PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Psychológia je veda o duši /psyché – duša/, čo však

v súčasnosti nahrádzame pojmom psychika.
Za predvedecké obdobie pokladáme obdobie od

prvých predstáv o duši, až po druhú polovicu 19.

stor., kedy dozreli podmienky iných vied pre vznik

samostatnej vedy – psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

7.stor. pred Kristom, egyptský kráľ Psamtek I. uskutočnil prvý

historicky zaznamenaný experiment v psychológii. Psamtek

vedený intelektuálnou zvedavosťou chcel potvrdiť

predpoklad, ktorý sa v tej dobe šíril Egyptom, že egypťania sú

najstarším národom na svete. Psamtek vychádzal z hypotézy:
Keby sa deti nemohli naučiť hovoriť od dospelých v svojom

okolí, spontánne by hovorili primárnou, vrodenou rečou

ľudstva, prirodzeným jazykom najstaršieho národa, ktorým –

ako panovník predpokladal – boli Egypťania.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Na overenie tejto svojej hypotézy nechal odobrať chudobnej

matke dve deti a zveril ich jednému pastierovi, žijúcemu v

odľahlej oblasti. Deťom sa dostalo potrebnej starostlivosti, ale

nikto s nimi neprehovoril ani slovo. Ako dvojročné vyslovili

slovo „Bekos“, čo bol fryžský výraz pre chlieb. Zo sklamaním

dospel k záveru, že Frygovia sú staršieho pôvodu ako

Egypťania.
Samozrejme dnes vieme, že vrodený jazyk neexistuje a že

deti, ktoré žiadnu reč nepočujú, nikdy nebudú hovoriť.

Egyptský kráľ zrejme považoval neartikulovateľný žvatlavý

zvuk za skutočné slovo, avšak vychádzal z vysoko originálnej

predstavy, že myslenie sa rodí vo vedomí prostredníctvom

vnútorných procesov, ktoré je možné skúmať.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Vznik písma je zlomovým bodom, kedy človek vedel to, čo

pociťoval a prežíval, napísať, a tak uchovať pre budúce

generácie.
Prvé predvedecké predstavy o psychike vznikali v staroveku

/India, Čína, Egypt, Babylon, Grécko/ v rámci filozofie.
V 6. stor. pred Kristom sa objavili náznaky pozoruhodného

vývoja:
Budha v Indii prisudzoval ľudské myslenie našim pocitom a

vnemom, ktoré sa – ako hovoril – postupne a automaticky

spájajú do myšlienok.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Konfucius v Číne kládol dôraz na silu myslenia a

rozhodovania, ktoré sa skrýva v každom človeku.
Ešte výraznejšie sa zmeny prejavovali v Grécku, kde

básnici a filozofovia začali myslenie a city

charakterizovať úplne odlišne. Snáď ešte

prevratnejšie bolo poznanie gréckych filozofov a ich

jednotlivých intelektuálnych nasledovníkov, že

človek môže preskúmať, pochopiť a nakoniec i

ovládnuť svoje myšlienkové procesy, emócie a

správanie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Učenci Grécka: Thales, Alkmaion, Empedokles, Demokritos,

Herakley, Hippokrates.

Títo Gréci sa snažili vysvetliť okolitý svet a fungovanie v ňom.

Gréci to nazvali dušou, ktorá oživuje telo. Títo filozofi 6. a

začiatku 5. stor. p.n.l. začali ponúkať prirodzené vysvetlenie

duševných procesov, tieto niektoré hypotézy a ich odvodeniny

sú dodnes základom západnej psychológie.

Neskôr to boli hlavne: Sokrates, Platón, Aristoteles

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Thales – považoval dušu /alebo myseľ/ za zdroj ľudského

správania a spôsob ako sa prejavuje, za určitú fyzikálnu

silu v nej skrytú. Jeho názor sa teda radikálne odlišoval

od rannnej gréckej predstavy, že ľudské správanie je

riadené nadprirodzenými silami.

Alkmaion – ako prvý konštatoval, že zmyslové orgány

vysielajú vnemy do mozgu, kde sa prostredníctvom

myslenia interpretujú a odvodzujú sa z nich myšlienky.

Zaujímalo ho, rovnako ako iných bádateľov, ako sa

vnemy dostávajú zo zmyslových orgánov do mozgu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Demokritos – hľadal vysvetlenie na otázku „Ako prebieha

vnímanie?“. Jeho vysvetlenie bolo, že každý predmet vysiela,

alebo odráža na atómy vzduchu svoj obraz, ktorý vzduchom

putuje, dosiahne očí príjemcu a tam na seba vzájomne

pôsobia atómy predmetu a vnímateľa. Produkt tejto

interakcie prechádza do mysle a reaguje zase s onými

atómami. Takto predpovedal, hoc s chybnými detailami,

dnešnú teóriu videnia, ktorá hovorí, že svetelné fotóny,

vyžarované z predmetu putujú k oku, vstupujú do neho,

stimulujú zakončenie zrakových nervov, ktoré vyšlú podnety

do mozgu a tie potom pôsobia na mozgové neuróny. Všetko

poznanie je potom podľa Demokrita výsledkom vzájomného

pôsobenia prenášaných obrazov do mysle.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Ďalšie rozvíjanie týchto predstáv podnecovala

spoločenská prax, medicína a výchova. Keď prví

filozofi – psychológovia zistili, že myslenie sa

odohráva v mozgu, bolo celkom pochopiteľné, že

ich rovnako udivovalo, prečo je naše myslenie

niekedy jasné a inokedy zmätené, a prečo je väčšina

z nás duševne zdravá, zatiaľ čo iní sú duševne chorí.
S najväčším uznaním bolo prijímané učenie

Hippokrata „otca medicíny“.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Hippokrates – si vypožičal Empedoklovu teóriu štyroch prvkov

a aplikoval ju na ľudské telo. Poukazoval, že dobré zdravie je

výsledkom rovnováhy štyroch telesných tekutín /chemikálií/,

ktoré odpovedajú štyrom elmentom – krv zodpovedá ohňu,

flegma, teda hlien vode, čierna žlč zemi a žltá žlč vzduchu.

Rovnakú teóriu Hyppokrates použil aj na vysvetlenie

duševného zdravia a duševnej choroby. Ak sú všetky štyri

elementy v patričnej rovnováhe, vedomie a myslenie funguje

dobre, ale ak je jedného elementu nadbytok, alebo

nedostatok, nasleduje tá či oná duševná choroba. Starovekí

lekári keď zistili, že orgánom psychiky je mozog – vypracovali

učenie o temperamente, teda Hyppokratovi nasledovníci

neskôr jeho teóriu rozšírili na vysvetlenie rozdielov v

temperamente.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Galenos – v . stor. pred Kristom definoval, že

flegmatik trpí nadbytkom hlienu, cholerik

nadbytkom žltej žlče, melancholik nadmerným

množstvom čiernej žlče a sangvinik prebytkom krvi.

Táto náuka v západnej psychológii prežívala až do

18. storočia.
Nesporným prínosom k ďalšiemu vývoju

predvedeckej psychológie bolo Sokratovo učenie,

ktoré vážne ovplyvnilo ďalšie smerovanie

psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Jeho názor, že vedomosti v nás existujú a potrebujú, len aby sme

ich znovu objavili správnou dedukciou, sa stal súčasťou

psychologických teórií tak rozdielnych osobností ako bol Platón, sv.

Tomáš Akvinský, Kant, v istom zmysle ich dokonca zdieľajú i súčasní

psychológovia, ktorí presadzujú, že osobnosť a jej prejavy sú dané

prevažne genetikou, či lingvisti, ktorí hovoria, že naša myseľ je

vybavená jazykovými štruktúrami. Iným Sokratovým vplyvom na

psychológiu bol jeho názor, že existencia vnútorného

uvedomovania, odkrývaného dialektickou metódou vyučovania,

dokazuje, že máme nesmrteľnú dušu, entitu, ktorá existuje

nezávisle na mozgu a tele. Na tomto základe bol postavený

platónsky a neskôr kresťanský dualizmus, teda rozdelenie sveta na

ducha a hmotu, podstatu a jav, idey a predmety, rozum a zmyslové

vnímanie. Prvá zo spomenutých polarít sa považovala nielen za

skutočnejšiu, ale i morálne nadradenejšiu. V idealistických

koncepciách sa duša stavala do protikladu k telu a považovala sa za

nesmrteľnú.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Platón – uvádza, že duša sa prejavuje v troch úrovniach:

1. ako myslenie alebo rozum

2. duch alebo vôľa

3. ako túžba

Platón tu predpovedá čosi, čo je veľmi podobné Freudovej analýze

osobnosti, ktorú tvorí superego, ego a id. Významné z hľadiska

psychológie je i to, že Platón formuloval i myšlienku o pamäti.

Pripúšťal, že mnohé sa učíme a zapamätávame si z každodennej

skúsenosti. Aby vysvetlil, prečo si niektorí z nás zapamätajú viacej

alebo si to zapamätajú presnejšiu ako iní a prečo často mnohé z

toho zabúdame, prirovnáva pamäť k písaniu na voskové doštičky.

Tak ako sa tieto doštičky líšia veľkosťou, tvrdosťou, vlhkosťou, tak i

myslenie rôznych osôb sa líši možnosťami a schopnosťami učiť sa

uchovávať v pamäti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom obd obí

Filozof 17. stor. John Locke a behaviorista 20. stor. John

Watson založili svoju psychológiu na myšlienke, že všetko čo

poznáme je to, čo naše zážitky zaznamenávajú na nepopísanú

tabuľku pamäti novorodenca.
Najnegatívnejšou stránkou Platóna v súvislosti so

psychológiou bol jeho odpor k teórii, že vnímanie je zdrojom

poznania. Nazdával sa, že informácie získané prostredníctvom

zmyslov sú klamné a nespoľahlivé a hájil názor, že skutočné

vedomosti sa skladajú iba z pojmov a abstrakcií, ku ktorým

možno dospieť dedukciou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Vyvrcholením predvedeckej psychológie v Antike bolo

Aristotelovo učenie /traktáty o duši, o vzniku zvierat apod./, v

ktorom sa duša chápala ako forma organizácie materiálneho

tela uspôsobeného na život /a nie ako látka, ani ako

nehmotná podstata/.
V jeho zachovalých dielach môžeme nájsť teóriu učenia a

pamäti, vnímania, motivácie a emócií, socializácie a

osobnosti. Aristoteles prvý vytvoril systém psychologických

pojmov. Psychológiu považoval za náuku, ktorá skúma

povahu. Aristoteles objavil zákony asociácie, teda zákony o

združovaní predstáv a formuloval 4 zákony styčnosti: v čase, v

priestore, podobnosti a kontrastu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Po Aristotelovi v oblasti predvedeckej psychológie nastalo

akési obdobie „nečinnosti“, stagnácie a spánku, ktorý trval

takmer dvetisíc rokov. Skončil až v 17. stor., kedy

psychologické problémy znova fascinovali a podnietili

premýšľavé osobnosti, ako tomu bolo v dobách krátkeho

rozkvetu gréckej kultúry. Predsa však z onoho obdobia treba

spomenúť niektoré osobnosti, ktoré výrazne prispeli k

rozvíjaniu sa predvedeckej psychológie. Jedným z nich bol

Grék Galenos, ktorý napísal jeden svoj traktát pod titulom

„Diagnóza a liečba duševného utrpenia“ Obsahoval však iba

znovu oživené stoické a platónske názory o rozumovej

kontrole emócií. Inde však rozvinul do určitých podrobností

rozdelenie citov, ktoré stručne naznačil Platón.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Cirkevní otcovia:
Sv. Augustín Aurélius – o psychológii vo svojich

spisoch pojednával veľmi často, i keď sa ňou nikdy

nezaoberal systematicky, ale zdôraznil význam

detstva ako vývinového obdobia. V jeho spisoch sa

uchovalo zo psychológie veľmi veľa, a tak sa s ňou

mohli oboznámiť učenci a „doktori cirkvi“ v

temných dobách stredoveku. Kládol dôraz na

introspekciu ako cestu k vedomosti a pravde. Jeho

filozofia nadviazala na Platónovo učenie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Cirkevní otcovia:
Na druhej strane psychológia sv. Tomáša Akvinského bola

založená prevažne na Aristotelovom učení, spolu s rôznymi

drobnosťami Galena, Augustína a niektorých iných. Sv. Tomáš

Akvinský navrátil psychológii mnohé podstatné a realistické

prvky, ktoré ranné patristické diela zaznamenali. Jeho vplyv

na psychológiu bol značný. Svojou charakteristikou zmyslu a

rozumu /ako prostriedkov, ktorými si osvojujeme vedomosti/

poskytol základňu, na ktorej mohla psychológia neskôr získať

empirický a vedecký rozhľad. Po smrti Tomáša Akvinského v

roku 1274 sa psychológia znovu ocitla na mŕtvom bode a

zotrvala na ňom niekoľko storočí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Psychológia v 16. a 17. storočí:
Behom 16. a 17. stor. urobili vedci v mnohých odboroch

prvé významné pokroky, ďaleko predstihujúce svoju

dobu. Oživil sa záujem o psychológiu, ale zo začiatku

pokrok nepriniesol. V 16. stor. sa napísali stovky diel,

ale takmer všetky boli rutinným glosovaním

psychologických spisov Aristotelovych, Theofrastových,

Galenových a ďalších, spracúvali sa Augustínove a

Akvinského rozpravy o slobode vôle a podstate duše.

Źiadne z týchto diel nezaznamenalo systematický

vedecký pokrok. Za zmienku však stoja istí traja autori:

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Marulič – srbochorvátsky spisovateľ, ktorý zrejme prvý krát

okolo roku 1520 písomne použil novo zavádzaný termín

„psychológia“. Termín sa však hneď neujal.

Rudolf Goeckel – nemecký encyklopedista v roku 1590 nazval

svoju knihu „Psychologia hoc est, de hominis perfectione“

/teda Psychológia zdokonalenia sa človeka/.

Juan Luis Vives – španielsky katolícky filozof zostavil rozsiahly

súpis spôsobov, akými sa predstavy a myšlienky v mysli

spájajú asociáciami, čím značne prekonal svojich predchodcov

a bol predzvesťou asocianizmu 17. stor.

Nakonci 16.a 17. stor.začína používať názov psychológia napr.

Leibniz /1696/.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Popri učeniach o mechanizmoch tela myslitelia 17. stor. intenzívne

skúmali vášne ako telesné stavy, dôležité regulátory psych. Života.

Osobitosti psychologického myslenia 17. stor. spočívali v rozvíjaní

týchto učení:

•

O živom tele ako mechanickom systéme, ktorý nepotrebuje na

svoje objasnenie nijaké skryté vlastnosti, ani dušu.

•

O vedomí ako individuálnej schopnosti dospieť pomocou

vnútorného pozorovania k maximálne spoľahlivému poznaniu

vlastných psychických stavov a aktov.

•

O vášňach /afektoch/ ako prirodzených regulátoroch

správania, ktoré človeka usmerňujú k tomu, čo je pre neho

užitočné, a odvracajú ho od toho čo mu škodí.

•

O vzťahu medzi fyzickým /fyziologickým/ a psychickým.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Zakladateľmi týchto učení boli myslitelia ako:
René Descartes, Thomas Hobbes, Baruch Spinóza,

Wilhelm Leibniz a John Locke.
Napriek tomu, že „protopsychológovia“ 17. stor. a

ich nasledovníci v 18. stor. nepoznali iný spôsob

skúmania duševnej činnosti než premýšľaním a

úvahami, neupravovali len staršie teórie, ale

vytvorili tiež výrazne nové podoby predvedeckej

psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

René Descartes –bol prvou osobnosťou od čias Aristotelových,

ktorá vytvorila „novú psychológiu“. Descartes považoval

tekutinu,ktorá vypĺňa mozgové komory, alebo dutiny – dnes nám

známu ako mozgovomiešny mok – za „životnú energiu“. Bol prvý

kto popísal okrem iného i jav, ktorému sa neskôr začalo hovoriť

reflex, pri ktorom špecifický vonkajší podnet vyvoláva špecifickú

odpoveď organizmu. Poukazoval i na to, ako možno vášne ovládať

rozumom a vôľou. Z psychologického hľadiska klasifikoval vášne a

rozoznával 6 primárnych – údiv, láska, nenávisť, túžba, radosť a

smútok – a všetky ostatné považoval za ich variácie alebo

kombinácie.

V jeho teórii má veľký význam jeho učenie o tom, že telo a duša sú

samostatné entity, zložené z rôznych substancií, ktoré sa v živej

bytosti vzájomne ovplyvňujú, niekedy harmonicky, inokedy si

konkurujú, a že toto súperenie je najdôležitejšou stránkou ľudskej

existencie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Baruch Spinóza – používal podobne ako Descartes čistú

dedukciu na odvodzovanie podstaty ľudskej mysle. Spinóza sa

zaoberal vnímaním, pamäťou, predstavivosťou, vytváraním

myšlienok, vedomím a pod. Rovnako ho v psychológii

zaujímali vášne /emócie/, hlavne to, že možno uniknúť z ich

područia ak pochopíme ich príčiny. Jeho analýzy emócií sa

riadili Descartovým vzorom. Uvádzal, že sú tri základné city

/na rozdiel od Descarta, ktorý ich určil šesť/, a to radosť,

smútok a túžba a 48 rôznych emócií je výsledkom súhry

týchto troch na základe priaznivých či nepriaznivých podnetov

každodenného života. Spinózova psychológia bola neskôr v

rozpore s modernou psychológiou, nakoľko Spinóza tvrdil, že

medzi telom a mysľou neprebieha vôbec žiadna interakcia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Empirici:

Prvým z anglických empirických protopsychológov bol Thomas

Hobbes – tzv. empirická epistemológia – tzn. Dedukoval, že všetky

duševné aktivity musia byť spôsobené pohybom atómov v

nervovom systéme a mozgu ako reakcia na pohyb atómov v

okolitom svete. Nevysvetľoval, ako by mohol byť pohyb atómov v

mozgu myslením, iba tvrdil, že je to možné. Hobbesovo podanie

empirickej psychológie, hoci primitívne, predstavovalo prvý pokus

vysvetliť, ako sa zmyslové vnemy menia na vyššie duševné procesy.

Bol priekopníkom ešte v inom smere – bol prvým asocianistom.

Hoci skôr používal termín „sled myšlienok“ ako „asociácia“,

predstavoval prvú osobnosť v tradícii, ktorá nakoniec viedla k

experimentálnej psychológii 19. stor. a behaviorizmu 20. stor.

Poskytol i psychologické vysvetlenie ako asociácie prebiehajú, čím

predbiehal moderné rozlišovanie medzi voľnými a kontrolovanými

asociáciami To bol zárodok asociačnej psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Hoci Hobbes bol prvým anglickým empirikom v

predvedeckej psychológii John Locke rozvinul túto

rodiacu sa teóriu. Okrem iného zistil, že naše

vnímanie je navzdory objektívnemu podnetu

subjektívne a neodráža verne objektívne hodnoty.

Lockovo psychologické myslenie bolo zahmlené

prežívajúcou metafyzikou a stopami vtedajšej

teológie, ale oddelil psychológiu od filozofie a

priblížil ju vede.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

George Berkeley 1740 predložil teóriu, že sám zrak nedáva

novorodencovi žiadnu predstavu vzdialenosti, tvaru, veľkosti

alebo relatívneho umiestnenia. Je to dané opakovanou

skúsenosťou – dotykom, natiahnutím ruky, chôdzou –

pomocou ktorej sa deti učia robiť priestorové úsudky.

Vizuálne nápovedy vzdialenosti, veľkosti a tvaru spájame s

tým, čo sme spoznali za pomoci iných zmyslov. Táto poučka je

nesporná a predstavovala skutočný príspevok k teórii

vnímania. Táto jeho analýza predpovedala a priamo viedla k

„molekulárnemu“ prístupu neskoršej psychológie, teda k

úsiliu rozložiť všetko prežívanie na najjednoduchšie súčasti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

David Hume – jeho radikálne výroky, ktoré psychológii v

nasledujúcej dobe sčasti skomplikovali ďalší vývoj, sa týkali

hlavne problematiky kauzality, teda vzťahu: príčina –

následok. Vo svojej dobe /1730-1776/ prehlasoval, že

kauzalitu v psychológii nemôžeme zažiť priamo, a preto

nemôžeme vedieť, čo je to kauzalita, či dokonca dokázať, že

existuje. Niektorí psychológovia trvali na tom, že psychológia

nemôže poskytnúť príčinné vysvetlenie a mala by sa zaoberať

čisto len vzťahovosťou /mierami vzťahov/ a

pravdepodobnosťou /teda, že dve veci sa budú stále

odohrávať spoločne alebo v následnosti/.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Neskôr /v roku 1843/ sa zaoberal psychológiou v Logickom

systéme John Stuart Mill, ktorý hlásal, že zákony asociácií sa

môžeme učiť len zo skúseností a priamych experimentov. Mill

takto pomohol orientovať asocianizmus smerom k

experimentálnej psychológii.
Za jednoznačne systematicky sa venujúceho sa psychológii

považujeme i nemeckého filozofa Christiana Wolfa, ktorý

publikoval práce „Psychologia empirica“ a „Psychologia

racionalis“ /1732/. Rozdiel medzi nimi charakterizoval takto:

Psycholóegia empirická pojednáva o tom, čo je známe o

ľudskej duši zo skúsenosti, zameriava sa na opis faktov, na

pozorovanie javov. Psychológia racionálna – tú vysve-

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

tľuje z prirodzenosti duše a tým prispieva k hlbšiemu

poznaniu prirodzenosti ľudskej duše a jej pôvodcu, má za

úlohu deduktívne odvodzovať javy z podstaty a povahy duše.

Základným pojmom pre vysvetľovanie javov sa stali

schopnosti. S nimi sa spájala idea spontánnej aktivity duše. Za

hlavnú schopnosť sa považovala predstavivosť, ktorá

vystupovala v podobe poznania a chcenia. Wolf veľmi

dôkladne opísal rozličné kategórie psychických javov a rozdelil

ich do hierarchicky usporiadaných skupín. Vytvoril tak osobitú

„anatomickú schému ľudskej duše“, kde každej skupine

priradil príslušnú schopnosť ako jej príčinu a základ.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Zatiaľ čo filozofi 18. a 19. storočia sedávali vo svojich

študovniach a diskutovali o duševných javoch, mnoho lekárov

a prírodovedcov sa pokúšalo získať psychologické poznanie

úplne inými cestami. Používali hlavne svoje ruky a rozličné

nástroje k získaniu informácií, týkajúcich sa predovšetkým

fyzikálnych príčin nervových a duševných procesov. Títo

priekopníci fyzikálneho prístupu v psychológii boli vlastne

predchodcami dnešných neurofyziológov a ich náhľad viedol

k dnešným znalostiam molekulárnych procesov v neurónoch,

kde sú stavebnými prvkami duševných pochodov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Franz Anton Mesmer – lekár, ktorý aplikoval liečbu magnetmi

na základe teórie, že myseľ i telo sa môže uzdraviť vtedy ak sa

zmení magnetické pole tela. Teória to bola úplne nezmyselná,

ale na nej založený prístup slávil tak dramatický úspech, že

Mesmer vzbudil značný rozruch najskôr vo Viedni a neskôr v

predrevolučnom Paríži. Mesmer videl súvislosť medzi

magnetizmom a vlastnou teóriou živočíšnej gravitácie. Na

objasnenie – dospel k záveru, že telo je „presiaknuté“ skôr

magnetizmom ako gravitačným fluidom a že výsledné silové

pole môže byť nevyrovnané, čo znamená, že môže byť

príčinou choroby, a spätné vyrovnanie liečbou potom prináša

uzdravenie. To, čo predtým nazýval „živočíšnou gravitáciou“

premenoval neskôr na „živočíšny magnetizmus“. Krízu, ktorou

pacienti trpeli, vysvetľoval ako prelomenie prekážky blokujú-

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

cej voľný tok telesného magnetizmu a následné navrátenie

harmónie. V roku 1784 bola ustanovená špeciálna komisia, v

ktorej boli zastúpení významní lekári a akademici. Táto

komisia mala preskúmať Mesmerove tvrdenia o magnetizme.

Následne na to komisia vypracovala podrobnú štúdiu, v ktorej

použila experiment, ktorý je v modernej psychológii bežný a

dospela k záveru, že Mesmerove magnetické fluidum

neexistuje. Po týchto záveroch sa začala popularita

mesmerizmu vytrácať a hnutie sa rzdrobilo do rozhádaných

skupiniek. Ďalšie polstoročie zostal mesmerizmus akýmsi

kúzelníckym a úplne nepochopeným fenoménom a bol

praktizovaný šarlatánmi, putovnými umelcami a veľkým

množstvom laikov a nepravých doktorov vo Francúzsku,

Anglicku a Amerike. V Anglicku v 40. rokoch 19. storočia začal

mesmerizmus získavať určitú vážnosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

James Braid – škótsky lekár vykonal množstvo

experimentov s mesmerizmom a prehlásil, že jeho

hlavný účinok nespočíva v magnetizme plynúcom

od mesmeristov, ale skôr vo vnímavosti pacienta.

Tento účinok prakticky stotožnil s psychologickým

procesom. Braid premenoval mesmerizmus na

„neurohypnológiu“ /podľa gréckeho neuron ako

nerv a hypnosis ako spánok/, z čoho sa zakrátko v

bežnom používaní stala iba „hypnóza“, a toto

označenie používame dodnes.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Za určitú dobu francúzsky lekár Auguste

Liébeault v polovici 19. storočia zbavil hypnózu

posledných magicko-mystických prímesí.
Vďaka J.M. Charcotovi Francúzska akadémia

vied v roku 1882 uznala hypnózu ako neurologický

fenomén, ktorý nemá nič spoločné s magnetizmom.

Charcot a Bernheim sa zaoberali liečením duševne

chorých.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Bernheim – viedol kliniku v Nancy, kde sa sústredil na

psychologickú povahu hypnotických stavov, ktoré vyvolávali

pomocou sugescie a spájali s predstavivosťou. Zaoberali sa

liečením hystérie a hysterické symptómy /paralýzu citlivosti

alebo pohybov bez organického poškodenia/ vysvetľovali

sugesciou, vyvolanou buď inou osobou alebo samým

pacientom /autosugesciou/. Pritom predpokladali, že

sugesciu ani auto sugesciu si pacienti nemusia uvedomovať.

Množstvo Charcotových nadaných študentov, medzi ktorých

patrili napr. Alfred Binet, Piere Janet /venovali sa otázkam

patopsychológie, Binet je autorom prvého inteligenčného

testu/ a Sigmund Freud, pokračovalo vo vysvetlení

hypnotického stavu skôr psychologickou ako neurologickou

cestou a ponúkali nové využitia hypnózy.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

V kontexte dejín nemožno nespomenúť meno

človeka, ktoré zostalo definitívne späté so

psychológiou duševne chorých. Bol ním francúz

Phillipp Pinel, ktorý sa do dejín psychológie zapísal

tým, že v roku 1792 oslobodil duševne chorých z

reťazí /v pravom slova zmysle/ a urobil z nich

pacientov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Z hľadiska učenia o neuropsychických funkciách bol

významným fyziológom 18. storočia švajčiar Albrecht Haller –

jeho pričinením sa spod determinujúceho vplyvu duše

vymanili nielen výlučne nervové javy, ale aj značná časť

psychických javov. Podľa jeho názoru sa tieto javy

bezprostredne podieľajú na zložitých pohyboch, napr. pri

chôdzi a pod. Psychické elementy týchto zložitých pohyb

Haller označil ako „temné vnemy“. Tým sa vytvorili

prírodovedné predpoklady na významný zvrat v rozvoji

psychologického myslenia – na prechod k chápaniu psychiky

ako vlastnosti organizovanej hmoty.
V ďalšej etape vývoja učenie o psychike ako o funkcii mozgu

urýchlilo rozvoj psychofyziológie a viedlo k novým objavom.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Franz Jozef Gall /1758-1828/ – bol fyzikalista, ktorý si zvolil

úplne odlišný prístup a „ohmatával“ a meral lebku v

presvedčení, že detaily jej konfigurácie priamo súvisia s

individuálnymi rysmi osobnosti a jej duševnými

schopnosťami. Hoci myšlienka, že vonkajšie telesné

charakteristiky sú spojené s psychologickými rysmi je veľmi

stará, fyziognómia – teda výklad charakteru z duševných

schopností podľa tvaru a veľkosti tvárových rysov existuje už

od antiky – nemala na psychológiu žiadny vplyv. Pripravila

však pôdu príbuznej teórii, frenológii, ktorá učila, že tvar

lebky je daný vývinom špecifických častí mozgu, a preto je

určujúca aj pre charakter a duševné schopnosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Hlavným stúpencom tejto teórie bol práve Gall. Jeho zásluha

a hlavne vplyv na psychológiu je hlavne v tom, že Gall bol

prvotriednym znalcom anatómie mozgu, ktorý vlastnou

pitevnou technikou ako prvý dokázal, že obe polovice mozgu

sú spojené bielou hmotou, že sa miechové vlákna pri spojení

so spodnými časťami mozgu križujú /následkom čoho sa

vnemy z jednej polovice tela dostávajú do opačnej polovice

mozgu/ a že čím väčšie množstvo je mozgovej kôry – šedej

hmoty na povrchu mozgu – tým vyššia je aj inteligencia

príslušného živočíšneho druhu. Gallov prínos sa stal platnou

súčasťou štandardných neurologických vedomostí. Miesto v

histórii psychológie mu zabezpečili teda hlavne jeho znalosti o

poznaní mozgových štruktúr a ich vzťahu k inteligencii, ako i

teória nazývaná „kranioskopia“, ktorá zľudovela ako

frenológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Johann Christoph Spurzheim spolu s Gallom starostlivo skúmali

hlavy stoviek pacientov, priateľov, väzňov, chovancov ústavov pre

mentálne postihnutých a ďalších a zmapovali 27 oblastí lebky

/ktoré neskôr Spzrzheim rozšíril na 37/, z ktorých každá označovala

pod ňou ležiaci orgán alebo oblasť mozgovej kôry, v ktorej bola

umiestnená špecifická vlastnosť. U ľudí, ktorí mali túto schopnosť

viac vyvinutú, bola potom príslušná oblasť vyvýšená. Gall popísal

výsledky svojho skúmania v mnohodielnych publikáciách, ktoré

vyšli v rokoch 1810-1819. Frenológia sa stala nesmierne

populárnou a obľúbenou a udržala si svoju obľubu takmer celé

storočie. Gallov hlavný prínos v dejinách psychológie bol, že jeho

absurdná frenologická teória viedla k experimentálnym štúdiam

lokalizácie mozgových funkcií / objavila sa napr. rečová oblasť v

mozgu známa ako Brockova a Wernickeho oblasť – prvá zodpovedá

za syntax, teda skladbu reči, druhá zodpovedá za sémantiku, teda

význam slov/ a jeho zdôrazńovanie mozgovej kôry ako sídla

inteligencie odviedlo psychológov ´dalej od metafyziky a priblížilo

ich oveľa viac k empirickej vede.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Mapovanie mozgu bolo súčasťou nového a širokého hnutia,

ktoré hľadalo vysvetlenie psychologických fenoménov

pomocou fyziologických termínov. Začali sa objasňovať nižšie

duševné procesy, napr. vnímanie, reflexy a úmyselné pohyby.
Medzi objavmi, ktoré túto novú fyziologickú psychológiu

umožnili, patrili predovšetkým objavy nemeckého fyziológa

Theodora Schwanna, ktorý identifikoval nervovú bunku a

neskôr i ďalší bádatelia dokazovali, že mozgové bunky sa

skladajú z jadra a dlhých výbežkov, ktoré sa spájajú s vláknami

susedných mozgových buniek.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Charles Bell v roku 1811 vydal pre úzky okruh svojich

priateľov traktát, ktorý obsahoval projekt „novej anatómie

mozgu“ – objavil spolu s Megandiem senzorické a motorické

nervy.
Nová psychológia pristupovala k otázke, ako myseľ vníma

svet, ktorý ju obklopuje. A hoci sa spočiatku dokázala

vysporiadať iba s nižšou úrovňou psychologických procesov,

väčšina nových psychológov dúfala, že časom bude možné

podobným spôsobom vysvetliť i vyššie duševné deje.

Nemecký fyziológ Du Bois-Reymond v roku 1845 objavil, že

nervový vzruch sa týmto nervom šíri v podobe elektrickej

vlny.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Johannes Muller /1801-1858/ - z ohromného množstva

objavov o nervovom systéme, k ktorých mnohé napomohli k

zrodu fyziologickej psychológie, mal veľký vplyv zvlášť jeden.

Prví fyziologickí psychológovia sa domnievali, že každý

senzorický nerv môže preniesť do mozgu akýkoľvek druh

zmyslovej informácie podobným spôsobom, ako trubička

prepraví akúkoľvek látku, ktorá ňou preteká. Nevedeli si

vysvetliť, prečo napr. zrakový nerv prenáša do mozgu iba

vizuálne vnemy a sluchový nerv iba zvuky. Muller predložil

teóriu, že nervy každej zmyslovej sústavy prenášajú iba jeden

druh informácie, alebo ako hovoril „len určitú energiu či

kvalitu“, zrakové nervy vedú vždy a len vnemy svetelné,

sluchové nervy vedú vždy a len vnemy zvukové a tak je tomu i

pri ostatných senzorických nervoch.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Ernest Heinrich Weber – skúmal celý zmyslový systém, teda

nielen orgány a na nich závislé nervové reakcie, ale tiež

spôsoby, akými ich mozog interpretuje. Naviac jeho

experimenty patrili medzi skutočné experimenty v

psychológii, to znamená, že menil pri jednom pokuse iba

jednu premennú. Zaoberal sa hlavne zisťovaním minimálneho

dotykového podnetu, potrebného k vyvolaniu dotykového

vnemu na rôznych častiach tela, avšak neskôr postúpil k

zložitejšej otázke citlivosti vnímania. Svoje poznatky zhrnul do

jednoduchého pravidla, ktoré hovorí, že pomer medzi sotva

rozlišiteľným podnetom a veľkosťou štandardného podnetu je

akási konštanta k ,pre ktorýkoľvek zmyslový systém. Táto

poučka je známa v psychológii ako Weberov zákon a je prvým

tvrdením svojho druhu pretože vyjadruje kvantitatívne presný

vzťah medzi svetom fyziky a psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Helmholtz – v roku 1850 urobil taký objav, že zistil rýchlosť šírenia

nervového vzruchu na nerve žaby. Jeho pokusy neriešili len

významný fyziologický problém. Mali bezprostredný vzťah aj k

psychológii. K záveru, že psychika je neoddeliteľná od nervového

systému, sa pripojili i ďalší: procesy v nervovom systéme ako i

všetky ďalšie fyziologické procesy prebiehajú určitou rýchlosťou,

ktorú možno experimentálne skúmať. V roku 1852 sa zameral aj na

problematiku farebného videnia. Jeho teória farebného videnia

známa pod názvom Youngova-Helmholtzova teória /niekedy

nazývaná aj ako trichromatická teória/ hovorila, že existujú 3

základné farby a z nich získavame farebné odtiene.

Je to teória receptorická. Ide o stále platnú teóriu farebného

videnia, hoci dnes má zložitejšiu podobu a je zbavená predstáv, že

nervy z každého druhu receptora prenášajú rozdielnu energiu.

Hlavným prínosom helholtza bolo, že od tej doby sa hlavným

prúdom psychológie stala prevažne empirická a experimentálna

psyhológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Gustáv Teodor Fechner – experimentoval so širokou škálou

podnetov a používal pri tom tri metódy experimentálneho

merania. Dve prevzal od svojich predchodcov a vylepšil ich, tretiu

vynašiel sám. Do tej doby nikto nepoužíval tak starostlivo

kvantitatívne, presne kontrolovateľné metódy k výskumu

psychologických reakcií. Jeho metódy sa dodnes používajú v

každom laboratóriu psychofyzikálneho výskumu. Jednalo sa hlavne

o metódu limitov, ktorú Fechner nazýval ako metóda sotva

rozlíšiteľných rozdielov. Druhú - metódu konštantného podnetu,

nazval metóda správnych a zlých prípadov a tretiu, ktorú sám

vynašiel – metódu prispôsobenia nazval – metóda priemernej

chyby. Robil systematický výskum kvantitatívnych vzťahov medzi

oblasťou fyziky a psychológie a založil novú vednú disciplínu –

„psychofyziku“.

1860 – napísal dvojzväzkovú knihu „Základy psychofyziky“.

Fechnerove metódy boli priamo zásadné pre senzorické meranie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

Bessel – prišiel na to, že sa dá merať reakčný čas. Je to

rýchlosť subjektu reagovať na podnet.

Darwin – v roku 1859 publikuje knihu „O pôvode druhov“. Jej

prínosom bol vývinový princíp. Medzi ďalšie jeho práce patrí

hlavne „Vývin emócií ľudí a zvierat“.

Sečenov – v roku 1863 vydáva svoj spis „Mozgové reflexy“,

čím rovnako prispel k dejinám fyziologickej psychológie.

Bechterev a Pavlov – zaoberali sa hlavne fyziologickou

sústavou a skúmaním reflexov. Postupne vzniká štatistika,

ktorá umožnila spracovávať nahromadené údaje.

Galton – použil korelačný počet pri svojom známom výskume

dedičnosti. Považuje sa za základ psychológie individuálnych

rozdielov.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Formovanie v predvedeckom období

V roku 1879 sa narodila psychológia – od tohto času sa započala moderná éra

psychológie. Všetko čo sa dialo predtým, teda to, o čom sme tu doteraz hovorili, od

Psamteka I. až po Fechnera, bol len vývoj jej predchodcov. Čo sa vlastne stalo tak

významné a nesmierne dôležité?
Wilhelm Wundt založil prvé laboratórium experimentálnej psychológie. Za niekoľko

rokov po jeho založení sa laboratórium stalo pôdou pre všetkých, ktorí sa zaujímali o

psychológiu. Predovšetkým vďaka tomuto inštitútu je Wundt považovaný nielen za

jedného zo zakladateľov, ale vôbec za zakladateľa modernej psychológie. Práve v

ňom prevádzal psychologický výskum, učil množstvo vysokoškolských študentov

svojim laboratórnym metódam a teóriam a práve odtiaľ vyslal množstvo vyškolených

odborníkov. Naviac napísal množstvo odborných článkov a objemných kníh, ktoré

dokázali platnosť psychológie ako samostatného vedného odboru. On sám bol prvým

vedcom, komu právom náležalo označenie psychológ a nie fyziológ, či filozof

zaoberajúci sa psychológiou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Každá veda, ak má byť vedou, musí spĺňať tri základné podmienky:

1.

musí mať svoj vlastný predmet, ktorý by sa mal líšiť od

predmetu všetkých ostatných vied,

2. musí mať metódy, pomocou ktorých sa môže tohto predmetu

zmocniť skúmať ho

3. musí mať systém poznatkov.

Predmet psychológie sa formoval v podstate počnúc 17.-18.

storočia, najskôr v rámci filozofických systémov tých čias. Rôzne

psychologické smery /alebo školy/ formulujú predmet psychológie

rôzne. V podstate sa však psychológovia dohodli na tom, že

predmetom psychológie je psychično /psychika/, pričom vo

väčšine učebníc možno nájsť toto vymedzenie predmetu

psychológie: je to veda o prežívaní a správaní. Predmet

psychológie však treba presnejšie špecifikovať. Uvediem 5

základných charakteristík predmetu psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

1. Špecifický okruh javov, ktoré skúma psychológia, sa jasne a

zreteľne odlišuje od všetkých ostatných javov: sú to naše vnemy,

predstavy, myšlienky, city, zámery, túžby, schopnosti atď., slovom

všetko, čo tvorí vnútorný obsah nášho života, čo je nám v podobe

zážitkov akoby bezprostredne dané. Dostávame sa tak k prvej

charakteristike psychična, ktorou je skutočnosť, že psychično

/psychika/ prináleží indivíduu, ktoré toto psychično pociťuje - teda

jeho subjektívnosť. Psychické javy vystupujú preto ako procesy,

vlastnosti a stavy konkrétnych indivíduí. konkrétnych jedincov.

Je celkom jasné, že tak, ako je nám niečo dané v

bezprostredných zážitkoch, nemôže nám byť dané nijakým iným

spôsobom. Z nijakého opisu, nech je akokoľvek výrazný, bohatý a

obrazný, nemôže napr. nevidiaci poznať farebnosť sveta,

nepočujúci jeho hudobnosť tak, ako keby tieto vlastnosti vnímal

bezprostredne. Myšlienky konkrétneho človeka sú jeho

myšlienkami, city sú jeho citmi a sú mu dané v inej perspektíve,

ako sú dané inému človeku. Je to vlastne kúsok jeho vlastného

života. Prvým znakom psychična je teda jeho subjektívnosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

2. Druhým, nemenej podstatným rysom psychična je

vzťah k objektu, nezávislému na psychike, na vedomí. Každý

psychický jav sa odlišuje od iných a vymedzuje sa ako nejaké

prežívanie vďaka tomu, že je to prežívanie niečoho; jeho

vnútorná podstata sa vydeľuje prostredníctvom jeho vzťahu k

vonkajšiemu svetu. Psychika, vedomie odráža objektívnu

realitu, ktorá jestvuje mimo nej a nezávisle od nej. Nemalo by

zmyslu hovoriť o odraze, keby to, čo má psychika odrážať,

samo v skutočnosti nejestvovalo. V tomto zmysle je každý

psychický fakt tiež súčasťou reálnej skutočnosti, Je teda nielen

odrazom skutočnosti, ale aj jej súčasťou. Každý psychický jav

je teda jednak produktom a závislým komponentom

organického života indivídua a jednak odrazom vonkajšieho

sveta, ktorý ho obklopuje.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

3. Ďalším rysom psychična, alebo psychických javov, je

ich dynamickosť. Psychické javy nie sú povahy statickej,

nepohyblivej. W.James nazval pohyb, dynamiku psychických

javov „prúdom vedomia“. To, čo tvorí predmet psychológie, je

teda v ustavičnom pohybe, takže jeden jav vystriedava hne

jav iný. Preto je výstižnejšie hovoriť o dejoch, procesoch.

4. Psychično, psychické procesy sa nikdy nevyskytujú

izolovane; vždy máme do činenia s prúdom vedomia, ktorý

nielen že ustavične plynie, ale ako prúd je vždy celistvý, je

vždy jedným celkom. Psychické javy sú vždy medzi sebou

späté, navzájom závislé v jednom celku, ktorý spoločne

utvárajú a určujú, ktorý však určuje aj ich a dodáva im

zvláštny ráz, zvláštny charakter. Podľa toho dnes už v

psychológii o nejakých elementoch, prvkoch nášho

duševného života, nášho psychična nemožno ani hovoriť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

5. Pre určenie predmetu psychológie je napokon dôležité aj tá

charakteristika psychických procesov, javov a vlastností, že

existujú iba na telesne žijúcom človeku. Ináč povedané,

psychológia chápe psychické javy ako odohrávajúce sa na

určitom telesnom podklade alebo telesnom substráte.

Podkladom psychických javov je teda živá hmota, mozog.

Keď zhrnieme uvedené charakteristiky alebo znaky či

rysy predmetu psychológie, dostaneme túto definíciu

predmetu psychológie:

Psychológia je veda o psychických javoch človeka.

Psychické javy skutočne existujú ako osobitná trieda javov;

sú len jednému subjektu bezprostredne dané. Sú povahy

dynamickej, treba ich chápať celistvo a ich podkladom je

telesný organizmus človeka, živá hmota.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

K takému chápaniu predmetu psychológie nedospeli

psychológovia naraz. Predmet psychológie sa formoval

v priebehu 17.- 19. storočia. Vcelku možno povedať, že pri

formovaní predmetu psychológie rozoznávame tri hlavné

etapy.
17.-18. storočie, kedy sa vytvárajú filozofické a metodologické

základy pre formovanie predmetu psychológie v rámci

filozofických systémov tých čias.
Na tomto filozofickom základe sa v druhej polovine 19.

storočia vytváraj psychológia ako samostatná vedná disciplína

a formuje sa predmet psychológie. Od začiatku si razí cestu

ako experimentálna veda.
Vytvára sa systém psychologických vied, zdokonaľujú sa

výskumné metódy a psychológia sa začleňuje ako

rovnoprávna veda do systému vied.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

1. Pokiaľ ide o filozofické základy pre formovanie psychológie,

obmedzíme sa na niekoľkých vedcov. Nebudeme sa zaoberať

starovekou filozofiou, aj keď už vtedy sa vytvárali základy

psychológie, a niektoré poznatky z tých čias majú platnosť aj dnes.

Pre vznik psychológie je mimoriadne dôležitým francúzsky bádateľ

René Descartes (1596-1650), a to najmenej v troch smeroch:

a) Rozdelil svet na matériu (res extenza = vec priestorová) a ducha

(mens – myseľ), ktorého podstatu videl v myslení, vo vedomí. Tým,

že podstatu duše videl vo vedomí, spresnil pojem psychiky tak, že

mu dal konkrétny obsah, inými slovami – špecifickosť psychiky

videl vo vedomí. Takto sa vedomie stala psychickým javom, čo

umožnilo definovať predmet psychológie. Týmto faktom ovplyvnil

Descartes nielen filozofické myslenie, ale aj myslenie

psychologické, keďže psychológia, najmä introspektívna

psychológia 19. aj 20. storočia, sa opierala o tento pojem, pričom

sa podstatne líši od Aristotelovho pojmu „duša“ (psyché).

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Zo všeobecného princípu života, ktorým bola podľa Aristotela

duša, duch, rozpracoval sa špeciálny princíp vedomia. Descartes

síce sám nepoužíva pojem „vedomie“, ale hovorí o duchu (mens),

pričom ho definuje ako „všetko, čo v nás prebieha tak, že i to sami

v sebe bezprostredne vnímame“. Za viedol vlastne princíp

introspekcie (sebapozorovania), samoodrazu vedomia v sebe

samom. Tým položil základy introspektívnemu chápaniu vedomia

ako v sebe uzavretému vnútornému svetu, ktoré neodráža

vonkajšie bytie, ale samo seba.

b) Ďalším jeho prínosom bolo zavedenie pojmu reflex (reflecto –

odrážam) na vysvetlenie správania zvierat a organizmov, v ktorom

predpokladal základný význam nervov, hoci si ich predstavoval ako

rúry, ktorými prúdi od povrchu tela do mozgu, mozgových komôr,

životný duch. Mozog považoval za ústredie, do ktorého prichádzajú

všetky signály, a podľa princípu mechaniky (uhol dopadu rovná sa

uhlu odrazu), na základe odrazu dochádza k reakcii. Pojem reflexu

zohral potom, ako dobre viete, dôležitú úlohu v dejinách

psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

c) Descartes vyhrotil dualizmus na najvyššiu mieru, ale predsa len uvažoval

o vzájomnom pôsobení ducha na telo a naopak. Domnieval sa, že k takému

pôsobeniu dochádza v mozgu. Descartes sa nazdával, že duch je nositeľom

vášní, ktoré vychádzajú nielen z ducha, ale aj z tela.

Ďalším filozofom, ktorý je významný pre vznik psychológie

a formovanie predmetu tejto vedy, je Francis Bacon (1561-1626). Pre

psychológiu sú dôležité jeho myšlienky a úvahy o poznaní a metódach

skúmania. Veľmi schematicky možno jeho teóriu a metódu poznania

charakterizovať takto: predovšetkým odvrhol tradičnú sylogistiku a predsudky či

povery, vyplývajúce z náboženskej horlivosti. Hlásal, že poznanie (veda) bude

mať úspech vtedy, keď bude predovšetkým definovaný predmet poznania a cieľ

vedy. Predmetom poznania je príroda a cieľom poznania je poznanie jej

zákonov, a tým aj využitie týchto poznatkov pre človeka a spoločnosť. Kým

podľa scholastiky (a podľa Aristotelovskej deduktívnej metódy) zo všeobecného

sa malo vyvodzovať jednotlivé, z jedného pojmu iný pojem, Bacon hlása, že

základom poznania je skúsenosť a pojmy treba utvárať na základe zmyslovej

skúsenosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Zmysly sú teda zdrojom poznatkov, ktoré treba ďalej spracovať

a zovšeobecniť.. Teda pre vedeckú metódu je príznačné

pozorovanie, analýza (rozpitvanie prírody na prvky, jednoduché

čiastky, ktoré majú svoje vlastnosti – napr. pohyb mechanický,

matematický, pud, životný duch, napätie, bytostná sila atď.).

Najdôležitejším prostriedkom nadobúdania skúseností a poznania

je experiment. Bacon nedocenil spojenie experimentu

s matematickým spracovaním. Vo svojom odpore k Aristotelovej

logike nedocenil význam novej matematickej dedukcie, ktorá

dodáva indukcii chrbticu – teda znovu sa ukázalo, že extrémy vedú

do slepej uličky. Dôraz na poznanie prírody, jej zmyslové poznanie,

racionálna analýza je jednou stránkou vedeckej metódy. Druhú,

nemenej dôležitú, tvorí zovšeobecňovanie poznanej skutočnosti.

To sú ďalšie dve skutočnosti, príznačné pre obrat a nové smery

v myslení novoveku, ktoré otvorili cestu rozvoju experimentálnych

vied prírodných, ale aj spoločenských a teda aj psychológie, čo sa

prejavilo v prvej veľkej psychologickej škole alebo teórii –

asocianizme.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Asocianistická teória sa opiera jednak o senzualistickú teóriu

poznania, ktorú rozpracoval J. Locke (1632-1704). Locke

nadviazal na Bacona a Hobbesa, no obrátil sa proti

Descartovej koncepcii vedomia (proti vrodeným ideám).

Vychádzal z predpokladu, že ľudská duša je pri narodení

nepopísaná doska (tabula rasa) a jej obsah, idey-pocity

vznikajú na základe zmyslovej skúsenosti a na základe

duševnej skúsenosti – reflexiou (sebapozorovaním). Pravda,

duša je aj aktívna, čo sa prejavuje pri zložitých duševných

javoch: pamäti, pozornosti, myslení a pod.. táto teória

poznania sa stala východiskom materialistov aj asocianistov

18. storočia. Výrazom tu bola základná téza senzualistického

(senzus = zmysel) asocianizmu – nič nie je v mysli, čo nebolo

v zmysloch.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Prírodovedné (vlastne fyziologické) predpoklady vzniku

psychológie

Vzniku a rozvoju psychológie musel nevyhnutne predchádzať

rozvoj prírodovedy – najmä biológie, rozvoj biologických

metód. Tento rozvoj nastáva v 19. storočí. Pokrok

v prírodných vedách bol taký mnohostranný, že v mnohých

krajinách vznikajú pokusy alebo objavy či koncepcie, ktorými

sa prekonáva tradičný prístup v mnohých oblastiach; ak už

priamo nezačína psychologické bádanie, tak je neobyčajne

jasne naznačené.. to všetko nás oprávňuje povedať, že

základy psychologického bádania v rozličných oblastiach boli

v 19. storočí položené vo viacerých krajinách: napr. základy

psychofyziky – Weber a Fechner (Nemecko), psychofyziológia

zmyslových orgánov – Helmholtz (Nemecko), porovnávacia

psychológia a psychológia zvierat – Darwin (Anglicko),

psychoneurológia a reflexológia – Sečenov, Bechterev

(Rusko), klinická psychológia – Charcot (Francúzsko) atď.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Výskum nervovej sústavy sa začína objavom, ktorý urobil

Charles Bell, škótsky lekár, anatóm, fyziológ, chirurg (1774-

1842). Bell odhalil existenciu senzorických a motorických

nervov a stanovil zákony ich vodivosti. Müller a Helmholtz

sprístupnili meranie šírenia vzruchu v organizme. Tieto práce

sa stali psychofyziológiou pocitov. Osobitne významným

krokom boli práce Webera a Fechnera – boli to práce, ktoré sa

dotýkali vzťahu medzi podnetom a pocitom (o ktorých sa

zmienime neskôr). Významné sú práce Sečenova o reflexoch

mozgu. Sečenov je tvorcom myšlienky, že psychické javy majú

reflexný základ a že tvoria stredný článok reflexnej reťaze.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Výsledky zvedených a ďalších prác zhrnul W. Wundt v knihe

„Grundzüge der physiologischen Psychologie“ z r. 1874

(Základy fyziologickej psychológie). Wundt nielen že zhrnul

výsledky bádania v doterajšej psychológii. R. 1861 použil prvý

krát v histórii prístroj za účelom psychologického bádania

(týmto prístrojom bol metronóm). V r. 1879 zriadil

laboratórium pre fyziologickú psychológiu v Lipsku, ktoré bolo

neskôr premenované na „Ústav experimentálnej

psychológie“. S Wundtovým menom je spätý vznik vedeckej

psychológie.

1. Wund píše o predmete psychológie. Na otázku o úlohe

psychológie odpovedá: táto veda sa týka vedomia. Hľadajú sa

vzťahy spojenia, aby konečne boli nájdené zákony, ktorými sa

tieto vzťahy riadia. Ak sa pýtame čo je to vedomie, ktorého

obsahom sa má psychológia zaoberať – je to súbor dejov,

ktorých sme si vedomí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

2. Druhou charakteristikou Wundta je hľadanie prvkov vedomia – podľa

neho sú to pocity, v nemy, predstavy
3. Napokon hľadal zákonitosti, ktorými sa tieto prvky riadia a našiel ich

v podobe asociácií.
4. Wundt preniesol psychológiu na akademickú pôdu a začal na Lipskej

univerzite prednášať psychológiu ako prvý profesor psychológie na svete.
Táto nová vedná disciplína , ktorá sformovala svoj predmet na

filozofických základoch asocianizmu alebo filozofie 18. storočia, vzhľadom

na uvedené, nemohla uspokojiť požiadavky, ktoré na psychológiu kládol

praktický život. Napriek húževnatej práci ktorá sa rozvíjala vo Wundtovom

laboratóriu (a jemu podobných po celej Európe, v Rusku i v USA),

nemohla, resp. nestačila sa v rámci systému vied rovnocenne umiestniť

medzi ostatnými vedami. Keďže používala introspektívnu metódu (ako

ináč možno poznať vedomie, ako nie sebapozorovaním?), dostala názov

introspektívna psychológia, a keďže nepokryla požiadavky praxe,

označovala sa ako školská psychológia (teda taká, ktorú možno iba

vyučovať, ale nemá v praxi uplatnenie). Práve preto čoskoro po jej vzniku

došlo v psychológii ku kríze a „wundtovská“ koncepcia psychológie bola

zamietnutá.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Útok na wundtovské poňatie psychiky a psychológie bol vedený hneď

z troch strán.

Jednak z strany lekárov, ktorí si s ňou nevedeli poradiť v praxi. Na čele

tohto útoku stojí viedenský psychiater Sigmund Freud, ktorý sa

nazdával, že predmetom psychológie nemá byť vedomie, ale

nevedomie. Jeho spôsob myslenia sa označuje ako hlbinná

psychológia, jeho náuka sa nazýva psychoanalýza. Freud pri skúmaní

neuróz zistil, že jestvujú dôležité procesy, ktoré si pacient

neuvedomuje – nevedomie. Poukazuje na biologickú determináciu

psychiky.

Druhý útok bol vedený zo strany behavioristov, ktorí na čele

s Watsonom úplne zamietajú „wundtovské“ formulovanie predmetu

psychológie a ako predmet psychologického bádania stanovujú

správanie. Watson povedal, že pokrok u Wundta spočíval v tom, že

nahradil pojme duše pojmom vedomia. Skúmať vedomie je však

nereálne, psychológia nemôže existovať ako veda, ak by chcela

skúmať vedomie, musí v raj skúmať správanie človeka ako iné vedné

disciplíny. Tento smer sa veľmi rozšíril v anglosaskom svete a dodnes

je tam behaviorizmus značne rozšírený, aj keď ide i zdokonalený

behaviorizmus, ktorý sa označuje ako neobehaviorizmus.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Napokon tretie hľadisko, tretia opozícia proti Wundtovi

– to je hľadisko celostných psychológov alebo tvarových

psychológov, ktorí sa označujú ako geštaltisti, podľa

nemeckého slova „Gestalt“ – tvar. Títo psychológovia

vystúpili s názorom, že psychiku nemožno rozkladať na

nejaké čiastočky alebo elementy, jej javy treba chápať

ako celok. Wundtovu psychológiu označili za mozaikovú

psychológiu.
Krátko si rozoberieme tieto tri smery v psychológii.

Najskôr sa budeme venovať prvému z nich.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Freudizmus (hlbinná psychológia)

Freud hovorí, že všetky duševné procesy možno rozdeliť na vedomé

a nevedomé. Týmto zodpovedajú dva rôzne systémy v našej psychike:

systém vedomia a systém nevedomia, medzi ktorými sa nachádza tzv.

predvedomie, alebo cenzúra.

Nevedomie. Jadrom nevedomia sú želania ako psychické koreláty pudov.

Tieto želania majú istý náboj psychickej energie a usilujú sa nájsť pre túto

energiu východ, realizovať ju. Rozličné pudy sú v systéme nevedomia

navzájom koordinované, jestvujú vedľa seba, avšak nemajú na seba nijaký

vplyv, neprotirečia si. Ak sa v systéme nevedomia vyskytne niekoľko

protirečivých želaní, tak tieto sa navzájom neničia, neoddeľujú sa od seba,

ale sa zjednocujú a vytvárajú kompromisný cieľ. Podľa Freuda nie sú

v systéme nevedomia nijaké pochybnosti, nijaké protirečenia, nejestvujú

rozličné stupne pravdivosti alebo oprávnenosti. Psychické procesy

nevedomia jestvujú mimo časového sledu, v priebehu času sa nemenia

a nemajú vôbec nijaký vzťah k času. Nevedomie sa neriadi objektívnou

realitou, neberie realitu „na vedomie“. Procesy systému nevedomia všetko

určujú a samotné sa podriaďujú princípu slasti, rozkoše. Existencia

nevedomých procesov závisí iba od toho, nakoľko sú silné a nakoľko

zodpovedajú požiadavkám regulácie slasti – neuspokojenosti.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Nevedomie je teda akýmsi skladom pudov, inštinktov, ktoré majú

značne silnú psychickú energiu a sú pripravené v ľubovoľný okamih

túto silu, tento silný náboj energie, realizovať. Tmu však prekáža

predvedomie.

Predvedomie. Tento systém sa vyznačuje predovšetkým tým, že

v ňom jestvujú taktiež nevedomé impulzy, želania, city a idey, avšak

tieto môžu ľahko prejsť do vedomia.

V systéme predvedomia jestvuje možnosť styku medzi obsahmi

predstáv, tieto predstavy sa navzájom ovplyvňujú, sú rozložené v istej

časovej sekvencii. V tomto systéme sa princíp slasti nahradzuje

princípom reality. Práve preto môže systém predvedomia plniť úlohu

cenzúry. Cieľom cenzúry je zabezpečovať súhlas s pravdou, starať sa

o pravdu.

V systéme predvedomia sa utvára ideál osobnosti, ktorý vzniká

z kombinácie morálneho svedomia a sociálneho vedomia. Práve tento

ideál osobnosti, ktorý sa formuje asi do 14 roku života, je cenzorom,

ktorý nedovolí, aby sa z nevedomia do vedomia dostali pudy

a inštinkty nabité psychickou energiou.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Vedomie. Napokon vedomie plní, podľa Freuda, úlohu „zmyslového orgánu“

pre vnímanie psychických vlastností. Vedomie, ktoré je obrátené smerom von

cez zmyslové orgány a smerom dovnútra cestou bezprostredného spojenia

celého tela s nervovým systémom a so systémom nevedomia, registruje všetky

dojmy a zážitky, ktoré sa k nemu dostávajú. Spojenia vedomia s vonkajším

svetom sú obmedzenejšie ako s vnútorným svetom, resp. prostredím

organizmu, a to preto, že vedomie je priestorovo vzdialenejšie od vonkajšieho

sveta, ako od sveta vnútorného (lebečná kosť ho viacej odďaľuje). Z vnútorného

sveta prichádzajú pocity uspokojenia a pocity strádania, ktoré súvisia

s uspokojením alebo neuspokojením pudov. Znamená to, že Freud vlastne

nielen systém nevedomia, ale aj systém vedomia determinuje vrodenými

inštinktami, potlačenými impulzmi k činnosti.

Podľa Freuda sa každý akt začína ako nevedomý, taký môže zostať, avšak môže

sa vyvíjať a postúpiť (alebo skôr zostúpiť) k vedomiu a to podľa toho, či narazí

na odpor cenzúry alebo nie. Je tu možné porovnanie s fotografiou. Psychický

akt musí najskôr prejsť na negatíve. Ak je negatív dobrý, stane sa pozitívom.

Všetky psychické javy, ktoré zodpovedajú, ktoré sú prijateľné, môžu prejsť do

systému predvedomia alebo vedomia. Tie, ktoré nezodpovedajú, zostávajú

v systéme nevedomia a potom sa nazývajú potlačenými. Takýto potlačený akt

(impulz) však nemizne, nestráca sa, ale trvale pôsobí v nevedomí a neustále sa

usiluje dostať do vedomia – využije na to prvú príležitosť.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Freud musel dokázať, že nevedomie skutočne existuje. Svoje tvrdenie

o existencii nevedomia podkladá niekoľkými dôkazmi:

1. Freud hovorí, že údaje vedomia sú vo veľkej miere medzerovité,

a tak v psychicky zdravom, ako aj psychicky chorom človeku sa vo

veľkej miere vyskytujú také akty, ktoré pre vysvetlenie predpokladajú

iné akty. Pravda, takéto akty vo vedomí ani pri najstarostlivejšom

bádaní nemožno nájsť. Sú nimi napr. psychické mechanizmy sna

a neuróz.

2. Keďže sme schopní súčasne si uvedomiť len veľmi malé množstvo

psychických aktov, je nevyhnutný predpoklad, že veľká časť

psychických aktov sa medzitým nachádza v akejsi latencii, z.j.

v nevedomí.. Bez hypotézy nevedomia by sme si nevedeli vysvetliť, čo

sa deje s podnetmi, ktoré na nás pôsobia, ale vedome ich

neodrážame. Naše vnímanie, napríklad, má výberový charakter –

vedome vnímame iba niečo, vyberáme si z celého radu podnetov, čo

však nijako neznamená, že by na nás ostatné podnety nepôsobili.

3. Bez hypotézy nevedomia by sme si ďalej, podľa Freuda, ťažko

mohli vysvetliť kontinuitu v psychickom dianí.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

4. Podľa psychoanalýza tézu i nevedomí potvrdzuje tzv. posthypnotická sugescia.

Podľa inštrukcií poskytnutých v hypnotickom stave koná indivíduum aj vtedy, keď je

pri plnom vedomí a o inštrukcii nič nevie. (Príklady, kedy príkaz nesplní – ak sa

prieči ideálu osobnosti).

5. Jedným z najdôležitejších argumentov svedčiacich o existencii nevedomia je sen.

Sám Freud hovorí, že „sen je kráľovskou cestou k poznaniu nevedomia“. Podľa

psychoanalýzy je v spánku cenzúra oslabená, a preto sa nevedomie môže

prejavovať. Preto je sen dôležitým východiskom k poznaniu nevedomia. Snovou

prácou sa v spánku rušivé tendencie (potlačené pudové tendencie) iluzórne

ukájajú, uspokojujú. Sen – to je iluzórne splnenie plánu, želania. Sen však má vždy

dva významy. Skutočný (nedôležitý) a zašifrovaný – podstatný, ktorý je, podľa

Freuda, vždy sexuálneho charakteru. Práve preto je dôležitý výklad snov a Freud

o tom napísal celú knihu. Podľa Freuda je rozsah vecí a udalostí v sne, ktoré

prichádzajú do úvahy, pomerne malý: ľudské telo ako celok, rodičia, deti,

súrodenci, narodenie, smrť, nahota a pod. Ľudské telo je v sne často znázornené

domom: keď je dom hladký, ide o muža, keď má výklenky, balkóny a balkóniky, po

ktorých sa dá šplhať, ide o ženu. Tento zdanlivo chudobný inventár snových udalostí

sa Freud usiluje doplniť symbolikou sexuálneho orgánu a pohlavného aktu, ktorá sa

zdá o niečo bohatšia. Potom sa ani nemožno čudovať, že Freud každý sen môže

vyložiť sexuálne.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

6. Ďalším argumentom sú tzv. chybné výkony. Sú to všetky tie

výkony, ktoré vypadávajú z rámca nášho správania. Podľa

Freuda je to prerieknutie, čiže ak niekto povie niečo iné, ako

zamýšľal, chybné čítanie, prepočutie, ďalej zabudnutie takého

druhu, keď človek napr. nemôže prísť na meno niekoho, koho

dobre pozná, ďalej to môže byť založenie, stratenie nejakého

predmetu a pod. Tieto „nepatrné príhody“ veda predtým

nevysvetľovala, prehliadal sa ich zmysel, ale chybné výkony

svoj zmysel majú, prejavuje sa v nich naše nevedomie.

7. Posledným argumentom sú tzv. psychoneurózy. Sú to

funkcionálne ochorenia a podobne ako chybné výkony a sny

majú svoj význam. Ak sa podarí zistiť príčinu vzniku

psychoneurózy, spravidla okamžite mizne.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Pojem nevedomia je teda základným pojmom celej hlbinnej

psychológie. Tento pojem ďalej rozpracoval švajčiarsky

psychiater K Jung. Freudovu formuláciu nevedomia

neuznával. To, čo Freud považoval za systém nevedomia, Jung

považoval za individuálne nevedomie, ktoré obsahuje

inkompatibilné (nezlučiteľné) predstavy s vedomým snažením

človeka. Tieto sa, podľa Junga, môžu stať súčasťou vedomia.

Okrem tohto individuálneho nevedomia existuje, podľa Junga

i tzv. kolektívne nevedomie, v ktorom sa odráža skúsenosť

ľudstva – archetypy. A napokon ďalším spolupracovníkom

Freuda bol Adler, ktorý rozpracoval individuálnu psychológiu.

K vášmu štúdiu psychoanalýzy odporúčam knihu S. Freuda

Úvod do psychoanalýzy a Jungovu knihu Analytická

psychológia.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Psychoanalytické myšlienky sa v súčasnosti šíria zväčša

pod názvom neopsychoanalýza. Medzi jej

najvýznamnejších predstaviteľov patrí Karin Horneyová,

Erich Fromm, Kardiner, Sullivan a ďalší.
Väčšina týchto autorov vychádza z uznania nevedomej

regulácie správania, avšak pripisujú mu rôznu

závažnosť. Ďalej, význam sexuality, teórie libida sa

nechápe tak ortodoxne ako za Freudových čias. Do

popredia vystupuje sociálna determinácia správania,

ktorú výrazne formuloval už Adler. Dnes sa

psychoanalytici usilujú presadiť aj v iných oblastiach

(literatúra, história, umenie vôbec atď.).

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Behaviorizmus – psychológia správania

Ak v Amerike sa koncom 19.storočia začala rozvíjať vedecká psychológia.

Jedným z jej priekopníkov bol E.L.Thorndike, ktorý sa preslávil svojimi pokusmi

so zvieratami a prispel k rozvoju experimentálnej psychológie, porovnávacej

psychológie a, ako uvidíme neskôr, učenia.

Psychológiu v USA však tesne pred prvou svetovou vojnou významne ovplyvnil

J.B.Watson (1878-1958), zakladateľ tzv. behaviorizmu, čiže psychológie

správania. Jeho psychológia vznikla tiež ako reakcia na pôvodnú koncepciu

Wundta. Watson uznáva, že Wundtovou zásluhou bolo založenie prvého

psychologického laboratória na svete a to, že sa „z psychológie stala veda bez

duše“. Celý pokrok Wundta však podľa neho spočíval v tom, že slovo duša

nahradili pojmom „vedomie“. V kritike introspektívnej psychológie pokračuje

takto: „Introspektivisti nám nepovedia, čo je to vedomie, ale vystačia len s jeho

prijatím. Keď vedomie potom analyzujeme, dostaneme pochopiteľne len to, čo

sme doň vložili. Neanalyzujú vedomie tak, ako sa analyzujú chemické

zlúčeniny ... a tak sa stáva, že jedni vo vedomí vidia „vnemy“, iní „predstavy“,

ďalší „vôľu“ atď.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Behaviorizmus si všíma poľa ľudskej prispôsobivosti. Je

zameraný na to, čo živý tvor robí počas dňa a noci. Watson sa

pýta: „Prečo by sme nemohli urobiť hlavnou oblasťou

psychológie to, čo môžeme pozorovať? Pozorovať môžeme

správanie, to čo organizmus robí a hovorí (aj hovorenie je

správanie)“. Úlohou behavioristu je predpovedať, ktoré

reakcie nastanú na daný podnet (stimul), alebo pri daných

reakciách zistiť, ktorý podnet ich vyvolal, resp. utvoriť takú

situáciu, aby organizmus reagoval tak, ako si želáme.
Spôsob práce behavioristov
Behaviorista rozkladá správanie na rad reakcií, ku ktorým

dochádza na vonkajšie podnety. Časť správania možno označiť

ako podnet (stimul) a časť ako reakciu. Vzniká takto

v psychológii prvá schéma S – R.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Pod pojmom S (podnet) tu rozumieme fyzikálny alebo

chemický činiteľ, pôsobiaci na príslušný receptor. Fyziologicky

je to podnet, pretože zvyšuje aktivitu v receptore a uvádza do

chodu činnosti v senzorickom nerve, nervovom centre,

motorickom nerve, svalu alebo inom efektore. Psychologicky

je to signál, pretože motorická odpoveď je primeraná

prostrediu, ktoré podnet vyvolalo. Rozoznávajú sa podnety

vonkajšie a vnútorné. Na organizmus pôsobia rôzne podnety

a na tieto organizmus dáva odpoveď: pohybuje sa, dáva tým

určitú odpoveď, ktorá môže byť veľmi nepatrná – napríklad

zmena tlaku krvi, dýchania a pod., avšak zvyčajne odpovede

spočívajú v pohybe celého tela, celého organizmu.

Behavioristi tvrdia, že existuje odpoveď na každý efektívny

podnet a táto odpoveď je bezprostredná a spočíva

v prispôsobovaní. Prispôsobovanie je zmena stavu organizmu

a to taká, že daný podnet už nevyvoláva ďalšiu reakciu.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Za prvotnú vlastnosť správania pokladajú behavioristi

účelový charakter. Organizmu je daná schopnosť učiť

sa. Prejavuje sa to pri dosahovaní cieľa metódou

pokusu a omylu, pokiaľ sa cieľ nedostaví. Postupne sa

vyberajú efektívnejšie cesty k cieľu. Psychológia

správania hneď od začiatku narábala

s experimentálnymi metódami ako aj iné vedy. Preto do

popredia vystupuje schéma S – R – O – E, kde

O znamená organizmus, a E – experimentátor.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Psychologický experiment možno potom vyjadriť schémou S – O –

R. Experimentátor voľbou stimulov pôsobí na organizmus a zisťuje,

aké R organizmus na dané podnety dáva. Ukázalo sa však, že tie

isté stimuly nevyvolávajú vždy tie isté reakcie, dokonca ani toho

istého subjektu nie. Niečo teda musí reakciu modifikovať. To niečo

nazvali neobehavioristi spočiatku organizmom, teda O. Znamená

to, že medzi S a R sa včleňuje ďalšie premenná, O-premenná, ktorá

dostala názov intervenujúcej alebo vmedzerenej premennej.

O organizmus sa behavioristi viac-menej nestarali, za základ brali

reakcie a hľadali zákonitosti, ktorými sa tieto reakcie riadia pri

aplikovaní podnetov. V tomto poňatí sa experimentátor nepokúša

pozorovať čo sa deje, ale dúfa, že tieto informácie získa nepriamo

menením podmienok. Tieto podmienky sú S -premenné a O –

premenné. Medzi O -premenné patrí napr. hlad (čo urobí zviera, ak

je hladné). Ak sa niečo dá vopred do organizmu vložiť, a potom

pozorovať, čo sa deje – potom tieto vložené premenné sa nazývajú

antecedentnými premennými (napr. naprogramovaný hlad,

u človeka inštrukcia atď.).

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Antecedent znamená predchádzať. Odpoveď R závisí od podnetov,

teda od S -premenných a O –premenných. Dostávame vzorec R =

f(SO), reakcia je funkciou stimulových a organizmových premenných.

Ak sa použijú antecedentné premenné, potom: R = f(SA).

O –premenné, ich chápanie je veľmi dôležité, lebo môžu vždy

modifikovať R na ten istý podnet a súčasne preto, akú predstavu S – O

– R poskytuje u človeka, s čím sa u človeka ráta ako s činiteľom..

Toto je však už neobehaviorizmus. Napr. Hull považuje za O –

premenné tieto:

sila návyku, t.j. sila asociácií medzi S-R založená na učení

pud (hlad, sexuálny pud)

očakávanie zmeny

útlm (únava, nasýtenosť, strach)

oscilácie – nekontrolované variácie nepripravenosti

individuálne rozdiely – dané vekom, zdravím, pohlavím, stavom

organizmu

cieľové správanie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Proti schéme R=F(SO) vznikajú rozličné námietky, ktoré sa

dotýkajú najmä poňatia O- premenných. Poukazuje sa na to,

že vzťah medzi S – O – R je mechanický a táto schéma má skôr

uplatnenie u zvierat, teda v pokusoch s nimi. Pri tejto schéme

sa poukazuje aj na to, že S a R sa skúma u toho istého

organizmu na úrovni všeobecnej psychológie a tým sú sťažené

prechody k individuálnej psychológii. Preto vznikol názor, že

bude v hodné nahradiť symbol O symbolom P – symbol

osobnostných premenných, ktoré determinujú R. Potom

vzniká nová schéma: R = f(S↔ P) – ide teda o osobnostnú

psychickú determináciu činiteľov. S a P sa
navzájom ovplyvňujú.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Geštaltistická (tvarová) psychológia

Pokiaľ ide o tento smer v psychológii, treba si predbežne zapamätať aspoň

niektoré mená: Köhler W., Rubin E., Wertheimer M., Lewin K., Koffka,

Metzger, Michotte.

Geštaltisti sa zaoberali predovšetkým vnímaním Prvým základným znakom

vnímania podľa geštaltistov je zákon delenia vnemového poľa na figúru

a pozadie (neskôr si to budeme demonštrovať pri vnímaní).

Na základe experimentov vydelili tieto faktory, podporujúce vnímanie

„figúr“ alebo geštaltov:

Vzájomná blízkosť medzi jednotlivými elementmi;

zhoda elementov v rozličných charakteristikách – vo farbe, tvaru, pohybe

rovnakým smerom;

rozloženie elementov v smere „dobrej figúry“ – uzatvorenej, jednoduchej,

symetrickej;

Návyky zoskupovania, utvorené v minulej skúsenosti.

Köhler urobil z týchto faktorov východiskový bod pre rozvoj fyzikalistickej

teórie činnosti mozgu, ktorá by im zodpovedala.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Tvarová psychológia teda vznikla tiež ako reakcia proti asocianizmu

Wundtovej psychológie. Wundtovo asocianistická psychológia

redukovala všetku psychickú činnosť, ako sme už spomínali, na

jednotlivé, veľmi jednoduché elementy, pocity, ktoré sa mohli medzi

sebou spájať na základe dotyku v priestore a v čase, na základe

podobnosti a kontrastu. Naproti tomu tvarová psychológia vyhlásila

za svoj základný princíp tézu, že prvotným a hlavným obsahom

každého psychického procesu nie sú jednotlivé elementy – pocity, ale

určité celistvé útvary – konfigurácie, formy alebo geštalty. Tvarová

psychológia považuje za základnú úlohu psychológie skúmanie

zákonitostí geštaltov. Táto teória našla uplatnenie napr. aj v školstve,

keďže na jej základe sa aj v našej republike deti učili čítať globálnou

metódou, teda nie najskôr jednotlivé hlásky, potom slabiky

a napokon slová, ale slovo považovali za jeden geštalt a deti sa učili

rozpoznávať tento geštalt, teda slovo ako celok. U niektorých to

viedlo k tomu, že sa naozaj naučili globálne čítať, takže pri pohľade na

stránku nevideli jednotlivé písmená, ale celé konfigurácie – slová

a niekedy dokonca celé krátke vety. Žiaľ, neplatilo to pre všetky deti,

takže od tejto metódy sa upustilo.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Ruská, resp. východoeurópska psychológia

Pred r. 1917 bola v Rusku psychológia na vysokej úrovni. Rozvíjali sa tam

všetky práve uvedené smery. Po revolúcii r. 1917 rýchlo došlo k unifikácii

teoretického myslenia, behavioristi, geštaltisti alebo freudisti sa začínajú

označovať ako nevedeckí, buržoázni, škodliví autori. Nová psychológia

nadväzuje na Marxove práce, najmä na jeho Ekonomicko-filozofické

rukopisy z r. 1844. Každá jednostrannosť však nutne vedie k zastaveniu

rozvoja, a preto napriek snahám mnohých múdrych sovietskych

psychológov, nebolo im umožnené tvorivo pracovať. Akonáhle sa ich

výsledky nezhodovali s oficiálnou líniou, strácali vôbec možnosť pracovať

ako psychológovia. Preto sa mnohí uchýlili k praktickej psychológii (v

zdravotníctve, priemysle, ale aj v školstve) Chcel by som uviesť iba tých

najvýznamnejších, lebo sa nechcem dopustiť rovnakej chyby, ako v ZSSR,

keď sa nepripúšťali iné, od marxizmu odlišné názory. Niektorí sovietski

psychológovia nesporne vniesli do svetovej psychológie svoj významný

vklad. Medzi prvých patrí L.S.Vygotskij, ktorý síce pracoval v oblasti

psychológie iba 10 rokov, ale v podstate ho možno považovať za zakladateľa

nového smeru v psychológii. Jeho hlavná myšlienka spočíva v spoločenskej

podmienenosti psychiky.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Veľa pozornosti venoval psychológii umenia (jeho práca

o psychológii umenia je preložená prakticky na celom svete),

ďalej psychológii vyšších psychických funkcií , čo je

mimoriadne zaujímavé, intenzívne sa zaoberal psychológiou

postihnutých jedincov. Jeho práce sú dnes v 6 zväzkoch

vydané (mimochodom počas stalinizmu sa jeho práce vydávať

nesmeli) a tvoria súčasť svetovej psychológie. Odvolávajú sa

naň stále častejšie v USA, kde už bolo o jeho tvorbe

usporiadaných niekoľko sympózií. Známy americký filozof

Tulmen ho nazval Mozartom v psychológii.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Ďalším bol S.L.Rubinštejn, ktorý rozviedol Vygotského

myšlienku o tom, že vonkajšie podnety sa lámu cez vnútorné

podmienky organizmu a tým problém zvnútorňovania.

Rubinštejn rozpracoval najmä filozofické základy psychológie

a podobne ako Vygotskij, nesmel sa dlhé roky vydávať.

Svetovým velikánom je aj A.R. Lurija, ktorý sa preslávil najmä

v oblasti kompenzácie a obnovovania psychických funkcií po

úrazoch mozgu, stresoch a pod. Jeho práce citovali americkí

psychológovia vždy aj počas tzv. železnej opony, lebo

znamenali skutočnú svetovú špičku v tejto oblasti. Zaslúžil sa

aj o vznik psycholingvistiky.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Ďalej by bolo možné spomenúť A.A. Smirnova, ktorý sa

zaoberal najmä psychológiou pamäti a fyziologickými

základmi psychológie, jeho žiaka V.D.Nebylicyna, ktorý ako

prvý v Rusku rozpracúval faktorovú analýzu a založil

psychológiu individuálnych rozdielov. Nemožno vynechať ani

prof. A.N. Leontieva, zaoberajúceho sa vývinom,

dvojjazyčnosťou, schopnosťami a v poslednom čase

osobnosťou. Inžiniersku psychológiu v ZSSR rozpracoval

B.F.Lomov, ktorého knihu okrem mňa preložili aj Američania

okamžite, keď bola vydaná.. Psychológovia, o ktorých

hovorím (a patrí k nim napr. aj prof. V.V.Davydov, P.J.Gaľperin,

D.N.Uznadze, D.B.Eľkonin a ďalší) mali bohaté osobné

kontakty s psychológmi na Západe, najmä v USA. Mnohé

z toho, čo nájdete v predpísaných učebniciach, je výsledkom

ich práce.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Ak odhodíme ideologický balast, ktorým sú mnohé

poznatky sprevádzané, nájdeme čistú vedu, skutočnú

vedeckú psychológiu. Samozrejme, že v ZSSR bol aj celý

rad veľmi poslušných psychológov, ktorí celý svoj život

venovali rozvíjaniu marxistických myšlienok a potierali

všetko, čo akosi do tejto teórie nezapadalo. Tých bola,

žiaľ, väčšina, ale v svetovej psychológii neznamenali nič,

a preto ani ja vás nimi nebudem zaťažovať. V súčasnosti

prežíva psychológia v Rusku istú krízu, z ktorej určite

vzíde nová renesancia. Je to veľký, početný národ, ktorý

má práve pre psychológiu veľké predpoklady.
V čom je teda hlavný prínos tejto psychológie?

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Téza o spoločenskej podmienenosti psychiky
Princíp činnosti v psychológii – všetko sa utvára v činnosti
Hľadanie fyziologických základov psychických javov
Význam spoločenského styku pre formovanie psychiky
Teória učenia Gaľperina
Práce Vygotského o vyšších psychických funkciách

a psychológii postihnutých
Škola Uznadzeho o ustanovke
Teória inžinierskej psychológie Lomova
Psychológia vývinu
To sú azda hlavné prínosy ruskej psychológie do svetovej

psychológie.

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Humanistická psychológia

Aspoň krátko sa zmienim o ďalšom smere v psychológii –

o humanistickej psychológii. Zvyčajne býva spájaná s menami Carl

Rogers (1902-1987), Abraham Maslow (1908-1970) a Rollo May

(1909-1998). Mala však aj svoju prehistóriu. Rozhodne k nej patria

Gordon Allport (1897-1967), Henry Murray (1893-1988) a najmä

Kurt Goldstein (1978-1967). Uvediem iba hlavné princípy,

postuláty, nedostatky a prednosti tohto smeru tak, ako ich uvádza

D.Kováč vo svojej knihe Psychológiou k metanoi.

Hlavné princípy:

1.

„naplňovanie indivídua

2.

viera v zdokonalenie človeka

3.

transparentnosť „Ja“ v sociálnom prostredí

4.

zážitkovosť (až hedonizmus – najvyššie blaho života je slasť,

rozkoš)

5.

nielen vedecké prístupy ale aj iracionálone presvedčenia

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Postuláty:
- človek je viac ako suma častí, z ktorých sa skladá
- indivíduum existuje vždy v ľudskom prostredí
- vedomie je základnou zložkou ľudského bytia
- jednotlivec má v správaní vždy istý výber (možnosť voľby)
- osobnosť hľadá a dáva zmysel svojmu životu

Nedostatky:

Prednosti:

- diskontinuita v psychol. paradigmách

- kontrapozícia

psychol.naturalizmu
- podceňovanie teórie

- nevyhnutnosť skúmať človeka celostne
- existenciálny individualizmus

- vyzdvihovanie aktivity

človeka
- difúznosť metódy

- účinnosť psychoterap. postupov

- skôr prísľub do budúcnosti

- reklama psychol.

v humanizácii
spoločnosti

PREDMET PSYCHOLÓGIE

Mohli by sme uviesť ešte rad ďalších novších smerov v psychológii,

pre krátkosť času ich však iba vymenujeme.

Etnogenetika – nová psychológia (R.Harré), ktorá kritizuje

mechanistický model človeka, príčinnú determináciu, logicko-

pozitivistickú metodológiu. Uplatňuje mikrosociologický prístup

k človeku ako osobe, sociálny konštruktivizmus a konverzáciu ako

zdroj osvetľovania situácií.

Diskurzívna psychológia – základom sú údaje získané z diskurzu

(akýkoľvek prejav človeka nesúci „rukopis autora, prostredia,

doby).

Naratívna psychológia – údaje sa získavajú zo životných príbehov,

ktoré indikujú ambície, nádeje, úzkostlivosti ... čím sa získavajú

verzie akí sme (boli, chceme byť). Odmietanie experimentálnych

metód!

Feministická psychológia – kritika psychológie konštituovanej ako

„mužská veda“, mužský pohľad na človeka s svet.