Administrativny system

20.09.2012, 1.prednáška

Administratívny systém – súbor, systém jednotlivých orgánov a inštitúcií EÚ. Súbor tých orgánov, ktoré majú
rozhodovacie právomoci tak vo vzťahu k EÚ samej, vo vzťahu k iným orgánom či inštitúciám EÚ, vo vzťahu
k členským štátom, vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám vo vnútri členských štátov, pričom nemusia zahŕňať
všetky tieto atribúty súčasne, a takisto majú určité rozhodovacie mechanizmy aj vo vzťahu k iným subjektom
medzinárodného práva.

Orgán (inštitúcia) EÚ – 1. Je vymedzený z hľadiska svojej pozície a právomoci v zakladateľskej zmluve. Žiaden
orgán nemôže byť orgánom, pokiaľ by nemal základ v zakladateľskej zmluve. ZZ špecifikujú postavenie orgánov
v EÚ. Vedľajšie orgány a inštitúcie môžu byť následne zriadené aj orgánom EÚ, ktorý má na základe zakladateľských
zmlúv právomoc tieto orgány zriaďovať. Orgány a inštitúcie EÚ sú právnické osoby (môžu konať len to, čo im právny
systém EÚ dovoľuje). Majú jasne vymedzené a špecifikované právomoci, ktoré sú jednak v zakladateľských
zmluvách, ich revíziách a ďalej sú rozpracované v štatútoch jednotlivých orgánov. Sú budované na tzv.
zastupiteľskom princípe (všetky hlavné orgány musia mať v svojom zložení zástupcu každého jedného orgánu – min.
1 z členského štátu, môže byť buď na základe parity (Komisia – každý štát má jedného zástupcu) alebo na základe
proporcionality (počet zástupcov v orgáne je priamoúmerný od veličín, ktoré sú vopred jasne stanovené – Parlament).
(Opakom zastupiteľského princípu je princíp menovací alebo princíp odbornosti.) Platí skutočnosť, že hlavné
a pomocné a vedľajšie orgány sú budované na zastupiteľskom princípe.

2. Rozhodujú na základe presne určených postupov vopred dohodnutých a odsúhlasených všetkými členskými štátmi.

3. Orgány EÚ majú zostrojené vzájomné väzby tak, aby podliehali kontrole medzi sebou navzájom, pričom tým
vrcholným orgánom kontrolnej činnosti je Súdny dvor. Členské štáty nemajú právo kontrolovať orgány EÚ, ale môžu
podať žalobu na Súdny dvor, ktorý má špecifikované také druhy konaní, aby danú skutočnosť vyriešil.

4. Fungujú na kolektívnom princípe, tzn. nerozhoduje sa na základe rozhodnutia jedného subjektu, ale na základe
určitej vzájomnej dohody. Dohoda je väčšinou dosahovaná hlasovaním.

5. Orgány EÚ na základe právomocí ich daných vytvárajú právny systém EÚ.

6. Orgány EÚ majú dosah aj na jednotlivé členské štáty a ich orgány, naopak to neplatí.

7. Nie sú odvolacími orgánmi voči orgánom členských štátov, majú presne špecifikovanú právomoc v rámci ktorej
konajú, ktorá môže byť často podobná tej právomoci, ktorou disponujú ich „partneri“ v jednotlivých členských
štátoch. (napr. Komisia – výkonný orgán EÚ, nezasahuje priamo do činnosti vlády členského štátu, ale tými svojimi
rozhodnutiami zasahuje do tejto činnosti. Naopak to byť nemôže.)

8. Orgány EÚ nie sú štátne orgány, ale disponujú takými právomocami, ako v klasických štátoch disponujú štátne
orgány, preto ich činnosť ako právnickej osoby je obmedzená zakladajúci, určujúcimi právnymi predpismi. Tieto
orgány EÚ vznikajú v dôsledku toho, že štáty preniesli časť svojej suverenity na úniu ako celok, čím im dali mocenský
charakter.

Orgány EÚ – stále ich vnímame v pozícií orgánov medzinárodnej organizácie, niektoré z nich však vykazujú jasné
znaky štátnych orgánov.

Vznik a

vývoj jednotlivých orgánov:

1. etapa vzniku

– základom bola zakladateľská zmluva ESUO z r. 1951, ňou sa zriadili: Vysoký úrad, Rada,

Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor. Vysoký úrad bol vnímaný ako najvyšší výkonný orgán, mal
rozhodovacie právomoci a niesol zodpovednosť za vykonávanie zmlúv. Mal 9 členov, tie veľké štáty mali 2
a tie malé jedného člena. Úrad mohol prijímať rozhodnutia väčšinovým spôsobom avšak len v prípadoch, kedy
mu to zmluva dovoľovala. Rada bola poradným orgánom, každý štát nominoval jedného zástupcu = 6 členov.
Parlamentné zhromaždenie malo pôvodne kontrolné a poradné právomoci, bolo zložené zo zástupcov

parlamentov jednotlivých 6 krajín. Podľa týchto právomocí mal pozíciu slabého orgánu. Súdny dvor
pozostával z 9 sudcov a bol zriadený pre vykonávanie klasickej súdnej agendy.

2. etapa zlúčenia

– v r. 1958 bol podpísaná dohoda o spoločných orgánoch. Na jej základe došlo k zlúčeniu 3

parlamentných zhromaždení – za ESUO, EHS a EURATOM do jedného parlamentného zhromaždenia
a takisto sa zlúčili 3 Súdne dvory do jedného, pričom tieto zlúčené orgány vykonávali svoju činnosť pre
všetky 3 spoločenstvá. Štruktúra týchto orgánov bola nasledovná: ESUO – Rada, Vysoký úrad, Parlamentné
zhromaždenie, Súdny dvor; EHS – Komisia, Rada, Spoločné parlamentné zhromaždenie, Spoločný Súdny
dvor; EURATOM – Komisia, Rada, Spoločné parlamentné zhromaždenie, Spoločný Súdny dvor. V r. 1965
bola prijatá Zmluva o zlúčení, kde sa 3 Rady zlúčili do jednej a Vysoký úrad ESUO, Komisia EHS
a EURATOMu sa zlúčili do jednej Komisie, do platnosti vstúpila r. 1967 – odvtedy máme orgány: Rada,
Komisia, Parlament a Súd, kde každý jeden z týchto orgánov vykonával právomoci pre všetky 3 spoločenstvá,
no zároveň si strážil tú svoju pozíciu voči každému zo spoločenstiev (ak komisia riešila istú skutočnosť
ESUA, riadil sa zakladateľskou zmluvou ESUA).

3. etapa rozširovania

– postupne tým, že sa rozširovali spoločenstvá bola intenzívnejšie nastoľovaná otázka

reformácie inštitúcií, navyše do popredia vystupovala aj politická integrácia a ES sa pasovali so
skutočnosťami, akú pozíciu zaujať v oblasti zahraničných vzťahov. Toto vyriešila Európska rada, ktorá
vznikla r. 1974, kedy sa stretli vrcholní predstavitelia členských štátov a predseda Komisie, preto ju JEA r.
1986 inštitucionalizoval (dal jej podobu orgánu EÚ) a JEA priniesol aj ďalšie zmeny v orgánoch. Ako prvý
začal hovoriť o zriedení nového súdneho orgánu – r. 1988 vznikol Súd I. stupňa. Posilnila sa pozícia
Parlamentného zhromaždenia, ktoré získalo právo vyjadrovať sa k otázke prijímania nových členov, čiastočne
sa rozšírili oprávnenia Komisie a definitívne sa v Rade prelomil tzv. Luxemburský kompromis, keďže sa
zaviedlo väčšinové hlasovanie ako bežný spôsob hlasovania v Rade. Ďalšie zmeny nastali Maastrichtskou
zmluvou. EÚ oficiálne potvrdila ER ako svoj orgán a stanovila jej špecifickú pozíciu – zostala mimo štruktúry
základných orgánov a mimo kontroly Súdneho dvora a Európskeho parlamentu. Medzičasom sa Parlamentné
zhromaždenie premenovalo na EP, priznala sa mu rozpočtová právomoc a zriadila sa ECB a EIB, zriadil sa
systém európskych centrálnych bánk a Účtovný dvor bol zaradený medzi hlavné orgány ako orgán určený na
preskúmavanie všetkých príjmov a výdavkov spoločenstva. Ďalšie zmeny boli zriadené Amsterdamskou
zmluvou. Zriadila sa funkcia generálneho sekretára Rady ako vysokého predstaviteľa únie pre zahraničnú
politiku, zmenil sa spôsob kreácie Komisie, vytvoril sa trojuholník orgánov EÚ: Komisia, Parlament a Rada,
ktorý zabezpečuje normotvorbu únie. Zmluva z Nice (významným spôsobom zreformovala súdnu moc) – dal
sa základ pre zriadenie nového súdneho orgánu, upravila právomoci tým smerom, ako fungujú dodnes.

4. etapa reformná

– je predstavovaná Lisabonskou zmluvou. Dáva nám orgány do pozície, v akej sú dnes.