PDF

predn 2

Formát: PDF
Veľkosť: 5,8 MB
Pridané: 2009
Stiahnutí: 739
Hodnotenie: 2,0/5

Preber si túto poznámku so svojou AI

Skopíruj pripravený podklad a vlož ho do ChatGPT, Claude alebo inej AI — bude ťa učiť alebo skúšať len z tejto poznámky.

Nauč ma to Vyskúšaj ma

Otvoriť AI: ChatGPT · Claude · Gemini

Náhľad poznámky

Richard Dawkins: Dobré a nedobré dôvody pre vieru

VEDA:

dôkazy

pozorovanie

hypotézy

VIERA:

tradícia (Brockman &Bateson, s. 27, 31), jazyky

autorita - politici # rýchlosť svetla

zjavenie - tušenie, predtucha

Ontogenéza a evolúcia 02

zjavenie - tušenie, predtucha

dôkazy – nepotrebuje

Zdroj: Dawkins, R. 1996: Dobré a nedobré dôvody pre vieru. In: Brockman, J., Matson, K. (Eds) Ako sa veci majú.

Sprievodca myšlienkami modernej vedy. Archa, s. 25-32. (Slovenský preklad – simultánne vydanie – anglického
originálu Brockman, J., Matson, K. (Eds) 1996: How Things Are: A Science Toolkit for the Mind. Quill, 320 s.)

Kto stvoril vesmír?

Ako vznikol vesmír?

Čo robil Boh predtým než stvoril vesmír?

Čo bolo predtým, ako vznikol?

NIČ

Ontogenéza a evolúcia 02

NIČ

kreacionizmus -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- -- evolúcia

nie dichotómia, ale 2 konce toho istého kontinua

kreacionizmus: filozofický prístup k svetu, vychádzajúci z predstavy, že svet ako celok vznikol
tvorivým aktom nadprirodzenej bytosti

evolučná teória: vedecká koncepcia založená na dôkazoch získaných vedeckou metódou,
nepredstavuje však jediný súhlasný názorový prúd, ale zmes často protichodných náhľadov.
Protichodnosť je dôsledkom rozmanitosti prístupov, ktoré sa evolúciou zaoberajú, ako aj
zložitosťou problematiky, nemožnosťou overovať niektoré hypotézy experimentálne apod.

http://vuletic.com/hume/

Tak sa dostávame k základným otázkam bytia, ktoré sa môžu ocitať za hranicami zamerania

prírodných vied, ako sú matematika, fyzika, chémie, biológia či kozmológia, aj keď práve od
týchto vied očakávame odpovede. Tieto otázky preto rieši najmä filozofia. V debate o
počiatkoch však musíme striktne rozlišovať medzi vedou a filozofiou či metafyzikou.

Martin Heidegger, úvaha o ničote: najfundamentálnejší problém filozofie.

Heidegger, M. 1959: Introduction to Metaphysics, Trans. Manheim. New Haven: Yale University Press.

Ontogenéza a evolúcia 02

Heidegger, M. 1959: Introduction to Metaphysics, Trans. Manheim. New Haven: Yale University Press.

„Kresťanské formy kreacionizmu sú veľmi pestré. Patria medzi ne predstavy, nad ktorými sa

Ontogenéza a evolúcia 02

môže priemerne vzdelaný človek iba pousmiať, ale aj vážnejšie filozofické smery, ktoré
nemožno pri debatách o počiatkoch v nijakom prípade brať na ľahkú váhu. Pre úplnosť treba
dodať, že v našich končinách sú mnohé formy kreacionizmu prakticky neznáme. Vznikli v USA
a hoci u nás majú len zanedbateľný vplyv, venujeme im zopár riadkov, pretože bez nich ich náš
obraz o kreacionizme nebol úplný. Začneme teda tými jednoduchšími. Zrejme najextrémnejší
postoj spomedzi všetkých kreacionistov zastávajú prívrženci myšlienky, že zem je plochá
a pokrýva ju nebeská klenba. Táto predstava vychádza z doslovného výkladu niektorých verzií
Biblie, v ktorých sa spomínajú „štyri kúty Zeme“. Tento extrémistický názor je síce veľmi
zriedkavý, predsa však jestvuje, a to aj v inštitucionalizovanej podobe.“

Zdroj: Kováč V., 2007: Pánom života je čas. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 182 s.
Isaak M., 2000: What is Creationism? http://www.talkorigins.org/origins/faqs-creationists.html
[Last Update: May 30, 2000]

Istý posun k racionálnejšiemu vnímaniu reality možno vybadať u geocentristov, ktorí síce akceptujú,
že Zem je guľatá, odmietajú však, že stredom Slnečnej sústavy je Slnko a že Zem sa pohybuje. Aj
zástancovia geocentrizmu vychádzajú z doslovného čítania Biblie a tvrdia, že ich viera nie je
založená na nijakej interpretácii, ale na tom, „čo slová hovoria“.

Ontogenéza a evolúcia 02

Medzi doslovných vykladačov Biblie možno zaradiť aj tretiu skupinu kreacionistov – prívržencov
predstavy, že Zem je mladá. Veria, že Zem má 6 000 až 10 000 rokov, že všetok život bol stvorený
doslova za šesť dní, že smrť a úpadok sú výsledkom prvotného hriechu Adama a Evy a že geológiu
treba interpretovať vo svetle biblickej potopy. Na druhej strane uznávajú, že Zem je guľatá
a problémy im nerobí ani heliocentrizmus. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch skupín však majú,
najmä v Spojených štátoch amerických, veľký vplyv a stáli pri zrode moderného hnutia „vedeckého
kreacionizmu“

Zdroj: Kováč V., 2007: Pánom života je čas. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 182 s.

Ontogenéza a evolúcia 02

Ďalšie formy kreacionizmu už väčšmi akceptujú poznatky vedy, nedržia sa
doslovného výkladu Biblie, a posúvajú sa tak bližšie k realite. Nasledujúca forma sa
od predchádzajúcej líši v tom, že akceptuje dôkazy o veku Zeme, ktorý sa nepočíta
v tisícoch, ale miliardách rokov. Pravda, to neznamená, že by život podľa
kreacionistov tejto skupiny nemal byť dielom osobitného stvorenia Bohom alebo že
by ich viera nebola založená na Biblii. V každom prípade sú však prístupnejší
vedeckým poznatkom.

Ontogenéza a evolúcia 02

Podobne je na tom aj reštitučný kreacionizmus, ktorý našiel spôsob, ako sa zmieriť s faktom, že
Zem je veľmi stará a súčasne trvať na predstave biblického osobitného stvorenia: podľa reštitučného
kreacionizmu bola medzi Genezis 1,1 a Genezis 1,2 veľmi dlhá časová medzera.

Ontogenéza a evolúcia 02

Podobný spôsob, ako sa vyrovnať s vysokým geologickým vekom Zeme, prináša aj kreacionizmus
založený na výklade, že dni stvorenia spomínané v Biblii nepredstavujú doslova dni, aké poznáme
dnes, ale dlhé časové obdobia, pokojne aj tisíce až milióny rokov. Každý deň stvorenia tak mohol
trvať celé veky.

Ontogenéza a evolúcia 02

Napokon sa dostávame k najrozvinutejším formám kreacionizmu, ktoré si – akokoľvek to niekomu
môže znieť podivne – našli svojich prívržencov aj medzi uznávanými vedeckými autoritami.
Najvplyvnejšou z nich je v súčasnosti takzvaný vedecký kreacionizmus, ktorý – zdá sa – stále
naberá na sile. Vyznačuje sa veľmi vypracovanou argumentáciou a narába s overenými vedeckými
poznatkami, interpretáciu ktorých sa usiluje prispôsobiť vo svoj prospech. Jeho hlavným poslaním
nie je len šíriť myšlienku, že život je dielom inteligentnej entity – Inteligentného dizajnéra – ale aj
dokazovať ju vedeckými metódami.

Ontogenéza a evolúcia 02

[Last Update: May 30, 2000]

Ešte otvorenejší k poznatkom vedy je v súčasnosti hojne rozšírený takzvaný progresívny
kreacionizmus, ktorý akceptuje väčšinu poznatkov fyzikálnych vied vrátane Veľkého tresku. Pravda,
vníma ho ako dôkaz tvorivej sily Boha a modernú biológiu z väčšej časti odmieta. Progresívni
kreacionisti spravidla veria, že Boh stvoril jednotlivé druhy organizmov postupne za sebou, tak ako
to môžeme pozorovať na fosílnych záznamoch. Aj novšie druhy sú podľa nich dielom stvoriteľa
a nie sú geneticky príbuzné iným.

Zdroj: Kováč V., 2007: Pánom života je čas. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 182 s.
Isaak M., 2000: What is Creationism? http://www.talkorigins.org/origins/faqs-creationists.html

Ontogenéza a evolúcia 02

Isaak M., 2000: What is Creationism? http://www.talkorigins.org/origins/faqs-creationists.html
[Last Update: May 30, 2000]

Ďalšou filozoficky dobre podkutou, no umiernenejšou formou kreacionizmu je evolučný

Ontogenéza a evolúcia 02

kreacionizmus. Je natoľko pružný, že umožňuje inter-pretácie, ktoré sú v súlade s Bibliou
a nemusia byť nevyhnutne v rozpore s objektívnymi poznatkami vedy. Zotrváva napríklad na
stanovisku, že stvorenie sa skutočne odohralo, nie však v čase, aký sa mu pripisuje, alebo že
Adam nebol prvou biologickou ľudskou bytosťou, ale prvou, u ktorej možno rozpoznať
duševno či vlastné uvedomenie. Miesto Boha v evolučnom kreacionizme spočíva najmä v tom,
že nič sa nedeje bez jeho vôle.

Od evolučného kreacionizmu je len malý krôčik ku konceptu teistického evolucionizmu. Podľa
tohto konceptu Boh tvorí prostredníctvom evolúcie. Názory teistických evolucionistov, do akej
miery Boh do evolúcie zasahuje, sa môžu líšiť, čo znamená, že aj táto forma kreacionizmu sa
vyznačuje pružnosťou. Bez problémov môže akceptovať trebárs aj všetky poznatky modernej vedy,
no v niektorých veciach, napríklad v otázke stvorenia ľudskej duše, sa odvoláva na Boha, ktorý sa
podľa teistických evolucionistov nachádza za hranicami ríše vedy. Jedným z najvýznamnejších
protagonistov teistického evolucionizmu bol slávny francúzsky mysliteľ, paleontológ, evolučný
biológ a jezuita v jednej osobe Teilhard de Chardin.

Ontogenéza a evolúcia 02

Posuňme sa ešte ďalej na pomyslenej trajektórii kreacionisticko-evolucionistického kontinua.
Dostaneme sa tak ešte ďalej od viery v stvorenie k opačnému koncu kontinua – k postoju rýdzo
materialistickému a ateistickému. Pred dosiahnutím tohto konca však natrafíme na ešte jeden
myšlienkový prúd, ktorý Boha zo svojho uvažovania celkom nevylučuje. Je to metodologický
materialistický evolucionizmus. Ak v predchádzajúcich – kreacionistických postojoch – prevládala
filozofia nad vedou, metodologický materialistický evolucionizmus je v sekvencii nášho kontinua
prvým myšlienkovým prúdom, v ktorom dominuje veda, kým filozofia v ňom zohráva iba
druhoradú, sprievodnú úlohu. Súčasne je to prvý prúd, ktorý možno označiť za vedecký,
vychádzajúci z vedeckých poznatkov evolučnej biológie, a nie z náboženstva či viery.
Metodologický materialistický evolucionizmus sa od teistického evolucionizmu líši najmä
tvrdením, že Boh aktívne nezasahuje do evolúcie. Nemusí však byť nevyhnutne ateistický – mnohí

Ontogenéza a evolúcia 02

tvrdením, že Boh aktívne nezasahuje do evolúcie. Nemusí však byť nevyhnutne ateistický – mnohí
materialistickí evolucionisti napríklad veria, že Boh stvoril evolúciu. Metodologický materializmus
sa jednoducho vymedzuje tak, že vysvetľuje prirodzený svet prirodzenými príčinami, pričom
k nadprirodzenému sa nevyjadruje – neusiluje sa existenciu nadprirozeného či jeho úlohy v živote
potvrdiť, ale ani vyvrátiť. Možno sa to niekomu zdá alibistické, postoj však vychádza zo strikne
vymedzeného poslania vedy: veda sama o sebe je podľa metodologického materializmu
k náboženstvu neutrálna – už zo svojej definície nemá schopnosť zaoberať sa nadprirodzenými
silami. Nie je ani protináboženská ani pronáboženská. Je neutrálna, lebo nadprirodzené sily ležia
mimo toho, čo sama považuje za množinu faktorov podieľajúcich sa na vzniku príčinných javov.
Jedným z hlavných reprezentantov metodologického materialistického evolucionizmu bol americký
evolučný biológ Stephen Jay Gould.

Napokon sa dostávame celkom na koniec kontinua, kde už pre Boha niet ani najmenšieho priestoru
– posledný myšlienkový prúd predstavuje filozofický materialistický evolucionizmus. Jeho
základnou premisou je, že nadprirodzené nejestvuje. Nielen evolúcia je prirodzený proces, ale aj
všetko ostatné. Asi nepreženiem, ak napíšem, že vedúcou osobnosťou filozofického
materialistického evolucionizmu je popredný britský etológ, evolučný biológ a vynikajúci
popularizátor vedy Richard Dawkins z Oxfordskej univerzity. Dawkins je neúprosným kritikom
kreacionizmu – považuje ho za absurdné klamstvo, v dôsledku ktorého sa scvrkávajú mozgy.

Ontogenéza a evolúcia 02

Najvplyvnejšia súčasná forma kreacionizmu stavia na myšlienke, že svet je dielom Inteligentného

Ontogenéza a evolúcia 02

Dizajnéra. V roku 1970 vznikol pri kresťanskej škole Christian Heritage College v San Diegu Ústav
pre výskum stvorenia (Institute for Creation Research – skrátene ICR). Školu založil a viedol Tim
LaHaye, ktorého bestselerová séria románov Ponechaní napospas (Left Behind) dokázala oživiť
biblické proroctvo konca sveta a milióny čitateľov ho zobrali doslovne. Ďalšou významnou postavou
je Henry E. Morris - baptista, ale súčasne aj diplomovaný inžinier hydrauliky, ktorý získal vplyv
vďaka svojmu dielu Potopa podľa Genesis. Morris a LaHaye spolu pokryli Bibliu od Genesis po
Zjavenie.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Morris a jeho tím vedcov a učiteľov z ICR otvorili široký front proti teórii evolúcie.

Ontogenéza a evolúcia 02

Fundamentalisti už nielenže odsudzovali darwinizmus ako nepravdivý, ale ponúkali vlastnú
vedecky znejúcu alternatívu, ktorú nazývali buď „vedeckým kreacionizmom“ (aby ho
odlíšili od náboženského kreacionizmu) alebo „kreacionistickou vedou“ (ako protiklad
evolučnej vedy). „Zdá sa, že nejestvuje spôsob, ako sa vyhnúť záveru, že ak sú Biblia a
kresťanstvo pravdivé, geologické obdobia musia byť celkom zamietnuté,“ konštatovala
publikácia ICR z roku 1974. „Obrovský komplex bezbožných hnutí, ktorý sa vyrojil z
plazivého a mocného systému evolučného uniformitarianizmu, možno zvrátiť iba vtedy, keď
budú zničené ich základne, a to si vyžaduje znovunastolenie osobitného stvorenia na biblickej a
vedeckej báze.“ Na niektorých teologicky konzervatívnych kresťanov to malo elektrizujúce
účinky. „V priebehu jedného či dvoch desaťročí neúnavní krstitelia vedeckého kreacionizmu
prakticky kooptovali pre svoje hyperdoslovné názory, ktoré ešte pred pol storočím iba živorili
na okraji amerického fundamentalizmu, nálepku generického kreacionizmu,“ poznamenáva
historik vedy Ronald Numbers.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

...Ani nie desaťročie po výroku Najvyššieho súdu (o zákaze vyučovania stvorenia na

Ontogenéza a evolúcia 02

verejných stredných školách ako alternatíve evolučnej teórie) boli členovia voľne
organizovanej koalície, zloženej zväčša z evanjelických kresťanov, späť pred školskými
radami, štátnymi úradmi a súdmi – hľadali autoritu pre učiteľov biológie, ktorá by povedala
študentom verejných škôl, prečo evolučná teória zakladá protirečivosť vo vede i spoločnosti.
Na jej čele stál profesor práva Kalifornskej univerzity Phillip Johnson, dynamický muž,
ktorý v dospelosti konvertoval na evanjelické kresťanstvo. Prívrženci tohto prípadu sa
dožadovali priestoru v školských osnovách na vyučovanie konceptu, že príroda vykazuje
znaky inteligentného dizajnu. Mainstreamoví biológovia kontrovali, že vo vede niet
nijakého protirečenia v tom, že druhy sa vyvíjajú, a že v evolučných procesoch nezohráva
inteligentný dizajnér nijakú úlohu. Vedci skúmajú prirodzené príčiny – trvali na svojom – nie
nadprirodzené. Johnson zmietol takéto uvažovanie s dôvtipom právnika – podľa neho išlo o
zacyklenú argumentáciu. „Vedu definujeme ako hľadanie materialistických alternatív. No a s
akými odpoveďmi prichádzame?“ opýtal sa. „Šľaka mu, veď prichádzame s materialistickými
odpoveďami!“ Moderná syntéza môže byť najlepšou naturalistickou odpoveď na vznik
druhov, uviedol Johnson, ale je chybná. Na tom mu ako nevedcovi záležalo, pretože sa
obával, že naturalizmus vo vede je zdrojom nihilizmu v spoločnosti. Ak namiesto toho
pripustíme, že prírodný svet mohli stvárniť neprirodzené sily, argumentoval, potom by náhle
objavenie sa druhov vo fosílnom zázname a nesmierna zložitosť prírodných systémov mali
podporovať inteligentný dizajn prednostne pred darwinovskou evolúciou – a učitelia by mali
vo verejných školách oboznamovať žiakov s obidvomi alternatívami.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Do roku 2000 sa Johnsonove knihy odsudzujúce naturalizmus vo všetkých jeho podobách stali pre

Ontogenéza a evolúcia 02

konzervatívnu kresťanskú komunitu bestselermi, ba podarilo sa mu pritiahnuť aj jadro z akadémie.
Biochemik Michael J. Behe a filozof William A. Dembski stáli blízko stredu jadra. Behe na rozdiel
od Johnsona nepoprel evolučný koncept spoločného pôvodu, tvrdil však, že niektoré biochemické
procesy (napríklad kaskáda mnohých proteínov potrebných na zrážanie krvi) sú príliš
nezjednodušiteľne zložité, aby mohli vzniknúť krok za krokom, teda v zmysle predstáv modernej
syntézy. Behe takýmto spôsobom pripomenul tvrdenie z 19. storočia, že oko sa nemohlo vyvinúť po
kúskoch, pretože funguje iba ako celok a trval na tom, že niektoré funkčné sústavy nevyhnutné pre
život musela nadizajnovať nejaká inteligencia (pozri ďalší slajd). To je síce starý argument, no Behe
ho vo svojej knihe Darwinova čierna skrinka z roku 1996 oživil modernými príkladmi. Darwinisti
odpovedali vlastnými populárnymi knihami, v ktorých uviedli evolučné vysvetlenia zložitých
biologických procesov (vrátane zrážania krvi). Dembski sa snažil pohnúť z mŕtveho bodu v
prospech Boha, a tak sa odvolal na pravdepodobnostné filtre (také, aké sa používajú na preskúmanie
rádiových signálov z vesmíru, či neobsahujú správy poslané inteligentnými bytosťami) a naznačil,
že zložitosť života je pravdepodobnejšie produktom dizajnu ako náhody, no pravdepodobnostné
argumenty v darwinistických kruhoch nikdy príliš nezavážia. Aj jedna zilióntina sa môže stať
skutočnosťou, zdôrazňujú niektorí darwinisti, môžeme byť prakticky úplne sami v celom
obrovskom vesmíre. Po Dembského prejave v roku 2000 napríklad biológ Kenneth R. Miller zhodil
myšlienku inteligentného dizajnu ako „podvodnícku maškarádu vydávajúcu sa za vedeckú teóriu“.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Korene myšlienky, že svet je dielom inteligentnej bytosti, ergo inteligentného dizajnéra, siahajú až
na začiatok 19. storočia, teda do času, keď racionalisti vyvíjali tlak proti biblickému zjaveniu. Vtedy
sa mnohí protestantskí teológovia v Británii a Spojených štátoch obracali k fyzickému stvoreniu ako
zdanlivo objektívnemu dôkazu Stvoriteľovej existencie a charakteru. V najznámejšej úvahe tohto
druhu porovnal v roku 1802 cambridgeský teológ William Paley zložitosť mechanických hodiniek k
zložitosti ľudského oka. Tak ako sú hodinky očividne dielom inteligentného dizajnéra, musí ním
byť aj oko, napísal, pretože „každý prejav dizajnu, ktorý existuje v hodinkách, existuje aj v dielach
prírody“. Podľa Paleyho tak oko dokazovalo existenciu nadprirodzeného Dizajnéra a jeho očividná
dokonalosť dosvedčovala Dizajnérov príznak. Podľa Darwina však prírodný výber množil lepšie

Ontogenéza a evolúcia 02

dokonalosť dosvedčovala Dizajnérov príznak. Podľa Darwina však prírodný výber množil lepšie
prispôsobené orgány a organizmy, nie dokonalé. Absolútne mierky v darwinizme nejestvovali.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

V živých organizmoch jestvuje niečo ako účelnosť, všetko do seba presne zapadá. Niečo také
nemohlo vzniknúť náhodou. Ak budeme potriasať kontajnerom plným súčiastok, nevzniknú z toho
funkčné hodinky.

takže STVORITEĽ!

Živá hmota má iné vlastnosti ako neživá, niektoré štruktúry sú stabilnejšie ako iné, môžu sa
rýchlejšie replikovať, apod. To ich zvýhodňuje, preto začnú prevládať a môžu sa ďalej rozvíjať.
Vdanej časovej škále milárd rokov to je možné.

Ontogenéza a evolúcia 02

Vdanej časovej škále milárd rokov to je možné.

takže EVOLÚCIA!

Richard Dawkins (Oxfordská univerzita) vo svojej próze popularizoval víziu organizmov (vrátane

Ontogenéza a evolúcia 02

človeka) ako detailne vypracovaných prístrojov, ktoré sa evolúciou vyvinuli na to, aby šírili svoje
gény. „Sme stroje na prežitie – robotické prostriedky slepo naprogramované na zachovanie
sebeckých molekúl známych ako gény,“ vysvetľoval. „Toto je skutočnosť, ktorá má stále napĺňa
úžasom.“ Gény samy osebe nedokážu plánovať ani reagovať na svoje prostredie, zdôrazňoval
Dawkins. Jednoducho sa reprodukujú s príležitostnými náhodnými mutáciami, ktoré im môžu, ale
nemusia pomôcť prežiť, a my („šplhajúc sa na Vrch Prapodivný“ adaptívnej krajiny Sewalla
Wrighta už viac ako nejaké štyri miliardy rokov organickej evolúcie spôsobom pokus-omyl) sme
výsledok. Dawkins považoval takýto pohľad na život za povznášajúci. Podľa neho oslobodzuje
človeka od ťarchy účelného dizajnu v prírode, ktorú označil za „najvplyvnejší z argumentov pre
existenciu Boha“. V protiklade ku kontrolovanej účelnosti plánujúceho Boha Dawkins poznamenal
„prírodný výber, ten slepý nevedomý automatický proces, ktorý opísal Darwin, a o ktorom teraz
vieme, že vysvetľuje existenciu a zjavne účelnú podobu všetkého života, nemá na mysli nijaký
účel“. Darwin tým, že poslal argument za Boha dizajnéra do vyhnanstva, vyhlásil Dawkins,
„umožnil človeku byť intelektuálne naplneným ateistom“.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Na metaforu o hodinkách reagoval Richard Dawkins v knihe Slepý hodinár, v ktorej rozvíja ideu,
že evolúcia nemá žiadnu konštrukčnú myšlienku. Telá organizmov nie sú elegantné ani dokonalé
stroje navrhnuté voľajakým hodinárom, ale funkčné zlepence vzniknuté obrovským sledom
drobných tápavých pokusov (a omylov) a variácií spôsobených náhodnými genetickými
mutáciami. O ich úpechu rozhoduje prírodný výber, pôdobaci ako príštipkár, nie ako zručný
hodinár.

Ďalším príkladom kontroverzie medzi zástancami inteligentného dizajnéra (ID) a evolučnej

Ontogenéza a evolúcia 02

teórie (ET) sú chrobáky - strelčeky, napríklad Stenaptinus insignis.

Tieto chrobáky dokážu v ohrození vystreliť zo zadočka zmes hydrochinonu a peroxidu
vodíka, čiže prudko výbušnú zmes s teplotou až 100 oC. Počas pokoja zmes nevybuchuje v
tele strelčeka vďaka istej látke - inhibítoru, výbuch sa spúšťa vylúčením antiinhibítora.
Zástancovia ID sa pýtajú: Ako sa to mohlo vyvinúť postupnou pomalou evolúciou metódou
pokus-omyl? Veď by to znamenalo tisíce obetí a po nich by nemohol zostať žiadny potomok!
Výbušný systém strelčekov predsa vyžaduje aby sa vyvinuli dve zážihové komory, presné
komunikačné cesty i časovací mechanizmus. To sa v priebehu evolúcie odohrávali
samovražedné pokusy? A kde je motivácia “sebeckých génov”?

Takže je to jasné, strelčeky musia byť dielom STVORITEĽa!

Alebo je všetko inak?

Vedci zastávajúci ET kontrujú:

1. Hydrochinon a peroxid vodíka nemusí byť výbušný

2. Strelčeky majú dve zásobné komory - hydrochinon a peroxid vznikajú osobitne

3. Výbuch nastáva až v spoločnej zážihovej komore.

4. To všetko svedčí o tom, že žiadne obete v minulosti neboli potrebné, všetko sa mohlo
vyvinúť na základe známych evolučných mechanizmov (budeme o nich pojednávať neskôr).
Takže je to jasné, strelčeky vytvorila EVOLÚCIA!

Námietka proti darwinovskej evolučnej teórii: kde sú “spojovacie články”?

Ontogenéza a evolúcia 02

Podobné námietky: spolovice vyvinuté krídlo nemá význam, chýbajú články medzi neživou a
živou prírodou…

Mnohí darwinisti sa na tieto otázky pokúšajú odpovedať niekedy aj ťažkopádnymi výhovorkami
o problematickom zachovávaní fosílií (štatisticky doložené) o možnosti nájdenia týchto
medzičlánkov pomocou genetiky apod.

Iná argumentácia je založená na tom, že nie každá štruktúra musí nevyhnutne plniť zmysluplnú
funkciu, pritom však svojho nositeľa nemusí nijako znevýhodňovať. Vďaka tomu sa môže v
procese evolúcie vyvíjať až do času, keď nadobudne podobu, ktorá jej umožňuje fungovať.

Odpoveď však môže byť aj celkom iná: žiadne “medzičlánky” nemusia jestvovať - pozri
teória saltatorickej ontogenézy, teória o synchrónii a heterochrónii, epigenéza, alprehost - všetko
v nasledujúcich prezentáciách.

Ďalšia zo “silných zbraní” IDC: Nezjednodušiteľná zložitosť

Podľa zástancov IDC nesmierna zložitosť živých organizmov doslova vyžaduje existenciu Stvoriteľa. Pre Michaela Beheho,
katolíckeho biochemika na Lehigh University v Bethleheme, je zložitosť príliš veľká na to, aby bol darwinizmus prijateľný. Tvrdí,
že veľa systémov v živých organizmoch je nezjednodušiteľne zložitých. Skladajú sa z niekoľkých častí a všetky musia byť vždy
prítomné, aby systém fungoval.

„Je to ako pasca na myši,“ vraví Behe. „Typická pasca má päť častí. Ak z nich hocijakú odoberiete, pasca nebude fungovať. Môžete

Ontogenéza a evolúcia 02

„Je to ako pasca na myši,“ vraví Behe. „Typická pasca má päť častí. Ak z nich hocijakú odoberiete, pasca nebude fungovať. Môžete
pridávať časti jednu po druhej, ale dokiaľ nemáte všetkých päť, nemáte žiadny efekt. Je to vec na princípe všetko–alebo–nič. Táto
nezjednodušiteľná zložitosť existuje podľa Beheho už na úrovni malej bunky. „Za čias Darwina sa myslelo, že bunky sú veľmi
jednoduché – ako kvapôčky gelu. Ale ako veda napredovala, ukázalo sa, že sú to zložité komplexy, zložitejšie, než si ktokoľvek
myslel.“

Príkladom je systém, ktorý prenáša bielkoviny v bunke z miesta výroby na miesto použitia. Enzýmy sú druhom bielkovín, ktorý
pomáha bunke stráviť ďalšie druhy bielkovín. Sú tvorené v oddelení nazývanom endoplazmatické retikulum. Ale všetku prácu
robia v ďalšom oddelení, lyzozóme. Aby sa bielkoviny dostali z jedného oddelenia do druhého, sú natlačené do mechúrika –
„autobusu“. Tento ich odvezie do cieľového oddelenia a splynie s ním, takže doň vyleje svoj obsah. Na splnenie tejto úlohy je
potrebných veľa špecifických bielkovín. Bunka potrebuje isté proteíny (spolu s istými tukmi), aby vytvorila malú tobolku, ktorá
obsahuje enzým. Ďalšie sú potrebné na to, aby pomohli tobolke vybrať správnu bielkovinu. Nakoniec sú potrebné proteíny, ktoré
pomôžu „autobusu“ prísť do cieľa a splynúť s ním.

„Teraz, keď myslíte na nezjednodušiteľnú komplexnosť,“ hovorí Behe, „všetky tieto proteíny bez výnimky tu musia byť od
začiatku, lebo inak to nebude fungovať.“ Toto sťažuje darwinistom ich úlohu dokázať, že zámer (dizajn) je jednoducho ilúzia, ktorá
bola vyvolaná mutáciou a prirodzeným výberom. „Darwin v Pôvode druhov povedal jednu vec celkom jasne,“ vraví Behe.
„Povedal, že ak by sa dalo dokázať, že akýkoľvek systém alebo orgán nemôže byť vytvorený veľkým počtom malých krokov,
neustále zdokonaľujúcich systém, tak tento systém by sa úplne rozpadol.“ Dôležité pri nezjednodušiteľne zložitých systémoch je to,
že nemôžu byť vytvorené množstvom malých krokov, pretože ich účinok sa dostaví až tesne pred koncom alebo až na konci. Preto
nemôžu byť tieto systémy vytvorené Darwinovou evolúciou.

Tak ako je Beheho biochémia (použil aj zrážanie krvi a ďalšie biochemické procesy) najznámejším príkladom „neotrasiteľného“
argumentu v prospech inteligentného dizajnu, jestvuje aj naznámejšia replika. Jej autorom je Kenneth R. Miller z Brownovej
univerzity, ktorý na Beheho argumenty reagoval takto: „Paradoxne už sám Beheho vlastný príklad pasce na myši ukazuje, čo je na
jeho myšlienke chybné. Odmontujte dve časti (pliešok a poistku) a nezostane vám síce pasca na myši, ale dostanete vecičku s troma
časťami, ktorú možno použiť ako plne funkčnú sponku na papiere. Dajte preč pružinu a máte dvojdielny prívesok na kľúče. Poistku
niektorých pascí by bolo možné použiť ako háčik na ryby a doštičku ako závažie na spisy; medzi možné užitočné využitie
jednotlivých častí pasce patrí aj všeličo iné od špáradla po luskáčik na orechy alebo príchytku na tabule. Pointa, ktorej veda už
dávno rozumie, je v tom, že kúsky či časti predpokladaných nezjednodušiteľne zložitých aparátov môžu mať iné – no stále užitočné
– funkcie.“

Pochopiteľne, keby sa Miller uspokojil iba s vyvrátením Beheho metafory pasce na
myši, veľmi presvedčivo by nepôsobil. Miller sa však vyjadril aj k jeho vedeckým
argumentom: „Beheho tvrdenie, že každá jedna časť aparátu, či už mechanického
alebo biochemického, musí byť – prv než vznikne niečo užitočné – zostrojená vo
svojej finálnej podobe, je úplne scestné. Evolúcia vytvára zložité biochemické aparáty
kopírovaním, modifikovaním a kombinovaním proteínov, ktoré mali predtým iné
funkcie a využitie.

Ontogenéza a evolúcia 02

***********

Ďalším z argumentov ID je udalosť, ktorá sa odohrala pred cca 550 miliónmi rokov, teda v
kambriu. Podľa paleontologických nálezov vtedy vznikli všetky dnes jestvujúce kmene
mnohobunkových živočíchov. Objavli sa teda “náhle”. Táto udalosť sa preto označuje termínom
kambrijská explózia. Zástancovia ID sa ju pokúšajú využiť vo svoj prospech - argumentujú, že ak
sa všetky dnes žijúce druhy objavili tak náhle, potom nemohli byť (spolu s dnešnými formami)
výsledkom postupnej evolúcie. Jediná alternatíva - musela ich stvoriť inteligentná entita.

Ako obyčajne, aj v tomto prípade ide o účelové prekrútenie skutočnosti: v kambriu sa totiž objavili
zástupcovia všetkých dnes existujúcich kmeňov mnohobunkových živočíchov, čiže, z
morfologického hľadiska všetky jestvujúce typy telesnej stavby (tzv. Bauplan), a nie druhy. Odkiaľ
sa ale potom zobrali dnešné špecializované formy týchto kmeňov, ktoré v tom čase - v kambriu -
preukázateľne neexistovali? Napríklad veľryby? Odpoveď možno nájsť v prirodzených procesoch -
v evolúcii, ako o tom svedčí množstvo nepriamych dôkazov.

(Podrobnejšie o tejto “kauze”, čítaj ďalej)

Ontogenéza a evolúcia 02

Ešte jeden príklad typickej IDC kritiky Darwinizmu, po ktorej ako zvyčajne nasledujú závery, ktoré svedčia o tom, že
autor stotožňuje Darwinizmus s evolučnou teóriou -argumentuje, že ak zlyháva Darwinova evolučná teória, jediným
vysvetlením nášho sveta zostáva “inteligentný dizajnér”.

Výzva darwinistickým mýtom

Mark Hartwig

„It is absolutely safe to say that if you meet somebody who claims not to believe in

evolution, that person is ignorant, stupid or insane (or wicked, but I'd rather not consider that).“

Richard Dawkins,

prominent Oxford scientist and author

časť prvá - kritika

Ontogenéza a evolúcia 02

časť prvá - kritika

Odkedy Darwin uverejnil svoju evolučnú teóriu, obľúbenou taktikou jeho zástancov proti kritikom bolo napadnúť ich
charakter alebo inteligenciu. Darwin sám používal túto taktiku proti niektorým z najvýznamnejších vedcov svojej doby a
obviňoval ich z poverčivosti a náboženskej zaujatosti. Teraz, keď darwinizmus vládne vo vedeckých kruhoch, sú takéto
útoky rozšírené. Napríklad osnovy vyučovania prírodovedy v Kalifornii radia učiteľom, aby žiakom s iným názorom
odpovedali takto: „Chápem, že máte osobné zábrany prijať tento vedecký dôkaz, ale je to vedecký poznatok, o ktorom
vedci v tejto oblasti nepochybujú.“

Podľa súčasných pravidiel je kritika darwinizmu jednoducho nevedecká. Študentovi, ktorý by si chcel túto otázku
podrobnejšie ujasniť, odporúčajú, aby sa „o nej porozprával s rodičmi alebo s duchovným.“

Ale je darwinizmus taký pravdivý, aby žiadny úprimný človek o ňom nemohol pochybovať? Sú alternatívy, napríklad
“inteligentný dizajn” také nevedecké, že si ich žiadna rozumná osoba nemôže osvojiť? Odpoveďou na tieto otázky je
jednoznačné nie.

Elegantné,… ale mylné

Podstatou Darwinovej teórie je, že všetky živé bytosti sa vyvinuli z jedného predchodcu. Všetky zvieratá, rastliny a iné
organizmy existujúce dnes, sú výsledkom náhodnej mutácie a prirodzeného výberu – alebo prežitia najsilnejších. Podľa
Darwina sa príroda správa ako chovateľ, ktorý starostlivo dozerá na každý organizmus. Ak sa objavia nové užitočné znaky,
zachovajú sa a prenesú na ďalšiu generáciu. Nepriaznivé znaky sa eliminujú. Aj keď je každá individuálna zmena pomerne
malá, postupne sa hromadia, až kým si organizmy nevyvinú nové končatiny, orgány alebo iné časti. Po dostatočne dlhom
čase sa môžu zmeniť natoľko, že sa pôvodnému predchodcovi takmer vôbec nepodobajú. Ešte dôležitejšie je, že sa tento
proces deje bez akéhokoľvek účelového vstupu – žiaden Stvoriteľ alebo inteligentný dizajnér. Podľa Darwina na to
potrebujete iba dve veci: náhodu a prírodu. Znie to síce veľmi hodnoverne, problém je však v tom, že to nikdy nebolo
podložené presvedčivými dôkazmi. Uvažujme napríklad o skamenelinách. Keby bol darwinizmus pravdivý, fosílne dôkazy
by odhalili

množstvo postupných zmien, ako sa jeden druh menil pomaly na iný. Bolo by ťažké povedať, kde jeden končí a iný začína.
Avšak nič podobné nenachádzame. Ako Darwin sám tvrdí vo svojej knihe O pôvode druhov (On the Origin of Species):

“[T]he number of intermediate varieties, which have formerly existed on the earth, [must] be truly enormous. Why
then is not every geological formation and every stratum full of such intermediate links? Geology assuredly does not
reveal any such finely graded organic chain; and this, perhaps, is the most obvious and gravest objection which can be
urged against my theory.”

Darwin samozrejme vysvetľoval tento problém nedokonalosťou fosílnych záznamov a tým, že paleontológia je ešte “v
plienkach”. Myslel si, že keď táto disciplína vyspeje a vedci nájdu viac skamenelín, medzery sa pomaly zaplnia. Ale čas nebol
darwinizmu priaznivo naklonený. Paleontológovia pravdaže našli viac skamenelín, ale tie celý problém iba prehĺbili. To, čo
paleontológovia objavili, nebola postupná zmena, ale stabilita a náhle objavenie sa druhov. Zdá sa, že drvivá väčšina fosílnych
druhov sa objavuje naraz, sú úplne sformované a počas svojej existencie sa menia iba málo.

Ontogenéza a evolúcia 02

druhov sa objavuje naraz, sú úplne sformované a počas svojej existencie sa menia iba málo.

To predstavuje pre darwinistických paleontológov vážnu výzvu. Jeden z nich, Niles Eldredge, to vyjadril takto: „Buď zotrváte
pri konvenčnej teórii napriek značne chabému dôkazu skamenelín, alebo sa zameriate na fakty a poviete, že evolúcia
prostredníctvom veľkých skokov vyzerá ako rozumný model evolučného procesu. Veľké evolučné skoky sú kliatbou pre
dobrých darwinistov, pretože príliš pripomínajú zázraky. Plazy jednoducho nevysedia vtáčiky. Dôkaz skamenelín pôsobí zvlášť
veľké problémy v prípade takzvanej kambrijskej explózie, ktorá nastala podľa väčšiny paleontológov asi pred 530 miliónmi
rokov. V zlomku geologického času začal takmer každý živočíšny kmeň existovať akoby z ničoho. Ak sú rozdiely v rámci
jedného živočíšneho veľké, medzi kmeňmi sú omnoho väčšie. Ak sa šimpanz líši od ryby, ešte viac sa líši od morskej ježovky.
Tieto dve bytosti majú celkom inú telesnú stavbu. Preto zostáva kambrijská explózia pre darwinistov tvrdým orieškom.
Paleontologické nálezy nezahŕňajú len okamžité objavenie zopár nových druhov. Stretávajú sa s druhmi natoľko odlišnými, že
ich musíme zaraďovať do rozličných kmeňov. Dokonca aj oxfordský zoológ a významný darwinista Richard Dawkins
poznamenal: „Je to, akoby tam boli vysadené, bez akejkoľvek evolučnej histórie.“

Čo je ešte horšie, po Kambrijskej explózii sa už nezjavujú takmer žiadne nové kmene a veľa z nich vyhynulo. Pri súčasnom
datovaní je to 500 miliónov neúrodných rokov. To je presný opak toho, čo predpokladal Darwin. Podľa neho sa nové kmene
tvoria postupnou divergenciou druhov. Ako sa druhy od seba odštiepia, stanú sa nakoniec také odlišné, že nadobudnú celkom
novú telesnú stavbu. Preto by sme mali vidieť, ako sa pozvoľna objavujú nové druhy a ešte pomalšie nové kmene – čo
harvardský paleontológ Stephen Jay Gould nazýva „pyramída narastajúcej odlišnosti“. Namiesto toho je však pyramída hore
nohami. Aj podľa konvenčného datovania vyzerajú fosílie veľmi nedarwinisticky. Darwinisti samozrejme veria, že budúce
objavy vyjasnia záhady. Ale doterajšie výskumy ich iba prehĺbili. Opätovné prehodnotenie fosílií pridalo do kambrijskej zoo
15–20 nových kmeňov. Navyše objavy v roku 1992 a 1993 zmenšili odhadovanú dobu explózie zo 40 miliónov rokov na asi 5
miliónov.

Veda alebo filozofia?

Problém skamenelín je len jedným z trápení darwinizmu. V skutočnosti aj každá ďalšia oblasť výskumu predstavuje problém.
Ale tak ako zajko z reklamy na baterky Energizer, Darwinova teória ide stále ďalej a ďalej...

Prečo je to tak? Azda preto, že darwinizmus je viac zbožným želaním, než faktom. Profesor Phillip Johnson je
profesorom práva na Kalifornskej univerzite v Berkeley. Počas jednoročného študijného voľna v Anglicku ho pred
niekoľkými rokmi fascinovali závažné problémy Darwinovej teórie. Tiež ho udivilo, ako sa darwinizmus sústavne
vyhýba ťažkostiam šikovnou rétorikou. Keď sa hlbšie ponoril do vedeckej literatúry, dospel k presvedčeniu, že
darwinizmus nie je ani tak vedecká teória, ako ohromná filozofia – filozofia, ktorá sa pokúša vysvetliť svet z čisto
prírodovedného hľadiska. „Celým zámerom darwinizmu je vysvetliť svet spôsobom, ktorý vylučuje akúkoľvek úlohu
Stvoriteľa,“ vraví Johnson. „Čo sa predáva v mene vedy, je výlučne prírodovedecké poňatie skutočnosti.“ Podľa
Johnsona darwinizmus neumiera preto, že jeho základný predpoklad je považovaný za samozrejmosť: totiž, že náhoda
a prírodné zákony dokážu vysvetliť všetko okolo nás, dokonca aj živé bytosti. Za tohto predpokladu musí byť
darwinizmus pravdivý, pretože nič iné nebude fungovať. Stvorenie bolo vylúčené od začiatku a iné prírodovedecké
teórie sú ešte horšie, ako Darwinova. Preto sa akýkoľvek argument proti darwinizmu zvyčajne ignoruje.

časť druhá - “vedecké” vysvetlenie sveta podľa ID (keďže nultá hypotéza, t.j. ET bola zamietnutá, nasleduje
prvá a jediná alternatívna hypotéza)

Ontogenéza a evolúcia 02

prvá a jediná alternatívna hypotéza)

Dizajn ako veda

Dnes nová generácia kresťanských vedcov vyslovuje argumenty, ktoré spochybňujú tieto Darwinove tvrdenia.
Argumentujú, že inteligentný dizajn je nielen vedeckým, ale aj najpravdepodobnejším vysvetlením pôvodu živých
bytostí. A dostáva sa im pozornosti. Jedným takým vedcom je Stephen Meyer, absolvent Cambridge University vo
filozofii vedy a teraz profesor na Whitworth College v Spokane, štát Washington v USA. Ako Johnson, aj Meyer verí,
že apriórnym vylúčením myšlienky o vopred premyslenom dizajne „bola na diskusiu o pôvode druhov uvalená istá
intelektuálna strnulosť“. Meyer dodáva: „Ľudia veria, že jediný možný spôsob, akým sa dá hovoriť o pôvode druhov,
je prírodovedecký, pretože zákony vedy zakazujú hovoriť o inteligentnom dizajne.“ Tento zákaz spočíva na tom,
čomu filozofi hovoria demarkačná línia. Tieto kritériá údajne oddeľujú vedu od iných disciplín, ako teológia, história
alebo literárna kritika. Niektorí napríklad tvrdia, že vedecká teória musí vysvetľovať všetko v pojmoch
pozorovateľných vecí a udalostí, inak ju treba vyhlásiť za nesprávnu. Napriek tomu, že vedci a filozofi naznačili veľa
demarkčných línií, žiadna z nich podľa Meyera neplní tú funkciu, ktorú od nich očakávajú evolucionisti – totiž že
vylúči inteligentný dizajn ako vedeckú teóriu. „Keď sa demarkačné línie aplikujú spravodlivo, buď potvrdia, že dizajn
je vedecký, alebo vylúčia aj evolúciu.

Darwinisti napríklad radi argumentujú tým, že dizajn je nevedecký, lebo sa vzťahuje na nepozorovateľné veci alebo
udalosti, ako je Stvoriteľ. „V evolučnej vede máte celý rad nepozorovateľných vecí,“ hovorí Meyer. „Prechodné
formy života, ktoré sú na vetvách Darwinovho stromu života, nikdy neboli zaznamenané v skamenelinách. Boli
predpokladané iba preto, lebo pomáhajú darwinistom vysvetliť rôznorodosť foriem života, ktoré dnes pozorujeme.“
Keď sa vedci pokúšajú rekonštruovať dávne udalosti, odvolávať sa na neviditeľné (nepozorovateľné) je podľa Meyera
celkom prirodzené. Čo nie je opodstatnené, je tvrdenie, že tvorcovia teórie dizajnu nemôžu urobiť to isté.

William Dembski, ďalší protestantský vedec, je riaditeľom Strediska pre interdisciplinárne štúdium (Center for
Interdisciplinary Studies) na univerzite v Princetone. Má titul PhD v matematike z univerzity v Chicagu a ďalší z filozofie z
univerzity v Illinois. Tiež je členom Národnej vedeckej nadácie (National Science Foundation). Dembski argumentuje, že
inteligentný dizajn, pokiaľ nie je len nejakým exotickým nápadom, je niečím, čo veda bežne pripúšťa. Existencia celých
odvetví je založená na tom, že dokážeme odlíšiť náhodu od zámeru: podvody v poisťovníctve, súdnictvo, kryptografia, ochrana
patentov a autorských práv a mnoho ďalších. Nikto nenazýva tieto vedy „nevedeckými“ len preto, lebo hľadajú dôkaz zámeru.
Niektoré vedecké disciplíny, ako napríklad antropológia a archeológia, by ani nemohli existovať bez myšlienky inteligentného
dizajnu. „Ako by sme vôbec mohli rozlíšiť vzácny kus opracovaného kameňa bez toho, že by sme hľadali zámery primitívnych

Ontogenéza a evolúcia 02

dizajnu. „Ako by sme vôbec mohli rozlíšiť vzácny kus opracovaného kameňa bez toho, že by sme hľadali zámery primitívnych
remeselníkov?“ pýta sa Dembski. Podľa Dembského nachádzame zámer v udalostiach alebo veciach, ktoré sa veľmi
nepravdepodobne udejú náhodou. Kamene sa nepremieňajú v hroty šípov prirodzenou eróziou. Písmo sa neobjavuje v piesku
činnosťou vĺn. Tá istá minca nepadne na hlavu stokrát za sebou. Takéto výsledky (udalosti) ukazujú na nejakú inteligentnú
(rozumovú) príčinu. Avšak zámerne tvoriť môžeme aj iné veci, nielen tie, ktoré majú malú pravdepodobnosť. Ak niekto hodí
mincu stokrát, zopakovanie hocijakej sady výsledkov bude veľmi nepravdepodobné. Ak niekto tvrdí, že minca padla na hlavu
stokrát, tušíme, že v hre je niečo viac, ako náhoda. „Náš priateľ, ktorý hádže mincou a tvrdí, že spadla stokrát za sebou na
hlavu, je na tej istej lodi, ako manažér lotérie, u ktorého všetci príbuzní vyhrajú, alebo ako volebný komisár, ktorého politická
strana opätovne vyhrá voľby,“ hovorí Dembski. „V každom prípade verejnosť správne tuší zámer a obviní ich z podvodu.“ Ak
môžu detektívi používať tento druh myslenia pri odhaľovaní volebných alebo lotériových podvodov a archeológovia pri
skúmaní hrotov šípov, tak prečo nie biológovia pri hľadaní zámeru v živej prírode?

V marci 1992 sa na Južnej metodistickej univerzite (Southern Methodist University) v Dallase uskutočnilo sympózium. Phillip
Johnson, Stephen Meyer, William Dembski, Michael Behe a iní kresťanskí vedci vystúpili proti niektorým významným
darwinistom. Téma bola „Darwinizmus: veda alebo filozofia?“ (Záznamy zo sympózia boli vydané v knihe s tým istým
názvom.) Pozoruhodnou črtou sympózia bol kolegiálny duch. Kreacionisti a evolucionisti sa stretli ako seberovní, aby
prediskutovali závažné intelektuálne otázky. Nie je prekvapením, že niektoré otázky zostali nevysvetlené. Ale v súčasných
darwinistických kruhoch, kde sa odlišnosť názorov často považuje za náboženskú zaujatosť, už samotná diskusia bola
úspechom. Navyše, o niekoľko mesiacov neskôr vyhlásil verejne významný darwinista, ktorý sa na sympóziu zúčastnil, že
jeden zo záverov Johnsona bol správny. Totiž, že darwinizmus je v rovnakej miere založený na filozofických
predpokladoch, ako na vedeckých dôkazoch. Toto vyhlásenie sa uskutočnilo na národnom stretnutí najväčšej vedeckej
spoločnosti krajiny, Amerického združenia pre rozvoj vedy (American Association for the Advancement of Science). Pohoršilo
darwinistickú komunitu, ktorá vykresľuje evolúciu ako nesporný fakt. Bolo to o to pohoršujúcejšie, že hovorca bol špeciálne
pozvaný na stretnutie, aby Johnsona verejne odsúdil.

An edited version of this article first appeared in the May 1995 issue of Moody Magazine. Reprinted by permission.

Odporcovia evolučnej teórie teda tvrdia, že vedecká teória musí byť verifikovateľná, inak nespĺňa

Ontogenéza a evolúcia 02

základné kritérium vedeckosti. Ďalej argumentujú, že ak nemáme k dispozícii iné planéty a
nemôžme urobiť overovací experiment, evolučná teória nemôže byť vedeckou teóriou.

Takto formulovaná námietka je chybná, pretože teórie sa - na rozdiel od hypotéz - netestujú
priamymi dôkazmi, hoci overovať sa musia. Hlavný problém tejto námietky však spočíva v tom, že
“evolučná teória” nie je v skutočnosti jedinou teóriou, ale dynamickým súborom teórií. To platí aj v
prípade, že máme na mysli iba dnes dominujúci hlavný prúd (mainstream) ET, resp. neodarwinzmus
čiže tzv. modernú syntézu. Faktom je, že teória ako celok sa zrejme overiť nedá, jestvujú však
dôkazy, ktoré vytvárajú mozaiku informácií a tie svedčia o tom, že evolúcia nie je vymyslená, ale
skutočná. Pomocou teórií tvoriacich ET možno sformulovať predikcie a hypotézy, a tie možno
overovať alebo testovať

Postup: hypotéza - experiment - dôkaz - teória; detail - súbor detailov - celok.

Príklad z kozmológie, ktorý sa tiež týka Stvorenia: Veľký Tresk - matematické modely - hľadanie -
objav zbytkového žiarenia - čiastkový dôkaz.

Dôkazy o ET prináša napríklad paleontológia, genetika, vývinová biológia, molekulárna biológia…
V nasledujúcich prezentáciách budeme o nich diskutovať.

V súčasnej evolučnej biológii teda dominuje neodarwinizmus, ktorý tvorí hlavný prúd
evolučného myslenia. Lenže aj v teoretickej vede je to podobné ako s inými oblasťami
ľudských aktivít – okrem hlavného prúdu jestvujú aj prúdy bočné, ktoré sú síce menšie, ba
často pripomínajú len pramienky, to však neznamená, že neexistujú, len nie sú tak na očiach
ako „mainstream“. Je to ako s rádiami – drvivá väčšina ponúka poslucháčom mainstreamovú
muziku, lebo tú si praje počuť väčšina. Našťastie jestvuje aj zopár takých, vďaka ktorým žije aj

Ontogenéza a evolúcia 02

muziku, lebo tú si praje počuť väčšina. Našťastie jestvuje aj zopár takých, vďaka ktorým žije aj
menšinová či alternatívna hudba prinášajúca nové myšlienky, nový prúd. Edward Larson
(Evolúcia, Slovart 2006) nám poskytol pestrofarebný obraz histórie myšlienky evolúcie, pričom
najväčší priestor, celkom pochopiteľne, venoval hlavnému prúdu evolučného myslenia. Poďme
sa teda spolu pozrieť aspoň na malú vzorku pramienkov v evolučnom myslení, ktoré si razia
riečištia nových myšlienok a tečú paralelne s mainstreamom. To by som chcel zdôrazniť, totiž
že ide o prúdy tečúce rovnobežne s hlavným prúdom, hoci miestami sa poriadne kľukatia.
Vychádzajú z rovnakého pramena – evolúciu považujú za fakt – a tečú k rovnakému cieľu –
zistiť AKO evolúcia funguje. V čom sa teda od hlavného prúdu odlišujú? Ponúkajú na túto
otázku inú odpoveď.

Platí teda implikácia “ak je Darwinova evolučná teória chybná, evolúcia nejestvuje?”

NIE!

Názor, že evolučná teória = Darwinizmus je totiž veľkým omylom!

Darwin - spoločne s Wallaceom - položil základy modernej evolučnej teórie, resp. teórií o
evolúcii. V súčasnosti má Darwinova i darwinovská evolučná teória množstvo odporcov a nové
poznatky skutočne odhalili množstvo jej slabín. Problematika evolúcie je veľmi zložitá a dnes
jestvuje neprehľadné množstvo teórií, ktoré riešia čiastkové problémy evolúcie. Nemožno teda
hovoriť o evolučnej teórii ako o uzavretom súbore myšlienok. Je to skôr otvorená ideová
platforma, ktorá v súčasnosti zažíva búrlivý vývoj.

Lebo veda je činnosť smerujúca k rozširovaniu nášho poznania, z čoho vyplýva, ze nikdy nebude
ukončená (absolútne poznanie totiž nejestvuje). Inými slovami, keby ID bolo vedou, potom by si
muselo položiť napríklad takéto otázky:

1. A kto je ten inteligentný dizajnér?

2. Ako vznikol, alebo kto stvoril jeho?

3. Z čoho sa skladá?

4. Ako nás urobil?

Ontogenéza a evolúcia 02

atď. Ak si ID tieto otázky nekladie, nemôže byť považované za vedu.

Ontogenéza a evolúcia 02

8. novembra 2005 Kansaský štátny výbor pre vzdelanie, v ktorom na základe volieb získali väčšinu
nábožensky založení konzervatívci, schválil v štáte Kansas nové vedecké normy vyžadujúce
kritickú analýzu evolúcie, a to vrátane „vedeckých dôkazov“ zamietajúcich teóriu evolúcie.
Súčasťou týchto noriem bola aj taká definícia vedy, ktorá nevylučuje nadprirodzené vysvetlenia.
Táto skutočnosť pobúrila fyzika Bobbyho Hendersona z Oregonskej štátnej univerzity natoľko, že
poslal onému výboru pre vzdelanie otvorený list, v ktorom sa hlási k viere v nadprirodzeného
Stvoriteľa nazývaného Lietajúce špagetové monštrum. Tento Stvoriteľ sa totiž podľa Hendersona
podobá na špagety s mäsovými guľkami. Na základe toho sa Henderson dožaduje, aby sa vo
verejných stredných školách vyučovala na hodinách vedy aj „pastafariánska“ teória stvorenia.

Ontogenéza a evolúcia 02

verejných stredných školách vyučovala na hodinách vedy aj „pastafariánska“ teória stvorenia.

Obr. Vpravo dole: Podoba Lietajúceho špagetového monštra z listu Bobbyho Hendersona
Kansaskému štátnemu výboru pre vzdelanie. Kresba zobrazuje aj stvorenie vesmíru – okrem
Stvoriteľa je na nej aj hora pokrytá stromami a človiečik. (Publikované s láskavým súhlasom B.
Hendersona.)

Zdroj: Kováč V., 2007: Pánom života je čas. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, s. 99-102.

Možno to bude znieť prekvapujúco, ale z vlastnej praxe viem, že najmenej 70 %, ba trúfam si povedať, že možno až 80
% študentov biológie na našej najväčšej a najstaršej univerzite je veriacich. Na rozdiel od minulosti sa k tomu
v poslednom čase aj celkom neskrývane priznávajú – vo svojich diplomových prácach ďakujú nielen školiteľom,
rodičom, priateľom či pomocníkom, ale aj Bohu, dokonca niekedy na prvom mieste. Ale ako to ide dohromady –
štúdium biológie, základom ktorej je dnes evolučná teória, a viera v Boha?

Čo si má o tom myslieť človek, ktorý sa zaujíma o prírodu, vesmír i podstatu nášho bytia, ale nemá biologické, ba ani
prírodovedné vzdelanie? Komu má veriť? A ako sa má vysporiadať študent biológie, ktorého vychovávali vo viere
v Boha a je úprimne veriaci, s poznatkami z evolučnej biológie, ktoré akoby popierali všetko, v čo doteraz veril? A čo si
má myslieť študent ateista po tom, čo sa dozvie, že takmer 40 percent amerických vedcov súhlasí s tvrdením, že „Boh je

Ontogenéza a evolúcia 02

má myslieť študent ateista po tom, čo sa dozvie, že takmer 40 percent amerických vedcov súhlasí s tvrdením, že „Boh je
dajako zapojený do evolučného procesu, prinajmenšom v tom, že vdýchol nadprirodzene stvorenú dušu do prirodzene –
evolúciou – vyvinutého tela“? Navyše, ak medzi nich patrí aj taká autorita ako významný americký genetik Francis
Collins, ktorý riadil projekt mapovania ľudského genómu a v roku 2002 napísal: „Veda celkom určite nevnesie nijaké
svetlo do takých vecí, akými sú napríklad – čo znamená niekoho milovať, čo znamená mať duchovný rozmer nášho
jestvovania, a nepovie nám ani veľa o povahe Boha.“

************

Treba sa najprv opýtať, aké otázky si to vlastne kladieme? A v akom poradí?

Prvá zásadná otázka, ktorú by sme mali položiť v súvislosti s existenciou a rozmanitosťou živej (ale aj neživej) hmoty,
by mala znieť: „Čo sa deje s hmotou v čase a priestore?“ Prv než sa na ňu pokúsime odpovedať, mali by sme si položiť
ešte jednu doplňujúcu otázku: Vie na takúto otázku veda vôbec odpovedať? Odpoveď znie jednoznačne – áno.
Pochopiteľne, nechcem tým tvrdiť, že veda má vo všetkom jasno, v každom prípade však veda pomocou svojich
nástrojov priniesla také spoľahlivé a overiteľné dôkazy, že dnes vie na otázku „Čo sa deje s hmotou v čase a priestore?“
odpovedať celkom jasne a presvedčivo: evolúcia. Nevie síce dokázať evolúciu priamo, napríklad nejakým
experimentom, ale je na to závažný dôvod: nedostatok času. Prírodovedci však nazbierali toľko nepriamych dôkazov
z oblasti paleontológie, genetiky, molekulárnej biológie, vývinovej biológie i ďalších biologických disciplín, že dnes
môže veda bez váhania vyhlásiť evolúciu za fakt. S takýmto konštatovaním nemusí mať problémy ani kreacionizmus,
čiže náboženstvo (v podstate stačí, ak sa zbaví dogmatického prístupu k vykladaniu Biblie). Pravda, náboženstvo zo
svojej podstaty dnes už ani nemá možnosť vyjadrovať sa k tejto otázke inak, ako na základe poznatkov vedy, ba
dokonca musí sa vede prispôsobovať.

Ontogenéza a evolúcia 02

Pokiaľ máme prvú otázku vyjasnenú, môžeme prejsť k druhej, ktorá bude, ako to už býva, náročnejšia: „Ako sa
odohráva evolúcia hmoty v čase a priestore?“ Aj v tomto prípade si položíme tú istú doplňujúcu otázku: Vie na takúto
otázku veda vôbec odpovedať? Odpoveď znie opäť áno, ale už ani zďaleka nie tak jednoznačne. Jednak veda nemá
mnohé problémy s fungovaním evolúcie ešte vôbec vyriešené a jednak, ako som už naznačil, evolučná teória nie je v
dnešnom ponímaní jednou vedeckou teóriou v pravom slova zmysle, ale celým súborom teórií. Je to vedecká koncepcia
založená na dôkazoch získaných výlučne vedeckými metódami, čo je však v kontexte položenej otázky najdôležitejšie,
nepredstavuje jediný súhlasný názorový prúd, ale zmes často protichodných náhľadov. Protichodnosť je dôsledkom
rozmanitosti prístupov, ktoré sa evolúciou zaoberajú, ako aj zložitosťou problematiky či nemožnosťou overovať
niektoré hypotézy experimentálne. Drvivá väčšina ľudí – kreacionistov i evolucionistov – stotožňuje evolučnú teóriu,

Ontogenéza a evolúcia 02

niektoré hypotézy experimentálne. Drvivá väčšina ľudí – kreacionistov i evolucionistov – stotožňuje evolučnú teóriu,
resp. evolucionizmus, s darvinizmom či Darwinovou teóriou prírodného výberu. To je však veľká chyba, pretože
jestvujú aj iné vedecké teórie, ktoré vnímajú evolučné procesy inak – na otázku „Ako sa odohráva evolúcia hmoty v čase
a priestore?“ odpovedajú inak ako darvinizmus či neodarvinizmus. Keďže týmto teóriám sa budeme venovať v ďalších
prednáškach, nemusíme teraz zachádzať do podrobností, skôr sa zamyslíme nad tým, čo na to hovorí náboženstvo,
filozofia. Ak sa nemýlim, náboženstvo sa touto otázkou ani veľmi nezaoberá, takže opäť sa k nej môže vyjadrovať iba
na základe vedeckých poznatkov. Na rozdiel od predchádzajúcej otázky si však rôzne formy kreacionizmu môžu z toho,
čo im veda ponúka, účelovo vyberať a využívať medzery či konfrontácie odohrávajúce sa v rámci vedeckej obce vo svoj
prospech. Robia to najmä protagonisti hnutia inteligentného dizajnu. Na druhej strane, seriózna filozofia sa môže k tejto
otázke vyjadrovať celkom nezávislo, ba dokonca môže byť aj prospešná. Dobre zvládnutý myšlienkový experiment
môže napríklad inšpirovať vedcov k sformulovaniu hypotéz, ktoré sa následne testujú experimentom alebo
pozorovaním. Výsledkom môže byť získanie nových cenných poznatkov podporených vedeckými dôkazmi.

Ak máme prvé dve otázky uspokojivo zvládnuté, môžeme prejsť k tretej zásadnej otázke, celkom isto najťažšej: „Prečo
sa odohráva evolúcia hmoty v čase a priestore?“ A znova sa k tomu najskôr opýtame: Vie na takúto otázku veda vôbec
odpovedať? Tu už odpoveď vôbec nebude jednoznačná – veda dokáže odpovedať na mnohé otázky o príčinnosti javov,
problém je však v tom, že za každou jej odpoveďou bude nasledovať ďalšia otázka „prečo“ a za ňou zasa ďalšia
a ďalšia až sa napokon dostaneme k samej podstate bytia. Tam na nás čaká otázka „Why is there something rather than
nothing?“Úprimne povedané, pri takto položenej otázke je veda bezmocná. Vyplýva to už z jej definície, takto položená
otázka sa nachádza za hranicami metodológie, ktoré si veda sama vytýčila. Je to teda otázka ako stvorená pre filozofiu
a, pochopiteľne, aj pre náboženstvo.

Čo nie je evolúcia

evolučná teória (senzu lato) sa neusiluje vykladať počiatky života ani hľadať význam života
objektov v prírode - to je filozofia, resp. teológia, ale nie veda...

najväčší omyl - evolúcia má hnaciu silu, smeruje k pokroku, či dokazuje trend k narastajúcej
zložitosti a teda človek je najdokonalejší

v skutočnosti je evolučná biológia o prispôsobovaní, reakciách na zmeny prostredia, nie o pokroku
(napr. hostiteľ - parazit)

Čo je evolúcia

Ontogenéza a evolúcia 02

Čo je evolúcia

1. všetky organizmy sú príbuzné genealogickými vzťahmi alebo pôvodom zo spoločných predkov
(taxonomický systém je správou o histórii);

2. postupom času menia svoju formu a rozmanitosť prirodzeným procesom zmeny;

podanie správy - opisu - však nestačí, evolúcia hľadá vysvetlenie pre mechanizmy, prečo svet
funguje tak, ako funguje

zdokumentovanie evolúcie je presvedčivé, interpretácia jej mechanizmov nie

Prečo by nás to malo zaujímať?

Kto sme? S kým sme príbuzní? Aká je naša história? Prečo sme tu?

...nie sme “čosi, čo je len trochu menej ako anjeli”, ale obyčajné organizmy...

Zdroj: Gould, S. J. 1996: Tri aspekty evolúcie. In: Brockman, J., Matson, K. (Eds) Ako sa veci majú.
Sprievodca myšlienkami modernej vedy. Archa, (Slovenský preklad – simultánne vydanie –
anglického originálu Brockman, J., Matson, K. (Eds) 1996: How Things Are: A Science Toolkit for
the Mind. Quill.) s. 75-79.

Skúsme si teraz všetko zhrnúť. Ak sa chceme baviť na tému, či sme výsledkom prírodných zákonov
alebo dielom Stvoriteľa, mali by sme si najskôr vymedziť, aké otázky budeme klásť – bude to
otázka „Čo?“, otázka „Ako?“ alebo otázka „Prečo?“ Ak hlboko veriaci študent biológie začne
pochybovať, či má preňho zmysel študovať niečo, čo má zmysel iba vo svetle evolúcie, pokojne
môže svoje pochybnosti hodiť za hlavu, pretože počas štúdia bude dostávať vedecké odpovede na
otázky typu „čo sa deje s hmotou“ a „ako sa to odohráva“, ktoré vôbec nemusia byť v rozpore s jeho
vierou. Pochopiteľne, pokiaľ chce neskôr pracovať ako vedec, nesmie do týchto otázok za žiadnu
cenu vniesť náboženstvo, lebo v okamihu, keby to pripustil, prestal by byť vedcom. Vo svojom
vnútri pritom môže zostať pokojný, pretože na zásadnú otázku bytia „prečo je niečo, a nie nič“ mu

Ontogenéza a evolúcia 02

vnútri pritom môže zostať pokojný, pretože na zásadnú otázku bytia „prečo je niečo, a nie nič“ mu
biológia a prírodné vedy síce ponúkajú určitú odpoveď, tá však nie je zatiaľ podopretá dostatočnými
vedeckými dôkazmi (je len v polohe teórií či hypotéz), a tak mu zostane dostatok priestoru pre jeho
vieru. Na druhej strane, ak sa študent ateista dočíta, že mnohé veľké autority biológie či prírodných
vied zostali aj napriek vlastným významným objavom verné svojmu náboženstvu, nemusí ho to
priviesť do rozpakov, pretože aj oni zostali v otázkach „Čo?“ a „Ako?“ striktne na pôde vedy,
pričom ich viera sa týka výsostne otázky „Prečo?“. Spory, či sme výsledkom prírodných zákonov,
alebo dielom Stvoriteľa, vznikajú vtedy, keď sa tieto domény – veda a náboženstvo – navzájom
miešajú.

Zdroj: Kováč V., 2007: Pánom života je čas. Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 182 s.

Doplnkové čítanie
There are some positions on origins which don't fit cleanly in the continuum given above. Nor are they based on religion
(although the Raelian position is the basis for a religion). They have little influence, but they are worth noting as
illustrations of the variety of beliefs which people hold.

Raelians

The Raelians believe that life was created by scientists from another planet. The scientists continue to visit earth and
were mistaken for gods.

Panspermia

Panspermia is the position that primitive life, in the form of bacteria or other microbes, was carried to earth from other
star systems. Other life evolved from there.

Ontogenéza a evolúcia 02

star systems. Other life evolved from there.

Catastrophic Evolution

This position says that evolution occurred suddenly, driven by extreme, planet-wide catastrophes.

Islamic Creationism

Contemporary Islam has a greater tendency to literalism than Christianity does. The Koran is taken
by almost all Muslims as the direct and unaltered word of Allah, and Genesis is considered a
corrupted version of God's message. However, the creation accounts in the Koran are more vague
and are spread among several surahs (chapters) (2:109-111, 7:52-57, 16:1-17, 40:66-70, 41:9-12,
42:28, 65:12), allowing a range of interpretations similar to those described in part 1. Most Islamic
Young Earth Creationism is imported directly from the USA. (Edis 1994).

Vedic Creationism

Hinduism speaks of a very ancient earth. One book influenced by Hindu belief argues that
anatomically modern humans have existed for billions of years.
American Indian Creationism

The term "American Indian" refers to hundreds of groups with at least as many stories of creation. Deloria has put
together a version of creationism which takes from many Native American cultures. It says that originally there was no
essential difference between people and animals, that giant people and megafauna once coexisted, and that people and
animals shrunk in stature after the golden age came to an end with the earth being ravaged by fire from volcanism.
American Indian Creationism has also come into American politics over the Kennewick Man. Kennewick Man is a
9000-year-old Caucasian fossil man found in Washington state. The fossil is of great interest to anthropologists because
of its great age and its anatomical differences from indigenous North Americans. According to the creation beliefs of the
Umatilla Indians, though, their ancestors have always been there, so Kennewick Man must be an Indian ancestor. Thus,
under the Native American Graves Protection and Repatriation Act, the fate of his remains should be for the Umatilla to
determine (Morell 1998). Members of the Asatru religion have also filed suit to stop the repatriation on the grounds that
Kennewick Man's possible European ancestry is important to their own religious views (Anon., 1999). A court decision
in favor of the Umatilla could be the only Federal legal decision in decades to support one particular view of creationism
over another.

Doplnkové čítanie
Creation Beliefs of Other Cultures

There are hundreds, if not thousands, of creation myths among the peoples of the world. Many Christians object to
having their beliefs called myths, but a myth is simply a story which is (or has been) considered true and sacred by a
group of people. Other cultures believe their creation myths for exactly the same sorts of reasons that Christians believe
theirs. There are far too many different creation myths to give more than a sampling here. Only a few myths
exemplifying some common themes will be given. Unless otherwise noted, all examples come from Sproul (1979).

Cosmic Egg (example: Finnish)

A teal flew over the primeval waters but could find no place to land. The Mother of the Water raised her knee above the
water, and the teal made a nest on it. It laid six golden eggs and one iron egg, and then it sat warming them. The heat

Ontogenéza a evolúcia 02

water, and the teal made a nest on it. It laid six golden eggs and one iron egg, and then it sat warming them. The heat
became so intense that the Mother of the Water twitched her knee. The eggs dislodged and broke. The earth formed
from one half of a shell, and the sky from the other half. The sun formed from the top half of one yolk, and the moon
from the top half of the white. Stars and clouds also formed from parts of the egg.

Separation of Earth and Sky (example: New Hebrides)

Naareau the Elder created the earth, but the sky and the earth clove together with darkeness between them. Naareau the
Younger, with a spell, created a slight cleft between earth and sky. He created a bat and told it to look around. The Bat
reported finding a Company of Fools and Deaf Mutes. Naareau crawled in the cleft and, with the Bat as his guide, went
to the people. Naareau told them to push up, and the sky was lifted a little, but they could lift it only so high. Naareau
summoned Riiki, the conger eel, and told it to push up on the sky against the land. While Riiki pushed and Naareau
sang, Great Ray, Turtle, and Octopus tore at the roots of the sky. The sky was pushed high and the land sank. The
Company of Fools and Deaf Mutes were left swimming in the sea; they became the sea creatures. (von Franz, Marie-
Louise, 1986. Patterns of Creativity Mirrored in Creation Myths. Spring Publications, Inc., Dallas, TX, pp. 151-154,
170)

Creation from a Primordial Being (example: Norse)

The heat from Muspell, the firey area to the south, met with the cold from icy Ginnungagap in the
north and created the frost giant Ymir. A man and woman were born from his armpits, and one of his
legs mated with the other to make a son; these began a race of frost ogres. Some melting ice became
the cow Audhumla, whose teats gave rivers of milk. The man Buri appeared from a block of ice
which Audhumla licked. His descendents included the gods Odin, Vili, and Ve. They slew Ymir, and
his blood flooded and killed all people except the giant Bergelmir and his family. The three gods
turned Ymir's body into the earth and his blood into the surrounding seas. His bones and teeth
became mountains and rocks, his skull became the sky, his brains became clouds, etc. They made
the sun, moon, and stars out of sparks from Muspell. The three gods made a man and woman (Ask
and Embla) from two fallen trees. Odin gave them life, Vili gave them intelligence, and Ve gave
them speech, sight, and hearing. They made a stronghold, Midgard, out of Ymir's eyebrows to
protect them from the giants outside. (Sturluson, Snorri (transl. by Jean I. Young), 1954. The Prose
Edda, University of California Press, Berkeley, pp. 31-37)

Doplnkové čítanie

Earth Diver; Dualism (example: Huron)

In the beginning, there was only a wide sea. A divine woman fell from the upper world. Two loons
saw her falling and together caught her to keep her from drowning. They called for help from other
animals. One of the animals to come was tortoise, and he accepted the woman onto his back. The
animals decided the woman should have earth to live on, and tortoise directed them all to dive to the
bottom of the sea to bring up some earth. Many tried but failed. Finally toad dived; he came back
exhausted and almost dead, but he had some mud in his mouth. Tortoise gave it to the woman, who

Ontogenéza a evolúcia 02

exhausted and almost dead, but he had some mud in his mouth. Tortoise gave it to the woman, who
placed it around the tortoise's shell. It extended on all sides, forming a vast country. The woman was
pregnant with twins, Tijuskeha and Tawiskarong. Tawiskarong, the evil one, did not consent to be
born in the usual manner, but broke through his mother's side, killing her. Her body was buried, and
from it came many forms of vegetation. Tijuskeha created useful and innocent animals, and
Tawiskarong created fierce and monsterous ones. Tijuskeha reduced these in size when he
discovered them. The two brothers eventually duelled; Tijuskeha prevailed and killed his brother,
but Tawiskarong's spirit appeared, said he had gone to the far west, and said that all men would go
to the west when they died.

Emergence (example: Lipan Apache)

In the beginning, all people lived in darkness in the lower world. They held a council and decided to
send someone above to find whether there was another world. First they sent wind. Water had
covered the earth originally, but the wind rolled it back, and land appeared. The people next sent up
Crow, but Crow stayed to eat the dead fish that had been exposed and didn't report back. They sent
Beaver next, but he stayed to build dams in the streams and didn't report back, either. Next they sent
Badger, who reported back that there was dry land up there. The people next sent four men to
prepare the world above, which was flat and empty. These four men chose one named Mirage from
whom to make things as we know them now. They formed Mirage into the shape of a ball, and of
that ball made all things of this earth. Those people went around making hills and mountains,
lightning and springs, etc. Then the people of the lower world ascended. First the animal and plant
people came out. They moved around the edge of the earth clockwise, and different tribes stopped at
different places. The real humans came out after them and likewise migrated to different places. Sun
and Moon were originally with the people, but they later went ahead and separated.

Doplnkové čítanie

Creation by Spoken Word; Repeated Creation (example: Quiche Maya)

At first there was only sky above and water below. The gods Sovereign Plumed Serpent and Heart
of Sky spoke together, joined their thoughts, and conceived of creation. Simply by their word, they
brought it forth. First they created and formed earth and vegetation; then they created animals and
gave them homes. They told the animals to speak and gave them different cries, but the animals
didn't speak like people. So the animals were appointed to serve by their flesh being eaten. The gods

Ontogenéza a evolúcia 02

didn't speak like people. So the animals were appointed to serve by their flesh being eaten. The gods
tried making a human body out of earth and mud, but it could not turn its head, and it crumbled in
water, so they gave up on it. Next they created manikins out of carved wood. These people talked
like men, and they multiplied and populated the earth, but there was nothing in their hearts, and they
did not remember their creators. Heart of Sky devised a flood for them. A rain of resin came from
the sky; animals attacked them, and even their cooking pots and grinding stones turned on them.
The manikins were destroyed, but some of their descendants are today's monkeys. Finally, just
before the first dawn, before the sun and stars appeared, four men were made from corn meal and
water. These people saw everywhere and understood everything, and they gave thanks for being
made. The creators thought the people would become like gods themselves, so they clouded the
men's vision to its present state. Four women were made next, and these eight people became the
parents of the Quiche people. (Tedlock, Dennis (transl.), 1985. Popol Vuh. Simon & Schuster, New
York)

Automaticky vygenerovaný textový náhľad. Pre plné formátovanie si stiahnite súbor.

predn 2

Preber si túto poznámku so svojou AI

Náhľad poznámky

Ďalšie poznámky z predmetu Ontogenéza a evolúcia