POLITICKÝ SYSTÉM

Charakteristika politického systému

 súčasné pojmové vymedzenie politického systému je vyústením dlhodobého vývoja

Rôznorodosť názorov na politický systém je spôsobená tým, že sám politický systém je veľmi
 rozmanitý,

 mnohotvárny a

 mnohoúrovňový.

Spôsobuje to skutočnosť, že do neho vchádzajú rôzne prvky, napríklad:
 inštitucionálne,

 funkcionálne,

 komunikatívne a predovšetkým

 politické (politické strany, hnutia, politický režim).

Pritom všetky tieto prvky sú vzájomne
 prepojené,

 ovplyvňujú sa,

 pôsobia na seba i na okolie.

Pri zrode teórie politického systému stojí

David Easton, ktorý vymedzuje politický systém,

ako "interakciu prostredníctvom ktorej sa v spoločnosti autoritatívne rozdeľujú hodnoty ".
Základným poslaním politického systému je deľba týchto hodnôt a podnecovanie k tomu, aby táto
deľba bola uznávaná väčšinou príslušníkov spoločnosti.

V súčasnosti je

politický systém charakterizovaný ako:

 súhrn politických inštitúcií v spoločnosti, vzťahov medzi nimi a ako mechanizmus tvorby

celospoločensky relevantnej politickej vôle.

Politický systém vznikol a existuje preto, aby

zabezpečil politické sprostredkovanie procesu:

 vyjadrenia,

 zosúladenia,

 presadzovania,

 potláčania a

 uspokojovania časti rozmanitých potrieb a záujmov spoločnosti.

Proces politického sprostredkovania uskutočňujú subjekty politického systému.
Tvoria ich jednotlivé inštitucionalizované skupiny medzi ktoré možno zaradiť:
 štát,

 politické strany,

 politické hnutia,

 občianske združenia,

 nátlakové skupiny, cirkvi atd'.

Základným politickým subjektom, ktorý je zdrojom štátnej moci, je občan.

Demokratický politický systém je charakteristický:
 otvorenosťou politických subjektov (hlavne z hľadiska ich vzniku) a

 politickou rovnoprávnosťou jednotlivca (občana).

Občania však:
 netvoria homogénnu pospolitosť, ale

 tvoria pospolitosť heterogénnu.

Preto medzi občana, ako základný politický subjekt a štát vstupujú reprezentanti sociálnych štruktúr
(skupín), a to v inštitucionalizovanej podobe (politické strany, odbory).

S rozmanitosťou (pluralitou) politických subjektov nevyhnutne súvisí vznik konfliktov (spôsobený
limitovanými zdrojmi pre uspokojenie potrieb a záujmov).
Riešenie konfliktov v demokratickom pluralitnom politickom systéme má smerovať ku konsenzu
a politickej stabilite štátu.
Konsenzus a politická stabilita môžu byť výsledkom

akceptovania pravidiel politického

súperenia (napr. pravidiel zastupiteľskej demokracie).

Spôsob, ktorým politika komunikuje s verejnosťou často nepredstavuje uchádzanie sa o podporu, alebo
úsilie abstrakne formulovať záujmy skupín, ktoré reprezentuje. Zakladá sa na manipulácii s vedomím, s
psychikou verejnosti, a to s cieľom uchopenia moci.
Max Weber konštatuje, že:
"relatívne malý počet ľudí, ktorí sú v prvom rade zainteresovaní na politickom živote, teda majú záujem o
účasť na politickej moci, si zhromažďuje stúpencov voľným náborom, prezentuje seba samých, alebo
svojich chránencov ako kandidátov volieb, zhromažďuje peňažné prostriedky a vydáva sa na lov hlasov H.

Subjekty politického systému

Subjekty pluralitného politického systému môžeme rozdeliť podľa toho:
 či za svoj cieľ považujú priamu účasť vo voľbách a zastúpenie vo volených štátnych orgánoch

(napr. v parlamente), (k tejto skupine subjektov, ktorých ústredným záujmom je dosiahnutie svojich záujmov
mocenskými prostriedkami, t.j. získaním moci, alebo podielu na moci patria politické strany)

alebo

 taký cieľ nemajú a svojou činnosťou chcú pôsobiť na nositeľa štátnej moci.

Občan ako politický subjekt

Občan
 je kľúčovým subjektom politického systému, pretože

 je zdrojom štátnej moci (vyplýva to aj z č1.2 Ústavy SR).



„Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“

Na to, aby sa občan mohol aktívne podieľať na správe verejných vecí a zúčastňovať sa na formovaní štátnej
vôle, musí disponovať základnými politickými právami, ktoré sú zakotvené v ústave štátu a ktorých
realizáciu garantuje štát.

Občania:
 netvoria rovnorodú spoločnosť z hľadiska potrieb a záujmov, ale
 tvoria spoločnosť štrukturovanú.

I keď realizáciou svojich politických práv občania priamo politicky pôsobia, je nesporné, že ich politická
aktivita je ovplyvňovaná, formovaná, sprostredkúvaná a reprezentovaná ich inštitucionalizovanými
zoskupeniami (predovšetkým politickými stranami).

Politické strany

Moderné dejiny politických strán sa datujú od polovice 19. storočia. V tomto období sa postupne začínajú
utvárať strany ako elitné politické organizácie. Je však pre ne ešte typická organizačná nevyhranenosť,
nepevnosť a regionálna roztrieštenosť. Pre program týchto strán je príznačné, že je orientovaný len na úzku
vrstvu preferovaných voličov.

Spoločenskými zdrojmi moderných politických strán sú liberalizmus a osvietenstvo. Inštitucionálnym
základom pre vznik moderných politických strán je parlamentarizmus. Na pôde parlamentu dochádza k
zjednocovaniu poslancov do frakcií, k vytváraniu "hlasovacích spoločenstiev". Z týchto spoločenstiev sa
pravé politické strany vyvinuli tam, kde parlament získal vplyv na výkonnú moc, to znamená
predovšetkým v Anglicku v roku 1679 (toryovia a whigovia) a vo Francúzsku po roku 1789 (jakobíni a
girondisti).

K premene elitných politických strán na masové dochádza v súvislosti s rozšírením všeobecného volebného
práva, čo má za následok polarizáciu politického života (vznikajú aj strany reprezentujúce slabšie sociálne
vrstvy). V priebehu 20. storočia sa vytvára široké spektrum politických strán, ktoré sa postupne stávajú
hlavnými organizátormi politického života spoločnosti s dominantným vplyvom na formovanie štátnej
vôle.

Pojem strana pochádza z latinských slov pars - časť a partire - deliť, pričom označuje časť väčšieho celku.
V tomto zmysle sa používa už v staroveku, keď sa

ním označujú súperiace politické zoskupenia. V súčasnej literatúre existuje viacero definícií politických
strán, pričom za východisko rozlíšenia sa spravidla považujú prvky, ktoré v konkrétnej definícii
považujeme za určujúce. Na základe tohto pristupu môžeme vyčleniť tri typy definícií politických strán:
štrukturálne (zdôrazňujú problémy organizácie), funkcionálne (akceptujú funkciu strany v politickom
systéme) a definície strany ako reprezentanta triednych záujmov (chápu stranu ako určité sociálne a ideové
spoločenstvo).

Väčšina tradičných definícií politických strán vychádza zo základného znaku, ktorým je program či
politická doktrína. Táto tendencia vychádza z liberálnych koncepcií 19. storočia, podľa ktorých sú politické
strany zoskupeniami ľudí spojených spoločnou ideológiou alebo uznávajúcich rovnakú politickú doktrínu.
Programové a ideologické znaky sú dominantnými kritériami definovania politických strán až do n.
svetovej vojny.

Moderné politické strany sa odlišujú predovšetkým spôsobom vnútornej organizácie teda organizačnou
štruktúrou a šírkou členskej základne. Pod formálnou organizačnou štruktúrou sa chápe štatutárne ustálená
procedúra prijímania najdôležitejších rozhodnutí určujúcich vnútorný život strany, ako i jej pôsobenie
navonok. V prípade členskej základne ide o to, že príslušnosť k strane nemôže byť vecou osobných väzieb,
ale len výsledkom inštitucionalizácie. Problémy určenia charakteru strán nastávajú vtedy, keď nemajú
presne vymedzené členstvo (napr. repub1ikán ska a demokratická strana v USA). Členskú základňu tu
tvoria iba prívrženci, to jest stabilná skupina sympatizantov a potenciálnych voličov.

Socio10gicko-po1itický aspekt obsahu pojmu politická strana vyjadruje Max Weber. Charakterizuje strany
ako organizácie slúžiace boju zá záujmy určitých skupín, pričom zdôrazňuje nielen význam spoločných
záujmov, ale aj cieľa - do siahnutia moci.

Politické strany Weber chápe ako spoločenské organizácie s dobrovoľným členstvom, ktoré sa snažia
získať moc v štáte svojim vodcom vo vnútri zväzku, a tým aj pre svojich aktívnych členov ideálnu a
materiálnu príležitosť (na presadenie vecných cieľov alebo na dosiahnutie osobného prospechu alebo
obidvoch).
Prvoradým ciel'om je vždy získanie moci.
Aj z tejto definície vyplýva, že strany sú dobrovoľnými organizáciami. Vstup do strany alebo vystúpenie
zjej radov je vecou slobodného rozhodnutia jej členov. '
Na druhej strane strana má právo požadovať od svojho člena plnenie určitých úloh a povinností. Strana
však nemôže nikoho k tomu donútiť, čím sa líši od štátu.

Dôležitým prvkom modernej politickej strany je program, ktorý sleduje vo svojej činnosti. Program je
rozhodujúcim faktorom pre integráciu členskej masy a nástrojom, pomocou ktorého strana oslovuje
potenciálnych voličov. Bez rozpra covaného programu na všetky oblasti spoločenského života nemá žiadna
strana v parlamentnej demokracii šancu aktívne zasahovať do politického života. Programy strán v
súčasných politických systémoch majú univerzálny charakter. Tým sa politické strany odlišujú od

záujmových a nátlakových skupín, prípadne od politických hnutí.

Rast významu politických strán v politickom živote spoločnosti sa v priebehu 20. storočia prejavuje aj v ich
právnej inštitucionalizácii. Moderné štáty zakotvuj ú právne postavenie politických strán predovšetkým v
ústave. Podrobnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa podmienok vzniku, zrušenia, financovania a účasti v
politickom živote zväčša obsahujú zákony o politických stranách (u nás napr. zák. č. 424/1991 Zb. o
združovaní v politických stranách v znení neskorších predpisov) a tiež ďalšie

zákony napr. volebné, o spolčovacom práve, rokovacie poriadky zákonodámych zborov.

Funkcie politických strán

Problematika funkcií strany v politickom systéme je jednou z ústredných otázok teórie politických strán.
Všeobecne sa pod funkciou strany chápu úlohy, ktoréstrana plní v politickom systéme. Hlavnou funkciou
strán je sprostredkovanie medzi občanom a štátnou mocou. Bez politických strán by v demokratickej
spoločnosti občan nemohol vykonávať reálnu politickú činnosť. Napriek tomu, že úsilie o získanie a
udržanie moci je dôležitou úlohou politickej strany, nemožno celý jej význam zredukovať len na túto
činnosť.

Väčšina autorov sa zhoduje v tom, že politické strany plnia tri základné funkcie:
1. integratívnu, t.j. tvorbu názorov, politických postojov a artikulácie politických požiadaviek. V modemom
chápaní sa zdôrazňuje úloha strany ako organizácie usmerňujúcej záujmy rôznych skupín s cieľom
konsenzu, spoločenskej syntézy a kompromisu. Je veľa spôsobov, akými strany integ rujú záujmy svojich
členov je napr. stranícka tlač, školenie aktívu, realizovanie masových akcií (petície, demonštrácie a pod.).
2. výberovú, ktorá je zameraná na personifikáciu a profesionalizáciu politic ky orientovaných skupín. V
rámci tejto funkcie sa uskutočňuje proces výberu politickej elity, t.j. tých, ktorí sú povolaní na riadenie
štátu. Zmysel tejto funkcie spočíva v tom, že politická strana má možnost' definovat' kritériá výberu, ktoré
umožnia najprofilovanejším členom nomináciu na funkcie v strane alebo v štátnom aparáte.
3. vládnutia, teda účasti na štátnej moci. Zameriava sa na určenie spôsobu a metódy obsadzovania funkcií
príslušnou stranou v mocenských orgánoch štátu. Proces realizácie tejto funkcie spočíva v konkurencii
rôznych politických síl, z ktorých jedny vykonávajú v časovo obmedzených hraniciach vládu a druhé, v
tom istom čase kritizujú a kontrolujú vládne orgány.

Klasifikácia politických strán

Kritérií, pomocou ktorých sa klasifikujú politické strany, je mnoho. Ich výber závisí od teoretických
východísk, to znamená od prijatia určitej hierarchie dôležitých prvkov vystupujúcich v politike strany.
Rozmanitosť prístupov ku klasifikácii strán ukazuje, že chýbajú predovšetkým kritéria všeobecnej
platnosti.
Diskusie o klasifikácii politických strán sa profilujú na začiatku 19. storočia, keď si teória aj prax
politických systémov vynútila rozdelenie strán na konzervatívne a liberálne. Spočiatku sa tieto strany
odlišujú len obsahom programových hesiel, až neskôr sa ustáľuje klasifikácia podľa určitých znakov.
Konzervatívne strany sa vyznačujú predovšetkým týmito znakmi: tradicionalizmus a konzervativizmus,
pesimizmus (trvalá nedôvera v podstatne lepšie uspo riadanie spoločnosti a štátu), apologetický postoj k
buržoáznemu štátu ako k hlavnému cieľu ľudskej spoločnosti, obrana aristokratických výsad a stavovských
práv.
Pre liberálne strany je charakteristická pokrokovosť (prejavujúca sa kritickým hodnotením minulosti a
chápaním budúcnosti ako možnosti na uskutočnenie spra vodlivejších sociálnych pomerov), optimizmus
(ako dôsledok kritického postoja k minulosti a viera v pokrok), individualizmus (odpor voči štátnemu
intervencio nizmu), formálna rovnosť (egalitarizmus).
Dlhodobú tradíciu má klasifikácia strán na ľavicu, pravicu a stred. Pôvodne sa za pravicové strany
považujú rôzne konzervatívne strany, monarchistické.
a statkárske strany a za ľavicové strany liberálne, pokrokové a demokratické predstavujúce vtedajšie
záujmy priemyselnej buržoázie a buržoáznej inteligencie.
Novovznikajúce robotnícke strany postupne vytláčajú buržoázne strany do stredu a napravo a samy sa

stávajú jadrom ľavice. Vyznačujú sa radikálnejším ekonomickým a sociálnym politickým programom,
obranou nemajetných vrstiev, v presadzovaní požiadaviek sociálnej spravodlivosti a podstatných
spoločenských zmien. V priebehu 20. storočia sa jadrom ľavice stávajú komunistické a iné marxis ticky
orientované robotnícke strany.
Podnetnú klasifikáciu politických strán ponúka Max Weber. Podľa neho sa politické strany delia na:
patronátne, záujmové a svetonázorové

Patronátne strany sa zameriavajú na dobytie moci pre vodcu a obsadenie štátnej administratívy svojím
vlastným štábom.
Záujmové (triedne alebo stavovské) strany sú vedome orientované hlavne na záujmy stavov alebo tried.
Svetonázorové strany sa opierajú prevažne o abstraktné zásady.
Na Weberovu typológiu nadväzuje A. Neumann, ktorý rozlišuje reprezentačné strany, v ktorých sa masa
prívržencov obmedzuje len na účasť vo voľbách, integračné strany smerujúce k aktívnemu zapojeniu más
do straníckeho života a "absolutisticky integrované" strany (napr. fašistické), ktoré sa budujú podľa vzoru
vojenskej organizácie a ktoré usilujú o eliminovanie ostatných politických subjektov.
V súčasnosti je populárna typológia Mauricea Duvergera vychádzajúca z charakteru organizačnej štruktúry
strán. Podľa Duvergera sa strany oveľa menej odlišujú svojimi programami, či prívržencami ako rozdielmi
vo svojej organizácii. Z tohto hľadiska rozlišuje dve typológie. Prvá hovorí o špecializovaných stranách t.j.
takých, ktoré sú ohraničené len na jednu oblasť života človeka. Ich protikladom sú strany totalitárne,
zahŕňajúce celú osobnosť svojich členov.

Druhá typológia spočíva na odlíšení strán podľa zásad organizačnej štruktúry, predovšetkým podľa
charakteru jej základných buniek. V tejto oblasti sa rozlišujú:
kádrové strany, opierajúce sa o malý, ale dobre organizovaný aparát. Členská základňa sa organizuje iba
raz za čas a to v súvislosti s voľbami napr. konzervatívne strany,
masové strany, ktoré majú rozvinutú organizačnú štruktúru existujú v troch podobách
teritoriálne (sociálno-demokratické),
strany so základnými organizáciami (komunistické)
zmilitarizované (fašistické)
rámcové strany, ktoré majú charakter federácie (napr. labouristi alebo strany v rozvojových krajinách).

Účast' na činnosti politických strán

Z uvedených charakteristík politických strán je zrejmé, že účasť na ich činnosti môže byť rôzna, že môžu
existovať tieto okruhy účasti:
Voliči tvoria najširší okruh účasti na činnosti politickej strany, hoci časovo len v určitých intervaloch. Sú to
občania, ktorí len hlasujú pre danú konkrétnu stranu a tým vyjadrujú spokojnosť s jej programom a
navrhovanými kandidátmi. Každá strana musí venovať voličom najväčšiu pozornosť. Vyžaduje si to
sústavnú analýzu skladby potenciálnych voličov, aby strana mohla voči jednotlivým skupinám pristupovať
diferencovane a čo najlepšie vyjadrovať ich záujmy vo svojom programe. Strany v tomto vždy sledujú cieľ,
ako nájsť optimálne cesty na získanie a udržanie hlasov svojich voličov, ako si udržať ich priazeň počas
celého volebného obdobia.
Sympatizujúci spravidla tvoria užší okruh ako voliči. Ale aj tak sú významnou, relatívne stálou skupinou s
pomerne veľkými možnosťami ovplyvňovania ďalších občanov, najmä ako potenciálnych voličov.
Členovia tvoria najužší okruh účasti na činnosti politických strán. Pravidelné členstvo s určitou disciplínou
umožňuje strane vysokú akcieschopnosť. Členstvo v strane môže byť individuálne alebo kolektívne (napr.
záujmová organizácia - odbory). Členstvo v rôznych stranách môže mať rôznu náplň. Sú strany, kde stačí
pre členstvo v strane len podpis prihlášky. V iných stranách je zavedené aj platenie prí spevku, t.j. ide o
finančnú podporu strane, ako o podmienku členstva. Niektoré extrémne pravicové alebo ľavicové strany
vyžadujú od členov úplne osobné podriadenie sa záujmom strany, povinnosti strany sú viac ako osobné
záujmy.

Aktivisti predstavujú mnohostranne diferencovanú zložku celého straníckeho systému. Pôsobia na rôznych
stupňoch straníckeho organizmu. Sú dôležitou zložkou zabezpečujúcou akcieschopnosť politickej strany.
Stranícki aktivisti sa spravidla členia na dve skupiny: platení funkcionári (profesionáli) a dobrovoľní
aktivisti. Na základe dlhodobejších skúsenosti možno konštatovať, že vo väčšine politických strán

dochádza k postupnému posilňovaniu moci profesionálnych straníckych štábov, na úkor radových členov.
Najvplyvnejšou zložkou súčasných politických strán sú vedúci činitelia politických strán. Najčastejšie sa
charakterizujú ako skupina ľudí, ktorí zaujímajú kľúčové pozície v straníckej hierarchii a ktorí sa môžu
spoliehať na lojalitu ostatných straníckych funkcionárov preto, že fakticky rozhodujú o ich činnosti a
nominácii do funkcií. Pre masy členov a voličov "personifikujú" autoritu strany.

Okrem klasifikácie politických strán je potrebné skúmať aj klasifikáciu systémov strán.
Tento pojem označuje sústavu legálne pôsobiacich politických strán, súperiacich lebo spolupracujúcich v
období volebného boja o získanie moci alebo podielu na štátnej moci.

Systém jednej politickej strany je systémom v ktorom vládnuca strana monopolizuje všetku politickú moc a
má výsadné postavenie v spoločnosti. Je charakteristický pre autoritatívne režimy. Monopolná strana
direktívne určuje obsah potrieb a záujmov celej spoločnosti a ukladá úlohy všetkým súčastiam politického
systému. To vedie k likvidácii všetkých demokratických inštitúcií, občianskych práva slobôd, opozície,
devastácii politickej morálky a kultúry a ostatných prejavov právneho štátu. Existujú však aj príklady, že
dominantné postavenie jednej strany nemusí mať represívne následky (napr. Mexiko, Egypt).

o systéme dvoch politických strán možno uvažovať vtedy, keď vo vnútri spoločnosti trvalo súperia o moc
dve približne rovnako silné strany, ktoré svoju politiku zakladajú na rozhodnutí zachovať a pokiaľ možno
zdokonaľovať existujúci ekonomický a sociálnopolitický poriadok. V praxi sa tieto strany vo väčších alebo
menších časových intervaloch striedajú pri moci. Výkonné orgány štátu sú z politického hľadiska
jednofarebné a v dôsledku poslaneckej straníckej disciplíny relatívne stabilné. Systém dvoch strán
nevylučuje existenciu viacerých strán v danej spoločnosti, ale iba vyjadruje to, že len dve strany majú
reálnu možnosť získať politickú moc. Takýto politický systém pôsobí napr. v USA a Veľkej Británii.

Systém viacerých politických strán je charakteristický pre spoločnosť, v ktorej dochádza k trvalému stretu
politických záujmov mnohých sociálnych skupín a kde sa proStredníctvom politických strán sa uskutočňuje
politický boj o účasť na tvorbe, realizácii a kontrole štátnej moci. Pre tento typ politického systému
súcharakteristické spravidla koaličné vlády s nižším stupňom politickej stability. Takýto typ politického
systému dominuje na európskom kontinente a je typický pre parlamentnú formu vlády.

Formovanie vyššie uvedených typov politických systémov ovplyvňujú viaceré skutočnosti, hlavne politické
tradície, národnostné a sociálne zloženie obyvateľstva, typ volebného systému a pod.

Politické hnutia

Rozdiel medzi politickými stranami a politickými hnutiami spočíva vo forme účasti na štátnej moci. Na
rozdiel od strán hnutia a nátlakové skupiny nesmerujú k bezprostrednej účasti na vláde a spravidla neplnia
funkcie, ktoré s tým súvisia. Nové hnutia sa objavujú v druhej polovici 20. storočia. Obvykle vyrastajú z
občianskych iniciatív (napr. ochrancov životného prostredia), charakterizuje ich nechuť k straníckej
organizovanosti, zásadám vodcovstva a komplexného politické ho programu. Charakteristickou stránkou
hnutí je koncentrácia pozornosti na jeden základný problém a indiferentnosť voči tradičným politickým
smerom. Okrem toho majú schopnosť pružne reagovať na potreby a formulovať požiadavky verejnosti.
Politické hnutia vytvárajú politický tlak priamo na mocenské rozhodovanie štátu alebo na rozhodovanie
politických strán.

Politické hnutia môžu existovať ako hnutia ad hoc, teda na vyriešenie konkrétneho problému a potom
zaniknú, alebo existujú ako trvalá súčasť politického systému a transformujú sa na politickú stranu.

V postkomunistických krajinách vznikajú široké občianske hnutia predovšetkým ako výraz odporu proti
hegemonistickým stranám a okolo programu boja proti totalite zjednocujú najrôznejšie skupiny
obyvateľstva. Po vytvorení reprezentatívnej vlády sa pôvodné hnutia rýchlo diferencujú a vznikajú z nich
politické strany.

Občianske združenia

Významnú súčasť politického systémov súčasného sveta tvoria aj občianske združenia ako dobrovoľné
záujmové organizácie. Pôsobia v tých oblastiach spolo čenského života, kde ľudia majú v určitom smere
zhodné osobné či skupinové záujmy a ciele a kde si túto zhodu natoľko uvedomujú, že sa sami snažia
účelne ko or dinovať svoje konanie a organizovať spoločný postup na ich dosiahnutie.

K vzniku občianskych združení dochádza v najrôznejších oblastiach spoločenského života, vo sfére
záujmov pracovných, profesionálnych, výrobných, spotrebi teľských, sociálnych, politických,
náboženských, kultúrnych, telovýchovných atd'. Týmto záujmom potom zodpovedajú aj rôzne typy
občianskych združení ako napr.
odbory, družstvá, organizácie mládeže, kultúrne či vzdelávacie združenia, umelecké zväzy atd'. Občianske
združenia majú umožniť, aby sa idey, názory a aktivity jed notlivých záujmových skupín mohli prejaviť a
uplatniť voči politickým stranám a orgánom štátnej moci a správy s cieľom vytvoriť v spoločnosti vhodné
podmien ky pre spoločenské využitie svojich členov. Taktiež majú umožniť svojim členom realizovať
svoje špecifické osobné a skupinové záujmy spôsobom zodpovedajúcim mravným, kultúrnym, politickým,
hospodárskym a sociálnym nonnám života danej spoločnosti a jej právnemu poriadku. Napr. odbory môžu
pôsobiť buď priamo na štát pri jeho rozhodovaní o sociálnych otázkach, ale aj vplyvom na politické strany,
ktoré sa pred voľbami uchádzajú o podporu odborov.

Vplyv občianskych združení na spoločnosť býva často intenzívnejší ako vplyv politických strán, hlavne ak
svojou činnosťou fakticky prispievajú k uspokojovaniu každodenných potrieb občanov.

Nátlakové skupiny

Aby dobrovoľné organizácie mohli v spoločnosti vytvárať podmienky pre uplatňovanie záujmového
zamerania svojich členov, musia vytvárať nátlak na poli tické strany a štátne orgány. Za nátlakové skupiny
sa považujú tie dobrovoľné organizácie a organizačné fonny občianskej iniciatívy, ktoré cieľavedomým
nátlako vým pôsobením ovplyvňujú politické strany, zastupiteľské orgány štátnej moci, zložky štátnej
správy a jednotlivých politikov, aby prostredníctvom nich mohli za sahovat' do politického rozhodovania a
ovplyvňovať tvorbu zákonov (napr. v súčasnosti nátlak Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska
proti návrhu na zvýšenie dane z pridanej hodnoty na 23% pre väčšinu novín a časopisov). Vytvárajú sa na
základe jednoty záujmov (napr. ekonomických, regionálnych, etnických, religióznych, rasových atď.),
alebo úzkych partikulárnych záujmov spätých s podmienkami života členov nátlakovej skupiny. V
niektorých krajinách, napr. v USA sú nátlakové skupiny (lobby), ktoré vznikli na základe trvalej záujmovej
jednoty ako stabilný prvok politického systému a majú značný vplyv na priebeh procesu prijímania
politických rozhodnutí v štátnej administratíve alebo priamo v Kongrese USA. Ich úlohou je modifikovať
vládne rozhodnutia, ovplyvňovať ich obsah alebo spôsob ich realizácie.

Masovokomunikačné prostriedky

V novšej štátovednej literatúre Pavel Holländer vyslovuje názor, že v politickom systéme majú čoraz väčší
význam masovokomunikačné prostriedky,
ktoré vytvárajú a značne ovplyvňujú verejnú mienku.
Pluralitné, nezávislé a slobodné masovokomunikačné prostriedky, t.j. také, v ktorých je cenzúra zakázaná a
taktiež sú finančne nezávislé, predstavujú inštitú ciu, ktorá kontroluje štátnu moc a v nemalej miere formuje
politické vedomie.

Štát ako subjekt politického systému

Štát má v politickom systéme spoločnosti špecifické postavenie. Zvláštnost' jeho postavenia vyplýva na
jednej strane z pozície regulátora politického života spoločnosti, čo sa prejavuje tým, že štát
prostredníctvom právnych noriem stanovuje podmienky vzniku ostatných subjektov politického systému,
pravidlá politického súperenia, určuje spôsob tvorby celospoločensky významnej politickej vôle, štátnej
vôle. Na druhej strane sám štát je objektom pôsobenia neštátnych zložiek politického systému, ktoré je
zamerané na ovplyvňovanie rozhodovacích procesov štátneho aparátu, pretože prostredníctvom neho si

môžu zabezpečiť realizáciu svojich záujmov.