Výcuc DPPM najrozšírenejší

speters@stonline.sk

1) Počiatky starogréckej štátnosti: Homér a Hesiodos

Homér:
O Homérovom živote existujú pochybnosti. Pripisujú sa mu dva eposy: Ílias a Odysseia. Určité politické postoje
sú vyjadrené v druhej knihe Iliady – Diapeira – o rozporoch pred Trójou.
Homérove eposy poskytujú svedectvá a obrazy zo života polis (vláda kráľa, predchodcu ideálu kráľa filozofa; ob-
raz súdu na Achillovom štíte). Varuje aj pred následkami, ktoré stíhajú bezprávnych mužov, ktorí vynášajú
skrivodlivé rozsudky.
Homér stotožňuje dobrý a spravodlivý poriadok s tým, ktorý má boží pôvod a chránia ho bohovia. Označuje ho
ako thémis alebo diké.

Hesiodos:
Hesiodos je autorom didaktických básní Pôvod bohov a Práce a dni.
Ústrednou témou diela Práce a dni je spravodlivosť, ktorú vníma z pohľadu ľudu. Hesiodos opisuje život
drobných roľníkov a remeselníkov. Diov otec Kronion dal ľuďom poriadok založený na zákone, ktorý prikazuje
zdržiavať sa zneužívania moci. O diké poučuje svojho brata, ktorý podplatil sudcov, aby vysúdil celé dedičstvo.
Hesiodos opisuje rôzne strasti ľudského života, hovorí o svári ako o zlej Eris a dobrej Eris. Závisť je podľa neho
ekonomickým stimulom.

2) Predsokratici

Táles z Milétu:
Bol zakladateľom milétskej školy. Učil o pralátkach, ktoré tvoria podstatu sveta. Svet vysvetľoval filozoficky, a
nie mytologicky. Do Grécka priniesol geometriu.
Keď Tálesovi vyčítali, že filozofia nestojí za nič, za posledné peniaze si ešte v zime prenajal všetky lisy na výrobu
oleja v Miléte a Chiose – predvídal totiž na základe astronomických poznatkov bohatú úrodu olív. V čase úrody
ich potom draho prenajímal a zarobil veľa peňazí, čím dokázal, že pre filozofov je hračkou zbohatnúť, len to ne-
tvorí predmet ich záujmu.

Pytagoras:
Zakladal tajné filozoficko-politické spolky. Porovnával život so zhromaždením pri hrách. Jedni sa rodia ako lovci
slávy a bohatstva (ľudia otrockí) a druhí ako lovci pravdy (filozofi).
Ideálom je polis, v ktorej vládnu spravodlivé zákony a ich zachovávanie je najvyššou cnosťou. Najvyšším zlom je
anarchia. Pytagoras obhajoval aristokraciu. Vládu ľudu chápe ako narušenie poriadku.
Pytagorejci začínajú teoreticky rozpracúvať pojem rovnosť.

Xenofanes:
Založil eleatskú školu. Kriticky hodnotí predstavy a názory Homéra a Hesioda týkajúce sa bohov. Podľa Xenofa-
na ľudia stvorili bohov podľa svojej podoby. Náboženstvo nie je vhodné pre usporiadanú polis, v ktorej vládne
eunómia (usporiadanosť).

Herakleitos:
Je autorom diela O prírode. Objavuje myšlienku zmeny. Nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Podľa Herek-
leita „všetky ľudské zákony sa živia z jedného božieho, ten totiž neobmedzene vládne… a všetko prevyšuje“. Mnohí
to považujú za prvé rozlíšenie spravodlivosti stanovenej ľuďmi a prírodnej spravodlivosti.
Herakleitos bol kritikom demokracie aj aristokracie. Mal prívlastok „temný“, jeho myšlienky boli často nejednoz-
načné.

Demokritos:
Je prvým filozofom, ktorý podáva systematický výklad od prvých princípov sveta až po miesto človeka v ňom.
Bieda ako učiteľ vedie ľudí k spolupráci a k životu v spoločenstve. Polis je stelesnením všeobecných záujmov
svojich občanov.
Politika je pre Demokrita jedným z najväčších umení. Vedúce postavenie v obci majú zastávať schopní ľudia
s rozsiahlymi znalosťami, nerozumní majú byť ovládaní.

speters@stonline.sk

Demokritos za najlepšiu formu vlády pokladá demokraciu, ktorá udeľuje rovnaké práva a ukladá rovnaké povin-
nosti.

Sofisti:
Sofisti tvrdia, že pre uplatnenie nového demokratického zriadenia musia mať občania politické vzdelanie. Za naj-
väčšiu občiansku zdatnosť sa pokladá umenie zaobchádzať so slovom. Sofistika sa sústreďuje na ľudskú múdrosť,
ale pod týmto pojmom chápe aj remeselné a duchovné schopnosti človeka.
Prvým sofistom bol Protagoras. V spise Reči pre a proti učil svojich čitateľov obratne používať prostriedky, po-
mocou ktorých by rečník v politickom zápase na zhromaždení, v rade, na súde alebo inde dokázal presadiť také
riešenie, ktoré má z rôznych príčin menší predpoklad na úspech (umenie robiť slabšiu vec silnejšou). O každej ve-
ci existujú dve protichodné výpovede a mierou všetkých vecí je človek. Pre každého sú veci také, ako sa mu zda -
jú. Múdry je ten, kto dokáže, aby sa to, čo sa niekomu javí ako zlé, javilo a bolo dobré.
Gorgias si kladie otázku, či je polis výtvorom prírody alebo dielom ľudských rúk. Prikláňa sa k možnosti o ľud-
skom pôvode. Stojí pri myšlienke panhelenizmu, ktorú rozpracoval Isokrates.
Hippias stavia do protikladu prírodný a ľudský zákon. Zákon ako vládca ľudí núti k mnohému, čo sa podľa neho
prieči prírode. Túto myšlienku zdôrazňuje aj Antifón.
Podľa Antifóna spravodlivosť spočíva v neporušovaní zákonov obce, do ktorej človek patrí. Uvažuje aj o rovnosti
ľudí. Ľudia si vážia len tých, ktorí majú vznešený pôvod, čo je barbarské.
Trasymachos charakterizuje politiku ako oblasť ľudskej činnosti – ako oblasť prejavu ľudských síl a záujmov.

Herodotos:
Je autorom diela Dejiny, ktoré ako prvé zachytáva históriu Grécka. Herodotos opisuje rozhovor troch významných
Peržanov o usporiadaní ríše po smrti kráľa. Otanes hovorí o zmene monarchie na vládu ľudu, ktorá je založená na
isonomii – rovnosti pred zákonom. Megabyzos odporúča oligarchiu a Dareios odporúča monarchiu ako vládu do-
konalého jednotlivca.

Tukydides:
V diele Dejiny peloponézskej vojny prostredníctvom Perikla a jeho epitafu nad padlými Aténčanmi oslavuje atén-
sku politeiu, ktorú Perikles nazýva demokracia. Tukydides je proti demokracii.
Prostredníctvom Tukydidovho diela sa stala historiografia hľadaním pravdy o minulosti.

3) Sokrates a Isokrates

Sokrates:
Sokrates tvrdí, že niet skutočnej filozofie, pokiaľ myseľ nezačne skúmať samú seba – „poznaj seba samého“.
Vychádza z existencie dvoch druhov zákonov – prirodzených a ustanovených. Každý občan žijúci v štáte sa má
správať tak, akoby bol s ním podpísal zmluvu o zachovávaní zákonov. Dobrý občan musí zachovávať aj zlé zá-
kony. Stotožňuje zákonné so spravodlivým.
Sokrates nie je proti demokracii, ale odmieta aténsku demokraciu. Tyraniu odsudzuje a za najlepšiu formu vlády
pokladá sofokraciu – vládu najmúdrejších.

Isokrates:
Pod pojmom filozofia rozumie všetku intelektuálnu činnosť. Poslaním filozofie je podľa neho pomáhať šťastne
žiť a prispievať k dobrej správe obce tým, že naučí človeka schopnosti vždy správne rozhodnúť alebo sa aspoň
priblížiť k tomu, čo je správne.
Návrh na lepšie usporiadanie aténskej polis obsahuje reč Areopagitikos. K reformátorským myšlienkam sa vracia
v reči Panathénaikos. V oboch rečiach pripisuje veľký význam politei. V reči Nikolés sa zaoberá prednosťami
monarchie. Tvrdí, že je spravodlivejšia, pre ľudí vytvára priaznivejšie podmienky, má pohotovejšiu správu a je
božská.
Je ľahšie a pohodlnejšie a istejšie riadiť sa pokynmi jednej osoby ako vyhovieť mnohým a rôzne zmýšľajúcim
ľuďom. Monarchia umožňuje kontinuitu zaručujúcu hromadenie politických skúseností a tým istú odbornosť;
monarcha ako samovládca nepozná závisť a rivalitu typickú pre iné ústavy, monarcha má odlišný vzťah k majetku
a záležitostiam obce, monarchia umožňuje rýchle rozhodovanie, všetky prednosti monarchie sa prejavia v čase
vojny; monarchické zriadenie majú aj bohovia.
Problémom monarchie je osoba monarchu. Najhorším druhom monarchie je despocia, ktorá paralyzuje vojenskú
efektívnosť monarchie.
Isokrates uvažuje o spojení gréckych poleis do väčšieho útvaru, pravdepodobne do symmachie. Jeho projekt vy-
chádza zo svornosti a dobrej vôle.

speters@stonline.sk

4) Platónova a Aristotelova klasifikácia ústav a ich chápanie zákonov a spravodlivosti

Platón:
Podľa Platóna je polis to isté ako človek vo veľkom. V obci sa nachádzajú zložky ako v ľudskej duši. Má rozumo-
vú zložku a vznetlivosť a žiadostivosť. Spravodlivá obec vzniká z potreby spravovania zvereného do rúk vládcov,
z potreby obrany, ktorú zabezpečujú strážcovia a z potreby zaobstarávania potravy, bývania, odevu a pod., ktoré
zabezpečuje stav demiurgov.
Najmenšiu skupinu tvoria ľudia, u ktorých prevláda rozumová zložka, sú vychovávaní k múdrosti (vládcovia – fi-
lozofi).
V duši strážcov prevláda srdnatosť, ktorá súvisí so statočnosťou. Strážcovia nesmú mať vlastný majetok.
V duši demiurgov prevláda pudovosť, ich základnou cnosťou je umiernenosť. Vlastniť majú iba to, čo je nevy-
hnutné.
Pre oba vyššie stavy má platiť bezmanželský stav a o výchove detí rozhoduje obec, podľa ich nadania a vlastností.
Podľa Platóna je ideálnou polis aristokracia. Ďalšie ústavy sa odkláňajú od ideálu. Lakónska a krétska ústava je
timokraciou alebo timarchiou – chápaná je ako medzistupeň medzi aristokraciou a oligarchiou. Oligarchia je
ústava založená na majetkových rozdieloch. Základnou –chybou je, že majetok je podmienkou získania občian-
skych práv. Vlastnosťou demokratickej ústavy je to, že v obci vládne sloboda a každý v nej môže robiť, čo chce.
Demokraciu rozvracia nenásytnosť v slobode. Demokracia sa premieňa na tyraniu.
Spravodlivosť a zákony:
V diele Ústava rozoberá tri názory na spravodlivosť. Podľa básnika Simonidesa znamená dávať každému, čo mu
patrí. Druhý názor (sofisti) tvrdí, že spravodlivosť je prospech silnejšieho. Vládnutie je služba a výkon služby
musí prinášať prospech tým, ktorí ju žiadajú. Tretí názor je, že nespravodlivosť je múdrosť a cnosť, Platón tento
názor sofistov odmieta, pretože nespravodlivosť vedie k rozpadu spoločenstva.
Podľa Platóna v polis existujú dva druhy rovnosti – úplná rovnosť (rozhoduje žreb) a úmerná rovnosť (väčšiemu
udeľuje viac a menšiemu menej).
Zákony sú príkazy rozumu, ktoré slúžia všeobecnému prospechu a prideľujú každému, čo mu patrí na základe
jeho prirodzených vlastností. Modely zákonne spravovanej obce opisuje v diele Zákony.
Politickú moc zveruje Platón pozemkovým vlastníkom, ktoré volia 37 strážcov práva. Občania novej polis môžu
vlastniť polia a môžu sa nejakým spôsobom zúčastňovať na správe obce.

Aristoteles:
Ústavu definuje ako istý poriadok medzi tými, čo obývajú polis. Polis je určité množstvo občanov. Občianstvo sú-
visí s právom účasti na súde a na vláde.
Aristoteles rozlišuje tri dobré a tri zlé ústavy. Najvyšším vládcom musí byť buď jeden alebo niekoľko mužov,
príp. mnohí. Správne ústavu sú, ak vládnu na všeobecný prospech, nesprávne, ak vládnu na prospech jedného, nie-
koľkých alebo mnohých. Správnymi formami vlády sú kráľovstvo, aristokraciu a politeiu; nesprávnymi formami
ústavy sú tyrania, oligarchia a demokracia.
Aristoteles tvrdí, že vo všetkých ústavách sú tri zložky: poradná a zákonodarná moc reprezentovaná radou a
ľudovým zhromaždením, výkonná moc a moc správy – podieľajú sa na nej úradníci, súdnu moc má súdny orgán a
ľudový súd.
Právo a spravodlivosť: venuje im pozornosť v Etike Nikomachovej. Právo je zákonnosť a rovnosť. Občianske
právo delí na prirodzené právo a na zákonné právo.
Spravodlivosť rozdeľuje na dva druhy – rozdeľovacia spravodlivosť a vyrovnávacia spravodlivosť. Rozdeľovacia
spravodlivosť je geometrickou úmerou, ide o rozdeľovanie pôct alebo peňazí, kritériom je osobná hodnota. Vy-
rovnávacia spravodlivosť je aritmetickou úmerou. Upravuje vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami. Je stredom
medzi stratou a ziskom.
Na Aristotela nadviazali Akvinský, Bodin a Montesquieu.

5) Polybiovo učenie o kolobehu a biológii ústav

Polybios je predstaviteľom rímskeho stoickeho učenia o štáte. Vo svojom diele Dejiny odvodzuje pôvod spoločen-
ského života od názoru, že človek je od prírody zlý a nie je mu vlastná aristotelovská túžba žiť v spoločenstve.
Rozvíja úvahy o stabilite ústav a o kolobehu ústav. Kolobeh má osobitné vnútorné príčiny a je zákonitým proce-
som. Každá politeia podlieha zákonitostiam biologického vývoja. Prechádza obdobím vzostupu, rozkvetu až po
bod obratu a premeny na úpadkovú formu ústavy, ktorá je zakódovaná už v jej prirodzenosti.
Monarchia sa mení na tyraniu, z aristokracie sa stáva oligarchia, z oligarchie vzniká demokracia. Najvyšším
dobrom demokracie je sloboda stelesnená v slobode prejavu, ktorá stráca svoju hodnotu až keď dorastie generácia,
ktorá ju považuje za samozrejmosť. K moci sa vtedy dostávajú ctižiadostiví boháči a korumpujú ľud. Z deformá-
cie demokracie vzniká cheirokracia nazývaná aj ochlokracia (vláda skorumpovaných más).

speters@stonline.sk

Riešením je ústava, ktorá kombinuje prvky monarchie, aristokracie a demokracie. Ochranou pred zneužívaním
moci je vzájomná kontrola.
V Ríme tieto tri prvky (monarchia, aristokracia, demokracia) predstavujú konzuli, senát a tribúni.

6) Cicerova koncepcia štátu a prirodzeného práva

Počas svojho konzulátu sa pokúša rozvíjať a presadzovať program svornosti stavov a v zblížení jazdcov a senáto-
rov vidí trvalý základ politiky. Svoje názory prezentuje v dielach O republike, O zákonoch, O povinnostiach.
Cicero vychádza zo spoločenskej prirodzenosti človeka – „Čo iné je obec ako právne spoločenstvo občanov?“
Cicero skúma aj jednotlivé ústavy z hľadiska ich kladov a záporov. Varuje pred obrazom kráľa, ktorý sa stará o
svojich občanov ako otec o svoje deti. Hrozby z aristokracie sú späté s tým, že bohatstvo, meno, moc bez miery
v živote a pri ovládaní iných sú plné hanebnosti a drzej pýchy. Vo vzťahu k demokracii uznáva, že zákon je pu-
tom občianskej spoločnosti a z hľadiska zákonného práva sú si všetci rovní.
Cicero sa prihovára za primerane zmiešanú formu štátu.
Koncepcia prirodzeného práva:
Cicerov variant prirodzeného práva predpokladá, že všetky národy a v každej dobe ovláda jediný, večný a nemen-
ný zákon. Tento nemožno vyhlásiť za neplatný, obmedziť ho alebo zrušiť. Je produktom rozumu. Zákon je naj -
vyšší rozum zakotvený v prírode, ktorý prikazuje, čo by sa malo robiť, a opak toho zakazuje.
Poznanie práva nemožno odvodiť z rozhodnutí prétora alebo z Dvanástich tabúľ, ale iba z filozofie.
Pre právo je prirodzeným zákonom moc prírody a preto je normou správneho a nesprávneho Uskutočnenie
prirodzeného práva je úlohou uloženou viacerým obciam, ktoré skutočné právo vyjadrujú v myšlienke spoločného
práva. Každá komunita má svoje vlastné civilné právo zaväzujúce len jej občanov. Ius gentium ani ius civile by
nemali byť v rozpore s prirodzeným právom. V opačnom prípade nie sú skutočným právom, ale svojvoľnými prí-
kazmi.
Názory Cicera rozvíja najmä Immanuel Kant.

7) Rímska jurisprudencia (Iavolenus, Celsus, Iulianus, Pomponius)

Rímska právna veda dosahuje rozmach na sklonku republiky počas principátu. Toto obdobie sa nazýva obdobím
klasickej jurisprudencie. Najstarším právnikom je Q. M. Scaevola, ďalšími významnými právnikmi boli Labeo,
Capito, Nerva, Proculus, Sabinus; neskôr Celsus, Iulianus, Pomponius, Gaius a Iavolenus. V neskorom klasickom
období boli najznámejšími právnikmi Papinianus, Paulus a Ulpianus, Modestinus.
Iavolenus:
Je hlavným predstaviteľom sabiniánov. Známy je jeho výrok: „Každá definícia v civilnom práve je nebezpečná,
lebo len zriedka ju nemožno vyvrátiť.“ „Vždy keď nemožno nájsť riešenie bez ujmy, treba vybrať to, ktoré je naj-
menej nespravodlivé.“
Celsus:
Je autorom rozsiahleho diela Digesta. Pokúša sa o vymedzenie pojmu právo a definuje ho ako umenie dobrého a
spravodlivého – „Ius est ars boni et aequi.“ Je autorom výroku „Poznať zákony neznamená pamätať si ich slová,
ale ich zmysel a moc.“ Nabáda k opatrnosti a varuje pred unáhleným úsudkom pri posudzovaní textu zákona. Ža-
lobu definuje ako stíhanie práva, ktoré sa niekomu dlhuje, cestou súdneho procesu.
Iulianus:
Jeho dielom je deväťdesiat kníh Digest. Tvrdí, že zákony nás zaväzujú len preto, že boli prijaté z vôle ľudu.
Hovorí aj o všeobecnosti a selektívnosti zákonnej úpravy. V prípadoch, kde niet písaného práva, sa musí rešpekto-
vať to, čo je zavedené prostredníctvom mravov a dlhodobých zvyklostí. V tých veciach, ktoré boli nariadené proti
zmyslu práva, sa nemožno spravovať právnym pravidlom.
Pomponius:
Je autorom diela Príručka, ktoré obsahuje historický prehľad rímskej jurisprudencie až po Iuliana. Podieľa sa aj na
tvorbe Zákona dvanástich tabúľ. Podľa neho sa zdá, že rímske právo pochádza z právnych inštitútov dvoch obcí,
totiž Atén a Sparty. Právo musí byť založené na prípadoch, ktoré sa vyskytujú pravidelne, nie na takých, ktoré nie
sú všeobecným zvykom. Známe je Pomponiovo vymedzenie cudzineckého práva ako práva, ktoré používajú všet-
ky ľudské kmene.

8) Rímska jurisprudencia (Gaius, Papinianus, Paulus, Ulpianus)

Gaius:
Jeho dielom je Učebnica práva v štyroch knihách. Slúžila ako vzor všetkým autorom podobných diel. Gaius defi-
nuje zákon ako „…to, čo národ prikazuje a ustanovuje“. Uvádza, že všetci ľudia sú buď slobodní alebo otroci;
Sloboda má prednosť pred všetkým.

speters@stonline.sk

Papiniánus:
Známe sú jeho spisy Otázky, Odpovede a Definície. Podľa Papiniána zákon je všeobecný príkaz, dobrozdanie
znalcov, spoločný sľub celej obce. Vo všetkých oblastiach práva úprava o jednotlivo určenom ruší úpravu o
druhovo určenom a v zásade sa má zachovávať to, čo je stanovené o jednotlivo určenom. Prétorské právo definuje
ako právo, ktoré zaviedli prétori, aby podporili, vytvárali alebo menili občianske právo v záujme všeobecného
prospechu.

Paulus:
Významný je jeho výrok o práve: „Pojem právo sa používa vo viacerých významoch, po prvé, to, čo vždy bolo
primerané a dobré sa nazýva právom, teda prirodzené právo; inokedy to, čo je v každej obci užitočné pre všetkých
alebo viacerých, teda civilné právo; a napokon sa v našej obci právom nazýva i honorárne právo. Neznalosť práva
škodí každému, zatiaľ čo neznalosť skutku neškodí. Vo všetkých veciach, avšak predovšetkým v práve, treba brať
ohľad na slušnosť.

Ulpianus:
Právnu vedu vymedzuje ako znalosť vecí božských i ľudských, vedu o spravodlivom a nespravodlivom. Ulpianus
sa zaoberá aj pôvodom slova právo („…meno dostalo od spravodlivosti…“). Spravodlivosť chápe ako trvalú a ne-
mennú vôľu priznať každému, čo mu patrí. Z toho vyplývajú tri základné pravidlá práva: čestne žiť, inému neubli-
žovať, každému priznať, čo mu patrí. Známe je Ulpianovo klasické rozdelenie práva na verejné a súkromné. Sú-
kromné právo sa delí na právo prirodzené, právo národov a civilné právo. Ulpianus hlásal aj zásadu „nikto nemô -
že preniesť na iného viac práv, ako má sám“.

9) Augustinova teória dvoch štátov a jej pokračovanie u Martina Luthera.

Augustinus Aurelius je predstaviteľom manichejizmu a okrem toho aj novoplatonizmu. Jeho hlavným dielom je
Boží štát. Ťažiskom jeho učenia je teória dvoch štátov a učenie o prirodzenom práve.
Podľa Augustina je svet stvorený a usporiadaný Bohom. Zlo vôbec nenarúša harmóniu sveta, je pre ňu dokonca
potrebné. Zlo je odvrátenie sa od vyšších cieľov. Vzniká, keď sa niečo nerobí dobre. Je to buď pýcha alebo
žiadostivosť.
Augustinus zastáva učenie o predestinácii. Obsahom dejín je boj dvoch štátov. Pozemský štát hľadá slávu v sebe,
nebeský zas v Pánovi. Vyvolení, ktorí žijú podľa ducha a podľa Božích príkazov, patria k Božiemu štátu. Tí, ktorí
žijú podľa tela, sú opantaní sebaláskou, sú nespravodliví a začleňujú sa do pozemského štátu. Delenie ľudí sa za -
čína už od Kaina (pozemský štát) a Ábela (Boží štát).
Boží štát však nemožno stotožňovať s vonkajšou organizáciou cirkvi, ani pozemský štát nemožno stotožňovať
s reálnym štátom. Vonkajšia organizácia cirkvi je zmiešaný celok, ktorý zahŕňa spravodlivé aj nespravodlivé.
Pravá cirkev je skrytá v srdciach ľudí.
Martin Luther:
Základnou myšlienkou nového hnutia je, že cirkev potrebuje reformáciu, ktorá nie je vecou jednotlivca, ale celého
sveta, vecou Boha. Hlavné ciele vyslovuje v dielach O babylonskom zajatí cirkvi a O kresťanskej slobode. Názory
na štát sú opísané v diele O svetskej vrchnosti.
Luther odmieta sprostredkujúcu úlohu cirkvi medzi človekom a Bohom, človek sa môže spasiť len na základe
viery, nie skutkami.
Podobne ako Augustinus člení svet na dva štáty, člení Luther cirkev na vonkajšiu a vnútornú. Rozdeleniu ľudstva
na dve časti zodpovedajú aj dva druhy práva – právo pravej cirkvi, obsahuje príkazy lásky k Bohu a lásky k blíž-
nemu. Právo tak nadobúda moc na základe viery.
Podstatou svetského práva je vrchnostenský príkaz a donútenie. Aj svetská vláda je nástrojom udržiavania Božej
vôle, preto tak moc, ako aj meč sú bohoslužbou.

10) Štát, právo a spravodlivosť u Tomáša Akvinského

Tomáš Akvinský dovršuje syntézu Aristotelovho myslenia s kresťanským náboženstvom. Poukazuje na to, že
človek je prirodzene predurčený, aby žil v spoločnosti a v štáte. V spise O vláde kniežat za najprirodzenejšiu for-
mu vlády vyhlasuje monarchiu. Demokraciu definuje ako násilný útlak moci väčšiny. Túto formu vlády stavia do
protikladu s dobrou politeiou.
V Sume teológie sa prikláňa k zmiešanej forme vlády.
Zápas medzi cisárstvom a pápežstvom vysvetľuje teóriou dvoch mečov (duchovný a svetský).
Právo a spravodlivosť:

speters@stonline.sk

Prvou otázkou je, či sú právo a zákon niečím rozumným. Zákon musí mať podľa neho vzťah k rozumu. Uvádza tri
protiargumenty, z Písma, zo scholastickej doktríny a z tvrdenia, že právo je príkaz, a preto je záležitosťou vôle,
nie rozumu.
Druhou otázkou je, či zákon smeruje k všeobecnému dobru. Keďže zákon je pravidlom ľudského správania a keď-
že cieľom každého takého správania je šťastie, musí aj zákon smerovať k všeobecnému dobru.
Tretia otázka sa týka problému, či rozum každého je spôsobilý vytvoriť zákon. Jednotlivec nemôže účinne priviesť
niekoho k cnosti, môže ho k nej len nabádať.
Štvrtou otázkou je, či zverejnenie patrí k podstate zákona. Tvrdí, že tí, pre ktorých má byť pravidlo záväzné, sa
s ním musia oboznámiť.
Právo definuje ako príkaz rozumu pre spoločné dobro, zverejnený tým, kto sa má o spoločnosť starať.
Preberá trojdelenie zákona: lex aeterna (Boží zákon), lex naturalis (vzniká z prirodzeného poriadku) a lex humana
(vzniká dohodou).
Základným princípom spravodlivosti je „suum cuique tribuere“. Úloha rozdeľujúcej spravodlivosti spočíva v úp-
rave vzťahu jednotlivca voči celku. Vyrovnávajúca spravodlivosť sa uplatňuje vo vzájomných vzťahoch jednotliv-
cov v oblasti zmluvných vzťahov a náhrady škody. Možno ju chápať aj ako odplatu za vraždu, neveru či podvod.

11) Hlavné štátoprávne kontexty islamu

Islam je spočiatku obrazom náboženského myslenia, politický význam nadobúda až v súvislosti s požiadavkou
bezpodmienečnej oddanosti. Mohamed je podľa islamskej viery povolaný byť pečaťou prorokov. Náboženský
princíp prevláda aj v roku 622 (hidžra).
Islam vychádza z názoru, že korán nahradil Starý a Nový zákon. Odmieta myšlienku, že Kristus bol synom Boha.
Korán je pre mohamedána stelesnením celej pravdy, o ktorej musí vydať svedectvo pred Bohom a pred človekom.
Zákon koránu sa člení na štyri hlavné kategórie: aká id, ibádát, akhák a mu ámalát.
V islame teoreticky existuje len jedna teokraticky riadená nábožensko-politická obec umma.
V novoplatónskej dobe preberá arabský svet antickú filozofiu spočiatku zo sýrskych prekladov a gréckych pôvo-
dín, potom ju ďalej rozvíja v ponímaní arabských filozofov.
Podľa Ibn Chaldúna spočíva politický systém záväzný pre všetky moslimské štáty na troch princípoch: jednota
Boha, proroctvo a zastupiteľstvo (človek je zástupcom Alaha na zemi).
Piatimi piliermi islamu sú: formula vyznania, modlitba, zakat, pôst v mesiaci ramadán, púť do Mekky. Často sa
k nim priraďuje aj džihád (džihád srdcom – približovanie sa človeka k Bohu, džihád rukou – charitatívna činnosť,
džihád jazykom – šírenie viery slovom, džihád mečom – násilné presviedčanie o pravde).
Moslimská právna veda je súborom povinností, ktoré veriacim ukladá boží zákon. Obsahuje kultové pravidlá,
rodinné a spoločenské právo a trestné právo.

12) Prechod k svetskému chápaniu štátu: Dante a Marsilius z Padovy.

Dante Alighieri:
Vo svojom diele Monarchia vychádza zo skutočnosti, že problém monarchia temporalis sa zatiaľ filozoficky ani
politicky nepodarilo dokázať. Kladie si tri základné otázky: Je svetová monarchia potrebná pre dobro sveta? Pre-
berá túto monarchiu rímsky národ oprávnene? Závisí táto monarchia priamo od Boha alebo od jeho služobníka či
zástupcu?
Kľúčovým problémom je univerzálnosť cisárstva. Odvodzuje ju filozoficky z ľudskej prirodzenosti a jej špecific-
kého cieľa.
Prispôsobuje učenie Averroesa o univerzálnom intelekte. Podľa neho len ľudstvo ako celok má schopnosť po-
znávania. Aktivizácia poznávacej schopnosti je možná iba v politickej jednote ľudského rodu. Táto jednota sa za-
tiaľ naposledy realizuje v Ríme počas vlády Augusta. Oprávnenie prevziať monarchiu temporalis nesúvisí teda
s nadprirodzenou úlohou pápeža.

Marsilius z Padovy:
Jeho dielo Obranca mieru, v ktorom vystupuje proti pápežskému absolutizmu a obhajuje svetskú moc bol považo-
vaný za najrevolučnejší zo všetkých bojových spisov proti stredovekému pápežstvu. Podrobne rozoberá najdôleži-
tejšie príčiny udržiavajúce a ochraňujúce mier a pokoj v štáte a skúma otázky predchádzania vzniku a odstraňova-
nia tých príčin, ktoré vyvolávajú úplný opak – svár. Snahu pápeža a cirkvi zmocniť sa svetskej moci hodnotí
jednoznačne ako príčinu sváru, ako porušenie stavu mieru.
Marsilius vychádza z toho, že primárnymi prvkami v štáte sú vláda a ľud. Podľa neho zákonodarcom alebo prvou
a špecificky účinnou príčinou zákona je ľud, čiže všetci občania alebo ich najzávažnejšia časť (nie väčšina).
Zákon pre Marsilia stelesňuje rozum bez žiadostivosti. Všetci vládcovia musia vládnuť na základe zákona, a nie
bez zákona.

speters@stonline.sk

Myšlienky Marsilia z Padovy nachádzajú ohlas a pokračovanie v teóriách zdôvodňujúcich suverenitu ľudu a môžu
byť podnetom aj pri úvahách o niektorých princípoch právneho štátu.

13) Machiavelliho chápanie politiky a štátu.

Podľa Machiavelliho ľudia konajú dobro len z nutnosti. Vo všeobecnosti sú nestáli, nevďační, pokryteckí, zbabelí
a ziskuchtiví.
Machiavelli ako jeden z prvých zavádza do teórie politiky pojem štát (lo stato) ako ľudský výtvor a ako samostat-
ný hodnotový systém. Ako politický stav spoločnosti zahŕňa vzťahy vládnucich a ovládaných, existenciu organi-
zovanej politickej moci, zákony a súdnictvo.
Všetky štáty a dŕžavy, ktoré kedy vládli ľuďom, boli alebo sú buď republiky, alebo vladárstva (Vladár).
Politiku stavia na roveň určitému súboru pravidiel manipulácie s ľuďmi.
V Machiavelliho dielach sa objavuje túžba po silnej stabilnej vláde, ktorá je schopná čeliť korupcii a skazenosti.
Má byť prechodne vládou silného jednotlivca, ktorá by mohla vyústiť do spravodlivej republiky. Vlastnosti vladá-
ra, ktoré mu zabezpečujú politický úspech sú: držanie daného slova, pravdovravnosť bez úskokov. Veľké veci
však dosiahli tí, ktorí na tieto vlastnosti nedbali. Vladár musí vedieť bojovať aj ako zviera, aj ako človek. Nemusí
mať všetky uvedené vlastnosti, ale musí vzbudzovať dojem, že ich má.
Štátny záujem si podľa Machiavelliho vždy vyžaduje obete a prostriedky na jeho obranu.
Machiavelli tvrdí v Úvahách o prvej dekáde Tita Livia, že tyrania alebo cisárska moc mestá utláčajú. Treba upred-
nostniť republiku pred vládou samovládcu. Každá republika musí na občanov pôsobiť náboženstvom a zákonmi.
Čisté formy monarchie, aristokracie a demokracie považuje za prirodzene nestabilné, pretože stavajú záujmy
jednej skupiny proti záujmom druhej. Prednosť preto dáva vyváženej ústave.
Podľa Machiavelliho učenia vzniká nový pojem – machiavellizmus – znamená politiku v duchu hesla „účel svätí
prostriedky“.

14) Teória suverenity štátnej moci Jeana Bodina

Najdôležitejším Bodinovým dielom je Šesť kníh o štáte.
Patrí medzi kritikov Machiavaelliho prístupu k otázkam vlády a vladára. Vyčíta mu nedostatok právnických vedo-
mostí.
Bodin definuje štát ako právnu vládu množstva rodín, ktoré disponujú suverénnou mocou. Prvým znakom, ktorý
odlišuje štát od zbojníckych bánd a pirátskych hord, je práve vláda podľa práva. Ďalším znakom štátu je terito-
rialita.
Zachovanie súkromného vlastníctva podľa neho posilňuje všeobecné blaho.
Pojem suverenita obsahuje absolútnu a trvalú moc štátu, ktorá sa po latinsky nazýva majestas. Suverenita zname-
ná najvyššiu moc rozkazovať. Suverenita je najvyššia moc nad občanmi a poddanými neviazaná zákonmi.
Panovník je vyňatý spod platnosti zákonov. Pojmom absolútna moc sa Bodin stáva zakladateľom slova absolutiz-
mus.
Bodin charakterizuje suverenitu ako trvalú moc. Zo znaku absolútnosti vyvodzuje záver, že suverén nie je viazaný
právom svojich predchodcov, ale ani vlastnými zákonmi a nariadeniami. Uznáva však, že každý pozemský panov-
ník je viazaný Božím a prirodzeným právom a nemá porušovať ich autoritu.
Najlepší znak štátu, právo suverenity, môže v prísnom zmysle slova existovať iba v monarchii, lebo suverénom
v štáte nemôže byť nikto iný ako jediný jednotlivec.

15) Utopické modely štátu: T. More a T. Campanella

Thomas More:
Jeho dielo Knižka skutočne zlatá a rovnako užitočná ako zábavná o najlepšom štáte a o novom ostrove Utópia
bolo zrodom politického pojmu utópia. Kniha má formu dialógu. More začína spoločenskou kritikou anglických
pomerov. Opisuje vyháňanie roľníkov z pôdy, ohradzovanie pozemkov a premenu ornej pôdy na pasienky pre ov-
ce. Odvolávajúc sa na Platóna tvrdí, že k všeobecnému blahu vedie iba jedna cesta, ktorou je zavedenie majet-
kovej rovnosti. Majetok možno spravodlivo rozdeliť a ľudské pomery šťastne usporiadať iba zrušením súkromné-
ho vlastníctva. Za najpevnejší nerv štátu pokladá More spravodlivosť. Opisuje dokonalé právo na ostrove Utópia:
majú málo zákonov…, vrcholom nespravodlivosti je zväzovať ľudí zákonmi, ktorých je viac, ako sa dá prečítať, a
ktoré sú také nejasné, že im nikto nerozumie.
More obhajuje aj náboženskú toleranciu, vyhlasuje, že každý sa môže riadiť náboženstvom podľa vlastnej voľby.
Vojnu považujú obyvatelia Utópie za odpornú a zverskú vec. Vojensky zasahujú len na obranu vlastného územia,
alebo aby iný národ utláčaný tyraniou z ľútosti a v záujme ľudskosti oslobodili spod tohto jarma.

speters@stonline.sk

Tomasso Campanella:
Slnečný štát je syntézou antiky a raného kresťanstva. Uplatňuje formu dialógu medzi veľmajstrom Rádu hospitá-
lov a janovským admirálom, ktorý oboplával svet.
Campanella bojuje proti tyranii, sofistike a pokrytectvu. V usporiadaní ideálneho štátu dominujú opačné princípy.
Na čele je Vladár Slnko. Jeho traja spoluvládcovia sú Moc, Múdrosť a Láska. V Slnečnom štáte je toľko úradov,
koľko tam poznajú cností. Zákonov je tu málo, sú stručné a jasné.
Slnečný štát je predovšetkým víziou najlepšieho usporiadania ľudskej spoločnosti, ovplyvnenou antikou a raným
kresťanstvom.

16) Hugo Grotius ako zakladateľ medzinárodného práva

Grotius sa už od mladosti zaoberal medzinárodným právom. V spise Slobodné more skúma teoretickú otázku, či
existuje právo na slobodnú plavbu po mori. V súvislosti so vznikom moderných suverénnych štátov okrem iného
vzniká otázka, či a v akej podobu sú vzájomné vzťahy medzi nimi vôbec možné, a či suverenita v tomto smere nie
je prekážkou.
Druhým motívom hľadania práva, ktoré navzájom zaväzuje štáty je spor náboženstiev o najlepšie právo. Spoločný
základ treba hľadať mimo náboženstva, t.j. v prirodzenom práve.
Na Grotiovo dielo reaguje John Selden v spise Uzavreté more, v ktorom žiada, aby Anglicko bolo jedinou námor-
nou mocnosťou.
Základy medzinárodného práva kladie Grotiovo dielo O práve vojny a mieru. Odsudzuje v ňom krutosť a viero-
lomnosť vo vzťahoch medzi štátmi v čase vojny. Najvyšší princíp prirodzeného práva Grotius hľadá v ľudskej
prirodzenosti.
Grotius sa nesnaží o zrušenie vojen, ale o ich humanizáciu. Pokúša sa urobiť z vojny usporiadanú právnu skutoč-
nosť, a tým ju do určitej miery skrotiť.
Vojna môže byť spravodlivá, ak slúži vymáhaniu práva, predovšetkým obrane pred protiprávnym útokom. Vojna
sa takto stáva pokračovaním právneho sporu inými prostriedkami, ak iné pokusy, napríklad zmierovacie konanie,
stroskotajú.
V Grotiovom chápaní sa koncepcia zmluvy a princíp pacta sunt servanda stávajú axiómou v rámci štátneho a
medzinárodného práva.

17) Racionalizmus B. Spinozu a jeho úvahy o demokracii

Spinozove názory na štát a právo obsahuje Teologicko-politická rozprava a Politická rozprava.
Politickú rozpravu venuje opisu spôsobu, ako treba vytvoriť spoločnosť s monarchistickou formou vlády a
spoločnosť s aristokratickou formou vlády, aby sa nezvrhla na tyraniu a aby sa zachovala nedotknuteľnosť mieru a
slobody jej občanov. Pri skúmaní štátu a práva uplatňuje prírodovednú metódu a chápe ich ako systémy prírod-
ných síl. Základným prírodným zákonom je zákon sebazachovania.
Podľa Spinozu každý má toľko práva, koľko má moci.
Pod prirodzeným právom rozumie pravidlá, podľa ktorých všetko prebieha, teda vlastnú moc prírody.
Štát vzniká na základe zmluvy, ktorá vytvára občiansky stav spoločnosti, odlišný od prírodného stavu. Cieľom
štátu je sloboda občanov. Najlepší je štát, v ktorom občania nažívajú v svornosti a poslúchajú vnútorný hlas. Štát
je zlý vtedy, keď občanov príliš deptá.
Podľa Spinozu najpodvratnejšími spomedzi všetkých zákonov sú zákony proti slobode slova, pretože ľudia nebu-
dú dlhodobo zachovávať také zákony, ktoré nemôžu kritizovať.
Formu vládnej moci označuje Spinoza ako štátne zriadenie. Celú oblasť, na ktorú sa vzťahuje výkon vládnej moci,
nazýva spoločnosťou. Spoločné záležitosti vlády, ktoré podliehajú riadeniu toho, kto má moc, Spinoza pomenúva
štátom.
Monarchiu komentuje: „Otroctvu, a nie slobode záleží na tom, aby sa všetka moc zverila jednému mužovi.“
Venuje sa skôr demokracii. Demokracia je všeobecné združenie ľudí, ktoré ako celok má právo na všetko, čo je
v jeho moci. Nedostatkom demokracie je tendencia zverovať moc priemernosti, čomu sa dá zabrániť len tým, že
úrady budú zastávať výlučne ľudia vyškolení v zručnosti. Schopnejší sa skôr či neskôr búria proti takému systé-
mu, napriek tomu, že sú v menšine. Preto Spinoza predvída zmenu demokracie na aristokraciu a zmenu aristokra-
cie na monarchiu.

18) Jednota a deľba moci v štáte: T. Hobbes a John Lock

speters@stonline.sk

Hobbes vychádza z prirodzeného stavu ľudskej spoločnosti. Prirodzeným stavom ľudí pred vznikom spoločnosti
bola vojna, a to nie jednoduchá, ale vojna všetkých proti všetkým. V tomto prirodzenom stave je človek človeku
vlkom. Trvalá vojna nie je priaznivá, preto je úsilie o mier požiadavkou správnej rozumovej úvahy. Vo veciach
nevyhnutných pre mier a obranu vyžaduje jednotnú vôľu všetkých. Taká vôľa vzniká len ak každý človek podriadi
svoju vôľu vôli iného subjektu, ktorého rozhodnutia vo veciach spoločného mieru budú považované za vôľu všet-
kých a každého osobitne. Takto dosiahnuté zjednotenie Hobbes nazýva štátom alebo občianskou spoločnosťou
alebo občianskou osobou.
Pod občianskymi zákonmi rozumie zákony, ktoré majú ľudia dodržiavať preto, lebo sú členmi konkrétneho štátu.
V definícii pojmu právo tvrdí, že právo nie je rada, ale príkaz toho, ktorého príkaz je adresovaný tomu, kto mu bol
prv povinný poslušnosťou.
Občiansky zákon obsahuje pravidlá pre každého poddaného, ktoré mu štát prikázal slovom, písmom alebo iným
postačujúcim prejavom vôle.
Prirodzené a občianske právo podľa Hobbesa nie sú rôzne druhy, ale rôzne časti práva. Písaná časť je občianske
právo a nepísaná časť prirodzené právo.
Povinnosťou vládcu je vydávať dobré zákony. Hobbes vytvára podobu neskoršieho zákonného pozitivizmu, ktoré-
ho požiadavkami sú poriadok a právna istota.

John Lock rozlišuje medzi prirodzeným stavom a politickou alebo občianskou spoločnosťou. Prirodzený stav pre
neho súčasne znamená stav rovnosti. Pravou podstatou prirodzeného zákona, na ktorom sa zakladá prirodzený
stav, je rozum. Podľa Locka, hlavný účel, prečo sa ľudia spájajú do štátov a podrobujú sa vláde, je zachovanie
vlastníctva.
Treba nájsť metódy, ako obmedziť rôzne excesy tých, ktorým ľud dal právomoc nad sebou, a ako vyvážiť moc
vlády tým, že by sa jednotlivé časti moci vložili do rôznych rúk. Lock vychádza z existencie troch druhov moci
v štáte. Zákonodarná moc: má vládnuť podľa vyhlásených zavedených zákonov, ktoré sa v osobitných prípadoch
nemajú meniť, čiže má mať rovnaké pravidlá pre bohatých aj chudobných. jej zákony majú byť zamerané výlučne
na dobro ľudu, nesmie ľudu ukladať daň z vlastníctva bez jeho súhlasu alebo súhlasu jeho zástupcov a nesmie, a
ani nemôže preniesť moc tvoriť zákony na niekoho iného. Nie je nevyhnutná nepretržitá činnosť zákonodarnej
moci.
Výkonná moc zahŕňa aj súdnu moc. Vykonáva zákony a vykonáva dozor nad nimi. Federatívna moc predstavuje
moc vojny a mieru, zväzkov a spolkov a všetkých zmlúv so všetkými osobami a spoločenstvami okrem štátu.
V každom štáte má riadiaca moc vládnuť podľa vyhlásených a prijatých zákonov. John Lock patrí k zakladateľov
teórie deľby moci v štáte.

19) Deľba moci a spoločenská zmluva: Ch. L. Montesquieu a Jean Jacques Rousseau

Montesquieu skôr ako sa venuje deľbe moci, vymedzuje pojem sloboda: „Sloboda je právo robiť všetko to, čo do-
voľujú zákony…“ Vzorom štátneho zriadenia, ktoré zaručuje občanom politickú slobodu, je Anglicko. V každom
štáte sú tri druhy moci: zákonodarná moc (panovník alebo úrad vydáva zákony), výkonná moc, ktorá spravuje
záležitosti medzinárodného práva (uzatváranie mieru a vedenie vojny, vysielanie alebo prijímanie veľvyslancov) a
výkonná moc, ktorá spravuje otázky občianskeho práva (aj súdna moc – trestá zločiny alebo súdi spory medzi
jednotlivcami).
Úlohou súdnej moci je iba uplatňovať právo, nie tvoriť ho alebo dopĺňať. Nie je ničím iným ako ústami zákona.
Montesquieu rozlišuje tri základné druhy vlád: v republikánskej vláde najvyššia moc patrí buď všetkému ľudu
(demokracia), alebo jeho časti (aristokracia). Monarchistické vlády charakterizuje vláda jednotlivca na základe
pevne ustanovených zákonov. V despotických vládach určuje všetko jeden človek, ale svojou ľubovôľou bez zá-
konov.
Rousseauova spoločenská zmluva obsahuje tento základný princíp: „Každý člen dáva svoju osobu a všetku moc
pod najvyššiu správu všeobecnej vôle a každý je aj prijímaný ako neoddeliteľná časť celku. Touto zmluvou
človek stráca prirodzenú slobodu a neobmedzené právo na všetko, čo ho zvádza a čo môže dosiahnuť. Získava ale
občiansku slobodu a vlastnícke právo na všetko, čo má. Sily štátu podľa účelu jeho zriadenia, ktorým je spoločné
blaho, môže riadiť iba všeobecná vôľa.
Rousseau nazýva republikou každý štát, ktorý sa spravuje zákonmi, bez ohľadu na formu správy. Chápe, že len
v takomto štáte vládne verejný záujem. Zákony považuje za podmienky občianskeho združenia. Ľud, ktorý je
podriadený zákonom, má byť aj ich pôvodcom.
Rousseau sa prihovára za demokraciu pre malé štáty, za aristokraciu pre stredné štáty a monarchiu odporúča veľ-
kým štátom.
Demokracia predpokladá: veľmi malý štát, veľkú jednoduchosť mravov, veľa rovnosti v hodnostiach a v majetku
a malý alebo nijaký prepych.

speters@stonline.sk

Podľa Rousseaua by si demokraticky mohol vládnuť iba národ anjelov. Taká dokonalá vláda nie je vhodná pre
ľudí.

20) Americká revolúcia a federalisti

Význam americkej revolúcie spočíva v praktickej syntéze rôznych prúdov európskeho myslenia. Najvýznamnej-
ším predstaviteľom osvietenského utilitarizmu je Benjamin Franklin, ktorý hlása hodnoty ako umiernenosť, spori-
vosť, poriadok.
Thomas Pain zasahuje do konfliktu s Anglickom pamfletom Zdravý rozum, ktorým vyjadruje radikálny republika-
nizmus. Spoločnosť nie je štát, spoločnosť vzniká na základe ľudských potrieb, štát naproti tomu z ľudskej zloby.
Možno ho považovať za nevyhnutné zlo. Pain údajne ako prvý používa názov Spojené štáty americké.
Vyhlásenie nezávislosti USA zdôrazňuje potrebu rovnosti a základných práv človeka.
Autormi článkov federalistov, ktoré pôvodne vychádzali v novinách a neskôr boli vydané knižne, sú A. Hamilton,
J. Madison a J. Jay.
Rozpravy spočívajú na určitých axiómach vychádzajúcich zo zdravého rozumu. Štát je potrebný práve preto, lebo
ľudské vášne sa bez donútenia nechcú podrobiť príkazom rozumu a spravodlivosti. Rozdielnosť záujmov ľudí
v politike vyplýva z deľby vlastníctva. Republikánske zriadenie spočíva na dôvere. Republika je nielen federatív-
na, ale aj reprezentatívna. Zástupcovia ľudu spravidla patria k hornej vrstve. Deľba moci predpokladá rozdelenú a
na vzájomných brzdách spočívajúcu legislatívu, ako aj nezávislosť sudcov. Za najslabšiu zložku moci sa pokladá
súdna moc.
Mať právo presadzovať verejné blaho v prípade všetkých politických inštitúcií súčasne znamená mať slobodu
konania, ktorú možno použiť nesprávnym spôsobom alebo zneužiť.

21) Immanuel Kant – chápanie práva a systému

Podľa Immanuela Kanta je síce sloboda zmyslom existencie mravného zákona, ale mravný zákon je zmyslom po-
znania. Mravný zákon Kant chápe ako kategorický imperatív, ako čistú vôľu a čistý rozum v akcii. Základný zá-
kon čistého praktického rozumu znie: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom vše-
obecného zákonodarstva.“
Právo upravuje správne používanie slobody vo vonkajších vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, a aby nedochá-
dzalo ku kolízii slobôd, obmedzuje sféru slobody každého. V diele Metafyzika definuje právo ako súhrn pod-
mienok, za ktorých možno ľubovôľu jednotlivca uviesť do súladu s ľubovôľou ostatných podľa všeobecného zá-
kona slobody.
Každé zákonodarstvo má dve časti: zákon – konanie, ku ktorému má dôjsť, ako objektívne nevyhnutné a pohnút-
ku – dôvod určenia ľubovôle pre toto konanie subjektívne spája s predstavou zákona, čiže zákon robí povinnosť
pohnútkou.
Súlad alebo nesúlad konania so zákonom nazýva Kant legalitou, konanie, v ktorom idea povinnosti zo zákona je
zároveň pohnútkou konania, je jeho moralitou.
Právo a štát tvoria jeden celok. Zákonné právo existuje len v štáte a štát je legitímny, iba ak je právnym štátom.
Štát definuje Kant ako spojenie množstva ľudí podliehajúcich zákonom práva. Každý štát obsahuje tri moci alebo
všeobecnú vôľu zjednotenú v trojnásobnej osobe. Tvorí ju: panovnícka moc; výkonná moc; súdna moc.
Zákonodarnú moc môže podľa Kanta predstavovať len zjednotená vôľa ľudu. Sloboda v štáte je podľa Kanta zaru-
čená len vtedy, ak zákonodarca súčasne nevykonáva zákony.
V spise K večnému mieru opisuje kroky vedúce k vzniku federatívneho zväzu slobodných štátov, ktorý má byť
zárukou večného mieru. Každý členský štát má mať republikánske občianske zriadenie. Buduje sa na princípoch
slobody členov spoločnosti, na zásadách závislosti všetkých od jediného spoločného zákonodarstva a na zákone
ich rovnosti. V takomto zväzku má platiť svetoobčianske právo, ktoré sa má obmedziť na úpravu podmienok vše-
obecnej hospitality.

22) G. W. F. Hegel – filozofia práva

Hegel patrí k zakladateľom filozofie práva. Filozofia práva nemá konštruovať štát, aký má byť. Heglov opis vy-
chádza z toho, že súcno slobodnej vôle je právo. Pojem právo chápe ako súhrn všetkých stránok života spoločnos-
ti. Tromi vývojovými stupňami práva sú abstraktné alebo formálne právo, moralita a mravnosť.
Abstraktné právo je vonkajšou skutočnosťou slobodnej vôle a patria k nemu spoločenské vzťahy vyplývajúce
z ľudskej prirodzenosti. Základným príkazom abstraktného práva je: Buď osobou a váž si ostatných ako osoby.
Rovnosť ľudí v spoločnosti spočíva v tom, že všetci sú vlastníkmi, že všetci sa podieľajú na spoločenstve statkov.
Zmluva predpokladá, že tí, ktorí ju uzatvárajú, sa uznávajú ako vlastníci. Bezprávie zahŕňa Hegel k úvahám o ab-

speters@stonline.sk

straktnom práve. Zmyslom trestu nie ja náprava zločinca, ale realizácia spravodlivosti. Zločin je totiž negáciou
práva, a trest negáciou tejto negácie, teda znovunastolením práva.
Moralita sa zameriava na vnútro človeka. Etické normy vychádzajú z vlastného svedomia a presvedčenia.
Mravnosť je najvyšším a najpravdivejším určením slobodnej vôle, syntézou vonkajších prejavov abstraktného
práva a čistého vnútorného sveta jednotlivca ako morálneho subjektu. Mravnosť sa z hľadiska pojmu člení na
rodinu, občiansku spoločnosť a štát. Štát chápe ako skutočnosť mravnej idey, ako uskutočnenie slobody.
Politický štát v chápaní Hegla sa člení na zákonodarnú, vládnu a panovnícku moc. Za najvhodnejšie štátne
zriadenie pokladá konštitučnú monarchiu.
Hegel tvrdí, že štátna moc, ktorá vychádza z volieb, je najhoršou inštitúciou. Kriticky sa stavia aj proti neobme-
dzenej slobode tlače. Idealizuje štátne úradníctvo.
Nesúhlasí s myšlienkou suverenity ľudu a obhajuje myšlienku suverenity štátu stelesnenú v panovníkovi, ktorého
legitimita má dynastický pôvod.

23) Utilitarizmus J. Benthama a jeho systém právnej vedy

Jeremy Bentham sa pokúša uplatniť pravidlá racionálnej analýzy podľa vzoru matematiky. Východiskom je téza,
že ľudia sa prirodzene usilujú o dosiahnutie príjemného a vyhýbajú sa nepríjemnému. Princíp prospechu nás
ovláda vo všetkom, čo robíme, čo hovoríme, čo si myslíme. Neskôr tento princíp nahrádza princípom čo najväč-
šieho šťastia. Cieľom každého zákonodarstva napokon má byť čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí.
Bentham je zakladateľom analytického smeru v právnej vede. Vymedzuje dva prístupy ku právu: analyticko-opis-
ný – skúma otázku, čo je právo; kriticko-hodnotiaci – zaoberá sa problémom, aké by malo právo byť.
Vo Fragmente o vládnutí uvádza, že to, čo je právom v rôznych štátoch, je rozdielne, to, čo by ním malo byť, je
do značnej miery totožné. Nastoľuje požiadavku právneho pozitivizmu, ktorou je oddelenosť práva od morálky.
Právo je prejav vôle suverénneho vládcu. Podstatou práva je príkaz, imperatív.
Každý právny poriadok a každý právny inštitút sa skladá z najmenších, ďalej nerozkladateľných imperatívov.
Bentham tvrdí, že imperatív vždy nadobúda dve z foriem príkaz – zákaz, dovolenie – dovolenie opaku, jednu
z troch kombinácií: príkaz a nevyhnutné dovolenie správania; zákaz a nevyhnutné dovolenie opaku správania; do-
volenie a dovolenie opaku.
Rozkaz môže pôsobiť na vôľu adresáta len vtedy, ak ho posilňujú vhodné motívy – odmeny a tresty. Úplná norma
musí obsahovať hlavnú normu, ktorá určité správanie prikazuje alebo zakazuje, a pomocnú normu, ktorá predvída
sankciu.
Právo je rozumné, ak je užitočné, ak občanom zaručuje istotou, hojnosť vlastníctva a rovnosť. Bentham je zástan-
com politickej demokracie, parlament je garantom a strážcom občianskych slobôd.

24) Analytická právna veda J. Austina

Austin rozlišuje medzi všeobecnou právnou vedou (filozofia pozitívneho práva) – zaoberá sa právom, aké nevy-
hnutne je a osobitnou právnou vedou – venuje sa konkrétnemu právnemu poriadku.
Na počiatku úvah o práve je želanie a význam želania. Môže ísť o žiadosť alebo výstrahu alebo o želanie ako prí -
kaz. Zlo, ktoré sa pravdepodobne uplatní, ak príkaz nebude splnený, Austin nazýva sankciou alebo vynútením po-
slušnosti.
Ak príkaz všeobecne zaväzuje určitým spôsobom konať alebo opomenúť, ide o zákon, ak zaväzuje k špecifickému
konaniu alebo opomenutiu, ide o príležitostný alebo osobitný príkaz.
Zákony delí na: zákony vo vlastnom zmysle slova a zákony, ktoré nie sú zákonmi vo vlastnom zmysle slova.
Zákon vo vlastnom zmysle slova sa skladá z pravidla správania, ktoré rozumnej bytosti ukladá iná rozumná by-
tosť, ktorá má nad ňou moc. Patria sem Božie zákony a ľudské zákony, ktoré sú zákonmi v prísnom zmysle slova
a zákonmi, ktoré v prísnom zmysle slova zákonmi nie sú.
Zákony v prísnom zmysle slova tvoria pravidlá, ktoré stanovujú ľudia politicky nadriadení ľuďom politicky
podriadeným, pravidlá, ktoré pri výkone svojich zákonných práv stanovujú ľudia ako súkromní jednotlivci.
Zákony, ktoré nie sú zákonmi v prísnom zmysle slova, sú pravidlá stanovené ľuďmi, ktorí nie sú politicky
nadriadenými. Zahŕňajú zákony podľa podobnosti (príkazy módy, normy cti, pravidlá medzi gentlemanmi,
medzinárodné právo); zákony v prenesenom zmysle slova – regulujú rast alebo úpadok pozorovaný u nižších ži-
vočíchov alebo u rastlín a zákony určujúce pohyb neživých telies.
Navrhuje ešte aj inú klasifikáciu zákonov: pozitívne zákony a pozitívna morálka. Zákony druhej skupiny neus-
tanovujú ľudia politicky nadriadení ľuďom politicky podriadeným, ani ľudia so zákonnými právami. Rozdiel
medzi pozitívnym právom a pozitívnou morálkou je rozdielom medzi zákonmi vynucovanými štátom a zákonmi
vynucovanými iným spôsobom.
Právo v prísnom zmysle slova je príkaz suveréna vynútiteľný sankciou. Skutočnosť, že suverén je prameňom
práva, vyjadruje spätosť štátu s právom.

speters@stonline.sk

25) Politická sloboda a modely ústavnej vlády: J. S. Mill a A. de Tocqueville

J. S. Mill:
Predmetom jeho eseje O slobode je občianska alebo spoločenská sloboda, ako aj podstata a hranice moci, ktorú
môže spoločnosť legitímne uplatňovať voči jednotlivcovi.
Boj medzi slobodou a autoritou Mill pokladá za najvýraznejšiu črtu najstarších dejín. Sloboda znamenala ochranu
pred tyraniou panovníkov, ktorých postavenie sa považovalo za nevyhnutne antagonistické vo vzťahu k tým,
ktorým vládli. Na ochranu slabších členov spoločnosti sa vymedzujú hranice – politické slobody alebo práva, ne-
skôr známe ako ústavné kontroly.
Sféra ľudskej slobody zahŕňa predovšetkým vnútornú oblasť vedomia a vyžaduje slobodu svedomia v najširšom
zmysle slova; slobodu konať tak, ako chceme; slobodu spolčovania.
Mill vyhlasuje spoločnosť, v ktorej sa tieto slobody nerešpektujú, za neslobodnú. Jedinú skutočnú slobodu vidí
v slobode hľadať vlastné dobro vlastnou cestou. Najväčšmi vyzdvihuje slobodu tlače.
Mill obhajuje zastupiteľskú parlamentnú demokraciu. Spolu s Tocquevillom je duchovným otcom teórie parla-
mentnej demokracie. Demokraciu stotožňuje so zastupiteľstvom. Zastupiteľskú demokraciu ohrozuje všeobecná
nevedomosť zastupiteľského zboru a neschopnosť a nebezpečie, že zastupiteľský zbor môže byť ovplyvňovaný
záujmami, ktoré nemožno stotožniť so všeobecným blahom verejnosti.
Mill rozlišuje medzi pravou a nepravou demokraciou. Pravá demokracia je vládou všetkého ľudu. V obvyklej
praxi predstavuje vládu všetkého ľudu iba prostredníctvom väčšiny ľudu, ktorá má výlučné zastúpenie.
Alexis de Tocqueville:
Vychádza z toho, že novú vládu neupevňuje len násilie, ale aj dobré zákony. Otázka voľby medzi kráľovstvom a
republikou sa vyriešila v prospech republiky. Cieľom Tocquevillovej práce Demokracia v Amerike je ukázať
ľuďom, ako môžu byť súčasne rovní a slobodní. Skutočná riadiaca sila demokracie, vášeň pre rovnosť, je zlučiteľ-
ná tak so slobodou, ako aj s tyraniou. Zo všetkých politických dôsledkov, ku ktorým vedie rovnosť životných pod-
mienok, najskôr upúta pozornosť láska k nezávislosti.
V momente, keď štátna moc začne zlyhávať, musí ihneď vzniknúť strašný zmätok. Anarchia ale nie je hlavným
zlom, ktorého sa demokratická epocha musí obávať, ale zlom najmenším. Dôležité je poukázať na to, že predstavy
demokratickej spoločnosti o vláde prirodzene podporujú koncentráciu moci. Rozum demokratickej spoločnosti
v politike ochotne prijíma jednoduché a všeobecné myšlienky. Hlavnou podmienkou dobrej vlády je legislatívna
uniformita.
Tocqueville tvrdí, že v revolúcii sa myšlienka politickej slobody a túžba po nej zjavuje ako posledná a ako prvá
znovu mizne. K prevratu nedochádza vtedy, keď sú pomery neznesiteľné, ale keď sa ukazuje, že ich možno zme-
niť.

26) Politický liberalizmus W. v. Humboldta

Pri porovnávaní rôznych štátnych zriadení treba skúmať otázku, aký má byť účel činnosti štátu a aké hranice má
štát stanoviť pre svoju pôsobnosť. Pri vzniku nového štátneho zriadenia treba určiť vládnucu a podriadenú časť
národa a všetko, čo súvisí s reálnym vytvorením vlády a vymedziť pôsobnosť ustanovenej vlády v pozitívnom a
negatívnom zmysle. Podstatný význam má splnenie druhej podmienky.
Účel štátu môže byť dvojaký. Štát môže chcieť napomáhať šťastiu alebo len zamedzovať zlu. Humboldt vychádza
z liberalistického chápania vzťahu jednotlivca a štátu. Štát sa zdržiava akejkoľvek starostlivosti o pozitívny blaho-
byt občanov a robí len to, čo je nevyhnutné pre bezpečnosť občanov v ich vzájomných vzťahoch a vo vzťahoch
voči nepriateľom.
Vzťah štátu k realizácii jeho činností striktne spája s princípom legality a pri rozbore policajných a trestných zá-
konov opätovne zdôrazňuje sféru súkromnej slobody.
Humboldt nepovažuje štát za morálnu ustanovizeň, ale len za prostriedok, ktorému nemožno obetovať človeka ak
pravý účel. Preto je naliehavé, aby štát bol právnym štátom a aby poskytoval a zaručoval svojim občanom zákon-
nú slobodu. Právo sa mu javí ako forma slobody.
Štát nejestvuje mimo hraníc práva a popiera sám seba, ak právo porušuje alebo ho degraduje na funkciu moci. Ak
štát stotožňuje moc s právom, zvrháva sa na diktatúru.

27) Politický konzervativizmus: E. Burke

Burke nepopiera, že ľudia majú v buržoáznej spoločnosti veľa práv, nepripúšťa však, že k nim patrí aj právo zú-
častňovať sa na riadení štátu. Nárok na účasť na správe štátu sa musí odvodzovať od vlastníctva. Odvoláva sa na
zákony prírody. Politické zriadenie má zároveň historické korene a môže mať úspech, len ak spočíva na princípe
úcty k starému.

speters@stonline.sk

Slobodu treba vždy posudzovať podľa toho, ako sa dopĺňa s vládou, s verejnou mocou, s disciplínou a poslušnos-
ťou armády… Pre jednotlivcov sloboda znamená, že si môžu robiť, čo sa im zachce. Ak ľudia konajú ako celok,
sloboda podľa Burka predstavuje moc.
Spoločnosť chápe ako zmluvu. Štát však nepovažuje len za spolok. Predstavuje spoluúčasť na všetkých vedomos-
tiach a zručnostiach, na každej cnosti a dokonalosti.
Podľa Burka je človek svojou povahou, rozumom a inštinktmi náboženskou bytosťou. Posvätenie štátu štátnym
náboženstvom považuje za nevyhnutné, aby u slobodných občanov vzbudzovalo úctu.
Burke obhajuje udržanie a zlepšenie existujúceho politického zriadenia.

28) Historická škola práva: F. C. v. Savigny

Známy je Savignyho výrok: „Právna veda nie je nič iné ako právna história.“ Stavia proti prirodzenoprávnemu
mysleniu v právnej vede historické myslenie a stáva sa zakladateľom nového smeru. Túto metódu uplatňuje aj
v monografii Právo držby.
Z oblasti záujmu právnej vedy vylučuje Savigny problematiku štátu. Jeho právna teória sa odvíja od úvah o objek-
tívnej závislosti práva od národa.
Podľa Savignyho právo vzniká spolu s národom, vyvíja sa s ním a napokon odumiera, ak národ stráca svoju osobi-
tosť. Každé právo sa vyvíja postupne, najprv z obyčajov, neskôr z právnej vedy a potom vždy z vnútorných síl,
ktoré pôsobia skryto, ale nie z rozhodujúcej vôle zákonodarcu.
Na začiatku je právo časťou všeobecného národného vedomia. Postupne sa stáva zložitejším a možno z neho vy-
členiť dve skupiny noriem: normy späté so životom celého národa, so všeobecným právnym vedomím, tvoria
politický prvok práva a normy tvoriace súčasť vedomia právnikov ako stavu reprezentantov právnej funkcie
národa, technický prvok práva.
Savigny rozlišuje obyčajové právo, vedecké právo (právo právnikov), zákonodarstvo a kodifikácie, ktoré sú
prípustné len v deklaratórnom zmysle.
Savigny je autorom klasickej teórie výkladu práva. Z hľadiska metódy rozlišuje gramatický, logický, historický a
systematický výklad.

29) Záujmová jurisprudencia R. v. Iheringa

Ihering vedie polemiku so Savignym. Popiera výlučnosť národného vývoja v dejinách. V novom svete sa národy
navzájom ovplyvňujú. Ihering vystupuje ako reformátor právnej vedy.
Formalistický právny pozitivizmus sa prejavuje v úvahách, v ktorých pri vymedzení pojmu právo vychádza z for-
málneho hľadiska. Právo chápe ako formu, ktorá je zárukou životných podmienok spoločnosti, a je založená na
donucovacej moci štátu. Štátom stanovenú formu považuje za špecifický znak práva. Ihering charakterizuje právo
z hľadiska objektívneho (súhrn právnych zásad platných v štáte alebo zákonný poriadok života) a subjektívneho
(predmet abstraktného pravidla do skutočného oprávnenia určitej osoby).
Buduje aj pozície sociologického právneho pozitivizmu. Jeho koncepcia práva ako výrazu boja spoločenských
záujmov nie je v rozpore s tézou, že špecifickým znakom práva je štátom stanovená forma. Slúži na objasnenie
sociálnej dynamiky práva, procesu jeho vzniku, spôsobu jeho tvorby. Ihering vníma právo ako výsledok boja,
ktorý pramení z ľudského egoizmu.
Právo nie je pojem, ale živá sila. Pri skúmaní pojmu práva vychádza z toho, že tento pojem je účelový, praktický.
Má dve časti – cieľ a prostriedok. Cieľom práva je mier, prostriedkom na dosiahnutie tohto cieľa boj. Existujú dve
záruky práva – právne cítenie a zákonnosť.
Účel je tvorcom všetkého práva (motto v knihe Účel v práve). Rozlišuje medzi príčinou pôsobiacou vo fyzickom
svete a predmetom alebo účelom pôsobiacim vo svete vôle. Niet akcie bez príčiny a niet vôle bez účelu. Postave-
nie osoby vo svete je možné vyjadriť vetami: Som tu pre seba. Svet je tu pre mňa. Som tu pre svet.
Právo definuje ako súhrn donucovacích noriem, ktoré platia v určitom štáte alebo ako formu zabezpečenia pod-
mienok života spoločnosti vytvorenú donucovacou mocou štátu.
„Pojmy sú tu pre život. Má sa stať to, čo požaduje život, a nie to, čo postuluje logika.“

30) G. Jellinek a moderná štátoveda

V Jellinkových názoroch možno pozorovať pokusy o psychologický výklad práva. Snaží sa o prenesenie rozlišo-
vania medzi bytím a tým, čo má byť (Kant) do oblasti štátovedy a právnej teórie. Možno ho pokladať za pred-
chodcu normatívnej právnej teórie.
Právo je časťou našich predstáv a existuje v našich hlavách. Právne normy definuje ako normy vonkajšieho
správania sa medzi ľuďmi, pochádzajúce od uznanej vonkajšej autority, záväznosť ktorých je zaručená vonkajšou

speters@stonline.sk

mocou. Za nevyhnutný znak práva považuje jeho platnosť. Norma platí vtedy, ak je spôsobilá motivovať a určo-
vať vôľu ľudí. Pozitívnosť práva je založená na presvedčení o jeho platnosti.
Podstatným znakom pojmu právo nie je donútenie, ale garancia, od ktorej je odvodené donútenie.
Vo svete štátovedy je Jellinek tvorcom dvoch moderných definícií štátu. Štát má moc bezprostredne uplatniť
vlastnú vôľu proti vôli iných. Pojem štát charakterizuje zo sociálneho hľadiska a z právneho hľadiska.
Zo sociálneho hľadiska je štát zväzová jednota usídlencov, ktorá disponuje pôvodnou vládnou mocou. Z tohto
pojmu sa odvodzujú tri znaky štátu. Ide o štátny národ, štátne územie a štátnu moc.
Z právneho hľadiska štát predstavuje územnú korporáciu, ktorá disponuje pôvodnou vládnou mocou.
Najznámejšou poučkou je Jellinkova téza o normatívnej sile faktického. Skutočné pomery majú sami osebe nor-
matívnu silu, musí z nich vzísť presvedčenie, že skutočné pomery vládne treba uznať za právne. Skutočné má psy-
chologickú tendenciu zmeniť sa na platné a vzbudzuje domnienku, že daný sociálny stav je aj právnym stavom.
Jellinek bojuje proti krajne pozitivistickému prístupu k štátovede, ktorý zo skúmania práva vylučuje všetky
politické a sociálne prvky a skúma štát ako spoločenský útvar aj ak právnu inštitúciu.

31) Raný socializmus (Saint-Simon, Fourier, Owen)

C. H. de Saint-Simon:
V dielach o industriálnom systéme sa zaoberá myšlienkami o výstavbe novej spoločnosti. Vychádza zo široko
chápaného pojmu priemysel, zahŕňa sem všetky prospešné činnosti, prácu ducha a aj prácu manuálnu. Dokazuje,
že výrobcovia tvoria väčšinu spoločnosti.
Priemyselný stav tvorí podstatný základ spoločnosti popri malej a bezvýznamnej vrstve parazitov.
Výrobcami nazýva aj statkárov, továrnikov, obchodníkov, bankárov a všetkých zamestnancov a robotníkov,
ktorých zamestnávajú. Najpočetnejšiu triedu obyvateľstva nazýva ľudom. Medzi zaháľačov a parazitov radí
šľachtu, duchovenstvo, úradníkov, dôstojníkov a právnikov.
Saint-Simon sa domnieva, že ľudská spoločnosť sa vyvíja po vzostupnej línii. Prechádza teologickým štádiom a
metafyzickým štádiom. Saint-Simon sa považuje za jedného zo zakladateľov moderného socializmu.

F. M. C. Fourier:
Fourier sa považuje za objaviteľa analógie štyroch druhov pohybov: materiálneho, organického, animálneho a so-
ciálneho. Tieto druhy pohybov navzájom súvisia a ovplyvňujú sa, sú súčasťami univerzálneho pohybu.
Dejiny spoločnosti rozdeľuje na štyri vývojové stupne: divošstvo, barbarstvo, patriarchát a civilizáciu. Posledný
stupeň sa prekrýva s občianskou spoločnosťou. V civilizácii vzniká bieda z nadbytku. Tieto úvahy vedú ku kritike
dobového kapitalizmu a k objaveniu kríz z nadvýroby.
Východiskovým systémom je podľa Fouriera poriadok všeobecnej harmónie. Spoločnosť musí predovšetkým
uznať a zabezpečiť právo na prácu. Fourier rozpracúva projekt faláng, ktoré sa majú stať základom novej spoloč-
nosti. Jedným z hlavných predpokladov existencie falangy je osobná sloboda. Má väčšiu hodnotu ako rovnosť.
Falanga sa riadi pravidlami, ktoré sa dodržiavajú za všeobecného súhlasu.
Medzi štyri pochybné vedy zaraďuje Fourier filozofiu, morálku, politiku a ekonómiu.
R. Owen:
Základom nového spoločenského zriadenia by mali byť podľa Owena komúny, ktoré na rozdiel od Fourierovych
faláng odmietajú súkromné vlastníctvo. Projekt Owenovho nového mravného sveta sa opiera o všeobecné
zriadenie vlády a o všeobecný zákonník. Rozumná vláda sa má usilovať, aby tí, ktorým vládne, boli šťastní.
Medzi podmienky ľudského šťastia zaraďuje aj život v spoločnosti, ktorej zákony sú v dokonalom súlade so zá-
konmi ľudskej prirodzenosti. Jednotlivec nevytvára nijakú časť svojej telesnej, duševnej a mravnej konštitúcie,
musí cítiť radosť alebo bolesť, lásku alebo nenávisť tak, ako ho k tomu núti prirodzená konštitúcia a výchovou
utvorený charakter, musí veriť tak, ako mu kážu najsilnejšie vplyvy pôsobiace na jeho myseľ.

32) Anarchizmus (P. J. Proudhon, M. Bakunin)

P. J. Proudhon:
Proudhon je zástancom mutualizmu, princípu vzájomnosti, ktorý presadzuje. Odmieta vlastníctvo bez ekvivalent-
ného pracovného výkonu a nahrádza ho držbou viazanou na vlastnú prácu. Každý má mať možnosť stať sa v ob-
medzenej miere vlastníkom. Spoločnosť drobných vlastníkov a drobných výrobcov by sa dala podporiť projektom
výmennej banky poskytujúcej bezúročné úvery a žiada zakotviť právo na úver pre všetkých.
V štátom podporovaných sociálnych dielňach vidí novú formu centralizácie. Kritizuje komunizmus, ktorý označu-
je ako centralistický.
Proudhon sa označuje za anarchistu a zreteľne obhajuje hodnotu slobody. Svoje ekonomické myšlienky sumarizu-
je Proudhon ako poľnohospodársko-priemyselnú federáciu a politické myšlienky ako politickú federáciu alebo
decentralizáciu. Ideálnu federalistickú spoločnosť nazýva anarchia. Anarchia je forma vlády, v ktorej je princíp

speters@stonline.sk

štátnej moci nahradený princípom združovania sa na základe zmluvných dohôd. Anarchia sa stáva synonymom
pre samovládu alebo pre vládu každého prostredníctvom každého. Spoločenský zákon sa bude vykonávať samo-
voľne, na základe všeobecnej spontánnosti.
Moc, ktorá patrila štátu sa rozdelí na štyri samostatné moci: výkonnú, konzulárnu, rozhodcovskú a vzdelávaciu
moc. Výkonná moc sa transformuje na decentralizovanú a regionálnu moc. Konzulárna moc sa má zaoberať prog-
nózovaním vývoja na úrovni decentralizovanej a regionálnej moci. Rozhodcovská moc sa týka ekonomických
právomocí a má riešiť kolízie záujmov a kontrolovať, ako sa mutualizmus presadzuje v praxi. Vzdelávacia moc
má na starosti školský systém a prípravu občanov na politický život.
Autorita bez slobody diskusie a bez práva odporovať alebo podriaďovať sa je iba prázdnym slovom, sloboda bez
autority, ktorá tvorí je protiváhu, je zasa nezmyslom.

M. Bakunin:
Štát ako forma akejkoľvek centralizácie je podľa Bakunina iba novou podobou štátneho otroctva. V rámci svojho
kolektivistického anarchizmu požaduje spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov a konfiškáciu všetkého
majetku cirkvi a štátu v prospech federatívneho zväzu robotníckych združení.
Bakunin je presvedčený, že sloboda bez socializmu je výsadou a nespravodlivosťou a že socializmus bez slobody
bude otroctvom. Republikánsky štát založený na všeobecnom volebnom práve môže byť aj veľmi despotický, ak
bude škrtiť vôľu a slobodný pohyb svojich členov.
V práci Štátnosť a anarchia vytyčuje programové ciele sociálno-demokratického hnutia, ku ktorému sa hlási: zni-
čenie štátov, zničenie buržoáznej civilizácie, organizovanie zbedačenej robotníckej spodiny, vytvorenie všeľud-
ského sveta. Bakunin chce odstrániť štát a právo právnikov, ktoré je sústavnou negáciou ľudského práva.

33) K. Marx a F. Engels o spoločnosti, štáte a práve

Marx vychádza z názoru, že veda má prinášať praktické výsledky. Filozofi svet len rôzne vysvetľovali, ide však o
to zmeniť ho.
Podľa jeho názoru nie je revolúcia v Nemecku možná, preto musí dôjsť podľa neho k univerzálnej revolúcii.
Triedou, ktorá má prevziať revolučné úlohy má byť proletariát.
Marx tvrdí, že dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov. Z toho vyplýva, že osudy ľud-
stva určuje triedny boj, a nie boj národov.
Jedna skupina ľudí môže kúpiť väčší stupeň slobody len za cenu zotročenia iných ľudí, rozštiepením spoločnosti
na triedy. Vládnuca trieda tak získava slobodu na úkor triedy ovládanej. Členovia vládnucej triedy musia ovláda-
ných utláčať a bojovať proti nim, ak si chcú zachovať vlastnú slobodu a vlastné postavenie. Spoločenskú sieť, do
ktorej sú triedy chytené a prinútené proti sebe bojovať, nazýva spoločenský systém. Každému obdobiu hospodár-
skeho vývoja zodpovedá osobitný spoločenský systém.
Celá spoločnosť sa čoraz viac štiepi na buržoáziu a proletariát. Tejto skutočnosti musí zodpovedať aj politické
prechodné obdobie, počas ktorého štát nemôže byť ničím iným ako diktatúrou proletariátu.
Komunisti otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spolo-
čenského zriadenia.
Právno-politický systém treba chápať ako nadstavbu, ktorá stojí na daných výrobných silách ekonomického sys-
tému.
Štát je podľa Marxa a Engelsa organizované násilie jednej triedy na potláčanie druhej, nástroj, ktorého cieľom je
vytvorenie poriadku, nástroj, ktorý legalizuje útlak, pričom zmierňuje konflikt medzi triedami. Buržoázne právo
charakterizuje ako vôľu vládnucej triedy povýšenú na zákon. Zákon je vyjadrením vôle podmienenej spoločnými
záujmami vládnucich.

F. Engels:
Snaží sa o zdokonalenie učenia vedeckého socializmu. V práci Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu
skúma tri hlavné formy, v ktorých sa utvára štát v procese rozpadu rodového zriadenia:
Príkladom najklasickejšej formy vzniku štátu sú Atény. Podľa Engelsa tu štát vzniká priamo a prevažne z tried-
nych protirečení, ktoré sa vyvíjajú v rodovej spoločnosti; staré aristokratické rodové zriadenie v Ríme založené na
osobných pokrvných zväzkoch sa rozpadá po víťazstve plebsu, pričom vzniká skutočný štát založený na územnom
členení a majetkových rozdieloch; u nemeckých obyvateľov Rímskej ríše vzniká štát ako dôsledok dobytia veľ-
kých cudzích území.
Štát je mocou, ktorá vzišla zo spoločnosti, ale stavia sa nad ňu a čoraz väčšmi sa jej odcudzuje. Štát delí príslušní -
kov štátu podľa územia, je inštitúciou verejnej moci, ktorá sa už nestotožňuje s celým obyvateľstvom, na vydr-
žiavania verejnej moci vyberá príspevky od občanov v podobe daní.
Engelsovo rozpracovanie historického materializmu na dialektický materializmus ponúka oporné body pre rozší-
renie materializmu na svetonázor.

speters@stonline.sk

34) K. Kautsky a E. Bernstein: ortodoxia a revízia socializmu

Ortodoxia:
Kautského cesta k socializmu vedie cez materializmus a Darwinov evolucionizmus. Sociálne pudy nie sú niečím
konvenčným, ale čímsi, čo je hlboko zakotvené v ľudskej prirodzenosti, čo je v povahe človeka ako spoločenské-
ho zvieraťa. Vedecký socializmus chápe ako vedecké skúmanie zákonitostí vývoja a pohybu spoločenského orga-
nizmu na účely poznania nevyhnutných tendencií a cieľov proletárskeho triedneho boja.
Kautsky tvrdí, že rýdzo kauzálne pôsobiace zákony bez vplyvu vedomej vôle môžu uviesť do života zmysluplné a
cieľavedomé vývojové procesy.
Vo volebnom úspechu sociálnej demokracie vidí príznaky prevzatia moci proletariátom. Tvrdí, že násilie sa má
použiť iba v tom prípade, ak by sa ním zabránilo antidemokratickému puču reakcie. Kautsky uprednostňuje straté-
giu unavenia kapitalizmu, na konci ktorej má byť socializmus.
Neskôr odmieta boľševickú revolučnú teóriu. Demokraciu treba podľa neho brániť všetkými prostriedkami, preto-
že bez nej si socializmus vôbec nemožno predstaviť.

Revízia:
Východiskom revizionistickej kritiky marxizmu je nevyjasnený vzťah medzi reformou a revolúciou. E. Bernstein
sa vyjadruje: „Priznávam otvorene, že pre to, čo sa všeobecne rozumie pod konečným cieľom socializmu, mám
veľmi málo pochopenia a záujmu…“
Bernstein je presvedčený, že aj socialistická spoločnosť potrebuje štát ako špecializovaný administratívny útvar.
Musí mať však demokratickú formu. V demokracii vidí záruku nároku na rovnoprávne sociálne podielníctvo.
Demokracia je prostriedkom na vybojovanie socializmu a formou jeho uskutočnenia.
Bernstein smeruje k novému chápaniu socializmu. Žiada zmenu téz o ekonomických trendoch, zmenu revolučnej
teórie, koncepcií štátu a demokracie, ako aj tvrdení historického materializmu.

35) A. Comte a M. Weber

Auguste Comte ako prvý namiesto pojmu sociálna fyzika používa pojem sociológia. Úlohou pozitivistickej soci-
ológie je skúmať zákony spoločné všetkým spoločenským javom. Východiskom pozitívnej filozofie je matemati-
ka a konečným cieľom sociológia.
Sociológia je teoretická veda o javoch spoločenského života. Zahŕňa poznatky o politike, štáte a práve, o nábožen-
stve, filozofii, ekonómii a morálke. Rozčleňuje sa na sociálnu statiku a sociálnu dynamiku. Základom sociálnej
statiky je pojem poriadok; sociálna dynamika sa zaoberá opisom zákonov sukcesie, podmieňuje ju zákon troch
štádií. Štádiá myslenia sú: teologické (fiktívne), metafyzické (abstraktné), pozitívne (reálne). Teologickému štádiu
zodpovedá učenie o božskom pôvode štátu a práva. Toto štádium pokladá Comte za kňazsko-vojenské s dedičnou
monarchiou ako typickou formou štátu. Metafyzické štádium je spojené so sekularizovaným prirodzeným právom.
Obsahuje spoločenskú zmluvu, práva človeka, podstatu moci a príčinu práva. Moc nad rozumom získavajú meta-
fyzici, v politickom živote právnici. Príznačným je vzostup stredných tried. Metafyzická epocha je rodiskom revo-
lúcie a anarchistickej republiky, čo vedie k uchopeniu moci nekompetentným rozumom. V pozitívnom štádiu
vzniká nový politický systém, sociokracia. V sociokracii vládne prísna hierarchia a zachovávajú sa tu triedy kapi-
talistov a robotníkov. Materiálne bohatstvo je v rukách patriciátu. Duchovnú moc majú v rukách filozofi – poziti-
visti. Základný zákon sociokracie znie: „Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ.“

Max Weber:
V kontexte základných sociologických pojmov rozlišuje medzi mocou a panstvom. Moc chápe ako každú šancu
presadiť v rámci spoločenského vzťahu vlastnú vôľu aj proti odporu, bez ohľadu na to, na čom táto šanca spočíva.
Panstvo vymedzuje ako šancu nájsť pre príkaz určitého obsahu poslušnosť u určitých osôb.
Weber rozoznáva tri základné typy legitímneho panstva: legálne panstvo, ktoré spočíva na dôvere v zákonnosť
stanovených poriadkov a v právo tých, ktorí sú na ich základe povolaní vykonávať moc; tradičné panstvo od-
vodené z každodennej viery v posvätnosť oddávna platných tradícií; charizmatické panstvo založené na nevšednej
oddanosti, posvätnosti, hrdinskej sile alebo na príklade určitej osobnosti a poriadkov, ktoré hlása.
K najznámejším Weberovym myšlienkam patrí charakteristika politiky ako umenia dosiahnuť nemožné. Politik
musí mať tri vlastnosti: zanietenosť, pocit zodpovednosti a odhad.
V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu Weber skúma vznik moderného sveta, ktorý sa vyznačuje raci-
onalizáciou. K vytvoreniu kapitalizmu v rozhodujúcej miere prispieva proces reformácie. V kapitalizme ľudia
podriaďujú svoj život kritériu efektívnosti.
Tromi slabinami kapitalizmu sú: spomalenie či zastavenie expanzie, zoštátnenie hospodárstva a proces byrokrati-
zácie. Byrokratizácia je univerzálny proces, ktorému patrí budúcnosť. Moderný štát prirovnáva k podniku,
v ktorom došlo k oddeleniu administratívneho štábu, úradníkov a pracovníkov správy od vecných prevádzkových

speters@stonline.sk

prostriedkov. Definuje ho ako inštitucionálny mocenský zväz, ktorý si na určitom území úspešne monopolizoval
legitímne fyzické násilie ako prostriedok panstva a na ten účel sústredil v rukách svojich vedúcich činiteľov vecné
prevádzkové prostriedky.
Riešenie otázky, ako zachrániť individuálnu slobodu, vidí Weber v plebiscitnej vodcovskej demokracii.

36) Sociológia práva a voľné právo (E. Ehrlich a H. W. Kantorowicz)

Eugen Ehrlich sa považuje za zakladateľa a súčasne za najvýznamnejšieho predstaviteľa sociologickej školy práva
v Európe.
Prácou Voľné nachádzanie práva a teória voľného práva sa Ehrlich stáva duchovným otcom školy voľného práva.
Ústrednou témou spisu je polemika s pozitivistickým názorom, že všetko právo sa nachádza v zákonoch štátu. Do-
kazuje, že z hľadiska obsahu štátne právo v prevažnej miere pramení v spoločenskom práve, ktoré právnici sfor-
mulovali do právnych viet.
Sociológia práva je podľa Ehrlicha empirická veda založená na pozorovaní. Pozornosť venuje nielen právnemu
poriadku, ale aj spoločnosti v jej rôznorodosti. Spoločnosť chápe ako súhrn rôznych zväzov, medzi ktoré patrí
štát, národ, medzinárodnoprávne spoločenstvo národov. „Vnútorný poriadok ľudských zväzov je nielen originál-
nou, ale v súčasnosti aj základnou formou práva.“ Pravidlá správania vyplývajúce z organizácie zväzu, ktoré
platia aj bez písomného vyjadrenia, sú právne príkazy premenené na konanie. Ehrlich ich nazýva právne normy.
Od právnych noriem sa zásadne odlišujú právne vety. Sú to náhodné, všeobecne zaväzujúce formulácie určitého
právneho predpisu obsiahnutého v zákone alebo zákonníku.
Sociológia práva musí skúmať živé právo. Živé právo je právo, ktoré nie je obsiahnuté v právnych vetách, a na-
priek tomu ovláda život. Ehrlich je považovaný za zakladateľa teórie voľného práva, ktorá kritizuje normativiz-
mus a odtrhnutosť právneho myslenia od skutočnosti.

H. U. Kantorowicz:
Spis Boj o právnu vedu upozorňuje na základnú tézu školy voľného práva. Štátom stanovený právny poriadok je
neúplný a má toľko medzier, koľko má slov. Okrem neho existuje voľné právo. Tento prúd smeruje proti logicko-
formalistickej pojmovej jurisprudencii. Na slabiny záujmovej jurisprudencie Kantorowicz poukazuje v práci Práv-
na veda a sociológia.

37) Sociologická jurisprudencia: R. Pound

Sociologická jurisprudencia je nazývaná aj záujmovou jurisprudenciou. Tento prúd uznáva aj úlohu zákonného
práva vo vzťahu k právnej praxi.
Podľa Roscoea Pounda je úlohou právnikov sociálne inžinierstvo ako prostriedok na zosúladenie čo najväčšieho
počtu záujmov pri čo najmenšom počte konfliktov a trecích plôch.
Právo predstavuje kompromis a druh rovnováhy medzi spoločenskými a individuálnymi záujmami. Záujem defi-
nuje ako komplexné používanie vedomých a nevedomých síl, ktoré sa podieľajú na formovaní osobnosti v spoloč-
nosti, síl, ktoré určujú potreby a požiadavky skupín voči členom a členov vo vzťahu k skupinám.
Pound rozoznáva tri druhy záujmov: verejné, spoločenské a individuálne. Verejné záujmy smerujú k zachovaniu
celistvosti a podstaty štátu. Spoločenskými záujmami sú všeobecná bezpečnosť, stabilita spoločenských inštitúcií,
morálka, ochrana ekonomických zdrojov, pokrok a posvätnosť života. Individuálne záujmy sa týkajú osobnosti,
vzťahov v rodine a materiálnych statkov.
Pod pojem právo zahŕňa právny poriadok, súhrn právnych predpisov a súdny a administratívny proces.

38) Francúzska sociológia práva od Durkheima po Carbonniera

Emile Durkheim:
Prvoradú pozornosť zameriava na skúmanie spoločenských faktov, ktoré sú predmetom sociológie, metódami po-
zitívnych vied. So sociológiou sú neodmysliteľne späté empirické metódy. Slúžia na opis sociálnych faktov,
medzi ktoré zaraďuje politické štruktúry, právo, náboženstvo, zvyky.
Dôležitým sociálnym faktom je sociálna solidarita.
Durkheim redukuje vývoj spoločnosti na dve fázy. Prvej zodpovedá pôvodný typ spoločnosti založený na neroz-
vinutej deľbe práce a na mechanickej solidarite. Druhá fáza je dôsledkom rozvinutej deľby práce. Prináša slobod-
ný rozvoj osobnosti a vyznačuje sa organickou solidaritou.
Mechanická solidarita spočíva v neindividualizovanom prijatí kolektívnych vzorom správania a v napodobňovaní.
Súvisí s uplatňovaním represívneho práva, ktoré v spoločenskom živote kladie dôraz na donútenie a na mechaniz-
my donútenia.

speters@stonline.sk

Organická solidarita odráža väčšiu pestrosť a rôznorodosť spoločenského života. Nátlak voči jednotlivcovi sa
prejavuje až v reštitutívnom práve.
Durkheim vyzdvihuje hodnotu a význam právnych noriem. Právne normy ako všeobecné, trvanlivé a materializo-
vané sú podľa neho oveľa objektívnejšie ako pocity, názory alebo neprávne spôsoby správania.

Leon Duguit:
Stav vzájomnej spoločenskej závislosti ľudí nazýva spoločenskou solidaritou. Základná spoločenská norma podľa
neho obsahuje príkaz: Konaj solidárne! Zásadu solidarity vyjadrujú tri druhy noriem: ekonomické pravidlá, morál-
ne pravidlá a právne pravidlá. Štát chápe ako výsledok vyššej organizácie práce, ako organizačnú jednotu
riadiacich a riadených. Podľa neho štát nie je suverén, ktorý voči občanovi nemá nijaké právne povinnosti, ani
právnická osoba, ktorej vôľa je nadriadená vôli jednotlivca. Je to iba skupina ľudí, ktorí pracujú na rovnakej úlohe
a ktorú pri plnení jej materiálnych a duchovných úloh riadi a kontroluje vláda.

Jean Carbonnier:
Právnu sociológiu chápe v dvoch rovinách, jednak ako sociológiu používanú na politické ciele, teda na ciele zá-
konodarnej a súdnej politiky, jednak ako odvetvie všeobecnej sociológie, ktoré sa zaoberá osobitným druhom
spoločenských javov, právnymi javmi.
Sociológia práva skúma iba primárne právne javy, teda tie, ktoré právo buď tvoria, alebo sa s ním stotožňujú.
Právna sociológia sa okrem primárnych právnych javov venuje aj skúmaniu sekundárnych javov. Vychádza zo
vzájomne prepojených koncepcií právneho priestoru a právneho pluralizmu. Z hľadiska vytvorenia právneho
priestoru sú dôležitejší ľudia ako územie.
Carbonier používa viacero nových pojmov:
Infraprávne javy podľa neho vznikajú vďaka určitým spoločenským a vekovým triedam, geografickým izoláto-
rom, etnickým menšinám a rodinám, pričom odrážajú právo subkultúr.
Folklórne právo je späté s ceremoniálmi, slávnosťami a rituálmi, ktoré obklopujú právne inštitúty.
Detské právo je súhrnom normatívnych pravidiel správania uplatňujúcich sa v skupinách detí alebo v skupinách
zložených z detí a dospelých osôb.
Pod vulgárnym právom chápe zmes zvyklostí a prvkov prevzatých z právneho poriadku štátu, ktorú si vytvárajú
vrstvy obyvateľstva bez právnického vzdelania ako druh nižšieho práva.
Vymedzuje pojem neprávo – neprítomnosť práva v určitom počte ľudských vzťahov, v ktorých by právo v zmysle
svojho teoretického poslania malo byť prítomné.
Autolimitácia sa spája s miestom nepráva, s časom nepráva a s intelektuálnym neprávom, k autoneutralizácii
práva dochádza vtedy, ak nejakú skutočnosť nemožno dokázať, alebo ak sa nejaké právo neuplatní.
Individuálnou voľbou vzniká neprávo vtedy, ak sa niekto v určitej situácii môže rozhodnúť, či sa bude alebo
nebude správať podľa práva.

39) Psychologická teória Leona Petražyckého

Petražycki zakladá svoju právnu teóriu na myšlienke emócií, ktorá má všeobecný psychologický význam. Emócia
je špecifický pocitovo-popudový zážitok.
V ľudskej psychike sa predstavy určitých činov spájajú s repulzívnymi (odpudzujúcimi) emóciami. Predstavy
iných činov vyvolávajú priaznivé reakcie v podobe apulzívnych emócií. Ďalším rozborom emócií Petražycki do-
spieva k ich klasifikácii na etické a právne.
Etické emócie sú jednostranné, imperatívne. Prikazujú správať sa určitým spôsobom voči iným, prejavujú sa len
ako pocit povinnosti.
Právne emócie majú dvojstranný, imperatívno-atributívny charakter. Prikazujú určité správanie len v spojitosti
s predstavou povinnosti a konkrétnych oprávnených subjektov.
Petražycki rozlišuje intuitívne a pozitívne právo. Intuitívne právo vzniká ako výsledok vnútorného presvedčenia.
Pozitívne právo môže byť buď neoficiálne alebo oficiálne.
Štát tiež považuje za výtvor právnej psychiky. Štátna moc nie je vôľa, ani sila, ani niečo celkom reálne; je to emo-
cionálna projekcia. Petražycki vyzdvihuje najmä súdnu funkciu štátu.

40) Škandinávsky právny realizmus (od Hägerstroma po Rossa)

A. Hägerström:
Je zakladateľom tzv. uppsalskej filozofickej školy a škandinávskeho právneho realizmu.
Hägerström vychádza z názoru, že idea povinnosti, resp. záväzku nie je objektívnou realitou, ale iba psychologic-
kou odpoveďou na určité podnety. Tvrdí, že zákonodarná vôľa neexistuje.

speters@stonline.sk

Uvažuje o pojmoch právo a vlastníctvo. Tieto pojmy podľa neho nemožno prirovnať k ničomu v reálnom svete,
majú len určitú mystickú moc vo vzťahu k veciam alebo osobám.

A. V. Lundstedt:
Právo chápe ako súbor faktických pravidelností. Neexistujú ani právne príkazy smerujúce voči jednotlivcom, ani
právne normy. Právne normy sú podľa neho iba zbierkou slovných spojení.
Podľa Lundstedta môže všeobecné blahu slúžiť ako princíp objasnenia práva a výkladu zákonov. Pri prijímaní zá-
konov pojem všeobecné blaho vystupuje ako kritérium skutočného hodnotenia ich obsahu.
Lundstedt na jednej strane popiera skutočnosť právnych noriem, a na druhej strane tento pojem používa.

K. Olivecrona:
Zdôrazňuje, že tvorba práva je proces, v ktorom sa určitý navrhovaný text stáva zákonom, čím sa pre jeho adresá-
tov stáva záväzným. Právo zaväzuje obyvateľov len v tom zmysle, že na nich vykonáva nátlak. Právo obsahuje
príkazný prvok, ktorý Olivecrona nazýva nezávislý imperatív, pretože sa nezakladá na osobnom vzťahu toho, kto
príkaz vydáva, a adresáta príkazu.

A. Ross:
Stredobodom Rossovho záujmu je pojem platné právo, zvýšenú pozornosť venuje otázkam fungovania súdnictva.
Predmetom právnej filozofie nie je právo, ale právna veda. Právna veda je buď formálnou, alebo reálnou vedou.
Ústredným problémom pojmu právo je to, že ide o pojem platného práva. Kým sa tento pojem nevysvetlí, nemož-
no pochopiť význam nijakej vety z oblasti právnej vedy.
Právna veda obsahuje podľa Rossa opisné vety vyjadrujúce právne výroky o skutočnostiach bytia; neopisné vety
vyjadrujúce príkazy (adresované zákonodarcovi vo forme direktív de lege ferenda a vo forme direktív de sententia
ferenda – ako má sudca rozhodovať budúce prípady); vedecké vysvetlenia skutočností (historických, politických,
sociálnych a hospodárskych).

41) Americký právny realizmus

Americký právny realizmus nadväzuje na pragmatickú filozofiu.

O. W. Holmes:
Patrí k najznámejším a najvplyvnejším sudcom v dejinách Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických. Črtou
Holmesových diel a praktických postojov je filozofický skepticizmus. Do americkej právnej teórie vnáša úvahy
sociologického charakteru. V diele Common Law sa venuje otázkam metódy skúmania práva.
Holmes tvrdí, že pri skúmaní odpovedí na otázku, čo je právo, nájdeme autorov, ktorí ho definujú ako logický sys-
tém alebo ako dedukciu z princípov. Priemerného človeka však dedukcie vôbec nezaujímajú. Právo je len predpo-
veď toho, ako súdy v skutočnosti rozhodnú.

J. C. Gray:
V diele Povaha a pramene práva odmieta tvrdenie, že právo sa skladá z dvoch častí, a to z práva tvoreného zá-
konodarcom a zo sudcovského práva. V skutočnosti všetko právo tvoria súdy. Právo predstavuje súhrn pravidiel,
ktoré ustanovia súdy pri určovaní práva a povinností.

K. N. Llewellyn:
Podľa neho v určitom zmysle je právo rovnako obsiahle ako život a so zreteľom na isté ciele musíme život pomer-
ne podrobne sledovať, aby sme mohli zistiť jeho skutočný rozsah. Právne normy nie sú významným činiteľom pô-
sobiacim na tvorbu súdnych rozhodnutí. Právo je nástroj na dosahovanie spoločenských cieľov.
Úlohy práva: riešenie problémových prípadov; preventívne usmerňovanie správania; určenie právomocí orgánov;
pôsobenie práva na organizáciu spoločenskej siete; uplatňovanie právnickej metódy pri zaobchádzaní s právnymi
záležitosťami ľudí v iných ako právnických povolaniach.

J. Frank:
V diele Právo a moderné myslenie kritizuje všeobecne vžité predstavy o práve. Právo je neisté, neurčité a nepred-
vídateľne sa mení. Právo podľa neho tvoria rozhodnutia, nie pravidlá.

speters@stonline.sk

42) Štát a proletárska revolúcia

V. I. Lenin:
V práci Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu konštatuje, že rozdelenie celého sveta kapitalistickými
veľmocami je ukončené.
V diele Štát a revolúcia definuje štát ako organizáciu moci na utláčanie. Štát je vždy istým aparátom, ktorý vzniká
zo spoločnosti a skladá sa zo skupiny ľudí, ktorí sa zaoberajú iba tým, že vládnu. Štát bude môcť odumrieť vtedy,
keď si ľudia natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolužitia a keď ich práca bude taká produktívna, že
budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností.
S demokraciou spája Lenin otázku: Demokracia pre akú triedu? Lenin poznamenáva, že demokracia nie je totožná
s podriadením menšiny väčšine. Pod demokraciou rozumie štát, ktorý uznáva princíp podriadenia sa menšiny väč-
šine, t. j. organizáciu systematického násilia jednej triedy nad druhou.

L. D. Trockij:
Trockij tvrdí, že zaostalé krajiny môžu svoje problémy riešiť iba proletárskou revolúciou. Je kritikom politiky
Stalina, za čo bol vyhnaný a neskôr aj zavraždený.

J. V. Stalin:
Stalin rozpracúva učenie o diktatúre proletariátu. Diktatúra proletariátu znamená panstvo nad buržoáziou pomo-
cou násilia. Štátnou formou diktatúry proletariátu je vláda sovietov. Počas diktatúry proletariátu triedny boj trvá.
Robotnícka trieda ako vládnuca trieda bojuje s vykorisťovateľmi vlastnej krajiny, ktorí sa neustále pokúšajú o ná-
vrat k moci.
Socialistické právo chráni a upevňuje spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov ako základ existencie a vý-
voja spoločnosti bez vykorisťovania. Predstaviteľ stalinskej právnej teórie Vyšinskij chápe právo ako súhrn
pravidiel správania, ktoré podľa zákonodarného poriadku ustanovila vláda pracujúcich, vyjadrujúc tým svoju vô-
ľu. Používanie týchto pravidiel zabezpečuje donucovacia moc socialistického štátu.

43) Fašistická politická ideológia

Fašistická ideológia vychádza pôvodne z talianskeho fašizmu, ktorého predstaviteľom je Benito Mussolini. Ta-
liansky fašizmus sa odvoláva na Machiavelliho, tradície antického Ríma, čerpá z vlastných nacionalistických
tradícií 19. storočia a z Crispiho ideológie talianskeho imperializmu. Fašistický štát je totalitárny, kladie dôraz na
univerzálnu vôľu. Zvrháva sa na diktatúru jednotlivca.

Adolf Hitler:
Hitlerove názory sú obsiahnuté v diele Môj boj. Silnejší majú dominovať, a nie splývať so slabšími, obetujúc
vlastnú veľkosť. Prekročenie hraníc rasových zákonov má za následok ťažký trest zo strany prírody. „Štát, ktorý
sa v období rasovej otravy venuje starostlivosti o najlepšie prvky svojej rasy, jedného dňa musí ovládnuť svet.
Najvyššou rasou je podľa Hitlera árijská rasa. Najkrajnejším protikladom árijcov sú Židia.
Fašizmus dogmaticky zavrhuje parlamentnú demokraciu. Vodca musí byť, bez toho, aby bol vo svojom postavení
viazaný platnými právnymi predpismi, ako vodca národa, šéf vlády a najvyšší nositeľ výkonnej moci, ako najvyš-
ší sudca a ako vodca strany, vždy schopný v prípade nutnosti každého Nemca … prinútiť k plneniu svojich povin-
ností a pri ich porušení ho po svedomitom preskúmaní bez ohľadu na takzvané nadobudnuté práva potrestať prí-
slušným trestom…
V právnej doktríne a v právnej praxi sa stala vôľa vodcu najvyšším prameňom práva.

44) Realistická teória demokracie J. A. Schumpetera

V diele Kapitalizmus, socializmus a demokracia odmieta Schumpeter klasické učenie o demokracii. Názory na to,
že existuje všeobecné blaho, ktoré možno jednoducho definovať, a všeobecná vôľa ľudu, ktorú treba len vy-
konávať, pokladá za číru ilúziu.
Demokraciu chápe ako spôsob usporiadania inštitúcií tvorby politických rozhodnutí, v rámci ktorého jednotlivé
inštitúcie získavajú rozhodovaciu právomoc v konkurenčnom boji o hlasy ľudu.
Rozhodnutie voličov podľa neho nevzniká z ich vlastnej iniciatívy, ale formuje sa prostredníctvom parlamentu.
Aby bolo demokratické zriadenie úspešné, musia byť splnené štyri základné podmienky: ľudský potenciál
v politike musí mať dostatočne vysokú kvalitu, politické rozhodovanie sa nemá priveľmi opierať o pôsobivé
správy, demokratická sebakontrola si vyžaduje dostatočne vysokú intelektuálnu a morálnu úroveň voličov a parla-
mentu, musí existovať tolerancia voči odlišným názorom.

speters@stonline.sk

Problematickým prvkom klasickej teórie demokracie je obraz ideálneho občana. Schumpeter hovorí o náhlej strate
mravných zábran, civilizovaného myslenia a cítenia pod vplyvom aglomerácie.
Účinnejšie než racionálny argument je časté opakovanie určitých tvrdení, ktoré priamo útočia na podvedomie. Pri
úvahách o spôsobilosti demokracie zaručiť slobodu si uvedomuje, že zrelí občania tvoria menšinu obyvateľstva.

45) Gustav Radbruch a pojem nespravodlivého práva

Právna filozofia môže mať len jeden problém, ktorým je účel práva. Radbruch vypracoval v rôznych obdobiach
dve definície pojmu práva. Právo je skutočnosť, ktorej účelom je slúžiť spravodlivosti. Podľa druhej definície je
právo súhrn všeobecných príkazov ľudského spolužitia.
Hodnotovým meradlom pozitívneho práva a cieľom zákonodarcu je podľa Radbrucha spravodlivosť. Treba však
rozlišovať spravodlivosť ako cnosť, teda ako osobnú vlastnosť – subjektívnu spravodlivosť; spravodlivosť ako
vlastnosť vzťahu medzi ľuďmi – objektívnu spravodlivosť; spravodlivosť podľa kritéria pozitívneho práva – práv-
nosť; spravodlivosť v užšom slova zmysle – spravodlivosť zákonodarcu.
Ďalšími požiadavkami vo vzťahu k pozitívnemu právu sú požiadavka účelnosti a požiadavka právnej istoty.
Radbruchovo učenie o neplatnosti bezprávia vo forme zákona a o nadzákonnom práve, ktoré ho nahrádza, je len
dôsledkom jeho skoršieho vymedzenia pojmu právo. Existujú právne princípy, ktoré sú silnejšie ako každé pozi-
tívne právo, takže zákon, ktorý im odporuje, je neplatný. Tieto princípy nazýva prirodzeným alebo rozumným
právom. Jeho stanovisko sa nazýva Radbruchova formula:
„Ak nespravodlivosť pozitívneho práva dosiahne takú mieru, že pozitívnym právom zaručená právna istota už
voči tejto nespravodlivosti nemá nijakú váhu, v takom prípade musí nespravodlivé právo ustúpiť spravodlivosti.“

46) Čistá právna náuka H. Kelsena

Čistá právna náuka je najdôležitejší variant normatívneho alebo normologického pozitivizmu, ktorý má za cieľ
zbaviť právnu vedu všetkých cudzích prvkov. Kelsen ju nazýva aj teóriou pozitívneho práva. Tvrdí: „Právna veda
sa úplne nekriticky zmiešala s psychológiou a sociológiou, s etikou a politickou teóriou.“
Právna veda je podľa Kelsena spätá s normami; je to veda o normách alebo normatívna veda. Čistá právna náuka
sa venuje iba preskriptívnemu skúmaniu. Jej predmetom sú len formálne štruktúry právnych noriem, a nie ich ob-
sah. Obsah právnych noriem podľa Kelsena je z hľadiska vedeckého skúmania nedostupný. Ako normu označuje
Kelsen to, že niečo má byť alebo sa má stať, ale najmä to, že človek sa má určitým spôsobom správať .
Právo ako poriadok alebo právny poriadok Kelsen chápe ako systém právnych noriem, ktorý má hierarchickú
štruktúru.
Dynamika celého systému sa odvíja od predstavy základnej normy. Za najvyššiu sa považuje z toho dôvodu , že
ju nemôže ustanoviť autorita, ktorej právomoc by spočívala na ešte vyššej norme.
Platnosť právnej normy nemožno spochybniť, ak jej obsah nie je v súlade s predpokladanou materiálnou hod-
notou, napríklad s morálkou. Akýkoľvek obsah sa môže stať právom.
Štát ak subjekt štátnych aktov je podľa Kelsena personifikáciou poriadku, ktorý ako právny poriadok je práve tým
donucovacím poriadkom, ktorý chápeme ako štát.

47) Hartovo učenie o práve a o normách

Hart hľadá odpovede na tri základné otázky, ktoré sa podľa neho stále opakujú:
-

Aký je rozdiel medzi právom a poriadkami, ktoré sa opierajú o hrozbu; aký je vzťah práva k takýmto poriad-
kom?

-

Aký je rozdiel medzi právnou a morálnou povinnosťou a aký je medzi nimi vzťah?

-

Čo sú normy a do akej miery je právo záležitosťou noriem?

Podľa Harta je definícia predovšetkým vymedzením znakov, ktorými sa jedna vec odlišuje od druhej. Aj kvalifi-
kovaní právnici, hoci poznajú právo, nedokážu ho ani úplne pochopiť, ani vysvetliť.
Cieľom analytickej právnej vedy je rozbor rozdielnych a súčasne navzájom spätých spoločenských javov a poj-
mov, akými sú právo, donútenie či morálka. Hart sa usiluje o vytvorenie všeobecnej teórie štruktúry práva.
Všeobecnú teóriu štruktúry práva vyvodzuje z kritického skúmania imperatívnej teórie Johna Austina. Právne nor-
my podľa Harta nielenže ukladajú povinnosti, ale udeľujú aj oprávnenia.
Hart rozlišuje prvotné normy a druhotné normy. Prvotné normy bež ohľadu na vôľu adresáta ukladajú povinnosti,
niečo predpisujú a stojí za nimi hrozba sankcie. Druhotnými normami sú normy, ktoré udeľujú verejnú alebo sú-
kromnú moc. Tieto normy závisia od vôle adresátov. Druhotné normy sa delia na normy zmeny, normy rozhodo-
vania a normy uznania.
Normy zmeny splnomocňujú určitú osobu alebo určitú skupinu ľudí zmeniť prvotný vzor normy. Rozhodovacia
norma deleguje rozhodovanie a prípadné donucovacie opatrenia pri porušeniach noriem na osobitnú inštanciu.

speters@stonline.sk

Najvýznamnejšie sú normy uznania, ktoré vymedzujú, ktoré znaky musí norma spĺňať, aby sa dalo posúdiť, či je
rozhodujúci a pozitívny znak normy určitej skupiny splnený alebo nie.

48) Teória právnych princípov R. M. Dworkina

Pod pojem právo možno podľa Dworkina zahrnúť nielen normy, ale aj princípy. Právne normy sa aplikujú spôso-
bom všetko alebo nič.
Princípy nefungujú spôsobom všetko alebo nič, sú to vodidlá, na ktoré musia sudcovia prihliadať. Ak dva princípy
vedú k odlišným záverom, sudca musí posúdiť relatívnu závažnosť každého z nich; ak existuje rozpor medzi
dvoma normami, iba jedna z nich môže byť platná.
Aby Dworkin poukázal na faktory, na ktoré by mal sudca v procese rozhodovania prihliadať, vytvára model práv-
nika, nadľudsky šikovného, učeného, rozhodného, trpezlivého, ktorý je sudcom reprezentatívneho amerického
súdu. Tomuto sudcovi dáva meno Herkules. Neistota celého procesu vedie Dworkina k záveru, že rôzni sudcovia
by rozhodli rôzne, teoreticky by vždy správne rozhodol iba Herkules.
V diele Ríša práva tvrdí, že súdny proces je proces výkladu princípov, ktoré odrážajú osobitný stupeň historické-
ho vývoja právnej praxe. Sudcovia musia dodržiavať integritu. Integrita zahŕňa pojmy slušnosť, spravodlivosť a
prísne zachovávanie ustanovených postupov.
Dworkin vo svojej teórii dokazuje, že vo všetkých prípadoch, predovšetkým však v zložitých prípadoch, sú sudco-
via vždy viazaní právom. Vytvára obraz právneho sveta bez medzier.

49) Vnútorná morálka práva (L. L. Fuller)

Fuller vypracúva teóriu, ktorú nazýva procedurálny naturalizmus.
V diele Morálka práva vysvetľuje, aké znaky musí spĺňať spoločenský systém, aby bol schopný vytvoriť právny
systém. Výklad začína alegóriou – monarcha Rex hodlal reformovať právny systém svojho štátu.
Prvým krokom Rexa bolo zrušenie všetkých platných zákonov a vytvorenie nového zákonníka. Z ôsmich nedos-
tatkov, ilustrovaných na chybách Rexa, Fuller vyvodzuje osem vlastností zákona.
Zákon musí byť:
-

všeobecný

-

zverejnený

-

prospektívny

-

zrozumiteľný

-

dôsledný

-

schopný prispôsobovania

-

stabilný bez nevhodných zmien

-

používaný pri správe spoločnosti

Tieto vlastnosti tvoria vnútornú morálku práva. Slovo morálka je zavádzajúce, ide o vnútornú povahu.
Vernosť právu je odrazom predstavy, že občan je povinný zachovávať zákon iba vtedy, ak sú dané znaky tvoriace
vnútornú morálku práva.
Podľa Fullera zákon nie je platný, ak je súčasťou protirečivého právneho systému, ktorý zlyhá pri porovnaní
s vyšším kódexom.

50) Moderná obhajoba prirodzeného práva: J. M. Finnis

Finnis vychádza z tomizmu, ale je inovačný a zreteľne odlišný. Finnisova koncepcia prekračuje prah postpoziti-
vistickej analýzy vo Fullerovom štýle a do diskusie o právnej vede pridáva moderný jusnaturalistický názor.
Finnisovo hlavné dielo sa týka prirodzeného práva a obsahuje výklad o tom, prečo sa niektoré pravdy o prirodze -
nom práve v rôznych obdobiach prehliadali alebo zahmlievali.
Funkciou prirodzeného práva je poskytnúť ľuďom racionálny základ pre morálne úsudky. Finnisova teória sa
nezakladá na náboženskej viere. Snaží sa skôr o logickú argumentáciu.
Finnis tvrdí, že ľudia chápu svoje individuálne nároky a svoju prirodzenosť z vnútornej perspektívy, Z nej možno
vyvodiť aj pochopenie toho, čo je dobrý život pre ľudstvo vo všeobecnosti.
Pojem dobro Finnis odvodzuje v úzkej nadväznosti na názory Tomáša Akvinského. „Praktické uvažovanie začína
prieskumom prirodzenosti zvnútra vo forme ľudských sklonov; jednoduchým aktom nevyvodzovacieho chápania
človek pochopí, že objekt náklonnosti je prípadom všeobecnej formy dobra pre neho.“

speters@stonline.sk

51) Teória spravodlivosti J. Rawlsa

Podľa Rawlsa je spravodlivosť prvoradou cnosťou spoločenských inštitúcií. Uznáva, že viaceré rozdielne druhy
vecí sa posudzujú z hľadiska spravodlivosti či nespravodlivosti.
Rawls sa venuje aj problému sociálnej spravodlivosti. Jeho požiadavka sociálnej spravodlivosti sa týka základnej
štruktúry spoločnosti, pod ktorou rozumieme základné právne inštitúcie, hospodárske podmienky a spoločenské
vzťahy, ktoré určujú alebo významne ovplyvňujú všeobecné práva a povinnosti.
Spoločnosť chápe Rawls ako systém spolupráce, ktorý by mal podporovať záujmy všetkých svojich členov.
Zásadný význam v Rawlsovej koncepcii nadobúda princíp spravodlivosti, ktorý vychádza z požiadavky, aby
v právne usporiadanej spoločnosti všetci jej členovia prijali základné pravidlá hry v oblasti spolužitia. Základnej
štruktúry spoločnosti sa týkajú dva princípy:
Každý má mať rovnaké právo na čo najširší systém základných slobôd, ktoré je zlučiteľné s rovnakým systémom
pre všetkých.
Sociálne a ekonomické nerovnosti sa musia vytvoriť tak, aby sa dalo rozumne očakávať, že budú slúžiť v pros-
pech každého a aby sa spájali s postami a úradmi, ktoré sú pri spravodlivej rovnosti šancí prístupné každému.
Oba princípy nie sú navzájom rovnocenné, prvý z nich má nevyhnutne prednosť vo vzťahu k druhému.
Rawls vo svojej teórii spravodlivosti metodicky nadväzuje na klasickú teóriu spoločenskej zmluvy. Vychádza
z hypotézy pôvodného stavu, zo stavu pôvodnej rovnosti, v ktorom ľudia bez prítomnosti nadradenej autority
majú spoločne vytvoriť a posúdiť princípy spolunažívania. Základnou podmienkou tohto procesu je vzájomné re-
špektovanie sa ľudí ako slobodných a rovných osobností.
Jednotlivci sa nachádzajú akoby za závojom nevedomosti, nedokážu dostatočne posúdiť, čo je pre nich dobré.
Zjednotenie, ku ktorým členovia spoločnosti dospejú, sa bude vzťahovať na rozdelenie primárnych dobier, o
ktorých sa predpokladá, že by z nich každý rozumný človek mal radšej viac ako menej.

52) Minimálny štát R. Nozicka

V práci Anarchia, štát a utópia Nozick uvádza celý rad argumentov, ktoré preformulovávajú liberálne myšlienky
od Locka až po Milla.
Niet inej sociálnej a politickej entity okrem jednotlivcov, „sú len jednotliví ľudia so svojimi individuálnymi život-
mi“.
Prirodzený stav chápe v duchu Lockovho učenia: ľudia najprv žijú v stave dokonalej slobody a sú podrobení iba
zákonom prírody. Prirodzené práva teda obsahujú právo na život, zdravie, slobodu a vlastníctvo – korešpondujú
s povinnosťami; právo na obranu v tom zmysle, že poškodení môžu od tých, ktorí poškodili ich prirodzené práva,
žiadať nápravu, ako aj právo potrestať priestupky proti právam, aby k nim v budúcnosti nedochádzalo.
V prirodzenom práve si každý jednotlivec chráni svoje práva sám. Anarchia, ktorá je dôsledkom prirodzeného
stavu, vedie k vytvoreniu mechanizmu štátu.
Najprv sa malé skupiny pozostávajúce z rodiny a jej priateľov formujú s cieľom sebaochrany. Tieto skupiny nazý-
va združenia vzájomnej ochrany. Neschopnosť jednotlivca niesť zodpovednosť za ochranu iných vedie k vyme-
novaniu určitých osôb, ktorí preberajú ochranu členov združenia – ochranné zastupiteľstvo. Po určitom čase, po
konfliktoch medzi rôznymi ochrannými združeniami určitého územia, jedno z nich získa dominantné postavenie.
Nezávislí jednotlivci, ktorí sa nerozhodli pre členstvo v žiadnom zo zdužení vzájomnej ochrany, zostávajú bez
ochrany, ktorú poskytuje dominantné ochranné zastupiteľstvo.
V poslednom štádiu dominujúce ochranné zastupiteľstvo získa kontrolu nad všetkými jednotlivcami na svojom
území – vzniká štát.
Štát charakterizuje Nozick ako dominantné ochranné združenie. Od ostatných združení sa štát odlišuje primera-
ným monopolom moci na určitom území a poskytovaním ochrany na tomto území každému bez rozdielu.
Ultraminimálny štát rozširuje svoju ochranu spolu s nákladmi na ňu len na tých, ktorí si ju výslovne zvolia.
Minimálny štát má všeobecným monopol na výkon svojich legitímnych funkcií na vlastnom území.
Všetky štáty majú ochranný charakter, zahŕňajú prostriedky ochranných síl, rozhodovacie mechanizmy aj inštitú-
cie na potvrdzovanie a zisťovanie práv.

53) Neoliberalistické učenie F. A. v. Hayeka

Hayek sa zaoberá významom pravidiel a inštitúcií v ľudskom spolužití. Jeho hlavným cieľom je nájsť odpoveď na
otázku, ako by si ľudia mali usporiadať vzájomné vzťahy v spoločnosti, aby sa čo najväčšmi mohli napĺňať ich in-
dividuálne a aj spoločné želania a záujmy.
Spoločenské spolunažívanie môže byť usporiadané dvoma odlišnými spôsobmi: zavedením určitej ústrednej koor-
dinačnej inštancie, ktorá dáva jednotlivcom príkazy na plnenie úloh v rámci určitého plánu; na základe samoutvá-
rania poriadku – ponecháva sa na vôli jednotlivcov, aby si určovali svoje konanie.

speters@stonline.sk

Prvý spôsob zakladá vytvorený poriadok prameniaci v pravidlách organizácie, druhý spôsob vytvára spontánny
poriadok.
Jedným zo zoskupení existujúcich vo veľkej spoločnosti je osobitná organizácia nazývaná vláda. Vláda udržiava
poriadok vo funkčnej štruktúre – má donucovaciu funkciu a poskytuje služby, ktoré spontánny poriadok nemôže
produkovať – má funkciu poskytovania služieb.
Jednou z hlavných tém diela Právo, zákonodarstvo a sloboda je téza, že stav slobody, v ktorom všetci môžu využí-
vať svoje znalosti na svoje účely a sú obmedzení iba všeobecne platnými pravidlami správania, bude pre nich
pravdepodobne vytvárať tie najlepšie podmienky na dosahovanie ich zámerov.
Takýto stav sa dosiahne, iba ak každá autorita vrátane väčšiny ľudu bude pri výkone donucovacej moci obmedzo-
vaná všeobecnými princípmi.
Politika je podľa Hayeka politikou poriadku. Podporuje žiaduci spoločenský poriadok.
Hayek skúma aj významové zmeny, ktorými prešiel pojem demokracia. Pojem čoraz častejšie prechádzal
z politickej oblasti do sfér, v ktorých o jeho zmysluplnom použití možno vážne pochybovať. Kriticky sa vracia
k pôvodnému významu pojmu demokracia. Tvrdí, že preň treba vymyslieť nové pomenovanie, navrhuje názov
demarchia.
Základnou chybou zastupiteľských zborov je, že majú dve zásadne odlišné funkcie. Má na mysli zákonodarnú čin-
nosť a to, že sa vyjadrujú k naliehavým otázkam bežnej vládnej agendy a dozerajú na vládu. Hayek navrhuje, aby
sa vyhlasovanie všeobecných pravidiel správania zverilo do kompetencie odlišného zboru.
Spravodlivým možno podľa Hayeka nazvať iba ľudské správanie alebo pravidlá, ktoré ho riadia. Stav vecí, ktoré
nikto nemôže zmeniť, možno označiť ako dobrý alebo zlý, nie však ako spravodlivý alebo nespravodlivý.

54) Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia: K. R. Popper

Prechod od kmeňovej alebo uzavretej spoločnosti k otvorenej spoločnosti považuje Popper za jednu z najväčších
revolúcií v dejinách ľudstva.
Otvorená spoločnosť je ideál, ku ktorému sa treba približovať. Základné myšlienky, z ktorých vychádza koncep-
cia otvorenej spoločnosti, sú inštitucionálne zabezpečenie čo najväčšej individuálnej slobody (Popper analyzuje
paradox slobody – neobmedzená sloboda sa mení na svoj protiklad – na neslobodu. „Neobmedzená sloboda
znamená, že silný človek môže voľne tyranizovať slabého a okrádať ho o jeho slobodu.“), politický a svetonázo-
rový pluralizmus, pokojná politická konkurencia (pluralita strán, ktoré si v demokratickej spoločnosti vzájomne
konkurujú, nesmie zájsť tak ďaleko, aby došlo k absolútnej tolerancii takých politických skupín, ktoré si za prog-
ramový cieľ určili odstránenie plurality, tolerancie, slobody a demokracie), inštitucionalizovanie verejnej kritiky
(politické rozhodnutia nesmú byť svojvoľným aktom nositeľov politickej moci), politická regulácia kritiky (ten,
kto koná politicky, má a vo svojom úsilí orientovať na pokojné riešenie konfliktov).
Medzi nepriateľov otvorenej spoločnosti Popper zaraďuje Herakleita a Platóna a za ich nasledovníkov pokladá
Hegla a Marxa.
Medzi dva významné princípy štátu Popper zaraďuje spravodlivosť a princíp vodcovstva.
Platón v politickej filozofii spôsobil trvalý zmätok nastolením otázky: Kto by mal vládnuť v štáte? Popper túto
otázku preformuloval: Ako možno usporiadať politické inštitúcie, aby zlí alebo neschopní vládcovia nemohli spô-
sobiť príliš veľa škôd?
Ľudia by vždy mali byť pripravení na vládu najhorších, ale zvoliť by si mali čo najlepších.
Popper kritizuje Hegla aj Marxa. Oponuje aj názoru v Manifeste Komunistickej strany, že prvým krokom v robot-
níckej revolúcii je pozdvihnutie proletariátu na vládnucu triedu, vydobytie demokracie. Tvrdé. že ak sa prijme ta-
kýto prvý krok, boj o demokraciu je stratený.