K logike dejín sociológie

2. prednáška

PhDr. Ľuba Kráľová, PhD.

Multiparadigmatickosť

sociologického poznania

• Multiparadigmatickosť v sociológii

znamená, že rozliční sociológovia v tom
istom čase nazerali a nazerajú na ten istý
alebo obdobný problém principiálne
odlišne.

• Paradigma = určitý vzorec, alebo model

vedeckého bádania, štýl myslenia, spôsob
realizácie teórie...

Multiparadigmatickosť podľa M.

Petruska

• „Fakticita vnútornej názorovej diferenciácie

(teoretického

pluralizmu)

a

toho,

čo

Thomas Kuhn

neskôr

označil

termínom

multiparadigmatickosť (t. j. koexistencia zásadne

odlišných štýlov myslenia, teórií a spôsobov

realizácie tzv. normálnej, t. j. rutinnej

a predovšetkým

inštitucionalizovanej

vedy,

v rámci toho istého vedného odboru v tom istom

čase)“, teda takej vedy, ktorá postupuje od jednej

paradigmy k druhej (Petrusek, 1994, s. 9).

Sociologická škola

Sociologická škola = skupina sociológov, ktorí sú vo

vzájomnom kontakte, riešia zhodnú výskumnú

problematiku,

zdieľajú

východziu

teoretickú

orientáciu

a základné

metodologické

princípy,

opierajú sa o tie isté rešpektované autority alebo

autoritu, pracujú v jednom meste alebo spolupracujú

v rámci jednej inštitúcie. Predstavitelia danej

sociologickej školy zdieľajú vždy iba jednu základnú

paradigmu. Sociologická škola nemôže byť vnútorne

paradigmaticky diferencovaná. Ale pod tú istú

paradigmu možno zahrnúť viacero škôl, smerov

a hnutí.

Konsenzuálna paradigma

• Konsenzuálna paradigma zahŕňa viaceré

sociologické školy:

• štruktúrny funkcionalizmus
• teóriu sociálnej výmeny
• teóriu spoločenskej zmluvy
• teóriu solidarizmu.
• Nie je však možné, aby predstavitelia

štruktúrneho funkcionalizmu zdieľali napríklad

okrem konsenzuálnej zároveň aj konfliktualistickú

paradigmu.

Dichotomický vývoj

sociologického poznania

• Pluralita paradigiem charakteristická pre

celý doterajší vývoj sociológie sa vyznačuje

určitou pravidelnosťou v tom, že tieto

paradigmy veľmi často vytvárajú určité

protikladné dvojice alebo dichotómie.

• Vyberiem tri príklady, ktoré sú pre vývoj

sociológie v 19. a na počiatku 20. storočia

typické. 3. dichotómia – aj sociológovia 2.

polovice 20. storočia.

Dichotomický vývoj

sociologického poznania

• dichotómia pozitivistickej (scientistickej,

naturalistickej) a humanistickej (chápajúcej,

rozumejúcej) sociológie

• dichotómia sociologického nominalizmu

(psychologizmu) a sociologického realizmu

(sociologizmu) a

• dichotómia teórie konsenzu a teórie

konfliktu

Dichotomický vývoj

sociologického poznania

Všetky tieto protikladné a v istom zmysle krajné

riešenia, t.j. dichotómie, svedčia o tom, ako k tým

istým základným otázkam sociológie možno v tej istej

dobe pristupovať z diametrálne odlišných pozícií,

pričom o žiadnom z týchto riešení nie je možné

prehlásiť, že by boli jedine možné a jedine správne.

Všetky mali z hľadiska ďalšieho vývoja sociológie

svoj pozitívny význam, pretože prehlbovali teoretickú

i metodologickú argumentáciu vnútri sociológie

a zároveň odpovedali na základnú otázku sociológie.

Ako je možný sociálny poriadok v spoločnosti?

Predstavitelia pozitivizmu a

humanizmu v sociológii

Pozitivizmus (scientizmus, naturalizmus) v

2. polovici 19. a na začiatku 20. st.

predstavoval Auguste Comte, Herbert

Spencer a v modifikovanej podobe Émile

Durkheim. Humanizmus (chápajúcu,

rozumejúcu sociológiu) v spomínanom

období reprezentoval Ferdinand Tönnies,

Georg Simmel a najvýraznejšie Max

Weber.

Dichotómia pozitivizmu a

humanizmu v sociológii

• Základné znaky

pozitivizmu

• 1. Naturalizmus.
• 2. Chápanie

spoločenských javov ako

vecí.

• 3. V sociológii sú

uplatniteľné rovnaké

metódy ako

v prírodných vedách.

• 4. Sociológia je základom

sociálneho inžinierstva.

• Základné

znaky

humanizmu

• 1. Antinaturalizmus.
• 2. Spoločenské javy sú

v procese

neustáleho

vznikania a premien.

• 3. V sociológii musia byť

uplatňované iné metódy

ako v prírodných vedách.

• 4. Sociológia nemôže byť

základom tzv. sociálneho

inžinierstva.

Predstavitelia psychologizmu a

realizmu v sociológii

• Sociologický

nominalizmus,

t.j.

psychologizmus v sociológii predstavoval
Gabriel de Tarde, Gustave Le Bon
a sociologický realizmus, t.j. sociologizmus
v sociológii zas Émile Durkheim.

Termíny nominalizmus

a realizmus

Termíny nominalizmus a realizmus pochádzajú zo

stredovekého sporu o spôsob existencie univerzálií

alebo všeobecných pojmov. Nominalisti (od slova

nomen – meno, názov) vychádzali z postulátu, že

všeobecné pojmy sú púhe mená. Reálne existujú iba

jednotlivé

veci

so

svojimi

individuálnymi

vlastnosťami a tzv. univerzálie existujú až po veciach.

Oproti tomu realisti usudzovali, že všeobecné pojmy

existujú reálne, a to buď pred jednotlivými

predmetmi, t.j. mimo nich a nezávisle na nich alebo

vo veciach ako idey, teda formy jednotlivín.

Sociologický nominalizmus

alebo psychologizmus

Prenesené do sociológie termín nominalizmus

znamená, že sociologický nominalizmus alebo
psychologizmus označuje názory, ktoré považujú
spoločnosť za púhu sumu jednotlivcov, teda za
niečo, čo v porovnaní s jednotlivcami nemá žiadnu
novú kvalitu a čo je plne vysvetliteľné zo štúdia
jednotlivcov. Pretože reálne existujú iba
jednotlivci (ako u nominalistov jednotlivé veci),
spoločnosť je len ich odvodeninou.

Sociologický realizmus alebo

sociologizmus

Sociologický realizmus alebo sociologizmus tvrdí,

že spoločnosť nie je na jedincov redukovateľná,

pretože každá kolektivita nadobúda vlastnosti,

ktoré sú od vlastností všetkých jedincov, ktorí ju

tvoria, odlišné. Tak, ako u stredovekých realistov

všeobecné

pojmy

existujú

nezávisle

na

jednotlivých

veciach,

tak

u sociologických

realistov (sociologistov) spoločnosť ako každá

kolektivita existuje nezávisle na jednotlivcoch

a vyvíja na nich vonkajší nátlak.

Znaky psychologizmu a

sociologizmu

Psychologizmus
• Pri výklade

spoločnosti je

potrebné vychádzať zo

psychických znakov

jednotlivcov.

Spoločenské javy

sú vysvetľované ako

ich prejavy alebo

odvodeniny.

Sociologizmus

• Spojením ľudských

jedincov vzniká vždy

nová kvalita

neredukovaná na

akékoľvek ich

vlastnosti, vrátane

psychických.

Durkheim na to

uvádza analógie

z prírodnej reality.

Durkheimova analógia bronzu

Bronz, ako je známe, je veľmi tvrdá zliatina. Pritom

je tvorená látkami – meďou, cínom a olovom, ktoré

sú mäkké a tvárne kovy. Tvrdosť bronzu vzniká až

spojením jeho kovových súčastí. Rovnako to podľa

Durkheima platí i v spoločnosti. V tomto zmysle sú

spoločenské fakty voči individuálnym psychikám

vonkajšie rovnako, ako sú biologické znaky života

vonkajšie vo vzťahu k minerálnym zložkám, z ktorých

je živá bytosť zložená. Spoločenské fakty sa líšia od

psychických nielen kvantitatívne. Majú iný základ,

prebiehajú v inom prostredí a závisia od iných

podmienok.

Predstavitelia teórie konsenzu a teórie

konfliktu v sociológii v 19. storočí

• Ku klasickým sociologickým konsenzualistom 19.

storočia patria Auguste Comte a Herbert Spencer,
ale aj starší predstavitelia teórie spoločenskej
zmluvy (Aristoteles, J. Locke, T. Hobbes, J. J.
Rousseau).

• Ku klasickým prestagviteľom teórie konfliktu

v sociológii zas patria Karl Marx a Georg Simmel.

Predstavitelia teórie konsenzu a teórie

konfliktu v sociológii v 20. storočí

• Konsenzuálna paradigma zahŕňa v 20. storočí

niekoľko škôl – štrukturálny (štruktúrny)

funkcionalizmus (Talcott Parsons, Robert King

Merton), teórie sociálnej výmeny – Peter Blau a

George Casper Homans, teórie solidarizmu (T. H.

Marshall, Léon Duguit, ktorý vychádzal z učenia

A. Comtea a É. Durkheima).

• Konfliktualistov v druhej polovici 20. storočia

predstavujú hlavne Lewis Coser, Charles Wright

Mills, Ralf Dahrendorf, Randall Collins.

Premisy teórie konsenzu

Východzím predpokladom teórie konsenzu - ľudia nemôžu

dlhodobo žiť ako izolovaní jednotlivci, preto sa usilujú

o vzájomnú spoluprácu. Táto spolupráca je pre nich po

všetkých stránkach výhodná, a preto sa jej aktéri snažia

obmedziť konflikty na najmenšiu možnú mieru. Dosahujú to

hlavne vďaka tomu, že vyznávajú spoločné hodnoty.

Spoločenské systémy sú integrované, ľudia v nich pociťujú

vzájomnú solidaritu, uznávajú legitímne orgány riadenia

spoločnosti a plnia záväzky, ktoré z ich postavenia

v spoločnosti vyplývajú. Vývoj spoločnosti prebieha

harmonicky. Vznikajúce konflikty sú okrajovou záležitosťou

a sú iba prejavmi choroby ináč zdravého organizmu. Dané

marginálne konflikty sú uspokojivo riešiteľné v rámci

daného spoločenského systému.

Premisy teórie konsenzu

• Konsenzuálne teórie predpokladajú, že základom

sociálneho poriadku je nepísaná zmluva, podľa ktorej

sa ľudia zaväzujú, že budú dodržiavať pravidlá

umožňujúce vzájomné spolužitie. Filozofickým

predobrazom vysvetlenia tohto typu je teória

spoločenskej zmluvy (Hobbes, Locke, Rousseau).

V 20. storočí tento prístup predstavoval štrukturálny

funkcionalizmus. Sociálny poriadok je založený na

minimálnom konsenze vo vzťahu k základným

hodnotám a normám. Len za tejto podmienky sa

sociálny poriadok môže reprodukovať.

Štruktúrny funkcionalizmus

• Najväčší predstavitelia štrukturálneho

funkcionalizmu boli Talcott Parsons (1903-1979)
a Robert King Merton (1910-2003).

• T. Parsons rozvinul v sociológii aj teóriu

sociálneho systému a rozpracoval najmä pojem
štruktúra.

• Robert King Merton rozpracoval pojem funkcia

sociálnych javov a inštitúcií - preto štruktúrny
funkcionalizmus.

Premisy teórie konfliktu

Teória konfliktu vychádza z predpokladu, že existujúce

usporiadanie spoločnosti nikdy všetkým ľuďom nevyhovuje.

Časť príslušníkov spoločnosti musí byť k dodržiavaniu

pravidiel vzájomného súžitia donucovaná. Preto sú

základnými prvkami spoločenského života protikladné

záujmy. Spoločnosť je rozdelená na privilegovaných

a neprivilegovaných. K spoločenskému vývoju dochádza

hlavne stretávaním a riešením konfliktov medzi

spoločenskými skupinami. Konflikty sa prejavujú vo

všetkých zložkách spoločnosti. V ekonomike, v politike

i v duchovnom živote. Stabilita spoločenského systému je iba
dočasná. Krajným prejavom

konfliktu je zásadná zmena

existujúceho systému.

Marx a ostatní konfliktualisti

Samotní konfliktualisti stoja na dvoch póloch

myšlienkového rozpätia konfliktu. Na jednom stojí

Marx - ak v spoločnosti narastú kvantitatívne

neriešiteľné (antagonistické protirečenia) natoľko,

že prekročia únosnú mieru, prerastú v kvalitatívnu

spoločenskú zmenu, t.j. v revolúciu. Na druhej

strane stoja všetci ostatní konfliktualisti,

Simmelom počínajúc. Simmel v protiklade s

Marxom pripúšťal, že konflikty v spoločnosti sú

riešiteľné v jej rámci a toto riešenie ďalší vývoj

spoločnosti a jej vnútornú štruktúru upevňuje.

Konfliktualisti 20. storočia

Konfliktualisti 2.polovice 20. storočia sa prikláňajú

k Simmelovi. Napr. Coser potvrdzuje pozitívnu

funkciu konfliktu. V priebehu riešenia marginálnych

konfliktov v spoločnosti dochádza k uvoľňovaniu

prebytočného napätia, ktoré by neriešením konfliktu

ohrozilo stabilitu spoločnosti. Konflikt tak podľa

Cosera funguje ako poistný ventil, ktorý vypúšťa

prebytočnú paru v spoločnosti tak, ako tlakový hrniec

v kuchyni. Ak spoločnosť nie je schopná pripustiť, že

marginálne konflikty v spoločnosti existujú, nie je

schopná ich ani riešiť, čo vedie k revolúciám.

Znaky konsenzuálnych a

konfliktualistických teórií

• 1. Sociálne systémy sú

integrované.

• 2. Spoločnosti sú súdržné.

• 3. Spoločenský život závisí

od solidarity.

• 4. Spoločenský život je

založený

na

reciprocite

a kooperácii.

• 5.

Spoločnosť

uznáva

legitímnu autoritu.

• 1. Sociálne systémy sú

založené na protikladoch.

• 2. Spoločnosti sú vnútorne

rozdelené.

• 3.

Život

v spoločnosti

generuje

opozíciu

a

nepriateľstvo.

• 4.

Spoločenský

život

generuje

štruktúrne

konflikty.

• 5.

Každá

spoločenská

diferenciácia

zahŕňa

mocenskú nerovnosť.

Znaky konsenzuálnych a

konfliktualistických teórií

• 6. Základnými prvkami

spoločenského života sú
normy a hodnoty.

• 7. Sociálny život zahŕňa

záväzky.

• 8.

Sociálne

systémy

závisia od konsenzu.

• 9. Spoločenské systémy

pretrvávajú.

• 6. Základnými prvkami

spoločenského života sú
záujmy.

• 7. Sociálny život obsahuje

nátlak.

• 8. Sociálny život generuje

rôznosť záujmov.

• 9. Sociálne systémy majú

tendenciu k zmene.

Interpretatívna sociológia

• Interpretatívna sociológia (alebo paradigma,

vyvíjajúca sa intenzívne od 70. rokov 20. storočia
po súčasnosť) zahŕňa nasledovné sociologické
školy. Symbolický interakcionizmus (W. Thomas,
G.H. Mead, H. Blumer), fenomenologickú
sociológiu (A. Schutz, P.L. Berger, T. Luckmann),
etnometoldológiu (H. Garfinkel).