Vybrané texty1

Milétska škola
Thalés
Táles, ktorý prvý navštívil Egypt, priniesol do Grécka geometriu. /11 A 11 (z Prokla)/
Táles vraj prvý dokázal, že priemer rozdeľuje kruh na dve rovnaké časti. /11 A 20 (z
Prokla)/
Táles vraj prvý zistil a povedal, že v každom rovnoramennom trojuholníku sú uhly pri
základni vždy rovnaké, ale rovnaké uhly nazval po starom podobnými. /11 A 20 (z
Prokla)/
Hieronymos Rodský... hovorí, že Táles zmeral pyramídy podľa tieňa, vyčkajúc
okamih, keď je tieň rovnako dlhý ako my. /11 A 1 (z Diogena)/
Keď lýdsky kráľ Alyattes a médsky Kyaxares s nerozhodným výsledkom viedli proti
sebe vojnu), prihodilo sa počas bitky v šiestom roku vojny, že sa deň náhle premenil
na noc. Túto zmenu dňa predpovedal Iónom Táles Milétsky, stanoviac pre ňu ako
hranicu rok, v ktorom sa oná zmena aj skutočne stala (t.j. 22. 5. 585 pred n.l.). /11A5
(z Herodota)/
Podľa Tálesa pasáty sú príčinou zdvihnutia sa hladiny Nílu, pretože mu zabraňujú
tiecť do mora. /11 A 16 (z Herodota)/
Väčšina tých, čo sa prví zaoberali filozofiou, si myslela, že počiatky vecí sú iba v
podobe hmoty (hylé). Lebo to, z čoho sú všetky veci a z čoho ako prvého vznikajú a
do čoho ako posledného zanikajú, pričom podstata (úsia) ostáva a menia sa len jej
stavy, vyhlasujú za prvok (stoicheion) a počiatok (arché) vecí, a to, že ani nič
nevzniká, ani nič nezaniká, veria preto, lebo sú tej mienky, že sa takáto podstata (fysis)
vždy zachováva... Teda musí byť určitá podstata (fysis), buď jediná, alebo viaceré,
z ktorých všetko ostatné vzniká, zatiaľ čo ona sama ostáva zachovaná. Pravda, pokiaľ
ide o počet a druh takého počiatku, nie sú všetci rovnakej mienky, Táles však, pôvodca
takejto filozofie, hovorí, že je to voda (hydór) (preto tiež hlásal, že zem spočíva na
vode). Možno čerpal túto domnienku z pozorovania, že potrava všetkých vecí je vlhká
a že z vlhka vzniká a ním sa živí aj samo teplo (to, z čoho všetko vzniká, je počiatkom
všetkého); túto domnienku mal teda z toho i z toho, že semená všetkých vecí majú
vlhkú podstatu. /11 A 12 (z Aristotela – Met. 983b6-27)/
Táles tvrdí, že zem je nesená vodou. Pohybuje sa vraj ako čln a pohyblivosťou vody sa
potom otriasa, a vtedy ľudia hovoria, že je zemetrasenie. 11 A 15 (zo Senecu)/

1 Väčšina textov pochádza z Antológie z diel filozofov I (Bratislava, Iris, 1998) a od Z. Krato-
chvíla (www.fysis.cz); Parmenidovu báseň uvádzam v preklade J. Patočku (Nejstarší řecká filo-
sofie. Praha, Vyšehrad 1996). Texty miestami upravujem a dopĺňam gréckymi výrazmi. M.P.

Zdá sa, že podľa toho, čo sa spomína, aj Táles pokladal dušu za čosi pohyblivé, keď
povedal, že magnetovec má dušu, pretože hýbe železom. /11 A 23 (z Aristotela)/
Niektorí tvrdia, že duša je vmiešaná do vesmíru: Táles možno preto veril, že všetko je
plné bohov. /11 A 23 (z Aristotela)/

Anaximandros
Anaximandros Milétsky, Tálesov žiak, bol prvý, čo sa odvážil nakresliť na dosku
obývanú zem. (Jednotlivosti na jeho nákrese potom opravil Hekataios Milétsky, muž,
ktorý veľa cestoval, takže vec budila všeobecný obdiv.) /12 A 6 (z Agatemera)/
Anaximandros prvý vynašiel gnómon (zvislú tyč na meranie slnečného tieňa) a
umiestnil ju na slnečných hodinách v Sparte... aby ukazoval slnovraty a
rovnodennosti... zhotovil aj model nebeskej gule. /12 A 1 (z Diogena)/
(A9) Z tých potom, ktorí hovorili o jednom ako o pohyblivom a neobmedzenom,
predsa Anaximandros Milétsky, syn Praxitelov, žiak a nástupca Thalésov, vyhlásil za
počiatok (arché) a tiež prvok (stoicheion) jestvujúcich vecí (tón ontón) neobmedzeno
(apeiron); prvý použil toto meno počiatku. Hovorí potom, že to nie je ani voda, ani
žiadny z takzvaných živlov, ale akási iná neobmedzená prirodzenosť (fysis apeiron),
z ktorej vznikajú všetky nebesia a usporiadania (kosmús) v nich. (B1) Z ktorých je
jestvujúcim veciam vznik, do týchto že nastáva aj zánik, podľa nutnosti (kata to
chreón). Lebo si navzájom platia pokutu a pokánie za svoje bezprávie, podľa poradia
času (didonai gar auta dikén kai tisin allélois tés adikias kata tén tú chronú taxin).
(A9) takto to hovorí slovami dosť básnickými. [...] Anaximandros, ktorý pozoroval
vzájomnú premenu štyroch živlov, nechcel zrejme ani jeden z nich prijať za základ,
ale niečo iné popri nich. Nevysvetľuje vznik vecí premenou živlov, ale tým, že sa
večným pohybom vylučujú protiklady. Protikladmi potom sú: teplé, chladné, suché,
vlhké a ostatné. /12 A 9 a B 1 (zo Simplikia)/
Neobmedzené (apeiron) nemá počiatok... ale zdá sa, že je počiatkom iných vecí a že
objíma všetko a riadi všetko, ako hovoria tí, čo okrem neobmedzeného neuznávajú iné
príčiny napr. rozum alebo lásku. A to je to božské, lebo je nesmrteľné a nehynúce, ako
tvrdí Anaximandros a väčšina prírodných filozofov. /12 A I S a B 3 (z Aristotela)/
Toto neobmedzené je vraj večné a vôbec nestarne. A obsahuje vraj všetky svety. /12 A
11 a B 2 (z Hippolyta)/
Nesčíselné nebesia vyhlásil Anaximandros za bohov. /12 A 17 (z Aetia)/
Anaximandros tvrdí, že sa látka plodiaca od večnosti teplo a chlad pri vzniku tohto
sveta oddelila a že z nej okolo vzduchu, ktorý obklopuje zem, vyrástla akási ohnivá
guľa ako kôra okolo stromu. Keď sa potom táto guľa roztrhla a rozdelila do rozličných
kruhovitých pásov, vznikli slnko, mesiac a hviezdy. /l2 A 10 (z Pseudoplutarcha)/
Nebeské telesá vznikli vo forme ohnivého kruhu, vylúčili sa totiž z ohňa v kozme a sú
obklopené vzduchom. Ako prieduchy sú na nich určité otvory v podobe píšťal, v
ktorých sa objavujú nebeské telesá. Preto keď sa tieto prieduchy zapchajú, vznikajú

1

zatmenia. Aj pribúdanie a ubúdanie mesiaca sa uskutočňuje podľa toho, ako sa
zapchávajú alebo otvárajú prieduchy. /12 A 11 (z Hippolyta)/
Slnko je kruh dvadsaťosemkrát väčší než zem, podobný vozovému kolesu; má dutý
veniec bahrov plný ohňa a na jednom mieste cez ústie ukazuje oheň akoby cez otvor
mechu. /12 A 21 (z Aetia)/
Mesiac je kruh devätnásťkrát väčší než zem, podobný vozovému kolesu, s dutým
vencom bahrov, plný ohňa ako slnečný kruh. Leží šikmo ako onen a má jediný
prieduch ako otvor mechu. /12 A 22 (z Aetia)/
Zatmenie mesiaca vzniká preto, lebo sa zapchá vyústenie ohnivého otvoru. /12 A 21
(z Aetia)/
Zem sa voľne vznáša ničím nespútaná a drží sa, pretože je odvšadiaľ rovnako
vzdialená. Má okrúhly, oblý tvar, podobný kamennému stĺpu, na jednej z oboch
základní chodíme, druhá leží naproti nej. /12 A 11 (z Hippolyta)/ Zem má tvar valca,
ktorého výška sa rovná tretine jeho šírky. /12A10 (z Pseudoplutarcha)/
More je zvyšok pôvodnej záplavy, ktorej väčšiu časť vysušil oheň, zvyšok však
premenil vypálením (na slanosť). /12 A 11 (z Hippolyta)/
Vzduch je príčinou hromov a bleskov. Keď je totiž obklopený hustým oblakom a
prudko prerazí, pretože je jemný a ľahký, roztrhnutie oblakov spôsobí hrmot a trhlina
oproti černi mrakov spôsobuje žiaru (blesku). 12 A 23 (z Aetia)
Vietor je prúd vzduchu, ktorý vzniká tak, že slnko uvádza do pohybu alebo rozpúšťa
jeho najjemnejšie a najvlhkejšie časti. /12 A 24 (z Aetia)/
Prvé živočíchy vznikli vo vlhku a boli obalené ostnatou kôrou. Keď však dorástli,
vystúpili na suchú zem, a keď z nich kôra odpadla, žili ešte krátky čas. /12A30 (z
Aetia)/
Človek vznikol pôvodne zo živočíchov iného druhu, a to preto, lebo ostatné živočíchy
sa ihneď samy živia, zatiaľ čo človek jediný potrebuje dlhé dojčenie. Keby bol býval
spočiatku taký (aký je teraz), nikdy by nebol ostal nažive. /12A10 (z Pseudoplutarcha)/
Pôvodne sa ľudia zrodili a vyrástli v tele rýb ako žraloky a až potom, keď sa stali
schopnými sami si pomáhať, vystúpili (z rýb) a ovládli zem. /12 A 30 (z Plutarcha)/

Anaximenés
Anaximenes vyhlásil vzduch za počiatok vecí, lebo z toho vzniká všetko a na toto sa
opäť všetko rozkladá. Hovorí predsa: „Ako nás duša (psýché), ktorá je vzduch (aér),
ovláda, tak dych (pneuma) a vzduch (aér) objímajú celý svet.“ [...] Anaximenes sa
mýli, ak si myslí, že živočíchy vznikli z jednoduchého a jednotvárneho vzduchu a
dychu. /13 B 2 (z Aetia)/
Anaximenes učil, že vzduch je boh. /13 A 10 (z Aetia)/
Anaximenes tvrdil, že počiatkom je neobmedzený vzduch (aera apeiron), z neho
vzniká, čo je, bolo a bude, bohovia a božské veci, ostatné však vzniká z potomstva
vzduchu. Podoba vzduchu je takáto: keď je celkom rovnaký, je neviditeľný (adélon),

chladom, teplom, vlhkom a pohybom sa však stáva viditeľným. Stále sa hýbe: lebo
keby sa nehýbal, nemenil by sa natoľko, nakoľko sa mení. Rozdielne sa javí, ak je
zhustený alebo zriedený. Keď sa totiž zriedi, stáva sa ohňom, zhustený však stáva sa
zasa vetrom, po silnejšom zhustení stáva sa zo vzduchu oblak, pri ešte silnejšom
zhustení voda, ešte viac zhustený stáva sa zemou a pri najväčšom zhustení
kameňom. /13 A 7 (z Hippolyta)/
Stlačenú a zhustenú látku vyhlasuje Anaximenes za chladno (psychron), riedku a mdlú
(tak to nazval aj týmto menom) za teplo. /13 B 1 (z Plutarcha)/
Zem je plochá a vznáša sa vo vzduchu, podobne i slnko, mesiac a všetky ostatné
nebeské telesá, ktoré sú ohnivé, vznášajú sa vo vzduchu pre svoju plochosť. Nebeské
telesá vznikli zo zeme tak, že z nej vystupovala vlhkosť, ktorej zrieďovaním vznikal
oheň a z ohňa stúpajúceho do výšky sa tvorili hviezdy. V oblasti hviezd sú však aj
zemské telesá, ktoré sa otáčajú spolu s nimi. Hovorí, že nebeské telesá sa nepohybujú
pod zemou, ako sa niektorí domnievali, ale okolo zeme, ako keď sa okolo našej hlavy
otáča plstený klobúk. A slnko sa neskrýva preto, lebo sa dostane pod zem, ale preto, že
ho vyššie čiastky zeme zakryjú a že sa jeho vzdialenosť od nás zväčší. Nebeské telesá
však nehrejú pre veľkú vzdialenosť. /13 A 7 (z Hippolyta)/
Anaximenes hovoril, že slnko je ploché ako list. /13 A 15 (z Aetia)/ Anaximenes učil,
že hviezdy sú pripevnené na ľadovej oblohe ako klince. /13A14 (z Aetia)/
Anaximenes tvrdil, že mesiac má svoje svetlo od slnka. /13A16 (z Teona
Smyrenského)/
Vetry vznikajú, keď je vzduch zhustený a tlakom sa dostane do pohybu. Zoskupené a
ešte viac zhustené stávajú sa mrakmi a takto sa menia (pri ešte väčšom tlaku) na vodu.
Krúpy vznikajú, keď voda padajúca z mrakov zmrzne; naproti tomu sneh, keď práve
tento útvar obsahuje viac vlhkosti a potom zmrzne. Blesk však, keď sa mraky roztrhnú
silou vzdušných prúdov; potom vznikne jasný a ohnivý lúč. Dúha vzniká, ak slnečné
lúče dopadajú na stlačený vzduch. Naproti tomu zemetrasenia vznikajú vtedy, keď
zem v dôsledku rozohriatia a ochladenia podstupuje silnejšie premeny. /13 A 7 (z
Hippolyta)/

Pythagorovci
Pythagoras
Rozpráva sa, že raz šiel Pytagoras okolo, keď ktosi bil psa; tu pocítil vraj ľútosť a
povedal: „Prestaň a nebi ho, je to duša môjho priateľa, ktorú som spoznal, keď som
začul zavýjanie.“ 21 B 7 (z Diogena)
Bol však medzi nimi istý muž (t.j. Pytagoras) s neobyčajnými vedomosťami, ktorý mal
mimoriadne nadanie a dobre sa vyznal v rozličných premúdrych dielach, lebo
kedykoľvek na niečo upriamil celú svoju myseľ, ľahko videl každú zo všetkých vecí
vo svojich desiatich, ba dvadsiatich životoch. 31 B 129 (z Porfýria)

2

Egypťania prví priniesli toto učenie, že duša človeka je nesmrteľná a po zániku tela
vstupuje do iného živočícha, ktorý sa zakaždým rodí. A keď prejde všetkými
suchozemskými, morskými i okrídlenými zvieratami, opäť vstupuje do rodiaceho sa
ľudského tela, a takto obchádza tritisíc rokov. Toto učenie prevzali niektorí Gréci –
jedni prv, druhí neskoršie – a vydávali ho za vlastné. Poznám ich mená, ale ich
nenapíšem. 14 A 1 (z Herodota)
Keď Pytagoras zo Samu... prišiel do Egypta a stal sa žiakom Egypťanov, prvý
priniesol ich filozofiu Grékom, a najmä dbal, zjavnejšie než ostatní, o obete a posvätné
obrady. 14 A 4 (z Isokrata)
Pýthagorás byl neobyčejně krásný člověk a jeho učedníci jej pokládali za Apollóna,
který přišel z krajiny Hyperborejců. Říká se též, že když se mu jednou trochu
poodhalilo roucho, bylo vidět, že má zlaté stehno. (Díogenés Laertios VIII, 1, 11)
Vyprávějí, že přišel Pýthagorás k Zaratovi (Zarathuštrovi) a ten mu vyložil, že jsou od
počátku dvě příčiny jsoucna: otec a matka. Otec je světlem, matka tmou. Části světla
pak jsou teplo, sucho, lehkost a rychlost; části tmy zase chladno, vlhko, tíže a
pomalost. Z nich se skládá celý vesmír, ze ženského a mužského živlu. (14 A 11 =
Hippolytos, Refut. I, 2, 12)
Mnohoučenosť (polymathia) nenaučí rozumnosti, lebo by bola musela naučiť Hesioda
i Pytagora, ďalej aj Xenofana a Hekataia. 22 B 40 (z Diogena)
Pytagoras, syn Mnesarchov, najviac sa zo všetkých ľudí venoval bádaniu

(historia), a

keď si prečítal tieto diela, urobil si z nich vlastnú múdrosť: mnohoučenosť,
podvodníctvo. 22 B 129 (z Diogena)
Pytagoras zmenil filozofiu týkajúcu sa geometrie na slobodnú náuku tým, že skúmal
jej základy a prebral jej poučky (theoréma) nelátkovo, teda myšlienkovo. Našiel tiež
úsilie všetkého o úmeru (ana logon) a sústavu kozmických postavení. 14 A 6a (z
Prokla)
Zdá sa, že Pytagoras si nadovšetko vážil náuku o číslach... všetky veci pripodobňoval
k číslam. 58 B 2 (z Aristoxena u Stobaia)
Pytagoras prvý nazval súhrn všetkého kosmos podľa poriadku v ňom. 14 A 21 (z
Aetia)
Filozofiu („lásku k múdrosti“) prvý pomenoval Pytagoras a seba nazval filozofom...
lebo vraj nijaký človek nie je múdry, lebo múdrosť je výsada bohov. Filosofia sa
najskôr nazývala sofia (múdrosť) a mudrcom (sofos) sa nazýval ten, kto sa ňou
poriadne zaoberal, teda človek o ktorom sa hovorilo, že dospel k vrcholnej úrovni
duše. Filosofom potom nazývame toho, kto sa s láskou (filia) oddáva múdrosti. (z
Diogena, predhovor 12)
Pytagoras povedal, že sa život podobá zhromaždeniu pri hrách. Ako tam jedni
prichádzajú, aby sa pretekali, druhí za obchodom a tretí, najlepší, ako diváci (theatai),
tak sa v živote jedni, ľudia otrockí, rodia ako lovci slávy (doxa) a bohatstva
(pleonexia) a druhí, filozofi, ako lovci pravdy (alétheia). (z Diogena VIII, 8)

Alkmaión z Krotónu
Ako sa zdá, pytagorovci uznávajú, že číslo je počiatkom (arché) a akoby látkou (hylé),
pre to, čo je, a akoby prežívaním (pathé – vlastnosťou) a stavom (hexis). Prvky čísla
potom sú párne a nepárne. Nepárne je obmedzené, párne neobmedzené. Avšak Jedno
je vraj z oboch, lebo je párne aj nepárne. Číslo vraj pochádza z Jednotky (to hen) a
celé nebo sú čísla. Druhí z nich však hovoria, že je desať počiatkov vecí, a uvádzajú
ich v dvojiciach: obmedzené a neobmedzené (peras, apeiron), nepárne a párne, jedno
a mnoho (hen, pléros), pravé a ľavé, mužské a ženské, nehybné a pohybujúce sa, rovné
a krivé, svetlo a tma, dobro a zlo, štvorec a obdĺžnik (58 B 5). [...] Zdá sa, že takýto
názor mal aj Alkmaion z Krotónu a alebo on prevzal toto učenie od nich, alebo oni od
neho; lebo Alkmaion bol mladý, keď Pytagoras bol už starcom. Vyjadril sa však
podobne ako títo filozofi. Tvrdí totiž, že mnohosť ľudských vecí možno v podstate
redukovať na dve; tým myslí protiklady, ale nie určité protiklady ako títo filozofi, ale
ľubovoľné, ako biele a čierne, sladké a horké, dobré a zlé, veľké a malé. Teda o
ostatných veciach sa nevyjadril presne. Naproti tomu pytagorovci sa jasne vyslovili,
koľko je protikladov a aké. Od pytagorovcov a Alkmaiona možno však toľko prevziať,
že protiklady sú počiatky (princípy) vecí. (24 A 3) /oba zlomky z Aristotela Met. I,5,
986a)/
Alkmaion tvrdí, že zdravie (hygieias) sa udržiava rovnováhou (isonomia) síl, vlhka a
sucha, chladu a tepla, horkého a sladkého a ostatných a že samovláda (monarchia)
jednej z nich je príčinou choroby; lebo samovláda jednej z dvoch síl je zhubná. A
choroba vzniká, pokiaľ ide o jej príčinu, z nadbytku tepla alebo chladu; pokiaľ ide o
podnet, z nadbytku alebo nedostatku pokrmov; pokiaľ ide o miesto, v krvi, v mieche
alebo v mozgu. Niekedy vznikajú choroby aj z vonkajších príčin, ako z niektorých vôd
alebo z krajiny, alebo z námahy, alebo z násilia a podobne. Naproti tomu zdravie sa
zakladá na rovnomernom zmiešaní kvalít. 24 B 4 (z Aetia)
Alkmaion tvrdí, že sa človek líši od ostatných bytostí tým, že jediný z nich myslí,
zatiaľ čo ostatné bytosti majú síce zmyslové vnímanie, a1e nemyslia. Hovorí, že
počujeme ušami, pretože je v nich prázdny priestor, a ten zvučí. V dutine vzniká zvuk
a vzduch sa ozýva. Čucháme nosom zároveň s vdychovaním, vedúc dych k mozgu.
Jazykom rozoznávame chuti, totiž jazyk je teplý a mäkký, a preto ich svojím teplom
rozpúšťa a pre svoju riedkosť a jemnosť potom prijíma a odovzdáva ďalej k mozgu.
Oči vidia prostredníctvom vody, ktorá ich obklopuje. Že obsahujú oheň, je jasné; keď
sa totiž do oka udrie, zablysne sa v ňom. Vidíme však pomocou jasnej a priehľadnej
látky v oku, keď odráža svetlo, a čím je čistejšia, tým viac vidíme. Všetky zmysly sú
nejako spojené s mozgom; preto aj ochrnú, keď sa mozog otrasie a zmení polohu, lebo
zatarasí prieduchy (póry), ktorými vnímame. 24 A 5 (z Teofrasta)
Alkmaion sa prvý odvážil pitvať. 24 A 10 (z Chalcidia)

3

Mladší pythagorovci
Pytagorovci tvrdia, že v strede vesmíru je oheň; ale že okolo stredu sa pohybuje
protizem, ktorá je tiež zemou, ale nazýva sa protizemou, pretože leží oproti našej
zemi; za protizemou príde potom naša zem, ktorá sa tiež pohybuje okolo stredu, a za
našou zemou mesiac... Protizem však, ktorá sa pohybuje okolo stredu a sleduje našu
zem, nevidíme, pretože máme ustavične v ceste teleso zeme... Hovoria, že centrálny
oheň je sila riadiaca svet, ktorá zo stredu oživuje zem a otepľuje, čo z nej vychladne.
Preto ho nazývajú jedni „Diovým hradom“... druhí „Diovou strážou“...a iní „Diovým
trónom“... Zem je príčinou dňa a noci. Deň spôsobuje tá jej časť, ktorá leží oproti
slnku a je ním osvetlená, naproti tomu noc tá časť, ktorá leží v kuželi jej tieňa. 58 B 37
(zo Simplikia)
Niektorým filozofom (pytagorovcom) sa zdá, že pri pohyboch takých veľkých telies
musí vzniknúť hluk. Lebo tak je to pri telesách tu na zemi, ktoré predsa len nemajú
taký veľký objem, ani sa nepohybujú takou rýchlosťou. Keď sa však slnko, mesiac,
ďalej také množstvo veľkých hviezd pohybujú toľkou prudkosťou, musí nevyhnutne
vzniknúť akýsi nesmierne veľký hluk. To predpokladajú a domnievajú sa, že rýchlosti
nebeských telies sú v harmonickom pomere podľa svojich vzdialeností. Tvrdia teda, že
pohybom nebeských telies v kruhu vzniká harmonický zvuk. Pretože sa však zdá
nepochopiteľným, že tento zvuk nepočujeme, vysvetľujú to tak, že sa s ním stretáme
hneď od narodenia, a preto nám nie je nápadný pri porovnaní s ostatným tichom.
Rozdiel medzi zvukom a tichom je podmienený ich vzájomným pomerom, práve tak
ako kováči pre návyk už nepočujú zvuk svojho kladiva, to isté sa stáva aj ľuďom. 58 B
35 (z Aristotela)
Pred Leukippom a Demokritom sa matematikou zaoberali a povzniesli ju takzvaní
pytagorovci, pretože sa v nej vyznali, došli k presvedčeniu, že jej počiatky (princípy)
sú počiatkami všetkých vecí. Keďže v matematike sú svojou prirodzenosťou na prvom
mieste čísla a keďže verili, že v číslach poznávajú mnohé obdoby toho, čo je a sa deje
skôr v ohni, zemi a vode, mysleli si, že číselný pomer je totožný so spravodlivosťou,
iný s dušou a duchom, ďalší s pravým časom a že z ostatných vecí každá stojí v
podobnom pomere. A pretože videli v číslach stavy a pomery harmónií a keďže sa im
zdalo, že sa aj všetko ostatné svojou prirodzenosťou podobá číslam a že čísla sú z celej
prírody prvé, verili, že prvky čísel sú aj prvkami všetkých vecí a že celý vesmír je
harmónia a číslo. 58 B 4 (z Aristotela)
Z náuk si vraj pytagorovci vážia predovšetkým hudbu, lekárstvo a veštectvo. Sú však
mlčanliví, horlivo počúvajú a chvália toho, kto vie počúvať. Z lekárstva najviac
uznávajú náuku o spôsobe života a sú v nej veľmi presní. Predovšetkým sa pokúšajú
poznávať pravú mieru v pití, jedle a odpočinku. Potom sa takmer prví pokúsili
vysvetľovať a dávať predpisy na prípravu pokrmov. Pytagorovci viac než ich
predchodcovia prikladali obklady, menej si však cenili lieky, a najviac ich používali na
rany, najmenej zo všetkého uznávali rezanie a pálenie. Proti niektorým chorobám
používali aj zariekanie. Mysleli si tiež, že aj hudba veľmi prospieva zdraviu, ak ju

niekto užíva náležitým spôsobom. Na posilnenie duše používali aj vybrané výroky z
Homéra a Hésioda. Domnievali sa, že si treba podržať a uchovať v pamäti všetko, čo
sa učíme a čo sa vykladá, a že aj poučky a výklady treba zhromažďovať potiaľ, pokiaľ
to môže učiaca sa a pamätajúca si myseľ prijať, pretože práve pomocou nej treba
poznávať a v nej uchovať poznanie. Veľmi si totiž ctili pamäť a veľmi ju aj cvičili a sa
o ňu starali. 58 D 1 (z Iamblicha)

Filolaos
Keby bolo všetko neobmedzené, podľa Filolaa vôbec nič by sa nemohlo poznať. 44 B
3 (z Iamblicha) A skutočne všetko, čo sa dá poznať, má číslo, lebo bez neho nie je
možné niečo si myslieť alebo poznať. 44 B 4 (zo Stobaia)
Číslo má dva zvláštne druhy, druh nepárny a párny, tretí však, ktorý vznikol
zmiešaním oboch, je párnonepárny. Oba tieto druhy majú mnoho podôb a každá vec
ich sama naznačuje. 44 B 5 (zo Stobaia)
Jednotka je počiatkom všetkého. 44 B 8 (z Iamblicha)
Jedno je bod, dve čiara, tri trojuholník, štyri ihlan. 44 A 13 (z Theologumena
arithmetica)
Na pôsobenie a podstatu čísla treba usudzovať podľa sily, ktorá je v desiatke: sila čísla
totiž, a najmä desiatky je veľká, všetko plniaca, všetko pôsobiaca a je počiatkom a
vodkyňou božského, nebeského a ľudského života a na všetkom sa podieľa... Bez nej
je všetko neobmedzené, neisté a nejasné. Prirodzenosť čísla (arithmó fysis) totiž dáva
poznanie a vedie a poúča každého pri všetkom, čo mu je nejasné a neznáme. Lebo
nikomu by nijaká vec nebola jasná ani sama osebe, ani vo vzťahu k inej, keby nebolo
čísla a jeho podstaty. Číslo, uvádzajúc v duši všetky tieto veci do súladu (harmodzón)
s vnímaním, robí ich poznateľnými a navzájom súhlasnými ako „ukazovateľ“, pretože
ich stelesňuje a rozdeľuje pomery vecí, každý osobitne, neobmedzených tak isto ako aj
obmedzujúcich. Prirodzenosť čísla a jeho silu možno vidieť nielen v daimonských a
božských veciach, ale aj všade vo všetkých ľudských činoch a rečiach a vo všetkých
remeselných dielach a hudbe. Prirodzenosť čísla a harmónia nepripúšťajú nijaký klam.
Je im totiž cudzí. Klam (pseudos) a závisť (fthonos) patria k prirodzenosti
neobmedzeného (apeiró), nepoznateľného (anoétó) a nerozumného (alogó). Klam za
nijakých okolností nevniká do čísla, lebo je jeho prirodzenosti neprijateľný a protivný;
pravda však je rodu čísla vlastná a s ním zrastená. 44 B I1 (z Teona)
Filolaos učí, že uprostred okolo stredu je oheň, ktorý nazýva kozubom vesmíru,
Diovým príbytkom, matkou bohov, oltárom, spojivom a mierou prírody. A je aj iný
oheň hore, ktorý všetko obklopuje. Od prírody prvý je však stred, okolo neho sa
pohybuje desať božských telies; obloha, päť obežníc, za nimi slnko, pod ním mesiac,
pod mesiacom zem, pod ňou protizem a za týmito všetkými oheň, plniaci v strede
úlohu kozubu. Najhornejšiu časť toho, čo všetko obklopuje, v ktorej sú čisté prvky,
nazýva Olympom, oblasť pod Olympom, v ktorej je zoradených päť obežníc so
slnkom a mesiacom, nazýva svetom (kosmos), časť pod nimi, podmesačnú a

4

pozemskú, v ktorej vznikajú všetky premenlivé veci, nazýva oblohou (úranos). A
usporiadaných nadzemských vecí sa týka múdrosť, naproti tomu neporiadku vecí
cnosť; tamtá je dokonalá, táto nedokonalá. 44 A 16 (z Aetia)
Vesmírna guľa má päť tiel; v guli: oheň, vodu, zem, vzduch a piate, loď gule. 44 B 12
(z Teona)
Pytagorovec Filolaos vyhlásil slnko za sklovité teleso, ktoré zachytáva odraz
svetového ohňa a vysiela k nám svetlo a teplo, takže v určitom zmysle sú dve slnká,
jedno ohnivé na oblohe a druhé pochádzajúce od neho, zdanlivo ohnivé, vytvorené
odzrkadlením, ak niekto nebude hovoriť aj o treťom slnku, totiž žiare, ktorá sa k nám
šíri odrazom od zrkadlového odrazu, lebo aj túto nazývame slnkom ako obraz obrazu.
44 A 19 (z Aetia)
Filolaos tvrdil, že jestvuje dvojaký zánik sveta, jeden od ohňa, ktorý sa vyleje z
oblohy, druhý od mesačnej vody, ktorá sa vyleje v dôsledku otočenia sa mesiaca; jej
výpary sú potravou sveta. 44 A 18 (z Aetia)
Rozumný živočích, ako hovorí aj Filolaos v knihe O prírode, má štyri počiatky:
mozog, srdce, pupok a pohlavie. Mozog je počiatkom rozumu, srdce duše a vnímania,
pupok zakorenenia a rastu zárodku, pohlavie vypustenia semena a plodenia. Mozog
však znamená počiatok človeka, srdce zvieraťa, pupok rastliny, pohlavie všetkého
dohromady, lebo všetko kvitne a vyrastá zo semena. 44 B 13 (z Theologumena
arithmetica)
O chorobách hovorí, že vznikajú pôsobením žlče, krvi a slizu, a teda tie sú počiatkom
chorôb. Hovorí tiež, že sa krv zhusťuje, keď sa vnútri mäso stláča, že sa však zrieďuje,
keď sa rozťahujú cievy v mäse. O slize hovorí, že vzniká z dažďov. Hovorí tiež, že žlč
je miazgou mäsa. Pritom tvrdí neuveriteľné: hovorí totiž, že sa žlč netvorí v pečeni, ale
že je žlč miazgou mäsa. O slize tvrdí oproti väčšine, ktorá ho pokladá za chladný, že je
teplý od prirodzenosti, lebo sliz (flegma) bol pomenovaný od pálenia (flegó); teda aj
zápaly sa zapaľujú účasťou slizu. Toto teda pokladá za začiatok chorôb a napomáha to
jednak nadbytok tepla, potravy a ochladenia, jednak nedostatok týchto alebo im
podobných vecí. 44 A 27 (z Menona)
Svedčia o tom aj starí teológovia a veštci, že duša je zviazaná s telom za pokutu a
akoby pochovaná v tomto hrobe. 44 B 14 (z Klementa)
Filolaos hovorí, že boh všetko uzavrel akoby do väzenia. 44 B I S (z Atenagora)
Pytagoras a Filolaos tvrdili, že duša je harmónia. 44 A 23 (z Macrobia)

Zaslechnuté výroky (akúsmata):
Filosofie těchto akúsmatiků (posluchačů) však spočívá v nedokazatelných
zaslechnutých výrocích a bez důvodu, že něco musí být konáno tak a tak; a že vše
další, co by při rozumu zhynulo, se pokoušejí střežit jako božská dogmata. ... Všechny
tyto výroky se dělí na tři druhy. Jedny z nich označují, co něco jest; druhé, co je v nej-
vyšším stupni; a třetí, co se má dělat nebo nedělat. Výroky o tom, co něco jest, jsou
například tyto: Co jsou ostrovy blažených? Slunce a Luna. Co je věštírna v Delfách?

Čtveřice. Co je harmonie? To, kde jsou Sirény. Výroky o tom, co je v nejvyšším
stupni, jsou např. tyto: Co je nejspravedlivější? Myšlenka (gnómé). Co je nejlepší?
Blaženost (eudaimonia). Co se říká nejpravdivěji? Že lidé jsou špatní. Výroky o tom,
co se má dělat nebo nedělat, jsou například tyto: Je třeba plodit děti, neboť je nutné
zanechat po sobě někoho, kdo by místo nás uctíval boha. Nebo: Je třeba nejprve
uvazovat pravý střevíc; nemá se chodit po (veřejné) silnici; ani namáčet ruku do
nádoby s posvátnou vodou; ani se koupat ve veřejných lázních – neboť při tom všem
není jasné, zda ostatní jsou (rituálně) čistí. (58 C 4 = Jamblichos, Vita Pyth. 82)
Do svých hebounkých očí ať nikdy nevpustíš spánek, / dřív než každý ze svých činů
neprojdeš třikrát! / Čím jsem se provinil? Co jsem učinil? A co jsem zameškal?
(Porfyrios, Vita Pyth. 40)

Z orfických textov
„Nebolo pupku (omfalos) ani uprostred zeme, ani uprostred mora; ak je snáď nejaký,
bohom je zjavný a nezjavný ľuďom.“ (Epimenidés, DK 3 B 11)
Zeus, blesk jasný, sa prvý zrodil a posledný bude, Zeus je hlavou a stredom
i zavŕšiteľom všetkých vecí, Zeus je základom zeme i základom hviezdneho neba,
Zeus sa narodil mužom a stal sa tiež nesmrteľnou ženou, Zeus je dychom všetkého
i nezomdlievajúcim ohňom, Zeus je koreňom mora a Zeus je slnkom i lunou, Zeus,
blesk jasný, je kráľom a Zeus je vládcom všetkých tvorov, lebo ich všetky bol ukryl a
na svetlo radostné znova ich vyviedol zo svojich útrob všetky, dielo to trudné. (Kern,
Orphicorum fragmenta, zl. 21a)
Naľavo od Hádovho príbytku nájdeš prameň pri ktorom sa pnie biely cyprus; k tomu
prameňu sa veľmi nepribližuj. No nájdeš aj ďalší: z jazera Pamäti (mnémosyné) strieka
čerstvá voda a stoja tam na stráži strážcovia. Povedz im: ‚Som synom zeme a
hviezdneho neba, to viete; no suší ma smäd a umieram. Dajte mi rýchlo napiť sa
čerstvej vody čo vyteká z jazera Pamäti.‘ A strážcovia ti sami dajú napiť sa
z posvätného prameňa a potom budeš vládnuť medzi všetkými hrdinami. (Pliešky
z Petelie a Eleutherny)

Xenofanés z Kolofónu
B 2

Jestliže rychlostí nohou kdos ve hrách vítězství získal

anebo pentathlem tam, kde Diův posvátný háj
u Písu v Olympii se prostírá, nebo snad v křížku,
vyhrál-li pěstní boj za četných bolestných ran,
nebo ten strašný zápas, jenž pankration se zve;
snad by v něm občanů zrak slavného hrdinu zřel,
snad by i při slavnostech on čestné obdržel křeslo,
snad by ho živit dal na vlastní útraty stát,

5

snad by mu dal též dar, jenž by mu byl památkou vzácnou;
že by to snad měl i ten, kdo koně řídit umí.
Není však toho hoden jak já! Neb nad sílu mužů
lepší i nad koní běh je naší moudrosti (sofié) dar.
Avšak o této věci se soudívá nadmíru slepě,
je to však zvrácená věc, sílu i nad moudrost klást.
Je-li přec v obci muž, jenž vyniká v zápase pěstním,
zná-li snad paterý boj, zná-li v křížku se bít,
nebo má rychlé nohy, což zvláštní požívá slávy
z toho, co silný muž v závodech dokáže kdy,
tím se nezlepší stát (polis), tím nevzniknou mu lepší řády (eunomiéi);
velice malý to zisk pro obec, jestliže kdo
na březích Písu si získá vítězný vínek.
Vždyť přece taková věc nečiní tučnějším stát.
(Athénaios 413f – překlad: F. Stiebitz z: Njestarší řecká lyrika, Praha 1981, s. 106)

B 1

Teď jest podlaha síně už čistá (katharon) a čisté jsou ruce

všechny a poháry též. Věnci nás ovíjí hoch,
líbezně vonnou myrhu zas jiný podává v misce.
Měsidlo stojí zde, veselí libé je v něm;
čeká i jiné víno, jež slibuje trvalou věrnost,
ve džbánech, sladké jak med, nabízí vonný svůj květ.
Kadidlo svatou vůni už rozlévá ve středu našem.
Vody chladivý mok, sladký a čistý (katharon), je tu.
Předložen nahnědlý chléb a stůl již důstojný čeká,
na stole sýra tíž, hustý a lahodný med.
Uprostřed stojí oltář a květy je ozdoben celý.
Veselí, radostný ples domem se rozléhá kol.
Nejdříve chválit boha se sluší rozumným mužům (eufronas andras),
zbožnou modlitbou tichou, čistými slovy (katharoisi logois) ho ctít.
Po řádné úlitbě pak a prosbě, by po právu (dikaia) jednat
dovedli, poněvadž to první má modlitbou být,
není už hříchem (hybris) tolik as pít, co sneseš, bys mohl –
nejsi-li příliš stár – bez sluhy (propolos) k domovu jít.
Chvály si zaslouží ten, kdo napiv se vypráví krásně,
kterak chce získati zdatnost (areté), kterak ji na péči má.
Chválit Titány však a Giganty, Kentaurů boje,
výplody minulých dob, nebude nikdy náš zpěv,
aniž bouřlivé vzpoury, z nichž prospěchu žádného není;
bohy však na mysli mít (theón prométheién) je dobré zajisté vždy.
(Athénaios XI, 462c)

B 22

Toto je třeba vyprávět u ohně v zimní čas,

zabořený v měkkém lehátku a nasycený,
popíjet sladké víno a přikusovat vikev:
Člověče rozmilý, kdo jsi a odkud, kolikpak je ti let?
Kolik ti bylo, když Médové přišli?
(Athénaios, Epitomé II, p. 54e)

B 3

Fylarchos pravil, že Kolofonští původně žili stroze. Vlivem přátelství a

spojenectví s Lýdy však později uvykli rozmařilosti. Upravovali si vlasy zlatými
šperky, jak říká i Xenofanés:
U Lýdů poznali rozmar (habrosyné), jenž k žádnému prospěchu není,
v době, kdy nevládla nad nimi ještě tyrannis zlá.
Na agoře se oni celí v purpuru scházeli,
přitom jejich celkový počet byl nejméně tisíc;
vznešení, s volnými vlasy, jež v slunci se úpravně leskly,
dovedně připravená mast jim dávala vůni.
B 7

Pýthagorovo přecházení od jednoho ke druhému dosvědčuje i Xenofanés v

elegii, která začíná takto: Nyní však přejdu k jiné řeči, ukáži cestu. O něm samotném
pak říká, že se to s ním má takto: Když jednou procházel kolem týraného štěněte, měl
nad ním lítost a pronesl tento výrok: „Ustaň a už je netluč, vždyť je to duše muže,
přítele, kterou jsem rozpoznal, slyše, jak zazněla.“ (Díogenés Laertios VIII, 1, 36)

B 10

Odedávna se potom všichni učili u Homéra ...totiž že bohové jsou velmi

špatní. (Hérodianos)
B 11

To všechno bohům přiřkli Homér a Hésiodos, co u lidí je potupou a hanbou,

že kradou, cizoloží a že se navzájem podvádějí. (Sextos Empeirikos, Adversus math.
IX, 193)
B 12

Podle Xenofana Kolofónského Homér a pak Hésiodos tak mnoho mluvili o

nemravných činech bohů, že kradou, cizoloží a že se navzájem podvádějí. (Sextos
Empeirikos, Adversus math. I, 289)

B 34

A žádný muž nevěděl a ani nebude vědět jasně o bozích, ani o tom, o čem

všem mluvím. A pokud by i naprostou náhodou vyřknul to, co je dokonalé, sám by
stejně nevěděl. Na všem totiž spočívá zdání (dokos). (Sextos Empeirikos, Adversus
math. VII, 49, 110. Plútarchos, Apud poet. 2; p. 17)
B 18

Bohové neukázali smrtelníkům všechno, nýbrž když časem hledají, naleznou

lepší. (Stobaios, Eklogai 18, 2. Stobaios, Florileg. 29, 41)
B 5

Tak nikdo nechystá nápoj, že víno dá do číše první, nýbrž nejprve vodu a na

ni lahodný mok. (Athénaios VI, 18; p. 782a)

6

B 16

Jejich podoby (bohů) malují každí podobně sobě, jak pravil Xenofanés:

Aithiopové ploskonosé a tmavé, Thrákové zase rusovlasé a modrooké. (Kléméns
Alex., Strómateis VII, 22)
B 16

Kdyby ale voli, (koně a) lvi měli ruce, kdyby mohli rukama kreslit a

dovršovat díla jako lidé; pak by koně koním a voli zase volům podobné tak kreslili
podoby bohů a tvořili těla taková, jakou (každí) právě sami mají postavu. (Kléméns
Alex., Strómateis V, 110)
B 22

Jeden bůh (heis theos), nejvyšší před bohy a lidmi, není smrtelníkům podobný

ani postavou, ani myšlenkou (noéma). (Kléméns Alex., Strom.V,109)
B 14

Smrtelníci ale míní, že bohové se rodí, že mají jejich oděv i hlas a postavu.

(Kléméns Alex., Strom. V, 109)
B 24

Celý zří, celý myslí, celý také slyší. (Sextos Emp., Adv. math. IX,144)

B 26

Stále v tomtéž trvá, aniž se hýbe, ani nedovoluje přecházet jindy jinam.

(Simplikios, Fysika 23, 20)
B 25

Nýbrž zcela bez námahy rozvahou mysli (noú freni) vším otřásá. (Simplikios,

Fysika 23, 19)
B 36

Kterékoliv (věci) se však smrtelným projevily ke spatření... (Herodian. p.

dichr. 296, 6)
B 35

Nechť se zdá, že se toto podobá skutečnému (etymos)... (Verze překladu:

Nechť se zdá, že se tyto věci podobají pravdě.) (Plútarchos, Symposion IX, 7; p. 746b)

B 33

Vždyť jsme všichni zrozeni ze země a také z vody. (Sextos Emp., Adv. math.

X, 314)
B 29

Země a voda je všechno to, co se rodí (ginontai) a roste (fyontai). (Simplikios,

Fysika 188, 32)
B 27

Neboť všechno je ze země a k zemi také cílí. (Theodorétos IV, 5 u Aetia)

B 26

U nohou je vidět mez země dosahující sem nahoru, stýká se se vzduchem,

dolní mez dosahuje k neomezenu. (Achil., Isag. ad Arat 4, p. 34, 11 Maas)
B 30

Moře je pramenem vody, pramenem větru. Vždyť kdyby nebylo velkého

moře, (nerodila by se) v mracích (větrem vyvanutých), ani v proudění řek, ani jako
dešťová voda; avšak to veliké moře je rodičem mraků a větrů i řek.
B 32

Ta, kterou nazývají Iris (Duha), je oblak, a to tak obdařený, že je napohled

purpurový, nachový i žlutý. (Scholia k Homérovi, BLT Eust. L 27)
B 37

A v některých jeskyních se řine dolů voda. (Herodian. p. mon. lexeós 30, 30)

B 38

Kdyby bůh nestvořil žlutavý med, zdály by se nám fíky být o mnoho sladší.

(Herodian. p. mon. lex. 41, 5)
B 42

A zatoužil by mladík po mladé služce. (Herodian. p. mon. lex. 7, 11)

A 1

Xenofanés, syn Daxiův nebo podle Apollodóra Orthomenův je chválen u

Timóna např. takto: „Xenofanés, bez pýchy pobíjející homérskou cestu.“ Po vyhnání z
vlasti žil Zanklé Sicilské (později Messana, dnes Messina), v osadě mající společenství
s Etnou – a učil tam a pak v Katánii. Podle jedněch neměl žádného učitele, podle
jiných však Botóna Athénského nebo podle některých Archelaa. A jak praví Sótion, žil
po Anaximandrovi. V eposech, elegiích a jambech psal proti Hésiodovi i Homérovi a
napadal jejich vyprávění o bozích. Svoje verše také sám přednášel. Říká se, že se
svými názory protistavil Thalétovi a Pýthagorovi, a že napadnul i Epimenida. Dožil se
vysokého věku, jak o tom sám říká: „Roků šedesát sedm už nechává tu moji mysl po
celé hellénské zemi pobíhat hned sem, hned tam. Od mého narození je dvacet pět roků,
co přišli Médové, pokud však sám dovedu pravdu vám říct (B8). Pravil, že jsou čtyři
prvky toho, co jest; že světová uspořádání jsou bezmezná, avšak (navzájem)
nevychýlená. Oblaka prý vznikají, když je pára Sluncem vynesena a shromážděna v
tom, co je obklopuje (ve vzduchu). Bytost boha je vzhledu koule, není nijak podobná
člověku. Celý vidí a celý slyší, ovšem nevydechuje. Je veškeren dohromady, myslí i
rozvahou, a je věčný. Xenofanés první vypověděl, že vše, co vzniká, spěje k zániku, a
že duše je vanutím. Říká také, že vše je horší než mysl a že stýkání se s tyrany nemá
být časté ani příjemné... Prý vlastníma rukama pohřbil své syny, tak jako později
Anaxagorás. Byl prý prodán do otroctví a vykoupen z něj pýthagorejci Parmeniskem a
Orestadem, podle toho, co vypravuje Favórinos v první knize Vzpomínek. Byl však i
jiný Xeonafés, jambický básník z Lesbu. Toto jsou osamocení filosofové. (Díogenés
Laertios IX, 2, 18 – 20)
A 30

Když přihlédnul k tomu, že celek nebe je jeden, prohlásil Jedno za boha.

(Aristotelés, Met. I, 5; p. 986b)
A 29

Elejský host: ...u nás pak elejský národ už od Xenofana a ještě dříve soudí, že

to, čemu se říká veškerenstvo, je jedno. Takto to vykládá ve svých vyprávěních.
(Platón, Sofistés 242 cd)
A 12

Xenofanés řekl, že jsou stejně bezbožní ti, kdo praví, že bohové se narodili,

jako ti, kdo říkají, že umírají. V obojím případě totiž nastává to, že bohové někdy
nejsou. (Aristotelés, Rhet. II, 23; p. 1399b)
A 32

Xenofanés vykládá o bozích, že u nich není nadvlády, neboť se nesluší, aby

byl některý z bohů podřízen. (Pseudo-Plútarchos, Strómateis 4)
A 25

Parmenidés a Xenofanés jsou sice co do veršů méně dobří než Empedoklés,

přece však okřikují – jako by byli rozhorleni – drzost těch, kdo se opovažují říkat, že
vědí, ač nelze nic vědět. (Cicero, Academica priora II, 23, 74)
A 33,5 Xenofanés se domnívá, že se země mísí s mořem a časem se vlhkem
rozpouští. Praví, že má takovéto důkazy: Uvnitř země i v horách se nacházejí mušle, v
syrakúských lomech byl nalezen otisk ryby a tuleňů, na Paru hluboko v zemi otisk
vavřínu (nebo sardele?) a na maltě ploché otisky mořských tvorů. A tvrdí, že se to
stalo, když bylo v dávné době všechno proměněno v hlínu, a že otisk zaschnul v hlíně.

7

Všichni lidé však zahynou, až se země, snesená do moře, stane hlínou. Pak začne země
znova vznikat a takto se mění všechny světy. (Hippolytos Rom., Refut. I, 14)
A 52

Vybrané argumenty filosofů o tom, proč je věštění pravdivé, jsou sebrány ve

sbírce (Poseidóniově). Abych promluvil o nejstarších: Xenofanés Kolofónský, jeden z
těch, kdo říkali, že bohové jsou, věštění od základů zavrhnul. Všichni ostatní mimo
koktavého Epikúra však bádali o přirozenosti bohů. (Cicero, De div. I, 3, 5)

Hérakleitos z Efezu
B1

Voči skutočnej reči (logú) sú ľudia vždy nechápajúci (axynetoi), ako pred tým

ako ju počuli, tak potom čo si ju vypočuli. Aj keď sa všetko deje podľa onej reči,
podobajú sa neskúseným, keď zakúšajú také slová (epeón) i také diela (ergón) aké ja
vykladám, keď rozlišujú podľa ich jednotlivej prirodzenosti (kata fysin diaireón), a
ukazujú, ako sa to s nimi má. Ostatným ľuďom však zostáva skryté, čo robia, keď
bdejú, tak ako zabúdajú, čo robia, keď spia.
B34

Keď nechápajúci (axynetoi) počúvajú, podobajú sa hluchým; výrok im

dosvedčuje: súc tu, sú neprítomní.
B19

Nie sú schopní počúvať ani hovoriť.

B72

S čím sa úplne nepretržite stýkajú, [s logom, ktorý všetky tie veci riadi,] s tým

sa nezhodujú, a veci s ktorými sa každý deň stretávajú, sa im javia ako cudzie.
B17

Bežní ľudia (polloi) si neuvedomujú veci také, v akej <podobe> na ne

narazia; nepoznávajú ich ani vtedy, keď sa o nich poučia (mathontes); ale im
samotným sa zdajú (dokeúsi).
B104

Akú majú myseľ (noos) či rozvahu (frén)? Dôverujú ľudovým spevákom, ako

učiteľa používajú zástup; nevedia, že „väčšina je zlá, menšina dobrá“.
B133

Zlí ľudia sú protivníci pravdivých.

B2

Aj keď je reč (logú) spoločná (xynú), mnohí žijú, ako keby mali svoje vlastné

vedomie (fronésin).
B50

Je múdre, aby tí, ktorí vypočuli nie mňa, ale reč, súhlasili, že všetko je jedno

(hen panta einai).
B29

Tí najlepší (hoi aristoi) si miesto všetkého vyberajú jedno, nehynúcu slávu

miesto pominuteľnosti; bežní ľudia (hoi polloi) sú však nasýtení ako dobytok.
B18

Ak nemá nádej v beznádejné, nenájde to, lebo je to nenájditeľné a

neprístupné.
B86

Skrývať [hlbiny známosti je však podľa Hérakleita] dobrá nedôvera, lebo

vďaka nedôvere unikajú, aby neboli poznávané.
B123

Prirodzenosť sa rada skrýva (fysis kryptesthai filei).

B116

Všetkým ľuďom prináleží poznávať seba samých a uvažovať (sófronein).

B113

Vedomie (froneein) je všetkým spoločné.

B45

Ani ten, kto prechádza všetky cesty, kráčajúc, nenašiel by hraníc duše: tak

hlboký má logos.
B115

K duši patrí logos, ktorý rastie sám so sebou.

B78

Ľudská povaha (éthos) nemá dôvtip (gnómas), božská však ho má.

B119

Povaha človeka: daimón (éthos anthrópó daimón).

B79

Muž je v očiach daimóna detinským tak ako dieťa v očiach muža.

B55

Čo pochádza z videnia, počutia, učenia, to ja nadovšetko ctím.

B107

Zlými svedkami sú ľuďom oči i uši, keď majú barbarské duše.

B129

Pythagoras, syn Mnésarchov vykonával skúmanie (historia) najhorlivejšie zo

všetkých ľudí, a vyberúc si toto spisovateľstvo, vytvoril si svoju múdrosť (sofién):
mnohoučenosť (polymatheién), zbehlosť v úskokoch (kakotechnién).
B35

Lebo je všeobecne treba, aby muži milujúci múdre (filosofús andras) boli

znalcami mnohých vecí.
B40

Mnohoučenosť nenaučí mať rozum (polymathié noon ú didaskei).

B22

Tí, ktorí hľadajú zlato, prekopávajú mnoho zeme a nachádzajú málo.

B101

Preskúmal som samého seba (edizésamén hemeóuton)

B93

Vládca, ktorého veštiareň je v Delfách, ani nehovorí, ani neskrýva, ale dáva

znamenie.
B89

Pre prebudených je svet jeden a spoločný (hena kai koinon kosmon); každý zo

spiacich sa obracia k vlastnému.
B114

Keď hovoríme s rozumom, je treba posilňovať sa tým, čo je spoločné

všetkým, tak ako obec zákonom, a ešte silnejšie. Veď všetky ľudské zákony (nomoi)
sú živené jedným božským, lebo vládne tak, ako ďaleko chce, a vystačí pre všetkých a
<ešte> vyniká.“
B111

Choroba činí zdravie príjemným a dobrým, hlad nasýtenie, únava odpočinok.

B102

Bohu je všetko krásne (kala), dobré (agatha) a náležité (dikaia – spravodlivé,

prospešné, oprávnené); ľudia však považujú niečo za nenáležité (adika), niečo za
náležité (dikaia).
B80

Je treba vedieť, že zápas (polemon) je spoločný (xynon), a právo (dikén) je

sporom (erin), a všetko vzniká sporom a podľa nutnosti (chreón).
B8

Protikladné sa zhoduje (symferon). Z nezhodujúcich (diaferontón) vecí je

najkrajšia harmónia, a všetko vzniká sporom.
B10

Spojitosti (synapsieis) – celé a necelé, zhodné a nezhodné, súzvučné a

nesúzvučné, a zo všetkého jedno, a z jedného všetko (kai ek pantón hen kai ex henos
panta).
B49a

Do tých istých riek vstupujeme i nevstupujeme, sme i nie sme.

B103

Počiatok a koniec sú na obvode kruhu spoločné.

B51

Nechápu, ako niečo nezhodné samo so sebou súhlasí: harmónia, ktorá sa

obracia späť (palintropos harmonié) tak, ako pri luku a lýre.

8

B54

Nezjavná harmónia je silnejšia než zjavná

B99

Keby nebolo Slnko a záležalo by len na ostatných hviezdach, bola by úplná

noc.
B66

Oheň svojím príchodom všetko tríbi a zachváti

B64

Všetky tieto veci riadi blesk.

B41

To jedno múdre: vedieť, že dômysel (gnómé) riadi všetko skrz všetko (panta

dia pantón).
B30

Svet, rovnaký pre všetkých, neutvoril žiaden z bohov ani ľudí – ale bol vždy a

je a bude – vždyživý oneň (pyr aeizóon), vznecujúci sa (haptomenon) s ohľadom na
miery (metra) a pohasínajúci s ohľadom na <svoje> miery.
B90

Oheň sa mení za všetko a všetko za oheň.

B76

Smrťou zeme je, keď sa stane vodou, a smrťou vody je, keď sa stane

vzduchom, a vzduchu – ohňom, a naopak.
B53

Zápas je všetkých otec, všetkých kráľ a jedných predviedol ako bohov, iných

ako ľudí; jedných učinil otrokmi, iných slobodnými.
B16

Ako by sa mohol niekto skryť tomu, čo nikdy nezapadá?

B25

Vznešenejšie smrti (moroi) dostávajú vznešenejšie údely (moiras).

B24

Bohovia i ľudia ctia zabitých Areom.

B27

Mŕtvym ľuďom nastávajú veci, ktoré nečakajú, a o ktorých sa ani

nedomnievajú.
B63

Postaviť proti tomu, kto tam je, a stať sa bdelými strážcami živých i mŕtvych.

B77

Dušiam je rozkošou aj smrťou zvlhnúť.

B15

[Mystickou pripomienkou tohoto zážitku sú fally, ktoré se po obciach

vyzdvihujú Dionýsovi na počesť.] Keby to nebolo Dionýsovi, pre ktorého konajú
sprievod a spievajú pieseň pre pohlavie (aidoioisin), zamestnávali by sa nanajvýš
necudnými (anaidestata) vecmi, [hovorí Hérakleitos]; Hádés a Dionýsos je však ten
istý, ktorému šalejú a besnia. [Nie iba kvôli opitosti tela, povedal by som, ako kvôli
zavrhnutia hodnej hierofánii bezuzdnosti.]
B20

Narodili sa, chcú mať údely smrti, ešte viac však odpočívať, a zanechávajú

deti, aby vznikli údely smrti.
B52

Život (aión) je dieťa, ktoré sa hrá, hrá s kockami: kráľovstvo prináleží

dieťaťu.
B21

Čokoľvek vidíme, keď bdieme, je smrť; čokoľvek vidíme, keď spíme, je

spánok.
B26

Človek si v noci zapaľuje (haptetai) svetlo –
súc sebe mŕtvy, má vyhasnutý zrak;
živý sa dotýka (haptetai) mŕtveho,
keď spí, má vyhasnutý zrak;
bdejúci dotýka sa (haptetai) spiaceho.

A1 Jedni ju <Hérakleitovu knihu> uvádzajú pod nadpisom „Múzy“, druhí pod
nadpisom „O prírode“ (Peri fyseós), Diodotos ju nazýva „vždy pevným kormidlom,
ktoré riadi žitia smer“, iní ukazovateľom povahy, kýlom celého sveta, a to ako pre
jednotlivca, tak i pre všetkých. (DL, IX,12)

Parmenidés
Klisny, které mě vozí, jak daleko si žádává můj cit, mne táhly, neboť daimonické
bytosti mne zavedly na mnohozvukou cestu, která veškerenstvem bez pohromy nese
muže, jenž ví. Tu jsem jel a tu mne táhli mnohořknoucí koně vlekouce vůz, zatímco
dívky ukazovaly cestu.
Osa v ložiscích vydávala zvuk flétny, zahřívána (neboť byla hnána vpřed dvojmo
vykrouženými kotouči s obou stran), kdykoli slunečné dívky spěchaly vésti [vůz s
koňmi] k světlu, opustivše obydlí Noci, rukama strhnuvše závoje se svých hlav.
Tam jest brána noci a dne, kterou objímá přepažení a kamenný práh; samu bránu,
éternou, vyplňují veliká křídla; k nim má Diké, mnohotrestavá, střídavé [střídavě
otvírající a zavírající] klíče.
Tu ihned dívky měkkými slovy domluv přesvědčily znale, aby jim rychle od brány
odsunula čepovitou závoru; dveře pak, rozletěvše se, utvořily široký průzev brány,
přičemž kovem bohatě pobitá břevna se otáčela střídavě, upevněna ložisky a čepy. Tu
pak přímo středem po jízdné cestě vedly dívky vůz i koně. A bohyně mne přijala
milostivě, vzala pravici do pravice, a takto díc, pravila mi:
Jinochu, který ses přidružil k nesmrtelným vozatajkám, tak, žes s koňmi, kteří tě ne-
sou, dospěl k našemu domu, zdráv budiž, neboť žádná zlá sudba (moira) tě nevyslala,
abys šel touto cestou – jest vskutku mimo stezku lidí – nýbrž Právo (themis) a
Spravedlivost (diké). Jest však třeba, abys zvěděl všecko, a to právě tak nebušící srdce
pěkně zaokrouhlené pravdy (alétheia), jakož i mínění (doxa) smrtelníků, v nichž není
žádné spolehnutí na pravdu. Leč přesto dovíš se i toho, jak zdánlivost, pronikajíc
naveskrz veškerenstvem, musí být takovým způsobem, že se podobá pravdě. (28 B 1)
Nuže já pravím, ty pak uchovej slovo, jež uslyšíš, jaké cesty tázání lze jedině mít před
sebou. Jedna (cesta) ukazuje, jak jest a jak nemožné jest nebytí: to je stezka oprávněné
důvěry (peithó) (jde totiž za Nezahaleným), druhá pak, jak není a že jest nutné, aby
„není“ bylo. Tato stezka, pravím, nevede k ničemu, co by ukazujíc se, přesvědčovalo;
neboť s nebytím se ani nedokážeš seznámit (to je neproveditelné), ani je nevyjádříš
slovy. Neboť chápání i bytí je právě totéž (to gar auto noein estin te kai einai). (28B3)
Nutno je říkat i chápat toto: že „jsoucí“ jest. Být znamená totiž „jest“, „není“ však
znamená nic (esti gar einai, méden d’ úk estin); to ti poroučím mít na mysli. Tedy za
prvé tě (odvracím) od té první cesty výzkumu, pak i od té, kterou si dávají dohromady
zřejmě lidé, kteří nic nevědí, ti dvojhlaví. Bezradnost řídí v jejich prsou bloudící
chápání (plakton noon). Jsou strkáni, zároveň hluší i slepí, zmatení, čeládka neroz-

9

hodná, která usoudila, že být a nebýt jest a není totéž, a pro které každá cesta se točí
sem i tam (palintropos). (28 B 6)
Žádným způsobem totiž nedonutíš nejsoucí být, nýbrž chápání své zdržuj od této (tj.
třetí) cesty výzkumu, ani ať tě mnohozkušený zvyk (ethos polypeiron) nedonutí na
tuto cestu, abys nenechal vládu nevidomému oku a ohlušenému sluchu a jazyku, avšak
logem rozhodni tu velespornou úlohu, kterou jsem řečí zmínila. (28 B 7)
Porozuměj právě tak (tj. zároveň s předchozím pochop, že v tezi, že bytí jest, je obsaženo), že
co je místem nepřítomné (vůči tomu či onomu z nás), je pro skutečné chápání (nús)
něčím neotřesitelně přítomným. Neboť onen chápající nús neodetne něco jsoucího od
jiného jsoucího tak, aby ve svém sepětí bylo uvolněno, ani nějak stlačeno dohromady.
(28 B 4)
Společné je mi pak, ať počnu odkudkoli – k tomu se totiž znovu zase vrátím. (28 B 5)
Neboť jakého původu se pro ně [pro „jsoucí“] doptáš? Jak, odkud by se rozhojňovalo?
Ani z ničeho ti nedovolím říci a ani pochopit: neboť ani říci, ani chápat nelze, jak
„není“. Jaká nutnost by je též pohnula, aby vznikalo, později či dříve, počínaje ničím?
Tak buď musí být naprosto, nebo vůbec ne. Ani síla přesvědčení nedovolí, aby z toho,
co nějak jest, vznikalo něco jiného než ono samo: z toho důvodu mu Diké nedovolila
ani vznikat ani mizet, popustíc [mu] pouta, nýbrž drží [je] pevně. Rozhodnutí se tu točí
kolem tohoto: zdali jest či není. Rozhodnuto jest však, jak káže nutnost, že jednu cestu
třeba nechat nepochopitelnou, nepojmenovanou, neboť to není cesta pravdy, druhou
pak se dát, ježto existuje a je pravá. Jak by však jsoucí mohlo zmizet? Jak potom vzni-
knout? Kdyby totiž bylo [v minulosti], není, a není ani tenkráte, jestliže teprve jednou
má být. Tak vznik (genesis) je uhašen a zánik (olethros) nelze najít. (28 B 8, 6-21)
Ani rozložiti ho nelze, neboť je veskrze rovné sobě, ani není někde nějakého více
[nějakého plus], které by mu bránilo v souvislosti, ani nějakého méně – „jsoucí“ je
celé vyplněno jen jsoucím. Tím, že souvisí, jest vším: neboť jsoucí tu naléhá na jsoucí.
(28 B 8, 22-25)
Avšak bez hnutí v mezích velikých okovů jest bez počátku a bez přestání; neboť
počátek i zánik jsou daleko zahnány, zatlačeny neklamným přesvědčením. Stejné
v stejném zůstávajíc, leží v sobě a tak pevně vytrvává; neboť silná Ananké je udržuje
v okovech meze (peiratos), která je obklopuje ze všech stran, pročež je souzeno, že
jsoucno nesmí být bez ukončení (úk ateleutéton); „jest“ totiž ničeho nepostrádá; nebýt
toho, chybělo by mu „vše“. (28 B 8, 26-33)
Totéž jest chápání a to, k vůli čemu chápeme; neboť nikdy bez bytí, v němž jest vyslo-
veno, nenalezneš chápání. Nic totiž není a nebude nic odlišného mimo rámec bytí,
ježto Moira je svázala, aby bylo celé a bez hnutí a tím mu zůstává pro všecko, co smr -
telníci si smluvili, domnívajíce se, že to je pravdivé [neskryté], pouze slovo (onoma):
vznikat a zanikat, být a nebýt, měnit místo a ve světle barevný povrch. (28 B 8, 34-41)
Ale ježto jest [mu] tím posledním mez, ze všech stran je ukončeno, podobno mase
pěkně vykroužené koule, stejně silné na všecky strany od středu; neboť nesmí být ani
silnější, ani nějak slabší tu či onde; neníť ani žádná nic, které by mu zabránilo dospět

k stejnosti, ani není jsoucí věc která by mohla mít více jsoucna tu či tam, jelikož je
celé nezpleněné; jakožto odevšad stejné rovnou měrou setkává se s tím, co tvoří jeho
meze (peirasi).
Tím ti končím spolehlivou řeč (piston logon) o pochopení toho, co je nezakryto
(alétheiés); od tohoto místa poznej lidská mínění (doxas) vyslechna klamný pořádek
(kosmon ... apatélon) mých slov. (28 B 8, 42-52)
Byla totiž [smrtelníky] uzavřena dohoda, že dají název dvěma praformám (morfas),
z nichž jednu jmenovat nelze – v tom právě pobloudili; a ve vzájemný protiklad roz-
dělili je utvářením i jednotlivými znaky, na jedné straně planoucí éterný oheň,
dobrotivý, velmi lehký, ustavičně sám se sebou totožný, s tím druhým však netotožný;
avšak i to druhé o sobě, právě opačné, temná noc, hustý a těžký útvar. Toto zařízení
světa (diakosmos), veskrze na pohled platné, ti sděluji, aby názor (gnómé) žádného
smrtelníka nebyl nikdy nad tvůj. (28 B 8, 53-61)
Ale když všecko bylo pojmenováno světlem a nocí a to, co vyplývá z jejich sil,
posloužilo k pojmenování toho i onoho, vše je zároveň plno světla i neviditelné noci,
jež obě mají stejnou sílu, ježto nic není bez obojího. (28 B 9)
Zvíš povahu éteru a všech souhvězdí v éteru i žhářské dílo čisté, světelné, sluneční
pochodně, i jak to vše povstalo, i dílo a povahu kruhookého, obcházejícího Měsíce,
dovíš se však též o koldokola objímajícím nebi, odkud vyrostlo a jak Ananké, která je
vede, je zavázala k tomu, aby drželo hranice hvězd. (28 B 10)
Jaké má každý smíšení z údů (krasin meleón) zmítaných různě, tak mají lidé svou
mysl (noos), neb stejná věc je to vždycky, která u lidí myslí (froneei), jak u všech tak u
jednotlivce: je to povaha údů (meleón fysis); co převládá a myšlenku (noéma) tvoří.
{Jiná verze překladu: Podle toho totiž, jak u koho jsou složeny často chybující údy,
stojí duch (noos) lidem po boku [je lidem k dispozici]. To totiž, co u všech i každého
člověka zvlášť si uvědomuje (froneei), jest povaha jeho údů, ‚více‘ jest myšlenka
(noéma).} (28 B 16)

Empedoklés
Najprv počuj, ktoré sú štyri prvotné korene (rhizómata) všetkého: žiariaci Zeus,
životodarná Héra, Hádes a Nestis, ktorá svojimi slzami živí ľudské pramene. 31 B 6.2
Dve veci ti chcem povedať: totiž raz vyrastie z mnohého jedno a raz zase mnohé z
jedného. Dvojaký je smrteľných vecí vznik, dvojaký aj ich zánik! Lebo jeden vytvára
a ničí spojenie všetkých vecí, druhý však sotva vyrastie, rozletí sa pri znovurozdelení
prvkov. A toto ustavičné striedanie nikdy neprestáva; raz sa všetky veci spájajú
Láskou do jedného, raz sa zase všetky od seba oddeľujú nenávisťou Sváru – pokiaľ sa
takto rodí z mnohého jedno a zasa z rozpadu jedného vzniká mnohé, potiaľ veci

2 V iných zlomkoch ako štyri korene (prvky) figurujú: oheň, vzduch, voda, zem (31 B 17, A 28,
A 30, A 37); slnko, zem, nebo, more (31 B 22); suché, vlhké, teplé, studené (31 A 33).

10

vznikajú a nemajú stály život; pokiaľ však ich ustavičná zmena trvá, potiaľ sú v
kruhovom obehu vždy neotrasené. Počúvaj teda moje slová, lebo učenie zdokonaľuje
rozum. Ako som ti už predtým hovoril, keď som oznamoval cieľ svojej reči, dve veci
ti chcem povedať: raz vyrastie z mnohého jedno, aby bolo samo, raz sa zase z jedného
vydelí mnohé: oheň, voda, zem a vzduch nekonečnej výšky, a oddelene od nich
zhubný Svár (Neikos), na všetkých stranách rovnako ťažký, medzi nimi prebýva Láska
(Filotés), rovnaká na dĺžku i šírku. Na ňu sa pozri svojou mysľou a neseď tu s úžasom
v očiach. O Láske sa vie, že je vrastená do údov smrteľníkov, lebo vplyvom lásky
majú ľudia ľúbostné city a vykonávajú akty párenia, potom ju nazývajú Slasťou alebo
Afroditou. O tom však, že krúži aj v prvkoch (merei), nevie ani jeden smrteľník. Ty
však teraz sleduj pravdivú cestu mojej reči! Všetky prvky sú si rovné a rovnako staré,
ale každý z nich má iné poslanie a inú povahu, a raz jeden, raz druhý vládne v kolo-
behu času. Ani z nich nič nevzniká, ani nezaniká. Keby totiž ustavične hynuli, vôbec
by už neboli. Lebo čo by mohlo zväčšiť tento vesmír (to pan) a odkiaľ by mohol prísť?
A kam by mohol zmiznúť, keď bez týchto prvkov nič nie je? Nie, jedine ony sú a
krúžiac sem a tam, stávajú sa raz týmto, raz oným, a predsa sú vždy rovnaké. 31 B 17
(zo Simplikia a iných)
Podľa Empedokla vesmír sa skladá zo štyroch prvkov, pričom ich podstata je zložená
z protikladných vlastností – zo sucha a vlhkosti, z tepla a chladu – a takto na základe
ich vhodného pomeru a vzájomného zmiešania sa vytvára vesmír, čiastočne síce
podstupuje zmeny, ale rozklad vesmíru nepripúšťa. 31 A 33 (zo Stobaia)
Ako keď maliari zhotovujú pestré maľby na obetné dary, ako keď muži, ktorí sa vďaka
svojmu nadaniu dobre vyznajú v umení (techné), vezmú do rúk farby a harmonicky
ich zmiešajú, berúc pritom z jednej viac, z druhej menej, a vytvoria z nich podoby
(eidea) všetkého možného: raz nahodia stromy, raz mužov a ženy, raz divoké zvieratá,
vtáky a vo vode žijúce ryby, raz aj dlhožijúcich bohov, čo sú nanajvýš uctievaní; tak aj
prameň všetkých smrteľných vecí, ktoré sa nám javia v nesmiernom počte,
nepochádza odnikiaľ [než zo štyroch prvkov]. Odnikiaľ, to vedz presne, pretože od
boha si počul túto správu (mythos). 31 B 23 (zo Simplikia)
Niečo iné ti chcem povedať: nijaká smrteľná vec (fysis) nevzniká ani sa nekončí v
skazonosnej smrti; je len miešanie (mixis) a opätovné rozlučovanie zmiešaných látok,
len ľudia si zvykli používať slovo „vznik“. 31 B 8 (z Plutarcha)
Je totiž nemožné, aby niečo vzniklo z toho, čo nie je. A práve tak je nemožné a ne-
slýchané, aby niečo, čo jestvuje, mohlo celkom zaniknúť, lebo vždy bude tam, kam ho
niekto raz umiestni. 31 B 12 (z Pseudoaristotela)
Títo totiž tvrdia, že kedykoľvek sa v človeku miešajú prvky a dostanú sa na svetlo či
už v divej zveri, v stromoch alebo vo vtákoch, vzniká niečo; keď sa však prvky opäť
rozlučujú, potom hovoria o zhubnej smrti. Nenazývajú to správne, ale aj ja takto
niekedy zo zvyku hovorím. 31 B 9 (z Plutarcha)
Empedokles tvrdí, že svet je teraz pod nadvládou Sváru v takom istom stave, ako bol
predtým pod nadvládou Lásky. 31 A 42 (z Aristotela)

Empedokles hovorí, že sa za vlády Lásky všetky veci stávajú jedným celkom a vy-
tvárajú tak Sfairos, masu bez kvality, takže sa v ňom nezachováva ani vlastnosť ohňa,
ani niektorého z ostatných prvkov, pretože každý z nich stráca svoju vlastnú formu. 31
A 41 (z Filopona)
Tam nemožno rozoznať ani rýchle údy Slnka, ani huňatú silu Zeme ani mora. Tak leží
sputnaný v pevnom úkryte Lásky guľatý Sfairos, ktorý sa teší osamelosti vládnucej
dokola. 31 B 27 (z Plutarcha a Simplikia)
Ani spor, ani neblahý svár nevládnu v údoch Sfaira. 31 B 27a (z Plutarcha)
Na všetkých stranách je rovnaký a všade bez hraníc, guľatý Sfairos tešiaci sa osame-
losti vládnucej dokola. 31 B 28 (zo Stobaia)
Ani od chrbta sa mu nerozprestierajú dve ramená, ani nohy nemá, ani rýchle kolená,
ani údy plné plodivej sily, ale bol (Sfairos) guľatého tvaru a na všetkých stranách si
rovný. 31 B 29 (z Hippolyta)
Ale chcem sa ešte vrátiť na cestu spevov, ktorou som už predtým postupoval, pripá-
jajúc reč k reči: Keď Svár príde do najnižšej hlbiny smršti a Láska sa dostane do stredu
víru (diné), tu sa v nej všetko toto spojí v jedno, pravda, nie naraz, ale dobrovoľne sa
prvky schádzajú zovšadiaľ. Z ich zmiešania sa potom rozleje tisíce smrteľných rodov.
Ale medzi tým, čo sa zmiešalo, zdržiavané vznášajúcim sa Svárom, ostalo ešte mnoho
nezmiešaného. Lebo z nich ešte neustúpil celkom na krajné hranice kruhu, čiastočne
tam ešte ostal, čiastočne už odišiel z údov (vesmíru = prvkov). O koľko však
zakaždým ustúpil, o toľko postúpilo vľúdne a nesmrteľné úsilie bezúhonnej Lásky. Tu
ihneď vznikli, vymeniac si cesty, smrteľné bytosti, ktoré bývali predtým nesmrteľné!
Z ich miešania vznikli potom nespočetné rody smrteľných tvorov v rozličných
podobách, div to na pohľad. 31 B 35 (zo Simplikia)
Tento spor oboch síl najlepšie možno vidieť na hmote ľudských údov: raz sa všetky
údy, ktoré dostali telesný tvar, vplyvom Lásky spájajú v jedno na vrchole kvitnúceho
života; raz sú zlými silami Sváru od seba odtŕhané, blúdia jednotlivo oddelené od seba
na brehu života. Taký istý boj je v stromoch, rybách, čo žijú vo vode, u lesných zvierat
a operených vtákov. 31 B 20 (zo Simplikia)
Nuž teda pozri na ďalších svedkov mojich slov, ak by bol v mojom predchádzajúcom
výklade ostal ešte nejaký nedostatok v ich tvare: pozri na slnko, ktoré všetko zohrieva
a osvetľuje, na všetky nesmrteľné nebeské telesá, ktoré sú preniknuté teplom a
svetlom, a na dažďovú vlahu, všade temnú a chladnú, a ako zo zeme vychádzajú tuhé a
pevné látky. Všetko toto je od seba oddelené Svárom a nadobúda rozličné tvary; ale
pôsobením Lásky túži navzájom po sebe a schádza sa. Lebo všetko, čo bolo, je a bude,
pochádza z prvkov; z nich vyrástli stromy, muži i ženy, divé zvieratá, vtáci a ryby, čo
žijú vo vode, aj dlho žijúci bohovia, najviac uctievaní. Len tieto prvky sú, a ako sem-
tam krúžia, nadobúdajú veľmi odlišné tvary. Takúto veľkú zmenu vyvoláva ich
vzájomné miešanie. 31 B 21 (zo Simplikia)
Empedokles z Akragantu uznáva štyri prvky: oheň, vodu, vzduch a zem, za ich príčinu
Lásku a Svár. Hovorí, že sa z prvého zmiešania prvkov oddelí vzduch a rozšíri dokola

11

v kruhu; po vzduchu vyrazil oheň, a pretože nenašiel nijaké iné miesto, unikol pod
nebeskú klenbu obklopujúcu vzduch. Sú však dve pologule, ktoré sa vznášajú okolo
zeme, jedna z čistého ohňa, druhá zmiešaná zo vzduchu a trochu ohňa, a túto poslednú
pokladá za noc. Počiatok pohybu vzniká tým, že sa niekde nazhromaždí oheň, ktorý
nezadržateľnou silou preniká vpred. Slnko svojou prirodzenosťou nie je oheň, ale len
odraz ohňa, podobný obrazu, ktorý vzniká vo vode. O mesiaci hovorí, že vznikol sám
od seba zo vzduchu, ktorý oddelil oheň. Tento vzduch totiž stuhol ako krúpy. Svetlo
však má od slnka. 31 A 30 (z Pseudoplutarcha)
Empedokles tvrdí, že spomedzi živých bytostí najprv vyrástli zo zeme stromy, ešte
skôr, než sa dokola rozostrelo slnko, a deň a noc sa od seba odlíšili. A keďže
zmiešanie (ich častí) bolo súmerné, obsahujú stromy podiel mužského a ženského
prvku. Rástli hnané teplotou obsiahnutou v zemi, preto sú časťami zeme, tak ako sú
zárodky v matkinom živote časťami matky. Plody potom sú prebytkom vody a ohňa v
rastlinách. Stromy, ktoré majú nedostatok vlhkosti, strácajú lístie, keď vlhkosť v lete
vysychá; tie však, ktoré majú viac vlhkosti, ostávajú zelené, ako je to pri vavríne, olive
a palme. 31 A 70 (z Aetia)
Empedokles učil, že prvé vznikanie živočíchov a rastlín vôbec nebolo dokonalé, že
najprv vznikli len časti od seba oddelené; naproti tomu v druhom štádiu vznikli zras-
tením častí čudesné výtvory, v treťom už také s celými telami, vo štvrtom však už
nevznikli zo zmiešania prvkov zem a voda, ale bez ladu a skladu, jedny preto, že mali
bohatú výživu, druhé preto, že ich aj krásna postava žien dráždila k spojeniu. Druhy
všetkých živočíchov sa líšili podľa povahy zmiešaných prvkov v ich tele; jedny živo-
číchy majú sklon k vode, druhé, ktoré majú viac ohnivého prvku, vzlietli do vzduchu,
ťažšie sa obrátili k životu na zemi, tie, čo majú súmernú zmiešaninu prvkov,
prispôsobili sa akýmkoľvek miestam. 31 A 72 (z Aetia)
Empedokles hovorí, že sa mäso rodí zo štyroch prvkov zmiešaných v rovnakom
pomere, svaly z ohňa a zo zeme zmiešaných s dvojnásobnou dávkou vody, nechty
živočíchov sa rodia zo svalov ochladených na povrchu stykom so vzduchom a kosti sa
rodia z dvoch dielov vody i zeme a zo štyroch dielov ohňa, pričom sa tieto časti
miešajú vnútri zeme. Pot a slza vznikajú tak, že sa krv zrieďuje a zriedením rozteká.
31 A 78 (z Aetia)
Ale pôvabná zem prijala vo vyhĺbených kadluboch dva diely z ôsmich od žiariacej
Nestidy (vody) a štyri od Hefaista (ohňa): z toho vznikli biele kosti, ktoré Harmónia
krásne spojila lepom. 31 B 96 (zo Simplikia).
Počuj teda, ako vylučujúci sa oheň vyviedol na svetlo nočné výhonky mužov a poľuto-
vaniahodných žien. Najprv sa vynorili zo zeme len celkom hrubé tvary, ktoré mali
určitý podiel na jednom i na druhom, na vode i ohni. Oheň ich hnal do výšky, pretože
sa chcel dostať k rovnakému (nebeskému ohňu), pričom nemali ešte pôvabné tvary
údov ani hlas, ani pohlavie, čo je všetkým ľuďom vlastné. 31B62 (zo Simplikia)
Zo zeme vyrástlo mnoho hláv bez krkov, nahé ramená bez pliec sa túlali sem a tam a
oči blúdili samy bez čela. 31 B 57 (zo Simplikia a Aristotela)

V tomto štádiu boja ešte blúdili osamele, oddelené Svárom, hoci vzájomne túžili po
spojení (mixeós). 31 B 58 (zo Simplikia)
Keď sa však potom jeden daimón s druhým (Láska so Svárom) stretli v boji, údy sa
dostali dohromady, ako sa práve jednotlivé stretli, a aj mnoho iného tu vzniklo v ne-
pretržitom slede. 31 B 59 (zo Simplikia)
Vznikali tu mnohé tvory, s dvojitou tvárou a s dvojitou hruďou, tvory s kravským
trupom, ale s ľudskou tvárou a obrátene, iné tvory sa objavili ako ľudia s kravskými
hlavami, ďalej zmiešané tvory, ktoré mali čiastočne mužskú a čiastočne ženskú
podobu so zastretým pohlavím. 31 B 61 (z Ailiana)
A to, čo sa takým spôsobom spojilo, že sa mohlo udržať pri živote, boli samostatné
tvory a udržali sa, pretože si ich časti navzájom pomáhali, a to tak, že ruky rozmeľ-
ňovali potravu, žalúdok ju trávil, pečeň premieňala na krv. A keď sa hlava človeka
zišla s ľudským trupom, celok sa udržal, ale ľudská hlava s trupom kravy sa k sebe
nehodili, a preto zahynuli. Lebo všetko, čo sa k sebe nehodilo, zahynulo. 31 B 61 (zo
Simplikia)

Empedokles vysvetľuje vznik vdychu a výdychu takto: jestvujú určité žily, v ktorých
je síce krv, ale predsa nie sú plné krvi, a majú póry (poroi – priechody) do vonkajšieho
vzduchu, menšie ako čiastočky tela, ale väčšie ako čiastočky vzduchu. A keďže sa krv
svojou prirodzenosťou pohybuje hore a dole, keď sa pohybuje smerom dole (dovnú-
tra), vteká vzduch dnu a vzniká vdýchnutie; keď sa však pohybuje smerom hore (von),
vyháňa vzduch a nasleduje vydýchnutie. „Takto vdychuje a vydychuje všetko. Pri
všetkých živých tvoroch sú na povrchu tela napnuté trubice z mäsa, chudobné na krv,
a pri ich ústiach je povrch kože všade prevŕtaný početnými otvormi, a to tak, že jemná
krv sa nemôže dostať von, naproti tomu vzduch má otvormi (euporién pórmi) voľný
prístup. Kedykoľvek sa odtiaľ odvalí krv, ihneď sa prudkým prívalom priženie
šumiaci vzduch; kedykoľvek sa však krv znovu privalí, vzduch odvanie práve tak, ako
keď sa dievča hrá s medenou násoskou: pokiaľ drží ústie násosky pritlačené k svojej
pôvabnej ruke a tak ju ponorí do poddajnej masy striebristej vody, nevnikne do nádo-
by voda, lebo tlak vzduchu, ktorý znútra tlačí na početné otvory dna, jej v tom zabráni;
vnikne dnu, keď dievča uvoľní (odtrhnutím ruky) husto stlačený prúd vzduchu. Potom
však ta vnikne príslušné množstvo vody, pretože vzduch unikol. Práve tak je to, keď
voda zaberie spodok násosky a ľudská koža zapchá ústie i hrdlo, a vzduch, ktorý sa
usiluje dostať dnu, zadrží vodu pri východe z tlmene sa ozývajúceho hrdla, lebo
vládne hladinou vody, kým mu dievča (odtiahnutím ruky) neuvoľní cestu: potom zase
s príchodom vzduchu vyteká príslušné množstvo vody, obrátene ako predtým. Práve
tak je to aj s jemnou krvou, ktorá preteká údmi: keď totiž prúdi dovnútra, ihneď tam
prenikne prudkým prívalom prúd vzduchu; keď sa však krv vráti, rovnaké množstvo
vzduchu prúdi zase von.“ 31 B 100 (z Aristotela)
Empedokles učil, že schopnosť myslieť nemá sídlo ani v hlave, ani v hrudi, ale v krvi.
(31 A 30 z Pseudoplutarcha) Preto myslíme predovšetkým krvou. V nej sú totiž prvky

12

najviac zmiešané. (31 A 86 z Teofrasta) Sila myslenia rastie u človeka podľa stavu
tela. (31 B 106 z Aristotela)
Empedokles veril ešte prekvapujúcejšiu vec, že totiž všetky bytosti, nielen zvieratá, ale
aj rastliny, sú obdarené rozumom, keď hovoril: ‚Vedz teda: všetko má rozum a účasť
na myslení‘. 31 B 110 (zo Sexta)
„Poznajúc, že zo všetkého, čo na svete vzniklo, vychádzajú výtoky (aporroai)“... lebo
nielen zo zvierat a rastlín alebo zo zeme a z mora vychádzajú ustavične všelijaké
výtoky, ale aj z kameňov, medi a železa. Všetko totiž zaniká tým, že ustavične z neho
niečo odteká a nepretržite odchádza. 31 B 89 (z Plutarcha)
Empedokles hovorí, že vnímame na základe prispôsobenia predmetov pórom jednotli-
vých zmyslov. A preto nemôžu jedny zmysly usudzovať o predmetoch iných zmyslov,
lebo póry jedných sú príliš široké, druhých zasa príliš úzke, aby mohli predmet
vnímať, takže jedny predmety ľahko prechádzajú, vôbec sa nedotýkajúc pórov, zatiaľ
čo druhé vôbec nemôžu vniknúť. Pokúša sa vysvetliť aj zrak, aký asi je, a tvrdí, že
vnútro zraku je oheň a to okolo neho voda, zem a vzduch; oheň, keďže je riedky,
prechádza nimi ako svetlo svietelnicami. Póry pre oheň a vodu sú umiestnené
striedavo, pórmi ohňa poznávame biele veci, pórmi vody zasa čierne, lebo jedny sa
hodia do týchto, druhé do oných pórov. A farby sa dostávajú do zraku výtokom...
Sluch vzniká zo zvukov, prichádzajúcich zvonka, kedykoľvek totiž hlasom rozhýbaný
vzduch zazvučí v ušiach. Lebo sluch, ktorý nazývajú mäsitou vetvou, je akoby
zvonom rovnakých zvukov: ak sa uvedie do pohybu vzduch, narazí na pevné časti
ucha a vyvolá zvuk. Čuch vzniká na základe vdychovania. Preto najlepší čuch majú tí,
čo majú najprudšie dýchacie pohyby. Najviac pachu vychádza z jemných a ľahkých
látok. Chuť a hmat neurčuje podrobnejšie ani to, ako a čím vznikajú, s výnimkou
spoločného pre všetky (zmysly), že sa vnímanie deje prispôsobením pórov. Príjemnosť
máme vraj z podobnosti (vecí s naším telom) tak v častiach, ako aj v ich zmiešaní, a
nepríjemnosť z opaku. Tak isto hovorí aj o myslení i nevedomosti. Myslenie sa deje na
základe podobnosti, nevedomosť na základe nepodobnosti, takže myslenie je alebo to
isté, alebo podobné ako vnímanie... Preto sa najviac myslí krvou, v nej sú totiž prvky
zo všetkých častí tela najviac zmiešané. Tí teda, u ktorých sú zmiešané prvky v rov-
nakých častiach a v podobnej forme a nie sú príliš od seba vzdialené, ani nie sú príliš
malé, ani príliš veľké, sú najrozumnejší a najbystrejší ľudia vo vnímaní. Podobne je to
aj u tých, čo sú im najbližší. Tí však, u ktorých sú prvky slabo a riedko rozložené, sú
tupí a pomalí. No tí, u ktorých sú rozložené husto a na malé čiastočky rozdelené, sa
prudko ženú za vecami, do mnohých vecí sa dávajú, ale len máločo dokončia, pretože
ich krv sa príliš prudko pohybuje. Tí však, u ktorých je stredná zmes len v jednej časti
tela, sú práve v tomto smere schopní. Preto sú jedni dobrými rečníkmi, druhí dobrými
umelcami, lebo jedni majú správnu zmes (prvkov) v rukách, druhí v jazyku. Podobne
je to aj s ostatnými schopnosťami. 31 A 86 (z Teofrasta)

„Zemou (v nás) vidíme zem, vodou vodu, vzduchom božský vzduch, ohňom ničivý
oheň, láskou vidíme lásku, svár žalostným svárom.“ Rovnaké (homoios) sa, podľa
Empedokla, poznáva pomocou rovnakého. 31 B 109 (z Aristotela)
Zmyslové ústroje, ktoré sú rozosiate po ľudských údoch, sú úzko obmedzené; na ľudí
dolieha mnoho strastí, ktoré im otupujú mysle. A keďže za svojho života uvidia len
nepatrnú časť z neho, rýchlo zomierajú, ako dym sa do výšky zdvihnú, presvedčení len
o tom, na čo každý z nich pri svojich blúdeniach práve narazil. A predsa sa každý
vystatuje, že našiel celú pravdu, hoci ju ľudia nemôžu ani vidieť, ani počuť, ani
mysľou pochopiť. A ty, keďže si sa od nich odlúčil, dozvieš sa, ale len toľko, koľko je
ľudská múdrosť schopná pozdvihnúť sa. 31 B 2 (zo Sexta)
Nuž pozoruj ostro každým zmyslom, ako sa každá vec javí; a never očiam väčšmi ako
ušiam; ani si neceň väčšmi hlučný sluch ako vnemy jazyka a nepotláčaj vierohodnosť
ostatných zmyslov, pokiaľ jestvuje cesta k poznaniu, ale snaž sa poznať každú vec,
ako sa javí. 31 B 4 (zo Sexta)

Vy priatelia, čo obývate mocné mesto pri žltom Akragante poblíž vyšehradu, len
šľachetných skutkov dbajúci, útočište cudzincov dôstojné, vy, čo stránite sa zla, buďte
mi pozdravení! Prechádzam sa medzi vami ako nesmrteľný boh, už nie smrteľník, a
prijímam patričné pocty, súc korunovaný oslavnými stužkami a zasypávaný kvitnúci-
mi vencami. Keď prichádzam k vám, mužom a ženám, do kvitnúcich miest, vzdávajú
sa mi pocty. A tisíce ľudí ma nasleduje, aby sa dozvedeli, kadiaľ vedie cesta k spáse.
Jedni by chceli veštby, iní sa zasa vypytujú kvôli všelijakým chorobám, aby počuli
slová záchrany. Veď dávno ich už sužujú prenikavé bolesti. 31 B 112 (z Diogena)
Pokiaľ tieto náuky pevne vtlačíš do bystrej mysle a budeš ich nazerať v príhodnom
rozpoložení, robiac to nerušene a stále, potom s tebou určite zostanú po celý život a
navyše z nich získaš mnohé ďalšie poznanie; lebo tieto náuky samy vrastajú do chara-
kteru (éthos) človeka, vždy podľa jeho prirodzenej povahy. Pokiaľ sa však naháňaš za
inými vecami, akých sú v ľudskom živote tisíce – úbohosti, ktoré zatieňujú myslenie,
potom ti tieto náuky po čase všetky naraz uniknú, v túžbe vrátiť sa k <veciam> rodom
vlastným. Vedz totiž, že všetko má v rozume podiel. 31 B 110 (z Hippolyta)
Spoznáš všetky lieky, ktoré chránia pred chorobou a starobou; tebe jedinému všetko
ukážem. Utíšiš neúnavné víchry, ktoré sa rútia na zem a dutím ničia rozorané polia;
a potom zas, ak budeš chcieť, spôsobíš zmenu a vánok zas privoláš; miesto temného
dažďa dáš ľuďom príhodné sucho a miesto letného sucha prúdy dažďa z neba pre
výživu stromov; a vyvedieš z Háda životnú silu mŕtveho muža. 31 B 111 (z Diogena)
Empedoklés nazval sám seba bohom, pretože vďaka tomu, že udržal svoju myseľ čistú
a nepoškvrnenú zlami, zachytil boha mimo seba prostredníctvom boha vo vnútri seba.
(Sextos Empeirikos, Adv. math. I, 301).
Je to výrok Osudu (ananké), prastarý rozsudok bohov / [a] večný, ktorý je vpečatený
do prísah (horkois); / ak si niekto v priestupkoch vlastné údy poškvrní (miémé) krvou /
<pri vraždách> alebo pochybiac chcieť bude prisahať krivo (epiorkon), / [potom jeho]

13

daimón, ktorý dlhoveký život má losom, / po tridsať tisíc dôb musí vzdialený od
blažených blúdiť, / rodiac sa v behu času do rozličných smrteľných tvarov (eidea) / a
meniac jednu bolestnú cestu žitia za druhou. / Pretože ako aitherná sila [ho] do mora
ženie, / more do prste zeme [ho] vrhá a zem v žiaru / žiarivého Hélia, ktorý [ho] vo vír
aithéru metá: / jeden po druhom [ho] berú a všetci [ho] v neláske majú. / [Jeden] z nich
som teraz i ja, od bohov vyhnanec a tulák, / lebo som besnému Zápasu veril (neikei
mainomenó pisynos) 31 B 115 (z Hippolyta)
Z akých pôct a z akého veľkého blaha som vypadol a žijem teraz na zemi. 31 B 119
(z Klementa a Plutarcha)
Plakal som a bedákal, keď som uvidel nezvyčajné miesto. 31 B 118 (z Klementa)
...nevľúdne miesto, kde po lúke Záhuby v temnote sem a tam blúdia Vražda, Hnev a
zástupy iných Pohrôm, vysušujúce Choroby, Hnitie a zhubné Výtoky. 31 B 121 (z
Hierokla)
Tam bola Zem a ďalekozraká Slnečná panna, krvavý Spor a pokojne i vážne sa
pozerajúca Harmónia, Krása i Ošklivosť, Rýchlosť i Lenivosť a milá Pravdivosť i
čiernovlasá Nejasnosť. 31 B 122 (z Plutarcha)
Beda ti, úbohé biedne ľudské pokolenie! Z takého sváru, z takých vzdychov ste
vznikli! 31 B 124 (z Klementa)
Kedysi som už bol chlapcom, dievčaťom, krom, vtákom aj nemou rybou vynárajúcou
sa z mora. 31 B 117 (z Diogena a Hippolyta)
Medzi zvieratami sa stávajú levmi, ktoré bývajú na horách a spia na holej zemi, medzi
listnatými stromami stávajú sa zasa vavrínom. 31 B 127 (z Ailiana)
Ale nakoniec sa z nich stávajú veštci, speváci, lekári a vládcovia pozemských ľudí a
odtiaľ potom vyrastajú v bohov, najbohatších na pocty. 31 B 146 (z Klementa)
Potom sú iným nesmrteľníkom druhmi pri kozube, sedia s nimi pri jednom stole,
zbavení ľudských strastí, celkom nezničiteľní. 31 B 147 (z Klementa)
Prívrženci Pytagorovi a Empedoklovi a iní italskí filozofi tvrdia, že my ľudia máme
spoločenstvo nielen medzi sebou, ale aj s nerozumnými zvieratami. Lebo jestvuje len
jeden životný dych, ktorý preniká celým svetom ako duša a spája nás aj s tamtými.
Dopúšťame sa teda bezprávia a konáme bezbožne, ak ich zabíjame a živíme sa ich
mäsom, pretože zabíjame svojich vlastných príbuzných. „Nechcete už konečne prestať
so zlorečeným zabíjaním? Nevidíte, ako sa navzájom šklbete s ľahostajnou mysľou?“
31 B 136 (zo Sexta)
Tu otec v strašnej zaslepenosti zabíja milovaného syna, ktorý zmenil svoju podobu, a
pritom sa ešte modlí. Sluhovia však váhajú obetovať prosiaceho. Ale otec nedbá na
jeho nárek, zabije ho, a tak pripraví hroznú hostinu vo svojom dome. Tak isto chytí
syn otca a dcéra matku, vyrvú im z tela život a zjedia mäso príbuzných. 31 B 137 (zo
Sexta)
Blažený človek, ktorý sa obohatil božskou múdrosťou; úbohý však ten, čo má temné
domnienky (doxa) o bohoch. 31 B 132 (z Klementa)

Nemožno si priblížiť božstvo tak, aby sme ho videli očami alebo chytili rukami, – ale
to je hlavná cesta, ktorou preniká do ľudského srdca viera (peithó – presvedčenie). 31
B 133 (z Klementa)
Boh nemá na tele hlavu podobnú človeku a nevystupujú mu z chrbta dve ramená;
nemá ani nohy, ani rýchle kolená, ani vlasmi zarastené pohlavie. Nie, je to len nevy-
sloviteľný svätý duch (frén hieré), ktorý svojimi rýchlymi myšlienkami preniká celý
svet. 31 B 134 (z Ammonia)

Anaxagoras
Slová vznikanie a zanikanie nepoužívajú Gréci správne, lebo ani jedna vec nevzniká,
ani nezaniká (vo vlastnom zmysle), ale len jestvujúce (už) veci sa miešajú a na druhej
strane zasa rozlučujú. A preto by mali vznikanie správne nazývať miešaním a
zanikanie rozlučovaním. 59 B 17 (zo Simplikia)
Keďže sa to takto oddelilo, musíme priznať, že súhrn vecí nie je ani viac, ani menej –
lebo je nemysliteľné, aby bolo viac, než je všetko – ale že všetko ostáva stále rovnaké
(pokiaľ ide o množstvo). 59 B 5 (zo Simplikia)
Anaxagoras, ktorý je pôvodcom tvrdenia, že z ničoho nič nevzniká, odstránil vzni-
kanie a namiesto neho zaviedol rozlučovanie (látok). Tvrdil totiž, že všetky látky sú
navzájom zmiešané; rozlučujú sa len vtedy, keď sa rozmnožujú (t.j. rastú). Lebo v tom
istom semene sú vlasy, nechty a žily i tepny a svaly i kosti, pravda, sú neviditeľné pre
nepatrnosť častí. Keď však rastú, postupne sa od seba oddeľujú. „Lebo,“ hovorí, „ako
by mohol z nevlasu vzniknúť vlas a z nemäsa mäso.“ To hlásal nielen o telách, ale aj o
farbách, že je totiž v bielom čierne a v čiernom biele. A to isté tvrdil o váhe;
domnieval sa, že v ťažkom je primiešané ľahké a naopak. 59 B 10 (zo schólií ku
Gregorovi Naz.)
Anaxagoras vyhlásil za počiatky (archas) vecí homoiomérie (rovnorodé látky). Zdalo
by sa mu veľmi ťažkým, ako môže niečo z nebytia vzniknúť alebo do nebytia za-
niknúť. Veď prijímame predsa jednoduchú a rovnorodú potravu, chlieb a vodu, a z nej
sa živí vlas, žila, tepna, mäso svaly, kosti a ostatné časti: Preto musíme uznať, že v
požitej potrave sú všetky látky a že všetko rastie z nich. V onej potrave sú teda čiastky
tvoriace krv, svaly, kosti a ostatné, lenže ich možno poznať iba rozumom (nús).
Nemožno chcieť všetko priviesť k zmyslovému vnímaniu, pretože chlieb a voda to
dokážu; totiž sú v nich čiastočky, ktoré sú poznateľné len rozumom. 59 A 46 (z Aetia)
Anaxagoras, Hegesibulov syn z Klazomén, ktorý mal podiel na Anaximenovej
filozofii, prvý zmenil názory na počiatky (archón) a doplnil chýbajúcu príčinu (aitian)
<pohybu>, keď uznal, že je neobmedzené množstvo látkových počiatkov (sómatikas
apeirús poiésas). Lebo rovnorodé veci (homoiomérie), ako voda, oheň alebo zlato,
nevznikli a nezaniknú; len sa zdá, že vznikajú a zanikajú, je to proces, ktorý spočíva
len v spájaní a rozlučovaní (synkrisei kai diakrisei), pretože všetko je vo všetkom
obsiahnuté, no ľudia označujú každú vec podľa látky v nej prevažujúcej. Lebo oná

14

masa, v ktorej prevažujú čiastočky zlata, sa nám javí ako zlato, hoci sú v ňom ob-
siahnuté všetky látky. Preto Anaxagoras hovorí: „Vo všetkom je časť zo všetkého (en
panti pantos moira enesti)“ a „z čoho je v mase najviac, to, súc najzjavnejšie, je a bolo
jedinou vecou“ (B12). A o tomto, tak tvrdí Teofrastos, uvažoval Anaxagoras podobne
ako Anaximandros. Lebo Anaxagoras hovorí, že pri oddeľovaní <vecí> z nekonečna
(apeiron) pridružujú sa k sebe príbuzné veci, a čo bolo vo vesmíre zlato, stáva sa
zlatom, čo zem, stáva sa zemou. A tak isto každá z ostatných vecí, pretože vlastne
nevznikajú, ale boli už predtým <v pramase>. 59 A 41 (zo Simplikia)
A keďže veľké má práve toľko častí ako malé, je aj tak vo všetkom všetko (en panti
panta); odlúčenosť ani nie je možná, lebo všetko má podiel na všetkom. A pretože
najmenšia vec nemôže jestvovať, nemôže sa ani oddeliť, ani osamostatniť, ale ako na
začiatku (arché), tak aj teraz musí byť všetko pohromade (panta homú). Lenže všetky
veci obsahujú mnohé látky a vo väčších je (z primiešania) také isté množstvo
odlučujúcich sa látok ako v menších. 59 B 6 (zo Simplikia)
(Pôvodne) boli všetky veci pohromade, neobmedzené, pokiaľ ide o množstvo a
malosť; lebo aj malosť bola neobmedzená. A pokiaľ boli všetky veci pohromade, ani
jednu z nich nebolo možné poznať pre jej malosť, pretože všetko zaberal neobme-
dzený vzduch a éter; lebo vo vesmíre, pokiaľ ide o množstvo i veľkosť, sú najväčšie.
59 B 1 (zo Simplikia)
Lebo z malých vecí nič nie je najmenšie, ale vždy je ešte niečo menšie. Je totiž
nemožné, aby súcno delením donekonečna prestalo byť. Ale aj medzi veľkými vecami
je vždy ešte niečo väčšie a to sa rovná množstvom malému; sama osebe je každá vec
aj veľká, aj malá. 59 B 3 (zo Simplikia)
Veci v tomto jednom svete nie sú od seba oddelené ani sekerou odťaté, ani teplo od
chladu, ani chlad od tepla. 59 B 8 (zo Simplikia)
Spravodlivé je vraj to, čo Anaxagoras nazýva rozumom (nús). Tvrdí totiž, že rozum
má svoju moc zo seba samého, s ničím nie je zmiešaný a všetky veci riadi tým, že
všetkým preniká. 59 A 55 (Platón, Kratylos 413c)
Ostatné veci majú podiel na všetkom, ale duch (nús) je neobmedzený a samovládny
(apeiron kai autokratés), a nie je zmiešaný ani s jednou vecou. Keby totiž nebol (sám)
osebe, ale by bol s niečím iným zmiešaný, mal by podiel na všetkých veciach, aj keby
bol zmiešaný len s niektorou. Lebo každá vec obsahuje časť každej veci, ako som už
vysvetlil. Veci s ním zmiešané by mu len bránili vládnuť nad nejakou vecou tým
spôsobom, ako keby bol sám osebe. Je zo všetkých vecí najjemnejší a najčistejší, o
všetkom má všetko poznanie a najväčšiu silu. A nad všetkým, čo má dušu, väčšie i
menšie, vládne rozum (nús). Rozum vládne aj nad celým vírivým pohybom tak, že mu
dal podnet. A spočiatku sa začalo toto otáčanie na malom mieste, potom sa ďalej šírilo
a bude sa ešte viac šíriť. A všetky veci, ktoré sa miešali, odlučovali a rozlučovali,
poznal rozum. A aké malo všetko byť a aké bolo, čo teraz už nie je, a ako je to teraz a
aké bude, to všetko usporiadal rozum, aj otáčanie, ktorým sa teraz otáčajú hviezdy,
slnko a mesiac, ako aj vzduch a éter, ktoré sa oddelili. Práve toto otáčanie spôsobilo

ich oddelenie. A oddelilo sa husté od riedkeho, teplé od chladného, jasné od temného a
suché od vlhkého. Je však mnoho častí mnohých vecí. Ale úplne sa ani jedna vec
neodlúčila, ani neodlučuje od druhej, okrem rozumu. Každý rozum, väčší i menší, je
sebe podobný. Ale nijaká iná vec nie je podobná druhej, a čoho je v nej najviac, to je a
bola každá jednotlivá vec najzrejmejšie. 59 B 12 (zo Simplikia)
Každá vec obsahuje časť každej veci, okrem rozumu, v niektorých je však aj rozum.
59 B 11 (zo Simplikia)
Že Anaxagoras používa pri vzniku sveta rozum, je jasné, lebo podľa neho vznikanie
nie je nič iné ako odlučovanie, odlučovanie sa však deje pohybom a pôvodcom
pohybu je rozum. Anaxagoras sa predsa vyjadruje takto: „Aj keď rozum začal hýbať
látkami, odlučoval sa od všetkého, čo sa hýbalo, a to všetko, čím rozum pohol, sa
odlúčilo. Keď sa veci hýbali a odlučovali, vírivý pohyb spôsobil ešte väčšie
odlučovanie.“ 59 B 13 (zo Simplikia)
Anaxagoras tvrdí, že vzduch obsahuje semená všetkého a že tieto semená sa dostávajú
dole s dažďovou vodou a rodia rastliny. (59 A 117 z Teofrasta) Anaxagoras... učil, že
živé tvory vznikli so semien, ktoré padli z neba na zem. (59 A 113 z Eirenaia)
Anaxagoras... hovorí, že rastliny sa pohybujú túžbou, že cítia, smútia a radujú sa...
Ako dôkaz uvádzal padanie listov. 59 A 117 (z Pseudoaristotela)
Anaxagoras usudzuje, že v zárodku sa najprv tvorí mozog, z ktorého vychádzajú
všetky zmysly. 59 A 108 (z Censorina)
Podľa Anaxagora a Metrodora voda, ktorá presakuje zemou a obmýva ju, stáva sa
slanou, pretože zem má v sebe takéto šťavy; dokazovali to tým, že sa v zemi kope soľ
a liadok a že na mnohých miestach v zemi sú ostré šťavy. 59 A 90 (z Alexandra)
Anaxagoras hovorí, že človek je najrozumnejší zo všetkých živočíchov, pretože má
ruky (cheiras). 59 A 102 (z Aristotela)
My ľudia zaostávame za živočíchmi v sile a rýchlosti, ale používame, ako hovorí
Anaxagoras, svoju skúsenosť, pamäť, múdrosť a zručnosť (empeiria, mnémé, sofia,
techné), a tak im vyberáme med, dojíme ich a vôbec sa zmocňujeme ich výtvorov. 59
B 21b (z Plutarcha)
Anaxagoras vraj hovoril, že cieľom života je pozorovanie (theória) a z neho
vznikajúca sloboda. 59 A 29 (z Klementa)
Anaxagoras učí, že vnímanie sa deje na základe odlišnosti (enantios, opozície), lebo
rovnaké nepôsobí na rovnaké a pokúša sa preberať jednotlivé zmysly. Vidíme totiž
obrazom predmetu v zorničke a obraz sa nevytvára v tom, čo má rovnakú farbu, ale v
tom, čo má odlišnú. U mnohých živočíchov vzniká táto rozličnosť farby vo dne, pri
niektorých však v noci; preto teda jasne vidia. No skôr noc (než deň) má rovnakú
farbu ako oči. Obraz však vzniká vo dne, pretože svetlo prispieva k vytvoreniu obrazu
a silná farba sa vždy viac odráža v inej (slabšej). Tým istým spôsobom rozlišuje pred-
mety hmat a chuť, lebo čo je rovnako teplé alebo rovnako chladné, ani nezahrieva, ani
neochladzuje, ak sa priblíži k niečomu, a sladké i kyslé nepoznávame nimi samými,

15

ale teplým poznávame chladné, slaným pitné a kyslým sladké vždy podľa toho, čoho
máme málo, lebo všetko je v nás, ako hovorí. Práve tak čucháme a počujeme: čucháme
spolu s vdychovaním a počujeme tým, že zvuk preniká až do mozgu, lebo kosť, ktorá
ho objíma, je dutá a do nej vniká zvuk. Každé vnímanie je bolestivé; ako sa zdá,
súhlasí to s predpokladom, lebo všetko nepodobné spôsobuje pri dotyku nepríjemnosť.
Je to zrejmé, ak to dlho trvá a ak sú vnemy príliš silné, lebo jasné farby a príliš silné
zvuky spôsobujú bolesť a nemôžeme dlho vydržať pri tých istých dojmoch. Väčšie
živočíchy viac vnímajú a vôbec je vnímanie úmerné veľkosti. Živočíchy totiž, ktoré
majú veľké, čisté a jasné oči, vidia veľké predmety a z diaľky, a tie, čo majú malé,
naopak. A podobne je to so sluchom: veľké živočíchy počujú silné zvuky a z diaľky –
slabšie zvuky im unikajú – a malé počujú slabé zvuky a zblízka. Podobne je to aj s
čuchom, lebo jemný vzduch viac páchne, keďže vzduch vydáva pach pri otepľovaní a
zrieďovaní. A keď dýcha veľký živočích, vdychuje s riedkym vzduchom aj hustý,
malý živočích však len riedky; preto veľké živočíchy viac čuchajú. Pach je zrejmý
skôr zblízka než z diaľky, pretože zblízka je hustejší, a ak sa rozptýli, je slabý.
Všeobecne povedané, veľké živočíchy nevnímajú riedky vzduch a malé hustý. 59 A 92
(z Teofrasta)
Pre slabosť našich zmyslov, hovorí Anaxagoras, nie sme schopní poznať pravdu. A
ako dôkaz nespoľahlivosti zmyslov uvádza Anaxagoras postupnú zmenu farieb: keby
sme vzali dve farby, čiernu a bielu, a potom by sme odlievali po kvapkách z jednej do
druhej, zrak nebude môcť rozoznať postupné zmeny, hoci sú vzhľadom na prírodu
skutočné. 59 B 21 (zo Sexta)
Preto množstvo látok odlučujúcich sa (z prazmiešania) nemôžeme poznať (eidenai) ani
rozumom (logos), ani na základe zmyslovej skúsenosti (ergon) {verzia prekladu:
pretože sa <všetko> odlučuje, nemôžme <toto> množstvo poznať ani slovom ani
činom}. 59 B 7 (zo Simplikia)
Viditeľné tvorí základ poznania neviditeľného (opsis gar tón adélón ta fainomena).
59 B 21a (zo Sexta)

Atomisti
Leukippos sa pripojil k Parmenidovej filozofii, no pokiaľ ide o súcno, nešiel tou istou
cestou ako Parmenides a Xenofanes, ale ako sa zdá, opačnou. Lebo kým títo hovorili,
že vesmír je jediný, trvá od večnosti a nie je nekonečný, a o nesúcne neboli ochotní ani
uvažovať, tento prišiel s názorom, že atómov je nekonečný počet, že sú v ustavičnom
pohybe a že aj počet tvarov, ktoré majú; je nekonečný, pretože nič nie je skôr také ako
také a pretože pozoroval pri veciach ustavičné vznikanie a zmenu. Ďalej učil, že súcno
neexistuje o nič skôr ako nesúcno a že obidve sú rovnakou príčinou vznikania vecí.
Pokladal totiž podstatu atómov za tuhú a plnú, a preto hlásal o nej, že je súcnom a že
sa pohybuje v prázdnom priestore, ktorý nazýval nesúcnom a o ktorom vravel, že

existuje práve tak ako súcno. Podobne aj jeho druh Demokritos z Abdér určil za prvky
plné telieska a prázdny priestor. 67 A 8 (zo Simplikia)
Leukippos a jeho druh Démokritos učia, že prvkami sú plné (pléres) a prázdno
(kenon), pričom o jednom hovoria ako o súcne (to on) a o druhom ako o nesúcne (to
mé on); z nich plné a pevné je súcno, prázdne a riedke nesúcno – preto tiež tvrdia, že
nesúcno jestvuje práve tak ako súcno, a prázdno práve tak ako teleso (...) podľa ich
učenia sú tri takéto rozdiely <súcna – atómov>: tvar (schéma), usporiadanie (taxin) a
poloha (thesin). Tvrdia totiž, že sa súcno líši len útvarom, dotykom a obratom; z nich
útvar je tvarom, dotyk usporiadaním a obrat polohou. Napríklad A sa líši od N tvarom,
AN od NA usporiadaním a Z od N polohou. No výklad o pohybe, odkiaľ a ako sa ho
dostáva súcnu, aj títo, podobne ako ostatní, ľahkomyseľne opomenuli. 67 A 6
(Aristotelés, Met. I,4, 985b4-19)
Demokritovi a Leukippovi stúpenci vraveli, že prázdny priestor sa nachádza nielen vo
svete, ale aj mimo sveta. 67 A 20 (zo Simplikia)
Leukippos a Demokritos vravia, že v nekonečnom prázdnom priestore je nekonečné
množstvo svetov (kosmoi), ktoré pozostávajú z nekonečného množstva atómov. 67 A
21 (zo Simplikia)
Leukippos a Demokritos obaľujú svet ochranným obalom, spleteným z háčikovitých
atómov. 67 A 23 (z Aetia)
Demokritos totiž vraví, že vidieť znamená prijímať zobrazenie z videných vecí.
Zobrazenie je podoba objavujúca sa na šošovke a podobne je to aj pri ostatných
priehľadných veciach, ktoré sú schopné uchovávať v sebe zobrazenie. Sám však myslí,
ako aj pred ním Leukippos a neskoršie Epikurovi stúpenci, že z vecí sa odlučujú
(apporeonta) akési obrázky (eidóla), podobné veciam, od ktorých sa odlučujú (to sú
videné veci), že vpadajú do očí pozerajúcich a že takto vzniká videnie... Lebo ako
príčinu videnia uvádzali akési obrázky rovnakého tvaru, odlučujúce sa ustavične od
videných predmetov a vpadajúce do zraku. Takéhoto názoru boli Leukippovi a
Demokritovi stúpenci a vykladali tiež dojem prechodných farieb položením pre malosť
neviditeľných častíc vedľa seba. 67 A 29 (z Alexandra)
Demokritos a väčšina fyzikov, ktorí hovoria o zmyslovom vnímaní, dopúšťajú sa
čohosi celkom nezmyselného. Všetko vnímanie totiž prevádzajú na dotyk. A ak je to
predsa tak, je zrejmé, že každý z ostatných zmyslov je určitým druhom hmatu. 68 A
119 (z Aristotela)
Demokritovo učenie bolo toto. Princípmi všetkého sú atómy a prázdny priestor, všetko
ostatné je fikcia (nenomisthai)3. Svety vznikajú a zanikajú a je ich nekonečné
množstvo. Nič nevzniká z ničoho, ani nezaniká v nič. Atómy sú i počtom, i veľkosťou
nekonečné, pohybujú sa vo vesmíre vírivým pohybom a vytvárajú takto všetky
zloženiny, oheň, vodu, vzduch a zem, aj tieto sú totiž spojeniami určitých atómov.
Atómy sú pre svoju tvrdosť nezničiteľné a nezmeniteľné. Slnko a mesiac sa skladajú z

3 Doslova: „podľa ustanoveného zvyku“.

16

takýchto tvarov (atómov), a to hladkých a okrúhlych, a rovnako aj duša. Táto je
totožná s rozumom. Videnie sa deje prostredníctvom obrázkov (eidóla), ktoré vpadajú
do našich očí. Všetko sa deje podľa nevyhnutnosti, pretože príčinou všetkého je vír
(diné), ktorý nazýva nevyhnutnosťou (ananké). Cieľom je dobrá myseľ (euthymia),
ktorá sa však nestotožňuje s rozkošou, ako usudzovali niektorí v dôsledku neporozu-
menia, ale je to stav, v ktorom duša žije v úplnom pokoji, neznepokojovaná nijakým
strachom, poverou alebo nejakou inou vášňou. Nazýva ju aj spokojnosťou a mnohými
inými menami. Kvality vecí sú vecou dohovoru (nomói), v skutočnosti (fysei) existujú
len atómy a prázdny priestor. Toto bolo jeho učenie. 67 A 1 (D.L. IX,44-45)
Demokritos myslí, že boh je rozum v ohnivej guli. 68 A 72 (zo Sexta Empirica)
Demokritos myslí, že podstatou trvalých vecí sú malé substancie nekonečného počtu.
Okrem nich uznáva priestor, ktorý je nekonečne veľký. Priestor nazýva prázdnom,
ničím, nekonečnom, kým z podstát, naopak, nazýva každú čímsi, pevnom, súcnom.
Myslí, že tieto podstaty sú také malé, že unikajú našim zmyslom. Majú rozličné podo-
by, tvary a veľkosti. Z nich ako z prvkov vraj vznikajú a tvoria sa veci, ktoré možno
vidieť a zachytiť zmyslami. Tieto podstaty sú vo vzájomnom boji a pohybujú sa v
prázdnom priestore pre svoju nepodobnosť a pre ostatné uvedené rozdiely. Pohybujúc
sa narážajú na seba a spletajú sa v také spletenie, v ktorom sa navzájom dotýkajú a sú
blízko jedny k druhým, no bez toho, že by z nich vznikla akákoľvek, no naozaj jediná
podstata. Lebo by bolo celkom absurdné, aby sa z dvoch alebo viacerých vecí stala
jedna. Ako príčinu toho, že podstaty môžu ostávať spolu spojené až do určitého času,
uvádza schopnosť teliesok navzájom sa spájať a pridržiavať. Lebo niektoré z nich sú
nerovné, iné háčikovité, duté, vypuklé a iné majú zasa nespočítateľné rozdiely.
Nazdáva sa, že dve telieska sa navzájom pridŕžajú a ostávajú spolu tak dlho, kým ich
nejaká silnejšia nevyhnutnosť, privedená z okolia, neroztrasie a nerozhádže na rozličné
miesta. O vzniku a jeho opaku, rozlučovaní, hovorí, že sa týka nielen živočíchov, ale
aj rastlín a svetov, slovom, všetkých telies, ktoré možno zmyslami zachytiť. Ak teda
vznik spočíva v spojovaní atómov a zánik v ich rozpojovaní, podľa Demokrita by bol
aj vznik akousi premenou. 68 A 37 (zo Simplikia)
Tí, ktorí nazvali atómami akési nezničiteľné, veľmi malé telieska o nekonečnom počte
a ktorí pripustili existenciu prázdneho priestoru o neohraničenej veľkosti, vravia, že
tieto atómy sa náhodne pohybujú v prázdnom priestore, zrážajúc sa navzájom samy do
seba v dôsledku svojho neusporiadaného návalu, keďže sa spletajú spolu v dôsledku
toho, že majú rozličné tvary, navzájom sa zachytávajú a vytvárajú takto svet a veci,
ktoré sú v ňom, či skôr nekonečné svety. Tohto názoru boli Epikuros a Demokritos.
Líšili sa v tom, že prvý vravel, že sú veľmi malé, a preto ich nemožno zmyslami
zachytiť, druhý však pripustil, že niektoré atómy sú veľmi veľké. Obidvaja však
tvrdili, že atómy existujú a že sa tak volajú pre svoju nerozrušiteľnú tvrdosť. 68 A 43
(z Dionysia)

Demokritos vravel, že atómy majú dve vlastnosti, veľkosť a tvar; Epikuros k nim
pripojil ako tretiu – tiaž. Lebo podľa neho sa telieska nevyhnutne hýbu v dôsledku
tiaže. 68 A 47 (z Aetia)
Leukippos a Demokritos vraveli, že svet má tvar gule... Leukippos, Demokritos a
Epikuros učili, že svet nie je oživený (empsychon) a ani ho neriadi prozreteľnosť, ale
akási slepá prirodzenosť (fysei tini alogói) a že pozostáva z atómov... Anaximandros a
Leukippos vravia, že svet je zničiteľný. 67 A 22 (z Aetia)
Demokritos vravel, že nevyhnutnosť spočíva v schopnosti látky klásť odpor, v
schopnosti pohybovať sa a zasadzovať údery. 68 A 66 (z Aetia)
Ale aj tam, kde Demokritos vraví, že „od vesmíru sa oddelil vír rozličných tvarov“
(bez toho, že by vravel, ako a z akej príčiny), zdá sa, že ho necháva utvoriť sa sám od
seba a náhodne. 68 A 67 (zo Simplikia)
Demokritos: Ľudia si vytvorili obraz náhody na zakrytie vlastnej bezradnosti. Lebo len
zriedka sa stáva, že náhoda postupuje proti rozumu a prezieravý človek väčšinu vecí
vo svojom živote vie viesť podľa svojej vôle. 68 B 119 (zo Stobaia)
Zdá sa, že sa aj na epikurovských a demokritovských fyzikov vzťahuje takéto určenie
času: „Čas je predstava, ktorá vytvára obraz dňa a noci.“
V spise O tvaroch Demokritos hovorí, že človek sa musí pri poznávaní správať
zásadou, že je veľmi vzdialený od skutočnosti. A ďalej hovorí: „Aj tento dôkaz
ukazuje, že o ničom nevieme nič skutočné, ale mienka každého spočíva v pritekaní
obrázkov.“ A napokon: „Aj to má byť zrejmé, že ťažko poznať, aká je skutočná
podstata každej veci.“ 168 B 6, 7, 8 (zo Sexta Empirica)
Keď Demokritos upiera zmyslom poznanie javov, vraví, že ani jeden z nich i
nezodpovedá skutočnosti, ale len zdaniu, že skutočné sú vo veciach len atómy a
prázdny priestor. Lebo vraví: podľa zvyku (nomos) sladké, podľa zvyku horké, podľa
zvyku teplé, podľa zvyku studené, podľa zvyku farba; v skutočnosti len atómy a
prázdno (atoma kai kenón). Myslí sa síce a pripúšťa sa domnienka, že existujú veci,
ktoré vnímame, v skutočnosti však neexistujú, existujú len atómy a prázdny priestor. A
hoci v Dôkazoch chcel dokázať hodnovernosť zmyslov, tiež ich zavrhuje. Vraví totiž:
V skutočnosti neuchopujeme nič presne, ale len niečo premenlivé podľa stavu nášho
tela a vecí, ktoré doň narážajú, alebo mu odporujú. A ďalej hovorí, že mnohonásobne
ukázal, že nevieme, aká je alebo nie je každá vec v skutočnosti... Sú dve formy
poznania (gnómé), jedna pravá (gnésié), jedna temná (skotié). K temnej patrí všetko
toto: zrak, sluch, čuch, chuť, hmat. Druhá je pravá a líši sa od tejto. 68 B 9-11 (Sextos
Empeirikos, Adv. math. VII,135-139)
„V skutočnosti nič nevieme, lebo pravda je hlboko skrytá.“ 68 B 117 (z D.L.)
Mnohým živočíchom so zdravými zmyslami sa tá istá vec javí celkom inak ako nám a
ani jednotlivec sám osebe nemá pri vnímaní tých istých vecí vždy ten istý dojem. Preto
vraj nie je možné rozhodnúť, ktorý z nich je pravdivý alebo klamný. Lebo o nič viac
nie je pravdivý jeden ako druhý, ale oba sú rovnako pravdivé. Zaiste preto vraví

17

Demokritos, že alebo vôbec nič nie je pravdivé, alebo aspoň nám to nie je zjavné.
Vcelku však, pretože pokladali zmyslové vnímanie za poznanie a toto za zmenu, je
(podľa nich) nevyhnutne pravdivé to, čo sa javí prostredníctvom zmyslového
vnímania. 68 A 112 (z Aristotela)
Demokritos vraví, že v skutočnosti neexistuje nijaká farba, lebo prvky, t.j. atómy a
prázdny priestor samy osebe sú bez kvalít. Telesá, ktoré sú z nich zložené, majú farbu
a tá závisí od styku atómov, od ich obrazov a obratov, pod čím treba rozumieť poradie,
tvar a polohu. Všetko, čo je okrem toho, je len zdanie. Pokiaľ ide o farby, ktoré sú
výsledkom nášho zdania, sú štyri: biela, čierna, červená a žltá. 68 A 125 (z Aetia)
Demokritos vraví, že bielu farbu spôsobujú hladké, čiernu drsné atómy, a z tvarov
vysvetľuje aj chute. 68 A 126 (z Aristotela)
Demokritos, ktorý každej chuti pripisuje osobitný tvar, vraví, že sladké spôsobuje
okrúhly a pomerne veľký (tvar), trpké spôsobuje veľký, drsný, mnohouhlý a nezaok-
rúhlený (tvar); kyslé (ostré) spôsobuje, ako už samo meno vraví, tvar s ostrými uhlami,
hranatý, ohnutý, tenký a nezaokrúhlený; prenikavé spôsobuje okrúhly, tenký, hranatý a
okrúhly (tvar); slané spôsobuje hranatý, pomerne veľký, skrivený (tvar), s rovnako
dlhými bokmi; horké spôsobuje okrúhly, hladký, skrivený a nepatrne veľký (tvar);
mastné spôsobuje tvar tenký, okrúhly a malý. 68 A 129 (z Teofrasta)
Niektorí filozofi vytušili, že na myšlienku bohov sme prišli pre nečakané javy, ktoré sa
dejú vo svete, a zdá sa, že tejto mienky bol aj Demokritos. Vraví totiž, že dávni ľudia,
uvidiac úkazy, ktoré sa diali na nebi, napr. hrmenie, blesky a hromové rany, ako aj
zatmenie Slnka a Mesiaca, desili sa, domnievajúc sa, že ich spôsobujú bohovia. 68 A
75 (zo Sexta Empirica)
Po počiatočnom nahromadení atómov nebolo ešte možné rozlíšiť nebo a zem, pretože
ich podstata bola zmiešaná. Neskoršie sa však telieska od seba odlúčili a svet sa dostal
do usporiadania, v akom ho vidíme. Vzduch sa dostal do nepretržitého pohybu a jeho
ohnivá časť sa zbehla do najvyšších miest, pretože ju tam vynášala jej ľahká prirodze-
nosť. Z tejto príčiny vír stiahol aj slnko a ostatné nebeské telesá. Naproti tomu bahnité
a pevné časti zmiešané s vlhkými časťami sa pre váhu usadili dolu a na základe ich
vzájomného krútenia a otáčania vytvorilo sa z vlhkých častí more, z častí pevných
bahnitá a mäkká zem. Najprv pôsobením slnečných lúčov stuhla, potom, keď sa od
tepla vzdul povrch, na mnohých miestach nabehli vlhké látky a okolo nich sa vytvorili
hnisavé nádory, pokryté tenkými blanami. Ešte aj teraz možno vidieť odohrávať sa
podobný proces pri močiaroch a barinách, keď sa po ochladení zeme vzduch náhle
zohreje a zmena teploty nenastáva postupne. A tieto vlhké miesta začali uvedeným
procesom prinášať živé plody, pričom v noci prijímali potravu z hmly, ktorá padala z
okolitého vzduchu, a vo dne tuhli od slnečnej pále. Nakoniec, keď oplodnené miesta
vzrástli na dostatočnú veľkosť a ich obaly sa prepálili a popraskali, zrodili sa všelijaké
druhy živočíchov. Z nich tie, ktorým sa dostalo najviac tepla, vzniesli sa do výšin a
stali sa vtákmi; tie, pri ktorých, naopak, prevládali zemité látky, zaradili sa medzi pla-
zy a ostatné pozemské živočíchy a tie, pri ktorých prevládla substancia vlhká, zbehli sa

na rovnorodé miesto a boli nazvané plávajúcimi. Zem však stále viac a viac tuhla,
jednak od slnečnej pále, jednak od vetrov, takže nakoniec nemohla už plodiť nijaké
väčšie živočíchy, ale všetky druhy živočíchov sa začali rodiť zo vzájomného miešania.
O prvom vzniku sveta sme prevzali toto. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí sa zrodili na začiatku,
vravia o nich, že žili neusporiadaným a zvieracím životom, že vychádzali po jednom
za potravou a pojedali lahodné byliny a plody, ktoré samočinne rástli na stromoch.
Keďže ich napádali zvery, pomáhali si navzájom, učiac sa z prospechu, a keď ich
strach priviedol k vytvoreniu spoločenstva, postupne spoznávali navzájom príbuzné
druhy. Spočiatku vydávali nejasné a zmätené zvuky, no postupne prichádzali k artiku-
lovanej reči a označujúc navzájom znakmi každý predmet, dosiahli to, že sa mohli o
všetkom vyjadrovať. A keďže po celom obývanom svete vznikli takéto spoločenstvá,
nemali všetky rovnaký hovor, ale každé malo takú reč, akú si práve zostavilo. Preto
vznikli všelijaké druhy (ná)rečí a oné prvé spoločenstvá dali vznik všetkým národom.
Prví ľudia, keďže nikto z nich nevynašiel nič užitočné pre život, žili trudným životom,
nahí, nepoznajúc obydlie a oheň, ba ani stravu, okrem surovej. A keďže ešte nepoznali
zvážanie surovej potravy, neuskladňovali plody pre budúcu potrebu. Preto aj mnohí z
nich hynuli v zime od mrazu a nedostatku potravín. Postupne, poučení skúsenosťou
(peiras), uchyľovali sa v zime do jaskýň a uskladňovali z plodov tie, ktoré sa dali
uchovať. Keď po čase poznali oheň a iné užitočné veci, vynašli umenia (technas) a
ostatné veci, ktoré mohli prospieť spoločnému životu. Lebo vlastne núdza sa stala
ľuďom učiteľkou všetkého, ona dávala bystrému živočíchovi na všetko schopné ruky,
jazyk a bystrého ducha, návod na poznanie všetkého. 68 B 5 (z Diodora)
Kto chce byť dobrej mysli, nesmie mnoho konať ani súkromne, ani verejne. 68 B 3
Nemáme užívať nič príjemné, ak to nie je prospešné. 68 B 74
Príjemnosť a nepríjemnosť je hranicou prospešných a neprospešných vecí. 68 B 4
Dobrá myseľ (euthymia) je najlepšia a žiale sú hranicami zla. 68 A 166
Tým, ktorí hľadajú dobro, ťažko sa naskytá, zato zlé sa naskytá i nehľadajúcim. 68
B 108
Dobré nie je len nekrivdiť, ale ani nechcieť krivdiť. 68 B 62
Nie je nepriateľom, kto krivdí, ale kto chce krivdiť. DK 68 B 89
Človeka ctia, alebo nectia nielen podľa toho, čo robí, ale i podľa toho, čo chce. 68
B 68
Nesluší sa o nič viac ostýchať sa pred ľuďmi než pred sebou samým a o nič viac konať
zlé, keď sa o tom nik nedozvie, než keď sa o tom dozvedia všetci ľudia. Treba sa však
hanbiť najviac pred sebou samým a tento zákon má byť daný duši: nerobiť nič
neprístojné! 68 B 264
Kto činí krivdu je nešťastnejší, než kto krivdu trpí. 68 B 45
Šťastný je ten, kto je spokojný pri skromnom majetku; nešťastný kto je nespokojný pri
veľkom. 68 B 286

18

Priveľké hromadenie peňazí pre deti je zakrývaním lakomstva, ktoré tak usvedčuje
svoju vlastnú povahu. 68 B 222
Človek dobrej mysli smeruje k spravodlivým a zákonným činom a je počas bdenia aj v
sne veselý, zdravý a bez starosti. Kto však nedbá na spravodlivosť a nečiní čo je nutné,
pre toho je všetko také neradostné, ak si spomenie na niečo z toho, a je v strachu a
trápi sa. 68 B 174
O zlom, nerozumnom, nemiernom a bezbožnom živote hovoril Démokritos, že nie je
zlým životom, ale dlhým umieraním. 68 B 160
Keby mohlo telo obžalovať dušu za to, čo bolesti a zlého si od nej vytrpí po celý život,
a keby sa on, Démokritos, stal sudcom žaloby, rád by odsúdil dušu za to, že čiastočne
zahubila telo nedbalosťou a oslabila ho opitosťou, čiastočne ho zničila a rozorvala
rozkošami, tak ako keby bol nejaký nástroj alebo náradie v zlom stave, obvinil by
toho, kto ho nešetrne užíva. 68 B 159
Šetrnosť aj hlad sú užitočné, ale v pravý čas tiež utrácanie; rozoznávať toto je vecou
poriadneho človeka. 68 B 229
Nerozumní nenávidia život, a predsa chcú žiť zo strachu pred podsvetím. 68 B 119
Nerozumní túžia po vzdialenom a ničia prítomné, hoc je užitočnejšie než minulé. 68
B 202
Márne sa lopotí, ak chce niekto priviesť k rozumu toho, kto si myslí, že má rozum. 68
B 52
Zabudnutie na vlastné vady plodí drzosť. 68 B 196
Múdry človek môže ísť do každej zeme, lebo dobrá duša prináleží celému svetu. 68
B 247
Svár milencov ukončuje láska. 68 B 478
Život bez slávností je ako dlhá cesta bez hostincov. 68 B 40

Sofisti
Prótagoras
Protagoras prvý tvrdil, že o každej veci jestvujú dve výpovede, ktoré sú si protikladné,
dostával sa k záveru otázkami a bol prvý, čo to urobil. 80 A 1 (z Diogena Laertia)
Protagoras tvrdí, že o každej veci možno rovnakým právom dišputovať na obe strany,
teda aj o tom, či sa dá o každej veci dišputovať na obe strany. 80 A 20 (zo Senecu)
Protagoras si dal prvý zaplatiť za vyučovanie poplatok 100 mín; prvý tiež rozlíšil
slovesné časy, vyložil význam vhodnosti času, zaviedol rečnícke preteky a
milovníkom slovných sporov poskytol sofizmy. V rozhovoroch, nevšímajúc si
myšlienku, držal sa len slov a vytvoril tak dnes obvyklý druh eristických dišpút. Preto
aj Timon o ňom hovorí: „Prefíkaný Protagoras, ten sa vyzná v umení škriepok.“ On
tiež prvý rozhýbal sokratovskú metódu vedenia rozhovoru a prvý vyslovil v rozhovore
tvrdenie Antistena, ktorý sa pokúšal dokázať, že nie je možné protirečiť, ako hovorí

Platón v Eutydémovi. Tak isto prvý ukázal, ako treba útočiť a vyvracať nejaké
tvrdenia... 80 A 1 (z Diogena Laertia)
Niektorí zaraďujú aj Protagora do skupiny filozofov, ktorí rušia kritérium poznania;
tvrdí totiž, že všetky predstavy (fantasia) a domnienky (doxa) sú pravdivé a že pravda
(alétheia) patrí k relatívnym veciam (pros ti) <je vecou vzťahu>, pretože všetko, čo si
človek predstavuje alebo čo sa domnieva, je so zreteľom naňho aj skutočne pravdivé.
Preto na začiatku „Vyvracajúcich“ vyhlásil: „Mierou všetkých vecí je človek (pantón
chrématón metron estin anthrópos), jestvujúcich, že/ako (hós) sú, a nejestvujúcich,
že/ako (hós) nie sú.“ 80 B 1 (zo Sexta Emp.)
V diele nazvanom Veľká reč Protagoras povedal: „Vyučovanie si vyžaduje nadanie
a cvičenie (fyseós kai askéseós)“ a „Hneď od mladosti sa treba učiť.“ 80 B 3 (z
Anecdota Parisina)
Protagoras tvrdil, že umenie (techné) bez cvičenia (meleté) a cvičenie bez umenia nie
je ničím. 80 B 10 (zo Stobaia)
Protagoras prvý rozdelil reč na štyri druhy: prosbu, otázku, odpoveď a rozkaz... a
nazval ich základnými formami reči. 80 A 1 (z Diogena) Protagoras rozlišoval rody
mien: mená mužské, ženské a vecné. 80 A 27 (z Aristotela)
Protagoras vraj takto začal svoj spis O bohoch: „O bohoch nemôžem vedieť ani to, že
sú, ani to, že nie sú, ani to, akú majú podobu. Lebo mnoho vecí to bráni vedieť:
nejasnosť veci a krátkosť ľudského života.“ 80 B 4 (z Diogena Laertia)
(Sokratov výpad proti Protagorovi): Inak som celkom spokojný s Protagorovou
výpoveďou, že totiž ako sa čo každému zdá, tak to aj preňho skutočne je. Len na
začiatku jeho reči sa čudujem, totiž že na začiatku svojho diela Pravda nepovedal, že
mierou všetkých vecí je sviňa alebo pavián, alebo nejaký iný ešte čudnejší tvor, ktorý
má zmyslové vnímanie; začal tam k nám hovoriť zvysoka a dosť pohŕdavo, ukazujúc,
že sme ho síce obdivovali pre jeho múdrosť ako boha, zatiaľ čo on nevyniká svojou
rozumnosťou ani nad pulca, nieto ešte nad iného človeka. 80 B 1 (Platón, Theaitétos,
161c) (Protagorova odpoveď): Tvrdím teda, že s pravdou je to tak, ako som napísal:
že totiž každý z nás je mierou vecí, ktoré sú i ktoré nie sú, ale že sa jeden od druhého
nesmierne líšime práve v tom, že jednému sa veci inak javia a inak sú ako druhému. A
ja vôbec nechcem popierať, že jestvuje múdrosť a múdri mužovia, ale múdrym
nazývam len toho, kto je schopný spôsobiť premenu, aby sa to, čo sa niektorému z nás
javí zlým a je zlé, javilo a bolo ako dobré... Myslím si však, že človek s dobrým
stavom duše spôsobí, aby ten, čo pre zlý stav duše má zlé predstavy, nadobudol
namiesto nich predstavy dobré, ktoré práve mnohí z neznalosti pokladajú za pravdivé.
Ja síce nazývam jedny lepšími ako druhé, ale nie pravdivejšími. A múdrymi... pokiaľ
ide o veci ľudského tela, nazývame lekárov, pokiaľ ide o rastliny, roľníkov.
Usudzujem totiž, že aj oni spôsobujú v rastlinách, kedykoľvek je niektorá z nich chorá,
namiesto zlých vnemov vnemy dobré, zdravé a pravdivé a že múdri a dobrí rečníci
spôsobujú, že sa obciam dobré veci zdajú spravodlivými, a nie zlé. Lebo čo sa zdá
každej obci spravodlivým a dobrým, to pre ňu aj také je, pokiaľ to za také pokladá. A

19

múdry muž spôsobí, že ľuďom sa zdajú a sú spravodlivými a dobrými užitočné veci a
nie škodlivé. A práve preto je tiež sofista, ktorý vie svojich žiakov v tomto zmysle
vychovávať, múdry a zasluhuje si od odchovancov mnoho peňazí. A v tomto zmysle
jedni sú múdrejší ako druhí, ale nikto nemá pravdivú domnienku, a aj ty – či chceš
alebo nechceš – musíš pripustiť, že si mierou. Lebo na základe týchto úvah si udržiava
toto učenie platnosť. 80 A 21a (Platón, Theaitétos, 166d ff.)
Môj učebný predmet je praktická rozvážnosť (eubúlia), tak v súkromnom živote, aby
mohol <mladý človek> čo najlepšie spravovať svoje hospodárstvo, ako aj vo verejnom
živote, aby bol podľa možnosti schopný spravovať záležitosti obce činom i slovom
(prattein kai legein). (Platón, Prótagoras, 318e-319a)

Gorgias
V diele nazvanom O nesúcne čiže O prírode (Peri tú mé ontos é Peri fyseós) Gorgias
dokazuje postupne tri zásady: po prvé, nič nie je; po druhé, ak aj niečo je, nemožno to
poznať; po tretie, ak to aj možno poznať, nemožno to oznámiť a vysvetliť blížnemu.
K záveru, že nič nie je, prichádza takýmto spôsobom. Ak je niečo, je to alebo súcno,
alebo nesúcno, alebo je to tak isto súcno, ako aj nesúcno. Ale nie je ani súcno, ako
bude dokazovať Gorgias, ani nesúcno, ako nás bude presviedčať, ani súcno a zároveň
nesúcno, ako tiež bude vykladať. Teda nič nejestvuje. A veru nesúcno vôbec nie je.
Lebo ak jestvuje nesúcno, tak zároveň bude a nebude; lebo pokiaľ sa myslí ako
nejestvujúce, potiaľ nebude; pokiaľ je nejestvujúce, potiaľ zasa bude. Je však úplne
nemožné, aby niečo zároveň bolo i nebolo. Nesúcno teda nejestvuje. A inak: ak je
nesúcno, potom nebude súcno, lebo sú to protiklady, a ak nesúcnu prislúcha bytie,
bude súcnu prislúchať nebytie. Nie je však možné, aby súcno nebolo; nebude teda ani
nesúcno. Ale ani súcno nejestvuje. Lebo ak jestvuje súcno, je alebo večné, alebo
vzniklo, alebo je zároveň večné i vzniklo. Lenže nie je ani večné, ani nevzniklo, ani
oboje zároveň, ako dokážeme. Súcno teda nejestvuje. Lebo ak je súcno večné – s
týmto musíme začať – potom nemá začiatok. Lebo všetko, čo vzniklo, má nejaký
začiatok, ale večné, ktoré nevzniklo, nemá nijaký začiatok. Keď však nemá nijaký
začiatok, je neohraničené. Keď je však neohraničené, nie je nikde. Lebo ak je niekde,
potom je to, v čom je, od neho odlišné; tým však už nebude súcno neohraničené,
pretože je čímsi obklopené. Obklopujúce je však väčšie ako obklopené, od
neohraničeného však nič nie je väčšie, preto neohraničené nie je nikde. Súcno však nie
je obsiahnuté ani v sebe samom. Lebo priestor a to, čo je ním obklopené, by boli
potom totožné a súcno by sa stalo dvojím: priestorom i telesom. (Totiž to, v čom niečo
je, je priestor, a to, čo v tom je, teleso.) To je však nemožné! Súcno teda nie je ani v
sebe samom. Ak je teda súcno večné, je neohraničené, a ak je neohraničené, nie je
nikde, a ak nie je nikde, tak nejestvuje. Ak je teda súcno večné, tak nejestvuje vôbec
nijaké súcno. 82 B 3 (zo Sexta Emp. – časť)
Gorgias povedal, že bytie (einai) nie je zjavné, ak sa mu nedostane zdania, a zdanie
(dokein) je slabé, ak sa mu nedostane bytia. 82 B 26 (z Prokla)

Gorgias povedal, že vážnosť odporcov treba ničiť smiechom a smiech vážnosťou. 82
B 12 (z Aristotela)
Je prirodzené, že nie slabšie bráni silnejšiemu, ale slabšie je ovládané a spravované
silnejším, že silnejšie vedie, slabšie nasleduje... Reč (logos) je veľká vládkyňa, ktorá
najbožskejšie diela vykonáva najmenším a najnepatrnejším telom; môže totiž aj strach
zahnať, i zármutok odňať, aj starosť spôsobiť, i súcit znásobiť... Všetku poéziu
pokladám za veršovanú reč, a tak ju aj nazývam. Do tých, čo ju počúvajú, vstupuje aj
úzkostná hrôza, aj slziaci súcit, aj bolestná túžba, a pri šťastí i nešťastí cudzích vecí a
tiel duša pocíti pôsobením reči akýsi zvláštny cit... Totiž bohom podnietené spevy
prostredníctvom slov privádzajú rozkoš a odvádzajú smútok. Veď moc spevu spojená
s mienkou duše ju očarí, presvedčí a kúzlom premení... ...a tak vo väčšine vecí dáva
väčšina ľudí svojej duši ako radkyňu domnienku. Ale domnienka, keďže je vrtkavá a
nestála, prináša vrtkavé a nestále šťastie tým, čo ju používajú... Sila reči má ten istý
vzťah k usporiadaniu duše ako usporiadanie liekov k prirodzenosti tiel. Lebo ako
každý z liekov inú šťavu z tela vyháňa a ako jedny lieky zastavujú chorobu, druhé
život, tak aj z rečí jedny zarmútia, druhé potešia, iné zasa vystrašia, druhé podajú
poslucháčom odvahu a iné zasa akýmsi zlým presviedčaním dušu očaria a omámia. 82
B 11 (z Gorgiovej Heleny)

Prodikos
Prodikos z Kea tvrdí, že naši predkovia pokladali slnko, mesiac, rieky, pramene a
vôbec všetko, čo prospieva nášmu životu, za bohov, a to pre úžitok z nich plynúci, ako
napr. Egypťania Níl. A preto sa vraj pokladal chlieb za Demetru, víno za Dionýza,
voda za Poseidona, oheň za Hefaista, a podobne každá vec, ktorá bola ľuďom
užitočná. 84 B 5 (zo Sexta Emp.)
Prodikos spája každý zbožný zvyk ľudí, aj ich mystériá a tajomné zasväcovania, s
úžitkom z orby; verí, že odtiaľ prišla k ľuďom aj viera v bohov, aj akýkoľvek druh
zbožnosti. 84 B 5 (z Temistia)
Jestvuje Prodikova kniha s názvom Hóry; v nej sa hovorí, ako sa Herakles stretáva s
bohyňou cnosti a s bohyňou zla a ako sa ho jedna i druhá usilujú dostať na svoju
stranu. Prodikos necháva Herakla prikloniť sa k cnosti a dať prednosť potu v jej
službách pred rýchle pominuteľnými slasťami bohyne zla. 84 B 1 (zo schólií k
Aristofanovi)

Kritias
Boli kedysi časy, keď bol život ľudí neusporiadaný, podobný zvieraciemu a keď vládla
hrubá sila. Vtedy sa dobrí neodmeňovali a zlí netrestali. A zdá sa mi, že v tom čase si
dali ľudia zákony ako pomstiteľov, aby právo nad všetkými rovnako vládlo a potláčalo
bezprávie. Ak sa niekto dopustil zločinu, bol potrestaný. Keď teda zákony zabraňovali
otvorene páchať násilie, a preto sa páchalo len tajne, zdá sa mi, že tu vtedy nejaký
chytrý človek vynašiel pre ľudí strach pred bohmi, aby sa zločinci báli, aj keby tajne

20

páchali, hovorili alebo si len mysleli niečo zlé. Preto zaviedol vieru v božstvo, že je to
daimón, ktorý je večný, plný sily, ktorý duchom vidí, počuje a nadľudsky myslí; má
božskú prirodzenosť a hľadí na svet. Počuje a vidí všetko, čo hovoria a robia ľudia. A
keď ty mlčky zamýšľaš niečo zlé; bohom to neostane skryté, lebo majú nadľudské
poznanie. – Takýmito rečami, zahaliac pravdu do lží, zaviedol učenie zo všetkých
najklamnejšie. Bohovia, hovoril, tí bývajú na mieste, ktoré už svojím menom musí
ľudí nesmierne desiť, odkiaľ, ako vedel, prichádza hrôza na ľudí, ale aj požehnanie pre
ich biedny život: z výšky tam hore, kde videl šľahať blesky a počul hrozné rachotenie
hromu, tam, kde je hviezdnatá nebeská klenba, nádherný umelecký výtvor času,
múdreho staviteľa, kadiaľ sa uberá žiariaca slnečná guľa a vlhká rosa padá na zem.
Takýmito hrôzami strašil ľudí a takto vhodne a premyslene vykázal božstvu sídlo na
primeranom mieste a bezzákonnosť vykorenil zákonmi. 88 B 25 (z drámy Sizyfos u
Sexta)

Thrasymachos
Tvrdím, že spravodlivosť nie je nič iné než prospech silnejšieho. 85 B 6a (z Platóna)
Bohovia si nevšímajú ľudské veci, lebo by neboli prehliadli najväčšie ľudské dobro,
spravodlivosť. Vidíme totiž, že ju ľudia nepoužívajú. 85 B 8 (z Hermia)

Hippias
„Verím, že vy muži, čo ste tu prítomní, všetci ste navzájom príbuzní, blízki a spoluob-
čania od prirodzenosti a nie podľa zákona (fysei ú nomó); lebo podobné je príbuzné
podobnému od prirodzenosti, ale zákon, tyran ľudí, dopúšťa sa mnohých násilností
proti prirodzenosti.“ 86 C 1 (Platón, Prot. 337c,d)
Z toho (čo vám budem teraz prednášať) je hádam, stručne povedané, jedno z Orfea,
druhé z Musaia, z jedného tu, z druhého tam, iné z Hesioda, zasa iné z Homéra, druhé
z iných básnikov, zasa druhé z prozaických spisov, jednak od Grékov, jednak od
barbarov. Ja som však z tohto všetkého vybral to najdôležitejšie a to, čo patrí spolu,
som spojil a prednesiem vám z toho túto novú reč prinášajúcu veci rozličného druhu.
86 B 6 (z Klementa)
Hippias hovorí, že ohováranie je hrozná vec, a tvrdí, že ani v zákonoch niet písaného
trestu pre ohováračov, ako je pre zlodejov; veď predsa kradnú priateľstvo, najkrajší
majetok. Potom násilie, hoci je zločinné, predsa je spravodlivejšie než ohováranie,
pretože nie je tajné. 86 B 17 (zo Stobaia)

Antifón
Antifón a Kritolaos vyhlasujú čas za myšlienku (predstavu, noéma) alebo mieru, nie za
skutočnú vec. 87 B 9 (z Aetia)
Život človeka sa podobá dennej stráži, dĺžka života takmer jednému dňu, v ktorom
vzhliadneme k dennému svetlu a odovzdáme heslo tým, čo prichádzajú po nás. 87 B
50 (zo Stobaia)

Sú ľudia, ktorí nežijú prítomný život, ale sa s veľkou horlivosťou pripravujú, ako by
mali žiť nejaký iný život, nie prítomný, a zatiaľ im uniká ostávajúci ešte čas. 87 B 53a
(zo Stobaia)
Kto po hanebných alebo zlých veciach nikdy nezatúžil, ani na ne nenarazil, nie je
cnostný (sófrón); lebo potom tu niet ničoho, čo by musel premôcť, a tým sa osvedčiť
ako dobrý. 87 B 59 (zo Stobaia)
Myslím, že z ľudských vecí najdôležitejšia je výchova (paideusis). Lebo ak niekto
správne začne niečo, nezáleží čo, je pravdepodobné, že to aj správne dokončí. Lebo
aké kto zaseje do zeme semeno, takú treba očakávať aj úrodu. A ak niekto zaseje do
mladého tela ušľachtilú výchovu, bude to žiť a rásť po cely život a nezničí to ani dážď,
ani sucho. 87 B 60 (zo Stobaia)
Nič nie je horšie pre ľudí ako anarchia. To poznali už naši dávni predkovia, a preto od
začiatku navykali chlapcov poslúchať a vykonávať to, čo sa im rozkázalo, aby sa v
dospelosti, až sa dostanú do celkom inej životnej situácie, nezľakli. 87 B 61 (zo
Stobaia)
Spravodlivosť spočíva v tom, že neprekračujeme zákony obce, v ktorej sme občanmi.
Teda najvýhodnejšie by človek využíval spravodlivosť, keby si pred očami svedkov
vážil zákony (obce) a bez svedkov zákony prírody. Zákony obce sú totiž umelé,
zákony prírody však nevyhnutné. A nariadenia zákonov sú dohodnuté, nie prirodzené,
nariadenia prírody však prirodzené, nie dohodnuté. Ak teda niekto poruší zákony a
unikne pozornosti ľudí, ktorí ich dohodli, je ušetrený hanby a trestu; ak neunikne, nie
je ušetrený. Keď však niekto poruší podľa možnosti jeden zo zákonov zrastených s
prírodou, potom to zlo preňho nie je o nič menšie, ak unikne pozornosti všetkých ľudí,
a o nič väčšie, ak to všetci uvidia. Neutrpí totiž škodu na základe ľudského predsudku,
ale pravdy... Za spravodlivých sa pokladajú aj tí, čo sa bránia proti utrpenému
bezpráviu a ani sami nezačínajú bezprávie páchať, aj tí, čo dobre robia rodičom, aj keď
im oni ubližujú; ďalej aj tí, čo nechávajú na súde prisahať protivníkov a sami
neprisahajú. A medzi spomenutými činmi možno mnohé nájsť, čo sú nepriateľské
prírode. Obsahujú totiž viac bolesti, hoci by mohli obsahovať menej, a menej radosti,
hoci by mohli obsahovať viac, aj utrpenia, hoci by bolo možné netrpieť. Keby teda
tým, čo takéto zásady dodržiavajú, zákony pomáhali a tých, čo ich nedodržiavajú a
porušujú, trestali, poslušnosť zákonom by nebola neužitočná. Ale v skutočnosti sa
ukazuje, že tým, čo dodržiavajú takéto zásady, nemôže zákonné právo osožiť, lebo
najprv necháva trpiaceho trpieť a (nesprávne) konajúceho konať a dosiaľ nebránilo,
aby trpiaci netrpel a páchateľ nekonal. Keď sa potom vec dostane pred súd, trpiaci tu
nemá oproti páchateľovi nijakú výhodu, lebo najprv musí presvedčiť sudcu, že utrpel
krivdu a potom žiadať, aby mohol proces vyhrať. Tie isté prostriedky však ostávajú aj
páchateľovi, ktorý sa rozhodol zapierať... Tých, čo pochádzajú zo vznešených otcov,
máme v úcte a vážnosti, tých však, čo nepochádzajú zo vznešeného rodu, nemáme. V
tomto smere sme sa stali voči sebe barbarmi. Lebo od prírody sme si všetci vo
všetkom rovní, barbari aj Gréci. Možno to poznať podľa vecí, ktoré sú od prírody pre

21

všetkých ľudí nevyhnutné. Všetci si ich môžu zadovážiť tou istou cestou, a v tom sa
od nás nelíši ani barbar, ani Grék. Lebo všetci dýchame ústami a nosom do vzduchu a
všetci jeme rukami... 87 B 44 (z papyrusu 3.st.n.l.)

Dvojaké reči (Dissoi logoi)
Dvojaké reči hovoria v Grécku filozofi o dobrom a zlom. Jedni totiž hovoria, že niečo
iné je dobro a niečo iné zlo, druhí však, že je to to isté a že je to pre jedných dobro a
pre druhých zlo. Ja sám sa k nim pridávam a môžem to vidieť z ľudského života, napr.
kto sa stará o jedlo, pitie a pohlavnú lásku; pre chorého je to zlo, pre zdravého však a
toho, kto to potrebuje, dobro. A ďalej nemiernosť v týchto veciach je pre nemiernych
zlom, pre tých však, ktorí s týmito vecami obchodujú a na nich zarábajú, dobrom.
Ďalej choroba je pre chorého zlom, ale pre lekára dobrom. Ďalej smrť je pre tých, čo
zomreli, zlom, ale pre obchodníkov s pohrebnými potrebami a pre hrobárov dobrom.
Aj orba, ktorá prináša dobrú úrodu, je pre roľníkov dobrom, pre obchodníkov však
zlom. Stroskotanie a zničenie nákladných lodí je pre majiteľa lodí zlom, pre staviteľov
lodí dobrom. Aj zhrdzavenie, otupenie a polámanie železného náradia je pre kováča
dobrom, ale pre ostatných zlom. Rozbitie hlinenej nádoby je pre hrnčiarov dobrom,
pre ostatných zlom. Zodratie a roztrhanie obuvi je pre ľudí zlom, ale pre obuvníka
dobrom. Ďalej v gymnastických, hudobných a vojenských pretekoch, napr. v
bežeckých pretekoch, je víťazstvo pre víťaza dobrom, pre porazených však zlom. Tak
isto je to aj pri zápasení, boxovaní a hudobných pretekoch; víťazstvo na citare je pre
víťaza dobrom, pre premožených však zlom. Aj vo vojne – a uvediem najprv posledné
udalosti – víťazstvo Sparťanov nad Aténčanmi a ich spojencami je pre Sparťanov
dobrom, pre Aténčanov a ich spojencov zlom. A víťazstvo, ktoré dobyli Gréci nad
Peržanmi, pre Grékov je dobrom, ale pre barbarov zlom. Ďalej dobytie Tróje bolo pre
Achájcov dobrom, pre Trójanov však zlom. A to isté je aj s pohromami Tébanov a
Argivčanov. A boj Kentaurov a Lapitov bol pre Lapitov dobrom, pre Kentaurov zlom.
A veru aj víťazný boj bohov a Gigantov, o ktorom sa hovorí, bol pre bohov dobrom,
ale pre Gigantov zlom.
Hovorí sa však druhá reč, že niečo iné je dobro a niečo iné zlo a že sa líšia aj menom,
aj vecou. Aj ja sám rozlišujem takto: myslím si totiž, že by nebolo jasné, aké je dobro
a aké zlo, keby oboje bolo to isté a nie rozdielne; a bolo by to čudné. A myslím si, že
by ani ten nemohol odpovedať, kto by tvrdil, keby sa ho niekto opýtal: „Povedz mi
teda, urobili ti rodičia niečo dobré?“ Povedal by: „Mnoho a veľa veľmi dobrého.“ „Ty
si im však povinný veľkým a mnohým zlom, ak dobro je totožné so zlom. A čo
príbuzným, urobil si už niečo dobré?“ „Mnoho a veľmi dobrého.“ „Urobil si teda
príbuzným zlo. Lenže, urobil si už zlo nepriateľom?“ „Mnoho a veľmi zlého.“ „Urobil
si im teda najväčšie dobro.“ – Odpovedz mi teda aj na toto: neľutuješ žobrákov, že
znášajú mnoho zlého, a neblahoslavíš ich opäť, že sa im veľmi dobre darí, ak dobro a
zlo je to isté? A nič nebráni, aby sa perzský kráľ nemal rovnako ako žobráci, lebo
mnoho dobrého, čo má, znamená preňho aj mnoho zlého, ak dobro a zlo je to isté. A

toto nech sa hovorí o všetkom! Pôjdem rad-radom, počínajúc jedlom, pitím a
pohlavnou láskou. Tieto činnosti sú totiž pre chorých zlom a zase sú pre nich dobrom,
ak je dobro a zlo to isté. A pre chorých je choroba zlom i dobrom, ak je dobro totožné
so zlom. A tak je to aj so všetkým ostatným, čo sa uviedlo v predchádzajúcej reči. A
nehovorím, čo je dobro, ale sa snažím naučiť, že zlo a dobro nie je to isté, ale niečo
odlišné. (kap. 1)

Sókratés
Platón, Menón
Sokrates: Odpovedaj teda znovu od začiatku: čo myslíte, ty a tvoj priateľ, čo je cnosť
(=zdatnosť – areté)?
Menon: Sokrates, už skôr, ako som sa stretol s tebou, počul som, že ty sám si bezradný
a potom spôsobuješ, že aj <80a> ostatní sú bezradní, a teraz mám dojem, že na mňa
pôsobíš čarami, kúzlami a priamo zariekavaním, takže som úplne bezradný. Ak si
smiem trochu zažartovať, mohol by som povedať, že sa aj zovňajškom, aj ostatnými
vlastnosťami veľmi podobáš širokej morskej raji, lebo aj tá spôsobuje zmeravenie
tomu, kto sa k nej priblíži a dotkne sa jej. Teraz sa cítim, akoby si so mnou bol urobil
niečo podobné – mám totiž skutočne zmeravenú aj dušu, aj ústa, a nie som schopný ti
odpovedať. A predsa <b> som už tisíc ráz obšírne hovoril o cnosti, ba pred mnohými
poslucháčmi a celkom dobre, ako sa aspoň mne zdalo; teraz však nemôžem vôbec
povedať, čo cnosť je. A myslím, že robíš dobre, keď odtiaľto ani neodplávaš, ani
neodchádzaš na cesty. Keby si totiž toto robil ako cudzinec v inom meste, čoskoro by
ťa odviedli do väzenia ako čarodejníka.
SOKR.: Si prefíkaný, a takmer by si ma bol oklamal
MEN.: Ako to, Sokrates? <c>
SOKR.: Už viem, prečo si ma takto porovnával.
MEN.: Nuž prečo?
SOKR.: Aby som ti odplatil prirovnanie. Ja viem, že všetci krásavci sa radi dávajú pri-
rovnávať – osoží im to, veď obrazy krásnych ľudí sú takisto krásne – ale neodplatím ti
prirovnanie. Čo sa mňa týka, raji sa podobám len vtedy, ak je aj ona sama zmeravená,
tak ako spôsobuje zmeravenie ostatným, inak však nie. Nie je to totiž tak, že sám viem
dobrú radu a potom iných robím bezradnými, ale predovšetkým sám som bezradný a
tak spôsobujem, že aj ostatní sú bezradní. Tak aj <d> teraz neviem, čo je cnosť, ale ty
si to azda prv vedel, skôr ako si sa ma dotkol; teraz sa, pravda, podobáš tomu, kto to
nevie. Predsa však chcem spolu s tebou bádať a skúmať, čo cnosť vlastne je.
MEN.: A akým spôsobom budeš skúmať, Sokrates, to, o čom vôbec nevieš, čo to je?
Veď ako si chceš predstaviť to, o čom nič nevieš, a skúmať to? Alebo aj keby si na to
v najlepšom prípade natrafil, ako potom budeš vedieť, že to je to, čo nepoznáš? <e>

22

SOKR.: Chápem, čo chceš povedať, Menon. Vidíš, že je to eristická otázka, ktorú
predstieraš? Že totiž človek nemôže hľadať ani to, čo vie, ani to, čo nevie? To, čo vie,
nebude chcieť hľadať – lebo to vie a také niečo netreba hľadať. Ale nebude hľadať ani
to, čo nevie, lebo tu ani nevie, čo má hľadať. <81a>
MEN.: Nezdá sa ti, Sokrates, že je táto myšlienka dobrá?
SOKR.: Isteže nie.
MEN.: Môžeš mi povedať, prečo?
SOKR.: Áno, počul som totiž voľačo od mužov a žien, čo sa vyznajú v božských
veciach.
MEN.: Čo o tom hovorili?
SOKR.: Podľa mňa niečo pravdivé a krásne.
MEN.: Čo to bolo? A kto boli tí ľudia, ktorí to hovorili?
SOKR.: Tí, čo to hovorili, sú kňazi a kňažky, ktorým záleží na tom, aby mohli vydať
účet z toho, čím sa zamestnávajú. <b> Hovorí to aj Pindaros a mnohí iní básnici, ktorí
sú božskí. No a hovoria toto: – ale pozoruj, či sa ti zdá, že hovoria pravdu – tvrdia
totiž, že duša človeka je nesmrteľná; skončí síce svoje jestvovanie, čo sa nazýva
„umieranie“, ale vždy znovu vzniká, nezaniká nikdy. Preto je potrebné čo najzbož-
nejšie prežiť svoj život, lebo: „od ktorých Persefona pokutu prijme / za starú vinu,
tých dušu posiela hore k slnku / v deviatom roku späť; <c> / z nich vznikajú vznešení
králi a muži, / obratní silou a múdrosťou veľkí; / a pre ostatný čas ich ľudia svätými
herojmi zovú.“ Keďže je teda duša nesmrteľná a vždy znovu vzniká, a keďže to
všetko videla, čo je tu a čo v Háde, niet ničoho, čo by nepoznala; preto nie je čudné, že
pokiaľ ide o cnosť a o iné veci, môže si spomenúť na to, čo už prv vedela. Keďže celá
príroda je súrodá a duša pozná všetky veci, nič to, keď si človek spomenie <d> iba na
jednu – čo ľudia nazývajú učením sa – aby potom sám našiel všetky ostatné, ak je
odvážny a neúnavný v hľadaní; lebo hľadanie a poznávanie je vlastne spomínanie
(anamnésis). Nemožno teda veriť onej eristickej myšlienke, veď tá by z nás urobila
lenivcov a len slabosi ju radi počúvajú; táto druhá ich však robí čulými a horlivými v
hľadaní. <e> Keďže verím, že je pravdivá, chcem spolu s tebou hľadať, čo je cnosť.
[...]
SOKR.: Teraz sa však môžeš spolu so mnou radiť o tomto našom hosťovi Menonovi.
<91a> On mi totiž, Anytos, už dávno hovorí, že túži po tej múdrosti (sofia) a cnosti
(areté), pomocou ktorej ľudia dobre spravujú svoje domácnosti i svoje štáty (poleis),
ctia si svojich rodičov a vedia prijímať u seba spoluobčanov i cudzincov a takisto sa s
nimi rozlúčiť, ako je to dôstojné dobrého muža. Uvažuj teda, ku komu by bolo
najlepšie poslať <b> ho, aby sa naučil túto cnosť. Alebo podľa toho, čo sme pred tým
povedali: k tým, ktorí sa zaručujú, že sú učiteľmi cnosti a ktorí bez rozdielu ponúkli
svoje služby každému Grékovi, ktorý sa chce učiť, a potom žiadajú od neho honorár a
dajú si toto zaplatiť?
ANYTOS: A ktorých ľudí máš na mysli, Sokrates?

SOKR.: To vieš predsa aj ty, že sú to tí, ktorých ľudia volajú sofistami. <c>
ANYTOS: Pri Heraklovi, také voľačo nehovor, Sokrates. Bodaj by nikto z našich
príbuzných a priateľov, nech už je to domáci občan alebo cudzinec, nezošalel natoľko,
aby išiel k týmto ľuďom a dal sa nimi skaziť, lebo oni sú zrejme skaza a záhuba tých,
ktorí sa s nimi stýkajú.
SOKR.: Ako to myslíš, Anytos? Teda zo všetkých tých, ktorí si trúfajú urobiť pre nás
niečo užitočné, líšia sa títo jediní od ostatných tým, že nielen neosožia, keď im niekto
<d> niečo zverí, ako to robia ostatní, ale naopak ešte to kazia? A za to sa odvažujú
verejne brať peniaze? To ti teda vonkoncom neverím, lebo viem, že sám Protagoras
získal z tejto múdrosti viac peňazí ako Feidias, ktorý vytvoril také nádherné diela, a
ako desať iných sochárov spolu. To, čo hovoríš, by bol predsa div divúci; veď keby tí,
čo obšívajú staré topánky, alebo <e> opravujú plášte, vracali plášte alebo topánky v
horšom stave, ako ich prijali, nemohli by to robiť ani tridsať dní, aby sa na to neprišlo;
a nezomreli by v krátkom čase od hladu, keby to tak robili? Protagoras však zostal
nepozorovaný celému Grécku viac ako štyridsať rokov, pričom kazil svojich žiakov a
prepúšťal ich horších, ako ich prijal – podľa toho, čo viem, zomrel skoro sedemdesiat-
ročný a štyridsať rokov bol činný vo svojom povolaní – a po celý ten čas až do
dnešného dňa nestratil nič <92a> zo svojej slávy; a nielen Protagoras, ale aj mnohí iní,
ktorí žili pred ním, a aj tí, ktorí ešte teraz žijú. Máme si teda podľa tvojich slov
myslieť, že vedome klamú a kazia mladých ľudí, alebo to azda sami nepozorujú? A
máme sa domnievať, že práve tí sú takí šialení, o ktorých niektorí tvrdia, že sú
najmúdrejšími z ľudí?
ANYTOS: Nuž veru, Sokrates, zďaleka nie sú šialení; skôr sú to mladí ľudia, ktorí im
dávajú peniaze. A ešte väčšmi ako <b> títo sú to tí, ktorí im zverujú mladých ľudí, ich
príbuzní. Ale najväčšmi zo všetkých sú to mestá, ktoré im dovoľujú prístup a nevyhá-
ňajú ich, nech už je to cudzinec, ktorý sa pokúša niečo také robiť, alebo domáci občan.
SOKR.: Ukrivdil ti azda niektorý zo sofistov, Anytos, alebo prečo si na nich taký zlý?
ANYTOS: Pri Diovi, ešte som sa nikdy s nijakým z nich nestretol, ani by som to
nedovolil nikomu zo svojich blízkych.
SOKR.: Vôbec teda nepoznáš zo skúsenosti týchto ľudí?
ANYTOS: Ani by som nechcel.
SOKR.: Ako však, môj drahý, môžeš vedieť, o tejto veci, <c> či má v sebe niečo dobré
alebo zlé, keď o tom z vlastnej skúsenosti nič nevieš?
ANYTOS: Celkom jednoducho. Viem o nich aspoň, kto sú, či už ich poznám zo
skúsenosti, alebo nie.
SOKR.: Vari si veštec, Anytos? Veď podľa toho, čo hovoríš, by som sa veľmi čudoval,
ako inak môžeš o nich niečo vedieť. Ale nepýtali sme sa, kto sú títo ľudia, u ktorých
by sa Menon skazil, keby k nim prišiel – pre mňa, ak chceš, <d> nech sú to sofisti –
ale vymenuj nám tých druhých a preukáž dobrodenie tomuto priateľovi vašej rodiny a

23

povedz mu, ku komu musí ísť v tomto veľkom meste, aby vynikol v cnosti, o ktorej
som práve obšírne hovoril.
ANYTOS: Prečo si mu to nepovedal sám?
SOKR.: Vymenoval som tých, ktorých som ja pokladal za učiteľov v týchto veciach,
ale na mojej reči v podstate nič nie je, ako ty tvrdíš, a možno máš pravdu. Nuž teraz je
na tebe, <e> aby si mu povedal, ku ktorým Aténčanom má ísť. Povedz meno, koho
chceš.
ANYTOS: Načo potrebuješ počuť meno jedného človeka? Veď nech sa stretne s
ktorýmkoľvek dobrým a poriadnym Aténčanom, každý ho urobí lepším, ako tí sofisti,
ak ho len bude počúvať.
SOKR.: Títo dobrí a poriadni ľudia sa stali takými sami od seba, a hoci sa u nikoho
nevyučili, predsa sú schopní učiť iných to, čo sa sami nenaučili? <93a>
ANYTOS: Myslím, že sa to naučili od predchádzajúcich ľudí, ktorí boli dobrí a
poriadni, alebo sa ti nezdá, že v tomto meste bolo mnoho dobrých a poriadnych
mužov?
SOKR.: Podľa mňa, Anytos, aj tu sú muži, ktorí sa obzvlášť dobre vyznajú v politike, a
to takisto v minulosti, ako dnes; ale boli azda aj dobrými učiteľmi svojej cnosti? To je
totiž otázka, o ktorú ide; nie, či sú to poriadni muži, alebo nie, ani či boli v minulosti,
ale či možno cnosť učiť (ei didakton estin areté), to skúmame už dosť dlho.

Platón, Theaitétos
Sokrates: <150a8> Nuž taká dôležitá je činnosť babíc, a predsa menej dôležitá než
moja. Ženám sa totiž nestáva, že by raz rodili len preludy (eidóla) a inokedy zasa
skutočné (aléthina) deti a že by sa oboje <b> nemohli ľahko od seba rozoznať. Keby
sa to stávalo, bola by to najväčšia a najkrajšia úloha babíc rozlišovať (krinein), čo je
pravdivé (aléthes) a čo nie; alebo nemyslíš?
Teaitetos: Pravdaže.
Sokrates: O mojom babickom umení (techné maieutiké) platí napokon to isté, čo o
nich. Líši sa od nich len tým, že pomáha k pôrodu mužom, a nie ženám a pozoruje ich
rodiace duše, a nie ich telá <c> Najdôležitejšie na mojom umení je však to, že môže v
každom prípade skúšať, či myseľ mladého človeka rodí prelud a niečo nepravdivé,
alebo niečo plné života a pravdivé. Tú vlastnosť mám totiž aj ja ako babica; sám nie
som schopný rodiť múdrosť a mnohí mi už vyčítali, že sa druhých vypytujem, ale že
sám nevyjadrujem vlastnú mienku o nijakom predmete, pretože neviem povedať nič
múdre, a to mi vyčítajú právom. Príčina toho je táto: boh ma núti pomáhať na svet
pravde, ale rodiť mi zabránil. <d>
A tak teda sám nie som múdry, ani sa nemôžem preukázať nijakým múdrym vyná-
lezom, ktorý by bol plodom mojej duše. Z tých však, ktorí sa so mnou stýkajú, javia sa
niektorí spočiatku celkom nevedomí, no čím sú so mnou dlhšie, robia všetci, ktorým to
boh dožičí, úžasné pokroky, ako sa to zdá im samým i ostatným; a je zrejmé, že sa odo

mňa nikdy nič nenaučili, ale sami v sebe našli a zo seba zrodili mnoho krásneho.
Pôvodcom tohto rodenia je boh a ja. A to je jasné z tohto: <e> už mnohí, ktorí to
nevedeli, ale pokladali to za svoje vlastné dielo a mnou pohŕdali, odišli odo mňa alebo
sami, alebo inými presvedčení, skôr než mali. Keď ma však opustili, pôsobením zlých
stykov potratili ostávajúci zárodok a pre nedostatočnú starostlivosť zahubili aj to, čo sa
s mojou pomocou dostalo na svet, keďže si väčšmi cenili nepravdu a preludy ako
pravdu, a nakoniec si pripadali sami sebe a aj iným ako nevedomí. Jedným z nich bol
aj Aristeides a okrem neho ešte veľa iných. <151a> Keď sa potom vrátia a chcú sa
opäť stýkať so mnou a robia pre to všetko možné, s niektorými mi v tom zabraňuje
daimonion, s niektorými mi to však dovoľuje a tí potom opäť robia pokroky. Tí, ktorí
sa so mnou stýkajú, trpia to isté, čo rodiace ženy: majú bolesti a samé ťažkosti vo dne i
v noci, oveľa väčšie ako ženy; moje umenie však môže vyvolať i zastavovať tieto
bolesti. <b> S týmito je to teda tak. Naproti tomu u niektorých, Teaitetos, ktorí nerobia
na mňa dojem, že sú ťarchaví, keď spoznám, že ma nepotrebujú, stávam sa veľmi
dobromyseľne sprostredkovateľom a s božou pomocou im nachádzam vhodných ľudí,
s ktorými by sa mali stýkať, aby mali z toho úžitok. Už mnohých z nich som odporúčal
Prodikovi, mnohých aj iným múdrym a božským mužom.
Toto som ti, môj drahý, preto tak obšírne vyložil, lebo sa nazdávam, že ty, ako aj sám
pozoruješ, si vnútri niečím ťarchavý a máš pôrodné bolesti. Obráť sa teda na mňa ako
na syna babice, ktorý sa vyzná v tomto umení, a na čo sa ťa opýtam, <c> na to mi
ochotne odpovedz, ako len budeš vedieť. A keď potom budem skúmať, čo hovoríš, a
niečo mi bude pripadať ako prelud či nepravda a odstránim to a odhodím, nezlosti sa
ako prvorodičky na svoje deti. Lebo mnohí už, môj milý, boli na mňa takí nahnevaní,
že by boli priam hrýzli, keď som odstraňoval nejaký ich nezmysel, a neverili, že to
robím zo žičlivosti; sú ďaleko od toho, aby vedeli, že nijaký boh nie je nepriaznivý
ľudom a že ani ja nerobím nič také zo zlomyseľnosti, ale že <d> jednoducho mi nie je
dovolené pripustiť nepravdu a potlačiť pravdu. Tak začni ešte raz od začiatku,
Teaitetos, a pokús sa povedať, čo je vlastne vedenie (epistémé); nikdy však nesmieš
tvrdiť, že to nedokážeš. Ak totiž boh chce a ty máš odvahu, tak to dokážeš.

Platón, Obrana Sókrata
<20d4>Počúvajte teda! Hádam niektorí z vás budú mať dojem, že žartujem; ale dobre
vedzte, že vám budem hovoriť číru pravdu. Ja som totiž, občania aténski, nedostal toto
meno pre nič iné než pre akúsi múdrosť. <e> Pre akú múdrosť? Možno pre tú pravú
ľudskú múdrosť (anthrópiné sofia): lebo v skutočnosti sa zdá, že touto múdrosťou som
múdry. Tí však, o ktorých som práve hovoril, sú možno múdri akousi vyššou múdros-
ťou, než je ľudská, inak neviem, ako ju mám nazvať. Ja ju totiž nepoznám, ale kto
tvrdí, že ju poznám, klame a hovorí to len preto, aby ma ohováral. Neprerušujte ma
šomraním, občania aténski, ani vtedy, ak vzbudím u vás dojem, že hovorím príliš
sebavedome; lebo nebudú to moje slová, čo tu poviem, ale uvediem vám hodnover-
ného pôvodcu tohto výroku. Ako svedka mojej múdrosti, ak je vôbec nejaká, vám

24

uvediem boha z veštiarne v Delfách. Iste poznáte Chairefonta, bol mojím druhom od
mladosti, <21a> tak ako väčšiny z vás, odišiel do oného vám známeho vyhnanstva a
spolu s vami sa vrátil. Viete tiež, aký bol Chairefon, aký ohnivý, do čohokoľvek sa
dal. A keď raz prišiel do Delf odvážil sa opýtať veštiarne – a ako hovorím, vypočujte
ma v tichosti – opýtal sa, či je niekto odo mňa múdrejší. Pýtia odpovedala, že nikto nie
je múdrejší. A toto vám dosvedčí jeho brat, ktorý je tu prítomný, pretože onen je už
mŕtvy. <b>
Nuž, pozrite, prečo to hovorím; chcem vás totiž poučiť, odkiaľ sa vzala moja zlá
povesť. Keď som to totiž počul, uvažoval som takto: „Čo tým asi myslí boh a akú
hádanku asi dáva? Veď ani trochu si neuvedomujem, že som múdry; čo teda tým asi
myslí, keď hovorí, že som najmúdrejší? Iste neklame, lebo to uňho nie je možné.“ A
dlho som si nebol istý, čo tým myslí; potom som sa veľmi ťažko odhodlal vypátrať
význam veštby asi takýmto spôsobom. <c> Išiel som k jednému z tých, čo sa zdali
múdrymi, aby som alebo tu, alebo nikde usvedčil veštiareň z nepravdy a dokázal jej to
výrokom: „Tento je múdrejší odo mňa, ty si to však tvrdila o mne.“ Keď som ho teda
skúmal – menom ho nemusím uvádzať, ale bol to jeden z politikov, u ktorého som
niečo také skúsil, občania aténski, keď som ho skúmal a s ním hovoril – mal som
dojem, že sa síce tento muž zdá múdrym mnohým, <d> ale najmä sebe, že však ním
nie je; a potom som sa pokúsil dokázať mu, že si síce myslí, že je múdry, ale že ním
nie je. Tým som si znepriatelil aj jeho, aj mnohých z prítomných. Odchádzajúc
uvažoval som v duchu, že som od toho človeka múdrejší; zaiste ani jeden z nás nič
nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako
skutočne nič neviem, ani si nenamýšľam, že niečo viem. Zdá sa teda, že som od neho
trochu múdrejší práve preto, že si o tom, čo poviem, ani nenamýšľam, že to viem. <e>
Odtiaľto som išiel k jednému z tých, ktorí sa zdali múdrejšími než onen, a prišiel som
k tomu istému názoru; a tak som si znepriatelil aj tamtoho, aj mnohých iných.
Potom som už išiel rad-radom a so zármutkom a strachom som pozoroval, že ma
znenávideli, no predsa som pokladal za potrebné nadovšetko si vážiť boží výrok; že
teda, skúmajúc zmysel veštby, musím ísť ku všetkým tým, o ktorých sa zdá, <22a> že
niečo vedia. A na môj veru, občania aténski – musím vám totiž povedať pravdu –
nadobudol som asi takúto skúsenosť: keď som skúmal ľudí v zmysle veštby, zdalo sa
mi, že práve tí, čo najviac vynikali slávou, majú skoro najväčšie nedostatky a že tí, čo
sa stali horšími, sú spôsobilejší rozumne myslieť. Musím vám teda opísať svoje
putovanie a to, že som robil akoby nejakú ťažkú prácu, aby sa mi veštba stala celkom
nevyvrátiteľnou. – Od politikov som totiž šiel k básnikom, a to k básnikom tragédií a
dityrambov, ako aj k ostatným, <b> aby som sa tu priamo pri čine usvedčil, že viem
menej ako oni. Preberal som teda ich básne, ktoré sa mi zdali veľmi starostlivo spraco-
vané, a vypytoval som sa ich, čo chcú nimi povedať, aby som sa zároveň aj niečo
naučil od nich. Hanbím sa vám však povedať pravdu, občania, ale povedať ju predsa
treba. Lebo takrečeno všetci, čo tam boli prítomní, lepšie vedeli hovoriť o básnických
výtvoroch než básnici sami. Teda v krátkom čase som sa aj o básnikoch dozvedel, že

to, čo básnia, <c> netvoria vedomou tvorivou silou, ale na základe akéhosi
prirodzeného nadania a vo vytržení ako proroci a veštci; lebo aj oni hovoria mnoho
krásnych vecí, ale ničomu z toho, čo hovoria, nerozumejú. Zdalo sa mi, že je to tak aj s
básnikmi, a zároveň som spozoroval, že sa pre svoju básnickú činnosť pokladajú za
najmúdrejších ľudí aj v tých veciach, v ktorých nie sú. Odišiel som aj odtiaľto v
presvedčení, že vynikám nad nimi tou istou vecou, ktorou aj nad politikmi.
Nakoniec som sa pobral k remeselníkom; o sebe som si totiž uvedomoval, <d> že
takmer nič neviem, o nich som však vedel, že nájdem u nich mnoho krásnych
vedomostí. A v tom som sa nesklamal, lebo vedeli, čo som ja nevedel, a preto boli v
tomto odo mňa múdrejší. Ale, občania aténski, zdalo sa mi, že aj dobrí remeselníci
majú tú istú chybu ako básnici; pretože každý krásne robil svoje remeslo, myslel si, že
aj v ostatných najdôležitejších veciach je najmúdrejší, <e> a táto ich namyslenosť
zatienila onú múdrosť; preto som sa kvôli veštbe opýtal sám seba, či by som si radšej
volil ostať taký, aký som, a nebyť ani múdry ich múdrosťou, ani nevedomý ich
nevedomosťou, či mať oboje, čo oni majú. Odpovedal som teda sebe i veštbe, že mi je
užitočné ostať taký, aký som. <23a>
Teda z tohto skúmania mi, občania aténski, vyrástli mnohé nepriateľstvá, a to veľmi
trpké i nebezpečné, a z nich mnoho ohováračiek, aj to, že mám toto meno, totiž, že
som mudrc (sofos); lebo prítomní sa vždy domnievajú, že som múdry v tom, v čom
dokážem nepravdu inému. Zdá sa však, občania, že skutočne múdry je len boh a že v
tej veštbe hovorí práve to, akú malú cenu má ľudská múdrosť, ba skôr nijakú. <b>
A

zdá sa, že to nehovorí o samotnom Sokratovi, ale len tak používa moje meno,

uvádzajúc ma ako príklad, akoby povedal: „Ten z vás, ľudia, je najmúdrejší, kto ako
Sokrates spoznal, že jeho múdrosť skutočne nemá nijakú cenu.“ Preto chodím ešte aj
teraz podľa božieho pokynu, pátram a skúmam každého z občanov i cudzincov, o
ktorom si myslím, že je múdry. A keď sa mi ním nezdá, pomáhajúc bohu, dokazujem,
že nie je múdry. A pre toto zamestnanie nemám kedy robiť niečo užitočné ani pre
obec, ani pre svoju rodinu, a pre túto službu bohu žijem, ako všetci vidíte, vo veľkej
chudobe. <c>
Okrem toho mladí ľudia, synovia najbohatších občanov, ktorí majú najviac voľného
času (scholé), dobrovoľne ma sprevádzajú a s radosťou počúvajú, ako podrobujem
ľudí skúške, a aj sami ma často napodobňujú a usilujú sa skúmať iných. A myslím, že
nachádzajú veľké množstvo takých ľudí, ktorí si namýšľajú, že niečo vedia, hoci len
málo vedia alebo nič nevedia. Preto tí, ktorých mladí ľudia takto skúmajú, hnevajú sa
na mňa a nie na seba a rozprávajú, <d> že jestvuje akýsi nanič hodný Sokrates a že
kazí mládež. A keď sa ich niekto opýta, čo robí a čo učí, nemôžu mu povedať nič, lebo
nevedia; aby sa však nezdalo, že sú v rozpakoch, hovoria to, čo je obvyklou výčitkou
proti všetkým filozofom, totiž že skúma veci nadzemské i podzemné, že neverí v
bohov a že horšej veci dopomáha k úspechu. Pravdu, myslím, nechcú povedať, že sa
len tvária, akoby niečo vedeli, ale nič nevedia. <e> Keďže sú teda, ako si myslím,
ctižiadostiví, vášniví a početní a horlivo i presvedčivo o mne hovoria, naplnili vám uši

25

starými a vášnivými ohováračkami. Preto ma napadol aj Meletos, Anytos a Lykon.4
<24a> Meletos preto, lebo sa pohoršuje kvôli básnikom, Anytos kvôli remeselníkom a
politikom, Lykon kvôli rečníkom; takže by som sa čudoval, ako som práve na začiatku
povedal, keby som bol schopný v takom krátkom čase vykoreniť vo vás toto
ohováranie, ktoré sa natoľko rozrástlo. Toto je tá pravda, občania aténski, a ja som
pred vami vo svojej reči nič nezatajil ani nezamlčal. Pravda, viem celkom iste, že
práve tým sa stávam nenávideným, čo je zároveň dôkazom, že hovorím pravdu a že na
tomto sa zakladá aj moja zlá povesť a že to je aj jej príčinou. A nech by ste to teraz
alebo niekedy neskoršie skúmali, zistíte, že je to tak.
[...]
<28d6> Takto sa veci v skutočnosti majú, občania aténski: kdekoľvek sa niekto
postaví v presvedčení, že je to najlepšie miesto, alebo kdekoľvek ho postaví vládca,
treba tam podľa môjho názoru vytrvať aj v nebezpečenstve a nepozerať pritom ani na
smrť, ani na nič iné, iba na hanbu (aischron). Keď mi velitelia, ktorých ste mi zvolili
za veliteľov, prikázali miesto pri Poteidaji, Amfipolide a Deliu, vytrval som tam, <e>
kde ma postavili, ako každý iný a vystavoval som sa nebezpečenstvu smrti; ale keď mi
boh kázal, ako som sa domnieval, že sa mám celý život zaoberať filozofiou a skúmať
seba aj iných, bol by som sa, občania aténski, dopustil opovrhnutiahodného činu, keby
som bol zo strachu pred smrťou alebo čímkoľvek iným opustil svoje miesto. Bolo by
to zavrhnutiahodné a vtedy by ma mohol niekto <29a> naozaj plným právom priviesť
pred súd, že neverím v existenciu bohov, ak neposlúcham veštbu, bojím sa smrti a
namýšľam si, že som múdry, aj keď nie som. Nikto totiž nevie, či práve smrť nie je pre
človeka zo všetkého najväčším dobrom, <b> ľudia sa jej však boja, akoby bezpečne
vedeli, že je to najväčšie zlo. A nie je potom tá najnehanebnejšia nevedomosť spočíva-
júca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie? Ja sa však občania, možno aj v
tejto veci líšim od väčšiny ľudí, a ak tvrdím, že som skutočne o niečo múdrejší než
niekto iný, podľa mňa som preto múdrejší, že ako nič neviem o osudoch človeka po
smrti, naozaj si uvedomujem, že o nich neviem; viem však, že je zlé a hanebné páchať
bezprávie a neposlúchať lepšieho, či už boha, alebo človeka. Teda tých zlých vecí, o
ktorých viem, že sú zlé, vždy sa budem viac báť a sa im vyhýbať ako tých, o ktorých
neviem, že sú zlé. Preto keby ste ma chceli teraz prepustiť a neuverili by ste Anytovi,
<c> ktorý hovoril, že som alebo vôbec nemal sem pred súd prísť, alebo keď som už
prišiel, že ma treba popraviť, a vykladal vám, že sa všetci vaši synovia celkom skazia,
ak uniknem trestu, pretože sa budú zamestnávať tým, čo učí Sokrates – keby ste mi

4 „Antisthenés v Nástupníctvach filozofov a Platón v Obrane hovoria, že boli traja žalobcovia,
Anytos, Lykón a Melétos. [...] Prísažná výpoveď žaloby, ktorá je podľa svedectva Favórínovho
dodnes uložená v Métrónu znela takto: ‚Túto žalobu podáva a prísahou potvrdzuje Melétos, syn
Melétov z Pitthu proti Sókratovi, synovi Sófroniska z Alópeky: Sókratés je vinný tým, že
neuznáva bohov, ktorých uznáva obec a zavádza iné nové božstvá; je tiež vinný tým, že kazí
mládež. Navrhuje sa trest smrti‘.“ (Díogenés Laertios, II,5,39-40)

teda na to povedali: „Sokrates, neposlúchneme Anyta, ale ťa oslobodzujeme, lenže s
podmienkou, že sa už nikdy nebudeš zaoberať takýmto skúmaním ani filozofovaním;
lebo ak ťa ešte raz prichytíme pri takejto činnosti, zomrieš“ – keby ste ma teda chceli
prepustiť s touto podmienkou, <d> znovu, hovorím, by som vám odpovedal: „Mám
vás, občania aténski, úprimne rád, ale radšej poslúchnem boha než vás, a ubezpečujem
vás, že dokiaľ budem dýchať a mať silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás
i napomínať, s kýmkoľvek z vás sa kedy stretnem, vykladajúc, ako mám vo zvyku: Ty,
šľachetný muž, Aténčan, občan z obce najväčšej a preslávenej múdrosťou i silou,
nehanbíš sa starať len o to, mať čo najviac peňazí, <e> slávy a pocty, ale o rozum,
pravdu a dušu, aby bola čo najlepšia, nedbáš a nestaráš sa?“ A ak to bude niekto z vás
popierať a tvrdiť, že sa stará, neprepustím ho hneď ani neodídem, ale sa ho budem
vypytovať, skúmať ho a vyšetrovať, a ak sa mi zazdá, že nedosiahol dokonalosť, ale to
len hovorí, budem mu vyčítať, že si veľmi málo váži najvzácnejšie veci, ale väčšmi
horšie. <30a> Takto to robím s mladším i starším, s kýmkoľvek sa stretnem, s cudzin-
com i s občanom, ale častejšie s občanmi, pretože ste mi bližší rodom. To mi totiž
prikazuje boh, vedzte, a ja si myslím, že ste ešte v obci nemali väčšieho dobra, než je
moja služba zasvätená bohu. Chodím totiž po obci a nerobím pritom nič iné, len
presviedčam mladých i starých, aby sa v prvom rade a tak usilovne nestarali ani o telo,
ani o peniaze ako o dušu, aby bola čo najlepšia, a hlásam: „Cnosť nevznikla z bohat-
stva, ale z cnosti bohatstvo i všetko ostatné dobro pre ľudí v súkromnom i verejnom
živote!“ Ak teda takýmito výkladmi kazím mládež, sú škodlivé; ak však niekto tvrdí,
že hovorím niečo iné, nehovorí pravdu. Preto – povedal by som – občania aténski, buď
uveríte Anytovi, alebo nie, a buď ma oslobodíte, alebo nie, ubezpečujem vás však, že
nebudem ináč robiť, aj keby som mal stokrát zomrieť.
[...]
<31c4> Azda by sa mohlo zdať čudným, že naozaj iba súkromne takto obchádzam,
radím a namáham sa, ale verejne sa neodvážim vystúpiť pred váš ľud a radiť obci.
Príčinou toho je okolnosť, o ktorej ste ma často počuli hovoriť pri rozličných
príležitostiach, <d> že totiž mám v sebe čosi božské a daimonské (theion ti kai
daimonion), čo aj Meletos uviedol v žalobe, robiac si z toho posmech. Vo mne je už
od detstva akýsi hlas (foné), ktorý keď sa ozve, vždy ma odvracia (apotrepei) od toho,
čo zamýšľam robiť, nikdy ma však k ničomu nenabáda. Práve toto mi zabraňuje
zaoberať sa politikou a zdá sa, že mi to zabraňuje celkom správne, lebo vedzte,
občania aténski, že by som bol už dávno zahynul, <e> keby som sa bol pokúsil
zaoberať sa politickou činnosťou, a nebol by som býval v ničom užitočný ani vám, ani
sebe. A nepohoršujte sa nado mnou, keď hovorím pravdu; lebo niet človeka, ktorý by
ostal nažive, keby sa vám alebo inému množstvu postavil na odpor a zabraňoval, aby
sa v obci dialo mnoho nespravodlivých a nezákonných vecí; <32a> pre človeka však,
ktorý chce naozaj bojovať za právo a ostať čo len krátky čas nažive, je nevyhnutné,
aby žil ako súkromník a nebol verejne činný.
[...]

26

<41c8> Ale aj vy, sudcovia, sa musíte stavať k smrti s nádejou a zamýšľať sa nad
touto jedinou pravdivou myšlienkou, že pre dobrého človeka niet nijakého zla <d> ani
za živa, ani po smrti a že bohovia nenechávajú jeho veci nepovšimnuté. Ani môj
terajší osud nie je náhodný, ale mi je jasné, že pre mňa je už lepšie zomrieť a zbaviť sa
trampôt života. Preto ma božské znamenie nikde nevarovalo, a preto sa vôbec
nehnevám na tých, čo ma odsúdili, ani na tých, čo ma obťažovali. Pravda,
neodsudzovali ma s týmto úmyslom, ale v domnienke, že mi škodia; za to si zasluhujú
pokarhanie. <e> Žiadam však od nich toto: mojich synov, až dospejú, potrestajte,
občania, tým istým príkorím, ktoré som ja robil vám, ak sa vám bude zdať, že sa skôr
starajú o peniaze alebo o niečo iné ako cnosť, a ak si budú namýšľať, <42a> že niečím
sú, a nebudú ničím, vyčítajte im to ako ja vám, že sa nestarajú o veci, o ktoré sa majú,
a myslia si, že niečím sú, hoci nestoja za nič. A ak to budete robiť, dostane sa mne aj
mojim synom spravodlivosti od vás. Ale už je čas, aby sme šli, ja na smrť, vy do
života. Kto z nás ide v ústrety lepšiemu osudu, to vie iba boh.

Platón, Symposion
<215d6; hovorí Alkibiadés> I ja sám, muži, keby som nevyzeral celkom opitý, mohol
by som odprisahať, ako na mňa pôsobili jeho <Sókratove> reči a ešte aj teraz pôsobia.
<e> Keď ho totiž počúvam, omnoho silnejšie mi tlčie srdce ako ľuďom v koryban-
tskom vytržení a od jeho rečí ma zalievajú slzy, vidím však, že aj mnohí iní pociťujú
to isté. Keď som počúval Perikla a iných dobrých rečníkov, domnieval som sa, že
vedia dobre rečniť, ale niečo podobné tomuto som nikdy nezažil, moja duša sa
nezmietala, ani nepohoršovala nad mojim otrockým postavením. Pôsobením tohto
Marsya <216a> som sa často dostal do takej nálady, že sa mi život v takomto stave
zdal neznesiteľný. Hádam, Sokrates, nepovieš, že to nie je pravda. Ešte aj teraz si
uvedomujem, že by som to nevydržal a keby som ho zasa počúval, zažil by som to
isté. Lebo ma núti k priznaniu, že hoc sám mám ešte veľa nedostatkov, nestarám sa
(ameló) sám o seba, ale sa starám o veci Aténčanov. Preto sa premáham a zachraňujem
sa pred ním, ako pred Sirénami – rýchlym útekom so zapchatými ušami, aby som
vedľa neho nemusel sedieť až do svojej staroby. <b> Pri ňom jedinom zo všetkých
ľudí ozval sa vo mne cit, ktorý by nik vo mne nehľadal – hanba (aischynesthai): pred
ním jediným sa hanbím. Uvedomujem si, že by som musel robiť, čo on žiada, a že mu
nemôžem odporovať, ale keď od neho odídem, znova podlieham túžbe po poctách od
väčšiny ľudí. Unikám pred ním a vyhýbam sa mu ako zbehnutý otrok <c>, a keď ho
vidím, hanbím sa za svoje priznané chyby. Často by som si želal, aby už nebol medzi
živými. Keby sa to však stalo, uvedomujem si, že by som bol oveľa nešťastnejší, a tak
neviem, čo si počať.
[...]
<219e6> ...neskôr sme podnikli spoločne vojenskú výpravu k Poteidai, kde sme tiež
boli spolustolovníkmi. Vynikal predovšetkým v prekonávaní útrap nielen nado mnou,
ale nad všetkými ostatnými – aspoň keď sme boli niekde odrezaní, ako sa to na

výpravách stáva, <220a> a nútení hladovať, nik z ostatných nevedel tak znášať
nedostatok – na hostinách zasa jediný si vedel najlepšie dožičiť po každej stránke a v
pití, keď ho prinútili piť proti jeho vôli, prekonal všetkých. Čo je však zo všetkého
najobdivuhodnejšie, nikdy nikto nevidel Sokrata opitého. O tom sa, myslím, čoskoro
presvedčíte. Napokon obdivuhodne znášal zimu – sú tam totiž hrozné zimy – najmä
raz, keď bol veľmi krutý mráz a všetci ostatní <b> alebo nevychádzali von, alebo ak
niekto vyšiel, tak len naobliekaný vo všetkom možnom a obutý, pričom mal ešte nohy
zabalené do plstených onúc a baraních koží. On vychádzal von za tohto počasia len v
tom plášti, aký aj prv nosieval, a bosý chodil po ľade ľahšie ako ostatní obutí, vojaci
naňho krivo pozerali, ako by sa bol chcel nad nimi vyvyšovať. <c> Nuž toľko o tom;
najväčší hrdinský čin však vykonal tento muž chrabrý vtedy na spomenutej výprave,
stojí za to vypočuť si to o ňom. Zahĺbený v myšlienkach stál a uvažoval na jednom
mieste od rána, a keďže sa mu nedarilo, nepopustil, stál tam ďalej zahĺbený v úvahách.
Už bolo poludnie, ľudia si to všimli a s údivom hovorili jeden druhému, že tam
Sokrates stojí už od rána a nad niečím uvažuje. Nakoniec niektorí z Iónov si vyniesli
po večeri svoje ležadlá von – bolo vtedy leto – a spali na čerstvom vzduchu, <d>
zároveň však pozorovali, či bude tak aj v noci stáť. On však stál, až bolo ráno a vyšlo
slnko, potom sa pomodlil k slnku a rýchle odišiel. Ak chcete, počúvajte o jeho
počínaní v bojoch – spravodlivosť totiž žiada dať mu, čo mu právom patrí. Keď bolo
po bitke, za ktorú ma velitelia dokonca vyznamenali za udatnosť, <e> nik iný ma
nezachránil ako on, lebo ma raneného nechcel opustiť, zachránil zároveň moje zbrane i
mňa samého. Aj vtedy som, Sokrates, vyzýval veliteľov, aby vyznamenali za udatnosť
teba, za to sa nesmieš nado mnou pohoršovať, ani nemôžeš tvrdiť, že klamem. Ale
keď velitelia prihliadli na moju vyššiu vojenskú hodnosť a mne chceli priznať
vyznamenanie, sám si si počínal horlivejšie ako sami velitelia, aby som ho dostal skôr
ja ako ty. <221a> Stálo za to pozorovať Sokrata, keď sa naše vojsko rýchlym ústupom
stiahlo od Delia; náhodou som tam bol ako jazdec, on ako ťažkoodenec. Postupoval a s
ním aj Laches, keď ostatné vojsko bolo už rozptýlené. Natrafil som na nich a len čo
som ich zbadal, hneď som oboch povzbudzoval k chrabrosti a ubezpečoval, že ich
neopustím. Sokrates sa mi tu javil ešte nádhernejší ako pri Poteidai – bál som sa
menej, lebo som bol na koni – najmä preto, <b> lebo svojou rozvahou Lacheta oveľa
predstihoval. Potom sa mi zdalo, Aristofanes, aby som použil tvoje slová, že aj tam
chodil ako tu, nafukujúc sa a gúľajúc očami, pokojne pozeral na priateľov i
nepriateľov a každému už zďaleka dával najavo, že ak sa ho niekto dotkne, bude sa
urputne brániť. Preto tak bezpečne odišiel on i jeho druh, <c> lebo obyčajne v boji sa
nedotknú mužov odvážnych, ale prenasledujú tých, čo utekajú ozlomkrky.
[...]
<221d7> Na začiatku som zabudol spomenúť, že aj jeho reči sa veľmi podobajú
soškám silénov, ktoré môžeme otvoriť. <e> Keby niekto chcel počúvať Sokratove reči,
najprv by sa mu zdali veľmi smiešne. Sú navonok zahalené slovami a vetami ako
nejakou kožou bujného satyra. Hovorí totiž o osloch, o akýchsi kováčoch, o

27

obuvníkoch a garbiaroch a zdá sa, že ustavične opakuje tými istými výrazmi to isté,
<222a> takže každý neskúsený a neznalý človek by sa týmto rečiam vysmial. Keď ich
však niekto uvidí otvorené a vnikne do ich vnútra, najprv zistí, že jediné zo všetkých
rečí skrývajú v sebe hlboký zmysel (nún), a potom aj to, že sú predovšetkým božské,
obsahujú najviac obrazov cnosti, a že ich cieľom je väčšina toho, ba skôr všetko to, na
čo má pozerať človek, ktorý sa chce stať krásnym a dobrým (kaló kagathó).

28