Región, regionalizácia, regionálna typizácia

Región:

• výsledok delimitácie priestoru (Ivanička), t.j. hranicami vymedzené

územie, ktoré sme identifikovali na základe vopred určených
ukazovateľov (atribútov, charakteristík) určitou metódou

• areál platnosti nejakého znaku (Mičian, Zatkalík), t.j. hranicami určené

územie, v ktorom má cielene vybraný znak požadovanú kvantitatívnu
veľkosť (hodnotu)

• časť krajiny určitého taxonomického rádu (Korec), t.j. hranicami

jednoznačne definované územie, ktoré má požadované kvalitatívne a
kvantitatívne charakteristiky a určitú pozíciu v hierarchickej
(geografickej) organizácii spoločnosti

komplexný ekonomicko-geografický región

• teritórium odlišujúce sa od iných teritórií ucelenou štruktúrou väzieb

sociálnych a ekonomických prvkov, ktorá je výsledkom vývoja
socioekonomického subsystému krajiny (Alaev)

Dva „krajné“ názory na objektívnu existenciu regiónov

D. Whittelsey
Región je výplod ľudského intelektu, výsledok použitej metódy, teda
základnou východiskovou kategóriou je subjekt vedeckého pracovníka.

P. M. Alampiev
Regióny sú odrazom reálnej skutočnosti, objektívne v krajine teda
existujú.

• Krajina a rôzne čiastkové výrezy z nej sú objektívna realita. Potom

musíme akceptovať skutočnosť, že regióny objektívne existujú ako
územné celky určitého rádu, ktorých osobitosť je vo vzájomných
väzbách medzi prvkami týchto územných celkov.

• Bez problémov môžeme ukázať, že v krajine existujú určité oblasti

evidentne odlišné z hľadiska svojej vnútornej štruktúry (púšte, savany,
pralesy, mestá, zalesnené územia a pod.).

• Určitým problémom však môže byť určenie hranice prírodných

regiónov, ale najmä humánno-geografických, resp. kultúrnych
regiónov.

• Môžeme konštatovať, že doteraz neboli vypracované metódy, ktoré

by boli jednoznačne prijímané a ktoré by umožňovali jednoznačne
vymedziť humánno-geografické regióny, predovšetkým komplexné
humánno-geografické regióny, resp. komplexné regióny.

Komplexné fyzicko-geografické regióny:

- veľká výhoda pri ich vymedzovaní je, že prvé kritérium, ktoré používame
pri ich identifikovaní je bádateľmi jednoznačne akceptované a v krajine
dobre pozorovateľné (hranice geomorfologických jednotiek)

Komplexné (parciálne, odvetvové) humánno-geografické regióny:

- takéto kritérium v prvom stupni chýba a navyše

- vzťahy medzi prvkami sociálno-ekonomickej časti krajiny sú oveľa

komplikovanejšie ako vzťahy medzi prvkami fyzicko-geografickej
(prírodnej) časti krajiny

- dynamika vzťahov medzi prvkami sociálno-ekonomickej sféry je oveľa

vyššia ako v prípade prírodnej časti krajiny

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že vymedzovanie humánno-geografických
regiónov je nevyhnutne sprevádzané určitou (pomerne vysokou) mierou
subjektívnosti (erudícia bádateľa, jeho invencia a skúsenosti)

Regionalizácia, regionálna typizácia*:

• činnosť, postup, smerujúca k vyčleneniu regiónov

• zoskupovanie individuálnych objektov (priestorových jednotiek) do

tried (priestorovo väčších územných celkov) na základe spoločných
vlastností alebo vzájomných vzťahov (Hempel)

Aby sme mohli individuálne objekty zoskupovať do tried musíme ich
najskôr identifikovať. V procese regionalizácie, resp. regionálnej
typizácie sa v tejto súvislosti predpokladá, že skúmané územie je
vopred rozčlenené na niekoľko elementárnych častí, nazývaných
základné priestorové jednotky, ktoré plnia funkciu klasifikovaných
objektov.

Otázka základnej charakteristiky humánno-geografických regiónov:

• ukázanie hraníc regiónu

• popísanie vlastností regiónu

(obidve uvedené črty vyplývajú z cieľov výskumu a použitých kritérií
delimitácie, t.j. metodiky výskumu)

Prakticky v celej modernej histórii geografie (20. storočí) je evidentná

jej snaha o etablovaní sa v systéme vied predovšetkým snahou o:

a) nutnosť prinášať nové poznatky o realite odlišné od iných vied, dokázať
originalitu a nezastupiteľnosť
b) hľadanie diferenciácie v regionálnej štruktúre krajiny
c) identifikovanie hierarchického usporiadania regionálnej štruktúry krajiny

Pri bodoch b) a c) je jednoznačne nezastupiteľná úloha regionálnej analýzy.

Preto je pomerne častou kritikou odborných geografických prác
poukázanie na skutočnosť, že ich výsledky „sú málo štrukturované a
málo hierarchizované“.

Regionalizácia, regionálna typizácia
(regionálna taxonómia)

Metódy analýzy v „m“ rozmernom priestore

Základný problém úlohy regionalizácie (regionálnej typizácie), v odbornej
literatúre všeobecne pomenovávanej regionálna taxonómia spočíva v
nasledovnom:

Predpokladajme, že je daná množina „F“ pozostávajúca z „n“
priestorových jednotiek F1, F2, F3, ..., Fn, ktoré sú charakterizované
množinou „m“ ukazovateľov (predikátorov) P1, P2, P3, ..., Pm. Úlohou
regionálnej taxonómie je nájsť taký rozklad množiny „F“ na „k“
neprázdnych tried (priestorovo väčších územných jednotiek ako základné
priestorové jednotky Fi) R1, R2, R3, ..., Rk (pričom platí 1 ≤ k ≤ n), ktorý
vyhovuje určitému kritériu kvality definovanému vo vzťahu k množine
ukazovateľov (predikátorov).

Takto určené triedy priestorových jednotiek sa nazývajú regionálne triedy
alebo regionálne taxómy (regióny, regionálne typy). Systém tried, ktorý
môžeme zapísať v tvare R = {R1, R2, ..., Rk} sa môže nazvať regionálnym
taxónom.

Základná úloha, ktorú riešime pri regionalizácii, regionálnej typizácie
pomocou metódy v m-rozmernom priestore teda spočíva v tom, aby sme
pri danom veľkom počte „n“ malých základných priestorových jednotiek
(na tieto malé územné jednotky sa delí študované územie; napr. okresy –
Slovenská republika), z ktorých každá je charakterizovaná istým počtom
„m“ čŕt, resp. ukazovateľov (vyberá ich bádateľ na základe cieľov
výskumu), bolo možné zoskupiť tieto malé priestorové jednotky do
menšieho počtu regiónov, prípadne regionálnych typov, ktoré by sa
vyznačovali maximálnou vnútornou rovnorodosťou (homogenitou) z
hľadiska študovaného komplexu ukazovateľov a navonok (v porovnávaní
s inými regiónmi, prípadne regionálnymi typmi) vykazovali určité
odlišnosti.

Z odborného hľadiska je nevyhnutné odlíšiť regionalizáciu od regionálnej
typizácii. Ak všetky triedy regionálneho systému (nové väčšie územné
celky) sú priestorovo súvislé (t.j. ak každá z tried pozostáva z navzájom
susediacich priestorových jednotiek), potom hovoríme o regiónoch a
proces ich identifikácie nazývame regionalizácia.

V opačnom prípade (teda ak sú niektoré triedy regionálneho systému
priestorovo nesúvislé) ide o regionálnu typizáciu, produktom ktorej sú (vo
všeobecnosti) priestorovo nesúvislé regionálne typy.

Ako spoločný názov pre región a regionálny typ sa používa termín
regionálny taxón.

Úplne analogicky sa regionalizácia a regionálna typizácia subsumujú pod
spoločný termín regionálna taxonómia, pričom všetky tri uvedené výrazy
označujú jednak proces identifikácie regionálnych tried (regiónov alebo
regionálnych typov), ako aj výsledok tohto procesu.

Korec (2005)

Základné regióny

Slovenska

Regionálna štruktúra Slovenska

- otvorené regióny: 1-bratislavský, 2-trnavský, 3-stredné Považie, 4-košický;
- regióny parciálnej adaptácie: 5-podunajský, 6-nitriansky, 7-pohronský, 8-horné Považie,
9-severozápadné Slovensko;
- zaostávajúce regióny: 10-juh stredného Slovenska, 11-severovýchodné Slovensko,
12-východné Slovensko.

A B C D E F

Regionálne typy diferenciácie areálov bývania vzhľadom
na sociálno-demografickú štruktúru obyvateľov

Pri aplikácii regionálnej analýzy územia (regionalizácii, regionálnej

typizácii) založenej na metóde analýzy v m-rozmernom priestore
(regionálnej typizácii menších východiskových priestorových jednotiek)
je potrebné hneď na úvod vyriešiť dve kľúčové úlohy výskumu:

1. Vybrať, identifikovať, relevantné východiskové základné priestorové

jednotky, ktoré budú vzhľadom k cieľom výskumu optimálne.

2. Vybrať najvhodnejšie relevantné charakteristiky týchto malých

územných jednotiek, ktoré umožnia uskutočniť regionalizáciu, resp.
regionálnu typizáciu vzhľadom na ciele výskumu.

Napríklad v prípade regionálnej typizácie Slovenskej republiky vzhľadom

na úroveň ekonomického a sociálneho rozvoja jednotlivých oblastí
okresy nie sú najvhodnejšími základnými observačnými jednotkami
hlavne pre dva dôvody:

1. Nie sú vnútorne integrované.

2. Nie sú porovnateľné z hľadiska veľkosti (rozlohy a počtu obyvateľov)

Územno-správne jednotky, prípadne štatistické jednotky pre účely sčítania

obyvateľstva (základné sídelné jednotky, sčítacie urbanistické obvody v
mestách) zriedkakedy spĺňajú tieto požiadavky.

Sociológovia, ekonómovia, ale bohužiaľ často aj geografi nerešpektujú túto

skutočnosť a „uchyľujú sa“ (kvôli jednoduchej dostupnosti dát, menšej
náročnosti výskumu, ale určite často aj z nevedomosti) práve k vyššie
uvádzaným jednotkám, ktoré používajú oficiálne štatistické pramene.

0

ZSJ (sídelná lokalita,

urbanistický obvod)

Najmenšia priestorová jednotka vymedzovaná v obci za účelom sčítania
obyvateľstva, bytov a domov. Spravidla sa vyznačuje funkčnou homogenitou.

1

Obec (NUTS 5)

Územno-správna jednotka tvorená jedným alebo viacerými sídlami, jej územie
je tvorené najmenej jedným katastrálnym územím, rozoznávame dva druhy
obcí, mestá a vidiecke obce.

2

Mikroregión –

združenie obcí

Geograficky ohraničené územie, ktoré má spoločné charakteristiky (prírodné,
demografické, historické, kultúrne a i.); pod mikroregiónom sa môže rozumieť
aj dobrovoľné združenie obcí za účelom riešenia spoločných problémov

3

Okres (NUTS 4)

Pôvodne územno-správna jednotka, dnes štatistická jednotka. Najčastejšie
používaná základná priestorová (analytická) jednotka pri regionálnej
typizácii, ako aj jednotka – výsledok typizácie (syntéza).

4

Funkčný mestský

región (FMR)

Definuje sa na základe interakcie jadra a jeho zázemia; priestorovo súvislé
územie, ktoré je relatívne uzavreté vzhľadom na denný pohyb obyvateľov za
prácou, vzdelaním, službami, rekreáciou a sociálnymi kontaktmi.

5

Základný rozvojový

región

Relatívne uzatvorená jednotka, vyznačujúca sa vnútornou integritou vzhľadom
na dosiahnutú úroveň hospodárskeho rozvoja, historicko-geografický
vývoj, ako aj súčasný rozvojový potenciál.

6

Kraj (NUTS 3)

Pôvodne územno-správna jednotka štátnej správy, dnes zhodný s VÚC,
územno-správna jednotka samosprávy, veľmi často používaná jednotka pri
ukázaní výsledku typizácie (syntéza).

7

Región NUTS 2

Základná územná jednotka používaná pre aplikáciu nástrojov štrukturálnej
politiky Európskej únie. Hranica jednotiek NUTS 2 nepretína hranice územno-
správnej jednotky, na Slovensku rešpektuje hranice krajov. Dôležitá jednotka
pre potrebu regionálnej štatistiky v EÚ, nezohľadňuje špecifiká regiónov.

8

Slovensko (NUTS 1)

Najvyššia jednotka regionálnej politiky na úrovni štátu, ktorá tvorí integrálnu
súčasť makroekonomickej hospodárskej a sociálnej politiky štátu. Na úrovni
štátu sa sleduje úroveň rozvoja jednotlivých regiónov, resp. existujúce
regionálne rozdiely.

V zásade neodsudzujeme využitie okresov ako základných priestorových

jednotiek. V takomto prípade však odporúčame upozorniť pri
interpretácii výsledkov na očakávané deformácie vyplývajúce napr.
z chýbajúcej vnútornej integrity okresov, napr. ak je za okres
považované územie, ktoré nemá jadro a je vlastne len zázemím jadra
(okresného mesta) iného okresu (Martin – Turčianske Teplice, Prešov –
Sabinov, Poprad – Kežmarok, Lučenec – Poltár, Zvolen – Krupina,
Michalovce – Sobrance a iné), prípadne niektoré okresy sa
geografickými parametrami výrazne odlišujú od ostatných (mestské
okresy Bratislavy a Košíc „versus“ ostatné okresy Slovenska).

Dopredu musíme predpokladať veľké rozdiely, keď porovnávame napr.

evidovanú mieru nezamestnanosti, priemerné mesačné mzdy, prípadne
iné ekonomické i sociálne ukazovatele.

MULTIDIMENZIONÁLNA TYPOLÓGIA REGIÓNOV SLOVENSKA

Pri dátach použitých v metódach analýzy v n-rozmernom priestore

musíme pri regionalizácii, resp. regionálnej typizácii spravidla riešiť
dva základné problémy:

1. Výber vhodných ukazovateľov charakterizujúcich súbor základných

priestorových jednotiek, t.j. vybratie vhodného počtu kvalitatívne
relevantných charakteristík (relevantných vzhľadom na ciele
výskumu).

• spravidla môžeme využívať len dáta s oficiálnych sčítaní obyvateľstva,

bytov a domov, pretože každý ukazovateľ musí byť priradený každej
priestorovej jednotke

• Prakticky pri každej riešenej úlohe máme predstavu o vhodných, resp.

potrebných ukazovateľoch, pre viaceré z nich však nie sme schopní
získať potrebné dáta

2. Matematické upravenie vstupných dát do takej podoby, aby sa dali

použiť v ďalších matematicko-štatistických postupoch.

Matica vstupných dát, matica A (Xij), n x m
(„n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n, „m“ ukazovateľov: j = 1,2, ..., m)

P1

P2

P3

...

Pj

...

Pm

F1

X11

X12

X13

...

X1j

...

X1m

F2

X21

X22

X23

...

X2j

...

X2m

F3

X31

X32

X33

...

X3j

...

X3m

.
.

Fi

Xi1

Xi2

Xi3

...

Xij

...

Xim

.
.

Fn

Xn1

Xn2

Xn3

...

Xnj

...

Xnm

Prvým krokom metódy je preto obyčajne štandardizácia vstupných údajov.
Vstupné dáta štandardizujeme podľa pomerne jednoduchého predpisu:

_
Xi,j – Xj

Yi,j = ––––––––––- , Yi,j (-3,3)

đj

i = 1,2,...,n (počet študovaných malých územných jednotiek)
j = 1,2,...,m (počet zohľadnených ukazovateľov)
_
Xj = aritmetický priemer hodnôt j-teho ukazovateľa
đj = smerodajná odchýlka hodnôt j-teho ukazovateľa

• štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné

• štandardizované dáta sú matematicky interpretovateľné

Vstupné dáta môžeme upravovať pre ďalšie použitie aj ďalšími postupmi,
jeden z možných postupov je uvedený nižšie:

Xi,j – Xmin

Yi,j = ––––––––––- . 10, Yi,j <0,10>, (podiel zahraničných firiem)

Xmax – Xmin

Xmax – Xi,j

Yi,j = ––––––––––- . 10, Yi,j <0,10>, (nezamestnanosť)

Xmax – Xmin

i = 1,2,...,n (počet študovaných malých územných jednotiek)
j = 1,2,...,m (počet zohľadnených ukazovateľov)
_

• štandardizované dáta sú vzájomne porovnateľné

• štandardizované dáta sú v určitých úlohách aj matematicky
interpretovateľné

Štandardizované hodnoty použitých premenných

FMR

P

1

P

2

P

3

F

1

F

2

F

3

F

4

Bratislava

10,00

10,00

9,90

10,00

10,00

10,00

8,12

Piešťany

0,59

8,21

8,41

4,43 8,37

8,94

6,20

Trenčín

1,23

7,26

7,94 3,60

9,34

9,62

6,10

Skalica

0,23

6,04

9,48

5,62

7,69

8,19

4,07

Banská Bystrica

1,83

6,05

5,84

3,86

7,47

9,11

9,01

Trnava

1,53

8,27

8,92

6,24

7,44

8,75

4,27

Žilina

1,90

8,21

6,53

4,46

7,10

8,44

7,72

Púchov

0,32

7,57

7,33

6,61

8,16

9,23

3,05

Dunajská Stred

0,43

7,84

8,98

2,40

6,95

7,70

6,28

Ilava

0,00

7,13

7,52

3,44

9,09

8,59

5,08

Senica

0,37

6,74

9,12

4,00

7,48

8,66

3,05

Nové M.n. Váhom

0,37

7,51

8,35

4,59

7,24

8,77

3,89

Nitra

1,93

7,49

7,99

4,05

5,73

7,96

6,62

Hlohovec

0,43

8,05

8,48

6,24

6,68

7,99

2,82

Košice

5,46

6,56

1,78

7,31

4,95

5,05

4,44

Nezamestnanosť

ŠÚSR (2004)

Zahraničné

podniky

ŠÚSR (2004)

Priemer

Matica štandardizovaných dát, matica B (Yij), n x m
(„n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n, „m“ ukazovateľov: j = 1,2, ..., m)

P1

P2

P3

...

Pj

...

Pm

F1

Y11

Y12

Y13

...

Y1j

...

Y1m

F2

Y21

Y22

Y23

...

Y2j

...

Y2m

F3

Y31

Y32

Y33

...

Y3j

...

Y3m

.
.

Fi

Yi1

Yi2

Yi3

...

Yij

...

Yim

.
.

Fn

Yn1

Yn2

Yn3

...

Ynj

...

Ynm

Faktorová a komponentná analýza sú v súčasnosti v geografii najpou-
žívanejšie metódy multivariačnej štatistiky. Tieto metódy vznikli ako nástroj
štúdia sociálnych fenoménov na „pôde“ psychológie.

Cieľom faktorovej analýzy je zníženie počtu ukazovateľov („m“) na „p“
faktorov („p“ je prirodzene menšie ako „m“), pomocou ktorých je opísaný
určitý študovaný súbor s „n“ prvkami.

Nové súradnicové osi, v ktorých sa nachádza uvedených „n“ prvkov
charakterizovaných „p“ faktormi sú ortogonálne, a teda je možné v ďalšom
narábaní s nimi využívať vlastnosti metrického priestoru.

Faktorová analýza je po matematickej stránke náročná metóda (Uberla,
1974), náročná pochopiteľne aj na množstvo výpočtov. Jej „masívne“
využívanie umožnil až rozvoj počítačov.

Faktorová analýza umožnila v geografii vyriešiť ťažký kartografický problém
znázorňovania rozdielov medzi areálmi charakterizovanými veľkým počtom
ukazovateľov.

Faktorová analýza sa najčastejšie využíva na typizáciu miest a regiónov, na
analýzu vnútornej štruktúry mesta alebo regiónu, na zisťovanie dynamiky
vývoja regiónov, na prípravu dát pred inými klasifikačnými technikami a aj pre
ďalšie ciele.

Dôležitou oblasťou využitia faktorovej analýzy je regionálne grupovanie, resp.
regionálna typizácia, t.j. metódy, ktoré slúžia na delimitáciu väčších regiónov,
ktoré sa vnútorne skladajú z veľkého počtu menších územných jednotiek
(obyčajne sú týmito menšími územnými jednotkami územno-správne
jednotky, sčítacie urbanistické jednotky – obvody pre sčítanie obyvateľstva,
okresy ale aj iné).

Ak vychádzame z vyššie uvádzaného postupu, pomocou faktorovej
analýzy sa vylúčia z ďalšej analýzy také ukazovatele zo súboru „m“
ukazovateľov, ktoré rovnakým spôsobom diferencujú základné územné
jednotky, sú teda v určitom zmysle duplicitné.

Ich elimináciou nastáva nastáva nahradenie súboru „m“ základných
ukazovateľov užším súborom „p“ faktorov, ktorý je súhrnom vybraných
základných ukazovateľov podmieňujúcich diferenciáciu územia.

Faktorová analýza (a metódy multivariačnej štatistiky všeobecne) nám
umožňujú odhaliť „voľným okom“ nepozorovateľné pravidelnosti, resp.
zákonitosti v sledovanom území. Tieto pravidelnosti a poznatky s nimi
súvisiace sa nedajú získať analýzou jednotlivých parametrov oddelene.

A, Historické jadro

A, Historické jadro

Ďalší krok analýzy spočíva v aplikácii dimenzionálnej analýzy (analýzy
vzdialeností) na štandardizáciou pripravené základné údaje. V tejto fáze
výskumu sa určuje stupeň podobnosti každej sledovanej malej územnej
(zo súboru „n“ územných jednotiek) so všetkými ostatnými.

m

di,r = √ Σ (Yi,j – Yr,j)˛

j=1

Výsledkom tejto fázy analýzy je matica vzdialeností, ktorej rozmer je „n x
n“, v ktorej sú znázornené vzdialenosti medzi jednotlivými malými
základnými priestorovými jednotkami, vzdialenosti na základe podobnosti
a rozdielnosti vybraných ukazovateľov.

Matica vzdialeností D (dr,j), n x n
(„n“ územných jednotiek: i = 1,2, ..., n)

F1

F2

F3

...

Fi

...

Fn

F1

0

d12

d13

...

d1i

...

d1n

F2

d21

0

d23

...

d2i

...

d2n

F3

d31

d32

0

...

d3i

...

d3n

.
.

Fi

di1

di2

di3

...

0

...

din

.
.

Fn

dn1

dn2

dn3

...

dni

...

0

• Z týchto úvah je zrejmé, že základný problém regionálnej taxonómie

pozostáva v skutočnosti z dvoch parciálnych subproblémov, ktoré sú
v literatúre známe ako problém (priestorovej) mierky a problém
(priestorovej) agregácie.

• Podstatou problému mierky je určenie počtu regionálnych tried, teda

výber vhodnej hodnoty „k“.

• Agregačný problém spočíva zasa v zostrojení adekvátneho rozkladu

množiny „F“ na určený počet tried.

Ďalšia fáza analýzy je tzv. grupovacia analýza, ktorá vychádza z matice

vzdialeností. V tejto časti analýzy sa realizuje grupovanie, t.j.
zoskupovanie malých základných priestorových jednotiek do väčších
homogénnych celkov, tried (homogénnych vzhľadom na zvolené
ukazovatele), regiónov, resp. regionálnych typov.

Grupovacia analýza spočíva vo veľkom počte podobných krokov:

1. V matici „n x n“ spojíme dve malé územné jednotky, medzi ktorými je

najmenšia vzdialenosť (sú si vzhľadom na zvolené ukazovatele
najpodobnejšie).

2. Tieto dve malé územné jednotky vytvoria nový „agregovaný“ prvok,

ktorý sa posunie do prvého riadku (stĺpca) matice, ktorej rozmer sa
zmenší z rozmeru „n x n“ na „(n-1) x (n-1)“.

3. V matici (n-1) x (n-1) postupujeme podobne ako pri pôvodnej matici „n

x n“.

Matica vzdialeností D (dr,j), (n-1) x (n-1)

F2-F5 F1

F3

...

Fi

...

Fn

F2-F5 0

d2-5,1 d2-5,3 ...

d2-5,i ...

d2-5,n

F1

d1,2-5 0

d13

...

d1i

...

d1n

F3

d3,2-5 d31

0

...

d3i

...

d3n

.
.

Fi

di,2-5 di1

di3

...

0

...

din

.
.

Fn

dn,2-5 dn1

dn3

...

dni

...

0

• Čiže, v druhom kroku zredukujeme maticu na maticu
(n-2) x (n-2). Pochopiteľne, ak by sme v spájaní vždy najmenších prvkov
matice pokračovali až do konca, pri poslednom kroku by celé študované
územie vytvorilo jeden celok (všetky malé základné územné jednotky by
sa navzájom spojili). Toto pochopiteľne nie je cieľom analýzy.

• Takže vzniká otázka, kedy prestať s grupovaním, t.j. určiť optimálny

počet tried. Sú dve možnosti. Buď dopredu stanovíme koľko
regiónov, resp. regionálnych typov chceme dostať (prípadne v
priebehu grupovania autor stanoví „optimálny počet“ regiónov, resp.
regionálnych typov) alebo pri každom kroku grupovania sledujeme
percento straty informácie a grupovanie zastavíme pri prudkom
náraste straty informácie.

Dôležitým diferenciačným hľadiskom je hľadisko, ktoré umožňuje
rozlišovať medzi formálnou a funkčnou regionálnou taxonómiou a v zhode
s tým medzi formálnymi a funkčnými regionálnymi taxónmi (regiónmi,
resp. regionálnymi typmi.

Ak pri charakteristike množiny priestorových jednotiek použijeme iba
množinu atribútov (t.j. jednomiestnych ukazovateľov, predikátov),
vyjadrujúcich vlastnosti priestorových jednotiek, taxonomickým výsledkom
budú formálne regióny alebo formálne regionálne typy.

Pre formálne regionálne systémy je príznačné, že priestorové jednotky
patriace do tej istej triedy (regiónu, regionálneho typu) sú vzhľadom na
zvolenú množinu atribútov (ukazovateľov) podobné a priestorové jednotky
zaradené do rôznych tried sú v tom istom zmysle odlišné.

Charakteristickou črtou formálnych regionálnych systémov je teda určitý
stupeň homogenity vo vnútri tried a určitý stupeň disparity medzi triedami.
Pre najjednoduchšie formálne regionálne taxóny, ktoré sú vymedzené na
základe jedného atribútu (ukazovateľa), sa môže použiť názov areál.

Ak budeme na druhej strane charakterizovať množinu priestorových
jednotiek pomocou množiny dvojmiestnych alebo viacmiestnych
predikátov, vyjadrujúcich vzťahy medzi priestorovými jednotkami,
výsledkom regionálnotaxonomického procesu budú funkčné regióny alebo
funkčné regionálne typy.

Je evidentné, že funkčné regionálne systémy sa spravidla nebudú
vyznačovať vysokou úrovňou vnútro-triednej homogenity alebo medzi-
triednej disparity vzhľadom na nejakú množinu atribútov priestorových
jednotiek.

Podstatné je, aby priestorové jednotky začlenené do tej istej triedy
interagovali viac medzi sebou ako s priestorovými jednotkami ostatných
tried.

Funkčné regionálne taxóny sa zvyčajne vymedzujú na základe jedného
dvojmiestneho predikátu vyjadrujúceho vzťahy medzi dvojicami
priestorových jednotiek. Nodálny región sa v regionálnej taxonómii
pokladá za špeciálny prípad funkčného regiónu, v ktorom dominujú väzby
orientované na jedinú priestorovú jednotku.

V regionálnej taxonómii je takisto užitočné rozlišovať, či regionálne taxóny
(regióny alebo regionálne typy) sú alebo nie sú usporiadané do
hierarchického systému. V súvislosti s tým sa potom osobitne vyčleňujú
hierarchické alebo nehierarchické problémy.

Nehierarchické problémy sa v literatúre často označujú ako jednostupňové
a hierarchické sú považované za viacstupňové.

Hierarchická taxonómia a zjemnenie rozkladu:
Hovoríme, že rozklad P je zjemnenie rozkladu Q, ak ku každej triede R

P

existuje taká trieda S

Q, že RS.

Pri všetkých príkladoch, ktoré sme doteraz prezentovali sme
predpokladali, že regionálne taxóny sú disjunktné, t.j. vzájomne sa
neprekrývajúce časti skúmaného územia. Niekedy je však účelné
formulovať problémy regionálnej taxonómie aj všeobecnejšie v tom
zmysle, že cieľom nie je rozklad, ale pokrytie množiny priestorových jej
podmnožinami, ktoré nemusia byť disjunktné.

V súlade s týmto rozoznávame regionálnotaxonomické problémy s
prekrývajúcimi a neprekrývajúcimi sa (alebo disjunktnými) regionálnymi
triedami. V prvom prípade existuje aspoň jedna základná priestorová
jednotka, ktorá patrí do dvoch alebo viacerých regionálnych tried. V
druhom prípade je každá priestorová jednotka prvkom najviac jednej
regionálnej triedy, pričom každá priestorová jednotka musí byť zaradená
do niektorej triedy.

Klasifikácia regionálnotaxonomických problémov

Pre každého z nás nie je problém zistiť, že vzájomnou kombináciou
všetkých doteraz prezentovaných alternatív dostaneme 24, t.j. 16 rôznych
regionálnotaxonomických problémov.

Regiónalizácia – regionálna typizácia
Formálny - funkčný
Hierarchické – nehierarchické
Prekrývajúce – neprekrývajúce (disjunktné)

Voľba taxonomickej procedúry na riešenie problémov formálnej (funkčnej)

regionalizácie a regionálnej typizácie závisí predovšetkým od geografickej
povahy konkrétneho problému. V súlade s vyššie uvedenými možnosťami
potom rozlišujeme:

(1) Hierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s disjunktnými
regionálnymi typmi
(2) Hierarchický problém formálnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi
(3) Hierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa

regionálnymi typmi

(4) Hierarchický problém formálnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa

regiónmi

(5) Nehierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s disjunktnými
regionálnymi typmi
(6) Nehierarchický problém formálnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi
(7) Nehierarchický problém formálnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi
sa regionálnymi typmi
(8) Nehierarchický problém formálnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa
regiónmi

Analogicky ako v prípade formálnej regionálnej taxonómie môžeme s

prihliadnutím na charakter triedenia množiny priestorových jednotiek a na
vlastnosti regionálnych tried vyčleniť osem rôznych problémov funkčnej
regionálnej taxonómie:

(1) Hierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s disjunktnými
regionálnymi typmi
(2) Hierarchický problém funkčnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi
(3) Hierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi sa

regionálnymi typmi

(4) Hierarchický problém funkčnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa regiónmi
(5) Nehierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s disjunktnými
regionálnymi typmi
(6) Nehierarchický problém funkčnej regionalizácie s disjunktnými regiónmi
(7) Nehierarchický problém funkčnej regionálnej typizácie s prekrývajúcimi
sa regionálnymi typmi
(8) Nehierarchický problém funkčnej regionalizácie s prekrývajúcimi sa
regiónmi

Primárny potenciál územia

Územie Slovenska je z hľadiska primárneho potenciálu veľmi
diferencované. Za primárny potenciál budeme považovať v zmysle
práce M. Lukniša (1985, Regionálne členenie Slovenskej
socialistickej republiky z hľadiska jej racionálneho rozvoja.
Geografický časopis, 37 (2-3), 137 – 163.) potenciál územia
vyplývajúci z jeho polohy (polohový potenciál) a potenciál vyplývajúci
z prírodných podmienok územia (prírodný potenciál).

Väčšina autorov, najmä geografov, zaoberajúcich sa regionálnym
rozvojom Slovenska po roku 1989 priznáva vplyv primárneho
potenciálu na regionálny rozvoj a teda aj podiel primárneho
potenciálu územia Slovenska na vývoji regionálnych rozdielov. J.
Paulov (1992) napríklad hovorí, že „hoci sa pojem potenciálu môže
zdať niekomu trochu nejasný a mnohoznačný, je to práve on, ktorý
môže vo veľmi koncentrovanej podobe vyjadriť niektoré základné
skutočnosti podmieňujúce regionálny rozvoj“.

Pravdepodobne najvydarenejšou prácou analyzujúcou primárny
potenciál Slovenska z pohľadu vývoja jeho regionálnej štruktúry je
práca M. Lukniša (1985). Okrem iných, aj z pohľadu v súčasnosti
menej rozvinutých regiónov Slovenska, sú niektoré výsledky tejto
práce veľmi zaujímavé a podnetné.

Slovensko sa rozkladá na dvoch protikladných geomorfologických
útvaroch. Všeobecne známou je skutočnosť, že stred, severozápad
a severovýchod zaberá zložitá klemba Západných Karpát, ktorá tvorí
asi 70 % rozlohy Slovenska. Na juhozápadné a juhovýchodné
Slovensko zasahuje od juhu Panónska panva. Obidva výbežky
Panónskej približne 30 % rozlohy Slovenska.

Tieto dva výbežky Panónskej panvy (Podunajská nížina a Záhorská
nížina na západe a Košická kotlina a Východoslovenská nížina na
východe krajiny) majú na Slovensku fyzicko-geograficky danú
centralizačnú funkciu.

Sekundárne sa to prejavilo vývojom dvoch metropolitných miest
Bratislavy a Košíc. Spolu s obrubami k ním bezprostredne
sklonených nižších výbežkov Karpát tvoria tieto dva výbežky
Panónskej panvy dva osobitné regióny s centralizačnou funkciou. Už
J. Korčák (1938, Geopolitické základy Československa, jeho
kmenové oblasti. Orbis, Praha) ich vo svojej práci označil názvom
„kmenové oblasti“. Podľa polohy v rámci Slovenska ich M. Lukniš
(1985) nazval Západoslovenský centralizačný región (ZCR)
a Východoslovenský centralizačný región (VCR).

Karpatskou časťou Slovenska sa tiahne v smere dĺžky územia,

v smere východ – západ, jeho hlavná, riečnymi dolinami neprerušená,
horská os. Táto horská os predstavuje výraznú dopravnú, v určitom
zmysle možno povedať aj komunikačnú bariéru – predel medzi severným
a južným Slovenskom.

Je to 1000 – 2000 m n.m. vysoký ústredný horský chrbát. Na

západe sa začína nad stredným Považím pri Trenčíne. Prebieha po
chrbtoch a hrebeňoch Strážovských vrchov, Žiaru, Kremnických vrchov,
Veľkej Fatry, Starohorských vrchov, Nízkych Tatier, Volovských vrchov
a Čiernej hory až k prelomovej doline Hornádu nad Košicami.

Stredoslovenská horská bariéra západo-východného smeru rozdeľuje
územie slovenských Karpát (stredného Slovenska) na dve od seba
značne izolované časti. Ich sídelne, ekonomicky a komunikačne
najcennejšími územiami sú vnútrohorské kotliny. Tieto kotliny (bez
Košickej kotliny*) napríklad zaberajú len 14 % rozlohy Slovenska ale
v roku 1985 v nich žilo 36% obyvateľstva Slovenska.

Vnútrohorské kotliny sú podľa práce M. Lukniša (1985) jadrovými
priestormi dvoch ďalších regiónov, na ktoré sa delí územie slovenských
Karpát na strednom Slovensku. Tieto dva regióny boli podľa polohy
a povahy (jednej z jeho dôležitých funkcií) autorom pomenované ako
Severoslovenský koridorový región (SKR) a Juhoslovenský koridorový
región (JKR).

V JKR užšie a primárnym potenciálom pre ekonomické využitie menej
obdarené pohronské kotliny sú jeho osobitnou časťou (JKR možno teda
rozdeliť na dva subregióny – Ipeľsko-slanský a Pohronský).

Regionálne členenie SR ... (Lukniš, M. 1985)

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

# #

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

#

# #

#

#

#

#

#

#

Slovakia: Primary Regional Potential

West Core

West Periphery

East Core

East Periphery

North Core

North Periphery

South Core

South Periphery

Central Regions

Corridor Regions

Lukniš (1985)

North Corridor

West Core

South Corridor

East Core

Central Barrier

Dve varianty prepojenia Západoslovenského a Východoslovebského
centralizačného regiónu:

• severná trasa (BA – Žilina – Poprad – Košice)

• južná trasa (BA – Nitra – Zvolen – Lučenec – Košice)

Výhody južnej trasy:

1. kratšia vzdialenosť (cca o 50 - 70 km)

2. vhodnejší reliéf

3. menšie prevýšenie (Štrbský prah 900 mnm, Soroška 500 mnm)

Podľa kritérií funkčno-typologického členenia sa teda Slovensko
delí na 4 regióny:

1. Západoslovenský centralizačný (viacosový) región (ZCR),

2. Východoslovenský centralizačný (viacosový) región (VCR),

3. Severoslovenský koridorový (jednoosový) región (SKR) a

4. Juhoslovenský koridorový (dvojosový) región (JKR).

V ZCR zaberajú jadrové priestory (Podunajská a Záhorská nížina),
priestory vhodné na rozvoj sídiel a jednotlivých hospodárskych aktivít
približne 4/5 plochy územia.

Jadrové priestory VCR (Východoslovenská nížina a Košická
kotlina) zaberajú len asi 1/3 jeho plochy.

Západoslovenský centralizačný región.

- jadrovými priestormi sú rozľahlé nížinné roviny na nivách veľkých riek
a sprašové tabule a pahorkatiny Malej Dunajskej (Panónskej) kotliny
a Viedenskej kotliny, resp. Podunajskej nížiny a Záhorskej nížiny.

- polohový potenciál regiónu je veľmi priaznivý, leží v kontakte so
západnou rozvinutejšou časťou kontinentu, v blízkosti dvoch významných
európskych metropol (Viedne a Budapešti), má veľmi dobrú polohu
vzhľadom na tranzit do Maďarska a Rakúska (západnej Európy),
významná je jeho pozícia na splavnom Dunaji, má dobré komunikačné
spojenie s Českou republikou a jadrovými priestormi Severoslovenského
koridorového regiónu.

- rozlohou je to najväčší región (32,3% plochy SR).

- regiónom pretekajú najväčšie slovenské rieky – Dunaj, Váh, Hron,

Nitra,

Ipeľ s celkovým priemerným ročným prietokom 2 300 m3/sek., zdroje
povrchových a podzemných vôd majú nadregionálny význam.

- na teplých a slnečných rovinách a pahorkatinách sú veľmi bonitné pôdy
s možnosťou doplnkového zavlažovania na veľkých rozlohách.

- podiel regiónu na poľnohospodárskej pôde je 40,4%, na ornej, 54,5%

zberá sa tu približne 70% slovenskej úrody obilnín, chová sa 44,5%
hovädzieho dobytka, vyrobí 57,8% mäsa z výroby SR (dáta sú z polovice
80-tych rokov 20. storočia).

- v regióne žije približne 44% obyvateľov Slovenska, hustota zaľudnenia

je

tu nadpriemerná (140 obyv./km2).

- koncentruje sa tu najmä chemický priemysel (60% produkcie SR),

výroba

palív a energetiky (86%) a potravinársky priemysel (63%), automobilový
priemysel, elektrotechnický priemysel.

Pozn.: uvádzané údaje o poľnohospodárskej a priemyselnej výrobe sú z roku 1985,
v súčasnosti sú pravdepodobne iné, pričom viaceré z nich sa pravdepodobne
zmenili v prospech tohto regiónu (pozri časť o regionálnom vývoji SR po roku 1989).

Východoslovenský centralizačný región

Jadrovým priestorom VCR je rozľahlejšia Východoslovenská nížina
a menšia Košická kotlina. Jadrové priestory VCR zaberajú len asi 1/3
jeho plochy, približne 2/3 regiónu zaberá zázemie regiónu (flyšové
vrchoviny na severe a severovýchode).

VCR má odľahlú polohu od aktívnych oblastí Slovenska (pred rokom
1989 bola jeho poloha výhodná vzhľadom na zdroje dovážaných surovín
a energie, ako aj odbyt výrobkov nášho priemyslu). Istý (ale malý)
význam má poloha regiónu na dopravnom ťahu medzi Maďarskom
a Poľskom. Leží v obklopení zaostávajúcich regiónov susedných štátov
(JV Poľsko, SV Maďarsko a západná Ukrajina)

V súčasnosti je veľmi nepriaznivým faktorom polohy veľká odľahlosť
od západnej Európy, znásobená nevyhovujúcim železničným a cestným
spojením*.

* Pozor, hodnotíme len primárny potenciál regiónov

Makropoloha

a dopravná

infraštruktúra

Horňák (2004), Korec, Ondoš (2004)

Severoslovenský koridorový región

Priaznivá západo-východná orientácia jadrového priestoru SKR
predurčila región, aby sa stal významným dopravným koridorom
Slovenska. Od Trenčína po Margecany je po trase železnice dlhý 297
km, región je typicky osový, k ústrednej osi s dvomi sklonmi, dobre
skoncentrovaný.

Základ dominantného postavenia SKR v spojení západného
a východného Slovenska bol položený v rokoch 1871-73 vybudovaním
Košicko-bohumínskej železnice a Považskej železnice. Projekt
budovania diaľnic schválený ešte v rámci ČSSR a neskoršie mierne
upravený po 1. januári 1993 už samostatnou slovenskou vládou,
dopravnú koridorovú dominantnosť SKR ešte zvýraznil.

Na Štrbskom prahu (hranica medzi Liptovskou a Popradskou kotlinou,
najvyšší bod dopravného spojenia regiónu Bratislavy s regiónom Košíc
týmto smerom) klesá hlavné slovenské rozvodie do hĺbky 900 m n.m.

Juhoslovenský koridorový región

Jadrovým priestorom JKR je 10-25 km široká nížinná
Juhoslovenská kotlina, od Šiah po Plešivec má dĺžku 120 km a má
priaznivý západo-východný smer. Pahorkatinný povrch kotliny je
dobre prechodný (táto trasa sa preto použila na vedenie diaľkových
tranzitných línií potrubnej dopravy).

Spomedzi regiónov SR má najväšie zdroje nerastných surovín
(hnedé uhlie, keramické íly a hliny, magnezit, kremence, vápence,
perlit, čadiče, mramor, tufy, polymetalické rudy, medená ruda,
železná ruda, azbest, mastek a zlato).

Horský prah Slovenského stredohoria a Slovenského rudohoria
delí JKR na dva subregióny. Pohronský subregión JKR má malé
jadrové priestory, potencionálne nepredstavuje samostatný
komunikačný koridor.

Prieval Soroška (520 m n.m., najvyšší bod na spojnici regiónov
Bratislavy a Košíc južným smerom) leží takmer o 400 m nižšie ako
Štrbský prah.

1 2 3 4 5 6

ZCR

32,3

40,4

54,5

44,0

140,0 2300

VCR

22,6

23,9

22,1

20,7

112,3 190

SKR

23,4

16,9

10,6

21,3

92,3 180

JKR

21,7

18,7

12,8

14,0

65,5 95

1 – podiel na rozlohe Slovenska v %

2 – podiel na poľnohospodárskej pôde Slovenska v %

3 – podiel na ornej pôde Slovenska v %

4 – podiel na počte obyvateľov Slovenska v %

5 – hustota zaľudnenia v obyvateľoch na km2

6 – priemerný ročný prietok riek v m3/s