Téoria štátu a práva III. - 1. písomka (učivo) ----- F

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

POLITICKÉ A PRÁVNE MYSLENIE 19. – 20. st.

Historickoprávna škola (nová škola práva)

V druhej pol. 19. st. bolo Nemecko kolískou právnej vedy v Európe, najväčší
rozmach zaznamenala historickoprávna téoria, kt.boli najmä:

- Gustav Hugo – zakladateľ historickoprávnej školy, nevytvoril však

prepracovaný systém tejto teórie

- Rudolf Stammler – tiež predstaviteľ historickoprávnej školy, takto

konštruoval aj celú svoju právnu filozofiu

vo vzťahu práva a moci pripomína - „právo silnejšieho je najväčšie

bezprávie“, právo prirovnáva k druhu ľudského chcenia

- ďalší predstavitelia tejto teórie: Eichhorn, von Gierke
- Georg Puchta – predstaviteľ pandektnej školy nemeckej právnej teórie
- Rudolf von Ihering – predstaviteľ záujmovej téorie, vychádza z čisto

formálneho pozitivizmu, ale nakoniec skúmal právo zo sociologického
hľadiska a aj jeho účel:

právo chápe ako štátom stanovenú formu (formálne hľadisko), pričom

rozlišuje objektívne a subjektívne právo

právo samo o sebe nie je pojem, ale živá sila (sociologický

pozitivizmus)

právo v účelových súvislostiach je súhrn donucovacích noriem – právo

je pricncíp a štátna moc je vonkajšia forma donútenia; spolu tvoria
orgánizáciu spoločenskej donucovacej moci

„čieľom práva je mier, prostriedkom na dosiahnutie je boj“

- Georg Jellinek – jedna z najdôležitejších postáv filozofie práva a štátu:

právo je podľa neho časťou ľudskej psychicky, avšak na druhej strane

súborom právnych noriem garantovaných štátnou mocou

zaoberal sa vzťahom práva a inych normatívnych systémov – „právo je

etické minimum“

dôležitá je jeho práca v oblasti subjektívnych verejných práv, kde

vychádzal z určitého socialneho stavu (status) – rozlišuje libertatis,
positivus, activus

pozoruhodná je aj jeho definícia štátu, kt. je vo všeobecnej štátovede

neustále používaná

Nemec Friedrich Carl von Savigny sa pokladá za predného predstaviteľa
historickoprávnej školy, pozornosť upriamuje na spojenie práva s národom – tvrdil,
že: „právna veda nie je nič iné, ako právna história“, bol kritik prirodzenoprávnej
teórie (verkunfstrecht), postavil proti nej historickoprávne myslenie – vyučoval
rímske právo, preto sa nesie celý jeho odkaz v tomto duchu.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Právnické učenie o metóde – v tomto diele skúkma metódy výkladu práva, tie kt.
použil Savigny pochádzajú ešte z rímskeho práva; podľa neho, zákon bol ustanovený
na to, aby sa vylúčila svojvôľa, jedinou starosťou právnika alebo sudcu je čisto
logický výklad

→ právna veda je čisto filologická veda.

Vyčlenil 4 prvky výkladu (poznalo ich ešte rímske právo – Savignyho kanóny):

1. gramatický prvok (základná metodá) – má za predmet slovo, kt.

sprostredkúva prechod z myslenia zákonodarcu do nášho myslenia; zmyslom
výkladu je rekonštrukcia myslenia zákonodarcu

2. logický prvok (základná metodá) – členenie myšlienky na logický vzťah jed.

častí myšlienky navzájom

3. systematický prvok (základná metodá) – vzťahuje sa na veľkú vnútornú

súvisloť, kt. spája všetky právne inštitúty a právne pravidlá do jedného
veľkého celku

4. historický prvok (pomocná metodá) – týka sa určujúceho stavu v čase

daného zákona pre príslušný právny vzťah

gentický vyklad – používa sa v súvisloti s historickým, vo výklade sa

zohľadňujú aj iné okolnosti ako texty noriem, aby sa dal
sprostredkovať zmysel vykladanej normy

5. teleologický prvok (nenazval ho tak a tiež tento prvok nevyznel tak

u Savignyho ako dnes; tiež je ako pomocná metóda) – považuje sa za
samotné jadro výkladu, pretože smeruje k objasneniu zmyslu a účelu
zákona, určitého právneho inštitútu a ustanovenia; môže byť:
a. špecifický – v každom zákone, v „1. čl.“ – klasický účel, to na čo bol

zákon vytvorený

b. všeobecný – napr. rovnosť, spravodlivosť a pod. – on však odmieta takýto

účel, protože, ak by sa zákon takto vykladal, v podstate by išlo o jeho
dotváranie

Stanovil aj určité poradie a postup pre výklad, tiež tieto prvky nemožno chápať
izolovane, iba spolu. Nejde o štyri druhy výkladu, medzi kt. by sa dalo vyberať
podľa chuti a želania – pôsobia zjednotene, ak sa výklad má podariť; do popredia sa
dostavá raz jeden, raz druhý.

Ďalšie diela:

o

Právo držby – uplatňuje kritický postoj voči prirodzenému právu

o

Systém rímskeho práva (Systém súčasného rímskeho práva) a Dejiny rímskeho

práva v stredoveku – predkladá perfektne prepracovaný systém pojmov

o

O povolanosti našej doby k zákonodarstvu – polemická práca, vydáva sa ako

dvojička s Thibautovou prácou; ide o to, či sú kodifikácie užitočné

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Kodifikácie boli hlavne v 19. st. Code Civil, ABGB, BGB (ohľadom toho diskutoval
Savigny, bol proti, ale nakoniec sa aj tak uzákonnilo občianske právo, tu 4 roky
uplynuli medzi platnosťou a účinnosťou predpisu; neskôr bol oklieštený, ale po
zjednotení Nemecka opäť začal platiť v celku).

Savignyho teória:

Právo nie je produktom rozumu, ale národného ducha (volksgeist). Prirodzené
právo je špekulatívny výmysel – tadiaľ cesta nevedie, je to iba bezodná pýcha
filozofov, za tým nič nie je – Savigny odmieta myšlienku niečoho večného
a nemenného pre všetky národy rovnakého práva, podľa neho každý národ má svoju
vlastnú dušu a individualitu.

Jeho teória sa odvíja od objektívnej závistlosti práva od národa, sú to spojené
nádoby – národ predstavuje psychicky a organickýspätý celok, kt. sa skladá
z organických skupín, kt. spája duch národa; duch národa sa prejavuje v takých
javoch ako právo, jazyk, obyčaje, štát. Právo vzniká a vyvýja sa spolu s duchom
a spolu s ním aj zaniká ak národ stratí svoju osobitosť. Na začiatku vývoja je právo
jednoduché a je súčasťou všeobecného národného vedomia, postupne sa stáva
zložitým a možno z neho vyčleniť dve skupiny noriem:

1. normy, kt. sú aj naďalej späté so životom celého národa, so všeobecným

nár. vedomím – politický prvok práva

2. normy, kt. sú súčasťou vedomia právnikov ako stavu, kt. reprezentuje tzv.

právnu funkciu národa – technický prvok práva

A ďalej tri druhy práva:

1. obyčajové právo – je staršie a dôležitejšie, je to bezprostredný prejav

vedomia národa

2. právo právnikov (právnické, vedecké) – spracované obyčajové právo
3. zákonodarstvo, kodifikácie – majú iba deklaratórny zmysel (odrážajú

a vyjadrujú stupeň vývoja národa a práva)

Historickoprávna škola sa delí:

a) romanistická – volksgeist je recepcia rímskeho národa
b) germanistická – volksgeist spájali s nemeckým stredovekým právom

Niekdajší pojem volksgeist bol zneužitý nacistickým Nemeckom a bol aj v ideológií
nacistického štátu.

- Anton Thibaut – bol za kodifikáciu nemeckého práva – neustále rivalil so

Savignym, kt. to odmietal, najmä preto, že sa obával zvýšeného vplyvu
prirodzeného práva; tiež neodmietal všetky zákony, iba tie, kt. vznikli
z ľubovôle zákonodarcu, bol za zákony, kt.demonštrovali vývoj obyčajového
práva

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Analytická jurisprudencia

Analytická jurisprudencia vznikla v 18. až 19. storočí. Východiskom je tu:

- Thomas Hobbes – „právo je príkaz suveréna“
- David Hume – položil si otázku, či je rozdiel medzi tým, čo je, a medzi tým,

čo má byť (Sollen a Sein)

→ „Máme niečo robiť len preto, že niečo iné je?“

(ovplyvnený Hobbesom) – anylytická jurisprudencia si kladie otázky, čo je
právo, najmä aký je vzťah práva a moci.

Niekedy sa analytická jurisprudencia nazýva aj objasňovacia právna veda, alebo
pozitivistická.

Pre pozitivstický prístup k právu je snaha o neutrálnosť a opisný jazyk. Zákony
môžu skúsiť vynúcovať spravodlivosť, morálku alebo iné normatívne ciele, ale ich
úspech alebo neúspech nemá vplyv na ich platnosť. Pozitivistom stačí ak zákon
vzikol s pravidlami, kt. spoločnosť uznáva a je to platné právo, bez ohľadu na to, či
je spravodlivé z hľadiska iných štandartov alebo nie. Právo je teda súhrn alebo
súbor pravidiel na zabezpečenie poriadku a vládnutia v spoločnosti – nijaký právny
pozitivista netvrdí, že z toho vyplýva, že právo bude aj dodržiavané

Jeremy Bentham – počas života sa mu nepodarilo vydať veľa diel, pretože jeho
názory boli považované za nezmysel.

Bentham je zakladateľom aj utilitarizmu. Tvrdil, že ľudia sú podriadení od prírody
dvom vládcom – bolesti a slasti, tie determinujú všetky ľudské činnosti

→ chcel

preto dosiahnúť systém slasti (šťastia) pomocou práva a rozumu.

Neskôr sa priklonil k idei čo najväčšieho šťastia – benthamová maxima – cieľom je
čo najväčšie štastie pre čo najväčší počet ľudí.

Jeho myšielnky smerujú k obhajobe slobody jednotlivca, ekonomickej slobody,
slobody slova, oddelenia štátu od cirkvi, rovnoprávnosti žien, práva zvierat,
zrušenia otroctva, zrušenia fyzických trestov vrátane trestov pre deti, práva na
rozvod, princípov slobodného trhu, dekriminalizácií homosexuality a pod.

Je zakladateľom anylytického smeru v právnej vede; hovorí, že existujú dva
pristupy k právu:

a. analyticko-opisný prístup – expozitívny, kt. sa pýta, čo je právo
b. kriticko-hodnotiaci prístup – cenzoriálny, kt. sa pýta, čo by právo malo byť

Ďalšie jeho zásluhy sú v oblasti štruktúry právnej normy, zaoberal sa tým, že všetko
právo možno rozložiť na najmenšie čiastky „laws“ – nerozkladateľné imperatívy,
alebo tzv. imperatívne atómy, kt. sú používané pri tvorbe „statutes“, teda
zákonov.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Existujú určite pramene práva, ich adresáti, správanie, kt. má byť ovplyvnené
pomocou imperatívou – tam rozlišuje rozlíšuje dva typy:

a. príkaz-zákaz
b. dovolenie-dovolenie opaku

A tiež ich tri kombinácie:

1. príkaz a nevyhnutné dovolenie správania
2. zákaz a nevyhnutné dovolenie opaku správania
3. dovolenie a dovolenie opaku správania

Vlastnosťou imperatívu je „force“, donútenie – za kt. je buď motivačná sila alebo
trest, teda sankcia – ako doplnok motivačnej sily práva vo forme predpokladaných
dôsledkov.

Bentham bol jedným z kritikom prirodzeného práva, kritizoval aj Deklaráciu
základných práv a slobôd.

Benthamovými dôležitými dielami sú aj Fragment o vláde a Úvod
k princípom morálky a zákonodarstva.

John Austin – bol Benthamovým žiakom, vo svojich koncepciach sa sústredil na
právnu vedu a na systém práva. Ako jeden z mála predstaviteľom anglickej
jurisprudencie pôsobil aj v Nemecku.

Jeho teória je taktiež analytická, svoju vedu nazýva všeobecnou právnou vedou
(general jurisprudence); tá má byť základom všetkých právnych disciplín a má
objasňovať základné právne pojmy. Na to osobitná právna veda (particular
jurisprudence) sa venuje jednotlivým právnym odvetviam.

Podľa neho je na začiatku úvah o práve želanie a jeho význam, kt. má dvojaký
význam – buď sa jedná o výstrahu (admonition) alebo o príkaz (command);
v prvom prípade má adresát nespôsobiť zlo želateľovi, v druhom prípade existuje
moc ukladať tresty za nesplnené želanie

→ sancia, alebo vynútenie poslušnosti

(enforcement of obedience).

Na základe toho Austin rozlišuje dva druhy príkazov:

1. všeobecne záväzný príkaz (law) – tu rozlišuje zákony:

a. vo vlastnom slova zmysle – tie ukladá rozumná bytosť inej, nad kt. má

moc; to sú:
i.

Božie zákony – stanovené Bohom, pre ľudí

ii.

ľudské zákony – sem zaraďuje:

A. zákony v prísnom slova zmysle – najviac sa približujú

súčasnému chápaniu;tvoria ich:

I.

pravidlá, kt. stanovujú ľudia politicky nadradení

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

II.

pravidlá, kt. pri výkone svojich subjektívnych práv
stanovujú ľudia ako súkromní jednotlivci

B. zákony, kt.v prísnom slova zmysle zákonmi nie sú –

stanovené ľuďmi, kt.nie sú politicky nadradení; tvoria ich:

I.

zákony podľa podobnosti – príkazy módy, normy cti,
pravidlá medzi gentlemanmi a pod.

II.

zákony v prenesenom slova zmysle – regulujú rast
alebo úpadok pozorovaný u nižšich živočíchov,
rastlín, neživých telies (vedecké zákony); zle
zapadajú do Austinovej koncepcie – tažko ich nazväť
príkazy, a tiež je otázna aj problematika ich
porušenia

b. nie vo vlastnom slova zmysle

2. osobitý príkaz (occasional command)

Iné delenie zákonov, kt. sa prelína s prvým:

1. pozitívne zákony – zákony v prísnom slova zmysle
2. pozitívna morálka – tie, kt. nie sú zákonmi v prísnom slova zmysle
- tieto nestanovujú ľudia politicky nadradení a ani ľudia so zákonnými právami
- dnes by sme ich nazvali právnou obyčajou alebo istou zvyklosťou,

nevynucovanou št. mocou

Austin takto definuje právo ako príkaz zabezpečený hrozbou sankcie, príkaz
suveréna, voči kt. ľudia majú zvyk poslušnosti – je to z diela Pôsobnosť právnej
vedy.

Teda právo, podľa Austina je vlastne príkaz, kt. dáva spoločný nadriadený zvyšku
spoločnosti so zvykom poslúchať, príkaz suveréna ako politicky nadriadeného voči
politicky podriadeným – tam kde existuje takáto organizácia, existuje suverenita.
Samotný suverén je prameňom práva, to je dané spätosťou práva a štátnej moci

→

z tohto záveru vychádzajú neskoršie pozitivistické teórie

Navrhuje, že všetko právo by trebalo kodifikovať, čo je však v Anglicku odvážna
myšlienka; snažil sa o vytvorenie veľkého kódexu „Pannomion“, v kt. by bolo
obsiahnuté celé anglické právo. Jeho najväčšie dielo je Obhajoba ústavy, kt.
smeruje k tomu, aby celé anglické právo bolo kodifikované; stal sa členom komisie
pre kodifikáciu trestného práva, ale počas života neboli jeho prednášky obľúbené –
zdali sa nepraktické.

Austin bol tiež utilitarista a veril, že Boží zákon stanovený utilitárnym božstvom je
najväčšou skúškou hodnoty pozitívneho práva (nie však jeho kritériom). Po smrti
získavajú jeho diela väčšiu popularitu ako Benthamové spisy.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Normatívna (pozitivistická) teória

Hans Kelsen je predstaviteľ čistej teórie práva, alebo podľa jeho slov normatívnej
teórie práva. Narodil sa v Prahe, ale zakrátko sa presunul do Viedne, tam aj
budoval kariéru. V prvých desaťročiach 20. st. sa stal zakladateľom myšlienky
súdnej kontroly ústavnosti, je jedným zo spolutvorcov rakúskej ústavy (Ústava
Rakúskej republiky) v r. 1920, tá pretrvala s určitými zmenami až dodnes.

Bol priekopníkom ústavného súdnictva v strednej a východnej Európe a rakúsky
ústavný súd bol jeden z prvých v strednej Európe; priniesol aj súdnu kontrolu
administratívnoprávnych aktov – správne súdnictvo.

Ústavne a správne súdnictvo sú tvz. rakúske, najmä aj kvôli Kelsenovi. Bol
menovaný doživotne za ústavného sudcu, ale z politických dôvodov bol nakoniec
odvolaný.

Bol židovského pôvodu a v 30. rokoch si ťažko hľadal prácu v Európe a preto
emigroval do USA a pôsobil na Harwardskej univerzite, univerzite v Berkeley a
ďalších – to bola druhá etapa jeho práce.

Celá jeho práca má 4 fázy:

1. konštruktivistická fázy
2. silná novokantovská fáza
3. slabšia novokantovská fáza
4. vôľová teória práva

Začal so systematizáciou právnej vedy – medzi zák. diela patria:

- Základné problémy vedy o štátnom práve
- Rýdza právna náuka
- Všeobecná teória právnych noriem
- Čo je spravodlivosť

Kelsen stojí na čele „Viedenskej školy práva“ v rámci normatívnej teórie; tu tiež
pôsobí „Brnenská škola práva“, na jej čele je František Weyr – on sa tiež zaoberal
problematikou právnych noriem, tiež sa spolupodieľal na tvorbe ústavy.

Brnenská škola bola doslova zlikvidovaná z ideologických dôvodov, v 50. rokov;
známi autori: Ota Weinberger – stále žijúci autor, Vladimír Kubeš – on emigroval
po 1968 do Rakúska.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Rýdza právna náuka:

Odôvodňuje požiadavku čistoty právnej vedy, je to teória pozitívneho práva.
Sociológiu práva nepovažuje za právnu vedu, pretože sociológia sa zaoberá
skutočnosťami – tým čo je.

Jeho veda chce byť kritická právna veda – vyrovnáva sa kriticky s dovtedajšími
teóriami – najmä preto, že právna veda sa nekriticky zmiešala so všetkými vednými
disciplínami, s kt. nemá až toľko spoločné (sociológia, psychológia, etika, dokonca
aj politika). Toto zmiešanie možno vysvetliť (nie ospravedlniť) tým, že majú niečo
spoločné s právom. Jediný predmet skúmania by mali byť právne normy – teória
právnych noriem neuznáva metodologický synkretizmus – zmiešavanie metód

→

„prestíž právnika nestúpa s tým, do koľkých iných vied sa zamieša, naopak ho to
odvádza od právnej metódy“.

Používa výrok: „Právo je to čo má byť.“ (D. Hume) – je to ideálny svet, kt. možno
tvoriť len za pomoci logických súvislostí – logické metódy sú metódy, na kt. stavia
normatívna právna teória – všeobecná logika noriem, alebo logika toho čo má byť.

- z pohľadu exaktnosti bol predchodca tejto teórie Hugo Grotius

Myšlienka základnej, alebo ohniskovej normy (grundnorm) je stavebným kameňom
jeho teórie a podľa toho aj celého právneho poriadku

→

a. právny poriadok definuje ako poriadok ľudského správania a poriadok

donucovací

b. právo je tak isto definované ako donucovací monopol (právneho)

spoločenstva

→ právny poriadok teda je akási kolektívna bezpečnosť

Grundnorm je transcendentálna norma, neexistuje reálne, je proste daná.

Zaoberal sa aj skutočnými normami:

1. prikazujúca norma – najdôležitejšia; tvrdil, že aj zákaz je je v podstate

príkaz opomenutia

2. slnomocňujúce – splnomocňujú; sem by zaradil aj grundnorm
3. dovoľujúce – tvoria obmedzenie príkazu, nemožno ich porušiť
4. derogačné – rušia platnosť

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Oddeľuje právo od morálky a pripúšťa, že právne normy môžu mať akýkoľvek
obsah. Nepripušťa zmiešavanie metód, právna náuka je preto čistá – vylučuje
ostatné prvky a morálku z obsahu práva. Ani štát nie je nič iné ako súbor právnych
noriem – akýsi personifikovaný poriadok.

Právo je platné preto, lebo je tvorené určitým spôsobom; právny poriadok nie je
iba systém koordinovaných noriem na rovnakej úrovni, ale hierachia rozličných
úrovní právnych noriem, ich jednota je daná tým, že platnosť jednej je odvodená
od inej, vyššej normy, kt. tvorba je určená treťou normou (až do určitého ohniska –
grundnorm).

→ právo je určitá duchovná a nie prírodná realita

Kelsen hovorí troch prvkoch štátu – národ, územie a moc; stotožňuje sa
s Jellinkom, a dodáva, že štát možno takto definovať len za pomoci práva.

Jeho teória má dvečasti:

1. právna statika – otázka sankcií (neprávo a jeho dôsledky, resp. deliktuálne

právo – delikt podľa neho nie je negácia, ale podmienka práva) a právnej
subjektivity

2. právna dynamika – riešenie konfliktu právnych noriem, zákon a obyčaj

(zvyk), medzery v práve, sudcovské právo, mechanizmus kontroly ústavnosti
(kto kontroluje ústavnosť)

viedla sa tu debata so Schmidtom – najmä ohľadom Weimarskej

republiky, zlyhanie kontroly ústavnosti

Zaoberá sa aj ústavnými zákonmi (prečo ich vôbec máme, je to v podstate to isté
čo ústava) a medzinárodným právom – to čo je kolektívne, je dôležitejšie ako to
čo je individuálne – medzinárodné právo má mať prednosť pred vnútroštátnym (je
pôvodné, spoločné, alebo celosvetové).

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

Psychologické smery práva (právny psychologizmus)

Leon Petražický bol dominantný predstaviteľ rusko-poľského smeru psychologickej
právnej teórie – bol prvý, kt. systematizoval psychologickú teóriu v jeden celok.
Neskôr sa naňho zabudlo, najmä kvôli marksizmus a VOSR, vtedajšia ideológia ich
vyhlásila za nevedecké a neplatné.

Lev Josefovič Petražycki – reformátor právnej vedy, bol polyhistor aj v oblasti
práva – profesor encyklopédie a filozofie práva, študoval aj rímske právo. Za cára
Alexandra II. nastala v Rusku právna reforma (zrušenie nevoľníctva a iné reformy) –
došlo k reforme právnej vedy (1894), vzniklo moderné právnické povolanie a právo
sa dostalo aj do škôl. Bola tu snaha vybudovať súdny systém relatívne nezávislý,
prispel k rozvoju právnej vedy – najmä súdna rétorika (rozvíjalo sa právne
myslenie); súdne prostredie bolo také miesto, kde sa najviac rešpektovala sloboda
slova.

Prebraté inštitúty anglického súdnictva:

- inštitúcia súdneho zmieru
- systém poroty

Patražický bol novátorom v právnej vede, diela:

- O motívoch konania a podstate morálky a práva
- Teória práva a štátu (podtitul: „v spojení s morálkou“)
- Úvod do právnej vedy a morálky

Na právo sa pozeral cez emócie (cez pocity alebo impulsy), ako cez kategóriu
vnemu, podnetu. Emócie delil na etické a právne.

1. emócie etické – sú to jednostranné emócie (imperatívne), za nimi je

predstava určitej morálnej alebo etickej povinnosti

2. právne emócie – sú dvojstranné (imperatívno-atributívne) – na predstavu

určitej povinnosti sa viaže aj predstava konkrétneho oprávneného subjektu –
predstava osoby, kt. vyvoláva túto povinnosť (rímske obligatio – vždy je tu
dvojstranný vzťah)

→ iuris vinculum (nexus), alebo právne puto

Dva základné druhy práva:

1) psychologický pôvod (intuitívne právo) – vlastné každému (určitá právna

intuícia), je to určité vnútorné presvedčenie o tom čo je právo; oddelené od
autority, ale závislé o vonkajšej reality; stotožňuje ju so spravodlivosťou

2) pozitívne právo – je výsledok, alebo povinnosť ustanovená aktom niekoho

iného; môže byť:
a) oficiálne – právo vydávané určitou spol. autoritou, tu zohráva úlohu

„právo právnikov“ (Savigny)

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

b) neoficiálne – móda, verejná mienka, zvyky – nie je za nimi to, že sú

výsledkom aktu stanovujúceho povinnosť (pripomína Austina)

Obligatio používa na vyjadrenie určitej psychologickej zodpovednosti

→ právne

pojmy ako vlastníctvo, subjektívne právo, záväzok a iné, nie sú reálne, ale
znamenajú psychologické odpovede na určité formálne stimuly, kt. majú tým, že
pôsobia na ľudské správanie určité reálne efekty

→ právo je súčasťou

emocionálneho sveta.

Štát je len emocionálny prežitok – citová projekcia, výtvor právnej psychiky, má
psychologickývýznam, pôsobí ako faktor bezpečnosti alebo istoty aj z hľadiska
fungovania práva (viac vystupňované je to v škandinávskej teórií). Neprikladá
podstatný význam zákonodarnej činnosti, skôr sa zaoberá súdnou funkciou štátu –
právo je najmä v tej oblasti, v kt. ho dotvárajú súdy.

- typické je to aj pre americký právny realizmus - Jerome Frank

„súdne rozhodnutie môže byť ovplyvnené aj tým, čo mal sudca na

raňajky“) – odmieta tiež predstavu práva ako súboru právnych noriem
– normy sú iba biele papiere popísané čiernymi znakmi, zdrapy
papiera alebo hlasy volájuce v púšti – tvrdia, že právo je v realite –
law in action (živé právo)

Švédsky predstaviteľ škandinávskeho právneho realizmu (psychologické
odôvodnenie právnej vedy) – Axel Hägerström. Pôvodne študoval teológiu, kt.
môžno premietol aj do svojej teórie; pôsobil ako jeden z mála stabilne na
Univerzite v Uppsale – centrum škandinávskeho právneho realizmu.

Emócie považoval za základné prežitky, aj vo vzťahu k právu – jeho vyjadrenia sú
ale oveľa tvrdšie: „Morálne hodnotenia nie sú ani pravdivé, ani nepravdivé, sú to
len emócie; objektívne hodnoty neexistujú a neexistuje ani slobodná vôľa. Právne
predstavy sú prevažne metafyzické alebo magické, teda absurdné“.

Povinnosť nesúvisí s hrozbou sankcie, nie je to ani vyjadrenie vôle zákonodarcu, ani
tlak verejnej mienky, pretože neexistuje niečo také ako vôľa zákonodarcu, ale iba
predpokladný účinok tejto vôle a ten je produktom práva, v úvodzovkách. „Čo je
štát? Iba spoločnosť organizovaná právnymi normami, ale čo by bolo, keby neboli
normy udržiavané sudcami? Čo by spoločnosť akceptovala?“

Idey vlastníctva, subjektívnych práv, povinností spočívajú v psychologických
odpovediach na rituálne formality práva a mágiu slov – tieto problémové pojmy sa
nedajú stotožniť s ničím reálnym, dôvodom je to, že tieto pojmy majú korene
v tradičných ideách mystických síl a väzieb. Vlastníctvo je iba idea, kt. existuje
v mysliach vlastníkov a tých, kt. nerušia vlastníkov v úživaní ich vlastníctva.

Zaoberal sa podrobne tou časťou rímskej jurisprudencie, kedy právo spočívalo na
prísnej forme a náboženských aspektoch.

Dejiny politického a právneho myslenia 19. a 20. storočia

2008

brought 2 u by FOSOKLES

©2008

- ďalší predstavitelia:

Andres Lundstedt – preslávil sa výrokom: „Právne normy nie sú ničím iným ako
zbierkou slov alebo slovných spojení, v skutočnosti neexistuje kategória rovnosti
alebo prirodzenej spravodlivosti, spravodlivosť je poriadok na zabezpečenie
sociálneho blahobytu.“. Rozpracoval učenie o záujmoch celku, tvrdil, že treba
chrániť čo najväčší možný rozsah slobody – welfare state – Švédsko je jeho ideálom
uskutočneným v praxi.

Diela: Nevedeckosť právnej vedy, Opravené právne myslenie (podtitul: „moje
názory na právo“).

Alf Ross – nie je švédsky predstaviteľ, je dánsky predstaviteľ – pôsobil na univerzite
v Kodani a bol aj sudcom na ESĽP. Diela: Direktívy a normy, Účinnosť a platnosť.

Predmetom právnej filozofie nie je právo, ale právna veda – zaoberal sa najmä

a. opisnými vetami – právne výroky o skutočnostiach
b. neopisnými vetami (direktívy) – príkazy adresované buď zákonodarcovi,

alebo sudcovi – občania nie sú adresátmi právnych noriem

c. vedeckými vysvetleniami – používajú sa na zdôvodnenie výrokov opisných

a neopisných viet

Carl Olivecrona – pôsobil na univerzite v Lunde (pôsobil aj v Uppsale), písal
o medzinárodnom práve, ale aj o iných témach, kt. ho priblížili k nemeckej právnej
filozofiii (nacistickej) – diela: Právo ako skutočnosť (Law as Fact).

Z práva vyzdvihuje – „právo je idea záväznej sily, kt. je psychologickou realitou,
a ak sa právu pripisuje nejaká záväzná sila, v skutočnosti to je objektivizovaný
pocit viazanosti, tento pocit spájame s ideou právneho poriadku, stáva sa
určujúcim pre chápanie práva“. „Zákonodarcovia sú v postavení, v kt. môžu vydať
nejaký text, kt. má vlastnosti práva, kt. prikazuje všeobecný rešpekt, ale to je
všetko.“ – tento účinok existuje len psychologickej úrovni – slová textu sú iba
návodom na určité konanie, nič v skutočnosti neznamenajú.

Obhajuje stabilný (európsky) mocenský systém a kritizuje medzinárodné právo.