Nález ústavného súdu

III. ÚS 88/01

č. 5/2003

K

PÔSOBNOSTI OBCE PRI CHOVE HOSPODÁRSKYCH ZVIERAT

A ZVIERAT CHOVANÝCH V DOMÁCNOSTIACH

Usmerňovanie a

evidovanie chovu hospodárskych zvierat a

zvierat

chovaných v domácnostiach patrí do výkonu samosprávnej pôsobnosti obce
podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky.

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 88/01 z 19. februára

2003)

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Eduarda Báránya na neverejnom zasadnutí
19. februára 2003 o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie
konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce Golianovo z 25. júna 1999
o zásadách chovu hospodárskych zvierat a

spoločenských zvierat chovaných

v domácnosti v intraviláne obce Golianovo s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl.
13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, s § 123 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a
m) a s § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov a s § 29 a s § 37 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenia čl. 1, čl. 4 a čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia obce

Golianovo z 25. júna 1999 o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských
zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce Golianovo n i e s ú v s ú l a d e
s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a s čl. 68 Ústavy
Slovenskej republiky, s ustanovením § 123 Občianskeho zákonníka, s ustanoveniami
§ 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a s ustanovením § 37
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.

2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“) podal

20. augusta 2001 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
podľa čl. 130 ods. 1 písm. e) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v
spojení s § 18 ods. 1 písm. e) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia
obce Golianovo z

25. júna 1999 o

zásadách chovu hospodárskych zvierat

a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce Golianovo (ďalej
len „napadnuté nariadenie“) s ďalej označenými ustanoveniami.

Ústavnému súdu navrhol, aby nálezom takto rozhodol:
„Všeobecne záväzné nariadenie obce Golianovo z 25. júna 1999 o zásadách

chovu hospodárskych zvierat a

spoločenských zvierat chovaných v

domácnosti

v intraviláne obce Golianovo, nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhá veta, čl.
13 ods. 2 a 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, s § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, s § 4 ods. 1
a 3 písm. g), m), § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, s § 29 a § 37 zákona o ochrane
zvierat.“

2. K návrhu bolo pripojené aj napadnuté nariadenie v úplnom znení:

„Obecné zastupiteľstvo v Golianove, v zmysle § 6 a 11 ods. 4, pís. g, zákona

SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 13 ods. 1,
pís. b. zákona č. 337/1998 Zbierky zákona o veterinárnej starostlivosti a na základe
Zásad chovu hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR vydaných MP
SR v októbri 1992 vydáva toto

všeobecne záväzné nariadenie

Prvá časť

Zásady chovu hospodárskych zvierat v intraviláne obce

čl. 1

Úvodné ustanovenie

V tejto časti VZN upravuje podmienky chovu hospodárskych zvierat

v intraviláne obce Golianovo z hľadiska hygienického, vzdialenosti objektov živočíšnej
výroby od chránených objektov a kapacity chovu.

čl. 2

Všeobecné podmienky

Pri umiestnení objektu na chov hospodárskych zvierat musia byť dodržané

všeobecné zásady a legislatívne normy požiarne, stavebné, ekologické, hygienickej
a veterinárnej ochrany. Pri výstavbe a prestavbe týchto objektov stavebník prihliada
na miestne zvyklosti a na nenarušenie architektonicko-urbanistického výrazu obce.

Objekty s najviac obťažujúcou výrobou (ošípané, hnojiská) majú byť situované

najďalej od obytnej časti aj s ohľadom na susedné obytné objekty.

čl. 3

Hygienické podmienky

1) Pri chove hospodárskych zvierat je potrebné rešpektovať základnú

požiadavku, aby chov svojou činnosťou negatívne neovplyvňoval prostredie a jeho
jednotlivé zložky – ovzdušie, vodu, pôdu a pohodu bývania emisiami pachovými,
prachovými, hlukom, obťažujúcim hmyzom, hlodavcami a pod.

2) Pre obmedzenie nežiaducich vplyvov z chovu hospodárskych zvierat treba

zvažovať nasledovné opatrenia:
- využitie tienenia objektmi smerom k objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu
- realizovať výsadbu novej zmiešanej zelene
- vhodná manipulácia s hnojom, močovkou a pod., spevnené hnojiská

- dôsledné dodržovanie hygienických zásad prevádzky chovu
- podľa potreby vykonávať dezinfekciu, dezinsekciu a deratizáciu objektu chovu.

čl. 4

Vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov

A. Ak je objekt určený na bývanie, má okno alebo dvere orientované na objekt chovu
a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 15 m.

b) medzi objektom chovu a objektom pre bývanie je prekážka – pevná stena,

plný plot, múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 10 m.
B. Ak objekt určený na bývanie nemá okno alebo dvere orientované na objekt chovu a:

a) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je voľné priestranstvo – 10 m.

b) medzi objektom chovu a objektom na bývanie je prekážka – pevná stena, plný

plot, múr, živý plot a pod. vo výške 180 cm – 5m.
C. Hnojisko:

a) medzi hnojiskom a

objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu je

voľné priestranstvo – 25 m

b) medzi hnojiskom a objektom vyžadujúcim hygienickú ochranu je prekážka –

pevná stena, plný plot, múr, živý plot a pod. – 20 m.

čl. 5

Kapacita chovu

V intraviláne obce je povolený chov hospodárskych zvierat na jednom

stavebnom pozemku spolu 3 veľké dobytčie jednotky (1 VDJ = 500 kg), spolu 1 500
kg/živej hmotnosti všetkých chovaných zvierat, napr:
- dojnica 3 ks, mladý dobytok 5 ks
- ošípané pre výkrm 9 ks
- hydina 100 ks
- ovce, koza 15 ks
- kôň 2 ks, žriebä 6 ks
- králik 100 ks.

Druhá časť

Zásady chovu a držanie psov

čl. 6

Podmienky chovu

1) Majiteľ psa je povinný vytvoriť také podmienky (opatrenia), ktoré zabránia

úniku psa mimo areál nehnuteľnosti majiteľa.

2) Pes sa môže pohybovať po verejných priestranstvách iba v doprovode osoby

staršej ako 15 rokov, pričom musí byť pes na vodítku a musí byť zabezpečený proti
pohryznutiu náhubkom.

3) Je zakázané vodiť psa na športoviská, na cintorín, do areálu kostola, školy,

škôlky, do obchodu a pohostinstva.

4) Pes pohybujúci sa na verejných priestranstvách a na pozemkoch iných

fyzických a právnických osôb bez doprovodu majiteľa sa považuje za túlavého psa.

5) Túlavý pes môže byť na príkaz OcÚ odchytený a karantovaný. Náklady

spojené s odchytom a karanténou psa so sankčným poplatkom znáša majiteľ psa.

6) V spoločných častiach spoločných dvorov je majiteľ psa povinný zamedziť

ohrozeniu oprávnene sa pohybujúcich osôb.

Tretia časť

Spoločné ustanovenia

čl. 7

Povinnosti chovateľa zvierat

Chovatelia zvierat sú povinní:

- chovať zvieratá spôsobom, v prostredí a v podmienkach, ktoré zodpovedajú ich

fyziologickým potrebám,

- sledovať zdravotný stav zvierat, predchádzať ich ochoreniam, pri ochorení im včas

zabezpečiť potrebnú odbornú veterinárnu pomoc,

- plniť opatrenia určené orgánmi veterinárnej starostlivosti na zamedzenie šírenia

nákaz,

- poskytnúť potrebnú súčinnosť a pomoc pri výkone nariadeného veterinárneho

vyšetrenia, núdzového ochranného očkovania, alebo iného nariadeného
veterinárneho zákroku, vrátane predvedenia zvieraťa v určenom termíne na určené
miesto,

- chovateľ psov starších ako 3 mesiace je povinný zabezpečiť, aby bol pes v imunite

proti besnote,

- zabezpečiť bez meškania veterinárne vyšetrenie zvieraťa, ktoré poranilo človeka,
- postarať sa o vhodné a bezpečné ukladanie tiel uhynutých zvierať až do ich odvozu

alebo neškodného odstránenia,

- vytvárať také podmienky chovu, aby nedochádzalo k

porušovaniu zákona

č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat, najmä zabrániť týraniu zvierat.

Záverečné ustanovenie

čl. 8

1) Pri uplatňovaní tohto nariadenia v ďalších prípadoch platia príslušné

ustanovenia zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti, zákona č. 115/1995
Z. z. o ochrane zvierat a zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších
zmien a doplnkov.

2) Na tomto všeobecnom záväznom nariadení sa uznieslo Obecné zastupiteľstvo

v Golianove dňa 25. 6. 1999. Jeho vyhlásenie bolo vykonané vyvesením na úradnej
tabuli dňa 28. 6. 1999.

3) Toto VZN nadobúda účinnosť 15. dňom od vyvesenia na úradnej tabuli.“

3. Navrhovateľ uviedol najmä tieto argumenty:

- Obecné zastupiteľstvo v Golianove (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“)

nevydalo napadnuté nariadenie na plnenie úloh štátnej správy; vydalo ho nad rámec
normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva podľa čl. 68 ústavy, aj napriek
výslovnému splnomocneniu, ktoré Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len
„národná rada“) udelila štátnej správe na úpravu podmienok chovu a držania zvierat;

- Národná rada na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa § 5 ods. 1

zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a orgány územnej
samosprávy ani nezaradila medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat;

- Obecné zastupiteľstvo vydalo napadnuté nariadenie na základe právomoci,

ktorú si samo udelilo nad rámec normotvornej právomoci priznanej obciam podľa
čl. 68 a čl. 72 ods. 1 ústavy; tým porušilo aj § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) a § 6 ods.
1 zákona o obecnom zriadení, pričom porušilo aj § 29 a § 37 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane
zvierat“; II. ÚS 19/97);

- Obecné zastupiteľstvo napadnutým nariadením upravilo práva a povinnosti

majiteľov zvierat, a tým obmedzilo dispozíciu s

ich majetkom; obec nemôže

nariadením obmedziť právo zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože obec je právnickou
osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť základné práva a slobody (II. ÚS 7/99);

- Ak orgán územnej samosprávy napadnutým nariadením ustanovil podmienky

obmedzujúce základné práva a slobody, uplatnil svoju normotvornú právomoc
spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods.
2 a 3 ústavy (napadnutým nariadením sa upravili otázky, ktoré ústava dovoľuje
regulovať jedine zákonom);

- Obec uplatní normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy vtedy, keď vydá

nariadenie, ktoré je v súlade s každým relevantným ustanovením ústavy (obecné
zastupiteľstvo konalo v nesúlade s týmto ustanovením ústavy);

- Napadnutým nariadením sa obmedzilo vlastníctvo občana k hospodárskym

a spoločenským zvieratám nad rámec zákona a jeho právo držať a nakladať so svojím
zvieraťom (ide o nesúlad s § 123 Občianskeho zákonníka);

-

Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája

s nedotknuteľnosťou osoby, pričom predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie
späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy (II. ÚS
19/97); napadnutým nariadením sa však v tomto prípade ustanovujú podmienky
obmedzujúce materiálne hodnoty súkromnej povahy chránené označeným
ustanovením;

- Napadnuté nariadenie v čl. 5 stanovuje maximálny počet hospodárskych

zvierat, ktorých chov povoľuje na jednom stavebnom pozemku; takouto úpravou sa
v rozpore s čl. 13 ods. 2 ústavy (možnosť iba zákonného obmedzenia základných práv
a slobôd) neoprávnene zasahuje do práva na súkromie zaručeného podľa čl. 19 ods. 2
ústavy.

4. Obec Golianovo (ďalej len „obec“) sa vyjadrila k návrhu podaním starostu

z 22. októbra 2001. Tu bolo v prvom rade uvedené, že obecné zastupiteľstvo sa pri
vydaní napadnutého nariadenia opieralo o § 13 ods. 1 písm. b) zákona č. 337/1998 Z.
z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o veterinárnej starostlivosti“) vo
vedomí usmerniť chov hospodárskych zvierat na základe požiadaviek občanov, ktorí

opakovane poukazovali na nepriaznivý vplyv rozšírených chovov na životné
prostredie.

Keďže nebol vydaný všeobecne záväzný právny predpis zo strany Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo pôdohospodárstva“),
ktorý predpokladá §

37 zákona o

ochrane zvierat, obecné zastupiteľstvo sa

pridržiavalo „Zásad chovu hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí SR“
(ďalej len „zásady chovu zvierat“), ktoré vydalo ministerstvo pôdohospodárstva
v októbri 1992 „na preklenutie obdobia, kedy sa vypracúvajú nové normatívy ako
pomôcku pre samosprávy miest a obcí a pre orgány štátnej správy“. Obecné
zastupiteľstvo vychádzalo z „odporúčaných kapacít a odstupových vzdialeností
produkčných a obytných objektov“ uvádzaných v tomto materiáli.

Obec predložila ústavnému súdu Vestník Okresného úradu Nitra, ročník II/

čiastka 2, február 1993 (ďalej len „vestník“), kde pod názvom „Zásady chovu
hospodárskych zvierat v intraviláne a extraviláne obcí Slovenskej republiky“ sú
rozvedené hlavné časti týchto zásad riaditeľom Ústavu hygieny a epidemiológie v N.
(hlavné zásady z hľadiska hygienického, ako napr. pásmo hygienickej ochrany,
vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od chránených objektov, prepočet kapacitnej
hodnoty veľkej dobytčej jednotky na kusy hospodárskych zvierat a pod.).

Obecné zastupiteľstvo sa podľa starostu opieralo tiež o § 127 Občianskeho

zákonníka, pričom jeho cieľom bolo vydaním napadnutého nariadenia chrániť občanov
proti nadmerným negatívnym vplyvom na životné prostredie, čo sa aj v praxi kladne
prejavilo.

Obec predložila ústavnému súdu aj „Všeobecne záväzné nariadenie obce

Golianovo o niektorých podmienkach držania psov z 29. novembra 2002 (ďalej aj
„nariadenie z 29. novembra 2002“) vydané v zmysle § 6 a § 11 ods. 4 písm. g) zákona
o obecnom zriadení a zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré
podmienky držania psov. Označené nariadenie nadobudlo účinnosť 1. januára 2003,
pričom v

bode

3

článku 6 (Záverečné ustanovenia) sa uvádza, že: „Dňom

nadobudnutia účinnosti tohto VZN sa ruší Druhá časť - zásady chovu a držania psov
VZN o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat, chovaných
v domácnosti v intraviláne obce Golianovo“.

5. Ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie uznesením č. k. III. ÚS 88/01-12

zo 6. septembra 2001.

Navrhovateľ zotrval na svojom stanovisku aj po zaslaní mu stanoviska obce

k návrhu. V určenej lehote sa nevyjadril ani k nariadeniu z 29. novembra 2002, ktoré
mu bolo zaslané.

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od konania ústneho pojednávania

vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pretože ústavný súd bol

tiež názoru, že od takéhoto postupu nemožno očakávať ďalšie objasnenie, upustil od
ústneho pojednávania a vo veci konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

1. Znenie ustanovení ústavy, s ktorými malo byť napadnuté nariadenie podľa

navrhovateľa v nesúlade, je nasledovné:

Článok 2 ods. 3: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

Článok 12 ods. 1 druhá veta: „Základné práva a slobody sú neodňateľné,

nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Článok 13 ods. 2: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“

Článok 13 ods. 3: „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Článok 16 ods. 1: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Článok 19 ods. 2: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.“

Článok 20 ods. 1: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Článok 68: „Vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh

vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať
všeobecne záväzné nariadenia.“

Článok 71 ods. 2: „Pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok

vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone
a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na
obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti
ustanoví zákon.“

Podľa §

123 Občianskeho zákonníka: „Vlastník je v

medziach zákona

oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním.“

Znenie ustanovení zákona o obecnom zriadení, o ktoré ide, je takéto:

§ 4 ods.1: „Obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so

správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť
upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná
právnická osoba alebo fyzická osoba.“

§ 4 ods. 3 písm. g): „Obec pri výkone samosprávy najmä ... utvára a chráni

zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné
prostredie, ako aj utvára podmienky na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, na
vzdelávanie, kultúru, osvetovú činnosť, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru
a šport.“

§ 4 ods. 3 písm. m): „Obec pri výkone samosprávy najmä ... zabezpečuje

verejný poriadok v obci; nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je
zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom mieste.“

§ 6 ods. 1: „Obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia;

nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada
Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom.“

Pri zákone o ochrane zvierat ide o tieto ustanovenia:
§ 29:
„(1) Orgánmi ochrany zvierat sú
a) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“),

b) Štátna veterinárna správa,
c) okresné veterinárne správy.
(2) V pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky a v pôsobnosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky plnia úlohy orgánu ochrany zvierat
veterinárna služba Ministerstva obrany Slovenskej republiky a orgán veterinárnej
starostlivosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

§ 37:
„(1) Ministerstvo ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom

podrobnosti o

a) chove hospodárskych zvierat,
b) usmrcovaní jatočných zvierat,
c) podmienkach chovu spoločenských zvierat, odbornej spôsobilosti na ich chov

a výcvik na účely obchodovania s nimi,

d) odbornej príprave inšpektorov ochrany zvierat,
e) chove divých zvierat a nebezpečných živočíchov,
f) ochrane pokusných zvierat.

(2) Ministerstvo po dohode s Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky

ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti zoohygienických
a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských zvierat.“

2. Navrhovateľ namietal nesúlad v podstate celého napadnutého nariadenia

s citovanými ustanoveniami ústavy, Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom
zriadení a zákona o ochrane zvierat a ústavný súd požiadal, aby tento nesúlad v náleze
vyslovil.

Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade ...

c) všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi,

s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so
zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd,

d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy

a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2
s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom
ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak
o nich nerozhoduje iný súd.

3. Už z uvádzajúcej časti napadnutého nariadenia vyplýva, že obecné

zastupiteľstvo ho prijalo pri výkone samosprávnej pôsobnosti obce podľa čl. 68
ústavy, a nie pri výkone prenesenej štátnej správy podľa čl. 71 ods. 2 ústavy (preto
námietke nesúladu s týmto ustanovením ústavný súd nevyhovel).

Napadnuté nariadenie sa okrem iného odvoláva aj na § 13 ods. 1 písm. b)

zákona o veterinárnej starostlivosti (obce usmerňujú a evidujú chov hospodárskych
zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach). Podľa § 1 ods. 2 písm. a) uvedeného
zákona tento zákon ustanovuje aj pôsobnosť územnej samosprávy na úseku
veterinárnej starostlivosti. V § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení sa uvádza, že ak
zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti
štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce. Keďže zákon
o veterinárnej starostlivosti neustanovuje, že usmerňovanie a evidovanie chovu
hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach obcami patrí do výkonu
prenesenej pôsobnosti štátnej správy, ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

Pri vydávaní nariadení podľa čl. 68 ústavy obec musí postupovať v súlade s čl.

152 ods. 4 ústavy (výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou) a jej
nariadenia musia byť v súlade s právnymi predpismi označenými v čl. 125 ods. 1
písm. c) ústavy a v § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého nariadenia z hľadiska namietaného

nesúladu posudzoval - až na jeho druhú časť (Zásady chovu a držania psov, čl. 6 -
Podmienky chovu), ktorá bola medzičasom zrušená nariadením z 29. novembra 2002 -
všetky jeho ustanovenia, pričom nesúlad zistil pri článkoch 1, 4 a 5.

4. Pri čl. 2 (Všeobecné podmienky), čl. 3 (Hygienické podmienky), čl. 7

(Povinnosti chovateľa zvierat) a pri čl. 8 (Záverečné ustanovenie) ústavný súd
navrhovateľom namietaný nesúlad nezistil.

Slovné výrazy použité v označených článkoch, napr. „... musia byť dodržané

všeobecné zásady a ...“ (čl. 2), „... je potrebné rešpektovať základnú požiadavku, aby
... treba zvažovať nasledovné opatrenia ...“ (čl. 3) a „chovatelia zvierat sú povinní ...“
(čl. 7), v spojení s textom, ktorý na ne nadväzuje, nesvedčia najmä o porušení
princípov uvedených v čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 ústavy vo vzťahu k právam podľa
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

Medze základných práv a slobôd, zákazy, prípadne povinnosti v súvislosti

s chovom hospodárskych a spoločenských zvierat vyplývajú predovšetkým zo zákona
o ochrane zvierat a zo zákona o veterinárnej starostlivosti. Účelom prvého zákona
podľa § 1 ods. 1 je utvoriť predpoklady na ochranu zvierat úpravou správania ľudí
k nim a upraviť základné podmienky chovu a držby nebezpečných živočíchov.
Predmetom úpravy druhého zákona je podľa § 1 ods. 1 ustanovenie pravidiel
a podmienok veterinárnej starostlivosti v záujme zachovania a zlepšovania zdravia
zvierat, ochrany životného prostredia, ochrany zdravia ľudí ...

Výkon samosprávy obce v zmysle § 4 ods. 3 písm. g) a m) zákona o obecnom

zriadení (napr. utvárať a chrániť zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce
obyvateľov obce, chrániť životné prostredie a zabezpečovať verejný poriadok) sa
nutne prelína s jej právomocou podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej
starostlivosti (usmerňovať a evidovať chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných
v

domácnostiach) a tiež

povinnosťou utvárať predpoklady na zdravé životné

podmienky, pracovné podmienky a zdravý spôsob života v zmysle § 10 písm. a)
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane zdravia ľudí“).

Znenie vyššie označených článkov napadnutého nariadenia nejde nad rámec

medzí, zákazov alebo povinností, ktoré sú ustanovené napr. v citovaných zákonoch.
Obecné zastupiteľstvo viac-menej reinterpretovalo zákonný text na miestne pomery, v
niektorých prípadoch takmer doslova (porovnaj napr. povinnosti každého chovateľa
zvierat podľa § 23 ods. 2 písm. b), c), d), e), f) a h) zákona o veterinárnej starostlivosti
s povinnosťami chovateľa zvierat podľa čl. 7 napadnutého nariadenia).

5. Ústavný súd zistil v napadnutom nariadení nesúlad pri čl. 4 (Vzdialenosti

objektov živočíšnej výroby od chránených objektov) a čl. 5 (Kapacita chovu). Keďže
čl. 1 (Úvodné ustanovenie) uvádza, že nariadenie upravuje aj vzdialenosti objektov

živočíšnej výroby od chránených objektov a kapacity chovu, ide o nesúlad aj pri tomto
článku.

Ústavný súd už uviedol, že normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy nemôže

obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov
existujúcich v územnom obvode orgánu územnej samosprávy, pričom obec ani v rámci
svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec
zákonov (napr. II. ÚS 7/99).

V čl. 4 napadnutého nariadenia sú uvedené presné vzdialenosti v metroch, ktoré

majú byť zachované medzi objektmi živočíšnej výroby (objekt chovu alebo hnojisko)
a chránenými objektmi (objekt na bývanie alebo objekt vyžadujúci hygienickú
ochranu). V čl. 5 sú príkladmo uvedené maximálne povolené počty hospodárskych
zvierat pre chov na jednom stavebnom pozemku.

Obec poukázala na to, že obecné zastupiteľstvo pri vydaní nariadenia

vychádzalo „z

odporúčaných kapacít a

odstupových vzdialeností produkčných

a

obytných objektov“ uvedených v

zásadách chovu zvierat ministerstva

pôdohospodárstva z októbra 1992. Vo vestníku z februára 1993, ktorý sa týka
označených zásad, sú uvedené viaceré vzdialenosti závislé od rôznych faktorov
(najmenšia 5 metrov a najväčšia 35 metrov), ako aj počty jednotlivých zvierat. Na
záver sa však uvádza, že minimálne vzdialenosti uvedené v tabuľkách sú navrhované
z hľadiska hygienickej ochrany a ich použitie sa odporúča za predpokladu, že ...,
pričom odporúčané počty chovaných zvierat a vzdialenosti objektov živočíšnej výroby
od chránených objektov treba považovať za smerné a je ich možné upraviť na základe
odborného posúdenia hygienickou a veterinárnou službou a príslušným úradom
životného prostredia. Niektoré odporúčané vzdialenosti a kapacity chovu vyplývajúce
z vyššie uvedených zásad sa však v napadnutom nariadení stali všeobecne záväznými
pre územný obvod obce.

V §

37 ods. 1 zákona o

ochrane zvierat sa uvádza, že ministerstvo

pôdohospodárstva ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom aj podrobnosti
o chove hospodárskych zvierat a podmienkach chovu spoločenských zvierat. To sa
stalo vyhláškami č. 230/1998 o chove hospodárskych zvierat a usmrcovaní jatočných
zvierat a č. 231/1998 o chove spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných
živočíchov a o ochrane pokusných zvierat. Predmetom úpravy prvej vyhlášky je najmä
upraviť podrobnosti o držaní, ustajnení, výžive a ošetrovaní hospodárskych zvierat
[§

1 písm. a)] a

predmetom úpravy druhej vyhlášky je upraviť podrobnosti

o podmienkach chovu spoločenských zvierat [§ 1 písm. a)]. Podľa § 37 ods. 2 zákona
o

ochrane zvierat ministerstvo pôdohospodárstva po dohode s Ministerstvom

zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom
podrobnosti zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu
spoločenských zvierat.

Usmerňovanie a evidovanie chovu hospodárskych zvierat a zvierat chovaných

v domácnostiach patrí do výkonu samosprávnej pôsobnosti obce podľa čl. 68 ústavy.

Ustanovenie podrobností týkajúcich sa vzdialenosti objektov živočíšnej výroby od
chránených objektov, ako aj kapacity chovu však do výkonu samosprávnej pôsobnosti
obce nepatrí (tieto činnosti nemožno zaradiť ani do výkonu prenesenej pôsobnosti
štátnej správy na obce podľa čl. 71 ods. 2 ústavy). Keďže obecné zastupiteľstvo
nevydalo napadnuté nariadenie - v časti ohľadne čl. 4, čl. 5 (a teda sčasti aj čl. 1) - vo
veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo
zákona v zmysle čl. 68 ústavy, okrem tohto článku ústavy sa dostalo do nesúladu aj
s ďalšími ustanoveniami ústavy, Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom zriadení
a zákona o ochrane zvierat.

Určené vzdialenosti, resp. voľné priestranstvá medzi označenými objektmi

v čl. 4 nariadenia a maximálne počty povoleného chovu zvierat v čl. 5, sú medze
základných práv ustanovené napadnutým nariadením, hoci podľa čl. 13 ods. 2 ústavy
takéto medze možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom.
Takýto postup pri vydaní napadnutého nariadenia je aj v rozpore s čl. 2 ods. 3 ústavy,
lebo každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby
konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa názoru ústavného súdu nejde v tomto prípade o nesúlad s čl. 12 ods. 1

druhou vetou a s čl. 13 ods. 3 ústavy. Článkami 4 a 5 (a tiež 1) napadnutého nariadenia
nedošlo k porušeniu princípov neodňateľnosti, nescudziteľnosti, nepremlčateľnosti
a nezrušiteľnosti základných práv a slobôd, pričom obmedzenia základných práv
v napadnutom nariadení nie sú zákonnými obmedzeniami v zmysle čl. 13 ods. 3
ústavy.

Ústavný súd sa už vo svojej predošlej rozhodovacej činnosti vo viacerých

prípadoch zaoberal otázkami porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.
2 a čl. 20 ods. 1 ústavy v súvislosti so všeobecne záväznými nariadeniami obcí alebo
miest, ktoré sa týkali chovu zvierat.

V náleze sp. zn. II. ÚS 19/97 napr. uviedol, že ústavná ochrana súkromia sa

podľa čl. 16 ods. 1 ústavy spája s nedotknuteľnosťou osoby, pričom predmetom takto
vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami
súkromnej povahy, kdežto ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa
zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. V tomto náleze tiež uviedol, že všeobecne záväzné
nariadenie, ktoré preskúmaval, nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade
s ústavou možno ustanoviť oprávnené zásahy do súkromného a rodinného života,
a preto nie je v súlade s čl. 16 ods. 1 a s čl. 19 ods. 2 ústavy.

Aj v tomto prípade sa napadnuté nariadenie týka ako materiálnych, tak aj

nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy (zvieratá, objekty živočíšnej výroby,
chránené objekty; spôsob chovu zvierat, hospodárenia a pod. ako nemateriálne aspekty
súkromného a rodinného života). Keďže medze základných práv podľa čl. 16 ods. 1
a čl. 19 ods. 2 ústavy, ktoré vyplývajú z napadnutého nariadenia, nezodpovedajú čl. 2
ods. 3 a čl. 13 ods. 2 ústavy, ide aj o nesúlad s čl. 16 ods. 1 a s čl. 19 ods. 2 ústavy.

V náleze sp. zn. II. ÚS 59/97 ústavný súd tiež uviedol, že obec ani v rámci

svojej normotvornej právomoci nemôže obmedziť základné práva a slobody nad rámec
zákonov. Obec všeobecne záväzným nariadením nemôže obmedziť právo zaručené čl.
20 ods. 1 ústavy, pretože obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje
obmedziť základné práva a slobody.

Pretože v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia ide aj o obmedzenie vlastníckeho

práva zaručeného prvotne v čl. 20 ods. 1 ústavy a potom v § 123 Občianskeho
zákonníka, niet dôvodu, aby sa ústavný súd odchýlil od predošlej judikatúry
a nevyslovil aj nesúlad s označenými ustanoveniami ústavy a Občianskeho zákonníka.

Keď označenými článkami napadnutého nariadenia došlo k prekročeniu rámca

samosprávnej pôsobnosti obce, a teda k nesúladu s už označenými ustanoveniami
ústavy a Občianskeho zákonníka, ide aj o nesúlad s § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m)
a s § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Pokiaľ navrhovateľ namietal aj nesúlad napadnutého nariadenia s § 29 a § 37

zákona o ochrane zvierat, ústavný súd sa stotožnil len s námietkou nesúladu ohľadne
ustanovenia § 37.

V § 29 zákona o ochrane zvierat sú označené orgány ochrany zvierat, resp.

orgány, ktoré plnia úlohy orgánu ochrany zvierat v pôsobnosti ministerstiev obrany
a vnútra. Ide o orgány štátnej správy v oblasti ochrany zvierat. Táto oblasť však
nemôže byť len doménou výkonu štátnej správy, ale v rámci svojho ústavného
a zákonného postavenia sa na nej do určitej miery podieľa aj samospráva [pozri znenie
už citovaných ustanovení § 4 ods. 1 a ods. 3 písm. g) a m) zákona o obecnom zriadení,
§ 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti a § 10 písm. a) zákona
o ochrane zdravia ľudí]. Prijatie všeobecne záväzného nariadenia obcou, ktoré sa týka
zásad chovu hospodárskych a spoločenských zvierat v domácnosti v intraviláne obce,
nie je v príčinnej súvislosti s vymedzením príslušných orgánov štátnej správy v oblasti
ochrany zvierat podľa § 29 zákona o ochrane zvierat, a preto s ním ani nemôže byť
v nesúlade.

Napadnuté nariadenie je však v nesúlade s § 37 zákona o ochrane zvierat. V

tomto ustanovení je okrem iného uvedené, že podrobnosti o chove hospodárskych
zvierat, podmienkach chovu spoločenských zvierat, ako aj podrobnosti
zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu spoločenských
zvierat ustanoví ministerstvo pôdohospodárstva všeobecne záväzným právnym
predpisom. Podrobnosti ustanovené v čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia teda nepatria
do pôsobnosti samosprávy, ale štátnej správy, a preto ide o nesúlad s § 37 zákona
o ochrane zvierat (vrátane čl. 1 napadnutého nariadenia).

6. Na základe doposiaľ uvedenej argumentácie potom ústavný súd v bode 1

výroku tohto nálezu vyslovil nesúlad čl. 1, čl. 4 a čl. 5 napadnutého nariadenia
s označenými ustanoveniami ústavy, Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom

zriadení a zákona o ochrane zvierat, pričom vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 2
výroku).

7. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že

medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné
predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto
právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia
ústavného súdu uviesť ich do súladu s

ústavou, ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak
ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy
uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými
právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak
tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich
mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.