Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci Anonym v. Ústav pamati národa

5 Cdo 83/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone

Mesiarkinovej, v právnej veci žalobcu Ing. P. K., bývajúceho v B., proti žalovanému Ú. P.

N., B., zastúpenému JUDr. J. K., advokátom v B., o ochranu osobnosti, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. 15 C 106/2005, o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2007, sp.zn. 5 Co 144/2006, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 18. januára 2006, č.k. 15 C 106/2005 – 53

zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia, že je neoprávnene evidovaný

v materiáloch bývalej Š. B. (ďalej len Š.) ako dôverník a tiež aby súd zakázal žalovanému

uverejňovať bez jeho súhlasu o tomto údaje, vyplývajúce zo zoznamu personálnych spisov

príslušníkov bezpečnostných zložiek. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Mal

preukázané, že dňa 18. marca 2005 žalovaný na svojej internetovej stránke zverejnil prepis

evidenčných záznamov – registračných protokolov zo zväzkov K. Z. - Správy Š. B. s údajmi

o dátume zavedenia zväzku, registračnom čísle, druhu zväzku, osobe, ku ktorej je zväzok

evidovaný, kde na str. 54 sú tieto údaje uvedené o žalobcovi, pričom k registračnému číslu je

5 Cdo 83/2008

2

u

žalobcu uvedené „D“ (dôverník). Na tejto internetovej stránke je uvedené, že

spolupracovník Š. je rezident (R), agent (A, TS) informátor (I), držiteľ prepožičaného bytu

(PB) a držiteľ konšpiračného bytu). Žalobca, tvrdiac, že s Š. nikdy vedome nespolupracoval,

považoval zverejnenie archívneho zväzku reg.č. X. bez jeho súhlasu za neoprávnený zásah do

jeho práv na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním a iným

zneužívaním údajov o jeho osobe, keď žalovaný mal porušiť zákonnú povinnosť vyplývajúcu

z § 13 ods. 5 zák.č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach. Evidenciu v registroch Š.

považoval za neoprávnenú s možnosťou bezprostredného ohrozenia práv vyplývajúcich z § 11

Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa (vzhľadom na žalobcom zvolený petit žaloby)

v prvom rade skúmal, či žalovaný je tým subjektom, ktorý žalobcu v materiáloch bývalej Š.

zaevidoval, teda či je pôvodcom zásahu do osobnosti žalobcu. Pri tomto skúmaní dospel súd

prvého stupňa k negatívnemu záveru, teda že žalovaný nebol a ani nie je pôvodcom takéhoto

zásahu. Žalobcu zaevidovala v materiáloch XII. Správa Z. B., ktorej žalovaný nie je právnym

nástupcom. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalovaný nie je na tomto základe v spore vecne

pasívne legitimovaným subjektom v časti žaloby o určenie, že žalobca je neoprávnene

evidovaný v materiáloch bývalej Š. ako dôverník. Aj v prípade, že by bol žalovaný vecne

pasívne legitimovaným v spore o evidovanie žalobcu v materiáloch bývalej Š., neznamenalo

to podľa súdu prvého stupňa ešte samo osebe neoprávnený zásah do ochrany osobnosti. Bolo

nesporné, že žalobca nebol v týchto materiáloch osobou evidovanou ako spolupracovník tejto

bezpečnostnej zložky, keď spolupracovníkmi boli len osoby taxatívne vymenované v § 2

písm. i/ zák.č. 553/2002 Z.z. (rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného či

konšpiračného bytu). Žalobca bol v materiáloch bývalej Š. evidovaný v kategórii „dôverník“.

Vzhľadom k obsahu tejto formy spojenia Š. B. s ľuďmi bol žalobca evidovaný oprávnene.

Dôverník nemohol, ani nenahrádzal tajných spolupracovníkov, nemohol ani dostávať úlohy

ako tajný spolupracovník, o dôverníkoch bol len vedený zoznam u náčelníka Š.. Zo zväzku

bývalej Š. vedeného na žalobcu bolo nesporné, že žalobca vedome ani nevedome s Š.

nespolupracoval, ale ako „dôverník“ bol zaevidovaný oprávnene, keďže u žalobcu išlo

o osobu, u ktorej mal príslušný orgán Š. zámer zistiť, či vzhľadom k vtedajšiemu pracovnému

zaradeniu žalobcu (pracovník podniku zahraničného obchodu), mal alebo nemal možnosti

získavať pre Š. poznatky. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, podľa záveru

súdu prvého stupňa, nejde tam, kde je tento zásah dovolený zákonom, resp. kde iný subjekt

plnil právnu povinnosť, ktorú mu uložil zákon (tzv. zákonná licencia). Vo všetkých prípadoch

tzv. zákonných licencií je ich prípustnosť odôvodnená v situácii, keď nad individuálnymi

záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda

5 Cdo 83/2008

3

závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem a ten sa stal v stanovených prípadoch

natoľko vyhranený, že ho bolo možné zovšeobecniť v príslušných ustanoveniach zákona. Ak

teda žalovaný splnil právnu povinnosť uloženú mu v § 19 zák.č. 553/2002 Z.z. a zverejnil

elektronickou formou prepis evidenčného záznamu zo zväzku Š. o osobe žalobcu v kategórii

dôverník (D), nešlo o neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, ale žalovaný plnil právnu

povinnosť uloženú mu zákonom. Pokiaľ tak žalovaný urobil spôsobom, ktorý mu ukladá

špeciálny zákon, neporušil ustanovenie zákona upravujúce prístup k osobným údajom

v archívnych dokumentoch (zákon č. 395/2002 Z.z.) ako zákona všeobecného k špeciálnemu

zákonu č. 553/2002 Z.z. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. novembra 2007 sp.zn.

5 Co 144/2006, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému zakázal bez súhlasu

žalobcu akýmkoľvek spôsobom, t.j. v tlačovej alebo zvukovej podobe alebo prostredníctvom

internetu na webových stránkach uverejňovať údaje o žalobcovi vyplývajúce zo zoznamu

personálnych spisov príslušníkov bezpečnostných zložiek (zväzok reg.č. X.) vrátane mena,

priezviska a krycieho mena, dátumu narodenia, adresy žalobcu, uvedenia dátumu jeho

zaradenia do bezpečnostnej zložky, služobnej funkcie a dátumu ukončenia tohto zaradenia.

Vo zvyšku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania. Na rozdiel od názoru, ktorý zaujal súd prvého stupňa,

odvolací súd mal za to, že právnym prostriedkom ochrany základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do dôstojnosti, osobnej cti, či dobrej povesti sú prostriedky

všeobecnej a zvláštnej ochrany v občianskoprávnom konaní vo veciach ochrany osobnosti

pred všeobecnými súdmi. Výpočet chránených osobnostných práv, uvedený v § 11

Občianskeho zákonníka nie je vyčerpávajúci, Občiansky zákonník chráni aj iné zložky

a prejavy späté s osobnosťou občana, napr. dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti.

Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie občana, ktoré

zasahuje práva chránené ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a bez významu

je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo či šlo len

o nedbalé preberanie poznatkov a ich šírenie. Neoprávneným zásahom však môže byť aj

pravdivé tvrdenie, dotýkajúce sa intímnej sféry života občana, rovnako chránenej § 11

Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom je teda konanie, ktoré sa svojím obsahom,

formou a cieľom dotýka práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a je objektívne

spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť. Môže byť urobený ústne,

písomne, alebo inak, pokiaľ z tohto iného spôsobu je možne vyvodiť jeho zmysel a význam.

5 Cdo 83/2008

4

V určitých prípadoch však o neoprávnený zásah do osobnosti občana nepôjde, aj keď by sa

tento zásah ako odporujúci objektívnemu právu zdanlivo javil. V právnej teórii i aplikačnej

praxi sa hovorí o okolnostiach vylučujúcich neoprávnenosť zásahu resp. o okolnostiach, ktoré

ospravedlňujú porušenie či ohrozenie osobnosti občana. Okolnosti, ktoré majú tieto právne

následky a ktoré vychádzajú zo zvažovania významu vzájomne si kolidujúcich záujmov

dotknutého občana na strane jednej a záujmov ostatných občanov, osôb či záujmov

spoločnosti na strane druhej, sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich

vyplývajú, čo je potrebné v konkrétnom prípade zisťovať výkladom. Za neoprávnený zásah

do osobnosti občana chránenej všeobecným osobnostným právom nejde tam, kde dotknutý

občan k zásahu do svojej osobnosti zvolil, tiež tam, kde je tento zásah dovolený zákonom

a tiež, ak k tomuto došlo rámci výkonu subjektívneho práva stanoveného zákonom, či kde iný

subjekt plnil právnu povinnosť, vyplývajúcu mu zo zákona. Vo všetkých uvedených

prípadoch však zostáva vykonaný zásah oprávnený len vtedy, ak sa jednak stal primeraným

spôsobom a jednak (súčasne) nie je v rozpore s takými oprávnenými záujmami občana,

na ktorých je potrebné s ohľadom na zaistenie nedotknuteľnosti základu jeho osobnosti

za všetkých okolností bezpodmienečne zotrvať. V tejto súvislosti poukázal odvolací súd

na účel zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek

štátu 1939 – 1989 a o založení Ú. P. N. v znení neskorších predpisov (vyjadrený v preambule

zákona), ktorým je zachovanie poznania minulosti prostredníctvom sprístupnenia utajenej

činnosti represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 – 1989 a určenie zodpovednosti

za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky

úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov,

deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy

a kultúry na politické a ideologické účely. Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany

osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi,

pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník pre úspešné

uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa

zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pokiaľ zák.č. 553/2002 Z.z. v znení

neskorších predpisov v § 2 písm. i/ za osobu evidovanú ako spolupracovník bezpečnostnej

zložky označuje osobu, o ktorej bol kedykoľvek v období od 25. februára 1948 do 31.

decembra 1989 Š. B. evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ

prepožičaného alebo držiteľ konšpiračného bytu, pričom súčasne § 19 ods. 1 ukladá

žalovanému povinnosť vydať tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných

5 Cdo 83/2008

5

záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších

evidenčných pomôcok Š. z rokov 1939 až 1989, hlavne s údajmi o dátume zavedenia zväzku,

jeho pohybe, archivovaní, druhu zväzku a jeho zmene, osobách (mimo cudzincov) alebo

objektoch, ku ktorým sú zväzky evidované, absentuje v prípade zverejnenia údajov osoby

evidovanej v kategórii „dôverník“ teda osoby, ktorá spolupracovníkom bezpečnostných

zložiek štátu nebola, práve taký záujem ostatných občanov, osôb či záujem spoločnosti, ktorý

by potrebu či účel zverejnenia údajov rozumne zdôvodňoval. V širokej verejnosti, ktorej sú

výstupy žalovaného nakoniec určené, nie vždy dochádza k dostatočnému rozlíšeniu (aj

vzhľadom na nie vždy zreteľné označenie kategórie osoby či vzhľadom na nie vždy zaručené

poznanie obsahu činnosti jednotlivých kategórií) medzi osobami spolupracovníkov

a osobami, ktoré spolupracovníkmi nikdy neboli, pričom ale súčasne existuje možnosť

zámeny či stotožnenia osoby evidovanej v kategórii dôverník s osobou, ktorá spolupracovala

s režimom v ére neslobody a bola zodpovednou za udalosti či činnosť označené v preambule

zák.č. 553/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov. Odvolací súd v tejto súvislosti doplnil

dokazovanie výsluchom svedka J. K., figurujúceho vo zväzku reg.č. X. ako operatívny

pracovník, ktorý zväzok prijal. Z výpovede svedka vyplynulo, že jeho činnosť vo vtedajšom

podniku zahraničného obchodu, ktorý bol zamestnávateľom žalobcu, bola smerovaná

na odhaľovanie trestnej činnosti hospodárskeho charakteru vo vzťahu k zahraničnému

obchodu. Osoba žalobcu ako dôverníka bola zvolená vzhľadom na pracovné zaradenie

žalobcu, resp. jeho prístup k relevantným informáciám. Nebolo sporu, že v osobe žalobcu

(nakoniec to konštatoval i súd prvého stupňa) sa nejednalo o osobu, ktorá by spolupracovala

s tajnou službou počas komunistického režimu, a ktorá by preto (nie z hľadiska potrestania,

ale z hľadiska naplnenia účelu zák.č. 553/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov) mala

figurovať v zozname takýchto spolupracovníkov, bez dostatočného rozlíšenia od týchto, či

jasného označenia ako osoby, ktorá spolupracovníkom Š. nikdy nebola. Podľa názoru

odvolacieho súdu zverejnenie informácií či údajov osoby, ktorá s tajnou službou nikdy

nespolupracovala, pri súčasnej jednoduchej možnosti stotožnenia tejto osoby

so spolupracovníkom tajnej služby, predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv

takejto osoby, keď zverejnenie informácií takéhoto charakteru nemôže ospravedlniť žiaden

záujem občanov či spoločnosti. Nesprávny bol preto záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého

žalovaný do práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nijako nezasiahol, keď

zverejnením prepisu evidenčného záznamu zväzku o osobe žalobcu len plnil právnu

povinnosť uloženú mu zákonom. Ohľadom súdom prvého stupňa konštatovaného nedostatku

vecnej pasívnej legitimácie odvolací súd uviedol, že nositeľom vecnej legitimácie v spore je

5 Cdo 83/2008

6

ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu (práve), o ktorý v konaní ide. Žalovaný je pasívne

vecne legitimovaný vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa žalobca na ňom domáha

alebo ktorá má byť určená, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu. V danom prípade (keď

predmetom konania bolo okrem určenia, že žalobca je neoprávnene evidovaný v materiáloch

bývalej Š. aj uloženie zákazu ďalšieho zverejňovania údajov žalobcu) poukázal odvolací súd

na skutočnosť, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo práve zverejnením údajov

žalobcu žalovaným (hoci na základe zákona č. 553/2002 Z.z. v platnom a účinnom znení) čím

práve (aj vzhľadom na žiadaný zákaz ďalšieho zverejňovania údajov) je vymedzená pasívna

vecná legitimácia označeného žalovaného v spore. Z obsahu vyjadrení či stanovísk žalobcu

vyplynulo, že jeho žaloba sleduje práve na upustenie od neoprávneného zásahu, ktorý stále

trval, keď žalobca ani netvrdil konkrétne nepriaznivé následky neoprávneného zásahu. Hoci

vo všeobecnosti za primeraný prostriedok obrany proti neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv žalobcu v súdenej veci bolo možné považovať i určenie neoprávnenej

evidencie osoby žalobcu v materiáloch, ktorými disponuje žalovaný, za vhodnejší prostriedok

v žiadanom smere považoval odvolací súd práve uloženie povinnosti zdržať sa ďalších

zásahov. Vo zvyšku napadnutý rozsudok (z dôvodu neprimeranosti navrhovanej určovacej

časti petitu žaloby voči sledovanému cieľu) ako vecne správny potvrdil. O trovách konania

rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalovaný. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti zrušil a vec mu v tejto časti

vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, že rozsudok v napadnutej časti spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podrobne rozviedol,

prečo terminológiu, ktorú vo výrokovej časti uplatnil odvolací súd považuje za nesúrodú

zmes, ktorou sa označujú osobné zväzky osôb, ktoré obsahujú registračné protokoly

a zverejnené personálne spisy príslušníkov Š. B.. Mal za to, že dostatočným spôsobom

(formou) aplikujúcim Zákon o P. N. na svojej webovej stránke rigorózne označil, že dôverník

Š., t.j. žalobca nebol spolupracovníkom Š.. Ak nezverejnil skutočnosť, že žalobca bol

spolupracovníkom Š., nie je dôvod, aby súd zakázal deklarovať skutočnosť, ktorá je aj

vzhľadom na jej zverejnenie v elektronickom médiu prístupná širokému okruhu ľudí

všeobecne známa a je nespochybniteľná. Mal za to, neoprávneným zásahom do osobnostných

práv z titulu vedenia osoby v dokumentoch Š. môže byť iba po a/ jej evidovanie v kategóriách

rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu,

po b/ pokiaľ išlo o evidovanie neoprávnené, pričom je zrejmé, že obe podmienky musia byť

5 Cdo 83/2008

7

splnené kumulatívne. Je preto jednoznačné, že evidovanie žalobcu ako dôverníka

v dokumentoch Š., teda v absolútne inej kategórii ako je rezident, agent, informátor, držiteľ

prepožičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, nemá za následok, že touto evidenciou došlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Neoprávneným zásahom do týchto

práv žalobcu nemôže byť preto ani zverejnenie týchto skutočností na webovej stránke

žalovaného. Žalobca bol evidovaný v takej kategórii osôb, ktorú nie je možné považovať

za spolupracovníkov Š.. Táto skutočnosť jednoznačne znamená, že zverejnenie mena

a priezviska žalobcu, ako osoby evidovanej ako dôverník Š. nemôže mať vo vzťahu

k žalobcovi difamačný charakter. Dovolateľ opätovne poukázal na to, že nie je v predmetnom

spore vecne pasívne legitimovaný a nespôsobil žiadny neoprávnený zásah do práva na

ochranu osobnosti žalobcu. Postupoval v súlade so zákonom o P. N. a podľa § 12 ods. 2

Občianskeho zákonníka mohol zverejňovať písomnosti osobnej povahy (domnieval sa, že

v tomto prípade vôbec nejde o písomnosti osobnej povahy v rigoróznom výklade) aj bez

súhlasu žalobcu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde podľa dovolateľa

tam, kde je tento zásah dovolený zákonom, resp. kde iný subjekt plní právnu povinnosť, ktorú

mu uložil zákon (tzv. zákonná licencia). Vo všetkých prípadoch tzv. zákonných licencií je ich

prípustnosť odôvodnená v situácii, keď nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických

osôb do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší

verejný záujem. Uviedol, že nemá postavenie Š. orgánu, nemohli naňho prejsť príslušné

právomoci a preto nie je právnym nástupcom bývalej Š.. Poslanie a pôsobnosť dovolateľa

upravuje zákon o P. N., ktorý je špeciálnym zákonom upravujúcim aj sprístupňovanie

dokumentov bezpečnostných orgánov, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v príslušnom

rozhodnom období. Ak žalovaný splnil právnu povinnosť uloženú mu v § 19 a zverejnil

elektronickou formou prepis evidenčného záznamu zo zväzku Š. o osobe žalobcu v kategórii

dôverník, nešlo o neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, ale žalovaný plnil právnu

povinnosť, ktorú mu uložil zákon.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného nie je dôvodné.

5 Cdo 83/2008

8

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237

O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

5 Cdo 83/2008

9

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt žiadnej uvedenej

vady dovolací súd v konaní nezistil a ani dovolateľ takúto vadu nenamietal.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné

vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Z obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že tento ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie veci ochrany osobnosti vo vzťahu

k zákazu zverejnenia údajov o žalobcovi, ktoré vyplývajú zo zoznamu personálnych spisov

príslušníkov bezpečnostných zložiek.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

(ďalej len Ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

5 Cdo 83/2008

10

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právny

názor, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,

dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či

dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je

dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody (napr. PL. ÚS 7/96). Tento právny názor je právne relevantný aj v preskúmavanej

veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nutné uviesť, že ústavným rámcom

ochrany osobnostných práv je čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý má

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena, ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe.

5 Cdo 83/2008

11

Okrem práv spätých s ochranou osobnosti Ústava Slovenskej republiky zaručuje aj iné

základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú ochranu (čl. 46 až 50) a slobodu prejavu

(čl. 26).

Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť

proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva

nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu

do osobných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takéhoto zásahu, ak

bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania

iného základného práva nepresiahol hranice primeranosti.

Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu

svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Zákon v tomto ustanovení výpočet konkrétnych zásahov do osobnostných práv

fyzickej osoby nevymenúva; ustanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité konanie

považovať za zásah do osobnosti občana. Ak sú tieto znaky dané, má každá fyzická osoba

právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej

osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané

zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce takéto zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej

miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba

tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

V prejednávanej veci súdy oboch nižších stupňov správne vychádzali z § 11

Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti

zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj

súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

I keď zákon nedefinuje pojem zásah a ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem

zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva, je ním však bezpochyby tak aktívne

konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má

5 Cdo 83/2008

12

v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu

(neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce

protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či

krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv,

má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby

jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa

ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie

uložené súdom, musia byť splnené obe vyššie uvedené náležitosti (zásah musí byť

neoprávnený a tiež objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach).

Zodpovednosť za neoprávnený zásah je založená na objektívnom princípe, to znamená že sa

popri neoprávnenosti zásahu do osobnosti fyzickej osoby nevyžaduje zavinenie pôvodcu tohto

neoprávneného zásahu.

Je možné vo všeobecnosti súhlasiť so záverom, že o neoprávnený zásah do osobnosti

fyzickej osoby nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou

z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenie zákonom

uloženej povinnosti. Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3), práve tak

ako licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.),

avšak za predpokladu, že takto vykonaného zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach

týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby

preukázal, že existoval konkrétny dôvod (okolnosť), ktorý podľa právneho poriadku

neoprávnenosť zásahu vylučuje.

K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť

pri činnosti, ktorá bola uložená žalovanému zákonom č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení

dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ú. P. N.

v znení neskorších predpisov. Je preto nesporné, že k zásahu došlo činnosťou žalovaného, i

keď na základe zákona. Žalovaný je pôvodcom namietaného zásahu, a je preto vecne pasívne

legitimovaný v spore o ochranu osobnosti, vyvolanom týmto zásahom. V tomto smere sú

nedôvodné jeho námietky, že nie je právnym nástupcom bývalej represívnej zložky – Š.. Ani

námietky dovolateľa ohľadom zmätočného a nevykonateľného výroku rozsudku odvolacieho

5 Cdo 83/2008

13

súdu nepovažoval dovolací súd za dôvodné, nakoľko odvolací súd bol viazaný žalobným

petitom žalobcu a rozhodol v súlade s § 153 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd, podľa názoru dovolacieho súdu, správne vyhodnotil rámec a poslanie

uvedenej právnej normy, v príčinnej súvislosti k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Ak

účelom uvedeného zákona, ako vyplýva z jeho preambuly, je zachovanie poznania minulosti

prostredníctvom utajenej činnosti represívnych orgánov v dobe neslobody a určenie

zodpovednosti za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny

a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných

názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy,

vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely, potom nemožno vyvodiť záver

o oprávnenosti zásahu žalovaného na základe tohto zákona do chránených práv žalobcu. Ak

bolo účelom zákona zverejnenie údajov o vykonávateľoch prenasledovania osôb

prostredníctvom tajných represívnych zložiek totalitného štátu, potom nie je možné

vychádzať z toho, že jeho účelom je i zverejňovať údaje o osobách, ktoré boli postihnuté už

fakticky tým, že sa bez svojho súhlasu v takýchto evidenciách, i keď s Š. nespolupracovali,

ocitli.

V predmetnej veci je nepochybné, že došlo k stretu základných práv a slobôd a ich

právna ochrana musí byť proporcionálne a vzájomne vyvážená tak, aby sa nadmernou

ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva, ako bolo už

uvedené vyššie. Zverejnenie mena a ostatných osobných údajov žalobcu v evidencii osôb,

ktorých sa edičná činnosť v rámci tohto zákona týka, a ktoré spolupracovali s Š., keď nebolo

sporné, že v osobe žalobcu sa nejedná o osobu, ktorá by s tajnou službou spolupracovala

počas obdobia neslobody, prekračuje rámec zákonnej licencie z hľadiska rámca a obsahu

predmetného zákona, jeho účelu a je spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv

žalobcu. Tým skôr, ako správne uviedol i odvolací súd, že charakteristika a označenie osôb,

uvedených v evidencii ako spolupracovníkov s tajnou službou a nedostatočné odlíšenie osôb,

ktoré boli len v evidencii vedené (žalobca ako dôverník) a s tajnou službou nespolupracovali,

môžu byť (a zrejme aj sú) širokou verejnosťou, ktorá má k elektronickej evidencii prístup,

vnímané ako spoločné, t.j. ako osoby, ktoré ak sú v evidencii uvedené, jednoznačne s tajnou

službou „spolupracovali“. V danom prípade preto nie je obhájiteľný záujem spoločnosti ako

tzv. „vyšší princíp“ na tom, aby sa údaje o takýchto osobách zverejňovali bez ich súhlasu.

5 Cdo 83/2008

14

Odvolací súd podrobne odôvodnil svoje závery o zásahu do chránených práv žalobcu

a vysvetlil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že konanie žalovaného bolo

objektívne spôsobilé znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu. Uvedený záver odvolacieho

súdu bol správny, dovolací súd sa týmto záverom stotožňuje a v ďalších podrobnostiach

poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne

posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O.s.p.,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, z dôvodu, že nepodal

návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. novembra 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková