Teória štátu a práva III. (všetky prednášky ZS-2008) ----- F

TEÓRIA

ŠTÁTU A

PRÁVA
III. –

Politické

a právne

myslenie
19. a 20.

st.

2008 - 2009

fosokles

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Historickoprávna škola (nová škola práva)

V druhej pol. 19. st. bolo Nemecko kolískou právnej
vedy v Európe, najväčší rozmach zaznamenala
historickoprávna téoria, kt.boli najmä:

- Gustav Hugo – zakladateľ historickoprávnej

školy, nevytvoril však prepracovaný systém tejto
teórie

- Rudolf Stammler – tieţ predstaviteľ

historickoprávnej školy, takto konštruoval aj
celú svoju právnu filozofiu

vo vzťahu práva a moci pripomína -

„právo silnejšieho je najväčšie
bezprávie“, právo prirovnáva k druhu
ľudského chcenia

- ďalší predstavitelia tejto teórie: Eichhorn, von

Gierke

- Georg Puchta – predstaviteľ pandektnej školy

nemeckej právnej teórie

- Rudolf von Ihering – predstaviteľ záujmovej

téorie, vychádza z čisto formálneho pozitivizmu,
ale nakoniec skúmal právo zo sociologického
hľadiska a aj jeho účel:

právo chápe ako štátom stanovenú formu

(formálne hľadisko), pričom rozlišuje
objektívne a subjektívne právo

právo samo o sebe nie je pojem, ale ţivá

sila (sociologický pozitivizmus)

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

právo v účelových súvislostiach je súhrn

donucovacích noriem – právo je pricncíp
a štátna moc je vonkajšia forma
donútenia; spolu tvoria orgánizáciu
spoločenskej donucovacej moci

„čieľom práva je mier, prostriedkom na

dosiahnutie je boj“

- Georg Jellinek – jedna z najdôleţitejších

postáv filozofie práva a štátu:

právo je podľa neho časťou ľudskej

psychicky, avšak na druhej strane
súborom právnych noriem garantovaných
štátnou mocou

zaoberal sa vzťahom práva a inych

normatívnych systémov – „právo je
etické minimum“

dôleţitá je jeho práca v oblasti

subjektívnych verejných práv, kde
vychádzal z určitého socialneho stavu
(status) – rozlišuje libertatis, positivus,
activus

pozoruhodná je aj jeho definícia štátu,

kt. je vo všeobecnej štátovede neustále
pouţívaná

Nemec Friedrich Carl von Savigny sa pokladá za
predného predstaviteľa historickoprávnej školy,
pozornosť upriamuje na spojenie práva s národom –
tvrdil, ţe: „právna veda nie je nič iné, ako právna
história“, bol kritik prirodzenoprávnej teórie

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

(verkunfstrecht), postavil proti nej historickoprávne
myslenie – vyučoval rímske právo, preto sa nesie celý
jeho odkaz v tomto duchu.

Právnické učenie o metóde – v tomto diele skúkma
metódy výkladu práva, tie kt. pouţil Savigny
pochádzajú ešte z rímskeho práva; podľa neho, zákon
bol ustanovený na to, aby sa vylúčila svojvôľa, jedinou
starosťou právnika alebo sudcu je čisto logický výklad
→ právna veda je čisto filologická veda.

Vyčlenil 4 prvky výkladu (poznalo ich ešte rímske
právo – Savignyho kanóny):

1. gramatický prvok (základná metodá) – má za

predmet slovo, kt. sprostredkúva prechod
z myslenia zákonodarcu do nášho myslenia;
zmyslom výkladu je rekonštrukcia myslenia
zákonodarcu

2. logický prvok (základná metodá) – členenie

myšlienky na logický vzťah jed. častí myšlienky
navzájom

3. systematický prvok (základná metodá) –

vzťahuje sa na veľkú vnútornú súvisloť, kt. spája
všetky právne inštitúty a právne pravidlá do
jedného veľkého celku

4. historický prvok (pomocná metodá) – týka sa

určujúceho stavu v čase daného zákona pre
príslušný právny vzťah

gentický vyklad – pouţíva sa v súvisloti

s historickým, vo výklade sa zohľadňujú

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

aj iné okolnosti ako texty noriem, aby sa
dal sprostredkovať zmysel vykladanej
normy

5. teleologický prvok (nenazval ho tak a tieţ tento

prvok nevyznel tak u Savignyho ako dnes; tieţ je
ako pomocná metóda) – povaţuje sa za samotné
jadro výkladu, pretoţe smeruje k objasneniu
zmyslu a účelu zákona, určitého právneho
inštitútu a ustanovenia; môţe byť:
a. špecifický – v kaţdom zákone, v „1. čl.“ –

klasický účel, to na čo bol zákon vytvorený

b. všeobecný – napr. rovnosť, spravodlivosť

a pod. – on však odmieta takýto účel,
protoţe, ak by sa zákon takto vykladal,
v podstate by išlo o jeho dotváranie

Stanovil aj určité poradie a postup pre výklad, tieţ
tieto prvky nemoţno chápať izolovane, iba spolu. Nejde
o štyri druhy výkladu, medzi kt. by sa dalo vyberať
podľa chuti a ţelania – pôsobia zjednotene, ak sa výklad
má podariť; do popredia sa dostavá raz jeden, raz
druhý.

Ďalšie diela:

o

Právo drţby – uplatňuje kritický postoj voči

prirodzenému právu

o

Systém rímskeho práva (Systém súčasného

rímskeho práva) a Dejiny rímskeho práva
v stredoveku – predkladá perfektne
prepracovaný systém pojmov

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

o

O povolanosti našej doby k zákonodarstvu –

polemická práca, vydáva sa ako dvojička s
Thibautovou prácou; ide o to, či sú kodifikácie
uţitočné

Kodifikácie boli hlavne v 19. st. Code Civil, ABGB, BGB
(ohľadom toho diskutoval Savigny, bol proti, ale
nakoniec sa aj tak uzákonnilo občianske právo, tu 4
roky uplynuli medzi platnosťou a účinnosťou predpisu;
neskôr bol oklieštený, ale po zjednotení Nemecka opäť
začal platiť v celku).

Savignyho teória:

Právo nie je produktom rozumu, ale národného ducha
(volksgeist). Prirodzené právo je špekulatívny výmysel –
tadiaľ cesta nevedie, je to iba bezodná pýcha filozofov,
za tým nič nie je – Savigny odmieta myšlienku niečoho
večného a nemenného pre všetky národy rovnakého
práva, podľa neho kaţdý národ má svoju vlastnú dušu
a individualitu.

Jeho teória sa odvíja od objektívnej závistlosti práva od
národa, sú to spojené nádoby – národ predstavuje
psychicky a organickýspätý celok, kt. sa skladá
z organických skupín, kt. spája duch národa; duch
národa sa prejavuje v takých javoch ako právo, jazyk,
obyčaje, štát. Právo vzniká a vyvýja sa spolu s duchom
a spolu s ním aj zaniká ak národ stratí svoju osobitosť.
Na začiatku vývoja je právo jednoduché a je súčasťou

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

všeobecného národného vedomia, postupne sa stáva
zloţitým a moţno z neho vyčleniť dve skupiny noriem:

1. normy, kt. sú aj naďalej späté so životom

celého národa, so všeobecným nár. vedomím –
politický prvok práva

2. normy, kt. sú súčasťou vedomia právnikov ako

stavu, kt. reprezentuje tzv. právnu funkciu
národa – technický prvok práva

A ďalej tri druhy práva:

1. obyčajové právo – je staršie a dôleţitejšie, je

to bezprostredný prejav vedomia národa

2. právo právnikov (právnické, vedecké) –

spracované obyčajové právo

3. zákonodarstvo, kodifikácie – majú iba

deklaratórny zmysel (odráţajú a vyjadrujú
stupeň vývoja národa a práva)

Historickoprávna škola sa delí:

a) romanistická – volksgeist je recepcia rímskeho

národa

b) germanistická – volksgeist spájali s nemeckým

stredovekým právom

Niekdajší pojem volksgeist bol zneuţitý nacistickým
Nemeckom a bol aj v ideológií nacistického štátu.

- Anton Thibaut – bol za kodifikáciu nemeckého

práva – neustále rivalil so Savignym, kt. to

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

odmietal, najmä preto, ţe sa obával zvýšeného
vplyvu prirodzeného práva; tieţ neodmietal
všetky zákony, iba tie, kt. vznikli z ľubovôle
zákonodarcu, bol za zákony, kt.demonštrovali
vývoj obyčajového práva

Analytická jurisprudencia

Analytická jurisprudencia vznikla v 18. aţ 19. storočí.
Východiskom je tu:

- Thomas Hobbes – „právo je príkaz suveréna“
- David Hume – poloţil si otázku, či je rozdiel

medzi tým, čo je, a medzi tým, čo má byť
(Sollen a Sein)

→ „Máme niečo robiť len preto,

že niečo iné je?“ (ovplyvnený Hobbesom) –
anylytická jurisprudencia si kladie otázky, čo je
právo, najmä aký je vzťah práva a moci.

Niekedy sa analytická jurisprudencia nazýva aj
objasňovacia právna veda, alebo pozitivistická.

Pre pozitivstický prístup k právu je snaha o neutrálnosť
a opisný jazyk. Zákony môţu skúsiť vynúcovať
spravodlivosť, morálku alebo iné normatívne ciele, ale
ich úspech alebo neúspech nemá vplyv na ich platnosť.
Pozitivistom stačí ak zákon vzikol s pravidlami, kt.
spoločnosť uznáva a je to platné právo, bez ohľadu na
to, či je spravodlivé z hľadiska iných štandartov alebo
nie. Právo je teda súhrn alebo súbor pravidiel na
zabezpečenie poriadku a vládnutia v spoločnosti –

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

nijaký právny pozitivista netvrdí, ţe z toho vyplýva, ţe
právo bude aj dodrţiavané

Jeremy Bentham – počas ţivota sa mu nepodarilo
vydať veľa diel, pretoţe jeho názory boli povaţované za
nezmysel.

Bentham je zakladateľom aj utilitarizmu. Tvrdil, ţe
ľudia sú podriadení od prírody dvom vládcom – bolesti
a slasti, tie determinujú všetky ľudské činnosti

→ chcel

preto dosiahnúť systém slasti (šťastia) pomocou práva
a rozumu.

Neskôr sa priklonil k idei čo najväčšieho šťastia –
benthamová maxima – cieľom je čo najväčšie štastie
pre čo najväčší počet ľudí.

Jeho myšielnky smerujú k obhajobe slobody
jednotlivca, ekonomickej slobody, slobody slova,
oddelenia štátu od cirkvi, rovnoprávnosti ţien, práva
zvierat, zrušenia otroctva, zrušenia fyzických trestov
vrátane trestov pre deti, práva na rozvod, princípov
slobodného trhu, dekriminalizácií homosexuality a pod.

Je zakladateľom anylytického smeru v právnej vede;
hovorí, ţe existujú dva pristupy k právu:

a. analyticko-opisný prístup – expozitívny, kt. sa

pýta, čo je právo

b. kriticko-hodnotiaci prístup – cenzoriálny, kt.

sa pýta, čo by právo malo byť

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Ďalšie jeho zásluhy sú v oblasti štruktúry právnej
normy, zaoberal sa tým, ţe všetko právo moţno rozloţiť
na najmenšie čiastky „laws“ – nerozkladateľné
imperatívy, alebo tzv. imperatívne atómy, kt. sú
pouţívané pri tvorbe „statutes“, teda zákonov.

Existujú určite pramene práva, ich adresáti, správanie,
kt. má byť ovplyvnené pomocou imperatívou – tam
rozlišuje rozlíšuje dva typy:

a. príkaz-zákaz
b. dovolenie-dovolenie opaku

A tieţ ich tri kombinácie:

1. príkaz a nevyhnutné dovolenie správania
2. zákaz a nevyhnutné dovolenie opaku správania
3. dovolenie a dovolenie opaku správania

Vlastnosťou imperatívu je „force“, donútenie – za kt.
je buď motivačná sila alebo trest, teda sankcia – ako
doplnok motivačnej sily práva vo forme
predpokladaných dôsledkov.

Bentham bol jedným z kritikom prirodzeného práva,
kritizoval aj Deklaráciu základných práv a slobôd.

Benthamovými dôleţitými dielami sú aj
Fragment o vláde a Úvod k princípom morálky
a zákonodarstva.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

John Austin – bol Benthamovým ţiakom, vo svojich
koncepciach sa sústredil na právnu vedu a na systém
práva. Ako jeden z mála predstaviteľom anglickej
jurisprudencie pôsobil aj v Nemecku.

Jeho teória je taktieţ analytická, svoju vedu nazýva
všeobecnou právnou vedou (general jurisprudence); tá
má byť základom všetkých právnych disciplín a má
objasňovať základné právne pojmy. Na to osobitná
právna veda (particular jurisprudence) sa venuje
jednotlivým právnym odvetviam.

Podľa neho je na začiatku úvah o práve želanie a jeho
význam, kt. má dvojaký význam – buď sa jedná
o výstrahu (admonition) alebo o príkaz (command);
v prvom prípade má adresát nespôsobiť zlo ţelateľovi,
v druhom prípade existuje moc ukladať tresty za
nesplnené ţelanie

→ sancia, alebo vynútenie

poslušnosti (enforcement of obedience).

Na základe toho Austin rozlišuje dva druhy príkazov:

1. všeobecne záväzný príkaz (law) – tu rozlišuje

zákony:
a. vo vlastnom slova zmysle – tie ukladá

rozumná bytosť inej, nad kt. má moc; to sú:
i.

Boţie zákony – stanovené Bohom, pre
ľudí

ii.

ľudské zákony – sem zaraďuje:

A. zákony v prísnom slova

zmysle – najviac sa pribliţujú

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

súčasnému chápaniu;tvoria
ich:

I.

pravidlá, kt. stanovujú
ľudia politicky
nadradení

II.

pravidlá, kt. pri výkone
svojich subjektívnych
práv stanovujú ľudia
ako súkromní
jednotlivci

B. zákony, kt.v prísnom slova

zmysle zákonmi nie sú –
stanovené ľuďmi, kt.nie sú
politicky nadradení; tvoria
ich:

I.

zákony podľa
podobnosti – príkazy
módy, normy cti,
pravidlá medzi
gentlemanmi a pod.

II.

zákony v prenesenom
slova zmysle –
regulujú rast alebo
úpadok pozorovaný
u niţšich ţivočíchov,
rastlín, neţivých telies
(vedecké zákony); zle
zapadajú do Austinovej
koncepcie – taţko ich
nazväť príkazy, a tieţ

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

je otázna aj
problematika ich
porušenia

b. nie vo vlastnom slova zmysle

2. osobitý príkaz (occasional command)

Iné delenie zákonov, kt. sa prelína s prvým:

1. pozitívne zákony – zákony v prísnom slova

zmysle

2. pozitívna morálka – tie, kt. nie sú zákonmi

v prísnom slova zmysle

- tieto nestanovujú ľudia politicky nadradení a ani

ľudia so zákonnými právami

- dnes by sme ich nazvali právnou obyčajou alebo

istou zvyklosťou, nevynucovanou št. mocou

Austin takto definuje právo ako príkaz zabezpečený
hrozbou sankcie, príkaz suveréna, voči kt. ľudia majú
zvyk poslušnosti – je to z diela Pôsobnosť právnej vedy.

Teda právo, podľa Austina je vlastne príkaz, kt. dáva
spoločný nadriadený zvyšku spoločnosti so zvykom
poslúchať, príkaz suveréna ako politicky nadriadeného
voči politicky podriadeným – tam kde existuje takáto
organizácia, existuje suverenita. Samotný suverén je
prameňom práva, to je dané spätosťou práva a štátnej
moci

→ z tohto záveru vychádzajú neskoršie

pozitivistické teórie

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Navrhuje, ţe všetko právo by trebalo kodifikovať, čo
je však v Anglicku odváţna myšlienka; snaţil sa
o vytvorenie veľkého kódexu „Pannomion“, v kt. by
bolo obsiahnuté celé anglické právo. Jeho najväčšie
dielo je Obhajoba ústavy, kt. smeruje k tomu, aby celé
anglické právo bolo kodifikované; stal sa členom
komisie pre kodifikáciu trestného práva, ale počas
ţivota neboli jeho prednášky obľúbené – zdali sa
nepraktické.

Austin bol tieţ utilitarista a veril, ţe Boţí zákon
stanovený utilitárnym boţstvom je najväčšou skúškou
hodnoty pozitívneho práva (nie však jeho kritériom). Po
smrti získavajú jeho diela väčšiu popularitu ako
Benthamové spisy.

Normatívna (pozitivistická) teória

Hans Kelsen je predstaviteľ čistej teórie práva, alebo
podľa jeho slov normatívnej teórie práva. Narodil sa
v Prahe, ale zakrátko sa presunul do Viedne, tam aj
budoval kariéru. V prvých desaťročiach 20. st. sa stal
zakladateľom myšlienky súdnej kontroly ústavnosti,
je jedným zo spolutvorcov rakúskej ústavy (Ústava
Rakúskej republiky) v r. 1920, tá pretrvala s určitými
zmenami aţ dodnes.

Bol priekopníkom ústavného súdnictva v strednej
a východnej Európe a rakúsky ústavný súd bol jeden
z prvých v strednej Európe; priniesol aj súdnu kontrolu
administratívnoprávnych aktov – správne súdnictvo.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Ústavne a správne súdnictvo sú tvz. rakúske, najmä aj
kvôli Kelsenovi. Bol menovaný doţivotne za ústavného
sudcu, ale z politických dôvodov bol nakoniec odvolaný.

Bol ţidovského pôvodu a v 30. rokoch si ťaţko hľadal
prácu v Európe a preto emigroval do USA a pôsobil na
Harwardskej univerzite, univerzite v Berkeley a ďalších
– to bola druhá etapa jeho práce.

Celá jeho práca má 4 fázy:

1. konštruktivistická fázy
2. silná novokantovská fáza
3. slabšia novokantovská fáza
4. vôľová teória práva

Začal so systematizáciou právnej vedy – medzi zák.
diela patria:

- Základné problémy vedy o štátnom práve
- Rýdza právna náuka
- Všeobecná teória právnych noriem
- Čo je spravodlivosť

Kelsen stojí na čele „Viedenskej školy práva“ v rámci
normatívnej teórie; tu tieţ pôsobí „Brnenská škola
práva“, na jej čele je František Weyr – on sa tieţ
zaoberal problematikou právnych noriem, tieţ sa
spolupodieľal na tvorbe ústavy.

Brnenská škola bola doslova zlikvidovaná
z ideologických dôvodov, v 50. rokov; známi autori: Ota

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Weinberger – stále ţijúci autor, Vladimír Kubeš – on
emigroval po r. 1968 do Rakúska.

Rýdza právna náuka:

Odôvodňuje poţiadavku čistoty právnej vedy, je to
teória pozitívneho práva. Sociológiu práva nepovaţuje
za právnu vedu, pretoţe sociológia sa zaoberá
skutočnosťami – tým čo je.

Jeho veda chce byť kritická právna veda – vyrovnáva sa
kriticky s dovtedajšími teóriami – najmä preto, ţe
právna veda sa nekriticky zmiešala so všetkými vednými
disciplínami, s kt. nemá aţ toľko spoločné (sociológia,
psychológia, etika, dokonca aj politika). Toto zmiešanie
moţno vysvetliť (nie ospravedlniť) tým, ţe majú niečo
spoločné s právom. Jediný predmet skúmania by mali
byť právne normy – teória právnych noriem neuznáva
metodologický synkretizmus – zmiešavanie metód

→

„prestíž právnika nestúpa s tým, do koľkých iných vied
sa zamieša, naopak ho to odvádza od právnej metódy“.

Pouţíva výrok: „Právo je to čo má byť.“ (D. Hume) – je
to ideálny svet, kt. moţno tvoriť len za pomoci
logických súvislostí – logické metódy sú metódy, na kt.
stavia normatívna právna teória – všeobecná logika
noriem, alebo logika toho čo má byť.

- z pohľadu exaktnosti bol predchodca tejto

teórie Hugo Grotius

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Myšlienka základnej, alebo ohniskovej normy
(grundnorm) je stavebným kameňom jeho teórie
a podľa toho aj celého právneho poriadku

→

a. právny poriadok definuje ako poriadok

ľudského správania a poriadok donucovací

b. právo je tak isto definované ako donucovací

monopol (právneho) spoločenstva

→ právny poriadok teda je akási kolektívna

bezpečnosť

Grundnorm je transcendentálna norma, neexistuje
reálne, je proste daná.

Zaoberal sa aj skutočnými normami:

1. prikazujúca norma – najdôleţitejšia; tvrdil, ţe

aj zákaz je je v podstate príkaz opomenutia

2. slnomocňujúce – splnomocňujú; sem by zaradil

aj grundnorm

3. dovoľujúce – tvoria obmedzenie príkazu,

nemoţno ich porušiť

4. derogačné – rušia platnosť

Oddeľuje právo od morálky a pripúšťa, ţe právne normy
môţu mať akýkoľvek obsah. Nepripušťa zmiešavanie
metód, právna náuka je preto čistá – vylučuje ostatné
prvky a morálku z obsahu práva. Ani štát nie je nič iné
ako súbor právnych noriem – akýsi personifikovaný
poriadok.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Právo je platné preto, lebo je tvorené určitým
spôsobom; právny poriadok nie je iba systém
koordinovaných noriem na rovnakej úrovni, ale
hierachia rozličných úrovní právnych noriem, ich
jednota je daná tým, ţe platnosť jednej je odvodená
od inej, vyššej normy, kt. tvorba je určená treťou
normou (aţ do určitého ohniska – grundnorm).

→ právo je určitá duchovná a nie prírodná
realita

Kelsen hovorí troch prvkoch štátu – národ, územie
a moc; stotoţňuje sa s Jellinkom, a dodáva, ţe štát
moţno takto definovať len za pomoci práva.

Jeho teória má dvečasti:

1. právna statika – otázka sankcií (neprávo a jeho

dôsledky, resp. deliktuálne právo – delikt podľa
neho nie je negácia, ale podmienka práva)
a právnej subjektivity

2. právna dynamika – riešenie konfliktu právnych

noriem, zákon a obyčaj (zvyk), medzery v práve,
sudcovské právo, mechanizmus kontroly
ústavnosti (kto kontroluje ústavnosť)

viedla sa tu debata so Schmidtom –

najmä ohľadom Weimarskej republiky,
zlyhanie kontroly ústavnosti

Zaoberá sa aj ústavnými zákonmi (prečo ich vôbec
máme, je to v podstate to isté čo ústava) a

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

medzinárodným právom – to čo je kolektívne, je
dôleţitejšie ako to čo je individuálne – medzinárodné
právo má mať prednosť pred vnútroštátnym (je
pôvodné, spoločné, alebo celosvetové).

Psychologické smery práva (právny

psychologizmus)

Leon Petraţický bol dominantný predstaviteľ rusko-
poľského smeru psychologickej právnej teórie – bol
prvý, kt. systematizoval psychologickú teóriu v jeden
celok. Neskôr sa naňho zabudlo, najmä kvôli
marksizmus a VOSR, vtedajšia ideológia ich vyhlásila za
nevedecké a neplatné.

Lev Josefovič Petražycki – reformátor právnej vedy,
bol polyhistor aj v oblasti práva – profesor encyklopédie
a filozofie práva, študoval aj rímske právo. Za cára
Alexandra II. nastala v Rusku právna reforma (zrušenie
nevoľníctva a iné reformy) – došlo k reforme právnej
vedy (1894), vzniklo moderné právnické povolanie
a právo sa dostalo aj do škôl. Bola tu snaha vybudovať
súdny systém relatívne nezávislý, prispel k rozvoju
právnej vedy – najmä súdna rétorika (rozvíjalo sa
právne myslenie); súdne prostredie bolo také miesto,
kde sa najviac rešpektovala sloboda slova.

Prebraté inštitúty anglického súdnictva:

- inštitúcia súdneho zmieru
- systém poroty

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Petraţycki bol novátorom v právnej vede, diela:

- O motívoch konania a podstate morálky a práva
- Teória práva a štátu (podtitul: „v spojení

s morálkou“)

- Úvod do právnej vedy a morálky

Na právo sa pozeral cez emócie (cez pocity alebo
impulsy), ako cez kategóriu vnemu, podnetu. Emócie
delil na etické a právne.

1. emócie etické – sú to jednostranné emócie

(imperatívne), za nimi je predstava určitej
morálnej alebo etickej povinnosti

2. právne emócie – sú dvojstranné (imperatívno-

atributívne) – na predstavu určitej povinnosti sa
viaţe aj predstava konkrétneho oprávneného
subjektu – predstava osoby, kt. vyvoláva túto
povinnosť (rímske obligatio – vţdy je tu
dvojstranný vzťah)

→ iuris vinculum (nexus),

alebo právne puto

Dva základné druhy práva:

1) psychologický pôvod (intuitívne právo) – vlastné

kaţdému (určitá právna intuícia), je to určité
vnútorné presvedčenie o tom čo je právo;
oddelené od autority, ale závislé o vonkajšej
reality; stotoţňuje ju so spravodlivosťou

2) pozitívne právo – je výsledok, alebo povinnosť

ustanovená aktom niekoho iného; môţe byť:

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

a) oficiálne – právo vydávané určitou spol.

autoritou, tu zohráva úlohu „právo
právnikov“ (Savigny)

b) neoficiálne – móda, verejná mienka, zvyky –

nie je za nimi to, ţe sú výsledkom aktu
stanovujúceho povinnosť (pripomína Austina)

Obligatio pouţíva na vyjadrenie určitej psychologickej
zodpovednosti

→ právne pojmy ako vlastníctvo,

subjektívne právo, záväzok a iné, nie sú reálne, ale
znamenajú psychologické odpovede na určité formálne
stimuly, kt. majú tým, ţe pôsobia na ľudské správanie
určité reálne efekty

→ právo je súčasťou

emocionálneho sveta.

Štát je len emocionálny prežitok – citová projekcia,
výtvor právnej psychiky, má psychologickývýznam,
pôsobí ako faktor bezpečnosti alebo istoty aj z hľadiska
fungovania práva (viac vystupňované je to
v škandinávskej teórií). Neprikladá podstatný význam
zákonodarnej činnosti, skôr sa zaoberá súdnou funkciou
štátu – právo je najmä v tej oblasti, v kt. ho dotvárajú
súdy.

- typické je to aj pre americký právny realizmus -

Jerome Frank

- „súdne rozhodnutie môže byť

ovplyvnené aj tým, čo mal sudca na
raňajky“) – odmieta tieţ predstavu práva
ako súboru právnych noriem – normy sú

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

iba biele papiere popísané čiernymi
znakmi, zdrapy papiera alebo hlasy
volájuce v púšti – tvrdia, ţe právo je
v realite – law in action (ţivé právo)

Švédsky predstaviteľ škandinávskeho právneho realizmu
(psychologické odôvodnenie právnej vedy) – Axel
Hägerström. Pôvodne študoval teológiu, kt. môţno
premietol aj do svojej teórie; pôsobil ako jeden z mála
stabilne na Univerzite v Uppsale – centrum
škandinávskeho právneho realizmu.

Emócie povaţoval za základné preţitky, aj vo vzťahu
k právu – jeho vyjadrenia sú ale oveľa tvrdšie: „Morálne
hodnotenia nie sú ani pravdivé, ani nepravdivé, sú to
len emócie; objektívne hodnoty neexistujú a neexistuje
ani slobodná vôľa. Právne predstavy sú prevažne
metafyzické alebo magické, teda absurdné“.

Povinnosť nesúvisí s hrozbou sankcie, nie je to ani
vyjadrenie vôle zákonodarcu, ani tlak verejnej mienky,
pretoţe neexistuje niečo také ako vôľa zákonodarcu,
ale iba predpokladný účinok tejto vôle a ten je
produktom práva, v úvodzovkách. „Čo je štát? Iba
spoločnosť organizovaná právnymi normami, ale čo by
bolo, keby neboli normy udržiavané sudcami? Čo by
spoločnosť akceptovala?“

Idey vlastníctva, subjektívnych práv, povinností
spočívajú v psychologických odpovediach na rituálne
formality práva a mágiu slov – tieto problémové pojmy

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

sa nedajú stotoţniť s ničím reálnym, dôvodom je to, ţe
tieto pojmy majú korene v tradičných ideách
mystických síl a väzieb. Vlastníctvo je iba idea, kt.
existuje v mysliach vlastníkov a tých, kt. nerušia
vlastníkov v úţivaní ich vlastníctva.

Zaoberal sa podrobne tou časťou rímskej
jurisprudencie, kedy právo spočívalo na prísnej forme
a náboţenských aspektoch.

- ďalší predstavitelia:

Andres Lundstedt – preslávil sa výrokom: „Právne
normy nie sú ničím iným ako zbierkou slov alebo
slovných spojení, v skutočnosti neexistuje kategória
rovnosti alebo prirodzenej spravodlivosti,
spravodlivosť je poriadok na zabezpečenie sociálneho
blahobytu.“. Rozpracoval učenie o záujmoch celku,
tvrdil, ţe treba chrániť čo najväčší moţný rozsah
slobody – welfare state – Švédsko je jeho ideálom
uskutočneným v praxi.

Diela: Nevedeckosť právnej vedy, Opravené právne
myslenie (podtitul: „moje názory na právo“).

Alf Ross – nie je švédsky predstaviteľ, je dánsky
predstaviteľ – pôsobil na univerzite v Kodani a bol aj
sudcom na ESĽP. Diela: Direktívy a normy, Účinnosť
a platnosť.

Predmetom právnej filozofie nie je právo, ale právna
veda – zaoberal sa najmä

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

a. opisnými vetami – právne výroky o

skutočnostiach

b. neopisnými vetami (direktívy) – príkazy

adresované buď zákonodarcovi, alebo sudcovi –
občania nie sú adresátmi právnych noriem

c. vedeckými vysvetleniami – pouţívajú sa na

zdôvodnenie výrokov opisných a neopisných viet

Carl Olivecrona – pôsobil na univerzite v Lunde (pôsobil
aj v Uppsale), písal o medzinárodnom práve, ale aj
o iných témach, kt. ho priblíţili k nemeckej právnej
filozofiii (nacistickej) – diela: Právo ako skutočnosť
(Law as Fact).

Z práva vyzdvihuje – „právo je idea záväznej sily, kt. je
psychologickou realitou, a ak sa právu pripisuje nejaká
záväzná sila, v skutočnosti to je objektivizovaný pocit
viazanosti, tento pocit spájame s ideou právneho
poriadku, stáva sa určujúcim pre chápanie práva“.
„Zákonodarcovia sú v postavení, v kt. môžu vydať
nejaký text, kt. má vlastnosti práva, kt. prikazuje
všeobecný rešpekt, ale to je všetko.“ – tento účinok
existuje len psychologickej úrovni – slová textu sú iba
návodom na určité konanie, nič v skutočnosti
neznamenajú.

Obhajuje stabilný (európsky) mocenský systém
a kritizuje medzinárodné právo.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Marxistická teória štátu a práva

Tu si ťaţko predstaviť teóriu práva bez teórie štátu – ak
by sme to mali vyjadriť, tak je to 9:1 pre teóriu štátu,
tá je vţdy v popredí v marxizme. Po r. 1989 sa táto
teória stráca zo scény histórie vývoja štátu a práva –
stratili historický zmysel.

Karl Marx a Friedrich Engels – ich spoločné dielo je
Manifest komunistickej strany. Označovalo sa to za
broţúru svetového robotníckeho hnutia – „dejiny
ľudstva sú dejinami triednych bojov“ – táto veta sa
premietla aj v ich teórií.

Historia zachýtava 5 druhov spoločenského zriadenia:

1. jednoduchá komustická vláda – znamená

obdobie pred vznikom štátu, v podstate všetko
patrí všetkým v najnerozvinutejšom stupni

2. otrokárska vláda
3. feudálna vláda, alebo kresťanská vláda
4. kapitalistická vláda
5. komunistická vláda

Tieto vývojové stupne majú niečo spoločné – na
začiatku bola spoločnosť v dokonalom rozkvete,
kým sa nevytvoril nadbytok, kt. niektorí jedinci
pouţili na utláčanie ostatných. Otrokárska, feudálna
a kapitalistická vláda majú spoločný záujem,
utláčanie jednej vrstvy inou – mení sa len spol.
vrstva, kt. vykorisťuje (otrokári, feudáli, bankári).

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Komunizmus je konečná fáza vývoja spoločnosti – je
to beztriedna spoločnosť.

V obodbí, v kt. ţili (19. st.) došlo k triednemu
vyhrocovaniu dvoch tried – burţoázia a proletariát.
V tomto duchu sa nesie aj ich manifest, konkrétne
hneď aj prvá kapitola – medzi týmito dvoma triedami sú
antagonistické protirečenia, moţno ich vyriešiť len
revolučným spôsobom, treba zvrhnúť vládnúcu
burţoáziu a nastoliť panstvo proletariátu

→

spravodlivá vláda.

„V revolúcii možno stratiť len vlastné okovy,
proletariát je masová zložka spoločnosti a je
vykorysťovaná, preto treba založiť vládu na tomto
princípe.“ – panstvo väčšiny (pracujúce vrstvy
proletárie) – roľníci, robotníci a pracujúca inteligencia.
Sociálna revolúcia má nastoliť novú politickú moc – od
revolúcie, cez štát diktatúry proletariátu aţ po vládu
komunistickej strany, kt. vlastne zabezpečí jedinú
úlohu komunizmu

→ beztriednu spoločnosť.

Učenie o spoločnosti na základe marxizmu –
spoločenské zriadenie sa skladá zo:

1. základne (ekonomickej) – kľúčové ekonomické

podmienky vývoja spol., majú najväčší vyznam

2. nadstavby (ideologickej) – na základňu sa potom

napája ideológia (alebo nastavba) – štát a právo
sú javy, kt. patria do spol. nadstavby.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Učenie o práve – to je učenie o:

1. spoločenskom bytí
2. spoločenskom vedomí
- spol. bytie určuje spol. vedomie, je nadradené

tak ako ekonomická základna ideologickej
nadstavbe

Obţaloba burţoázneho práva (z nej poznáme charakter
marxistického práva) – jedna z mála definícií práva
v ich teórií: „Vaše buržoázne právo, nie je nič iné ako
vôľa vládnucej triedy povýšená na zákon, vôľa, kt.
triedny obsah určujú materiálne pod. života
v spoločnosti, predovšetkým vládnucej triedy.“. Tieto
poznatky neboli najskôr myslené ako veda o práve,
prišlo to aţ neskôr.

Štát je nástroj triednej nadvlády, podľa marxizmu je
neoddeliteľná súčasť práva – štát aj právo majú triednu
podstatu.

Utopistické účenie – čo je klasifikované väčšinou ako
spol. utópia – najmä názor, ţe štát a právo sú
nevyhnutným zlom; keď zmiznú triedne protirečenia,
štát a právo stratia svoju podstatu (štát a právo
odumrú), nevyhnutné obdobie existencie štátu a práva
je aj v súvislosti so socialistickou revolúciou – princíp
demokracie väčšina vládne na úkor menšiny

→ ťaţko si

predstaviť, ţe by spoločenské inšitúty ako štát a právo
zanikli; oni tvrdili, ţe vznikne spoločenská samospráva,
kaţdý bude taký uvedomenlý, ţe nebude treba nikoho

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

donucovať (kaţdému podľa potreby, podľa práce
a pod.).

Inak vychádzali z objektívnych skutočností (fr.
revolúcia), odtiaľ vyvodzovali svoje teórie – aj dielo
Kapitál hovorí o vytváraní nadhodnoty, takto skúmali
fungujúcu trhovú ekonomiku.

Teória mala svoju odozvu, tak isto aj dejiny štátu zaţili
svoj socialistický model – sociálny experiment je ale
oveľa nebezpečnejší ako experiment v skúmavke.

Vladimir Ilyich Ulyanov – realizoval socialistickú
revolúciu v Rusku, takto pokračoval v myšlienkach
Marxa a Engelsa. Ratálo sa tu s prebratím vojenskej sily
a politickej moci, len s mocou sa dala zrealizovať
revolúcia – začalo sa prost. ľudových komisariátov –
myšlienka ozbrojiť najvykorysťovanejšiu triedu (trieda,
kt. má najmenej čo stratiť, resp. vôbec nič).

Diela: Štát a revolúcia – „proletárska demokracia je
tisíckrát demokratickejšia ako buržoázna demokracia“,
reaguje tu aj na to ako Marx vystihol burţoáznu
demokraciu: „utláčaným je dovolené, aby každých
niekoľko rokov rozhodli, kto ich bude utláčať
v parlamente ďalších niekoľko rokov“.

Od r. 1917 sa vydávajú knihy zachytávajúce
socialistickú ideológiu – bol to však nástroj
revolúcie.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Obdobia socialistického štátu:

1. 1917 – 1936 – po Ústavu ZSSR (Stalinská ústava),

prevzatá ako určité vodidlo pre novovznikajúce
socialistické štáty; vzťahy v spol. v tomto
období boli zloţité z hľadiska vnútorného vývoja

2. 1936 – 1977 – po novú Ústavu ZSSR

(rovnomenná), toto obdobie je dôleţité
z hľadiska 2. svetovej vojny a vývoja po nej

Kľúčové aspekty sovietskeho práva:

Vyvorila sa aj skupina socialistických právnych vedcov,
kt. mali vytvoriť nové socialistické právo – revolučná
právna veda. Od r. 1917 nebolo jednoduché byť
právnym vedcom.

Michail Andrejevič Reisner – pracoval ako skúsený
odborník aj po r. 1917, mal za úlohu zlúčiť marxizmus
s psychologickou teóriou Jellinka a reinterpretáciu
teórie Petraţyckého. „Petražyckí a jeho fantasmagórie
potrebujú dostať len triedne sfarbenie, aby mohli
vytvoriť marxistickú teóriu práva, a najmä teóriu
intuitívneho práva.“

Jeho významná myšlienka bolo revolučné právne
vedomie – vychádzalo sa z intuitívneho práva
(Petraţyckého) a predpokladalo sa revolučné cítenie
u kaţdého jednotlivca, proletári vidia triedneho
nepriateľa v štátnych mocenských zloţkách (prvé

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

dekréty o súdoch, bránia revolúciu proti nepriateľom,
kto sú nepriateľia, ako ich budú súdiť).

Dekrét č. 1 z r.1917 – revolučné právne vedomie
sudcov, proletárske intuitívne právo v rámci
diktatúry proletariátu je obsiahnuté v štátnom
práve a toto právo potláča burţoázne intuitívne
právo, aby sa po období komunistickej fázy
vývoja stalo všeobecným (univerzálnym)
právom.

Pyotr Ivanovich Stuchka (Pëteris Stučka) – bol z Litvy,
stal sa predsedom navyššieho súdu a riaditeľom Ústavu
práva Sovietskej akadémie vied; tvrdil, ţe právo má
triednu povahu. Jeho dielo: Revolučná úloha práva
a štátu. Zomrel r. 1932 a bol označený za nepriateľa.

Evgeny Bronislavovich Pashukanis – bol klasik
a študoval právnu vedu aj v Mníchove, prišiel s teóriou
ekonomického pohľadu na právo – „právo a právne
vzťahy sú založené na tovarovej výmene“. Snaţil sa
vypracovať teóriu základných právnych pojmov
a venoval sa všeobecnej právnej teórií, kt. má za
úlohu rozvíjať všeobecné a najabstraktnejšie právne
pojmy. Skúmal tzv. zahlmlenú podstatu práva skrytú
v súkromnom práve, keďţe základným predpokladom
právneho vzťahu je protirečenie súkromných záujmov;
„Právo je buržoázny jav, stelesňuje triedne panstvo
a má dočasnú povahu ako nástroj proti zvyškovým
nepriateľom v období prechodu od starého k novému
spol. poriadku.“.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Pravdepodobne bol tieţ z Litvy*, kritizoval
Petraţyckého a Kelsena, najznámejšie dielo: Všeobecná
teória práva a marxizmu. Bol označený za zradcu
a nepriateľa a zastrelený v r. 1937.

Kelsen odpovedal na jeho téoriu v duchu, ţe
komunizmus je anarchizmus teórií
a totalitarizmus v praxi – „Kelsenova nálepka
komunizmu“.

Roku 1921 – Encyklopédia štátu a práva (prvá sovietska
encyklopédia štátu a práva) – „komunizmus neznamená
(iba) víťazstvo socialistického práva, ale víťazstvo
socializmu nad akýmkoľvek právom ... keďže zrušenie
tried s antagonistickými záujmami spôsobí, že právo
ako také odumrie“.

Andrey Vyshinsky – prokurátor, odstraňovl triednych
nepriateľov – dôleţité sú jeho reči na súde
avypracovaná teória dôkazov. Bol kritikom Pašukanisa
a Stučku, tí naňho nakoniec aj doplatili.

* na prednáške bolo povedané, ţe je Lotyš (polemika Litvy
s Lotyšskom – či Stučka, alebo Pašukanis bol lepší); zdroje
na internete dokonca uvádzajú, ţe bol Rus, takţe sú na
výber tri alternatívy 

Reakcia v 20. st. – tzv. nacistické právo. Hitler nemal
v láske právnikov – mohli preto v Nemecku pôsobiť len
„výkonní právnici“ – úradníci a sudcovia.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Teória prirodzeného práva (analytická

jurisprudencia)

Gustav Radbruch – nemecký predstaviteľ, patrí
k najvýznamnejším nemeckým právnym filozofom
všetkých čias; bol ministrom spravodlivosť vo
Weimarskej republike, potom však odstúpil. Po nástupe
Hitlera odišiel aj z vysokoškolského prostredia, ale po r.
1945 sa vrátil do Heidelbergu ako dekan fakulty.

Právna filozofia je jeho základným dielom, aj dnes sa
pouţíva ako učebnica zaloţená na teórií prirodzeného
práva.

Najdôleţitejším problémom je účel práva, kaţdá
právnofilozofická otázka musí riešiť tento problém

→

účel práva spočíva v službe spravodlivosti, idea práva
bytostne súvisí so spravodlivosťou – idea práva môţe
byť len spravodlivosť, odvoláva sa na myšlienku
rozdeľujúcej spravodlivosti (Aristoteles). Spravodlivosť
apeluje na myšlienku ideálneho spol. poriadku, kt.
upravuje prirodzenoprávny rozmer, kt. je východiskový
– sú to vzťahy medzi morálnymi osobami.

Spravodlivosť chápe ako krásu – ideálna/vyššia hodnota;
no rozlišuje tu:

1. spravodlivosť ako cnosť – subjektívna

spravodlivosť

2. spravodlivosť ako vlastnosť – objektívna

spravodlivosť

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

A tieţ rozlišuje:

1. spravodlivosť pozitívnu („právnosť“) – napr.

spravodlivosť sudcu

2. spravodlivosť v užšom slova zmysle –

predzákonná, alebo nadzákonná, existuje u
zákonodarcu

Kľúčovým princípom spravodlivosti je rovnosť.

Okrem spravodlivosti rozlišuje aj ďalšie poţiadavky
(pozitívneho) práva:

1. účelovosť
2. právna istota

Stavebné kamene aj jeho koncepcie právneho štátu, kt.
teóriu rozvinul po 2. svetovej vojne – vtedy bol
svedkom pádu právneho pozitivizmu a dospel k názoru,
ţe existujú právne princípy, kt. sú silnejšie ako
ktorékoľvek pozitívne právo.

Ďalšie známe dielo je 5 minút právnej filozofie,
rozdelené na päť častí, podľa minút:

1. „Zákon je zákon pre podriadených, rozkaz je

rozkaz pre vojaka v službe.“ – pozitivistické
vyjadrenie toho, čo je právo; všetci sme
postihnutí prvou časťou tohto výroku – chápeme
právo ako niečo pozitívne; dalo by sa to vyjadriť
ako bezbrannosť ľudu voči „zlým“ zákonom,

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

vojak totiţ nemusí rozkaz poslúchnuť, ak
smeruje k nepráviu.

2. „Právo je to čo prospieva všetkým.“ – bez

ohľadu na obsah, tu môţu byť aj také,
ustanovenia, kde sa hľadí skôr na vlastný
prospech.

3. „Právo je vôľa k spravodlivosti.“ – tu treba

hodnotiť všetkých na základe rovnakého
meradla, niektoré prípady, kt. pochádzajú
z druhej minúty, sa tak vylučujú – napr. ak by
zákony popierajú spravodlivosť, ľudia ich musia
poslúchať, ale právnici by mali nájsť odvahu
odoprieť im charakter práva.

4. „Právo je všeobecný prospech.“ – tu vyplýva

otázka, či môţu existovať zákony, kt. osahujú
všetky tri účely práva, niekedy ustúpi všeobený
prospech.

5. „Právo, to sú aj určité právne princípy, a tie sú

silnejšie ako každé platné pozitívne právo.“ –
Radbruchova formula, tieto princípy musia byť
prítomné v kaţdom práve, ak si právo má
zaslúţiť svoje meno, inak by sa dalo hovoriť´o
zákonnom nepráve.

Radbruchova formula nachádza uplatnenie tam a vtedy,
kde zákonné právo je neznesiteľne nezlučiteľné
s poţiadavkami spravodlivosti, a v takomto prípade
zákoné právo musí ustúpiť poţiadavkam spravodlivosti;
napr. aj ústavný súd ČR aj SR sa odvolali na túto
formulu – nespravodlivému zákonu nemoţno uznať

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

hodnotu práva, moţno sa mu nepodriadiť. Poslušnosť
k zákonu končí počnúc jeho extrémnou
nespravodlivosťou (zákony, kt. brali Ţidom ich majetok
– tie boli podľa Radbrucha neplatné uţ v čase ich
vydania).

- napr. udavačstvo (či je povinnosť voči štátu) –

ak by niekoho odsúdili na smrť, ak ho niekto
udal – právo proti zásadám humanity – či
klasifikovať tento čin ako napomáhanie k vraţde

- po vojne bol udavač odsúdený na

doţivotie

- je to opísané v diele Zákonné neprávo

a nadzákonné právo

- debata Harta a Radbrucha – problém

odporného udavača, je opísaný aj (7 str.)
vo Fullerovej Morálke práva

- Noribergský proces (film) – na lavici

obţalovaných je právo samo, sudcovia,
vysokoškolskí profesori, z fašistického obdobia –
vykonávali zákony nacizmu

Lon L. Fuller – Američan, bol profesorom na Harvarde
a profesorom právnej vedy. Jediná priateľná formulácia
práva: “Právo je proces podriaďovania ľudského
správania vláde noriem.“, jeho koncepcia sa venuje
ideálnemu fungovanie práva – funkcionalistická
koncepcia práva. Právo nemôţe byť nič také, čo by
neusmerňovalo ľudské správanie – to je jeho podstatná
funkcia.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Najdôleţitejšie dielo je Morálka práva a Anatómia práv.

Osem požiadaviek na právne normy (pravidlá):

1. musia byť vyjadrené vo všeobecných termínoch
2. musia byť všeobecne vyhlásené (inak sa nimi

nedá oboznámiť)

3. musia byť zreteľné, pokiaľ ide o ich účinky
4. musia byť vyjadrené všeobecne zrozumiteľným

spôsobom

5. musia byť navzájom súladné, harmonizované

(nesmú si protirečiť)

6. nesmú vyţadovať správanie, kt.ide za hranice

moţnosti adresátov

7. musia byť stabilné (stabilita – spojené s právnou

istotou, resp. poţiadavkou právneho štátu) –
„nesmú sa meniť tak často, aby prestali byť
spoľahlivé“

8. musia byť uplatňované spôsobom, kt. vyplýva

z ich významu (jednota slova a činov – to čo je,
je to čo má byť)

Kaţdý právny systém, kt. si chce hovoriť, ţe zaloţený
na princípe legality, musí spĺňať tieto poţiadavky.
Vyvodil ich v podstate zo svojho imaginárneho príbehu
reformácie právneho poriadku monarchom Rexom, 8
pravidiel tvorí negáciu jeho ôsmich zásadných chýb
(príbeh písany formou antických dialógov).

Vnútorná morálka práva - procedurálna verzia
prirodzeného práva – súvisí s tým ako je daný systém

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

konštruovaný a vykonávaný, tvorí spomenutých 8
princípov práva.

- to neznamená, ţe aj nespravodlivé zákony sa vo

tomto duchu nemôţu stať obsahom práva
(spĺňajú jeho 8 podmienok) – preto je ťaţké ho
zaradiť k naturalistom, no v jeho diele sa moţno
dočítať aj myšlienok, na základe kt. sa dá
systému nespravodlivých zákonov odobrať
pomenovanie práva

Herbert L. A. Hart – študoval filozofiu a dejiny na
Oxforde, stal vedúcim katedry právnej vedy (holder of
the chair of jurisprudence) v r. 1952 aţ 1968. Počas
druhej svetovej vojny bol v informačných sluţbách, po
vojne začal prednášať, stal sa vedúcim katedry uţ skôr
ako vydal prvé dielo, čo bolo dosť neobvyklé.

- je predstaviteľom analytickej (pozitívnej)

jurisprudencie, ale ako utilitarista nevylučuje
nadpozitívne hodnoty v práve

Dôleţité diela: Definícia a teória v právnej vede
(inauguračná prednáška), Pojem práva (Concept of Law
– hlavné dielo; nový pohľad na právo, zaoberá sa
povahou spravodlivosti, morálnym a právnym
záväzkom, prirodzeným právom), Právo sloboda
a morálka, Trest a zodpovednosť.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Zaoberal sa troma otázkami, podľa neho sa neustále
opakujú:

1. v čom je rozdiel medzi právom a poriadkom

opierajúcim sa o hrozbu

2. vzťah medzi právnou a morálnou povinnosťou
3. vzťah práva a noriem

Problém vidí v definíciách – „všeobecné definície len
málo prispeli k odstráneniu ťaźkostí“, podľa neho by
definícia mala zahrňovať súbor znakov, kt. odlišujú
jednu vec od druhej.

- príklad so slonom – spoznám ho prirodzene, ale

neviem ho presne definovať

Prikláňa sa k analytickej právne vede – jej cieľom, o čo
sa snaţil aj Hart, je vytvorenie štruktúry a práva jeho
teoretické objasnenie. Kritizuje predstavy Benthama
a Austina – hlavne príkaz suveréna vynútený sankciou
a princíp, ţe nadriadený (suverén) uţ nepočúva nikoho.

Konkrétne námietky voči Austinovej teórií:

a. právo je príkaz – téza proti príkazu:

Obsah práva je širší ako len príkaz, pričom nepopiera,
ţe existujú zákony ako príkazy, ale existuje veľa
zákonov, kt. nemajú charakter príkazu (podmienky
zmlúv)

→ rozsah uplatnenie práva je širší ako len

rozsah uplatnenie príkazu.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

- podľa Harta záväzok nie je nariadenie, je

to vyhlásenie danej osoby a to
neznamená, ţe je k tomu niekto nútený

b. právo predpokladá suveréna – téza proti zvyku

poslušnosti:

Príklad suveréna Rexa – vládne suverénne pomocou
zákonov podporených sankciou, po problémových
začiatkoch ľudia nakoniec poslúchajú jeho príkazy. Zvyk
poslušnosti je osobný vzťah jednotlivého poddaného
k suverénovi – ak Rex zomrie, tak zanechá Rexa II., ale
skutočnosť, ţe poddaní počúvali Rexa nepodmieňuje to,
ţe budú počúvať aj Rexa II., to nastane aţ po čase

→

keď niekto vydá zákon, je hneď právom, uţ skôr ako ho
ľudia začnú poslúchať.

c. príkaz predpokladá sankciu – proti sankcii;

právo netvoria len príkazy, to vylučuje
podmienku sankcie pre uplatnenie práva ako
celku.

Hart tvrdí, aby sa právnici by sa mali zaoberať pojmom
právo – linguistická analýza je tu najdôleţitejšia. Táto
koncepcia prekrúca povahu práva v modernom štáte,
aby sme pochopili povahu práva, musíme myslieť
v pojmoch pravidiel (rules).

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Hart rozlišuje spoločenský systém, kde zakotvil pravidlá
(rules), kt. majú formu práva:

1. spoločenské zvyky
2. spoločenské pravidlá – tu ešte rozoznáva

pravidlá:
a. tie, kt. sú len spoločenskými zvyklosťami
b. pravidlá, kt. vytvárajú záväzky (niečo, čo

pripomína právo) – tu sú:
i.

morálne záväzky – súčasťou
morálneho kodexu spol.

ii.

pravidlá, kt. majú formu práva

Vo vzťahu k obom pravidlám (kt.
vyjadrujú záväzky), exitstuje
skutočný spolčenský tlak, na
prispôsobenie správania sa určitému
pravidlu.

Sú dva druhy právnych pravidiel (rules):

1. primárne pravidlá – ukladajú povinnosti, stojí

za nimi hrozba sankcie, napr. normy trestného
práva (objektívne právo; akási obdoba)

2. sekundárne pravidlá – udeľujú verejnú moc

alebo súkromnú moc; napr. právo spísať závet
(subjektívne právo)

- právo pritom tvorí jednotu primárnych

a sekundárnych pravidield

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Sekundárne právo delí Hart podľa funkcie na:

1. pravidlo uznania práva (rule of recognition)

– tvorí základ právneho systému (ako u
Kelsena ohnisková norma), určuje kt. normy
sú a kt. nie sú časťou právneho systému;
táto norma napr. určí, ţe právo je
v oficiálnom texte, alebo je jasne vyjadrené
v kritériách, kt. sa riadia úradníci (platný
zákon musí mať dané náleţitosti – to je
pravidlo uznania daného práva)

2. pravidlá súdneho (administratívneho)

rozhodovania (rules of adjudication) –
určenie jednotlivcov, kt. majú sudne
rozhodovať, súčasne definujú postupy, kt.
majú dodrţiavať

3. pravidlo platnosti práva (rules of legal

validity), resp. pravidlo zmeny (rules of
change) – tu sa prejavuje prirodzenoprávne
poňatie tejto teórie:
- nápravný prostriedok práva – pravidlá

zmeny pracujú proti statickej povahe
primárnych pravidiel

- treba pritom zváţiť trvanlivosť zákona

a vylúčiť situácie ako napr. z r. 1944,
kedy bola odsúdená ţena za bosoráctvo,
totiţto zákon z 18. st. proti bosoráctvu
nikto nerzušil – Hart v takýchto
prípadoch priznáva ľuďom občiansku
neposlušnosť – mali by sme prehlásiť:

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

„toto je právo, ale je príliš zlé, aby sme
ho dodržiavali“

Otvorená textúra práva podľa Harta:

1. pravidlo musí prevaţne odkazovať na skupiny

ľudí, vecí, skupiny, činy a okolnosti (druhovo
orientované)

2. na oznamovanie pravidla konania slúţia dva

hlavné prostriedky:

a. zákon – presne určené pravidlo, pred

uskutočnením konania:

o

jeden otec povie synovi pred

odchodm do kostola: „každý
muž a chlapec musí pred
vstupom do kostola sňať
klobúk“

b. precedent – z konania sa vyvodzuje

pravidlo:

o

iný otec v kostole sníme synovi

klobúk a povie: „vidíš, takto sa
máš správať“

→ oboma spôsobmi sa dá docieliť
poţadované správanie

3. otázka, či napr. zahŕňa slovo vozidlo aj bicykle,

lietadlá, alebo kolieskové korčule – právo treba
upraviť tak, aby sa vzťahovalo na všetky prípady
v spoločnosti; Hart tvrdí, ţe to nie celkom
moţné a v tomto prípade poskytuje úradníkovi

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

zákonodarnú právomoc, on určí podľa svojho
uváţenia, či daný predpis zahrňuje aj bicykle
a pod., pritom má na zreteli verejný záujem
(politická právomoc) a iné závaţné fakty (napr.
ak sa jedná o nariadenie samosprávy – akú má
záväznosť, na aký konkrétny prípad – nie je to
všeobecne záväzná norma)

Hart je pozitivista, ale napriek tomu neodmieta
prirodzenoprávne princípy, hovorí, ţe existujú
všeobecne uznávané princípy konania, kt. sa týkajú
ľudských bytostí, povaţuje ich za minimálny obsah
prirodzeného práva:

1. ľudská nezraniteľnosť – nikoho nezabiješ
2. približná rovnosť – nikto nie je natoľko silný,

aby ostatných natrvale ovládal

3. obmedzený altruizmus - je mravný princíp

spočívajúci na nezištnej sluţbe iným ľuďom, v
ochote obetovať pre ich dobro osobné záujmy

4. obmedzené zdroje
5. obmedzené porozumenie a sila vôle

Na základe tohot rozlišuje pozitivizmus:

a. exkluzívny pozitivizmus – vylučuje

morálku z práva

b. inkluzívny – priznáva určitý morálny

obsah

o

príklad z diela Marka Twaina

(Dobrodruţstvá Huckelberryho

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Finna) – vybuchol kotol a zomrel
černoch, na čo ţena reagovala:
„uff, chvala bohu, myslela som
si, že sa niekto zranil“

→ cieľ morálneho a právneho systému je
spoločný – preţitie spoločnosti

Morálny a právny záväzok – spravodlivosť je len
segment morálky, kt. sa zaoberá zaobchádzaním
s jednotlivcami, má osobitnú úlohu – vecná kritika
práva a inštitúcií.

Vnútorný charakter morálky tvorí vonkajší charakter
práva, podľa Harta pravidlá morálneho správania
musia zaoberať:

1. dôleţitosť
2. nedotknuteľnosť voči zámernej zmene
3. dobrovoľnú povahu morálneho priestupku

(morálna vina nemusí byť právna)

4. formu morálneho nátlaku (svedomie,

opovrhnutie)

- kauza strelci pri múre v Berlíne pred r.

1989, je to otázne, či streľba bola
v súlade s morálkou

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Ronald M. Dworkin – pôsobí v súčasnsti v Británií
a USA, kde aj študoval (Harvard a Oxford); bol aj
súdnym úradníkom a advokátom. Prednášal v Yale
a Oxforde, vystriedal Harta, neskôr pôsobil na
Londýnskej a New Yorkskej univerzite.

Jeho postoje treba chápať v dvoch smeroch:

1. právna filozofia – naturalista
2. politická filozofia – liberalizmus

Diela: Občiaske práva brané váţne, Ríša práva,
Liberalizmus.

Základom jeho teórie je „generálny útok na právny
pozitivizmus“, na zreteli mal hlavne Hartovu teóriu –
podľa neho je pozitívny systém je nedostatočný
a jednostranný.

- príkladne sa dá uviesť prípad vozidla a Hartovu

teória zváţenia – Dworkin odmieta udeliť
úradníkovi politické právomoci, úradník nemôţe
zaloţiť nijaké rozhodnutie na okolnostiach, kt.
nesúvisia s právom – on apeluje na uváţenie
právnych princípov – tak sa dá dospieť
k stanovisku zaloţenom na práve

Kritika Hartovho pozitivizmu (generálny útok na
pozitivizmus) pramení zo skutočnosti, ţe oni chápu
právo ako systém právnych noriem – to je jednostranné
a neúplné, podstatné časti sú aj princípy a účely.
V konkrétnej otázke uváţenia kritizuje najmä normu

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

uznania – nie vţdy je ľahké indentifikovať čo je platné
právo.

Právo chápe ako integritu, systém zloţený z:

1. pravidiel (normy, alebo rules)
2. štandartov (not rules, standards, alebo

princípy, zásady, účely)

3. politických princípov

Táto integrita (Ríša práva) obsahuje pojmy ako:

a. slušnosť (fairness)
b. spravodlivosť (justice)
c. prísne zachovávanie postupov (obedience)

Princípy sú regulatívne vety (vodítka), z kt. vyplývajú
individuálne práva a slobody – poţiadavky
spravodlivosti, slušnosti a ďalších dimenzií morálky. Do
diskusie takto vnáša nový argument, štrukturálny
argument – podstatou je téza, ţe aj tie princípy, kt.
nemajú inštucionálnu podobu sú princípy právne a ako
súčasť politickej alebo spoločenskej morálky, platia
v dôsledku svojho obsahu.

Základné rozdiely medzi normami a princípmi sú čisto
logické, nie sú stanovené v ich obsahu:

-

princípy majú inú logickú štruktúru, napr. pre
princípy neplatí zákon vylúčenia tretieho;
platnosť nespočíva len v modalitách platnosti
a neplatnosti, inak sa aplikujú ako normy;

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

princípy sú len vodítkom, na kt. sa prihliada
v procese rozhodovania

-

právne normy sa aplikujú systémom „všetko
alebo nič“ (all-or-nothing way, ak sú naplnené
subsumpčné podstaty, tak sa norma aplikuje –
skutková podstata

o

príklad testamentu – poţiadavka dvoch

svedkov (ak nie sú, tak je neplatný –
všetko alebo nič)

-

ďalším rozdielom je závaţnosť, alebo
dôleţitosti, na kt. sa prihliada v prípade
konfliktu alebo kolízie – inak sa riešia konflikty
princípov a noriem – pri normách, rozpor je
vyriešený tak, ţe jedna z noriem na základe
objektívneho práva nie je platná (interpretačné
pravidlá); pri princípoch sa rozpor rieši
vyvaţovaním, kde jeden princíp ustúpi

o

v konfliket noriem sa rieši konflikt

dispozíc, pri princípoch sa skúmajú
podmienky hypotéz, preto je ich riešenie
výsledkom mnohých myšlienkových
postupov

Princípy moţu byť v trojakom vzťahu:

a. hierarchicky usporiadané (pri aplikácií

nenastávajú problémy)

b. vzťah konkurencie
c. vzťah výlučnosti

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Spravidla sa objavuje kolízia princípov (konkurencia) –
najmä v „hard cases“, v zloţitých prípadoch v praxi –
poslúţi tu zvaţovanie princípov (dobra v nich – „zvaţujú
sa dobrá“). Dworkin poukazuje na zloţitosť právneho
systému – ak zlyhajú princípy, tak sa sudcovia obracajú
na inštitucionálnu morálku

→ vyvodil z toho fakt, ţe

vţdy správne rozhodne len ideálny sudca (šikovný,
hodný, učený – nazval ho Herkules, ako reprezentatívny
sudca amerického súdu). V oblasti súdnictva kritizuje
pragmatizmus – podľa neho väčšina sudcov netvorí nové
právo, ale rozhoduje podľa predchádzajúcich
rozhodnutí – nie je to aktuálne.

Najväčší dôraz podľa neho treba klásť na zachovanie
integrity práva, treba vykladať ho ako celok (law as
integrity) – právne princípy, normy a politické princípy
treba brať ako celok.

Politická filozofia – je známy liberalizmom, ale tvrdí, ţe
prístup k zdrojom by nemal závisieť od náhody prírody
(talent, šikovnosť) – je za sociálny štát a rovnosť;
spravodlivý štát má nedostatky kompenzovať. Rovnosť
je najvyššia hodnota v spoločnosti – ľudia by mali byť
zodpovední len za svoje voľby, a nie za to čo nemôţu
(náhoda prírody).

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Inštitucionalizmus

Je to pozitívnoprávna teória podľa kt. je právo
inštitucionálny fakt, bez ohľadu na svoj obsah. Hlavní
predstavitelia sú MacCormick a Weinberger.

Sir Donald Neil MacCormick – profesor (kráľovská
profesúra – regius profesor, dodnes schvaľovaný
panovníkom) na Edinburghskej univerzite, angaţuje sa
aj politicky – pracoval v SNP (Scottish National Party, je
syn zakladateľa tejto strany), aj ako poslanec EP
a zaoberal sa aj európskym právom, participoval sa na
novej (prvej) ústavnej zmluve pre EÚ v Konvencii pre
budúcu Európu.

Diela: Právo ako inštitucionálny fakt (inaguračná
prednáška, tu začal rozvíjať svoje myšlienky), Inštitúcie
práva (nové dielo z roku 2007, nedávno završené dielo),
Rétorika a Právna norma, Právna agrumentácia
a právna teória.

Inštitút (všeobecne) chápe ako:

1. je systém právnych noriem, kt. upravujú

spoločenské vzťahy, kt. navonok vnímame ako
jeden celok (zmluva, vlastníctvo)

2. právo je inštitucionálne, pretoţe právo

uplatňuje inštúcie ako polícia, alebo parlament

3. inštitúcie (institutiones), ako diela uznávaných

autorít, slúţia ako subsidiárny prameň práva

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

MacCormick tvrdí, ţe svet tvoria hmotné fakty a reality,
a fakty inštitucionálne (sociálne reality), bez nich by
hmotné fakty nemali význam, pretoţe poskytujú výklad
vecí udalostí, správania sa, vecí so zreteľom na určitý
právny systém (normatívny rámec).

-

napr. kus plastu, vnímame ju ako platobnú kartu
ak máme relevantné informácie (inštitucionálne
fakty poskytujú zmysle hmotným faktom)

Právo – vníma po prvé ako normatívny poriadok (rod –
genus) a po druhé ako osobitný druh normatívneho
poriadku (differentiam specificam) – inštitucionálny
normatívny poriadok. Treba skúmať pojmy, vo
všetkých ich súvislostiach, a to hlavne:

a. normatívnosť

Pouţíva výkladové pojmy, napr. pojem radu –
prostredníctvom neho vysvetľuje pojem normatívnosť
a zovšeobecnenie, rad sa vytvára spontánnejšie alebo
prísnejšie – ak sa napr. ľudia predbiehajú, rad nemá
zmysel pretoţe ľudia popreli jeho normatívny rámec, za
to uţ státie v rade je aktivita orientovaná na spoločný
normatívny názor – takéto správanie (státie) je účelné.
Tam kde existuje vzájomný normatívny názor, tam sa
objavuje normatívnosť – miera usporiadanosti na
základe primerane zdielanej spoločenskej praxe (aj bez
existencie nejakej spoločenskej dohody – explicitne
vyjadrenej), v rámci, kt. sa primerane uspokojujú

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

vzájomné očakávia všetkých (spravidla od implicitnej
normy, nemusí byť vyslovne stanovená).

b. poriadok

Normatívny poriadok je vţdy tam, kde sa ľudia
správajú k iným na základe názoru, ţe takéto správanie
je správne a zároveň predpokladajú, ţe takýto názor
zdieľa väčšina; môţe byť explicitne vyjadrený, ale
existuje aj tam, kde sú implicitné normy rešpektované
vo veľkej miere, bez dohľadu, donútenia a pod.
Riadime sa autonómne avšak zdieľame určitý
normatívny názor.

c. inštitucionálnosť

Poriadok prechádza do vyššej formy vtedy, ak dôjde
k jeho formalizovaniu – vytvára sa poriadok na základe
formálnych podkladov, organizovaný autoritou; tak sa
daný pôvodný poriadok inštitucionalizuje
a normativizuje – inštitucionálny normatívny
poriadok, takýmto je právo. Hlavným znakom
inštitucionalizovania je tvorba noriem a dôleţitým
znakom je tak isto fakt, ţe má donucovaciu kvalitu
(núti na nás). Tieţ popri ňom existujú inštitucionálne
agentúry (institutional agencies) – vydávajú pravidlá,
usmerňujú nas.

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Rozlišuje tri typy inštitúcií pozitívneho práva:

1. inštitúcie ako agentúry (institutional agencies)

– majú legislatívne funkcie, výkonno-správne
funkcie, súdne funkcie, funkcie vnútenia práva

2. inštitúcie dohody – výsledkom konania inštitúcií

ako agentúr (zmluvy, manţelstvo)

3. inštitúcie vecí – nehmotné objekty vytvárané na

základe práva (cenné papiere, intelektuálne
vlastníctvo)

Tu ešte rozlišuje pravidlá, kt. odvádza od jed.

typov inštitúcií:

a. inštitutívne pravidlá – určujú akým spôsobom

vznikajú alebo sa vytvárajú všetky tri typy
inštitúcií (postupy)

b. normatívne dôsledky existencie inštitúcií

(napr. parlament prijíma zákony)

c. pravidlá, kt. upravujú ukončenie daných

inštitúcií

Právo ako inštitucionalizovaný normatívny poriadok je
podľa MacCormicka najdôleţitejším znakom štátu,
avšak nevylučuje existenciu iných týpov práva (cirkvi,
športových organizácií a pod.).

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Ota Weinberger – študoval v Grazi, kde dostal čestný
titul. Venoval sa najmä štrukturálnej teóri práva
a právnej metodológií. Svoju teóriu nazval
normativistický inštitucionalizmus alebo
neoinštitucionalizmus.

Diela: Inštitucionalizmus, Norma a inštitúcia, Základy
inštitucionalistického právneho pozitivizmu a mnoţstvo
publikácií je aj v odborných časopisoch

Stredobodom jeho teórie je ontológia práva – bytie
a existencia práva, problematika platnosti práva
a podobne; tvrdí, ţe tu sa musia brať do úvahy aj
inštitucionálne skutočnosti a nie len holé fakty (brute
facts) – právo je podľa neho tieţ inštitucionálnou
skutočnosťou, jeho normativistický inštitucionalizmus
vychádza zo stálej súvislosti medzi inštitúciami a spol.
existenciou noriem.

Pojem inštitúcia – sú to rámcové systémy ľudského
správania sa, kt. sú podmienkou učenia ľudského
konania; ale sami o sebe nestačia, pretoţe naše
správanie je motivované našimi zámermi, no inštitúcie
vytvárajú rámec toto pre konanie, praktické
informácie, kt. podmieňujú toto správanie, pričom
obsahujú jadro – normatívne pravidlá. Inštitúcie delí
na:

1) normatívne – explicitne vyjadrené
2) reálne – implicitne vyjadrené

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Platné právo vymedzuje ako spolupôsobenie noriem so
správaním s existujúcimi inštitúciami; platné normy sú
platné preto, ţe súvisia s existujúcimi pozorovateľnými
procesmi v spoločnosti – platnosť práva spája so
skutočnosťami (napr. závet platí, ak existuje norma
a skutočnosť odkázania majetku), a neodvádza ju od
inej normy (ako Kelsen alebo Hart).

Teória neoinštitucionalizmu chápe právo ako ţivot
prebiehajúci na základe noriem a pozorovateľných
skutočností, kt. ovplyvňujú dynamiku samotných
noriem. Normativistických inštitucionalizmus moţno
chápať aj ako logicizmus, pretoţe logickú formu
právnej argumentácie povyšuje na program právnej
vedy.

Weinberger je pozitivista – oddeľuje právo a morálku,
tvrdí, ţe sú to dva oddelené normatívne systémy, ale
na taktieţ právny ţivot potrebuje súhru morálnych úloh
rozhodujúcich orgánov a ich väzbu na právo, to je ale
samostatný systém – aj právne princípy sú súčasťou
pozitívneho práva. V tomto duchu odkazuje aj na
existenciu prirodzeného práva – tá je podľa neho
ireleventná pre právnu filozofiu; právne princípy len
poukazujú na prirodzený základ a potrebu tvoriť právne
normy na základe prirodzených antropologických
reakcií a štruktúr, pričom ich hodnotenie vychádza
z postulátov spravodlivosti, kt. nemôţno len
degradovať na rovnosť. Pri úvahách o spravodlivosti
pochybuje o tom, ţe niekto presne definuje tento

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

pojem, tvrdí, ţe sa do určitej miery spája s pojmom
prospešnosti, no vzhľadom na dnešný vývoj treba
orientovať ideál spravodlivosti na ideál porozumenia
medzi spoločenstvami.

Teória spravodlivosti

John Rawls – je známy teóriou spravodlivosti
a rovnomenným dielom (A Theory of Justice), kt.
doplnil ďalšími dielami: Politický liberalizmus
a posledné dielo – Spravodlivosť ako férovosť, kt. sa
nachádza aj slovenský preklad (Justice as Fairness) –
dovádza jeho téoriu k vrcholu, pôvodnú téoriu
„novelizuje“, je z r. 2001 a niektoré myšlienky
z pôvodnej Teórie spravodlivosti; napísal ju spolu
s manţelkou (bol váţne chorý).

Je viacej filozofom ako právnikom (laik právnik):
„mojim cieľom je prezentovať koncepciu
spravodlivosti, kt. zovšeobecňuje teóriu spoločenskej
zmluvy a dovádza ju na vyšší stupeň abstrakcie“.

Nadväzuje na teóriu spoločenskej zmluvy (najmä na
Rousseaua a Kanta).

Kľúčové pojmy sú:



pôvodný stav (original position)



závoj nevedomosti (veil of ignorance)



primárne dobrá (primary goods)

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

o

rozdeľovacia spravodlivosť (distributive

justice)

Hypotéza pôvodného stavu – je to stav pôvodnej
rovnosti, kde sa ľudia bez nadriadenej autority majú
rozhodnúť o princípoch spoluţitia a princípoch riešenia
konfliktov, základná podmienka je uznanie sa ako
slobodných a rovných osobností – rozhodovanie
prebieha pod závojom nevedomosti. Tu sa zjednostenie
bude týkať rozdelenia primárnych dobier, tie majú:

a. sociálnu povahu (práva a slobody, plat a

majetok, vplyv a moţnosti)

b. a sú aj dobrá prirodzeného druhu (inteligencia

a predstavivosť)

Ľudia ich volia racionálne a vo svojom vlastnom
záujme, bez závisti a altruizmu.

Tu sa dostáva k dvom základným princípom
spravodlivosti (z nového diela):

1. kaţdý človek má nespochybniteľný nárok na

celkom adekvátnu schému rovnakých,
základnych slobôd, pričom táto schéma je
zlučiteľná s rovnakou schémou slobôd pre
všetkých

o

Kantov vplyv, a najmä jeho definícia

práva: „súhrn podmienok, za kt. možno
ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

s ľubovôľou všetkých“ (myšlienka slobody
– nie je to klasická definícia práva)

2. spoločenské a ekonomické nerovnosti by mali

spĺňať 2 podmienky:
a. mali by sa viazať úrady a na pozície

prístupné pre všetkých za podmienok férovej
rovnosti príleţitostí

b. mali by byť čo najviac prospešné najmenej

zvýhodneným členom spoločnosti (princíp
rozdielu)

Spravodlivosť ako férovosť, toto dielo zavádza základné
nerovnosti:

a. spoločenský pôvod – trieda, v kt. sa narodili

a vyrastali skôr ako dospelí

b. vrodené schopnosti a príleţitosi – ich rozvíjanie

ovplyvnené spoločenským pôvodom

c. dobrý alebo zlý osud – šťastie alebo nešťastie

(choroby, nehody, nedobrovoľná strata
zamestnania)

o

nemoţno ich odstrániť, ale moţno ich

minimalizovať

Vhodný zoznam primárnych dobier – primárne dobrá sú
veci, kt. povaţuje a potrebuje človek chápaný vo svetle
politickej koncepcie osôb ako občan, plne kooperujúci
člen spoločnosti, a nie len ako ľudská bytosť; sú to
veci, kt. občania potrebujú po celý ţivot.

Politická a morálna koncepcia:

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

1. základané práva a slobody – podstatné

inštitucionálne podmienky potrebné na
primeraný rozvoj a plné a zasvetené sledovanie
morálnych síl človeka

2. sloboda pohybu a pobytu – vzhľadom na

rozmanité moţnosti; pričom tieto moţnosti,
umoţňujú sledovať rôzne ciele a zeefektívňovať
rozhodnutia smerom k revízí a meniť ich

3. moc a výsady úradov a pozície úradov

a zodpovednosť

4. príjem a bohatstvo – chápané ako viacúčelové

prostriedky (s výmennou hodnotou) potrebné na
dosiahnutie širokej škály cieľov, nech uţ sú
akékoľvek

5. spoločenské základy sebaúcty – chápu sa ako

aspekty základných, spravidla dôleţitých,
inštitúcií pokiaľ majú mať občania vyvinutý
zmysel svojej hodnoty

Spravodlivosť (podľa jeho novej koncepcie) ako
férovosť:

-

tvorí rámec demokratickej spol. (tieţ Rawls
kritizuje princíp ochrany menšín a princíp
väčšiny)

-

povaţuje za prvotný predmet politickej
spravodlivosti zakladnú štruktúru spoločnosti –
jej hlavné politické a spoločenské inštitúcie

-

je formou politického liberalizmu, pričom sa
snaţí formulovať súbor významných hodnôt

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Jeho teória zaloţená na abstraktných princípoch
a hypotéz (asi najabstraktnejšia a najmenej
zrozumiteľná teória).

Robert Nozick – k pohľadu treba vyzdvihnúť jeho dielo
– Anarchia, štát a utópia – týka sa hlavne kritiky Rawlsa,
je to obrovské a významné dielo – Rawls nemá pravdu,
takto spoločenstvo a štát nevzniká; uţ názvu sa dajú
vyčítať jednotlivé štádiá vývoja spol., kt. Nozick
zavádza

→ nazačiatku bol chaos, jednotlivci boli

kľúčoví, oni zakladali malé org. skupiny a aţ potom
vnikali väčšie zväzy a spoločenstvá, najmä z dôvodov
ochrany.

Zabehol aj do aristotelovskej časti – ale k
vyrovnávajúcej spravodlivosti (nie k distributívnej);
kľúčovým inštitútom je inštitút vlastnítva
(entitlement of propery) – titul nadobudnutia, zmeny
a zániku vlastníctva ako právneho inštitútu; ide o to
aby vlastníctvo bolo chápané ako spravodlivý inštitút.
Sú dôleţité pravidlá nadobúdania vlastníctva, zmeny
vlastníctva (transfering property – výmenné vzťahy)
a náprava vlastníckeho práva, resp. korekcia
vlastníckych vzťahov (ak sa zistí, ţe niekto jednal
nespravodlivo, musí existovať korekcia konania – aby
spol. nebola plarizovaná).

-

v jeho téorií je stredobodom John Locke –
„kľučový je inštitút vlastníctva a zákony
každého štátu musia ako pevné hradby

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

ochraňovať inštítút vlastníctva“ – je teda aj tu
zjavný vplyv teórie spoločenskej zmluvy

Roberto Mangabeira Unger – je Brazílčan, nemeckého
pôvodu. Jeho téoria – kritické právne štúdie, učí na
Harvarde (právo) a bol jeden z učiteľov Obamu; dostal
sa aj do praktickej politiky. Istý čas pôsobil
v občianskom hnutí proti minulej (skorumpovanej)
brazílskej vláde, má čestný titul z Harvadu a pôsobí ako
minister v súčasnej brazílskej vláde. Jeho téoria
máblízko k teória spravodlivosti tretieho sveta, tá je
nám veľmi neznáma – u nás (v Európe) sa teraz
znovuzrodila téoria sociálneho štátu (wellfare state).

TEÓRIA ŠTÁTU A PRÁVA III. – Politické a

právne myslenie 19. a 20. st.

fosokles

Veselé Vianoce 2008

fosokles@azet.sk

