Fixné náklady

Fixné náklady tvoria jednu z dôležitých rezerv znižovania nákladov. Niekedy sa nazývajú aj

náklady kapacitné, lebo sú vyvolané potrebou globálneho a jednorazového vytvorenia

technických, organizačných a pracovných podmienok (výrobnej kapacity, činnosti podniku ) na

zabezpečenie určitého objemu výkonov. Vo svojej absolútnej výške sa menia pri zmenách

v rozsahu kapacít. Pri zmenách objemu produkcie v rámci existujúcej kapacity sa nemenia vôbec

alebo len nepatrne.

Fixné náklady sa teda viažu k celkovému objemu výkonov, avšak v prepočte na jednotku

produkcie charakter stálosti (pevnosti) týchto nákladov zaniká. Keďže význam fixných nákladov

v súčasných podmienkach u nás rastie, rozoberieme ich podrobnejšie.

Členenie fixných nákladov si budeme všímať z dvoch hľadísk:

a) podľa reakcie jednotlivých položiek fixných nákladov pri zmene objemu výkonov,

b) podľa stupňa využitia výrobnej kapacity

Nie všetky náklady, ktoré patria do fixných nákladov, sa správajú pri zmene objemu výkonov

rovnako. Podľa reakcie jednotlivých položiek ich môžeme rozčleniť do dvoch skupín.

Prvú skupinu tvoria náklady, ktorých celková výška za rovnaké obdobie sa nemení hoci sa

mení objem výkonov. Tieto náklady nazývame absolútne fixné (pevné). Sú to mzdy niektorých

pracovníkov, odpisy z budov a stavieb, náklady na patenty a licencie, náklady na technický

rozvoj a pod.

Absolútne fixné náklady môžeme ďalej členiť na:

 jednorazové náklady (napr. náklady spojené so zábehom novej výroby),
 priebežné náklady, ktoré sú závislé od času (napr. odpisy, platy)

Odlišnosť obidvoch druhov nákladov sa prejavuje tak, že pri priebežných nákladoch možno

dosiahnuť ich zníženie čo najvyšším časovým využitím kapacity, zatiaľ čo pri jednorazových

nákladoch je potrebný čo najvyšší objem výroby, aby sa jednorazový náklad dokonale využil.

Do druhej skupiny patria fixné náklady, ktoré sa vo svojom úhrne nemenia iba v rámci určitého

objemu produkcie.Ich vznik vyvolala už výroba prvého výrobku, ďalšia výroba nevzžaduje

yvýšenie fixných nákladov. Avšak len čo ojem výkonov prekročí hranicu výrobnej kapacity,

zmenia sa fixné náklady. Nie však postupne , ale naraz – skokom. Takéto náklady sa nazývajú

relatívne fixné, meniace sa skokom. Ide o jednorazové zvýšenie niektorých položiek fixných

nákladov, ktoré sú nutné na odstránenie úzkych profilov v celkovej kapacite výroby. Tieto

relatívne fixné náklady prevažujú v celkovom objeme fixných nákladov.

Stupeň využitia výrobnej kapacity priamo ovplyvňuje mieru využitia fixných nákladov.

Minimum fixných nákladov na jednotku výkonov sa dosiahne pri plnom využití fixných

nákladov, t.j. vtedy, keď skutočný objem výkonov zodpovedá produkcii, ktorú možno fixnými

nákladmi zabezpečiť. Väčšinou sa v praxi takýto prípad z rôznych príčin nevyskytuje. Z toho

dôvodu sa aj fixné náklady v praxi plne nevyužívajú. Stupeň ich využitia závisí od stupňa

využitia kapacity podniku.

Voľné fixné náklady existujú v každom podniku a to v dôsledku disproporcií medzi

čiastkovými kapacitami. Je potrebné ich čo najviac znížiť, lebo zhoršujú ekonomické výsledky

podniku. Môžeme to dosiahnuť len kompenzáciou voľných fixných nákladov s úsporou

variabilných nákladov. Ide o neľahkú úlohu, lebo úspora variabilných nákladov v tomto prípade

závisí od zvýšenia stupňa využitia kapacity. Čím je podiel fixných nákladov na celkových

nákladoch väčší, tým vyšší stupeň stupeň využitia kapacity sa musí zabezpečiť na dosiahnutie

potrebnej úspory variabilných nákladov.

Výška voľných a využitých fixných nákladov závisí od celkového prístupu a od používaného

vzorca. Môžeme brať do úvahy buď kapacitu podniku, alebo len využívanie časti fixné

náklady.

Podiel fixných nákladov na celkových nákladoch sa zvyšuje vzrastajúcou koncentráciou,

mechanizáciou a automatizáciou činnosti podniku. Zmena programu činnosti podniku sa

v dôsledku toho uskutočňuje stále ťažšie a s vysokými nákladmi.

Jednoznačne určiť variabilný alebo fixný charakter nákladov je v praxi niekedy ťažké, závisí

od konkrétnych podmienok. V jednom podniku môžu byť niektoré nýklady premenlivé, v inom

sú rovnaké náklady fixné. Podobný prípad sa môže vyskytnúť aj v rámci jedného podniku

v rôznych časových obdobiach. Vývoj týchto nákladov vidieť v tabuľke 5.

Význam členenia nákladov na variabilné a fixné spočíva v tom, že :

a) spresňuje plánovanie a kontrolu nákladov, lebo je založené na rozlišovaní nákladov, ktoré

ovplyvňuje určitý stupeň riadenia,

b) umožňuje stanoviť fixné náklady, ktoré tvoria dôležitý neinvestičný zdroj zvyšovania

efektívnosti,

c) vytvára predpoklady pre hodnotenie využitia nákladov v závislosti od stupňa využitia

výrobnej kapacity,

d) je základom pre zostavovanie variantných rozpočtov,

e) používa sa na výpočet príspevku na úhradu fixných nákladov a zisku.

Okrem uvedených všeobecných závislostí nákladov od objemu výroby poznáme aj osobitnú

súvislosť medzi zmenou nákladov a zmenou objemu výkonov, ktorú nazývame remenencia

nákladov. Táto osobitosť spočíva v tom, že zmena nákladov sa oneskoruje za zmenou objemu

výroby. Po zvýšení objemu výroby až za určité obdobie sa zvýšia napr. režijné mzdy alebo

náklady na bežné opravy hmotného investičného majetku. Pri znížení objemu výroby klesajú

celkové náklady pomalšie, ako narastali pri jeho zvyšovaní. Je to spôsobené technologickými a

sociálnymi faktormi.

Podmienky výroby ovplyvňujú nielen vývoj, ale aj štruktúru nákladov, t.j. podiel jednotlivých

nákladových položiek na celkových nákladoch v percentách. Môže sa vyjadrovať zo všetkých

hľadísk, podľa ktorých sa členia náklady. Najčastejšie sa používa štruktúra nákladov podľa

položiek kalkulačného vzorca a podľa nákladových druhov. Štruktúra ukazuje závislosť

konkrétnych nákladových prvkov od objemu produkcie v danej alebo meniacej sa štruktúre

produkcie.

Zmeny v štruktúre nákladov produkcie vyjadrujú ustavične prebiehajúce zmeny v ekonomike,

technike a organizácii výroby. Preto je štruktúra nákladov dôležitým ukazovateľom rozboru

práce v podniku. Jej skúmanie za niekoľko rokov umožňuje robiť závery o zvýšení technickej

úrovne, o raste produktivity práce, o znížení pracovnej náročnosti výroby atď., umožňuje

stanoviť vplyv zníženia jednotlivých druhov nákladov na celkovú úroveň nákladov. Štruktúra

nákladov je dôležitá pre plánovanie nákladov, najmä pre plánovanie ich zníženia.

Štruktúru nákladov určujú rozličné faktory. Jedny vyplývajú z objektívnych podmienok, iné sú

späté s charakterom práce podnikov. Na štruktúru nákladov vplýva predovšetkým charakter

výrobku a výroby ( stupeň koncentrácie, špecializácie, kooperácie a kombinácie, typ výroby,

používaná technológia atď ).

Ďalšie činitele pôsobaice na štriktúru nákladov sú: objem a sortiment výroby, obstarávacie

podmienky výrobných faktorov, produktivita práce, organizačná a technická úroveň produkcie,

odpisy, mzdové tarify atď. Preto sa štruktúra nákladov jednotlivých podnikov líši ( obvykle aj

podnikov s rovnakou alebo podobnou výrobou ).

Štruktúra nákladov má význam pre stanovenie hlavných smerov znižovania nákladov.

Rozdielnosti v štruktúre nákladov si vyžadujú aj využívanie rozdielnych zdrojov a prostriedkov

znižovania nákladov.

Možnosti znižovania nákladov

Jednou z podmienok racionalizácie činnosti podniku je dosahovanie čo najmenších nákladov na

jednotku produkcie pri rovnakej alebo vyššej kvality výkonov. Preto treba hľadať a využívať

možnosti znižovania nákladov. Rezervy znižovania nákladov najlepšie vynikajú vtedy, keď

náklady sledujeme podľa miesta vzniku a účelu vynaloženia. Na určenie možností znižovania

nákladov treba poznať zdroje a prostriedky ich znižovania.

Zdroje a prostriedky znižovania nákladov

Zdroje ( rezervy ) znižovania nákladov predstavujú nevyužité možnosti. Pri ich odkrývaní

musíme mať na zreteli ich vzájomnú súvislosť.Úspory v spotrebe materiálu znamenajú úspory

v množstve spotrebovanej minulej práce, skrátenie výrobných časov znamená rozšírenie

kapacity. Zmenšená spotreba materiálu znamená spravidla aj úspory v spotrebe paliva,

mazadiel, elektrickej energie a nakoniec i úspory v doprave.

Medzi základné rezervy znižovania nákladov patrí:

a) využívanie obežného majetku a zrýchľovanie jeho obratu,

b) využívanie kapacity výroby ( činnosti podniku ),

c) stanovenie optimálneho sortimentu,

d) zvyšovanie kvality materiálu, výrobkov, atď.

Spôsoby zrýchľovania obratu obežného majetku sú rozličné. Závisia od charakteru činnosti

podniku a z neho vyplývajúcej štruktúry nákladov. V priemyselnom podniku to možno

dosiahnuť napr. takto:

V predvýrobnej etape treba najprv obstarať primerané množstvo zásob materiálu. Výška musí

zodpovedať objemu produkcie a dĺžky dodávkového cyklu. Určiť správnu výšku zásob je nutné

z toho dôvodu, že ich značná časť je krytá úverom a úrok z neho znižuje zisk podniku.

Vo výrobe je pre zrýchlenie obežného majetku žiadúce:

a) udržiavať na najnižšej potrebnej úrovni nedokončenú výrobu, lebo inak sa umŕtvuje

obežný majetok a sťažuje organizácia práce,

b) skracovať výrobný cyklus, ktorý je jedným z hlavných činiteľov zrýchľovania obratu

obežného majetku vo výrobnom procese.

Veľké možnosti zrýchľovania obratu sú aj vo sfére obehu. Oneskorené dodávky výrobkov

zapríčinené dodávateľskými podnikmi, pomalý obeh dokladov súvisiaci so zúčtovaním dodanej

produkcie, neskoro zaplatené dlhy dodávateľom – to všetko spôsobuje značné spomalenie

obratu obežného majetku vo všetkých zúčastnených podnikoch. Oneskorené platenie odberateľa

za dodané výrobky spôsobuje nevyhnutné ťažkosti dodávateľom, zhoršuje využívanie obežného

majetku, spomaľuje jeho kolobeh. Veľký význam pre zrýchlenie obratu obežného majetku má

aj kvalita výrobkov. Kvalitnejšie výrobky za primerané ceny sa ľahšie predávajú, čo opäť

pozitívne vplýva na skrátenie kolobehu obežného majetku.Z uvedeného vyplýva, že medzi

znižovaním nákladov a zrýchľovaním obratu obežného majetku je vzájomná súvislosť:

-úspora v spotrebe materiálových prvkov výroby znižuje výšku výrobných zásob a uvoľňuje

obežný majetok,

-úspešné zrýchlenie obratu obežného majetku zase znižuje náklady o ušetrené úroky a zvyšuje

zisk podniku.

Lepším využívaním kapacity podniku sa zvýši objem výroby, čo pri inak nezmenených

podmienkach znamená znižovanie jednotkových mzdových ( pri určitých podmienkach aj

materiálových ) nákladov a relatívnu úsporu výrobnej a správnej réžie.Podobne sa prejavuje aj

vplyv sortimentu na náklady, pretože zmena podielu rozličných výrobkov na objeme produkcie

kladie vždy iné nároky na prácnosť, resp. materiálovú náročnosť. V pláne výroby sa sortiment

má stanoviť tak, aby dosiahol maximálny objem výroby pri minimálnych nákladoch a pri plnom

krytí dopytu po doných výrobkoch.