Teória štátu a práva III. [21.10.] ----- F

fosokles ©2008

Psychologické smery práva (právny psychologizmus)

Leon Petražický bol dominantný predstaviteľ rusko-poľského smeru psychologickej
právnej teórií. Neskôr sa naňho zabudlo, najmä kvôli marksizmus a VOSR, vtedajšia
ideológia ich vyhlásila za nevedecké a neplatné.

Lev Josefovič Petražický – reformátor právnej vedy, bol polyhistor aj v oblasti práva –
profesor encyklopédie a filozofie práva, študoval aj rímske právo. Za cára Alexandra
II. nastala v Rusku právna reforma (zrušenie nevoľníctva a iné reformy) – došlo
k reforme právnej vedy (1894), vzniklo moderné právnické povolanie a právo sa
dostalo aj do škôl. Bola tu snaha vybudovať súdny systém relatívne nezávislý, prispel
k rozvoju právnej vedy – najmä súdna rétorika (rozvíjalo sa právne myslenie); súdne
prostredie bolo také miesto, kde sa najviac rešpektovala sloboda slova.

Prebraté inštitúty anglického súdnictva:

- inštitúcia súdneho zmieru
- systém poroty

Patražický bol novátorom v právnej vede, diela:

- O motívoch konania a podstate morálky a práva
- Teória práva štátu (podtitul: „v spojení s morálkou“)
- Úvod do právnej vedy a morálky

Na právo sa pozeral cez emócie (cez pocity), ako cez kategóriu vnemu, podnetu.
Emócie delil na etické a právne.

1. emócie etické – sú to jednostranné emócie (imperatívne), za nimi je

predstava určitej morálnej alebo etickej povinnosti

2. právne emócie – sú dvojstranné (imperatívno-atributívne) – na predstavu

určitej povinnosti sa viaže aj predstava konkrétneho oprávneného subjektu –
predstava osoby, kt. vyvoláva túto povinnosť (rímske obligatio – vždy je tu
dvojstranný vzťah) → iuris vinculum (nexus), alebo právne puto

Dva základné druhy práva:

1) psychologický pôvod (intuitívne právo) – vlastné každému (určitá právna

intuícia), je to určité vnútorné presvedčenie o tom čo je právo

2) pozitívne právo – je výsledok, alebo povinnosť ustanovená aktom niekoho

iného; môže byť:
a) oficiálne – právo vydávané určitou spol. autoritou, tu zohráva úlohu

„právo právnikov“ (Savigny)

b) neoficiálne –móda, verejná mienka, zvyky – nie je za nimi to, že sú

výsledkom aktu stanovujúceho povinnosť (pripomína Austina)

Obligatio používa na vyjadrenie určitej psychologickej zodpovednosti → právne
pojmy ako vlastníctvo, subjektívne právo, záväzok a iné, nie sú reálne, ale

fosokles ©2008

znamenajú psychologické odpovede na určité formálne stimuly, kt. majú tým, že
pôsobia na ľudské správanie určité reálne efekty → právo je súčasťou
emocionálneho sveta.

Štát je len emocionálny prežitok – citová projekcia, výtvor právnej psychiky, má
psychologickývýznam, pôsobí ako faktor bezpečnosti alebo istoty aj z hľadiska
fungovania práva (viac vystupňované je to v škandinávskej teórií). Neprikladá
podstatný význam zákonodarnej činnosti, skôr sa zaoberá súdnou funkciou štátu –
právo je najmä v tej oblasti, v kt. ho dotvárajú súdy.

- typické je to aj pre americký právny realizmus – odmieta tiež predstavu práva

ako súboru právnych noriem – normy sú iba biele papiere popísané čiernymi
znakmi, zdrapy papiera alebo hlasy volájuce v púšti – tvrdia, že právo je
v realite – law in action (živé právo)

Švédsky predstaviteľ škandinávskeho právneho realizmu (psychologické
odôvodnenie právnej vedy) – Axel Hegerström. Pôvodne študoval teológiu, kt.
môžno premietol aj do svojej teórie; pôsobil ako jeden z mála stabilne na Univerzite
v Upsale – centrum škandinávskeho právneho realizmu.

Emócie považoval za základné prežitky, aj vo vzťahu k právu – jeho vyjadrenia sú ale
oveľa tvrdšie: „morálne hodnotenia nie sú ani pravdivé, ani nepravdivé, sú to len
emócie; objektívne hodnoty neexistujú a neexistuje ani slobodná vôľa; právne
predstavy sú prevažne metafyzické alebo magické, teda absurdné“.

Povinnosť nesúvisí s hrozbou sankcie, nie je to ani vyjadrenie vôle zákonodarcu, ani
tlak verejnej mienky, pretože neexistuje niečo také ako vôľa zákonodarcu, ale iba
predpokladný účinok tejto vôle a ten je produktom práva, v úvodzovkách. „Čo je
štát? Iba spoločnosť organizovaná právnymi normami, ale čo by bolo, keby neboli
normy udržiavané sudcami? Čo by spoločnosť akceptovala?“

Idey vlastníctva, subjektívnych práv, povinností spočívajú v psychologických
odpovediach na rituálne formality práva a mágiu slov – tieto problémové pojmy sa
nedajú stotožniť s ničím reálnym, dôvodom je to, že tieto pojmy majú korene
v tradičných ideách mystických síl a väzieb. Vlastníctvo je iba idea, kt. existuje
v mysliach vlastníkov a tých, kt. nerušia vlastníkov v úživaní ich vlastníctva.

Zaoberal sa podrobne tou časťou rímskej jurisprudencie, kedy právo spočívalo na
prísnej forme a náboženských aspektoch.

Ďalší predstavitelia:

Andres Lundstedl – preslávil sa výrokom: „Právne normy nie sú ničím iným ako
zbierkou slov alebo slovných spojení, v skutočnosti neexistuje kategória rovnosti
alebo prirodzenej spravodlivosti, spravodlivosť je poriadok na zabezpečenie
sociálneho blahobytu.“ Welfare state – švédsko je jeho ideálom uskutočneným
v praxi. Diela: Nevedeckosť právnej vedy, Opravené právne myslenie (podtitul:
„moje názory na právo“).

fosokles ©2008

Alf Ross – nie je švédsky predstaviteľ, je dánsky predstaviteľ – pôsobil na univerzite
v Kodani a bol aj sudcom na ESĽP. Diela: Direktívy a normy, Účinnosť a platnosť.
Predmetom právnej filozofie nie je právo, ale právna veda – zaoberal sa najmä
opisnými vetami (direktívy), neopisnými vetami a vedeckými vysvetleniami; tvrdil, že
adresátmi právnej normy nie sú občania, ale sudcovia.

Carl Olivecrona – pôsobil na univerzite v Lunde (pôsobil aj v Upsale), písal
o medzinárodnom práve, ale aj o iných témach, kt. ho priblížili k nemeckej právnej
filozofiii (nacistickej) – diela: Právo ako skutočnosť (Law as Fact). Z práva vyzdvihuje –
„právo je idea záväznej sily, kt. je psychologickou realitou, a ak sa právu pripisuje
nejaká záväzná sila, v skutočnosti to je objektivizovaný pocit viazanosti, tento pocit
spájame s ideou právneho poriadku, stáva sa určujúcim pre chápanie práva“.
„Zákonodarcovia sú v postavení, v kt. môžu vydať nejaký text, kt. má vlastnosti
práva, kt. prikazuje všeobecný rešpekt, ale to je všetko.“ – tento účinok existuje len
psychologickej úrovni – slová textu sú iba návodom na určité konanie, nič
v skutočnosti neznamenajú.