Tézy na štátne skúšky

z Teoretických základov pedagogiky pre Bc. štúdium

(Učiteľský základ pre UVP, UOP, UŠŠ)

2008

Dejiny pedagogiky
1. Začiatky výchovy a vzdelávania v staroveku /analýza školských systémov a názorov filozofov na výchovu

a vzdelávanie v starovekom Grécku a starovekom Ríme a ich prínos pre rozvoj pedagogickej teórie/.

2. Vzdelávanie a výchova v stredoveku /analýza jednotlivých typov škôl – od škôl farských po stredoveké

univerzity a ich prínos pri šírení gramotnosti a vzdelanosti/.

3. Pedagogické myslenie v období renesancie a humanizmu /analýza svetovej a slovenskej pedagogiky

renesančného humanizmu – E.Roterdamský, F. Rabelais, T. Moore, T. Campanella, V.B. z Nedožier.

4. Rozvoj pedagogického myslenia v 17. – 19. storočí v Anglicku, Francúzsku, Nemecku: J. Locke, J. J.

Rousseau, J. F. Herbart /analýza pedagogických diel a názorov /.

5. Ruská pedagogika 19. storočia / analýza pedagogického diela a pedagogických názorov L. N. Tolstého

a K.D. Ušinského/.

6. Pedagogické dielo a pedagogické názory J. A. Komenského a význam jeho diela pre súčasnosť.
7. Česká pedagogika 19. storočia / analýza pedagogického diela a pedagogických názorov G. A. Lindnera a K.

S. Amerlinga/.

8. Školstvo na Slovensku v období národného obrodenia. Školské reformy Márie Terézie a Jozefa II.
9. Slovenská pedagogika 18. a začiatkom 19. storočia / analýza pedagogického diela a pedagogických názorov

A. F. Kollára, M. Bella, S. Tešedíka, a D. Lehockého/.

10. Školstvo na Slovensku v rokoch 1848 – 1867 /pedagogické názory J. Kollára a Ľ. Štúra; matičné gymnáziá

a ich prínos pre rozvoj národného školstva/.

11. Školstvo na Slovensku v rokoch 1867 – 1918 /analýza zákonného článku 38/1968 - od škôl ľudových po

vysoké školy/.

12. Slovenská pedagogika v druhej polovici 19. storočia /pedagogické dielo a názory S. Ormisa, I. B. Zocha, A.

H. Škultétyho, M. Čulena/.

13. Slovenské pedagogické časopisy druhej polovice 19. storočia
14. Slovenská škola v rokoch 1918-1939 /analýza školského zákona 220/1922/.
15. Slovenská pedagogika v rokoch 1918-1939 / pedagogické dielo a názory J. Kvačalu a J. Hronca/.
16. Slovenská pedagogika v druhej polovici 20. storočia /pedagogické dielo a pedagogické názory J. Čečetku,

V. Gaňa, V. Predmerského/

17. Školstvo na Slovensku v rokoch 1939 – 1989.
18. Slovenská pedagogika v období rokov 1945-1989 /analýza pedagogického diela P. Vajcika, Ľ. Bakoša, J.

Máteja/.

19. Historický náčrt vzdelávania učiteľov na Slovensku – do roku 1918 – od roku 1918 po súčasnosť.

Literatúra:
BRŤKOVÁ, M. et al.: Kapitoly z dejín pedagogiky. Bratislava : Pressent, 2000.
BRŤKOVÁ, M.: Reformná pedagogika v 20. storočí. Bratislava : UK, 1995, 1997.
MÁTEJ, J.: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : SPN, 1976.
MÁTEJ, J.: Portréty slovenských pedagógov a vlasteneckých učiteľov. Bratislava : SPN, 1977.

REBLE, A.: Dejiny pedagogiky. Bratislava : SPN, 1993.
SROGOŇ a kol.: Dejiny školstva a pedagogiky. Bratislava : SPN, 1986.
ŠTVERÁK, V.: Stručné dejiny pedagogiky. Praha : SPN, 1983.
ZELINA, M.: Alternatívne školstvo. Bratislava : Interlingua, 1993.

1, ZAČIATKY VÝCHOVY A VZDELÁVANIA V STAROVEKU / ANALÝZA

ŠKOLSKÝCH

SYSTÉMOV A NÁZOROV FILOZOFOV NA VÝCHOVU

A

VZDELÁVANIE V STAROVEKOM GRÉCKU A STAROVEKOM RÍME A ICH

PRÍNOS

PRE ROZVOJ PEDAGOGICKEJ TEÓRIE/.

Výchova v

starovekom Grécku

Už v 17.-15. storočí pred n. l. si zámožní občania na Kréte v meste Knósos stavali paláce
a vyzdobovali ich figurálnou nástennou maľbou. Ženy mali na Kréte významnejšie postavenie
ako v iných orientálnych krajinách.
Grécki bohovia sídlili na Olympe a vládol im Zeus. Správali sa podľa ľudských vlastností. E.
N. Medynskij píše, že v 8. storočí pred n. l. bolo v Sparte okolo 9000 slobodných rodín, kým
počet zotročených ľudí dosahoval okolo 250 000, no v Aténach nebolo oveľa lepšie.
Grécky obchod, peňažníctvo a remeslá umožňovali rozvoj umenia, architektúry, literatúry.
V Starom Grécku – mestské štáty. Lykurgove zákony (okolo roku 800 pred n. l.) zaviedli
v Sparte vládu staršinov (gerontov). Rada staršinov mala rovnaké právo ako kráľ. Obec
staršinov sa priklonila raz na stranu kráľov samovládcov, inokedy na stranu ľudu,
k ľudovláde. Tým sa zabezpečila rovnováha medzi nimi. Dvadsaťosem staršinov dbalo na
poriadok a spravodlivosť. Táto ústava bez zmeny trvala do doby, keď Atény za čias Perikla
(499-429) nadobudli moc nad celým Gréckom.
Podľa Lykurga deti nepatrili otcovi, ale stali sa majetkom obce. Narodené dieťa posúdila
komisia, ak bolo slabé, telesne chybné, vrhla ho do priepasti v pohorí Taygot.
Výchova v

Sparte

mala vojenský charakter, kde vládla vojenská disciplína. Zdraví chlapci

ostali v rodine do siedmeho roku. Dievčatá nemali verejnú výchovu. Do 18. roku chlapci boli
v štátnom ústave. Chodili chatrne oblečení, bosí, spávali na tvrdom lôžku, priúčali sa
surovosti na nočnom útoku na obydlia otrokov. Telesné tresty, hlad, smäd bol súčasťou
výchovy. Mohli kradnúť, ak ich pri krádeži prichytili, zbili ich na smrť. Ak zomreli bez plaču,
postavili im pomník. So starším občanom mohli prehovoriť, ale ak sa ich opýtal, odpoveď
mala byť stručná, výstižná.
Čítať a písať sa učili len povrchne. Recitovali Homéra.
Od 18. do 20. roku boli efébi, vykonávali výcvik, prípravu na vojenskú službu. Od 20. do 30.
roku boli vojaci. Po 30. roku sa z nich stali plnoprávni občania.
Otrokári museli vychovávať svoje deti tvrdo a disciplinovane.
Ukážka výchovy z

Atén

: Dieťa do 7. roku žilo v rodine, potom navštevovalo školu podľa

voľby rodičov. V gramatickej škole sa učili čítať, písať, počítať, kresliť, oboznamovali sa
s niektorými literárnymi dielami. Mohli navštevovať školu gitaristov do 14. roku.
Gymnazióny navštevovali len chlapci z bohatších rodín. Rozšírili si znalosti z rétoriky,
filozofie, politiky, literatúry. Aténske školy pripravovali chlapcov na verejný život.
Vyžadovala si to telesná i duchovná vyrovnaná výchova „kalokagathia“.
Kleisthenes r. 510 pred n. l. dáva Aténam konečnú úpravu štátnej ústavy – a to demokratickú
republiku. Najpočetnejšia vrstva – remeselníci, obchodníci, roľníci mali práva slobodných
občanov, volebné právo. Najvyššia ustanovizeň bola Rada päťsto členov. Súdnictvo – vinu
a trest určoval ľud, okrem hrdelného trestu.
Za Perikla – Atény najväčší rozkvet.

Základy pedagogiky v

starom Grécku

Otvárajú sa širšie obzory na prehĺbenie výchovy mládeže. Zmenšujú sa nároky na telesnú
a vojenskú prípravu. Sofisti – „milovníci múdrosti“ – putovali od mesta k mestu a za plat
vyučovali deti, mládež bohatých občanov.
Rozvíja sa geometria, rozširuje sa literárny repertoár, zjemňuje sa hudba a preberajú sa nové
hudobné nástroje. Zvyšuje sa náročnosť na rétoriku, logiku, pripravujú mládež na verejné
účinkovanie.

Sokrates (asi 469-399), učiteľ Platóna. Poznaj sám seba! Poznanie a konanie, činy sú
u Sokrata úzko späté. Podľa neho, kto pozná pravidlo, zákon, normu, aj ju realizuje.
Nesprávne činy, skutky vyplývajú z nevedomosti. Vo výchove zdôrazňoval, že treba poznať
podstatu spravodlivosti, statočnosti, zbožnosti a umiernenosti. V mládeži sa usiloval vychovať
dokonalú mravnosť.
Sokrata obvinili, že sa rúha bohom a kazí mládež. Odsúdili ho na trest smrti, ktorú podstúpil
a odmietol priateľský príhovor na svoju záchranu.
Sokrates bol humanista, ktorý hlásal dobro, cnostný život. Rozumová výchova je v službe
morálky, svedomia človeka. Využíval dialóg s poslucháčmi.
Predmetom jeho úvah bol vždy človek. Skúmal, čo je zbožnosť, čo hriech, šľachetnosť,
spravodlivosť, nespravodlivosť...

Platón (427-347) patril medzi popredných filozofov a bol prvým systematikom v pedagogike
v antickom Grécku.
Platón bol idealista. Podľa neho skutočný svet je len svet ideí. Tvoria podstatu nášho bytia, sú
odrazom ich vzoru medzi ľuďmi. Reálny svet nemožno hodnotiť ako gnozeologický
a neotický základ, teda ani ako normu svojho konania. Len idey, nadzmyselné vzory môžu
zabezpečiť u človeka mravné činy.. Je to vláda ideokracie, ktorú Platón vyzdvihol a v nej
dominuje idea dobra.
Úlohou štátu je starať sa o výchovu detí. Deti otrokov mali vychovávať rodičia pri práci.
Podľa Platóna v duchovnej sfére človeka najnižšie postavenie má žiadostivosť, vášeň. Po nej
vyššie stojí statočnosť, udatnosť, ale najvyššie je rozumová zložka. Podľa týchto kritérií
možno začleniť človeka do občianskej skladby. Hlása, že filozofa, ako najvyššie vzdelaného
občana, nezláka ani zisk, ani sláva, lebo rozumnou analýzou spravodlivo a pravdivo bude
rozhodovať o verejných záležitostiach.
Vojaci sú telesne zdatní, poslušní, útoční a nebojácni proti cudzincom. Žijú vo vojenskom
tábore a štát sa stará o ich hmotné potreby. Ba i ženy a deti, ktoré žijú vo vojenskom tábore,
sú pre všetkých.
Najnižšie vzdelaná vrstva obyvateľstva má sa venovať telesnej práci, výrobe a Platón sa
neveľmi zaujímal o ich výchovu. Podľa spoločenských kategórií zaradí sa občan podľa toho,
aké ma vzdelanie, aké sú jeho schopnosti. Platón odmietol rodové privilégiá.
Do 3. roku žije dieťa v rodine. Od 3. do 6. navštevuje predškolské zariadenie pri chráme, kde
sa hrá, ale učí sa už základy matematiky a geometrie. Od 7. po 18. rok je povinná školská
dochádzka, učí sa čítať, písať, gymnastiku, hudbu a základy astronómie.
18. – 20. rok je eféb, podlieha vojenskému výcviku. Od 20. do 30. absolvuje vyššie
vzdelávanie. Od 35. po 50. rok môže vykonávať verejnú činnosť a v nej aj vedúce postavenie.

Platón vyzdvihol význam zážitkov v detskom veku.

Filozofi majú najvyššie vzdelanie v matematike, geometrii, v logickom myslení, majú
preniknúť od javovej stránky k jej podstate. Dialektika – vyvodzovanie pojmov z ideí –
tvorila vyvrcholenie filozofického vzdelania. Po päťročnom štúdiu filozof päť rokov pracoval
v životnej , spoločenskej praxi.
Platón zrovnoprávnil mužov a ženy vo výchove aj občianskych povinnostiach a funkciách
v štátnej správe. Prírodné vedy sú zastúpené len povrchne. Platón založil v Aténach
Akadémiu, kde učitelia a poslucháči spoločne rozvíjali filozofiu ako vedu.

Aristoteles (384 - 322) študoval na Akadémii v Aténach. Bol lekárom syna Filipa
Macedónskeho – kráľa Alexandra Veľkého. Patril medzi najvýznamnejších filozofov
a pedagógov v Antike. Napísal spis Politika, O duši.
Ako lekár mal blízko k prírodným vedám, najmä k biológii, medicíne, aj botanike.
Nezaostával vo filozofii, metafyzike, dialektike, etike, literatúre, histórii, rétorike, ekonomike
a o štáte. Založil v Aténach Lýceum v r. 343. Mal široký záber v poznávaní reality sveta.
Základom poznania sú podľa neho zmysly, zmyslové podnety a vnemy. Vyzdvihol, že svet je
jednotný a možno v ňom zistiť obsah aj formu. Čistý a nehmotný je iba boh. V spise O duši
bystro vystihol pozoruhodné názory na psychiku človeka. Telo je nositeľom duše. Uznáva
vývoj, činnosť, aktivitu človeka. Rozumnosť je závislá od pravdivého úsudku a činy sú potom
dobré. Človek má konať mravne a disciplinovane.
Aristoteles uznáva, že rozum majú všetci ľudia. – Platón len u aristokratov a filozofov.
Pripúšťa, že rozum otrokov je obmedzený na minimum, ale príroda ho kompenzuje väčšou
fyzickou silou.
Aristoteles uznáva: telesnú, mravnú a rozumovú výchovu. Navrhol školský systém, ktorý sa
skladá z troch sedemročných stupňov. Do 7. roku je dieťa v rodine. Hrá sa, počúva rozprávky
a mytologickí, mravné ponaučenia. Od 7. roku je dieťa v rodine. Hrá sa, počúva rozprávky
a mytologické, mravné ponaučenia. Od 7. do 14. roku navštevuje školu, kde okrem
gymnastiky je aj mravná výchova a návyky spoločenského správania. Od 14. do 21. roku
sústreďuje sa výchova na rozumové operácie, filozofiu, hudbu, rétoriku, gramatiku, literatúru
umeleckú výchovu.
Aristoteles uprednostňuje vo výchove mravné návyky. Chápe rozdiely v myslení a konaní
človeka. Človek je společenská bytosť. Zo spoločnosti sú vyradení otroci – hovoriaci nástroj.
Štát sa stará o výchovu. Výchova má rozvíjať žiakove schopnosti, estetické a umelecké
zážitky, individuálnu blaženosť založenú na rozumovom dôvode. Vo výchove je systém:
poznať prírodu, osvojiť si návyky a logické myslenie. Výchovou sa zdokonaľuje človek až
dosiahne harmonický rozvoj tela a duše – kalokatathiu. Žena sa odlišuje od muža, nemá
dosiahnuť vyššie vzdelanie.
Aristoteles svojimi dielami z filozofie, prírodných a spoločenskovedných disciplín vytvoril
empirickú metodológiu logicky myšlienkovo spätú a usporiadanú do vedeckého systému.
Aristotelovo pôsobenie ovplyvnilo rozvoj európskej filozofie a vedy. Aristotelove požiadavky
na predškolskú výchovu, rozumové schopnosti žiakov využívať vo verejných školách, spájať
pedagogiku so psychológiou, rozvoj detskej aktivity, morálky a estetiky.

Výchova v

starovekom Ríme

Cisár Markus Aurelius podporoval rozvoj filozofie a rozširoval aténsku školu. Rím bol
založený v roku 753 pred n. l. V roku 146 zmocnil sa Grécka a ďalej výbojmi obsadil oblasť
Stredomoria, Hispániu, bojoval s Germánmi, Keltmi a vybudoval veľríšu. Patricijské rody
tvorili šľachtu. Plebejci boli slobodní občania, ale bez politických práv. Najväčšiu skupinu
tvorili otroci.

Pôvodná výchova bola v rodine. Otec sa staral o telesnú zdatnosť syna, matka učila deti čítať,
písať, počítať. Vychovávali pracovitých roľníkov a odvážnych bojovníkov. Základnú školu
navštevovali deti od 7. do 12. roku. Zámožnejší rodičia posielali deti do vyššej školy, kde sa
učilo dvojjazyčne po latinsky a grécky. Zdôrazňovalo sa rečníctvo a učili sa memorovať
zákony.
V školách bola dodržiavaná tvrdá disciplína a zaužívané telesné tresty. Učitelia boli vyslúžilí
vojaci a niekedy aj otroci. Názov školy bol ludi. Za čias Marka Aurélia vznikali zo stredných
škôl vyššie odborné školy: právnické, medicínske, staviteľské a ústavy na výchovu dievčat.
Rimania založili aj niekoľko nových štátnych univerzít a iných vysokých škôl.

Marcus Tullius Cicero (1066-43) považoval za cieľ výchovy cnosť, ktorú treba rozumovo
poznať a dodržiavať. Zdôraznil význam rečníctva. Rečník má byť dobrým a statočným
človekom. Poukázal na individuálne osobitosti dieťaťa a na jeho prostredie, v ktorom vyrastá.
Rečník si má cvičiť pamäť a radí používať vo výchove mierne tresty.

Medzi popredných pedagógov patrí Marcus Fabius Quintilianus (asi 38 až asi 96 n. l.) Je
zástancom školskej výchovy proti domácej výchove. V škole si žiak zvyká na sociálne
prostredie, na spoločenský takt. Zdôrazňuje individualitu žiaka a od učiteľa náročnosť, najmä
metodický postup vo vyučovaní. Učenie má byť hravé, nie násilné. Zavrhuje telesné tresty.
Odporúča súťaž v škole medzi žiakmi. Žiak sa má súčasne učiť čítať a písať. Vysoko
vyzdvihol výcvik v rečníckom umení. Vo svojom diele Dvanásť kníh o výchove rečníka
spísal pedagogické názory gréckych mysliteľov a svoje vlastné skúsenosti. Predovšetkým si
budúci rečník, ktorý bude musieť žiť medzi veľkým množstvom ľudí a byť pred očami
všetkých, zvykne od mladosti (v škole) nemať strach u ľudí a nebude samotársky žiť. Myseľ
potrebuje stále podnety a pozdvíhanie. V odlúčenosti tohto druhu alebo chradne alebo sa
nafukuje planou vierou. Nevyhnutne sa preceňuje ten, kto nemá možnosti sa porovnávať s
niekým.

V rímskej výchove a pedagogike vynikalo rečníctvo, štátny patriotizmus, ale prenikali aj
ostatné filozofické názory z Grécka. Napätie medzi patricijmi a plebejcami vyvolávali
sociálne konflikty. V roku 73 pred n. l. povstali otroci vedení Spartakom. Po rozklade ríše
upadlo vzdelávanie, stalo sa módne: Žiadame chlieb a hry!
Do rímskej ríše prenikajú nové kresťanské myšlienky. Rozpory medzi názormi ľudí
vzdelaných v antickej filozofii a kresťanstvom sú hlboké.

2, VZDELÁVANIE A VÝCHOVA V STREDOVEKU (ANALÝZA JEDNOTLIVÝCH

TYPOV

ŠKÔL – OD ŠKÔL FARSKÝCH PO STREDOVEKÉ UNIVERZITY A ICH

PRÍNOS

PRI ŠÍRENÍ GRAMOTNOSTI A VZDELANOSTI).

Stredoveká výchova a

škola

Stredoveké školstvo vzniklo a vyvíjalo sa pod zorným uhlom potrieb cirkvi a kresťanského
svetonáhľadu, ktorý je v úplnom protiklade s antickým svetonázorom. Odpor kresťanstva voči
antickej kultúre a antickému školstvu rástol postupne, takže istý čas existovali súčasne i školy
pohanské i kresťanské. Cirkev sa ľahko a postupne zmocnila monopolu výchovy aj bývalých
chýrnych antických pohanských škôl.
Prvé cirkevné školy vznikli už vtedy, keď pohanské školstvo bolo ešte v plnom rozkvete. Boli
tzv. katechumenické a katechetické školy, v ktorých sa pohanské deti i dospelí pripravovali na
krst, a tí, čo už boli pokrstení, utužovali sa v kresťanských náukách, resp. vzdelávali sa v nich
budúci učitelia katechumenických škôl.

Školy kláštorné, katedrálne a

farské

Prenasledovanie prvých kresťanov Nerom a Diokleciánom nezastavilo vzrast kresťanstva.
Stalo sa masovým hnutím utláčaných a vykorisťovaných. Koncom tretieho storočia
Konštantín uznal za vhodné rozkladajúce sa impériu podoprieť o rastúcu moc cirkvi, najmä
keď táto prestala už vystupovať proti otrokárstvu a vykorisťovaniu chudobných. R. 313
ediktom milánskym uznal kresťanstvo za štátne. Vznikla požiadavka vychovať dostatočný
počet duchovenstva. Túto úlohu mali splniť školy zakladané pri kláštoroch a kostoloch.
Kláštorné školy – tvorili súčasť kláštorov. Pri zrode kláštorného školstva stál rímsky patricij
Benedikt z Nursie. Založil na hore Mnote Cassino pri Neapoli kláštor a pri ňom školu.
Uskutočňoval kláštorné pravidlá v zmysle príkazu Modli sa a pracuj
Spočiatku vychovávali len chlapcov, ktorí sa mali stať kňazmi. Časom sa kláštorná škola
rozdelila na školu vnútornú pre chlapcov žijúcich v kláštoroch, a na školu vonkajšiu pre
chlapcov dochádzajúcich, ktorí sa pripravovali na inú dráhu.
Katedrálne školy zakladali biskupi vo svojich sídlach pre výchovu svetských kňazov.
Organizácia bolo podobná kláštorným, ale tieto viedol magister principalis, kým katedrálne na
to určený magister scholarum. Učitelia sa nazývali nagistri secundi alebo rectores chlolarum.
Zriaďovali sa len pre výchovu budúcich kňazov, ale nakoniec i tu povolili externé triedy pre
svetské povolania.

Kapitulné a farské školy sa organizovali podobne ako katedrálne, spočiatku sa zriaďovali
z čisto náboženských pohnútok pre zefektívnenie účasti detí na bohoslužbách. Len na
niektorých farských školách sa vyučovala gramatika, rétorika a dialektika.
Sedem slobodných umení sa podľa alexandrijského spôsobu delilo na trívium (gramatika,
rétorika, dialektika) a na štúdium reálne, čiže kvadrívium (aritmetika, geometria, astronómia a
muzika). V gramatike memorovali latinské texty, učili sa modlitby, žalmy, čítať, písať
a gramatiku latinského jazyka. V rétorike spisovať listiny, zápisnice, dokumenty..,
v dialektike – formálnu logiku a základy rečníctva, v aritmetike sa učili rátať na prstoch a na
počítacích tabuľkách, v geometrii lekárske, prírodopisné, zemepisné ponaučenia, astronómii
cirkevné sviatky a v muzike poznať liturgiu a cirkevný spev.
Disciplína bola veľmi krutá. Vyučovanie bolo mechanické, málo účinné. Osnova bola
postupná, metódy veľmi primitívne. Učiteľ diktoval, žiaci po ňom opakovali a zapisovali.
Na Slovensku prvú kláštornú školu založili benediktíni koncom 10. storočia pod Zoborom.
Podobné školy mali aj kláštory v Beňadiku nad Hronom a v Bzovíku, v Krásne nad
Hornádom. Katedrálne i kapitulné školy boli už za panovania Štefana.

Výchova svetských feudálov
Cirkevné školstvo nemohlo vyhovovať svetskej mládeži, nedávalo prípravu pre praktický
život. Rozvoj remesiel a život feudálov na hradoch vyžadovali odbornú zručnosť pri práci,
podloženú teoretickými poznatkami. Preto si šľachta a po nej aj mešťania zakladali vlastné
školy.
Rytierstvo vzniklo v dobe križiackych vojen, vedených pôvodne za oslobodenie Svätej zeme
z rúk Turkov. U nás získala šľachta dedičné vlastníctvo pôdy v 11.-12. storočí, keď vznikol
rytiersky stav.
Chlapec z urodzenej rodiny vstupoval spravidla vo veku siedmich rokov ako páža do služieb
niektorého vladári či rytiera, kde sa do štrnástich rokov učil u hradnej panej posluhovať
a spoločensky správať. V štrnástich rokoch obdržal právo nosiť meč a stal sa zbrojnoš. Bol
v službách rytiera, nosil zbraň, staral sa o koňa. Potom ho slávnostne pasovali za rytiera.
Obsahom ich vzdelania nebolo sedem slobodných umení, ale sedem rytierskych cností: jazda
na koni, plávanie, streľba, zápasy, lov, šachová hra, písanie veršov. Neskôr pribudli aj cudzie
jazyky.
Šľachtické dievčatá vychovávali v kláštoroch alebo na hradoch duchovní, kde sa okrem
ručných prác, hudbe a spevu učili aj predmety siedmich slobodných umení.

Scholastika
Scholastika sa stala závislá od teológie. Neučila žiakov vnikať do spoločenskej praxe, ale na
základe citátov z biblie a Aristotelovej filozofie určovala pravidlá konania človeka. Učili
žiakov slovičkárskemu mudrovaniu, narábať všeobecnými pojmami, úsudkami vyňatými
z biblie a antického filozofického základu prispôsobenému cirkevným potrebám.
Vrcholná scholastika (12.-14. storočie) sa opierala o autoritu Písma, o učenie cirkevných
otcov a o Aristotelovu filozofiu, upravenú pre potreby cirkvi. V tomto období sa učenci
nesmeli snažiť hľadať nové pravdy, ale mali zbierať dôkazy preto, čo je v biblii
a v Aristotelovi. Vrchol dosiahla v učení Tomáša Akvinského (1225-1274), ktorý dokázal
prispieť k „rozriešeniu“ rozporu medzi rozumom a vierou vo svojom vieroučnom systéme,
ktorý cirkev uplatnila pri svojom ideologickom pôsobení v utvárajúcej sa mestskej
spoločnosti. V období neskorej scholastiky (14.-16. storočie) vrcholí zápas medzi
konzervatívnymi realistami a progresívnymi nominalistami, ktorí sa snažia o to, aby cirkev
uznala rozumove poznanie.

STREDOVEKÉ UNIVERZITY A ICH PRÍNOS PRE ROZVOJ EURÓPSKEJ VZDELANOSTI

12. stor. prináša veľký rozmach vied. Západný duchovný svet je obohatený

Aristotelovou filozofiou1 a arabskými poznatkami2. Rozvíja sa špekulatívna teológia, rímske
svetské právo. Staré školy už neuspokojujú narastajúcu snahu po poznaní a začínajú vznikať
súkromné spoločenstvá pre vedeckú výučbu. Rozširujú sa do všetkých odborov a stávajú sa
voľným slobodným združením učencov a študentov, získavajú rôzne privilégiá a neskôr ich
uznáva duchovná i svetská moc. V 12. – 14. stor. nastáva doba vzniku a rozvoja vlastných
európskych univerzít, ktoré mali plniť náročnejšie úlohy, než boli schopné zaistiť kláštorné
a katedrálne školy. Vznik univerzít bol podmienený rozvojom hospodárskeho a politického
života v Európe.

Prvé európske univerzity (nazývané aj študium generale na rozdiel od škôl nižších, ktoré

poskytovali vzdelanie čiastočné, partikulárne) vznikajú ako samostatné korporácie s vlastnou
správou, majetkom a súdnictvom.

Univerzity vznikali splynutím cirkevných kláštorných a katedrálnych škôl so svetskými

odbornými školami so súhlasom alebo dokonca priamo z podnetu cirkvi. Zameriavali sa
najmä na gramatiku a právo. V priebehu vývoja sa však snažili vymaniť zo závislosti od
cirkevnej i svetskej vrchnosti a nakoniec sa stali autonómnymi inštitúciami, v ktorých mala

1 Predstaviteľ materialistického svetonázoru. Základom poznania sú zmysly, zmyslové podnety, vnemy. Výchova

(telesná, mravná, rozumová) sa má realizovať v súlade s prírodou, spočíva na 3 základoch: príroda, návyk,

rozum. Žiada štátnu výchovu (spoločnú, nie súkromnú). Uznáva, že rozum majú všetci ľudia, aj keď u otrokov je

obmedzený na minimum, pričom je kompenzovaný prírodou väčšou fyzickou silou. V pedagogike využíval

psychologické poznatky, zdôrazňoval mravné návyky vo výchove = areté: dobro, cnostný život, dokonalosť a

zdatnosť, odmietal vzdelanie dievčat. Jeho filozofia sa stala hlavným zdrojom informácií v období stredoveku.

Diela: Nikomachova etika, Politika, O duši

2 Arabi ovládli Alexandriu (centrum vzdelanosti s obrovskou knižnicou, štúdium mravnej výchovy, mechaniky –

pyramídy, anatómie – liečivé byliny, rétoriky, filozofie, histórie a geometrie) a zaviedli islam → jednobožstvo

Jehovah. Deti sa učili čítať, písať, náboženstvo, matematiku, astronómiu, prírodovedu.

cirkev len formálny vplyv (úrad kancelára univerzity obsadzovala svojím vysokým
hodnostárom = biskup alebo arcibiskup).
Taliansko:

univerzity v Bologni (1119), Salerme, Padue

Anglicko:

univerzity v Oxforde (1249) a Cambridge (1933)

Francúzsko: univerzita v Paríži (1200)
Čechy: univerzita v Prahe (1348) – 4 fakulty: prípravná artistická (2 kurzy po poldruha alebo
po dvoch rokoch, predmety siedmich slobodných umení3, absolventi mohli potom študovať na
odborných fakultách alebo pracovať ako učitelia či úradníci, po prvom kurze hodnosť
bakalára, po druhom hodnosť magister artium) teologická, právnická a lekárska.

Na čele univerzity stál rektor, mohol ním byť aj študent. Na čele fakulty bol dekan.

Profesormi boli zväčša slobodní kňazi (bývali spolu so študentmi na „kolejách“), vydržiavaní
zo študentských poplatkov a z rozličných nadácií. Základom vyučovania bola dialektika,
vychádzalo sa z čítania spojeného s výkladom textu, riešenia sporných problémov formou
otázok a odpovedí, verejných dišputácií.

Václav IV. zmenil na podnet českých magistrov hlasovací poriadok tak, že príslušníci

českého národa mali 3 hlasy, ostatní len 1 → 6000 nemcov (učitelia, študenti) odišlo na
protest do Lipska. Potom sa rektorom univerzity stal Ján Hus, ktorý bojoval proti cirkevným
dogmám, zreformoval univerzitu, český pravopis, ľudu kázal v českom jazyku (1416
upálený). Jeho spisy Dcérka a Výklad desatora hovoria o tom, ako vychovávať. Ako
profesori pôsobili aj slovenskí učitelia Vavrinec Benedikti z Nedožier, Martin Bacháček,
Mikuláš Troil, Ján Jesenius, Daniel Basilius a Peter Fradelius.
Nemecko:

univerzita v Lipsku (1049).

Slovensko:

Bratislavská univerzita, neskôr Academia Istropolitana (1465 – 1488/1492)

vznikla na podnet uhorského kráľa Mateja Korvína vydaním pápežskej buly, výučba sa
začala 1467. Mala 4 fakulty: artistická, právnická, lekárska a teologická. Prostredníctvom nej
sa spájalo slovenské kultúrne dianie s kultúrnym životom vtedajšej Európy.

Vznik a

rozvoj mestských škôl

Približne v 13. storočí vznikali vedľa cirkevných škôl úsilím remeselníkov školy cechové
a z iniciatívy kupeckých družstiev školy kupecké. Uvedené typy škôl splynuli v mestské
školy alebo magistrálne, ktoré na rozdiel od univerzít dostali názov školy partikulárne,
pretože poskytovali len čiastočné vzdelanie.
Podľa toho, koľko predmetov sa vyučovalo, rozoznávame a, scholu minor (menšiu školu), b,
scholu nediocris (strednú školu) c, scholu superior (vyššiu školu) alebo neskoršie gymnázium.
Na konci stredoveku existovali v mestách tri typy škôl
1, Najnižšie boli mestské školy, malé, nízke, na ktorých sa v materskom jazyku učilo
abecede, čítaniu kníh a písaniu listov. Boli spočiatku súkromné. Pretože ani tieto školy neboli
určené pre nižšie vrstvy obyvateľstva, vznikali i ďalšie súkromné školy, pokutné školy.
2, Latinské partikulárne školy preberali od cirkevných škôl sedem slobodných umení
a mnohokrát i začiatky feudálnej scholastickej filozofie. Mestské školy sa delili na nižšie
(menšie) školy s dvomi až tromi triedami (čítanie, písanie, počty, náboženstvo, latinská
gramatika) a na vyššie (väčšie) školy so šiestimi triedach, kde sa povrchne vyučovalo 7
slobodných umení. Vyučovanie zabezpečovali bakalári a majstri artistickej fakulty.
3, Deti zámožných rodičov dochádzajúci do školy sa nazývali školníci, deti chudobných
rodičov sa nazývali mendíci a škola im poskytovala ubytovanie a stravovanie.

3

3, PEDAGOGICKÉ MYSLENIE V OBDOBÍ RENESANCE A HUMANIZMU / ANALÝZA

SVETOVEJ

A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY RENESANČNÉHO HUMANIZMU – E.

ROTERDAMSKÝ, F. RABELAIS, T. MOORE, T. CAMPANELLA, V. B.

Z

NEDOŽIER/.

Predstavitelia humanistickej pedagogiky – medzi najvýznamnejších predstaviteľov
humanistickej pedagogiky patria:
DESIDERIUS ERASMUS ROTERDAMSKÝ, FRANCOIS RABELAIS,
MICHAIL MONTAIGNE, THOMAS MOORE a THOMASO CAMPANELLA.

Desiderius Erasmus Roterdamský (1467-1536) Tento dôsledný racionalista sa snažil
slobodne vykladať Písmo, obhajoval osobnú slobodu a bol nadšeným ctiteľom antiky. Bol
presvedčený o rozhodujúcom význame výchovy na vývoj jedinca, no zdôrazňoval, že sa s ňou
musí začať už v útlom detstve. Bol tiež presvedčený, že vzdelanie môže odstrániť ľudské zlo.
Základ vzdelania podľa neho majú tvoriť klasické jazyky, škola sa má venovať pestovaniu
latinského štýlu, náukovým predmetom rovnako ako telesnej výchove.
Vyučovanie má byť podľa neho zábavné, hravé a prístupné. Najvýznamnejší spis: CHVÁLA
POCHABOSTI – humanistická, sociálna satira – autor v nej označuje hlúposť za
charakteristickú črtu ľudí vtedajšej spoločnosti, kritizuje scholastickú učenosť a teológiu.
Prvý raz vyšla tlačou r. 1511 v Paríži – cirkvou zaradená do zoznamu zakázaných kníh.

Francois Rabelais (1494-1553) - francúzsky mysliteľ- kritizuje odtrhnutosť výchovy od
potrieb života, preťažovanie pamäti a zanedbávanie fyzického rozvoja a požaduje návrat
k prírode. Preslávil sa románom GARGANTUA a PANTAGRUEL v ktorom formou satiry
podrobil kritike vtedajšiu feudálnu spoločnosť.

Thomas Moore (1478-1535) - anglický humanista – podobne ako jeho súčasníci vo
Francúzsku – aj on kritizoval vtedajšiu spoločnosť, no zároveň vo svojom diele UTÓPIA
naznačuje, ako vybudovať sociálne spravodlivejšiu spoločnosť. V tejto práci vyslovil názor,
aby výroba mala spoločenský charakter a výsledky spoločnej práce sa rozdeľovali medzi
členov spoločnosti. V ideálnom štáte sa podľa neho všetci občania zúčastňujú na vytváraní
materiálnych i kultúrnych hodnôt. Od účasti na výrobnej práci sú oslobodení len vedecky
pracujúci ľudia. Pracovný čas stanovil na 6 hodín denne, v ostatnom čase by sa mali členovia
takejto spoločnosti venovať vzdelávaniu v knižniciach, čitárňach a oddychu. Moore vystúpil
s požiadavkou všeobecnej školskej dochádzky pre chlapcov aj dievčatá a vedľa
prírodovedného vzdelania a telesného rozvoja vyzdvihuje tiež výchovu pracovnú. Dovtedajšiu
latinskú školu navrhuje nahradiť školou vyučujúcou v materinskom jazyku.

Thomaso Campanella (1568-1639) taliansky filozof a pedagóg. Obraz jednotnej výchovy
mladej generácie načrtol vo svojom utopistickom diele SLNEČNÝ ŠTÁT, inšpirovaný
Platónovou ÚSTAVOU i Augustínovou víziou Božieho štátu. Obsah vzdelávania podľa neho
majú tvoriť všetky disciplíny, predovšetkým však vedy prírodné. Všetkému sa má mládež
učiť názorne, na základe vlastného pozorovania skutočných predmetov a javov, ale
tiež pozorovaním ich obrazov, namaľovaných na stenách domov. Všetci sa bez rozdielu
zároveň majú rozvíjať vo všetkých umeniach i v telocviku. Zanedbaná nemá byť ani
pracovná výchova, žiaci majú navštevovať dielne a zúčastňovať sa na poľnohospodárskych
prácach. V jeho návrhoch na výchovu a vzdelávanie je už načrtnutý komplexný obraz
výchovy, ktorú o niekoľko rokov neskôr vo svojom diele predstavil J. A. Komenský.

Humanizmus na Slovensku – humanizmus na území Slovenska sa tradoval od druhej
polovice 15.storočia. Centrami humanizmu sa stali najmä mestá – na východnom Slovensku
to boli najmä tie, ktoré zaznamenali rast obchodu najmä s Poľskom – Levoča, Bardejov,
Košice, Prešov. Zo stredoslovenských miest to boli najmä banské mestá B. Štiavnica, B.
Bystrica, Kremnica. Na Západnom Slovensku to bola predovšetkým Bratislava, ktorá sa
vzhľadom na blízkosť Viedne stala nielen na území Slovenska, ale i v celom Uhorsku
strediskom politického a kultúrneho života. Aj mocné šľachtické rody (Thurzovci, Fugerovci)
svojimi stykmi s kráľovským uhorským dvorom boli štedrými podporovateľmi humanizmu.
Humanistické myšlienky na Slovensku pomáhali šíriť tiež domáci študenti odchádzajúci za
štúdiom do zahraničia. Humanistická pedagogika ovplyvnila školstvo na Slovensku – najmä
mestské školy zaznamenali veľký rozvoj. Mení sa organizačná štruktúra škôl, obsah i
metodika vyučovania. V obsahu vzdelávania sú v popredí klasické jazyky – najmú latinčina
a literatúra. Zvýšený záujem je o prírodné vedy a matematiku. V literatúre sa popri latinčine
používa čeština.

Slovenskí humanistickí pedagógovia z humanistických pedagógov je najvýznamnejšou
postavou VAVRINEC BENEDIKTI Z NEDOŽIER.

Vavrinec Benedikti z Nedožier (1555-1615) - narodil sa v Nedožeroch pri Prievidzi.
Študoval v Prievidzi a v Jihlave, neskôr študoval na pražskej univerzite, kde získal hodnosť
bakalára a magistra. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ a neskôr ako rektor na viacerých
partikulárnych školách v Čechách.
V roku 1611 bol zvolený za dekana artistickej fakulty a neskôr za prorektora.Jeho
pedagogické dielo, ako aj bohatá praktická činnosť sa vyznačujú úsilím o reformu vyučovania
na patrikulárnych školách a štúdia na vtedajšej artistickej fakulte Karlovej univerzity. Tieto
reformné myšlienky vyjadril v práci
VNÚTORNÁ ŠKOLSKÁ SÚSTAVA (1607). Tu sa snažil vylepšiť učebné osnovy
a vyučovací proces na mestských školách uplatňovaním zásady názornosti, systematickosti,
uvedomelosti, spájaní teórie s praxou.Namiesto päťtriednych partikulárnych škôl žiada
šesťročnú školskú dochádzku a vyučovanie v materinskom jazyku. Najväčšie nedostatky videl
v dedinských školách, kde bola nízka organizovanosť škôl, radil učiteľom ako majú
organizovať prácu s viacerými skupinami a ako pristupovať k žiakom s rozdielnymi
schopnosťami. Vyčíta rodičom, že sa nestarajú o dochádzku detí do škôl. Do obsahu
vzdelávania zaraďoval matematiku a prírodné vedy. Správne predpokladá, že zvýšenie úrovne
vyučovania partikulárnych škôl je základnou podmienkou skvalitnenia univerzitného
štúdia.V diele REČ NÁPRAVNÁ (1612) naznačil reformu štúdia na pražskej univerzite.
Reforma univerzity mala vyvolať väčší záujem o štúdium študentov zo zahraničia. Benedikti
je tvorcom ucelenej českej gramatiky (16O3), ktorú spracoval pod názvom DVE KNIHY

ČESKEJ GRAMATIKY. Toto vedecké dielo je prvou českou gramatikou. Autor sa v tomto
spise otvorene hlási
k slovenskému národu.

4. ROZVOJ PEDAGOGICKÉHO MYSLENIA V 17.-19. STOR. V ANGLICKU,

FRANCÚZSKU

, NEMECKU: J. LOCKE, J. J. ROUSSEAU, J. F. HERBART (ANALÝZA

PEDAGOGICKÝCH

DIEL A NÁZOROV).

JOHN LOCKE (1632 – 1704)

Reprezentuje osvietenstvo a humanizmus v Anglicku, ktoré zasiahli aj do výchovy

a pedagogiky, je reformátorom individuálnej výchovy. Jeho pedagogické myslenie ovplyvnil
filozof Descartes – zapôsobili na neho jeho spisy a Bacone. Vyštudoval oxfordskú
univerzitu, venoval sa štúdiu medicíny i prírodných vied. Ako lekár zdôrazňoval zdravú
telesnú kultúru.
Odporúča pripraviť dieťa pre život tak, aby sa v ňom uplatnilo svojimi rozumovými
schopnosťami, úsudkom a rozvojom myslenia.

Vyzdvihuje autoritu vychovávateľa. Výchova sa má realizovať v materinskom jazyku.

Pre chudobné deti odporúča riadiť pracovné školy. Vysoko vyzdvihuje:


formovanie charakteru človeka



mravnú výchovu

Zdôrazňuje názornosť vo vyučovaní a príklad vo výchove, odsudzuje mechanické scholastické
učenie4.
Dielo: Rozprava o ľudskom rozume

Niekoľko myšlienok o výchove

Je tvorcom systému výchovy: a) + b) + c) majú vychovať gentlemana
a)

rozumová – kládol dôraz na reálne vzdelanie, ktoré by

malo smerovať k praktickej užitočnosti

b)

mravná – kládol dôraz na výchovu charakteru

c)

telesná – ide hlavne o posilnenie zdravia (zdravie a dobrá

telesná konštrukcia schopná znášať ťažkosti a námahu sú veľmi dôležité pre našu prácu
a šťastie)

Vychádzal zo senzualizmu – zmysly sú jediným zdrojom poznania: „Nič nie je v rozume, čo
nebolo skôr v zmysloch.“
Vychovávateľ má byť ku každému dieťaťu pozorný a ohľaduplný na jeho individuálne
osobitosti.
Diela: Rozprava o ľudskom rozume, Niekoľko myšlienok o výchove

4 Ide o snahu dosiahnuť pomocou rozumu súlad medzi vedou a vierou. V scholastike učili žiakov

slovičkárskemu mudrovaniu, narábať všeobecnými pojmami, úsudkami vyňatými z Biblie a antického

filozofického základu, prispôsobenému cirkevným potrebám. Scholastika dosiahla svoj vrchol v učení Tomáša

Akvinského.

JEAN JACQUES ROUSSEAU (1712-1778)

Narodil sa v Ženeve. Učil sa rytcom a vyskúšal rôzne povolania (učiteľ hudby).

Samovzdelával sa, študoval latinčinu, filozofiu, prírodné vedy. Navštívil mnohé krajiny
a mestá. Jeho priateľom bol aj Diderot. Je zakladateľom prirodzenej naturalistickej slobodnej
výchovy. Vychádzal z toho, že vyučovanie bolo odtrhnuté od života, málo sa vychádzalo
z potrieb a záujmov detí. Bojoval proti feudálnemu spôsobu spoločenskej praxe a proti
katolíckej cirkvi.(vstúpil, ale opäť prešiel k protestantom) Staval sa proti dogmatizmu
a scholastickej feudálnej škole. Za svoje názory bol prenasledovaný, opustil rodné
Švajčiarsko, žil vo Francúzsku, Taliansku, Anglicku. V jeho diele je veľa rozporov
a nedôslednosti (ponechať dieťa do 12 roku bez systematickej výchovy je neprirodzená
požiadavka).
Vo výchove dieťaťa zdôrazňuje vo výchoved. prirodzené právo slobodne sa rozvíjať medzi
ľuďmi.
Dielo: O pôvode nerovnosti medzi ľuďmi, Reforma vedy a umenia prispela k zlepšeniu či
zhoršeniu mravov?

Spoločenská zmluva

Emil alebo o výchove – obsahuje 5 kníh, z ktorej každá je venovaná istej fáze života

a výchovy dieťaťa. Rozpracoval tu teóriu prirodzenej výchovy a myšlienku slobodnej výchovy.
Dieťa sa rodí ako „tabula rasa“ ničím nepopísaná, čistá, nezaťažená. Radí vychovávať Emila
ako zdravého, slobodného človeka, indivíduum, spôsobilého založiť spoločnosť, kde má
človek prirodzené ľudské práva – sloboda, rovnosť, bratstvo. Z Emila vychováva
individuálneho elitára bez spoločenských kontaktov. V 20. storočí čerpá z tohto diela
alternatívna škola.

Názory / požiadavky:



pedagogika má venovať pozornosť aktivite žiakov



vychovávať k práci



spájanie vyučovania so životom



urobil periodizáciu detského veku: 4 obdobia

a)

0-2 roky dieťa je v opatere matky, ktorá ho dojčí, stará sa o jeho

zdravie a hygienu, dôraz kladie na rozvoj telesného vývinu dieťaťa

b)

2-12 rokov obdobie určené na rozvoj zmyslov, dieťa má mať krásne,

radostné detstvo. Emil pozoruje zmeny v prírode neskazenej kultúrou a civilizáciou,
žije osamote. Rousseau toto obdobie nazval „spánkom rozumu“

c)

12-15 rokov toto obdobie je sústredené na rozum a pracovnú

výchovu, ma sa vyučovať nejakému remeslu. Emil sa má učiť stolárstvu.

d)

po 15 roku rozvoj mravnej výchovy, prebúdzanie (treba

prebúdzať) a formovanie citov, túžob, vôle, správnych úsudkov, ale aj usmerňovať
a ovládať. V tomto období má Emil poznať spoločenské usporiadanie, sociálne
pomery a dodržiavať individuálnu slobodu.

Mínusom je preceňovanie prirodzenej výchovy, posunutie rozvoja pracovnej a rozumovej
výchovy až po 12 roku, nesprávne charakterizovanie periodizácie detského vývinu.
Kladom je slobodná výchova.

Tromi hlavnými vychovávateľmi dieťaťa sú : príroda, veci a ľudia.
EDUCATION NATURELLE . Podľa Rousseaua vychovať človeka znamená vychovať
jeho srdce- to jest jeho dobré city, dobrý úsudok, dobrú vôľu.
Názory na výchovu žien : vychovávať pre domácnosť, aby rodila deti, starala sa o rodinné
hospodárstvo, budovala šťastný rodinný život, má sa starať o muža a stále sa mu páčiť.

JOHAN FRIEDRICH HERBART (1776 – 1841)

- filozof, ktorý v dejinách pedagogiky vytýčil pedag. samostatné vedecké postavenie,

ktoré síce vychádza z cieľa filozofie, ale jeho realizácia je v praktickej výchove.

Študoval v Jene, pôsobil v Berne, kde sa stretol s Pestralozzim, v Göttingene prednášal

pedagogiku ako vedecký odbor, v Königsbergu na univerzite prednášal pedagogiku a popri
univerzite tu vybudoval aj pedagogický seminár a cvičnú školu s internátom.

Vytýčil pedagogike samostatné vedecké postavenie, vypracoval pedagogický systém.

Dielo: Všeobecná pedagogika, odvodená z cieľov výchovy

Náčrt prednášok z pedagogiky - najvýznamnejšia práca z pedagogiky
Učebnica psychológie
Psychológia ako veda, založená na skúsenosti, metafyzike a matematike

Herbart rieši problémy výchovy, vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré determinujú spôsob

výchovy. Spracúva metodické otázky, problémy individuálnej výchovy. Zaujíma ho školská
organizácia.

Všeobecná praktická filozofia
Vychovávateľ má usmerňovať vývin dieťaťa podľa svojho svedomia. Odporúča využívať
dokonalosť vo výchove, teda má sa ona spájať s etikou a estetikou. Treba rozvíjať zdravie
duševné a telesné a dieťa má mať ohľad na iných ľudí, na ich práva v spoločnosti. Je za trest
vo výchove, ba i za trest telesný.
Názory:


pedagogiku spracúval na psychologickom podklade – vo výchove zdôrazňuje význam

predstáv. City a potreby redukuje na asociáciu predstáv. Predstava mu určuje chcenie,
uplatnenie svojho „ja“ – ak sa u žiaka usilujeme dosiahnuť to, ako má konať, máme
v ňom vyvolať, podporovať, zhromažďovať adekvátne predstavy.



jeho poňatie pedagogiky je založené na praktickej filozofii, predovšetkým na etike,

ktorá pomáha určiť výchovné ciele:
a) pevný charakter a mravnosť
b) rozvoj aktivity
c) rozvoj mnohostranných záujmov
Zaviedol pojem výchovného vyučovania a celý proces výchovy člení do 3 oblastí:

1.

vyučovanie – je najdôležitejšia výchovná činnosť, je jadrom výchovy. Musí byť jasne

orientované na formovanie charakteru a nielen na sprostredkovanie vedomostí
a zručností. Vyučovanie má byť jasné, zrozumiteľné, ktoré zabezpečuje učiteľ
názornosťou, presnosťou, primeranosťou veku žiaka. Je zamerané na rozvoj všestranných
záujmov jedinca, ktoré má prebiehať v 4 fázach, tzv. formálnych stupňoch:
a)

jasnosť

: názorná expozícia látky, vyučovanie má byť zrozumiteľné, učiteľ

zabezpečuje, aby vyučovanie bolo názorné, presné a primerané veku žiaka

b)

asociácia

: nadväznosť na predchádzajúce vedomosti, predstavy nadobudnuté

v skoršom vyučovaní spája žiak s tými, ktoré si osvojuje teraz

Asoc. žiak vnikne do predstavy učiva. Predstavujú nadobudnuté v skoršom vyučovaní
spája s tými, ktoré si žiak teraz osvojuje.
c)

systém

: vyvodzovanie záverov, žiak chápe, čo je v učive podstatné, čo

sekundárne, tým nadobúda nové, rozsiahle a trvalé vedomosti

d)

metóda

: použitie v praxi, praktické využitie vedomostí, pri cvič. a rieš.

problémov

Vyučovanie má rozvíjať záujem žiaka, rozširovať jeho pozornosť. Každý vyučovací

predmet má vzdelávať a

vychovávať.

2.

ovládanie – týka sa len vonkajšieho poriadku, bez ktorého výchova

a vzdelávanie nie sú možné. Patrí sem dozor, vonkajšia autorita učiteľa. Ide o reguláciu
súčasného chovania vychovávaného jedinca.

3.

mravná výchova – zameriava sa na vnútro. Apeluje na svedomie dieťaťa

a orientuje jeho myseľ na mravné zásady. Žiak má byť poslušný, treba ovládať jeho
impulzívne správanie, má sa učiť mravné pravidlá a konať podľa nich. Učiteľ ho pochváli
a napráva poklesky.

Herbart kritizuje nedostatky škôl, pedagogickej slobody, veľký počet žiakov v triede,

didaktickú závislosť...

Herbartovi sa vyčíta, že zaviedol v pedagogike formalizmus. Všetko zaškatuľkoval do

nepohnuteľného systému.

Systém – je pre Herbarta záruka úspechu vo vyuč., lebo žiak chápe, čo je v učive

podstatné, čo sekundárne. Žiak nadobúda nové, rozsiahle a trvalé vedomosti.

 Herbart rieši problémy výchovy, vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré determinujú

spôsob výchovy.

 Spracúva metodické otázky, problémy individuálnej výchovy.

 Pedagogiku spracúval na psychologickom základe.

 Zaujíma ho školská organizácia.

 Vychovávať podľa svojho svedomia, ohľaduplnosť

 cieľ výchovy: cnosť, na dosiahnutie cnosti je potrebné osvojiť si mravné idey

 Herbart kritizuje nedostatky škôl, pedagogickej slobody, veľký počet žiakov

v triede, didaktickú závislosť...

 Herbartovi sa vyčíta, že zaviedol v pedagogike formalizmus. Všetko zaškatuľkoval

do nepohnuteľného systému.

5. RUSKÁ PEDAGOGIKA 19. STOROČIA (ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA

A

PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV L. N. TOLSTÉHO A K. D. UŠINSKÉHO)

KONSTANTIN DIMITRIEJEVIČ UŠINSKIJ

Študoval právo na univerzite v Moskve a iné vedné odbory, najväčší úspech dosiahol

v pedagogickej vede.
Vysoko vyzdvihol výchovu a vzdelávanie ľudu v Rusku.
Dielo: Človek ako objekt výchovy – vychádza z humánneho vzťahu k osobnosti dieťaťa. Dieťa sa
nielen pripravuje na život, no dieťa už žije, má svoje práva a svoje potreby. Ušinského pedagogika je
naplno zacielená na ušľachtilú lásku, úctu k osobnosti a ľudskosti.
Materinská reč – venoval pozornosť národnej výchove
Detský svet – čítanka: učí dieťa čítať a súčasne písať, rozumieť tomu, čo sa učí, ako využiť
poznatky vo svojom národe

Určil metodický postup vo vyučovaní materinského jazyka:

1.

rozvinúť v deťoch vrodenú duševnú schopnosť = dar slova

2.

naučiť deti ovládať poklady jazyka

3.

naučiť deti logiku tohto jazyka

Vedúcu úlohu vo výchove človeka má podľa Ušinského škola, v nej učiteľ a jeho osobnosť.

Učiteľ má mať rád svoje povolanie, má mať zodpovednosť za formovanie dieťaťa, má dôkladne
poznať dieťa, má mať vysokoškolské vzdelanie, má byť všeobecne vzdelaný. Riaditeľ je hlavne
pedagóg, má poznať žiakov na škole – hlavne nadaných, má sa starať o dielne a školskú záhradku aj
cez prázdniny.
Učiteľ má študovať psychológiu, zapojiť sa do spoloč. diania, zvyšovať kultúru.

Človek ako objekt výchovy

cieľ: výchova človeka, ktorý vie bojovať za ideály dobra a pravdy a svoje

osobné záujmy dať do služieb národa
-

pokroková myšlienka – aj ženy majú právo na vzdelanie

LEV NIKOLAJEVIČ TOLSTOJ (1828 – 1910)

Bol spisovateľom, ktorý vyslovoval nespokojnosť s poddanstvom, nevoľníctvom mužíkov a

sedliakov. Naliehal na guberniálne snemy aby bolo postarané o ich vzdelávanie a kultúrne
povznesenie. Tolstoj ako filozof sa hlásil k učeniu Ježiša, neodporovať zlu. Označovali ho aj za
apoštola, ale kritizoval cirkev. Navštívil západ, kde študoval školský systém, metódy výchovy,
organizačnú štruktúru. Kritizoval nemeckú a pruskú strohosť vo výchove. Tolstoj založil v Jasnej
Poľane školu pre deti z

dediny

.

Uskutočnil experiment pedagogického významu: rešpektovať osobnosť žiaka, no nemožno so

všetkými jeho nápadmi súhlasiť, rozvoj samostatnosti myslenia detí, uvedomené osvojovanie si učiva,
škola radostná a príťažlivá pre deti.
Dielo: šlabikár Nová azbuka

čítanky
pedagogický spis O ľudovom vzdelávaní
časopis Jasnopoljanska škola

-

idea voľnej výchovy – hlavnou pedagogickou zásadou je sloboda

-

reformátor školy – zreorganizoval jasnopoliansku školu:

o

predmety sa striedali podľa záujmu žiakov

o

žiaci môžu voľne prichádzať a odchádzať

o

telovýchovné náradie, stolárska dielňa...

o

odstránil skúšanie, známky, telesné tresty, príkazy

-

úcta a láska voči dieťaťu a voči učiteľskému povolaniu

-

proti bifľovaniu a memorovaniu

-

uvedomelé a tvorivé osvojovanie učiva

-

názornosť

-

učebnice majú zodpovedať veku a vychádzať zo života národa

-

mravná výchova

Šlabikár

nech sa používajú učebnice už v mladom veku

6, PEDAGOGICKÉ DIELO A PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. A. KOMENSKÉHO

A

VÝZNAM JEHO DIELA PRE SÚČASNOSŤ

Jan Amos5 Komenský (28.03.1592 Nivnia – 15.11.1670 Amsterdam) je jednou

z najvýraznejších osobností v oblasti pedagogiky. V dôležitých pedagogických a metodických
myšlienkach sa zhoduje s Ratkem, u neho však cítiť solídnu osobnosť s náboženskými
koreňmi. Na rozdiel od Ratkeho, ktorý sa predovšetkým zameral na didaktiku, Komenský
svojim myslením zasahuje celú oblasť pedagogiky. Svojimi učebnicami spisovateľsky
a s tvorivým nadšením veľmi výrazne ovplyvnil školstvo vtedajšej doby.

Prežil búrlivý život. Žil v období renesancie, reformácie (rozvoj remesiel, obchodu,

objavenie Ameriky 100 rokov pred jeho narodením), šírila sa nová filozofia reprezentovaná
Koperníkom, Descartom, Leibnitzom, Newtonom a ďalšími.

Komenský mladý osirel – vyrastal u tety v Strážnici, zažil požiar Uherského Brodu

a vypálenú Strážnicu, nemal ľahké a radostné detstvo. Ako 16–ročný študoval v Prešove.
Karol Starší zo Žerotína ho poslal študovať do Nemecka v Herbone, kde napísal dielo
„Poklad jazyka českého“ (1612, najúplnejší slovník, presná gramatika, obzvlášť ozdobné
a výrazné slová a príslovia) a na VŠ v Heidelbergu. Po návrate učil a stal sa kazateľom,
a neskôr biskup a správcom školstva v službách jednoty českobratskej v Prešove (1614-1618),
kde napísal „Listy do neba“ (rieši vzťah medzi chudobnými a bohatými, kritika
nespravodlivosti). V rokoch 1618-1622 pôsobil vo Fulneku, kde prežíval šťastné roky, no
postihla ho rodinná tragédia – manželka a 2 deti zomreli na mor. V roku 1620, po bitke na
Bielej hore, nastalo prenasledovanie českých bratov a v roku 1623 bola spálená vo Fulneku
na námestí jeho knižnica. Pod vplyvom týchto zážitkov napísal v úkryte v Brandýse nad
Orlici satiricko-alegorické dielo „Labyrint světa a raj srdce“ (filozofická práca – z neba sa
pozerá na svet, na prácu ľudí), ktoré venoval Karlovi Staršiemu zo Žerotína. V roku 1628
opúšťa ako exulant opúšťa národ, žije až do smrti v emigrácii (Poľsko, Anglicko, Švédsko,
Uhorsko, Holandsko, navštívil aj Slovensko – Skalica, Trnava, Lednice, Púchov) a myslí na
Všeobecnú nápravu vecí ľudských. Východisko vidí vo výchove a vzdelávaní mládeže. Škola
je dielnou ľudskosti. Všade zdôrazňoval humanitu a demokraciu pre všetkých ľudí na svete.

Vedecké diela: Komenský chápe svet v najhlbšom zmysle ako labyrint, nie je mu vlasťou, ale
prípravou na druhý svet. Cieľom jeho celého diela je christianizácia života, príprava človeka
na nebeský život.

5 Odvodené od učiteľa = miláčik

VEĽKÁ DIDAKTIKA – DIDAKTIKA MAGMA (1628 – 1632)


vrcholné a najvýznamnejšie dielo, patrí medzi pedagogické skvosty,

38 kapitol



všeobecné umenie ako naučiť všetkých všetkému



východiskom jeho didaktiky bola senzualistická Baconova filozofia:

dôraz zmyslové orgány, všeobecná a detská psychológia a Aristotelova filozofia



podáva veľmi rozsiahly návod na vyučovanie a výchovu – „Z

každého kúska dreva síce nemožno vyrezať Merkúra, ale z každého človeka sa stane
človeka, ak ho budeme chrániť od skazenosti a vychovávať správnou metódou.“



vzdelanosť si ctí veľmi vysoko, dôraz kladie na dobrotu, láskavosť



vedúca idea = paralelizmus – spočíva v tom, že harmonický svet je

vybudovaný v paralelných vrstvách: Boh, príroda a ľudia, na základe čoho vysvetlil v
5. kapitole svoju synkretickú metódu (porovnávanie javov v prírode s vyučovaním),
ktorú používal na aplikáciu vo výchove. Vychádzal z toho, že v prírode sa zákonite dejú
zmeny. Človek ju poznáva a zušľachťuje. V prírode vládne poriadok a ten sa má
realizovať i vo výchove. Všetko je založené na princípe prirodzenosti → výchovu
i poriadok prispôsobiť prírode.



v duchu pedagogického realizmu určuje zásadu prirodzených

výchovných zásad



vychádza zo senzualizmu – základom poznania je zmyslové

vnímanie, na základe toho sa uplatňuje zásada názornosti a primeranosti



Didaktika je:

1. teória výchovy – ciele výchovy: poznať seba a svet (vzdelanie)

ovládať seba
povzniesť sa k Bohu (zbožnosť)

2.

teória vyučovania – základný princíp = pansofický, vševedný (pansofia =

veda, ktorá všetko obsahuje), žiada dodržiavanie zásad:
A) slovo nasleduje až za vecami
B) vo vzdelávaní vládne paralelizmus jazyka, mysle a ruky
C) učenie musí vychádzať od veci, nie od slov
→ Žiakovi je poskytnuté:

vecné porozumie = rozumové schopnosti,
vzdelanie mysle = reč,
cvičenie jazyka a ruky

3. školská organizácia – základom je jednotná škola, rozčlenil stupne škôl – celú

výchovu člení na 4 stupne vždy po 6. rokoch života, každému obdobiu zodpovedá
určitá škola:
A) Detstvo (1.- 6. r.) – priraďuje mu materskú školu, čím myslí vedomú, plánovitú
materskú výchovu, o ktorú je potrebné sa snažiť v každej rodine. Ide tu
predovšetkým o cvičenie vonkajších zmyslov. Predškolská výchova i prenatálne
obdobie majú veľký význam.

B) Obecná škola (6.–12. r.) – určená pre všetkú mládež oboch pohlaví
(nediferencovať deti – bohaté/chudobné, vzdelávať i postihnuté deti), cvičia sa tu
vnútorné zmysly, obrazotvornosť a pamäť. Nik nemôže navštevovať C), kým
neprešiel základnou nemeckou školou a nezískal v nej predstavu o skutočnom živote.
C) Latinská škola (12.-18. r.) – má byť ako centrálna škola v každom okresnom
meste. Vyučovanie sa zameriava na hlbšie pochopenie toho, čo vnímame zmyslami,
uprednostňuje sa vyučovanie dejepisu.
D) Kráľovská škola (18.-24. r.) – slúži k príprave na vyššie povolanie, má byť
v každej provincii, má sa prednostne pestovať vôľa a úsudok.



Model obsahu vzdelania:

1. materská škola

– obohatenie predstáv z najbližšieho okolia + rozvoj zmyslového

vnímania

2. 1. stupeň

– elementárne vzdelanie (čítanie, písanie, počítanie)

3. 2. stupeň

– abstraktné predmety (rétorika, dialektika, história, filozofia, aritmetika)

Ako prvý zaviedol školský rok, školské prázdniny, školský týždeň s počtom vyučovacích
hodín i hromadné vyučovanie.

ANALYTICKÁ DIDAKTIKA


spresnil pojem didaktika:
1. teória správneho vyučovania
2. vyučovať znamená uspôsobovať, aby sa žiaci učili s chuťou a dôkladne
3. teória výchovy – ovládať isté metódy vyučovania



v X. kapitole „Najnovšia metóda jazyka“ formuluje 187 zásad vyučovania,

zdôrazňoval 3 zásady: názornosti

primeranosti
aktivity

ďalšie zásady: radšej málo, než mnoho

radšej stručnejšie, ako obšírnejšie
radšej jednoducho, než zložitejšie vysvetľovať
používať pomôcky, príklady
disciplína
zapájanie zmyslov !!!

INFOMATÓRIUM ŠKOLY MATEŘSKÉ


1. dielo v dejinách pedagogiky, ktoré rieši problematiku predškolskej výchovy (cieľ,

obsah, formy)



určené pre rodičov a žiada od nich, aby sa starali o zdravie svojich detí a pripravovali

ich na vstup do školy, dieťa si má osvojiť striedmosť, čistotnosť, úpravnosť, šetrnosť,
poslušnosť, úctivosť, ochotne pomôcť starším, byť voči ním zdvorilý, pravdovravnosť,
pracovitosť, naučiť sa hovoriť, ale aj mlčať, od mladosti treba dieťa oboznamovať
s vecami, ktoré ho obklopujú, vedieť o nich hovoriť. Rodičia majú poúčať dieťa krátko,
ale výstižne, vyžadovať disciplínu. Príklad je vo výchove najúčinnejší.



Dieťa – najdrahší poklad, rado sa niečím zaoberá – nebrániť mu v tom, detí sú ako

mravce - znášajú, prenášajú, budujú. Deti neslobodno strašiť školou, treba ich
pripravovať na vzdelávanie, naučiť ich vážiť a ctiť si učiteľa. Dieťa má prostredníctvom
hry rozvíjať svoje zmysly a psychické procesy.

VŠEOBECNÝ PORADCA O NÁPRAVE VECÍ ĽUDSKÝCH


návod ako zmeniť celý svet k lepšiemu, hlavnou príčinou tejto zmeny je vzdelanie

národov (spôsob zmeny sveta)



má 7 častí, pričom v každej je uplatnený iný prístup:

1. panegersia (všebudenie) – všeobecné prebudenie ľudstva, nápravu vidí

v reformovaní filozofie, politiky, náboženstva

2. panaugia (všeožiarenie) – podmienky osvietenia rozumu, ktoré by viedli k náprave

súčasnej i budúcej spoločnosti

3. pansofia (vševeda) – ľudské poznanie je založené na 3 princípoch: vedieť, chcieť,

môcť

4. panpédia (vševýchova) – riešenie problémov výchovných pôsobením od narodenia

až po smrť

5. panglotia (všemluva) – zjednotenie ľudstva prostredníctvom umelého jazyka
6. panortosia (všenáprava) – návrh na nápravu jednotlivca spoločnosti, skupín, rodín,

škôl, cirkvi, štátu

7. panuthesia (vševýzva) – výzva k dobrovoľnej účasti všetkých ľudí na náprave

sveta

Učebnice:

BRÁNA JAZYKOV OTVORENA – JANUA LINGUARUM RESERATA


detská encyklopédia o prírode, človeku a Bohu, najvýznamnejšia učebnica latinčiny

a reálií preložená do 22 jazykov, náročná pre žiakov, ku ktorej bola vypracovaná aj
metodická príručka



vychádzal zo základných prvkov prírody – od nerastov cez rastliny a živočíchy až

k človeku, bránou smrti prichádza človek k Bohu



postupne zobrazuje všetky druhy ľudskej činnosti, popisuje vedu a umenie



zostavenie učebnice

– novým spôsobom spájala vyučovanie jazykov s reálnym

vyučovaním. V 100 kapitolách chcel 1000 vetami a 8000 slovami komplexne opísať
základné otázky sveta, čiže spojenie medzi slovom a vecným výkladom. Žiaci sa teda
učili slovám = získavali vedomosti z latinského jazyka, ale aj veciam.



skrátil ju, prepracoval, napísal k nej „Predsieň“ (Vestibulum) – obsahovala ca. 1000

latinských výrazov zhrnutých do 427 krátkych viet



spracoval ju aj v didaktickej podobe – „Schola ludus“ (Škola hrou) – obsahovala 8

divadelných hier, v ktorých sprístupňuje učivo – poučné obrazy o svete, človeku
a správnom vyučovaní v dramatickej forme

ORBIS PICTUS – SVET V OBRAZOCH


spracoval ho na základe zásady: „Nič nie je v rozume, čo predtým nebolo

v zmysloch.“



podstatou sú 3 časti: obrazy vecí

ich názvy
ich stručný opis



zásady o orbise:

2. aby poznanie vecí a ich pomenovanie prebiehalo súbežne a využívalo sa súbežne

všetkými zmyslami

3. aby sa vychádzalo pri vyučovaní od ľahšieho k ťažšiemu, od jednoduchšieho

k zložitejšiemu, od názoru k pamäti a odtiaľ k úsudku

4. aby vybraná látka učiva bola užitočná pre život, aby všetko prebiehalo s radosťou

a bez prinútenia

5. aby vyučovanie slúžilo k vyučovaniu latinčiny, ale aby bol pripojený preklad

v materinskej reči



spojil tu množstvo materiálu, hĺbku a jednoduchosť, kde pri vyučovaní

systematicky využíval obrázky, pod ktorými stálo v latinčine, čo je na obrázku
a napokon ešte v nemčine.

J. A. KOMENSKÝ A UČITEĽSKÁ PROFESIA



nadviazal na predchádzajúce osobnosti zaoberajúce sa problémom

učiteľstva



človek je najtvárnejší zo všetkých tvorov



základná výchovná požiadavka – ľudskosť = základný cieľ výchovy

a vzdelávania, začínajú ju v deťoch pestovať rodičia, učitelia



požiadavky na učiteľa (Vševýchova):

1. každý učiteľ má byť taký, akými má spraviť iných
2. má poznať spôsoby, ako urobiť takými iných
3. má byť horlivý vo svojom diele
4. má byť dobrým psychológom = dobre poznať žiakov – vypracoval 6 typov nadania:

a)

bystrí, dychtiví, povoľní

b)

vtipní ale váhaví (treba ich povzbudiť)

c)

vtipní a učenliví, ale spurní (treba ich usmerniť)

d)

povoľní a zároveň dychtiví po učení

e)

tupí a ešte k tomu mdlí a leniví (ťažko vychovať)

f)

tupí, zvrátení a spurní



učiteľ je podľa Komenského didaktikom a pedagógom –

východiskom pre učiteľskú prácu bola univerzálna požiadavka pansofistického
vzdelávania a výchovy, t.j. získať poznatky o celku sveta = poznať prírodu + ľudský
svet + duchovnú, božiu oblasť → výchova a vzdelávanie mali obsahovať výber z toho,
čo je pre ľudský život podstatné = omnia a tomuto jeho krédu slúžia: Brána jazykov,
Orbis a Panpédia (→ nielen konkrétne veci, ale aj základy, príčiny, ciele, všetko
najdôležitejšie, čo sa deje)– malo sa dôjsť k všestrannosti, ktorú nazýval univerzálny
kult, ktorého základom je vzťah tela a mysle. Pozornosť venoval i konaniu (nielen
poznaniu) ako praktickému výsledku univerzálneho kultu.



Komenský je zakladateľom vedy o výchove = pedagogika. Dôraz

kládol na žiakovu aktivitu a vzťah učiteľa a žiaka. Vo vyučovaní odporúčal pansofickú
metódu



ústny prejav učiteľa má byť: jasný, zrozumiteľný, pochopiteľný, reč

má byť formálne pekná, má slúžiť obsahovej náplni, účinok slov má byť estetický,
dialóg považuje za najdôležitejší v rámci vyučovania



neoddeliteľnou súčasťou je skúšanie a opakovanie, slúži k tomu,

aby učiteľ zistil, či sa žiaci niečo naučili, či tomu rozumejú a vedia to využiť v praxi



význam školy

:

prehlbovanie vedomostí

príprava na život
celý život sa stáva školou



bol zásadne proti telesným trestom, vzdelávanie nemá byť sprevádzané trestom



náročnosť učiteľského povolania

:



učiteľská práca utvára živého človeka



pomáha uchovávať hodnoty minulej kultúry



utvára budúcnosť



nie každý sa hodí na toto povolanie, je to boží dar, poslanie



zastávať myšlienky celoživotného vzdelávania



všetko záleží na dobrom začiatku – najmladších žiakov by mali

učiť najlepší a najskúsenejší učitelia, aby získali od začiatku čo najlepšie vedomosti

J. A. KOMENSKÝ - SLOVENSKÁ ŠKOLA A PEDAGOGIKA



3 spôsoby šírenia jeho myšlienok:

1. vydávanie učebníc
2. Komenského študenti prichádzajú na Slovensko a šíria jeho myšlienky
3. jeho pokračovatelia na Prešovskom lýceu, v Levoči a v Banskej Bystrici



vplyv Komenského: propagovali a napodobňovali ho:

17. stor.: Eliáš Ladiver

Ján Bayer
Izák Caban

18. stor.: Matej Bel – zastával vzdelanie pre všetkých

Samuel Tešedík – spájanie teórie a praxe

Daniel Lehocký – uplatňoval myšlienku „škola – dielňa ľudskosti“

19. stor.: Ján Kollár – uviesť do života plán školskej reformy

Ľudovít Štúr – vzdelávanie v materinskom jazyku a ideál všeľudskosti

August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ján Kadavy – profesori na
patronátnych gymnáziách

propagátormi myšlienok Komenského boli i slovenské pedagogické

časopisy: Domácnosť a škola, Dom a škola

20. stor.:

osobnosti píšuce rozsiahle diela o Komenskom: Ján Kvačala, Ľ.
Rízner, Jozef Hendrich, Jozef Mátej, F. Karšay

5. 11. 1919 bola založená UK.

VÝZNAM KOMENSKÉHO PRE DNEŠNÚ DOBU



položil základy pedagogiky ako vedy



v duchu demokracie požaduje vzdelanie všetkých vo všetkom



sústavné (celoživotné) vzdelávanie



učenie má byť radostné, učiteľ si má budovať kladný vzťah k žiakom



Komenský = učiteľ národov, vychovávateľ k mieru



pretváranie človeka a sveta výchovou



nahradenie stredovekej verbálnej metódy metódou názornou založenou na zmyslovom

vnímaní

7, ČESKÁ PEDAGOGIKA 19. STOROČIA /ANALÝZA PEDAGOGICKÉHO DIELA

A

PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV G. A. LINDNERA A K. S. AMERLINGA/.

Česká pedagogika 19. storočia – G.A. Lindner, K.S. Amerling
Novodobá česká pedagogická teória má svoje začiatky v národnom obrodení na prelome 18. a
19. storočia. V dobe neutešeného stavu základného školstva sa na českom vidieku objavuje
pokrokový typ vlasteneckých učiteľov, ktorí sa snažili pomáhať širokým ľudovým vrstvám
osvetovou prácou a súčasne čeliť silnejúcej germanizácii. Títo učitelia neskôr vystupujú
nielen s požiadavkou školskej reformy ale aj lepšieho sociálneho zabezpečenia učiteľov.
K takýmto učiteľom patrili okrem mnohých iných aj G.A. Lindner a K.S. Amerling.

GUSTAV ADOLF LINDNER 1828 – 1887 zakladateľ systému českej pedagogiky ako vedy
a prvý profesor filozofie a pedagogiky na obnovenej českej univerzite, mnohými historikmi
pedagogiky považovaný za najväčšieho českého pedagóga po Komenskom na ktorého svojim
dielom kontinuálne nadviazal.
Narodil sa v ROŽĎALOCIACH pri Jičíne a po prechodnom pobyte v katolíckom seminári
študoval na filozofickej fakulte vtedajšej Karlovej – Ferdinandovej univerzity v Prahe. Po
vysokoškolských štúdiách učil ako stredoškolský profesor postupne na gymnáziách v Prahe,
v Rychově a napokon na gymnáziu v Jičíne, kde bol v roku 1855 z čisto osobných dôvodov
katechétom Kotrbelcom udaný pre svoj liberlizmus a údajnú neúctu k cirkvi. Po vyšetrovaní
bol za trest preložený na nemecké gymnázium v slovinskej CEJLI, kde vo vyhnanstve strávil
16 rokov. Aj keď Lindner spočiatku písal takmer výhradne po nemecky prejavoval otvorene
svoje české národné zmýšľanie. Ako liberálny demokrat bol otvoreným odporcom
rímskokatolíckej cirkvi, dedičského šlachtictva a habsburgskej monarchie. Vystupoval
rozhodne proti rasovej nenávisti, národnostnému útlaku a nerovnoprávnym vzťahom medzi
národmi i ľuďmi.
V Cejli okrem iných spisov napísal v roku 1868 svoju najvýznamnejšiu filozofickú prácu
ZÁHRADA ŠTĚSTÍ – ako polemiku namierenú proti cirkevným dogmám a pápežskej
neomylnosti.

Po návrate do Čiech v roku 1871 sa Lindner stal riaditeľom nemeckého gymnázia
v PRACHATICIACH. O rok neskôr bol vymenovaný za riaditeľa českého učiteľského ústavu
v KUTNEJ HORE – tu sám prednášal psychológiu a pedagogiku.
Pri ústave zriadil seminár pre učiteľov v činnej službe. Zriadil tu i dielne, kde žiaci pod
vedením remeselníkov zhotovovali rozmanité pomôcky na vyučovanie. Pracovali tiež v
školskej záhrade a ústav mal tiež veľmi dobre vybavenú knižnicu.
Za vzornú prácu bol čoskoro poverený funkciou okresného školského inšpektora. Už
v sedemdesiatich rokoch 19. storočia sa dvakrát pokúšal učiť na univerzite. Toto jeho prianie
sa naplnilo až v roku 1882, kedy sa stal prvým profesorom pedagogiky a filozofie na
obnovenej českej univerzite v Prahe. Po krátkej dobe svojho vysokoškolského pôsobenia sa
Lindner stal všeobecne uznávaným a rešpektovaným kultúrnym a vedeckým pracovníkom
v Čechách.
Pedagogické názory – Po svojom nástupe na univerzitu sa Lindner odkláňa od herbartizmu,
ktorého bol spočiatku veľkým stúpencom a prechádza k výchovnému evolucionizmu, ktorý
ho viedol k snahe vybudovať pedagogiku prirodzenú a sociálnu.
Pod vplyvom COMTA a SPENCERA Lindner zdôrazňuje význam vzťahu výchovy
a spoločnosti, jej spoločenskú funkciu a potrebu spoločenského zamerania výchovy. V duchu
názorov DARWINA a jeho evolučnej náuky uznáva veľkú výchovnú moc prírody i dedičnosti
a zaujíma sa o otázky ontogenézy a fylogenézy. Cieľ výchovy chápal sociálne, proti
jednostrannému intelektualizmu zdôrazňoval tiež estetickú, telesnú a pracovnú výchovu.
Lindner zo zásady odmieta telesné tresty. V škole zamýšľa vychovať občana síce
sebavedomého, ale zároveň altruisticky založeného. Hovorí, že škola je miesto vážnej práce
nie detskej hry. Žiada zriadenie školských dielní aj na stredných školách. Vo vyučovaní kladie
na prvé miesto národný moment, s odvolaním sa na Komenského ukladá elementárnej
výchove dôkladné ovládanie materinského jazyka.
Lindner vychádza z názoru, že človek je vychovávaný i spoločnosťou podľa zákona
asimilácie. Na rozdiel od individualistu Rousseaua Lindner hovorí „ člověk jednotík jest
toliko jedinou buňkou v organismu společnosti“. Preto sa úmyselná a vedomá, skutočne
ľudská výchova musí spoliehať na dva činitele – na prírodu a spoločnosť. V rámci
dodržiavania predpisov z roku 1888 o povinnosti používať v obecnej škole učebné pomôcky,
Lindner odporúčal učiteľom prácu s diagramami.
V počiatočnom vyučovaní čítania zvádzal metódu analyticko-syntetickú. Okrem
pedagogiky a estetiky sa Lindner venoval aj psychológii a sociológii. Z hľadiska sociológie
usudzoval, že zlepšenie hospodárskych
pomerov bude možné dosiahnuť iba výchovou. Sociálnym chápaním výchovy položil Lindner
základy českej sociálnej pedagogiky.
Lindner bol známy aj ako autor učebníc. Preslávila ho najmä učebnica empirickej
psychológie , ale aj učebnice pre učiteľské ústavy VŠEOBECNÉ VYCHOVATELSTVÍ –
1878 a VŠEOBECNÉ VYUČOVATELSTVÍ – 1878, či ÚVOD DO STUDIA FILOSOFIE.
Mimoriadne zásluhy v oblasti dejín pedagogiky si získal Lindner ako redaktor a čiastočne aj
ako vydavateľ významnej zbierky KLASICI PEDAGOGIKY vychádzajúcej vo Viedni od
roku 1876. V rámci nej vydal nemecký preklad Komenského Veľkej didaktiky a Helvétiovho
spisu O človeku. Vydal tiež diela Diesterwega u ktorého podobne ako u Pestalozziho
oceňoval jeho pokrokovosť spočívajúcu v odpore proti všetkému spiatočníckemu v oblasti
národnej výchovy a vzdelania. V rokoch 1879 – 1881 bol Lindner redaktorom časopisu
PEDAGOGIUM, ktorý sa jeho zásluhou stal prvou českou pedagogickou revue. Lindner
vychádzal z nutnosti duchovného a mravného povznesenia českého učiteľstva, oslobodeného
od cirkvi a útlaku školských úradov. Vyžadoval, aby každý „ riadny, svojich povinností dbalý
učiteľ mal možnosť stúpať od učiteľstva na školách najnižších až po školy vysoké“.

Dôrazne požadoval vysokoškolské vzdelávanie učiteľov základných škôl. Zároveň navrhol,
základnú koncepciu tohto vzdelávania. Podľa neho sa na učiteľských ústavoch v prvom
ročníku mali učiť dejiny pedagogiky, v druhom – všeobecné vyučovateľstvo, v treťom
všeobecné vychovávateľstvo a vo štvrtom ročníku školské zákonodarstvo. Svoje názory na
nevyhnutnosť vysokoškolského vzdelávania učiteľov odôvodnil v spise VYSOKÁ ŠKOLA
PEDAGOGICKÁ (1874).
Lindner napísal celý rad štúdií a článkov ZÁKLADNÍ OTÁZKA ŠKOLNÍ PEDAGOGIKY
(1875), DIDAKTICKÝ MATERIALISMUS (1885) v ktorých je badať jeho odklon od
Herbarta. Významné dielo ENCYKLOPEDICKÁ PŘÍRUČKA VYCHOVAVATELSTVÍ
(1882) obsahuje sústavu pojmov nielen zo všeobecnej pedagogiky a didaktiky usporiadaných
podľa abecedy, ale tiež z metodiky všeobecnej a špeciálnej, dejín školstva
a pedagogiky, kultúrnych dejín, prehľadov zákonodarstva a štatistiky, psychológie, etiky
a logiky.
Rozhodujúca Lindnerova zásluha je v jeho snahe preorientovať českú pedagogiku od
herbartizmu na moderné európske smery pedagogického myslenia v spojení s domácimi
tradíciami školskými, učiteľskými, pedagogickými.
Význam Lindnera ako pedagogického teoretika je najmä:
1. v snahe poskytnúť pedagogike vedecké základy
2. v úsilí o vytvorenie začiatkov sociálnej pedagogiky
3. v prepracovaní hlavných didaktických problémov školy základnej i strednej
4. v úsilí o skvalitnenie úrovne učiteľského vzdelania.
KAREL SLAVOJ (SLAVOMÍR) AMERLING 1807 – 1884
V duchu národných tradícií prichádza s premysleným plánom reformy základnej školy
v polovici 19. storočia Karel Slavomír Amerling.
Pôvodným povolaním lekár, neskôr pedagóg, národný buditeľ, budovateľ „BUDČE“ ako
„národného výchovného ústavu“, riaditeľ prvej českej hlavnej školy v Prahe zriadenej v roku
1848.
Amerling už v mladosti cestoval po Európe a na týchto cestách spoznával školstvo
jednotlivých krajín. Vytýčil si plán osvetovej práce medzi českým ľudom v ktorom zdôraznil
najmä nevyhnutnosť vzdelávania národných učiteľov.
O svojom pláne informoval na prednáškach v Klementíne v nedeľných pokračovacích
školách. Zároveň sa rozhodol zriadiť veľkolepý vychovávateľský ústav pre vedecké
bádanie a šírenie vedomostí medzi ľudom. V roku 1839 zahájil výstavbu ústavu BUDEČ,
ktorý sa mal stať akousi ľudovou univerzitou (akadémiou) a vzorným štvorročným
seminárom. Ústav mal vzdelávať učiteľov národných škôl, vzorných priemyselníkov ale aj
vychovávateľky, matky a gazdiné. V budove ústavu boli chemické laboratóriá, dielne,
posluchárne, knižnica a nemocnica. V Budči Amerling vykonával známe pražské
vychovávateľské porady na ktorých propagoval zásady Komenského Didaktiky. Ústav však
z nedostatku finančných prostriedkov zakrátko zanikol. V júli 1848 uverejnil Amerling
v časopise POSEL Z BUDČE svoj NÁVRH PRO NÁRODNÍ ŠKOLY, VYPRACOVANÝ
PRO ČTVRTOU, TOTIŽ ŠKOLSKOU SEKCI NÁRODNÍHO VÝBORU. Návrh dáva pred
formálnou stránkou prednosť obsahovej. Je zameraný na rozvíjanie všetkých vlôh dieťaťa
prostredníctvom vecného vzdelania.
V prvej časti Návrhu je vymedzený výchovný cieľ na národných školách spolu
s prostriedkami pomocou ktorých mal byť dosiahnutý. V druhej časti sú špecifikované
jednotlivé druhy národných škôl, pod ktoré zahŕňal školy pre deti od 2 do 14 rokov.
Cieľom takejto školy mala byť príprava človeka, ktorý bude tvorivo rozvíjať vedu, umenie
i priemysel a pritom rešpektovať morálne princípy svojej spoločnosti. V Amerlingovom
Návrhu vystupuje do popredia požiadavka, aby žiaci boli vychovávaní v súlade s duchom
doby, a sústavne všestranne vzdelávaní.

Národné školstvo Amerling vo svojom Návrhu delí na: škôlky, prípravovne a vecnice.
Škôlky mali mať dve triedy. a) školu materskú pre deti 2 až 3 ročné
b) opatrovňu pre deti 4 až 5 ročné
Prípravovne sa mali skladať z : a) názorne pre deti 6 ročné
b) odlukovne pre deti 8 ročné
c) putovne pre deti 9 ročné
d) náukovne pre deti 10 ročné
e) priemyslovne pre deti 11 ročné
f) účtovne pre deti 12 ročné
g) vedomne pre deti 13 – 14 ročné
Po prvý raz v histórii sa materské školy tak dostávajú do systému českej školskej sústavy
a začína sa používať názov „materská škola“.
V Návrhu boli tiež uvedené učebnice pre žiakov – vrátane Komenského Orbis pictus.
Uvádzajú sa tiež učebné pomôcky a knihy pre učiteľa.
Nedostatkom Návrhu bolo veľké množstvo predmetov a neúmernosť rozsahu učebnej látky,
často zachádzajúcej do detailov. Ďalším nedostatkom bola tiež terminologická neujasnenosť
a vyumelkovanosť pôsobiaca až nezrozumiteľne.
V novembri 1848 bol Amerling vládou menovaný riaditeľom prvej českej hlavnej školy , na
ktorú bol prenesený názov BUDEČ. Tu Amerling až do svojho penzionovania v roku 1868
prednášal pedagogiku, fyziológiu, psychológiu a antropológiu. Ako spolupracovník
Priemyselnej jednoty vydával spisy populárneho charakteru určené českému učiteľstvu aj
najširšej verejnosti.
Oboznamoval tak českú verejnosť s prírodnými vedami, najmä s chémiou a technológiou.
Amerlinga možno považovať za zakladateľa vecného vyučovania – prvouky. Podobne ako
Pestalozzi súcitil s utrpením chudobných a veril, že hospodársky blahobyt povedie
k zdokonaleniu výroby. Veril, tiež že zmenšením fyzickej biedy ľudu sa zmenší i počet
postihnutých detí . Týmto názorom bol vedený aj pri zakladaní prvého ústavu pre
postihnuté deti, ktorý bol vďaka nemu otvorený v Prahe na Hradčanoch v roku 1871 a ktorý
dostal názov ERNESTÍNUM.
V ňom chovancov vychovával remeselnou prácou, aby im umožnil viesť plnohodnotnejší
život.
Amerling sa zaslúžil aj o rozvoj dievčenského školstva – dovtedy zanedbávaného. Jeho
žiačka BOHUSLAVA RAJSKÁ najskôr učila súkromne v Litomyšli dievčatá variť a domáce
práce. Neskôr založila vzdelávací krúžok meštianskych žien a dievčat žien a dievčat – ten sa
stal základom prvej vyššej dievčenskej školy s českým vyučovacím jazykom v Amerlingovej
BUDČI.
Amerlingove snahy o zavádzanie reálií a názornosti do vyučovania v rokoch 1858 – 1865
vyústili do vydávania školských obrazov zachytávajúcich v 5 oddieloch so 16O listami
názorný materiál o zvieratách, rastlinách, i o živote v prírode podľa jednotlivých mesiacov
a tiež o ľudskej práci v remeselníckych dielňach a na poliach.
Zatiaľ čo Amerlingové prednášky sa stretávali s veľkým ohlasom, jeho literárne práce najmä
prírodovedné čitateľov odrádzali pre svoju nezrozumiteľnosť. Na sklonku života prešiel od
prírodnej filozofie k mysticizmu až poverčivosti.

8. ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V OBDOBÍ NÁRODNÉHO OBRODENIA. ŠKOLSKÉ

REFORMY

MÁRIE TERÉZIE A JOZEFA II.

Z BRŤKOVEJ

Národné obrodenie bolo u nás oneskorené a malo špecifické podmienky.
Školstvo v Uhorsku sa vyvíjalo v oveľa zložitejších hospodárskych a politických pomeroch
ako v ostatných častiach monarchie.
Najhoršia situácia bola najmú v oblasti výchovy dedinskej mládeže a mestskej chudoby. Počet
škôl sa na dedinách po vyhnaní Turkov postupne zväčšoval, ale všetky boli v žalostnom stave.
Mária Terézia po zreformovaní rakúskeho školstva sa pokúsila aj o reformu škôl v Uhorsku,
o ich zjednotenie a poštátnenie.
Avšak centralizačné a germanizačné tendencie jej zámeru boli priezračné, odpor však
s premyslenou taktikou i s nemalým kompromisom postupne zdolala a siahla najprv na tie
články školskej sústavy, kde čakala menší odpor. Začala s reformou trnavskej univerzity a so
zakladaním odborných škôl.
Univerzity mali plniť nielen konfesionálne poslanie, ale mali sa stať aj strediskami nových
myšlienkových prúdov a vedeckej činnosti. K podstatnejším zmenám došlo r. 1762
konštituovaním učiteľského štúdia, a to aj pre potreby protestantov a v r. 1769 zriadením
lekárskej fakulty.

Novým študijným poriadkom, podpísaným 4. novembra 1770 sa trnavská univerzita stala
štátnou kráľovskou univerzitou. V dôsledku tejto zmeny došlo aj k ďalším organizačným
zmenám: filologická fakulta sa premenila na akademické (univerzitné) gymnáziu, právnická
fakulta prešla úplne pod právomoc rektora, lekárska fakulta sa organizovala podľa viedenskej,
štúdium na nej trvalo päť rokov, kým na iných fakultách zväčša tri.
I napriek tomu, že panovníčka zreformovanú univerzitu vybavila novými dotáciami,
zabezpečila finančné prostriedky aj pre platy civilných profesorov, v roku 1777 ju preložila
do Budína.

Druhú jezuitskú univerzitu v Košiciach tereziánska reforma nepostihla v takej miere,
pretvorila sa na kráľovskú akadémiu.
V Banskej Štiavnici sa už v 1. polovici 18. storočia vyvinula prechodná inštitúcia výchovy
banských odborníkov, z ktorej vznikla v roku 1737 banská škola. V decembri 1762 M.
Terézia rozhodla zriadiť v B. Štiavnici vysoké banské učilište, predbežne s praktickým
zameraním, na ktoré sa mohli prijímať len absolventi filozofických fakúlt. Dekrétom zo 14.
apríla 1770 M. Terézia povýšila túto školu, po zriadení ďalších katedier teoretických
predmetov, na Banskú akadémiu. Štúdium sa predĺžilo na tri roky a prednášalo sa na nej aj
lesníctvo a podvojné účtovníctvo.
V Senci na podnet kancelára grófa F. Eszterházyho založila M. Terézia v r. 1763 Collegium
oeconomicum. Collegium malo pripravovať vedúcich úradníkov v štátnej správe,
zememeračov, ekonómov a správcov veľkostatkov.
Vyučovanie zverila piaristom. Štúdium bolo trojročné a prijímali naň absolventov filozofie.
Škola nemala dlhého trvania, v júni 1776 zhorela a už sa neobnovila.

RATIO EDUCATIONIS

Mária Terézia na odporúčanie uhorskej kancelárie schválila 2. augusta 1777 predložený
elaborát ako osobitnú štátnu normu pre Uhorsko, ktorá potom bola publikovaná pod názvom
Ratio educationis .. (Sústava verejnej výchovy a všetkého školstva v uhorskom kráľovstve
a k nemu pripojených provinciách, zv. I., Viedeň 1777).
Ratio obsahuje jednotnú školskú sústavu od národných škôl po univerzitu. Časť o ľudových
školách je najmenej prepracovaná (len 29 strán, o gymnáziách je 113 strán a o akadémiách 91
strán).
Ratio obsahuje okrem organizácie školstva študijný a disciplinárny poriadok, normy pre
telesnú, rozumovú a mravnú výchovu a administratívne predpisy. Ratio je na svoju dobu
vynikajúce dielo. Nadväzuje na pokrokové tendencie, uplatňujú sa v ňom už vtedajšie
vládnuce pedagogické zásady, má interkonfesionálne znaky a mimoriadnu pozornosť venuje
telesnej výchove. Podľa neho má byť cieľom výchovy občan, prakticky a primerane vzdelaný
svojmu spoločenskému postaveniu. Celé dielo sa člení podľa jednotlivých stupňov a typov
škôl podľa vtedajšej spoločenskej štruktúry.
Ratio educationis nevymedzilo školopovinnosť. Až Jozef II. prvý uzákonil (1788) obdobie
školopovinnosti od 6. do 12. roku a vytýčil aj sankcie.
Ratio educationis vytyčuje vyučovacie ciele a obsah vzdelávania utilitaristicky, so zreteľom
na potreby zamestnania jednotlivých spoločenských tried.
Ration educationis rozdeľuje školy na ľudové a latinské.
Ľudové školy sa delia podľa množstva vyučovacích predmetov, ktoré určuje zamestnanie
a osídlenie obyvateľov a podľa počtu učiteľov na štyri typy:
1, ľudové školy na dedinách pre potreby roľníkov s jedným učiteľom
2, ľudové školy v mestečkách pre potreby remeselníkov s dvoma učiteľmi
3, ľudové školy v mestách pre remeselníkov a obchodníkov s tromi učiteľmi
4, ľudové školy vzorné alebo normálky v sídlach dištriktov, na ktorých sa vzdelávali aj učitelia
ľudových škôl.

Ratio educationis rozdeľuje latinské školy do troch stupňov:
1, Gramatické školy (I. – III. triedy). V nich sa mala mládež pripravovať na ďalšie
vzdelávanie, alebo aj na životné povolanie, na remeslo, obchod, poľnohospodárstvo, na
nižších úradníkov, na vojenskú dráhu.
2, Druhým stupňom boli dve humanitné triedy, ktoré s gramatickými tvorili gymnázium. Na
týchto sa rozširovalo všeobecné vzdelanie a mladíci sa pripravovali buď na vyššie školy,
alebo do praktického života, za kňazov, učiteľov gramatických škôl, za tajomníkov magnátov,
knihovníkov alebo správcov rodinných majetkov.
3, Tretí stupeň latinskej školy tvorili akadémie, na ktorých sa gymnaziálne štúdiá dopĺňali
dvojročným kurzom filozofie a dvojročným kurzom práva. Podľa Ratio educationis úlohou
akadémií bolo poskytovať dokonalejšie vzdelanie a šľachtickí mladíci si na nich mali
dokončievať svoje štúdiá.

OD INAKADE

ŠKOLSKÉ REFORMY V UHORSKU
Školské pomery v Uhorsku v období tereziánskych reforiem – Školstvo v Uhorsku sa
vyvíjalo za oveľa zložitejších hospodárskych i politických pomerov ako v iných častiach
monarchie. Najhoršia situácia bola vo výchove dedinskej mládeže a mládeže mestskej
chudoby.
Po vyhnaní Turkov sa počet škôl na dedinách postupne zväčšoval, no všetky boli v žalostnom
stave a ani poddaní o ne nestáli. Negramotný ľud však nežil celkom nekultúrne – vytváral si
vlastnú duchovnú i materiálnu folkloristickú kultúru.
Koncom 16. storočia bolo v Uhorsku len 173 škôl, z toho bolo 127 latinských a 46
dedinských. Na území Slovenska z tohto počtu bolo 78 latinských a 29 dedinských – čo bolo
menej ako polovica stavu pred vpádom Turkov do Uhorska.
Podobne na tom boli stredné a vyššie školy – kolégiá a univerzity. Preto sa Mária Terézia –
po zreformovaní rakúskeho školstva (Felbigerom) pokúsila o reformu škôl v Uhorsku – o ich
zjednotenie a poštátnenie.
Školská reforma však narazila na odpor uhorských stavov – vyššej šľachty a cirkevných
predstaviteľov. Premyslenou taktikou však Mária Terézia siahla najskôr na tie články školskej
sústavy, kde predpokladala najmenší odpor – začala s reformou Trnavskej univerzity
a výstavbou odborných škôl.
Reforma Trnavskej univerzity – (založená v roku 1635 Petrom Pazmánym).
Doba žiadala, aby sa univerzity stali strediskami nových myšlienkových prúdov a vedeckej
činnosti. Prvé zmeny nastali už v roku 1753 –no týkali sa len metodických otázok.
K podstatnejším zmenám došlo v roku 1762 – kedy sa konštituovalo učiteľské štúdium – a to
pre potreby protestantov.
Ďalšia zmena nastala v roku 1769 – keď sa na Trnavskej univerzite zriadila lekárska fakulta
a na filozofickej fakulte pribudli nové študijné odbory – rečníctvo, svetové dejiny,
kameralistická náuka (náuka o financiách), šerm, tanec, geometria, prírodné vedy, civilné
a vojenské staviteľstvo a kreslenie.
Novým študijným poriadkom z roku 1770 (NORMA STUDIORUM) sa Trnavská
univerzita stala štátnou kráľovskou univerzitou. Potom došlo k ďalším organizačným
zmenám.
Filozofická fakulta sa premenila na akademické /univerzitné/ gymnázium, kde sa okrem
bežných predmetov mali vyučovať aj národné jazyky – nemčina, slovenčina, maďarčina.
Právnická fakulta – dovtedy spadajúca pod ostrihomského arcibiskupa prešla úplne pod
právomoc rektora a pribudli jej ďalšie študijné odbory. Niektoré zmeny v študijných odboroch
nastali aj na teologickej fakulte.
Lekárska fakulta sa organizovala podľa viedenského vzoru – štúdium na nej trvalo 5 rokov,
kým na iných 3 roky.
Miesta sa začali obsadzovať konkurzom, pričom na filozofickej fakulte mohli až do zrušenia
jezuitského rádu učiť aj jezuiti.
Panovníčka takto zreformovanú univerzitu vybavila novými dotáciami získanými z majetkov
zrušenej jezuitskej rehole, zabezpečila finančné prostriedky aj platy civilným profesorom, no
v roku 1777 ju preložila do Budína.
Druhú jezuitskú univerzitu v Košiciach tereziánska reforma natoľko nepostihla, pretvorila sa
však na Kráľovskú akadémiu.

Vznik nových stredných odborných a vysokých škôl – tereziánske reformy boli
dôslednejšie uplatňované v prípade týchto typov škôl.

Na území Slovenska v tomto čase vznikli dve štátne vysoké školy – technicko-ekonomickej
školy v Senci a banskej akadémie v Banskej Štiavnici.
COLLEGIUM OECONOMICUM v SENCI – založila Mária Terézia dekrétom zo 14.
septembra 1763, na podnet kancelára Eszterházyho. Ten dal k dispozícii budovu, pozemok a
20 tisíc zlatých. Collegium Oeconomicum malo pripravovať vedúcich úradníkov štátnej
správy, zememeračov, ekonómov a správcov veľkostatkov. Vyučovanie panovníčka zverila
osvedčeným piaristom.
Učebný plán mal 6 hlavných odborov. Štúdium bolo 3 ročné a prijímali naň absolventov
filozofie. Táto vysoká škola mala krátke trvanie – v roku 1776 budova zhorela a už ju nikto
neobnovil. Jej funkciu prevzali sčasti filozofické a právnické fakulty.
BANSKÁ AKADÉMIA V BANSKEJ ŠTIAVNICI – v tomto banskom meste sa už v prvej
polovici 18. storočia vyvinula prechodná inštitúcia na výchovu banských odborníkov. Z tejto
inštitúcie dekrétom zo 6. augusta 1737 vznikla banská škola s pravidelnou teoretickou
i praktickou výučbou a s pevným študijným plánom.
V decembri 1762 Mária Terézia na návrh Dvorskej kancelárie rozhodla zriadiť v Banskej
Štiavnici vysoké banské učilište – predbežne s praktickým zameraním, na ktoré mohli
prijímať len absolventov filozofickej fakulty.Teoretické predmety a banské právo sa dočasne
prednášali na pražskej jezuitskej univerzite. Dekrétom zo dňa 14. apríla 1770 Mária Terézia
povýšila túto školu – po zriadení katedier teoretických predmetov na Banskú akadémiu.
Štúdium sa predĺžilo na tri roky a prednášalo sa na nej aj lesníctvo a podvojné účtovníctvo.
Stav stredných a elementárnych škôl pred reformou – Obraz o stave školstva mal ukázať
súpis škôl, ich budov, fondov, školských poriadkov, žiakov a učiteľov a ich hmotného
zabezpečenia. Dvorná študijná komora na čele s arcibiskupom Barkóczym na základe tohto
súpisu mala pripraviť návrh na reformu katolíckeho školstva.
Barkóczymu sa súpis nepodarilo urobiť – po jeho smrti (1765) ho dokončila študijná komisia
a presadila, aby do jej kompetencie prešli aj školské veci protestantov.
I keď súpis nebol úplný a definitívny, predsa poskytol podklad na prípravu reformy. Podľa
tohto súpisu z roku 1766 bolo v celom Uhorsku 143 latinských škôl – z toho na
Slovensku 76 a to 49 katolíckych a 27 protestantských.
Dôvodom pre reformu latinských škôl bola ich upadajúca úroveň – mládež nepripravovali
dostatočne ani pre život ani na univerzitné štúdiá. Súpis tiež ukázal, že sieť latinských škôl
mala veľké disproporcie – v niektorých župách ich bolo zriadených veľa, v iných bola sotva
jedna.
Ešte v horšom stave boli dedinské elementárne školy. V celom Uhorsku bolo v roku 1766 v
8744 obciach len 2845 ľudových škôl. Z toho bolo na Slovensku 872 – s veľkými
rozdielmi v jednotlivých župách. Podľa toho aj vyzerala vzdelanostná úroveň obyvateľstva.
Len malá časť týchto škôl skutočne fungovala – pre zlý stav budov, nedostatočný počet
učiteľov, nezáujem roľníckych rodičov o vzdelanie detí. Preto asi v polovici počtu
fungujúcich škôl bol počet zapísaných žiakov menší ako 10. Platy učiteľov boli ponižujúco
nízke 20 až 30 forintov ročne, k tomu nejaké naturálie (pár pecňov chleba, niekde isté
množstvo mäsa, pár čižiem, kabát alebo klobúk).
Na dedinských školách, o ktoré sa starali rehole alebo protestantské kolégiá, bolo vyučovanie
na lepšej úrovni, lebo ich obsadzovali aj učiteľmi pedagogicky vzdelanými na filozofických
kurzoch alebo gymnáziách.
Reforma školstva podľa Ratio educationis z roku 1777 - Keďže uhorská študijná komisia
sa s vypracovaním návrhu na reformu neponáhľala, panovníčka 2. augusta 1777 schválila
návrh vypracovaný dvornou študijnou komisiou pod vedením Jozefa Urményiho a vydala ho
pod názvom Ratio educationis publicae totiusque litterariae per regnum Hungariae et
provincias eidem.

adnexas. Tomus I. Vindobonae 1777 – Sústava verejnej výchovy a všetkého školstva
v uhorskom kráľovstve a provinciách k nemu pripojených. Zv. I. Viedeň 1777. Jeho
spoluautorom bol Daniel Tersťanský a neoficiálne aj ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR.
Touto reformou sa v Uhorsku utvorila relatívne jednotná školská sústava, lebo sa týkala
všetkých stupňov škôl – i keď nie úplne a definitívne. Neúplné a nedôsledné boli smernice
o ľudových školách. O dva roky neskôr vyšla „Krátka inštrukcia“, v ktorej bol schválený
rozvrh hodín pre ľudové školy a učiteľské kurzy a zoznam predmetov.
Podľa Ratia vznikli tieto typy ľudových škôl: triviálne, hlavné a normálne.
1.Najnižším typom škôl boli ľudové – triviálne školy na dedinách s jedným učiteľom pre
potreby detí roľníkov.
2.Ľudové - triviálne školy v malých mestách s dvomi učiteľmi boli zriaďované pre potreby
remeselníkov.
3.Hlavné ľudové školy v krajoch – s tromi učiteľmi boli zriaďované pre potreby
remeselníkov a obchodníkov.
4.Vzorné ľudové školy – normálky – zriaďované v sídlach dištriktov so štyrmi a viac
učiteľmi. pri nich boli aj ročné kurzy v ktorých sa pripravovali učitelia triviálnych škôl. (prvá
normálka v Uhorsku bola zriadená v Bratislave už pred schválením Ratia). Neskôr sa
učiteľské kurzy = preparandie zriaďovali aj pri niektorých hlavných školách a vo väčších
mestách.
Latinské školy delí Ratio na 3 stupne:
1. gramatické školy (1-3 trieda) - v prvom stupni sa mali žiaci pripravovať na ďalšie

štúdium alebo aj na životné povolanie – remeslo, obchod, nižší úradníci. Hlavným
predmetom bol latinský jazyk , vzdelávanie nebolo odborne zamerané – bol to skôr súhrn
základov všeobecného vzdelania.

2. humanitné triedy (4-5 trieda) , ktoré s gramatickými triedami tvorili gymnázium.

Gymnáziá v miestach dištriktov sa nazývali archigymnáziá.

Všeobecné vzdelanie bolo rozšírené, tieto triedy pripravovali buď na vyššie školy, alebo do
praktického života – učiteľ, kňaz, úradník, knihovník, správca rodinného majetku.
3. filozofické triedy (akadémie) - na ktorých sa gymnaziálne štúdiá dopĺňali dvojročným

kurzom filozofie a dvojročným kurzom práva. Boli určené pre šľachtických synov. Na
filozofickom kurze sa predmety gymnáziá rozširovali a aplikovali na hospodársky život.
Ako nové predmety sa vyučovali filozofia a poľnohospodárstvo, geodézia, hydrotechnika.

Na právnický kurz sa mohli prihlásiť len absolventi filozofie.
Ratio nerieši jasne pomer medzi akadémiou a filozofickou fakultou. Líšili sa organizačne, ale
obidve pripravovali na štúdium na odborných fakultách.
Podľa Ratia sa akadémiou končí najvyšší stupeň ľudového vzdelania.
Univerzity Ratio síce zahŕňa, ale už nereformuje, lebo reforma vysokého školstva sa
uskutočnila ako prvá. Spresňuje len štúdium profesorov latinských škôl. Ratio okrem reforiem
všetkých stupňov škôl obsahuje aj disciplinárny poriadok, pokyny pre výchovu telesnú,
rozumovú a mravnú ako aj administratívne predpisy. Toto na svoju dobu vynikajúce dielo má
významné znaky náboženskej znášanlivosti a je súčasne zamerané na podporu telesnej
výchovy na školách.
Vychovávaný nemá byť len dobrý kresťan, ale prakticky a na svoje povolanie primerane
pripravený občan.
Ratio sprístupňuje všetkým spoločenským vrstvám v rôznom rozsahu základy vzdelania. Deti
majú navštevovať školu až do doby, keď budú schopné vykonávať poľnohospodárske práce.
Po prvý raz Ratio zavádza povinnú školskú dochádzku aj keď ju nekontroluje a nesankcionuje
(učinil tak až Jozef II v roku 1788).

Vyučovacím jazykom na národných /ľudových/ školách bola reč ľudu v príslušnom kraji
prevládajúca. Nemčina bola odporúčaná, latinčina bola vyučovacím jazykom na latinských
a vyšších typoch škôl.
Ratio sa týkalo predovšetkým katolíckeho školstva, ale podľa neho si organizačne prispôsobili
školy aj protestanti a iné konfesie. Nedôsledne bola v ňom riešená otázka financovania škôl –
kým normálky, latinské školy a univerzity boli finančne hradené zo štátneho študijného
fondu, triviálne školy mali byť finančne hradené obcami.
Zamýšľaná jednota školskej sústavy bola narušená faktom, že školy mohli byť zriaďované aj
cirkvami a zemepánmi.

Školská reforma Jozefa II.
V školskej politike bol tento osvietenský panovník v mnohých veciach dôslednejší
a pokrokovejší, v iných spiatočnícky a unáhlený.
Za pokrokové možno považovať tieto ustanovenia obsiahnuté v INŠTRUKCII PRE
VIZITÁROV ŠKOL z roku 1788:
- jednoznačne určil školopovinnosť deti od 6 do 12 rokov
- nariadil každoročný súpis detí
- vyučovanie vyhlásil za bezplatné a absencie žiakov trestal
- v každej obci kde bola fara, nariadil zriadiť aj školu do ktorej museli chodiť aj deti zo

susedných obcí vzdialených menej ako 5 kilometrov a mohli ju navštevovať aj deti iných
vierovyznaní, ak nemali vlastnú školu ľudovú školu podľa neho bolo treba založiť aj
v obciach bez farára, kde je v okolí najmenej 100 školopovinných detí, alebo ak obce
neboli vzdialené viac ako na polhodinu cesty od seba a dochádzka do inej školy by bola
pre prírodné prekážky nemožná vlastnú konfesionálnu školu si mohli zriadiť aj židia
o počte učiteľov rozhodoval počet žiakov, na 100 žiakov bol jeden učiteľ, na 160 žiakov
bol jeden učiteľ a jeden pomocník, na 200 žiakov boli dvaja učitelia zrušil povinné
bohoslužby a účasť študentov na náboženských obradoch povolil návštevu divadiel
i zábavných podnikov zrušil všetky rehole okrem piaristickej spiatočnícke bolo zavedenie
poplatkov a tiež to, že na stredných školách mohli študovať len deti bohatých rodičov
nemčina sa stala povinným predmetom na všetkých stredných školách– niekde ako
vyučovací jazyk.

Nespokojnosť s reformami Jozefa II. viedla k úprave Ratia z roku 1777. Nové RATIO
schválené panovníkom v roku 1805 – tlačou vyšlo v roku 1806, zjednodušuje predpisy
Ratia z roku 1777. V jazykovej otázke realizuje nové Ratio ustanovenie článku XVI/1792 –
podľa ktorého sa maďarčina na stredných a vyšších školách stáva nielen povinným
predmetom, ale odporúčalo sa aby sa používala aj pri výklade iných predmetov. Na
národných školách zostala vyučovacím jazykom materinská reč, ale aj tu sa odporúčalo
venovať starostlivosť maďarskému jazyku.
V organizácii školstva nastávajú podľa nového Ratia menšie zmeny. V národnom školstve
platila stará organizácia, iba na dedinských školách, kde bol len jeden učiteľ bolo možné
zriadiť dve oddelenia, aby sa starší žiaci vyučovali predpoludním a mladší popoludní.
Povinná školská dochádzka zostala 6 ročná (od 6 do 12 rokov). Novým nariadením sa
zavádzajú tzv. nedeľné školy pre mládež odrastenú (pre žiakov, ktorí absolvovali povinnú
školskú dochádzku aby si mohli zopakovať učivo ľudovej školy).
Väčšia zmena sa uskutočnila na mestských a gramatických školách. Tretia trieda mestských
škôl na ktorej sa vyučovali základy latinčiny sa pripojila ku gramatickej škole. Takto sa
gramatická škola stala štvortriednou.

Samostatné filozofické kurzy dostali názov lýcea.
Filozofické kurzy na ktorých sa obšírnejšie vyučovala literatúra a bol k nim pričlenený aj
trojročný právnicky kurz sa nazývali akadémie. Filozofický kurz musel absolvovať každý,
kto chcel študovať medicínu, právo a teológiu. Ratio II. má osobitné ustanovenie o
vzdelávaní dievčat v osobitných triedach alebo ústavoch. Dievčenské školy triedi podľa
spoločenského postavenia dievčat a podľa toho určuje aj rozsah vzdelávania.
Vo vyučovacích predmetoch nové Ratio nerozlišuje medzi predmetmi povinnými
a predmetmi užitočnými alebo potrebnými pre ďalšie vzdelávanie.
Sprísňuje však disciplínu a znovu obsahuje predpisy o povinnej účasti mládeže na
náboženských úkonoch.
Ustanovenia nového Ratia sa uskutočnili iba na latinských školách, v národnom školstve sa
nemohli v plnej miere realizovať pre nedostatok finančných prostriedkov, nezáujem nižších
výkonných orgánov ale aj ľudu.

9, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA 18. A ZAČIATKOM 19. STOROČIA /ANALÝZA

PEDAGOGICKÉHO

DIELA A PEDAGOGICKÝCH NÁZOROV A. F. KOLLÁRA, M.

BELLA, S. TEŠEDÍKA A D. LEHOCKÉHO/.

ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR 1718 – 1783 – rodák z Terchovej, riaditeľ dvorskej
bibliotéky, člen dvorskej komisie a inšpektor rakúskych gymnázií, školský reformátor
a pedagóg.Študoval v B. Bystrici, B. Štiavnici, v Trenčíne, Trnave a na univerzite vo
Viedni.Vynikal v histórii, v práve a písal jazykové učebnice. Krátky čas pôsobil ako profesor
na gymnáziu, od roku 1749 pracoval v službách dvorskej knižnice vo Viedni, v roku 1774 ho
vymenovali za jej riaditeľa. Okrem členstva v študijnej
dvorskej komisii (1774 –1775) bol poverený vykonávaním dozoru nad gymnáziami. Už
V roku 1774 Mária Terézia prijala Kolárov plán na reformu škôl vypracovaný pod názvom
„PLÁN PRE NIŽŠIE LATINSKÉ ŠKOLY „- alebo tzv. HUMANIORA, v ktorom Kollár na
základe myšlienok Locka, Rousseaua, Pestalozziho a iných načrtol organizáciu 5 triedneho
gymnázia. Nepriateľská zaujatosť šľachty spôsobila, že Mária Terézia poverila vypracovaním
reformy stredných škôl v Rakúsku Gratiana Marxa. No Kollár sa napokon zúčastnil sa na
reforme gymnaziálneho štúdia. Jeho meno, i keď nie oficiálne, je spojené s reformou školstva
v Uhorsku, uskutočnenej podľa Ratia educationis z r.1777. Tretia časť Ratia – zaoberajúca sa
gymnáziami a akadémiami, je spracovaná podľa návrhu A.F.Kollára.Okrem toho bol
A.F.Kollár poverený vypracovať poriadok pre knižnice a vedeckú akadémiu.K jeho
významným spisom patrí spis DE ORIGIBINUS – O ZAČIATKOCH v ktorom sa postavil
proti útlaku chudobných a proti privilégiám uhorskej šľachty.Kollár bol prívržencom
pedagogického realizmu – vyzdvihoval dôležitosť reálnych predmetov vo vzdelávacom
obsahu gymnázií. Neskôr sa venoval písaniu učebníc latinčiny a výchove gymnaziálnych
učiteľov. Hlásil sa k slovenskému národu.

MATEJ BEL (1684-1749)

Študoval v Halle, po návrate pôsobil ako rektor na Mestskej škole v Banskej Bystrici

a na Lýceu v Bratislave. Pre bratislavskú školu vypracoval nový školský poriadok. Lýceum sa
za jeho rektorovania premenilo na 6-triedny ústav, štúdium trvalo 8-10 rokov. V najvyššej
triede sa študovala filozofia, filológia a teológia. Ako 1. v Uhorsku zaviedol vyučovanie
cudzieho živého jazyka (francúzština).

Bol zástancom pedagogického realizmu. Zdôrazňoval význam materinského jazyka

a vysoko hodnotil výchovný a vzdelávací význam vlastivedy a geografie. Rozpracoval zásadu
názornosti, nadviazal na Komenského myšlienku vzdelávania pre všetkých, odporúčal brať
ohľad na vek žiakov.

Napísal učebnicu latinskej gramatiky, podľa ktorej sa vyučovalo na lýceu.

SAMUEL TEŠEDÍK (1742-1820)

Bol najvýznamnejšou osobnosťou pedagogiky v období osvietenstva. Žil v Bratislave,

po skončení strednej školy učil v zámožných rodinách, kde si zarábal na štúdiá. Vzdelával sa
v práve, lekárstve, poľnohospodárstve a pedagogike. Študoval v Halle a Erlangene,
v Nemecku si zvoli kňažskú dráhu.

Pôsobil v Sarvaši ako evanjelický farár, kde vrcholí jeho pedagogická práca. Pozornosť

venuje roľníkom, chce zvýšiť produktivitu remesiel a rozvíjať priemyselnú výrobu. Vytýčil sa
povzniesť uhorské školstvo, za čo bol vymenovaný za školského inšpektora v Békešskej župe.
Venoval sa aj vzdelávaniu dospelých.

V Sarvaši vznikol ústav, ktorý sa mal stať vzorom pre uhorské školstvo. Mal 2 stupne:

základná všeobecno-vzdelávacia škola a praktická stredná škola. Základný princíp jeho
školskej reformy = spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Obohatil vyučovanie o praktickú
metódu. Vyučovanie organizoval ako cyklické striedanie teoretického a praktického
zamestnania. Prebral Komenskú zásadu nadväznosti teórie a praxe. Ústav zanikol pre
nedostatok hmotných prostriedkov.

Tešedíkove názory:



Učiteľ je soľou zeme, má sa aktívne podieľať na osvetovej činnosti na vidieku

a v mestách. Očakával od neho efektívnosť vyučovania.



Škola je výchovná inštitúcia, ktorá má byť spojená svojím obsahom so životom.

Dielo:

Roľník v Uhorsku, čím je a čím má byť – obraz ideálnej obce so
spoločenskými vzťahmi, vyspelým kultúrnym a sociálnym zriadením
a moderným poľnohospodárstvom
12 paragrafov o uhorskom školstve – rieši tu problémy situácie v školstve a
zmien v školskom systéme v Uhorsku. Uplatňuje tu myšlienku: „Kým mladých
ľudí trápime v škole vecami nepotrebnými, mali by sme sa venovať skôr
príprave žiakov pre život.“

DANIEL LEHOCKÝ (1759-1840)

Študoval na Univerzite v Jene, je zakladateľom pedagogickej teórie na Slovensku.

Uskutočňoval Komenského pedagogické zásady, najmä tú, že škola má byť dielňou ľudskosti.

Vyučovanie má podľa neho poskytovať nielen vedomosti, ale má aj rozvíjať mravnosť

a má sa uskutočňovať v materinskom jazyku. Zdôrazňoval význam telesnej výchovy a hier,
popri rozumovej výchove, a pozornosť venoval i voľbe povolania. Je zástancom prirodzenej
výchovy a žiadal, aby sa vo výchove prihliadalo na vývinové etapy rozvoja ľudskej osobnosti
už od narodenia dieťaťa. Vo výchove dieťaťa rozlišuje obdobie zmyslové a rozumové. Úlohou
výchovy je rozvíjať zmyslovú bytosť dieťaťa na rozumovú bytosť, aby napokon prevládal
rozum nad zmyslami. Rozum ovplyvňuje mravné konanie. Presadzoval vzdelávanie dievčat.
Je presvedčený o spoločenskom význame učiteľa, kde kladie veľké požiadavky na:


odbornú úroveň – plánoval zriadenie zvláštneho vyššieho ústavu

pre prípravu učiteľov



morálny profil



sociálne zabezpečenie a ocenenie učiteľa

Ako nové zaviedol záznamy na základe pozorovania žiakov, ktoré môžu poslúžiť

k zostaveniu charakteristiky žiakov (schopnosti, správanie) a zisteniu predpokladov pre
budúce povolanie. Žiadal, aby výchova vychádzala z kresťansko-osvietenských humanitných
ideálov, bola sústavná, všeobecná a harmonická.
Dielo:

Kniha o moudrém a křesťanském vychovávaní dítek – vytvoril program
povinnej dochádzky do jednotnej všeobecno-vzdelávacej školy pre chlapcov
i dievčatá od 7-15 rokov. Žiadal, aby školu navštevovali všetky deti, bez ohľadu
na sociálny pôvod.

10, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1848-1867 /PEDAGOGICKÉ NÁZORY

J. KOLLÁRA A Ľ. ŠTÚRA, MATIČNÉ GYMNÁZIÁ A ICH PRÍNOS PRE ROZVOJ

NÁRODNÉHO

ŠKOLSTVA/.

Revolučné požiadavky slovenského národného hnutia boli najvýraznejšie vyslovené

v Žiadostiach slovenského národa z 10. 5. 1848 = požiadavky na zriaďovanie národných,
reálnych a dievčenských škôl, ústavov pre výchovu učiteľov, gymnázií, lýceí, akadémií,
polytechnických ústavov a univerzity s vyučovacím jazykom slovenským. Po neúspechu
maďarskej revolúcie v roku 1849 predstavitelia slovenskej inteligencie očakávali, že
viedenská vláda sa im za vernosť odmení a poskytne im právo na samostatný národný život,
ale viedenský absolutizmus sledoval svoje ciele.

JÁN KOLLÁR (1793-1852)

Viedeň, ktorá videla nespokojnosť Slovákov ho poverila vypracovaním návrhu na

riešenie školských otázok. Vo svojom návrhu Gedanken und Plan, ktorý však nebol v tejto
dobe zverejnený ani realizovaný delí školy na:
1.

ľudové

- materské
- obecné - na vidieku nazývané dedinské a v mestách nižšie meštianske
školy
- žiaci do nich prichádzajú od 6. roku a vyučovanie trvá 4 roky, pričom
podľa vyučovacej metódy sa delia na triedy: názorovú, odkresľovaciu,
pojmovú a putovnú

2.

vedecké – gymnáziá s oddelením gramatickým a humanitným

- lýceá s oddelením filozofickým a teologickým
- VŠ, univerzity, technické ústavy

Hlavný cieľ výchovy = zbožnosť

Kollár sa venoval i vzdelávaniu dospelých - mali by sa pre nich zakladať knižnice,

čitárne, nedeľné školy, spolky.
Dielo: Nedeľné sviatočné, príležitostné kázne a reči – rozoberá tu Komenského pohľad na
výchovu a vyučovanie a aplikuje ich na pomery v Uhorsku v 3 oblastiach:

-

zásluhy o školy a vzdelávanie

-

zásluhy o cirkev a náboženstvo

-

zásluhy o reč a národnosť

Svoje pedagogické názory vyslovil v knihe Pamäti, básne a kázne a pre školské potreby napísal Čítanku a Šlabikár.

ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815-1856)

Bol vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia v 40. a 50. rokoch 19. stor.

Vysoko oceňoval vzdelávanie ako podmienku politickej slobody a sociálnej spravodlivosti.
Zaostalosť a biedu videl v odbornej nevzdelanosti, ktorej príčinou je dlhodobá urbárska
služobnosť (žiadal ju zrušiť a zaviesť všeobecnú školopovinnosť).

Cieľ výchovnej práce:



národné uvedomovanie mládeže



vzbudiť lásku k materinskému jazyku, národu a Slovanstvo → propagoval ideál

všeľudskosti

Úlohy, ktoré si vytýčil:


vzdelávanie národa



výchova národne uvedomelej inteligencie



povzniesť vážnosť učiteľského stavu, zabezpečiť učiteľom primeranú odmenu a stály

plat

Formy realizácie:



študentské spoločnosti



zakladanie knižníc, spolkov striezlivosti (proti alkoholizmu)



vydávanie novín (Slovenské národnie noviny) a časopisov (Žiadosť o vydaj)



navrhol zriadiť slovenskú priemyslovú školu v Banskej Štiavnici s cieľom vzdelávania

v remeslách a oboznámenia sa s výrobou



navrhol zriadenie nedeľných škôl pre dospelých, ktoré boli organizované v nedeľu so

zámerom vzdelávania národov. Najznámejšie boli v Hornej Súči (najstaršia), Brezovej,
Liptovskom Mikuláši, Sobotišti, Tisovci a Zemianskom Podhradí. Delil ich na:

1. nižšie – pre nevedomých → čítanie, písanie, počítanie, náboženstvo
2. vyššie – pre podučených → cvičenie v materinskej reči, vyššie počtovanie, fyzika,

prírodopis, zemepis, hospodárske veci

V tomto období sa v Rakúsku uskutočnila reforma stredného školstva podľa Bonitz –

Exnerovho návrhu Entwurf der Organistion der Gymnasien und Realschulen in
Ősterreich, ktorý platil aj v Uhorsku. Ním sa utvorili organizačné základy novovekej strednej
školy. Bola zavedená povinná príprava stredoškolských profesorov na filozofickej fakulte.
Slováci si veľa sľubovali od tejto thunovskej školskej reformy (vzťahovala sa len na štátne
a katolícke školstvo, netýkala sa evanjelickej cirkvi) – dúfali v poslovenčenie škôl. Na krátky
čas bola síce na školách zavedená Kollárova staroslovienčina, no potom ju opäť porazila
nemčina.

Z katolíckych gymnázií zaujalo významné miesto banskobystrické gymnázium, kde

vyučovacím jazykom bola slovenčina a pomocným nemčina. Hlavné zásluhy na to mali Jozef
Kozáček a Štefan Moyzes. Po vydaní Októbrového diplomu (1861) však na žiadosť
maďarskej šľachty museli českí profesori z gymnázia odísť a ako vyučovací jazyk bola
nastolená maďarčina.

Predrevolučný život v Uhorsku vyvrcholil požiadavkami slovenského národného hnutia,

ktoré boli formulované a prijaté na zhromaždení v Martine 6. a 7. júna 1861 ako
Memorandum národa slovenského. Toto žiadalo, aby slovenčina bola uznaná ako orgán
verejného školského a cirkevného života, aby bola zriadená slovenská právnická akadémia a
katedra slovenského jazyka a literatúry na peštianskej univerzite. Po neúspechu
memorandových akcií aktivita slovenskej inteligencie vyústila do založenia Matice slovenskej
(1863), ktorá sa stala národným kultúrnym centrom a otvorenia troch slovenských
patronátnych gymnázií: evanjelického v Revúcej (1862), nižšieho evanjelického v Martine
(1867) a nižšieho katolíckeho v Kláštore pod Znievom (1869).

SLOVENSKÉ PATRONÁTNE GYMNÁZIÁ

VYŠŠIE EVANJELICKÉ AUGSBURSKÉHO VYZNANIA GYMNÁZIUM VO VEĽKEJ REVÚCEJ
(1862-1874)

Otvorené 16. 9. 1862. Bolo zriadené a neskôr vydržiavané zo základných finančných

fondov a zbierok organizovaných po celom Slovensku
Hlavný cieľ: zabrániť odnárodňovaniu slovenskej mládeže odkázanej pri nedostatku
slovenských stredných škôl študovať na školách s vyučovacím jazykom maďarským, príp.
nemeckým.

1. riadny profesor a

správca školy

: August Horislav Škultéty – zdôrazňoval vzdelávanie

v slovenskom jazyku, vieru v schopných slovenských učiteľov a rozširovanie osvety a
vzdelávania

Úlohy gymnázia:

 vzdelávať národnú inteligenciu vo všetkých učebných predmetoch v materinskom

jazyku

 pripravovať skutočných vzdelancov, ktorí svoje vzdelanie mali šíriť medzi slovenským

ľudom

Na gymnáziu študovali najmä chlapci roľníkov, remeselníkov a drobnej slovenskej

buržoázie. Škola ich finančne odmeňovala a poskytovala im rôzne štipendiá (usilovní mali
čiastočnú alebo celkovú úľavu na stravnom).

Organizácia gymnázia:
1. šk. rok:

otvorené 2 triedy

2. šk. rok:

otvorená 3. a 4. trieda → ráz nižšieho gymnázia

10. 8. 1864

rozhodnutie o otvorení 5. triedy a dobudovaní vyššieho gymnázia

šk. rok 1867/68

otvorená 8. trieda, prvé maturity → veľgymnázium

Učitelia:

August Horislav Škultéty, Rudolf Homola, Samuel Ormis, Pavel Krman,
Ivan Branislav Zoch, Gustáv Hostivít Lojko, Jozef Kvetoslav Holub,
Mieroslav Kovalevský, Gustáv Schmidt a Ján Kordoš – povolaním zväčša
kňazi. Veľmi dobre ovládali slovenčinu. Za svoj veľký nedostatok považovali,
že nemali pre ten-ktorý špeciálne vzdelanie. K špecializácii ich viedol vlastný
záujem i povinné tzv. učbárske skúšky, ktoré sa konali komisionálne
a pozostávali z písomnej domácej úlohy, ústnej skúšky z odborného predmetu,
pedagogiky, didaktiky a praktického výstupu. Učbársky zbor zostavoval učebný
plán.

Povinné predmety:

náboženstvo, latinčina, gréčtina, slovenčina, maďarčina,
nemčina, zemepis-dojepis, počty a merba, prírodné vedy
a filozofia

Nepovinné predmety: kreslenie, krasopis, spev a telocvik
Gymnázium malo charakter klasického gymnázia, kde ťažiskom vyučovanie boli humanitné
predmety, najmä jazyky. V dôsledku nedostatku profesorov sa spočiatku niektoré predmety
učili vo viacerých triedach spoločne. Slovenské učebnice pre väčšinu predmetov neboli,
a preto sa zo začiatku nahradzovali vhodnými príručkami. Používali sa učebnice české,
maďarské, nemecké, ruské a inoslovanské, alebo učitelia učili podľa vlastných rukopisov,
z ktorých sa neskôr zrodili učebnice.
V písaní učebníc vynikli:
S. Ormis6

– Výchovoveda pre seminaristov a rodičov7

I. B. Zoch

– Krátky návod k telocviku so 140 obrazcami, Fyzika čili silozpyt pre

slovenské gymnásiá, reálky a domáce poučenie dľa najnovšieho stavu
vedy a Názorná merba pre nižšie gymnásia

F. Mráz

– Slovenská mluvnica

6 Samuel Ormis (1824-1875) – zaoberal sa najmä pedagogickou problematikou. Výchovu považoval za
činiteľa, ktorý môže prispieť k národnej a politickej slobode a sociálnej rovnoprávnosti. Žiadal, aby sa základné,
ale aj vyššie vzdelanie sprístupnilo všetkým. Podľa neho má žena rovnaké právo na vzdelanie ako muž. Jeho
literárna tvorba zahŕňa učebnice Zemepis malý pro žáky a žáčky, Stručný prírodopis pro

žáky a žáčky,

Slabikár evanjelický, články v dennej tlačí a časopisoch a práce zanechané v rukopisoch.
7 Delí sa na 2 časti: Výchovoveda - má povahu všeobecnej pedagogiky (cieľ, úlohy, potreby a obsah výchovy,

výchovné prostriedky) a Učboveda – problematika teórie vyučovania. Nedokončený 3. diel Spôsobeda sa

venuje teórii vyučovania jednotlivých učebných predmetov, zameraný je len na vyučovacie metódy.

E. Černý

– Slovenská čítanka, Latinská mluvnica

J. Loos

– Mluvnica nemeckého jazyka

M. Čulen

- Počtoveda

G. Kordoš

- Zemepis

D. Lichard

- Malý gazda

Penzl - Ovocinár na Slovensku

Študenti gymnázia vyvíjali bohatú, obsažnú a zaujímavú mimotriednu a mimoškolskú

činnosť:


zábavno-poučné kolo, neskôr vzdelávací spolok – zvyšovanie literárneho vzdelanie

vypracovaním literárnych prác, následným prednesom a diskusiou



spolok rečnícky – príprava v rečníctve pre tých, ktorí plánovali študovať na

právnickej, teologickej alebo filozofickej fakulte



spevácky zbor – účinkovanie na besedách



„hudbokol“ – hudobný súbor



divadelno-ochotnícky krúžok – nacvičovanie hier, divadelné predstavenia na

verejnosti



študentské časopisy – Svit, Zore, Bubon, Včela, Slovák a Lancuško

Otázkou vzdelávania slovenských žien sa zaoberali Štefan Homola a S. Ormis na

stránkach Národných novín. Praktické riešenie videli v založení výchovného dievčenského
ústavu vo Veľkej Revúcej, ktorý bol založený na čele s riaditeľom Júliusom Bottom v roku
1871. Cieľom bolo zabezpečiť pre dievčatá po ukončení elementárnej školy mravnú
a rozumovú výchovu, aby z nich neboli len vzdelané hospodárky v domácnosti, ale aby si
v prípade potreby dokázali zarobiť aj na každodenný chlieb samostatnou prácou. Vyučovanie
bolo zamerané na ovládanie reálnych predmetov a živých jazykov na základe materinského
jazyka. Dievčenský vzdelávací ústav trval 3 roky a zanikol spolu so zrušením gymnázia
v roku 1874.

V šk. roku 1868/69 bol otvorený tiež učiteľský ústav. Jeho správa bola zverená A. H.

Škultétymu. Cieľom bolo poskytnúť budúcim učiteľom prípravu v materinskej reči. Štúdium
trvalo 3 roky a za kandidátov učiteľstva sa prijímali tí žiaci, ktorí s dobrým prospechom
ukončili 4 triedy nižšieho gymnázia. Absolventi 3. ročníka skladali osobitnú skúšku (len malý
počet žiakov skočil úplné 3 roky). Po zrušení učiteľského ústavu vláda vyhlásila získané
vysvedčenia za neplatné.

NIŽŠIE EVANJELICKÉ AUGSBURSKÉHO VYZNANIA GYMNÁZIUM V TURČIANSKOM SV.
MARTINE (1867-1875)

Bolo založené ako nová slovenská stredná škola, pričom nadväzovalo na tradíciu

známej necpalskej latinskej školy preloženej do Martina v roku 1834. Pre nedostatok financií
a žiakov zanikla. Jej pokračovateľom najmä zásluhou Karola Kuzmányho sa stalo
patentálne gymnázium. Po jeho smrti sa Martinská evanjelická cirkev 11.8.1867 uzniesla
udržiavať ho ako patronátne gymnázium a za správcu zvolila Viliama Paulínyho-Tótha.
Získalo všetky privilégiá poskytované cirkevnými a krajinskými úradmi.

Vyučovacou rečou bola slovenčina a súčasťou povinných predmetov maďarčina

a nemčina. Medzi vyučovacími predmetmi patrilo prvé miesto náboženstvu. Veľký význam sa
pripisoval i latinčine.
Riadne predmety:

jazyky, zemepis-dejepis, počty-merba, prírodopis, fyzika, chémia

Mimoriadne predmety:

krasopis, kreslenie, spev

Malo humanitný charakter. Učebné osnovy boli stručné, vyhovovali požiadavkám
jednotlivých učebných predmetov. Súčasťou školy bola knižnica, ktorá mala veľký význam.
Úspešné napredovanie pri získavaní nových vedomostí žiakov značne brzdil nedostatok

pôvodných slovenských učebníc pre gymnáziá. Okrem českých, maďarských a
nemeckých učebníc sa používali tieto:
E. Černý – Slovenská čítanka
F. Mráz – Slovenská mluvnica
M. Čulen – Počtovnica
I. B. Zoch - Fyzika
Učitelia:

Martin Kramár, Jozef Nedobrý, Jozef Horváth, Ferdinand Rizner, Jozef
Kohút, Gustáv Dérer8, Ján Dérer, Ján Kadavý – zaslúžili sa o dobrú povesť
gymnázia z hľadiska odborno-pedagogického i národného a cirkevného. Na
začiatku každého šk. roka museli predložiť učebný plán.

Gymnázium navštevovali aj žiaci rímsko-katolíckeho a izraelitského náboženstva. Žiaci

boli vychovávaní v duchu náboženskej tolerancie. Pochádzali z celého Slovenska, najmä
z rodín slovenskej buržoáznej inteligencie, maloburžoáznych, roľníckych i chudobných rodín,
ktorým boli poskytované úľavy pri platení školného a udeľované štipendiá. Škola mala
celoslovenský význam. Žiaci sa delili na riadnych (zúčastňovali sa na vyučovaní všetkých
predmetov) a mimoriadnych (tí, ktorí neboli podľa klasifikácie prepustení do vyššej triedy, no
na žiadosť rodičov ich tam prepustili). Po ukončení 4 tried gymnázia časť žiakov pokračovala
v štúdiu na revúckom gymnáziu.

Organizácia gymnázia:
šk. rok 1867/68

otvorená 1. a 2. trieda + prípravná trieda + alumneum

šk. rok 1868/69

otvorená 3. trieda

šk. rok 1869/70

otvorená 4. trieda → nižšie gymnázium

Žiaci sa venovali aj mimotriednej a mimoškolskej činnosti:



samovzdelávací krúžok – Rečnícka spoločnosť Zora → časopis Zora



majáles na konci šk. roku

NIŽŠIE RÍMSKO-KATOLÍCKE GYMNÁZIUM V KLÁŠTORE POD ZNIEVOM (1869-1874)

Vzniklo v ťažších a zložitejších podmienkach ako predchádzajúce 2 gymnáziá. Po

rakúsko-maďarskom vyrovnaní maďarské vládnuce triedy začali potláčať nemaďarské
národnosti. Martin Čulen bol poverený organizáciou príprav na založenie katolíckeho
gymnázia. 1.10.1869 bolo gymnázium otvorené, Martin Čulen sa stal riaditeľom. Gymnázium
bolo financované zbierkami, ktoré sa organizovali pri rôznych príležitostiach.

Študenti pochádzali z najchudobnejších rodín Oravy, Kysúc, Turca a Hontu a bývali

v rodinách kláštorských a lazianskych rodín. Gymnázium malo najprogresívnejší a najlepší
učebný plán. Patrilo k najlepším stredným školám v Uhorsku a zároveň bolo jediným a 1.
reálnym gymnáziom v Uhorsku. Okrem všeobecnovzdelávacích predmetov sa v učebnom

8 Gustáv Dérer (1845-1924) – zastával funkciu riaditeľa na martinskom gymnáziu. Vyučoval najmä
matematiku, geometriu, prírodopis, kreslenie a krasopis. Podal viaceré návrhy na zlepšenie výchovno-
vzdelávacej práce: vyberanie poplatku na zbierky a iné potreby od žiakov na začiatku šk. roka, katedry alebo
primerané stolíky do tried, záhrada na botanické a hospodárske ciele, učenie reálnych predmetov pre žiakov,
ktorí nebude v budúcom zamestnaní potrebovať latinčinu, začiatok šk. roka v októbri a koniec v júli. Vypracoval
Návrh o sriadení reálnych tried na ev.a. v. gymnasiume v Turč. Sv. Martine. Odôvodňuje tu potrebu výučby
reálnych premetov, keďže len asi šestina žiakov odchádza na ďalšie štúdií, t.j. škola by sa mala prispôsobiť
väčšine žiakov a čo najlepšie pripraviť ich do života Žiakov rozdelil na gymnaziálnych a reálnych, pre všetkých
platili rovnaké pravidlá a učili sa spolu s výnimkou latinčiny nahradenej u reálnych žiakov reálnymi predmetmi.
Tento pokrokový a racionálne zdôvodnený návrh však nebol schválený.

pláne nachádzali aj poľnohospodárske a lesnícke meračstvo, staviteľstvo, ovocinárstvo,
včelárstvo a národné hospodárstvo.

Používali sa zväčša slovenské učebnice:

E. Černý – Slovenská čítanka
F. Mráz – Slovenská mluvnica
M. Čulen – Počtovnica
C. G. Zaymus – Čítanka (1. trieda), Náučná čítanka (2. trieda)
Cebecauer – Biblický dejepis
J. Štepán – Zemepis
Bellinger - Zmepis
M. Korauš prednášal zo svojho rukopisu prírodopis, fyziku, chémiu, C. G. Zaymus
francúzštinu a C. J. Zachej dejepis.
Organizácia gymnázia:
šk. rok 1869/70

otvorená 1. a 2. trieda + alumneum

šk. rok 1870/71

otvorená 3. trieda

šk. rok 1871/72

otvorená 4. trieda → nižšie gymnázium

šk. rok 1972/73

získané právo verejnosti, t. j. aj povolenie na organizovanie zbierok aj
v zahraničí (významné, lebo ako jediné gymnázium nemalo finančnú
podporu cirkvi)

21.9.1884 bolo z ministerského príkazu zatvorené.
Učitelia:

Martin Čulen9, Cyril Gabriel Zaymus, Samuel Jaroslav Zachej, Matej
Korauš, Henrich Náhlik, Ján Kudlička, Štefan Kankovský, Karol Cenner,
Ignác Hummel, Alexander Pric

Mimotriedna a

mimoškolská činnosť:



sebavzdelávací krúžok – záujmové aktivity žiakov, vedúci M. Čulen, prednášky

a diskusie na určitú tému, knihu alebo problém, literárne a vedecké súťaže a divadelné
predstavenia



divadlo



exkurzie, výlety, majálesy, slávnosti, športové akcie

Prvou významnou akciou bolo založenie Slovenského mestského kasína pre verejnosť

s cieľom dvíhania hmotného, duševného blahobytu. Konali sa tu besedy, prednášky, diskusie,
ľuďom bola poskytovaná slovenská tlač Slovenské noviny, Národné noviny. Znievski
profesori založili Ženskú besedu – 1 z prvých ženských organizácií na Slovensku, Miestny
odbor Matice Slovenskej, Ochotnícky krúžok a iné spolky. Kláštor pod Znievom sa tak
stal 2. významným národno-buditeľským a kultúrnym strediskom Turca.

Slovenské pedagogické časopisy: Konfesionálna škola, Katolícka škola, Obrazy
elementárneho školstva, Evanjelická škola, Dom a škola, Rodina a škola, Domácnosť a
škola

9 Martin Čulen – bol národovec, pedagóg, teoretik a praktik, jeho názory vychádzali z učenia J. A.
Komenského. Učiteľ je podľa neho rozhodujúci činiteľ pri výchove žiakov, je to 1 z najdôležitejších povolaní.
Mal náročné požiadavky na morálno-spoločenský, odborný profil učiteľ, intelektuálnu a etickú vyspelosť. Učiteľ
mal byť všestranne pripravený na svoje povolanie, priateľom žiaka. Výchova a vzdelávanie sú podľa neho
prostriedkom, ako sa vymaniť z duchovnej, sociálnej zaostalosti i z národného útlaku. Žiadal vzdelanie pre
všetkých ľudí bez rozdielu sociálneho stavu. Veľký význam pripisoval psychológii. Dielo: 2 učebnice
matematiky, Nákres učebného návrhu a rozvrhu pre samostatné kresť. kat. reálne gymnázium v Kláštore
pod Znievom na 1869-1870-ty školský rok.

11, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1867-1918 / ANALÝZA ZÁKONNÉHO
ČLÁNKU

38/1868 – OD ŠKÔL ĽUDOVÝCH PO VYSOKÉ ŠKOLY/

Po porážke Rakúska vo vojne s Pruskom a Talianskom v roku 1866 uzákonila nová ústava
z roku 1867 v rakúskej ríši dualizmus. Monarchia sa zmenila na Rakúsko-Uhorsko.
Rakúsko-Uhorsko bolo spoločným štátom, ktorého obe časti mali vlastnú vládu
a zákonodarné zbory – poslanecké a panské snemovne. Spoločné boli iba osoba panovníka,
ministerstvo zahraničných vecí, vojenstvo a financie.
Rakúsko-maďarským vyrovnaním roku 1867 sa Uhorsko vymanilo spod nadvlády Rakúska.
Vydaním XXXVIII. zákonného článku uhorského snemu v roku 1868 nastal v Rakúsko-
Uhorsku dualizmus i v školských otázkach.
Tento školský zákon priniesol radikálnejší zásah v základnom školstve z organizačnej
a obsahovej stránky.
V Uhorsku sa utvárali tieto školy:

Prvým stupňom elementárnych škôl boli šesťtriedne ľudové školy, povinné pre mládež od 6.
do 12. roku. Školopovinnosť mohli zdravé deti splniť domácim vyučovaním alebo vo
verejných súkromných školách. Prvenstvo v zakladaní škôl mali aj naďalej cirkvi. Obe
zriaďovali školy len tam, kde ich nezriadila cirkev. Štát mohol zriadiť školy kdekoľvek.
Z obsahovej stránky pôvodne dobre koncipované osnovy sa zúžili v praxi natoľko, že súhrn
poznatkov neprevýšil úroveň škôl z tereziánskych čias. Zanedbali sa najmä prírodovedné
poznatky.

Opakovaciu školu povinne navštevovali všetci žiaci po ukončení 6. triedy až do 15. roku
veku, ak nenavštevovali inú školu. V opakovacej škole sa v zime učilo týždenne 5 hodín,
v lete 2 hodiny – okrem náboženstva, ktorému sa pridávala ďalšia hodina. Opakovacie školy
zriaďovala obec. Bývali dvojaké: všeobecnovzdelávacie – ak počet zapísaných nedosiahol 20,
hospodárske, ak počet žiakov prekročil toto číslo. Vo väčších obciach sa z opakovacích
hospodárskych škôl vyvinuli dvojaké:
nižšie, v ktorých odborné predmety učil odborný učiteľ, ak počet žiakov dosiahol 40. Druhým
typom boli samostatné ľudové hospodárske školy, ak počet žiakov dosiahlo 120. Dievčatá
tvorili osobitné oddelenie.
V opakovacích školách sa malo vyučovať výhradne v maďarskej reči.

Vyššie ľudové školy mali povinne zriaďovať obce, ktoré mali nad 5000 obyvateľov, alebo
viac obcí jednu školu, ak neboli vzdialené viac ako pol míle. Žiaci sa prijímali na základe
vysvedčenia zo 6. triedy ľudovej školy alebo na základe prijímacej skúšky. Chlapci ju
navštevovali 3 roky, dievčatá len dva, čím sa narušila demokratická zásada jednotného
vzdelávania.
Vyššie ľudové školy mali pôvodne spĺňať úlohu meštianskych škôl. Vyššie ľudové školy sa
v živote neujali. Lákavejšími sa stali šesťtriedne meštianske školy.
Do meštianskej školy mohli byť prijatí žiaci po skončení 4. triedy elementárnej školy alebo
po zložení prijímacej skúšky. Aj tu sa zaviedlo diferencované vzdelávanie – pre chlapcov
trvalo šesť rokov a pre dievčatá štyri.

Po roku 1883 sa posledné dve triedy postupne rušili a nahrádzali odbornými školami.
Zakladali ich obce, cirkvi i štát.

Učiteľské ústavy pre učiteľov ľudových škôl sa mali zriadiť na rôznych miestach Uhorska
(20 trojročných mužských a 10 ženských učiteľských prípraviek). Na Slovensku vznikol prvý
štátny učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi, po ňom nasledovali učiteľské ústavy v Modre,
v Kláštore pod Znievom.
Štátne učiteľské ústavy budovali hneď aj s jednotriednou cvičnou školou, školskou záhradou,
internátom a dielňami. Prijímali do nich najmenej 15-ročných žiakov, do dievčenskej prijímali
už 14-ročné dievčatá.

Ústavy pre vzdelávanie učiteľov meštianskych a vyšších ľudových škôl školský zákon
z roku 1868 nerieši dôsledne. Preto spočiatku za učiteľov týchto škôl sú vyberaní vynikajúci
učitelia ľudových škôl, poslucháči univerzít i jednotlivci bez pedagogickej prípravy, ak
preukázali hlbší záujem o niektoré vedné odbory. Od roku 1874 sa zriaďovali na niektorých
štátnych i katolíckych učiteľských ústavoch odborné kurzy pre prípravu učiteľov
meštianskych škôl a po ich absolvovaní, ale aj po súkromnej príprave, skladali odborné
skúšky. Od roku 1877 pripúšťali na skúšky už len absolventov kurzov. týchto kurzov sa po
čase vyvinuli v Budapešti jeden cirkevný a dva štátne samostatné učiteľské ústavy pre
učiteľov meštianskych škôl.

K stredným všeobecnovzdelávacím školám patrili gymnáziá, reálky a lýceá.

Stredné školy dostali definitívnu podobu až podľa zákonného článku XXX/1883. Gymnáziá
a reálky boli osemtriedne s postupným osnovaním učiva v ročníkoch.
Udržiavateľ mal právo určiť sám vyučovací jazyk na konfesionálnch školách s tým, že sa
maďarčina mala vyučovať ako predmet a maďarská literatúra v VII. a VIII. triede sa mala
vyučovať po maďarsky. Na Slovensku sa táto úprava neuviedla, na cirkevných gymnáziách
a reálkach sa vyučovalo len po maďarsky.
Maďarské úrady vyvíjali prudké útoky proti slovenským gymnáziám a postupne sa znižoval
počet slovenských žiakov. Slovenská inteligencia mala 2 možnosti:
alebo ísť študovať za hranice, alebo pokračovať v štúdiu na maďarských školách a za cenu
postupnej asimilácie.

Roku 1893 vyšla novela zákona, podľa ktorej sa zreformovala štvorročná vyššia dievčenská
škola (zriadená 1875), rozšírením štúdia na šesť rokov. Mala ľudovýchovný charakter.

Odborných škôl na Slovensku nebolo veľa.
Z odborných obchodných kurzov pri meštianskych školách sa niektoré po roku 1895 stali
samostatnými vyššími obchodnými školami.
Uhorské obchodné školstvo nadobudlo výraznejšiu podobu až na sklonku 19. storočia. Vo
väčšom počte sa zakladali po roku 1875 už aj školy s uceleným vzdelaním stredného stupňa.
Z odborných škôl v Uhorsku sa najlepsie vyvinuli priemyslené školy. Vynútil si ich
vzrastajúci priemysel. Prvá priemyselná škola na Slovensku a zároveň aj na území celého
Uhorska vznikla v Košiciahc v roku 1872 ako súkromná inštitúcia.
V Bratislave bola založená 14. novembra 1903 Štátna kovorobná škola, bola štvorročná
a mala charakter remeselníckej školy.

Osobitnou kapitolou v uhorskej školskej sústave boli učňovské školy. V Uhorsku neboli
pevným článkom školskej sústavy, nemali vyhranený a odborne zameraný učebný plán.

Vysoké školy sa sústreďovali v BA, KE, BŠ. Od roku 1784 bola v BA kráľovská akadémia,
ktorá mala dve oddelenia: právnické a filozofické. Na území Slovenska bola podobná
právnická akadémia v Košiciach. V roku 1912 sa zákonným článkom XXXVI. zriadila v BA
nová univerzita, ktorú nazvali podľa kráľovnej Alžbety. Univerzitu otvorili 13.10.1914, ale
prednášky sa začali až v roku 1915.

Školským zákonom z roku 1879 bola maďarčina vyhlásená za vyučovací predmet
i v ľudových školách. Učiteľom sa mohol stať len ten, kto perfektne ovládal maďarčinu
slovom i písmom.
Zákonný článok XXVII. z roku 1907, tzv. Apponyiho zákon, stanovil, že maďarčinu treba
nielen učiť, ale ju treba aj naučiť. Už po skončení štvrtej triedy ľudovej školy mali deti
rozprávať a písať pod maďarsky. Učitelia, ktorí nedosiahli pri výučbe maďarčiny požadované
výsledky, podliehali disciplinárnemu vyšetrovaniu. Tí, ktorí mali dobré výsledky, dostali
príplatok k platu.

12, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V DRUHEJ POLOVICI 19. STOROČIA

/PEDAGOGICKÉ DIELO A NÁZORY S. ORMISA, I. B. ZOCHA, A. H.

ŠKULTÉTYHO, M. ČULENA/

SAMUEL ORMIS (1824 – 1875) - narodil sa 1. júla 1824 v Revúcej v rodine remeselníka.
Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, po absolvovaní stredoškolského štúdia pokračoval
v štúdiu na bratislavskom lýceu, kde absolvoval dvojročný teologický kurz. Tu začal
navštevovať aj prednášky z pedagogiky a už vtedy sa mu dostali do rúk diela Komenského,
Rousseaua, Pestalozziho.
Vlastnú pedagogickú činnosť začal ako vychovávateľ. Po jednoročnej vychovávateľskej praxi
pôsobil v rokoch 1850 – 1853 na lýceu v Banskej Štiavnici. Potom nastúpil na miesto
stredoškolského profesora v Rožňave, kde vyučoval matematiku a fyziku. Po dvojročnom
pôsobení odišiel za evanjelického farára do Nižnej Slanej. Napokon v roku 1863 odchádza na
gymnázium do Revúcej, kde vrcholí jeho pedagogická činnosť. Z jeho iniciatívy vznikol pri
slovenskom patronátnom gymnáziu v Revúcej učiteľský seminár. Popri pedagogickej práci
v škole sa venoval aj výchove dospelých. Bol nielen organizátorom prednášok pre obyvateľov
mesta, ale sám patril k najaktívnejším prednášateľom.
Pedagogické názory – pedagogické myslenie Ormisa vychádza zo základných princípov –
národnosť, humanizmus, demokracia. Jeho názory úzko súvisia so slovenským národným
hnutím v 50. – 70. rokoch 19. storočia. Vo výchove videl činiteľa, ktorý môže prispieť
k národnej, politickej slobode a sociálnej rovnosti. Žiadal, aby sa vzdelanie sprístupnilo
všetkým – nielen základné, ale aj vyššie. pokrokové sú jeho názory na vzdelávanie dievčat
a žien – požadoval pre ne také vzdelanie, ktoré im umožní vykonávať v spoločnosti dôležité
profesie – ako je povolanie učiteľské, lekárske a pod.
Priekopnícky je tiež jeho návrh na zavedenie všeobecnej telesnej výchovy odstupňovanej
podľa veku.
Ormisova literárna pedagogická tvorba zahŕňa učebnice, knižné publikácie a články
uverejnené v dennej tlači, v časopisoch a práce zanechané v rukopisoch.
Z učebníc sú to najmä tieto: ZEMEPIS MALÝ PRO ŽÁKY A ŽÁČKY, STRUČNÝ
PRÍRODOPIS PRO ŽÁKY A ŽÁČKY, ŠLABIKÁR EVANJELICKÝ, SLOVENSKÝ
POZORNÍK, VÝCHOVOVEDA PRE SEMINARISTOV A RODIČOV I. diel -
CHOVOVEDA, II. diel - UČBOVEDA. Do tlače pripravil aj tretí diel SPOSOBOVEDA,
ktorý nedokončil.
Výchovoveda... slúžila ako pedagogická príručka seminaristom a pre potreby rodičov.
V prvom diele, ktorý má povahu všeobecnej pedagogiky sa zaoberá cieľom, úlohami,
potrebami a obsahom výchovy, výchovnými prostriedkami, disciplínou. Druhý diel obsahuje
problematiku teórie vyučovania – ním sa Ormis verejne hlásil k pedagogickému odkazu
Komenského. Pedagogika ako veda o výchove sa podľa neho môže úspešne rozvíjať len
vtedy, keď bude využívať poznatky z iných vedných disciplín, najmä z psychológie.
Písal články s pedagogickou problematikou do slovenských pedagogických časopisov.
Napísal a vydal činohru MATEJ a ZPRÁVU O SLOVENSKOM EVANJELICKOM A.V.
GYMNÁZIU VEĽKO-REVÚCKOM.
Ormis vykonal ako učiteľ záslužnú prácu aj mimoškolskej osvetovej a organizačnej činnosti.
V Revúcej jeho zásluhou vznikli ekonomicko-sociálne spolky Vzájomná pomocnica,
Potravný spolok, Nakladateľský spolok, ktoré úspešne rozvíjali kultúrno-osvetovú činnosť.

IVAN BRANISLAV ZOCH (1843 – 1921) – pochádzal z Jasenovej na Orave, stredoškolské
štúdium absolvoval na viacerých školách v B. Bystrici, Tešíne, v Šoporni a v Levoči. Na
univerzite vo Viedni a v Erlangene študoval matematiku a fyziku. Po ukončení
vysokoškolského štúdia nastúpil na miesto stredoškolského profesora na gymnáziu v Revúcej
(1866- 1874). Po zatvorení gymnázia pracoval v malom priemyselnom závode (sudodielni)
v Krupine. Keďže na Slovensku nemohol po zatvorení slovenských patronátnych gymnázií
pôsobiť ako učiteľ, prijal pozvanie a odišiel učiť na reálku do Chorvátska (Osijek). Po troch
rokoch z Osijeku odišiel do Sarajeva – poverený zriadiť tam srbské reálne gymnázium. Pre
nezhody s rakúskym školským úradom sa zo Sarajeva vrátil späť do Osijeku, kde pôsobil do
roku 1889. Napokon odišiel do Petriniji (Petrovca), kde ho vymenovali za riaditeľa.
Po penzionovaní v roku 1908 sa vrátil na Slovensko – do Modry, kde strávil zvyšok života.
Zomrel v roku 1921.
Pedagogické názory – Ivan Branislav Zoch bol nielen vynikajúcim praktikom, ale aj
teoretikom. Napísal niekoľko vynikajúcich učebníc, metodických pokynov a vedeckých štúdií
a veľa článkov v slovenskom, srbskochorvátskom, nemeckom a latinskom jazyku zväčša
z oblasti prírodných vied. Z obdobia pôsobenia na revúckom gymnáziu pochádza jeho
učebnica PHYSIKA ČILI SILOSPYT PRE SLOVENSKÉ GYMNÁZIA A REÁLKY
A DOMÁCE POUČENIE PODĽA NAJNOVŠIEHO STAVU VEDY Z R. 1869. Bola to
vlastne prvá slovenská učebnica fyziky.
Zoch bol autorom aj ďalších učebníc: POČIATKY NÁZORNEJ MERBY PRE NIŽŠIE
GYMNÁZIA A SEMENISKÁ, metodickej príručky KRÁTKY NÁVOD K VYUČOVANIU
TELOCVIKU HLAVNE PRE NÁRODNIE ŠKOLY, v rukopise zostala PSYCHOLÓGIA.
V Osijeku napísal pedagogiku pre stredné školy – ZÁSADY NAEGELSBACHOVEJ
PEDAGOGIKY PRE STREDNÉ ŠKOLY, v Sarajeve – METODIKU VYUČOVANIA
KRASOPISU.
Zaoberal sa nielen dejinami školstva a pedagogiky – POHĽAD NA ŠKOLSTVO V BOSNE,
ale aj dejinami niektorých vedných odborov – KRÁTKY NÁČRT DEJÍN MATEMATIKY
A FYZIKY.
Prispieval a redigoval I. diel encyklopédie Chorvátska.
Ako uznávaný odborník bol členom viacerých spoločností : Spoločnosť českých
matematikov, Meteorologickej spoločnosti vo Viedni, Spoločnosti pre Pasigrafiu v Mníchove
a Chemicko- technickej spoločnosti v Erlangene.
I.B.Zoch svojou praktickou i teoretickou pedagogickou prácou prispel k rozvoju
pedagogického myslenia a prírodných vied na Slovensku v druhej polovici 19. storočia.

AUGUST HORISLAV ŠKULTÉTY (1819 – 1892) – narodil sa o Veľkom Krtíši. Štúdium
teológie na lýceu v Bratislave absolvoval v roku 1841. Tu zároveň v rokoch 1839 – 1840
pôsobil ako námestník J. Palkoviča. V období rokov 1841 – 1847 pôsobil ako kaplán
v Tisovci, neskôr v Dolnej Vsi ( 1847 – 1850) a 12 rokov (1850 –1862) ako farár v Rozložnej.
Bol profesorom a prvým riaditeľom gymnázia v Revúcej, kde pôsobil nepretržite od jeho
založenia (1862) do jeho zrušenia (1875).
Pedagogické názory - s pedagogickou činnosťou začal už na lýceu v Bratislave, jednak ako
študent – aktívne sa zapájal do práce v Slovenskom ústave, jednak ako námestník profesora
Palkoviča.
Škultéty bol príkladom vlasteneckého učiteľa. Jeho pedagogické majstrovstvo sa zakladalo na
spájaní vyučovania s výchovnou prácou, na láske k mládeži a k učiteľskému povolaniu.

Podporoval spoluprácu slovenského a českého národa, považoval ju za prospešnú pre obidva
národy.
Jeho odborom bola jazykoveda a literárna tvorba pre deti a mládež. Vydal ZORNIČKU –
v dvoch zväzkoch, obsahujúcu prozaické i veršované poviedky a REČŇOVANKY PRE
SLOVENSKÉ ŠKOLY.
Pre dejiny školstva a pedagogiky sú významné jeho PAMATI SLOVENKÉHO
EVANJELICKÉHO A. V. GYMNÁZIA A S NÍM SPOJENÉHO UČITEĽSKÉHO
SEMENISKA VO VEĽKEJ REVÚCEJ.
V rukopise zostala NÁUKA O VÝMLUVNOSTI a VŠEOBECNÝ DEJEPIS STARÉHO
VEKU, ktoré mali byť učebnicami na revúckom gymnáziu.
Po zatvorení gymnázia odišiel Škultéty do Kraskova, kde pôsobil až do konca svojho života
(1892) ako farár. Tu sa venoval ľudovýchovnej práci a písaniu článkov s hospodárskou
tematikou, ktoré publikoval v časopise Obzor.
August Horislav Škultéty patril k významným organizátorom slovenského školstva,
národného života a kultúry 19. storočia, ktorý sa snažil o česko -slovenskú vzájomnosť.

MATRIN ČULEN (1823 – 1894) – národný buditeľ, pedagóg a organizátor národnopolitických
a kultúrnych podujatí, zakladateľ slovenského stredného školstva.
Narodil sa v Brodskom. Študoval v Skalici, Trnave, v Bratislave a teológiu vo Viedni, kde v roku 1845
založil Slovenskú knižnicu a Slovenský spolok. V revolučnom roku 1848 sa v Prahe zúčastnil na
Slovanskom zjazde ako riadny člen slovenskej delegácie. V rokoch 1849 – 1851 pôsobil ako kňaz
v Majcichove a vo Veľkých Levároch.
Pedagogickú prax začal ako stredoškolský profesor matematiky na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde
pôsobil až do roku 1856. Od roku 1856 pôsobil tri roky v Bratislave, odkiaľ bol proti svojej vôli
preložený za riaditeľa gymnázia do Sat Maru (Rumunsko).
Na začiatku 6O. rokov (1862) sa vrátil do Banskej Bystrice a nastúpil do funkcie riaditeľa gymnázia.
Jeho zásluhou dostala škola opäť slovenský charakter, lebo väčšina predmetov sa vyučovala
v slovenčine. V Bystrici pôsobil do roku 1867, kedy bol obvinený z panslavizmu a následne preložený
do Levoče.
Z iniciatívy Martina Čulena vniklo v roku 1869 tretie slovenské patronátne gymnázium v Kláštore pod
Znievom. Čulen sa stal jeho riaditeľom a vypracoval preň učebný plán, do ktorého okrem humanitných
predmetov zaradil aj poľnohospodárstvo, lesníctvo a staviteľstvo, čím sledoval prípravu žiakov na
praktický život. Týmto originálnym projektom chcel Čulen odstrániť nedostatok odborných škôl na
Slovensku.
Po zatvorení gymnázia v roku 1874 pôsobil ako farár v Čake.
Písal predovšetkým učebnice: ARITHMETIKA PRO 1. a 2. TŘÍDU NIŽŠÍHO GYMNASIA,
POČTOVEDA, ČILI ARITHMETIKA PRE I., II. a III: TRIEDU NIŽŠIEHO GYMNÁZIA, PRE NIŽŠIE
REÁLKY A OBECNÝ ŽIVOT.
Martin Čulen bol nielen úspešný organizátor slovenského stredného školstva ale aj aktívny účastník
slovenského národného hnutia.

Slovenská pedagogika v období rokov 1918 – 1939 – sa rozvíjala v porovnaní s českou
pedagogikou veľmi skromne. Významní slovenskí pedagógovia, ktorí dosiahli vrchol koncom minulého
storočia sa pre pokročilý vek odmlčali, alebo zomierali. Slovenská pedagogika v tomto období nemala
výrazné osobnosti – pedagógov – teoretikov.
Určitý pedagogický ruch sa rozprúdil v učiteľských spolkoch – napr. Zemský učiteľský spolok, Zväz
slovenských učiteľov, Spolok profesorov Slovákov, Spolok evanjelických učiteľov a iné.
Pedagogické otázky sa rozoberali aj v učiteľských a pedagogických časopisoch – Slovenská škola
( založený v r.1919), Vestník učiteľstva na Slovensku ( založ. v r.1919), Slovenský učiteľ (1920),
Zborník Spolku profesorov Slovákov (1921), Národná škola slovenská (1923), Naša škola (1926),
Naše slovo (1932), Učiteľský pedagogický časopis (1933), Pedagogický sborník (1934), Za novú
pedagogiku a výchovu (1935), Slovenská škola (1937), Evanjelický učiteľ (1937) a iné.
O školských, výchovných a vzdelávacích problémoch písali zväčša školskí inšpektori, riaditelia škôl,
učitelia národných škôl a stredoškolskí profesori.
K najvýznamnejším pedagógom tohto obdobia patrili Ján Kvačala, Juraj Hronec, Juraj Čečetka.

13, SLOVENSKÉ PEDAGOGICKÉ ČASOPISY DRUHEJ POLOVICE 19. STOROČIA

Po páde Bachovho absolutizmu (vydaním Októbrového diplomu v r. 1860 ako základného
rakúskeho ústavného zákona cisárom Františkom Jozefom sa zrušil absolutizmus a zaviedol
administratívny federalizmus) sa utvorili aj na Slovensku priaznivejšie podmienky pre rozvoj
pedagogického myslenia.
V tomto období vzniklo nielen niekoľko slovenských učebníc, ale rastúce národné povedomie
slovenských učiteľov sa prejavilo nielen vznikom učiteľských spolkov ale aj vznikom
viacerých pedagogických časopisov.
Prvý pedagogický časopis, ktorý v tomto období vznikol bol PRIATEĽ ŠKOLY
A LITERARÚRY. Zakladateľom tohto časopisu bol Andrej Radlinský.
Časopis bol vlastne literárnou prílohou časopisu CYRIL A METHOD, ktorý Radlinský
založil v roku 1859.
Priateľ školy a literatúry mal na svoju dobu veľmi vysokú úroveň najmä vďaka vynikajúcim
prispievateľom akými boli Ján Nemessányi, J. D. Makovický, P. Dobšinský, F. Hečko, F.
Sasinek a mnohí ďalší. Na jeho stránkach sa riešili aktuálne spoločenské problémy, školské
i mimoškolské otázky, propagoval zakladanie škôl, spoluprácu medzi národnosťami
a konfesiami, bojoval za vyššiu úroveň vzdelávania učiteľov, o ich lepšie spoločenské
postavenie a dôstojnejšie honorovanie. Okrem školskej práce sa venoval aj osvete – vyzýval
učiteľov aby vzdelávali ľud v nedeľných školách.
V časopise bol priestor nielen pre teoretické štúdie určené učiteľom, ale aj
pre články venované rodičom – o ich povinnostiach k deťom počas ich školskej dochádzky,
o učiteľských poradách, o výstavbe škôl, o školstve vo svete.
Časopis vychádzal v rokoch 1859 – 1861. Po troch rokoch zanikol.

Po ňom vznikol v roku 1861 v Banskej Bystrici časopis SLOVENSKÝ
NÁRODNÝ UČITEĽ. Jeho zakladateľom bol Juraj Slota. Prvý ročník vychádzal v češtine
a prispievateľmi boli zväčša Česi. Druhý ročník vychádzal v Trenčíne už po slovensky –
spoluredaktorom bol J. Kráľ.
Slovenský národný učiteľ mal dve prílohy:
ŠKOLA DOMÁCA (prinášala najmä mravoučné rady pre rodičov) ZRKADLO
MALIČKÝCH (bol venovaný výlučne školskej mládeži).
Časopis zanikol v roku 1863.

KONFESIONÁLNA ŠKOLA – bol ďalší slovenský pedagogický časopis, ktorý vznikol až
v roku 1871. Časopis vychádzal v Pešti a jeho zakladateľom bol F.O. Metzenauer.
Konfesionálna škola bola určená najmä pre potreby katolíckej konfesionálnej školy, no
napokon sa stala príkladom interkonfesionálnej tolerancie. Jeho prispievateľmi sa postupne
stali vynikajúci pedagógovia z radov evanjelických učiteľov. Časopis uverejňoval nielen
metodické články, ale oboznamoval učiteľov aj s prácami zahraničných pedagógov.
Ako prvý slovenský pedagogický časopis vyzval slovenských učiteľov k usporiadaniu
zjazdu. Hoci sa o výzve živo diskutovalo, k realizácii nedošlo.
Po troch rokoch existencie aj tento časopis zanikol – v roku 1866.
Nahradiť ho mal ďalší časopis redigovaný Metzenauerom – KATOLÍCKA ŠKOLA , no tá
po ôsmom čísle zanikla.
Bezprostrednou príčinou skorého zániku slovenských pedagogických časopisov bol malý
počet predplatiteľov a odberateľov. Prevažná časť učiteľov sa uspokojila so slovenským
prekladom maďarského časopisu NÉPTANÍTÓK LAPTA, ktorý pod slovenským názvom
LISTY NÁRODNÝCH UČITEĽOV dostávali od roku 1868 na každú školu zdarma. Časopis
vychádzal v slovenčine do roku 1873, potom už vychádzala iba jeho maďarská verzia.

Ďalší slovenský pedagogický časopis OBRAZY ELEMENTÁRNEHO ŠKOLSTVA sa
pokúsil založiť v roku 1876 trenčiansky učiteľ Ferdinand Viliam Jesenský. Vyšlo však len
päť čísiel.

O rok neskôr - 1877 sa spolok evanjelických učiteľov vo Zvolene rozhodol vydávať časopis
EVANJELICKÁ ŠKOLA. Hlavný redaktor časopisu A.P. Záturecký načrtol dosť sľubný
program tohto časopisu – v smere vlastivednej výchovy, histórie slovenského jazyka
i prehlbovanie znalostí z prírodných vied, domácej výchovy, zvyšovania sebavedomia
učiteľského stavu, oboznamovania učiteľov s pedagogickou literatúrou a pod. Nedostatok
autorov viedol redakciu k uverejňovaniu prekladov z nemeckej pedagogickej literatúry.
Evanjelickú školu stihol podobný osud ako časopisy pred ňou – po troch rokoch existencie
zanikla.

Po jej zániku sa Záturecký rozhodol vydávať ďalší časopis – PRIATEĽ ŠKOLY
EVANJELICKEJ – no vyšlo iba jedno číslo a časopis pre nedostatok odberateľov zanikol.
Po zániku tohto časopisu bolo slovenské učiteľstvo ďalších päť rokov bez slovenského
pedagogického časopisu. Až v roku 1885 začal Karol Salva v Ružomberku vydávať nový
časopis DOM A ŠKOLA. Zásluhou okruhu prispievateľov tento časopis úrovňou i dĺžkou
vydávania – trinásť rokov prevýšil všetky predchádzajúce pedagogické periodiká. Dom
a škola prinášal veľa cenných článkov zo všetkých oblastí pedagogiky. Jeho úlohou bolo
pomáhať nielen škole, ale aj domácej výchove. Na jeho stránkach sa riešili aktuálne problémy
a poznatky z metodiky učebných predmetov, ale aj otázky rodinnej a ženskej výchovy,
hodnotila sa v ňom ľudová spisba, literatúra pre deti a mládež, lekári prinášali články
zamerané na zvyšovanie telesnej a zdravotnej zdatnosti, boj proti alkoholizmu a pod.
Časopis v roku 1898 zanikol.
V roku 19OO začal vychádzať časopis redigovaný Svetozárom Hurbanom Vajanským
RODINA A ŠKOLA. Dosiahol dobrú úroveň - prinášal výchovné články z problematiky
školy a rodiny, metodické články a veľa správ zo školského života. Vychádzal do roku 1905.
O šesť rokov neskôr – v roku 1911 začal Jozef Maliak vydávať a redigovať časopis
DOMÁCNOSŤ A ŠKOLA – úroveň Vajanského časopisu nedosiahol. Vychádzal do roku
1914.
Hoci slovenské pedagogické časopisy boli väčšinou obsahovo orientované na učiteľov,
prípadne rodičov, spolu s nimi vychádzali – buď ako príloha, alebo samostatne aj časopisy
výlučne venované detskému a mládežníckemu čitateľovi.
K takým patrili napr. ZORNIČKA s prílohou SLÁVIK (1864), VČELKA (1879),
PRIATEĽ DIETOK (1887). Aj tieto však z rovnakých dôvodov – nedostatok odberateľov,
mali vždy krátke trvanie.

14, SLOVENSKÁ ŠKOLA V ROKOCH 1918-1939 /ANALÝZA ŠKOLSKÉHO

ZÁKONA

220/1922/.

1918 – 1939
Národnostné hnutie po prvej svetovej vojne v rakúsko-uhorskej monarchii zosilnelo. Už
začiatkom roku 1918 na kongrese národností zástupcov národov Rakúsko-Uhorska v Ríme
(10.4.1918) požadovali Česi, Slováci, južní Slovania, Rumuni a Poliaci právo na sebaurčenie.
Po akciách v Čechách (národná prísaha, vzbury v armáde) sa predstavitelia slovenského
politického života stretli na tajnej porade v Turčianskom Sv. Martine 24.5.1918. Tu sa
rozhodlo o orientácii Slovákov na zriadenie spoločného štátu s Čechmi. 12. septembra
v Budapešti predstavitelia slovenského politického života rozhodli vytvoriť Slovenskú
národnú radu a 1í. októbra slovenský poslanec Ferdinand Juriga oznámil rozchod Slovenska
s Uhorskom.
18. októbra vydal T.G.Masaryk v USA Deklaráciu nezávislosti, v ktorej proklamoval
samostatný česko-slovenský štát.
Nový štátny útvar na mape Európy sa stal demokratickou republikou 28. októbra 1918.
Vznik spoločného štátu bol významným medzníkom pre obidva národy. Budovanie nového
štátu znamenalo budovať všetky jeho zložky – vrátane vlastného školstva. Dvojnásobne to
platilo najmä pre územie Slovenska, ktoré prakticky nemalo vlastné školy (4000 ľudových
škôl, všetky stredné a vysoké školy boli maďarské) a nemalo ani vlastných učiteľov
(v novembri 1918 bolo na Slovensku 3OO učiteľov pre ľudové školy, asi 20 stredoškolských
učiteľov).
Vybudovať slovenské školstvo znamenalo slovenské školy obsadzovať slovenskými učiteľmi.
Pre ich absolútny nedostatok požiadali predstavitelia štátnej moci o pomoc českých učiteľov
a profesorov.
Podľa zákona č. 64/1918 sa zriadil na Slovensku Referát Ministerstva školstva a národnej
osvety v Bratislave. Neskôr sa Referát v Bratislave stal súčasťou Ministerstva školstva
a národnej osvety v Prahe. Prvým vládnym referentom pre školstvo na Slovensku bol Anton
Štefánek.
Organizáciu národných, meštianskych a stredných škôl riešil tzv. MALÝ ŠKOLSKÝ
ZÁKON z 13. júla 1922/22O Zb.
Do školského systému patrili:
1. Detské opatrovne (materské školy) boli organizované podľa ustanovení uhorského

školského zákona z roku 1891. Ich úlohou bolo starať sa o výchovu detí vo veku od 3 do 6
rokov. Boli po dozorom štátu a školská správa do nich ustanovovala vychovávateľky.

2. Ľudové školy – malý školský zákon určil osemročnú povinnú školskú dochádzku, ktorá

sa začínala ukončením šiesteho roku veku. Na Slovensku sa zaviedla osemročná povinná
školská dochádzka až začiatkom šk. roka 1927/28, pre veľký nedostatok učiteľov.

3. Meštianske školy – dovtedy organizované podľa uhorského šk. zákona z roku 1868, na

základe ktorého sa tzv. vyššie ľudové školy vo väčších obciach premieňali na meštianske
školy. Ich organizácia bola rozdielna – existoval tzv. rakúsky a uhorský vzor. Malý
školský zákon zrušil tzv. vyššie ľudové školy. Organizácia meštianskych škôl sa
zjednotila vládnym nariadením č. 137/1925 Zb. Podľa neho sa zrušili na Slovensku
štvortriedne meštianske školy – uhorský vzor a zriadili sa trojtriedne meštianske školy ako
v Čechách – rakúsky vzor.

4. Gymnáziá – zostali až do roku 1939 roztrieštené. Existovali štyri typy gymnázií: 1.

gymnázia, 2. reálne gymnáziá, 3. reformné reálne gymnáziá, 4. reálky. Delili sa na nižší
stupeň: I. – IV. trieda a vyšší stupeň: V. – VIII. trieda. Najvyhľadávanejším typom bolo
reálne gymnázium, lebo jeho absolventi mohli pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu aj

na univerzite aj na technike. Absolventi gymnázia či reálky mohli ísť študovať len na
univerzitu, alebo len na techniku.

5. Učiteľské ústavy – patrili do roku 1918 do kategórie národných škôl. Po roku 1918 boli

zaradené do kategórie stredných škôl. Názov učiteľský ústav sa zaviedol v roku 1919.
Boli koedukačné, mužské a ženské. Štúdium na nich trvalo štyri roky a končilo sa
maturitou. Kandidát dostal po maturite vysvedčenie dospelosti s klauzulou, že je
spôsobilý, aby ho dočasne ustanovili za učiteľa vo verejných ľudových školách. Učiteľský
ústav sa spájal s cvičnou školou alebo aspoň ľudovou školou, v ktorej žiaci 3. a 4. ročníka
prakticky pripravovali pod vedením cvičného učiteľa. Po 20 – mesačnej praktickej
školskej službe v niektorej verejnej alebo súkromnej ľudovej škole s právo verejnosti
mohol sa dočasný učiteľ prihlásiť na skúšku učiteľskej spôsobilosti pre ľudové školy
a stal sa definitívnym učiteľom.

6. Odborné učiteľské ústavy – boli školami pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a pre

vzdelávanie učiteliek detských opatrovní. Po roku 1936 sa zriaďovali pri učiteľských
ústavoch. Do ústavov pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk sa prijímali dievčatá
najmenej 17 – ročné, telesne a duševne zdravé, mravne bezúhonné, ktoré úspešne ukončili
štvrtú triedu strednej alebo meštianskej školy. Žiačky, ktoré úspešne ukončili dvojročné
štúdium, skladali komisionálne skúšky. potom dostali vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti
vyučovať domáce náuky (ručné práce) na ľudových školách. po dvojročnej praxi
v ľudovej škole mohli robiť odborné skúšky pre meštianske školy.

Do učiteľských ústavov pre vzdelávanie učiteliek materských škôl sa

prijímali dievčatá, ktoré ukončili 16. rok mali predbežné školské vzdelanie, hudobný sluch

a dobrý hlas, telesnú spôsobilosť, zručnosť v kreslení a ženských ručných prácach. po
úspešnom ukončení druhého ročníka dostali vysvedčenie spôsobilosti, ktoré ich
oprávňovalo pracovať v detskej opatrovni.

7. Odborné školy – na Slovensku vznikli po roku 1918 tieto odborné školy: hospodárske,

obchodné, priemyselné a odborné školy pre jednotlivé odvetvia, odborné školy pre ženské
povolania a učňovské školy.

8. Osobitným druhom bola hudobná škola – na Slovensku bola založená prvá hudobná

škola v Bratislave v roku 1919 ako súkromná škola. Krátko po jej zriadení vznikol pre jej
udržiavanie osobitný spolok s názvom Hudobný a dramatický spolok pre Slovensko.
Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe udelilo Hudobne a dramatickej škole pre
Slovensko právo verejnosti s podmienkou, že zmení názov školy na Hudobnú
a dramatickú akadémiu pre Slovensko v Bratislave. Pod týmto názvom vystupovala škola
do 1. 9. 1941, keď bola premenovaná na Štátne konzervatórium v Bratislave.

9. Vysoké školy – po vzniku Československa sa podľa zákona č. 375/1919 Zb. z. zriadila

v Bratislave – hlavnom meste Slovenska, namiesto bývalej Alžbetinej univerzity
Československá štátna univerzita. Podľa zákona mala štyri fakulty: právnickú, lekársku,
filozofickú a prírodovedeckú. Vyučovacou rečou mala byť čeština a slovenčina. Podľa
vládneho nariadenia zo dňa 11. novembra 1919 dostala bratislavská univerzita názov
UNIVERZITA KOMENSKÉHO. Postupne sa začalo prednášať na lekárskej, právnickej
i filozofickej fakulte. Štúdium na prírodovedeckej fakulte sa neotvorilo. Štúdium na
lekárskej fakulte trvalo 10 semestrov, na právnickej a filozofickej fakulte 8 semestrov.

Do roku 1938 bolo Slovensko bez vysokej školy technického zamerania. Vysoká

škola technická dr. Milana Rastislava Štefánika v Košiciach bola síce zriadená zákonom
č. 170/1937, ale s prednáškami sa malo začať až v školskom roku 1938/39, no podľa
viedenského rozsudku pripadlo jej sídlo Maďarsku a tak techniku presťahovali do
Martina.

15, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA 1918-1939 /PEDAGOGICKÉ DIELO

A

PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. KVAČALU A J. HRONCA/.

JÁN RODOMIL KVAČALA (1862 – 1934) – významný slovenský pedagóg, zakladateľ
modernej komeniológie, ľudovýchovný pracovník. Narodil sa v bývalej Juhoslávii v Petrovci
– kde navštevoval aj ľudovú školu. Významnou udalosťou, ktorá ho ovplyvnila na celý život
boli oslavy 2OO. výročia narodenia J. A .Komenského, ktoré usporiadali báčski učitelia
a hoci mal len deväť rokov, táto udalosť bola tou pohnútkou, ktorá neskôr určila smer jeho
vedeckého bádania. V rokoch 1872 – 1880 študoval na gymnáziu v Sarvaši, po jeho
absolvovaní odišiel študovať na evanjelicko-teologicko-filozoficko-právnickú akadémiu do
Bratislavy. Po trojročnom štúdiu na akadémii odchádza študovať teológiu na univerzite
v Lipsku. Po ukončení vysokoškolského štúdia prijal miesto evanjelického farára v Novom
Sade. Ešte v tom istom roku odchádza do Bratislavy, kde až do roku 1893 pôsobí ako
profesor na lýceu. V roku 1893 odchádza na evanjelicko-teologickú fakultu do Jurjeva, kde
zostal až do roku 1918. Hoci pôsobil v Rusku, v tomto období precestoval celú Európu a časť
Ameriky. Cieľom jeho ciest boli miesta a dokumenty viažuce sa k osobnosti – ktorá ho očarila
ako deväťročného – osobnosť Jana Amosa Komenského.
V roku 1920 sa vracia späť do Československa a svoj pobyt tu začína ako pracovník
Muzeálnej spoločnosti J. Škultétyho v Martine. Peripetie okolo jeho profesorského miesta na
Komenského univerzite v Bratislave sa skončili napokon tým, že prijal pozvanie na
Teologickú vysokú školu v Bratislave.
V poslednom období svojho života sa Kvačala začína zaujímať o práce Jana Husa
a zhromažďuje materiál pre Dejiny reformácie na Slovensku. Za týmto účelom odchádza na
študijnú cestu do Viedne, z ktorej sa však už nevrátil živý.
Ján Rodomil Kvačala – Slovák, ktorý sa na Slovensku nenarodil zomrel 9. júna 1934
v nemocnici u Milosrdných bratov vo Viedni. Pochovaný je v Bratislave.
Ťažiskom jeho vedecko-publikačnej činnosti sú najmä komeniologické práce.
Komenskému je venovaná nielen jeho dizertačná práca O KOMENSKĚHO FILOZOFII,
NAJMA JEHO FYZIKE z roku 1886, ale väčšina jeho práca. K najvýznamnejším patria:
JAN AMOS KOMENSKÝ, ŽIVOT A DIELO (1892),
KORRESPONDENCE JANA AMOSA KOMENSKÉHO. LISTY KOMENSKÉHO
A VRSTOVNÍKU JEHO I. (1898),
KORRESPONDENCE JANA AMOSA KOMENSKÉHO. LISTY KOMENSKÉHO
A VRSTOVNÍKU II. ZPRÁVY O ŽIVOTE JEHO ZE SOUČASNÝCH PRAMENU. MENŠÍ
LATINSKÉ SPISY NEKTERÉ (1902)
Tieto zväzky doplnil a vydal pod názvom PEDAGOGICKÁ REFORMA KOMENSKÉHO
V NEMECKU DO KONCA 17. STOROČIA (1903, 1904),
KOMENSKÝ. JEHO OSOBNOSŤ A JEHO SÚSTAVA VEDY PEDAGOGICKEJ (1913),
V roku 1905 sa Ústredný učiteľský spolok jednôt českých na Morave podujal vydávať
VEŠKERÉ SPISY JANA AMOSA KOMENSKÉHO a časopis ARCHIV PRO BÁDÁNÍ
O ŽIVOTE A SPISECH J.A.KOMENSKÉHO, na ktorého podujatí sa Ján Kvačala podieľal
a od roku 1910 sa stal hlavným redaktorom Veškerých spisu...
Kvačala bol nielen zakladateľ časopisu Archiv pro bádaní, ale aj jedným z najvýznamnejší
prispievateľov. Z dvanástich zoštitov Archivu pro bádání...ktoré majú spolu 622 strán, napísal
až 420.
Okrem dominantného záujmu o diela Komenského sa Kvačala venoval tiež talianskemu
renesančnému mysliteľovi T. Campanellovi. Spisy o Campanellovi ho urobili vo svete
rovnako známym ako jeho komeniologické diela.
V poslednom období života sa zaujímal o osobnosť Jana Husa. DEJINY REFORMÁCIE NA
SLOVENSKU- ktoré boli venované J.Husovi, vyšli až po jeho smrti.

Kvačala sa venoval tiež ľudovýchovnej a prednáškovej činnosti. Prispieval svojimi článkami
do viacerých novín, časopisov, kalendárov.
Ján Horislav Kvačala dosiahol svetový ohlas. Patrí k najvýznamnejším osobnostiam
slovenského školstva a pedagogiky, najmä svojimi komeniologickými a pedagogicko-
historickými prácami.

JURAJ HRONEC (1881 – 1959) – vynikajúci slovenský matematik a významný pedagóg sa
narodil v Gočove (okres Rožňava). Po stredoškolskom štúdiu odchádza študovať prírodné
vedy – matematiku a fyziku na univerzitu do Kluže. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku
1906 a v tom istom roku nastúpil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Kežmarku, kde
učil matematiku a fyziku. Vzdelanie si ďalej dopĺňal študijnými pobytmi na univerzite
v Gottingene, v Brelíne, Giessene, vo Švajčiarsku, v Paríži a v Prahe.
Hronec bol jedným z mála slovenských profesorov ktorí pôsobili na českých vysokých
školách. Najskôr prednášal matematiku na Karlovej univerzite v Prahe a neskôr v rokoch
1924 – 1938 na Českej vysokej škole technickej v Brne.
Nedostatok slovenských vysokých škôl ho viedol k tomu, že začal vyvíjať aktivitu na ich
založenie. V rokoch 1935 až 1938 bol vedúcou osobnosťou skupiny ľudí, ktorá sa usilovala
zriadiť vysokú školu technickú a prírodovedeckú fakultu. O potrebe slovenských vysokých
škôl uverejnil niekoľko článkov v slovenských novinách a časopisoch z ktorých najdôležitejší
bol príspevok v Slovenských pohľadoch VYSOKOŠKOLSKÉ POŽIADAVKY SLOVENSKA
(1936). Týmto sa začal nový a úspešný boj za vybudovanie slovenskej techniky. Hronec sa
stal hybnou silou tohto hnutia. V roku 1937 bola v Košiciach založená Vysoká škola
technická dr. Milana Rastislava Štefánika. Za profesora tejto školy vymenovali J. Hronca
v júli 1938. Od augusta toho istého roku sa Hronec stáva jej prvým rektorom.
Juraj Hronec sa zaslúžil tiež o založenie Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity
v Bratislave, ktorá bola otvorená na jeseň 1940.
Vďaka jeho snaženiu bola v tom istom období otvorená aj Vysoká škola obchodná
v Bratislave.
Po skončení druhej svetovej vojny jeho úsilie o rozvoj vysokého školstva na Slovensku
pokračovalo. Juraj Hronec sa pričinil o založenie ďalších dvoch vysokých škôl: Pedagogickej
fakulty v Bratislave (1946) – bol jej prvým dekanom (1946 – 1948) a Vysokej školy
poľnohospodárskej a lesníckej v Košiciach (1946).
Od roku 1950 až do konca svojho života pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Zomrel v decembri 1959.
Juraja Hronca označujú historici právom za nestora slovenských matematikov. Bol autorom
prvých vedeckých prác a vysokoškolských učebníc z matematiky (spolu 34). Okrem učebníc
a vedeckých prác z matematiky sa centrom jeho záujmu stala osobnosť učiteľa. Ako prvý na
Slovensku sa pokúsil formulovať pojem osobnosť učiteľa a žiaka a na základe
prírodovedeckých zákonov a matematických metód poukázal na ich vzájomné vzťahy.
Značnú pozornosť venoval tiež metodike vyučovania matematiky na stredných a vysokých
školách. V čase budovania slovenského školstva prejavoval živý záujem o reformu stredných
škôl a žiadal jednotný typ týchto škôl a prístupnosť pre všetkých.
Zaslúžil sa tiež o vybudovanie Slovenskej akadémie vied, kde bol až do roku 1956
podpredsedom sekcie matematiky a prírodných vied a redaktor časopisu SAV pre
matematiku a fyziku.
Ako pedagóg vychoval mnoho vynikajúcich vedeckých pracovníkov v oblasti matematiky
a prírodných vied a učiteľov matematiky.
K jeho najvýznamnejším prácam patria:
VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ (1923)
UČITEĽOVA OSOBNOSŤ (1926)
ALGEBRICKÉ ROVNICE A ICH POUŽITIE PRE ANLYTICKÚ GEOMETRIU (1932, 1949)
LINEÁRNE A DIFERENCIÁLNE ROVNICE OBYČAJNÉ (1938)
DIFERENCIÁLNY A INTEGRÁLNY OBVOD (1941, 1944).

16, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V DRUHEJ POLOVICI 20. STOROČIA /PEDAGOGICKÉ

DIEL

A PEDAGOGICKÉ NÁZORY J. ČEČETKU, V. GAŇA, V. PREDMERSKÉHO/.

JURAJ ČEČETKA (1907 – 1983) – zakladateľ, priekopník a budovateľ slovenskej
pedagogiky 20. storočia, prvý slovenský profesor pedagogiky sa na rodil v Polichne (okr.
Lučenec). Po skočení štvrtej triedy ľudovej školy (1917) odchádza študovať na maďarské
klasické gymnázium do Lučenca. Maturuje v júni 1925 a odchádza študovať na Karlovu
univerzitu do Prahy, kde sa zapisuje na štúdium francúzštiny a filozofie s cieľom stať sa
stredoškolským profesorom. No postupne sa začína zaujímať o psychológiu s cieľom venovať
sa pedagogickej psychológii. Záujem o túto disciplínu ho vedie k dobrovoľnej praxi
v pražskom pedologickom ústave. Štúdium na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval v roku
1929 a ako asistent – psychológ v poradni pre voľbu povolania začal pracovať
v Psychotechnickom ústave v Bratislave. Tu pracoval až do roku 1938 - jeho pracovnou
náplňou bol výskum problémov voľby povolania učňovskej mládeže. Výsledky vedecko-
výskumnej činnosti z tejto oblasti publikoval vo viacerých periodikách. Spočiatku v nich
dominuje psychologická problematika, postupne sa v nej uplatňujú prvky pedagogicko-
psychologické. To ho vedie k spolupráci s významnými pedagógmi vo vtedajšej Bratislave .
Zoznamuje sa s profesorom Josefom Hendrichom – komeniológom a historikom slovenskej
pedagogiky. Pod jeho vplyvom sa začína J. Čečetka bližšie venovať otázkam pedagogiky
a konkrétne sa zapájať do pedagogickej praxe. V roku 1934 zásluhou Juraja Čečetku vzniká
PEDAGOGICKÝ SBORNÍK – časopis pedagogického odboru Matice slovenskej. Tento
časopis – vysokej úrovne Čečetka redigoval celých desať rokov (1934 – 1944), bol nielen
jeho hlavný redaktorom, ale aj častým prispievateľom.
Záujem o pedagogiku ho vedie ďalej - už v roku 1936 začína externe prednášať najskôr
didaktiku a neskôr aj úvod do pedagogiky na bratislavskej Pedagogickej akadémii.
Pod vplyvom prof. Hendricha píše Čečetka aj svoju habilitačnú prácu PEDAGOGIKA
A ADLEROVSKÁ INDIVIDUÁLNA PSYCHOLÓGIA (1937), stáva sa súkromným
docentom a od jesene roku 1937 začína externe prednášať v Pedagogickom seminári
Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
V marci 1938 odchádza z Psychotechnického ústavu a ako referent Pedagogického odboru
Matice slovenskej začína pracovať v Martine – s cieľom rozvíjať pedagogickú teóriu i prax
(1938 – 1939). Po ročnom pôsobení v Martine sa vracia späť do Bratislavy a nastupuje na
Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity ako mimoriadny profesor, kde prednášal všeobecnú
didaktiku a dejiny pedagogiky. Z poverenia MŠANO sa v tomto období - zúčastňuje na
reforme učiteľského vzdelávania – zasadzoval sa najmä za kvalitné vysokoškolské
vzdelávanie stredoškolských profesorov.
Podieľal sa tiež na reforme prípravy budúcich učiteľov telesnej výchovy – stal sa prednostom
Telovýchovného ústavu Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity, ktorý bol otvorený
v októbri 1939.
V októbri 1940 je menovaný za riadneho profesora FFSU, okrem toho externe prenáša
pedagogiku na novovzniknutej Vysokej škole obchodnej v Bratislave.
V roku 1945 bola vtedajšou vládnou mocou viacerým profesorom zakázaná prednášková
činnosť – medzi nimi bol aj J. Čečetka. V tomto období spolupracuje na organizovaní
pedagogického ústavu. V roku 1947 sa stáva riaditeľom Pedagogického ústavu – seminára na
FFSU. Po prijatí zákona o vysokých školách v roku 1950 je pedagogický seminár zrušený
a pedagogika začlenená do Katedry dejín filozofie. Vedením tejto katedry je poverený J.
Čečetka. Ako vedúci katedry a mimoriadny profesor pedagogiky tu pôsobí až do roku 1958,
kedy po personálnych previerkach je nútený z filozofickej fakulty odísť.
Ďalším pracoviskom na obdobie rokov 1959 – 1963 sa stáva bibliografické oddelenie
Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave a od roku 1964 do roku 1969 pôsobí vo

Výskumnom ústave pedagogickom, aby sa po zmene politickej situácie (1969) opäť vrátil
naspäť na filozofickú fakultu UK. Tu pôsobil až do roku 1971, kedy bol v procese
„normalizácie“ predčasne penzionovaný. Zomrel v Bratislave v roku 1983, in memoriam bol
rehabilitovaný v roku 1990.
Vedecko pedagogickú činnosť J. Čečetku možno rozdeliť do niekoľkých oblasti:
psychologicko-pedagogická, všeobecná pedagogika, dejiny pedagogiky, sociológia výchovy
a kultúrno – osvetová.
Najvýznamnejšie diela psychologicko-pedagogické: TESTOVANIE NA ŠKOLÁCH A JEHO
ŠTATISTICKÉ PRAKTIKUM (1933)
PEDAGOGIKA A ADLEROVSKÁ INDIVIDUÁLNA PSYCHOLÓGIA (1936)
MEDZIĽUDSKÉ VZŤAHY A ZOSKUPOVANIE MLÁDEŽE (1967)
PSYCHOLÓGIA DANIELA LEHOCKÉHO (1953)
Z dejín pedagogiky: SLOVENSKÉ EVANJELICKÉ PATRONÁTNE GYMNÁZIUM
V TURČIANSKOM SVATOM MARTINE (1939)
ZO SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY (1940)
UČITEĽ ĽUDU SAMUEL TEŠEDÍK (1952)
VAVRINCA BENEDIKTIHO Z NEDOŽIER VNÚTORNÁ SÚSTAVA ŠKOLSKÁ A REČ
NÁPRAVNÁ (1955)
PEDAGOGICKÉ DIELO JÁNA SEBERÍNIHO (1957)
DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU DO PRVEJ SVETOVEJ
VOJNY (spoluautor P. Vajcik, 1958)
Zo všeobecnej pedagogiky:
PRÍRUČNÝ PEDAGOGICKÝ LEXIKÓN I. II. zv. (1943)
ÚVOD DO VŠEOBECNEJ PEDAGOGIKY (1944)
PEDAGOGIKA I. (1947)
PEDAGOGIKA II. (1948)
Zo sociológie výchovy:
SOCIOLÓGIA V PEDAGOGIKE (1965)
Osvetová a populárno-vedecká práca : zakladateľ časopisu DIEŤA a autor množstva
populárno-náučných článkov a prednášok.

VILIAM GAŇO (1893 – 1966) – pedagóg, defektológ, narodil sa v Trnave, štúdium na
Učiteľskom ústave v Blatnom Potoku absolvoval v roku 1912, potom odišiel študovať
liečebnú pedagogiku na Vysokú školu liečebnej pedagogiky do Budapešti. Štúdium
absolvoval v roku 1915. V rokoch 1915 – 1919 pôsobil ako liečebný pedagóg v Rumunsku
a v ústavoch pre postihnutú mládež v Maďarsku. V rokoch 1921 – 1945 sa jeho pôsobiskom
stávajú viaceré slovenské ústavy pre hluchonemých (Komárno, Dubnica nad Váhom,
Kremnica). Po skončení druhej svetovej vojny sa na dva roky (1945 – 1947) stáva
pracovníkom Povereníctva školstva a osvety. V tomto období sa venuje budovaniu
organizačného systému slovenskej liečebnej pedagogiky a odbornému formovaniu
špeciálnych pedagógov – najmä v rámci vysokoškolského štúdia.
Od roku 1947 bol vedúcim Odboru defektológie v štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.
Viliam Gaňo sa zaoberal otázkami výchovy na školách pre mládež vyžadujúcu osobitnú
starostlivosť a otázkami špeciálnej pedagogiky – jej predmetom, systémom, zásadami,
metódami, prostriedkami a formami. Jeho úsilie smerovalo k tomu, aby slovenskí špeciálni
pedagógovia poznali moderné smery a prúdy liečebnej pedagogiky a vedeli ich aplikovať na
naše pomery.
Nemalú zásluhu mal aj na rozvoji osvety a popularizácii výchovy postihnutej mládeže, ktorú
vyvíjal v rôznych spolkoch, v defektologickej poradni, pri redigovaní prvého slovenského
časopisu ŠPECIÁLNA ŠKOLA.

Zaslúžil sa tiež o rozvoj česko-slovenskej spolupráce v jednotlivých odboroch špeciálnej
pedagogiky – najmä v logopédii.
Bol spoluzakladateľom Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied
v Bratislave (1962) a do konca svojho života predsedom sekcie špeciálnej pedagogiky.
Najvýznamnejšie diela:
ÚVOD DO ŠPECIÁLNEJ PEDAGOGIKY (1940)
MALÁ NÁUKA O HLUCHONEMÝCH (1943)
DEFEKTNÉ DETI A NÁČRT ZÁKLADNÝCH PROBLÉMOV ICH VÝCHOVY (1960)
DEFEKTNÉ DĚTI A CO MÁ VĚDET UČITEL ZDŠ O MLÁDEŽI VYŽADUJÍCÍ
ZVLÁŠTNÍ PÉČE (1962)
Z TEÓRIE A PRAXE VYUČOVANIA NEPOČUJÚCICH (1965).

VLADIMÍR PREDMERSKÝ (1902 – 19??) – učiteľ, špeciálny pedagóg, narodil sa
v Lubine. Svoju pedagogickú činnosť začal ako učiteľ ľudových škôl – už ako 19 – ročný.
Jeho pôsobiskom v období rokov 1921 - 1930 boli ľudové školy v Drietome, Moravskom
Lieskovom, v Hámroch a v Trenčíne.
V roku 1930 začal pracovať ako riaditeľ Osobitnej školy a Ústavu pre deti mentálne
retardované v Trenčíne. V tomto období spolu s ďalšími kolegami zakladá Zemský spolok pre
starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932). V Trenčíne pôsobil až do roku 1954.
Potom z postu riaditeľa odchádza na sedem rokov (1961) na miesto ústredného školského
inšpektora. Medzitým úspešne absolvuje štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave
(1959).
V rokoch 1961 až 1967 pracuje ako vedecký pracovník vo Výskumnom ústave pedagogickom
v Bratislave. Od roku 1967do roku 1975 zastával niekoľko vedúcich funkcií - najskôr sa stáva
vedúcim Inštitútu špeciálnej a liečebnej pedagogiky a napokon vedúcim katedry špeciálnej
pedagogiky na Filozofickej fakulty UK v Bratislave a Pedagogickej fakulty v Trnave.
Vladimír Predmerský sa zaoberal výchovou a výskumom mentálne retardovaných detí.
Významne prispel k rozvoju moderného špeciálneho školstva a špeciálnej pedagogiky na
Slovensku.
Najvýznamnejšie diela:
VYUŽITIE PATOLOGICKÝCH ZJAVOV PSYCHOLOGICKÝCH PRE POSÚDENIE
NORMÁLNYCH ŽIAKOV (1942)
NÁPRAVY CHYBNEJ VÝSLOVNOSTI (1944)
ŠKOLY PRE MLÁDEŽ VYŽADUJÚCU OSOBITNÚ STAROSTLIVOSŤ (1961)
RASTÚ NÁM NOVÍ ĽUDIA (1961)
KAPITOLY Z DEJÍN ŠPECIÁLNEJ PEDAGOGIKY (1978)
spoluautor DEFEKTOLOGICKÉHO SLOVNÍKA (1978).

17, ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1939-1989

ŠKOLSTVO A PEDAGOGIKA NA SLOVENSKU V ROKOCH
1939 – 1945
Druhá svetová vojna a s ňou spojené politické udalosti poznačili aj Slovensko, ktoré na nátlak
Nemecka vyhlásilo nezávislosť od Česko-Slovenska a stalo sa samostatným štátom. Nový
právny poriadok určovala Ústava prijatá 21. júla 1939, ktorá už v preambule uvádza
kresťanský, národný a sociálne spravodlivý charakter štátu. V príslušných ustanoveniach
Ústavy pokladá duševnú, či telesnú prácu za občiansku povinnosť, zakazuje vykorisťovanie
sociálne slabých, rodičom ukladá povinnosť starať sa o výchovu svojich detí a na základných
a stredných školách stanovuje povinné vyučovanie náboženstva. Národnostným skupinám
priznáva právo používať svoj jazyk v školách a vo verejnom živote, avšak len natoľko,
nakoľko môžu slovenčinu využívať zahraniční Slováci v príslušných krajinách.
Po viedenskej arbitráži bolo územie Slovenska rozčlenené na 6 žúp (Bratislavská, Nitrianska,
Trenčianska, Tatranská, Pohronská a Šarišsko-zemplínska).
ŠKOLSTVO – bolo v tomto období organizované podľa nového školského zákona č.
308/1940.
Školský systém samostatného Slovenského štátu tvorili tieto články:
Detské opatrovne – materské školy boli organizované tak ako v predchádzajúcom období,
zabezpečovali výchovu detí vo veku od 3. do 6. rokov. V tomto období podľa historických
prameňov stúpol počet nemeckých opatrovní (1O5), slovenských bolo 102, ukrajinské,
rusínske a maďarské opatrovne mali rovnaký počet –2.
Ľudové školy – v roku 1940 vyšiel zákon o ľudových školách č. 308/1940, ktorý priniesol
zásadnejšie zmeny v ich riadení a organizácii. Podľa tohto zákona sa ľudové školy
rozdeľovali na cirkevné a obecné. Cirkevné školy sa zriaďovali v obciach (obvodoch)
v ktorých boli školopovinné deti od 6. do 14. roku rozličného vierovyznania v takom
číselnom pomere, že príslušníci niektorej konfesie prekročili štyri pätiny z celkového počtu
školopovinných detí.
Obecné školy – sa zriaďovali v obci (obvode) v ktorej boli školopovinné deti dvoch alebo
viacerých konfesií v takom číselnom pomere, že príslušníci ani jednej konfesie nepresahovali
štyri pätiny z celkového počtu školopovinných detí.
Ľudové školy zriaďovalo MŠANO so súhlasom príslušnej cirkevnej vrchnosti. Vyučovanie na
školách síce zostalo bezplatné, no mohlo sa na nich vyberať školné. Povinná školská
dochádzka zostala 8- ročná, jej zanedbanie sa mohlo trestať pokutou 50 až 1OOO korún,
alebo väzením až do 14 dní.
Meštianske školy – nová vládna garnitúra sa usilovala reformovať meštianske školy na školy
výberové – do ktorej sa mali žiaci prijímať tak ako na gymnázium – na základe prijímacej
skúšky, no reforma sa napokon neuskutočnila.
Gymnázia – boli vládnym nariadením z 11. júla 1939 z viacerých typov z predchádzajúceho
obdobia zjednotené na tzv. jednotnú strednú školu s názvom gymnázium. Gymnázium sa
delilo na dva stupne: nižšie gymnázium I. – IV. trieda – bolo jednotné v tom zmysle, že sa vo
všetkých triedach vyučovalo podľa toho istého učebného plánu, kým na vyššom stupni V. –
VIII. trieda mala popri základom type (gymnaziálnu vetvu) aj vetvu klasickú a reálnu. Zrušila
sa koedukácia a umožnilo sa zriaďovať aj cirkevné gymnáziá.
Učiteľské akadémie – reforma učiteľského vzdelávania sa uskutočnila podľa zákona č.
288/1940. Školy pre vzdelávanie učiteľov ľudových škôl dostali nielen novú organizačnú
základňu a nový obsah, ale aj nové pomenovanie. Starý názov „učiteľský ústav“ bol
nahradený názvom „učiteľská akadémia“. Vzdelávanie sa predĺžilo o jeden rok – na päť
rokov. Učiteľské akadémie boli štátne a neštátne. Zásadne sa v nich nepripúšťala
koedukácia. Päťročné štúdium na učiteľskej akadémii končilo maturitou. Podľa zákona mala

byť pri učiteľskej akadémii aj cvičná škola a podľa možností aj internát a vzorné
hospodárstvo pre praktický výcvik kandidátov. Taktiež sa pri nej mohli zriaďovať odborné
učiteľské ústavy pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a ústavy pre vzdelávanie učiteliek
detských opatrovní. Odborných učiteľských ústavov sa reforma z organizačnej stránky
nedotkla, ostali dvojročné, obsahovo pribudlo v učebnom pláne pre učiteľky domácich náuk
v každom ročníku náboženstvo – ako nový predmet.
Odborné školy – zostali organizované tak ako v predchádzajúcom období (1918 - 1939) –
reforma sa ich nedotkla.
Konzervatórium – v roku 1941 prešla pôvodná hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
do správy štátu pod novým názvom Štátne konzervatórium. Konzervatórium bolo strednou
umeleckou školou s týmito odbormi: inštrumentálny, klavírny, cirkevno-hudobný,
kompozičný a dirigentský, spevácky a operný, dramatický a pedagogický.
Na štúdium sa prijímali žiaci, ktorí mali predbežné vzdelanie aspoň štyri triedy strednej školy,
boli nadaní, zložili prijímaciu skúšku a ktorých ústavný lekár uznal za schopných venovať sa
hudobnému štúdiu.
Vysoké školy – do roku 1938 bola na Slovensku len jedna vysoká škola – Univerzita
Komenského v Bratislave. 23. októbra 1939 sa pri Filozofickej fakulte zriadil Telovýchovný
ústav, ktorý mal vzdelávať stredoškolských profesorov telesnej výchovy.
8. júla 1940 bol prijatý zákon o SLOVENSKEJ UNIVERZITE V BRATISLAVE
( UNIVERSITAS SLOVACA ISTROPOLITANA), podľa ktorého sa popri existujúcim
fakultám (filozofická, lekárska, právnická) otvorila aj prírodovedecká fakulta. Do univerzity
sa včlenili aj katolícka a evanjelická teologická fakulta.
Technika - zákonom č. 188/1939 Zb. z. vznikla v Bratislave Slovenská vysoká škola
technická, kde sa postupne zriadilo osem študijných odborov (inžinierske staviteľstvo, strojné
inžinierstvo, elektrotechnické inžinierstvo, chemicko-technologické inžinierstvo, banské
a hutné inžinierstvo, zememeračské inžinierstvo, poľnohospodárske inžinierstvo a lesné
inžinierstvo).
Vysoká škola obchodná – vznikla na základe zákona v roku 1940 v Bratislave.
Počas Slovenského národného povstania nariadením Slovenskej národnej rady zo dňa 1.
septembra 1944 sa zriadilo Povereníctvo SNR pre školstvo a národnú osvetu v Banskej
Bystrici. Slovenská národná rada prijala medzi prvými opatreniami 6. septembra 1944
nariadenie o poštátnení školstva na Slovensku. Ním sa všetky školy – počnúc materskými,
končiac vysokými stali štátnymi inštitúciami. SNR prijala tiež 7. septembra 1944 nariadenie
o zrušení zákazu koedukácie v školách na Slovensku.

ŠKOLSTVO NA SLOVENSKU V ROKOCH 1945 – 1989
Obdobie rokov 1945 až 1989 charakterizuje niekoľko spoločensko-politických zmien, ktoré
ovplyvnili aj školstvo. Tieto zmeny sa uskutočnili vo viacerých etapách, z toho pohľadu aj
treba školstvo istým spôsobom rozdeliť na niekoľko etáp.
- Prvou etapou bolo obdobie od roku 1945 do roku 1948. Už vydanie nariadenia

Slovenskej národnej rady zo 6. septembra 1944 o poštátnení školstva na Slovensku bolo
úvodom školskej reformy v znovu obnovenom štáte Čechov a Slovákov. V tejto etape išlo
predovšetkým o obnovenie vyučovania na školách, keďže množstvo škôl bolo zničených
alebo značne poškodených. Okrem rekonštrukcie a obnovy školských budov sa reforma
orientovala na čiastkové zmeny obsahu vyučovania a snahy zjednotiť školy na
strednom stupni.

V obsahu vyučovania sa tieto zmeny premietli najmä vo vyučovaní cudzích jazykov –

odstránilo sa vyučovanie nemčiny a zaviedlo sa vyučovanie ruštiny.
Snahy zjednotiť rôzne typy strednej školy sa vytvorili rámcové učebné osnovy, ktorými
sa priblížil obsah vzdelávania vo vyšších ročníkoch ľudovej školy s obsahom

vzdelávania v nižších ročníkoch meštianskej školy. Školský systém sa v tomto období
nezmenil – tvorili ho tie isté články ako v predchádzajúcom období.
Rôzne návrhy na reformu školstva vyvrcholili v apríli 1948.

- Druhá etapa predstavuje obdobie rokov 1948 – 1953. Prijatím zákona 95/ 1948 Zb.z.

o základnej úprave jednotného školstva. Tento školský zákon sa vzťahoval na všetky
stupne a druhy škôl okrem škôl vysokých, vojenských a teologických na celom území
Československej republiky. Zákon včlenil školy do jednotnej školskej sústavy a určil
všetkým spoločný výchovný cieľ a každému osobitne vzdelávaciu úlohu. Podľa toho
zákona sa mládež v celej republike mala vychovávať a vyučovať spoločne, bez rozdielu
pôvodu, spoločenského postavenia a náboženského vierovyznania. Zákon organizačne
zjednotil školstvo na celom území. Povinná školská dochádzka sa predĺžila z osem na
deväť rokov.

Školy sa rozdelili na III. stupne:

I. stupeň – národná škola (1–5.ročník)- poskytovali všeobecné základné vzdelanie.

II. stupeň – stredná škola (6. – 9. ročník) – nadväzovala na národnú školu ako tzv. nižšia

stredná škola, ktorá dopĺňala povinnú školskú dochádzku.

Škola I. a II. stupňa mala rovnaké učebné plány a učebné osnovy.
III. stupeň – povinné odborné, odborné, vyššie odborné školy a gymnáziá, v nich bola

školská dochádzka povinná a vzťahovala sa na tú 15 – 18 ročnú mládež. Výberové školy
III. stupňa sa podľa dĺžky štúdia delili na odborné školy (štúdium kratšie ako 4. roky) na
vyššie stredné školy (štúdium najmenej 4 –ročné).

Okrem organizačnej prestavby sa uskutočnila výrazná obsahová prestavba . Školstvo sa
začalo prikláňať k sovietskemu modelu školstva a pedagogického myslenia vôbec. Do
učebníc sa premietala ideológia komunizmu, základom všetkého sa stal marxizmus-
leninizmus.
- Tretia etapa spadá do obdobia rokov 1953 – 1959 – ďalší vývin základného vzdelania

ovplyvnil zákon č. 31/1953 Zb.z.( Zákon o školskej sústave ). V snahe zabezpečiť
postupnosť výchovy a jej skvalitnenie, zaviedol spoločnú výchovu žiakov všetkých
ôsmych školopovinných postupných ročníkov jednotne organizovanú povinnú
všeobecnovzdelávaciu školu. Povinná školská dochádzka sa skrátila z deväť na osem
rokov – vznikla osemročná stredná škola a jedenásťročná stredná škola. V dôsledku
skrátenia povinnej školskej dochádzky o jeden rok sa museli učebné plány a učebné
osnovy upraviť tak, aby bolo možné požadovaný obsah prebrať a osvojiť v počas ôsmych
rokov – to viedlo k ich zhusteniu a tým k preťažovaniu žiakov. Zákon z roku 1953
upravoval aj vzdelávanie učiteľov – vznikli pedagogické školy na vzdelávanie učiteliek
materských škôl (trojročné), pedagogické školy na vzdelávanie učiteľov národných škôl
(štvorročné), vyššie pedagogické školy na vzdelávanie učiteľov 6. až 8. ročníka
(dvojročné) a vysoké školy pedagogické na vzdelávanie učiteľov í. až 11. ročníka
(štvorročné).

- Štvrtá etapa spadá do obdobia rokov 1960 – 1976 – prax ukázala, že skrátenie povinnej

školskej dochádzky na osem rokov nebolo šťastným riešením. Preto bol decembri 1960
prijatý ďalší školský zákon č.186/1960 Zb. z. (Zákon o sústave výchovy a vzdelávania),
podľa ktorého sa povinná školská dochádzka predĺžila na deväťročnú a výchovné
zariadenia (školské družiny a kluby) tvorili so školami jednotný systém, v ktorom
jednotlivé stupne na seba nadväzovali.

Školský systém v tomto období tvorili: predškolské zariadenia – jasle (spadali pod

ministerstvo zdravotníctva, materské školy pre deti od 3. do 6. rokov. Základné povinné
vzdelanie poskytovali základné internátne školy pre deti a mládež vyžadujúcu osobitnú
starostlivosť, osobitné školy, základné deväťročné školy. Tieto zariadenia zabezpečovali
povinnú školskú dochádzku pre mládež vo veku od 6. do 15. rokov.

Stredné a vyššie vzdelanie poskytovali stredné odborné učilištia, učňovské školy, stredné

odborné školy, stredné všeobecnovzdelávacie školy, stredné školy pre pracujúcich,
konzervatóriá, stredné školy pre vzdelávanie mládeže vyžadujúcu osobitnú starostlivosť,
internátne stredné školy. Predpokladom štúdia v týchto školách bolo ukončené základné
vzdelanie.

Do školského systému patrili aj vysoké školy (univerzity, technika, odborné vysoké

školy), kde bolo možné študovať po ukončení stredoškolského štúdia končiaceho
maturitnou skúškou a po absolvovaní prijímacích skúšok.

Zákon obsahoval aj ustanovenia o ľudových školách umenia a ľudových jazykových

školách, o školách s celodennou starostlivosťou, o internátnych školách, určil aj
starostlivosť o mimoškolskú výchovu a zriadil združenie rodičov a priateľov školy
(ZRPŠ).

- Etapa zachytáva obdobie rokov 1976 – 1984 – počas ktorého sa uskutočnili ďalšie

zmeny v organizácii i v obsahu výchovno-vzdelávacej sústavy. Prvou významnou zmenou
bolo prijatie dokumentu Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacej sústavy 4.
júna 1976. Tento projekt vytyčoval perspektívy systému výchovy a vzdelávania mládeže
i dospelých, v ktorom by sa postupne zaviedlo úplné stredné vzdelávanie pre všetku
mládež a umožnilo jej tak získať vysokoškolské vzdelanie. V projekte sa tiež
zdôrazňovalo uplatňovať vo výchove a vzdelávaní najnovšie poznatky vied a techniky
a prispôsobiť obsah vzdelávania zmeneným potrebám spoločnosti. Týmto perspektívam
mal zodpovedať obsah, rozsah a organizácia všetkých stupňov a druhov škôl. Obsah mal
zabezpečiť všeobecnovzdelávací polytechnický charakter vzdelávania. Absolventi
stredných a vysokých škôl mali dostať vzdelanie so širokým odborným profilom, tak aby
boli schopní adaptovať sa rýchlo na meniace sa podmienky spoločenského života
a výroby. Na základe týchto požiadaviek sa vypracovali nové učebné plány, učebné
osnovy, učebnice pre všetky stupne a typy škôl. Vytvorili sa nové študijné a učebné
odbory.
Projekt bol legalizovaný novými školskými zákonmi z ktorých najvýraznejšie zasiahol
štruktúru školského systému školský zákon o základných a stredných školách a o štátnej
správe v školstve a v školských zariadeniach z 21. a 22. marca 1984. Podľa tohto zákona
sa u nás zaviedla povinná desaťročná povinná školská dochádzka pre všetku mládež od 6.
do 16. rokov. Základná škola sa skrátila opäť na 8 rokov. I. stupeň tvorili žiaci 1. až
4.ročníka, II. stupeň –žiaci 5. až 8. ročníka.
Stredné vzdelanie bolo možné dosiahnuť na dvoj a trojročných učilištiach, stredných
odborných učilištiach štvorročných s maturitou, stredných odborných školách
a gymnáziách.
Vysokoškolské vzdelanie bolo možné dosiahnuť na niektorom type vysokých škôl.

- Etapa – obdobie rokov 1985 –1990 – spoločensko-politické zmeny priniesli opäť zmeny

aj v systéme výchovy a vzdelávania. Okrem obsahových zmien sa štrukturálne zmeny
dotkli takmer všetkých typov a druhov škôl.

18, SLOVENSKÁ PEDAGOGIKA V OBDOBÍ ROKOV 1945-1989 /ANALÝZA

PEDAGOGICKÉHO

DIELA P. VAJCÍKA, Ľ. BAKOŠA, J. MÁTEJA/

BRŤKOVÁ ALEBO :

PETER VAJCIK (1902 – 1985) – učiteľ, historik slovenského školstva a pedagogiky.
Narodil sa v Španej Doline. Po štúdiu teológie v Prahe (1925) pôsobil osem rokov ako kaplán
vo Vrútkach, popritom začal študovať filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte Karlovej
univerzity v Prahe – štúdium ukončil v roku 1931. V rokoch 1933 až 1944 učil na stredných
školách v Bratislave, Martine a opäť v Bratislave. Počas SNP pracoval na Povereníctve SNR
pre školstvo a národnú osvetu v Banskej Bystrici. Po skončení vojny (1945 – 1947) bol
prednostom pedagogického oddelenia a ústredným školským inšpektorom na Povereníctve
školstva a národnej osvety. Záujem o pedagogiku ho v roku 1947 privádza na Pedagogickú
fakultu UK v Bratislave, kde pôsobí ako vysokoškolský pedagóg do roku 1952. V rokoch
1953 až 1959 učí na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave odkiaľ napokon odchádza na
Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde pôsobí do roku 1976.
Peter Vajcik sa zaslúžil najmä o budovanie Pedagogickej fakulty UK a Vysokej školy
pedagogickej v Bratislave. Jeho vedecko-pedagogická práca bola zameraná na štúdium dejín
slovenského školstva a pedagogiky a pedagogickej metodológii.
Najvýznamnejšie diela:
ŠKOLSVO, ŠTUDIJNÉ A ŠKOLSKÉ PORIADKY NA SLOVENSKU V XVI. STOROČÍ
(1955)
PEDAGOGICKÉ SKÚMANIE A PEDAGOGICKÝ DENNÍK (1963)
spoluautor učebníc: DEJINY PEDAGOGIKY (1955, 1956)
DEJINY ČESKEJ A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY(1976)
DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU DO PRVEJ SVETOVEJ
VOJNY (1956, 1958)
VYBRANÉ KAPITOLY Z DEJÍN ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY NA SLOVENSKU
(1971).

ĽUDOVÍT BAKOŠ (1919 – 1974) – učiteľ, historik, autor desiatok vedeckých štúdií
a článkov o Ľudovítovi Štúrovi a o štúrovcoch. Narodil sa v Pukanci. Študoval na Filozofickej
fakulte UK v Bratislave, potom pôsobil ako učiteľ na stredných školách v Žiline a v Banskej
Štiavnici. V rokoch 1944 až 1947 prichádza na Filozofickú fakultu UK v Bratislave ako
odborný asistent. Ďalšie dva roky (1948 – 1950) pôsobí ako vedecký pracovník vo
Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave. V rokoch 1950 až 1953 zastáva viaceré
vedúce funkcie na Povereníctve školstva, na ÚV KSS a Slovenskom výbore pre umenie.
Za vysokoškolskú katedru sa vracia v roku 1953 – ako vysokoškolský pedagóg učí na
Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, kde zároveň zastáva funkciu prorektora - až do
roku 1959. V tomto období súčasne externe pôsobí ako riaditeľ výskumného ústavu
pedagogického.
V roku 1959 odchádza učiť na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, kde je v rokoch 1965 –
1969 poverený ako dekan jej vedením a súčasne zastáva funkciu riaditeľa Ústavu pre
vzdelávanie učiteľov. Na FFUK pôsobí až do konca svojho života (1974).
Peter Vajcik sa zaoberal najmä dejinami školstva a pedagogiky, problematikou rodinnej
výchovy, učiteľského vzdelávania a teóriou výchovy. Popri prioritnému záujmu o Ľudovíta
Štúra a štúrovcov sa venoval tiež dielam Komenského a v Pedagogickej encyklopédii
Slovenska z roku 1984 je označovaný za popredného slovenského komeniológa.
Najvýznamnejšie diela:

ĽUDOVÍT ŠTÚR AKO VYCHOVÁVATEĽ A BOJOVNÍK ZA SLOVENSKÚ ŠKOLU
(1957)
ŠTÚROVCI A SLOVENSKÁ ŠKOLA V PRVEJ POLOVICI 19. STOROČIA
(1960)
spoluautor: ROZHOVORY S RODIČMI (1964)
TEÓRIA VÝCHOVY (1968, 1972, 1977)
PROBLÉMY RODINNEJ VÝCHOVY (1968)

VYBRANÉ PEDAGOGICKÉ DIELA (1976)

JOZEF MÁTEJ (1923 – 1987) – učiteľ, historik slovenského i svetového školstva
a pedagogiky, komeniológ a autor viacerých štúdií venovaných slovenskému učiteľstvu,
narodil sa v Lupoči (okres Lučenec).
Štúdium na učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici ukončil v roku 1943 pôsobil ako učiteľ na
viacerých ľudových školách ( Trebichava, Kotmanovské Lazy, Lovinobaňa, Divín), na
meštianskej škole v Lučenci, kde začína spolupracovať s redakciou časopisu Novohradský
hlas a publikovať svoje prvé články venované spočiatku spomienkam na druhú svetovú vojnu
a SNP – ktorého sa aktívne zúčastnil, neskôr zamerané na osvetu a pedagogiku. Už v tomto
období sa zaujíma o dielo J.A. Komenského.
Popritom začína študovať ako riadny poslucháč pedagogiku a históriu na Filozofickej fakulte
Slovenskej univerzity v Bratislave (1946 – 1950). Po krátkom pôsobení v Sološnici (ako
výpomocný učiteľ) odchádza učiť na I. Gymnázium v Bratislave. Zo zdravotných je potom
preložený na II. Strednú školu a napokon v roku 1950 nastupuje na miesto riaditeľa Gymnázia
v Jure pri Bratislave. Po roku (1951) je poverený vedením novootvoreného Pionierskeho
paláca v Bratislave, no na vlastnú žiadosť je z tejto funkcie uvoľnený a stáva sa ústredným
školským inšpektorom škôl III. stupňa. Ani táto viac-menej administratívno-kontrolná činnosť
ho neuspokojuje, opäť sa vracia za učiteľskú katedru a stáva sa odborným asistentom na
Katedre pedagogiky a psychológie na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1953). Po jej
zrušení a včlenení do FF UK sa Jozef Mátej na celých 33 rokov stáva jej zamestnancom – ako
vede, pedagóg, vedúci katedry.
Jozef Mátej sa venoval nielen aktuálnym pedagogickým a školským problémov svojej doby,
ale rozsiahlu časť jeho tvorby predstavujú články a štúdie venované obdobiu SNP
a vlasteneckým učiteľom.
Hlavnou oblasťou záujmu J. Máteja boli slovenské i svetové dejiny školstva a pedagogiky.
Od začiatku svojej publikačnej činnosti sústreďoval pozornosť na dielo Komenského
a popredného slovenského komeniológa J. Kvačalu.
Popri viacerým prácam venovaným povstaleckým učiteľom ho zo svetových dejín školstva a
pedagogiky zaujala najmä pedagogika z obdobia osvietenstva, ruské školstvo a pedagogika,
nemecké a poľské školstvo a pedagogika.
Najvýznamnejšie diela:
ŠKOLSKÁ VÝCHOVA ZA TZV. SLOVENSKÉHO ŠTÁTU (1958)
SLOVENSKÉ UČITEĽSTVO V BOJI PROTI FAŠIZMU (1960)
PORTRÉTY SLOVENSKÝCH PEDAGÓGOV A VLASTENECKÝCH UČITEĽOV (1963,
1973, 1977)
UČITELIA V PROTIFAŠISTICKOM ODBOJI A SNP (1974)
ŠKOLA, VÝCHOVA A UČITEĽ V KLÉROFAŠISTICKEJ SLOVENSKEJ REPUBLIKE
(1978)
JÁN KVAČALA (1962)
MARTINSKÉ GYMNÁZIUM (1967)
spoluautor: DEJINY ČESKEJ A SLOVENSKEJ PEDAGOGIKY (1976)
DEJINY ŠKOLSTVA A PEDAGOGIKY (1981)

19, HISTORICKÝ NÁČRT VZDELÁVANIA UČITEĽOV NA SLOVENSKU – DO

ROKU

1918 - OD ROKU 1918 PO SÚČASNOSŤ

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ DO ROKU 1918

Obdobie 1848-1867

Výraznejšie črty v dejinách slovenského učiteľstva súvisia s procesom formovania

slovenského národa, ktorý vyvrcholil v predrevolučnom období a ktorého národný program
nadobudol konkrétnu podobu v Žiadostiach slovenského národa, ktoré boli prijaté 10.5.1848
v Liptovskom Mikuláši.

V tomto období slovenské učiteľstvo vystupuje ako početná spoločenská skupina, ktorá

zohráva významnú úlohu v politicko-národnom hnutí. Podieľa sa na ľudovýchovnej činnosti
a napomáha zlepšovať hospodárske a

sociálne pomery širokých spoločenských vrstiev

.

Národne uvedomelí učitelia podporovali svojou účasťou celonárodné akcie, memorandové
zhromaždenie (1861) a zúčastňovali sa na činnosti Matice slovenskej (1863).

Do vydania zákona o ľudových a meštianskych školách a učiteľských ústavoch z roku

1868 sa učitelia ľudových škôl vzdelávali len v niekoľkomesačných kurzoch. Neskôr vzniklo
niekoľko dvojročných cirkevných učiteľských prípraviek, do 1868 boli 4: Spišská Kapitula,
Banská Bystrica, Trnava, Košice (ani jedna nebola slovenská)

Školské výnosy a nariadenia vydávané ministerstvom vyučovania boli záväzné len pre

katolícke školstvo, evanjelická cirkev si v oblasti školstva udržovala od r. 1791 autonómiu.

Obdobie 1867-1918

Jedným z dôsledkov rakúsko-uhorského vyrovnania (1867) bolo i vydanie školského

zákona o ľudových a meštianskych školách a učiteľských ústavoch. Zriaďovateľmi
učiteľských ústavov mohli byť: štát, udržiavatelia neštátnych škôl, cirkev, obce, súkromné
osoby.

1. štátny učiteľský ústav bol založený v Spiškej Novej Vsi, ďalšie v Modre, Kláštore pod Znievom a Leviciach (tieto boli

mužské), ženský bol založený v Bratislave. Jednotlivé cirkvi vychovávali učiteľský dorast vo vlastných učiteľských ústavoch: Košice,
Bratislava, Prešov, Banská Štiavnica, Spišská Kapitula, Trnava. Na všetkých učiteľských ústavoch bola vyučovacou rečou maďarčina.
Jediný učiteľský ústav s vyučovacím jazykom slovenským bol vo Veľkej Revúcej. Na učiteľských ústavoch sa každoročne konali verejné
skúšky zo všetkých predmetov, v poslednom ročníku aj z vyučovacej praxe, bez ktorej absolvent nemohol dostať diplom.

Od 1874 sa na niektorých učiteľských ústavoch zriaďovali odborné kurzy, po ktorých

absolventi skladali odborné skúšky. Od 1877 boli tieto kurzy povinné. Na Slovensku nebol ani
jeden učiteľský ústav pre prípravu učiteľov meštianskych škôl. Prvým zákonným ustanovením
o predškolskej výchove bol zákonný článok 15 z

r.1891

. Podľa neho sa rozoznávali tri typy

predškolskej výchovy: detské opatrovne, stále detské útulky, letné detské útulky. Učiteľky MŠ
sa vzdelávali na dvojročných osobitných ústavoch. Na území Slovenska zriadil štát dva ústavy
pre vzdelávanie učiteliek detských opatrovní.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ I. ČSR (1918-1939)

Vznik ČSR

(28.10.1918) vytvoril nové podmienky na formovanie štátneho a národného

života Čechov a Slovákov. Pre vybudovanie slovenského školstva bol nevyhnutný proces
odmaďarčenia slovenského učiteľstva a obsadenie prázdnych miest po maďarských učiteľoch.
V povojnovom období na Slovensku platili uhorské školské zákony, na základe ktorých mal
učiteľ značne nižšie príjmy ako učiteľ v českých zemiach, kde platili rakúske školské zákony.

Po vzniku ČSR sa učitelia ľudových škôl pripravovali v štvorročných učiteľských ústavoch, patrili od 1868 do 1918 do kategórie

národných škôl. Po 1918 sa zaraďovali do kategórie stredných škôl.

V roku 1919 sa zaviedol názov Učiteľský ústav. Obsah vzdelania určovali učebné plány, učebné osnovy a učebnice. K učiteľskému

ústavu patrila cvičná škola, štvorročné štúdium sa končilo maturitou. Definitívnym učiteľom sa stal až po zložení skúšky spôsobilosti pre
ľudové školy, na ktorú sa mohol prihlásiť po absolvovaní 20 mesačnej školskej praxe.

V období ČSR sa do popredia dostáva snaha o reformu učiteľského vzdelania. Priaznivci

reformy žiadali zrušenie učiteľských ústavov a presadzovali požiadavku na vysokoškolské
vzdelanie. V šk. roku 1930/31 bola zriadená Štátna pedagogická akadémia.

Podľa zákona z 27. júna 1919 bola namiesto Alžbetinej univerzity zriadená

Československá štátna univerzita. Mala mať 4 fakulty: právnickú, lekársku, filozofickú
a prírodovedeckú a vyučovacou rečou mala byť slovenčina a čeština. Názov Univerzita
Komenského dostala podľa vládneho nariadenia z 11.11.1919. Prírodovedecká fakulta nebola
počas 1.ČSR zriadená, učitelia prírodovedného smeru študovali na českých a zahraničných
univerzitách.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ SLOVENSKÉHO ŠTÁTU (1939-1945)

Vyhlásenie

Slovenského štátu

14.3.1939 a

Protektorátu Čechy a

Morava

15.3.1939

znamenalo

zánik 1. ČSR

. Situácia v slovenskom školstve sa zmenila, začalo prepúšťanie

českých učiteľov a stredoškolských profesorov. Aj mnohí slovenskí učitelia zostali
nezamestnaní v dôsledku obsadenia východného Slovenska a Zakarpatskej Rusi Maďarmi.

Úlohou Štátnej školskej správy bolo zreformovať všetky typy škôl tak, aby výchova

nadobudla kresťanský a národný charakter. Školská reforma sa vzťahovala aj na vzdelávanie
učiteľov ľudových škôl a uskutočnila sa na základe zákona o učiteľských akadémiách nahradil
názov „učiteľský ústav“ názov „učiteľská akadémia“. Učiteľské akadémie sa delili na štátne
a neštátne. Zaviedol sa školský plat, prijímacie a skúšobné taxy a iné školské poplatky. Zákon
zrušil koedukáciu, pre dievčatá sa zriaďovali osobitné učiteľské akadémie. Päťročné štúdium
na učiteľskej akadémii sa končilo maturitou.

V šk. r. 1942/43 bolo na Slovensku 15 učiteľských akadémií - 8 cirkevných a 7 štátnych.

Počas Slovenského štátu existovali 4 ústavy pre vzdelávanie učiteliek domácich náuk a 1 ústav
pre vzdelávanie učiteľov detských opatrovní.

Pred schválením univerzitného zákona sa uskutočnili 2 zmeny týkajúce sa univerzitného

štúdia na Slovensku. Podľa vládneho nariadenia z 25.júla 1939 bolo možné študovať prírodné
vedy v Bratislave na Filozofickej fakulte a na Slovenskej vysokej škole technickej. Zákonom
č.168/1940 Zb. sa zriadila Prírodovecká fakulta, kodifikovaná ako fakulta Slovenskej
univerzity. 2. zmena sa týkala štúdia stredoškolských profesorov telesnej výchovy (tí do roku
1938 študovali na českých univerzitách). V roku 1939 MŠ zriadilo pri Filozofickej fakulte
Telovýchovný ústav, ktorý pripravoval kandidátov a kandidátky profesúry telocviku pre
stredné školy a učiteľské akadémie.

3. júla 1940 schválil Snem SR zákon o Slovenskej univerzite, podľa ktorého sa zriadila

Slovenská univerzita v Bratislave. V zmysle zákona o Slovenskej univerzite sa do zväzku
univerzity včlenila aj katolícka a evanjelická teologická fakulta.

Hudobní pedagógovia a umelci sa do roku 1941 vzdelávali v Hudobnej a dramatickej

akadémii v Bratislave. Zákonom zo 7.5.1941 ju štát prevzal do svojej správy a nazval ju:
Štátne konzervatórium v Bratislave.

Počas SNP sa na základe nariadenia SNR zo 6.9.1944 poštátnilo školstvo na Slovensku.

Všetky školy sa stali štátnymi inštitúciami. SNR prijala 7.9.1944 nariadenie o zrušení zákazu
koedukácie v školách na SR.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV V OBDOBÍ 1945-1989

Obdobie 1956-1953

4.4.1945 bol prijatý „Program novej československej vlády Národného frontu Čechov
a Slovákov“, známy ako Košický vládny program. Nariadil obnovu českých a slovenských škôl
všetkých kategórií a umožnil mládeži postihnutej zatvorením škôl absolvovať príslušné skúšky.

Podľa zákona z 27.10.1945 a

doplneného 9.5.1946

sa mali na všetkých univerzitách

v ČSR zriadiť pedagogické fakulty, na ktorých bolo možné študovať aj na diaľkovom,
doplnkovom, externom, večernom a postgraduálnom štúdiu. V roku 1946 vznikla Pedagogická
fakulta Slovenskej univerzity s pobočkami v Banskej Bystrici a v Košiciach. Úlohou tejto
fakulty bolo:



slobodne skúmať a rozvíjať pedagogické vedy



vzdelávať v pedagogických vedách kandidátov učiteľstva



poskytovať im vzdelanie v iných odboroch



prakticky ich pripravovať na toto povolanie

Podľa vládneho nariadenia sa mali kandidátky učiteľstva pre materské školy pôvodne

vzdelávať 4 semestre, kandidáti učiteľstva ľudových a meštianskych škôl 6 semestrov a budúci
učitelia stredných a odborných škôl 8 až 10 semestrov.

Nedostatok učiteľov viedol v roku 1950 k návratu k stredoškolskej príprave učiteľov. Najvážnejšou príčinou nedostatku učiteľov

bolo platové rovnostárstvo kvalifikovaných a nekvalifikovaných učiteľov.

Obdobie 1953-1959

Reorganizácia učiteľského vzdelávania od 1953/54 súvisela s celkovou prestavbou školského
systému a uskutočnila sa podľa zákona schváleného Národným zhromaždením 24.4.1953.

Išlo o nasledujúce zmeny:



príprava učiteliek pre materské školy sa realizovala v trojročných

pedagogických školách pre vzdelávanie učiteliek materských škôl, ktoré po ukončení
štúdia museli vykonať povinnú jednoročnú prax v materskej škole



pre učiteľov 1.- 5. ročníka strednej školy a škôl národných zákon

určil 4-ročné pedagogické školy



učitelia 6.- 8.ročníka OSŠ a JSŠ sa vzdelávali na 2-ročných vyšších

pedagogických školách



učitelia pre 9.- 11. ročník JSŠ a učitelia pre pedagogické školy

a výberové odborné školy sa vzdelávali na vysokých školách pedagogických

V Bratislave sa zriadila VŠ pedagogická s jedno- a dvojodborovým štúdiom – trvalo 4 roky,
končilo sa štátnou záverečnou skúškou

Obdobie 1959-1964

Uznesenie ÚV KSČ z 23.4.1959 obsahovalo zásady organizácie školskej sústavy, v ktorej

sa presadzovala potreba predĺžiť povinnú školskú dochádzku z 8 na 9 rokov a smernice pre
novú úpravu vzdelávania učiteľov. Pre učiteľky materských škôl ostalo v platnosti stredné
odborné vzdelanie, ktoré získavala na stredných pedagogických školách. Vyššie pedagogické
školy a vysoké školy pedagogické zanikli. Prípravu pre učiteľov stredných a odborných škôl
zabezpečovali univerzity, učitelia pre 1. a 2. stupeň ZDŠ sa pripravovali v pedagogických
inštitútoch, mali štatút VŠ.

Učebné plány pedagogických inštitútov sa často menili. Štúdium pre 1.stupeň sa

považovalo za jeden aprobačný predmet, k štúdiu ktorého si študent volil ešte 1 predmetovo-
odbornú aprobáciu. Štúdiom 2. aprobačného predmetu získal kvalifikáciu vyučovať tento
predmet na 2. stupni ZDŠ. Zaviedla sa tzv. riadená prax, počas nej mali študenti absolvovať 5
konzultácií k učebným disciplínam, mali zároveň pracovať na diplomovej práci. Po
absolvovaní ročnej praxe a po vykonaní predpísaných skúšok mohol študent zložiť druhú časť
záverečných štátnych skúšok, t.j. obhájiť diplomovú prácu.

Obdobie 1964-1989

Na základe Zákonného opatrenia Predsedníctva Národného zhromaždenia z 12.8.1964 sa

niektoré pedagogické inštitúty v ČSSR pretvorili na pedagogické fakulty, ostatné boli zrušené.
Vzniklo 12 pedagogických fakúlt, z toho 4 na Slovensku: PF UK v Trnave, PF P. J.
Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, PF v Nitre a PF v Banskej Bystrici. Zrušilo sa
nariadenie o jednoročnej riadenej praxi a reformovalo sa štúdium pre 1. stupeň, ktoré dostalo
vysokoškolský charakter.

Od 1.9.1986 sa stala sídlom PF UK opäť Bratislava. Učebné osnovy a učebné plány pre

jednotlivé stupne škôl boli pre celú ČSSR jednotné.

VZDELÁVANIE UČITEĽOV OD 1989 PO ROK 2000

Presadzujú sa snahy a zásadné kvalitatívne zmeny, t.j. snahy o decentralizáciu školského
systému a jeho riadenia. Pre transformáciu školy sú ďalšími kľúčovými pojmami humanizácia
a demokratizácia vzdelávania. Poskytla sa možnosť zriaďovania neštátnych škôl - súkromných
a cirkevných škôl. Vzdelanie nadobudnuté v týchto školách je rovnocenné so vzdelaním
v štátnych školách.

Po roku 1989 sa kandidátky učiteľstva pre materské školy vzdelávali podobne ako

v predchádzajúcom období, t. j. v 4-ročnom štúdiu na stredných pedagogických školách. Od 1.
júla 1996 názov „stredná pedagogická škola“ nahradil názov „pedagogická a sociálna
akadémia“.

Učitelia pre 1. a 2. stupeň ZŠ a učitelia pre gymnáziá a SŠ sú povinní naďalej absolvovať

vysokoškolské štúdium

Zákon o VŠ zrušil centrálne riadenie VŠ. VŠ sa stali samosprávnymi subjektami, o ich

organizácii a činnosti rozhodujú v súlade so zákonom a v jeho medziach orgány akademickej
samosprávy.

Pri rešpektovaní zákonom vymedzených podmienok je možné zriadiť aj neštátnu vysokú

školu. V súčasnosti má právo študovať vo zvolenom študijnom odbore na VŠ každý, kto má
úplné stredoškolské vzdelanie a preukáže potrebnú spôsobilosť pre toto štúdium. Kandidát
učiteľstva ukončí štúdium trvajúce najmenej 4 roky štátnou skúškou a obhajobou diplomovej
práce, po ktorej mu je udelený titul magister.

Budúci učitelia základných škôl, gymnázií a stredných škôl majú v súčasnosti možnosť

študovať učiteľský odbor na fakultách UK v Bratislave, Univerzite Konštantína Filozofa v
Nitre, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, Univerzite sv. Cyrila a Metoda
v Trnave, Univerzite. P. J. Šafárika v Košiciach, Prešovskej univerzite alebo na Vysokej
škole pedagogickej v Nitre.