Referát z Rímskeho práva

Rastislav Cestický

Podmienka (conductio)

Podmienkou rozumieme budúcu, neistú, ale možnú udalosť, na ktorú konajúci

viaže účinky právneho úkonu. Zmyslom pripojenia podmienky bolo alebo uložiť
právne účinky do splnenia udalosti, alebo rozviazať ich v momente splnenia udalosti.
Niekedy pripojená podmienka platila za nepripojenú.

Podmienkou bolo možné pripojiť ku všetkým právnym úkonom okrem tzv.

actus legitimi, ktoré sa pripojením stávali neúčinné. Boli to mancipatio, acceptilatio,
hereditatis aditio, servioptio, datio tutoris a v klasickom práve aj niektoré iné formálne
úkony, napr. iure cessio.

Podmieňujúca udalosť môže závisieť, a to celkom alebo sčasti, od vôle

podmiene oprávneného. Podľa tohoto rozoznávame podmienku závislú od
oprávneného - potestatívnu, náhodnú – kazuálnu a zmiešanú – mixtu.

Ďalej rozoznávame podmienky kladné – afirmatívne a záporné – negatívne

podľa toho, či sa účinky právneho úkonu podmieňujú tým, že sa niečo stane alebo tým,
že sa niečo nestane.

Z právneho hľadiska omnoho významnejší je rozdiel medzi podmienkou

odkladacou – suspenzívnou a rozväzovacou – rezolutívnou. Pri odkladacej podmienke
sa účinky právneho úkonu odkladajú (suspenzujú) až do momentu splnenia
podmieňujúcej udalosti, naopak, pri rozväzovacej podmienke účinky právneho úkonu
prestávajú, rozväzujú sa v momente splnenia podmieňujúcej udalosti.

Za splnenie podmienky treba považovať pri kladnej podmienke splnenie,

nastúpenie, reálne vyskytnutie sa podmieňujúcej udalosti, naopak pri negatívnej
podmienke je to reálne overenie, istota, že podmieňujúca udalosť už nenastane.

Dokiaľ sa podmienka nesplní, sú účinky právneho úkonu neisté, nevedno aký

bude ich definitívny odud, či vôbec nastanú (pri odkladacej podmienke) alebo či budú
trvať bez obmedzenia (pri rozväzovacej podmienke). Preto obdobie od uzavretia
právneho úkonu až do splnenia podmienky, obdobie neistoty, nazývame „zavisnutím“
podmienky – condicio pendet. Počas tejto neistoty pri odkladacej podmienke účinky
právneho úkonu ešte nenastali, kým pri rozväzovacej podmienke už nastali. Splnením
odkladacej podmienky (condicio existit) účinky právneho úkonu nastúpia, pri
rozväzovacej podmienke nastanú. Ak sa odkladacia podmienka nesplní (condicio
deficit ), účinky právneho úkonu už vôbec nenastanú, právny úkon zostane trvale
neúčinný; ak sa nesplní rozväzovacia podmienka, právny úkon zostáva natrvalo
účinný. V niektorých prípadoch sa považuje podmienka za splnenú (fikcia splnenia),
ak osoba zainteresovaná na nesplnení prekazila splnenie podmienky.

Dôležité je povedať, že podmienkou môže byť len udalosť objektívne neistá,

budúca a možná, preto nie je podmienkou udalosť minulá alebo prítomná, nevyhnutná,
nemožná, nemravná, posmešná a nedovolená. Podmienkou nemôže byť ani podmienka

právna ak už zo zákona, teda nie z vôle strán sú účinky právneho úkonu závislé od
podmieňujúcej udalosti.

V rímskom práve sa rozväzovacia podmienka uznávala v klasickej dobe len

výnimočne, bežnejšie až justinianskom práve.

Prejav vôle

Z konštatovania, že právny úkon je prejav vôle konajúceho vyplýva, že je dôraz

na oboch zložkách, teda na vôli i na prejave. V podstate na věci nič nemení, že bežne –
spočiatku to bolo aj v rímskom práve – sa vôľa oddeľuje od prejavu. Právny život
v praxi však nastoľuje problémy, ktoré nútia zamýšľať sa relatívne oddelene nad
prejavom a vôľou. Tieto problémy vyplývajú predovšetkým z prípadov, keď nie je
súlad medzi vôľou a prejavom, alebo keď sa prejavená vôľa nekryje so skutočnou
vôľou konajúceho alebo konajúcich.

Prejavom vôle sa zásadne rozumie správanie (aktívne aj pasívne), ktoré smeruje

k prejaveniu duševného pochodu. Takéto správanie závisí od hospodárskej a kultúrnej
úrovne spoločnosti, ktorej vládnuca spoločenská sila vteľuje svoje predstavy o spôsobe
prejavu vôle a jeho význame do právneho poriadku. V rímskom práve otázka čo třeba
rozumieť pod prejavom vôle prešla značným vývojom a presne ju formulovala obyčaj
(mores maiorum) a potom pontifikálna jurisprudencia pod nesporným vplyvom
sakrálnych predstáv a neskôr prétor a cisár s laickou právovedou. Škála spôsobov
prejavu zahŕňala vo vývoji rímskeho práva prejav dyslovný i prejav urobený mĺčky,
ďalej prejav formálny i neformálny a napokon prejav ústny, vrátane symbolov a
mimiky a písomný.

Při právnych úkonoch sa prevažne stretávame s výslovným prejavom, resp.

takým, ktorý svojou povahou má za cieľ prejaviť svoju vôľu. Mlčanie v zásade nie je
prejavom vôle, iba ak z neho logicky alebo aspoň podľa skúsenosti usudzovať, že je to
prejav vôle. Hovorí sa o konkludentných činoch (facta concludentia). Mlčanie možno
pokladať za prejav vôle, za súhlas len tam, kde to právo výslovne uznáva.

V rímskom civilnom práve, najmä v straršej době, boli takmer všetky právne

úkony prísne formálne v tom zmysle, že sa museli uskutočniť v ústnej forme
vyslovením určitých slávnostných slov, alebo v bezpodmienečnej prítomnosti svedkov
alebo úradného orgánu. Pretože dôraz bol na forme a forma bola pre úkon výlučnou
náležitosťou, ustupovala do úzadia kauza – právom uznaný hospodársko-spoločenský
účel právneho úkonu (abstraktné úkony). To umožňovalo takýmito úkonmi realizovať
akékoľvek hospodársko-spoločenské ciele, bolo možné ich funkčne prispôsobovať.

V rímskom práve sa písomná forma veľmi neujala, a kde platila, bolo to skôr za

účelom zabezpečenia dôkazu než ako podmienka platnosti právneho úkonu, napr.pri
testamente.

V poklasickej době sa rozšírila písomná forma aj jako podmienka platnosti

závažných právnych úkonov (najmä týkajúcich sa pozemnkov) a tiež na zabezpečenie
dôkazu pre prípadný budúci spor. Bežné boli dve formy, dosvedčenie, kde právny
úkon sa spísal spravidla před siedmimi svedkami; alebo rukopis – vlastnou rukou bez
svedkov napísaná listina, napr.listina o pôžičke napísaná dĺžnikom a odovzdaná
veriteľovi. V tejto poklasickej době sa bežne stretávame aj so súkromnými
remeselnými pisármi, ktorí vyhotovovali listiny o právnych úkonoch a neskôr aj

s verejnými notármi, ktorých listi majli väčšiu dôkaznú silu. Takúto silu priznali
Justinián súkromným listinám, ktoré podpísali aspoň traja svedkovia. Dokonca bolo
možné prejaviť vôľu, teda urobiť právny úkon před úradom do protokolu alebo inde
vystavenú listinu dať zaregistrovať do úradného protokolu, vziať ju do úradnej
evidencie (insinuatio).

Prispôsobovanie abstraktných právnych úkonov však nestačilo držať

krok s potrebami života. Postupne sa upúšťalo od zásad výlučnosti a nevyhnutnosti
určitej formy a popri formálnych právnych úkonoch sa za právne účinné uznávali aj
neformálne právne úkony. Tak sa v civilnou práve udomácnila kategória
konsezuálnych kontraktov. Prétor (mestský i cudzinecký) presadil ochranu niektorých
reálnych kontraktov (úschovu, vypožičanie, zálohu), a ďalej ochranu pripojených
dohovorov (pacta adiecta) pomocou excepcie procesnej formule a to všetko za
súčinnosti laickej jurisprudencie. Pretože význam formy při právnych úkonoch ustúpil,
posunula sa do popredia kauza úkonu