vypracované otázky

OB

ČANSKÉ PRÁVO HMOTNÉ 1.

( OP1

)

1. STRUČNE POPÍŠTE TEÓRIE ODÔVODŇUJÚCE PRÁVNY DUALIZMUS

Zmienky o právnom dualizme verejného a súkromného práva pochádzajú z obdobia starého Ríma. Často sa uvádza
vymedzenie tohto vzťahu, ktoré podal rímsky klasický právnik Ulpianus v Digestách: „Právo verejné je zamerané na záujem
rímskeho štátu, kým právo súkromné na záujem jednotlivcov.“ Odvtedy, no najmä v modernej dobe, vznikli viaceré teórie
odvôvodňujúce právny dualizmus, pričom 3 z nich nadobudli najväčší význam:
1) Teória záujmov – vychádza z Ulpiánovej konštrukcie, podľa ktorej normy verejného práva slúžia spoločenským záujmom
a normy súkromného práva záujmom jednotlivcov,
2) Tória podriadenosti a nadriadenosti – vychádza z toho, že vo verejnom práve existuje medzi účastníkmi právnych vzťahov
podriadenosť a nadriadenosť, kým v oblasti súkromného práva je určujúcim princíp rovnosti,
3) Teória subjektov – podľa ktorej je pre odlíšenie verejného práva od súkromného práva rozhodujúce, či sa v právnom vzťahu
zúčastňuje právny subjekt, ktorý má zvrchovanú moc a túto moc vykonáva aj v tomto vzťahu, alebo nie. Táto teória má
v súčastnosti najviac zástancov.

2. AKÉ PRÁVNE ODVETVIA ZARAĎUJEME MEDZI TAKZVANÉ OSOBITNĚ SÚKROMNÉ

PRÁVO?

Osobitné súkromné práva sa odvíjajú od vlastného, všeobecného súkromného práva, ktoré sa týka všetkých subjektov
právnych vzťahov. Medzi osobitné súkromné práva najčastejšie zaraďujeme:

-

Obchodné právo,

-

Právo cenných papierov,

-

Pracovné právo (iba jeho časť „individuálne pracovné právo“),

-

Právo duševného vlastníctva,

-

Medzinárodné právo súkromné,

-

Civilné procesné právo (neexistuje názorová jednota).

3. VYMENUJTE ZÁKLADNÉ ZÁSADY SÚKROMNÉHO PRÁVA

Súkromné právo – je osnované na zásadách rovnosti a na súkromnej autonómii účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.
Základné zásady súkromného práva – charakterizujú súkromnoprávnu úpravu, metódu jej regulácie a umožňujú odlíšenie od
zásad verejného práva:

1)

Zásada rovnosti účastníkov,

2)

Zásada individuálnej autonómie (sloboda vôle),

3)

Zásada „všetko je dovolené, čo nie je zakázané“,

4)

Zásada ekvity,

- zásady poctivého obchodného styku (OBZ § 265),
- dobré mravy v hospodárskej súťaži (OBZ § 44...),
- obchodné zvyklosti (OBZ § 1 ods. 2, § 264, 292, 381),
- (dobré mravy: Zákonník práce ZP č. 311/2001 Z.z. čl. 2, § 13 ods. 3, § 15).
5)

Zásada zákazu zneužitia subjektívnych práv,

6)

Zásada istoty a stability v súkromnoprávnych vzťahoch,

- Nedotknuteľnosť vlastníckeho práva,
- Pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať),
- Neminem laedere (nikoho nepoškodzovať),
- Bona fides (ochrana dobromyseľnosti),
- Zákaz retroaktivity.
7)

Zásada prevencie.

4. STRUČNE CHARAKTERIZUJTE ZÁSADU ROVNOSTI ÚČASTNÍKOV

Zásada rovnosti účastníkov – subjekty v majetkových a s nimi súvisiacich tovarovo-peňažných vzťahoch najčastejšie
vystupujú ako nositelia tovaru, peňazí a iných majetkových hodnôt a voči sebe navzájom vstupujú do najrozmanitejších vzťahov
na základe princípu ekonomickej ekvivalencie (rovnosti), ktorý je určujúcim pre ich ekonomické postavenie na trhu a z ktorého je
v rovine súkromnoprávnej úpravy odvodená právna rovnosť subjektov súkromnoprávnych vzťahov:
OZ § 2 ods.2: účastníci občianskoprávnych vzťahov majú rovnaké postavenie a

a)

žiadny zo subjektov občianskoprávnych vzťahov nemá v nijakom smere výhodnejšie právne
postavenie, čo platí v plnom rozsahu aj pre štát (pokiaľ vystupuje ako subjekt
občianskoprávnych vzťahov),

b)

žiadny účastník občianskoprávnych vzťahov nemôže druhému účastníkovi jednostranne
nanútiť nejakú povinnosť, ani jednostranne, t.j. proti jeho vôli previesť na neho právo,

c)

žiadny účastník občianskoprávnych vzťahov nemôže autoritatívne vynútiť od druhého
účastníka splnenie jeho povinnosti, ale sa musí obrátiť na štátny orgán, ktorý je príslušný
rozhodovať spory o právach a povinnostiach účastníkov.

5. STRUČNE CHARAKTERIZUJTE ZÁSADU INDIVIDUÁLNEJ AUTONÓMIE

Zásada individuálnej autonómie (sloboda vôle) – žiadny zo subjektov súkromnoprávnych vzťahov nedisponuje donucovacou
mocou voči druhému subjektu. Súkromnoprávna úprava sa vyznačuje takým vymedzením pravidiel, ktorá vytvára priestor pre

1

slobodnú ekonomickú iniciatívu tým, že väčšina noriem súkromného práva má dispozitívny charakter (ius dispositivum), to
znamená, že subjekty nielenže slobodne vstupujú do súkromnoprávnych vzťahov, ale v prevažnej miere majú možnosť utvárať
a formovať svoje vzájomné práva a povinnosti podľa vlastnej slobodnej vôle, pokiaľ nie sú v tomto správaní viazané kogentnými
normami (ius cogens).

-

Zásada dispozitívnosti v Občianskom zákonníku č. 40/1964 Zb.(OZ): vyjadrenie má podobu všeobecného
pravidla, podľa ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si vzájomné práva a povinnosti môžu upraviť
dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy určitých ustanovení zákona
nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3).

-

Zásada dispozitívnosti v Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. (OBZ): v ustanovení § 263 sa taxatívne
vypočítavajú tie ustanovenia 3. časti OBZ upravujúce obchodné záväzkové vzťahy, od ktorých sa účastníci
pri úprave svojich práv a povinností nemôžu odchýliť, a teda majú kogentný charakter.

Prejavy slobodnej autonómie subjektov súkromnoprávnych vzťahov:

a)

vlstnícka sloboda: slobodná možnosť mať či nadobúdať a využívať majetok,

b)

zmluvná sloboda: slobodná možnosť nakladania s majetkom, majetkovými hodnotami
a právami,

c)

sloboda tvorby: slobodná možnosť rozvoja osobnosti človeka a jeho tvorivej duševnej
činnosti.

6. V ČOM SPOČÍVA ZÁSADA PREVENCIE A V KTORÝCH USTANOVENIACH OZ SA

PREJAVUJE?

Zásada prevencie – predchádza ohrozovaniu a porušovaniu práv vyplývajúcich zo súkromnoprávnych vzťahov:
Zásada prevencie sa najvýraznejšie prejavuje v právnej úprave zodpovednosti za škodu a bezdôvodné obohatenie.
» OZ § 3 ods. 2 – ustanovenie všetkým FO, PO, štátnym orgánom a orgánom miestnej samosprávy ukladá dbať na to, aby
nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné rozpory medzi účastníkmi
riešili predovšetkým dohodou.
» OZ § 43 – účastníci zmluvných vzťahov sú povinní dbať na to, aby pri formovaní či formulovaní konkrétneho zmluvného
vzťahu predchádzali vzniku rozporov.
» OZ § 415 – plní úlohu generálnej klauzuly s preventívnym zameraním: ukladá každému povinnosť počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
» OZ § 417 – 419 – konkretizujú generálnu klauzulu (špeciálna prevencia).

7. AKÉ PRÁVNE ODVETVIA TVORIA SYSTÉM SLOVENSKÉHO SÚKROMNÉHO PRÁVA?

Systém slovenského súkromného práva tvoria tieto právne odvetvia:
1) Občianske právo (ako všeobecné súkromné právo, ktorého imanentnou súčasťou je rodinné právo),
2) Obchodné právo,
3) Pracovné právo (individuálne pracovnoprávne vzťahy),
4) Medzinárodné právo súkromné.

8. POJEM OBČIANSKE PRÁVO

Občianske právo (OP) – v kontinentálnom právnom systéme považuje za vlastné alebo všeobecné súkromné právo, ktoré sa
vo všeobecnej rovine týka všetkých subjektov právnych vzťahov:

-

Rodinné právo (považované za imanentnú súčasť OP, ktoré netvorí osobitné, od občianského práva
oddelené právne odvetvie).

Občianske právo – patrí k základným a najstarším právnym odvetviam v histórii práva. Vzniklo v podmienkach starého Ríma
ako ius civile. Ius civile sa postupným vývojom stalo základom rímskeho súkromného práva, v rámci ktorého vznikli právne
inštitúty: vlastnícke právo, držba, kúpna zmluva, nájom, darovanie, dedenie... Termíny, formy týchto právnych vzťahov
a inštitútov pretrvali viac ako 2 tisícročia v dôsledku recepcie rímskeho práva ku ktorej v západnej a strednej Európe došlo
v období medzi 12. a 16. storočím. Rímske súkromné právo a rímskoprávna kultúra vôbec ovplyvnili v kontinentálnej Európe
všetky veľké občianskoprávne kodifikácie 19. storočia:

-

francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804),

-

rakúsky občiansky zákonník Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch ABGB (1811),

-

nemecký občiansky zákonník Bürgerliches Gesetzbuch BG (1896).

Tento vývoj pokračoval aj v 20. storočí v občianskoprávnom zákonodarstve ďalších štátov kontinentálnej Európy:

-

švajčiarska občianskoprávna kodifikácia (občiansky zákonník 1907 a zákon o obligáciách 1911),

-

taliansky občiansky zákonník (1942),

-

holandský občiansky zákoník (10 kníh s nadobudnutím účinnosti v rokoch 1970 – 1992).

Právo v Rusku a Anglicku – na jeho vývoj nemalo rímske právo výraznejší vplyv.
Územie nášho štátu – patrilo a patrí do sféry vplyvu rímskoprávnej kultúry. Rímske súkromné právo vo vzťahu k OP nie je iba
právnohistorickou disciplínou, ale má povahu propedeutického1 predmetu.
OP vzhľadom na svoju funkciu, povahu a predmet – bolo vždy úzko späté s ekonomickými majetkovými vzťahmi
v spoločnosti. V historickom kontexte sa menila koncepcia, vymedzenie pojmov i miesto OP v právnom systéme v úzkej spätosti
so zmenami v ekonomickom a sociálnom systéme spoločnosti. Peoces premien sa dotýka aj sféry majetkových vzťahov
tovarovo-peňažnej povahy a s nimi súvisiacich osobných a osobnomajetkových vzťahov.
OP – má osobitnú úlohu a ktoré je funkčne, metódou, princípmi a prostriedkami právnej úpravy tradične uspôsobené mať
v podmienkach trhového hospodárstva pri úprave majetkových (tovarovo-peňažných) osobných a osobnomajetkových vzťahoch
kľúčové postavenie.
Cieľ a podstata ekonomického modelu trhového hospodárstva – zavedenie priameho spojenia medzi výrobou a spotrebou
(výrobci – spotrebitelia) bez sprostredkujúcej úlohy štátu, pričom hlavným regulujúcim inštrumentom je ponuka a dopyt na trhu

1 Propedeutický – prípravný, predbežný.

2

výroby, kapitálu, práce a služieb, kde reprodukčný proces (výroba – distribúcia – spotreba) predstavuje nerozlučnú jednotu
navzájom prepojených majetkových vzťahov, ktoré majú v zásade rovnakú tovarovo – peňažnú kvalitu a povahu. Z jednoty
všetkých majetkových vzťahov musí vychádzať aj ich právna úprava, ak má plnohodnotne slúžiť ako právny rámec normálneho
fungovania trhového mechanizmu.
OP – upravuje majetkové a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. (OZ)2 §1 ods.2 – OZ upravuje majetkové vzťahy FO a PO, majetkové vzťahy medzi nimi
a štátom, ako aj vzťahy „vyplývajúce z práva na ochranu osôb.“
Majetkové vzťahy – spoločenské vzťahy, ktoré sa týkajú majetku či majetkových hodnôt (vlastnícke vzťahy, vzťahy
disponovania majetkom, odplatné poskytovanie prác a výkonov...).
Diferenciácia majetkových vzťahov – vedie k vyčleneniu majetkových vzťahov podliehajúcich občianskoprávnej regulácii
z ostatných majetkových vzťahov, ktoré patria do iných právnych odvetví (obchodné právo, pracovné právo, finančné právo,
správne právo). Priebeh diferenciácie:

1)

Zo všetkých vzťahov sa vyčlenia majetkové vzťahy s hodnotovým charakterom, ktorých právnou úpravou vznikajú
právne vzťahy s rovnakým právnym postavením ich subjektov a s tým spojenou dispozičnou autonómiou,

2)

Odlišnosť na základe špecifických diferencií (činnosť podnikateľov, obchodníkov, zamestnancov a zamestnávateľov
v pracovnoprávnych vzťahoch) ktorá vytvára potrebu osobitnej obchodnoprávnej res. pracovnoprávnej regulácie
s rovnakým postavením účastníkov a v zásade aj s dispozičnou autonómiou.

OP – právne odvetvie, ktoré všeobecne upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy,
pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké postavenie a dispozičnú autonómiu.

9. CHARAKTERIZUJTE OSOBNÉ RESP. OSOBNOSTNÉ VZŤAHY

OP – právne odvetvie, ktoré všeobecne upravuje majetkové vzťahy a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy,
pričom subjekty týchto vzťahov majú v právnej rovine rovnaké postavenie a dispozičnú autonómiu.
OP – upravuje aj rýdzo osobné (osobnostné) vzťahy vznikajúce v súvislosti s ochranou určitých aspektov ľudskej osobnosti (OZ
§11):

-

ochrana telesnej integrity, osobnej slobody, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, podoby...,

-

ochrana prejavov osobnosti zachytenej na hmotnom substráte (písomnosti), zvukové a obrazové záznamy,
iné prejavy osobnej povahy,

-

ochrana mena FO, názvu PO (§19b OZ), ochrana obchodného mena.

Osobné a osobnomajetkové práva – predstavujú osobitnú ucelenú systémovú súčasť OP zahŕňajúcu:

-

Práva spojené priamo s osobnosťou človeka (právo na život, zdravie, česť, dôstojnosť, podobu, na prejavy
osobnej povahy...),

-

Práva spojené s tvorivou duševnou činnosťou človeka (autorské, vynálezcovské práva...),

-

Práva s nehmotným základom nevznikajúce pri tvorivej duševnej činnosti (právo na meno, názov PO,
ochranné známky...).

Osobné a osobnomajetkové práva sú upravené osobitnými zákonmi mimo OZ, ktorý obsahuje len úpravu:

-

niektorých práv spojených s osobnosťou človeka (§ 11 až 16),

-

ochrana mena FO a názvu PO a jej dobrej povesti (§ 19b).

Osobnomajetkové vzťahy upravené OP – právne vzťahy vznikajúce z výsledkov duševnej tvorivej činnosti (nehmotné
dobrá/statky: literárne, vedecké a umelecké diela) ku ktorým zaraďujeme výkony výkonných umelcov, vynálezy, zlepšovacie
návrhy, patenty, úžitkové vzory, dizajny, ochranné známky, topografie polovodičových výrobkov, nové odrody rastlín a plemien
zvierat.
Rozčlenenie osobnomajetkových vzťahov:

1)

Autorskoprávne vzťahy (a vzťahy im príbuzné): autorský zákon č. 618/2003 Z.z.

2)

Právne vzťahy zo zlepšovacích návrhov: zákon č. 527/1990 Zb. §72 – 74.

3)

Právne vzťahy k patentom: zákon č. 435/2001 Z.z.

4)

Právne vzťahy k ochranným známkam: zákon č. 55/1997 Z.z.

5)

Právne vzťahy k úžitkovým vzorom: zákon č. 478/1992 Zb.

6)

Právne vzťahy k dizajnom: zákon č. 444/2002 Z.z.

7)

Právne vzťahy k topografiám polovodičových výrobkov: zákon č. 146/2000 Z.z.

8)

Právne vzťahy k novým odrodám rastlín a plemenám zvierat: zákon č. 132/1989 Zb.

10. POPÍŠTE VZŤAH MEDZI OBČIANSKYM ZÁKONNÍKOM A OBCHODNÝM ZÁKONNÍKOM

(VYSVETLITE ZÁSADU SUBSIDIARITY)

Vzťah občianskeho zákonníka a obchodného zákonníka (OZ – OBZ) – má majväčší význam, je tvorený vzťahom
všeobecného právneho odvetvia k osobitnému právnemu odvetviu a medzi OZ a OBZ (1991) vznikol vzťah všeobecného
zákona (lex generalis) k špeciálnemu zákonu (lex specialis). OZ tvorí základ súkromného práva a OBZ upravuje špecifické
majetkové, osobné a osobnomajetkové vzťahy späté s podnikaním a obchodovaním.
Zásada subsidiarity3 občianskoprávnej úpravy k úprave obchodnoprávnej - § 1 ods. 2 OBZ uvádza, že ak niektoré otázky
nemožno riešiť podľa OBZ, treba ich riešiť podľa predpisov OP.
Prípady použitia ustanovení OZ na obchodnoprávne vzťahy:
a) aplikácia ustanovení OZ pri riešení obchodnoprávnych vzťahov vždy vtedy, keď potrebnú úpravu obsahuje iba OZ (1. časť
OZ: ustanovenia o subjektoch, ich právnej subjektivite, zstupovaní...), čo je dôsledok toho, že v OBZ chýba všeobecná časť
v pravom zmysle slova. Len v OZ sú upravené inštitúty:

-

vlastnícke právo,

-

právny režim nehnuteľností (vrátane ich prevodu),

-

poistenie,

2 Občiansky zákonník (OZ). Pokiaľ vo výklade za citovaným číslom paragrafu nie je uvedený právny predpis, ide vždy o ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
3 Subsidiárny – podporný, náhradný, pomocný.

3

-

nájom,

-

inštitucionálna úprava zodpovednosti za škodu a bezdôvodné obohatenie.

b) OZ obsahuje všeobecnú úpravu určitých otázok a OBZ upravuje len ich špecifické obchodnoprávne stránky: (napr.
mechanizmus uzavierania zmlúv a pri právnych úkonoch).
c) skupina záväzkových vzťahov vznikajúcich zo zmlúv, ktoré majú povahu tzv. relatívnych obchodnoprávnych vzťahov. V tejto
sfére platí, že ak zmluvy medzi podnikateľmi (obchodníkmi) nie sú ako zmluvné typy upravené v OBZ, ale sú ako zmluvné typy
zahrnuté v OZ, spravujú sa iba ustanoveniami OZ (výnimku predstavuje iba výmenná zmluva súvisiaca s podnikaním strán, na
ktorú treba primerane aplikovať ustanovenia OBZ o kúpnej zmluve § 261 ods. 6 OBZ).
d) 3. časť OBZ sa použije na všetky osobitné obchdné záväzkové vzťahy:

-

relatívne obchody a

-

absolútne obchody (§ 261 ods.1 – 4 OBZ)

e) záväzkové zmluvné vzťahy, ktoré takúto osobitnú povahu nemajú, sa spravujú ustanoveniami OZ, ak sa zmluvné strany
nedohodli, že sa budú spravovať OBZ (§ 262 OBZ).

11. STRUČNE POPÍŠTE JEDNOTLIVÉ TENDENCIE UNIFIKÁCIE OBČIANSKEHO PRÁVA

V ZJEDNOTENEJ EURÓPE

Najrozšírenejšou metódou, ktorá môže viesť k unifikácii občianskeho práva na európskej úrovni, sa stalo vydávanie smerníc.
Európska legislatíva vychádza z obmedzenej kompetencie európskych inštitúcií. Unifikácia sa preto týka len tých oblastí
občianskeho práva, ktoré sú potrebné pre vytváranie a fungovanie jednotného trhu. Takúto oblasť predstavuje záväzkové právo,
kde sa vyžaduje odstránenie prekážok voľného pohybu tovarov a služieb, osôb a kapitálu, kde je potreba uchovať súťaživosť na
trhu a kde sa žiada posilniť ochranu spotrebiteľa.
Výhody unifikácie prostredníctvom vydávania smerníc - je skutočnosť, že členské štáty si môžu zvoliť rôzne formy
a spôsoby integrácie obsahu smerníc do národnej legislatívy.
Nevýhody unifikácie prostredníctvom vydávania smerníc – implementáciou smerníc sa nenapĺňa zamýšľaná uniformita
a harmonizácia sa javí ako nekonzistentná a fragmentovaná.
Smernice dôležité pre utváranie európskeho súkromného práva:

-

o klamlivej reklame,

-

o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom,

-

o ochrane spotrebiteľa pri zmluvách uzavieraných mimo prevádzkových priestorov,

-

o spotrebiteľských úveroch,

-

o organizovaných zájazdoch,

-

o všeobecnej bezpečnosti výrobkov,

-

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

-

o kúpe práva na sezónné užívanie nehnuteľností,

-

o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku,

-

o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách,

-

o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti, osobitne o elektornickom obchodovaní,

-

o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku,

-

o nekalých obchodných praktikách.

Záujem EÚ urýchlyť unifikáciu súkromného práva sa odrazil v nasledovných dokumentoch:

-

rezolúcia o zosúladení súkromného práva,

-

rezolúcia o harmonizácii určitých oblastí súkromného práva,

-

závery zasadnutia Rady v Tampere o predložení správy o integrácii práva,

-

rezolúcia EP na vypracovanie osobitnej štúdie o otázkach vnútorného trhu,

-

správa Komisie o európskom zmluvnom práve,

-

rozhodnutie EP o aproximácii občianskeho a obchodného práva,

-

Zelená kniha o konverzii Rímskej konvencie prostredníctvom kooperácie v civilných veciach,

-

správa Komisie (Akčný plán),

-

oznámenie Komisie o Spoločnom referenčnom rámci v európskom zmluvnom práve (CFR),

-

Prvá výročná správa o napredovaní v oblasti európskeho zmluvného práva.

12. STRUČNE POPÍŠTE PRIVÁTNE POKUSY PRI VYTVÁRANÍ EURÓPSKEHO

SÚKROMNÉHO PRÁVA

Aktivity pri vytváraní európskeho súkromného práva:

1)

Činnosť právnej vedy a právneho vzdelávania,

2)

Štúdium európskeho súkromného práva,

3)

Právna komparatistika (ekonomický prístup).

1) Činnosť právnej vedy a právneho vzdelávania – myšlinka má historické pozadie v ius commune 17. a 18. storočia na
ktorého tvorbe sa primárne podieľali univerzity. Na tomto základe sa utvára predstava, že nové ius commune europaeum by
svoj pôvod mohlo mať rovnako na akademickej pôde. Za najdôležitejší predpoklad rozmachu európskeho súkromného práva sa
považuje vytvorenie fondu nadnárodnej (non-national) literatúry, ktorá má europeizovať myslenie právnikov:

-

Law of the Obligatons: Roman Foundations of the Civilian Tradition (Zimmerman R.),

-

Európske zmluvné právo (Kötz H.),

-

Towards a European Civil Code (kol.).

2) Štúdium európskeho súkromného práva – venujú sa projekty:

-

European Contract Code (Európsky kódex zmluvného práva),

-

Principles of European Contract Law (Princípy európskeho zmluvného práva),

-

The Common Core of Private Law in Europe (Spoločné jadro súkromného práva v Európe),

-

Principles of Existing EC Private Law (Princípy existujúceho súkromného práva Európskej únie),

-

Principles of European Tort Law (Princípy európskeho deliktuálneho práva),

-

Casebooks for the common law in Europe (Zbierka súdnych rozhodnutí spoločného európskeho práva),

-

Torts (Deliktuálne právo),

4

-

Contract Law (Zmluvné právo).

3) Právna komparatistika – predstaviteľom je B. Markenisis, podľa ktorého najlepšou metódou skúmania európskeho
súkromného práva je štúdium súdnych prípadov. Markenisis využitím súdnych káuz odsúva „koncepčný“ prístup a vyzdvihuje
„funcionalistiký“ postoj, ktorý okrem iného umožňuje preklenúť rozdiely medzi kontinentálnym právom a common law.

13. CHARAKTERIZUJTE MATERIÁLNE PRAMENE PRÁVA A FORMÁLNE PRAMENE PRÁVA

Pramene práva:

a)

pramene tvorby práva – širší spoločenský kontext vytváraný ekonomickými, politickými,
ideologickými a spoločenskými podmienkami a faktormi, z ktorých priamo či sprostredkovane
vyviera obsah práva,

b)

pramene práva vo formálnom zmysle (formálne pramene práva) – záväzné právne
pravidlá vydané v štátom predpísanej a uznanej forme.

Pramene tvorby občianskeho práva – upravujúceho majetkové, osobné a osobnomajetkové vzťahy má význam najmä
ekonomický, sociálny a politický systém spoločnosti, mravné princípy (dobré mravy), domáce i medzinárodné historické tradície
vo vývoji občianskeho práva...
Pramene občianskeho práva vo formálnom zmysle – sú právne normy upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré tvoria predmet
OP. Tieto právne normy sú výsledkom normotvornej činnosti štátu a sú vyjadrené v právnych predpisoch (zákonoch,
vyhláškach, nariadeniach vlády...), ktoré jednotlivo obsahujú viac právnych noriem.
Slovenské OP – je písaným právom a jeho prameňom je iba normatívny právny akt.
Pramene OP vo formálnom zmysle:

1)

Ústava SR č. 460/1992 Zb.: základný prameň OP vo formálnom zmysle, ktorá obsahuje niektoré základné
ustanovenia OP:

-

čl. 55 o hospodárskom zriadení,

-

čl. 20 o vlastníckom práve,

-

čl. 4 o výlučnosti vlastníctva SR,

-

2. hl. o základných právach a slobodách občanov.

2)

Medzinárodné zmluvy: majú prednosť pred zákonmi NR SR a ich význam je pre osobitné odvetvia súkromného
práva (medzinárodné právo súkromné, obchodné právo, pracovné právo, rodinné právo). Podľa čl.7 ods. 5 Ústavy:

-

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

-

medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon,

-

medzinárodné zmluvy zakladajúce priamo práva a povinnosti subjektom slovenského práva (za
predpokladu, že boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom).

3)

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. (OZ): základný prameň OP, ktorý bol viackrát zmenený a doplnený. Z noviel:

-

zákon č.131/1982 Zb.: novelizácia týkajúca sa susedských práv, držby, vydržania, vecných bremien,
vydedenia...,

-

zákon č. 509/1991 Zb.: rozsiahla novelizácia, ktorá zmenila koncepciu a systematiku OZ, pričom sa zmenilo
a doplnilo 80% doterajšieho textu s použitím novej metódy právnej úpravy občianskoprávnych vzťahov.

4)

Zákony:

-

č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ZVB),

-

č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov,

-

č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami,

-

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

-

č. 618/2003 Z.z. autorský zákon (AZ),

-

č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch,

-

č. 435/2001 Z.z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach,

-

č. 444/2001 Z.z. o dizajnoch,

-

č. 478/1992 Zb. o úžitkových vzoroch,

-

č. 146/2000Z.z. o ochrane topografií polovodičových výrobkov,

-

č. 132/1989 Zb. o ochrane práv k novým odrodám rastlín a plemenám zvierat,

-

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,

-

č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji,

-

č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku,

-

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,

-

č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon)(KZ),

-

č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam,

-

č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom,

-

č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách,

-

č. 64/1997 Z.z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva k nim,

-

č. 34/2002 Z.z. o nadáciách,

-

č. 147/1997 Z.z. o neinvestičných fondoch,

-

č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (zákon o cenných papieroch)(ZCP),

-

č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový zákon,

-

č. 294/1999 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

5)

Vykonávacie predpisy: na vykonanie OZ a iných zákonov patriacich k prameňom OP:

-

nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ,

-

zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,

-

vyhláška Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996 Z.z.,

6)

Predpisy dopĺňajúce niektoré ustanovenia OZ:

-

vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.

7)

Právne predpisy súvisiace s OZ alebo ďalšími typickými občianskoprávnymi predpismi:

-

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP),

-

zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)(EP),

-

zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii,

5

-

zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)(NP),

-

vyhláška MS SR č. 31/1993 Z.z. o odmenách a náhradách notárov,

-

zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,

-

zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine (ZR),

-

zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

14. STRUČNE CHARAKTERIZUJTE POJEM „DOBRÉ MRAVY“ A ICH POSTAVENIE V RÁMCI

PRAMEŇOV PRÁVA

Dobré mravy vytvárajú sústavu mimoprávnych pravidiel napomáhajúcich humanizáciu realizácie práva, ktoré si od čias
antického Ríma zachovali svoju aktuálnosť: v rímskom práve pravidlo, že zmluvy „contra bonos mores“ sú neplatné, bolo
prevzaté v podstate do všetkých občianskoprávnych kódexov západnej a strednej Európy, kde sa uplatňuje dodnes.
Dobré mravy v OZ – novelizovaný OZ sa po 40 rokoch vrátil k pojmu „dobré mravy“ a v početných ustanoveniach odkazuje na
ich použitie. Odkaz na použitie dobrých mravov sa v OZ vyskytuje v rôznych obsahových súvislostiach vo všetkých jeho
častiach okrem poslednej. Regulujúca a aplikačná funkcia dobrých mravov sa tak v podstate vzťahuje na všetky skupiny
majetkových a osobných vzťahov upravených normami OP. Spomedzi ustanovení odkazujúcich na použitie pravidiel dobrých
mravov:

-

§ 3 ods.1 a § 39 majú všebecnú povahu,

-

všetky ostatné sú v prevažnej väčšine ich nadväzujúcou konkretizáciou alebo riešia celkom osobitné
prípady.

Dobré mravy – súbor nepísaných významných spoločenských a mravných pravidiel, ktoré sú v danej spoločnosti v prevažnej
miere uznávané. Predstavujú akýsi fundamentálny hodnotový poriadok. Pri neexistencii všeobecne platného vymedzenia pojmu
„dobré mravy“ treba pri zisťovaní ich obsahu v konkrétnom prípade vychádzať jednak z predpokladu, že pravidlá dobrých
mravov nie sú niečim nemenným, podliehajú určitým vývojovým zmenám v závislosti od zmien spoločnosti, ktoré podmieňujú
úroveň spoločenského, morálneho a právneho cítenia spoločnosti, a jednak z toho, že okolnosti a prostredie sú v konkrétnom
prípade vždy odlišné. Každý interpretujúci subjekt (najčastejšie súd), ktorý skúma do akej miery určité právne relevantné
správanie účastníkov občianskoprávnych vzťahov korešponduje alebo je v rozpore s dobrými mravmi, musí prihliadať na oba
uvedené aspekty. Len tak možno v konkrétnom prípade dospieť k určeniu obsahovej náplne dobrých mravov v tej-ktorej
občianskoprávnej norme.
Dobré mravy v OBZ:

-

§ 265 zásady poctivého obchodného styku – konkretizácia všeobecnejšieho pojmu dobré mravy
v oblasti osobitných súkromnoprávnych vzťahov, ktorými sú obchodné vzťahy. Pojem dobré mravy je širší
ako zásady poctivého obchodu, a v tomto zmysle je 1 pojem nadradený 2. Z uvedeného vyplýva, že každé
porušenie zásad poctivého obchodného styku je súčastne v rozpore s dobrými mravmi, ale neplatí to
naopak, t.j. nie každý rozpor s dobrými mravmi treba hodnotiť ako porušenie zásad poctivého obchodného
styku.

-

§ 44 dobré mravy v hospodárskej súťaži – mienia sa dobré mravy vôbec, v širokom zmysle slova, ale
zakazuje sa konanie v rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže. Dobré mravy sa tu upínajú, sú
ohraničené len na oblasť hospodárskej súťaže, a teda pojem dobré mravy so širokým uplatnením na celú
sféru súkromnoprávnych vzťahov nemožno zamieňať s pojmom dobré mravy existujúce len v úzkom rámci
hospodárskej súťaže prebiehajúcej medzi podnikateľskými subjektmi.

-

§ 1 ods. 2, § 264, 292, 381 obchodné zvyklosti – pravidlá správania, ktoré sa všeobecne zachovávajú
v oblasti obchodných vzťahov na určitom území na základe zvyku, t.j. na základe opakovaných
racionálnych skúseností z minulosti. Predpokladá sa vôla zmluvných strán správať sa v súlade s týmito
zvyklosťami aj vtedy, keď sa zmluvné strany na ne v zmluve priamo neodvolali.

Všetky tieto pojmy a s nimi spojené a v OBZ upravené pravidlá sú zaradené pod zásadu ekvity.
Dobré mravy v ZP:

-

čl. 2 a § 13 ods. 3: výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s pravidlami dobrých mravov,

-

§ 15: výklad prejavu vôle v právnom úkone zodpovedal dobrým mravom.

Pravidlá dobrých mravov – mimoprávne prostriedky právnej regulácie neplnia funkciu interpretačnú, ale funkciu normy, ktorá
sa má aplikovať. Deje sa tak, že odkazová norma zákona buď

-

kladie na roveň porušenie či rozpor právnych pravidiel a pravidiel dobrých mravov, alebo

-

konkretizáciou právna norma vlastne rozlišuje svoju pôsobnosť na ďalšie v zákone výslovne neupravené
prípady.

To však neznamená, že dobré mravy ako základné pravidlá morálky, ktoré sú prostredníctvom občianskoprávnych noriem
zaradené naznačeným spôsobom do systému OP, sa samy osebe stávajú prameňom OP. Použitie pravidiel dobrých mravov je
priamo odvodené z normatívnej sily príslušnej občianskoprávnej normy, ktorá sa ich aplikácie dovoláva, a nie z vlastnej
normatívnej sily. Z týchto dôvodov samy pravidlá dobrých mravov nemajú povahu prameňov OP, ale prameňmi práva sú tie
normy OZ, ktoré odkazujú na ich použitie.

15. Z AKÝCH ČASTÍ SA SKLADÁ SYSTÉM OBČIANSKEHO PRÁVA?

Systém OP – spravidla tvoria tieto systémové súčasti:
1) Všeobecná časť – obsahuje ustanovenia, resp. inštitúty spoločné pre všetky ostatné systémové súčasti OP, ktoré majú
v podmienkach existencie súkromného práva spravidla dosah a použiteľnosť pre celú sféru súkromného práva. Patrí k nim:

-

úprava subjektov OP,

-

úprava právnych skutočností (právnych úkonov, zmlúv),

-

inštitút zastúpenia, premlčania, počítania času, vecí...

2) Rodinné právo – upravuje:

-

osobné a majetkové práva manželov,

-

práva a povinnosti rodičov a detí (ďalších príbuzných),

-

vzťahy nahradzajúce alebo dopĺňajúce formu rodinného spolužitia,

-

vzťahy výživného.

6

Vo vyspelých štátoch kontinentálneho právneho systému sa rodinné právo zaraďuje do systému OP, čo sa nezriedka prejavuje
v tom, že rodinnoprávne vzťahy sú priamo súčasťou občianskych zákonníkov. V SR sú rodinnoprávne vzťahy upravené
osobitne v zákone č. 36/2005 Z.z. o rodine (ZR).
3) Vecné práva – zahŕňajú úpravu občianskoprávnych vzťahov viažucich sa prioritne na určitú vec, a nie na subjekty tohto
vzťahu. Vecné práva majú absolútnu povahu a pôsobia erga omnes. Patria k nim:

-

vlstnícke právo,

-

držba a vecné práva k cudzej veci (vecné bremená, záložné právo, zádržné právo a za určitých podmienok
aj predkupné právo).

Vecnoprávna povaha všetkých týchto práv spočíva v tom, že pôsobia nielen inter partes (medzi stranami nimi založeného
právneho vzťahu), ale spolu s vecou prechádzajú aj na ďalšie subjekty, ktoré zaťaženú vec nadobúdajú).
4) Dedičské právo – upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s prechodom majetkových práv a povinností zomretého na
jeho právnych nástupcov. Dedičské právo je svojou povahou a funkciou späté s vlastníckymi a inými vecnými právami
a rovnako ako vecné práva patrí do kategórie absolútnych práv. Úzke je aj prepojenie dedičskoprávnych vzťahov s rodinným
právom.
5) Záväzkové (obligačné) právo – tvorí pomerne rozsiahli a ucelený systém občianskoprávnych noriem, ktoré upravujú práva
a povinnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov vznikajúcich v rámci najrozmanitejších výmennohodnotových foriem.
Záväzkové právo sa ďalej člení:

a)

Všeobecná časť – obsahuje všeobecné normy o vzniku, zmene, zabezpečení a zániku obligačných
právnych vzťahov.

b)

Osobitná časť – upravuje jednotlivé konkrétne záväzkovoprávne vzťahy, pričom tieto vzťahy možno ďalej
členiť z hľadiska dôvodu ich vzniku na:

-

Záväzky vznikajúce z právnych úkonov (najmä zo zmlúv),

-

Záväzky z protiprávnych úkonov (záväzky zo zodpovednosti za škodu a záväzky z bezdôvodného
obohatenia).

6) Osobné a osobnomajetkové práva – predstavujú osobitnú ucelenú systémovú súčasť OP zahŕňajúcu:

-

Práva spojené priamo s osobnosťou človeka (právo na život, zdravie, česť, dôstojnosť, podobu, na prejavy
osobnej povahy...),

-

Práva spojené s tvorivou duševnou činnosťou človeka (autorské, vynálezcovské práva...),

-

Práva s nehmotným základom nevznikajúce pri tvorivej duševnej činnosti (právo na meno, názov PO,
ochranné známky...).

Osobné a osobnomajetkové práva sú upravené osobitnými zákonmi mimo OZ, ktorý obsahuje len úpravu:

-

niektorých práv spojených s osobnosťou človeka (§ 11 až 16),

-

ochrana mena FO a názvu PO a jej dobrej povesti (§ 19b).

16. POPÍŠTE SYSTEMATIKU OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA

Systematika OZ – nemožno ju stotožňovať so systémom OP:
1) Prvá časť (§ 1 – 122) – obsahuje všeobecné ustanovenia, pričom ustanovenia o zabezpečení, zmene a zániku práv
a povinností (§52 – 99) boli zrušené vzhľadom na to, že všeobecné ustanovenia o záväzkoch, medzi ktoré boli v novej podobe
teraz zaradené, sú obsiahnuté v novovytvorenej 8. časti o záväzkovom práve. Vo všeobecnej časti OZ sú obsiahnuté normy
o občianskoprávnych vzťahoch a ich ochrane, o účastníkoch občianskoprávnych vzťahoch, o zastúpení, o právnych úkonoch,
o premlčaní a sú vymedzené niektoré pojmy.
2) Druhá časť (§ 123 – 151) – je venovaná novej úprave vecných práv:

-

vlastnícke právo a držba (vrátane ich ochrany),

-

nadobúdanie vlastníckeho práva i spoluvlastníctva,

-

vecné práva k cudzím veciam (záložné právo, vecné bremená, zádržné právo),

-

vlastníctvo bytov a nebytových priestorov patrí do rámca právnej úpravy vlastníckeho práva a je upravené
mimo OZ v osobitnom zákone (č. 182/1993 Z.z. ZVB).

3) Tretia, štvrtá a piata časť (§ 152 – 414) – upravovali osobné užívanie, služby a práva a povinnosti z iných právnych úkonov
– zrušené!
4) Šiesta časť (§ 415 – 459) – upravuje zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie. Konkrétnej úprave zodpovednosti
za škodu predchádzajú ustanovenia o prevencii. Osobitné prípady zodpovednosti za škodu upravujú osobitné zákony:

-

č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

-

č. 294/1999 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom.

Ďalšie 2 druhy občianskoprávnej zodpovednosti sú upravené v 8. časti (medzi všeobecnými ustanoveniami záväzkového
práva):

-

zodpovednosť za omeškanie,

-

zodpovednosť za vady.

5) Siedma časť (§ 460 – 487) – obsahuje ustanovenia o dedičskom práve. Sú v nej upravené otázky:

-

nadobúdania dedičstva,

-

dedenie zo zákona a zo závetu,

-

potvrdenie dedičstva,

-

vyporiadanie dedičov a ochrana oprávneného dediča.

6) Ôsma časť (§ 488 – 852) – upravuje záväzkové právo, predstavuje najrozsiahlejšiu časť OZ, ktorá sa člení na:

-

všeobecné ustanovenia (§ 488 – 587),

-

ustanovenia o jednotlivých typoch právnych úkonov, najmä zmlúv (§ 588 – 852).

7) Deviata časť (§853 – 879) – obsahuje Záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia. Vzhľadom na niekoľkonásobnú
novelizáciu OZ záverečné, intertemporálne4 a derogačné ustanovenia sú osobitne rozčlenené do niekoľkých skupín v závislosti
od účinnosti tej-ktorej právnej úpravy vytvárajúcej či novelizujúcej OZ.

17. VYSVETLITE POJEM ČASOVÁ PÔSOBNOSŤ OBČIANSKÉHO ZÁKONNÍKA

4 Intertemporálny – medzičasový, dočasne prechodný...

7

Časová pôsobnosť – pri jej posudzovaní sú významné 2 otázky:

-

odkedy OZ pôsobí (kedy nadobudol účinnosť),

-

akým právom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou.

Na obe dávajú odpoveď intertemporálne ustanovenia OZ obsiahnuté v jeho 9 časti. Podľa § 880 OZ nadobudol účinnosť
1.4.1964 a jeho rozsiahla novelizácia je účinná od 1.1.1992.

18. VYSVETLITE PODSTATU NEPRAVEJ SPÄTNEJ PÔSOBNOSTI A UVEĎTE JEJ

PRÍKLADY V OZ

Nepravá spätná pôsobnosť (nepravá retroaktivita) - OZ v § 854 a 868 upravuje nepravú spätnú pôsobnosť (nepravú
retroaktivitu), ktorej podstata spočíva v tom, že zákon sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou s tým, že
vznik týchto vzťahov a nárokov z nich sa spravujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. OZ sa zásady nepravej
retroaktivity vo všeobecnosti pridržiava s výnimkou novely OZ z roku 1982 (zákon č. 131/1982 Zb.) ktorá v § 507a (teraz §865)
ustanovila, že pokiaľ v zákone nie je uvedené inak, novelou sa spravuje aj vznik právnych vzťahov a nárokov založených pred
jej účinnosťou (pripustená pravá spätná pôsobnosť (pravá retroaktivita).

19. 19. VYSVETLITE PODSTATU PRAVEJ SPÄTNEJ PÔSOBNOSTI A UVEĎTE JEJ

PRÍKLADY V OZ

OZ sa zásady nepravej retroaktivity vo všeobecnosti pridržiava s výnimkou novely OZ z roku 1982 (zákon č. 131/1982 Zb.) ktorá
v § 507a (teraz §865) ustanovila, že pokiaľ v zákone nie je uvedené inak, novelou sa spravuje aj vznik právnych vzťahov
a nárokov založených pred jej účinnosťou (pripustená pravá spätná pôsobnosť (pravá retroaktivita).

20. CHARAKTERIZUJTE POJEM OBČIANSKOPRÁVNE SKUTOČNOSTI

Občianskoprávne skutočnosti – objektívne reálne skutočnosti iné než zákon (iné než právny predpis), ktoré na základe
zákona spôsobujú právne následky. (Sú to okolnosti predvídané hypotézou občianskoprávnej normy).
Právne následky nevyhnutne spočívajú v zmene právneho stavu. Z hľadiska právnych vzťahov je právnym následkom právnych
skutočností spravidla vznik alebo zánik právneho vzťahu (môže ním byť aj zmena právneho vzťahu uskutočnená obvykle
vznikom iného právneho vzťahu a niekedy aj zánikom pôvodného vzťahu, napr. postúpenie pohľadávky podľa § 524).
Teoretický a praktický význam majú právne následky z hľadiska izolovaných subjektívnych práv a povinností.
Triedenie právnych následkov právnych skutočností – (nemožno stotožňovať so vznikom/zánikom právneho vzťahu:

1)

Strata práva,

2)

Nadobudnutie práva:

a)

absolútne (niekto nadobúda právo, ktoré doteraz nikto iný nemal, napr. vytvorením autorského
diela),

b)

relatívne (nadobúdateľ práva nastupuje na miesto jeho predchádzajúceho subjektu, ktorý
právo stráca).

Sukcesor (nadobúdateľ) – je právnym nástupcom.
Auktor (právny predchodca) – predchádzajúci subjekt vo vzťahu k sukcesorovi (nadobúdateľovi).
Právna sukcesia - pri relatívnom nadobudnutí práva dochádza k právnemu nástupníctvu (právnej postupnosti či sukcesii):

1)

Singulárna sukcesia – pri právnom nástupníctve sa nadobúda jednotlivé právo, alebo zároveň viacero určitých,
presne vymedzených práv,

2)

Univerzálna sukcesia – ak niekto jedinou právnou skutočnosťou (uno acto) naraz vstúpi do všetkých práv a povinností
svojho predchodcu.

S výnimkou dedenia naše OP pozná iba singulárnu sukcesiu.
Nadobudnutie práva:

1)

Originárne (pôvodné) – nadobudnutie absolútne, a tiež také, keď sa právo nadobúdateľa neodvodzuje od práva
predchodcu,

2)

Derivátne (odvodené) – vzniká tým, že právny predchodca prevedie právo na nadobúdateľa.

Prevod práv – pôvodný oprávnený prevádza na nadobúdateľa právo právnym úkonom (kúpa).
Prechod práv – právo prechádza na nadobúdateľa bez právneho úkonu pôvodne oprávneného (dedenie).

21. POPÍŠTE ROZDIEL MEDZI PREVODOM A PRECHODOM PRÁVA

Prevod práv – pôvodný oprávnený prevádza na nadobúdateľa právo právnym úkonom (kúpa).
Prechod práv – právo prechádza na nadobúdateľa bez právneho úkonu pôvodne oprávneného (dedenie).

22. AKO DELÍME PRÁVNE SKUTOČNOSTI Z HĽADISKA MIERY DÔKAZU

Základné kritérium triedenia právnych skutočností – ich vzťah k vôli ľudí (vzťah k správaniu ľudí):
1) Subjektívne právne skutočnosti – závislé od ľudského správania:

-

právne úkony,

-

vytvorenie veci,

-

konštitutívne rozhodnutia súdov, iných orgánov oprávnených rozhodovať o občianskoprávnych veciach.

2) Objektívne právne skutočnosti (právne relevantné udalosti) – sú zväčša právne významné len v spojitosti so subjektívnymi
skutočnosťami:

-

narodenie,

-

smrť,

-

uplynutie času...

Podľa miery dôkazu skutočností:

8

1)

Skutočnosti dokázané – možno ich dokázať zákonom ustanoveným spôsobom a ich existencia bola takto
preukázaná,

2)

Skutočnosti známe (notorické):

-

všeobecne známe – skutočnosti známe subjektom z bežného života,

-

úradne známe - známe orgánom verejnej moci z ich činnosti,

3)

Skutočnosti predpokladané (prezumované) – domienky.

23. KEDY SA STÁVA PRÁVNY ÚKON PERFEKTNÝ, PLATNÝ A ÚČINNÝ? (VYSVETLITE

POJMY PERFEKTNOSŤ, PLATNOSŤ, ÚČINNOSŤ PRÁVNEHO ÚKONU)

Perfektný právny úkon – stav, keď bol právny úkon zavŕšený, t.j. keď boli splnené jeho podstatné znaky, aby vôbec mohlo ísť
o právny úkon.
Platnosť právneho úkonu – je ďalšou okolnosťou, ktorá závisí od splnenia náležitostí právneho úkonu.
Účinnosť – skutočnosť, že zmluva začala spôsobovať zamýšľané právne následky (možno sa úspešne domáhať plnenia zo
zmluvy).
Vznik zmluvy a jej účinnosť spravidla nastávajú zároveň. Niekedy však účinnosť zmluvy nastáva až po jej vzniku, pričom sa
môže stať, že zmluva vznikne, ale nestane sa účinnou. Tieto prípady upravuje § 47: ak je k zmluve potrebné rozhodnutie
príslušného orgánu, zmluva je účinná týmto (kladným) rozhodnutí. V dôsledku zmien v právnom poriadku a podstatne širšieho
chápania zmluvnej autonómie sa ustanovenia § 47 v súčastnosti javí ako nadbytočné. Platné právo nepozná prípad, v ktorom
by sa účinnosť súkromnoprávnej zmluvy vyžadovalo rozhodnutie príslušného orgánu.
Ak prílušný predpis ustanovuje, že práva k nehnuteľnostiam zo zmlúvsa do katastra zapisujú vkladom a právne účinky vkladu
vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení (§ 20 KZ), znamená to, že obligačnoprávne
účinky zmluvy nastanú bez ohľadu na rozhodnutie príslušného orgánu. Uzavretie zmluvy tak predstavuje prvú fázu, na základe
ktorej vzniká nadobúdateľovi obligačnoprávny nárok na prevod vlastníckeho práva k veci – právny dôvod (titulus). Vecnoprávne
účinky uzavretej zmluvy (vznik, zmena alebo zánik vecného práva k nehnuteľnosti) nastávajú až vkladom do katastra. Táto
druhá fáza sa označuje ako právny spôsob prevodu – modus.

24. KEDY ZANIKÁ SPÔSOBILOSŤ NA PRÁVA A POVINNOSTI FYZICKEJ OSOBY

Zánik spôsobilosti na práva a povinnosti FO – spôsobilosť zaniká smrťou. Smrť človeka sa preukazuje ustanoveným
spôsobom (lekárskou obhliadkou). Ak smrť nemožno preukázať ustanoveným spôsobom, súd vyhlási FO za mŕtvu. Súd vyhlási
osobu za mŕtvu (§ 7 ods.2) vtedy, ak jej smrť zistí inak (napr. pri havárii lietadla, ktoré sa zrútilo, nemožno identifikovať všetky
osoby, ale je isté, že osoba nachádzajúca sa v čase havárie na palube lietadla haváriu neprežila). Rovnako súd vyhlási za
mŕtvu nezvestnú osobu, ktorá vzhľadom na všetky okolnosti (najmä dobu nezvestnosti a vek nezvestného) už nežije.
V oboch prípadoch má určovací výrok súdu rovnaké právne následky ako smrť, t.j. dochádza k dedeniu po takej osobe, zanikajú
práva a povinnosti viazané na túto osobu (§ 579), dochádza k zániku manželstva, rodičovských práv ...
Návrh na vyhlásenie za mŕtveho – môže podať ten, kto má na veci právny záujem (napr. pozostalý manžel, dedičia,
veritelia...). Návrh sa podáva na súde, ktorý bol v SR naposledy všeobecným súdom toho, kto má byť vyhlásený za mŕtveho.
Postup súdu a podmienky vyhlásenia za mŕtveho upravujú ustanovenia § 195 až 200 OSP.
Súd v rozsudku o vyhlásení za mŕtveho uvedie predpokladaný (prezumptívny) deň smrti. Ak by dodatočne vyšlo najavo, že
osoba vyhlásená za mŕtvu zomrela v iný deň, súd v rozsudku opraví deň smrti.
Ak sa neskôr ukáže, že osoba vyhlásená za mŕtvu, žije, súd zruší svoje rozhodnutie s účinkami ex tunc5 (§ 199 ods. 1 OSP).
Práva a povinnosti osoby mylne vyhlásenej za mŕtvu sa obnovia tak, akoby k vyhláseniu za mŕtveho nebolo došlo (výnimka
z tejto zásady vyplýva z § 21 ods. 2 ZR, pokiaľ ide o manželstvo osoby vyhlásenej za mŕtvu: pôvodné manželstvo sa obnovuje
len v tom prípade, ak druhý manžel medzitým neuzavrel druhé manželstvo a k obnove manželstva nedôjde ani vtedy, keď nové
manželstvo druhého manžela zaniklo).
Pozbavenie FO spôsobilosti na právne úkony – možno za predpokladu, že táto osoba trpí duševnou poruchou, ktorá nemá
len prechodný charakter, a FO nie je schopná robiť právne relevantné úkony (§ 10 ods. 1).
Obmedzenie FO v jej spôsobilosti na právne úkony – môže súd vysloviť za predpokladu, že osoba ktorej sa to týka,
v dôsledku:

-

duševnej poruchy (ktorá nemá len prechodný charakter) alebo

-

nadmerného požívania alkoholických nápojov alebo omamných prostriedkov či jedov,

je schopná robiť len niektoré právne úkony (§ 10 ods. 2).
Súd v rozhodnutí, ktorým vyslovuje obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, musí uviesť rozsah obmedzenia spôsobilosti na
právne úkony.
§ 38 ods. 2 – neplatný je právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Na
rozdiel od predchádzajúcich prípadov pltnosť alebo neplatnosť právneho úkonu sa budú posudzovať podľa toho, či úkon bol
urobený v tzv. jasnom okamihu (lucidum intervallum) alebo v stave recentnej duševnej poruchy.
FO, ktorá bola rozhodnutím súdu obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, ustanoví súd opatrovníka, ktorý za ňu koná v tom
rozsahu, v ktorom nemá spôsobilosť na právne úkony.
§ 186 až 191 OSP – ustanovenia o osobách oprávnených podať návrh na obmedzenie právnej spôsobilosti a podmienky za
ktorých môže súd túto spôsobilosť obmedziť / resp. vylúčiť.
Zrušenie alebo zmenenie obmedzenia / pozbavenia spôsobilosti na právne úkony – súd pozbavenie alebo obmedzenie
spôsobilosti na právne úkony zruší alebo zmení, ak sa zmenia / odpadnú dôvody, ktoré k tomu viedli.

25. KTORÉ PROSTRIEDKY SÚDNEJ OCHRANY SLÚŽIA NA OCHRANU NÁZVU A DOBREJ

POVESTI PRÁVNICKEJ OSOBY?

5 Ex tunc – odvtedy, spätne.

9

Názov PO (firma) – je analógiou mena FO. Názov ako nevyhnutný pojmový znak každej PO sa musí určiť ihneď pri
založení/zriadení PO (§ 19b ods. 1), pričom je irelevantné6, či PO vzniká na základe zmluvy, registráciou, zakladacou listinou,
zákonom a pod. Názov a dobrá povesť PO sú obdobou mena a cti FO, a preto patria k primárnym individualizujúcim znakom
každej osoby. Na ochranu týchto imateriálnych hodnôt v prípade neoprávneného zásahu do názvu a dobrej povesti PO slúžia
špeciálne prostriedky súdnej ochrany:
a) zdržovacia žaloba – smerujúca k tomu, aby sa subjekt zásahu zdržal neoprávneného užívania názvu PO, resp. zásahov do
dobrej povesti PO,
b) odstraňovacia žaloba - smeruje k odstráneniu trvajúceho závadného stavu,
c) satisfakčná žaloba – ktorou sa možno domáhať nielen imateriálneho zadosťučinenia, ale aj náhrady imateriálnej ujmy
v peniazoch (pričom výška nie je limitovaná hornou hranicou). Ochranu poskytuje súd, ktorého úlohou je posúdiť, či
neoprávnený zásah v podobe neoprávneného používania názvu PO, resp. v podobe zásahu do jej dobrej povesti, je objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na chránených imateriálnych hodnotách.
Zodpovednosť za neoprávnené zásahy do názvu a dobrej povesti PO – je osobitným druhom občianskoprávnej zodpovednosti,
ktorá je konštruovaná ako prísne objektívna zodpovednosť, t.j. zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie subjektu zásahu.
V prípade ak neoprávneným zásahom do názvu/dobrej povesti vznikla PO škoda, možno sa voči rušiteľovi domáhať aj náhrady
škody podľa 6. časti OZ.

26. VYMENUJTE PRÁVNICKÉ OSOBY PODĽA § 18 ods. 2 OZ

DRUHY PO (podľa § 18 ods. 2, doktrinálny výkladový):

1)

Združenia fyzických alebo právnických osôb:

a)

obchodné spoločnosti a družstvá (OBZ),

b)

spoločné podniky (HZ),

c)

politické strany a hnutia (zákon č. 85/2005 Z.z. o politických stranách a hnutiach),

d)

cirkevné a náboženské spoločnosti (zákon č. 308/1991 Zb o slobode náboženskej viery a postavení
cirkví a náboženských spoločností) sú dobrovoľnými združeniami osôb,

e)

občianske združenia a iné združnia (zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov) inými združeniami sú
najmä stavovské samosprávne organizácie (komory), ktorých organizačné a právne formy vyplývajú priamo
z toho zákona, ktorý zakladá ich existenciu,

f)

záujmové združenia PO (§ 20i ods. 1 OZ) vystupuje vo svojom mene a zodpovedá svojím majetkom za
nesplnenie svojich povinností. Zakladateľmi musia byť aspoň 2 PO. Združenie vzniká zápisom do registra
združení, ktorý vedie krajský úrad príslušný podľa sídla združenia, zaniká výmazom z registrácie.

2)

Účelové združenie majetku:

a)

nadácie,

b)

štátne a neštátne fondy predstavujú PO zriaďované zákonmi, ide o inštitúcie zamerané najmä na
akumuláciu a následné prerozdeľovanie peňažných a iných prostriedkov v najrozmanitejších oblastiach
ekonomickej činnosti. Účelové fondy:

-

Štátny fond rozvoja bývania (zákon č. 607/2003 Z.z.)
Neštátne účelové fondy:

-

Recyklačný fond (zriadený zákonom č. 223/2001 Z.z. o odpadoch),

-

Študentský pôžičkový fond (zákon č. 200/1997 Z.z. o Študentskom pôžičkovom fonde),

-

Garančný fond investícií (zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch),

-

Protidrogový fond (zákon č. 381/1996 Z.z. o Potidrogovom fonde).

Problematiku fondov upravuje zákon č. 147/1997 Z.z. o neinvestičných fondoch.

3)

Jednotky územnej samosprávy sú samostatné územné samosprávne a správne celky SR združujúce osoby, ktoré
majú na ich území trvalý pobyt:

a)

obec,

b)

VÚC (samosprávny kraj),

4)

Iné subjekty o ktorých to ustanovuje zákon:

-

štátne podniky,

-

banky a sporiteľne (ak sú zriadené ako štátne peňažné ústavy),

-

podniky zakladané obcami a VÚC,

-

rozpočtové a príspevkové organizácie (zriaďované ústrednými orgámni štátnej správy, obcami a VÚC),

-

družstevné podniky,

-

podniky a hospodárske zariadenia občianskych združení,

-

PO zriadené osobitnými zákonmi:

a)

verejnoprávny rozhlas,

b)

verejnoprávna televízia...

27. STRUČNE POPÍŠTE PROCES VZNIKU PRÁVNICKEJ OSOBY

Vznik PO – je OZ charakterizovaný dvoma na seba nadväzujúcimi právnymi skutočnosťami:

-

zriadenie PO,

-

vznik PO.

a) Zriadenie PO: z formálneho hľadiska sa podľa § 19 viaže na:

-

písomnú zmluvu o zriadení PO alebo

-

zakladaciu listinu o zriadení PO alebo

-

inú formu zriadenia podľa osobitného zákona.

b) Vznik PO: legalizácia v podobe zápisu PO do obchodného alebo iného zákonom určeného registra. Vznik PO sa viaže na
deň, v ktorom bola zapísaná do registra, pretože takýto zápis má konštitutívny význam. Právna úprava zriadenia a vzniku PO je
všeobecnou úpravou pre ktorú platí, že je použiteľná len v v prípade, ak osobitný zákon neupravuje proces vzniku inak.

6 Irelevantný – nezávažný, nepatrný, bezvýznamný, nepodstatný (op. relevantný).

10

28. STRUČNE POPÍŠTE PROCES ZÁNIKU PRÁVNICKEJ OSOBY

Zánik PO – je viazaný na dve právne skutočnosti:

-

zrušenie PO,

-

výmaz z obchodného (alebo iného) registra.

Zrušenie PO: je viazané na spôsob vzniku PO: (PO zriadené zákonom alebo štátnym orgánom možno zrušiť len zákonom, resp.
rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorý PO zriadil). Pri PO, ktoré sa nezapisujú do obchodného alebo iného zákonom
určeného registra, má ich zrušenie za následok zánik PO.
Všeobecné pravidlo pre zánik PO, ktoré sa zapisujú do obchodného alebo iného zákonom určeného registra (§ 20a) – PO
zaniká dňom výmazu z príslušného registra (pokiaľ osobitný zákon neustanoví inak). Úprava vyžaduje aby PO bola zrušená
pred samým aktom výmazu z registra.
Všeobecnýspôsob zrušenia PO podľa OZ:

-

dohoda,

-

uplynutie doby alebo

-

splnenie účelu na ktorý bola PO zriadená.

29. VYMENUJTE OKRUH OSÔB, KTORÉ PATRIA MEDZI BLÍZKE OSOBY A VYMENUJTE

POJMOVÉ ZNAKY DOMÁCNOSTI

Osoba blízka (definované podľa § 116 OZ):
1) Príbuzní v priamom rade (priamom pokolení) – osoby, ktoré pochádzajú jedna od druhej (rodičia – deti, prarodičia a vnuci):

a)

priami predkovia (ascendenti),

b)

priami potomkovia (descendenti).

Príbuzní v pobočnom rade (kolateráti) – sú iba súrodenci, pochádzajú od spoločného predka nie sú príbuznými v priamom rade
(súrodenci, bratranci a sesternice, strýkovia a synovci).
Stupeň príbuzenstva dvoch osôb je určený podľa počtu zrodení tak, že v priamom rade pochádza jedna osoba od druhej
a v pobočnom rade obidve osoby od najbližšieho spoločného predka (§ 117). Príbuzenskému vzťahu medzi rodičmi a deťmi sa
rovnocenne pripodobňuje aj vzťah medzi osvojencom a osvojiteľmi (§ 97 až 109 ZR).
2) Manželia bez ohľadu na skutočnosť, či žijú, alebo nie.
3) Iné osoby ak:

a)

sú navzájom v rodinnom alebo obdobnom pomere – u týchto osôb sa vyžaduje jednak rodinný pomer medzi
vzdialenejšími príbuznými (strýko, teta, bratranec...), alebo ide o osoby žijúce s niekým v spoločnej
domácnosti (druh, družka, príbuzní osvojenca...). OZ výslovne nespomína švagrovstvo, aj švagrovia ako
príbuní druhého manžela môžu byť blízkymi osobami podľa § 116.

b)

a ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

Domácnosť (§ 115) – tvoria FO, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.
Pojmové znaky determinujúce domácnosť:

a)

spolužitie,

b)

ktoré je trvalé

c)

a ktoré charakterizuje spoločná úhrada nákladov domácnosti.

Každá FO môže byť príslušníkom len jednej domácnosti. Spoločná domácnosť spravidla predpokladá aj bývanie v spoločnom
byte.

30. CHARAKTERIZUJTE POJEM PLNOMOCENSTVO A VYSVETLITE ROZDIEL MEDZI

PLNOMOCENSTVOM A DOHODOU O PLNOMOCENSTVE

FO i PO sa môžu dať zastúpiť inou FO alebo PO, ak na tento účel udelia plnomocenstvo, aby za nich tito osoby vykonávali
právne úkony. V záujme právnej istoty musí byť rozsah oprávnenia zástupcu vždy uvedené v plnomocenstve.
Zástupcom je PO – oprávnenie zastupovať zastúpeného v mene PO patrí priamo štatutárnemu orgánu PO, pokiaľ tento orgán
neudelil plnomocenstvo inej osobe (§ 31 ods. 2). Štatutárne orgány PO sú určené priamo zákonom alebo zriaďovacou či
zakladacou listinou (§ 20 ods. 1).
Plnomocenstvo – je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah
oprávnenia zástupcu konať v mene a na účet zastúpeného. Zmluvné zastúpenie na základe plnomocenstva je svojou povahou
priamym zastúpením. V medziach oprávnenia vystupovať v mene zastúpeného z právnych úkonov zástupcu vznikajú práva
a povinnosti priamo zastúpenému.
Dohoda o plnomocenstve (§ 23) – zmluva, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia (napr. zmluvy o právnej pomoci medzi
klientom a advokátom).
Plnomocenstvo nemožno stotožňovať so zmluvou o zastúpení, pretože ide len o jednostranný právny úkon, ktorý
osvedčuje existenciu právneho vzťahu zastúpenia.
Rozlišovanie plnomocenstiev:
Z hľadiska počtu právnych úkonov na ktoré sa vzťahuje:

1)

Všeobecné (generálne) plnomocenstvo – oprávňuje zástupcu na všetky právne úkony.

2)

Osobitné (špeciálne) plnomocenstvo – oprávňuje zástupcu urobiť:

-

iba 1 právny úkon,

-

určité druhy právnych úkonov.

Z hľadiska rozsahu oprávnenia daného zástupcovi v plnomocenstve:
1) Neobmedzené – ponecháva voľnosť konania zástupcovi,
2) Obmedzené – presne určuje hranice a spôsob konania zástupcu.
Ďalšie druhy plnomocenstva:

-

procesné plnomocenstvo (podľa § 24 a nasl. OSP)

-

kolektívne plnomocenstvo (plnomocenstvo udelené viacerým zástupcom, v ktorom zastúpený môže
vymedziť rozsah oprávnenia každého zo zástupcov a ak tak neurobí, platí, že všetci musia konať spoločne

11

s obsahovo rovnakým prejavom vôle všetkých zástupcov, pretože len takéto spoločné konanie vyvoláva
právne účinky).

Forma plnomocenstva – písomná forma nie je všeobecne predpísaná a podľa § 31 ods. 4 sa vyžaduje v prípadoch:

-

všeobecného (generálneho) plnomocenstva, alebo

-

ak sa vyžaduje, aby sa právny úkon, ktorého sa plnomocenstvo týka, uskutočnil v písomnej forme (§ 40)

Zánik právnych účinkov plnomocenstva nastáva:

-

vykonaním úkonu, na ktorý sa plnomocenstvo vzťahovalo,

-

uplynutím doby, na ktorú bolo plnomocenstvo vystavené,

-

smrťou zástupcu,

-

smrťou zastúpeného, pokiaľ z jeho obsahu nevyplýva, že zastúpenie nezaniká,

-

zánikom PO, ktorá je zástupcom alebo zastúpeným za predpokladu, že práva a povinnosti neprechádzajú
na inú osobu,

-

jednostranným právnym úkonom zastúpeného (odvolaním plnomocenstva),

-

jednostarnným právnym úkonom zástupcu (výpoveďou plnomocenstva).

31. KOMU SA V ZMYSLE OZ USTANOVUJE ZÁKONNÝ ZÁSTUPCA A KTO NÍM

V JEDNOTLIVÝCH PRÍPADOCH JE?

Za FO, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony, v ich mene konajú zákonní zástupcovia, v medziach a rozsahu, v ktorých ich
chránencom chýba spôsobilosť na právne úkony. Absenciu právne relevantnej rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej
ich veku a duševnému stavu zákon nahrádza práve prostredníctvom vôľovej aktivity iných osôb.
Ustanovenie zákonného zástupcu (OZ):
1) osobám, ktoré nie sú spôsobilé na právne úkony:

a)

maloletí: zákonnými zástupcovia podľa ZR sú:

-

rodičia dieťaťa,

-

kolízny opatrovník,

-

opatrovník,

-

poručník,

-

osvojitelia.

b)

osoby, ktorých spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená: zákonný zástupca:

- súdom ustanovený opatrovník (§ 27 ods. 2 OZ).
c)

osoby, ktoré boli pozbavené spôsobilosti na právne úkony rozhodnutím súdu:

-

súdom ustanovaný opatrovník (§ 27 ods. 2 OZ): má ním byť predovšetkým príbuzný alebo iná vhodná
osoba.

Verejný opatrovník - v prípade, ak sa súdu napriek úsiliu nepodarí nájsť spomedzi príbuných či iných vhodných subjektov osobu
opatrovníka a ťaživú situáciu postihnutých osôb nemožno riešiť pre nedostatok miesta či z iných vážnych dôvodov umiestnením
v niektorom zariadení, súd ustanoví za opatrovníka orgán miestnej správy (prípadne jeho zariadenie), pokiaľ je oprávnené
vystupovať vo svojom mene (§ 27 ods. 3 OZ). Verejný opatrovník vykonáva svoju funkciu na základe uznesenia súdu a v súlade
s vymedzením úloh miestnej štátnej správy a jej zariadení.
2) osobám, ktorých pobyt nie je známy:
opatrovníka ustanovuje súd ak je to potrebné na ochranu ich záujmov alebo ak si to vyžaduje verejný záujem, pričom okolnosť,
že ide o osobu, ktorej pobyt nie je známy treba preukázať.
3) z iných vážnych dôvodov: ktoré vedú k ochrane záujmov FO ustanovením opatrovníka, na základe konkrétnych okolností
prípadu posúdi súd.
4) ak je to odôvodnené kolíziou záujmov zástupcu a zastupovaného (resp. viacerých osôb zastúpených tým istým
zákonným zástupcom): prichádza do úvahy kolízny opatrovník. V prípade kolízie záujmov ide o ustanovenie opatrovníka na
určitý úkon, resp. určité konanie, prípadne na obmedzenú, spravidla aj časovo limitovanú činnosť. Vykonaním úkonu či
skončením konania funkcia kolízneho opatrovníka zaniká.
Vo všetkých prípadoch (1-4) ustanovuje opatrovníka na návrh súd v tzv. opatrovníckom konaní upravenom v ustanoveniach §
192 a 193 OSP. Iba výnimočne môže opatrovníka príslušný súd ustanoviť aj bez návrhu (§ 192 ods. 1 OSP). Právne úkony
zástupcu v zásade nepodliehajú súhlasu štátnych orgánov, iba ak by to zákon výslovne vyžadoval.
§ 28 – si schválenie vyžadujú dispozície zákonných zástupcov v súvislosti so správou majetku zastúpených nad rámec bežných
záležitostí. Uvedené obmedzenie sa vzťahuje aj na rodičov, ktorí spravujú majetok svojich detí. Kritériá rozdielu medzi bežnými
záležitosťami a záležitosťami presahujúcimi obvyklé hospodárenie zákon neustanovuje a interpretácia je vecou posúdenia
konkrétneho prípadu. V zásade sa bude vyžadovať schválenie súdu pri:

-

prevod nehnuteľnosti,

-

prevod spoluvlastníckych podielov,

-

dedičské dohody,

-

právne úkony týkajúcich sa vecí väčšej hodnoty...

Zánik zákonného zastúpenia:
1) Absolútne: vtedy, keď zastúpený už nebude potrebovať aby bol naďalej zastúpený:

-

prípad smrti zstúpeného,

-

odpadnutie dôvodu ktorý viedol k zastúpeniu (dosiahnutie plnoletosti, súdne zrušenie rozhodnutia
o obmedzení spôsobilosti na právne úkony....)

2) Relatívne: vtedy, ak dôjde k skončeniu zastupovania z dôvodu na strane zástupcu, na miesto ktorého nastúpi iný:

-

smrť zástupcu,

-

strata spôsobilosti zastupovať (podľa § 22 ods. 2),

-

pozbavenie rodiča jeho rodičovských práv (resp. obmedzenie rodičovských práv),

-

odvolanie zástupcu súdom.

32. VYMENUJTE POJMOVÉ ZNAKY OSOBNOSTNÝCH PRÁV

Pojmové znaky osobnostných práv:

1)

Absolútna povaha,

12

2)

Imateriálny charakter,

3)

Všeobecnosť a výlučnosť,

4)

Zásadná neprevoditeľnosť,

5)

Časová neobmedzenosť,

6)

Nepremlčateľnosť.

1) Absolútna povaha – pôsobia erga omnes, voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov
práv.
2) Imateriálny charakter – nehmotný charakter osobnostných práv je atribút, ktorý charakterizuje každé osobnostné právo,
pretože predmetom fyzickej a mravnej integrity sú výlučne nemajetkové hodnoty.
3) Všeobecnosť a výlučnosť – poukazuje na charakteristické črty chápania právnej ochrany. Tieto práva patria každej FO
a priori, lebo sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom (FO a PO) s rovným právnym postavením.
Charakter výlučnosti vyjadruje výlučné oprávnenie FO nakladať počas celého svojho života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti.
4) Zásadná neprevoditeľnosť – vyjadruje nemožnosť scudzenia osobnostných práv. Vyplýva z nemožnosti oddelenia
osobnostného práva od jeho nositeľa.
5) Časová neobmedzenosť – osobnostné práva sa upínajú na FO počas jej fyzickej existencie v spoločnosti. V tomto zmysle
sú počas života človeka časovo neobmezdené. Osobnostné práva netvoria predmet dedičstva (sú nezdediteľné), pričom
posmrtnú ochranu sú oprávnení zo zákona uplatňovať taxatívne vypočítané subjekty (§ 15).
6) Nepremlčateľnosť – osobnostné práva sa vzhľadom na svoju povahu odlišujú od občianskych majetkových práv v tom, že
sú nepremlčateľné (§ 100 ods. 2).

33. STRUČNE VYSVETLITE PRINCÍP TZV. ÚRADNEJ LICENCIE, VEDECKEJ A UMELECKEJ

LICENCIE A SPRAVODAJSKEJ LICENCIE

Zákonné licencie – sú osobitnými prípadmi dovolených zásahov do osobnostnej sféry upravené v § 12 ods. 2 a 3. Zákonná
licencia sa chápe ako zákonný súhlas na to, aby v ňom vymedzené subjekty použili registrované prejavy osobnosti na
ustanovené účely aj bez toho aby museli žiadať o privolenie subjekty oprávnené z týchto práv.
Druhy zákonných licencií:
1) Zákonná licencia použitia a vytvorenia hmotného substrátu s registrovanou osobnostnou hodnotou na úradné účely
(§ 12 ods. 2) na základe zákona, napr.:

-

použitie listiny pri dokazovaní na súde,

-

vytvorenie podobizne pri identifikácii, hľadaní...

Použitie hmotných substrátov musí mať vždy bezprostredný vecný vzťah k predmetu úradného konania (nie na akékoľvek
úradné účely).
2) Zákonná licencia dovoľujúca použiť registráciu stránok a prejavov osobnosti na vedecké a umelecké účely a na
potreby tlačového, filmového, rozhlasového a televízneho spravodajstva (§ 12 ods. 3). Rozsah licencie sa vymedzuje na
základe:

a)

účel použitia – ktorý sa môže vzťahovať len na účel uznaný týmto právnym predpisom, napr: použitie
podobizne pre filmovú reportáž o živote tejto osobnosti, a

b)

primeranosť použitia – v zmysle (pokiaľ ide o rozsah a spôsob použitia licencie) aby nedošlo k rozporu
medzi použitím a oprávneným záujmom občana.

Predmetmi, ktoré možno na základe tejto licencie použiť, sú:

-

podobizne,

-

obrazové snímky,

-

zvukové záznami, nie však (na rozdiel od § 12 ods. 2) osobné písomnosti.

34. VYMENUJTE A STRUČNE POPÍŠTE ŠPECIÁLNE PROSTRIEDKY SÚDNEJ OCHRANY

OSOBNOSTNÝCH PRÁV

Špeciálne prostriedky ochrany osobnostných práv sú obsiahnuté v § 13:
1) Negatórna žaloba - návrh na upustenie od neoprávnených zásahov,
2) Reštitučná žaloba – návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov,
3) Satisfakčná žaloba – návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.
Uvedené prostriedky súdnej ochrany osobnostných práv sa podľa jednotlivých okolností konkrétneho prípadu môžu uplatniť
samostatne alebo kumulatívne (ak si to účel vyžaduje). Z návrhu musí byť zrejmé, aký prostriedok ochrany navrhovateľ (t.j.
žalobca) podáva (§ 79 ods. 1 OSP).
1) Negatórna žaloba - návrh na upustenie od neoprávnených zásahov - do osobnostného práva smeruje k zastaveniu
ďalšieho rušenia tým, ktorého cieľom je právne zistenie, že zasahujúci subjekt nie je oprávnený na takéto zásahy, ako aj to, že
sa usiluje o vydanie zákazu ďalšieho rušenia.
2) Reštitučná žaloba – návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov – má zabezpečiť obnovenie
pôvodného stavu (pokiaľ je to možné). Vzhľadom na povahu porušených práv a povahu zásahov reštitúcia niekedy nie je vôbec
možná, alebo prichádza do úvahy len v obmedzenom rozsahu; najmä v týchto prípadoch preberá jej funkciu do určitej miery
poskytnutie zadosťučinenia.
3) Satisfakčná žaloba – návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia – sleduje priznanie satisfakcie občanovi,
ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného
stavu. O priznaní primeraného zadosťučinenia (pokiaľ sú na jeho priznanie splnené zákonom ustanovené podmienky) môže súd
rozhodnúť len na návrh postihnutého (podľa § 13 ods. 1 a 2 ide o návrhové konanie). Novelou OZ zákonom č. 87/1990 Zb. sa
v určitých prípadoch, (keď sa to ukáže ako nevyhnutné) zaviedlo zadosťučinenie formou majetkového plnenia (plnenie
v peniazoch). Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere znížiť
dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.

35. POJEM VEC V PRÁVNOM SLOVA ZMYSLE

13

Vec (§ 118 ods. 1) – hmotné veci a prírodné sily, ktoré sú ovládateľné a slúžia potrebe ľudí. Užitočnosť a ovládateľnosť veci sú
kumulatívne predpoklady, ktoré musia byť splnené súčastne (preto vecou nie je napr. elektrická energia vznikajúca pri blesku, či
nepoužiteľný odpad). Užitočnosť a ovládateľnosť veci treba posudzovať v konkrétnom prípade vždy objektívne, t.j. či za daného
stavu ľudského poznania a možností možno v danom okamihu vec ovládať, resp. či vec slúži ľudským potrebám.

36. VYMENUJTE POJMOVÉ ZNAKY PRÍSLUŠENSTVA VECI A ČO TVORÍ PRÍSLUŠENSTVO

POHĽADÁVKY A ČO TVORÍ PRÍSLUŠENSTVO BYTU

Príslušenstvom veci t.j. hlavnej veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou
vecou trvale užívali.
Pojmové znaky príslušenstva veci:
1) Jedna z vecí vykazuje znaky hlavnej veci a druhá je príslušenstvom, pričom obe sú vždy samostatnými vecami. Ktorá vec je
hlavná vyplýva z porovnania ich hospodárskeho významu: (automobil je hlavnou vecou a rezervné koleso je jeho
príslušenstvom).
2) Príslušenstvo musí vždy vlastnícky patriť vlastníkovi hlavnej veci.
3) Príslušenstvo musí byť vlastníkom hlavnej veci určené na trvalé užívanie spolu s hlavnou vecou. Vec teda môže stratiť
povahu príslušenstva z rozhodnutia vlastníka (napr. samostatným predajom, iným určením,...).
4) Príslušenstvo nestráca svoju povahu fyzickým odlúčením, oddelením či technickým odpojením, pokiaľ si zachová povahu
samostatnej veci.
» Právne úkony týkajúce sa príslušenstva – netýkajú sa hlavnej veci (príslušenstvo je samostatnou vecou a tým aj samostatným
predmetom právneho vzťahu).
» Právne úkony týkajúce sa hlavnej veci – v zásade sa vzťahujú aj na jej príslušenstvo (napr. predaj auta aj s rezervným
kolesom).
Príslušenstvo bytu – (vymedzuje § 121 ods. 2) podľa ktorého sú to vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa užívali
s bytom (v tomto prípade sa pojem príslušenstvo chápe inak než pri príslušenstve veci).
Príslušenstvo pohľadávky – (vymedzuje § 121 ods. 3 taxatívne):

-

úroky,

-

úroky z omeškania,

-

poplatok z omeškania

-

náklady spojené s ich uplatnením.

37. VYSVETLITE POJEM SÚČASŤ VECI A STRUČNE CHARAKTERIZUJTE POJEM

A UPLATNENIE ZÁSADY „SUPERFICIES SOLO CEDIT“ V OZ

Súčasť veci – všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť od nej oddelené bez toho, aby sa tým vec znehodnotila.
Súčasť veci nie je samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Ide vždy o vlastníctvo veci ako celku, čo má za
následok, že pre súčasť veci platí právny režim celku (právne úkony týkajúce sa veci sa v plnom rozsahu týkajú aj jej súčastí).
Podmienka neoddeliteľnosti neznamená jej fyzickú či technickú neoddeliteľnosť, ale iba to, že súčasť nemožno oddeliť bez toho,
aby sa vec (či už sama alebo súčasť) neznehodnotila. Znehodnotením nerozumieme zníženie ceny či estetickosti veci, ale
celkové zníženie funkčnosti celku. Znehodnotením sa rozumie porušenie resp. odňatie veci hospodárskemu účelu, na ktorý je
určená (napr. oddelenie motora z auta).
Superficies solo cedit – v OZ (§ 120 ods. 2) sa deklaruje odklon od tejto zásady (stavby, vodné toky, pozemné vody nie sú
súčasťou pozemku). Zásada superficies solo cedit platila v predchádzajúcom práve do r. 1950 (rovnako ako v práve
justiniánskom) a vyznačovala sa tým, že všetky s pôdou (solum) spojené telesá, osobitne tiež všetko čo nad ňou vyčnieva
(superficies) je súčasťou pozemku. Za súčasť pozemku sa pokladali vyčnievajúce neoddelené rastliny a to čo bolo do pozemku
zastavané a vybudované, najmä stavby. Trvalé stavby neboli samostatnými vecami v právnom zmysle, boli súčasťou pozemku
a zdielali jeho právne osudy. Vlastník pozemku bol zároveň aj vlastníkom trvalej stavby na ňom vybudovanej, bez ohľadu na to,
kto ju vybudoval. Samostatná stavba tak nemohla byť predmetom záložného práva, zálohom mohla byť len v spojitosti
s pozemkom na ktorom stála. V pozemkovej knihe (ktorá tvorila evidenciu nehnuteľností) sa stavba nezapisovala samostatne,
ale vždy v nadväznosti na parcelu na ktorej stála.
» Zákon č. 364/2004 Z.z. o vodách rozšíril pôvodnú úpravu OZ o skutočnosť, že vodné toky a pozemné vody nie sú súčasťou
pozemku, čo vyplynulo z Ústavy SR, podľa ktorej vodné toky a pozemné vody právne patria medzi predmety vo výlučnom
vlastníctve SR. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy sa za súčasť vodných tokov považovali aj pozemky tvoriace koryto
vodného toku, čo v nových pomeroch pri budovaní nových vodných tokov a ich financovaním aj z iných ako štátnych zdrojov
narážala táto právna konštrukcia na problémy a stávala sa neudržateľnou. Okamihom vpustenia vody do nového neštátneho
vodného diela (napr. umelého kanála) by sa takéto dielo podľa starej úpravy stalo vodným tokom a zároveň by (v súlade
s Ústavou SR) došlo k zoštátneniu pozemkov, na ktorých je vodná stavba vybudovaná. Nová právna úprava odstraňuje tento
nedostatok a bez toho aby boli dotknuté doterajšie vlastnícke vzťahy k pozemkom korýt vodných tokov, rieši uvedený problém
financovania aj z iných ako štátnych prostriedkov.
» Vo vzťahu k pozemným vodám ide o analógiu s právnym režimom nerastného bohatstva.

38. VYSVETLITE POJEM OBJEKTÍVNE PRÁVO, SUBJEKTÍVNE PRÁVO A NÁROK

Subjektívne právo – zákonom chránená miera možností správania subjektov občianskeho práva.
Objektívne právo – súhrn predpisov občianskeho práva upravujúcich subjektov občianskeho práva.
Nárok – oprávnenie domôcť sa svojho subjektívneho práva uplatnením donucovacej moci štátneho orgánu (súdu) súdnym
rozhodnutím a následným núteným výkonom (exekúciou) tohto práva.

39. VYSVETLITE POJMY SPOTREBITEĽSKÁ ZMLUVA, SPOTREBITEĽ A DODÁVATEĽ

Spotrebiteľská zmluva – je obsiahnutá v 5. hlave 1. časti OZ (§ 52 až 60), ktorá bola doplnená novelou (zákon č. 150/2004
Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004) a ktorou boli do slovenského právneho poriadku implementované tri smernice EÚ upravujúce

14

ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný (nominátny – pomenovaný) zmluvný typ. OZ zakotvuje
všeobecné pravidlá pre dojednanie zmluvných podmienok, vychádzajúc z toho, že spotrebiteľ bona fide uzaviera zmluvu
s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadou na jeho podnikanie, ponúkaný tovar a služby koná profesionálne, a oproti
spotrebiteľovi (ako zvýhodnený účastník) aj so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu
v podnikaní.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa aplikujú aj na predaj tovaru v obchode, ktorý predstavuje osobitný druh kúpnej
zmluvy a na ktorý ale nemožno aplikovať ustanovenia § 601 až 610 o vedľajších dojednaniach pri kúpnej zmluve
Právo spotrebiteľa – ako rozvíjajúca sa kategória súkromného práva je výrazom nového trendu v oblasti záväzkového práva,
ktorého cieľom je zabezpečiť zvýšenú ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovoprávneho vzťahu. V ustanoveniach
o spotrebiteľských zmluvách sú upravené odchýlky od všeobecných ustanovení zmluvného práva založeného na rovnosti strán,
v záujme ochrany spotrebiteľa. OZ špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách: výslovne ustanovuje, že tie ustanovenia, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, sú neprijateľné a preto neplatné. Zároveň platí, že v prípade pochybností ich treba vždy vykladať v prospech
spotrebiteľa, považovaného za „slabšiu stranu“ zmluvného vzťahu.
Ochrana spotrebiteľa:

-

zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,

-

zákon č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa,

-

zákon č. 264/1999 Z.z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody,

-

zákon č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji.

Dodávateľ (predávajúci) – jeho povinnosťou je, aby predávaná nová (nepoužitá) vec mala dohodnuté vlastnosti, akosť,
množstvo, mieru, hmotnosť a bola bez vád. Musí ísť o vec, o ktorú prejavil spotrebiteľ záujem a ktorá sa zhoduje s opisom
poskytnutým predávajúcim alebo výrobcom.

40. ČO JE TIME-SHARINGOVÁ ZMLUVA A STRUČNE JU CHARAKTERIZUJTE

Time-sharingová zmluva – upravuje spoločné vlastníctvo s právom používania len na určitý čas. Využíva sa pri úprave
sezónneho využívania nehnuteľností zahraničnou osobou najmä na účely dovolenky, rekreácie a oddychu.

41. AKÉ SÚ NÁSLEDKY PREMLČANIA?

Premlčanie – premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strane nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak
povinná osoba namietne premlčanie. Premlčané právo ďalej trvá ako tzv. naturálne právo a jemu zodpovedajúca povinnosť sa
mení na naturálnu obligáciu, ktorá je nežalovateľná, jej plnenie nemožno vynútiť štátnou autoritou, môže byť však splnená
dobrovoľne avšak takto poskytnuté plnenie nemožno žiadať späť. Súd neprihliada na námietku premlčania ex offo, ale len na
návrh vznesený oprávnenou osobou:

-

Ak dlžník neuplatní námietku premlčania, súd veriteľovi jeho právo prizná.

-

Ak ten, kto spôsobil škodu ju môže nahradiť aj po uplynutí premlčacej lehoty bez toho, aby išlo o plnenie
bez právneho dôvodu, a teda o bezdôvodné obohatenie: za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje ak bolo
prijaté plnenie premlčaného dlhu. Ak však osoba zodpovedná za škodu neurobí dobrovoľne, možnosť
súdnej ochrany poškodeného je podstatne oslabená možnosťou vznesenia námietky premlčania.

42. POPÍŠTE PRÍPADY NESKONČENIA A PRERUŠENIA PLYNUTIA PREMLČACEJ DOBY

Neskončenie plynutia premlčacej lehoty (odsunutie konca lehoty) – ide v podstate o predlžovanie premlčacej lehoty, až kým
nebudú splnené podmienky ustanovené zákonom:

-

§ 113 druhá veta: už začaté plynutie premlčacej lehoty nekončí a prebieha ďalej: „...dokiaľ neuplynie rok po
tom, keď bude týmto osobám ustanovený zákonný zástupca alebo keď prekážka inak pominie“.

Prerušenie premlčania (pretrhnutie premlčania) – ide o situáciu, v ktorej ak nastanú v zákone predpokladané skutočnosti, na
uplynutú časť premlčacej lehoty sa neprihliada (stáva sa právne irelevantnou) a začína plynúť nová premlčiaca lehota:

-

§ 110 ods. 1 prvá veta: je ustanovený nový začiatok 10 ročnej premlčacej lehoty: „...odo dňa, keď sa malo
podla rozhodnutia plniť“.

-

§ 110 ods. 1 druhá veta: : je ustanovený nový začiatok 10 ročnej premlčacej lehoty: „...odo dňa, keď
k uznaniu došlo“; t.j. k písomnému uznaniu záväzku dlžníka „čo do dôvodu i výšky“.

43. POPÍŠTE PRÍPADY NEZAČATIA A SPOČÍVANIA PLYNUTIA PREMLČACEJ DOBY

Nezačatie plynutia premlčacej lehoty (odsunutie začiatku premlčacej lehoty) – sa predpokladaá v ustanovení:

-

§ 113 prvá veta: ak ide o práva osôb, ktoré musia mať zákonného zástupcu, alebo o právach proti týmto
osobám, premlčacia lehota nezačne plynúť, pokiaľ im nie je ustanovený zástupca.

-

§ 114 prvá veta: takisto ak nejde o opakujúce sa plnenie – pri právach medzi zákonnými zástupcami na
jednej strane a maloletými ďeťmi a inými zastúpenými na druhej strane, ako aj pri právach medzi manželmi
(„... premlčanie nezačne...“).

Spočívanie premlčacej lehoty (dočasné zastavenie): znamená, že počas trvania prekážky premlčacia lehota neplynie, po
odpadnutí prekážky však plynutie pôvodnej premlčacej lehoty pokračuje ďalej:

-

§ 112: ak veriteľ v premlčacej lehote uplatní právo na súde alebo inom príslušnom orgáne a v začatom
konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To isté platí aj
o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bola na súde alebo inom príslušnom orgáne navrhnutá
exekúcia.

-

§ 114 prvá veta: ak nejde o úroky a opakujúce sa plnenie – pri právach medzi zákonnými zástupcami na
jednej strane a maloletými ďeťmi a inými zastúpenými na druhej strane, ako aj pri právach medzi manželmi
(„... premlčanie ...ani neplynie...“).

15

44. UVEĎTE VŠEOBECNÉ A OSOBITNÉ PRAVIDLÁ PRE URČENIE ZAČIATKU PLYNUTIA

PREMLČACEJ DOBY PODĽA OZ

Všeobecná premlčacia lehota – premlčacia doba je 3 ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.j.
okamih, keď vznikla možnosť podať na jeho základe žalobu (actio nata).
Osobitné určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty – predpoklady aplikácie príslušného ustanovenia určujú, že v ňom
ustanovenú premlčaciu lehotu vo vzťahu k všeobecnej premlčacej lehote treba pokladať za osobitnú premlčaciu lehotu (t.j.
časové určenie začiatku plynutia premlčacej lehoty, hoci dĺžka môže byť aj zhodná so všeobecnou 3 ročnou lehotou):
1) Pri právach, ktoré sa musia najprv uplatniť u FO alebo PO: premlčacia lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo takto
uplatnilo.
2) Plnenie bolo dohodnuté v splátkach: premlčacia lehota jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa ich splatnosti
(zročnosti). Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), premlčacia doba začne plynúť odo dňa
splatnosti nesplnenej splátky.
3) Pri právach na plnenie z poistenia: premlčacia lehota začína plynúť za 1 rok po poistnej udalosti.
4) Lehota na uplatnenie práva oprávnenného dediča na vydanie dedičstva: začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa dedičské konanie skončilo.
Všeobecná premlčacia lehota v OBZ - premlčacia lehota je 4 roky (ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak). Prijatá
bola na základe unifikovaných medzinárodných predpisoch v Dohovore o premlčaní pri medzinárodnej kúpe tovaru (CISG).

45. KTORÉ SUBJEKTÍVNE OBČIANSKE PRÁVA SÚ VYLÚČENÉ Z PREMLČANIA A KTORÉ

SA PREMLČUJÚ?

Na základe platnej zákonnej úpravy rozlišujeme:
1) Premlčateľné práva – zásadne všetky majetkové práva, s výnimkami ustanovenými v zákone:

-

nepremlčuje sa vlastnícke právo,

-

nepremlčujú sa práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a na bežných
účtoch (pokiaľ vkladový vzťah trvá).

2) Nepremlčateľné práva – práva nemajetkovej povahy:

-

všeobecné osobnostné právo,

-

osobnostná zložka práv týkajúcich sa výsledkov tvorivej činnosti na ktoré sa vzťahujú osobitné zákony.

46. ČO JE PREKLÚZIA?

Preklúzia – zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. K zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom
čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákon. Na zánik súd prihliadne, aj keď to dlžník nenamietne. Prekludovaná
pohľadávka zaniká ex lege a súd na preklúziu prihliada z úradnej povinnosti. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu
obligáciu. Ak dlžník premlčanie namietne, pri prekludovanej pohladávke už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať7
zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu – indebitum), a preto je
s ním spojené bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451.

47. CHARAKTERIZUJTE POVAHU, DÔVODY A ÚČINKY ABSOLÚTNEJ NEPLATNOSTI

PRÁVNEHO ÚKONU

Neplatné právne úkony – právne úkony, ktorým chýba niektorá náležitosť, ktorú zákon vyžaduje pod sankciou
neplatnosti.Rozlišujeme absolútnu a relatívnu neplatnosť. V OZ platí zásada, že neplatné právne úkony sú neplatné absolútne
( pokiaľ ich zákon nevyhlasuje za relatívne neplatné).
Absolútna neplatnosť – nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na
absolútnu neplatnosť prihliada súd (alebo iný štátny orgán) aj bez návrhu (ex officio). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť
dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie,
ku ktorému došlo z absolútne neplatného úkonu, v zmysle § 451 zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť
právneho úkonu sa nepremlčuje.
Konverzia právneho úkonu (§ 41a ods. 1) – ak má neplatný právny úkon právne náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je
platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Pri konverzii neplatný právny úkon
zostáva neplatný, ale prejav vôle sa bude posudzovať ako iný právny úkon.
Neplatnosť právneho úkonu môže byť:

- úplná,
- čiastočná: ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, neplatí iba táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu (§ 41).

48. CHARAKTERIZUJTE POVAHU, DÔVODY A ÚČINKY RELATÍVNEJ NEPLATNOSTI

PRÁVNEHO ÚKONU

Neplatné právne úkony – právne úkony, ktorým chýba niektorá náležitosť, ktorú zákon vyžaduje pod sankciou
neplatnosti.Rozlišujeme absolútnu a relatívnu neplatnosť. V OZ platí zásada, že neplatné právne úkony sú neplatné absolútne
( pokiaľ ich zákon nevyhlasuje za relatívne neplatné).
Relatívna neplatnosť – nepôsobí priamo zo zákona, ale je založená na vyvrátiteľnej domienke platnosti tohto právneho úkonu
(relatívne neplatný právny úkon spôsobuje následky, akoby bol platný, pokiaľ nebol zbavený týchto následkov § 40a). Právnych
následkov môže byť zbavený:

1)

rozhodnutím súdu / (iného štátneho orgánu),

2)

tým, že ho účastníci po vzájomnej dohode uznajú za neplatný,

7 Konvalidácia – premena pôvodne neplatného úkonu na platný ukon. Konvalidovať – uplatniť, napraviť, upevniť.

16

3)

jednostranným uplatnením (prejav toho, kto je takýmto úkonom dotknutý a kto sa neplatnosti domáha dôjde druhému
účastníkovi zmluvy).

Účinky neplatnosti nastávajú ex tunc (spätne k okamihu urobenia neplatného právneho úkonu). Na relatívnu neplatnosť súd
prihliada iba na návrh oprávnenej osoby:

-

dotknutí účastníci zmluvy,

-

tretie osoby (pokiaľ sú takýmto úkonom na svojich právach a oprávnených záujmoch dotknuté /
opomenuté).

Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti sa premlčuje v lehote 3 rokov. Lehota začína plynúť po vykonaní právneho úkonu. OZ
výslovne ustanovuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej neplatnosti vo svoj prospech sa nemôže dovolávať ten, kto ju spôsobil.
Zákon túto zásadu v § 40a vyslovuje iba pokiaľ ide o relatívnu neplatnosť.
Relatívna neplatnosť pominie:

1)

účastník neplatnosťou dotknutý dodatočne právny úkon schváli,

2)

dôvod neplatnosti dodatočne odpadol.

Prípady relatívnej neplatnosti právneho úkonu – sú taxatívne vypočítané v § 40a a 775 (tento výpočet nemožno analogicky
rozširovať na ďlšie prípady).
Konverzia právneho úkonu (§ 41a ods. 1) – ak má neplatný právny úkon právne náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je
platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby. Pri konverzii neplatný právny úkon
zostáva neplatný, ale prejav vôle sa bude posudzovať ako iný právny úkon.
Neplatnosť právneho úkonu môže byť:
- úplná,
- čiastočná: ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, neplatí iba táto časť, pokiaľ z povahy právneho
úkonu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu (§ 41).

49. CHARAKTERIZUJTE POVAHU, DÔVODY A ÚČINKY ODSTÚPENIA OD ZMLUVY

Odstúpenie od zmluvy – je jednostranný právny úkon adresovaný druhej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkovoprávny
vzťah v okamihu, keď dôjde druhej strane. Z dikcie § 48 ods. 2 vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, teda ex tunc, pokiaľ právny predpis alebo dohoda neustavuje inak. Odstúpenie od zmluvy je právo oprávneného, nie
jeho povinnosť. Subjekty môžu odstúpiť od zmluvy vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo sa na tom dohodli. Odstúpiť možno len
od platnej zmluvy.
Odstúpiť možno od zmluvy:

-

ako sankciu v prípade omeškania dlžníka,

-

ako sankciu v niektorých prípadoch vadného plnenia,

-

pri zmluve uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok

-

v prípade čiastočnej nemožnosti splnenia.

Zákon pripúšťa, aby si subjekt zmluvy mohol vymieniť právo od zmluvy odstúpiť a aby si dohodol pre tento prípad aj odstupné.
Ak nie sú splnené podmienky na jednostranné odstúpenie od zmluvy, pretože v zmysle § 497 došlo už k čiastočnému plneniu,
subjekty zmluvy sa môžu dohodnúť na zrušení zmluvy.

50. CHARAKTERIZUJTE POVAHU, DÔVODY A ÚČINKY ODPOROVATEĽNOSTI PRÁVNEHO

ÚKONU

Odporovateľné právne úkony (§ 42a) – sú právne úkony urobené s úmyslom ukrátiť pohľadávky veriteľa (in fraudem
creditoris). Ide o právne úkony, ktorými dlžník zmenšuje svoj majetok do takej miery, že sa tým ukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo zákon priznáva veriteľovi aj vtedy, ak je
nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu vymáhateľný (veriteľ má exekučný titul) alebo ak už bol uspokojený.
Predpoklad úspešnej odporovateľnosti – je platnosť odporovateľného úkonu. V prípade, keď je právny úkon, ktorým dlžník
ukrátil pohľadávku veriteľa, absolútne neplatný, ukrátený veriteľ sa voči účastníkovi právneho úkonu môže dovolať len jeho
neplatnosti.
Odporovať možno právnemu úkonu (§ 42a ods.2):

1)

ktorý dlžník urobil v posledných 3 rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa (animo fraudandi), ak tento úmysel musel
byť druhej stráne známy, a

2)

ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu
blízkymi (§116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď
druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať.

1)

V prvom prípade, ten, kto právnemu úkonu odporuje, musí preukázať úmysel dlžníka, ako aj to, že druhá strana
(žalovaný) o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti.
Úmyslom dlžníka ukrátiť veriteľa treba rozumieť úmysel priamy (dolus directus).

2)

V druhom prípade sa úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Druhá
strana (osoba dlžníkovi blízka) má však možnosť preukázať, že úmysel ukrátiť veriteľa nielenže nepoznala, ale aj to,
že jej nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti.

Odporovať možno právnemu úkonu (§ 42a ods.3 s účinnosťou od 30.7.1997) – ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a

a)

osobou jemu blízkou (§ 116 a 117),

b)

PO, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase keď sa
uskutočňuje tento právny úkon,

c)

PO, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho
orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

d)

PO, ktorej má osoba uvedená v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento
právny úkon.

Odporovať možno právnym úkonom – ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a) až
d), to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa.

17

Odporovať možno právnemu úkonu (§ 42 ods. 4) – ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných 3
rokoch medzi dlžníkom, ktorý je PO, a

a)

členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom,

b)

osobou blízkou (§ 116 a 117) osobe uvedenej v písmene a),

c)

PO, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a) a b) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď
sa uskutočňuje tento právny úkon,

d)

PO, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a) a b) štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho
orgánu, prokuristom alebo likvidátorom,

e)

PO, v ktorej má osoba uvedená v písmene d) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje
tento právny úkon, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a)
až d) alebo e), to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti
rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Odporovať možno právnemu úkonu (§ 42a ods. 5) – ktorý dlžník urobil v posledných 3 rokoch, na ktorého základe prevzal
záväzok bez primeraného protiplnenia, a to najmenej vo výške určenej znaleckým posudkom alebo odborným odhadom.
Dôvody odporovateľnosti sú splnené, ak takýto právny úkon:

-

spôsobil, že dlžník sa stal vo vzťahu k ďalším veriteľom platobne neschopným, alebo

-

bol uskutočnený s úmyslom neodôvodnene odložiť alebo zmariť platbu veriteľovi, alebo

-

bol uskutočnený s úmyslom prevziať dlh, ktorý dlžník nebude schopný splniť v čase jeho splatnosti.

Domáhanie sa odporovateľnosti - možno žalobou (odporovacou žalobou) na súde. Vzhľadom na účinky úspešného
odporovania (relatívna neúčinnosť právneho úkonu), z hľadiska hmotného práva možno pripustiť aj stanovisko, podľa ktorého
právo odporovať možno uplatniť aj námietkou proti žalobe.
Lehota – 3 roky, kedy sa možno úspešne domáhať odporovateľnosti právneho úkonu, je lehotou prekluzívnou, hmotnoprávnou
(žaloba musí byť uplatnená na súde, nestačí ju podať na pošte, inak právo zaniká).
Uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu možno proti:

-

osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon,

-

ich dedičom / právnym nástupcom,

-

tretím osobám (ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich
predchodcovi – tzv. pasívne legitimované osoby).

Následok úspešného odporovania – je tzv. relatívna neúčinnosť právneho úkonu voči ukrátenému veriteľovi (veriteľ môže
požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku). Ak to nie je
možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Vo vzťahu k ostatným (tretím) osobám zostáva právny
úkon účinný.
Špeciálna úprava odporovateľnosti právnym úkonom – obsahuje OBZ (§ 478) a zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii (§ 57 až 66).

51. UVEĎTE PREDPOKLADY A NÁSLEDKY VYDRŽANIA PRÁVA

Vydržanie – je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. práva zodpovedajúceho vecným
bremenám v súvislosti s právne kvalifikovaným uplynutím času. Prostredníctvom vydržania sa poskytuje držiteľovi zákonná
možnosť transformácie dlhotrvajúcich vzťahov oprávnenej držby na vlastnícke právo. Subjektom vydržania môže byť FO aj PO.
Predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním:
1) Spôsobilý predmet vydržania (akákoľvek vec spôsobilá byť predmetom vlastníctva okrem vecí ktoré môžu byť len vo
vlastníctve štátu alebo zákonom určených PO),
2) Oprávnenosť držby veci alebo práva,
3) Nepretržitosť a dlhodobosť trvania držby (do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca):

-

hnuteľnosti: 3 roky,

-

nehnuteľnosti: 10 rokov.

Následky splnenia zákonných predpokladov vydržania:
- Nadobudnutie vlastníckeho práva k veci, ktoré sa nadobúda ipso facto8 tým, že držiteľ má nepretržite v oprávnenej držbe
predmet spôsobilý na vydržanie po zákonom ustanovenú dobu.
- Za okamih nadobudnutia vlastníckeho práva treba považovať uplynutie vydržacej doby.
- Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa nevyžaduje ešte aj ďalšia právna skutočnosť vo forme konštitutívneho
rozhodnutia štátneho orgánu.
- V záujme právnej istoty vo vzťahoch, ktorých predmetom sú nehnuteľnosti sa vydržanie ako právna skutočnosť spôsobujúca
zmenu v subjekte vlastníctva musí verejne preukázať, osvedčiť a deklarovať.
- V nesporných prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pre potreby katastra osvedčuje notár formou
notárskej zápisnice, ktorá musí osahovať:

-

vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania (okolnosti, vydržacia doba,
nepretržitosť oprávnenej držby),

-

vyjadrenie ďalších subjektov uvedených v zákone, že k vzniku vlastníckeho práva účastníka k nehnuteľnosti
nemajú výhrady,

-

dôkazy na potvrdenie osvedčovaných skutočností.

- Spory k nadobúdaniu vlastníckeho práva patria vo všeobecnosti do právomoci súdov, ktoré budú najčastejšie konať na
základe:

-

určovacej žaloby (či tu vlastnícke právo je alebo nie je), alebo

-

žaloby na vydanie veci (podanej vlastníkom proti držiteľovi).

Predpoklady nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu: sú obdobné ako pri nadobúdaní vlastníckeho
práva, ktoré rovnako v nesporných prípadoch osvedčuje pre potreby zápisu do katastra nehnuteľností notár :

-

oprávnený držiteľ,

-

nepretržitá držba 10 rokov,

-

právo vykonáva pre seba

8 Ipso facto – tým samým, už tým, samým skutkom.

18

-

je dobromyseľný vzhľadom na všetky okolnosti, že má k veci uplatňované právo.

52. POPÍŠTE PODSTATU, NÁLEŽITOSTI A DRUHY PODMIENOK AKO NÁHODLIVÝCH

ZLOŽIEK PRÁVNEHO ÚKONU

Náhodné zložky (accidentalia negotii) – ktoré sa v právnych úkonoch vyskytujú len náhodne (napr. podmienky, určenie doby
alebo príkaz).
Pokiaľ to zákon nevylučuje (OZ pri závete), obsahom právneho úkonu môže byť podmienka.
Podmienka (conditio) – je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa účinnosť právneho úkonu robí závislou od neistej
skutočnosti, t.j. od skutočnosti, o ktorej v čase keď sa právny úkon urobil, účastníci nevedeli či v budúcnosti nastane, prípadne
či v minulosti nastala. Podmienky sú:

a)

odkladacie (suzpenzívne) – účinnosť inak platného právneho úkonu nastane, keď sa splní podmienka,

b)

rozväzovacie (rezolutívne) – platnosť i účinnosť právneho úkonu nastupuje ihneď, ale ak sa splní
podmienka, účinnosť právneho úkonu zanikne (§ 36 ods. 2).

Ak z právneho úkonu alebo jeho povahy nevyplýva niečo iné, platí, že podmienka je odkladacia (§ 36 ods. 5).
Delenie podmienok podľa obsahu:

c)

splniteľné

d)

náhodné

e)

zmiešané, a prípadne ešte:

f)

kladné (afirmatívne)

g)

záporné (negatívne).

Podmienky musia spĺňať určité náležitosti:

a)

možnosť – na nemožnú podmienku sa podľa § 36 ods. 1 neprihliada,

b)

dovolenosť – podmienka nesmie byť v rozpore so zákonom, zákon obchádzať alebo sa priečiť dobrým
mravom.

Keď účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zmarí, stane sa právny úkon nepodmienený (§ 36
ods. 3). Na splnenie podmienky sa neprihliada ani vtedy, ak jej splnenie zámerne spôsobil účastník, ktorý nemal právo tak
urobiť a ktorý má z jej splnenia prospech (§ 36 ods. 4).
Obsahom právneho úkonu môže byť aj:

1)

určenie času (doloženie času – dies) - pri určení času je isté, že nastane (na rozdiel od podmienky, pri ktorej nie je
isté kedy, alebo či vôbec nastane),

2)

príkaz (modus) – je vedľajšie ustanovenie typické najmä pre lukratívne právne úkony (darovanie, dedenie), ktorým sa
niektorému účastníkovi ukladá (popri základných právach a povinnostiach účastníka občianskoprávneho vzťahu), aby
niečo konal alebo sa niečoho zdržal. Podľa platnej právnej úprave je v závete platný len taký príkaz, aby sa dedičovi
započítalo, čo mu poručiteľ daroval počas svojho života (§ 484). Iný príkaz je v závete neplatný. Pri iných
bezodplatných právnych úkonoch nie je príkaz zakázaný, posudzuje sa však ako podmienka.

53. AKO ČLENÍME OBSAHOVÉ ZLOŽKY PRÁVNEHO ÚKONU?

Obsahom právnych úkonov – je určenie práv a povinností, ktoré budú obsahom právneho vzťahu založeného,
zabezpečeného alebo zmeneného právnym úkonom. V obsahu právneho úkonu rozoznávame:
1) podstatné zložky (essentialia negotii) – ktoré sa bezpodmienečne vyžadujú na platnosť právneho úkonu,
2) pravidelné zložky (naturalia negotii) – ktoré sa pravidelne vyskytujú v právnych úkonoch (napr. dohoda o mieste alebo čase
plnenia), na platnosť právneho úkonu nie sú nevyhnutné,
3) náhodné zložky (accidentalia negotii) – ktoré sa v právnych úkonoch vyskytujú len náhodne (napr. podmienky, určenie doby
alebo príkaz).
Pokiaľ to zákon nevylučuje (OZ pri závete), obsahom právneho úkonu môže byť podmienka.
Podmienka (conditio) – je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa účinnosť právneho úkonu robí závislou od neistej
skutočnosti, t.j. od skutočnosti, o ktorej v čase keď sa právny úkon urobil, účastníci nevedeli či v budúcnosti nastane, prípadne
či v minulosti nastala. Podmienky sú:

c)

odkladacie (suzpenzívne) – účinnosť inak platného právneho úkonu nastane, keď sa splní podmienka,

d)

rozväzovacie (rezolutívne) – platnosť i účinnosť právneho úkonu nastupuje ihneď, ale ak sa splní
podmienka, účinnosť právneho úkonu zanikne (§ 36 ods. 2).

Ak z právneho úkonu alebo jeho povahy nevyplýva niečo iné, platí, že podmienka je odkladacia (§ 36 ods. 5).
Delenie podmienok podľa obsahu:

h)

splniteľné

i)

náhodné

j)

zmiešané, a prípadne ešte:

k)

kladné (afirmatívne)

l)

záporné (negatívne).

Podmienky musia spĺňať určité náležitosti:

c)

možnosť – na nemožnú podmienku sa podľa § 36 ods. 1 neprihliada,

d)

dovolenosť – podmienka nesmie byť v rozpore so zákonom, zákon obchádzať alebo sa priečiť dobrým
mravom.

Keď účastník, ktorému je nesplnenie podmienky na prospech, jej splnenie zmarí, stane sa právny úkon nepodmienený (§ 36
ods. 3). Na splnenie podmienky sa neprihliada ani vtedy, ak jej splnenie zámerne spôsobil účastník, ktorý nemal právo tak
urobiť a ktorý má z jej splnenia prospech (§ 36 ods. 4).
Obsahom právneho úkonu môže byť aj:

3)

určenie času (doloženie času – dies) - pri určení času je isté, že nastane (na rozdiel od podmienky, pri ktorej nie je
isté kedy, alebo či vôbec nastane),

4)

príkaz (modus) – je vedľajšie ustanovenie typické najmä pre lukratívne právne úkony (darovanie, dedenie), ktorým sa
niektorému účastníkovi ukladá (popri základných právach a povinnostiach účastníka občianskoprávneho vzťahu), aby
niečo konal alebo sa niečoho zdržal. Podľa platnej právnej úprave je v závete platný len taký príkaz, aby sa dedičovi

19

započítalo, čo mu poručiteľ daroval počas svojho života (§ 484). Iný príkaz je v závete neplatný. Pri iných
bezodplatných právnych úkonoch nie je príkaz zakázaný, posudzuje sa však ako podmienka.

54. NAPÍŠTE NÁLEŽITOSTI PREDMETU PRÁVNEHO ÚKONU

Náležitosti právnych úkonov – podmienky ustanovené právnym poriadkom na to, aby sa právny úkon považoval za platný.
Právom požadované náležitosti právnych úkonov sa týkajú hlavných prvkov právneho úkonu (subjektu, vôle, prejavu
a predmetu).
Náležitosti právnych úkonov:

1)

Náležitosti subjektu (osoby),

2)

Náležitosti vôle,

3)

Náležitosti prejavu,

4)

Náležitosti pomeru vôle a prejavu,

5)

Náležitosti predmetu.

V niektorých prameňoch sa k náležitostiam právnych úkonov zaraďujú aj náležitosti obsahu.
NÁLEŽITOSTI PREDMETU – právneho úkonu sú jeho možnosť a jeho dovolenosť.
Možnosť predmetu právneho úkonu – možnosť plnenia, ktoré je jeho predmetom. Ak je plnenie nemožné (od začiatku),
právny úkon bude neplatný (§ 37 ods. 2).
Predmetom plnenia je vec:

-

zásadne bude nemožný iba taký právny úkon, ktorý smeruje k splneniu individuálne určenej veci,

-

nemožnosť plnenia vecí určených druhovo je ojedinelá (platí, že veci určené druhovo nemôžu zaniknúť).

Nedovolenosť právneho úkonu – právny úkon svojím obsahom alebo účelom:

-

odporuje zákonu (vznik a plnenie je výslovne zakázané, resp. svojím obsahom alebo účelom sa prieči
zákonu),

-

obchádza zákon (právny úkon neodporuje výslovnému zákazu zákona, ale svojími dôsledkami odporuje
zákonu in fraudem legis),

-

prieči sa dobrým mravom § 39 (právny úkon sa síce neprieči zákonu ani ho neobchádza, ale z hľadiska
mravných zásad, na ktorých spočíva spoločnosť, sa považuje za nežiaduci).
Výnimočne sám právny predpis definuje obsah konania v rozpore s dobrými mravmi: zákon č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa konanie v rozpore s dobrými mravmi rozumie také konanie, ktoré

» je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej
pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
» môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom
sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

55. UVEĎTE NÁLEŽITOSTI POMERU VÔLE A PREJAVU A POPÍŠTE PRÍPADY VEDOMEJ

A NEVEDOMEJ NEZHODY VÔLE A PREJAVU PRÁVNEHO ÚKONU

NÁLEŽITOSTI POMERU VÔLE A PREJAVU – ak prejav považujeme za prostriedok vyjadrenia vôle, vôľa aj prejav musia byť
v náležitom vzájomnom pomere – v zhode.
Nezhoda vôle a prejavu – môže byť rozličná a s tým aj rozličné právne následky:
1) Vedomá:

a)

Jednostranná:

-

vnútorná výhrada (mentálna rezervácia): ten kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť
jeho právne následky alebo niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa pri posudzovaní právneho úkonu
neprihliada a v súčastnosti sa podstate nevyskytuje.

-

jednostranná simulácia: simulovaným je predstieraný právny úkon, t.j. taký prejav, ktorý má pôsobiť ako
vážny úkon, ale v skutočnosti nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je
absolútne neplatný.

-

disimulácia: simulovaným právnym úkonom sa zastiera iný právny úkon mienený vážne (účastníci simulujú
kúpnu zmluvu, v skutočnosti však majú na mysli darovaciu zmluvu). Prípady disimulácie rieši § 41a ods. 2:
ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi,
ktorý ho považoval za nezastretý. Právne následky sa teda posúdia so zreteľom na prejav skutočnej vôle
podľa toho, k čomu vôľa skutočne smerovala..

b)

Dvojstranná (spoločná), označuje sa ako simulácia (konanie naoko):

-

absolútna simulácia

-

relatívna simulácia.

2) Nevedomá – vzniká v dôsledku omylu v prejave:

a)

jednostranná

b)

dvojstranná.

Právna relevancia omylu – jej predpokladom je, že omyl sa týka rozhodujúcej (podstatnej) okolnosti:

-

omyl v predmete plnenia (error in corpore),

-

omyl v akosti dohodnutého plnenia (error in qualitate),

-

omyl v osobe spolukontrahenta (error in persona),

-

iné okolnosti za predpokladu, že pre uskutočnenie príslušného právneho úkonu boli rozhodujúce (napr.
omyl v kvalifikácii právneho úkonu),

§ 49a osoba ktorej bol právny úkon určený, omyl svojho kontrahenta vyvolala alebo o ňom musela vedieť.
Právny následok omylu:

-

§ 49a: neplatnosť právneho úkonu,

-

§ 40a OZ: ide o relatívnu neplatnosť.

Možnosť odstúpenia od zmluvy – OZ pripúšťa v prípade, keď účastník uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok.

20

56. POPÍŠTE NÁLEŽITOSTI VÔLE PRÁVNEHO ÚKONU

NÁLEŽITOSTI VÔLE – vôla má právnu relevanciu len vtedy, ak spĺňa náležitosti, ktoré predpisuje právo. OP požadovanou
náležitosťou takejto vôle:

-

požiadavka skutočnej vôle (vôľa musí byť skutočne daná),

-

slobodná vôľa,

-

vážna vôľa,

-

vôľa bez omylu.

a) Požiadavka skutočnej vôle – znamená nevyhnutnosť jej existencie. Ak neexistuje vôľa, nevzniká ani právny úkon, a preto
takýto úkon treba považovať za zdanlivý (non negotium). OZ pojem ničotného právneho úkonu nepozná, preto nedostatok vôle
sankcionuje len absolútnou neplatnosťou.
b) Slobodná vôľa – neexistencia pôsobenia vonkajších rušivých vplyvov, ktoré konajúcu osobu zbavujú voľnosti rozhodnúť sa,
či určitý prejav vôle vykoná, alebo túto voľnosť neprimerane obmedzujú. Nedostatkom slobody vôle však nebude postihnutý
úkon, ktorý niekto urobil v tiesni, ktorá nedosahuje intenzitu nápadne nevýhodných podmienok.
Nedostatok slobody vôle – konanie pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby:

-

priame fyzické donútenie (vis absoluta): použitie fyzického násilia na vykonanie takého pohybu, ktorý by
inak bol prejavom vôle (fyzickým násilím sa nerozumie hrozba ním, hoci by bola bezprostredná),

-

bezprávna vyhrážka (vis compulsiva): je psychickým donútením. Podmienky spôsobujúce neplatnosť
právneho úkonu vyhrážkou:

» Bezprávnosť (protiprávnosť) – vyhrážkou sa musí vynucovať niečo, čo sa ňou nesmie vynucovať,
» Vyhrážka musí byť príčinou, že príslušný právny úkon bol urobený,
» Vyhrážka musí byť takého druhu a intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho, voči komu sa použila,
vzbudila dôvodný strach,
» Vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje (môže sa však týkať aj inej osoby, napr. člena rodiny
toho, koho úkon sa vynucuje).
c) Vážnosť vôle (§ 37) – nedostatok vážnosti vôle je vadou, ktorej následkom je ničotný právny úkon (non negotium) a v zmysle
§ 37 ide o úkon absolútne neplatný. Vôľa nie je vážna pri:

-

simulácia: simulovaným je predstieraný právny úkon, t.j. taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale
v skutočnosti nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je absolútne neplatný.

-

disimulácia: simulovaným právnym úkonom sa zastiera iný právny úkon mienený vážne (účastníci simulujú
kúpnu zmluvu, v skutočnosti však majú na mysli darovaciu zmluvu). Prípady disimulácie rieši § 41a ods. 2:
ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento inýúkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takého úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi,
ktorý ho považoval za nezastretý. Právne následky sa teda posúdia so zreteľom na prejav skutočnej vôle
podľa toho, k čomu vôľa skutočne smerovala.

-

vnútorná výhrada (mentálna rezervácia): ten kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť
jeho právne následky alebo niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa pri posudzovaní právneho úkonu
neprihliada a v súčastnosti sa podstate nevyskytuje.

-

(ak prejavujúci nechcel vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali: pri hre,
vyučovaní, zo žartu...).

Koncepcia zodpovednostných následkov – opiera sa o ustanovenia § 37 a podľ tejto koncepcie následky právneho úkonu
nenastanú, ale namiesto nich nastupujú zodpovednostné následky v zmysle § 420, za predpokladu, že subjekt konal zavinene.
d) Vôľa bez omylu – vôľa je vadná aj vtedy, keď k jej prejavu došlo v dôsledku omylu. Omyl vo vôli spočíva v nesprávnej alebo
nedostatočnej predstave o právnych následkoch, ktoré nastanú z právneho úkonu. Musí ísť o omyl vo vôli (omyl v pohnútke
nerobí právny úkon neplatný § 49a OZ). V zmysle § 45 ods. 2 sa podobne ako omyl posudzuje prípad, keď prejav vôle došiel
svojmu adresátovi zmenený pod vplyvom prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil, alebo iných okolností, ktoré nastali počas
prepravy.
Právna relevancia omylu – jej predpokladom je, že omyl sa týka rozhodujúcej (podstatnej) okolnosti:

-

omyl v predmete plnenia (error in corpore),

-

omyl v akosti dohodnutého plnenia (error in qualitate),

-

omyl v osobe spolukontrahenta (error in persona),

-

iné okolnosti za predpokladu, že pre uskutočnenie príslušného právneho úkonu boli rozhodujúce (napr.
omyl v kvalifikácii právneho úkonu),

-

§ 49a osoba ktorej bol právny úkon určený, omyl svojho kontrahenta vyvolala alebo o ňom musela vedieť.

Lesť - požiadavke, aby vôľa bola bez omylu, nevyhovuje ani právny úkon, pri ktorom vôľa toho, kto prejav robí, vznikla pod
vplyvom omylu úmyselne vyvolaného druhým účastníkom - ľsťou. Lesť spočíva zvyčajne v tom, že druhej strane sa úmyselne
predstiera danosť niečoho čo neexistuje, alebo zastiera danosť niečoho, čo existuje.
Právny následok omylu:

-

§ 49a: neplatnosť právneho úkonu,

-

§ 40a OZ: ide o relatívnu neplatnosť.

Možnosť odstúpenia od zmluvy – OZ pripúšťa v prípade, keď účastník uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok.

57. POJEM A TRIEDENIE VECNÝCH PRÁV

Vecné práva – zahŕňajú úpravu občianskoprávnych vzťahov viažucich sa prioritne na určitú vec, a nie na subjekty tohto vzťahu.
Podstata vecných práv spočívajúca v priamom právnom ovládaní veci sa prejavuje v právnom postavení oprávnenného
subjektu tak, že jeho právne panstvo nad vecou je výlučné (to znamená, že ho každý musí rešpektovať, voči komukoľvek je
chránené a možno ho presadiť). Vecné práva sú absolútnymi právami pôsobiacimi voči všetkým (erga omnes). Pojem vecné
právo možno vymedziť ako absolútne subjektívne právo zabezpečujúce priame (úplné alebo čiastočné) právne ovládanie
individuálne určenej veci. Vzhľadom na kľúčové postavenie vecných práv osobitne vystupuje do popredia požiadavka právnej
istoty a jasnosti, ktorú zabezpečujú:

-

inštitút katastra nehnuteľností, a

-

evidencia záložných práv k hnuteľným veciam v Notárskom centrálnom registri záložných práv.

21

Triedenie vecných práv:
1) Vlastnícke právo (ius proprietas, dominium) a držba (possesio) pokiaľ je držiteľom iná osoba než vlastník,
2) Vecné práva k cudzej veci (iura in re aliena) ku ktorým patria:

-

záložné právo,

-

práva zodpovedajúce vecným bremenám,

-

zádržné (retenčné) právo.

Predkupné právo – môže mať vecnoprávny charakter za predpokladu, že sa ako vecné právo dojednalo v rámci vedľajšieho
dojednania pri kúpnej zmluve a vtedy pôsobí aj voči právnym nástupcom kupujúceho. Zmluva musí mať písomnú formu
a predkupné právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností. Zmluvné predkupné právo môže vzniknúť buď ako
záväzkové alebo ako vecné právo. Zákonné predkupné právo patriace podielovým spoluvlastníkom podľa § 140 vždy vzniká
ako vecné právo.

58. POJEM A OBSAH VLASTNÍCKEHO PRÁVA

Vlastnícke právo – je právnym vzťahom, právnou kategóriou vlastníctva, ktoré predstavuje komplex ekonomických vzťahov
a procesov ovládania, využívania, zhodnocovania a disponovania hmotnými vecami, ktoré sa premieta do dvoch rovín
vlastníckeho práva: objektívneho a subjektívneho vlastníckeho práva:
1) Objektívne vlastnícke právo – predstavuje súhrn právnych noriem, ktoré upravujú ekonomické vzťahy vlastníctva. Inštitút
vlstníckeho práva sa tak stáva základným právnym inštitútom, ktorý upravuje ekonomické vzťahy vlastníctva a do ktorého
zahŕňame:

-

právna regulácia stavu ovládania vecí,

-

zabezpečenie existujúceho stavu ovládania vecí,

-

zabezpečenie existujúceho stavu rozdelenia vecí v spoločnosti,

-

vzťahy užívania vecí a

-

disponovania vecami.

2) Subjektívne vlastnícke právo - možno vymedziť ako objektívnym právom ustanovenú možnosť vlastníka vec držať, užívať
a disponovať ňou na základe vlastnej úvahy a rozhodovania, a to svojou mocou uznanou a chránenou zákonom, ktorá je
nezávislá od súčastnej existencie moci kohokoľvek iného k tej istej veci.
Obsah subjektívneho vlastníckeho práva – tvorí ju triáda typických vlastníckych oprávnení:
1) Právo vec užívať a požívať jej plody a úžitky (ius utendi et fruendi) – realizuje sa úžitková hodnota veci,
2) Právo vecou disponovať (ius disponendi) – umožňuje realizovať výmennú hodnotu veci,
3) Právo vec držať (ius possidendi) – umožňuje vec fakticky držať vo svojej moci.
+ Právo na ochranu proti akémukoľvek neoprávnenému zásahu do vlastníckych práv.

59. ZÁKONNÉ PREDPOKLADY VYDRŽANIA

Vydržanie – je osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. práva zodpovedajúceho vecným
bremenám v súvislosti s právne kvalifikovaným uplynutím času. Prostredníctvom vydržania sa poskytuje držiteľovi zákonná
možnosť transformácie dlhotrvajúcich vzťahov oprávnenej držby na vlastnícke právo. Subjektom vydržania môže byť FO aj PO.
Predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním:
1) Spôsobilý predmet vydržania (akákoľvek vec spôsobilá byť predmetom vlastníctva okrem vecí ktoré môžu byť len vo
vlastníctve štátu alebo zákonom určených PO),
2) Oprávnenosť držby veci alebo práva,
3) Nepretržitosť a dlhodobosť trvania držby (do tejto doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca):

-

hnuteľnosti: 3 roky,

-

nehnuteľnosti: 10 rokov.

Následky splnenia zákonných predpokladov vydržania:
- Nadobudnutie vlastníckeho práva k veci, ktoré sa nadobúda ipso facto tým, že držiteľ má nepretržite v oprávnenej držbe
predmet spôsobilý na vydržanie po zákonom ustanovenú dobu.
- Za okamih nadobudnutia vlastníckeho práva treba považovať uplynutie vydržacej doby.
- Na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sa nevyžaduje ešte aj ďalšia právna skutočnosť vo forme konštitutívneho
rozhodnutia štátneho orgánu.
- V záujme právnej istoty vo vzťahoch, ktorých predmetom sú nehnuteľnosti sa vydržanie ako právna skutočnosť spôsobujúca
zmenu v subjekte vlastníctva musí verejne preukázať, osvedčiť a deklarovať.
- V nesporných prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pre potreby katastra osvedčuje notár formou
notárskej zápisnice, ktorá musí osahovať:

-

vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania (okolnosti, vydržacia doba,
nepretržitosť oprávnenej držby),

-

vyjadrenie ďalších subjektov uvedených v zákone, že k vzniku vlastníckeho práva účastníka k nehnuteľnosti
nemajú výhrady,

-

dôkazy na potrdenie osvedčovaných skutočností.

- Spory k nadobudaniu vlastníckeho práva patria vo všeobecnosti do právomoci súdov, ktoré budú najčastejšie konať na
základe:

-

určovacej žaloby (či tu vlastnícke právo je alebo nie je), alebo

-

žaloby na vydanie veci (podanej vlastníkom proti držiteľovi).

Predpoklady nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu: sú obdobné ako pri nadobúdaní vlastníckeho
práva, ktoré rovnako v nesporných prípadoch osvedčuje pre potreby zápisu do katastra nehnuteľností notár :

-

oprávnený držiteľ,

-

nepretržitá držba 10 rokov,

-

právo vykonáva pre seba

-

je dobromyseľný vzhľadom na všetky okolnosti, že má k veci uplatňované právo.

60. POJEM A POVAHA OBMEDZENIA VLASTNÍCKEHO PRÁVA

22

Obmedzenie vlastníckeho práva – vo vzťahu k vlastníckemu právu platí zákaz takého výkonu práva, ktorým by bez právneho
dôvodu niekto zasahoval do práv a oprávnených záujmov iných, alebo ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. Vlastníkovi sú
pri výkone jeho práva ukladané konkrétne povinnosti:

-

pri úprave susedských vzťahov,

-

dočasné obmedzenie vlastníckeho práva,

-

záložné právo,

-

vecné bremená a zádržné právo.

61. OBMEDZENIA VLASTNÍCKEHO PRÁVA ZO ZÁKONA
62. OBMEDZENIE VLASTNÍCKEHO PRÁVA NA ZÁKLADE ÚRADNÉHO VÝKONU
63. OBMEDZENIEVLASTNÍCKEHO PRÁVA NA ZÁKLADE PRÁVNEHO VLASTNÍKA

Úprava susedských vzťahov – právna úprava vychádza zo zásady vzájomnosti (ochrana poskytovaná právam jedného
vlstníka veci musí byť adekvátna ochrane, ktorá prislúcha právam druhého vlastníka a každému ukladá rovnaké povinnosti
v záujme nerušeného výkonu vlstníckych práv všetkých zúčastnených subjektov susedských vzťahov).:

-

§ 127 ods. 1 ukladá povinnosť zdržať sa všetkého, čím by výkon svojho práva nad mieru primeranú
pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv (hlukom, prachom, popolčekom,
dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciámi, vnikaním
zvierat na susedov pozemok, zakazuje sa nešetrne alebo v nevhodnom ročnom období odstraňovať zo
svojej pôdy korene alebo vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok).

-

§ 135a vlastníkovi veci patria aj prírastky veci, aj keď boli oddelené od hlavnej veci (ovocie na
prečnievajúcich vetvách alebo spadnuté na susedský pozemok).

-

§ 127 ods. 2 vlastníkovi sa zakazuje ohrozovať susedovu stavbu alebo pozemok úpravami vykonávanými
na svojom pozemku alebo stavbe bez toho, aby uskutočnil náležité opatrenia na upevnenie stavby alebo
pozemku (nesmie zbaviť susedovu stavbu náležitej opory výkopom na svojom pozemku).

-

Súd môže vlastníkovi pozemku uložiť povinnosť, aby svoj pozemok oplotil (ak je to potrebné a nebráni to
účelnému využívaniu susediacich pozemkov a stavieb).

-

Povinnosť subjektov umožniť vstup na svoje pozemky alebo stavby na nich stojace, pokiaľ je to nevyhnutne
potrebné na údržbu a obhospodarovanie susediacich pozemkov a stavieb (pri zachovaní primeranosti
a nadbytočného neobťažovania).

-

Za škodu spôsobenú takýmto vstupom zodpovedá ten kto ju spôsobil.

Zákonné obmedzenie na základe § 128 ods. 1 – povinnosť vlastníka strpieť, aby sa za určitých podmienok bez jeho privolenia
použila jeho vec (dočasne v nevyhnutnej miere, za náhradu ak účel nemožno dosiahnuť inak):

-

v stave núdze,

-

v naliehavom verejnom záujme.

Zákonné obmedzenie na základe § 128 ods. 2 – trvalé obmedzenie vlastníckeho práva vyvlastnením.
Ústavné obmedzenie vlastníckeho práva na základe čl. 4 – taxatívne určuje výpočtom vecí, ktoré môžu byť iba vo výlučnom
vlastníctve štátu (t.j. Slovenskej republiky):

-

nerastné bohatstvo,

-

jaskyne,

-

podzemné vody,

-

prírodné liečivé zdroje, a

-

vodné toky.

64. PROSTRIEDKY NA OCHRANU VLASTNÍCKEHO PRÁVA A ICH STRUČNÁ

CHARAKTERISTIKA

Ochrana vlastníckeho práva – je zabezpečená celým právnym poriadkom začínajúc Ústavou SR, čo sa premieta do takmer
všetkých právnych odvetví patriacich do verejného práva a súkromného práva, ktoré poskytujú ochranu vlastníckemu právu
svojimi prostriedkami ochrany.
Občianskoprávna ochrana vlastníckeho práva – OZ celou úpravou občianskoprávnych vzťahov prispieva k ochrane
a nedotknuteľnosti vlastníctva.
Uplatňovanie prevencie – normatívny príkaz predchádzať ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov
(osobitne výrazne sa prevencia prejavuje pri úprave predchádzania hroziacim škodám).
Občianskoprávne prostriedky ochrany vlastníckeho práva:
1) Všeobecné: slúžia na ochranu aj iných subjektívnych práv,
2) Osobitné: ich prostredníctvom sa ochrana poskytuje výlučne iba vlastníckemu právu (vlastnícke žaloby, ktoré poznalo už
rímske právo):

-

žaloba na vydanie veci (rei vindicatio)

-

zapieracia žaloba (actio negatoria).

Obdobné právo na ochranu ako vlastník má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba (oprávnený držiteľ, nájomca,
vypožičiavateľ...).
1) ŽALOBA NA VYDANIE VECI (rei vindicatio) – hmotnoprávnym základom je skutočnosť, že určitá vec sa nachádza vo
faktickej moci inej osoby než jej vlastníka, pričom táto osoba zadržiava vec bez právneho dôvodu. Podanie reivindikačnej žaloby
je časovo limitované (možnými následkami nadobudnutia vlastníctva vydržaním):

-

hnuteľné veci: 3 roky,

-

nehnuteľné veci: 10 rokov.

» Predpokladom podania žaloby je existencia žalobcovho vlastníckeho práva k veci, ktoré musí preukázať na základe právneho
dôvodu.
» V rámci žaloby možno žiadať iba vydanie takej veci, ktorá sa úplne zhoduje s predmetom žalobcovho vlastníctva (musí ísť
o tú istú vec.

23

» Žalobou sa možno s úspechom domáhať vydania veci len za predpokladu, že žalovaný zadržiava žalobcovu vec bez
právneho dôvodu, t.j. neoprávnene, (žaloba by bola neopodstatnená ak by žalovaný mal vec u seba na základe zmluvy
uzavretej s vlastníkom, na základe rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo na základe zákona).
» Reivindikácia neprichádza do úvahy, ak žaloba smeruje proti tomu, kto vec zničil alebo spotreboval, pretože prestal existovať
predmet žaloby (vlastníkovi vznikne proti tejto osobe nárok na náhradné peňažné plnenie vyjadrené cenou veci).
» Reivindikačná žaloba obsahuje návrh na vydanie veci. Spolu s vecou (hlavnou) možno požadovať aj vrátenie jej
príslušenstva.
» Vrátenie prírastkov a úžitkov veci sa posudzuje podľa § 458 ods. 2 o vydaní bezdôvodného obohatenia (ak bol neoprávnený
zadržiavateľ dobromyseľný, nemusí s vecou vydať aj úžitky a prírastky, v opačnom prípade ich treba vydať spolu s vecou).
2) ZAPIERACIA ŽALOBA (actio negatoria) – vlastník veci sa zapieracou (negatórnou) žalobou domáha ochrany svojho
vlstníckeho práva proti tomu, kto ho neoprávnenými zásahmi vo výkone vlstníckeho práva ruší inak než neoprávneným
zadržiavaním veci.
» Zapieracou žalobou sa vlastník bráni proti neoprávneným zásahom ktoré:

-

už boli vykonané,

-

trvajú, alebo

-

hrozí ich opakovanie.

» V zapieracej žalobe žalobca požaduje zákaz (zdržanie sa) neoprávneného rušenia ak rušenie trvá, pokračuje alebo hrozí jeho
opakovanie v budúcnosti.
» Ak by po rušivých zásahoch zostali následky brániace nerušenému výkonu vlastníckeho práva, petit žaloby môže zahŕňať
požiadavku aby sa odstránili (možno žiadať o obnovu pôvodného stavu).

65. ROZOBERTE REŽIM NEOPRÁVNENEJ STAVBY

Neoprávnená stavba – na cudzom pozemku z vecného hľadiska vychádza zostavu, že vlastníkom je od začiatku stavebník
s tým, že či ním aj naďalej zostane, na návrh vlastníka pozemku v konečnom dôsledku rozhodne súd.
Rozlíšenie neoprávnenej stavbu (z občianskoprávneho hľadiska) od nedovolenej stavby (podľa administratívnoprávnych
predpisov):
1) Neoprávnená stavba – stavebník nemá občianskoprávne oprávnenie (titul) na pozemku stavať, ktorým je predovšetkým
vlastnícke právo a iné právo umožňujúce zriadenie stavby trvalého charakteru (aplikuje sa § 135c).
2) Nedovolená stavba (tzv. čierna stavba) – stavba pri ktorej došlo k nesplneniu náležitostí vyžadujúcich pri každej stavbe,
ktoré vyžadujú stavebné predpisy (stavba bola postavená bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním). Tento stav má za
následok použitie sankcie podľa správneho práva a ktorý predvída stavebný zákon a ukladá stavebný úrad.
Neoprávnená stavba (§ 135c) - stavba má trvalý charakter (stavba spojená so zemou pevným základom).
Ochrana vlastníka pozemku, na ktorom došlo k zriadeniu neoprávnenej stavby – vlastník pozemku sa môže obrátiť
s návrhom na súdnu ochranu a súd pri rozhodovaní môže dospieť k jednému z nasledovných riešení:
1) rozhodne o odstránení stavby (na náklady neoprávneného stavebníka):

-

keď stavebník nebol dobromyseľný,

-

obzvlášť hrubo porušil povinnosti,

-

ekonomicky je únosné zničenie materiálnej hodnoty vzhľadom na objem vynaložených nákladov
a hospodársky význam stavby.

2) prikáže stavbu do vlastníctva vlastníkovi pozemku (ak by nebolo účelné odstránenie stavby):

-

so súhlasom vlastníka pozemku,

-

súd musí rozhodnúť o výške náhrady ktorú vlastník pozemku a teraz aj stavby zaplatí stavebníkovi (inak by
došlo k bezdôvodnému obohateniu nadobúdateľom).

3) inak usporiada pomery medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom (súd nerozhodne o použití niektorej z oboch
predchádzajúcich sankcií):

-

vlastnícke právo k stavbe zostane stavebníkovi zachované,

-

súd usporiada pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby,

-

zákon výslovne uvádza možnosť zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon
vlastníckeho práva k stavbe (napr. právo prechodu).

66. CHARAKTERIZUJTE PODIELOVÉ SPOLUVLASTNÍCTVO

Podielové spoluvlastníctvo – tá istá vec patrí vlastnícky viacerým subjektom. Účasť každého z nich na spoluvlastníckom
vzťahu je vyjadrená určitým podielom, ktorý vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podielajú na právach a povinnostiach
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom podielu.
Výška spoluvlastníckeho podielu určuje:

-

akou mierou sa spoluvlastník zúčastňuje na hospodárení so spoločnou vecou,

-

v akom pomere sa podieľa na úžitkoch a prírastkoch veci a znáša náklady s vecou spojené,

-

aký podiel z veci (z výťažku jej predaja) na neho pripadne v prípade zrušenia spoluvlastníctva.

Určenie výšky spoluvlastníckeho podielu:

-

právnym úkonom,

-

právnym predpisom,

-

rozhodnutím súdu.

1) Určenie výšky podielu právnym úkonom (jednostranným právnym úkonom):

-

dohodou o kúpe spoločnej veci,

-

zmluvou o združení,

-

závetom....

2) Určenie výšky podielu právnym predpisom – napr. pri dedení zo zákona a tú istú vec zdedia viacerí dedičia platí
nevyvrátiteľná domienka, že nehnuteľné veci sú v podielovom spoluvlastníctve. Pri zákonnom vyporiadaní BSM9 to platí ak:

-

do 3 rokov od zániku BSM nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou, alebo

-

BSM nebolo na návrh podaný do 3 rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu.

9 BSM – bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.

24

» To isté platí aj o hnuteľných veciach vymedzených v ustanovení zákona.
» Výška spoluvlastníckych podielov na majetku získanom spoločnou činnosťou je tiež ustanovená účastníkom združenia, ak
zmluva o združení neurčuje inak.
3) Určenie výšky podielu rozhodnutím súdu – napr. pri vyporiadaní dedičstva alebo podielového spoluvlastníctva, ak súd
môže určiť nové spoluvlastnícke podiely.
Rovnaké podiely všetkých spoluvlastníkov – ak výška spoluvlastníckych podielov nie je určená niektorým z uvedených
spôsobov.
Výška spoluvlastníckych podielov sa vyjadruje:

-

zlomkom (určitá osoba je spoluvlastníkom ½,)

-

v percentách (10%).

Vznik spoluvlastníctva – z tých istých právnych skutočností ako vlastnícke právo:

-

na základe právneho dôvodu (titulus) a

-

spôsobu nadobúdania (modus).

67. ČO TVORÍ OBSAH PODIELOVÉHO SPOLUVLASTNÍCTVA

Obsah podielového spoluvlastníctva – tvoria subjektívne práva a povinnosti. Podielový spoluvlastník má tie isté práva
a povinnosti ako vlastník s obmedzením, že rovnaké práva a povinnosti k spoločnej veci patria aj ostatným spoluvlastníkom.
Oprávnenie spoluvlastníka (v medziach zákona) predmet spoluvlastníctva v miere účasti vymedzenej spoluvlastníckym
podielom:

-

držať,

-

užívať,

-

požívať jeho plody a úžitky.

OZ precizuje práva a povinnosti spoluvlastníkov:
1) vo vzájomnom vzťahu pri hospodárení so spoločnou vecou – rozhodujú spoluvlastníci sami, na základe väčšiny
počítanej podľa veľkosti podielov (majoritný princíp). Prehlasovaní spoluvlastníci môžu žiadať, aby o zmene spoločnej veci
rozhodol súd, pričom zmena musí byť dôležitá, ktorá sa týka samej podstaty veci (napr. zásadná prestavba domu).
2) vo vzťahu k tretím osobám týkajúce sa celej veci – z právnych úkonov sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci
spoločne a nerozdielne, a majú postavenie solidárnych veriteľov a solidárnych dlžníkov. Solidarita (aktívna i pasívna) vzniká
priamo zo zákona, len čo niektorý spoluvlastník (spoluvlastníci) urobili právny úkon týkajúci sa spoločnej veci. Podielové
spoluvlastníctvo požíva rovnakú ochranu ako vlastnícke právo a spoluvlastníci (spoločne, niektorí, iba jeden) môžu využiť
všetky prostriedky na ochranu vlastníckeho práva:

-

žaloba na vydanie veci (rei vindicatio) – reivindikačná,

-

zapieracia žaloba (actio negatoria) – negatórna.

3) týkajúce sa možnosti nakladania so spoluvlastníckym podielom:

-

dispozičné oprávnenie so spoločnou vecou: prislúcha všetkým spoluvlastníkom spoločne,

-

oprávnenie disponovať svojím spoluvlastníckym podielom: patrí každému spoluvlastníkovi (prevod podielu
na niekoho iného, závetom zanechať dedičom).

Zákonné predkupné právo – je vyhradené ostatným spoluvlastníkom v prípade prevodu podielu na niekoho iného.

68. ZRUŠENIE PODIELOVÉHO SPOLUVLASTNÍCTVA ROZHODNUTÍM SÚDU

Ak nedôjde k dohode spoluvlastníkov o zrušení spoluvlastníctva a vzájomnom vyporiadaní, spoluvlastníctvo zruší
a vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka vykoná sú, ktorý prihliada na veľkosť podielov a účelné využitie veci.
Poradie vyporiadania (podľa OZ pre súd záväzné):
1) Rozdelenie spoločnej veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov: ak je predmet spoluvlastníctva reálne deliteľný
(predovšetkým pri nezastavaných pozemkoch).
2) Súd prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom: ak nie je rozdelenie veci dobre
možné, pričom prihliadne na účelné využitie a násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom.
3) Súd nariadi predaj veci a výťažok rozdelí podľa podielov: ak vec ani jeden zo spoluvlastníkov nechce.

69. UVEĎTE KEDY MÔŽE SÚD ZAMIETNUŤ NÁVRH NA ZRUŠENIE A VYPORIADANIE

PODIELOVÉHO SPOLUVLASTNÍCTVA

Súd výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu
alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Dôvod hodný osobitného zreteľa:

-

vysoký vek odporcu,

-

zdravotný stav odporcu,

-

odporca značnú časť života prežil v predmetnej nehnuteľnosti,

-

individuálny záujem spoluvlastníka odporcu prevažuje nad záujmom navrhovateľa do takej miery, že
v súlade s dobrými mravmi mu treba poskytnúť ochranu.

70. UVEĎTE POJMOVÉ ZNAKY BEZPODIELOVÉHO SPOLUVLASTNÍCTVA MANŽELOV

Pojmové znaky BSM:
1) Bezpodielovosť (manželia nemajú kvantitatívne určený podiel na vlastníckom práve k spoločnej veci),
2) Viazanosť bezpodielového spoluvlastníctva na manželov (subjektmi môžu byť iba manželia a BSM ako právny vzťah
nemôže existovať samostatne, ale len v nerozlučnej spojitosti s manželstvom),
3) Záväznosť BSM (vzniká priamo zo zákona, záväzný pre všetky manželstvá počas ich trvania),
4) Modifikovateľnosť BSM (len pokiaľ ide o rozsah, časový okamih vzniku a správu spoločného majetku, pričom táto
autonómia nemôže BSM úplne vylúčiť).

25

71. UVEĎTE KTORÉ VECI SÚ VYLÚČENÉ Z BSM

Do BSM nepatria veci:
1) dedičstvo alebo dar,
2) veci, ktoré svojou povahou slúžia na osobnú potrebu alebo výkon povolania len 1 z manželov,
3) veci vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov,
4) ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva, alebo
5) ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

72. UVEĎTE DÔVODY ZÁNIKU BSM ZA TRVANIA MANŽELSTVA

BSM zásadne zaniká zánikom manželstva a len výnimočne môže zaniknúť aj za jeho trvania.
Zánik BSM za trvania manželstva – zrušenie na základe súdneho rozhodnutia:
1) Ak sú na to závažné dôvody: (na návrh niektorého z manželov) ak by ďalšie trvanie BSM odporovalo dobrým mravom –
manželia žijú oddelene a zároveň ide o trvalý a neodčiniteľný stav bez nádeje na obnovenie spolužitia a už sa nepodielajú na
vytváraní spoločného majetku. V priebehu konania o zrušenie BSM účastníci nemôžu uzavrieť zmier ani sa dohodnúť o zrušení
a vyporiadaní spoluvlastníctva k veciam v BSM.
2) Získanie oprávnenia na podnikateľskú činnosť jedným z manželov: (na návrh, pokiaľ toto oprávnenie majú obaja
manželia, návrh môže podať ktorýkoľvek z nich). Oprávnenie na podnikateľskú činnosť musí jestvovať v čase rozhodovania
súdu.
Zánik BSM za trvania manželstva – zrušenie na základe zákona:
1) Vyhlásením konkurzu: zaniká úpadcovo BSM podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii
2) Vyslovením trestu prepadnutia majetku odsúdeného manžela v trestnom konaní na základe Trestného zákona.

73. V KTORÝCH PRÍPADOCH SA MÔŽE MANŽEL PRI VÝKONE PRÁV A POVINNOSTÍ

VYPLÝVAJÚCICH Z BSM DOMÁHAŤ OCHRANY NA SÚDE?

Prípady domáhania sa ochrany na súde pri výkone práv a povinností z BSM:
1) Nezhoda v rámci spoločného užívania veci: môže ho uplatniť ktorýkoľvek z manželov,
2) Svojvoľné bránenie v užívaní spoločnej veci: prostredníctvom užívacieho práva spoločnej veci manželia uspokojujú svoje
potreby i potreby rodiny.
3) Spolužitie sa stalo neznesiteľným: súd na návrh môže omedziť alebo vylúčiť užívacie právo manžela k nehnuteľnostiam
patriacim do BSM z dôvodu fyzického, psychického násilia alebo hrozby takého násilia vo vzťahu k manželovi alebo blízkej
osobe bývajúcej v spoločnom dome alebo byte.
4) Právny úkon týkajúci sa inej než bežnej veci, urobený jedným manželom bez súhlasu druhého manžela: ide
o relatívnu neplatnosť a manžel ktorý na taký úkon nedal súhlas sa môže dovolať neplatnosti takého úkonu vo všeobecnej
premlčacej dobe.

74. CHARAKTERIZUJTE PRÁVNE VZŤAHY MANŽELOV K TRETÍM OSOBÁM PRI VÝKONE

PRÁV A POVINNOSTÍ VYPLÝVAJÚCICH Z BSM

Právny vzťah bezpodielových spoluvlastníkov k tretím osobám: je upravený predovšetkým so zreteľom na dispozičné
úkony manželov:
Bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z manželov.
V ostatných veciach je potrebný súhlas obidvoch z manželov, inak je právny úkon neplatný:
- Vyžaduje sa iba súhlas druhého manžela, nie však spoločný úkon obidvoch manželov, pričom forma tohto súhlasu nie je
osobitne predpísaná, a preto stačí aj konkludentný súhlas.
- Zákon bližšie nevymedzuje ktoré veci sa pokladajú za bežné a ktoré za ostatné. Posudzuje sa to v každom konkrétnom
prípade osobitne, pričom sa prihliada predovšetkým na povahu veci, jej hodnotu, účel na ktorú obvykle slúži.
Bežné veci - obstarávanie:

-

nákupov potravín,

-

bežného ošatenia,

-

osobných potrieb spoločného dieťaťa,

-

objednávka paliva,

-

bežných opráv v domácnosti....

Ostatné veci (bežné veci nie sú):

-

darovanie nehnuteľnosti tretej osobe na ktoré niet právneho dôvodu,

-

poskytnutie daru nie nepatrnej hodnoty...

75. UVEĎTE SPÔSOBY VYPORIADANIA BSM

Po zániku BSM sa má vykonať jeho vyporiadanie, t.j. rozdelenie spoločného majetku a usporiadanie vzájomných nárokov
vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastmíctva.
Spôsoby vyporiadania BSM sa riadia ustanoveniami OZ o BSM. Právo usporiadať si spoločný majetok prislúcha manželom, ak
sú obaja nažive.
- Toto právo nepatrí manželovi, ktorého majetok prepadol štátu na základe právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní
(tu sa uskutoční vyporiadanie medzi štátom, ktorý vstúpil do majetkových práv odsúdeného manžela a druhým manželom).
- Ak BSM zaniklo vyhlásením konkurzu, vykoná sa vyporiadanie medzi správcom a druhým manželom.
- V prípade zániku BSM smrťou jedného z manželov dôjde k vyporiadaniu medzi pozostalým manželom a dedičmi zomretého
manžela.
Vyporiadanie medzi manželmi: časovo je obmedzené 3 ročnou lehotou.
1) Vyporiadanie dohodou – prejavy vôle musia zhodne smerovať k určitému spôsobu vyporiadania spoločného majetku.

26

2) Vyporiadanie súdnym rozhodnutím – pokiaľ medzi manželmi nedošlo k vyporiadaniu dohodou, každý z nich môže žiadať,
aby vyporiadanie vykonal súd.
3) Vyporiadanie priamo zo zákona – nastáva v prípade ak sa manželia nedohodnú a ani v tejto (3 ročnej lehote) nepodajú
návrh na súdne vyporiadanie. Vyporiadanie medzi manželmi zakladá zákonná nevyvrátiteľná domienka.
Nevyvrátiteľná domienka – manželia sa vyporiadali pokiaľ ide o hnuteľné veci, podľa stavu, v akom každý z nich výlučne užíva
veci z BSM pre svoje potreby a potreby svojej rodiny a domácnosti.
Nehnuteľné veci a ostatné hnuteľné veci, ktoré neužíva ani jeden z manželov výlučne pre svoju potrebu a potreby rodiny – sú
v podielovom spoluvlastníctve a podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké (to isté platí aj o ostatných majetkových právach,
ktoré sú pre manželov spoločné).

76. UVEĎTE ZÁSADY PRE VYPORIADANIE BSM

Zásady vyporiadania BSM:
1) Zásada rovnosti podielov – je určujúcou zásadou podľa § 150. Rovnosť podielov zákon ustanovuje len ako východisko
vyporiadania. Na základe ďalších zásad sa výška podielov môže korigovať aj odchylne.
2) Každý z manželov môže požadovať:

-

Aby mu bolo uhradené to, čo zo svojho majetku vynaložil na spoločný majetok.

-

Je povinný nahradiť to, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené na jeho samostatný majetok.

3) Zreteľ na potreby maloletých detí – treba posudzovať podľa povahy jednotlivých prípadov v ich vzájomných súvislostiach.
4) Zásada prihlidnutia na pričinenie každého z manželov o získanie a udržanie spoločného majetku a starostlivosti
o rodinu.
5) Rozsah spoluvlastníctva sa zisťuje ku dňu zániku BSM (a nie ku dňu vyporiadania).
6) Určuje sa hodnota majetku BSM (vychádza sa z ceny, ktorú mali veci v čase rozhodovania súdu o vyporiadaní).

77. MODIFIKÁCIE BSM

Dohodou modifikovaná úprava BSM:
1) Vymedzenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva odchylne od rozsahu určeného v zákone, pričom môže ísť o:

-

Rozšírenie rozsahu (a tak zahrnúť do BSM aj veci, ktoré by inak zostali vo výlučnom vlastníctve jedného
z manželov),

-

Zúženie rozsahu (manželia sa môžu dohodnúť, že výnosy, úžitky a prírastky veci, ktorá je vo výlučnom
vlastníctve jedného z manželov, budú aj naďalej v jeho vlastníctve, hoci podľa zákonnej úpravy by inak
patrili do BSM. Nemôžu sa dohodnúť, že medzi nimi BSM nevznikne vôbec).

Dohody o rozšírení a zúžení rozsahu BSM – nemôžu sa vzťahovať na veci ktoré v čase uzavretia dohody:

-

sú už v BSM, alebo

-

vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov (t.j. na veci už nadobudnuté pred uzavretím dohody).

2) Správa spoločného majetku bude vyriešená odchylne od zákonnej úpravy (napr. môžu sa dohodnúť že spoločný majetok
bude spravovať len jeden z nich, alebo že ho budú spravovať len spoločne).
3) BSM vznikne až ku dňu zániku manželstva – každý z manželov za trvania manželstva nadobúda veci do svojho výlučného
vlastníctva, účinky dohody nastanú až ku dňu zániku manželstva, čo znamená, že okamihom zániku manželstva, veci ktoré by
patrili do BSM sa stávajú vecami v BSM a až potom sa vykoná vysporiadanie.
Forma dohôd o modifikácii BSM – zákon na ich platnosť vyžaduje formu notárskej zápisnice (jeho nedodržanie má za
následok absolútnu neplatnosť dohody).

Good luck ;-)

27

28