7. seminár

Kultúra a jej špecifiká

Všeobecne o kultúre – chápanie a prístupy

Pojem kultúry, používaný vo všeobecnom chápaní, obsahuje to (know-how), čo

človek musí vedieť k tomu, aby vedel fungovať v danej spoločnosti. Uvedené znalosti si
jedinec osvojuje spoločensky: učí sa požadovanú formu správania, ktoré nie sú odvoditeľné
zo žiadnych genetických daností. Teda kultúru vo všeobecnosti chápeme ako súbor stratégií,
ktoré umožňujú človeku adaptovať sa na podmienky prostredia, v ktorom žije.

Pojem kultúra sa pokúša naznačiť , že ľudia nežijú len podľa pravidiel daných

prírodnými zákonitosťami, ale vytvárajú svoj vlastný svet, ktorý je od prírody odlišný.
V širokom význame je súčasťou kultúry všetko to, čo ľudia vytvárajú. Niekedy sa pojem
kultúra používa v užšom význame – ako vysoká kultúra, kde patria napr. významné umelecké
diela a ďalšie civilizačné výtvory. Ak obsahuje „všetko“ – je problematické jej vymedzenie,
z toho dôvodu sociológovia aj antropológovia hovoria o rôznych kultúrach, aby vymedzili
rozdiely medzi jednotlivými časťami ľudskej populácie.

Pod tlakom modernizácie mizne pôvodná kultúrna rozmanitosť a súčasne narastá

homogenizácia svetovej kultúry. Na druhej strane v mnohých krajinách dochádza k boju za
uchovanie národnej (etnickej) identity a kultúrnej plurality. Charakteristickým rysom
súčasného vývoja moderných spoločností je navyše nárast subkultúr a kontrakultúr, ktoré
umožňujú v rámci jednej kultúry rozvíjať nové alternatívy spôsobu života. Všetky tieto trendy
stavajú ľudstvo pred problém hľadania nového transkultúrneho porozumenia.

V súčasnej odbornej literatúre prevládajú tri základné prístupy k vymedzeniu rozsahu

a obsahu pojmu kultúra:

1- Tradičné axiologické poňatie kultúry vychádza z humanistickej a osvieteneckej

tradície používania tohto pojmu vo filozofii a umeleckých vedách. Táto koncepcia je
výrazne hodnotiaca, obmedzuje rozsah triedy kultúrnych javov na sféru pozitívnych
hodnôt, ktoré prispievajú ku kultivácii a humanizácii človeka. Do kultúry sú tu
zahrňované také oblasti duchovných hodnôt ako umenie, veda, literatúra, osveta,
výchova a pod.

2- Antropologické poňatie kultúry zahrňuje do kultúry nielen pozitívne hodnoty, ale

všetky nadbiologické prostriedky a mechanizmy, ktorých prostredníctvom sa človek
ako člen spoločnosti adaptuje k vonkajšiemu prostrediu. Vďaka tomu je možné
charakterizovať a klasifikovať rôzne spoločenstvá v čase a priestore podľa ich
špecifických kultúrnych prvkov a komplexov. To umožňuje komparatívny výskum
sociokultúrnych systémov (kultúr, subkultúr, kontrakultúr) a v čase a priestore.
Antropologické poňatie kultúry chápané ako systém artefaktov, sociokultúrnych
pravidiel a ideí zachovávajúce a odovzdávané členmi určitej spoločnosti sa presadilo
zvlášť v sociálnej a kultúrnej antropológii, archeológii, etnografii, etnológii,
sociológii, psychológii a kulturológii.

3- Redukcionistické poňatie kultúry zahrňuje veľké množstvo prístupov, pre ktoré je

snaha obmedziť rozsah pojmu kultúry na určitý výsek sociokultúnej reality (súčasná
kognitívna a symbolická antropológia). Rozvíjané sú sémiotické prístupy, ktoré
redukujú pojem kultúra na systém znakov, symbolov a významov, ktorými disponuje
určitá spoločnosť.

Axiologické poňatie kultúry má svoje korene v antike a v dielach renesančných

humanistov a nemeckých osvietencov a bolo ďalej rozpracované predstaviteľmi nemeckej
klasickej filozofie.

Antropologická línia vývoja pojmu kultúra je spätá v značne širokom spektre na pôde

rodiacej sa antropológie, sociológie, etnografie, psychológie a ďalších špecifických disciplín.
Zrodenie moderného antropologického významu pojmu kultúry anticipoval nemecký historik
G.F.Klemm, ale za vlastného tvorcu modernej globálnej vedeckej definície kultúry je
považovaný E.B.Tylor (Primitívna kultúra, 1871).

Na rozdiel od tradičného axiologického prístupu, ktorý za kultúru považuje

predovšetkým triedu vecí a javov humanizujúcich a kultivujúcich človeka, antropologické
poňatie kultúry nemá hodnotiaci význam, predpokladá mnoho špecifických kultúr
(definovaných v čase a priestore), prislúchajúcich rôznym spoločenstvám a poskytuje
možnosť porovnávacieho výskumu jednotlivých sociokultúrnych systémov.

Predmetom sociálnej a kultúrnej antropológie1 je výskum kultúry chápanej ako spôsob

života určitej spoločnosti. Základný princíp, ktorý sa pri štúdiu cudzích kultúr uplatňuje, je
doktrína kultúrneho relativizmu, t. j. posudzovania kultúr ako jedinečných entít, ktoré nie je
možné hodnotiť kultúrnymi štandardami. Z tejto doktríny vyplýva, že neexistujú „lepšie“ ani
„horšie“ kultúry, ale len „iné kultúry“. Preto je nevyhnutné posudzovať hodnoty, normy
a obyčaje v kontexte tej kultúry, ktorá ich vytvorila. Opakom je etnocentrizmus – niektorí
ľudia žijú v predstave, že kultúra ich vlatsnej skupiny (napr. národa) je nadradená kultúre
iných skupín, že je morálnejšia, správnejšia a viac zodpovedá požiadavkám zdravého rozumu.

V súvislosti so spoznávaním kultúry a jeho uplatňovaním v každodennom živote sú

dôležité metodologické prístupy a spôsoby jej skúmania, keďže kultúru je možné skúmať
z rôznych zorných uhlov. Väčšinou ide o výskumy zotrvávajúce na troch základných
úrovniach:
1-Výskum v atributívnom zmysle ako univerzálne ľudského fenoménu.
2-Výskum v distributívnom zmysle na úrovni jednotlivých kultúr a subkultúr, ktoré je
možné identifikovať v čase a priestore. Toto štúdium akceptuje fakt kultúrneho pluralizmu
a metodologicky sa opiera o zásadu kultúrneho relativizmu, t. j. kultúry predstavujú
jedinečné a unikátne konfigurácie artefaktov, ideí, noriem, modelov, inštitúcií a kultúrnych
vzorov. Vystupujú ako relatívne autonómne systémy s vlastnou organizáciou a špecifickým
obsahom.
3- Treťou rovinou je výskum na úrovni jednotlivca. Ide o osobnostnú kultúru, analýzu vzťahu
kultúry a osobnosti, jazyka a myslenia v konkrétnom sociokultúrnom kontexte. Jednotlivec je
študovaný ako tvorca zároveň produkt svojej kultúry.

Roviny kultúry

Môžeme hovoriť o kultúrach národných, medzinárodných a tiež o subkultúrach.
Medzinárodná (nadnárodná) kultúra nie je zviazaná hranicami jedného národa. Dochádza
k difúzii kultúr (prenikanie, prelínanie). Poznáme priamu difúziu (vzájomná výmena napr.
kníh, sledovanie filmov) a nepriamu difúziu (prvá kultúr predá niečo druhej a pod.)
Na prelome 19. a 20. storočia vznikla antropologická paradigma – difuzionizmus –
štúdium historických kontaktov etník a národov, ich migrácii, difúzii a hustote obyvateľstva.
Subkultúra je kultúra dielčej skupiny (napr. mládeže, etnika, náboženstva a pod.)

Kultúra a symboly

Kultúre sa učí človek prostredníctvom symbolov. Ich systém a význam si osvojuje v procese
inkulturácie (enkulturácia). Symboly potom využíva pre vyjadrenie svojich myšlienok
a pocitov.
Symboly môžu byť verbálne a neverbálne.
Verbálny symbol (jazyk a komunikácia), neverbálny (štátna zástava).

1 Pri antropologickom poňatí kultúry sa stretávame s nejednotnosťou v používaní pojmu sociálnej a kultúrnej
antropológie v Amerike a v Európe. Tradičná klasifikácia rešpektuje, že sociálna antropológia sa rozšírila na
území V.Británie a v Európe. Oproti tomu s kultúrnou antropológiou sa stretávame zvlášť v USA. (rozdiely pozri
Soukup, 2000:22).

Jazyk a kultúra

Človek je bytosťou, ktorá najviac rozvinula schopnosť používať jazyk v komunikácii

s iným človekom. Pomocou jazyka si ľudia odovzdávajú osobné a sociálne významy, teda
jazyk je nástrojom ich internalizácie – osvojenia si týchto významov.

Pri vymedzení vzťahu jazyka a kultúry sa z aspektu posudzovanie „dôležitosti“ úlohy,

ktoré zohrávajú, stretávame s tromi základnými názorovými smermi:

1- Krajné (striktné) tvrdenie presadzuje názor, že jazyková štruktúra ovplyvňuje istú

jazykovú skupinu k prijatiu určitého svetonázoru (je to miernejšia podoba skoršieho
názoru, že jazyk určuje, rozhoduje o svetonázore jedinca) – Sapir-Whorfova hypotéza
kultúrneho relativizmu.

2- Opačné tvrdenie konštatuje, že kultúra istého spoločenstva sa odzrkadľuje v jazyku

ľudí (to, čo si cenia, tak sa správajú, tak aj rozprávajú) t. j. kultúrne požiadavky síce
neurčujú jazykovú štruktúru, ale rozhodne ovplyvňujú používanie jazyka.

3- Neutrálne stanovisko tvrdí, že medzi jazykom a kultúrou nie je(alebo sotva je) nejaký

vzťah.

Jazyk je najusporiadanejšou a najsystematickejšou časťou kultúry, ale štruktúra

jazyka určitej spoločnosti je nezávislá na štruktúre jej kultúry a tieto dve štruktúry nie
sú vzájomne zameniteľné. Jazyk odráža kultúru a prostredie tých, ktorí ním hovoria.
Reagujú a prispôsobujú sa potrebám kultúry. Medzi jazykom a podstatou kultúry neexistuje
príčinný vzťah.

Medzi jazykom a spoločnosťou existuje mnohoraký vzťah. R.Wardhaugh vo svojej

publikácii poukazuje na štyri vzťahy, od ktorých sa odvíjajú determinanty a prieniky týchto
vzťahov. (Wardhaugh, 2002: 15-16)

1- Za takýto vzťah môžeme považovať to, keď štruktúra spoločnosti ovplyvňuje alebo

určuje štruktúru jazyka a/alebo jazykové správanie. Podľa výskumov používaný jazyk
(jazyková podoba) odzrkadľuje sociálne postavenie hovoriaceho alebo rasu, dokonca
pohlavie, iné výskumy dokazujú, že o pravidlách komunikácie rozhodujú
spoločenské požiadavky.

2- Druhý možný vzťah je práve opačný – štruktúra jazyka resp. jazykové správanie

vplýva na spoločenskú štruktúru, dokonca ju môže aj určovať. Tento názor
reprezentuje Sapir-Whorf-ova hypotéza jazykového relativizmu (vzťah jazyka
a kultúry je deterministický), Bernstein a ďalší.

3- Tretí možný vzťah predpokladá, že vzťah je obojstranný – jazyk a spoločnosť na seba

spolupôsobia. (Dittmar,1976)

4- Štvrtá možnosť- medzi jazykovou štruktúrou a štruktúrou spoločnosti neexistuje

žiadny vzťah, obidve sú nezávislé na sebe. (Chomsky,1965)

Vzťah medzi jazykom, národom a kultúrou je evidentný. Od prelomu 19. a 20.storočia

vzniká nový odbor – sociolingvistika, ktorá skúma vzťah jazyka a spoločnosti – dominancia
na jazyk (napr. vplyv sociálnych javov - pohlavia, veku na jazykový systém; naopak,
sociológia jazyka dáva akcent na spoločenské javy (napr. ako jazyk ovplyvňuje spoločenské
vzťahy a pod.) Obidve môžu skúmať napr. problémy bilingvizmu a diglosie z rôznych
aspektov. Kým sociolingvistika sa zaoberá prejavmi bilingvizmu a diglosie (v jazykovej
komunikácii), sociológia jazyka skúma vplyv týchto javov napr. na spolužitie minority
a majority.

Jazyk je súčasťou kultúry, a to hlavne ako sprostredkovateľ (verbalizátor) ich obsahov.

Jazyk je prostriedok, ktorým je možné ku kultúre preniknúť a kultúru charakterizovať,
popísať. Jazyk dokáže vyjadriť isté kultúrne tradície národa priamo svojimi hovorovými
tvarmi, slovnou zásobou (porovnaj etnolingvistiku).

Veľký vplyv jazyka na naše vnímanie a triedenie životných skúseností je z obidvoch

názorov zrejmý. Táto skutočnosť priviedla niektorých bádateľov (Edward Sapir a Benjamin
Lee Whorf) k záveru, že jazyk spoločnosti je rozhodujúcim činiteľom v utváraní
myšlienkových pochodov a kultúry ľudí (teória kultúrnej relativity). Mnohí antropológovia sú
k takémuto názoru skeptickí, pretože myslenie nie je možné zjednodušiť len na jazyk.
Významy môžu byť vyjadrené pomocou jazykového kontextu, situáciou, pomocou
mimojazykového porozumenia sveta.

OTÁZKY SEMINÁRA:

1. Charakterizujte tri základné prístupy k vymedzeniu rozsahu a obsahu pojmu

kultúra!

2. Ako chápeme kultúru a čo je jej súčasťou?
3. Dá sa kultúre naučiť? Ak áno, ako? Čo nám k tomu napomáha?
4. Objasnite pojem internalizácia kultúry?
5. Vymedzte niektoré roviny kultúry! Existujú hranice kultúry?
6. Aký je rozdiel medzi kultúrou a umením?
7. Vysvetlite pojmy etnocentrizmus a kultúrny relativizmus!
8. Aký je vzťah medzi jazykom a kultúrou?
9. Vysvetlite predmet vedných disciplín sociolingvistika a sociológia jazyka?
10. Ako charakterizujeme homogenizáciu kultúry v súčasnosti? Čo je jej

opozitum?

11. Čo chápete pod pojmom synkretický charakter kultúry? Ako sa prejavuje

v prípade viacnárodných spoločenstiev (napr. medzi minoritou a majoritou)?

12. Čo znamená v súčasnosti problém transkultúrneho porozumenia?

Ako vyzerá svet našej kultúry v skutočnosti? A čo môj svet kultúry?