Tézy na štátne skúšky z Teoretických základov pedagogiky pre Bc. štúdium

(Učiteľský základ pre UVP, UOP, UŠŠ)

2008

Základy

pedagogiky

1. Pedagogika ako vedný odbor v sústave pedagogických vied – hlavné znaky, vývojové etapy, predmet,

úlohy, vzťah pedagogickej teórie a praxe,

2. Vzťah pedagogiky k iným vedám – filozofia, psychológia, biológia , sociológia atď. Využitie a pramene

pedagogiky, význam pedagogiky.

3. Výchova, dedičnosť, prostredie – faktory rozvoja jedinca. Tri stránky výchovy, ich význam. Individuálna

funkcia a podmienky výchovy.

4. Základné pedagogické kategórie - vzdelávanie , vzdelanie, vyučovanie, učenie, edukácia, ich vzťahy,

humanisticky orientované vyučovanie, inštitucionálne edukačné učenie

5. Základné výchovné činitele – rodina, škola, alternatívna škola, úlohy, voľný čas, postihnuté dieťa.
6. Ciele edukačných procesov – ciele výchovy, ciele vzdelávania v súčasnom edukačnom edukácii.
7. Zásady, metódy, formy a prostriedky vo výchovno-vzdelávacom procese.
8. Edukátori a jeho kompetencie v školskej edukácii.
9. Súčasná štruktúra výchovy a vzdelávania na Slovensku a vo svete, predškolské zariadenia, základné,

stredné a vysoké školy. Úlohy a projekty.

10.Učiteľ a učiteľská profesia, osobnosť učiteľa, diagnostikovanie, hodnotenie, činnosť, tvorivo –

humanistická výchova, globálna výchova, interkultúrne vzdelávanie.

Literatúra:
BLIŽKOVSKÝ, B.: Systémová pedagogika. Ostrava : Amosium, 1997. ISBN 80-85498-23-5
GRECMANOVÁ, H. – HOLOUŠOVÁ, D. et al.: Obecní pedagogika. I. Olomouc : Hanex, 1999. ISBN 80-
85783-24-X
MANNIOVÁ, J.: Kapitoly z pedagogiky. Bratislava : Luskpress, 2004. ISBN 80-968956-2-1
MANNIOVÁ, J. : Úvod do pedagogiky. Bratislava : Axima , 2005. ISBN 80-969178-2-X
KRATOCHVÍLOVÁ, E.: Pedagogika voľného času. Bratislava : UK , 2004. ISBN 80-223-1930-9
PRŮCHA, J.: Moderní pedagogika. Praha : Portál ,1997. ISBN 80-7178-170-3
PRŮCHA, J.: Přehled pedagogiky. Praha : Portál, 2000. ISBN 80-7178-399-4

1, PEDAGOGIKA AKO VEDNÝ ODBOR V

SÚSTAVE PEDAGOGICKÝCH VIED – HLAVNÉ ZNAKY, VÝVOJOVÉ

ETAPY

, PREDMET, ÚLOHY, VZŤAH PEDAGOGICKEJ TEÓRIE A

PRAXE

Pedagogika1 je veda o výchove, ktorá skúma výchovu ako zámernú formatívnu činnosť, jej vývoj,

zákonitosti, podstatu, štruktúru, funkcie a mechanizmy v konkrétnych historických podmienkach
spoločenského vývoja a rozpracúva teóriu a metodiku výchovno-vzdelávacieho procesu, jeho obsah,
princípy, organizačné formy, metódy a postupy. Výchovný proces skúma ako 1 z najvýznamnejších
spoločenských javov. Vychádza z analýzy výchovného procesu a hľadá platné zákonitosti.

Základné znaky pedagogiky ako vedného odboru:

-

má svoj predmet skúmania

-

má svoje metódy

-

je systémom názorov, má pojmový aparát

Predmet pedagogiky:

-

výchova detí, mládeže a organizované formy a druhy výchovy dospelých

-

skúma zákonitosti vývoja človeka vo všetkých obdobiach jeho života (výchova a vzdelávanie sa

v súčasnosti stávajú celoživotným procesom)

-

zaoberá sa otázkami súčasnej výchovy, výchovy blízkej budúcnosti, ale i výchovou v minulosti

-

žiak ako objekt a subjekt výchovy a učiteľ ako riadiaci činiteľ výchovno-vzdelávacieho procesu

-

mimoškolské činitele (rodina, organizácie detí a mládeže, masovokomunikačné prostriedky), ktoré

majú vplyv na výchovu

-

jedinci, ktorí sú dočasne, alebo trvalo fyzicky alebo psychicky defektní a potrebujú výchovnú

starostlivosť

-

popisuje a klasifikuje pedagogické javy, vyhodnocuje a zovšeobecňuje ich. Na základe všeobecných

pedagogických kategórii sa orientuje v pedagogických javoch a môže ich správne pochopiť, čím
odhaľuje všeobecné pedagogické zákonitosti a je schopná modelovať pedagogický systém

Za zakladateľa pedagogiky ako samostatnej vednej disciplíny sa považuje J. F. Herbart, ktorý

vychádzal z predpokladu, že základom výchovy je vyučovanie.

Etapy vývoja pedagogiky ako vedného odboru:
1.

empirická – pedagogika je vybudovaná na individuálnych skúsenostiach, ktorých zovšeobecnenie

takmer chýba

2.

kauzálna – pedagogická teória obsahuje vedeckú systematickosť svojich kategórii, zisťuje príčinné

vzťahy a súvislosti medzi javmi, odhaľuje zákonitosti

3.

deskriptívna – pedagogika formuluje zásady, pravidlá, pokyny pre výchovno-vzdelávaciu prax,

vytvára prehľadné systémy svojich kategórii, snaží sa o popis a zaradenie pedagogických javov do
systému

Funkcie pedagogiky:
-

poznávacia

-

praktická

-

prognostická

1 Tento termín pochádza zo starovekého Grécka. Paitagogos = vzdelaný otrok, ktorý sa staral v bohatých rodinách o deti

a odprevádzal ich do školy, neskôr sa takto označovali ľudia, ktorí sa profesionálne zaoberali výchovou detí a mali na to

i špeciálnu prípravu; pais= dieťa; agóge = vedenie

Systém pedagogických disciplín rešpektuje horizontálne a

vertikálne členenie

.

Pri horizontálnom členení sa prihliada k špecifickému obsahu pedagogickej disciplíny.

Pedagogika sa člení nasledovne:

1. všeobecné základy pedagogiky
2. metodológia pedagogiky
3. teória vyučovania a vzdelávania
4. teória vyučovania jednotlivých odborov
5. teória výchovy
6. teória výchovy mimo vyučovania
7. teória riadenia školy a manažment
8. špeciálna pedagogika
9. dejiny pedagogiky
10. porovnávacia pedagogika

Pri vertikálnom členení sa vychádza z vekového obdobia objektu výchovy. Pedagogika je členená
nasledovne:

1. pedagogika predškolského veku
2. pedagogika školského veku
3. pedagogika dospelých – andragogika
4. pedagogika starších, pokročilých – gerontopedagogika

Delenie pedagogiky z

iných hľadísk:

a)

ontogenetické → vekové zvláštnosti objektu výchovy: pedagogika predškolského,

predpubertálneho, pubertálneho, adolescentného a dospelého veku

b)

praktické → oblasť spoločenskej činnosti: pedagogika priemyselnej výroby,

poľnohospodárstva, podnikového vzdelávania, voľného času, mládežníckych a detských organizácii
a iných výchovných zariadení

c)

historické → etapy spoločenského vývoja: pedagogika otrokárskej, feudálnej, buržoáznej

spoločnosti

d)

školské → charakter výchovného zariadenia: pedagogika predškolská (pedagogika detských

jasiel a materských škôl), školská (pedagogika elementárnych tried, stredoškolská, vysokoškolská,
špeciálna), mimo vyučovania (pedagogika rodinnej výchovy, detských a mládežníckych organizácii,
výchovných zariadení, dospelých), mimoškolská (pedagogika sociálnych zariadení, vojenská a ďalšie)

e)

integrujúce → snaží sa spojiť viacero kritérií, považuje sa za najvýhodnejšie.

Pedagogické vedy sa podľa tohto hľadiska delí nasledovne:

1. základné:

a) všeobecná pedagogika: zaoberá sa všeobecnými základmi pedagogiky, skúma spoločenskú funkciu

výchovy, otázky cieľov výchovy, objasňuje základné pedagogické pojmy, stanovuje biologické
a psychologické podmienky výchovy, zaoberá sa školskými sústavami, výchovno-vzdelávacími
inštitúciami, všeobecnými metodologickými problémami pedagogiky, snaží sa o systematizáciu
a interpretáciu základných pedagogických javov a zákonitostí

b) didaktika = teória vzdelávania a vyučovania: objasňuje podstatu výchovno-vzdelávacej činnosti,

zaoberá sa otázkami obsahu, foriem, didaktických prostriedkov, učebných pomôcok a ich efektívnym
využívaním vo výchovno-vzdelávacom procese, skúma organizáciu vyučovacieho procesu,
vyučovacie koncepcie a vzťahy medzi vyučujúcimi a vyučovanými

c) teória výchovy: skúma a objasňuje výchovné javy v užšom slova zmysle, zameriava sa na úlohy,

obsah, metódy, formy a prostriedky zložiek výchovy, zaoberá sa otázkami organizácie detského
kolektívu, mimotriednou a mimoškolskou prácou a spoluprácou s rodinou

d) metodika = špeciálna didaktika = teória vyučovania: uvádza návody pre praktickú pedagogickú

činnosť a nadväzuje na všeobecnú pedagogiku e teóriu výchovy

e) náuka o školských normách a predpisoch: je porovnávacou a opisnou náukou o právnych normách

a predpisoch, ktorými sa riadi chod školy

f) dejiny pedagogiky: náuka o vývoji pedagogických ideí, školských sústav a ostatných vzdelávacích

a výchovných útvarov, analyzuje zákonitosti výchovy z hľadiska podmienenosti výchovy
ekonomickými a politickými podmienkami určitého spoločnosti, zaoberajú sa dielom a životom
významných pedagogických mysliteľov, vysvetľujú vývoj svetového pedagogického myslenia
a národných pedagogických tradícii. 1. systematické dejiny pedagogiky v Čechách sú od O.
Kadnera. 1. dejiny slovenskej pedagogiky napísal J. Čečetka. Ako vedný odbor vznikli v 18.
storočí. Rozlišujeme všeobecné dejiny, t.j. vo svetovom vývoji vôbec a národné dejiny, t.j. v určitom
štáte alebo regióne.

g) špeciálna pedagogika: je vedný odbor, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie postihnutých,

narušených jedincov alebo jedincov so špeciálnymi potrebami. Vyvíjala sa od 19. storočia. Š. Vašek
ju delí podľa druhu postihnutia, narušenia, alebo špeciálnej potreby na: pedagogika mentálne,
zrakovo, sluchovo postihnutých, telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených, detí
s narušenou komunikačnou schopnosťou, psychosociálne narušených, detí s viacnásobným
postihnutím, detí s poruchou učenia, s poruchami učenia, výnimočne nadaných a talentovaných
detí. Výchova a vzdelávanie zdravotne znevýhodnených detí sa uskutočňuje v špeciálnych školách
a ústavných zariadeniach. Ide o segregovanú výchovu a vzdelávanie. Vo svete sa však školské
vzdelávanie zdravotne znevýhodnených detí realizuje v: špeciálnych školách, úplne separovaných od
bežných škôl, v špeciálnych triedach, ktoré sú začlenené do bežných škôl, v bežných triedach, do
ktorých sú začlenené aj zdravotne znevýhodnené deti, t.j. úplná integrácia.

h) metodológia
i) porovnávacia pedagogika: zaoberá sa porovnávaním pedagogických ideí, výchovno-vzdelávacích

systémov a školských sústav v jednotlivých štátoch

2. hraničné

a) sociálna pedagogika: stojí na hranici pedagogiky a sociológie. Vznikla koncom 19. a začiatkom

20. storočia v Nemecku, jej zakladateľom je Pestalozzi. Skúma problematiku výchovy z hľadiska
vplyvu prostredia, jej predmetom je skúmanie výchovných javov z aspektu sociálnej podmienenosti,
skúma a analyzuje vonkajšie činitele, ktoré vo forme rozličných sociálnych zoskupení determinujú
vývoj jednotlivca pre život v spoločnosti, mravné a politické formovanie osobnosti, ktoré
mimoriadne ovplyvňuje okolie žiaka. Zaoberá sa výchovným pôsobením na rizikové a sociálne
znevýhodnené skupiny mládeže a dospelých, je zameraná na výchovu a pomoc rodinám
s problémovými deťmi, na skupiny mládeže, ktoré sú ohrozené drogami, na jedincov prepustených
z väzenia.

b) kybernetická pedagogika: jej predmetom je aplikácia zákonov kybernetiky2 na výchovné javy.

Prínosom je, že sa vo výchovno-vyučovacom procese objavuje aspekt riadenia. Kyberneticko-
pedagogický systém riadenia vychádza zo skutočnosti, že vo výchovno-vzdelávacom procese
existuje riadiaca zložka = učiteľ a riadená zložka = žiak. Riadená zložka prijíma informácie
(obyčajne v podobe úlohy) a plní ju prostredníctvom receptorov. Správanie a reakcie žiaka sú
činiteľom pre modifikáciu spôsobov a činností učiteľa. Existuje tu spätná väzba.

c) pedagogická psychológia: skúma psychické základy výchovy, t.j. duševné javy a zákonitosti

vznikajúce u jednotlivca alebo skupiny vo výchove.

d) pedagogická ekonómia: zaisťuje vedecké plánovanie vzdelávania a jeho efektívnosť. Skúma

účelnosť využitia prostriedkov určených na výchovu a vzdelávanie.

2 Kybernetika je teória riadenia a komunikácie v živých organizmoch a strojoch.

3. aplikované
a) predškolská pedagogika: zaoberá sa problematikou výchovy detí predškolského veku, t.j. obdobia do

začiatku povinnej školskej dochádzky. Skúma otázky obsahu, metód a organizácie výchovy detí. Začala
sa rozvíjať koncom 18. a začiatkom 19. storočia, kedy vznikali 1. ústavy verejnej predškolskej
výchovy. Delí sa na 2 časti- pedagogika detských jasiel a pedagogika materských škôl.

b) školská pedagogika: tá sa ďalej člení:

 stredoškolská pedagogika: zaoberá sa otázkami výchovy a vzdelávania školskej mládeže, skúma

výchovné problémy od vstupu do školy až po ukončenie strednej školy. Má 2 oblasti –
pedagogika základnej školy (obdobie mladšieho a stredného školského veku) a pedagogika
strednej školy (obdobie staršieho školského veku).

 vysokoškolská pedagogika: je 1 z najmladších disciplín pedagogických vied, začala sa rozvíjať

na začiatku 50. rokov 20 storočia. Skúma problematiku výchovno-vzdelávacieho procesu na
VŠ, aplikuje všeobecnú teóriu výchovy na špecifické podmienky VŠ, skúma otázky obsahu
vzdelania, problematiku vyučovacích metód, ako aj organizačnú stránku výchovy a vzdelávania
vysokoškolákov.

c) mimoškolská pedagogika: medzi ne patria tie pedagogiky, ktoré sa sústreďujú na analýzu výchovného

procesu v rôznych spoločenských organizáciach a inštitúciách. Patria sem:

 pedagogika dospelých (andragogika): zaoberá sa výchovou a vzdelávaním jednotlivcov

zapojených do pracovného procesu. Začiatky jej konštituovania siahajú do 50. rokov 20.
storočia. Existujú rôzne formy vzdelávania dospelých: kurzy, školenia, priebežné alebo
pravidelné akcie, samostatné individuálne štúdium a posgraduálne štúdium, ktoré nadväzuje na
dosiahnuté vzdelanie, ktoré rozvíja z hľadiska najnovších poznatkov.

 vojenská pedagogika: rozpracúva teoretické a metodologické otázky výchovy vojakov, skúma

špecifické zvláštnosti výchovy vojakov.

 pedagogika rodinnej výchovy: všíma si problematiku pôsobenia rodín a vývin vychovávaných

subjektov, a to v interakcii s výchovnými inštitúciami, najmä však so školou. Rodina pôsobí na
rozvoj všetkých čŕt osobnosti žiaka → potreba skúmať rodinné prostredie.

 pedagogika mládežníckych a detských organizácii: jej úlohou je skúmať celý komplex

výchovných problémov, ktoré sú charakteristické pre dobrovoľnú organizáciu detí a mládeže,
skúmajú sa otázky cieľov, obsahu, metód a organizačných foriem, zaoberá sa i históriou detských
a mládežníckych hnutí.

 pedagogika voľného času: zaoberá sa významnou súčasťou života detí a mládeže – ako

prežívajú čas mimo školy. Tento čas sa dá vyplniť rôzne: prípravou na vyučovanie, športovými
a kultúrnymi aktivitami, ale aj protispoločenskou a kriminálnou činnosťou. Preto má pedagogika
voľného času veľký spoločenský význam. Zaoberá sa obsahom, formami a prostriedkami výchovno-
vzdelávacích aktivít pre kultiváciu individuálne a spoločensky prospešného trávenia voľného času
detí a mládeže, činnosťou školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú výchovu a vzdelávanie vo
voľnom čase. Jej ďalšou zložkou je teória a výskum trávenia voľného času v podmienkach súčasnej
spoločnosti. Voľný čas zahrňuje odpočinok, rekreáciu, zábavu, záujmové činnosti, dobrovoľné
vzdelávanie, dobrovoľnú, spoločensky prospešnú činnosť a iné. Pedagogika voľného času tieto
činnosti nielen opisuje, ale usiluje sa najmä ovplyvňovať prežívanie voľného času tým, že usmerňuje
mladých k takému využívaniu voľného času, aby bol pre jedinca, ako aj pre spoločnosť prospešný,
aby kultivoval jeho individuálne záujmy a prinášal pocit uspokojenia a sebarealizácie.

TEÓRIA vs. PRAX:
-postupné inštitucionalizovanie a profesionalizácia pôsobenia na vedomie dorastajúceho pokolenia
-navzájom sa ovplyvňujú, prelínajú – teória ako základ činnosti učiteľa + prax na lepšie spoznanie P. javov
a riešenie konkrétnych P.situácií
-P.T. ako zovšeobecnený odraz výchovných javov a zákonitostí a ako nástroj na organizovanie
a zabezpečovanie VaV
-P.T. – systematický súbor ideí - abstraktný jav – didaktická teória – hlbší prienik do podstaty VaV –
mechanizmy fungovania
-P.P. – cieľavedomé pôsobenie človeka, kt. má vyvolať určitú zmenu
-zákl. znakom praktickej činnosti je väzba na konkrétnu P.situáciu – sprostredkujúca, inštrumentálna rola P.

ÚLOHY:
1.modernizovať ciele a obsah VaV
2.operacionalizovať funkcie a ciele VaV
3.vytvárat socio-ekonomické podm. pre realizáciu cieľov VaV

PEDAGOGIKA AKO VEDA

-praktická veda o výchove človeka, kt. skúma jej podstatu, zákonitosti, ciele, metódy -stanovuje P. zásady pre
organizáciu a riadenie výchovnej činnosti

 okruh P. problémov

-skúma výchovný proces ako zámernú formatívnu činnosť - -rieši výchovné otázky a všetky otázky týkajúce sa
praktickej a teoretickej prípravy na život
-vedecké poznanie v P. je procesom objavovania poznatkov o P.činnosti - komplexná výchova a vzdelávanie ako
plynulý proces -praktická (edukačné činnosti a metodiky) a teoretická (vedy, výskumy)
-moderná P – veda o edukačnej realite (edukácia, edukant, edu.procesy, prostredie, konštrukty)

ÚČELOVOSŤ :
-normatívna teória, ktorá vychádza z praxe, študuje a stanovuje normy všestrannej výchovy + exploratívna teória
(založená na výskume a výsledkoch) + explanačná teória (výklad o štruktúre a fungovaní edukačnej reality)

VÝVOJOVÉ ETAPY:
1.empirická (individuálne skúsenosti v praxe)
2.deskriptívna (zásady, popis javov)
3.kauzálna (vedecká systematizácia kategórií, prienik do P.reality)

CHÁPANIE:
Nemecko-filozofia a hermeneutika
Francúzsko-multidisc.odbor
USA,Kanada,VB-veda o edukácii

ZÁKLADNÉ ZNAKY:
- P. ako vedný odbor má vymedzený predmet skúmania, obsahovú štruktúru, teóriu, pojmový aparát-terminológiu,
metódy skúmania

FUNKCIE:
a) poznávacia
b) praktická
c) prognostická

HISTÓRIA:
-vznikla z praktických potrieb, ktoré nastolil spoločenský vývoj, ako veda o výchove detí – iniciácie+skúška dospelosti
– neskôr vzdelávanie len bohatí – v posledných 2.stor. výchova prístupná všetkým
-ako pojem zo starovekého Grécka – peidagogos (vzdelaný otrok) sa staral o výchovu detí – v lat. paedagogus
=otrok vychovávateľ – zásady výchovy formovali gr. Sokrates, Patón, Aristoteles, Démokritos
-najväčší rozmach=humanizmus a renesancia – Bacon, Descartes
-základ modernej P. – Locke, Rousseau, Pestalozzi
-zakladateľ vedy o výchove – Komenský – 1.ucelenejší systém poznatkov

 základ P. (na základe

pansofie=všemúdrosť / diela: O vzdelávaní ducha + Informatorium školy materskej + Veľká didaktika + Orbis
senzualium pictus)
-základ modernej P.teórie – J.F.Herbart (Všeob.P.+Všeob.praktická filozofia)

PREDMET:
-má funkciu zisťujúcu=deskriptívnu (skutočné okolnosti vo výchove, popis javov edukácie) + ako teória výchovy
-dlho bola súčasťou filozofie (filozofia výchovy) + má predmet skúmania
-predmet P. vedy je výskum výchovy a vzdelávania ako procesu utvárania jedinca a zákonitosti výchovy ako
spoločenský jav
-poznanie vnútorných a vonkajších podmienok výchovy
-objektom P. je celá oblasť výchovy, vzdelávania a vyučovania
-môžeme rozlíšiť javy, ktoré patria prirodzene do vedy + javy ktoré bezprostredne podmieňujú VV proces
-aby bolo uplatňované vývojové hľadisko – zákonitosti vývoja človeka – vzdelávanie je celoživotný proces
-aj otázky bytia

2, VZŤAH PEDAGOGIKY K INÝM VEDÁM – FILOZOFIA, PSYCHOLÓGIA, BIOLÓGIA, SOCIOLÓGIA ATĎ.

VYUŽITIE A PRAMENE PREDAGOGIKY, VÝZNAM PEDAGOGIKY

Vzťah pedagogiky k

iným vedám:

1.

filozofia – je veda o najvšeobecnejších zákonitostiach vývoja prírody, spoločnosti a myslenia. Ich

úzku spojitosť dokazuje fakt, že sa pedagogika rozvíjala v rámci filozofie. Všetky významné
filozofické výrazne ovplyvnili i pedagogické teórie. Výchova bola predmetom záujmu mnohých
filozofov: Platón, Aristoteles, Demokritos, E. Roterdamský, J. Lock, Descartes, Rousseau,
Diderot, Kant, Herbart, Spencer. Každá disciplína čerpá zo všeobecných zákonitostí filozofie
a prináša jej konkrétny materiál ku zovšeobecňovaniu. Filozofia je významná nielen pre pedagogickú
teóriu3, ale i pedagogickú prax4. Pomáha lepšie sa orientovať v najvšeobecnejších otázkach
spoločenského života a adekvátnejšie aplikovať výchovné ciele a zásady v každodennej praxi.
Filozofia umožňuje pedagogike hlbšie preniknúť do podstaty výchovných javov, vidieť ich
v spoločenskej podmienenosti a biologicko-psychologickej určenosti.
Filozofia výchovy = hraničná disciplína medzi pedagogikou a filozofiou, zaoberá sa skúmaním
a rozvíjaním najvšeobecnejších základov pedagogiky, zhromažďuje teoretický materiál k vymedzeniu
cieľov výchovy, podieľa sa na vhodnom výbere obsahu učiva.
Etika = veda o mravnosti, mravných hodnotách, je teóriou morálky. Etické smery v minulosti výrazne
ovplyvnili základné chápanie cieľov výchovy a funkciu pedagogiky. Pedagogika vychádza z etiky pri
stanovení cieľov a pri konkretizácii požiadaviek a noriem mravnej výchovy.
Logika = veda o možných spôsoboch, formách a stavbe myslenia, o správnom a presnom formulovaní
myšlienok, ako aj o vyvodzovaní dôsledkov opierajúcich sa o logické analýzy. Pedagogike poskytuje
pomoc pri riešení metodologických problémov, pri vymedzovaní obsahu vzdelania, pri stanovovaní
didaktických princípov a zásad. Poznanie zásad logiky pomáha učiacemu sa rešpektovať a uplatňovať
správne zásady myslenia, adekvátne vyjadrovať a formulovať vlastné myšlienky.

2.

psychológia: je najvýznamnejšia pomocná veda pedagogiky, lebo skúma a analyzuje duševné

stránky rozvoja osobnosti, čím pomáha pedagogike poznávať objekty výchovy a umožňuje jej
adekvátnejšie aplikovať zámerné vplyvy na žiaka. Všetky pedagogické teórie, smery a prúdy sa
rozvíjali v úzkom kontakte s rozvojom psychologických teórií. Obe vedy majú spoločný skúmaný
objekt = poznávanie a formovanie osobnosti človeka.
Všeobecná psychológia = skúma duševné javy človeka, prežívanie a správanie, zisťuje zákonitosti
duševných procesov, poskytuje všeobecné a konkrétne poznatky na analyzovanie výchovno-
vzdelávacích javov, najmä poznatky o podstate poznávacích procesov (pocity, vnemy, predstavy,
myslenie, pamäť, pozornosť, city, vôľa).
Vývinová psychológia = analyzuje celkový (duševný, telesný, fyziologický) život človeka z hľadiska
genézy, vývoja a zrenia – od jeho počiatkov až po ukončenie. Formuluje typické znaky jednotlivých
vekových období, čím umožňuje všestrannú modifikáciu organizácie výchovného prostredia. Na
základe vývinových znakov vytyčuje obsah a metódy vzdelania a výchovy, celkovú organizáciu
zámerného pôsobenia. Vytvára predpoklady na rešpektovanie zásady vekových osobitostí.
Psychológia osobnosti = skúma všeobecné, duševné vlastnosti (záujmy, sklony, schopnosti, nadanie,
temperament, charakter). Poznanie žiaka je jednou zo základných podmienok úspešnej výchovy
a vyučovania.
Pedagogická psychológia = skúma psychické základy výchovy, t.j. duševné javy a zákonitosti
vznikajúce u jednotlivca alebo skupiny vo výchove
Sociálna psychológia = skúma zákonitosti správania a činnosti ľudí podmienené ich príslušnosťou
k sociálnym skupinám. Konkrétnejšie zisťuje, ako sa jednotlivec v spoločenských podmienkach rozvíja
a ako sa správa.

3 Má abstraktný ráz, je zovšeobecnením spoločného v jednotlivých situáciách.

4 Snaží sa vyhovieť konkrétnym podmienkam a potrebám, je závislá od doby a miesta. Navzájom sa s pedagogickou teóriou

dopĺňajú a prelínajú: teória zdokonaľuje prax, ukazuje jej nové, efektívne postupy a prax overuje teóriu.

3.

sociológia: veda o zákonoch vývoja a štruktúry spoločnosti, prispieva k analýze a poznávaniu

sociálneho prostredia, v ktorom sa proces výchovy uskutočňuje. Pedagogika v súčasnosti preberá
mnohé metódy sociológie (ankety, testy, sociometria). Sociológia poskytuje teórii výchovy
a výchovnej praxi materiál potrebný pre rozbor a usmerňovanie výchovného pôsobenia. Pomáha
identifikovať vplyv prostredia.
Sociálna pedagogika = skúma problémy rodinnej výchovy, študuje procesy utvárania kolektívu, detí
a mládeže a sociálne procesy, ktoré v nich prebiehajú.

4.

etnografia: veda o dejinách, spôsobe života a kultúre ľudí určitého národa, národopis.

5.

demografia: populačná veda založená na štatistike, poskytuje prehľad o rozvoji vzdelávacích

trendov a rôznych vekových skupín v populácii.

6.

technické vedy a architektúra: podieľajú sa na vytváraní pedagogického prostredia

7.

pedagogická ekonómia: zaisťuje vedecké plánovanie vzdelávania a jeho efektívnosť. Skúma

účelnosť využitia prostriedkov určených na výchovu a vzdelávanie.

8.

školský manažment: skúma proces plánovania, organizovania, operatívneho riadenia, kontroly

a motivácie výchovy a vzdelávania na všetkých úrovniach.

9.

biologické vedy: skúmajú človeka ako súčasť živej prírody, poskytujú pedagogike poznatky

o celkovom telesnom stave, premenlivosti jednotlivých telesných znakov vzhľadom k prostrediu.
Umožňujú lepšie porozumieť výchovným zásahom a problémom.

10.

lekárske vedy: teórie telesného a mentálneho defektu, chorôb a ich príčin

11.

hygiena: zaoberá sa vplyvom prostredia na zdravie človeka

VZŤAH PEDAGOGIKY K INÝM VEDÁM:
-P. spolu so PS a Soc. Vysvetľujú javy, ktoré sú podmienkami prežitia a vývoja spoločnosti, ktorá by bez
edukačných procesov sa nemohla rozvíjať a existovať
-psychologické (PS, všeobecná PS, vývinová PS, pedagogická PS, sociálna PS
-sociologické (Soc, Soc výchovy, Soc detstva)
-filozofické (Fil, Fil.výchovy, Fil.antropológia, etika, logika, estetika, história, fil.spoločnosti)
-prírodné, spoločenské a technické (biologické)

VYUŽITIE A VÝZNAM PEDAGOGIKY V RÔZNYCH OBLASTIACH:
-Oblasť školstva (kde je výchovný proces zákonitý) + Oblasť mimoškolského vzdelávania + Oblasť
ekonomického rozhodovania + Oblasť soc. politiky + Oblasť pomáhajúcich profesií + Oblasť samotnej
vedy
-vytvárajú sa 3 druhy vzťahov:
1.medzi soc. formovaním osobnosti a výchovnou praxou
2.medzi výchovou a činnosťou
3.medzi cieľmi, prostriedkami a výsledkami výchovy
- Pramene: ústnej, písomnej a hmotnej proveniencie + historické pramene

3, VÝCHOVA, DEDIČNOSŤ, PROSTREDIE – FAKTORY ROZVOJA JEDINCA. TRI STRÁNKY
VÝCHOVY

, ICH VÝZNAM. INDIVIDUÁLNA FUNKCIA A PODMIENKY VÝCHOVY.

Na svet prichádza jedinec vybavený vrodenými (reflexy, inštinkty, zvláštnosti, defektz) a dedičnými (vlohy)
dispozíciami. Výbava, s ktorou dieťa prichádza na svet, vystvára len predpoklad pre jeho sociálnu existenciu
v budúcnosti už od počatia.
Narodené dieťa je psychicky a fyzicky pripravené na postupné obohacovanie a formovanie. Základná
podmienka každej výchovnej činnosti vyplýva z tvárností a formovania ľudského jedinca, ktorý je do určitej
miery schopný napodobňovať, prispôsobovať a naplňovať svoju prirodzenú zvedavosť a túžbu po poznávaní.
Každý človek je už od narodenia ovplyvňovaný vo svojom vývoji endogénnymi a exogénnymi faktormi:
výchovou, dedičnosťou, prostredím.
Výchovou pôsobíme na vnútro človeka, aby v ňom bola vyvolaná žiaduca odozva jeho schopností
a vnútorných darov po stránke intelektovej, citovej i sociálnej, ktoré sa majú pod vedením vychovávateľa
harmonicky rozvíjať a dopomôcť človeku k dosiahnutiu životného cieľa.
V priebehu ontogenézy vývoja sa predstavy o význame a faktoroch neustále menili. Jedni tvrdili, že vplyv na
človeka má len dedičnosť a dedičné dispozície. Iní nezastávali tieto predstavy, ale potvrdzovali len význam
výchovy.
Vplyv dedičnosti, prostredia a výchovy je najpreukázateľnejší hlavne v období raného veku vrodenými
dispozíciami, ktoré vytvárajú predpoklady sociálnej existencie dieťaťa.

Výchova

Je základným pojmom pedagogickej teórie aj pedagogickej činnosti, ktorá je zameraná na formovanie
osobnosti. Má individuálnu a sociálnu funkciu, je ovplyvnená vnútornými a vonkajšími podmienkami.

Základom výchovy je teda zodpovedný vzťah zrelého človeka k bytosti, ktorá sa človekom iba stáva.
Výchova je špeciálne organizovaná a usmernená s istým zameraním ktorá má dosah na duševný vývin
jednotlivca a jeho správanie. Táto činnosť sa odohráva v interakcii veľmi zložitých vplyvov spoločenského
prostredia.
V širšom slova zmysle podľa Zelinu je výchova rozvíjanie možností človeka, v užšom slova zmysle je to
odborné cieľavedomé rozvíjanie psychických procesov, funkcií a vlastností osobností.

Výchova je dôležitejšia ako vzdelávanie. Výchovu považuje za najpodstatnejšiu podmienku vývinu.
Definujeme ju ako zámerné celoživotné pôsobenie podnetmi z prostredia na dosiahnutie určitých, relatívne
trvalých žiaducich zmien v správaní sa jedinca. Je to cieľavedomé formovanie životnej činnosti, aktivity.

Zložitosť procesu je podľa Kačániho determinovaný tromi základnými stránkami výchovy: - normatívna
stránka výchovného procesu – vymedzuje základné požiadavky, ciele, obsah výchovy, zásady, metódy,
formy a prostriedky výchovy, na čo učiť a vychovávať,
- exogénna stránka výchovného procesu (vonkajšia) – predstavuje celú organizáciu výchovného
prostredia,
- endogénna stránka výchovného procesu (vnútorná) – vyjadruje zmeny vnútorného vývinu jedinca
v dôsledku zámerného pôsobenia a ako tieto zmeny prejavia v správaní sa jedinca.

V procese výchovy sa stretávame s dvomi druhmi výchovného pôsobenia na človeka:

-

intencionálne – zámerné – vonkajšie výchovné pôsobenie, vnútorná sebavýchova, uvedomelé
sebautváranie. Obidva druhy pôsobenia sa v praxi prelínajú

-

funkcionálne – nezámerné – vonkajšie vplyvy životného prostredia, vnútorné neuvedomelé
sebautváranie životnými skúsenosťami, vrodenými vlastnosťami.

Výchova, ako základný pojem pedagogickej teórie je odrazom momentálneho rozvoja spoločnosti – podstata
výchovy je historická. Ciele nie sú pevne stanovené, menia sa pod vplyvom doby. Každá spoločnosť si
vytvára určité normy a potom sa podriaďujú i normy jednotlivca.

Výchova je procesom dvojstranným. Objekt výchovy je príjemca a nositeľ výchovných cieľov, teda žiak.
Subjekt výchovy – nositeľ a tvorca výchovného pôsobenia, učiteľ. Obe stránky vystupujú spoločne,
vytvárajú spoločný systém so vzájomne sa podmieňujúcimi vzťahmi. Výchova je dynamický systém.
Ovplyvňuje tiež proces socializácie. Umožňuje začleňovanie sa jedinca do medziľudských vzťahov
a zaisťuje pôsobenie na človeka v kolektíve a prostredníctvom kolektívu.
Najvyšším stupňom výchovy je sebavýchova.

Individuálna funkcia a podmienky výchovy
Až výchovou sa človek stáva schopným žiť podľa prirodzeného predpokladu, čím sa naplňuje individuálny
význam výchovy, ktorý vidíme v úsilí o osobnostný rozvoj, prospech a uplatnenie jedinca.
Za najdôležitejšie sa považuje sebapoznávanie. Doménou má byť individualizácia výchovy, v ktorej treba
zdôrazňovať sebavýchovu, ktorá napomáha štúdiu, učeniu sa, tvorivo riešiť problémy, ukazovať jedincovi
možnosti jeho ďalšieho rozvoja.
Vedľa individuálneho významu výchovy, musíme zdôrazniť tiež sociálnu nutnosť výchovy, pripravuje
jedinca pre plnenie spoločenských úloh a pre jeho zapojenie do spoločnosti a tak ovplyvňuje celkový
charakter spoločnosti.

Podmienky výchovy

Výchova prebieha v konkrétnych podmienkach:

-

vnútorné podmienky – vyplývajú zo špecifík ľudského organizmu ako sú napr.: dedičnosť, zdravotný
stav, životné potreby, úroveň poznania a intelektu, vôľové a charakterové vlastnosti, temperament...

V ideálnej situácií miera ovplyvňovania výchovného pôsobenia vnútornými podmienkami, môže byť
výchova efektívna.
Stačí, ak nie je pozitívne naplnená jedna z vnútorných podmienok, napr. zdravotný stav, výchova bude
strácať na efektivite.

Vonkajšie podmienky – je to vplyv zámerného, prostredníctvom výchovy. Má pre človeka veľký význam,
pretože je ním formovaný. Sú tvorené prírodným a sociálnym prostredím a patrí k nim: okolitá príroda,
kultúra spoločnosti, medziľudské vzťahy..., ktoré nazývame makroprostredím. Mikroprostredie dotvára
kultúru bývania, rodinné pomery doma, v škole je to trieda.

Na výchove sa podieľajú aj priaznivé a nepriaznivé vplyvy. Vonkajšie a vnútorné podmienky sú tvorené
kultúrou.

Dedičnosť

Dedičnosťou rozumieme tie charakteristiky, ktoré si ľudský jedinec so sebou prináša ako istú výbavu z
rodičov sa tak zložitým spôsobom prenášajú faktory, ktoré riadia vznik istých znakov alebo vlastností u ich
potomkov (farba očí, pohlavie, forma látkovej výmeny, krvná skupina).
Je to tendencia organizmu zachovať a odovzdávať znaky a vlastnosti z rodičovského pokolenia na
potomstvo.
Dieťa nededí priamo nejakú vlastnosť, nejaký znak od rodičov, ale dedí len faktory, ktoré riadia vznik
a vývin týchto znakov a vlastností. Súbor génov sa nazýva genotyp. Samotný znak alebo vlastnosť však
vzniká vyjadrením genotypu v určitom prostredí. Toto vyjadrenie genotypu sa označuje ako fenotyp.
Vrodenosť- má širší význam. Za vrodené a považujú zdedené vlohy, predpoklady, nepodmienené reflexy
a inštinkty, ale tiež napr. rôzne poškodenia.

Zdedená informácia sa odovzdáva prostred. génov z rodičov na potomstvo v okamihu oplodnenia. Vplyvy,
ktoré pôsobia ďalej pri vývine organizmu sa pripisujú prostrediu a vlastnej aktivite jedinca.

-

princíp jednoty nepretržitosti a plynulosti

Prostredie

Je to súhrn všetkých vonkajších podnetov, ktoré pôsobia na jedinca počas celého jeho vývinu.

Pojem potenciálny priestor vyjadruje po prvé, že okolo človeka objektívne existuje materiálne a duchovné
prostredie, po druhé, že toto okolie pre neho nadobúda zmysel až vtedy, ak sa ocitne vo vzťahu k nemu. Tá
prvá skutočnosť vyjadruje pojem prostredie a tú druhú situáciu.
Sociálne prostredie – integrovaný sociálny systém tvorený ľuďmi, ich vzájomnými vzťahmi, spoločnými
aktivitami a produktmi.

Prostredie, ktoré predstavuje súhrn vonkajších činiteľov, pôsobiacich na jedinca a jeho vývin a spoločenské
prostredie, ktoré je tvorené súhrnom činností všetkých jednotlivcov a súvisiacich s ich aktivitami,
schopnosťami a správaním, treba rešpektovať ako dôležité faktory rozvoja jedinca.
Prostredie, v ktorom prebieha výchova – výchovné prostredie

-

výchovné, pracovné a socializačné prostredie

Prostredie zasahuje do vývinu individuálnych odlišností nielen pôsobením uvedených faktorov, ale najmä
časom ich pôsobenia. Vtedy hovoríme o tzv. senzitívnych obdobiach vývinu jedinca. Je potrebné vytvárať
priaznivé prostredie. Prostredie ovplyvňuje človeka nezámerne.
Vplyvy z prostredia prichádzajú s rôznou intenzitou a kvalitou. Môžu ovplyvňovať záujmovú orientáciu,
prežívanie, prejavy, správanie, postoje.
Proces tvorby prostredia je podmienený lokálne a časovo.

-

Prírodné prostredie – vš. Zložky okolia, ktoré vytvorila príroda

4, ZÁKLADNÉ PEDAGOGICKÉ KATEGÓRIE- VZDELÁVANIE, VZDELANIE, VYUČOVANIE,
UČENIE

, EDUKÁCIA, ICH VZŤAHY, HUMANISTICKY ORIENTOVANÉ VYUČOVANIE,

INŠTITUCIONÁLNE

EDUKAČNÉ UČENIE

Pojem vzdelávanie patrí k základným pedagogickým kategóriám. Označuje komplexne tak výchovné, ako aj
vzdelávacie pôsobenie.

1, Vzdelávanie v pedagogickej teórii chápeme ako proces zámerného získavania, osvojovanie a rozvoja
vedomostí, intelektových schopností a praktických skúseností rozvoja rozumovej stránky osobnosti, jej
myslenia a konania. Tento proces je súčasťou výchovy v širšom slova zmysle a napomáha vytvárať mravné,
estetické, telesné a pracovné schopnosti, záujmy a návyky, čo sa označuje i ako výchova v užšom slova
zmysle.
2, Výchova v širšom zmysle je syntézou výchovy a vzdelávania
3, Vzdelávanie podporuje neustály rast a rozvoj slobodnej a uvedomelej osobnosti

Vzdelávanie je proces všestrannej humanizácie a kultivácie človeka. Tento trvalý proces ho pripravuje pre
jeho špecificky ľudské úlohy, ktoré spočívajú predovšetkým v poznaní a v uvedomelej tvorbe nových
kultúrnych a spoločenských hodnôt.
Je to dlhodobá a nepretržitá inštitucionalizovaná vyučovacia činnosť učiteľov, lektorov inštruktorov alebo
iných osôb vo funkcii profesionálneho vzdelávateľa v škole a v mimoškolskom výučbovom zariadení.

A, Zo spoločenského hľadiska plní vzdelávanie funkciu:

 socializačnú – príprava jedinca na zaradenie do spoločnosti, patrí ku kľúčovým úlohám školy

 akulturačnú – vypestovanie kultúrnosti myslenia a konania jedinca s pluralitným názorom

a pozitívnym hodnotovým prístupom

 kvalifikačnú – príprava a uplatnenie jedinca z hľadiska kvalifikačných požiadaviek, odbornej

profilácie, poznatkov z informačných technológií

 diferenciačnú a selektívnu – vytvára podmienky pre zaraďovanie žiakov do vyšších stupňov škôl

a do života spoločnosti

 humanizačnú – príprava jedinca rozvíja nonkognitivne stránky osobnosti, je zameraná na

emocionálnu inteligenciu, aktivizáciu a motiváciu, personálnu a etickú stránku

 profesijnú – príprava na určité povolanie, tu však treba rozlišovať medzi všeobecným a odborným

vzdelávaním, ako prípravu na konkrétne povolanie.

B, Z pedagogického hľadiska plní vzdelávanie funkciu:

 inštrumentálnu – vzdelávanie ako východisko vzdelávania

 informatívnu – okrem konkrétnych vedomostí poskytuje aj ďalšie informácie

 formatívnu – rozvoj psychických poznávacích procesov

 výchovnú – vzdelávaním sa človek aj vychováva, pestuje si vôľu, charakter a pod.

Funkcie pôsobia súčasne, dopĺňajú a podporujú jedna druhú.

v dejinách: myšlienka formálneho vzdelávania – výchovným cieľom je rozvinúť sily a schopnosti učiaceho
sa, čiže naučiť ho, ako sa učiť.
myšlienka obsahového vzdelávania

Faktory ovplyvňujúce školské vzdelávanie:

 verejné postoje, očakávania a politická podpora

 ciele, funkcie vzdelávania a učenia sa

 organizácia vzdelávania a učenia sa

 geopolitické dimenzie

 učitelia

Cieľom prvého stupňa základného vzdelávania je vytváranie predpokladov na celoživotné učenie sa –
získavanie základných návykov a zručností pre školskú aj mimoškolskú prácu, vytváranie motivácie na
učenie, osvojovanie základnej gramotnosti ako nástroja ďalšieho úspešného vzdelávania.
Cieľom druhého stupňa základného vzdelávania je poskytnúť žiakom čo najkvalitnejší základ všeobecného
vzdelania – ich vybavenie jasnými vzťahmi k základným ľudským hodnotám a takými všeobecnými
vedomosťami a praktickými zručnosťami. Dôraz sa má klásť na motiváciu k učeniu, na osvojovanie
základných stratégií učenia sa, rozvíjanie vlastných schopností a záujmov...

Ciele stredného vzdelávania sú:

 zabezpečovať pripravenosť mladých ľudí na celoživotné učenie sa – poskytovaním potrebných

nástrojov motivácie (rozvíjaním schopnosti pracovať s informáciami, usmerňovanie k zdravému
spôsobu života...)

 podporovať zamestnateľnosť mladých ľudí v priebehu celého života

 rozvíjať široký a všeobecno-odborný základ vzdelania – rozširovaním obsahu vzdelávania o oblasť

tzv. európskej dimenzie (podpora výučby cudzích jazykov, multikultúrne vzdelávanie), ako aj
podporu práce

 uplatňovať všeobecne použiteľné, tzv. kľúčové – zahrňujúce schopnosti, zručnosti, postoje, hodnoty

založené nielen na vedomostiach, ale aj na aktivitách

Gymnaziálne vzdelávanie – určené predovšetkým na prípravu na bezprostredne nadväzujúce štúdium,
pričom má obsahovať aj obsah a predmety potrebné pre praktický život a niektoré povolania.
Stredné odborné vzdelávanie – široké spektrum vzdelávacej ponuky študijných a učebných odborov.

Záujmové vzdelávanie je súhrn výchovno-vzdelávacích, poznávacích, rekreačných a ďalších systematických
činností a aktivít, smerujúcich k účelnému a efektívnemu napĺňaniu voľného času a umožňujúcich získať
vedomosti a zručnosti mimo organizovanej školskej výučby.

-

plní funkciu výchovnú, vzdelávaciu, kultúrnu, zdravotnú, sociálnu a preventívnu.

Vzdelanie

Výsledok pedagogického pôsobenia je nadobudnuté vzdelanie. Je späté s pojmom učenie a výchova.
1, Vzdelanie je výsledok alebo konečný efekt procesu získavania vedomostí, intelektových schopností
a praktických zručností, rozvoja rozumovej stránky osobnosti, jej myslenia a pamäti.
2, Vzdelanie je výsledkom harmonického procesu výchovy.

Je to súbor poznatkov o prírode, spoločnosti, človeku, jeho myslení a tomu zodpovedajúc spôsobilosti,
zručnosti a schopnosti.
Vzdelanie je proces uvedomelého a cieľavedomého sprostredkovania a aktívneho osvojovania si poznatkov
a skúseností rôzneho obsahu človekom i utváranie celkového postoja k svetu, životu. Je to proces
postupného dosahovania určitého stupňa poznávania v celoživotnom procese utvárania a rozvoja osobnosti.
Neznamená len súbor vedomostí, ale aj určitú obratnosť, aktivitu, akceptovateľnosť nových hodnôt, duševný
rast, jednotu myslenia, rozvinutia emocionálnej a vôľovej stránky...
Je to sústava poznatkov, vedomostí, zručností a návykov z jednotlivých odborov vedy a spoločenskej praxe.
Vzdelanie je nová kvalita, ktorá kultivuje a rozvíja osobnosť a vyvoláva jeho pravé obrodenie v duchu
a v pravde, privádza ho k tomu, čím kultivuje svoje mikro a makroprostredie, čím sa stáva nevyhnutnou
podmienkou pre úspech v povolaní.

Atribúty vzdelania
Rozlišujeme vzdelanie všeobecné a odborné. Základná škola poskytuje všeobecné vzdelanie. Chápeme ho
ako poznanie súhrnu najvšeobecnejších predpokladov, intelektových schopností a iných charakteristík na
život, vedu, umenie a pod.
Koncepcie všeobecnej vzdelanosti sa spájajú s problematikou výberu potrebného obsahu učiva celej
sociokultúry spoločnosti a sa utvára na všetkých stupňoch školskej sústavy i v mimoškolských systémoch.

Odborné vzdelanie je sústava vedomostí, schopností a iných osobnostných charakteristík, ktoré sa úzko
viažu na vybrané predmetné obsahy určitého odboru profesionálnej práce.
Technické vzdelanie zahŕňa osvojenie si základných pracovných a technických zručností, ale aj vedomostí
z jednotlivých výrobných odvetví.

Obsahom vzdelania sú:

 fakty – informácie, poučky, systémy poznatkov jednotlivých vied, ktorým má žiak porozumieť, ktoré

má zvládnuť, zapamätať si a používať v praxi, ktoré neskôr zúročia ako vedomosti

 výkony – činnosti, operácie aktivity, ktoré má žiak zvládnuť, ktorých princípy má poznať a používať

v praxi pri riešení úloh

 poznávacie procesy – myslenie, tvorivosť, pozornosť a pod. sú rozvíjané postupne od menej

náročných až k zložitým

 poučky, hodnoty – z filozofie, politiky, náboženstva, morálky, etiky

Vo vzdelaní sa zjednocuje viacero stránok:

 formálna – rozvoj schopnosti

 materiálna – fakty, vedomosti...

 teoretická – teoretické poznatky

 praktická – praktické úkony a činnosti

 objektívna – poznatky a činnosti, ktoré treba vedieť

 subjektívna – vlastné vedomosti a zručnosti, ktorými jedinec už disponuje

Kvalitné vzdelanie je rozhodujúcim zdrojom budúceho rozvoja, prosperity a konkurencie schopnosti.

Vyučovanie

Vyučovanie je cieľavedomý, zámerný a plánovitý proces, väčšinou profesionalizovaný
a inštitucionalizovaný, v ktorom prichádza k sprostredkovaniu vedomostí poznania, k rozvoju schopností
a zručností. Proces predstavuje určitú formu odovzdávania konkrétnych informácií, ktorá sa uskutočňuje
v špecificky pripravenom prostredí v rámci vzájomnej interakcie vyučujúceho a žiakov.
Je základnou organizačnou formou cieľavedomej výchovno-vzdelávacej práce a riadenej prípravy detí
a mládeže na zmysluplný život a činnosť v spoločnosti.
Je to kvalifikovaná činnosť osôb v profesionálnej role učiaceho – učiteľa: lektora, cvičiteľa, trénera,
inštruktora ...

Vyučovanie môže byť definované ako správanie sa učiteľa, v množstve interakcií medzi učiteľom a žiakmi,
v ktorých vznikajú rôzne sociálne vzťahy a funkcie, ktoré vznikajú v rôznych čiastkových sledoch učebno-
vyučovacích procedúr s konkrétnou učebno-vyučovacou funkciou.
Je to cieľavedomé učenie niekoho a učenie sa v podmienkach organizovaného procesu.
Vyučovanie je sprostredkovanie vedomostí, utváranie charakteru....

V rovnocennom, recipročnom procese plní vyučovanie tieto úlohy:

-

vzdelávaciu – obsah, nové vedomosti zručnosti

-

formatívnu – rozvoj poznávacích procesov

-

výchovnú

-

propedeutickú – uvádza do nového vo vede, v myslení

-

rozvíjajúcu – všestranný rozvoj žiaka, orientácia na jeho potenciálne možnosti

Predmetom vyučovania sú pedagogické kategórie – žiak, učiteľ, vedomosti, zručnosti, návyky, obsah,
metódy, formy...

Obsahová stránka vyučovania – závisí od rastu vedeckých poznatkov a od spôsobu výberu do obsahu učiva.
Obsah učiva je konkretizovaný v učebných plánoch, v učebných osnovách a učebniciach.

Procesuálna stránka vyučovania – spočíva v racionálnej organizácii v usporiadaní rozvrhu do vyučovacích
hodín v racionálnom overovaní vedomostí žiakov.

Výchovná stránka vyučovania – každý vyučovací proces sa vyznačuje tým, že plní i ciele výchovné, ktoré
pripravujú na rozvoj celistvej osobnosti

modernizácia vyučovania – prispôsobenie sa najnovším, moderným vymoženostiam, požiadavkám, ktoré
škola musí v obsahu, cieľoch splniť tak, aby sa zabezpečila kvalitná procesuálna stránka vyučovania.
racionalizácia úzko súvisí s modernizáciou, je to vlastne ekonomika, ekonomickosť práce učiteľa, pod
ktorou sa rozumieme:
racionálnosť koncepcie vyučovania – zameriava pozornosť na jednotlivé koncepcie vyučovania
racionálnosť organizácie vyučovania – zameriava pozornosť na otázky spojené s organizáciou vyučovania
racionálnosť overovania vyučovania – zameriava pozornosť na otázky spojené s diagnostikovaním priebehu
a výsledkov práce učiteľa a učebnej činnosti žiaka.

optimalizácia vyučovania znamená taký výber, zdôvodnenie a realizáciu opatrení, ktoré umožnia v daných
konkrétnych podmienkach to, aby učiteľ dosiahol najlepšie výsledky s minimálnou nutnou spotrebou času
a vynaloženého úsilia svojho i svojich žiakov.

efektívnosť vyučovania – určuje čas (potrebný na dosiahnutie stanovených cieľov v rámci vyučovacej
jednotky, ale aj čas vo vzťahu k dĺžke školskej dochádzky), ktorý sa venuje vyučovaniu, energia, ktorú
v procese vynakladá žiak, energia, ktorú vynakladá učiteľ vo výchovno-vzdelávacom procese a výsledok
učebnej činnosti.

Humanisticky orientované vyučovanie sa zakladá na využívaní významných sociálnych faktorov riadenia
učebných dejov ktoré sú zamerané na:

 podporovanie žiackej sebadôvery – sebapotvrdzovanie a sebarealizovanie, posilňovanie kladného

citového vzťahu spolužiakov a učiteľov, rozvíjanie zmyslu pre vlastnú hodnotu pre vedomie
vlastného ja

 rešpektovanie jedinečnosti žiakov – ako originálnych indiviualít so svojimi špecifikami potrebami,

záujmami, zdôrazňuje sa potreba individualizácia, akceptácie, presonalizácie

 uprednostňovanie zmysluplnej pozitívnej motivácie – žiakovej i učiteľovej činnosti, pretože je

jednou z kľúčových otázok výchovy, v ktorej je potreba sociálneho uznania a ocenenia (odmena),

 rozvíjanie celostnej osobnosti žiaka – vo vyváženej proporcionalite kognitívnej, afektívnej

a psychomotorickej stránky osobnosti s využitím všetkých zdrojov poznania

 stimulovanie tvorivosti, cieľavedomosti a samostatnosti – uvedomovanie si a utváranie pocitu

zodpovednosti a povinnosti v spoločnej práci, formovanie žiaducej úrovne ašpirácie v skupinovej
činnosti

 tolerovanie odlišných názorov, presvedčení, postojov, kultúrneho štýlu iných – osôb, otvorenú

sociálnu komunikáciu, živú konfrontáciu názorov a návrhov

 kultivovanie sociálnych vzťahov – a modifikáciu sociálnej pozície žiaka v triede, na

emocionalizáciu, pozitívne spätnoväzbové hodnotenie, dôraz na prežívanie

 spolupracovanie medzi učiteľom a žiakmi – spoločné vymedzovanie cieľa a utváranie plánu

spoločnej činnosti, kooperáciu medzi žiakmi

 emocionalizovanie vyučovania – prejavmi vzájomnej osobnej sympatie

Vyučovacia hodina je základnou organizačnou formou vyučovania.

Učenie, edukácia

1, Učenie je základný formatívny a regulačný proces, ktorý podmieňuje vznik a ďalšiu funkciu rozmanitých
prejavov a činností človeka alebo všetkých vyšších organizmov. V priebehu učenia dochádza k adaptácii
organizmu na meniace sa podmienky prostredia a s podporou minulých zážitkov a skúseností prichádza
k účelnej zmene správania sa. Pritom u človeka môžeme hovoriť o učení nezámernom, ale i zámernom.

2, Učenie býva spájané so školskými podmienkami a v tomto zmysle je pokladané za zámernú, navodzovanú
činnosť, s cieľom systematicky získavať isté vedomosti, zručnosti, návyky, ale tiež formy správania
a osobných vlastností. Takéto učenie je vlastné len pre človeka a uskutočňuje sa buď pod vedením
vychovávateľa, učiteľa, ako činnosť vychovávaného žiaka vo výučbe, alebo v rámci sebavýchovy.

Učenie je dynamický proces, ktorý spočíva v neustálom dialógu medzi subjektom, žiakom, ktorý sa učí
a predmetom, ktorého obsah si má osvojiť. Typickým znakom je spájanie učenia s rečou, čím prichádza ku
zdokonaľovaniu vo vedomostiach, v činnostiach, zlepšuje sa učenie.

Prúcha
1, Učenie je psychický proces, ktorý sa v jednote telesných a duševných predpokladov stáva rozhodujúcim
faktorom v adaptácii človeka na jeho prítomné a spoločenské prostredie v rozvoji jeho osobnosti a v stálom
zdokonaľovaní zvládania podmienok jeho individuálnej a spoločenskej existencii.
2, Učenie je získavanie skúseností a utváranie jedinca v priebehu jeho života.

Zákony učenia:

 zákon motivácie – uplatňovaním vnútornej a vonkajšej motivácie sa energizuje ich potenciál,

uplatňuje úsilie vyvolať u žiaka kladný postoj k učeniu (učiť sa nie pre potreby, ale z vlastného
záujmu), motivácia patrí k vyučovacím metódam

 zákon spätnej informácie – dôležité je časté informovanie žiaka o jeho výkonoch, účinné je nie

kritizovať, ale upozorniť na nedostatky

 zákon transferu – umožnenie žiakom využiť vedomosti aj z iných predmetov, negatívny účinok sa

nazýva interferencia

 zákon opakovania – spočíva vo vedení žiaka k sústavnému opakovaniu učiva čo prispieva

k trvalosti vedomosti.

Všestranné učenie sa spája trojodoménovou sústavou psychodidaktickej klasifikácie cieľov.

 kognitívna, intelektová oblasť, ktorá zahrnuje vedomosti a intelektové spôsobnosti ovládanie

kognitívnych procesov

 sociálnoafektívna, oblasť, do ktorej zahrnujeme sociálne zručnosti, vlastné názory, hodnotové

postoje, motívy, záujmy, potreby

 zmyslová a pohybová oblasť výchovy, týkajúca sa senzomotorických schopností

Na učenie žiaka vplývajú predchádzajúce vedomosti, skúsenosti, kultúra, záujmy, pamäť, zvedavosť,
sociálna interakcia .....

Druhy učenia:
Podmieňované učenie vychádza z mechanizmu vytvárania podmienených reflexov, ktoré sa vytvárajú
vtedy, ak sa podmienený podnet spája s posilňovaním v určitom časovom rozmedzí.
Senzomotorické (perceptuálnomotorické) učenie prezentuje osvojovanie si pohybových operácií, rozličné
manuálne zručnosti a návyky rozmanitých druhov spoločenskej činnosti.
Verbálne učenie patrí k najfrekventovanejším druhom ľudského cieľavedomého učenia. Pri verbálnom
učení sa osvojuj slovné odpovede určitého systému. Verbálne učenie sa obyčajne spája s pamäťovým
učením.
Pojmové učenie úzko súvisí s verbálnym učením, avšak v poslednom období sa začína od neho odlišovať.
Nejde tu len o vytváranie mechanických asociácií, ale aj logických operácií. Napomáha pri rozvoji
abstraktného myslenia.
Učenie riešením problému sa uskutočňuje vtedy, ak poznatkový rámec jednotlivca nestačí a nemôžeme
priamo logicky objasniť, resp. vyriešiť určitý problém, či situáciu.

Sociálne učenie môžeme definovať ako osvojovanie si komplexných foriem a noriem správania, ktoré sa
prejavuje v určitej sociálnej situácii. Táto definícia jasne naznačuje, že produktom sociálneho učenia sú
predovšetkým sociálne role, ale tiež postoje, hodnoty, ideály, názory.
Situačné učenie je spontánne, neorganizované, nesystematické učenie, pričom je zamerané na získavanie
poznatkov vlastným úsilím, je priame nie sprostredkované.

Zámerné učenie sa uskutočňuje vtedy, ak jedinec dosiahne úroveň samostatne plánovať, regulovať, hodnotiť
svoje vlastné učené procesy a stavy na základe svojej slobodnej voľby a presvedčenia.
riadené systematické učenie: verbálne, myšlienkovo-operačné, sociálne

Inštitucionálne edukačné učenie sa uskutočňuje v školských a mimoškolských zariadeniach ako
organizačná forma výučby, ktorá sa riadi viac či menej daným programom a obsahom.
Neinštitucionálne – súkromné domáce doučovanie, individuálne štúdium

Je efektívnejšie, ak si učiaci uvedomuje a chápe zmysel svojho učenia a participuje pri nadobúdaní
poznatkov.
V užšom slova zmysle treba chápať ako zámerné, cieľavedomé a systematické nadobúdanie vedomostí,
zručností a návykov, ako aj foriem správania a osobných vlastností, ktoré prebieha spravidla po vedením
učiteľa alebo si ho môže jedinec zorganizovať sám.

K vnútorným činiteľom patrí: telesný a psychický stav, stupeň intelektuálneho vývoja a rozvoja
schopností...
Vonkajšie činitele: mikroklíma prostredia, denný režim učiaceho sa, organizácia činností, dĺžka učenia...

Edukačné procesy – edukácia – sú také činnosti ľudí, v ktorých sa nejaký subjekt učí a iný subjekt mu toto
učenie sprostredkuje. Prebieha v edukačnom prostredí. To je dané jednak fyzikálnymi podmienkami, jednak
zúčastnenými subjektmi a ich psychosociálnymi vzťahmi, pričom vytvárajú zúčastnené subjekty a ich
vzájomné vzťahy určitú relatívne trvalú klímu.
Rozšíreným typom EP je školská výučba, ktorej jedna skupina subjektov sa učia a iné subjekty sprostredkujú
ich učenie. Ide o výrazne intencionálne učenie – so zámerom.

Edukačná realita – všetko, čo je zúčastnené v situácii, kedy prebieha edukácia. Prostredie a podmienky.

5, ZÁKLADNÉ VÝCHOVNÉ ČINITELE – RODINA, ŠKOLA, ALTERNATÍVNA ŠKOLA, ÚLOHY,

VOĽNÝ

ČAS, POSTIHNUTÉ DIEŤA

ZÁKLADNÉ ZNAKY:
- P. ako vedný odbor má vymedzený predmet skúmania, obsahovú štruktúru, teóriu, pojmový aparát-
terminológiu, metódy skúmania

ČINITELE ROZVOJA OSOBNOSTI

ŠKOLA
– poskytuje výchovu a vzdelanie žiakom
– vzdelávacia. inštitúcia, kt. je miestom soc. kontaktu detí a dospelých
– miesto socializácie žiakov

-Interné + externé faktory
-školský systém=usporiadanie

-Škola plní 6 rol:
inštitúcia edukačná
ochranná
formujúca
komplementárna
nástroj soc. politiky
súčasť živ.prost.
svojbytná subkultúra

-Škola ako soc. inštitúcia má funkcie:
personalizačnú
kvalifikačnú
socializačnú
integračnú

-3 strategické princípy:
vo vzťahu k učiacim sa, učiteľom, výučbe
vo vzťahu k určitej škole a celkovej sústavy škôl
vo vzťahu k verejnosti, k systémovému prostrediu škôl

-Škola zabezpečuje realizáciu a organizovanie vyučovacích procesov v 2 rovinách:
celkového organizovania (makroorganizácie) + vyučovania učiteľmi (mikroorganizácia)

-Vyučovacie procesy sa realizujú systematicky
-Škola má vplyv na sociálny vývin dieťaťa + školská klíma + školský komfort
-Dobré školy = Seebauerová = nové kvality učenia
-Moderná škola -Škola vynikajúcej kvality -Škola orientovaná na dieťa -Otvorená škola

ALTERNATÍVNA ŠKOLA
– možnosť voľby – funkcie: kompenzačná, diverzifikačná, inovatívna
(inovácia v organizácii vzd. procesu + v obsahu vzd.)

DRUHY ALTERNATÍVNYCH ŠKÔL

– Maria Montessoriová: normálny rozvoj dieťaťa



úplný slobodný výber činnosti a prostredia



neobmedzené opakovanie



dokončenie práce



možnosť priebežnej kontroly

– Celestín Freinet: aktívna škola



voľná expresia



pracovné aktivity (vlastná literatúra)



mimoškolské pozorovanie



školská tlačiareň



metóda slobodných textov



podpora individuálnej práce



autokorektívne karty

– Rudolf Steiner: waldorfská škola



založená na psychike dieťaťa, jeho schopnostiach, ktoré sú rozvíjané podľa veku



eurytmia=viditeľná reč

– Tolnay Gyuláné: Tolnay metóda



programová stena



dokázala spojiť jazykové vyučovanie s matematikou

– Suzukiho metóda



človek je produkt prostredia



dôležitá je frekvencia a množstvo podmetov



systém blokovej výučby

– Susan Kovalikova+Karen Olsenová: ITV (integrované tematické vyučovanie)



zmyslom je vytváranie mozgovo-kompatibilného učebného prostredia



+ princíp fungovania mozgu spojený s emocionálny cítenim=1.princíp

+ rozvoj kurikula=2.princíp
+ používanie vyučovacích prostriedkov=3.princíp

– Nadácia Škola dokorán: Krok za krokom



dôraz na nedoceňovanú kapacitu mozgu, jeho schopnosť prijímať informácie



základné zdroje hodnôt: starostlivosť, komunikácia, vzťahy, spoločenstvo

Výchovné princípy AŠ:
a) škola je zameraná pedocentricky
b) škola je aktívna
c) usiluje sa dosiahnuť komplexnú výchovu dieťaťa
d) je chápaná ako živé spoločenstvo
e) chápe sa podľa princípu „Zo života pre život“

Zásady výchovy žiakov na AŠ:
a) ideál života už na škole
b) spoznávať svoje dobré vlastnosti aj nedostatky
c) odstrániť menejcennosť
d) každý žiak v niečom vyniká

VÝCHOVA
– zámerné intencionálne pôsobenie na osobnosť s cieľom formovať ho určitým spôsobom

– mnohostranný komplex špecifickej ľudskej činnosti, ktorá má dosah na duševný vývin jednotlivca a jeho správanie
– rozvíjanie možnosti človeka + odborné cieľavedomé rozvíjanie ps. procesov funkcií a vlastností osobnosti + najpodstatnejšia podm.vývinu
– zámerné celoživotné pôsobenie podnetmi z prostredia k dosiahnutiu určitých, relatívne trvalých žiaducich zmien v správaní jedinca
– špeciálne organizovaný a usmerňovaný proces, kt. sa realizuje v intenciách spoločenských záujmov
– proces zameraný na dosiahnutie cieľov, v kt. sú obsiahnuté určité normatívne požiadavky
– podstata je historická (ciele výchovy sa menia dobou)
– prezentuje dynamický systém (osobnosť a relácie sa menia)
– perspektívnosť
– socializácia
– začleňovanie jedinca do kolektívu
– poslaním je rozvíjať schopnosti a kladné vlastnosti najmä spoločensko-prospešné vlastnosti a tlmiť nežiaduce
– najvyšším stupňom je sebavýchova

Proces výchovy:
- je komplex vnútorných a vonkajších činiteľov
- 2druhy výchovného pôsobenia:
a) intencionálne-zámerné
b) 2.funkcionálne-nezámerné – dvojstranný: 1.objekt výchovy (Ž) + 2.subjekt výchovy (U)

Podmienky výchovy:
- výchova prebieha vždy v konkrétnych podmienkach, ktoré môžu byť vonkajšie a vnútorné

a) vonkajšie
- vplyv zámerného prostredia, prostredníctvom výchovy
- tvorené prírodným a soc. prostredím
- okolitá príroda, kultúra spoločnosti, medziľudské vzťahy

b) vnútorné
- vyplývajú zo špecifík ľudského organizmu
- dedičnosť, zdravotný stav, biorytmus
- sú tvorené kultúrou
+ priaznivé vplyvy (dobrá nálada, spokojnosť)
+ nepriaznivé vplyvy (alkohol, hluk, zvady)