Základy feudálneho práva v Uhorsku (prednášky zo zimy) ----- F

prednášky – zimný semester

Dejiny štátu a práva

na Slovensku
2007/2008

2

fosokles
©2008

FEUDÁLNE PRÁVO:

I.

Spôsobilosť na práva

3

II.

Spôsobilosť na právne úkony

4 – 10

i.

vek

4

ii.

zdravie

5

iii.

márnotratnosť

5

iv.

pohlavie

5

v.

česť

5

vi.

náboţenstvo

6

vii.

štátna príslušnosť

6

viii.

povolanie

6 – 7

ix.

stavovská príslušnosť

7 – 10

III.

Rodina

11 – 12

i.

rodinný nediel

11 – 12

ii.

individuálna rodina

12

IV.

Snúbenecký pomer

13

V.

Manţelstvo

14 – 17

VI.

Deti a rodičia

18

VII.

Adopcia

19

VIII.

Otcovská moc

19

IX.

Poručníctvo

20

X.

Rodinné zverenstvo

21 – 22

XI.

Donácia

23 – 25

i.

donačné privilégiá

24

ii.

devolučné dôvody

24 – 25

XII.

Menšie regálne práva

26

3

fosokles
©2008

Základné inštitúty uhorského práva:

1. spôsobilosť na práva
2. spôsobilosť na právne úkony

Spôsobilosť na práva

Vzniká v Uhorsku narodením a zároveň narodením v stave osobnej slobody, neskôr ju
nadobúdali aj právnické osoby. Narodenie – moment oddelenia dieťaťa od tela matky; dieťa
sa povaţovalo za narodené ak:

a) bolo živé – ak nebolo, tak ako keby sa ani nenarodilo (právna fikcia)
b) bolo životaschopné – ţivotaschopnosť určila stanovená osoba, zvyčajne pôrodná baba
c) malo ľudskú podobu – človek, kt. nemal ľudskú podobu nebol subjektom práva

Výnimka spôsobilosti na práva vznikla ešte pred narodením dieťaťa, mohol ju získať plod
v tele matky (nasciturus), ten mohol nadobudnúť práva, ale len za predpokladu, ţe sa narodí
ţivý, ak by sa nenarodil ţivý resp. podľa noriem určujúcich narodenie, tak jeho práva získané
pred narodení akoby neexistovali – ďalšia právna fikcia. Plod mohol dediť – dedenie bolo
jeho jediné právo, pričom nemohol zdediť pasíva, len aktíva; nikto sa nemohol stať dĺţníkom
ešte pred narodením. Zánik jeho práv spôsobila jeho smrť.

Zánik spôsobilosti na práva vo všeobecnosti spôsobovala smrť, mohla mať podoby:

a) fyzická smrť – zástava ţivotných funkcií
b) právna (občianska) smrť – bol to v podstave inštitút vyhlásenia za mŕtvého, ak osobu

vyhlásili za mŕtvu úrady napr. v dôsledku trestného činu, tak po nej mohli jej príbuzní
dediť po nej alebo ju hockto mohol beztrestne zabiť (právna fikcia – osoba nebola
v skutočnosti mŕtva, ale podľa právneho poriadku áno)

c) vyhlásenie za mŕtvého – špeciálny inštitút, kt. patrí pod právnu smrť, vznikol r. 1863;

osobu vyhlásili za mŕtvu, ak bola dlhšiu dobu nezvestná, ale ak sa potom objavila tak
nebola povaţovaná ďalej za mŕtvu a museli vrátiť do pôvodného stavu zmeny prijaté
v dobe, keď bola osoba vyhlásená za mŕtvu

4

fosokles
©2008

Spôsobilosť na právne úkony

Zahŕňa dve kategórie:

1) vlastním konaním a vo vlastnom mene moţnosť nadobúdať práva a povinnosti
2) byť vo vlastnom mene zodpovedný za konanie, kt. je protiprávne

Spôsobilosť na právne úkony zahŕňa aj zodpovednosť za právne konanie, v Uhorsku boli
rôzne podmienky pre nadobudnutie a ovplyvnenie spôsobilosti na právne úkony:

a) vek
b) zdravie
c) márnotratnosť
d) pohlavie
e) občianska česť
f) náboţenstvo
g) štátna príslušnosť
h) povolanie
i) stavovská príslušnosť

Vek ovplyvňoval výrazne túto spôsobilosť, ale nebolo vţdy jednoduché určiť vek osôb – do
Tridenstského koncilu (1545 – 1563) neexistovali matriky a plnoletosť alebo spôsobilosť na
právne úkony sa určovala z hľadiska fyzickej resp. pohlavnej dospelosti nasledovne:

a) muži – museli zvládnuť odniesť zbroj do bola (mohla mať aj 70 kg)
b) ženy – museli absolvovať fyzickú obhliadku na vierohodnom mieste (kláštor)

To však znamenalo, ţe jedinci nemuseli mať rovnaký vek, aby mohli dospieť, preto sa
vyskytovali značné rozdiely. Po zavedení matrík uţ platili vekové hranice, kt. zaviedlo
Tripatitum (1. kniha, odd. 111) takto:

a) nedospelí (do 12. roku) – nemali ţiadnu spôsobilosť na právne úkony
b) dospelí (ţeny do 16. roku alebo vydaja a muţi do 24. roku ţivota) – mohli si uţ napr.

určiť procesných zástupcov, scudzovať hnuteľný majetok, zúčastniť sa na nútenej
deľbe rodinného nedielu a získať ideálne podiely

c) plnoletí (do 60. roku ţivota) – boli plne spôsobilí na právne úkony – scudzovali

hnuteľný aj nehnuteľný majetok bez obmedzení, mohli majetok zaťaţiť (záloţné
právo), uzatvárať zmluvy a brať z nich na seba povinnosti a samozrejme boli
deliktuálne zodpovední

d) starí (staroba vznikala od 60. roku ţivota) – neboli nijak obmedzovaní v spôsobilosti,

ale ich konanie sa bralo buď s rezervou alebo určitou váţnosťou vzhľadom na ich
zdravotný stav, skúsenosti, postavenie, atď.

5

fosokles
©2008

Zdravie tieţ obmedzovalo spôsobilosť na právne úkony, po prijatí Tripartita (1514) boli
určené choroby, kt. obmedzovali spôsobilosť, patrili medzi ne aj hlúposť, námesačnosť alebo
zúrivosť – duševné alebo fyzické (malomocenstvo) neodstrániteľné choroby. Osoby, kt. trpeli
týmito chorobami ostávali pod otcovskou právomocou alebo poručníkom.


Márnotratnosť bol tieţ dosť závaţný problém v Uhorsku, znamenalo to nemiestne míňanie
majetku. Takéto prípady upravoval čl. 44 z roku 1723, ten umoţňoval dedičom poţiadať súd
resp. vrchnosť o zriadenie sekvestra – to bol špeciálny inštitút, kt. zakazoval danej osobe
míňať majetok do určitej miery, znamenal obmedzenie jej dispozičných práv a prídel
kurátora.


Pohlavie neustále diferencovalo muţov a ţeny aj v spôsobilosti na právne úkony a odráţalo
spoločenské vzťahy v Uhorsku, kde muţi a ţeny nemali rovnoprávne postavenie. Muţi boli
ako pohlavie lepšie; boli silní a múdri. Muţi mali viac výsad a aj také, kt. ţeny nikdy nemohli
nadobudnúť, to sú:

a) nadobúdanie donačných majetkov – väčšinou sa nadobúdali za vojenské výsady, kt.

sa udeľovali len muţom, pretoţe len oni mohli byť vojaci, resp. viesť vojnu

b) byť hlavou rodiny – len muţ mohol vykonávať rodinnoprávnu agendu a uskutočňovať

status manţelky a detí

Ţeny mali niţšie výsady (boli skôr plnoleté, od 16. roku alebo od vydaja), ale aj také, kt. muţi
nemohli nadobudnúť, napríklad:

a) obvenenie – finančný alebo iný majetkový obnos v prípade smrti manţela od štátu

alebo od neho samého

b) vlasové právo (ius capile) – znamenalo to, ţe dievka musí byť zabezpečená do vydaja

muţským členom rodiny, najskôr spadá pod otcovskú právomoc, ale ak zomrel otec
tak to musel zabezpečiť iný muţský člen rodiny a ak nebol tak poručenský úrad;
výhoda spočívala v tom, ţe ţeny sa nemuseli starať o obţivu – robila buď muţská časť
rodiny, poručenský úrad alebo manţel

Česť bola dôleţitým kritériom, v Uhorsku bola právnou kategóriou. Znamenala váţnosť, kt.
daná osoba poţívala od ľudí v prostredí, v kt. ţila. Existovali dva spôsoby straty cti:

a) faktická strata cti – nastáva, keď dochádza k nepriaznivému hodnoteniu človeka na

základe skutkov alebo spôsobu ţivota, tí, čo vykonávali zavrhnutiahodné povolania
(kurtizánky, kati – deti kata boli väčšinou opäť kati a brali si deti iných katov;
spočiatku však nemohol byť hockto katom, bola to česť stínať hlavy a aţ neskôr sa
toto povolanie začalo hnusiť vtedajšej spoločnosti) alebo aj ľudia čo za to v podstate
nemohli ako napr. nemanţelské deti, deti kňazov – osoby takýchto skupín nemohli
zastávať cirkevné úrady ani št. úrady, nemohli byť poručníci, atď.

b) právna strata cti – nastala na základe zákona a rozhodnutia súdu, napr. ak niekto

porušil prísahu doloţenú svedkami, urazil sudcu pri výkone funkcie, falšoval listiny,
spreneveril št. majetok, praktizoval úplatkárstvo v rámci uhorského snemu – takéto
osoby nemohli dediť po osobách, voči kt. sa dopustili daného konania, nemohli
vykonávať otcovskú právomoc, nemohli byť svedkami, ţalovať inú osobu kvôli
uráţke na cti, atď.; toto však nemuselo trvať večne, právna strata cti mohla zaniknúť
na zákalde súdneho rozhodnutia alebo kráľovskej milosti (milosť sa uţ zrušiť nedala)

6

fosokles
©2008

Náboţenstvo spôsobovalo, ţe len katolíci boli plne spôsobilí na právne úkony. Pohania
nemali takú spôsobilosť a boli diskriminovaní, to sa týka aj iných vierovyznaní. Napríklad
židia boli utláčaní kvôli viere, za Štefana I. (1000 – 1038) bolo silné protiţidovské
zákonodarstvo, celkové obmedzenia však trvali aţ do 19. st. – uţ počas vlády Štefana tvorili
ţidia najniţšiu spoločenskú skupinu, museli nosiť červený kruh na šatách, nemohli
obchodovať s neţidmi, boli vylúčení z občianskoprávnych vzťahov s kresťanmi (zákaz s nimi
uzavrieť manţlestvo), nemohli zastávať verejné funkcie (výnimka tvorí v niektorých
obdobiach funkciu taverníka), boli zbavení spôsobilosti mať nehnuteľný majetok. Ţidia však
mohli obchodovať beztrestne s ukradnutými vecami, mohli poţičiavať peniaze s úrokom
(mali povolenú úţeru – na tom získavali majetky) a napr. útok na ich synagógy bol prísne
zakázaný, v niektorých obdobiach sa klasifikoval ako útok na panovníka samotného. Niţšie
postavenie oproti katolíkom mali evanjelici, evanjelici boli často vyhlasovaní za kacírov
a upaľovaní. Zákon nepovoľoval prestup na evanjelickú vieru do r. 1790 a od r. 1844 bolo
určené, ţe ţena môţe prestúpiť na evanjelickú vieru od vydaja a muţ od 18. roku ţivota.


Štátna príslušnosť taktieţ znamenala kritérium ovplyvňujúce spôsobilosť na právne úkony.
Cudzinci nemali spočiatku ţiadnu spôsobilosť na právne úkony, ale neskôr sa tento stav začal
meniť. Ak bol cudzinec vo svojej domovskej krajine šľachticom tak nemal v Uhorsku
šľachtické výsady, ale mohol ich nadobudnúť a mať aj v Uhorsku rovnaké postavenie.
Existovali dva spôsoby:

a) prirodzený spôsob – panovník mu buď udelil donáciu alebo ho dosadil do vysokého

štátneho úradu; cudzí šľachtic potom musel vyznávať rovnaké náboţenstvo aké
uznával uhorský štát (katolicizmus), museli s ním súhlasiť domáci šľachtici na
uhorskom sneme, cudzinec potom zloţil sľub, zaplatil istú čiastku kráľovi a tak prešiel
cez imatrikuláciu a stal sa uhorským šľachticom

b) nadobudnutý spôsob – cudzí šľachtic si vzal za ţenu uhorskú šľachtičnú a naopak

Ak sa cudzí šľachtic nestal zároveň uhorským tak nesmel zastávať verejné ani št. úrady,
mohol nadobúdať len hnuteľný majetok – ak zdedil nehnuteľný majetok tak ho bol povinný
odpredať tomu domácemu šľachticovi, kt. o to poţiadal, nemohol ho scudziť inému
cudzincovi; všetci cudzinci platili cudzineckú daň a spočiatku nemohli voľne obchodovať.


Povolanie beţné typu nespôsobovalo ţiadnu stratu spôsobilosti na právne úkony (s výnimkou
povolaní, kt. spôsobovali faktickú stratu cti), vznikli však tri okruhy, kt. delili ľudí podľa typu
povolania a právo im ukladalo rôzne moţnosti:

a) kňažské povolanie – delilo sa na:

a. svetské duchovenstvo – boli v kaţdodennom kontakte s veriacimi, delili sa na:
i.

vyšší duchovní – veľkňazi, patrili do stavu prelátov a zaraďovali sa sem
biskup, arcibiskup a kardinál

ii.

nižšší duchovní – mali postavenie zemanov, ale mali obmedzenú
spôsobilosť nadobúdať hnuteľný majetok

b. rehoľné duchovenstvo – rehoľníci nesmeli uzatvárať peňaţné obchody, ţili

v rehoľnom kláštore (tam dostávali potraviny väčšinou zdarma resp. od cirkvi),
ak si prinieli majetok pri vstupe, pri výstupe naň mali nárok, mali aj právo
dediť, no len 1/10 nehnuteľného majetku

b) obchodníci – dá sa o nich hovoriť aţ od polovice 19. st., dovtedy ich spôsobilosť

upravovalo mestské právo; v mestách boli cechy a gildy

7

fosokles
©2008

c) úradníci – úrady vyţadovali rozum a preto ich spravovali najmä šľachtici, ale počas

vlády Márie Terézie (1740 – 1780) sa pristalo na myšlienke vzdelaného úradníctva
z gymnázií a odborných škôl, najmä právnických

Stavovská príslušnosť bola jedným z najdôleţitejších prvkov určujúcich spôsobilosť na
právne úkony, stavy sa v Uhorsku vyvíjali v dvoch fázach:

1) do 13. st., resp. do roku 1222, Zlatej Buly Ondreja II.
2) od 13. st. do roku 1848 a 1849, burţoáznych revolúcií

Od vzniku Uhorska do 13. st. sa posudzovala stavovská príslušnosť na základe vlastníctva
pôdy a nehnuteľností. To delilo ľudí na:

a) slobodní – sa buď:

a. postupne usadili na pôde a neopustili ju
b. vytlačili pôvodných obyvateľov
c. získali pôdu na základe kráľovskej donácie

b) podmienečne slobodní – uţívali pôdu s určitou podmienkou, delili sa na skupiny:

a. kráľovskí jobagióni (iobagiones regni) – mali donačné majetky od kráľa, ale

za ich uţívanie museli vykonávať vojenskú sluţbu, ich donácia sa nesmela
drobiť, ale zdediť ju mohli aj nepriami muţskí príbuzní (synovec, strýko, brat)

b. hradskí jobagióni (iobagiones castri) – ich povinnosti súviseli s hradom, pri

kt. sa nachádzala aj ich pôda, chránili hrad v čase vojny a v čase mieru ho
udrţiavali alebo vykonávali iné hradné činnosti; ich osobnoprávne postavenie
sa podobalo kráľovským, ale ich majetkovoprávne postavenie bolo obmedzené
– ak vymreli priamy potomkovia, tak sa pôda vrátila kráľovi

c. hradčania (castrense, populis castri) – ţili na hrade alebo v podhradí, za svoje

zásluhy dostávali pôdu menšej veľkosti a bez listín, to znamená, ţe ju nesmeli
opustiť, inak by si na ňu mohla nárokovať iná osoba

c) neslobodní – to bola najniţšia skupina obyvateľov, otroci, tí existovali len v prvých

fázach Uhorského štátu, keď sa praktizovalo patriarchálne otroctvo – otrok pracoval
s pánom a nebol jedinou pracovnou silou; otrokom sa stal človek, kt. rodičia boli
otroci, matka bola otrokyňa, matka bola manţelkou otroka napriek tomu, ţe ona bola
slobodná, ďalej ak padol do zajatia, bol predaný napr. kvôli dlţobám alebo spáchal
čin, kt. sankciou bolo otroctvo – opätovné kradnutie, pre ţenu ţitie s kňazom, pre
muţa ak trikrát súloţil s otrokyňou alebo si ju vzal za ţenu, atď.; otroci nemali takmer
ţiadne právne postavenie – nemali spôsobilosť na právne úkony, ale mali spôsobilosť
na práva a povinnosti (boli subjektom práv a povinností), mohli sa napr. sobášiť, ale
len na základe povolenia pána alebo nadobúdať hnuteľný majetok, kt. však po ich
smrti pripadol ich pánovi

Otroka moţno stotoţniť so sluhom, len otrok slúţil, nikto iní, ostatní pracovali
z vlastnej vôle; existovali dva spôsoby prespustenia z otroctva:

a) listinou – napr. testamentom, pričom boli potrební svedkovia
b) vykúpením – niekto alebo otrok sám sa vykúpil peniazmi alebo nejakým

činom

8

fosokles
©2008

V druhom období dochádza k dokonštituovaniu stavov, vznikli tri stavy:

1) stav šľachtický

Tvorili ho slobodní, kráľovskí jobagióni, ľudia ustanovení do kráľovských funkcií kráľom
a najvyšší cirkevní hodnostári. Hradskí jobagióni sa dostali buď na úroveň šľachty alebo
upadli na úroveň hradčanov, z kt. sa vytvorili poddaní alebo mešťania, len málokedy šľachta.
Kvôli vzniku sa šľachta delila na:

a) svetskú – to boli magnáti a zemania
b) duchovnú – to boli preláti

Magnáti bola vyššia šľachta nazývaná aj veri barones regni, alebo skutoční baróni kráľovstva
pretoţe boli ustanovení v kráľovských úradoch (palatín, taverník, kráľovský sudca;
Tripartitum určilo, kt. to boli úrady). Ich prísaha mala hodnotu 10 šľachtických prísah, len oni
mohli zriaďovať rodinné zverenstvo (fideikomis) a ich vdovy mali nárok na obvenenie
v hodnote 400 zlatých.

Druhá skupina šľachticov patrila tieţ medzi magnátov, ale nezastávali kráľovské úrady,
zakladali si len na majetku, kt. bol príliš veľký a preto patrili medzi vyššiu šľachtu, tí sa
nazývali barones solo nomine, alebo baróni len podľa mena. Rozdiel bol napr. v tom, ţe ich
vdovy mali nárok na obvenenie v hodnote 200 zlatých.

Špeciálnou skupinou boli grófovia (comes), tento titul vytvoril z hradských ţupanov, kt.
získali titul dedične a nad kt. mal súdnu moc len panovník, neskôr uţ tento titul nebol spojený
s donáciou.

Preláti boli cirkevní hodnostári s právami a výsadami podobnými šľachticom. Delili sa na:

a) vyšších – kardiná, arcibiskup a biskup
b) nižšších – prepošti a opáti

Ich svedectvo malo hodnotu veri barones regni, ale mali napr. obmedzenú testamentárnu
spôsobilosť.

Zemania boli niţší a strední šľachtici, delili sa podľa výšky majetku:

a) majetní – mali dosť majetku, aby sa zúčastnili snemových konaní, kt. boli na vlastné

náklady; väčšinou mali aj funkciu v miestnej správe (v ţupe)

b) zemania jedného lána – nemali toľko majetku, boli úplne slobodní a mali zvyčajne 2

aţ 3 poddaných

Spôsoby nadobudnutia šľachtického stavu:

a) pôvodný – medzi tento spôsob patrila donácia, prefekcia (typ donácie, kt. mohla získať

aj ţena), synovská adopcia – tú musel schváliť panovník a daný potenciálny potomok
musel splniť podmienky pre donáciu, ak sa šľachticovi narodil syn v legitímnom
manţelstve tak bola adopcia neplatná; bratská adopcia – šľachtic prijal iného šľachtica
za svojho brata a tým mu zabezpečil dedenie; kráľovská legitimácia z milosti –
nemanţelský syn sa legitimuje za riadného splodeného v manţelstve, s tým musia
súhlasiť aj príbuzní syna a musí splniť podmienky pre donáciu

9

fosokles
©2008

Ţigmund Luxemburský (uhorský kráľ r. 1387 – 1437) udeľoval šľachtický titul pre
pouţívanie erbov, šľachticom pôvodným spôsobom sa stala aj osoba, kt. bola
dosadená do vysokého kráľovského úradu (palatín).

b) odvodený – dieťa splodené otcom šľachticom a slobodnou matkou, vtedy sa ţena

mohla vydať za šľachtica a zabezpečiť sebe i dieťaťu titul, kt. jej aj dieťaťu ostal aj po
rozvode alebo smrti manţela, nemohla sa však vydať za nešľachtica

Obsah šľachtického stavu:

Všetky osoby šľachtického stavu mali osobnú slobodu, kt. nemohla byť nikým narušená, aţ
vtedy ak bol šľachtic riadne ţalovaný a odsúdený – toto ustanovila Zlatá Bula („uhorská
feudálna ústava“). Ak sa však šlachtic dopustil určitých trestných činov mohol byť pozbavený
slobody ihneď – velezrada, uráţka panovníka a niektoré trestné činy (vraţda, podpalačstvo,
lúpeţ, násilné cudzoloţstvo). Šľachtic patril pod výhradnú zákonnú moc panovníka, nik iný
ho nesmel súdiť alebo siahnúť na jeho majetok, šľachtic mohol byť vypočutý, ale len zo
zákonného dôvodu. Veľkým privilégiom šľachticov bolo, ţe mali slobodné vlastnítvo
majetku, ten nepodliehal daniam ani ţiadným dávkam, za to však museli šľachtici plniť
osobnú vojenskú sluţbu – pri obrane krajiny sa museli sami zúčastniť obrany a vyzbrojiť
vojsko, za výboje do cudziny im musel panovník platiť.

2) stav meštiansky

V mestách boli koncentrovaní väčšinou remeselníci a obchodníci, tí mali privilegované
postavenie. Spočiatku patrili pod hradskú správu. Od 14. st. vzniká veľa miest a s nimi aj
osobitný meštiansky stav – osobitná právna a spoločenská skupina. Vznikli podmienky pre
vstup do meštianskeho stavu:

a) status mešťana si mohol hockto zakúpiť
b) mohol ho získať vstupom do cechu, čo bolo zvyčajne dosť náročné
c) tiež status mešťana mohli osobitne udeliť mestské orgány napr. za nejaké zásluhy

Mohol aj zaniknúť, stratil ho človek ak sa ho dobrovoľne vzdal, dopustil sa zrady a nevery
voči mestu resp. mestským orgánom alebo spáchal čin, za kt. ho mestské súdy zbavili statusu.

Mešťania sa nesprávali podľa šľachtického práva, vytvárali si vlastné právne zbiery
a komúny – mestské právo, veľký vzorom tu bolo Saské zrkadlo (Sachsenspiegel, kt. zostavil
Eike von Repgow, na príkaz lenneho pánna von Falkensteina v r. 1220 – 1230), bola to
zbierka platného obyčajového práva, kt. sa stala vzorom pre mestské právo a fungovala aţ do
novoveku, u nás sa aplikovala najmä na Spiši.

Najvýznamnejšou skupinou miest boli slobodné kráľovské mestá – mestá ako právnické
osoby mali privilegované postavenie ako šľachtici (mali vlastného kata, súdilo sa priamo
v meste od začatia po sankciu). Mešťania mali tieţ právne postavenie šľachticov, ale len vo
svojom domovskom slobodnom kráľovskom meste, boli osobne slobodní a nikto ich nemohol
zbaviť slobody bez rozhodnutia mestského súdu. Právne úkony stačilo ak sa vykonávali pred
mestskými orgánmi a pokladali sa plne platné, mesto malo tieţ zvrchované právo meča nad
všetkými osobami (aj nemešťanmi) nešľachtického pôvodu na území mesta (právo ich obviniť
a riadne odsúdiť). Ak sa však napr. mešťan dostal mimo mesta tak sa jeho právne postavenie
rovnalo postaveniu poddaného.

10

fosokles
©2008

3) stav poddanský

Vznikol vtedy ak šľachtic scudzil nehnuteľnosť, získal aj jej poddaných, patrili pod
pozemkovovrchnostenskú správu daného zemepána. Ďalej sa mohol poddaným človek
narodiť – ak mal rodičov alebo otca poddaného (otec šľachtic mohol svojho syna dopraviť do
šľachtického stavu), ak slobodný človek spísal urbársku zmluvu – stal sa poddaným, alebo
tieţ ak človek spáchal čin, za kt. ho degradovali do poddanského stavu.

Zanikol ak sa stal šľachticom (donácia), kňazom, mešťanom, v niektorých obdobiach Uhorska
ak splnil určité podmienky alebo ho mohol zemepán prepustiť na zák. zákona z r. 1550, kt.
upravoval prepúšťanie poddaného na základe jeho vlastnej vôle, pretoţe zemepán ho mohol
prepustiť kedykoľvek napr. na zák. listiny; tento zákon stanovil tri subjekty: zemepána,
poddaného a slúţneho (vyslanec panovníka), slúţny dozeral, aby podmienky, kt. stanovil
zemepán poddanému neboli príliš prísne, poddaný potom dostal čas na ich splnenie (väčšinou
12 dní, ale mohol poţiadať o odklad) a po jeho uplynutí ak boli splnené tak sa spísala zmluva
o prepustení.

Právne postavenie:

Hovorilo sa, ţe poddanstvo je tu na večné veky – poddaní neboli neslobodní, boli subjektami
práv a povinností. Ich práva vychádzali z urbárskej zmluvy, boli aj slobodní čo sa týka
šťahovania, po r. 1514, po dóţovom povstaní Uhorský snem uznal, ţe poddaní majú priveľa
slobody a spravil z nich nevoľníkov – uţ nemohli svojvoľne meniť zemepána a boli pripútaní
k pôde. Poddaný bol však vţdy naviazaný na zemepána, mal povinnosť mu prejavovať úctu,
povinnosť všetrannej pomoci. Poddaný mohol vlastniť hnuteľný majetok, nehnuteľnosti
vlastnil zemepán, poddaný mal aj špeciálne dedičské právo, ale zemepán mal právo na určitý
podiel a právo na odumrť – ak poddaný zomrie a nemá dedičov alebo sú nespôsobilí dediť
tak jeho majetok pripadne zmemepánovi.

11

fosokles
©2008

Rodinné právo

Existovali dva typy rodinného spoluţitia, kt. oddeľovala časová línia:

1) rodinný nediel

Bol formou rodinného spoluţitia, kt. vyskytovala najmä do 13. st., príbuzní ţili v nediely na
spoločnom majetku, príbuzní nie len pokrvní, ale aj príbuzní z „ďalších kolien“ resp.
viacerých stupňov (počítalo sa cirkevným spôsobom – koľko pôrodov, toľko stupňov). Nediel
bol kolektívnou formou spoluţitia, zaberal celú rodinu, vyskytovali sa dva podtypy nedielov:

a) otcovský nediel – alebo starorodičovský, ţili v ňom všetci predkovia a potomkovia
b) bratský nediel – ţili v ňom bratia a ich potomstvo

Na čele nedielu stál väčšinou otec, predok všetkých členov alebo osoba, kt. si členovia zvolili.
Kaţdé takéto zoskupenie sa staralo o všetkých svojich členov – všetci členovia trpeli sankciu
jedného člena alebo nediel zvykol ţiadať o pokrvnú pomstu pri vraţde nejakého svojho člena.
V tom čase boli všetci povinní ţiť v spoločnej nedielnej domácnosti

Majetkovoprávne vzťahy v nediely:

Vychádzali z osobnoprávnych vzťahov, nediel bol kolektívne spoločenstvo a aj majetok
patril celému spoločenstvu, nepatril ţiadnemu členovi osobitne, ani hlava nedielu s ním
nemohla disponovať svojvoľne. Kaţdý však mohol však disponovať svojím ideálnym
podielom, ideálny podiel mali všetci muţskí členovia nedielu; ţeny ho nemali, ale namiesto
toho mali určité nároky voči muţským členom (vyţivovacia povinnosť). Ak vznikla nejaká
škoda na nedielnom majetku tak sa týkala všetkých ideálnych podielov rovnako, rovnako sa aj
ich vlastníci podieľali na investíciách, atď..

Kolektivita nedielu zaručovala účasť všetkých členov na nedielnom majetku, povinná bola aj
pracovná činnosť pod hrozbou vylúčenia z nedielu, to sa pokladalo za rovnako zlé ako smrť.
Rodinné nediely sa však časom vyvíjalli – v neskoršom období mohli členovia individuálne
hospodáriť, bolo to tzv. osobné vlastníctvo, medzistupeň k súkromnému vlastníctvu.
Osobným majetkom bolo moţné voľne disponovať a pre prípad smrti sa dal testamentárne
zanechať – ak sa nezanechl prepadol v prospech nedielu. Takto sa nedielny zisk delil podľa
veľkosti ideálnych podielov.

Kaţdý mohol scudziť svoj ideálny podiel a zaťaţiť ho, ale len v rámci svojho ideálneho
podielu; mohol ho zaťaţiť aj nad rámec svojho ideálneho podielu, ale len so súhlasom
všetkých členov nedielu. Celý majetok nedielu sa nedal scudziť, mohla tak urobiť len hlava
nedielu a to len so súhlasom členov nedielu, kt. mohol byť aj dodatočný, ak však nebol tak
scudzenie sa povaţovalo za neplatné

Zánik nedielu:

Mohol byť:

a) vynútený – nastal len zo skutočností uvedených v uhorskom práve – hlava prinútila

členov nedielu, členovia hlavu nedielu alebo príkaz vydal panovník a realizovali to
súdy

b) dobrovoľný – všetci sa zhodli na zániku nedielu

12

fosokles
©2008

Zánik bol kolektívny, ale vznik bol individuálny – nediel vznikol z individuálnych častí
jednotlivých členov (z ich aktív a pasív). Pri zániku z ideálnych podiel vznikli reálne podiely
– to sú časti celého majetku nedielu, hnuteľného aj nehnuteľného. Na nehnuteľný majetok
mali právo len muţi a hnuteľný sa rozdelil rovnako medzi muţov a ţeny. Ak zomrel niektorý
z členov nedielu tak sa jeho majetok delil medzi jeho potomkov rovnakým podielom dohodou
(dohodnú sa čo si kto ponechá), ak sa nedohodli, tak sa ţrebovalo – vytvorili sa rovnako
veľké diely a kaţdý člen ťahal, dbalo sa pritom na veľkosť, bonitu pôdy, vek majetku, kvalitu
a vytvárali sa ekvivalentné kombinácie. Niekedy sa aj ţeny mohli zúčastniť na deľbe majetku
nedielu, napr. ak sa delil majetok ich zosnulého muţa, čiţe boli vdovy alebo sa delil majetok
patriaci ţenskej línii.

Existoval tu aj právny inštitút revízie, do 1 roka mohol o to poţiadať ktokoľvek, po jednom
roku len ak existovali určité pochybnosti a po 32 rokoch sa o revíziu uţ nedalo poţiadať.
Dôleţité je, ţe kráľovské príjmy členov nedielu nešli do spoločného majetku, boli to príjmy
za vojny a vedenie úradov, to tvorilo súkromný majetok členov nedielu. Po prijatí Tripartita
sa spresnili dôvody nútenej deľby nedielov, kt. uţ v tom čase zanikali – ak otec nedá synovi
povolenie na sobáš, ak otec núti syna spáchať trestný čin alebo ak syn zaútočí na otca, atď..

2) individuálna rodina

Nahradila nedielne spoločnestvo na prelome 13. a 14. st.. Skladala sa z otca, matky a ich detí,
a ďalej ich detí. Bola to samostatná právna jednota, v kt. sa podľa feudálneho práva
rozlišovalo niekoľko typov príbuzenstiev:

a) pokrvné príbuzenstvo – vzťah medzi dvoma osobami, kt. vznikol tak, ţe jedna osoba

pochádza od druhej alebo majú spoločného predka, ak sa predok dištancoval od
daných osôb bolo to moţné dokázať aj súdne; moţnosti dôkazu pokrvného
príbuzenstva – ak ţena bola vydatá a jej dieťa sa narodilo aspoň 6 mesiacov po
uzavretí manţelstva tak otcom bol manţel, tak isto aj keď sa dieťa narodilo do 10
mesiacov po zániku manţelstva; inak bol otcom ten, kto s ňou mal pomer v danom
čase; pokrvné príbuzenstvo sa ďalej delilo:

a. príbuzenstvo zákonné – vzniklo z manţelského splodenia
b. príbuzenstvo nazákonné – nevzniklo v manţelstve, to sa ešte delilo na:
i.

kognátske – pokrvné

ii.

agnátske – mocenské, zaloţené na vôli otca resp. hlavy rodiny, na ňom
bolo aký rozsah majetkovoprávneho postavenia na agnáta prenesie

b) adopčné príbuzenstvo – vznikalo na základe adopcie, právne účiny boli rovnaké ako

pri pokrvnom príbuzenstve

c) duchovné príbuzenstvo – vzniklo na základe krstu alebo birmácie, tu nevznikali

ţiadne majetkovoprávne vzťahy, toto príbuzenstvo vylučovalo sobáš (švagor
a švagrina sa nemohli vziať), bolo výrazne ovplyvnené kanonickým právom, odtiaľ
krst a birmácia; existovalo aţ do osvietenského absolutizmu, potom postupne zaniklo

13

fosokles
©2008

Snúbenecký pomer

Predchádza mu zasnúbenie – to je zmluva medzi ţenou a muţom, v kt. si obe subjekty
sľubujú, ţe v budúcnosti uzatvoria manţelstvo, nemuselo mať písomnú podobu, ale muselo
spĺňať určité podmienky:

a) bolo uzavreté v kostole pred svedkami
b) pomazal snúbencov kňaz
c) navzájom si snúbenci darovali prstene

Zasnúbenie mohli realizovať len osoby spôsobilé zasnúbiť sa, a to boli osoby, kt. aspoň 12
rokov, ale zároveň museli mať aj „dostatok rozumu“, osoby pod 12 rokov sa mohli zasnúbiť
so súhlasom rodičov a v dospelosti si to museli zopakovať a osoby pod 7 rokov sa nemohli
zasnúbiť.

Zo zmluvy o zasnúbení vznikal právny nárok na uzatvorenie manželstva, súd mohol
obidvom subjektom uloţiť povinnosť uzavrieťmanţelstvo, iba ak osoba prehlásila, ţe nechce
uzavrieť manţelstvo tak proti tomu sa uţ nedalo zasiahnuť – kanonické právo hovorilo
o dobrovoľnosti manţelstva. Prípadnú náhradu škody mala na starosť osoba, kt. zrušila
zasnúbenie resp. budúce manţelstvo. Ak bol niekto zasnúbený, tak nemohol uzavrieť
manţelstvo s treťou osobou a ak mali snúbenci počas zasnúbenia pohlavný styk, tak proti
tomu uţ nebolo odvolanie, museli sa vziať.

Zánik snúbeneckéko pomeru:

a) absolútny (vylučoval zo zasnúbenia obe osoby) – ak niekto zo snúbencov zomrel, ak

sa na zániku dohodli spoločne, ak sa muţ stal kňazom, alebo ak bola zmluva spísana
na určitý čas a dovtedy nedošlo k sobášu

b) relatívny (vylučoval len jednu osobu zo zasnúbenia) – ak bola niektorá osoba neverná,

ak sa jedna osoba stala nekatolíkom, ak sa počas zasnúbenia zmenili určité vlastnosti
osoby (majetkovej, fyzickej alebo duševnej povahy), ak snúbenec uzavrel sobáš s inou
osobou, ak jedna osoba opustila druhú, ak niektorá osoba zloţila obyčajný sľub čistoty

14

fosokles
©2008

Manţelstvo

Feudálne právo ho definovalo ako trvalé a plné spoluţitie ţivota medzi ţenou a muţom.
Vznikalo na základe sobášnej zmluvy, v staršom období sa praktizoval únos ţeny a kúpa
a predaj ţeny:

a) únos ţeny – nešlo o dobrovoľnú formu uzavretia manţelstva, keď muţ uniesol ţenu

predpokladalo sa, ţe uţ mali pohlavný styk, z čoho vyplýval vznik manţelstva; bolo

aj právne platné, ale katolícka cirkev ho neuznávala a ku koncu vlády Štefana I. boli
vydané dekréty, kt. únos vylučovali a ţena musela byť vrátená

b) kúpa a predaj ţeny – ţena bola predmetom resp. objektom zmluvy medzi hlavami

rodín, predaju ţeny predchádzali vohľady – obhliadka ţeny, po nej sa poskytla
predávajúcej rodine záloha a predávaná ţena bola pripustená na určité obrady,
zavŕšením bol kompletný predaj, kt. zahŕňoval konzumáciu manţelstva; pre otca
rodiny bolo výhodné mať čo najviac dievčat, pričom sa platilo peniazmi, ale aj
naturáliami

c) sobášna zmluva – dobrovoľná zmluva medzi dvoma subjektami, vznikla, keď cirkev

začala uznávať inštitút manţelstva, preto sa uzatvárala v kostoloch pred kňazom

Cirkev postupne prebravala celé manţelstvo, jeho vznik, riešenie problémov a zánik,
rozoznávala dva typy manţelstiev:

a) uzavreté manželstvo – na základe sobášnej zmluvy
b) konzumované menželstvo – uţ po pohlavnom styku

Konzumované manţelstvo uţ nebolo svätosťou a povaţovalo sa za nerozlučiteľné, uzavreté
manţelstvo išlo rozlúčiť na základe rozluky.

Etapy manţelstva:

1) ohlášky

Ohlášky sa zaviedli v 13 st. a realizoval ich kňaz podľa bydliska snúbencov, pouţívali sa tri
ohlášky resp. ohlásenia vzniku manţelstva, ale aj po nich bola ešte lehota, v kt. sa zisťovalo či
neexistuje nejaká pekáţka pre uzavretie manţelstva. Ohláškami sa mohla zistiť nejaká
skutočnosť brániaca vzniku manţelstva, ale musela byť aj potvrdená.

2) samotný prejav manţelstva

Bol v podstate zmluvou, z právneho hľadiska, kt. definovala presné podmienky, za kt. je
manţelstvo platné. Rozlišovali sa prekáţky:

a) vylučujúce – spôsobovali okamţitý zánik manţelstva, jeho neplatnosť, delili sa na:

a. absolučné (zabraňovali uzavrieť manţelstvo s ktoroukoľvek osobou) – uţ

existujúci manţelský zväzok (zákaz polygamie), slávnostný alebo rehoľný
sľub čistoty, ak muţ bol kňazom, impotencia (musí byť počiatočná – trvala od
vzniku manţelstva, trvalá, dokázaná a teda skutočná; impotencia eunucha
spôsobuje zmätočnosť manţelstva, ak bol manţel eunuch tak bolo manţelstvo
napadnuteľné hocikým, inak impotenciu dokazovala len manţelka, kt. mohla
ţiť v domnelom manţelstve, to sa dalo ukončiť)

b. relatívne (zabraňovali uzavrieť manţelstvo dvom konkrétnym osobám) –

pokrvné príbuzenstvo resp. adopčné, duchovné príbuzenstvo (na to však
existoval cirkevný dišpenz, napr. od biskupa), zločin – ak sa nejaká osoba

15

fosokles
©2008

pokúsila zabiť druha, osoby, kt. sa dopustili nevery, rôznosť náboţenstiev
(kresťan a ţid)

b) zakazujúce – zakazovali uzavretie manţelstva, ale nespôsobovali jeho neplatnosť:

cirkevný zákaz (napr. pri overovaní), posvätný čas, uţ existujúci snúbenecký vzťah,
obyčajný sľub čistoty

Rozdiel bol v tom, ţe ak sa po uzavretí manţelstva našla zakazujúca prekáţka tak tá
nespôsobovala jeho neplatnosť, ale vylučujúca áno – takto mohlo vzniknúť spomenuté
domnelé (putatívne) manželstvo, v kt. obe strany nevedeli o prekáţke svojmu manţelstvu, kt.
sa mohla prejaviť aţ neskôr; manţelstvo však bolo právoplatné do okamihu preukázania
prekáţky a plynuli z neho aj dané právne nároky.

Proti manţelstvu existovali aj beţné obmedzenia ako je vek, manţelstvo nemohlo byť tajné,
súhlas manţelstvu nesmel byť vynútený, nesmeli medzi manţelmi existovať nepriateľské
pomery, atď..

Právny zánik manţelstva:

Predstavovali dve moţnosti:

a) smrť jedného z manželov – prestali existovať právne následky plynúce z manţelstva,

ak pozostalý uzavrel nové manţelstvo feudálne právo mu nepriznávalo takú formálnu
hodnotu napr. manţelia neboli slávnostne poţehaní kňazom alebo obvenenie malo len
polovičnú hodnotu

b) rozluka – bol právny zánik manţelstva počas ţivota manţelov; v dobách kúpy

a predaja a únosu manţelky zánik manţelstva predstavoval odchod manţelky alebo
manţela, rozluka sa aplikovala len manţelstvo uzavreté sobášnou zmluvou; vtedy
k rozluke dochádzalo ak: manţel dokázal manţelke neveru, manţel manţelku dvakrát
vykúpil z krádeţe a ona kradla ďalej, ak manţel opustil manţelku a nevrátil sa –
mohol to odvôvodniť neverou, kt. nemusel dokázať, alebo ak sa oboja dohodli;
rozluka prešla ďalším vývojom:

a. rozluka pod vplyvom kanonického práva – kanonické právo rozoznávalo

konzumované a nekonzumované manţelstvo, len pri nekonzumovanom bola
moţná rozluka

b. rozluka pod vplyvom evanjelického práva – evanjelici rozoznávali takéto

dôvody – neveru, pokus o vraţdu druha, ak sa manţel nevrátil k manţelke ani
po troch výzvach kňaza alebo ak medzi manţelmi bol neprekonateľný odpor

c. rozvod od stola a lóže – nebol právny zánik manţelstva, to ďalej existovalo,

ale druhovia spolu nejedli a nespali, takýto rozchod uznávalo feudálne právo
a praktizoval sa v konzumovaných manţelstvách; nastal pre neveru, kt. mohla
byť úmyselná a neúmyselná – na neveru sa nemohla sťaţovať strana, kt. bola
následne podvedená naschvál, ďalej ak jeden z druhov vystúpil z katolíckej
cirkvi, ak jeden druhého nabádal na trestný čin, ak jeden druhému spôsobil
zdravotnú ujmu, ak jeden s druhým kruto zaobchádzal; rozvod mohol byť
trvalý (len kvôli nevere) alebo dočasný, manţelstvo však existovalo ďalej,
zrušili sa majetkovoprávne povinnosti manţelov, ale manţelské povinnosti
ostali zachované

16

fosokles
©2008

Osobnoprávny pomer manţelov:

Manţel mal absolútnu prevahu, ale len v staršom období; po zavedení sobášnej zmluvy sa
cirkev snaţila postavenie manţelov čo najviac zrovnoprávniť. Zaviedli sa súbory práv
a povinností v manţelstve:

a) právo a povinnosť na pohlavný život
b) právo na spoločnú domácnosť
c) právo na vzájomnú podporu a úctu
d) právo na rodičovskú moc nad deťmi

Napriek všetkému bol manţel dominantný a mal dominantné postavenie v rámci celej rodiny.

Majetkovoprávny pomer manţelov:

Fungovalo to tak, ţe ţena sa prijala do rodiny manţela, celý jej majetok splynul s majetkom
manţela resp. jeho rodiny. Ţena však nadobudla uţívacie a poţívacie právo ako ostatní
členovia manţelovej rodiny. V prípade zániku manţelstva majetok ostal súčasťou manţelovej
rodiny, to podnietilo vznik inštitútu oddelenej majetkovej sústavy manželov – manţelke ostal
majetok, kt. si priniesla do manţelstva a mohla s ním voľne disponovať; na základe oddelenej
sústavy sa vytvorili podobné inštitúty:

a) alimentačná povinnosť – alebo vydrţiavacia povinnosť, vznikla ešte keď feudálne

právo nepoznalo oddelenú majetkovú sústavu; znamenala, ţe ak po skončení
manţelstva manţelka nemala ţiadny vlastný majetok, tak súd prikázal manţelovi ju
ţiviť, ak manţelstvo zaniklo z viny oboch manţelov alebo len manţelky tak bolo len
na manţelovi či ju bude vyţivovať resp. na súde, kt. stanovil odkázanosť mnaţelky na
alimentačnú povinnosť

b) inštitút spolunadobudnutého majetku (koakvizícia) – zahŕňal všetok majetok, kt.

nadobudli manţelia počas manţelstva, tento inštitút sa vzťahoval len na nešľachticov
– ak manţelia spoločne pripievali k získavaniu majetku tak sa rozdelil na polovicu,
mohli sa ďalej dohodnúť ako s ním naloţia alebo ak manźel pripieval značnou mierou
k získavaniu majetku tak pripadol celý jemu

c) obvenenie – majetok, kt. patril výlučne manţelke, mohol jej pripadnúť buď na

základe zmluvy od manţela alebo na základe zákona; bola to v podstate kompenzácia
manţelke za to, ţe bola verná a vstúpila do manţelstva ako panna resp. stratila
panenstvo počas trvania manţelstva; delilo sa na:

a. zákonné – patrilo kaţdej šľachtičnej ak splnila dané podmienky, ale jeho výška

závisela od stavu a počtu vydajov (stále sa zniţovalo o ½ s pribudnutým
vydajom); posyktovalo sa len na základe platného manţelstva, zákonného
alebo putatívneho, manţel musel byť šľachtic a manţelstvo muselo byť
konzumované; obvenenie sa v tomto prípade povaţovalo za kráľovské donačné
majetky, mohol ho tvoriť hnuteľný aj nehnuteľný majetok v danej výške,
Tripartitum potom určilo, ţe napr. predmetom obvenenia nemôţu byť staré
šaty a iné predmety; na obvenenie zo zákona nemala manţelka nárok ak bola
neverná a manţel jej to neodpustil, ak manţelka zbytočne zdrţiavala manţelov
pohreb, ak ho dobrovoľne odmietla, ak spáchala závaţný trestný čin;
obvenenie sa dolo ţiadať po kaţdom manţelovi a lehota bola vyplatenie bola
nepremlčateľná

b. sľúbené – na základe testamentu, výška nebola limitovaná a neplatili tu

obmedzenia, napr. ţe manţelstvo nemuselo byť konzumované

17

fosokles
©2008

Ak manţelka prijala sľúbené obvenenie, tak jej zanikol nárok na zákonné
a naopak.

d) veno – hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, kt. sa daroval manţelke buď na začiatku

alebo počas trvania manţelstva, bol od jej rodiny, podiel, kt. jej rodina vyplatila;
manţelka k tomuto majetku nestrácala vlastnícky vzťah, ostal jej aj po skončení
manţelstva

e) prínos – celý majetok, kt. dostala manţelka v súvistlosti s uzavretím manţelstva,

okrem vena, ale mohla ho dostať aj počas manţelstva od vlastnej rodiny, manţela
alebo ktorejkoľvek inej osoby; majetok jej ostal aj po ukončení manţelstva

18

fosokles
©2008

Deti a rodičia

V tejto súvistlosti sa rozoznávalo medzi manţelskými a nemanţelskými deťmi:

Manţelské deti:

Boli všetky deti narodené v platnom alebo putatívnom manţelstve alebo aspoň počaté
v takomto zväzku a narodené mimo neho. Ak mal manţel pochybnosti o tom, ţe je otec,
mohol súdnou cestou ţiadať, aby bol oduznaný ako otec dieťaťa. Manţelskými deťmi sa
mohli stať aj nemanţelské – tak, ţe sa ich rodičia zosobášili alebo boli uznané kráľovskou
legitimáciou z milosti (nevratná cesta).

K deťom mali rodičia určité práva a povinnosti – rodičovskú moc. Rodičovská moc patrila
rovnako obom rodičom, ale formálnoprávne mal väčšiu moc otec, otcovskú moc; zhŕňala
dozor nad deťmi, stanovenie pobytu detí, spôsobu výchovy (otec mal rozhodujúci názor, ale
nachádzala sa dohodou), súhlas na sobáš (aj ten bol spoločný, ale formálne stačil otcov
názor); spoločne mohli rodičia deti ţiadať o vyţivovanie. Povinnosti rodičov boli napr.
chrániť deti, starať sa o nich, vyţivovať ich, starať sa o ich majetok, muţskí potomkovia mali
vyţivovať ţeny resp. otec – dievky mali nárok na ţitie na úkor rodičovského majetku v dome
rodičov (vlasové právo), mali tieţ právo na primerané veno a prípravu vydaja, deti mali nárok
na majetok od rodičov zo zákona – aj keď bol syn neplnoletý ak ho rodičia trestali, boli
márnotratní alebo zanedbávali majetok. Strata rodičovských právomocí nastala smrťou
rodičov, deľbou nedielu, prepustením z rodičovskej moci alebo ak im ich odňal súd za
prekročenie alebo porušenie právomocí.

Nemanţelské deti:

Deti narodené slobodnej matke za predpokladu, ţe nebola predtým vydatá alebo, ţe dieťa
nebolo počaté v manţelskom zväzku; alebo aj deti označené súdom za nemanţelské. Deti
narodené slobodnej matke, kt. nebola vydatá a ţila normálnym ţivotom sa nazývali naturales
a deti, kt. mal šľachtic a kt. ţili na dvore v postavení sluţobníctva sa nazývali pankharti; ďalej
to boli deti prostitútok, deti z cudzoloţstva, deti z pomeru pokrvných príbuzných, deti osôb,
kt. sa zaviazali sľubom čistoty – všetky takéto deti mali niţšie postavenie ako manţelské deti,
nemohli zastávať vysoké úrady, nemohli byť v cechu, zastávať cirkevné funkcie a tieţ nemali
nárok na majetok od rodičov, bolo to len na ich vôli.

19

fosokles
©2008

Adopcia

Feudálne právo adopciu definovalo ako zmluvu, kt. si určitá osoba príjima cudziu buď za
syna alebo brata. Podľa tejto skutočnosti sa rozlišovala adopcia synovská a bratská.

Synovská adopcia:

Aby mohla byť realizovaná, museli byť splnené určité náleţitosti:

a) šľachtic, kt. požiadal o adopciu nesmel mať legitímnych mužských potomkov – ak

mal šľachtic legitímneho dediča resp. syna, tak si nemohol ţiadnu osobu adoptovať

b) musela byť schválená panovníkom – panovníkov súhlas bol nevyhnutný, pretoţe ak

by nepovolil adopciu mohla byť nastať devolúcia donačných majetkov – panovník sa
teda dobrovoľne vzdal majetkov, kt. by získal ak by neexistovali legitímni dediči;
rozhodnutie bolo na panovníkovi aj z toho dôvodu, ţe osoba, kt. by sa stala
šľachtickým synom nemusela byť zo šľachtického stavu a právo mobility resp.
povýšenia do šľachtického stavu má len panovník

c) musel byť súhlas aj na strane adoptovanej osoby resp. jeho zákonných zástupcov

Synovská adopcia sa mohla uskutočniť ak boli tieto podmienky splnené, takto cudzia osoba
získala rovnaké práva ako zákonný potomok resp. syn. Ak by sa však šľachticovi narodil
legitímny dedič tak adoptovaný syn prestáva byť synom, ostáva ešte súčasťou rodiny, ale uţ
nespadá pod tzv. otcovskú právomoc a nemôţe dediť.

Bratská adopcia:

Tieţ vzniká na základe zmluvy a tieţ je tu potrebný súhlas panovníka z toho istého dôvodu.
Daná osoba sa ale nepríjima za syna, ale za brata; takáto osoba musí byť šľachtic, aby sa
mohla stať súčasťou novej šľachtickej rodiny. Panovník opäť musí adopciu odobriť, pretoţe
daná osoba môţe dediť donačné majetky.

Adopciou vznikal vţdy právny vzťah ako pri zákonnom pokrvnom príbuzenstve, pri
synovskej adopcii sa adoptovaný stal synom a pri bratskej zas bratom.

Otcovská právomoc

Feudálne právu ju charakterizovalo ako súhrn práv a povinností, kt. prislúchali otcovi alebo
starému otcovi zo strany otca jeho vnúčat. Vzniká momentom narodenia dieťaťa
v legitímnom alebo putatívnom manţelstve. Otcovská moc nad deťmi pretrváva aţ do ich
emancipácie – do dosiahnutia dospelosti. Právomoc otca bola rozsiahla najmä v staršom
období, otec mohol dieťa v istom zmysle aj zabiť, predať do otroctva, predať do manţelstva;
bol jediným zákonným zástupcom dieťaťa a mal právo ho u seba zadrţiavať, tieţ len otec
spravoval a disponoval s majetkom dieťaťa; ak nemohol vykonávať svoju otcovskú moc tak
on určil svojho zástupcu. Neskôr sa od rozsiahlych právomocí upustilo, najmä disponovanie
s majetkom bolo podriadené kontrole úradov. Otcovská moc zanikla fyzickou alebo právnou
smrťou otca alebo detí, pri právnej smrti otca, ak sa napr. ak stal nezvestným, pri návrate sa
jeho moc obnovila; ďalej zanikla prepustením (dosiahnutie dospelosti) alebo sobášom.

20

fosokles
©2008

Poručníctvo

Spočiatku to bola ochrana rodiny nad dieťaťom, z kolektívnej ochrany sa postupne vyvinulo
na individuálnu. Inštitút sa aplikoval vtedy ak sa deti z určitého dôvodu vyňali spod otcovskej
moci, napr. im zomrel otec za predpokladu, ţe nemali ani starého otca. U chlapcov sa
poručníctvo aplikovalo ak nespadali pod otcovskú moc a nedosiahli vek 12 rokov; u dievčat
aţ do vydaja. Tieţ sa poručníctvo ustanovovalo pre osoby, kt. mali určitú duševnú poruchu,
u nich trvalo poručníctvo buď večne alebo pokiaľ sa nevyliečili.

Druhy poručnítva podľa feudálneho práva:

a) prirodzené poručníctvo – patrilo vţdy matke detí alebo starému otcovi, pri správe

majetku mali rovnaké právomoci ako mal otec, ale len v staršom období

b) zákonné poručníctvo – patrilo osobám, kt. spadali do tzv. bočného kruhu, pričom

boční príbuzní museli byť dospelí resp. dosiahnúť vek 24 rokov

c) testamentárne poručníctvo – vznikalo na základe testamentu, kde bolo presne

stanovené kto má byť poručníkom

d) ustanovené poručníctvo – takto sa poručníkom mohla stať ktorákoľvek osoba, kt.

ustanovil napr. otec rodiny, aby však nedošlo k miešaniu alebo zasahovaniu jedného
stavu do druhého, feudálne právo určilo, ţe ustanovaný poručník môţe byť len osoba
rovnakého stavu

Poručník sa stal zástupcom poručenca vo všetkých osobnoprávnych a majetkovoprávnych
aspektoch, mal povinnosť starať sa o dobro poručenca, o jeho zdravie, vzdelanie, atď..
Poručník mal právo na odmenu za vykonanú činnosť do výšky 1/6 výnosu z nehnuteľností,
tieţ mal právo, aby mu boli vynahradené všetky výdavky spôsobené vykonávaním tejto
funkcie. Po skončení poručníckeho vzťahu má poručenec právo celý majetok spravovaný
poručníkom prevziať a disponovať s ním, poručník má byť pozbavený všetkých povinností;
ak sa tak nestalo, poručenec si tento stav môţe vyţiadať súdnou cestou.

21

fosokles
©2008

Rodinné zverenstvo

Alebo fideikommis, tvoril majetok, kt. slúţil na udrţanie lesku rodiny resp. imidţu, pričom sa
davál na určitú dobu alebo navţdy, bol ničím nezaťaţený a tak to aj ostávalo. Presne bolo
stanovené na základe akého postupu má prechádzať od jedného člena rodiny na iných.
Vznikol v 17. st. a dotýkal sa predovšetkým príslušíkov vysokej šľachty, pretoţe popri nich
existovalo mnoţstvo šľachtických rodín, kt. mali titul, ale nemali majetok; mali len
„zemiansku česť“.

Vznik predpokladal, ţe sa zrealizuje na zák. nejakého právneho aktu, pričom, aby mala
zmluva náleţité skutočnosti musela napĺňať:

a) zakladateľom mohol byť len šľachtic – jeho majetok prechádzal na inú šľachtickú

rodinu pričom nemuseli byť príbuzní

b) predmetom musel byť majetok, hnuteľný alebo nehnuteľný; muselo ísť o taký

majetok, kt. mohol zriaďovateľ voľne disponovať

c) osoby, pre kt. bol zriaďovaný mohli byť len šľachtici
d) zriaďovateľ stanovil aj nátupnícky poriadok v zriaďovacej zmluve, išlo o konkrétnu

osobu po smrti prvého obdarovaného

Nástupníctvo sa uskutočňovalo na základe:

a) primogenitúry (prvorodenosti synov) – prvorodený syn získal fideikommis
b) majerát – po smrti nastupovali osoby, kt. boli v najbliţšom príbuzenskom stupni, ak

ich bolo viac tak rozhodoval vek

c) seniorát – nastupoval najstarší člen rodiny

Nástupnícky poriadok sa dotýkal výlučne muţských členov, ale neskôr sa táto zásada
prelomila, ale prednosť dostávali stále muţský potomkovia.

Zakladateľským aktom bola buď zmluva alebo sa mohol uviesť v závete; nebolo to také
jednoduché:

a) musel tento akt schváliť panovník
b) zriaďovateľ musel byť zaregistrovaný v komitáte resp. kráľovskej ţupe
c) nemohol narušovať práva tretích osôb
d) majetok nesmel byť zaťažený

Fideikommis bol predmetom deleného vlastníctva – vlastníctvo podstaty majetku patrilo
majiteľovi, ale aj všetkým čakateľom. Tí, kt. boli uvedení ako čakatelia mali právo
kontrolovať nakladanie s majetkom, aby nedošlo k šafáreniu; súčasťou bolo aj právo
navrhovať opatrenia, aby sa zachovala majetková podstata; výkon nemuseli realizovať
čakatelia, mohli zriadiť zverenského opatrovníka. Vzniklo ešte aj vlastníctvo úţitkové – toto
vlatníctvo patrilo majiteľovi, majiteľ bol oprávnený ho uţívať, poţívať, spravovať a bol
povinný znášať všetky ťarchy, kt. vznikli s jeho uţívaním. Neznamenalo to však, ţe by
majiteľ mohol voľne nakladať s podstatou majetku tak, ţe by sa majetok znehodnotil alebo
zmenšil. Majiteľ fideikommisného majetku tieţ nesmel majetok scudziť, ak sa to stalo, tak
takýto akt bol vţdy neplatný a feudálne právo umoţňovalo, ţe majetok sa mu mohol odňať.
Tieţ majiteľ nemohol svojvoľne zaťaţiť majetok a ak sa stalo, tak ho okrem neplatnosti aktu
postihla sankcia. Mohol však do určitej miery nakladať s podstatou fideikommisu, s 1/3
majetku mohol disponovať voľne, ale len za naplnenia istých podmienok stanovených vo
feudálnom práve, za rozhodnutia súdu.

22

fosokles
©2008

Fideikommis zanikal zrušením – proces mohol nastať vetdy:

a) ak neboli ďalší čakatelia
b) ak s tým súhlasil majiteľ, musel o svojom úmysle upovedomiť čakateľov a musel s

tým vyjadriť súhlas aj súd

c) ak vymreli všetci čakatelia spolu s uplynutím 40-ročnej doby, kt. začiatok sa začal

počítať od skutočnosti ako posledný majiteľ previedol určitý úkon s podstatou
zverenstva

d) ak zanikla majetková podstava

23

fosokles
©2008

Donačná sústava

Feudálne právo pod donačnou sústavou chápalo ako súhrn právnych vzťahov, kt. sa:

a) vzťahovali na sľachtické donačné majetky
b) právo udeľovať donáciu patrilo len panovníkom (kráľovské právo)
c) vzťahovali len za zásluhy

Pripomína to feudálnu privatizáciu, vyplývalo to zo skutočnosti, ţe rannofeudálny štát bol vo
vlastníctve panovníckeho rodu Arpádovcom, oni potrebovali vládnuť a zaväzovať si
vznikajúcu šľachtu, na základe tohto systém vznikla donačná sústava, donáciu preto udeľoval
len panovník – patrimoniálny vlastník pôdy.

V 15. st. nastupuje stavovský správny systém, donáciu mohol udeliť aj palatín ako jeho
zástupca, bol však v tom rozdiel – panovník mohol udeliť donačné privilégium hocikomu bez
ohľadu na stav, bolo to jeho výsadné stavovské právo, udelením donačnej listiny sa nielen ţe
získal majetok, ale aj titul; palatín mohol donáciu udeliť len šľachticovi (to bol len majetok,
nevznikalo povýšenie osoby do šľachtického stavu). Právo mobilizácie má len panovník.
Panovník mohol tieţ udeliť neobmedzený majetok, palatín bol limitovaný; panovník mohol
tej istej osobe udeliť viac donácií, palatín nie, on iba jednu; panovník mohol udeliť donačné
privilégium aj ţenskému pokoleniu, palatín len muţom.

V 13. st. uţ nebolo čo rozdávať a preto sa to sprísnilo, určili sa subjekty, kt. nemohli dostať
donáciu – feudálne právo stanovuje, ţe ho nemôţu získať slobodné kráľovské mestá, cudzinci
– za predpokladu, ţe sa stali uhorskými šľachticmi ju mohli dostať, kňazi, nečestné osoby,
kráľovskí funkcionári, kt. sa mohli dozvedieť aké majetky sú k dispozícií. Boli vţdy za určité
zásluhy – buď za kráľa alebo Uhorský štát – ţeny nemohli mať zásluhy o Uhorský štát, oni
neboli bojovníčky.

Predmetom mohli byť nehnuteľnosti – lesy, lúky, polia, dediny, hrady, zámky. Keď ich uţ
nebolo tak sa predmetom stávajú donačné práva – menšie regálne práva. Donačné privilégium
bola v podstate donačná listina, kt. musela spĺňať určité náleţitosti, kt. sa často menili –
súčasťou musela byť ţiadosť obdarovaného, musel uviesť dôvody, prečo ţiada o donáciu
resp. za aké zásluhy; ten kto sa na ne odvolával musel aj uviesť, o kt. nehnuteľnosť sa usiluje;
ak sa zistilo, ţe to nebola pravda, tak sa donačný majetok odňal. Postupne sa vyvinula zásada,
ţe uţ nemusel ten, kto ţiada donáciu poukazovať na zásluhy, mohli byť len časťou
dôvodnenia – zvyšok mohol byť peňaţné protiplnenie, bola to tzv. donácia zmiešaná
(donatio mixta), ak išlo len o zásluhy tak to bola donácia čistá (donatio pura).

Konštatovalo sa, ţe či daná nehnuteľnosť patrí pod výlučnú dispozičnú moc panovníka. Ďalej
sa musel veľmi presne vyšpecifikovať rozsah (aj bonitu ak išlo o pôdu), presná poloha aj
názov daného majetku; ak zmluva právne uţ nemala ţiadnu chybu tak vznikali z nej právne
následky.

24

fosokles
©2008

Donačné privilégiá:

Existovalo niekoľko druhov donačných privilégií:

1) donácia z kráľovských rúk – donácia kedy ten, kt. bol obdarovaný nemusel vyvíjať

ţiadne súdne aktivity, aby to privilégium slúţilo v prospech neho; napr. ak sa jednalo
o kráľovskú nehnuteľnosť, kt. nikomu nepatrila alebo sa niektomu pridelila, ale na
zák. istých skutočností sa vrátila do rúk panovníka

2) donácia sporná – to bol opak, v donačnom privilégiu sa nachádzala nehnuteľnosť, kt.

panovník nemal v drţbe; privilégium malo účinnosť, ale ten kto ho dostať si musel
právo uplatniť na súde, tak, ţe ten kto danú pôdu drţal nebol na to oprávnený; ak tá
osoba, kt. drţala pôdu mala donačné práva tak nový majiteľ musel dokázať určité
dôvody prečo by sa mala donácia odobrať danému vlastníkovi – ak sa to nepodarilo
tak jeho privilégium bolo neplatné – mohol panovníka ţiadať o inú donáciu

3) nová donácia – právo ju charakterizovalo ako spôsob udelenia majetku osobe, kt. bola

skutočnym drţiteľom na zák. toho, ţe ju dlhodobo nerušene uţívala; obyčajne sa
vydávala vtedy keď niekto tú pôdu uţíval a stratil donačné listiny alebo ak po určitom
čase vyšli na javo také skutočnosti, kt. zneisťovali právnu podstatu prvej donačnej
listiny – nemohla sa stará donácia znovupotvrdiť ak sa zásluhovosť zneistila

4) donácia ženskému pokoleniu – v donačnom privilégiu bolo buď napisáné, ţe sa

udeluje danému vlastníkovi a jeho pokoleniu, tak sa mohla dediť len v muţskom
potomstve; boli situácie keď obdarovaný nemal muţských potomkov, vtedy sa
donácia udeľovala danej osobe a jeho muţskej a ţenskej vetve; nastupovala ţenská
vetva keď nebolo muţskej, ale uplatňovala sa vţdy priorita muţského pokolenia

5) donácia schvalovacia – schválenie kráľovského úkonu, kt. schválil prevod donačného

majetku z danej osoby na inú medzi ţivými alebo pre prípad smrti; tento majetok sa
mohol aj predať aj scudziť, nemohol tomu kráľ zabrániť; napr. ten kto získal majetok
od prvotného obdarovaného nemohol s daným majetkom voľne nakladať, keď prvotný
zomrel a nemal dedičov napriek tomu, ţe ho kúpil – musel ho vrátiť panovníkovi
alebo mohol poţiadať o schvalovaciu donáciu, čo by mu zaručilo taký istý systém
právnych vzťahov ako u prvotného vlastníka; neskôr vstupuje palatín do donačného
vzťahu a môţe aj on udeliť schvaľovaciu donáciu

Devolučné dôvody:

Boli to všetky dôvody, na základe kt. sa donačný majetok vracal späť kráľovi – oţivilo sa
kráľovské dizpozičné právo, kt. v teoretickej rovine nikdy nezaniklo. Tripartitum určilo 18
deliktov ako devolučných dôvodov, ku kt. sa prirátalo ešte vymretie rodu ako základný
devolučný dôvod:

a) vymretie rodu – vymretie všetkých dedičov označených v donačnej listine, tí boli

oprávnení dediť; ak došlo k vymretiu rodu oţivilo sa kráľovské právo k dané k
donačnému majetku; on ani úradníci však o tom nemuseli vedieť, ale právny stav
existoval

b) delikty – delikt nevery a zrady, uráţka panovníka, ozbrojený odpor voči panovníkovi,

falšovanie listín alebo peňazí, vraţda manţelky, kacírstvo, podpaľačstvo, lúpeţ, atď.

25

fosokles
©2008

Donačné privilégium bola len teoretickoprávna zloţka donácie, právny dôvod; ak malo dôjsť
k reálnemu činu tak sa museli splniť štatúcie:

a) musel existovať štatučný príkaz – ten bol buď súčasťou donačného privilégia alebo

panovník vydal ho vydal ako osobitnú listinu

b) odovzdanie bolo realizované určitými inštitúciami – vierohodnými resp.

hodnovernými miestami, napr. v kláštoroch, kt. mali osobitné pečiatky, kt. vydávala
kráľovská kancelária (Kláštor v Jasove), tieţ aj tu bola potreba svedkov a niekedy aj
pisárov – pečať bola na znak toho, ţe obe strane zmluve rozumeli, niekedy totiţ
nevedeli panovníci čítať ani písať

c) odovzdanie sa muselo zrealizovať do jedného roka od vydania donačného privilégia,

štatúcia bola inak neplatná; niekedy sa to nedalo, napr. v čase vojny

d) odovzdanie sa dialo na pozemku nehnuteľnosti, za svetla, aby všetci to videli; ak sa

to nedalo, napr. kvôli záplavám, tak sa to dialo v budove komitátu resp. ţupy, na kt.
bol pozemok

e) slavnostné zavŕšenie – ak išlo o pôdu tak ten kto zastupoval vierohodné miesto zobral

hrsť pôdy do rúk a dal ju budúcemu majiteľovi – tým sa to spečatilo, ďalej napr.
publikácia dohody v krčme, atď.

Účinky boli v rovine osobnoprávnej – mobilizácia, vlastníctvo poddaných na pôde a
majetkovoprávnej – vlastníctvo majetku, ale len v potomstve uvedenom v donačom
privilégiu.

Dispozičné právo k donácií patrilo len prvému obdarovanému, ten mohol s majetkom voľne
disponovať, nemusel mať súhlas dedičov; kaţdý ďalší dedič ho musel zachovať v podobe v
akej ho zdedil, v krajnej núdzi mohol s majetkom disponovať, ale musel mať súhlas
príbuzných – ţiadne dispozičné právo bolo neobmedzené, pričom právo na devolúciu nikdy
nezanikalo.

26

fosokles
©2008

Menšie regálne práva

Sú to práva vecné resp. špeciálna skupina vecných práv výnosových; sú buď:

a) súčasťou donácie – boli to právo výčapu, výseku mäsa a právo mlyna
b) samostatným predmetom donácie – právo trhové, mýtne a právo prievozu

Právo výčapu oprávňuje k drobnému predaju alkoholu – piva, vína a pálenky. Tak ako
všetky regálne práva patrí výlučne šľachtickému stavu, mohol ho nadobudnúť (ako aj právo
výseku mäsa) aj šľachtic, kt. nemal pozemok a to osobitným privilégiom alebo vydrţaním. Ak
bolo v danej lokalite šľachticov viac, tak ho vykonávali pomerne. Právo sa realizovalo
v krčme alebo hostinci, kt. zriadila obec na vlastné náklady, tam mal zemepán krčmára
vlastného alebo túto prácu vykonával poddaný, kt. mohol šľachtic aj donútiť, ak ju ale
vykonával dobrovoľne, tak mal nárok na odmenu 4 denáre za 1 vedro predaného alkoholu.
Okrem zemepána nik iný nemohol čapovať alkohol (existovali isté výnimky – vinárne
v určitom období a od r. 1836 toto právo dostávali aj poddaní, kt. mohli aj páliť pálenku, ale
len z ovocia), právo však mohol šľachtic prenajať. Šľachtic mal tieţ výsnostné právo na
alkohol, kt. sa v obci nespotreboval, ten sa mu v podstate vrátil naspäť.

Právo výseku mäsa oprávňuje šľachtica v drobnom zo svojich zvierat sekať mäso, tieţ to
bolo výsadné šľachtické právo nadobudnuteľné aj bez vlastníctva pozemku privilégiom alebo
vydrţaním. Z toho vyplýva, ţe zabíjačky vykonáva len zemepán resp. on poveruje
poddaných, poddaný môţe svojovoľne vysekať mäso len zo zvierat, kt. podochli v rámci
nehody.

Právo mlyna oprávňuje zemepána vo vlastníctve mlyna na vlastnom majetku a vylúčiť
všetkých ostatných na danom majetku z mlienia. V staršom období mohol zemepán prinútiť
svojich poddaných mlieť obilie vo vlastnom mlyne, neskôr si poddaný sám zvolil mlyn, v kt.
nechal obilie mlieť. Ak si poddaný postavil svojvoľne na pozemku daného šľachtica mlyn, tak
mal šľachtic právo ho od neho odkúpiť. Pod toto právo nespadali umelo poháňané mlyny ako
napr. na paru. Nadobúda sa rovnako s rozdielom potreby vlastníctva pozemku.

Právo trhu priznáva šľachticovi moţnosť konania obdobných trhov, kde šľachtic vykonáva
vrchnostenskú právomoc, vyberá stanovený trhový poplatok (nesmie ho vyberať od
šľachticov a iných privilegovaných osôb), vyberá poplatok za pastvu dobytka prihnaného na
trh, má právo predkúpne na všetok tovar na trhu za účelom vlastnej spotreby; má však
povinnosť starať sa o trh – nastaviť podmienky, poriadok a bezpečnosť, atď.. Nadobúda sa
privilégiom alebo 10-ročným vydrţaním.

Právo mýta zahŕňa právo vyberať na mostoch a cestách poplatok, kt. slúţi na udrţanie danej
komunikácie a ako odmena za ich udrţiavanie. Zahŕňa výber mýta od osôb, kt. prechádzajú na
vozoch alebo poháňajú dobytok; vyňatí boli šľachtici, duchovní, sluhovia cirkvi, profesori,
študenti, mešťania slobodných kráľovských miest a iní privilegovaní, ďalej svadobný
sprievod, osoby, kt. idú do mlyna, osoby, kt. vezú vojenský materiál, poddaný, kt. vybavuje
veci úradné na ţiadosť zemepána a tieţ vlastní poddaní, kt. udrţiavajú cestu – protihodnota
k mýtu. Výška je stanovená v privilégiu alebo ju stanoví ţupa a trestajú sa tie osoby, kt. cestu
obchádzajú kvôli neplateniu. Vzniká privilégiom alebo vydrţaním od nepamäti – suché mýto,
na komunikácií, kde nie je potrebná udrţba, v novšom práve zaniklo. Zemepán môţe vytvoriť
nové alebo odmietnúť mýto, ak prekáţa jeho iným právam alebo aj z vlastnej vôle.

Právo prevozu je právo mýta na riekach, brodoch a prievozoch.

27

fosokles
©2008

28

fosokles
©2008

POZNÁMKY Z PREDNÁŠOK:

fosokles a kol.

VYPRACOVAL:

fosokles

© 2008