speters@stonline.sk

Poznámky k

skúšobným otázkam z

predmetu Dejiny štátu a práva na Sloven

-

sku

III.
1. Začiatky domáceho odboja na Slovensku a v Čechách (do roku 1918)
-

ohlas vypuknutia prvej svetovej vojny v Čechách a na Slovensku

-

počiatočná orientácia Čechov na Rakúsko (kapitálovo silnejšia vrstva)

-

august 1914 – SNS vydala prehlásenie lojality voči uhorskej vláde, ale potom prešla do politickej pasivity

-

neochota podriadiť sa mobilizáciám, dezercie, prebiehanie do zajatia

-

spolupráca Čechov a Slovákov: založenie Československej jednoty r. 1896 (Pasternek, Táborský, Šro-

bár...), predsedom Rotnágl

-

od r. 1908 pravidelné stretnutia ČS jednoty v Luhačoviciach, objavenie sa myšlienky spoločnej štátnosti

-

jún 1914: štátoprávna koncepcia K. Kramářa – Ústava slovanskej ríše – vytvorenie Veľkoruska, české

kráľovstvo, do ktorého malo patriť Slovensko, Lužica a Kladsko a na čele malo stáť ruské veľkoknieža s hod-
nosťou českého kráľa alebo miestodržiteľa; slovanská ríša: Rusko, Poľsko, Bulharsko, Srbsko, Čierna Hora,
České kráľovstvo – federácia so spoločnou zahraničnou politikou, vojenskou politikou, obranou, colnou úniou

-

Masarykova koncepcia (október 1914 predložená Seaton-Watsonovi a potom ako memorandum doho-

dovým mocnostiam): na našom území štátny útvar, ktorý by zahŕňal české krajiny a slovenskú časť Uhorska,
mal byť konštitučnou monarchiou na čele s anglickým, dánskym alebo belgickým princom

-

v r. 1915 bola založená ilegálna spravodajská organizácia Maffia (Masaryk), jej členovia Kramář a Rašin

boli odsúdení v priebehu roku 1915 za vlastizradu na trest smrti

2. Prvé prejavy činnosti Čechov a Slovákov v zahraničí
-

Rusko: 80 000 – 100 000 Čechov a 600 – 2 000 Slovákov; prvým prejavom bol ohlas vedenia Česko-

slovenskej besedy vo Varšave uverejnený v časopise Echo Slowianske v auguste 1914 požadujúci slobodné
Čechy a Slovensko, delegácia moskovským Čechov predložila cárovi memorandum O československej otáz-
ke – obnova českého kráľovstva spojeného so Slovenskom a prepojeného dynasticky s Ruskom

-

september 1914: prvý zjazd českých spolkov v Petrohrade – požiadavka spojenia Čechov a Slovákov

v spoločnom štáte

-

január/február 1915 na základe iniciatívy procárskej moskovskej českej skupiny sa uskutočnil zjazd čes-

koslovenských krajanov v zahraničí v Paríži a bolo založené prvé centrum českého a slovenského zahranič-
ného odboja Národná rada obcí československých so sídlom v Paríži; jeho programové vyhlásenie Poslanie
na Slovensko prisľúbilo samosprávu pre Slovensko s vlastným snemom v Nitre

-

zjednotenie českých a slovenských spolkov v Rusku – marec 1915 – Zväz česko-slovenských spolkov

na Rusi; program bol založený na jednotnom národe Čechov a Slovákov, čo narážalo na odpor u ruských
Slovákov

-

odmietavé stanovisko zaujal Slovenskoruský spolok pamäti Štúra – jar 1915 pod vedením Kvačalu, prog-

ramom bola samobytnosť Slovenska realizovaná formou pripojenia k cárskemu Rusku, dosiahli korektúru
programu Zväzu česko-slovenských spolkov na Rusi – máj 1915 – politická zásada samosprávneho postave-
nia Slovákov v rámci československého kráľovstva

speters@stonline.sk

3.Československý odboj v

zahraničí a činnosť T. G. Masaryka

-

do čela československého zahraničného odboja sa dostáva T. G. Masaryk, od konca r. 1914 v emigrácii

v Švajčiarsku

-

v Londýne v máji 1915 pre brit. ministerstvo zahraničných vecí vypracoval dôverné memorandum Sa-

mostatné Čechy, obsahujúce rozpracovanie štátoprávnych názorov z r. 1914, hovorí tu o československej
otázke; Jadro českého štátu mali tvoriť Čechy, Morava a Sliezsko a pripojené mali byť slovenské kraje
v severnom Uhorsku; štát mal byť počtom obyvateľstva 8. najväčším v Európe;

-

Masaryk navrhol vytvorenie srbsko-českého koridoru na zabránenie nemeckej expanzie na Balkán

-

vládnou formou mala byť monarchia

-

koncepcia bola prejavom čechoslovakizmu, tvrdila, že Slováci sú Česi, hovoriaci vlastným nárečím

-

teóriu čechoslovakizmu možno hodnotiť sčasti pozitívne ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, ale nega-

tívne z dlhodobého hľadiska

-

Masaryk 6.7.1915 pri príležitosti 500. výročia upálenia Husa vyhlásil v Ženeve vojnu Rakúsko-Uhorsku

-

v Paríži vytvára s Benešom Český zahraničný komitét, ktorý prebral postavenie Národnej rady obcí čes-

koslovenských so snahou o oslabenie krajanských organizácií

-

v novembri 1915 vydáva prehlásenie spolupodpísané predstaviteľmi krajanov v USA, RUS, V.B., FR.,

Masarykom a Durichom – program vytvorenia samostatného československého štátu

-

vo februári 1916 vzniká Česká národná rada

-

od mája 1916 pretvorená na Československú národnú radu (príchod Štefánika do nej) so sídlom v Parí-

ži: predseda: Masaryk, podpredsedovia: Durich, Štefánik, tajomník: Beneš; hlavná úloha: presvedčovanie o
nevyhnutnosti rozbitia Rakúsko-Uhorska a vytvorení československého štátu

4. Československý odboj v USA a v Rusku
-

v USA žilo viac ako 600 000 Slovákov

-

vrcholnou organizáciou sa stala v roku 1907 Slovenská liga so sídlom v Pittsburgu

-

v septembri 1914 vytvorila program Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských (úplná sa-

mospráva, sebaurčenie, ale nie riešenie štátoprávneho postavenia Slovákov doma)

vytvorili sa tri skupiny:
-

Mamateyova: autonómia v rámci uhorského štátu

-

Gettingova a Gessayova: newyorská skupina – federalizácia Rakúsko – Uhorska

-

slovenskí socialisti v USA: začínajú sa objavovať idey európskej a svetovej federácie národov

-

22. – 23. 10 1915: rokovanie Slovenskej ligy a Českého národného združenia (sídlo Chicago), výsled-

kom bola Clevelandská dohoda koncipovaná tajomníkom Č N Z Tvrzickým; vychádzala zo štátoprávneho
spojenia českého a slevenského národa v spoločnom československom šátte v rámci federalizovanej monar-
chie, v ktorom Slovensko malo mať národnú autonómiu (podľa iného názoru malo ísť o budúce federatívne
usporiadanie)

-

30. máj 1918 v Pittsburgu bola podpísaná Pittsburská dohoda: Slovenská liga, České národné zhromaž-

denie, Zväz českých katolíkov; tvorcom bol Masaryk, ktorý ju podpísal aj s Benešovym bratom; americký
Slováci ustúpili od požiadavky federácie. V dohode sa nepoužíva termín národ.

-

Odboj v Rusku:

-

vytvorením československých jednotiek sa pripravovala možnosť budúceho diplomatického uznania

Česko - Slovenska.

-

najvhodnejšie podmienky pre nábor dobrovoľníkov predstavovalo Rusko (250 000 osôb v zajatí)

-

vedením odboja bol poverený Durich, ktorý ale opustil prijatú zahraničnopolitickú platformu a orientoval

sa procársky, vznikol tak rozkol v československom hnutí v Rusku, ktorý vyriešil až Štefánik podpísaním Ky-
jevského zápisu v auguste 1916: podriadenie sa všetkých krajanských organizácii v Rusku Československej
národnej rade.

-

Durich bol r. 1917 vylúčený z ČSNR

-

15. 3. 1917 sa k moci v Rusku dostala dočasná vláda, cár bol zvrhnutý

-

koncom roka 1916 nastúpil na trón v Rakúsko-Uhorsku Karol I. – umiernená politika

-

november 1916: vzniká Národný výbor (záujmy českého národa mimo rakúskeho parlamentu) – pred-

sedom bol Mattuš, jednateľom Švehla, skladal sa z 18 členov z 9 politických strán

-

vznikol aj Český poslanecký zväz v Ríšskej rade.

-

politika oboch orgánov mala prorakúsky charakter

-

polovica mája 1917: manifest 222 českých spisovateľov koncipovaný Kvapilom – myšlienka spoločného

štátoprávneho usporiadania Čechov a Slovákov (pod habsburskou nadvládou)

-

Centrá slovenskej politiky: Martin (SNS), Ružomberok (Šrobár), Bratislava (Lehotský), Budapešť (E.

Stodola, Juriga), Viedeň (Hodža, Stodola, Dérer)

-

30. 5. 1917 Vyhlásenie Českého poslaneckého zväzu prečítané predsedom Staněkom: požiadavka fe-

deralizácie Rakúsko-Uhorska

-

Masaryk na začiatku roku 1917 založil Odbočku Československej národnej rady v Rusku

-

7. 11. 1918 prebral moc v Rusku Lenin (Bolševická strana), vydal Dekrét o mieri, na základe ktorého bol

3. marca 1918 v Brest-Litovsku podpísaný mier s Nemeckom

-

mier negatívne ovplyvnil postavenie československých légií v Rusku, ktoré mali zachovať neutralitu a po-

stupne mali byť odzbrojené

-

14. 5. 1918 boli v Čeľjabinsku napadnutí legionári maďarskými zajatcami v radoch Červenej armády,

legionári obsadili takmer celú Transsibírsku magistrálu, čím sa zapojili do boja proti sovietskemu zriadeniu

speters@stonline.sk

5. Domáci odboj na Slovensku a v Čechách v roku 1918
-

prezident USA W. Wilson 7. 12. 1917 (vyhlásenie vojny Rakúsko-Uhorsku) vyhlásil, že nie je v záujme

USA rozbiť Rakúsko-Uhorsko

-

podobne sa vyjadril aj L. George (min. predseda VB)

-

aktivizovať sa začal Český poslanecký zväz: na 6. 1. 1918 zvolal do Prahy generálny snem ríšskych a

zemských poslancov z českých krajín s cieľom prijať stanovisko k medzinárodným pomerom

-

schválená tu bola Trojkráľová deklarácia, autorom bol Rašín: požiadavka spojenia českých krajín so

Slovenskom, zabezpečenie československej samostatnosti v demokratickom a zvrchovanom štáte

-

zač. apríla 1918 vystúpil proti českým politickým predstaviteľom minister Czernin

-

odpoveďou bola Celonárodná prísaha českého národa 13. 4. 1918 napísaná Soukupom a prednesená

Jiráskom: požiadavka samostatnosti českého národa spolu so slovenským národom

-

požiadavka mala aj medzinárodný dosah, uskutočnila sa po kongrese porobených národov a národností

habsburskej monarchie v Ríme

-

na Slovensku bola 1. 5. 1918 v Liptovskom Mikuláši prijatá Rezolúcia žiadajúca spravodlivý mier a

sebaurčovacie právo pre „uhorskú vetvu československého kmeňa“

-

prejavmi zjednocovacieho úsilia bli aj oslavy 50 výročia založenia Národného divadla v Prahe v máji

1918

-

24. 5. 1918 sa zišla v Martine dôverná porada 27 predstaviteľov SNS, SNS opúšťa politiku pasivity. Na

návrh Medveckého bolo vypracované stanovisko vyplývajúce zo sebaurčovacieho práva Slovákov

-

SNS zastávala stanovisko vytvorenia samostatného štátu zloženého z Česka, Moravy, Sliezska a

Slovenska

-

k rozkladu Rakúsko-Uhorska prispievali aj štrajky, dezercie a vzbury

7. Vyhlásenie československej štátnosti na Slovensku a v Čechách
-

8. 1. 1918 vyjadril W. Wilson v 10. bode 14bodovej správe o stave Únie požiadavku, aby bola daná

národom Rakúsko-Uhorska možnosť autonómneho vývoja

-

29. 6. 1918 bola francúzskou vládou uznaná Československá národná rada ako predstaviteľka česko-

slovenského zahraničného odboja

-

13. 7. 1918 bol založený Národný výbor československý ako vrcholný orgán domáceho odboja. Spôsob

navrhovania kandidátov bol podľa Švehlovho kľúča: na základe volieb do ríšskej rady z r. 1911. Predsedom
sa stal Kramář. Slovákov zastupovali českí národní predstavitelia (Rotnágl, Modráček, Pilát). V mestách sa
formovali okresné, miestne a mestské národné výbory.

-

politickým oponentom NVČs mala byť Socialistická rada založená 6. 10. 1918. Pozostávala z politikov

Československej sociálnodemokratickej strany a Československej národnosocialistickej strany. Neskôr sa
stala orgánom Národného výboru. 14. 10. 1918 zorganizovala jednodenný generálny štrajk

-

12. 9. 1918: porada siedmych vedúcich predstaviteľov SNS v Budapešti. Dohodli sa na zriadení národnej

rady (12 členov: Dula, Vanovič, Ružiak, Janoška, Hlinka, Kresák, Stodola, Šimko, Makoviský, Lehotský,
jeden člen socialistickej strany a jeden člen SĽS.

-

Československú národnú radu postupne uznali: Francúzsko 29. júna 1918, Veľká Británia 9. augusta

1918, USA 3. 9. 1918, Taliansko 3. 10. 1918; dohodové mocnosti uznali tým myšlienku samostatného česko-
slovenského štátu

-

Rakúsko-Uhorsko 5. 10. 1918 predložilo dohodovým mocnostiam požiadavku na podpísanie separátne-

ho mieru. Reakcia dohodových mocností bola negatívna.

-

14. 10. 1918 sa ustanovila dočasná československá vláda so sídlom v Paríži v zložení: Masaryk (pred-

seda ministerskej rady a minister financií), Beneš (minister zahraničných vecí a minister vnútra), Štefánik
(minister národnej obrany)

-

Vyhlásenie nezávislosti československého národa dočasnou vládou Československa (= Washingtonská

deklarácia) 18. 10. 1918 – jeden z najdôležitejších politických a štátoprávnych dokumentov československé-
ho odboja: obsahovalo hlavné zásady ústavy československého národa. odmietli sa ponuky a predstavy fe-
deralizácie či autonomižácie habsburského Rakúsko-Uhorska. Bola zakotvená požiadavka na spojenie Čiech
a Slovenska do spoločného štátu, v ktorom mali byť realizované myšlienky demokracie (sloboda svedomia,
náboženstva, vedy, kultúry, umenia, slova, tlače, zhromažďovania a petičné právo). Národnostné menšiny
mali mať postavenie ako štátotvorný národ. Predpokladali sa aj hospodárske a sociálne reformy

-

vyhlásenie o nemožnosti sanovania monarchie boli reakciou na vydanie Manifestu Karola I. zo 16. 10.

1918, ktorý ohlasoval federalizáciu habsburskej ríše, ale federalizovať sa malo len Predlitavsko

-

Prezident USA 18. 10. 1918 odmietol požiadavky Rakúsko-Uhorska na uzavretie separátneho mieru z 5.

10. 1918 ako odporujúce požiadavkám z 8. 1. 1918 a stanovil nové podmienky pre mierové rokovania, ktoré
zaväzovali Rakúsko-Uhorsko rodovať s národmi a národnosťami na svojom území. Vláda bola povinná
rokovať priamo s dočasnou vládou Československa sídliacou v Paríži

-

v Uhorskom sneme sa vyskytli pokusy získať na stranu zachovania Uhorska nemaďarské národnosti (16.

10. 1918)

-

19. 10. 1918 vystúpil v sneme Ferdiš Juriga, ktorý v Osvedčení vyjadril, že Slováci požadujú možnosť

slobodného rozhodnutia o svojom štátoprávnom usporiadaní. Na budúcich mierových rokovaniach nemal byť
nikto oprávnený hovoriť v mene slovenského národa okrem SNR. Juriga sa vyslovil za spolunažívanie každé-
ho nemaďarského národa s maďarským na princípe federalizmu

-

27. 10. 1918 bola vytvorená nová rakúska vláda, ktorá mala odovzdať moc formujúcim sa národným

vládam, minister zahraničia Andrássy vydal nótu o prijatí pozmenených 14 bodov W. Wilsova. Zmemený bol
bod 10, národy sa podľa zmeny mali sami rozhodnúť o svojom ďalšom osude

-

28. 10. 1918 po uverejnení nóty v novinách vyhlásil Národný výbor samostatnosť československého

štátu. Formálnoprávne sa opieral o:

speters@stonline.sk

-

Ohlas k národu ľud československý

-

Zákon o zriadení samostatného československého štátu 11/1918 Zb. z. a n. = recepčná norma (5 zákon-

ných článkov o prevzatí moci a právneho poriadku, vykonávateľ zvrchovanosti bol Národný výbor)

-

do 14. 11. 1918 sa stal Národný výbor najvvyšším zákonodarným a výkonným orgánov štátu. Vydal 17

zákonov a 23 nariadení. Predsedníctvo s výkonnou mocou malo zloženie: Kramář, Klofáč, Švehla a Soukup

-

30. 10. 1918 sa v budove Tatrabanky v Martine zišlo zhromaždenie Slovenskej národnej strany. Bola vy-

daná Deklarácia slovenského národa (Martinská deklarácia), pričom účastníci (106) nevedeli nič o udalos-
tiach v Prahe. Odmietla právo uhorskej vlády hovoriť v slovenskom mene, oprávnenie mala iba SNR. Sloven-
ský národ bol súčasťou československého národa, čím sa vyjadrila myšlienka štátneho zjednotenia

-

po 30. 10. 1918 sa na Slovensku vytvárali národné rady, národné výbory a národné gardy podriadené

Slovenskej národnej rade

-

v januári 1919 dochádza ku zrušeniu prvej štátnej organizácie na Slovensku. Bola vytvorená dočasná

vláda slovenská (Šrobár – predseda a financie, Dérer – ozbrojené zložky, Štefánek – školstvo, Blaho – záso-
bovanie a organizácia miestnych národných rád) so sídlom v Skalici so začiatkom pôsobenia 6. 11. 1918. Po
menovaní prvej československej vlády sa skončilo jej pôsobenie.

-

29. 10. 1918 sa časti českého územia s nemeckým obyvateľstvom sformovali do 4 provincii: Deutsch-

bohmen, Sudenland, Deutschsudmähren, Bohmerwaldgau. Mali sa stať súčasťou Nemecka. So súhlasom
mocností bolo toto územie vojensky obsadené, aby sa zamedzilo odtrhnutiu.

-

problémom bola nejasná demarkačná čiara medzi Maďarskom a Slovenskom (neupravená v padovskom

prímerí ani v belegradskej konvencii z 13. 11. 1918), maďarská vláda chcela zachovať integritu Uhorska

-

14. 12. 1918 župný archivár v Prešove Dvorcsak vyhlásil východoslovenskú republiku, založil východo-

slovenskú národnú radu a menoval sa do funkcie prezidenta. Postupne sa malo celé územie Slovenska pri-
pojiť k Maďarsku. Východoslovenská republika zanikla koncom decembra 1918.

8. Štátne hranice ČSR a postavenie Podkarpatskej Rusi
-

o usporiadaní Európy sa rozhodovalo od 18. 1. 1919 na mierovej konferencii v Paríži za účasti 27 štátov. Vytvoril sa

versaillsý mierový systém

-

čs. delegáciu v Paríži viedol Kramář, hlavným delegátom bol Beneš a v delegácii bol aj Osuský

-

K čs. štátu mali byť pôvodne pripojené: Čechy, Morava, Sliezsko, Slovensko, Podkarpatská Rus, Vitorazsko, Valticko

a Kladsko, územné korektúry v Sliezsku a Ratiborsku a vytvorenie 5 km koridoru spájajúceho Československo so srbsko-
chorvátskym štátom.

-

pôvodné požiadavky boli zredukované do spojenia Čiech, Moravy, Sliezska, Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

-

Južná hranica bola definitívne určená až po porážke Maďarskej republiky rád

-

Zmluvy:

-

Versaillská mierová zmluva s Nemeckom z 28. júna 1919 – zák. č. 217/1921 Zb. z. a n.: Nemecko uznalo samostat-

nosť Československa a poskytlo slobodné pásmo v prístavoch Hamburg a Štetín a Nemecko odstúpilo územie Hlučínska

-

Saint-Germainská mierová zmluva s Rakúskom z 10. septembra 1919 – zák. č. 507/1921 Zb. z. a n.: odstúpenie úze-

mia Vitorazska a Valticka, otázka hraníc s Rakúskom

-

Trianonská mierová zmluva s Maďarskom zo 4. júna 1920 – zák č. 102/1920 Zb. z. a n.: Maďarsko odstupovalo úze-

mie Slovenska a Podkarpatskej Rusi, upravené boli hranice

-

Sevréská mierová zmluva z 10. augusta 1920 – československo – rumunské hranice, československo – poľské hrani-

ce; nebola ratifikovaná

-

Rozhodnutie konferencie veľvyslancov o Tešínsku, Orave a Spiši z 28. júla 1920 – vyhl. č. 20/1925 Zb. z. a n.: podo -

ba československo – poľskej hranice

-

konkretizácia vymedzenia hraníc nastala až rozhodnutím delimitačných komisií so zástupcami veľmocí a susediacich

štátov.

-

napätie stále pretrvávalo okolo južnej hranice Slovenska, zvýšilo sa po vytvorení Maďarskej republiky rád v marci

1919. Vojská československej a rumunskej armády obsadili časť územia Maďarska až po Miškovec a vojská prenikli až
k Egru. 30. 5. 1919 prešla maďarská červená armáda do protiútoku a obsadila 2/5 územia Slovenska. Situácia trvala až do
5. júla 1919

-

ako reakcia na vytvorenie Maďarskej sovietskej republiky vznikla 16. júna 1919 Slovenská sovietska republika, na

ktorej území sa tvorili nové orgány štátnej moci. Vedúcim činiteľom sa stal český komunista Janoušek.

-

Orgány štátnej moci a správy:

-

revolučný výkonný výbor, revolučná vládna rada, ľudové komisariáty riadiace jednotlivé rezorty, obecné, mestské,

okresné a župné rady robotníkov, roľníkov a vojakov a ich výkonné výbory, revolučné tribunály a orgány prokuratúry,
Červená armáda a červená stráž

-

Podkarpatská Rus: na konci prvej svetovej vojny sa vytvorili tri prúdy:

-

žiadajúci pripojenie k západnej Ukrajine, žiadajúci ponechanie v rámci územia Maďarska, žiadajúci pripojenie k Čes-

koslovensku

-

vznikali revolučné soviety a stúpalo revolučné zmýšľanie, preto bolo územie vojenský obsadené československými

vojskami pod francúzsko-talianským velením, voj. diktatúra trvala do r. 1922

-

otázky pripojenia Podkarpatskej Rusi sa riešili vo veľkej santgermainskej mierovej zmluve (čl.53) a vo versaillskej

mierovej zmluve (čl.48), konkrétna podoba bola v čl. 10 – 13 druhej hlavy malej saintgermainskej zmluvy

-

územie malo mať samostatný snem a formálnou hlavou územia mal byť guvernér menovaný prezidentom republiky a

zodpovedný zákonodarnému podkarpatskoruskému snemu, mali mať spravodlivé zastúpenie v zákonodarnom orgáne
Československej republiky.

-

po obsadení stál na čele územia generál Honneque, ktorý 18. 11. 1919 vydal tzv. Generálny štatút uverejnený 18. 2.

1920 v Úradných novinách civilnej správy Podkarpatskej Rusi: obsahoval články malej saintgermainskej ierovej zmluvy, vy-
medzenie hraníc tohto územia, ustanovenie o jazykovej otázke a sústavu orgánov štátnej správy. Oficiálnym pomenova-
ním bolo Podkarpatská Rus alebo Rusínsko.

-

na čele dočasnej správy stál veliaci generál, na čele civilnej správy stál oficiálne dočasný administrátor (mal pripraviť

autonómne zriadenie), služobne bol podriadený ministrovi vnútra

-

vláda mohla menovať dočasné autonómne direktórium ako poradný orgán dočasného administrátora vo veciach zá-

konodarstva, správy, v jazykových, školských a náboženských otázkach, ich prípadné spory mal riešiť prezident republiky

-

voľby do autonómneho snemu sa mali uskutočniť do 90 dní od volieb do Národného zhromaždenia

speters@stonline.sk

-

po generálnom štatúte prijatá ústavná listina 121/1920 Zb. z. a n. zakotvila postavenie Podkarpatskej Rusi ako sa-

mostaného územia vybaveného ajširšou autonómiou, ktorá musela byť zlučiteľná s jednotnosťou Československej republi-
ky; vo všeobecnej podobe ustanovovala autonómny snem voliaci si svoje predsedníctvo a guvernéra.

-

na čele mal stáť dočasne prezidentom menovaný guvernér ako reprezentujúca osoba, kým sa neustanoví snem

-

ako zástupca guvernéra bol prezidentom menovaný viceguvernér ako zástupca guvernéra, ich spory rozhodovala

vláda

-

namiesto snemu mala byť vytvorená guberniálna rada (guvernér, viceguvernér, 10 volených a 4 vládou menovaný

členovia)

-

správa územia sa nemenila ani župným zákonom, bola len modifikovaná zákonom O dočasnej úprave správy politic-

kej na Slovensku č. 210/1920 Zb. z. a n. a vládnym nariadením O dočasnej úprave správy politickej na území Podkarpat-
skej Rusi nar. č. 476/1920 Zb. z. a n.

-

zásah do správy bolo vydanie nariadenia č. 84/1926 Zb. z. a n. O reorganizácii župnej správy na území Podkarpatskej

Rusi, ktorým bola na tomto území zriadená jedna župa

-

zákonom č. 125/1927 Zb. z. a n. O organizácii politickej správy sa Podkarpatská Rus stala len administratívno-

správnou jednotkou

-

v r. 1937 sa sformovali tri nacionálnopolitické smery:

-

veľkoruský smer (zavedenie ruštiny do škôl)

-

ukrajinský smer (zavedenie ukrajinčiny)

-

rusínsky smer (plebiscit v otázke vyučovacieho jazyka)

-

zákonom č. 172/1937 Zb. z. a n. O dočasnej úprave právneho postavenia guvernéra Podkarpatskej Rusi a o sú -

visiacich opatreniach organizačných sa vytvoril hybridný typ správy územia vychádzajúci zo zákona o krajinskom zriadení:
na čele štátnej správy stál guvernér menovaný vládou (reprezentačný orgán), zástupcom bol viceguvernér (s práv. po -
stavením krajinského prezidenta), guberniálna rada (poradný zbor guvernéra (9 volených a 9 menovaných členov – na ná-
vrg guvernéra vládou), bola zriadená Kancelária guvernéra

-

po viedenskej arbitráži ostalo územie Podkarpatskej Rusi pod správou Slovenska, s výnimkou oblastí s maďarským

obyvateľstvom

9. Zahraničná politika a hospodárske pomery medzivojnovej ČSR
-

garanciu v zahraničnej politike pre ČSR poskytovalo najmä Francúzsko

-

problémom bola geografická poloha v ohnisku mocenských konfliktov

-

do r. 1926 pôsobila v čs. armáde francúzska misia

-

r.1924 bola uzavretá československo-francúzska zmluva

-

záujem Francúzska poklesol po locarnskej konferencii r.1925, kedy získalo od Veľkej Británie a Talian-

ska záruky na nemennosť hraníc s Nemeckom

-

v r. 1920 – 1921 vznikla Malá dohoda (Československo, Juhoslávia, Rumunsko) – spolupráca v politic-

kej, hospodárskej a vojenskej oblasti, pôvodne boli uzavreté na dva roky a obsahovali záväzok neuzavrieť
dohodu s tretím štátom bez predchádzajúceho súhlasu zmluvnej strany. Strany si mali poskytnúť pomoc
v prípade útoku zo stany Maďarska.

-

r. 1933 bol podpísaný organizačný pakt Malej dohody, ktorého cieľom bola spoločná obrana proti fašiz-

mu

-

ČSR patrilo k 32 zakladajúcim členom Spoločnosti národov a aktívne sa podieľalo na jej činnosti

-

Vzťah z Nemeckom: do nastolenia nacistického režimu neboli vzťahy nepriateľskými, Nemecko bolo

v obchodnej bilancii ČSR na prvom mieste. Po nástupe nacizmu nadobudli vzťahy nepriateľskú podobu
(vzťah ČSR s Francúzskom a ZSSR, poskytovanie azylu utečencom z Nemecka, demokratický režim...)

-

Vzťah s Maďarskom: ČSR podorovala demokratické sily vystupujúce proti hortyovskému režimu. Cieľom

maďarskej politiky sa stala revízia hraníc s ČSR. Napätie vzrástlo po maďarsko-talianskom spojenectve, pre-
tože ČSR prekážala v talianských mocenských zámeroch

-

Vzťah s Rakúskom: do r. 1934 (rakúsko-nemecká zmluva) boli vzťahy pozitívne, ČSR poskytla Rakúsku

hospodársku pomoc (1919) a finančnú pôžičku (1922). Podľa Hodžovej zahraničnopolitickej koncepcie malo
ČSR spolupracovať s RAkúskom, Maďarskom a Talianskom

-

Vzťah s Ruskom: oficiálnou koncepciou bola neutralita a hospodárska spolupráca, cieľom ČSR bolo

demokratické, národnostne konfederované a na báze hospodárskeho liberalizmu stojace Rusko. Sovietske
Rusko vytváralo hrozbu pre versaillský systém; v r. 1934 bol ZSSR prijatý do Spoločnosti národov a ČSR
uznala existenciu ZSSR de iure; v máji 1935 bíola podpísaná českoslovenso-sovietska zmluva (rozšírená na
trojstrannú – Francúzsko): bola garantovaná obrana v prípade napadnutia, ale iba ak na pomoc napadnuté-
mu štátu príde Francúzsko

-

zahraničná politika sa riadila princípom, že štáty sú udržiavané tými princípmi a prostriedkami, na zá-

klade ktorých vznikli.

-

Hospodárske pomery v ČSR: vojnové pomery sa prejavovali nedostatkom surovín a nedostatočným

zásobovaním obyvateľstva, priemyselná výroba v r. 1919 dosiahla polovicu svojej hodnoty, boli zavedené po-
travinové lístky.

-

ČSR prevzala časť dlhov Rakúsko-Uhorska, bolo povinné splácať pôžičku použitú na organizovanie légií

a muselo si požičať ďalší kapitál na obnovenie výroby a stabilizáciu hospodárstva

-

výška zadlženia bola asi 8 mld. korún

-

ČSR prebrala po svojom vzniku 70% priemyslu Rakúsko-Uhorska a 25% obyvateľstva.

-

do konca r. 1921 sa odstránili potravinové lístky a zaviedla sa československá koruna, ktorá sa stala

konvertibilnou

-

na svetovom trhu boli konkurencieschopné: Škodove závody Plzeň, Poldina huť v Kladne, Českomorav-

ská Kolben-Daněk, Baťove závody v Zlíne, výroba zbraní, textilného, sklárskeho, keramického a potravinár-
skeho priemyslu.

-

export r. 1928 predstavoval 21 mld. korún

-

povojnová výroba prekročila v druhej polovici 20. rokov predvojnový stav o 40%

speters@stonline.sk

-

hospodárstvo postihli dve veľké krízy: 1921 – 1923 (442 000 nezamestnaných) a 1929 – 1933 (920 000

nezamestnaných)

-

reálna mzda mala hodnotu polovice mzdy anglického, tretinu mzdy kanadského a austrálskeho a štvrtinu

mzdy amerického robotníka

-

spočiatku bol na Slovensku odbúravaný priemysel, neskôr (nálezisko nových zdrojov, lacnejšia pracovná

sila) sa začali otvárať nové podniky (Dubnica, Považská Bystrica, Dubová, Nováky, Svit, Baťovany...)

-

vplyvom nepriaznivej situácie v poľnohospodárstve a v priemysle rástol počet vysťahovalcov zo Sloven-

ska (do r. 1937 >100 000 ľudí)

10.

Systém politických strán medzivojnovej ČSR, inštitúcia tzv. Päťky

-

ČSR v podstate preberala politický systém Rakúsko-Uhorska

-

za 20 rokov sa u nás vystriedalo vyše štyridsať politických strán

-

vo volebnom práve sa uplazňoval princíp pomerného zastúpenia a zásada viazaných kandidátskych lis-

tín, vlastníkom mandátu bola politická strana, v niektorých stranách museli poslanci podpísať abdikačný
reverz

-

nezávislý občan sa nemohol stať poslancom

-

postavenie politických strán bolo upravené nepriamo: zák. č. 123/1920 Zb. z. a n. O volebnom poriadku

do poslaneckej snemovne, zák. č. 124/1920 Zb. z. a n. O zložení a právomoci senátu, zák. č. 125/1920 Zb. z.
a n. O volebnom súde, zák. č. 325/1920 a zák. č. 326/1920 Zb. z. a n. – Rokovacie poriadky pre poslaneckú
snemovňu a senát Národného zhromaždenia

-

k právnemu vymedzeniu politickej strany došlo až r. 1933 – zák. č. 201/1933 Zb. z. a n. O zastavení čin-

nosti a rozpúšťaní politických strán a zák. č. 202/1933 Zb. z. a n. O zhabaní, úschove a správe majetku roz-
pustených politických strán (pojem politickej strany bol vymedzený negatívne)

-

Hlavné politické strany stojace v koalícii štátotvorných strán:

-

Agrárna strana: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. V r. 1925 – 1938

bola najsilnejšou politickou stranou v štáte. Politickým heslom bolo „Dedina je rodina“. K posilneniu prispelo
spojenie so Slovenskou národnou a roľníckou stranou r. 1921 (M. Hodža). Ústredný tlačový orgán sa nazýval
„Venkov“. Predstavitelia: Švehla, Hodža, Šrobár, Staněk, Malypetr, Udržal, Beran

-

Československá sociálno-demokratická strana: založená r. 1878 v Prahe – Břenově. R. 1921 sa z nej

odtrhlo ľavicové krídlo: KSČ. V prvých parlamentných volbách r. 1920 sa stala najsilnejšou politickou stranou.
Odmietala boľševickú diktatúru v ZSSR. Výsledkom jej činnosti bolo uzákonenie 8 hodinovej pracovnej doby,
prijatie zákona o podpore v nezamestnanosti a pod. Ústredný tlačový orgán sa nazýval „Právo lidu“. Pred-
stavitelia: Hampl, Habrman, Meissner, Tusar, Soukup, Bechyně, Dérer

-

Československá strana lidová: vznikla r. 1918, bola založená na katolíckej ideológii. Najsilnejšie pozície

mala na Morave. Jej pozície rástli od r. 1928 (Modus vivendi), ústredný tlačový orgán – „Lidové noviny“.
Predstavitelia: Šrámek, Dostálek, Hurban.

-

Československá strana národno-socialistická: zal. r. 1897, plne sa stotožňovala s Masarykovou politikou,

pred vznikom ČSR zastávala protivojnové a protináboženské postoje. V r. 1926 bol z nej vylúčený Stříbrný –
založil r. 1930 Národnú ligu (fašistická strana). Ústredný tlačový orgán bol „České slovo“. Predstavitelia:
Beneš (do r. 1935), Klofáč, Zeminová, Zenkl

-

Československá národno-demokratická strana: vznikla r. 1918 ako Česká štátoprávna demokracia.

Strana reprezentovala záujmy finančného kapitálu a veľkopriemyslu, bola pravicová, nacionalistická. Tlačový
orgán: „Národní listy“. Predstavitelia: Kramář, Rašin, Hodač.

-

Opozičné politické strany: existovali tzv. príležitostné opozičné strany, ktorých postavenie vyvolávalo ne-

spokojnosť s prídelom moci. Kritizovali vládny program, zloženie vlády a jej politickú činnosť, ale nikdy nevy-
stupovali proti podstate štátu. Patrili sem: Zväz nemeckých poľnohospodárov, Nemecká kresťanskosociálna
strana ľudová, Nemecká národno-socialistická strana robotnícka a Nemecká strana národná; Hlinkova
slovenská ľudová strana (Slovenská ľudová strana – do r. 1925), Nemecko-maďarská krajinská kresťan-
skosociálna strana; Zásadná a trvalejšia opozícia: Národná obec fašistická (zal. 1925, na čele Gajda): hlásila
sa k talianskému zriadeniu, jej význam bol nepatrný, Komunistická strana Československa (zal. 1921), jej
programom bola porážka kapitalistického zriadenia a socialistická revolúcia, od r. 1929 sa podriaďuje Komu-
nistickej internacionále v Moskve

-

Inštitúcia tzv. Päťky: začína od prvého volebného obdobia Národného zhromaždenia. Cieľ spočíval

v spolupráci piatich najsilnejších koaličných politických strán, ktorých spoločné porady predstavovali mocen-
ské centrum. Zabezpečovala potrebnú väčšinu pri prijímaní vládnych návrhov zákonov. Tvorili ju predstavite-
lia politických strán: agrárna strana: Švehla, národnodemokratická strana: Rašin, sociálno-demokratická
strana: Bechyně, národno-socialistická strana: Štříbrný, lidová strana: Šrámek. Neskôr sa Päťka rozrástla aj
do podoby Osmičky.

11.

Dočasná ústava ČSR

-

dňa 13. 11. 1918 bola prijatá dočasná ústava vypracovaná sociálnodemokratickým členom Národného

výboru Meissnerom. Tým sa končí postavenie Národného výboru ako predstaviteľa štátnej suverenity.

-

Dočasná ústava – zák. č. 37/1918 Zb. z. a n. spolu so zák. č. 11/1918 Zb. z. a n. tvorili základy nového

československého štátu v ústavnej rovine

-

skladala sa zo 4 častí: O národnom zhromaždení, O prezidentovi republiky, Ado sa vyhlasujú rozsudky,

O moci výkonnej a nariaďovacej. Spolu mala 21 paragrafov. Zakotvovala orgány štátnej správy: Národné
zhromaždenie (Dočasné NZ alebo aj Revolučné NZ), vláda a prezident republiky. Forma štátu bola upravená
len nepriamo („prezident republiky“, rozsudky „v mene republiky“)

-

Národné zhromaždenie: §1 - §6 – jednokomorové, ustanovilo sa rozšírením Národného výboru na 256

členov na základe Švehlovho kľúča. Slovenským poslancom je vyhradených 40 miest, ale Slovákmi bolo ob-

speters@stonline.sk

sadených len 31 miest. Bolo najvyšším zastupiteľským orgánom republiky. Mohlo zasahovať do činnosti
vlády. Zasadalo permanentne, zákonodarnú iniciatívu mala vláda a poslanci. Rokovací poriadok upravoval
zák. č. 36/1918 Zb. z. a n.

-

od 14. 11. 1918 boli zrušené krajinské snemy a ich kompetencie prešli na Národné zhromaždenie.

-

Vláda bola výkonným orgánom Národného zhromaždenia, meniteľná podľa jeho úvahy. Mala 17 členov,

právomoci širšie ako prezident. Mala naria%dovaciu právomoc, prerokúvala všetky veci politického charakte-
ru, mohla zastupovať štát navonok, menovať vysokých úradníkov a pod. Predsedal jej ministerský predseda,
ktorý mal právo v neprítomnosti prezidenta podpisovať zákony. Vláda sama rozhodovala o rozdelení rezor-
tov.

-

Prezident republiky: volený dvojtretinovou väčšinou prítomných členov parlamentu. S vládou vykonával

časť výkonnej moci. Pre platnosť vládnych úkonov sa vyžadovala kontrasignácia príslušného ministra. Vo
vzťahu k Národnému zhromaždeniu mal právo relívneho veta. Nemal možnosť zasahovať do činnosti vlády,
nemenoval ju, ani neodvolával

-

Novely zákona:

-

zák. č. 138/1919 Zb. z. a n. počet členov Národného zhromaždenia sa rozšíril na 270, miesta boli pri-

delené poslancom zo Slovenska (spolu 54).

-

zák. č. 271/1919 Zb. z. a n. – rozšírili sa právomoci prezidenta, získal právo menovať vládu, posilnili sa

právomoci v oblasti riadenia vnútornej politiky, kontroly brannej moci, výkonu štátnej moci a zákonodarstva.
Vláda nadobudla právo podávať návrhy na vyslovenie nedôvery vláde.

-

Národné zhromaždenie sa prvýkrát zišlo 14. novembra 1918. Predsedom sa stal sociálny demokrat To-

mášek. Zbavilo habsbursko-lotrinskú dynastiu všetkých práv v českom štáte, vyhlásilo republikánsku formu
štátu, zvolilo Masaryka za prezidenta, utvorilo prvú domácu vládu.

12.

Charakteristika Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska

-

10. 12. 1918 prijalo Národné zhromaždenie zák. č. 64/1918 Zb. z. a n. O mimoriadnych prechodných

ustanoveniach na Slovensku. Zriadilo sa ním Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska.

-

prvým ministrom sa stal V. Šrobár (december 1918 – máj 1920), po ňom Dérer (máj 1920 – september

1920), Mičura (september 1920 – október 1922), Kálay (október 1922 – január 1927)

-

prvým sídlom sa 12. 12. 1918 stala Žilina, 4. februára 1919 sa ministerstvo premiestnilo do Bratislavy

-

minister pre správu Slovenska mohol urobiť všetko na konsolidovanie pomerov i zabezpečenie života.

Vláda ČSR mala právo dať jednému zo svojich členov plnú moc. Generálna nariaďovacia právomoc nebola
blyžšie špecifikovaná, na platnosť nariaďovacích aktov stačil podpis ministra. Mohol vydávať aj nariadenia,
ktorými sa menili platné zákony. Vydávali sa v zbierke „Úradné noviny“, existovala do r. 1922.

-

vydaných bolo spolu 329 nariadení

-

minister zrušil formálne spojenie Slovenska s Uhorskom, rozpustil všetky mestské a obecné výbory, ich

právomoc previedol na komisie vytvorené zmocnencom vlády.

-

štátny aparát mal zložiť sľub vernosti Československej republike.

-

Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska bolo zriadené bez vedomia Slovenskej národnej rady.

-

nar. č. 6/1919 a 272/1919 minister rozpustil SNR a jej orgány s účinnosťou od 23. 1. 1919.

-

ministerstvo sa delilo na 14 vládnych referátov, na čele ktorých stáli poradcovia so stanovenými úlohami:

pre administratívu, pre pravosúdie, pre vojenské záležitosti, pre štátnu políciu, pre poľnohospodárstvo, pre fi-
nancie, pre záležitosti katolíckej cirkvi, pre záležitosti evanjelickej cirkvi, pre priemysel a obchod, pre zdravot-
níctvo, pre školstvo a osvetu, pre železnice a pošty, pre sociálnu starostlivosť, pre verejné práce.

-

vládne referáty sa v r. 1919 zmenili na expozitúry centrálnych ministerstiev.

13.

Ústavná listina ČSR z roku 1920

-

rozhodujúce slovo pri vypracúvaní mal po odbornej stránke prof. Hotzl, po politickej stránke Švehla

-

ako vzor slúžili ústavy dohodových štátov, decembrová ústava Predlitavska, anglické a švajčiarske

ústavné právo, niektoré návrhy domácich politikov. Návrh vychádzal z dočasnej ústavy z mája 1919

-

návrh bol predložený ústavnému výboru Národného zhromaždenia (predseda Meissner), potom sa stal

predmetom diskusie

-

ústavná listina bola prijatá 29. februára 1920 ako úst. zák. č. 121/1920 Zb. z. a n. s účinnosťou od 6.

marca 1920

-

Štruktúra ústavy:

-

Slávnostná preambula: formulovaná podľa vzoru americkej ústavy, deklarovala sa vôľa národa prispieť

k všeobecnému blahu zavedením spravodlivých poriadkov

-

Uvodzovací zákon: spolu 10 článkov, obsahovali vyjadrenie pomeru medzi obyčajným a ústavným zá-

konom a spôsob zmeny ústavného zákona, rámcové vymedzenie prechodnej činnosti Dočasného národného
zhromaždenia a prezidenta republiky do času ich novej voľby, záverečné ustanovenia ústavy, ústavný súd a
spôsob jeho vytvorenia

-

Vlastná ústava: 6 hláv, 134 paragrafov. (1. Všeobecné ustanovenia, 2. Moc zákonodarná. Zloženie a pô-

sobnosť Národného zhromaždenia a jeho oboch snemovní, 3. Moc vládna a výkonná, 4. Moc sudcovská, 5.
Práva a slobody ako aj povinnosti občianske. 6. Ochrana menšín národnostných, náboženských a rasových)

-

I. hlava: ľud je jediným zdrojom moci v Československu; predpisy o republikánsko-demokratickej forme

štátu, o štátnom občianstve a štátnom území, o hlavnom meste a štátnych symboloch.

-

II. a III. hlava: systém štátnych orgánov opierajúci sa o trojdelenie moci. Nositeľom zákonodarnej

právomoci sa stalo Národné zhromaždenie skladajúce sa z dvoch komôr. Bolo volené podľa princípu pomier-
ného zastúpenia v demokratických včeobecných, rovných, priamych a tajných voľbách. Poslanecká snemov-
ňa mala 300 členov s volebným obdobím 6 rokov. Aktívme volebné právo bolo od 21 rokov, pasívne od 30
rokov. Senát mal 150 členov s volebným obdobím 8 rokov. Aktívne volebné právo bolo od 26 rokov, pasívne

speters@stonline.sk

od 45 rokov. Zákonodarná iniciatíva patrila vláde a poslancom. Národné zhromaždenie malo aj správne a
kontrolné funkcie. V čase, keď nezasadalo, prechádzali na zvolená Stály výbor Národného zhromaždenia.
Kontrolu nad overovaním volieb vykonával volebný súd, kontrolu nad zákonodarnou činnosťou Ústavný súd.
Hlavou štátu bol prezident republiky ako nositeľ časti vládnej a výkonnej moci. Jeho postavenie bolo vyme-
dzené na základe ústavy tretej francúzskej republiky z roku 1875. Bol volený za prítomnosti nadpolovičnej
väčšiny poslaneckej snemovne i senátu 3/5 väčšinou prítomných poslancov. Funkčné obdobie trvalo 7 rokov.
Nikto nemohol byť zvolený za prezidenta viac ako dvakrát, výnimkou bol T. G. Masaryk. Prezident mal právo
zvolávať, ukončovať a odročovať zasadnutia Národného zhromaždenia, mohol rozpúšťať obe komory, mal
právo relatívneho suspenzívneho veta. Mal široké oprávnenia voči vláde, mohol menovať a odvolávať jej
členov, mohol zasahovať do politiky štátu. Za úkony prezidenta zodpovedala vláda formou kontrasignácie
príslušným členom. Tretím najvyšším orgánom štátnej moci bola vláda ako noseteľka výkonnej moci. Organi-
zácia bola prevzatá z rakúsko-uhorského štátu, rozšíril sa len počet ministerstiev. Vláda ako kolektívny orgán
rozhodovala o všetkých politických otázkach. Pri odstúpení predsedu odstupovala celá vláda. Podľa § 75
vláda zodpovedala za svoju činnosť poslaneckej snemovni, ktorá jej vyslovovala nedôveru. V ČSR sa vysky-
tovali dva druhy vlád: koaličné a úradnícke.

-

IV. hlava: sudcovskú moc vykonávali nezávislé súdy, na rokovaniach sa mali sudcovia riadiť výlučne zá-

konom. Ak pri konaní došlo k porušeniu práva, sudcovia vystupovali ako spoluručitelia so štátom. V konaní
sa uplatňovali zásady verejnosti a ústnosti. Rozsudky sa vyhlasovali v mene republiky.

-

V. hlava: občianske práva a slobody politického charakteru. Rovnosť všetkých občanov, sloboda osobná

a majetková, sloboda domová a právo občana na listové tajomstvo. Zakotvovala sa sloboda tlače, zhromaž-
ďovania, spolčovania, petičné právo, sloboda učenia, svedomia a prejavu, sloboda vierovyznania. Manžels-
tvo, rodina a materstvo boli pod ochranou zákona, zakotvená bola branná povinnosť.

-

VI. hlava: práva národnostných menšín, náboženských skupín, rasových menšín. Určená bola rovnosť

občanov pri prístupe do verejnej služby, k úradom a hodnostiam, pre výkon povolania. Zabezpečoval sa zá-
kladný rozsah jazykového práva pre menšiny. Nedovolený bol akýkoľvek spôsob odnárodnenia.

-

základné zásady zakotvené v ústavnej listine 121/1920 Zb. z. a n. obsahovali zákony: 122/1920 Zb. z. a

n. – jazykový zákon, 123/1920 Zb. z. a n. – volebný poriadok do poslaneckej snemovne, 124/1920 Zb. z. a n.
– zákon o zložení a právomoci senátu, 125/1920 Zb. z. a n. – zákon o volebnom súde, 126/1920 Zb. z. a n. –
zákon o župnom zriadení.

14. Župný zákon
-

zák. č. 11/1918 Zb. z. a n. sa prebrala v novovzniknutom štáte organizácia z Rakúsko-Uhorska. Recepč-

ná norma zaviedla v ČSR stav dualizmu v miestnej štátnej správe.

-

v českých krajinách ostalo rozdelenie na okresy a zeme. V okresoch bol prvou inštanciou Úrad okresnej

správy politickej (politický okresný úrad) na čele s okresným hajtmanom (do jeho pôsobnosti ale už nepatrili
veci daňové). Druhou inštanciou boli Úrady zemskej správy politickej na čele so zemským prezidentom, ktoré
vznikli premenovaním zemských miestodržiteľstiev resp. zemskej vlády v Sliezsku.

-

na Slovensku úprava vychádzala zo zák. čl. 21/1886, ktorý upravoval rozdelenie na okresy a župy.

V okresoch bol prvou inštanciou slúžnovský úrad na čele s hlavným slúžnym. Druhou inštanciou bol župný
úrad na čele s hlavným županom. K reorganizácií žúp dochádza zákonom o mimoriadnych prechodných
ustanoveniach na Slovensku č. 64/1918 Zb. z. a n. a nariadením Ministerstva pre správu Slovenska č.
555/1919 o organizácii politických úradov.

-

na čele župnej organizácie stál župan menovaný priamo Ministerstvom p s S., funkcia podžupana bola

zrušená

-

do správy žúp boli zavedení župní tajomníci menovaní Ministerstvom p s S a županský poradca

menovaný županom.

-

namiesto municipiálneho výboru župy bol menovaný županom administratívny výbor

-

v mestách so zriadeným magistrátom sa zrušili mestské zastupiteľstvá a ich právomoc prešla na

menované komisie

-

v malých obciach sa rozpustili zastupiteľstvá a obecné výbory

-

V okresoch ostala správa nezmenená.

-

Reformou zriadenia bol zákon o zriadení župných a okresných úradov v republike Československej č.

126/1920 Zb. z. a n. – župný zákon.

-

mala sa vytvoriť jednotná štátna správa a odstrániť dualizmus

-

do účinnosti vstúpil od 1. 1. 1923 len na území Slovenska.

-

územie Slovenska sa rozdelilo na nové župy, vytvorené zlúčením bývalých uhorských žúp, vznikli tzv.

veľké župy: bratislavská (Bratislava), nitrianska (Nitra), považská (Martin), zvolenská (Zvolen), podtatranská
(Liptovský Mikuláš), košická (Košice)

-

župy sa delili na okresy.

-

v župách boli zriadené župné úrady podriadenie ministerstvu vnútra. Na čele župného úradu stál župan.

Úrad mal pôsobnosť predtým patriacu komitátom.

-

pri každom župnom úrade bolo zriadené župné zastupiteľstvo skladajúce sa z 35 členov volených na 6

rokov. Predsedom bol župan, mal zvolávať zastupiteľstvo raz sa štvrť roka. Mali hospodársku a správnu, nor-
motvornú, poradnú pôsobnosť a pôsobnosť v správnom súdnictve. Nemalo rokovať o veciach politických.

-

župné zastupiteľstvo si zvolilo 8členný župný výbor a 8 náhradníkov. Výboru predsedal župan, mal po-

vinnosť zvolávať ho minimálne raz za mesiac. Schôdze boli neverejné. Mal pripravovať návrhy pre jednanie
župného zastupiteľstva, spolupôsobiť pri uskutočňovaní jeho uznesení a pri správe župného majetku.

-

v okresoch boli zriadené okresné úrady podriadené župnému úradu, vykonávali vo svojich obvodoch

vnútornú správu. Na čele stál okresný náčelník, služobne podriadený županovi

speters@stonline.sk

-

pri každom odresnom úrade bol zriadený okresný výbor (8 členov, 8 náhradníkov volených na 4 roky).

Predsedom bol okresný náčelník, mal právo zvolávať ho raz za mesiac. Pôsobnosť: hospodárska, poradná,
pomocná, pôsobnosť v správnom súdnictve.

-

takáto organizácia existovala na Slovensku od 1. januára 1923 do 30. júna 1928

-

predpokladané župné zväzy (kompromis medzi zemským a župným zriadením) neboli vytvorené (český,

moravsko-sliezsky, slovenský)

-

§ 64: v každom župnom zväze mal byť vytvorený zemský župný zbor (24 členov, volení z členov žup-

ných zastupiteľstiev na 3 roky), zemský zväzový výbor (8 členov volení zo zemského župného zboru podľa
zásady pomerného zastúpenia), zemský zväzový dozorčí výbor (z členov zemského župného zboru, ktorí
neboli zvolení do zemského zväzového výboru)

-

predsedom druhých dvoch orgánov mal byť vrchný župan