Emócie a city

Emócie a city

Pojmy emócia a cit sa v bežnej reči často zamieňajú. Vyplýva to z toho, že v tejto

oblasti jestvuje istá nevyjasnenosť a terminologická nepresnosť. Sú autori, ktorí

chápu emócie a city ako synonymum, pričom uprednostňujú termín latinského

pôvodu - emócia (latinské emovere zn. vzrušovať, dráždiť; pohyb, nepokoj).

Pri posudzovaní špecificky ľudského emocionálneho odrazu skutočnosti môžeme

odlíšiť dve geneticky odlišné hladiny tohto odrazu: emócie ako vývinovo starší a nižší

typ a city, vývinovo mladší, špecificky ľudský typ emocionálneho prežívania a

odrážania.

Emóciami v užšom zmysle slova (alebo tzv. nižšími citmi) nazývame

najjednoduchšie zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním

primárnych (základných, organických) potrieb. Sú úzko späté s potrebou jedenia,

pitia, čerstvého vzduchu, ochrany pred chladom, so sexuálnymi potrebami atď.

Súvisia s motiváciou. Napokon každú motiváciu sprevádzajú určité emócie. Emócie sú

vyvolávané momentálnou, okamžitou situáciou. Sú záležitosťou bezprostredných

vnútorných stavov organizmu či pôsobenia aktuálnych situačných podnetov. Zmenou

situácie či vnútorného stavu organizmu spravidla okamžite miznú. Elementárne

emócie sú vlastné človeku už od útleho veku. V podstate prvý plač dieťaťa možno

pokladať za počiatok jeho emocionálno-citového života. Emócie v úzkom zmysle

slova sa vyskytujú aj u zvierat. Avšak od emócii zvierat sa aj najjednoduchšie emócie

človeka odlišujú predovšetkým tým, že ich človek uspokojuje v súlade s požiadavkami

spoločnosti, že sú to emócie spoločenskej bytosti.

Emócie a city

City charakterizujeme ako psychický zážitok spojený s uspokojovaním vyšších,

sekundárnych, špecificky ľudských potrieb, ktoré vznikajú v priebehu spoločensko-

historického vývinu ľudstva. City vznikajú len na určitej úrovni intelektu a odrážajú

vzťah ku konkrétnym predmetom a javom objektívnej skutočnosti.

City sa vyznačujú predovšetkým kladným alebo záporným vzťahom k tomu, čo ich

vyvoláva (príklady). Základom rozličného vzťahu k predmetom a javom sú

predovšetkým zvláštnosti samotných predmetov a javov. Najdôležitejší je tu význam,

ktorý tieto predmety a javy majú v našom živote a v tej situácii, v ktorej sú práve

dané (napr. potrava, ak sme sýti). ďalej tu majú veľký význam naše spomienky späté s

prežívaným predmetom alebo javom (príklady - stačí ak si spomeniem na vojnu).

Mnohé javy v nás vzbudzujú veľmi zložité city, ktoré zahrňujú tak spokojnosť, ako aj

nespokojnosť ( napr. prekonávanie prekážok - prekážka vyvoláva nespokojnosť, ale jej

prekonávanie spokojnosť).

Charakteristické pre city je vzrušenie a uspokojenie, ktoré v nás vyvolávajú. Hnev

často prebieha v podobe jasne vyjadreného vzrušenia, radosť sa môže prejavovať v

jednej i v druhej forme.

City v značnej miere ovplyvňujú i činnosť človeka. Podľa tohto vplyvu ich možno

deliť na:

1. stenické, ktoré činnosť človeka zvyšujú a

2. astenické, ktoré životnú činnosť človeka znižujú.

Emócie a city

Charakteristické znaky citov

Zo všetkých doteraz preberaných psychických procesov city najlepšie

charakterizujú subjektívnosť človeka. Prvým a podstatným znakom citov je teda ich

subjektívnosť, t.j. úzke spojenie s naším Ja. Podľa tohto znaku sa city aj

charakterizujú ako subjektívne prežívaný vzťah človeka k tomu čo poznáva, robí.

Druhým znakom citov je ich spontánnosť, t.j. tá vlastnosť, že sú vyvolávané bez

nášho vedomia, chcenia. Naše vedomie a chcenie samozrejme má istý vplyv na naše

city, ale v popredí je ich autonómnosť, spontánnosť. Ďalším znakom citov je, že nie sú

vyvolávané bezprostredne vonkajším podnetom, ale predpokladajú vždy nejaký

vnem alebo predstavu, na ktoré sa pripájajú. Tak dostávame vzťah citu k objektom a

v tomto zmysle hovoríme o predmete citu ako o čiastočnej príčine jeho vzniku.

Ďalším znakom je aktuálnosť citov, tzn., že si ich nemôžme udržať v tej istej podobe.

Nový zážitok na rovnaký predmet alebo jav bude vždy, aj keď nepatrne, ale predsa

len iný, odlišný od predchádzajúceho. Ďalším znakom citov je ich polarita. City sa

pohybujú medzi dvomi pólmi: príjemný - nepríjemný; láska - nenávisť, atď. Existuje aj

taký znak, ktorý možno označiť ako ambivalenciu citov. Znamená to, že sa vyskytujú

city, ktoré sú súčasne aj pozitívne aj negatívne. Napr. žiak príde domov zo školy

a prinesie si zlú známku. Matka sa naňho hnevá, ale súčasne ho predsa neprestáva

ľúbiť. Teda súčasne sa vyskytuje aj hnev aj láska. Niekedy sa hovorí aj o nákazlivosti

citov. Ak sa v spoločnosti niekto rozosmeje, často sa o chvíľu smejú aj ostatní. City

zvláštnym spôsobom menia životnú činnosť človeka. Pod vplyvom citov sa vo väčšej

alebo menšej miere mení činnosť vnútorných orgánov človeka, obehu krvi, dýchania,

zažívania a žliaz s vnútornou sekréciou. Značné premeny možno pozorovať i v mimike

a v pantomimike. Dôležitá je i vokálna mimika, t.j. vyjadrenie citu v intonácii a

zafarbení hlasu.

Emócie a city

Teórie citov

Na vysvetlenie citového života sa v priebehu vývinu psychológie vytvorilo

viacero teórií, z ktorých najznámejšie sú teória Jamesa-Langeho a talamická

teória Cannona.

Teória Jamesa-Langeho sa tak nazýva preto, lebo ju nezávisle skoncipovali

Američan Wiliam James a dánsky fyziológ Lange. Podľa tejto teórie telesné

zmeny priamo nasledujú vnímanie vzrušujúcej situácie a pociťovanie týchto

zmien, to je práve cit, emócia. Nie teda ako hovorí teória prostého rozumu, že

vnímame situáciu, ktorá vyvoláva citový zážitok, máme túto citovú skúsenosť

a potom sa správame emocionálne, že táto emocionálna skúsenosť dáva vznik

vnútornostným a kostrovým reakciám. Bežne totiž povieme: stratil som

peniaze, som smutný, a preto plačem, alebo stretnem medveďa, naľakám sa a

utekám. James-Langeho teória neuznáva toto poradie, teda situáciu,

emocionálnu skúsenosť a telesnú reakciu, ale kladie telesnú reakciu hneď k

situácii a až potom prichádza emocionálna skúsenosť (neplačeme preto, že

sme smutní, ale sme smutní, pretože plačeme, sme naľakaní, pretože sa

chvejeme atď. Táto teória získala veľa prívržencov, ale aj odporcov. Ako

najzávažnejší argument proti nej sa uvádza, že pri prerušení spojenia medzi

miechovými nervovými dráhami a teda aj sympatickými a medzi kôrou,

emocionálne správanie nebolo narušené (pokusy sa robili na zvieratách i na

zranených ľuďoch).

Emócie a city

Talamická teória - v dnešnej podobe sa u ňu zaslúžili najmä

Cannon a Bard. Odlišuje sa od predchádzajúcej najmä v tom, že

hlása nezávislosť emocionálnej skúsenosti (zážitku) od

emocionálneho správania (výrazy tváre, činnosť vnútorných

orgánov, telesné pohyby). Kým James-Langeho teória hovorí,

že emocionálnou skúsenosťou je uvedomovanie si telesných

zmien, talamická teória predpokladá, že emocionálny zážitok a

emocionálne správanie vznikajú súčasne výbojom vzruchu z

talamu. Cannon uvádza schému na znázornenie svojej teórie,

podľa ktorej vzruchy zo zmyslového orgánu, ktorý postihuje

situáciu, idú po prepojení do hypotalamu a odtiaľ jednak do

kôry a jednak do vnútorných orgánov a kostrového svalstva.

Keďže talamus je bližšie ku kôre, emocionálna skúsenosť

predchádza telesným zmenám. Talamická teória, ako aj James-

Langeho teória pripúšťa, že kôra môže podnietiť alebo utlmiť

emocionálne správanie. Možno konštatovať, že aj táto teória

má svoje nedostatky a vyčerpávajúcu teóriu sa dodnes

nepodarilo vytvoriť.

Emócie a city

Delenie citov na afekty, nálady a vášne

Oblasť citových zážitkov je veľmi rozmanitá a zaviesť nejaké delenie nie je

ľahké. Najčastejšie sa pri delení prihliada na intenzitu citového zážitku, alebo

sa city delia z hľadiska ich obsahu, teda predmetu, na ktorý sa viažu. Pokiaľ

ide o osobitné formy citov z hľadiska ich intenzity a dĺžky trvania rozlišujeme

tri základné druhy.

Afekty - intenzívne, hlboké city, ktoré sa vyznačujú krátkym trvaním a

búrlivým priebehom. Veľmi silne sa tu prejavujú telesné výrazy citu, zmena

mimiky tváre, pohyby končatín i celého tela (napnutie tváre, stisnutie zubov,

zatínanie pästí, roztvorenie náručia, útočné pohyby atď.), vonkajšie prejavy

zmien vnútorných orgánov (zmenený dych, začervenanie, zblednutie, slzenie,

potenie). Afektmi môže byť rozčúlenie, hrôza. strach, zlosť, nenávisť,

oduševnenie, zaľúbenie, búrlivá radosť). Ako charakteristické sa tiež pri

afektoch uvádza zastavenie činnosti predstáv, neschopnosť logického úsudku,

neschopnosť ovládania svojho správania. Nesmieme však na základe toho

usudzovať, že človek si v afekte svoje činy neuvedomuje, a preto že nie je za

nich zodpovedný. Aj v stave najsilnejšieho záchvatu hnevu si človek

uvedomuje, čo robí a môže sa ovládať, pravda, stojí veľké vypätie vôle. V

bežnej reči sa niekedy slovo afekt zamieňa za slovo vášeň. Z psychologického

hľadiska však slovu vášeň prikladáme iný význam.

Emócie a city

Vášeň (náruživosť) je tiež veľmi intenzívny a hlboký

cit, ktorý však na rozdiel od afektu vykazuje

dlhodobé trvanie a je spätý s vôľou človeka, s jeho

činnosťou, t.j. dáva mocný impulz ku konaniu.

Vášňou sa môže stať láska k umeniu, vede ale i k

ľuďom, potom i kladný vzťah k nejakému predmetu,

z čoho vyplývajú napríklad vášne zberateľské,

pestovateľské a pod. Ľudia sa stupňom vášnivosti od

seba veľmi líšia. Niektorí nedávajú svoje city najavo,

zostávajú akosi u nich vnútri, hovoríme tu o

sentimentálnych ľuďoch na rozdiel od ľudí vášnivých,

u ktorých sa ich city prejavujú navonok v ich

správaní.

Emócie a city

Nálady - je to osobitná forma citu, protikladná afektom. Ide o

cit slabej intenzity, ale pomerne dlhého (v porovnaní s

afektom) trvania. Nálada môže byť veselá, smutná,

podráždená, pokojná atď. Nálada teda trvá istý čas a v tomto

čase akosi podfarbuje celý duševný život človeka, jeho činnosť.

Ako odlišnosť od afektu sa tiež udáva, že pri afektu je jasný

predmet tohto citu, kým pri nálade predmet citu zdanlivo

chýba. Analýzou však je možno v mnohých prípadoch zistiť

príčiny, od ktorých nálada závisí: úspechy, nezdar, fyzický stav,

postoje ľudí a pod. Okrem veľkej pestrosti nálad sa celkovo

hovorí najmä o nálade dobrej a zlej, pričom dobrá nálada

pôsobí priaznivo na ostatné duševné deje a činnosť človeka,

kým zlá nálada opačne sťažuje priebeh duševného života. V

tejto súvislosti sa preto hovorí, že človek by sa nemal stávať

otrokom svojich nálad a mal by vedieť skleslosť a smútok

prekonávať.

Emócie a city

Vzhľadom na svoj obsah alebo predmet sa city najčastejšie delia na nižšie a

vyššie.

Pri nižších citoch ide o sprevádzanie takých duševných obsahov ako je

pociťovanie, vnímanie, predstavy, pudová činnosť, teda nižšie city sú bližšie k

organickým potrebám organizmu.

Vyššie city sprevádzajú zložitejšie duševné činnosti, ako je myslenie,

chcenie, viažu sa na komplexy duševných dejov. Podľa toho patria medzi

nižšie city tie, ktoré sprevádzajú pocity a vnemy človeka. Veľmi výrazne sa

viažu citové zážitky s pocitmi čuchovými, chuťovými alebo kožnými ako aj s

pocitmi vnútorných orgánov. Taktiež však sprevádzajú pocity z oblasti

zrakovej, napr. farby hodnotíme ako príjemné alebo nepríjemné, veselé,

smutné a podobne je to v oblasti sluchovej. Z nižších citov, ktoré sa viažu na

pudovú činnosť Jurovský uvádza city vitálne. Viažu sa na také pudové impulzy,

ktoré smerujú k udržaniu, obrane alebo zdôrazneniu indivídua. Pri ich

uspokojení ide o príjemnú kvalitu citov, pri neuspokojenie o nepríjemnú.

Ďalej sem patria i city, ktoré vznikajú z uspokojenia alebo neuspokojenia

pudov zameraných na iných ľudí, napr. pudu pohlavného.

Medzi vyššie city, ktoré sa viažu na zložitejšie duševné činnosti a ich

komplexy, možno ako typické uviesť city intelektuálne, estetické, mravné a

sociálne.

Emócie a city

Medzi intelektuálne city patrí napr. údiv, keď je človek zaujatý citovo

nezrozumiteľnou otázkou, ďalej cit pochybnosti, keď svoju myšlienkovú

činnosť nepokladáme za vyhovujúcu a cit presvedčenosti, keď môžeme

obhajovať správnosť svojho názoru. Známy je intenzívny príjemný cit, keď

myšlienková činnosť dosiahla svoj cieľ.

Estetické city, ktoré sa zakladajú na našej bohatej duševnej činnosti, a

ktorých podstatu tvorí postihovanie jednoty, harmónie, sa vyznačujú

príjemnou kvalitou.

Morálne (etické) city súvisia so vzťahom človeka k iným ľuďom a vznikajú tam,

kde ľudia svoje vlastné správanie a správanie iných ľudí hodnotia z hľadiska

všeobecne platných, danou spoločnosťou uznávaných pravidiel, Pozitívne city

vznikajú, keď sme si vedomí, že konáme a iní ľudia konajú v súhlase so

známymi morálnymi požiadavkami, negatívne - ak konáme, alebo ak sa koná

proti nim.

V tesnej súvislosti s morálnymi citmi sú city sociálne, na ktoré má vplyv

historický vývin spoločenského života a ktoré sa viažu na ostatných ľudí,

počnúc vzťahom k druhému človeku, ako napr. spolucítenie, cit priateľstva, až

po vzťahy k širšiemu okruhu ľudí, k obci, národu, štátu, kde k vedomiu

spoločenskej príslušnosti sa viažu city príjemnej kvality.

Vôľa

Vôľa

Ak hovoríme o vôli, máme na mysli vedomé, resp. uvedomené konanie. V bežnom

živote sa o vôli usudzuje z cieľavedomosti, sily „ja“, t.j. sily, ktorou sa „ja“ proti

niektorému pudovému impulzu alebo naučenej a silne zafixovanej potrebe bráni.

Napríklad ak prestanete fajčiť, každý vám povie, že máte silnú vôľu, hoci prestať fajčiť

nemusí si vždy vyžadovať „vôľu“, môže k tomu dôjsť na základe rozumových úvah.

Inokedy sa hovorí o vôli, ak sa niekto usiluje o dosiahnutie nejakého cieľa.

Charakteristika vôľového konania a jeho rozbor.

Základnou jednotkou psychologickej analýzy je činnosť človeka. Pri analýze činnosti

človeka, či už pri práci robotníka, roľníka, vedca, vystupujú do popredia také kvality

ako je samostatnosť, vytrvalosť, sebaovládanie, schopnosť doviesť veci do konca.

Tieto kvality osobnosti prezrádzajú vlastne vlastnosti vôle. Vidíme teda, že vôľa a

vôľové konanie je neobyčajne dôležité pre priebeh a celkový výkon v určitej činnosti.

Vcelku vôľové konanie charakterizuje:

a/ Uvedomenie si cieľa, čo treba dosiahnuť a čo človek môže dosiahnuť.

Štruktúra cieľa obsahuje ideálny cieľ, ktorý by sme chceli dosiahnuť a akčný cieľ, t.j.

čo si trúfam dosiahnuť. Akčný cieľ sa vyhýba krajnostiam, tzv. „tvrdej norme“ alebo

„mäkkej norme“. Napr. pri streľbe do terča skôr dosiahnuť dobré umiestnenie ako

netrafiť.

b/ Uvedomenie si prostriedkov, vedúcich k cieľu /tréning, príprava,

organizácia celej činnosti človeka, napr. u špičkových športovcov a pod./.

Vôľa

c/ Predpokladá rozhodovanie - to je proces rozhodovania medzi

rozličnými aktualizovanými pohnútkami - napr. ísť do kina alebo sa učiť;

rozhodovanie medzi prostriedkami, aké prostriedky použiť, atď.;

rozhodovanie o tom, akými operáciami dosiahnuť cieľ (aké činnosti, aké

formy správania použiť a pod.

d/ Túto zložitú činnosť sprevádza spravidla napätie; napätie vystupuje

pred rozhodnutím (urobiť to tak alebo inak a po rozhodnutí zas vyplýva zo

štruktúry cieľa; redukuje sa voľbou akčného cieľa.

Vôľové konanie prebieha v časovom slede a sú preň príznačné tieto

fázy:

1. Vznik pohnútky a predbežné vytýčenie cieľa. Pohnútky, motívy

odrážajú aktualizované motivačné komponenty ako sú potreby, záujmy a pod.

Pohnútky, motívy sa odrážajú vo vedomí, v chcení človeka. Vždy však nestačí

„chcieť“ a podľa predstavy cieľa konať, pretože nie vždy je jednoduché chcieť.

Človek môže chcieť „to“ ale aj „ono“. Tu je človek postavený do situácie voľby

(kúpiť auto, alebo chatu?.

2. V takých prípadoch nastáva druhá fáza vôľového konania:

posúdenie rozličných motívov, pohnútok, „boj motívov“. Chcieť to i ono sa

málokedy dá, najmä ak ide o vzájomne nezlučiteľné veci. Posudzovať motívy,

to je niekedy veľmi ťažká a zložitá vec. Tým zložitejšia, čím sú dôsledky ťažšie

a trvalejšie. Posudzovanie je intelektová selekcia chcení, ktorá sa posudzuje z

hľadiska cieľa a následku.

Vôľa

3. Tretie štádium tvorí rozhodnutie, ktoré je špecifikom vôľového

konania, spoločenského dosahu hodnotenia rozhodnutia. Rozhodnutie je

kritický bod, kritérium hodnotenia človeka zo strany spoločnosti.

Rozhodovanie je preto aj spoločensky závažný fakt. V tomto smere sa pre

posudzovanie rozhodnutia berú do úvahy platné spoločenské normy.

Osobnosť je nimi viazaná, ale nemôže sa nimi viazať absolútne.

Je osobitosťou človeka, že niekedy jeho rozhodovanie jeho súčasníci,

poplatní starým normám na posudzovanie, nemusia pochopiť. Vzniká

nedorozumenie, taký človek je obeťou „starých noriem“, alebo lepšie

povedané hrdinom, „vzorom“ na utvorenie novej normy. Môžu tu poslúžiť

príklady z histórie. Napr. Ján Hus a i. Pre ľudí, ktoré priniesli osobné obete, t.j.

zamietli konformnosť, bola kritériom rozhodovania časová dimenzia. Táto

dimenzia je zaujímavá. Z niektorých robí prorokov, prinajmenšom

pokrokových ľudí, z iných robí spiatočníkov, reakcionárov a pod. V týchto

hodnoteniach, v ich konkrétnom kritickom posúdení a rozhodnutí je súčasne

obsiahnutá dimenzia času.

4. Posledná fáza sa týka vykonania rozhodnutia. Vykonanie

rozhodnutia predpokladá plán ďalšej činnosti a regulácia konania podľa tohto

plánu. Taký postup predpokladá sebaovládanie, sebakontrolu a húževnatosť.

Vôľa

Individuálne vlastnosti vôle

Okrem tejto všeobecnej charakteristiky vôle rozlišujeme individuálne vlastnosti, t.j.

tie, ktorými sa ľudia navzájom líšia, a to samostatnosť, cieľavedomosť, rozhodnosť a vytrvalosť.

1. Samostatnosť sa týka rozhodovania a vytyčovania cieľov a voľby prostriedkov.

Samostatný človek sa rozhoduje sám podľa svojich informácií a názorov. Byť samostatný

neznamená nevypočuť si mienku iných; mienka iných môže obsahovať dôležitú informáciu.

Samostatnosť v rozhodovaní, vytyčovaní cieľov a voľbe prostriedkov znamená, že rozhodujúci

sa človek môže vypočuť a aj vypočuje mienku iných, ale rozhoduje sa sám. Protikladom

samostatnosti je ovplyvniteľnosť, nesamostatnosť, sugestibilita; negatívom samostatnosti je

„svojhlavosť“, „tvrdohlavosť“.

2. Cieľavedomosť v správaní znamená, že človek určitú činnosť vykonáva vzhľadom

na blízke a perspektívne ciele, ktoré v každom momente svojím správaním sleduje.

Cieľavedomosť v práci a v živote sa podriaďuje a hodnotí podľa zásad. Všeobecne možno

povedať, že spoločensky je významná taká cieľavedomosť, ktorá vyplýva zo spoločensky

prijatých zásad. Cieľavedomosť, ktorá vychádza len z egoistických záujmov a zásad, vedie k

malichernosti, nedotklivosti, namyslenosti a neúcte voči spoluobčanom.

3. Rozhodnosť je vlastnosť vedieť správne sa rozhodnúť najmä v rozhodujúcich

okamihoch, v ťažkých životných podmienkach a situáciách. Rozhodnutie overuje prax a čas.

Preto pri posudzovaní rozhodovania nie je podstatná iba rýchlosť. „Dvakrát meraj a raz rež“,

hovorí príslovie.

Rozhodnosť nemá nič spoločné so zbrklosťou. Nezdôvodnené odkladanie

rozhodnutia je známkou nerozhodnosti. Rozhodnosť neznamená len rozhodnúť sa, ale aj

uskutočniť rozhodnutie, prípadne ho korigovať, ak sa vyskytnú nové skutočnosti.

Vôľa

4. Vytrvalosť je vlastnosť, ktorá zabezpečuje prijaté rozhodnutie doviesť do

konca. Táto vlastnosť sa uplatňuje najmä pri prekážkach, neúspechoch, ktoré môžu

človeka stretnúť a aj stretávajú. Človek môže na neúspech reagovať tak, že zníži svoje

ašpirácie dosiahnuť akčný cieľ a rezignuje; vytrvalý človek vie neúspech prekonať.

Opakom vytrvalosti je tvrdohlavosť. Tvrdohlavci sa za každú cenu, akoby „bez

rozumu“ ženú za cieľmi, často márnymi, zbytočnými.

Vôľové vlastnosti človeka sa formujú v spoločnosti. Majú plný spoločenský

význam, ak sa riadia zásadami spoločnosti. Vôľové vlastnosti sú vždy vlastnosťami

osobnosti a preto majú odrážať spoločenský obsah. V tom prípade môžeme hovoriť

aj o vôľových vlastnostiach charakteru človeka. Osobitný význam majú také vlastnosti

charakteru, ako je disciplinovanosť, sebaovládanie a sebadisciplína, statočnosť a

smelosť.

Disciplinovanosť vo všeobecnosti znamená dodržiavať zásady

spolunažívania, rešpektovať zásady spolunažívania a podriaďovať sa všeobecným

požiadavkám platným pre ľudskú činnosť a správanie.

Sebaovládanie a sebadisciplína je schopnosť kontrolovať svoje správanie,

vystríhať sa všetkého škodlivého, nepotrebného a nedôstojného. Sebaovládanie sa

vzťahuje aj na možnosť kontroly citových prejavov.

Statočnosť a smelosť sú vynikajúce kvality charakteru a vôle, ktoré sa

prejavujú v pripravenosti dosahovať spoločensky prospešné ciele bez ohľadu na

osobný prospech a nebezpečenstvo života. Opakom tohto je zbabelosť,

malomyseľnosť, ktorá sa prejavuje v strachu o sebe, čo môže viesť k

nedisciplinovanosti, neplneniu svojich povinností.

Vôľa

Formy predvôľového alebo nevôľového konania

1. Za najjednoduchšiu formu predvôľového konania možno považovať konanie

reflexné v podobe známych vrodených nepodmienených reflexov ako je reflex pupilárny

/zúženie zreničky pri silnom svetle/, hltací, kýchací, sací reflex, narovnanie porušenej

rovnováhy, ale aj odtiahnutie ruky pri dotknutiu sa horúceho predmetu, mimovoľné

odvrátenie hlavy smerom k zdroju nového zvuku a pod. Spadalo by sem aj konanie na úrovni

podmieneného reflexu najmä u malých detí, pretože u dospelého človeka je toto sprevádzané

vedomím.

1. Inštinktívne konanie, je forma vrodeného konania, živená pudovými impulzmi,

ktorá vykazuje istú stálosť, nemennosť. Napr. u zvierat poznáme jednotlivé, stále, zvláštne

druhy vyhľadávania si partnerov, hniezdenia, obstarávania mláďat a pod. U človeka je však

veľmi málo toho, čo možno označiť ako inštinktívne správanie. Za jediné pregnantne vytvorené

inštinkty i človeka môžeme pokladať azda iba sací a hltací inštinkt, ako pomerne zložité hotové

formy správania v službe pudu hladu. Niektorí autori pripúšťajú, že sa aspoň v náznakoch

prejavuje inštinkt sociálny /u malého dieťaťa hľadanie kontaktu s inými ľuďmi/, inštinkt hry,

inštinkt materinský, inštinkt pohlavný.

3. Napokon, niektorí autori uvádzajú ako ďalšiu formu predvôľového správania alebo

snaženia návyky a zvyky. V istom zmysle to možno prijať, pretože návyky a zvyky sa chápu ako

zautomatizované komponenty uvedomelej činnosti, ktoré vznikajú v procese jej vykonávania,

tzn., že tieto komponenty vykonávame bez účasti vedomia, vôle. Pritom však nesmieme

zabudnúť, že samotná činnosť, jej celok zostáva uvedomený /pod nepodmienených reflexov,

ktoré sú automatické od začiatku, sa návyky odlišujú tým, že sa stávajú automatizovanými

zásluhou cviku/, neuvedomené sú iba operácie, ktorými sa tá ktorá činnosť uskutočňuje

Osobnosť

Osobnosť

Úvodom k tejto problematike by som chcel poznamenať, že v súčasnosti

existuje viac ako 150 rôznych poňatí, modelov a teórií, ktoré sa pokúšajú

určiť, čo to vlastne osobnosť je. Samozrejme, že v tomto kurze sa nebudeme

zaoberať všetkými definíciami resp. chápaním pojmu osobnosť. Pokúsime sa,

v súhlase s V.Smékalom, rozdeliť ich do troch skupín. Prvú skupinu tvoria

málo zdôvodnené a značne vágne predstavy o osobnosti, ktoré autori často

formulujú ako predbežné názory na vlastnosti osobnosti, na ich usporiadanie

a funkciu v živote človeka. Väčšou vzájomnou súvislosťou medzi jednotlivými

tvrdeniami o osobnosti sa vyznačujú poňatia osobnosti. Pre modely

osobnosti je charakteristická názornosť daná pestrosťou a živosťou

prirovnaní, ktorá býva často zosilnená rozličnými schémami, diagramami

a obrázkami. Jednotlivé tvrdenia sú takto demonštratívne a naratívne

(rozprávačským, epickým štýlom uvádzané) zdôvodňované, kým pre teóriu je

zásadnou logická a tematická postupnosť a súdržnosť, vďaka ktorej závery

a zovšeobecnenia vyplývajú z vyslovených predpokladov. Zjednodušene

povedané: predstava a poňatie zobrazujú, model opisuje a znázorňuje, teória

dokazuje a vysvetľuje. V tomto kurze, ktorý nie je určený pre psychológov,

ale má slúžiť ako všeobecný základ pre budúce učiteľské povolanie, sa

budeme pohybovať väčšinou na druhej uvedenej úrovni.

Osobnosť

Súkromné teórie osobnosti
Aj ľudia, ktorí nikdy neštudovali psychológiu, si vytvárajú istý

názor na ľudskú povahu a majú vo svojich predstavách obrazy

ľudí, s ktorými sa stretávajú. Podľa týchto, často subjektívne

zafarbených, obrazov potom s ľuďmi jednajú.
Ak sa chceme zaoberať osobnosťou iných ľudí čo možno

najobjektívnejšie, potom sa musíme najskôr vyznať vo svojej

vlastnej osobnosti, aby sme mohli vylúčiť, alebo prinajmenšom

kontrolovať deformujúce pôsobenie našich zjednodušených

názorov ma iných. Každý z nás však vie, že zaoberať sa sebou

samotným je veľmi ťažké (a mimochodom, veľmi zriedka kedy

k tomu pristupujeme), pretože nám v tom bráni strach z toho,

že by sme mohli objaviť isté tiene, niečo nie veľmi lichotivé

o nás, pričom každý človek chce mať o sebe tú najlepšiu

mienku. Skôr vidíme chyby na druhých ako na sebe.

Osobnosť

Prístupy k osobnosti v rôznych vedách

Filozofia – uvažuje o osobnosti v rámci filozofie človeka alebo filozofickej

antropológie. Chápe osobnosť človeka ako zložitú jednotu organizmu a vplyvov

prostredia a zdôvodňuje jej zásadnú odlišnosť od vecí. Zaoberá sa postavením

človeka v prírode a spoločnosti. Vytyčuje chápanie zmyslu života a vyjadruje sa

k rôznym riešeniam otázky života a smrti.

Teológia – je síce vedou o Bohu, ale traktáty o atribútoch Boha či bohov nepriamo

poukazujú na absolútnu a ideálnu podobu kvalít osobnosti. Kresťanská tradícia

konkretizuje túto podobnosť biblickým vyjadrením, že človek je stvorený k obrazu

Božiemu.

História – analyzuje úlohu osobnosti v dejinách či už hľadaním odpovedi na otázku,

kto je tvorcom dejín, alebo odhaľovaním osobitostí osobnosti človeka v jednotlivých

historických obdobiach. Tzv. dejiny mentalít významne prispievajú k poznaniu toho,

čo je v osobnosti nadčasové a čo podlieha zmenám doby.

Sociológia – považuje osobnosť za prvok spoločenských skupín a nositeľa

i sprostredkovateľa kultúrnej tradície. Pre sociológiu nie je jednotlivý človek

zaujímavý sám o sebe, ale ako člen určitej spoločnosti, vrstvy, sociálnej skupiny. Pre

sociológiu je osobnosť kryštalizáciou určitých sociálne typických rysov.

Politológia – sa zaujíma predovšetkým o osobnosť politických vodcov a o hľadanie

odpovedí na otázku, či osobnostné dimenzie rozhodujú o realizácii politických

programov. Skúma tiež prototypové charakteristiky a kritéria rozhodovania voličov.

Osobnosť

Etika – skúma správanie človeka z hľadiska mravnej hodnoty, skúma človeka vo

vzťahu k normám a sankciám, zaoberá sa otázkou, ako správanie je mravne dobré

a zlé, hľadá kritérium mravného vedomia a správania, či konania, pomocou ktorého

by bolo možné človeka eticky hodnotiť. Dôležitou spoločnou témou etiky

a psychológie osobnosti je hľadanie odpovedi na otázku, aké charakteristiky

osobnosti rozhodujú o morálnom charaktere určitého činu. Veľkú potenciálnu silu

proti dehumanizácii človeka predstavuje bioetika, ktorá je etikou „úcty a lásky

k životu“.

Právna veda – rieši otázku vzťahu osobnosti a štátu, právneho statusu osobnosti,

práv a povinností, právnej príčetnosti atď.

Pedagogika – chápe osobnosť ako východisko, podmienku a cieľ výchovy.

Pedagogika ako veda o cieľavedomom formovaní a rozvíjaní osobnosti v každej dobe

vyjadruje predstavu danej doby o ideálnej osobnosti a učitelia i vychovávatelia sú

vedení k tomu, aby takú osobnosť formovali. Osobností v pravom zmysle slova je

vzdelaný a vychovaný človek.

Etnológia a kultúrna antropológia – sa zaoberá osobnosťou ako subjektom,

objektom a nositeľom tradícií a zvyklostí. K významným témam tu patrí aj vzťah

osobnosti a kultúry, osobnosti a ducha.

Literárna veda – pozerá sa na osobnosť ako na prameň a predmet literárneho

zobrazenia. Psychológia literárneho umenia skúma osobnosť v diele ako literárnu

postavu alebo prostredníctvom analýzy diela rekonštruuje osobnosť tvorcu.

Umelecky silná psychologická próza je cenným prameňom poznania osobnosti.

Osobnosť

Ekonómia – pokladá osobnosť za subjekt práce, za pracovnú silu, ktorá svojimi

schopnosťami a zručnosťami tvorí hodnoty, ale aj za spotrebiteľa produktov.

Biológia – sa tiež dotýka osobnosti svojou analýzou individuálneho života a ľudskej

prirodzenosti. Biologická metóda porovnávacej analýzy ukazuje na prehistóriu

osobnosti, poznatky biológie dovoľujú odhaliť, čo je v osobnosti podmienené tým, že

je viazaná na organizmus človeka. Biológia skúma variácie a rozmanitosť foriem

života a poukazuje tak na interindividuálne rozdiely medzi druhmi a v rámci druhov.

Biológie tiež skúma vplyv dedičnosti a životných podmienok na stálosť

a premenlivosť osobnosti. Veľkou témou je zhodnotenie sociobiológie, ktorá ľudské

správanie vysvetľuje redukcionisticky pomocou analógie so správaním živočíchov.

Medicína, ktorá sa zaoberá chorým človekom s cieľom obnoviť jeho zdravie, stále

viac, prinajmenšom na akademickej úrovni prihliada na úlohu osobnosti v rozvoji

choroby i v procese uzdravovania. Je ku škode pacientov a prestíže zdravotníctva, ak

ešte stále prevláda virchoviánska predstava (R.Virchow, klasik európskej medicíny,

stúpenec názoru, že je potrebné liečiť chorý orgán) choroby ako chorého orgánu,

a nie chorého človeka. Preto je taký príťažlivý smer tzv. holistickej (celostnej –

z gréčtiny holon = celistvý) medicíny, ktorá úlohu osobnosti v zdraví a chorobe

zdôrazňuje a skúma. (podľa V.Smékala, 2002).

My sa budeme zaoberať osobnosťou z psychologického hľadiska, pričom v tejto

prednáške nebudem rozoberať všetky prístupy jednotlivých psychologických smerov

či škôl k osobnosti.

Uvediem aspoň najnovšiu definíciu osobnosti tak, ako ju chápe slovenský psychológ

D.Kováč.

Osobnosť

„Osobnosť možno vymedziť ako psychologickú kvalitu človeka, jedinečnú

a relatívne konštantnú, vznikajúcu síce z genetického vybavenia, ale

formovanú environmentom – prírodným, civilizačným, sociálnym,

kultúrnym a duchovným, no nadovšetko dotváranú sebou samou, vlastným

self. A tento potenciálny, no rozhodujúci proces sebautvárania osobnosti sa

uskutočňuje pomocou nadobúdaných skúseností, získavaných kompetencií,

vyznávaných hodnôt a v procese realizovania toho všetkého v konkrétnom

živote jednotlivca. slovom, osobnosť je napokon to, čo zo seba ľudský

jedinec vytvorí v priebehu života v tom-ktorom čase svojho vývinu. A týmto

neutrom sú, podľa mňa, nadovšetko hodnoty, ktoré ten-ktorý jedinec

psychicky reflektuje a pretavuje do psychiky regulovaného konania“.

Ak hovoríme o osobnosti, zaujímajú nás v podstate tri hlavné otázky:

1. Čo daný človek vie, teda problematika jeho schopností, zručností,

vedomostí.

2. Čo daný človek chce, teda problém jeho motivácie, cieľov, želaní, potrieb

ideálov atď.

3. Čo vlastne daný človek je, teda otázka jeho vlastného „Ja“, charakteru.

Osobnosť

Najskôr sa pokúsime odpovedať na prvú uvedenú otázku, teda na otázku schopností

človeka. Čo sú to vlastne schopnosti? Vieme, že medzi ľuďmi sú značné rozdiely

nielen v tom, čo vedia, ale aj v tom, čo sú schopní sa naučiť. Nech sa pustíme do

čohokoľvek, do hry na husle, do tenisu, šachu, nejakého cudzieho jazyka, každý z nás

má pre každú z týchto činností svoj osobný strop, t.j. úroveň, ktorej môže ešte

dosiahnuť, ak k tomu bude mať optimálne podmienky a ak bude mať skutočný

záujem a vytrvalosť v zdokonaľovaní sa. Tento osobný strop je na začiatku života daný

dedičnou a vrodenou výbavou. Do tej miery, ako sa podmienky osobného rastu v tom

alebo onom smere líšia od optima, náš osobný strop sa v určitom smere znižuje.

Schopnosť by sa teda z tohto hľadiska mohla definovať ako potencialita, ako

možnosť, prípadne učenlivosť pre danú činnosť. Podľa najvšeobecnejšie prijímanej

definície pod schopnosťou rozumieme súhrn vlastností, ktoré umožňujú úspešne

vykonávať nejakú činnosť. Termín „schopnosť“ má však v bežnej reči i v psychológii

ešte ďalší závažný význam. Hovoríme o „schopnosti farebného videnia“, o

organizačných schopnostiach, o schopnosti logicky myslieť a pod. Rozumieme teda

schopnosťami niektoré psychické či fyziologické funkcie alebo zovšeobecnené

činnosti. Tieto funkcie sú už vyvinuté a uplatňujú sa, nie je to niečo, čo by sme sa

museli ešte len učiť. Sú to však funkcie, ktoré sa často uplatňujú vtedy, ak sa máme

naučiť niečo nové, prispôsobiť sa nezvyčajnej situácii. Podmieňujú výkonnosť v

nových činnostiach. Sú hotovými realizáciami možností, ktoré nás zaujímajú. Ak

máme skúmať možnosť učenia, odhadnúť, čo človek dokáže, vychádzame, prirodzene

z toho, čo už vie.

Osobnosť

Mali by sme teda mať osobitný termín pre schopnosť ako možnosť,

ako potencialitu, ako schopnosť naučiť sa : šachy, tenis, cudzí jazyk a

pod. (angličtina má pre to termín aptitude) - a iný termín pre tie

psychické alebo psychofyziologické funkcie alebo zovšeobecnené

činnosti. Angličtina má na to termín „ability“, ktorý ruština niekedy

prekladá ako „umenie“ a ktorý označuje, čo človek vie, akého

výkonu je v súčasnej dobe schopný v tej alebo onej činnosti, pričom

ide o výkon jednak v konkrétnych činnostiach, ako je napríklad

riešenie rôznych úloh, ktoré si vyžadujú logické myslenie. Český

termín „dovednosť“ alebo slovenský termín „zručnosť“ je príliš

spätý s motorikou. Iný vhodný termín však ,žiaľ, nemáme.

Keď sme zaviedli pojem osobného stropu, t.j. najvyššej úrovne,

akú môže daný jednotlivec v danom smere dosiahnuť, museli sme si

všímať i iné vlastnosti, ako sú schopnosti, napr. vytrvalosť a záujem.

Znamená to, že nie každú vlastnosť, ktorá človeka disponuje k

vysokej výkonnosti, označujeme ako schopnosť. Napr. ten, kto je

dominantný, bude mať výhodu v organizačnej činnosti (pokiaľ nie je

jeho dominancia príliš veľká), ale dominanciu preto ešte

neoznačíme ako zložku schopnosti. Je to povahová vlastnosť.

Osobnosť

Zdá sa akosi samozrejmé, že vieme, čo medzi schopnosti patrí a čo nie. A predsa je

niekedy ťažké túto zdanlivú samozrejmosť presnejšie vyjadriť.

Introspekciou môžeme odlíšiť tie vlastnosti, ktoré si predstavujeme ako niečo, čo

máme k dispozícii, ako nástroje alebo výzbroj, od vlastností, ktoré si predstavujeme

skôr ako sily, ktoré nás niekde ťahajú alebo ženú. Schopnosť logického myslenia patrí

medzi „nástroje“, láska k pravde alebo húževnatosť medzi „sily“.

Zostáva objasniť niektoré termíny, ktoré sa v literatúre o schopnostiach, ale aj v

laickom živote často vyskytujú. Niekedy sa stretávame s termínom „talent“, ale tým

sa zvyčajne neoznačuje nič iné, ako vysoká úroveň niektorej schopnosti. Podobne je

to s termínom „génius“, čo je najvyššia úroveň rozvinutia nie len jednej ale viacerých

schopností. Mimochodom, uvádza sa, že jeden génius sa rodí približne na 4 milióny

ľudí.

Každá schopnosť je založená na istom vrodenom podklade, na „vlohe“, čo je ďalší

termín, ktorý si treba objasniť. Vlohy sa definujú ako anatomicko-fyziologické

osobitosti nervového a humorálneho systému, pričom na základe jednej vlohy sa

môžu vyvinúť niekoľko blízkych schopností. Napr. na základe hudobnej vlohy sa môže

vyvinúť schopnosť hrať na nejaký konkrétny hudobný nástroj, ale aj schopnosť

spievať, ladiť nástroje atď. Z druhej strany, ak daný jednotlivec nebude mať príležitosť

svoju vlohu rozvíjať, nemusí sa z nej vyvinúť nijaká schopnosť, podobne ako keď

nebude mať motiváciu rozvíjať danú vlohu, teda zaoberať sa činnosťou, ku ktorej

daná vloha disponuje.

Existuje ešte jeden pomerne často sa vyskytujúci termín, a to „nadanie“. Je to

vlastne súhrn vlôh. Niektorí autori definujú nadanie ako súhrn schopností i zručností

pre určitú činnosť (napr. Teplov).

Osobnosť

Klasifikácia schopností

V zásade možno schopnosti deliť na všeobecné a špeciálne. Za

všeobecnú schopnosť sa považuje inteligencia. Mnohí autori ju

chápu ako všeobecnú adaptabilitu, prispôsobivosť, schopnosť

účelne sa zariadiť v daných podmienkach. Možno sa stretnúť

s názorom, že inteligencia je celková rozumová vyspelosť, mentálna

úroveň, rozumová kapacita, inokedy sa hovorí o intelektu či

bystrosti. Táto všeobecná schopnosť sa môže rôzne utvárať: u

matematika sa vyvinie do brilantného abstraktného myslenia, u

ambicióznej čašníčky do psychologického postrehu, u artistu v

obdivuhodnú pohybovú presnosť atď. Inteligenciu nemožno

stotožňovať s osobnosťou, ale považuje sa za jednu z podmienok

efektívnej adaptácie v náročných situáciách. Využitie možností

inteligencie však závisí od toho, ako je osobnosť v danej oblasti

motivovaná, aký má k nej vzťah. Ide vlastne o tesné vzájomné

prepojenie schopností, inteligencie, tvorivosti a iných stránok

osobnosti, ktoré fungujú v tesnej vzájomnej súčinnosti. Jednotlivé

chápania inteligencie vychádzajú z jednotlivých teórií, ktoré tu

nebudeme rozoberať.

Osobnosť

Druhy inteligencie

Klasická teória troch druhov inteligencie

E.L.Thorndike (1918) rozlíšil tri druhy inteligencie: 1. teoretickú (alebo

abstraktnú), t.j. schopnosť rozumieť a vedieť zaobchádzať so slovnými alebo

inými symbolmi, 2. praktickú (konkrétnu), t.j. schopnosť rozumieť

a zaobchádzať, narábať s predmetmi, ako napr. v odboroch, ktoré si vyžadujú

zručnosť a vo vede pri práci s prístrojmi, 3. sociálnu – t.j. schopnosť rozumieť

ľuďom a vedieť komunikovať, jednať s ľuďmi. Na tejto klasifikácii je

pozoruhodná zhoda s trojakým princípom sveta ideí, vecí a ľudí, ktorý sa

uplatňuje i v klasifikácii záujmov o idey, veci a ľudí.

Fluidná a kryštalická inteligencia

R.B. Cattell (1965) rozlišuje inteligenciu fluidnú a kryštalizovanú. Teória

Cattella sa nachádza uprostred medzi názormi na inteligenciu ako jedinou

všeobecnú schopnosť a predstavou o inteligencii ako o množstve rozumových

schopností.

Fluidná inteligencia je nevyhnutná pre zvládanie úloh, ktoré si vyžadujú

prispôsobovanie sa novým podmienkam a situáciám a je, podľa Cattella

podmienená prevažne geneticky.

Kryštalizovaná inteligencia sa uplatňuje v riešení úloh, ktoré si vyžadujú

určité zručnosti a využívajú minulú skúsenosť; jej formovanie závisí

predovšetkým od podnetnosti prostredia.

Osobnosť

Meiliho teória analytickej inteligencie

Popredný švajčiarsky psychológ R.Meili (1961) je najznámejší ako autor

Analytického testu inteligencie. Rozlišuje päť typov inteligencie, ktoré

zobrazuje pomocou prototypových hviezdicových profilov, kde jednotlivé lúče

hviezdicových útvarov predstavujú jednotlivé subtesty: (I) usporiadanie

obrázkov, (II) číselné rady, (III) zostavovanie viet zo slov, (IV) medzery

v obrázkoch, (V) vytváranie kresbových kombinácií z troch línií a (VI) analógie.

Teórie rozličných inteligencií H. Gardnera

V súčasnosti sa úspešne presadzuje teória siedmych rozličných inteligencií,

ktorú vypracoval H. Gardner (1993). Jeho teória reprezentuje koncepciu

špecifických schopností. V jeho terminológii sú to:
•

jazyková inteligencia

•

hudobná inteligencia

•

logicko-matematická inteligencia

•

priestorová inteligencia

•

telesne-pohybová inteligencia

•

intrapersonálna inteligencia

•

interpersonálna (sociálna) inteligencia

Najnovšie Gardner opísal ako relatívne nezávislú aj ekologickú a spirituálnu

inteligenciu.

Osobnosť

Triarchická teória R.Sternberga

R. Sternberg (1988) je profesorom Yalskej univerzity. Hľadá nové pohľady na známe

javy a považuje sa vedúcu osobnosť súčasnej psychológie. Už v polovine 80. rokov 20.

stor. poukázal na slabiny doterajšieho testovania inteligencie a na pomerne nízku

hodnotu výsledkov testov pri predpovedaní úspešnosti v činnosti manažérov

a tvorivých pracovníkov. Dospel ku koncepcii inteligencie ako komponentu troch

zložiek.

Tradičné testy zisťujú tzv. komponentovú inteligenciu, v ktorej rozličné teórie

identifikujú množstvo čiastkových komponentov. Táto inteligencia je najviac

preskúmaná. Testy, pomocou ktorých sa meria, sú vytvárané z prvkov rozličných

druhov učiva, a azda preto jej úroveň spolupodmieňuje úspech v škole. Podľa

súčasných výskumov sa príliš neosvedčuje pre predikciu životnej úspešnosti.

Skúsenostná inteligencia je základom tvorivosti. Preto tie testové batérie, ktoré

zahŕňajú meranie tvorivosti (napr. spomínaný Meiliho Analytický inteligenčný test),

sú už vhodnejšie pre zisťovanie takých funkcií intelektu, od ktorých závisia reálne

výkony ľudí najmä v interpretačných profesiách a v tzv. slobodných povolaniach.

Kontextovú inteligenciu možno chápať ako to, čo zabezpečuje úspešnosť človeka

v bežnom živote. Je to determinant praktickej „chytrosti“, schopnosti vyznať sa

v životných situáciách, v rozličných rokovaniach sociálnych, obchodných,

ekonomických.

Sterbergova teória inšpiruje a provokuje novosťou pohľadu i odhalením slabín

doterajšieho uvažovania o kognitívnej determinácii výkonov človeka.

Súčasné netradičné prístupy k pojmu inteligencia

Osobnosť

Súčasné netradičné prístupy k pojmu inteligencia

Emocionálna a sociálna inteligencia

D.Goleman (1995) zdôvodnil oprávnenosť skúmať „emocionálnu inteligenciu“ ako

relatívne nezávislú od kognitívnej inteligencie. Argumentuje tým, že klasické testy

kognitívnej inteligencie nepredpovedajú tak dobre úspech napr. činnosti manažéra

ako poznanie jeho sociálnej obratnosti, empatie, záujmu o ľudí a umenie jednať

s ľuďmi. Mnohých tradične uvažujúcich psychológov termín „emocionálna

inteligencia“ priam poburuje. Jednako prijateľné je predpokladať, že emocionálna

citlivosť, súcit a citová odozva na druhých ľudí si vyžadujú „čítať medzi riadkami“,

vnímať alebo „čítať podtext“ jednania ľudí, čo možno etymologicky vyvodiť zo slova

inteligencia, ktoré pochádza z latinského „inter-alebo intus-legere“.

Emocionálna inteligencia v chápaní Golemana a ďalších autorov zahŕňa tieto

čiastkové komponenty:

• sebauvedomenie
• motivácia vlastného konania
• vytrvalosť
• kontrola impulzov
• regulácia nálad
• empatia
• optimizmus

Osobnosť

J.D.Mayer a P.Salovey (1993) považujú za najdôležitejšie päť emočných schopností,

z ktorých Goleman vychádza:
• poznanie vlastných emócií
• kontrola vlastných emócií
• poznanie emócií druhých
• sebamotivácia
• zvládanie sociálnych vzťahov – teda sociálna obratnosť.

V tomto zozname je zrejmé, že chápanie emočnej inteligencie sa do značnej miery

zhoduje s tým, čo H.Gardner opisuje ako intra- a inter-personálna inteligenciu. Vidno

tu aj značnú blízkosť s obsahom pojmu sociálna inteligencia, ktorá determinuje

predovšetkým interpersonálnu kompetenciu, umenie jednať s ľuďmi, riadiť ich a viesť

ich, zvládať i zložité sociálne situácie, a v negatívnom aspekte sa prejavuje ako

umenie manipulovať s druhými ľuďmi.

Morálna inteligencia

Už v 19. storočí sa nereflektovane používal pojem „morálna slabomyselnosť“ ako

jadro mravných morálnych chýb. Až v r. 1998 vytvoril A. Haas koncepciu morálnej

inteligencie ako schopnosti morálne sa správať a morálne uvažovať. Za jadro

morálnej inteligencie považuje múdrosť, spravodlivosť, zmysel pre povinnosť

a zodpovednosť, rešpektovanie dôstojnosti svojej i iných, súcit a lásku k blížnemu,

ktorá sa prejavuje v pripravenosti pomáhať.

Tradičná psychológia hovorí o uvedených kvalitách ako o jednotkách etickej

vyspelosti či morálnej citlivosti osoby a považuje tieto jednotky skôr za súčasti

charakteru.

Osobnosť

Múdrosť
V posledných rokoch 20. storočia sa tiež začína objavovať

pojem múdrosti, ktorá intenzívne skúmala scholastika

a je rozpracovaný v tomistickej filozofii. Psychologická

skúsenosť tu zaznamenáva, že existujú ľudia, ktorí sú

schopní hlbokého vhľadenia sa do súvislostí a zmysle pre

poriadok bytia a diania, ktorí vďaka tomu jednajú

uvážlivo a zodpovedne. Ide o primerané rozhodovanie

a voľbu zrelého spôsobu života, o výber životných cieľov

a hodnôt podľa nadosobného hľadiska a o schopnosť

rozlišovať medzi dôležitým a menej dôležitým so

zreteľom na vyššie hodnoty. Múdrosť je výsadou

vyššieho veku, na čo upozorňuje i Erikson v svojej

koncepcii ôsmych etáp vývinu človeka.

Osobnosť

Špeciálne schopnosti.

Patria sem predovšetkým verbálne schopnosti. Nejde iba o schopnosť vyjadrovať

sa, ale najmä o schopnosť chápať zložité vzťahy vyjadrené slovami. Vynikajúce

verbálne schopnosti musí mať okrem filozofa psychológ, právnik, učiteľ, agent.

Naproti tomu technik alebo výtvarný umelec môže mať tieto schopnosti v slabšej

miere. Dokonca by sa dalo povedať, že u inžiniera je tak trocha podozrivé, ak príliš

dobre a veľa hovorí.

Priestorové schopnosti alebo priestorová predstavivosť zahrňuje v podstate tri

dôležité schopnosti: priestorovú orientáciu, vizualizáciu a kinetickú predstavivosť.

Numerická schopnosť sa prejavuje v rýchlom a bezpečnom zaobchádzaní s číslami

pri jednoduchých matematických úkonoch.

Pamäťové schopnosti, psychomotorické schopnosti, umelecké schopnosti. Bolo

by možné hovoriť i o ďalších špeciálnych schopnostiach.

Vplyv dedičnosti a prostredia na rozvoj schopností

Prakticky na všetky ľudské vlastnosti má vplyv jednak dedičnosť a jednak

prostredie. V súvislosti so schopnosťami sa o tomto probléme diskutovalo azda

najviac. Sú individuálne rozdiely v schopnostiach spôsobené rôznou dedičnou

výbavou alebo rôznosťou prostredia, ktoré na nás od detstva pôsobí?

Doba, kedy sa otázka kládla takto (buď - alebo), je už za nami. Dnes už nikto

netvrdí, že človek je pri narodení „tabula rasa“, ani že jeho duševné vlastnosti sú

predurčené už pri počatí! Dnes otázka znie do akej miery sa na individuálnych

rozdieloch podieľa dedičnosť a do akej prostredie. Najviac sa tento problém skúmal

na inteligencii.

Osobnosť

Je možné uviesť rad argumentov tak pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv

dedičnosti, ako aj pre tvrdenie, že rozhodujúci je vplyv prostredia. Bolo by

možno hovoriť o „vlčích deťoch“ v prospech vplyvu prostredia ako aj o

monozygotných dvojičkách v prospech vplyvu dedičnosti. Väčšina autorov sa

však nazdáva, že inteligencia je asi z 80% dedičná. Tomuto číslu však treba

rozumieť. Predovšetkým si treba uvedomiť, že k faktorom prostredia, ktoré sa

prejavujú na finálnej úrovni dospelej inteligencie, nepatrí iba výchova,

psychologické pôsobenie atď., ale aj biologické faktory, ktoré sa uplatňujú v

priebehu vnútromaternicového života i neskôr. Napr. chudobná výživa

(bielkovinný hlad) matky počas tehotenstva i v časnom štádiu vývinu môže

nenapraviteľne poškodiť rozvoj inteligencie. Aj samotné číselné vyjadrenie si

vyžaduje objasnenie. Uvedené čísla samotné o sebe môžu byť klamlivé. Laik,

ktorý nepozná matematicko-štatistické základy výskumu dedičnosti, si

povrchným spájaním ľahko odvodí, že inteligenciu jednotlivca možno zvýšiť

najviac o 20%. A pretože orientačným číslom pre inteligenčný kvocient je 100,

spojí si ľahko uvedené percentá s bodmi IQ. To je však obrovský omyl! Z

uvedeného pomeru 80:20 možno z teoretických rovníc odvodiť, že v rade

prípadov je zvýšenie (alebo zníženie) IQ o viac ako 20 bodov možno vplyvom

prostredia. Nie je tu rozpor s faktami, ktoré sme práve uviedli.

Osobnosť

U ktorých detí je možné za súčasného stavu psychológie a pedagogiky podstatne

zvýšiť IQ? Predovšetkým u zanedbaných detí, ktoré sa môžu po prechode do vysoko

podnetného prostredia alebo i len normálneho prostredia veľmi rýchlo intelektovo

rozvinúť - pokiaľ však nedošlo k hrubému výchovnému zanedbaniu v kritickom

období. Nesmú sa však zamieňať zanedbané a zaostávajúce deti. Veľa zaostávajúcich

detí je blízko stropu svojich možností a s ich inteligenciou možno aj pri najväčšej

starostlivosti urobiť len veľmi málo. Samozrejme, že i to „málo“ stojí za veľké

výchovné úsilie, pokiaľ obohatí život postihnutého dieťaťa. Toto „málo“ môže v

podstate znamenať rozdiel medzi pasívnym objektom starostlivosti a človekom, ktorý

sa vie aspoň v minimálnej miere o seba postarať, alebo medzi invalidom a pracujúcim

človekom. Dnes sa pozeráme na mentálne postihnutých ako na plnoprávnych

občanov, ktorí potrebujú od spoločnosti viac, než môžu samotní poskytnúť.
Ako zložitý je problém podielu dedičnosti a prostredia v schopnostiach a ako ľahko

možno nepochopiť zmysel uvedených 80% pre dedičnosť, ilustruje táto úvahu. Keby

sme dali všetkým deťom ideálne podmienky na rozvoj rozumových schopností v

rodine, v škole atdˇ. (a keby sme zabezpečili aj optimálny rozvoj pred narodením),

potom by podiel dedičnosti v individuálnych rozdieloch bol nie 80%, ale 100%.

Naopak, ako budú mať niektoré deti (napr. deti rodičov s lepším postavením)

neporovnateľne lepšie podmienky pre rozvoj intelektu ako ostatné deti, úloha

prostredia v individuálnych rozdieloch sa podstatne zvýši.

Osobnosť

Význam schopností

Myslím si, že nikto dnes nepochybuje o tom, že schopnosti sú v živote človeka veľmi dôležité. Ide však o

to, ako sú dôležité. Na tom, akú prácu bude človek v živote vykonávať, aké postavenie bude zaujímať a do

istej miery teda akým spôsobom bude žiť, podieľajú sa jeho schopnosti asi v jednej tretine. Druhá tretina

pripadá na jeho povahové vlastnosti a tretia je - z hľadiska indivídua - náhodná. čo sa tým myslí? Vieme

napr., že niekedy sa človek dostane čírou náhodou spoločnosti, ktorá ho veľmi silno ovplyvní a určí jeho

ďalší život. K týmto, z hľadiska indivídua náhodným faktorom, patrí samozrejme najmä rodina, v ktorej

vyrastá a na ktorej nemálo záleží. Predpoveď, ktorú o ľuďoch robíme na základe ich schopností, sa preto

nutne - aj keby sme tieto schopnosti poznali dokonale - splní iba čiastočne, v niektorých prípadoch lepšie,

v iných horšie.
Krátkodobá predpoveď na základe schopností je lepšia ako dlhodobá a nesmieme sa dať od ich

diagnostikovania odradiť povedzme tým, že úspech vo vysokoškolskom štúdiu je len v neveľmi vysokej

korelácii s inteligenčným kvocientom, ktorý mal jednotlivec vo veku 10-15 rokov. Určenie podielu

schopností na životnej dráhe človeka môžeme považovať za reálne iba za predpokladu ako tak

stabilizovaných pomerov. Celospoločenské otrasy, ako je napr. vojna, ovplyvnia ľudské osudy tak dokonale,

že naše predpovede väčšinou zlyhajú.
Druhou otázkou pri posudzovaní osobnosti človeka je otázka, čo chce. Ako sme už povedali, je to najmä

otázka motivácie, cieľov, ideálov, potrieb, záujmov. Ak chceme porozumieť správaniu ľudí, pochopiť ich a

vedieť aj predpovedať do budúcnosti, ako sa za rôznych okolností budú správať, potom sa prirodzene

pýtame, čo chcú, o čo im ide, čo ich baví, zaujíma a teší alebo zasa čoho sa boja, v čo dúfajú, o čom snívajú.

Pýtame sa, aké sily ich uvádzajú do činnosti, odborne povedané ako silno a k čomu sú motivovaní.

Osobnosť

Jeden môj kolega je fantasticky usilovný. Vedecká práca je jeho vášeň.

Všetko, na čo sa pozrie, čo prežíva, o čom hovorí s ľuďmi, sa mu mení na

zaujímavý psychologický problém. Manželka ho musí nútiť, aby si vybral

aspoň časť dovolenky. Ako vysvetliť túto nezvyčajnú pracovnú motiváciu? Teší

ho natoľko práca sama - dobrodružstvo poznania? Alebo ho ženie

ctižiadostivosť? Alebo je v tom neistota, neschopnosť vyplniť voľný čas podľa

svojich ideálnych predstáv? Uteká do práce pred ľudskými vzťahmi? Alebo má

pred sebou určitý vysoký cieľ, ideálnu predstavu o tom, čo by mal pre

spoločnosť vykonať? A môže byť taký cieľ sám o sebe silou, ktorá preniká

celým životom a určuje jeho štýl?

Motívy človeka vytvárajú veľmi zložitú štruktúru, rôzne sa prepájajú,

kombinujú. Určitý čin často slúži niekoľkým motívom naraz, je viacnásobne

motivovaný. Napríklad v nedeľu pôjdeme na výlet súčasne preto, aby sme

urobili deťom radosť, aby sme si zašportovali, aby sme pobudli s priateľmi,

aby sme unikli samote a súčasne aby sme boli konformní k svojmu okoliu,

ktoré by považovalo za čudné, keby sme zostali napriek peknému počasiu

doma. Pre spleť motívov je ďalej typické vytváranie odvodených motívov,

ktoré často tvoria celé reťazce. Napr. túžba získať nejaké dievča vedie

mladého človeka k túžbe vyniknúť vo futbale, tá zasa vedie k záujmu o

športový klub a tento záujem k snahe získať si priazeň funkcionárov klubu...

Pokúste sa sami zamyslieť sa nad niektorými vašimi činnosťami a motiváciou,

ktorá k nim vedie. Uvidíte, že to vôbec nie je také zložité.

Osobnosť

Rozdiely v ľudskom správaní a v jeho výsledkoch, ktoré sú spôsobené

rozdielmi v motivácii, bývajú obrovské. Ak je úspech alebo neúspech v

povolaní, v športe a pod. závislý z jednej tretiny na schopnostiach, potom

možno povedať, že dôležitosť motivácie je zvyčajne rovnako veľká. Poznáme

ľudí, ktorí sa pri mierne nadpriemerným nadaním stali - vďaka veľkej

usilovnosti alebo inému húževnatému úsiliu - univerzitnými profesormi, a na

druhej strane existujú prípady inteligenčných kvocientov na hranici geniality,

ktorých nositelia to nikdy nedotiahli ďalej ako na priemerných pracovníkov.

K teórii motivácie

Motivačné sily (potreby, motívy, pudy, hodnoty, záujmy, postoje, ciele),

ktoré vedú k správaniu rôzneho druhu, sú pre nás akosi samozrejme

„evidentné“. Vieme o nich z introspekcie a z pozorovania iných. Vieme, že

hlad, chuť porozprávať sa alebo láska k pravde sú mocné sily. Istým spôsobom

to prežívame. Ale ak máme o nich hovoriť všeobecne a systematicky, tak ako

si to vyžaduje vedecký prístup, potom nás zdanlivá samozrejmosť môže

sklamať. Napríklad pokus o uspokojivú definíciu motivácie zlyháva a nedarí sa

podať všeobecnejšie prijímanú definíciu.

Dva introspektívne fyzikálne homeostatické modely

Ak uvažujeme o motivácii, staviame do značnej miery - či už vedome alebo

nevedome - na dvoch základných predstavách, v ktorých sa zaujímavým

spôsobom spája introspekcia s fyzikálnym nazeraním. Tieto dve základné

predstavy môžeme chápať ako modely.

Osobnosť

a) Model nedostatku (vákua)

Model nedostatku vychádza jednak z pocitu prázdnoty, ktorá túži po

naplnení (najmä v prípade hladu), jednak z pozorovaní iných ľudí a zvierat,

ktorí bývajú pod zrejmým vplyvom motivačných síl, kým nedosiahnu nejaký

objekt, ktorý by mohli zjesť. Markantnými prípadmi sú okrem hladu smäd a

potreba vzduchu. Model nedostatku používame i pri vysvetľovaní iných

motivačných síl. Hovoríme napríklad o tom, že niekto je lačný po peniazoch,

hovoríme o smäde po vzdelaní, o potrebe nadýchať sa vzduchu slobody atď.

Výrazne to vyjadruje fyzikálny pojem vákua, ktoré si vynucuje pohyb, vedúci k

jeho naplneniu. Je dôležité si uvedomiť, že predstava prázdnoty, ktorá si

vyžaduje naplnenie, je iba nástrojom k pochopeniu psychologickej

skutočnosti. Niektoré motivačné sily, aj keď ich tiež označujeme ako potreby,

sú úplne iného druhu.

b) Model vybitia (pretlaku)

Celkom opačná predstava o motivačných silách vyplýva zo zovšeobecnenia

iných prípadov. Sú to prípady, kedy k uspokojeniu a upokojeniu dochádza nie

po nejakom zaplneniu, ale naopak vtedy, keď organizmus zo seba niečo vydá,

niečoho sa zbaví. Tak je to u eliminačných potrieb i u potreby laktácie. To sa

prenáša aj na iné prípady uspokojovania potrieb. Často sa napríklad hovorí, že

človek si musí vybiť svoju zlosť, „odreagovať sa“, dieťa sa potrebuje

„vyblázniť“ atď.

Osobnosť

Tak model nedostatku, ako aj model vybitia predpokladá, že po nasýtení

alebo odreagovaní dôjde k pokojnému stavu rovnováhy, k homeostatickému

vyrovnaniu. Tento predpoklad sa potom prenáša na ďalšie motivačné procesy.

Vráťme sa však k „lačnosti po peniazoch“ Skúsenosť nás učí, že je

neukojiteľná, podobne ako túžba po moci. Platí tu zdanlivý paradox, že

„jedlom rastie chuť“. Tak agresivita, útočnosť (ktorá sa považuje za jednu zo

základných potrieb), je podľa niektorých autorov prípadom, kedy

homeostatický model zlyháva. Agresivita, ktorá nenaráža na odpor (napríklad

u príliš zhovievavých rodičov), neprestáva, ale naopak sa stupňuje. Avšak

napriek týmto zjavným nedostatkom sú homeostatické modely pre bádateľov

veľmi príťažlivé, pretože umožňujú formulovať teórie i výskumné hypotézy na

základe fyzikálnych predstáv. Napríklad experimentátor nechá pokusné zviera

počas určitej doby hladovať a zisťuje, ako hrubú papierovú bariéru pretrhne,

aby sa dostalo k potrave, teda ako veľkú „silu“ vyvoláva toto vákuum.

Snaha vysvetliť čo možno najviac z motivačnej dynamiky na základe

primitívnych homeostatických modelov ovplyvnila nepriaznivo poznanie

špecificky ľudských motívov. Najmä motivačné akty, ktoré sprevádzajú rast a

vývoj osobnosti, nemožno na základe homeostatických modelov vysvetliť.

Osobnosť

Motivačné „perpetum mobile“

Homeostatické modely vedú k tomu, že sa pozeráme na činnosť ako na

prostriedok k dosiahnutiu želaného cieľa, napr. rovnováhy, pokoja, odstránenia

nepríjemného napätia spojeného s určitým nedostatkom alebo prebytkom.

Existujú však činnosti, ktoré nie sú samotné sebe odmenou, sú automotivačné.

Osobitne nápadné je to u novo osvojených činností, kde sa hovorí o funkčnej rozkoši

(Funkcionslust).

Aplikujme to na pracovnú motiváciu. Existuje teória pracovnej motivácie, ktorú

možno laicky zhrnúť do vety: „Zadarmo ani kura nehrabe“. Za všemocný motív sa

potom považujú peniaze, hmotná zainteresovanosť. Proti týmto teóriám stojí iná

teória o tvorivej práci ako prvotnej potrebe človeka. Azda každý z vás pozná pracovné

zaujatie, ktoré je odmenou samotné o sebe, činnosť, ktorú prerušujeme, pretože sme

ustatí, nie preto, že by sme sa ňou nasýtili. V tejto súvislosti je zaujímavá formulácia

Aristotela: „Šťastie človeka spočíva v primeranej činnosti“.

Automotivačná činnosť sa vysvetľuje osobitnou potrebou činnosti. Isté teoretické

ťažkosti sa vyskytnú, ako staviame potrebu činnosti vedľa ostatných potrieb, pretože

sa od nich líši nekonečnou rozmanitosťou svojich prejavov. Preto bola vytvorená

teória, podľa ktorej potreba činnosti je základom akejkoľvek ľudskej motivácie.

Predstavujeme si potom človeka z hľadiska motivácie ako akési perpetuum mobile.

Jeho nevyčerpateľnú motivačnú energiu je možné do značnej miery „zapriahnuť“ do

činností nevyhnutných k získaniu základných životných potrieb, prípadne i mnohých

pseudopotrieb, ktoré mu vnucuje konzumná spoločnosť, v podstate však ide o

energiu, ktorá smeruje k uplatneniu bez ohľadu na tieto potreby, nech už v hre, v

umeleckej tvorbe alebo vo filozofii pestovanej pre radosť z poznania.

Osobnosť

Odvodzovanie motívov a funkčná autonómia

Cattell predpokladá určitý počet základných, primárnych motivačných síl.

Tieto sily, potreby, sú jedinými zdrojmi motivačnej energie (sú hýbateľmi) a

uvádzajú do chodu všetky funkcie schopnostného aparátu, všetky činnosti.

Každý cieľ, ktorý sledujeme, je koniec koncov determinovaný primárnymi

potrebami. Ako možno určiť, ktorými primárnymi potrebami je určený daný

cieľ, prípadne postoj? Cattell hovorí: „Jednoduchým spôsobom je spýtať sa

niekoho: „Prečo študujete účtovníctvo?“ Ak odpovie: „Aby som si udržal

miesto“, môžeme povedať: „A prečo si chcete udržať miesto?“ atď. Ale v

každej reťazi otázok - ak je skúmaná osoba trpezlivá a ochotná odpovedať

úprimne na otázky týkajúce sa súkromných vecí - vždy napokon dôjdeme k

bodu, kedy nie sme schopní dať odpoveď. Dôjdete k takej otázke ako „Prečo

chcete jesť?“. V tomto bode prichádzate k biologickému kategorickému

imperatívu primárnej potreby“.

Veľa psychológov túto teóriu prijíma, pretože je jednoduchá, umožňuje

stanoviť jednoznačné hypotézy a tiež ich overovať. Namiesto obrovského

množstva motívov máme - v súhlase s myslením faktorových analytikov -

malý počet základných potrieb, na základe ktorých je možno vysvetliť i

najzložitejšie správanie ľudí. To tiež sľubuje jednoduchý a potenciálne účinný

systém predpovedania správania.

Osobnosť

Medzi filozofmi a psychológmi sa vždy našli takí, ktorí odmietali také zjednodušenie

problematiky ľudskej motivácie. Odmietali vidieť človeka ako „ľudského živočícha“,

sústreďovali svoju pozornosť na jeho špecificky ľudské prejavy z hľadiska kultúry i spoločnosti.

Jeden z nich, harvardský profesor G.W.Allport, vyslovil princíp funkčnej autonómie, podľa

ktorého odvodené motívy síce vznikajú zo základných potrieb, ale nemožno ich bezo zvyšku

vysvetliť kombináciou týchto potrieb. Nový motív, aj keď vznikne na základe primárnych

potrieb, má už do značnej miery „samostatný život“, funguje autonómne a pôsobí i vtedy, kedy

sú tie základné potreby uspokojené. Možno si napríklad predstaviť, že pre malého chlapca,

ktorý sa začal intenzívne venovať hre na husliach, bola hybnou silou snaha presadiť sa, ktorú

mohol uspokojiť v kolektíve rovnako starých chlapcov, pre plachosť alebo nejaký fyzický

nedostatok. Z tohto chlapca sa stal vynikajúci virtuóz a jeho vzťah k hudbe je veľmi zložitý

samostatný útvar, ktorý už nie je závislý na „motoru“, ktorým kedysi bola snaha kompenzovať

odmietanie a posmech kamarátov. Jeho ctižiadostivosť a potreba uznania je plne uspokojená:

bude azda preto hrať na husliach s menším elánom?
Princíp funkčnej autonómie nie je iba obranou pred príliš zjednodušeným výkladom

ušľachtilých motívov, pred ich násilnou redukciou na primárne potreby. Funkčnú autonómiu

má - podľa Allporta - i patologický motivačný útvar, ktorý sa prejavuje v neurotickom

symptóme. Neurotický komplex, ku ktorému došlo v dôsledku zablokovania uspokojenia

určitých potrieb, má svoju vlastnú existenciu a uspokojenie týchto potrieb ho - samotné o sebe

-už neodstráni. Napríklad dieťa, ktoré v bezvýchodnej situácii vytvorenej nevhodnou výchovou

nájde patologické uspokojenie v obrátení agresie voči sebe samému, sa nezačne automaticky

správať a prežívať normálne, keď sa jeho situácia zlepší. V takom prípade je vždy nevyhnutný

špeciálny výchovný alebo liečebný zásah.

Osobnosť

Konflikt

Motivačné sily si možno predstaviť ako fyzikálne sily, ktoré pôsobia v priestore na

hmotný bod. S týmto modelom začal pracovať Kurt Lewin. Ak pôsobí iba jediná sila,

je výsledok jednoduchý: pohyb v smere žiaduceho objektu, akcie a uspokojenie

potreby. Pre človeka je však typické, že sa rôzne motívy a potreby často dostávajú do

konfliktu. Ako sa taký konflikt rieši?

Keby išlo o jednoduché „preťahovanie“, boli by vzniknuté pomery ešte stále veľmi

jednoduché. Motivačná dynamika konfliktu je však zložitejšia, ako si hneď ukážeme

na príklade.

Obzvlášť dôležitý je prípad konfliktu medzi kladným a záporným motívom. Existujú

objekty, ktoré sú časne príťažlivé i odpudivé, vyvolávajú - na ľudskej úrovni -

napríklad súčasne nádej i strach. Povedali by sme, že výsledok je jednoduchý: ak

silnejšia nádej, dôjde k priblíženiu k žiaducemu objektu a k uspokojeniu potreby. Ak

je silnejší strach, dôjde k ústupu, príslušnému objektu sa vyhneme. Skutočnosť je

však oveľa komplikovanejšia. Príťažlivá a odpudivá sila (nádej a strach) pôsobia tým

silnejšie, čím sme - v psychickom poli, ako ho definoval Lewin - k danému predmetu

bližšie. Tieto sily majú teda pozitívny gradient - a ten je podstatne väčší pri strachu

ako pri nádeji. Ak je teda vo väčšej vzdialenosti nádej silnejšia ako strach,

približujeme sa k žiaducemu objektu. Ak sme však bližšie, potom strach, ktorý má

vyšší gradient, prevýši nádej a dôjde k ústupu. Takto dôjde ku kolísaniu

„kyvadlovému pohybu“ k objektu a od neho, z ktorého - v modelovom prípade - niet

úniku. Ten to dej sa síce odohráva v psychickom poli, ale každý muž, ktorý bol

niekedy silno priťahovaný ženou, z ktorej mal súčasne strach, dobre vie, že psychický

priestor tu do značnej miery splýva s fyzikálnym priestorom.

Osobnosť

Primárne ľudské potreby

1. Primárne fyziologické potreby

Tieto potreby má človek spoločné s vyššími cicavcami. Murray ich narátal

13: potreba kyslíka (nadýchnutie), potreba zbaviť sa kysličníka uhličitého

(vydýchnutie), potreba vody, potreba potravy, potreba zmyslových podnetov,

sexuálna potreba, potreba laktácie, močenia, vyprázdnenia tlstého čreva,

potreba vyhnúť sa bolesti, horúčave, chladu a poškodeniu. Existuje i iné

delenie primárnych fyziologických potrieb, v ktorých je napr. zaradená i

potreba spánku a ďalšie.

V akom zmysle sú tieto potreby primárne? a) Ich uspokojenie je

nevyhnutné pre zachovanie života. b) Sú zabezpečované pomocou

inštinktívnych mechanizmov (u človeka sú tieto mechanizmy menej určité a

menej zrejmé). c) Sú fylogeneticky pôvodnejšie ako ostatné potreby, t.j.

vyskytujú sa aj u nižších živočíchov. d) Sú ontogeneticky najpôvodnejšie: s

výnimkou sexuálnej potreby a potreby laktácie, ktoré súvisia s reprodukciou,

sa uplatňujú od počiatku samotnej existencie organizmu.

Z hľadiska psychológie sú primárnym fyziologickým potrebám blízke i

sekundárne potreby, ktoré vznikli na základe návyku (alkohol, heroín a

niektoré iné drogy); ide o tzv. narkománie. Tieto potreby sú - ak dôjde k

návyku) často rovnako silné ako potreba potravy a nápoja a hlboko menia

celú osobnosť.

Osobnosť

2.Primárne psychologické potreby

Správanie človeka (i vyšších cicavcov) sa v priebehu individuálnej

existencie začína meniť. Objavujú sa nové typické vzorce správania,

napr. mača sa hrá so všetkým, čo sa pohybuje. Tieto vzorce

správania sú často nápadne podobné u človeka a iných živočíchov. Z

ich pozorovania u rôznych živočíšnych druhov možno usudzovať na

existenciu radu motivačných síl, ktoré existujú pomimo potrieb

fyziologických. Označujeme ich ako primárne psychologické potreby.

Vzťah medzi primárnymi potrebami fyziologickými a

psychologickými je pomerne zložitý. Psychologické potreby sa

vyvíjajú na vrodenom základe, ktorý sčasti tvoria fyziologické

potreby. Preto je možné niektoré z nich považovať za akési deriváty,

odnože fyziologických potrieb (napr. erotická potreba je derivátom

sexuálnej potreby). Iné psychologické potreby sa síce fylogeneticky

vyvinuli preto, aby napomáhali uspokojenie fyziologických potrieb, a

sú teda fyziologickým potrebám v tomto zmysle podriadené, v

ontogenéze sa však vyvíjajú značne nezávisle, ako spomínaná

potreba hry.

Osobnosť

Zoznam psychologických primárnych potrieb býva pomerne dlhý a zatiaľ

neexistuje nijaký, ktorý by bol všeobecne uznávaný. Uvedieme jeden z nich,

ktorý vychádza z Murraya:

potreba združovať sa, lásky, autonómie, ochrany a pomoci, uznania,

agresie, brániť sa, starať sa o druhých, dvoriť sa (kurizovať), vyniknúť vysokým

výkonom, poddávať sa, oponovať, ovládať, predvádzať sa, koriť sa, poriadku,

hry, zavrhovať, straniť sa (súkromie), superiority, poznávať, chápať

(intelektuálne), vyhnúť sa hanbe, konštruktívna potreba, potreba uchovávať,

potreba smiechu.

Samozrejme, že ani tento zoznam nie je úplný. V niektorých prípadoch

váhame, či uznať primárnosť vymenovaných potrieb; z druhej strany chýba

napr. Pavlovov „reflex slobody“ a niektoré ďalšie.

V akom zmysle sú uvedené psychologické potreby primárne?

Pozrime si ešte raz tie štyri body odpovede, ktoré sme na rovnakú otázku

dali v súvislosti s primárnymi fyziologickými potrebami. Vidno, že do úvahy

prichádzajú iba body b) a d). Pritom inštinktívne mechanizmy sú tu u človeka

väčšinou veľmi nezreteľné. Pokiaľ ide o ontogenetickú primárnosť, môžeme

prejavy väčšiny uvedených potrieb pozorovať už v rannom veku. Preto sa zdá

prijateľná téza, že väčšina záujmov, postojov a hodnotových orientácií dieťaťa

i dospelého má svoj základ (pomimo primárnych fyziologických potrieb) práve

v primárnych psychologických potrebách.

Osobnosť

Argumentom pre primárnosť niektorých psychologických potrieb je aj to, že ich

nachádzame na predhumánnej úrovni. Napríklad potreba dominovať je výrazná i

v kŕdli kúr, kde sa vždy vytvorí poradie nadradenosti a podradenosti.
Azda najpresvedčivejším dokladom primárnosti niektorých psychologických

potrieb je ich výskyt v rôznych kultúrach a civilizáciách, teda antropologická

univerzálnosť. Potrebu vyhnúť sa hanbe nachádzame u všetkých národov aj keď v

pozoruhodných modifikáciách (nápadné je v tomto smere Japonsko so samovraždami

pre „stratu tváre“). Považujeme túto potrebu teda za všeľudskú a v tomto zmysle

primárnu.
Niektorí psychológovia sa k vyratúvaniu primárnych psychologických potrieb

stavajú skepticky. Vplyvom vitalistických koncepcií uznávajú jedinú životnú silu -

smerovanie hore, k dokonalosti. Všetky rozlíšiteľné potreby, túžby, snahy a konanie

sú pre nich výrazom jedinej mocnej sily, ktorá však môže „zablúdiť“ (potom vznikajú

chorobné symptómy), ale i potom pôsobí a treba len uvoľniť jej správnu cestu. V

súčasnej americkej psychológii sa často hovorí o tendencii k sebarealizácii, k

sebauplatneniu ako o základnej a v podstate jedinej potrebe.

Osobnosť

Tieto myšlienky majú zrejme zdravé jadro. Upozorňujú, že ľudské

motivačné sily neexistujú vedľa seba ako rad izolovaných tendencií,

ale že vytvárajú jednotný systém. Človek si môže vytýčiť jediný

životný cieľ, ktorý „absorbuje“, pohltí všetky jeho potreby, záujmy a

sklony a dá mu okrem plného spoločenského uplatnenia i dokonalé

osobné uspokojenie. Nazdávam sa, že optimálne z tohto hľadiska je

kompromisné stanovisko, ku ktorému sa aj prikláňam: primárne

psychologické potreby existujú, ale sú značne plastické, je možné

včleniť ich do životného plánu ako kocky do mozaiky. Okrem toho sa

môžu do značnej miery navzájom zastupovať: uspokojovaním jednej

sa utlmujú niektoré iné. Napríklad uspokojovanie potreby bezpečia

utlmuje potrebu agresie, uspokojenie potreby lásky utlmuje potrebu

presadiť sa atď.

Ak hovoríme o potrebách, nemôžeme sa vyhnúť hierarchii

potrieb, ktorú do psychológii priniesol Abraham Maslow (1908-

1970). V jeho hierarchii sú na samom spodku fyziologické potreby,

nasleduje potreba bezpečia, lásky, úcty a na samom vrchole je

potreba sebaaktualizácie.

Osobnosť

Fyziologické potreby – sú to základné potreby, ktoré sú v každom

živom jedincovi prítomné od narodenia (potreba kyslíka, výživy,

určitých nerastných látok atď.

Potreby bezpečia – každý jedinec vyžaduje bezpečie a slobodu od

strachu, úzkosti a zmätku. K bezpečiu patrí tiež štruktúra, poriadok,

stanovenie medzí a ochrana pred poranením. Osobitne silno sa tieto

potreby prejavujú v ranom veku a v detstve.

Potreby prináležnosti a lásky. Podľa Maslowa ak sú uspokojené

nižšie potreby, jedinec túži po láske, po citovom vzťahu, chce niekde

patriť.

Potreba úcty – Okrem patologických prípadov majú tieto potreby

všetci ľudia. Maslow tieto potreby delí na potreby, ktoré súvisia

s vlastnou zdatnosťou a vedomím zvládania životných nárokov

(sebaúcta) a s povesťou, prestížou a uznaním (úcta druhých).

Potreba sebaaktualizácie. Jedinec sa usiluje stať všetkým, čím sa

môže stať. Maslow zdôrazňuje, že čím človek môže byť, tým aj musí

byť. Musí byť verný svojej prirodzenosti. Na tejto úrovni sú medzi

ľuďmi najväčšie rozdiely

Osobnosť

Záujmy
Záujmy chápeme ako osobitný druh motivačných síl. Ich základom sú primárne potreby,

ktoré sa konkretizujú v podmienkach daného kultúrneho prostredia. Napríklad čitateľský

záujem sa môže rozvinúť iba pri istom stupni vzdelanosti, rovnako ako, povedzme, záujem o

motorizmus iba pri istom stupni technického rozvoja.
Záujem možno definovať ako odvodenú potrebu, ktorá sa uspokojuje v dôsledku

vykonávania nejakej činnosti. To je pre záujem charakteristické. Záujem o futbal sa napríklad

uspokojuje hraním futbalu, nie dosiahnutím určitého výsledku. Tam, kde prevažuje túžba

vyhrať na chuťou hrať, zahrať si, tam už nejde o čistý záujem, ale o zložitejší motivačný

komplex. Záujem o futbal môže byť, samozrejme, tiež iba „teoretický“. Príslušnou činnosťou

potom je čítanie športových rubrík, diskutovanie, rozoberanie a predpovedanie výsledkov atdˇ.
Záujmov existuje toľko, koľko je činností, ktoré môžu človeka tešiť. Znovu teda vzniká

problém triedenia záujmov, ich zaraďovanie do skupín, o ktorých by bolo možné povedať niečo

všeobecnejšie. Podľa nášho psychológa Stavěla „u záujmov, podobne ako o mnohých iných

osobnostných javov, je nutné rozlíšiť povrch a hlbšiu vrstvu. Od tohto rozdielu musí vychádzať i

analýza záujmov. Prvému pohľadu na záujmy jednotlivcov sa javí a núka predovšetkým ten

povrch. Tým sa myslí rozmanitosť jednotlivých manifestných záujmov, v prvej inštancii vlastne

jednotlivých zaujatí, hodnotiacich reakcií, sympatií a antipatií voči tomu-ktorému predmetu,

činnosti, situácii; teda vrstvy osobitných záujmov, z ktorých mnohé sú iba druhotné, veľmi

odvodené, čo niekedy znamená i nepravé, často prechodné. Úlohou psychologickej analýzy

potom je preniknúť od tejto povrchovej vrstvy, ktorá má u niektorých ľudí skôr ráz beztvarého

zmätku, u iných viac menej usporiadanej sústavy, k hlbším, základnejším a trvácnejším

postojom, zameraniam, sklonom, slovom k tendenciám, s ktorými rozličné zjavné záujmy

súvisia“.

Osobnosť

Bolo navrhnutých niekoľko spôsobov triedenia záujmov. Sám Stavěl rozlišuje u

dospievajúcej mládeže záujmy poznávacie, estetické, sociálne, záujem o prírodu,

obchodný záujem, záujem technický, rukodelný, záujem o hmotný materiál, záujmy

výtvarné a športové.

Záujmy predstavujú tú časť štruktúry osobnosti, ktorú možno najľahšie

ovplyvňovať. Záujmy možno zosilňovať, zoslabovať i vytvárať v dôsledku zámerného

pôsobenia oveľa ľahšie ako primárne potreby alebo hodnotové orientácie, o ktorých

ešte len budeme hovoriť. Stačí napr. jediná vynikajúca pedagogická osobnosť, aby z

dramatického krúžku školy vzišiel rad mladých ľudí, pre ktorých záujem o divadlo

zostane trvalou životnou charakteristikou. Práve tak ľahké je vytvoriť - či už zámerne

alebo mimovoľne - niečo, čo by sme mohli nazvať „antizáujmom“, znechutením

určitej činnosti (napr. tým, že ju deťom vnucujeme).

Z veľkej plastickosti - až manipulovateľnosti - záujmov však nevyplýva, že by sme si

mohli dovoliť nedbať na tieto záujmy, že by sme napr. dieťaťu mohli určiť povolanie

podľa iných hľadísk a dúfať, že „sa to voľajako poddá“. Dôvody sú prinajmenšom dva:

1.Ovplyvniteľnosť záujmov je nutné chápať pravdepodobnostne. Môžeme napríklad

určitým pedagogickým pôsobením zabezpečiť, že z tisíc detí sa prejaví výrazný

záujem o matematiku u 200 namiesto u 100, ako do bolo doposiaľ. Nemôžeme však

zaručiť, že vzbudíme záujem určitého daného dieťaťa, hoc aj s výborným

matematickým nadaním. 2. Obmedzenie spontaneity vývoja a pocitu slobody vedie

temer nevyhnutne k ostrému vnútornému konfliktu, ktorý sa môže skončiť

dlhodobou apatiou alebo deštruktívnym vzorom. Azda nikde neplatí tak výrazne

Komenského „Omnia sponte fluant, absit violentia rebus!“ (Všetko nech plynie

spontánne, bez násilia!).

Osobnosť

Postoje a hodnotové orientácie

Postoj možno vymedziť ako relatívne stálu formu reakcií charakterizujúcu

indivíduum i skupinu. Vyznačuje sa tendenciou k určitému všeobecnému spôsobu

reagovania. Spravidla je to relatívne stabilný a konzistentný spôsob reagovania.

Postoj sa často vysvetľuje ako isté človekom zaujímané stanovisko. Odráža sa vo

vzťahu k cieľom, úlohám, ktoré má človek pred sebou. Prejavuje sa v mobilizovanosti

a pripravenosti na realizovanie činnosti. Postoj je takto výsledkom skúsenosti, ale v

nasledujúcich činnostiach sa uplatňuje ako riadiaci, takmer direktívny faktor.

Umožňuje riešiť situácie bez nového rozvažovania, rozhodovania a argumentácie a

tým šetrí námahu i čas. Takto chápaný postoj zohráva dôležitú úlohu pri akejkoľvek

činnosti človeka.

Zložky postoja.

Pri obsahovom vymedzení pojmu postoj je možné určiť tieto zložky:

1. kognitívna alebo poznávacia zložka - tvoria ju myšlienky, názory jednotlivca o

nejakom predmete alebo jave, pričom sa za najzložitejšie považujú názory týkajúce sa

hodnotenia a zahrňujúce znaky žiaduce a nežiaduce. Môže ísť o postoje k práci, ktoré

zahŕňajú tak údaje, ktoré človek o práci má, ako aj názory, čo by sa podľa neho malo

robiť. Výskumami je zistené, že napr. vo vzťahu k štúdiu si človek lepšie pamätá

údaje, ktoré podporujú jeho postoj, ako údaje, ktoré sú s postojom v rozpore. Uznáva

sa aj názor, že základom pre utvorenie určitého postoja je pamäť, ktorá uchováva

informáciu. Je zrejmé, že ak máme mať k niečomu postoj, musíme o tom niečo

vedieť, mať informácie.

Osobnosť

2. Citová zložka - vzťahuje sa na emócie späté s predmetom alebo javom

(objektom), pričom emócie vyjadrujú dynamiku postojov k obľúbeným alebo

neobľúbeným predmetom.

3. Konatívna zložka - tendencia ku konaniu. Rozumie sa ňou pohotovosť ku

správaniu spojená s postojom. Prejavuje sa ako smerovanie k predmetu, javu

(objektu), alebo od neho, resp. ako ochota pomôcť, podporiť vec (alebo

naopak). Postoje, ktoré sú utvorené v spojitosti s aktivitou sú jasnejšie

definované, v čase stabilnejšie, v pamäti lepšie zafixované a odolnejšie voči

zmene.

Postoje môžu byť veľmi elementárne, týkať sa jednotlivých objektov, ktoré

majú samotné o sebe malý význam: kniha, ktorú práve čítam, názory môjho

spolupracovníka atď. Inokedy sú všeobecnejšie, ako napr. postoj k rodine, k

pracovnému kolektívu, k postihnutým atď.

Najvšeobecnejšie postoje, ktoré určujú celý životný štýl človeka nazývame

hodnotovými orientáciami. Možno ich chápať ako najvyššie abstrakcie

konkrétnych postojov. Niektorí autori sociologického zamerania (napr.

Ch.Morris) ich spájajú priamo s historicky danými životnými štýlmi.

Najznámejšia psychologická klasifikácia hodnôt je klasifikácia staršieho

nemeckého autora Sprangera, ktorý používal vtedy bežné typologické pojmy -

typ teoretický, ekonomický, estetický, sociálny, politický a náboženský.

Osobnosť

Teoretický typ je zameraný k hľadaniu pravdy, k uvažovaniu, ku kritike. Je racionálny až

intelektualistický. Typ ekonomický meria všetko prostredníctvom užitočnosti, praktickosti. Je

zameraný k prosperite a kumulovaniu majetku. Estetický typ vidí najvyššiu hodnotu vo forme,

tvare a harmónii. Smeruje k individualizmu a sebestačnosti. Sociálny typ je altruista, nesebecký

človek, pre ktorého láska je jedinou správnou formou ľudského vzťahu. Politický typ hodnotí

najvyššie moc. V ktoromkoľvek povolaní vyhľadáva súťaž, vplyv, možnosť ovládať druhých. Typ

náboženský, ako ho Spranger definuje, vidí najvyššiu hodnotu v jednote. Je zameraný k

absolútnym hodnotám, hľadá mystickú náboženskú skúsenosť.
Dnes by sme zrejme pridali technický typ, zaujatý technikou. ďalej v Sprangerovom systéme

chýbajú hodnoty späté so športom a kultúrou tela v širšom zmysle, ktoré tiež výrazne určujú

životný štýl mnohých súčasných ľudí.
Hodnotové orientácie sú do istej miery príbuzné s niektorými záujmami. Ak záujem prenikne

celým životným štýlom, potom určuje jeho hodnotovú orientáciu. Iné záujmy (napr. záujem o

šachy) môžu byť akokoľvek silné, a napriek tomu hodnotovú orientáciu v podstate nevytvárajú.

Rozlíšenie medzi iba silným záujmom a hodnotou (hodnotovou orientáciou) je v tom, že

hodnota je prijímaná ako norma, má normatívny charakter. Človek, ktorý je výrazne

hodnotovo orientovaný určitým smerom, považuje za rozumné, dobré a koniec koncov mravné

pre všetkých ľudí, aby boli orientovaní podobne. Jeho hodnotová orientácia súčasne určuje

jeho morálku. Človek Sprangerovho estetické typu cíti dešpekt k tým, kto nejaví nijaký zmysel

pre umenie a neváži si ho. Človek teoretického typu azda skôr ľutuje tých, ktorí sa spokojujú s

povrchom vecí, tak ako sa im poddáva pri každodennom zaobstarávaní. Ekonomicky

zameraného človeka popudzuje plytvanie a strácanie času, pretože preňho užitočnosť je

normou, ktorej by chcel podriadiť všetkých a všetko.

Osobnosť

Vytvorenie hodnotných záujmov je najpodstatnejšou výchovnou

úlohou vyučovania. Potreby a záujmy, ktoré vyvolávajú zameranosť

osobnosti a stávajú sa tak motívmi jej činnosti, problematiku

motívov úplne nevyčerpávajú. Správanie človeka neregulujú iba

potreby a záujmy, ale aj isté morálne predstavy o jeho

povinnostiach. Ak si človek uvedomuje, že niečo je spoločensky a

všeobecne významné a prežíva ako svoju povinnosť toto všeobecne

významné uplatňovať, stáva sa táto povinnosť predmetom jeho

snáh, jeho usilovania. Vedomie povinnosti konať podľa

spoločnosťou stanovených noriem správania vedie k stavaniu

ideálu, ktorý stelesňuje nanajvýš cenné a v tomto smere príťažlivé

ľudské črty. Ideál je obraz, za ktorým človek ide a môže ho

dosiahnuť, resp. sa k nemu maximálne priblížiť. Ideály sa vytvárajú

pod silným a bezprostredným spoločenským vplyvom, určuje ich

najmä ideológia, svetový názor danej spoločnosti, danej historickej

epochy. Z ideálov vyviera najmä všeobecná zameranosť osobnosti.

Treťou a poslednou otázkou, ktorá nás pre posudzovaní osobnosti

zaujíma, je otázka o tom, čo človek vlastne je. Je to otázka o jeho

charakteru a temperamentu.

Osobnosť

Pojmy osobnosti a charakteru spolu úzko súvisia, avšak

stotožňovať ich nemožno. Osobnosť je pojem širší, je to

celistvosť najvyššieho stupňa, obsahujúca všetky vrodené aj

nadobudnuté črty. Charakter zahrňuje len užší okruh takých

vlastností, ktoré tvoria jadro osobnosti. Ak hovoríme o

osobnosti človeka, máme na mysli úroveň jeho intelektu a

schopností, ale aj to, ako vie tieto ako vie tieto schopnosti

využiť v styku s ľuďmi a v prospech spoločnosti. Spôsob, akým

človek koná, určujú zasa temperamentálne vlastnosti. Aj

charakter aj temperament sa navzájom prelínajú, pritom však

predstavujú dve odlišné stránky osobnosti človeka. Spájajú sa v

konaní a v ňom sa aj prelínajú tak, že charakter určuje

obsahovú stránku vzťahu osobnosti k spoločnosti a k jej

hodnotám a temperament určuje formálnu stránku priebehu

konania. Napríklad hlboký cit lásky sa môže rovnako odraziť v

prudkom plamennom vyznaní lásky alebo len v nesmelom

snení. Alebo egoista môže ísť za svojím cieľom rovnako

temperamentne ako ten, komu ide o spoločné ciele a záujmy.

Osobnosť

Charakter

Keď hovoríme o charaktere osobnosti, myslíme tým predovšetkým vzťah

človeka k spoločenským úlohám, k ľuďom a k vlastným povinnostiam. O

niektorom človeku sa hovorí, že je vyslovene čestný, že nikdy nikoho

„nepodrazí“, že myslí na druhých atď., kým o inom sa hovorí, že sleduje iba

svoje vlastné egoistické ciele, vo všetkom hľadá iba výhody pre seba,

prejavuje sa uňho chamtivosť, má nadradený, pohŕdavý vzťah k ľuďom,

ignoruje ich záujmy, city, je sebavedomý, hrubý a nezásadový. Obraz jedného i

druhého človeka vyjadruje určitú štruktúru potrieb, záujmov, túžob, cieľov,

citov a vôle, čo sa prejavuje vo výberovom charaktere vnímania a správania,

vo vzťahoch a spôsoboch správania.

Charakter možno definovať ako svojrázne psychické založenie človeka,

ktoré odráža vonkajšie podmienky života a výchovy a prejavuje sa v špecifickej

zameranosti daného človeka, v jeho špecifickom správaní a schopnosti

správať sa, aj v jeho určitom vzťahu k objektívnej realite.

Nemožno si myslieť, že charakter je nejaká nadstavba nad procesmi

vnímania, myslenia, citov a vôle. Charakter je svojrázne, v závislosti od

životných vplyvov utvorené, celistvé usporiadanie alebo sústava vlastností

osobnosti: zameranosti a vôle, intelektuálnych a emocionálnych vlastností

utvárajúcich sa v procese odrazu života a činnosti.

Osobnosť

Charakter sa vyznačuje týmito základnými vlastnosťami: morálnou

vychovanosťou, šírkou, jednoliatosťou, vyhranenosťou, silou a vyrovnanosťou.

Morálna vychovanosť charakterizuje človeka tak z hľadiska jeho vzťahov,

ako aj z hľadiska spôsobu správania. Humanizmus, pozorný vzťah k ľuďom,

vernosť priateľom, želanie a umenie pracovať medzi ľuďmi a pre ľudí,

svedomitosť, čestnosť pri vykonávaní povinností, taktnosť, ohľaduplnosť pri

styku s ľuďmi - to sú základné prejavy morálnej vychovanosti, ktorá je

sociálne azda najcennejšou charakterovou črtou.

Šírka charakterizuje rozmanitosť potrieb a záujmov, túžob a zanietenia,

rozmanitosť činnosti človeka. Niektorí ľudia sa vyznačujú mnohostrannosťou,

iní jednostranným a obmedzeným vývinom.

Jednoliatosť charakterizuje vnútorná jednota psychického založenia

človeka, koordinovanosť jeho vzťahov k rozličným stránkam skutočnosti,

neprítomnosť protirečení v túžbach a záujmoch, jednota slova a činu. V živote

možno stretnúť nielen ľudí s jednoliatym charakterom, ale aj ľudí, u ktorých

sa prejavuje rozdvojenosť zámerov a citov, u ktorých sa slová rozchádzajú s

činmi.

Vyhranenosť charakterizuje pevnosť a neoblomnosť správania, čo vždy

zodpovedá vypracovaným presvedčeniam, morálnym predstavám ,

vypestovanej základnej zameranosti, ktorá je zmyslom života a činnosti

človeka.

Osobnosť

Sila charakterizuje energiu, s akou človek uskutočňuje ciele,

schopnosť horlivo sa zanietiť a s veľkým úsilím prekonávať prekážky

a ťažkosti.

Vyrovnanosť charakterizuje vzájomný pomer medzi

zdržanlivosťou a aktivitou, ktorý je pre činnosť a styk s ľuďmi

optimálny a najpriaznivejší. Je to určitá vyrovnanosť správania, ktorá

je podmienená vrodenými typologickými osobitosťami človeka,

alebo výchovou vôľového sebaovládania, ktoré umožňuje indivíduu

držať sa v ťažkých podmienkach na výške svojich možností.

Medzi uvedenými podstatnými vlastnosťami sú zložité, niekedy

dokonca protirečivé vzťahy. Možno napríklad pozorovať

jednostrannosť a neveľmi široký charakter spojený s veľkou silou,

alebo široký charakter bez dostatočnej vyhranenosti, teda bez toho,

aby bol nejako vyčlenený prvoradý záujem v živote. V takom prípade

možno pozorovať rôznorodosť v spojení s povrchnosťou a

rozptýlenosťou. Široký, jednoliaty, vyhranený a silný charakter nie je

prírodný dar, ale je výsledok životných vplyvov a výchovy.

Osobnosť

Temperament
Termín „temperament“ sa v bežnej reči používa trocha

odlišne ako vo vedeckej literatúre. Najlepšie to vidno na slove

„temperamentný“, ktoré znamená asi toľko ako „živý“, „čulý“,

„prudký“, „výbušný“. Mohli by sme sa teda nazdávať, že

temperament je určitá vlastnosť, ktorej má niekto viac a niekto

menej, alebo presnejšie, ktorú má každý človek v určitej miere.
V psychológii však používame termín „temperament“ pre

označenie celej skupiny vlastností, temperamentových kvalít,

ktoré môžeme chápať ako faktory, t.j. prítomnosť jednej z nich

neznamená ani prítomnosť, ani neprítomnosť druhej či tretej:

sú štatisticky relatívne nezávislé. Ak chceme charakterizovať

temperament určitého človeka, musíme ho posúdiť v

niekoľkých samostatných rôznych vlastnostiach.
Aké vlastnosti teda zahrňujeme pod pojem „temperament“?

Osobnosť

Aké vlastnosti teda zahrňujeme pod pojem „temperament“?
Predovšetkým ide o celkové citové ladenie osobnosti, o

prevládajúcu náladu. To je však iba jedna stránka veci.

Temperament zahrňuje i spôsob citovej a vôľovej vzrušivosti,

reaktivity a aktivity - bez ohľadu na to, aký je predmet alebo

smer aktivity. Dalo by sa povedať, že temperament

charakterizuje farbitosť, kolorit, životnosť duševných obsahov a

prejavov. Nejde tu o to, ako dobre človek robí to, čo robí (to je

záležitosť schopností), ani o to, čo robí (to je záležitosť

motivácie), ale o celkový štýl jeho prežívania a správania.

Temperament zahrňuje formálne vlastnosti, nezávislé od

obsahu vedomia a od smeru osobných sklonov.
Uvedená definícia temperamentu je však príliš neurčitá.

Presnejšia definícia by musela vychádzať z určitej teórie alebo

typológie. Uvedieme si aspoň tie najznámejšie.

Osobnosť

Antická teória temperamentu

Teória temperamentu, ktorú vytvorili lekári starého Grécka (Hippokrates a

Galenos), aj keď je z dnešného hľadiska naivná, cituje sa prakticky vo všetkých

učebniciach a prenikla i do bežnej reči vzdelaných laikov.

Podľa tejto teórie sa rozlišujú štyri hlavný typy ľudských pováh alebo

temperamentov v závislosti od toho, ktorá zo základných (ako predpokladala

vtedajšia medicína) tekutín v tele prevláda. Prevaha krvi vedie k sangvinickému

temperamentu, prevaha hlienu určuje flegmatika, prevaha žlči cholerika a prevaha

„čiernej žlči“ - melancholika.

Sangvinik je človek čulý, dobromyseľný, veselý, spoločenský, vrelý, živo reaguje,

ľahko sa nadchne, je optimista. Flegmatik je „kľuďas“, ktorý sa nedá tak ľahko vyviesť

z miery, v extrémnych situáciách je ľahostajný, nepodlieha náladám, je skôr pomalý,

ale spoľahlivý. Cholerik je človek dráždivý, besný, „žlčovitý“, ľahko „vyletí“ a nahnevá

sa, jeho hnev však netrvá dlho. Melancholik je najmenej šťastný typ. Prevláda uňho

smutná nálada, je pesimista „od prírody“, pomalý, precitlivený, ťažko prispôsobivý.

Galenova teória je odpozorovaná zo skúsenosti, najmä zo skúsenosti, ktorú má

lekár so svojimi pacientmi. Táto teória umožňuje chápať psychiku v tesnej súvislosti s

biologickými pochodmi v organizme. Problémom je však jednostrannosť tejto teórie.

Neberie vôbec do úvahy sociálnepsychologické zákonitosti formovania osobnosti,

úlohu vedomia vo fungovaní osobnosti atď. Tento problém sa v modernej teórie rieši

pomocou pojmov genotypu a fenotypu, o čom sa ešte zmienime.

Osobnosť

Nervové teórie temperamentu

Galénova teória temperamentových vlastností bola „šťavová“, moderne by

sme povedali „humorálna“. Dnes máme úplne iné predstavy o tom, aké

„šťavy“ určujú, resp. spoluurčujú temperament. Okrem toho vieme, že

prežívanie a správanie jednotlivca závislé predovšetkým na nervovej sústave

(aj humorálne faktory ovplyvňujú psychiku prostredníctvom nervovej sústavy)

Preto sa objavili teórie temperamentu založené na predstavách o

individuálnych rozdieloch v činnosti nervovej sústavy, najmä mozgu, t.j. na

predstavách o neurofyziologických vlastnostiach a osobitostiach jednotlivých

ľudí.

Pavlovov a teória typov vyššej nervovej činnosti

V prvej polovici nášho storočia sa Hippokratovej terminológii vrátil Pavlov. Na

základe výskumu nervových procesov vzruchu a útlmu, ich sily, vyrovnanosti a

pohyblivosti stanovil takisto 4 typy nervovej činnosti:

1. sangvinik - silný, vyrovnaný, živý (živý, pohyblivý, nestály

2. flegmatik - silný, vyrovnaný, pokojný (pomalý, pokojný)

3. cholerik - silný, nevyrovnaný (výbušný, neovládateľný)

4. melancholik - slabý, nevyrovnaný (pomalý, utlmený)

Osobnosť

Typy vyššej nervovej činnosti predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov

medzi ľuďmi. Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo

temperamentu vplýva aj prostredie, výchova a sebavýchova. Preto v procese vývinu a

výchovy môžu sa niektoré stránky, prejavujúce sa napríklad v negatívnych črtách

správania tlmiť, maskovať alebo viac zvýrazňovať.

Postojové a funkčné typy C.G.Junga

Jung na základe svojich štúdií dospel k rozlišovaniu dvoch základných

mechanizmov psychiky, resp. jej vnútornej organizácie. Táto organizácia sa prejavuje

v tom, že jedna skupina ľudí v momente reakcie na určitú situáciu sa trochu utiahne,

akoby pre seba povedala nie a až potom reaguje (je to vnútorný mechanizmus

introverzie), kým druhá skupina ľudí reaguje bezprostredne, s kladným vzťahom k

svetu, čo je príznačné pre mechanizmus extroverzie. Typ, podľa Junga, predstavuje

charakteristický vzor habituálneho postoja, ktorý môže individuálne variovať, a preto

sa hovorí o postojových typoch.

Toto hrubé rozlíšenie ľudí na introvertných (akoby obrátených do seba) a

extrovertných (bezprostredne reagujúcich na situáciu) nevystihuje celú individuálnu

variabilitu duševného života človeka. Každý človek nemá rovnako vyvinuté všetky

duševné funkcie. U jedného prevláda myslenie, u druhého cit, vnímanie, cítenia a

intuície. Tieto funkčné typy hovoria o tom, že na danú situáciu bude inou funkciou

reagovať umelec, vedec, technik a pod. Z Jungovej typológie prešli do bežnej reči dva

základné pojmy introverzie a extroverzie. V psychológii sa dnes používajú skôr v

Eysenckovom poňatí.

Osobnosť

Eysenckove typy extroverzie a neuroticizmu

Za nepriameho žiaka Pavlova možno považovať Hanse J. Eysencka, jedného z

najvplyvnejších súčasných psychológov osobnosti. Základnými pojmami pre opis

osobnosti, ktoré používa, základnými dimenziami jeho systému sú extroverzia a

neuroticizmus. Za základ extroverzie - introverzie Eysenck pokladá dynamiku

kôrových procesov: vzrušivosti (excitácie) a útlmu (inhibície). U extrovertov je kôrová

dynamika excitácie a inhibície pohyblivejšia a vzrušivosť menšia; to sa prejavuje

kolísaním pozornosti, zníženou pravidelnosťou vo výkonových skúškach. Extroverti

vyžadujú neustále senzorické, resp. iné podnety, preto lepšie im vyhovujú

zamestnania vyžadujúce zmeny a kontakty s ľuďmi, ruch. Introvert je skôr typ s

vyrovnaným priebehom neurofyziologických procesov, je to stabilný typ, v práci

pravidelnejší a nemá sklon k nude. Podľa Eysencka u extrovertov existujú skôr

problémy v správaní (vyrušovanie, neposlušnosť, hrubosť, klamanie a pod.), kým u

introverta prevažujú osobnostné problémy (samotárstvo, roztržitosť, náladovosť,

citovosť, depresie a pod.).

Eysenck ďalej u ľudí rozlíšil vlastnosť neuroticizmu, pre ktorú je príznačná vysoká

reaktivita autonómneho nervového systému, prejavujúca sa v celkovej labilite

neurofyziologických procesov (ťažko a pomaly prežívajú určité emócie a pod.).

Neuroticizmus so sklonom k extroverzii sa prejavuje záchvatmi hnevu, sebectva,

hrubosti a pod.; neuroticizmus sa sklonom k introverzii sa prejavuje citovou

nestálosťou, dráždivosťou, nervozitou, vnútornými konfliktmi a pod.

Osobnosť

Eysenckova typológia sa rýchle vo svete rozšírila vďaka dotazníkovej metóde a na

diagnostikovanie príslušného typu. Jednako vyvolal vo svete diskusiu, pretože je

zrejmé, že problematika ľudského prežívania je zložitá a často prekračuje schémy,

ktorými chce túto problematiku vedecká metód alebo schéma postihnúť.

Konštitučné typológie

Konštitučné typológie vznikli pôvodne z pozorovania lekárov. Vychádzalo sa z toho,

že prežívanie a správanie človeka je podmienené, determinované biologicky.

Meraniami sa zistilo, že ľudia sa líšia medzi sebou stavbou tela alebo telesnou

konštitúciou, Psychiater R. Kretschmer skúmal, či duševné choroby súvisia s telesnou

konštitúciou človeka. Súvislosti, ktoré našiel, zovšeobecnil aj na normálnych ľudí a tak

vznikla jedna z najrozšírenejších konštitučných typológií, ktorá sa po svojom

zakladateľovi volá Kretschmerova typológia.

Kretschmer zistil, že nie je náhodné, na ktorú duševnú chorobu ľudia trpia. Je to v

podstate podmienené stavbou ich tela. Podľa jeho meraní ľudia s mánio-

depresívnymi chorobami, s tzv. cyklotýmnymi psychózami (cyklicky sa striedajúce

chorobné nálady vzrušenia a skleslosti), majú charakteristickú stavbu tela - tzv.

pyknickú, kým ľudia trpiaci na schizofrénne choroby (chorobné rozštiepenie,

rozdvojenie mysle, osobnosti), majú inú - tzv. astenickú stavbu tela. Na základe

týchto poznatkov stanovil závislosť medzi telesnou konštitúciou a povahovými

vlastnosťami aj u normálnych ľudí. Podľa telesnej konštitúcie rozlíšil tieto typy:

Osobnosť

Astenický (leptozónny) charakterizuje nasledovná stavba tela: vytiahnutosť

do výšky, úzky hrudník, dlhé končatiny a slabé svalstvo (nevylučuje sa aj nižší

vzrast). Tomuto telesnému typu zodpovedá povahovo tzv. schizotýmny typ s

nasledujúcimi vlastnosťami: dráždivosť, prísnosť, chladnosť. čerstvosť,

uzavretosť, sklon k striedaniu nálad - horlivosti, nadšenia a na druhej strane

zlostnosti, hnevlivosti. Astenik je vcelku vážny, dôsledný, úzkostlivý atď.

Pyknický typ charakterizuje objemnejšia stredná postava, rozmernejšia

lebka, objemný trup, krátky krk a končatiny, mäkké svalstvo. Tomuto

telesnému typu zodpovedá tzv. cyklotýmna povaha, charakteristická

spoločenskosťou, otvorenosťou, so sklonom k zmyslovým zážitkom atď.

Uvedené typy na základe empírie doplnil tzv. atletickým typom, pre ktorý

je príznačná súmerná, dobre stavaná postava s dobre vyvinutým svalstvom.

Tomuto zodpovedajú nasledované povahové vlastnosti: vyrovnanosť,

húževnatosť, pokojnosť, spoľahlivosť.

Kretschmerova typológia sa stala populárnou a uvedené termíny prešli do

bežnej reči. Tejto teórii sa vyčíta, že sa poznatky, získané na duševne chorých,

zovšeobecňujú aj na normálnych ľudí, že psychické vlastnosti vysvetľuje na

základe telesného uspôsobenia človeka (biologizujúca tendencia), že si

nevšíma nervovú sústavu. Veď aj duševné choroby sú podmienené nielen

biologicky, ale aj spoločensky.

Osobnosť

Sheldonova typológia

Na základe fotografických údajov o stavbe tela (fotografovanie stavby tela spredu,

zozadu a zboku) zostavil typológiu W.H.Sheldon. Všetky získané fotografie roztriedil

podľa prevažujúcej stavby tela a na základe toho stanovil tri typy telesnej stavby a

tomu zodpovedajúce typy povahy. Stavbe tela vždy zodpovedá typ povahy alebo

osobnosti:

Typ Charakteristika Typ osobnosti - charakteristika povahy

stavby tela

endomorfia telo je utvárané viscerotónia - uvoľnenosť, družnosť

vnútorne (tuk, trávia- srdečnosť, potreba iných

ce ústrojenstvo) ľudí, náladová vyrovnanosť

mezomorfia telo je utvárané navo- somatotónia - sebavedomie, energickosť,

nok (svaly, šlachy, aktivita, sklon k dominan-

postava silná) cii, menšia citlivosť

ektomorfia krehká stavba tela, cerebrotónia - zdržanlivosť, sklon k utiah-

úzky hrudný kôš nutosti, samotárstvo

dlhé končatiny

Sheldonova typológia je svojou empiricko-štatistickou časťou pokračovaním

Kretschmerovej typológie. Ťažšie je upotrebiť ju prakticky.

Osobnosť

Konštitučné typológie sú pokusom osvetliť vzťahy medzi biologickými

danosťami organizmu a ľudskou povahou. Priniesli určité pohľady na tieto

vzťahy. Nevyčerpali však možnosti, ktoré na tomto poli sú a ani nezodpovedali

mnohé otázky. Usudzuje sa, že rozmanitosť ľudských pováh je ťažko možné

redukovať na tri typy; ďalej sa usudzuje, že typy vo vybranej podobe možno

nájsť len ťažko, preto sa hovorí aj o miešaných typoch. Napriek týmto

výhradám sa vo výskume typov pokračuje. Predpokladá sa, že podobne ako

vlohy sú predpokladom pre rozvoj schopností a talentu človeka, aj vrodená

konštitúcia modifikovaná prostredím môže určovať - aspoň do istej miery -

sklon k určitému spôsobu správania, ktoré je typické pre určitú skupinu ľudí.

Pre úplnosť treba uviesť ešte jednu Pavlovovu typológiu. Okrem typov

vyššej nervovej činnosti, ktoré sme už opísali, vydelil Pavlov ďalšie tri typy na

základe prevládania prvej alebo druhej signálnej sústavy.

Mysliteľský alebo rozumový typ, charakteristický prevahou druhej signálnej

sústavy, prejavuje sa sklonom k abstraktnému mysleniu. Umelecký typ

charakterizuje prevaha prvej signálnej sústavy, čo sa prejavuje v obrazno-

emocionálnom myslení, imaginácii, príznačnej pre umelcov. Stredný typ je

vlastne miešaným typom, v ktorom sa uplatňujú obidve zložky.

Osobnosť

Teórie osobnosti

V podstate možno rozlíšiť v teórii osobnosti tieto smery: behavioristické,

fenomenologické, hlbinné, existencionalistické a teórie, ktoré vznikli v Rusku

a v tzv. východných krajinách.

1. Behavioristické S-R teórie osobnosti, najmä neobehavioristické teórie

C.L.Hulla, Skinnera, založené na posilňovaní, resp. redukcii pudu, a teórie

zamerané na riešenie konfliktov (Dollard, Miller); faktoriálne a

psychometrické koncepcie osobnosti (Cattel, Eysenck a ďalší). Všeobecne je

známe, že behaviorizmus nie je nejaký jednoliaty celok. Vzhľadom na

psychológiu osobnosti treba spomenúť niektoré zameranie prevládajúce v

posledných desaťročiach.

a) Teória čŕt (personality trait) reprezentovaná Allportom, podľa ktorej

osobnosťou sa myslí štruktúra vrodených, trvalých, individuálne

diferencovaných dispozícií indivídua správať sa určitým spôsobom: táto

dispozícia, t.j. osobnostná črta, je kategóriou vysvetľujúcou konzistenciu

transsituačného správania (R=f/P).

b) „Situacionalizmus“, ktorý predpokladá, že správanie je determinované

zásadne situáciou a jeho štruktúra môže nadobudnúť špecifické črty, návyky v

špecifických situáciách; konzistentnosť správania sa prejavuje v istých

typických situáciách, napr. v rodine, škole,, zamestnaní atď. (R=f/s).

Reprezentantom tohto smeru bol napr. Skinner, Bandura, Mischel a i.

Osobnosť

c) Interakcionalizmus - najnovší smer (asi od 60. rokov), ktorý pokladá

správanie za výsledok osoby a situácie (t.j. staronový vzorec R=f /S O). Šípky

vo vzorci naznačujú interakciu medzi danými premennými. Interakčná

psychológia neznamená len koncepciu výskumu, ale prináša aj novšiu

taxonómiu. Ide o tzv. „inventáre S-R“, pre ktoré sú príznačné opisy „situácií“ a

„odpovedí“ na tieto situácie, resp. interakcie medzi osobou a situáciou (O-S),

resp. osobou a odpoveďou (O-R), alebo situáciou a odpoveďou (S-R). V týchto

inventároch je označená črta, ktorú skúmajú: napr. „agresivita“, „poctivosť“

atď. Za cieľ interakcionalistického výskumu osobnosti sa pokladá interakcia

medzi osobnostnými premennými a situačnými premennými. Pre

interakcionalizmus sú príznačné tieto charakteristiky:

- situácia je práve tak funkciou osoby, ako osoba je funkciou situácie;

- osoba filtruje a organizuje prostredie svojou kognitívnou schémou;

- v súvislosti s uvedeným sa hľadisko tohto smeru považuje za

„biokognitívne“.

2. Fenomenologické prístupy k osobnosti

Uplatnili sa najmä v rôznych charakterológiách (Klages, Spranger, Lersch a

i.). H. Thomae nadväzuje na túto tradíciu nemeckej psychológie a rešpektujúc

súčasné trendy vývoja psychológie a rozpracúva dynamickú motivačno-

teoretickú koncepciu osobnosti.

Osobnosť

Osobnosť Thomae nechápe ako štruktúru vlastností, ale ako „Verlaufsgestalt“,

t.j. celok, tvar, utvárajúci sa v čase, ktorý zahrňuje množinu tendencií k

správaniu. So zdôraznením časového priebehu v utváraní osobnosti vystupuje

do popredia biografická metóda. Na takom základe pri uplatnení analýzy

určitých časových jednotiek (deň, rok, celoživotný priebeh) stanovuje

formálne jednotky správania: napr. kľud, aktivita, rovnorodosť, striedanie

aktivity a protikladov, napr. nízky - vysoký stupeň aktivity, otvorenosť -

uzavretosť, vyrovnanosť - rozrušenosť, závislosť - nezávislosť, vysoká - nízka

stabilita, vysoký - nízky stupeň tematizácie. Pomocou analýzy výsledkov

stanovuje 4 faktory správania: aktívne vyrovnávanie sa so situáciou;

harmonickú existenciu vo svete; angažovanú spätosť s tematikou; subjektívny

životný priestor a obraz seba ako kategóriu obsahových jednotiek správania.

3. Hlbinné psychologické koncepcie

Problém osobnosti nemohol obísť ani zakladateľ psychoanalýzy S. Freud.

Dnes je zrejmé, že teórie osobnosti hlbinnej psychológie (Freud, Adler, Jung)

zohrali v rozvoji psychológie značnú úlohu a tým, že sa psychoanalytici

obracali na vzdelaných laikov, prešli do povedomia relatívne širokého okruhu

ľudí prakticky na celom svete

Osobnosť

Hlbinné psychologické koncepcie osobnosti možno charakterizovať takto: sú

to tzv. organizmické koncepcie vyjadrujúce dramatické vzťahy medzi tzv.

„inštanciami“ osobnosti, ktoré vystupujú ako mýtické bytosti ono, ja nadja so

svojimi osudmi. Osudy týchto mýtických bytostí vyplývajú z prastarých

(fylogenetických) vrstiev osobnosti, z pudov, a ťažko sa zmierujú so

spoločenskými normami. Často sú vzájomne znepriatelené a pomer síl medzi

nimi určuje každodenný život človeka.

Podľa Freuda hlavnými hybnými silami, aktérmi dynamiky celého

duševného života sú pudy (najmä sexuálne pudy, tzv. libido), ktoré neustále

pôsobia na psychické štruktúry. Pudy reprezentuje v osobnosti inštancia ono

(Es, Id). Ono je bez organizácie, disponuje však energiou pudov a osudy

pudov sa riadia princípom slasti. Ono sa však môže realizovať len cez

inštitúciu ja.

Inštancia ja si uvedomuje vonkajší svet a riadi sa princípom reality. Freud

sa nazdával, že ja je čiastkou ono, ktorá svojou blízkosťou ku skutočnosti sa

modifikovala na príjem podnetov z vonkajšieho sveta a preto sa riadi

princípom reality. V dôsledku roho ja nemá nijakú energiu a jeho položenie je

slabé. Neoanalytici (E.Hartman a iní) zdôraznili sociálne determinanty

správania, ktorým A. Adler pripísal základnú úlohu, začali zdôrazňovať

„autonómiu ja“. Freud vzťahy medzi ja a ono vyjadril prirovnaním vzťahu koňa

(ono) a jazdca (ja) v tomto zmysle: kôň je zdrojom energie a pohybu, jazdec

určuje smer jazdy.

Osobnosť

Problémy osobnosti a psychoanalytická dráma začína, keď jazdec je slabý a tátoš

cvála kam chce. Avšak jazdec, t.j. samotná inštancia ja nerozhoduje o smere jazdy. Do

toho má čo hovoriť inštancia nadja, ktorá vznikla zvnútornením postojov, hodnôt,

tradícií rodičov a sociálneho prostredia. Nadja je akýmisi svedomím, „vnútorným

hlasom“, ktorý posudzuje to, čo robí ja. Nadja súvisí s ono, odkiaľ čerpá energiu. Na

inštanciu ja nenalieha len ono, ale aj nadja - čiže ja je akoby medzi dvomi mlynskými

kameňmi. Duševný život človeka určujú vzťahy medzi týmito inštanciami osobnosti.

Toto je podstata Freudovej pudovej trialistickej koncepcie osobnosti.

A. Adler - v podstate iniciátor neoanalýzy - nezanechal vypracovaný model

osobnosti. Z jeho názorov na duševný život človeka je možné urobiť si nasledujúci

obraz o osobnosti. Utváranie osobnosti určujú v ranom detstve tri zážitky:

bezmocnosť malého dieťaťa, jeho závislosť od dospelých a napätie medzi tým, čo

dieťa-človek chce a môže. Z týchto troch prameňov vyplýva cit menejcennosti ako

základný zážitok („byť dolu“), z ktorého vyrastá túžba „byť hore“, t.j. túžba po moci.

A. Adler dynamiku osobnosti vidí tiež v raných zážitkoch, avšak nevysvetľuje

správanie na základe dynamiky sexuálneho pudu, ale na základe túžby po prekonaní

komplexu menejcennosti, túžby vyniknúť. Adler preto interpretuje dynamiku

psychiky a osobnosti z hľadiska cieľov správania. Cieľ správania tvorí vyzdvihnutie

vlastnej osobnosti, alebo dosiahnutie nadradenosti. Dôležitým vodidlom v živote

človeka je spoločenský cit. Tam, kde spoločenský cit - ktorého jadro tvorí prežívanie

rovnocennosti s inými - je narušený, vzniká komplex menejcennosti s jeho

kompenzujúcimi a prekompenzujúcimi mechanizmami (velikášstvo, prehnaná

samoľúbosť atď. Adlerove predstavy o dynamike psychického života, najmä jeho

termíny „komplex menejcennosti“, „kompenzácia“ prešli do bežnej reči a našli svoje

výrazné uplatnenie v psychológii postihnutých (patopsychológii).

Osobnosť

Oveľa zložitejšia a komplikovanejšia je koncepcia osobnosti C.G.Junga. Model

osobnosti opisuje takto. To, akým sa nám človek javí, je persóna, t.j. maska

jeho skutočnej osobnosti. Stred vedomej činnosti tvorí inštancia ja.

Nevedomie člení na „osobné nevedomie“, ktoré tvoria inkompatibilné obsahy

s tendenciami vedomia a „kolektívne nevedomie“, ktoré tvoria tzv.

„archetypy, t.j. praskúsenosti ľudstva; v Platónovej filozofii sú známe ako idey,

eidos, obrazy. Archetypy - to sú dominanty kolektívne nevedomia, ktoré je

spoločné celému ľudstvu. Centrom osobnosti je inštancia „sám“ (Selbst),

„samo“, ktoré obsahuje nielen vedomé, ale aj nevedomé komponenty.

Jungova koncepcia osobnosti vychádza zo zložitých idealistických

predpokladov a vyúsťuje do mystiky.

4. Okrem uvedených teórií možno na Západe zaznamenať

existencionalistický prístup ku koncepcii človeka a osobnosti, reprezentovaný

vo filozofii J.P.Sartrom, v psychológii A. Maslowom, C. Rogersom, a. Mayom.

Existencionalizmus hľadá cestu k bezprostrednému poznaniu vlastného

jestvovania, vlastného ja, zdôrazňujúc celistvosť subjektu a objektu.

Vyzdvihuje zodpovednosť človeka za svoj stav a vývoj. Existencionalizmus v

psychológii sa rozšíril v 50-tych rokoch nášho storočia ako reakcia na

mechanistické názory na osobnosť. Pokúsil sa orientovať na podstatu

osobnosti človeka danú v zážitkoch ja, „self“. Osobitne sa uplatnil v

psychoterapii.

Osobnosť

5. Teórie osobnosti v Rusku a východoeurópskych krajinách. V týchto krajinách vznikol rad

teórií osobnosti a náš prehľad by nebol úplný, ak by sme ich krátko neuviedli. Tieto teórie

možno rozdeliť podľa hľadísk, z ktorých sú konštruované, resp. ktoré sú dominantné.

Najvšeobecnejšie ich možno rozdeliť na také, ktoré vychádzajú:
1. z princípov všeobecnej a ontogenetickej psychológie (S.L.Rubinštejn, B.G.Ananiev); 2. z

kategórie činnosti (A.N.Leontiev, K. Obuchowsaki, M. Vorwerg); 3. zo sociálnej psychológie

(J.Reykowski) a 4. z teórie systémov (O.Mikšík, resp. štruktúry osobnosti (K.K.Platonov).
Podrobnejšie sa možno o týchto teóriách dočítať napr. v knihe slovenského psychológa T.

Pardela „Psychológia, Psychodiagnostické a didaktické testy, n.p. Bratislava, 1982.
Na záver, na základe všetkých uvedených teórií a smerov, sa pokúsime podať definíciu

osobnosti. Vychádzame pri tom z koncepcie českého psychológa P. íčana (Psychologie

osobnosti, Pyramida ORBIS, Praha 1972). Uvedený autor chápe osobnosť v troch základných

významoch alebo aspektoch:
1. Osobnosť ako integrácia
Psychológia osobnosti chápe a skúma ľudské indivíduum ako psychologický celok, ako

štruktúru či organizáciu jeho psychických i psychofyziologických funkcií, jeho prežívanie a

správanie. Ide o útvar, časti ktorého sú podriadené celku, podobne ako telesné orgány sú

podriadené organizmu ako celku. Tieto časti fungujú vo vzájomnej spätosti, jednotne a

celistvo, t.j. integrovane. Táto jednota sa môže narušiť, v osobnosti sa objavujú rozpory, ktoré

sú buď poruchami (môže dôjsť až k dezintegrácii, k rozpadu osobnosti u duševne chorého),

alebo rozpormi rastu, vývoja. Presne povedané, integrácia nie je nikdy dokonalým stavom, ale

je to pohyb, proces, smerovanie k dokonalej, vyváženej jednote.

Osobnosť

Integrácia predpokladá časti (čiastkové procesy), ktoré sa integrujú, spájajú do celku.

Aby sme celok poznali, musíme ho rozčleniť. Tak napríklad skúmame individuálne

rozdiely medzi ľuďmi v jednotlivých čiastkových vlastnostiach. Izolujeme - pojmovo

alebo experimentálne - jednotlivé funkcie.

Pod pojmom integrácia rozumieme teda zložitú stavbu, štruktúru, ktorá zahrňuje

množstvo elementov. Je to pomerne stála štruktúra, človek sa nemení zo dňa na deň.

Niekedy sa dokonca rozumie osobnosťou práve to, čo je v človeku stále, čo umožňuje

predpovedať jeho správanie, tzv. „statická štruktúra osobnosti“.

2.Osobnosť ako interakcia

Človek nie je uzatvorený do seba. Ako všetko živé je aj človek v interakcii so svojim

prostredím. Na fyziologickej úrovni je to výmena látok, na psychologickej úrovni

hovoríme o výmene informácií, ale tiež o výmene citov, o preberaní spôsobov

správania, o myšlienkovej analýze sveta. Osobnosť nefunguje naprázdno, ale tak, že

sa naplňuje. Vytvára sa a funguje v interakcii so svetom, najmä však so svetom

sociálnym. Iba medzi ľuďmi, v styku s nimi, rastie a udržiava sa ľudská osobnosť.

Preto sa v našej definícii musí objaviť aj pojem interakcia.

3. Osobnosť ako smerovanie k cieľu

Pre človeka je typické, že smeruje k určitému cieľu alebo cieľom. Tieto ciele pre

človeka zvyčajne stavia spoločnosť a to ako úlohy alebo možnosti. Človek si ich však

aktívne prisvojuje, upravuje alebo i samostatne vytvára, niekedy sa pri tom stavia i

proti spoločnosti, buď preto, aby dosiahol uspokojenie svojich potrieb na úkor iných,

alebo aby prispel ku zmene spoločnosti.

Osobnosť

Z úloh a možností, ktoré má pred sebou, vznikajú jeho motívy a v ich

sledovaní nachádza potom svoju vlastnú podstatu, realizuje sa v nich. K tomu

dochádza vedome (aj keď nie vždy), uvedomele a slobodne. Človek je najviac

osobnosťou vtedy, ako sa rozhoduje a usiluje o realizáciu svojho rozhodnutia,

keď sa stáva psychologickým subjektom. To je najvyššia forma interakcie a je k

nej potrebná najdokonalejšia integrácia.

V niektorých vedných odboroch sú v popredí iné stránky človeka. V biológii

sa javí ako organizmus, v ekonómii a v sociológii ako priemerný výrobca,

spotrebiteľ či „čiastočka“ sociálnych procesov, ktoré majú svoje vlastné, od

neho nezávislé zákonitosti. Psychológia osobnosti však skúma naopak človeka

ako mikrokozmos, z hľadiska jeho vnútorných zákonitostí, jeho vnútorného

pohybu. Všetky vplyvy, ktoré naňho pôsobia sa „lámu“ vnútornými

podmienkami (Rubinštejn). Aké sú to vplyvy, na to sa pýtame iných vedných

odborov. Ako si s nimi poradí, ako ich bude transformovať, ako z nich urobí

„látku“ svojej sebarealizácie, to sú podstatné otázky psychológie. Táto

individuálna aktivita môže byť dosť úbohá, niekedy dovoľujeme okolnostiam,

aby nás „postrkovali“ sem a tam. Možnosť stať sa osobnosťou sa potom

realizuje iba sčasti. Aj sebectvo je defektnou sebarealizáciou: obmedzuje

predsa slobodu skutočnej ľudskej interakcie s inými.

Teraz sa pokúsime zhrnúť uvedené tri myšlienky do jednej vety, alebo, ak

chcete, definície. Osobnosť je indivíduum chápané ako integrácia k

sebarealizácii v interakcii so svojim prostredím.

Osobnosť

Je pochopiteľné, že jednou vetou nie je možné povedať všetko.

Dokonca ani v predchádzajúcich úvahách sme nemohli vyjadriť

všetko, čo patrí k úplnej, presnej a všetkým zrozumiteľnej

definícii. Niekto by mohol žiadať, aby sme do definície zahrnuli

osobnosť ako vyvíjajúci sa útvar; niekto iný by možno

odporúčal, aby sme sa zmienili o viazanosti na jej biologický

základ; ďalší tejto definícii možno bude vytýkať, že osobnosť

nie je iba psychologický pojem a že by definícia malo byť širšia.

Iné definície zdôrazňujú neopakovateľnosť indivídua, iné

adaptáciu ako cieľ fungovania osobnosti a ako normu je

individuality atď. Úlohou definície však nie je povedať všetko

(to nie je ani možné), ale iba to, čo považujeme za

najpodstatnejšie. Na začiatku kapitoly o osobnosti sme uviedli

definíciu osobnosti, ktorú na základe vyjadrenia popredných

slovenských a českých psychológov sformuloval D.Kováč. Zdá

sa, že v súčasnosti je to najucelenejšia definícia osobnosti.