Nález ústavného súdu

II. ÚS 28/02

č. 6/2003

VYDÁVANIE VŠEOBECNE ZÁVÄZNÉHO NARIADENIA PRI
STANOVOVANÍ MIESTNYCH POPLATKOV

Keďže účelom a predmetom konania o súlade právnych predpisov podľa

čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky je posúdenie obsahového súladu právneho
predpisu nižšej právnej sily s predpisom vyššej právnej sily, „legislatívne
opomenutie“ spočívajúce v

údajne nedostatočnom „premietnutí“ príkazu

právneho predpisu vyššej právnej sily do predpisu nižšej právnej sily zásadne
netvorí predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy
Slovenskej republiky.

(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 28/02 zo 7. mája

2003)

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2003

zloženého z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily
Gajdošíkovej prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky, zastúpenej advokátkou JUDr. E. Cs., B., a návrh generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy
Slovenskej republiky o súlade všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku
za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných
odpadov v znení neskorších zmien a doplnkov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a
ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
s ustanoveniami § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 11 ods. 5 písm. a), c) a f) zákona
Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislave v znení neskorších predpisov, § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 511/1992 Zb. o

správe daní a

poplatkov a

o

zmenách v

sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona
č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch v znení
neskorších predpisov, § 10d ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. d), § 11 ods. 1 a § 15
zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov a § 39 ods. 9 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Návrhu skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

a generálneho prokurátora Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

7. februára 2002 doručené podanie skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“), zastúpenej advokátom
JUDr. J. D., DrSc., B. (splnomocnenie následne prevzala advokátka JUDr. E. Cs.),
označené ako „Návrh na začatie konania na preskúmanie súladu Všeobecne záväzného
nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 zo dňa
8.

novembra 2001 o

miestnom poplatku za zber, prepravu a

zneškodňovanie

komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov s čl. 71 ods. 2, čl. 19 ods. 2
a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj s § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990
Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 11 ods. 5 písm. f) zákona
Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislave v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 130/1991 Zb. a § 15 zákona
Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v konaní podľa čl.
125 ods. 1 písm. d) ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov“.
Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd rozhodol o pozastavení účinnosti všeobecne
záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001
z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie
komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len „všeobecne záväzné nariadenie“). Návrh bol následne doplnený a rozšírený
podaniami právneho zástupcu navrhovateľov doručenými ústavnému súdu 21. februára
2002, 25. februára 2002 a 15. marca 2002. Ústavný súd návrh skupiny poslancov
prerokoval na predbežnom prerokovaní 27.

marca 2002 a

uznesením č. k.

II. ÚS 28/02-30 rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom ich návrhu na
pozastavenie účinnosti napadnutého všeobecne záväzného nariadenia nevyhovel. Dňa
20. mája 2002 podal ústavnému súdu návrh generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) na preskúmanie súladu všeobecne záväzného
nariadenia s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s ustanoveniami § 6 ods. 2 zákona
Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), § 11 ods. 5 písm. c) a f) zákona
Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky
Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlavnom meste“), § 35
ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č.
52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch v znení
neskorších predpisov, § 10d ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. d), § 11 ods. 1 a § 15
zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych poplatkoch“) a § 39 ods. 9 zákona
č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“). Ústavný súd uznesením č. k.
II. ÚS 243/02-25 z 18. decembra 2002 rozhodol o

prijatí návrhu generálneho

prokurátora na ďalšie konanie a spojení s vecou sp. zn. II. ÚS 28/02.

II.

Navrhovatelia namietali nesúlad všeobecne záväzného nariadenia o. i. s čl. 71

ods. 2 ústavy v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) a f) zákona o hlavnom meste a s § 15
zákona o miestnych poplatkoch v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Navrhovatelia o. i.
argumentovali tým, že:

«VZN možno hodnotiť ako všeobecne záväzné nariadenia vydané pri výkone

úloh štátnej správy prenesených na obec podľa splnomocnení zákona č. 377/1990 Zb.
o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení zákona č. 130/1991 Zb., zo
zákona o miestnych poplatkoch č. 544/1990 Zb. a zo zákona č. 223/2001 Z. z.
o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pre identifikáciu vzťahu
k ústavou zverenej normotvornej kompetencii je dôležitá aj úprava zákona Slovenskej
národnej rady č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený právny
názor: „Ústavný súd zastáva právny názor, že rozhodovanie o odpade na území mesta
nie je plnením úloh samosprávy obce.“ (II. ÚS 39/98. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 254)

Ak Ústavný súd Slovenskej republiky nebude kvalifikovať VZN ako všeobecne

záväzný právny predpis vydaný podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, potom
navrhovateľ žiada, aby ústavný súd preskúmal dodržanie normotvornej kompetencie
orgánu územnej samosprávy podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky. ...

Normotvorná právomoc obce sa čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky neupravuje nezávisle od ostatných ustanovení Ústavy SR. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo veciach týkajúcich sa tvorby obecných predpisov uviedol: „Pri
uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta
ústavy, obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so
všetkými súvisiacimi ustanoveniami ústavy.“ (II. ÚS 70/97. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 240)

Účel a podstatu právomoci obcí vydávať vlastné právne predpisy Ústavný súd

Slovenskej republiky vysvetlil v názore:

„Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy zvrchovaný demokratický a právny

štát. Pri uplatnení čl. 1 ústavy sa Slovenská republika nevzdáva časti svojej
zvrchovanosti v prospech obcí. Obec podľa čl. 65 ods. 1 ústavy je právnickou osobou,
ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s

vlastným

majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec
neodlišuje od iných typov právnických osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže
vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Ani touto
podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne neodlišuje od všetkých
ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu mať delegovanú
normotvornú právomoc“ (II. ÚS 19/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky 1997, s. 125)

„Orgán územnej samosprávy je oprávnený ukladať všeobecne záväzným

nariadením povinnosti osobám, avšak len pri zachovaní ich základných práv a slobôd
a len za podmienok ustanovených ústavou a zákonom.“ (II. ÚS 94/95. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 104)

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri

vydaní VZN porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, lebo prijalo všeobecne

záväzné nariadenie, ktoré bez základu v zákone ustanovuje povinnosti obmedzujúce
základné práva a slobody priznané Ústavou Slovenskej republiky.»

Podobne argumentoval aj generálny prokurátor, ktorý vo svojom návrhu

uviedol:

„Podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri výkone štátnej správy

môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe
splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon
štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi
a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanovuje zákon.

Všeobecne záväzné nariadenie možno hodnotiť ako všeobecne záväzné

nariadenie vydané pri výkone úloh štátnej správy prenesených na obec podľa
splnomocnení zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov. ...

Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky pri vydaní

všeobecne záväzného nariadenia porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 11 ods. 5 písm. a) zákona č. 377/1990
Zb. o Hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov,
lebo prijalo všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bez základu v zákone ustanovuje
povinnosti obmedzujúce základné práva a slobody (vrátane majetkových práv
priznaných Ústavou Slovenskej republiky).“

Vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu navrhovateľov z 12. apríla 2002

(č. j. 1113/2002-prim.) primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
uviedol:

„Od 1. júla 2001 platí v

oblasti nakladania s

komunálnymi odpadmi

a drobnými stavebnými odpadmi na území Slovenskej republiky nová právna úprava,
zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Od
1. januára 2002 sa stal účinným zákon č. 453/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré ďalšie zákony. Podľa § 4 ods. 2
písm. f) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov obec
pri výkone samosprávy zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie
s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom (s odkazom na zákon
č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov), udržiavanie
čistoty v obci, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie
vodou, odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp
a miestnu verejnú dopravu.

Zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

novelizoval s účinnosťou od 1. januára 2002 zákon Slovenskej národnej rady
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Podľa § 1 ods. 2
zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch obec vyberá
miestny poplatok za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov, ktoré
vznikli na území obce, a drobných stavebných odpadov, ktoré vznikli na území obce.
Podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona

č. 453/2001 Z. z. obec pri výkone samosprávy rozhoduje vo veciach miestnych daní
a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu.

Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

č. 13/2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych
odpadov a drobných stavebných odpadov v znení neskorších predpisov je potrebné
posudzovať podľa súčasne platnej právnej úpravy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
nariadenie bolo vydané podľa čl. 68 ústavy ako všeobecne záväzné nariadenie vo
veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo
zákona. Navrhovateľom namietané porušenie čl. 71 ods. 2 ústavy zo strany hlavného
mesta v prípade všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 preto neprichádza do
úvahy.“

Ústavný súd pri posudzovaní týchto častí návrhov považoval za potrebné

identifikovať oprávnenia obcí pri nakladaní s komunálnym a drobným stavebným
odpadom na strane jednej a vo veciach miestnych daní a poplatkov na strane druhej
z toho hľadiska, či pri ich uplatňovaní ide o výkon samosprávy obce podľa čl. 68
ústavy alebo o prenesený výkon štátnej správy podľa čl. 71 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide
o miestne dane a poplatky, ustanovenie § 4 (samospráva obce) ods. 3 písm. c) zákona
o obecnom zriadení uvádza: „Obec pri výkone samosprávy najmä rozhoduje vo
veciach miestnych daní a miestnych poplatkov5a) a vykonáva ich správu“, pričom
poznámka č. 5a k tomuto ustanoveniu odkazuje na „zákon Slovenskej národnej rady č.
544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch“. V písmene f) toho istého odseku § 4 zákon
o obecnom zriadení uvádza, že obec zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä
„nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom,5c)“, pričom
poznámka č. 5c k tomuto ustanoveniu odkazuje na „§ 39 zákona č. 223/2001 Z. z.
o odpadoch“. Po preskúmaní oboch spomenutých zákonov ústavný súd zistil, že
vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca neposudzuje ako výkon prenesenej
pôsobnosti štátnej správy ani nakladanie obcí s odpadmi, ani konanie a rozhodovanie
obcí vo veci miestnych poplatkov, „platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti
obce“ (§ 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení). Túto skutočnosť považoval ústavný súd
za významnú z toho dôvodu, že navrhovatelia namietali nesúlad všeobecne záväzného
nariadenia aj s ustanoveniami zákonov, ktoré upravujú nakladanie s odpadmi (zákon
o odpadoch), avšak nie aj poplatkovú povinnosť za ich odvoz, resp. zneškodňovanie.
Keďže tak nakladanie s komunálnym a drobným stavebným odpadom, ako aj
rozhodovanie o miestnych poplatkoch patrí medzi právomoci, ktoré obce vykonávajú
v rámci svojej samosprávy (pričom ich postup musí byť v súlade s právnou úpravou,
na ktorú odkazuje § 4 zákona o obecnom zriadení vo svojich poznámkach 5a a 5c, t. j.
zákonom o miestnych poplatkoch, resp. zákonom o odpadoch), a keďže všeobecne
záväzné nariadenie sa preto ani nemohlo dostať do nesúladu s čl. 71 ods. 2 ústavy, ako
to tvrdili navrhovatelia, ústavný súd ich návrhu v tejto v časti nevyhovel. Z rovnakých
dôvodov nevyhovel ani žiadosti generálneho prokurátora o vyslovenie nesúladu
všeobecne záväzného nariadenia s § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s
§ 11 ods. 5 písm. c) a f) zákona o hlavnom meste.

III.

Navrhovatelia ďalej tvrdili, že všeobecne záväzné nariadenie sa dostalo do

nesúladu aj s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 1 ústavy
z toho dôvodu, že v rámci ohlasovacej povinnosti podľa jeho § 6 obec vyžaduje od
poplatníkov za odpady také údaje osobnej povahy, ktoré predstavujú neústavný zásah
do ich základného práva na súkromie a práva na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním osobných údajov podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Navrhovatelia
argumentovali tým, že:

«Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijalo

VZN nad rámec normotvorných kompetencií udelených Národnou radou Slovenskej
republiky, čím porušilo ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o kompetencii
orgánov územnej samosprávy pri vydávaní všeobecne záväzných nariadení. VZN
zároveň porušuje rad základných práv, ktoré sa Ústavou Slovenskej republiky
priznávajú každému, teda aj všetkým osobám s trvalým alebo prechodným pobytom na
území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava. ...

VZN ustanovuje ohlasovaciu povinnosť pre všetkých poplatníkov (§ 6).

Napríklad fyzická osoba, ktorá nie je podnikateľom a má v hlavnom meste trvalý alebo
prechodný pobyt, je povinná doručiť správcovi poplatku vyhlásenie poplatníka,
ktorého náležitosti sú uvedené v prílohe č. 2 tohto všeobecne záväzného nariadenia do
31. marca 2002 (§ 6 ods. 1). Podľa Prílohy č. 2 vyhlásenie poplatníka má náležitosti:

„1. presná identifikácia nehnuteľnosti - adresa, - katastrálne územie, - parcelné

číslo, - súpisné číslo, - identifikačné číslo bytu

2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo

prechodný pobyt - meno, - priezvisko, - rodné číslo.“

Podľa § 4 VZN: „Na území hlavného mesta sa uplatňuje množstvový zber podľa

sadzobníka poplatkov, ktorý tvorí prílohu č. 1 tohto všeobecne záväzného nariadenia.“
V prílohe č. 1 sa ustanovujú poplatky podľa objemu nádoby (110 l, 120 l, 240 l), resp.
podľa objemu kontajnera (1 100 l) na odvoz odpadkov a podľa frekvencie odvozu
(1x za dva týždne, resp. 1 x za týždeň). Pre účely právnej úpravy VZN je celkom
irelevantný počet osôb, ktoré majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt, ako
aj údaje o ich mene, priezvisku a rodnom čísle. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy prostredníctvom VZN uložilo povinnosť, ktorou
porušilo právo na ochranu súkromného a rodinného života priznané čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a

zároveň porušilo aj právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním údajov o osobe priznané čl. 19 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy vo VZN určilo povinnosť, ktorá nie je ustanovená zákonom, čím porušilo aj
čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

V doplnení svojho návrhu z 21. februára 2002 navrhovatelia uviedli, že:
«Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

č. 2/2002 zo dňa 7. februára 2002, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné
nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 o miestnom
poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných
stavebných odpadov (ďalej len „Novela VZN“). ...

Novelou VZN sa článok 6 VZN doplnil o predtým neexistujúci odsek 7:

„Vyhlásenie podľa odsekov 1 a 2 sa doručuje správcovi poplatku na tlačivách, ktorých
vzory sú uvedené v prílohách č. 5 a 6.“

Novelou VZN sa zmenili aj obligatórne náležitosti príloh VZN, ktorými sa

okrem iného ustanovili náležitosti vyhlásenia poplatníka a náležitosti vyhlásenia
platiteľa poplatku.

Navrhovateľ v svojom pôvodnom návrhu namietol, že VZN je v nesúlade s:

1. normotvornou právomocou obce podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

ako aj s normotvorným splnomocnením zákonov relevantných v okolnostiach
prípadu a identifikovaných v návrhu,

2. čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky,

3. čl. 19 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Novelizáciou VZN sa nezmenil skutkový stav. Poplatok sa naďalej platí podľa

objemu nádoby určenej na odpad.

Novela VZN nezmenila nič na nesúlade namietnutom v bode 1 a 2 pôvodného

návrhu. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života (čl. 19 ods. 2), a pred neoprávneným zhromažďovaním údajov
o svojej osobe sa aj Novelou VZN naďalej porušuje. Novela VZN iba zmenila údaje
o súkromí a o osobe, ktoré Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky
ukladá predložiť subjektu, voči ktorému existuje oznamovacia povinnosť.

Podľa Prílohy č. 2 pôvodného VZN:
„vyhlásenie poplatníka má náležitosti:
1. presná identifikácia nehnuteľnosti - adresa, - katastrálne územie, - parcelné

číslo, - súpisné číslo, - identifikačné číslo bytu

2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo

prechodný pobyt - meno, - priezvisko, - rodné číslo.“

Podľa Novely VZN Príloha č. 2 k všeobecne záväznému nariadeniu č. 13/2001

v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 má náležitosti vyhlásenia
poplatníka zahŕňajúce tri okruhy:
1. presná identifikácia nehnuteľnosti,
2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný

pobyt,

3. nepovinné údaje (telefón, fax, e-mail, evidenčné číslo SIPO).

V druhom okruhu predpísaných údajov (údaje za všetkých poplatníkov) sa

pôvodne vyžadovaný údaj o rodnom čísle podľa Novely VZN nahradil požiadavkou
dátumu narodenia. Okrem toho sa v tomto okruhu povinných údajov Novelou VZN
začal vyžadovať ďalší údaj osobnej poznámky – podpis poplatníka“ (s poznámkou, že
podpis vyjadruje súhlas poplatníka s

poskytnutím jeho osobných údajov

ohlasovateľovi; môže podpísať aj zákonný zástupca poplatníka)“.

Novela VZN jeden údaj osobnej povahy (rodné číslo) nahradila iným údajom

osobnej povahy (dátum narodenia). Novela VZN počet povinne vyžadovaných údajov
rozšírila o

požiadavku podpisu. Novela VZN v

skutočnosti nezmiernila, ale

zintenzívnila nesúlad úpravy vydanej Mestským zastupiteľstvom hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy s Ústavou Slovenskej republiky.»

Aj generálny prokurátor vo svojom návrhu uviedol, že uložením povinnosti

poplatníkom podľa § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného
nariadenia Mestské zastupiteľstvo v Bratislave „uložilo povinnosť, ktorou porušilo
právo na ochranu súkromného a rodinného života priznané čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a zároveň porušilo aj právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním údajov o osobe priznané čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vo všeobecne
záväznom nariadení určilo povinnosť, ktorá nie je ustanovená zákonom, čím porušilo
aj čl. 13 ods. 1 písm. a), v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ohlasovacie náležitosti stanovené v prílohe č. 2 a č. 4 všeobecne záväzného

nariadenia, ktoré sú povinné dotknuté osoby uviesť, sú povinnosti, ktoré nevyplývajú
zo žiadneho právneho predpisu“, takže „Vzhľadom na to, že ohlasovacia povinnosť
v zmysle § 6 ods. 1, 4 všeobecne záväzného nariadenia nie je predmetom zákona č.
511/1992 Zb. ani iného osobitného právneho predpisu, je nariadenie v tejto časti
v rozpore so zákonom“.

Generálny prokurátor ďalej uviedol, že aj: „Z ustanovení § 39 ods. 9 zákona

č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sú obsiahnuté
len ohlasovacie povinnosti pre držiteľa komunálneho a drobného stavebného odpadu
súvisiace s nakladaním s odpadmi.

V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov

v informačných systémoch ten, kto získava osobné údaje je povinný sa preukázať
oprávnením na túto činnosť, pokiaľ toto oprávnenie nevyplýva zo zákona.

Je zrejmé, že mesto Bratislava takéto oprávnenie nemá, preto je ustanovenie

§ 65 ods. 1, ods. 4 v spojení s prílohou č. 2 a č. 4 v rozpore so zákonom.“

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vo svojom písomnom

vyjadrení k tejto časti návrhu uviedol:

«Navrhovateľ ďalej uvádza, že ohlasovacia povinnosť upravená v § 6

všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 je porušením čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3
a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Uvedený názor odôvodňuje tým, že na území hlavného
mesta sa podľa § 4 všeobecne záväzného nariadenia uplatňuje množstvový zber, a teda
je celkom irelevantný počet osôb, ktoré majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný
pobyt, ako aj údaje o ich mene, priezvisku a dátume narodenia. ...

Podľa § 13 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych

poplatkoch, na konanie vo veciach poplatkov sa vzťahujú osobitné predpisy.
Osobitným predpisom je v súčasnosti zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších prepisov (na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň podľa
osobitných zákonov, ktorým je okrem iných aj zákon o miestnych poplatkoch).

Podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov obce vystupujú ako správcovia miestnych poplatkov (§ 1a písm. b)) a pod
správou daní sa rozumie evidencia a

registrácia daňových subjektov a

ich

vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane,
daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a

preddavkov vrátane

vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné

konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo
osobitných zákonov.

Medzi základné požiadavky na prijatie nariadenia o miestnom poplatku podľa

§ 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch patrí aj
úprava ohlasovacej povinnosti.

Z citovaných ustanovení sa vychádzalo aj pri spracovávaní všeobecne

záväzného nariadenia č. 13/2001 o

miestnom poplatku za zber, prepravu

a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov. Nakoľko
ohlasovacia povinnosť nie je v zákone Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb.
o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov podrobne upravená (určuje ju
obec vo všeobecne záväznom nariadení), pri úprave jej obsahu sa použili ustanovenia
§ 31 ods. 6 a 15 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré znejú:

„(6) Pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti je daňový

subjekt povinný oznámiť svoje plné meno alebo názov, trvalý pobyt, miesto podnikania
alebo sídlo, rodné číslo alebo identifikačné číslo organizácie, ako i údaje osvedčujúce
skutočnosti podľa odseku 1, ako aj čísla všetkých účtov v bankách, na ktorých sú
sústredené peňažné prostriedky z jeho podnikateľskej činnosti. Ak daňový subjekt,
ktorým je fyzická osoba, pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti
uvedie niekoľko miest podnikania, je povinný vyznačiť, ktoré miesto podnikania je
miestom, na ktoré sa majú doručovať písomnosti. Ďalej uvedie údaje potrebné na
určenie miestnej príslušnosti správcu dane, druhov daní, ktoré u neho prichádzajú do
úvahy, ako aj svoje organizačné jednotky, a predmet podnikateľskej činnosti, ktorý
bude v prevažnej miere vykonávať. Právnická osoba uvedie tiež svoj štatutárny orgán
a prípadne osoby, ktoré sú okrem tohto orgánu za ňu v daňových veciach oprávnené
rokovať. Ak ide o daňový subjekt so sídlom v zahraničí, uvedie vždy svojho
splnomocnenca v tuzemsku pre doručovanie. Ak je so začatím činnosti spojená
i povinnosť platiť preddavky na daň, uvedie údaje potrebné pre určenie týchto
preddavkov.

(15) Ak je správcom dane obec, môže podľa miestnych podmienok tu

ustanovenú registračnú povinnosť daňových subjektov vhodne obmedziť (okruh
daňových subjektov, okruh nimi uvádzaných skutočností).“

Hlavné mesto vo vyhlásení poplatníka podľa prílohy č. 2 všeobecne záväzného

nariadenia č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 a vo
vyhlásení platiteľa poplatku podľa prílohy č. 3 a 4 všeobecne záväzného nariadenia
č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 požaduje len nevyhnutné
údaje za účelom správy miestneho poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie
komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov.

Údaj o počte osôb, ktoré majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt je

potrebný pre riadny výpočet výšky poplatku, nakoľko podľa § 5 ods. 4 všeobecne
záväzného nariadenia č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 4/2002,
správca bytového domu alebo spoločenstvo vlastníkov bytov rozpíše výšku poplatku na
jedného poplatníka podľa počtu osôb bývajúcich v bytovom dome. Uvedený údaj je tiež
potrebný pre stanovenie typu, počtu zberných nádob a intervalu odvozu, nakoľko v § 4
ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy č. 12/2001 o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými

odpadmi na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy je určený pre
konkrétny počet osôb minimálny počet zberných nádob a interval odvozu.

Potreba ohlasovacej povinnosti pre vlastníkov rodinných domov vyplýva zo

skutočnosti, že podľa štatistických údajov nie je asi 10 % rodinných domov zapojených
do systému zberu podľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Ani jedna z existujúcich databáz však neposkytuje údaje o tom, či
je rodinný dom obývaný, či nie je používaný na podnikateľskú činnosť a podobne. Len
ohlasovacia povinnosť umožní presne identifikovať konkrétne podmienky a približný
objem tvorby komunálneho odpadu, aby bol presne podľa zákona zabezpečený jeho
odvoz a zneškodnenie.

Ohlasovacia povinnosť pre právnické osoby a fyzické osoby – podnikateľov

umožní hlavnému mestu identifikovať všetky subjekty, ktoré majú na území hlavného
mesta sídlo alebo prevádzku, ich adresy a najmä produkciu odpadu, čo zabezpečí
zapojenie všetkých do systému zberu v rozsahu ich produkcie odpadu. Veľa týchto
producentov odpadu nie je zapojených do systému zberu, prípadne nemajú dostatočný
počet zberných nádob zodpovedajúcich ich produkcii odpadu (tvorba čiernych
skládok, ukladanie odpadu do cudzích nádob uhrádzaných niekým iným).

Ostatné údaje uvedené vo vyhlásení poplatníka, prípadne platiteľa sú potrebné

pre identifikáciu nehnuteľnosti a pre identifikáciu poplatníka a platiteľa poplatku.
Presné označenie osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo je jednou
z náležitostí rozhodnutia podľa § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého hlavné mesto postupuje pri správe miestneho poplatku za
zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných
odpadov (napríklad vydanie platobného výmeru v prípade nesplnenia povinnosti
uhradiť poplatok včas alebo v správnej výške).

Ohlasovacia povinnosť upravená v § 6 všeobecne záväzného nariadenia

č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 nie je preto podľa môjho
názoru neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2
ústavy), ani neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov (čl. 19 ods. 3) a je v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy, nakoľko toto oprávnenie
vyplýva hlavnému mestu z vyššie citovaných právnych predpisov.»

Pri posudzovaní týchto častí návrhov ústavný súd zobral do úvahy, že tak

registračná a oznamovacia povinnosť daňových subjektov (v režime právnej úpravy
zákona o správe daní a poplatkov), ako aj ohlasovacia povinnosť poplatníkov
k miestnym poplatkom (v rámci zákona o miestnych poplatkoch) predpokladá zber
a zhromažďovanie údajov daňových subjektov (poplatníkov) nevyhnutných na ich
identifikáciu a riadne fungovanie daňového a/alebo poplatkového systému štátu a obcí.
Existenciu daní a poplatkov predpokladá ústava (čl. 59 ods. 1 a 2 ústavy), pričom
rozsah požadovaných údajov by na jednej strane nemal prekročiť rámec nevyhnutný
na dosiahnutie uvedených cieľov, avšak na strane druhej by mal byť postačujúci na to,
aby na jeho základe boli daňové subjekty (poplatníci) správcami daní jednoznačne
identifikované a aby na základe nimi poskytnutých údajov mohlo daňové a/alebo
poplatkové konanie riadne prebehnúť. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že
okruh subjektov a aj podmienky, za splnenia ktorých sa stávajú poplatníkmi miestnych

poplatkov, sú ustanovené v zákone o miestnych poplatkoch v § 10d ods. 2 písm. a) až
c) (poplatníci za odpady). Obec je tieto údaje od poplatníkov oprávnená vyžadovať,
keďže ich osvedčením sa do systému výberu miestnych poplatkov dostanú osoby
(subjekty), ktoré podmienky poplatkovej povinnosti spĺňajú, a nedostanú sa do neho
osoby (subjekty), ktoré tieto podmienky nespĺňajú. Pokiaľ však ide o konanie
o miestnych poplatkoch, zákon o miestnych poplatkoch ho neupravuje, ale § 13
odkazuje na „osobitné predpisy upravujúce konanie vo veciach poplatkov“.

Takýmto osobitným predpisom je v danom prípade zákon o správe daní

a poplatkov. Podľa § 1a písm. a) tohto zákona sa daňami rozumejú aj poplatky
ustanovené zákonom, správcom dane je aj obec [písm. b)], správou daní je aj daňové
konanie [písm. c)] a daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach
a povinnostiach daňových subjektov. Ani v zákone o správe daní a poplatkov a ani
v zákone o miestnych poplatkoch však zákonodarca pre obec ako správcu miestnych
daní a

poplatkov neustanovuje odlišný režim využívania jednotlivých súčastí

daňového konania, ale, naopak, na viacerých miestach zákona o správe daní
a poplatkov a v rôznych fázach daňového konania (§ 30a ods. 1, § 31 ods. 15, § 58a,
§ 55 ods. 1) sa výslovne odvoláva na zákon o miestnych poplatkoch, čím potvrdzuje
použiteľnosť právnej úpravy daňového konania aj na konanie o miestnych poplatkoch.

Napriek absencii osobitnej právnej úpravy konania o miestnych poplatkoch

(ktorá nemôže ísť na ťarchu obcí ako ich správcov) zákon o miestnych poplatkoch
priznáva obciam právo použiť na toto konanie zákon o správe daní a poplatkov
vzťahujúci sa preto „generálne“ na správu daní a poplatkov. Keďže súčasťou tohto
konania je aj prípravná fáza daňového konania (§ 31) obsahujúca o. i. registračnú
a oznamovaciu povinnosť daňových subjektov a keďže zákonodarca neobmedzil
možnosť vyžadovania takýchto údajov od obcí, pre riadne fungovanie poplatkového
systému sú tieto (a prostredníctvom ohlasovacej povinnosti) oprávnené od poplatníkov
za odpady vyžadovať údaje uvedené v § 31 zákona o správe daní a poplatkov za
účelom riadneho priebehu konania o miestnych poplatkoch. Zákon o správe daní
a poplatkov tak obciam poskytuje právnu základňu, na základe a s použitím ktorej
vykonávajú konanie o miestnych poplatkoch. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
aj na širší rozmer takéhoto spôsobu právnej úpravy konania o miestnych poplatkoch,
pretože ako dane pre štát, tak aj obecné dane a miestne poplatky pre obce predstavujú
dôležité zdroje ich príjmov. Vychádzajúc z ústavnej rovnosti daní a poplatkov ústavný
súd nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by obce ako správcovia miestnych daní a poplatkov
nemali mať k dispozícii rovnaké nástroje daňového (poplatkového) konania ako
daňové úrady, t. j. správcovia daní štátu. Úprava konania vo veciach daní a poplatkov
predstavovaná zákonom o správe daní a poplatkov súčasne vytvára zákonný rámec,
v rámci ktorého sa obce „pohybujú“ pri vyžadovaní údajov nevyhnutných pre konanie
o miestnych poplatkoch. Ich rozsah však nemusí byť totožný so zákonnou úpravou,
pretože je vyvolaný individuálnymi potrebami konkrétneho daňového konania
a nutnosťou presnej identifikácie daňových subjektov. Túto skutočnosť potvrdzuje (na
jednej strane) § 31 zákona o správe daní a poplatkov, ktorý vo svojom odseku 15
pripúšťa, že „Ak je správcom dane obec, môže podľa miestnych podmienok...
ustanovenú registračnú povinnosť daňových subjektov... obmedziť (okruh daňových

subjektov, okruh nimi uvádzaných skutočností)“, na druhej strane však „Ministerstvo
a ústredné riaditeľstvo môžu rozšíriť údaje požadované pri registrácii na registračnom
tlačive..., ak pôjde o údaje nevyhnutné na riadnu správu... daní“ (§ 31 ods. 9 zákona
o správe daní a poplatkov).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že obce pri úprave náležitostí

ohlasovacej povinnosti k miestnym poplatkom majú k dispozícii zákon o miestnych
poplatkoch, ktorý v § 10d ods. 2 písm. a) až c) ustanovuje okruh subjektov
podliehajúcich poplatkovej povinnosti k miestnym poplatkom a podmienky, za
ktorých sa stávajú účastníkmi systému výberu miestnych poplatkov. Spolu s touto
právnou základňou im § 13 zákona o miestnych poplatkoch dovoľuje žiadať od
poplatníkov za komunálne a drobné stavebné odpady tiež údaje nevyhnutné na riadne
fungovanie konania o poplatkoch podľa zákona o správe daní a poplatkov. Zákonný
rámec, v ktorom sa obce pri určení náležitostí svojej ohlasovacej povinnosti môžu
pohybovať, tvoria obidva uvedené zákony. Z uvedeného pohľadu ústavný súd
preskúmal obsah a rozsah náležitostí požadovaných od poplatníkov za odpady
všeobecne záväzným nariadením v jeho § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4
a zistil, že z naznačeného zákonného rámca nevybočujú, pretože požadované údaje
slúžia jednak na identifikáciu jednotlivých skupín poplatníkov za odpady (fyzické
osoby, právnické osoby, podnikatelia, vlastníci nehnuteľností, prenajímatelia
nehnuteľností a pod.), ako aj na riadne fungovanie konania o poplatkoch. Z uvedeného
dôvodu nevyhovel návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 a 4
v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 19 ods. 2 a 3
ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o ďalší argument generálneho prokurátora, že ustanovenie § 6 ods. 1

a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia je v rozpore s § 39
ods. 9 zákona o odpadoch, ktorý upravuje informačnú povinnosť pre držiteľa drobného
stavebného a komunálneho odpadu, ústavný súd uvádza, že rozdielny predmet úpravy
týchto predpisov, t. j. informačná povinnosť držiteľa odpadu týkajúca sa jeho
nakladania s komunálnym alebo drobným stavebným odpadom, resp. ohlasovacia
povinnosť poplatníka za odpady týkajúca sa jeho poplatkovej povinnosti za
komunálny alebo drobný stavebný odpad, vylučuje ich obsahový nesúlad. Z tohto
dôvodu nevyhovel návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1
a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s § 39 ods. 9 zákona
o odpadoch.

Generálny prokurátor ďalej namietal, že označené ustanovenie všeobecne

záväzného nariadenia sa dostalo do nesúladu s § 6 ods. 2 zákona č. 52/1998 Z. z.
o ochrane osobných údajov v informačných systémoch v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že tento zákon bol s účinnosťou od 1. septembra
2002 zrušený a od uvedeného obdobia platí zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane
osobných údajov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Vzhľadom na
skutočnosť, že právny predpis vyššieho stupňa právnej sily bol v

okamihu

rozhodovania ústavného súdu už neplatný, ústavný súd skúmal súlad § 6 ods. 1 a 4
v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s novým zákonom o

ochrane osobných údajov a zistil, že tento nevylučuje, aby ich spracovávatelia nemohli
byť aj orgány územnej samosprávy (§ 1 ods. 2 zákona), pričom od dotknutej osoby
môžu vyžadovať osobné údaje nevyhnutné pre dosiahnutie účelu ich spracovania (§ 6
ods. 4). Obce ako správcovia miestnych poplatkov vyžadujú od poplatníkov za odpady
údaje slúžiace na ich identifikáciu a bezproblémový priebeh konania o miestnych
poplatkoch. Keďže ústavný súd zistil, že údaje požadované od poplatníkov za odpady
podľa § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohou č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia
neprekračujú zákonný rámec zákona o správe daní a poplatkov a zákona o miestnych
poplatkoch, z hľadiska zákona o ochrane osobných údajov ich rozsah zodpovedá
účelu, pre ktorý sa zhromažďujú a spracovávajú. Z tohto dôvodu ústavný súd
nevyhovel návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu označených
ustanovení všeobecne záväzného nariadenia so zákonom o ochrane osobných údajov.

IV.

Vo svojom návrhu generálny prokurátor namietal aj nesúlad § 4 v spojení

s prílohou č. 1 všeobecne záväzného nariadenia s § 15 zákona o miestnych poplatkoch,
keď uviedol:

„V ustanovení § 4 všeobecne záväzného nariadenia je pod názvom Sadzba

poplatku uvedené, že na území hlavného mesta sa uplatňuje množstvový zber podľa
sadzobníka poplatkov, ktorý tvorí prílohu č. 1 tohto všeobecne záväzného nariadenia.

Berúc do úvahy sadzobník poplatkov uvedený v prílohe č. 1 k všeobecne

záväznému nariadeniu, podľa ktorého sa poplatok platí v závislosti od objemu nádoby
a intervalu odvozu pevne stanovenou sumou, nie je možné považovať tento systém
zberu, prepravy a

zneškodňovania odpadov za systém, ktorý napĺňa znaky

množstvového zberu. Množstvový zber umožňuje poplatníkovi relatívne presne zistiť
množstvo jeho odpadov pre účel výpočtu miestneho poplatku, pričom poplatník platí za
také množstvo odpadu, ktoré skutočne vyprodukuje a interval odvozu závisí od jeho
vôle a správania. Uvedené sa týka najmä vlastníkov rodinných domov.

Sadzobník poplatkov uvedený v prílohe č. 1 všeobecne záväzného nariadenia

nezodpovedá tejto charakteristike a

nie je v

ňom zohľadnené, že v

prípade

množstvového zberu má poplatník možnosť ovplyvniť výšku poplatku v priebehu
kalendárneho roka na základe množstva vyprodukovaného odpadu. Vo všeobecne
záväznom nariadení nie sú – v rozpore s ustanovením § 15 zákona o miestnych
poplatkoch – uvedené podmienky, pri splnení ktorých sa poplatky pri množstvovom
zbere môžu vyberať paušálnou sumou, ako aj ďalšie nevyhnutné náležitosti vyberania
poplatku pri tomto druhu zberu.

Preto nie je poplatníkovi daná možnosť, aby preukázal, že využíva množstvový

zber s tým, že v takom prípade je sadzba poplatku najmenej 80,- Sk na osobu
a kalendárny rok tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 10d ods. 4 písm. b) zákona
č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Podľa toho
mala byť zákonu prispôsobená sadzba poplatku uvedená v § 10d písm. d) zákona
o miestnych poplatkoch, ktorá sa pri množstvovom zbere určí podľa množstva
vzniknutých komunálnych odpadov. Rovnako nie je premietnuté v

nariadení

ustanovenie § 11 ods. 1 druhej vety zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, že

ak poplatník preukáže využívanie množstvového zberu, obec poplatok vyrúbi (správne
malo byť uvedené: nevyrúbi) platobným výmerom.

Z uvedeného vyplýva, že všeobecne záväzné nariadenie obchádza predmetné

ustanovenie zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, keď nezohľadnilo všetky
práva poplatníka, ktoré mu zákon umožňuje a sadzbu poplatku určilo bez ohľadu na
jeho skutočnú potrebu.“

Pri posudzovaní tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd zobral

do úvahy, že spôsob zberu komunálneho odpadu upravuje § 39 ods. 3, 4 a 5 zákona
o odpadoch, pričom zákon poplatníkom za odpady nepriznáva právo zvoliť si spôsob
jeho zberu. Podľa § 39 ods. 3 zákona o odpadoch je totiž povinnosťou obce zaviesť
„vhodný systém zberu odpadov“. Pokiaľ ide o spôsob zberu komunálneho odpadu
a drobného stavebného odpadu, § 4 všeobecne záväzného nariadenia určuje, že na
území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy sa uplatňuje „množstvový zber
podľa sadzobníka, ktorý tvorí prílohu č. 1 VZN“. Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že s termínom „množstvový zber“ ani zákonodarca a ani hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava vo svojom všeobecne záväznom nariadení nespája
oprávnenie poplatníkov za odpady (prípadne aj navrhovateľa) tento termín voľne
vykladať, pretože jeho výklad je obsiahnutý v § 2 ods. 3 všeobecne záväzného
nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 12/2001 z 8. novembra
2001 o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi na území
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „všeobecne záväzné
nariadenie č. 12/2001“), v súlade s ktorým: „Množstvový zber je množstvo odpadu
určené objemom zberných nádob alebo kontajnerov na zmesový komunálny odpad
podľa § 4 a intervalom odvozu.“ Ustanovenie § 4 všeobecne záväzného nariadenia č.
12/2001 (počet a typ zberných nádob a kontajnerov a interval odvozu pre zmesový
komunálny odpad a množstvový zber) potom určuje počty a objemy zberných nádob
a kontajnerov a intervaly ich odvozu v priamej závislosti od povahy nehnuteľností
(rodinný dom, bytový dom, nebytový dom) a počtu osôb, ktoré ich obývajú. Keďže § 2
ods. 3 v spojení s § 4 všeobecne záväzného nariadenia č. 12/2001 nevytvára priestor
pre vlastný výklad termínu množstvový zber z § 4 všeobecne záväzného nariadenia
spôsobom uvedeným navrhovateľmi, ústavný súd posúdil ich ďalšiu námietku, podľa
ktorej všeobecne záväzné nariadenie obchádza § 15 zákona o miestnych poplatkoch,
„keďže nezohľadnilo všetky práva poplatníka, ktoré mu zákon umožňuje a sadzbu
poplatku určilo bez ohľadu na jeho skutočnú potrebu“. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na účel a predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu nižšieho stupňa právnej sily
s predpisom vyššieho stupňa právnej sily, a hoci napadnutý stav „nedostatočného“
premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej sily do predpisu
nižšieho stupňa právnej sily môže byť za určitých okolností posudzovaný aj pred
ústavným súdom (napríklad v konaní podľa čl. 127 ústavy), „legislatívne opomenutie“
zásadne netvorí predmet konania o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu generálneho prokurátora
na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia s § 10d ods. 4 písm. b) a ods.
5 písm. d), § 11 ods. 1 a s § 15 zákona o miestnych poplatkoch.

V.

Vo svojom návrhu doručenom ústavnému súdu 7. februára 2002 navrhovatelia

namietali nesúlad §

7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s

označenými

ustanoveniami ústavy. Konkrétne uviedli:

«Podľa § 7 ods. 1 VZN:
„(1) Ak poplatok nebude zaplatený včas alebo v správnej výške, môže správca

poplatku platobným výmerom zvýšiť nezaplatený poplatok najviac o 50 %.

(2) Za nesplnenie ohlasovacej povinnosti podľa § 6 môže správca poplatku

opakovane uložiť pokutu do výšky 1 000 000 Sk. Opakovane možno uložiť pokutu, ak
uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.“

Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Vlastníctvo zaväzuje.

Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami
chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie,
prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“

Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na toto ustanovenie vyslovil

právny názor: „Povinnosť, ktorá sa ukladá ako dôsledok protiprávneho správania
vlastníka a vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich
z práva vlastniť majetok, nemá povahu obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20
ods. 4 ústavy (II. ÚS 8/97).

V druhej vete čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je implikovaná možnosť

sankcionovať taký výkon vlastníckych práv, ktorý nemá ústavou určenú kvalitu. Aj
možnosť uložiť sankciu však podlieha ústavným obmedzeniam. Nemôže byť taká voľná
alebo rozsiahla, aby sa ňou marila podstata a účel základného práva, teda
v okolnostiach prípadu možnosť užívania majetku. Sankcia musí byť primeraná
závažnosti protiprávneho správania, za ktoré sa vlastníkovi majetku ukladá, aby zo
svojho majetku uhradil pokutu. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Bratislavy
v okolnostiach prípadu vo VZN ustanovilo pokutu jeden milión Sk, ktorá je
neprimerane veľkým zásahom do právneho postavenia vlastníka postihovaného za
nesplnenie ohlasovacej povinnosti. Preto § 7 ods. 2 VZN nie je v súlade s čl. 20 ods. 1
a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

Aj generálny prokurátor vo svojom návrhu uviedol: „Podľa § 7 ods. 2

všeobecne záväzného nariadenia za nesplnenie ohlasovacej povinnosti podľa § 6 môže
správca poplatku opakovane uložiť pokutu do výšky 1.000.000,- Sk. Opakovane môže
uložiť pokutu, ak uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.

Pokuta vo výške 1.000.000,- Sk ustanovená § 7 ods. 2 všeobecne záväzného

nariadenia vychádza (podľa poznámky č. 5 pod čiarou) z § 35 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov.

Okrem toho sankcia musí byť primeraná závažnosti protiprávneho správania,

za ktoré sa vlastníkovi majetku ukladá, aby zo svojho majetku uhradil pokutu. Mestské
zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v okolnostiach prípadu
vo všeobecne záväznom nariadení ustanovilo pokutu jeden milión Sk, ktorá je
neprimerane veľkým zásahom do právneho postavenia vlastníka, postihovaného za
nesplnenie ohlasovacej povinnosti. Preto § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia

nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky.“

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vo svojom stanovisku

k tejto časti návrhu navrhovateľov uviedol:

«... hlavné mesto ako správca miestneho poplatku postupuje podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Pri stanovení
výšky pokuty v § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 sa vychádzalo
z ustanovenia § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého:

„(1) Tomu, kto nesplnil povinnosť nepeňažnej povahy vyplývajúcu z tohto

zákona alebo z osobitného predpisu alebo uloženú rozhodnutím podľa tohto zákona,
môže správca dane opakovane uložiť pokutu do výšky 1 000 000 Sk; za nepodanie
majetkového priznania alebo písomného vyhlásenia podľa § 40 správca dane môže
uložiť fyzickej osobe pokutu vo výške 2 000 Sk. Opakovane možno uložiť pokutu, ak
uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.“

Namietaný § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 len

konkretizuje citovaný § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov, na ktorý zároveň odkazuje.

Pri ukladaní pokuty za nesplnenie ohlasovacej povinnosti v konkrétnom prípade

postupuje hlavné mesto tiež v súlade s ustanovením § 35 ods. 2 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, teda „pri ukladaní pokút
prihliada najmä na závažnosť, dobu trvania a následky protiprávneho konania“.

Z uvedených dôvodov nie je podľa môjho názoru úprava pokuty podľa § 7

ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 v rozpore so žiadnym ustanovením
ústavy.»

Pri prejednávaní týchto častí návrhov ústavný súd zobral do úvahy, že v oblasti

nakladania s komunálnym a drobným stavebným odpadom sa uplatňuje viacero
druhov sankcií s rôznymi adresátmi ich plnenia. Zásadne ich možno rozdeliť na
sankcie ukladané za nerešpektovanie povinností upravujúcich nakladanie s odpadmi zo
strany ich pôvodcov (držiteľov) podľa deviatej časti zákona o

odpadoch

(zodpovednosť za porušenie povinností – § 78 správne delikty, § 79 ukladanie pokút,
§ 80 priestupky). Ďalšia sankcia je spätá s poplatkovými povinnosťami platiteľov
poplatkov pre nerešpektovanie príslušných ustanovení zákona o miestnych poplatkoch.
Ustanovenie § 11 ods. 2 tohto zákona uvádza, že v prípade, ak miestne poplatky
neboli zaplatené (odvedené) včas alebo v správnej výške, môže obec zvýšiť včas
nezaplatené poplatky najviac o 50 %. Toto je ustanovenie „sankčnej“ povahy upravené
priamo v

zákone o

miestnych poplatkoch postihujúce oneskorené platby už

vyrubených miestnych poplatkov (toto ustanovenie našlo svoj odraz v § 7 ods. 1
všeobecne záväzného nariadenia).

Ako už bolo spomenuté, zákon o miestnych poplatkoch neupravuje samotné

konanie o poplatkoch, keďže jeho § 13 odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon
o správe daní a poplatkov. Aj nesplnenie zákonných povinností daňových subjektov

a/alebo poplatníkov za odpady ako účastníkov daňového konania je však
sankcionované (sankcionovateľné) v jeho jednotlivých fázach. Podľa zákona o správe
daní a poplatkov ide napríklad o pokuty podľa § 35 ods. 1 (za nesplnenie povinnosti
nepeňažnej povahy), blokové konanie podľa § 35a (takisto), pozastavenie činnosti
podľa § 36 (v prípade opakovaného porušenia povinnosti nepeňažnej povahy) a iné.
Vychádzajúc z uvedeného hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava v § 7 ods. 2
všeobecne záväzného nariadenia určilo sankciu za neplnenie povinnosti nepeňažnej
povahy v daňovom konaní odvolaním sa na § 35 ods. 1 zákona o správe daní
a poplatkov. Uvedené zákonné ustanovenie dovoľuje správcom dane uložiť pokutu
poplatníkom až do výšky 1 000 000 Sk za porušenie ich povinnosti „nepeňažnej
povahy“.

Ustanovenie § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, ktoré „transformuje“

toto ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov, napadli navrhovatelia ako
neústavné, keďže podľa ich názoru „Aj možnosť uložiť sankciu však podlieha
ústavným obmedzeniam. Nemôže byť taká voľná alebo rozsiahla, aby sa ňou marila
podstata a účel základného práva“ a „Sankcia musí byť primeraná závažnosti
protiprávneho správania, za ktoré sa vlastníkovi majetku ukladá“.

Ústavný súd pri posudzovaní týchto častí oboch návrhov zistil, že navrhovatelia

ani v tomto prípade nenapadli ako nesúladné s ústavou ustanovenie § 13 zákona
o miestnych poplatkoch, ktoré dovoľuje, aby obce ako správcovia miestnej dane
a/alebo miestneho poplatku používali na konanie o nich ustanovenia zákona o správe
daní a poplatkov (vrátane jeho ustanovenia o pokutách podľa § 35 ods. 1 tohto
zákona), ale len ustanovenie § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, ktoré aplikuje
ustanovenie § 35 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Ústavný súd ďalej zistil, že
ani v rámci konania o pokutách (§ 35 a nasl. zákona o správe daní a poplatkov) zákon
o správe daní a poplatkov neobsahuje ustanovenie, ktoré by ich ukladanie
obmedzovalo alebo vylučovalo vo vzťahu k obciam ako správcom miestnych
poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že obce sú oprávnené v súlade s § 13 zákona
o miestnych poplatkoch na konanie o nich aplikovať ustanovenia všeobecného
predpisu predstavovaného zákonom o

správe daní a

poplatkov, pričom žiadne

ustanovenie tohto zákona nevylučuje ani neobmedzuje ukladanie pokút obcami ako
správcami miestnych poplatkov v zmysle § 35 ods. 1 zákona.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že ukladanie sankcií za

neplnenie ohlasovacej povinnosti podľa § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia sa
uskutočňuje v rámci a prostredníctvom konania o daniach a poplatkoch upraveného
zákonom o správe daní a poplatkov. Jeho použitie na konanie o miestnych poplatkoch
výslovne predpokladá §

13 zákona o

miestnych poplatkoch. Nejde o

žiadny

„voľnostný“ postup obce bez opory v zákone, ako to tvrdili navrhovatelia. Pokiaľ ide
o namietanú proporcionalitu tohto sankčného opatrenia, ústavný súd uvádza, že
pokuta, ktorú môže mesto ako správca miestneho poplatku uložiť, nie je 1 000 000 Sk,
ale „do jedného milióna“, pričom ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o správe daní
a poplatkov ukladá správcom daní striktne zohľadňovať „závažnosť, dobu trvania
a následky protiprávneho konania“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nevyhovel návrhu navrhovateľov ani v časti

požadujúcej vyslovenie nesúladu § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 20
ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 ústavy.