Teória literatúry

Verš :

- Špecificky organizovaný jazykový prejav ( na pozadí neviazanej rečo prózy)

- Základná jednotka, vybudovaná na princípoch verzifikačného systému a spravidla graficky

vyčlenená ako samostatný riadok textu

- Základná zvukovo a rytmicky organizovaná jednotka a významová jednotka, graficky vyznačená

riadkom

Základ veršovej organizácie:

- Pravidelnosť ekvivalentných veršových jednotiek – podľa pravidiel VS

- Napätie medzi vetnou a veršovou intonáciou ( najmä umiestnenie prestávky a druh klauzuly)

- Napätie medzi stanoveným metrický vzorcom a jeho realizáciou kokrétnym textom

Strofa ( z gréckeho strofé – obrat)

- Tematický, významový, intonačný, rytmicko – syntaktický, často rýmovo usporiadaný, graficky

členený celok, ktorý sa opakuje v básní

Rytmický impulz:

- Vo veršovom celku vzniká rytmický impulz, ak po sebe nasledujú zvukovo rovnako alebo podobne

organizované veršové jednotky

Rytmus ( gr. rthythmos – tok, prúd)

- Pravidelné opakovanie rovnakých alebo podobných prvkov ( javov) nejakého radu, ktoré prebieha v

čase alebo v priestorovej následnosti

- Prejavuje sa v rozličných druhoch umenia ( hudba, spev, tanec, básnictvo)

- Rytmus verša sa konštituuje na prozodických vlastnostiach jazyka

- Je zaloţený na určitej norme, ktorá určuje pravidlá a organizáciu prozodických prvkov jazyka (

kvantita, prízvuk, slabičnosť, slovný predel,intonácia a pod.)

- Podľa toho, ktoré prozodické vlastnosti jazyka sa vyuţívajú pri rytmickej výstavbe verša,

rozlišujeme verzifikačné systémy.

Metrum

- Abstraktná, ideálna chéma veršovej výstavby

- „miera“ verša

- Norma veršového rytmu

- Metrum nemoţno stotoţňovať s rytmom – napätie

Stopa :

- Najmenšia jednotka metra, ktorá sa pravidelne opakuje

- Slabiky ( prozodické elemnety) vytvárajú stopy ako metrické jednotky rozličných zoskúpení

- Nemusia sa prekrývať so slovami ani s taktami

- Časti stopy : ťaţká doba ( téza) : -

Ľahká doba ( arza) : U

Sylabotonický verzifikačný systém :

- Stredná pozíci medzi sylabickým a tonickým verzifikačným systémom

- Regulovaný počet slabík vo verši

- Normované rozloţenie prízvučných a neprízvučných slabík vo verši

Prízvuk v slovenčine :

- Silová vlatnosť slabiky

- Viazaný na prvú slabiku dvoj- a viacslabičných slov

- Nemá dištinktívnu funkciu

- Má delimitačnú platnosť – rozhraničuje slová v prúde reči

- V slove je konštantný pomer jednej prízvučnej k n neprízvučných slovám

- Vedľajší prízvuk pri analýze rytmickej štruktúry verša neberieme do úvahy

- Jednoslabičné plnovýznamové slová sú obvykle prízvučné

- Neplnovýznamové jednoslabičné slová sú spravidla neprízvučné

- Jednoslabičné predloţky v spojení so slovami môţu byť nositeľmi prízvuku

Takt :

- V prúde reči sa nevyslovujú jednotlivé slová osobittne, ale dohromady splýva aj niekoľko lov, ktor

tvoria jeden celok – takt

Takt, taktová skupina:

- Fónický celok zloţený z jednej slabiky alebo skupiny slabík s jedným prízvukom, ktorý ohraničuje

skutočná alebo potencionálna pauza

- Slabičná konštrukcia taktu : jedno- aţ n- slabičný

- Rytmická jednotka zloţená z jednej prízvučnej a n neprízvučných slabík

- Podľa miesta prízvuku :

- Neutrálny ( jednoslabičný takt) x

- Zostupný x´ x .... n

- Vzostupný x x´

- Obstupný x x´ x

- Zoskúpenia taktov – taktové skupiny

Strnište suché na vlhkých hrudách

x´x x / x´x / x´x x / x´x //

pod nohou praská.

x´x x / x ´x //

10 sl. : - UU/ - U/-UU/-U

5 sl. : - UU/-U

Rytmické konštanty :

- Prvky verša, ktoré sú zachované dôsledne, objavujú sa pravidelne ( koštantne)

V úryvku ( M. Rúfus) :

- Normovaný počet slabík vo veršoch ( 10,9)

- Neprítomnosť ťaţkej doby ( prízvuku) na párnych slabikách

Rytmické tendencie:

- Prvky verša, ktoré sa objavujú menej pravidelne, nie úplne dôsledne

V úryvku :

- Výskyt ťaţkej doby ( prízvuku ) na nepárnych slabikách

- Konvergentná rytmicko – syntaktická organizácia verša

Časomiera

Cezúra

– za piatou polovicou metra ( stopy) je cezura penthemimeres

– cezúra hepttemimeres je 7 polovica metra

– sú typické v hexametri

Sylabotonizmus

Analýza rytmu je prostredníctvom taktov. Na základe striedaní prízvučných a neprízvučných slabík

vo verši sú vybudované 10 slabičné verše.

9 slabičné verše : -u/-u /-u/ -u/u

10 slabičné verše : -u/ -u/-u/ -u/ -u

Metrum je abstraktná norma

Rým :

- ţenský A : musí sa končiť minimálne na dve slabiky. Prízvuk je na predposlednej slabike.

- Muţský b : prízvuk je na poslednej slabike, alebo na konci jednoslabičného plnovýznamového slova.

Jamb :

- Prvá slabika vo verši je jedno slabičné neplovýznamové slovo

Jambické verše sú nestové v slovenčine, nenapĺňajú s hranociu stôp.

Stopy využívané v slovenskej poézií

- Daktyl : -UU

- Trochej: -U

- Jamb: U-

- Spondej: --

- Amfibrach: U-U

- Anapest : UU-

Lyrika

- Lyrický subjekt ( lyrické Ja, ikonizácia subjektívnosti) – obraz emitenta lyrickej výpovede, môţe

mať podobu špecifickej roly samotného autora výpovede, alebo podobu lyrického hrdinu ( postava

lyrického „diana“)

- Ikonickosť – zobrazovací charakter slovesnej štrutúry – samotné zobrazenie alebo obrazné

vyjadrovanie sa

- Lyrika potláča sujetovosť výpovede

- Nahrádza ju zmyslovou ikonizáciou subjektívnosti, zvýraznením zvukovej stránky jazyka slovesnej

štruktúry

- Výpoveď vnútornom naladení, jeho „ stave“

- Hatenie sujetu – rozptyl významu

J. Lotman- vysvetlenie rozdielu medzi sujetovým a nesujetovým textom

Pojmy : dve sémantické polia v rámci textu

Hranica medzi nimi

Nepreniknuteľnosť hranice

Postava obvykle patriaca do jedného podpriestoru ( sémantického poľa)

Udalosť ako základ sujetu – premiestnenie postavy cez hranicu

Reťaz udalostí – sujet

Vymedzenie základných pojmov:

Literárny druh

Lyrika,

epika,

dráma

Literárny ţáner

Román, poviedka,

novela

Ţánrové varianty

Psychologický,

ľúbostný román

Ţánrové formy

Napríklad: denník,

korešpondencia

Literárny druh

- Je označenie súboru diel, ktoré majú zhodné vlastnosti, ktoré sú špecifické pre určitú skupinu.

Poňatie literárneho druhu ako pojmu:

- Je to abstraktné pomenovanie, ktoré určuje daná spoločnosť. Na základe pomenovania analogických

znakov a funkcií môţeme vytvárať genologické systémy ako abstraktné pojmové konštrukcie.

Sú to inštitucionálne imperatívy ( pojmy, ktoré môţu autory meniť), ktoré vytvárajú nátlak na autora

a zároveň sú predmetom jeho nátlaku. Inštitúcia je v tejto vete kultúra.

V procese historickej semiózy literárne druhy a ţánre fungujú:

- Ako paradigmy ( určité predpisy)

- V syntaktickej rovine

Modely, ktoré existujú vo vedomí autora a vo vedomí vnímateľa :

- Autor : volí určitý literárny druh a v jeho rámci literárny ţáner.

- Vnímateľ : má na základe určitého literárneho druhu určité očakávania.

Bachelard : ,, žáner je projekt.“

- Ţiadny text nie je čistým naplnením abstraktnej ţánrovej formy. Ale kaţdý text je aktuálnou

realizáciou ţánrovej predstavy.

- Projekt alebo projekcia je: Priemer hodnotovej sémantickej situácie v jazyku.

Najsilnejšie znakové médium je jazyk, keďţe je súbor znakov. Refencia je vyšší systém, ale v rámci

umeleckého textu to neplatí.

Zmeny modelu jednotlivého žánru:

- Je to vývinový aspekt a jeho dôsledky pre celý genologický systém

- Patria tam aj invariatne znaky literárneho druhu alebo literárneho ţánru

- Niektoré znaky sú typické iba istú dobu

Zhrnutie :

Literárne druhy sú najvšeobecnejším, relatívne najstabilnejšie moţnosti literárnej tvorby. Konkrétny

text je variantna realizácia ţánrového invariantu.

Aktuálnosť genologického aspektu:

- Ţánre nie sú predpisy,ale reprezentujú transformované ( t.j stále aktualizované varianty) kultúrne

kódy, rezervoáre moţností, autorské výzvy, čitateľské a interpretačné signály

Žánre ako základné poznávacie kategórie

Literárne dielo – proces –ţivotná situácia

( mení na tématickú alebo textovo zrealizovateľnú)

V rámci procesu tematizácie poznáme 2 zložky:

1. Koncepčná : podľa toho na aký typ sa zameriavame ( typ napríklad ţivotná skúsenosť)

2. Realizácia alebo vyjadrenie, tematizácia. Je to vytváranie textovej štruktúry prostredníctvom

jazyka.

„ hodnoty“ – „ich problémové nastolenie“ – „ich vyjadrenie“

- Modely, ktoré existujú vo vedomí autora aj vo vedomí vnímateľa

- Autor – volí učitý literárny druh, v jeho rámci literárny ţáner –zachovavá na jednej strane štruktúru

tohto ţánru, existujúcu v jeho vedomí, na druhej strane môţe ţánrový model aktualizovať ( niektoré

zo štruktúrnych vlastností meniť).

- Vnímateľ – postupuje k dielu určitého ţánru so znalosťou jeho štruktúry, ktorá uľahčuje

komunikáciu, pretoţe vnímateľa orientuje vo vnútornej organizácií diela

Výsledkom obidvoch zloţiek je text.

Literárne druhy v rámci kódovania:

M. Bachtin ,, v ţánroch sa v priebehu stáročí hromadia formy videnia a chápania určitých stránok

sveta.

- Znázorňovanie reality v literatúre. Ako chápeme svet?

Tak ako existujú isté ,, stránky sveta“ a typy ţivoných hodnôt, ktoré sa s nimi spájajú, existujú aj

základné spôsoby výstavby textov.

Žánrová povaha literárnych druhov:

- Je obmedzený počet princípov usporiadania

Dej : stav

Sujetový : nesujetový

Spoločné komponenty:

- Nositeľ tematického diania ( postava)

- Prostredie

- Interakcia : postava – prostredie

V lyrike je stav ( prostredníctvon výpovede o lyrickom subjekte). V epike je dej ( prostredníctvom

rozprávača – rozprávač/postava)

Prostredie je súbor hierarchických vzťahov medzi hrdinom a okolím.

Existujú 2 typy interakcií:

1. Postava zasahuje do prostreda

2. Prostredie zasahuje na postavu

Aby nastal epický príbeh, postava musí konať voči prostrediu.

Pre epiku je charakteristický dej a pre lyriku stav. Dej je sprostredkovaný prostredníctvom

rozprávania a stav je autorová výpoveď.

Vysvetlenie rozdielu medzi sujetovým a nesujetovým textom:

- Ide o dve sémantické polia v rámci textu medzi nimi je hranica ( ktorá je neprekonateľná). Postava

obvykle patrí do jedného podpriestoru (alebo sémantického pola)

Základ sujetu je udalosť- premiestnenie postavy cez hranicu Sujet je reťaz udalostí – postavy sa

premiestnia cez hranicu a vznikne sujet.Na pozadí sujetového textu vzniká nesujetový svet.

V nesujetovom texte :

- Nedochádza k prekročeniu hraníc

- Nekoná sa udalosť

- Opisuje sa stav, v ktorom sa lyrický subjekt ocitá.

Sujetový text sa buduje na základe nesujetového textu, ako jeho popredie uvádza na scénu

postavu/postavy, ktoré sa oslodzujú od „ zákazu“ a prekračujú hranicu.

Lyrika:

Autorský subjekt

Čitateľ

Lyrický subjekt

empatický

( lyrická postava)

subjekt

Epika:

Autorský subjekt

Čitateľ

postava

Empatický subjekt

Umelecká literatúra je sociálne konštruovaný fenomén, ktorý je v istom type diskurzných praktík

vytvorený.

Lyrický text:

- Pri práci s ním čitateľ od textu niečo očakáva, väčšinou estetický záţitok.

Pri práci s básňou je potrebné dekódovanie básne : text sa musí pomaly a pozorne a opakovane čítať.

Poézia je kódovaná.

Prvá operácia s textom je rozpoznať text, ako umelecký. Potom sa na pochopenie textu pouţívajú

čiastkové aspekty.

Pri práci s textom je dôleţité pochopiť text ( napríklad báseň). Z toho vznikajú rôzne interpretácie

textu. Na interpretáciu sa vyuţívajú čiastkové mnoţiny umeleckého textu. Interpretácia má byť

adekvátna voči textu a podľa toho sa posudzujú rôzne interpretácie.

Základný kontrólny bod pri interpretácií je text. Preto sa aj interpretácia musí opierať o text.

Výrazové prostriedky umeleckého textu

- Predstavujú isté javy v texte, ktoré sú typické len pre umelecký text

Výrazové prostriedky sa delia na 2 základné skupiny:

1. Figúry

2. Trópy – sú zaloţené na prenesení významov slov.

Prenášanie významu slov:

- Ide o konotáciu : základný význam sa navrstvuje. Pre literatúru je to dôleţité z hľadiska moţností

individuálizácie a pre moţnosť dekódovania textu.

Figúry

1. Rečnícke výrazové prostriedky ( napríklad básnická otázka / zvolanie alebo oslovenie)

2. Minimalizmom výrazových prostriedkov ( vypustením nadbytočných častí vo veršoch) sa vytvára

kontrast.

Inverzné výrazové prostriedky:

1. Chaizmus : výpoveď má dve časti a tie sú usporiadané na princípe zrkadlového obrazu.

2. Inverzia : na základe nej môţe vzniknúť rým a ovplyvňuje aj rytmus v básní.

Opakovacie výrazové prostriedky

1. Tautogram je jav, keď sa v básní opakujú slová na rovnaké začiatočné písmeno. Je to forma

masívnej aliterácie.

2. Paronomázia je opakovanie slovných základov. Napríklad : Slávme slávu Slávu slávnych. Dá sa

rozdeliť na:

- Derivácia : slová majú rovnaký slovný základ

- Antanaklasa vzniká na základe zvukovej zhody.

Eufónia je zámerne zvolený zvukosled. Zakladá sa na zámernom príznakovom vyuţívaní a

organizácií zvukových kvalít hlások a slov, čím sa dosahuje emocionálne a expresívne zafarbenie

textu.

Kakofónia je opak ľubozvučnosti. Predstavujú ju koktavé skupiny hlások, zoskupenia rozličných

samohlások a vyslovenie ťaţkých spoluhláskových skupín ( odišli i ich chlapci). Je to znak úpadku

literárneho štýlu, ale aj vyjadrovania vôbec.