VUZ - základy pedagogiky (učiteľ a učiteľská profesia, hodnotenie, diagnostika)

10, UČITEĽ A UČITEĽSKÁ PROFESIA, OSOBNOSŤ UČITEĽA, DIAGNOSTIKOVANIE

HODNOTENIE

, ČINNOSŤ, TVORIVOHUMANISTICKÁ VÝCHOVA, GLOBÁLNA VÝCHOVA,

INTERKULTÚRNE

VZDELÁVANIE

Učiteľ

-

je jedným zo základných činiteľov VV procesu (spolu so žiakom a s obsahom V a V)

-

človek, ktorý sústavne odborne vzdeláva alebo vychováva deti alebo dospelých

-

človek s určitými osobnostnými vlastnosťami a súčasne odborník s profesionálnymi vedomosťami,
zručnosťami a návykmi

-

v procese V a V má sústavne uplatňovať aktivity, ktoré rozvíjajú osobnostné kvality žiakov, ktoré
treba už od detstva rozvíjať a kultivovať

-

mal by byť integrovanou osobnosťou, psychicky vyrovnanou, sociálne integrovanou a s ochotou sa
prispôsobovať

-

kvality učiteľa podľa Petláka: sebareflexia, sebahodnotenie, sebavedomie, sebaovládanie,
sebaregulácia, sebatvorenie

Vzájomný vzťah učiteľa a

žiakov

-

pôvodné ped. koncepcie – vychádzali zo soc. aspektov a zdôrazňovali vonkajšie prvky pôsobenia na

žiaka (učivo, jeho obsah, úloha učiteľa)
– výrazná úloha dospelých

-

od začiatku 20.stor. – koncepcie sústredené na prioritné postavenie žiakov

-

hnutie pedocentrizmu – stavalo do centra vyučovania žiakov

– aby sa proces prispôsoboval žiakom

-

hnutie nových škôl – podobné tendencie

-

progresívna pedagogika – J.Dewey – sústreďuje sa v prvom rade na žiaka

– berie ohľad na záujmy a možnosti žiakov, chápe detstvo ako dôležitú etapu

-

bielefeldské školské pokusy – H.von Hentig

– žiadal úctu a pochopenie sveta žiakov a ich osobnú zodpovednosť
za dosiahnutie cieľov

-

emancipačnádidaktika – Blankertz, Mollenhauer, Klafki – žiaka považuje za subjekt, nie za objekt

pedagogického procesu
-

hnutie antipedagogiky – H.von Schönebeck, E.von Braunmühl

– extrémne koncepcie
– odpor voči akémukoľvek donucovaniu dieťaťa
– presadzovanie dobrovoľnosti

Vyučovanie ako činnosť učiteľa
Potreba celoživotného rozvoja učiteľa po stránke profesionálnej i osobnostnej a hodnotovej.
Učenie sa ako činnosť žiaka.
Existencia rôznych štýlov učenia žiakov, potreba uvedomovania si tejto skutočnosti pri práci
učiteľa.

-

U a Ž sú pri príprave i realizácii vyučovania jeho aktívne, subjektové elementy

-

až začlenením ľudského faktora do systému vyučovania nadobúda toto životnosť a stáva sa
systémom v pravom slova zmysle

-

každý pedagóg sa musí usilovať o to, aby svojím podielom prispel k transformácii školstva, aby sa
škola stala skutočne školou radosti a najmä rozvoja tvorivosti žiakov

-

U musí sa musí zaoberať otázkami motivácie Ž a ich aktivitou vo vyučovacom procese

-

musí byť venovaná pozornosť samostatnosti a kreativite Ž vo vyučovaní a humanizácii vzdelávania

-

musí byť úsilie pretvoriť školu zo školy nezáživnej, dogmatickej, prinucujúcej k učeniu, preferujúcej
encyklopedizmus na školu tvorivú, radostnú, ktorá dokáže plnohodnotne rozvíjať každého Ž so
zreteľom na jeho individuálne možnosti a schopnosti

-

vyvstáva požiadavka permanentného sebavzdelávania U

-

Ž musí byť chápaný ako významný subjekt vo VV procese

Vyučovanie je dvojstranný proces, ktorí sa skladá z dvoch etáp:

1. z vyučovania (odovzdávanie informácií) – učiteľ
2. učenia (prijímania vedomostí) – žiak

Medzi najcharakteristickejšie črty súčasného vyučovania patrí:

- aktivita žiakov, učiteľ nepodáva hotové poznatky vtedy, ak sú žiaci pod jeho vedením schopní samostatne
prísť k daným poznatkom
- intenzifikácia myslenia žiakov v procese vyučovania, ktorá vyžaduje znalosti základov teoretického
poznania a racionálneho myslenia v oblasti matematiky.

Všeobecne platí, že učiteľova osobnosť je nevyhnutnou podmienkou pedagogického pôsobenia, ale
sama o sebe ešte nepredurčuje jeho výsledky. O smere, o intenzite jej pôsobenia spolurozhoduje aj ďalší
činiteľ, a to je žiakova osobnosť. Samotný žiak či už vedome, alebo nevedome rozhoduje o tom, čo
z učiteľovej osobnosti a do akej miery nechá na seba vplývať.

K vytvoreniu istých vzťahov medzi učiteľom a žiakom dochádza vo výchovno–vyučovacom procese
nevyhnutne. Vzťahy vznikajú v dôsledku sústavnej sociálnej interakcie medzi učiteľom a žiakom.

Pri pohľade zo strany učiteľa sa vzťah učiteľa k žiakovi javí ako viac menej vedome volený prístup, postok
učiteľa k žiakovi, ktorý vyplynul zo stupňa ohodnotenia žiakovej osobnosti (jeho chápavosti, mravných
vlastností, postoja k učeniu a sebe, vonkajšieho vzhľadu a iné). Navonok sa prejavuje v citovom postoji k
žiakovi (sympatia, antipatia), vo volených metódach a formách práce s ním, v miere úsilia, ktoré žiakovi
venuje a podobne. Vzťah učiteľa k žiakovi je podľa Correla funkciou jeho postoja k sebe
samému.

Pri pohľade zo strany žiaka sa vzťah žiaka k učiteľovi javí ako stupeň a kvalita (v zmysle kladných a
záporných citov) emocionálnej viazanosti žiaka k učiteľovi. Citová pripútanosť žiaka k učiteľovi môže
vzniknúť neuvedomene alebo uvedomene v dôsledku hodnotenia učiteľovej osobnosti, jeho postoja,
prístupu k sebe samému. Navonok sa prejavuje najmä mierou uvedomenej alebo neuvedomenej ochoty
prijímať alebo odmietať učiteľov výchovno-vyučovací vplyv a v stupni dobrovoľnej snahy plniť učiteľove
príkazy a
želania.

Učiteľ si vytvára vzťah jednak k jednotlivým žiakom, jednak k triede ako celku. Pre zabezpečenie učiteľovho
vplyvu na žiakov sú oba vzťahy nevyhnutné, oba sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, ani jeden nemožno
nadraďovať alebo odsúvať do pozadia. Učiteľov nesprávny vzťah k jednotlivým žiakom (protekcia alebo
prenasledovanie žiaka) sa záporne odráža na jeho vzťahu k žiakom celej
triedy.

Kladný vzťah učiteľa k žiakom celej triedy mu umožňuje vytvoriť v triede istú sociálnu klímu, teda
najpriaznivejší predpoklad pre úspešnú pedagogickú prácu. Keď si učiteľ vytvorí nesprávny vzťah k žiakom
celej triedy, negatívne sa to odráža na vzťahu žiakov k nemu, ale aj v učiteľovej psychike. Keď učiteľovi
chýba takýto vzťah alebo je nedostatočný, žiaci konštatujú, že učiteľ nemá ich triedu rád a podobne reagujú
aj oni. V dôsledku toho žiaci potom učiteľa neposlúchajú, robia mu navzdory, neučia sa riadne a učiteľ sám
nerád v takej triede
učí.

Vzťah žiaka k učiteľovi sa utvára v škole, v ktorej učiteľ a žiak majú presne vyhranené úlohy a funkcie:
učiteľ má za povinnosť žiaka učiť a vychovávať a žiak sa má učiť a prijímať jeho výchovné pôsobenie.
Učiteľ je vo svojej funkcii zároveň aj sprostredkovateľom medzi spoločnosťou, žiakom a rodičmi a tento fakt
tak isto značne ovplyvňuje vzťah žiakov k
nemu.

Učiteľ sa so žiakmi spoločne zúčastňuje na rôznych akciách, spoločne prežívajú úspechy i neúspechy v
škole, vymieňajú si názory, posudzujú svoje vlastnosti a pod. Učiteľ sám vedome i nevedome prenáša na
žiakov aj svoje osobné radosti i ťažkosti. Z osobnej, ľudskej stránky sa však podobne aj žiaci prejavujú pred
učiteľom. A napokon sa vzťah medzi učiteľom a žiakom vytvára aj po stránke vzájomného zdôverovania sa
(najmä zo strany žiakov) s rôznymi intímnymi problémami, názormi a plánmi, teda v tomto smere sa ponáša
na taký vzťah, aký existuje medzi
priateľmi.

Optimálnu podobu vzájomného vzťahu učiteľa a žiaka zabezpečuje správne proporcionálne zastúpenie
inštitucionálnej, rodičovskej, osobnostno-ľudskej, priateľskej, individuálnej a kolektívnej zložky, ktoré bude
mať zrejme v každom vekovom období inú podobu.

-

kvality učiteľa podľa Petláka:

 sebareflexia
 sebahodnotenie
 sebavedomie
 sebaovládanie
 sebaregulácia
 sebatvorenie

-

jeho činnosť je orientovaná na odovzdávanie vedomostí žiakom

-

musí viesť deti k učeniu, rozvíjať záujme žiakov o učenie, formovať ich návyky, samostatnú prácu,
motiváciu, aktivitu, socializáciu a komunikáciu

-

v nových podmienkach sa presúva ťažisko jeho činnosti z odovzdávania poznatkov do činnosti
poradcu, organizátora poznávania, motivačného činiteľa

-

požiadavky na učiteľa:

 na pedagogicko-psychologické aspekty jeho osobnosti
 na jeho intelektuálny potenciál
 na odbornosť v predmetoch aprobácie
 na jeho hodnotný systém
 na psychohygienickú vyváženosť
 na emocionálny potenciál
 na jeho teoreticko-pedagogické myslenie
 na spôsobilosti nevyhnutné pre úspešnú učiteľskú činnosť (kom., org., rozhod., diagnost.,

plánov.)

-

potrebné úlohy na rehabilitáciu učiteľa:

 identita a individualita učiteľa proti anonymite a priemernosti
 samostatnosť proti dirigovaniu zvrchu
 ľudská univerzálnosť proti zúženej špecializácii
 autenticita a originalita proti konformite a poslušnosti moci
 profesionalita proti laickosti
 dôveru a mravnú zodpovednosť proti nedôvere
 vnútornú motiváciu proti vonkajšej a proti donucovaniu
 skutočnú vedu proti apologetickej
 tvorivosť proti stereotypu a rutine