právo poznámky1

VŠEMVS 1. ročník

Právo

1.Čo je to právo?

právo je všade okolo nás
jedna z viacerých normatívnych sústav
súbor právnych noriem
štátom uznaná forma správania sa

Delenie práva:
Právo pozitívne
- systém právnych noriem, ktorý je odvodený od najvyššej moci v štáte v danom období. Je štátom uznané ako
a skladá sa z platného systému právnych noriem. Ide o písané právo.

Právo prirodzené
- je odvodené od vyššej moci ako je štát.
-Ide o právo nepísané.
-Vychádza napr. od Boha, a v zmysle teórie je nadradené pozitívnemu právu Ide napr. o ľudské práva: právo na
život.

Právo objektívne
- predstavuje súbor všetkých právnych noriem (súhrn práv a povinností zakotvených v právnych normách).

Právo subjektívne
- predstavuje konkrétne právo prirodzené jednotlivcovi – subjektu (právo žiadať prijatie na VŠ).

Právo verejné
- súhrn právnych noriem, ktoré vyjadrujú nadradenosť štátu voči adresátovi právnej normy.
-Upravujú vzťah štát-občan (ústavné právo, správne právo).

Právo súkromné
- súhrn všetkých právnych noriem, ktoré upravujú vzájomné práva a povinnosti osôb (občianske právo, pracovné
právo, obchodné práva).

Právo ako jedna z normatívnych sústav

-Normatívne sústavy predstavujú normy, ktoré upravujú správanie sa ľudí medzi sebou ale aj navonok.
Podľa toho, o aký druh sústavy ide, delíme tieto sústavy na:
-právne
-mimoprávne
-O mimoprávne sústavy ide vždy vtedy, keď tieto nie sú uznané štátom.
-Mimoprávne sústavy plnia dôležité úlohy v právnom systéme, keď ho dopĺňajú.
-Poznáme napr. etiku, morálku, náboženstvo a pod.
-O právne sústavy ide vždy, pokiaľ sú uznané štátom.

Právo ako súbor právnych noriem

Právo možno chápať aj ako súbor všetkých právnych noriem, bez ohľadu na ich právnu silu a obsah. Z tohto
pohľadu možno právo chápať ako súbor právnych noriem, ktoré sú zakotvené v štátom uznanej forme. Takto
vnímané právo možno stotožniť s pojmom „právny poriadok“.
Znaky práva:
-zakotvenie v štátom uznanej forme,
-záväznosť,
-všeobecnosť,
-normatívnosť,
-vynútiteľnosť štátom.

1

Štátom uznaná forma správania sa

Ide priamo o subjektívne právo FO, ktoré je zakotvené v právnej norme. Každá FO má právo na život, na mier
a pod.

2.Právna veda systém a vedenie

Právna veda je vedou o „veciach božských a ľudských“ (t.j. prenesene o normách náboženských a normách
medziľudského správania sa – práve o bežnom zmysle), ako aj vedia o „spravodlivom a nespravodlivom“.

Historický vývoj právnej vedy

Začiatky právnej vedy ako samostatného vedného odvetvia (ale ešte nie v dnešnom slova zmysle) možno
situovať do doby, keď sa v spoločenskej deľbe práce vedecké skúmanie práva a jeho výučba oddelili od právnej
praxe, čo sa stalo v XI. storočí, najmä na Bolonskej a Padovskej univerzite.

Úplná inštitucionalizácia na prelome 18. a 19. st. pri vzniku pojmu ľudské a občianske práva.

Na vývoj právnej vedy vplývali najmä kantovstvo a pozitivizmus.

Kantovstvo

Kantov význam pre chápanie problematiky štátu a práva spočívali v ontologickom a gnozeologickom rozlíšení
toho, čo je (bytie) a to, čo má byť.
Toto vylepšili „Novokantovci“ zásadou, ktorá doteraz v značnej miere ovláda právnu vedu, totiž z toho, že niečo
je, možno odvodiť, že niečo má byť. Táto zásada bola dovedená do nebývalej dokonalosti „rýdzou náukou
právnou“ Hansa Kelsena.

Právny pozitivizmus

John Austin, Karl Bergbohm
Sústredenie sa na text právneho predpisu a nezáujem o sociálny rozmer práva. Právom je len to, čo má štátom
uznanú formu a neexistuje nijaké „univerzálne právo“ (základná idea). Ako ideológia považuje pozitivizmus
platné právo za spravodlivé a hodné rešpektu, ale nevidí spojitosť medzi právom a morálkou a odmieta všetky
úvahy o príčinách jeho vzniku, o jeho hodnote či o dôsledkoch jeho spoločenského pôsobenia. Právny poriadok
je uzatvorený logický systém, v ktorom môžu byť správne rozhodnutia dedukované logickými prostriedkami
z vopred stanovených pravidiel bez ohľadu na sociálne zretele, politiku a morálne hodnoty.
To nakoniec vyústilo do vzniku právnej sociológie.

Sociológia práva

Eugen Ehrlich
Sociologická analýza ako oblasť sociálneho života je zameraná predovšetkým na:
vzájomný vzťah práva a spoločenskej reality; všeobecný mechanizmus pôsobenia práva v spoločnosti,
spoločenskú funkciu, úlohu a význam práva v spoločnosti. Ak skúmame vzťah práva a spoločenskej reality, je
potrebné vziať do úvahy nasledujúce väzby: o vzťah práva a jednotlivých oblastí spoločenského života –
sociológia skúma ako právo ovplyvňuje techniku, ekonomiku, politiku, morálku, výchovu, umenie, vedu a ďalšie
oblastí spoločenského života a ako na druhej strane tieto spoločenské javy ovplyvňujú právo, o vzťah práva
a spoločenských skupín.

Predmet právnej vedy

Predmetom sú právne javy. Predmetom skúmania právnej vedy je právo ako normatívny systém, ktorý právna
veda musí pochopiť a popísať ako usporiadaný, dynamický systém.
Predmetom skúmania právnej vedy sú tiež právne vzťahy, subjektívne práva a subjektívne povinnosti ako aj ich
prvky.

2

Právne javy: vznik práva v spoločnosti, tvorba práva ako normatívneho systému, spoločenské pôsobenie práva,
správanie sa človeka podľa práv alebo proti právu, právny jazyk právne informácie.
Je štát predmetom právnej vedy? Marxistická teória spája štát s právom, ako jediného tvorcu práva v spoločnosti.
Na základe toho vznikla veda o štáte a práva (teórie práva a štátu)-
V súčasnosti práva veda a štátoveda fungujú oddelene, ale v mnohom sa prekrývajú.
Predmetom poznania právnej vedy je dané aj jej spoločenské postavenie, ktorým je vysvetlenie vzniku práva
v spoločnosti, jeho justifikácia, t. j. vysvetlenie nie len toho, prečo právo v spoločnosti nevyhnutne vzniká a trvá,
ale aj vysvetlenie pôsobenia práva v spoločnosti, zdokonalenia tvorby práva a pod.

Systém právnej vedy

V horizontálnej rovine: veda ústavného práva a trestného práva, občianskeho práva, správneho práva,
pracovného práva a pod.
Vo vertikálnej rovine (ďalšie odbory právnej vedy): právna filozofia, právna sociológia, všeobecná teória práva,
právna komparatistika a pod.
Právna filozofia – usiluje sa o poznania podstaty práva, najmä o metodológiu poznania práva a hodnotovú
stránku práva atď.
Teória práva - sa zaoberá všeobecnými teoretickými otázkami práva, t.j. takými, ktoré prekračujú rámec
jednotlivých právnych odvetví vyššej úrovni syntézy. Poznať a ovládať teóriu práva uľahčuje poznanie práva,
pretože umožňuje ľahšie sa orientovať v meniacich sa predpisoch, keďže ide o pravidlá, ktoré sa v podstate
nemenia so zmenou konkrétnej právnej úpravy. Skúma problémy, ktoré sú vo všeobecnej rovine spoločné pre
celé právo, všetky jeho stránky.
Právna dogmatika – svoju pozornosť obmedzuje na poznanie obsahu práva ako normatívneho systému. Jednou
zo základných metód právnej dogmatiky je analýza právnych textov.
Právna sociológia - skúma konkrétne prejavy vzájomného pôsobenia práva a ostatných spoločenských vzťahov,
skúmaním rozporov s právom, konkrétnymi problémami v oblasti právnej praxe, vypracúva návrhy
a odporúčania s cieľom posilniť úlohy práva pri plnení jeho regulatívnej funkcie.
Právna komparatistika – spočíva v skúmaní práva za účelom získavania nových poznatkov porovnávaním
a rozlišovaním rôznych právnych systémov alebo ich elementov.
Právna psychológia – skúma predovšetkým psychologicky mechanizmus pôsobenia práva, a to ako z hľadiska
individuálneho, tak aj z hľadiska sociálnej psychológie, teda z hľadiska správania sa jednotlivca v spoločnosti.
Právna politika – sa zaoberá právnymi javmi z hľadiska budúcich právnych noriem pre ovplyvňovanie
spoločenského vývoja.
Teória legislatívy – skúma proces tvorby právnych noriem od vzniku legislatívneho zámeru až po vstúpenie
právnej normy v účinnosť. Súčasťou teórie legislatívy je legislatívna technika.
Právny jazyk – sémantika právnych noriem ako jazykového výrazu a gramatických právnych noriem, t. j.
skúmanie jazykovej komunikácie právnou normou medzi legislatívcom a adresátom. S právnou lingvistikou
súvisí tiež rétorika ako veda o presvedčovaní jazykovým prejavom.
Právna história – zaoberá sa najmä skúmaním rímskeho práva a kanonického práva.
Právna logika – skúma špecifické problémy právneho myslenia.
Právna informatika – skúma problematiku vytvárania a fungovania automatizovaného systému právnych
informácií ako aj výskum informácie ako predmet práva.

Postavenie právnej vedy v systéme vied

- bežné triedenie vied na prírodné, technické a spoločenské,
- právna veda patrí k spoločenským vedám,
- právna veda sa z vertikálneho hľadiska prekrýva s históriou, logikou, sociológiou, filozofiou,
- s právnou vedou sa hlavne, pokiaľ ide o právo súkromné, stýka politická ekonómia, a pokiaľ s týka práva
verejného, politológie, a ďalej jazykovedy, sémiotiky, psychológie, ale i informatiky atď.

3.Spoločnosť

- zložitý systém tvorený ľuďmi organizovaných, do spoločenských skupín, orgánov a inštitúcií, uznávajúcich
určitú hierarchiu hodnôt, pričom vzťahy ktoré vznikajú medzi jednotlivcami, skupinami, orgánmi a inštitúciami
sú upravované systémom noriem (morálnych, náboženských, sociálnych, ekonomických, právnych a pod.)
- spoločnosť = národ – 18. storočie (Veľká francúzska revolúcia).

3

Občianska spoločnosť
- protiváha štátu (sociologické hľadisko). Občianska spoločnosť (ako funkčný komplex nepolitických vzťahov)
sa vyznačuje spontánnou iniciatívou jednotlivcov a ich dobrovoľných združení, ktoré sa vytvorili na
uskutočnenie ich vlastných záujmov
Znaky občianskej spoločnosti:
- oddelenosť a nezávislosť od štátu, sebaregulácia, kontrola štátu, spontánnosť vzniku neštátnych inštitúcii.

Štát
Štát je možné definovať z viacerých hľadísk:
- právne, sociologické, politologické, etické, teologické, historické a pod.
Hierarchicky usporiadaný, suverénny, politicko-mocenský riadiaci systém spoločnosti, ktorý sa skladá z orgánov
a inštitúcií, ktoré prostredníctvom práva riadia spoločnosť na určitom území.
Vysoko rozvinutá organizačná forma ľudského spolužitia na určitom území, ktorá má svoje typické znaky.

Koncepcie vzniku štátu
Jellinek G.
Vznik štátu je produktom nevyhnutností pevnejšie upraviť vzťahy medzi ľuďmi, ktorí sa trvalejšie zdržujú na
určitom území.
Teologické teórie: predstava štátu ako božského diela.
Teórie moci: vychádzajú z myšlienky nevyhnutnosti moci silnejších nad slabšími.
Právne teórie: zmluvná koncepcia, ktorej podstatou je zmluvný charakter štátu medzi štátom a spoločnosťou
(predtým Boh a ľud, Otcovia zakladatelia a Američania, Spoločenský zmluva J. J. Rousseauea).
Etické teórie: existencia štátu sa odôvodňuje morálnou potrebou a možnosťou morálnej existencie človeka
(Platón, Kant).
Psychologické teórie: hľadajú odpoveď na otázku, kedy a z akých dôvodov vzniká špecifická forma organizácie
ľudí; štát.

Charakteristické znaky štátu
- zvláštne územie, obyvateľstvo usadené na tomto území, právna organizácia tohto obyvateľstva slúžiaca výkonu
štátnej moci (Jellinek, Weyr),
- štátna moc,
- suverenita štátu,
- štátne územie,
- obyvateľstvo.

Funkcie štátu
- výkon zákonodarnej moci, výkonnej moci, súdnej moci, kontrolnej moci.
- ovplyvňuje správania sa ľudí v oblasti hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a pod.

Štátna moc
- je charakteristickým znakom štátu,
- pôvod štátnej moci vychádza od nositeľa moci v štáte (Boh, panovník, aristokracia, ľudia),
- formy realizácie štátnej moci určuje nositeľ štátnej moci (prenesene, priamo),
- autorita (efektivita) – prirodzené uznávanie štátnej moci,
- legalita – jej realizácia sa uskutočňuje na základe práva (jej prenos z ľudu na štát),
- legitimita – je odvodená dobrovoľne od občanov (demokracia) nie násilne prevzatá (diktatúra).

Suverenita štátu
- suverenita štátu = suverenita štátnej moci,
- vonkajšia - rovnoprávne postavenie štátu na medzinárodnej úrovni vo vzťahu k iným štátom,
- vnútorná – fungovanie štátu je upravené právnymi normami, ktoré oprávňujú štát na uplatňovanie štátneho
mocenského monopolu, vrátane použitia sankcií (jedine orgány štátu určujú všeobecne záväzné pravidlá
správania, teda vydávajú všeobecne záväzné právne normy a vytvárajú tak právny systém štátu).

Štátne územie
Štátnymi hranicami (pomyselná čiara oddeľujúca územie jedného štátu od územia druhého štátu) vymedzené
územie, v ktorom sa uplatňuje štátna moc.
Časť zemského povrchu ohraničeného štátnymi hranicami, teritoriálnymi vodami a vzdušným priestorom.
Jednotné a nedeliteľné územie.

4

Štátne územie tvorí suchozemský povrch, všetko pod povrchom, všetko nad povrchom, pobrežné vody.
V súčasnosti sa začína vytvárať tzv. vesmírne právo, kde sa už začali diskusie o prerozdelení vesmírnej oblohy
medzi jednotlivé štáty, a to na základe ich veľkosti.
K štátnemu územiu patria aj ďalšie územia a veci (budovy diplomatických zastupiteľstiev, lietadlá, lode).

Obyvateľstvo štátu
Personálny substrát štátu.
Všetky FO zdržiavajúce sa na území štátu a majúce povinnosť podriadiť sa suverenite štátu a štátnej moci.
Delia sa na občanov a cudzincov.
Občan je FO v trvalom politicko-právnom zväzku so štátom, z ktorého mu vyplývajú práva aj povinnosti (právo
voliť a byť volený, povinnosť chrániť štát).
Občan štátu je subjektom politického systému štátu, z občana (ako zdroj moci) sa formuje a vychádza štátna
moc. To znamená, že občan je základom politického systému, je základom suverenity štátu a v demokratickom
politickom systéme je zdrojom suverenity štátnej moci.
Štátne občianstvo nemožno nedobrovoľne odňať.
Občianstvo možno získať narodením, naturalizáciou, opciou.
Narodenie (najbežnejší spôsob): pri narodení sa uplatňujú 2 kritéria (ius sanuguini - Európa a ius soli – USA,
Južná Amerika).
Naturalizácia: získanie štátneho občianstva udelením na základe žiadosti a po splnení určitých podmienok
(manželstvo, dlhodobý pobyt).
Opcia: voľba štátneho občianstva pri územných zmenách (rozdelenie ČSFR).
Cudzinci sú ostatní obyvatelia štátu. Ide buď o štátnych občanov iných štátov, bipolitov alebo o osoby bez
štátnej príslušnosti.

Vzťah spoločnosť a

štát

Oddelenie štátu a spoločnosti (liberalizmus – 19. storočie).
Integrácia štátu a spoločnosti (industriálna revolúcia).
Spoločnosť a štát musia byť vyvážené (demokracia) v opačnom prípade nastanú negatívne následky (anarchia,
totalita a policajný štát).
Rovnováha sa docieli: existenciou nezávislých organizácií, schopných presadiť záujmy jednotlivcov a skupín
a tieto budú zabezpečené proti iným skupinám i proti štátnej moci. a schopnosť štátu ochrániť jednotlivca a aj
samého seba proti svojej vôli občianskej spoločnosti.

4.Znaky štátu

* štátna moc
* suverenita štátu
* štátne územie
* obyvateľstvo

Štátna moc
– verejná moc (ľud-štát) predstavuje spôsobilosť jedného subjektu jednostranne zasahovať do subjektívnych
práv alebo povinností iných subjektov bez ohľadu na to, či a do akej miery s tým dotknuté subjekty právne
slobodne súhlasia
Štátna moc je pojmom užším ako verejná moc. Štátna moc je teda súčasťou verejnej moci a vykonávajú ju štátne
orgány. Štátne orgány uskutočňujú funkcie štátu a konajú sa v mene štátu. Vykonávajú zákonodarnú, výkonnú
a súdnu moc.

Realizácia štátnej moci
Nato, aby štát mohol vykonávať svoje úlohy, ktoré mu zveril ľud v „spoločenskej zmluve“, musí disponovať
dostatočne rozsiahlym aparátom orgánov, inštitúcií a subjektov, prostredníctvom ktorých realizuje štátnu moc.
Sústavu takto vymedzených subjektov nazývame:
* štátny aparát
* štátny mechanizmus
* štátne inštitúcie a pod.

5

Štátny aparát
Štátny aparát je sústava subjektov, prostredníctvom ktorých štát realizuje štátnu (verejnú moc), a tým pádom
riadi spoločenské vzťahy.
Sústava je rozdelená podľa toho, či štát realizuje štátnu (verejnú) moc priamo alebo jej realizáciu deleguje na iný
subjekt:
* štátna správa
* samospráva
* v súhrne hovoríme o orgánoch verejnej správy

Verejná správa
Pozostáva zo všetkých orgánov a organizácií alebo aj neštátnych verejnoprávnych subjektov (napr. samospráva).
Chápeme ju v organizačnom a funkčnom zmysle.
V organizačnom zmysle sa chápe ako štát reprezentovaný vlastnými orgánmi a verejnoprávne subjekty ako
predstavitelia a nositelia verejnej moci (statické ponímanie).
Vo funkčnom zmysle sa chápe ako tú štátnu činnosť, ktorú vykonáva štát popri zákonodarstve a súdnictve.
Všeobecne sa ako podsystémy verejnej správy chápu štátna moc, územná samospráva a organizácie a inštitúcie
založené na združovacom práve, teda záujmová samospráva. Rovnako tu patria aj ostatné subjekty, ktorým
zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach, právom chránených záujmov a povinnostiach fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Subjekty verejnej správy – spravujúce subjekty.

Organizácia verejnej správy
Pre pochopenie organizácie verejnej správy je predovšetkým potrebné uviesť, čo sú základné prvky jej výstavby.
Možno ich rozdeliť takto:
- osobné zložky,
- nehmotné zložky,
- hmotné zložky,
- verejnomocenské prostriedky, subjektívne práva a právne povinnosti.

Ďalšie subjekty verejnej správy
Verejnoprávne inštitúcie a FO (osoby technickej, emisnej kontroly, kontroly originality) a PO (zdravotné
poisťovne. cirkvi, súkromné vysoké školy), ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach
v oblasti verejnej správy.
Verejnoprávne inštitúcie sú od štátu čiastočne oddelené spravujúce subjekty verejnej správy zriadené zákonom
na účely zabezpečovania potrieb verejnosti, a tým napĺňania verejného záujmu prostredníctvom výkonu
organizátorskej činnosti, poskytovania verejných služieb a vytvárania hmotných predpokladov na dosiahnutie
želaného stavu objektu verejnej správy. Môžu, ale nemusia byť dotované verejnomocenskými oprávneniami.
Verejnoprávna ustanovizeň (Matica Slovenska) a inštitúcia (RTVS).

Súhrn orgánov verejnej správy
Pod verejnou správou rozumieme tieto inštitúcie:
- ministerstvá a ostatné úradné orgány štátnej správy,
- orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy,
- orgány územnej samosprávy ovce a samosprávne kraje – VÚC, mestské magistrály,
- PO osoby zriadené zákonom, ktoré vyvíjajú činnosť vo verejnom záujme,
- ZŠ, SŠ, VŠ,
- nadácie, neziskové organizácie, neinvestičné fondy,
- agentúry, asociácie, združenia a spoločnosti vykonávajúce činnosť vo verejnom záujme (BESIP, VÚS, TASR,
atď),
- knižnice,
- iné PO vykonávajúce činnosť vo verejnom záujme.

Štátna správa
Je časťou verejne správy a skladá sa zo sústavy štátnych orgánov a štátnych organizácií.
Štátne orgány sú inštitúcie štátnej moci, ktorých úlohou je uskutočňovať funkcie štátu na základe ústavy a v jej
medziach, ako aj v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Štátne orgány (na rozdiel od štátnych
organizácií) sú reprezentantmi, držiteľmi a vykonávateľmi zákonodarnej (legislatívnej), výkonnej (exekutívnej)
a súdnej (judiciálnej) moci . Štátnu moc vykonávajú len v takom rozsahu a takými spôsobom, aký ustanovuje
ústava a zákony.

6

Sú pre nich charakteristické: právomoc a pôsobnosť.

Právomoc
Je pávom ustanovená možnosť a (spravidla) zároveň povinnosť jednostranným mocenským donútením,
zabezpečeným prejavom vôle ovplyvňovať právne postavenie organizačne nepodriadených osôb. Podľa
právomoci sa orgány delia na:
- výkonné,
- zákonodarné,
súdne.

Pôsobnosť
Pôsobnosťou rozumieme okruh spoločenských vzťahov, v rámci ktorých je určitá zložka organizačného
mechanizmu verejnej moci činná, okruh úloh, ktoré plní, okruh otázok, ktoré rieši, a okruh potrieb, ktoré
zabezpečuje.

Ostatné orgány štátnej správy
Ide o všetky ostatné subjekty štátnej správy, ktoré nie sú štátnymi orgánmi. Brtko ich nazýva štátnymi
organizáciami.
Ide o subjekty, ktoré sa spravidla vo svojej činnosti zaoberajú niektorou z vymedzených činnosťou štátu
(školstvo, zdravotníctvo, sociálna politika štátu, hospodárstvo a pod.)
Mylný názor Brtka, že nemajú právomoc.

Samospráva
V rámci dekoncentrácie a decentralizácie moci štátu delegoval výkon niektorých svojich povinností v oblasti
verejnej správy na štátom nezávislé subjekty (kontrolná činnosť zostáva zachovaná).
Spravujúcimi subjektmi územnej samosprávy sú územné samosprávne celky, ktorými sú v SR obce
a samosprávne kraje. Spravujúce subjekty záujmovej samosprávy sú najmä stavovské organizácie (napríklad
Slovenská advokátska komora, Slovenská lekárska komora). Tento okruh spravujúcich subjektov verejnej správy
súhrnne označujeme ako samospráva.
Môžeme ich označiť aj ako verejnoprávne korporácie.
Samosprávne inštitúcie, ktoré majú právnu subjektivitu a ktoré tvorí spoločenstvo osôb poverených plnením úloh
na úseku verejnej správy za účelom dosiahnutia stanoveného cieľa. Verejnoprávne korporácie sú spravidla
zriaďované zákonom, ktorý vymedzuje ich právne postavenie a úlohy.

5.Členenie orgánov moci

Podľa právomoci:
- zákonodarné,
- výkonné,
- súdne,
- kontrolné.

Zákonodarný a

ústavodarný orgán

Parlament (Bundestag, národná rada, spolková rada, národné zhromaždenie a pod.) je ústredným orgánom štátnej
moci s celoštátnou pôsobnosťou. Je zriaďovaný právnou normou s najvyššou právnou silou (ústavou), má
charakter kolegiátneho orgánu a rozhodovanie v ňom prebieha na základe väčšiny hlasov poslancov, ktorí sú
priamo volení ľudom.
Rozhodujú o prijímaní, zmene alebo zrušení ústavy a zákonov.
Môžu mať jednu alebo dve komory.
Ďalšia činnosť spočíva v kontrolnej právomoci (zriaďuje si výbory, podvýbory, komisie, interpelácie, hodina
otázok).

Národná rada Slovenskej republiky
- právna úprava – Čl. 72 až 92 Ústavy SR
- 150 poslancov
- poslanci majú imunitu na výroky v parlamente

7

Pôsobnosť NRSR
a) uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú,

b) ústavným zákonom schvaľovať zmluvu o vstupe do štátneho zväzku Slovenskej republiky s inými štátmi a o
vypovedaní takejto zmluvy,

c) rozhodovať o návrhu na vyhlásenie referenda,

d) pred ratifikáciou vyslovovať súhlas s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách, s medzinárodnými politickými zmluvami, s medzinárodnými zmluvami vojenskej povahy, s
medzinárodnými zmluvami, z ktorých vzniká Slovenskej republike členstvo v medzinárodných organizáciách, s
medzinárodnými hospodárskymi zmluvami všeobecnej povahy, s medzinárodnými zmluvami, na ktorých
vykonanie je potrebný zákon, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktoré priamo zakladajú práva alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, a zároveň rozhodovať o tom, či ide o medzinárodné zmluvy
podľa čl. 7 ods. 5,

e) zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy,

f) rokovať o programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, kontrolovať činnosť vlády a rokovať o dôvere
vláde alebo jej členom,

g) schvaľovať štátny rozpočet, preverovať jeho plnenie a schvaľovať štátny záverečný účet,

h) rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky,

i) voliť a odvolávať predsedu a podpredsedu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky a troch členov
Súdnej rady Slovenskej republiky,

j) uznášať sa o vypovedaní vojny, ak je Slovenská republika napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z
medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu a po skončení vojny o uzavretí mieru,

k) vysloviť súhlas na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak nejde o prípad uvedený v
čl. 119 písm. p),

l) vysloviť súhlas s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky.

Súdne orgány
Osobitné orgány štátu, ktorým je zverená funkcia súdnictva a ktorú vykonávajú sudcovia.
Samostatné a nezávislé.
Nezávislé súdy rozhodujú:
a) o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch jednotlivcov a organizácií (civilniprávna –
dispozičná zásada);
b) o vine a nevine, ako aj o uložení trestu alebo iného represívneho opatrenia (trestnoprávna – zásada oficiality);
c) vo veciach ústavnosti a zákonnosti (správnoprávna);
d) vo veciach právnej kontroly základných práv a slobôd pred zásahmi mocenských orgánov (ústavnoprávna).

Sústava orgánov
Všeobecné súdy a Ústavný súd SR.
Sústava všeobecných súdov:
- okresné súdy,
- krajské súdy,
- Najvyšší súd SR,
- Špecializovaný trestný súd SR.

Všeobecné súdy - rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí správnych orgánov. Rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca.
Zákon ustanovuje, kedy sa na rozhodovaní senátov zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov.

8

Ústavný súd - rozhoduje o súlade zákonov a ostatných právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky ako
aj o súlade medzinárodných zmlúv s Ústavou alebo ústavným zákonom. Do kompetencie Ústavného súdu patrí
aj rozhodovanie kompetenčných sporov medzi ústrednými orgánmi štátnej správy (ak zákon neustanovuje, že
tieto spory rozhoduje iný štátny orgán). Ďalej Ústavný súd rozhoduje o rôznych sťažnostiach a podáva výklad
ústavy.

Kontrolné orgány
Osobitná skupina orgánov zriadených zákonom (aj „sui generis“).
Ombudsman (nezávislý štátny orgán zameraný na kontrolu výkonnej moci).
NKÚ (Vykonáva kontrolu hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu, kontrolu hospodárenia so štátnym
majetkom, s majetkovými právami a pohľadávkami)
Prokuratúra (vykonávajú všeobecný dozor nad dodržiavaním práva; trestne stíhajú osoby podozrivé zo
spáchania trestných činov; vykonávajú dozor nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania;
vykonávajú dozor nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody;
zastupujú štát pred súdmi, vykonávajú dozor nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy; podieľajú
sa na príprave a realizácii preventívnych opatrení, ktoré sú zamerané na predchádzanie porušovania zákonov a
ostatných všeobecne záväzných predpisov.

Kompetencia orgánov
Aj pôsobnosť - právom vymedzený okruh ich činnosti, v ktorom môžu vykonávať príslušnú zákonodarnú,
výkonnú alebo súdnu právomoc.



Vecná (Všeobecná a osobitná),



Časová (Neobmedzená a obmedzená),



Územná (Ústredné a lokálne),



Osobná (Všeobecná a osobitná),



Funkčná (Vyššia a nižšia inštancia).

Pôsobnosť vlády
a) o návrhoch zákonov,

b) o nariadeniach vlády,

c) o programe vlády a o jeho plnení,

d) o zásadných opatreniach na zabezpečenie hospodárskej a sociálnej politiky Slovenskej republiky,

e) o návrhoch štátneho rozpočtu a štátneho záverečného účtu,

f) o medzinárodných zmluvách Slovenskej republiky, ktorých dojednávanie preniesol na vládu prezident
Slovenskej republiky,

g) o súhlase s prenesením dojednávania medzinárodných zmlúv podľa čl. 102 ods. 1 písm. a) na jej jednotlivých
členov,

h) o podaní návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o súlade dojednanej medzinárodnej
zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou a s ústavným zákonom,

i) o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky,

j) o podaní návrhu zákona alebo iného závažného opatrenia na verejnú diskusiu,

k) o tom, že požiada o vyslovenie dôvery,

l) o udelení amnestie vo veciach priestupkov,

9

m) o vymenúvaní a odvolávaní ďalších štátnych funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom a troch
členov Súdnej rady Slovenskej republiky,

n) o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na
vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu,

o) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských
cvičení alebo mierových pozorovateľských misií, o súhlase s prítomnosťou zahraničných ozbrojených síl na
území Slovenskej republiky na účel humanitárnej pomoci, vojenských cvičení alebo mierových
pozorovateľských misií, o súhlase s prechodom zahraničných ozbrojených síl cez územie Slovenskej republiky,

p) o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ak ide o plnenie záväzkov z medzinárodných
zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a to najdlhšie na čas 60 dní; toto rozhodnutie vláda bezodkladne
oznámi Národnej rade Slovenskej republiky,

r) o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.

Ministerstvá a

ostatné ústredné orgány Štátnej správy

Centralizované a monokratické orgány.
Na jej čele je vedúci, riaditeľ, minister a pod.
1) Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky,
2) Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
3) Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky,
4) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky,
5) Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,
6) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
7) Ministerstvo obrany Slovenskej republiky,
8) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
9) Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky,
10) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,
11) Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,
12) Ministerstvo školstva Slovenskej republiky,
13) Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky,
14) Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky.

Ministerstvá
V rámci ministerstvá sa tie delia na sekcie a odbory.
Na čele sekcie sú generálny riaditelia. Vydávajú sekundárne (podzákonné) právne predpisy – vyhlášky, smernice
a nariadenia (VZNPP a IZPP).

Ostatné ústredné orgány štátnej správy
1) Úrad vlády Slovenskej republiky,
2) Protimonopolný úrad Slovenskej republiky,
3) Štatistický úrad Slovenskej republiky,
4) Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky,
5) Úrad jadrového dozoru Slovenskej republiky,
6) Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky,
7) Úrad pre verejné obstarávanie,
8) Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky,
9) Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky,
10) Národný bezpečnostný úrad.

Výkonné orgány
Orgány výkonnej moci a orgány štátnej správy (širšie a užšie vymedzenie).
1. Orgány verejnej moci (súdne, zákon., výkonné)
2. Orgány verejnej správy (všetky aj samosprávne)
3. Orgány štátnej správy (orgány výkonnej moci v širšom zmysle)

10

Hlava štátu
- formálne najvyšší orgán moci,
- reprezentatívny,
- uzatvára a dojednáva medzinárodné zmluvy,
- rieši otázky v oblasti vojenstva a mieru,
- vydáva milosti a pod.,
- môže byť monokratický (prezident SR) alebo skupinový (skupina osôb – 2 regenti – San Maríno),
- právna úprava: Čl. 101 až 107 Ústavy SR.

Pôsobnosť prezidenta
a) zastupuje Slovenskú republiku navonok, dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy. Dojednávanie
medzinárodných zmlúv môže preniesť na vládu Slovenskej republiky alebo so súhlasom vlády na jej
jednotlivých členov,

b) môže podať na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na rozhodnutie o súlade dojednanej medzinárodnej
zmluvy, na ktorú je potrebný súhlas Národnej rady Slovenskej republiky, s ústavou alebo s ústavným zákonom,

c) prijíma, poveruje a odvoláva vedúcich diplomatických misií,

d) zvoláva ustanovujúcu schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky,

e) môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej republiky, ak Národná rada Slovenskej republiky v lehote šiestich
mesiacov od vymenovania vlády Slovenskej republiky neschválila jej programové vyhlásenie, ak sa Národná
rada Slovenskej republiky neuzniesla do troch mesiacov o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda Slovenskej
republiky spojila vyslovenie dôvery, ak Národná rada Slovenskej republiky nebola dlhšie ako tri mesiace
spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadanie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na
schôdzu, alebo ak zasadanie Národnej rady Slovenskej republiky bolo prerušené na dlhší čas, ako dovoľuje
ústava. Toto právo nemôže uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, počas vojny,
vojnového stavu alebo výnimočného stavu. Prezident rozpustí Národnú radu Slovenskej republiky v prípade, ak
v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta nebol prezident odvolaný.
f) podpisuje zákony,

g) vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky, poveruje ich riadením
ministerstiev a prijíma ich demisiu; predsedu a ostatných členov vlády odvoláva v prípadoch uvedených v čl.
115 a 116,

h) vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v
prípadoch, ktoré ustanoví zákon; vymenúva a odvoláva rektorov vysokých škôl, vymenúva vysokoškolských
profesorov, vymenúva a povyšuje generálov,

i) udeľuje vyznamenania, ak na to nesplnomocní iný orgán,

j) odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej
milosti alebo amnestie,

k) je hlavným veliteľom ozbrojených síl,

l) vypovedáva vojnu na základe rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, ak je Slovenská republika
napadnutá alebo ak to vyplýva zo záväzkov z medzinárodných zmlúv o spoločnej obrane proti napadnutiu, a
uzatvára mier,

m) môže na návrh vlády Slovenskej republiky nariadiť mobilizáciu ozbrojených síl, vyhlásiť vojnový stav alebo
vyhlásiť výnimočný stav a ich skončenie,

n) vyhlasuje referendum,

11

o) môže vrátiť Národnej rade Slovenskej republiky zákon s pripomienkami do 15 dní od doručenia schváleného
zákona,

p) podáva Národnej rade Slovenskej republiky správy o stave Slovenskej republiky a o závažných politických
otázkach,

r) má právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie potrebné na plnenie svojich
úloh.

s) vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho
prokurátora,

t) vymenúva a odvoláva sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, generálneho
prokurátora a troch členov Súdnej rady Slovenskej republiky, prijíma sľub sudcov,

u) rozhoduje o poverení vlády a dáva súhlas na výkon jej pôsobnosti podľa čl. 115 ods. 3.

Vláda
- najvyšší výkonný orgán (vrcholný orgán výkonnej moci – Čl. 108 Ústavy SR),
- je vrcholným orgánom sústavy štátnych orgánov (štátnej správy),
- kolegiátny orgán (predseda, podpredsedovia, ministri),
- členov navrhuje predseda, ktorého vymenováva prezident na základe výsledkov volieb do NRSR,
- činnosť spočíva vo vykonávaní prostredníctvom podzákonných aktov (nariadení vlády),
- vydáva aj uznesenia (vnútorné záväzné právne akty).

Normatívne systémy
Normatívny systém - skupina noriem správania sa v spoločnosti.
Normatívne systémy vyjadrujú a zabezpečujú rešpektovanie istých hodnôt, ktoré sú pre spoločnosť dôležité.
Viacero normatívnych systémov:
- etický normatívny systém (pravidlá slušného správania sa),
- morálny normatívny systém a dobré mravy,
- náboženský normatívny systém,
- estetický normatívny systém,
- politický normatívny systém,

- právny normatívny systém – sú vyjadrením hodnôt spravodlivosti a spoločenského poriadku.

6.Pravidlá slušného správania sa

Etika
Sú to zvyky, ktorým sa podriaďujeme v spoločnosti, ak chceme s inými dobre vychádzať, a zároveň byť úspešní.
Druhy:
* kurtoázia (spoločenská slušnosť)
* konvencia (pravidlá v písomnom styku medzi členmi spoločnosti)
* etiketa (pravidlá obliekania sa v spoločnosti)
* pravidlá športových hier

Morálny normatívny systém
Pravidlá správania sa, ktorých účelom je rozlišovanie "dobra a zla".
Podobné s právnymi normami - rozdiel je v nemožnosti použiť štátne donútenie.
Cieľom je ovplyvniť vnútornú stránku človeka. Dôsledkom porušenia je morálne odsúdenie ostatnými členmi
spoločnosti.
Príklady: nevera, potrat, vražda, neplatenie dlhov a pod.

Dobré mravy
Sú súčasťou morálneho normatívneho systému. Ide o pravidlá správania sa v určitých spoločenských situáciách.
Sú súčasťou aj právneho normatívneho systému (Občiansky zákonník, Zákonník práce, Obchodný zákonník,

12

Antidiskriminačný zákon). To čo je a čo nie je v súlade s dobrými mravmi sa neustanovuje objektívne
(všeobecne), ale subjektívne (osobitne) pri každom prípade (najčastejšie sudcom).

Náboženské normy
Pravidlá správania sa členov náboženskej komunity. Spoločným znakom je to, že ich autorom je vyššia sila v
podobe Boha, Alaha, Mohameda, Ježiša a pod.
Nezabiješ, nepokradneš, Cti si otca svojho i matku svoju, Budeš sa postiť 40 dní a pod.
Sankcia - nemožnosť použiť štátne donútenie, avšak bežným trestom je pokánie, resp. vylúčenie z cirkvi
(vyobcovanie).

Politické normy
Určujú správanie sa politických subjektov tak do vnútra ako aj navonok. Vnútorné normy zaväzujú členov
politických subjektov. Vonkajšie normy majú charakter sľubov. programov, plánov, ktoré dávajú subjekty
svojim voličom.

Právna norma
Určuje to čo má byť (perskripcia), a nie to čo je (deskripcia). Ako sa majú subjekty právnych vzťahov správať v
konkrétnych spoločenských situáciách. Je základom celého právneho systému.
Všeobecné pravidlo správania sa zakotvené v štátom uznanej forme.
Objektívne pravidlo, ktorého zabezpečenie je vynútiteľné štátnou mocou. Je vyjadrená normatívnymi (zákaz),
permisívnymi (dovolenie) a nenormatívnymi právnymi vetami (definícia)
Objektívne modality (norma z hľadiska jej autora): príkaz, zákaz, dovolenie.
Subjektívne modality (norma z hľadiska jej adresáta): oprávnenie, povinnosť.

Znaky právnej normy
Záväznosť: upravuje a stanovuje čo má byť, ako sa máme správať. Záväznosť je vyjadrená v jej platnosti a
účinnosti.
Štátom uznaná forma: právnymi normami sú len tie pravidlá, ktoré sú zakotvené v takých právnych aktoch,
ktoré štát považuje za záväzné a normatívne (zákon, ústava, Nariedenie Vlády, smernica Ministerstva)
Všeobecnosť: vzhľadom na adresátov nie je nikdy určená konkrétnemu subjektu (výnimkou sú rozhodnutia súdu
a správnych orgánov), vzhľadom na jej predmet sa ňou upravujú všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého
počtu (napr. úprava podnikania, uzatvárania pracovnej zmluvy a pod.)
Normatívnosť: permisívne a normatívne vety
Štátne donútenie: na vynútenie dodržiavania právnych noriem je možné použiť štátne donútenie (len ako
poslednú možnosť) – priame a nepriame štátne donútenie

Štruktúra právnej normy
Trichotomická štruktúra (tripartitná, trojčlenná) – výnimočne aj tetrachomická (štvročlenná – zdvojená hyp. aj
disp. – prim. aj sek.)

A má podobu hypotetickej vety (ak niečo, tak ...)

Tradičná schéma - hypotéza (ak), dispozícia (tak), sankcia (ak nie je „tak“ tak nastupuje sankcia).
HYPOTÉZA je tá časť právnej normy, ktorá určuje podmienky, za ktorých subjekt (adresát normy) musí
splniť právnu povinnosť alebo uskutočniť subjektívne právo (oprávnenie), ktoré je stanovené v dispozícii.
Podmienkou sú právne skutočnosti.
DISPOZÍCIA je vlastné pravidlo správania, t.j. buď právna povinnosť alebo oprávnenie. Dispozícia je
normatívnou časťou právnej normy.
SANKCIA právnej normy stanovuje ujmu (postih) za porušenie právnych povinností, ktoré sú stanovené v
dispozícii právnej normy

Štvorčlenná právna norma- ak nastane A tak bude B, ak nenastane B, tak nastane C (napr. dedenie zo závetu a
zo zákona)

Klasifikácia noriem
- taxatívne vymedzenie právnej normy (úplné) - všetky možnosti,
- demonštratívne vymedzenie právnej normy (neúplné) - "najmä", "napríklad", "a podobne",
- kumulatívny charakter formulácie právnej normy (aj A aj B aj C je potrebné na to, aby bolo D),
- alternatívny charakter formulácie právnej normy (ak A alebo B, tak bude C; ak A tak bude B alebo C).

13

Druhy právnych noriem
a) vyššej a nižšej právnej sily;
b) primárne a sekundárne;
c) hmotnoprávne a procesné;
d) kategorické (kogentné) a dispozitívne;
e) striktné (nemožnosť súdu sa od nich odchýliť a použiť voľnú úvahu) a ekvitálne (možnosť súdu prihliadnuť
napr. na okolnosti hodné osobitného zreteľa);
f) oprávňujúce a zaväzujúce (resp. prikazujúce, zakazujúce, dovoľujúce);
g) univerzálne a lokálne;
h) riadne (Zákonník práce) a mimoriadne (Zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,
výnimočného stavu a núdzového stavu );
i) blanketové a odkazujúce (neobsahujú vlastné pravidlo správania sa, ale odkazujú na iné normy, ktoré ho majú)
j) kolízne.

Pôsobnosť právnej normy
- vecná (lex generalis a lex specialis) - platí, že "lex specialis derogat lex generalis",
- územná (ius universale a ius particulare),
- časová (retroaktivita, intertemporalita . prechodné ustanovenie, do budúcna),
- osobná (všeobecná a osobná) - imunita, a exempcia.

Platnosť a účinnosť
PLATNOSŤ právnej normy znamená, že bola zákonným spôsobom vyhlásená (t.j. publikovaná, zverejnená
alebo promulgovaná) v úradnej zbierke (na Slovensku v Zbierke zákonov) a tým sa stala súčasťou platného
právneho systému (objektívneho práva) určitého štátu. Platnosťou právnej normy sa formálne začína jej „bytie“,
či „existencia“.
Účinnosť právnej normy je jej vlastnosť, ktorá znamená, že: a) z nej pre adresátov vznikajú záväzné práva a
povinnosti, b) ju možno aplikovať na ňou upravené právne vzťahy, c) v prípade jej nedodržania nastupuje
možnosť aplikácie štátneho donútenia.
LEGISVAKAČNÁ DOBA (lat. vacatio legis) právnej normy je lehota medzi dňom, keď sa právna norma stala
platnou a dňom, keď nadobudla účinnosť.

Zánik právnej normy
Vonkajšie dôvody:
- zrušenie normatívneho právneho aktu normotvorným orgánom, ktorý tento predpis vydal,
- zrušenie normatívneho právneho aktu iným orgánom (ako tým, ktorý predpis vydal), ktorý je spôsobilý
vydávať akty rovnakej alebo vyššej právnej sily,
- rozhodnutie ústavného súdu, ktorý konštatuje, že dotyčná norma nie je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami a ostatnými všeobecne záväznými predpismi,
- zánikom štátu, ktorý normu vydal, ak nebola recipovaná.

Vnútorné dôvody:
- uplynutie času, na ktorý bola právna norma prijatá.

ZMENA právnej normy:
- čiastočná zmena (novelizácia),
- úplná zmena (vydanie nového právneho predpisu a zrušenie starého pomocou derogácie).

Derogačné pravidlá
- Lex posterior derogat legi priori“ – neskoršia právna norma ruší skoršiu právnu normu,
- „Lex posterior specialis derogat legi priori generali“ – neskorší predpis špeciálneho charakteru ruší skorší
všeobecný predpis,
- „Lex superior derogat legi inferiori“ – predpis vyššej právnej sily ruší predpis nižšej právnej sily.

Retroaktivita
Pôsobnosť právnej normy alebo predpisu do minulosti, resp. aj na vzťahy z minulosti.
Pre adresátov právnych noriem platí, že ich právne vzťahy sa posudzujú podľa normy
(predpisu), ktorá platila v čase ich vzniku (princíp právnej istoty)

14

Výnimkou je iba pravidlo, že v prípade, že neskorší predpis upravuje právne vzťahy lepšie, tak bude použitý
neskorší predpis.

Pravá retroaktivita
Znamená, že účinnosť neskoršieho právneho predpisu začne skôôr než nadobudne platnosť.Je možné ju využiť
len na prípady, kedy by to bolo v prospech adresáta a jeho subjektívnych práv.V neprospech adresáta a jeho
subjektívnych práv je použitie neskoršej právnej normy nežiadúce (vojnové zločiny).

Nepravá retroaktivita
Vznik právneho vzťahu posudzuje podľa právnej normy účinnej v dobe vzniku právneho vzťahu, ale obsah
právneho vzťahu, práva a povinnosti subjektov sa posudzujú podľa novej právnej normy.

Intertemporabilita
Využíva sa v prípadoch, keď neskorší predpis ruší skorší predpis. V tranzitných (temporálnych) normách
neskoršieho predpisu by tak mali byť pravidlá, podľa čoho sa budeme riadiť.

7.Pramene práva

Pojem "prameň práva" ma viacero významov:
- materiálny (vnútorný),
- formálny (vonkajší),
- gnozeologický (poznávací).

Materiálne pramene práva
Sú nimi všetky skutočnosti ovplyvňujúce správanie sa ľudí a tvorbu práva ako takého. Ekonomické, ideologické,
náboženské, spoločenské, geografické a iné skutočnosti.
Ide o vnútorný význam právnej normy, to z čoho právo vyviera. Ak budeme analyzovať materiálne pramene
práva, tak zistíme prečo tu vlastne právo je, resp. zistíme prečo je právna regulácia taká aká je.
Praktický príklad zo súčasnosti: Prečo sa prijala novela Zákonníka práce? (v poradí už 24)
Odpoveď: lebo tu existuje určitý spoločenský konsenzus, ktorého vplyvom sa bude ZP meniť. Dohoda medzi
„tripartitou“ čiže Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny, Odbormi a Zamestnávateľmi; Voľby do NRSR v
roku 2012.

Pramene práva z gnozeologického hľadiska
Prameň práva je vyjadrená samotným zdrojom práva, poznaním práva.
Sú ním všetky informácie o práve, jeho pôsobení v spoločnosti, jeho úlohách v spoločnosti a pod. Zdrojom
poznania tak sú napr. všetky formálne pramene práva, ale aj ostatné zdroje práva, ktoré nemajú formálny
charakter (súdne rozhodnutia, právna literatúra a pod.).

Formálne pramene práva
Sú nimi formy práva, ktorými štát prejavuje svoju vôľu. Ide o štátom konkretizované prejavy vôle vo forme
právnych noriem a normatívnych viet zakotvených v štátom uznanej forme.
Na to aby bola právna norma záväzná a platná, musí byť obsiahnutá v špecifickom právnom akte, ktorý sa v štáte
uznáva za nositeľa právnej normy. Tieto právne akty sú vo väčšine prípadoch vymedzené už v Ústave.

Druhy formálnych prameňov práva
Delenie a uznávanie form. prameňov práva závisí od štátnej formy, štátneho zriadenia, uznávaného právneho
systému a pod.
- Kontinentálny právny systém
- Angloamerický (anglosaský) právny systém
- Islamský právny systém
Podľa toho aký právny systém sa v tom ktorom štáte uplatňuje, tak poznáme aj viaceré druhy formálnych
prameňov práva( Precedensy, judikatúra, zákony, slovo božie a pod.)
Právna obyčaj (Hovorené právo)
Precedens (Sudcovská tvorba práva)
Normatívne právne akty (Písané právo)
Normatívne zmluvy

15

Právna obyčaj (nepísané právo)

:

- najstarší prameň práva, vznikajúci postupne a to všeobecným uznávaním pravidla správania sa, ktoré obsahuje
celou spoločnosťou alebo jeho časťou.
- právna obyčaj sa dnes vyskytuje ako prameň práva skôr výnimočne a postupne ju nahradilo písané právo.
Musí spĺňať tri náležitosti: časová dlhodobosť, akceptovanosť spoločnosťou, určitosť.
V minulosti bolo mnohokrát spísané, ale to neznamená, že sa stalo právom písaným a teda normatívnym
právnym aktom (TRIPARTITUM – Štefan Verboczy)
V súčasnosti sa uplatňuje napr. pri morskom práve, diplomatických a medzinárodnych stykoch, obchodné
zvyklosti, dobrých mravoch, ale len v prípade, že na ne odkazuje právna normy.

Súdny precedens
Precedens je svojou formou rozhodnutím súdu v konkrétnej veci, podľa ktorého sa budú súdy riadiť a
postupovať do budúcna v podobných prípadoch. Súdne rozhodnutia sú v kontinentálnom právnom systéme
nezáväzným prameňom práva, zatiaľ čo v angloamerickom systéme sú prameňom záväzným.
Angloamerický systém vychádza z princípu právnej istoty, a teda že by mali súdy v obdobných, resp. rovnakých
veciach postupovať a rozhodovať rovnako. Je prvým riešením daného prípadu dosiaľ právom
neupravovaného a ktoré je záväzné pre obdobné prípady do budúcnosti.
Znaky: originalita, všeobecná (formálna) záväznosť.
Kontinentálnom právnom systéme súdne precedensy „de iure“ prameňom práva nie sú, avšak v prípade
rozhodnutí Najvyšších súdnych orgánov (NSSR a ÚSSR) ide o pramene práva „de facto“. Síce sa nimi nižšie
súdy riadiť nemusia avšak formálne to tak robia (Ide o tzv. kváziprecedentný význam).Veľmi veľký význam
majú rozhodnutia uverejnené v oficiálnych zbierka (Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a pod.).

Normatívna zmluva
Je prameňom práva tak v kontinentálnom ako aj angloamerickom právnom systéme. V súčasnosti sa vyskytuje v
medzinárodnom práve (Charta OSN, Ústava MOP).
Rozdiel medzi norm. zmluvou a norm. aktom je ten, že zmluva je dvojstranný právny akt, a nie jednostranne
prejavená vôľa štátu (zákonodarcu).
Normatívnou zmluvou sú aj kolektívne „pracovné“ zmluvy.

Normatívny právny akt
Základným formálnym prameňom práva všetkých právnych systémov (v angloamerickom systéme sa uplatňuje
pomenej). Normatívnym právnym aktom nie je individuálny právny akt. Normatívny právny akt je výsledkom
normotvornej aktivity príslušného kompetentného štátneho orgánu, v kompetencii ktorého je tvorba písaného
práva. Alebo v širšom zmysle, je výsledkom normotvornej aktivity takých subjektov práva, ktoré ustanovujú,
menia alebo rušia právne normy (Normotvorných subjektov) (Brtko).
Do tejto skupiny tak patria všetky druhy právnych predpisov obsahujúcich právne normy, bez ohľadu na ich
miestnu, vecnú či inú pôsobnosť (právne akty orgánov štátu – zákon, orgánov samosprávy – VZN obce,
výsledky referenda). Majú hierarchickú štruktúru a to v závislosti od ich právnej sily, resp. od sily
normotvorného orgánu ktorých ich vydal.
Najvyššiu silu majú akty vydávané orgánmi priamo volenými občanmi (zákon NRSR, udelenie amnestie
Prezidentom, resp. v rámci lokálnej úrovni sú nimi VZN obce a kraja).
Normatívne právne akty tak možno rozdeliť podľa:
- podľa orgánu moci, ktorý ich vydáva
- podľa právnej sily.
Obe delenia sú navzájom prepojené a dopĺňajú sa.
Delenie podľa orgánov verejnej moci:
- NRSR - Ústava, Ústavné zákony, Zákony,
- Orgány výkonnej moci - (Vykonávacie predpisy) Nariadenia vlády, Predpisy ministerstiev a OÚOŠS
(vyhlášky, výnosy a opatrenia), všeob. záväzné vyhlášky OMŠS,
- Orgány samosprávy - Všeob. záväzné nariadenia obce a VÚC.

Delenie podľa právnej sily
- normatívny akt vyššieho stupňa je základom pre norm. akt nižšieho stupňa,
- norm. akt nižšej právnej sily nesmie odporovať norm. aktu vyššej právnej sily,
- norm. akt môže byť zrušený len norm. aktom tej istej alebo vyššej právnej sily,
- formálne pramene práva v Slovenskej republiky možno usporiadať podľa kritéria právnej sily nasledovne:



ústava, ústavné zákony, výsledky obligatórneho referenda;



medzinárodné zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky;

16



zákony a medzinárodné zmluvy, ak sú vyhlásené ako zákon;



vykonávacie predpisy (nariadenia vlády a vyhlášky ministerstiev a ostatných ústredných správnych
orgánov).



všeobecne záväzné právne predpisy orgánov miestnej štátnej správy a územnej samosprávy.

Pramene Európskeho práva
Primárne právo:
- zmluvy medzi členskými štátmi, a zakladacie zmluvy (Lisabonská zmluva, Amsterdamská zmluva, Zmluva z
Nice, Zmluva o EU - Maastrichtská zmluva atď.)
Sekundárne právo:
- nariadenia,
- smernice,
- rozhodnutia, odporúčania a stanoviská vydávané orgánmi ES/EÚ.

K prameňom Európskeho práva patria:
a) primárne právo ES/EU (výlučná právomoc členských štátov);125
b) sekundárne právo t.j. právne akty vydávané a prijímané orgánmi a inštitúciami ES/ EU;
c) rozhodnutia Súdneho dvora;
d) Európske dohody o pridružení;
e) všeobecné právne zásady;
f) právne obyčaje;
g) zmluvy o medzinárodnej spolupráci.

8.Tvorba práva - definícia a druhy

Ide o cieľavedomú a dlhodobú činnosť splnomocnených inštitúcií, ktorej cieľom je vytvorenie ucelených
dokumentov obsahujúcich všeobecne záväzné normy správania sa (právne normy).
Kontinentálna – legislatívna tvorba
Anglo-americká – precedentná (súdna) tvorba práva
Normotvorba - legislatíva, zákonodarstvo a pod.

Spôsoby tvorby práva:
- autoritatívny - imperatívna tvorba, ktorá sa prejavuje v autoritatívnom rozhodovaní; najmä v tvorbe zákonov
(legislatíva) a súdnych precedensov,
- konsenzuálny - nedochádza tu k autoritatívnemu alebo konsenzuálnemu normotvornému procesu. Je založená
na dohode (normatívna zmluva – správna dohoda, medzinárodná zmluva, kolektívna zmluva a pod.) V minulosti
tu patrilo napr. spoločné uvažovanie učencov,
- konvenčný – spontánny spôsob vzniku práva, ktorý je najviac vyjadrený v tvorbe právnych obyčají a právnych
zásad a princípov.

Legislatívny proces

Formálny a právom podrobne upravený postup činnosti štátnych orgánov, alebo orgánov miestnej samosprávy,
ako aj postup pri uskutočnení celoštátneho alebo miestneho referenda, ktorým sa vytvára systém právnych
noriem určitého štátu.
Z užšieho pohľadu je ním iba tvorba zákonov, ústavy a ústavných zákonov.
Zo širšieho hľadiska je ním tvorba všetkých druhov právnych aktov všetkými orgánmi a subjektmi s
normotvornou právomocou.
Legislatívny proces v užšom slova zmysle je upravený - Ústava SR,
* Zákon o rokovacom poriadku parlamentu,
* Zákon o Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
* Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky,
* Legislatívne pravidlá vlády.

Legislatívny proces pozostáva z 5 štádií:
- podanie návrhu na vydanie zákona,
- prerokovanie návrhu zákona,
- hlasovanie o návrhu zákona,

17

- signácia (podpísanie) zákona,
- promulgácia (vyhlásenie, publikácia) zákona.

Zákonodarná iniciatíva - právo zákonodarnej iniciatívy

Predstavuje právo určených subjektov predkladať na rokovanie NRSR návrhy zákonov.
Oprávnené subjekty:
- poslanci NRSR,
- Vláda SR,
- Výbory NRSR.
Návrh referenda je tiež prostriedkom realizácie zákonodarnej iniciatívy. V tomto prípade sú oprávnenými
subjektmi petičný výbor a všetci podpísaní ľudia (min. 350 000). Ale len v prípade, že bude referendum úspešné
(min. 50% voličská účasť a min. 50% musí vysloviť súhlas s otázkou v referende).
Návrh zákona spolu s dôvodovou správou sa predkladá predsedovi NRSR v písomnej paragrafovej podobe a
zasiela sa aj do Kancelárie NRSR v elektronickej podobe.
Dôvodová správa musí obsahovať:
- zhodnotenie súčasného stavu ekonomického, spoločenského, hospodárskeho a pod. a zmien, ktoré nastanú
prijatím nového zákona,
- dôvody prijatia nového zákona,
- info o hosp. a finančnom dopade na štátny rozpočet, na pracovné sily, organizačné zabezpečenie
- rozbor ďalších otázok nevyhnutný na všestranné posúdenie návrhu zákona,
- doložku zlučiteľnosti: súlad s Medzinárodným a Európskym právo.
Všeobecná časť a osobitná časť dôvodovej správy.
V prípade, že návrh zákona spĺňa všetky potrebné náležitosti, tak predseda NRSR zabezpečí, aby bol návrh
zákona preposlaný všetkým poslancom NRSR (najmenej 15 dní pred prvým čítaním) a jeho prerokovanie zaradí
do programu schôdze NRSR. Zároveň bude návrh zákona pridelený ústavnoprávnemu výboru a ďalším
výborom. Určí sa výbor, ktorý bude gestorom návrhu zákona.

Prerokovanie návrhu zákona
Prebieha v troch fázach (čítaniach), ktoré nemôžu byť vynechané.
Prvé čítanie má povahu všeobecnej diskusie o potrebách nového zákona, o zmenách , ktoré prináša a pod.
Najprv vystúpi ten, kto návrh podáva a po ňom spravodajca (určený gestorským výborom).
Na základe toho po prvom čítanie poslanci rozhodnú o tom, že:
- zákon vrátia na dopracovanie,
- už nebudú pokračovať v rokovaní o zákone (zamietnu ho),
- zákon posunú do druhé čítania.
V prvom čítaní nie je možné predkladaný návrh zákona meniť a dopĺňať.
Národná rada Slovenskej republiky zriadila nasledovné výbory: mandátový a imunitný výbor, výbor pre
nezlučiteľnosť funkcií, výbor pre európske záležitosti a ústavnoprávny výbor. Podľa potreby Národná rady môže
zriadiť aj iné výbory a vymedziť im úseky pre ich činnosť. Druhé čítanie prebieha vo výboroch, ktoré podávajú
spoločnú správu o návrhu zákona a zároveň v pléne NRSR medzi poslancami. Jeho obsahom je hlasovanie o
pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch zákona. Po ich schválení či zamietnutí sa takto upravený návrh zákona
posunie do tretieho čítania.
Tretie čítanie pozostáva z hlasovania o zákone ako celku (ak neboli v druhom čítaní prijaté žiadne zmeny) alebo
najprv rozprava o zmenách prijatých v druhom čítaní a potom hlasovanie o zákone ako celku. V treťom čítaní sa
už nemôžu dávať nové pozmeňujúce návrhy. Môžu sa meniť iba jazykovo-technické nedostatky návrhu zákona.

Skrátené legislatívne konanie

Je to spôsob prijímania zákona v prípade mimoriadnych a naliehavých situácii (ohrozenie základných ľudských
práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody). Skrátené konanie musí byť
odsúhlasené v uznesení NRSR.
Pri SLK sa skracujú jednotlivé lehoty medzi čítaniami a rokovaniami a hlasovaním v NRSR.

Hlasovanie o návrhu zákona
Je to prejav princípu právneho a demokratického štátu, keď ľudom zvolený zástupcovia prostredníctvom
väčšinového systému sa zhodnú na tom, či príjmu alebo neprijmú zákona. Podľa toho o aký druh právneho aktu
ide, je potrebné iné kvórum poslaneckých hlasov.
Zákon – nadpolovičná väčšina prítomných poslancov (min. 39 poslancov).
Ústava a Ústavný zákon – Trojpätinová (ústavná, kvalifikovaná) väčšina všetkých poslancov (min. 90 hlasov).
Prezidentom odmietnutý zákon – nadpolovičná väčšina všetkých poslancov (min 76 poslancov).

18

Podpísanie zákona
V NRSR schválený zákon podpisujú:
- predseda NRSR - podpisom dáva všetkým na vedomie, že pri schvaľovaní boli dodržané legislatívne
pravidlá,
- predseda vlády SR - Dáva ostatným najavo, že exekutíva je pripravená vykonať zákon.
- prezident SR - vyjadruje súhlas hlavy štátu s obsahom zákona, kde ako „najvznešenejší notár“ osvedčuje, že
zákon je pripravený na publikáciu. Môže nepodpísať a využiť svoje právo „suspennzívneho“ veta.

Vyhlásenie - promulgácia
Vyhlásením zákon nadobúda platnosť. Je to tzv. formálna publikácia zákona.Vyhlasuje sa v Zbierke zákonov,
ktorú spravuje Ministerstvo spravodlivosti. Platí pravidlo „neznalosť zákona neospravedlňuje (§ 2 Zákona o
zbierke zákonov).
V ZZ sa uverejňujú:
- uznesenia NRSR,
- voľby prezidenta a ľudové hlasovania o jeho odvolaní,
- rozhodnutia prezidenta (amnestia, vojna, výnimočný stav a vojnový stav, vyhlásenie referenda atď.)
- rozhodnutia Vlády SR o amnestii na priestupky a uznesenia Vlády SR
- iné právne alebo organizačné akty, o ktorých to ustanovuje všeobecne záväzný právny predpis,
- rozhodnutia medzinárodných orgánov a medzinárodných organizácií, o ktorých Ministerstvo zahraničných vecí
Slovenskej republiky rozhodlo, že sa majú uverejniť v Zbierke zákonov,
- úplné znenia zákonov.
V Zbierke zákonov sa taktiež vyhlasujú:
- Ústava Slovenskej republiky;
- ústavné a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej republiky;
- nariadenia vlády Slovenskej republiky a vyhlášky;
- výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky, iných
orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska, ak tak ustanoví osobitný zákon,
- rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi;
- návrhy prijaté v referende podľa čl. 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky;
- medzinárodné zmluvy.
Vyhlásenie v ZZ sa môže uskutočniť dvoma spôsobmi:
- uverejnením celého znenia zákona,
- iba oznámením o právnom predpise, ktoré sa uskutočňuje vtedy, ak plné znenie normatívneho aktu nie je
potrebné v Zbierke zákonov vyhlasovať, lebo uvedený akt je adresovaný relatívne obmedzenému okruhu osôb.
Lokálne predpisy sa neuverejňujú v ZZ ale na úradnej tabuli obce a ďalším v obci obvyklým spôsobom
(zvyčajne na internetovej stránke obce, prípadne v novinách).
Vyvesením sa VZN stáva platným.
Všeobecné záväzné nariadenie obce nadobúda účinnosť 15 dňom od vyvesenia.
V prípade živelnej pohromy alebo všeobecného ohrozenia možno určiť skorší začiatok účinnosti nariadenia.

9.Realizácia práva

Právo je v spoločnosti vytvárané preto, aby regulovalo vzťahu v spoločnosti, aby sa ním spoločnosť riadila a tým
sa subjekty vyhli vzájomným konfliktom.
Právna regulácia sa začína tvorbou právnych predpisov a končí sa právnym správaním subjektov, t.j. využívaním
oprávnení a plnením právnych povinností.
Práve realizácia práva spôsobuje jeho pôsobenie na konkrétne subjektmi a ich správanie sa v spoločnosti.
Realizácia práva je uskutočňovanie platného práva v právnych vzťahoch medzi subjektmi práva, v ktorých tieto
subjekty vystupujú ako nositelia oprávnení a povinností.

Realizácia práva v praxi
Súkromnoprávne konanie - vystupovanie FO a PO v právnych vzťahov, pri uplatňovaní vlastných práv a
povinností. Je charakteristické rovnoprávnosťou subjektov.
Administratívnoprávne konanie - v tomto prípade ide o proces aplikácie platného práva na konkrétne právne
vzťahy, kde štát prostredníctvom orgánov verejnej moci (súdy, správne orgány a pod.) vstupuje do týchto
vzťahov medzi FO a PO a autoritatívne rozhoduje (rozsudok o trestnom čine, daňový výmer, určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a pod.) Subjekty v tomto konaní nie sú rovnoprávnymi.
Právna zodpovednosť - špecifický druh realizácie práva, ktorý vzniká ako následok protiprávneho konania
(porušenie povinností, opomenutie konania).

19

- trestná,
- správna,
- disciplinárna,
- súkromnoprávna (zodpovednosť za vady diela, zodpovednosť za škodu pri pracovnom úraze a pod.).

Právny vzťah
V rámci súkromnoprávneho konania sa právo realizuje prostredníctvom vzniku, zmien alebo zániku právnych
vzťah.
Právny vzťah je právom regulovaný spoločenský vzťah medzi najmenej dvoma konkrétne určenými právnymi
subjektmi, upravený právnymi normami, v ktorom jeho účastníci sú nositelia vzájomne prepojených
subjektívnych práv a povinností , ktoré vznikajú týmto subjektom buď priamo alebo sprostredkovane
(korelatívnosť).
Podmienky vzniku PV:
- existencia právnej skutočnosti,
- existencia subjektov PV,
- konkrétny a určitý objekt PV.

Právne skutočnosti
Sú nimi okolnosti (javy, skutočnosti), s ktorých existenciou spája právna norma konkrétny právny následok
(vznik, zmenu alebo zánik PV).
Skutočnosti sú zakotvené v hypotézach právnych noriem (Pracovný pomer sa skončí podaním výpovede zo
strany zamestnanca). „Ak zomrie jeden z manželov, ktorí boli spoločnými nájomcami bytu, stane sa jediným
nájomcom pozostalý manžel.“
Vzhľadom na subjekty právneho vzťahu, právna skutočnosť spôsobuje:
I. na aktívnej strane:
a) nadobudnutie (spojenie subjektívneho práva s určitou osobou, právnym subjektom);
b) zmenu (osoba - teda právny subjekt - ostáva, ale mení sa obsah subjektívneho práva);
c) zrušenie (odpojenie subjektívneho práva od právneho subjektu);
d) výkon subjektívneho práva (premietnutie subjektívneho práva do skutočnosti).
II. na pasívnej strane:
a) vznik záväzku;
b) zmenu záväzku;
c) oslobodenie od záväzku;
d) nastúpenie sankcie.

Druhy právnych skutočností
Delenie podľa objektívnej povahy na:
- jednoduché a zložité,
- pozitívne a negatívne,
- skutočnosti a skutkové stavy.
Podľa vôľového prvku na:
- skutočnosti obsahujúce vôľový prvok (právne úkony, protiprávne konania),
- skutočnosti neobsahujúce vôľový prvok (právne udalosti, protiprávne stavy).

Právne úkony
Sú prejavom ľudskej vôle, pričom tento prejav je upravený právnymi normami a táto s prejavom spája vznik,
zmenu alebo zánik PV. Sú charakteristické pre súkromnoprávne konania. Môžu byť urobené ústne, písomne,
konkludentne. Definíciu právneho úkonu zakotvuje §34 Občianskeho zákonníka. „Právny úkon je prejav vôle
smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.
Náležitosti právneho úkonu:
- spôsobilosť subjektu, ktorý ho robí (spôsobilosť na právne úkony),
- sloboda, vážnosť a určitosť vôle, resp. právneho úkonu,
- zrozumiteľnosť a správna forma vôle, resp. PÚ,
- možnosť a súlad s právnymi predpismi alebo dobrými mravmi (dovolenosť).

Delenie právnych úkonov

20

Na jednostranné - právne účinky nastanú prejavom vôle len jedného z účastníkov PV, bez ohľadu na vôľu a
konanie druhé účastníka (výpoveď z pracovného pomeru).
- sú buď hmotnoprávnej povahy (zmluva o dielo, výpoveď),
- alebo procesnoprávnej povahy (žaloby, žiadosť o vydanie pracovného povolenia).
Na dvojstranné - vznikajú súhlasným prejavom vôle oboch zmluvných strán (dohoda o skončení pracovného
pomeru). Najviac frekventované sú zmluvy. Vznikajú nájdením konsenzu medzi dvoma jednostrannými PÚ
(ofertou a akceptáciou oferty).

Protiprávne konania
Protiprávne konanie spočíva v prejave vôle, ktorým je porušená alebo nie je dodržaná právna povinnosť, t.j. je to
prejav vôle, ktorý je v rozpore s právnymi normami a je zákonom zakázaný.
S porušením právna norma spája právne následky (sankcia, trest za porušenie, zodpovednosť za škodu, náhrady
škody, neplatnosť PÚ).
Zákon pri ňom predpokladá existenciu deliktuálnu spôsobilosť subjektu (spôsobilosť na protiprávne konanie).
Deliktuálna spôsobilosť znamená niesť právne následky za zavinené porušenie práva, za konanie, ktoré je
protiprávne a ktoré zakladá trestnú zodpovednosť.
Zavinenie vyjadruje vnútorný psychický vzťah subjektu porušujúceho právo a to k protiprávnemu konaniu a k
následku.
Zavinenie rozoznávame:
- úmyselné (priame a nepriame),
- nedbanlivostné (vedomé a nevedomé).
Protiprávne konanie môže byť urobené:
- komisívne (priamym porušením),
- omisivne (nesplnením povinnosti).
Protiprávne konania delíme na:
- verejnoprávne (správny delikt, priestupok, disciplinárny delikt, trestný čin),
- súkromnopravné (delikty majetkovej povahy - spôsobí sa nimi škoda).

Právne udalosti
Sú druhom mimovoľných právnych skutočností, ktoré vznikajú objektívne (nezávisle od vôle subjektov) a s
ktorými platné právo spája právne následky (t.j. vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu).
Najtypickejšou právnou udalosťou je plynutie času, prípadne smrť FO.
S plynutím času sa v práve spájajú najmä:
- preklúzia,
- premlčanie,
- vydržanie práv a povinností.

Protiprávne stavy
Sú nezávislé od vôle subjektov a právne normy s nimi spájajú právne následky.
Na rozdiel od stavu, ktorý vznikol právnou udalosťou, tu ide o vzniknutý stav, ktorý je v rozpore s platným
právom a vedie k vzniku alebo hrozbe škodlivého následku. Charakteristická je objektívna právna zodpovednosť
ako právny následok.

Subjekty PV
FO – právna spôsobilosť
- spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou,
- spôsobilosť na právne úkony vzniká dovŕšením určitého veku a zaniká smrťou, prípade jej obmedzením alebo
zánikom na základe rozhodnutia súdu (dlhodobá duševná choroba),
- deliktuálna spôsobilosť znamená spôsobilosť FO niesť následky za svoje protiprávne konanie. Vzniká
dovŕšením určitého veku (trestná v 14 rokov).
- procesná spôsobilosť znamená vlastnými právnymi úkonmi vystupovať v konaní pred súdmi a inými orgánmi
verejnej moci.
PO – právna subjektivita
- spôsobilosť na práva a povinnosti ako aj na právne úkony vzniká súčasné a to vznikom PO.
PO majú aj deliktuálnu spôsobilosť v súkromnoprávnej oblasti a v oblasti správneho trestania
(administratívnoprávna zodpovednosť).
OZ rozoznáva viacero typov PO:
- združenia fyzických alebo právnických osôb,
- účelové združenia majetku,

21

- jednotky územnej samosprávy,
- iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon.

Objekt PV
Je ním to, kvôli čomu PV vzniká (napr. výkon práce pri pracovnom pomere).
Objektom (alebo predmetom) právneho vzťahu je to, čoho sa týkajú oprávnenia a povinnosti účastníkov
právneho vzťahu.
Primárny objekt: práva a povinnosti
Sekundárny objekt: to čo sa viaže k primárnemu objektu (veci, hodnoty ľudskej osobnosti, výsledky tvorivej
ľudskej činnosti , správanie a výsledky správania a transplantáty a pod.) Veci delíme na: hnuteľné a nehnuteľné,
zastupiteľné a nezastupiteľné, spotrebiteľné a nespotrebiteľné, deliteľné a nedeliteľné.

10.Aplikácia práva

Aplikácia práva je špecifickou formou realizácie práva uskutočňovaná rozhodovacou činnosťou orgánov
verejnej moci, pri ktorej dochádza k podradeniu (subsumpcii) konkrétnej skutkovej podstaty pod príslušnú
abstraktnú právnu podstatu, ktorá je vyjadrená v právnej norme. Výsledkom realizácie práva je akt aplikácie
práva vo forme Individuálneho právneho aktu.
Vydávať IPA môžu viaceré orgánu moci:
- súdy,
- správne orgány (ministerstvá, úrady, prokurátor, FO a PO pokiaľ im štát zveril právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach FO a PO vo veciach verejnej správy.
Proces aplikácie práva je teda procesným právom, ktorého podstatou je subsumpcia (podradenie) konkrétnej
skutkovej podstaty pod abstraktnú skutkovú podstatu.
Má dve stránky:
- faktickú: skutkový stav a dokazovanie
- právnu: zisťovania právnych noriem na posúdenie prípadu.
Individuálne právne akty, ktoré vydávajú orgány aplikácie práva, sa na rozdiel od normatívnych právnych aktov
vzťahujú len na konkrétne prípady. Svoju záväznosť odvodzujú od všeobecne záväzných právnych noriem,
vyjadrených v normatívnych právnych aktoch.

Proces aplikácie práva
Charakteristický dvojinštančnosťou.
Viacero druhov procesov:
trestný proces, občianske súdne konanie, správny proces, exekučné konanie.
Štádia procesu aplikácie:
- zisťovanie skutkového stavu: čo sa vlastne stalo?,
- zistenie právnych noriem, ktoré sa na to vzťahujú,
- vydanie IPA vo forme rozhodnutia, uznesenia.

Zisťovanie skutkového stavu
Ide o proces poznávania a zisťovania skutkových okolností prípadu. Základom zisťovania je dokazovanie.
Účelom dokazovania je objektívne zistenie skutkového stavu, ktoré je reálnym odrazom posudzovaného prípadu,
resp. udalosti.
Dôkazy sa delia na:
- úplné a neúplné,
- indície,
- legálne,
- slobodné zhodnotenie dôkazov.

Dôkazové prostriedky
- výpovede,
- listinné dôkazy,
- znalecké posudky,
- obhliadka miesta, veci,
- rekonštrukcia.

Určenie právnej normy - subsumpcia

22

Ide o podriadenie faktickej skutkovej podstaty pod skutkovú podstatu právnu (zákonnú). Súčasťou určenia
právnej normy je v praxi aj jej správna interpretácia. Právna norma je všeobecným pravidlom a konkrétny prípad
má svoje špecifiká.
Je treba tak využiť analógiu: analógia zákona a analógia práva.
Postup per analogiam (iuris alebo legis) možno hlavne použiť v súkromnoprávnej sfére. Nie je možné ho použiť
vo verejnom práve, pokiaľ ide o právomoc a pôsobnosť orgánov verejnej moci, skutkovej podstaty trestných
činov a druhy trestov. Vo verejnom práve je možnosť analógie ojedinelá.

Vydanie IPA
Posledným štádiom procesu aplikácie práva je vydanie autoritatívneho rozhodnutia – individuálneho právneho
aktu.
- rozsudok, platobný rozkaz, trestný príkaz, výmer, rozhodnutie daňového úradu, živnostenský list, uznesenie.
IPA obsahuje:
- výrok,
- odôvodnenie,
- poučenie.
IPA požívajú prezumpciu správnosti:
- právoplatnosť.
- vykonateľnosť.
- výkon rozhodnutia (nútený)
IPA poznáme:
- konštitutívne,
- deklaratórne.

23