predn 3

Veda v zmysle osobitej intelektuálnej tradície hľadajúcej racionálne vysvetlenia fyzických javov
vznikla približne päťsto rokov pred Kristom. Väčšina Grékov síce pravdepodobne akceptovala
náboženské alebo mýtické vysvetlenia prírodných úkazov, niektorí grécki filozofi sa však snažili
oddeliť nadprirodzené od prirodzeného tak, že ponúkali čisto materialistické výklady prírody. Nič
nie je ničím iným ako fyzickou hmotou v bezcieľnom pohybe, tvrdili starovekí grécki atomisti.
Tvrdým orieškom pri hľadaní čisto materialistického vysvetlenia prírodných javov bol pre Grékov
vznik života a jednotlivých druhov. Stvorenie implikuje stvoriteľa, a tak starovekí myslitelia ako
Anaximander, Empedokles, atomisti a Epikurovi prívrženci, aby sa vyhli potrebe biologického
stvoriteľa, vypracovali rozličné nedomyslené ponímania organickej evolúcie. Aristoteles však, na
základe podrobného skúmania anatómie živočíchov, dospel k záveru, že druhy sú absolútne

Ontogenéza a evolúcia 03

1

základe podrobného skúmania anatómie živočíchov, dospel k záveru, že druhy sú absolútne
nemenné. Každý druh sa vždy rozmnožuje skutočne vlastnou formou, tvrdil, a nikdy neprivádza na
svet nový druh. Aristoteles, ktorý bol ateistom, odmietal stvorenie i evolúciu, jednoducho
predpokladal, že druhy sú večné.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Georges Cuvier nadobudol počas svojej kariéry pozíciu jedného z najvýznamnejších predstaviteľov
francúzskej vedy. Za svoje príspevky k stavaniu základov modernej biológie Cuvier ochotne znášal
prirovnávanie svojej osoby k Aristotelovi, ktorému sa pripisuje rola zakladateľa vedy ako takej. Ako
prírodovedec sa Cuvier s obľubovou pasoval za „francúzskeho Newtona“ – vnášal poriadok do vied
o živote tak, ako Isaac Newton vniesol poriadok do fyziky. Cuvierove rigorózne empirické metódy
otvorili dvere k poznaniu biologickej histórie Zeme, čo iných priviedlo k myšlienke organickej
evolúcie, ktorú on sám tvrdošijne odmietal. Keďže jeho vplyv na štýl a podstatu biológie 19.
storočia prekonal každého iného prírodovedca, história modernej vedeckej teórie evolúcie začína
práve ním – jej zarytým odporcom.

Ontogenéza a evolúcia 03

2

Cuvier sústredil svoje bádanie na rodiacu sa porovnávaciu anatómiu – bol presvedčený, že
vnútorná stavba živočícha odhaľuje jeho funkciu, a teda aj skutočnú povahu. Podľa neho platilo v
biológii to isté ako všade inde, t. j. že tvar podlieha funkcii. Pri svojom bádaní ťažil najmä z
postavenia najvýznamnejšieho prírodovedného múzea na svete – zoologické zbierky sa vďaka
Napoleonovej armáde, ktorá pľundrovala zbierky po celej Európe, rýchlo rozrastali. Vojnová korisť
v podobe živých, fixovaných i fosilizovaných preparátov prichádzala až z takých vzdialených krajín
ako Rusko či Egypt. Cuvier napokon navrhol na základe anatomickej stavby rozlišovať štyri (ale len
štyri) vetvy (sám ich nazýval embranchements) živočíchov: stavovce (s chrbticou), mäkkýše (so
schránkou), článkovce (napríklad hmyz) a lúčovce (napríklad hviezdovce).

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Berúc do úvahy veľké množstvo vyhynutých druhov Cuvier už v roku 1796 predpovedal „existenciu
predchádzajúceho sveta zničeného nejakým druhom katastrofy“. Európski prírodovedci pred
Cuvierom zastávali názor, že žiadny druh nikdy nevyhynul – všetky boli dokonalé už od okamihu
stvorenia. Fosílie nemali nijaký osobitný význam: také veci boli jednoducho hrou prírody, alebo to
boli len zvyšky niektorých stále žijúcich druhov. Cuvier svojím konečným záverom, že všetky
fosilizované živočíchy patria iným druhom ako súčasné a že nijaký súčasný druh nejestvuje v pravej
fosílnej forme, tento názor vyvrátil. Odvážne tvrdil, že dokáže „prelomiť hranice času a pomocou
niektorých pozorovaní (fosílií) rozlúštiť históriu sveta, ako aj postupnosť udalostí, ktoré
predchádzali zrodu ľudského druhu“.

Ontogenéza a evolúcia 03

3

Podľa Cuviera geologický stĺpec histórie Zeme odhaľuje postupnosť foriem od najjednoduchších na
spodku smerom k zložitejším na vrchu. Cuvier si tiež všimol, že živočíšne typy sa v priebehu času
čoraz väčšmi podobali dnešným. Morské mäkkýše z nedávnych fosílnych ložísk sa napríklad
podobajú súčasným mäkkýšom viac ako mäkkýše zo starších ložísk. Podľa niektorých vedcov
vtedajšieho obdobia taký dôkaz naznačoval evolúciu. Cuvier však toto vysvetlenie už na základe
výskumu porovnávacej anatómie zavrhol a zjavná absencia prechodných foriem vo fosílnom
zázname tento záver iba potvrdzovala. Sukcesiu porovnateľných typov v priebehu času celkom isto
videl, no v jeho očiach sa táto séria tvorila skôr skokmi ako postupne. Cuvier vo svojom rozsiahlom
výskume skutočne vnímal iba jasne vymedzené druhy, ktoré prežívali bezo zmeny, ale nikdy nie
postupný splývavý prerod z jedného typu na druhý. Jeho doktrína o korelácii telesných častí
samozrejme znamenala, že taká zmena je tak či onak nemožná. Podľa Cuviera každý známy
vedecký „fakt“ smeroval k nemennosti druhov.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Proti Cuvierovmu statickému vnímaniu fosílnych nálezov a jeho presvedčeniu, že všetko živé stvoril
Boh, vystupovalo viacero významných prírodovedcov i filozofov, medzi ktorými vyčnievali
napríklad Geoffroy Saint-Hilair, Grant či Chambers. Inšpiroval ich predovšetkým Jean Baptiste
Pierre Antoine de Monet, rytier de Lamarck, Cuvierov kolega z francúzskeho Prírodovedného
múzea, ktorý v roku 1802 publikoval prvú celistvú teóriu organickej evolúcie – mimoriadne
pokrokový výklad známy ako „hypotéza transmutácie“ či neskôr jednoducho ako
„lamarckizmus“. Cuvier na základe vtedy známych dôkazov tak búšil do Lamarckovej hypotézy, až
ju poriadne zdiskreditoval, no zniesť ju celkom zo sveta sa mu nepodarilo. Nijaká vedecká idea v
skutočnosti celkom nezahynie, stačí zopár nových dôkazov a môže vytrysknúť späť do života. To sa
stalo aj s lamarckizmom, počnúc prvými objavmi fosílií v 20. a 30. rokoch devätnásteho storočia a

Ontogenéza a evolúcia 03

4

stalo aj s lamarckizmom, počnúc prvými objavmi fosílií v 20. a 30. rokoch devätnásteho storočia a
ešte väčšmi nálezmi z osemdesiatych a deväťdesaitych rokov toho istého storočia. Určité aspekty
lamarckizmu sa držia na okrajoch vedy dodnes a chytajú sa každej príležitosti získať dôkaz, ktorý
by ho mohol znovu oživiť. Najtrvácnejší dosah zo všetkých jeho názorov mala transmutačná
hypotéza.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Hoci sa rozličné aspekty Lamarckovho myslenia o transmutácii v priebehu času vyvíjali, základná línia jeho schémy
zostala v podstate taká istá ako v čase, keď ju ako päťdesiatpäťročný vymyslel. Lamarck veril v neprerušené spontánne
vytváranie jednoduchých živých organizmov prostredníctvom pôsobenia hmotnej životnej sily či fluida na fyzickú
hmotu. Životné fluidum premenlivo stotožňoval buď s elektrinou, alebo s nervovým fluidom živočíchov. Táto sila či
fluidum mohla transformovať „rôsolovitú“ hmotu na najjednoduchšie živočíchy, tvrdil, a „gumovitú“ hmotu na
najjednoduchšie rastliny. Len čo sa živé organizmy sformujú (a to sa podľa Lamarcka dialo nepretržito), fluidum ďalej
pôsobí v nich aj v ich potomkoch – a prirodzene ich tlačí do vývoja ešte špecializovanejších foriem. Podľa jeho
názoru, ktorý však nikdy nebol medzi vedcami zoširoka akceptovaný, evolučný proces pôsobí veľmi podobne ako
stúpajúci eskalátor, na ktorý v rozličnom čase nastupujú rozličné typy organizmov, všetky sa však na ňom vezú naraz.
To je progres a podľa Lamarckových predstáv sa ho zúčastňovali všetky živé tvory.

Nervové fluidum poháňalo podľa Lamarcka evolúciu živočíchov dvoma základnými spôsobmi. Po prvé, vonkajšie

Ontogenéza a evolúcia 03

5

Nervové fluidum poháňalo podľa Lamarcka evolúciu živočíchov dvoma základnými spôsobmi. Po prvé, vonkajšie
podnety a vnútorné potreby môžu spôsobiť, že fluidum sa prostredníctvom cvičenia koncentruje v určitých častiach tela
a stimuluje tam vznik nového orgánu. Po druhé, fluidum prirodzene priteká k používaným orgánom a odteká z
nepoužívaných, v dôsledku čoho sa používané ďalej vyvíjajú, kým nepoužívané atrofujú. Lamarck vnímal celý proces
ako vysoko adaptívny. Vytváraním potrieb a stimulovaním používania orgánov by dlhotrvajúce environmenálne zmeny
pôsobiace na populáciu viedli vývin organizmov v danej populácii určitým smerom. Najznámejším príkladom
Lamarckovej evolúcie je príklad krátkokrkých predchodcov modernej žirafy, ktoré údajne naťahovali krky, aby dočiahli
na čoraz vyššie listy, a to v reakcii na čoraz suchšie podmienky v africkej savane. Ako im fluidum pritekalo do krkov,
predlžovali sa. Keby sa tieto zmeny nepreniesli na potomkov, zahynuli by spolu s pozmeneným jedincom. Na to, aby to
celé fungovalo, Lamarck postuloval, že nadobudnuté znaky fixované nervovými fuidom (napríklad dlhší žirafí krk) sú
dedičné. Keďže sa zmeny jedincov v priebehu generácií kumulovali, vyvíjali sa viditeľne odlišné typy. Taxonomické
odlišnosti (napríklad rod či druh) – s výnimkou zásadných rozdielov medzi rastlinami a živočíchmi – stratili v
lamarckovskom svete akýkoľvek význam. Všetky organizmy jednoducho postupovali k čoraz väčšej komplexite. Tento
proces mohol, samozrejme, v dôsledku podmienok prostredia nadobúdať u rozličných organizmov rôzne podoby, ale
trend bol všade rovnaký. Súčasná paleta foriem života nebola ani nemenná ani nemala spoločného predchodcu, mienil
Lamarck, podľa neho bola iba momentkou vývoja z početných začiatkov, pričom špecializovanejšie organizmy
predstavovali staršie vývojové línie ako menej špecializované línie. Jedinou konštantou bola zmena.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Najväčšmi sa však do histórie teórie evolúcie zapísal Charles Darwin. Darwina pri formulovaní
teórie vzniku druhov prírodným výberom inšpirovali najmä dvaja vedci: geológ Charles Lyell a
sociológ Thomas Malthus.

Ontogenéza a evolúcia 03

6

Osvojenie Lyellových Princípov geológie počas expedície Beagle ovplyvnilo Darwina natoľko, že
svoju knihu o ceste venoval Lyellovi „ako uznanie, že rozhodujúca časť čohokoľvek vedeckého v
Zápisníku a iných prácach autora, je odvodená zo štúdia známeho a obdivuhodného diela Princípy
geológie".

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Ontogenéza a evolúcia 03

7

Geológ s právnickým vzdelaním Charles Lyell v trojzväzkovom diele Princípy geológie (1830–
1833) prepracoval Huttonov cyklický náčrt geologickej histórie na koherentnú vedeckú teóriu
uniformitarianzimu. Využil pritom svoje advokátske schopnosti brilantne polemizovať a votkal do
teórie aj pozorovania z Talianska a iných vulkanicky aktívnych či na zemetrasenia náchylných
oblastí, aby naznačil, že (za neobmedzený čas) by vnútorné teplo Zeme mohlo geologické útvary
dramaticky vyformovať. Okrem toho využil fosílny záznam vo svoj prospech – zdôraznil, že
medzery v ňom nie sú ani také kompletné ani také dramatické, ako vyhlasovali katastrofisti. Ďalej,
zatiaľ čo pripúšťal, že jednotlivé druhy sa v čase objavovali a mizli, odmietal, že by celkový prejav
bol až taký progresívny, ako to predpokladala väčšina britských katastrofistov či lamarckizmus.
Práve naopak, argumentoval (na základe niekoľkých diskutovaných príkladov), že zástupcovia

Ontogenéza a evolúcia 03

8

Práve naopak, argumentoval (na základe niekoľkých diskutovaných príkladov), že zástupcovia
všetkých tried rastlín a živočíchov sa objavujú skrz-naskrz po celom fosílnom zázname.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Lyell síce súhlasil s katastrofistami, že Boh stvoril druhy osobitne tak, aby vhodne zapadli do svojho
prostredia, dlhodobé zmeny prostredia (a tým aj historické zmeny vo flóre a faune) vnímal skôr ako
postupné a cyklické, a nie ako náhle a jednosmerné.Vo svojich písomnostiach a prednáškach až
do roku 1860 Lyell zdôrazňoval jedinečné miesto človeka v stvorení a odmietal možnosť evolúcie.
Podľa Darwina uniformitarianizmus predĺžil evolúcii čas na fungovanie a ilustroval kumulatívnu
silu malých zmien. V tomto zmysle, ako neskôr poznamenal Huxley, bol Lyell „odsúdený pomôcť
kauze (evolučnej teórii), ktorú nenávidel.“

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Ontogenéza a evolúcia 03

9

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Darwinov konceptuálny prelom prišiel v roku 1838, potom čo začal uvažovať o prípade evolúcie
človeka. Pre väčšinu ľudí zaoberajúcich sa transmutáciou (či už boli za alebo proti) bola kľúčová
otázka vždy rovnaká: vyvinul sa človek z iných primátov? Darwin samozrejme poznal literatúru o
tejto téme a okrem toho sa s ňou priamo stretol aj počas expedície Beagle, keď natrafil na
domorodých obyvateľov Ohňovej zeme, ktorých považoval za najnižšiu formu ľudstva na Zemi.

Darwin sa pohrúžil do kníh a článkov o zvieracích aspektoch ľudskej kondície. Pri čítaní natrafil na
klasické dielo Thomasa Malthusa Esej o princípoch populácie. Všetky druhy, vrátane človeka, sa
rozmnožujú neudržateľne vyskou mierou, tvrdil Malthus. Nemajú dostatok potravy kamkoľvek sa
pohnú, „nedostatok, ten imperatívny a všadeprítomný zákon prírody, ich udržiava v rámci

Ontogenéza a evolúcia 03

10

predpísaných hraníc“, vysvetľoval. „U rastlín a živočíchov je jeho dosah v plytvaní semien,
chorobách a predčasnej smrti. U človeka v biede a neresti.“

Praktické implikácie Maltusovho takzvaného populačného princípu sú zásadné, komplexné a
kontroverzné. V Eseji sa zameral aj na ľudstvo a pomocou populačného princípu argumentoval proti
verejnoprospešným programom na pomoc chudobným. Prídely označoval za recept na ďalšie ľudské
utrpenie v dlhodobom meradle. Darwin rozšíril princíp na všetky živé tvory a videl v ňom prírodný
mechanizmus pre evolučný vývoj. Začal s predpokladom, že všetky jedince každého druhu sa
prirodzene líšia a ďalej sa domýšľal, že v rámci každého druhu sa odohráva súťaživý zápas o
prežitie, ktorý slabšie jedince eliminuje a silnejšie (alebo lepšie prispôsobené) necháva
rozmnožovať sa a odovzdávať svoje prospešné adaptácie ďalšej generácii. „Človek môže povedať,
že jestvuje sila sťaby stotisíc klinov, ktoré sa pokúšajú vtlačiť každý druh adaptívnej štruktúry do
medzier v hospodárení Prírody, či skôr vytvárajú medzery vytláčaním slabších,“ napísal Darwin v
poznámke s dátumom 28. septembra 1838. „Konečným cieľom všetkého tohto vtláčania musí byť
vytriediť správnu štruktúru a prispôsobiť ju zmene.“

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Ontogenéza a evolúcia 03

11

Darwin sformuloval svoju teóriu v roku 1838, ďalších dvadsať rokov však o nej nič nepublikoval. Keďže si uvedomoval
hĺbku opozície vedcov voči transmutačnej hypotéze, väčšinu času strávil snahou predvídať námietky proti svojej teórii a
pripraviť si na ne odpovede. Počas tohto procesu si zdokonaľoval myslenie o postupnej divergencii variet na samostatné
druhy prostredníctvom kompetície, usporadúval dôkazy pre evolúciu pochádzajúce z porovnávacej anatómie a
embryológie, zoraďoval fosílie do evolučných sérií a podľa rozšírenia a pokúšal sa predstaviť si prechodné štádiá vývoja
oka a iných zložitých orgánov.

18. júna 1858, Darwin dostal rukopis evolucionistu Alfreda Russela Wallacea, ktorý obsahoval jadro predstáv o
prírodnom výbere. Darwin mal na výber – buď publikuje svoju teóriu, alebo riskuje, že stratí prvenstvo.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Ontogenéza a evolúcia 03

12

Spoločný záujem o zemepisné rozšírenie druhov priviedol v roku 1855 Darwina a Wallacea k tomu, že si začali
dopisovať, no spočiatku sa ani jeden druhému nezveril o svojej posadnutosti v hľadaní mechanizmov poháňajúcich
evolúciu. Obaja našli odpovede v Malthusovi. Darwinovi prišla na um v komfortnom londýnskom salóne, Wallacea
zastihla, keď vo vysokej malarickej horúčke ležal v domorodej chatrči pri dedine Dodinga na ostrove, ktorý dnes patrí
Indonézii a nazýva sa Halmahera. Darwin i Wallace si nezávislo od seba uvedomili, že keď aplikujú Malthusove závery
na rastliny a živočíchy, limity populácie poskytnú prostriedok na vznik nových druhov z už existujúcich, a to vďaka
prežívaniu jedincov s prospešnými odchýlkami. Wallace okamžite premietol svoj pohľad do jasnej, precízne zdôvodnenej
eseje a poslal ju Darwinovi, ktorý už predtým o Wallaceovu prácu prejavoval záujem. Wallace požiadal Darwina, aby mu
rukopis zrecenzoval a – v prípade, že by ho považoval za opodstatnený – postúpil ho Lyellovi, ktorého Wallace
obdivoval, ale nepoznal. Obsah rukopisu Darwina omráčil.

Wallaceova esej sa začínala novou formuláciou Malthusovho populačného princípu. „Život divých zvierat je zápasom o
existenciu“, tvrdil Wallace. Každý druh plodí oveľa viac jedincov, ako môže prežiť, a každý jedinec je iný. „Keďže
individuálna existencia každého zvieraťa závisí od neho samého, tie, čo hynú, musia byť najslabšie,“ napísal Wallace v
pasáži, ktorú azda odvodil zo svojho vlastného ťažkého života, „zatiaľ čo predĺžiť svoju existenciu môžu len tie, ktoré sú
v najdokonalejšom zdraví a pri sile.“ Prospešná odchýlka môže predstavovať predel medzi prežitím a zánikom,
upozornil, a ak je to tak, prenesie sa do potomstva tých, čo prežili. Wallace obrátil najznámejší príklad predpokladanej
Lamarckovej evolúcie hore nohami a s dôrazom vysvetľoval: „Žirafa nenadobudla svoj dlhý krk ... neprestajným
naťahovaním ... ale preto, že akékoľvek variety s dlhším krkom, ktoré sa vyskytovali u jej predchodcov, zrazu mali
zabezpečenú čerstvú potravu na tých istých pastviskách ako ich krátkokrkí súkmeňovci, a pri prvom nedostatku potravy
tak boli schopné prežiť ich.“ Také odchýlky, zachované a nahromadené v priebehu času, vedú k novým typom,
usudzoval. „Tu potom máme progresiu a pokračujúcu divergenciu odvodenú zo všeobecných zákonitostí, ktoré regulujú
existenciu zvierat v stave prírody, a z neoddiskutovateľného faktu, že odchýlky sa vyskytujú často,“ uzavrel Wallace.
Darwin čítal tieto slová ako presný súhrn svojej vlastnej teórie.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Linnean Society of London napkon publikovala Wallaceovu esej spolu s dvoma skoršími rukopismi,

Ontogenéza a evolúcia 03

13

Linnean Society of London napkon publikovala Wallaceovu esej spolu s dvoma skoršími rukopismi,
v ktorých Darwin pre seba načrtol svoju teóriu prírodného výberu. Darwin na tomto riešení
spolupracoval poskytnutím svojich písomností; Wallace v tom čase o ničom nevedel, no neskôr s
tým vyjadril spokojnosť. Tieto tri práce boli prečítané na schôdzi spoločnosti 1. júla 1858 (v
abecednom poradí podľa autorovho priezviska) a Darwin sa pohotovo pustil do spracovania
úplnejšieho výkladu svojej teórie. Objavila sa o rok neskôr, a to v knihe O pôvode druhov
prostredníctvom prírodného výberu, alebo zachovávanie zvýhodnených rás v zápase o život. Darwin
si tak zachránil prioritu v publikovaní myšlienky storočia.

Zdroj: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006.

Ontogenéza a evolúcia 03

14

Pozorní pozorovatelia nájdu v prírode zreteľné variety v rámci niektorých druhov i veľmi podobné druhy v
rámci niektorých rodov, poznamenal, a všade aj krutú súťaž. „S potešením hľadíme do tváre múdrej prírody“
napísal Darwin, „no zabúdame, že vtáky, ktoré len tak spievajú okolo nás, sa živia prevažne hmyzom alebo
semenami, a tak neprestajne ničia život; alebo zabúdame, ako veľmi sú tieto spevavce, či ich vajíčka alebo
mláďatá, ničené dravými vtákmi a šelmami.“ Odvolal sa aj na Malthusov princíp populácie: „Z vysokej
miery rastu početnosti, ku ktorej sú náchylné všetky organické bytosti, vyplýva, že zápas o existenciu je
nevyhnutný“, a tak prežívajú iba najzdatnejší protivníci. Najúpornejší zápas, tvrdil Darwin, sa v
skutočnosti odohráva medzi jedincami rovnakého druhu, „pretože sa vyskytujú v tom istom okrsku, vyžadujú
rovnakú potravu a sú vystavované rovnakým nebezpečenstvám“. Potom sa opýtal: „Môžeme pochybovať
(majúc na pamäti, že na svet prichádza oveľa viac jedincov, ako môže prežiť), že jedince s nejakou výhodou,
i keď miernou, oproti ostatným, budú mať najlepšie vyhliadky prežiť a rozmnožovať vlastný druh?... Toto
zachovávanie priaznivých odchýlok... nazývam Prírodným Výberom.“ Príroda vyberá vhodnosť presne tak,
ako chovateľ holubov vyberá pekné operenie, a v oboch prípadoch ide o úsilie šíriť v priebehu času jasne
vymedzené variety, argumentoval Darwin. Takéto variety sa podľa neho prelínajú do nového druhu – proces
jednoducho tvrvá dlhšie.

Pri diskutovaní prírodného výberu mal Darwin na mysli to, že proces prežívania
najvhodnejších funguje na základe nepatrných vrodených rozdielov. V neskorších vydaniach
knihy O pôvode druhov naozaj narábal s termínmi „prežívanie najvhodnejších“ a „prírodný
výber“ tak, že boli vzájomne zameniteľné. Doplnkovo k prírodnému výberu Darwin opísal

Ontogenéza a evolúcia 03

15

výber“ tak, že boli vzájomne zameniteľné. Doplnkovo k prírodnému výberu Darwin opísal
proces „pohlavného výberu“, pomocou ktorého si živočíchy vyberajú partnerov s
príťažlivými znakmi, napríklad silu a zdatnosť prejavenú jeleňmi v ruji či krásu pávieho
chvosta (kniha ponúkala iba samčie príklady). Darwin prezentoval aj tieto znaky ako
vrodené a odchýlky v rámci nich nepatrné. Z tohto pohľadu pôsobia oba typy výberu na
fyzické i duševné znaky, vrátane zvieracích pudov, a diktujú, ktoré jedince zanechajú
potomstvo.

Augustínsky mních Gregor Mendel sa v rokoch 1856–1863 venoval kríženiu hrachu a sledovaniu potomstva. Na
základě svých pokusů postuloval dvě pravidla, která později vešla ve známost jako Mendelove zákony dedičnosti.
Později byla jeho experimentální data mnohokrát prověřována, protože se mnoha kritikům zdála až příliš přesná.
Spíše než falšování dat ale lze Mendelovi vytýkat to, že ze svých mnoha tisícovek pokusů zveřejnil pouze ty, které
nejlépe popisovaly jeho teorie. Tomuto závěru také napovídá to, že z mnoha znaků, které Mendel sledoval, nakonec

Ontogenéza a evolúcia 03

16

nejlépe popisovaly jeho teorie. Tomuto závěru také napovídá to, že z mnoha znaků, které Mendel sledoval, nakonec
popsal pouze ty, které jsou ovlivněny jediným genem a u kterých je dědičnost nejjednodušší. Dále je zřejmé, že
aplikoval dnes nepřípustný postup, kdy pokusy, které nevyšly úplně přesně, nastavoval dalšími minipokusy tak
dlouho, dokud nedostal přesně ten poměr, který chtěl. Faktem však je, že v tehdejší době, kdy statistika de facto
neexistovala a Mendelova práce byla jedna z prvních, která aplikovala matematické metody na biologický výzkum,
lze tento postup považovat za normální. Navíc se tím Mendel ani nijak zvláště netajil.

Své pokusy na rostlinách Johann Gregor Mendel zdokumentuval v práci „Pokusy s rostlinnými hybridy“. Mendelův
přínos pro biologii byl rozpoznán až po jeho smrti začátkem 20. století Hugo deVriesem, Carlem Corrensem a
Erichem von Tschermakem.

Mendelovy zákony dědičnosti shrnují pravidla, která se uplatňují při dědičnosti znaků pohlavím neovlivněných,
které kódují geny náležícími k různým genovým vazebným skupinám.

1. Zákon o uniformitě F1 generace (Také První Mendelův zákon)

Křížíme-li dominantního homozygota s homozygotem recesívním, jsou jejich potomci F1 generace v sledovaném
znaku všichni stejní. reciproká křížení u jakýchkoliv jedinců F1 generace dávají shodné výsledky. To znamená že při
křížení červenokvětých se žlutokvětými rostlinami můžeme dostat všechny červené, všechny žluté, výjimečně též
například oranžové, ale nikdy ne část žlutých a část červených. Je jedno, zda-li dopravím pyl hrachu s kupříkladu
červeným květem na hrách kvetoucí žlutě, nebo naopak.

2.Zákon o čistotě a segregaci vloh

Vlohy přecházejí do pohlavních buněk čisté a nemísí se s vlohami opačnými. Jednotlivé znaky se dědí nezávisle na
sobě, tzn. červená rostlina může být velká i malá, podle nakřížení. Později se však ukázalo, že některé geny jsou na
jiných závislé .

3. Zákon o volné kombinovatelnosti vloh

Jednotlivé vlohy se mohou volně kombinovat, neboť do pohlavních buněk přechází z daného páru pouze jedna.

Zdroj: wikipedia

V 30. rokoch 20. storočia darwinizmus spolu s vznikajícou molekulárnou biologiou a genetikou
nadviazal na trocha modernejšiu verziu darwinizmu, ktorá vznikla ešte za života Darwina, tzv.
neodarwinizmus. Je postavený na myšlienke, že všetka druhová rôznorodosť na Zemi je spôsobená
náhodnými mutáciami v genóme organizmov. V genóme neustále vznikajú mutácie a záleží len na
prírodnom výbere, či sa táto zmena prejaví v ďalších generáciách. Ak je prospešná, jedince s touto
vlastnosťou ľahšie prežijú, budú mať viac potomkov a vlastnosť sa tak bude šírit ďalej. Pokiaľ
naopak táto zmena bude jedince znevýhodňovať, zrejme neprežijú, lebo budú mať len veľmi málo
potomkov, ktorí najskôr tiež neprežijú, a nevýhodná vlastnosť tak bude odstránená.

Tento myšlienkový koncept sa označuje aj správnejším termínom moderná syntéza. Ide totiž o

Ontogenéza a evolúcia 03

17

syntézu klasickej Darwinovej teórie vzniku druhov prírodným výberom a mendelovskej genetiky.Na
obrázkoch je niekoľko z najvýznamnejších predstaviteľov modernej syntézy. Treba ešte dodať, že
hoci každý z nich prispel do celkového konceptu modernej syntézy, ich názory na niektoré čiastkové
teórie evolučnej teórie sensu lato sa značne líšili a boli predmetom prudkých sporov.

Podrobnejšie informácie ponúka publikácia Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006

Ontogenéza a evolúcia 03

18

Ontogenéza a evolúcia 03

19

Francis Crick na začiatku roku 1953 vyhlásil: „Našli sme tajomstvo života.“ Slovo „my“ znamenalo
tridsaťšesťročného britského biofyzika Francisa Cricka a dvadsaťštyriročného amerického
biochemika Jamesa D. Watsona. Spolu objavili dvojitozávitnicovú štruktúru DNA. Táto
prekvapujúco jednoduchá, nádherne elegantná štruktúra vrhla nové svetlo na mechanizmy evolúcie
– naznačila, ako genetická reprodukcia, dedičnosť a variabilita funguje na molekulárnej úrovni.

Gén síce stál v srdci modernej syntézy aj predtým, no pred rokom 1950 bol iba čiernou skrinkou.
Dovtedy si mnohí vedci predstavovali gén ako zložitú zlúčeninu proteínov a mysleli si, že jej
rozlúštenie bude trvať desaťročia. No narastajúce dôkazy naznačovali, že genetickú informáciu

Ontogenéza a evolúcia 03

20

rozlúštenie bude trvať desaťročia. No narastajúce dôkazy naznačovali, že genetickú informáciu
nesie oveľa jednoduchšia makromolekula deoxyribonukleovej kyseliny (DNA). Túto stopu sledovali
aj Watson a Crick, čo im prinieslo slávu.

Podľa vtedajšieho neodarwinizmu boli organizmy v podstate iba stroje, ktoré sa riadia podľa
programu zapísaného v DNA, kde je teda zrejme určený náš osud (James Watson, jeden z
objaviteľov štruktúry DNA, povedal, že predtým si ľudia mysleli, že ich osud je vo hviezdach, teraz
by už ale mali vedieť, že je skôr v ich génoch). DNA bola považovaná za pomerne stabilnú stálu
štruktúru, ktorá se mení len veľmi výnimočne a práve tieto náhodné, veľmi občasné zmeny, sú
hnacou silou celej evolúcie života. Dnes už je dokázané, že DNA je veľmi premenlivá a k zmenám v
nej dochádza oveľa častejšie, ako sa predtým predpokladalo.

Po objave DNA nastalo obdobie veľkého rozmachu modernej syntézy, ktoré trvá dodnes. Moderná

Ontogenéza a evolúcia 03

21

syntéza dnes teda tvorí mainstream evolučnej teórie.

Podľa Richarda Dawkinsa (popredného neodarwinistu známeho teóriou sebeckého génu) sú
organizmy iba schránkami génov, ktoré ich využívajú na svoju replikáciu na úkor ostatných
,,sebeckých" genov. Tým napríklad vysvetľuje neegoistické (altruistické) správanie niektorých
živočíchov v určitých situáciách. Napr. rodičia cicavcov, vtákov a iných živočíchov (aj človeka)
chránia svoje potomstvo a niekedy sú aj ochotné obetovať sa za ich záchranu života preto, že je
pravdepodobné, že sú nositeľmi rovnakých génov a budú môcť odovzdať ich ďalej.

Koncept digitálnej rieky

...“Svet sa zapĺňa organizmami, ktoré majú vlastnosti potrebné na to, aby sa stali predkami. Toto je
darwinizmus vyjadrený jednou vetou”…

Gény nie sú nič iné ako informácia - informácia, ktorá sa dá zakódovať, prekódovať a dekódovať
bez degradácie alebo zmeny významu. Informácia sa dá kopírovať, a pretože je digitálna, vernosť
kopírovania môže byť obrovská. Symboly DNA sa prenášajú generáciami len s takým malým
počtom náhodných chýb, ktorý stačí na zabezpečenie variability. Spomedzi týchto variácií sa
automaticky stanú na svete najpočetnejšími tie kódované kombinácie, ktoré (len čo ich organizmy
dekódujú a riadia sa nimi) spôsobia, že organizmy podniknú aktívne kroky na ich zachovanie a
rozšírenie. My (všetky organizmy) sme stroje na prežitie naprogramované rozširovať tú digitálnu
databázu, ktorá naprogramovala nás. Na darwinizmus sa teraz dívame ako na súperenie na úrovni
čisto digitálneho kódu.

Richard Dawkins, Rieka z Raja

Dawkins vo svojich dielach v podstate popularizoval Hamiltonovu víziu organizmov (vrátane
človeka) ako detailne vypracovaných prístrojov, ktoré sa evolúciou vyvinuli na to, aby šírili svoje
gény. „Sme stroje na prežitie – robotické prostriedky slepo naprogramované na zachovanie
sebeckých molekúl známych ako gény,“ vysvetľoval. „Toto je skutočnosť, ktorá má stále napĺňa
úžasom.“ Gény samy osebe nedokážu plánovať ani reagovať na svoje prostredie, zdôrazňoval
Dawkins. Jednoducho sa reprodukujú s príležitostnými náhodnými mutáciami, ktoré im môžu, ale
nemusia pomôcť prežiť, a my („šplhajúc sa na Vrch Prapodivný“ adaptívnej krajiny Sewalla
Wrighta už viac ako nejaké štyri miliardy rokov organickej evolúcie spôsobom pokus-omyl) sme
výsledok.

Ontogenéza a evolúcia 03

22

Fenotyp v tomto procese nezohráva podľa Dawkinsa prakticky nijakú úlohu.

Prírodný výber bol prijatý ako jednoduché vysvetlenie postupu evolúcie, ktoré dlho uspokojovalo a doteraz
uspokojuje väčšinu biológov, ale pri podrobnejšom skúmaní je už prakticky jasné, že prírodný výber na
vysvetlenie celej evolúcie nestačí.

Mainstreamový neodarwinistický koncept totiž trpí jedným

zásadným nedostatkom – v princípe počíta iba s hotovými organizmami – čiže dospelými jedincami,
ktoré majú určité vlastnosti – vhodné alebo nevhodné. Prírodný výber potom plazivým spôsobom
určí víťaza a ten môže za odmenu plodiť potomstvo so svojimi vlastnosťami. V skutočnosti však
každý mnohobunkový organizmus existuje nielen v priestore, ale aj v čase, a kým dospeje do svojej
definitívnej podoby, prechádza zložitým procesom individuálneho vývinu – ontogenézy. Prírodný
výber teda nemôže pôsobiť iba na hotové dospelé jedince, ale po celý čas existencie života na Zemi
musí pôsobiť na všetky vývinové štádiá mnohobunkových organizmov. A tie majú často celkom iné
vlastnosti i životné nároky ako dospelé jedince. Predstavte si napríklad pôvabného dospelého
motýľa a porovnajte ho s chlpatou húsenicou, ktorou ten istý jedinec kedysi nevyhnutne bol.
Namiesto sladkého nektáru kvetov sa nenásytne kŕmi listami, žije v inom prostredí, ohrozujú ho iné
predátory... Skrátka, obsadzuje celkom inú ekologickú niku a má celkom iné vlastnosti, pričom je to
stále ten istý jedinec tej istej populácie. Ontogenéza pritom nie je priamočiary proces s vopred
nalinkovaným priebehom, ale proces výberu z takmer nekonečného množstva rozvetvujúcich sa
možností, ktoré vyvíjajúcemu sa jedincovi ponúka interakcia jeho genotypu s prostredím.

Zdroj: V. Kováč, Doslov v knihe Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006

Darwin hneď na začiatku vysvetľovania svojej teórie prírodného výberu (The origin of species by
means of natural selection) argumentoval analógiou. Briti v 19. storočí rozumeli rozmnožovaniu
rastlín a zvierat. Aristokrati i gentlemani chovali kone a psy, majitelia menších pozemkov
kultivovali vo svojich záhradách hybridné rastliny, farmári chovali špecializované plemená dobytka,
ba dokonca aj robotníci v mestách chovali holuby. Úvodná kapitola knihy O pôvode druhov
pojednáva o tom, aké vysoko diferencované rasy týchto rastlín a zvierat (najmä holubov) sa
vytvárajú a udržiavajú prostredníctvom umelého výberu. „Kľúčom je moc človeka uskutočňovať
akumulatívny výber“ vysvetľoval Darwin. „Príroda poskytuje úspešné variácie a človek im dodáva
určité smerovanie, ktoré je preň užitočné. V tomto zmysle možno povedať, že vyrába pre seba
užitočné plemená.“

Ontogenéza a evolúcia 03

23

užitočné plemená.“

Následne Darwin obrátil svoju pozornosť na voľne žijúce rastliny a živočíchy, použijúc analógiu
s pestovateľskou a chovateľskou praxou. Pozorní badátelia nachádzajú v prírode jasne rozlíšiteľné
variety v rámci jednotlivých druhov, ako aj veľmi podobné druhy v rámci rodov, pričom všetko
obklopuje všadeprítomné nemilosrdné súťaženie, poznamenal Darwin. „S potešením si všímame
svetlú tvár prírody“, napísal, „no zabúdame, že vtáčiky, ktoré okolo nás pekne spievajú, sa živia
prevažne hmyzom a semenami, takže neprestajne ničia život, alebo zabúdame, ako často bývajú
tieto spevavce či ich vajcia zničené dravými vtákmi a šelmami.“

Tu zahrnul Malthusovu zákonitosť populácie: „Z vysokej miery, akou sa živé bytosti usilujú
zvyšovať svoje počty, nevyhnutne vyplýva zápas o existenciu“, aby prežili iba najzdatnejšie jedince.
Podľa Darwina sa najnemilosrdnejší zápas odohráva medzi jedincami rovnakého druhu „pretože
obývajú tie isté oblasti, potrebujú rovnakú potravu a sú vystované rovnakému nebezpečenstvu.“
Následne sa pýta: „Môžeme pochybovať (majúc na pamäti, že na svet príde oveľa viac jedincov ako
môže prežiť), že jedince zvýhodnené oproti ostatným, hoci len troška, budú mať najlepšiu šancu na
prežitie a ďalej vytvárať vlastnú podobu... Toto udržiavanie priaznivých variácií... nazývam
Prírodným Výberom.“

Zdroj: Edward J. Larson, 2006: Evolúcia. Slovart.

Takkže, celý darwinizmus, ako ho uviedol Charles Darwin, je založený na prírodnom
výbere. Pôvodná forma darwinizmu v dobe, keď ešte neboli známe všetky bunkové
molekulárne detaily, už predpokladala, že potomkovia súčasných druhov nie sú nemenní, ale
že existuje určitá variabilita, vznikajú malé zmeny určitých znakov organizmov a tie sú ďalej
prírodným výberom prispôsobované - sitom prírodného výberu prejdú len tie
najvhodnejšie. Moderná forma darwinizmu - neodarwinizmus - predpokládá, že táto určitá,
hoci nízka, variabilita je spôsobená náhodnými mutáciami v genóme, čo smeruje k
dosahovaniu stále nových výhodnejších znakov, ktoré zasa v boji o prežitie lepšie obstoja.

Darwin predpokladal, že všetky telesné znaky sa vyvíjajú postupne, neprestajným plynulým

Ontogenéza a evolúcia 03

24

Darwin predpokladal, že všetky telesné znaky sa vyvíjajú postupne, neprestajným plynulým
vylaďovaním a nedomnieval sa, že by v evolúcii boli nejaké skoky.

Niektorí vedci, naopak, pripúšťajú možnosť evolučných skokov, ale to už vôbec nemožno
spojiť s neodarwinistickou predstavou náhodných mutácií, ktoré sú podľa mnohých
renomovaných vedcov dosť nepravdepodobné. Patria medzi nich najmä vývinoví biológovia.
Čoraz viac laboratórnych i terénnych biológov si totiž uvedomuje, že v evolučných
procesoch mnohobunkových organizmov zohráva významnú úlohu ontogenéza,
a tak sa v posledných rokoch dostáva do popredia mladá vedecká disciplína –
evolučná vývinová biológia, vo svete známa pod skratkou „evo-devo“.

Človek praktizuje intenzívnu selekciu celé stáročia, aj tak sa mu však týmto spôsobom nepodarilo
doteraz vytvoriť ani jeden nový biologický druh. Azda najlepším príkladom je pes. Okrem množstva
pracovných plemien človek vytvoril niekoľko bizarných rás, ako čivavu či chrta, ako aj obrovské
zvieratá, napríklad dogu, mastifa či bernardína. Vzikla tak veľká rozmanitosť sfarbenia, kvality srsti
a pováh.

Všetky tieto rozdiely možno pripísať pôsobeniu Mendelovských génov, ktoré sa pri pohlavnom
rozmnožovaní segregujú a rekombinujú. Výsledkom je, že naše výtvory – psie plemená – sa dokážu
rozmnožovať nielen medzi sebou navzájom, ale dokonca aj s vlkom. Krížence sú plodné, čo
znamená, že z fyziologického hľadiska nie sú vôbec hybridmi, a teda neodohrala sa nijaká

Ontogenéza a evolúcia 03

25

evolúcia - nevznikol nijaký nový druh. Treba tiež poznamenať, že keď sa selekcia – výber –
dovedie do extrému, výsledkom je strata zdatnosti, čo je zjavné napríklad z krátkeho veku, akého sa
dožívajú bernardíny, dogy či anglické buldogy.

[Selection] cannot, therefore, be an agency for the production of new forms. (Leo S. Berg)

[Selection] acts more to conserve the inheritance of the species than to transform it. (Pierre Grassé)

Ontogenéza a evolúcia 03

26

Ešte pôsobivejší príklad zlyhania výberu v evolúcii nám ponúka „zlatá rybka“, čiže karas striebristý
(Carassius auratus). Číňania a Japonci z neho vyšľachtili množstvo plemien vrátane takých
čudesných tvorov, ako sú „teleskopky“ – úbohé rybky s očami na stopkách, ktoré mimochodom
medzinárodná etická komisia akvaristov zakázala ďalej pestovať a šíriť, pretože ide o týranie
zvierat. Niektoré rasy dokonca prekračujú hranice základnej stavby tela stavovcov, t.j. dva páry
končatín – prsné a brušné plutvy, ktoré zodpovedajú našim rukám a nohám.

Zduplikovaním análnej plutvy spravili z ryby potenciálneho šesťnožca! Okremm toho zduplikovali
aj chvostovú plutvu, čo je v prírode neznámy jav, ba dokonca potlačili vývin chrbtovej plutvy –
jeden zo základných znakov prakticky všetkých rýb. Plemeno “celestial” zahŕňa všetky tieto črty a

Ontogenéza a evolúcia 03

27

ešte k tomu je aj slepé. Ani jeden prípad však nepripomína proces speciácie a všetky tieto
vyšľachtené tvory sú stále karasom striebristým.

Prečo všetky tieto pokusy zlyhávajú? Zjavne preto, lebo predstavujú selekciu jednotlivých
mutantných génov, z čoho možno odvodiť formálny záver, že takéto zmeny majú len málo resp.
nemajú nič spoločné s evolučnými procesmi.

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Medzi najvýznamnejšie "dôkazy" evolúcie patrí aj príbeh piadivky brezovej či štvorkrídlej
drozofily.

(Podrobne sú oba prípady analyzované napr. v knihe: Edward Larson, Evolúcia. Slovart 2006)

Ontogenéza a evolúcia 03

28

Davisonova argumentácia pokračuje:

Since the Darwinians have chosen to ignore the semi-meiotic hypothesis, I will introduce what I
must imagine their objections might be and then comment on the evidence for that perspective. The
Darwinian or sexual model has restraints that are necessary for it to succeed. The achievement of
both gene and chromosome homozygosity require that the genetic alterations occur in small isolated
populations. This is necessary because the probability of two heterozygotes mating would be very
small in a large population. Incidentally, the semi-meiotic model has no such restraint. The
Darwinians might simply say that the sexual model could also produce chromosome and gene
homozygosity through the inbreeding associated with small or insular populations. It is precisely

Ontogenéza a evolúcia 03

29

here that their hypothesis fails. For example, the biota of the Galapagos Islands closely resembles
that of neighboring Ecuador. Darwin's celebrated finches have all been placed in the genus (or
subgenus) Geospiza. Since they are all extremely similar, it is not surprising to learn that they
produce spontaneous fertile and genetically fit hybrids (Grant and Grant 1994). Thus, by a
physiological criterion they are one species and, as with dogs and goldfish, no significant evolution
has really taken place. They too reproduce sexually.

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Vo svetle epigeneticizmu sa aj výsledky viacerých slávnych vedeckých experimentov a pozorovaní
údajne dokazujúcich AKO funguje evolúcia, javia celkom inak. Piadivka brezová a nápadná zmena
jej sfarbenia v priemyselne znečistenom Anglicku či rýchla evolúcia Darwinových ostrovčanov –
príklady, ktoré nám ponúka aj Edward Larson – vlastne dokumentujú skôr hru epigenetických
mechanizmov, než evolúciu nezvratne vedúcu k vzniku organizmov s vlastnosťami natrvalo sa
odlišujúcimi od vlastností svojich predchodcov. Piadivka i ostrovčany si jednoducho na základe
spätnej väzby obsiahnutej v epigenetických interakciách zabezpečujú dostatočnú variabilitu svojich
populácií, aby bolo ich prežitie menej závislé od podmienok prostredia – vzaté čisto matematicky –
viac pravdepodobné.

Možno teda považovať príklady piadivky brezovej, štvorkrídlej drozofily či Darwinových
ostrovčanov za dôkazy evolúcie? A predovšetkým evolúcie prírodným výberom, resp. evolúcie v
zmysle neodarwinizmu? Ako sa to vezme. Problém je v tom, že jestvujú dva základné výklady
pojmu evolúcia. Pre populačných genetikov je evolúciou už aj akákoľvek geneticky fixovaná zmena
frekvencie alel v populácii. Teda zmena, ktorá nemusí nevyhnutne viesť k vzniku nového druhu čiže
k speciácii. Pre zásadovejších biológov je však evolúcia proces, ktorý musí nevyhnutne zahŕňať
vznik nových druhov...

Ontogenéza a evolúcia 03

30

Natural selection is a real factor in connection with mimicry, but its function is to conserve and
render preponderant an already existing likeness, not to build up that likeness through the
accumulation of small variations, as is so generally assumed.

Punett: Mimicry in Butterflies (1915), page 152

Berg's own views are expressed as follows:

An organism is a stable system, in which a tendency toward variation is confined within certain
limits by inheritance. This truth is self evident. It would be impossible to conceive how such
complex organs as the eye, the ear or the pituitary body could properly exercise their functions, if

Ontogenéza a evolúcia 03

31

complex organs as the eye, the ear or the pituitary body could properly exercise their functions, if
they were the seat of an infinite number of variations, from which it would be left to chance to select
the most efficient.

Nomogenesis, page 27

The laws of the organic world are the same, whether we are dealing with the development of an
individual (ontogeny) or that of a paleontological series (phylogeny). Neither in the one nor in the
other is there room for chance.

Nomogenesis, page 134

I agree with all of the foregoing by concluding that the primary effect of natural selection is to
prevent change. In so doing, I do not challenge the reality of natural selection; I merely point to its
transparent failure as a progressive evolutionary device. On the other hand, one must accept the fact
that it is Nature that ultimately does the selecting. Since new life forms have obviously been
allowed to persist, at least for a while, the question becomes simply -- How have new forms been
produced...?

Ontogenéza a evolúcia 03

32

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Perhaps the most compelling feature for the Darwinists resides in their persistent conviction that all
of evolution is the result of blind chance. In so doing, the Darwinists refuse to consider that
evolution might be subject to laws and precise mathematical relationships such as those that govern
virtually every aspect of the inanimate world. Obvious examples are Galileo's Law of Falling
Bodies, Newton's Laws of Motion and Einstein's equation of energy and mass. One must be
prepared to realize that there may be comparable laws at work in the living world.

I quote Albert Einstein on the matter of chance: "I shall never believe that God plays dice with the
world." If Einstein's physical world does not operate through chance, would one really expect the
living world to do so? I, as others before me, do not think so.

Ontogenéza a evolúcia 03

33

John A. Davison (2000): An evolutionary manifesto: A new hypothesis for organic change

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Čítaj tiež kapitolu Náhoda, alebo nevyhnutnosť? V knihe Vladimír Kováč, 2007: Pánom života je
čas. PT Albert Marenčin, Bratislava, s 99-113.

Can the notion of uniformitarianism be applied to living systems? The answer at every level is a
resounding no. A muscle cell, having contracted, must relax before it can contract again. An
amoeba grows and then it stops to divide before it recommences growth. Embryos undergo cellular
differentiation, then stop when the definitive state is reached. Most creatures grow until they reach
adult size and then stop. In other words, living systems practice autoregulation and self-
limitation. These are fundamental distinctions between the animate and inanimate worlds
(Davison 1998).

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Ontogenéza a evolúcia 03

34

http: www.uvm.edu/~jdavison/endevol.htm

Ontogenéza a evolúcia 03

35

Ontogenéza a evolúcia 03

36

súhrn: základné rozdiely v nazeraní na evolučné procesy

***občasne pôsobí selektívne aj pri vzniku nových taxónov

Ontogenéza a evolúcia 03

37