Teória štátu a práva III. [30.9._7.10._14.10.] ----- F

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

POLITICKÉ A PRÁVNE MYSLENIE 19. – 20. st.

Historickoprávna škola (nová škola práva)

V druhej pol. 19. st. bolo Nemecko kolískou právnej vedy v Európe, pre ňu sú typické
myšlienky ako: „právo silnejšieho je najväčšie bezprávie“ – Rudolf Stammler – takto
konštruoval aj celú svoju právnu filozofiu.

Nemec Friedrich Carl von Savigny sa pokladá za predného predstaviteľa
historickoprávnej školy (pozornosť na spojenie práva s národom) – tvrdil, že: „právna
veda nie je nič iné, ako právna história“, bol kritik prirodzenoprávnej teórie (verkunfst
recht), postavil proti nej historickoprávne myslenie – vyučoval rímske právo, preto sa
nesie celý jeho odkaz v tomto duchu.

- Gustav Hugo – zakladateľ historickoprávnej školy, nevytvoril však
- Georg Puchta – predstaviteľ pandektnej školy
- ďalší predstavitelia: Eichhorn, von Gierke

Právnické učenie o metóde – metódy výkladu práva, kt. použil Savigny pochádzajú
ešte z rímskeho práva, zákon bol ustanovený na to, aby sa vylúčila svojvôľa, jedinou
starosťou právnika, sudcu je čisto logický výklad; právna veda je čisto filologická
veda. Vyčlenil 4 prvky výkladu (poznalo ešte rímske právo – Savignyho kanóny):

1. gramatický prvok (základná metodá) – má za predmet slovo, kt.

sprostredkúva prechod z myslenia zákonodarcu do nášho myslenia; zmyslom
výkladu je rekonštrukcia myslenia zákonodarcu

2. logický prvok (základná metodá) – členenie myšlienky a logický vzťah jed.

častí myšlienky navzájom

3. historický prvok (pomocná metodá) – týka sa určujúceho stavu v čase

daného zákona pre príslušný právny vzťah; gentický vyklad – používa sa
v súvisloti s historickým, vo výklade sa zohľadňujú aj iné okolnosti ako texty
noriem, aby sa dal sprostredkovať zmysel vykladanej normy

4. systematický prvok (základná metodá) – sa vzťahuje na veľkú vnútornú

súvisloť, kt.spája všetky právne inštitúty a právne pravidlá do jedného veľkého
celku

5. teleologický prvok (nenazval ho tak a tiež tento prvok nevyznel tak

u Savignyho ako dnes; tiež ako pomocná metóda) – považuje sa za samotné
jadro výkladu, pretože smeruje k objasneniu zmyslu a účelu zákona a určitého
právneho inštitútu a ustanovenia
a. špecifický – v každom zákone v 1. čl. – klasický účel, na čo bol zákon

vytvorený

b. všeobecný – napr. rovnosť, spravodlivosť a pod. – odmieta takýto účel,

protože, ak by sa zákon takto vyklad, v podstate by išlo o jeho dotváranie

Stanovil aj určité poradie, tieto prvky však nemožno chápať izolovane, iba spolu.
Nejde o štyri druhy výkladu, medzi kt. by sa dalo vyberať podľa chuti a želania –

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

pôsobia zjednotene, ak sa výklad má podariť; do popredia sa dostavá raz jeden, raz
druhý.

Právo držby – uplatňuje kritický postoj voči prirodzenému právu.

Systém rímskeho práva (Systém súčasného rímskeho práva) a Dejiny rímskeho práva
v stredoveku – predkladá perfektne prepracovaný systém pojmov.

O povolanosti našej doby k zákonodarstvu – polemická práca, vydáva sa ako
dvojička s Justus Thibautovou prácou; ide o to, či sú kodifikácie užitočné. Kodifikácie
boli hlavne v 19. st. Code Civil, ABGB, BGB (ohľadom toho diskutoval Savigny, bol
proti, ale nakoniec sa aj tak uzákonnilo občianske právo, tu 4 roky uplynuli medzi
platnosťou a účinnosťou predpisu; neskôr bol oklieštený, ale po zjednotení Nemecka
opäť začal platiť v celku).

Teória:

Právo nie je produktom rozumu, ale národného ducha (volksgeist). Prirodzené právo
je špekulatívny výmysel – tadiaľ cesta nevedie, je to iba bezodná pýcha filozofov, za
tým nič nie je – Savigny odmieta myšlienku niečoho večného a nemenného pre
všetky národy rovnakého práva, podľa neho každý národ má svoju vlastnú dušu
a individualitu.

Jeho teória sa odvíja od objektívnej závistlosti práva od národa, sú to spojené
nádoby – národ predstavuje psychicky a organickýspätý celok, kt. sa skladá
z organických skupín. Duch národa sa prejavuje v takých javoch ako právo, jazyk,
obyčaje, štát. Právo vzniká a vyvýja sa spolu s duchom a spolu s ním aj zaniká ak
národ stratí svoju osobitosť. Na začiatku vývoja je právo jednoduché a je súčasťou
všeobecného národného vedomia, postupne sa stáva zložitým a možno z neho
vyčleniť dve skupiny noriem:

1. normy, kt. sú aj naďalej späté so životom celého národa, so všeobecným nár.

vedomím – politický prvok práva

2. normy, kt. sú súčasťou vedomia právnikov ako stavu, kt. reprezentuje tzv.

právnu funkciu národa – technický prvok práva

A ďalej tri druhy práva:

1. obyčajové právo – je staršie a dôležitejšie, je to bezprostredný prejav vedomia

národa

2. právo právnikov (právnické, vedecké) – spracované obyčajové právo
3. zákonodarstvo, kodifikácie – majú iba deklaratórny zmysel (odrážajú

a vyjadrujú stupeň vývoja národa a práva)

Historickoprávna škola sa delí:

a) romanistická – volksgeist je recepcia rímskeho národa
b) germanistická – volksgeist spájali s nemeckým stredovekým právom

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

Niekdajší pojem volksgeist bol zneužitý nacistickým Nemeckom a bol aj v ideológií
nacistického štátu.

Anton Thibaut bol za kodifikáciu nemeckého práva – neustále rivalil so Savignym, ten
to odmietal, najmä preto, že sa obával zvýšeného vplyvu prirodzeného práva; tiež
neodmietal všetky zákony, iba tie, kt. vznikli z ľubovôle zákonodarcu, bol za zákony,
kt.demonštrovali vývoj obyčajového práva.

Analytická jurisprudencia

Analytická jurisprudencia vznikla v 18. až 19. storočí. Východiskom je tu Thomas
Hobbes: „právo je príkaz suveréna“. Niekedy sa analytická jurisprudencia nazýva aj
objasňovacia právna veda, alebo pozitivistická.

David Hume si položil otázku, či je rozdiel medzi tým, čo je, a medzi tým, čo má byť.
„Máme niečo robiť len preto, že niečo iné je?“ (ovplyvnení Hobbesom) → anylytická
jurisprudencia si kladie otázky, čo je právo, aký je vzťah práva a moci.

Pre pozitivstický prístup k právu je snaha o neutrálny prístup a opisný jazyk. Zákony
môžu skúsiť vynúcovať spravodlivosť, morálku alebo iné normatívne ciele, ale ich
úspech alebo neúspech nemá vplyv na ich platnosť. Pozitivistom stačí ak zákon
vzikol s pravidlami, kt. spoločnosť uznáva a je to platné právo, bez ohľadu na to, či je
spravodlivé z hľadiska iných štandartov alebo nie. Právo je teda súhrn alebo súbor
pravidiel na zabezpečenie poriadku a vládnutia v spoločnosti.

- nijaký právny pozitivista netvrdí, že z toho vyplýva, že právo bude aj

dodržiavané

Jeremy Bentham – počas života sa mu nepodarilo vydať veľa diel, pretože jeho
názory boli považované za nezmysel.

Bentham je zakladateľom aj utilitarizmu. Tvrdil, že ľudia sú podriadení od prírody
dvom vládcom – bolesti a slasti, tie determinujú všetky ľudské činnosti → chcel preto
dosiahnúť systém slasti (šťastia) pomocou práva a rozumu.

Neskôr sa priklonil k idei čo najväčšieho šťastia – benthamová maxima – cieľom je čo
najväčšie štastie pre čo najväčší počet ľudí.

Jeho myšielnky smerujú k obhajobe slobody jednotlivca, ekonomickej slobody,
slobody slova, oddelenia štátu od cirkvi, rovnoprávnosti žien, práva zvierat, zrušenia
otroctva, zrušenia fyzických trestov vrátane trestov pre deti, práva na rozvod,
princípov slobodného trhu, dekriminalizácií homosexuality a pod.

Je zakladateľom anylytického smeru v právnej vede; hovorí, že existujú dva pristupy
k právu:

a. analyticko-opisný prístup – expozitívny, kt. sa pýta, čo je právo
b. kriticko-hodnotiaci prístup – cenzoriálny, kt. sa pýta, čo by právo malo byť

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

Ďalšie jeho zásluhy sú v oblasti štruktúry právnej normy, zaoberal sa tým, že všetko
právo možno rozložiť na najmenšie čiastky „laws“ – nerozkladateľné imperatívy,
alebo tzv. imperatívne atómy, kt. sú používané pri tvorbe „statutes“, teda zákonov.

Existujú určite pramene práva, ich adresáti, správanie, kt. má byť ovplyvnené
pomocou imperatívou – tam rozlišuje rozlíšuje dva typy:

a. príkaz-zákaz
b. dovolenie-dovolenie opaku

A tiež ich tri kombinácie:

1. príkaz a nevyhnutné dovolenie správania
2. zákaz a nevyhnutné dovolenie opaku správania
3. dovolenie a dovolenie opaku správania

Vlastnosťou imperatívu je „force“, donútenie – za kt. je buď motivačná sila alebo
trest, teda sankcia – ako doplnok motivačnej sily práva vo forme predpokladaných
dôsledkov.

Bentham bol jedným z kritikom prirodzeného práva, kritizoval aj Deklaráciu
základných práv a slobôd.

Benthamovými dôležitými dielami sú aj Fragment o vláde a Úvod k princípom
morálky a zákonodarstva.

John Austin – bol Benthamovým žiakom, vo svojich koncepciach sa sústredil na
právnu vedu a na systém práva. Ako jeden z mála predstaviteľom anglickej
jurisprudencie pôsobil aj v Nemecku.

Jeho teória je taktiež analytická, svoju vedu nazýva všeobecnou právnou vedou. Tá
má byť základom všetkých právnych disciplín a má objasňovať základné právne
pojmy. On však navrhuje, že všetko právo by trebalo kodifikovať, čo je však
v Anglicku odvážna myšlienka; snažil sa o vytvorenie veľkého kódexu „Pannomion“,
v kt. by bolo obsiahnuté celé anglické právo.

Jeho najväčšie dielo je Obhajoba ústavy, ktoré smeruje k tomu, aby celé anglické
právo bolo kodifikované; stál sa členom komisie pre kodifikáciu trestného práva, ale
počas života neboli jeho prednášky obľúbené – zdali sa nepraktické.

Austin definuje právo ako príkaz zabezpečený hrozbou sankcie, príkaz suveréna, voči
ktorému ľudia majú zvyk poslušnosti – je to z diela Pôsobnosť právnej vedy.

Právo podľa Austina je vlastne príkaz, kt. dáva spoločný nadriadený zvyšku
spoločnosti so zvykom poslúchať, príkaz suveréna ako politicky nadriadeného voči
politicky podriadeným.

Po smrti získavajú jeho diela väčšiu popularitu ako Benthamové spisy.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

Normatívna (pozitivistická) teória

Hans Kelsen je predstaviteľ čistej teórie práva – normatívna teória práva; narodil sa
v Prahe, ale zakrátko sa presunul do Viedne, tam budoval kariéru. V prvých
desaťročiach 20. st. sa stal aj zakladateľom myšlienky súdnej kontroly ústavnosti, je
jedným zo spolutvorcov rakúskej ústavy (Ústava Rakúskej republiky) v r. 1920, tá
pretrvala s určitými zmenami až dodnes.

Bol priekopníkom ústavného súdnictva v strednej a východnej Európe a rakúsky
ústavný súd bol jeden z prvých v strednej Európe; priniesol aj súdnu kontrolu
administratívnoprávnych aktov – správne súdnictvo.

Ústavne a správne súdnictvo sú tvz. rakúske, najmä aj kvôli Kelsenovi. Bol menovaný
doživotne za ústavného sudcu, ale z politických dôvodov bol nakoniec odvolaný.

Bol židovského pôvodu a v 30. rokoch si ťažko hľadal prácu v Európe a preto
emigroval do USA a pôsobil na Harwardskej univerzite – to bola druhá etapa jeho
práce.

Celá jeho práca má 4. fázy:

1. konštruktivistická fázy
2. silná novokantovská fáza
3. slabšia novokantovská fáza
4. vôľová teória práva

Začal so systematizáciou právnej vedy – medzi zák. diela patria:

- Základné problémy vedy o štátnom práve
- Rýdza právna náuka
- Všeobecná teória právnych noriem
- Čo je spravodlivosť

Kelsen stojí na čele „Viedenskej školy práva“ v rámci normatívnej teórie; tu tiež
pôsobí „Brnenská škola práva“, na jej čele je Weyr – on sa tiež zaoberal
problematikou právnych noriem, tiež sa spolupodieľal na tvorbe ústavy.

Brnenská škola bola doslova zlikvidovaná z ideologických dôvodov, v 50. rokov;
známi autori: Ota Weinberger – stále žijúci autor, Vladimír Kubeš – on emigroval po
1968 do Rakúska.

Rýdza právna náuka:

Odôvodňuje požiadavku čistoty právnej vedy, je to teória pozitívneho práva.
Sociológiu práva nepovažuje za právnu vedu, pretože sociológia sa zaoberá
skutočnosťami – tým čo je.

Jeho veda chce byť kritická právna veda – vyrovnáva sa kriticky s dovtedajšími
teóriami – najmä preto, že právna veda sa nekriticky zmiešala so všetkými vednými

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

disciplínami, s kt. nemá až toľko spoločné (sociológia, psychológia, etika, dokonca aj
politika). Toto zmiešanie možno vysvetliť (nie ospravedlniť) tým, že majú niečo
spoločné s právom. Jediný predmet skúmania by mali byť právne normy – teória
právny noriem neuznáva metodologický synkretizmus – zmiešavanie metód → prestíž
právnika nestúpa s tým, do koľkých iných vied sa zamieša, naopak ho to odvádza
od právnej metódy, zamiešava tu ďalšie metódy.

Používa výrok: „Právo je to čo má byť.“(D. Hume) – je to ideálny svet, kt. možno tvoriť
len za pomoci logických súvislostí – logické metódy sú metódy, na kt. stavia
normatívna právna teória – všeobecná logika noriem, alebo logika toho čo má byť.

- z pohľadu exatnosti bol predchodca tejto teórie Hugo Grotius.

Myšlienka základnej, alebo ohniskovej normy (grundnorm) je stavebným kameňom
jeho teórie a podľa toho aj celého právneho poriadku →

a. právny poriadok definuje ako poriadok ľudského správania a poriadok

donucovací

b. právo je tak isto definované ako donucovací monopol (právneho)

spoločenstva

→ právny poriadok teda je akási kolektívna bezpečnosť

Oddeľuje právo od morálky a pripúšťa, že právne normy môžu mať akýkoľvek obsah.
Nepripušťa zmiešavanie metód, právna náuka je preto čistá – vylučuje ostatné prvky
a morálku z obsahu práva. Ani štát nie je nič iné ako súbor právnych noriem – akýsi
personifikovaný poriadok.

Právo je platné preto, lebo je tvorené určitým spôsobom; právny poriadok nie je iba
systém koordinovaných noriem na rovnakej úrovni, ale hierachia rozličných úrovní
právnych noriem, ich jednota je daná tým, že platnosť jednej je odvodená od inej,
vyššej normy, kt. tvorba je určená treťou normou (až do určitého ohnisa –
grundnorm).

- právo je určitá duchovná a nie prírodná realita

Kelsen hovorí troch prvkoch štátu – národ, územie a moc; stotožňuje sa s Jellinkom,
dodáva, že štát možno takto definovaťlen za pomoci práva.

Jeho teória má dvečasti:

1. právna statika – otázka sankcií (neprávo a jeho dôsledky, resp. deliktuálne

právo – delikt nie je negácia, ale podmienka práva) a právnej subjektivity

2. právna dynamika – riešenie konfliktu právnych noriem, zákon a obyčaj (zvyk),

medzery v práve, sudcovské právo, mechanizmus kontroly ústavnosti (kto
kontroluje ústavnosť)

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

FOSOKLES
©2008

- debata so Schmidtom – najmä ohľadom Weimarskej republiky, zlyhanie

kontroly ústavnosti

Zaoberá sa aj ústavnými zákonmi – prečo ich vôbec máme, je to v podstate to isté
čo ústava.

Ohľadom medzinárodného práva – to čo je kolektívne, je dôležitejšie ako to čo je
individuálne – medzinárodné právo má mať prednosť pred vnútroštátny (je
pôvodné, spločné, alebo celosvetové).