2.

2.prednáška (3.týž.) 28.02.2012

Vznikom EÚ vznikol špecifický právny systém, ktorý bol špecifický, iný svojim druhom, predstavoval
akýsi hybrid vnútroštátneho a medzinárodného práva a vo svojej osobitosti zasiahol do právnych
poriadkov všetkých členských krajín.
(vnútroštátne, európske, komunitárne, únijné, medzinárodné)
Vnútroštátne právo (VP) – súhrn platných právnych predpisov, ktoré sú záväzné na území
niektorého členského štátu a ktoré sú vytvárané orgánmi na to určenými v právnom poriadku
členského štátu. Vytvárajú ho vnútroštátne orgány, na pozícii SR je to NR SR ako jediný ústavodarný
a zákonodarný orgán. Vnútroštátny poriadok nevie a nesmie tvoriť orgán, ktorého pôsobnosť je
medzinárodná (napr. Rada Európy vydá Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd – ale ten nebude
hneď platiť na našom území).

Medzinárodné právo (MP) – je iný súbor právnych noriem, ktorý upravuje vzťahy medzi subjektmi
medzinárodného práva, z ktorých najvypuklejšiu pozíciu majú štáty. Dalo by sa povedať, že MP a VP
existujú vedľa seba, na základe určených pravidiel fungovania, ktoré nazývame normy
medzinárodného práva (jedna z nich: MP nezasahuje do VP a VP do MP).

Špecifickú pozíciu v tomto má Európske právo (EP) – vzniká na základe vlastných pravidiel.
Pre tento pojem existuje viacero definícii. V tom najširšom slova zmysle je EP spájané s právnymi
poriadkami všetkých medzinárodných organizácií, ktoré majú svoj základ na Európskom kontinente.
V užšom slova zmysle pod EP rozumieme len právny poriadok EÚ a troch Európskych
spoločenstiev. V materiálnom slova zmysle – súbor právnych noriem, viažucich sa ku konkrétnemu
odvetviu práva s európskym rozmerom (napr. Európske správne, sociálne, ústavné, trestné právo). EP
prešlo určitými vývojovými fázami:
r. 1951 – začal vznikať samostatný právny systém ESUO a potom aj EHS, EURATOM (1958).
Vychádzal z medzinárodného práva, no budoval sa aj na základe pravidiel VP. Už v r. 1951 vz.
vysoký úrad, rada, zhromaždenia a súd – začali vytvárať vlastný právny systém, ktorý sa obsahovo
dotýkal hospodárskej spolupráce. Tento právny systém získal tzv. supranacionálny charakter, čo
znamenalo, že bol tvorený väčšinovým spôsobom (keď sa 6 členských krajín zúčastnilo na vzniku
EHS, EUROATOM, ESUO).
Postupne ako európske spoločenstvá rozširovali svoju pôsobnosť, tak sa rozširovali aj právny
poriadok/systém a začal sa nazývať ACQUIS COMUNAUTAIRE – komunitárne právo.
r. 1992 – Maastrichtská zmluva – vznik EÚ znamenal zlom vo vývoji európskeho práva.

Oblasť, ktorú upravuje acquis com. – hospodárska integrácia. Keď vznikla EÚ v 1992, prevzala toto
právo hospodárskej integrácie, označila ho ako 1. pilier a pridala k nemu ešte 2. a 3. pilier a založila
tzv. 3-pilierovú štruktúru EÚ : politická spolupráca a obsahovo zahŕňal:
2.pilier – spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú spoluprácu a 3.pilier – spoluprácu v oblasti justície
a vnútra.
Vzniká nám únijné právo, ktoré zahŕňa problematiku 2. a 3. piliera, pričom toto právo predstavuje
obsahovo politickú integráciu a líši sa aj pravidlami fungovania. Začíname o ňom hovoriť až od roku
1992 a práve preto, že predstavuje politickú integráciu, nemá tzv. supranacionálny charakter a je
budované len na medzivládnom princípe, teda založené na jednomyseľnom spôsobe rozhodovania.

(v kom. práve išlo o hosp. spoluprácu – teda boli ochotný vzdať sa časti svojej suverenity)

Žiaden právny akt vydaný v 2.alebo 3. pilieri nemohol platiť, pokiaľ s ním členský štát nesúhlasil.
Európsky súdny dvor nemal dopad na 2. a 3. pilier, platila tam len medzinárodno-právna
zodpovednosť.
S tým súvisí aj skutočnosť, že EÚ nemala právnu subjektivitu a vznikla ako medzinárodná org. bez
právnej subjektivity, bola prezentovaná ako tzv. funkčná kategória schopná ďalšieho vývoja.

Európske právo = komunitárne právo + unijné právo

Keďže EÚ sa zaviazala prevziať komunitárne právo a naďalej ho rozvíjať. Aký je rozdiel medzi nimi?
Komunitárne právo z hľadiska obsahuje upravovalo hospodársku spoluprácu a rozdeľovalo sa na
formálne a materiálne .
Formálne KP – upravovalo štruktúru orgánov, vzájomné vzťahy medzi nimi, teda istú formu
spoločenstiev) komunitárne právo. EÚ toto formálne právo prevzala všetky orgány, ktoré dovtedy
vykonávali právomoci pre európske spoločenstvá.
Materiálne KP – upravuje jednotlivé odvetvia hospodárstva, napr. pracovné, trestné, hospodárske,
obchodné právo a to je chápané aj ako vlastné komunitárne právo (MKP = VKP).

Unijné právo je označované tiež ako právo 1. a 2. piliera a tiež to, čo zastrešuje všetky piliere. KP
a UP sa líšia aj na základe charakteru (komunitárne má supranacionálny charakter, ÚP nemá).
Vo vývoji EP bol dôležitý medzník 1997 (Amsterdamská zmluva), kedy sa časť záležitostí z 3.piliera
presunula do 1.piliera, čím získala supranacionálny charakter – išlo o vízovú, azylovú, migračnú
a imigračnú politiku a naďalej sa časť 3.piliera a celý 3.pilier sa spravoval medzivládnym režimom,
teda platil jednomyseľný princíp.
Dec.2009 – Lisabonská zmluva získala účinnosť, zjednotila KP a ÚP, zrušila 3-pilierovú štruktúru, ale
problematika 2.piliera si ponechala osobitný, medzivládny charakter, naďalej sa spravuje osobitným
režimom, jednomyseľným procesom schvaľovania právnych aktov a je vyňatá spod jurisdikcie
Súdneho dvora EÚ.
Európske právo dnes = právo unijné, ktoré pozostáva z jednotlivých sektorových politík (spoločné
politiky), to môžeme chápať ako súhrn všetkých právnych noriem vznikajúcich z vôle členských
štátov – primárne právo a jednak vznikajúcich činnosťou orgánov EÚ – sekundárne právo. Unijné
právo pozostáva z právnych noriem primárneho a sekundárneho práva, pričom charakter tohto prim.
a sek. práva je rozdielny.

Vzťahy medzinárodného a vnútroštátneho práva

Európske právo vzniká na základe zásad medzinárodného práva, avšak vykazuje určité odlišnosti:

1. Medzinárodné právo je pojem širší ako európske právo, EP je súčasťou MP – EP upravuje

vzťahy medzi jednotlivými členskými štátmi, kým MP upravuje vzťahy medzi subjektmi
medzinárodného práva, teda subjekty EP sú členské štáty, subjektmi MP sú štáty,
medzinárodné organizácie, v istých prípadoch aj jednotlivci a národy bojujúce za nezávislosť.

2. Z hľadiska predmetu úpravy – predmet úpravy je ohraničený danými zakladateľskými

zmluvami, predmet MP je omnoho širší ako predmet EP, stanovujú si ho spredmet,
ohraničenie MP samé, v súlade s tzv. KOGENTNÝMI (prikazujúce, zaväzujúce) pravidlami
MP, kt. sú obsiahnuté v zmluvách

3. V procese tvorby práva – EP sa tvorí predpísaným spôsobom prostredníctvom orgánov (návrh

podáva EK – Rade alebo EP a Rada ich prijíma spolu s parlamentom) v MP nie je žiaden
orgán, ktorý by právo tvoril

4. V sankčnom mechanizme – nastáva nám v prípade neplnenia záväzkov. V EP je stanovený

orgán, ktorý rieši všetky spory vyplývajúce z realizácie EP (ak ktorýkoľvek jednotlivec má
zato, že sa smernica nedodržiava tak, ako by mala, môže sa obrátiť na súd v EÚ) v MP
neexistuje žiaden jednotný súdny orgán, ktorý by riešil všetky spory.

Arbitrážna doložka – je doložka v medzinárodnej zmluve, ktorá hovorí: „Prípadné spory bude riešiť
ten a ten...“ – vymedzia si orgán, ktorý budú uznávať pri riešení sporov. Je sankčný mechanizmus
stanovený na základe dohody zmluvných strán a pravidiel a rieši v arbitrážnej doložke konkrétnej
zmluvy, pričom za arbitrážny orgán si štáty môžu vybrať ľubovoľný súdny orgán, jeho uvedením
v arb. doložke deklarujú, že je oprávnený na riešenie sporov zo zmluvy a že štáty budú rešpektovať
jeho rozhodnutie (takúto úlohu môže plniť aj európsky súdny dvor)