Nariadenie ES 2201/2003 [Brusel II]

1

Nariadenie 2201/2003 ES

(o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000)



Autor: Rada Európskej únie

Platnosť od: 23.12.2003
Účinnosť od: 1.3.2005
Uverejnené: Úradný vestník L 338
OBLASŤ: Priestor slobody, bezpečnosti a práva
POZNÁMKA: Články 67, 68, 69 a 70 sa uplatňujú
od 1.8.2004.
I
(Akty, ktorých uverejnenie je povinné)

NARIADENIE RADY (ES) č.

2201/2003

z 27. novembra 2003

o súdnej právomoci a uznávaní a

výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností, ktorým sa zrušuje

nariadenie (ES) č. 1347/2000

RADA EURÓPSKEJ ÚNIE

so zreteľom na Zmluvu o zaloţení Európskeho
spoločenstva, najmä na jej článok 61 písm. c) a
článok 67 ods. 1,

so zreteľom na návrh Komisie(1),

so zreteľom na stanovisko Európskeho
parlamentu(2),

so zreteľom na stanovisko Európskeho
hospodárskeho a sociálneho výboru(3),

keďţe:

1. Európske spoločenstvo si stanovilo za cieľ

vytvoriť priestor slobody, bezpečnosti a
spravodlivosti, v ktorom je zaručený voľný
pohyb osôb. Za týmto účelom
spoločenstvo musí prijať, okrem iného,
opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v

občianskych veciach, ktoré sú potrebné pre
správne fungovanie vnútorného trhu.

2. Európska rada v Tampere schválila zásadu

vzájomného uznávania súdnych
rozhodnutí ako základ na vytvorenie
skutočného justičného priestoru a za
prioritu označila právo styku s dieťaťom.

3. nariadenie Rady (ES) č. 1347/2000(4)

upravuje kritériá o súdnej právomoci,
uznávanie a vykonávanie rozsudkov v
manţelských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností oboch
manţelov za deti vydaných v konaní v
manţelských veciach. Obsah tohto
nariadenia bol v podstate prevzatý z
dohovoru z 28. mája 1998, ktorý mal
rovnaký predmet úpravy(5).

4. Francúzsko predloţilo 3. júla 2000

iniciatívny návrh nariadenia Rady o
vzájomnom výkone rozsudkov o právach
styku s deťmi6.

5. S cieľom zabezpečiť rovnosť pre všetky

deti, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky
rozhodnutia o rodičovských právach a
povinnostiach, vrátane opatrení na ochranu
dieťaťa, nezávisle na konaniach v
manţelských veciach.

6. Keďţe k uplatňovaniu právnych predpisov

o rodičovských právach a povinnostiach
často dochádza v konaniach v
manţelských veciach, je vhodnejšie mať
jeden právny akt pre otázky rozvodu a
rodičovských práv a povinností.

7. Do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia

patria občianske veci bez ohľadu na
povahu súdu.

8. Pokiaľ ide o rozsudky o rozvode, rozluke

alebo anulovaní manţelstva, toto
nariadenie by sa malo vzťahovať iba na
zrušenie manţelských zväzkov a nemalo
by upravovať také otázky, ako sú dôvody
na rozvod, majetkové dôsledky manţelstva
alebo inými súvisiacimi opatreniami.

9. Pokiaľ ide o majetok dieťaťa, toto

nariadenie by sa malo vzťahovať iba na
opatrenia na ochranu dieťaťa, t. j. (i)
určenie a oprávnenia osôb alebo subjektov,
ktoré sú zodpovedné za majetok dieťaťa,
zastupujú dieťa alebo mu pomáhajú, a (ii)
správu, udrţovanie a nakladanie s
majetkom dieťaťa. V tejto súvislosti sa
toto nariadenie nemá napríklad vzťahovať
na prípady, keď sa rodičia nevedia
dohodnúť v otázke správy majetku
dieťaťa. Opatrenia, ktoré sa vzťahujú na
majetok dieťaťa, ale ktoré sa netýkajú
ochrany dieťaťa, by sa mali naďalej riadiť
nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22.
decembra 2000 o súdnej právomoci,

2

uznávaní a výkone rozsudkov v
občianskych a obchodných veciach7.

10. Toto nariadenie sa nemá vzťahovať na

záleţitosti, ktoré sa vzťahujú na sociálne
zabezpečenie, verejné opatrenia
všeobecnej povahy, na záleţitosti
vzdelávania alebo zdravia, ani na
rozhodnutia vo veciach azylového práva
alebo prisťahovalectva. Okrem toho sa
nevzťahuje ani na určovanie rodičovstva,
keďţe ide o odlišnú otázku od
nadobúdania rodičovských práv a
povinností, ani na iné otázky súvisiace s
osobným stavom osôb. Okrem toho sa
nevzťahuje ani na opatrenia prijaté v
dôsledku trestných činov spáchaných
deťmi.

11. Vyţivovacia povinnosť je vylúčená z

rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia,
keďţe sa na ňu vzťahuje uţ nariadenie
Rady č. 44/2001. Súdy, ktoré majú
právomoc podľa tohto nariadenia, budú
mať vo všeobecnosti právomoc
rozhodovať o vyţivovacej povinnosti
podľa článku 5 ods. 2 nariadenia Rady č.
44/2001.

12. Kritériá právomoci vo veciach

rodičovských práv a povinností, upravené
týmto nariadením sú tvorené tak, aby
zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa,
najmä kritériu blízkosti. To znamená, ţe
právomoc by mal mať v prvom rade
členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s
výnimkou určitých prípadov zmeny
pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody
medzi nositeľmi rodičovských práv a
povinností.

13. Toto nariadenie umoţňuje v záujme

dieťaťa, ako výnimku a za určitých
podmienok, aby súd, ktorý má právomoc,
postúpil vec súdu iného členského štátu, ak
je tento súd vhodnejšie umiestnený na to,
aby konal vo veci. V tomto prípade by
však druhý súd uţ nemal mať právomoc
postúpiť vec tretiemu súdu.

14. Toto nariadenie by malo mať účinky bez

toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie
medzinárodného verejného práva
týkajúceho sa diplomatických imunít. Ak
právomoc podľa tohto nariadenia nemoţno
vykonávať z dôvodu existencie
diplomatickej imunity podľa
medzinárodného práva, právomoc sa má
vykonávať podľa vnútroštátneho práva v
členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba
nepoţíva takúto imunitu.

15. nariadenie Rady (ES) č. 1348/2000 z 29.

mája 2000 o doručovaní súdnych a
mimosúdnych dokumentov v
občianskoprávnych a obchodných veciach8

by sa malo vzťahovať na doručovanie
písomností v konaniach podľa tohto
nariadenia.

16. Toto nariadenie nemá brániť súdom

členského štátu, aby v naliehavých
prípadoch prijímali predbeţné opatrenia,
vrátane ochranných opatrení, ktoré sa
týkajú osôb alebo majetku nachádzajúcich
sa v danom štáte.

17. V prípadoch neoprávneného premiestnenia

alebo zadrţiavania dieťaťa sa má bez
odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na
tento účel by sa mal naďalej uplatňovať
Haagsky dohovor z 25. októbra 1980,
doplnený ustanoveniami tohto nariadenia,
najmä jeho článkom 11. Súdy členského
štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene
premiestnené alebo v ktorom je
zadrţiavané, majú mať moţnosť zabrániť
jeho návratu v osobitných a náleţite
odôvodnených prípadoch. Takéto
rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť
následným rozhodnutím súdu členského
štátu, v ktorom malo dieťa svoje obvyklý
pobyt predtým, neţ došlo k
neoprávnenému premiestneniu alebo
zadrţaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal
návrat dieťaťa, návrat by sa mal
uskutočniť bez potreby osobitného
konania o uznaní a výkone takéhoto
rozsudku v členskom štáte, do ktorého
bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je
zadrţiavané.

18. Ak súd rozhodol podľa článku 13

Haagskeho dohovoru z roku 1980, ţe dieťa
sa nevráti, má informovať súd, ktorý má
právomoc, alebo ústredný orgán v
členskom štáte, v ktorom malo dieťa
obvyklý pobyt pred neoprávneným
premiestnením alebo zadrţaním. Ak sa na
súde v uvedenom členskom štáte nezačalo
konanie, tento súd alebo ústredný orgán by
mali informovať účastníkov. Táto
povinnosť nemá brániť ústrednému
orgánu, aby informoval aj príslušné
verejné orgány v súlade s vnútroštátnym
právom.

19. Vypočutie dieťaťa zohráva dôleţitú úlohu

pri uplatňovaní tohto nariadenia, hoci tento
právny akt nie je určený na to, aby menil
pouţiteľné vnútroštátne postupy.

20. Vypočutie dieťaťa v inom členskom štáte

sa môţe uskutočniť na základe úprav
ustanovených v nariadení Rady (ES) č.
1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci
medzi súdmi členských štátov pri
vykonávaní dôkazov v občianskych a
obchodných veciach9.

21. Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v

členskom štáte sa má zakladať na zásade

3

vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by
sa mali obmedziť na najnutnejšie
minimum.

22. Verejné listiny a dohody medzi

účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v
jednom členskom štáte, by sa na účely
uplatnenia pravidiel pre uznávanie a výkon
mali povaţovať za "rozsudky".

23. Európska rada v Tampere vo svojich

záveroch (bod 34) usúdila, ţe rozsudky v
oblasti rodinnoprávnych sporov sa majú
"automaticky uznávať v celej únii bez
ďalšieho konania alebo dôvodov na
odmietnutie výkonu". Práve kvôli tomuto
rozsudky o práve styku a rozsudky o
návrate, ktoré boli osvedčené v členskom
štáte pôvodu podľa ustanovení tohto
nariadenia, sa majú uznať a vykonať vo
všetkých členských štátoch bez potreby
akéhokoľvek ďalšieho konania. Opatrenia
na výkon takýchto rozsudkov sa naďalej
spravujú vnútroštátnym právom.

24. Proti osvedčeniu vydanému na uľahčenie

výkonu rozsudku by nemalo byť moţné
odvolanie. Opraví sa iba vtedy, ak dôjde k
vecnej chybe, t.j. ak nezodpovedá
rozsudku.

25. Ústredné orgány majú spolupracovať vo

všeobecných otázkach, aj v špecifických
prípadoch, ako aj vo veciach rodičovských
práv a povinností na účely podpory
mimosúdneho riešenia rodinných sporov.
Na tento účel sa majú ústredné orgány
zúčastňovať na činnosti Európskej súdnej
siete pre občianske a obchodné veci, ktorá
bola vytvorená rozhodnutím Rady
2001/470/ES z 28. mája 2001 o vytvorení
Európskej súdnej siete pre občianske a
obchodné veci10;

26. Komisia má verejne sprístupniť a

aktualizovať zoznamy súdov a opravných
prostriedkov oznámených členskými
štátmi.

27. Opatrenia, ktoré sú potrebné na

vykonávanie tohto nariadenia, by sa mali
prijať v súlade s rozhodnutím Rady
1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa
ustanovujú postupy pre výkon
vykonávacích právomocí prenesených na
Komisiu11.

28. Toto nariadenie nahrádza nariadenie (ES)

č. 1347/2000, ktoré sa týmto zrušuje.

29. Na účely riadneho vykonávania tohto

nariadenia má Komisia preskúmať jeho
uplatňovanie a podľa potreby navrhnúť
zmeny a doplnenia;

30. Veľká Británia a Írsko, v súlade s článkom

3 Protokolu o postavení Veľkej Británie a
Írska, ktorý je pripojený k Zmluve o
Európskej únii a Zmluve o zaloţení

Európskeho spoločenstva, oznámili svoje
ţelanie podieľať sa na prijatí a uplatňovaní
tohto nariadenia;

31. Dánsko, v súlade s článkom 1 a 2

Protokolu o postavení Dánska, ktorý je
pripojený k Zmluve o Európskej únii a
Zmluve o zaloţení Európskeho
spoločenstva, sa nepodieľa na prijatí tohto
nariadenia, a preto ním nie je viazané a ani
sa na neho nevzťahuje;

32. Keďţe ciele tohto nariadenia nemôţu

uspokojivo dosiahnuť členské štáty a môţu
sa lepšie dosiahnuť na úrovni
spoločenstva, spoločenstvo môţe prijať
opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity,
ktorá je ustanovená v článku 5 zmluvy. V
súlade so zásadou proporcionality,
ustanovenou v tom článku, toto nariadenie
neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné
na dosiahnutie týchto cieľov;

33. Toto nariadenie uznáva základné práva a

dodrţiava zásady Charty základných práv
Európskej únie. Predovšetkým sa snaţí
zabezpečiť rešpektovanie základných práv
dieťaťa, ako je ustanovené v článku 24
Charty základných práv Európskej únie,

PRIJALA TOTO NARIADENIE:

KAPITOLA I

ROZSAH PÔSOBNOSTI A

VYMEDZENIE POJMOV

Článok 1

Rozsah pôsobnosti

1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na
povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa
vzťahujú na:

a. rozvod, rozluku alebo anulovania

manţelstva,

b. nadobúdanie, výkon, prenesenie,

obmedzenie alebo odňatie rodičovských
práv a povinností.

2. Záleţitosti uvedené v odseku 1 písm. b) sa môţu
týkať najmä:

a. opatrovníckeho práva a práva styku s

dieťaťom,

b. opatrovníctva, poručníctva alebo

podobných inštitútov;

c. určenia a úloh osôb alebo subjektov, ktoré

sú zodpovedné za osobu dieťaťa alebo

4

jeho majetok, ktoré dieťa zastupujú alebo
mu pomáhajú;

d. umiestnenia dieťaťa do pestúnskej

starostlivosti alebo do zariadenia
starostlivosti o dieťa;

e. opatrení na ochranu dieťaťa týkajúcich sa

správy, udrţovania alebo nakladania s
majetkom dieťaťa.

3. Toto nariadenie sa nevzťahuje na:

a. určenie alebo popretie rodičovstva;
b. rozhodnutia o osvojení, na opatrenia

predchádzajúce osvojeniu alebo na
vyhlásenie osvojenia za neplatné alebo na
jeho zrušenie;

c. priezvisko a mená dieťaťa;
d. nadobudnutie plnej právnej spôsobilosti

dieťaťa;

e. vyţivovaciu povinnosť;
f. zvereneckú správu alebo otázky dedenia;
g. opatrenia prijaté ako sankcia za trestné

činy spáchané deťmi.

Článok 2

Vymedzenie pojmov

Na účely tohto nariadenia:

1. pojem "súd" označuje všetky orgány v

členských štátoch s právomocou vo
veciach, ktoré patria do rozsahu
pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku
1,

2. pojem "sudca" označuje sudcu alebo

úradníka, ktorý má právomoci rovnocenné
právomociam sudcu vo veciach, ktoré
patria do rozsahu pôsobnosti tohto
nariadenia,

3. pojem "členský štát" označuje kaţdý

členský štát okrem Dánska,

4. pojem "rozsudok" označuje rozvod,

rozluku alebo anulovanie manţelstva, ako
aj rozsudok týkajúci sa rodičovských práv
a povinností vydaný súdom členského
štátu bez ohľadu na to, ako sa rozsudok
označuje, vrátane uznesenia, príkazu alebo
rozhodnutia,

5. pojem "členský štát pôvodu" označuje

členský štát, v ktorom sa vydal rozsudok,
ktorý sa má vykonať,

6. pojem "členský štát výkonu" označuje

členský štát, v ktorom sa ţiada o
vykonanie rozsudku,

7. pojem "rodičovské práva a povinnosti"

označuje všetky práva a povinnosti
týkajúce sa osoby alebo majetku dieťaťa,

ktoré nadobudla fyzická osoba alebo
právnická osoba rozsudkom, zo zákona
alebo na základe dohody, ktorá má právne
účinky. Tento pojem zahŕňa opatrovnícke
právo a právo styku s dieťaťom,

8. pojem "nositeľ rodičovských práv a

povinností" označuje kaţdú osobu, ktorá
má rodičovské práva a povinnosti k
dieťaťu,

9. pojem "opatrovnícke právo" zahŕňa práva

a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť
miesto pobytu dieťaťa,

10. pojem "právo styku" zahŕňa najmä právo

vziať dieťa na obmedzený čas na iné
miesto, ako je miesto jeho obvyklého
pobytu,

11. pojem "neoprávnené premiestnenie alebo

zadrţiavanie" znamená premiestnenie
alebo zadrţiavanie dieťaťa, ak:

a. je porušením opatrovníckeho

práva nadobudnutého rozsudkom,
zo zákona alebo dohodou, ktorá
má právne účinky, podľa práva
členského štátu, v ktorom malo
dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred
premiestnením alebo zadrţaním;
a

b. za predpokladu, ţe v čase

premiestnenia alebo zadrţania sa
toto opatrovnícke právo aj
skutočne vykonávalo, buď
spoločne alebo samostatne, alebo
by sa bolo takto vykonávalo, ak
by nedošlo k premiestneniu alebo
zadrţaniu. Opatrovnícke právo sa
povaţuje za vykonávané
spoločne, ak na základe rozsudku
alebo zo zákona jeden nositeľ
rodičovských práv a povinností
nemôţe rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu
druhého nositeľa rodičovských
práv a povinností.

5

KAPITOLA II

SÚDNA PRÁVOMOC

ODDIEL 1

Rozvod, rozluka a anulovanie

manželstva

Článok 3

Všeobecná právomoc

1. Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania
manţelstva majú právomoc súdy členského štátu

a. na ktorého území:

o

majú manţelia obvyklý pobyt,

alebo

o

manţelia mali naposledy obvyklý

pobyt, pokiaľ tam jeden z
manţelov stále býva, alebo

o

má odporca obvyklý pobyt, alebo

o

v prípade spoločnej ţiadosti, má

niektorý z manţelov obvyklý
pobyt, alebo

o

má navrhovateľ obvyklý pobyt,

ak tam býval najmenej jeden rok
bezprostredne pred podaním
návrhu, alebo

o

má navrhovateľ obvyklý pobyt,

ak tam býval najmenej šesť
mesiacov bezprostredne pred
podaním návrhu a je buď štátnym
príslušníkom tohto členského
štátu alebo v prípade Veľkej
Británie a Írska tam má
"domicil";

b. ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja

manţelia alebo v prípade Veľkej Británie a
Írska, ak tam majú obaja manţelia
"domicil ".

2. Na účely tohto nariadenia má "domicil" rovnaký
význam, aký má v právnych poriadkoch Veľkej
Británie a Írska.

Článok 4

Vzájomný nárok

Súd, ktorý koná podľa článku 3, má tieţ právomoc
konať o vzájomnom návrhu, ak tento patrí do
rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia.

Článok 5

Premena rozluky na rozvod

Bez toho, aby bol dotknutý článok 3 súd členského
štátu, ktorý vydal rozsudok o rozluke manţelstva,
má tieţ právomoc zmeniť takýto rozsudok na
rozvod, ak tak ustanovuje právo tohto členského
štátu.

Článok 6

Výlučná povaha súdnej právomoci podľa

článkov 3, 4 a 5

Manţela, ktorý:

a. má obvyklý pobyt na území členského

štátu; alebo

b. je štátnym príslušníkom členského štátu

alebo v prípade Veľkej Británie a Írska,
má svoj "domicil" na území jedného z
týchto členských štátov,
moţno ţalovať v inom členskom štáte iba
v súlade s článkami 3, 4 a 5.

Článok 7

Zostatková právomoc

1. Ak ţiadny súd členského štátu nemá právomoc
podľa článkov 3, 4 a 5, právomoc sa určí v kaţdom
členskom štáte podľa práva tohto štátu.

2. Proti odporcovi, ktorý nemá obvyklý pobyt a ani
nie je štátnym príslušníkom členského štátu, alebo v
prípade Veľkej Británie a Írska, nemá "domicil" na
území ţiadneho z týchto členských štátov, môţe
kaţdý štátny príslušník členského štátu s obvyklým
pobytom na území iného členského štátu vyuţiť
kritériá súdnej právomoci platné v danom štáte
rovnako ako štátni príslušníci tohto štátu.

ODDIEL 2

Rodičovské práva a povinnosti

Článok 8

Všeobecná právomoc

1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má
obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase
začatia konania.

2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení
článkov 9, 10 a 12.

6

Článok 9

Zachovanie právomoci pôvodného

obvyklého pobytu dieťaťa

1. Keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného
členského štátu do iného členského štátu a
nadobudne tam nové obvyklý pobyt, súdy
členského štátu pôvodného obvyklého pobytu
dieťaťa si, ako výnimku z článku 8, zachovávajú
právomoc počas trojmesačného obdobia po
presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve
styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte
predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ
práva styku na základe rozsudku o práve styku má
naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte
pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa.

2. Odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa nositeľ práva
styku, ktorý je uvedený v odseku 1 podrobil
právomoci súdov členského štátu nového
obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred
týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.

Článok 10

Súdna právomoc v prípadoch únosu

dieťaťa

V prípade neoprávneného premiestnenia alebo
zadrţiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v
ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt
bezprostredne pred svojim neoprávneným
premiestnením alebo zadrţaním, zachovávajú
právomoc, aţ kým dieťa nenadobudne obvyklý
pobyt v inom členskom štáte a:

a. kaţdá osoba, orgán alebo iný subjekt,

ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa
zmieril s premiestnením alebo zadrţaním,
alebo

b. dieťa sa zdrţiavalo v tomto inom

členskom štáte najmenej jeden rok po tom,
ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt,
ktorý vykonáva opatrovnícke právo
dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste
pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom
prostredím a je splnená najmenej jedna z
týchto podmienok:

i.

do jedného roka odvtedy, ako sa
nositeľ opatrovníckeho práva
dozvedel alebo mohol dozvedieť
o mieste pobytu dieťaťa, sa
nepodala ţiadosť o návrat dieťaťa
na príslušné orgány členského
štátu, do ktorého bolo dieťa
premiestnené alebo v ktorom je
zadrţiavané;

ii.

nositeľ opatrovníckeho práva vzal
späť svoju ţiadosť o návrat a v
lehote stanovenej v bode (i) sa
nepodala nová ţiadosť;

iii.

konanie na súde členského štátu,
v ktorom malo dieťa obvyklý
pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením
alebo zadrţaním, sa skončilo
podľa článku 11 ods. 7;

iv.

súdy členského štátu, v ktorom
malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením
alebo zadrţaním, vydali rozsudok
o opatrovníckom práve, z ktorého
nevyplýva povinnosť návratu
dieťaťa.

Článok 11

Návrat dieťaťa

1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý
vykonáva opatrovnícke právo, podá ţiadosť na
príslušné orgány členského štátu o vydanie
rozsudku podľa haagskeho Dohovoru 1980 o
občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí z 25. októbra 1980 (ďalej len "Haagsky
dohovor z roku 1980"), aby dosiahla návrat dieťaťa,
ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo
zadrţané v inom členskom štáte ako členskom štáte,
v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne
pred neoprávneným premiestnením alebo
zadrţaním, uplatňujú sa odseky 2 aţ 8.

2. Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho
dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa
dieťaťu dala moţnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to
s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti
nejaví nevhodné.

3. Súd, ktorému sa podala ţiadosť o návrat dieťaťa
podľa odseku 1, koná o ţiadosti urýchlene
najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje
vnútroštátny právny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku,
súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týţdňov od
podania ţiadosti, ak tomu nebránia výnimočné
okolnosti.

4. Súd nemôţe odmietnuť návrat dieťaťa podľa
článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku
1980, ak sa preukáţe, ţe sa vykonali primerané
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho
návrate.

5. Súd nemôţe odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa
osobe, ktorá poţiadala o návrat dieťaťa, nedala

7

moţnosť vyjadriť sa.

6. Ak súd vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13
Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamţite,
buď priamo alebo prostredníctvom svojho
ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu o
nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam
súdnych pojednávaní, zaslať súdu s právomocou
alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom
malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
neoprávneným premiestnením alebo zadrţaním,
podľa vnútroštátneho práva. Súdu sa musia všetky
uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od
dátumu príkazu o nevrátení.

7. Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa
obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným
premiestnením alebo zadrţaním, nezačali konanie
na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný
orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v
odseku 6, musí o tom informovať účastníkov a
vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v
súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov
od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať
otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu.

Bez toho, aby boli dotknuté kritéria právomoci
uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak
v uvedenej lehote nedostal ţiadne podania.

8. Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa
článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 kaţdý
následný rozsudok poţadujúci návrat dieťaťa
vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto
nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly
III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.

Článok 12

Dohoda o súdnej právomoci

1. Súdy členského štátu pri výkone svojej
právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na
rozvod, rozluku alebo anulovanie manţelstva majú
právomoc v kaţdej veci, ktorá sa týka rodičovských
práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom,
ak:

a. aspoň jeden z manţelov má rodičovské

práva a povinnosti k dieťaťu

a

b. manţelia a nositelia rodičovských práv a

povinností prijali právomoc týchto súdov
výslovne alebo iným jednoznačným
spôsobom v čase začatia konania a ak je to
v najlepšom záujme dieťaťa.

2. Právomoc zaloţená podľa odseku 1 zanikne,
akonáhle:

a. rozsudok o návrhu na rozvod, rozluku

alebo anulovanie manţelstva sa stal
právoplatným,

b. v prípade, ţe k dátumu uvedenému v písm.

a) sa konanie o rodičovských právach a
povinnostiach neskončilo, rozsudok v
tomto konaní sa stáva právoplatným,

c. konania uvedené v písm. a) a b) sa skončili

z iného dôvodu.

3. Súdy členského štátu majú takisto právomoc v
otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných
konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak:

a. dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému

štátu podstatnú väzbu, najmä na základe
skutočnosti, ţe jeden z nositeľov
rodičovských práv a povinností má
obvyklý pobyt v tomto členskom štáte,
alebo ţe dieťa je štátnym príslušníkom
tohto štátu;

a

b. všetci účastníci konania prijali právomoc

súdov výslovne alebo iným jednoznačným
spôsobom v čase začatia konania, a ak je
to v najlepšom záujme dieťaťa.

4. Ak má dieťa svoj obvyklý pobyt na území
tretieho štátu, ktorý nie je zmluvnou stranou
haagskeho Dohovoru o právomoci, rozhodnom
práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti
rodičovských práv a povinností a opatrení na
ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, právomoc
podľa tohto článku sa povaţuje za právomoc v
najlepšom záujme dieťaťa, najmä ak nemoţno viesť
konanie v predmetnom treťom štáte.

Článok 13

Právomoc založená na prítomnosti dieťaťa

1. Ak nemoţno určiť obvyklý pobyt dieťaťa a
právomoc nemoţno zaloţiť podľa článku 12,
právomoc majú súdy členského štátu, v ktorom sa
dieťa nachádza.

2. Odsek 1 sa vzťahuje aj na deti utečencov a deti,
ktoré sa dostali do cudziny v dôsledku nepokojov v
ich domovskom štáte.

8

Článok 14

Zostatková právomoc

Ak ţiadny súd členského štátu nemá právomoc
podľa článkov 8 aţ 13, právomoc v kaţdom
členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu.

Článok 15

Postúpenie súdu, ktorý je vhodnejšie

umiestnený na prejednanie veci

1. Vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy
členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci
samej, domnievajú, ţe súd iného členského štátu,
vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je
vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci alebo jej
špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme
dieťaťa, môţu:

a. prerušiť konanie vo veci alebo jej časti a

vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh
na súd tohto iného členského štátu podľa
odseku 4; alebo

b. poţiadali súd iného členského štátu, aby

prevzal právomoc podľa odseku 5.

2. Odsek 1 sa vzťahuje:

a. na návrh účastníka; alebo
b. z vlastného podnetu súdu; alebo
c. na ţiadosť súdu iného členského štátu, vo

vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú
väzbu podľa odseku 3.

S postúpením na základe vlastného podnetu súdu
alebo na ţiadosť súdu iného členského štátu musí
súhlasiť aspoň jeden z účastníkov.

3. Dieťa má osobitnú väzbu k členskému štátu
podľa odseku 1, ak tento členský štát:

a. sa stal miestom obvyklého pobytu dieťaťa

potom, ako sa na súde, ktorý je uvedený v
odseku 1 začalo konanie; alebo

b. je miestom pôvodného obvyklého pobytu

dieťaťa; alebo

c. je štátom, ktorého štátnu príslušnosť má

dieťa; alebo

d. je miestom obvyklého pobytu nositeľa

rodičovských práv a povinností; alebo

e. je miestom, kde sa nachádza majetok

dieťaťa, a vec sa týka opatrení na ochranu
dieťaťa vo vzťahu ku správe, udrţiavaniu
alebo nakladaniu s týmto majetkom.

4. Súd členského štátu, ktorý má právomoc vo veci
samej, určí lehotu, v ktorej sa na súde tohto iného
členského štátu musí začať konanie podľa odseku 1.

Ak v tejto lehote sa na súdoch konanie nezačalo,
súd, na ktorom uţ konanie začalo, pokračuje vo
výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 aţ
14.

5. Súdy tohto iného členského štátu môţu, ak je to s
ohľadom na špecifické okolnosti prípadu v
najlepšom záujme dieťaťa, prijať právomoc do
šiestich týţdňov od podania návrhu podľa odseku 1
písm. a) alebo písm. b). V tomto prípade súd, ktorý
začal konanie ako prvý, odmietne vykonávať svoju
právomoc. Inak súd, ktorý začal konanie ako prvý,
pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s
článkami 8 aţ 14.

6. Na účely tohto článku súdy spolupracujú buď
priamo alebo prostredníctvom ústredných orgánov
určených podľa článku 53.

ODDIEL 3

Spoločné ustanovenia

Článok 16

Začatie konanie na súde

1. Konanie na súde sa povaţuje za začaté:

a. momentom podania písomnosti, ktorou sa

začína konanie, alebo rovnocennej
písomnosti na súde za predpokladu, ţe
navrhovateľ neopomenul následne prijať
kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil
doručenie písomnosti odporcovi;

alebo

b. ak sa pred jej podaním na súd musí

písomnosť doručiť, momentom jej
prevzatia orgánom povereným
doručovaním za predpokladu, ţe
navrhovateľ neopomenul následne prijať
kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil
podanie písomnosti na súde.

Článok 17

Skúmanie právomoci

Ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo
veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá
právomoc konať a ktorá patrí podľa tohto
nariadenia do právomoci súdu iného členského
štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, ţe nemá právomoc.

9

Článok 18

Skúmanie prípustnosti

1. Ak odporca s obvyklým pobytom v inom štáte,
neţ v členskom štáte, v ktorom bol podaný návrh,
sa nedostaví na tento súd, súd s právomocou preruší
konanie dovtedy, kým sa nepreukáţe, ţe odporca
mal moţnosť prevziať písomnosť, ktorou sa začalo
konanie, alebo rovnocennú písomnosť v
dostatočnom čase, aby si mohol pripraviť svoju
obhajobu alebo na tento účel sa prijali všetky
potrebné kroky.

2. Namiesto ustanovení odseku 1 tohto článku sa
uplatní článok 19 nariadenia (ES) č. 1348/2000, ak
sa písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo
rovnocenná písomnosť musela doručovať z jedného
členského štátu do iného podľa uvedeného
nariadenia.

3. Ak nemoţno uplatniť ustanovenia nariadenia
(ES) č. 1348/2000, uplatní sa článok 15 haagskeho
Dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych
písomností v občianskych alebo obchodných
veciach v cudzine z 15. novembra 1965, ak sa
písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo
rovnocenná písomnosť musela doručovať podľa
tohto dohovoru.

Článok 19

Prekážka začatej veci a súvisiace konania

1. Ak sa vedú konania týkajúce sa rozvodu, rozluky
alebo anulovania manţelstva medzi rovnakými
účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov,
súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu
preruší konanie, aţ kým sa nepotvrdí právomoc
súdu, ktorý ako prvý začal konať.

2. Ak sa vedú konania týkajúce sa rodičovských
práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s
rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych
členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý,
aj bez návrhu preruší konanie, aţ kým sa nepotvrdí
právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý
začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý,
odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech
tohto súdu.

V takom prípade účastník, ktorý podal návrh súdu,
ktorý začal konať ako druhý, môţe podať svoj
návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý.

Článok 20

Predbežné opatrenia vrátane ochranných

opatrení

1. V naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia
tohto nariadenia súdom členského štátu prijať
predbeţné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s
ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte,
ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského
štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc
rozhodovať vo veci samej súd iného členského
štátu.

2. Platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne,
len čo súd členského štátu, ktorý má právomoc
podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej,
prijal opatrenia, ktoré povaţoval za primerané.

KAPITOLA III

UZNÁVANIE A VÝKON

ODDIEL 1

Uznávanie

Článok 21

Uznanie rozsudku

1. Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v
ostatných členských štátoch bez osobitného
konania.

2. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, sa najmä
nevyţaduje ţiadny osobitný postup pri aktualizácii
záznamov členského štátu o osobnom stave na
základe rozsudku o rozvode, rozluke alebo
anulovaní manţelstva, ktorý bol vydaný v inom
členskom štáte a proti ktorému uţ podľa práva tohto
členského štátu nie je moţné odvolanie.

3. Bez toho, aby bol dotknutý oddiel 4 tejto
kapitoly, môţe zainteresovaný účastník postupom
upraveným v oddieli 2 tejto kapitoly navrhnúť
vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku.

Miestna príslušnosť súdu uvedeného v zozname,
ktorý kaţdý členský štát oznámil Komisii podľa
článku 68, sa určí podľa vnútroštátneho práva
členského štátu, v ktorom sa začalo konanie o
uznanie alebo neuznanie.

4. Ak sa otázka uznania rozsudku vznesie ako
predbeţná otázka na súde členského štátu, tento súd
môţe v tejto otázke rozhodnúť .

10

Článok 22

Dôvody neuznania rozsudkov o rozvode,

rozluke alebo anulovaní manželstva

Rozsudok o rozvode, rozluke alebo anulovaní
manţelstva sa neuzná:

a. ak je uznanie v zjavnom rozpore s

verejným poriadkom členského štátu, v
ktorom sa o uznanie ţiada;

b. v prípade, ţe bol vydaný v konaní bez

účasti odporcu, ak sa mu nedoručila
písomnosť, ktorou sa začalo konanie,
alebo rovnocenná písomnosť v
dostatočnom čase a takým spôsobom, aby
si mohol zabezpečiť obhajobu, okrem
prípadu, ţe sa zistí, ţe odporca prijal
rozsudok bez výhrad;

c. ak je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v

konaní medzi rovnakými účastníkmi v
členskom štáte, v ktorom sa ţiada o
uznanie;

alebo

d. ak je nezlučiteľný so skorším rozsudkom

vydaným v inom členskom štáte alebo v
nečlenskom štáte medzi rovnakými
účastníkmi, za predpokladu, ţe skorší
rozsudok je moţné uznať v členskom štáte,
v ktorom sa ţiada o uznanie;

Článok 23

Dôvody neuznania rozsudkov týkajúcich sa

rodičovských práv a povinností

Rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a
povinností sa neuzná:

a. ak by uznanie bolo s prihliadnutím na

najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore
s verejným poriadkom členského štátu, v
ktorom sa o uznanie ţiada;

b. ak v rozpore so základnými procesnými

zásadami členského štátu, v ktorom sa o
uznanie ţiada, sa s výnimkou naliehavých
prípadov vydal bez toho, aby sa dieťaťu
dala moţnosť vyjadriť sa;

c. v prípade, ţe bol vydaný v neprítomnosti,

ak sa osobe, ktorá sa nezúčastnila konania,
nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo
konanie, alebo rovnocenná písomnosť v
dostatočnom časovom predstihu a takým
spôsobom, aby si mohla zabezpečiť
obhajobu, okrem prípadu, ţe sa zistí, ţe
táto osoba prijala rozsudok bez výhrad;

d. na návrh osoby, ktorá tvrdí, ţe rozsudok

zasahuje do jej rodičovských práv a

povinností, ak sa taký rozsudok vydal bez
toho, aby táto osoba mala moţnosť
vyjadriť sa;

e. ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom

týkajúcim sa rodičovských práv a
povinností vydaným v členskom štáte, v
ktorom sa ţiada o uznanie;

f. ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom

týkajúcim rodičovských práv a povinností
vydaným v inom členskom štáte alebo v
nečlenskom štáte obvyklého pobytu
dieťaťa za predpokladu, ţe neskorší
rozsudok je moţné uznať v členskom štáte,
v ktorom sa ţiada o uznanie;

alebo

g. ak sa nedodrţal postup ustanovený v

článku 56.

Článok 24

Zákaz skúmania právomoci súdu pôvodu

Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie
skúmať. Kritériá, na ktorých sa zaloţila právomoc
podľa článkov 3 aţ 14, sa nesmú skúmať z hľadiska
rozporu s verejným poriadkom podľa článkov 22
písm. a) a 23 písm. a) .

Článok 25

Odlišnosti rozhodného práva

Uznanie rozsudku nemoţno odmietnuť z dôvodu,
ţe právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o
uznanie ţiada, by za rovnakého skutkového stavu
nepripúšťal rozvod, rozluku alebo anulovanie
manţelstva .

Článok 26

Zákaz preskúmania vo veci samej

Za ţiadnych okolností sa nesmie rozsudok
preskúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.

Článok 27

Prerušenie konania

1. Súd členského štátu, v ktorom sa ţiada o uznanie
rozsudku vydaného v inom členskom štáte, môţe
prerušiť konanie, ak sa proti rozsudku podal riadny
opravný prostriedok.

2. Súd členského štátu, v ktorom sa ţiada o uznanie

11

rozsudku vydaného v Írsku alebo vo Veľkej
Británii, môţe konanie prerušiť, ak sa výkon v
členskom štáte pôvodu odloţil z dôvodu odvolania .

ODDIEL 2

Návrh na vyhlásenie vykonateľnosti

Článok 28

Vykonateľné rozsudky

1. Rozsudok o výkone rodičovských práv a
povinností k dieťaťu vydaný v členskom štáte,
ktorý je vykonateľný v tomto členskom štáte a
ktorý bol doručený, sa vykoná v inom členskom
štáte, ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na
návrh zainteresovaného účastníka.

2. Vo Veľkej Británii sa však takýto rozsudok
vykoná v Anglicku a Walese, v Škótsku alebo
Severnom Írsku, ak na návrh zainteresovaného
účastníka bol zaregistrovaný na účely výkonu v
danom územnom celku Veľkej Británie.

Článok 29

Miestna príslušnosť súdov

1. Návrh na vyhlásenie vykonateľnosti sa podáva
súdu uvedenému v zozname, ktorý zaslal kaţdý
členský štát Komisii podľa článku 68.

2. Miestna príslušnosť sa určí podľa obvyklého
pobytu osoby, proti ktorej sa rozsudok má vykonať,
alebo podľa obvyklého pobytu dieťaťa, ktorého sa
návrh týka.

Ak ani jedno z miest uvedených v prvej vete tohto
odseku sa nenachádza v členskom štáte výkonu,
miestna príslušnosť sa určí podľa miesta výkonu.

Článok 30

Konanie

1. Podanie návrhu sa riadi právnym poriadkom
členského štátu výkonu.

2. Navrhovateľ musí uviesť adresu na doručovanie
písomností v obvode súdu, na ktorý podal návrh.
Ak však právny poriadok členského štátu výkonu
neupravuje uvádzanie adresy, navrhovateľ
vymenuje procesného zástupcu.

3. K návrhu treba pripojiť listiny uvedené v
článkoch 37 a 39.

Článok 31

Rozhodnutie súdu

1. Súd, na ktorý bol podaný návrh, vydá
bezodkladne rozhodnutie. Osoba, proti ktorej sa o
výkon ţiada, ani dieťa, nemá v tomto štádiu právo
robiť ţiadne podania k návrhu.

2. Návrh moţno zamietnuť len z niektorého z
dôvodov uvedených v článkoch 22, 23 a 24.

3. Za ţiadnych okolností sa nesmie rozsudok
preskúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.

Článok 32

Oznámenie rozhodnutia

Príslušný súdny úradník bez odkladu oznámi
navrhovateľovi rozhodnutie súdu o jeho návrhu
spôsobom upraveným právom členského štátu
výkonu.

Článok 33

Odvolanie proti rozhodnutiu

1. Proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie
vykonateľnosti sa môţe odvolať kaţdý z
účastníkov.

2. Odvolanie sa podáva na súde uvedenom v
zozname, ktorý zaslal kaţdý členský štát Komisii
podľa článku 68.

3. Vo veci odvolania sa koná v súlade s procesnými
predpismi, ktoré upravujú sporové konanie.

4. Ak odvolanie podala osoba, ktorá navrhla
vyhlásenie vykonateľnosti, účastník, proti ktorému
sa ţiada o výkon, sa osobne predvolá pred odvolací
súd. Ak sa tento účastník na súd nedostaví, uplatnia
sa ustanovenia článku 18.

5. Odvolanie proti vyhláseniu vykonateľnosti sa
musí podať do jedného mesiaca od jeho doručenia.
Ak má účastník, proti ktorému sa ţiada o výkon,
obvyklý pobyt v inom členskom štáte, neţ v ktorom
sa vydalo vyhlásenie vykonateľnosti, lehota na
odvolanie je dva mesiace a začína plynúť odo dňa
doručenia buď tejto osobe do jej vlastných rúk
alebo do miesta jej pobytu. Predĺţenie tejto lehoty s
ohľadom na vzdialenosť nie je prípustné .

12

Článok 34

Odvolacie súdy a opravné prostriedky

Rozsudok vydaný v odvolacom konaní moţno
napadnúť iba v rámci konania uvedenom v
zozname, ktorý zaslal kaţdý členský štát Komisii
podľa článku 68.

Článok 35

Prerušenie konania

1. Súd, ktorý koná o odvolaní podľa článku 33
alebo 34, môţe na návrh účastníka, proti ktorému sa
o výkon ţiada, prerušiť konanie, ak sa podal riadny
opravný prostriedok v členskom štáte pôvodu alebo
ak ešte neuplynula lehota na odvolanie. V druhom
prípade môţe súd určiť lehotu, v rámci ktorej sa má
opravný prostriedok podať.

2. V prípade rozsudku vydaného v Írsku alebo vo
Veľkej Británii sa za riadny opravný prostriedok na
účely odseku 1 povaţuje akýkoľvek opravný
prostriedok existujúci v členskom štáte pôvodu.

Článok 36

Čiastočný výkon

1. Ak sa rozsudok týka viacerých vecí a výkon
nemoţno nariadiť vo všetkých týchto veciach, súd
nariadi výkon v jednej veci alebo v niekoľkých
veciach.

2. Navrhovateľ môţe ţiadať čiastočný výkon
rozsudku.

ODDIEL 3

Spoločné ustanovenia pre oddiely 1

a 2

Článok 37

Písomnosti

1. Účastník navrhujúci uznanie alebo vyhlásenie
vykonateľnosti alebo účastník namietajúci proti
uznaniu alebo vyhláseniu vykonateľnosti predloţí:

a. odpis rozsudku, ktorý spĺňa poţiadavky na

preukázanie jeho pravosti,

a

b. osvedčenie podľa článku 39.

2.Okrem toho pri rozsudku vydanom v
neprítomnosti, účastník navrhujúci uznanie alebo
vyhlásenie vykonateľnosti predloţí:

a. originál alebo overenú kópiu písomnosti,

ktorá preukazuje, ţe neprítomnému
účastníkovi sa doručila písomnosť, ktorou
sa začalo konanie, alebo rovnocenná
písomnosť,

alebo

b. inú písomnosť, ktorá preukazuje, ţe

odporca prijal rozsudok bez výhrad.

Článok 38

Absencia písomností

1. Ak sa nepredloţia písomnosti uvedené v článku
37 ods.1 písm. b) alebo ods. 2, súd môţe určiť
lehotu na ich predloţenie, prijať rovnocenné
písomnosti alebo upustiť od ich predloţenia, ak
povaţuje predloţené informácie za postačujúce.

2. Ak súd o to poţiada, poskytne sa preklad týchto
písomností. Preklad overí osoba na to oprávnená v
niektorom z členských štátov.

Článok 39

Osvedčenie rozsudkov v manželských

veciach a osvedčenie rozsudkov o

rodičovských právach a povinnostiach

Príslušný súd alebo orgán členského štátu pôvodu
na ţiadosť zainteresovaného účastníka vydá
osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe I
(rozsudky v manţelských veciach) alebo v prílohe
II (rozsudky o rodičovských právach a
povinnostiach ).

13

ODDIEL 4

Vykonateľnosť niektorých

rozsudkov týkajúcich sa práva styku

a niektorých rozsudkov, ktoré

požadujú návrat dieťaťa

Článok 40

Rozsah pôsobnosti

1. Tento oddiel sa vzťahuje na:

a. právo styku;

a

b. návrat dieťaťa vyplývajúce z rozsudku

vyneseného podľa článku 11 ods. 8.

2. Ustanovenia tohto oddielu nebránia nositeľovi
rodičovských práv a povinností, aby ţiadal o
uznanie a výkon rozsudku podľa ustanovení
oddielov 1 a 2 tejto kapitoly.

Článok 41

Právo styku

1. Právo styku uvedené v článku 40 ods. 1 písm. a),
priznané vykonateľným rozsudkom vydaným v
členskom štáte, sa uznáva a je vykonateľné v inom
členskom štáte bez potreby vyhlásenia za
vykonateľné a bez moţnosti namietať proti jeho
uznaniu, ak bol rozsudok osvedčený v členskom
štát pôvodu podľa odseku 2.

Aj keď vnútroštátne právo neumoţňuje, aby
rozsudok priznávajúci právo styku, bol vykonateľný
bez ďalšieho konania, súd pôvodu môţe vyhlásiť
rozsudok za vykonateľný bez ohľadu na prípadné
odvolanie.

2. Sudca pôvodu vydá osvedčenie podľa odseku 1
na tlačive podľa vzoru v prílohe III (osvedčenie
týkajúce sa práva styku), iba ak:

a. v prípade, ţe sa rozsudok vydal v

neprítomnosti, sa osobe, ktorá sa
nezúčastnila konania, doručila písomnosť,
ktorou sa začalo konanie, alebo
rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase
a takým spôsobom, aby si mohla
zabezpečiť obhajobu, alebo ak sa osobe
doručila písomnosť, avšak nie za týchto
podmienok, ak sa napriek tomu zistí, ţe
táto osoba prijala rozhodnutie bez výhrad;

b. všetkým účastníkom sa dala moţnosť

vyjadriť sa;

a

c. dieťaťu sa dala moţnosť vyjadriť sa,

pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a
stupeň vyspelosti nepovaţovalo za
nevhodné.

Osvedčenie sa vyplní v jazyku, v ktorom je
rozsudok.

3. Ak sa právo styku týka cezhraničnej situácie v
čase vydania rozsudku, osvedčenie sa vydá z
úradnej povinnosti, akonáhle sa rozsudok stal
vykonateľným, aj keď len predbeţne. Ak situácia
nadobudne cezhraničný charakter následne,
osvedčenie sa vydá na ţiadosť niektorého z
účastníkov.

Článok 42

Návrat dieťaťa

1. Návrat dieťaťa uvedené v článku 40 ods. 1 písm.
b), ktoré vyplýva z vykonateľného rozsudku
vydaného v členskom štáte sa uznáva a je
vykonateľné v inom členskom štáte bez potreby
vyhlásenia za vykonateľné a bez moţnosti namietať
proti jeho uznaniu, ak sa rozsudok osvedčil v
členskom štát pôvodu podľa odseku 2.

Aj keď vnútroštátny právny poriadok neumoţňuje,
aby rozsudok nariaďujúci návrat dieťaťa podľa
článku 11 písm. b) bod 8 bol vykonateľný bez
ďalšieho konania, súd pôvodu môţe vyhlásiť
rozsudok za vykonateľný bez ohľadu na prípadné
odvolanie.

2. Sudca pôvodu, ktorý vydal rozsudok podľa
článku 40 ods. 1 písm. b), vydá osvedčenie podľa
odseku 1, iba ak:

a. dieťaťu sa umoţnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa

to s ohľadom na jeho vek a stupeň
vyspelosti nepovaţovalo za nevhodné;

b. účastníkom sa dala moţnosť vyjadriť sa; a
c. súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do

úvahy dôvody vynesenia rozsudku a
dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný
príkaz podľa článku 13 Haagskeho
dohovoru z roku 1980.

V prípade, ţe súd alebo iný orgán prijme opatrenia
na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do
štátu obvyklého pobytu, osvedčenie musí
obsahovať podrobné údaje o takýchto opatreniach.

14

Sudca pôvodu vydá z vlastného podnetu toto
osvedčenie na tlačive podľa vzoru v prílohe IV
(osvedčenie týkajúce sa návratu dieťaťa/detí).

Osvedčenie sa vyplní v jazyku, v ktorom je
rozsudok.

Článok 43

Oprava osvedčenia

1. Oprava osvedčenia sa riadi právnym poriadkom
členského štátu pôvodu.

2. Proti vydaniu osvedčenia podľa článkov 41 ods.
1 alebo 42 ods. 1 nie je prípustné odvolanie.

Článok 44

Právne účinky osvedčenia

Osvedčenie má právne účinky len v medziach
vykonateľnosti rozsudku.

Článok 45

Písomnosti

1. Účastník, ktorý ţiada o výkon rozsudku,
predloţí:

a. odpis rozsudku, ktorý spĺňa poţiadavky na

preukázanie jeho pravosti;

a

b. osvedčenie uvedené v článku 41 ods. 1

alebo článku 42 ods. 1.

2. Na účely tohto článku:

k osvedčeniu podľa článku 41 ods. 1 sa

pripojí preklad bodu 12, ktorý sa vzťahuje
na podmienky výkonu práva styku,

k osvedčeniu podľa článku 42 ods. 1 sa

pripojí preklad jeho bodu 14, ktorý sa
vzťahuje na podmienky vykonania
opatrení prijatých na zabezpečenie návratu
dieťaťa.

Preklad sa urobí do úradného jazyka členského
štátu výkonu, alebo do jedného z jeho úradných
jazykov, alebo do iného jazyka, ktorý členský štát
výkonu výslovne prijal. Preklad osvedčí osoba na to
oprávnená v niektorom z členských štátov.

ODDIEL 5

Verejné listiny a dohody

Článok 46

Listiny, ktoré sa úradne vyhotovili alebo
zaregistrovali ako verejné listiny a ktoré sú
vykonateľné v jednom členskom štáte, ako aj
dohody medzi účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v
členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené, sa
uznávajú a vyhlasujú za vykonateľné za rovnakých
podmienok ako rozsudky .

ODDIEL 6

Iné ustanovenia

Článok 47

Vykonanie

1. Vykonanie sa riadi právnym poriadkom
členského štátu výkonu.

2. Akýkoľvek rozsudok vynesený súdom iného
členského štátu a vyhlásený za vykonateľný podľa
oddielu 2 alebo osvedčený v súlade s článkom 41
ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 sa vykoná v
členskom štáte výkonu za rovnakých podmienok,
ako keby bol vynesený v tomto členskom štáte.

Najmä rozsudok, ktorý bol osvedčený v súlade s
článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1,
nemoţno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším
vykonateľným rozsudkom.

Článok 48

Praktické opatrenia na výkon práva styku

1. Súdy členského štátu výkonu môţu prijímať
praktické opatrenia na zabezpečenie výkonu práva
styku, ak sa v rozsudku vynesenom súdmi
členského štátu, ktorý mal právomoc rozhodnúť vo
veci samej, neprijali potrebné opatrenia alebo
prijaté opatrenia nie sú dostatočné za predpokladu,
ţe sa zachovajú podstatné prvky tohto rozsudku.

2. Praktické opatrenia prijaté podľa odseku 1
zaniknú na základe neskoršieho rozsudku súdov
členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo
veci samej.

15

Článok 49

Trovy

Ustanovenia tejto kapitoly, s výnimkou oddielu 4,
sa vzťahujú aj na určenie výšky nákladov a
výdavkov na konania podľa tohto nariadenia a na
výkon kaţdého rozhodnutia o takýchto nákladoch a
výdavkoch.

Článok 50

Právna pomoc

Navrhovateľ, ktorému sa v členskom štáte pôvodu
poskytla úplná alebo čiastočná bezplatná právna
pomoc alebo oslobodenie od platenia nákladov
alebo výdavkov, má v konaní podľa článkov 21, 28,
41, 42 a 48 nárok na poskytnutie najvýhodnejšej
právnej pomoci alebo najrozsiahlejšieho
oslobodenia od platenia nákladov alebo výdavkov
podľa právneho poriadku členského štátu výkonu.

Článok 51

Záruka, záloha alebo preddavok

Od účastníka, ktorý v jednom členskom štáte ţiada
o výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte,
nemoţno poţadovať zloţenie záruky, zálohy alebo
preddavku, bez ohľadu na ich označenie, z dôvodu:

a. ţe nemá obvyklý pobyt v členskom štáte, v

ktorom sa ţiada o výkon; alebo

b. ţe je buď cudzím štátnym príslušníkom

alebo, ak sa o výkon ţiada vo Veľkej
Británii alebo Írsku, ţe nemá "domicil" v
ţiadnom z týchto členských štátov.

Článok 52

Legalizácia alebo podobné formálne

náležitosti

Písomnosti uvedené v článkoch 37, 38 a 45 alebo
písomnosť, ktorou sa vymenúva procesný zástupca,
nevyţadujú legalizáciu ani splnenie podobnej
formálnej náleţitosti.

KAPITOLA IV

SPOLUPRÁCA MEDZI ÚSTREDNÝMI

ORGÁNMI VO VECIACH

RODIČOVSKÝCH PRÁV A

POVINNOSTÍ

Článok 53

Určenie

Kaţdý členský štát určí jeden alebo niekoľko
ústredných orgánov na pomoc pri uplatňovaní tohto
nariadenia a vymedzí ich územnú alebo funkčnú
právomoc. Ak členský štát určil niekoľko
ústredných orgánov, písomný styk sa uskutočňuje
priamo s príslušným ústredným orgánom. Ak sa
podanie zašle nepríslušnému ústrednému orgánu,
tento postúpi podanie príslušnému ústrednému
orgánu a informuje o tom odosielateľa.

Článok 54

Všeobecné funkcie

Ústredné orgány poskytujú informácie o
vnútroštátnych právnych predpisoch a praxi a
prijímajú opatrenia na zlepšenie uplatňovania tohto
nariadenia a na prehĺbenie vzájomnej spolupráce.
Na tento účel sa vyuţije Európska súdna sieť pre
občianske a obchodné veci vytvorená rozhodnutím
č. 2001/470/ES.

Článok 55

Spolupráca vo veciach rodičovských práv a

povinností

Ústredné orgány na ţiadosť ústredného orgánu
iného členského štátu alebo nositeľa rodičovských
práv a povinností spolupracujú v jednotlivých
prípadoch na dosiahnutie cieľov tohto nariadenia.
Na tento účel prijmú všetky potrebné kroky, priamo
alebo prostredníctvom verejných orgánov alebo
iných inštitúcií, v súlade s právnymi predpismi
tohto členského štátu, ktoré sa týkajú ochrany
osobných údajov, na:

a. zhromaţďovanie a výmenu informácií:

i.

o situácii dieťaťa,

ii.

o všetkých začatých konaniach,
alebo

iii.

o prijatých rozhodnutiach, ktoré
sa týkajú dieťaťa,

b. poskytovanie informácií a pomoc

nositeľom rodičovských práv a povinností,
ktorí sa snaţia o uznanie a výkon
rozhodnutí na ich území, najmä tých, ktoré
sa týkajú práva styku a návratu dieťaťa,

c. uľahčenie komunikácie medzi súdmi,

najmä pri uplatňovaní článku 11 ods. 6 a
ods. 7 a článku 15,

d. poskytovanie informácií a pomoci, ktorú

súdy potrebujú na účely uplatňovania
článku 56, a

e. uľahčenie dosiahnutia dohody medzi

nositeľmi rodičovských práv a povinností
mediáciou alebo inými metódami a

16

uľahčenie cezhraničnej spolupráce na tento
účel.

Článok 56

Umiestnenie dieťaťa v inom členskom štáte

1. Keď súd, ktorý má právomoc podľa článkov 8 aţ
15, zvaţuje umiestnenie dieťaťa do zariadenia
starostlivosti o dieťa alebo pestúnskej starostlivosti,
a ak sa takéto umiestnenie má uskutočniť v druhom
členskom štáte, najprv sa poradí s ústredným
orgánom alebo iným príslušným orgánom v tomto
druhom členskom štáte, ak sa v tomto členskom
štáte vo vnútroštátnych prípadoch umiestnenia
dieťaťa vyţaduje zásah verejného orgánu.

2. Rozsudok o umiestnení podľa odseku 1 moţno
vydať v ţiadajúcom štáte iba vtedy, ak príslušný
orgán doţiadaného štátu vyjadril súhlas s takýmto
umiestnením.

3. Postupy pre konzultácie alebo súhlasy podľa
odsekov 1 a 2 sa spravujú vnútroštátnym právom
doţiadaného štátu.

4. Keď orgán, ktorý má právomoc podľa článkov 8
aţ 15, rozhodne o umiestnení dieťaťa do pestúnskej
starostlivosti v druhom členskom štáte a keď sa
nevyţaduje zásah verejného orgánu v tomto
druhom členskom štáte vo vnútroštátnych
prípadoch umiestnenia dieťaťa, informuje o tom
ústredný orgán alebo iný príslušný orgán v tomto
druhom členskom štáte.

Článok 57

Spôsob práce

1. Nositeľ rodičovských práv a povinností môţe
poţiadať ústredný orgán členského štátu svojho
obvyklého pobytu alebo ústredný orgán členského
štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt alebo kde sa
nachádza, o pomoc podľa článku 55. Ţiadosť vo
všeobecnosti má obsahovať všetky dostupné
informácie, ktoré sú relevantné pre jej vybavenie.
Ak sa ţiadosť o pomoc týka uznania alebo výkonu
rozsudku o rodičovských právach a povinnostiach,
na ktorý sa vzťahuje toto nariadenie, nositeľ
rodičovských práv a povinností pripojí príslušné
osvedčenia podľa článkov 39, 41 ods. 1 alebo 42
ods. 1.

2. Členské štáty oznámia Komisii úradný jazyk
alebo jazyky orgánov Spoločenstva, iné ako svoj
vlastný, v ktorých ich ústredné orgány môţu
prijímať podania.

3. Ústredné orgány poskytujú pomoc podľa článku

55 bezplatne.

4. Kaţdý ústredný orgán znáša svoje vlastné
náklady.

Článok 58

Zasadnutia

1. Na účely uľahčenia uplatňovania tohto
nariadenia sa ústredné orgány pravidelne schádzajú.

2. Tieto zasadnutia sa zvolávajú podľa rozhodnutia
č. 2001/470/ES o vytvorení Európskej súdnej siete
pre občianske a obchodné veci.

KAPITOLA V

VZŤAHY K INÝM PRÁVNYM

NÁSTROJOM

Článok 59

Vzťah k iným právnym nástrojom

1. S výhradou ustanovení článkov 60, 63, 64 a
odseku 2 tohto článku toto nariadenie v členských
štátoch nahrádza dohovory platné v čase
nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia, ktoré boli
uzavreté medzi dvomi alebo viacerými členskými
štátmi a upravujú otázky, na ktoré sa vzťahuje toto
nariadenie.

2.

a. Fínsko a Švédsko môţu vyhlásiť, ţe

Dohovor zo 6. februára 1931 medzi
Dánskom, Fínskom, Islandom, Nórskom a
Švédskom obsahujúci ustanovenia
medzinárodného práva súkromného o
manţelstve, osvojení a poručníctve spolu s
jeho záverečným protokolom, sa uplatňujú
v celom rozsahu alebo čiastočne v ich
vzájomných vzťahoch namiesto tohto
nariadenia. Takéto vyhlásenia sa pripoja k
tomuto nariadeniu a uverejnia v Úradnom
vestníku Európskej únie. Tieto členské
štáty ich môţu kedykoľvek úplne alebo
čiastočne odvolať.

b. Dodrţiava sa zásada nediskriminácie na

základe štátnej príslušnosti medzi občanmi
únie;

c. Kritériá právomoci v budúcej dohode

dojednanej medzi členskými štátmi
uvedenými v pododseku (a), ktoré sa
týkajú vecí upravených týmto nariadením,
musia byť v súlade s ustanoveniami tohto
nariadenia;

17

d. Rozsudky vydané v niektorom zo

severských štátov, ktoré urobili vyhlásenie
ustanovené v pododseku (a), na základe
uplatnenia kritéria právomoci
zodpovedajúceho niektorému z kritérií
uvedených v kapitole II tohto nariadenia,
sa uznávajú a vykonávajú v ostatných
členských štátoch podľa ustanovení
kapitoly III tohto nariadenia.

3. Členské štáty zašlú Komisii:

a. kópiu dohôd uvedených v odseku 2 (a) a

(c) a jednotných zákonov vykonávajúcich
tieto dohody,

b. kaţdú výpoveď alebo zmenu a doplnenie

týchto dohôd alebo jednotných zákonov.

Článok 60

Vzťahy k niektorým mnohostranným

dohovorom

Vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto
nariadenie prednosť pred týmito dohovormi v
rozsahu, v ktorom sa týka otázok upravených týmto
nariadením:

a. Haagsky dohovor o právomociach orgánov

a rozhodnom práve vo veciach ochrany
maloletých z 5. októbra 1961,

b. Luxemburský dohovor o uznávaní

rozhodnutí týkajúcich sa platnosti
manţelstiev z 8. septembra 1967,

c. Haagsky dohovor o uznávaní rozvodov a

zrušení manţelského spoluţitia z 1. júna
1970,

d. Európsky dohovor o uznávaní a výkone

rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o
deti a o obnove starostlivosti o deti z 20.
mája 1980,

a

e. Haagsky dohovor o občianskoprávnych

aspektoch medzinárodných únosov detí z
25. októbra 1980.

Článok 61

Vzťah k Haagskemu dohovoru o

právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a

výkone a spolupráci v oblasti rodičovských

práv a povinností a opatrení na ochranu

dieťaťa z 19. októbra 1996

Pokiaľ ide o vzťah k Haagskemu dohovoru o
právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a

spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností
a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996 sa
toto nariadenie uplatňuje:

a. keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt

na území členského štátu;

b. vo veci uznania a výkonu rozsudku

vydaného súdom členského štátu na území
iného členského štátu, aj keď má dotknuté
dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho
štátu, ktorý je zmluvnou stranou
uvedeného dohovoru.

Článok 62

Rozsah účinkov

1. Dohody a dohovory uvedené v článkoch 59 ods.
1, 60 a 61 zostávajú v platnosti vo vzťahu k veciam,
na ktoré sa nevzťahuje toto nariadenie.

2. Dohovory uvedené v článku 60, najmä Haagsky
dohovor z roku 1980, sú naďalej platné medzi
členskými štátmi, ktoré sú ich zmluvnými stranami,
v súlade s článkom 60.

Článok 63

Zmluvy so Svätou stolicou

1. Toto nariadenie sa uplatňuje bez toho, aby bola
dotknutá Medzinárodná zmluvu (konkordát) medzi
Svätou stolicou a Portugalskom, podpísaná vo
Vatikáne 7. mája 1940.

2. Rozhodnutie o neplatnosti manţelstva vydané na
základe zmluvy uvedenej v odseku 1 sa uznáva v
členských štátoch za podmienok uvedených v
kapitole III, oddiel I.

3. Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa vzťahujú tieţ na
tieto medzinárodné zmluvy (konkordáty) so Svätou
stolicou:

a. "Concordato lateranense" z 11. februára

1929 medzi Talianskom a Svätou stolicou,
zmenený dohodou a dodatkovým
protokolom podpísaným v Ríme 18.
februára 1984;

b. Dohoda medzi Svätou stolicou a

Španielskom v právnych otázkach z 3.
januára 1979.

4. Uznanie rozhodnutí podľa odseku 2 môţe v
Taliansku alebo v Španielsku podliehať rovnakým
postupom a preskúmaniam, aké sa vzťahujú na
rozhodnutia cirkevných súdov vydané podľa

18

medzinárodných zmlúv uzavretých so Svätou
stolicou a uvedených v odseku 3.

5. Členské štáty zašlú Komisii:

a. kópiu zmlúv uvedených v odsekoch 1 a 3;
b. kaţdú výpoveď alebo zmenu a doplnenie

týchto zmlúv.

KAPITOLA VI

PRECHODNÉ USTANOVENIA

Článok 64

1. Ustanovenia tohto nariadenia sa vzťahujú len na
konania začaté, písomnosti úradne vyhotovené
alebo zaregistrované ako verejné listiny a na
dohody uzatvorené účastníkmi po dni začatia jeho
uplatňovania podľa článku 72.

2. Rozsudky vydané po dni začatia uplatňovania
tohto nariadenia v konaniach, ktoré sa začali pred
týmto dňom, ale pod dni nadobudnutia účinnosti
nariadenia (ES) č. 1347/2000, sa uznávajú a
vykonávajú podľa ustanovení kapitoly III tohto
nariadenia, ak sa právomoc zaloţila na kritériách,
ktoré sú v súlade s kritériami upravenými v kapitole
II, alebo v nariadení (ES) č. 1347/2000, alebo v
dohovore platnom medzi členským štátom pôvodu
a doţiadaným členským štátom v čase začatia
konania.

3. Rozsudky vydané pred dňom začatia
uplatňovania tohto nariadenia v konaniach, ktoré sa
začali po dni nadobudnutia účinnosti nariadenia
(ES) č. 1347/2000, sa uznávajú a vykonávajú podľa
ustanovení kapitoly III tohto nariadenia, ak sa
týkajú rozvodu, rozluky alebo anulovania
manţelstva alebo rodičovských práv a povinností k
spoločným deťom oboch manţelov v súvislosti s
konaniami v manţelských veciach.

4. Rozsudky vydané pred dňom začatia
uplatňovania tohto nariadenia, ale po dni
nadobudnutia účinnosti nariadenia (ES) č.
1347/2000 v konaniach, ktoré sa začali pred dňom
nadobudnutia účinnosti nariadenia (ES) č.
1347/2000, sa uznávajú a vykonávajú podľa
ustanovení kapitoly III tohto nariadenia, ak sa
týkajú rozvodu, rozluky alebo anulovania
manţelstva alebo rodičovských práv a povinností k
spoločným deťom oboch manţelov v súvislosti s
konaniami v manţelských veciach a ak sa
právomoc zaloţila na kritériách, ktoré sú v súlade s
kritériami upravenými buď v kapitole II tohto
nariadenia, alebo v nariadení (ES) č. 1347/2000,
alebo v dohovore platnom medzi členským štátom

pôvodu a doţiadaným členským štátom v čase
začatia konania.

KAPITOLA VII

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 65

Preskúmanie

Najneskôr 1. januára 2012 a potom kaţdých päť
rokov Komisia predloţí Európskemu parlamentu,
Rade a európskemu Hospodárskemu a sociálnemu
výboru správu o uplatňovaní tohto nariadenia na
základe informácií predloţených členskými štátmi.
Ku správe sa v prípade potreby pripoja návrhy na
úpravu.

Článok 66

Členské štáty s dvoma alebo viacerými

právnymi systémami

Vo vzťahu k členskému štátu, ktorý má v otázkach
upravených týmto nariadením dva systémy alebo
viac systémov práva alebo súborov právnych
noriem, ktoré sa uplatňujú na rôznych územných
celkoch:

a. kaţdý odkaz na obvyklý pobyt v tomto

členskom štáte sa povaţuje za odkaz na
obvyklý pobyt v jeho územnom celku,

b. kaţdý odkaz na štátnu príslušnosť, alebo v

prípade Veľkej Británie na "domicil", sa
povaţuje za odkaz na územný celok
určený právom tohto štátu,

c. kaţdý odkaz na orgán členského štátu sa

povaţuje za odkaz na orgán daného
územného celku v tomto štáte,

d. kaţdý odkaz na právne predpisy

doţiadaného členského štátu sa povaţuje
za odkaz na právne predpisy územného
celku, v ktorom sa ţiada o uplatnenie
právomoci, o uznanie alebo výkon.

Článok 67

Informácie o ústredných orgánoch a

prijateľných jazykoch

Do troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto
nariadenia členské štáty oznámia Komisii:

a. názvy, adresy a spôsoby komunikácie

ústredných orgánov určených podľa
článku 53,

b. jazyky prijateľné pre styk s ústrednými

orgánmi podľa článku 57 (2), a

19

c. jazyky prijateľné pre osvedčenie o práve

styku podľa článku 45 ods. 2.

Členské štáty oznámia Komisii akékoľvek zmeny
týchto údajov.

Komisia zverejní tieto informácie.

Článok 68

Informácie o súdoch a o konaniach o

opravných prostriedkoch

Členské štáty zašlú Komisii zoznamy súdov a
konaní o opravných prostriedkoch uvedené v
článkoch 21, 29, 33 a 34 a akékoľvek ich zmeny .

Komisia aktualizuje tieto informácie a uverejní ich
uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie
alebo akýmkoľvek iným vhodným spôsobom.

Článok 69

Zmeny a doplnenia príloh

Akékoľvek zmeny a doplnenia vzorových tlačív v
prílohách I aţ IV sa prijmú konzultačným
postupom podľa článku 70 ods. 2.

Článok 70

Výbor

1. Komisii pomáha výbor (ďalej len "výbor").

2. Ak sa uvádza odkaz na tento odsek, uplatňujú sa
články 3 a 7 rozhodnutia 1999/468/ES.

3. Výbor prijme svoj rokovací poriadok.

Článok 71

Zrušenie nariadenia (ES) č. 1347/2000

1. Nariadenie (ES) 1347/2000 sa zrušuje dňom
začatia uplatňovania tohto nariadenia.

2. Kaţdý odkaz na nariadenie (ES) 1347/2000 sa
povaţuje za odkaz na toto nariadenie podľa
porovnávacej tabuľky v prílohe V.

Článok 72

Nadobudnutie účinnosti

Toto nariadenia nadobúda účinnosť 1. augusta
2004.

Nariadenie sa uplatňuje od 1. marca 2005, s
výnimkou článkov 67, 68, 69 a 70, ktoré sa
uplatňujú 1. augusta 2004.

Toto nariadenie je záväzné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so
Zmluvou o zaloţení Európskeho spoločenstva.

V Bruseli 27. novembra 2003


za Radu

predseda

R. CASTELLI

20

PRÍLOHA I
OSVEDČENIE PODĽA ČLÁNKU 39 TÝKAJÚCE SA ROZSUDKOV V MANŽELSKÝCH
VECIACH(12)

1. Členský štát pôvodu
2. Súd alebo orgán vydávajúci osvedčenie

2.1. Názov
2.2. Adresa
2.3. Tel./fax/e-mail

3. Manţelstvo

3.1. Manţelka
3.1.1. Úplné meno
3.1.2. Adresa
3.1.3. Štát a miesto narodenia
3.1.4. Dátum narodenia
3.2. Manţel
3.2.1. Úplné meno
3.2.2. Adresa
3.2.3. Štát a miesto narodenia
3.2.4. Dátum narodenia
3.3. Štát, miesto (ak je známe) a dátum uzavretia manţelstva
3.3.1. Štát uzavretia manţelstva
3.3.2. Miesto uzavretia manţelstva (ak je známe)
3.3.3. Dátum uzavretia manţelstva

4. Súd, ktorý vydal rozsudok

4.1. Názov súdu
4.2. Sídlo súdu

5. Rozsudok

5.1. Dátum
5.2. Spisová značka
5.3. Druh rozsudku
5.3.1. Rozvod
5.3.2. Anulovanie manţelstva
5.3.3. Rozluka
5.4. Bol rozsudok vydaný v neprítomnosti?
5.4.1. Nie
5.4.2. Áno(13)

6. Mená účastníkov, ktorým sa poskytla právna pomoc
7. Moţno ešte proti rozsudku podať opravný prostriedok podľa právneho poriadku členského štátu

pôvodu?
7.1. Nie
7.2. Áno

8. Dátum nadobudnutia právnych účinkov v členskom štáte, v ktorom sa rozsudok vydal

a. Rozvod
b. Rozluka

V ...................................... dňa.........................


Podpis a/alebo pečiatka

21

PRÍLOHA II

OSVEDČENIE PODĽA ČLÁNKU 39 TÝKAJÚCE SA ROZSUDKOV O RODIČOVSKÝCH PRÁVACH

A POVINNOSTIACH(14)

1. Členský štát pôvodu
2. Súd alebo orgán vydávajúci osvedčenie

2.1. Názov
2.2. Adresa
2.3. Tel./fax/e-mail

3. Osoba/y s právom styku

3.1.Úplné meno
3.2. Adresa
3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

4. Iný nositelia rodičovských práv a povinností ako tí, ktorí sú uvedení v bode 3(15)

4.1.
4.1.1. Úplné meno
4.1.2. Adresa
4.1.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.2.
4.2.1. Úplné meno
4.2.2. Adresa
4.2.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.3.
4.3.1. Úplné meno
4.3.2. Adresa
4.3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

5. Súd, ktorý vyniesol rozhodnutie

5.1. Názov súdu
5.2. Sídlo súdu

6. Rozsudok

6.1. Dátum
6.2. Spisová značka
6.3. Bol rozsudok vydaný v neprítomnosti?
6.3.1. Nie
6.3.2. Áno16

7. Deti, ktorých sa týka rozsudok17

7.1. Úplné meno a dátum narodenia
7.2. Úplné meno a dátum narodenia
7.3. Úplné meno a dátum narodenia
7.4. Úplné meno a dátum narodenia

8. Mená účastníkov, ktorým sa poskytla právna pomoc
9. Osvedčenie o vykonateľnosti a o doručení

9.1. Je rozsudok vykonateľný podľa právneho poriadku členského štátu pôvodu?
9.1.1. Áno
9.1.2. Nie
9.2. Doručil sa rozsudok účastníkovi, proti ktorému sa ţiada o výkon?
9.2.1. Áno
9.2.1.1. Úplné meno účastníka
9.1.2. Adresa
9.2.3.1. Dátum doručenia
9.2.2. Nie

10. Špecifické informácie ohľadne rozsudkov o práve styku, ak sa podľa článku 28 poţaduje "exequatur".

Túto moţnosť predpokladá článok 40 ods. 2.
10.1.Praktické opatrenia na výkon práva styku (ak sú uvedené v rozsudku )
10.1.1. Dátum a čas
10.1.1.1. Začiatok
10.1.1.2. Koniec
10.1.2. Miesto
10.1.3. Špecifické povinnosti nositeľov rodičovských práv a povinností

22

1.1.4. Špecifické povinnosti osoby s právom styku
10.1.5. Prípadné obmedzenia uloţené na výkon práva styku

11. Špecifické informácie týkajúce sa rozsudkov o návrate dieťaťa, ak sa podľa článku 28 poţaduje

"exequatur". Túto moţnosť predpokladá článok 40 ods. 2.
11.1. Z rozsudku vyplýva povinnosť návratu dieťaťa
11.2. Osoba, ktorej sa má dieťa navrátiť (ak je uvedená v rozsudku)
11.2.1. Úplné meno
11.2.2. Adresa

V ...................................... dňa
...............................


Podpis a/alebo
pečiatka

23

PRÍLOHA III
OSVEDČENIE PODĽA ČLÁNKU 41 ODS. 1
TÝKAJÚCE SA ROZSUDKOV O PRÁVE STYKU(18)
Členský štát pôvodu
Súd alebo orgán vydávajúci osvedčenie
2.1. Názov
2.2. Adresa
2.3. Tel./fax/e-mail

1. Osoba/y s právom styku

3.1.Úplné meno
3.2. Adresa
3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

2. Iní nositelia rodičovských práv a povinností ako tí, ktorí sú uvedení v bode 3(19)(20)

4.1.
4.1.1. Úplné meno
4.1.2. Adresa
4.1.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.2.
4.2.1. Úplné meno
4.2.2. Adresa
4.2.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.3.
4.3.1. Úplné meno
4.3.2. Adresa
4.3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

3. Súd, ktorý vydal rozsudok

5.1. Názov súdu
5.2. Sídlo súdu

4. Rozsudok

6.1. Dátum
6.2. Spisová značka

5. Deti, ktorých sa týka rozsudok(21)

7.1. Úplné meno a dátum narodenia
7.2. Úplné meno a dátum narodenia
7.3. Úplné meno a dátum narodenia
7.4. Úplné meno a dátum narodenia

6. Je rozsudok vykonateľný podľa právneho poriadku členského štátu pôvodu?

8.1. Áno
8.1. Nie

7. Ak sa rozsudok vydal v neprítomnosti, osobe, ktorá sa nezúčastnila konania sa doručila písomnosť,

ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom čase a takým spôsobom, aby si
mohla zabezpečiť obhajobu, alebo sa osobe doručila písomnosť, avšak nie za týchto podmienok, ak sa
napriek tomu zistilo, ţe táto osoba prijala rozhodnutie bez výhrad.

8. Všetkým zainteresovaným účastníkom sa dala moţnosť vyjadriť sa .
9. Deťom sa dala moţnosť vyjadriť sa , ak len sa to vzhľadom na ich vek a stupeň vyspelosti

nepovaţovalo za nevhodné.

10. Praktické opatrenia pre výkon práva styku (ak sú uvedené v rozsudku)

12.1. Dátum a čas
12.1.1. Začiatok
12.1.2. Koniec
12.2. Miesto
12.3. Špecifické povinnosti nositeľov rodičovských práv a povinností
12.4. Špecifické povinnosti osoby s právom styku
12.5. Prípadné obmedzenia uloţené na výkon práva styku

11. Mená účastníkov, ktorým sa poskytla právna pomoc.

V ................................. dňa

Podpis a/alebo pečiatka

24

PRÍLOHA IV
OSVEDČENIE PODĽA V ČLÁNKU 42 ODS. 1
TÝKAJÚCE SA NÁVRATU DIEŤAŤA(22)

1. Členský štát pôvodu
2. Súd alebo orgán vydávajúci osvedčenie

2.1. Názov
2.2. Adresa
2.3. Tel./fax/e-mail

3. Osoba, ktorej sa má dieťa navrátiť (ak je uvedená v rozsudku )

3.1.Úplné meno
3.2. Adresa
3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

4. Nositelia rodičovských práv a povinností(23)

4.1.Matka
4.1.1. Úplné meno
4.1.2. Adresa (ak je známa)
4.1.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.2. Otec
4.2.1. Úplné meno
4.2.2. Adresa
4.2.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)
4.3.Iný
4.3.1. Úplné meno
4.3.2. Adresa
4.3.3. Dátum a miesto narodenia (ak sú známe)

5. Odporca (ak je známy)

5.1. Úplné meno
5.2. Adresa (ak je známa)

6. Súd, ktorý vydal rozsudok

6.1. Názov súdu
6.2. Sídlo súdu

7. Rozsudok

7.1. Dátum
7.2. Spisová značka

8. Deti, ktorých sa týka rozsudok24)

8.1. Úplné meno a dátum narodenia
8.2. Úplné meno a dátum narodenia
8.3. Úplné meno a dátum narodenia
8.4. Úplné meno a dátum narodenia

9. Z rozsudku vyplýva povinnosť návratu dieťaťa
10. Je rozsudok vykonateľný podľa právneho poriadku členského štátu pôvodu?

10.1. Áno
10.2. Nie

11. Deťom sa dala moţnosť vyjadriť sa, ak len sa to nepovaţovalo za nevhodné vzhľadom na ich vek alebo

stupeň vyspelosti

12. Všetkým zainteresovaným účastníkom sa dala moţnosť vyjadriť sa
13. Z rozsudku vyplýva povinnosť návratu dieťaťa a súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody

vydania rozhodnutia podľa článku 13 haagskeho Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí z roku 1980

14. Vo vhodných prípadoch podrobnosti o opatreniach prijatých súdom alebo orgánmi na zabezpečenie

ochrany dieťaťa po jeho návrate do členského štátu obvyklého pobytu.

15. Mená účastníkov, ktorým sa poskytla právna pomoc

V ............................... dňa ...........................


Podpis a/alebo
pečiatka

25

PRÍLOHA V
TABUĽKA POROVNANIA S NARIADENÍM (ES) č. 1347/2000

Zrušené články

Zodpovedajúce
články v novom texte

Zrušené články

Zodpovedajúce
články v novom texte

1

1, 2

25

32

2

3

26

33

3

12

27

34

4

28

35

5

4

29

36

6

5

30

50

7

6

31

51

8

7

32

37

9

17

33

39

10

18

34

38

11

16, 19

35

52

12

20

36

59

13

2, 49, 46

37

60, 61

14

21

38

62

15

22, 23

39

16

40

63

17

24

41

66

18

25

42

64

19

26

43

65

20

27

44

68, 69

21

28

45

70

22

21, 29

46

72

23

30

Príloha I

68

24

31

Príloha II

68

Príloha III

68

Príloha IV

Príloha I

Príloha V

Príloha II

26

PRÍLOHA VI

Vyhlásenia Švédska a Fínska podľa článku 59 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady o právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie
(ES) č. 1347/2000.

Vyhlásenie Švédska:
V súlade s článkom 59 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.
1347/2000, Švédsko týmto vyhlasuje, ţe Dohovor zo 6. februára 1931 medzi Dánskom, Fínskom, Islandom,
Nórskom a Švédskom obsahujúci ustanovenia medzinárodného práva súkromného o manţelstve, osvojení a
poručníctve spolu s jeho záverečným protokolom sa bude v celom rozsahu uplatňovať vo vzťahoch medzi
Švédskom a Fínskom namiesto ustanovení tohto nariadenia.

Vyhlásenie Fínska:
V súlade s článkom 59 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.
1347/2000, Fínsko týmto vyhlasuje, ţe Dohovor zo 6. februára 1931 medzi Dánskom, Fínskom, Islandom,
Nórskom a Švédskom obsahujúci ustanovenia medzinárodného práva súkromného o manţelstve, osvojení a
poručníctve spolu s jeho záverečným protokolom sa bude v celom rozsahu uplatňovať vo vzťahoch medzi
Fínskom a Švédskom namiesto ustanovení tohto nariadenia.

(1) Ú. v. ES C 203 E, 27.8.2002, s. 155.

(2) Stanovisko doručené 20. septembra 2002 (ešte neuverejnené v úradnom vestníku).

(3) Ú. v. EÚ C 61, 14.3.2003, s. 76.

(4) Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 19.

(5) V čase prijatia nariadenia (ES) č. 1347/2000 vzala Rada na vedomie dôvodovú správu k tomuto dohovoru,

ktorú pripravila profesorka Alegría Borrásová (Ú. v. ES C 221, 16.7.1998, s. 27).

6 Ú. v. ES C 234, 15.8.2000, s. 7.

7 Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1. Nariadenie naposledy zmenené a doplnené nariadením Komisie (ES) č.
1496/2002 (Ú. v. ES L 225, 22.8.2002, s. 13).

8 Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 37.

9 Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 1.

10 Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 25.

11 Ú. v. ES L 184, 17. 7. 1999, s. 23.

(12) Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.

1347/2000.

(13) Musia sa pripojiť listiny uvedené v článku 37 ods. 2.

(14) Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.

1347/2000.

(15) V prípadoch spoločného opatrovníckeho práva sa osoba uvedená v bode 3 môže uviesť aj v bode 4.

16 Musia sa pripojiť listiny uvedené v článku 37 ods. 2.

17 Ak ide o viac ako štyri deti, použite ďalšie tlačivo.

(18) Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v

manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.
1347/2000.

(19) V prípadoch spoločného opatrovníckeho práva sa osoba uvedená v bode 3 môže uviesť aj v bode 4.

(20) Krížikom označte osobu, proti ktorej sa má rozsudok vykonať.

(21) Ak ide o viac ako štyri deti, použite ďalšie tlačivo.

(22) Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v

manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č.
1347/2000.

(23) Tento bod je dobrovoľný.

24 Ak ide o viac ako štyri deti, použite ďalšie tlačivo.