Obdobie kapitalistického štátu 1848-1918 (celé učivo) ----- F

1

Dejiny štátu a práva na

Slovensku

Obdobie kapitalistického štátu (1848 – 1918)

2007 – 2008

2

fosokles

©2008

OBSAH:

I.

Revolučné roky

3 – 4

i.

Uhorská časť monarchie

4 – 7

ii.

Situácia na Slovensku

7 – 9

iii.

Slovanský zjazd v Prahe

9

iv.

Povstanie na Slovensku

10 – 12

II.

Bachov absolutizmus

13

i.

Správna organizácia

13 – 14

ii.

Súdna organizácia

15

iii.

Potlačovateľský aparát

15

iv.

Vzťah štátu a cirkvi

16

v.

Zavedenie rakúskeho právneho poriadku v Uhorsku

16 – 17

vi.

Slovensko a absolutizmus

18

III.

Obdobie provizória

19 – 21

i.

Judexkuriálna konferencia

21 – 22

ii.

Úprava súkromného práva

22

iii.

Úprava trestného práva

23

IV.

Slovenské národnooslobodzovacie hnutie za provizória

24 – 26

V.

Obdobie dualizmu

27

VI.

Obsah vyrovnania

28 – 29

i.

Orgány štátnej moci

29 – 31

ii.

Orgány miestnej správy

31 – 34

iii.

Organizácia súdov

34 – 36

iv.

Parlamentarizmus, volebné práva a politické strany

36

v.

Vzťah štátu a cirkvi

37

VII.

Národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku za dualizmu

38 – 40

VIII.

Vývoj práva v obodbí dualizmu

41

i.

Občianske právo

41

ii.

Manţelské právo

41 – 42

iii.

Obchodné právo

42

iv.

Trestné právo

42 – 43

v.

Správne právo

44

vi.

Hospodárske, sociálne a pracovné právo

44 – 45

vii.

Zbierka zákonov

45

viii.

Vládne nariadenia a štatúty

46

ix.

Súdna prax a decízie

46 – 47

x.

Vojnové zákonodarstvo

47 – 48

3

fosokles

©2008

Revolučné roky 1848 – 1849

Rakúska monarchia sa dostala do zlej situácie, ale aj všetky európske monarchie, Európu
totiţ zasiahla vlna revolúcií s tendenciou ohroziť vtedajší feudálno-absolutistický
poriadok. Stavovské vzťahy nepodporovali rozvoj spoločnosti, produkciu výroby a celkovo
brzdili vývoj, preto bola revolúcia uţ na spadnutie aj v Rakúskej monarchii, kde mala riešiť tri
otázky:

1) zrušenie poddanstva – teda aj zmeny vlastníctva pôdy

− z poddaného sa mal stať slobodný roľník, tan aby mohol hospodáriť musel
vlastniť pôdu, čo nevlastnil, vlastnil ju zemepán a roľník nemal dosť peňazí ju
vykúpiť

2) národnostná otázka – bola aktuálna v obidvoch častiach monarchie, ale v Uhorsku

bol národnostný útlak omnoho väčší

− chceli rovnoprávne národy, pričom Maďarov bolo v Uhorsku necelých 42%,
čo je menšina oproti zvyšku národov, napriek tomu mali dominantné
postavenie

3) demokratizácia – celého spoločenského ţivota, aby sa od absolutizmu panovníka sa

prešlo ku konštitucionalizmu (objavil sa uţ za čias osvietenstva)
a parlamentarizmu

− pričom sa monarchia neodmietala, odmietal sa absolutistický panovník, jeho
moc sa má odvíjať od konštitúcie

→ na tieto body sa vyţadovalo:

a) odstrániť metternichovský absolutizmus
b) vybojovať nezávistlosť Uhorska od Viedne
c) riešiť agrárnu otázku
d) riešiť národnostnú otázku resp. otázku zrovnoprávnenia mnohonárodnostného štátu
e) uskutočniť demokratizáciu politického ţivota

Proti centralizácií Viedne stálo niekoľko programov – požiadavka federalizácie ríše,
austroslavistická koncepcia založená na slovanskej väčšine, maďarská koncepcia samostatného
a maďarského Uhorska, požiadavky malých národov na jazyk a politické práva, požiadavky
samospráv, atď.. Uţ 13. marca 1848 si vzbúrený ľud vo Viedni vynútil odstúpenie
Metternicha a 17. marca bola ustanovená prvá konštitučná vláda na čele s grófom
Kolovratom. Cisár Ferdinand V. vydal 25. apríla dočasnú ústavu (Pillersdorfova) a 9. mája nový
volebný poriadok pre dolnú snemovňu, na základe kt. sa konali voľby do ústavodarného ríšskeho
snemu, kt. pracoval od 9. mája do 6. marca 1849, kedy bol rozpustený.

Na tieto udalosti reagovalo aj Uhorsko, kde vypukla revolúcia v Pešti, tam mláďeţ
s Alexandrom Petőfim proklamovala demokratický princíp rovnosti a ţiadala vytvorenie
Uhorskej vlády v Pešti a úniu so Sedmohradskom. To aktivizovalo Lajoša Košuta na čele
uhorskej liberálnej šľachty, aby na sneme presadil svoje liberálne návrhy → snem prijal

4

fosokles

©2008

zákon o zrušení poddanstva a zákon o nezávistlosti Uhorska, kt. malo byť spojené
s Rakúskom len osobou panovníka.

Vyhlásenie nezávistlosti bolo sprevádzané maďarizačnými tlakmi, maďarská liberálna
šľachta na čele s Košutom chcela politicky aj etnicky jednotný štát. Ale uţ v roku 1832
dochádza k výraznému pohybu v uhorskom sneme realizovanému maďarskými poslancami
proti Rakúsku, aby Uhorsko získalo všetky atribúty, kt. malo do r. 1526 → snaha obnoviť
Uhorské kráľovstvo, prostriedkom na strane maďarov bola spomenutá maďarizácia – vtedy
(na začiatku 19. st.) sa vytvorila myšlienka uskutočnenia jednotného uhorského národa grófa
Petőfiho, mala slúţiť na odtrhnutie od Habsburskej monarchie.

Pozitíva maďarizácie:

Mala byť rozhodujúcim prostriedkom presvedčenia cisárskeho dvora vo Viedni, ţe
v Uhorsku je samostatný národ, kt. má nárok na vlastnú štátnosť. Bol to prostriedok
súboja politických síl v monarchii, kt. smerovalo k osamostatneniu Uhorska. Tým však
odradili ostatné nemaďarské národy a samotná revolúcia končila neúspechom, ale len
Maďarska.

Uhorská časť monarchie

Rástol tu záujem o uplatnenie národných práv od všetkých národnostných menšín ţijúcich
v Uhorsku. Tu zasadal aj posledný stavovský uhorský snem, v Bratislave od 11.
novembra 1847 do apríla 1848 (v budove univerzitnej kniţnice), kt. mal rokovať o reformách,
kt. by modernizovali Uhorsko.

príčiny zvolania snemu boli rôzne:

1. panovník Ferdinand V. chcel riešiť otázku pripojených častí Uhorska a otázku

slobodných kráľovských miest, kt. mali jedného zástupcu v sneme

2. na druhej strane mali stavy vymenovať palatína, kt. nemali
3. snem si vyústila aj vnútrná situácia Uhorska (začínajúca germanizácia,

metternichovský sytém) a udalosti prebiehajúce v ostatných krajinách

Na sneme mali záujmy maďarskí liberáli, ale aj slovenský zástupca Ľudovíť Štúr, kt. bol
jeden z najdemokratickejších poslancov, za mesto Zvolen. V sneme mala odozvu februárová
revolúcia vo Viedni a 3. marca predloţil Košut návrh petície panovníkovi, v kt. ţiadal
odstránenie Metternicha, priznanie politických práv mestám, všeobecné zdanenie obyvateľstva,
zriadenie zodpovedného ministerstva pre Uhorsko, zastúpenie na sneme, zrušenie aviticity, rovnosť
pred zákonom, zníženie stáleho vojska a vydanie ústavy. Dolná tabuľa prijala návrh a horná
kapitalizovala pod vplyvom revolúcie a radikalizácie ľudu v Pešti 15.3, v ten istý deň bola
petícia predloţená panovníkovi, ale jej prijatie narazilo na odpor, prijali ju aţ pod tlakom
ďalších revolučných výbuchov a 7. apríla vymenoval Ferdinand V. za zodpovedného
ministra (vlády) Lajoša Batániho. Ďalej 11. apríla 1848 potvrdil Panovník 31 zákonov
(vtedy zvaných „zákonných článkov“), na kt. sa uzniesol uhorský snem v dňoch 20. – 31.3.
(marcové zákony, aj napriek tomu, ţe od čl. 16 boli prijaté v apríli a panovník ich aj v apríli
zaopatril pečaťou a vyhlásil), kt. predstavovali zrušenie feudálnej statovskej ústavy a
zriadenie parlamentnej monarchie, rovnosti občanov a liberálnej demokracie. Uhorsko sa

5

fosokles

©2008

konštituovalo ako nezávislý štát s nezávislou uhorskou, snemu zodpovednou vládou. Tak
isto nastali aj ďalšie zmeny v organizácií štátnej moci, zabezpečili zákonné články, kt. sa
nazývajú aj „bratislavská marcová ústava“:

Tie priniesli zmeny do základných oblastí:

1) zrušenie feudalizmu – aj napriek polovičatosti revolúcie sa podarilo nalomiť feudálne

zriadenie → zrušilo sa poddanstvo formou náhrady, t.j. časť pôdy, kt. obrábal
poddaný zaplatí štát, časť zemepán a zvyšok sám, pričom kaţdá časť tvorila tretinu
hodnoty pôdy

− poddaný však nemal peniaze ako sa vykúpiť a preto poddanstvo zaniklo len
formálne, jeho faktické stránky pretvávali ešte desiatky rokov (zhruba 50
rokov), poddaný totiţ splácal bývalému šľachticovi, teraz veľkostatkárovi,
svoju tretinu; aţ neskôr zanikli aj faktické stránky poddanstva

2) obmedzenie moci hlavy štátu (3/1848) – vládnu moc hlavy štátu vykonáva

panovník len prostredníctvom nezávislého zodpovedného ministerstva, pričom kaţdé
rozhodnutie panovníka musí kontrasignovať príslušný člen uhorského ministerstva;
ostalo mu právo navrhovať, sankcionovať a vyhlasovať zákony a tieţ zvolávať,
odročovať a rozpúšťať snem; v čase neprítomnosti ho zastupoval palatín vo funkcii
miestodrţiteľa, jeho právomoci vzrástli, pretoţe vykonával všetkú vládnu moc
v záujme zachovania jednoty ríše
a) v čl. 3 sa zaviedla nová uhorská vláda zvaná zodpovedné ministerstvo, kt.

pozostávala z predsedu (Batáni) a ôsmych ministrov, kt. boli zodpovedný snemu
(národnému zhromaţdeniu), kde mohli vystupovať, ale hlasovať len ak boli členmi
snemu (hornej alebo dolnej snemovne) – vo vláde boli v podstate právomoci
dikastérií, miestodrţiteľskej rady a uhorskej komory a dvornej kancelárie, kt. sa
zrušili

čl. 2/1848 dodatočne menoval palatína resp. miestodrţiteľa

3) upravenie postavenia národného zhromaţdenia (4/1848) – národné

zhromaţdenie malo dve komory, kt. boli rovnoprávne, hornú (magnátsku) a dolnú
(zastupiteľskú), pričom dolná stratila stavovský charakter a tvorili ju zástupcovia
všetkého občianstva – systém ľudového zastúpenia a horná si ho zachovala

4) vznik volebného práva (5/1848) – toto právo určovalo, kto tvorí občianstvo – boli to:

1. šľachta
2. majetní občania
3. inteligencia

Tento čl. priznával volbné právo tým, kt. ho mali pred revolúciou, občanom, kt.
spĺňali majetkový cenzus a inteligencii, kt. nemusela spĺňať cenzus; naopak
voliť nemohli osoby, kt. nespĺňali tieto podmienky, osoby pod otcovskou,
poručenskou alebo gazdovskou mocou (alebo v moci iného), ţeny a osoby kt.
nevyznávali recipované náboţenstvá (napr. ţidia) → v dôsledku týchto
obmedzení malo aktívne volebné právo len 6% obyvateľstva a pasívne
volebné právo predpokladalo znalosť maďarčiny a teda účasť nemaďarských
národov na sneme sa obmedzila. Voľby boli verejné a v chorvátskych ţupách
sa nevyţadovala znalosť maďarčiny.

5) zmena miestnej správy (16 a 17/1848) – právomoc ţúp ostala neporušená, ale

stratili svoj stavovský charakter → mohol sa tam dostať ktokoľvek; ţupám sa
ponechalo rozhodovanie o zastúpení nešľachticov na ţupnej kongregácií ,ale kaţdá

6

fosokles

©2008

obec v nej mohla mať len jedného delegáta; v správe miest sa zrušila „veľká rada“
a zriadilo sa volené mestské zastupiteľstvo na vopred určené funkčné obdobie

6) zmena systému feudálneho práva – tu zasiahli tieto predpisy:

a) zrušenie poddanstva resp. rovnosť všetkých pred zákonom – a z toho

vyplývajúce zrušenie zemepanskej jurisdikcie, poddanské spory sa odkázali na
sedriu (ţupný súd)

b) zrušenie nezdaniteľnosti šľachty – zrušil ju osobitný zákonný článok 8/1848

ako šľachtickú výsadu a zaviedol všeobecnú povinnosť znášať daň

c) zrušenie urbárskych dávok – tie rušili zákonné články 9/1848 a 11/1848 spolu

s urbariálnou robotou, deviatkami, terragiom (pozemková daň za nehnuteľnosti,
kt. platili poddaní) a naturálnymi dávkami; odškodnenie zemepánov mal hradiť
štát

d) zrušili sa slobodné kráľovské mestá – zák. čl. 23/1848, zaviedlo sa delenie

miest na malé, stredné a veľké, podľa počtu obyvateľov

e) komasácia (scelenie) pôdy a vyčlenenie lesov a pasienkov – zák. čl. 10/1848
f) zrušenie cirkevných desiatkov – pri tomto hlasovaní nebola prítomná väčšina

cirkevných poslancov, ale proti výsledku sa nemohli odvolať, bol zahrnutý v čl.
13/1848

g) zrušenie inštitútu aviticity – teda viazanosti dedovizenských statkov

a suspenzácia sporov ohľadne nárokov z aviticity, pôda sa stala tovarom
(prikázalo sa vypracovať návrh občianského zákonníka) v čl. 15/1848

h) vyhlásenie tlačovej slobody – v čl. 18/1848, kt. zrušil predbeţnú cenzúru, ale

vydávanie politickej tlače viazal na vysokú cenzúru

i) zavedenie slobody vyučovania na vysokých školách – v čl. 19/1848
j) zavedenie náboţenskej slobody – v zák. čl. 20/1848 boli všetky recipované

vierovyznania úplne rovné (ţidia boli mimo)

k) zriadenie zborov Národnej gardy – zriadenie milícií nastalo v zák. čl. 22/1848

Nenastala výrazná zmena v jurisdikcii s výnimkou tr. činov spáchaných tlačou,
tam zasadali porotné súdy, kt. však neustanovili; tieţ v trestnom súdnictve sa
ponechali stavovské rozdiely – pri samotnom konaní aj výmere trestu.

Marcové zákony sa preto mohli povaţovať za ústavu, kt. vymenila feudálny systém za
burţoázny – z Uhroska sa stal burţoáznokonštitučný štát spojený s Rakúskom
personálnou úniou. Marcová ústava však konštituovala Uhorsko ako maďarský národný
štát, neboli tu ustanovenia, kt. by sa dotýkali postavenia menšín alebo etnických skupín
(premietol sa tu proces maďarizácie).

Ústava, ale narazila na odpor v rakúskych vládnucich kruhoch, tvrdili, ţe bol narušený
poriadok stanovený v pragmatickej sankcii, kt. bola stále v platnosti → uhorské národy resp.
Uhorsko majú byť nedielne dedičné rodu Habsburgovcom, preto sa tvorilo napätie.
Rakúšania z toho usudzovali spoločné veci s Uhorskom nielen čo sa týka panovníka, ale aj
vojska, zahraničnej politiky a financií. V auguste 1848 ju rakúsky dvor vyhlásil za
neplatnú, ale v Uhorsku sa pouţívala ďalej.

7

fosokles

©2008

Napriek pozitívam a revolučnosti mali tieto zákony tri veľké nedostatky:

1) neriešili národnostné otázky
2) neriešili dostatočne poddanské resp. roľnícke otázky
3) neriešili otázky základných práv a slobôd

Po sankcionovaní týchto zákonov povaţovali maďarskí liberáli burţoáznu premenu za
skončenú, ale nemaďarské národy nedostali ani najmenšie záruky národných práv – oproti
tomu bolo Uhorsko vyhlásené za jednotný štát Maďarov a snem uzákonil aj zjednotenie so
Sedmohradskom. Neriešenie národnostnej otázky skomplikovalo ďalší priebeh revolúcie
a dalo do pohybu nárdno-politické hnutia.

Situácia na Slovensku

Neriešená národnostná otázka, kt. bola jednou z kľúčových pomohla v letných mesiacoch r.
1848 dozrieť slovenskému národnému hnutiu. Slováci totiţ nemali ţiadne výhodné
postavenie napr. oproti ostaným národom:

a. Chrováti mali vlastný snem (sabor)

b. Slavonci mali autonómnu správu

c. srbská menšina vo Vojvodine mala isté autonómne postavenie

d. do r. 1848 nepodliehalo priamo snemu ani Sedmohradsku, tamojší Rumuni mali privilégiá

súvisiace s obranou hraníc a mali aj vlastnú cirkevnú správu (gréckokatolícka a pravoslávna)

Za to Slováci ţili na severe Uhorska (Horné Uhorsko), z tohto postavenia im nevyplývali
výhody, za to privítali výsledky revolúcie a najmä zrušenie poddanstva. To však neriešilo
kompletne roľnícku otázku a preto sa tu búrili roľníci, ku kt. sa v Hontianskej stolici pridali
Kráľ a Rotarides, vládnej moci sa však roľníkov podarilo utlmiť.

Tieţ kvôli neriešeniu národnej otázky vyzval Štúr národovcov, aby vytvárali v jednotlivých
stoliciach petičné výbory (akčné výbory). 27. marca, deň pred vyhlásením marcových
zákonov v Liptovskom Mikuláši sa u Hodţu konala porada, kt. výsledkom bol ucelenejší
národný program. Liptovské ţiadosti boli vydané 28. marca 1848 v Mikuláši,
a rozhodujúcim autorom bol Hodţa, neobsahovali ţiadny komplexnejší program – hlavným
bodom bolo uznanie samobytnosti národa, vyučovanie slovenčiny na ľudových školách, úradovanie
v slovenskom jazyku. Vyvolali však v sneme odmietavú reakciu a za panslavistické prejavy boli
prijaté opatrenia proti aktivizujúcim sa Slovákom. Neboli vôbec podané, a po napochodovaní
vojska sa petičné zhromaţdenie rozišlo.

8

fosokles

©2008

V apríli 1848 boli udané Nitrianske ţiadosti v Brezovej pod Bradlom, rozhodujúcim
autorom bol Hurban; prebrali niektoré body Liptovských ţiadostí s tým, ţe žiadali, aby sa
slovenčina vyučovala aj na vyšších školách, maďarských a výučba maďarčiny na slovenských školách,
tiež žiadali, aby slovenčina bola rokovacím jazykom v uhorskom sneme, obsahovali aj otázky týkajúce
sa poddanstva, a tiež sa objavili aj požiadavky na štátne farby a vlajku a už tu sa prvý krát objavila
požiadavka prepustiť Kráľa a Rotaridesa. Tieţ neboli podané, pretoţe opäť vojsko pozatýkalo
ľudí.

Obe ţiadosti však neformulovali štátoprávny program, boli zamerané len na riešenie
jazykových probémov.

10. mája po neúspešných petičných akciách zvolali Š. M. Daxner a J. Francisci do
Liptovského Mikuláša poradu opäť u Hodţu s cieľom vypracovať celonárodné poţiadavky.
Takto tretím a rozhodujúcim programom boli Ţiadosti slovenského národa, kt. zostavili 11.
mája 1848 v liptovských kúpeloch Ondrášová, mali 14 bodov, kt. moţno zaradiť do 4
ucelených jednotiek:

1) body 1 aţ 8 – tu bolo zahrnuté riešenie národnostnej otázky v Uhorsku

s poţiadavkou na riešenie samobytnosti Slovenského národa: Uhorsko sa má stať
krajinou rovnoprávnych národov a okrem celokrajinského snemu by mal byť aj národný snem;
aby sa slovenčina stala úradnou rečou, aby slovenský národ mal vlastné školstvo (od
ľudových škôl aţ po univerzity), aby pri určitých príležitostiach mohli Slováci použiť
národné farby, a ďalšie

2) body 9 aţ 10 – tu boli demokratické poţiadavky: požiadavka pre všeobecné a rovné

hlasovacie právo do budúcich národných snemov (bez akýchkoľvek cenzov), to neţiadal
ţiadny národ v rámci revolúcie; a slobodu zhromažďovania a tlače

− žiadalo sa zastúpenie aj v celoštátnom sneme (vyplýva to z požiadavky slovenčiny
ako rokovacieho jazyka)

3) bod 11 – toto bol tieţ prelomový bod, ţiadalo sa úplné zrušenie poddanstva:

poddanstvo bolo zrušené len s urbariálnymi poddanými, ďalej to boli aluviálni alebo
kontraktuálni (zmluvní poddaní), tí mali horšie postavenie oproti urbariálnym, ich
práva a povinnosti vychádzali z celoštátnych zákonov – urbárskych povinností,
naproti tomu kontraktualisti boli sociálne biednejší a rozsah ich povinností bol
stanovený v zmluve so zemepánom, kt. nebola viazaná právami a povinnosťami
stanovenými v urbárskych zákonoch; preto národovci ţiadali zrušenie poddanstva aj
pre zmluvných poddaných

4) body 12 aţ 14 – to boli menej významné poţiadavky: napr. aby sa priznali menšie

regálne práva aj obciam, prepusťenie Kráľa a Rotaridesa z väzenia, zabezpečenie národných
práv Poliakov v Haliči (opäť poţiadavka pre iné národy), atď.

Toto bol najkomplexnejší vtedajší revolučný program, kt. sa nestaral len o práva
Slovákov, ale aj demokratizmus a práva iných národov.

− niektorá skupina historikov tvrdí, že tento dokument vyjadruje aj štátoprávne požiadavky →
kvôli požiadavke národných snemov a druhá skupina to odmieta → kvôli absencii požiadavky
územia ako základného znaku štátu

9

fosokles

©2008

Ţiadosti boli adresované panovníkovi, palatínovi, uhorskému snemu a uhorskej vláde.
Uhorská vláda však ignorovala všetky revolučné nároky a ich odpoveďou bolo
vyhlásenie štatária a vydanie zatykača na Štúra, Hurbana a Hodţu. Vtedy sa slovenskí
národovci prestali obracať na Uhorsko a upriamili sa na Rakúsko a Čechy. Slovenské hnutie
sa zhodovalo v názoroch s maďarskými liberálmi ohľadne hospodárstva a spoločenských
reforiem, ale chcelo zabrániť tomu, aby sa slovanská menšina dostala pod tlak maďarskych
vládnucich kruhov.Silnejúci maďarský a nemecký tlak si vyţiadal hľadanie nových spôsobov
účinnejšie obrany, jednou z moţností bolo oţivenie myšlienky slovanskej vzájomnosti
a spolupráce – takto sa zvolal Slovanský zjazd, kt. spoluiniciátorom bol Štúr a kt. mal
vypracovať záväzný spoločný program Slovanov v monarchii.

Slovanský zjazd v Prahe

Zjazd sa konal 2. júna 1848 v Prahe ako zjazd Slovanov Rakúsko-uhorskej ríše. Boli na ňom
aj slovenskí predstavitelia, vedúcimi členmi slovenskej delegácie boli Štúr, Hurban a Hodţa.
Slovenské poţiadavky predniesol Hurban na porade československej sekcie ako Ţiadosti
uhorských Slovákov a Rusínov, trvali na zisku svojich národných práv a ani nepreferovali
odtrhnutie od Uhorska. Na porade sa však objavila aj myšlienka vytvoriť štát z Čiech, Moravy
a Slovenska v rámci federalizovanej monarchie ako protiváhu rakúskym a maďarským
hegemonistickým snahám; Štúr a Hurban sa však postavili proti austroslavistickej
koncepcii, kt. preferovali českí liberáli Palacký a Frič. Slováci zastávali myšlienku, ţe
národné práva by mali brániť bez ohľadu na osud monarchie, zvíťazila však myšlienka
prebudovania monarchie a Slovanský zjazd prijal rezolúciu v slovenskej a rusínskej otázke,
kt. hovorila o priznaní ich práv zo strany Maďarov a o zachovaní celistvosti Uhorska →
Slováci a Rusíni mali mať národné snemy a permanentný výbor, školy s vyučovacím jazykom
slovenským od základných až po univerzity, demokratické slobody a rovnoprávne postavenie
s ostatnými národmi v Uhorsku.

Slovanský zjazd však nedokončil svojú prácu, prijal však jeden dokument – Manifest
Slovanského zjazdu k európskym národom (nebol to výsledný zamýšľaný dokument), ale
celkovo však mal významnú úlohu. Zjazd skončil skončil predčasne kvôli tomu, ţe v Prahe
12. júna vypuklo ozbrojené povstanie. Bol tam vyhlásený výnimočný stav a vodcovia
povstania museli ujsť potom čo povstanie násilne potlačil knieţa Windischgrätz, súčasne
začal aj útok maďarských vojsk proti Srbom z Vojvodiny. Toto bol však začiatok ozbrojeného
boja slovanských národov za národné práva. Štúr a Hurban odišli do Chorvátska a hľadali
spojencov v chorvátsom a srbskom protimaďarskom odboji. Ešte počas Slovanského zjazdu
sa dohodli s českými vojenskými odborníkmi Bedřichom Bloudkom a Františkom Zachom
o povedení slovenského vojska a vojenských akcií proti Maďarom. Takto presunuli ťaţisko
odboja do Viedne, kde sa chystali predloţiť svoje národné poţiadavky.

10

fosokles

©2008

Slovenská národná rada a slovenské povstanie

Slovenské ozbrojené povstanie si vynútil neustáli odmietavý postoj Košuta a maďarskej
vlády voči slovenským poţiadavkam, účasti na novom uhorskom sneme a celkovo
pripustenia na vláde v Uhorsku. Slováci zistili, ţe vyjednávaním nič nevyriešia a preto sa
postavili na stranu Chorvátov a Viedne so zbraňou v ruke. V praxi ich tomu viedol Slovanský
zjaz, kde si plne uvedomili svoju národnú osobitosť, takto od jesene 1848 do leta 1849
prispeli k revolučným aktivitám formou ozbrojeného odboja. Stalo sa to najmä vinou
samotnej Pešti, kt. upierala národné poţiadavky a to si vynútilo prechod ich pôvodných
spojencov na stranu Viedne, kt. vízie sa zdali byť reálnejšie. Vo Viedni preto Slováci 16.
septembra 1848 vytvorili Slovenskú národnú radu ako najvyšší politický a vojenský orgán
na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodţom ako politickými predstaviteľmi; Bloudkom a Zachom
ako vojenskými predstaviteľmi a Nosákom a Bórikom ako civilnými tajomníkmi.

Politickým programom bolo vyvolať celoslovenské povstanie, spolu s Chorvátmi donútiť
maďarskú vládu k ústupkom, aby uznala slovenskú národnú samobytnosť, splnila slovenské
národné poţiadavky obsiahnuté v Ţiadostiach slovenského národa. Takto je Slovenská
národná rada dočasná revolučná vláda na slovenskom území s kompetenciou vlády v rámci
marcovej ústavy. Povstanie zasiahlo do konfliktu chorvátskeho bána Josipa Jelačiča, kt.
vyslala rakúska vláda, a maďarskej vlády, prípravy sa urobili za finančnej podpory
chorvátskej a tichej podpory rakúskej vlády.

Ozbrojené boje:

1. V auguste sa zoorganizovalo dobrovoľnícke vojsko asi so 450 muţmi, na čele kt. boli

Zach a Bloudek. Tento zbor vtrhol 17. septembra na západné Slovensko kde sa
spojil s ďalšími dobrovoľníkmi s Myjavy, Prahy, Brna, Brezovej a okolia, počet
dobrovoľníkov sa zvýšil na 3 aţ 6 tisíc.

19. septembra Slovenská národná rada na verejnom zhromaţdení a vo vytlačených
proklamáciách Slováci! Bratia! a Hlas k slovenskému národu vyhlásila na Myjave
slovenskú samostatnosť, vypovedala poslušnosť maďarskej vláde, vyzvala ľud do
celonárodného povstania a na ľudových zhromaţdeniach dala voliť revolučné slovenské
miestne orgány. V zmysle svojho programu organizovala na oslobodenom území výkonnú
moc. Povstalecké vojsko bolo dobrovoľnícke, organizované podľa národnej gardy a riadneho
vojska, nosilo slovenské a rakúske zástavy.

V septembri 1848 podala demisiu Uhorská vláda a vytvoril sa namiesto nej výbor na obranu
vlasti (revolučný vojenský orgán), Rakúšania poslali do Uhorska novú armádu na čele
s Franzom Lambergom, kt. sa stal uhorským miestodrţiteľom, zavraţdili ho však obyvatelia
Pešti a preto v októbri 1848 panovník rozpustil uhorský snem a vyhlásil na jeho území
výnimočný vojenský stav. Vo Viedni na odpor vypuklo povstanie, kt. prinútilo cisára na útek,
ale bolo potlačené a s ním aj maďarské vojská, kt. mu išli na pomoc. Zvrat nastáva
v decembri 1848, abdikuje Ferdinad V. a nastupuje František Jozef I., bol stúpencom
centralizácie s tým, ţe odmietal akékoľvek druhy nezávislosti. Výsledkom ťaţenia tohto
panovníka bolo, ţe uhorská vláda opustila Pešť v januári 1849 a usadila sa v Debrecíne

11

fosokles

©2008

Slovenské povstanie však skončilo neúspešne, cisárske vojsko nepodporilo
povstalcov a nezachovalo sa k nim ani neutrálne. Viedenská vláda vyuţila povstanie
na prinútenie maďarskej vlády k ústupkom. Poţiadavka štátoprávneho
zrovnoprávnenia Slovenska poţiadavka osobitného územia sa neprejavila vo vydaní
Stadionovej ústavy (oktrojovaná ústava, nanútená) v marci 1849.

2. Druhá slovenská výprava (zimná) sa uskutočnila za pomoci českých kruhov

a uskutočnila sa uţ pod velením rakúskych vojsk. To podnietilo iné usporiadanie
poţiadaviek Slovákov. Na dobytom území Slovenska Národná rada vytvárala tzv.
Dočasné administratívne rady, kt. sa volili na verejných zhromaţdeniach a slovenčina
bola úradným jazykom. Tu sa však prejavila neúprimnosť Viedne, pretoţe
v komitátoch obsadených Windischgrätzom boli obnovené maďarské stoličné orgány.
Počas druhej výpravy sa však posilnilo sebavedomie Slovákov šíriť svoj štátoprávny
program, slovenské vojská pomáhali cisárskym vytláčať Maďarov z územia
Slovenska, ale v apríli 1849 prešli maďarské vojská do protiofenzívy.

Vedúci činitelia Slovenskej národnej rady na zhromaţdení v Martine 10. marca 1849 vyslali
celoslovenskú delegáciu k panovníkovi do Olomouca s petícou vychádzajúcou
s austroslavizmu, kde sa ţiadalo oddeliť Slovensko od Uhorska, žiadala sa osobitná organizácia
pre Slovensko, konkrétne vyčlenenie slovenského územia a politické začlenenie do Rakúska s názvom
slovenské veľkokniežatstvo zastúpenie na ríšskom sneme, provinciálny snem, ústrednú správu
podliehajúcu Viedni a slovenčinu ako vyučovací, úradný a cirkevný jazyk.

4. marca však panovník v Olomouci vydal Stadionovu ústavu. Tá vyhlasovala
jednotnosť ríše a Uhorsko za jej súčasť, ako osobtné uznávané krajiny mimo Uhorska boli
Chorvátsko so Slovinskom, Rijeka (Fiume) a Sedmohradsko. Platila pre celú monarchiu, kt.
sa pomenovala ako Rakúske cisárstvo; bola to ústavou centralizačnou, odvíjala sa od hlavy
štátu, teda cisára, kt. označila ho za osobu posvätnú, nebol zodpovedný žiadnemu orgánu
v monarchii. Zákonodarná právomoc bola v rukách cisára, spolu s ríšskym snemom, rozhodujúce je, že
moc sa odvíjala od panovníka, ten stál nad snemom; to isté platí aj o vládnej resp. výkonnej moci, tá
je jednotná a nedeliteľná a prislúcha výlučne cisárovi, kt. ju vykonáva prost. svojich úradníkov (vláda
ako celok neexistovala, iba jednotliví ministri podriadení panovníkovi), kt. on menoval a odvolával.
Z hľadiska formy vlády táto ústava nezakotvovala konštitúciu, ale „konštitučný
absolutizmus“. Stála však stále na pozícií zrušenia poddanstva, zrovnoprávnenia občanov,
vyhlásila rovnoprávnosť národov a národností v monarchii, ale nedotýkala sa štátoprávneho
vyjadrenia. Poprela celý konštitucionalizmus, kt. sa prejavoval počas revolúcie; zriadila ríšsky
súd, kt. mal byť najvyšším súdom v monarchii. Základné práva a slobody boli v tejto ústave
zakotvené, ale v Uhorsku neplatili, tak isto to platilo o miestnej správe, bola jej vyňatá
samospráva (bol tu uţ istý náznak delenia na Predlitavsko a Zalitavsko). To však
nevyhovovalo revolučným silám vo všetkých častiach monarchie; hoci bola vyhlásená
a platná, nikdy nevstúpila do reálne a politického ţivota, zrušila všetky zákony, kt. by jej
odporovali (Pragmatická sankcia); poprela sa aj uhorská štátnosť.

Gróf Franz Stadion začal pripravovať reorganizáciu Uhorska prostredníctvom vládnych
komisárov za jednotlivé národnosti, pričom dôraz sa kládol na organizáciu miestnej správy.
Stadion predloţil vláde 10. apríla návrh na oddelenú organizáciu civilnej správy, ale vláda ho
neprijala.

12

fosokles

©2008

Podobne všetky nemaďarské národy sa snaţili vyuţiť úspech Košuta na bojisku a to, ţe 14.
apríla 1849 snem v Debrecíne prijal dva zásadné zákony – zákon o detronizácií
Habsburgovcov a zákon o vyhlásení samostatnosti Uhorska, Košuta menoval jeho
prezident guvernérom (guvernátorom). Nemaďarské národy ponúkali Viedni vojenskú pomoc
za národnú rovnoprávnosť, totiţto tieto zákony nezaktvovali ţiadne národné práva, Košut si
vytvoril vlastnú teóriu, podľa kt. má len tá etnická skupina právo byť vyhlásená za národ, kt.
uţ mala vlastný štát; Košut však prijal národnostné zákony na sneme v Segedíne tesne pred
poráţkou, kt. mali znaky liberalizmu, ale nič uţ nezmenili.

3. Od mája 1849 pripravovali slovenskí činitelia nové ozbrojené povstanie, letnú

výpravu. Ďalej však do bojov nezasiahli, v novembri boli úplne rozpustení po
obsadení Slovenska cisárskymi vojskami. Detronizácia Habsburgovcov bola znakom
pre ostatné dynasticko-feudálne sily v Európe a urýchlila intervenciu cárskeho Ruska
v Uhorsku kde maďarská armáda kapitulovala 13. augusta pri Világoši, Košut
a ostaní predstavitelia maďarskej vlády ušli do Turecka.

Po poráţke revolúcie sa zdala byť vhodná chvíľa na znovuusporiadanie monarchie
a zabezpečenie národnostných práv menšinám. Slovenská národná rada intenzívne rozvíjala
kampaň medi ľudom za štátoprávne poţiadavky. 10. septembra uverejnili vládni dôverníci
v súlade s návrhmi Slovenskej národnej rady a mnohých deputácií slovenských stolíc návrh
za oddelenie Slovenska od Uhorska a zriadenie osobitnej slovenskej korunnej krajiny
v rámci ríše. V septembri a októbri zaplavili Viedeň deputácie slovenských dedín mestečiek,
kt. ţiadali štátoprávne riešenie postavenia Slovenska. Stočlenná delegácia odovzdala
panovníkovi petíciu za zriadenie slovenskej hornouhorskej krajiny, takto sa na jeseň uzavrelo
slovenské petičné (prosbopisné; petície bolo v podstate to isté čo prosbopis) hnutie.

Docielilo sa však len to, ţe sa v organizácií Uhorska vytvorili dva samostatné administratívne
obvody na slovenskom území – bratislavský a košický, kryjúce sa so slovenskými národnými
hranicami. Národnou rečou mala byť reč ľudu, ale vo vyšších orgánoch nemčina.

Revolúciou sa otvorila cesta kapitalizmu, ale nezabezpečila sa demokratická premena ţivota
a politického zriadenia, z tohto hľadiska moţno povaţovať revolúciu 1848 – 1849 za
nedokončenú.

13

fosokles

©2008

Bachov absolutizmus

Aj v habsburskej monarchii došlo po revolúcií k reštaurácií konzervatívnych pomerov.
František Jozef I. a jeho vláda sa snaţili o centralizáciu ríše a nastolenie predrevolučného
reţimu, takýto reţim sa však vracal späť k absolutizmu a preto sa označuje ako
neoabsolutizmus alebo absolutizmus bachovský. Datuje sa buď od nástupu Alexandra
Bacha do funkcie ministra vnútra (1850 – 1859) alebo od konca revolúcie do vydania
Októbrového diplomu (1849 – 1860).

Bachov absolutizmus sa uskutočnil niekoľkými reformami v r. 1851 – boli to opatrenia
zavádzajúce priamu zodpovednosť ministrov panovníkovi (3 kabinetné listy z augusta 1851,
č. 96 – 98/1851 r.z.) a silvestrovské patenty, kt. znamenali priamy prechod k absolutizmu,
z 31. decembra 1851.

Hneď prvý patent označil marcovú ústavu za zrušenú od 4. marca 1852, výslovne sa
potvrdilo len zrušenie poddanstva, roboty a rovnosť pred zákonom. Ďalší patent zrušil
občianske práva a priznal ochranu len cirkvám štátom stanoveným. Tretí kabinetný list
cisára adresovaný ministerskému predsedovi Schwarzenbergovi stanovil základnú
organizáciu správy zemí (rozdelenie na obce, okresy a zeme); súdnictvo ponechal v prvej
inštancii spojené s výkonom správy, zavádzal trojinštančné súdne konanie, odstránil verejnosť
konania, poroty, zaviedol štátneho žalobcu a občiansky a trestný zákonník sa stali spoločnými pre
všetky krajiny mocnárstva. Takto sa ďalej vládlo bez parlamentu a akejkoľvek kontroly zo
strany verejnosti.

Vojenská diktatúra a správna organizácia

Premena štátneho aparátu na prispôsobenie kapitalistickým vzťahom sa v Rakúsku
uskutočnila v 40-tych a 50-tych rokoch 19. st. v dvoch vlnách:

a) prvý pokus – bol urobený v súvislosti so Stadionovou ústavou a mal nahradiť

patrimoniálnu správu, začlenil aj jeho najniţšie zloţky do jednotného mechanizmu
štátnej správy

b) druhý pokus – je spojený s vydaním silvestrovských patentov, chýbajú tu akékoľvek

konštitučné rysy

K najprenikavejším opatreniam Bachovho reţimu patria zmeny správy v Uhorsku, tu sa
Bach priblíţil idei jednotného centralistického štátu. Uhorsko nemalo nárok na obnovu
pomerov spred rokov 1848 a 1849 v dôsledku neposlušnosti voči Rakúsku. Územná
samospráva v Uhorsku sa dá rozdeliť do troch období:

14

fosokles

©2008

1) vojenská diktatúra – trvala od októbra 1849 do septembra 1850 a chýbali jej

akékoľvek prvky civilnej správy

Na rákuskou armádou okupovanom území boli ešte pred poráţkou revolúcie (pred
zavedením vojenskej diktatúry) dosadení dočasní kráľovskí komisári, kt. riadili vojenskú
diktatúru a zlikvidovali v komitátoch samosprávu. Táto dočasná zemská správa fungovala pri
vojenskom úrade Windischgrätza a zanikla v júni 1849.

Koncom mája 1850 bol pre celé Uhorsko (vojenský dištrikt) menovaný splnomocnený
cisársky komisár, barón Karol Gabriel Geringer, kt. bol súčasne civilným pridelencom
vojenskému diktátorovi gen. Haynauovi; takto bol ku kaţdému obvodnému vojenskému
veliteľovi pridelený obvodný hlavný komisár, kt. dozeral na správu komitátov, okresov a
miest. V komitátoch bol do čela správy postavený vládny komisár a v okresoch slúţny –
popri vojenských dištriktoch boli civilné, podriadené vojenským → podstata vojenskej
diktatúry.

2) provizórium – trvalo do januára 1853 a skĺbila sa v ňom vojenská diktatúra a určité

prvky civilnej správy

Ďalej po poráţke maďarskej revolúcie dostala územná organizácia konečnú podobu – došlo
k novému správnemu členeniu, jej základom bolo zlučovanie starých komitátov, krajina sa
rozdelila na 5 vojenských dištriktov a na civilné obvody; z toho boli 2 na Slovensku:
Bratislavský a Košický, obe pozostávali z 9 komitátov (toto rozdelenie sa pouţilo aj na
stanovenie juţných hraníc Slovenska z r. 1918). Vojenské dištrikty riadil vojenský veliteľ, ku
kt. bol pridelený ministerský komisár pre riešenie civilných otázok; civilné obvody
spravovali hlavní komisári.

3) definitívum – trvalo do vydania Októbrového diplomu a bola to konečná podoba

civilnej správy

Po vydaní silvestrovských patentov došlo k definitívnemu usporiadaniu štátnej správy, úrad
splnomocneného cisárskeho komisára bol premenovaný na miestodrţiteľstvo a zrušili sa
civilné obvody. Uhorské miestodrţiteľstvo bolo najvyššou správnou inštanciou,
organizačne bolo vyčlenené do 5 odborov (podľa dištriktov) a miestodrţiteľ mal na starosti
vojenskú aj civilnú správu. Správa sa opierala o väčšie jednotky ako boli vojenské dištrikty,
tzv. civilné administratívne dištrikty, tie sa ďalej členili na komitáty a okresy. Z komitátnej
správy bola odstránená samospráva, ale boli jej podriadené aj vtedajšie slobodné kráľovské
mestá s výnimkou Bratislavy a Košíc. Na čele dištriktu stál hlavný ţupan dištriktu. Na čele
ţupy bol náčelník ţupy a na čele okresu bol slúţny.

Významnou črtou štátnej správy bolo germanizačné úsilie, jeho normatívnym základom
bolo nariadenie ministra Krausa, podľa kt. bola nemčina výhradný jazyk vnútornej sluţby

13. septembra 1850 vydal Bach nariadenie o dočasnom usporiadaní politickej správy
v Uhorsku, to sa provizóriom začlenilo do jednotnej ústavy absolutistickej monarchie.

15

fosokles

©2008

Súdna organizácia

Ustálila sa na úrovni zodpovedajúcej správnemu aparátu. V kaţdom správnom dištrikte
fungoval dištriktný hlavný súd ako odvolacia inštancia, niţšie boli komitátne súdy
označované ako dištriktné súdy, kt. súdili v prvej a druhej inštancii, niektoré súdili aj
banských alebo obchodných záleţitostiach. Ďalšou základnou zloţkou súdnej sústavy boli
slúţnovské úrady (okresné súdy). V súlade s týmto rozdelením sa vytvorili štátni
zástupcovia (komitátne súdy) a hlavný štátni zástupcovia (dištriktný hlavný súd). Súdna
správa sa v celku v Uhorsku takto zlepšila, súdy boli obsadzované aj nemaďarskými
národmi, kt. súdili na základe rakúskych zákonov, pričom najvyšší súd vo Viedni sa staral
o jednotnosť judikatúry.

V rámci súkromného práva sa tu zaviedla právna istota, kt. tu dovtedy neexistovala, ale čo
sa týka trestného súdnictva, panovala tu svojvôľa, tá slúţila politickým cieľom reţimu.

Inštančný postup bol nasledovný, okresné súdy boli súdy 1. stupňa; ţupné a hlavný dištriktný
súd súdili aj veci prvej inštancie, ale inak to boli odvolacie súdy; najvyšší súd mal sídlo vo
Viedni a nazýval sa najvyšší kasačný súd.

Potlačovateľský aparát

Tvorila ho polícia a ţandárstvo. Polícia bola ustanovená na kvôli starostlivosti
o zachovávanie zákonného poriadku a verejného pokoja. V Uhorsku bola zavedená po
odstránení vojenskej diktatúry v čase provizória; jej základom sa stali policajné riaditeľstvá
s podriadenými policajnými kapitánmi a expozitúrami policajnej sluţby.

Ţandárstvo bolo zriadené v r. 1850 ako vojenský organizovaný zbor. Malo predovšetkých
politické úlohy a staralo sa o verejnú bezpečnosť. Členilo sa na pluky, kt. bolo 16. Tieto
pluky boli v Uhorsku organizované uţ v r. 1849 v období vojenskej diktatúry. Ţandárske
veliteľstvá v okresoch, ţupaćh a v sídle dištriktu podliehali priamo Policajnému
ministerstvu vo Viedni. Ţandárstvo bolo najdôleţitejšou potlačovateľskou zloţkou, ţandár
sa podľa zákona povaţoval za osobu, kt. je vţdy v sluţbe a preto ho kaţdý v kaţdom čase
bez ohľadu na okolnosti musel poslúchnuť; jeho výpoveď pred súdom potvrdená sluţobnou
prísahou bola povaţovaná za plný dôkaz. Ţandári boli riadený prost. zvláštnej odmenovej
tarify, podľa nej vyška odmeny závisela aj od výšky trestu, kt. odhalenému páchateľovi
uloţili. Ţandárstvo kontrolovalo celý súkromný ţivot, úradníkov, spoločenské dianie, atď..

16

fosokles

©2008

Vzťah štátu a cirkvi

Bachov reţim si získal aj podporu vysokých cirkevných hodnostárov uzavretím konkordátu
s pápeţskou kúriou v r. 1855. Ten obnovil autonómne postavenie katolíckej cirkvi,
takto sa zlepšil pomer štátu a cirkvi a sféra cirkevného vplyvu. Uzavretiu konkordátu
predchádzalo vydanie mnohých cisárskych nariadení, kt. napr. rušili jozefínsku sústavu dozoru
štátu nad cirkvou, zrušili sa placeta regia a vrátili sa tak katolíckej cirkvi viaceré práva v oblasti
výchovy, nadobúdania majetku, vlastnej správy, kt. predtým patrili štátu.

Uzavretie konkordátu bolo vyvrcholením dlhoročných snáh cirkvi o posilnenie postavenia.
Konkordát bol uzavretý 18. augusta 1855 a vyhlásený zo strany cirkvi bulou pápeţa
Pia IX. Deus humanae salutis auctor z 3. septembra a zo strany štátu cisárskym
patentom č. 195/1855 z 5. novembra. Vzťah štátu a cirkvi bol koordinačný, právny ţivot bol
rozdelený na svetský a duchovný, cirkvi prislúchali všetky boţie práva. Kanonické právo
pripúšťalo cirkvi voľné nadobúdanie cirkevného majetku, dozor nad niţším školstvom, zrušili
sa placetum regium pre styk pápeţa s veriacimi. Podľa konkordátu tieţ prijal panovník ako
smernicu pre budúce zákonodarstvo kanonické právo. Kvôli týmto udalostiam suspendovali
z občianskeho zákonníka z r. 1811 ustanovenia o manţelskom a rodinnom práve, kt.
nahradilo kanonické, manţelské spory boli dokonca podriadené cirkevnej jurisdikcii.
Katolíckej cirkvi sa zabezpečilo odškodnenie za zrušené desiatky, náboţenský a študijný
fond, kt. vznikol za Márie Terézie a Jozefa II. z odňatých cirkevných majetkov sa vrátil cirkvi.

Katolícka cirkev sa stala jedinou štátnou cirkvou a katolícke duchovenstvo bolo
privilegovanou kastou, neplatilo nijaké dane a podriaďovalo sa len cirkevnej jurisdikcii.
Katolícka cirkev sa stala oporou reţimu a správa ostatných cirkví sa dostala pod dozor,
náboţenská sloboda však nebola odbúraná aj keď štát odmietal uznať iné cirkvi.

Zavedenie rakúskeho právneho poriadku v Uhorsku

Zavádzal sa v Uhorsku v rámci centralizácie a stalo sa tak na základe cisárskeho patentu
z 29. novembra 1852. Dovtedy to existovalo ešte staré feudálne právo, kt. si svoju podstatu
zachovala aj napriek revolučným reformám. Najdôleţitejšie normy zavedené počas
absolutizmu boli:

a) r. 1850 sa zaviedla pozemková daň, tabakový monopol a organizacia žandárstva

b) r. 1851 sa vydali daňové predpisy a tlačové veci sa odkázali civilným súdom

c) r. 1852 sa zaviedol rakúsky trestný zákonník z r. 1802, rakúsky zmenkový poriadok z r. 1850,

dočasný občiansky súdny poriadok z r. 1852, konkurzný poriadok a urbariálne patenty, obe
z r. 1853

d) v r. 1854 – 1857 sa zaviedol rakúsky banský zákon, pozemnoknižný poriadok a predpisy

nesporového konania

17

fosokles

©2008

e) v r. 1857 – 1859 sa upravila príslušnosť urbárskych súdov a vydal sa patent o zrušení a úprave

súvislých pomerov

Najdôleţitejšou úpravou bolo jednoznačne zavedenie písaného práva, kým dovtedy
v Uhorsku (pred revolúciou) bolo právo nepísané, nekodifikované – Tripartitum. Ohľadom
trestného práva bol dôleţitý trestný hmotnoprávny zákon o zločinoch, prečinoch
a priestupkov z r. 1852, trestný procesnoprávny zákon z r. 1853 a trestný zákon
správny, kt. sa dotýkal správneho konania a politický deliktov (u nemajetných občanov
dovoľoval ako sankciu pouţiť bitku). Z hľadiska občianskeho práva to bol jednoznačne
Allgemaines Bürgerliches Gesetzbuch z r. 1811, alebo Rakúsky občiansky zákonník, kt.
bol vo svojej všeobecnosti kvalitným zákonom (vydrţal dlhú dobu).

Legislatíva smerovala k unifikácií všetkých krajín pod habsburgovcami. Nastalo pripôsobenie
práva kapitalistickým pomerom, mala nastať aj realizácia resp. faktické zrušenie
patrimoniálnych pomerov. Definitívnu podobu vyviazanie malo priniesť vydanie dvoch
zákonných noriem – urbárskeho a odškodňovacieho patentu. Urbársky patent vychádzal
z toho, ţe všetky povinnosti stanovené medzi zemepánom a poddaným v predchádzajúcich
dobách a majú byť vykúpené, súčasne tu platila zásada, ţe poddaní nadobúdajú slobodné
vlastnícke a dispozičné právo k urbárskym pozemkom. Odškodňovací patent upravil
spôsob odškodnenia zemepánov za zrušené urbariálne povinnosti v rozmedzí 300 aţ 700
zlatých za usadlosť a 50 zlatých za ţeliarsku usadlosť, krylo sa to štátnymi umorovacími
dlhopismi, hotovosť dostávali len lojálni veľkostatkári; toto odškodnenie vykonávali
špeciálne komisie sústredené po r. 1861 v Pešti. V iných krajinách monarchie bol zriadený
Krajinský vyväzovací fond, vyväzovanie sa dialo rôzne, napr. na Slovensku boli niektoré
vyväzovacie práva nedotknuté ako menšie regálne práva. Z dôvodov nevyjasnených vzťahov
k pôde sa zriadilo urbariálne súdnictvo, bolo trojinštančné – prvá inštancia bola
v komitátoch, druhá v administratívnych obvodoch a tretia vo Viedni.

Tieto poriadky likvidovali feudalizmus, aj keď nevychádzali z domácich vzorov, neodráţalo
sa v nich totiţ uhorské právne vedomie.

18

fosokles

©2008

Slovensko a neoabsolutizmus

Reţim sa opieral byrokraciu, políciu, vojsko a kanonickú cirkev tieţ aj na Slovensku. Tajná
polícia získavala donášačov za peniaze.

Rakúsky liberálny politik Adolf Fischhof charakterizoval vtedajšie pomery: „Bachovský režim
je stojace vojsko vojakov, sediace vojsko úradníkov, kľačiace vojsko kňazov a plaziace sa
vojsko udavačov.“. Národnostná otázka stále ostala otvorená, ale reţim rovnako nadelil
Slovákom aj Maďarom, nikto nezískal nič. Napriek tomu Slováci niečo získali, popri nemčine
sa tu pre porozumenie s obyvateľstvom pouţívala staroslovienčina.

Štúr, Hurban a Hodţa boli pod zatykačom. Z tohto obdobia pochádza návrh na štátoprávne
riešenie Jána Kollára (komisár vo Viedni pre slovenskú menšinu), kt. vypracoval dokument
pod názvom Slovenské vojvodstvo, na základe kt. vymedzil územie Slovenska podľa
etnického princípu (územia trvalo osídlené Slovákmi, pričom okrajové územia sa usporiadali
podľa osobitného sčítania) – bol to skutočný štátoprávny program, pretoţe zahŕňal aj otázku
územia. Slovensko rozdelil na štyri dištrikty:

1) Dolnopovaţský dištrikt – zahŕňal Bratislavu, Nitriansku ţupu a časť Trenčianskej;

hlavné mesto bola Nitra

2) Hornopovaţský dištrikt – zahŕňal Turiec, Oravu, Liptov a sever Trenčína; hlavné

mesto bola Ţilina

3) Banský kraj – zahŕňal Zvolenskú, Tekovskú a Ostrihomskú ţupu; hlavné mesto bola

Banská Bystrica

4) Torysský dištrikt – zahŕňal Zemplínsku, Šarišskú a Spišskú ţupu; hlávne mesto

malo byť buď Košice alebo Prešov

Dištrikty sa mali deliť na okresy a kraje. Tento program smeroval k predstave štátnosti
Slovenska, napriek tomu bol zamietnutý.

19

fosokles

©2008

Obdobie provizória a príprava

vyrovnania

Po poráţkach pri Solferine a Magente v r. 1859 od talianskych národnooslobodzovacích
vojsk podporovaných Napoleonom III. postihla absolutistický reţim kríza – došlo
k odvolaniu ministra vnútra Bacha. Byrokratický aparát sa v Uhorsku rozsypal zo dňa na deň,
oţili aj národnostné hnutia, kt. začali opätovne predkladať národné poţiadavky z revolučných
rokov. Silnejúci tlak prinútil cisársky dvor k ústupkom – vyhlásenie cisára z júla 1859
o tom, ţe bude rešpektovať práva a záujmy národností bolo prvým náznakom.

Ústavne bol prechod od absolutizmu započatý zvolaním tzv. rozmnoţenej ústavnej rady,
kt. mala fungovať ako panovníkov neverejný poradný orgán. Vydanie Októbrového diplomu
20. októbra 1860 znamenalo ústavne koniec absolutizmu – panovník sa zriekol
neobmedzenej vlády. Októbrový diplom však odmietal marcovú ústavu a vrátil sa
k feudálnym pomerom z r. 1847 a vytvoril z Uhorska autonómnu provinciu. Diplom tieţ
prehlásil za právny základ pragmatickú sankciu z 1713, ale pripustil určitý stupeň
federalizácie na základe historických tradícií jednotlivých krajín. Za základný princíp bol
prehlásený návrat k parlamentarizmu a dôleţitosť zemských (krajských) snemov → v čl. 1 sa
priznáva zemským snemom a ríšskej rade podiel na zákonodarnej moci. Ríšska rada bola
charakterizovaná ako snemovňa, do kt. budú snemy posielať istý počet svojich členov; do jej
kompetencie boli zaradené celoštátne záležitosti, financie, peňažníctvo, clo, obchod, ceduľové
bankovníctvo, telegraf, železnice a vojenské veci. Článok 3 priznával v zákonodarnej oblasti
významné práva krajinám uhorskej koruny, to takmer bolo obnovenie ich spoločnej ústavy –
okrem vecí spoločných však malo ostať všetko v kompetencii krajinských snemov.

Uhorsko bolo pod vedením palatína (predseda budúcej uhorskej vlády), malo mať vlastný
snem s nevolenou hornou (panskou) a volenou dolnou komorou; voľby sa mali konať na
zákalde volebneho práva z r. 1848. Na Slovenské záujmy diplom neprihliadal, priznal
Uhorsku výrazné autonómne konštitučné práva, ale v podstate anuloval uznensenie cisára
o právach národností.

Realizácia Októbrového diplomu bola zverená Bachovmu nástupcovi Schmerlingovi, jeho
vláda však bola feudálna, klerikálna a hlboko reakčná. Schmerling pripravil aj ďalšiu ústavu
(uţ tretia oktrojovaná ústava v poradí), tá mala uviesť diplom do spoločnosti s malými
zmenami → schmerlingovo provizórium (istý typ absolutizmu).

Februárová ústava (Schmerlingova) bola vyhlásená 26. februára 1861 a skladala sa
z troch patentov – č. 20 – 22/1861, tieto zriaďovali parlament (ríšske zastupiteľstvo)
s poslaneckou a panskou snemovňou a zemské zriadenie (Predlitavsko a Zalitavsko) pre
neuhorské krajiny. Charakteristickou črtou bolo centralistické chápanie krajiny →
posilnenie právomocí zastupiteľstva a obmedzenie moci zemských snemov.

20

fosokles

©2008

František Jozef I. odmietal demokratizačné tendencie a tak ani pomenovanie parlament mu
nevoňalo, preto dostal názov ríšska rada; skladala sa z dvoch častí:

a) panská snemovňa – pretrvával stavovský charakter spoločnosti
b) poslanecká snemovňa – táto bola kreovaná na základe volieb

Pripúšťala sa moţnosť dualistického chápania štátu – rozlišovala širšiu a uţšiu ríšsku
radu; uţšia rada rokovala len o veciach zemí rakúskych, širšia o celoštátnych veciach za
prítomnosti uhorských poslancov.

Pre uhorskú časť sa obnovil status uhorského snemu. Napriek tomu maďarské kruhy
odmietali Februárovú ústavu – oni poţadovali to čo bolo hlavným politickým cieľom
maďarských politických kruhov v r. 1848 a teda obnovenie bratislavskej ústavy, kt. mala
obnoviť Uhorské kráľovstvo. Tak nová ústava bol pre nich dokumenty, kt. zrušili zákony
z marca 1848. V Uhorsku dokonca veľkostatkári (bývala šľachta) odmietali platiť dane, chceli
profitovať z feudalizmu → Uhorsko bolo rozdrobené a zaostalé.

aj Októbrový diplom aj Februárová ústava narúšajú princípy pragmatickej

sankcie v tom zmysle, ţe dedenie má byť uskutočňované v nedielnom stave –
forma unitárneho štátu, čo dualizmus popieral (sankcia však bola brzdou
vývoja)

Ústava dokonca nezakotvovala občianske práva, zodpovednosť ministrov, poslaneckú
imunitu; zaktovovala právo panovníka vládnuť bez parlamentu a vydávať nariadenia so
silou zákona. Dôleţitou súčasťou bolo aj zemské zriadenie a volebné poriadky do 15
zemských snemov.

Februárový patent akceptoval ústavoprávne zmeny ríše podľa historického práva, ale na
Slovákov a iné nemaďarské národy neprihliadal, ponechal ich naďalej bez akýchkoľvek
národných práv. Nové usporiadanie priradilo Uhorsku vládu, snem a obnovenie ţupného
zriadenia; atribúty podobné Októbrovému diplomu – išlo o dualistické riešenie
štátoprávnych pomerov ríše. Vystupovali tu dva štáty:

1) Predlitavsko (Rakúsko) – skladalo sa z: 17 kráľovstiev a krajín: Dolné a Horné

Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, Istria, Tirolsko a Goricko, Foralbersko, Čechy, Morava, Terst,
Solnohradsko, Sliezsko, Bukovina, Halič a Dalmácia

2) Zalitavsko (Uhrosko) – skladalo sa z: užšie Uhorsko, Sedmohradsko, Chorvátsko-

Slawonsko a Vojenská hranica

Tieto dve krajiny spájal spoločný panovník a štátne záleţitosti – zahraničná politika,
obrana, mena, atď.. Takto vyšiel František Jozef I. v ústrety maďarskej menšine,
z Uhroska urobil takmer samostatný štát.

Obnovilo sa štátoprávne postavenie Uhroska spred r. 1848, reaktivovala sa uhorská
dvorská kancelária, miestodržiteľská rada, kráľovská kúria; ďalej municipiálna samospráva
a komitátne zriadenie. Maďarčina sa stala úradným jazykom, boli menovaní noví členovia
rakúskeho kabinetu a noví ţupani. Dočasne malo fungovať súdnictvo z éry neoabsolutizmu,
začiatkom r. 1862 bola obnovená činnosť starých uhorských súdnych inštatncií, kúrií a sedrií.

21

fosokles

©2008

Vo voľbách do uhorského snemu v r. 1861 zvíťazila Deákova a Telekiho strana – poslanci
oddaní poţiadavkam z r. 1848 – 1849. Tí odmietli februárovú ústavu aj diplom a pridrţiavali
sa marcových zákonov, keď odmietli účasť na ríšskej rade vo Viedni, v auguste bol snem
rozpustený.

Obnovené ţupy boli nespokojné s podmienkami, kt. stanovil Októbrovvý diplom a búrili
sa, vyvrcholilo to v druhej polovici r. 1861 zákazom municipiálnych výborov
a pokračovalo uvedením kráľovských komisárov do čela komitátov. Súdnictvo prešlo do
rúk vojenských súdov a celá správa sa sústreďovala do rúk miestodrţiteľskej rady a dvorskej
kancelárie.

→ komitáty stratili finančnú samostatnosť, ale reforma, kt. priniesla provizórium do štátnej
správy sa minula účinkom, komitáty sa nikdy nestali oporou reţimu

Po nástupe Belcrediho vlády (členom bol aj uhorský magnát Majláth) nastalo v Uhorsku
obnovenie činnosti miestodrţiteľskej rady, ale nastalo odstránenie provizória na úrovni
komitátu (nastalo odstránenie viedenských úradníkov).

Obdobie samostatného Uhroska v r. 1860 – 1865 sa v podstate sústreďovalo len na otázku
komitátnej organizácie, komitáty, kt. boli hlavnou oporou revolúcie sa opäť dostali do
popredia politického boja.

V septembri 1865 sa konali voľby do uhroského snemu, suspendoval sa Februárový
patent, na čo sa panovník vzdal teórie „straty práva“ a začal vyjednávať s Uhorskom na
úrvni Pragmatickej sankcie – takto sa otvorila cesta vyrovnaniu.

Judexkuriálna konferencia

Októbrový diplom znamenal pre Uhorsko obnovenie práva a ústavy z r. 1848. Predtým sa
však právo prispôsobovalo kapitalistickým vzťahov a spôsobe výroby – unifikáciou rakúskeho
práva patentom z 29. novembra 1852; preto napriek navráteniu revolučných pomerov sa
úplne rakúske právo odstrániť nedalo, boli naň naviazané niektoré úrady a inštitúcie. Trebalo
rozhodnúť čo bude platiť pre budúcnosť, aká bude kontinuita obnoveného uhorského práva
a kt. rakúske predpisy budú recipované (napr. dolovať nemohol nik iní ako vlastník pozemku,
to sa zmenilo a mohol aj nájomca, atď.).

Riešenie pripadlo Judexkurálnej konferencii zvolanej panovníkom po obnovení činnosti
Sedmopanskej tabule, kt. zasadala od 23. januára do 4. marca 1861. Konferencia
vypracovala Dočasné právne pravidlá – obsahovali najaktuálnejšie potreby právneho
poriadku a mali sa stať rámcovým zákonom. Tieto pravidlá prijala 22. júna dolná a 1. júla
horná snemovňa uznesením, 20. júla ich potvrdil panovník – odporúčali ju ako dočasnú
výpomoc pre súdnictvo. Kúria uznesením z 23. júla vyhlásila, ţe Dočasné právne
pravidlá bude pouţívať ako stálu smernicu do ďalšieho zákonného opatrenia.

22

fosokles

©2008

Dočasnými právnmi pravidlami sa zaistila kontinuita medzi uhorským právom a právom od r.
1860; mali 8 systematických kapitol:

1) všeobecné súkromné právo a civilný proces
2) trestný proces
3) zmenkové právo
4) konkurzné právo
5) obchodné právo
6) urbárske právo
7) banské právo
8) predpisy o advokácií a verejného notárstva

Správnym právom sa pravidlá nezaoberali. Okrem Dočasných pravidiel prijala konferencia aj
zásady, kt. sa stali základom kapitalistického práva v Uhorsku, z nich vychádzala právna
veda aj právna prax:

1. zásadne platí staré uhorské právo spred r. 1848
2. pri prevode nehnuteľností platia zásady rakúskeho občianskeho zákonníka
3. v platnosti ostáva rakúske pozemnokniţné právo (z r. 1852)
4. v platnosti ostáva rakúske právo banské – všeobecný banský zákonník (z. 1854)

a obnovuje sa platnosť obchodných zákonov – zák. čl. 15 – 20/1840 (r. 1864 sa ale
recipovali predpisy nemeckého obchodného zákona obchodných firiem a rakúske
predpisy o zmenkových súdoch a firemnom registri)

Zásady prispôsobenia súkromného práva

Nemajú len recepčnú povahu, ale aj materiálnu – upravujú niektoré inštitúcie celkom znova.
Veľkostatkári boli za zachovanie kapitalizmu, preto tu bola povinnosť zabezpečiť
úveryschopnosť nehnuteľného majetku, ale zároveň vytvoriť moţnosť drţať majetok v rukách
aristokracie → zachoval sa rakúsky systém pozemkových kníh a rakúske predpisy
o prevode a nadobúdaní nehnuteľností. Konferencia ale obnovila feudálne normy v rodinnom
a dedičskom práve, aby sa konzervovali veľké majetky aristokratických rodín – bola
zachovaná inštitúcia fideikomisu a namiesto odstránenia aviticity bola vytvorená synonymná
inštitúcia vetvového majetku; rodinné právo platilo so všetkými stavovskými rozdielmi.
Podobne sa upravilo aj banské právo – aj tu sa uplatnili záujmy podnikateľov, aby mohli
voľne podnikať a otvárať nové bane. Aj obchodné zákony boli obnovené, ale neskôr boli
nové predpisy recipované z rakúskeho obchodného zákonníka.

23

fosokles

©2008

Dočasná úprava trestného práva

Tu bola snaha maďarskej šľachtickej oligarchie nepripustiť dalekosiahle zmeny
v trestnoprávnej oblasti. Pokrokový zákon bol navrhnutý r. 1843, ale nebol prijatý ani počas
revolúcie, tak isto ho neschválila ani konferencia (kvôli jeho pokrokovosti) a preto v platnosti
ostali feudálne súdne praktiky s tým rozdielom, ţe sa odstránila nejednotnosť
spôsobu trestania a trestov pre šľachticov a nešľachticov.

Nedostatok noriem prekonala súdna prax tým, ţe začala poţívať učebnicu Tivadara
Paulera z r. 1864 a na súdoch na ňu odvolávali ako na zákon – táto učebnica vypočítavala
feudálne trestné normy a rozvádza základy trestov na základe:

a) rakúskeho trestného zákona (z r. 1852)
b) nemeckej vedy trestného práva
c) osnov trestného zákona z r. 1843

Takto táto učebnica získala relevanciu obyčajového práva.

24

fosokles

©2008

Slovenské národnooslobodzovacie

hnutie za provizória

Slovenský národný vývoj prebiehal v podmienkach pripravených viedenskou vládou, na kt.
orientácia sa v revolučných rokoch nevyplatila. V priebehu absolutizmu sa do nemilosti
dostali Štúr a Hurban, pod policajným dozorom im bola znemoţnená národná činnosť
a agitácia ľudí. Ich plány stroskotali, ale všeobecne medzi Slovákmi prevládal pocit
sklamanie z politiky Viedne. Štúr a ostatní preto rezignovali na federalizmus; ich zúfalstvo
bolo však obrovské – Štúr označil spojenie s Viedňou v r. 1849 za osudovú chybu, z tejto
depresie vychádza aj jeho dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, kde má hlavný tón hľadanie
východiska vo veľkej slovanskej ríší, kt. mala vzniknúť na troskách Habsburskej ríše.
Neoabsolutizmus sa líšil od maďarských hegemonistických snáh, Rakúšania presadzovali
vlastné záujmy tak isto proti maďarskému tlaku. Po páde Bacha sa rýchlo zjednotili
národnooslobodzovacie hnutia, toto urýchlo ešte vyhláseie cisára, ţe bude rešpektovať
záujmy národností v r. 1859.

V tomto období sa prihlásil Andrej Radlinský, kt. zozbieral podpisy pre petíciu na
zavedenie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka v slovenských stoliciach.
Hurban vypracoval memorandum, kt. okrem školských a jazykových poţiadaviek
obsahovalo aj nesplnené slovenské poţiadavky z r. 1848 – štátoprávne vyčlenenie
Slovenska spod Uhorska. Nádeje Slovákov posilnilo nariadenie cisára, kt. pripúšťalo
pouţívať slovenčinu popri nemčine a maďarčine v úradoch a na súdoch v 23 uhorských
ţupách z júla 1860.

Časť slovenských politikov sa snaţila zblíţiť s maďarskou liberálnou šľachtou na čele
s Jánom Palárikom, snaţil sa o obnovenie marcovej ústavy.

Prelomové udalosti priniesli rozmach slovenského národného hnutia, ku kt. naviac prispel
Štefan Marko Daxner, kt. odmietol maďarskú koncepciu jednonárodného štátu a názory
maďarských liberálov; chcel aby sa ústavným zákonom potvrdila národná zvrchovanosť
uhorských národov a teritórium, kde by tieto národy ţili ako celky. Tento zákon mal
vypracovať snem, ale Slováci vtedy nemali poslanca v sneme, preto sa rozhodli zvolať
celonárodné zhromaţdenie, kt. by schválilo národný program, ten vypracoval Daxner. Toto
zhromaţdenie sa zišlo 6. – 7. júna 1861 v Turčianskom Martine ako celonárdné
zhromaţdenie popredných predstaviteľov národného hnutia o moţnostiach ako uplatniť
národné poţiadavky (kaţdá obec tam mala svojich delegátov) – výsledkom bol dokument
Memorandum slovenského národa, kt. vyjadroval základné národné poţiadavky a bol
bezpochyby národným programom (osnovateľom bol slovenský právnik Daxner).

Podstatu memoranda tvorili poţiadavky jazykového a národného uznania samobytnosti
slovenského národa a uznanie rovnoprávnosti slovenského jazyka, kt. by mala byť
zabezpečená aj legislatívne. Vychádzalo z tézy, ţe Slováci sú starým autochtónnym
národom a ţe 1000 rokov od začlenenia do Uhroského štátu sa spoluzúčastňovali na jeho
hosp. prosperite aj obrane; preto mali štátne listiny uznať slovenčinu a narodnú suverenitu na
historickom územi pod názvom Hornouhorské slovenské Okolie, to bol nový aspekt

25

fosokles

©2008

národných programov – vymedzenie územia (dištriktu alebo vidiek) pre slovenský národ.
Zároveň vyhlasovalo, ţe sa nejedná o separovanie od Maďarov ani o ohrozenie jednoty
krajiny (zdôrazňovali sa neseparatistické tendencie, išlo skôr o formu autonómie). Na území
Okolia sa majú úrady obsadzovať Slovákmi, majú sa povoliť národné spolky, národná tlač a riadenie
školských záležistí má pripadnúť do rúk Slovákom; tiež na univerzite v Budapešti sa má zriadiť katedra
slovenského jazyka a literatúry a mala, byť zriadená osobitná právnická akadémia pre vznik
slovenskej inteligencie – tzv. vyššie právnické stredné školy, neboli to univerzity, bolo to bez titulu,
skôr na výchovu nižších úradníkov. Myšlienka Okolia nemala v memorande jasné štátoprávno-
administratívne atribúty, tie sa dokončili aţ v neskoršej formulácií.

Memorandum slovenského národa znamená návrat národného hnutia na uhorskú pôdu a je
zároveň vrcholom slovenských politických úsilí pred prvou svetovou vojnou. Slováci ale
nemali prostriedky na presadenie programu v uhorskom sneme, Viedni ani zahraničí.
Memorandum odovzdala uhroskému snemu osemčlenná delegácia, proti memorandu sa
postavila maďarská komitátna šľachta demonštráciami, ale mimotoho bol snem rozpustený
a tak vo veci aj tak nemohol konať. Národovci sa preto rozhodli podať memorandum
panovníkovi. 12. decembra 1861 predloţila delegácia na čele so Štefanom Moysesom
Memorandum slovenského národa panovníkovi.

vo Viedenskom memorande sa zdôrazňovali neseparatistické tendecie

a princíp historického práva (Maďari nemôţu mať menej práv ako Slováci);
tieţ sa odvolávalo na vyhlásenie cisára o rešpektovaní práv národností;
niektorí sa dokonca odvolávali na Tripartitum (Moyses), v kt. je stanované, ţe
panovník môţe udeliť osobitné privilégium pre národnosť → nič nebolo
nelogické

Dokument bol uţ prepracovaný a doplnený o obsiahly návrh pre slovenské Okolie, vymedzil
jeho štátoprávne postavenie aj vnútornú organizáciu – tento program sa nazýval uţ
Viedenské memorandum a zakladal si tak na dvoch základných poţiadavkach:

1. uznať svojbytnosť slovenského národa
2. vyčleniť v rámci Uhorska slovenské Okolie

Slovenské Okolie sa malo skladať zo 16 okresov (zavrhlo sa župné rozdelenie), teritoriálne
podobne dnešku ale nebol tam napr. zahrnutý Zemplín. Okolie malo mať svoj vlastný
zastupiteľský orgán – slovenský (národný alebo provinčný) snem so sídlom v Bystrici, kt.
mal rozsiahlu právomoc v rámci krajinskej legislatívy, mal schváliť aj vlastný rozpočet alebo určovať
kvótu daní, mal rozhodovať o poľnohosp., org. verejných prác, literárnych spolkoch a inštitúciách,
školstve; vydával vlastné návrhy zákonov pre Uhorsko a mal právo pripomienkovať zákony Uhorska,
tiež mu mala pripadnúť aj správa erárneho majetku na Slovensku; mal 90 poslancov:

a) 30 boli menovaní (cirkevní hodnostári, úradníci)
b) 60 boli volení – na kaţdých 30 000 obyvateľov spadal 1 poslanec

Snem sa schádzal raz ročne.

Výkonným org. mal byť štátny (snemový) výbor, kt. mal viesť aj agendu snemu, udržiavať styky
s vládou, snemom, miestodržiteľstvom, ale aj obecnými zastupiteľstvami. Skladal sa z predsedu
a 4 členov. Predseda bol volení zo 4 kandidátov, kt. navrhoval panovník.

26

fosokles

©2008

Predseda slovenského snemu mal mať aj funkciu prednostu politickej správy
miestodrţiteľstvu. Komitáty mali byť nahradené okresnými správami na čele s okresnými
náčelními, kt. by menoval panovník.

Okolie malo mať aj vlastné súdnictvo, kt. organizáciu mali tvoriť:

1) obecné súdy – ako najniţší stupeň, zostavený z predstaviteľov obcí
2) okresné súdy – boli pvou inštanciou, predsedom mal byť okresný náčelník alebo

jeho zástupca

3) vrchný súd – bol zriadený pre celé okolie

Panovníkovi sa vyhradilo právo zriadiť súdny dvor, kt. rozhodoval v najvyššej inštancii. Pri
rozhodovaní súdov sa mala pouţívať slovenčina, pri styku s centrálnymi uhroskými orgánmi
maďarčina a rozhodovalo sa výlučne podľa uhorského práva.

Požiadavky memoranda boli podobné situácií Sedmohradska, kt. bolo dočasne vyčlenené
Októrbrovým diplom z Uhorskej koruny a pričlenené k neuhorským častiam monarchie. Panovník
posunul memorandum ríšskemu snemu a ďalej do centrálnych orgánov, aby zaujali
stanovisko. Potom bolo ďalej posunuté uhorskému kancelárovi a miestodrţiteľovi, kt.
ho prehlásili za protiústavné a obvinili predstaviteľov zo separatistických tendencií.
Hlavným odporcom ostala maďarská komitátna šľachta.

V období provizória sa uskutočnilo niekoľko ústupkov – v oblasti školstva bolo zaloţené popri
slovenskom biskupskom gymnáziu v Banskej Bystrici aj nové slovenské gymnázium
v Revúcej (v r. 1862), ku kt. sa r. 1867 pridalo ďalšie v Martine. Slovenčina sa tolerovala aj
na gymnáziách v Prešove, Levoči, Nitre, Banskej Štiavnici, Skalici a Trenčíne.

4. augusta 1863 bola v Martine zaloţená Matica Slovenská ako vrcholná
národná, kultúrna a vedecká inštitúcia, kt. sa stala oporou národného hnutia. Matica
slovenská sa stáva akousi kultúrnou a ľudovýchovnou inštitúciou; prejavovala sa ako
národnopolitický orgán; nahradzovala aj funkcie neexistujúcich slovenských národno-
štátnych a administratívnoprávnych inštitúcií – dochádza k tomu, ţe bola nakoniec v r. 1875
rozpustená s obviňovaním z panslavizmu. Stanovy mala matica schválené uţ v r. 1862
a podľa nich mala byť a bola inštitúciou, kt. mala napomáhať vo vzťahu k slovenskému
národu, vzdelanosti, podporou literatúry, umenia, atď.. Predsedom sa stal Štefan Moyses
z „poštúrovskej generácie“ (generácia 60. rokov). Prvé valné zhromaţdenie, 4. augusta
1863, bolo označované ako prvý stupeň uznania a uzákonnenia samobytnosti slovenského
národa. Pôvodným sídlom nemal byť Turčiansky sv. Martin, ale mesto Brezno; tam bol ale proti
tunajší slúžnovský úrad (zásah maďarských orgánov).

Memoranda sa ale nestretli s úspechom, no ale znamenali nový impulz slovenskému
národnému hnutiu počas prípravy vyrovnia.

27

fosokles

©2008

Sytém dualistickej monarchie

Začiatkom 60. rokov 19. st. nastala v monarchii veľmi zlá situácia, po poráţke talianskymi
oslobodzovacími vojskami sa objavil váţny súper – Prusko, vedené Bismarckom prevzalo
iniciatívu zjednotenie Nemecka. V takejto situácii Rakúšania potrebovali aj podporu
najsilnejšej zloţky ríše – maďarských vládnúcich kruhov. Konštitučné zákony však Maďari
neuznávali a Deák v sneme svojej strany vyhlásil, ţe uhorský snem je ochotný prispôsobiť
svoje zákony záujmom Rakúšanov, ak cisár odvolá svoje protiústavné nariadenia. Na to
cisár odvolal Schmerlinga (zástancu jednotnej monarchie) z pozície predsedu ríšskej vlády
a vydal povolenie zvolať uhorský snem v r. 1865; naznačovalo to ochotu dohodnúť sa.

Panovník suspendoval konštitučné zákony a na uhorskom sneme 14. decembra
v maďarsky prednesenom prejave uznal formálnu platnosť zákonov z r. 1848, pričom
východiskom sa mala stať Pragmatická sankcia – Uhorsku sa zabezpečila ústavná
samostatnosť, ale zároveň bola proklamovaná nedeliteľnosť všetkých častí monarchie.

17. júna 1866 vypukla prusko-rakúska vojna, v kt. utrpelo Rakúsko katastrofálnu poráţku
v bitke pri Hradci Králové. To vyvolalo ďalšiu krízu a Viedeň sa preto rozhodla vyrovnať
s Maďarmi. Začiatkom r. 1867 po odvolaní ministerského predsedu Richarda Belcrediho
(odporcu jednostranného vyrovnania) prijal cisár návrhy 67-člennej komisie a cisárskym
reskriptom obnovil platnosť marcových zákonov 18. februára 1867. Sedmohradsko
spojil s Uhorskom a vymenoval novú uhorskú vládu na čele s grófom Júliusom Andrášim →
takto vznikol definitívny dualistický útvar.

20. mája vo Viedni prerokúvala ríšska rada dohody s Uhorskom, v Uhorsku vyrovnanie
kodifikoval zák. čl. 12/1867 – s Rakúskom ho spájala osoba panovníka a tri spoločné
ministerstvá, vojenstva, zahraničia a ministerstvo spoločných financií. Zákon o vyrovnaní bol
spečatený korunovaciou Františka Jozefa za uhorského kráľa.

Do konca r. 1867 sa vyrovnanie doplnilo o dohodu o tzv. hospodárskom vyrovnaní –
Rakúsko-Uhorsko malo mať spoločné colné územie, jednotnú menu, štátnu banku a voľný
vnútorný obchod. Všetky ostatné veci spravovali štáty samostatne, prost. snemu a vlády.

Súčasne zasadalo aj rakúske národné zhormaţdenie, kt. prijalo konformné zákony o zriadení
parlamentnej monarchie a zodpovednej vlády ako aj zákony o spoločných veciach. Rakúska
ríšska rada schválila vyrovnanie v podobe základného zákona 146/1867 r.z., kt. sa stal
súčasťou novej ústavy (decembrovej), kt. panovník podpísal 21. decembra pre predlitavskú
časť ríše. Takto bol oficiálny názov ríše bol Rakúsko-Uhorsko (Predlitavsko a Zalitavsko).

Vyrovnanie malo ale za následok, ţe v Zalitavsku sa pánmi politického ţivota stali maďarské
vládnuce kruhy – to im umoţnilo pretvorenie Uhorska na jednonárodný štát bez väčších
problémov. K Uhorsku bolo pripojené Sedmohradsko, srbská Vojvodina a časť bývalej
Vojenskej hranice; Chorvátsko-Slavónsko získalo pomerne širokú autonómiu po chorvátsko-
maďarsko vyrovnaní r. 1868. Najväčší rozdiel bol v politickom ţivote, v Rakúsku bol omnoho
liberálnejší a demokratickejší ako v Uhorsku, kde si šľachta uzurpovala mnoţstvo výhod.

28

fosokles

©2008

Obsah vyrovnania

Vyrovnanie obshovalo v podstate 3 zloţky:

1) štátoprávnu
2) ekonomickú
3) finančnú

V rámci týchto zloţiek boli určené spoločné orgány, pomerné kvóty pre prispievanie do spoločných
záležitostí, dohodnuté obchodné a colné zmluvy. Zvyšok činností vykonávali krajiny samostatne.
Vyrovnanie zvýraznilo vplyv a postavenie panovníka, v rámci štátu mal veľký vplyv, aj
navonok mal funkciu reprezentanta krajiny. Zákonný čl. 3 potvrdil demisiu Ferdinanda V., zrušil
funkciu palatína a kráľovského mietodržiteľa; panovník dokonca mohol snem rozpustiť aj pred
schválením rozpočtu, ale musel ho potom znova zvolať, aby sa schválil do konca bežného roka.

Zák. čl. 12/1867 upravil vzťahy medzi Rakúskom a Uhorskom – okrem spoločných vecí
platili ustanovenia marcových zákonov. Panovník sa stal hlavným reprezentantom ríše,
dynastickyćh ambícií sa panovník nemienil vzdať; taktieţ sa podporili záujmy niektorých
šľachticov – vyrovnaním sa podporilo preţívanie feudálnych prvkov a prenikanie liberalizmu.

Spoločné veci boli tri ministerstvá boli ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vojny
a ministerstvo financií; všetky úrady, kt. podliehali niektorému z týchto rezortov boli od r.
1889 označované ako „c. a k.“. Spoločnou platformou vyrovnanie bolo vzájomné uznanie, ţe
podľa Pragmatickej sankcie, Rakúsko a Uhorsko bolo nedeliteľnou jednotkou → zahraničné
vzťahy, ochrana a financie musia byť spoločné. Rakúsko a Uhorsko tvorili samostatné
celky spojené do reálnej únie:

1. Spoločné ministerstvo zahraničných vecí podliehalo ústavnej kontrole

prostredníctvom delegácií, ale rozhodovanie o medzinárodných vzťahoch bolo
v podstate v rukách panovníka.

2. Armáda bola druhou sférou súštátia, bolo rozhodnuté, ţe rakúsko-uhorský štát

prevezme cisársku armádu s čo najmenšími zmenami, národné zhromaţdenie
regulovalo veľkosť vojska, dĺţku prezenčnej sluţby, ale velenie armády a jej vnútorná
organizácia spadala do rúk panovníka. Popri spoločnej armáde sa v Uhorsku
organizovala aj domobrana (honvédség) podobne ako v Rakúsku (Landwehr).

3. Finančné záleţitosti boli vymedzené dosť úzko a formálne, spoločný minister

spravoval len finančné prostriedky určené pre spoločnú armádu a zahraničné vzťahy.
Spoločné náklady sa hradili pomerom 70:30 pre Rakúsko, zmenil sa dohodou v r.
1907 na 66,6:34,4. Na stanovenie rozpočtu vysielali národné zhromaţdenia 60-
členné delegácie, kt. zasadali ročne striadavo v hl. mestách krajín, ale stýkali sa len
písomne. Medzi oboma časťami bol uzavretý obchodný a colný spolok na desať
rokov, ale bol v ďalších desaťročných intervaloch obnovovaný. Spoločná bola aj
ceduľová banka a mena.

29

fosokles

©2008

Takto sa dajú ešte spoločné veci rozdeliť na dve skupiny:

1. na základe Pragmatickej sankcie (panovník a ministerstvá)
2. veci spoločného záujmu (clo, obchod).

Z vyrovnania vyplývali tieţ pasíva – 23,8% pre Uhorsko, 76,2% pre Rakúsko (dlhy, deficity,
atď.). Demokratický charakter marcovej ústavy bol zachovaný, org. a právomoc ţupných
a mestských municípií sa nezmenila. Ale pre Slovákov a ostatné nemaďarské národnosti to
znamenalo koniec akýchkoľvek autonomistických úprav do budúcnosti; maďarské vládnúce
kruhy sa snaţili akýmikoľvek prostriedkami dosiahnúť jednotný maďarský národ v Uhorsku.

Orgány štátnej moci

Bachov absolutizmus rozbil starý uhroský štátny aparát, ale vyrovnanie ponechalo Uhrosku
voľné ruky v budovaní nového – maďarského národného aparátu. Uhorský zastupiteľský
systém mal však veľmi málo spoločného s demokratizmom, na čele výkonnej moci bol
uhorský kráľ, kt. ju však vykonával prost. zástupcov – uhorského kráľovského
ministerstva a chorvátskeho bána. Spoloční ministri netvorili osobitnú vládu, ich uznesenia
nemali inštitucionálny charakter a ich zasadania mali formu porád; boli zodpovední
delegáciám uhorského a rakúskeho parlamentu, ale v praxi len panovníkovi.

1) Panovník:

1. Ústavné práva mu zabezpečovali skoro moc absolútneho monarchu, nikomu

nebol zodpovedný a nemohol byť detronizovaný, okrem výkonu spoločných
vecí mu patrilo aj právo príjimať a vysielať vyslancov, vypovedať vojnu, uzavrieť mier,
mal vrchné velenie armády za kontrasignácie spoločných ministrov a aj v oblasti výkonu
štátnej moci mu ostali významné práva.

2. V oblasti zákonodarnej mal iniciatívne právo – vláda mohla predkladať

parlamentu len také návrhy zákonov, kt. boli dopredu schválené kráľom. Tieţ len
panovník mohol zvolať, odročiť alebo predčasne rozpustiť parlament.

3. V oblasti justície – panovník menoval všetkých sudcov, štátnych zástupcov

a verejných notárov; v jeho mene sa vynášali rozsudky a mal právo amnestovať
všetky tresty.

Kráľovská rodina mala osobitné postavenie, plnoleté arciknieţatá boli členovia hornej
snemovne a celá rodina pouţívala plnú súdnu exempciu. Kráľovná bola tieţ
korunovaná a tieţ sa zúčastňovala na štátnej moci.

2) Parlament bol dvojkomorvý Krajinský snem, popri panovníkovi a vláde bol tretí

najvyšší štátny orgán v Uhorsku. Plnil teoretickú úlohu deľby moci, spolu s panovníkom
sa zúčastňoval na zákonodarstve, povoľoval rozpočet, schvaľoval záverečné účty a horná
snemovňa vykonávala jurisdikciu ministrov a vysokých súdnych úradníkov. Krajinský snem
sa skladal z:
a) horná snemovňa – vznikla na zák. zákonného čl. 1/1608 a v podstate sa

nezmenila ani zák. čl. 4/1848, pozostávala z dedičných členov:

i.

členovia kráľovskej rodiny

30

fosokles

©2008

ii.

najbohatší aristokrati (mali majetok, kt. ročná pozemková daň bola aspoň 3000 zl.)

iii.

preláti katolíckej cirkvi

iv.

štátni a cirkevní hodnostári

v.

členovia grécko-orientálnych a prostestantských cirkví

vi.

50 členov menovaných kráľom

vii.

členovia volení chorvátsko-slavónskym parlamentom

Kaţdý člen musel ovládať maďarčinu, dokopy mala asi 360 členov.

b) dolná snemovňa – alebo poslanecká snemovňa, mala iniciatívne právo, kt.

však v praxi nevykonávala; kontrolovala vládu a vyjadrením nedôvery ju mohla
prinútiť odstúpiť; člen hornej snemovne mohol byť zároveň aj poslancom.

Zvolával ju kráľ a jej funkčné obdobie bol od r. 1886 predĺţené z troch na 5
rokov, pričom zasadala ročne.

Poslanec mal právo imunity v dvoch smeroch:

1. za konanie alebo prejav pri výkone mandátu ho mohla volať na zodpovednosť

len snemovňa – imunita v uţšom slova zmysle

2. za ostatné činy bolo moţné proti poslancovi začať konanie iba po

predchádzajúcom súhlase snemovne (inviolabilita), výnimočne s dodatočným
súhlasom – napr. ak pristihli poslanca pri čine

Volebné právo do poslaneckej snemovne upravoval zák. čl. 5/1848, ostávali
v platnosti majetkové a vzdelanostné cenzy; voľby boli verejné (pri ţándárskej
asistencii) a aktívne volebné právo mali len muţi od 20 rokov, pasívne muţi od 24
rokov zapísaní do zoznamu voličov ak ovládali maďarčinu slovom a písmom
a nestratili toto právo trestným rozsudkom. Poslanci sa volili v 48 kráľovských
mestách, okresoch a ţupách. Voľby ovplyvňovalo najmä to, ţe predseda komisie
mohol voličovi klásť otázky, kandidát musel dosiahnúť absolútnu väčšinu
hlasov pričom hlasy odstupujúceho kandidáta sa počítali k dobru protivníka.

Predseda snemovne sa volil na celý parlamentný cyklus, ostatní funkcionári na 1
rok; snemovňa si volila potrebné komisie na prerokovanie návrhov zákona.
Poslanec nesmel svoj prejav čítať, ale nikto ho nesmel prerušiť alebo vyrušovať.

Parlament ostal ale podradným orgánom štátnej moci, skutočnú štátnu moc
vykonávala vláda.

Ministri sa mali zúčastňovať na zasadnutiach snemovne, spoločné zasadania boli len
pri korunovácií kráľa. Dolná snemovňa udrţovala písomný styk s hornou snemovňou
prost. svojich predsedov.

3) Vláda – alebo uhorské kráľovské ministerstvo, ministrov menoval panovník bez

ţiadného vplyvu parlamentu, ministerskeho predsedu priamo menoval a odvolával,
ostatných ministrov na jeho návrh; spočiatku sa kráľovské ministerstvo členilo na

31

fosokles

©2008

odbory alebo sekcie, na kt. čele stáli ministri, tie sa neskôr premenovali na
ministerstvá, bolo ich 9: minister pri osobe panovníka, vnútra, financií, obchodu,
poľnohospodárstva, náboženského kultu a školstva, spravodlivosti, obrany a chorvátsko-
slavónsky minister bez kresla

Predsedom vlády bol uhorský ministerský predseda, ale panovník mohol
kedykoľvek prísť na zasadnutie vlády a predsedať mu. Politická zodpovednosť
ministrov krajinskému snemu nebola právne fixovaná – odstránenie ministra sa
parlament vynútil tým, ţe neodhlasoval taký návrh, pre kt. bol potrebný jeho súlhas;
za porušenie svojich povinností pri výkone funkcie ministrov súdila 12-členná komisia
hornej snemovne; ich zodpovednosť kráľovi spočívala v tom, ţe ich mohol odvolať.

4) Najvyšší účtovný a kontrolný dvor – bol zriadený čl. 18/1870 a kontroloval štátne

príjmy a výdavky, správu štátneho majetku, štátneho dlhu a štátne účtovníctvo; jeho
kontrola bola samostatná, nebol podriadený ani vláde; predsedu menoval panovník
na návrh ministerského predsedu; tento dvor preskúmaval hosp. so štátnym
majetkom a zostavoval ročnú uzávierku, bilanciu št. majetku, atď.. Prezident bol
zodpovedný za kaţdé opomenutie alebo protizáknonné konanie, kt. sa dopustil sám
alebo nejaká iná zloţka dvora.

Miestna samospráva

Samospráva nadväzovala na starú uhorskú sústavu – municipiálne zriadenie, čiţe ţupy
a slobodné kráľovské mestá. Po Októbrovom diplome sa obnovili ţupy spred revolúcie, po
vyrovnaní ale nastala snaha vybudovať centralizovaný aparátburţoázneho typu,
samosprávne celky si však zachovali zvyšky feudálnej organizácie. Tieto municipia sa
obnovili v marci 1867 a ich vzťah a zodpovednosť k vláde obsahovala vládna úprava z 10.
apríla 1867. Reforma ţupnej a mestskej správy sa uskutočnila na zák. municipiálneho
zákona, zák. čl. 42/1870, pod kt. je municipium ţupa alebo mesto, kt. nepatrí do ţupnej
právomoci – sú to stredostupňové org. verejnosprávneho aparátu pôvodne v samosprávnej
forme pochádzajúce ešte z feudalizmu. Charakter municpiálnych miest stratili na zák.
zákonného čl. 20/1876 niekdajšie tavernikálne, personálisové a banské mestá (Bardejov,
Banská Bystrica, Kremnica, Prešov, ...), a municipiálnymi mestami sa stali len Bratislava,
Komárno, Košice a Banská Štiavnica – pôvodne to boli slobodné kráľovské mestá. Zák. čl.
33/1876 zrušil autonómne postavenie niektorých oblastí (16 spišských miest začlenil do
spišskej ţupy).

Hlavné úlohy municipia:

a) výkon samosprávy
b) sprostredkovanie štátnej administratívy
c) ďalšie záleţitosti verejného záujmu

Municipium malo na svojom územnom obvode uskutočňovať celoštátne zákony a nariadenia
týkajúce sa municipia. Okrem práva podávať petície na snem v politických záleţitostiachm
mohli samostatne rozhodovať o svojich vnútorných veciach – vydávať štatúty; to
umoţňovalo zaoberať sa politickými otázkami nad rámec jeho samosprávy.

32

fosokles

©2008

Ţupné municipiá

Na čele ţupy a kráľovských miest stál hlavný ţupan, kt. menoval a odvolával kráľ na návrh
ministra vnútra. Ţupan bol predstaviteľom výkonnej moci, dozeral na samosprávu a staral sa
aj o výkon štátnej správy sprostredkovenej jej orgánmi. Skutočným vedúcim
administratívy bol naďalej podţupan alebo mešťanosta (v municipálnom meste to isté
ako podţupan v ţupe); ostatných úradníkov volil municipiálny výbor na 5 rokov, ten plnil
svojim valným zhromaţdením úlohy samosprávy a usmerňoval úradnícky aparát. Polovicu
municipiálneho výboru tvorili virilisti – poplatníci, kt. platili najvyššiu daň na území municipia;
pri voľbe zvyšných členov volených na 6 rokov platil majetkový cenzus.

Medzi ďalšie org. municipia patril:

a) stály výbor – pripravoval prerokovanie dôleţitých záleţitostí pre valné zhromaţdenie
b) ústavný výbor – vystupoval pri administrovaní posledných volieb
c) disciplinárny výbor – vyśetrovanie v disciplinárnych záleţitostiach
d) doţadovacia stolica – kontrolné úlohy, predsedal jej hlavný ţupan
e) iné odborné komisie – podradné úlohy
f) verejnosprávny výbor – mal za úlohu zabezpečiť spoluprácu medzi samosprávou

a štátnou správou

g) administratívny výbor – koordinoval a kontroloval výkon vládnych nariadení

Virilizmus zabezpečoval privilegované postavenie majtetných, na tomto princípe bol
postavený aj obecný zákon, zák. čl. 18/1871, prost. kt. sa recipovala inštitúcia domovského
práva z rakúskeho práva. Centralizačné tendencie vyvrcholili koncom 19. st. – r. 1886 sa
prijal nový municipiálny zákon (21/1886) a obecný zákon (22/1886), kt. zrušili
predchádzajúce zákony, rozšíril vplyv ústrednej vlády v ţupách a mestách a obmedzila sa
právomoc municipiálnej samosprávy – rozšírila sa kontrolná právomoc ministra vnútra,
moţnosti jeho zásahu do municipiálneho rozpočtu a jeho schvaľovania, tvorby a pratváraní
štatútov.

Podľa zákona 21/1886 (nie je to novela, ale rekodifikácia) boli municipiálne org. tieto:

1) municicpiálny výbor – bol zastupiteľským orgánom, kt. predseda bol hlavný ţupan

(mešťanosta)

2) stály výbor (v meste mestská rada) – bol výkonným org. municipiálneho výboru
3) hlavný ţupan – bol zástupcom vlády s politickou funkciou, rozšírili sa jeho pôvodné

právomoci

4) úradníci ţupy – ústredný úradníci ţupy boli ďalej:

a) podţupan – mal najdôleţitejšiu výkonnú funkciu v ţupe, bol prvý volený úradník

ţupy, prednosta úradníctva a vykonával nariadenia a uznesenia municipiálneho
výboru

b) hlavný notár – bol zákonným zástupcom podţupana; notári viedli zápisnice

municipiálneho výboru, administratívneho výboru, a odborných komisií, tieţ
koncipovali uznesenia, atď.

c) hlavný fiškál – spolu so svojimi zástupcami boli právnymi poradcami municipia

33

fosokles

©2008

d) predseda a prisediaci sirotskej stolice, hlavný lekár, pokladník, kontrolór, archivár,

zverolekár, hlavný účtovník

5) vonkajší úradníci okresu: hlavný slúţny, slúţny, okresný lekár, zverolekár, účtovník
6) orgány kráľovského mesta – municipiálne mestá boli pôvodne kráľovské, na zák.

zák. čl. 42/1870, neskoršie zák. čl. 20/1876 podstatne zúţil ich počet; org. boli:

a) mešťanosta – vykonával beţnú agendu, predsedal mestskej rade, vykonával

zákony a nariadenia, príjimal a prepúšťal zamestnancov a vystupoval v mene
mestskej rady

b) mestská rada – bola výkonným org. mestského municipiálneho výboru v oblasti

štátnej správy a samosprávy, súčasne bol aj samostatnou administratívnou
vrchnosťou; pozostávala z mešťanostu, policajného kapitána, mestských radcov,
hlavného notára a hlavného fiškála

Na Slovensku bolo 15 zo 63 ţúp: Abauj – Turňa, Orava, Tekov, Gemer – Malohont, Hont,
Komárno, Liptov, Zvolen, Novohrad, Nitra, Bratislava, Šariš, Spiš, Trenčín a Turiec.

Slobodné kráľovské mestá

Slobodné kráľovské mestá na rozdiel od ţúp vykonávali aj obecnú agendu, spravovali
vlastné ústavy, zriaďovali zárobkové podniky a disponovali dôchodkom z mestských práv
(mýtne právo, právo trhu). Tieţ mali vo svojej org. aj mestský daňový úrad, okrem toho
vyrubovania a administrovania poplatkov vybavoval aj manipuláciu štátnych daní aj na
najniţšom stupni.

Zloţenie, povinnosti a práva mestského aparátu určoval organizačný štatút mesta, mestský
policajný kapitán mal špeciálne postavenie – bol veliteľ donucovacieho aparátu (mestskej
polície), mal vlastný úrad, kt. vybavoval okrem bezpečnostnej aj iné dôleţité úseky mestskej
správnej agendy.

Slúţnovské okresy a mestá

Ţupné municipia sa delili na sluţnovské okresy, ich počet bol rôzny. Na čele okresu stál
hlavný slúţny (ďalej slúţny, ten bol na čele obvodu – časť okresu) – volený vonkajší
úradník ţupy, jeho právomoc bola všeobecná a široká (nebola presne vymedzená),
rozprestierala sa na všetky oblasti ţivota v okrese.

Na úrovni okresov boli aj mestá so zriadeným magistrátom – na zák. zákonného článku
22/1886 sa mestá členili:

1) mestá so zriadeným magistrátom – boli vyňaté z okresnej správy (ale mali akoby

postavenie okresu), rozhodovali sami vo vlastných vecia a tvorili štatúty; mali zborové
orgány – volený mestský zastupiteľský zbor a mestskú radu, kt. bola výkonným
orgánom, úradníctvo tvorilo mestské predstavenstvo; v zásadných otázkach
podliehali ţupe

34

fosokles

©2008

2) veľká obec – tieţ mali obecné zastupiteľstvo, ale výkonným org. bolo obecné

predstavenstvo, pretoţe boli začlenené do okresu (boli akoby obvody) a podliehali
kontrole slúţneho; vlastnú správnu agendu viedol volený obecný administratívny
úradník – notár

3) malá obec – mala tieţ zastupiteľstvo a predstavenstvo ale celá podliehala slúţnemu

(sú celé priamo podriadené)

Uhorská vláda povaţovala kaţdú širšiu vrstvu obyvateľstva za potenciálne nebezpečenstvo
a preto posilovala ústrednú moc – minister vnútra mohol rozpustiť kaţdé obecné
zastupiteľstvo, ak sa domnieval, ţe jeho účinkovania ohrozuje záujmy štátu. Tak isto aj
municipia boli priamo podriadené ministrovi vnútra – mohol odvolávať ţupanov, kt. mu boli
priamo podriadení.

najskôr municipium vykonávalo aj súdnu moc, ale modernizácia sa nedala

zastaviť a preto sa oddelilo súdnictvo od miestnej správy (Uhorsko bol jeden
z posledných štátoch Európy, kde to trvalo tak dlho)

Uhorský kráľovský správny súd

Vyvoril ho zák. čl. 26/1896 so sídlom v hlavnom meste podľa francúzskeho vzoru, mal
poskytovať ochranu proti svojvôli administratívnych orgánov v konečnej inštatncii.

Organizácia súdov

Zák. čl. 4/1869 zaviedol zásadu oddelenia súdnictva od správy, čo malo vzbudiť dojem
nezávislosti súdnictva od štátu; v skutočnosti išlo o výmenu stavovského súdnictva za
burţoázne, to ale neuskutočnilo dôsledne. Priestupkové súdnictvo ostalov kompetencii
policajných a správnych orgánov a zakladanie pozemkových malo na starosti súdy aj keď to
bola skôr úloha administratívneho rázu. Stanovil neodvolateľnosť sudcov, zákaz predkladať
sudcom prípady bez dôvodou, zákaz inkompatibility sudcov, atď..

Riadne súdy

Skutočne sa súdnictvo oddelilo od správy v ţupách (slúţnovských okresoch), slobodných
kráľovských mestách, mestách so zriadeným magistrátom, na výsadných územiach
a v obciach zák. čl. 31 a 32/1871, vznikla úplné nová súdna sústava:

1) v prvej inštancii súdili:

a) kráľovské okresné súdy – pre jeden okres alebo jedno mesto, rozhodoval

samosudca

b) kráľovské súdne stolice – spravidla pre jednu ţupu, súdili v občianskych,

trestných a niektorých pozemnokomunikačných sporoch v trojčlenných senátoch

zrušila trojinštančnosť a zaviedla dvojinštančnosť

35

fosokles

©2008

2) odvolacie inštancie:

a) kráľovská súdna stolica (sedria) – pre niektoré spory začaté na okresnom súde;

mohla byť aj súdom druhého stupňa, ak rozhodovala v okrese (zmiešaný prvo- aj
druhostupňový súd)

b) kráľovská tabuľa – bola v Košiciach (pre sedriu Prešov, Košice, Levoča

a Rimavská Sobota) a v Bratislave (pre Zlaté Moravce, Nitru, Bratislavu,
Ruţomberok, Trenčín); sedria v Banskej Bystrici podliehala Budapešti,
a v Komárne tabuli v Győri

len druhostupňový

c) kráľovská kúria – bol to najvyšší súd krajiny s 5-členným senátom

Osobitné súdy:

a) porotné súdy – zriadil ich zák. čl. 18/1848, ale začali fungovať aţ v r. 1867 pri

kráľovských tabuľách pre delikty spáchané tlačou; zák. čl. 33/1897 zriadil poroty pri
kaţdej sedrii a 34/1897 rozšíril ich kompetenciu na prejednávanie najťaţších zločinov
– výmera trestu ale prislúcha senátu resp. sudcovi, porota rozhodovala len o vine a
nevina; vláda mohla zastaviť pojednávanie sporu a prideliť ho inej porote (ich činnosť
bola suspendovaná počas 1. svetovej vojny)

boli ustanovené podľa francúzskeho sporu

b) obchodný a zmenkový súd – fungoval do konca 19. st., sídlo mal v Budapešti
c) burzový súd – nebol štátnym orgánom, sídlil v Budapešti a skladal sa z dvoch

rozhodcovských porotcov

d) súd dvorného maršálka – zriadený zák. čl. 5/1909 pre civilné spory členov

kráľovskej rodiny a jej zamestnancov

e) volebný súd – veci súvisiace s voľbami
f) volený súd (54/1868) – mohol sa zriadiť dohodou zmluvných strán, kt. sa predom

podrobili jeho rozhodnutiu (volenými rozhodcami)

g) zmierčí (zmierovací) sudcovia – rozhodovali v menších sporoch (do 50 zl.)

v municipiálnych mestách, mestách so zriadeným magistrátom a v notárskych
obvodoch

Kráľovské štátne zastupiteľstvá

Vytvorili spolu s prvoinštančnými súdmi na zák. zákonného čl. 33/1871 ako inštitúcia
kráľovského štátneho zastupiteľstva – org., kt. zastupuje v justícií verejné záujmy štátu
(prokuratúra). Predtým vystupoval ako verejný ţalobca hlavný fiškál. Organizácia štátnych
štátnych zastupiteľstiev:

1) generálny (korunný) štátny zástupca – menovaný panovníkom ku kráľovskej kúrií
2) kráľovskí hlavní štátni zástupcovia – menovaní ku kráľovským tabuliam, tieţ ich

menuje panovník a sú podriadení generálnemu zástupcovi

3) kráľovskí štátni zástupcovia – pri kráľovských súdnych stoliciach (sedrie), tieţ aj on

je menovaný panovníkom

4) koncipient (advokát) – zastával túto funkciu na okresnom súde

existovala prísna podriadenosť prokurátorov

36

fosokles

©2008

Štátny zástupca bol zmocnencom ministra spravodlivosti – bol viazaný jeho pokynmi
a nariadeniami v konkrétnej veci → aj tieto zastupiteľstvá boli pod kontrolou ministra
spravodlivosti.

Parlamentarizmus, volebné práva a politické strany

Obdobie po vyrovnaní bolo najvlastnejším obdobím konštitucionalizmu v Rakúsko-Uhorsku,
parlamentné inštitúcie aj celá predstava konštitucionalizmu boli uţ tak deformované, ţe sa
vyznačovali nacionálnym útlakom a nerovnoprávnosťou širokých vrstiev. Uhorský
parlamentarizmus (zo strany Slovenska) nazväzoval na právny stav z r. 1848, boli
vytvorené dve komory krajinského snemu (4 a 5/1848), pričom sa ale zachovali mnohé
privilégiá šľachticov. Obe inštitúcie boli Slovákom vzdialené, nemohli ovplyvniť ich podstatu
ani vývin a preto zaujímali negatívne stanovisko. Slováci nemohli vyjadriť nesúhlas so
zákonodarnými aktami, pretoţe nemali v sneme dostatočné zastúpenie, v období r. 1867 –
1900 mali Slováci v sneme len 1 poslanca, kt. hájil ich záujmy (Viliam Paulíny-Tóth, v r.
1869 – 1872). Celý snem sa takto prejavoval – v Uhorsku bolo koncom 19. st. 52%
nemaďarského obyvateľstva, v poslaneckej snemovni však len 12% všetkých nemaďarských
poslancov.

Ďalším princípom konštitucionalizmu boli volebné práva – poţiadavka všeobecnosti
volebného práva. V r. 1869 sa konali voľby (na zák. čl. 5/1848), oprávnení voliči
predstavovali 6,7% celého obyvateľstva; po reforme (33/1874) dokonca len 5,9%, na tieto
počty nemal vplyv ani zák. čl. 15/1899, kt. zrušil obmedzenie volebných práv dlţníkov. Voľby
boli verejné, v platnosti ostávali majetkové a vzdelanostné cenzy a ţeny sa volieb nemohli
zúčastniť. Koncom 19. st. silnel zápas za uzákonnenie všeobecného volebného práva, viedla
ho sociálnodemokratická strana v Rakúsku aj Uhorsku → v Predlitavsku sa v r. 1907 podarilo
uzákonniť zákon o všeobecnom volebnom práve, v Uhorsku sa to ale nepodarilo presadiť,
reforma bola prijatá aţ zák. čl. 14/1913 – tá rozširovala volebné práva, ale ponechala
početné cenzy (znalosť maďarčiny, vzdelanostný cenzus) pre pasívne volebné právo;
naďalej ostali z volieb vylúčené masy robotníctva, roľníctva a ţeny. Tajné voľby sa
konali len v Budapešti a municipiálnych mestách a nová reforma ostala len na papieri kvôli
vojne.

S parlamentarizmom súvisí aj vznik politických strán, v Uhorsku s k tomuto vzťahuje
obdobie 40-tych rokov 19. st. – objavuje sa konzervatívny a liberálny smer. Počas revolúcie
sa okolo Košuta sformovala radikálna skupina s republikánskym programom; počas
neoabsolutizmu sa formovanie strán zastavilo a znovuobnovilo v súvistlosti s voľbami v r.
1861. Najväčší rozmach nastáva po vyrovnaní – bol ale ovplyvnený prebiehajúcim
zákonodarstvom a zásadou virilizmu. V období od r. 1861 do r. 1910 prebehlo 15 volieb
(najprv kaţdé tri roky, neskôr kaţdých 5 rokov po reforme od r. 1887). Slovenské politické
strany sa prikláňali k európskym trendom a reprezentovali liberálne a konzervatívne smery,
existovalo 18 slovenských politických strán do r. 1918:

1) Slovenská národná strana – vznikla oficiálne na konferencii 6. júna 1871 a pôsobila

aţ do rozpadu Rakúsko-Uhorska, stala sa najvýznamnejšuo politickou stranou
v Uhorsku, kt. sa sformovala na zák. Memoranda národa slovenského z r. 1861; jej

37

fosokles

©2008

tlačovým org. boli Národnie noviny; po neúspešných voľbách v r. 1881 nastúpila na
volebnú pasivitu aţ do r. 1900 ako protest voči národnostnej politike

2) Nová škola slovenská (od r. 1872 Strana vyrovnania) – jej vznik sa viaţe

k zaloţeniu tlačového orgánu Slovenské noviny, 2. januára v Budapešti; súvisí
s pretváraním slovenskej národnej politickej scény – nová škola sa orientovala na
Uhrosko a dorozumenie s Maďarmi, kým stará škola (memorandisti) bola proti;
zúčastnila sa na prvých voľbách v r. 1869, zanikla v r. 1875

3) Slovenská sociálnodemokratická strana – bola to samostaná politická strana

slovenského robotníctva a časti remeselníctva, v rámci Uhorska existovala len 1 rok
(1905 – 1906), jej činnosť súvisí so Sociálnodemokratickou stranou Uhorska (od r.
1890), kde sa angaţovali aj slovenskí robotníci – v Bratislave r. 1904 zaloţili
Ústredný a 1. októbra 1904 Slovenské robotnícke noviny, na protest voči
nerešpektovaniu špecifických potrieb slovenského robotníctva

4) Slovenská ľudová strana – vznikla v súvistlosti s procesom kryštalizácie

slovenského katolíckeho prúdu, vtedy príslušníci Maďarskej katolíckej strany opustili
jej rady pre nerešpektvanie potrieb Slovákov; poprvý raz sa táto strana proklamovala
ako svojbytná v decembri 1905, organizačne sa ale nezriadila, nemala ani vlastné
org., fungovala ako katolícke krídlo SNS; odčleniť sa rozhodli na porade 29. júla 1913
v Ziline – vtedy sa utvorila Slovenská ľudová strana s výkonným výborom na čele
s Andrejom Hlinkom; jej tlačový org. boli Slovenské ľudové noviny

Vzťah štátu a cirkvi

Konkordát z r. 1855 bol r. 1870 zrušený pre Rakúsko a v Uhorsku ho tieţ odmietli uznať,
mnohé jeho dôsledky však platili naďalej aj za dualizmu (vyznávanie pápeţskej normotvorby
zaloţenej na harmonickom práve). Uhorsko si osvojilo koncepciu recipovaných
a uznaných cirkví – recipované boli rozvnoprávne a mali to isté postavenie: katolícka cirkev
všetkých rítov, evanjelická reformná, evanjelická augsburského vyznania, grécko-východná, srbská,
rumunská (pravoslávna), unitárska a židovské náboženské obce (do r. 1895); tieto cirkvi mohli napr.
zakladať školy (najmä katolíci, v ich rukách bolo takmer celé školstvo na Slovensku) a podľa
zákona mali zabezpečenú úhradu svojich cirkevných a školských potrieb zo štátnych
prostriedkov. Podľa zákonného čl. 26/1893 si štátna školská správa zabezpečila širokú
disciplinárnu právomoc nad cirkevnými školami, bolo moţné prenasledovať kaţdý
nemaďarský národný prejav pri vyučovaní v školách disciplinárnymi trestami aj súdnym
stíhaním.

Cirkevno-politický vývin sa ukončil zák. čl. 43/1895 o slobodnom vyznaní náboţenstva,
zdalo sa, ţe predstavoval skutočný pokrok, ale jeho ďalšie članky znamenali, ţe išlo len
o ilúziu – ponechal v platnosti predpisy o recipovaných náboženstvách, ale schválenie novej konfesie
sa malo odoprieť ak smerovalo proti štátnym a národným záujmom, tiež bol zákaz nové náboženstvá
a náb. spoločnosti na národnostnom základe.

Na prelome 19. st. nastali výraznejšie zmeny, platila kongrua (príjem duchovného od štátu)
uzákonnená r. 1898, ale jej poskytovanie sa v istých prípadoch viazalo na znalosť maďarčiny
(13/1909). Z medzinárodných dôvodov bol r. 1916 vyhlásený islam za zákonom uznané
vierovyznanie.

38

fosokles

©2008

Slovenské národné hnutie po rakúsko-

maďarskom vyrovnaní

Slováci sa po vyrovnaní ocitli vo veľmi zlej situácií, ťaţko mohli očakávať splnenie národných
poţiadaviek. Navyše politický systém začal uskutočňovať silnú maďarizáciu na
presadenie idey jednotného uhorského národného štátu, kt. uznával len maďarský národ
ako štátotvorný, ostatné národy boli lne národnosťami a členmi jedného a nedeliteľného
maďarského národa → len maďarský národ sa účastnil politického a štátneho ţivota.

výnimku tvorili národy Chorvátska, Slavónska a Dalmácie, kt.boli uznané za osobitné

národy v národnostnom zákone, ale toto postavenie upravilo aj predchádzajúce
vyrovnanie

Ideu jednotného maďarského národa podčiarol národnostný zákon č. 44/1868, ten sa ale
nedodrţiaval. Pri jeho odôvodňovaní sa pouţila náuka o svätej korune, kt. vznikla na obranu
šľachty proti kráľovi za feudalizmu, ale vtedy ju použili Maďari – dovoľovala používať panovníkovi
moc len spolu s národom (maďarská šľachta), čo bol v podstate národ maďarský (vtedy ale došlo
zmenám v samotnom pojme „národ“ a jeho vysvetlení). Národnostný zákon vychádzal zo zásady,
ţe národnostiam môţu byť povolené len také práva, kt. nenarúšajú štátnu jednotu →
štátny jazyk má byť výlučne maďarčina – to znamená, ţe sa mala pouţívať v úradnom styku,
popri nej však bolo dovolené pouţívanie iných jazykov (v ţupných výboroch, obciach,
cirkvách a pri súdnych podaniach na nadriadené úrady) s tým, ţe si to vyţiada primeraná
časť úradných zástupcov; v ľudovom školstve bola ponechaná slobodná voľba jazyka, na nižších
a vyšších stredných školách vydržiavaných obcami alebo cirkvou rozhodoval o jazyku zakladateľ, pri
štátnych minister školstva. Zákon dovoľoval národnostiam zriaďovať vlastné kultúrne, osvetové
a hosp. organizácie (spolky a inštitúcie), priznával ale jazykové práva len jednotlivcom,
nie národnostiam ako celkom.

Maďarizácia sa uskutočňovala v etapách a časom sa stupňovala – v prvom období sa tlak
voči Slovákom neprajavoval tak výrazne. V r. 1866 – 1869 boli zaloţené ďalšie dve
slovenské gymnáziá a r. 1869 boli schválené stanovy dvoch vyźnamných spolkov – Spolok
Sv. Vojteha a Ţivena (spolok slovenských ţien), tie zakladali kniţnice, nakladateľstvá a pod..

Nástupom Tiszovej vlády v r. 1875 natáva najťaţsie obdobie národnostného útlaku.

1. Nastáva podpora takých spolkov, kt. pomáhajú upevňovať štátnosť a plnia

odnárodňovacie úlohy – FMKE, DMKE a EMKE boli maďarské kultúrne spolky
s pôsobnosťou pre Sedmohradsko a juţné Uhorsko. Tieto spolky silneli a 6. apríla
ministerstvo vnútra zavrelo vrchonú slovenskú kultúrnu inštitúciu – Maticu
slovenskú, zabavilo jej majetok a pridelilo ho kultúrnemu spolku pre maďarizačné
účely.

2. Ďalším nástrojom maďarizácie boli štátne školy – zák. čl. 18/1879 zaviedol povinné

vyučovanie maďarčiny aj na ľudových školách, cirkvám sa ponechalo naďalej
vlastné školstvo. Zák. čl. 28/1876 uţ zakázal cirkevným školám subvencie a preto sa

39

fosokles

©2008

ich počet v r. 1880 – 1890 zníţil z 1200 na 566, takto sa ale udrţiavala negramotnosť.
V r. 1874 – 1875 vláda postupne zrušila tri slovenské gymnáziá.

Po r. 1875 nemali Slováci ani jednu strednú školu, ale ani jednu meštiansku školu (deti
vo veku 11 – 15 rokov). Počet maďarských ľudových škôl stúpol na 56%, 14% boli
slovenské ľudové školy, zvyšok bol zmiešaný.

3. Zavŕšením školskej politiky boli Apponyiho zákony (čl. 26 a 27/1907), kt.

poţadovali, aby si ţiak osvojil maďarský jazyk slovom aj písmom – minister školstva
mohol nariadiť vyučovanie maďarčiny aj pre niekoľko ţiakov a keď počet ţiakov
maďarskej materinskej reči dosiahol 20% všetkých zapísaných ţiakov (alebo 20, ako
počet), musela sa pre nich zriadiť maďarčina.

1. čl. 26 sa vzťahoval na štátne školy – učiteľ v rámci štátnej školy bol povinný

hájiť ideu jednonárodného Uhroska a musel propagovať maďarský jazyk,
propagovať maďarskú kultúru; mohol túto ideu získať aj nemaďarský príslušník
Uhorska, ale nesmel sa zapojiť do národného hnutia, nesmel prejavovať národné
cítenie a ak to porušíl tak nastali sankcie → Aponiho zákon mal širokú škálu
sankcií (aj trestnoprávne)

2. čl. 27 sa vzťahoval na obecné ľudové školy, ale aj cirkevné obecné školy –

ak existujú ľudové školy s nemaďarským vyučovacím jazykom, tak maďarčina sa
mala vyučovať v takom rozsahu, aby ţiaci si osvojil tak slovo aj písmo do konca
štvrtej triedy; aj v týchto školách platil princíp prvého zákona a došlo to aţ tak
ďaleko, ţe sa škola mohla zavrieť (to uţ bolo „niečo“ zavrieť cirkevnú školu
platenú z cirkevných peňazí)

V r. 1909 bolo vydané nariadenie – vyučovanie náboţenstva sa muselo diať
v maďarčine. Vysoká cirkevná hierarchia v plnom rozsahu sa dala do sluţieb myšlienok
jednotého národného štátu – evanjelická cirkev rozdelila svoje cirkevné dištrikty tak, aby
v ţiadnom nemali prevahu príslušníci slovenského národa; niţšie kňaţstvo bolo oporou
slovenského národného povedomia. Na základe nariadení sa mohli stať príjemcami výplat
len spoľahliví úradníci (v r. 1910 – 98% úradníkov sa hlásilo k maďarskej národnosti; celkovo
sa k maďarskej národnosti sa prihlásilo 400 000 Slovákov, 700 000 ţidov, 100 000 Rumunov
– viac ako 2 000 000 ľudí sa pomaďarčilo). Zák. čl. 4/1898 prikázal pomaďarčenie názvov
miest a obcí.

Protislovenská politika sa prejavovala aj tak, ţe úrady zakázali oslavy 100. výročia narodenia
Jána Kollára. Reakciou bola 300-členná deputácia pri príleţitosti tzv. memorandového
procesu r. 1894, kt. došla do Viedne, aby odovzdala panovníkovi memorandum
o utláčaní Rumunov v Uhorsku a národnostnej politike uhorskej vlády. K zintenzívneniu
spolupráce nemaďarských národov došlo v 90-tych rokoch – 4. augusta sa v Budapešti
konal národnostný kongres, na kt. sa zúčastnila početná slovenská deputácia
predstaviteľov národného hnutia – spoločný program, kt. tvrdo odmietal ideu jednonárodného
Uhorska a ţiadal zabezpečiť pre národnosti autonómiu v ţupnom meradle.

Po veľkolepých oslavách 1000. jubilea príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny (8. júna
1896) Bánffy rozpustil parlament a nechal vypísať nové voľby. Po víťazných voľbách Bánffy
vystupňoval útlak a perzekúciu predstaviteľov národných hnutí. Táto zlá situácia prehĺbila
diferenciáciu a názorový konflikt u Slovákov – od vyrovnania sa situácia národného vývoja
na Slovensku len zhoršovala.

40

fosokles

©2008

Slováci sa nemohli spoliehať na Viedeň ani na Čechov, preto ako alternatíva ostalo
vytvorenie politickej koalície nemaďarských národností. Väčšina politickej inteligencie na čele
s Daxnerom a Paulíny-Tóthom sa pridŕţala memorandového programu; opozičnú politiku
viedol Ján Palárik a Bobula, dostala názov Nová škola naproti Starej školy. Hlavným bodom
slovenskej politiky bola poţiadavka jazykového práva. Tisza sa ale vyjadril, ţe slovenský
národ v Uhorsku nepozná a maďarská vláda bola posadnutá centralizačnou politikou
jednotného štátu – prouhorská orientácia Novej školy nemala šancu na úspech.

Ťarcha národného boja ostala na pleciach nepočetnej slovenskej inteligencie v SNS, kt. proti
národnej politike vyhlásila volebnú pasivitu. Slováci nezískali poslanecký mandát vo voľbách
v r. 1872 – 1896.

V politike sa objavila aj koncepcia slovanskej vzájomnosti a orientácia na Rusko, kt.
predstaviteľom bol Vajanský – v tejto teórií bolo veľa nereálneho a spiatočníckeho. Ďalšie
nádeje sa vkladali do spolupráce s Českom, v r. 1896 skupina slovakofilov zaloţila
Českoslovanskú jednotu, kt. sa stala hlavnou org. česko-slovenskej spolupráce; časť
študentov v Prahe a vo Viedni (Šrobár, Blaho) bola za úzke spojenie slovenských a českých
záujmov, akceptovali najmä Masarykom hlásanú ideu čechoslovakizmu. V r. 1898 začala
vychádzať časopis HLAS, okolo kt. sa zdruţovala mladá slovesnká generácia – hlasisiti,
chceli hosp. a kultúrnu spoluprácu s Čechmi a odmietali centralizmu Martina, dosť pripeli
k aktivizácií národného hnutia.

Ku koncu 19. st. nastáva prehodnotenie doterajších postupov a volebnej pasivity → vo
voľbách v r. 1901 boli zvolení štyria slovenskí poslanci, v r. 1905 kandidovali uţ v 13
okresoch, ale zvolení boli len dvaja, tieto voľby boli poznamenané revolúciou v Rusku
a začal sa boj o všeobecné volebné právo – 15. septembra 1905 stotisícová masa ľudu
organizovaná sociálnou demokracou demonštrovala pred budovou parlamentu demonštrovala za
všeobecné a tajné volebné právo. Nasledovala ďalšia masová demonštrácia v r. 1912, kt. mala za
následok zák. čl. 14/1913, kt. prišiel v polovičatej forme a s ďalšími cenzami.

19. februára 1906 obsadilo bodovu snemu vojsko, vláda rozpustila snem a zakázala verejné
zhromaţdenia; 7. apríla abdikoval Fejérvári a cisár menoval nového predsedu vlády
Alexandra Werkerleho. V predčasných voľbách vystúpila SNS s volebným programom
s názvom Manifest SNS (vychádzal z poţiadaviek z r. 1901) a do snemu sa dostalo 7
slovenských poslancov (najväčší slovenský úspech).

V r. 1910 bol slovenský politický tábor rozdrobený a zle pripravený, postavil len 9 kandidátov
a zvolení boli len traja (fiasko slovenskej politiky). Deputácia vedená Pavlom Mudroňom
odovzdala 28. júna 1911 ministerskému predsedovi memorandum o riešení slovenskej
otázky – žiadali dodržiavať ustanovenia národnostného zákona (44/1868) v otázkach voľného
zakladania škôl (najmä stredných), kultúrnych spolkov a osvetových zariadení, zavedenie vyučovania
slovenčiny na stredných školách na slovenskom etnickom území a používanie slovenčiny v úradoch
municípií a na súdoch na Slovensku.

Tieţ sa začala rozvíjať spolupráca s českými predstaviteľmi – na luhačovických poradách sa
rokovalo o formách spoločnej politiky podpory, školskej otázke a hosp. podpore Česka
Slovensku.

41

fosokles

©2008

Vývoj práva v období dualizmu

Občianske právo a občiansky proces

Ministerstvo spravodlivosti objedlano rozpracovanie všeobecnej časti občianskeho
zákonníka uţ v r. 1869, ale nič z toho sa neuskutočnilo do konca 19. st. (kvôli burţoázií
a proklamovaniu zák. čl. 15/1848); došlo len k úprave niektorých ustanovizní a likvidácií
feudálnych pomerov.

Kodifikačné práce pokračovali na prelome 19. st., pri zmene vlády (r. 1895) sa objavila
pôţiadavka na vytvoriť pôvodný a úplný občiansky zákonník. R. 1895 sa zriadila komisia na
vypracovanie návrhu všeobecného občianskeho zákonníka – mala vychádzať
z dovtedajšieho zákonodarstva, obyčajového práva, kodifikačných návrhov, judikatúry
a leteratúry s prihliadnutím na právny systém iných kapitalistických štátov. V r. 1901 – 1902
sa objavil návrh a konala sa diskusia, kt. výsledy vyústili k príprave osnovy vládneho
návrhu uhorského občianského zákonníka, kt. bola predloţená dlnej snemovni v máji
1915; kvôli vojne sa však neprerokavala a tak občianske právo ostalo viac-menej
obyčajové.

Naliahavejšie bolo ustanoviť civilný proces – Judexkuriálna konferencia ustanovila niekdajšie
feudálne súdne zriadenie, čo ale nevyhovovalo potrebám doby. Návrh občianskeho súdneho
procesu bol predloţený v r. 1867 a bol uzákonený ako zák. čl. 54/1868 o občianskom
súdnom poriadku – zaviedol konanie, v kt. rozsudky zrušoval kasačný súd. Nastúpili ďalšie
kodifikačné práce

a) 18/1893 – zákon o sumárnom súdnom konaní, zaviedol princíp ústneho konania

a voľného hodnotenia dôkazov

b) 19/1893 – úpravy sporového konania
c) 16/1894 – úpravy pozostalostného konania
d) 60/1881 (61/1908 – novela) – upravil exekučné konanie

Osnova úplne nového sudneho poriadku bola prerokovaná v r. 1910 a uzákonili ju ako zák.
čl. 1/1911 o občianskoprávnom súdnom poriadku, platnosť nadobudol aţ 1. januára
1915.

Manţelské právo

Táto úprava boal tieţ nevyhnutná, prvým krokom bol zák. čl. 48/1868, kt. zrušil príslušnosť
katolíckych cirkevných súdov – pri miešaných manţelstvách rozhodovali súdy pre obidve
manţelské strany na základe vzájomnosti; neplatilo to ale, pretoţe stav bol taký, ţa paralelne
platili osobitné právne poriadky pre katolíkov (kanonické právo), gréckokatolíckych Srbov
(Kormčnaja kniga), gréckokatolíckych Rumunov (Pravila – Pidalion), protestantov

42

fosokles

©2008

a evanjelikov (jozefínsky patent so štátnym súdnictvom), unitárov (vlastný predpis z r. 1889)
a ţidov (kancelársky poriadok z r. 1863) → všetci mali rozdielne náb. dôvody pre rozvod.
Takto nastalo to, ţe nebol uznávaný civilný sobáš uzavretý v cudzine.

Boj o manţelstvo vyvrcholil na prelome 19. st., vytvorili sa dve skupiny:

1) tí, čo zastávali cirkevný sobáš, tvrdili, ţe manţelstvo je náboţensko-mravná

ustanovizeň

2) ostatní zastávali názor, ţe manţelstvo je právny vzťah – môţe vzniknúť len slobodne

na základe občianskoprávnej zmluvy; tento názor získaval prevahu

Výsledkom boja bol zák. čl. 31/1894, v kt. sa s istými kompromismi uzákonil civilný sobáš
a rozluku (opierala sa o absolútne – nevera a relatívne dôvody – iné formy sex. radovánok,
atď.), tieţ sa tu zaviedol inštitút rozvod od stola a loţe na rok alebo pol roka. Tak isto bol
prijatý čl. 32/1894 o vierovyznaní detí (stanovil pod., podľa kt. sa nemanţelské deti zaraďujú
do určitého náboţenstva; tieţ stanovil, ţe nemanţelské dieťa nemohlo dediť po otcovi, len po
matke a jej príbuzných; prioritne sa dedilo zo závetu) a čl. 33/1894 o štátnych matrikách;
nové normy vstúpili do platnosti 1. októbra 1895.

Ostatné problémové oblasti sa neupravili a takto prevládali otázky šľachticov a honoraciov
nevyriešené.

Obchodné právo

Zák. čl. 15 – 22/1848 boli uţ zastaralé a naliehalo sa na recepciu nemeckého obchodného
a zmenkového práva. Nový obchodný zákonník bol schválený ako zák. čl. 37/1875 a skladal
sa z dvoch častí:

a) predpisy pre obchodníkov a obchodné spoločnosti
b) regulácia obchodných úkonov

Väčšinou to boli inštitúty nemeckého obchodného zákona, ale pouţívali sa iné vzory.
V ďalšom období sa obchodný zákon doplnil o mnoţstvo nových nariadení, v zák. čl.
34/1893 bolo kodifikované aj autorské právo, v čl. 17/1881 konkurzné konanie (nemecký
a rakúsky vzor), v čl. 58/1908 bol šekový zákon a v čl. 28/1876 bolo zmenkové právo, kt.
bolo rovnaké ako v rakúskej časti pre uľahčenie styku.

Trestné právo hmotné a procesné

Judexkuriálna konferencia stanovila stav spred r. 1848 a tým vyradila z platnosti zákonník
z r. 1852, čo bolo krokom späť aţ na vyhlásene, ţe pred súdom sú si šľachtici aj nešľachtici
rovní. Po vyrovnaní sa ešte viac prehĺbila právna neistota a chaos v súdnictve a musel prísť
nový zákon. Ministerská komisia na čele s významným kriminalistom prof. Čemegim
predloţila návrh zákona v r. 1873; bol prepracovaný a prijatý zák. čl. 5/1878 ako trestný
hmotnoprávny kódex (trestný zákon o zločinoch a prečinoch). Tento zákon bol v porovnaní

43

fosokles

©2008

s rakúskym modernejší, v mnohých ohľadoch liberálnejší; základom bola tripartícia trestných
činov:

a) zločiny
b) prečiny
c) priestupky (40/1879 riešil priestupky konkrétnejšie, sankcie boli miernejšie ako

v Rakúsku)

Tresty na slobode sa podľa závaţnosti delili na:

a) trestnicu – od 2 rokov vyššie
b) ţalář – od 6 mesiacov vyššie
c) väzenie – za prečiny
d) uzamknutie – za priestupky

Zločiny a prečiny súdili sedrie ako zborové súdy v trojčlenných senátoch a priestupky
samostatní sudcovia na okresných súdoch a pri policajných vrchnostiach.

Oba zákonníky – trestný aj priestupkový vstúpili do platnosti 1. septembra 1880 a boli
novelizované r. 1897 (33/1897). Novelizačné tlaky však pokračovali.

Súborná novelizácia trestného zákona a trestného poriadku z r. 1908 (36/1908) upravila
podmienečné odsúdenie (tresty na slobode do 1 mesiaca) a osobitné zmiernenie
a prerokúvania trestných prípadov mladistvých. Nakoniec trestné konanie proti mladistvým
upravil zák. čl. 7/1913 o súdoch mladistvých – súd pre mladistvých bol pri kaţdom
zborovom súde a zaoberal sa deliktami osôb vo veku od 12 do 18 rokov, pojednával
samosudca.

Kodifikácia trestného práva procesného sa dokončila vo forme trestného poriadku, zák. čl.
33/1896. Poriadok mal znaky zákonodarstva vyspelých krajín, jeho príprava bola ale náročná
a zdlhavá; najskôr sa pouţívali dočasné pravidlá prof. Čemegiho z r. 1872 pre trestný
proces, boli ako ministerské smernice, ale neboli uzákonnené. Čemegi podal ďalšie návrhy,
ale neprešli a aţ nová odborná komisia odôvodnila zásady trestného procesu, ich konečná
osnova bola prijatá ako zák. čl. 33 v r. 1896 – obmedzili sa prípady predbežného zatknutia
a pristihnutia pri čine, práva polície na uvalenie väzby, skrátil sa čas predbežného zatknutia a rozšírili
sa možnosti odvolania. Vzorom mu bol francúzsky tr. poriadok. Podľa tohto zákona tieţ
vyšetrovali vyšetrujúci sudcovia, vyhľadávali policajné vrchnosti, proces prebiehal podľa zásady
písomnosti a tajnosti; obžaloba bola verejnou obžalobou a zastupovalo ju štátne zastupiteľstvo; tiež
vytvoril inštitúciu obžalobného senátu, kt. rozhodoval o opodstatnenosti námietok voči obžalobe;
hlavné pojednanie bolo verejné, ústne a bezprostredné; zaviedli sa dvojstupňové opravné
prostriedky.

Po vypuknutí vojny sa zaviedlo skrátené trestné konanie a uplatnili sa štatariálne súdy
a priestupky trestali policajné trestné súdy.

44

fosokles

©2008

Správne právo

V Uhorsku sa nikdy neplánovalo vytvorenie jednotného administratívneho zákona. V oblasti
správneho práva panovala nejednotnosť a neprehľadnosť, nikdy nebol vydaný zákon, kt.
by súborne riešil tieto skutočnosti.

Bez zákonnej úpravy ostali: rovnosť ľudu, petičné právo, listové tajomstvo, domová sloboda,
prejavy mienky a ani spolkové zhromažďovacie právo; trestný zákon nepriamo chránil osobnú,
domovú a listovú slobodu. Obmedzenia občianskych slobôd boli proti národným hnutiam
a rodiacemu sa robotníckemu hnutiu, výrazne sa to prejavilo v spolčovacom práve. Podobne
to bolo aj pri koaličnom práve na štrajk, priemyselné zákony z r. 1872 a 1884 v zásade
štrajky továrenských robotníkov trpeli, org. výkonnej moci ale potláčali bojové štrajkové
prostriedky. Podľa banského zákona (146/1854) bol u baníkov zákaz štrajkov.

Právne bola v Uhorsku zakotvená národná diskriminácia v národnostnom zákone
a nedostatočná bola ani ochrana osobnej slobody.

Hospodárske, sociálne a pracovné právo

Uhorsko ostalo agrárnou krajinou aj po vyrovnaní, r. 1880 bolo zárobnkovo činných osôb
zamestnaných v priemysle len 12% obyvateľstva.

Ţivnostenský zákon (8/1872) zrušil cechy a zabezpečil slobodu podnikania, novelizovaný
bol čl. 17/1884, kt. sprísnil podmienky vstupu do ţivnosti a rozdelil ţivnosti na tri druhy:

a) slobodné
b) remeselné
c) koncesné

Došlo aj ku konzervovaniu feudálnych pomerov, zák. čl. 53/1871 o úprave urbárskych
pomerov v podstate nepriniesol nič nové a ostal na platforme urbárskeho patentu z r. 1853,
upravoval len pomery urbárnikov oslobodených r . 1848, ostatných (neurbárskych pomerov)
sa nedotýkal.

Komposesoráty – šľachtické pozemky leţiace v jednej alebo viacerých dedinách alebo
menšie regálne práva, kt. uţívali viaceré osoby v nerozdelenom spoločenstve, v ideálnych
čiastkách – idea spoluvlastníctva s istými prvkami urbárskeho systému.

V pracovnoprávnych vzťahoch sa nachádzajú dokonca prvky robotového systému
a polofeudálneho systému. Silné feudálne zvyšky sú v právnej úprave čeľadníckeho pomeru
(13/1867) – pomery medzi gazdom a čeľadov; vzťahy hosp. robotníkov a nádenníkov.
Hlavným cieľom v tejto oblasti mala byť voľná pracovná zmluva, takto moţno pracovné
zakonodarstvo rozdeliť do dvoch etáp:

1. do r. 1884 – základom je ţivnostenský zákon z r. 1872
2. od r. 1884 – vybudovaná sloboda podnikania, ţivnostenským zákonom z r. 1884

(17/1884)

45

fosokles

©2008

Právo nepoznalo zák. pracovnú dobu, nepriamo ju upravil zák. 17/1884 – práca v továrňach
nesmela začať pred 5 hodinou a nesmela trvať dlhšie ako 21 hodín (s výnimkou nepretrţitej
prevádzky). Ochýlky platili tieţ pre mladistvých – max. pracovná doba ţiv. učňov do 14 rokov
bola 12 hodín; detí v továrňach do 12 do 14 rokov 8 hodín a do 16 rokov 10 hodín.

Ţivnostenské zákony upravovali aj ochranu bezpečnosti práce.

Spory ohľadom pracovného pomeru mali na starosti administratívne úrady, zák. čl. 17/1884
stanovil, ţe pracovné spory továrenských robotníkov rozhodoval ţivnostenský úrad I. stolice,
dalo sa odvolať proti rozhodnutiu na riadny súd.

→ celkovo bolo pracovné zakonodarstvo nedostatočne vyvinuté.

Sociálne zákonodarstvo, tam bola dôleţitá bytová a chudobinská starostlivosť. Zárodky
starostlivosti sú v zdravotníckom zákone, čl. 14/1876 – má sa zabraňovať preľudnenosti
bytov, poskytovať primerané ubytovanie, atď.. Chudobinská starostlivosť sa zakladala na
zák. čl. 22/1886 – jej nositeľom bola v prvom rade obec, potom municipium a v poslednom
rade štát.

Ohľadne postavenia robotníkov sa vykonalo len málo, na baníkov sa vzťahovali predpisy
o bratských pokladniciach z banského zákona; neexistovalo ani úrazové poistenie. Na veľký
tlak robotníckych hnutí sa r. 1891 prijal zákon a robotníckom a nemocenskom poistení.

Začiatkom 20. st. vznikla vlna tlakov za zmenu daného stavu, docielila sa zmena pracovného
času na 10 – 12 hodín; zriadili sa priemyselné inšpektoráty (r. 1907), dva hlavné
v Budapešti a Bratislave. Podľa občianskeho sporového poriadku mali rozhodovať okresné
súdy spory pracovného pomeru. Sociálne zákonodarstvo sa začalo zaoberať aj problémom
vysťahovalectva, došlo k zmierneniu niektorých sprevodných javov, existovala však sloboda
vysťahovalectva. Od r. 1900 existvali v niektorých mestách obecné sprostredkovateľne
práce a zák. čl. 16/1916 uloţil mestám a obciam vykonať sprostredkovanie práce
v ţivnostiach, obchode a baníctve.

V období od r. 1900 do r. 1918 sa ale zaostalosť pracovného práva oproti rakúskemu len
zvýšila.

Pracovné právo bolo ovplyvnený potrebami vojny, zák. čl. 43/1912 a doplnený čl. 50/1914
o vojnových článkoch zrušil koaličné právo na štrajk, tým, ţe zviedol ťaţké tresty.

Zbierka zákonov

Corpus Iuris Hungarici má vyznam na úrovni prameňa práva, do r. 1832 sa uvádzali všetky
zákony v latinčine, od r. 1832 do r. 1836 v latinčine a maďarčine a potom uţ len v maďarčine.
V revolučných dňoch sa v čl. 4/1848 pripustilo sankcionovanie a vyhlasovanie zákonov aj
jednotlivo; neskôr sa tento spôsob zaviedol ako obligatórny a súčasne bolo nariadené, ţe
nestačí ústna publikácia a zákony musia byť uverejné aj v príslušnej zbierke. Na zák. zák. čl.
66/1881 sa zaviedla úradná zbierka zákonov – Országos tőrvenytár (krajinský zborník), boli
tam aj staršie zákony od r. 1865.

46

fosokles

©2008

Vládne nariadenia a štatúty

Niekedy sa vyţadovalo regulovať pruţne nariadenia namiesto tvorenia nových. Nariadenia
mohla vydávať vláda alebo jednotliví ministri na vykonanie zákonov. Štatúty ako všeobecné
právne normy uznesené korporáciami územnými alebo záujmovými tvorili prameň
partikulárneho práva – slúţili na úpravu vnútorných zaleţitostí a vznikali na základe
štatutárneho práva (ius statuendi) danej korporácie len z kráľovského privilégia; existujú tri
druhy štatútov:

1) komitátne – upravil ich zák. čl. 29/1866 o municipiách, ten stanovil, ţe môţu byť

vydané len v rámci samostatnej pôsobnosti municipia a nesmú odporovať
všeobecnému právu a samospráve obce

2) mestské – vznikajú na základe privilégií (ius statuendi); obyčajné obce nemali

štatutórnu právomoc ako mestá, dostali ju všeobecne aţ v obecnom zriadení

vláda sa snaţila tieto aktivity tlmiť

3) štátúty záujmových kooperácií

Súdna prax a decízie

Uhorská súdna prax mala oddávna veľký význam, uhorský právny poriadok spočíval na
obyčajovom práve. Dá sa rozdeliť na niekoľko fáz:

1. od najstarších čias do Tripartita
1. 1514 – 1723
2. 1723 – 1848
3. 1848 – 1861 (rakúska éra) – v tomto období sa zaviedol rakúsky občiansky zákonník

a obyčajové právo stratilo význam

4. 1861 – 1912 – pokračuje sa po prerušení a sa vedie k vzniku práva decízneho,

naďalej sa pouţívalo obyčajové právo, ale len to, kt. pouţívala Kúria; napomohla tu
zmena kuriálnych rozhodnutí – reforma Kúrie nastala zák. čl. 54/1868, kt. sa zrušili
funkcie hl. ríšskych sudcov, zák. čl. 59/1881 určil, ţe sporné rozhodnutia sa majú
riešiť v plenárnom zasadnutí civilných senátov kráľovskej kúrie → tieto rozhodnutia sa
stali všeobecne záväznými aţ keď prešli do obyčajového práva, nakoniec zák. čl.
25/1890 priznal aj kráľovským tabuliam právo vydávať zásadné rozhodnutia vo
veciach, kde rozhodovali v poslednej inštancii, neboli to záväzné akty, len interné
predpisy, kt. zaväzovali niţšie súdy a ostatné tabule

5. 1912 – 1918 – dochádza k vzniku objektívneho práva – decízie; zák. čl. 54/1912

zrušil právo kráľovských tabúľ vynášať plenárne rozhodnutia, zriadil senáty unifikácie
práva (právnej jednotnosti) – boli jediné príslušné, kt. mohli v určitých prípadoch tvoriť
všeobecne záväzné normy (decízie); senáty boli 4:

1) civilnoprávny (občianskoprávny)
2) senát pre pozemnokniţné, urbárske a komasačné právo
3) senát pre obchodné, zmenkové a konkurzné právo
4) senát pre trestné právo

47

fosokles

©2008

Kuriálne rozhodnutia existovali v niekoľkých formách podľa právnej sily:

a) obyčajné rozhodnutia – materiálne právo, pôsobili len svojím obsahom
b) zásadné rozhodnutia – publikované v osobitnej zbierke – Zbierka civilných

rozhodnutí, boli záväzné (Kúria nimi bola viazaná), ale nie všeobecne

c) rozhodnutia unifikácie (jednotnosti) práva – záväzné pre kaţdý súd (z tohto

pohľadu boli rovnocenné zákonu), riešia konkrétne právne otázky – záväzné boli vo
forme decízií, kt. riešili všeobecný právny problém; pre nich bol ustanovený senát
právnej jednotnosti; bola to prvá forma decízií, vydáva ich jeden z tých štyroch
senátov, zmeniť ich môţe Kúria len plenárnym rozhodnutím

d) plenárne rozhodnutie – decízia rovnocenná so zákonom, príjima sa v pléne

všetkých senátov, vyhlasuje ju prezident kúrie a návrh dáva prezident Kúrie, minister
spravodlivosti alebo dvojtretinová väčšina niektorej kráľovskej tabule

e) kvalifikované plenárne rozhodnutie – zrušujú alebo menia obyčajné plenárne

rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou plén a všetkých senátov Kúrie

Zásadné rozhodnutia, rozhodnutia unifikácie práva, plenárne rozhodnutia a kvalifikované
plenárne rozhodnutia boli decízie – akty formálnej právotvornej moci Kúrie, zaväzovali tak
ako zákon a mohli sa zmeniť len zákonom alebo silnejšou decíziou (tieţ aj obyčajovým
právom).

Vojnové zákonodarstvo

Najdôleţitejšou úpravou bol zákon o mimoriadnych splnomocneniach pre prípad vojny,
zák. čl. 63/1912 – jeho hlavnou úlohou bolo udeliť vláde takú právomoc, aby v čase vojny
mohla vládnuť bez obmedzenia parlamentu a platných zákonov. Tieto právomoc by boli
zrušené ukončením vojny a zrušia sa aj vykonané opatrenia. Obsah opatrení sa vzťahoval
na tieto úkony:

1. na všetky miesta v štátnom aparáte budú dosadení vládni komisári so širokou kompetenciou

na udržanie verejného poriadku

2. minister vnútra mohol do všetkých miest umiestniť žandárstvo namiesto polície alebo zrušiť

každé rozhodnutie samosprávy, kt. by ohrozovalo verejný poriadok a bezpečnosť

3. predpisy o kontrole cudzincov sa rozšírili na všetkých obyvateľov, kt. sa nezdržiavali vo svojom

trvalom bydlisku

4. osoba, kt. nemala dôchodok pre vlastné živobytie alebo ohrozovala záujmy štátu mohla byť

vykázaná do obce, kt. mala domovské právo alebo bola pod policjaným dozorom

5. vláda mohla obmedziť držbu zbraní u občianstva, stanoviť max. ceny potravín, atď.

6. zaviedla sa poštová, telefónna a telegrafná cenzúra správ

7. vláda mohla zakázať existenciu alebo zakladanie spolkov alebo politických strán; ľudové

zhromaždenia, manifestácie, atď.

48

fosokles

©2008

8. zaviedla sa preventívna cenzúra tlače a periodických časopisov a mohli sa zakázať kolportáže

časopisov

9. aj obchodné spoločnosti a pokladnice sa mohli podriadiť dozor policajných vrchností

10. suspendovala sa činnosť porotných súdov a v prípade potreby sa mohlo vyhlásiť štatariálne

súdnictvo

11. organizovanie a činnosť štrajkov sa prísne trestala

Tieţ sa zaviedla všeobecná verejná pracovná povinnosť pre kaţdú práceschopnú osobu
vo veku od 18 do 50 rokov na zdravotnícke, zásobovacie a bezpečnostné práce. Vydali sa
predpisy štatariálneho súdnictva, zaviedla sa prihlasovacia povinnosť potravinových
zásob, nastala zmena štúdijných poriadkov v školách, atď..

Voľby sa suspendovali a predĺţili sa mandáty poslancov a úradníkov, počet ministerstiev
sa rozšíril o ministerstvo zásobovania, volieb, verejného blaha a prechodného hospodárstva.

49

fosokles

©2008

POZNÁMKY Z PREDNÁŠOK A SEMINÁROV:

fosokles

LITERATÚRA:

Dejiny štátu a práva na Slovensku; Mosný, Hubenák; 2005 Košice

VYPRACOVAL:

fosokles