6, CIELE EDUKAČNÝCH PROCESOV – CIELE VÝCHOVY, CIELE VZDELÁVANIA V SÚČASNOM

EDUKAČNOM

PROCESE.

Cieľ je dôležitou kategóriou v pedagogickej teórii i v praxi. Má historickú podstatu, mení sa spoločenským
zriadením, štátom, národom, filozofiou a kultúrou.
Chápeme ho ako výsledok istej činnosti. Objektívne stanovenie sa uskutočňuje na základe analýzy
a prognostického vývoja komplexných potrieb spoločnosti.
Výchovný cieľ je teda to, čo chce niekto dosiahnuť výchovnými úkonmi. V každom prípade je to určitá
vlastnosť alebo súhrn viacerých vlastností osobnosti, ktorá je objektom výchovy.

Cieľom výchovy sa rozumie spoločenský ideál, predstava toho, čoho sa má vo výchovnej činnosti
dosiahnuť. Výchovné ciele sa dosahujú sústavou výchovných prostriedkov, pričom sa rešpektujú vnútorné
a vonkajšie podmienky.

ŠTRUKTÚRA CIEĽOV VÝCHOVY
E. Holušová: Pyramída cieľov výchovy 1

cieľ výchovy a vzdelávania (ideál)

obsah výchova a vzdelávania

zložky výchovy

inštitucionálne ciele

najkonkrétnejšie požiadavky

Vrchol pyramídy tvorí najvšeobecnejší cieľ, ideál, ktorý vymedzuje najzákladnejšiu predstavu požadovanej
vychovávanej osobnosti. Druhú vrstvu tvoria čiastkové ciele, ktoré vyjadrujú vzdelávacie a výchovné
požiadavky, tretiu tvoria požiadavky na osobnostný rozvoj jednotlivých zložiek výchovy. Štvrtú vrstvu
tvoria ciele konkrétnych inštitúcií a základňu tvoria ciele individuálne, konkrétne formulované pre
vychovávaného jedinca.

H. Grecmanová - cieľ výchovy

ciele kognitívne – ciele hodnotové – ciele operačné

Cieľ výchovy – ideál, predstava žiaducej vychovávanej osobnosti.
1, ciele kognitívne – odvodené od foriem poznania
2, ciele hodnotové – hodnotová orientácia človeka
3, ciele operačné – pracovné činnosti človeka

Hodnotové majú zdroj v potrebách a záujmoch – prijatie určitých morálnych, estetických, a iných hodnôt.
Operačné vychádzajú z klasifikácie ľudských činností, sú to pracovné, sociálne, zdravotné činnosti, výchova
detí, vzdelávania vo voľnom čase.
Výchovné ciele musia byť v súlade s dvomi stránkami výchovného procesu:
 objektívna stránka výchovného procesu – odráža stav daných spoločensko-ekonomických vzťahov

a vývoj spoločnosti

 subjektívna stránka výchovného procesu – predstavuje psychickú úroveň vychovávaných

Funkcie cieľov výchovy

Ciele výchovy majú mnohostranné funkcie. B. Bližkovský uvádza funkcie:
1, Orientačnú a anticipačnú (dobre vymedzené ciele poskytujú správnu pedagogickú orientáciu
a pedagogický smer). Sú anticipáciou základných pedagogických možností a projektom výchovno-
vzdelávacej práce.
2, Motivačnú a stimulačnú (dosahovanie postupných cieľov pomocou motivácie a stimulácie napomáha
jedincom stotožniť sa, dosahovať lepšie výsledky a prekonávať prekážky)
3, Realizačnú (správne zvolené ciele pomáhajú predstavy realizovať v skutočnosť)
4, Regulačnú je nutné porovnať požadovanú hodnotu s hodnotou aktuálnou.

Klasifikácia cieľov výchovy
Po obsahovej a procesuálnej stránke výchovy ich v súčasnosti rozdeľujeme na:

 ciele individuálne a sociálne

 adaptačné a anticipačné

 teoretické a praktické

 autonómne a heteronómne

 všeobecné a odborné

Individuálny cieľ výchovy kladie dôraz na osobný individuálny rozvoj jedinca, ktorému ide predovšetkým
o jeho prospech. Slúži na dosiahnutie osobného rozvoja a uplatnenie jedinca.

Sociálny cieľ výchovy je zameraný na rozvoj a zapojenie človeka do spoločnosti tak, aby bol schopný
vedome a kvalifikovane plniť svoje sociálne úlohy, čiže je to príprava, ktorá mu zaisťuje, aby sa angažoval
v prospech spoločnosti, bol užitočný pracovník, rodič, občan.

Adaptačné ciele vedú k prispôsobeniu sa človeka súčasným podmienkam.
Anticipačné ciele výchovné pôsobenie orientujú na potreby v budúcnosti tak indivídua, tak spoločnosti.

Teoretický a praktický cieľ
Každá výchovno-vzdelávacia činnosť sa zameriava na vytvorenie systému vedomostí a intelektových
zručností, čím sa napĺňajú ciele teoretické. Ciele praktické sú zamerané na rozvoj zručnosti a návykov
človeka tak, aby sa realizoval v určitej činnosti so žiaducim správaním sa.

Autonómne ciele vychádzajú od jednotlivca a sú produktom jeho potreby a vôle, čiže stanovuje si ich sám
vychovávaný.
Heteronómne ciele stanovujú činitele ako sú: štát, rodičia, vychovávateľ, skupina a pod.

Ďalej sú uvedené klasifikácie, ktoré sa zaoberajú jednostrannými formuláciami cieľov výchovy:
Národný cieľ – škola má pestovať vzťah k rodnému jazyku, k národnej lit., umeniu, ale nemôže byť
jediným výchovným cieľom.
Náboženský cieľ – objavoval sa v stredoveku, v období reformácie i protireformácie.
Etický cieľ – slúži na vytvorenie mravnej bytosti mravného charakteru.
Harmonický cieľ – zdôrazňuje rovnomerné, harmonické pestovanie všetkých schopností telesných
a duševných tak, aby sa formovala harmonická osobnosť.
Politický cieľ – výchovné ciele nemôže stanoviť ani cirkev ani štát
Všeľudský cieľ – humanitný cieľ je vo výchove obľúbený, často však abstraktný a široký
Kultúrny cieľ – má viesť ľudstvo k vymoženostiam a povzneseniu kultúry, čím sa zvyšuje úroveň
spoločnosti.
Utilitaristický – zdôrazňuje, že jednostranný utilitarizmus, v ktorom sa presadzujú vedenie a schopnosti,
zužuje pohľad a prináša mravné a estetické ujmy.

Ciele vzdelávania
Cieľ vo vzdelávacom procese je kľúčovou didaktickou kategóriou v pedagogike. Obsah tvoria normy
a požiadavky, ktoré s vypracované na základ spoločenských potrieb a sú primerané vekovým osobitostiam
detí a mládeže.

Výchovno-vzdelávací cieľ je zameraný na komplexný rozvoj osobnosti žiaka, ktorý sa uskutočňuje vo
výchovno-vzdelávacom procese na vyučovaní i mimo neho.

Vyučovanie sa považuje za hlavný prostriedok cieľavedomého a systematického vzdelávania a výchovy a je
charakterizovaný zložitými vzťahmi, ako sú ciele, obsah, zásady, metódy, formy a prostriedky, vzťah učiteľa
a žiaka ich vzájomná súčinnosť.

Ciele vyučovania podľa Obdržálka interpretujeme:
1, z hľadiska obsahového, to je hľadisko spoločenskej zameranosti vzdelávania
2, z hľadiska riadenia vyučovacieho procesu
3, z hľadiska učenia sa žiakov
4, z hľadiska výsledkov vyučovania

Konkrétne ciele vyučovacieho procesu by mali spĺňať požiadavky ako: konzistentnosť, primeranosť,
vyjadrenie v pojmoch žiackych výkonov, jednoznačnosť, kontrolovateľnosť, merateľnosť.
V priebehu vyučovacieho procesu sa realizuje:

-

proces odovzdávania vedomostí žiakom

-

proces osvojovania si vedomostí, zručností a návykov žiakmi

-

proces rozvoja osobnosti

Všeobecne sa ciele rozdeľujú na:
Vzdelávacie (kognitívne) ciele – ide v nich o osvojovanie poznatkov, vedomostí, schopností a intelektových
zručností. Patrí sem 6 hierarchicky usporiadaných kategórií cieľov:
porozumenie, aplikácia, analýza, syntéza, kritické hodnotenie.
Výchovné (afektívne, niekedy postojové alebo hodnotové) ciele – citová oblasť, osvojovanie postojov,
tvorenie hodnotovej orientácie. Patrí sem vnímavosť reagovanie, oceňovanie hodnôt, integrácia hodnôt,
charakter.
Výcvikové (psychomotorické) ciele – ide v nich o osvojovanie psychomotorických zručností (reč, písanie,
manipulácia) a návykov. Patrí sem aj imitácia, koordinácia, automatizácia.
Špecifické ciele formulujú a rozpracovávajú osvojenie konkrétnych vedomostí, utváranie schopností,
záujmov, potrieb, postojov i vlastností, ktoré zodpovedajú vekovému vývoju žiakov v danom type a druhu
školy.

Ciele pre jednotlivé oblasti sú formulované vo viacerých školských dokumentoch – v učebných osnovách,
vzdelávacích štandardoch, v učebniciach...

Učebný plán je základný školský dokument vydaný ministerstvom školstva, ktorý obsahuje zoznam
predmetov vyučovaných v danom type školy. Je v ňom stanovený týždenný a celkový počet hodín pre
príslušný predmet a ročník. Obsahuje predmety povinné a voliteľné. Predmety sú usporiadané systematicky
podľa školských rokov a rešpektuje zásadu primeranosti. Z obsahového hľadiska predmety rozdeľujeme na
spoločenskovedné, prírodovedné, jazykovedné, esteticko-výchovné, telovýchovné, pracovno-výchovné.

Učebné osnovy – zákl. školský dokument vydaný ministerstvom školstva a obsahuje rozpracovanie učiva
a príslušných predmetov v ročníkoch na jednotlivé tematické celky a časti s príslušnou časovou dotáciou.
Obsah vzdelávania je upravený centrálnymi normami, ktoré precíznejšie vymedzujú obsah učiva
v jednotlivých predmetoch.

Štandard – stupeň dokonalosti požadovaný pre určitý účel. Je to požadovaná a záväzná charakteristika
kvantitatívnych alebo kvalitatívnych vlastností určitého objektu alebo javu. To, čo by mal žiak zvládnuť.

7, ZÁSADY, METÓDY, FORMY A PROSTRIEDKY VO VÝCHOVNO-VZDELÁVACOM PROCESE

Zásady sa chápu ako všeobecné tézy všeobecné platné normy alebo pravidlá, ktoré vyplývajú zo
zákonitostí výchovno-vzdelávacieho procesu. Niekedy sa uvádzajú aj ako spôsoby ich realizácie, ktoré majú

univerzálnu platnosť pri získavaní stanovených cieľov na základe zovšeobecnenia určitých zákonitostí
a pedagogických postupov, ktoré sú v praxi overené a vedecky podložené.

Zásady definuje už J. A. Komenský, ktorý vo Veľkej didaktike zdôvodňuje viac ako 50 vyučovacích zásad
a v Analytickej didaktike formuluje až 187 didaktických, výchovných a metodických zásad.
Klasické vyučovacie zásady – aktivita, trvácnosť, systematickosť, primeranosť, názornosť, uvedomelosť,
systémovosť, tvorivosť...

VÝCHOVNÉ ZÁSADY

Efektivitu výchovného procesu ovplyvňuje dodržiavanie výchovných zásad.
Výchovné zásady súvisia so životnými zásadami, ktoré sú pre človeka určitým usmernením a návodom pre
vytvorenie životného štýlu, ktorý realizuje každodenne.

Výchovné zásady vyjadrujú vzťah medzi cieľom, obsahom, podmienkami a prostriedkami výchovy
a vyplývajú z poznania vzťahov výchovy a spoločnosti, z poznania a rešpektovania vzťahov vo vnútri
výchovného procesu.

Už Komenský upozorňoval, že všetko treba učiť pomocou príkladov, pravidiel a činností. Z toho plynula
zásada názornosti, aktivity a zásada týkajúca sa vyučovacieho postupu, v ktorom odporúča začínať vždy
najjednoduchším, najľahším a postupovať k najťažším spôsobom, od konkrétneho k abstraktnému, od
blízkeho k vzdialenému.

Zásada úcty ku každému človeku požaduje širší uhol pohľadu, ktorý stavia na úcte a dôstojnosti ku všetkým
ľuďom. Vo výchove treba si vážiť každého jedinca, chváliť ho i pre najmenšie pokroky, oceňovať, pomáhať,
dôverovať.
Zásada vekuprimeranosti a

individuálnej zvláštnosti

vychovávaných jedincov súvisí s primeranosťou

výchovného pôsobenia (jeho cieľa, obsahu, metód, prostriedkov). Vyžaduje diferencovaný prístup (pretože
jedinci môžu byť pomalí, rýchli, nadaní, postihnutí) a rešpektovanie ich vývinových hľadísk.
Zásada opory o

kladné vlastnosti osobnosti vychovávaného

vyjadruje dokonalé poznanie jedinca pomocou

každodenného priameho kontaktu, pričom ovládanie základných diagnostických techník postupov je
nutnosťou.
Zásada aktivity vychovávaných vyjadruje požiadavku, aby vedomosti a zručnosti vyplývali z ich vlastného
poznania, premýšľania, vlastnej činnosti, reálnej skúsenosti a tvorivej aplikácii v živote. Preto je potrebné
usmerňovať aktivitu vychovávaných, viesť ich, radiť im, naznačovať možnosti.
Zásada demokratického vzťahu medzi vychovávateľom a

vychovávaným

je podmienená citlivým prijatím

a pochopením všetkých zúčastnených vo vzájomnej interakcii bez manipulácie a ovládania. Vyznačuje sa
empatiou, dobrými vzťahmi, pozitívnou atmosférou.
Zásada všestranného rozvoja osobnosti vychovávateľa sa vyznačuje zodpovedným vystupovaním
a zmyslom pre poctivú prácu, ktorú vychovávateľ uskutočňuje v procese výchovy, pričom má prirodzenú
autoritu a vážnosť, ako aj disponuje pedagogickými zručnosťami a kompetenciami, komunikatívnymi
schopnosťami, dokáže aktívne počúvať druhých ,neustále sa vzdelávať.
Zásada názornosti musí rešpektovať ontogenetický vývoj vychovávaného, pričom hlavnú rolu má
bezprostredná životná skúsenosť a vlastná činnosť. Je možné výchovné situácie modelovať, zinscenovať,
dramatizovať, pričom osobný príklad a srdečné medziľudské vzťahy pôsobia pozitívne na rozvoj
vychovávaného.
Zásada trvácnosti je podmienená samotnou úrovňou a kvalitou osvojenia. Realizácia zásady trvácnosti súvisí
s uplatnením ostatných zásad (napr. názornosti, sústavnosti, demokratického vzťahu).
Zásada sústavnosti požaduje logické usporiadanie poznatkov o sústavy, v ktorej sú jednotlivé javy a udalosti
istým spôsobom zoradené, nadväzujú na seba pričom spolu vytvárajú dynamický systém.
Zásada cieľavedomosti znamená perspektívne zameranie výchovného procesu, ktorý má určitý program,
určitý výchovný štýl a adekvátne výchovné modely.
Zásada vedeckosti zdôrazňuje, aby v priebehu výchovného procesu boli všetky informácie vedecky
podložené, pričom rešpektuje náboženské presvedčenie a duchovný svet všetkých zúčastnených.

Zásada spojenia školy so životom sa usiluje o vytvorenie súvislosti medzi výchovným pôsobením a životnou
realitou. V praxi sa často stáva, že výchovné pôsobenie je od života izolované, niekedy absentuje.
Zásada spolupráce so všetkými vychovávateľmi predpokladá spoluprácu medzi profesionálnymi
vychovávateľmi. Počíta sa s aktívnou spoluprácou rodičov.

VYUČOVACIE ZÁSADY

Vyučovacie zásady sú podľa Petláka najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade
s cieľmi výchovno-vzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter.

Vyučovacie zásady sú:

 zásada vedeckosti

 zásada demokratickosti

 zásada spojenia školy so životom, teórie a praxe

 zásada cieľavedomosti

 zásada aktívnosti

 zásada výchovy v sociálnej skupine

 zásada vyzdvihovania kladných čŕt osobnosti

 zásada primeranosti

 zásada sústavnosti

 zásada jednoty požiadaviek a výchovných vplyvov

 zásada primeranej pomoci pedagógom.

Zásada vedeckosti vyjadruje požiadavku realizovať výchovno-vzdelávací proces v zmysle najnovších
vedeckých poznatkov o tomto procese, poznatkov, ktoré sú vedecky dokázané, overené, exaktné.
Zásada demokratickosti vyjadruje rovnaké práva na výchovu a vzdelávane všetkých žiakov v duchu
porozumenia, tolerancie, vzájomnej pomoci, vyjadrovať svoj názor, prijať zodpovednosť za svoje správanie.
Zásada spojenia školy so životom, teórie a praxe vyjadruje spájanie práce učiteľa s reálnymi požiadavkami,
potrebami a životom v spoločnosti tak, aby v pracovných a iných činnostiach v škole sa zovšeobecňovali
príklady reálneho života.
Zásada cieľavedomosti je vyjadrením viacerých požiadaviek z hľadiska konkrétnej práce, pričom každý má
poznať cieľ svojej práce.
Zásada aktívnosti je vyjadrením postojov, ale i možností aktuálneho stavu vývoja žiaka, ktorý pod
adekvátnym vedením učiteľa je vedome schopný svoje dynamické vlohy a schopnosti zmobilizovať vždy
a správnym smerom.
Zásada výchovy v sociálnej skupine je vyjadrením požiadavky zrealizovať proces v rámci sociálnej
skupiny. Treba rešpektovať dieťa ako objekt socializácie, rešpektovať jeho individualitu, jeho hodnotový
systém, treba venovať pozornosť socializácii jednotlivcov do skupiny.
Zásada vyzdvihovania kladných čŕt osobnosti vyjadruje požiadavku opierať sa hlavne o kladné stránky
osobnosti žiaka, vyzdvihovať jeho predpoklady a možnosti, pozitívne hodnotiť jeho osobnosť, mať úctu
a lásku.
Zásada primeranosti vyjadruje rešpektovanie vývinového obdobia a špecifických zvláštností detí
a mládeže s osobitným zreteľom na dievčatá a chlapcov pre úspešnú výchovno-vzdelávaciu prácu, ktorá
rešpektuje ich rozdiely, prejavy a formy správania sa.
Zásada sústavnosti je prejavom a vyjadrením charakteristiky vzdelávania, jeho dlhodobosti, preto je
potrebné nepretržité a sústavné formovanie každého jedinca v čase pôsobenia v škole i mimonej.
Zásada jednoty požiadaviek a výchovných vplyvov vyjadruje požiadavku harmonického zladenia
akceptovaných pravidiel hlavne sociálneho a pracovného charakteru od všetkých pracovníkov školy, rodičov
a ostatných, ktorí sú zainteresovaní na výchove a vzdelávaní detí a mládeže.
Zásada primeranej pomoci pedagógom vyjadruje požiadavku na prácu učiteľa, ktorý sa stáva
pomocníkom pri získavaní potrebných vedomostí a zručností, ako aj napomáha správnym spôsobom rozvíja
charakterové vlastnosti všetkých žiakov.

Vo vyučovaní sa definujú vyučovacie – didaktické zásady, ako najvšeobecnejšie a najzákladnejšie
požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovno-vzdelávacieho procesu a jeho zákonitosťami určujú jeho
charakter.

Zásada uvedomelosti a

aktivity

vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele

a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky.
Zásada názornosti vyjadruje požiadavku, aby žiak získaval nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky
na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov pozorovaním skutočnej reality.
Zásada primeranosti vyjadruje požiadavku, aby obsah a rozsah učiva, ale i metódy jeho sprostredkúvania
žiakom boli primerané k ich biologicko-psychickým schopnostiam, postupovať od blízkeho k vzdialenému
a rešpektovať primeranosť vo všetkých fázach výučby.
Zásada trvácnosti vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo bezpečne zapamätali a aby si ho v prípade
potreby vedeli vybaviť v pamäti a využiť v činnosti v celom procese vyučovania.
Zásada systematickosti vyjadruje požiadavku logického usporiadania didaktického systému učiva so
zreteľom na vekové osobitosti žiakov, ktorý si žiaci systematicky osvojujú pod vedením učiteľa.

Ďalšie zásady: zásada výchovnosti vyučovania, zásada individuálneho prístupu k žiakom, zásada spätnej
väzby vo vyučovaní. Princípy: princíp jednoty vedeckosti, výchovnosti a tvorivosti, princíp cieľavedomej
aktivity a regulácie, princíp didaktickej optimalizácie.

V závere môžeme poznamenať, že správne uplatňovanie pedagogických zásad, tak výchovných, tak
vyučovacích, vzájomne prepojených a podmienených, má mimoriadny vplyv na priebeh a výsledky učebnej
činnosti žiakov, vychovávaných.

METÓDY, FORMY, PROSTRIEDKY

Metóda je spôsob, ako dosiahnuť akýkoľvek teoretický alebo praktický cieľ. Je to systematická postupnosť
činností smerujúca k dosiahnutiu cieľa.
Komenský položil základy rozvoja vyučovacích metód vytvorením metódy analytickej, syntetickej
a synkritickej. Nadviazal naňho J. J. Rousseau, ktorý zdôraznil požiadavku aktivizácie vyučovacích metód
a Pestalozzi metódou praktických prác.

Sračár, Kips, Turek chápu metódy vyučovacieho procesu ako zámerné usporiadanie učiva, činností
učiteľa i žiaka, ktoré sa zameriavajú na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov, a to
v súlade so zásadami organizácie vyučovania.

Vyučovacia metóda je pedagogická – špecifická didaktická aktivita subjektu a objektu vyučovania,
rozvíjajúca vzdelanostný profil žiaka, súčasne pôsobiaca výchovne, a to v zmysle vzdelávacích a tiež
výchovných cieľov a v súlade s vyučovacími a výchovnými princípmi. Spočíva v úprave obsahu,
v usmerňovaní aktivity objektu a subjektu, v úprave zdrojov poznania, postupov...

Má nielen teoretický, ale aj praktický význam. Treba ju chápať ako systémový prvok vyučovacieho procesu,
ktorý je dynamicky prepojený so všetkými ostatnými prvkami (vyučovacími cieľmi, obsahom vyučovania,
organizačnými formami, prostriedkami a pod...).

Dosiahnuť stanovený cieľ nie je možné systémom izolovanej metódy, ale ich vzájomnou súčinnosťou.

Efektívnosť využívania metód možno hodnotiť len na základe odhaľovania vnútornej súvislosti medzi
využitou metódou, resp. metódami a dosiahnutými výchovno-vzdelávacími prostriedkami.
Pri voľbe vhodnej metódy je dôležité rešpektovať určité kritéria:

 poznať základné zákonitosti výchovno-vzelávacej práce

 cieľovo orientovať výučbu na jednotlivé úlohy

 rešpektovať obsah jednotlivých predmetov

 rešpektovať vekové, fyzické a psychické osobitosti žiakov

 brať do úvahy predpoklady učiteľa a žiaka pre aplikáciu zvolenej metódy

Ak máme správne zvoliť optimálnu metódu, je žiaduce rešpektovať počet žiakov, logický postup učiteľa,
charakter zdroja poznatkov, psychické zretele utvárania, zručností a návykov, úlohy, ciele, postupy.

Jedna z najpoužívanejších klasifikácií vyučovacích metód obsahuje päť kritérií:

 prameň poznávania – aspekt didaktický

 stupeň aktivity a samostatnosti žiakov – aspekt psychologický

 myšlienkové operácie – aspekt logický

 fázy vyučovacieho procesu – aspekt procesuálny

 aktivizácia žiakov – aspekt interaktívny

V zložitom procese výučby uplatňovať:

 metódy motivácie učebno-poznávacej činnosti žiakov

 metódy realizácie učebno-poznávacej činnosti žiakov

 metódy kontroly výsledkov učebno-poznávacej činnosti žiakov

Medzi najčastejšie metódy vyučovania z hľadiska osvojovaných poznatkov sa využívajú:
A. Metódy z hľadiska prameňa poznávania a typu poznatkov aspekt – didaktický:

Metódy slovné:

 monologické metódy (rozprávanie, vysvetľovanie, opis, výklad...)

 dialogické metódy (rozhovor, dialóg, diskusia...)

 metódy písomných prác (písomné cvičenia, kompozície...)

 metódy práce s učebnicou, s knihou, s textom.

B, Metódy z hľadiska aktivity a samostatnosti žiakov aspekt – psychologický:
I, metódy oznamovacie, odovzdávanie poznatkov (transmisívne, sprostredkujúce)
II. metódy samostatnej práce žiakov
III. metódy problémové, bádateľské, výskumné

C, Štruktúra metód z hľadiska myšlienkových operácií aspektov – logický:
I. Postup porovnávací
II. Postup induktívny
III. Postup deduktívny
IV. Postup analyticko-syntetický

D. Varianty metód z hľadiska fáz výchovno-vzdelávacieho procesu aspekt – procesuálny:
I. Metódy motivačné
II. Metódy expozičné
III. Metódy fixačné
IV. Metódy diagnostické
V. Metódy aplikačné

E. Varianty metód z hľadiska vyučovacích foriem a prostriedkov aspekt – organizačný:
I. Kombinácie metód s vyučovacími formami
II. Kombinácie metód s vyučovacími pomôckami

8, EDUKÁTORI A JEHO KOMPETENCIE V ŠKOLSKEJ EDUKÁCII

Edukátor (učiteľ) je človek, ktorý sústavne odborne vzdeláva a vychováva deti alebo dospelých, je rozhodujúcim
činiteľom vo VV procese a jeho úlohou je starať sa o telesný, rozumový, citový a charakterový rozvoj jedinca.
Učiteľ je jedným zo základných činiteľov VV procesu, je jeho iniciátorom, mediátorom a organizátorom.. je to
profesionálne kvalifikovaný pedagogický pracovník, spoluzodpovedný za prípravu, riadenie, organizáciu a výsledky
VV procesu.

Učiteľ je človek s určitými osobnostnými vlastnosťami, záujmami, názormi a schopnosťami a je to súčasne odborník
s profesionálnymi vedomosťami, zručnosťami, návykmi. V procese V a V má sústavne uplatňovať aktivity, ktoré
rozvíjajú osobnostné kvality žiakov. Správny učiteľ by mal byť plne integrovanou osobnosťou, psychicky vyrovnanou,
sociálne integrovanou, s ochotou prispôsobovať sa. Mal by sa riadiť humanistickými princípmi, podľa ktorých je
aktuálnosť a potreba kvality V a V pre kvalitný život primárnym cieľom práce kvalitného učiteľa.

Profesné kompetencie učiteľa ( učiteľská spôsobilosť)

Učiteľská spôsobilosť má byť založená na:

 Dosiahnutej odbornej pripravenosti

 Úspešnom absolvovaní nástupnej praxe – aspoň 1 rok

 Osobnostných predpokladoch pre výkon učiteľskej profesie

Pre úspešný výkon učiteľskej profesie je potrebné mať:

 všeobecné vzdelanie a široký filozofický, vedecký a kultúrny rozhľad,

 teoretické a praktické odborné vzdelanie, ktoré tvoria profilové disciplíny daného odboru, ako aj

aplikované disciplíny a pomocné vedy

 podmienkou je pedagogicko – psychologické vzdelanie

Profil vzdelávania učiteľa zahŕňa tieto 4 moduly:

1. odborne – predmetový (aprobačné predmety)
2. pedagogicko – psychologický ( potrebný základ pre učiteľské pôsobenie)
3. všeobecný ( potrebná všeobecná časť znalostí )
4. praktický ( nácvik zručností )

Samotný pojem kompetencie učiteľa by sa dal vyložiť ako kompletný súbor určitých dispozícií, schopností
a zručností učiteľa, ktorý je zložený z čiastkových a špeciálnych kompetencií.

Zložky profesnej kompetencie učiteľa:

 Kompetencie odborne predmetové ( vedecké základy daných predmetov)

 Kompetencie psychodiagnostické ( vytvárať priaznivé podmienky pre učenie, motivovať, aktivizovať,

vytvárať priaznivú sociálnu, emocionálnu a pracovnú klímu )

 Kompetencie komunikatívne ( nielen vo vzťahu k deťom, ale aj k svetu dospelých – rodičom, kolegom,

nadriadeným)

 Kompetencie organizačné a riadiace ( plánovať a projektovať svoju činnosť, navodzovať a udržiavať

poriadok a systém)

 Kompetencie diagnostické a intervenčné ( diagnostikovať ako sa žiak cíti, myslí, jedná, aké to má príčiny,

aké má žiak problémy a ako mu pomôcť)

 Kompetencie poradenské a konzultatívne ( vo vzťahu k rodičom)

 Kompetencie reflexie vlastnej činnosti ( robiť analýzu, vyvodiť dôsledky, napr. modifikovať svoje

správanie, prístupy, metódy)

Iný prístup k učiteľovým kompetenciám nevychádza z ideálnych predstáv, ale z toho, čo dnešný učiteľ naozaj robí
a robiť musí. Je to 7 kľúčových zručností, ktoré predstavujú obsah pedagogickej kompetencie učiteľa.

Má zložky:

1. Plánovanie a príprava
Výber vzdelávacích cieľov danej učebnej jednotky, voľba cieľových zručností, ktoré majú žiaci zvládnuť, voľba
prostriedkov

2. Realizácia vyučovacej jednotky
Úspešne zapojiť žiakov do učebnej činnosti

3. Riadenie vyučovacej jednotky
Riadiť a organizovať študijnú činnosť tak, aby sa udržala pozornosť žiakov, ich záujem a aktivita

4. Klíma triedy
Vytváranie a udržanie kladných postojov žiakov voči vyučovaniu a ich motivácia k účasti na aktivitách

5. Kázeň
Udržiavanie poriadku a riešenie nežiaduceho správania žiakov

6. Hodnotenie prospechu žiakov
Spojená s kontrolou a hodnotením učebnej činnosti žiakov

7. Reflexia vlastnej práce a evaluácia
Hodnotenie vlastnej pedagogickej práce s cieľom zlepšiť svoju budúcu činnosť

9, SÚČASNÁ ŠTRUKTÚRA VÝCHOVY A VZDELÁVANIA NA SLOVENSKU A VO SVETE, PREDŠKOLSKÉ ZARIADENIA, ZÁKLADNÉ, STREDNÉ

A

VYSOKÉ ŠKOLY. ÚLOHY A PROJEKTY