2 ZÁKLADNÉ POJMY
2.1 HMOTA A JEJ VLASTNOSTI Na základe rozboru poznatkov prírodných vied a

výsledkov akejkoľvek praktickej ľudskej činnosti možno jednoznačne tvrdiť, že svet má hmotnú
podstatu. Na skúmaní hmoty a jej prejavov sa podieľa aj chémia.

Hmota2 sa vo vesmíre vyskytuje v mnohých kvalitatívne odlišných formách. Formy hmoty s

pretržitou (diskrétnou) štruktúrou sa nazývajú látky3. Ich spoločným znakom je, že sa skladajú zo
samostatných (diskrétnych) častíc, ktoré majú určitú energiu a nenulovú pokojovú hmotnosť.

Pre formy hmoty s nepretržitou štruktúrou sa používa všeobecný názov pole4. Zaradujeme

sem všetky druhy fyzikálnych polí. Polia majú svoj vlastný zložitý pohyb, odlišný od pohybu
častíc prináležiacich k látkovým formám hmoty. Produktom zložitého pohybu v poliach sú
kvantá , t. j. častice s nulovou pokojovou hmotnosťou. Napríklad v elektromagnetickom poli sú
kvantami fotóny, ktoré sa vždy pohybujú rýchlosťou svetla.

Schematický prehľad jednotlivých foriem hmoty a ich súvislostí je na obr. 2-1.
Formy hmoty s pretržitou štruktúrou sú sprevádzané prítomnosťou nepretržitých foriem

hmoty a pri určitých podmienkach môže nastať premena látkovej formy hmoty na pole a naopak.
Je napríklad známe, že pri styku elektrónu (e-) s pozitrónom (e+) vznikajú dva fotóny žiarenia
gama (γ) podľa rovnice

e- + e+ = 2γ (2-1)

a jestvuje aj opačný dej, pri ktorom z fotónov vzniká elektrón a pozitrón. Dej, vyjadrený
uvedenou rovnicou, sa niekedy nesprávne označuje ako dematerializácia, t. j. zmiznutie hmoty; v
skutočnosti sa však hmota nestráca, len sa mení na inú formu.

Základné vlastnosti hmoty, nezávislé od konkrétnych podmienok jej existencie, sú pohyb,

priestor a čas. Tieto vlastnosti sa vzťahujú na každú z foriem hmoty. Ich existencia je
podmienená prítomnosťou hmoty, a preto bez spojenia s hmotou nemožno o nich vôbec hovoriť.

Pohyb hmoty treba chápať nielen v mechanickom zmysle, ale všeobecne ako zmenu

vôbec. Takto chápaný pohyb ako filozofický pojem zahŕňa všetky zmeny a procesy prebiehajúce
vo vesmíre. Množstvo rozličných spôsobov pohybu hmoty možno rozdeliť na päť základných
foriem pohybu hmoty podľa nositeľa hmoty, ako je uvedené v tab. 2-1. Podľa skúmaného druhu
pohybu hmoty sa potom rozlišujú jednotlivé vedné odbory.

Chemická forma pohybu hmoty je teda viazaná na základné stavebné častice, akými sú

atómy, molekuly a ióny, prípadne radikály. Znamená to, že chémia sa

Základné formy pohybu hmoty

Forma pohybu hmoty

Hmotný nositeľ pohybu

Mikrofyzikálny pohyb

pole; elementárne častice, atómové jadrá, izolované
mikročastice

Chemický pohyb

molekuly, atómy, ióny, radikály

Makrofyzikálny

(mechanický)

pohyb

súbory mikročastíc, telesá, látkové systémy

Biologický pohyb

živé organizmy

Spoločenský pohyb

spoločnosť

zaoberá predovšetkým hmotou v jej látkovej forme, a to látkami s atómovou štruktúrou.

Z fyzikálneho hľadiska je hmota nositeľom dvoch navzájom sa podmieňujúcich

základných vlastnosti5. Prvou z nich je zotrvačnosť6, druhou schopnosť vykonávať prácu7.

Kvantitatívnou mierou zotrvačnosti je hmotnosť8 definovaná podľa druhého Newtonovho

pohybového zákona vzťahom

F=m.a

kde F je sila, udávajúca telesu s hmotnosťou m zrýchlenie a.

Hmotnosť je mierou celkového množstva hmoty v danom systéme. V zemskom.

gravitačnom poli sa hmotnosť telies prejavuje ako ich tiaž a možno ju určovať vážením na
váhach (G=m.g).

Schopnosť hmoty vykonávať prácu je prejavom jej vnútorného pohybu. Kvantitatívnou

mierou pohybu hmoty je energia9, veličina charakterizujúca vnútorný stav hmotnej sústavy.
Podľa rôznych foriem pohybu hmoty rozlišujeme jednotlivé druhy energie (napr. energiu
mechanickú, tepelnú, chemickú, elektrickú, jadrovú atd.), ktoré môžu navzájom prechádzať jedna
na druhú. Ak vykonáva určitý hmotný systém prácu, nastáva premena jedného druhu energie na
iný.

Hmotu a jej pohyb nemožno vytvoriť ani zničiť. Toto tvrdenie, je potvrdené výsledkami

uskutočnených experimentov. Vyjadrením tohto základného princípu je zákon zachovania
hmotnosti a zákon zachovania energie.

Podľa zákona zachovania hmotnosti10 (M. V. LOMONOSOV 1758; A. L. LAVOISIER

1774) je celková hmotnosť izolovanej sústavy konštantná a nezávisí od zmien a procesov
prebiehajúcich v sústave, čo možno vyjadriť matematickým vzťahom

Σm = const (2-2)
Podobne je formulovaný zákon zachovania energie11 (R. MAYER, polovica 19. storočia),

podľa ktorého je tiež celková energia izolovanej sústavy konštantná, t. j.

ΣE = const (2-3)
Pri procesoch, prebiehajúcich v izolovanom systéme, sa môžu síce jednotlivé druhy energie

navzájom premieňať, celková energia sa však nemení.

Medzi hmotnosťou m a energiou E platí vzájomný vzťah -Einsteinov vzťah12
E = m . c2 (2-4)
odvodený A. EINSTEINOM (1905), podľa ktorého je energia každého hmotného systému

(a teda aj polí) úmerná jeho hmotnosti.

Konštanta úmernosti c2 je Einsteinova konštanta, ktorá je druhou mocninou rýchlosti svetla

vo vákuu (c = 2,997 925 .108 m . s-1). Dosadením približnej

hodnoty c = 3 . l08 m . s-1 zistíme, že hmotnosti 1 kg zodpovedá približne energia 9 .1016 J,
resp. energii 1 J zodpovedá hmotnosť l,1.10-17 kg.

Nesprávny výklad Einsteinovho vzťahu viedol k záverom o možnej premene hmoty na

energiu, alebo naopak, o vytváraní hmoty z energie. Ako však bolo uvedené, energia je iba
mierou pohybu hmoty, a preto predstava o premene hmoty (t. j. podstaty) na energiu (t. j. mieru
vlastnosti) je už vo svojom základe nezmyselná. V skutočnosti sa môže meniť len určitá forma
hmoty na inú formu hmoty s rovnakou hmotnosťou.

Každá zmena celkovej energie sústavy ΔE je súčasne sprevádzaná zmenou hmotnosti

sústavy Δm. Tento záver, ktorý je v súlade so vzťahom

ΔE = c2 . Δm (2-5)

logicky vyplýva zo skutočnosti, že energia je vždy viazaná na určitú hmotnú podstatu a
akýkoľvek prenos energie medzi hmotnými systémami je preto podmienený výmenou rôznych
foriem hmoty. Ak sa zvýši energia určitej sústavy, znamená to, že táto sústava prijala zo svojho
okolia zodpovedajúce množstvo niektorej z foriem hmoty, čím sa zväčšila aj jej hmotnosť.

Hmotnosť a energia sú dve rôzne, avšak vzájomne podmienené a úplne rovnocenné

vlastnosti prislúchajúce tej istej podstate - hmote. Z tohto hľadiska sú obidva uvedené základné
zákony rovnocenné a tvoria základný zákon - zákon zachovania hmotnosti a energie

Experimentálne overiť platnosť vzťahu medzi hmotnosťou a energiou možno len pri

jadrových reakciách, sprevádzaných veľkou zmenou energie. Pri chemických reakciách sa
uvoľňuje oveľa menej energie. Úbytok hmotnosti pri chemických reakciách, ktoré uvoľňujú
najväčšie množstvo tepla, predstavuje najviac rádovo l0-8 % hmotnosti reagujúcich látok, čo
nemožno súčasnou technikou určiť.

2.2 STAVBA LÁTOK A ICH KLASIFIKÁCIA

Jestvuje veľké množstvo látok kvalitatívne veľmi rozmanitých s rôznymi vlastnosťami.

Pojmy zaužívané v chémii pomáhajú rozlišovať a identifikovať jednotlivé typy látok a
vyjadrovať súvislosti medzi vnútornou štruktúrou látok a ich vlastnosťami.

2.2.1 Vnútorná štruktúra látok

Pri podrobnejšom skúmaní látok, s ktorými prichádzame do styku v prírode a technickej

praxi, zisťujeme, že napriek značnej odlišnosti a rozmanitosti je ich vnútorná stavba v podstate
spoločná. Ich základom je určitý spôsob usporiadania
základných stavebných jednotiek a pôsobenie špecifických príťažlivých síl medzi základnými
časticami. Postupný vznik zložitých látkových sústav z najjednoduchších častíc schematicky
znázorňuje obr. 2-2.

Základnými stavebnými čiastočkami látok sú elementárne častice, ktorých moderná fyzika

rozoznáva niekoľko desiatok. Pri vysvetľovaní chemickej štruktúry látok pre chemický výklad
stačí uviesť tri druhy:,elektróny13 protóny14 a neutróny15 a k ním keď priradíme elementárne
kvantum poľa16 (u elektromagnetického poľa fotón h.ν) môžeme teoretický poskladať
ľubovoľnú zložitejšiu časticu.

Zoskupením určitého počtu elementárnych častíc a ich charakteristickým usporiadaním

vzniknú nové hmotné útvary - atómy, resp. molekuly alebo ióny, označované všeobecne ako
mikročastice, ktoré predstavujú základné stavebné jednotky tzv. chemických látok. Atómy,
molekuly, ióny sú častice rovnakej
kategórie. Vykazujú viacero špecifických vlastností, ktorými sa odlišujú od elementárnych častíc.

V bežnom živote neprichádzame do styku s jednotlivými izolovanými atómami (resp. inými

mikročasticami), ale s hmotnými objektmi, ktoré už môžeme poznávať zmyslami. Predstavujú
látky v užšom význame, ako ich obvykle chápe technická prax. Súhrnne ich nazývame chemické
látky.

Základom chemických látok sú tzv. čisté látky, medzi ktoré patria chemické prvky a

chemické zlúčeniny Ich kombináciou vznikajú zložitejšie látkové sústavy - zmesi heterogénne
zmesi alebo homogénne zmesi teda roztoky.

2.2.2 Mikročastice

Na rozhraní 18. a 19. storočia bádatelia objavili a formulovali viaceré zákony vystihujúce

kvantitatívne pomery pri chemickom zlučovaní. Vnútorné súvislosti a zmysel týchto empiricky
zistených zákonitostí sa pokúsil vysvetliť J. DALTON (1808) tvrdením, že prvky sa skladajú z
veľmi malých častíc - atómov. Túto predstavu ďalej rozšíril A. AVOGADRO (1811)
predpokladom o existencii zložitejších útvarov - molekúl. Daltonove a Avogadrove zákony sa
postupne potvrdili nielen experimentmi, ale sa ďalej rozvíjali a stali sa základom súčasnej
atómovej a molekulovej teórie.

Atóm17 je najmenšia častica, ktorá je nositeľom chemických vlastností prvku.V súčasnosti

ho už nepovažujeme za nedeliteľný, ale vieme, že má zložitú vnútornú štruktúru.

Molekula18 je najmenšia častica látky, ktorá je pri daných podmienkach schopná

samostatnej existencie. Tvorí ju určitý počet rovnakých (v prípade prvku) alebo rôznych atómov
(v prípade zlúčeniny). Pri niektorých zlúčeninách nemožno jednotlivé (niekoľkoatómové)
molekuly v štruktúre látky identifikovať. Celý kryštál je napr. jedinou makromolekulou zloženou
z atómov, ktoré sú prepojené kovalentnými väzbami (diamant, oxid kremičitý a pod.), alebo je
iónový a skladá sa zo vzájomne sa obklopojúcich iónov (chlorid sodný, fluorid vápenatý a pod.).
V týchto prípadoch sa za formálnu molekulu považuje častica, zodpovedajúca
najjednoduchšiemu stechiometrickému vzorcu (atóm C v diamante, skupina SiO2 v oxide
kremičitom, skupina CaF2 vo fluoride vápenatom).

Ióny19 sú častice kladne alebo záporne nabité a rozdeľujú sa na jednoduché (jednoatómové),

napr. Na+, Ca2+, Cl1- a O2- a zložené (viacatómové), napr. NH4

+, OH-, SO

4

2- a pod.

Jednou z najdôležitejších vlastností atómov, molekúl a iónov je ich hmotnosť vyjadrená v kg

alebo v atómových hmotnostných jednotkách u20. Hmotnosť atómu m

at

21

je skutočná hmotnosť jedného

atómu. Podobne je definovaná hmotnosť molekuly m

mk

a hmotnosť iónu

22

mi. Sú to veľmi malé častice, a preto aj hodnoty ich hmotností sú veľmi malé, napr. hmotnosť

atómu vodíka m

at,H

=1,67 .10 kg.

-27 23

2.2.3 Čisté látky

Chemické prvky24 a chemické zlúčeniny25
Najjednoduchšími chemickými látkami26 sú tzv. čisté chemické látky27. Vykazujú určité

charakteristické špecifické vlastnosti, ktoré určujú kvalitu látky a nezávisia od celkového
množstva, objemu alebo tvaru látky. Zvyčajne sa rozdeľujú na vlastnosti fyzikálne a chemické.

Medzi fyzikálne vlastnosti28 patrí napr. teplota topenia a varu, hustota tvrdosť elektrická

vodivosť, farba, index lomu a iné. Chemické špecifické vlastnosti29 sú napr. spôsob reakcie látky

s vodou, kyselinami, kyslíkom, stálosť pri teplote a pod. Číselné veličiny, ktoré udávajú mieru
fyzikálnych vlastností, sa nazývajú fyzikálne konštanty látok(tabuľky)30.

Vlastnosti čistých látok sú síce odrazom vlastností mikročastíc, sú však od nich úplne

odlišné. Pri izolovanom atóme alebo molekule nemožno hovoriť o vlastnostiach, ako je teplota
topenia, farba, index lomu atď. Tieto vlastnosti možno pripísať len väčšiemu súboru mikročastíc.
Jednotlivé mikročastice majú určitú hmotnosť, tvar, energiu, rýchlosť a predovšetkým schopnosť
silového pôsobenia na vedľajšie mikročastice. Práve tieto prítažlivé sily rozhodujú v podstatnom
rozsahu o vlastnostiach súboru mikročastíc, t. j. látky. Ak má napr. určitá látka nízku teplotu
topenia, znamená to, že medzi jej molekulami pôsobia slabé príťažlivé sily. Podobne diamant je
tvrdá látka s vysokou teplotou topenia, pretože sa medzi atómami uhlíka uplatňujú veľmi pevné
väzby.

Čisté látky sú dvojakého druhu. Väčšina z nich patrí do kategórie chemických zlúčenín, t. j.

látok, ktoré možno chemickými metódami rozdeliť na jednoduchšie látky. Čisté látky, ktoré už
nemožno ďalej chemicky deliť, sa nazývajú prvky (elementy). Každý prvok a každá zlúčenina
predstavujú jediné chemické indivíduum (chemického jedinca), zložené vždy z rovnakých druhov
mikročastíc. Prvky sa skladajú z atómov a molekúl, zlúčeniny okrem nich aj z iónov.

2.2.3.1 Chemické prvky

Definíciu chemického prvku ako látky, ktorú už nemožno ďalej chemicky rozložiť,

formuloval už r.166l R. BOYLE. Podľa novšej definície so zreteľom na atómovú štruktúru je
chemický prvok látka zložená z atómov s rovnakým protónovým čislom Z. Neberie sa do úvahy,
či základnými jednotkami prvku sú samostatné atómy alebo, niekoľkoatómové molekuly.

Na rozdiel od zlúčenín je prvkov pomerne málo. Doposiaľ bolo objavených 110 prvkov, z

ktorých sa však niektoré v prírode nevyskytujú a boli vyrobené jadrovými reakciami.

2.2.3.2 Chemické zlúčeniny

Ako chemickú zlúčeninu označujeme látku zloženú z dvoch alebo viacerých chemických prvkov.
Znamená to, že zlúčenina obsahuje najmenej dva druhy atómov
s rozdielnym protónovým číslom, ktoré sú navzájom spojené chemickými väzbami do molekúl
rovnakého typu.

Zlúčeninou je teda napr. súbor molekúl oxidu uhličitého CO2 alebo súbor molekúl oxidu

uhoľnatého CO. Avšak zmes uvedených plynov nie je zlúčenina, pretože atómy uhlíka a kyslíka
sa nespájajú do molekúl jedného typu, ale dvoch typov.

Z definície chemickej zlúčeniny tiež vyplýva, že jednotlivé prvky musia byť v nej zastúpené

v rovnakom pomere, ktorý sa nesmie meniť s vonkajšími podmienkami. Pre každú zlúčeninu
musí existovať určitý interval tlakov a teplôt, v ktorom sa jej zloženie nemení.

Hoci počet známych prvkov je pomerne malý, vytvárajú veľké množstvo zlúčenín. V

súčasnosti poznáme viac ako päť miliónov zlúčenín.

Predstava o konštantnom zložení každej chemickej zlúčeniny bola základnou chemickou

dogmou. Nové poznatky však dokazujú, že zloženie mnohých tuhých zlúčenín sa môže v určitom
rozsahu meniť. Príčinou tohto javu sú rôzne druhy mriežkových porúch, ktoré (ako vyplýva z
termodynamiky tuhého stavu) sa vyskytujú celkom zákonite a závisia od druhu zlúčeniny a
vonkajších podmienok.

Nestechiometrické zloženie sa vyskytuje najmä pri tuhých zlúčeninách prechodných kovov s

niektorými nekovmi . alebo polokovmi, napr. v sulfidoch, oxidoch karbidoch, hydridoch,

nitridoch, silicidoch a iných (napr. TiS1,7, Mn23C6, TaH0.37). Príkladom nestechiometrickej
zlúčeniny môže byť aj oxid železnatý, ktorého zloženie zodpovedá vzorcu Fe0,95O. Odchýlka od
ideálnej stechiometrie, prejavujúca sa deficitom železa, sa vysvetľuje prechodom časti atómov
železa z oxidačného stupňa II na III.

Stechiometrické zlúčeniny31

presne zodpovedajú stechiometrickým pomerom.

Nestechiometrické zlúčeniny32,, nespĺňajú podmienku zloženia v pomere malých celých čísel
Stechiometrické zlúčeniny sa nazývajú daltonidy33 (podľa J. DALTONA, ktorý podľa vlastných
predstáv o zložení látok z atómov odvodil požiadavku o konštantnom zložení zlúčenín).
Nestechiometrické zlúčeniny sa často nazývajú bertolidy34 (podľa C. L. BERTHOLLETA, ktorý
nepovažoval názory o konštantnom zložení za všeobecne platné).

V intermetalických zlúčeninách, t. j. vzájomných zlúčeninách kovov sú časté

stechiometrické pomery, ktoré nezodpovedajú oxidačným stupňom v akých prvky vystupujú v
chemických zlúčeninách a často ich oxidačné stupne nemožno vôbec určiť. Príkladom môžu byť
zlúčeniny Fe5Si3, GeAs, In2Bi, WA12, Ni5Zn21, Cu9Al4 atď. Intermetalické zlúčeniny často
nevyhovujú ani zákonu stálych zlučovacích pomerov a patria potom medzi bertolidy.

2.2.4 Látkové sústavy

Látková sústava35 je vymedzená časť priestoru, vrátane hmotnej náplne36. Akákoľvek

oblasť, ktorá je mimo určenej sústavy, sa považuje za okolie sústavy37. Sústava je určená, ak sú
presne vymedzené vlastnosti stien, oddeľujúce sústavu od okolia. Steny môžu byť skutočné alebo
myslené. Látkovou sústavou je napr. plyn uzavretý v tlakovej fľaši, vriaca kvapalina v otvorenej
nádobe, vysoká pec, v ktorej prebieha redukcia železnej rudy a pod.

Podľa toho, či steny umožňujú výmenu látky alebo poľa medzi sústavou a okolím,

rozlišujeme tri typy sústav :

a) otvorená 38- vymieňa látku a pole,
b) uzavretá 39- vymieňa len pole,
c) izolovaná 40- nevymieňa látku ani pole.
Súhrn vlastností sústavy charakterizuje jej stav. Veličiny, určujúce stav sústavy, nazývame

stavové veličiny41 (napr. teplota, tlak, objem, hmotnosť, koncentrácia , hustota, energia).

Stavové veličiny sú dvojakého druhu : intenzívne42 a extenzívne43. Intenzívne stavové

veličiny sú nezávislé od veľkosti sústavy, extenzívne veličiny sa menia s jej veľkosťou. Ak
spojíme dve úplne rovnaké sústavy, hodnoty extenzívnych veličín budú dvakrát väčšie, kým
hodnoty intenzívnych veličín sa nezmenia. Je zrejmé, že z vymenovaných veličín budú teplota,
tlak, koncentrácia a hustota intenzívnymi veličinami a objem, hmotnosť a energia extenzívnymi
veličinami.

Ak sú vlastnosti vo všetkých častiach sústavy rovnaké, ide o homogénnu sústavu44.

Príkladom homogénnych sústav je zmes plynov v uzavretej nádobe, roztok soli vo vode, zliatina
zlata so striebrom a pod.

Heterogénna sústava45 nemá vo všetkých častiach rovnaké vlastnosti. Skladá sa z

niekoľkých homogénnych oblastí, ktoré sa nazývajú fázy. Fáza46 je homogénna časť
heterogénnej sústavy, ohraničená od vedľajších fáz fázovým rozhraním47, na ktorom sa
vlastnosti menia skokom. Fázy môžu byť vytvorené z čistých látok alebo z roztokov. Príkladom

viacfázových sústav je ľad plávajúci na vode, nasýtený roztok s nadbytočnými kryštálmi soli, kus
žuly zloženej z kryštálov kremeňa, živca a sľudy a pod.

Dôležitou charakteristikou sústavy je počet čistých látok (chemických indivíduí), ktoré sú v

nej obsiahnuté. Čisté látky, ktoré možno fyzikálnymi metódami zo systému oddeliť a sú schopné
samostatnej existencie, nazývame zložky sústavy48. Podľa počtu zložiek rozoznávame sústavy
jednozložkové, dvojzložkové, trojzložkové atď.

2.2.4.1 Klasifikácia látkových sústav

Podľa počtu zložiek a fáz možno určiť základnú klasifikáciu sústav. Jednozložková sústava

jednofázová49 môže byť aj jednozložková sústava viacfázová50. Príklady : Čistá látka je vždy
jednozložková, ako príklad viacfázovej jednozložkovej sústavy možno uviesť vodu s ľadom,
kvapalinu v rovnováhe so svojou parou, diamantový prášok s grafitom atď.

Viaczložková jednofázová sústava51 (teda homogénna zmes), napríklad roztok

pričom skupenstvo nie je podstatné. Roztokom je nielen roztok soli vo vode, ale aj zmes plynov
alebo zliatina zlata a striebra.

Viaczložková viacfázová sústava52 (teda heterogénna zmes) Napríklad žula je trojzložková a

trojfázová sústava.

Rozlíšenie homogenity a heterogenity sústa53v nie je vždy celkom jednoznačné, pretože pri

jemnej zrnitosti fáz sa heterogénna sústava približuje homogénnym sústavám. Za medznú oblasť
homogenity a heterogenity sa považujú častice s rozmermi od 10 do 200 nm. Rozmery
jednoduchých molekúl sú rádovo 0,1 nm.

Vzhľadom na pomerne nepresnú medzu medzi roztokom a zmesou z hľadiska veľkosti

častíc, je roztok charakterizovaný ešte z hľadiska svojho vzniku. Roztok vzniká54 z čistých látok
samovoľným miešaním, výsledkom ktorého je rozptýlenie látky až na jednotlivé molekuly a ich
dokonalé prestúpenie. Na vznik zmesi55 je potrebný vonkajší vplyv - umelé rozptýlenie zložiek a
ich premiešanie.

2.2.4.2 Zloženie látkových sústav

Vlastnosti látkových sústav sú určené okrem iných parametrov aj zastúpením jednotlivých

zložiek. Zloženie sústavy možno vyjadriť pomernými údajmi o hmotnostných, objemových alebo
látkových množstvách. Všeobecne platí:

zastúpenie látky B v sústave = množstvo látky B v sústave

/ celkové množstvo látky B v

sústave

Hmotnostné zloženie sústavy možno vyjadriť hmotnostným zlomkom w56, ktorý je pre

zastúpenie látky B vo viaczložkovej sústave definovaný vzťahom :

SBiBB

mmmmwi==

Σ (2-6)

kde mB a všeobecne mi sú hmotnosti jednotlivých zložiek sústavy,
mS - celková hmotnosť sústavy.
Pre súčet všetkých hmotnostných zlomkov sústavy platí :
1ii=

Σw (2-7)

Hmotnostný zlomok určitej zložky sústavy j e teda relatívna veličina a jeho hodnota sa

nachádza medzi 0 a 1. Hmotnostný zlomok možno vyjadriť aj v percentách. Symbol %
zodpovedá číslu 0,01. Platí teda:

wB=0,25=25.0,01=25 %
Na chemické účely je často výhodnejšie vyjadrovať zloženie sústav pomocou látkových

množstiev zložiek molovým zlomkom x57. Pre látku B vo viaczložkovej sústave je definovaný
vzťahom:

SBiBB

nnnnxi==

Σ (2-8)

kde nB a všeobecne ni je látkové množstvo jednotlivých zložiek sústavy,
nS - celkové látkové množstvo všetkých zložiek sústavy.

Hodnota molového zlomku je opäť medzi 0 a 1 a súčet všetkých molových zlomkov sa rovná

jednej :

1ii=

Σx (2-9)

Na vyjadrenie zloženia plynných zmesí je výhodné použiť objemový zlomok

ϕ58, ktorý pre

látku B v zmesi definuje vzťah:

SBB

VV=

ϕ (2-10)

kde VB je objem látky B,
VS - celkový objem sústavy.
Objemový zlomok je takisto relatívna veličina a platí vzťah:
1ii=

ϕΣ (2-11)

Molové a objemové zlomky možno vyjadrovať aj v percentách, promile, ppm.

2.2.4.3 Metódy oddeľovania zložiek zo zmesí

V prírode väčšinou nenachádzame čisté látky. Väčšina prírodných látok a surovín sú rôzne

typy zmesí alebo roztokov zložených z rôzneho počtu chemických jedincov.

Rozdelenie týchto zložitých sústav na zložky a príprava látok v čo najčistejšom stave sa

zakladá na využití rozdielov medzi fyzikálnymi alebo chemickými vlastnosťami jednotlivých
zložiek. Ak je oddeľovaná látka zastúpená v malom množstve, alebo vlastnosti zložiek sú málo
odlišné, je delenie obťažné.

V laboratórnej a priemyselnej praxi sa využíva pomerne malý počet oddeľovacích metód,

ktoré sa súhrnne nazývajú základné operácie. Možno ich rozdeliť na fyzikálne oddeľovacie
metódy a chemické oddeľovacie metódy.

Prehľad základných fyzikálnych oddeľovacích metód podľa jednotlivých rozdielnych

vlastností je v tab. 2-2. Ide väčšinou o známe základné operácie, ktorých princíp a praktické .
použitie je uvedené v príručkách pre laboratórne cvičenia z chémie.

(Známe metódy : hustota: plavenie, sedimentácia, odstreďovanie, veľkosť častíc: filtrácia,

dialýza rozpustnosť: extrakcia (vylúhovanie), kryštalizácia, Teplota topenia a varu sublimácie:
destilácia, sublimácia, kryštalizácia Selektívna adsorpcia: chromatografia Zmáčavosť: flotácia
Magnetizmus: magnetická separácia Elektrický náboj: elektrostatické zrážanie)

Menej známe metódy: Pri magnetickej separácii sa oddeľuje magnetický materiál (železo,

magnetit, wolframit) od nemagnetického. Elektrostatické zrážanie sa využíva na oddeľovanie

jemných prachových častíc z plynu v elektrickom poli kondenzátora (Cotrellove filtre).
Znečistený plyn sa vedie elektrickým poľom kondenzátora. Prachové častice sa pritom nabíjajú a
sú priťahované opačne nabitými platňami kondenzátora, na ktorých sa zrážajú. Plyn prechádza
týmto elektrickým poľom bez zmeny. Flotácia sa využíva na oddeľovanie tuhých zložiek pri
ktorých nemožno pre malý rozdiel hustoty použiť sedimentáciu alebo inú metódu gravitačného
oddelenia. Zomletá zmes, napr. kovová ruda sa zmieša s vodou a tzv. flotačnými prísadami.
Vzniknutou

Tabuľka 2-2 Prehľad základných fyzikálnych rozdeľovacích metód

Rozdielna vlastnosť

Metódy

Hustota

plavenie59,sedimentácia60,
odstreďovanie61

Veľkosť častíc

filtrácia62, dialýza63

Rozpustnosť

extrakcia64 (vylúhovanie), kryštalizácia65

Teplota topenia a varu destilácia66, sublimácia67, kryštalizácia
Selektívna adsorpcia

chromatografia68

Zmáčavosť

flotácia69

Magnetizmus

magnetická separácia70

Elektrický náboj

elektrostatické zrážanie71

suspenziou prebubláva vzduch a vytvorí sa pena. V dôsledku odlišnej zmáčavosti obalí pena iba
čiastočky rudy a zhromaždí ich na povrch kvapaliny. Ostatné súčasti zmesi (hlušina) sa usadzujú
na dne nádoby. Na rôznej schopnosti látok adsorbovať sa na vhodnom povrchu sú založené
chromatografické metódy. Adsorbentom môže byť tuhá látka, kvapalná látka ukotvená na tuhom
nosiči aj. Podľa skupenského stavu delenej zmesi ich rozdeľujeme na plynovú chromatografiu a
kvapalinovú chromatografiu. Do tejto skupiny metód sa zaraďuje aj ionexová chromatografia.

Pri použití chemických oddelovacich metód sa obvykle postupuje tak, že sa oddeľovaná

látka prevedie vhodnou chemickou reakciou ( chemickým zrážaním72, chemickým
vytesňovaním73, , elektrolýzou74 a pod.) na zlúčeninu, ktorú možno ľahko izolovať a čistiť.
Získaný čistý preparát sa potom opäť prevedie na , pôvodnú látku. Ako príklad možno uviesť
izoláciu cínu z odpadov pocínovaných plechov. Pôsobením plynného chlóru vznikne prchavý
chlorid ciničitý, ktorý sa oddestiluje a redukciou sa získa čistý cín.

Kritériom čistoty látok, získaných uvedenými oddeľovacími metódami, sú hodnoty

niektorých špecifických vlastností (teplota topenia, elektrická vodivosť index lomu a iné) a tiež
výsledky chemickej analýzy. Základom kontroly čistoty látok podľa ich vlastností je zákon
stálosti vlastnosti75 (J. L. Proust 1806).

Ako kritérium čistoty látok sú najvhodnejšie vlastnosti, ktoré možno merať a číselne

vyjadriť. Absolútne čisté látky neexistujú. Pri veľmi čistej látke celkový obsah nečistôt
neprevyšuje hodnotu niekoľkých ppm (ppm =10-6 ). Ak teda základná látka obsahuje 1 ppm
prímesí, znamená to, že na 1000 000 atómov základnej látky pripadá 1 atóm prímesi. Čistota
vyžadovaná pri kovoch určených na polovodičovú techniku má dosahovať hodnotu minimálne
99,999 hmot. %. Takáto čistota sa podľa van Arkela označuje ako 5 N.

2.3 LÁTKOVÉ MNOŽSTVO

Pri chemických reakciách nepracujeme s jednotlivými molekulami, ale s obrovskými

súbormi molekúl. Preto bolo nevyhnutné definovať iné, väčšie hmotnostné
jednotky, ktoré by boli dobre vážiteľné a pritom odrážali ekvivalenciu látok pri chemickej
reakcii. Sústava SI zaviedla novú veličinu, nazvanú látkové množstvo76 (symbol n), ktorej
jednotkou je mol.

Mol77 je látkové množstvo sústavy, ktorého počet základných častíc sa rovná počtu atómov

v 0,012 kg (presne) izotopu uhlíka 12C. Základnými časticami môžu byť atómy, molekuly, ióny,
elektróny, radikály a pod.

Počet základných častíc v sústave s látkovým množstvom 1 mol udáva Avogadrova

konštanta78, ktorá sa označuje symbolom NA a má hodnotu

NA = 6,022 52 .10

23 mol-1 = 6,02 .1023 mol-1

Sústava, ktorej látkové množstvo je 1 mol, obsahuje 6,02 .1023 základných častíc.
Počet častíc látky B (symbol NB) v látkovom množstve nB je daný vzťahom:
NB = NA . nB (2- l2)
Mólové veličiny vzťahované na látkové množstvo 1 mol.
Molová hmotnoť79 (symbol M je hmotnosť sústavy látky B platí:
MB = NA . mč,B (2-13)
kde mč,B je hmotnosť základnej častice látky B.
Medzi molovou hmotnosťou, látkovým množstvom a hmotnosťou látky B platí vzťah :

BBB

nmM= (2- l4)

Z molovej hmotnosti prvku možno podľa vzťahu (2-13) vypočítať hmotnosť atómu tohto

prvku.

Molová hmotnosť zlúčeniny je súčtom molových hmotností prvkov, z ktorých sa zlúčenina

skladá :

Σ=PrvkovZluceninyMM (2-15)

Pri plynných látkach možno látkové množstvo určiť aj pomocou objemu. Molový objem

plynnej látky B pri určitej teplote a tlaku je definovaný vzťahom:

BBBm,

nVV= (2-16)

a závisí od tlaku a teploty.
Normálny molový objem plynnej látky B pri normálnych podmienkach (Normálna teplota:

T0 = 273 K, Normálny tlak: p0 =101325 Pa),

Normálny molový objem ideálneho plynu80 pri normálnych podmienkách Vm,0 má hodnotu

:
Vm,0 = 22,413 6 . l0

-3 m3 . mol-1 = 22,4 dm3 . mol-1 (2-17) 2.4

OXIDAČNÉ STUPNE

Už v polovici 19. storočia bol pri skúmaní zloženia molekúl rôznych látok zavedený pojem

mocenstvo. V svojej pôvodnej forme vyjadroval počet atómov iného prvku, s ktorými sa môže
zlučovať atóm daného prvku. Odvtedy sú známe rôzne definície mocenstva a v chemickej
literatúre sa uvádzajú rozličné názvy, napr. stechiometrické mocenstvo, formálne mocenstvo,
elektrochemické mocenstvo, elektrovalencia, väzbovosť, oxidačný stupeň (oxidačné číslo) a iné.
V ďalšom texte budeme používať iba pojem oxidačný stupeň81, ktorý má podstatný význam pri
tvorbe názvov anorganických zlúčenín a pri vyčísľovaní oxidačno - redukčných rovníc.

Oxidačný stupeň atómu prvku v zlúčenine je elektrický náboj, ktorý by bol prítomný na

atóme, keby sme väzbové elektróny v každej väzbe, ktorá vychádza z tohoto atómu, pridelili
elektronegatívnejšiemu atómu . Oxidačný stupeň atómu prvku v prvku Voľné (nezlúčené) prvky
majú oxidačný stupeň nula, a to aj v prípade viacatómových molekúl voľného prvku (N2, P4, S2
atď.). Niekedy sa viacatómové molekuly nazývajú singulárne zlúčeniny. Oxidačné stupne prvku
v zlúčeninách môžu byť kladné, záporné a nulové a nemusia to byť vždy celé čísla. Označujeme
ich rímskou číslicou vpravo hore za symbolom prvku. Pri kladných hodnotách sa znamienko
neuvádza, pri záporných hodnotách sa znamienko mínus píše pred číslicu.

Napríklad v molekule vody H-O-H má väčšiu elektronegativitu kyslík. Preto by po

rozštiepení väzieb a prechodom elektrónov ku kyslíku chýbal každému atómu vodíka jeden
elektrón a atómu kyslíka by dva zvyšovali, oxidačné stupne sú preto HI a O-II. Ďalšie príklady
oxidačných stupňov sú v tab. 2-3.

Tabuľka 2-3
Príklady oxidačných stupňov prvkov

Molekula, ión

Oxidačné stupne

Oxid sírový

SVIO-II3

Fluorid kyslíka

OIIF-I2

Chlorid fosforitý

PIIICl-I3

Bromid draselný

KIBr-I

Fosfor

P04

Sulfid hlinitý

AlIII2S

-II

3

Hydrid sodný

NaIH-I

Uhličitanový anión

(CIVO-II3)

2-

Dichrómanový anión

(CrVI2O

-II

7)

2-

Peroxid bárnatý

BaIIO-I2, resp
BaIIO-I2

Hyperoxid draselný

KIO-1/22, resp.

KI(O2)

-I

Kyselina azidovodíková HIN-1/3

3,resp.

HI(N3)

-I

Ak sú v zlúčenine navzájom viazané rovnaké atómy, môže mať priemerný oxidačný stupeň

aj necelistvé hodnoty, napr. dusík v HN3 má hodnotu -1/3, kyslík v hyperoxidoch hodnotu -1/2 a
pod. Namiesto týchto formálnych hodnôt je výhodnejšie uvádzať oxidačné stupne celých
homoatómových skupín, v našom prípade teda (N3)

-I, (O

2)

-II atď.

Chemický ekvivalent prvku v zlúčenine82
Chemický ekvivalent zlúčeniny 83

2.5 CHEMICKÉ ZNAČKY,VZORCE A ROVNICE

Pre stručnosť a názornosť sa zapisujú v chemickej literatúre chemické prvky chemickými

názvami a chemickými značkami prvkov84. (Naučiť MPSP po skupinách85.) a a chemické
zlúčeniny chemickými názvami a chemickými vzorcami zlúčenín86 a priebeh chemických
reakcií sa zaznamenáva reakčnými schémami alebo chemickými rovnicami.

2.5.1 Vzorce chemických zlúčenín

Naučiť sa 300 vzorcov zlúčenín87
Najjednoduchším zobrazením sú stechiometrické (empirické) vzorce88. Vyjadrujú

najmenšími číslami zastúpenie jednotlivých atómov v zlúčenine, bez ohľadu na to, či znázornená
najmenšia skupina atómov predstavuje nejakú konkrétnu časticu (molekulu). Odvodzujeme ich z
analyticky stanoveného percentuálneho obsahu jednotlivých prvkov v danej látke.

Molekulové vzorce89 udávajú počet jednotlivých atómov v skutočnej molekule zlúčenín s

molekulovou štruktúrou, čím súčasne určujú aj molové hmotnosti molekúl. Tieto vzorce sa
zhodujú so stechiometrickým vzorcom alebo sú jeho násobkom. Napríklad stechiometrický
vzorec oxidu fosforitého je P2O3, molekulový vzorec P4O6, avšak pri oxide uhličitom sa obidva
vzorce zhodujú - CO2. Niekedy označujeme počet opakujúcich sa skupín takto: (HPO3)n; n =
3,4. Pri makromolekulách s neznámym počtom opakujúcich sa skupín používame index x, napr.
(SiO2)x.

Racionálne vzorce90 vyjadrujú v zjednodušenej forme základnú štruktúru molekuly, jej

atómovú konfiguráciu. Zdôrazňujú prítomnosť a postavenie funkčných skupín v látke, ktoré
uvádzame väčšinou v zátvorkách, alebo ich oddeľujeme bodkou. Ak je funkčná skupina veľmi
stabilný celok, t. j. ak tvorí komplex, uvádzame ju v hranatých zátvorkách, napr. : Ba(OH)2,
(NH4)2SO4, NH2 . NH2, FeSO4 . 7 H2O, K2 [PbI4], [Cu (NH3)4]SO4.

Štruktúrne vzorce91 vyjadrujú spôsob väzieb atómov v molekule. Väzby medzi atómami sa

znázorňujú čiarkami spájajúcimi atómy. V pôvodných klasických štruktúrnych vzorcoch
vyjadroval počet čiarok mocenstvo prvku, napr. štruktúrny vzorec kyseliny sírovej :

V elektrónových štruktúrnych vzorcoch92 sa usporiadanie atómov v molekule zhoduje s

klasickým štruktúrnym vzorcom. Spájacie čiarky medzi dvoma atómami označujú jeden väzbový
elektrónový pár, čiže kovalentnú väzbu ; dve čiarky označujú dvojitú, tri čiarky trojitú väzbu.
Okrem väzbových elektrónov sa vo vzorci vyznačia aj ostatné elektróny z valenčných sfér
prvkov, neväzbové elektrónové páry čiarkami, nepárové elektróny bodkami okolo symbolov
prvkov. Počet vyznačených valenčných elektrónov vo vzorci zlúčeniny musí zodpovedať súčtu
valenčných elektrónov všetkých atómov v molekule. Pri nekovoch a polokovoch je bežná
oktetová štruktúra (t. j. 4 elektrónové páry), pri vodíku je dubletová (1 pár). Väčšinou
označujeme v elektrónovom vzorci aj formálne náboje, a to symbolmi

⊕ alebo

⊖ pri

jednotlivých prvkoch.

Formálne náboje prvkov získame rovnomerným rozdelením elektrónov každej kovalentnej

väzby medzi prvky. Počet elektrónov, ktorý má atóm po tomto rozdelení, odčítame od počtu
elektrónov v neutrálnom stave. Napríklad v kyseline sírovej je formálny náboj síry 2+ (pretože 6
- 4 = 2) :

Elektrónové štruktúrne vzorce nevyjadrujú geometrické usporiadanie atómov v molekule.

Túto požiadavku spĺňajú geometrické štruktúrne vzorce93, v ktorých sa uvádzajú hodnoty dĺžky
väzieb a väzbových uhlov. Názornú priestorovú predstavu umožňujú priestorové modely
molekúl. Na obr. 2-3 je geometrickýštruktúrny vzorec a priestorový model94 kyseliny dusičnej.

Obr. 2-3. Geometrický štruktúrny vzorec (a) a priestorový model (b) kyseliny dusičnej

2.5.2 Chemické rovnice

Procesy, pri ktorých určité látky zanikajú a iné vznikajú, nazývame chemické reakcie95.

Symbolické zápisy týchto reakcií ak sú neúplné nazývajú sa reakčné schémy96 ak sú úplné
nazývajú sa chemické rovnice97.

Chemické rovnice sú obdobou matematických rovníc a platia pre ne rovnaké pravidlá. Počet

atómov každého prvku na jednej strane rovnice sa musí rovnať počtu atómov na druhej strane
rovnice. Z toho vyplýva, že celkový súčet hmotností musí byť na obidvoch stranách rovnice
rovnaký. Algebraický súčet nábojov na jednej strane rovnice sa musí tiež rovnať algebraickému
súčtu nábojov na druhej strane.

Na ľavú stranu rovnice zapisujeme látky vstupujúce do reakcie (východiskové (látky alebo

reaktanty98), na pravú stranu látky vystupujúce z reakcie (reakčné produkty99). Východiskové
látky a produkty sa do chemických rovníc zapisujú chemickými vzorcami.

Pri zdôraznení vratnosti reakcie pri daných podmienkach možno namiesto symbolu rovnosti

(=) uviesť v rovnici protismerné šípky

⇄, napr.

C + CO2 ⇄2 CO
Bezrozmerné číslo pred vzorcom reagujúcej látky v chemickej rovnici nazývame

stechiometrický koeficient100a označujeme ho symbolom ν . Udáva počet molekúl alebo iných
špecifikovaných častíc danej látky, ktoré sa tejto chemickej reakcie zúčastňujú. Pre
predchádzajúcu rovnicu νC= 1, νCO2 = 1 a νCO = 2. (Pravý dolný index. udávajúci počet
rovnakých atómov v jednej molekule sa nazýva jednoducho index101 )

( Zloženie zlúčenín vyjadrujeme: Mólovým pomerom prvkov102, hmotnostným pomerom

prvkov103, mólovým zlomkom prvkov104 , hmotnostným zlomkom prvkov105

Na bežný kvalitatívny zápis chemickej reakcie sa používa reakčná schéma. Na rozdiel od

rovníc sa v nej namiesto znaku rovnosti používa prerušovaná šípka, napr. reakčná schéma

Ag + HNO3

⇢ AgNO3 + NO + H2O

naznačuje, že pri rozpúšťaní striebra v kyseline dusičnej vzniká popri dusičnane striebornom

aj oxid dusnatý a voda. Neuvádza však presné kvantitatívne pomery, ktoré vyjadruje až chemická
rovnica :

3 Ag + 4 HNO3 =3 AgNO3 + NO + 2 H2O
3 Ag + 4 HNO3 ⇄3 AgNO3 + NO + 2 H2O
V reakčnej schéme nemusia byť uvedené všetky reakčné produkty. Napríklad zo schémy
Pb(NO3)2 + KI

⇢ PbI2(s)

vyplýva, že pri reakcii dusičnanu olovnatého s jodidom draselným vzniká zrazenina jodidu

olovnatého a zanedbáva sa vznik dusičnanu draselného.

Podľa správne zostavenej chemickej rovnice možno vypočítať molové, hmotnostné a pri

plynoch aj objemové množstvá látok vstupujúcich do reakcie a množstvá látok vystupujúcich z
reakcie. Výpočty podľa chemických rovníc nazývame stechiometrické výpočty ( alebo mólový
pomer106, hmotnostný pomer107, objemový pomer108, zmiešaný pomer pri chemických
reakciách109). Ich základom je, že pomer stechiometrických koeficientov reagujúcich látok v
chemickej rovnici zodpovedá pomeru ich látkových množstiev, čo vyjadruje vzťah

nA/nB = νA/νB (2-18)
Napríklad pre reakciu
Fe3O4 + 4 CO ⇄3 Fe + 4 CO2
platia medzi reagujúcimi látkami vzťahy:
nFe3O4 / nCO =1/4
nFe3O4 / nFe =1/3
Ak vyjadríme látkové množstvo hmotnosťou alebo pri plynoch objemom, možno uskutočniť

rozmanité výpočty. Môžeme vypočítať teoretický výťažok reakcie, určiť potrebné hmotnostné
alebo objemové množstvá základných látok na prípravu zadaného množstva produktu a pod.

2.6 OXIDÁCIA A REDUKCIA

Oxidácia110 je dej, pri ktorom sa zväčšuje oxidačný stupeň prvkov, zatiaľ čo pri redukcii111

sa oxidačný stupeň prvkov zmenšuje.

Ako príklad uvedieme niektoré zlúčeniny, v ktorých vystupuje síra v rôznych oxidačných

stupňoch :

Zlúčeniny

H2
S

Na2S
2

S
8

SCl
2

SO
2

SF
6

→ oxidácia síry

Oxidačný stupeň -II

-I

0 II

IV

VI ← redukcia síry

V smere zľava doprava sa zväčšuje oxidačný stupeň a síra sa oxiduje, v smere sprava doľava

sa síra redukuje, pretože sa jej oxidačný stupeň zmenšuje.

Chemické reakcie, pri ktorých sa menia oxidačné stupne prvkov, sa nazývajú oxidačno-

redukčné reakcie112. Ich podstatou je odovzdávanie elektrónov medzi reagujúcimi látkami.

Prvok, ktorý pri reakcii elektróny prijíma (akceptor113 elektrónov), zmenšuje svoj oxidačný

stupeň a redukuje sa. Prvok odovzdávajúci elektróny (donor114 elektrónov) zväčšuje svoj
oxidačný stupeň a oxiduje sa.

Látka obsahujúca prvok, ktorý sa redukuje, je v danej reakcii oxidačné činidlo115. Látka

obsahujúca prvok, ktorý sa oxiduje, sa nazýva redukčné činidlo116.

Pretože pri bežných podmienkach priebehu chemických reakcií nemôžu elektróny voľne

existovať, môže jeden prvok pri oxidácii odovzdať len toľko elektrónov, koľko ich môže druhý
prvok pri redukcii prijať. Znamená to, že oxidácia a redukcia sú navzájom podmienené a
prebiehajú vždy súčasne.

Ako príklad oxidačno-redukčnej reakcie uvádzame praženie pyritu, ktoré možno vyjadriť

reakčnou schémou :
FeS2 + O2

⇢ Fe2O3 + SO2 reakčná schéma

FeII-e→FeIII elektrónová rovnica oxidácie železa
S2

1- - l0e → 2 SIV elektrónová rovnica oxidácie disulfidového aniónu

FeS2 -11e→ Fe

III+2 SIV/

*4 elektrónová rovnica oxidácie molekuly FeS2

O2

0 + 4e → 2 O-II /

*11 elektrónová rovnica redukcie molekuly kyslíka

4FeS2 -44e+ 11O2

0 + 44e→ 4FeIII+8 SIV+22 O-II

4FeS2 + 11O2

0 → 2FeIII

2O

-II

3 +8 S

IVO-II

2

4FeS2 + 11O2 → 2Fe2O3 +8 SO2

Pri tejto reakcii sa oxiduje železo a síra (zväčšenie oxidačného stupňa), preto je pyrit(disulfid

železnatý) redukčným činidlom. Oxidačným činidlom je kyslík, ktorý sa pri reakcii redukuje
(zmenšenie oxidačného stupňa).

Oxidačné a redukčné deje možno schematicky vyjadriť tzv. elektrónovými rovnicami117,

ktoré uvádzajú, koľko elektrónov príslušné prvky prijmú alebo odovzdajú. Pre uvedenú reakciu
majú elektrónové rovnice tvar:

FeII-e→FeIII
S2

1- - l0e → 2 SIV

O2

0 + 4e → 2 O-II

Skutočnosť, že počet elektrónov uvoľnených pri oxidačnom deji musí zodpovedať počtu

elektrónov prijatých pri redukčnom deji, možno využiť pri vyčíslení rovníc oxidačno-redukčných
reakcií.

Z elektrónových rovníc je zrejmé, že pri oxidácii disulfidu železnatého sa uvoľní 11

elektrónov, zatiaľ čo pri redukcii molekulového kyslíka treba 4 elektróny prijať. Disulfid
železnatý a kyslík reagujú preto spolu v molovom pomere 4 :1 l.

Dosadením do reakčnej schémy sme získame výslednú reakčnú rovnicu :
4 FeS2 + 11 O2 = 2 Fe2O3 + 8 SO2