PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Všeobecnú psychológiu možno v podstate rozdeliť na dve časti

alebo dve veľké skupiny. Prvú skupinu tvoria psychické procesy a druhú

psychické osobitosti osobnosti.

Psychické procesy je možné rozdeliť na:
1. poznávacie procesy
2. citové procesy
3. vôľové procesy
Najprv sa budeme venovať poznávacím procesom.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Pocity
Všeobecná charakteristika pocitov

Pocit je najjednoduchší psychický proces, ktorý vzniká v

dôsledku pôsobenia predmetov a javov materiálneho sveta na

analyzátory a spočíva v bezprostrednom odraze jednotlivých vlastností

týchto predmetov alebo javov.

Pomocou pocitov možno teda poznať iba jednotlivé vlastnosti

predmetov a javov /napr. farbu. veľkosť, chuť, tvar, atď./. Aby mohol

pocit vzniknúť, je nutné, aby na analyzátory pôsobil okolitý materiálny

svet. Tento svet pôsobí na naše analyzátory v podobe podnetu.

Pôsobenie podnetu vyvolá v receptore podráždenie, ktoré vzruší

nervové dostredivé dráhy. V nervových vláknach vzniká teda vzruch,

ktorý sa v podobe impulzov vzruchu vedie do príslušného centra v

mozgu, kde vzniká pocit, ktorý už nie je iba fyziologickým procesom,

ale procesom psychologickým.

Stretli sme sa s pojmom analyzátor. Čo to je?

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Analyzátor je anatomicko-fyziologický mechanizmus, pomocou ktorého

vznikajú pocity a aj zložitejšie psychické procesy. Skladá sa z troch častí.

1. Vonkajšia časť sa nazýva receptorom, alebo zmyslovým

orgánom. Receptor prijíma podnety z vonkajšieho i vnútorného sveta.

Práve v tejto časti, t.j. v receptore, vzniká pôsobením podnetu

podráždenie.

2. Druhou časťou analyzátora je dostredivá nervová dráha,

ktorá zachytáva podráždenie, ku ktorému došlo v receptore a vedie ho

v podobe vzruchu do príslušného centra v mozgovej kôre.

3. Treťou časťou analyzátora je spomínané mozgové centrum

receptora /t.j. zrakové centrum pre zrakový receptor, sluchové pre

sluchový atď./. Až v tejto časti vzniká pocit.

Ak sa poruší ktorákoľvek časť analyzátora, pocit vzniknúť

nemôže.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

K všeobecnej charakteristika pocitov patrí aj to, že sú prvotným

prameňom všetkých našich vedomostí, poznatkov o vonkajšom

objektívnom svete.

Poskytujú materiál pre iné, zložitejšie poznávacie procesy:

vnemy, predstavy, pamäť, myslenie.

Sú aj základom pre naše emócie, city. Najjednoduchšou formou

emocionálneho zážitku je tzv. citové alebo emocionálne zafarbenie

pocitu. Tu sa cit bezprostredne spája s pocitom. Určite každý má

niektoré farby rád, niektoré zasa nie, vôbec ich možno neznáša. Teda

každý predmet v nás vyvoláva aj určité city, či už kladné alebo záporné.

Zvuk dobrého hlasu, vôňa ruže, chuť pomaranča - sú pre nás príjemné,

kým škripot noža po skle, zápach sírovodíka - sú nepríjemné, majú

záporné emocionálne zafarbenie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Druhy pocitov

Pocity delíme podľa jednotlivých zmyslových orgánov, receptorov. U človeka a vyšších

živočíchov sú jednotlivé zmyslové orgány v dôsledku dlhodobého evolučného procesu prispôsobené

pre zachytávanie určitých vlastností predmetov alebo javov. Prehľad všetkých receptorov, a teda aj

pocitov, zostavili Sherrington a Herrick:

A. Vonkajšie receptory - sú uložené na povrchu alebo blízko povrchu tela. Patria k nim:

1. Diaľkové:

a/ orgán zraku /sietnica oka/

b/ orgán sluchu /slimák vo vnútornom uchu/

2. Kontaktné:

a/ orgán chuti /chuťové poháriky na jazyku/

b/ orgán čuchu /čuchové telieska v nosnej dutine/

c/ kožné orgány, ktoré sú štyri /dotyku, tepla, chladu a bolesti/

B. Vnútorné receptory - sú uložené vnútri organizmu

1. orgány polohy a rovnováhy /labyrint vo vnútornom uchu/

2. orgány kinestetických /pohybových/ funkcií /sú uložené v svaloch, šľachách, kĺboch/

3. Vnútornostné prijímače receptory/:

a/ prijímače zažívacieho systému /hlad, smäd a iné/

b/ prijímače cirkulačného systému /obeh krvi, dýchanie/

c/ prijímače rozmnožovacieho systému.

Podrobnejšie sa budeme zaoberať zrakovými a sluchovými pocitmi.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Zrakové pocity

Analyzátorom, ktorý má pri orientácii človeka v jeho okolí azda

najširšiu úlohu, je zrakový analyzátor.

Hlavné časti oka:
- rohovka - prepúšťa svetelné lúče
- šošovka - má schopnosť rozširovať sa, akomodovať
- sietnica - plocha, ktorá vyplňuje zadnú časť očnej gule
Na sietnici sa nachádzajú zakončenia zrakového nervstva. Tieto

zakončenia sú dvojakého druhu: tyčinky, ktoré sa nachádzajú po

stranách sietnice a čapíky, ktoré sa nachádzajú uprostred sietnice /v

tzv. žltej škvrne/.

Čapíkový aparát je pre denné a farebné videnie a tyčinky

umožňujú

videnie za šera a videnie od bielej farby cez všetky

odtiene sivej až po čiernu.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Podnetom pre zrakový orgán je svetlo, t.j. elektromagnetické vlnenie s dĺžkou od 380

do 750 milimikrónov /milióntin milimetra – nanometrov/, ktoré pociťujeme ako

denné svetlo. Pri spektrálnom rozložení svetla vlny istej dĺžky vyvolávajú pocit istej

formy. Tak napr. červené svetlo pociťujeme, ak sú svetelné vlny dlhé 630-720

nanometrov, žltá farba - 570-720 nanometrov atď.

Vlny väčšej dĺžky ako 760 nanometrov už nevyvolávajú nijaké zrakové pocity

a kratšia ako 380 nanometrov ešte nevyvolávajú nijaký zrakový pocit.

Všetko čo vidíme, má nejakú farbu. Bezfarebný predmet môže byť iba úplne

priezračný, a teda neviditeľný predmet. Preto možno povedať, že zrakové pocity sú

pocitmi farby.

Všetky farby možno rozdeliť na dve skupiny:
1. Farby achromatické /čierna, všetky sivé až po bielu/
2. Farby chromatické - všetky ostatné, t.j. červená, žltá, zelená a modrá so

všetkými odtieňmi.

Videnie farieb sa fyzikálne zakladá na pohlcovaní a odrážaní rozličných

vlnových dĺžok. Niektoré predmety odrážajú skoro celý svetelný lúč, a preto sa nám

javia ako biele. Iné predmety odrážajú z neho veľmi málo, avšak veľa pohlcujú a javia

sa nám ako čierne. Iné predmety zasa pohlcujú iba niektoré vlnové dĺžky a niektoré

odrážajú.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Na každej farbe možno rozlíšiť tri kvality:

a/ kolor alebo farebný tón, ktorý je závislý na vlnovej dĺžke
b/ svetlosť /alebo jasnosť/ farby, ktorá je závislá od intenzity

osvetlenia. Čím viac svetla odráža povrch predmetu, tým je svetlejší.

Napr. biely papier má koeficient odrazu 85%, kým čierny zamat iba

0,03%.

c/ sýtosť, ktorá závisí od čistoty vlny (teda od toho, či nie je

alebo nakoľko je zmiešaná s inými vlnovými dĺžkami. S čistými farbami

sa stretávame iba u chromatických farieb. Achromatické farby sú vždy

zmiešané. Chromatické alebo pestré farby sú tie, ktoré sa nachádzajú v

spektre alebo v dúhe /červená, oranžová, žltá, zelená, modrá,

tmavomodrá, fialová/.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Farbosleposť a teórie videnia.

Vyskytuje sa časť ľudí /asi 4%/, ktorí nevidia všetky farby. Táto

ich chyba sa volá farbosleposť alebo daltonizmus /podľa bádateľa

Daltona, ktorý túto chybu objavil už v r. 1794/. Existuje totálna a

čiastočná farbosleposť. Je to vrodená chyba, ktorou trpia zvyčajne

muži, pričom dedične ju prenášajú ženy. Pre niektoré zamestnania je

dôležité zistiť túto chybu /rušňovodič/.

Na vysvetlenie videnia bolo zostavených niekoľko teórií.

Najznámejšou z nich je teória duplicity, ktorú rozpracoval v dnešnej

podobe Kries. Podľa tejto teórie sa na videní priamo zúčastňujú

zakončenia zrakového nervu, ktoré sú, ako sme už spomínali, dvojaké

druhu: tyčinky, ktorých je v ľudskom oku okolo 130 miliónov a čapíky,

ktorých je okolo 7 miliónov. Čapíky sú aparátom denného, farebného

videnia a tyčinky súmračného, nočného videnia, videnia za šera. Ak sú

porušené čapíky, vzniká farbosleposť, ak sú porušené tyčinky, vznikne

hemeralopia - vlčia tma alebo šerosleposť.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Uvedieme si ešte jednu teóriu farebného videnia, ktorej autorom je

Helmholtz. Je to tzv. trojkomponentová teória farebného videnia, ktorá

vychádza zo zákonov miešania farieb. Stačí, ak máme tri vhodne zvolené

farby a ich miešaním je možné získať všetky ostatné farebné odtiene. Sú to

tieto tri farby: červená, zelená a modrofialová. Podľa tejto teórie, ktorá sa

uplatnila aj pri konštrukcii farebného televízora, existujú na sietnici tri druhy

čapíkov na odrážanie uvedených troch farieb. Zatiaľ sa tieto tri druhy čapíkov

nepodarilo zistiť /všetky čapíky sa nám zatiaľ javia ako rovnaké/, takže ide len

o teóriu, ktorá však našla, ako sme spomínali, praktické uplatnenie. Aj na

obrazovke farebného televízora nájdete iba uvedené tri druhy farby pri

zväčšení zväčšovacím sklom, o čom sa možno ľahko presvedčiť.

Sluchové pocity
Orgánom pre sluchové pocity je ucho, ktoré sa skladá z troch

základných častí:

a/ vonkajšie ucho
b/ stredné ucho
c/ vnútorné ucho /práve tam sa nachádza vlastný receptor/

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Podnetom pre sluchové pocity sú zvukové vlny vyvolané chvením pevných

telies, ktoré sa šíri na všetky strany od chvejúceho sa telesá. Naše ucho môže

zachytiť iba pomerne malý rozsah zvukových vĺn. Podľa Elesenhansa-Gieseho

sú to zvukové vlny s kmitočtom od 16-20 do 22.000 kmitov za sekundu

/hercov/. Vlnenie s menším kmitočtom ako 16 nazývame infrazvukom a s

vyšším kmitočtom ako 22.000 - ultrazvukom. Obidva tieto zvukov

nepociťujeme ako zvuky.

Naše ucho je veľmi citlivý orgán. Môže zachytiť podľa sily a výšky asi

300.000 rôznych tónov. Citlivosť pre rôzne výšky hudobného tónu môže

dosiahnuť značnej jemnosti. U hudobníkov, ladičov nástrojov, je rozdielový

prah pre zvuky strednej výšky 1/20 až 1/30 poltónu (teda medzi susednými

klávesmi na klavíru môže taký človek rozlíšiť od 20 do 30 medzistupňov výšky.

Pokiaľ ide o polohu zvukového zdroja k nášmu uchu, platí tu tzv.

Dopplerov princíp: keď sa zvukový zdroj od nášho uchu vzďaľuje, tóny sa nám

zdajú nižšie, ak sa približuje, zdajú sa nám vyššie /siréna auta/.

Zvuky a tóny
Podľa fyzickej povahy podnetu a podľa psychickej kvality rozlišujeme

dva druhy sluchových pocitov: zvuky a tóny.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Zvuky - vznikajú nepravidelným vlnením zvukových vĺn. Najbežnejším zvukom je reč.

Wundt sa pokúšal o rozdelenie zvukov na trvalé /hučanie, vrčanie, syčanie/ a na

zvuky momentálne /úder, výstrel/.

Tóny - podnetom pre pocit tónu sú vlny s pravidelným kmitočtom. Pri

pocitoch tónu rozlišujeme tri základné charakteristiky:

a/ intenzitu - závisí od veľkosti /amplitúdy rozkmitu/ zvukovej vlny,

b/ výšku - závisí od frekvencie vlnenia /od kmitočtu/,

c/ farbu - závisí od formy, alebo zloženia zvukovej vlny. Ten istý tón zahraný

na husliach, trúbke alebo flaute znie predsa len ináč - závisí to od tzv. vrchných tónov

- overtónov, ktoré sprevádzajú základný tón.

Podľa výšky tónu sú všetky tóny usporiadané do lineárneho systému podľa

počtu kmitov. v Hudbe najnižší tón má kmitočet 16,5 /C2/ a najvyšší - 16.896 /c7/ a

takýto rozsah možno zahrať na 9 oktávovom organe. V hudbe najčastejšie používaný

základný tón je komorné „a“ s kmitočtom 435 vĺn za sek.

Teórie počutia

Najznámejšia je Helmholtzova rezonančná teória, podľa ktorej vlastným

sluchovým orgánom je slimák vo vnútornom uchu, tzv. Cortiho orgán, ktorý obsahuje

viac ako 20.000 vlákien, napätých medzi stenou a osou slimáka. Zvukové vlny, ktoré

uvedú do pohybu zariadenie stredného ucha, rozochvejú jednotlivé vlákna, ktoré sú,

podobne ako na klavíri struny, „naladené“ na tóny určitej výšky. Rozochvené vlákna

podráždia sluchový nerv a tým je daný fyziologický základ pre vznik sluchového

pocitu.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

Adaptácia - je to zmena citlivosti, ktorá vznikne následkom prispôsobenia sa

zmyslového orgánu k podnetom, ktoré naňho pôsobia.

Adaptácia sa vyskytuje pri všetkých druhoch pocitov, ale osobitne

výrazne sa prejavuje pri taktilných /dotykových/, teplotných, čuchových a

zrakových pocitoch. Pri sluchových pocitoch a pocitoch bolesti je pôsobenie

adaptácie málo badateľné.

Taktilná citlivosť sa veľmi rýchlo znižuje pri dotyku na ktoromkoľvek

mieste kože, ktorý trvá istý čas. Pokusy ukázali, že už o 3 sek. pocit tlaku tvorí

iba 15 tej sily, ktorú mal tlak hneď po dotyku /okuliare už vôbec necítime/.

Veľmi silná je adaptácia pri teplotných pocitoch /kúpanie v studenej

alebo teplej vode/. Mimoriadne rýchlo dochádza k adaptácii pri čuchových

pocitoch /zafajčená miestnosť/. Pokusy ukázali, že k zápachu jódu nastáva

úplná adaptácia za 50-60 sek., k zápachu syra za 8 min. Pre úplné obnovenie

čuchovej citlivosti stačí na 1-3 min. opustiť daný priestor.

Osobitne dôležitá je adaptácia pre zrak. Adaptácia u svetla /ak

vyjdeme z tmy na svetlo/ nastane po 4-5 minútach. Adaptácia na tmu

nastane asi za 1 hodinu, aj keď už po 5 minútach je adaptácia pomerne silná.

Po hodine sa zvýši citlivosť až 200.000 krát. Ako sa to vysvetľuje?

PSYCHICKÉ PROCESY – Pociťovanie

a/ rozširovaním zreničky, ktorá sa môže zúžiť alebo rozšíriť až 17 krát
b/ prechodom od videnia pomocou čapíkov na videnie pomocou

tyčiniek. V tyčinkách sa nachádza tzv. zrakový purpur, ktorý sa svetlom

rozkladá, a preto po nejakom čase pobytu na svetle aparát tyčiniek

prestáva fungovať. V tme sa zrakový purpur obnovuje, takže podľa

toho, do akej miery sa obnovuje, začína fungovať tyčinkový aparát,

ktorý, ako už vieme, je oveľa citlivejší na svetlo, ako aparát čapíkový.

Čas, ktorý je potrebný pre úplnú adaptáciu v tme /1 hodina/ sa určuje

časom úplného obnovenia zrakové purpuru.
c/ Posledné výskumy svedčia o tom, že k zmenám dochádza i v

zrakovom centre mozgu.

Pri sluchových a bolestivých pocitoch je adaptácia, ako každý

dobre vie, veľmi slabá.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Vnímanie je odrazom predmetov a javov reálneho sveta, ktoré pôsobia v daný

moment na naše zmyslové orgány.

Vnímanie v sebe zhŕňa pocity a z druhej strany sa na nich zakladá.

Ako už vieme, pocit je bezprostredným odrazom jednotlivých vlastností

predmetov alebo javov /farba, chlad, tvar, chuť atď./, kým vnem je

bezprostredným odrazom rôznych vlastností v ich vzájomných vzťahoch.

Vnem je vždy viac alebo menej zložitý obraz predmetu ako celku. Napr. pri

vnímaní červenej ruže nedostávame len oddelené, izolované zrakové a

čuchové pocity, ale ich zložité zoskupenie v jedinom obraze ruže s príslušnou

farbou, tvarom, vôňou. Dostávame sa tak k prvému charakteristickému znaku

vnímania:

1. Naše vnímanie je predmetné. Treba poznamenať, že naše

vnímanie je vždy do istej miery doplnené našimi vedomosťami, minulou

skúsenosťou. Bez opory na minulú skúsenosť by sme nemohli vnímať

predmety. To, čo nijako nie je späté alebo doplnené s našimi vedomosťami

/skúsenosťami/, vnímame ako čosi, čo nemôžeme zaradiť do nijakej kategórie

predmetov. Je však zrejmé, že skúsenosti a vedomosti sú u rôznych ľudí

rôzne, a preto zrejme aj vnímanie bude do istej miery rôzne. Dostávame sa k

druhému charakteristickému znaku vnímania.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

2. Vnímanie má individuálny charakter. Rovnako ako pocit je i vnem

subjektívnym odrazom objektívneho sveta. Ako si však overíme správnosť

nášho vnímania? Jediným kritériom je tu prax, pričom prax spoločenská. Prax

je súčasne i základom vnímania.

3. Treťou charakteristikou vnímania je jeho celistvosť. Čo to

znamená? Objekt vnímania je akýsi komplexný podnet, ktorý má rôzne

vlastnosti a časti. Každý taký podnet vnímame ako celok. Komponenty tohto

celku môžu pôsobiť na jeden analyzátor alebo na rôzne analyzátory /napr.

vnímanie zvukového filmu/. Komponenty predmetu sú zvyčajne natoľko

medzi sebou späté, že jediný zložitý obraz predmetu vzniká dokonca aj vtedy,

ak na nás pôsobia iba niektoré jednotlivé vlastnosti alebo časti predmetu

/zamat, mramor/. Celistvosť vnímania znamená nielen to, že sa predmety

vnímajú v rôznorodosti ich vlastností a častí, ale aj v tom, že vlastnosti a časti

predmetov a javov sa vnímajú v určitom vzťahu medzi sebou. Z tých istých

častí možno zostaviť rôzne celky, ak budú v rôznom vzťahu medzi sebou. Z

tých istých tónov je možné vytvoriť rôzne melódie v závislosti od toho, v

akom zoskupení, poradí ich dávame.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

4. Naše ľudské vnímanie tesne súvisí s rečou. Ak vnímame predmety a javy okolitého

sveta, vždy ich pomenúvame slovom, vyslovujeme nejaké súdy o nich, a to je

spojitosť s rečou. Vo vnímaní slovo hrá dôležitú úlohu. Niekedy predmet natoľko

súvisí s rečou. so svojím označením, že ich nemožno oddeliť. Pôvodne fylogeneticky

vznikali slová tak, že ich zvuková stránka do istej miery „kopírovala“ označovaný

predmet. Dodnes sa niektoré také slová uchovali (napr. šumenie, kde v tom „š“

priamo príslušná zvuk počuť.

5. Výberový charakter. Nevnímame všetko, ale vyberáme si. To je práve

ďalšou charakteristikou vnímania. Vyberanie má tak objektívne, ako aj subjektívne

príčiny. K objektívnym patria osobitosti samotných predmetov, podnetov /ich sila,

pohyblivosť, kontrast/, rovnako ako aj osobitosti vonkajších podmienok, v ktorých

predmet vnímame /osvetlenie, vzdialenosť, pozadie/. K subjektívnym príčinám patrí

predovšetkým náš vzťah k danému predmetu alebo javu, jeho význam pre nás,

súvislosť s našimi záujmami, náš momentálny psychický stav atď. Ten istý predmet

možno dokonca vnímať rozlične v závislosti od toho, akú úlohu máme pred sebou.

Tým sa vysvetľuje fakt, že nejasné sú obrazy mnohých takých predmetov, s ktorými

sa denne stretávame, ale ciele našej činnosti si nevyžadujú ich presné vnímanie /čo

je zobrazené na stokorunáčke?/.

6. Konštantnosť vnímania - znamená to, že predmety vnímame také, aké sú

a nie také, aké sa nám momentálne javia. Príklady - biely sneh podvečer, čierne uhlie

za jasného svetla, kruhový tanier pri jedle atď.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Vnímanie priestoru

Ako zvláštny druh našich vnemových skúseností treba uviesť

vnímanie priestoru. Ide predovšetkým o vnímanie hĺbky, t.j. vnímanie

predmetov vo vzdialenosti, v ktorej sa nachádzajú od pozorovateľa a od seba

navzájom. Na tomto jave sa zúčastňujú jednak faktory fyziologické a jednak

psychologické /skúsenostné/.

Fyziologické faktory
1. Akomodácia šošovky. V normálnom stave je šošovka namierená do

nekonečna, najlepšie vidí predmety vzdialené, je plochá. Pri pozorovaní

blízkych predmetov sa rozširuje, stáva sa vypuklou. Vytvorí sa spojenie medzi

určitou vzdialenosťou a uspôsobením šošovky, takže každá vzdialenosť má

ako dôsledok svalovej činnosti /v dôsledku ktorej dôjde k akomodácii/ svoj

miestny znak v mozgu, čo má nesporne vplyv na videnie hĺbky. Predpokladá

sa však, že význam akomodácie je len pre menšie vzdialenosti /2 - 15 m/.

2. Veľkosť sietnicových obrazov. Čím je predmet vzdialenejší, tým je

jeho obraz na sietnici menší a tým je menší zorný uhol. Menší alebo

vzdialenejší predmet podráždi menšiu plochu na sietnici, čo môže byť

faktorom, ovplyvňujúcim vnímanie hĺbky.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

3. Konvergencia. Keď sa predmet nachádza vo veľkej vzdialenosti, línie jeho fixácie

obidvoma očami sú rovnobežné. Ak sa však predmet nachádza blízko, vtedy sú oči

pozorovateľa koordinované tak, že línie fixácie pohľadu /očných osí/ sa zbiehajú na

predmete. Konvergencia môže byť znakom vzdialenosti predmetov. Veľký stupeň

konvergencie môže vyvolať reakciu - „blízky objekt“ a zasa slabá konvergencia

reakciu - „vzdialený predmet“. Znak konvergencie sa môže zreteľne prejavovať iba v

tom prípade, ak sa objekty nachádzajú vo vzdialenosti, ktorá neprevyšuje asi 20 m.

4. Disparátnosť sietnicových obrazov alebo binokulárna paralaxa. Je to veľmi

podstatný faktor vnímania hĺbky. Binokulárna paralaxa sa zakladá na tom, že

predmety vnímame dvoma očami vzdialenými od seba 65 mm. Trojrozmerné telesá

sa preto neodrážajú na tom istom mieste na sietnici každého oka. Každé oko totiž

dostáva trocha iný obraz toho istého predmetu alebo situácie. Pravé oko vidí trocha

viac z ľavej strany predmetu a ľavé trocha viac z pravej strany. Sietnicové body oboch

očí nie sú teda vždy /resp. nie všetky/ súhlasné. Tie body, ktoré sa nekryjú, nazývame

disparátnymi. Priečne disparátne sú preto, že sú síce v rovnakej výške, ale priečne je

ich umiestnenie odlišné. Toto priečne posunutie sietnicových obrazov sa pokladá za

podstatný činiteľ priestorového vnímania. Na demonštrovanie tohto javu sa používa

stereoskop. Ide tu o dva obrázky, ktoré sa získali dvoma objektívmi, vzdialenými od

seba uvedených 65 mm. Teda získané obrázky sa úplne nekryjú. Ak pozeráme cez

sklá stereoskopu na tieto obrázky, nevidíme dva obrázky, ale jeden, pričom

priestorový, reliéfny. Je to vyvolané tým, že šošovky stereoskopu vrhajú disparátne

obrazy na rovnaké oblasti na sietnici, ktoré by boli podráždené, keby sa pôvodný

predmet vnímal dvoma očami za normálnych okolností.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Rozdielnosť sietnicových obrazov a činnosť očných svalov /akomodácia

a konvergencia/ - to sú mimoriadne dôležité faktory pre vnímanie

priestoru, ako to dokazuje charakter nášho vnímania v prípade, ak

rastie vzdialenosť predmetov od pozorovateľa a ak prestávajú tieto

faktory pôsobiť, teda ak je stále menšia rozdielnosť sietnicových

obrazov v našich dvoch očiach. Vtedy, ak by naše videnie nebolo

podporené skúsenosťou, zostávalo by plošné. Takto vidí napr. laik v

astronómii hviezdy na nebi, kým astronóm ich vidí v myslenej, rôznej

vzdialenosti. Ako ďalší dôkaz o úlohe uvedených činiteľov sa uvádza, že

človek, ktorý vidí od narodenia iba na jedno oko, nevidí nijaké plastické

obrazy a že pri ochrnutí jedného z očných svalov /čím sa naruší

vzájomná súčinnosť oboch očí/ vznikajú dvojité obrazy.

Je však pravda, že aj človek s jedným okom dokáže priestor

vnímať. Pomáhajú mu v tom tzv. psychologické faktory.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Psychologické (skúsenostné faktory.

1. Relatívna veľkosť predmetu. Ak poznáme predmet, ak poznáme jeho

skutočnú veľkosť, potom podľa jeho relatívnej veľkosti /ako sa nám za daných

okolností javí/ môžeme usudzovať na jeho vzdialenosť. Ak však veľkosť predmetu

nepoznáme, môže nás to pomýliť. Napr. veľmi vysoká hora sa nám môže zdať

vzdialená iba niekoľko kilometrov, kým v skutočnosti môže ísť o niekoľko desiatok

kilometrov.

2. Interpozícia /prekrývanie/ - aj nejaký predmet prekrýva iný predmet,

potom ho pokladáme, samozrejme, za bližší ako prekrývaný predmet.

3. Lineárna perspektíva. Ide o zmenšovanie sa veľkosti predmetu alebo

vzdialenosti medzi predmetmi, ak sa tieto od nás vzďaľujú. Toto sa často používa pri

znázorňovaní perspektívy /železničné koľajnice sa v diaľke zbiehajú/.

4. Vzdušná perspektíva - je to vlastne jasnosť detailov, napr. ak viem na

kostolnej veži rozlíšiť podrobnosti /napr. číslice na hodinách/, je zrejme blízko. Všetky

predmety, ktoré vystupujú zo svojho okolia sa nám zdajú byť bližšie v čistom

vzduchu, ako v zadymenom alebo zahmlenom prostredí. Má tu význam aj zafarbenie

predmetov, ktoré spôsobuje vzdušná perspektíva /vzdialené predmety tmavých

farieb sa nám vo vzdušnej perspektíve zdajú byť belasé, svetlých farieb –

červenkasté/.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

5. Tiene. Predmety bližšie vrhajú tiene na vzdialenejšie, menia

tak ich osvetlenie a nám sa skutočne javia ako vzdialenejšie.

6. Počet predmetov, ktoré sa nachádzajú medzi pozorovateľom

a pozorovaným predmetom. Čím viac je takých predmetov, tým sa nám

pozorovaný predmet javí ako vzdialenejší. Keď však ide o nevyplnený

priestor, môže nás to pomýliť /napr. vzdialenosť lodi na šírom mori sa

nám môže zdať menšia ako je v skutočnosti práve preto, že priestor na

mori nie je vyplnený/.

7. Uhlová odchýlka pri pohybe /pohybová paralaxa/. Ak sa

pohybujeme, predmety blízke zostávajú viac vzadu ako predmety

vzdialené, ktoré sa prípadne zdajú, že sa pohybujú v rovnakom smere

ako my /vzdialené hory/.

Na vnímaní priestoru sa okrem zraku zúčastňuje aj hmat.

Hmatom možno bez pomoci zraku rozlíšiť veľa predmetov, ľudskú tvár

a pod. vrátane ich priestorových kvalít.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Aj sluch sa zúčastňuje na vnímaní priestoru. Ucho môže zachytiť

najmä smer, v ktorom je umiestnený zvukový zdroj. Vzdialenosť sa

sluchom určuje menej presne. Pretože tu vzdialenosť odhadujeme

podľa intenzity zvuku, môžeme sa ľahko pomýliť a i blízke zvuky

považovať za silné vzdialené. Smer, odkiaľ zvuk prichádza, určujeme

pomerne dobre práve preto, že počujeme obidvomi ušami. Iba ak sa

obrátime priamo proti zdroju zvuku, prichádzajú zvukové vlny do

oboch uší súčasne.

Aj čuch môže napomáhať priestorové vnímanie. Vôňa napr.

môže prináležať iba jednej priestorovej oblasti a inej nie. Zápach môže

zamerať našu pozornosť v určitom smere. Vieme, že pre zvieratá /napr.

pre psov/, ktoré majú vyvinutejší čuch ako ľudia, má tento zmysel pre

ich priestorovú orientáciu neobyčajne veľký význam - azda väčší ako

zrak.

Z uvedeného vyplýva, že na vnímaní priestoru sa zúčastňuje

viacej zmyslov a aj tu ide o celkový vnemový zážitok.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Vnímanie času

Je to takisto zložitý proces ako pri vnímaní priestoru. V

podstate vzniká len tam, kde sa odohrávajú nejaké zmeny, zmeny

vonkajšieho stavu. Zážitok času predpokladá vo vedomí prežívanie

niečoho po sebe nasledujúceho, čo je možné iba vďaka zapamätávaniu

veľkého mozgu. Ak je funkcia pamäti narušená, nemôže existovať

adekvátne časové predstavy /pri ochorení mozgu alebo pri ťažkom

alkoholizme sa stráca časovo-priestorová orientácia vzťahujúca sa

najmä na najbližšiu minulosť/. Prežívanie času, ktoré v neskoršom

detstve môže byť spôsobené vnútornými duševnými procesmi

/myslením, afektmi, vôľovými zámermi/, vyvíja sa v ranom detstve v

podstate v súvislosti so zmyslovými dojmami. Keby sme nič nevnímali,

boli by sme bez času. Z toho vyplýva empirický /skúsenostný/

charakter vnímania času, teda stavanie na skúsenosti, na iných

duševných funkciách, najmä na pamäti a predstavách.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Vnímaním času postihujeme predovšetkým:

1. Časové vzťahy /teraz, kedysi, predtým, potom/

2. Absolútne trvanie času, ktoré sa porovnáva s objektívnym meraním času.

Pri tom platí, že krátke časy /1-5 min./ preceňujeme, dlhé podceňujeme. Uvádza sa,

že najlepší odhad absolútneho času je asi 5-10 min. /indiferentná časová zóna/.

3. Veľmi bežné u človeka je približné odhadovanie času, ktoré sa zakladá na

bezprostrednom dojme. Platí tu niekoľko pravidiel.

a/ Ak porovnávame časové intervaly súčasne ako dva dané zážitky, potom

máme tendenciu pokladať za kratšie /s výnimkou veľmi krátkych/ tie intervaly, ktoré

sú vyplnené činnosťou - zákon o vyplnených časoch.

b/ Ak však porovnávame časové intervaly do minulosti, vo spomienke, je to

presne naopak. Časy nevyplnené sa nám zdajú krátkymi, kým časy vyplnené - dlhými.

V obidvoch prípadoch sa však uplatňujú aj emocionálne činitele - časové

intervaly vyplnené nepríjemnými citovými zážitkami vo spomienke skracujeme,

intervaly spojené s príjemnými citovými zážitkami vo spomienke predlžujeme - zákon

spomienkového optimizmu. Ak ide o porovnávanie súčasných časových intervalov,

potom tie, ktoré sú vyplnené nepríjemnou činnosťou sa nám zdajú byť dlhšie, a tie,

ktoré sú vyplnené príjemnou činnosťou, zdajú sa nám kratšie.

c/ Pri hodnotení časových intervalov do budúcnosti, t.j. ak sme zameraný

na nejakú očakávanú udalosť, subjektívne odhadovanú dĺžku čakania predlžujeme.

Keď však očakávaný jav nastane, keď sa očakávaná udalosť náhle objaví, sme

prekvapení a tento zážitok prekvapenia časový interval subjektívne skracuje.

PSYCHICKÉ PROCESY – Vnímanie

Vnímanie pohybu

Ako o zvláštnom druhu vnímania sa hovorí o vnímaní pohybu, teda o

postihovaní zmeny polohy vzhľadom k okoliu. Skutočnosť vnímania pohybu sa

vysvetľuje dvojakým spôsobom:

1. uznáva sa priamo bezprostredný vnem zmeny a pohybu

2. vysvetľuje sa ako zloženina z jednotlivých priestorových vnemov, ktoré

dostávame, ak pohybujúci sa predmet rozložíme na rad fáz, v ktorých má vždy

zmenenú polohu voči okoliu /faktor okolia možno dokonca v mnohých prípadoch

vylúčiť - je možné priame pozorovanie resp. postihovanie zmien, slabnutie a pod./.

Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ možno ťažko jednoznačne určiť, ako vzniká

vnem pohybu.

Zo skúsenosti však vieme, že buď pohybujúci sa predmet fixujeme zrakom,

máme ho stále uprostred sietnice, buď tak, že okom nepohybujeme, pričom

predmet „prechádza“ krížom cez sietnicu. Najlepšie sa pohyb zachytáva uprostred

sietnice. Naša ostrosť pre zachytávanie pohybu je dokonca väčšia, ako u svetla.

I pri vnímaní pohybu možno hovoriť o prahoch, dolnom a hornom. Aby sme

vôbec mohli mať zážitok pohybu, musí ísť o taký pohyb, ktorý by sa sekundu prešiel

aspoň 1-2 minútový uhol, a na druhej strane, nesmie ísť o tak rýchly pohyb, že by k

zmene polohy došlo rýchlejšie ako za 23-27 tisícin sekundy. Predmety, ktoré sa

pohybujú rýchlejšie, postihneme iba v prvej a konečnej polohe, prípadne ich

zaznamenáme v podobe čiary, plochy.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Pamäť

Zážitky, ktoré sme mali, nevymiznú, ale môžeme si ich za istých okolností

vyvolať znovu, pričom sme si vedomí toho, že sme ich už raz zažili. To je azda

najvšeobecnejšia definícia pamäti.
Mohli by sme povedať, že pamäť je proces odrazu minulých zážitkov v našom

vedomí, ktorý spočíva v zapamätaní, uchovaní v pamäti a neskoršom vybavovaní

alebo znovupoznaní toho, čo sme predtým vnímali, prežívali alebo robili.

Rozdiel medzi predstavou a pamäťou je v tom, že pri pamäti ide vždy o

vedomie a poznanie charakteru minulosti pri našich zážitkoch, kým predstavám

tento charakter chýba.

Pamäť je nevyhnutnou podmienkou pri zhromažďovaní skúseností a pri

utváraní vedomia človeka. Keby sa v našom vedomí neuchovalo to, čo sme zažili,

každý z nás by nepretržite začínal život znova a všetko by nám bolo stále neznáme,

nové.

Zaujímavé je, že pamäť smeruje skôr k budúcnosti ako k minulosti. Jej

úlohou je, rovnako ako úlohou podmienených reflexov, pripravovať organizmus na

nastávajúce deje.; S jednoduchými formami pamäti sa stretávame aj u zvierat. Pes

pozná svojho majiteľa, slon sa i po dlhom čase môže „pomstiť“ človeku, ktorý mu

ublížil atď.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Vedci sa oddávna usilovali vysvetliť súvislosť psychických procesov pri

zapamätúvaní a vybavovaní. Východiskom výkladu boli princípy, ktoré odhalil

už Aristoteles, podľa ktorých sa môžu navzájom spájať naše predstavy. Tieto

princípy, neskoršie nazvané princípmi asociácie, dosiahli v psychológii značné

rozšírenie. Sú to tzv. asociačné zákony.

1. Zákon dotyku v čase /dva dojmy, ktoré boli vo vedomí súčasne,

majú tendenciu navzájom sa vyvolávať/

2. Zákon dotyku v priestore /dva dojmy, ktoré sa vzťahujú na to isté

miesto, sa navzájom vyvolávajú/

3. Zákon podobnosti /dva podobné dojmy sa navzájom vyvolávajú/
4. Zákon kontrastu /dva protichodné dojmy sa navzájom vyvolávajú/.
Podľa mechanistických psychológov sú základom pamäti práve tieto

asociácie. Faktom zostáva, že asociácie sú skutočne základom pamäti, avšak

pod asociáciami treba chápať i logické vzťahy medzi predmetmi a javmi

objektívneho sveta. Uvedené štyri zákony majú svoju platnosť, ale iba pre

mechanickú pamäť.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Fyziologické základy pamäti

Ide o plastickosť mozgovej kôry, čo umožňuje zanechávať na istý čas

stopy po nervových procesoch a dočasné spoje medzi týmito stopami. Každý

duševný zážitok predpokladá nervový proces v mozgu. Nervové procesy

zanechávajú po sebe istú stopu. Táto stopa umožňuje za určitých okolností

oživiť pôvodný nervový proces a navodiť tak opäť pôvodný zážitok. Skutočná

podstata tejto stopy nie je dosiaľ dostatočne preskúmaná. Nesmieme ju však

pokladať za nejaký samostatný element, uložený v mozgu. Každá stopa

ovplyvňuje všetky nervové procesy, a preto každý nervový proces ovplyvňuje

ďalšie zážitky a stvárňuje tak celú osobnosť. Zvyčajne si nepamätáme

jednotlivé zážitky, ale skupinu zážitkov, ktoré sú v určitom vzájomnom vzťahu.

Neskoršie súčasné alebo postupné vybavenie celej skupiny zážitkov je

umožnené tým, že pri ich vzniku sa vytvorilo medzi príslušnými nervovými

procesmi dočasné spojenie /asociácia/, ktoré sa potom udržiava aj medzi

stopami jednotlivých nervových procesov. Tieto vzťahy medzi členmi

zapamätúvanej skupiny môžu vyť dvojakého charakteru: vonkajšie vzťahy

/známe spomínané asociácie/ a vnútorné, logické vzťahy /asociácia z

2.signálnej sústavy/.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

1. Vonkajšie vzťahy

Vonkajšie vzťahy sú vzťahy medzi členmi zapamätúvaného materiálu, ktoré sú

vytvorené na základe jednoduchého faktu, že boli vo vedomí súčasne alebo tesne po sebe

určité zážitky. Keď napr. vnímame súčasne niekoľko predmetov a javov, vzniká v mozgovej

kôre súčasne niekoľko ohnísk vzruchu. Jednotlivé vzruchy sa šíria a splývajú, čím medzi

nimi dochádza k dočasným nervovým spojom. Tieto spoje sa udržiavajú aj medzi stopami

po týchto vzruchových procesoch. Potom oživenie ktorejkoľvek zo stôp oživí aj ostatné,

ktoré pôvodne vznikali spolu. Tieto asociácie sa upevňujú opakovaním.

Logické vzťahy /vnútorné/

Zakladajú sa na pochopení toho, že jednotliví členovia zapamätúvaného

materiálu vnútorne spolu súvisia svojou logickou podstatou. Tak si zapamätúvame napr.

rôzne vedecké zákonitosti a pod. Pri vytváraní logických vzťahov vznikajú dočasné

nervové spojenia v najvyšších oddieloch mozgovej kôry a ich fyziologický základ je značne

zložitejší ako mechanizmus vytvárania vonkajších asociácií. Rozhodujúcu úlohu tu hrá

myslenie.

Druhy pamäti

Podľa toho, čo si zapamätúvame /teda podľa obsahu/, rozlišujeme niekoľko

druhov pamäti:

1. Pohybová alebo motorická pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní

pohybov. Je základom vypestovania pohybových návykov a zvykov /chôdza, písanie,

telocvičné úkony, jazda na bicykli, všetky možné pracovné procesy atď./.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

2. Emocionálna pamäť - prejavuje sa v zapamätúvaní a vybavovaní citov.

Myšlienka na nejaký cit môže vyvolať nejakú udalosť, spätú s týmto citom a zasa

naopak, spomienka na nejakú udalosť môže vyvolať rovnaké city, ako tie, ktoré sme

prežívali pri tej udalosti. Tieto vybavované alebo druhotné city sa však môžu

podstatne líšiť od pôvodných. Týka sa to zmeny sily citov ako aj zmeny ich obsahu,

povahy.

3. Názorná pamäť - spočíva v tom, že to čo sme v minulosti vnímali,

vybavuje sa potom v podobe predstavy. Reprodukcie vnímaného sa však často

rozchádzajú so svojim originálom, pričom táto odlišnosť sa často časom ešte

prehlbuje. Presnosť vybavovania v minulosti vnímaných predmetov, t.j. zhoda obrazu

s originálom, s predlohou, závisí v podstatnej miere od účasti reči pri vštepovaní

vnímaného do pamäti. To, čo sme pomenovali, vyjadrili slovami, si neskôr vybavíme

presnejšie, menej sa nám to mýli s niečím podobným.

4. Slovno-logická pamäť - nachádza svoj výraz v zapamätúvaní a vybavovaní

myšlienok. Zapamätávame si a vybavujeme tie myšlienky, ktoré vznikli v procese

rozmýšľania, uvažovania, pamätáme si obsah prečítanej knihy, vypočuté reči,

rozhovory s inými ľuďmi. Naše myšlienky sú však vždy späté s rečou, aj keď často je

to vnútorná reč. Ich zapamätanie a vybavovanie tiež nikdy neprebieha bez reči,

mimo určitých slov, výrazov a pod. Preto sa daný druh pamäti nazýva slovno-logickou

pamäťou. Pri zapamätúvaní zmyslu sa v prvom rade zapamätúva to, čo sa zdá

najpodstatnejšie, najvýznamnejšie. Detaily sa zvyčajne zapamätúvajú horšie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Všetky uvedené druhy pamäti spolu veľmi úzko súvisia, neexistujú nezávisle, ale sa

navzájom prelínajú. Keď si napr. osvojujeme nejakú pohybovú činnosť opierame sa

nepochybene nielen o pohybovú pamäť, ale aj o všetky ostatné druhy pamäti.

Zapamätúvame si slovné inštrukcie, naše myšlienky, vizuálny obraz správnych

pohybov, ktoré nám boli ukázané, emocionálne zážitky, ktoré vznikli pri vykonávaní

podarených alebo nepodarených pohybov atď.

Okrem toho možno pamäť deliť podľa dĺžky trvania na:

1. Bezprostrednú /napr. zapamätanie si nejakého údaja iba na čas, kým si ho

odpíšeme z obrazovky počítača/,

2. Krátkodobú /napr. si pamätáme číslo hotelovej izby, kde prechodne bývame, ale

po opustení hotela toto číslo zabúdame/,

3. dlhodobú - niektoré veci si pamätáme veľmi dlhý čas /roky alebo dokonca po celý

život/.

Podľa spôsobu zapamätávania delíme pamäť na mechanickú a slovne

logickú.

Fázy pamäti:

1. zapamätanie - vštepovanie do pamäti - učenie sa

2. podržanie alebo uchovanie v pamäti

3. vybavovanie alebo znovupoznanie

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Zapamätanie a učenie sa

Zapamätanie môže byť úmyselné alebo neúmyselné. Pri neúmyselnom si

zapamätáme niečo bez toho, že by sme si vytýčili cieľ zapamätať si a tiež bez

akéhokoľvek úsilia (zapamätáme si veľa podrobností, ktoré sme videli na ulici, ako

bol kto oblečený atď.

Pri úmyselnom zapamätaní si kladieme určitý cieľ zapamätať si to a to.

Klasickým príkladom je učenie.

Podmienky úspešného úmyselného zapamätania

1. Predovšetkým si treba jasne vytýčiť cieľ. Cieľom musí byť nielen vnímať a

pochopiť materiál, ale si ho aj zapamätať.

2. Učiť sa s úmyslom zapamätať si na dlhší čas. V tejto oblasti bolo

vykonaných veľa experimentov. Napr. jednej skupine dali naučiť sa básničku s tým, že

ju budú na budúcej hodine skúšať, druhej s tým, že je budú skúšať o mesiac. V

skutočnosti vyskúšali obe skupiny o dva mesiace - druhá skupina si pamätala oveľa

viac ako prvá.

3.Vzťah zodpovednosti k úlohe zapamätať si určitú látku /ak viem, že je to

pre mňa dôležité, lepšie sa to naučím/.

4. Aktívna činnosť s materiálom. Teda nie iba jednotvárne čítanie materiálu,

ale nejaká činnosť s nám. Napr. usporiadanie do rôznych grafov atď. Rovnako je to pri

učení sa cudziemu jazyku; oveľa lepšie si zapamätáme slovíčka, ak s nimi budeme

manipulovať, zaraďovať do viet atď.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Spôsoby uľahčujúce zapamätanie látky

1. Rozdelenie látky v mysli podľa významových zoskupení.

2. Vyčlenenie významných operných bodov.

3. Porovnávanie a spájanie v mysli toho, čo už vieme s tým, čo sa práve učíme.

4. Usilovať sa preložiť si látku do svojho jazyka, t.j. to známe: „povedz to svojimi

slovami“.

Aby však boli naše vedomosti trvalé, je nevyhnutné opakovať. Aby bolo

opakovanie úspešné, je do neho treba vnášať rozmanitosť. To sa robí niekoľkými

spôsobmi:

a/ Predovšetkým ide o spestrenie samotného obsahu látky tým, že k tomu, čo sa

už žiaci naučili predtým, pridávajú sa niektoré iné, nové poznatky.

b/ Rozmanitosť opakovania. Pomocou rôznych úloh, grafov, v ktorých je učivo

obsiahnuté.

c/ Zapojiť učivo do riešenia nových úloh a využiť aktivitu žiakov.

Opakovanie musí byť aktívne, uvedomelé, musí v sebe zahŕňať momenty

tvorivej činnosti.

Rozdelené opakovanie

Úspech opakovania nezávisí iba od množstva opakovania, ale aj od toho, ako

toto opakovanie nasleduje za sebou v čase. Je treba rozlišovať dva druhy opakovania:

koncentrované a časovo rozdelené.

V prvom prípade jednotlivé opakovania nasledujú za sebou bezprostredne, v

druhom sú od seba oddelené menšími alebo väčšími časovými intervalmi.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Experimentálne výskumy svedčia jednoznačne o tom, že časovo rozvrhnuté opakovanie je

produktívnejšie ako koncentrované. Platí to nielen o pohybovej pamäti /učenie sa hry na husliach,

tenisu, vypracúvanie akéhokoľvek návyku/, ale aj u duševnej práci. Práve pri učení by bolo potrebné

venovať rozdelenému opakovaniu veľkú pozornosť. Rýchla príprava na skúšky /koncentrovaná v

čase/ nikdy nemá trvalý efekt. Celá tá námaha so skúškou tak vlastne ani nestála za to, pretože pre

život z takých vedomostí nezostane nič, všetko sa zabudne.

Reprodukovanie počas učenia sa

Experimenty dokazujú, že v prípadoch, kedy sa ešte počas učenia pokúšame z času na čas

už reprodukovať, ešte skôr ako sme sa látku naučili, je zapamätanie produktívnejšie, ako v prípade,

keď také pokusy nerobíme /je to aktívnejšie, uvedomujeme si chyby/.

Tempo učenia

Malo by byť čo najväčšie, aby nemohli vznikať vedľajšie, postranné myšlienky.

Samozrejme, že nesmie byť tak rýchle, aby nám unikal význam toho, čo čítame. Toto platí nielen pre

učenie sa, ale aj pre učiteľa pri prednášaní.

Metódy učenia sa

1. Celková metóda - ak je rozsah látky malý, potom používame práve túto metódu.

Spočíva v tom, že si opakujeme celý materiál ako jeden celok. Výhoda je v tom, že nám neuniká

celkový kontext celého textu.

2. Čiastková metóda - ak ide o naučenie sa dlhšieho radu, potom sa často používa

čiastková metóda. Napr. ak sa má žiak naučiť naspamäť dlhšiu báseň, postupuje zvyčajne tak, že sa

ju učí po strofách, a ak sú aj tie dlhé, potom ešte po menších častiach /veršoch/. Až potom, keď už

sa jednotlivé strofy naučil, učí sa ich spájať do jedného celku. Pokusy však ukazujú, že čiastková

metóda je menej ekonomická ako celková. Vysvetlenie spočíva v tom, že delením textu látky na

časti je porušená prirodzená jednota celku, a ďalej i vznikajú nevhodné asociačné spojenia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

3. Kombinovaná metóda - pri dlhších a ťažších celkoch je najefektívnejšia. Celá

látka /napr. celá učebnica psychológie/ sa najskôr niekoľkokrát prečíta, pričom

najdôležitejšie je druhé čítanie. Tým sa s látkou celkovo oboznámime a okrem toho

zistíme, ktoré miesta sú najťažšie. Tieto ťažké miesta sa potom osobitne naučíme

/ako pri čiastkovej metóde/. A napokon si opäť celú látku aj viac krát prečítame, kým

sme sa ju nenaučili. Môže sa zdať, že táto metóda je veľmi prácna, ale ak sa chceme

látku skutočne naučiť, potom je najefektívnejšia.

Podržanie v pamäti /uchovanie/
Druhou fázou našej pamäti je podržanie naučeného v pamäti. Dôležitou

otázkou totiž nie je ani tak to, čo sa naučíme, ale aj to, na akú dlhú dobu sme

schopní naučené podržať v pamäti a ako s tým vieme disponovať. Je totiž známe, že

po ukončení procesu učenia nastupuje proces opačný, spätný, ktorý zastavuje efekt

učenia /vyhasínajúci útlm v pavlovovskej terminológii/ - zabúdanie. Účinky

zabúdania badať v niekoľkých obdobách:

a/ Strata jasnosti materiálu, vedomosti sú matné, nezreteľné.
b/ Strata pevnosti - jednotlivé časti látky sa od seba trhajú
c/ Strata istoty - treba veľké úsilie na to, aby sme si na niečo spomenuli a aj

tak si nie sme istí, či je to tak.

d/ Strata významnosti - zabúdaná látka ustupuje do pozadia našej duševnej

činnosti, stráca pre nás význam.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Zabúdanie je z hľadiska učenia proces negatívny. Avšak má pre naše

celkové dianie i význam pozitívny. Myslím si, že nikto by nebol rád, keby si

mal zapamätať úplne všetko. Z druhej strany však treba povedať, že úplné

zabúdanie neexistuje. Zabúdame iba viac alebo menej hlboko. Každému sa

určite už stalo, že si o niečom myslel, že je to dávno zabudnuté, a naraz nám

to niečo po rokoch znovu pripomenulo. Ani najlepší odborník si nezapamätá

všetko, čo sa kedysi naučil, ale všetko čo sa učil, čo zažil, poznamenalo jeho

duševný vývin a jeho postoje k látke, k predmetu, bez toho, že by si to

uvedomoval.

Veľmi známa je Ebbinghausova krivka zabúdania. Podľa tejto krivky

pri nevýznamnom materiálu zabúdanie postupuje najskôr veľmi rýchlo,

neskôr pomalšie, až nakoniec to, čo si podržíme v pamäti natrvalo sa ustaľuje

a je to asi 1/5 pôvodne naučeného. To vcelku platí aj pre významný materiál,

rozdiel je len v tom, že pri ňom zabúdanie nepostupuje hneď na začiatku tak

rapídne. Napr. pri reprodukcii vypočutých rozprávok výsledky po 24 hodinách

neboli horšie ako hneď po ich vypočutí. Krivka teda dostáva oveľa hladšiu

podobu, nepostupuje tak ostro hneď na začiatku smerom nadol a tiež sa

ustaľuje na o niečo vyššej úrovni.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Dve základné prekážky podržania v pamäti

1. Spätná prekážka - intenzívna duševná činnosť, ktorá nasleduje hneď po

naučení, má za následok, že sa naučená látka rýchlejšie zabudne. Toto sa vysvetľuje

tým, že sa na upevnenie nových asociácií je potrebný určitý čas. Ak však vznikne v

inom centre silné ohnisko vzruchu, tak podľa zákona zápornej indukcie nutne vzniká

v okolí tohto vzruchu útlm, tzn., že útlm zachváti aj miesta, kde vznikli nové

asociácie.

2. Prekážky súbežné s učením
Anglický psychológ Ballard výskumom školských detí zistil, že po dvoch

dňoch z naučenej básne vedeli reprodukovať o 9,4% viac, ako hneď po naučení, po 3

dňoch o 6,1% viac, kým po 4 dňoch sa výsledky začali zhoršovať. Vysvetľuje sa to

tým, že pri učení sa okrem hlavných asociácií tvoria aj vedľajšie asociácie, ktoré sú na

prekážku týmto hlavným v prvých dňoch. Po istom čase sa však tieto vedľajšie

asociácie utlmujú a zostanú iba tie hlavné, ktoré sa potom lepšie vybavujú. Najmä u

malých detí ide o jav tzv. reminiscencie. Je tu rovnaký príklad s malými deťmi, ktoré

po návrate z bábkového divadla často poriadne nevedia nič povedať o tom, čo videli,

ale po 2 dňoch môžu celkom podrobne porozprávať všetko, čo tam bolo. Vysvetľuje

sa to tým, že v priebehu predstavenia boli natoľko vzrušené, že všetky ostatné časti

mozgovej kôry boli utlmené a až po odtlmení v priebehu času mohli porozprávať, čo

videli.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Vybavovanie

Treťou fázou pamäti je vybavovanie. Rovnako ako zapamätávanie môže vyť

neúmyselné a úmyselné. V prvom prípade si vybavujeme pre seba nečakane. Nazýva

sa to aj upamätaním, a to vtedy, ak bol materiál vštepovaný do pamäti mechanicky.

Experimentálna psychológia sa zaoberala aj tým, čo prekáža a čo napomáha

reprodukcii /vybavovaniu/.

Pomáha:

1. Psychická konštelácia - nakoľko je vybavovaná látka v asociačnom spojení

s naším momentálnym duševným stavom.

2. Vedľajšie miestne asociácie - vzhľadom na umiestnenie jednotlivých

členov radu vznikajú asociácie /miesto látky v knihe, červene podčiarknutá veta

atď./.

3. Samotné učenie - nakoľko sme už pri učení postihli zmysel látky.

4. Mnemotechnické pomôcky - netreba ich podceňovať, skutočne môžu

pomôcť. Napr. aby som si zapamätal číslo tel. usilujem sa prispôsobiť si ho nejakému

známemu číslu /číslo 265365 si zapamätám napr. tak, že poznáme dátum svojho

narodenia - 26.5. a viem, že rok má 365 dní/.

Prekáža:

1. Asociatívne prekážky - keď je prvok a už asociovaný s prvkom b, a máme

ho spojiť s prvkom c, vtedy nám spoj ab prekáža pri vytvorení spoja ac. To sa

prejaví aj pri reprodukcii.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Úmyselné, vôľové vybavovanie - reprodukcia

Reprodukujeme na základe vytýčeného cieľa. Procesy reprodukcie sú v najtesnejšom

spojení s procesmi myslenia. Vysokoškolák /naozajstný/ pri skúške nereprodukuje iba to,

čo sa naučil mechanicky, ale podáva to svojim spôsobom, vlastnými slovami. Spomínanie

je do istej miery už tvorivá, myšlienková činnosť.

Vernosť spomienky /reprodukcie/

Ide o to, nakoľko výpoveď súhlasí so skutočnosťou. Zistilo sa, že ani za

najideálnejších podmienok neexistuje 100% vernosť spomienok. Je známe, že výsluch je

oveľa nespoľahlivejší ako voľné rozprávanie. Pri výsluchu sa má odpovedať na otázky a

keď nevieme odpovedať na otázku, predsa len niečo chceme povedať, aby sme otázke

vyhoveli. Okrem toho sa pri výsluch používajú tzv. sugestívne otázky. Pri voľnom

rozprávaní sa vyskytuje asi 5% nesprávnych odpovedí, kým pri výsluchu asi 25%.

Spôsoby spomínania

1. Asociácie - spomíname, čo bolo blízko toho predmetu, alebo ak si chceme

vybaviť meno, čítame celý rad mien a keď príde to „naše“, vtedy si zvyčajne spomenieme.

2. Názorný obraz - snažíme si predstaviť niečo z toho názorne /napr. ak si mám

vybaviť fyzikálny zákon, spomeniem si na pokus, ktorý som videl, ktorý predvádzal učiteľ,

a potom sa mi vybaví aj samotná zákon/.

3. Spomenieme si na niektoré detaily, zvláštnosti. Niekedy nám samo niečo

zostane v pamäti a potom si už spomenieme na všetko.

4. Niekedy je nutné prekonať istú lenivosť, prinútiť sa niečo si v pamäti vybaviť.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Znovupoznanie

Ide o to, že ten objekt /alebo text, miesto a pod./, ktorý sme už vnímali, sa

nám znovu objaví a my ho poznáme. Ten zážitok nám vystupuje ako známy. Veci,

ktoré sme už dávno zabudli, keď ich uvidíme, vieme, že sme ich už videli.

Existujú tu isté stupne určitosti znovupoznania:

a/ neurčité znovupoznanie - máme iba pocit známosti predmetu. Často pri stretnutí

človeka vieme, že sme ho niekde videli, ale nevieme si spomenúť, kto to je;
b/ úplné znovupoznanie - poznáme ho ako určitú osobu.
To sú ale dva krajné prípady, medzi ktorými je ešte rad medzičlánkov. Pri

znovupoznaní dochádza často aj k omylom, k chybnému znovupoznaniu - nazdávame

sa, že daného človeka poznáme, ale v skutočnosti ho vôbec nepoznáme.

Cvičenie a transfer

Otázka, či možno pamäť všeobecne zlepšovať, je v literatúre sporná. James,

Thorndike a Woodworth tvrdili, že sa pamäť cvičením nezlepšuje, zlepšujú sa vraj iba

metódy zapamätávania a vybavovania v pamäti. Naproti tomu McDougall a Smithová

zastávajú názor, že pamäť je možné praxou zlepšovať. Zdá sa, že v praktickej činnosti

je skutočne možné pamäť zlepšovať. Svedčia o tom napr. výskumy robené s

nevidiacimi, v ktorých sa u nich jednoznačne preukázala lepšia auditívna pamäť.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pamäť

Transfer

Pedagogická psychológia venovala otázke transferu /prenosu/

značnú pozornosť. Ide tu o to, čo zapamätané alebo naučené

vedomosti a spôsobilosti v jednej oblasti sa prenášajú aj na oblasť inú.

Na tejto otázke začal prvý pracovať W.James, ale nedospel k nijakým

vážnejším dôkazom. Za pravdepodobné sa dnes pokladá stanovisko

Thorndikovo, vyjadrené zákonom identických elementov, podľa

ktorého účinok cviku jednej duševnej činnosti na druhú je len tam, kde

medzi nimi je nejaká príbuznosť, resp. ak majú nejaké totožné prvky.

Teda je to možné iba medzi takými činnosťami, ktoré majú medzi

sebou niečo spoločné /napr. ak sa vyznáte v Prahe, Bratislave, Viedni,

Moskve, potom je pravdepodobné, že sa veľmi rýchlo budete

orientovať i v Paríži alebo inom veľkom meste. Alebo viem niečo urobiť

pravou rukou a určite to dokážem aj ľavou, aj keď som to nikdy

neskúšal, aj keď to nedokážem tak dokonale ako pravou rukou/.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Fantázia /obrazotvornosť/

Všeobecná charakteristika. Človek nevníma iba to, čo naňho pôsobí v daný okamih, alebo

predstavuje si to, čo naňho pôsobilo predtým /predstava pamäti/, ale má i schopnosť vytvárať nové

obrazy. Môže si predstaviť miestnosť. v ktorej nikdy nebol, pričom sa opiera o opis tejto miestnosti.

Vieme si celkom dobre predstaviť napr. zvieratá, ktoré sme nikdy nevideli, o ktorých však vieme od

iných ľudí, z ich rozprávania, opisu. Ale to ešte nie je všetko. Vieme si predstaviť i to, čo vôbec v

skutočnosti neexistuje. Tento druh predstáv majú všetci tvoriví pracovníci, či už je to hudobný

skladateľ, spisovateľ, staviteľ, konštruktér, atď.

Teda predstava toho, čo sme v minulosti nevnímali, vytvorenie obrazov predmetov a

javov, s ktorými sme sa predtým nestretli, vznik idey toho, čo ešte len bude vytvorené - to všetko

vytvára osobitnú formu psychickej činnosti - fantáziu.

Fantázia je teda vytvorenie niečoho nového v podobe obrazu, predstavy, idey,

prevtelených potom do nejakej materiálnej veci alebo praktickej činnosti človeka..

Treba povedať, že fantázia je čisto ľudská činnosť. Iba človek si môže najskôr v hlave

predstaviť, čo chce vytvoriť. Práve toto predstavovanie si nasledujúcich činností a toho, čo sa tým

dosiahne, práve táto predstava je charakteristickou osobitosťou práce človeka a celej jeho činnosti,

ktorá ho, okrem iného, odlišuje od zvieraťa.

Fantázia je akýmsi únikom zo skutočnosti. Človek vymýšľa to, čo v skutočnosti neexistuje

a niekedy i to, čo ani nemožno realizovať v praxi, to čo ani nemôže reálne existovať.

Treba však povedať, že prameňom fantázie je vždy objektívna realita. Aj fantázia je

jednou z foriem odrazu skutočnosti. Aj tie najfantastickejšie výmysly majú koniec koncov za základ

určité reálne predmety alebo ich elementy, ktoré sú novým, zvláštnym spôsobom spojené.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Rozdiel medzi predstavou pamäti a predstavou fantázie

Obrazy pamäti /pamäťové predstavy/ - to je vlastne reprodukcia minulej

skúsenosti. Funkciou týchto predstáv /pamäti/ je podržať pokiaľ možno nedotknuté

výsledky minulej skúsenosti; funkciou fantázie je - pretvoriť tieto výsledky.

Vo svojich najvyšších formách uskutočňuje fantázia odpútanie sa od

skutočnosti s tým, aby do nej hlbšie prenikla.

Sila tvorivej fantázie je určená vzájomným vzťahom dvoch faktorov:

1. tým, nakoľko sa fantázia pridržiava určitých obmedzovacích podmienok,

od ktorých závisí chápanie zmyslu a objektívny význam jej výtvorov;

2. tým, nakoľko sú nové, originálne, nakoľko sa líšia jej výtvory od

bezprostredných prameňov ich vzniku.

Fantázia, ktorá nevyhovuje súčasne obidvom týmto podmienkam, je síce

fantáziou, ale nemá tvorivý charakter.

Rovnako ako v praktickej činnosti, ktorá reálne mení skutočnosť, prejavujú

sa motívy a ciele celej osobnosti, jej potreby, záujmy, city a želania, takisto sa celá

osobnosť prejavuje aj v činnosti fantázie. Fantázia teda nie je abstraktnou funkciou,

ale zákonite sa prejavujúcou stránkou uvedomenej činnosti. Na tomto základe sa

potom rozvíja určitá schopnosť podľa toho, ako sa fantázia formuje v nejakej

konkrétnej tvorivej činnosti. Už samotné vnímanie skutočnosti pretvára fantázia pod

vplyvom želaní, citov, sympatií /napr. moje dieťa je najkrajšie atď./. Toto pretváranie

vedie niekedy ku skresľovaniu a niekedy k hlbšiemu poznaniu skutočnosti.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Druhy fantázie

Najjednoduchšou formou fantázie sú tie prípady, kedy obrazy, idey, vznikajú bez

špeciálneho zámeru z našej strany. Napr. keď počúvame rozprávanie človeka o tom, čo sa

mu stalo, bez toho, že by sme si vytýčili taký cieľ, mimovoľne si predstavujeme to, o čom

rozpráva. Ak sa pozeráte na oblaky, niekedy si ich predstavujete ako ľudské tváre alebo

zvieratá atď. V obidvoch prípadoch prameňom tejto elementárnej fantázie je to, čo

vnímame. Rozdiel je iba v tom, že v prvom prípade pre daného človeka nové obrazy

vnikajú na základe a pod vplyvom slov, kým v druhom prípade sú vyvolané vnímaným

predmetom. Pre obidva prípady je však spoločné to, že fantázia bola vyvolaná

neúmyselne. Je to teda neúmyselná, mimovoľná fantázia.

Na rozdiel od toho, v prípadoch, kedy nové obrazy vznikajú na základe

špeciálneho rozhodnutia, zámeru, hovoríme o fantázii úmyselnej.

Pre charakteristiku fantázie má podstatný význam rozdiel v samostatnosti,

originálnosti, v tvorivom charaktere fantázie. Z tohto hľadiska rozlišujeme fantáziu

rekonštrukčnú a tvorivú.

Rekonštrukčná fantázia - predstava niečoho nového pre daného človeka, ktorá

sa opiera na slovný opis alebo na znázornenie tohto nového v podobe schémy, notového

záznamu, výkresu a pod. Vznikajú tu teda obrazy niečoho, čo daný jedinec subjektívne

nevnímal, ale čo objektívne existuje.

Tento druh fantázie sa veľmi široko uplatňuje vo všetkých možných druhoch

ľudskej práce. Veľmi široko sa používa vo vyučovaní.

Vo všednom živote si často treba predstaviť to, o čom sa rozpráva. Aj pre to, aby

si človek vedel predstaviť prežívanie, city druhých ľudí, je nevyhnutná táto rekonštrukčná

fantázia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Veľmi dôležitou podmienkou správnej predstavy toho, čo sa opisuje slovami, sú

vedomosti, na ktoré sa obrazy musia opierať. Ale toto staré, na čo sa rekonštruované

obrazy opierajú, nie je iba reprodukované, ale pretvára sa to v závislosti od toho, čo sa

človeku prvý krát oznamuje alebo hovorí. Vo veľkej miere predstava toho nového závisí

od toho, ako sa toto nové opisuje. Veľmi dôležité je vyzdvihnúť to, čím sa daný jav alebo

predmet líši od toho starého, známeho. Pri opise nového je potrebné používať obraznú

reč, treba konkretizovať, porovnávať. Tak napr., aby sme si mohli konkrétnejšie predstaviť

vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou /149.500.000 km/, je to možné ilustrovať takto:

rýchlik, ktorý sa pohybuje rýchlosťou 50 km za hodinu by túto vzdialenosť prešiel za 340

rokov.

Tvorivá fantázia - vytvára nové druhy obrazov bez opory na hotový opis týchto

predmetov alebo javov. Tento druh fantázie hrá dôležitú úlohu vo všetkých druhoch

tvorivej činnosti ľudí. Taká je napr. fantázia alebo obrazotvornosť pri procese umeleckej

tvorby. Tvorivá fantázia predstavuje oveľa ťažší a zložitejší proces ako fantázia

rekonštrukčná. Prirodzene, že je ľahšie rekonštruovať obraz nejakej literárnej postavy, ako

túto postavu, tento obraz vytvoriť. Proces tvorivej fantázie, rovnako ako aj

rekonštrukčnej, nie je možný bez činnosti pamäti. V týchto prípadoch človek využíva vždy

predstavy, ktoré získal vo svojej minulej skúsenosti. Aj produkty tej najvzletnejšej fantázie

sú v svojich jednotlivých častiach vytvorené opäť z obrazov pamäti. Tvorivá fantázia,

rovnako ako rekonštrukčná, sa prejavuje nielen zmenami alebo vytváraním jednotlivých

predstáv, ale aj tvorením nových spojení predstáv.

Pri tvorivej fantázii vznikajú teda obrazy niečoho, čo daný jedinec subjektívne

nevnímal, ale čo ani objektívne neexistuje a možno ani existovať nemôže.

Treba ešte povedať, že medzi rekonštrukčnou a tvorivou fantáziou niet

neprekonateľných hraníc, navzájom sa prelínajú.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Bdelé snenie

Je to ešte jedna forma fantázie. Rovnako ako pri tvorivej fantázii aj tu ide o samostatné

vytváranie obrazov. Bdelé snenie sa líši od tvorivej fantázie dvoma zvláštnosťami:

1. Pri snení človek vytvára vždy obrazy niečoho želaného, kým v obrazoch tvorivej

fantázie sa nemusí želanie tvorcu vždy stelesňovať v obrazoch tejto fantázie. V nijakom prípade

nemožno napr. nazvať negatívny obraz Jaga zo Shakespearovho Otella nazvať želaním, snením

autora.

2. Snenie je proces fantázie, ktorý nie je bezprostredne zapojený do tvorivej činnosti, t.j.

nedáva ihneď a bezprostredne objektívny produkt v podobe umeleckého diela, vedeckého objavu,

technického vynálezu a pod. To však nijako neznamená, že snenie nie je nijako späté s činnosťou.

Snenie je zamerané nie na terajšiu, ale na budúcu činnosť, a preto často tvorí prvý, prípravný stupeň

tvorivej fantázie.

Snenie je teda fantázia zameraná na budúcnosť, pričom na želanú budúcnosť.

Je nesprávne chápať snenie ako výsledok pasívnej, spontánnej hry fantázie. Takéto snenie

síce tiež existuje, je to rojčenie, blúznenie, ale to tvorí iba nižší stupeň tejto formy fantázie. Na

vyšších stupňoch sa snenie stáva aktívnym, úmyselným, uvedomeným procesom. Hodnota snenia je

určovaná najmä tým, v akom je vzťahu k činnosti človeka.

U niektorých ľudí je snenie mocným podnetom k činnosti a v snení vidia akýsi program

svojej budúcej činnosti, jej perspektívy. U iných ľudí sa snenie stáva náhradou za činnosť. Títo ľudia

si v snení predstavujú splnenie svojich želaní a to ich zbavuje nutnosti bojovať za ich uskutočnenie.

Rozpor medzi skutočnosťou a snením neprináša nijakú škodu iba vtedy, ak rojčiaca osobnosť vážne

verí v svoj sen, ak sa pozorne prizerá životu, porovnáva svoje pozorovania so svojimi vzdušnými

zámkami a vôbec svedomito pracuje nad uskutočnením svojej fantázie. Keď jestvuje nejaký styk

medzi snom a životom, vtedy je všetko v poriadku.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Úloha vedomostí a návykov v obrazotvornosti

Nevyhnutným predpokladom fantázie je zásoba predstáv, ktoré podliehajú

ďalšiemu spracovaniu. Čím viac má človek vedomostí, tým ľahšie a jasnejšie sa uňho

môže rozvíjať fantázia. Tvorcovia umeleckých diel a predstavitelia vedy, ktorých fantázia

dosahovala najväčšie výšky, napr. Homér, Michelangelo, Leonardo do Vinci, Newton,

Beethoven a ďalší mali zároveň na svoju dobu vyčerpávajúce znalosti a vedomosti.

Existencia predstáv však ešte nestačí pre tvorbu. Premena predstáv, ktorá

charakterizuje tvorivú fantáziu, je špecifickou operáciou, ktorá si vyžaduje osobitné

návyky. Leonardo do Vinci napr. radil rozvíjať si fantáziu pozorovaním rôznych škvŕn,

oblakov, trhlín v múroch a nachádzaním v nich ľudí, krajín, bitiek a pod. Na to je,

prirodzene, nutné doplňovať vnímané nejasné obrysy činnosťou obrazotvornosti,

fantázie.

Zo všetkého uvedeného vyplýva, že podstatnú úlohu v tvorivej fantázii majú

vedomosti človeka, jeho skúsenosť, návyky, vedome vytýčený cieľ, vôľová povaha

činnosti. Celkom nepravdivé sú tvrdenia, podľa ktorých má tvorivá činnosť znak

nevyhnutnosti, fatalizmu, vyznačuje sa „vrodenosťou inštinktu“.

Význam fantázie

Už sme uviedli, že fantázia má svoj význam už pri vybavovaní predstáv /pamäti/.

Často si to ani neuvedomujeme, ale naše predstavy sú spravidla neúplné, a tu nám

prichádza na pomoc fantázia, ktorá „dokreslí“ to, čo sme zabudli a my tak máme celistvý

obraz.

Obrovský význam má pre poznanie takých predmetov a javov, ktoré sme sami

nikdy nevnímali. Takto vznikajú predstavy vulkánov, tropického lesa a iných neznámych

zemepisných krajov, rôznych historických udalostí atď.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Činnosť fantázie je veľmi tesne spätá s emocionálnym životom človeka. predstava

môže vyvolať u človeka kladné city. Unavený pútnik čerpá z predstavy svojho

konečného cieľa silu a bodrosť, ktoré mu pomáhajú dokončiť cestu. Z druhej strany

zasa fantázia, ktorá vytvára pochmúrne, ťažké predstavy, napomáha vznik záporných

citov: sklamania, smútku. Každému je známe, že zbabelí ľudia, ak sú v nebezpečnej

situácii, alebo ak očakávajú napr. operáciu, prežívajú vo svojej fantázii bez konca sa

opakujúce muky, niekedy oveľa ťažšie, ako to, čo ich skutočne očakáva.

V škole sa učiteľ často stretáva so situáciou, kedy fantázia mocne pôsobí na

city detí tým, že podporuje ten ktorý cit po dosť dlhý časový úsek. Napr. pri štúdiu

dejín - obrazy vynikajúcich bojovníkov za samostatnosť, sebaurčenie - pôsobia veľmi

silno na celý emocionálny život žiaka.

Veľký význam má fantázia aj pri vôľových procesoch. Vôľový čin sa nemôže

uskutočniť bez predbežnej predstavu cieľa a prostriedkov, nevyhnutných na jeho

dosiahnutie.

Veľmi dôležitá je fantázia aj pre myšlienkovú činnosť. Už najjednoduchšie

zovšeobecnenie, najelementárnejšia idea /stôl vôbec/ je určitým kúskom fantázie.

Tým sa však úloha fantázie v procese myslenia nevyčerpáva. Uvedomenie si úloh a

problémov, pred ktorými človek stojí, nie je mysliteľné bez tvorivej fantázie.

Konkretizácia našich myšlienok vyžaduje si existenciu fantázie, ktorá môže dodať

všeobecným poznatkom názornosť osobitnej, konkrétnej predstavy. Veľmi dôležitý

proces plánovania, prípravy budúcnosti nie je mysliteľný bez fantázie, v ktorej si

človek vyznačuje nielen cieľ, ale aj cesty, ako tento cieľ dosiahnuť, predstavuje si

podmienky, nevyhnutné na jeho splnenie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Fantázia

Fantázia nie je potrebná iba pri tvorbe spisovateľa,

maliara alebo technického vynálezcu, ale aj pri

tvorivej činnosti vedca ktoréhokoľvek odboru, ale

nielen pre vedca, ale aj pre každého človeka v

každodennom živote, v našej práci, pričom fantázia

sa tu zapája často bez toho, že by sme si to

uvedomovali. V pracovnej činnosti je význam

obrazotvornosti tým väčší, čím viac sa práca vzďaľuje

od mechanického opakovania úkonov podľa

predloženej šablóny a čím viac je v nej momentov

skutočnej tvorivosti.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Učenie
Všeobecne o učení
Aj keď je človek spomedzi všetkých tvorov najvyvinutejší, prichádza na svet ako

bytosť najnemohúcnejšia, píše L. Ďurič v jednej svojej práci (1988). Disponuje však

najpotencionálnejšími predpokladmi, aby sa zdokonaľoval pomocou učenia. Človek

sa v podstate stále niečomu učí. Od narodenia sa učí pohybovať, poznávať okolitých

ľudí, predmety, neskôr sa učí počítať, čítať, písať a pod. Učením si osvojuje všetko, čo

potrebuje pre život. Učí sa, samozrejme, i dospelý človek, aby mohol stále

dokonalejšie pracovať, prípadne meniť zamestnanie. Učenie teda sprevádza človeka

od narodenia až po smrť. Práve preto sa problémy učenia skúmajú už od prelomu

storočia veľmi intenzívne najmä v psychológii. Skúmajú ho však aj iné vedy a vedné

disciplíny, pretože dnes má učenie viacero aspektov. Možno v ňom rozlíšiť aspekt

biologický, fyziologický, psychologický, kybernetický, spoločenský, gnozeologický,

logický i pedagogický.
Učenie možno chápať v dvoch zmysloch.
S pojmom „učenie“ sa najviac spája predstava školy. Jednako, proces učenia sa

nerealizuje iba v škole. Je to proces oveľa všeobecnejší a, ako sme už spomínali,

človek sa učí celý život a rozhodne nie iba v škole alebo v iných vzdelávacích

inštitúciách.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

1. Učenie v širšom zmysle sa zväčša definuje ako zmena v správaní ....
Napr. ak som si s niekým dohodol schôdzku, ponáhľam sa, len aby som

neprišiel neskoro a dotyčný si pokojne príde o pol hodiny neskôr,

nabudúce už zrejme tak ponáhľať nebudem a okrem toho si o danom

človeku utvorím vlastnú mienku. Učenie v tomto zmysle je teda

všeobecný mechanizmus, ktorým v priebehu života nadobúdame

individuálnu skúsenosť. Takýto prístup k učeniu je charakteristický pre

psychologické disciplíny.
2. Učenie v užšom zmysle sa chápe ako zámerné, cieľavedomé

nadobúdanie vedomostí, zručností a návykov. Môže prebiehať v rámci

nejakých inštitúcií (škola, v súčasnosti rôzne kurzy, autoškola a pod.)

alebo aj mimo týchto inštitúcií ako samostatné učenie sa. Tento

prístup k učeniu je skôr charakteristický pre pedagogické disciplíny

(voľne podľa A. Zeľovej, 1987).

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Druhy učenia

Je zrejmé, že neexistuje iba jeden druh učenia. V psychológii ale aj v pedagogickej

praxi sa stretávame s viacerými druhmi učenia, pričom tieto druhy možno deliť podľa

rôznych kritérií. Z hľadiska kvalitatívnych vývinových rozdielov je možné rozlíšiť

učenie na subhumánnej úrovni (učenie sa zvierat) a špecificky ľudské učenie. Ďalším

možným delením je, podľa Ďuriča (1988) delenie na direktné (priame, zámerné)

učenie, kde je dôležitá úlohu (v podobe problému a cvičenia) a indirektné

(nepriame), kde sa jednotlivec priamo nezameriava na učenie (tzv. neúmyselné

učenie).
Slovenská autorka L.Maršalová (pozri: L. Ďurič a kol.,1988) rozlišuje päť

základných druhov učenia: podmieňovanie, percepčno-motorické učenie, verbálne

učenie, pojmové učenie a riešenie problému. Toto členenie považujeme za

dostatočne diferencujúce, pridávame však ešte jeden veľmi dôležitý druh, a to

sociálne učenie.
Podmieňovanie
Podstatou tohto druhu učenia je utváranie dočasných nervových spojov, asociácií

v mozgu. Podmieňovanie sa zvyčajne delí na tzv. klasické, pavlovovské a na

inštrumentálne alebo operačné.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Klasické podmieňovanie opísal a objasnil I.P.Pavlov známymi pokusmi na

psoch. Väčšina vzdelaných dospelých ľudí vie, ako Pavlov učil psov sliniť ako

odpoveď na zvuk alebo svetlo. Uvedieme preto iný príklad. Keď namierime

slabý prúd vzduchu na rohovku, oko rýchlo žmurkne, čo je spojenie, ktoré

Pavlov označil ako nepodmienený reflex a znamená, že reakcia sa tu začína

bez toho, že by bolo potrebné nejaké podmieňovanie alebo predchádzajúce

učenie. Avšak ak sa ozve, povedzme, zvonček asi 1/2 sek. pred tým, ako prúd

vzduchu dosiahne rohovku, máme tu dôležitú podmienku pre vznik naučenej

asociácie. Zvuk zvončeka (alebo akýkoľvek iný „neutrálny“ podnet) je

„podmieneným podnetom“ alebo signálom. Ak sa sekvencia „zvuk zvončeka -

prúd vzduchu“ niekoľkokrát opakuje, zvyčajne je možné pozorovať existenciu

nového naučeného spojenia, a to S (zvuk)  R (žmurk.). Toto sa prejaví aj pri

samotnom zvuku zvončeka, bez toho, že by sa aplikoval prúd vzduchu.

Samozrejme, že takto utvorený podmienený reflex „vyhasne“, ako po zvuku

zvončeka niekoľkokrát nenasleduje nijaký prúd vzduchu. Pavlov svojimi

podmienenými reflexmi a ich mechanizmami (ktoré tu nebudeme rozoberať)

objasnil najvšeobecnejšie zákonitosti učenia. Preto niektorí autori považujú

pavlovovské podmieňovanie za jednu z teórií učenia a nielen za jeden z

druhov učenia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Operačné (inštrumentálne) podmieňovanie.
Ďalším základným druhom učenia, ktoré možno ľahko pozorovať, je tzv.

operačné podmieňovanie. Pavlovove experimenty veľmi zaujali amerických

behavioristov, ktorí nielen že opakovali jeho experimenty, ale začali ich aj

obmieňať. Dospeli tak k ďalšiemu druhu učenia, ktoré Thorndike nazval

„učením pokusom a omylom“. Zrejme to však nie je najlepší opisný názov.

Lepším názvom je operačné učenie alebo inštrumentálne učenie. Tento názov

zahŕňa dva body: 1) zdôrazňuje precíznu zručnostnú podstatu odpovede,

ktorá zahrnuje použitie „nástrojov“ a 2) implikuje, že naučené spojenie je

nástrojom na uspokojenie nejakého motívu.
Takéto učenie sa týka jednoduchého spojenia medzi podnetom a

odpoveďou, ale nie mnohostranných alebo zreťazených asociácií. Podnet a

odpoveď sa tu integračne spájajú takým spôsobom, ktorý sa nevyskytuje u

klasického pavlovovského podmieňovania. Zvonček skutočne nemá nič do

činenia so žmurknutím oka, okrem toho, že je signálom pre toto žmurknutie.

V prípade operačného podmieňovania sa napr. zafarbený blok (stena) stáva

pre dieťa vecou, ktorú treba otvoriť( tento experiment tu neopisujeme). Je

skutočne ťažké nájsť príklad ľudského učenia, ktoré by mohlo reprezentovať

operačné učenie v relatívne čistej podobe jednoduchej učebnej asociácie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

R.M. Gagné (1985) píše, že mnohé prípady, ktoré sa zdajú byť na prvý pohľad

vhodnými príkladmi takého učenia, po bližšom preskúmaní sa ukazujú ako príklady

na oveľa zložitejšie a komplexnejšie formy zreťazovania alebo verbálnych asociácií.

Tieto ťažkosti vedú k tomu, že je nutné obrátiť sa za príkladmi k veľmi mladému

dieťaťu. Avšak počet systematických výskumných dôkazov o učení malého dieťaťa, u

ktorého sa dá predpokladať, že sa neprejavilo predchádzajúce učenie, je veľmi

limitovaný. Preto príklad, o ktorom referuje Gagné, sa týka odpovedi dojčaťa na

držanie fľaše vo vhodnej polohe na kŕmenie. V prvom štádiu sa učenie vlastne ešte

nezačalo. Rodič drží fľašu naklonenú v potrebnom uhlu vhodnom na kŕmenie. V

priebehu tohto postupu však dieťa často nesystematicky uchopí fľašu. Teraz sa

predpokladá, že rodič začne postupne púšťať fľašu tak, že väčší tlak prenáša na ruky

dieťaťa. Kŕmenie pokračuje dovtedy, kým ruky dieťaťa neprejavia dostatočne silný

stisk v dostatočne zdvihnutej polohe. Aby sa toto svalové napätie uvoľnilo, dieťa

trocha v tlaku poľaví, pričom sa fľaša dostane do takej polohy, že nijaká potrava sa do

úst dieťaťa nedostane. Potom zrejme rodič uvedie fľašu do takej polohy (sklonu), aby

sa kŕmenie obnovilo. V dôsledku postupnej pomoci dieťa začína držať fľašu vo

vhodnej polohe a pomoc rodiča sa stále znižuje až kým nie sú odpovede dieťaťa

primerané a asociácia medzi podnetom a reakciou sa neupevní. Inými slovami,

dieťa, ak mu dáme fľašu, je schopné obnoviť potrebnú odpoveď a „naučí sa držať

fľašu vo vhodnej polohe“.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Toto učenie už zrejme nie je iba „pokusom a omylom“, ale skôr „procesom postupného

približovania“. Učenie, ktoré sa tu prejavuje je, ako povedal Skinner, „vecou vývoja“. Rad

podnetov, vrátane uvidenia a pocítenia fľaše ako aj proprioceptívnych podnetov

vychádzajúcich zo svalov pleca a ruky dieťaťa sa takto spája so správnou odpoveďou

spočívajúcou v držaní fľaše v polohe, v ktorej sa potrava môže dostať do úst. Súčasne

mierne odlišný rad stimulov (keď je fľaša príliš sklonená) vedie k tomu, že sa nijaká

potrava do úst nedostane.

Podstatu operačného učenia vyjadrujú tri základné zákony. Zákon účinku, podľa

ktorého pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenie medzi situáciou a správaním,

negatívne dôsledky ho oslabujú. Úspešné správanie sa upevňuje, neúspešné slabne.

Zákon cviku, podľa ktorého sa spojenia zosilňujú činnosťou, opakovaním. Zákon

pohotovosti, podľa ktorého sa jednotlivec úspešne učí, ak je dostatočne motivovaný.

Rozdiel medzi klasickým a operačným podmieňovaním možno vidieť v tom, že pri

klasickom podmieňovaní sa hneď po podmienenom podnete (napr. zvončeku) objavuje

nepodmienený podnet (napr. potrava). Keď sa toto viackrát opakuje, vznikne dočasný

nervový spoj, utvorí sa podmienený reflex a potom už samotný podmienený podnet

(zvonček) vyvolá takú istú reakciu (napr. slinenie), ako nepodmienený podnet (potrava).

Pri operačnom podmieňovaní treba najskôr vykonať nejakú činnosť (nastaviť fľašu do

vhodnej polohy) a až potom dôjde k posilneniu (potrava). Okrem toho, pri operačnom

podmieňovaní sa zvýrazňuje cieľová aktivita subjektu. Od jeho podmienenej odpovede

závisí, či získa predmet posilnenia alebo nie, alebo či sa vyhne predmetu ohrozenia. Pri

klasickom podmieňovaní je aktivita na strane experimentátora, kým pri operačnom

podmieňovaní je na strane subjektu, ktorý sa učí. Keďže touto aktivitou v živote sa

vyznačujú predovšetkým ľudia, operačné podmieňovanie môže mať istú modelovú

hodnotu pre opis a analýzu niektorých stránok učenia človeka.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Príklady učenia podmieňovaním v bežnom živote
Odpoveď na signály a vykonanie jednoduchej motorickej reakcie nie je nič viac

ako malá časť zručností, ktoré sa človek môže naučiť. Opíšeme niekoľko príkladov

tejto formy učenia tak, ako sa prejavujú v bežnom živote.
Príklady klasického podmieňovania
Učenie sa signálom sa objavuje v každodennom živote každého z nás. Niekedy je

to skôr dôsledok náhodných okolností, ako výsledok zámerného plánovania zo strany

rodičov alebo učiteľov. Učíme sa odpovedať na veľa druhov signálov, ako je trúbka

automobilu, budík alebo niektoré druhy emocionálnych výbuchov iných ľudí.
Mnohé detské strachy boli zrejme nadobudnuté v dôsledku klasického

podmieňovania. Deti majú strach z niektorých zvierat alebo aj ľudí, pretože boli

späté s podnetmi, ktoré sa objavili spolu s nejakým nepodmieneným podnetom ako

je napr. silný zvuk. Pravdepodobne príjemné emócie môžu byť tiež vyvolané v

podstate rovnakým spôsobom v dôsledku predchádzajúceho spojenia s určitými

osobami alebo situáciami. Pravdepodobne uprednostňovanie „macka“ alebo

prikrývky sa môže stať signálom pre dobré cítenie sa, rovnako ako určitá scéna alebo

melódia v neskoršom vývinovom štádiu.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Príklady operačného podmieňovania

Operačné učenie je veľmi užitočné. U detí je to druh učenia, ktoré zahrňuje také veci ako je

naťahovanie sa a uchopovanie hračiek a iných predmetov, usmievanie sa na vlastných, blízkych ľudí,

zaujímanie polohy tela a hlasové prejavy. Ako dieťa postupne nadobúda väčší a väčší repertoár

týchto spočiatku izolovaných asociácií, začínajú sa formovať do dlhších reťazcov a tak je stále ťažší

izolovať „čisté“ príklady tohto detského učenia.

Operačné učenie je nesporne hlavným druhom učenia, ktorý zahrňuje prvotné učenie sa slov u

detí. Prvotné výrazy ako je „ňa-ňa“, ak ich rodič počuje a posilňuje, môžu viesť k spojeniu alebo

odpovedi „ma-ma“. Čiastočne tento postup zahrňuje to, že dieťa odpovedá na daný vonkajší

podnet, ktorým je „ma-ma“ vyslovené rodičmi.

Ďalším príkladom uplatnenia operačného podmieňovania vo výchove sú techniky modifikácie

správania, ktoré opisuje Fontana (1997). Tieto techniky sú zamerané na odstránenie nežiaduceho

alebo problémového správania. Vychádzajú z toho, že posilňované správanie žiak opakuje, kým

neposilňované sa postupne z jeho repertoáru správania vytráca. Ďalším predpokladom je, že

pretrvávajúce problémové prejavy žiaka sú zrejme nejakým spôsobom posilňované reakciami

prostredia, často samotného učiteľa. A naopak, že na svoje vhodné, žiaduce správanie nedostáva

nijakú pozitívnu odozvu. Fontana uvádza príklad nežiaduceho správania žiaka, ktoré spočíva v

provokujúcom vykrikovaní poznámok. Učiteľ zvyčajne reaguje tak, že žiaka napomína, rozčuľuje sa a

pod. Ak je cieľom žiaka upútať na seba pozornosť spolužiakov a učiteľa, či dokonca skúšať, koľko ten

vydrží, učiteľove reakcie presne zodpovedajú tomu, čo žiak chce dosiahnuť. Pôsobia teda ako

pozitívne posilnenie jeho správania sa, ktoré bude žiak preto aj ďalej opakovať. Učiteľ by teda

nemal napomínať žiaka, ale mal by zmeniť svoje správanie, odoprieť mu posilnenie a takéto prejavy

si nevšímať. Z druhej strany by si mal všímať situácie, kedy sa daný žiak správa žiaducim spôsobom a

také správanie posilňovať.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Percepčno-motorické učenie

Percepčno-motorické učenie je jedným zo základných druhov učenia na

jednoduchej úrovni. Pri tomto druhu učenia ide o motorické odpovede, ktoré sa

osvojujú v súvislosti so senzorickými javmi. Tento druh učenia má značný význam v

mnohých oblastiach ľudskej činnosti. Objasňuje, ako sa zreťazujú jednotlivé

motorické reakcie do funkčných celkov, napr. pri písaní, práci na počítači, v rôznych

druhoch športu, v hre na hudobný nástroj a pod. Práve preto sa percepčno-

motorické učenie zvyčajne charakterizuje ako zreťazenie motorických úkonov. Podľa

jednej z definícií (Požár, 1968) je to vysoko priestorovo a časovo organizovaný proces,

v ktorom prebiehajú zmeny v organizácii a v schematizácii činnosti, a to na základe

vzájomného pôsobenia zmien jednak v percipovanej podnetovej schéme a jednak v

sekvencii radu odpovedí. Pri týchto zmenách sa uplatňuje princíp spätnej väzby,

pričom podstatnými sú zmeny v sekvenčnej organizácii činnosti. Pohyb totiž nie je

iba efektórne motorickým aktom, ale tvorí spolu so svojimi riadiacimi kognitívnymi

(senzorickými a myšlienkovými) zložkami jednotnú senzomotorickú štruktúru. Táto

štruktúra je, ako píše Linhart (1982) vývojovým predpokladom neskoršej hierarchicky

organizovanej ľudskej činnosti, ktorá je riadená zložitými poznávacími procesmi,

motivačnými faktormi a vôľou.

Motorické odpovede (motorické úkony) pri tomto druhu učenia sú oveľa

zložitejšie než ako sme to videli pri motorických odpovediach utvorených

podmieňovaním. Sú iné aj svojou kvalitou. Pri tomto druhu učenia nejde iba o

mechanické pospájanie alebo zreťazovanie jednotlivých pohybových prvkov, ale o

integrovanú funkčnú a dynamickú jednotu všetkých zúčastnených zložiek.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Verbálne učenie
Niekedy sa tento druh učenia označuje ako pamäťové učenie. Je to čisto

ľudský druh učenia, keďže sa tu pracuje so symbolickým - slovným

materiálom. Ide o vytváranie, zapamätanie si spojení - asociácií medzi

slovami, pričom tieto spojenia nie sú založené na príčinnej, logickej súvislosti.

Nejde o zmysel, ale o ich styčnosť v priestore alebo čase. Spojenie sa vytvorí,

pretože slová sa vyskytli vedľa seba alebo nasledovali za sebou. Sila asociácie

je o to väčšia, o čo častejšie sa slová spolu vyskytovali a čím je dotyk časovo

novší.
Verbálne učenie ovplyvňujú viaceré činitele:
a) rozsah učebného materiálu,
b) charakter učebného materiálu,
c) zložitosť učebného materiálu,
d) diskriminácia prvkov v učebnom materiáli,
e) miesto (pozícia) prvkov v učebnom materiáli.
Jednotlivé uvedené činitele sú v psychológii učenia pomerne dobre

rozpracované. Čitateľovi, ktorý by sa chcel s uvedenou problematikou

podrobnejšie oboznámiť, odporúčame práce L.Ďuriča (1988).

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Pojmové učenie

Osvojovanie si pojmov a logických operácií, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom pojmového

učenia, má v ľudskom učení mimoriadne dôležitú úlohu. Maršalová (pozri: L.Ďurič a kol., 1988)

charakterizuje pojmové učenie ako osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné podnety, ktoré

však popri svojej odlišnosti vykazujú nejaké spoločné črty. Psychológia skúma pojmy ako súčasť

duševného života človeka. V psychológii učenia pojmy vystupujú ako mimoriadne pohyblivé,

dynamické javy, ktoré ťažko možno vtesnať do nejakej logickej kategórie. Význam pojmov sa u

jednotlivcov môže neustále meniť podľa narastanie skúseností a poznatkov o ich obsahu. Úplne ináč

chápe pojem „srdcová činnosť“ žiak základnej školy a ináč študent medicíny.

Pri pojmovom učení sa stretávame s dvoma procesmi: tvorenie pojmov a osvojenie pojmov. Tieto

procesy však nie sú od seba striktne oddelené, ale vyskytujú sa spolu, vzájomne sa podmieňujú a

doplňujú a práve ich kombinácia sa nazýva pojmovým učením.

Pri tvorení pojmov sa najčastejšie uplatňujú procesy analýzy a syntézy, ktoré sú však rozlične

zastúpené v jednotlivých etapách utvárania pojmov. Tak napr. v prvých fázach utvárania pojmov sa

u žiakov stretávame s elementárnou generalizáciou. Chýba tu ešte proces analýzy. Napríklad, keď sa

skúmal vzťah medzi slovom motýľ a pojmom hmyz a vták, deti všeobecne považovali motýľa viac za

vtáka ako za hmyz. Po počiatočnej generalizácii (v danom prípade generalizovali na základe toho, že

tak motýľ, ako aj vták majú krídla), kde pri pojmovom učení, kde prevláda proces syntézy, nastupuje

diferenciácia, t.j. odlišovanie jednotlivých znakov a vlastností predmetov a javov. V porovnaní s

predchádzajúcim obdobím tu prevláda proces analýzy. Aj takéto učenie však môže byť ešte neúplné

a často chybné, pretože pri vyzdvihovaní jednotlivých prvkov učiva žiak ešte nechápe podstatu

problému. Pri utváraní pojmov má významné miesto proces abstrakcie, ktorý sa v psychológii chápe

ako myšlienková operácia, v dôsledku ktorej sa z predmetov alebo javov vynechávajú alebo

vypúšťajú nepodstatné vlastnosti a znaky, pričom podstatné, typické vlastnosti a znaky nadobúdajú

dominantné postavenie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

L.S.Vygotskij (1956) rozlišuje tri etapy vývinu utvárania pojmov u detí:
1. vyčlenenie nesformovaného, neusporiadaného, slovom označovaného

zhluku predmetov, medzi ktorými neraz chýba vnútorný vzťah,
2. tvorenie komplexov, zoskupení a generalizovaní predmetov na základe

ich objektívnych súvislostí, ktoré sú konkrétne, pričom vznikajú na základe

bezprostrednej skúsenosti,
3. tvorenie skutočných, úplne rozvinutých a presne vymedzených pojmov.
Pri tvorbe pojmov má nepostrádateľnú úlohu slovo, reč. Práve slovo tu

vystupuje ako prostriedok spojenia psychických zážitkov do pojmu. Slovo

sumarizuje rozličné zážitky, ktoré pochádzajú od objektov patriacich do

daného pojmu.
Pri osvojovaní pojmov sa stretávame s odlišnou situáciou ako pri

pojmovom učení. Žiaci si cieľavedome osvojujú pojmy, ktoré sa používajú

medzi dospelými a ktoré sa utvárali v priebehu dlhého spoločenského vývinu.

Hovoríme o náukových pojmoch, ktoré nadobúdame systematickým učením

sa. Typickým príkladom je učenie sa definícií. Takto sa žiakom

sprostredkúvajú výsledky ľudského poznania a konania (voľne podľa: L.Ďurič

a kol., 1988).

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Učenie riešením problému

Je to najzložitejší spôsob učenia sa. Ide o postupné alebo náhle odhalenie

podstatných vzťahov a súvislostí medzi predmetmi a javmi v určitej situácii. Riešenie

problému možno charakterizovať ako samostatné odhalenie vzťahu alebo princípu

(pravidla) medzi predmetmi alebo pojmami, čo umožňuje jednotlivcovi vyriešiť

problém alebo cieľ navodený životnými okolnosťami. Problémy možno deliť na dve

skupiny:

a) Problémy s fixným riešením, kedy sa procesy myslenia musia zbiehať do

jediného riešenia. Ide teda o konvergentné myslenie.

b) Problémy s otvoreným koncom, ktoré majú viac rôznych riešení a vyžadujú si

teda divergentné myslenie.

Myšlienkové riešenie problému prebieha v istej postupnosti. Analogické k tomu sú

aj fázy učenia sa riešením problému, tak ako ich uvádza napr. Linhart (1972):

1. Stav neistoty - objavilo sa niečo nové, problém, prekážka. Obraz o probléme nie

je zatiaľ jasný. Subjekt sa v ňom začína orientovať. Dôležitá je pritom jeho

pripravenosť intelektuálna (schopnosti, doterajšie vedomosti a skúsenosti) a

motivačná (či má záujem, či chce a potrebuje vyriešiť daný problém).

2. Definovanie problému. Vyčleňujú sa dôležité znaky a vzťahy v situácii, spresňuje

sa podstata problému.

3. Vytváranie hypotéz. Na základe doterajších vedomostí a skúseností sa formujú

možnosti riešenia problému, vytyčujú sa pracovné hypotézy.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

4. Verifikácia (overovanie) hypotéz. Prehodnocujú a overujú sa predpokladané spôsoby

dosiahnutia žiaduceho cieľového stavu, vylučujú sa nevhodné, nezodpovedajúce možnosti.

5. Završujúca syntéza. Dochádza sa k nájdeniu všeobecnej stratégie, metódy na riešenie celej

skupiny problémov určitého typu. Je výsledkom pochopenia podstatných vzťahov a súvislostí v

danej problémovej situácii. Subjekt je schopný nadobudnuté vedomosti a spôsobilosti používať v

ďalších podobných úlohách a činnostiach.

V skutočnosti sa, samozrejme, nemusia prejaviť všetky uvedené fázy riešenia problému alebo sa

nemusia prejaviť v uvedenej následnosti.

Učenie sa riešením problému sa uplatňuje pri problémovom vyučovaní, ktoré je najvyššou

formou riadeného učenia sa. Bližšie sa o ňom možno dozvedieť v ďalšej časti tejto publikácie.

K žiaducemu cieľovému stavu sa možno dostať v podstate dvoma stratégiami. Jednou z nich je

algoritmus, kedy máme daný presný postup krokov (napr. ako riešiť určitý typ matematických úloh

alebo aký postup treba dodržať pri príprave nejakého jedla). V tomto prípade sa nejedná o problém

v pravom slova zmysle (spôsob riešenia je predsa známy), a preto hovoríme skôr o úlohách. Druhá

stratégia, keď postup riešenia nepoznáme a musíme ho objaviť, sa označuje ako heuristika. Pritom

možno rozlíšiť niekoľko spôsobov dosiahnutia cieľa:

1) Pokus a omyl (napr. pri hľadaní strateného predmetu chodíme po byte a pozeráme sa, kde nás

napadne, či tam náhodou nie je)

2) Postupná analýza a syntéza (pri hľadaní začneme tam, kde ten predmet obvykle býva alebo sa

pokúsime spomenúť si kedy a kde sme ho naposledy videli, držali v rukách, čo sme robili potom,

kde sme potom išli atď.).

3) Vhľad (zrazu nás napadne, kde vec je, akoby samo sa to pospája a zrazu je to jasné).

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Sociálne učenie
V psychológii sa rozlišuje ešte jeden druh učenia - sociálne učenie. Odlišuje sa

obsahmi, ktoré sa učíme. Súvisí so začleňovaním človeka do spoločnosti. Pri tomto

druhu učenia si jednotlivec v styku s druhým človekom alebo so sociálnou skupinou

osvojuje zručnosti, návyky a postoje potrebné k styku s ľuďmi, osvojuje si morálne,

estetické a iné normy spoločnosti v ktorej žije, formujú sa jeho motívy a črty, ako je

napr. individualizmus - kolektivizmus, agresivita - zmysel pre spoluprácu a pod.
Elementárnymi formami sociálneho učenia, podľa Čápa (1980) sú učenie

napodobňovaním, sociálnym spevňovaním a identifikáciou.
a) Učenie napodobňovaním sa vyskytuje aj u zvierat. U človeka je to forma

sociálneho učenia, ktorá je najstaršia v histórii spoločnosti i vo vývoji jednotlivca.

Dieťa napodobňuje dospelých v ich práci, v každodennom živote. O niektorých

etnických skupinách sa uvádza, že nebránia deťom pozorovať dospelých ani v

najintímnejších situáciách, takže príležitosť k preberaní skúsenosti napodobňovaním

je všestranná. Dieťa sa napodobňovaním učí reči, mimike a gestikulácii, živému alebo

zdržanlivému prejavu citov, napodobňovaním preberá aj sympatie alebo antipatie k

rôznym druhom jedla a tovaru, ale tiež k rôznym druhom zábavy, športu, práce a

pod. Napodobňovaním preberá i spôsob života, spoločenské názory a postoje.

Napodobňovanie je však aj dôležitým mechanizmom pri vzniku nikotinizmu,

alkoholizmu a iných drogových závislostí ako aj niektorých patologických prejavov.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

b) Učenie sociálnym spevňovaním. Rodičia spravidla chvália a odmeňujú dieťa za

správanie, ktoré zodpovedá požiadavkám, normám, zvyklostiam samej spoločnosti.

To pôsobí ako spevnenie, posilnenie, dieťa si tým upevní svoje správanie. Je to v

podstate jeden z príkladov podmieneného reflexu, prípadne inštrumentálneho

podmieňovania o ktorom sme už hovorili. Spevnenie alebo posilnenie prichádza od

inej osoby, prípadne od sociálnej skupiny, preto hovoríme o sociálnom spevňovaní.
c) Identifikácia znamená doslova stotožnenie, t.j. stotožnenie s osobou, ku ktorej

má jednotlivec veľmi kladný vzťah, úsilie stať sa takým, aká je táto osoba.

Identifikácia súvisí s napodobňovaním, niektorí autori medzi nimi ani nerozlišujú.

Rozlíšenie spočíva zhruba v tom, že napodobňovanie sa týka prevažne vonkajších

foriem správania, kým v identifikácii ide predovšetkým o „vnútorné“ charakteristiky

osobnosti, ako je napr. statočnosť, obetovanie sa alebo naopak bezohľadné

presadzovanie svojej vôle a pod. Každý človek sa niekedy s niekým identifikuje: s

otcom, učiteľom, so známym športovcom, s hrdinom z románu alebo filmu a pod.

Prijíma za vlastné jeho názory a zásady (a tým aj normy určitej spoločenskej skupiny,

ku ktorej patrí), dochádza k zvnútorneniu týchto pôvodne vonkajších spoločenských

požiadaviek a noriem. Jednotlivec potom porovnáva (niekedy priamo zámerne,

uvedomene) svoje správanie a konanie s osobou, s ktorou sa identifikuje, so svojim

vzorom či ideálom, s vnútornými, interiorizovanými normami. Podľa toho hodnotí a

koriguje svoje správanie a konanie. Je to osobitný prípad autoregulácie pri učení.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

V učení identifikáciou je obzvlášť dôležitý jeden moment, ktorý vynikne pri porovnaní s

učením na základe spevňovania. Sociálne učenie spevňovaním sa vyznačuje tým, že

vychovávateľ opakovane odmeňuje alebo naopak trestá správanie dieťaťa a tak zvonka

reguluje proces učenia, prípadne výchovu dieťaťa. Oproti tomu pri učení identifikáciou

jedinec uskutočňuje autoreguláciu, nepotrebuje teda stály dohľad a kontrolu, tresty a

odmeny, prípadne je preňho prameňom radosti, uspokojenia, „odmenou“ to, keď sa

správal v súhlase so vzorom a prijatou normou, kým prameňom nespokojnosti, „trestom“

je preňho opačné správanie. Učenie identifikáciou zodpovedá už vyššiemu stupňu vo

vývine jednotlivca, je to mechanizmus dôležitý z hľadiska sebavýchovy a rozvíjania

aktivity osobnosti ( Čáp, 1980).

Všeobecné zákony učenia

Uviedli sme niekoľko rôznych druhov učenia. Napriek ich rozmanitosti majú aj niečo

spoločného. Psychológovia sa pokúsili toto „spoločné“ sformulovať do zákonov, pričom

rôzni psychológovia uvádzajú rôzny počet týchto zákonov (napr. americkí psychológovia

L.P.Thorpe a A.M.Schmuller ich uvádzajú až 44, český psychológ J. Čáp iba 3). V tejto práci

sa pokúsime analyzovať 4 základné zákony učenia tak, ako ich uvádza napr. L.Ďurič (1988).

Sú to tieto zákony:

1. motivácie,

2. spätnej informácie,

3. transferu,

4. opakovania.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

1. Zákon motivácie
Ak má byť učenie efektívne, je nevyhnutné, aby bol učiaci sa motivovaný.
V tomto zákone je zovšeobecnené veľké množstvo výskumov i praktických

skúseností. Je isté, že cieľavedomé učenie nemôže existovať bez aktivity učiaceho sa.

Aktivitu vyvoláva predovšetkým stav motivácie. Bez záujmu sa učenie príliš nedarí a

nepomáha tu ani úsilie učiteľov o lepšie vysvetlenie, porozumenie, vytvorenie lepšej

metódy učenia. Práve preto prvou snahou každého dobrého (i vysokoškolského)

učiteľa by malo byť vyvolanie záujmu o svoj predmet. Podnietenie záujmu často

vedie k rýchlym pokrokom v učení, môže študenta podnietiť k tomu, že samostatne

rozmýšľa a hľadá spôsob, ako zlepšiť svoj výkon a prekonať nedostatky. Pôsobenie

motivácie pri učení sa niekedy vyjadruje pojmami spevňovanie, posilňovanie (zákon

efektu), chápe sa ako najdôležitejší moment v podmieňovaní, o čom sme už hovorili.

Mnohí autori tvrdia, že motivácia je podstatou učenia, pravda, spolu so schopnosťou

učiť sa.
Motiváciu učenia zabezpečujú motívy, ktoré vyvierajú z potrieb človeka. Motívy sú

pohnútky k istej činnosti, ktoré možno definovať ako to, čo sa odráža v psychike

človeka a podnecuje ho k činnosti, čo usmerňuje jeho činnosť na uspokojenie určitej

potreby. Tie podnety, ktoré majú motivačný účinok, nazývame incentívami. Označujú

sa aj ako vonkajšie motivačné činitele.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Motivácia môže byť vnútorná a vonkajšia.

Vnútorná motivácia je stav, ktorý „núti“ jednotlivca niečo robiť alebo niečomu sa učiť

pre vlastné uspokojenie, pre vlastný zážitok. Závisí od vedomostí, zručností, návykov a

postojov, ktoré si človek prináša (alebo naopak neprináša) z predchádzajúceho učenia, od

metód učenia, ktoré si osvojil, od úrovne a kvalít jeho schopností, od jeho charakteru a

ďalších osobnostných vlastností. Tieto vlastnosti často rozhodujú o zvládnutí alebo

nezvládnutí prekážok a ťažkostí, ktoré sa skôr alebo neskôr vyskytnú pri učení. Tým

pôsobia na náladu, motiváciu a ďalšie podmienky i na výsledky učenia. Ak už hovoríme o

nálade, treba poznamenať, že pre dobré učenie je potrebné navodiť priaznivú, dobrú

náladu, čo veľmi často závisí od učiteľa.

Vonkajšia motivácia

Tento druh motivácie sa chápe ako stav, keď sa jednotlivec neučí z vlastného záujmu,

ale vplyvom vonkajších motivačných činiteľov. V riadenom školskom učení sa žiaci často

učia vplyvom vonkajšej motivácie. Na vysokej škole by to malo byť ináč, ale aj tu sa, žiaľ,

študenti učia často na základe vonkajšej motivácie (známka, možnosť získať internát pri

dobrom prospechu a pod.). Vonkajšia motivácia v učení má nižšiu hodnotu, ako motivácia

vnútorná. Vonkajšia motivácia často vedie k tomu, že učebný materiál je veľmi

neobľúbený a môže navodiť frustrujúcu bariéru na ceste splnenia stanovených

požiadaviek. V tomto prípade, t.j. pri prekonaní frustrujúcej bariéry, príjemný zážitok

nevzniká zo samotného procesu učenia, ale z dosiahnutého cieľa, ktorý je zvonka

stanovený. Pri takejto motivácii sa stáva, že študent obchádza samotný proces učenia a

usiluje sa dosiahnuť vytýčený cieľ podvádzaním (používa „ťaháky“, alebo odpisuje od

kolegu).

Aj keď vnútorná motivácia je hodnotnejšia, netreba úplne zaznávať ani motiváciu

vonkajšiu. K problematike motivácie sa ešte vrátime.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

2. Zákon spätnej informácie (spätnej väzby)

Ak má byť učenie efektívne, je nevyhnutné aby učiaci sa dostal spätnú informáciu o tom, ak osa

danú vec (úkon atď.) naučil.

Učiaci sa potrebuje dostať informáciu o tom, či postupuje tak, ako sa to od neho očakáva, či sú

jeho výsledky správne. Túto spätnú informáciu o svojom výkone získava buď sám, alebo

prostredníctvom vonkajších zdrojov, ako je napríklad učiteľ, experimentátor (ak ide o experimenty s

učením), stroj (napr. počítač), program. Je dôležité, aby kontrola učiaceho sa (spätná väzba) bola

priebežná a včasná. Týka sa teda celého procesu učenia a nielen jeho výsledku. Práve preto sú veľmi

dôležité priebežné previerky vedomostí, zručností a návykov študentov a nemožno sa uspokojiť iba

s finálnym známkovaním. V súčasnosti sa psychológovia zaoberajú ešte jedným dôležitým činiteľom

kontroly učenia, a to tzv. metakogníciou, ktorá sa chápe ako usmerňovanie, riadenie vlastných

poznávacích procesov. Metakogníciou sa budeme podrobnejšie zaoberať v osobitnej časti tejto

publikácie.

Jednotlivec, ktorý sa učí, vždy prijíma nejaké informácie. Napr. študent sleduje na prednáške

učiteľov výklad, sleduje predvedenie nejakého pracovného úkonu, ktorý má napodobniť a pod.

Ďalším momentom v učení je spracovanie týchto informácií podľa doterajších skúseností daného

človeka. V uvedenom príklade si utvorí predbežnú predstavu a pojmy z preberanej študijnej látky,

vytvorí si predbežný obraz a plán pracovného úkonu. Nasleduje realizácia činnosti učiaceho sa

jednotlivca, ktorý reprodukuje alebo aplikuje vedomosti, pokúša sa sám realizovať príslušný

pracovný úkon. Jednotlivec pri tom sleduje priebeh a výsledok svojej činnosti (prijíma

spätnoväzobné informácie), kontroluje ho a na podklade porovnania so spracovanými informáciami

(napr. s obrazom a plánom nacvičovaného úkonu) a podľa toho koriguje, pozmeňuje ďalšie

opakovanie alebo aj doterajší vnútorný obraz a plán činnosti. Pritom mu môže pomáhať (ale

niekedy aj rušivo pôsobiť) kontrola a korekcia zvonka, od učiteľov, kolegov atď.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Spätná väzba by teda mala poskytnúť učiacemu sa informácie o tom,

či:
a) robí práve tú činnosť, ktorá je mu uložená,
b) postupuje správne,
c) spôsob postupu učiaceho sa zodpovedá vytýčenému spôsobu
postupu,
d) činnosť učiaceho sa v učení je adekvátne zovšeobecnená,

skrátená, osvojená. Veľký dôraz sa tu kladie na kontrolu jednotlivých

čiastkových operácií postupu učenia, ktorá umožňuje tak učiteľovi, ako

aj samotnému študentovi získať informácie o správnosti a rýchlosti

činnosti a tiež o spôsobe postupu. Takáto spätná informácia umožňuje

včas urobiť potrebné korekcie už v priebehu učenia a nie až na jeho

konci.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

3. Zákon transferu v učení

To, čo sme sa naučili v jednej oblasti, nám uľahčuje naučenie sa v inej oblasti, ak tieto

oblasti majú niektoré spoločné body.

Transfer (prenos) sa v psychológii chápe ako vplyv učenia sa jedného obsahu (činnosti,

správania) na učenie sa iného obsahu (činnosti, správania). Uplatňuje sa tak, že ak sa

človek naučí úlohu A a potom pristúpi k učeniu sa úlohy B, naučenie sa úlohy A urýchli

učenie sa úlohy B. Napríklad, ak sa niekto naučí jazdiť na motorke, tak sa rýchlejšie naučí

viesť auto. V tomto prípade ide o pozitívny účinok transferu. Sú však prípady, kedy učenie

sa úlohe A prekáža pri učení sa úlohy B. Napríklad, ak sa niekto dobre naučí písať na

počítači s anglickou klávesnicou, bude mu to prekážať v písaní so slovenskou klávesnicou.

V takomto prípade ide o negatívny účinok transferu, ktorý sa označuje ako interferencia.

Transfer môžeme deliť na špecifický a nešpecifický.

1. Špecifický transfer sa vyznačuje tým, že sa pri ňom využívajú výsledky

predchádzajúceho učenia na nasledujúce učenie, ktoré je obsahovo podobné. Zistilo sa,

že k takému transferu dochádza vtedy, ak sa v oboch učebných materiáloch vyskytujú

niektoré identické prvky.

2. Nešpecifický transfer sa líši od špecifického tým, že tu ide o prenos spôsobilostí

(vedomostí, návykov) z určitej situácie na inú, zdanlivo s ňou nesúvisiacu situáciu.

Nešpecifický transfer (ktorý sa označuje aj ako všeobecný) má v živote jednotlivca

mimoriadny význam. Najväčší význam sa mu pripisuje práve v učení, lebo sa týka takých

všeobecných faktorov učenia, ako sú metódy, spôsoby riešenia úloh, techniky učenia sa,

spôsoby emocionálneho prispôsobovania. Existuje rad teórií, ktoré sú zamerané na

vysvetlenie transferu.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Okrem spomínanej teórie identických prvkov, ktorú rozpracoval E.Thorndike, bola rozpracovaná

teória vzťahov, podľa ktorej pochopenie situácie (postrehnutie) vo všetkých jej vzťahoch je

základnou bázou pre transfer v učení. Autormi tejto teórie sú tzv. celostní psychológovia. Dnes sa

psychológovia najviac zhodujú na teórii generalizácie, podľa ktorej k prenosu z jednej situácie na

druhú dochádza v tej miere, v akej dokáže učiaci sa jednotlivec generalizovať (zovšeobecňovať)

svoje predchádzajúce skúsenosti. Generalizovanými môžu byť nielen prvky obsahu učebného

materiálu, ale aj postupy, spôsoby učenia, postoje k učeniu, kontrola a pod. Zároveň sa uznáva, že

čím je druh učenia vyšší (učenie pojmové a riešenie problému), tým je väčšia potenciálnosť

transferu.

Účinok transferu sa zvyšuje, ak učiteľ učiacich sa k tomu vychováva a, samozrejme, ak sa oni sami

k tomu aktivizujú. Aj študentov vysokej školy treba viesť k tomu, aby dokázali prenášať poznatky z

jednej oblasti na druhú, aby chápali medzipredmetové vzťahy. Práve preto je veľmi dôležité, aby

vyučujúci poznal aj obsah (sylaby) tých predmetov zaradených v učebnom pláne, ktoré sú v istom

zmysle blízke predmetu, ktorý vyučuje.

Osobitný prípad transferu je tzv. obojstranný alebo bilaterálny transfer motorických zručností.

Ide tu o prenos návyku z jednej výkonnej časti tela (napr. ruky) na druhú. Pomocou pravidla

horizontálnej osi sa ukázalo, že transfer z jedného pohybového výkonného orgánu na druhý je

najväčší v prípade, ak ide o symetrické orgány (napr. z pravej ruky na ľavú). Ak je napríklad niekto

pravák a pravá ruka sa mu poraní, dokáže niečo napísať aj ľavou rukou, napriek tomu, že sa to

predtým neučil. Pomerne značný transfer badať aj v prípade, ak ide o výkonné orgány rovnakej

strany tela (napr. transfer z pravej ruky na pravú nohu).

Pokiaľ ide o interferenciu, teda negatívny vplyv naučeného na iný prípad, vyskytuje sa tiež

pomerne často v bežnom živote. Napr. ak sme navyknutí nosiť hodinky na ľavej ruke a z nejakého

dôvodu si ich preložíme na pravú, často sa, ak chceme zistiť koľko je hodín, pozeráme na (prázdnu)

ľavú ruku. Interferencia sa vyskytuje aj pri pojmovom učení a pri riešení problémov a to vtedy, ak

princípy riešenia prenášame na oblasti alebo úlohy, kde neplatia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

4. Zákon opakovania v učení.
Ak má byť učenie efektívne, je nevyhnutné opakovať
V literatúre sa tento zákon označuje aj ako zákon cviku alebo

frekvencie. Opakovanie v učení je nevyhnutné, avšak bez s prihliadania

k spomínaným trom zákonom (motivácie, spätnej informácie a

transferu) by nebolo dostatočne efektívne. Aktívne opakovanie by

nemalo zabezpečovať kópiu toho, čo už v pamäti bolo, ale prv naučené

a osvojené učivo by sa malo prepracovať, zdokonaľovať. Opakovanie

má byť teda aktívnym procesom a nie iba mechanickým biflovaním.

Nemalo by byť schematickým a stereotypným reprodukovaním

naučených operácií, ale hlbokou modifikáciou predtým naučených

úkonov a aktívnym pretváraním pôvodnej činnosti. Učitelia by nemali,

azda okrem definícií, vyžadovať od študentov doslovné naučenie sa

učebnej látky. Napriek tomu sme často svedkami toho, že

vysokoškolský učiteľ zhorší študentovi známku iba preto, že

neodpovedal tak, ako to je v učebnici (resp. ako to napísal on).

Efektívne opakovanie je totiž do istej miery aj tvorivou činnosťou.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Teórie učenia
V tejto časti sa krátko zmienime iba o niektorých teóriách učenia. Aj keď

pretendujú na označenie „teória“, ide skôr o opis procesu učenia. Jednotná,

všeobecne prijímaná teória učenia dosiaľ nebola vypracovaná.
Asocianistická teória učenia
Najstaršou psychologickou teóriou učenia je tzv. asocianistická teória, ktorá

vychádzala z filozofického empirizmu. Podľa tohto smeru (napr. John Lock) je duša

dieťaťa po narodení „tabula rasa“, teda čistá, nepopísaná doska. V psychológii z tejto

idey vychádzal napr. J.F.Herbart, ktorý chápal psychológiu ako vedu o predstavách.

Psychológia teda skúma ako predstavy vznikajú, ako sa spájajú (asociujú) a ako

zanikajú. Učenie je teda spájanie predstáv, resp. sústavné vteľovanie nových

predstáv do nahromadenej zásoby starých. Takéto ponímanie učenia je,

pochopiteľne, veľmi jednostranné, pretože vôbec neberie do úvahy vlastnú aktivitu

učiaceho sa. Ďalším nedostatkom tejto teórie bolo, že procesy učenia redukovala na

pamäťové procesy a nijako nerozpracovala otázky vývinových aspektov učenia.

Model združovania predstáv (a pocitov) nevyriešil problematiku vzniku pojmov a

myšlienkových operácií, pretože sa nijako neriešil vzťah medzi učením a myslením.

Dnes je táto teória, pochopiteľne, prekonaná. Uvádzame ju ako historicky prvú a

čiastočne aj preto, lebo na jej nedostatkoch dobre vidieť, čo všetko by mala

adekvátna teória učenia zahŕňať.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Teória učenia vhľadom (postrehom)

Táto teória učenia vznikla ako opozícia voči „atomisticko-elementovému“ chápaniu psychiky

vôbec a učenia v osobitosti. Vychádza z psychologického smeru tvarovej psychológie (geštaltistickej

psychológie), podľa ktorej nie sú podstatné jednotlivé elementy (predstavy a pocity), ale celok a

štruktúra. Podľa tejto teórie riešenie problému a proces poznávania, teda učenie sa uskutočňuje

tak, že učiaci sa zahrňuje súčasne do svojho poľa vnímania všetky časti, prvky danej problémovej

situácie, chápe ich ako funkciu v novej štruktúre (tvare), v nových vzťahoch. Uskutočňuje sa tu

proces premeny štruktúry, dochádza k presunu v dominancii a subdominancii elementov v podobe

tzv. precentrovania. Pri riešení problému dochádza väčšinou k doplňovaniu chýbajúcich elementov

alebo vzťahov, čo vedie k vzniku nového tvaru, novej štruktúry. Minulú skúsenosť tu však

nepovažujú za rozhodujúci faktor, v čom je slabina tohto prístupu k učeniu.

Učenie vhľadom (postrehom) je, podľa tvarových psychológov, aktom náhleho riešenia na

základe vhľadenia sa do situácie, ktorý je sprevádzaný uvoľnením napätia. Učenie sa chápe ako

zmena organizácie psychických obsahov. Túto zmenu vysvetľujú tak, že na základe vstupu nových

elementov do poľa vnímania sa väčšinou mení štruktúra celého psychického poľa. Tento proces sa

podľa geštaltistov riadi špeciálnymi zákonitosťami globálneho tvaru, ktorého prameňom je akási

vrodená schopnosť náhle pochopiť podstatné vzťahy v problémovej situácii.

Učenie vhľadom sa vyznačuje tromi základnými osobitosťami:

1. Cieľ a k nemu vedúci prostriedok sa chápu jednotne. Spájajú sa tu vizuálne obrazy, hoci na

dosiahnutie cieľa sú potrebné pohybové výkony.

2. Vzťah medzi cieľom a prostriedkom sa postrehne odrazu, náhle.

3. Aj tu sa vyskytujú pokusné momenty. Nie sú to však chaotické pokusy (ako to je pri

inštrumentálnom podmieňovaní). Vzťah medzi cieľom a prostriedkom sa nepostrehne na základe

náhody, vplyvom náhodného motorického úkonu, ale pokusy sa odohrávajú skôr v hlave subjektu a

až potom dochádza k úkonom riešenia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Učenie vhľadom preniklo vo viacerých európskych štátoch, vrátane bývalého

Československa do pedagogiky, najmä do didaktiky. V didaktike sa začala kritizovať

dovtedy platná syntetizujúca metóda (vytvorená na základe spomínanej

asocianistickej teórie učenia). Najmä v čítaní v prvých ročníkoch základných škôl sa

často zdôrazňovalo, že deti sa majú učiť čítať globálnou metódou, teda metódou

celých slov a vetných celkov a nie metódou spájania hlások do slabík a slov ako to

bolo dovtedy.
Je zrejmé, že človek sa skutočne môže naučiť niektoré veci tak, že sa „vhľadí“ do

situácie, pochopí súvislosti medzi jednotlivými komponentmi situácie a dôjde k

„náhlemu“ vyriešeniu a tým aj naučeniu istého problému. Tomuto náhlemu

„postrehnutiu“ však predchádza celý rad vnútorných procesov, ktoré zostávajú tak

pre pozorovateľa, ako aj pre daného človeka skryté resp. ťažko postihnuteľné.
Celkové zhrnutie teórie učenia vhľadom.
1. Tvaroví psychológovia rozlišujú ľudské učenie a učenie zvierat. Učenie u človeka

sa podľa nich riadi špecifickými zákonitosťami.
2. Naznačujú istý postup v učení riešením problému.
3. Ak sa učiacemu sa predkladá problém alebo úloha tak, aby mohol pochopiť

podstatné vzťahy, umožňuje mu to nielen presne reprodukovať učebnú látku, ale

takto získané vedomosti aj produktívne používať a využívať v praxi.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

4. Ak učiaci sa prenikne do podstatných vzťahov učiva a ich štruktúr, vzniká silný

transferový účinok z jednej problémovej situácie na iné, ktoré sú v niečom podobné.

5. Tvaroví psychológovia v pedagogike zdôrazňujú nevyhnutnosť prirodzeného

postupu vo výchove a vyučovaní. Svoje názory dávajú do súvisu s názormi a

skúsenosťami vynikajúcich pedagogických teoretikov a praktikov v dejinách

pedagogiky (Komenský, Pestalozzi, Rousseau a iní).

6. V základných tézach tvarovej psychológie sú, ako vidno, obsiahnuté i správne,

ale aj niektoré nesprávne, jednostranné teoretické východiská učenia vhľadom.

Správe a veľmi jemne sa opisuje výsledný produkt procesu myslenia, ktorý skutočne

spočíva v tom, že sa objaví nová štruktúra, nový tvar (gestalt), a len čo sa objekty

zapoja do nových spojov a vzťahov, nadobúdajú nové vlastnosti, prejavujú sa z

nových, predtým nezbadaných, stránok. Vážnou námietkou však je, že táto teória

učenia odmieta úlohu analytickej činnosti v syntetickej integrácii prvkov pri riešení

úloh a tým skresľujú podstatu myslenia a skutočný priebeh učenia (voľne podľa:

L.Ďurič a kol., 1988).

Teórie učenia podmieňovaním

V podstate možno tieto teórie rozdeliť na dve skupiny: klasické podmieňovanie

(predovšetkým Pavlovova teória podmienených reflexov) a operačné (alebo

inštrumentálne) podmieňovanie (napr. Thorndikeova. teória učenia). Obidve teórie

sme už čiastočne rozobrali v kapitolke o druhoch učenia. Je zrejmé, že nejde iba o

jednotlivé druhy učenia, ale uvedení autori sa pokúsili aj vysvetliť podstatu učenia,

vypracovali vlastne osobitné teórie učenia.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Klasické podmieňovanie
I.P. Pavlov objavil základné fyziologické mechanizmy učenia. Ide vlastne o

vytváranie tzv. podmienených reflexov, ktoré každý z vás pozná a na základe ktorých

sa naozaj mnoho vecí v živote „učíme“. Pokúsime sa krátko vysvetliť princíp

podmieneného reflexu. U človeka (i u zvieraťa) existuje rad reakcií, ktoré sú vrodené

a vznikajú vždy, ak sa objaví príslušný podnet. Napr. ak sa nám niečo dostane do

dýchacej trubice, začneme reflexne kašľať, alebo ak sa nám dostane potrava na

jazyk, začnú sa nám vylučovať sliny. Tieto vrodené reakcie nazval Pavlov

nepodmienenými reflexami. Zostaneme pri vylučovaní slín. Ak sa potrava dostane na

jazyk, podráždi chuťové poháriky (receptory chuťového analyzátora). Toto

podráždenie sa vedie dostredivým nervom do chuťového centra v mozgu, kde

vznikne vzruch, a odtiaľ sa vedie po odstredivých nervoch k výkonnému orgánu, v

našom prípade k slinnej žľaze, ktoré začne vylučovať sliny. A čo sa stane, ak krátko

pred podaním potravy aplikujeme iný, doteraz neutrálny, podnet, napríklad zažneme

žiarovku? Podráždia sa citlivé bunky na sietnici, toto podráždenie sa vedie

dostredivým nervom do príslušného centra v mozgu (zrakového centra), kde vznikne

zrakový pocit. Znamená to, že v mozgu sú súčasne (alebo tesne za sebou)

podráždené dve centrá. Keďže vzruch sa v mozgu šíri (iradiuje) a chuťové centrum je

„silnejšie“ ako zrakové, dôjde medzi uvedenými centrami k spojeniu.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Ak sa celá situácia opakuje, spojenie sa upevňuje. Potom už nie je potrebná

nijaká potrava. Stačí, ak zasvietime žiarovku a vzruch ide od sietnice do

zrakového centra, odtiaľ po novo vytvorenom spojení do chuťového centra,

odtiaľ k slinnej žľaze a človek (alebo zviera) začne vylučovať sliny. Vznikol teda

podmienený reflex. Na jeho vytvorenie zvyčajne treba viacnásobné

opakovanie nepodmieneného (potrava) a podmieneného (svetlo žiarovky)

podnetu. Niekedy sa však také spojenie vytvorí pri prvom opakovaní.

Samozrejme, že ak by dlhšie po zasvietení žiarovky nenasledovala nijaká

potrava, podmienený reflex by „vyhasol“, nijaká reakcia slinenia by nenastala.

Toto vyhasínanie však nemusí byť definitívne. Za istých okolností sa môže

znova podmienený reflex objaviť.
Klasické podmieňovanie je prvotnou formou učenia sa, uchovávania

individuálnej skúsenosti. Napr. po prvej bolestivej skúsenosti z návštevy

lekára sa malé dieťa bojí, keď vidí biely plášť (podmienený podnet) hoci na

predavačke, plače, už keď počuje, že pôjde k lekárovi, pričom táto averzia

môže trvať celý život. Podobne napr. nepríjemné zážitky späté s telesnou

výchovou v prvých rokoch školskej dochádzky môžu žiakovi nadlho (a niekedy

aj na celý život) znechutiť telesnú výchovu a šport vôbec.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Operačné ( inštrumentálne) podmieňovanie

Aj tento druh podmieňovania sme už opísali v predchádzajúcej časti. Základom

operačného podmieňovania je, že sa jednotlivec učí „následky“ svojho správania.

Učenie teda závisí na správaní jednotlivca, na tom, čo robí. Skúša rôzne aktivity,

úkony, správanie a to, čo mu prináša žiaduce výsledky, sa naučí. Ide v podstate o

učenie sa pokusom a omylom“. V tomto prípade sa vytvárajú spojenia medzi

situáciou a správaním. Americký psychológ E.L.Thorndike postuloval tri zákony tohto

učenia, ktoré sme už krátko spomenuli v predchádzajúcej časti.

a) Zákon pohotovosti znamená, že jednotlivec sa učí vtedy, ak je pripravený konať,

resp. ak je dostatočne motivovaný. Vtedy činnosť vyvoláva spokojnosť organizmu,

kým nečinnosť nespokojnosť. Ak však organizmus nie je pripravený konať a musí

činnosť vykonávať, potom vzniká stav nespokojnosti. Ak napr. dieťa túži niečo robiť,

ale je mu to znemožnené, potom je nespokojné. Tiež je nespokojné, ak ho nútia

robiť niečo, čo sa mu nechce.

b) Zákon cviku (ktorý možno charakterizovať aj ako zákon frekvencie, opakovania,

používania alebo praxe) znamená, že spojenia sa zosilňujú činnosťou, opakovaním.

Čím viac je daná reakcia spojená s istou situáciou, tým viac sa spoj medzi nimi

upevňuje a opačne. Cvik teda upevňuje spoj medzi S (situáciou) a R (reakciou),

nedostatok cviku tento spoj oslabuje. Vedľajším faktorom ovplyvňujúcim cvik je

intenzita a čerstvosť stimulu. Čím novšie je spojenie, tým ľahšie sa obnovuje.

c) Zákon efektu znamená, že pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenia

medzi situáciou a správaním (reakciou), negatívne dôsledky správania ho oslabujú.

Thorndike považoval tento zákon za základný zákon učenia a vyučovania.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Neskoršie experimenty ukázali, že tieto zákony neplatia za všetkých okolností. Azda iba

zákon pohotovosti vystihuje veľmi dobre funkciu v učení. Zákon cviku však neplatí v

pôvodnej podobe. Ukázalo sa to v pokusoch, v ktorých pokusným osobám zaviazali oči a

takto mali nacvičovať kreslenie úsečiek určitej dĺžky. Výsledky ukázali, že bez znalosti

výsledkov jednotlivých pokusov sa výkon celkom nezlepšoval ani pri viacnásobnom

opakovaní. Samotný cvik teda zrejme na úspešné učenie nestačí. Ani zákon efektu zrejme

neplatí absolútne. Ak totiž uspokojujúce účinky posilňujú spojenia medzi S a R a

neuspokojujúce ich oslabujú, potom by sme si mali zapamätať uspokojujúce skúsenosti a

zabudnúť neuspokojujúce. Každá z vás však vie, že to tak nie je. Zapamätúvame si aj

skúsenosti, ktoré boli nielen neuspokojujúce, ale priam bolestné.

Thorndike a jeho nasledovníci sa usilovali operačné princípy preniesť z

experimentálnych podmienok do praxe, do sveta školskej triedy, atletického štadiónu,

nemocnice, materskej školy, rehabilitačnej starostlivosti, stredísk s celodennou opaterou,

do závodov i úradov. Používanie operačných techník (ale aj techník klasického

podmieňovania) v takomto reálnom životnom prostredí sa nazýva modifikácia správania.

Treba po pravde priznať, že modifikácia správania bola v mnohých prípadoch úspešná.

Psychológovia tohto zamerania učili rodičov, ako učiť svoje deti rannej toalete, naučili

autistické deti, ktoré nikdy predtým nehovorili, používať slovník obsahujúci niekoľko sto

slov, cvičili alebo učili postihnutých a mentálne retardovaných dospelých komunikovať,

obliekať sa atď. Učili pacientov s poškodením mozgu kontrolovať svoje neprimerané

správanie, zamerať pozornosť, zlepšovať rečové schopnosti a učili ľudí eliminovať ich

neželateľné návyky ako je fajčenie. Napokon boli úspešní aj v prípadoch, keď učili ľudí hre

na klavíri alebo im pomáhali pri štúdiu. Už len výpočet týchto úspešných pokusov svedčí o

tom, že teória učenia pomocou inštrumentálneho podmieňovania má svoje

opodstatnenie, aj keď zrejme nie je jedinou a nevysvetľuje všetko.

PSYCHICKÉ PROCESY – Učenie

Priamou aplikáciou teórie učenia operačným podmieňovaním v

školskej praxi je programované vyučovanie, ktorého autorom je

B.F.Skinner. Podstatou tohto vyučovania je systém malých krokov. Celá

učebná látka je rozdelená na malé jednotky. Učiaci sa má možnosť

zvoliť si vlastné tempo postupu, ktoré mu najviac vyhovuje. Pri učení je

aktívny, pričom na svoju aktivitu dostáva bezprostredne odpoveď,

bezprostrednú spätnú väzbu. Existuje aj možnosť zmeny programu, ak

si to situácia vyžiada. Programované vyučovanie sa široko používa v

rôznych typoch škôl. Existujú podrobne rozpracované programované

učebnice a dnes už aj veľa počítačových programov založených na

princípoch programovaného vyučovania.
Bolo by možné uviesť i niektoré ďalšie teórie učenia, ktoré sú však v

podstate iba rozpracovaním druhov učenia, o ktorých sme hovorili

vyššie.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Myslenie

Všeobecná charakteristika myslenia

1. Myslenie je proces sprostredkovaného poznania. Týmto

prostriedkom

býva najčastejšie naša minulá skúsenosť, naše vedomosti alebo i rôzne prístroje. Príklad.

Žiak uteká ráno do školy a vie, že už je neskoro. Celú cestu si vymýšľa nejakú výhovorku,

bojí sa, ako to bude vyzerať, až otvorí dvere od triedy a bude sa musieť ospravedlňovať

atď. Len čo však vbehne na chodbu a blíži sa k svojej triede, počuje krik, šum, ba aj

pískanie. Okamžite sa mu uľaví. Prečo? Učiteľ ešte neprišiel. Ako to spoznal?

Prostriedkom mu bola minulá skúsenosť. Keby tam bol učiteľ, určite by nikto nepískal a

nekričal - o tom sa už veľa ráz predtým presvedčil.

2. Myslenie poznáva predmety v ich podstatných vzťahoch a závislostiach. Napr. bez

predchádzajúceho vzťahu, bez znalosti toho, čo predchádzalo, nemôžeme nič povedať o

človeku, ktorého uvidíme so zdvihnutou rukou, čo práve robí. Závislosti sú však rôzne - sú

vonkajšie, viditeľné a vnútorné, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé. Myslenie hľadá

zákonité závislosti, podstatné vzťahy, bez ktorých by daný jav prestal byť samým sebou,

bez ktorých by nemohol existovať.

3. Myslenie je zovšeobecnené poznanie. Napr. ak starší žiak vojde do ktorejkoľvek školy a

bude tam počuť šum, krik a pískanie, bude mu úplne jasné, že tam učiteľ nie je. Je to

všeobecný poznatok, nadobudnutý skúsenosťou. Práve na základe zovšeobecnenia boli

sformulované všetky fyzikálne zákony atď.

4. Myslením odrážame skutočnosť presnejšie a hlbšie ako v predstave. Nevieme si

predstaviť rýchlosť svetla, ale myslieť o nej, reálne s ňou rátať, dokonca aj merať ju

môžeme. Rovnako je to v diferenciálnom počte. Tam sa narába s nekonečne malými

veličinami, ktoré sa blížia nule, ale nie sú rovné nule. To si predstaviť nevieme, ale predsa

práve na tom je založený celý infinitezimálny počet.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

5. Myslenie znamená i vedecky predvídať, predpovedať. Myslenie nám dáva možnosť poznať to, čo

je práve teraz, ale aj to, čo bude a to práve na základe poznania zákonov prírody a spoločnosti.

Každé vedecké bádanie nie je nič iné, ako predvídanie. Príklad. Predvídam, že ak vypustím z ruky

kľúč, spadne na zem, lebo poznám gravitačný zákon.

6. Myslenie je proces cieľavedomý. Každá myšlienka, to ešte nie je myslenie. Môžem si ležať v

posteli, napadajú ma rôzne myšlienky, ale to ešte ani zďaleka neznamená, že už myslím, to by bolo

veľmi jednoduché. Myslenie sa začína iba vtedy, ak sa pred nami vynorí nejaká otázka, problém. a

myslenie je riešením tejto otázky, tohto problému.

7. Naše myslenie je úzko späté s rečou. Myslenie sa uskutočňuje v podobe slov, reči, aj keď

najčastejšie je to naša vnútorná reč.

Pokúsime sa teraz sformulovať definíciu myslenia.

Myslenie je sprostredkovaný a zovšeobecnený odraz predmetov a javov objektívneho

sveta v ich podstatných vzťahoch, vlastnostiach a zákonitostiach.

Formy myslenia

Existujú tri formy myslenia: pojem, súd a úsudok.

Pojem - forma myslenia, ktorou odrážame všeobecné a podstatné znaky a vlastnosti predmetov a

javov reálneho sveta.

Pojem nemôže existovať bez slova. Nie je myšlienka bez slova, nie je ani pojem bez slova.

A je známe, že už samo slovo zovšeobecňuje. Prečo? Pretože každé slovo je vlastne signálom

signálov, teda signalizuje celý rad predmetov a nie iba jeden. Ak povieme napríklad „les“,

neznamená to iba nejaký konkrétny les, povedzme, v Karpatoch, ale v podstate akýkoľvek les,

kdekoľvek na svete.

Z druhej strany si však treba uvedomiť, že pojem a slovo, to nie je to isté. Ide o to, že ten

istý pojem môžeme vyjadriť rôznymi slovami /už preto, že v každom jazyku znie inak/, alebo niekedy

zasa pre niekoľko rôznych pojmov existuje iba jedno slovo /napr. koruna, čelo, atď./.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Pojem a predstava
1. Medzi nimi je tesný vzťah
a/ Pojem vzniká na základe predstáv. Vzniká totiž na základe analýzy mnohých konkrétnych

predmetov.
b/ Predstava je oporou pojmu. Pri zložitých pojmoch je často potrebné vracať sa k predstavám.

Geometria napr. často používa toto vracanie sa k predstave.
2. Sú medzi nimi i určité rozdiely
Pojem:

Predstava:

a/ nenázorný

a/ názorná

b/ zovšeobecnený, abstraktný

b/ konkrétna, jedinečná

c/ odráža iba podstatné vlastnosti

c/ odráža aj nepodstatné vlastnosti

Pojem je myšlienka o predmete, predstava je obraz predmetu.
Veda sa stále rozvíja, rozvíjajú sa aj pojmy. Napr. pojem „atóm“ už dávno nezodpovedá

pôvodnému významu - nedeliteľný.
Súd - druhá forma myslenia, ktorá odráža vzťah medzi dvoma pojmami. V základe súdu teda leží

pojem. Keď hovoríme, vždy vyslovujeme súdy. Príklady: Nemám peniaze; svieti slnko; atď.
Súd je teda taká forma myslenia, ktorou niečo o predmete či jave tvrdíme alebo popierame.

Vynesenie súdu predpokladá vždy dve veci: poznanie vzťahov medzi jeho časťami a presvedčenie o

správnosti súdu.
Úsudok - forma myslenia, ktorou vynášame súd o niečom, čo vyplýva z platnosti iného súdu alebo

iných súdov. Často sa možno stretnúť s tvrdením, že úsudok vzniká na základe viacerých súdov, ale

je zrejmé, že niekedy na to stačí súd jediný. Napr. ak poviem, že lampa je na stole, logicky z toho

vyplýva ďalší súd - stôl je pod lampou.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Pre proces vyučovania je dôležité poznať úsudok induktívny, deduktívny a úsudok z analógie.

Indukcia - úsudok z indukcie

Induktívny úsudok je postup od zvláštnych, konkrétnych prípadov k všeobecnému

poznatku - od príkladu k pravidlu.

Príklad: železo, cín, meď atď. sa teplom rozťahujú. To sú všetko kovy. Z toho vyplýva záver, že kovy

sa teplom rozťahujú.

Všeobecný záver, ktorý sa robí na základe indukcie je značne hodnoverný. V opačnom

prípade nemáme právo robiť široké zovšeobecnenia. Pre správnosť induktívneho úsudku je preto

dôležité vedieť, od akých vlastností alebo kvalít predmetu môže závisieť nami pozorovaný jav, a

zisťovať, či sa mení tento znak v jednotlivých prípadoch, s ktorými sme sa oboznámili, alebo či sa

nemení.

Dedukcia - úsudok z dedukcie

Opačným procesom indukcie je dedukcia. Deduktívny úsudok je vyvodzovaním zvláštneho

prípadu zo všeobecného poznatku.

Napr. keď viem, že 3 sú deliteľné všetky čísla, ktorých číslice v súčte sú násobkom 3,

potom z toho môžeme vyvodiť, že aj číslo 4128 je deliteľné 3. Podobne postupujeme i pri kontrole

predpokladov. Ak si myslíme, že máme do činenia s kyselinou, používame na potvrdenie tohto

tvrdenia lakmusový papierik. Ak sa zafarbí na červeno pri ponorení do danej tekutiny, tak vieme, že

skutočne ide o kyselinu. V tomto prípade sme sa opierali o všeobecný poznatok, podľa ktorého od

kyseliny sa lakmus vždy zafarbí na červeno.

Analógia - úsudok z analógie

Analógia spočíva v tom, že zo známych konkrétnych prípadov usudzujeme na iný podobný

prípad. Napr. z toho, že forma sopiek na Zemi je podobná forme hôr na Mesiaci, začalo sa usudzovať

na sopečný pôvod týchto hôr.

Analógiu najčastejšie používajú deti, ale i dospelí. Treba povedať, že poznatky získané

analógiou nie sú dostatočne hodnoverné.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Myšlienkové operácie

1. Porovnávanie - je to zisťovanie podobnosti a rozdielnosti

predmetov alebo javov.

2. Analýza - myšlienkové rozčlenenie niečoho na časti, alebo

myšlienkové vyčleňovanie jednotlivých vlastností predmetov alebo javov.

3. Syntéza - myšlienkové spájanie týchto častí alebo vlastností
4. Abstrakcia - odmyslenie so niektorých vlastností alebo častí

predmetu, ktorý práve vnímame alebo o ktorom rozmýšľame.

5. Konkretizácia - protikladný proces abstrakcie. Je to v podstate

uvedenie nejakého príkladu, akási ilustrácia niečoho všeobecného. V škole sa

používa veľmi často.

6. Indukcia - postup od zvláštnych prípadov k všeobecnému

poznatku. Tak boli objavené všetky prírodné zákony.

7. Dedukcia - postup, ktorý spočíva vo vyvodzovaní zvláštneho

konkrétneho prípadu zo všeobecného poznatku. Treba vedieť, že i dedukcia

prináša nové cenné poznatky.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Myslenie ako riešenie problému

1. Už sme uviedli, že myslenie začína tam, kde sa pred nami vynorí nejaká otázka,

nejaký problém. Kde nie sú otázky, nie sú problémy, tam nie je o čom rozmýšľať.

Prvou nevyhnutnou podmienkou myslenia je teda videnie otázky, problému. Vidieť

problém, to už je vlastne i začiatok jeho riešenia. Vo vedeckej práci videnie problému

je veľmi závažná vec, ktorá závisí od skúseností a vedomostí. Kto nič nevie, ten ani

nemáva nijaké otázky, ale čím viac o veci vieme, tým viac sa pýtame. Samozrejme, že

nestačí iba vidieť otázku. Treba si jasne uvedomiť, v čom otázka spočíva. Treba vedieť

správne otázku postaviť /jasná formulácia a konkrétnosť otázky/.

2. Druhým podstatným znakom alebo etapou riešenia problému je oboznámenie sa s

údajmi, s podmienkami riešenia, s tým, čo už vieme, či by sa z toho nedalo vyvodiť

niečo, čo by nás priviedlo k cieľu. Tak postupujeme napr. pri matematických úlohách.

Najskôr si zistíme, čo je nám dané, a potom na základe týchto poznatkov

vyvodzujeme ďalšie.

3. Najdôležitejšiu úlohu v procesoch myslenia majú predpoklady, hypotézy. Každý

takýto predpoklad, každú hypotézu je potrebné overiť, tie ktoré k cieľu nevedú,

vypustiť, zamietnuť.

4. To je vlastne štvrtá etapa riešenia myšlienkovej úlohy, problému - overovanie

hypotéz. Základným spôsobom overovania je prax - spoločenská prax. Niekedy je

nutné overovať iba „v hlave“.

5. Napokon poslednou etapou je prikročenie k realizácii a splneniu úlohy.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Reč

Charakteristika reči

Reč je proces styku medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka. Rečový styk nie je možný ináč,

ako na základe a prostredníctvom jazyka.

Musíme jasne rozlišovať tie dva pojmy: jazyk a reč.

Jazyk si vytvára spoločnosť. Formuje sa v reči ľudí a súčasne je produktom spoločenského vývinu.

Každý jednotlivec nájde už hotový jazyk, ktorým hovoria ľudia okolo neho, ľudia, ktorí ho obklopujú.

Tento si v priebehu vlastného vývinu osvojuje.

Každý jazyk má tieto atribúty:

a/ určitý systém významových slov /lexikálne zloženie jazyka/

b/ určitý systém rozličných pomerov, vzťahov slov a slovných spojení /gramatika/

c/ jazyk sa vyznačuje tiež určitým hláskovým zložením /fonetika/.

V systéme jazyka je každému slovu historicky priradený určitý význam. Význam slova je

vždy zovšeobecnenie.

Rečou, na rozdiel od jazyka, nazývame samotný proces slovného styku: oznámenia, pokyny, otázky,

rozkazy. Z psychologického hľadiska jazykový styk predstavuje zložitú činnosť. Aby sme podali

prostredníctvom reči nejaký obsah, je nutné nájsť tie slovné významy, ktoré sa hodia na správne

vyjadrenie tohto obsahu, ale je nutné ich tiež konkretizovať /napr. „učebnica psychológie“ - tu je

slovo psychológia konkretizované slovom učebnica/.

Okrem obsahu. podávaného jazykom, sa v reči vyjadruje aj náš emocionálny vzťah k tomuto obsahu

/napr. rôznou intonáciou/.

Napokon v reči je vyjadrené i to, prečo sa niečo hovorí, t.j. aký význam má výpoveď pre samotného

hovoriaceho /podtext/. Napr. ak hovorím: “Ja by som to urobil tak - tým už dávam jasne najavo, že

nesúhlasím s tým, ako sa to spravilo a že sa to nespravilo tak, ako si to ja predstavujem.

PSYCHICKÉ PROCESY – Myslenie

Druhy reči

Predovšetkým delíme reč na: a/ vnútornú a b/ vonkajšiu.

Vnútorná reč vznikla na istom stupni vývoja ľudskej spoločnosti, vtedy, keď už bol človek

schopný vnútorného procesu odzrkadľovania skutočnosti v slovných pojmoch. Myšlienka sa formuje

vo vnútornej reči.

Vonkajšia reč sa delí na 1. ústnu a 2. písomnú.

Základným východiskovým druhom ústnej reči je reč, ktorá plynie v podobe rozhovoru. Taká reč sa

nazýva dialogickou. Je aktívne podporovaná.

Inou formou ústnej reči je reč, ktorú prednáša jeden človek. To je reč monologická /rečník,

prednášateľ/.

Veľmi dôležitou formou je reč písomná. Prečo? Dnes už väčšina ľudí vie písať a čítať. Táto forma je

náročnejšia, pretože tu nie je priamy kontakt s poslucháčom. Práve preto musí byť maximálne

presná. Napríklad pomerne ľahko môžete o niekom povedať, ako sa vám javí, aký je. Ale napísať

to /v podobe nejakého hodnotenia/ to už je oveľa ťažšie.

Keď s niekým vedieme rozhovor, nekomunikujeme iba jazykovo. Do komunikácie vstupujú

i naše predstavy o sociálnych poznatkoch a očakávaniach. K zdôrazneniu toho, čo hovoríme,

používame i neverbálne signály alebo kľúče. Reakcie na neverbálne signály sú niekedy dokonca

silnejšie ako na slová. Schopnosť primerane reagovať na sociálne komunikačné signály je

podmienkou zapojenia sa do spoločenského života.

Pri konverzácii si tiež pomáhame gestami. Gestá sú pohyby v priebehu rozhovoru, ktoré

zvyčajne robíme rukou a pažou. Používame ich k tomu, aby sme zdôraznili alebo ilustrovali to, čo

hovoríme. Pravdepodobne majú veľmi presné, kultúrne vymedzené významy.

Neverbálne aspekty komunikácie, o ktorých budeme podrobnejšie hovoriť v rámci

sociálnej psychológie, majú zrejme veľký význam. Neverbálne signály sú však často nevedomé, a

azda aj preto ich ľudia často považujú za závažnejšie indikátory „skutočných“ postojov hovoriaceho

ako to, čo práve hovorí.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pozornosť

Pozornosť

Zameranosť a sústredenosť psychickej činnosti na niečo určité sa nazýva pozornosťou.

Z tejto krátkej definície vyplýva predovšetkým to, že pozornosť je vlastne nevyhnutnou súčasťou

všetkých psychických procesov. A naozaj, bez pozornosti by nebolo možné ani vnímať, ani pociťovať,

ani myslieť atď.

Okrem toho z definície vyplýva, že pozornosť má výberový charakter. Je to vždy zameranosť na

niečo určité.

Pod sústredenosťou rozumieme akési prehĺbenie činnosti; sústredenosť súčasne súvisí s odpútaním

sa od všetkého postranného, vedľajšieho.

Fyziologické základy pozornosti

Je to koncentrácie vzruchu v určitých častiach mozgovej kôry, v ohnisku optimálneho

vzruchu, pri súčasnom viac alebo menej silnom útlme v ostatných častiach kôry. To sa dosahuje

podľa zákona zápornej indukcie. Toto ohnisko optimálneho vzruchu /ktoré ruský fyziológ

Uchtomskij nazval dominantou/ nezostáva na jednom mieste. A tak sa naša pozornosť presúva,

zameriava zas na niečo iné.

Pozornosť sa prejavuje aj navonok. Ak sa objaví niečo nové v našom okolí, vyvoláva to v

nás orientačno-pátrací reflex. Ten sa navonok prejavuje tak, že zaujmeme určitú výhodnú polohu a

nastavujeme v smere podnetu svoje receptory tak, aby sme ho mohli čo najlepšie odraziť, zachytiť.

Napr. ak počujeme lietadlo, zdvihneme hlavu ap. Okrem toho sa usilujeme vykonať pohyby, ktorými

by sme si mohli podnet priblížiť /alebo ktorými by sme sa mi priblížili k nemu/. Pôsobením

vzájomnej indukcie sa utlmia všetky reakcie, ktoré by mohli prekážať našej pozornosti. Napr. pri

výklade učiteľa sedíme nielen tvárou k nemu, ale sedíme aj nehybne, t.j. zbytočné pohyby vylúčime.

Niekedy, aby sme sa mohli lepšie sústrediť, na niečo si spomenúť, zatvárame oči, rovnako to býva

pri počúvaní hudby a pod.;

Aj činnosť vnútorných orgánov sa pri pozornosti mení. Dýchanie sa stáva menej častým, pomalším,

niekedy pozorujeme „so zatajeným dychom“.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pozornosť

Druhy pozornosti

V zásade možno pozornosť rozdeliť na neúmyselnú a úmyselnú
1. Neúmyselná pozornosť: vyvolávajú ju zmeny v našom okolí /ale nie

všetky/:
a/ sila podnetu /pestré farby, silné zvuky atď. vyvolávajú túto pozornosť/
b/ relatívna sila podnetu /záleží od toho na akom pozadí sa daný podnet exponuje/
c/ kontrast
d/ novosť predmetov a javov, ich neočakávanosť /zastavia sa hodiny a vyvolá to našu

pozornosť/
e/ momentálny stav človeka hrá tiež dôležitú úlohu /únava/.

2. Úmyselná pozornosť: tu si dávame za cieľ zamerať našu pozornosť. Čo je

to dôležité?

a/ mať svoje obvyklé, zvyčajné podmienky, aby nás nič nové nevyrušovalo
b/ dôležitý je význam danej úlohy pre nás
c/ záujem, ktorý v nás daná činnosť vyvolala a vôbec naše záujmy
d/ úloha vnútornej reči, treba si pripomínať, že sa musíme sústrediť.

PSYCHICKÉ PROCESY – Pozornosť

Treba povedať, že tieto dva druhy pozornosti nie sú od seba nijako

ostro oddelené. Naopak, sú v tesnom spojení, jeden druh vyvoláva

druhý. Napokon, v mladších triedach v škole často začíname

neúmyselnou pozornosťou a prechádzame z nej k úmyselnej /najprv

obrázky a pod. a na tom základe výklad/. Ale aj naopak. Pri úmyselnej

pozornosti nás niečo tak zaujme, že už nemusíme vynakladať nijaké

úsilie vôle. Preto sa niekedy hovorí o treťom druhu pozornosti, o tzv.

poúmyselnej pozornosti. Má tiež povahu zameranosti na cieľ, ale

nevyžaduje si nijaké úsilie vôle. Je to akýsi prechod od úmyselnej

pozornosti k spontánnej pozornosti.
Druhy pozornosti možno ilustrovať takto:

Druhy Cieľ Vôľa
Neúmyselná - -
Úmyselná + +
Poúmyselná + -

PSYCHICKÉ PROCESY – Pozornosť

Vlastnosti pozornosti

Koncentrácia pozornosti - je to výber určitého okruhu objektov, na ktoré sa naša pozornosť zameria.

Množstvo týchto objektov sa označuje ako rozsah alebo objem pozornosti. Rozsah závisí jednak od

osobitostí samotných vnímaných predmetov /ich zoskupenie, farba, tvar/, jednak od úlohy, ktorú

máme pred sebou, a napokon, od charakteru a schopností človeka, ktorý vníma.

Intenzita pozornosti - je charakterizovaná stupňom zameranosti na daný objekt a súčasne stupňom

odpútania sa od iných, postranných podnetov.

Rozdeľovanie pozornosti - ide o súčasné vykonávanie dvoch alebo viacerých činností. Podľa

posledných výskumov je to možné iba vtedy, ak sa len jedna činnosť vykonáva s plným zameraním

pozornosti a všetky ostatné musia mať charakter zautomatizovanej činnosti. Príkladom môže byť

hra na klavíri dvoma rukami - a ešte aj pedál, vedenie auta atď.

Stálosť pozornosti - udržanie pozornosti na jednom objekte po istý čas. Čo je tu dôležité? a/

rôznorodosť činností, b/ vykonávať s predmetom nejakú činnosť, c/ myšlienky treba zamerať na

túto činnosť.

Opakom stálosti je odvádzanie pozornosti. S tým treba bojovať. Existuje však periodické

odvádzanie pozornosti alebo jej oslabenie a opäť návrat k tomu istému objektu či činnosti.

To sa nazýva kolísaním pozornosti. Toto kolísanie pri práci zvyčajne ani nezbadáme.

5. Prenášanie alebo prepájanie pozornosti - túto vlastnosť treba odlišovať od kolísania.

Prepájanie je schopnosť prechádzať od jednej činnosti k druhej. Toto je veľmi dôležitá

vlastnosť pozornosti a mnohým robí problémy /čítanie titulkom vo filme/.

Protikladom pozornosti je roztržitosť - znamená to, že človek nie je schopný sa na niečo dlhšie

sústrediť, ustavične preskakuje z jedného objektu na druhý, z jednej činnosti na druhú a nezotrváva

ani pri jednej. Roztržitosť sa najčastejšie prejavuje u malých detí, ale ak u dospelých v čase únavy.

Niekedy sa roztržitosť zamieňa s prílišnou sústredenosťou /roztržitosť profesorov, vedcov - to je

vlastne hlboké sústredenie pozornosti na nejakom probléme/.

Pozornosť má obrovský význam pre poznávaciu a vôbec pre akúkoľvek činnosť človeka.