SKRATKY A ZNAČKY
PRVÁ ČASŤ
ŠTÁTNE ZRIADENIE A PRÁVNY PORIADOK ANTICKÉHO RÍMA
I. kapitola RÍMSKE ŠTÁTNE ZRIADENIE
§ 1. ANTICKÝ RÍM-VŠEOBECNÝ POHĽAD
§ 2. OBDOBIE KRÁĽOVSTVA
§ 3. OBDOBIE REPUBLIKY
§ 4. OBDOBIE PRINCIPÁTU
§ 5. OBDOBIE ABSOLÚTNEHO CISÁRSTVA
II. kapitola RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK
§ 6. RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK - VŠEOBECNÝ POHĽAD
§ 7. VEREJNÉ PRÁVO (IUS PUBLICUM
§ 8. SÚKROMNÉ PRÁVO (IUS PRIVATUM)
I. Občianske právo (ius civile)
II. Úradnícke právo (ius honorarium)
III. Cudzinecké právo (ius gentium)
IV. Prirodzené právo (ius naturale)
V. Cudzie národné práva
§ 9. VÝZNAM RÍMSKEHO PRÁVA SÚKROMNÉHO V DEJINÁCH PRÁVNEJ
KULTÚRY
§ 10. SYSTÉM VÝKLADU
III. kapitola PRAMENE PRÁVA
§ 12. PRAMENE VZNIKU RÍMSKEHO PRÁVA SÚKROMNÉHO
I. Pojem pramene vzniku práva
II. Ius Papirianum
III. Obyčajové právo (consuetudo)
IV. Zákony (leges a plebiscita)
V. Uznesenie senátu (senatus consulta)
VI. Nariadenia úradníkov (edicta magistratuum)
VII. Právna veda (iurisprudencia)
VIII. Cisárske nariadenia (constitutiones principum)
IX. Predjustiniánske zbierky rímskeho práva
§ 13. JUSTINIÁNSKA KODIFIKÁCIA
I. Ciele kodifikácie
II. Kodifikačné práce
III. Codex Iustinianus
IV. Digesta
V. Institutiones
VI. Codex Iustinianus repetitae praelectionis
VII. Novellae
§ 14. RÍMSKE PRÁVO PO JUSTINIÁNSKEJ KODIFIKÁCII
I. Rímske právo vo východnej Európe
II. Rímske právo v západnej Európe
III. Rímskoprávne vplyvy na území bývalého Česko-Slovenska
1. Veľká Morava
2. Rímske právo v Čechách a na Morave
3. Rímske právo na Slovensku
IV. Rímske právo v Anglicku
DRUHÁ ČASŤ
OBČIANSKE PRÁVO PROCESNÉ
IV. kapitola SUBJEKTÍVNE PRÁVO A ŽALOBA
§ 15. SUBJEKTÍVNE PRÁVO
I. Pojem subjektívne práv
II. Druhy subjektívnych práv
§ 16. ŽALOBA A NÁMIETKA

I. Žaloba (actio)
II. Druhy žalôb
III. Námietka
V. kapitola RÍMSKY OBČIANSKY PROCES
§ 17. PREDPOKLADY RÍMSKEHO OBČIANSKEHO PROCESU
I. Historický pohľad na občiansky proces
II. Orgány súdnej ochrany
III. Sporové strany
VI. kapitola JEDNOTLIVÉ DRUHY OBČIANSKEHO PROCESU
§ 18. LEGISAKČNÝ PROCES
I. Všeobecná charakteristika
II. Legis actio sacramento
III. Legis actio per iudicis arbitrive postulationem
IV. Legis actio per condictionem
V. Legis actio per manus iniectionem
VI. Legis actio per pignoris capionem
§ 19. FORMULOVÝ PROCES
I. Všeobecná charakteristika
II. Konanie pred magistrátom (in iure)
III. Žalobná formula
IV. Konanie pred sudcom (apud iudicem)
V. Výkon (exekúcia) rozsudku
§ 20. KOGNIČNÝ PROCES
I. Všeobecná charakteristika
II. Zásady kogničného procesu
III. Osobitné druhy procesu v poklasickej dobe
§ 21. MIMOŽALOBNÁ PRÉTORSKÁ OCHRANA
I. Všeobecná charakteristika
II. Interdikty (interdicta)
III. Navrátenie do predošlého stavu (restitutio in integrum)
IV. Prétorské stipulácie
V. Uvedenie do držby (missio in possessionem)
TRETIA ČASŤ
OSOBY
VIL kapitola PRIRODZENÉ OSOBY
§ 22. PRÁVNA SPÔSOBILOSŤ PRIRODZENÝCH OSÔB
I. Pojem právna spôsobilosť
II. Vznik a zánik právnej spôsobilosti
III. Obmedzenie právnej spôsobilosti
§ 23. STAV SLOBODY (STATUS LIBERTATIS)
I. Vznik otroctva
II. Zánik otroctva
III. Prepustenci (libertini)
IV. Kolóni (coloni)
§ 24. OBČIANSTVO (STATUS CIVITATIS)
I. Rímski občania (cives Románi)
II. Latíni (Latini)
III. Cudzinci (peregrini)
§ 25. RODINA (STATUS FAMILIAE)
I. Všeobecná charakteristika
II. Moc hlavy rodiny (patria potestas)
III. Agnátska rodina
IV. Kognátska rodina
V. Majetkovoprávne postavenie nesvojprávnych osôb (alieni iuris)
VI. Manželstvo (matrimonium)

VII. Majetkové vzťahy medzi manželmi
§ 26. SPÔSOBILOSŤ PRÁVNE KONAŤ
I. Spôsobilosť právne konať a jej druhy
U. Obmedzenia spôsobilosti právne konať
§ 27. PORUČNÍCTVO A OPATROVNÍCTVO
I. Poručníctvo (tutela)
II. Opatrovníctvo (cura)
Vm. kapitola PRÁVNICKÉ OSOBY
§ 28. DRUHY PRÁVNICKÝCH OSÔB
I. Všeobecne
II. Korporácie
III. Nadácie a ústavy
ŠTVRTÁ ČASŤ
ZÁKLADNÝ MECHANIZMUS PRÁV A POVINNOSTÍ
IX. kapitola PRÁVNE SKUTOČNOSTI A PRÁVNE ÚKONY
§ 29. PRÁVNE SKUTOČNOSTI
I. Právna skutočnosť
II. Delenie právnych skutočností
III. Následky právnych skutočností
§ 30. PRÁVNE ÚKONY
I. Súkromná autonómia
II. Právny úkon
III. Delenie právnych úkonov
IV. Náležitosti právneho úkonu
V. Obsahové zložky právneho úkonu
X. kapitola VÔĽA, JEJ PREJAV A POHNÚTKA
§ 31. VÔĽA KONAJÚCEHO
§ 32. PREJAV VÔLE
§ 33. NEZHODA VÔLE S PREJAVOM
§ 34. VÝZNAM VADNEJ POHNÚTKY
I, Psychické donútenie
II. Podvod
§ 35. VADY PRÁVNEHO ÚKONU
§ 36. VEDĽAJŠIE ZLOŽKY PRÁVNEHO ÚKONU
I. Všeobecná charakteristika
II. Podmienka
III. Uloženie času
IV. Doložky
§ 37. ZASTÚPENIE
I. Priame zastúpenie
II, Nepriame zastúpenie
PIATA ČASŤ VECNÉ PRÁVO
XI. kapitola POJEM A SYSTÉM VECNÉHO PRÁVA
XII. kapitola VEC
§ 38. POJEM VEC
§ 39. ROZDELENIE VECÍ
1. Nehnuteľné a hnuteľné veci
2. Zastupiteľné a nezastupiteľné veci
3. Spotrebiteľné a nespotrebiteľné veci
4. Deliteľné a nedeliteľné veci
5. Jednotné, zložené a hromadné veci
6. Súčasť veci a príslušenstvo
7. Plody
XIII. kapitola DRŽBA A JEJ OCHRANA
§ 40. POJEM DRŽBA

§41. DEJINY RÍMSKEJ DRŽBY
§ 42. DRUHY DRŽBY
I. Civilná držba (possessio civilis)
II. Naturálna držba (naturalis possessio, detencia)
III, Interdiktná držba (possessio ad interdicta)
IV. Oprávnená držba (possessio iusta)
V. Vadná držba (possessio vitiosa)
VI. Dobromyseľná držba (possessio bonae fidei)
VII. Držba na účely vydržania (possessio ad usucapionem)
§ 43. NADOBUDNUTIE DRŽBY
I. Corpore et animo
1. Nadobudnutie držby corpore
2. Nadobudnutie držby animo
II. Spôsoby nadobudnutia držby
III. Nadobudnutie držby tretími
§ 44. TRVANIE A ZÁNIK DRŽBY
I. Zánik držby corpore et animo
II. Zánik držby corpore
III. Zánik držby animo
IV. Zánik držby so zreteľom na subjekt
V. Zánik držby so zreteľom na predmet
§ 45. SUBJEKT DRŽBY
§ 46. PREDMET DRŽBY
I. Držba veci
II. Držba práva
§ 47. OCHRANA DRŽBY
I. Právna ochrana držby
1. Interdictum uti possidetis
2. Interdictum utrubi
3. Interdictum unde vi
4. Interdictum de vi armata
5. Interdictum de precario
II. Mimoprávna ochrana držby
XIV. kapitola VLASTNÍCKE PRÁVO
§ 48. VÝVIN RÍMSKEHO VLASTNÍCKEHO PRÁVA
I. Vlastníctvo v starorímskom práve
II. Vlastníctvo v predklasickom a klasickom práve
III. Vlastníctvo v poklasickom a justiniánskom práve
§ 49. POJEM VLASTNÍCKE PRÁVO
§ 50. OBSAH VLASTNÍCKEHO PRÁVA
§51. DRUHY VLASTNÍCKEHO PRÁVA
I. Kviritské vlastníctvo
II. Bonitárne vlastníctvo
III. Provinčné vlastníctvo
IV. Vlastníctvo cudzincov
§ 52. OBMEDZENIA VLASTNÍCKEHO PRÁVA
I. Všeobecne
II. Obmedzenia vo verejnom záujme
III. Obmedzenia v súkromnom záujme
1. Previsnutie konárov
2. Prepadnutie plodov (procidere)
3. Úprava hraníc susedných pozemkov (ambitus)
4. Núdzová cesta
5. Zákaz imisií
6. Odrazenie dažďovej vody

7. Zábezpeka na náhradu budúcej škody (cautio damni infecti)
8. Zákaz pokračovať v stavbe (operíš novi nuntiatio)
§ 53. SPOLUVLASTNÍCTVO
I. Vlastníctvo spoločnou rukou (consortium)
II. Podielové spoluvlastníctvo (communio pro indiviso,
condominium)
§ 54. NADOBUDNUTIE A ZÁNIK VLASTNÍCKEHO PRÁVA
I. Všeobecne o nadobudnutí vlastníckeho práva
II. Pôvodné spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva
1. Occupatio
2. Nadobudnutie vlastníckeho práva spojením, splynutím, zmiešaním a spracovaním
3. Nadobudnutie vlastníckeho práva k plodom
III. Vydržanie
IV. Odvodené spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva
1. Mancipatio
2. In iure cessio
3. Traditio ex iusta causa
V. Zánik vlastníckeho práva
§ 55. OCHRANA VLASTNÍCKEHO PRÁVA
I. Rei vindicatio
II. Actio negatoria
III. Actio Publiciana
XV. kapitola VECNÉ PRÁVA K CUDZEJ VECI (IURA IN RE ALIENA)
§ 56. SLUŽOBNOSTI (SERVTTUTES)
I. Všeobecne o služobnostiach
II. Pozemkové služobnosti (servitutes praedorium)
III. Osobné služobnosti (servitutes personae)
1. Požívacie právo (ususfructus)
2. Užívacie právo (usuš) a iné osobné služobnosti
§ 57. OSTATNÉ UŽÍVACIE VECNÉ PRÁVA
I. Dedičný nájom (emphyteusis)
II. Dedičné právo stavby (superficies)
§ 58. ZÁLOŽNÉ PRÁVO
I. Pojem, podstata a účel záložného práva
II. Druhy záložného práva
1. Fiducia (cum creditore contracta)
2. Ručný záloh (pignus)
3. Zmluvný záloh (hypotheca)
III. Predmet záložného práva (záloh)
IV. Obsah záložného práva
1. Právo držby (ius possidendi)
2. Právo záloh predať (ius distrahendi)
V. Viacnásobný záloh veci
VI. Vznik záložného práva
VII. Zánik záložného práva
VIII. Ochrana záložného práva
ŠIESTA ČASŤ
ZÁVÄZKOVÉ PRÁVO
XVI. kapitola VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA ZÁVÄZKOV
§ 59. PODSTATA ZÁVÄZKOV
I. Význam záväzkov
II. Definícia záväzku
III. Vývoj záväzkov
IV. Civilné záväzky
V. Naturálne záväzky

§ 60. DELENIE ZÁVÄZKOV
I. Záväzky podľa prameňa ich vzniku
II. Záväzky z kontraktov
III. Záväzky z protiprávnych úkonov
IV. Dohody
§ 61. SUBJEKTY ZÁVÄZKOV
I. Osobný charakter záväzku
II. Delené záväzky
III. Kumulatívne záväzky
IV. Solidárne záväzky
V. Prevod pohľadávky a záväzku
1. Všeobecne
2. Postúpenie pohľadávky (cessio)
3. Prevod záväzku (prevzatie dlhu)
4. Zmluvy v prospech a na ťarchu tretích
VI. Vedľajšie záväzky
1. Ručenie
2. Constitutum debiti
3. Intercesia
4. Adjektická zodpovednosť
5. Vedľajší veriteľ
§ 62. PREDMET ZÁVÄZKOV
I. Plnenie a jeho náležitosti
II. Druhové a individuálne plnenie
III. Deliteľné a nedeliteľné plnenie
IV. Určité a neurčité plnenie
V. Alternatívny záväzok a alternatívna možnosť plnenia
VI. Vedľajšie plnenia
§ 63. ZÁNIK ZÁVÄZKOV
I. Všeobecne o zániku záväzkov
II. Zánik záväzkov podľa civilného práva
1. Splnenie (solutio)
2. Odpustenie dlhu
3. Novácia a delegácia
4. Ostatné civilné dôvody zániku záväzku
III. Zánik záväzkov podľa prétorského práva
1. Dohoda o odpustení dlhu
2. Započítanie (compensatio)
§ 64. ZODPOVEDNOSŤ ZA NESPLNENIE ZÁVÄZKU
I. Nesplnenie záväzku
II. Spôsobenie a zavinenie nesplnenia
III. Náhrada škody
IV. Omeškanie dlžníka a veriteľa
V. Scudzenie na škodu veriteľov
XVII. kapitola JEDNOTLIVÉ DRUHY KONTRAKTOV
§ 65. REÁLNE KONTRAKTY
I. Pôžička (mutuum)
II. Vypožičanie (commodatum)
III. Úschova (depositum)
IV. Ručný záloh (pignus)
§ 66. VERBÁLNE A LITERÁRNE KONTRAKTY
I. Verbálne kontrakty
1. Stipulácia (stipulatio)
2. Iné verbálne kontrakty
II. Literárne kontrakty

§ 67. KONSENZUÁLNE KONTRAKTY
I. Kúpna zmluva (emptio - venditio)
II. Nájom (locatio conductio)
1. Všeobecná charakteristika
2. Nájom veci (locatio conductio rei)
3. Pracovná zmluva (locatio conductio operarum)
4. Zmluva o diele (locatio conductio operis)
III. Spoločenská zmluva (societas)
IV. Príkazná zmluva (mandatum)
XVIII. kapitola ROZŠÍRENIE KONTRAKTUÁLNEHO SYSTÉMU
§ 68. NEPOMENOVANÉ KONTRAKTY (CONTRACTUS INNOMINATI)
§ 69. DOHODY (PACTA) A DAROVANIE (DONATIO)
I. Dohody (pacta)
1. Všeobecne o dohodách
2. Vedľajšie dohody (pacta adiecta)
3. Prétorské dohody
4. Zákonné dohody (pacta legitima)
II. Darovanie (donatio)
§ 70. KVÁZIKONTRAKTY (QUASI EX CONTRACTU)
I. Všeobecne
II. Obstaranie cudzích záležitostí bez príkazu (negotiorum gestio)
III. Bezdôvodné obohatenie
IV. Ostatné kvázikontrakty
XIX. kapitola PROTIPRÁVNE ÚKONY (DELICTA) A TRESTNÉ ČINY (CRIMINA)
§ 71. ZÁVÄZKY Z PROTIPRÁVNYCH ÚKONOV (EX DELICTO)
I. Všeobecne o záväzkoch z deliktov
II. Civilné delikty
1. Krádež (furtum)
2. Protiprávne poškodenie veci (damnum iniuria dátum)
3. Lúpež (rapina)
4. Urážka (iniuria, contumelia)
III. Prétorské delikty
IV. Kvázidelikty
§ 72. TRESTNÉ ČINY (CRIMINA)
I. Všeobecne
II. Trestné činy (crimina)
III. Tresty a trestný proces
IV. Mimoriadne trestné konanie (cognitio extra ordinem)
SIEDMA ČASŤ DEDIČSKÉ PRÁVO
XX. kapitola CHARAKTERISTICKÉ ČRTY RÍMSKEHO
DEDIČSKÉHO PRÁVA
§ 73. DEDENIE A JEHO VÝVOJ V RÍME
I. Pojem, predmet a význam dedenia
II. Vývoj právnych úprav dedenia
XXI. kapitola JEDNOTLIVÉ DRUHY DEDENIA
§ 74. DEDENIE ZO ZÁVETU
I. Závet (testamentum) a závetná spôsobilosť (testamenti factio)
II. Formy závetu
III. Obsah závetu
IV. Neplatnosť a neúčinnosť závetu
§ 75. DEDENIE ZO ZÁKONA (AB INTESTATO)
I. Pojem dedenie zo zákona
II. Dedenie zo zákona podľa civilného práva
III. Dedenie zo zákona podľa prétorského práva
IV. Dedenie zo zákona v období cisárstva

V. Dedenie zo zákona podľa justiniánskych noviel
§ 76. DEDENIE PROTI ZÁVETU (CONTRA TABULAS)
I. Všeobecne o dedení proti závetu
II. Formálne právo dediť
III. Materiálne právo dediť
IV. Justiniánska úprava
XXII. kapitola DÔSLEDKY NADOBUDNUTIA DEDIČSTVA
§ 77. NADOBUDNUTIE DEDIČSTVA A ZODPOVEDNOSŤ DEDIČOV ZA DLHY
I. Druhy a spôsoby nadobudnutia dedičstva
II. Postúpenie dedičstva a prevod práva nadobudnúť dedičstvo
III. Obmedzenia nadobudnutia dedičstva
IV. Zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa
V. Spoludedičia
VI. Ochrana dediča
XXIII. kapitola SINGULÁRNA SUKCESIA PRE PRÍPAD SMRTI
§ 78. ODKAZY (LEGÁTA), FIDEIKOMISY (FIDEICOMISSA) A DAROVANIE
PRE PRÍPAD SMRTI
I. Všeobecne o singulárnej sukcesii pre prípad smrti
II. Odkazy
III. Fideikomisy
IV. Darovanie pre prípad smrti
BIBLIOGRAFIA
SYNOPTICKÁ TABUĽKA
MAPA
VECNÝ REGISTER
REGISTER PRAMEŇOV

SKRATKY A ZNAČKY
ABGB - AUgemeines burgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky
zákonník), Rakúsko 1811 Afr. - Africanus
BGB - Burgerliches Gesetzbuch (občiansky zákonník), Nemecko
1896
C. - Caius
Cod. Iust. - Codex Iustinianus
Call. - Callistratus
Cas. - Cassius
CC - Code Civil (občiansky zákonník), Francúzsko 1804
Cels. - Celsus P. Iuventius
CTh - Codex Theodosianus
D. - Digesta Iustiniani Flór. - Florentinus
Gai Inst. - Gai Institutiones
Herm. - Hermogenianus
Iav. - Iavolenus Priscus L.
Iul. - Salvius Iulianus - Julián
Iust. Inst. - Institutiones Iustiniani
kap. - kapitola
Lab. - Labeo M. Antistius
Mac. - Macer Aemilius
Marcell. - Marccllus Ulpius
Marci. - Marcianus Aelius - Marcián
Mod. - Modestinus Herennius - Modestín
Ner. - Neratius L. Priscus
po Kr. - po Kristovi
Nov. - Novellae Iustiniani
OSP - Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov
OZ - Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov
Pap. - Papinianus Aemilius - Papinián
Paul. - Paulus Iulius
Pomp. - Pomponius Sextus
pr. - principium
pred Kr. - pred Kristom
Proc. - Proculus
PS - Pauli sententiace
Sab. - Sabinus Masurius - Sabinus
SC - Senatusconsultum
Scaev. - Scaevola Cervidius
tab. - tabula
Tryph. - Tryphoninus Claudius
Ulp. - Ulpianus Domitius - Ulpián
ZGB - Zivilgesetzbuch (Občiansky zákonník), Švajčiarsko 1907

Prvá časť

ŠTÁTNE ZRIADENIE A PRÁVNY PORIADOK ANTICKÉHO RÍMA

I.

kapitola

RÍMSKE ŠTÁTNE ZRIADENIE

§ 1. Antický Rím - všeobecný pohľad
Počiatky starovekého Ríma sú zatiaľ v mnohom nejasné zo stránky etnickej, spoločenskej,
politickej i štátnej. Isté je, že územie Ríma bolo osídlené už na začiatku prvého tisícročia
pred Kr. rôznymi kmeňmi, najmä Latínmi a Sabínmi, neskôr aj Etruskami. Tieto kmene žili v
terajšom strednom Taliansku, Etruskovia severovýchodne od Ríma. V odbornej spisbe sa
prijíma názor, že z obyvateľov Ríma (Rimanov) sa vytvoril malý osobitný národ zmiešaním
obyvateľstva latinského a sabínskeho; spájal ho spoločný latinský jazyk.
Kedy konkrétne Rimania založili osadu alebo obec Rím, je aj medzi starovekými
spisovateľmi sporné. Vergílius udáva rok 848 pred Kr., Diony-sius z Halikarnasu rok 748
pred Kr., Terentius Varro a s ním Titus Livius v diele Od založenia Ríma (Ab urbe condita)
uznávajú za výročie založenia mesta Ríma (urbs Róma) rok 753 pred Kr. Podľa legendy ho
založili R o -mulus a Remus, potomkovia kráľovského rodu Latínov. Romulus vytýčil jeho
hranice a jeho stred určil na kopci Palatíne. Postupne sa Rím rozširoval na kopce Kapitol,
Kvirinál a ďalšie. Romulus sa stal prvým rímskym kráľom. Máme správy o ďalších šiestich
kráľoch, potomkoch Romu-la. Neskôr sa však Ríma zmocnili Etruskovia a vládli mu svojím
rodom Tarquiniovcov až do roku 510 pred Kr.
Z pôvodne malej roľníckej obce sa Rím v priebehu nasledujúcich storočí rozvinul v mestský
štát, až v metropolu veľkej ríše. Na vrchole svojho ríšskeho rozvoja v prvých storočiach
nášho letopočtu dosahoval Rím vyše jeden a pol milióna obyvateľov. V 5. a 6. storočí po Kr.
Rím upadal jednak pod útokmi Vizigótov (r. 410), neskôr ho vyplienili Vandali (r. 455), osla-
bovali ho neustále nájazdy Ostrogótov, Hunov, Germánov, až ho napokon celkom zruinovali
(r. 546). Sídlo ríše sa prenieslo do Konštantínopolu (r. 330) a smrť cisára Justiniána (r. 565)
sa zároveň považuje za zánik Rímskej ríše ako celku.
V priebehu tohto vyše tisícročného rozvoja rímskeho štátu došlo, prirodzene, k podstatným
zmenám v jeho štátnom zriadení. So zreteľom na charakter týchto zmien aj pre prehľadnosť
celého vývoja a rozvoja rímskeho štátu bývajú jeho dejiny rozdelené na určité ucelené
obdobia, periódy; odvtedy sa hovorí o periodizácii dejín rímskeho štátneho zriadenia. V od-
bornej spisbe nachádzame zväčša túto periodizáciu vývoja rímskeho štátneho zriadenia:
1. obdobie kráľovstva (od r. 753 do r. 510 pred Kr.),
2. obdobie republiky (od r. 510 do r. 27 pred Kr.),
3. obdobie principátu, niekedy nazývané republikánskym cisárstvom (od r. 27 pred Kr. do r.
284 po Kr.),
4. obdobie absolútneho cisárstva - dominátu (od r. 284 do r. 565 po Kr.), uvedomujúc si, že v
tomto období došlo k rozdeleniu Rímskej ríše medzi dvoch rovnoprávnych cisárov na časť
západnú a východnú (r. 395 po Kr.), pritom však v snahe udržať j ej jednotu.
Objasnenie si periodizácie dejín rímskeho štátu má význam nielen pre ľahšiu orientáciu v
rozsiahlej dejinnej matérii, ale aj pre plnšie pochopenie závislosti právotvornej činnosti,
najmä tzv. prameňov vzniku práva a v našom prípade najmä práva súkromného, ktoré boli
závislé od štruktúry štátneho zriadenia a od deľby právotvornej moci medzi štátnymi orgánmi
(pozri II. a III. kapitolu).

§ 2. Obdobie kráľovstva
Najvyššími štátnymi činiteľmi v období kráľovstva boli: kráí(rex), senát (senaíus) a
zhromaždenia ľudu vo forme jednak zhromaždení kúrií (comitia euriata), jednak neskôr aj
zhromaždení centúrií (comitia centuriata).
Kráľbol držiteľom a vykonávateľom štátnej moci. Volili ho zhromaždenia kúrií (comitia
euriata). Niet presných správ, či funkcia kráľa bola niekedy dedičná. Po jeho smrti alebo po

jeho odstránení právomoc kráľa vykonával dočasne senát prostredníctvom povereného
dočasného kráľa (interrex). Volbou, spravidla formou aklamácie, zvolený získaval len hod-
nosť, ale skutočnú moc spojenú s touto hodnosťou dostával až po priaznivom vykonaní
veštby zákonom zhromaždenia kúrií o priznaní plnej vládnej moci (tzv. lex curiata de
imperio). Vládna moc (impérium) obsahovala najvyššiu veliteľskú moc nad vojskom, ďalej
správnu a súdnu moc aj hodnosť najvyššieho kňaza (pontifex maximus). O vypovedaní
vojny alebo uzavretí mieru, ako aj o zákonodarných záležitostiach sa kráľ radil s ľudom na
zhromaždeniach.
Vonkajšími znakmi postavenia kráľa - čo potom sčasti prešlo aj na republikánskych
úradníkov - boli: kráľovské obydlie (curia regia), purpurom lemovaný plášť (tóga praetexta),
berla s orlom (scipio), kreslo zdobené slonovou kosťou (sella curulis) a sprevádzanie
dvanástimi úradnými sluhami (lictores) nesúcimi zväzky prútov, v ktorých boli zastrčené
sekery (fasces et secures).
Poradným orgánom kráľa bol senát, pôvodne zhromaždenie hláv patricijských rodov.
Zhromaždenia kúrií zahŕňali pôvodne len patricijov, z vojenských dôvodov rozdelených do
30 kúrií (odtiaľ ich názov).
Ústavná reforma údajne kráľa Servia Tullia (r. 574 - 534 pred Kr.) rozdelila občanov podľa
majetku do centúrií a podľa bydliska do územných okresov (tribus). Počet centúrií i tribuí sa
časom menil, zväčšoval. Týmto majetkovým a územným útvarom zodpovedali príslušné
zhromaždenia ľudu, t.j. comitia centuriata a comitia tributa. Posledné neskôr splynuli so
zhromaždením plebsu (concilia plebis).
O zákonodarnej činnosti kráľov máme len nepriame správy od pontifi-ka Papiria (pozri ďalej
§ 12, II). Významná úloha v oblasti právnej úpravy pripadala mravom predkov (mores
maiorum) a obyčaji (consuetudo - pozri ďalej § 12, III).
Z hospodárskej stránky bola pre obdobie kráľovstva charakteristická roľnícka výroba. V
spoločenskej skladbe sa začala prejavovať diferenciácia na bohatých patricijov a
chudobných plebejcov. V 5. storočí pred Kr. sa už stretávame aj s veľkostatkármi, otrokmi a
slobodnou chudobou, osožnou štátu len svojím potomstvom (proles - proletári).

§ 3. Obdobie republiky
Podľa rímskej tradície po vyhnaní Tarquiniovcov Rimania zrušili monarchiu a kráľa nahradili
dvoma na jeden rok volenými úradníkmi (magis-tratus). Tých počas úradného roka nebolo
možné volať na zodpovednosť za ich rozhodovanie. Mali vojenské i občianske právomoci.
Spočiatku ich nazývali prétormi - praetores (prae - itores oáprae - ire - ísť vpredu ako voj-
vodcovia, vojenskí velitelia), neskôr konzulmi - consules (od consulere - radiť sa, uzniesť
sa). V novšej dobe sa väčšina právnych romanistov zhoduje v názore, že prechod od
monarchie k republikánskej organizácii sa udial postupne. Opodstatnenosť tohto chápania
potvrdzuje proces rozvoja republikánskeho vládneho a administratívneho aparátu.
Prirodzene, v republikánskom zriadení naďalej zostali zhromaždenia ľudu. Ak už v období
kráľovstva, tým viac v období republiky kuriátne zhromaždenia strácali vplyv na
zákonodarstvo a politický vplyv získavali centuriátne zhromaždenia, upevnilo sa tým aj
postavenie majetných. Do ich kompetencie patrila predovšetkým volba najvyšších úradníkov
(magistrátov, najmä konzulov, prétora a cenzora), rozhodovanie o vojne a mieri,
zákonodarná moc a trestné stíhanie politických zločincov.
Naďalej sa udržali aj comitia tributa s tým rozdielom, že ich počet sa v dôsledku rastu Ríma
zväčšil.
Povstaním v podobe vysťahovania sa na Svätú horu údajne r. 494 pred Kr. (secessio plebis
in montem sacrum) si plebejci vynútili významné ústupky od patricijov; predovšetkým konať
osobitné zhromaždenia plebsu a na nich sa uznášať o vlastných nariadeniach (plebiscita) a o
volbe vlastných plebejských úradníkov, t.j. tribúnov (tribuni plebis) a edilov (aediles plebis).
Uznesenia plebejských zhromaždení zaväzovali len plebejcov, neskôr na základe
Hortensiovho zákona z r. 287 pred Kr. platili po schválení senátom pre celý rímsky národ.
Naďalej pôsobil senát (senatus), ktorý mal 300 členov vymenovaných na doživotie z
magistrátov. Od r. 312 pred Kr. (lex Ovinia) ich vymenúvali cenzori (lectio senatus) na
obdobie piatich rokov. Od 4. storočia pred Kr. členmi senátu sa mohli stať aj plebejci. Senát

dočasne vykonával vládnu moc v období interregna, t.j. ak aspoň jeden z konzulov zomrel
alebo nemohol vykonávať svoj úrad. Senát mal tiež rozhodujúci vplyv na zahraničnú
politiku, vyjednával s vyslancami iných štátov, rozhodoval o vojne a mieri, volil vojvodcu,
rozhodoval o štátnych financiách a o celom štátnom majetku, ktorý výbojmi ohromne
narástol. Senát bol fakticky predstaviteľom aristokracie a celkom ovládal vedenie štátu.
Rímski úradníci boli v zásade vykonávateľmi zákonov, plebiscitov, príp. uznesení senátu.
Niektorí z nich, spravidla vyšší, však boli obdarení aj právotvornou pôsobnosťou. Vcelku
úradnícky aparát rímskeho štátu možno rozdeliť podľa právomoci na úradníkov vyšších
(magistratus maiores): konzul, prétor, cenzor a diktátor, a na nižších úradníkov (magistratus
minores): kvestor (quaestor), edil (aedilis) a tzv. dvadsaťšesť mužov. Vyšších úradníkov volili
centuriátne zhromaždenia, nižších tribútske zhromaždenia. Niektorí úradníci, spravidla
vyšší, mohli byť len z patricijov (magistratus patricii, nazývaní tiež curules) a ako znak
hodnosti im patrila sella curulis, iní úradníci boli plebejskí. Rozdiel bol tiež medzi riadnymi a
mimoriadnymi úradníkmi, akými boli predovšetkým diktátor a neskôr aj vojenskí velitelia s
konzulskou mocou (tribuni militum consulari potestate).
Konzulom a prétorom patrila v zásade neobmedzená a neohraničená moc (impérium). Bola
širšia ako impérium kráľa. Prakticky zahŕňala vrchnú vojenskú moc (impérium militare),
administratívnu disciplinárnu moc (coercitio) s tým, že prétori mohli použiť ako disciplinárny
prostriedok súdne zhabanie majetku (pignoris capio), peňažnú pokutu (multa), uvrhnutie do
okov (vincula), zbicovanie (verberatio) a pod ich dohľadom sa vykonával trest smrti. Patrilo
im ďalej právo rozhodovať spory a vôbec usmerňovať a vykonávať súdnictvo (iurisdictio),
zvolávať zhromaždenia ľudu a predkladať návrhy zákonov (ius agendi cum populo), zvolávať
senát a predkladať návrhy (ius agendi cum senátu, príp. ius referendi ad senatum) a najmä
vydávať všeobecne i osobitne platné nariadenia (ius edicendi - pozri ďalej § 12, VI). Ich
vonkajším znakom boli: sella curulis, purpurový plášť a sprevádzanie liktormi. Konzuli a
prétori boli volení na jeden rok, mali právne rovnaké postavenie, teda rozhodovali kolegiátne,
a preto im navzájom patrilo právo zakročiť proti rozhodnutiu alebo počinu druhého, zakázať
ho (ius inter-cedendi) a priroďzene tým skôr zakročovať proti rozhoďnutiam nižších
úradníkov. Úradníci neboli platení, bol to čestný úrad (honor). Po skončení úradného roka
mohol byť vyšší úradník vzatý na zodpovednosť za rozhodovanie v občianskych a trestných
sporoch.
Od roku 367 pred Kr. v zmysle liciniovsko-sextiovských zákonov (leges Liciniae Sextiae) bol
výkon spravodlivosti vyhradený prétorovi ako ústavnému zástupcovi konzulov (minor collega
consulum), bol im teda podriadený a právomoc prétora bola menšia (impérium minus).
Ostatní republikánski úradníci neboli nositeľmi impéria, patrila im príslušná úradná právomoc
(potestas) nadobudnutá voľbou bez moci vojvod-covskej a súdnej; napríklad kvestori
(quaestores) boli správcovia štátnych financií (aerarium populi Románi). Podobne impérium
a v dôsledku toho ani právotvornú moc nemali ani cenzori (censores - odhadcovia daní, ma-
jetku). Asi v roku 443 pred Kr. bola však z právomoci konzulov vyňatá a na zvláštny úrad
osamostatnená starostlivosť o štátne príjmy, správu štátneho majetku, najmä banského a
pozemkového, výrub daní, dohľad nad mravmi, zaraďovanie občanov podľa majetku, veku a
stavu do centúrií a tribuí a napokon zostavovanie zoznamu senátorov. Na čele tohto úradu
stáli cenzori, a kedze to bol významný úrad, patrila im sella curulLs a tóga praetexta ako
vonkajší znak vážnosti. Podobne nemali impérium ani edilovia (spočiatku od r. 494 pred Kr.
plebejskí, neskôr od r. 367 pred Kr. aj kurulskí). Plebejskí edilovia boli pomocníkmi tribúnov
ľudu, kurulskými edilmi mohli byť tak patricijovia i plebejci s pôsobnosťou starostlivosti o
poriadok v meste (stavby, bezpečnosť, mravy), o obchodovanie v meste (s obilím, otrokmi), o
hry a slávnosti. V rámci svojej kompetencie neraz vykonávali jurisdikciu v spojitosti s
prípadnými spormi z kúpnych zmlúv alebo zo spôsobenia škôd verejne držanými
nebezpečnými zvieratami. Nemali síce impérium, ale v rámci kárnej moci mohli ukladať
peňažné pokuty aj zhabať majetok.
V situáciách, keď štátu hrozilo nebezpečenstvo znútra alebo zvonku, bol vymenovaný jeden
z konzulov za mimoriadneho úradníka nazývaného dictator s impérium maius na polroka (na
ten čas právomoc druhého konzula spočívala). Proti rozhodnutiam diktátora nebolo možné
ani intercedo-vať zo strany tribúnov, ani sa odvolať k ľudu (provocatio adpopulum), ani ho

nebolo možné brať na zodpovednosť. Diktátor si vymenoval zástupcu, ktorým býval veliteľ
jazdy (magister equitum). Diktatúra fakticky zanikla na konci 3. storočia pred Kr. Diktatúra
Sullu a Caesara bola doživotná a mala iný charakter.
Ako pomocné sily boli úradníkom k dispozícii verejní sluhovia (appari-tores), pisári (scribae),
liktori (lictores), pošli (viators), vyvolávatelia na dražbách (praecones) a iní.
Táto štruktúra najvyšších úradníkov (magistrátov) bola z hľadiska rozvoja rímskeho
súkromného práva významne doplnená roku 243 pred Kr. ustanovením úradu
cudzineckého prétora (praetor peregrinus) popri už existujúcom úrade mestského prétora
(praetor urbanus). Jeho voľba bola podložená územným rozširovaním Rímskej ríše, z toho
vyplývajúcim bohatým obchodným stykom a s tým súvisiacimi častými spormi medzi rím-
skymi občanmi a cudzincami, prípadne medzi cudzincami navzájom. Rozhodovanie týchto
sporov bolo zverené do právomoci cudzineckého prétora. Vďaka svojmu impériu mínus
cudzinecký prétor svojimi nariadeniami (ediktmi) a praxou pomáhal rozvíjať súkromné právo
(pozri ďalej § 12, VI).
Posledné storočie republiky bolo poznačené veľmi zložitou situáciou tak z politického, ako aj
štátoprávneho hľadiska. Stručne sa o tomto období hovorí ako o období občianskej vojny.
Charakteristické pre toto obdobie boli spory o výkon štátnej moci medzi zástancami a
odporcami republiky a v spojitosti s tým objavenie sa diktatúry, duumvirátov, triumvirátov a
pod. Všetko to malo zložité sociálne pozadie a vyústilo do zániku republiky.
Obraz života za republiky nám vhodne doplní aj letmý pohľad na hospodársky a spoločenský
vývoj. Konštatujeme, že obec Rím sa stala mestským štátom a ten prerástol vo svetovú ríšu.
Spočiatku sa Rimania usilovali územne rozšíriť do bezprostredného susedstva. V rokoch 509
až 265 pred Kr. postupne ovládli obce a mestečká na území strednej Itálie (Latium). Dialo sa
tak jednak rovnými, jednak nerovnými spojeneckými zmluvami, jednak vojenskou silou.
Dobrovoľným spojencom Rimania priznávali viaceré práva rímskych občanov, najmä
vzájomné uzavieranie manželstiev (ius conubii), možnosť obchodovania (ius commercii) a
právo prisťahovania sa do Ríma {ius migrationis). Zároveň však spojencov zaťažovali
daňami a vojenskou povinnosťou. V rokoch 340 až 304 pred Kr. Rimania posunuli svoje
hranice na sever až na rieku Pád. V nasledujúcich rokoch 280 - 265 pred Kr. dobyli celú
južnú Itáliu, ktorú dovtedy ovládali grécke mestá.
Po ovládnutí Itálie hegemonistické ambície viedli Rimanov do zámorských oblastí,
predovšetkým do severnej Afriky, lebo tam sa ukazoval ich najväčší súper v podobe Kartága.
S ním mali Rimania dlhší čas dve obchodné a jednu spojeneckú zmluvu, ale napokon sa stali
nezmieriteľnými súpermi v západnom Stredomorí. Došlo k trom púnskym vojnám v rokoch
264 - 241, 218 - 201 a 149 - 146 pred Kr., v ktorých Rimania nielen zvíťazili a celkom zničili
Kartágo, ale zároveň sa zmocnili rozsiahlych území, z ktorých vytvorili provincie.
Prvými provinciami pred Kr. boli Sicília (r. 241), Sardínia s Korzikou (r. 237), ku ktorým
potom pribudli Macedónia (r. 148), Afrika (r. 146), Hispánia (r. 197), Asia (r. 133), Gallia
Narbonensis (r. 121) a v storočí občianskej vojny na sklonku republiky Cilicia (r. 102),
Cyrenaica (r. 74), Kréta a Cyréna (r. 66), Sýria (r. 64), Cyprus (r. 58), Gallia Comata (r. 51,
dnešné Francúzsko, západné Švajčiarsko a Belgicko), Egypt (r. 30), Bitýnia a Pontus (r. 64).
Vývojom Ríma z mestského štátu na svetovú ríšu sa mimoriadne rozšírilo hospodárske
územie a zväčšil sa hospodársky styk a obchod medzi Rimanmi a ostatným obyvateľstvom
ríše. Zároveň vojenské rozbroje a zápasy, ako aj priaznivé výrobné podmienky v provinciách
viedli k ďalšiemu rozkladu a úpadku drobného roľníctva. Na jeho miesto nastupovali
veľkostatkári, ktorí pomocou lacnej pracovnej sily, t.j. vojnou získaných otrokov, hospodárili
na rozsiahlych plochách, pestovali úžitkové rastliny a chovali úžitkový dobytok. Okrem toho
pomocou otrokov rozvinuli rozsiahlu manufaktúrnu výrobu, najmä textílií, kovového a
keramického tovaru. Prekvitajúci obchod viedol k rozvoju peňažníctva.
V spoločenskom živote po preklenutí rozporu medzi patricijmi a ple-bejcami vznikli nové
rozpory a napätia medzi pozvoľne narastajúcou úradníckou (senátorské rodiny) a peňažnou
(jazdci - ordo equester) šľachtou na jednej strane a proletármi a početnými otrokmi na druhej
strane. Reformné pokusy, napríklad bratov Gracchovcov (r. 133 a 122 pred Kr.) stroskotali,
podobne aj povstania otrokov (napr. na Sicílii v r. 136 - 132, 104-101 pred Kr., potom
Spartakovo povstanie v Itálii v r. 73 - 71 pred Kr.).

Rozširovanie Ríma z mestského štátu na svetovú ríšu nastolilo otázku územného členenia
ríše, Itálie a provincií a zabezpečenia ich pružnej administratívy.
Pokiaľ ide o Itáliu, Rimania v zásade prevzali už existujúce zriadenie miest a obcí (municípiá,
oppidá), pritom sa však prejavila tendencia udržať určité privilegované postavenie Itálie
oproti provinciám. Spočiatku sa táto tendencia zameriavala na postupnú asimiláciu Itálie
Rímom.
Prednostné postavenie Itálie spočívalo vo viacerých okolnostiach: predovšetkým v tom, že
všetci obyvatelia Itálie boli už rímskymi občanmi, že italská pôda (solum italicum) bola
oslobodená od pozemkovej dane (tribu-tum soli), bola teda predmetom rímskeho vlastníctva
(dominium ex iure Quiritium), že rôzne druhy mestskej organizácie (municípiá, kolónie atď.)
mali už pomerne silne zjednotený administratívny režim so širokou samosprávou, že italské
obyvateľstvo bolo postupne fakticky oslobodzované od vojenskej služby v rímskych légiách.
Toto výhodné postavenie Itálie bolo výsledkom spojeneckej vojny v r. 91 - 88 pred Kr., keď
na podnet konzula Gaia Iulia Caesara bol prijatý zákon o rímskom občianstve (lex Iulia de
Civitate), ktorým sa priznalo rímske občianstvo všetkým obciam v Itálii mimo okruhu Ríma.
Takto sa asi 150 italských miest stalo mestami rímskych občanov (munici-pia civium
Romanorum). Roku 45 pred Kr. Gaius Iulius Caesar ako diktátor zákonom o mestách (lex
Iulia municipalis) jednotne upravil samosprávu miest. Na čele municípia stáli dvaja muži
(duoviri), obdoba konzulov, municipálna rada (ordo decurionum), obdoba senátu, a
zhromaždenie občanov (contiones curiatae), obdoba rímskych komícií.
Napriek tendencii zjednotiť administratívu miest, čo sa aj podarilo, predsa zostali niektoré
odlišnosti. Boli jednak mestá a kolónie rímske (municipia et coloniae Romanae) a jednak
mestá latinské podľa obsahu priznaného italského práva (ius Italicum). Činnosti, ktoré
nepatrili do priznanej samosprávy miest, patrili do právomoci rímskeho senátu.
Pokiaľ ide o správu provincií, situácia bola odlišná. Pôda provincií patrila ako vojnová korisť
rímskemu štátu (ager publicus). Obyvatelia stratili svoje pôvodné občianstvo a svoj právny
poriadok, stali sa poddanými (de-diticii). Fakticky zostávali spravidla v dovtedajšom
postavení (občianstvo, samospráva obce, časť pôdy), ktoré sa im mohlo kedykoľvek zmeniť
alebo celkom odňať. Za užívanie pôdy (possessio ad usufructus) platili pozemkovú daň
(štipendium, tributum soli). Podľa postoja provinčného obyvateľstva k Rímu bolo neraz ich
postavenie zvýhodňované, obdobne ako postavenie spojeneckých obcí v Itálii (coloniae
Latinae, civitates foederatae, civitates liberae, civitates immunes, civitates stipendiariae). V
provinciách sa núkali výhodné existenčné možnosti rímskym občanom bez ohľadu na to,
akým spôsobom získali rímske občianstvo. Zakladali osady rímskych občanov (coloniae
civium Romanorum), či už to boli rímski bezzemkovia, či schudobnení roľníci, či vojnoví
vyslúžilci a pod. Prirodzene, tieto osady boli slobodné, oslobodené od daní a nepodliehali
dozoru miestodržiteľa.
Právne postavenie provincie určoval vojvodca, ktorý ju dobyl, a spolu s komisiou desiatich
senátorov vydal provinčný poriadok (lex provinciae). V tomto poriadku mohol zohľadniť rôzny
postoj k provinčnému obyvateľstvu, priznať mu najmä výhody.
Správu provincií obstarávali senátom spravidla na jeden rok vymenovaní miestodržitelia
(praesesprovinciae). Nad miestodržiteľmi vykonával dozor senát. Miestodržiteľ mal poruke
na pomoc mnohých úradníkov. Skúsenosť ukázala, že miestodržitelia a ich aparát veľmi
často a bezohľadne zneužívali svoje postavenie na obohacovanie sa. Rovnaké skúsenosti
boli s publikánmi, ktorým sa verejnou dražbou podľa zásady väčšej ponuky dávalo do
nájmu vyberanie daní a verejných príjmov. Snahy senátu zabrániť tomuto vykorisťovaniu a
drancovaniu provincií, ukázali sa vcelku málo účinnými.

§ 4. Obdobie prirvcipátu
Občianska vojna vyústila do štátoprávneho kompromisu, pre ktorý bola charakteristická
samovláda. Jej počiatky možno zaznamenať už v r. 31 pred Kr., keď O k t a v i á n
(Octavianus) - adoptívny syn a dedič zavraždeného Gaia Iulia Caesara - pri Actiu (v
strednom Grécku) porazil Marca Antónia a egyptskú kráľovnú Kleopatru. V r. 27 pred Kr.
získal titul Imperátor. Ďalej Augustus (Vznešený) a v novom zozname senátorov bol uvedený
na prvom mieste (princeps senatus). Odtiaľ pochádza preňho zaužívaný titul princeps

Augustus a odtiaľ sa odvodzuje principát ako pomenovanie ním postupne vytvorenej formy
štátneho zriadenia.
V priebehu niekoľkých rokov okrem radu ďalších titulov (otec vlasti -páterpatriae, cenzor,
najvyšší kňaz - pontifex maximus) princeps sústredil vo svojej osobe najmä štátnomocenské
funkcie konzula, tribúna ľudu a pro-konzula a s týmito funkciami spojenú moc (impérium
consulis, impérium proconsulis a tribunicia potestas). Tieto pôvodne len dočasné funkcie sa
zmenili v prospech princepsa na doživotné. Vedľa princepsa naďalej podľa republikánskej
ústavy pôsobili konzuli, prokonzuli a tribúni ľudu, avšak princepsovo postavenie bolo nad
nimi nadriadené, lebo ich rozhodnutia a počiny princeps mohol zakázať (intercedere).
Naopak princeps mohol rozhodovať a nariaďovať voľne, lebo ho neobmedzoval ani princíp
kolegiality (spolupôsobenia), ani princíp anuity (jednoročnosti), ani zákaz hromadenia funkcií.
Princeps ako tribún mohol kedykoľvek zvolávať zhromaždenia ľudu a mal právo intercesie
(veta), ako konzul a imperátor bol najvyšším veliteľom vojska a ako prokonzul vládol v
provinciách. Princeps v republikánskom rúchu nebol jedným z riadnych magistrátov, ale v
skutočnosti bol samovládcom. Republikánske zvyšky boli aspoň pre prvé dve storočia
podradného významu.
Naďalej pretrvávajúce republikánske úrady (magistratus) spravidla postupne zmenili náplň
svojej funkcie. Tak konzuli plnili reprezentačnú funkciu v senáte. Kvestori sa stali
administratívnymi pomocníkmi cisára a miestodržiteľov v provinciách. Funkcie tribúna ľudu a
cenzora prechodom na princepsa prakticky zanikli.
Republikánske magistratúry stratili za principiátu svoju politickú moc a prevažne aj svoje
administratívne funkcie. Boli však titulom na vstup do senátu k vedúcemu postaveniu v
provinciách, v armáde a k novým hodnostiam vytvorených cisárom, princepsom.
Nové úrady (hodnosti), ktoré vytvoril princeps, neniesli so sebou žiadne črty republikánskych
úradov. Všetky bolí poznačené menovaním cisára a pravidelným odmeňovaním. Možno ich
rozdeliť do týchto kategórií:
1. legáti: miestodržitelia cisára v provinčnej vláde a vo veliteľstve légií vyberaní zo
senátorov;
2. prefekti: verejní predstavitelia vyšších úradov postavení na čelo určitého okruhu činností
príkazom (mandátom) cisára, ktorým vymedzil aj ich právomoc; pochádzali z radu jazdcov;
3. prokurátori: ich činnosť sa rozvíjala predovšetkým na administratívnom a finančnom poli;
z pôvodne súkromných pomocníkov cisára sa stali verejnými funkcionármi; spočiatku sa
regrutovali aj z prepustencov, potom z jazdcov; mali titul procuratores Augusti, a tým sa
približovali k prefektom;
4. menšie úrady (officia minora): išlo o skupinu tajomníkov, priamych nástrojov cisárskej
činnosti, bez akéhokoľvek titulu; boli označení predložkou „a" pred ich úradom, napríklad „a
libellis", „ab epistulis", „a rationibus" atď. spočiatku boli vyberaní z prepustencov, neskôr so
zreteľom na verejnosť úradu z radu jazdcov;
5. kurátori: mali dvojakú pozíciu, lebo, hoci boli menovaní cisárom, patrili životným
uplatnením k senátorom a boli pokračovateľmi funkcií, ktoré predtým patrili cenzorom:
správcovia verejných ciest (curatores via-rum publicarum), verejných vôd (aquarum
publicarum), verejných stavieb a verejných diel (aedium publicarum et operám publicorum),
brehov a koryta Tiberu (riparum et alyei Tiberis).
Výška platu závisela od hodnosti úradníka. Vymenovanie sa robilo alebo slávnostným
uvedením (codicillus), alebo prostým listom (epistula). Smrťou cisára strácali platnosť
menovania úradníkov; nový cisár ich však mohol potvrdiť. V ríšskom aparáte za principiátu
bola prevaha jazdcov.
Početné úlohy a povinnosti cisára si vyžadovali širokú organizáciu úradov a hodností, ktoré
mali uskutočňovať cisárovu vôľu. Takouto komplexnou organizáciou bola predovšetkým
cisárska kancelária, ktorá zahŕňala tieto oddelenia:
Ab epistulis. Obstarávalo odoslanie všetkých rozhodnutí princepsa, ktoré bolo treba napísať
vo forme listu, napríklad menovania úradníkov a dôstojníkov, udelenia privilégií, odpovede
na otázky funkcionárov, inštrukcie vojenským veliteľom atď. Vybavovalo zahraničné
posolstvá. Oddelenie sa delilo na dve sekcie, latinskú (ab epistulis latinis) a grécku (ab
epistulis graecis) a disponovalo značným počtom pomocného personálu (adiutores, tabularii,

scriniarii proximi atd'.). Kancelár latinskej sekcie poberal vysoký plat (300 000 sesterciov) a
patril mu titul „najdokonalejší muž" (vir perfectissimus).
A libellis. Toto oddelenie vyhotovovalo odpovede cisára na žiadosti a sťažnosti (preces,
libelli), ktorými sa súkromníci obracali na cisára; odpovede boli spravidla napísané na
spodnom okraji žiadosti ako pripísanie (subscriptio). Takéto sťažnosti veľmi často nastoľovali
právne otázky a odpoveďami cisári v značnej miere vplývali na rozvoj práva. Preto vedúcimi
tohto oddelenia, v rangu vedúceho ab epistulis, často bývali právnici, napríklad Papinián a
Ulpián.
A cognitionibus. V tomto oddelení sa vykonávali cisárske súdne prešetrenia, neskôr sa
vedúci tohto oddelenia stal akoby radcom cisára pri vybavovaní týchto sporov (možno len
civilných), ktoré sa končili cisárskym rozhodnutím (decretum) bez účasti rady (consilium).
Časom agendu tohto oddelenia preniesli na oddelenie a libellis. A memoria. Spočiatku malo
toto oddelenie len archivovať cisárove prejavy a rozhodnutia (možno ich aj pripraviť). Preto
vedúci úradník tohto oddelenia bol stále po cisárovom boku. Potom mu zverili aj redakciu
cisárových záznamov a poznámok (adnotationes), ďalej kodicilov a diplomov (poverenia
užívať cisársku poštu), čím oddelenie nadobudlo taký význam, že sa považovalo za
najvyššie v cisárskej kancelárii. A rationibus. Toto oddelenie spravovalo príjmy cisárskeho
domu, neskôr to obstarával prokurátor.
Consilium principis. Podobne ako republikánsky magistrát, aj princeps využíval pomoc rady
(consilium) najmä v správe súdnictva. Táto rada sa schádzala podľa potreby jednotlivých
prípadov a skladala sa z vhodných osôb z okruhu cisárových priateľov. Od Hadriána sa táto
rada stala stálym orgánom a jej členmi boli jednak vysokí funkcionári a osobnosti spomedzi
senátorov a jazdcov, ako veliteľ prétoriánov (prae-fectus praetorio) a vedúci oddelení
cisárskej kancelárie, jednak stáli a platení radcovia, ktorí boli vybraní z osôb vzdelaných v
práve.
Konzíliu predsedal cisár, niekedy ho zastupoval praefectus praetorio. Účasť konzília bola
poradná, rozhodoval princeps. Právomoc konzília nebola obmedzená, vzťahovala sa okrem
otázok súdnictva aj na legislatívu, neskôr aj na politické otázky, ba za dominátu celkom
nahradila senát.
- Praefectus praetorio. Išlo o funkciu veliteľa cisárovej osobnej stráže (co-hortes
praetorianae). So zreteľom na nebezpečenstvo, že efektívny veliteľ (podľa práva veliteľom je
sám cisár) by sa pokúsil zaujať protikladnú pozíciu voči princepsovi, tj. že by sa pokúsil o
štátny prevrat, bývali spravidla menovaní dvaja prefekti (za Kommoda dokonca traja), ktorí
vykonávali svoje funkcie kolegiátne. Dĺžka funkcie závisela od vôle cisára.
Napriek tejto kolegiátnosti a odvolateľnosti prefekti praetorio nadobúdali stále väčší a neraz
rozhodujúci vplyv na život štátu. Postupne rozširovali svoj vplyv aj na ostatné vojenské
jednotky v Itálii a neraz v celej ríši. Okrem toho sa im zákonom zverilo trestné súdnictvo v
Itálii okrem Ríma, kde bol kompetentný policajný veliteľ mesta. Zverilo sa im tiež zastupova-
nie cisára (vice sacra) ako apelačného sudcu pri odvolaniach proti civilným a trestným
rozsudkom správcov provincií. Od začiatku 3. storočia mohli vydávať aj všeobecné
nariadenia, pokiaľ neboli v rozpore so zákonmi alebo cisárskymi konštitúciami. Mohli
zastupovať cisára na zasadnutiach cisárovho konzília. Napriek uvedeným zábezpekam
velitelia spolu alebo jednotlivo neraz zneužili svoje postavenie proti cisárovi.
Okrem práve uvedených nových úradníkov na cisárskom dvore vytvorili princepsovia nové
úrady aj pre mesto Rím a fakticky nimi nahradili republikánske magistratúry.
Najvýznamnejšou takou hodnosťou bol úrad policajného veliteľa mesta (praefectus urbi).
Jeho úlohou bolo starať sa o poriadok a bezpečnosť v Ríme; ale s policajnou mocou bola
spojená aj jurisdikcia. Tá však nebola presne vymedzená, mala sa vykonávať proti všetkým
osobám a proti všetkým činom, ktoré by rušili poriadok a pokoj. Teda rozsah právomoci závi-
sel od voľnej úvahy policajného veliteľa, ako aj od vôle princepsa, ktorej bol nástrojom.
Praefectus urbi dočasne uzurpoval aj právomoc v oblasti trestného súdnictva a okrem toho
sa mu priznala aj čiastočná civilná jurisdikcia vo veciach, ktoré, hoci nepriamo, súviseli s jeho
policajnou mocou. Túto jurisdikciu vykonával vždy mimoriadnou cestou (cognitio extra ordi-
nem), takže nebol viazaný zachovávať zásady riadneho procesu ani normy platného
hmotného práva. Trestnú právomoc mohol praefectus urbi vykonávať len v okruhu sto míľ od

Ríma. Neskôr sa jeho právomoc cisárskym splnomocnením rozšírila o právomoc rozhodovať
o odvolaniach proti rozhodnutiam podriadených mestských funkcionárov, niekedy aj proti
rozsudkom vyneseným v Itálii a dokonca v provinciách. Proti rozsudkom policajného veliteľa
mesta bolo možné odvolať sa k cisárovi.
Zásobovanie obyvateľstva Ríma bolo také dôležité, že princeps Augus-tus, keď vzal na
seba stálu starostlivosť (cura annonae), musel ju zveriť vlastnému hlavnému zásobovateľovi
(praefectus annonae) vybranému z jazdcov. Veľmi dôležitou úlohou hlavného zásobovatela
bolo starať sa o dodávky pšenice a oleja, o ich uskladnenie, udržať spravodlivú cenu
pšenice, zabraňovať špekuláciám s potravinami a špekulačným nákupom v provinciách,
dozerať na dopravu a na dopravné spoločnosti (navicularii, caudicarii, men-sores frumentarii,
pistores).
Okrem toho hlavnému zásobovateľovi patrila jurisdikcia v oblasti činnosti jeho právomoci;
prijímal oznámenia a udania o zásobovateľských trestných činoch, rozsudzoval spory
vzťahujúce sa na obchod s obilím, na jeho dopravu atď. Aj praefectus annonae dodržiaval
mimoriadnu cestu (cogni-tio extra ordinem); proti jeho rozsudkom bolo možné odvolať sa k
cisárovi.
Veľké a naliehavé boli problémy podpaľačov a nočnej bezpečnosti. Au-gustus zriadil zbor
strážcov (vigiles), zložený zo siedmich kohort po tisíc mužov, každá pod velením tribúna a
všetky podriadené jednému hlavnému veliteľovi protipožiarnej služby a nočnej polície
(praefectus vigilum). Prefekta vymenoval cisár z radu jazdcov. Kohorty boli rozdelené do štr-
nástich rímskych obvodov.
Praefectus vigilum mal za povinnosť pomocou svojich kohort predchádzať požiarom a ak sa
vyskytli, účinne ich hasiť; okrem toho obstarával aj službu nočnej polície. V tejto funkcii súdil
aj trestné činy podpaľačstva, krádeže, lúpeže, vlámania, priekupníctva a tiež civilné spory v
spojitosti s týmito trestnými činmi a najmä nájmom bytov, pokiaľ sa žiadal zákrok polície.
Nemenej významný bol úrad na zabezpečovanie dopravy pošty. Na jeho čele stál poštový
riaditeľ (praefectus vehiculorum). Pôvodne poštovú službu vydržiavali municípiá pri
vojenských cestách, od čias Hadriána znášal náklady štát. Praefectus mal k dispozícii štáb
úradníkov a zriadencov s potrebným technickým a materiálnym vybavením (napr. poslov -
bežcov, jazdeckých poslov, konské a volské záprahy, stále stanice, prepriahacie stanice,
dostavníky, vozy atď.).
Okrem toho rad prokurátorov a kurátorov obstarával presne vymedzené úlohy. Tak
prokurátori boli pre správu financií, pre loďstvo, pre sociálnu starostlivosť a kurátori
vodovodov, brehov a koryta Tiberu, mestskej kanalizácie, stavby a udržiavania ciest,
rozdeľovania obilia, verejných stavieb atď.
Rímsky senát prakticky stratil politický význam v prospech princepsa. Senát bol činný len na
priamy alebo nepriamy podnet princepsa. Aby sa kompenzovali tieto straty na právomoci,
priznali sa senátu niektoré funkcie, ktoré patrili komíciám; ale aj tieto senát rozvíjal pod
priamym vplyvom princepsa.
Na poli volebnej právomoci boli volby magistrátov postupne, a nie bez váhania, zverené
senátu, ale jeho sloboda rozhodovania bola obmedzená menovacím právom (nominatio) a
navrhovacím právom (commendatio) princepsa, ktorý každé rozhodnutie poznačil svojou
autoritou a svojou mocou.
Na normatívnom poli senát v prvých dvoch storočiach principátu účinne pôsobil svojimi
uzneseniami (senatus consulta) na celé súkromné právo. Nepochybne magistrát
zohľadňoval uznesenia senátu v praxi pri výkone svojich funkcií; toto zohľadňovanie však
malo všeobecný charakter, podobne ich zohľadňovali aj sami občania. V období principátu
vplyv princepsa na senát stále silnel až do tej miery, že uznesenia senátu boli viac-menej
spontánnym schválením princepsových prejavov (orationes), ktoré v senáte prečítali jeho
kvestori. V tejto spojitosti treba chápať Gaiov výrok (Inst. I, 4), že uznesenie senátu dostáva
silu zákona (senatus consultum legis vicem obti-net).
Naopak, zdá sa, že za principátu senát dostal sudcovskú právomoc v niektorých trestných
prípadoch, konkrétne vo veciach trestných činov politického charakteru, ale sčasti aj vo
veciach iných všeobecných trestných činov, či už sa ich dopustili osoby senátorského rangu,
alebo iné. Jeho rozhodovanie (cognitio) bolo však výnimočné aj v tom zmysle, že niekedy

postihoval činy, ktoré žiadny zákon nevyhlásil za trestné. Senát však mohol rozhodovať len s
výslovným alebo tichým súhlasom cisára, čím sa vlastne senát zmenil na poverený orgán
cisára.
Vďaka týmto zvyškom činnosti počas celého principátu senát aspoň formálne udeľoval moc
určenému princepsovi prostredníctvom návrhu zákona o impériu (lex de imperio), ktorý bol
potom predložený zhromaždeniu ľudu. Senát počas niekoľkých storočí udržiaval určitú
životnosť, ktorá zakrývala radikálnu ústavnú zmenu.
Počas principátu udržal sa senátorský stav so svojimi povinnosťami, prednostnými právami a
vážnosťou. Popri senátoroch bol stav jazdcov, v ktorom sa grupovali veľkí boháči a neraz aj
prepustenci. Zo senátorov, ale najmä z jazdcov brali cisári funkcionárov pre cisársku
administratívu, ktorá potrebovala množstvo zamestnancov. Bolo to však pre život štátu
nevyhnutné a užitočné.
Pokiaľ ide o správu Itálie a provincií, možno konštatovať, že prvšia tendencia asimilácie
Itálie Rímu bola neskôr, za principátu, nahradzovaná tendenciou vyrovnať provincie s Itáliou.
Dialo sa to podporovaním kolonizácie v provinciách a poskytovaním občianstva provinčnému
obyvateľstvu; zároveň sa Itália podrobovala cisárskej administrácii primerane k tomu, čo sa
dialo v provinciách.
Itália naďalej požívala prednostné postavenie, aké sa vytvorilo na konci republiky.
Významné zmeny však nastali v správe súdnictva. Uviedli sme už, že trestná právomoc
policajného veliteľa mesta siahala až do stého míľnika od Ríma a pre ostatné italské územie
bol príslušný preafectus preatorio. Túto právomoc získali cisárski funkcionári na úkor
porotných súdov (quaestiones). Tým nebola dotknutá trestná právomoc miestnych (munici-
pálnych) orgánov, ktoré naďalej súdili trestné činy otrokov a prepusten-cov nespadajúce pod
quaestiones perpetuae. Ale už v prvom storočí principátu táto kompetencia municípií bola
zredukovaná. V civilných sporoch municipálni magistráti neboli príslušní od určitej výšky
hodnoty sporu, v sporoch o prepustenie, v žalobách utrhačských, v sporoch, v ktorých sa
použili legis actiones, alebo pri opatreniach na základe impéria (restitutio in integrum, missio
inpossessionem atď). Všetky takéto prípady boli vyhradené mestskému alebo cudzineckému
prétorovi alebo konzulovi.
V druhom storočí sa však v principáte prejavovala tendencia prevziať riadenie celého
súdnictva. Objavujú sa štyria sudcovia (consulares, iuridici) menovaní princepsom v rangu
prétora s právomocou rozhodovať spory po celej Itálii. Územný okruh ich pôsobnosti určil
princeps vo vymenova-com doklade. Súdna pôsobnosť municipálnych funkcionárov tým
nebola dotknutá.
Zväčšilo sa aj zasahovanie cisára do finančnej správy aj z dôvodu odstránenia
neporiadkov. Traján menoval najprv dočasných, potom stálych funkcionárov (curatores rei
publicae) na dohľad a kontrolu municipálnej administratívy. Neskôr, za Caracallu, sa funkcia
juridika a kurátora spojila do funkcie opravovateľa (corrector), ktorý bol prideľovaný do
každého dištriktu, na ktoré bola Itália rozdelená. Touto reformou a podriadením italskej pôdy
pozemkovej dani bola Itália postavená na roveň provinciám.
Pre italské municípiá aj za principátu zostával platný Iuliov zákon o municípiách v zásade s
rovnakou štruktúrou administratívy a právomocou ich samosprávy. Možno však aj u nich
pozorovať postupné zasahovanie cisára svojimi úradníkmi do administratívnej ajurisdikčnej
pôsobnosti najmä formou dohľadu a kontroly. Aj tu možno pozorovať snahu cisárov
odstraňovať rozdiely medzi municípiami a kolóniami, medzi rímskymi a italskými komunitami.
Principát aj v správe provincií prinášal obdobie pokoja a rozkvetu jednak v dôsledku
účinných opatrení proti zneužívaniu a vykorisťovaniu provincií, jednak vztiahnutím na ne
niektorých výhod predtým rezervovaných pre Itáliu.
Už Augustus rozdelil správu provincií medzi senát a cisára. Senátu podliehali provincie
spacifikované (provinciae populi Románi), kým cisárovi (provinciae caesaris) provincie
pohraničné, v ktorých bolo treba udržiavať vojenské posádky na odrážanie ozbrojených
nájazdov rôznych barbarských kmeňov, najmä na európskej pevnine. Mocenské aj ústavné
postavenie princepsa postupne zatláčalo do úzadia tento rozdiel medzi se-nátorskými a
cisárskymi provinciami, až ho celkom odstránilo v prospech cisára.

Na čele senátorskej provincie stál miestodržiteľ (praeses provinciae), ktorého menoval
senát na obdobie jedného roka. V rámci správy provincie vykonával aj súdnu právomoc v
civilných i trestných veciach. Nemal však vojenskú právomoc, lebo v provincii nebolo vojsko.
K dispozícii mal potrebný personál. Miestodržiteľ ani jeho personál neboli platení, ale za
principátu aj tu prenikala tendencia pevného odmeňovania. Pri rozhodovaní sporov sa
miestodržiteľ v podstate pridŕžal zásad riadneho rímskeho procesu, podľa ktorého najmä
spory rozhodovali dosadení rozhodcovia (recuperatores). Neraz sa ukazovalo praktickejším,
aby spor preskúmali a rozhodli provinční úradníci (cognitio extra ordinem). Miestodržiteľ sa
staral o vyberanie daní, ktoré išli do štátnej pokladnice (aerarium populi Románi).
Pokladnicou disponoval senát. Senát dohliadal aj na účinkovanie celej provinčnej správy. V
skutočnosti však cisár nepúšťal celkom z dohľadu se-nátorské provincie.
Cisárske provincie spravovali miestodržitelia, splnomocnenci cisára (legáti Augusti),
vybavení ako splnomocnenci impéria. Menovaní boli cisárom na neurčitý čas. Na výkon
súdnictva mali k dispozícii platených pomocníkov (comites) ako prísediacich alebo poradcov;
pokiaľ išlo o velenie vojsku, mali poruke spravidla viacerých veliteľov (legáti legionis). Okrem
toho im pomáhalprocurator Caesaris pri vyberaní daní a vo finančnej administratíve.
Cisári zamietli republikánsku prax prenajímať publikánom vyberanie daní, ciel, rôznych
iných príjmov atď. Platení úradníci vyberali pozemkovú daň (tributum soli), daň z hlavy
(tributum capitis), daň z prepustenia otroka, poplatky za odber vody, užívanie kanálov, z
prenajatých baní, dovozné a vývozné clá, príjmy z vojnovej koristi a povinnej kontribúcie
porazených, dedičskú daň z verejných dražieb. Cisári prenášali vyberanie daní na mu-nicípiá
a za ich vymoženie zodpovedali municipálni radcovia (decuriones). Výnos daní, poplatkov a
iných dôchodkov šiel do cisárskej pokladnice (fis-cus). V rozhodovaní sporov vystupovali
rozhodcovia, ale častejšie sami cisárski úradníci (cognitio extra ordinem).
Okrem senátorských a cisárskych provincií existovali územia zahrnuté do rímskeho
vlastníctva, ktoré však neboli povýšené na provincie a boli aspoň na prechodnú dobu
považované za pripojené štáty, napríklad Ré-cia, Norikum, Trácia, Mauretánia, Judea, Egypt
atď. Spravoval ich cisár ako nástupca predchádzajúcej dynastie, kráľa alebo kniežat. Cisár tu
vykonával svoju moc prostredníctvom prefektov alebo prokurátorov.
Politický, strategický a hospodársky význam Egypta vynútil si pre svoju správu osobitný
režim. Spravoval ho cisárom spomedzi jazdcov vymenovaný miestodržiteľ (praefectus
Aegypti). Egypt nebol vtelený do Rímskej ríše, bol s ňou zviazaný personálnou úniou ako
nástupca ptolemajských kráľov. Ako pomocníci prefekta fungovali iuridicus pre správu
súdnictva a idologos pre finančnú správu.
Prirodzene, aj v provinciách existovali miestne spoločenstvá rôzneho rozsahu a pestrého
zriadenia. Už sme spomenuli, že sa tam nachádzali rímske alebo italské (latinské) osídlenia,
municípiá a kolónie riadiace sa rímskym alebo italským právom, zaťažené daňami alebo
poplatkami, alebo nezaťažené.
V provinciách sa, prirodzene, nachádzali aj komunity domáce, peregrínske mestá, či už
zmluvne spojenecké, alebo slobodné, neviazané zmluvou s Rimanmi (sine foedere liberae),
niektoré nezaťažené (immunes), niektoré zaťažené daňou. Zriadenie miest a sídlisk bolo
veľmi pestré, závislé od tradície, kraja, rímskej politiky voči nim, od kráľovstva, v ktorom sa
nachádzali, od ochranného postavenia voči Rímu. Už v prvom storočí principátu sa
prejavovala snaha odstrániť, prípadne odstraňovať existujúce rozdielnosti v samosprávach
miest atď. Slobodné mestá sa stále viac dostávali pod kontrolu vyslaných správcov alebo
komisárov (correctores civitatum liberarum), ktorí mali dozerať na financie slobodných miest.
Čo sa dialo, pokiaľ išlo o administratívu, rovnako sa dialo, pokiaľ išlo o súdnictvo.
Možno konštatovať, že v provinciách sa v územnom zriadení sledoval podobný zjednocovací
proces, aký sa presadil v Itálii.
Vytvárali sa zhromaždenia ľudu, obdoba tribútnych a kuriátnych komí-cií. Mestá mali štyroch
magistrátov, totiž dve dvojice, jednu duoviri iure di-cundo (obdoba konzulov) a druhú duoviri
aediles. Duoviri iure dicundo ■vykonávali civilné aj určité trestné súdnictvo, ďalej správu
mestských financií, svojím majetkom ručili za škody spôsobené ich úradnou činnosťou.
Duoviri aediles vykonávali policajné funkcie, ukladali pokuty, disciplinárne tresty nižším
vrstvám občianstva, ale neručili svojím majetkom. Mestám, ktoré mali kvestorov, bola

zverená mestská kasa. Zhromaždenie dekúrionov (ordo decurionum) predstavovalo vôľu
občianstva. Dekúria počítala sto občanov, jej zvolený vedúci bol dekúrio, pokiaľ boli dekúrioni
menovaní, platili za vymenovanie taxu. Požívali výhody, ale zaťažovali ich také bremená, že
sa vyhýbali byť dekúrionmi. Zhromaždenie dekúrionov dohliadalo na všetku administráciu
mesta, menovalo mestských úradníkov a kňazov, bolo odvolacím súdom proti rozhodnutiam
duovirov a edilov v civilnej i administratívnej oblasti.
Každé organizované mesto malo vlastné územie, neraz veľmi rozsiahle. Mnohé sídliská na
území miest nepožívali vlastnú samosprávu, ale boli podriadené mestu (municipium, civitas),
a to z finančného a súdneho hľadiska.
Napokon nezávislé zriadenie od miest mali saltus, pod ktorými sa rozumeli široké oblasti v
niektorých provinciách, najmä v Afrike, ktoré boli vo vlastníctve súkromníkov, avšak
najčastejšie cisára. Cisárske saltus spravovali prokurátori, ktorí ich dávali do nájmu veľkým
nájomníkom; tí určitú časť sami priamo obrábali a zvyšok v malých parcelách dávali do
podnájmu kolónom. Kolóni nájomné neplatili v peniazoch, ale určitou časťou plodov (colonia
partiaria) a boli viazaní pracovať aj na tej časti územia, ktorú obrábal sám nájomník. Kolóni
podliehali jurisdikcii prokurátora a proti jeho rozhodnutiam sa mohli sťažovať u cisára.
Principát neprinášal novoty len v politicko-štátnej oblasti, ale prirodzene, aj na poli
hospodárskom a sociálnom. Principát prevzal predchádzajúci mestský štát Ríma, ktorý sa
však medzitým rozšíril o celú Itáliu a ďalších 25 rozsiahlych provincií na stredomorskom
pobreží. Napriek varovaniu cisára Augusta pokračovalo sa vo výbojoch. V priebehu 1. a na
začiatku 2. storočia po Kr. bolo výbojmi pripojených ďalších 20 provincií. Za vlády cisára
Trajána (r. 98 - 117 po Kr.) Rímska ríša mala rozlohu asi 6 mil. km2, asi 130 miliónov
obyvateľov a 45 provincií, medzi nimi aj provincie s hranicami na Dunaji (Panónia, Norikum,
Dácia), Rýne (Germánia) a na britských ostrovoch (Británia). Napriek stálym vojenským
zápasom na veľmi vzdialených hraniciach žilo sa v Ríme a vcelku aj na území Itálie v pomer-
ne stálom „zlatom mieri".
Pre Itáliu naďalej zostávalo charakteristické veľkostatkárske hospodárenie a popri ňom
zvyšky drobného roľníctva, schudobneného v dôsledku vojen a bezohľadnosti rímskych
veľkostatkárov. Niektorí cisári sa usilovali zmierniť túto situáciu osídľovaním provincií
drobným roľníctvom a vojnovými veteránmi. Toto úsilie však neprinieslo významnejšie
výsledky. Je pravda, že napriek tomu možno v Ríme a Itálii zaznamenať rozvoj v hospo-
dárskom a kultúrnom živote. Treba si však uvedomiť, že Rím a Itália boli oslobodené od
pozemkovej dane, že platili len určité nepriame dane a osobitné dávky (z prepustenia na
slobodu a z dedičstva). Aj toto sčasti zvýhodnené postavenie Ríma a Itálie prispelo k tomu,
že v prvom období principátu Rím a Itália dosiahli vrchol tovarovej výroby a všestranný roz-
kvet. V jeho tieni však na italskom vidieku zostávalo dosť chudoby, ktorá nebola schopná
zabezpečiť potrebný rast rímsko-italskej populácie, nevyhnutnej na udržanie etnického
charakteru ríše. Inak postupujúci nezáujem otrokov o efektivitu práce sa prejavoval aj v Itálii.
Veľmi sa zlepšili životné podmienky obyvateľstva provincií. Cisári mali veľký záujem na
prosperite provincií, veď tie sa stali hlavným prameňom príjmov cisárskej pokladnice. A cisári
potrebovali peniaze stále vo väčšej miere nielen na udržiavanie nádherného dvora a
rozsiahle podnikanie, ale predovšetkým na výdavky na platené úradníctvo a vojsko. Preto
prin-cepsovia odstránili republikánsky systém ďrancovania provincií úradníc-tvom a
publikánmi, rovnomernejšie rozvrhli daňové zaťaženie a napomáhali hospodársky život
provincií. V provinciách sa rozmáhala remeselná a poľnohospodárska výroba, budovali sa
obce (mestá) a cesty, organizovala sa námorná doprava. Štát pritom získaval výnosné
zdroje surovín a obchodné odbytiská z vlastného podnikania. V provinciách sa zakladali
nové osady podľa rímskeho alebo italského práva, ktoré boli potom správnymi a
hospodárskymi centrami, ale zároveň aj centrami prenikania rímskej civilizácie. Cisári
zámerne podporovali prenikanie a osvojovanie si rímskej kultúry provinčným obyvateľstvom.
Táto snaha cisárov sa stretávala často s veľkým záujmom o asimiláciu a romanizáciu pro-
vinčného obyvateľstva, viac v západnej časti ríše, než vo východnej so silným gréckym
elementom. Nastúpenie Severovcov znamenalo zameranie cisárskej pozornosti viac na
východnú časť ríše a jej helenizáciu.

Prenikanie romanizácie sa prejavovalo v postupujúcom šírení rímskeho občianstva či už
zaslúžilým jednotlivcom, alebo celým skupinám, a rovnako priznávaním italského právneho
postavenia spravidla veteránom -žoldnierom pochádzajúcim z provincií. V snahe tesnejšie
pripútať provincie k ríši a zabrániť prípadnej vnútornej kríze ohrozujúcej jednotu ríše, cisár
Caracalla v roku 212 po Kr. priznal rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom
provincií (constitutio Antoniniana de civitate). Ukázalo sa, že ani toto zrovnoprávnenie
celkom nezabránilo niektorým separatistickým tendenciám a spájaniu sa nižších vrstiev
provinčného obyvateľstva s otrokmi na podvracanie štátu. Niekedy medzi motívmi Ca-
racallovej úpravy sa uvádza aj cisárov fiskálny záujem rozšíriť príjmy z určitých daní a dávok,
ktoré zaťažovali len rímskych občanov.
Hospodársky rozmach sprevádzali aj niektoré negatívne javy. Na otrockej práci spočívajúci
hospodársky systém nedával možnosti na rozvoj produktívnych síl, malá zainteresovanosť
otrokov prispievala predovšetkým ku kvantitatívnemu rastu výroby. V dôsledku toho, ako aj v
dôsledku malej hmotnej zainteresovanosti otrokov na latifundiách sa čoskoro ukázal
nedostatok produktívnych síl. Preto sa hospodárenie zameriavalo na chov dobytka na
pastvinách. Zvýšiť rastlinnú výrobu sa ukazovalo výhodnejšie na malých hospodárstvách a
začalo ustupovať hospodárenie na latifundiách s otrockou prácou. Prechádzalo sa na
rodinné hospodárenie malých árendátorov (kolónov) na veľkostatkoch popri hospodárení po-
mocou otrockej práce. Nastúpil tak dlhý proces prechodu od otrokárstva ku kolonátu. Úbytok
prílevu otrokov spočíval aj v skutočnosti, že dobyvačných vojen bolo menej a okrem toho boli
zamerané na východné oblasti Stredomoria. Ani kolonátom sa cisárom nepodarilo zastaviť
úpadok otrokárskej spoločnosti.
Sociálna diferenciácia si vcelku zachovala svoj charakter z obdobia republiky. V senáte
zasadala veľkostatkárska aristokracia doplnená boháčmi z municípií. Predstaviteľom senátu
bol v podstate stále cisár, napriek občasným napätým vzťahom a proticisárskym
sprisahaniam. Republikánsky jazdecký stav sa rozmnožil o vyšších cisárskych úradníkov,
zbohatnutých členov italských municípií a aj o zámožných prepustencov. Za principátu
jazdecký stav zaznamenal výrazný sociálny i politický vzostup. Jazdci už neboli nájomníkmi
vyberania daní, ale vysokými funkcionármi v cisárskej administratíve, miestodržiteľmi a
cisárskymi úradníkmi finančnej správy v provinciách a najmä vysokými dôstojníkmi v
armáde. Príslušníci jazdeckého stavu spravovali cisárske financie a veľkostatky a zastávali
funkcie už spomínaných prefektov. V mestách (v počte asi 150) sa z boháčov vytvorila
municipiálna šľachta, z ktorej sa doplňoval jazdecký stav i rímsky senát.
Medzi vykorisťovaných treba rátať slobodný plebs v mestách a na vidieku vrátane otrokov.
Plebs tvorili drobní remeselníci, obchodníci a nádenníci v meste a drobní a strední roľníci na
vidieku. V Ríme však bolo množstvo celkom nemajetných plebejcov, ktorí žili na štátne trovy
(dostávali chlieb a hry - panem et circenses). Množstvo otrokov pracovalo v poľno-
hospodárstve, v baniach, remeslách, obchode a v rôznych službách.
Akokoľvek sa principát ukázal úspešným pre rozvoj Rímskej ríše, postupom času sa vynorili
problémy, ktoré sa spočiatku zdali prekonané. Bol to predovšetkým vzťah cisára (princeps) a
nového ústavného zriadenia k prežívajúcim republikánskym orgánom. Ďalšie problémy
vyrastali z rozdielnosti postavenia Ríma, Itálie a provincií, ktoré bolo treba zjednotiť v záujme
pevnosti a účinnosti administratívy ríše.
V otázke nástupníctva sa viac než cisári so svojimi dynastickými zámermi a viac než senát
stávalo rozhodujúcim vojsko zložené prevažne z barbarských elementov. Vojsko však z
hľadiska ríše bolo skôr anarchistickým než konštruktívnym činiteľom. Senát spravidla len
schvaľoval cisárov, ktorých vyhlásilo vojsko.
Bolo treba prehlbovať univerzalistickú koncepciu ríše, ako ju nastolil Caracalla svojou
úpravou rímskeho štátneho občianstva. V spojitosti s tým sa dopredu dostával helenistický
východ pred západnými časťami ríše. Závažným ideologickým a spoločenským činiteľom sa
stávalo aj šíriace sa kresťanstvo.

§ 5. Obdobie absolútneho cisárstva
Prvý, kto sa rozhodol radikálne a energicky riešiť práve spomenuté životné problémy
Rímskej ríše, bol cisár Dioklecián (C. Aurelius Vale-rius Diodetianus - pôvodne menom C.

Valerio Diocle). Pochádzal z Dalmácie, bol synom prepustenca a dosiahol funkciu veliteľa
osobnej stráže cisára Numeriana. Po zavraždení Numeriana (17. novembra 284) nechal sa
Dioklecián svojimi prétoriánmi vyhlásiť za cisára. Hneď v roku 285 začal riešiť naliehavé
ústavné a administratívne problémy ríše.
Nástupníctvo mienil riešiť potlačením samovlády a vplyvu vojska kolektívnou vládou,
konkrétne dvoch cisárov (augusti) a ich dvoch nástupcov ako spoluvládcov (caesares). Títo
štyria vládcovia (tetrarchia -štvorvláda) mali vykonávať štátnu moc v ríši kolektívne a
rovnoprávne. Len v záujme správy si rozdelili právomoci, ale už pri Diokleciánovi sa tento
nástupnícky systém ukázal ako celkom nevhodný.
Najzákladnejšou Diokleciánovou novotou v riešení ústavného vzťahu medzi cisárom a
senátom bolo zdôvodnenie zákonnosti mocenského postavenia cisára. Celé stáročia od
republiky cez principát odvodzovali nositelia a vykonávatelia štátnej moci, totiž najvyšší
magistráti a cisári, svoje mocenské postavenie z vôle ľudu a senátu. Aj za principátu cisári
dbali, aby boli vo svojom postavení hoci len formálne potvrdení ľudom a senátom ako
konzuli, prokonzuli a tribúni. Neraz dosiahnutie potvrdenia senátom viedlo ku krízovým
situáciám. Vyhnúť sa tomu bolo možné len odstránením požiadavky súhlasu senátu a ľudu s
novonastupujúcim cisárom.
Dioklecián prišiel s koncepciou, podľa ktorej moc cisára nezávisela od vôle ľudu alebo
senátu, ale bola božského pôvodu. Aj preňho bol tento pôvod mystický, ale spoliehal sa, že
sa poddaných podarí presvedčiť, že postavenie cisára pramení z božej vôle. Na
predsavzatie a upevňovanie presvedčenia o božskom pôvode cisárovej autority mala slúžiť
vonkajšia okázalosť, ktorá by ľahko a nenútene pôsobila na ľudovú fantáziu - zlatom
pretkávané a vzácnymi kameňmi zdobené purpurové šaty, perlami vyzdobená čelenka alebo
koruna (diadém), tajomnosť cisárskeho paláca a ťažko prístupných miestností, obrady
(ceremónie) a praktiky v perzskom štýle, kľačanie (adorácia - psie hodenie sa k nohám),
pobozkanie rúcha tými, ktorí boli pripustení do cisárovej blízkosti, prívlastky „božský" (Iovius -
od Jupiter, Herculius - od Hercules atd'.).
Toto velebenie cisára „sanctissimus dominus" zároveň ponižovalo a degradovalo staré
republikánske orgány a najmä senát. Všetka pôsobnosť, zákonodarná a správna činnosť
podľa tejto božskej koncepcie patrila cisárovi a výlučne len jemu. Cisárom zostavená
cisárska rada (consistorium sacrum) bola jeho poradným orgánom. Republikánsky senát
zakrpatel v mestskú radu mesta Ríma. V tejto koncepcii cisár (princeps) už nebol prvým
medzi občanmi, ale ozajstný „pán a boh" (dominus et deus), ktorý stál nad ústavou ako
jediný a pôvodný nositeľ všetkej zvrchovanej moci a všetci civilní a vojenskí funkcionári boli
ním vymenúvaní, od neho odvodzovali svoju moc a jemu boli v stupňovitej hierarchii
podriadení.
Dioklecián oddelil civilnú a vojenskú správu. Vojsko bolo úplne zbar-barizované, zložené
výlučne z barbarov alebo vidiečanov, ktorých povinne dodali vlastníci pôdy v počte
pomernom k rozlohe vlastnených pozemkov, alebo aj ľudí získaných na vojenskú službu od
vlastníkov. Dokonca aj vo vyšších hodnostiach mali zastúpenie barbari. Ľahko si možno
predstaviť, aký duch vládol vo vojsku v poslednom období cisárstva.
Politické zmätky 3. storočia negatívne ovplyvnili hospodársky život. Pritom stále rastúce
finančné potreby štátu pri zníženej výrobe tovarov viedli k úpadku meny. Dioklecián v snahe
zabrániť alebo zmenšiť tento úpadok, siahal rázne po donucovacích prostriedkoch.
Tak siahol po reforme zdanenia obyvateľstva. V rámci priamych daní zameral sa
predovšetkým na pozemkovú daň (annona), ktorej podriadil aj Itáliu. Základom zdanenia bola
daňovájednotka (iugum, capui) a medzi sebou mali byť tieto jednotky rovnakej hodnoty so
zreteľom na povahu pôdy, druh kultúry, zariadenie a inventár, rozdielnu rozlohu, teda zdane-
nie podľa výnosnosti pôdy a ľudskej pracovnej sily. Od r. 297 sa každých päť rokov určovala
výška daňového zaťaženia a každých pätnásť rokov sa kontrolovala primeranosť zdanenia.
Udržala sa osobná daň ako prirážka k dani pozemkovej, ktorú platili funkcionári (clarissimi a
curiales) ako príspevok na zlatý veniec (aurum coronarium), na dar provincie víťaznému voj-
vodcovi. Osobná daň (capitatio plebeia) postihovala nevlastníkov pôdy a vo zvýšenej miere
obchodníkov a remeselníkov. Na druhej strane zaviedol daňové privilégiá v prospech kňazov
a vojakov.

Z nepriamych daní boli zrušené poplatky z prepustenia a z dedičstva, zostali však poplatky
z predaja otrokov a z dražieb, ako aj prístavné dovozné a vývozné clo (portorium).
Medzi prostriedkami pomoci hospodárskemu životu treba aj za Dio-kleciána rátať dedičnosť
verejných bremien (curiales), ako aj dedičskú viazanosť árendátorov (coloni) na užívanú
usadlosť.
Stav hospodárstva ukázal, že tieto daňové reformy mu významnejšie nepomohli.
Dioklecián sa pokúsil o reformu meny. Znovu začal raziť zlaté (aureus), strieborné aj
bronzové mince. Výsledkom reformy bolo mimoriadé zvýšenie cien, čo viedlo k
nespokojnosti a nepokojom ľudu a vojska. Dioklecián sa preto r. 301 rozhodol maximalizovať
ceny vydaním ediktu o cenách (edictum de pretiis rerum venalium), v ktorom boli fixované
ceny každého predmetu a výkonu. Nedodržiavanie ediktu sa prísne trestalo. Edikt nesplnil
očakávanie, brzdil obchod a prehĺbil krízu výroby.
Ešte neúspešnejšia bola Diokleciánova politika týkajúca sa kresťanstva, ktoré už značne
preniklo do vojska, do administratívy, ba aj do samého cisárskeho domu. Dioklecián bol
spočiatku ku kresťanstvu znášanlivý, ale od r. 302 začal proti kresťanom čistky vo verejných
úradoch a zavádzal rôzne obmedzenia, čo v r. 304 vyústilo do uzákonenia trestu smrti pre
každého, kto by neobetoval štátnemu božstvu. Prenasledovanie odvtedy zúrilo najmä na
východe ríše, zatiaľ čo na západe sa zmierňovalo. Po Diokleciánovej smrti sa kresťanstvo
prejavovalo ešte silnejšie ako predtým.
Po abdikácii Diokleciána a jeho spoluvládcu Maximiána sa viedli rozhorčené následníčke
občianske vojny (r. 305 - 314). Cisár Konštantín, keď sa zbavil svojich rivalov, znovu zjednotil
štátnu moc.
Konštantín sledoval inú politiku voči kresťanstvu. Milánsky edikt (r. 313) znamenal zvrat v
pomere štátu k cirkvi. Okrem toho niektoré ďalšie zásahy do vieroučných otázok (koncil v
Arles r. 314 proti do-natistom a v Nicei r. 325 proti arianizmu) prakticky znamenali začlenenie
cirkvi do cisárskeho organizmu a umožnili jej prevziať funkciu ochrankyne a udržiavateľky
tých podstatných hodnôt antickej civilizácie, ktoré nebolo možné ochrániť zbraňami.
Konštantín však urobil aj ďalší krok v snahe posilniť ríšu, ale možno ju ním oslabil a urýchlil
jej koniec. Tým krokom bolo založenie Konštantínopolu (r. 324 - 330) z dôvodov
strategických a hospodárskych, pričom sám podporoval jeho súťaživosť s Rímom.
Konštantínopol dostal italské právo (ius Italicum), senát, starostlivosť o plebs a iné výhody,
ale jeho prostredie bolo grécko-orientálneho a kresťanského rázu. Založenie
Konštantínopolu pripravilo rozdelenie nielen ríše, ale aj kresťanstva na dve časti. Konštantín
v skutočnosti len pokračoval v Diokleciánovej politike v oblasti organizácie ríše a
administratívy. Dbal tiež na prestíž a autoritu cisára, na upevnenie presvedčenia o božskom
dosadení monarchu, na posilnenie hierarchie aparátu, na organizáciu centrálnych úradov a
na vyhnutie sa riziku mocenskej prevahy vojska.
Rovnako ako Dioklecián aj Konštantín si osvojil sklon k okázalosti. Používal všetky
spomenuté spôsoby až barokovej prezentácie a správania a pridal k nim osobitný orgán pre
správu cisárskej spálne (sacrum cubicu-lum), ktorého prefekt - spravidla eunuch - sa stal
jednou z najvplyvnejších osobností dvora.
Konštantín zreorganizoval consistorium v tom zmysle, že sa skladalo zo stálych členov, a na
jeho čelo postavil vedúceho (quaestor sacri palatii), ktorý riadil consistorium a v spolupráci so
scrinia pripravoval zákony a odpovedal na žiadosti a odvolania.
Diokleciánovu koncepciu rozdelenia vlády na územne vymedzených častiach ríše medzi
dvoch spoluvládcov (augustov) si osvojil aj Konštantín. Dokonca od r. 395 sa stalo toto
rozdelenie konečným. Pritom západná časť bola celkom rímsko-latinského rázu, kým
východná rázu gréckeho a bola na vyššej kultúrnej i hospodárskej (výrobnej i obchodnej)
úrovni. Zaniklo rozdelenie na Rím, Itáliu a senátorské a cisárske provincie a namiesto nich
vznikli štyri prefektúry, štrnásť diecéz a neskôr až stodvadsať provincií (vrátane italských).
Správa bola vybudovaná prísne hierarchicky. Nadriadený mal nad podriadenými
nariaďovaciu a kontrolnú moc. Administratívny aparát bol síce platený, ale nedostačujúco, čo
sa zmierňovalo podielom na správnych poplatkoch. Tento stav prakticky podnecoval
úplatkárstvo.

Ústredná správa ríše bola na cisárskom dvore v podobe niekoľkých administratívnych
úsekov (odborov) na čele s vedúcim cisárskym úradníkom. Pritom záležitosti civilné boli
oddelené od vojenských. V civilnej správe bola vlastná všeobecná správa oddelená od
súdnictva. Správa územných jednotiek bola podriadená ústrednej správe. V ústrednej správe
neboli presne od seba oddelené úrady dvorské (cisárske) a ríšske.
Treba konštatovať, že v absolutistickom zriadení antické republikánske magistratúry celkom
stratili existenčné opodstatnenie. Kvestúra a pretúra sa zmenili na mestské úrady hlavných
miest Ríma a Konštantínopolu s poslaním organizovať hry. Edilita a tribunát zanikli koncom
principátu.
Svoju prestíž si udržal len konzulát. Boli menovaní dvaja konzuli, po jednom pre Rím a
Konštantínopol, vždy na jeden rok, a podľa mien konzulov sa datovali úradné akty a zákony.
Od r. 567 cisár Orientu mal aj titul večný konzul (consul perpetuus).
Senát si zachoval aj za absolútneho cisárstva svoju dôstojnosť, ale celkom stratil účasť na
riadení života ríše. Na veci nič nemenili niektoré nezávislé postoje senátu. V zákonodarstve
bol celkom pasívnym orgánom.
Oproti principátu sa zmenila skladba senátu, lebo teraz boli riadni a čestní senátori. Vytvoril
sa senát aj pre Konštantínopol.
Sústava ústredných úradov, tak ako sa ustálila za Konštantína, pretrvávala v podstate až po
Justiniána. Pokiaľ však po rozdelení ríše každá z dvoch častí mala svojho vládcu, mala aj
svoje ústredné úrady. O sústave úradníkov y období absolútneho cisárstva nás podrobne
informuje zachovaný, veľmi cenný zoznam celého administratívneho aparátu ríše z r. 425,
tzv. Zoznam všetkých hodností tak civilných, ako aj vojenských v častiach Východu a
Západu (text dokumentu sa stratil, avšak predtým ho v r. 1593 publikoval Panciroli, potom s
komentárom v r. 1839 - 1853 Bócking a naposledy v r. 1876 Seeck).
Ústrednými úradmi treba rozumieť priamych spolupracovníkov cisára aj s potrebným
personálom pre rôzne odvetvia správy a hmotným vybavením, ktoré pre podriadené nižšie
orgány vydávajú rôzne nariadenia, menovania, úpravy (dispozície), inštrukcie, zákony a od
nich dostávajú správy, referáty, žiadosti, sťažnosti, posolstvá atď. Takýmito ústrednými
úradmi (ministerstvami) boli: magister officiorum, quaestor sacri palatii, comes sacrarum
largitionum, comes rerum privatarum a rad dvorských úradov, napríklad praepositus sacri
cubiculi, primicerius notariorum, scrinia a pod.
Magister officiorum. Jeho činnosť zahŕňala rôzne funkcie a nemožno v nich vidieť organický
celok. Napríklad dohliadal na cisárske kancelárie, na ceremónie, na oddiely bezpečnostnej
polície, správnych inšpektorov poverených rôznymi úlohami dohľadu a kontroly nad
verejnými službami, napríklad na poštu; ďalej mu podliehali zbrojné fabriky, zememerači,
ubytovatelia pre cisára počas jeho ciest, nosiči fakieľpred cisárom a cisárovnou, tajomník pre
audiencie u cisára, hlavný dohľad nad ríšskymi hranicami a hraničnými pevnosťami spolu s
jurisdikciou nad veliteľmi pohraničníkov všetkého druhu, dokonca mal aj civilnú i trestnú
jurisdikciu nad celým personálom dvora, ktorý mu bol k dispozícii.
Quaestor sacri palatii. Tento úrad vytvoril Konštantín a hodnosťou sa vyrovnal magistrovi
officiorum. Zoznam hodností ajeho právomocí hovorí, že sa má starať podľa vôle a mysle
cisára o napísanie zákonov a nariadení, ako aj o odpovede na prosby. Bol najvyšším
poradcom cisára v právnych otázkach. Musel teda poznať staré i nové právo, ovládať
legislatívnu techniku a zároveň byť literárne vzdelaný alebo nadaný, aby dal cisárske roz-
hodnutia do „vkusného rúcha". Literárny vkus a štýl tej doby bol pod východným vplyvom
nafúknutý a vyumelkovaný a udúšal každú myšlienku. Preto výklad zákonov zo 4. a 5.
storočia je často obťažný.
Napriek tomu, že quaestor sacri palatii predstavoval takú významnú funkciu, nemal vlastnú
kanceláriu, a preto si pomocných spolupracovníkov bral z troch kancelárskych oddelení: a
memoria, a libellis, ab epistulis, ktoré podliehali magistrovi officiorum, ale pracovali podľa
príkazov quaesto-ra sacri palatii.
Okrem toho quaestor sacri palatii mal pre vlastnú dispozíciu jedného pobočníka
(laterculensis) z oddelenia a memoria, ktorého povinnosťou bolo držať v presnom dennom
poriadku zoznam nižších úradníkov ríše (latercu-lum minus).

Spomínané kancelárske oddelenia boli prevzaté ešte z obdobia principátu ako časti cisárskej
kancelárie. Každé z týchto troch oddelení malo svojho prednostu (magister). Zdá sa, že ich
právomoc nebola presne vymedzená.
Zoznam hodností uvádza, že magister memoriae „diktuje a posiela poznámky a odpovedá na
prosby" - išlo zaiste o poznámky, ktoré cisár urobil in margo došlého podania týkajúceho sa
administratívy a udelenia milosti alebo privilégia. Magister epistolarum naopak mal za úlohu
vybavovať posolstvá a záležitosti obcí, dávať rady a dobrozdania na dotazy, odpoveď na
prosby. Magister libellorum sa zoznamoval a preskúmaval súdne spory predostrené
cisárskemu súdu a odpovedal na prosby týkajúce sa súdnych sporov pred nižšími súdnymi
inštanciami.
Z uvedeného vidieť, že právomoc prednostov (magistri) kancelárskych oddelení nebola
presne vymedzená. Je však tiež zrejmé, že o všetkom rozhodoval priamo alebo nepriamo
cisár.
Okrem týchto troch oddelení bolo činné aj kancelárske oddelenie (scri-nium dispositionum),
ktoré cisárovi pripravovalo návrhy na pracovný poriadok, na program ciest, na chod
ceremónií a pod.
Do ústrednej správy patril aj úrad notárov. Notári alebo stenografi boli v každom úrade,
avšak osobitné postavenie mali notári, ktorí boli poverení vybavovať písomnosti konzistória,
teda najdôležitejšie rozhodnutia. Boli viazaní absolútnou mlčanlivosťou. Na čele tohto úradu
stál primicerius notariorum (prednosta notárov). Okrem toho mu bola zverená starostlivosť o
zoznam vyšších hodnostárov (laterculum maius). V tomto zozname boli aj schémy
menovacích aktov, význačné hodnosti, služobné inštrukcie (mandata), vojenské jednotky a
ich posádky, ako aj jednotky (scholae), ktoré mali službu v cisárskom paláci.
Spomedzi ďalších ústredných úradov, z hľadiska zákonodarstva a súdnictva takmer
bezvýznamných, treba uviesť: comes sacrarum largitionum, comes rerum privatarum a
praepositus sacri cubiculi, consistorium.
Funkciu comes sacrarum largitionum možno prirovnať dnešnému ministrovi financií, lebo mu
patrila starostlivosť o celý finančný život ríše. Názov pripomína, že platby funkcionárom,
zamestnancom a vojsku všeobecne treba považovať za cisársku štedrosť. Dohliadal na
vyberanie daní a od r. 385 na najvyššie súdnictvo v oblasti daní. Zverená mu bola aj ríšska
pokladnica, najmä cennosti (zlato, striebro a pod.). Okrem toho mu podliehali sklady
(thesauri) v provinciách, v ktorých sa zhromažďovali a chránili vybrané dane a vyrobený
tovar v cisárskych dielňach, pokiaľ neboli poslané do ústredia. Na čele provinčných skladov
boli prednostovia (praepositus thesaurorum). Podliehali mu ďalej cisárske mincovne, rôzne
dielne na plátno, súkno, farbiarne, ktoré svoje výrobky dávali do štátnych skladísk, a rovnako
remeselnícke spolky, napríklad zlatníkov, špeditérov atď., a napokon mal dohľad nad
zahraničným obchodom.
Úrad ministra súkromných vecí cisára (comes rerum privatarum) súvisí s oddelením
korunného majetku (resprivata principis) od cisárovho majetku (patrimonium principis).
Správu korunného majetku už od Konštantína obstarávali rôzni funkcionári. Podobne aj
správu cisárovho majetku, dokiaľ sa preň ustálilo osobitné ministerstvo hospodárstva (comes
patrimonii). Zajustiniána sa stretávame s odlišnou správou cisárovho majetku (domus
nostra), korunného majetku (res privata principis) a štátneho majetku (fiscus).
Úrad ministra súkromných vecí spravoval veľké korunné lesné a poľnohospodárske majetky
(saltus et fundi). Nešlo len o výber nájomného, ale neraz o riadne obhospodarovanie,
zveľaďovanie, ochranu. Patrila mu aj jurisdikcia nad zamestnancami.
Consistorium principis bolo poradným orgánom cisára, v ktorom boli zhromaždení najvyšší,
ústrední funkcionári, neskôr aj predstaviteľ notárov a oddelení cisárskej kancelárie.
Právomoc konzistória bola rozmanitá, lebo sa vyjadrovalo o všetkých záležitostiach, ktoré
mu cisár predložil; boli to návrhy zákonov, slávnostné prijatia vyslancov a preskúmania ich
žiadostí, správy o rozložení vojenských jednotiek na hraniciach a otázky obrany, správy o
chode jednotlivých oblastí administratívy. Konzistórium sa zúčastňovalo aj na súdnych
zasadaniach, ale rozsudok vynášal cisár. Členovia konzistória sa mohli vyjadrovať len na
podnet cisára a v poradí ich hodnosti. Každé všeobecné vyhlásenie urobené cisárom v
konzistóriu malo silu zákona; takéto výroky (dicta in consistorio) sa spomínajú v zbierkach

konštitúcií. V neprítomnosti cisára nemohlo konzistórium prijať žiadne rozhodnutie, to bolo
vždy len v právomoci cisára.
Za dominátu došlo k radikálnym zmenám v správe provincií. Správcovia provincií boli
pozbavení vojenského velenia a boli podriadení priamo ústrediu. Bolo to v spojitosti s
Konštantínovým územným rozdelením na štyri prefektúry (Orient, Hýria, Itália a Galia).
Postupne sa tieto prefektúry spájali a rozdeľovali, až sa konečne za Teodózia I. (r. 395)
ustálilo rozdelenie ríše na dve časti: na západnú na čele s cisárom Honóriom a na východ-
nú s cisárom Arkádiom. Každá táto časť sa územne delila na prefektúry, tie na diecézy a tie
zasa na provincie.
Na čele prefektúr stáli prefekti (praefedi praetorio), ale už nie ako ústredné orgány, a po
strate vojenského velenia dostali sa do postavenia najvyšších správnych úradníkovjednej
časti ríše. Z hľadiska práva mal však prefekt značný význam predovšetkým preto, lebo cisár
ho poveroval publikovať formou ediktu svoje (cisárske) všeobecné konštitúcie a ďalej preto,
lebo prefekt mal možnosť vydávať vlastné edikty (alebo všeobecné nariadenia) s výhradou,
že neboli v rozpore s cisárskymi zákonmi a konštitúciami. Prefekt ďalej určoval dane a ich
rozpis medzi provincie, dozeral na ich vyberanie, ako aj na vyberanie naturálnych dávok.
Prefekt vykonával dozor nad správcami (rectores) provincií a im podriadeným personálom.
Správcovia provincií mali každý polrok podávať prefektovi správu o všetkých vybavovaniach,
najmä o sporoch. Prefektovi v plnom rozsahu patril výkon civilného a trestného súdnictva. V
5. storočí mu však bolo dovolené vybrať si na rozhodnutie ktorýkoľvek súdny spor.
Na čele diecéz stáli vikári (vicarii). Boli menovaní priamo cisárom s osobitne vymedzenou
administratívnou právomocou, na ktorej cisárovi záležalo. Jednak priamo dohliadali na
správcov provincií, jednak kontrolovali prácu prefektov. Podávali cisárovi, prípadne prefektovi
správy o správaní správcov provincií, o prípadných sťažnostiach obyvateľov provincií,
týkajúcich sa najmä vyberania daní a vybavovania súdnych sporov, mohli uložiť správcom
provincií pokuty, v ich neprospech vykonať vyšetrovanie s predchádzajúcim vedomím
prefekta. Pokiaľ išlo o súdnictvo, podobne ako prefekti, aj vikári boli sudcami druhej
inštancie s tým rozdielom, že proti rozsudku prefekta nebolo možné sa odvolať vyššie, kým
proti rozsudku vikára sa bolo možné sťažovať u cisára ako u tretej inštancie.
Na čele provincií stáli miestodržitelia v rôznych hodnostiach (procon-sul, consul, corrector,
preases, rector). Bez ohľadu na hodnosť vykonávali rovnaké funkcie. Nemali k dispozícii
vojenské jednotky, starali sa o poriadok a spokojnosť v provinciách, plnili povinnosti polície,
vyberali dane, vykonávali civilné a trestné súdnictvo v prvej inštancii, okrem drobných bezvý-
znamných sporov, ktoré sa ponechali na rozhodovanie mestským a obecným orgánom. Trest
smrti a konfiškáciu majetku mohli uložiť len so súhlasom cisára. Trestné spory proti osobám
senátorského postavenia rozhodoval cisár po vykonaní vyšetrovania miestodržiteľom
provincie. Všetku justičnú činnosť vykonával sám miestodržiteľ priamo vo svojom sídle a
paláci. Súdnictvo totiž nebolo vybavené potrebnými budovami.
Pokiaľ ide o hlavné mestá, mali osobitné zriadenie a postavenie. Keď sa hovorí o Ríme,
treba si pripomenúť, že Itália bola rozdelená na dva vikariáty: jeden od Alp asi po Florenciu,
tzv. Itália annonaria, lebo platila dávky in nátura, a druhý, tzv. rímsky vikariát, zahŕňal strednú
a južnú Itáliu a ostrovy. Na správu rímskeho vikariátu však nebol osobitný vikár, ale ju
vykonával prefekt mesta Ríma. Rím požíval najvyššie postavenie, aj keď cisári už sídlili inde,
Rím bol vždy „večným Rímom" (Róma aeterna), lebo mal mocenské postavenie a prednosť
priamo od cisára, a to sa vzťahovalo aj na jeho prefekta. Ten mal všetku právomoc civilnú i
vojenskú, správnu
1 policajnú. Boli mu podriadení všetci mestskí funkcionári. Súdna právomoc sa vzťahovala
na všetky civilné i trestné záležitosti. Výkon trestného súdnictva však musel vykonávať
prostredníctvom päťčlenného kolégia (iu-dicium quinquevirale) zloženého z prvotriednych
senátorov. Vykonával aj súdnictvo nad mužskými členmi senátorského stavu. Prefektovi
patrilo aj právo rozhodovať o odvolaniach (apeláciách) v okruhu sto míľ okolo Ríma (intra
centesimum urbis miliarium). Proti rozsudkom prefekta urbi bolo možné sa odvolať k cisárovi.
Ďalej prefektovi urbi podliehali ešte existujúci republikánski funkcionári, ako aj noví, ktorí
nahradili republikánskych (curatores). Treba spomenúť najmä prefekta annonae, ktorý mal
na starosti zásobovanie Ríma, a prefekta vigilum, ktorý mal na starosti hasičov a políciu.

Podobné zriadenie mal aj Konštantínopol ako druhý Rím (secunda Róma). Úrad prefekta
urbi bol zavedený r. 359 a mal na starosti aj zásobovanie.
Pokiaľ ide o základné územné celky, totiž ostatné mestá, väčšie či menšie obce, ďalej platili
pre ne ustanovenia, ktoré obsahovala lex Iulia municipalis s tým rozdielom, že z niekdajších
občanov sa stali poddaní, ktorí mali predovšetkým platiť dane, vykonávať služby, niesť
rôzne bremená a pod. Ich poslaním bolo len prispievať ríši na chod veľkého byrokratického
mechanizmu.
Vo vlastnom zriadení miest za dominátu nenastali významnejšie zmeny proti principátu.
Ďalej trval zbor dekúriov (ordo decurionum), zostali funkcionári mestskí so starými názvami
(duoviri, aediles, quaestores atď). Veľmi obmedzenú, Konštantínom len trochu rozšírenú,
jurisdikciu vykonávali duovirovia (Konštantín im dovolil priznanie držby pozostalosti a
Justinián menovanie tútorov). Mestským úradníkom sa dovolilo prijímať listiny (zápisy, akty)
o právnych úkonoch. Mali aj veľmi obmedzenú policajnú moc na presadenie vlastných úprav
a rozhodnutí.
Najvýznamnejšou reformou absolútneho cisárstva bolo zavedenie mestského obhajcu
(defensor civitatis). Kurátori (curator rei republicae), ktorí mali z doby principátu na starosti
miestne financie, sa postupne zdegenerovali a získali tie isté nedostatky, ktoré mali
odstraňovať a naprávať. Preto od začiatku 4. storočia sa stretávame s obhajcom
chudobného obyvateľstva (defensor civitatis), ktorého povinnosťou bolo chrániť ľud proti
zneužívaniu úradnej moci úradníkmi. Spočiatku ho menoval prefekt prae-torio z osôb
senátorského rangu, ktorí boli osvedčení vo funkciách a mali potrebnú autoritu držať na uzde
mocnejších (potentiores). Obhajca mal vlastnú obmedzenú právomoc, a tak ako ostatní
mestskí úradníci mal protokolovať doklady o právnych úkonoch, spolu s úradníkmi a
biskupom menovať tútora, keď majetok nedospelca nepresahoval päťsto solidov, vymáhať
dane od najchudobnejších a najmä mal ochraňovať ľud proti všetkému útlaku úradníkov,
boháčov atď. Skúsenosť ukázala, aké ťažké bolo nájsť potrebný počet osôb schopných a
čestných na túto funkciu. Vyskúšali sa rôzne spôsoby obsadzovania funkcie obhajcu.
Napriek tomu inštitúcia obhajcu nesplnila určený cieľ a očakávanie. Ako inde, aj v tomto
prípade možno konštatovať, že zlo bolo v ľuďoch, a nie v úpravách. Vhodnejším ochrancom
biednych a utláčaných v mestách sa stal biskup, ktorého autorita stále rástla s rastom
autority a vplyvu cirkvi. Cisári im napokon priznali právomoc aj na poli súdnictva a
administratívy, najmä keď sa svetské orgány ukázali ako neschopné.
Treba konštatovať, že ani za absolútneho cisárstva (dominátu) sa Rímskej ríši nepodarilo
zabezpečiť cestu rozvoja a zastaviť ju na ceste k úpadku. Bol to hneď neúspech v
usporiadaní nástupníctva do najvyššej štátnej funkcie. Bol to ďalej neúspech na
hospodárskom poli, v poľnohospodárskej i remeselnej a priemyselnej výrobe. Korene tohto
neúspechu boli predovšetkým v tom, že nahradzovanie otrockej pracovnej sily poloslobod-
nou prácou drobných nájomcov alebo roľníkov alebo v živnostiach drobných remeselníkov
nemohlo v želateľnej miere uspieť v dôsledku ich deďičnej viazanosti či už na obrábanú
pôdu, alebo na vykonávané remeslo. Táto viazanosť im nevyhnutne uberala na pracovnom
záujme a iniciatíve tým viac, že daňové zaťaženie vcelku všetkých tried a vrstiev (s výnimkou
privilegovaných príslušníkov vojska a cirkvi) rástlo. Okrem toho hodnota peňazí bola nestála
a znehodnocovaná infláciou. Už za prin-cipátu prejavujúca sa tendencia zmenšovania sa
rímskeho a italského elementu v zložení vojska (tak mužstva, ako aj veliteľov) prehlbovala a
umocňovala vplyv gótskych, germánskych a vandalských kmeňov na politické a štátne
záležitosti. V r. 429 Rímska ríša stratila celú severnú Afriku a Sardíniu v prospech
germánskych Vandalov. Už predtým sa zmenšila v Noriku, Británii aj na Balkáne. V r. 476
žoldniersky vojvodca Odoaker zosadil západorímskeho cisára Romula Augustula, a tým sa
celá západná časť ríše fakticky dostala do moci Germánov. Táto zmena sa považuje za
zánik Rímskej ríše. Na tomto nič nezmenilo zničenie ríše Vandalov v r. 533 - 534
byzantským vojvodcom Belisarom a dočasné ovládanie severnej Afriky, Itálie a ostrovov,
lebo byzantskú moc vystriedali v severnej Afrike Arabi, Hispániu ovládli Vandali a Vizigóti,
Galiu Germáni a potom Frankovia, Panóniu Huni; prevažne na území Západorímskej ríše
vznikli germánske štáty.

Východorímska ríša (potom nazývaná byzantská) stále viac získavala grécky ráz a
zaznamenala určitý rozvoj pod ilýrskym sedliackym synom Justiniánom (r. 527 - 565). Ba po
porážke (r. 553 - 554) východných Gó-tov a Vandalov dočasne sa k nej prinavrátili aj
niektoré západné územia. Byzantská ríša sa držala, aj keď v zmenšenom rozsahu, až do jej
porážky a ovládnutia Konštantínopolu Turkami (r. 1453).

II.

kapitola

RÍMSKY PRÁVNY PORIADOK

§ 6. Rímsky právny poriadok - všeobecný pohľad
S rozvojom rímskeho štátu z mestského až na absolútnu monarchiu (dominát) rozvíjal sa aj
jeho právny poriadok. Právnym poriadkom sa rozumie súhrn právnych noriem (príkazov)
daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť (spoločenskou triedou alebo inou
spoločenskou skupinou), ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, čo
im je dovolené a čo pod hrozbou zakázané. Právny poriadok je teda niečím vonkajším,
objektívnym vzhľadom na členov spoločnosti, v dôsledku čoho sa tiež hovorí o objektívnom
práve.
Tak ako počiatky rímskeho štátu, ani počiatky rímskeho právneho poriadku nie sú
jednoznačne objasnené a chápané. Faktom je, že aj v antickom Ríme sa súbežne rozvíjali
štátne zriadenie a právny poriadok, že štátne zriadenie vplývalo na formovanie právneho
poriadku a jeho obsahu. Lenže obsah právneho poriadku nezávisí mechanicky len od
štátneho zriadenia. Štát a právo sa síce spoločne rozvíjajú, najmä v čase a priestore -
rozvíjajú sa však relatívne samostatne, sčasti nezávisle.
Pre plnšie a prehľadnejšie pochopenie vývoja rímskeho štátu rozdelili sme ho do štyroch
období, ktoré odzrkadľujú určité podstatné črty v rímskom štátnom zriadení. Podľa toho by
sa mohol aj rozvoj rímskeho právneho poriadku rozčleniť do rovnakých období podľa kritéria
charakteru štátneho zriadenia. Tým by sa však do úzadia dostávali osobitné črty relatívne
samostatného vývoja rímskeho právneho poriadku. Preto neraz pri členení, periodizácii
vývoja rímskeho právneho poriadku sa zohľadňujú predovšetkým tieto osobitosti. Tým sa
získava skutočne najprimeranejšia periodizácia vývoja rímskeho práva. Pritom si treba
uvedomiť, že otázka periodizácie býva sporná najmä preto, lebo pri jej ustaľovaní sa
nemožno vyhnúť subjektívnym prvkom v postojoch autorov.
Vývoj rímskeho právneho poriadku - najmä ak ide o rímske právo súkromné - býva so
zreteľom na okolnosti spoločenské, kultúrno-ideové a hospodárske najvhodnejšie členený do
týchto období:
a) starorímske obdobie: od počiatkov Ríma až do púnskych vojen; typický je preň
poľnohospodársky charakter spoločnosti a výroby, v podstate aj primitívne právne úpravy;
b) predklasické obdobie: v podstate obdobie troch púnskych vojen (r. 264 - 146 pred Kr.);
položili sa aj územné základy rozsiahlej Rímskej ríše, nastal rozvoj výroby a obchodu,
vyrovnávanie sa s gréckou a východnou kultúrou, kládli sa základy svetskej (laickej) právnej
vedy;
c) klasické obdobie: približne od konca 1. storočia pred Kr. do polovice 3. storočia po Kr.;
vrcholí územná expanzia Ríma, nastáva úpadok štátneho zriadenia po pomerne dlhom
období relatívneho mieru, keď výroba a obchod v ríši dosiahli najväčší rozmach, v oblasti
právneho poriadku vyvrcholil rozkvet právnej vedy (jurisprudencie);
d) poklasické obdobie: od polovice 3. storočia po Kr. do rozpadu Západorímskej ríše roku
476; nastal rozklad hospodársko-spoločenského zriadenia, nastúpil absolutizmus (dominát) i
úpadok štátneho zriadenia, rozdelenie ríše na západnú a východnú časť, výroba a obchod
upadli, pod vplyvom provinčných prvkov nastupovala vulgarizácia práva a právnej kultúry;
e) justiniánske obdobie: roky 527 - 565; kodifikačné podujatie východorímskeho cisára
Justiniána L, feudálne prvky prenikajú predovšetkým do súkromného práva.
Na tieto obdobia spravidla nadväzujú stručné informácie o ďalších osudoch rímskeho práva.
Podrobnejšie výklady sú spravidla zahrnuté do dejín európskych národných práv.

V tejto súvislosti treba zároveň upozorniť, že rímske právo, najmä súkromné, vykazuje
niektoré charakteristické črty, ktoré - napriek tomu, že európske právne myslenie a európske
právne poriadky boli výrazne ovplyvnené rímskym právom a jeho kultúrou - sa rozchádzajú s
koncepciami nielen európskych právnych poriadkov, ale aj s predstavami európskej právnej
vedy. Tieto odlišnosti spočívajú v tom, že moderné európske práva vychádzajú z koncepcie
právneho poriadku ako uzavretého právneho systému, obsahového logického celku, z
ktorého pri aplikácii možno vyvodiť odpoveď na každú právnu otázku. Tým väčšmi treba
obdivovať právny cit a um Rimanov, že pri tomto zdanlivom nedostatku pri aplikácii práva
prakticky dosahovali obsahovú a logickú jednotu.
Vyplýva to z toho, že rímske právo oveľa menej než právo moderné spočívalo v
komplexných zákonoch a kodifikáciách, v súboroch právnych noriem, ale oveľa viac v
právnych rozhodnutiach jednotlivých prípadov, teda malo kazuistický charakter. V rímskom
právnom poriadku sa spravidla nestretávame so všeobecne formulovanými normami,
príkazmi a zákazmi, ale skôr len s právnymi prostriedkami, ako riešiť konkrétne sporné
situácie, tj. so žalobami, námietkami, rôznymi opatreniami atď. Rozhodnutia týchto sporných
prípadov a situácií však neboli rozhodnutiami súdu, precedentmi, ale dobrozdaniami a
vyjadreniami právnikov vyslovenými v spojitosti s konkrétnym sporom alebo ako teoretická
úvaha (responsum alebo consilium). Rímsky právny poriadok nebol koncipovaný a
vybudovaný ako obsahovo jednotná pyramída, keď sa z ústavného zákona odvodzujú stále
početnejšie vrstvy podzákonných noriem až po konkrétne právne úkony, rozhodnutia a
rozsudky.
Stavebnými kameňmi najmä rímskeho práva súkromného boli predovšetkým pojmy, pravidlá
(reguly) a definície.
Pojmy sa pomocou dialektiky vytvárali rozdeľovaním (analýzou) na právne podstatné a
nepodstatné a spájaním (syntézou) podstatného. Právnici sa touto činnosťou zaoberali len
do takej miery, do akej si to prax vyžadovala, prípadne potrebovala. Preto všeobecným
teoretickým pojmom a úvahám venovali malú pozornosť.
Z pojmov právnici konštruovali reguly, ale časom k regulám zachovávali zdržanlivosť.
Naznačuje to Paulov výrok (D. 50, 17, 1): „Nech sa z reguly nevyvodzuje právo, ale z práva,
ktoré je, nech sa robí regula" (Non ex regula ius summatur, sed ex iure quod est regula fiat).
K rovnakej zdržanlivosti došli rímski právnici, pokiaľ ide o definície, ako to vyslovil Iavolenus
(D. 50, 17, 202): „Každá definícia v civilnom práve je nebezpečná, lebo len zriedkaju
nemožno vyvrátiť" (Omnis definitio in iure periculosa est, parum est enim ut non subverti
possit); ľahko totiž možno uviesť príklad, ktorý nieje krytý definíciou.
V rímskom právnom poriadku sa stretávame s delením práva na verejné a súkromné. Toto
delenie je pre rímsky právny poriadok charakteristické. V zmiernenej forme sa s ním
stretávame - aj keď nie celkom v rímskom zmysle - dodnes.
Rímsky právny poriadok bol právom rímskej starovekej spoločnosti. Preto jeho výrazným
poslaním a funkciou bolo presadzovať vôľu a záujmy rímskych otrokárov proti širokým
masám otrokov a drobných slobodných chudákov. Tento otrokársky charakter rímskeho
právneho poriadku sa usilovala zastierať trieda otrokárov a predkladať ho v zjemnenej, až
nadtriednej a ušľachtilej podobe a podstate. Stačí poukázať na niektoré príznačné výroky o
rímskom práve. Napríklad právnik Celsus (D. 1, 1, 1, 1) hlásal, že „právo je umenie dobrého
a spravodlivého" (Ius est ars boni et aequi) alebo Hermogenianus (D. 1, 5, 2), že „všetko
právo je ustanovené pre ľudí"(Hominum causa omne ius constitutum est), alebo Ulpianus (D.
1, 1, 10, 1): „Právne pravidlá sú tieto: čestne žiť, druhému neubližovať, každému dať, čo je
jeho" (Honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere - iu-ris praecepta sunt).
Rímska otrokárska realita úplne protirečila týmto ušl'achtilým výrokom.
Pri uvažovaní o rímskom práve súkromnom by však nebolo správne sústreďovať sa len na
skutočnosť, že je to právo starovekej spoločnosti. Treba si uvedomiť aj druhú stránku, a to,
že to zároveň bolo právo, ktoré upravovalo vzťahy medzi slobodnými občanmi, a to
dokonca v prevažnom rozsahu i v prevažnom obsahovom zameraní. Tento moment azda
najviac prispel k historickej životnosti i upotrebiteľnosti rímskeho práva.

§ 7. Verejné právo (ius publicum)
Protiklad verejného a súkromného práva sa objavuje už v poslednom storočí pred Kr. Už
Ciceró verejným právom rozumel predovšetkým právo, ktoré vychádzalo od štátu alebo ním
bolo uznané a malo zaväzovať všetkých príslušníkov spoločnosti (tzv. ius cogens).
Neskôr prvok záväznosti ustúpil do pozadia, lebo o záväznosti štátom daného práva sa
nepochybovalo; preto sa dôraz položil na právom chránený záujem. Toto poňatie prevážilo a
v jeho zmysle sa u Ulpiána (D. 1, 1, 1, 2) stretávame s vymedzením, že „verejné právo je to,
ktoré sa vzťahuje na rímsky štát..., lebo niečo je verejne užitočné ..., verejné právo má
miesto v sakrálnych veciach, v kňazskom stave a magistrátoch".
Nachádzame však aj zmienky, podľa ktorých verejné právo sa vzťahuje aj na súkromné veci,
napríklad na otázku spôsobilosti urobiť závet. Papi-nianus napísal (D. 28, 1, 3): „Spôsobilosť
urobiť závet je vecou nie súkromného, ale verejného práva" (Testamenti factio non privati,
sed publici iuris est). Ak sa vychádza z koncepcie prospešnosti, neraz sa môžu dostať do ob-
lasti verejného práva otázky, ktoré sa bežne považujú za súkromné. Hranica medzi verejným
a súkromným je značne pružná.
Za verejné právo sa v rímskom právnom poriadku považovali oblasti ústavného,
administratívneho a trestného práva.

§ 8. Súkromne právo (ius privatum)
Pojem súkromné právo bol v rámci rímskeho právneho poriadku oveľa zložitejší, nezje to v
modernej dobe. Zložitejší predovšetkým v tom zmysle, že zahŕňal viaceré relatívne
samostatné zložky, ktoré sa v niečom doplňovali, v niečom si protirečili alebo sa rozchádzali.
Práve v tom bola spomenutá osobitosť rímskeho právneho poriadku. Takýmito zložkami boli:
civilné právo, úradnícke (honorárne) právo, prirodzené právo, cudzinecké právo (ius
gentium) a domáce právo provinčného obyvateľstva.
Ako protiklad verejného práva sa spočiatku za súkromné právo považovali úpravy
vyplývajúce z právnych úkonov (najmä zo zmlúv), ktorými si jednotliví občania usporadúvali
vzájomné vzťahy v rámci priznanej voľnosti, súkromnej autonómie (pozri ďalej § 30). Kedze
občania neboli nútení do úpravy vzájomných vzťahov, nepriznával sa tejto úprave
donucovací, ale voľný, obsahovo pestrý a samými občanmi formovateľný charakter. Hovorí
sa tu o dispozitívnom práve (ius dispositivum), v protiklade k verejnému právu ako
donucovaciemu (ius cogens).
Keď sa neskôr pri vzťahu verejného a súkromného práva kládol dôraz na prospech,
užitočnosť (utilitas), komu toktoré právo slúžilo a ako a komu poskytovalo ochranu, dostal aj
pojem súkromného práva prospechový obsah.
Právnik Ulpián to na uvedenom mieste (D. 1,1,1, 2) vyjadril komplexne takto: „Táto veda
(totiž o práve) má dve časti: verejnú a súkromnú. Verejné právo sa vzťahuje na rímsky štát,
zatiaľ čo súkromné právo na záujem jednotlivcov: sú totiž veci, ktoré sú prospešné verejnosti
a veci prospešné súkromným osobám" (Huius studii duae sunt positiones, publicum et priva-
tum. Publicum ius est quod ad statum rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum
utilitatem: sunt enim quaedam publice utilia, quaedam privatim).
Aj v rímskom právnom poriadku sa v zásade uznávala prednosť spoločenského záujmu a
prospechu pred záujmom jednotlivcov, súkromným. Právnik Papinián (D. 2, 14, 38) to pre
oblasť právneho poriadku vyjadril výrokom, že „pravidlá verejného práva nemôžu byť
zmenené dohodou súkromných osôb" (ius publicum privatorum pactis mutari non potest).
Občania si mohli v rámci priznanej voľnosti upravovať svoje vzájomné súkromné vzťahy,
nemohli však meniť úpravy o ľudových zhromaždeniach, o magistrátoch atď.
Podľa Ulpiána (D. 1, 1, 1, 2) „súkromné právo je trojdielne: skladá sa totiž z prirodzených
pravidiel alebo z pravidiel národov alebo pravidiel občianskych" (privatum ius tripertitum est:
collectum etenim est ex naturalibus praeceptis aut gentium aut civilibus). Kritérium tohto
rozdelenia sa opiera o dôvod platnosti jednotlivých zložiek súkromného práva.

I. Občianske právo (ius civile)
Názov naznačuje, že rímske občianske právo platilo pôvodne len pre rímskych občanov. Aj v
modernej dobe si tento výraz zachováva v podstate pôvodný zmysel. V antickom svete

právne úpravy platili výlučne pre občanov príslušného štátu (tzv. princíp personality). Túto
zásadu neskôr doplnila zásada územnosti (tzv. princíp teritoriality), podľa ktorej právo platilo
pre všetkých, ktorí sa nachádzali na štátnom území. V modernej dobe platia v zosúladenej
forme oba tieto princípy, teda právo platí pre občanov, prípadne aj pre cudzincov, pokiaľ sa
nachádzajú na území cudzieho štátu.
Rímske občianske právo upravovalo vzťahy medzi rímskymi občanmi navzájom, ako aj
medzi občanmi a štátom. Právnik Gaius to vyjadril vo svojej učebnici (Inst. 1,1) takto: „Všetky
národy, ktoré sa riadia zákonmi a obyčaj-mi, užívajú sčasti svoje vlastné, sčasti právo
spoločné všetkým ľuďom, lebo právo, ktoré si ktorýkoľvek národ sám pre seba ustanovil, to
sa nazýva jeho vlastným občianskym právom, akoby vlastným právom obce" (Omnes populi,
qui legibus et moribus reguntur, partim suo proprio partim communi omnium homi-num iure
utuntur: nam quod quisque populus ipse sibi ius constituit, id ipsius prop-rium est vocaturque
ius civile, quasi ius proprium ávitatis). Civilné právo bolo obsiahnuté v zákonoch a iných im
na roveň postavených prameňoch, napríklad v uzneseniach plebsu a senátu, v cisárskych
nariadeniach a i.
Zmluvou o spojenectve sa Latínom en bloc alebo aj jednotlivo (Latini coloniarii) priznalo
právo obchodovať a uzavierať manželstvá (ius commercii a ius conubii) s rímskymi občanmi,
teda podľa rímskeho občianskeho práva. Táto tendencia zrovnoprávňovať cudzincov, najmä
provinčné obyvateľstvo s rímskymi občanmi, vyvrcholila roku 212 po Kr. všeobecným
priznaním rímskeho občianstva všetkému obyvateľstvu Rímskej ríše (constitutio
Antoniniana). V súvislosti s tým vznikol problém vzťahu rímskeho občianskeho práva k
domácim provinčným občianskym právam, najmä na gréckom východe, kde pre asimiláciu
Rímom panovala nechuť. Východné provincie naopak podliehali gréckemu vplyvu,
helenizácii. Veľkú zásluhu na rozvoji rímskeho občianskeho práva mali právnici (§ 12, VII) a
prétori (§ 12, VI).

II. Úradnícke právo (ius honorarium)
Postupom času a najmä s územným rozvojom Rímskej ríše sa ako významný nedostatok
rímskeho občianskeho práva prejavili dve jeho črty. Predovšetkým princíp personality brzdil
styky Rimanov s ostatným obyvateľstvom, najprv len s italským a neskôr aj provinčným.
Pochopiteľne, že na stykoch vôbec, ale najmä na hospodárskych a obchodných, mali osobit-
ný záujem nielen rímski občania ako súkromníci, ale aj obyvateľstvo celej ríše. Druhým
brzdiacim nedostatkom sa ukázala priveľká formálnosť rímskeho občianskeho práva a v
spojitosti s tým aj nepružnosť v styku rímskych občanov s ostatným obyvateľstvom ríše. Bolo
životne dôležité tieto nedostatky odstrániť. Prostriedok sa našiel v právomoci rímskych
magistrátov, najmä prétorov.
Rímski magistráti boli pochopiteľne viazaní civilným zákonom, ale v rámci vládnej a
správnej právomoci im patrilo významné nariaďovacie právo (ius edicendi), ktoré mohli
vyjadriť ústne (coram) alebo písomne (edic-tum). Z hľadiska rozvoja súkromného práva boli
významné predovšetkým písomné súdne (justičné) edikty, ktoré sa týkali výkonu súdnej
právomoci (jurisdikcie), teda riešenia právnych sporov medzi občanmi. Takúto súdnu
právomoc mali len niektorí úradníci, konkrétne mestský prétor, cudzinecký prétor, kurulský
edil, v provinciách miestodržiteľ a finančný kvestor.
Právotvorná činnosť prétora sa odlišovala od zákonodarnej činnosti oprávnených orgánov
(zhromaždení ľudu, senátu a cisára). Prísne vzaté, prétor nemohol tvoriť občianske právo
(praetor iusfacere non potest), lebo jeho právomoc sa obmedzovala len na výkon súdnictva
(jurisdikcie). Predsa však svojimi pomocnými prostriedkami, ktoré nastupujúci prétor kaž-
doročne publikoval vo svojom edikte - aj keď to nebolo vždy v súlade s riadnou
civilnoprávnou súdnou cestou - v skutočnosti (de facto) významne prispieval k tvorbe práva.
Prétor na ochranu majetkových záujmov rímskych občanov vytvoril také formy pomocných
prostriedkov, ktoré nespočívali na strnulých pravidlách civilného práva, ale na magistrátnej
právomoci. Týmto spôsobom prétor podporil v mimoriadnej miere tú časť občianskeho práva,
ktorá upravovala tovarovovýmenné vzťahy. Napríklad prétor uviedol občana do držby
cudzieho pozemku, keď sa tento dostal do situácie, z ktorej mu hrozila škoda, alebo prétorov
príkaz niekomu upustiť od určitej právo porušujúcej činnosti atď. Hovorí sa tu o prétorskom

práve (ius praetorium) alebo všeobecnejšie o úradníckom práve (ius honorarium) alebo aj o
magistrátnom práve.
Papinián (D. 1, 1, 7,1) ho definuje ako „právo, ktoré zaviedli prétori vo verejnom záujme s
cieľom podporiť alebo doplniť alebo opraviť civilné právo" (ius praetorium est, quod praetores
introduxerunt adiuvandi vel supplen-di vel corrigendi gratia propter utilitatem publicam). Tým
sa dosiahla nesporná pružnosť v rozhodovaní sporov medzi rímskymi občanmi.

III. Cudzinecké právo (ius gentium)
Ak sa výmena tovarov v ríši nemala brzdiť, bolo treba riešiť nevýhodu princípu personality.
Ak totiž išlo o spor cudzincov, nerímskych obyvateľov (peregrini), alebo rímskeho občana s
cudzincom, v dôsledku zásady personality nebolo naň možné aplikovať ani rímske občianske
právo, ani cudzie peregrínske právo. Pritom išlo práve o spory z obchodného styku: z kúpy, z
prevodu vlastníckeho práva, z rôznych zmlúv o poskytnutí služby atď. Bolo v záujme
bezpečnosti obchodného styku a vzájomnej dôvery pozitívne riešiť túto otázku.
Zasa na pomoc v podstatnej miere prišiel úrad prétora, a to tým spôsobom, že okrem
mestského prétora bol roku 242 pred Kr. uvedený do života úrad cudzineckého prétora
(praetor peregrinus). Jeho úlohou a právomocou bolo rozhodovať právne spory medzi
Rimanmi a cudzincami, zriedkavejšie len medzi cudzincami, pokiaľ v Ríme bývali alebo sa v
ňom prechodne zdržiavali. Cudzinecký prétor nebol pri rozhodovaní viazaný rímskym
civilným právom ani civilným procesom. Rozhodoval celkom voľne, opierajúc sa o svoje
impérium. Pochopiteľne, bral do úvahy domáce právo cudzincov, a ak sa mu to zdalo
vhodné, aj svoje rímskopráv-ne nazeranie. Aj v rímskej verejnosti sa prejavovali tendencie
tolerantnosti voči cudzincom latinského a postupne aj provinčného pôvodu. Takto, opierajúc
sa o verejnú mienku, cudzinecký prétor upúšťal od formálnosti rímskeho civilného práva a
svojou súdnou praxou vytváral celý rad právnych úprav a inštitúcií, ktoré platili bez ohľadu na
občianstvo zúčastnených sporových strán. Od dôb Ciceróna sa pre súhrn právnych pravidiel,
ktoré cudzinecký prétor vytvoril a vo svojej súdnej praxi uplatňoval, vžil názov ius gentium,
cudzinecké právo.
Tento názov, ktorý sa používa dosť často aj v modernej dobe, nevystihoval podstatu ani pre
obdobie jeho vyslovenia, lebo v skutočnosti nejde ani o právo, ktoré upravovalo vzťahy
medzi národmi alebo medzi štátmi, ani o právo spoločne nimi vypracované, aleje to právo
rímske, vypracova né a uplatňované rímskym orgánom, cudzineckým prétorom. Ius gentium
však podstatne prispelo k pokrokovému rozvoju rímskeho práva súkromného, najmä na poli
obchodného a peňažného styku s cudzincami.

IV. Prirodzené právo (ius naturale)
V oblasti rímskeho civilného práva sa stretávame s kategóriou prirodzeného práva (ius
naturale). Prijíma sa názor, že táto kategória má svoje korene v gréckej filozofii.
Právnik Ulpián (D. 1, 1, 1,3) ňou rozumel právo, ktoré „príroda naučila všetky tvory" (ius
naturale est, quod nátura omnia animalia docuit), teda ľudí i zvieratá.
Neskoršie Paulus (D. 1, 1, 11), zrejme pod vplyvom gréckej filozofie o dobrom a
spravodlivom a pod vplyvom používaného výrazu „kalon kai dikaion" (rímske bonum et
aequum, čo znamená „dobré a spravodlivé"), vyslovil, že „právo sa vyjadruje viacerými
spôsobmi: jedným z nich je ten, keď to, čo je vždy spravodlivé a dobré, sa nazýva právom,
ako je to pri prirodzenom práve" (ius pluribus modis dicitur: uno modo, cum id quod semper
aequum et bonum est, ius dicitur, ut est ius naturale).
Celý rad podobných formulácií o prirodzenom práve nachádzame v prameňoch rímskeho
civilného práva z obdobia cisárstva až do justinián-skej kodifikácie. Prevažuje názor, že
spočiatku dovolávanie sa prirodzeného práva malo význam len rečnícky, neskôr aj sociálny a
pod vplyvom kresťanstva náboženský a že až zaj ustiniána sa pojem prirodzené právo stal
právnou kategóriou v tom zmysle, že v duchu etického zamerania, dobrého a spravodlivého,
sa mala uberať zákonodarná a administratívna činnosť i súdna prax.
Poukazov na prirodzené právo pri riešení konkrétnych prípadovje pomerne poskromne,
najmä však v spojitosti s pokrvným príbuzenstvom, prepustením na slobodu, s
uprednostňovaním stavu slobody, s niektorými spôsobmi (dedenie a okupácia) nadobudnutia

vlastníckeho práva, s podstatou naturálneho záväzku, so sebaobranou, so zmierňujúcimi
okolnosťami pri trestných činoch, s bezdôvodným obohatením sa na škodu druhého. Pritom
neraz právnici prirodzené právo stotožňovali s ius gentium alebo s bonum et aequum. V
porovnaní s bonum et aequum, ktorého sa právnici dovolávali v záujme zdôvodnenia
tradičnej sociálnej rovnováhy a vyrovnania, prirodzené právo sa predstavovalo ako
prostriedok vyššej spravodlivosti. Prirodzené právo sa neraz zneužívalo ako kultúrna záster-
ka alebo ideologická ozdoba, ktorou sa mnohé slávnostne deklarovalo, ale na činy
nepremieňalo vôbec alebo len nepatrne. Bolo viac nadpozitívnym, nadskutočným než
pozitívnym, skutočným právom.

V. Cudzie národne práva
Obyvateľstvo rímskych provincií pred podrobením Rimanmi žilo podľa svojho vlastného,
národného práva. So stratou nezávislosti v zásade stratili aj svoj národný právny poriadok.
Záležalo na víťazovi, na Ríme, aby určil, podľa akého práva alebo právnych predstáv sa
majú rozvíjať ich vzájomné životné vzťahy. Rimania podriadenému obyvateľstvu spravidla
ponechávali pôvodnú samosprávu vrátane právneho poriadku alebo im ju natrvalo vrátili.
Obyvateľstvu obcí, ktoré bolo v boji donútené vzdať sa (de-diticii), sa spravidla ponechávalo
ich právo s tým, že sa im mohlo kedykoľvek odňať. Rozhodlo sa o tom v provinčnom
poriadku. Obyvateľstvu, prípadne obciam, ktorým bolo ponechané ich vlastné právo, bolo
toto právo rešpektované nielen vlastnými súdnymi orgánmi, ale aj provinčnými súdnymi
orgánmi pri rozhodovaní ich spornosti, spravidla v odvolacej inštancii. Nie je jednoznačne
jasné, či provinčné o; "ány prihliadali na ius gentium, na prax cudzineckého prétora v Ríme.
Po priznaní rímskeho občianstva všetkému obyvateľstvu ríše r. 212 po Kr. malo aj pre týchto
nových rímskych občanov platiť rímske právo civilné. To však nebolo vhodné a možné
presadiť. Na to bolo treba vziať na vedomie, že v západných provinciách sa v praxi už bežne
používalo pomiešané primitívne domáce právo s rímskym právom, tzv. vulgárne právo.
Naopak, vo východných provinciách sa zachovávalo právo cestou obyčaje (§ 12, III) a
rímske právo sa rešpektovalo len obmedzene.
Napokon treba spomenúť, že sa vytváralo aj osobitné provinčné právo na základe daného
provinčného poriadku. Boli to spory medzi rímskymi občanmi bývajúcimi v provincii alebo
medzi občanmi a cudzincami alebo len medzi cudzincami, ak sa provinčný orgán rozhodol
ich riešiť. Treba pripustiť, že miestne národné práva v praxi do istej miery vplývali na rímske
ríšske právo a naopak.

§ 9. Význam rímskeho práva súkromného v dejinách právnej kultúry
Rímske právo súkromné ako jediné stelesňuje ucelený vývoj dlhých stáročí, čím dospelo k
vysokej dokonalosti. Tak ho hodnotia v mnohých svojich úvahách nielen jeho obdivovatelia,
ale aj jeho kritici.
Právna veda vidí túto dokonalosť vo viacerých smeroch. Predovšetkým je to organizácia
výkonu súdnictva založeného na zásade zákonnosti, systém zmlúv a žalôb, ktorý veľmi
pružne a bezpečne uspokojoval potreby obchodu, ďalej dôkladná rozpracovanosť právnych
pojmov a inštitútov, jasnosť a presnosť pojmov a vyjadrovania, napokon aj metódy právneho
myslenia. Nemožno prehliadať, že rímskoprávna terminológia sa stala prevažne
medzinárodnou právnou terminológiou a že až dodnes sa v právnickej literatúre a
vyjadrovaní používajú ako odborná výzbroj rôzne rimskopravne definície, maximy, sentencie
a aforizmy.
Faktom je aj to, že nejeden pojem z rímskeho práva sa stal súčasťou európskej právnej
kultúry, dokonca aj právnych poriadkov, ktorých výlučným základom nieje individuálne
vlastníctvo. V ľudskej spoločnosti sa predsa vyrába a s vyrobeným tovarom sa obchoduje na
peňažnej základni, v podstate bez ohľadu na charakter vlastníctva. Dejinná skúsenosť
ukázala, že po istom prispôsobení danej sociálnej štruktúre sú použiteľné mnohé rimsko-
právne inštitúty, najmä tie, ktoré sú zamerané na výmenu tovarov a služieb.
Štúdiom rímskeho práva a poznaním jeho osudov sa právnik učí konkrétne poznať
relatívnosť a dočasnosť právnych úprav a inštitúcií, oboznamuje sa s ich sociálnym zmyslom
a poslaním, s ich podmienenosťou hospodársko-spoločenským životom, ako sa overovali v

rôznych situáciách a podmienkach. Takéto poznávanie prispieva aj k formovaniu myslenia
každého právnika, a aj preto sa štúdium rímskeho práva súkromného zaraďuje do študijných
poriadkov právnických fakúlt v európskych, ale aj mimoeurópskych krajinách.
V období Francúzskej revolúcie jej stúpenec A. J. B o u c h e r d ' A r g i s * v kritike štúdia
práva vo Francúzsku napísal, že „rímske prá vo je najlepší prameň, z ktorého sa má čerpať
znalosť zákonov; ak by sa niektorý právnik obmedzil len na štúdium zákonov svojej krajiny
bez toho, aby to spojil so znalosťou rímskeho práva (ba inde by pridal aj znalosť logiky,
morálky, politiky i skúsenosti revolúcie), navždy by zostal povrchným človekom; skôr
povieme, že by si vôbec nezaslúžil meno znalca práva, jurisconsulta, ba čo viac, bol by len
priemerným praktikom".
S týmto Boucherovým záverom netreba v plnom rozsahu súhlasiť, aspoň nie v súčasnosti.
Pre dnešok je skôr príznačné všeobecné uznávanie prínosu znalosti rímskeho práva pre
rozvoj hospodárskych, právnych a kultúrnych stykov medzi štátmi, pre vzájomné ľahšie
dorozumievanie sa právnikov rôznych krajín, pre lepšiu orientáciu v práve a v právnej vede.

§ 10. System výkladu
Nepokladali sme za vhodné pridržiavať sa pri výklade rímskeho práva súkromného
doterajších systémov. Pre rímske právo súkromné by zaiste bol naj priliehavej ši Gaiov
systém, ktorý tento rímsky právnik použil vo svojej učebnici (Inst. 1, 8) a ktorý prevzal
ajjustinián (Inst. 1, 2, 12). Pre tento systém je charakteristické rozdelenie celej matérie do
troch častí: osoby (personae), veci (res) a žaloby (actiones). V súčasnosti sa tento systém
zdá už málo prehľadný. Preto sme brali do úvahy predovšetkým pedagogické hľadisko.
Naopak, pandektový systém, ktorý zaviedli nemeckí pandektisti na prelome 18. a 19.
storočia, priveľmi berie zreteľná praktické potreby obdobia, keď rímske právo platilo a
nahrádzalo nemecké občianske právo (do roku 1900). Pandektisti zo systému vyčlenili
procesné právo a osamostatnili ho a do systému zaradili novú, tzv. všeobecnú časť (osoby,
právne skutočnosti a veci). Ostatnú matériu ako osobitnú časť vyhradili rodinnému, vecnému,
dedičskému a obligačnému právu. Tento systém v súčasnej civilistike pretrváva. Vytrhnutie
procesného práva z rímskeho práva súkromného skresľuje a deformuje rímskoprávne
chápanie a z pedagogického hľadiska ani nieje účelné vynechať problematiku ochrany
subjektívnych práv. Istou prednosťou pandektového systému, najmä na pedagogické
systémy, je zaradenie všeobecnej časti.
Zvolili sme netradičný systém výkladu, pričom sme mali na zreteli rím-skoprávnu koncepciu a
zároveň poslanie výučby rímskeho práva súkromného v našich podmienkach i rozsah
vymedzený študijným poriadkom. Tieto okolnosti sme sa usilovali brať do úvahy pri celkovom
výklade matérie, pričom menej aktuálne a menej charakteristické inštitúcie a úprav)' sme
zredukovali. Vynechali sme aj poznámkový aparát. Záujemca o hlbšie štúdium a
podrobnejšie poznatky ľahko nájde potrebnú matériu v iných príručkách a v odbornej
literatúre a napokon aj v prácach, ktoré sa len v nevyhnutnej miere uvádzajú v bibliografii (§
11).

Pozri WOLODKIEWICZ, W.: Nota di lettura de A. J. Boucher d'Argis, Lettres d'un magistrát de Paris a un
magistrát de province, sur le droit romain et la maniere dont on ľenseigne en France. Genéve - Paris 1782, v
zbierke „Antiqua", vol. 25, Napoli 1984, s. XVI a nasl.

III.

kapitola

PRAMENE PRÁVA

§ 12. Pramene vzniku rímskeho práva súkromného
I. Pojem pramene vzniku práva
Prameň vzniku právaje široký, a preto neraz aj nejednotný pojem. Najčastejšie sa možno
stretnúť s delením prameňov na pramene poznania práva (§ 11) a na pramene vzniku
práva. Prameň vzniku práva zasa sa rozumie v zmysle materiálnom a formálnom.
Materiálnym prameňom vzniku práva sú všetky sociálne javy a potreby, ktoré formujú a
podmieňujú podstatu právneho poriadku ako celku alebo jeho jednotlivých noriem.
Z právnotechnického hľadiska oveľa dôležitejšie sú formálne pramene vzniku práva.
Rozumejú sa nimi formy, ktorými vládnuca spoločenská sila (trieda, skupina) prejavuje svoju
vôľu; forma prejavuje aj bezprostredným dôvodom vzniku práva, resp. jednotlivej právnej
normy. Aká forma prejavu vládnucej spoločenskej sily je v tom-ktorom období a v tej-ktorej
spoločnosti rozhodujúca, závisí od toho, ako je uspôsobený a organizovaný výkon štátnej
moci v spoločnosti. To zasa závisí od formy štátu, od formy vlády a od formy štátneho
zriadenia. V I. kapitole sme uviedli, ktoré orgány v rímskom štáte mali právotvornú moc.
Už Rimania, podobne ako Gréci, robili rozdiel medzi právom nepísaným (ius non seriptum) a
právom písaným (ius seriptum) podľa toho, či na jeho vznik bolo nevyhnutne potrebné
písomné vypracovanie alebo nie. Druhom nepísaného práva, známym aj v Ríme, bolo
obyčajové právo a mravy predkov.
G a i u s vo svojej učebnici (Inst. 1, 2) spomína tieto pramene vzniku rímskeho civilného
práva: „Občianske právo národa rímskeho pozostáva zo zákonov, z uznesení plebsu, z
uznesení senátu, z cisárskych nariadení, z ediktov tých, ktorí majú právo vydávať edikty, a z
dobrozdaní právnikov" (Constant autem iura populi Románi ex legibus, plebiscitis, senatus
consultis, constitutionibus principum, edictis eorum, qui ius edicendi habent, responsis
prudentium). Vo výpočte chýba obyčajové právo (consuetudo) a mravy predkov (mores
maiorum), čo v podstate bolo to isté.

II. Ius Papírianum
Nezachovali sa priame doklady o zákonodarnej činnosti kráľov, prípadne kuriátnych
zhromaždení. Niektorí autori pripúšťajú, že medzi 3. a 2. storočím pred Kr. istýpontifex
maximus P a p i r i u s skompiloval zbierku kráľovských zákonov (leges regiae), ktorá azda
poslúžila neskorším spisovateľom. Uvádza sa však aj to, že podrobnejšie preskúmanie
obsahu zbierky ukazuje, že úpravy sa vzťahovali na primitívnu organizáciu spoločnosti: na
rodinu, na moc hlavy rodiny, na primitívne trestanie, ale oveľa viac na oblasť náboženskú a
obradnú. Nejde teda o zákony - aj keď zmienky nachádzame u klasických právnikov - ale
skôr o kňazské komentáre a záznamy dávnych náboženských zásad, úprav a tradícií.

III. Obyčajové právo (consuetudo)
Obyčajové právo predstavuje najstarší prameň rímskeho práva súkromného. Rozumie sa
ním právo, ktoré sa právom stalo tým spôsobom, že sa dlho jednoznačne a s presvedčením
o jeho záväznosti (opinio necessitatis) zachovávalo. V Ríme ho pomerne skoro zatlačili do
úzadia zákony a nariadenia magistrátov.
Problém vzťahu medzi obyčajovým právom a právom písaným vznikol po roku 212 po Kr.,
keď sa všetkým obyvateľom ríše priznalo rímske štátne občianstvo. Občania provincií sa aj
naďalej pridržiavali svojho skoršieho práva, a nie rímskeho práva. Rímski juristi riešili túto
rozpornú situáciu tak, že platnosť domácich provinčných práv prijali pod kepienkom obyča-
jového práva.
Právnik Julián (D. 1, 3, 32, 1) to zdôvodnil takto: „Stará obyčaj sa nie neprávom zachováva
ako zákon, a to je právo, ktoré nazývame ustanovené mravmi. Lebo keď nás zákony
zaväzujú len preto, že boli prijaté rozhodnutím národa, oprávnene aj to, čo národ schválil bez
každého písma, bude zaväzovať všetkých: lebo čo na tom záleží, či národ prejaví svoju vôľu
hlasovaním alebo samými vecami a faktmi? Preto veľmi správne aj to sa prijalo, aby sa

zákony rušili nielen hlasovaním zákonodarcu, ale aj tichým hlasovaním všetkých" (Inveterata
consuetudo pro lége non immerito custoditur, et hoc est ius quod dicitur moribus constitutum.
Nam cum ipsae leges nulla alia ex cau-sa nos teneant, quam quod iudicio populi receptae
sunt, merito et ea, quae sine ullo scripto populusprobavit, tenebunt omnes: nam interest
suffragio populus vo-luntatem suam declaret an rébus ipsis etfactis? Quare rectissime etiam
illud recep-tum est, ut leges non solum suffragio legis latoris, sed etiam tacito consensu
omnium per desuetudinem abrogentur).
Týmto zdôvodnením Julián priznal domácemu provinčnému právu prednosť pred rímskym
právom, teda platnosť obyčaje proti zákonu (con-tra legem). Tak ako Julián, aj iní právnici
priznávali obyčajovemu právu de-rogačnú moc oproti zákonu. Napríklad Ulpián (D. 9, 2, 27,
4) vyslovil, že „druhá hlava tohto zákona bola zrušená nezachovávaním" (huius legis se-
cundum quidem capitulum in desuetudinem abiit). Podobne Callistratus (D. 11, 1, 1, 1) „a tak
menej sa vyskytovali a upadli do nezachovávania" (ideolo-que minusfrequentantur et in
desuetudinem abierunt). Paulus (D. 1, 3, 37) zdôraznil aj interpretačnú silu obyčaje:
„Najlepšou vykladateľkou zákonov je obyčaj" (Optima enim est legum interpres consuetudo).
Absolútni cisári už roku 319 a po nich aj Justinián (Cod. Iust. 8, 52, 2) naopak pripustili
obyčajové právo len vtedy, keď nebolo v tej veci zákonného ustanovenia, teda len popri
zákone (praeter legem), ale nie proti výslovnému nariadeniu zákona.

IV. Zákony (leges a plebiscita)
Zákonom sa rozumie všeobecný rozkaz zhromaždenia národa (lex) alebo ľudu - plebsu -
prijatý na návrh magistráta (plebiscitum). Navrhujúcim magistrátom mohli byť len úradníci s
impériom, teda konzuli, prétori, plebejský tribún a neskôr cisár. Len týmto úradníkom bolo
vyhradené právo rokovať s národom na comitia centuriata, resp. s plebsom na concilia
plebis.
Na rozdiel od modernej doby tieto zhromaždenia mohli predložený návrh magistráta (zákon
navrhnutý - lex rogata) len schváliť alebo zamietnuť, ale nemohli na ňom nič meniť, ani
nemohli predložiť vlastný návrh. Mohli však splnomocniť magistráta na jednostranné
vydanie zákona (zákon daný - lex dáta). Návrh zákona sa musel aspoň 24 hodín pred
hlasovaním zverejniť (tzv. vyhlásenie zákona - promulgatio legis).
Zachovali sa správy o množstve zákonov a plebiscitov. Najvýznamnejší z nich je Zákon XII
tabúl' (Lex duodecim tabularum), prijatý roku 450 pred Kr. na podnet tribúna plebis C. T e r
e n t i a Arsu. Stabilizovalo a spresnilo sa ním dovtedy platné obyčajové právo, ktoré
patricijovia často spochybňovali. Formulácie jeho ustanovení sú stručné a výrazne presné.
Zákon XII tabúľsa pokladal za prameň všetkého verejného a súkromného práva (fons
omnispubliciprivatique iuris) a právnici ho neskôr literárne spracovali v mnohých dielach.
Na priblíženie jeho formulácií ako príklad uvedieme:
Tab. IV, 2: „Ak otec trikrát predá syna, syn nech je oslobodený spod otcovskej moci" (Si
páterfilium ter venumduit, Jilius apatre Uber esto).
Tab. VIII, 2: „Ak zlomil úd a s ním sa nezmieril, nech je odveta" (Si membrum rupsit, ni cum
eo pacit, talio esto).
Tab. VIII, 12: „Ak spáchal krádež v noci, ak ho zabil, nech je zabitý podľa práva" (Si nox
furtum faxit, si eum occisit, iure caesus esto).

V. Uznesenia senátu (senatus consulta)
Senát bol v zásade poradným orgánom kráľa alebo neskôr, za republiky, magistrátov.
Cenzori ho dopĺňali z radov zaslúžilých a bezúhonných občanov. Okrem iného senát sa
spravidla vyjadroval k návrhu zákona, ktorý chcel magistrát alebo tribún ľudu predložiť
komíciám, resp. koncíliám (§ 4 a 5). Postupom času senát na základe tejto poradnej činnosti
vykonávanej pre magistrátov nadobudol aj politický význam a napokon aj prevahu nad
magistrátmi. V takomto období uznesenie senátu (senatus consultum) malo moc zákona. S
normatívnymi uzneseniami sa stretávame aj v oblasti súkromného práva. Na rozdiel od
komícií, senát mohol urobiť na predložených návrhoch zákonov zmeny. Platnosť uznesenia
senátu vyžadovala jeho verejné vyhlásenie.

Za principátu po odstránení ľudových zhromaždení sa senát vyjadroval k návrhom a
podnetom cisára, ale prakticky si nedovolil na nich niečo meniť, alebo ich neschváliť.
Uznesenie senátu bolo vlastne stanoviskom cisára, a malo tak záväznú moc. Potvrdzuje to
aj Gaius (Inst. 1, 4): „Uznesenie senátu je, čo senát rozkazuje alebo ustanovuje; a to aj
dostáva silu zákona, hoci sa o tej veci diskutovalo" (Senatus consultum est, quod senatus
iubet atque constituit; idque legis vicem optinet, quamvis de ea refuerit quaesi-tum). Gaius
mal zrejme na mysli pochybovačov na počiatku principátu, ktorí si zrejme neuvedomili zmenu
v postavení senátu voči princepsovi.

VI. Nariadenia úradníkov (edicta magistratuum)
V rámci štátnych orgánov sme už uviedli úradníkov (magistrátov), ktorí boli vybavení
nariaďovacou mocou (ius edicendi). Boli to úradníci, ktorí mali na starosti výkon celého
súdnictva alebo len určitého jeho okruhu. Takými úradníkmi boli: mestský prétor, cudzinecký
prétor, kurulský edil, v provinciách miestodržiteľ a správca financií. Zostáva tu objasniť si for-
mu, v ktorej túto právotvornú činnosť vykonávali.
Najvýznamnejším prostriedkom stáleho výkonu súdnej starostlivosti boli edikty (edictum)
súdnych magistrátov. Ediktom sa rozumela vyhláška alebo oznámenie úradníka národu.
Robilo sa pôvodne len ústne, neskôr spravidla písomne, napísané bolo na bielej tabuľke
(album) a vyvesené na verejne prístupnom mieste, spravidla na fóre, kde sa súdilo.
Edikt vydával magistrát na začiatku, pri nástupe svojej ročnej úradnej funkcie. Edikt nebol
zbierkou predpisov hmotného práva; jeho obsah sa mohol vzťahovať na správu alebo
súdnictvo a mohli v ňom byť príkazy a zákazy, odporúčania alebo sľuby, mohli tam byť
úpravy najvšeobecnejšieho charakteru i týkajúce sa len jednotlivých prípadov, ale najmä tam
bol uverejnený ročný program úradnej činnosti, ktorý bol pre magistráta záväzný.
Takéto edikty vydávali v Ríme mestský prétor, cudzinecký prétor, s obmedzenou
pôsobnosťou kurulský edil a v provinciách miestodržiteľ.
Podľa správy v Ulpiánovom komentári k prétorskému ediktu (D. 3, 1, 1, 4) pomoc prétora
bola široká. Sám prétor hovorí: „Ak nebudú mať advokáta, ja ho dám nielen tým (ktorí o
spore nevedeli, a pod.) osobám, ktorým zvykne prétor preukázať túto láskavosť, ale aj
nechje to ktokoľvek, kto z určitých príčin alebo horlivosti odporcu alebo strachu nenachádza
obhajcu" (Ait praetor: Si non habebunt advocatum, ego dabo nec non solum his per-sonis
hanc humanitatem praetor solet exhibere, verum etsi quis aliussit, qui certis es causis vel
ambitione adversarii vel metu patronum non invenit).
Každý magistrát prichádzal so svojím ediktom, so svojou predstavou o výkone súdneho
úradu, a bol ním viazaný počas celého úradného obdobia. Ak magistrát prevzal od svojho
predchodcu niektoré osvedčené ustanovenia - a bolo to často - hovorilo sa o prenosnom
edikte (edictum tralatitium). Ak sa ukázala potreba, mohol magistrát svoj pôvodný edikt
zmeniť alebo doplniť, ba počas úradného roka mohol vydať aj nový edikt, tzv. náhly edikt
(edictum repentinum). Ukázalo sa, že to umožňovalo súdnu právomoc aj zneužiť a rozhodne
to vnášalo do právneho života neistotu a nedôveru v nezaujatosť magistráta. Preto Kornéliov
zákon (lex Cornelia) z roku 67 pred Kr. prikázal magistrátom pridržiavať sa svojho
pôvodného ediktu (ut praetores ex edictis suis perpetuis ius dicerent), ktorý sa tak stal trva-
lým, večným ediktom (edictum perpetuum). Mohli však priznať z prípadu na prípad actio
infactum.
Edikt sa nedržal nijakej právnickej systematiky. Z obsahovej stránky zahŕňal tieto úseky:
súdnictvo všeobecne, riadnu právnu pomoc, urýchlenú právnu pomoc, výkon rozhodnutí a
prostriedky mimosúdnej ochrany.
Najdôležitejším obsahom súdneho (justičného) ediktu bol prísľub všetkých právnych
prostriedkov, ktoré magistrát na návrh zainteresovaného sľuboval poskytnúť, ďalej
oznámenie, akými zásadami sa bude riadiť pri výkone svojho úradu. Týmito právnymi
prostriedkami neboli len prostriedky procesnoprávne (žaloby, námietky), ale aj za akých
súkromnopráv-nych predpokladov sa budú poskytovať. Hmotné súkromnoprávne úpravy sa
dostávali do ediktu len ako predpoklady procesných právnych prostriedkov.
Edikt zahŕňal nároky z civilného práva, ako aj z prétorského práva. Kde išlo o civilné nároky,
tam prétor v edikte oznámil vzor žalobnej formuly. Kde sa však prétor mienil odchýliť, alebo

chcel doplniť civilné právo na základe svojej úradnej moci, tam sa musel vyjadriť presnejšie.
V prípade týchto prétorských nárokov v edikte podrobne oznámil, za akých predpokladov
žalobu prizná (iudicium dabo), alebo ju odmietne (iudicium non dabo), alebo v inom prípade
sľuboval, že vec uvedie do pôvodného stavu (in integrum restituam), alebo inokedy, že bude
rešpektovať uzavreté dohody (pacta conventa servabo), alebo že ich neuzná za platné
(ratum non habe-bo), alebo že uvedie do držby (missio in possessionem) atď.
Treba vyzdvihnúť, že právne vyjadrovanie pri žalobných formulách bolo a stále sa považuje
za majstrovské, každému slovu sa dáva presný význam a vyznačuje sa istotou, stručnosťou,
obsažnosťou a výraznosťou.
Za principátu cisárska moc neznášala obmedzenia vyplývajúce z naria-ďovacej moci preto
rov. Preto cisár H a d r i á n okolo roku 129 po Kr. poveril právnika Šalvia Juliána, aby všetky
platné a osvedčené justičné prétorské edikty systematicky spracoval do jednotného a stáleho
ediktu, ktorý bude záväzný pre všetkých nastupujúcich magistrátov, tzv. edictum perpetuum
Salvi Iuliani. Juliánov večný edikt mal asi tieto oddiely: edikt mestského prétora, edikt
cudzineckého prétora, edikt kurulských edilov a provinčný edikt. Akékoľvek zmeny alebo
doplnky v ňom mohli magistráti robiť len so súhlasom cisára.

VII. Právna veda (iurisprudentia)
Rímska právna veda sa veľmi zaslúžila o rozvoj rímskeho súkromného práva. Možno
povedať, že práve ona mu v značnej miere zabezpečila ten ďalekosiahly vplyv na európsku i
svetovú právnu kultúru. Treba hneď poznamenať, že rímska právna veda nielen právo
rozpracovala, ale v určitom štádiu právo priamo vytvárala a stala sa formálnym prameňom
vzniku práva. V tejto spojitosti ju aj rozoberáme.
V rozvoji rímskej jurisprudencie rozoznávame dve obdobia. Najskôr je to pontifikálna,
potom laická jurisprudencia.
Až do 3. storočia pred Kr. prevládala v právnom živote pontifikálna (kňazská)
jurisprudencia. Súviselo to s náboženským zameraním rímskej spoločnosti. Pontifikovia
viedli kalendár, totiž evidenciu dní, v ktorých sa podľa vôle bohov mohli robiť zmluvy alebo
viesť spory (tzv. dies fasti), a kedy to bohovia nedovoľovali (tzv. dies nefasti). Takýto právny
život predpokladal spoluprácu s pontifikmi, ak občan nemal riskovať, že upadne do nepriazne
bohov. Navyše primitívne nazeranie na právo spravidla sa zahaľovalo do extrémneho
formalizmu. V tom sa zasa vyznali len kňazi, ktorí si viedli archív najmä najrozmanitejších
formulárov právnych úkonov (zmlúv, testamentov) a žalôb. Pontifikovia mali v istom zmysle
monopol na právne vedomosti, čo bolo zo sociálneho hľadiska o to významnejšie, že
pontifikmi boli len patricijovia.
Pontifikálny monopol narušili dve skutočnosti. Bolo to jednak odcudzenie a zverejnenie
súdneho kalendára a zbierky formulárov, ktoré urobil pisár G n a e u s Flavius okolo 3.
storočia pred Kr., ajednak skutočnosť, že plebejský pontifex Maximus Tiberius Coruncanius
začal dávať právne dobrozdania verejne na fóre. Takýmto spôsobom sa poslucháči vlastne
mohli učiť. To boli prvé začiatky vyučovania práva, ale zároveň aj začiatok laickej právnej
vedy, ktorej rozvoj celkom zatlačil pontifikálnu ju-risprudenciu.
Podľa zachovaných správ činnosť laických právnikov možno vystihnúť slovami žalovať
(agere), ochraňovať (cavere), odpovedať (respondere) a neskôr aj písať (seribere).
Agere bola pomoc pri zostavovaní žaloby, žalobnej formuly na použitie pred súdom;
znamenala radiť, čo a ako má žalobca pred súdom robiť. Právnik, to nebol dnešný advokát;
právnik dal len radu a na súde za stranu vystupoval rečník so svojou výrečnosťou.
Cavere znamená pomoc pri uzavieraní zmlúv a vôbec pri právnych úkonoch, aby strana
mala v prípadnom spore jasnú právnu pozíciu. Preto sa hovorí aj o preventívnej
jurisprudencii alebo aj o kauterálnejjurispruden-cii.
Právnici poskytovali predovšetkým dobrozdania (responsum). Poskytovali ich spravidla
verejne, ústne alebo písomne a len na základe svojich schopností a vedomostí. Preto si
mohli dobrozdania rôznych juristov aj protirečiť.
Scribere znamenalo literárnu odbornú činnosť a práve z nej vznikala právnická literatúra.
Spočiatku to boli zbierky komentárov k zákonom (prétorským alebo provinčným) a ediktom,
zbierky formulárov na rôzne právne úkony a neskoršie aj systematické a teoretické traktáty a

učebnice. Tak sa začalo klasické obdobie rímskej právovedy a rímskeho práva. V tomto
období vynikli právnici, ako boli Cato st., Q. M u c i u s S c a e -vola, Servius Sulpicius Rufus,
Alfenus Varus a iní.
Keď sa uvažuje o význame rímskej právnej vedy, právom sa obyčajne spomína jej
najdôležitejšia časť, výklad, interpretácia. Výraz bol aj v starom Ríme mnohoznačný,
prevzatý z gréckej rétoriky, a po dlhšom čase natrvalo zakotvil v oblasti právnej vedy ako
právna interpretácia. Interpretáciou (od interpretari - tlmočiť, prekladať, vyjasňovať,
vykladať) sa rozumie tá rozumová činnosť právnika, ktorou sa usiluje dopátrať pravdivého
zmyslu použitého slova v zákone, nariadení, v zmluve a pod. Je to činnosť azda
najdôležitejšia v oblasti práva. Súvisí to s tým, že aj v oblasti práva sa dorozumievame
slovami tak v súčasnosti, ako aj v antickom svete. Aby sme sa riadne dorozumeli, musíme
používať slová v rovnakom zmysle a význame. Takmer každé slovo má širokú škálu
významov. Avšak aj takmer každé slovo sa používa prevažne a stabilne v určitom zmysle.
Okrem tohto bežného zmyslu ho možno používať aj v širšom alebo užšom význame. Za
hranicou možného širšieho významu slova prichádza do úvahy len obdoba, analógia. Z
tohto stavu vyšla najzákladnejšia náuka o interpretácii slova a v spojitosti s tým o spôsoboch
interpretácie. Ak sa berie zmysel slova podľa bežného užívania, hovorí sa o deklaratornom
výklade (interpretácii). Ak však vykladajúci berie za základ rozsah zmyslu slova z priestoru
medzi bežným zmyslom a hranicou možného užšieho zmyslu, hovorí sa o rozširujúcom
(extenzívnom) výklade slova. Ak naopak náplň zmyslu slova sa berie z priestoru medzi
bežným zmyslom slova a hranicou možného užšieho zmyslu, hovorí sa o zužujúcom
(reštriktívnom) výklade.
Rímski právnici si vypracovali tieto základné spôsoby výkladu; napríklad lex Aelia Sentia
zakazovala prepustenie otroka infraudem creditorum. V praxi sa nastolila otázka, či
3.jfideicommissarius, odkazovník, mal byť považovaný za veriteľa v zmysle uvedeného
zákona. Hermogenián odpovedal (D. 40, 9, 29 pr.), so zreteľom na bežný zmysel slova
veriteľ, že aj fideikomisária (druh odkazovníka) treba považovať za veriteľa. Použil sa tu
deklaratórny výklad.
Rovnako pri deklaratórnom výklade dotálny pozemok zostával dotál-nym aj po rozlúčení
manželstva (Papinián, D. 23, 5, 12 pr.) a bolo naň treba uplatniť Júliov zákon o
cudzoložstvách.
V Akvíliovom zákone boli skutkové podstaty poškodenia cudzej veci vymedzené slovami:
spáliť - urere, rozbiť -frangere a zlomiť - rumpere. Ich význam mohol byť vykladaný rôzne.
Rumpere (zlomiť, rozlomiť) znamenalo pôvodne násilné zranenie otroka a živočícha, ale v
neskoršej dobe sa ním extenzívnym výkladom rozumelo aj corrumpere (poškodiť), teda
každý druh zhoršenia veci, aj nenásilného, napríklad aj spôsobenie potratu slabým úderom,
bodnutím (Ulp. D. 9, 2, 27, 17; Ulp. D. 9, 2, 27, 22).
V 1. kapitole Akvíliovho zákona sa hovorilo o protiprávnom zabití cudzieho otroka alebo
štvornohého stádového zvieraťa „quadrupedem velpe-cudem". Nesporné bolo, že tam patrili
ovce, kozy, kone, voly, muly a somáre. Diskutovalo sa o tom, čo s ostatnými v
domácnostiach chovanými štvornohými zvieratami, najmä ošípanými. Proti ošípaným viacerí
namietali, že nedávajú trvalý úžitok. Napokon sa presadil rozširujúci výklad La-beona, že aj
ošípané treba zahrnúť pod pecudes.
Júliov zákon de maritandis ordinibus dovoľoval patrónovi zaviazať si pre-pustenku prísahou,
že sa nevydá. Neskorší právnici vykladali túto prísahu v tom zmysle, že platila len po určitý
čas (napr. pokiaľ nedospelé deti ne-odrástli), nie však natrvalo (Ter. Clem. D. 40, 9, 31; Ulp.
D. 28, 16, 3, 5).
Príklad reštriktívneho výkladu umožnila lex Voconia. Podľa tohto zákona mohol občan, ktorý
bol zaevidovaný do cenzorského súpisu s majetkom 100 000 asov, ustanoviť ženu za
testamentnú dedičku. Došlo však k zmene valuty a do cenzorskej listiny 1. triedy sa žiadalo
100 000 sester-ciov. Medzitým sa asy rozlišovali na ťažké a ľahké. Jeden sestercius sa rov-
nal približne jednému ťažkému asu. Prax reštriktívne vykladala, že pre zápis do cenzorského
zoznamu treba 100 000 ťažkých asov.
Júliov zákon de maritandis ordinibus mal ustanovenia o neschopnosti nadobudnúť dedičstvo
a legáty osobami bezdetnými alebo neženatými. Pri výklade ustanovenia vznikla otázka, či

sa tento zákaz vzťahoval aj na prétorskú bonorum possessio. Paulus (D. 50, 16, 138)
odpovedal áno, lebo v bežnej reči pod hereditas sa rozumelo aj bonorum possessio.
Zužujúco boli vykladané predpisy Júliovho zákona de maritandis ordini-bus o manželských
prekážkach medzi senátormi a prepustenkami.
O striktnej interpretácii hovoríme vtedy, keď formálne dôvody nedovoľujú uvažovať o
analógii alebo reštriktívnom alebo extenzívnom výklade. Napríklad v spojitosti s ručením.
Apulejov zákon (r. 241 pred Kr.) dovoľoval regresný nárok ručiteľov proti hlavnému dlžníkovi
len pri spon-sio ■a.fideipromissio. Keď sa neskôr používala zjfideiussio, prax nepripúšťala
vztiahnuť regresný nárok aj v prospech fideiussora (Gai Inst. 3, 127; 3, 122).
Ustanovenia Júniovho zákona, ktorý zakázal Latínom nadobúdať ex tes-tamento, sa
nevzťahovali analógiou ani rozširujúcim výkladom nz.fideico-mis; právnici trvali na striktnom
výklade.
Striktný výklad, ktorý nepripúšťa rozšírenie alebo zúženie významu bežnej (obvyklej) reči, sa
vlastne obmedzuje na deklaratórny výklad.
Dôkaz opakom (argumentum a contrario) označuje len prípady, v ktorých sa odmieta
analógia, lebo tu niet prirovnateľnej skutkovej podstaty. Niekedy sa analógia zahŕňa do
extenzívnej interpretácie.
Mimoriadne významnú rolu hrala interpretácia týkajúca sa vzťahu ver-ba - voluntas, čiže vôľa
ajej prejav - vôľa poručiteľa oproti jeho slovám (prejavu) v testamente. Presadila sa vôľa
(voluntas).
Interpretácia mala značný praktický význam. Právo vykladali najvyšší úradníci, cisári,
sudcovia, ale najmä právnici.
Zákon XII tabúl'obsahoval len niekoľko jadrných viet, ktoré vystačili pomerom malého
poľnohospodárskeho štátu. Veľký pokrok v politickom, hospodárskom a spoločenskom živote
na začiatku republiky si vyžadoval hlboké zmeny v civilnom hmotnom i procesnom práve v
záujme rozvíjajúceho sa obchodu a úveru. Tomu práve vynikajúco okrem prétorov pomohli aj
právnici. Výbornou pomocou im boli práve spôsoby spočiatku pontifikálnej, neskôr laickej
interpretácie. Bez tejto interpretačnej zručnosti si vôbec nemožno vysvetliť, že Rimania
vystačili s takým malým počtom zákonov a že Zákon XII tabúľ platil - hoci vo velkej miere len
formálne - takmer celé tisícročie.
Interpretácia sa stala organickou časťou civilného práva. Právnik Pom-ponius to priliehavo
vyjadril (D. 1, 2, 2, 12), že „civilné právo alebo je ustanovené zákonom, alebo spočíva v
samej interpretácii znalcov". Principát ešte napomáhal interpretáciu, ktorá sa týkala najmä
prétorského ediktu. Za dominátu si však absolútny cisár vyhradil všetku tvorbu práva a
dokonca aj jeho interpretáciu. Justinián to v konštitúcii Tanta (21) vyjadril, že „len jemu je
dovolené zákony dávať aj vykladať" (cui soli concessum est leges et condere et interpretari).
Pomocou interpretácie viaceré inštitúcie archaického práva (najmä Zákon XII tabúl),
napríklad formálny úkon per aes lib-ram alebo mancipatio alebo manumissio et emancipatio,
boli interpretáciou tak spružnené a prispôsobené životu a jeho potrebám, že poskytovali plat-
nú službu ešte celé ďalšie storočia.
Napriek všetkému prínosu interpretácie treba konštatovať, že Rimania nevypracovali
komplexnú teóriu výkladu práva. Okrem spomenutých spôsobov výkladu v prameňoch
rímskeho súkromného práva nachádzame celý rad príkladov a zásad, pravidiel interpretácie
práva. Roztrúsené sú po celých justiniánskych Digestách, ale najmä v ich posledných dvoch
tituloch (D. 50, 16: o význame slov - de verborum significatione a D. 50, 17: o rôznych
regulách starého práva - de diversis regulis iuris antiqui; žiada sa uviesť aspoň niektoré:
Celsus (D. 1, 3, 17): „Poznať zákony, to nie je len pamätať si ich slová, ale ich silu a moc"
(Scire leges non hoc est verba ea-rum tenere, sed vim ac potestatem); Celsus (D. 1, 8, 19)
sa tiež prihováral „za dobrosrdečnejší výklad zákonov, aby sa ich zmysel - vôľa zákonodarcu
zachovali" (benignius leges interpretandae sunt, quo voluntas earum conservetur), alebo
stanovisko Paula (D. 1, 3, 23), že „nemá sa meniť ustálený výklad" (minime sunt mutanda,
quae interpretationem certam semper habuerunt).
Pri výklade sa mal brať zreteľ na rovnosť (aequitas). Paulus (D. 50, 17, 90) to vyjadril
slovami: „Vo všetkom, ale predovšetkým v práve má sa brať zreteľ na rovnosť a
spravodlivosť" (In omnibus quidem, maxime tamen in iure aequitas spectanta est).

Veľmi významná bola zásada, že „rozhodovať alebo dobrozdanie dávať treba len pri
zohľadnení celého zákona, a nie nejakej jeho vybranej časti" (Celsus D. 1, 3, 24: incivile est
nisi tota légeperspecta una aliqua particula eius proposita iudicare vel respondere).
Podobne Marcellus: „V pochybných prípadoch držať sa dobrosrdeč-nejšieho výkladu nieje
menej spravodlivé, ako bezpečné" (D. 28, 4, 3 pr.: Sed in re dubia benigniorem
interpretationem sequi non minus iustius est, quam tutius).
Ulpián, majúc na zreteli výklad dôkazom od väčšieho k menšiemu (ar-gumentum a maiori
ad minus), vyslovil, že „sa nemá dovoliť menej, komu je dovolené viac" (D. 50, 17, 21: non
debet, cuiplus licet, quod minus est non lice-re).
K rozvoju klasickej rímskej jurisprudencie prispeli styky s veľmi rozvinutou gréckou vedou a
kultúrou. Rímski právnici 2. a najmä 1. storočia pred Kr. si osvojili vymoženosti gréckej
filozofie, gramatiky a rétoriky a použili ich znalosti na spracovanie právneho materiálu,
vytvárajúc pojmy a definície, spájajúc podobné a oddeľujúc rôzne, analyzujúc a syntetizu-júc.
Týmto spôsobom sa vtedajšia právna zručnosť dostávala na úroveň vedy. V tomto období
vynikli niektorí právnici.
Marcus Porcius C a t o (r. 234 - 149 pred Kr.) zastával mnohé štátne funkcie, vyznamenal sa
ako štátnik, všestranný spisovateľ a rečník. Veľmi známe je jeho zachované dielo o
poľnohospodárstve De agri cultura. Rozviedol v ňom svoje názory na rentabilitu
rozvíjajúceho sa otrokárskeho hospodárenia na veľkostatkoch (sám bol latifundista). Jeho
názory tiež prispeli k úpadku stredných a drobných roľníkov. V uvedenej práci predložil aj rad
právnych formulárov a pre syna napísal príručku práva.
Quintus Mucius S c a e v o 1 a, pontifex maximus, žil na prelome 2. a 1. storočia pred Kr.
Napísal učebnicu o občianskom práve De iure civili v 18 knihách. Zachovali sa z nej niektoré
výňatky. Komentoval ju Gaius a Pom-ponius vo svojom komentári sa o ňom zmieňuje, že v
učebnici prvý vyložil civilné právo podľa kategórií (generatim). Naňho sa tiež viažu cautio
Mucia-na (§ 74, III) a praesumptio Muciana (§ 25, VII).
Servius Sulpicius R u f u s, priateľ Ciceróna, ideový protivník Scaevolu, bol výborným
právnikom a respondentom, vynikol v právnej dialektike a prvý komentoval prétorský edikt.
Prejavil sa aj ako úspešný učiteľ a jeho početní žiaci pôsobili ešte aj za princepsa Augusta.
V rozvoji právnej vedy nastali za principiátu dve významné zmeny. Predovšetkým cisári
začali udeľovať významným právnikom tzv. právo verejne dávať dobrozdania v mene
cisára (ius publice respondenti ex auctoritate principis). Pochopiteľne, takéto dobrozdania
mali v praxi väčší význam. Cisár Hadrián šiel v tomto smere ešte ďalej a ustanovil, že
zhodné dobrozdania (responsa) autorizovaných právnikov majú silu zákona; ak by sa
rozchádzali, mohol sudca rozhodnúť podľa svojho uváženia. Takto právna veda postupne
nadobudla právotvornú silu.
Druhou podnetnou novotou bol vznik protichodných smerov teoretických škôl -
prokuliánov (pôvodca Antistius Labeo - republikán) a sabi-niánov (pôvodca Atteius Capito,
stúpenec cisárstva), ktoré sa rozchádzali v riešení určitých právnych otázok (napr. v otázke
vlastníctva spracovaním cudzej veci alebo v otázke určovania dospelosti a i.).
Aj Juliánov večný edikt podnietil systematické spracovanie prétorské-ho práva.
Spomedzi klasických právnikov z obdobia cisárstva vynikli: Labe o, Sabinus, Papianus,
Gaius, Ulpianus, Modestinus, Cels u s, Iulianus a Paulus.
Marcus Antistius L a b e o žil na prelome starej a našej éry. V politických názoroch bol
konzervatívny, totiž verný stúpenec republiky. Nebolo mu priznané právo dávať dobrozdania
(ius respondendi). Vo vedeckej práci bol naopak pokrokový. Mal široké vzdelanie, a nielen
právnické. Nemal záujem o politickú kariéru, venoval sa len právnej vede. Zanechal po sebe
bohatú spisbu, okolo 400 kníh, z ktorých sa zachovali len zlomky. V jus-tiniánskych
Digestách je citovaný asi 500-krát. Z jeho diel sa žiada uviesť aspoň: K Zákonu XII tabúľ (Ad
legem XII tabularum), komentár K prétorskému ediktu (Ad edictum), Listy (Epistulae),
Dobrozdania (Responsa), Zrej-mosti (Pithana), výklad sakrálneho práva (De iure pontificio).
Po celé generácie zostal vo veľkej vážnosti pre žiarivú bystrosť svojho ducha.
Massurius Sabinus žil v prvej polovici 1. storočia po Kr. a bol žiakom tvorivého C. Ateia
Capitona, od ktorého sa rát jú počiatky školy sabi-niánov. Pochádzal zo skromných pomerov
a ako prvému jazdcovi mu cisár Tiberius udelil ius respondendi. Jeho hlavné dielo o

občianskom práve (Ius civile) pokračovalo v systéme Mučia Scaevolu a ešte aj v 3. storočí
po Kr. napísali k nemu komentáre známi právnici ako Pomponius, Ulpianus a Paulus. Z
ďalších Sabinových spisov treba uviesť: Ad Vitellium, Ad edictum, Accessorium, Defurtis,
Fasti, Memoralia, Responsa.
Gaius, právnik, o osobe ktorého zostáva mnoho hmlistého, preto poznáme len jeho krstné
meno. Dáta narodenia a smrti sú neznáme. Žil v 2. storočí za vlády Antónia Pia a Marka
Aurélia. Nezastával verejné funkcie, ani mu nebolo udelené ius respondendi. Venoval sa
učiteľskej a vedeckej práci. Písal komentáre k zákonom (napr. k Zákonu XII tabúľ) a k
ediktom (aj k provinciálnemu ediktu), tiež učebné príručky a monografie. Celý súbor jeho
prác zahŕňa 120 až 150 kníh.
Spomedzi jeho prác mu trvalú slávu zabezpečila jeho učebnica známa pod názvom
Institutiones (Základy). Gaius ju napísal okolo r. 160 po Kr. a obsahuje základný výklad
rímskeho súkromného práva. Matéria je rozdelená do troch častí: osoby (personae), veci
(res) a žaloby (actiones). Podanie látky svedčí o autorovom didaktickom nadaní; dielo je
dobre rozčlenené, stručné a pritom jasné a zrozumiteľné.
Zatiaľ čo medzi súčasníkmi a neskoršími právnikmi bol Gaius celkom neznámy, v ďalších
storočiach ho uznávali. V citačnom zákone z r. 426 je už uznávaný za právnickú autoritu, v
odbornej spisbe ho často používajú a pre Justiniánove Inštitúcie bol predlohou; v Digestách
je z jeho diel prevzatých viac než 500 fragmentov. Inak po stáročia bol text Gaiových Inšti-
túcií zabudnutý.
V roku 1816 sa čírou náhodou našiel jeden exemplár Inštitúcií v kapitulskej knižnici vo
Verone. Gaiov text bol pôvodne napísaný na pergamene, ten bol potom zatretý a naň bol
napísaný text listov sv. Hieronyma niekedy v 9. storočí. V rokoch 1927 a 1933 sa našli dva
papyrusy s textom Gaiových Inštitúcií v Egypte. Už od prvého objavu a publikovania textu v
roku 1820 dostali romanisti neoceniteľný podklad pre štúdium rímskeho klasického práva,
najmä procesného. Gaiove Inštitúcie v súčasnosti predstavujú jedno z najpopulárnejších
právnických diel na svete.
Publius Iuventius C e 1 s u s žil na sklonku 1. storočia po Kr. a na začiatku 2. storočia; patril
ku škole prokuliánov. Zastával vysoké verejné funkcie a za Hadriána bol členom štátnej rady.
Medzi rímskymi právnikmi vynikal ako veľmi originálny duch, veľmi svojský vo formulovaní
myšlienok. Jeho spisy sa vyznačujú vynikajúcim ostrovtipom; napríklad slávna definícia
práva ako „ars boni et aequi" a mnohé iné presné reguly. Jeho hlavným dielom sú Digesta v
39 knihách a ďalšie kazuistické spisy Epistulae a Quaestio-nes.
Salvius I u 1 i a n u s zastával postupne všetky vysoké štátne funkcie za vlády cisárov
Trajána, Antonína Pia a Marka Aurélia. Pochádzal z afrického Hadruméta z italskej rodiny.
Hadrián ho viackrát vyznamenal a „pre vynikajúcu učenosť" (propter insignem doctrinam) mu
ako kvestorovi povolil dvojitý plat. Predovšetkým mu však zveril konečnú redakciu prétorské-
ho ediktu (pozri § 12, VI). Jeho životné dielo dokazuje, že uznanie bolo zaslúžené. V
literárnej tvorbe nebol taký svojský ako Celsus, vynikal však nad ním myšlienkovou
bohatosťou a umením podania. Právnickou intuíciou a dokonalosťou spracovania súdnych
prípadov predstihol všetkých predchádzajúcich právnikov a z neskorších okrem Papiniána sa
mu nikto celkom nevyrovnal. Vo svojich prácach Iulianus rozhodol mnoho predchádzajúcich
pochybností a sporov, a tým ovplyvnil ďalší vývoj, napríklad v sporoch medzi prokuliánmi a
sabiniánmi (sám bol posledným sabiniánom). V poklasickej spisbe bol najviac citovaný. Aj
produktivitou prekonal Celsa.
Hlavným dielom Iuliana boli Digesta v 90 knihách, ktoré sa hodnotia ako vrchol rímskej
právnej vedy a jeho autor ako najvynikajúcejší z klasikov. Vydal aj rad komentárov a
výkladov starších právnikov.
Aemilius Papinianus pochádzal zo Sýrie alebo z Afriky. Bol najvýznamnejším právnikom na
sklonku obdobia klasickej jurisprudencie. Kje-ho vážnosti prispel aj jeho tragický osud. Bol
zošvagrený s cisárom Septimom Severom a za jeho vlády bol prednostom kancelárie a
libellis a od r. 203 praefectus praetorio. Cisár Caracalla ho nechal r. 213 popraviť, údajne z
toho dôvodu, že pred senátom odmietol ospravedlniť cisárom spáchanú (r. 212) vraždu brata
a spoluvládcu Geta. Vo svojich spisoch sa zaoberal riešením praktických prípadov.
Najvýznamnejšími jeho prácami sú: Otázky (Quaestiones) v 37 knihách a Dobrozdania

(Responsa) v 19 knihách, ďalej monografia O cudzoložstvách (De adulteriis) a malý spis
Definície (Definitiones). Práce vynikajú hĺbkou myšlienok, sústredením sa na právnu
podstatu a presnosťou; neraz sú však ťažko zrozumiteľné. Stojí v popredí medzi Celsom,
Labeom a Iulianom.
Iulius P a u 1 u s bol neznámeho pôvodu. Za vlády cisárov Septima Se-vera, Caracallu a
Alexandra Severa zastával postupne rad najvyšších štátnych funkcií vedľa Papiniána a
Ulpiána (napr. člena cisárovej rady a prefekta praetorio) a pôsobil aj ako učiteľ práva.
Vedecky bol mimoriadne plodný (vyše 300 kníh). Vydal obšírne komentáre civilného i
prétorského práva, ale literárnu pozornosť venoval všetkým právnym odborom. Svoje
výklady vtesnal takmer do všetkých druhov právnoliterárneho prejavu (komentárov,
myšlienok, učebníc, pravidiel, rozhodnutí, poznámok).
Paulus bol v citačnom zákone uvedený ako autorizovaný právnik. Celá šestina (2 081)
fragmentov v justiniánskych Digestách pochádza z Paulo-vých spisov.
Domitius U 1 p i a n u s bol právnikom fenického pôvodu a takmer vrstovníkom Paula; v
štátnych funkciách sa stretol aj s Papiniánom. Bol členom cisárskeho konzília, prefektom
praetorio a dôverným radcom mladého cisára Alexandra Severa. Ako veliteľ bol pretoriánom
nepohodlný a r. 223 sa proti nemu vzbúrili a pred očami Alexandra Severa ho zabili.
Ulpiánova odborná činnosť bola veľmi bohatá. Napísal okolo 280 kníh. Spracúval
najrozmanitejšie témy, vynikal širokým právnym rozhľadom a jasným, ľahko zrozumiteľným
spôsobom podania. Jeho najvýznamnejšie diela boli: komentáre k prétorskému ediktu (81
kníh) a k Sabínovi (51 kníh), učebnice (2 knihy), Pravidlá (Regulae - 7 kníh) a celý rad
ďalších spisov, poznámok, dobrozdaní, rozpráv, digest a i.
Bol jedným z najvýznamnejších rímskych právnikov. Vjustiniánskych Digestách sa nachádza
vyše 2 500 fragmentov z jeho tvorby.
Herennius Modestinus sa uvádza ako posledný predstaviteľ klasickej jurisprudencie. Bol
žiakom Ulpiána. V rokoch 224 a 244 zastával úrad prefekta vigilum. Písal viac pre prax, a to
rovnako v latinčine, ako aj v gréčtine. Napísal rad diel rôzneho obsahu: Diferentiae (9 kníh),
Regulae (10 kníh), Pandectae (12 kníh), Responsa (19 kníh); zo všetkých sa však zachovali
len fragmenty.
Od 3. storočia úroveň právnej vedy tak upadla, že „právnickú anarchiu", ktorá nastala, sa
cisári Theodosios II. a Valentinianus III. rozhodli roku 426 riešiť tzv. citačným zákonom.
Podľa tohto zákona bolo možné odvolávať sa len na mienku Papiniána, Paula, Ulpiána,
Modestina a Gaia (tzv. senát mŕtvych). Sudca mal rozhodovať podľa mienky väčšiny týchto
právnikov. Pri rovnosti hlasov rozhodujúci bol hlas Papiniána, a ak by sa v spornej otázke
nebol vyslovil, sudca mohol rozhodnúť voľne. Nesporne je to doklad o veľmi zdržanlivom
postoji k právnikom a právnej vede. U Jusliniána to vyvrcholilo zákazom skúmať a
vykladaťjeho Corpus iuris ci-vilis.

VIII. Cisárske nariadenia (constitutiones principum)
Od čias panovania cisára Augusta sa zmenil charakter štátneho zriadenia. Formálne platila
republikánska ústava, ale cisár (princeps) vo svojej osobe natrvalo sústreďoval funkcie
najvýznamnejších magistrátov; bol nositeľom impéria, teda mal kompetenciu prétora vydávať
edikty. Od 3. storočia po Kr. sa principát postupne zmenil na absolútnu dedičnú monarchiu
(dominát). Absolútny cisár (dominus) bol vyňatý spod platnosti zákonov, kým princeps bol
viazaný zákonom. Mal sa pohybovať len v medziach zákona, ale jeho nariadenia
(constitutiones) platili ako zákon.
Vytvorili sa štyri formy cisárskych nariadení. Edikty mali všeobecnú platnosť v celej ríši.
Reskripty boli akýmsi záväzným dobrozdaním na žiadosť dopytujúceho sa úradníka (sudcu)
alebo sporovej strany. Dekréty boli cisárske rozsudky v prvej alebo odvolacej inštancii a boli
záväzné aj v iných podobných prípadoch. A napokon mandáty boli cisárske smernice
úradníkom a správcom v provinciách a administratívnych i sporových veciach.
Za dominátu absolútny cisár zatlačil do úzadia všetky druhy formálnych prameňov vzniku
práva a výhradným prameňom sa stali cisárske edikty (zákony - nariadenia - leges edictales)
spravidla s platnosťou pre obe časti ríše.

IX. Predjustiniánske zbierky rímskeho práva
Ani citačný zákon nebol schopný odstrániť všetky nedostatky spojené s úpadkom
jurisprudencie. Pociťovala sa najmä potreba vydať systematický prehl'ad aj platného
cisárskeho práva. A tak vznikli viaceré zbierky cisárskych nariadení. Spomedzi nich treba
spomenúť: Codex Gregorianus približne z roku 291 po Kr., ktorý obsahuje cisárske reskripty
asi od roku 196 po Kr., lebo reskripty sa vzťahovali na oblasť súkromného práva. Codex
Hermogenianus zo začiatku 4. storočia po Kr. obsahoval cisárske konštitúcie asi od roku 293
po Kr. Ani jeden z týchto kódexov sa nezachoval, poznáme len fragmenty z nich v iných
právnych zbierkach. Codex Theodo-sianus platný od roku 439 po Kr. obsahuje
predovšetkým cisárske edikty, a teda má skôr verejnoprávny charakter. Aj ten sa zachoval
iba v úryvkoch. Pôvodne mal 16 kníh usporiadaných podľa systematiky Digest (tituly, zákony,
paragrafy).
V tomto období úpadku nejestvovala prakticky samostatná právnická tvorba napriek tomu, že
pôsobili právnické školy v Ríme, Beryte, Alexandrii, Antiochii a v Konštantínopole.
Objavili sa len zbierky s výňatkami z prác starších právnikov, prípadne s komentármi k nim, i
zbierky, ktoré obsahovali výňatky zo spisov klasických právnikov, a zákony - nariadenia
(leges - edictales) absolútnych cisárov. Boli to najmä Fragmenta Vaticana - zbierka výňatkov
z Papiána, Ulpiána a Paula, ako aj z Gregoriánskeho a Hermogeniánskeho kódexu. Rukopis
zbierky sa našiel roku 1821 vo Vatikáne. Ďalej to bola zbierka Collatio legum Mosaicarum et
Romanorum. Obsahuje židovské a rímske trestné a dedičské právo. V západnej časti ríše sa
v 5. až 6. storočí objavili kompilácie z predchádzajúcich kódexov a zo spisov starších
právnikov vo forme tzv. Lex Romana Burgundiorum pre germánskych vládcov východného
Francúzska a tzv. Lex Romana Visigothorum (Breviarium Alarici), ktorá čerpala z iných
kódexov aj z Gaiových a Paulových Sentencií. Bola určená pre germánskych vládcov
západného Francúzska a Španielska.
Všetky tieto zbierky rímskeho práva prevýšila neskoršia kodifikácia rímskeho práva, ktorú
uskutočnil cisár Justinián.
§ 13. Justiniánska kodifikácia
I. Ciele kodifikácie
Rímska ríša sa roku 395 rozdelila na dve časti a roku 476 sa ako celok rozpadla. Západnú
časť ríše ovládli „barbari" a východná žila vlastným životom ako dedič niekdajšej svetovej
Rímskej ríše.
Za takejto situácie nastúpil roku 527 na trón vo východnej časti Rímskej ríše cisár Flavius
Justinián. Len čo sa ujal moci, zaujala ho myšlienka obnoviť slávu a veľkosť niekdajšej
Rímskej ríše. Mal však len skromné vojenské úspechy, a preto dúfal, že tieto ciele dosiahne
skôr obnovením duchovnej jednoty jednak pomocou kresťanstva, jednak práva. Preto
upevňoval pozície cirkvi a rozhodol sa obnoviť aj jednotu práva. Pokial'ide o jednotu práva,
predpokladal, že treba predovšetkým vypracovať zbierky platného práva a upevniť jeho
niekdajšiu vážnosť. V tejto oblasti Justinián nedosiahol nijaké prenikavé úspechy. Pokiaľ ide
o jeho politické ciele, ukázali sa ako nerealizovateľné, lebo im chýbala vhodná hospodár-sko-
spoločenská základňa. Inštitút otroctva bol v rozklade a medzi západnou a východnou
časťou ríše boli v každom smere veľké rozdiely. Avšak napriek týmto nezrovnalostiam i
neúspechu kodifikácia rímskeho práva predsa Justiniánovi zabezpečila trvalé miesto v
dejinách rozvoja práva a právnej kultúry.

II. Kodifikačné práce
Poukázali sme na úsilie, ktoré sa v predjustiniánskom období vynaložilo na zhrnutie platného
práva do prehľadných zbierok. Toto úsilie sa však celkovo koncentrovalo len na cisárske
právo, aj to prevažne z obdobia do-minátu. Justinián si vytýčil cieľ s oveľa širším záberom.
Chcel zhrnúť celé rímske právo, nielen cisárske, ale aj právo klasickej rímskej jurisprudencie.
Na tú dobu to bolo takmer nepredstaviteľné podujatie a pracovný plán.
Za ústredného koordinátora tejto práce si J u s t i n i á n vybral prednostu cisárskych
ústredných úradov (magister officiorum), osvedčeného právnika Triboniána. Kodifikačných
úloh bolo niekoľko a Justinián ich zveril osobitným komisiám. Členom týchto komisií a

niekedy aj ich predsedom bol Tribonián. Členmi komisií boli poprední profesori z právnických
škôl v Beryte a Konštantínopole a významní konštantínopolskí advokáti.

III. Codex Iustíniarvus
Prvou kodifikačnou úlohou bolo vypracovať zbierku cisárskych nariadení (constitutiones
principum - pozri § 12, VIII). Roku 528 poveril Justinián desaťčlennú komisiu nariadením
Haec quae necessario, aby zbierku cisárskych nariadení spracovala z Gregoriánskeho,
Hermogeniánskeho a Teodoziánskeho kódexu a neskorších cisárskych nariadení. Do
zbierky mala pritom prevziať iba aktuálne nariadenia a prípadné rozpory v nich mala
odstrániť. Komisia bola s prácou rýchlo hotová a už roku 529 nariadením Summa rei
publicae nadobudla nová zbierka platnosť, a tak nahradila predchádzajúce zbierky. Zbierka
nesie názov Codex Iustinianus. Pomerne skoro ju však prepracovali.

IV. Digesta
Po skončení uvedených prác sa prikročilo k najdôležitejšej úlohe celej kodifikácie, a to k
ucelenému a systematickému spracovaniu práva vytvoreného rímskou jurisprudenciou do
jednej zbierky (Constitutio Deo auctore z roku 530). Tribonián ako predseda zostavil 16-
člennú komisiu, ktorá mala prácu urobiť za 10 rokov. Boli v nej štyria profesori práv, jedenásti
advokáti a prednosta cisárskej kancelárie. Komisia mala zhrnúť všetko právo obsiahnuté v
spisoch autorizovaných právnikov, ale prihliadala aj na práce neautorizovaných právnikov.
Tak ako pri Kódexe mala vybrať len to, čo bolo ešte aktuálne, a cieľom aktualizácie mohla
prispôsobiť formuláciu výňatkov (interpolationes). Zdá sa, že zásahov, ktorými komisia pri-
spôsobovala formulácie, bolo pomerne veľa. O niektorých takýchto zmenách rozhodol sám
cisár nariadením a dokonca o päťdesiatich prípadoch sa rozhodlo roku 530, skôr, než sa
začali práce na Digestách (tzv. Quinquaginta decisiones). Odhaduje sa, že komisia
preštudovala okolo 1 500 kníh od 39 autorov - právnikov, spolu asi tri milióny riadkov. Už po
troch rokoch komisia predložila výsledok a zbierka nadobudla platnosť 30. decembra 533
(konštitúcia Tanta) a dostala názov Digesta alebo po grécky Pandectae (t.j. všetko
obsahujúca).
Digesta sa delia na 50 kníh, tie sa delia na tituly, okrem 30., 31. a 32. knihy, tituly sa delia na
fragmenty alebo leges a fragmenty na paragrafy, ktorých číslovanie sa začína nultým
paragrafom, tzv. principium. Každý fragment je výňatkom len zjedného diela a na začiatku sa
uvádza, z akého diela a od ktorého právnika pochádza. Cituje sa bežne, napríklad D. 19, 1,
45, 2 alebo presnejšie Paul. D. 19, 1, 45, 2, kde označenie Paul. znamená meno právnika
Paula, z diela ktorého fragment pochádza. Takmer tretinu celých Digest tvoria výňatky z
Ulpiána, po ňom nasleduje šestina z Paula, osemnástina z Papiniána atď. Po uzákonení
Digest prestali sa v právnej praxi používať spisy jednotlivých právnikov. Smerodajný bol text
v Digestách; ba Justinián zakázal Digesta voľne vykladať.
V Digestách sa nám zachovalo dedičstvo klasickej jurisprudencie. Bez nich by sme
nemali jasnú predstavu o úrovni rímskej právovedy a rímskeho práva v klasickom období.
Zachytávajú vývoj od 1. storočia pred Kr. až po justiniánsku kodifikáciu. Predstavujú taký
nesmierne bohatý zdroj, že v ktorejkoľvek dobe sa po ňom siahlo, vždy sa v Digestách našli
užitočné podnety na riešenie problémov, podnety na rozvoj a cibrenie právnického myslenia.
Napriek všetkým nedostatkom, ktoré v nich sú, alebo výhradám, ktoré k nim tá-ktorá
spoločnosť môže mať, Digesta majú svetodejinný význam a patria k pokladom svetovej
literatúry i právnej kultúry.

V. Irvstitutiones
Už počas práce na Digestách vypracovali profesori Theophilus a Do-rotheus pod
Triboniánovým vedením učebnicu práva pod názvom Institu-tiones sen Elementa (Základy).
Opierali sa o staršie učebnice, najmä o Gaiovu. Učebnica platila ako zákon (constitutio
Imperatoriam z 21. novembra 533). Venovaná bola „mládeži túžiacej po znalosti práva"
(cupidae legum iuventuti). Delí sa na 4 knihy, tie na tituly a ďalej na paragrafy. Cituje sa Iust.
Inst. 2, 22, 1 alebo Inst. I, 2, 22, 1).

VI. Codex Iustíníanus repetitae praelectionis
Pomerne skoro, už pri spracúvaní Digest, sa ukázalo, že Codex Iustinia-nusje prekonaný v
dôsledku zmien vo výňatkoch zo spisov právnikov. Tri-bonián ho preto v spolupráci s
profesorom Dorotheom a tromi advokátmi prepracoval a roku 534 vyhlásil jeho platnosť.
Obsahuje cisárske nariadenie spracované v dvanástich knihách, ktoré sa delia na tituly,
cisárske nariadenia a paragrafy. Cituje sa napríklad Cod. 6, 1, 4, 2 alebo C. 6, 1, 4, 2.
Všetky tri zbierky: Codex, Digesta a Institutiones platili ako jedno dielo a od 16. storočia nesú
názov Corpus iuris civilis alebo aj Corpus iuris Iustiniani.

VII. Novellae
Vydaním uvedených zbierok sa reformná zákonodarná činnosťjustiniá-na neskončila.
Ukázala sa potreba zmeniť niektoré ustanovenia. Tieto zmeny robil cisár novými zákonmi,
akoby dodatkami ku Corpus iuris, tzv. Novellae (leges novellae - nové zákony, novely), z
ktorých mnohé sa týkali súkromného práva, najmä rodinného a dedičského. V zmysle
zásady „neskorší zákon ruší prvší zákon" (lex posterior derogat legi priori) mali tieto novely
prednosť pred zbierkami Corpus iuris. Poznáme ich len zo súkromných a nekompletných
zbierok a vydaní.

§ 14. Rímske právo po justiniánskej kodifikácii

I. Rímske právo vo východnej Európe
Justiniánska kodifikácia nezodpovedala pomerom a potrebám v oboch častiach niekdajšej
Rímskej ríše. Preto prax musela prispôsobiť právne úpravy v justiniánskych zbierkach
skutočným potrebám v oblastiach, kde sa mali aplikovať. Úsilie o takéto prispôsobenie sa
však muselo vyrovnať s postojmi, ktoré Justinián I. normatívne vyslovil v konštitúcii Deo
auctore (§ 12) a v konštitúcii Tanta (§ 21 - 22). Tam v záujme právnej istoty, vyhnutiu sa
nejednostnosti výkladu a vzniku kontroverzií zakázal vypracúvať komentáre k celej svojej
kompilácii. Výslovne dovolil len preklady slovo za slovom, krátke výňatky (indices) a
odvolania na paralelné miesta v záujme doplnenia obsahu vjednotlivých tituloch (paratitla).
Vtedajšia právna spis-ba dokazuje, že zákazy sa nedodržiavali.
Z prác, ktoré vznikli proti uvedenému zákazu, treba predovšetkým uviesť grécku parafrázu
Inštitúcií (Institutionum Graeca) od Teofila, ktorý spolupracoval na justiniánskej kompilácii.
Podobne Teofil spracoval časť Digest a iní autori iné časti; Dorotheus vydal krátke výňatky z
Digest s poznámkami, neskôr aj z Kódexu. Pomerne zriedka vyšli monografické práce. Ako
súkromné vyšli monografie z práva agrárneho, námorného (rodského) a vojenského.
V období bezprostredne po Justiniánovi venovala sa pozornosť cirkevnému zákonodarstvu,
spracúvané boli aj zmiešané zbierky laického a cirkevného práva, tzv. Nomokánon, okrem
osobitných zbierok cirkevných noriem, Collectio constitutionum ecdesiasticarum. Významný
bol Nomokánon asi z r. 629 - 640 v 14 tituloch, v ďalších troch prepracovaniach z r. 883,
1090 a z 12. storočia.
Justiniánska kodifikácia bola obsiahlym dielom v latinskom jazyku. Vo východných gréckych
oblastiach bola len málo využiteľná.
V dôsledku tejto nevýhody objavovali sa od 8. storočia mnohé prakticky zamerané práce v
gréckomjazyku. Tak v roku 740 bola na príkaz Leva Izaurického spracovaná praktická
pomôcka v gréčtine Ekloga privata (lat. Ecloga), ktorá bola neskôr viackrát prepracovaná ako
Ecloga aucta alebo ako Ecloga ad Prochiron mutata, obe v 12. storočí.
Basilius Macedónsky (r. 867 - 886) nahradil Eklogu dvoma inými zbierkami, príručkami,
jednak Prochironom v 60 knihách, jednak Epanagogem v 40 knihách, niesli aj spoločné
meno Basilika (cisárske zákony). Obsahovo vychádzali z celého justiniánskeho
zákonodarstva - z Digest, Kódexu, Inštitúcií i Noviel a zohľadňovali spoločensko-
hospodárske pomery byzantskej ríše v 9. storočí. Basilika boli dokončené za Leva Filozofa
(886 - 911). Uvedené zbierky prichádzajú do úvahy aj v spojitosti s činnosťou solúnskych
bratov Cyrila a Metoda na Veľkej Morave.

V 12. a 13. storočí boli viackrát prepracúvané staršie príručky ako Prochiron, Ekloga a
Epanagoge.
Napokon v roku 1345 solúnsky sudca Konštantín H e r m e n o -p u 1 o s prišiel s novou
príručkou v 6 knihách (odtiaľ meno Sesťknihová) Hexabiblos, v ktorých zhrnul zásady
rímskeho práva platného na východe. Táto zbierka sa v Grécku používala až do nového
gréckeho občianskeho zákonníka z roku 1946.

II. Rímske právo v západnej Európe
Z justiniánskej kodifikácie sa len v Itálii presadili niektoré časti z Kódexu, Noviel a Inštitúcií;
sporné je, či aj z Digest. Na západe prevládlo zápa-dorímske vulgárne právo obsiahnuté v
spomínanej zbierke Lex Romana Visigothorum.
Aj keď naň značne pôsobil germánsky vplyv, predsa sa v tejto zbierke prejavilo rímske
vulgárne právo. To isté platilo aj o zbierke Lex Romana Curiensis. Cirkev podstatne prispela
k odovzdávaniu rímskeho práva stredoveku. Našlo miesto v mnohých kanonických
zbierkach, jedna z nich bola ako Rímsky zákon kanonicky upravený (lex Romana
canonice compta) z 9. storočia. Boli to všetko praktické príručky, nie učebnice ako na gréc-
kom východe. Na západe neboli samostatné právnické školy, ak sa študovalo právo, tak
najskôr len pre praktické potreby. Študovať sa mohlo na komunálnych školách, ktoré obnovil
Gregor Veľký (590 - 605) a potom v r. 829 pápež Eugenius II. spoločne s Franskou ríšou. V
rámci výučby artem liberales bolo právo zahrnuté do rétoriky. So zreteľom na to za pravdivú
sa uznáva správa Odofredova, podľa ktorej Irnerius predtým, ako sa oddal rímskemu právu,
vyučoval artes liberales. V týchto spojitostiach treba hľadať rímske stopy na Veľkej Morave
na západe.
a) Záujem o rímske právo podnietil od 11. storočia rozkvet hospodárskeho života v
talianskych stredovekých mestách. Zaslúžil sa o to bolonský profesor Irnerius. Podľa vzoru
východorímskych právnických škôl vykladal rímske právo exegeticky, kriticky vecne,
vychádzajúc z predpokladu, že Corpus iuris a najmä Digesta predstavujú logický celok
bez protirečení. Jednotlivé ustanovenia alebo slová rozvádzal a dopĺňal výstižnými
okrajovými alebo medziriadkovými poznámkami (glosami,). Tak sa vytvorili nové formy
literárneho spracovania, napríklad summy, casus, dis-tinctiones, monografie a pod.
Glosátori však chápali text ustanovení dogmaticky, jeho historický zmysel im celkom unikal,
a preto ani nebrali zreteľná potreby praxe. V polovici 13. storočia bolonský profesor
Accursius zhrnul všetky glosy k jednotlivým častiam Corpus iuris civilis do tzv. Glossa
ordinaria. Pre tento smer sa udomácnil názov škola glosátorov.
b) Nedostatky glosátorov sa usilovali odstrániť tzv. postglosátori alebo komentátori.
Kedze mestské štatúty nemali dosť súkromnoprávnych úprav na zložitejšie prípady
obchodného styku, siahli najmä po rímskom práve obligačnom ako po subsidiárnom
prameni. Komentátori vytvorili na tento cieľ aj nový súdny proces (štatutárny proces) a
spôsob, ako riešiť kolíziu jednotlivých štatutárnych práv. Tým dali základ modernému me-
dzinárodnému súkromnému právu. Takto vytvorené právo malo akúsi všeobecnú platnosť,
akési nové ius gentium, ktoré preklenulo právny parti-kularizmus talianskych miest. Toto
všeobecné právo talianskych miest sa nazýva ius commune.
Komentátori teda prispôsobili rímske právo novým potrebám, pritom pracovali deduktívnou
metódou, výkladom rozširujúcim (extenzívnym) a zužujúcim (reštriktívnym) a s celým novým
systémom pojmov. Bola to síce scholastika, ale veľmi užitočná. Dejiny potvrdili, že tým
spôsobom komentátori otvorili prepracovanému rímskemu právu (ius commune) cestu do
sveta. Preto sa z celej Európy hrnuli záujemcovia na bolonskú právnickú fakultu. Komentátori
dostali meno podľa komentárov, ktoré písali pre potreby praxe. Z nich vynikli najmä Bartolus
de Saxoferrato (r. 1314 - 1357) ajeho žiak Baldus de Ubaldis (r. 1327 - 1400).
V12. až 14. storočí cirkev nadobudla veľký vplyv a ustálil sa aj systém jej kanonického práva,
tzv. Corpus iuris canonici, platný až do roku 1917. Ká-nonisti neraz používali vedeckú
výzbroj rímskeho práva. Cirkev sama -napriek jej viacerým zákazom vyučovania rímskeho
práva - napokon uznalajeho užitočnosť pre seba „cirkev žije rímskym právom" (ecdesia vivit
lége romána), ale aj to, že rímske právo je základom a doplnkom práva kanonického (ius
romanum est principium et complementum iuris canonici).

Na severotalianskych univerzitách sa popri kanonickom práve vyučovalo aj longobardské
lénne (feudálne) právo, v ktorom boli zapracované aj významné prvky rímskeho práva.
V ius commune sa teda stretli na rímskoprávnom základe prvky feudálne, kanonické i
domáce. Aj tu možno konštatovať, že napriek nedostatkom v metóde trvalou zásluhou
komentátorov zostáva, že rímske právo prispôsobili súvekým potrebám, že v ius commune
dali základ medzinárodnému právu súkromnému a obchodnému, základným právnym in-
štitútom peňažného styku, modernému občianskemu procesu a okrem toho preklenuli právny
partikularizmus s výnimkou anglosaskej oblasti. Ale aj v anglosaskom práve nachádzame
mnohé prvky klasického rímskeho práva.
Najväčší vplyv komentátorov sa prejavil v rozdrobenom Nemecku, ktoré prostredníctvom
Ríšskeho komorného súdu (r. 1495) priamo prevzalo rímske právo.
c) Humanisti ostro odmietali glosátorov a komentátorov, vyčítajúc im, že sa neopreli o
klasické rímske právo. Nedocenili, že v prispôsobení rímskeho práva vtedajšej dobe bola ich
najväčšia prednosť a prínos. Táto kritika však podnietila záujem o rímske klasické právo v
jeho pôvodnej podobe. Humanisti našli v tomto smere stúpencov najmä v Taliansku,
Francúzsku a Holandsku; bola to tzv. elegantná jurisprudencia. Jej predstaviteľmi boli
Andreas A1 c i a t u s (1429 -1540), Ulrich Z a s i u s (1461 -1535), Jacobus C u i a c i u s
(1522 -1590) a Hugo D o n e 11 u s (1527 -1591).
d) Prirodzenoprávna škola. Aj humanisti mali kritikov a odporcov, a to hneď v holandskom
právnikovi Hugo vi Grotiovi (1583- 1645). Vyčítal im najmä to, že vyzdvihovali dokonalosť
klasického rímskeho práva, zvyčajne mu pripisovali až úroveň „napísaného rozumu a
spravodlivosti" (scripta ratio et iustitia). Dokonalé a spravodlivé právo možno vraj odvodiť iba
z rozumu a ľudskej prirodzenosti; v tejto spojitosti prirodzenoprávna škola zovšeobecnila
predstavu subjektívneho práva. Pod vplyvom tohto postoja obrátila pozornosť na ius
commune, ktoré sa skutočne používalo v súdnej praxi. Bol to tzv. usuš modernus
Pandectarum, ako ho nazval Hei-neccius. Táto koncepcia rímskeho práva na prelome 18. a
19. storočia ovplyvnila občianske zákonníky, konkrétne Code civil z roku 1804 a aj rakúsky
Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811.
e) Historickoprávnu školu treba chápať ako reakciu na učenie priro-dzenoprávnej školy a
na jej v tom čase pokrokové myšlienky, o ktoré sa opierali aj občianske revolúcie. Friedrich
Carl von S a v i g n y (1779 - 1861) ako neúprosný odporca buržoáznej revolúcie a
racionálne odôvodnených revolučných zákonodarných zásahov chápal právo ako organický
výtvor ducha národa. Ducha národa možno spoznať z dejín národa. Odtiaľ pramení záujem
Savignyho a jeho stúpencov o čisté rímske právo súkromné ako právo platné v nemeckej
spoločnosti, tzv. právo pan-dektné. Historickoprávna škola sa zaslúžila o historické
skúmanie rímskeho práva. Veľkou hnacou silou sa pre ňu stalo objavenie Gaiových Inštitúcií
v kapitulskej knižnici vo Verone roku 1816. Na druhej strane však v oblasti vedy o štáte a
práve sa v nej sústreďovala konzervatívna opozícia proti vplyvom francúzskej buržoáznej
revolúcie.

III. Rímskoprávne vplyvy na území bývalého Cesko-Slovenska
1. Veľká Morava
Veľká Morava predstavuje historicky prvý spoločný štát Cechov, Moravanov a Slovákov (bez
ohľadu na to, ako sa vtedy tieto slovanské kmene diferencovali). Rozprestierala sa za
hranicami Rímskej ríše na ľavej strane Dunaja. Predtým sa na jej území vystriedali rôzne
etnické kmene, najprv Kelti, po nich Germáni a najmä Markomani a Kvádi. Zachované
správy potvrdzujú trvalé boje rímskych légií s nimi za cisára Marka Aurélia (výjav z bojov na
stĺpe Marka Aurélia v Ríme, nápis na trenčianskej skale z r. 179, zmienka Marka Aurélia o
napísaní diela K sebe samému v údolí rieky Hron).
O slovanských kmeňoch na týchto územiach nachádzame správy až v ďalších storočiach. V
7. storočí sa stretávame s prvým zväzom slovanských kmeňov, na čele ktorého stál franský
kupec Samo. Od konca 7. storočia sa sformovala Veľká Morava, ktorá dosiahla najväčší
rozkvet v druhej polovici 9. storočia za vlády Rastislava a Svätopluka z dynastie
Mojmírovcov. V prvej polovici 10. storočia východní Frankovia ovládli územie Čiech a Moravy
a Maďari ovládli Slovensko.

Velká Morava sa rozprestierala prevažne na území dnešnej Moravy a Slovenska.
Najuhozápade susedila s Veľkofranskou ríšou a na juhovýchode sa dostávala do priameho
susedstva s vtedajším Bulharskom a priamo na juhu s Panóniou. Východofranská ríša bola
organizačne mocnejšia a kultúrne rozvinutejšia. Bola v nej dobre rozvinutá aj rímska cirkev s
arcibiskupstvom v Salzburgu a biskupstvami v Passau a Regensburgu. Franská cirkev i štát
sa usilovali rozšíriť svoj vplyv aj na Veľkú Moravu. Kniežatá Rastislav a Svätopluk sa snažili
spod tohto vplyvu vymaniť.
Pokiaľ ide o rímskoprávne spojitosti a prípadné vplyvy, mohli to byť predovšetkým vplyvy Lex
Romana Visigothorum a zbierky rímskej cirkvi Lex Romana Curiensis a Lex Romana
canonice compta (§ 14,1), ktoré iste používala franská svetská i cirkevná vrchnosť.
Rastislav, chtiac sa dostať z tejto franskej štátnej a cirkevnej závislosti, obrátil sa (r. 861) o
pomoc do Ríma, a keď neuspel, do Konštantínopo-lu k cisárovi Michalovi III. so žiadosťou (r.
862), aby mu poslal „takého učiteľa, čo by nám v našej reči vysvetlil pravú kresťanskú vieru"
a „ktorý nám usporiada celé právo". Cisár vyslal dvoch bratov, Cyrila (neskôr Konštantína),
filozofa a teológa, a Metoda, právnika.
Medzi výsledkami Metodovej práce na poli práva sa uvádzajú mnohé právne zbierky
zmiešaného charakteru, totiž svetsko-cirkevného. Tak najmä Nomokánon, tzv. Zápovede
svetych otcej, Adhortácia k sudcom -kniežatám a Zákon sudnyj ljudem.
Medzi odborníkmi zostáva mnoho otázok sporných, najmä čo z uvedených prác je pôvodným
prínosom Metoda, alebo jeho slovanským prekladom, ďalej či to Metod robil pre Veľkú
Moravu alebo už prv pre Bulharsko, či sám alebo v spolupráci s inými bulharskými
odborníkmi, či tieto diela mali nejaký vplyv na súdnu prax a na právny život vo velkej Morave.
Nech už by boli odpovede akékoľvek, v historickom pohľade tieto diela, najmä Zákon sudnyj
ljudem a Nomokánon, predstavujú prvoradú kultúrnu hodnotu a doklad o značnom stupni
právneho povedomia Slovanov.
2. Rímske právo v Čechách a na Morave
Počiatky prenikania rímskeho práva a vôbec rímskoprávnej kultúry do českých oblastí sú
pomerne hmlisté. Výraznejšie stopy možno konštatovať u posledných Pfemyslovcov pri
upevňovaní ich absolútnej moci oproti šľachte, keď sa opierali o rímskoprávne zásady o
absolútnej moci panovníka a o bezvýnimočnej záväznosti jeho nariadení. Odpor šľachty k
rímskemu právu prenikol celým šľachtickým (tzv. zemským) právom. Tým však neboli
uzavreté všetky cesty rímskoprávnych vplyvov na český spoločenský život.
Takým popredným kanálom sa ukázala rímska cirkev s celou svojou organizáciou. Vo
svojom pôsobení sa v mnohom opierala o rímske právo v duchu výroku, že cirkev žije
rímskym právom. Používalo sa v cirkevnom súdnictve (rozhodovanie rôznych sporov pred
cirkevnými vrchnosťami -rozšírená episeopalis audientia - pozri ďalej § 20, III, c), aj počiatky
právnej výučby boli na cirkevných (kapitulárnych) školách.
Ale záujemcovia o rímske právo boli aj vo svetských kruhoch. Panovník po ňom siahal vo
svojej súdnej a nariaďovacej právomoci. Domáci absolventi právnického štúdia v cudzine
(Bologna a Paríž) i neskôr v Prahe boli činní v praxi. Veľmi sa uplatňovalo talianske notárske
umenie (ars nota-ria), ktoré sa vyučovalo aj na pražskej právnickej fakulte. V spojitosti s tým
sa značne rozšírila notárska spisba, najmä zbierky formulárov notárskych listín (zmluvy,
testamenty atď.).

Rímske právo sa hojne objavovalo mimo oblasti šľachtického materiálneho práva v
panovníckych štatútoch a nariadeniach najmä Konráda i Václava II., ale predovšetkým v
procesnom práve, v tzv. rímskokánonic-kom procese.
Vďaka mestským notárom a tomu, že nešlo o oblasť šľachtického práva, rímske právo
najvýraznejšie preniklo do mestského hmotného i procesného práva. Pre moravské i české
mestá to výrazne dokladá Právna kniha brnenská od pisára Jana z r. 1343. Je zároveň
dokladom vážnosti talianskej právnej vedy v českých oblastiach. Pražský a kutnohorský
mestský pisár B r i c k í z Lieska zredigoval najprv zbierku Kniha mestských práv (r. 1536)
a neskôr (r. 1579) ako zákonník mestského práva pod názvom Práva mestské Kráľovstva
českého. Konečnú prepracovanú a doplnenú formu dostal tento zákonník od kancelára

Starého mesta pražského Pavla Kristiána z K o 1 d í n a . Pre mestá táto kodifikácia platila
až do vydania Všeobecného občianskeho zákonníka z roku 1811.
Buržoázna revolúcia v r. 1848 - 1849 prakticky otvorila rímskoprávnym vplyvom dvere
dokorán. Prejavilo sa to plne aj v príprave právnického dorastu, kde rímske právo zaujalo
popredné miesto. Od konca 19. storočia sa na právnickej fakulte Karlovej univerzity
prednášalo v českom jazyku; malo významných predstaviteľov (f. vančura, L. ŕieyrovs&ý, O.
Sbmmer, j1, väžný, M Boháček, V. Budil, J. Cvetler aj. Klíma), ktorí rímske právo bohato
rozvinuli vo vedeckej tvorbe.*

3. Rímske právo na Slovensku
Po rozpade Veľkej Moravy o rímskoprávnej kultúre na slovenskom území (podobne na
maďarskom) je veľa nejasného, napriek tomu, že by sa z výroku Štefana Verbôczyho v
úvode Tripartita (1514) mohol usudzovať opak. Hovorí tam totiž o pôvode uhorského
právneho poriadku, že „takmer všetky práva tohto kráľovstva sa od pôvodu rozvíjajú z
prameňov práva pápežského a cisárskeho (t.j. rímskeho)". O tom sa zmieňujú mnohí autori v
ďalších storočiach až do novoveku. Treba konštatovať, že v Uhorsku, a teda ani na
Slovensku, nie sú stopy rímskoprávnej kultúry také výrazné, ako v Čechách a na Morave.
Predsa len možno povedať, že aj na Slovensku (Uhorsku) sa prejavovali podobné cesty
prenikania rímskeho práva, aké sme videli v českých krajinách, len intenzita jeho prenikania
bola slabšia.
Aj na Slovensku (ako v Uhorsku vôbec) sa šľachta bránila rímskopráv-nym vplyvom. Napriek
opačnému názoru historikov domáceho práva, že uhorské právo vyjadrené v Tripartite
zostalo celkom uchránené od rím-skoprávnych vplyvov, teba povedať, že to nebolo celkom
tak; stačí poukázať na gaiovské trojdelenie (de personis, de rébus, de actionibus) Tripartita;
na všeobecné pojmy práva verejného, súkromného, civilného, prirodzeného a práva
národov; na všeobecné právne zásady, napríklad ius est ars boni et aequi; na rímskoprávnu
terminológiu, aj keď neraz používanú v inom význame; na niektoré inštitúcie práva rodinného
a dedičského, napríklad poručníctvo, niektoré úpravy týkajúce sa testamentu atď.
Keby rímske právo nebolo vplývalo na rozvoj práva v Uhorsku, ťažko by bolo nájsť
podložené vysvetlenie pre Verbôczyho konštatovanie v Tripartite, že „takmer všetky práva
tohto kráľovstva sa pôvodne rozvíjali z prameňov práva pápežského a cisárskeho"
(omniafere iura regni huius ori-ginaliter ex pontificii caesareique iuris fontibus progressum
habeanť).
Rímskoprávne prvky do slovenského (uhorského) života prinášali absolventi z cudzích
univerzít, na ktorých aj záujemcovia zo Slovenska dokázateľne študovali (Bologna, Paríž,
Praha, Viedeň, Padova, Montpelier), aj z domácich právnických škôl, pokiaľ existovali (Pécs,
Budín, neskôr Trnava), cirkevných kapitulárnych škôl, V rámci rétoriky na Academii Istropoli-
tana. Absolventi týchto učebných zariadení pracovali v kráľovskej kancelárii, vo vysokých
cirkevných funkciách, medzi nimi najmä na tzv. vierohodných miestach (loca credibilia) ako
náhrady za verejné notárstva, ktoré sa v Uhorsku nepresadili. Pred tureckou okupáciou
fungovalo v Uhorsku (mnohé z nich na Slovensku) 47 vierohodných miest (24 kapitúl a 23
kláštorov).
Stretávame sa aj s právnickou literatúrou z rímskeho a kanonického práva. Mimoriadne
významná z tohto hľadiska bola bratislavská kapitula so svojou knižnicou a archívom. Ale aj
na iných miestach Slovenska (Csákyho knižnica v Levoči, v Jasove a i., mimoslovenské
územia Uhorska boli obsadené Turkami a knižnice a archívy sa nezachovali) nachádzame
právnickú spisbu od zahraničných i domácich autorov, najmä rôzne zbierky formulárov,
populárnych traktátov, dokonca aj pokus o učebnicu.
Za prvú učebnicu rímskeho práva možno považovať rukopis Formulae Styli, niekedy aj
uvádzaný pod názvom Formularium Posoniense (Bratislavský formulár), ktorý
najpravdepodobnejšie napísal bratislavský kanonik alebo vikár Imrich P a p ó c z y asi medzi
rokmi 1532 - 1541. Autor najprv zoznamuje so základmi rímskeho práva súkromného, potom
nasledujú formuláre právnych úkonov z obligačného, vecného a dedičského práva s
poznámkami. Obsah formulárov jednoznačne dokazuje, že boli prevzaté z praxe
bratislavskej kapituly ako vierohodného miesta a týkali sa osôb a majetkov bratislavskej

stolice. Autor čerpal predovšetkým z diel Rolandina Passageriho (13. storočie), konkrétne z
Aurora a Summa artis notariae, ktoré až do konca 19. storočia boli v kapitulskej knižnici,
ďalej práce Angela ď A r e z z o (15. storočie), z Jodocusovho Vocabolarium utriusque iuris
(asi z r. 1452). Autor sám určil Formulae Styli ako učebnú pomôcku mladým adeptom notár-
skeho umenia. Treba poznamenať, že sú správy aj o iných podobných formulároch v
Uhorsku, napríklad od Jana Uzsaia (1351) alebo J. M a -gyiho (15. storočie).
Zo 16. a 17. storočia máme viac prác publikovaných na Slovensku i mimo neho, ktoré sa
zaoberajú vzťahom práva rímskeho a kanonického k domácemu uhorskému právu;
vyznievajú v prednostnú platnosť práva domáceho.
Najotvorenejšou oblasťou pre vplyvy práva rímskeho boli kráľovské mestá, tzv. tavernikálne
mestá (Bratislava, Trnava, Bardejov, Prešov) a sčasti banské mestá. Významným dokladom
je Summa légam Raimundi, ktorej rukopisy z 15. storočia sú zachované vo viacerých
slovenských mestách s poznámkami o ich používaní v praxi. Summa obsahuje stručný vý-
klad rímskeho práva, najmä súkromného.
Doložené máme riadne štúdium rímskeho súkromného práva na právnickej fakulte Trnavskej
univerzity od roku 1667 až do jej preloženia do Budapešti. Hlbšie prenikanie rímskoprávnej
kultúry na Slovensko (Uhorsko) možno pozorovať od konca 18. storočia a najmä po
buržoáznej revolúcii v r. 1848 - 1849 so silným záujmom o nemeckú pandektistiku.*

* Z najnovších prác o tejto problematike: BOHÁČEK, M.: Einflússe des rómischen Rechts in Bóhmen und
Mähren. In: Ius Romanum Medii Aevi, V, 11, s. 1-162, Miláno 1975; VANÉČEK, V.: La penetrazione del diritto
romano e canonico nel territorio delľ odierna Cecoslovacchia a partite delia seconda metá del IX secolo sino a
prima metá del secolo XVI. In: Atti del Convegno internazionale di Studi Accursiani III. Miláno 1968, s. 1275 až
1291.

IV. Rímske právo v Anglicku
Niet jednotného pohľadu na právny vývoj v Anglicku a vplyv rímskeho práva v ňom. Jedni
celkom takýto vplyv odmietajú, druhí sa usilujú ho doložiť. Uznáva sa domáci pôvod čoskoro
pod vplyvom franko-normanským; ďalší vývin bol, aj vďaka kresťanstvu, poznačený rímskym
právom. Poukazuje sa na duplicitnú obdobu rímskeho (ius civile - ius praetorium) a anglic-
kého {common law - equity) právneho poriadku. Common law bol založený na obyčajoch a
súdnych rozsudkoch, kým equity bol chápaný ako zmierňo-vací činiteľ, bol spravodlivejší a
dynamickejší. Obe tieto zložky právneho poriadku sú aplikované a záväzné ako zákon.
Common law bol aplikovaný kráľovskými súdmi (Kings Bench, Common Pleas, Exchequer).
Popri nich a nad nimi bol kráľovský kancelár (Lord Chancellor), ktorý' v mene kráľa písomne
(writs) predvolával obžalovaných. V nich oznamoval podstatu žaloby, aby sa k nej vyjadrili.
Pre mnohé žaloby už boli pripravené „writs" a žalobca si mohol vybrať na svoj prípad vhodné
„writs1'. Boli však „writs" aj na nové situácie. Zákon z r. 1285 (Status of Westminsters),
ktorý splnomocňoval Lorda Chancellora formulovať nové „writs" na nové prípady. Lord
Chancellor hol spravidla biskupom a ako taký bol považovaný za strážcu kráľovho svedomia
a (the Keeper ofthe King's conscience).
Časom sa žalobcovia obracali priamo na Lorda Chancellora, aby rozhodol spor (episcopalis
audientia). Spor bol prerokovaný pred Lordom Chancellorom iným postupom ako ten, ktorý
sa v podobnom prípade používal na Kráľovskom súde a bol zvyčajne rozhodnutý prísahou
(confessio in iuré). Lord Chancellor zaviedol novoty ako fiduciárny prevod vlastníctva (truts
uses), kedy fiduciár na rozdiel od common law mohol vec užívať. Z osobného postupu Lorda
Chancellora sa utvoril stály súd, tzv. Court of Chancery a zo súboru jeho rozsudkov vznikol
súbor noriem equity paralelne s normami používanými na právnych {common law) súdoch.
Vznikol tak právny dualizmus podobne ako v Ríme. Tým aj v anglickom práve máme
vlastníctvo a záväzok podľa common law {„in law") a podľa práva equity {„in equity"). V práve
equity sa nachádzajú procesné námietky, najmä exceptio doli a exceptio rei venditae ac
traditae.
Presadenie právnej duplicity v Anglicku bolo v ďalšom vývoji sprevádzané stálymi
prestížnymi spormi, predovšetkým vzhľadom na prisluhovanie a spravodlivosť. Zlé
skúsenosti vyústili v rokoch 1873 a 1875 v súdnu reformu, ktorá súdnictvo zjednotila a

sudcom uložila uplatňovať „equity", ako sa sformulovala v priebehu storočí {aequitas
constituta) a kde by bola v rozpore s common law, mala saj ej dať prednosť. Doteraz však k
plnému zjednoteniu common law a equity nedošlo, napriek početným obnoveniam
unifikačných komisií.
Anglická právna veda vôbec, nielen civilistika, zaujímala k významu rímskeho práva vcelku
kladný postoj a prispela k nemu dôstojnými predstaviteľmi.
Ako dejinné prvý sa uvádza bolonský romanista V a c a r i u s, ktorý pôsobil v 12. storočí
dočasne v Oxforde. Preslávil sa populárnou právnou príručkou Liber Pauperum (Kniha
chudobných), v ktorej sa účinne propagovalo rímske právo. To zakázali i feudálni králi,
Štefan (1151), Henrich III. (1234) aj feudálny snem v Mertone (1236) s prísnym zdôraznením
uplatňovať vlastné právne tradície.
Už v 13. storočí sa ako významný priaznivec rímskej právnej kultúry predstavil Henryof
Bracton. V práci De legibus et consuetudinibus Angliae (1250 - O zákonoch a obyčajoch
Anglicka) vykladá anglické občianske právo zohľadňujúc zároveň Justiniánov Kódex a
Inštitúcie. Zdôraznil potrebu vypracovať pre anglické právo právnu gramatiku civilného práva
podľa rímskeho vzoru. V tejto spisbe sa možno stretnúť s prevzatím niektorých noriem z
justiniánskeho práva do anglického práva.
Matthew Halleje všeobecne uznávaný v anglickej právovede pre svoje historické ponímanie
obyčajového práva. Zazlieva, že sa málo študuje rímske právo, najmä Digesta, v ktorých sú
zásady jurisprudencie výborne vysvetlené.
V 19. storočí vynikol John Austin. Pandekty ho zaujali vysokou systematickou štruktúrou a
prísnou analýzou zákonov a právnych noriem vôbec. Jeho spisy dosvedčujú, že v
Pandektách našiel kategórie a prostriedky analýzy, ktorými skúmal vedeckú hodnotu práva.
Možno konštatovať, že v anglickej legislatíve a jurisprudencii rímske právo našlo a má
užitočné miesto. Aj v Anglicku sú živé snahy - a vytvorené komisie to potvrdzujú - o
zjednotenie písaného a nepísaného práva, a tým príprava občianskeho zákonníka.

* Z významnejšej spisby k problematike: BÓNIS, Gy.: Einflússe des rômischen Rechts in Ungarn. In: Ius
romanum medii Aevi, V, 10, Miláno 1964; BÓNIS, Gy.: Formularium Posoniense un libro di testo ungherese di
diritto romano del cinquecento. In: Studi E. Voltera. VI. Miláno 1969, s. 345-366; REBRO, K.: I manoseritti
deliaSumma legum Rai-mondi Parthenopei in Slovacchia. In: Atti del Convegno internazionale di Studi Accur-
siani. III. Miláno 1968, s. 953-978; REBRO, K.: La Grande Morava-gli inizii del cristianesimo a delľ ordine
giuridico. In: Miscellanea Luigi Prosdocimi, II. Miláno 1989, s. 452-468; REBRO, K.: Právnická fakulta trnavskej
univerzity. In: Trnavská univerzita v slovenských dejinách. Bratislava 1987, s. 123-134; REBRO, K.: K dejinám
Aca-demie Istropolitany. In: Slovenská archivistika 2. Bratislava 1967, s. 3-28; DECIUS-BAROVIUS, J.: Syntagma
institutionum iuris imperialis sivéJustiniani et Hun-garici. Claudiopoli 1593; JÓNY, J.: Dissertatio de usu et
authoritae iuris civilis in regno Hungariae circa doctrinam de partia potestate. Jenae 1717; FORIS-OTROK.ÓCZI,
F.: Experimentum reductionis iuris Románi et Hungarici ad sous fontes. Tyrnaviae 1669; SZEGEDI, J.: Tripartitum
iuris Ungarici tyrocinium, sacris canonibus accomodatum. Tyrnaviae 1734; BARTAL, G.: Commentarium ad
históriám status iurisque publici Hungariae aevi medii libri XV, I-III. Posonii 1847; VÉCSEY, T.: A római jog
tôrténete hazankban és befolyás a magyar jogra. Litrografované prednášky v školskom roku 1877-1878
zaznačené L. Szalayom a M. Orsóom.

Druhá časť

OBČIANSKE PRÁVO PROCESNÉ

IV.

kapitola

SUBJEKTÍVNE PRÁVO A ŽALOBA

§ 15. Subjektívne právo

I. Pojem subjektívne právo
Pomocou právneho poriadku vládnuca spoločenská sila upravuje širokú oblasť
medziľudských vzťahov, konkrétne tej časti skutočných ľudských vzťahov, na ktorých má v
takom alebo onakom zmysle a rozsahu záujem. Tým sa tieto skutočné vzťahy povyšujú na
právne vzťahy, ktoré v spoločnosti nielen existujú, ale ktoré majú byť a majú sa utvárať podľa
vôle vládnucej spoločenskej sily. Zmyslom tejto právnej úpravy je určiť vzťahy ľudí v
spoločnosti a vymedziť ich so zreteľom na vonkajší svet ako základ uspokojovania ľudských
potrieb. Bez takejto úpravy by ľudia využívali možnosti, ktoré im poskytuje vonkajší svet,
celkom živelne, podľa osobnej potreby a fyzickej sily. Právny poriadok v danej spoločnosti
určuje a vymedzuje, kto má mať pri využívaní vonkajšieho sveta prednosť pred druhým,
vymedzuje podmienky, obsah a rozsah tejto prednosti.
Právnym poriadkom priznaná prednosť využíva určité možnosti poskytované vonkajším
svetom na uspokojovanie ľudských potrieb, je nesporne výhodou oproti tým príslušníkom
spoločnosti, ktorým sa táto výhoda nepriznáva a ktorí sú v dôsledku toho zaviazaní znášať a
rešpektovať zvýhodnenie iných. Takéto právnym poriadkom priznané zvýhodnenie alebo
priznaná výhoda a prednosť sa nazýva subjektívnym právom a na druhej strane postavenie
tých, ktorí sú zaviazaní znášať a rešpektovať výhodu druhého, nazývame subjektívnou
povinnosťou (pozri § 22 a 28 o osobách). Subjektívnym právom a subjektívnou
povinnosťou preto, lebo vyplývajú z objektívneho práva pre určité subjekty ako nositeľov práv
a povinností. Každý právnym poriadkom upravený medziľudský vzťah nevyhnutne obsahuje
v sebe dva prvky: subjektívne právo a subjektívnu povinnosť, zvýhodnenie a zaťaženie,
alebo pokiaľ máme na zreteli ich nositeľov, tak oprávneného a povinného.
Vládnuca spoločenská sila však nie je pri moci len preto, aby svoje predstavy o usporiadaní
spoločenského života vyhlasovala, ale aby ich podľa svojich záujmov uviedla do života. Robí
to práve prostredníctvom právneho poriadku a donucovacej štátnej moci. Dejiny potvrdzujú,
že v žiadnej spoločensko-hospodárskej formácii sa nedocielilo úplné premietnutie
subjektívnych práv a subjektívnych povinností do reálneho života. Neraz sa subjektívne
práva nerešpektujú a subjektívne povinnosti nedodržiavajú. Už od počiatkov právneho
poriadku sa ukázala ako nevyhnutná potreba zabezpečiť vhodnými prostriedkami
rešpektovanie subjektívnych práv a dodržiavanie subjektívnych povinností. Historický pohľad
na spôsoby tejto ochrany poskytuje veľmi pestrý a zložitý obraz.
Keď hovoríme o subjektívnych právach, musíme si uvedomiť obe ich nevyhnutné súčasti, a
to obsah subjektívneho práva (obsah zvýhodnenia) i zabezpečenie jeho ochrany, pri
subjektívnej povinnosti zasa obsah povinnosti a prostriedky vynútenia jej dodržiavania.
Obe spomenuté súčasti subjektívneho práva, čiže obsah oprávnenia a jeho ochrana, sa v
historickom vývine rozmanito na seba viazali a funkčne spájali. Teóriu subjektívneho práva
rozpracovala najmä prirodzenopráv-na škola, a to v tom zmysle, že subjektívne právo ako
určité oprávnenie priznávala človeku ako dané od prírody, teda bez ohľadu na štátne zriade-
nie a bez ohľadu na priznanie štátnej ochrany. Subjektívne právo a jeho ochrana sa tak stali
dvoma od seba nezávislými právnymi javmi. Táto koncepcia zohrala v istom zmysle
pokrokovú úlohu a má svoj význam aj v súčasnosti, aj keď sa prirodzený pôvod
subjektívnych práv neuznáva.
Rimania len postupne dospeli ku koncepcii subjektívneho práva ako oprávnenia
vyplývajúceho z objektívneho právneho poriadku. Rimania neoddeľovali oprávnenie a jeho

ochranu, alebo v dnešnom chápaní hmotné právo a právo procesné, ale naopak, subjektívne
právo ako oprávnenie a jeho ochrana boli v rímskom právnom myslení spojené do jedného
celku, tvorili jednotu. Ba práve na právnu ochranu kládli Rimania dôraz. Tento protichodný
prístup Rimanov a novodobých právnikov k subjektívnemu právu a k jeho ochrane sa
vyjadruje tým spôsobom, že v prípade spornej situácie si dnešný žalobca, prv než sa
rozhodne podať žalobu, položí otázku: Mám v tejto situácii právo (t.j. subjektívne), a ak áno,
aký je jeho obsah? A keď si tieto otázky zodpovie kladne, rozhodne sa vsunúť porušenie
svojho práva do žaloby. Naproti tomu Riman sa v spornej situácii pýtal: Mám v tejto situácii k
dispozícii žalobu? A akú žalobu? Takto sa pýtal vzhľadom na to, že každá chránená situácia
mala osobitnú žalobu. Preto na úplné pochopenie rímskeho súkromného práva nestačí
poznať len jeho jednotlivé hmotnoprávne úpravy a inštitúty, ale aj ochranné procesné
prostriedky (žaloby, námietky a pod.), ktoré slúžili na uplatnenie subjektívnych práv.

II. Druhy subjektívnych práv
Subjektívne právo sa delí na viac druhov. Pre oblasť rímskeho práva je najvýznamnejšie
delenie na
a) absolútne právo a relatívne právo,
b) rodinné právo (osobné) a majetkové právo,
Absolútne subjektívne právo je také právo, ktoré oprávnenému zabezpečuje právnu výhodu
„oproti všetkým" (erga omnes), t.j. že oprávnený nemá byť nikým rušený alebo
nerešpektovaný vo využívaní vonkajšieho sveta (určitého predmetu) v rámci priznanej
výhody. Všetci ostatní členovia danej spoločnosti sú povinní znášať (pati) výkon výhody
oprávneného, nie sú však povinní niečo pozitívne robiť. Ak niektorý z nich poruší povinnosť
znášať výhodu oprávneného, postihne ho a len jeho právna sankcia (spravidla žaloba zo
strany oprávneného). V dôsledku vylúčenia všetkých akokoľvek pôsobiť na predmet výhody,
oprávnený získava možnosť priamo a výlučne pôsobiť na predmet oprávnenia, užívať ho a
disponovať ním, získava priamu moc nad ním. Absolútny charakter subjektívneho práva nieje
v tomto priamom pôsobení oprávneného na predmet oprávnenia, ale vo výlučnosti tohto
oprávnenia, že totiž všetci ostatní sú vylúčení z akéhokoľvek pôsobenia na predmet
absolútneho práva, že absolútne oprávneného sú povinní plne rešpektovať. Sústredenie sa
len na priamu moc oprávneného zastiera, že aj v prípade absolútneho subjektívneho práva
ide o spoločenský vzťah medzi absolútne oprávneným a absolútne zaviazaným. Ako typické
príklady absolútnych subjektívnych práv možno uviesť vlastnícke právo a tzv. obmedzené
vecné práva k cudzej veci (iura in re alie-na), ďalej dedičské právo a vôbec práva osobné a
rodinné, vyplývajúce z právnej moci hlavy rodiny (patria potestas), manželskej (manus),
poruč-níckej (tútor), opatrovníckej (eurator) a patrónskej.
Relatívne subjektívne právo je také právo, ktoré oprávnenému zabezpečuje výhodu v tom
zmysle, žejeden alebo viacerí sú vjeho záujme povinní kladným alebo záporným správaním
alebo plnením (niečo dať, urobiť, neurobiť). Oprávnený môže od povinného a len od neho
požadovať právom priznané správanie alebo plnenie, a preto sa v tomto prípade hovorí o
nároku na plnenie alebo správanie. Relatívne subjektívne právo je vždy namierené len proti
určitej osobe alebo osobám. V rímskom práve sa subjektívne práva relatívne kryli so
záväzkami (obligationes), ktoré zabezpečovali veriteľovi oproti dlžníkovi najrôznejšie plnenia
(v peniazoch, vo veciach, v práci, v pokutách).
Korene rozlišovania na subjektívne práva absolútne a relatívne nachádzame už v najstaršom
rímskom práve, a to v rozlišovaní žalôb vecných (in rem) a osobných (in personam), ktoré
slúžili na ochranu právnych situácií predstavujúcich subjektívne práva absolútne a relatívne.
Moderné právne poriadky stierajú tento vyhranený rozdiel medzi absolútnymi a relatívnymi
právami.
Podľa iného kritéria delíme subjektívne práva na rodinné (osobné) a majetkové. Pokiaľ ide
o rodinné práva, v popredí sú sociálne a mravné výhody (záujmy), kým pri majetkových
právach záujmy hospodárske (t.j. záujmy vyjadriteľné v peniazoch). Na tento charakter
oboch uvedených druhov práv sa viaže významný rozdiel, totiž že majetkové práva v rím-
skom právnom systéme zabezpečujú určitú výhodu pre oprávneného, kým pri rodinných
právach je s výhodou viazaná povinnosť, napríklad vyživovať, vychovávať, chrániť a pod.

§ 16. Žaloba a námietka
I. Žaloba (actio)
V spojitosti so subjektívnym právom sa zdôraznilo, že novodobá predstava odtŕha
subjektívne právo od jeho ochrany, že subjektívne právo je právnym základom ochrany a
ochrana sama sa uskutočňuje formálnym prostriedkom, ktorý nazývame žalobou.
Žaloba v modernom chápaníje pritom abstraktným prostriedkom ajej náležitosti určuje
procesné právo. A kedze žaloba je abstraktnou formou, možno ju použiť na ochranu
akéhokoľvek subjektívneho práva. Preto tiež žalobca nemusí kvalifikovať svoje subjektívne
právo ako základ žaloby; to je vecou súdu.
Rímske nazeranie na žalobu bolo odlišné od dnešného. Rímski právnici ešte aj v klasickom
období vychádzali z ochrannej stránky subjektívneho práva a zdôrazňovali j u, pričom
výrazom žaloba (actio) označovali rovnako materiálne subjektívne právo, ako aj jeho
procesnú ochranu. Materiálne subjektívne právo videli len cez jeho uplatňovanie a ochranu
žalobou. S tým logicky súvisí, že rímska žaloba nebola abstraktnou formou, ale nevyhnutne
niesla osobitosť v nej stelesneného subjektívneho práva, resp. chránenej situácie a skutkovej
podstaty. Inými slovami, rímska žaloba (actio) vyjadrovala vždy len určité subjektívne právo,
takže každé subjektívne právo malo svoju žalobu. Dôsledne o subjektívnom práve v Ríme
možno potom hovoriť len vtedy, keď sa ten, kto sa uchádzal o ochranu, mohol oprieť o
žalobu danú na jeho situáciu. Preto si musel predovšetkým odpovedať na otázku, akú žalobu
(qualis actio) má k dispozícii. Nevhodný výber žaloby znamenal jej neúspešnosť. Preto sa
spravidla radil s právnikmi alebo sa s nimi poradil prétor ešte predtým, než povolil žalobu.
Na rozdiel od dnešného chápania, keďžalobaje jednostranným aktom žalobcu proti
žalovanému (žalobca žaluje niekoho), rímska žaloba síce vychádzala jednostranne od
žalobcu, ale vrcholila v dohode o spore (tzv. litis contestatio), v ktorej sa žalobca a žalovaný
v prítomnosti prétora dohodli o rozhodcovi (sudcovi) ich sporu, ako aj o tom, za akých
podmienok žalovaný súhlasí, aby ho rozhodca (sudca) odsúdil v prospech žalobcu.
V poklasickej a justiniánskej dobe sa pojem rímska žaloba priblížil novodobému chápaniu.
Súviselo to najmä s tým, že rozhodovanie súkromných sporov takmer celkom prevzal štátny
úradník. Tým žaloba stratila niekdajší zmluvný charakter litiskontestácie a stala sa
jednostranným aktom na ochranu subjektívneho práva. Tým sa aj odčlenila materiálna
stránka od procesnej. Žaloba nadobudla dvojaký význam: jednak ako procesný
prostriedok ajednak ako súdne vymáhateľný nárok. V tomto zmysle platí pre justiniánske
právo zrejme prispôsobený výrok Celsa (D. 44, 7, 51): „Žaloba nieje ničím iným, než právom
vymáhať na súde to, čo komu patrí." (Nihil aliud est actio quam ius quod sibi debeatur,
iudicio persequi). Avšak ani v justiniánskom práve sa žaloba nestala abstraktnou formou na
uplatnenie akéhokoľvek subjektívneho práva, ako je to v novoveku.

II. Druhy žalôb
Žaloby delíme podľa rôznych kritérií:
a) Podľa materiálnej funkcie ich delíme na osobné žaloby (actiones in personam) a vecné
žaloby (actiones in rem alebo vindicationes). Vecná žaloba chráni absolútne subjektívne
právo; jej dôvodom je existencia absolútneho subjektívneho práva. Naproti tomu osobná
žaloba chráni relatívne subjektívne právo; jej dôvodom je nesplnenie povinnosti žalovaným.
Pôvod rozdielu je v legis actio sacramento (§ 18, II).
b) Podľa právneho základu nárokov žaloby delíme na civilné žaloby (actiones civiles) a
prétorské žaloby (actiones honorariae).
Civilné žaloby sa opierajú o civilné právo, napríklad kviritské vlastníctvo a pod.
Prétorské žaloby sa opierajú o prétorskú jurisdikciu. Subjektívne právo uplatňované
prétorskou žalobou uznal len prétor tým, že príslušnému vzťahu priznal právnu ochranu.
Prétor postupoval v podstate týmito spôsobmi:
- fiktívne žaloby (actiones ficticiae): prétor dával vo formule rozhodcovi (sudcovi) príkaz,
aby pracoval s určitou fikciou, t.j. aby si primyslel alebo odmyslel určitý predpoklad, ktorý
vyžadovalo civilné právo (napr. že žalobca už vec vydržal alebo že sa jeho právo
nepremlčalo, že žalobca alebo žalovaný je rímsky občan, a nie cudzinec a pod.). Ak boli spl-
nené ostatné predpoklady, mal sudca rozhodnúť na základe tejto fikcie. Na fikcii je založená

actio Publiciana in rem (pozri § 55, III) i ochrana prétorského dediča (bonorum possessor -
pozri § 77, VI);
- žaloby so zámenou subjektov: iná osoba sa uvádzala v intencii ako žalovaný dlžník
(napr. syn, otrok, zastúpený - pozri § 9, III) a iná osoba V kondemnácii, ktorú mal sudca
odsúdiť alebo oslobodiť (napr. páter familias, zamestnávateľ, zástupca), teda prakticky pri
pripojených žalobách (actiones adiectitiae qualitatis - pozri § 61, VI, 4) a pri procesnom
zastúpení (pozri § 8, 2b);
- žaloby osnované na faktickú situáciu (actiones infactum conceptae): ak prétor chcel
chrániť určitý vzťah medzi ľuďmi mimo oblasti civilného práva, dal skutkovú podstatu tohto
vzťahu do intencie žaloby a sudcovi uložil odsúdiť žalovaného, ak by sa táto skutková
podstata ukázala pravdivá. Týmto spôsobom prétor značne rozširoval okruh chránených
vzťahov. Vyplývalo to z jeho magistrátneho impéria a takúto ochranu priznával alebo vo
svojom edikte alebo z prípadu na prípad. Spravidla vtedy nepoužíval výraz actio, ale len
iudicium dabo (povolím spor).
c) Rozdiel bol medzi žalobami prísneho práva (actiones stricti iuris), žalobami spočívajúcimi
na dobromyseľnosti (actiones bonaefidei) a arbitrárnymi žalobami (actiones arbitrariae).
Žaloby prísneho práva (actiones stricti iuris) možno charakterizovať tým, že ich znenie
presne zodpovedá určitému typu kontraktov a nepripúšťa vziať zreteľná osobitosti prípadu;
rozhodca bol presne viazaný na in-tentio. Typické boli tzv. conditiones (§ 18, IV), ktoré boli
formulované abstraktne a vymáhali sa nimi civilné záväzky znejúce na určitú peňažnú sumu
(actio certae creditae pecuniae) alebo na vydanie určitej veci (actio cer-tae rei). Neskoršie pri
bezdôvodnom obohatení sa nimi mohlo vymáhať aj neurčité plnenie.
Žaloby spočívajúce na dobromyseľnosti (actiones bonaefidei) tiež predpokladali civilný
záväzok, ale nezneli na určité plnenie; vsúvala sa do nich doložka dobromyseľnosti (exfide
bona), čím sa sudcovi dávala možnosť posudzovať spor podľa pravidiel slušnosti, a teda
vziať zreteľ na všetky okolnosti prípadu (napr. actio quod iussu, konsenzuálne kontrakty,
dalejfiducia a pod.)
Arbitrárne žaloby (actiones arbitrariae) boli osobné i vecné žaloby, pri ktorých sudca, keď
dospel k presvedčeniu o žalobcovom práve, mohol pred vynesením konečného rozsudku
ponechať žalovanému na dobrú vôľu: buď vráti žalobcovi spornú vec, a tým sa vyhne
odsúdeniu (tzv. arbit-rium de restituendo), alebo sa nechá odsúdiť. Z vecných žalôb sem
patrili rei vindicatio a z osobných žalôb tie, ktoré smerovali k vráteniu určitej veci (napr.
condictio certae rei). S kategóriou arbitrárnych žalôb sa stretávame až vjustiniánskom práve.
d) Ďalej rozlišujeme prianie žaloby (actiones directae) a obdobné žaloby (actiones utiles).
Actiones directae sú pôvodné žaloby civilného alebo hono-rárneho práva. Naproti tomu
actiones utiles sú žaloby honorárneho práva, ktoré priznal prétor v snahe rozšíriť dovtedajšiu
právnu ochranu najmä na situácie pôvodne nepredvídané, ale podobné predvídaným [pozri
bod b)].
e) Podľa sledovaného cieľa sa rozlišovali:
- žaloby meritórne; nimi sa mal rozhodnúť meritórny spor, sporná právna otázka alebo
situácia medzi stranami, napríklad že žalobcaje vlastníkom veci, ktorú žalovaný protiprávne
drží a užíva;
- žaloby exekučné; mali zabezpečiť nútený výkon už vyneseného rozsudku proti
zdráhajúcemu sa odsúdenému;
- žaloby určovacie; mali vyjasniť právnu alebo skutkovú situáciu ako predpoklad
konečného rozsudku, napríklad či určitá osobaje prepus-tencom žalobcu.
f) Podľa predmetu žalobnej žiadosti sa rozoznávali vymáhajúce žaloby (actiones rei
persecutoriae), trestné žaloby (actiones poenales) a zmiešané žaloby (actiones mixtae).
Vymáhajúce žaloby (actiones rei persecutoriae) smerovali na vymôžeme veci, ktorá patrila
alebo sa dlhovala žalobcovi; v dôsledku princípu, že vo formulovom procese mohol rozsudok
znieť len na peniaze, žaloba finálne znela na protihodnotu, a nie na vydanie veci in nátura.
Trestné žaloby (actiones poenales) smerovali na vymoženie peňažnej pokuty (poena) od
páchateľa deliktu, ktorá mala byť náhradou za pôvodnú odvetu. Výška pokuty sa určovala
viacnásobkom (dvojnásobkom, trojnásobkom atď.) hodnoty veci alebo voľnou úvahou sudcu
(napr. pri urážke na cti).

Zmiešané žaloby (actiones mixtae) smerovali zároveň na vymoženie protihodnoty, ako aj
peňažnej pokuty, a preto ich nebolo možné kumulovať so žalobami vec vymáhajúcimi alebo
trestnými.
g) Zákonné spory (iudicia legitima) a spory spočívajúce na impériu (iu-dicia imperio
continentia); rozdiel zavedený pravdepodobne Júliovým zákonom o súkromných sporoch z
roku 17 pred Kr.
Zákonné spory (iudicia legitima) boli spory, ktoré prebiehali medzi rímskymi občanmi v
okruhu jednej míle od Ríma a pred samosudcom -rímskym občanom. Ak chýbala čo len
jedna z týchto náležitostí, išlo už o spory spočívajúce na impériu (iudicia imperio
continentia).
h) Podľa trvania sa rozlišovali trvalé žaloby (actiones perpetuae) a dočasné žaloby (actiones
temporales).
Trvalé žaloby (actiones perpetuae) - civilné i honorárne - vo všeobecnosti nepodliehali
nijakému časovému obmedzeniu. Len niektoré trestné žaloby - vzhľadom na účinnosť trestu
- sa viazali na jednoročnú lehotu. Na ešte kratšiu lehotu sa viazali edilské žaloby z titulu chýb
a nedostatkov predanej veci.
Až v období dominátu (r. 424) vztiahlo sa aj na actiones perpetuae všeobecné tridsaťročné
premlčanie. Premlčaním sa tu strácalo iba právo žalo-vateľnosti, ale samo subjektívne právo
nezanikalo. Ak by po uplynutí tejto lehoty bol nositeľ tohto práva žaloval, mohol žalovaný
namietať premlčanie (praescriptio temporis). Sudca však na túto námietku neprihliadal z
úradnej povinnosti (ex offo), ale len na podnet žalovaného (ope exceptionis).
Naopak, pri dočasných žalobách (actiones temporales) možnosť oprávneného uplatniť
žalobu bola hneď od začiatku časovo obmedzená. Ak oprávnený v tejto lehote neuplatnil
svoje právo, strácal žalobu, a tým prakticky aj právo. Tieto lehoty nazývame prepadnými
alebo prekluzívnymi (praedudere - obmedzovať, uzavierať). Plynutie týchto prekluzívnych
lehôt sa nedá ničím ani zastaviť, ani prerušiť, a tým sa výrazne odlišujú od premlčacích lehôt.
Začiatok prekluzívnych lehôt nastal buď v okamihu objektívnej možnosti, alebo subjektívnej
možnosti oprávneného podať žalobu. Od tohto okamihu však lehoty plynuli nepretržite. Na
preklúziu sudca prihliadal ex offo, lebo dodržanie lehoty bolo súčasťou žalobného základu.

III. Námietka
Formulový proces (pozri § 19) umožnil vložiť do formuly na žiadosť strán, výnimočne ex offo,
námietku (exceptio a neskôr aj praescriptio). Hovoríme na žiadosť strán, lebo principiálne tak
robil na svoju obranu žalovaný, ale v tomto prípade žalobca mohol žiadať vsunúť svoje
tvrdenie (replicatio) proti námietke obžalovaného, tak ako zasa na replikáciu žalobcu mohol
žalovaný vo formule reagovať novou námietkou (duplicatio).
Námietka (exceptio) bola procesným prostriedkom a pomohla urobiť rozhodovanie
pružnejším a spravodlivejším. Ňou sa v podstate nepopieralo zalobcovo právo, ale namietalo
sa, že je neopodstatnené (napr. že žalovaný už zaplatil dlh) alebo že ho iné okolnosti
paralyzovali či už trvalé, alebo prechodne. Napríklad proti vlastníckej žalobe žalovaný
namietal, že mu patrí právo služobnosti (napr. užívanie), alebo proti žalobe z pôžičky
žalovaný namietal dohovor o odpustení dlhu alebo dohovor o odložení zaplatenia na
neskorší čas a pod.
Námietky boli výtvormi prétorského práva, ale opierali sa o civilné právo (napr. exceptio
Senatus consulti Macedóniám) alebo o prétorské právo (napr. námietka podvodu alebo
námietka donútenia). Na námietku žalovaného sa pri rozhodovaní mohlo v zásade
prihliadnuť, len ak bola zahrnutá do formuly. Preto ju žalovaný mal uplatniť už v konaní in
iure. Ak ju prétor uznal za významnú, povolil síce žalobu, ale vo formule zároveň prikázal
rozhodcovi zamietnuť žalobu, ak by sa dokázal skutkový stav námietky. Najmä námietka
podvodu hrala v rímskej právnej praxi významnú úlohu. V poklasickej dobe námietku
nahrádzala tzv. praescriptio. Bola umiestnená priamo v žalobe pred žalobnou žiadosťou,
intenciou, a preto si sudca musel objasniť j ej oprávnenosť pred rozhodovaním o veci samej.
Námietky sa rozdeľovali na zrušujúce (peremptoriae) a odkladacie (dila-toriae). Zrušujúca
námietka vylučovala žalobu navždy (napr. pactum de non petendo - neformálne odpustenie
dlhu). Naopak, odkladacia námietka vylučovala účinnosť žaloby len v čase jej uplatnenia,

nateraz, ale len čo odpadol dôvod dilatórnej námietky (napr. zročnosť pohľadávky), žaloba
bola účinná.

V. kapitola

RÍMSKY OBČIANSKY PROCES

§ 17. Predpoklady rímskeho občianskeho procesu

I. Historický pohľad na občiansky proces
Už sme zdôraznili, že novodobá žaloba je jednostranným aktom, ktorým sa žalobca obracia
na štátny súd so žiadosťou, aby po preskúmaní veci zabezpečil (príp. aj pomocou
donucovacej štátnej moci) rešpektovanie v žalobe tvrdeného práva proti žalovanému v
prospech žalobcu. Podanie žalobyje dostatočným podnetom, aby súd ako štátny orgán
určený na rozhodovanie sporov vcelku ex offo doviedol celý spor do konca. Súd z úradnej
moci predvoláva žalovaného pod hrozbou, že použije donútenie alebo vyhovie žalobe vjeho
neprítomnosti (kontumačný rozsudok); ak žalovaný nerešpektuje ani odsudzujúci rozsudok,
súd na podnet žalobcu vykoná vynesený rozsudok, pričom proti odsúdenému žalovanému
použije donucovaciu štátnu moc. Na takúto štátnu moc v prospech ochrany práv občanov má
štát stály a početný osobitný aparát (sudcov z povolania, laických sudcov, pomocný
administratívny aparát a súdnych vykonávateľov - exekútorov).
Spomenuli sme tiež, že rímska žaloba (actio) bola skôr dohodou (zmluvou) a že po celé
stáročia o nej nerozhodoval štátny orgán. Rozhodovanie sporov medzi občanmi štátnym
orgánom bolo až výsledkom dlhého vývoja-
Počiatky rímskeho občianskeho procesu sú nejasné. Niet priamych podkladov na ozrejmenie
tejto otázky. Veľmi rozšírenou hypotézou je domnienka o svojpomoci, ktorú štát postupne
zatláčal a napokon ju celkom nahradil. Podľa iných štát sa objavil v Ríme ako triedny nástroj.
Spočiatku štát chránil celotriedne záujmy, neskôr postupne preberal ochranu aj
individuálnych, súkromných záujmov a subjektívnych práv príslušníkov vládnucej triedy.
Napokon podľa inej hypotézy prechod od svojpomoci k štátnej ochrane nebol
bezprostredným, ale až ďalším vývojovým stupňom. Týmto stupňom bol spoločenský tlak na
členov, ktorí sa ocitli v spore, aby ho riešili v dohode o rozhodcovi. Takto sa štátna ochrana
súkromných práv a záujmov objavovala a presadzovala aj v Ríme len postupne a v akejsi
konkurencii s inštitúciou rozhodcovstva. Za dominátu ochrana subjektívnych práv celkom
prešla na štát.
Do rozhodcovského riešenia občianskych sporov sa začali miešať pontifikovia, najmä tým, že
ho vtláčali do náboženských rituálnych foriem. Takýto formalizmus podľa vtedajších predstáv
zabezpečoval riešeniu sporu priazeň a ochranu bohov. Pontifikovia formulovali a odporúčali
žalobcovi riešiť žalobu. V praxi to malo taký význam, že ak žalobcovi žalobu odporúčali
pontifikovia, cítil sa istejší vo svojej právnej pozícii, a naopak, žalovaný zakolísal vo svojom
postoji z obavy pred nepriazňou bohov. Problém sa však nejavil vždy takto priamočiaro
ajednoznačne. Nie každý žalovaný bol ochotný podriadiť sa len z bázne pred pontifikmi a
bohmi. Ba postupom času sa žalovaní stávali čoraz vzdorovitejšími, dokonca aj v prípadoch,
keď nárok žalobcu bol jasný.
A práve takéto prípady priamo volali po zákroku štátnych orgánov. Nemajúc dostatok dôvery
v pomoc pontifikov, žalobcovia sa začali obracať so svojimi sťažnosťami nielen na pontifikov,
ale aj na štátne orgány ako nositeľov štátnej moci, ktorá zahŕňala aj funkciu rozhodovať
spory, deklarovať, čo je v danej situácii právom (iuris dictio alebo dicere ius).
Pre mnohých žalovaných však ani autorita predstaviteľa štátnej moci nebola dostatočným
dôvodom, aby upustili od svojho odporu proti žalobe. Ak upustili, tým vlastne uznali nárok
žalobcu a spor sa natrvalo skončil. Ak žalovaný zotrvával v odpore proti žalobe, magistrát
odkázal sporové strany na súkromného rozhodcu, sudcu (arbiter, iudex), aby celú spornú
záležitosť preskúmal, zozbieral dôkazy a zvážil ich, a aby vec rozhodol v tom rámci, ako ju
strany vymedzili pred magistrátom.
Celý spor sa teda odohrával spravidla v dvoch etapách:
a) pred magistrátom - táto etapa sa nazýva konaním in iure, a

b) pred sudcom - táto etapa sa nazýva konaním in iudicio. Poslaním magistráta nebolo
osobne rozhodovať spor medzi stranami,
ale skôr len predsedať sporu, aby bol riadne nastolený, poskytnúť pomoc žalobám, ktorým
žalovaní neodporovali alebo ktoré boli celkom jasne podložené; naopak, v prípadoch, keď
žalovaný žalobe odporoval alebo keď sa mu sporná záležitosť zdala pochybnou, magistrát
dal o žalobe rozhodnúť súkromnému sudcovi, a to v medziach, ktoré sporové strany spresnili
v konaní in iure, teda pred magistrátom. Takéto rozdelenie funkcií medzi magistráta a sudcu
býva kvalifikované priamo za geniálne, lebo sa ním zodpovednosť za nestrannosť sudcu
prenáša celkom na sporové strany.
V histórii zabezpečovania súdnej ochrany subjektívnych práv sa v rímskom práve uplatnili tri
procesné systémy: legisakčný, formulový a kog-ničný. V rámci každého z týchto procesných
systémov bola ešte určitá pestrosť konaní, ako vidno z ďalších výkladov.
Tieto tri procesné systémy nemožno chápať ako tri vývojové obdobia rímskeho procesného
práva, lebo v skutočnosti sa časové prelínali; formulový proces dlho existoval popri
legislačnom procese, až ho napokon nahradil; podobne pri formulovom procese existoval
ako mimoriadny proces kogničný, kým v klasickej a poklasickej dobe celkom prevládol.
Treba si tiež uvedomiť, že tieto zmeny v procesných systémoch súviseli aj so zmenami v
štátnej organizácii. Legisakčný proces je charakteristický pre obdobie rímskej republiky. Aj v
oblasti civilného práva mu začal konkurovať proces formulový jednak tým, že ho pre niektoré
žaloby uznal Aebutiov zákon (lex Aebutia z polovice 2. storočia pred Kr.), ajednak ho pre
všetky spory pripustil zákon cisára Augusta o súdnom procese (lexlulia iudiciorum
privatorum z roku 17 pred Kr.). Formulový proces bol v praxi čoraz viac zatláčaný kogničným
procesom, až ho ako „puntičkársky" celkom zrušili cisári Konštanc a Konštantín roku 342 po
Kr. Kogničný proces celkom ovládol vybavovanie súkromnoprávnych sporov, a to nielen v
poklasickej dobe, ale aj v stredoveku. Modifikovaný prvkami kanonického a talianskeho
práva kogničný proces ovplyvnil procesné právo Európy. V porovnaní s primitívnymi
procesnými zásadami domáceho práva zaiste znamenal pokrok.
Pre legisakčný proces bolo charakteristické, že magistrátovo preskúmanie sa obmedzovalo
len na to, že vzal na vedomie tvrdenia sporových strán a potom alebo nasledoval priamy
ochranný zákrok samého magistrátu alebo magistrát odkázal spornú vec na sudcu. Pri
formulovom procese bol už magistrát aktívnejší. Podrobne sa oboznámil so stanoviskom
žalobcu i žalovaného a v spolupráci s nimi vymedzil vlastný predmet a rozsah sporu a s
týmto vymedzením odkázal vec na sudcu. Napokon v kognič-nom procese magistrát
(štátny úradník) úplne prevzal preskúmanie i rozhodnutie spornej veci. Tým odpadlo
rozdelenie procesu na dve štádiá a nebolo treba ani súkromného sudcu.
V systéme rímskeho procesného práva legisakčný a formulový proces predstavovali tzv.
riadny proces (cognitio ordinaria - riadne preskúmanie spornej veci), naproti tomu kogničný
proces bol mimoriadnym procesom; popri riadnom procese predstavoval mimoriadnu cestu
preskúmania spornej veci (cognitio extra ordinem - preskúmanie mimo riadneho procesu).
Procesné právo zaradujeme medzi tzv. formálne práva, lebo sa zameriava predovšetkým na
úpravu formálneho postupu pri ochrane subjektívnych práv.
Sociálny obsah a podstata procesného práva sa v Ríme prejavovali jednak v samej štruktúre
procesného mechanizmu, vo formách a podmienkach uplatňovania ochrany subjektívnych
práv, jednak v skutočnom výkone a pôsobení jednotlivých inštitútov a článkov tohto
mechanizmu. Napríklad v rímskom procese je koncepcia procesu ako peňažnej stávky už zo
základu výhodnejšia pre majetkovo silných oproti nemajetným alebo majetkovo slabým.
Podobne to možno povedať o všetkých prvkoch civilného procesu, kde hrajú rolu peniaze.
Rovnako treba posudzovať zásadu, podľa ktorej žalobca si má priviesť žalovaného pred
magistráta alebo pred sudcu. Aj spôsob exekúcie vykazuje tieto črty, lebo exekúcia na osobu
(personálna) sotva mohla postihnúť majetného.
V civilnom rímskom procese hrali velkú úlohu najmä také články procesu, ktoré spočívali v
ľuďoch, alebo ktoré ľudia mohli ovplyvniť. Do tohto okruhu patrili predovšetkým osoby
zúčastnené na procese, ako prétor, sudca, ale aj svedkovia alebo advokáti. Preto sociálny
zápas v rímskej spoločnosti svojimi dôsledkami zasahoval až do úpravy rozhodovania
sporov. Úspech v civilnom procese neraz určovalo mocenské postavenie sporových strán. V

tejto spojitosti si nemožno nevšimnúť také deformačné vplyvy na priebeh sporu, akými boli aj
v rímskej spoločnosti najmä peniaze, moc (majetkové a spoločenské postavenie) a úsilie
získať si priazeň mocnejšieho. V spisoch rímskych rétorov možno nájsť dosť dokladov o tom,
ako boli ovplyvňovaní sudcovia, svedkovia, znalci aj advokáti pôsobiaci v spore. V
skutočnosti len v tých prípadoch fungoval civilný proces normálne, kde medzi sporovými
stranami neboli výraznejšie mocenské rozdiely, kde strany boli rovnako silné politicky,
sociálne i majetkovo. Ešte horšie to bolo pri rozhodovaní sporov provinčného obyvateľstva,
ktoré bolo celkom vystavené ľubovôli rímskeho miestodržiteľa a jeho úradníkov.
Napriek týmto nedostatkom rímsky civilný proces má mnoho pozitívnych čŕt, ktoré úspešne
pretrvali stáročia. Stretávame sa s nimi aj v moderných zákonníkoch, lebo po určitom
triednom prispôsobení sa osvedčujú ako vhodné nástroje na presadzovanie sledovaného
záujmu a na stabilizáciu daného stavu a nadvlády.
Komplexný pohľad na priebeh a dosah rímskeho civilného procesu si vyžaduje oboznámiť sa
so základnými organizačnými prvkami, predpokladmi každého riešenia sporu. Aj na
organizácii civilného procesu sa odzrkadľuje historický vývin, najmä však hospodársky,
sociálny a štátny vývoj v rímskej spoločnosti ako predpoklad každej právnej úpravy.

II. Orgány súdnej ochrany
Medzi orgány súdnej ochrany subjektívnych práv už podľa toho, čo sa povedalo, treba
zahrnúť jednak súkromné orgány, jednak orgány štátnej moci. Kto bol orgánom štátnej moci,
určovala forma štátneho zriadenia a jej historické premeny, ktoré sme už uviedli (§ 1 až 5).
Po páde kráľovstva to boli republikánske orgány, spočiatku konzuli a neskôr, od roku 367
pred Kr. prétori, najmä v sporovej agende (iurisdictio contentiosa); nesporovú agendu
(iurisdictio voluntaria) si spravidla ponechávali na vybavenie konzuli. Rozdiel medzi sporovou
a nesporovou jurisdikciou, v súčasnosti bežne používaný, sa nepovažuje za rímsky (Marci.
D. 1, 16, 2 pr. je interpoláciou alebo glosou). Sporová agenda bola veľmi bohatá nielen v
samom Ríme, ale aj v Itálii a v provinciách. V Itálii ju prétori vybavovali prostredníctvom
poverených súdnych úradníkov a často na to používali aj volených miestnych
(municipálnych) funkcionárov (napr. iuri-dici, praefecti iure dicundo, duoviri iure dicundo).
Podobne v provinciách jurisdikcia patrila miestodržiteľom a iným funkcionárom (legatus,
proconsul, praeses), alebo ju vykonávali nimi poverení úradníci (quaestores, comites, ad-
sessores, iuridici). Niektoré veci si vyhradzovali najvyšší nositelia štátnej moci.
Magistráti si spravidla zriaďovali na odbornú pomoc radu (consilium) pozostávajúcu z
významných právnikov, a rovnako mali poruke pomocný výkonný personál, v ktorom boli
najmä pisári, rôzni strážnici a poslovia.
Za principátu, keď sa v praxi začal uplatňovať kogničný proces, okrem vyšších orgánov
prichádzali do úvahy aj nové jurisdikčné orgány. Bol to predovšetkým sám princeps, ktorý
však často namiesto seba poveroval touto funkciou riadne republikánske orgány. Princeps
však vytvoril na cognitio extra ordinem nové úrady. Takými boli prefekt prétoriánov a mestský
prefekt najprv ako odvolacia inštancia pre Rím a Itáliu a od konca 2. storočia aj špeciálni
súdni úradníci (iuridici) ako sudcovia prvej inštancie. V provinciách to boli takmer výhradne
miestodržitelia. Aj títo úradníci pre kognič-né súdnictvo mali poruke poradný orgán
(consilium), ale niektoré spory mohli zveriť na rozhodnutie delegovaným sudcom.

Za absolútneho cisárstva (dominátu), ako sa už spomenulo, bol odstránený formulový
proces a s ním aj republikánsky aparát. Kedze kognič-ný proces prijal princípy
administratívy, bol viazaný aj jej organizáciou. Až do konca 3. storočia bola súdna
organizácia dvojstupňová. Reformy cisára Diokleciána v rokoch 284 až 305 ju zmenili na
štvorstupňovú (obec - provincia - diecéza - prefektúra) na čele s monokratickými úradníkmi
(miestodržitelia, vikári, prefekti), ktorí boli zároveň riadnymi sudcami (iudices ordinarii). Túto
organizáciu dopĺňalo a prakticky komplikovalo osobitné úradníctvo (popri administratíve) pre
niektoré privilegované skupiny obyvateľstva, najmä pre príslušníkov vojska a duchovenstva.
Aj naďalej zostala prax delegovať pomocných sudcov (iudices dati alebo pedanei). Táto
súdna organizácia bola neprehľadná a výhodná len pre majetných a vplyvných občanov. So
zreteľom na to bol pre nižšie vrstvy obyvateľstva zriadený tzv. obhajca chudobných

(defensorplebis), ktorý sa neskôr zmenil na prvostupňového obecného sudcu (defensor
civitatis). Nedostatky tejto štátnej súdnej organizácie spôsobili, že sporové strany z radov
kresťanov sa začali so svojimi svetskými súkromnými spormi obracať o rozhodnutie na
biskupa (episcopalis audientia).
Pokiaľ ide o orgány súkromného súdnictva v legisakčnom a formulo-vom procese,
stretávame sa jednak so samosudcami (iudex unus), jednak so súdom kolegiátnym,
zborovým.

Samosudcom bola súkromná osoba, ktorú magistrát v spolupráci so sporovými stranami
poveril rozhodnúť určitý spor. V Ríme a v provinciách existoval zoznam občanov (album
iudicum selectorum), ktorí mohli byť sudcami v spore. Tento zoznam zostavovali prétori a za
principátu cisári. Kritériá pre výber občanov do zoznamu sudcov boli prísne triedne, a tak v
zozname boli senátori, neskôr i jazdci a za cisárstva majetné osoby. Výber sudcu zo
zoznamu sa uskutočňoval na základe dohody sporových strán alebo žrebom; výnimočne so
súhlasom prétora mohli strany vybrať sudcu aj z osôb, ktoré neboli v zozname. Súkromný
sudca nemusel mať právnické znalosti, preto si na pomoc prizýval poradcov, najmä právni-
kov. Rímski právnici len zriedka a neradi pôsobili ako sudcovia v sporoch. V Ríme existoval
kolegiátny súd len za republiky, tzv. centumvirálny súd, nazvaný podľa toho, že sa skladal
zo stočlenného zboru. V praxi účinkoval spravidla v menejčlenných senátoch. Do jeho
kompetencie patrili dedičské veci, ak hodnota pozostalosti prevyšovala stotisíc sesterciov,
ďalej veci týkajúce sa pozemkového vlastníctva a právneho statusu človeka.
Ďalej to bol súd decemvirálny (decemviri litibus iudicandis) pre spory týkajúce sa osobnej
slobody. Napokon tzv. súd rekuperátorov, ktorý podobne ako porota rozhodoval niektoré
urgentné spory, napríklad spory týkajúce sa osobnej slobody a trestných činov.
Keď v súčasnosti hovoríme o súdnych orgánoch a súdnom personáli, vždy sa nám vybaví
ich vydržiavame, poplatky, honoráre, ktoré zaťažujú jednak štát, jednak sporové strany.
Právna ochrana legisakčným a formulovým procesom bola za republiky pre sporové strany
zásadne bezplatná. Bolo to možné preto, lebo ako orgány sporu sa zúčastnili majetné
osoby, pre ktoré účasť na rozhodovaní sporov bola skôr vecou ich občianskej cti a osobnej
prestíže. Veď ani štátni funkcionári neboli platení a ani neboli odkázaní na plat. To bola pre
sporové strany veľká výhoda a mnohých to zviedlo k jej zneužívaniu či už tým, že sa
ľahkomyseľne púšťali do sporov ako žalobcovia, alebo tým, že sa tvrdohlavo bránili proti
žalobám. Takéto sporové strany bolo možné postihnúť peňažnou pokutou (poena temere
litigantium - Gai Inst. 4, 171 n.; Iust. Inst. 4, 16). Bezplatnosť republikánskych funkcionárov
ich zvádzala k úplatkárstvu a korupcii.
Od zásady bezplatnosti civilného procesu sa však začalo upúšťať až na začiatku principátu.
Boli to najmä nemajetní advokáti, ktorí boli odkázaní na odmenu za svoje služby.
Poskytovanie a prijímanie honorárov sa značne rozmohlo, a dokonca cisári museli regulovať
ich výšku.
V kogničnom procese sa honoráre pre advokátov a poplatky v prospech štátu a súdneho
personálu stali pravidlom. Bezplatnosť sa zrušila. Príčinou bolo najmä to, že prevzatie
starostlivosti o výkon súdnictva priveľmi zaťažovalo cisársku pokladnicu (výstavba a údržba
vhodných priestorov, platenie sudcov a pomocného personálu, najmä aj v dôsledku toho, že
v procese prevládala písomná forma). Pre nemajetné obyvateľstvo sa stalo takmer
nemožným dovolať sa práva napriek tomu, že existoval obhajca chudobných.
Pred všetkými súdnymi orgánmi a vo všetkých troch systémoch civilného procesu sa ako
rokovacia reč používala latinčina. Pochopiteľne, nebolo vždy možné pridržiavať sa
latinčiny, napríklad pred cudzineckým prétorom alebo v provinciách pred miestodržiteľom.
Najmä vo východných provinciách sa veľmi často pripúšťala gréčtina, ktorá sa neskôr
udomácnila aj v cisárskej kancelárii.
Už aj v rímskom civilnom procese sa nastolila otázka, ktorý súd z celej súdnej škály je
kompetentný rozhodnúť určitú spornú vec. Otázka sa stala aktuálnou, len čo sa rímsky štát
začal rozširovať na ďalšie územia mimo vlastného Ríma v Itálii a v provinciách a keď sa
začali vytvárať špeciálne súdne orgány (centumvirálny súd, cudzinecký prétor, kurulskí
edilovia, neskôr za dominátu osobitné orgány pre vojsko a duchovenstvo a pod.).

V zásade miestne príslušný bol súd v bydlisku žalovaného (fórum domi-cilii) alebo súd, v
okruhu ktorého sa nachádzala sporná vec (fórum rei si-tae), alebo kde došlo k deliktu (fórum
delicti commissi), alebo napokon súd, na ktorom sa strany dohodli (fórum prorogatum).
Všeobecne vecne príslušný bol prétor, miestodržitelia v provinciách, cudzinecký prétor v
Ríme, kým kurulský edil bol príslušný rozhodovať spory týkajúce sa živého, ako aj mŕtveho
tovaru na trhoch; podobne obmedzene bol vecne príslušný centumvirálny súd, decemvirálny
súd a súd rekuperátorov. V kogničnom procese v poklasickej dobe, keď sa v dôsledku
administratívnej reformy vytvorila aj hierarchická súdna organizácia, miestnym sudcom boli
zverené len spory, ktorých predmet mal nižšiu hodnotu (causae minores), kým spory s
vyššou hodnotou (causae maiores) boli vyhradené vyšším súdnym orgánom.
Už pri súdnych trovách sa povedalo, že V spojitosti s kogničným procesom obstaranie a
udržiavanie vhodných priestorov na výkon súdnictva išlo na ťarchu cisára. Pri zlúčení
súdnictva s administratívou sa ukázalo ako nevyhnutné, aby rozhodujúci orgán zostával vo
svojej úradovni a aby sa sporové strany i s dôkaznými prostriedkami (svedkovia, znalci)
dostavili pred neho. Vyžadoval si to aj prevažne písomný charakter procesu (pisári zá-
pisníc, rozsudkov a pod.). To malo za následok obmedzenie prístupu širšej verejnosti na
prejednávanie sporov.
Tieto problémy však nejestvovali za legisakčného a formulového procesu. Pokiaľ šlo o
činnosť prétora v štádiu in iure, vykonával túto svoju funkciu verejne na námestí (fórum,
comitium), sediac na vyvýšenom mieste (pro tribunáli) v kurulskom kresle (sella curulis) a v
kruhu poradcov a sprievodcov. Sporové strany prednášali svoje stanoviská pred ním
postojačky. Nesporovú agendu vybavoval prétor menej okázalo (nesedel vyvýšené - de
piano) a celkom neformálne (napr. na ceste in transitu do kúpeľa alebo divadla) vybavoval
veci týkajúce sa otrokov.
Pokiaľ ide o súkromných sudcov (konanie in iudicio), rozhodovali vo vlastných domoch alebo
na nádvoriach, prípadne aj na námestí, ako uznali za vhodné, ale vždy aj s možnosťou účasti
verejnosti.
Napokon konanie in iure sa nemohlo uskutočniť v dňoch zasvätených bohom (dies nefasti), v
dňoch verejných zhromaždení a slávností a po uznaní kresťanstva ani v dňoch kresťanských
sviatkov. Vcelku takmer tretina roka bola vylúčená zo súdnych dní.

III. Sporové strany
Tak ako je to v súčasnosti, ani v rímskom práve nemohol byť civilný spor bez sporových
strán. Platila zásada, kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Ako sporové strany nevyhnutne
vystupovali žalobca (actor) a žalovaný (reus). Sporovou stranou bol spravidla jednotlivec, ale
mohli ňou byť aj viacerí jednotlivci spoločne, napríklad spoluvlastníci, solidárni veritelia alebo
dlžníci (litis consortiwn).
Význam sporových strán však nebol len v tom, že bez nich nemohlo dôjsť k preskúmaniu
spornej veci, ale aj v tom, že strany vlastne ovládali celý priebeh sporu, mohli spor nielen
uviesť do pohybu a usmerniť ho ža-lobnou žiadosťou, námietkami, ponúknutými dôkazmi a
pod., ale mohli ho aj kedykoľvek skončiť späťvzatím podanej žaloby alebo jej uznaním alebo
zmierom. Sporové strany disponovali celým sporom. Hovoríme o dispozičnej zásade; tá bola
v podstate smerodajná vo všetkých troch procesných systémoch, a to v legisakčnom,
formulovom i v kogničnom, a uznáva sa v civilných sporoch aj v súčasnosti.
Ako procesná strana však nemohol vystupovať hocikto. Mohol ňou byť len ten, kto bol
procesné spôsobilý. V tomto smere rímske procesné právo rozoznávalo tieto druhy
procesnej spôsobilosti:
1. spôsobilosť byť účastníkom civilného sporu či už ako žalobca, alebo ako žalovaný.
Procesnú spôsobilosť nemali otroci a ženy podriadené otcovskej alebo manželovej moci;
2. spôsobilosť na procesné úkony, t.j. vystupovať v procese s právnymi účinkami; chýbala
nedospelým a duševne chorým osobám, rovnako ako pri spôsobilosti na právne úkony. Až
do poklasickej dobyjú nemali ani otroci, hoci inak mali spôsobilosť na právne úkony. Ženám
sa táto spôsobilosť priznala až koncom 3. storočia po Kr. a deťom v otcovskej moci sčasti až

za Justiniána. V legisakčnom procese mohli vystupovať len rímski občania, vo formulovom aj
Latínovia a peregríni;
3. spôsobilosť robiť návrhy pred súdom chýbala niektorým maloletým osobám a
hluchonemým. Ako zástupcovia nemohli robiť návrhy za druhých ženy vôbec, slepí a niektorí
nečestní (infames).
Už od začiatku legisakčného procesu sa žiadala osobná prítomnosť sporovej strany na
procese a zásadne sa vylučovalo zastúpenie (výnimočne sa pripúšťalo u osôb chorých alebo
v zajatí). Hospodársky život si však vynútil zastúpenie vo formulovom procese, ale len ako
nepriame zastúpenie. Utvorili sa dve formy procesného zastúpenia - cognitor a procurator.
Prokurátor bol dosadzovaný celkom neformálne jednostranným prejavom zastúpeného.
Naopak, kognitora predstavili v prítomnosti druhej strany ako zástupcu, a to slávnostným
prednesením formuly, napríklad: „Pretože ja od teba vymáham pozemok (alebo u
žalovaného: pretože ty odo mňa vymáhaš pozemok), v tejto spornej veci dávam ti za
zástupcu Lucia Titia." Žalovaný, ktorý dosadil kognitora, spravidla musel dať žalobcovi
garanciu, že rozsudok splní (cautio iudicatum solvi). V justiniánskom práve sa upustilo od
tejto formy procesného zastúpenia.
Okrem kognitora a prokurátora ako procesní zástupcovia vystupovali tútori, kurátori a
oprávnené orgány korporácií a obcí.
Za procesných zástupcov nemožno pokladať procesných pomocníkov a poradcov (oratores,
advocati, patróni), ktorých si strany priberali, a to v konaní in iure z osôb, ktoré poznali právo,
kým v konaní in iudicio z osôb obdarených výrečnosťou.

VI. kapitola

JEDNOTLIVÉ DRUHY OBČIANSKEHO PROCESU

§ 18. Legisakčný proces

I. Všeobecná charakteristika
Systém legisakčného procesu bol najstaršou formou súdnej ochrany práva, ako nás
informuje Gaius (Inst. 4, 11 - 30). Pravdepodobne sa vytvoril zo starších foriem súkromnej
ochrany, ktoré sa postupne formovali a zároveň ohraničovali pod vplyvom pontifikálnej
jurisprudencie a účasti štátneho orgánu začleňujúceho sa do procesného konania. Platí to
najmä o najstarších legis actiones, totiž o legis actio sacramento a legis actio per manus
iniectionem. Nesporne obsahovali prvky odlišného využívania svojpomoci, čo sa odrážalo v
praxi, a preto si plebs v Zákone XII tabúľ vymohol vyhovu-júcejšiu a miernejšiu legis actio per
iudicis arbitrive postulationem. Ďalšie zákonné úpravy zdokonalili a obohatili celý systém
legisakčného procesu.

Legisakčný proces spravidla prebiehal v dvoch fázach: pred štátnym súdnym
predstaviteľom (in iure) a potom prípadne pred súkromným sudcom (apud iudicem).
Výnimkou zo zásady týchto dvoch fáz bola iba legis actio per pignoris capionem.
Zmyslom fázy in iure bolo nastoliť spor presne podľa formálnych schém, a preto sa žiadala
prítomnosť oboch strán. Ak žalovaný odopieral poslúchnuť žalobcovu výzvu dostaviť sa pred
súd (in ius vocatio), žalobca po tom, čo si overil toto odmietnutie svedkami, mohol ho pred
súd priviesť fyzickým násilím okrem prípadu, ak by niekto (vindex) zakročil v prospech
žalovaného poskytnutím garancie, že sa žalovaný dostaví pred súd v iný deň. In iure, teda
pred štátnym predstaviteľom, žalobca v slávnostnej schéme vyhlásil svoje právo, opierajúce
sa presne o slová zákona, a po tom sa alebo
a) v takej istej forme vyslovil aj žalovaný, alebo
b) sa nevyslovil, lebo si nebol istý svojím právom.
V prípade a) došlo k dohode o rozhodnutí sporu (litis contestatio) a magistrát priznal žalobu a
sporové strany odkázal na sudcu, aby spornú vec preskúmal a vyniesol rozsudok (sententia).

V prípade b), kedze nebolo treba vec preskúmavať (žalovaný neprotestoval a nemal nijaké
argumenty na protest), magistrát neodkazoval spor na sudcu, ale sám autoritatívne potvrdil
(addicere) žalobcovo vyhlásenie o jeho práve. Naopak, ak magistrát usúdil, že žalobcovo
vyhlásenie nieje v súlade so zákonom, odoprel mu žalobu (actionem denegat).
Systém legisakčného procesu zahŕňal len päť legisakcií: tri rozhodujúce (legis actio
sacramento, legis actio iudicis arbitrive postulationem a legis actio per condictionem) a dve
exekučné (legis actio per manus iniectionem a legis actio per pignoris capionem). Treba však
poznamenať, že výraz legis actio sa používal aj v niektorých iných situáciách, napríklad legis
actio de arboribus succisis, legis actio damni infecti a pod.
Legisakčný proces bol nepružný, čo súviselo s prísnou viazanosťou na civilný zákon,
formálny a obmedzoval sa len na rímskych občanov. Niet divu, že prax za pomoci laickej
jurisprudencie hľadala cesty, ako tieto nedostatky prekonať alebo sa im vyhnúť. Stalo sa tak
v 2. storočí pred Kr. širším zainteresovaním mestského prétora do procesného konania
novým spôsobom, formulovým procesom, ktorý napokon viedol k zrušeniu legisakčného
procesu roku 17 pred Kr. už spomenutým Júliovým zákonom o rozhodovaní súkromných
sporov.

II. Legis actio sacramento
Táto žaloba mala všeobecný charakter v tom zmysle, že ju žalobca mohol použiť v každom
prípade, pre ktorý nemal k dispozícii špeciálnu žalobu alebo špeciálny spôsob ochrany.
Už z názvu je zrejmá jej osobitosť, ktorá spočívala v tom, že jeden z účastníkov, spravidla
žalobca, v konaní in iure vyzval pred svedkami odporcu, spravidla žalovaného, aby každý z
nich sľúbil určitú obeť (sacramen-tum) bohom (neskôr eráru), ak sa jeho tvrdenie v spore
ukáže ako nepravdivé. Výška sacramenta vychádzala z hodnoty predmetu sporu.
Pri legis actio sacramento boli známe dva postupy podľa toho, či predmetom sporu bolo
absolútne právo (legis actio sacramento in rem) alebo relatívne právo (legis actio sacramento
in personam).
Legis actio sacramento in rem predpokladala okrem strán aj prítomnosť veci, o ktorú sa
viedol spor (ak išlo o nehnuteľnosti, symbolicky aspoň hrudu alebo tehlu z domu, ak išlo o
stádo oviec, napr. jednu ovcu a pod.). Celý spor sa začal vindikáciou a kontravindikáciou
strán a in iure vyústil do stávky. Pritom strany prednášali svoje tvrdenia v prísne slávnostnej
forme. Konkrétne takýto spor pred magistrátom (in iure) prebiehal napríklad takto: Žalobca
začal slovami: „Hovorím, že táto vec je moja podľa kviritského práva na základe svojho
dôvodu a v zmysle toho, čo som povedal, hľa, položil som na ňu aj palicu" (Hane ego rem ex
iure Quiritium meam esse aio se-eundum suam causam: sicut dixi, ecce vindictam imposui).
To isté predniesol a spravil aj žalovaný. Stáli proti sebe dve rovnaké tvrdenia sporových
strán. Nato ich magistrát prerušil a rozkázal im: „Obaja pusťte vec" (Mittite ambo rem). Strany
si potom formálne vymenili mienky o dôvode svojho tvrdeného práva, a keďže obaja trvali na
svojom, žalobca vyzval žalovaného na stávku slovami: „Pretože si protiprávne vindikoval,
vyzývam ťa na stávku o 50 (500) asov" (Quando tu iniuria vindicas, quingenti assibus
sacramento te provoco) a žalovaný mu jednoducho odvetil: „Aj ja teba" (Et ego te). Každá
strana potom zložila určenú sumu. Predtým, než sa spor odovzdal sudcovi na rozhodnutie,
bolo treba zariadiť, čo urobiť so spornou vecou, než sa rozhodne. Magistrát to riešil tak, že
dočasnú držbu spornej veci pririekol (addictio vindiciarum) jednej zo strán alebo tretej osobe
ako uschovávateľovi, aby vec bola chránená a po rozsudku mohla byť odovzdaná strane,
ktorá spor vyhrala.
Za týchto podmienok boli zrejme vo výhode majetní. Ak túto výzvu na stávku druhá strana
neprijala, tým vlastne potvrdila nesprávnosť svojho stanoviska, a teda bolo možné sa jej
zmocniť (manus iniectio). Naopak, ak druhá strana výzvu na stávku prijala, obe strany
slávnostne vyzvali na stávkové obete (sacramenta) a ich garantovanie (praedes sacramenti).
Vec sa odovzdala sudcovi, aby rozhodol, stávka ktorej sporovej strany je podložená
(sacramentum iustum) a ktorej nepodložená (sacramentum iniustum). Víťaznej strane sa
predmet stávky vrátil, kým predmet stávky strany, ktorá stávku prehrala, prepadol v prospech
bohov (pontifikom - chrámom), prípadne neskôr eráru. Spor sa tu teda nerozhodoval priamo,
ale ako pre-judícium, ako predbežné rozhodnutie sporu o stávke.

Pri legis actio sacramento in personam konanie pred magistrátom sa nemohlo začínať
vindikáciou a kontravindikáciou, lebo nešlo o spor o absolútne právo. Nepoznáme
podrobnosti, ale tu žalobca formálne tvrdil (aio ...), že žalovaný je mu zaviazaný a žiadal ho,
aby to, čo on tvrdí, žalovaný alebo uznal, alebo poprel (postulo aias an negas). Keď to
žalovaný poprel, vyzval ho žalobca takým spôsobom, ako pri actio in rem, na stávku.

III. Legis actio per iudicis arbitrivc postulationem
Táto žaloba vznikla neskoršie, nevyžadovala nijaké sacramentum a mohla sa použiť len na
ochranu určitých práv, najmä zo slávnostného sľubu, na rozdelenie spoluvlastníctva a na
určenie hraníc medzi pozemkami. Názov pochádza zo žalobnej žiadosti, aby prétor dosadil
sudcu alebo rozhodcu.
Žaloba prebiehala takto: po tvrdení žalobcu a jeho odmietnutí žalovaným žalobca žiadal
prétora, aby dosadil sudcu alebo rozhodcu. Formula, ktorá sa zachovala u Gaia (Inst. 4,17a),
znie: „Tvrdím, že ty mi máš dať desaťtisíc sesterciov na základe sľubu; žiadam ťa, aby si to
potvrdil alebo poprel." Keď to žalovaný poprel, obrátil sa žalobca na prétora so žiadosťou o
ustanovenie rozhodcu slovami: „Pretože ty popieraš, teda, prétor, žiadam, aby si dal sudcu
alebo rozhodcu."

IV. Legis actio per condictionem
Bola to najmladšia z legisakcií a tiež sa nevyžadovalo sacramentum; znela vždy na určité
plnenie. Názov sa odvodzuje z výrazu výzvy (dohovoriť sa - condico).
Pri tejto žalobe po prednesení nároku a jeho odmietnutí žalovaným žalobca hneď vyzval
žalovaného, aby sa dostavil na konanie (in iure) o 30 dní, aby sa spolu dohovorili o sudcovi.
Prakticky v tomto čase mal žalovaný zvážiť, či sa pustí do sporu, alebo nie (zaplatí a pod.).
Formula bola spravidla štylizovaná abstraktne a na určitú vec, napríklad: „tvrdím, že ty mi
máš dať desaťtisíc sesterciov; žiadam, aby si to uznal alebo poprel." Po zápornej odpovedi
žalovaného žalobca pokračoval slovami: „Pretože ty popieraš, vyzývam ťa, aby si sa dostavil
v 30. deň vo veci volby sudcu."
Toto ultimátum spravidla primalo žalovaného zaplatiť dlžobu pred uplynutím tohto
medziobdobia.

V. Legis actio per manus iniectionem
Cieľom tejto žaloby bolo zabezpečiť veriteľovi exekúciu na osobu, na telo neplatiaceho
dlžníka. Spočívala v tom, že veriteľ pred prétorom formálne, prednesúc nesplnenie rozsudku,
položil ruku (manus iniectio) na dlžníka, a tým sa ujímal moci nad jeho osobou. V dôsledku
tohto reálneho zmocnenia sa dlžníka mohol s ním veriteľ voľne nakladať, dokonca ho mohol
zabiť alebo predať do otroctva, ak dlžník sám alebo niekto (vindex) za neho nezaplatil
(manum depellere) dlžobu.
Manus iniectio bolo na mieste, ak už pohľadávka veriteľa smerujúca proti dlžníkovi bola
rozsudkom potvrdená a priznaná (iudicati), alebo aj v prípadoch, keď rozsudok nevyriekli, ale
pohľadávka bola nesporná (pro iudicato), napríklad ak bol zlodej prichytený, alebo žaloba
bola uznaná in iure. Formula znela: „Pretože ty si v môj prospech odsúdený na desaťtisíc
sesterciov a doteraz si mi nezaplatil, preto na teba kladiem ruku pre prisúdených (príp. akoby
prisúdených) desaťtisíc sesterciov." Keď sa však dlžník sám nevyplatil, alebo sa ho ani nikto
ako rukojemník nezastal, prétor pririekol dlžníka veriteľovi. Ten si ho odviedol, mohol ho do
60 dní držať, spútať ho do okov, ale musel ho živiť, ak sa dlžník sám alebo niekto iný za
neho nepostaral o jeho výživu. Veriteľ bol potom povinný predviesť dlžníka trikrát za sebou v
trhový deň k prétorovi a tam verejne oznámiť, pre akú sumu ho väzní. Keď ani na tretí trhový
deň nikto dlžníka nevykúpil, mohol ho veriteľ zabiť alebo predať do otroctva (trans Tiberium -
za Tiber, t.j. do cudziny). Neskôr tento postup zmiernili v tom zmysle, že veriteľ mohol za-
držiavať dlžníka dovtedy, kým mu neodpracoval dlh.

VI. Lcgis actio per pignoris capionem
Zmyslom tejto žaloby, používanej len výnimočne, bolo zabezpečiť záloh pre veriteľa
zmocnením sa nejakej nehnuteľnej veci, ktorá patrila dlžníkovi. Mohlo sa tak stať, len pokiaľ

išlo o niektoré vymedzené nároky, najmä verejnoprávne dane a sakrálne povinnosti.
Prítomnosť dlžníka sa nevyžadovala (teda aj bez konania in iure) a mohlo sa tak stať v
ktorýkoľvek deň, aj v dies nefasti. Ale uchopenie veci muselo sprevádzať prednesenie
určitých slov.

§ 19. Formulový proces

I. Všeobecná charakteristika
Všetko nasvedčuje, že formulový proces (performulas alebo aj per con-cepta verba) vznikol
na súde cudzineckého prétora azda ešte v predklasic-kej dobe popri legisakčnom procese.
Postupne ho používal aj mestský prétor v-sporoch medzi rímskymi občanmi. Túto prax
potvrdil aj Aebutiov zákon (lex Aebutia) asi z roku 120 pred Kr., ak sa na tom dohodli pro-
cesné strany. Bolo to nevyhnutné v zmysle zásady „nie dvakrát o tej istej veci" (ne bis de
eadem re); stranám bolo umožnené súdiť sa alebo normálnym legisakčným procesom, alebo
z ich obojstrannej vôle formulovým procesom. Napokon Júliov zákon o súkromnom súdnictve
(lex Iulia iudi-ciorum privatorum) zo 17. roku pred Kr. zaviedol ako riadny druh súdneho
procesu len proces formulový a legisakčný proces zostal naďalej len ako výnimka f pred
centumvirálnym súdom v legis actio per condictionem a v actio damni infecti).
Pri legisakčnom procese sa v praxi ako nedostatok pociťovalo najmä to, že sa mohol
uskutočniť len medzi rímskymi občanmi, že bol priveľmi formálny a že úloha súdneho
magistráta bola pomerne pasívna. Nový formulový proces odstraňoval predovšetkým tieto
nedostatky. Sprístupnil sa aj cudzincom v sporoch medzi nimi navzájom alebo s rímskymi
občanmi a podstatné zmeny nastali aj v konaní in iure. Súdny magistrát bol v konaní in iure
oveľa aktívnejší, a tým ustúpila dovtedajšia prísna formálnosť.
Poslaním súdneho magistráta, spravidla prétora, nebolo iba vypočuť určité formálne schémy
prednášané sporovými stranami, ale keď sa strany so svojím sporom obrátili na prétora,
voľne s nimi prediskutoval predmet a okolnosti sporu, uvážil podľa zásad slušnosti a
spravodlivosti ich žiadosti a stanoviská, prejavil pred nimi aj svoj názor na to, v akých
hraniciach sa mu zdá požiadavka žalobcu oprávnená a čo posilňuje stranu žalovaného. Táto
diskusia s prétorom vyústila do konkretizácie a formulácie (conceptio verborum) jednotného
stanoviska vo veci sporu (iudicium), ktoré sa spravidla zhodovalo s prétorovým stanoviskom
vysloveným už prv v jeho edikte. Takto po diskusii žalobca prečítal spoločne sformulované
stanovisko žalovanému a ten sa vyjadril, že ho prijíma (dictare et accipere iudicium). Na
základe súhlasu strán, dohody o predmete a podmienkach ich sporu (litis contestatio) poveril
prétor sudcu preskúmať a rozhodnúť spor.
To je stručná charakteristika hlavných zmien, ktoré nastali pri prechode od procesu
legisakčného k formulovému. V praktickom živote však za týmito zmenami treba vidieť veľmi
pestrú činnosť prétora, prejavujúcu sa v širokej škále procesných prostriedkov, ktorými sa
spresňovalo, konkretizovalo a formulovalo jednotné stanovisko strán týkajúce sa predmetu a
podmienok sporu, ktorými prétor usmerňoval spor a slúžil spravodlivosti v duchu predstáv a
záujmov vládnucej triedy. Pestrosť procesných pro striedkov, ktoré používal prétor a strany
vo formulovom procese, nám ná zorné približuje už paleta druhov žalôb a námietok (pozri §
16, II - III);
štruktúra formúl a ich časti (pozri bod III). Pozrime sa na ich význam v priebehu sporu.

II. Konanie pred magistrátom (in iure)
Už z uvedeného je zrejmé, že vo formulovom procese zohral prétor v konaní in iure
významnú úlohu. Pred ním sa mali v podstate objasniť tieto časti procesu:
a) určiť sudcu a vymedziť mu rámec pôsobnosti, v ktorom sa mal pohybovať pri
preskúmavaní skutkového stavu a pri \ynesení oslobodzujúceho alebo odsudzujúceho
rozsudku (odsúď - condemnato, osloboď -absolvito),
b) formulovať - vymedziť žalobcovu požiadavku a jej zdôvodnenie, abyjej sudca vyhovel a
aby tvrdenie žalovaného vyznelo ako nepodložené (ak sa ukáže ... odsúď - si parel...
condemnato) a napokon

c) vymedziť argumentáciu žalovaného tak, aby \yznela ako oprávnená a naopak požiadavka
žalobcu ako nepodložená (ak sa neukáže ... osloboď - si non paret... absolvito). V týchto
dvoch posledných častiach procesu sa kryštalizovalo, čo je vlastne medzi stranami sporné,
čo treba v spore rozhodnúť, tzv. meritum sporu.
Konanie in iure sa začínalo tým, že sa sporné strany dostavili pred ma-gistráta a končilo sa
litiskontestáciou. Ako pri legisakčnom procese žalobca vyzval žalovaného, aby sa dostavil
pred magistráta (in ius vocatio). Avšak nestačilo ho už iba vyzvať, ale žalobca mal
žalovanému oznámiť, že ho chce žalovať a v akej veci (edere actionem). Ak žalovaný výzvu
neposlúchol, mohol žalobca použiť násilie a prétor mu mohol priznať zmocnenie sa majetku
zdráhajúceho sa odporcu. Žalovaný mohol dať garanciu, že príde v určený deň
(vadimonium), alebo sa zaňho niekto solventný mohol zaručiť (vindex).
Ak sa žalovaný dostavil, žalobca formálne predniesol svoju žalobnú žiadosť a prípadne
označil formulu, ktorú našiel na tento prípad v edikte, a zároveň požiadal prétora, aby mu
povolil spor a priznal žiadanú žalobu (postulatio actionis).
Žalovaný spravidla nesúhlasil s prednesom žalobcu a rozvinul diskusiu, v ktorej rozvádzal
faktické a právne dôvody, prečo magistrát má žalobu proti nemu odoprieť (denegare
actionem), alebo prečo jej sudca nemá vyhovieť. Na základe tejto diskusie a svojich dojmov
magistrát rozhodol:
a) či žalobu odoprie, alebo
b) či žalobu povolí a v akom rámci (actionem dare).
Kedze magistrát nepreskúmal podstatu žalobcovej žiadosti ajej materiálnu oprávnenosť,
odoprel žalobu len zo zjavných dôvodov. Takými dôvodmi mohli byť najmä: celkom zjavne
nesprávne uvedenie skutkového stavu alebo požadovanie celkom zjavne nesprávnej žaloby
alebo nedostatok spôsobilosti na procesné úkony na strane žalobcu alebo žalovaného,
neprítomnosť jednej zo strán, miestna nepríslušnosť alebo vecná neprí-slušnosť magistráta,
ďalej neprípustnosť súkromnoprávneho procesu v danej veci.
Hneď na začiatku konania pred magistrátom bolo v záujme žalobcu opýtať sa (interrogatio in
iure) žalovaného na okolnosti, od ktorých závisela jeho pasívna spôsobilosť byť odporcom v
tomto spore.
Pochopiteľne, mohlo sa stať aj to, že žalovaný po diskusii pred magistrátom sa rozhodol
uznať žalobcov nárok (confessio in iure). V dôsledku toho, že žalovaný uznal žalobcov nárok,
odpadol spor o tom, či žalobca má nárok; mohla však zostať sporná výška nároku a na jej
ustálenie mohol prétor priznať žalobu z uznania (actio confessoria).
Spor bolo možné odstrániť pred magistrátom aj prísahou (iusiuran-dum in iure).
Uskutočnilo sa to tak, že s dovolením magistráta žalobca vyzval žalovaného, aby odprisahal,
že žalobcovi nič nedlhuje. Žalovaný alebo odprisahal, a tým sa spor skončil, alebo prísahu
odoprel, a vtedy bol v situácii nebrániaceho sa (indefensus), alebo mohol vrátiť prísahu
žalobcovi, aby odprisahal, že žalovaný mu dlhuje to, čoho sa žalobou domáha. Ak žalobca
odprisahal, získal tým titul na exekúciu proti žalovanému. Niekedy sa pokonávkou
(transactio) skončil spor už v konaní pred magistrátom.
Ak sa žalovaný nebránil proti žalobe (bol indefensus), magistrát splnomocnil žalobcu, aby si
odviedol žalovaného do súkromnej väzby, čím sa na žalovaného urobil nátlak aj tým, že
priznal žalobcovi držbu na celý majetok žalovaného (missio in bona) s rizikom, že ho
prípadne rozpredá (konkurz).
Tento prostriedok nátlaku sa ukazoval ako nevyhnutný pri žalobách in personam, lebo
žalovaní veľmi často jednoducho popierali tvrdenie žalobcu. Ak takéto popieranie bolo
celkom bezdôvodné (infitiatio), žalovaný býval odsúdený na dvojnásobok. Platila totiž zásada
(Gai Inst. 4, 9; 4, 171): „Popieraním narastá spor na dvojnásobok" (Lis infitiando crescit in
dup-lum).
Pri žalobách in rem žalovaný nebol povinný spolupracovať, mohol sa sporu vyhnúť a urobiť
ho bezpredmetným len vtedy, ak nebránil žalobcovi vo výkone jeho práva. Platila zásada
(Ulp. D. 50, 17, 156 pr.): „Nikoho nemožno proti jeho vôli nútiť brániť vec" (Invitus nemo rem
cogitur defendere).
Často však žalovaný nepopieral žalobcovo právo alebo skutkový stav, ktorý žalobca
predostrel, ale tento skutkový stav dopĺňal ďalšími skutočnosťami, ktoré boli spôsobilé podľa

civilného alebo prétorského práva zneškodniť žalobu, a prétor ich často bral do úvahy tým
spôsobom, že ich vsunul do priznanej žalobnej formuly ako námietku (exceptio).
Keď bolo z prednesov a diskusie žalobcu a žalovaného zrejmé, že sú ochotní dať spornú vec
preskúmať a rozhodnúť sudcovi v dohodnutom rámci a keď aj magistrát dospel k záveru, že
má vyhovieť takto spoločne spresnenej žiadosti žalobcu na priznanie žaloby, prípadne so
vsunutou námietkou žalovaného, magistrát dosadil stranami zvoleného sudcu a potvrdil
spoločne štylizovanú žalobnú formulu. Žalobná formula bola v podstate smernicou a
rámcom, ktorými sa sudcovi určovalo, za akých podmienok a na aké plnenie má žalovaného
odsúdiť v prospech žalobcu a za akých podmienok ho má oslobodiť.
Na začiatku formuly sa spravidla zároveň v imperatíve uvádzalo meno sudcu. Okrem toho
prétor dekrétom vyriekol, že žalobcovi sa proti žalovanému povoľuje viesť súdny spor
(iudicium dare). Základom tohto súdneho procesu bola dohoda sporových strán tak o
sudcovi, ako aj o predmete sporu, a tiež o tom, že sa vynesenému rozhodnutiu podriadia
(litis contesta-tio). Preto po litiskontestácii nielen žalobca alebo žalovaný už spravidla ne-
mohli prednášať nové tvrdenia, žiadosti alebo námietky, ale ani sudca nemohol ísť za takto
vymedzené hranice (ultra vel extra petitum partium), najmä nemohol nahrádzať iniciatívu
sporových strán. Litis contestatio znamenala začatie vlastného procesu.
Litis contestatio vyvolávala medzi stranami v spore významné účinky:
a) Právny vzťah medzi stranami sa obnovil (novatio - § 63, II, 3), lebo ak sa dokázala
pravdivosť vo formule predpokladaného skutkového stavu, namiesto doterajšieho
žalobcovho nároku na plnenie nastúpil jeho nárok na odsúdenie žalovaného.

b) Litiskontestácia teda skonzumovala pôvodné žalobcovo právo, ktoré mohol žalobca
realizovať len prostredníctvom vyneseného rozsudku, a ak rozsudok nebol preň priaznivý,
stratil svoj nárok úplne. V tej istej veci nebolo možné priznať iudicium dvakrát (bis de eadem
re agere non licet). Ak by žalobca opäť predniesol žalobný nárok v tejto veci, magistrát mal
ipso iure odmietnuť takúto žiadosť žalobcu v prípade, ak to bol obligačný (in personam)
nárok opierajúci sa o ius civile. Vo všetkých ostatných prípadoch mohol žalovaný vysloviť
„námietku už rozhodnutej veci" (exceptio rei iudi-cata) alebo námietku „veci nastolenej pred
rozhodcom" (in iudicium deduc-tae). Poklasická doba zmiernila tento vylučovací účinok
litiskontestácie.

c) Litiskontestácia prerušovala premlčanie žaloby.

d) Žalovaný mohol byť odsúdený len vtedy, ak žalobcovo právo jestvovalo v čase
litiskontestácie a dokonca ani jeho neskorší zánik nevylučoval odsúdenie (napr. ak
žalovaný zaplatil po litiskontestácii, ale pred rozsudkom). Táto tvrdosť sa neskôr v
poklasickej dobe nepripúšťala pri iudicia bonaefidei.

e) Kedže smerodajný bol okamih litiskontestácie, odsúdený žalovaný mal vydať žalobcovi
všetko, čo by tento bol mal, keby žalovaný bol jeho nárok splnil v okamihu litiskontestácie,
teda najmä plody, zodpovednosť za skazu a zhoršenie; pritom nedobromyselhý žalovaný bol
po litiskontestácii zodpovedný aj za náhodnú škodu.

f) Po litiskontestácii nebolo možné v nijakom smere meniť žalobnú formulu; bolo možné
len žiadať prétora, aby ju prepísal na inú osobu, napríklad pri zmene osoby sudcu (translatio
iudici) alebo zmene procesných strán (vrátane dedičov) alebo ich zástupcu.

g) Veci, ktoré sa litiskontestáciou stali predmetom sporu, nesmela žiadna zo strán
scudziť.

III. Žalobná formula

Už sa povedalo, že žalobná formula bola smernicou pre sudcu. Táto smernica sa musela
starostlivo pripraviť, písomne skoncipovať a stručne vyjadriť v jednej jedinej vete. V podstate
to bola práca veľmi náročná, a preto sa spravidla prétor i procesné strany radili o veci s
právnikmi (iuris-consulti). Vo formule bolo treba vystihnúť celý komplex otázok týkajúcich sa
skutkového i právneho stavu, ktoré boli rozhodujúce pre rozsudok sudcu. Preto žalobná
formula zohrala v rozvoji rímskeho súkromného práva ďalekosiahlu úlohu, a to tým viac, že v
rímskom práve sa v podstate stotožňovalo subjektívne právo so žalobou.
Pochopiteľne, prétor nevytváral pre každý konkrétny prípad novú formulu, ale preberal
osvedčené formuly. Celý rad vzorových formúl bol uvedený v jeho edikte a len na prípady,
ktoré neboli pokryté formulami v edikte, vytváral nové formuly, či už ako actiones infactum,
alebo ako actio-nes utiles.

Formula pozostávala z hlavných častí a vedľajších častí. Hlavnými časťami okrem
vymenovania sudcu (datio iudicis) boli intentio a codemnatio. Vedľajšími časťami (ktoré
mohli v konkrétnom prípade chýbať) boli najmä demonstratio, adiudicatio, taxatio,
praescriptio a exceptio, vrátane rôznych klauzúl.

Medzi hlavnými časťami na prvom mieste bývalo dosadenie sudcu alebo porotcov.
Napríklad: „C. Octavius, buď sudcom!" (C. Octavius, iudex esto), alebo „C. Octavius, M.
Sempronius, L. Valerius, buďte porotcami!" (C. Octavius, M. Sempronius, L. Valerius,
recuperatores suntol).
Základnou súčasťou, ktorá nemohla chýbať v žiadnej formule, bola intentio, žalobná
žiadosť.

Intentio vymedzovala podstatu žaloby, a to tým, že v zásade objasňovala sporové strany,
skutkový stav právneho vzťahu medzi nimi (causa petendi) a napokon žiadosť žalobcu
(petitum), teda základ a predmet žaloby. Stručne to možno povedať aj tak, že intentio
obsahovala: kto, koho, prečo a o čo žaluje. Prétor práve na formulovaní intencie preukázal
svoju tvorivú a pretvárajúcu činnosť. Formuloval ju totiž nielen s odvolávaním sa na právny
vzťah medzi stranami (intentio in ius concepta), ale aj s odvolávaním sa na faktickú situáciu
(intentio infactum concepta), o ktorú opieral rozkaz sudcovi žalovaného odsúdiť alebo
oslobodiť.
Podľa vymedzenia predmetu žaloby bola intentio in ius concepta buď určitá (čerta), alebo
neurčitá (incerta). Ak bola neurčitá, sudca dostal kritérium, ako vymedziť plnenie žalovaného.
Druhou základnou súčasťou žalobnej formuly bolo zmocnenie na roz-súdenie, odsúdenie
(condemnatio); len výnimočne chýbala pri určovacích žalobách [§ 16, II, e)]. Condemnatio
prikazovala sudcovi žalovaného odsúdiť alebo oslobodiť podľa toho, či sa po dokazovaní
bude žalobcova žia-dosťjaviť ako pravdivá, alebo nie. Preto na vynesenie rozsudku bolo
treba mať úplne jasno, pokiaľ ide o strany sporu a o žalobnú žiadosť [najmä pri žalobách so
zámenou subjektov - § 16, II, b)], ako aj to, ako presne znie žiadosť žalobcu o odsúdenie.

Žalobná žiadosť vo formulovom procese znela vždy na peňažnú sumu (condemnatio
pecuniaria, Gai Inst. 4, 48). Condemnatio mohla byť určitá (čerta), ak znela na vopred určenú
peňažnú sumu, alebo neurčitá (incerta), ak znela na peňažnú sumu, ktorá sa mala určiť až v
rozsudku. So zreteľom na to condemnatio čerta súvisela s intentio čerta, keď išlo o peňažnú
sumu (čerta pecunia), kým condemnatio incerta bola v spojitosti s intentio čerta (res) aj incer-
ta. V prípade condemnatio incerta rozhodca mal kondemnačnú sumu v zásade určiť podľa
niektorého z týchto štyroch kritérií, a teda odsúdiť na to:
a) aká je (bola, bude) cena predmetu sporu,
b) aký je (bol, bude) žalobcov záujem,
c) čokoľvek, čo sa má dať, urobiť, prípadne podľa dobromyseľnosti,

d) koľko sa (sudcovi) bude zdať slušné a spravodlivé.
Z vedľajších častí žalobnej formuly treba spomenúť predovšetkým de-monstratio - opis
skutkového stavu - ktorá sa uvádzala pred intenciou. Jej cieľom bolo pri neurčitej intencii
spresniť a rozviesť skutkovú podstatu sporu. Uvádzala sa slovom „pretože ...".
Pri žalobách na rozdelenie spoluvlastníctva a na určenie medzí sa stretávame vo formule s
prisúdením (adiudicatio). Sudca sa ním splnomocňuje prisúdiť do kviritského vlastníctva
jednotlivým účastníkom časti spoločnej veci.
Pomocou taxatio sa teda v prípadoch neurčitej kondemnácie maximalizovala výška
peňažného odsúdenia. V niektorých prípadoch nebolo žiaduce, aby sudca odsúdil
žalovaného nad jeho skutočné možnosti plniť, aby sa tak u niektorých žalovaných vyhol
riziku konkurzu a infámie (benefícium competentiae).
O exceptio a praescriptio sa už hovorilo v § 16, III.

Príklady formúl:
1. Žaloba o vymáhanie určitej dlhovanej sumy peňazí (actio certae cre-
ditae pecuniae):
Dosadenie sudcu: „Titius, buď sudcom!" (Titius, iudex esto!)
Intentio: „Ak sa preukáže, že Numerius Negidius má dať desaťtisíc ses-
terciov Aulovi Ageriovi" (Si paret, Numerium Negidium Aulo Agerio* sester-
tium decem milia dare oportere).

Pod menom Aulus Agerius (agere - žalovať) sa v textoch vždy označuje žalobca, pod me-
nom Numerius Negidius (negare - popierať) vždy žalovaný.

Condemnatio: „Sudca, odsúď Numeria Negidia na desaťtisíc sesterciov v prospech Aula
Ageria; ak sa nepreukáže, osloboďho!" (Iudex, Numerium Negidium Aulo Agerio sestercium
decem milia condemna; si non paret, absolve!)

2. Žaloba z úschovy (actio depositi):
Dosadenie sudcu: „Sempronius, buďsudcom!" (Sempronius, iudex esto!)
Demonstratio: „Pretože Aulus Agerius uschoval u Numeria Negidia strieborný stôl, o ktorý sa
tu vedie spor" (Quod Aulus Agerius apud Numerium Negidium mensam agrenteam deposuit,
qua de re agitur).
Intentio: „Preto čokoľvek v spojitosti s touto vecou Numerius Negidius Aulovi Ageriovi na
základe dobromyseľnosti má dať alebo urobiť (Quidqu-id ob eam rem Numerium Negidium
Aulo Agerio darefacere oportet exfide bona.)
Condemnatio: „Sudca, odsúď Numeria Negidia v prospech Aula Ageria, len ak vec nevráti;
ak sa to nepreukáže, osloboďho!" (Eius, iudex, Numerium Negidium Aulo Agerio
condemnato, nisi restituat; si non parte, absolvito!)

3. Žaloba o vymáhanie určitej dlhovanej sumy s námietkou (actio cer-tae creditae
pecuniae s exceptio):
Dosadenie sudcu: „Titius, butfsuďcom!" (Titius, iudex esto!)
Intentio: „Ak sa ukáže, že Numerius Negidius má dať desaťtisíc sesterciov Aulovi Ageriovi"
(Si paret, Numerium Negidium Aulo Agerio sestertium decem milia dare oportere).
Exceptio: „Ak sa len v tejto veci Aulovi Ageriovi nič nestalo, alebo nerobí zo zlého úmyslu" (Si
in ea re nihil dolo malo Aulo Agerio factum sit neque fiat).
Condemnatio: „Sudca, odsúď Numeria Negidia na desaťtisíc sesterciov v prospech Aula
Ageria; ak sa to nepreukáže, osloboďho!" (Iudex, Numerium Negidium Aulo Agerio
sestercium decem milia condemna; si non paret, absolve!)

4. Vlastnícka žaloba o vydanie veci (rei vindicatio - formula peritoria): „Ak sa ukáže, že vec
(uvádzalo sa jej presné označenie), o ktorú je spor,
je kviritským vlastníctvom Aula Ageria, a ak nebude vrátená, akú bude mať cenu, na takú
sumu peňazí, sudca, odsúď Numeria Negiďia v prospech Aula Ageria; ak sa to nepreukáže,

osloboďho!" [Siparet rem (presné označenie veci) qua de agitur ex iure Quiritium Auli Agerii
esse neque ea res restituetur, quanti ea res erit, tantam pecuniam iudex Numerium
Negidium Aulo Agerio condemna; si non paret, absolve!]
Vo vlastníckej žalobe o vydanie veci podľa civilného práva sa tvrdí vlastnícke právo, nie
povinnosť žalovaného; ten sa ani v intencii neuvádza; kondemnácia na peňažnú sumu je len
podporná, teda ak sa vec nevydá (nevráti) in nátura.

5. Žaloba o prétorské vlastníctvo (actio Publiciana in rem):
„Ak by bol otrok, ktorého Aulus Agerius kúpil a ktorý mu bol odovzdaný, jeho kviritským
vlastníctvom, pokiaľ by ho držal jeden rok, ak tento otrok nebude vrátený, aká bude jeho
cena, na takú sumu peňazí, sudca, odsúď Numeria Negidia v prospech Aula Ageria; ak sa to
nepreukáže, osloboďho!" [Si quem hominem (t j. otrok), Aulus Agerius emit et is ei traditus
est, anno possedisset, tum si eum hominem, de quo agitur, eius ex iure Quiritium esse
oporteret neque ea res restituetur, quanti ea res erit, tantam pecuniam iudex Numerium
Negidium Aulo Agerio condemna; si non paret, absolve!]
Je to prétorská vlastnícka žaloba s fiktívnou formulou, lebo sa predstiera (finguje)
nadobudnutie kviritského vlastníctva po jednoročnom vydržaní (§ 16, III).

6. Žaloba z úkonu podriadeného v rámci splnomocnenia (actio quod iussu):
„Pretože na rozkaz Numeria Negidia Aulus Agerius predal Gaiovi, keď bol v moci Numeria
Negidia, tógu, o ktorú je spor, čokoľvek v spojitosti s touto vecou Gaius Aulovi Ageriovi má
dať, alebo urobiť v zmysle dobromyseľnosti, sudca, odsúď na to Numeria Negidia v prospech
Aula Ageria, ak sa to nepreukáže, osloboďho!"
Je to formula adjektickej žaloby z kúpno-predaja syna v otcovskej moci vo veci tógy. V
demonstratio a v intentio sa syn uvádza ako zaviazaný, ale con-demnatio znie proti jeho
otcovi. Keby namiesto syna bola kupujúcim otrok, muselo by sa v intentio fingovať otrokovo
občianstvo. Práve tak bolo treba so zreteľom na obmedzené ručenie hlavy rodiny prispôsobiť
kon-demnáciu pri actio de peculio, prípadne pri actio de in rem verso.

7. Žaloba o rozdelenie spoluvlastníctva (actio communi dividundo): „Pretože L. Tilius, C.
Seius vo veci rozdelenia im spoločného, alebo ak
niečo na spoločnom bolo poškodené, alebo ak z toho dôvodu by niektoré mu z nich chýbalo,
alebo ak by sa už niektorému z nich niečo dostalo, žiadali dosadiť im sudcu; koľko sa má L.
Titiovi, C. Seiovi prisúdiť, sudca, L. Titiovi, C. Seiovi prisúď; čokolVek v spojitosti s touto
vecou jeden druhému má plniť, na to, sudca, jedného i druhého odsúď; ak sa to nepreukáže,
osloboď!"
Je to formula žaloby o rozdelenie spoluvlastníctva. Strany tu nestoja proti sebe ako žalobca
a žalovaný s odporujúcimi (kontradiktórnymi) tvrdeniami, ale žiadajú len dosadiť sudcu.

V.

Konanie pred sudcom (apud iudicem)

Zmyslom konania pred sudcom (apud iudicem) bolo preskúmať skutkový a právny stav vo
formule a vyniesť rozsudok. Aj pre konanie pred sudcom platili určité zásady, ktoré vytvorila
skôr prax a jurisprudencia. Vo všeobecnosti však možno konštatovať, že celé konanie bolo
takmer neformálne a bezprostrednejšie.
Konanie pred sudcom sa začalo tým, že sporové strany alebo jedna z nich (spravidla
žalobca) prišli k súkromnému sudcovi a požiadali ho, aby v zmysle jeho poverenia za sudcu
(iussum iudicanti) a na základe formuly uskutočnil svoje poslanie. Mohol to urobiť na jednom
stretnutí, ale spravidla si prerokovanie a rozhodnutie vyžiadali viac stretnutí, rokovaní a
termínov, na ktorých sa strany so sudcom dohodli, alebo ktoré sám určil. Stačilo, ak bola
prítomná aspoň jedna zo strán, najmä na začiatku konania. Ak druhá strana neprišla, sudca
pojednával na základe toho, čo mu predostrela alebo doložila prítomná sporová strana.
Treba si však uvedomiť, že obe strany mali záujem byť prítomné na pojednávaní; veď už v

konaní pred magistrátom v litiskontestácii súhlasili aj so sudcom, aj so žalobnou formulou, a
teda mali záujem, aby sudcu presvedčili o správnosti svojho stanoviska. Preto si brali na
pomoc, alebo sa dali zastupovať pred sudcom advokátmi a rečníkmi a usilovali sa predložiť
dôkazy o svojich tvrdenia.
Konanie sa uskutočnilo ústne, strany si však spravidla jeho priebeh zaznamenali aj písomne.
Tak ako už in iure magistrát, aj sudca dali slovo rovnako obom stranám, aby sa vyjadrili a
predložili dôkazy (zásada prejednacia alebo kontradiktórnosti a zásada rovnosti strán). Aby
strany spor nepredlžovali a zbytočne neodbočovali od veci, sudca mal právo obmedzovať ich
prednesy, poradie a udržiavať poriadok; mohol si voľne pohovoriť s jednou alebo oboma
stranami s cieľom objasniť okolnosti sporu. Nemal však právo rozsudok založiť len na
prieskume, ktorý sám vykonal, alebo ktorý sa vykonal z jeho iniciatívy (inquisitiones).
Naopak, sudca bol prísne viazaný rozhodovať len na základe dokladov a dôkazov strán
(iuxta allegata et probata). Dôkazné bremeno zaťažovalo toho, kto nejakú okolnosť tvrdil, a
nie toho, kto ju popieral (ei incumbit probatio qui dicit, non qui negat - Paul. D. 22, 3, 2).
Preto žalobca dokazoval tvrdenia, ktoré boli v intencii alebo v replikácii, kým žalovaný
tvrdenia obsiahnuté v excepcii a duplikácii. Rozhodcovo oprávnenie rozhodnúť spor bolo
časovo obmedzené; pri iudicia letigima pozri § 16, II, g) časové rozpätie bolo 18 mesiacov,
pri všetkých ostatných sporoch funkčné obdobie magistráta, ktorý sudcu dosadil. Uplynutím
18 mesiacov zanikol aj nárok z litiskontestácie. V ostatných sporoch mohol sa žalobca znova
obrátiť na nového magistráta, pokiaľ ide o nárok z litiskontestácie; pôvodný nárok totiž
zanikol litis-kontestáciou.

Pokiaľ ide o dokazovanie, sudca a strany voľne rozhodovali, aké skutočnosti sa majú
dokazovať a akými prostriedkami. Sudca mohol žiadať od procesných strán, aby predložili
určité dôkazy (napr. listiny, svedkov a pod.), ale vykonanie dôkazov bolo vecou strán; preto
ani sudca, ani štátny orgán nepomáhali (napr. núteným predvedením svedkov pred sudcu a
pod.). Pri hodnotení predložených dôkazov mal sudca úplnú voľnosť (tzv. zásada voľného
hodnotenia dôkazov).
Ako vhodné dôkazné prostriedky - zároveň aj prostriedky na ovplyvňovanie a formovanie
sudcovho presvedčenia - sa uznávali všetky prostriedky, z ktorých si sudca mohol
vyjasňovať skutočnosti na vynesenie rozsudku. Boli to najmä:
a) výpoveď sporových strán, prípadne podopretá prísahou (ale tu - na rozdiel od konania
in iure - prísaha podliehala voľnému hodnoteniu sudcu), a to platilo aj o uznaní niektorých
skutočností stranami (naopak, uznanie nároku žalobcu bolo pre sudcu záväzné);
b) svedkovia (testes) - nebola všeobecná povinnosť svedčiť; ak sa však niekto zúčastnil na
formálnych právnych úkonoch a potom neskôr odoprel dosvedčiť tieto úkony, postihol ho
právny poriadok ako nehodného a nečestného nespôsobilosťou svedčiť (improbus
intestabilisque);
c) listiny rozmanitého druhu: rôzne kvitancie, dlhopisy, testamenty, účtovné knihy a pod.;
d) znalci, napríklad merači, pôrodné asistentky, lekári, architekti a pod.
Mohol sa však vyskytnúť prípad, že dokazovanie neposkytovalo sudcovi dosť podkladov na
rozhodnutie, o správnosti ktorého by bol úplne presvedčený. V takom prípade mohol sa
sudca vzdať rozhodovania pod prísahou, že sporná vec mu nie je jasná (iurare rem sibi non
liquere). Spor sa potom mohol zveriť inému sudcovi.
Kedze formula bola smernicou, sudca sa mohol zaoberať len takými skutkovými a právnymi
otázkami, na riešenie ktorých ho formula splnomocňovala. Sudca nemal právo opravovať
formulu, aj keď chyba v nej bola celkom zjavná. Napríklad žalobca nesprávne identifikoval
požadovanú vec alebo predmet žaloby (aliud pro alio). Sudca bol v takom prípade povinný
žalobu zamietnuť, ale žalobca mohol znovu žalovať o inú (správne uvedenú) vec. Podobne
to bolo v prípade nesprávneho opisu skutkového stavu (falsa demonstratio). Keď žalobca
žiadal menej, ako mal skutkový nárok (minuspetitio), mohol - podľa formuly - vysúdiť len to,
čo žiadal. Právo na zvyšok mohol uplatňovať len novou žalobou. Sudca mohol odsúdiť len na
výšku uvedenú v kondemnácii. Naopak, ak by bol žalobca žiadal viac, ako mu patrilo (plus
petitio), a v tomto zmysle znela aj formula a jej kon-demnácia, sudca žalobu zamietol a

žalobca spravidla nemohol znovu uplatňovať svoj nárok ani v zníženej výške, lebo žalovaný
mohol účinne použiť námietku už rozhodnutej veci.
Otázka pluspetície bola pomerne zložitá; pri jej posudzovaní záležalo na formulácii intencie a
kondemnácie žaloby znejúcej na určité plnenie. Žalobca mohol plus petitio vyvolať alebo
predmetom sporu (re), napríklad ako vlastník časti veci žiadal celú vec, alebo časom
(tempore), napríklad žaloval pred splatnosťou pohľadávky, alebo miestom (loco), napríklad
žaloval na inom mieste, než kde mohol žiadať plnenie pohľadávky, alebo právnym
dôvodom (causa), napríklad žiadal species (certum) namiesto veci druhovo určenej
(incertum).

Uvedený strohý dôsledok pluspetície nastupoval „spravidla". Aj v rímskom práve sa našli
prostriedky, ktorými mohol žalobca týmto dôsledkom pluspetície predísť alebo ich mohol
napraviť. Mohol požiadať prétora o navrátenie do predošlého stavu, alebo mohol použiť
žalobu na plnenie na určitom mieste, alebo žiadať vyjadrenie dediča vo veci podielu, alebo
vymáhať neurčitú časť vlastníctva a pod.
Po skončení dokazovania a po posledných prejavoch strán vyniesol sudca rozsudok
(sententia, iudicatum) za prítomnosti oboch strán. Sudca mal síce voľnosť pri rozhodovaní,
ale nemohol rozhodovať ľubovoľne nielen preto, lebo bol viazaný formulou, ale aj preto, lebo
pri prevzatí poverenia rozhodovať alebo pri zápise do zoznamu sudcov prisahal, že sa bude
spravovať právom a pravdou. Nebol viazaný ani radou právnikov, ktorí boli prizvaní za
poradcov.

Rozsudok musel zodpovedať žalobnej formule, to znamenalo, že musel odsudzovať na
určitú peňažnú sumu, alebo oslobodzovať, alebo prisudzovať, alebo konštatovať
určitú skutočnosť [pozri § 16, II. b), c)]. Sudca nebol povinný rozsudok odôvodniť.
Rozsudok bol v zásade nezmeniteľný riadnymi opravnými prostriedkami, a preto sa
vynesením stával právoplatným (formálna právoplatnosť). Ako mimoriadne opravné pro-
striedky na zmenu vyneseného rozsudku odsúdený mal však k dispozícii: prétorom povolené
navrátenie do predošlého stavu alebo zákrok (interce-sia) magistráta rovnakého alebo
vyššieho stupňa (konzula, prétora alebo tribúna ľudu) alebo penálnu žalobu proti sudcovi,
ktorý zavinil nesprávne rozhodnutie (pozri § 71, IV). Napokon do úvahy prichádzala aj
obrana žalovaného pri exekučnej žalobe.
Tým, že sa spor medzi stranami skončil formálne právoplatným rozsudkom, utvorila sa
zároveň medzi stranami nová materiálna platforma, lebo pre ich právny vzťah už prestal byť
smerodajný niekdajší pôvodný právny vzťah, smerodajným medzi nimi sa stal len vzťah
zakladajúci sa na rozsudku, bez ohľadu na to, čo k nemu viedlo. Platila zásada, že
rozhodnutá vec sa prijíma za pravdivú (res iudicata pro veritate accipitur). Na uplatnenie
tohto práva sa žalobca nepotreboval opierať o svoje pôvodné dôvody, ale stačilo jednoducho
odvolávať sa na rozsudok.
Rozsudok mal v zásade len deklaratórnu silu, len opätovne deklaroval niekdajšie právo
žalobcu, nevytváral pre žalobcu nové právo, iba prostriedky na jeho realizovanie. Len pri
žalobách o delbu, kde rozsudok obsahoval prisúdenie (adiudicatio), vznikalo stranám nové
právo, rozsudok mal právotvornú, konštitutívnu silu (pozri § 53, II). V oboch prípadoch
hovoríme o materiálnej právoplatnosti rozsudku, lebo rozsudok sa stal základom
právneho vzťahu medzi stranami. Rozsudok pôsobil len medzi stranami a nedotýkal sa práv
tretích osôb v zmysle zásady, že „rozsudok medzi dvoma nemá tretím ani škodiť, ani
prospieť" (res inter alios iudicata, aliis neque nocere, nequeprodesse debet - Mac. D. 42, 1,
63; Ulp. D. 48, 2, 72). Výnimku tvorili právni nástupcovia pôvodných strán v spore
(univerzálni a singulárni nástupcovia), ak sukcesia nastala po litiskontestácii.

VI.

Výkon (exekúcia) rozsudku

V súčasnosti, ak odsúdený nevyhovie súdnemu výroku, na podnet úspešného žalobcu súd
prikročí k výkonu právoplatného rozsudku pomocou štátneho donútenia (exekúcia
prostredníctvom exekučného súdu). Videli sme, že legissakčný proces mal na výkon
rozsudku osobitnú exekučnú žalobu (legis actio per manus iniectionem iudicati), ktorou
žalobca docielil, že sa zmocnil priamo osoby odsúdeného. Aj v období formulového procesu
sa zachovala osobitná exekučná žaloba. Zmeny nastali najmä v tom, že táto žaloba mala
charakter formulového procesu a že exekúciu na osobu stále zatláčala exekúcia na majetok
odsúdeného. Bolo to nielen pre jej nedôstojný charakter, ale čoraz viac sa stávala
nepraktickou, lebo v takej rozsiahlej ríši sa exekvovaný ľahko ukryl.
Po vynesení rozsudku vo formulovom procese bol úspešný žalobca povinný poskytnúť
odsúdenému 30-dňovú lehotu na dobrovoľné zaplatenie v rozsudku určenej peňažnej sumy,
kondemnačnej sumy. Ak odsúdený v tejto lehote nezaplatil a žalobca ho chcel na zaplatenie
donútiť, mal k dispozícii exekučnú žalobu (actio iudicati). Spôsob jej uplatnenia bol v pod-
state rovnaký ako v bežnom formulovom procese. Žalobca (exekvent -oprávnený) oznámil
odsúdenému (exekút - povinný) svoje rozhodnutie žalovať a vyzval ho dostaviť sa pred
magistráta.

V konaní in iure odsúdený spravidla uznal rozsudok (confessio in iure) a prétor povolil
exekúciu. Tak ako pri iných žalobách, odsúdený sa mohol pred magistrátom začať brániť
proti rozsudku, uvádzajúc napríklad, že sudca prekročil rámec žalobnej formuly, alebo že
medzitým žalobcu uspokojil, alebo že rozsudok je neplatný pre procesnú nespôsobilosť
niektorej strany alebo pre nepríslušnosť. Ak sa obrana odsúdeného zdala oprávnenou,
magistrát alebo odoprel pripustiť exekučnú žalobu, alebo ju síce pripustil, ale do formuly
zapracoval obranu (námietku) odsúdeného a poveril sudcu, aby žalovaného (už prv
odsúdeného exekúta) oslobodil alebo odsúdil; lenže tu kondemnačná suma znela na
dvojnásobok pôvodnej (v pôvodnom rozsudku určenej) kondemnačnej sumy. To preto, aby
sa spory bezdôvodne nepredlžovali (infitiatio). Pri exekučnej žalobe mohol byť rozsudok aj
oslobodzujúci, a vtedy prakticky plnil funkciu odvolania.
Pri exekučnej žalobe mal odsudzujúci rozsudok za následok, že žalobca (exekvent) si so
súhlasom magistráta odviedol odsúdeného a držal ho v súkromnej väzbe, dokiaľ niekto
zaňho nezaplatil, alebo dokiaľ si dlh neodpracoval. Bol to veľmi tvrdý a hrubý nátlak na
odsúdeného dlžníka, a preto solventný dlžník radšej vyrovnal svoj dlh.
V období formulového procesu však žalobca mohol žiadať exekúciu nielen na osobu, ale aj
len na majetok, alebo zároveň na osobu i na majetok odsúdeného dlžníka.
Majetková exekúcia sa ujala z iniciatívy prétora koncom republiky. Spočívala v tom, že
prétor na návrh veriteľa skonfiškoval všetok majetok dlžníka a dal ho k dispozícii na
uspokojenie všetkých veriteľov dlžníka. Bol to teda konkurz (bankrot) dlžníka, lebo sa siahlo
na celý jeho majetok v záujme rovnomerného uspokojenia všetkých jeho veriteľov, teda aj
tých, ktorí svoje pohľadávky ešte žalobou neuplatnili. Na žiadosť veriteľa mu prétor priznal
držbu dlžníkovho majetku (missio in bona), ale len za účelom zachovania a správy tohto
majetku (rei servandae causa). Správu dlžníkovho majetku vykonával však spravidla
dosadený opatrovník (curator bonorum). Tento zákrok proti dlžníkovi sa verejne oznámil,
aby sa mohli prihlásiť aj ostatní veritelia. Po uplynutí 30-dňovej lehoty stal sa dlžník
nečestným (infamis). Nato prétor zvolal všetkých prihlásených veriteľov, ktorí si zo svojho
stredu zvolili správcu (magister bonorum). Správca speňažil dlžníkov majetok (venditio
bonorum), a to dražbou tomu kupujúcemu (emptor bonorum), ktorý ponúkol najvyššie
uspokojenie pohľadávok veriteľov. Takýto kupujúci sa pokladal za univerzálneho nástupcu
dlžníka. Niektoré pohľadávky boli privilegované, a tie sa mali uspokojiť v plnej výške (napr.
dotálne nároky, pohľadávky štátu a pod.). Prax čoskoro ukázala, že tento spôsob
univerzálnej exekúcie vo veľkej miere využívali špekulanti.
Boli prípady, keď sa dlžník bez svojej viny stal neschopným platiť dlhy. Aby sa vyhol
personálnej exekúcii a nepočestnosti (infámii), za cisára Augusta sa mu dovolilo dobrovolne
odstúpiť veriteľom svoj majetok (cessio bonorum). Takáto cesia sa mohla uskutočniť len s
povolením magistráta.

Výnimočne mohlo dôjsť aj k tzv. singulárnej exekúcii, t.j. k exekúcii len na jednotlivé veci
dlžníka (nie na celý majetok). Predalo sa len toľko z majetku dlžníka (distractio bonorum),
koľko bolo treba na uspokojenie veriteľa. Takúto výhodu požívali napríklad senátori. Tento
predaj obstarával osobitný opatrovník (curator distrahendorum bonorum gratia). Na singulár-
nej exekúcii sa mohol veriteľ s dlžníkom aj dohodnúť.
Tak ako sa dlžníci ukrývali pred osobnou exekúciou, začali dlžníci podvodne ukrývať aj svoj
majetok pred majetkovou exekúciou, preto prétor takéto kroky kvalifikoval ako delikt
(distractio infraudem creditorum - § 64, V).

§ 20. Kogničný proces
I. Všeobecná charakteristika
Už v období panovania cisára Augusta sa stretávame s prípadmi súkromných sporov, o
ktorých sa nerozhodovalo v riadnom formulovom procese v zmysle lex Iulia zo 17. roku pred
Kr., ale mimo platformy riadneho formulového procesu (cognitio extra ordinem). Tento
spôsob rozhodovania sa spravidla nazýva kogničný proces (preskúmavací proces), alebo
aj mimoriadny súdny proces (extraordinária cognitio). Oba názvy obstoja len preto, že sa
zaužívali. Z vecného hľadiska každý proces (aj formulový) bol preskúmavacím a napokon aj
kogničný proces sa stal riadnym procesom a platil oveľa dlhšie. Pre kogničné konania bolo
príznačné, že štátny orgán (princeps a podriadení úradníci, nie magistráti) rozhodoval
súkromný spor bez ohľadu na formy formulového procesu. Aké nové formy a spôsoby
rozhodovania to boli, ešte bližšie objasníme. Faktom je, že kogničné konanie postupne
zatláčalo konanie formulové, až ho už koncom 3. storočia po Kr. z právnej praxe celkom
vytlačilo a stalo sa výlučnou formou civilného procesu. Táto zmena bola o to významnejšia,
že práve kogničný proces priniesol celý rad prvkov, ktoré potom nachádzame aj v
kanonickom procese a v civilných súdnych poriadkoch novodobej Európy vôbec.
Formulový proces bol v porovnaní s procesom legisakčným nesporným prínosom. Bol oveľa
pružnejší a bol prístupný všetkým obyvateľom ríše. Zásluhou tohto procesu sa nevídaným
spôsobom rozvinul rímsky právny poriadok v oblasti súkromného práva a umožnila sa čo
najširšia účasť prétora a právovedy na tomto rozvoji.
Hospodársko-spoločenské zmeny od konca republiky, v prvých obdobiach principátu, ako aj
skúsenosti z fungovania formulového procesu odkryli jeho viaceré nedostatky. Predovšetkým
to bolo jeho rozdelenie na dve štádiá (pred prétorom a pred sudcom); obmedzené
postavenie magis-tráta i sudcu, komplikovanosť i tvrdosť exekúcie rozsudku; dôsledný kon-
zumpčný účinok litiskontestácie a podobne pluspetície; peňažná kondemnácia sa ukázala
ako veľmi výhodná pre majetných; zneužívanie svojpomoci najmä pri sociálnej nerovnosti
strán; podplatiteľnosť sudcov; upadajúca autorita volených magistrátov. To všetko postupne
spôsobilo, že formulový proces nezabezpečoval dostatočnú ochranu subjektívnych práv.
Ak v podmienkach republiky bola deľba rôznych štátnych činností pochopiteľná a najmä, ak
pre jednotlivé činnosti boli zriadené osobitné orgány, v období principátu a dominátu, keď sa
štátna moc koncentrovala v rukách jednej osoby, zdalo sa nepochopiteľné, prečo ten istý
štátny orgán vo veciach sporov medzi občanmi nemá mať tú istú voľnosť rozhodovania ako
pri výkone ostatnej štátnej činnosti, konkrétne administratívy a polície. Preto v týchto nových
podmienkach štátneho zriadenia prenikajú tendencie podriadiť aj vybavovanie a
rozhodovanie občianskoprávnych sporov tým istým pravidlám konania, ktoré boli
charakteristické pre administratívne konanie.

Od začiatku principátu sa prejavilo prenikanie administratívnoprávnych foriem do
civilného procesu najmä v týchto smeroch:
1. Cisár (princeps) iba výnimočne zasahoval do rozhodovania súkromných sporov, a to len v
prípadoch, keď sa naňho obrátil účastník alebo účastníci sporu a žiadali o rozhodnutie. Tak
to bolo v prípadoch nespokojnosti s rozsudkom, ktorý sudca už vyniesol; tu potom cisár
rozhodoval akoby o odvolaní proti rozsudku. Ale niekedy sa účastník obrátil na cisára s ešte
nerozhodnutým sporom a vtedy, ak cisár uznal za vhodné, poveril svojho úradníka, aby
takýto spor rozhodol. Poverený úradník ho vybavil ako administratívnu vec. Napriek tomu

vcelku rešpektoval postavenie a kompetenciu súdnych magistrátov (mestského i
cudzineckého prétora, kurulských edilov, miestodržiteľov v provinciách, muncipiálnych orgá-
nov) v duchu Júliovho zákona o súkromnom súdnictve.
2. Konzuli tiež rešpektovali kompetenciu súdnych úradov. Strany sa však na nich obracali
podobne ako na cisára (alebo aj na senát) so svojimi súkromnoprávnymi spormi a niektoré
tieto prípady tiež vybavili v rámci svojej administratívnej pôsobnosti. Okrem toho sám cisár
ich usmernil, aby súkromnoprávne otázky vybavovali administratívnou cestou (policajnou
cestou), a teda celkom alebo sčasti popri prétorovi (extra ordinem) vyvíjali činnosť v rámci
svojej administratívnej pôsobnosti, napríklad vo veciach fideikomisov, pri vymenovaní
poručníka, vo veciach zásobovania, v dotálnych veciach, najskôr aj v otázkach slobody a
slobodného zrodenia.
3. V období principátu aj niektorí prefekti, konkrétne praefectus anno-nae, praefectus
vigilum a preafectus urbi, v rámci svojej administratívnej pôsobnosti (starostlivosť o
zásobovanie, požiarnu bezpečnosť, verejný poriadok) zasahovali do určitých
súkromnoprávnych vecí; napríklad v rámci dozoru nad obchodom s obilím ajeho dopravou
poskytovali žalobu, ktorú predvídal prétorský edikt; alebo požiarne orgány v rámci zabez-
pečovania poriadku zasahovali do právnych vecí týkajúcich sa vlastníctva alebo právneho
vzťahu medzi vlastníkom a nájomníkom; alebo praefectus urbi zasahoval do vecí, pri ktorých
došlo k násiliu a kde by bolo opodstatnené interdictum unde vi a pod.
4. Dokonca aj sami súdni prétori zasiahli niekedy extra ordinem v otázkach, kde nebol možný
riadny proces, napríklad v otázkach honoráru.
5. Aj časť sťažností proti testamentom (tzv. querela inofficiosi testamenti) bola možná len
cestou extra ordinem.

Všetky spomenuté zásahy nemali v rámci svojej kompetencie vybavovať prétori, resp.
nemohli ich pokryť svojou kompetenciou, lebo im to nedovoľoval zákon a vôbec celý prístup
k výkonu ich kompetencie, ktorú sa vždy usilovali dať do súladu s riadnym sporovým
poriadkom.
Kogničný proces sa ujal predovšetkým v provinciách. Aj tu sa zrejme v praxi uplatňoval
formulový proces, ale daný stav a potreby čoraz viac uvádzali kogničný proces do praxe.
Miestodržiteľ mal všetku kompetenciu, ktorú v Ríme vykonávali špecializovaní magistráti
(prétori, edilovia a pod.). Pri správe provincie mohol len ťažko diferencovať medzi týmito
rôznymi úradnými kompetenciami; používal právne prostriedky a spôsoby, ktoré sa mu
ukazovali ako najúčinnejšie, a to bolo nesporne skôr admi-nístratívno-policajné konanie.
Možno to boli aj politické dôvody, ktoré si vyžiadali, aby v konkrétnej veci postupoval právne
inak, než sa postupovalo v Ríme a v Itálii. Takýto postup bol takmer samozrejmý v
cisárskych provinciách, kde miestodržiteľ vystupoval ako splnomocnenec cisára. Toto jeho
mocenské postavenie sa prejavovalo ešte markantnejšie v tých provinciách, kde sa cisár
pokladal za priameho nástupcu predošlých domácich vládcov krajiny (napr. v Egypte). Takto
sa vytvorila situácia, že v polovici 3. storočia sa už ani v cisárskych, ani v senátorských
provinciách nestretávame s riadnym formulovým procesom. Od Diokleciánovej konštitúcie z
roku 294 po Kr. bol odstránený poriadok súkromného súdnictva (ordo iudiciorum privatorum)
v podstate v celej ríši, vrátane Ríma a Itálie.

II. Zásady kogničného procesu
Zásady kogničného procesu sa v klasickom i poklasickom období len postupne ustaľovali.
Vcelku možno povedať, že v kogničnom procese nachádzame zásady administratívneho
konania, v ktorom úradný orgán používal svoje oprávnenie, aby dosiahol žiaduci výsledok.
Na miesto súdneho magistráta a sudcu vo formulovom procese nastúpili teraz hierarchicky
postavení úradníci štátneho aparátu. V ňom sa udržali niektorí úradníci z
predchádzajúceho obdobia {praefectus urbi, pra-efectus vigilum, praefectus annonae a pod.)
aj municipiálne úrady a delegovaní sudcovia, ale ich postavenie bolo v podstate iné než
postavenie sudcu vo formulovom procese. Hierarchické podriadenie rôznych orgánov však
umožnilo aj neúčelné bezpočetné odvolania od najnižšieho až k najvyššiemu článku.

Administratíva z politických i technických dôvodov (najmä priestorových) neznášala
verejné konania a od 5. storočia sa spory vybavovali v podstate neverejne (in secreto); pri
vyhlásení rozsudku sa na konaní mohli zúčastniť len sporové strany a niektoré privilegované
osoby.
V byrokratickom systéme sa písomnosť ako pravidlo uvádza aj v kog-ničnom súdnom
konaní. Z toho vyplýval ďalší dôsledok, že v kogničnom procese strany museli trovy za
písomnosti uhradiť pomocnému personálu vo forme poplatkov (sportulae).
Najvýznamnejšou osobitosťou kogničného procesu bolo, že sa nedelil na dve štádiá, in iure a
in iudicio, teda že aj dôkazní konanie, aj vynesenie rozsudku - od začatia sporu až po
exekúciu - sa uskutočňovalo ako jednotné konanie pred úradníkom - sudcom. Tým však
litiskontestácia so svojimi účinkami celkom nezanikla. Úradník ako sudca ovládal celý spor,
aj keď, pochopiteľne, za spolupôsobenia sporových strán. Tak ako cisárska administratíva
bola nadradená nad republikánsko-senátorskou vo všetkých oblastiach, aj kogničný proces
dával sudcovi širší priestor na uplatnenie vlastného názoru, preto strany boli značne
podriadené sudcovskej moci úradníka. Všimnime si jednotlivé etapy kogničného procesu:
a) Predvolanie žalovaného už nebolo iba vecou žalobcu, ale pri ňom spolupôsobil aj
úradník - sudca. Postupne sa vytvorili tri formy predvolania (evocatio). Bola to:
aa) litis denuntiatio, používaná už vo formulovom procese, len tu sa vyžadovalo úradné
oznámenie sporu;
ab) neskôr na žiadosť žalobcu sa sám úradník postaral o predvolanie žalovaného jednak
písomným úradným predvolávacím rozkazom (evocatio litteris), jednak verejnou výzvou
na úradnej tabuli (edicto);
ac) neskôr sa s úradným predvolaním zároveň doručovala žaloba prostredníctvom
úradníka, ktorý bol zodpovedný za to, že sa žalovaný dostaví na súd; pre prípad, že by sa
predvolaný nedostavil, zabezpečoval sa garančný sľub žalovaného (cautio iudicio sisti), na
základe ktorého mohol úradník vziať žalovaného do väzby. Ak sa žalovaný nedostavil na
súd, hoci bol riadne predvolaný, postihla ho sankcia pre vzdorovitosť (contumatio), čo
prakticky znamenalo vyhovenie žalobe.
Podstatne sa zmenil zmysel litiskontestácie. Z pôvodnej litiskontestácie legisakčného a
formulového procesu zostal len názov. Obsahovo však znamenala oboznámenie sudcu s
nastoľovaným sporom tým spôsobom, že žalobca predniesol svoju žalobnú žiadosť (narratio)
a žalovaný ju zasa poprel a odmietol (contradictio). Sudca však pokladal za potrebné
zabezpečiť sa proti nepodloženým žalobám žalobcov a obranám žalovaných, a preto
stranám ukladal prísahu, že nebudú v spore prednášať nepodložené tvrdenia (tzv.
iusiurandum calumniae). Toto opatrenie odôvodňovalo aj to, že spor mohol prebiehať aj v
neprítomnosti žalovaného. Odpadol aj kon-zumpčný účinok litiskontestácie, a preto žalobca
mohol svoj nárok nastoľovať do tých čias, kým nebol uspokojený. Litiskontestácia však
zostala významná pre vyčíslenie kondemnačnej sumy (napr. pri vrátení veci, plodov,
nákladov, nájomného a pod.). Niektoré účinky litiskontestácie sa viazali na okamih doručenia
žaloby žalovanému (napr. prerušenie premlčania).

b) Začatie kogničného procesu nepredpokladalo procesnú smernicu konkretizovanú
formulou. Žaloba (žalobná žiadosť) - aj keď sa naďalej nazývala actio, petitio - sa spravovala
len pravidlami materiálneho práva. Kogničná actio prestala byť pojmom procesného práva,
ale v podstate vyjadrovala iba súkromnoprávny nárok, ktorý sudca posudzoval podľa svojho
voľného uváženia. V dôsledku toho sa zmenila aj koncepcia obrany žalovaného; nešlo už len
o priznanie námietky (excepcie), ale žalovaný mohol vo svoj prospech predniesť akúkoľvek
skutočnosť, pravda, musel ju dokázať. Každý obranný prostriedok v kogničnom procese sa
nazýval praescriptio.
Tak ako vo formulovom procese (§ 19, II), aj v kogničnom procese, keď sa obe strany
dostavili pred sudcu, mohlo dôjsť k otázke na protistra-nu, k uznaniu, k prísahe. Tieto úkony
však v kogničnom procese nadobudli nový zmysel. Interrogatio in iure, t.j. otázku na
protistranu mohla ktorákoľvek strana predložiť v každom štádiu sporu. Uznanie (confessio)
bolo prípustné nielen vtedy, keď sa žiadala určitá peňažná suma, ale v každom prípade.
Takisto aj prísaha (iusiurandum) nebola obmedzená na žalobu na certum, ale mohla sa

týkať akejkoľvek otázky sporu. V kogničnom procese nebol rozdiel medzi žalobami civilnými
a prétorskými.

c) Celý proces od začiatku až do rozsudku sa uskutočňoval pred tým istým úradníkom -
sudcom. Preto preňho neplatili ani obmedzenia vyplývajúce z formuly. Len pokiaľ išlo o
dôkazné prostriedky, listinné dôkazy mali prednosť pred svedkami. Svedkovia boli
menejcenným dôkazom. Vyjadrovala to aj zásada, že „jeden svedok, žiaden svedok" (testis
unu, testis nullus - C. 4, 20, 9). Inak však sudca celkom slobodne vykonával a hodnotil
dokazovanie až po vynesenie rozsudku, a to bez akéhokoľvek obmedzenia. Na peňažnú
sumu sudca odsúdil žalovaného len vtedy, ak plnenie veci {in nátura) nebolo možné, alebo
ak u žalovaného išlo o povinnosť niečo urobiť, alebo opomenúť; napokon úradníkovi, ktorý
rozhodoval, prislúchala aj exekúcia rozsudku. Rozsudok mal tiež vylučujúci účinok
(praesrip-tio rei iudicatae). Rozsudok mal byť vypracovaný písomne a vyhlásený ústne.
Neraz sa písomné vypracovanie rozsudku predlžovalo. V rozsudku sa mohlo jednej zo
sporových strán uložiť, aby znášala procesné trovy.
V kogničnom procese - už od Augusta - bolo prípustné odvolanie (appellatio) proti
rozsudku, a to v rámci už uvedenej byrokratickej hierarchie až po cisára. Podávalo sa u
sudcu, ktorý napadnutý rozsudok vyniesol a predkladal ho so svojím písomným vyjadrením
vyššej inštancii. Odvolanie odkladalo exekúciu napadnutého rozsudku. Výsledkom
odvolania bolo alebo
- potvrdenie rozsudku, alebo
- jeho zrušenie, a teda nové konanie, alebo
- nahradenie napadnutého rozsudku novým rozsudkom. Odvolanie zároveň umožnilo
zbytočne predlžovať spory, či priamo
sudcami, alebo účastníkmi, ak ho podávali nepodložené. Cisári stíhali tieto praktiky prísnymi
trestmi (napr. vyhnanstvom na určitý čas, konfiškáciou polovice majetku alebo dvojročnou
nútenou prácou v baniach (CTh 1, 5, 3). Justinián tento postih obmedzil na peňažnú pokutu
a pripustil v tej istej veci iba dve odvolania.

d) Zmena nastala, aj pokiaľ ide o exekúciu rozsudku v kogničnom procese.
Predovšetkým odpadla exekučná žaloba a exekúciu povoľoval sudca, ktorý vyniesol
rozsudok. Vlastnú exekúciu realizoval osobitný súdny vykonávateľ (executor), prípadne aj
pomocou donucovacej štátnej moci (manu militari).
Exekúcia smerovala alebo na osobu, alebo na vec (majetok). Osobná exekúcia sa používala
u nemajetných a súkromné väzenia boli postupne nahradené verejnými. Majetková exekúcia
bola spravidla singulárna a realizovala sa alebo vo forme zmocnenia sa určitých vecí (missio
in rem), alebo pomocou zriadenia záložného práva (pignus in causa iudicati cap-tum).
Univerzálna majetková exekúcia sa používala v prípade dlžníkovej insolvencie v takej forme,
že sa veriteľovi priznala držba dlžníkovho majetku (missio in bona). Tento majetok sa však
nespeňažoval ako celok (venditio bonorum), ale po jednotlivých kusoch (distractio bonorum).
Pomerne časté bolo odstúpenie dlžníkovho majetku v prospech veriteľov.

e) V porovnaní s formulovým procesom (a tým skôr s legisakčným) kogničný proces bol
najvšeobecnejší, pretože jednak platil v celej Rímskej ríši a vzťahoval sa na všetkých
obyvateľov, jednak preto, lebo bol jednotnou formou na súdne uplatnenie takmer všetkých
druhov subjektívnych práv. Okrem toho bol značne neformálny, pomerne jednoduchý a
pružný a v maximálnej miere autoritatívny (opierajúci sa o štátnu moc). To boli prednosti,
ktoré sa oceňovali aj v nasledujúcich stáročiach. V rôznych obdobiach však prax odkryla aj
jeho nemalé nedostatky, najmä ak ho používal odborne i mravne nedostatočne kvalifikovaný
štátny aparát. Jeho nedostatky sa prejavovali neraz v zdĺhavosti, nákladnosti i sociálnej
nespravodlivosti.

III. Osobitné druhy procesu v poklasickej dobe

Rozdelenie Rímskej ríše narušilo aj jednotný výkon riadnej jurisdikcie a v poklasickej dobe sa
vyskytli aj špeciálne procesy, najmä:
a) Reskriptový proces (per rescriptum). Jeho podstata bola v tom, že žalobca skôr, než sa
pustil do sporu, poslal žalobný spis cisárovi s prosbou, aby reskriptom vydal dobrozdanie o
jeho spornom prípade. S týmto dob-rozdaním sa potom žalobca obrátil na sudcu, a ten bol,
pochopiteľne, viazaný dobrozdaním cisára. Pre istotu cisár dával dobrozdanie s výhradou, že
žalobcovo tvrdenie zodpovedá pravde (sipreces veritate nituntur). Cisárska kancelária na
žalobný spis pripísala cisárovo právne stanovisko a vrátila ho žalobcovi. Žalovaný sa mohol
brániť len dôkazom, že reskript nepokrýva sporný prípad, že žalobca nesprávne opísal
skutočný stav. Tento spôsob procesu bol veľmi nákladný, zato však žalobcu chránil proti ne-
spoľahlivosti a podplatiteľnosti sudcu.
b) Sumárny proces (summaria cognitio). Bolo to skrátené a urýchlené konanie v sporoch,
ktoré v klasickej dobe boli predmetom interdiktnej ochrany (pozri § 21, II). Nežiadal sa plný
dôkaz, stačilo spravdepodobne-nie, skúmala sa len vedľajšia otázka, alebo sa dôkladné
preskúmanie vyhradilo neskoršiemu konaniu.
c) Episcopalis audientia. Z nedôvery k štátnym súdom zvykli si veriaci obracať sa so svojimi
spormi aj na biskupa, ktorý, vďaka svojej autorite u veriacich, vyvíjal širokú zmierovaciu
činnosť. Pravda, rozhodnutie biskupa nebolo možné vymáhať pomocou štátneho donútenia.

§ 21. Mimožalobná prétorská ochrana

I. Všeobecná charakteristika
Všetky tri druhy súdnych procesov mali za cieľ rozhodnúť už existujúce súkromnoprávne
spory; celá ich štruktúra bola poznačená týmto poslaním. Ak sa má plne zabezpečiť
medziľudské spolunažívanie, nemožno ochranu práv ponechať len na súd, či už s menšou
alebo väčšou ingeren-ciou štátnych orgánov. Treba sa usilovať predchádzať súdnym
sporom, najmä v záujme vládnucej sily, aby sa spoločenský život rozvíjal v pokoji a v rámci
nastoleného poriadku. Takto hľadel na svoju činnosť aj prétor nielen ako nositeľjurisdikčnej
moci, ale aj ako nositeľ impéria, teda neobmedzenej štátnej moci. Z tejto pozície bol priamo
povinný bdieť nad pokojom a poriadkom v spoločnosti, nečakať vždy, kým sa spory medzi
občanmi vyostria tak, že ich bude treba riešiť na súde. Pre prétora ako nositeľa štátnej moci
(impéria) nebolo politicky únosné, aby zostal pasívny, keď sa naňho obrátil občan s nejakou
žiadosťou. Spravidla sa so žiadosťou oboznámil a autoritatívne rozhodol. Tak sa v jeho
mimožalobnej činnosti (iurisdictio voluntaria) stretávame s opatreniami a rozhodnutiami, ktoré
sa týkali súkromných práv. Z týchto rôznych prétorských zákrokov sa postupne vytvorila celá
škála prostriedkov, ktoré sa v rozmanitých situáciách využívali mimo legisakčného,
formulového a kogničného procesu ako doplnok súdnej ochrany.
Tak ako druhy súdneho procesu, aj paleta týchto mimožalobných prostriedkov súvisela so
štruktúrou organizácie štátnej moci a so zmenami v nej. Najväčší rozvoj týchto doplňujúcich
mimožalobných prostriedkov nastal vo vrcholnom období prétorského práva, teda v klasickej
dobe. Niektoré interdikty sa však prejavili už v predklasickej dobe a niektoré pretrvali
inštitúciu prétorov a sčasti v pozmenenej forme, najmä v podobe žalôb, našli uplatnenie aj v
ďalších storočiach. Takými doplňujúcimi prostriedkami, ktoré sa týkali ochrany súkromných
práv a boli výkonom nie súdnej moci, ale magistrátneho impéria (magis imperii, quam
iurisdictionis), boli najmä: interdikty, navrátenie do predošlého stavu (in integrum restitu-tio),
pretorské stipulácie (stipulatio praetoria), uvedenie do držby (missio in possessionem).

II. Interdikty (interdicta)

Interdikt ako výkon impéria chránil oveľa širší okruh záujmov než žaloba na súde; okrem
súkromných záujmov chránil aj záujmy verejné a náboženské. Boli to akési nariadenia z
núdze, a preto prétor musel konať urýchlene. Na žiadosť strany (postulatio) si prétor v
prítomnosti oboch zainteresovaných strán rýchlo a zbežne overil opodstatnenosť žiadosti
dožadujúceho sa (causae cognitio) a vyniesol autoritatívne rozhodnutie alebo opatrenie
(decretum). Rozhodnutím sa ukladalo alebo rozkazovalo niečo robiť, alebo sa zakazovalo
niečo robiť. Adresát rozkazu alebo zákazu, ktorý s týmto postupom nesúhlasil a nemienil ho
rešpektovať, ho mohol svojím vyhlásením odmietnuť a vzdialiť sa, a tým vlastne
vyprovokovať žalobu dožadujúceho sa. Niektoré interdikty boli adresované obom stranám
(inter-dictum duplex). Podnet na interdikt vychádzal od toho, kto mal záujem na jeho výkone.
Paleta interdiktov bola veľmi pestrá a početná (okolo 60 druhov).
Podľa vecných kritérií najvýznamnejšie boli interdikty petitórne (týkali sa vlastníctva) a
interdikty posesórne (týkali sa držby).
Podľa formálneho kritéria interdikty sa delili najmä:
1. podľa formulácie použitej prétorom na exhibitórne (exhibeas - prikazovalo sa priviesť veci
alebo osoby pred súd), reštitutórne (restituas -prikazovalo sa obnoviť predošlý stav) a
prohibitórne (vimfieri veto - zakazovalo sa použiť násilie);
2. na simplicia a duplicia podľa určenia jednej alebo obom stranám. Ak sa druhá strana
dobrovoľne podriadila prétorovmu rozkazu alebo
zákazu, žalobca dosiahol svoj cieľ a vec sa skončila bez procesu. Ak však nariadenie prétora
nerešpektovala, došlo na návrh sťažovateľa k riadnemu procesu, k vyneseniu rozsudku
sudcom a k exekúcii. Prednosťou interdiktu teda bola menšia formálnosť a nebol viazaný ani
na súdne dni, ani na formulu. Pritom interdikt dočasného alebo nezdediteľného charakteru
mal tie isté účinky ako litiskontestácia. Sporové konanie sa mohlo uskutočniť alebo per
sponsionem alebo per formulam arbitrariam.
Vkonaní per sponsionem, ktoré bolo možné pri všetkých druhoch interdiktov, rozhodlo sa o
správnosti interdiktu len ako o predbežnej otázke v spore zo stipulácie. Strany uzavreli
zmluvu - stipuláciu o peňažnom treste, ktorý postihol toho, čie tvrdenie sa ukázalo ako
nesprávne. K takejto stipulácii prinútil strany sám prétor.
Konanie per formulam arbitratiam sa mohlo uskutočniť, ak sa splnili dva predpoklady:
a) vydaný interdikt bol alebo exhibitórny, alebo reštitutórny, teda nie prohibitórny,
b) hneď po vydaní interdiktu žalovaný žiadal magistráta o vymenovanie sudcu. Sudca
rozhodol o správnosti interdiktu a o reštitúcii alebo exhibícii podľa voľného uváženia,
pričom sťažovateľ spravidla dosiahol naturálne plnenie.
V období kogničného procesu sa z interdiktov stali žaloby.

III. Navrátenie do predošlého stavu (restitutio in integrum)
Navrátenie do predošlého stavu (restitutio in integrum) bol právny prostriedok, ktorým prétor
po preskúmaní veci (causa cognita) odstraňoval s určitou udalosťou spojené škodlivé účinky
civilného práva, ako keby vôbec neboli nastali. Prétor pritom nemal úplnú voľnosť; robil tak
len vtedy, ak išlo o vážnu ujmu, len z určitých dôvodov, len v určitej lehote a len vtedy, ak
poškodený nemal na ochranu k dispozícii iný právny prostriedok (ultimum remedium).
Za dôvody navrátenia do predošlého stavu prétor uznával najmä nepl-noletosť,
ospravedlniteľnú neprítomnosť, donútenie, podvod, omyl, obmedzenie právnej spôsobilosti,
scudzenie na škodu veriteľov a iné.
Skôr než magistrát vydal dekrét, ktorým povolil alebo odmietol reštitúciu, vec sám preskúmal.
Niekedy však prétor namiesto reštitučného dekrétu priznal poškodenému žalobu. A tak po
preskúmaní prétorom poškodený uplatňoval svoj nárok pred sudcom žalobou o zrušenie
právneho úkonu, resp. o odstránenie jeho účinkov, ktoré už nastali (actio rescis-soria).
Spravidla mala fiktívnu formulu, ktorá mala žalobcovi zabezpečiť to, čo by bol mal, keby sa
nebola vyskytla skutočnosť tvoriaca dôvod reštitúcie.
V kogničnom procese sa restitutio in integrum priblížilo žalobe.

IV. Prétorské stipulácie

Prétorské stipulácie (praetoriae stipulationes alebo cautiones) boli bežné stipulácie (§ 66, I,
1), ktoré prétor na žiadosť zainteresovaného nariadil uzavrieť niekomu pod hrozbou
odopretia žaloby (denegatio actionis) alebo uvedenia do držby (missio inpossessionem)
alebo iného preň nepriaznivého opatrenia. Podľa účelu sa delili na stipulácie garančné
(stipulationes cautio-nales) alebo mimoprocesné (extraiudiciales - mali zabezpečiť
žalovateľnosť určitých nárokov, napríklad cautio usufructuaria, cautio damni infecti, cautio
rem pupilli salvám fóre a pod.), procesné (iudiciales - slúžiace procesným cieľom, napr. že sa
dostaví na konanie apud iudicem; nariaďoval ich sudca) a napokon všeobecné (communes),
ktoré mohol nariaďovať magistrát i sudca. Prétorské stipulácie spravidla bývali garantované
ručiteľom. Ich formuláre, tak ako pri interdiktoch a reštitúcii in integrum, sa zvykli vyhlasovať
v prétorskom albume.

V. Uvedenie do držby (missio in possessionem)
Uvedenie do držby (missio inpossessionem), o ktorom sa už hovorilo pri exekúcii rozsudku,
poskytoval prétor osobe ako zábezpeku na splnenie jej nárokov, a to tým spôsobom, že ju
uviedol do detencie (neskôr do držby) odporcových vecí, či už jednotlivých (missio in rem),
alebo celého majetku (missio in bona) s tým, že prétor odporcovi odoprel žalobu, ak by chcel
nimi znovu disponovať. Osoba, ktorá bola uvedená do držby odporcovho majetku, mala od
prétora podporne ochranu proti odporcovi a tretím osobám prostredníctvom interdiktu a
žaloby infactum.

Tretia časť

OSOBY

VII. kapitola

PRIRODZENÉ OSOBY

§ 22. Právna spôsobilosť prirodzených osôb
I. Pojem právna spôsobilosť
Kedze právo upravuje vzťahy medzi ľuďmi, alebo ako sa rímsky právnik Hermogenianus
vyslovil, „všetko právo je dané pre ľudí" (hominum causa omne ius constitutum est - D. 1, 5,
2), mohlo by sa jednoducho povedať, že každý človek sám osebe môže vystupovať ako
podmet v medziľudských vzťahoch, ktoré právny poriadok upravuje. Rímske právo je
najvýraznejším dokladom, že to celkom tak nie je. Právny poriadok ako výraz vôle vládnucej
sily v spoločnosti určuje, kto môže byť takýmto podmetom (subjektom) právnych vzťahov a
kto nie, kto môže byť účastníkom práv a povinností vyplývajúcich z právneho poriadku.
Odborne sa táto problematika zhŕňa do pojmu osoba v právnom zmysle alebo do pojmu
právna spôsobilosť.*

Osoba v právnom zmysle je bytosť (v zásade človek, ale aj umelý útvar), ktorá je podľa
právneho poriadku spôsobilá byť nositeľom subjektívnych práv a povinností, ktoráje
spôsobilá mať práva a povinnosti. Túto priznanú spôsobilosť nazývame aj spôsobilosťou
na práva a povinnosti alebo jednoducho právnou spôsobilosťou, právnou
subjektivitou.** Treba zdôrazniť, že spôsobilosť na práva a povinnosti zabezpečuje iba
možnosť mať práva a povinnosti; či právne spôsobilá osoba bude mať vskutku práva a
povinnosti, záleží na ďalších okolnostiach a predpokladoch. Komu právny poriadok prizná
právnu spôsobilosť, závisí od sociálneho charakteru danej spoločnosti; od neho závisí aj
vymedzenie pojmu právna subjektivita, vymedzenie, kto, za akých podmienok a v akom
rozsahu sa môže zúčastniť na právnom živote.
V dôsledku toho právna spôsobilosť sa nemusí priznať všetkým ľuďom, a naopak, môže sa
priznať aj umelým útvarom, najmä skupinám ľudí (tzv. právnickým osobám - pozri § 28).
Prirodzené osoby (ľudia) boli v rímskom práve alebo právne spôsobilé, alebo nespôsobilé
(najmä otroci). Právne spôsobilé osoby boli zasa alebo úplne spôsobilé, alebo len obme-
dzene spôsobilé.
V rímskom práve sa nestretávame s výrazom osoba v právnom zmysle, ani s výrazom
právna spôsobilosť. Len sčasti sa im približuje výraz caput (Paul. D. 4, 5, 3, 1; Iust. Inst. 1,
16, 4) alebo výraz status (stav, postavenie). Status vyjadroval právne postavenie človeka
ako slobodného (status liber-tatis) alebo ako rímskeho občana (status civitatis) alebo jeho
postavenie v rodine (status familiae) alebo ako bezúhonného človeka (status illaesae
existimationis) a pod.

II. Vznik a zánik právnej spôsobilosti
Právna spôsobilosť prirodzených osôb (ľudí) vzniká narodením, t.j. úplným oddelením od tela
matky (Cod. Iust. 6, 29, 3). Okrem toho dieťa sa musí narodiť živé a musí mať ľudskú
podobu. Rímske právo však už aj počatému, ale ešte nenarodenému dieťaťu (nacsirutus)
rezervovalo určité práva, najmä tie, ktoré mu boli na prospech, napríklad dedičské právo, za-
bezpečenie výživy a výchovy a pod. Právnik Paulus (D. 1, 5, 7) to vyjadril takto: „Kto je v tele
materskom, je práve tak chránený, ako keby bol už medzi ľuďmi, kedykoľvek ide o prospech
samého dieťaťa."

Právna spôsobilosť prirodzenej osoby zaniká smrťou. Rímske právo nepoznalo ani
domnienku smrti, ani vyhlásenie za mŕtveho, známe v neskorších storočiach. V pochybnosti
mal smrť dokazovať zásadne ten, kto mal na tom záujem. Platila však domnienka, že pri
spoločnom smrteľnom nešťastí dospelý syn zomrel po otcovi a nedospelé deti pred matkou
(Tryph. D. 34, 5, 9, 2 - 2). Rimania poznali evidenciu narodených občanov, neviedli však
evidenciu zomretých.
Spôsobilosť prirodzenej osoby na práva a povinnosti bola v rímskom práve podmienená jej
celkovým právnym postavením, a to slobodou, rímskym občianstvom a čelným postavením v
rodine. Strata niektorého tohto stavu mala za následok úplnú stratu alebo obmedzenie
právnej spôsobilosti (capitis deminutio). Stratou slobody sa úplne strácala spôsobilosť na
práva a povinnosti (tzv. capitis deminutio maxima), avšak stratou rímskeho občianstva
(capitis deminutio média) a vystúpením z rodinného zväzku (capitis deminutio minima) sa
strácala spôsobilosť len na tie práva, ktoré boli viazané na rímske občianstvo alebo na
príslušnosť k rodine.

III. Obmedzenie právnej spôsobilosti
Prirodzené osoby, pokiaľ boli slobodné (liberi), štátni občania (cives) a hlavy rodín (patres
familias), podľa rímskeho civilného práva mali úplnú právnu spôsobilosť, mohli byť
nositeľmi všetkých práv a povinností, ktoré vyplývali z rímskeho právneho poriadku. Ale už
rímske právo poznalo určité okolnosti, ktoré dočasne alebo aj trvalejšie obmedzovali túto
právnu spôsobilosť najmä v tom zmysle, že ich vylučovalo z možnosti byť nositeľmi
niektorých práv a povinností. So zreteľom na to sa zvykne hovoriť o obmedzenej právnej
spôsobilosti.
Takouto okolnosťou bola podriadenosť moci hlavy rodiny (personae alieni iuris - pozri § 25, II
a V).
V staršom období príslušnosť k plebejcom ich vylučovala z možnosti uzavrieť manželstvo s
patricijmi a z niektorých majetkových práv.
Po celé stáročia nemohli mať ženy pre svoju „ľahkomyseľnú povahu" (propter levitatem animi
- Gai Inst. 1,190), „slabosť pohlavia a neznalosť vystupovania na súde" (propter sexus
infirmitatem et propter forensium rerum ig-norantiam - Ulp. Regulae 11, 1) materskú alebo
rodinnú moc nad deťmi, ani poručníctvo nad nimi a nemohli prevziať garanciu (intercessio).
Pre nedostatok veku nemali ius conubii osoby nedospelé.
Napokon to boli okolnosti a skutočnosti, ktoré znižovali občiansku česť a povesť v očiach
verejnosti (existimatio); takéto osoby boli vylúčené z niektorých práv. Rímske právo poznalo
dva druhy ujmy na cti - nečestnosť (in-famia) a zlú povesť (turpitudo). Nečestnosť
vyplývala z určitých skutočností priamo (napr. z herectva, kupliarstva, bigamie a pod.), alebo
nepriamo (napr. z odsúdenia pre zločin alebo z niektorých zmlúv založených na dôvere
alebo z nečestného prepustenia z vojska, z odopretia svedčiť a pod.). Zlá povesť (zlé meno)
bola faktickým stavom; právo neurčovalo jej dôvody, preto nebolo proti nej právnej ochrany.

* Naša právna terminológia nieje v tejto otázkejednotná. Preto v tejto učebnici používame terminológiu, ktoráje v
súlade s prevažne používanou našou i medzinárodnou právnou terminológiou.
** Niekedy sa aj u nás pod právnou spôsobilosťou rozumie zároveň aj spôsobilosť na práva a povinnosti, aj
spôsobilosť na právne úkony i na protiprávne úkony. Medzinárodná právna terminológia prevažne pod právnou
spôsobilosťou rozumie len spôsobilosť na práva a povinnosti.

§ 23. Stav slobody (status libertatis)
I. Vznik otroctva
Trvalo stáročia, kým sa vo svete prebojovala zásada aspoň formálnej rovnosti všetkých ľudí
pred zákonom. Antický svet a predovšetkým rímska spoločnosť nepoznali rovnosť všetkých
ľudí, ale naopak, v tejto spoločnosti panovala tá najvyhranenejšia nerovnosť. Tento prístup
k človeku bol v plnom rozsahu zakotvený aj v právnom poriadku. Rímska spoločnosť sa
delila na dve základné triedy: slobodných (liberi) a otrokov (serui). Slobodní sa zasa delili
na tých, čo sa narodili slobodní (ingenui), a na tých, čo boli na slobodu prepustení (libertini).

Nielen právnik Gaius (Inst. 1, 9), ale po ňom ešte aj cisár Justinián (Inst. 1, 3, 4) sa vyslovujú
v tomto zmysle a podrobne rozvádzajú právne postavenie otroka.
Zdá sa, že počiatky otrokárstva v antickom Ríme ovplyvnila možnosť nákupu otrokov v
Grécku a v Malej Ázii. Neskôr sa zdrojom získavania otrokov stali víťazné vojny.
Skutočnosťou je, že od víťazných púnskych vojen sa otroctvo v Ríme veľmi rozšírilo, pravda,
neskôr predovšetkým prirodzeným množením - populáciou otrokov. Celý hospodársky život v
Ríme sa zakladal na práci otrokov. Aby sa početná prevaha otrockého obyvateí-stva
nezmenila na prevahu politickú, právne sa regulovalo a obmedzovalo prepúšťanie otrokov na
slobodu. Vcelku aj kresťanstvo sa zasadzovalo skôr len za zhovievavejšie zaobchádzanie s
otrokmi.
Z hľadiska práva otrok bol vecou, predmetom práv a povinností, nie ich nositeľom.
Nemohol nič vlastniť, vo svoj prospech uzavrieť zmluvu, oženiť sa podľa práva a mať nárok
na rodinný život. Pochopiteľne, otrokár si v otrokovi uvedomoval jeho ľudskú kvalitu, bral na
vedomie, že otrok, na rozdiel od ostatných vecí, je rozumnou bytosťou (instrumentum vocaU
-hovoriaci nástroj); pán mal teda záujem využiť vo svoj prospech rozumové vlastnosti a
schopnosti otroka v najrozmanitejšom pracovnom zadelení. Preto sa uznávalo, že otrok
môže právne nadobúdať pre pána či už zmluvami, alebo dedením. Takisto bolo v záujme
vládnucej triedy pripustiť, aby otrok so súhlasom svojho pána relatívne samostatne viedol
pánovo hospodárstvo alebo podnik (tzv. peculium - § 25, V). So zreteľom na to bolo celkom
logické, keď právny poriadok a spoločenské mravy zabezpečovali, aby pán bezdôvodne
nezaobchádzal s otrokom priveľmi kruto a aby sa v takom prípade mohol otrok sťažovať u
magistráta.
Otrokom sa človek alebo narodil, alebo sa ním stal. Otrokyňa rodila len otrokov, bez
ohľadu na to, či sploditeľom bol otrok alebo slobodný; neskôr právo v dôsledku tendencie
„upriazňovať" slobodu (Javor libertatis) ako výnimku pripustilo, že otrokyňa porodila slobodné
dieťa, ak pred pôrodom bola aspoň krátko slobodná.
Podľa ius gentium slobodný človek sa stal otrokom, ak upadol do zajatia vo vojne. Na
zmiernenie právnych dôsledkov takéhoto zajatia priznalo sa právo návratu (ius postliminii),
čo v praxi znamenalo obnovu práv zajatého občana, a ďalej/z'cft'o legis Corneliae (asi z roku
80 pred Kr.), podľa ktorej smrť zajatého v otroctve sa pokladala za smrť v okamihu upadnutia
do zajatia; tým sa umožňovalo po ňom dediť.
Podľa civilného práva otrokom sa stával napríklad insolventný dlžník, ak ho veriteľ predal za
rieku Tiber, alebo ten, kto sa dal predať za otroka podvodom a zo ziskuchtivosti (s úmyslom,
že potom ujde a rozdelí sa s predávajúcim o cenu), alebo ak slobodná žena napriek
upozorneniu neprerušila trvalé spolužitie s otrokom (SC Claudianum z roku 52 po Kr.), ďalej
ten, koho odsúdili na trest smrti alebo na nútené práce, alebo nevďačný prepustenec a pod.

II. Zánik otroctva
Pán mal na otrokovi záujem ako na pracovnej sile. Keďže otrok bol rozumná bytosť, mohol
svoj výkon podľa svojej vôle do istej miery regulovať. Nezáujem otrokov na pracovnom
výkone viedol napokon k úpadku celého starovekého zriadenia. Pán sa najrozmanitejšími
spôsobmi usiloval zainteresovať otrokov na pracovnom výkone. Medzi týmito prostriedkami
boli majetkové zvýhodnenia, najmä však vyhliadka na získanie slobody.
Otroctvo právne zanikalo alebo prepustením na slobodu (manumissio) alebo zo zákona (ex
lége).
Civilné právo poznalo tieto spôsoby prepustenia na slobodu:
a) zápisom medzi rímskych občanov (censu),
b) vo forme súdneho procesu (vindicta),
c) závetom (testamento) a napokon v poklasickej dobe
d) vyhlásením v chráme pred biskupom (in ecdesia).
Otrok, ktorého prepustili civilným spôsobom, za predpokladu, že bol v civilnom vlastníctve
pána, stal sa slobodným a rímskym občanom. Ak bol len v bonitárnom vlastníctve,
prepustením získal slobodu, nezískal však rímske občianstvo, iba tzv. latinitas (pozri § 24, II).
Podľa prétorského práva existovali tri spôsoby prepustenia na slobodu:
a) listom (per epistulam),

b) vyhlásením pred priateľmi (inter amicos) a
c) prizvaním k stolu (per convii adhibitionem).
Otrok, ktorý dostal slobodu prétorským spôsobom, zostával podľa civilného práva naďalej
otrokom, ale prétor mu zabezpečoval faktické užívanie slobody pomocou odmietnutia
vlastníckej žaloby civilného vlastníka. Neskôr lex Iunia priznávala otrokom obmedzenú
spôsobilosť na práva a povinnosti, nie však rímske právo obchodovať a právo uzavrieť
manželstvo (tzv. Latini Iuniani).
Viaceré zákony, predovšetkým lex Fufia Caninia z 2. roku pred Kr. a lex Aelia Sentia zo 4.
roku po Kr. obmedzovali manumisie otrokov a v zásade pripúšťali manumisie len zo
„správnych dôvodov" (iusta causa). Nežiaduce bolo prepustiť trestaných otrokov
používaných v cirkusoch. Títo otroci mohli získať len najmenší stupeň slobody, boli postavení
na roveň podrobeným cudzincom (peregrini deditidi - § 24, III).
Boli prípady, že otrok sa stal slobodným priamo na základe ustanovenia civilného
práva. Takým spôsobom sa stal slobodným otrok,
a) ktorý odhalil vraha svojho pána,
b) ak ho pán opustil a
c) ak ho pán predal s doložkou, že ho má kupujúci do určitého času prepustiť na slobodu.

III. Prepustenci (libcrtini)
Prepustením na slobodu sa zmenil vzťah medzi pánom a otrokom na nový, tzv. patronátny
vzťah medzi prepustencom a patrónom. Prepuste-nec sa stal členom agnátskej rodiny
patróna. Touto formou si patrón (bývalý pán) zachoval určité pracovno-hospodárske výhody
voči prepustenému otrokovi. Dokonca, ak mal pán takýto osobitný záujem na otrokovi, dal
mu síce veľkodušne slobodu, ale zároveň si ho zmluvne zaviazal na určité práce a služby
[iurata promissio operarum - pozri § 66,1, 2 b)]. Okrem toho každému patrónovi patrilo
voči prepustencovi právo na
a) úctu, v dôsledku čoho nemohol patróna žalovať, najmä tzv. famózny-mi žalobami,
b) menšie bezplatné práce,
c) zákonné dedenie,
d) poručníctvo,
e) alimenty v prípade núdze.
Na druhej strane patrón bol povinný
a) chrániť prepustenca na súde a
b) v núdzi ho vyživovať.
Mnohí prepustenci časom spoločensky vynikli, a kedže ako prepusten-ci boli vylúčení z
politických práv, za principátu sa im priznalo postavenie narodených na slobode (ingenuitas),
a to priznaním práva nosiť zlaté prstene (ius anulorum aureorum), čo znamenalo povýšenie
do rytierskeho stavu a zánik patronátnych povinností. So súhlasom patróna aj cisár priznával
plnú ingenuitu (restitutio natalium).

IV. Kolóni (coloni)
S postupujúcimi hospodárskymi premenami (rozšírením doživotného a dedičného nájmu na
vidieku) sa od 3. storočia po Kr. stretávame s novou formou osobnej závislosti (nevoľníctva) -
s tzv. kolonátom. Kolóni (drobní roľníci) boli síce zásadne ingenui, ale bez politických práv.
Nesmeli opustiť pôdu, ktorú obrábali, a to ani so súhlasom jej vlastníka; boli k pôde pripútaní
a znášali osud pôdy. Hovoríme, že boli otrokmi pôdy (servi ter-rae) alebo pripútaní k hrude
(glaebae adscripti). Kolonát nahrádzal nerentabilnú otrockú prácu a bol výrazom prechodu
od otrokárstva k feudalizmu.

§ 24. Občianstvo (status civitatis)
I. Rímski občania (civcs Románi)
Tak ako v iných antických mestách a štátoch, aj v Ríme platil princíp personality, to
znamená, že práva a povinnosti vyplývajúce z rímskeho štátneho zriadenia a z rímskeho

právneho poriadku (najmä v oblasti súkromných práv) boli vyhradené a vzťahovali sa len na
príslušníkov Ríma, na rímskych občanov (cives Románi alebo aj Quirites). Medzi základné
práva rímskeho občana patrilo:
- aktívne a pasívne volebné právo (ius suffragii a ius honorum),
- právo účasti na náboženských úkonoch (ius sacrorum),
- právo odvolať sa k celej rímskej obci proti rozsudku smrti (ius provoca-tionis),
- v oblasti súkromných práv najmä právo uzavrieť manželstvo (ius conu-bii) a
- právo obchodovať v najširšom zmysle (ius commercii).
Rímske občianstvo sa spravidla nadobúdalo narodením z rímskeho civilného
manželstva, teda z manželstva medzi rímskymi občanmi alebo medzi rímskym občanom a
osobou, ktorá mala ius conubii; pokiaľ ide o rímske občianstvo, v takom prípade dieťa
spravidla nadobudlo občianstvo sploditeľa. Inak pre dieťa platil status matky.
Rímske občianstvo sa mohlo získať aj udelením; udeľovali ho komície, magistrát alebo
neskôr cisár. Napokon občianstvo sa mohlo získať aj prepustením na slobodu civilným
spôsobom. Konštitúcia cisára Antonína Caracallu z roku 212 priznala občianstvo
obyvateľom ríše, okrem Latín ov Iuniani a peregrínov dediticii. Na nich rozšíril rím ;.e
občianstvo až cisár Justinián.
Občianstvo sa strácalo upadnutím do neslobody, odsúdením do vyhnanstva, vstupom do
zväzku inej obce a dezertovaním z vojska.

II. Latíni (Latini)
Rimania sa od svojich prvopočiatkov usilovali o spoluprácu so susedmi a neskôr o rozšírenie
svojej moci a hegemónie v Stredomorí, a kde to nemohli dosiahnuť mierovou cestou, viedli
výbojné vojny. Podľa vyostrenia alebo mierumilovnosti vo vzájomných vzťahoch diferencovali
aj vzájomnú spoluprácu so susedmi. Bezprostrednými susedmi Ríma boli obyvatelia Látia -
Latíni; susedili nielen územne, ale aj ich kultúra bola veľmi blízka rímskej kultúre. Už na
prelome 6. a 5. storočia pred Kr. nadviazali s nimi priateľské vzťahy, preto sa Latíni mohli
usadzovať v Ríme, dokonca zastávať aj niektoré úrady (nie však voliť), mohli s rímskymi
občanmi vstupovať do manželstva, zúčastňovať sa na hospodárskom a obchodnom živote i
na rímskych testamentárnych dispozíciách. To boli výhody pôvodného latínskeho
obyvateľstva (Latini veteres). Neskôr Rimania priznávali niektoré výhody Latínov aj iným
obyvateľom v kolóniách, a tak vznikla kategória latinských kolónií (Latini coloniarii). V
spojitosti s prepúšťaním otrokov sme už zaznamenali tzv. Latini Iuniani. Inak všetci títo Latini
sa zásadne spravovali svojím právom, právom svojej obce, prípadne rímskym ius gen-tium.

III. Cudzinci (peregrini)
Okrem Rimanov a Latínov žilo v Rímskej ríši množstvo slobodného obyvateľstva, cudzincov
(peregrini). Tí sa spravovali právom svojej obce, pokiaľ žili v pevne organizovaných obciach,
resp. mestách. V styku s Rimanmi alebo medzi sebou na rímskej pôde bola pre nich
rozhodujúca jurisdikcia cudzineckého prétora a ním vytvárané ius gentium (pozri § 8, 4) a v
provinciách miestodržiteľ (provinčný poriadok - pozri § 3 až 5).
Najhoršie právne postavenie slobodných osôb malo obyvateľstvo, ktoré vo vojne Rimania
premohli a donútili vzdať sa (peregrini dediticii). Takíto obyvatelia nemohli nadobudnúť ani
rímske občianstvo, ani nijaký stupeň z výhod, ktoré mali Latini (Gai Inst. 1, 14 - 15).

§ 25. Rodina (status familiae)
I. Všeobecná charakteristika
Aj v antickom Ríme mal výraz rodina (familia) viaceré významy, a to nielen v oblasti práva.
Bol to dôsledok pestrého vývoja od prvotnopospolnej spoločnosti cez spoločnosť rodovú až
po rodinu v súčasnom zmysle slova. Tak ako sa upevňoval a mohutnel štát a jeho moc,
nesporne aj v dôsledku preberania funkcií rodu, oslabovalo sa rodové puto a rodový zväzok
sa postupne čoraz viac redukoval na rodinu v užšom zmysle (familia proprio iure dicta -
Ulp. D. 50, 16, 195, 2). Dnešná rodinaje skôr len pokrvným zväzkom medzi rodičmi a deťmi a
prakticky trvá do existenčného osamostatnenia sa detí. Pravda, takmer u všetkých národov

sa stretávame v období málo rozvinutej spoločnosti aj s tzv. velkou rodinou patriarchál-
neho charakteru, v ktorej všetci alebo takmer všetci jej príslušníci nachádzali svoju
existenciu, alebo šiju spoločne zabezpečovali.
V rímskej rodine skôr než u iných národov sa stretávame s mocensko-právnym putom (Gai
Inst. 1, 55), ktoré zabezpečovalo jej existenčnú jednotu a trvalosť. Cez celé stáročia bola
rímska rodina monokratickým právnym zväzkom medzi otcom ako hlavou rodiny
(páterfamilias) a osobami podriadenými jeho moci. Právny význam tejto koncepcie rodiny bol
predovšetkým v tom, že bol veľký rozdiel v právnom postavení hlavy rodiny a jemu
podriadených členov rodiny, a to tak v oblasti osobnej, ako aj majetkovej.

II. Moc hlavy rodiny (patria potestas)
Moc hlavy rímskej rodiny nad podriadenými osobami sa prejavovala vo viacerých smeroch.
Predovšetkým to bola otcovská moc nad deťmi (patria potestas), prípadne moc nad
manželkou (manus) a napokon moc nad slobodnými osobami, ktoré prechodne z rôznych
dôvodov boli osobne závislé od hlavy rodiny (mancipium).
Nositeľom otcovskej a manželskej moci mohol byť len muž, a teda len on mohol byť hlavou
rodiny. Rimania nepoznali pojem materská alebo rodičovská moc. Vyplývalo to z vtedajšieho
nazerania na ženu ako na „slabé pohlavie".
Muž získal otcovskú moc predovšetkým narodením detí z riadneho manželstva, ďalej
osvojením alebo formou adrogácie alebo adopcie svojprávnych alebo nesvojprávnych osôb a
napokon uzákonením (legitimatio) vlastných prirodzených detí či tým, že prirodzení rodičia
neskôr uzavreli manželstvo (legitimatio per subsequens matrimonium) alebo z rozhodnutia
cisára (legitimatio per rescriptum principis).
Deti narodené v manželstve sa zásadne pokladali za splodené manželom (Paul. D. 2, 4, 5:
páter is est quem nuptiae demonštrant) za predpokladu, že sa narodili v 182. dni od
uzavretia manželstva a najneskôr v 300. deň po jeho zániku (Ulp. D. 38, 16, 3, 11 - 12).
Manžel získal nad manželkou manželskú moc len vtedy, keď sa výslovne jeho moci
podrobila (conventio in manum). Podľa toho rímske právo poznalo manželstvá, v ktorých
manželka bola podriadená manželskej moci (matrimonium cum manu) a manželstvá, V
ktorých to tak nebolo (mantrimo-nium sine manu). V starších dobách sa manželka spravidla
podriaďovala manželovej moci (manus). Od 1. storočia po Kr. sa však s podriadením
manželky stretávame zriedkavejšie. Rímske právo poznalo tri spôsoby podriadenia sa
manželskej moci:
a) sakrálny (confarreatio) spočívajúci v obetovaní koláča z tenkeľa Jupi-terovi za prítomnosti
kňaza a svedkov,
b) symbolickú kúpu manželky (coemptio) a
c) neformálne jednoročné vydržanie (usuš) manželskej moci. Podriadenie sa manželskej
moci manžela malo za následok stratu majetkovoprávnej spôsobilosti manželky v prospech
manžela.
Hlava rodiny mala vo svojej moci (mancipium) predovšetkým
a) rôznych delikventov, ktorých rodičia vydali poškodenému (teda hlave rodiny) s cieľom
nahradiť škodu, lebo rodičia sami neboli ochotní škodu nahradiť (tzv. noxae dati - pozri § 61,
VI, 4),
b) insolventných dlžníkov (tzv. addicti) prisúdených hlave rodiny ako veriteľovi (pozri § 18, V,
§ 59, III),
c) osoby, ktoré hlava rodiny vykúpila z otroctva, kým nenahradili výkupnú cenu (tzv.
redempti),
d) slobodné osoby slúžiace u hlavy rodiny na základe pracovnej a podobnej zmluvy,
e) napokon v rodine a vo vlastníctve hlavy rodiny boli otroci.
Moc hlavy rodiny nad podriadenými osobami zanikla predovšetkým smrťou, stratou
slobody a občianstva a uvoľnením podriadených osôb z tejto moci (emancipatio).
Mancipium nad slobodnými osobami zaniklo, keď odpadli dôvody ich závislosti od hlavy
rodiny.
Pokiaľ ide o obsah moci hlavy rodiny, treba rozoznávať jej jednotlivé druhy.

Najširšia bola otcovská moc (patria potestas), pretože zahŕňala právo disponovať životom a
smrťou podriadených detí (ius vitae necisque) a u novonarodených detí právo uznať ich
alebo odložiť (ius expondendi), ďalej právo predať podriadené deti (ius vendendi) alebo do
otroctva za Tiber, alebo prenechať inému na osvojenie, alebo odovzdať do mancipia z dôvo-
du nahradenia škody. Okrem toho len páterfamilias mal majetkovoprávnu spôsobilosť aj za
podriadené deti. To boli ďalekosiahle oprávnenia a mohli viesť k zneužívaniu. Proti
zneužívaniu alebo hrubému vykonávaniu otcovskej moci sa mohol použiť domáci súd
(iudicium domesticum) alebo mimoriadne preskúmanie (extraordinaria cognitio).
Uvoľňovaním rodinných zväzkov od konca republiky postupne upadala aj otcovská moc, kto-
rá sa začala chápať skôr ako povinnosť voči členom rodiny.
Naopak, na ochranu svojich práv mohol otec ako hlava rodiny v najstarších dobách použiť
svojpomoc, neskôr vlastnícku žalobu - reivindiká-ciu a okrem toho aj prétorské interdiktum na
odvedenie si detí z rúk neoprávneného (interdictum de liberis exhibendis).
Manželská moc manžela (manus) robila manželku osobne závislou od manžela najmä v
majetkovoprávnych veciach. Manžel síce nemal právo nad jej životom, ani ju nemohol
predať, ale manželka podriadením sa manželskej moci strácala majetkovoprávnu
spôsobilosť v prospech manžela. Uvolnenie manželského spolužitia si postupne vynútilo
priznať majetkovoprávnu spôsobilosť samej manželke, prípadne jej deťom.
V dôsledku tejto závislosti sa členovia rodiny delili na hlavu rodiny a na ostatných závislých
členov. Otec ako hlava rodiny, pretože nebol podriadený moci iného, bol svojprávny (sui
iuris), kým manželka a deti boli nesvojprávni (alieni iuris), lebo boli podriadení moci manžela
alebo otca. Ako nesvojprávni nemali majetkovoprávnu spôsobilosť, nemohli mať vlastný
majetok. Otec ako svojprávny mal úplnú právnu spôsobilosť, najmä majetkovoprávnu; pritom
bolo celkom vedľajšie, že prípadne nebol ženatý a nemal deti.

III. Agnátska rodina
Pokiaľ ide o spoločenský život antického Ríma a o rímske právo, treba so zreteľom na to, čo
sa už povedalo, konštatovať, že pojem rímska rodina sa nestotožňoval s dnešným. Rímska
rodina predstavovala mocensko-právny zväzok, dnešná rodina však predstavuje pokrvný
zväzok. Tento mocenskoprávny zväzok nazývali Rimania agnatio a osoby, ktoré boli v tomto
zväzku, sa nazývali agnáti. Preto hovoríme o agnátskej rodine, lebo združovala agnátov.
Základným kritériomje tu podrobenie tej istej otcovskej alebo manželskej moci. Preto
agnátsku rodinu tvorili len tie osoby, ktoré dohromady spájala otcovská a manželská moc
hlavy rodiny, to znamená moc otca a manžela v jednej osobe (paterfamilias). Boli to v
zásade tieto osoby: otec a manžel ako hlava rodiny a nositeľ moci, manželka in manu, deti
(mužského a ženského pohlavia bez rozdielu), prípadne ich manželky alebo manželia, ako aj
potomkovia ženatých a vydatých detí, prípadne nemanželské deti nevydatých dcér. Všetky
tieto osoby boli členmi agnátskej rodiny, len pokiaľ skutočne podliehali moci hlavy rodiny.
Smrťou hlavy rodiny sa agnátske puto uvolnilo v tom zmysle, že sa agnát-ska rodina
rozpadla na toľko nových agnátskych rodín, koľko mužov bolo priamo podriadených
zomretému. Agnátsky vzťah však zostával a mal význam pre dedenie. Agnátsku rodinu tvoril
okruh osôb zviazaných tou istou otcovskou a manželskou mocou, kým v agnátskom vzťahu,
v agnátskej rodine v širšom zmysle slova boli všetko osoby, ktoré boli spojené tou istou
otcovskou a manželskou mocou, alebo by boli spojené, keby žil ich spoločný páterfamilias
(Ulp. D. 50, 16, 195, 2).
Agnátsky vzťah sa teda zakladal podriadením sa otcovskej alebo manželskej moci hlavy
rodiny, teda narodením z civilného manželstva, adrogá-ciou, legitimáciou a vstupom do
manželskej moci. Agnátsky vzťah sa skončil, keď sa skončilo toto podriadenie - teda
prirodzenou alebo právnou smrťou (stratou slobody alebo občianstva). Smrťou hlavy rodiny
sa priamo podriadené osoby stali svojprávnymi (sui iuris); muži sa stali hlavami rodín, kým
ženy sa síce stali svojprávnymi, sui iuris, ale nezakladali agnátsku rodinu, lebo podľa
civilného práva nemohli byť nositeľkami otcovskej alebo manželskej moci. Zostávali však vo
vzťahu bývalých podriadených tej istej otcovskej alebo manželskej moci.
V agnátskej rodine manželka mala postavenie dcéry. Osamostatnený syn alebo dcéra, ktorá
sa manželstvom podriadila manželovej moci, prestali byť členmi pôvodnej agnátskej rodiny.

IV. Kognátska rodina
Na rozdiel od agnátskej rodiny kognátska rodina predstavovala zväzok ľudí, ktorí boli
navzájom viazaní pokrvným vzťahom. Pokrvný vzťah sa zakladal zo strany muža
splodením, zo strany ženy porodením. Ako vidieť z porovnania agnátskej a kognátskej
rodiny, rozdiel medzi nimi bol značný a najmä mal aj dosť veľké právne dôsledky. Preto v
rímskom práve treba prísne rozlišovať tieto dva druhy rodiny a tieto dva druhy rodinných
vzťahov. Agnátsky vzťah mal mocenskoprávny charakter, kým kognátsky vzťah mal
biologický charakter. Preto sa z kognátskeho vzťahu nedalo vystúpiť, ani ho inak skončiť.
Pokrvný vzťah mohol založiť tak muž, ako aj žena, a v dôsledku toho manželka bola vždy z
tohto hľadiska v postavení manželky, a nie dcéry, ako to bolo pri agnátskom vzťahu.
Členovia kognátskej rodiny spravidla boli v rôznej pokrvnej vzdialenosti voči hlave rodiny i
navzájom medzi sebou. To isté možno konštatovať aj medzi agnátmi. Táto príbuzenská
blízkosť sa už v rímskom práve merala na stupne, pričom každý stupeň predpokladal pôrod;
pokrvní príbuzní boli blízki v takom stupni pokrvnosti, koľko pôrodov bolo treba, aby vznikla
pokrvnosť medzi osobami, ktorých príbuzenská vzdialenosť sa merala. Platila zásada, že
medzi pokrvnými je toľký stupeň pokrvnej vzdialenosti, koľko bolo pôrodov (tot gradus, quod
generationes). Počítanie pokrvnej blízkosti má význam v dedičskom i v manželskom práve.
Od konca rímskej republiky sa čoraz viac bral zreteľ na pokrvný vzťah, kým za Jus-tiniána
úplne prevládal a zatlačil agnátstvo.
Pri pokrvnosti sa rozoznáva priania línia (napr. otec, syn, vnuk) a bočná línia (napr.
súrodenci, strýc a synovec, bratranci). V priamej línii rozoznávame zasa stupne vzostupné,
napríklad dedo, pradedo atď. -hovoríme o predkoch (ascendentes) - a stupne zostupné,
napríklad syn, vnuk, pravnuk atď. - hovoríme o potomkoch (descendeníes).

V. Majetkovoprávne postavenie nesvojprávnych osôb
(alieni iuris)
Úplnú majetkovoprávnu spôsobilosť mali v rímskom práve len hlavy rodín (patres familias) so
zreteľom na to, že spĺňali všetky predpoklady, t.j. stav slobody, občianstvo a čestné
postavenie v rodine, len oni boli svojprávni (sui iuris). Osoby v rodine podriadené otcovskej
alebo manželskej moci boli nesvojprávne (alieni iuris) v prospech hlavy rodiny. V dôsledku
toho nemohli vlastniť majetok a nemohli mať ani práva. Keby boli majetok alebo práva
nadobudli (napr. darom, odkazom), nadobudli by ich právne pre hlavu rodiny, ktorej boli
podriadené. Boli teda len nadobúdajúcimi nástrojmi, tak ako otroci.
Rozvoj hospodárskeho života a postupujúci rozklad agnátskej rodiny si čoraz väčšmi
vynucoval nejakým spôsobom preklenúť zásadnú právnu nespôsobilosť osôb alieni iuris a
podobne aj využiť rozumové schopnosti otrokov.
Preto sa už v klasickej dobe stretávame s prvými krokmi na ceste majetkovoprávneho
osamostatnenia sa syna (filius familias) tým, že sa začali uznávať niektoré jeho záväzky zo
zmlúv. So zreteľom na majetkovoprávnu nespôsobilosť podriadeného syna, bolo možné od
neho vymáhať jeho záväzky, až keď sa stal svojprávnym.
Iným takýmto prostriedkom bolo tzv. peculium. Stalo sa zvykom, že páter familias odovzdal
podriadenému synovi (napr. ženatému synovi) alebo otrokovi do samostatnej faktickej
správy časť svojho majetku (tzv. peculium profecticium), napríklad dielňu alebo
poľnohospodársky dvor a pod., s tým, aby na ňom hospodáril, prípadne aby si aj výsledky
svojho hospodárenia ponechal. Takýto majetok sa viedol účtovne oddelene od ostatného
majetku hlavy rodiny; právne však zostával majetkom hlavy rodiny. V povolení samostatne
hospodáriť (concessio peculii) sa vždy videlo aj splnomocnenie na právne úkony, ktoré
vyplývali z hospodárenia na pekúliu. Na odplatné scudzovanie sa však vyžadovalo
všeobecné splnomocnenie (Uberá adminis-tratio peculii). Prétor vzal partnerov (veriteľov) z
takýchto správcovských úkonov pod ochranu a poskytoval im žaloby aj proti hlave rodiny
(actio de peculio - actiones adiecticiae qualitatis - pozri § 61, VI, 4). Ich zmyslom bolo do
určitej miery zabezpečiť ručenie hlavy rodiny za záväzky jej správcov. Spomenutým
poverením sa však správcovia nestali majetkovoprávne spôsobilými. Pokiaľ ide o priznanie
majetkovoprávnej spôsobilosti, obrat znamenalo až tzv. peculium castrense. Postupom času

sa synovi - vojakovi dovolilo v obmedzenej miere právne disponovať majetkom, ktorý
nadobudol ako vojak (napr. žoldom, účasťou na koristi a pod.). V takom prípade syn mohol
disponovať týmto majetkom medzi živými i v testamente; ak tak neurobil, pripadlo peculium
castrense hlave rodiny z titulu otcovskej moci nad synom. Neskôr sa podobná výhoda
priznala aj synovi - štátnemu úradníkovi, pokiaľ išlo o majetok nadobudnutý z tejto funkcie
(tzv. peculium quasi castrense).
V poklasickej dobe táto tendencia majetkovoprávneho osamostatnenia synov pokračovala.
Cisár Konštantín zabezpečil synom možnosť dediť po matke (bona materna) tým, že
otcom odňal právo tento majetok scu-dziť. Neskorší cisári rozšírili túto úpravu aj na majetok
nadobudnutý dedičstvom, odkazom alebo darovaním od matkiných predkov (bona materni
generis) alebo na majetok nadobudnutý od manžela (lucra nuptia-lia). Dovtedajšie právo otca
k majetku syna sa začalo chápať len ako zákonné požívacie právo (ususfructus) a za
vlastníka majetku sa pokladal syn sám. Tým sa syn (filius familias) stal rovnako ako otec
(páterfamilias) subjektom majetkových práv. Syn už nadobúdal v zásade len pre seba, a
preto mohol svojím majetkom aj disponovať medzi živými aj pre prípad smrti. V justiniánskej
kodifikácii ostali síce niektoré nedôslednosti, pokiaľ ide o majetkovú nespôsobilosť syna,
najmä vo veci pekúlia od otca (peculium profecticium), ale čoraz viac silnela tendencia
majetkovoprávne osamostatniť syna a deti.
Pokiaľ ide o majetkovoprávne postavenie manželky in manu, pozri ďalej pod VIL

VI. Manželstvo (matrimonium)
1. Tak agnátska, ako aj kognátska rodina zásadne predpokladali manželstvo (matrimonium
alebo nuptiae).
Právnik Modestinus definoval rímske manželstvo ako „zväzok muža a ženy a celoživotné
spoločenstvo, spoločenstvo podľa božského i ľudského práva" - Nuptiae sunt coniunctio
maris etfeminae et consortium omnis vitae, di-vini et humani iuris communicatio (D. 23, 2, 1).
Rimania nepokladali manželstvo ani za sviatosť, ani za zmluvný vzťah alebo za vzťah
podobný zmluvnému vzťahu, ale jednoducho za spoločenskú skutočnosť, ktorej priznávali
právne účinky. V dôsledku toho bolo manželstvo skutočným životným spoločenstvom muža a
ženy s manželským povedomím a náklonnosťou (affectio maritalis). Toto manželské
povedomie, totiž vôľa byť si navzájom manželom a manželkou, nebolo iba predpokladom
vzniku, ale bolo trvalou podmienkou existencie manželstva. Manželstvo v tomto chápaní bolo
záležitosťou celkom súkromnou a neformálnou. Túto koncepciu manželstva dlho prijímalo aj
kresťanstvo (až do Tridentského koncilu v rokoch 1545 až 1563).
Navonok sa toto manželské povedomie prejavovalo vstupom manželky do manželovho
domu (deductio in domum mariti), ďalej tým, že manžel manželke v rodinnom i
spoločenskom živote prejavoval manželskú náklonnosť a úctu ako matke svojich detí
(honor matrimonii).
Civilné právo za manželstvo pokladalo len manželstvo medzi rímskymi občanmi alebo
osobami s rímskym ius conubii (matrimonium iustum). Deti z tohto manželstva sa stávali
rímskymi občanmi, patrili pod otcovskú moc a boli po otcovi zákonnými ďeďičmi. Mrav a
obyčaj ustálili jednak niektoré predpoklady manželstva, a to dospelosť, duševné zdravie,
súhlas hlavy rodiny, ak išlo o osobu pod otcovskou mocou, monogamický charakter
manželského zväzku, ius conubii, ajednak prekážky manželstva: manželia nemali byť
pokrvní príbuzní do určitého stupňa, zakázané bolo manželstvo medzi poručníkom a
poručenkou, takisto manželstvo vdovy počas 10-mesačného smútku.
V snahe zabrániť úplnému uvoľneniu manželského života, cisár Augus-tus priniesol
významné zákonné obmedzenia i výhody. Boli to najmä dva zákony o manželstve (lex lulia
de maritandis ordinibus) z 18. roku pred Kr. a (lex Papia Poppaea) z 9. roku po Kr. a zákon o
cudzoložstve z 18. roku pred Kr. (lex lulia de adulteriis).
Zákony o manželstve zakazovali manželstvá mužov zrodených na slobode (ingenuov) a
senátorov s niektorými ženami (s prostitútkami, kup-liarkami, herečkami, a senátorom aj s
prepustenkami) a naopak, prikazovali vstúpiť do manželstva mužom od 25. do 60. roku a
ženám od 20. do 50. roku veku s výnimkou, že už porodili alebo splodili aspoň tri deti (ius

trium liberorum), a pokiaľ išlo o prepustencov, ak mali aspoň štyri deti. Bezdetní a neženatí
boli postihnutí ujmou v dedičskom práve.
Zákon o cudzoložstve trestal cudzoložstvo a takisto pohlavný styk (smilstvo) s počestnými
slobodnými ženami.
Rímske manželstvo sa zásadne zakladalo neformálne a jeho vonkajším znakom bolo
usídlenie sa manželky v dome manžela; v neskoršom období zvykli vyhotovovať dokument o
založení manželstva (instrumenta dotalia). Existencia manželstva sa mohla dokazovať aj
inými prostriedkami, napríklad svedectvom priateľov a pod.
Rímske manželstvo zanikalo predovšetkým smrťou, stratou spôsobilosti na manželstvo a
rozvodom. Rímsky rozvod nebol právnym úkonom alebo súdnym výrokom; rozvod sa
uskutočnil jednoducho tým, že manžel stratil náklonnosť alebo vôľu (ajfectio maritalis) žiť v
manželskom spoločenstve. Platila úplná sloboda rozvodu. Brzdil ju len mrav alebo povinnosť
vrátiť veno. Najbežnejším spôsobom sa rozvod uskutočnil tak, že manžel vyhnal manželku
(repudium) pre neveru alebo iné závažné previnenie, alebo aj bez previnenia. V novšej dobe
sa mohla pre rozvod rozhodnúť aj manželka.
2. V starom Ríme manželstvu spravidla predchádzalo zasnúbenie (sponsalia). Bol to
slávnostný sľub (stipulatio, sponsio) hlavy rodiny daný snúbencovi, že mu snúbenicu dá za
manželku, alebo naopak, sľub snúbenca (alebo zaňho jeho otca) otcovi snúbenice, že šiju
vezme za manželku. Pri nedodržaní sľubu sa mohlo žalovať o zaplatenie dohodnutej
peňažnej pokuty. V poklasickej dobe sa stretávame s tzv. snúbeneckým závdavkom (arrha
sponsalicia) snúbenca snúbenici, ktorý snúbenica pri zrušení zasnúbenia musela vrátiť v
dvojnásobku alebo štvornásobku. Arrha bola semit-ského pôvodu a do rímskeho života ju
prenieslo kresťanstvo.
3. Okrem manželstva rímska spoločnosť poznala aj konkubinát (concu-binatus) ako trvalé
životné a pohlavné spoločenstvo muža a ženy. Pri konkubináte chýbalo povedomie žiť spolu
ako manželia (affectio maritalis a honor matrimonii). V pozadí konkubinátu bola jednak snaha
vyhnúť sa právnym účinkom manželstva (napr. legitimity potomstva, a tým aj dedeniu),
jednak neskôr obísť zákazy Augustových zákonov o manželských prekážkach. Deti z
konkubinátu boli nemanželské (liberi naturales, spurii) a patrili do rodiny matky okrem
prípadu, keď ich prirodzený otec osvojil alebo legitimoval.
Aj trvalé spolužitie medzi otrokmi (contubernium) bolo iba faktom bez právnych účinkov,
tak pokiaľ išlo o nich samých, ako aj o ich deti. Ažjusti-niánske právo v obmedzenom
rozsahu uznávalo pokrvný vzťah.

VII. Majetkové vzťahy medzi manželmi
Samo manželstvo nemalo vplyv na majetkovoprávnu spôsobilosť manželov. Ak však
manželka „vstúpila" pod manželskú moc manžela, stala sa majetkovo nesvojprávnou
(alieni iuris) v prospech manžela. V Ríme existovali manželstvá, v ktorých manželky mohli
mať a aj mali vlastný majetok rovnako ako manžel, a na druhej strane manželstvá, v ktorých
manželka podriadená moci manžela nemohla mať vlastný majetok, a ak ho predtým mala,
strácala ho v prospech manžela.
Manželstvom spravidla vznikla aj rodina a jej hmotné zabezpečenie predpokladalo majetkový
základ. Starostlivosť o vyživovanie manželky i celej rodiny podľa rímskych predstáv i práva
zaťažovala manžela. V spojitosti s tým sa vytvorila inštitúcia vena (dos) ako príspevku zo
strany manželky alebo jej príbuzných manželovi na vydržiavame a hmotnú starostlivosť. Z
toho vyplýva, že v rímskom práve sa za stáročia vyvinuli a uplatnili tri rôzne
majetkovoprávne úpravy medzi manželmi. Boli to:
a) režim úplného splynutia (absorpcie) majetku manželky s majetkom manžela,
b) režim úplnej odluky (separácie) majetku manželov a
c) režim vena (dotálny) ako kompromis medzi režimom majetkovej odluky (separácie) a
majetkovej absorpcie.
Splynutie majetku manželky s majetkom manžela bolo dôsledkom jej podriadenia sa moci
manžela. Vlastníkom jej majetku sa stal manžel, alebo ak sám bol alieni iuris, jeho otec ako
hlava rodiny. Manželka sa dostala do postavenia dcéry, a teda získala dedičské právo v
manželovej rodine. Vznikol však problém, čo s jej majetkom, ktorý priniesla do manželstva,

ak zomrela skôr ako manžel a zanechala deti, alebo ak sa manželstvo skončilo rozvodom,
alebo ak manžel nakladal s majetkom nehospodárne alebo dokonca márnotratné.
Nastoľovala sa otázka právneho zabezpečenia vrátenia manželkinho majetku najmä
zmluvou, prípadne aj testamentom.
Ak sa manželka nepodriadila manželskej moci manžela, vznikla opačná situácia. Manželka
zostala vlastníkom svojho majetku a mohla ním disponovať bez toho, aby ju zaťažovala
povinnosť prispievať na vydržiavame rodiny alebo dokonca seba. Za tejto situácie bolo
nebezpečenstvo, že dôjde k prevodom motivovaným najmä využívaním citov a náklonnosti.
Preto právny poriadok zakázal darovanie medzi manželmi. V spojitosti s tým platila
domnienka (praesumptio Muciana - Pomp. D. 24, 1, 51), že manželka nadobudla majetok
darom od manžela, ak nedokázala opak, a preto musela majetok vydať manželovým
dedičom alebo veriteľom.
V antickom Ríme sa veľmi rozšírilo poskytovanie vena, a to najmä z majetkových, ale aj
mravných dôvodov. Veno malo manželovi prispieť na úhradu manželských bremien a neskôr
na existenčné zabezpečenie manželky po zániku manželstva, ale bolo aj znakom prestíže a
skutočnej existencie manželského zväzku, na rozdiel napríklad od konkubinátu. Právne
pramene svedčia o tom, že inštitúcia vena bola v rímskom práve jednou z
najrozpracovanejších.
Veno dávala manželka manželovi, ale ak bola nesvojprávna (alieni iuris), dával za ňu veno
páter familias (dos profecticia) alebo ktokoľvek tretí (dos adventicia).
Predmetom vena mohol byť akýkoľvek majetkový substrát, pokiaľ mal majetkovú hodnotu.
Charakter predmetu vena určoval aj spôsoby jeho zriadenia. Poskytnutie vena (dotis datio)
sa uskutočnilo prevodom vlastníctva alebo vecných práv k predmetom vena (napr.
pozemkov, požívacieho práva, dobytka a pod.). Veno sa mohlo zriadiť aj slávnostným
sľubom alebo vo forme stipulácie (promissio dotis) alebo v osobitnej typickej forme verbálne-
ho kontraktu (dictio dotis). Namiesto týchto slávnostných foriem neskôr nastúpil neformálny
sľub (pactum legitimum) alebo vyhlásenie v listine (instrumentum dotale).
Počas manželstva mohol manžel venom voľne disponovať. Neskôr zlé skúsenosti viedli k
obmedzovaniu manžela v dispozícii venom (zákaz scu-dzenia alebo založenia dotálnych
vecí) a zabezpečoval sa nárok manželky a neskôr aj detí na vrátenie vena. V spojitosti s
týmito tendenciami vlastníctvo vena zostávalo manželke a manžel mal k venu v podstate len
požívacie právo (pozri § 56, III, 1).
Počas manželstva manželka nemohla žiadať vrátenie vena, ale iba po jeho zániku, a to
žalobou (actio rei uxoriae) proti manželovi alebo jeho dedičom. Neskoršie mohli matkino
veno vymáhať aj deti. Ak manželstvo zaniklo rozvodom, mohol manžel uplatňovať zrážky z
vena (retentiones) z rôznych dôvodov, napríklad na vyživovanie detí, pre neveru alebo iné
poklesky manželky, na náklady na dotálne veci a pod. Naopak, manžel bol zodpovedný za
poškodenie alebo zničenie dotálnych vecí zo zlomyseľnosti alebo z nedbanlivosti. Justinián
zrušil zrážky etickej povahy, ale manželkin nárok na vrátenie vena zabezpečil zákonným a
prednostným záložným právom na celý majetok manžela (pozri § 58, III, IV).
Tak ako v súčasnosti, aj v antickom Ríme bolo zvykom, že budúci manžel dal neveste pri
založení manželstva dar neveľkej hodnoty ako prejav priazne a náklonnosti. Takéto
darovanie bolo platné, zakázané bolo len počas manželstva. V poklasickej dobe sa však
stretávame s obdarovaním snúbenice pred manželstvom (donatio ante nuptias) väčším
darom, ktorý mal slúžiť jednak ako zaopatrenie manželky po skončení manželstva, jednak
ako pokuta za bezdôvodný rozvod. Tento dar často vrátila manželka manželovi ako veno, a v
takom prípade sa hovorilo o darovaní pred manželstvom, ktoré sa prekvalifikovalo na veno
(donatio ante nuptias in dotem redacta). Justinián pripustil toto obdarovanie aj za manželstva
(donatio propter nuptias).

§ 26. Spôsobilosť právne konať
I. Spôsobilosť právne konať* a jej druhy
Subjektívne práva a povinnosti sa vždy automaticky z právneho poriadku neupínajú priamo
na právne subjekty. Spravidla sú okrem ustanovenia v právnom poriadku podmienené aj

ľudským konaním. Priblížime si to na príklade. Každý, kto má spôsobilosť na práva a
povinnosti, môže byť vlastníkom kúpenej, darovanej alebo z testamentu* zdedenej veci. Nie
však každý sa stane takýmto vlastníkom, ale len ten, kto si vec kúpi a komu ju vlastník predá
alebo komu ju daruje a ten ju prijme, alebo keď mu ju v testamente zomretý zanechá ako
dedičovi alebo odkazovníkovi. Predpokladá sa, že k spôsobilosti byť vlastníkom musí ešte
niečo pristúpiť; je to prejavená vôľa vec kúpiť a predať, alebo vec darovať a dar prijať, alebo
urobiť testament a v ňom určiť dediča alebo odkazovníka, a ten v testamente zanechanú vec
aj prijme.
So zreteľom na to sa okrem právnej spôsobilosti rozoznáva ešte aj spôsobilosť právne
konať, totiž konať s právnymi účinkami či už pre seba samého, alebo pre niekoho iného.
Konať s právnymi účinkami znamená, že ľudské konanie vyvoláva v zmysle právneho
poriadku právne účinky; to znamená, že sa na ľudské konanie viažu právne účinky, ktoré
ustanovil právny poriadok; takýmito právnymi účinkami v oblasti súkromného práva môže byť
iba to, že subjektívne práva a povinnosti vznikajú, menia sa, alebo zanikajú so zreteľom na
osobu samého konajúceho alebo niekoho iného.
Pre spôsobilosť na práva a povinnosti sú rozhodujúce sociálne kritériá, kým pre spôsobilosť
právne konať sú smerodajné v podstate kritériá biologické (fyzické a psychické schopnosti
človeka).
Aj spôsobilosť právne konať priznáva právny poriadok, teda ide o občianskoprávnu
kategóriu, ale na rozdiel od spôsobilosti na práva a povinnosti, právny poriadok sa pritom
opiera o prirodzené, biologické prvky, v zásade o to, či konajúci je na takom stupni fyzickej a
rozumovej zrelosti a vyspelosti, že je schopný uvedomiť si dosah svojho konania. V dôsledku
rôznych predpokladov, ktoré právny poriadok vyžaduje pre spôsobilosť právne konať a pre
spôsobilosť na práva a povinnosti, môže sa niektorým jednotlivcom priznať len jedna alebo
druhá z týchto spôsobilostí a iným dokonca obe. Napríklad rímsky občan, nedospelé
slobodné dieťa v poruč-níctve mohlo mať práva a povinnosti, ale samo nemohlo právne
konať; na druhej strane dospelý a rozumové vyspelý otrok mohol právne konať pre iného,
hoci sám nemal spôsobilosť na práva a povinnosti, ani nemohol právne konať pre seba, a
napokon dospelý rímsky občan sui iuris mal aj spôsobilosť na práva a povinnosti, aj
spôsobilosť právne konať.
Spôsobilosť právne konať v dôsledku rôznych právnych úprav zasa rozlišuje
a) spôsobilosť na právne úkony, t.j. robiť a uzavierať dovolené a právom chránené
konanie - hovorí sa nie celkom presne o zmluvnej (kon-traktuálnej) spôsobilosti, a
b) spôsobilosť byť zodpovedný za svoje nedovolené konanie, delikty, to znamená, že
protiprávne úkony konajúceho vyvolávajú právne účinky -hovorí sa o deliktuálnej
spôsobilosti.
Kritériá zmluvnej spôsobilosti, ako aj deliktuálnej spôsobilosti neboli totožné; napríklad
nedospelí, blízki veku dospelosti (pubertati proximi), sa nemohli zmluvou zaviazať, ale boli
zodpovední za svoje delikty, ak chápali dosah svojho konania.
Keď posudzujeme mimoriadnu pestrosť právne relevantných ľudských konaní (dovolených i
nedovolených) aj veľké rozdiely v ľudských schopnostiach, je zrejmé, prečo právny poriadok
niekomu priznáva úplnú spôsobilosť právne konať, inému len obmedzenú a niekomu ju
celkom odopiera.

II. Obmedzenia spôsobilosti právne konať
Dôvody, ktoré vylučovali alebo obmedzovali spôsobilosť právne konať, boli: vek, pohlavie,
duševná choroba, márnotratnosť.
1. Vek. V priebehu historického vývoja sa so zreteľom na spôsobilosť právne konať ustálili
štyri stupne ľudského veku:
- Deti (infantes), ktoré nie sú schopné predniesť slová formálnych úkonov, sú celkom
nespôsobilé právne konať (tak pokiaľ ide o právne úkony, ako aj o delikty). Poklasické právo
ich ohraničilo presnou hranicou do 7. roku života.
- Nedospelí (impuberes) - u chlapcov sa táto hranica spočiatku určovala pohlavnou
dospelosťou (formálne slávnostným oblečením mužskej tógy), neskôr dovŕšením 14. roku
života, u dievčat dovŕšením 12. roku života. Nedospelí neboli spôsobilí právne konať.

- V klasickej dobe však nedospelí, blížiaci sa skôr dospelosti (impuberes infantia
maiores, nie však nedospelí blízki detskému veku - infantia proximi), boli spôsobilí na právne
úkony, ktorými zlepšovali svoje postavenie; na iné úkony boli spôsobilí len so súhlasom
poručníkov (pozri § 27, 1), avšak na testamentárne dispozície a uzavretie manželstva boli
spôsobilí len po dosiahnutí dospelosti. Pokiaľ ide o civilné delikty (krádež, urážku,
protiprávne poškodenie cudzej veci), boli impuberes infan-tia maiores plne zodpovední, nie
však za prétorské delikty. Neskoršie právo ich celkom zaväzovalo za civilné i prétorské
delikty, ak boli blízki dospelosti (pubertati proximi), a teda ak mohli rozpoznať protiprávnosť
svojho konania.
- Dospelí (puberes), t.j. 14-roční chlapci, 12-ročné dievčatá, boli síce úplne spôsobilí právne
konať, ale neskôr sa aj medzi nimi vytvorila hranica, a to v tom smere, že sa delili na
dospelých pod 25 rokov a nad 25 rokov (viginti quinque annis minores, resp. maiores).
Plaetoriov zákon z roku 191 pred Kr. vzal do ochrany maloletých (niže 25-ročných) proti
možným podvodom a na tomto základe im prétor priznal námietku (exceptio legis Plaetoriae)
a navrátenie do predošlého stavu; na požiadanie maloletého mohol mu prétor ustanoviť
opatrovníka na niektoré alebo na všetky právne úkony. Neskôr sa prejavila tendencia priblížiť
úpravy nedospelých blízkych dospelosti (impuberes infantia maiores) a maloletých. Za vlády
cisára Konštantína sa zaviedla možnosť výnimočne priznať 20-ročným mužom a 18-ročným
ženám plnoletosť, tzv. odpustenie rokov (venia aetatis), ktoré však neplatilo pre dispozície
nehnuteľnosťami.
2. Pohlavie. Ženy neboli ani u Rimanov rovnoprávne s mužmi. Platilo to nielen v oblasti
verejného (politického) života, ale aj v rodine. Ženy však boli plne zodpovedné za spáchané
delikty.
3. Duševná choroba (furor) celkom vylučovala postihnutého zo spôsobilosti právne konať.
Za neho robil právne úkony kurátor. Bral sa však zreteľ na právne úkony vykonané vjasných
chvíľach (dilucida intervalla). Podobne boli posudzovaní blázni (dementes) a telesne
postihnutí, ako nemí, hluchí, slepí, pokiaľ išlo o úkony, pri ktorých tento ich nedostatok mal
význam.
4. Márnotratnosť (prodigentia) nebránila spôsobilosti právne konať. Podľa prétorského
ediktu márnotratník strácal čiastočne spôsobilosť disponovať vymedzeným majetkom, kým v
justiniánskom práve s celým svojím majetkom. Márnotratník bol však spôsobilý na úkony,
ktorými nezhoršoval svoju situáciu a bol zaviazaný z deliktov. Podliehal opatrovníkovi (pozri
§ 27, II).

§ 27. Poručníctvo a opatrovníctvo
I. Poručníctvo (tutcla)
Už od starších čias sa v rímskom práve stretávame s inštitúciou poruč-níctva (tutela),
ktorým sa zabezpečovala starostlivosť a ochranajednak nedospelým (impuberes) a jednak
ženám (mulieres). Aj poručníctvo prešlo významným historickým vývojom, v ktorom sa zo
súkromnoprávnej inštitúcie stala inštitúcia verejná a tento charakter si zachovala až dodnes.
Ako súkromnoprávna inštitúcia nahrádzala otcovskú moc, a preto obsahom poručníkovej
moci a jeho povinnosti bolo starať sa o osobu poručenca a ochraňovať ho, čo platilo aj o jeho
majetku. Poručník sa teda mal starať o fyzický a duševný vývoj, výživu i výchovu poručenca,
a čo sa týka majetkovej sféry, vykonávať za poručenca dispozičné, nadobúdacie i procesné
úkony. Tu všade konal v mene poručenca, ale pokiaľ sa zaväzoval, zaväzoval sa vo
vlastnom mene. Z týchto záväzkov prétor zabezpečil ochranu po-ručníka proti poručencovi
(actio tutelae contraria). Podobne bolo treba zabezpečiť ochranu záujmov poručenca v
súvislosti so správou a konaním poručníka.
Poručníkom nad nedospelými (tútor impuberum > sa niekto stával zo zákona (tútor
legitimus), z testamentu (tútor testamenta, is) alebo z rozhodnutia verejného úradu (tútor
dativus). Poručníkom bola spravidla príbuzná osoba. Len z určitých dôvodov sa dovolilo
ospravedlniť sa z funkcie poručníka (excusatio).
Poručník mal vykonávať svoju funkciu statočne a dobromyseľne v záujme poručenca. Na
uľahčenie kontroly poručníkovho hospodárenia sa zaviedol súpis (inventarium)

poručencovho majetku. Okrem toho Severov návrh (oratio Severi) z roku 195 po Kr.
zakázal poručníkom niektoré dispozície poručencovým majetkom (scudzenie a založenie
pozemkov a pod.). Na ochranu poručenca proti poškodeniu a sprenevere poručníka mohol
poručenec použiť osobitnú žalobu (actio tutelae directa), pri sprenevere žalobu trestného
charakteru (actio rationibus distrahendis) a preventívne sa mohla od poručníka vymôcť
kaucia na úhradu prípadnej škody zo správy (cautio rem pulilli salvám fóre).
Poručník pomáhal poručencovi aj tým, že mu radil a dával súhlas pri právnych úkonoch
nedospelého blížiaceho sa dospelosti (infantia maior), ktorými sa tento zaväzoval alebo
vzdával práva (auctoritas tutoris). Tieto úkony boli účinné len po súhlase poručníka.
Už staré rímske právo poznalo aj poručníctvo nad ženami sui iuris (tu-
tela mulierum). Avšak v dôsledku emancipácie žien a rozpadu agnátskej rodiny toto
poručníctvo už v prvých storočiach nášho letopočtu celkom vymizlo, lebo žena sui iuris
prakticky nepotrebovala radu a pomoc poruč-níka. Z tejto inštitúcie sa najdlhšie udržalo
udeľovanie súhlasu poručníka (auctoritas tutoris) pri niektorých právnych úkonoch, napríklad
pri manci-pácii, zriadení testamentu, akceptilácii atď. Možno povedať, že súhlas tútora bol
iba formalitou, žena rozhodovala o svojich transakciách sama. Augustové manželské zákony
oslobodzovali od poručníctva ženy, ktoré mali ius liberorum. Právna prax našla viaceré
právne prostriedky, ako sa vyhnúť poručníctvu, napríklad uzavretím formálneho manželstva
(coemptio tutelae evitandae causa) a pod.

II. Opatrovníctvo (cura)
Okrem poručníctva poznalo rímske právo už od čias Zákona XII tabúľ aj inštitút
opatrovníctva (cura). Aj opatrovník vykonával nad opatrovan-com, ktorý bol vždy
svojprávnou osobou, dôverníčku moc, ale tá bola pomerne obmedzená a viazaná na určitý
ciel'. Opatrovníka spravidla ustanovil magistrát na návrh, neskôr aj bez návrhu. So zreteľom
na cieľ poznáme niekoľko druhov opatrovníctva.
Predovšetkým to bolo opatrovníctvo nad duševne chorými (furiosi) a mátnotratníkmi
(prodigi). Podobne ako poručník, aj opatrovník nad duševne chorým sa staral tak o jeho
osobu, ako aj o jeho majetok. Opatrovník pôsobil ako dôverník namiesto opatrovanca
(domini loco). Na vyrovnanie vzájomných nárokov opatrovanca a opatrovníka slúžila žaloba
z obstarania cudzích záležitostí bez príkazu (acíio negotiorum gestorum). V prospech opat-
rovanca sa zaviedol aj inventár jeho majetku a všeobecné zákonné hypotekárne právo na
majetok opatrovníka. Naopak, opatrovník nad márnotratníkom spravoval len jeho majetok.
Pokiaľ ide o zodpovednosť opatrovníka z takejto správy, platili podobné zásady ako pri
poručníctve nad nedospelými.
Plaetoriov zákon (približne z roku 200 pred Kr.) zaviedol opatrovníctvo nad maloletými
(dospelými do veku 25 rokov). Spočiatku sa maloletému ustanovil opatrovník len ako pomoc
pri presne určených závažných úkonoch, napríklad pri scudzení pozemkov, ale neskôr
opatrovník bežne spravoval celý jeho majetok. Opatrovanec mal spôsobilosť na právne
úkony a uzavreté úkony boli platné, ale bolo možné urobiť ich neúčinnými námietkou legis
Plaetoriae, ak s nimi opatrovník nesúhlasil, teda ak sa ukázalo, že sú pre opatrovanca
nevýhodné a škodlivé. So zreteľom na možnosť poškodenia záujmov opatrovanca zo strany
opatrovníka zvykla sa od neho žiadať garancia, že svojou správou nepoškodí opatrovanca
(cautio rem pupilli salvám fóre). Zodpovednosť opatrovníka sa posudzovala podlá kritérií,
ktoré platili pre poručníka. Vzájomné nároky z opatrovníctva sa mohli uplatniť žalobou z
obstarania cudzích záležitostí bez príkazu (pozri § 70, II), ktorúJustinián konštruoval ako
samostatnú žalobu z opatrovníctva (actio curationis).
V praxi prétora sa objavili aj ďalšie prípady opatrovníctva, najmä nad hluchými, slepými,
chorľavými, nasciturmi a pod.

VII. kapitola

PRÁVNICKÉ OSOBY

§ 28. Druhy právnických osôb
I. Všeobecne
Osoba v právnom zmysle slovaje vlastne pojmom právneho poriadku; pod tento pojem
zahŕňame predovšetkým ľudí. Už v najstarších právnych poriadkoch aj v rímskom práve sa
stretávame so situáciami, že právny poriadok viazal určité práva a povinnosti nielen na ľudí,
ale dokonca aj na vykonštruované útvary s osobným a majetkovým základom. Tieto útvary
boli v zmysle právneho poriadku spôsobilé mať práva a povinnosti, a teda patrila im právna
spôsobilosť ako prirodzeným osobám. Na rozdiel od prirodzených osôb hovoríme o
právnických osobách.
V rímskom práve sa stretávame s právnickými osobami predovšetkým vo forme korporácií
rôzneho druhu; pokiaľ ide o dobročinné nadácie a ústavy (piae causae), v tomto období sa
utvorili len ich začiatky.

II. Korporácie
Pod korporáciou sa rozumie organizovanájednota prirodzených osôb (universitas
personarum, collegium, corpus), ktorá tvorí samostatný právny subjekt, celkom odlišný od
svojich členov. Právnik Ulpián to vyjadril slovami: „Ak sa niečo dlhuje korporácii, nedlhuje sa
jej jednotlivým členom; práve tak, čo dlhuje korporácia, nedlhujú členovia"(Si quid
universitani de-betur, singulis non debetur; nec quod debet universitas singuli debent - D. 3,
4, 7 pr. a § 1). Aby vznikla organizovanájednota ľudí, bolo nevyhnutné určité usporiadanie
vzťahov medzi členmi skupiny. Aj v rímskom práve to predpokladalo
a) aspoň troch členov (traja robia korporáciu - tresfaciunt collegium) a
b) stanovy (lex collegii).
V starších dobách sa v Ríme nevyžadovalo, aby korporáciu uznal štát, alebo abyjej priznal
právnu subjektivitu. Neskôr, najmä od konca republiky, štátna vrchnosť spolky zakazovala,
alebo si vyhradzovala ich povoľovať, pretože neraz skízli na nežiaducu politickú činnosť
alebo činnosť odporujúcu dobrým mravom. V zmysle Augustovho zákona o spolkoch (lex
Iulia de sodaliciis et collegiis) sa žiadalo predchádzajúce povolenie na založenie spolku,
ak sa v stanovách v rámci spolkovej činnosti predvídali schôdze a zhromaždenia členov.
Stanovy (lex collegii) upravovali vnútorné vzťahy v spolku, prijímanie a vystupovanie členov,
ich práva a povinnosti, ustanovenie spolkových orgánov a osudy majetku po zániku spolku.
V rímskom práve bola korporácia úplne samostatným subjektom práv a povinností. V
tom sa podstatne odlišovala od germánskej korporácie, ktorá bola len súhrnom členov a tí
boli jednotlivo pokladaní za vlastníkov, veriteľov a dlžníkov namiesto korporácie.
Pochopiteľne, už sama povaha korporácie nedovoľovala, aby rozsah spôsobilosti na práva a
povinnosti bol taký istý ako u prirodzenej osoby. Preto korporácii nepatrili rodinné práva a
moci, ako manus, patria potestas a pod. Len v neskoršom období mohla byť korporácia
ustanovená za dediča v testamente, mohla nadobúdať odkazy a len obmedzene mohla prijať
dary.
Keďže korporácia nebola prirodzenou osobou, nemohla mať ani priamu spôsobilosť na
právne úkony; právne úkony mohla robiť len nepriamo, prostredníctvom svojich orgánov.
Takými orgánmi boli: valné zhromaždenie korporácie, predseda (magister, syndicus) a
konateľ (actor) a pod.
Korporácia zanikla najmä uplynutím doby, na ktorú bola zriadená, dosiahnutím cieľa,
vrchnostenským rozpustením, dobrovoľným rozíde-ním sa členov.
Rímske právo poznalo niekoľko druhov korporácií, najmä rímsky štát, obce (municípiá) a
spolky.
a) Rímsky štát nebol ničím iným ako právnym spoločenstvom svojich občanov (populus
Romanus, civitas, res publica). Vystupoval ako subjekt verejného práva, a nie práva
súkromného. Zastupoval ho magistrát ako štátny orgán; ten tiež vrchnostensky, teda
vzhľadom na svoje nadradené postavenie, rozhodoval spory medzi štátom a občanom; len
celkom výnimočne ich rozhodoval v civilnom procese.
Aerarium ako štátna pokladnica nemala právnu subjektivitu.

Fiscus znamenal osobitný majetok, ktorý patril cisárovi a ktorým sám disponoval nezávisle
od národa a senátu. Fiscus sa vytvoril zo súkromného majetku cisára, hoci sa od neho aj
odlišoval. Prejavovalo sa to v tom, že vlastný osobný majetok dedili cisárovi dedičia, kým
fiskálny majetok pripadol nástupcovi v cisárskej hodnosti. Už na konci principátu sa fiskálny
majetok zlúčil s erárnym do jedného fiskálneho majetku ako štátny majetok. Naopak, v
absolútnej monarchii sa fiskálny majetok stal súkromným majetkom cisára.
b) Verejnoprávnymi korporáciami boli aj obce fmunicipiá, civitates, res publicae) a dediny
(pagi, vici). Prétor im však priznával aj súkromnoprávnu subjektivitu, a teda mohli žalovať a
byť žalované. Podobne to bolo s osadami rímskych občanov v provinciách (coloniae civium
Romanorum).
c) Veľmi skoro sa v Ríme objavili aj rôzne spolky (collegia, sodalitates, corpora). Niektoré so
zreteľom na svoje zameranie mali aj istý verejnoprávny náznak. Boli to najmä spolky
verejných funkcionárov určitého územného okruhu v mestách a na vidieku (montani, vicani,
pagani) alebo kultové spolky, najmä pohrebné (collegia funeraticia). Známe boli aj spolky
dobročinného charakteru, medzi nimi spolky chudobných na vzájomnú podporu (collegia
tenuiorum), cechom podobné spolky jednotlivých povolaní a živnostníkov, napríklad lodných
dopravcov (corpora naviculariorum), pekárov {corpora jistorum), výrobcov zbraní
(corporafabricensium), výhercov daní (societates publicanorum). Aj týmto spolkom priznal
prétor súkromnoprávnu subjektivitu a možnosť vystupovať na súde.

III. Nadácie a ústavy
V klasickej dobe v rímskom práve sa ešte nestretávame s vykryštalizova-ným typom nadácií
a ústavov, t.j. útvarmi, ktoré by mali
a) buď iba majetkový substrát určený na nejaký účel, nadácie, alebo
b) osobný a majetkový substrát zároveň, teda s osobitným zariadením určeným na nejaký
účel, ústavy, ako napríklad starobinec, škola, kláštor, nemocnica a pod., ktorým bola
priznaná samostatná právna subjektivita. Vytvorili sa len nesamostatné nadácie a ústavy, a
to tým spôsobom, že sa tieto útvary vo forme „verejnej ruky" (fiducia) alebo ako účelové
určenie (modus) viazali na nejaký subjekt, na súkromníka alebo na obce a spolky.
V poklasickej dobe, v 5. a 6. storočí, sa však takýmto kultovým a dobročinným zariadeniam
(piae causae) priznávala do istej miery právna subjektivita. Až Justinián im
jednoznačne priznal samostatnú právnu spôsobilosť.

Štvrtá časť

ZÁKLADNÝ MECHANIZMUS PRÁV A POVINNOSTÍ

IX. kapitola

PRÁVNE SKUTOČNOSTI A PRÁVNE ÚKONY

§ 29. Právne skutočnosti
I. Právna skutočnosť
Právna norma je hypotetickou normou, teda zloženou z podmieňujúcej skutočnosti
(skutkového stavu) a z podmieneného právneho následku. Spojenie medzi týmito dvoma
časťamije normatívne, a nie kauzálne, lebo právny následok má nastúpiť len v prípade
vyskytnutia sa (existencie) jeho podmienky, ale nemusí nastúpiť.
Každú takúto podmieňujúcu skutočnosť, na ktorú právny poriadok viaže právne následky,
nazývame právnou skutočnosťou. Ak podmienkou nastúpenia právnych následkov je
súhrn skutočností, hovoríme o skutkovej podstate.
Nie každá skutočnosť, ktorá sa vyskytne v spoločenskom živote alebo v prírode, je už aj
právnou skutočnosťou, aleje ňou len vtedy, ak právny poriadok na ňu viaže právne následky.
Napríklad nie každá búrka, ľadovec, požiar je právnou skutočnosťou vyvolávajúcou nárok na
vyplatenie poistného, ale len za určitých podmienok a len u poškodených, ktorí boli proti
týmto živelným pohromám poistení. Spievanie je tiež právnou skutočnosťou, ale len vtedy, ak
mu právny poriadok v istých spojitostiach právnu povahu priznáva, napríklad na základe
pracovnej zmluvy.
Právne následky, ktoré sa normálne viažu na právnu skutočnosť, spočívajú v tom, že medzi
subjektmi právny pomer určitého typu vznikne, alebo už existujúci právny pomer sa zmení
alebo dokonca zruší, alebo inými slovami, že subjektívne práva a povinnosti vzniknú, zmenia
sa, alebo zaniknú.

II. Delenie právnych skutočností
Právne skutočnosti sa delia podlá rôznych kritérií, napríklad
1. podlá ich objektívnej povahy
a) na skutočnosti a skutkové stavy,
b) na skutočnosti pozitívne a negatívne a
c) na skutočnosti jednoduché a zložité (skutkové podstaty), alebo
2. podlá spôsobu, ako ich hodnotí právny poriadok,
a) na skutočnosti prírodné (udalosti) a
b) na ľudské konanie, pričom dôraz nieje na ľudskom prvku, ale na tom, že právny poriadok
hodnotí pri nich vedomie a vôľu konajúcich.
Medzi ľudskými konaniami zasa treba rozoznávať aa) dovolené právne konania (actus
liciti), čiže právne úkony (napr. zmluvy, testament a pod.), a
bb) nedovolené konania (actus illiciti alebo delicta), čiže protiprávne úkony.
To ľudské konanie, správanie, s ktorým právny poriadok nespája žiadne právne účinky, je z
hľadiska práva indiferentným, právne bezvýznamným ľudským konaním.
III. Následky právnych skutočností
V spojitosti s právnymi skutočnosťami aj v oblasti rímskeho práva súkromného sa spravidla
možno stretnúť so zmienkami o právnych domnienkach (praesumptiones) a fikciách, ktoré
z rozhodnutia právneho poriadku treba brať v určitých okolnostiach ako skutočnosť.
Právom prijaté domnienky sú alebo vyvrátiteľné, alebo nevyvrátiteľ-né, podľa toho, či sa
proti nim pripúšťa dôkaz z opaku, alebo nie. Takou vyvrátiteľnou domnienkou v rímskom
práve bola napríklad tzv. praesum-ptio Muciana (Pomp. D. 24, 1, 51 - pozri § 25, VII).

Pod fikciou sa rozumie vymyslená predstava, ktorá z ustanovenia právneho poriadku platí
ako právna skutočnosť, teda viažu sa na ňu právne následky. Napríklad fictio legis Corneliae
- platilo, že zajatec zomrel v okamihu jeho zajatia ajeho prvší testament zostal v platnosti
(Iul. D. 28, 1, 12 - pozri § 74, IV).

Vzhľadom na subjekty právneho pomeru, právna skutočnosť spôsobuje:
1. na aktívnej strane:
a) nadobudnutie,
b) zmenu,
c) zrušenie a
d) výkon subjektívneho práva
2. na pasívnej strane:
a) vznik záväzku,
b) zmenu záväzku,
c) oslobodenie od záväzku a
d) nastúpenie sankcie.
Nadobudnutím sa rozumie spojenie subjektívneho práva s určitou osobou, s právnym
subjektom; pod zrušením práva naopak, odpojenie subjektívneho práva od jeho právneho
subjektu a pri zmene práva subjekt zostáva, ale obsah jeho práva sa zmenil; konečne výkon
práva znamená jeho premietnutie do skutočnosti. Pri nadobúdaní je významný rozdiel medzi
pôvodným (originárnym) nadobudnutím a odvodeným fderivatív-nymj nadobudnutím, podľa
toho, či nadobudnuté právo nezávisí alebo závisí od práva inej osoby.* Pôvodným
nadobudnutím je napríklad nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním alebo okupáciou
veci nikoho (res nullius) alebo opustenej veci (res derelicta). Pri odvodenom nadobudnutí je
predchodcovo právo nevyhnutným predpokladom nadobudnutého práva. Existencia, rozsah
a druh nadobudnutého práva sú určované a závislé od práva predchodcu. Aj v rímskom
práve platila zásada, že „nikto nemôže na druhého previesť viac práva, než koľko by sám
mal" (nemo plus iuris ad alium transferrepotest, quam ipse haberet - Ulp. D. 50, 17, 54).
Odvodene nadobudnuté právo môže zasa byť alebo celkom nové právo, ale odvodené už od
existujúceho práva, alebo len prenesením práva z jednej osoby na druhú. V prvom prípade
hovoríme o konštitutívnom odvodenom nadobudnutí práva (napr. právo služobnosti
vyčlenené z vlastníckeho práva), v druhom prípade máme pred sebou odvodené
(prenesené), translačné nadobudnutie subjektívneho práva. Tu je úplná totožnosť
právneho postavenia predchodcu a nadobúdateľa. Hovoríme o vstupe dopráva, o sukcesii
(nadobúdateľ vstupuje do práva alebo na miesto druhého - succedit in ius alebo in locum
alieni). Sukcesia môže byť alebo len do jednotlivého práva, alebo do celého súboru
(komplexu) práv niekoho, alebo len do jednotlivého záväzku, alebo do všetkých záväzkov
niekoho. Podľa toho rozoznávame sukcesiu aktívnu (do práv) a pasívnu (do záväzkov) a
pritom v obidvoch prípadoch singulármi (do jednotlivého práva alebo povinnosti) a
univerzálnu (do všetkých práv alebo do všetkých povinností). Osobitným prípadom
univerzálnej (celkovej) sukcesie je nadobudnutie dedičstva, kde sa odrazu nadobúda celý
majetkový súbor, všetky aktíva a pasíva po zomretom.

Romanistická terminológia nepozná - ako sa niekedy u nás vyskytuje - výrazy absolútne a relatívne
nadobudnutie, ich zmysel je v pojmoch i výrazoch pôvodné a odvodené nadobudnutie.

§ 30. Právne úkony
I. Súkromná autonómia
Pod vplyvom nemeckej pandektistiky od polovice 19. storočia zaraďuje sa do učebníc
rímskeho práva súkromného a spravidla aj do platného občianskeho práva výklad o
právnych úkonoch a súkromnej autonómii. V spisoch rímskych právnikov, a najmä v ich
učebniciach nenachádzame osobitné výklady o právnom úkone, prípadne o úkonoch.
Rimania v dôsledku svojho praktického založenia a kazuistického prístupu nevypracúvali

teoretický pojem právny úkon. Napriek tomu v ich riešeniach konkrétnych prípadov nachádza
sa mnoho prvkov a problémov, ktoré pandektisti doviedli na všeobecnú teoretickú úroveň. So
zreteľom na pro-pedeutické potreby pokladáme za vhodné zaradiť osobitný výklad o prob-
lematike právnych úkonov.
Súkromnou autonómiou sa spravidla rozumie právnym poriadkom vymedzený priestor, v
ktorom sa ľudia voľne pohybujú pri uspokojovaní svojich potrieb. Predovšetkým právna veda
v období buržoázneho liberalizmu sa usilovala vykresliť súkromnú autonómiu ako od štátu
nezávislé, voľné pole, na ktorom si ľudia svoje vzájomné vzťahy upravujú voľne, podľa
svojich rozhodnutí a dohôd a bez zasahovania štátu. V novšom období sa mení obsah tohto
pojmu, no v nijakom prípade si súkromnú autonómiu nemožno predstaviť ako čosi od štátu
nezávislé.
Právny poriadok nijakej spoločnosti doteraz nevzal na seba starosť o úplné a trvalé
uspokojovanie ľudských potrieb podľa želania a vôle nespočetných jednotlivcov alebo
skupín. Takéto uspokojovanie ponecháva na samých jednotlivcov, ale pritom im vymedzuje
isté hranice. V tomto zmysle možno hovoriť o súkromnej autonómii, aj pokiaľ ide o oblasť
rímskeho práva. Hranice a rozsah tejto autonómie určovala vládnuca trieda (skupina) podlá
svojich predstáv a záujmov.
V oblasti rímskeho práva súkromného možno hlavné tendencie v spojitosti so súkromnou
autonómiou charakterizovať v tom zmysle, že tieto tendencie rozsah súkromnej autonómie
rozširovali, ale aj zužovali v rôznych obdobiach vývoja rímskeho práva. Určité zúženie
voľnosti jednotlivcov uspokojovať svoje potreby bolo už v podstate rímskeho práva, najmä v
jeho najstarších obdobiach, a ako sme už uviedli, súviselo s tým, že rímske právo nebolo
systémom subjektívnych práv, ale systémom žalôb. Rozširovaním systému žalôb sa
prakticky rozširoval rozsah súkromnej autonómie. Na tom mal zásluhu predovšetkým prétor
a jurisprudencia presadzovaním menšej formálnosti, zohľadňovaním skutočnej vôle kona-
júcich, rešpektovaním dobrých mravov (boni mores), slušnosti a spravodlivosti (bonum et
aequum, aequitas) a dobrej viery (bona fides). Treba tiež konštatovať, že za cisárstva
prenikali dozorné a intervenčné opatrenia štátu takmer do všetkých právnych inštitúcií
(rodiny, vlastníctva, zmlúv, testamentov a pod.) súkromného práva, a tým aj do súkromnej
autonómie.

II. Právny úkon
Vládnuca spoločenská sila, upravujúc konanie ľudí, ho hodnotí z hľadiska svojich záujmov a
podľa svojich predstáv. Výsledkom tohto hodnotenia potom je, že konanie jednotlivcov alebo
skupín
a) je pre ňu želateľné alebo potrebné, alebo
b) je pre ňu neželateľné alebo škodlivé a napokon
c) je pre ňu spoločensky alebo triedne bezvýznamné, indiferentné. Toto hodnotenie
ľudských konaní sa potom odráža v postoji právneho
poriadku k nim. Ľudské konania uvedené pod a) a c) sú dovolené a konaniam pod a) právny
poriadok poskytuje svoju ochranu, kým konania pod c), hoci sú dovolené, nie sú právom
chránené. Konania pod b) sú neželateľné, nedovolené, a preto im právny poriadok stavia do
cesty prekážky a zábrany. Konania ľudí, ktoré právny poriadok dovoľuje a zabezpečuje
právnou ochranou, nazývame právnymi úkonmi. Kedze Rimania nepoznali pojem právny
úkon, nemali preň ani osobitný výraz. Najbližší mu bol výraz „nego-tium", ktorý sa vcelku
používa ako terminus technicus; treba si však uvedomiť, že v staroveku mal tento výraz širší
zmysel. Ľudské konanie je však v zásade prejavom vôle konajúceho a pri konaniach v rámci
súkromnej autonómie veľmi záleží na vôli. Preto pre oblasť rímskeho práva právny úkon
možno definovať ako prejav súkromnej (nie úradnej) vôle, s ktorým právny poriadok spája
také právne účinky, aby zabezpečovali uskutočňovanie prejavenej vôle. V zásade takými
právnymi účinkami býva vznik, zmena alebo zánik právneho pomeru a z neho vyplývajúcich
subjektívnych práv a povinností.
So zreteľom na to, že ľudskými konaniami sa majú dosiahnuť určité ciele a uspokojiť určité
potreby, právny poriadok vyberá z ľudských konaní alebo predvída ľudské konania a ich
zameranie vzhľadom na uspokojovanie potrieb ľudí, vzhľadom na ich vhodnosť a

uspôsobenosť uspokojiť tieto potreby a kvalifikuje ich ako typické. V rímskom práve sa po
dlhé obdobie potreby rímskych občanov mohli uspokojovať len pomocou presne formálne aj
obsahové vymedzených typov konaní ľudí, hovoríme o tzv. typovej viazanosti. Aby sme v
konkrétnom prípade konania mohli hovoriť o právnom úkone, treba, aby sa účel sledovaný
jednotlivcom stotožňoval aj s účelom niektorého typu konania, ktorý právo uznalo a
vymedzilo.
Aj s protiprávnym konaním - odborne hovoríme o protiprávnom úkone - spája právny
poriadok právne účinky; na rozdiel od právneho úkonu účinky viazané na protiprávny úkon
smerujú však práve proti uskutočneniu sledovaného cieľa.

III. Delenie právnych úkonov
Už v rímskom práve sa právne úkony delili podľa rôznych kritérií na
a) majetkové a osobné podľa toho, či ich predmet je oceniteľný v peniazoch;
b) medzi živými (inter vivos) a pre prípad smrti (mortis causa), kde je účinnosť
podmienená smrťou konajúceho;
c) jednostranné (unilaterales) a dvojstranné (bilaterales) podľa toho, či právny úkon
predpokladá prejav jednej strany, alebo prejavy dvoch proti sebe stojacich strán.
Dvojstrannými právnymi úkonmi sú zmluvy. Zmluvy zasa delíme na jednostranné a
dvojstranné podľa toho, či je na plnenie z nich zaviazaná len jedna alebo obidve zmluvné
strany. V tomto prípade zasa môžu byť plnenia strán vzájomne rovné (synalagmatické -
contractus bilaterales aequales) alebo nerovné (contractus bilaterales inaequales);
d) odplatné (onerózne) a bezodplatné (lukratívnej podľa toho, či plnenie jednej strany je
vyvážené protiplnením druhej strany;
e) kauzálne a abstraktné podľa toho, či platnosť úkonu predpokladá určitú kauzu, alebo nie.
Kauza je právom uznaný hospodársko-spolo-čenský cieľ právneho úkonu. V dôsledku toho
abstraktným úkonom bolo možné uskutočniť aj viac hospodársko-spoločenských cieľov.
f) formálne a neformálne podľa toho, či platnosť a účinnosť úkonu sú viazané na dodržanie
určitej formy alebo nie.
Tieto rozdiely nemajú len propedeutický alebo teoretický význam, ale naopak, majú
ďalekosiahly praktický význam, ako to uvidíme pri podrobnom výklade jednotlivých právnych
úkonov;
g) zaväzovacie a dispozitívne (scudzovacie) podľa toho, či sú zamerané na založenie
dlžníckeho pomeru, napríklad pôžičku, nájom a iné, alebo či sú zamerané na bezprostredný
prevod, zmenu alebo zrušenie subjektívneho práva, napríklad vlastníckeho práva, na
prepustenie na slobodu, zriadenie služobnosti, cesiu pohľadávky.

IV. Náležitosti právneho úkonu
Ak má právny úkon vyvolať právne účinky, musí spĺňať tieto podstatné náležitosti:
1. konajúci musí mať spôsobilosť na právne úkony (pozri § 26);
2. konajúci musí prejaviť vôľu tak, aby sa vôľa zhodovala s prejavom, to znamená, že to, čo
sa chce, sa aj plne prejaví (pozri ďalej § 32 až 33);
3. obsah právneho úkonu musí byť možný, uznaný a dovolený. Pritom sa spravidla žiada
objektívna možnosť. Dovolenosť obsahu znamená, že úkon nesmie odporovať ani zákonu,
ani dobrým mravom a nesmie ani obchádzať zákon. To samo so zreteľom na spomenutú
kategóriu indiferentných ľudských konaní nestačí a žiada sa, aby konaním sledovaný cieľ bol
právnym poriadkom uznaný ako základ nastúpenia právnych účinkov.
V tejto spojitosti sa hovorí o kauze právneho úkonu; rozumie sa ňou právom uznaný
spoločensko-hospodársky účel alebo hospodársko-spolo-čenská funkcia právneho úkonu.
Kauza vymedzuje spravidla typ právneho úkonu;je smerodajná pre posúdenie, akú právnu
upravuje potrebné aplikovať na právny úkon (napr. či úpravu o kúpe alebo zámene alebo o
pôžičke a pod.). Treba zároveň upozorniť, že nie pri každom právnom úkone a v každom
období dejín hrala kauza rozhodujúcu úlohu a že niektoré typy právnych úkonov sa v
priebehu času používali s určitou obmenou na dosiahnutie aj inej kauzy (napr. mancipatio,
stipulatio a pod.), a naopak, že niektorú kauzu bolo možné dosiahnuť viacerými právnymi
úkonmi (napr. zriadenie vena a i.). Ako vývojovú tendenciu možno konštatovať, že čím väčší

dôraz sa kládol na skutočnú vôľu, tým viac ustupovala do úzadia kauza právneho úkonu a
naopak, čím viac ustupovala formalnosť právneho úkonu, tým viac vystupovala do popredia
kauza. Kauza je teda významná pre posúdenie aj dovolenosti aj typu právneho úkonu.
Právny úkon, ktorý spĺňa všetky právnym poriadkom požadované náležitosti, nazýva sa
platným právnym úkonom. Pod platnosťou sa bežne rozumie právna existencia právneho
úkonu alebo prináležitosť do právneho poriadku.
Z platnosti právneho úkonu spravidla vyplýva jeho účinnosť, okrem prípadu, keď by k
právnemu úkonu boli pripojené vedľajšie ustanovenia (zložky), na splnenie ktorých je
viazaná účinnosť právneho úkonu (pozri § 36).

V. Obsahové zložky právneho úkonu
Právny poriadok určuje v rámci priznanej slobody (autonómie) určité hranice a podmienky
uspokojovania potrieb jednodivcov. Robí tak najmä tým, že širokú pestrosť konania a
správania ľudí usmerňuje do určitých typov právnych úkonov, ktorým vymedzil zásadný
obsah a spravidla ich aj pomeno

val. Právny poriadok upravuje

obsah právnych úkonov

takým spôsobom, že určitý obsah je pre určitý typ právneho úkonu podstatný, nevyhnutný.
Na

opak, iná časť obsahu právneho úkonu je právnym poriadkom daná pre prí

pad, že

konajúci neurčí, prípadne neurčia inak, a teda konajúcemu, prípadne konajúcim sa dovoľuje
k podstatnému obsahu právneho úkonu voľne pripo

jiť ešte ďalší obsah. So zreteľom na

priznaný význam týchto obsahových častí (zložiek, prvkov) pre typ právneho úkonu hovoríme
o

podstatných

(essentia-lia negotii),

prirodzených

(naturalia negotii)

a napokon o

vedľajších*

(acciden-talia negotii)

zložkách právneho úkonu.

Toto delenie na

podstatné, prirodzené a vedľajšie zložky má význam len so zreteľom na typ právneho úkonu;
v konkrétnom právnom úkone, napríklad v konkrétnej kúpe, je podstatné všetko, na čom sa
strany dohodli. Pre kúpu ako typ právneho úkonuje podstatným prvkom dohoda strán o
predmete a cene, lebo bez tejto dohody nemožno hovoriť o kúpe; prirodzeným prvkom je
ustanovenie právneho poriadku, že cenaje splatná ihneď, z ruky do ruky, ak sa strany
nedohodli inak; vedľajším prvkom je prípadný dohovor strán, napríklad, že cenu možno za-
platiť niekedy neskôr.
Čo je podstatným a čo prirodzeným prvkom pri jednotlivých typoch právnych úkonov, určuje
právny poriadok. Podrobne sa o tom hovorí pri jednotlivých typoch právnych úkonov (v práve
vecnom, záväzkovom, dedičskom, osobnom). Vo všeobecnom výklade o právnych úkonoch
sa treba zmieniť o vedľajších zložkách (§ 36).

Niekedy sa u nás možno stretnúť s výrazom „náhodné zložky". Výraz „náhodný" je nepresný, lebo do právneho
úkonu ako vedomého prejavu vôle strán sa nemôže dostať nič náhodné. Podobne pri výraze „pravidelné zložky"
nejde o pravidelnosť, ale zdá sa prirodzené, že pri dvojstranných úkonoch majú strany plniť zároveň „z ruky do
ruky", ak si nedohodli iné.

X. kapitola

VÔĽA, JEJ PREJAV A POHNÚTKA

§ 31. Vôľa konajúceho
Právnemu úkonu spravidla predchádza zložitý proces, ktorý sa odohráva vnútri človeka i
navonok. Vnútri bytosti sa koncentrujú a kryštalizujú rôzne podnety, formujú sa do pohnútok
(motívov) a ustaľujú sa vo vôli. Táto vnútorná časť ľudskej činnosti je vo svojej podstate
vlastne nekontrolovateľná a presne nezistiteľná. Poznáme ju len podľa toho, ako ju človek
prejaví navonok alebo ako sa javí z vonkajších priamych aj nepriamych prejavov. Preto keď
povieme, že právny úkon je prejav vôle, na ktorý právny poriadok viaže právne následky, v
konkrétnom prípade sa situácia môže skomplikovať v tom zmysle, že sa ukáže rozpor
medzi skutočnou vô-lbu a vôľou prejavenou, teda medzi vôľou a prejavom. Rimania
posudzovali vôľu v spojitosti s prejavom.
Oba tieto prvky majú vlastne tvoriť jednotu, prejav sa má stotožňovať s vôľou. Rozpor medzi
vôľou a jej prejavom môže vzniknúť z najrozmanitejších príčin, veľmi často v dôsledku toho,
že pre, iv pripúšťa viacero významov, že ho ľudia chápu v rôznych významoch a že ho v
rôznych významoch dokonca chápu samy zúčastnené strany. Celá táto zložitosť situácie a
jej rozpornosť je pre právnu prax mimoriadne dôležitá. Veď pri právnych úkonoch ako
prejavoch vôle strán nastupujú také právne účinky, ktoré v podstate majú napomáhať a
chrániť uskutočnenie vôle strán. Čo v takom prípade, keď práve vôľa strán je nejasná,
sporná, neslobodná, nevážna a ovplyvnená omylom?
Táto problematika nieje novodobá; jej riešenie po stáročia však významne prispelo k rozvoju
rímskeho súkromného práva. Pôvodný formalizmus, ktorý prevládal v koncepcii právnych
úkonov, kládol dôraz na prejav, na vyslovené slová a formuly a na ich objektívny zmysel. V
takomto ponímaní právnych úkonov sa nemohlo dostatočne prihliadať na skutočnú vôľu, na
dobromyseľnosť v medziľudskom styku a na neformálnosť tohto styku. Pochopiteľne, situáciu
nemožno rozhodnúť priamočiaro, treba mať na zreteli spojitosti a okolnosti jednotlivých
druhov právnych úkonov (napr. jednostranné - dvojstranné, lukratívne - onerózne a podobné
právne úkony).
Rímski juristi dokázali na rozvoji a zvládnutí tejto problematiky svoju tvorivú schopnosť. Až
do 2. storočia pred Kr. v zmysle Zákona XII tabúľ bol dôraz na slovách „v akom zmysle bolo
vyslovené, tak nech j e podľa práva" (uti lingua nuncupassit, ita ius esto).
Po púnskych vojnách si hospodársky rozvoj vynucoval aj rozvoj práva v tom smere, aby bolo
vhodné pre novo sa rozvíjajúce obchodné styky. Do istej miery to bolo úlohou nielen prétora,
ale aj jurisprudencie a právnej interpretácie. Pod vplyvom aristotelovskej ekvity, ktorá brala
ohľad na skutočnú vôľu strán, nastoľuje sa diskusia o otázke, čo je pri právnom úkone
smerodajné, či slová alebo vôľa (verba alebo voluntas). Väčší dôraz než na slová sa kládol
na skutočnú vôľu.
Podnetom tejto diskusie bol známy Kúriov spor (causa Curiana) - pozri § 74, III). Ak už
Cicero vyriekol, že „najprísnejšie právo, najväčšie bezprávie" (summum ius, summa iniuria),
právnik Celsus v 2. storočí po Kr. zachytil v definícii práva túto zmenu, keď nadsadene o
práve povedal, že je to „umenie (nachádzať) dobré a spravodlivé" (ars boni et aequi -D. 1, 1,
1 pr.). Pochopiteľne, že vykryštalizovanie zásad v tejto problematike nebolo také priamočiare
a jednoduché. Bolo treba mať na zreteli okolnosti jednotlivých druhov právnych úkonov, lebo
jednoduchšie možno riešiť otázku skutočnej vôle ajej uplatnenie pri jednostranných úkonoch
(napr. pri závete) než pri dvojstranných úkonoch (napr. pri kúpe), a rovnako pri odplatných
úkonoch (napr. pri nájme) ako pri bezodplatných úkonoch (napr. pri vypožičaní, darovaní).

Z množstva riešených právnych prípadov možno všakjednoznačne vyvodiť, že v rímskom
práve sa pri riešení rozporu medzi vôľou a prejavom starostlivo dbalo, aby boli chránené
dobromyseľné osoby, ktoré dôverovali prejavu konajúceho. Naopak, postihované boli málo
zodpovedné alebo ľahkomyseľné prejavy. Nebola ochota brať ohľad na rozpor medzi vôľou a
prejavom konajúceho okrem prípadov, keď sa táto nezhoda zdala objektívne
ospravedlniteľná a ak tým neboli dotknuté záujmy druhých dobromyseľných osôb. Tak to
bolo najmä v prípadoch podstatného omylu, psychického donútenia a podvodu.
Opierajúc sa o rímske pramene, nemecká pandektistika 19. storočia zovšeobecnila riešenie
rozporu vôle a prejavu do troch teórií, a to teórie
a) prejavu - dôraz sa kladie na prejav,
b) vôle - dôraz sa kladie na vôľu konajúceho a
c) dôvery - zdôrazňuje sa vôľa, ale berie sa zreteľ na záujmy dobromyseľných tretích osôb.
Aj v súčasnosti sa tieto záujmy tretích osôb uznávajú, lebo si to vyžaduje právna istota
obchodného styku.

§ 32. Prejav vôle
Z konštatovania, že právny úkon je prejav vôle konajúceho, vyplýva, že dôraz je na oboch
zložkách, teda na vôli aj na jej prejave. V podstate na veci nič nemení, že bežne - a
spočiatku to tak bolo aj v rímskom práve - sa vôľa neoddeľuje od prejavu. Právny život v
praxi však nastoľuje problémy, ktoré nútia zamýšľať sa relatívne oddelene nad prejavom a
vôľou. Tieto problémy vyplývajú predovšetkým z prípadov, keď nie je súlad medzi vôľou a
prejavom alebo keď sa prejavená vôľa nekryje so skutočnou vôľou konajúceho alebo
konajúcich. Čo sa teda rozumelo pod prejavom a aký význam sa v rímskom práve pripisoval
rôznym druhom a rôznym formám prejavu.
Prejavom vôle sa zásadne rozumie správanie (aktívne i pasívne), ktoré smeruje k
prejaveniu duševného pochodu. Čo všetko treba pokladať za takéto správanie, je otázka
zložitá a závisí od hospodárskej a kultúrnej úrovne spoločnosti, ktorej vládnuca spoločenská
sila vteľuje svoje predstavy o spôsobe prejavu vôle ajeho význame do právneho poriadku.
Otázku, čo treba rozumieť pod prejavom vôle, možno zodpovedať v každom prípade len na
základe právneho poriadku. V rímskom práve táto otázka prešla značným vývojom a presne
ju formovala najprv obyčaj (mores maiorum), potom pontifikálna jurisprudencia pod
nesporným vplyvom sakrálnych predstáv, a neskôr prétor a cisár s laickou právovedou.
Škála spôsobov prejavu zahŕňala vo vývoji rímskeho práva prejav výslovný i prejav urobe-
ný mlčky, ďalej prejav formálny i neformálny a napokon prejav ústny (vrátane symbolov a
mimiky) a písomný. Každý tento spôsob prejavu prekonal určitý vývoj, najmä pokiaľ ide o
jeho právny dosah na právny úkon.
Pri právnych úkonoch sa prevažne stretávame s výslovným prejavom, totiž takým, ktorý
svojou povahou má za cieľ prejaviť vôľu. Môže sa urobiť ústne vrátane znamení, mimiky,
symbolov, alebo písomne. Mlčanie v zásade nie je prejavom vôle, iba ak možno z neho
logicky (napr. ak veriteľ bez ďalšieho prijme úroky na ďalšie obdobie po zročnosti, možno z
toho usudzovať, že súhlasí s predĺžením pôžičky) alebo aspoň podľa skúseností (napr.
vrátenie dlhopisu dlžníkovi bežne znamená odpustenie dlhu) usudzovať, že je to prejav vôle.
Hovorí sa o konkludentných činoch (facta con-cludentia - od concludere - uzavierať,
vyvodzovať, obsahovať). Mlčanie možno pokladať za prejav vôle, za súhlas len tam, kde to
právo výslovne uznáva („kto mlčí, súhlasí, kedykoľvek ide o jeho prospech" - qui tacet con-
sentire videtur, ubi tractatur de eius commodo; „kto mlčí, iste neuznáva, aleje aj pravda, že
nepopiera" - qui tacet non utique fatetur, sed tamen verum est eum non negare - Paul. D. 50,
17, 142; „kto mlčí, kde nieje povinný sa vysloviť, nemožno jeho mlčanie brať ani za súhlas,
ani za nesúhlas" - qui tacet, ubi loqui non debet, neque affirmat, neque negat).
V rímskom civilnom práve, najmä v staršej dobe, boli takmer všetky právne úkony prísne
formálne v tom zmysle, že sa museli uskutočniť v ústnej forme vyslovením určitých
slávnostných slov (čerta solemnia verbi, napr. pri sponsio) alebo v bezpodmienečnej
prítomnosti svedkov alebo úradného orgánu (napr. mancipatio, § 54, II, 1, nexum, § 59, III,
testamentum calatis comitiis). Pretože dôraz bol na forme a forma bola pre úkon výlučnou

náležitosťou, ustupovala do úzadia kauza - právom uznaný hospodársko-spoločenský účel
právneho úkonu tzv. abstraktné úkony - § 30, Ille). To umožňovalo týmito úkonmi realizovať
akékoľvek hospodársko-spoločenské ciele, bolo možné ich funkčne prispôsobovať, napríklad
mancipatio nummo uno (prevod za symbolickú cenu) alebo vsunutím skutočného zámeru
strán do mancipačnej formuly (tzv. nuncupatio).
V rímskom práve sa písomná forma neveľmi ujala, a kde platila, bolo to skôr za účelom
zabezpečenia dôkazu (adprobationem) než ako podmienka platnosti (ad substantium)
právneho úkonu [napr. pri testamente, expen-silatio (potvrdenka dlhu), procesnej formuly
alebo pri ktoromkoľvek úkone alebo na základe rozhodnutia strán].
Spočiatku sa písalo na papyrus (z lisovaných a zlepených papyruso-vých listov dlhých 25
cm). Popísané listy sa pospájali do dĺžky 4 až 5 m a potom sa zvinuli na paličku a na
koncoch zviazali; to predstavovalo zväzok (volumen) alebo knihu (Uber). Od 3. storočia pred
Kr. sa postupne začal používať pergamen (vypracovaná oslia, kozia alebo iná koža) aj v
Ríme. Popísané listy (neveľkého formátu) pergamenu sa zväzovali na ľavej strane spravidla
remienkom, a takýto zväzok sa nazýval codex. Na papyrus a pergamen sa písalo husím
perom. Bežne sa však v Ríme písalo na drevené tabuľky (jemne vyhĺbené a natreté
voskom). Popísané tabuľky sa tiež mohli zviazať stužkou alebo remienkom a mohli sa aj
zapečatiť. Na tabuľky sa písalo rydlom (kovovým alebo kosteným) a na bielo natreté tabuľky
perom. Niekedy sa použil aj bronzový plech, na ktorý sa text vyryl alebo vytesal.
V poklasickej dobe sa rozšírila písomná forma aj ako podmienka platnosti závažnejších
právnych úkonov (najmä týkajúcich sa pozemkov) a tiež na zabezpečenie dôkazu pre
prípadný budúci spor. Bežné boli dve formy:
a) testatio (dosvedčenie) - právny úkon sa spísal spravidla pred siedmimi svedkami,
b) chirographum (rukopis) - vlastnou rukou bez svedkov napísaná listina (napr. listina o
pôžičke napísaná dlžníkom a odovzdaná veriteľovi).
V poklasickej dobe sa bežne stretávame aj so súkromnými remeselnými pisármi (scribae),
ktorí vyhotovovali listiny o právnych úkonoch, a neskôr aj s verejnými notármi (tabelliones),
ktorých listiny mali väčšiu dôkaznú silu (in-strumenta publice confecta). Takúto silu priznal
Justinián súkromným listinám, ktoré podpísali aspoň traja svedkovia (instrumenta quasi
publice confecta). Dokonca bolo možné prejaviť vôľu, teda urobiť právny úkon pred úradom
do protokolu (apud acta), alebo inde vystavenú listinu dať zaregistrovať do úradného
protokolu, vziať ju do úradnej evidencie (insinuatio).
Prispôsobovanie abstraktných právnych úkonov však nestačilo držať krok s potrebami života.
Postupne sa upúšťalo od zásad výlučnosti a nevyhnutnosti určitej formy a popri formálnych
právnych úkonoch sa za právne účinné uznávali aj neformálne právne úkony. Tak sa v
civilnom práve udomácnila kategória konsenzuálnych kontraktov. Prétor (mestský i cu-
dzinecký) presadil ochranu niektorých reálnych kontraktov (úschovu, vypožičanie, záloh),
ďalej ochranu pripojených dohovorov (pacta adiecta) pomocou excepcie v procesnej formule
a to všetko za súčinnosti laickej ju-risprudencie. Pretože význam formy pri právnom úkone
ustúpil, posunula sa do popredia kauza úkonu.
§ 33. Nezhoda vôle s prejavom.
Ak vychádzame z toho, že právny úkon je prejavom vôle, nestačí len prejav bez vôle ani len
vôľa bez prejavu, aby konanie vyvolalo právne účinky. Tak je to v prípadoch, keď konajúci
bol k prejavu fyzicky donútený (napr. násilne mu viedli ruku na podpis) alebo úkon robil s
cieľom zábavy (ioci causa) alebo vyučovania (docendi causa) a pod. Ide o prípady, keď ko-
najúci prejav nemienil vážne alebo prejav robil s vnútornou výhradou (reservatio
mentalis), to znamená, že chýbala vôľa korešpondujúca s prejavom, alebo ak išlo o zjavnú
nehodu medzi prejavmi strán alebo o nedorozumenie. V klasickej dobe takéto nezrovnalosti
zásadne prekážali účinnosti právneho úkonu, ak sa nedošlo k záveru, že je slušné vziať do
ochrany dob-romyseŕnú protistranu.
Osobitnú pozornosť si zaslúžil omyl (error). Pod omylom rozumieme nevedomú nezhodu
medzi vôľou a jej prejavom, ktorá je spôsobená neznalosťou (ignorantia) konajúceho o
právnych alebo skutkových prvkoch právneho úkonu. Podľa toho sa rozoznáva právny omyl
a skutkový omyl.