7.prednáška

TECHNICKÁ UNIVERZITA V KOŠICIACH

Fakulta elektrotechniky a informatiky

Ekonómia I.

Makroekonomické agregáty a výkonnosť ekonomiky

2007/2008 Miloš Krišťák, 4.ročník

1. Agregátny dopyt a agregátna ponuka

Aby sme pochopili tento základný agregát, musíme vychádzať aj z iných ukazovateľov,

napr. ako dopyt a ponuka v spoločnosti určujú úroveň hrubého domáceho produktu.

1.1. Agregátny dopyt (AD) predstavuje súhrn všetkých statkov (spotrebných aj

investičných) a služieb, ktoré sú jednotlivé ekonomické subjekty ( štát, výrobcovia,

domácnosti, zahraničie) ochotné v danom období kúpiť pri určitej cenovej hladine.

Rozlišujeme niekoľko úrovní agregátneho dopytu (AD):

A) zjednodušený tzv. dvojsektorový model ekonomiky, v ktorom uvažujeme len

s existenciou domácností a výrobcov, je agregátny dopyt súhrnom spotrebných

výdavkov domácnosti (C) a investičných výdavkov firiem (I), teda:

AD = C + I

B) v uzavretej ekonomike tzv. trojsektorový model ekonomiky, je agregátny dopyt

súhrnom, ktorú domácnosti, výrobcovia a štát (G) majú v umysle vynaložiť na

nákup statkov a služieb, teda:

AD = C + I + G

C) v otvorenej ekonomike tzv. štvorsektorovom modeli, je potrebné k tomu ešte

pridať čistý export (NX), teda:

AD = C + I + G + NX

Agregátny dopyt závisí od cien, za ktoré sa statky a služby ponúkajú, od dôchodkov

domácností, majetku spotrebiteľov, výškou daní, menových kurzov a mnohých iných

činiteľov.

1.2. Agregátna ponuka (AS) predstavuje objem statkov a služieb, ktoré výrobcovia

v danom období vyrobili, resp. poskytli. Veľkosť outputu, ktoré sú ochotné firmy

ponúknuť, závisí od dvoch činiteľov a to od výrobnej kapacity ekonomiky a od cenovej

hladiny. Firmy by najradšej predali svoju produkciu za čo najvyššiu cenu. Ak sa úroveň

cien zníži, firmy budú mať záujem predať menej, ako je ich výrobná kapacita.

Výrobná kapacita ekonomiky určuje potenciálny produkt, ktorý predstavuje dlhodobo

udržateľnú úroveň outputu, teda najvyššiu možnú úroveň skutočného produktu, ktorú

môže ekonomika udržať bez toho, aby prudko rástla miera inflácie. Potencionálny

produkt možno definovať aj ako skutočný produkt, ktorý sa v ekonomike vyrobí pri

prirodzenej miere nezamestnanosti.

Agregátny dopyt a agregátnu ponuku môžeme znázorniť aj krivkami agregátneho dopytu

a agregátnej ponuky.

Krivka agregátneho dopytu (obr. 1) znázorňuje funkčnú závislosť, ktorá ukazuje, aká je

celková suma výdavkov na statky a služby v danej ekonomike, vynakladaná pri určitej

cenovej hladine.

Obr. 1: Krivka agregátneho dopytu

Na osi y sú znázornené hodnoty cenovej hladiny, ktorá predstavuje vyvážený

aritmetický priemer cien statkov a služieb. Na osi x sú znázornené hodnoty

národohospodárskeho outputu (produktu, resp. dôchodku).

Krivka agregátnej ponuky znázorňuje funkčnú závislosť, ktorá ukazuje, aký objem

národohospodárskeho outputu budú firmy vyrábať pri určitej cenovej hladine.

Medzi ekonómami nejestvuje názorová jednota, pokiaľ ide o priebeh krivky agregátnej

ponuky.

V klasickom prístupe je krivka AS zvislá, čo znamená, že nech je cenová hladina

akákoľvek, množstvo ponúkaných statkov a služieb bude stále rovnaké (obr. 2).

Obr. 2: Krivka agregátnej ponuky – klasický prístup

V keynesovskom prístupe je krivka AS (obr. 3) relatívne plochá, čo znamená, že firmy

budú ochotné zvyšovať ponúkané množstvo statkov, pričom do istej miery zvyšujú aj

ceny svojej produkcie. Rast outputu je rýchlejší ako rast cenovej hladiny.

Obr. 3: Krivka agregátnej ponuky – keynesovský prístup

2. Makroekonomická rovnováha a jej modely

Makroekonomická rovnováha je určená vzájomným pôsobením agregátnej ponuky

a agregátneho dopytu. Celková makroekonomická rovnováha určujúca agregátnu cenu

aj agregátny output sa nachádza v priesečníku kriviek AD a AS.

Polemiky o tvare krivky agregátnej ponuky viedli k vytvoreniu dvoch v zásade odlišných

modelov makroekomickej rovnováhy:

-

klasického modelu

-

keynesovského modelu

Okrem týchto dvoch základných modelov makroekonomickej rovnováhy spomedzi

novších prístupov je treba spomenúť aspoň:

-

monetaristický model (Friedmanov model)

-

model novej klasickej ekonómie (Lucasov model)

2.1. Klasický model makroekonomickej rovnováhy (MER)

Tento model MER chápe rovnováhu v ekonomike ako všeobecnú ekonomickú

rovnováhu, t.j. makroekonomická rovnováha vyjadruje takú úroveň

národohospodárskeho outputu a s ním spojenú cenovú hladinu, ktorá uspokojí tak

predávajúceho, ako aj kupujúceho a to na všetkých trhoch. Je to taký stav v ekonomike,

keď kupujúci sú ochotní kupovať presne to a za také ceny, čo a za aké ceny sú

predávajúci ochotní vyrábať a predávať. Všeobecná ekonomická rovnováha je teda

rovnováhou pri plnom využití výrobných kapacít a pri plnej zamestnanosti. Ceny a mzdy

sú pružné a preto je hospodárstvo vždy v stave rovnováhy. K dôležitým predpokladom

tejto analýzy patrí fakt, že tak dopyt po práci, ako aj ponuka práce závisia od reálnej

mzdy.

V klasickom modeli teda platí, že agregátna ponuka ostane nezmenená, bez ohľadu na

zmeny v agregátnom dopyte. Krivka agregátnej ponuky je preto vertikálna a zvýšenie

agregátneho dopytu vedie iba k zvýšeniu cenovej hladiny (obr. 4). Z toho vyplývajú dva

závery pre hospodársku politiku:

-

trhový mechanizmus je sám schopný zaistiť v ekonomike stav rovnováhy, a to pri

plnom využití výrobných faktorov

-

ak by štát reguloval výšku agregátneho dopytu, nemôže tým ovplyvniť veľkosť

produktu a zamestnanosť; táto regulácia by mala vplyv iba na cenovú hladinu

Obr. 4: Makroekonomická rovnováha – klasický model

2.2. Keynesovský model makroekonomickej rovnováhy

V keynesovskej analýze MER sa predpokladá, že vždy, keď agregátny dopyt klesne pod

úroveň plnej zamestnanosti, firmy nemôžu vyrábať toľko, koľko by chceli. Existujú

nevyužité výrobné kapacity. Ani ľudia nemôžu pracovať toľko, koľko by chceli. Existuje

nedobrovoľná nezamestnanosť. Tento prístup vychádza z predpokladu, že ceny a mzdy

sú nepružné a preto hospodárstvo môže byť dlhodobo v stave nerovnováhy.

V keynesovskom modeli je teda ekonomika v stave rovnováhy vtedy, keď sa agregátny

dopyt rovná agregátnej ponuke, t.j. skutočne vytvorenému produktu. Je to teda

rovnováha, ktorá berie do úvahy len trh statkov a služieb, netýka sa ostatných trhov,

napr. ani trhu práce (obr. 5).

Odlišnosťou tohto modelu je, že na trhu práce závisí ponuka práce od nominálnej a nie

od reálnej mzdy. Táto skutočnosť odráža poznatok, že ľudia sú citlivejší na absolútnu

výšku svojho príjmu, ako na kúpnu silu. Preto krivka ponuky práce zostáva nezmenená

a krivka dopytu po práci sa s rastom cenovej hladiny posúva smerom doprava, pretože

pri zvyšujúcej sa cenovej hladine klesá reálna mzda.

Z tejto analýzy vyplývajú opäť dva závery pre hospodársku politiku:

-

trhový mechanizmus je síce schopný zabezpečiť makroekonomickú rovnováhu,

nemusí to byť však rovnováha pri plnom využití výrobných faktorov

-

zvyšovaním agregátneho dopytu môže štát napomôcť dosiahnuť rovnováhu pri

plnom využití výrobných faktorov

Obr. 5: Makroekonomická rovnováha – keynesovský model

2.3. Monetaristický model makroekonomickej rovnováhy

Obr. 6: Makroekonomická rovnováha – monetaristický model

2. Hrubý domáci produkt a metódy jeho výpočtu; nominálny a reálny

HDP

Makroekonomickú výkonnosť ekonomiky možno vyjadriť a merať niekoľkými spôsobmi

a pomocou niekoľkých makroekonomických agregátnych veličín. Základnou

makroekonomickou veličinou, ktorá sa používa na meranie výkonnosti ekonomiky je

veličina hrubý domáci produkt a hrubý národný produkt. Na Slovensku, podobne ako

v prevažnej väčšine štátov sveta, sa výkonnosť ekonomiky meria a vyjadruje pomocou

makroekonomickej veličiny hrubý domáci produkt (HDP).

3.1. Hrubý domáci produkt

Hrubý domáci produkt možno z vecného hľadiska vymedziť ako súhrn finálnych statkov

a poskytnutých služieb za určité časové obdobie, spravidla za jeden rok, na území

danej krajiny. Zohľadňuje územný princíp. HDP zahrňuje príjmy zarobené na území

danej krajiny, pričom nie je podstatné, kto vlastí výrobné prostriedky. Hrubý domáci

produkt je najkomplexnejším meradlom celkovej úrovne výroby statkov a služieb

v danej krajine. Nie je možné vyjadriť ho jednou veličinou. Jednotlivé vecné časti HDP

však môžeme oceniť a ich spočítaním získame potrebnú hodnotovú veličinu.

Hrubý národný produkt (HNP) predstavuje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb

vyrobených národnými výrobnými faktormi, pričom nie je dôležité, na území ktorého

štátu tieto výrobné faktory pôsobia. Rozdiel medzi HDP a HNP obyčajne nie je veľký.

HDP je hodnota finálnych statkov a služieb. Finálne statky a služby berieme do úvahy

preto, aby sa do HDP nezapočítavali statky viacnásobne. ( napr. ak by sme do HDP

započítali hodnotu automobilu, ale aj hodnotu pneumatík, akumulátora a pod., celkový

objem HDP by sa výrazne skreslil).

Finálny statok je taký produkt, ktorý spotrebitelia, podnikatelia, štát a cudzinci vyrábajú a

predávajú (kupujú) na konečnú spotrebu alebo investovanie.

Medziprodukt predstavuje hodnotu statkov a služieb kúpených a použitých s cieľom

vyrobiť nové statky a služby ( napr. pneumatiky, akumulátory a ďalšie súčiastky

predávané výrobcom automobilov sú medziprodukty a ich hodnota sa do HDP

nezapočítava).

V praxi môžeme viacnásobnému započítavaniu medziproduktov zabrániť tak, že

budeme pri výpočtoch používať tzv. pridanú hodnotu. Pridanú hodnotu vypočítame ako

rozdiel medzi tržbami firmy a nákladmi firmy.

HDP môžeme vyjadriť v rôznych cenách. Pokiaľ ho budeme merať a vyjadrovať

v bežných cenách, tak vypočítame veľkosť nominálneho HDP. Ak sa pri výpočte bude

zohľadňovať miera inflácie, tak vypočítame reálny HDP.

Aby meranie makroekonomických výsledkov v dlhšom časovom období nebolo

skreslené, musíme používať rovnakú hodnotovú veličinu. Využíva sa jeden z cenových

indexov.

Pomer nominálneho HDP a reálneho HDP vyjadruje „cenu HDP“, ktorá sa nazýva

deflátor HDP. Uvedený vzťah možno vyjadriť:

Reálny HDP = nominálny HDP/deflátor HDP

Nominálny HDP predstavuje celkovú peňažnú hodnotu statkov a služieb vyrobených

v danom roku, ocenených cenami daného roku. Reálny HDP koriguje nominálny HDP

tým, že output hodnotí cenami základného roku.

3.2. Metódy výpočtu hrubého domáceho produktu

Poznatky o finálnych statkoch, medziproduktoch a pridanej hodnote umožňujú pochopiť

metódy výpočtu hrubého domáceho produktu. Ide o tieto tri metódy:

-

produkčná (tovarová) metóda

-

dôchodková metóda

-

výdavková (spotrebná) metóda

3.2.1. Produkčná (tovarová) metóda

Pri výpočte HDP pomocou tejto metódy sa všetky finálne statky a služby, ktoré sa za

určité časové obdobie vyrobili na území daného štátu, vynásobia ich cenou a získané

údaje sa agregujú. V praxi je často ťažké rozlíšiť, či ide o finálne statky a služby, alebo o

medziprodukty. Preto sa HDP vypočítava tak, že sa spočítajú pridané hodnoty

jednotlivých výrobcov (t. j. rozdiel medzi tržbami firmy a nákladmi firmy na nákup

medziproduktov), dane z pridanej hodnoty a čisté dane na dovoz.

3.2.2. Dôchodková metóda

Použitie dôchodkovej metódy znamená, že výkonnosť ekonomiky sa meria a vyjadruje

pomocou príjmov (dôchodkov) jednotlivých subjektov, ktoré získavajú za služby

výrobných faktorov, t. j. hrubé mzdy, čisté úroky, renty, dôchodky vlastníkov pôdy,

dôchodky zo samozamestnávania, hrubý zisk, amortizácia, nepriame dane (daň

z pridanej hodnoty a spotrebné dane sú zahrnuté v cenách, preto sú súčasťou HDP).

3.2.3. Výdavková (spotrebná) metóda

Pri tejto metóde je určujúce, kto nakupuje finálne výrobky a služby na konečnú spotrebu.

Realizácia HDP je podmienená výdavkami tých subjektov, ktoré jednotlivé časti HDP

nakupujú. Na nákupe jednotlivých súčastí HDP sa podieľajú domácnosti, firmy, štát a

zahraničie. Potom HDP môžeme vyjadriť súčtom týchto položiek:

-

výdavky domácností na osobnú spotrebu tovarov a služieb - C

-

súkromné hrubé domáce investície firiem - I

-

výdavky štátu na nákup tovarov a služieb – G

-

čistý export – NX,

teda HDP vyjadrený touto metódou možno zapísať jako súčet týcho zložiek:

HDP = C + I + G + NX

3. Hrubý domáci produkt v Slovenskej republike