vznikla v hlave súkromníka,
spoločnosti. Často platí, že podľa výsledkov, prekladových textov, sa prekladatelia vyberajú
losovaním- subštandardný preklad- ak je voľba prekladateľa zlá. Aj autor môže byť
iniciátorom, aby sa realizoval preklad.
Na konci- text prekladu. Okrem ekonomickej je aj fáza editorská. Preklad sa dostáva pred
vydaním interne u vydavateľa k redaktorovi, ktorý skúma, opravuje. Keď ho má hotový,
dôjde ku konfrontácii s prekladateľom.
Text prekladu 1- Tp 2- Tp 3- Tp 4...
Výsledný preklad nie je totožný s pôvodným, lebo do procesu vstupuje korektor, redaktor,
jazykový korektor. Všetci na preklade pracujú, aby vznikol text, ktorý bude distribuovaný
spoločnosti. Prekladový text- ak nejde o pragmatický preklad objednaný súkromnou osobou,
potrebuje text nejakú propagáciu, ktorá má rozmanité podoby. Vydavateľ môže propagandu
začať pred alebo po vydaním. Hľadá recenzistov, aby sa dostal preklad do povedomia ľudí.
Praxelógia- dôležitý proces od vzniku idei až po text prekladu. Dôležitá je interná fáza, kedy
nadobúda preklad konečnú podobu. Autorský preklad (textový preklad 1) je málokedy
konečný. Väčšinou text prejde viacerými zmenami.
Prekladateľ je spravidla ultrahovaný na akýkoľvek preklad. Na rozdiel od publicistu,
novinára, ktorí si niečo píšu bez toho, aby sa to predalo, nie je možné, aby prekladateľ
prekladal bez toho, aby očakával nejaký honorár.
Text prekladu v akejkoľvek podobe je k dispozícií, stáva sa tak predmetom kritiky prekladu,
ktorá skúma, propaguje, dáva na známosť pozorovania, poznatky o tom prekladovom texte
alebo diele. Kritika prekladu, ktorá reálne funguje je sýtená relatívne malým počtom
prekladovo- kritických žánrov- písať kritiku prekladu je náročné. Ako formuloval Ľubomír
Feldek- je to časovo náročné, málokomu sa chce vynaložiť prácu väčšiu ako vynaložil
prekladateľ za minimálny honorár. Môže to vyvážiť chuť zničiť nepriateľa prekladateľa
a poukázať na jeho chyby. Rôzne typy kritiky- literárna, dramatická...
Literárna kritika- 1. operatívna zložka- je nasmerovaná čitateľom, poukazuje na to, aby
sme to prečítali, vo forme nejakého explicitného/ implicitného odporúčania.

2. analytická zložka- nasmerovaná do odbornej komunity a autorom aby

sa nejako poučili.

3. postulatívna zložka- určuje, ako má niečo vyzerať. Poukazuje na to,

že je dielo zlé, a ukazuje ako to má vyzerať. Je nasmerovaná najmä a predovšetkým
k autorom.

- kritika literárnej a filmovej tvorby. Je nasmerovaná autorom,

čitateľom (kultúrnej verejnosti) a odbornej komunite.
Kritika prekladu- má tie isté 3 zložky, ako literárna kritika. K recipientom sa pridáva aj
komunita prekladateľov. Kritický text má tiež:

1. operatívnu- je voči čitateľovi veľmi zanedbaná. Je namierená

smerom do odbornej komunity, pretože odbornú komunitu skôr zaujíma niečo, čo je
zaujímavé v pozitívnom či negatívnom slova zmysle.

2. analytickú- smeruje do odbornej komunity a súčasne ráznejšie

smeruje aj k prekladateľom, ktorý sa na zálakade analýz kritiky prekladu môžu „dovzdelať“.

3. postulatívnu- smetuje k autorom prekladu, prekladateľom.

Dôležité je hodnotenie javov v pôvodnom a prekladovom textu- v kritike prekladu pre nás nie
je zaujímavé ako autor modeluje svet, ako vyzerá napr. zákon v Ugande... Kritiku prekladu
zaujíma to, ako je pôvodný text preložený, pretransformovaný do cieľového jazyka. Je
dôležité, ako text preputoval z jednej kultúry do druhej, z jedného jazyka do druhého,
z jedného času do iného.
Keď prekladateľ rozseká kondenzované anglické súvetie do viacerých viet, kritici to
nehodnotia pozitívne. Keď sa v kritike prekladu konštatuje, že autor používa príliš archaický
slovník, veľa genitívnych metafor- všetko toto bežného čitateľa nezaujíma.
Aj keď samozrejme, preklad prirodzeného jazyka nie je to najdôležitejšie z hľadiska
prekladateľskej práce, prirodzený jazyk sa tam vyskytuje, pričom v rozličných literatúrach
panujú rôzne konvencie, ktoré sú aplikované v publicistike, vedeckých či literárnych prácach.
Keď si zoberieme jav literárneho jazyka (vedeckého, publicistického jazyka). U nás je
rámcová kompozícia v publicistike. V poľskej publicistike je pyramídová kompozícia.
Toto sa potom aplikuje aj vo výbere prostriedkov v jazykových rovinách. Dôležitá je
skutočnosť, že prakticky pri preklade akéhokoľvek textu nie je primárnym cieľom jazykový
prostriedok východiskového jazyka takým istým jazykovým prostriedkom v cieľovom jazyku.
Ide o to nahradiť to vhodným jazykovým prostriedkom vzhľadom na cieľový text a dobovú
tradíciu, spoločenskú situáciu.
(Srbská/ chorvátska kultúra- frekventovanejšie vulgarizmy ako v slovenčine. V titulkovanom
filme, ak sa použije nadávka a v titulkoch je „dočerta!“ ide o nahradenie vulgárneho zvratu-
plní tú istú funkciu) Na tento problém narazil už Konštantín- zistil, že niektoré javy treba
v jazykovej rovine rešpektovať viac, ako jednotlivé lexémy, pri preklade biblie. Po preklade
Konštantínovho prekladu zistili, že napr. stôl a strom sú v gréčtine ženského rodu, nemôže ich
preložiť ako stôl a strom. Stôl preložil hruškou, strom slivkou. Lexémy zodpovedajú
gramatickému rodu. Narazil na to pri obrazných pomenovaniach diabla (pretože diabol môže
byť v biblii len v ženskom rode). Dôležitejšie ako lexéma bolo zachovanie gramatickej
kategórie. To je tá adekvátnosť, funkcia, ktorú majú slová.
Aj počet frekvencií a použitia jazykových prostriedkov predstavujú preinformáciu o texte- nie
len syntaktika ale aj jazykové prestriedky preznačujú aký ten text bude. (Telefonovanie:
800lexém. Publicistika: 5000lexém. Umelecké diela: 10 000- 12 000lexém) Literárny jazyk,
vedecký či publicistický si môžeme definovať, priblížiť, že ide o výber a frekvenciu
prostriedkov národného a prirodzeného jazyka, ktoré sa v danej oblasti používajú dané
tradíciou, súvekými koncepciami.

- množstvo krúžkov, v strede majú niečo spoločné. Takže všetky typy jazyka
majú niečo spoločné. Je tam informácia implikovaná v origináli. Čiže pri

preklade je jedným z dôležitých bodov preložiť aj vzťah medzi jazykom invariantu
a konkrétneho textu.
Zásada dobrej slovenčiny
Vydavateľský úzus- vydavateľstvá majú nepísané normy, pričom sa teda stráca vzťah.
Niekedy sa prejavuje tendencia meniť menej zvyčajné spojenia na spojenia zvyčajnejšie, čo
môže vyústiť v redakčnej praxi k tomu, že je obrazne povedané telegrafný stĺp je dobre
zrevidovaný strom- strácanie vzťahy.

Moderné myslenie o preklade aj dávnejšia minulosť.
Prekladateľstvo- najstaršie remeslo.
Paul Newmark- prvé stopy prekladu okolo 3000P.N.L., ale nedokladá to hodnoverne.
Uvažujú tak aj iní bádatelia. Marginálne, preklad núti k uvažovaniu, venovať pozornosť
k špecifickým prekladateľským problémom. V rámci Slovanského sveta- 1. preklad-
Konštantín Filozof- Eugén Paulíny, 1980, Preklad I. Konštantínov problém bol v rode, ktorý
zohrával dôležitú úlohu.
Internet- množstvo informácii. Z hľadiska nie dávnej minulosti sa za jedno a najrelevantnejšie
uznanie pokladala „osobitná rubrika“ – kde sa teória prekladu ako osobitná disciplína naplno
uznaná objavila v roku 1983. Napriek tomu v rozličným predchádzajúcich fázach sa niektoré
obdobia koncentrovali na problematiku prekladu. Z hľadiska nášho kultúrneho kontextu,
kontextu česko-slovenského je zaujimáva práca Jiřího Levého- České teórie prekladu, 1957.
V nej najstaršia citovaná úvaha o preklade pochádza z roku 1495. – koniec 15. storočia je text,
ktorý môže byť cieľom skúmania.
Skutočnosť, že otázka exaktnosti prekladových vied je kuriózna z hľadiska exaktných vied.
Art- insertné vedy, science- spoločenské vedy.
Naša tradícia je skôr o vede- Veda o preklade. Dôležitá je skutočnosť, že v teoretickej vede
o preklade sa spája široká varieta odborov (historických, vedeckých, antropologických,
psychologických...). Translatológia- Veda o preklade má svoj špecifický okruh záujmu-
preklad, prekladaný text, na čo si utvorila vlastné nástroje.
Angličtina- dominujúci jazyk mnohých odborov, aj translatológia. Pojem translation studies-
sa začína využívať v 60.rokoch. Hovorí sa tiež o ranných translation studies, z ktorých sa
vyčleňuje neskôr opisná teória prekladu v polovici 70.rokov. Môžeme to konštatovať ako istú
konštantu do konca 20. storočia- translatológia bola europeocentrická- pestovaná najmä
v európskom kultúrnom priestore. Americká časť bola silne viazaná na západoeurópsku
vedeckú tradíciu. Západoeurópsky kontext až koncom 70. rokoch formuje východoeurópske
translatologické práce, výskumné metódy. Koncom 20.storočia i v súčastnosti sa značne
inkorporuje do výskumu prekladu najmä z východoázijského a arabského sveta, odbornej
komunity.
Ak hovoríme o „oficiálnom“ zaradení translatológie do oficiálnych disciplín, sú signály
osobitosti teórie prekladu. Jeden z nich sa nachádza v prácach Georga Monina- Teoretické
problémy prekladu, 1963. Prvý explicitne dokumentoval, že preklad a prekladateľský proces
nemôže byť objasnený v plnej miere v rámci lingvistiky. Nachádzame tvrdenie, že to je séria
operácia, ktorých výsledky sú materiály- významy cestujú.
1964- vychádza prelomová práca amerického bádateľa Eugene Nida- Veda o prekladaní- ako
science, čo je provokatívne. Naznačuje sentenciu o istú exaktnosť. Má množstvo
lingvistických prác. Hovorí o hĺbkových štruktúrach a zavádza pojem dynamickej
ekvivalencie, nie strohej lingvistickej ekvivalencie. Opiera sa aj o práce Noama Chomského-
zakladateľa v 50. rokoch Generatívnej gramatiky. Nida pracoval s najrozsiahlejšou sumou
textov, a pričom ako konzultant americkej biblickej spoločnosti pracoval najmä so
sakrálnymi, biblickými textami. Vyplynulo to z potreby, aby posolstvá v biblických textoch
boli komunikovateľné.
Koncom 40. rokov- predstava strojového prekladateľstva- optimizmus, že stroje absolútne
nahradia človeka. Zaujímavá je skutočnosť, že Nida svojou teóriou prekladu a Chomsky
svojou Generatívnou gramatikou nedosiahli veľký úspech na americkej scéne. Boli však
zaznamenané do myslenia a teórie prekladu na európskej scéne. Najmä keďže išlo o tendenciu
veľkej exaktnosti sa Nida stretol s pozitívnym ohlasom v nemeckej literatúre, preklade
i lingvistike.
Genéza Nidovho názoru má zaujímavý pôvod. Dôležitá je akcentácia prístupu, korektnosti
k prekladateľskej činnosti, ktorá ovplyvnila aj ďalších bádateľov. Vychádzajúc z Nidu sa dá

hovoriť o tom, že sa „rozlčlenilo“ myslenie o preklade na deskriptívne a aplikované.
Deskriptívne neskôr vyústilo do opisnej teórie prekladu.
Vnímanie nemeckého prekladu (NDR, NBR)- významne sa prezentovala a v 80. rokoch bola
akceptovaná Lipská škola teórie prekladu.
Koncom 60. rokov 20.storočia sa centrum prekladu presúva do holanska a nizozemska. Pre
svoju exaktnosť, z ameriky vyhostený Američan James Holmes, ktorý spolupracoval aj so
slovenskými výskumníkmi zakladá v Amsterdame aj v iných mestách silné zázemie
prekladateľského výskumu. (Lamberd, Zwartová..)- súčasní klasici teórie prekladu.
Spolupracovali aj s izraelskými prekladateľmi (Gydeon Touri)- uznávané osobnosti modernej
translatológie. Táto nizozemská škola bola inšpirovaná ruským normalizmom, českým
štrukturalizmom. Mostom pre import štrukturalizmu, ktorý nebol na západe veľmi známe
predstavujú práce známych autorov (Popovič napríklad).
Tendencia opisnej teórie prekladu sa prehlbuje. Vzniká tendencia orientovať sa na cieľov text,
ktorý nám najlepšie prezradí niečo o preklade.
1976- konferencia- etablovala sa „oficiálne“ táto škola Deskriptívnej teórie prekladu
s orientáciou na cieľový text, čo sa prejavilo v názve časopisu (Target).
Niekedy sa tejto škole hovorí aj Manipulačná škola. Manifest je Manipulation of literature-
do roku 1985. Naďalej spolupracovali s Gydeonom Tourim, ktorý komentoval východiská
takto orientovanej translatológie a naznačil ďalšie možnosti výskumu v práci Hľadanie teórie
prekladu – 1980. Metodologické rezultáty ďalšieho pôsobenia tejto školy, deskriptívnej teórie
prekladu s orientáciou na cieľový text resumoval v diele 1995- Opisná teória prekladu, a čo
ďalej.
Situácia pri etablovaní modernej translatológie v Slovenskej kultúre- na Slovensku, česko-
slovensku a iných stredoeurópskych krajinách predstavuje prekladová literatúra v knižnej
podobe 40-60% celej knižnej produkcie. V porovnaní s anglofónnym svetom, kde preklady
predstavujú 4-6% knižnej produkcie, mali malé kultúry na rozdiel od veľkých introvertných
kultúr (Britská či americká) k dispozícii rozsiahly výskumný materiál. Dôležité je, že Malá
Česko- Slovenská škola prekladu, alebo Nitrianska škola prekladu- centrum na pedagogickej
fakulte v Nitre. V pozadí bola silná Štrukturalistická tradícia českého a slovenského
jazykového a literárno-vedného myslenia.
Ďalším dôležitým momentom je skutočnosť, že v čase Bolševika bolo bezpečnejšie
zapodievať sa prekladom, ako zapodievať sa s niečím súčasným. Rozsiahlou inventúrou, ktorá
bola východiskom pre iných prekladateľov- 1974 Andrej Popovič- Umelecký preklad ČSSR,
Výskum, Bibliografia.
Prvá polovica 70.rokoch- Popovič- tendencia nástupu exaktnej teórie prekladu, či už bola
orientovaná lingvisticky, prexeologicky, literárno- vedne= išlo o scientismuz, ktorý
korešpondoval so západoeurópskym myslením. K scientickému sa v druhej polovici 70.rokov
začali silnieť tendencie interpretačné k prekladovému textu, ktoré vychádzajú a opierajú sa
najmä o romanistu a teoretika prekladu Jozefa Felixa. Dá sa povedať, že prvá polovica 70.
rokov sa vyznačujú estetikov z hora(empirická estetika pracujúca s textami, objasňovanie
elementárnych vzťahov), koncom 70.rokov, začiatkom 80.rokov sa prejavuje estetika
zdola(metafyzické predpoklady a špekulatívne predpoklady.)- rozmanité konfrontácie
a modifikácie, pričom také prvé syntézy nachádzame v prácach Františka Mita- Štýlové
konfrontácie, 1976. Ján Bilikovský- 1984- Preklad ako tvorba.
Mimo týchto súbojov sú práce Ľubomíra Feldeka- Z reči do reči, Hečko- 1991-
Dobrodružstvo prekladu.
Je zaujímavé, že zo 70.a 80.rokov bibliografy nachádzame aj práce týkajúce sa prekladu, čo
súvisí aj so spoločensko-politickou situáciou- niektoré veci sa lepšie rieša v prekladovej sfére
ako v sfére originálu.

Ivana Čeňková, Milan Hrdlička- Bibliografe českých a slovenských práci o prekladu
a tlmočení (1995 a reedície)- dá sa tam nájsť takmer všetko, čo potrebujeme.