HP 4/4

Sociálna politika

Sústavné a cieľavedomé úsilie o jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržiavanie
a fungovanie sociálneho systému

Znaky:
- prospešnosť občanom
- viazanosť na ekonomické a mimoekonomické ciele
- využívanie nástrojov umožňujúcich redistribúciu zdrojov od bohatých k chudobným

- Všeobecný cieľ SP – umožniť dôstojný život všetkým sociálnym skupinám a jednotlivcom
- Základný podsystém SP – sociálne zabezpečenie – 3 piliere:

a) sociálne poistenie – základné povinné poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové

zabezpečenie) a zdravotné poistenie

b) sociálna podpora – vo forme poskytovania štátnych dávok, doplnkové dávky pri vzniku

a trvaní životných situácií (materská dávka, prídavky na deti, zvýšený dôchodok pre
bezvládnosť, …)

c) sociálna pomoc – štát poskytuje v situácii, keď sa občan dostane do hmotnej núdze alebo

do sociálnej núdze (pomoc rodinám, starým občanom, niektorým zdravotne
postihnutým občanom a spoločensky neprispôsobivým občanom)

Subjekt a objekt sociálnej politiky

Subjekty SP:
- základným subjektom je ŠTÁT a jeho orgány
- iné subjekty: zamestnávatelia, odborné zväzy, obce a VÚC, cirkev, charitatívne organizácie,

MVO, fyzické a právnické osoby pôsobiace v sociálnych službách

Objekt SP:
- obyvatelia daného štátu
- špecifické skupiny obyvateľov

Funkcie SP

1. Ochranná: cieľ odstraňovať alebo zmierňovať dôsledky rôznych soc. udalostí, keď sa

jednotlivec alebo skupiny obyvateľov ocitnú v určitej životnej situácii

2. Rozdeľovacia a prerozdeľovacia: prostredníctvom daní a transferov vplýva na sociálnu

situáciu v spoločnosti v zmysle dohodnutých pravidiel

3. Homogenizačná: v rámci nej sa SP orientuje na príjmové vyrovnanie (nie rovnostárstvo)
4. Stimulačná: funkcia produktivity (výkonnosti prac. potenciálu, vzdelávacej politiky, politiky

zamestnanosti, zdravotnej politiky), spočíva v tom, že motivuje jednotlivca a konať tak, ako sa
predpokladá

5. Preventívna: ex-ante prijíma také rozhodnutia, ktoré odstraňujú alebo zmierňujú príčiny

alebo dôsledky nežiaducich sociálnych situácii

Prostredníctvom nástrojov sa snaží:
- eliminovať vznik takých soc. javov, ako sú neúmerná soc. diferenciácia spoločnosti s rizikom

soc. vylúčenia veľkej časti populácie, rast chudoby, vysoká nezamestnanosť, ale aj
alkoholizmus, drogová závislosť, kriminalita, ap.

- predchádzať vzniku niektorých soc. situácií (chudoba, nezamestnanosť)
- odstraňovať príčiny, ktoré ohrozujú soc. situáciu (alkoholizmus, drogová závislosť, kriminalita)

Stratifikácia spoločnosti

- modelovanie diferenciácie spoločnosti z hľadiska soc. odkázanosti
- akceptovateľná diferenciácia vo vyspelých ekonomikách:

o horná sociálna vrstva (bohatí) – 15 %
o stredná sociálna vrstva (nebohatí, nechudobní) – 65 %
o dolná sociálna vrstva (chudobní, biedni) – 20 %

Zložky SP

- Politika zamestnanosti
- Politika vzdelávania
- Sociálne a pracovné zákonodarstvo
- Rodinná a zdravotná politika

Princípy SP

1. Princíp sociálnej spravodlivosti

- dotýka sa každého jedinca v spoločnosti
- môže byť založený na týchto požiadavkách:

o každému rovnako
o každému podľa jeho potrieb (napr. v centrálne plánovej ekonomike)
o každému podľa jeho zásluh

2. Princíp sociálnej solidarity

- založený na vzájomnej podpore, spolupráci a môže mať viaceré formy, napr.:

o vzájomná interakcia medzi jednotlivcom a bezprostredným okolím, kde sa princípy soc.

solidarity realizujú na úrovni jednotlivca a rodiny, miestnej a regionálnej úrovni,
celoštátnej a medzinárodnej úrovni

o podporná komunikácia v intersociálnych (vnútorných) skupinách, kde je sociálna solidarita

medzi generáciami (medzigeneračná solidarita), zdravými a chorými, bezdetnými
a rodinami s deťmi, zamestnanými a nezamestnanými, bohatými a chudobnými, medzi
sociálnymi skupinami

- realizuje sa predovšetkým transferovými platbami na báze akceptácie určitého sociálneho

modelu

3. Princíp subsidiarity

- princíp pomoci, podpory, príspevku v okamihu, keď jednotlivci alebo skupiny už nie sú

schopní pomôcť si sami

- rôzne formy zabezpečenia: rôzne druhy dôchodkov (starobný, invalidný, vdovský, vdovecký,

sirotský, za výsluhu rokov, a pod.), dôchodkové pripoistenie, podporné a príspevkové formy
sociálnej pomoci

4. Princíp participácie

- princíp podieľania sa subjektov a objektov na vzniknutej soc. situácii
- v trhovom prostredí – princíp individuálnej zodpovednosti jednotlivca za svoju sociálno-

ekonomickú situáciu, v čase hmotnej alebo sociálnej núdze má participačnú úlohu rodina,
širšie rodinné zázemie a priatelia a municipálne okolie – súčasne môže pôsobiť soc.
participácia štátu v rámci sociálnej siete

Základné inštitúcie a nástroje sociálnej politiky

1. sústava legislatívnej úpravy sociálnych vzťahov a príslušných orgánov štátneho dozoru
2. sústava finančného zabezpečenia sociálnej politiky
3. sústava participácie na tvorbe sociálnej politiky ich adresátmi

Sústava finančného zabezpečenia

Základné finančné nástroje:
- dane, dávky a poplatky
- sociálne transferové platby
- dotácie a subvencie (sociálne služby, vecné dávky, účelové pôžičky, úľavy a výhody)
- verejné (štátne, územné a miestne) nákupy tovarov a služieb, ktoré majú charakter verejných

aj súkromných statkov

Sústava finančného zabezpečenia

Medzi finančné inštitúcie prioritne patria:
- verejné rozpočty (štátny rozpočet, municipálne rozpočty)
- verejné dlhy (štátny dlh, municipálne dlhy)
- fondy národného poistenia (fond dôchodkového poistenia, nemocenského poistenia,

zdravotného poistenia, zamestnanosti)

Nástroje ex-ante

- riešenie aktívnej (perspektívnej) sociálnej politiky, ktorými sa riešia predvídateľné situácie, čím

sa predchádza vzniku sociálny problémov

- nástroje na modelovanie celkového sociálneho vývoja spoločnosti (napr. koncepcia rastu eko.

s dôrazom na sociálny rozmer a pod.)

- systémové a nesystémové nástroje

Nástroje ex post

- nástroje pasívnej (retrospektívnej) sociálnej politiky, ktoré sa sústreďujú na riešenie už

vzniknutých sociálnych problémov

- ťažko predvídateľné situácie
- nekoncepčné, neodborné prognózovanie sociálneho vývoja

Univerzalistický (občiansky, redistribučný, škandinávsky typ)

- intervencionistická HP s dominantnou úlohou štátu v sociálnej politike
- prostredníctvom princípu soc. zabezpečenia poskytuje univerzálne soc. istoty pre celú

spoločnosť (občanov) bez princípu soc. diferenciácie

- redistribúcia verejných financií
- model „štátu blahobytu“
- ciele: plná zamestnanosť, soc. rovnosť, verejné služby

Korporatívny (konzervatívny, nemecký) model

- soc. potreby majú byť uspokojované primárne na základe pracovného výkonu a zásluh,

princíp výkonnosti

- systém založený na sociálnom poistení
- štát garantuje len základné spoločenské minimá potrieb – priestor pre neštátne subjekty
- napr. Nemecko, Rakúsko, Francúzsko)

Reziduálny (liberálny, anglo-americký) typ

- princíp minimálne soc. podpory
- priorizuje trh, jeho inštitúcie a rodinu
- liberálny HP – rola štátu minimálna
- napr. USA, VB

Environmentálna politika

- je zameraná na presadzovanie rovnováhy medzi aktivitami človeka a životným prostredím
- ide o koordinované riešenie environmentálnych problémov, ktoré vykonávajú inštitúcie,

vládne a mimovládne organizácie, verejná správa a výrobné organizácie

- mala by viesť k zabezpečeniu uspokojovania potrieb súčasných a budúcich generácií

a k zachovaniu schopnosti prírody trvalo sa obnovovať

- súhrn predstáv, koncepcií, stratégií, cieľov a zásad politických, hospodárskych, resp.

záujmových subjektov (napr. vlády, verejnej správy, vedenia firmy) vyjadrujúci ich:
o postoj k životnému prostrediu
o reakciu na problémy životného prostredia
o vôľu riešiť tieto problémy
o spôsob dosiahnutia rovnováhy medzi uspokojovaním ľudských potrieb a reprodukčnej

schopnosti prírody

- 60te roky

– degradácia životného prostredia spôsobená rýchlou industrializáciou

- problémy lokálneho znečistenia, ktoré ohrozujú ľudské zdravie a dajú sa riešiť reguláciou na

úrovni jednotlivých štátov

- r. 1972 – Štokholm

– Konferencia OSN o životnom prostredí (United Nations Conference on

the Environment – UNCE)

- prijatie Deklarácie o životnom prostredí a Akčného plánu
- prvá správa tzv. Rímskeho klubu – Limity rastu
- r. 1983

– Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj

- hlavná úloha: navrhnúť účinnejšie spôsoby ochrany životného prostredia so zameraním sa na

analýzu vzťahu medzi hospodárskym rozvojom a životným prostredím

- r. 1987

– komisia vydáva správu s názvom Naša spoločná budúcnosť (Our Common Furutre)

-> pojem trvalo udržateľný rozvoj (sustainable development), ktorý sa stal základným
princípom EP

Trvalo udržateľný rozvoj

- umožňuje uspokojovať potreby súčasnej generácie bez diskriminácie práv budúcich generácií
- rozvoj spoločnosti, ktorý súčasným a budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať

ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené
funkcie ekosystémov

- r. 1992 Rio de Janeiro

– Konferencia OSN o životnom prostredí a rozvoji (United Nations

Conference on the Environment and Development – UNCED), tzv. Summit Zeme

- zrod nového chápania súvislostí medzi životným prostredím a ďalším rozvojom našej planéty

v novom modeli trvalo udržateľného rozvoja

- schválené dva strategické dokumenty – Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji a globálny

akčný plán Agenda 21

- r. 2002 Johannesburg

– Svetový summit o trvalo udržateľnom rozvoji (World Summit on

Sustainable Development – WSSD)

- cieľ

: bilancovať uplynulý vývoj a dosiahnuté výsledky od Rio a navrhnúť ďalší postup, aktívne
opatrenia a výzvy na dosiahnutie spoločného cieľa (zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja
rovnocenne vo všetkých jeho troch pilieroch – ekonomickom, sociálnom
a environmentálnom)

Východiská a nástroje EP

Základné východiská enviro. politiky EÚ:
- etický argument -> príroda má svoju vnútornú hodnotu, a preto musí byť chránená
- argument blaha -> vzťah medzi degradáciou životného prostredia a zdravím ľudí
- ekonomický argument -> spoločná enviro. legislatíva
1. Princíp znečisťovateľ platí – ekonomické náklady na odstránenie znečistenia by nemala hradiť

celá spoločnosť, ale len pôvodca znečistenia, vrátane nákladov na preventívne opatrenia

2. Princíp trvalej udržateľnosti – umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácií bez

ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby

3. Princíp prevencie – je lacnejšie a účinnejšie vzniku poškodenia životného prostredia predísť,

než riešiť poškodenie až keď nastane

4. Princíp vysokej úrovne ochrany – pri prijímaní legislatívy EÚ sa vychádza z prísnejších

národných legislatív a najnovších technológií ochrany

5. Princíp opatrnosti – nedostatok presných vedeckých dôkazov o tom, že určitá činnosť bude

mať negatívny vplyv na životné prostredie, nemôže byť dôvodom k tomu, aby neboli prijaté
potrebné opatrenia na zamedzenie potencionálneho poškodenia životného prostredia

6. Princíp subsidiarity – prenesenie kompetencií na najnižšiu možnú hierarchickú úroveň ich

kompetentnej a efektívnej realizovateľnosti

7. Princíp integrácie – dopady na životné prostredie sa musia brať do úvahy aj pri vytváraní

a realizácií ostatných sektorových politík

8. Princíp bezprostrednosti – poškodeniu životného prostredia je potrebné zabrániť čo možno

najbližšie pri zdroji znečistenia, napr. spracovať nebezpečný odpadu priamo u jeho pôvodcu

Ekonomická škoda je zložená z

dvoch častí

1. ekonomická strata – čistá strata spoločnosti zo znehodnotenia ŽP, úžitková hodnota, ktorá sa

nevytvorila alebo napr. strata rastlinnej produkcie živočíšnej výroby, poškodenie funkcií lesa

2. kompenzačné a dodatkové náklady (ex post) – náklady spoločenskej práce, ktoré je potrebné

vynaložiť na odstránenie alebo zmiernenie zdravotných, sociálnych alebo ďalších dôsledkov
znehodnotenia ŽP (napr. náklady spojené s likvidáciou znečistenia toku, …)

Náklady na zabránenie znehodnoteniu ŽP – (ex ante) jednorazové, prevencia

Kompenzačné a dodatkové náklady (ex post)

+

náklady na zamedzenie znehodnotenia ŽP (ex ante)

=

reálne environmentálne náklady

+

ekonomická strata

=

environmentálne zaťaženie reprodukčného procesu

Východiská a nástroje EP

Priame:

-

limity, normy, štandardy, príkazy a zákazy, predpisy ukladajúce povinné hodnotenie
a posudzovanie požiadaviek na získanie rôznych povolení a súhlasov

-

neposkytuje priestor na vlastné rozhodnutia

-

v krátkom čase zlepšenie kvality ŽP

-

statickosť, náročnosť na informáciu a kontrolu sledovaných enviro. cieľov

Nepriame (ekonomické):
- stimulujú v smere prijímaní opatrení na zníženie zaťaženia životného prostredia
- flexibilnejšie, diferencovaný prístup podnikateľských subjektov s väčšou rozhodovacou

právomocou

- finančne zaťažujú environmentálne neprijateľné aktivity alebo zvýhodňujú environmentálne

šetrné správanie

- dopĺňané dobrovoľnými nástrojmi
- dane, poplatky, subvencie, systémy zálohovania, predaj emisných povolení

Environmentálna politika EÚ

Základné ciele EÚ v oblasti ochrany životného prostredia sú:
- uchovávanie, ochrana a zlepšovanie kvality životného prostredia
- ochrana zdravia ľudí
- rozvážne a racionálne využívanie prírodných zdrojov
- podpora opatrení na medzinárodnej úrovni pri riešení regionálnych alebo celosvetových

problémov životného prostredia

Environmentálna politika SR

Hlavný cieľ: Zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj SR
Strategický cieľ: dosiahnutie vysokej kvality životného prostredia a zlepšenie ochrany
a využívania prírodných zdrojov

Stratégiu určuje nasledovných 5 odvetvovo orientovaných priorít:
1. ochrana ovzdušia pred znečisťujúcimi látkami a globálna environmentálna bezpečnosť
2. zabezpečenie dostatku pitnej vody a zníženie znečistenia ostatných vôd pod prípustnú mieru
3. ochrana pôdy pred degradáciou a zabezpečenie nezávadnosti potravín a ostatných výrobkov
4. minimalizácia vzniku, využívanie a správne zneškodňovanie odpadov
5. zachovanie biologickej rôznorodosti, ochrana a racionálne využívanie prírodných zdrojov

a optimalizácia priestorovej štruktúry a využívania krajiny

Transformačné procesy

Transformácia – zmena celého systému, teda nielen ekonomiky a politiky, ale aj všetkých
procesov a vzťahov vrátane spôsobu života a hlavne myslenia

Stratégia transformácie:
- analýza východiskového stavu CPE
- definovanie cieľového typu trhovej ekonomiky
- voľba programu transformácie

Zásadné a vzájomne späté problémy, ktoré museli riešiť bývalé centrálne plánované

ekonomiky

- vytvoriť demokratické štruktúry spoločnosti
- obmedziť etnické napätia a rozpad štátov
- vytvoriť podmienky na prechod k trhovej ekonomike a uskutočniť ho

Východiskový stav CPE

- uzatvorená ekonomika, závislosť od RVHP
- nízka zapojenosť do medzinárodnej deľby práce
- minimálny vplyv V-T pokroku
- nevhodná štruktúra ekonomiky
- nízka úroveň produktivity práce
- spomaľovanie tempa eko. rastu
- makro. nerovnováha medzi S a D
- nerovnováha na trhu statkov
- neexistencia reálnych peňažných vzťahov, iracionalita cenového systému deformácie cien,

prejavy skrytej a potlačenej inflácie, rast tieňovanej eko.

- dominantná prevaha štátneho vlastníctva
- riešenie základných eko. problémov plánom
- rozsiahly systém zdravotnej …

Cieľový stav

- slobodná tvorba cien na všetkých trhoch
- existenčná závislosť podnikov od krytia nákladov svojho podnikania z tržieb
- právna úprava „pravidiel hry“ medzi eko. subjektmi, presne vymedzujúca priestor a spôsob

ich interakcie, zodpovednosť za ich dodržiavanie a spôsob ich vymáhania

Obsah systémových zmien transformačného procesu v podmienkach Československa

1. privatizácia (rýchla a masívna)
2. liberalizácia cien
3. liberalizácia zahraničného obchodu
4. obnovenie a udržanie makroekonomickej rovnováhy

cieľový stav – funkčná trhová ekonomika

Privatizácia

- rast podielu súkromného sektora na úkor štátneho
- cieľ: zlepšiť efektívnosť alokácie zdrojov prostredníctvom zvýšenej úlohy trhu
- malá privatizácia – priamy predaj menších podnikov obchodnej siete a služieb
- veľká privatizácia – kupónová privatizácia od r. 92, predaj dlhopisov od r. 94
- reštitúcia

Liberalizácia cien

- v ČSFR 1.1.1991

- vzniká nadbytočná ponuka – nadvýroba, bankroty, nezamestnanosť, atď.
- prudko stúpli ceny T a S

Liberalizácia vonkajších ekonomických vzťahov

- otváranie národných ekonomík
- konvertibilita meny
- rýchly rozpad trhov RVHP a nízka konkurencieschopnosť exportu

Obnovenie a udržanie makroekonomickej rovnováhy

- uplatňovanie stabilizačnej politiky
- uplatňovanie nástrojov reštriktívnej monetárnej a fiškálnej politiky s cieľom udržať nízku

mieru inflácie

Pokusy o reformu centrálne plánovej ekonomiky v Československu

- Rozsypalova reforma (1958 – 1961)
- Šikova reforma (1963 – 1968)
- Prestavba hospodárskeho mechanizmu ČSSR (1987 – 1989)

Príčiny neúspechu reforiem

Východiská transformačného procesu po roku 1989

Medzi prvé úlohy transformačného procesu patrilo:
- určenie teoretických východísk
- zoradenie jednotlivých reformných krokov
- časové hľadisko procesu transformácie
- sociálne dopady reformy
- kritériá hodnotenia procesu

Nevýhody československej ekonomiky na začiatku reformy

- najdôslednejší systém CPE v rámci RVHP
- centrálne určované ceny
- uplatňovanie vertikálneho systému riadenia
- zahraničný obchod orientovaný na tzv. mäkké trhy RVHP
- nízka úroveň produktivity práce
- nevhodná štruktúra ekonomiky (dominantný ťažký priemysel, zbrojenie)

Výhody československej ekonomiky na začiatku reformy

- dlhoročná tradícia prísnej monetárnej politiky
- nízka miera inflácie
- dlhoročné relatívne vyrovnané hospodárenie štátu vrátane platobnej bilancie
- nízke zahraničné zadlženie v konvertibilných menách
- vysoká úroveň vzdelania pracovnej sily

Priebeh transformačného procesu v Československu (Slovensku)

Etapa

FP

MP

HDP

inflácia

nezamest.

90 – 92

reštrikt.

reštrikt.

hlboký pokles vysoká

relatívne
nízka

93 – 95

reštrikt.

uvoľnenie
reštrikcie

mierny rast

mierna

relatívne
nízka

96 – 98

expan.

reštrikt.

prudký rast

mierna

narastajúca

99 – 01

reštrikt.

uvoľnenie
reštrikcie

zmiernenie
rastu

mierna

vysoká

02 - 05

mierne
reštrikt.

mierne
expan.

rast

mierna

mierne
klesajúca