Teoria statu a prava I ZS

Základy štátovedy
Spoločenstvo a spoločnosť

Právo neexistuje bez štátu, tak ako štát bez práva – obe sú výtvorom človeka →
Spoločenstvo (koinonia – Aristoteles) – spájanie ľudí navzájom podľa vopred
stanovených pravidiel, napr. numizmatici. Znaky spoločenstva:

organizmus – živý celok, dynamický
súbory vzťahov – interakcia, vznik konfliktov
normatívna konštrukcia – existencia pravidiel
útvar účelovo orientovaného správania

Spoločenstvo tiež može byť povinné alebo dobrovoľné
Spoločnosť – je to širší pojem, spoločenstvá existujú v rámci nej. Znaky spoločnosti:

tvoria ju skupiny, pretože jed. by sa v nej ťažšie presadzovali
je relatívne sebestačná
plní funkcie ako celok – reprodukčná, výrobná, politická, kultúrna ...
je tvorcom, nositeľom a užívateľom kultúrneho dedičstva
je relatívne integrovaný celok
reprezentuje celospol. záujem popri jed. a skupinových (celospol. vôľa)
interakcia s inými spoločnosťami, spoločenstvami ... (izolácia je takmer

nemožná)
Občianska spoločnosť je podľa Hegela oblasť individuálneho ekonomického záujmu →
do buržoáznych revolúcií splýval štát s ob. spol. – štát bol nositeľ ekonomickej moci bol
zároveň aj nositeľom politickej (otrokár, feudál), osobná sloboda spôsobila dualitu a
oddelenie moci. Štát predstavuje (19. st.) monarchistické záujmy a ob. spol.
individuálne.
Nastáva však problém zasahovania štátu do spol. – minimálny (liberalistická koncepcia
– samoregulácia), negatívny (málo zásahov, ale tvrdé), štát strážca (zasahuje ak je to
nevyhnutné) a ďalšie.
Štát

Štát – je slovo moderných dejín, v antike také slovo nepoznali, napriek tomu, že poznali
všetky jeho prvky, priekopníkom teórie štátu je Machiavelli, kt. ako prvý zaviedol pojem
štát – lo stato. V antike sa však tiež prejavovali prvky štátu: št. územie bolo územie
mesta – polis a civitas, na kt. žili občania, alebo mestský národ – polites a cives,
aplikovala sa tam tzv. štána moc – hé arché/to kratos (novogr.) alebo hé koirania
(panstvo ríše).
→ Herodotos: pragmata ton panton – záležitosť všetkých; Cicero: res publica – vec
verejná, je to spol., kt. vzniká kvôli zachovaniu práva a všeobecného prospechu, veď čo
iné je štát ak nie právne spoločenstvo občanov.
Stredovek nepriniesol nič nové z hľadiska vývoja štátu, bol teologizujúci a hlásal skôr
svetovládu cirkvi; zmeny nastali až v novoveku.
Kant: „štát (civitas) je zjednotenie množstva ľudí pod vládou práva“.
Georg Jellinek: „štát je na vyspelom stupni rozvinutá forma spoločnosti, kt. sa viaže na
určité územie a vykazuje určité znaky ako štátnu moc, štátne územie a štátotvorný
národ“.
Max Weber: „štát je také ľudské spoločenstvo, kt. si na určitom území pre seba

nárokuje monopol legitímneho fyzického násilia“.
Bodin: „štát je právna vláda suverénneho, mocou disponujúceho spoločenstva a toho čo
im je spoločné“.
Lenin: „štát je mašinéria na udržanie panstva jednej triedy nad druhou“.
Engelsą ˛: „štát je produktom spoločnosti na určitom stupni vývoja, kt. vzišla zo
spoločnosti, ale stavia sa nad ňu a čoraz väčšmi sa jej odcudzuje“ą; „štát vznikol
uprostred konfliktu tried, je spravidla štátom najmocnejšej triedy, kt. je pomocou štátu aj
politicky vládnúcou“˛.
Vznik štátu:
DDP → RVS → NV + VT → TS → Štát
Pri vzniku druhotnej deľby práce (DDP) nastáva prudký rozvoj výrobných síl (RVS), kt.
podnietí vznik nadbytku výroby (NV), spolu s kt. nastáva aj vznik tried (VT), jední majú
viac ako druhí, so vznikom triednej spol. (TS) vzniká aj štát, tí, kt. majú viac si to prost.
štátu snažia udržať (Engels).

Modely vzniku štátu

teologická teória
patriarchálna teória
patrimoniálna teória
zmluvná teória
mocenská teória
psychologická teória

Teologická teória hovorí, že štát je boží výtvor a podľa jeho prikázania je každý povinný
rešpektovať zákony a podriadiť sa mu. Demosthen (Digesta): „treba poslúchať zákon,
pretože je to vynález a dar boží“.
Patriarchálna teória sa opiera o rodiny a rodinné zväzky, tie tvoria štát. Vznik štátnej
moci spája s patriarchom a jeho otcovskou mocou (patria potestas). Robert Filmer v
diele Patriarcha otcovskú moc odvodzuje od Adama ako prvého patriarchu a
zakladateľa pozemského štátu, tiež tvrdí, že v dokonalom kráľovstve králi stoja nad
zákonnmi. Veľký kritik tejto teórie bol Locke.

Patrimoniálna teória (patrimonium – zvrchované vlastníctvo alebo po otcovi zdedený
majetok) tvrdí, že moc je odvodená od zemepánovho vlastníctva. Podstatu najlepšie
vystihuje dielo Karla Ludwiga von Hallera Reštaurácia štátovedy – vláda je výkon
súkromných práv panovníka, teda dôsledok moci a vlastníctva pôdy.

Zmluvná teória odvozuje vznik moci zo zmluvy, v kt. sa občania vzdajú určitých slobôd
kvôli zachovaniu všeobecného dobra, zo zmluvy tiež vyvodzujú určité práva, napr.
právo na odpor (ius resistendi). Priekopníkmi tejto teórie boli Rousseau a Locke.
Podľa Rogera Scrutona sa zmluvná teória vyskytuje v štyroch formách:

explicitná forma – ob. povinnosti vznikajú z výslovných zmlúv – zmluva

predchádza vzniku spoločnosti; štáty, kt. základom je ústava; princíp: zo zmluvy sa
vyvodzuje správanie

implicitná forma – zmluva nie je výslovná, ak sa jedinec správa podľa zmluvy

mlčky s ňou súhlasí; princíp: zo správania sa vyvodzuje zmluva

hypotetická forma – z takejto formy vychádzal John Rawls, štát je legitímny len

do takej miery do akej môže byť zostavená zmluva; princíp: z predpokladu o správaní
sa vyvodzuje zmluva (namieta sa, že v skutočnosti nikto nemôže byť viazaný
hypoteticky)

kvázizmluva – vzniká tam kde je pôsobenie strán dobrovoľné; princíp: ak sa

splnia určité povinnosti tak sa pridelia určité práva – vznik výhod, povinností, ...

Zmluvné teórie sa buď snažili o návrat k stavovskej monarchii – monarchomachovia
alebo chceli pripraviť pôdu pre buržoázne revolúcie. Tak či tak vždy vychádzali z
koncepcie prirodzeného práva

Mocenská teória rozoznáva prirodzenoprávne a empirické teórie. Predstaviteľmi
prirodzenoprávnej teórie sú napr. Platón: „právo slúži v prospech silnejšieho“ a Spinóza:
„každý má toľko práva koľko moci“ – takto je to aj v prírode. Empirické teórie to chápu
ako sociologický zákon, štát slúži v prospech silnejšieho. Podľa Franza Oppenheimera
už samotné dejiny odrážajú mocenskú štruktúru štátu a v knihe Štát tvrdí: „Z hľadiska
pôvodu a podstaty je štát víťazné zoskupenie vnútené porazenému za účelom upraviť
panstvo jedných nad druhými, v pozadí panstva však stoja úmysel ekonomického
vykorisťovania“. Ferdinand Lassalle v knihe O podstate ústavy odvodzuje ústavu od
mocenských vzťahov, kt. v krajine existujú – kráľ, vojsko, bankári, priemyselníci,
bruza, ... „to je kus ústavy“. Friedrich Engels v diele Pôvod rodiny, súkromného
vlastníctva a štátu: „ ... hospodársky a politicky vládnúca trieda získava prostredníctvo
štátu nové prostriedky na vykorisťovanie utláčanej triedy“. Lenin v prednáške O štáte ho
definoval ako mašinériu na .... Mocenská teória stojí na triedach a mocenských
vzťahoch → so zánikom tried zanikne aj štát, to však odporuje totalitným teória
snažiacim sa o to.

Psychologická teória zdôrazňuje psychologické momenty pri vzniku štátu – vyzdvihuje
psych. aspekty panovníka alebo obyvateľstva. Pytagoras tvrdí, že človek potrebuje
pána, v náboženstve božstvo, v politike aristokraciu. Sokrates zasa trdil, že k vláde sú
predurčení náležite pripravení ľudia a Platón: „ľudia sa rodia s určitými vlastnosťami, z
kt. vyplýva ich spoločenské postavenie“. Jellinek považuje štát za výtvor prírody,
národného ducha alebo historický fakt. Frazer: „pôvod kráľovskej moci je v osobitých
vlastnostiach kmeňových vodcov, najmä dôsledku strachu“. Gabriel Tard: „v ľuďoch je
vrodená potreba podrobovať sa a poslúchať, pričom moc človeka netvorí jeho skutočná,
ale predpokladaná sila“. Petražický si tiež vysvetľuje štát prirodzenou vlastnosťou ľudí
podriaďovať sa. Psychologické teórie sa teda vo všeobecne snažia odôvodniť štát ako
org. zodpovedajúcu ľudskej psychike.
Všetky teórie vzniku štátu však nevysvetľujú vznik štátu, ale vznik zvrchovanej alebo
donucovacej moci, kt. je jedným zo znakov štátu → štát je len abstraktný pojem a
považuje sa zaňho každé zoskupenie prejavúce jeho znaky:
Znaky štátu

Odlíšenie štátu od spoločnosti:

(Jellinek) štátna moc, územie a štátotvorný národ
štátna moc, suverenita a výlučnosť a princíp teritoriality

štátna moc sama o sebe

Štát je podľa Hellera akési zosúladené spoločenstvo ľudí – zosúladenie správania
týchto ľudí zabezpečuje právo, kt. je vynutiteľné štátnou mocou, tá je jedným zo zák.
znakov štátu.
Štátna moc je spol. sila, je spôsobila zabezpečiť hrozbou resp. donútením vôľu zdroja
štátnej moci. Pojem moc definovali už v staroveku: Seneca: „moc sama o sebe nie je
zlo, je potrebná a želateľná, zlo je zneužiť ju“. Russel: „moc je vytváranie zamýšľaných
účinkov, tiež je jej zák. problém problém optimálnej miery“. Tucqueville: „moc musí
existovať v spoločnosti, človek neznesie nezávistlosť a potrebuje niekoho nad sebou“.
Duverger: „moc má dve stránky – integruje a zároveň aj utláča spoločnosť“. Webber:
„moc je šanca presadiť v rámci spol. vzťahov vlastnú vôľu aj proti odporu“.

Moc v podstate znamená autoritu, autorita je hlavným zdrojom moci, môže byť:

dôvera – to je prirodzená autorita (čím je väčšia tým je menej potrebná sila na

presadzovanie záujmov)

závistlosť – môže byť politická, ekonomická alebo duchovná
sila

Sama autorita však však neoddeľudje štátnu moc od iných typov moci, sú tu ďalšie
vlast. št. moci.

Vlastnosti štátnej moci:

je politická
platí pre ňu legalita a legitimita
je suverénna a výlučná
platí pre ňu princíp teritoriality
má dvojjedinú úlohu
je oddelená od obyvateľstva
je inštitucionalizovaná

Je to moc politická pretože vstupuje do politických vzťahov – všetko čo štát robí prost.
moci je politika.
Princíp legality znamená požiadavku striktného a bezvýnimočného získavania a výkonu
štátnej moci iba na základe ústavy a spôsobom upraveným zákonom, čl. 2 Ústavy SR
(princíp ústavnosti a zákonnosti) → získavanie znamená legalitu v užšom slova zmysle
a výkon v širšom slova zmysle. Princíp legitimity (zdôvodnenia) pozostáva z právnych
resp. ústavoprávnych a občianskych postulátov:

právna stránka – moc pramení zo zdroja moci, napr. zákonov
občianska stránka – moc musí byť akceptovaná občanmi ako všetká moc v štáte

súvisí s poslušnosťou, teda ak nie je akceptovaná → majú právo na odpor (nie právo na
neposlušnosť – porušenie zákona)

Je suverénna, nezávislá od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj na vonok. Je výlučná,
výlučnosť vyplýva zo suverenity, znamená monopol štátnej moci na štátnom území,
žiadna iná moc sa jej nevyrovná (tiež sa nazýva právna jednota štátnej moci).

Suverenita št. moci môže byť:

formálna – (modelová) formálne vymedzil suverenitu Jean Bodin
faktické – vymedzenie je výsledkom odchýlok od formálneho stavu, zahŕňa v

sebe vonkajšiu a vnútornú suverenitu:

vonkajšia suverenita je relatívnou kategóriou vzhľadom na geopolitické a

medzištátne vzťahy (medzištátne
záruky, mocenské a ekonomické postavenie štátu, kultúrnosť, demokratickosť,
poloha, ...); v súčastnosti je základom medzinárodného práva zmluvné a obyčajové
právo – presadzuje sa zvrchovaná rovnosť, dobrovoľnosť a reciprocita (vzájomnosť);
problém nastáva pri pojednaní o ob. suverenite a národnej suverenite (môžu byť za
hranicami štátu)

vnútorná suverenita neznamená mocenskú ľubovôľu štátu, je viazaný právom, kt.

vytvoril, štátna moc je zvrchovaná v zmysle riadiacej moci voči všetkým, ale je závislá
od občianskej spoločnosti (nositeľ št. moci je v podstate výsledkom súperenia určitých
tried v spol.)

Suverenita zaznamenáva aj kritiku, geopolitika v nej vidí prekážku, kt. zabraňuje vývoju
štátu a národa (územné rozmiestnenie, začlenenie do medzinárodných spolkov; Ratzel,
Haushoffer, Harisson) a kozmopolitizmus vidí štátnu suverenitu ako aj štátne hranice
prekážkou svetovej suverenite (Trockii).

Princíp teritoriality znamená, že št. moc sa vzťahuje na všetko občianstvo žijúce na
danom štátnom území → má všezahrňujúci charakter.
Má dvojjedinú úlohu, ako načrtol Duverger, štátna moc slúži spoločenskému dobru, ale
aj obmedzuje slobodu, má monopol legitímneho násilia.

Je oddelená od obyvateľstva, pretože ju nevykonáva všetko obyvateľstvo iba určitá
skupina profesionálne sa venujúca verejným záležitostiam – byrokacia, je to odborná,
špecializovaná a trvalá časť personálnej zložky štátu (Weber).

Je inštitucionalizová, vykonáva sa prostredníctvom org. a inštitúcií → štátneho
mechanizmu.
K znakom štátnej moci sa často pripočítava aj autorita, uznaná vážnosť a vplyv št. moci,
Alexis de Tocquevilla napr. tvrdí, že ak niet autority v politickom či náb. zmysle „ľudia sa
čoskoro zľaknú neobmedzenej slobody“, teda ľudia nezvládnu neobmedzenú
nezávistlosť.

V podaní právneho štátu je št. moc právna moc a je to jadro verejnej moci, kt. je to
širšia moc ako štátna, je to spol. sila spôsobilá zabezpečiť hrozbou, resp. donútením
ochranu sformovanie a upevnenie poriadku v spoločnosti. Zahŕňa aj org. verejnej moci,
kt. rozhodujú o právach a povinnostiach subjektu, kt. nemá na ich rozhodovanie žiadny
vplyv, napr. org. záujmovej samosprávy (Slovenská advokátska komora), verejnoprávne
inštitúcie (Univerzity, Slovenská televízia), ale aj org. št. správy, kt. sú jadrom verejnej
správy.
Verejná moc nie je presne na Slovensku definovaná, diskutuje sa o nej v Ústave SR v
čl. 2 a 7 a niektorých zákonoch (514/2003 o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej

moci).

Štátny mechanizmus

Uskutočňuje vykonávanie štátnej moci prost. jednotlivých inštitúcií. Geller: „štát existuje
tam kde sa vytvorili jednotlivé inštitúcie na vynucovanie poriadku ako policajne zbory a
súdy oddelené od spol. života, ony sú štát“. Pojem št. mechanizmus sa často zamieňa
aj s pojmom št. aparát. Je to súhrn zvláštnych orgánov, organizácií a inštitúcií, prost. kt.
sa vykonáva št. moc. Zahŕňa:

materiálny substrát – orgány, inštitúcie, ale aj budovy a ostatné veci hmotné
personálny substrát – osobitná profesionálna kategória ľudí
organizačno-normatívny substrát – systém a prostriedky na výkon funkcie a

donucovania

Štátny mechanizmus tvoria spravidla:

štátne orgány
ostané zložky štátneho mechanizmu

Štátne orgány sú základnou zložkou št. mechanizmu, sú vybavené právomocou a
pôsobnosťou (kompetenciou) a štátomocenským charakterom. Právomoc je spôsobilosť
daného org. vydávať právne akty. Pôsobnosť predstavuje okruh spol. vzťahov, v kt.
môže vykonávať svoju právomoc:

osobná pôsobnosť – vymedzuje okruh osôb
priestorová pôsobnosť – vymedzuje územie, prelína sa s osobnou kompetenciou
časová pôsobnosť – odkedy dokedy môže orgán vydávať právne akty
vecná pôsobnosť – vymedzuje okruh spol. vzťahov
funkčná pôsobnosť – vyjadruje, kt. stupeň sústavy je schopný vydávať právne

akty

Rozoznávanie právomoci a pôsobnosti je dôležité – ak org. prekročí svoju právomoc ide
o akt ničotný – paakt, teda akoby nič ani z hľadiska práva nevzniklo (ak rozhodne daný
org. namiesto iného a nemá to v právomoci); ak ale prekročí pôsobnosť akt sa stane
neplatným (zasahuje tam kde už nemá pôsobnosť). Štátomocenský charakter
znamená, že pri uplatňovaní právomocí môže org. použiť aj donucovacie prostriedky.
Orgány sa dajú členiť podľa rôznych kritérií, podľa suverenity – sú to org., kt. sa
podieľajú na vnútornej suverenite (parlament) a na vonkajšej suverenite (prezident);
tiež podľa druhu právomoci:

ústavodarné – prijímajú alebo menia ústavu a ústavné zákony
zákonodarné – prijímanie, zmena a rušenie zákonov
výkonné – zaoberajú sa odvodenými právnymi aktami a individuálnymi aktami

aplikácie práva

súdne – zaoberajú sa individuálnymi právnymi aktami a tiež rozhodujú o

zákonnosti jed. právnych aktov

kontrolné a dozorné – vykonávajú kontrolu, podávajú návrhy, upozorňujú a

informujú; na zák. kontroly môžu vydať pokyny k odstráneniu závad alebo ukladať
sankcie kontrolovaným subjektom

Ďalej sa členia podľa pôsobnosti, kt. disponujú:

územná – vymedzuje úzmie, na kt. štát pôsobí (celoštátna, miestna, špecifická –

autonómne oblasti)

osobná – osobný rozsah (voči všetkým osobám – erga omnes, osobitná osobná

pôsobnosť)

časová – vemedzuje čas pôsobenia (trvalé, pôsobiace len v určitom období)
vecná – vymedzuje konkrétne okruh spol. vzťahov, na kt. sa pôsobnosť vzťahuje

(všeobecná, špecifická pôsobnosť)

funkčná – vyjadruje úlohu št. orgánu, napr. rozhodovanie rôznych org. v tej istej

veci (rozhodnutie a následné preskúmanie) – inštančné konanie (nasledujúce po sebe),
podľa toho sa ďalej členia org. na org. vyššej a nižšej inštancie, rozlišuje sa tu v rámci
pôsobnosti preskúmať rozhodnutie nižšej inštancie kasačné právo – oprávanenie zrušiť
rozhodnutie a vrátiť ho na opôatovné prerokovanie, apelačné právo – oprávnenie zrušiť
rozhodnutie a rozhodnúť samostatne vo veci samej a sistačné právo – oprávnenie
zrušiť rozhodnutie a postúpiť ho tretiemu org. na prerokovanie.
Podľa vzájomných vzťahov:

právne zodpovedné a nezodpovedné (parlament/vláda a súdy)
nadriadené a podriadené, nadriadené org. môžu ovplyvňovať podriadené priamo

(internými inštrukciami) alebo nepriamo (normatívne právne akty)

kontrolné a kontrolované, zaoberajú sa buď len kontrolou alebo kontrolu

vykonávajú ako súčasť svojej kompetencie k podriadenému org.

org. vyššej a nižšej inštancie, inštančná nadradenosť dáva právo preskúmavať

správnosť aktu podriadeného org.

Podľa spôsobu kreovania sa delia: obsadzované voľbou, vymenovaním, dedične, losom
alebo na základe virilizmu.
Podľa zloženia sú monokratické a kolegiálne.
A nakoniec podľa dĺžky funkčného obdobia sa obsadzujú: na určitú dobu, relatívne
určitú dobu (stanovená napr. hornou hranicou veku nezávisle od dĺžky fun. obdobia),
neurčitú dobu (najmä súdne org.) a trvalé (monarcha).
Ostatné zložky sa vyznačujú pôsobnosťou, ale nie právomocou. Pôsobnosť vykonávajú
v rámci nariadení org., na zák. toho tiež spravidla vykonávajú aj donucovanie.

Ďalšie zložky sa delia na:

úradné osoby – vedúci pracovníci št. aparátu, môžu vydáva pokyny len pre

svojich administratívoprávne podriadených pracovníkov – interné inštrukcie, može stať,
že jedna a tá istá osoba je aj orgánom aj úradnou osobou – minister

zložky štátneho donútenia – tá časť št. mechanizmu, kt. sa priamo podieľa na

hrozbe resp. donucovaní, sú to policajné a bezpečnostné sily a iné inštitúcie ako
armáda, realizujú právomoc št. orgánov a nimi zverené funkcie, v niektorých prípadoch
na zák. právnej legitimácie má určitý org. právomoc rozhodovať v konkrétnych veciach
(pokuta, domová prehliadka)

štátne organizácie a zariadenia – ich vznik je iniciovaný štátom za účelom

výkonu určitých funkcií (aj podniky, kultúrne, sociálne, zdravotnícke, dopravné a iné
inštitúcie)

ostatný aparát – tzv. pomocný aparát, vplýva na funkčnosť št. mechanizmu

(robotníci, tlmočníci, spojári a iní)

Na správe verejných vecí sa môžu podieľať aj neštátne subjekty. Súvisí s pojmom
verejná moc, kt. je širší ako pojem štátno moc a zaraďujú sa tam aj napr. verejnoprávne
korporácie a inštitúcie. Korporácia je združenie osôb za účelom vyvíjania určitej činnosti
smerujúcej k určitému cieľu. Verejnoprávny org. uskutočňuje verejné ciele a je mu preto
štátom priznaná určitá právna subjektivita. Znaky:

inštitucionalizované spoločenstvo osôb
spoločný cieľ (realizácia verejného záujmu)
právna subjektivita

Verejnoprávne korporácie možno ich členiť na územné a záujmové:
Územná samospráva, právny pojem samosprávy znamená, že ju spravuje niekto iný
ako štát. Pernthaler: „je to demokratická a organizačná forma starostlivosti o vlastné
záujmy dotknutých skupín občanov, nezávislá, ale pod štátnym dohľadom“. Holländer
uvádza, že rozdiel medzi samosprávou a št. správou si vynútil zavedenie pojmu verejná
moc. Územná samospráva sa často označuje aj ako obecná alebo komunálna (fr.
commune – obec). Obec združuje občanov – fyzické osoby, kt. majú na jej území trvalý
pobyt a ako samosprávny celok je aj právnická osoba s vlastným majetkom, fin. zdrojmy
a pôsobnosťou. Obec (obecné zastupiteľstvo) má postavenie orgánu verejnej moci, ale
aj št. moci, pretože sa môže podieľať na tvorbe práva alebo určitých špecifických úloh,
kt. financuje a dozerá na ne štát.
Záujmová samospráva vykonáva funkcie, kt. sú verejne prospešné a potrebné (SAK).
Vernoprávne inštitúcie vznikajú spravidla na základe zákona (Slovenský rohlas,
Slovenská televízia) a štát vymedzuje ich právne postavenie a financuje ich činnosť,
vynokávajú však svoju činnosť spravidla samostane.
Štátne územie

Každý štát je ním charakterizovaný, št. úzmeie je to priestor, na kt. môže štát
uskutočňovať svoju vládnú činnosť. Je trojrozmerné, tvorí ho suchozemský povrch a
priestor nad a pod ním. Parížský dohovor z 13.10. 1919 uznal zvrchovanosť štátu aj
nad jeho vzdušným priestorom, dovtedy to bola res nullius – vec nikoho. K štátnemu
územiu sa prirátavajú aj pobrežné (teritoriálne) vody, kt. šírka je rôzna od 3 až 12
námorných míľ. Za ňou je tzv. prídavná zóna v šírke 24 námorných míľ, v tých
oblastiach môže štát vykonávať určitú štátnu moc – dozor nad rybolovom, nad
prisťahovalectvom). Tiež sa k št. územiu pripočítava aj územie, na kt. vykonáva št. moc
v zmysle medzinárodného práva (lode, lietadlá, územie diplomatickej misie).
Štátne územie môže vznikať:

prvotnou okupáciou – historický najstarší spôsob, zabratie územia, kt. nepatrí

pod žiadnu suverénnu moc, nie cudzieho štátneho územie → occupatio bellica a
occupatio pacifica, sú to pojmy medzinárodného práva

akcesiou – (akrescencia) prírastok územia pôsobením prírodných činiteľov

(sopečný ostrov) alebo ľudskou činnosťou (vysúšanie morí)

anexiou – jednostranné začlenenie cudzieho územia do vlastného, nemá

zmluvný základ a preto ostáva otázne či je právne účinná (Rakúsko v r. 1938)

adjudikácia – deje sa na základe výroku medzinárodných inštitúcií (arbitrážny

tribunál), často jej predchádza dohoda strán, že sa podrobia danému verdiktu veľmocí
(Skutari prisúdené Albánsku r. 1913)

cesiou – medzinárodná zmluva, kt. daný štát postupuje časť územia inému štátu
vydržaním – nadobudnutie št. územia nepretržitým a nerušeným vykonom

suverenity na území, kt. príslušnosť k inému štátu je sporná (obsadenie Masavy
Talianskom r. 1885)
Vznik a zánik štátu:

pričlenením – alebo integráciou (zjednotenie Nemecka r. 1990)
rozčlenením – rozpad (rozpad Rakúsko-Uhorska)
odčlenením – oddelenie (Spojených štátov od Veľkej Británie)

Obyvateľstvo, ľud a národ

Obyvateľstvo predstavuje osoby, kt. sa trvalo nachádzajú na št. území, tvoria ho
občania a cudzinci. Občania št. však nemusia žiť len na jeho území. Ľudia na žijúci na
území daného štátu spadajú pod jeho suverénnu moc, či už sú obćania alebo cudzinci.
Ak sa cudzinci zdržiavajú na území daného štátu neoprávnene môže ich štát v súlade s
platným právom vyhostiť a na zák. readmisných dohôd odovzdať inému štátu, nezvykne
však vyhosťovať vlastných občanov.
Št. občianstvo je trvalý, miestne neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby a štátu, kt.
spravidla nemožno zrušiť proti vôli denej osoby. Spôsoby vzniku sú uvedené v Zákone
č. 40/1993 o štátnom občianstve. Zo št. občianstva plynú práva (na ochranu zo strany
štátu) a povinnosti (vernosť k štátu).
Ľud sa vykladá rôzne, hlavne kvôli vzťahu s pojmom národ. Pôvodne oba pojmy nemali
politický význam aj keď suverenitu ľudu vykreslil už v 13. st. Marsillius z Padovy. Je to
väčšinou pojem revolúcií, najmä fr. a americkej („We, the people of the United
States ...“).
Štátny národ je súhrn štátnych občanov, štátna príslušnsť je príslušnosť k štátnemu
národu, kto ju nemá je zvyčajne cudzinec alebo bezdomovec (apatrida). Inštitút
občianstva vznikol už v staroveku – v Ríme veľmi záležalo na tom, kto je a kto nie je
Riman. Ďalej sa dosť rozvíja počas VFR, markíz Mirabeu: „Tretí stav je celý národ“.
Hans Nawiansky skúmal pojmy národ a ľud, tvrdí, že pojmy možno v súvistlosti so
štátom stotožňovať, k tomu aj dochádza. Myšlienka národa sa sformulovala v 19. st.
najmä v Nemecku a Taliansku → „čo národ to štát“.
Znaky národa (Peter Pernthaler):

spoločný pôvod – je v sérií generácií v rámci určitého kmeňa alebo územia,

takmer všetky národy vznikli v procese zmiešavania, homogénne etniku je zriedkavé
(izolácia)

spoločný jazyk – je tiež nositeľom histórie, kultúry, náboženstva alebo

svetonázoru národa, jazyk vyspelých národov je zväčša spisovný, môže tiež spájať
viacero národov

spoločné dejiny a územie – potrebná je najmä existencia kultúrnych a

civilizačných centier

vedomie a vôľa k identite – týka sa individuálne postoja príslušníkov národa, je to

potvrdzovanie vôle ku kultúrnej a politickej samostatnosti, často môže prerásť až
vedomiu nadradenosti → Grillparzer: „Cesta novšieho vývoja vedie od humanity cez

nacionalitu k beštialite“
Právo národov na sebaurčenie sa objavuje v názoroch teoretikov VFR, ale aj v 14
bodoch W. Wilsona, uskutočňuje v plebiscitoch(severné Kurutánsko, severné
Šlezvicko). Uznáva ho aj Charta OSN, Pakt o ľudských právach z r. 1966 a je aj v
záverečnom dokumente Konferencie pre európsku bezpečnosť a spoluprácu z Helsínk
z r. 1975. Podľa prevládajúceho chapania toto právo prináleží len št. národom a
kolonizovaným národom, je to kvôli stabili niektorých štátov. Variantou práva na
sebaurčenie bola v ZSSR tzv. Brežnevova doktina, kt. zdôrazňuje toto právo v rámci
bloku SSR.
Menšiny sa nachádzajú v každom štáte, neexistuje totiž národná homogénnosť.
Národnostná menšina je súbor obyvateľov daného národa žijúcich na území štátu bez
toho aby boli je štátotvorným subjektom (netvoria národ toho štátu).
Problematika menšín sa riešila rôzne, napr. asimiláciou na štátotvorný národ alebo
odtrhnutím (mierové riešenie). Existujú aj rýchle násilné metódy ako vysídlenie (grécko-
turecká zmluva z Lausanne r. 1923, podľa kt. sa gr. obyvateľtvo žijúce v Turecku
presídlilo naspôť do Grécka) alebo iné metódy (genocída).
Ochrana menšín sa odlišuje od ochrany vôčšinového obyvateľstva, menšiny potrebujú
práva na ochranu v dvoch smeroch:

práva na rovnaké zaobchádzanie – (prevention of discrimination) tieto súbory

práv sú zakotvené vo väčšine ústav, problémy sú vo faktickej stŕanke veci a postavenia
väčšiny a menšiny

pozitívne právo na ochranu – (protection of minorities) nároky na zvláštnu

ochranu a rozvoj:
→ (nadväzujúce na obe kategórie)

právo používať vlastný jazyk (už r. 1867 v čl. 19 rakúskeho zák. št. zákona)
právo na vlastné výchovné zariadenia a kultúru (plnohodnotný škol. systém)
právo nebyť diskriminovaný v politickom, spol. ani hosp. zmysle (myšlienky

bilingualizmus a bikulturalizmu)

právo na politické a kultúrne vzťahy cez hranicu (mnohé št. v tom vidia hrozbu)
právo slobodného vysťahovania (individuálna možnosť voľby vlasti)

Funkcie štátu

Štát je jedinou všezahŕňujúcou org. na danom území, jeho funkcie na danom území
súvisia viac či menej so štátnou mocou, tá je nezávislá a suverénna, vzťahuje sa na
každého jednotlivca. Z funkcií štátu vyplýva jeho podstata a naopak.
Úlohy štátu a funkcie štátu sú často stotožňované pojmy, ale je medzi nimi značný
rozdiel. Funkcie štátu vyjadrujú smerovanie mocensko-riadiacej činnosti štátu
zameranej na splnenie strategických cieľov – priorít štátu, vedome ich uskutočňuje
nositeľ št. moci, zatiaľ čo úlohy štátu sú požiadavky resp. problémy, kt. stoja pred
štátom v danej etape historického vývoja.
Funkcie štátu ako pojem možno prirovnať k obsahu štátu – obsahom štátu je činnosť
zameraná na určitý cieľ a trvalo zabezpečená štátnou mocou. Čiže funkcie štátu sú
hlavné smery činnosti štátu. Majú pre štát značný význam, pretože by bez nich nemohol
existovať, sú jeho atribútmi a prejavmi jeho autority – typy činností štátu.
Môže stať, že do funkcií štátu sa v niektorých prípadoch zaraďuje napr.

triednopotláćateľská funkcia alebo agresia voči iným štátom či terorizmus. Pretože ak
nejaká jeho činnosť dosahuje určitú kvantitu a kvalitu nazýva sa funkcia štátu. Je to
činnosť, kt. spĺňa nasledovné kritéria:

veľký rozsah a celoplošńý význam
trvalý a systematický charakter
na jej vykonávanie štát vytvára objektivizované formy (inštitúcie)

Podstatným znakom je tiež, že sa vykonávajú vo verejnom záujme a sú realizované
štátnym mechanizmom, nevylučuje sa však ich vykonávanie neštátnymi subjektami, je
to podmienené koncepciou demokracie a nezávistlosti – samosprávy občanov. Tiež je
ešte dôležitým znakom vzájomná závistlosť a podmienenosť – odraz jednotnosti št.
moci a práva.
Klasifikácia funkcií štátu je možná z rôznych hľadísk, nie však na hlavné a vedľajśie
funkcie, pretože už samotný pojem hovorí len o hlavných smeroch činnosti štátu. Je ale
pravda, že nie vśetky funkcie majú rovnakú vážnosť, klasifikujú sa zvôćša podľa týchto
kritérií:

suverénny charakter štátnej moci
forma uplatňovania moci
reprodukcia moci

Suverénny charakter štátnej moci existuje u všetkých štátov, suverenita existuje
navonok aj vo vnútri štátu a podľa toho mení aj charakter jeho funkcií. Funkcie sa
jednoznačne pevne rozlíšiť nedá, líšia sa od typu štátu, obdobia historického vývoja,
atď.. Teda je dôležité poznať ich pramene právne aj mimoprávne, najmä politické (spol.
vzťahy, ústava, sústava št. orgánov, kreácia právnych noriem, programové vyhlásenie
vlády, ich prognózy, ...). Čiže členenie na zák. von. a vnút. suverenity je skôr politickým
hľadiskom, za každou funkciou stojí práca mnohých št. orgánov a iných inštitúcií a
jednotlivcov – konkrétna forma realizácie funkcie štátu.
Vnútorné funkcie štátu sú:

hospodárska funkcia – zabezpečenie ekonomického prežitia spol., štát vždy

vystupuje ako jeden z vlastníkov (rôznia sa názory jeho rozsah), reguluje privatizácie,
št. rozpočet, import a export, uskutočňuje protimonopolné opatrenia, ...

funkcia sociálnej starostlivosti – nie je stotožňované so sociálnym zabezpečením

(to je širší pojem), je to príspevok na deti, rodičovský príspevok, podmienky životného
minima, poskytovanie zdravotníckej starostlivosti, fungovanie sociálnej poisťovne,
azylových domov, detských domovov, .... V minulosti bol štát považovaný za sociálny
nástroj, kt. má zabezpečiť sociálnu rovnosť – to je nemožné a tiež nežiadúce a
nemorálne (bez vlastného pričinenia nemožno žiadať zlepšenie pod. života).

funkcia kontroly miery práce a spotreby – štát zasahuje do tvorby cien, úpravy

pracovnoprávnych vzťahov – mieru práce reguluje štát napr. Zákonníkom práce,
mzdovými predpismi, stanovením kvalifikačných požiadaviek a mieru spotreby
regulovaním cien, kvót vývozu a dovozu, ...

kultúrno-výchovná funkcia – podora kultúry, vedy, školstva – vysoká kultúrna

úroveň obyvateľstva je protipólom kriminality, korupcie a neznášanlivosti

funkcia ochrany životného prostredia – štát musí zabezpečiť, aby všetky zložky

životného prost. – pôda, voda a ovzdušie nepodľahli kontaminácií do takej miery, že
ohrozia existenciu samotnej civilizácie, napr. hygienickými normami, emisnými
normami, zriaďovanie čističiek, ...

funkcia ochrany verejného poriadku a garancie základných práv a slobôd

občanov – táto funkcia je namierená proti všetkým, kt. porušujú právny poriadok štátu,
základné ľudské práva sú zakotvené v Ústave SR a žiadne ďalšie zákony im
neodporujú, org. donucovacej moci sú NKÚ, súdy, prokuratúra, policajný zbor, ...
Vonkajšie funkcie štátu sú:

funkcia obrany štátu – individuálna obrana a kolektívna v rámci celosvetových

bezpečnostných štruktúr

funkcia mierovej spolupráce so všetkými štátmi

Forma uplatňovania moci je kritériom deľby moci (Montesquieu), štát vykonáva funkciu
zákonodarnú výkonnú a súdnu. Nazývajú sa aj formálne funkcie, ich spol. znakom je
tvorba, uskutočňovanie a kontrola právnych aktov.
Reprodukcia moci je v podstate základnou funkciou moci – z tohto hľadiska sa funkcie
delia na:

funkcia reprodukcie štátomocenských štruktúr – uskutočňuje sa činnosťou

mocenskou, ekonomickou a ideologickou smerujúcou do vnútra štátu – sú to napr.
voľby, menovanie úradníkov, zásahy zložiek št. mechanizmu voči útokom proti štátnej
moci (m), finančné krytie (f), uznanie štátnej moci medzinárodne alebo štánym
náboženstvom (i), ...

funkcia reprodukcie celej spoločnosti – organizovanie života celej spoločnosti

štátom, uskutočňuje sa rôznymi formami – mocensky, ekonomicky, sociálne, ekologicky,
.... Obsah sa mení s vývojom štátu samotného (vedecký pokrok – internet).
Verejná moc sa skladá zo: št. moci, moc org. územnej samosprávy a moc org.
záujmovej samosprávy. Verejná správa zas: štátnej správy, územnej samosprávy a
záujmovej samosprávy.

Forma štátu

Diskutuje sa o najlepšej forme o dlhý čas, už Platón si položil otázku: „Kto má vládnuť?“
a aj ostatní gr. myslitelia sa usilovali ustanoviť najlepšiu formu vlády, ústavu → Jellinek:
„Jednou z najgeniálnejších myšlienok antickej štátovedy je, že formy štátu sú totožné s
formami ústav, nech sa mení čokoľvek vo veciach štátnych abstraktné vôľové pomery
ostávajú rovnaké, miera ich premenlivosti je vtesnaná do ústavy – pevných hraníc“.
Učenie o ústave:
Platón (Zákony, Nomoi) vymedzuje najlepšie vlády – monarchiu (princíp moci) a
demokraciu (princíp slobody). Podľa Aristotela sú zas najlepšie kráľovstvo, aristokracia
a politea, ale vyzdvihuje politeu. Pod vplyvom ich názorov položil základy rímskej
politickej teórie Polybios, kt. tvrdí, že char. pre každú formu vlády je jej nestálosť a
hľadá riešenie – zmiešané prednosti všetkých dobrých foriem →monarchia-konzuli,
aristokracia-senát a demokracia-ľud. Machiavelli rozoznával republiky a vladárstvá,
pričom republika preňho znamenala takú formu štátu, kde hlava štátu nie je viazaná
dynastiou – „niet tam dynastií“. Montesquieu rozdeľoval formy vlády na republikánsku,
monarchistickú a despotickú (moderný pohľad na Aristotelov model). V ďalšom vývoji sa
jednotlivé formy štátu začali viac od seba vzďaľovať, najmä demokracia a monarchia,
prevládal názor, že monarchia potláča demokratické princípy →James Bryce: „Existuje
dostatok republík, kt. nie sú demokratické a mnoho monarchií ako Veľká Británia a
Nórsko, kt. sú demokratické“. Popper navrhol nahradiť Platónovú otázku otázkou: „Ako

možno usporiadať politické inštitúcie tak, aby zlí alebo neschopní vládcovia nemohli
spôsobiť príliš veľa škody“.
Pozornosť treba venovať spôsobu org. št. moci – ako sa delí št. moc, medzi koho je
rozdelená, tiež aj štruktúra politických strán. Forma štátu je spôsob inštitucionalizácie a
fungovania štátnej moci zahŕňajúci aj spôsob účasti na nej. V Česku a na Slovensku sa
v posledných desaťročiach zaužívali tri zložky formy štátu:

forma vlády zahŕňa:
účasť obyvateľstva na štátnej moci
organizáciu, zloženie a vzájomné vzťahy najvyšších štátnych orgánov
učlenenie štátu alebo územno-organizačné členenie štátu – ide o vzťah št. ako

celku a jeho jed. územných častí, vzťah medzi št. org. s celoštátnou územnou
pôsobnosťou a št. org. a územnou (teritoriálnou) pôsobnosťou; klasifikuje štáty na:

jednoduchý štát
zložený štát
štátny a politický systém znamená systém vlády alebo spoločenský poriadok –

režim

Formy vlády

Forma štátu (teda aj vlády) a jej mnohorakosť zasahuje do:

pomerov politických síl v krajine
geografických a demografických pomerov v krajine
medzinárodných vzťahov a medzinárodnej situácie
riešenia národnostnej a rasovej otázky
kultúrnej úrovne v štáte

Forma vlády môže byť demokratická (ob. sa podieľa na št. moci a správe vecí
verejných) a nedemokratická (ob. sa na daných veciach nepodieľa).
Nedemokratické formy vlády:

jedinovláda (monokracia), sú to monarchie a diktatúry
skupinová vláda, tvoria ju oligarchie, aristokracie a plutokracie

Monokracia, tam sú najvyššie právomoci v rukách jednotlivca, kt. zasahuje do výkonnej
moci a súdnej a často len on má v rukách zákonodarnú moc. Rozlišujú sa na:

monarchie:
absolutistická monarchia je napríklad Francúzsko počas vlády Ľudovíta XIV.,

panovník v sebe sústreďuje všetkú št. moc a stojí nad zákonmi (Bodinov princíp
suverenity)

konštitučná monarchia spadá do 19. st. kedy už nebol možný návrat k

absolutizmu, vychádza z určitého obmedzenia panovníka, kt. je dané v ústave –
konštitúcií, panovník vykonáva väčšinou ceremoniálne (akt schválenia zákonov) alebo
regulatívne funkcie (právo veta); radí sa medzi demokratické formy vlády a nazýva sa aj
parlamentná demokracia
Určitým zmiernením absolutistickej monarchie je tzv. osvietenský absolutizmus

diktatúry:
klasická diktatrúra je známa už z predsullovskej éry, už vtedy bolo známe, že v

určitých mimoriadnych situáciách je lepšie preniesť značné právomoci na jednotlivca –
ten koná rýchlejšie a energickejšie ako kolegiálne org., vtedy bol však vyhlásený jedine

senátom a to len do splnenia daného cieľa alebo na dobu šiestich mesiacov

autokratická diktatúra je podľa Platóna neobmedzená demokracia, kedy z

poverenia ľudu niekto prevezme zodpovednosť za vyriešenie určitých nepokojov –
Caudillo, pomenovanie pre náčelníka ozbrojených bánd, kt. bojovali proti moslimskej
nadvláde na Iberskom polostrove,v čase šp. občianskej vojny termín použil Francesco
Franco a spojil tento stredoveký význam s vodcovskou myšlienkou (Fuhrer), už
samotný prípad Španielska je príkladom

plebiscitárne diktatúry (cézarizmus, bonapartizmus), dostávajú sa k moci prost.

plebiscitárnych zhromaždení – populizmus → hnutie manipuluje s občanmi šikovnými
otázkami a sľubmi, ale sleduje osobné upevňovanie moci

diktatúra proletariátu bola pôvodne dočasná forma vlády, vedie k etablovaniu

moci komunistickej strany
Skupinové nedemokratické vlády:
Oligarchia alebo „panstvo skupiny“, nemá väčšinou štátnícke kvality a k vláde sa
dostala prost. pôvodu alebo majetkového postavenia. Príkladom je typické panstvo
šľachty, kt. sa udialo aj Uhorsku. Existuje aj v dnešnej dobe – moderné byrokracie sú
poprepletané s politickými elitami v záujme stability moci – vrstva špičkových
manažérov alebo tzv. majiteľov úradov; možno tomu zabrániť len dodržiavaním
najobjektívnejších kritérií pre odbornú kvalifikáciu a pluralizmom a otvorenosťou
politických elít. Typickým prvkom pre oligarchiu je kooptovanie – doplňaje o osoby, kt.
zapadajú do oligarchických koncepcií a sú verné ich línií.
Oligarchii sa venoval Robert Michels vo svojom diele Sociológia straníckosti kde
sformuloval tzv. železný zákon oligarchie: so železnou zákonitosťou dochádza k
oligarinácií št. moci – ak sa nejaká skupina dostane k moci tak robí všetko preto, aby si
ju udržala. Podľa neho sa oligarchii nedá zabrániť ak ľudia aj zbavia menšinu vládnej
moci, musí jej miesto zaujať nová – ľudia sú proste spokojní vymenili vládu → Michels
rozvádza Moscov výrok: „panstvo org. väčšiny riadenej jednotným podnetom nad
neorganizovanou väčšinou je nezabrániteľné“. Michels to však chce zmeniť, odmieta
kooptovanie, považuje to za nežiadúci prvok, chce pluralitu mocenských elít – tak by
kooptovanie odstránilo kooptovanie, pretože by sa skupiny navzájom brzdili a
kontrovali.
Aristokracia je v podstate oligarchia, v kt. skupina odvodzuje svoju moc od svojho
pôvodu – šľachta
Plutokracia je oligarchia kde sú pri moci majetní občania

Demokratické vlády

Demokraciou (demos – ľud, kratos – moc) sa systematicky zaoberal už Aristoteles:
Aj Tomáš Garigue Masaryk si uvedomuje, že demokracia nie je prirodzená a musí sa
usilovne budovať – „každý chce byť pánom a preto sme všetci aristokratmi“, tvrdí, že
(Demokratizmus v politike): „Demokracia je úsilie proti nadpráviu, proti násilnosti“.
Friedrich August von Hayek k významu demokracie ako neobmedzenej vlády väčšiny
dodáva, že táto vláda je obmedzená princípom donucovania iba v tej miere, v akej je
pripravená viazať sa na zákony → navrhuje formu demarchiu – ľud vládne prost.
stanovených stabilných zákonov. Robert Dahl analyzoval polyarchie, kt. majú tendenciu
približovať sa k demokraciám, stanovil kritéria demokracie. Popper si pod demokraciou

predstvoval slobodu, tvrdí, že ani ostatní ľudia by si od demokracie nemali sľubovať
hospodársky zázrak – sloboda je podľa neho posledná hodnota, kt. možno previesť na
materiálnu hodnotu.
Princípy demokracie:

demokratická vláda ľudu, občanov na základe rozhodovania väčšiny obmedzenej

právami menšiny a jednotlivca (princíp obmedzenej väčšiny)

občania majú právo zúčastňovať sa na správa vecí verejných priamo alebo

nepriamo prost. svojich zvolených zástupcov resp. reprezentantov

platné právo umožňuje a ochraňuje slobodnú súťaž politických síl (politický

pluralizmus)

právo tiež zakotvuje ochranu vlastnictva a rovnaký zákonný obsah vlastníckeho

práva (princíp ekonomického pluralizmu)

umožňuje a ochraňuje konanie volieb v platnej lehote
právo umožňuje vnútornú a vonkajšiu kontrolu vykonavania verejnej moci

(princíp kontroly reprezentácie moci)
Demokraticke formy vlády možno rozdeliť:
Podľa rozsahu obyvateľstva na správe vecí verejných :

obmedzená demokracia
neobmedzená demokracia

Podľa možnosti, podmienok za akých sa môže obyvateľstvo zúčasňovať na správe vecí
verejných:

faktická demokracia
formálna demokracia

Podľa spôsobu účasti obyvateľstva na správe vecí verejných:

priama demokracia
nepriama demokracia

Priama demokracia nemá presne stanovenú podobu, ani z histórie to nie je dané.
Možno za ňu považovať všetky org. formy, v kt. sa ľud ako suverén sám stáva činným a
spolupôsobí na štátnu vôľu.

Podoby priamej demokracie:

plebiscit
referendum
ľudová iniciatíva
obcia
konzultatívna demokracia

Plebiscit, referendum a ľudová iniciatíva sa považujú za ľudové hlasovania, vyskytujú sa
v antickom Grécku (agora) a Ríme (forum) – zasadnutia tam prebiehali od rána do
večera väčšinou v búrlivej atmosfére. V súčastnosti ešte existujú, napr. vo Švajčiarsku
v niektorých kantónoch – Landsgemaine. Ťažko ich nazvať priamou demokraciou,
pretože sa ľud nepodieľa priamo na zákonodarnom procese iba sa vyjadruje k daným
veciam – návrhom zákonov, vopred sformulovaným otázkam, atď. → Pernthaler to
nazval polopriama demokracia.
Silvano Möckli rozlišuje šesť druhov ľudového hlasovania: plebiscit, otázka pre ľud,
fakultatívne referendum, obligatórne referendum, ľudová iniciatíva a ľudový podnet.
Plebiscit je najstarším spôsobom priamej demokracie predmet, o kt. občania rozhodujú

je tu najširší – je podaný z hora, dobrovoľne a ad hoc ho určujú štáty, najčastejšie sa
uskutočňuje v dvoch podobách:

územný, o územnej otázke
ústavný, o ústavnej otázke

Pod plebiscitom sa však vo všeobecnosti rozumie každé vyjaderenie verejnej mienky na
určitú záležitosť, preto sa nenachádzajú rozdiely, kt. by oddelili plebiscit od referenda
prost. otázky kladenej ľudu.
Referendum, jeho podstatou je, že sa občania podieľajú na tvorbe štátnej moci vo
forme vyjadrenia sa k danej otázke, kt. je predmetom referenda a to buď odpoveďou
áno alebo nie, môže byť iniciované zhora aj zdola podľa jasne stanovených pravidiel
zakotvených v ústave – ústavný inštitút. Referendum je v širšom slova zmysle inštitút,
kt. povoláva k bezprostrednej činnosti, najmä zákonodarnej v užšom slova zmysle
znamená skutočné rohodovanie ľudom. Môže byť:
Podľa okamihu kedy sa koná:

ante legem alebo pred zákonom, vyjadrujú sa k návrhu zákona
post legem, občania sa vyjadrujú k prijatému zákonu – ratifikačné referendum

Podľa povinnosti:

obligatórne, znamená povinnosť vyhlásiť sa v referende k danej otázke

(Švajčiarsko ho pozná od r. 1848 a používa sa pre čiastočné alebo úplné revízie ústavy
– potrebná je väčšina hlasujúcich kantónov, po ňom aj v Austrálií od r. 1901 pre rovnaké
dôvody)

fakultatívne, znamená možnosť vyjadriť sa v referende alebo je predmetom

referenda slovo (koná sa vo Švajčiarsku napríklad pre revíziu zákonov)
Podľa veľkosti:

celoštátne
lokálne (miestne)

Abrogatívne referendum je ďalší typ referenda na úrovni zákonov, je osobité tým, že v
ňom občania zrušujú už predtým prijatý zákon (existuje v Taliansku od r. 1970).
Podľa vyhlásenia o referende:

ľudové, podnet z dola (na základe 350 000 petičných podpisov)
vládne, podnet z hora (na základe uznesenia NRSR)

Podľa výsledkov referenda:

decizívne, občania rozhodujú
konzultatívne, ich výsledok nemá záväzný účinok (konzultatívna – poradenská

demokracia), konzultatívne môžu byť aj ľudové hlasovania

Platnosť referenda je podmienená účasťou na ňom, u nás je potrebné, aby sa
zúčastnila nadpolovična väčšina voličov a z nich nadpolovičná väčšina aj rozhodne.
Zmarené referendum nastane ak niekto svojím správaním dosiahne, že sa referendum
neuskutoční (napríklad ak sa vo Fr. jednohlasne zhodnú obe komory parlamentu a
prezident).
Ľudová iniciatíva je iniciovaná zdola, občania sa podieľajú na zákonodarnom procese
tak, že vypracúvavajú návrh zákona a sami o ňom hlasujú iniciatíva sa podriaďuje
väčšine.

Obcia, občan si vyberá štátne občianstvo vez toho, aby sa menili št. hranice (napríklad
pri rozpade federácie).
Nepriama demokracia vychádza z myšlienky parlamentarizmu – ľud je prítomný v
podobe parlamentu. Najskôr sa pojem parlament používal pre akékoľvek zhromaždenie,
ale v dnešnej dobe sa tak pomenúvajú zákonodarné inštitúcie – anglický parlament a
francúzsky parlament majú najväčšiu tradíciu.
Vývoj parlamentarizmu je najstarší v Anglicku, kt. je parlamentnou demokraciou ešte
stále. Tento zastupiteľský princíp sa prejavil už r. 1215 vo Veľkej listine slobôd (Magna
Carte Libertatum), kt. stanovil povinnosť kráľom zvolávať ríšske zhromaždenia, kt. sa od
13. st. volajú parlamenty (parlamentum). R. 1295 Simon de Montford poprvý krát zvolal
tzv. modelový parlament keď zvolal zástupcov miest (citizens of the cities),
samosprávnych obvodov (burgesses of the boroughs), rytierov grófstiev (knights of
shires) a reprezentantov vysokej svetskej a duchovnej šľachty na ríšsky snem Eduarda
I.. Od 14. st. zasadajú lordi a pospolití občania oddelene a vzniká Horná a Dolná
snemovňa s rôznymi právomocami. Postupne sa stali nástrojmi legitimácie sporných
nárokov panovníka, kt. ich zvolával podĺa potreby. Počas vlády Karola I. r. 1641 sa už
parlament povine zvoláva najmenej raz za tri roky. Od r. 1707 má parlament v Anglicku
definitívne zákonodarnú moc, vtedy kráľovná Anna ako panovníčka posledný krát
odmietla súhlasiť s návrhom zákona, po nej je panovníkov súhlas len formálny.
Zvrchovanosť parlamentu určila Bill of Rights z r. 1689 (zmluva medzi panovníkom a
parlamentom), kt. stanovila zásady konštitučnej monarchie.
Francúzsky parlament sa vytvára z kráľovskej rady (curia regis), čo je zhromaždenie
duchovnej a svetskej šľachty zvolávané kráľom. Jeho hlas je iba poradný, má však
súdnu právomoc a právo prerokúvavať kráľovské zákony a ordonance a právo podať k
nim rozklad ak sa domnieva, že nie sú v súlade so základnými zákonmi kráľovstva.
Najskôr bol len jeden v Paríži, neskôr sa utvorili aj v ďalších mestách aź ich bolo 13.
Boli to inštitúcie ancien régime (starého režimu) a po roku 1789 sa končí ich funkcia,
dali podnet k vzniku francuzskeho správneho súdnictva.
Vývoj rýchlo napredoval v Anglicku, tam sa vytvorili politické strany – opozícia a práva
menšín na prelome 18. a 19. st. v rámci parlamentnej vlády. Zloženie Dolnej snemovne
sa zmenilo na základe troch volebných reforiem (Reform Bill) z r. 1832, 1867, 1884; a
napokon získava aj prednostné postavenie oproti Hornej snemovni. Roku 1918 a 1928
získavajú muži aj ženy všeobecné hlasovacie právo.
Po skúsenostiach v Anglicku sa aj v ostatných krajinách vytvorili parlamenty, ale len
málkde majú aj taký názov, kt. sa v Anglicku prechováva, neoficiálne však vždy ide o
parlamenty.
Politická opozícia je pojem, kt. znamená politickú moc, kt. bojuje voči súčasným
nositeľom moci, buď preto, že sama chce prevziať moc alebo chce zohľadniť vlastné
záujmy → legitímne uznaná odporujúca politická sila. Vytvorila sa v Anglicku, kde
ministerský predseda nemohol vykonávať funkciu bez podpory parlamentnej väčšiny.
Poslanci, kt. nepatria do vládnúceho tábora sedia oproti poslancom vládnucej strany
(opposite), zachovala sa aj priestorová symbolizácia. Od roku 1937 je na základe
zákona ministrov Koruny vodca opozície platený ako šéf alternatívnej vlády Jej
Veličenstva kráľovnej ..., kritizuje vládnuci program alebo odporúča svoj – alternatívny a
uchádza sa o kreslo ministerského predsedu.

Voľby

Významný prvok demokracie, jeho existencia je známa už dlho, ale ich všeobecnosť
bola dosť relatívna v priebehu histórie. Najskôr sa parlamentné voľby objavvujú v
Anglicku ako kolíske parlamentarizmu.
Zaujímajú tri okruhy problémov:

spôsob kreovania zákonodarných orgánov
vzťah voliča a občana
vzťah zákonodarného orgánu a profesionálneho št. aparátu – byrokracie

Zákonodarný orgán sa kreuje prost. voľby – sú v užšom slova zmysle (samotné konanie
volieb od otvorenia vol. miestností až do uverejnenia výsledkov) a širšom slova zmysle
(zahŕňa aj proces prípravy na voľby – navrhovanie, registrácia, kontrola kandidátnych
listov); voľby sa uskutočňujú realizáciou volebného práva, kt. všeobecné, rovné, priame
a tajné; je tiež charkterizované slobodou volieb →princípy demokratických volieb:

všeobecné, po splnení pod. môže každý občan voliť, väčšinou od určitého veku,

je to však obmedzené napríklad duševnou chrobou alebo iným postihnutím vylučujú sa
však diskriminačné výnimky (rasa, pôvod, majetkové postavenie)
Vo Veľkej Británií do r. 1832 neexistuje žiadna úprava volebného práva, volili tí, kt.
dovŕšili 21 rokov a vlastnili určitý majetok; Great Reform Act už štandardizuje
kvalifikáciu a od r. 1867 môžu voliť vlastníci domov, od r. 1885 sú teoreticky kvalifikovaní
všetci muži. Od r. 1918 môžu voliť aj ženy nad 30 rokov a od r. 1928 ženy od 21 rokov.
Prvým štátom, kt. poskytol volebné pravo ženám bol Nový Zéland v r. 1893, ostatné
zvyčajne okolo r. 1920, Francúzsko až r. 1945 a Švajčiarsko r. 1971. Zaručiteľnosť
volebného práva nezaručuje jeho plné využitie.

rovné, teda hlas každého občan má rovnakú váhu, teda má jeden hlas, kt. sa

rovnako započítava bez ohľadu na všetky faktory; smeruje to napr. proti hlasovaciemu
právo rodín alebo kuriálnemu hlasovaciemu právu

priame, znamená to, že občan volí priamo svojho zástupcu, relativizuje sa to

princípom listinného volebného práva, občan volí nejakú politickú stranu a jej listinu
kandidátov; opakom sú nepriame – občan volí voliteľa a ten volí potenciálneho poslanca
alebo iného št. predstaviteľa

tajné, nikto sa nesmie dozvedieť v prospech koho daný volič hlasoval ani

nemôže nastať žiadna kontrola volebného počínania, poprvý krát sa to zaviedlo v
Austrálií r. 1856 a odvtedy sa realizuje takmer vo všetkých demokraciách

sloboda voľby suvisí s napr., že so žiadnou nomináciou sa nespája zákaz alebo

sankcia, tiež volebná kampaň musí byť slobodná, má sa obmedzovať spoločenský tlak
počas volieb vyvíjajúci sa napr. na menšinové skupiny
Mandát je poslanecké miesto, z kt. vyplýva hlas; celý mechanizmus od navrhovania
kandidáta až po získanie mandátu sa nazýva volebný systém. Existujú tri druhy:

väčšinový
systém pomerného zastúpenia
kombinovaný (zmiešaný) systém

Väčšinový systém, jeho podstatou je, že št. územie sa delí na volebné obvody, v
každom je volený kandidát absolútnou väčšinou (50% + 1 hlas; napr. vo Francúzsku,

kde sú väčšinou dve kolá volieb) alebo relatívnou väčšinou (najviac hlasov zo všetkýčh
kandidátov; napr. v Anglicku) – každý obvod má jeden mandát. Výhoda je priama voľba
voleného a nevýhoda, že reálnu šancu majú spravidla len dve strany alebo časom to
vyústi do systému dvoch strán a niektorí tvrdia, že až k volebnej nespravodlivosti.
Systém pomerného zastúpenia, politická strana získa taký podiel mandátov, aký podiel
hlasov vo voľbách; priekopníkom je Mirabeau, kt. tvrdí, že zastupiteľský org. je pre
voliča ako mapa krajiny, kt. zastupuje, poprvý krát sa objavuje v Belgicku r. 1899 a
najrýdzejší bol vo Weimarskej republike, kde strana za každých 60 000 hlasov získala
poslanca, bez volebných obvodov alebo blokačných klauzúl. Nevýhodou je absencia
osobného kontaktu s volenou osobou – listinný systém a výhoda je, že aj menšie
politické strany sa môžu reálne podieľať na moci.
Kombinovaný systém rieši niektoré problémy:

veľkosť volebného obvodu, je tu snaha zavádzať čím menšie obvody (tým sa

viaz približuje pomerná voľba väčšinovej) alebo sa hľadá istá rovnováha

prefekčné hlavy, snaha personalizovať systém pomerného zastúpenia, napr., že

časť poslancov možno voliť priamo v jednomandátových obvodoch a vo väčších zo
zoznamov; prost. prefekčných hlasov môžu voliči zoradiť kandidátov na tzv.
„pohyblivých zoznamoch“

blokačná kauzula (základný mandát) znamená prah voliteľnosti určený istým

počtom hlasov, napr. ak nedosiahne 5% tak nepostúpi do druhého skrutínia –
skrutínium je počítanie hlasov pri voľbách (môže sa takýmto spôsobom prichádzať
volebné hlasy)
Základné funkcie volieb:

volebná spravodlivosť, voľby by mali reprezentovať čo najpresnejšiu

reprezentátciu všetkých spol. vrstiev v parlamente (podľa teórie zrkadlového obrazu),
plní ju predovśetkým systém pomerného zastúpenia, takmer vôbec väčšinový; avšak
extrémna spravodlivosť vedie k roztriešteniu politických strán a zníženiu stability

zabezpečenie väčšiny obmedzuje uvedené riziká, stará sa o to väčšinový

systém, kt. sa snaží o väčšinovú vládu (representative government) a stabilitu systému;
je to legitímne a demokratické do určitej miery, napr. v Južnej Kórei získa relatívne
najsilnejšia strana bonus vyše 50% poslaneckých kresiel

funkcia zastúpenia vychádza z úvahy, že voľby majú občanovi zabezpečiť v

parlamente takého zástupcu, kt. vykonáva jeho záleźitosti mandátovo (nie iba vlastné
alebo svojej strany)
Volebná manipulácia nie možná podľa princípov demokracie a parlamentarizmu, avšak
okrem falšovania existujú aj tzv. klasické možnosti manipulácie volebného systému:

„geometria“ volebných obvodov znamená pokus dimenzovať volebné obvody tak,

aby podľa voličských väčšín stála daná strana čo najlepšie; volebné okruhy potom
vyzerajú rôzne, pripomínajú „škvrny salamandry“, takéto praktiky používal v 19. st.
guvernér Massachusetts E. Gerry a preto sa to nazýva ja gerrymandering

rezervy volebnej aritmetiky, pri tvorení volebného zákona systému pomerného

zastúpenia zákonodarca môže posilniť alebo oslabiť volebnú spravodlivosť:

Hareova metóda (Thomas Hare) sa považuje za obzvlášť nepresnú, vedie k

vytváraniu veľkého počtu zvyškov hlasov a nerozdelených mandátov →
volebné číslo= (platné hlasy)/mandáty

Hagenbach-Bischofova metóda je najbežnejšie používanou technikou →

volebné čislo= (platné hlasy)/(madáty+1)
Zvyšovanie hodnoty deliteľa (menovateľa) o +1 má za cieľ znížiť počet zvyškových
hlasov, napriek tomu zvyšky neodstraňuje, ďalej v druhom skrutíniu sa prideľujú
metódou najväčších zvyškov/priemeru nerozdelené hlasy z prvého skrutínia – zvyšný
mandát sa pridelí priemeru hlasov, kt. pripadá u politickej strany na jedného zvoleného
poslanca.

D’Hondtova metóda je tiež rozšírená →

volebné číslo= (platné hlasy)/(1,2,3,4,…)
Mandáty sa prideľujú podľa číselného radu daného veľkosťou čísel, kt. sa získali
delením; výhodou je, že nevytvára zvyškové hlasy ani zvyšné mandáty s výnimkou
menších strán.

Sainte-Lagueova metóda, deliteľ je modifikovaný na 1,3,5,7, ...; požíva sa v

Dánsku, Norsku a Švédsku

odstupňovanie váhy hlasov bolo klasickou formou manipulácie s voľami, napr.

každej triede boli pridelené rôzne počty hlasov, poslancov alebo volebných čísel;
východiskom sa stali pluralitné volebné práva kde má každý občan 1 hlas; výnimku z
manipulácie tvorí systém tzv. poslanca menšiny (Šlezvicko-Holštajnsko), kt. môže byť
zvolený bez ohľadu na blokačnú klauzulu alebo aj s menším volebným číslom –
menšina by sa inak nedostala do parlamentu

Druhy mandátov:

imperatívny mandát (viazaný), uplatňoval sa hlavne v minulosti, Rousseau ho

charakterizoval ako: „mandát kde je poslanec vôľou voličov, je ňou viazaný a ak ju
nerešpektuje, tak ho majú občania právo odvolať aj pred skončením funkčného
obdobia“; svoje korene má feudalizme resp. stavovskej spol. kde sa predpokladá
existencia malého počtu spol. tried, ak nezodpovedá ľud, tak zodpovedá politickej
strane

reprezentatívny (voľný) mandát, jeho podstatou je to, že poslanec reprezentuje

všetkých voličov, nie len tých, kt. ho volili, zabezpečuje to nezávistlosť poslanca a
vylučuje jeho zodpovednosť k občanom alebo politickej strane, umožňuje mu to
vykonávať mandát podľa vlastného uváženia, zodpovednosť sa prejavý v ďalších
voľbách alebo na jeho svedomí
Ústava SR, čl. 73, ods. 2: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandáty vykonávajú
osobne, podľa vlastného presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ (voľný mandát je
zakotvený aj v Ústave ČR)
Deľba moci

Je spojená s jednou z najaktuálnejších otázok: „Ako zabrániť zneužitiu moci?“. Už
Aristoteles poukázal na tri zložky každej ústavay: radu,úrady a súdnictvo. Polybios
upozorňuje, aby jednotlivé moci boli vyvážené, len tak sa podľa neho zachová ústavný
stav.
Poprvýkrát sa systém deľby moci zakotvuje v ústave štátu Virginia z r. 1776:
„Zákonodarná, výkonná a súdna moc majú byť oddelené a odlíšené tak, že nikto ani
nemá vykonávať moc patriacu inému, ani súčastne viac ako jednu z nich.“.
Massachusettská deklarácia práv, prijatá spolu s ústavou r. 1780 tiež obsahuje tento
princíp, spoluautorom bol John Adams. Roger Scruton to prirovnáva k problému Svätej

trojice: to čo je trojmo, musí byť aj jedno.
V kontinentálnych modeloch sa hovorí skôr o oddelení moci (separation of powers) a
oddelení funkcií (separation of functions). Delenie moci dáva vzniku horizontálneho
členenia štátnych org. na parlament, vládu a súdy.
Deľba moci je spätá s obmedzenosťou zákonodarnej moci, z toho dôvodu, aby nemal
dominantné postavenie ako ostatné druhy št. moci.V súvistlosti s ňou je tu pojem deľba
práce – (širší pojem) každa je deľba moci je zároveň aj deľbou práce; deľba moci je
účinným prostriedkom ako zabrániť koncentrácií št. moci v rukách jedného št. org.,
predstvuje prevenciu proti zneužitiu moci a zabezpečuje rovnosť jed. mocí.

zložka:
oddelenosť moci, št. moc je zverená jed. sústavám št. org. (druhy sú

usporiadané hierarchicky, ale nie sú medzi nimi vzťahy nadradenosti a podriadenosti –
horizontálne)

zásada nezodpovednosti moci, org. jedného druhu moci nemôžu odvolať

predstaviteľov org. iného druhu moci

zásada nezlučiteľonsti – inkompatibility
kreačná nezávistlosť, každá jedna zložka je z hľadiska svojho vzniku nezávislá

od iných zložiek moci

zložka – rovnováha moci a vzájomné brzdy (checks and balances, z práce

Thomasa Jeffersona Poznámky o štáte Virginia a Waltra Bagehota s názvom Anglická
ústava – obe musia byť prítomné ak má ísť o deľbu moci), účelom je obmedzenie moci
a zabránenie tomu, aby niektorá z mocí zaujala dominantnú pozíciu voči inej moci; aby
sa tento účel naplnil vytvorili sa mechanizmi, kt. zabezpečili rovnováhu:

brzda zákonodarnej voči výkonnej, zák. moc ako nositeľ právotvorby, tým, že sa

príjímajú normotvorné akty vymedzuje postavenie výkonnej moci

brzda výkonnej voči zákonodarnej je právo veta (uskutočňuje ho prezident),

právo vrátiť schválený návrh zákona s pripomienkami naspäť zákonodarnému org.

brzda zákonodarnej moci voči súdnej, zák. moc tiež normotvorbou vymedzuje

postavenie súdnej

brzda súdenej voči zákonodarnej sa uskutočňuje všade prostredníctvom

ústavného súdnictva – súd rozhoduje o ústavnosti zákonov (v USA najvyšší súd)

brzda výkonnej voči súdnej, právo prezidenta udeliť milosť a amnestiu; milosť má

char. individuálneho právneho aktu a amnestia má charakter normatívneho právneho
aktu – rovnaké prípady neurčitého počtu:

abolícia predstavuje právomoc prezidenta nariadiť, aby sa trestné konanie

nezačínalo alebo, aby sa v ňom nepokračovalo (už nie je v Ústave SR)

agraciácia je právo zmierňovať alebo odpúšťať tresty
rehabilitácia je právo rozhodnúť o zahladení odsúdenia resp. trestu (akokeby

nebol ani odsúdení, aj bez záznamu)

brzda súdnej voči výkonnej; napr. zakotvenie inštitútu správneho súdnictva, jeho

úlohou je preskúmavť zákonnosť rozhodnutí a postupov org. štátnej správy; v SR nie je
samostatné správne súdnictvo, robia ho všeobecné súdy (aj proti nečinnosti)
Deľba moci sa uskutočňuje v troch klasických podobách demokratickej formy vlády:

prezidentská republika
parlamentná republika

parlamentná monarchia

Nastáva tu stret parlamentného a prezidentského systému, kt. stoja ako protiklady. V
parlamentnom sa totiž vládna moc delí na hlavu štátu (prezident) a predsedu vlády
(premiér, resp. celá vláda), kt. väčšinou vykonáva väčšinu výkonnej moci. Parlamentný
systém sa opiera o podporu vlády parlamentom, kt. často vyplýva z lojality straníckych
členov → je úspešný tam, kde je stranícka disciplína. Model "zodpovednej vlády"
funguje v Anglicku od r. 1707 a osvedčil sa, preto sa anglický parlament nazýva tiež
"matka všetkých parlamentov". Existujú ale rôzne pohľady na funkcie parlamentu.
Deľba moci v rýzdej forme sa uplatňuje v rámci prezidentskej formy vlády (strikné
oddelenie výkonnej a zákonodarnej moci – napr. si konkurujú navzájom) – tam je to
najzreteľnejšie.
Odchylky od parlamentarizmu – oslabená pozícia parlamentu na úkor napr. prezidenta
(poloprezidentská) alebo premiéra (kancelárska – napr. v Nemecku; napríklad kancelár
padá len ak sa parlamentu podarí zvoliť nového, inak má on právo rozpustiť parlament).
Aj v monarchii aj republike sa môžu vyskytnúť znaky parlamentarizmu.
Prezidentská republika:
Prezident je volený občanmi aj parlament (kreačná nezávistlosť), je pre ňu char. deľba
moci – oddelenosť zložiek moci, nie sú si zodpovedné (parlament neodvolá vládu), nie
sú kreačne závistlé, atď.. Najvýraznejšie postavenie bude má prezident – má silnú
pozíciu a on si vytvára vládu, nie je závistlá od parlamentu; v tomto ponímaní je vláda
zbor, kt. je viazaný rozhodnutiami prezidenta. Prezident má právo zákonodarnej
iniciatívy a právo veta – podľa jed. typov aj absolútne právo veta. Parlament má však
právo vydávať ústavu a zákony, schvaľuje štátny rozpočet. Súdna moc – silnú pozíciu
má najvyšší súd (nemajú ústavný súd, on má jeho právomoci), on podáva výklad
zákonov a rozhoduje o súlade právnych predpisov.
Parlamentná republika:
Vláda je závislá a zodpovedná parlamentu, parlament môže vysloviť nedôveru
ministrovi alebo predsedovi alebo vláde. Parlamentarizmus, prezident je často volení
parlamentom – modelovo (už hovoríme o parlamentnej republike kvôli prezidentovi);
tiež je nepriamo zodpovedný parlamentu – akty prezidenta sú kontrasignované
predsedom vlády alebo členom vlády, ten je zodp. parlamentu – ak vydá hlava nejaký
akt tak ten je kontrasignovaní – podpísaný predsedom vlády (ak by bol nepzákonný tak
ho nepodpíše a vyhne sa zodpovednosti).
Parlamentná monarchia:
Panovník nastupuje dedične, vláda je zodp. parlamentu a spravidla výkonnú moc
vykonáva vláda – často sú na nej oprávnenia panovníka, buď je to v ústave alebo
zvyklosti (usus). Spiaca prorogatíva – panovník nevyuživa svoje práva – panovník
panuje, ale vládne vláda.
Slovensko je modelovo parlamentná republika, ale v zásade právny štát s pricípom
deľby moci, preto nie sme modelovo vyčlenení.
Mathew Shugart sa zmieňuje o týchto ústavných modeloch:

"čistý" prezidentský model, prezident má výsadné postavenie, menuje ministrov

a sám je hlavou exekutívy, napr. USA

model premiér-prezident, autorom názvu je Maurice Duverger, kt. ho odvodil od

V. republiky vo Francúzsku; prezident je volený vo všeobecných voľbách, koexistuje s

predsedom vlády a celou vládou zodpovednou za legislatívu, vyskytuje sa ďalej v
Rakúsku, Fínsku, Islande, Írsku; postavenie premiéra je odvodené od dôvery
parlamentu, prezident má právo ho nominovať (formálne), má tiež právo rozpustiť
parlament s určitými obmedzeniami, vyhlásiť predčasné voľby, má právo veta, atď.

prezidentsko-parlamentný model, narp. Srí Lanka alebo Ruská federácia, podľa

ruskej ústavy nemá prezident neobmedzenú právomoc menovať a odvolávať ministrov,
môže sa to udiať aj na základe nedôvery parlamentu; považuje sa za dosť nestabilný

parlamentný model s prezidentom, napr. v Nemecku kancelárska demokracia,

premiér má zvýraznené postavenie voči vláde

"čistý" parlamentný model alebo len parlamentný, suverenitu má parlamentná

väčšina

Typy štátov na základe deľby moci:

totalitárny štát
liberalistický śtát

Totalitárný štát, ide tu o rozshah štátnej moci skôr ako o deľbu, existuje tu tendencia
zasahovať do všetkých sfér spoločenského života. Spomína sa najčastejšie v 20. st.
(Taliansko, Nemecko), vo všeobecnosti existujú dva typy:

policajný štát, napr. Prusko za čias Friedricha Wilhelma I. – „50 000 vojakov

vybaví viac ako 100 000 ministrov“, sudca aj univerzitný profesor boli na rovnakom
stupni ako práporčík v armáde, príčin vzniku je viacero: narp. snaha konsolidovať
suverenitu, upravovať vnútroštátne mocenské vzťahy, predstava vlasteneckej
povinnosti, atď.

moderný totalitárny štát sa vzťahuje na pojmy výlučnosť nároku na panstvo a na

neohraničenosť panstva, pojem poprvý krát použil Mussolini pri definovaní hnutia, kt.
viedol: „divoká totalitárna vôľa“, spolu s ním vypracoval Giovanni Gentile doktrínu
totalitárneho štátu (stato totalitario): „Fašizmus je za jedninú slobodu, kt. možno brať
vážne, za slobodu jednotlivca a štátu. Všetko je rozhodnuté v štáte, ostné má menší
význam. Fašizmus je zjednotenie všetkých hodnôt národa, rozvíja ho a upevňuje, nijakí
jednotlivci ani skupiny nesmú existovať mimo štátu.“; má aj svoju nacistickú aj
marxistickú variantu, v celku dosahuje žiadané správanie násilne alebo masovou
propagandou, utláča potenciálnych nepriateľov a používa metódy strachu a hrôzy; Carl
Schmidt – rovnako ako slovo nepriateľ tu treba chápať aj slovo boj v zmysle samotnej
existencie
Liberalistický štát, celé liberalistické chápanie vyjadruje slobodu ako status negativus –
priestor pre realizáciu jednotlivca, v kt. je štát neprítomný, jeho prítomnosť neprípustná.
Adam Smith: „Podľa systému prirodzenej slobody ostáva štátnej moci len plnenie troch
funkcií: brániť národ proti násilnostiam, povinnosť chrániť každého príslušníka pred
neoprávnenými prechmatmi zo strany spoluobčanov, t.j. nestranné súdnictvo a vytvoriť
a udržiavať štátne a verejné inštitúcie.“. Demokratické chápanie je podobné, vychádza
zo status activus – sloboda účasti na tvorbe všeobecnej vôle (nemusia sa prelínať,
demokratická väčšina môže vykonávať aj tyraniu). Súčastný slobodný, demokratický a
sociálny štát zabezpečuje individuálny rozvoj jednotlivca, vykazuje však nevyhnutnosť
štátneho regulovania. Podľa Zippeliusa je väčšina štátov v strede medzi liberalizmom a
totalitaritou.

Druhy štátnej moci

Zákonodarstvo alebo legislatíva, v Anglicku parlament. Korene má parlament
jednoznačne v Anglicku, z kt. modelu čerpajú mnohé štáty – viac ako polovica
parlamentov je dvojkomorových, je to výhodné najmä pre federatívne systémy.
Výkonná moc, existuje v každom štáte bez výnimky, k jej vzťahu je potrebné skumať:

zloženie
štruktúru
právomoci

V najširšom zmysle ide o vykonávanie politiky ako celé odvetvie politického systému.
Existuje popri zákonodarnej moci a často je v skutočnosti hlavným tvorcom práva –
zákony pripravujeministerská administratíva pod dohľadom ministrov, prost. svojich
výborov pozmeňuje alebo dopĺňa zákony, v niektorých štátoch dokonca len ona
navrhuje zákony. Moc vlády je však mimo zákonodarnej tvorby, uplatňovanie práva a
medzinárodné vzťahy. V modernom štáte má významnú úlohy a jej zloźenie sa mení
často.
Súdna moc:
Nezávislosť súdnej moci
Súdna moc, je nezávislá, už od čias starovekého Grécka – najvyšší súd bol dikasteria a
mal viac ako tisíc členov, aby znemožnil korupcii alebo ju poriadne sťažil. Reformu
súdnictva uskočnil Jakub I. v Anglicku r. 1612, oddelil od všeobecného súdnictva
cirkevné. Edward Coke tvrdil, že kráľ nemôže sám súdiť iba sudcovia, argumentoval
tým, že k súdeniu je potrebná prax a znalosť zákonov, tým postupne prispel k
osamostatneniu súdov.

Sudcovská moc je jednou z najtrvalejších zložiek št. moci, výrazne sa líši od
predchádzajúcich:

súdy nemôžu používať právo z vlastnej iniciatívy, konajú len na zákalde sporov, v

rámci kt. ho vykladajú; majú len poradnú funkciu nie donucovaciu, nič neriadnia ani
nekontrolujú; sudcovská funkcia nie je mandát

vyňatá aspoň čiastočne spod politického vplyvu legislatívy a exekutívy, nedá sa

však úplne izolovať; existuje však snaha zabezpečiť rovné konanie pre všetky strany
bez ohľadu na ich politické názory
Predstava neutrálneho sudcu sa skladá z dvoch častí – neutrality sudcu a zbezpečenia
práv a slobôd jednotlivca pred súdom. Pernthaler rozlišuje tri typy ústavných záruk
sudcovskej nezávislosti:

osobná, znamená zaručený výkon povolania a slobodu úchádzať sa o sudcovské

miesto

organizačná znamená, že sudca nie je viazaný príkazmi alebo posudkami, sudna

moc je aj organizačne oddelená od správnej a zákonodarnej

funkčná, do ich funkcie nemôžu bezprostredne zasahovať žiadne zložky moci a

zároveň aj ochrana pred preťažením úlohami
Sudcovská nezávistlosť je najdôležitejšia z hľadiska doktríny Rule of Law.
Ústavné súdnictvo
Ide ruka v ruke s ústavným štátom, Hamilton v Listoch Federalistov tvrdí, že každé

ustanovenie plnomocneného org., kt. je v rozpore s plnou mocou je neplatné, tak ako je
úmysel ľudu nad úmyslom jeho zástupcov je ústava nad zákonmi, musí preto existovať
súd, kt. sprostredkuje jej znenie a vyloží zák. zákon štátu. Súdna preskúmateĺnosť
zákonov (judicial review) sa prvýkrát uplatňuje v rámci prípadu Marbury v. Madison
začiatkom 19. st., kt. rozhodnutie zakladá právomoc najvyššieho súdu preskúmavať
zákony z hľadiska ich súladu s ústavou, neskôr aj opatrenia prezidenta. Kelsen pokladá
ústavné súdy za strážcov ústavy, kontrolujú zákony a posteriori, ale napr. vo Fr. aj a
priori.
Funkcie ústavného súdnictva:

rozhodovanie o súdale zákonov a ostatných právnych predpisov s ústavou a

ústavnými zákonmi

rozhodovanie o individuálnych ústavných sťažnostiach, kt. namietajú porušenie

základných ľudských práv

rozhodovanie kompetenčných konfliktov medzi št. org. a štátom ako celkom resp.

jeho územnými časťami

podávanie výkladu ústavy a ústavných zákonov
rozhodovanie o ústavnej žalobe voči hlave štátu (impeachment)
rozhodovanie o volebných veciach

Správne súdnictvo
Proti nezákonným rozhodnutiam správnych org. sa možno brániť v rámci riadnych
súdov. Existencia správnych súdov siaha až do feudalizmu, kedy sa ľudia bránili
rozhodnutiam vrchnosti, postupom času však vymizli, a liberáli požadovali odstránenie
administratívneho súdnictva, aby sa odstránil vplyv panovníka na súdy; napr.
Frankfurtská ríšska ústava r. 1849 zakotvuje vymiznutie správneho súdnictva – všetky
spory riešia súdy (myslené všeobecné). Argumentuje sa však aj v prospech takýchto
súdov, vychádza sa z administratívnoprávneho vzťahu – verejnoprávne nároky občanov
sa líšia od občianskoprávnych, preto sa majú presadzovať zvláštné súdnictvá.
Funkcie správneho súdnictva:

preskúmavanie zákonitostí individuálnych správnych aktov
kontrola súladu normatívnych aktov org. štátnej správy zasahujúcich do práv

jednotlivca pokiaľ to nie je funkciou ústavného súdu

Ombudsman

Podľa švédskej ústavy z r. 1809 je úradník zákonodarstva vymenovaný ako
justitieombudsman – má chrániť ľudí pred nespravodlivosťou a zaberá ich sťažnosti.
Pred týmto úradom túto funkciu vykonával kancelár spravodlivosti menovaný kráľom, kt.
ďalej existoval, ale ombudsman sa stal najdôležitejšou osobou v rámci sťažností a
vyšetrovania. Roku 1915 sa menuje militieombudsman pre dozor nad armádou.
Podobne vznikol aj vo Fínsku a ďalších krajinách. Vo Švédsku a Fínsku má výnimočné
postavenie, znaky:

je úradníkom legislatívy, ona ho vymenúva (symbolicky so súhlasom všetkých

strán zvyčajne na štyri roky) a jej predkaladá ročné správy

je nestranný vyšetrovateľ a politicky nezávislý
nemá právo zmierniť alebo zrušiť nejaké rozhodnutie, jeho funkcia spočíva v

práve vyšetrovať a získavať fakty

vyšetruje z vlastnej iniciatívy
jeho metóda pri odvolaní je priama, neformálna a bezplatná

Vo Švédsku militieombudsman Bexelius má dozor nad políciou, jeho rozpočet je
zvyčajne nízky a personál úzky.
Učlenenie štátu

Ďalšia zložka formy štátu, vonkajšia zložka formy štátu – inštitucionalizácia, z hľadiska
vertikálneho → je to systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho územnými
časťami, preto sa vertikálna inštitucionalizácia štátu sa nazýva aj územnoorganizačná
štruktúra štátu – učlenenie štátu. Vzniklo ako dôsledok územnej org. štátu (ide o vzťahy
medzi št. org. a celoštátnou územnou a miestnou pôsobnosťou). Naproti tomu
horizontálna inštitucionalizácie je na úrovni najvyšších štátnych org., závistlosť štátneho
zriadenia – formy vlády a štátneho učlenenia s prejavuje všade (unitárny štát aj
federácia).
Učlenenie štátu možnos skúmať ako právnu (obsiahnutá v ústave a zákonoch) a
politickú (daná v samotnej realite) kategóriu, ich vájomná zhoda je daná stupňom
kontroly. Tiež spôsobuje decentralizáciu št. moci, pretože tá pôsobí na rozsiahlom
území, na kt. je potrebných viac ako jeden orgán, vzniknuté orgány sa líšia územnou
pôsobnosťou, čo je obsah územia kde uplatňujú právomoc; môže byť

špeciálna pôsobnosť miestnych org.
všeobecná pôsobnosť ústredných org.

Každý štát sa člení ďalej na územie a tomuto členeniu sa hovorí administratívnoprávne
členenie (prost. právnych noriem) – dajú sa riadiť len právom, moc nemôže vychádzať
len z jedného bodu. Niektoré štáty sa členia ešte aj na ďalšie, štátoprávne a
administratívnoprávne štáty – ide o zložený štát.
Klasifikácia:

podľa miery participácie org. s miestnou a územnou pôsobnosťou na suverenite

štátu:

unitárny
zložený
zväzy štátov
zoskupenia štátov

podľa miery centralizácie a decentralizácie št. správy z hľadiska jej územného

členenia ako aj rozsahu upltanenia jej samosprávy:

centralizovaný
decentralizovaný
kombinovaný

Unitárny štát

Od slova jednota – unitas (jeden – uno), je to pojem synonymický s pojmom jednoduchý
štát (nie jednotný, jdenotný je totiž aj zložený štát na zák. jednotnej suverenit). Štátna
moc platí na celom jeho území – nečlení sa štátoprávne na žiadne autonómne jednotky
(iba administratívnoprávne).

Charakterizuje ho:

právomoc miestnych územných org. je odvodená z nedeliteľnej suverenity štátu

ako celku a je delegovaná mocou, kt. formu, rozsah a obsah vymedzujú najvyššie št.
orgány

existuje len jedna sústava najvyšších št. org.
jedna ústava
jedno štátne občianstvo
jedny št. symboly
jedny nositelia suverenity

Autonómia je osobitný prípad územného usporiadania, nemá charakter št. útvaru, ak
vznikne v unitárnom štáte neohrozí to jeho unitu, môže vzniknúť aj v členskom štáte
zloženého štátu. Je to froma asymetrickej, politickej alebo administratívnej územnej
decentralizácie, ad hoc – nesúmernej decentralizácie, autonómia sa zvyčajne prideľuje
určitému regionu. Právnym spôsobom jej vzniku je štatút o zriadení autonómie
(jednostranný akt moci, vyžaduje však v praxi aj narp. súhlas obyvateľstva, št. org.,
atď. ). Pôsobnosť autonómnych org. neovplýva všetky sféry št. činnosti – štát
ponecháva kontrolnú činnosť. Napríklad: v Taliansku Sicíla a Južné Tirolsko, v
Španielsku Katalánsko, v Kanade Quebeck, v Srbsku Kosovo (vyhlásilo nezávistlosť),
atď.; može mať kultúrny, politický charakter a iné. Dôležité je, že autonómia nedisponuje
úplnou suverenitou, jej je odvodená z nadradeného suverénneho celku.
Unitárny štát môže byť tiež:

centralizovaný
decentralizovaný
kombinovaný

Absolútne centralizovaný a decentralizovaný štát sa vyskytuje len zriedka, skoro vždy
ide o kombináciu, ale môžu prevažovať prvky centralizovaného alebo prvky
decentralizovaného štátu.
Centralizované štáty charakterizuje:

priama podradenosť a zodpovednosť miesta centru (sôsobilosť nadradeného

org. zasahovať do záležitostí podradeného org.

zasahovanie centra cez normatívne a individuálne právne akty, interné inštrukcie,

ale aj politicky

v rozhodovacích činnostiach platí apelačný princíp
miestne org. nerohodujú s konečnou platnosťou
osobná kreačná závistlosť (centrum zasahuje do kreácie miestnych org.)
miestne org. sa nemôžu domáhať hodnotenia zákonnosti či príkazov centrálnych

org.
Decentralizácia je vyňatie z pôsobnosti ústrednych org. a prenechanie miestnym org., aj
kreácia sa deje nezávisle od ústredných orgánov, miestne org. sú viazané len ústavou a
zákonmi. Pre zaistenie jednoty existuje právo ústredných org. vymedziť pôsobnosť
miestnych orgánov – usmerňovať ich. , Musia však existovať materiálne a politické
podmienky decentralizácie. Decentralizácia bola charakteristická pre naturálne feudálne
štáty, nositeľom moci miestnej správy bola šľachta.
Štát a samospráva
Pre vnútrné usporiadanie štátu sú typické vzťahy podradenosti a nadradenosti

ústredných a miestnych orgánov – východiskom pre demokratický princíp je
samospráva. Štátna moc je druhom verejnej moci, tá ale zahŕňa aj moc org. územnej a
záujmovej samosprávy. Výkon verejnej moci je výkon verejnej správy – výkon štátnej
správy a územnej a záujmovej správy.
Prostredníctvom súkromnoprávnej samosprávy občania realizujú práva a záujmy
(kultúra, šport) a prost. verejnoprávnej samosprávy sa realizuje verejný záujem, ale i
napr. politické práva občanov – zastúpenie ex officio resp. ex effo u neplnoletých. Vo
verejnoprávnej samospráve sa vyskytuje aj mocenský prvok – napr. stanovovanie pod.
na prijatie na vysokú školu alebo zavádzanie poplatkov. Jej osobitným typom je miestna
samospráva, rozhodovanie určitej štátoprávnej územnej jednotky vo vymedzenej vecnej
pôsobnosti; zákon vymedzuje pôsobnosť obcí na samostatnú a prenesenú, v
prenesenej vykonáva obec štátnu správu – može aj vydávať v medziach zákona
všeobecne záväzné nariadenia.

Zložený štát

Alebo spolkový, zväzový sa nečlení sa len administratívnoprávne, ale aj štátoprávne na
celky – členské štáty. Spočiva v suverénnom char. št. moci, kt. akokeby zastrešovala
dané členské štáty; Štátna moc sa bezprostredne podieľa na priamo na každom
občanovi v každom členskom štáte
Existuje v dvojakej podbe:

federácia
reálna úna

Zložený štát v podobe federácie (foedus – zväzok), alebo je to napr. pre nemecky
hovoriace štáty to isté čo spolkový štát.
Objavili sa už napríklad v antickom Grécku, existovali tam dva typy spolkov: symmachia
(vojenský spolok – Peloponézsky spolok r. 550, s jedným hegemónom) a sympolitea
(má organizáčnú formu, čiže vládu, vojenského veliteĺa, výkonné org. – Achájsky spolok
r. 281 – 146). Ďalej sa spomína v Ríme ako spolčené kmeňové jednotky (foederati);
neskôr Hugo Grotius, Samuel Pufendorf, Montesquieu uvažuje o federatívnej republike
a Kant tiež narába s pojmom federácia.
Federalizmus ako teoretická koncepcia je spojenie menších politických jednotiek do
väčšieho samostatného útvaru pričom ich samostatnosť ostane zachovaná.
Priekopníci federalizácie sa vynašli po americkej revolúcií, v Listoch federalistov sa
usporiadanie USA považuje za usporiadanie štátu, kt. na svete nemá obdobu. Carl
Friedrich tvrdí, že federácia je alternatíva k impériu kde sa moc opiera o donútenie
zatiaľ čo vo federácií o spoločný súhlas. Nové federácie preberajú vzor po USA; Kanda,
Nemecko alebo Austrália.
Štátna suverenita pôsobí na občanov každého členského štátu – zložený štát má
suverenitu. Zväzové štáty ako suverénne štáty sa zrieknú časti svojej suverenity v
prospech celého zväzu → koexistencia suverenity (súčastné pôsobenie suverenity, ale
nie v tej istej veci – existuje výlučná suverenita federácie, ale aj výlučná suverenita
členského štátu a zmiešaná suverenita). Federácia je najčastejšie sa vyskytujúci typ
zloženého štátu. Môže vznikať:
Faktické spôsoby vzniku federácie:

spájajú sa samostatné štáte a vytvoria federáciu, napr. kvôli obrane

jeden štát má dva národy, kt. sa prehlásia za štátotvorné celky a vytvoria

spolkové štáty a federáciu
Právny vznik federácie je zmluvna, uzatvárajú ju štáty, kt. vstupujú do federácie,
deklaruje to ich spoločnú vôľu; neexistujú žiadne osobnoprávne požiadavky tekjto
zmluvy, u nás je vstup do celku s nejakým štátom upravený v čl. 7 až 8 Ústavy SR.
Charakteristika zloženého štátu:

koexistencia suverenít
dvojaká ústava (federálna a ústavy členských štátov)
dvojaké občianstvo (federálne a občianstvo členských štátov)
dvojaká sústava orgánov
dvojaké sýmboly
dvojkomorový parlament – princíp zák. majorizácie (zákaz rozhodovania podľa

väčšinového princípu), je to právny nástroj, kt. má zrovnoprávniť všetky členské štáty
bez ohľadu na rozlohu a obyvateľstvo; v prvej komore je uplatený princíp majorizácie
(rozhoduje o životne dôležitých otázkach – 3/5 väčšinou), v druhej už nie
Reálna únia je jednou z monarchistických foriem štátu, zjednoteným prvkom je
nedieľnosť hlavy štátu, jednotlivé štáty si zvolili spoločného monarchu. Neexistuje v nej
spoločný zákonodarný org., len dočasný riešiaci otázky únie, je tvorení zástupcami
parlamentov jed. štátov (delegácie); napr. Rakúsko-Uhorsko po vyrvnaní r. 1867.
Osobitým typom je moderná únia, kt. vnizká v 20. st. medzi kolóniami, kt. od
materských štátov postupne získavajú suverenitu.
Zväzy štátov majú podobu:

personálnej únie
konfederácie

Personálna únia sa prejavuje ešte feudálny prežitkami, splynutie Anglicka a Škótska.
Zobrazuje stredovekú predstavu, že štát nemôže existovať bez panovníka a preto sa
také štáty pridružovali k iným. Spojujúcim činiteľom je monarcha.
Konfederácia má stále spoločné org., kt. spravujú spoločné veci (obrany, financie a iné).
Rozhodnutia takýchto org. sa stali záväznými iba pre členské štáty tak, že sa vyhlásili
príslušnými vnútroštátnymi inštitúciacmi. Spoločné org. v konfederácií nemajú štátnu
suverenitu, pri ich rozhodovaní platí zásad, že menšina sa podriaďuje väčšine.
Príkladom je Švajčiarsko.
Zvláštnou skupinou štátov je Britské spoločenstvo národov, kt. sa vymyká typickým
alianciám alebo zväzkom štátov
Zoskupenia štátov fungujú na základe spolupráce medzi štátmi pomocou vlastných
inštitúcií – medzištátnych organizácií. Sú to nadštátne spojenia alebo organizácie ako
RVHP, EHS, NATO, Euratom, Arabská liga a iné. Dané inštitúcie majú právo mocensko-
právne rozhodovať voći občanom členských štátov. Medzi takéto zoskupenia patrí aj
Európska únia, kt. stále tvorí „Európu bez hraníc“.
Politický systém

Existuje rôznorodosť názorov na politický systém, kvôli jeho mnohotvárnosti a
rozmanitosti. David Easton ho vymedzil ako interakciu, prostredníctvom ktorej sa v
spoločnosti autoritatívne rozdeľujú hodnoty; základným poslaním politického sytému je
deľba týchto hodnôt a podnecovanie k tomu, aby bola táto deľba uznaná väčšinou
spoločnosti.

V súčastnosti sa vymedzuje ako súhrn politických inštitúcií v spoločnosti, vzťahov medzi
nimi a ako mechanizmus tvorby celospoločenskej politickej vôle. Existuje preto, aby
zabezpečil politické sprostredkovanie spoločenských záujmov; tento proces
uskutočňujú politické subjekty – štát, politické strany, nátlakové skupiny, cirkev;
základným politickým subjektom a zároveň zdrojom štátnej moci je občan.
Demokratický politický systém je charakterizovaný otvorenosťou politických subjektov
(hlavne z hľadiska ich vzniku) a politickou rovnoprávnosťou jednotlivcov. S
rozmanitosťou politických subjektov prichádzajú aj konflikty – ich riešenie smeruje k
politickej stabilite a konsenzu (výsledok politického súperenia). Spôsob, kt. politické
subjekty komunikujú s verejnosťou a uchádzajú sa o jej podporu sa nazýva politické
súperenie, deje sa za účelom uchopenia moci.
Max Weber konštatuje, že zainteresovaný je relatívne malý počet ľudí na politickom
živote.
Subjekty politického systému sa delia podľa toho či ich cieľom je alebo nie je priama
účasť voľbách a zastúpenie v štátnych orgánoch. Ak nie tak je ich náplňou väčšinou
systematické pôsobenie na nositeľa št. moci.
Občan je však kľúčovým subjektom politického systému, je zdrojom št. moci (Ústava
SR, čl. 2); aby sa však mohol podieľať na formovaní spoločenskej vôle musí disponovať
politickými právami, kt. sú zakotvené v ústave a garantuje ich štát. Občanom politickú
aktivitu sprostredkúvavajú politické strany.
Politické strany

Sú súčasťou moderných dejín, ich začiatky siahajú zhruba do 19. st., vtedy sa menia na
elitné politické zoskupenia. Spoločenskými zdrojmi pre vznik politických stŕan sú
liberalizmus a osvietenstvo, inštitucionálnym základom je však parlamentarizmus → v
parlamente dochádza k zjednocovaniu poslancov do frakcií (Anglicko r. 1679,
spoločenstvá toryov a whigov). K premene na elitné organizácie dochádza v dôsledku
rozšírenia volebných práv, čo má za následok polarizáciu politického života.
Pojem strana pochádza z latinského pars (časť) a parite (deliť), v šúčastnosti existujú tri
typy definícií:

štrukturálne – problémy organizácie systému
funkcionálne – funkcia strany v systéme
definície strany ako reprezentanta triednych záujmov – sociálne alebo ideové

spoločenstvo
Väčšina definícií vychádza zo základného znaku politickej strany – program strany
alebo politická doktrína; umožňuje ideové prepojenie s voličmi resp. sympatizantami.
Politické strany sa odlišujú najmä organizačnou štruktúrou (vnútorný život strany –
rozhodnutia, procedúra príjimania nových členov) a šírkou členskej základne.
Max Weber charakterizuje politické strany ako organizácie slúžiace k boju za záujmy
určitých skupín spoločnosti, pričom vyzdvihuje ich cieľ – dosiahnutie moci. Definuje ich
ako spoločenské organizácie s dobrovoľným členstvom, ktoré sa snažia získať štátnu
moc pre svojich vodcov vo vnútri a tým aj zabezpečiť ideálnu a materiálnu príležitosť
pre svojich členov, opäť však zdôraňuje prvoradý cieľ → dosiahnutie moci.
Strany sú dobrovoľné organizácie, ale môžu od svojich členov žiadať plnenie určitých
poviností, nik ich však plneniu nesmie prinútiť – tým sa lišia od štátu.
Dôležitým prvkom strany je program, kt. sleduje vo svojej činnosti, prostredníctvom

neho oslovuje potenciálnych voličov a bez progrogramu ma strana veľmi malé šance
zasahovať do politického života – moderné programy majú univerzálny charakter, tým
sa odlišujú strany od záujmových a nátlakových skupín. Právne postavenie politických
strán upravujú zákony – u nás zákon č. 424/1991 Zb. o zružovaní sa v politických
stranách v znení neskorších predpisov.
Funkcie politických strán:
Hlavnou funkciou je sprostredkovanie št. moci občanovi; väčšina sa však zhoduje, že
politické strany plnia tri základné funkcie:

integratívna – tvorba a artikulácia politicikých postojov a požiadaviek –

usmerňuje záujmy skupín s cieľom konsenzu, syntézy a kompromisu

výberová – proces výberu politickej elity – definuje kritéria výberu, nominuje

členov na výkon št. funkcií

funckia vládnutia – účasti na štátnej moci – spôsob obsadzovania št. funkcií

Klasifikácia politických strán:
Existuje viacero kritérií, chybajú najvšeobecnejšie a preto medzi najdôležitejšie
klasifikácie patrí delenie politických strán na:
Od 19. st. si prax vynútila rozdelenie strán na:

konzervatívne – vyznačujú sa: tradicionalizmus, pesimizmus a konzervatizmus;

trvalá nedôvera v lepšie usporiadanie spoločnosti, obrana tradičných hodnôt,
stavovských výsad a aristokracie

liberálne – sú charakteristické pokrokovosťou, kritických chápaním minulosti,

optimizmom, individualizmom a formálnou rovnosťou (egalitarizmus)
Dlhodobo sa strany klasifikujú na:

pravicu – konzervatívne strany, monarchistické, statkárske
ľavicu – liberalistické, pokrokové, buržoázne
stred

Novovzniknuté robotnícke strany postupne vytlačili buržoázne strany do stredu a samy
sa dostali do ľavice, vyznačujú sa radikálnejším programom.
Max Weber rozdelil politické strany na:

patronátne – dobytie moci pre vodcu a vlastný štáb
záujmové – orientované na záujmy stavov alebo tried
svetonázorové – opierajú sa o abstrektné zásady

A. Neumann nadväzoval na Webera:

reprezentačné strany – ich prívženci sa obmedzujú len na účasť vo voľbách
integračné strany – aktívne zapájajú masy do straníckeho života
absolutistický integrované strany – budujú podĺa vzoru vojenských org. a snažia

sa eliminovať ostatné politické subjekty
Maurice Duverger vychádzal z organizačnej štruktúry politických strán:

odlišuje strany podľa prívržencov:
špecializované strany – sú ohraničené nejakou oblasťou spol. života človeka
totalitárne strany – zhŕňajú celospoločenské dianie
odlíšuje strany podľa zásad organizačnej štruktúry:
kádrové strany – malý, ale dobre organizovaný aparát
masové strany – rozvinutá org. štruktúra, existujú v troch podobách:
teritoriálne (sociálno- demokratické)
strany so základnými organizáciami (fašitické)

rámcové strany (charakter federácie; labouristi)

Účasť na činnosti politických strán
Existujú viaceré okruhy:

voliči – najširší okruh účasti na ćinnosti politickej strany, ale deje sa len v určitých

intervaloch (voľby); každá strany musí nájsť spôsob ako získať a udržať voličov, im by
mala venovať najväčšiu pozornosť

sympatizujúci – tvoria užší okruh ako voliči, napriek tomu predstavujú pomerne

veľké možnosti pre stranu (potenciálni voliči)

členovia – tvoria najužší okruh účasti na činnosti politických strán; členstvo v

strane má určitú náplň (podmienky, povinnosti, podriadenie záujmov), môže byť
individuálne (jednotlivec) a kolektívne (organizácia)

aktivisti – predstavujú diferencovanú zložku celého straníckeho systému, sú

dôležitou zložkou, kt. zabezpečuje akcieschopnosť strany, delia sa platených
(profesionáli) a dobrovoľných; vo väčšine politických strán dochádza k postupnému
posilovaniu profesionálnych straníckych štábov na úkor radových členov

vedúci činitelia – sú najvplyvnejšou zložkou politických strán, sú to ľudia, kt.

zaujímajú najdôležitejšie stranícke pozície

Systémy politických strán (sústavy legálne pôsobiacich politických strán):

systém jednej politickej strany – vládnuca strana monopolizuje všetkú politickú

moc a má výsadné postavenie v spoločnosti, charakteristické pre autoritatívne režimy,
ale dominantné postavenie strany nemusí mať len represívne účinky (Mexiko, Egypt)

systém dvoch politických strán – v politickom systéme súperia o moc dve

približne rovnako silné strany, v praxi sa tieto strany striedajú pri v určitých časových
intervaloch, avšak len dve strany majú reálnu šancu získať moc (USA, Veľká Británia)

systém viacerých politických strán – dochádza k súpereniu viacerých politických

strán, najmä v spoločnostiach, kde sa nachádzajú mnohé sociálne skupiny; vznikajú
takto koaličné vlády s nižším stupňom politickej stability
Ostatné politické subjekty:
Politické hnutia, rozdiel medzi nimi a politickými stranami spočíva vo forme účasti na
štátnej moci, hnutia a tiež aj nátlakové skupiny nesmerujú k bezprostrednej účasti na
vláde a spravidla neplnia funkcie, kt. s tým súvisia. Charakteristickou stránkou je
koncentrácia na jeden základný problém a preto vytvárajú tlak na politické strany, aby
sa viac venovali daným problémom. Politické hnutia vedia pružne reagovať na potreby
spoločnosti a môžu existovať aj ad hoc – po vyriešení daného problému zaniknú.
Občianske združenia sú dobrovoľné záujmové organizácie, pôsobia v tých oblastiach
spoločenského života, kde ľudia majú v určitom smere zhodné skupinové záujmy a
svoju zhodu si uvedomujú natoľko, že sa snažia koordinovať svoje konanie na
dosiahnutie spoločných záujmov. Umožňujú ich dosiahnutie voči politickým stranám a
orgánom štátnej moci. Sú to napr. odbory, kt. vplývajú na politické strany.
Nátlakové skupiny sú tie dobrovoľné organizácie, ktoré cieľavedomým nátlakovým
pôsobením ovplyvňujú politické strany, prostrednítvom neho zasahujú do politického
diania (Združenia vydavateľov periodickej tlače). V niektorých krajinách nátlakové
skupiny existujú ako trvalý prvok politického systému (USA – lobby).
Štát má v politickom systéme špecifické postavenie, prejavuje sa ako regulátor

spoločenského diania, čo uskutočňuje prost. noriem – normy pre vznik politických strán
a je ďalej objektom pôsobenia neštátnych zložiek politického systému (prost. št. aparátu
sa uskutočňujú zájmy politických subjektov)
Do politického systému zasahujú značne aj masovokomunikačné prostriedky, kt.
ovplyvňujú verejnú mienku.

Pojem právneho štátu

Rechtsstaat:
Moderne sa pojem právny štát často používa ako synonymun ústavnej alebo zákonnej
vlády. Korene siahajú do antickej politickej filozofie, do obdobia úvah o štáte, v ktorom
je samotný zákon „neobmedzeným pánom nad vládcami a vládcovia sú iba poslušnými
poddanými v službách zákona“. Pevné duchovné základy novodobej koncepcie
právneho štátu kladie Immanuel Kant. Medzi ďalších myšlienkových predchodcov patrí
aj Wilhelm von Humboldt; definuje úlohu štátu: „Štát sa zdržiava akejkoľvek
starostlivosti o pozitívny blahobyt občanov a nejde ani o krok ďalej, ako to je
nevyhnutné pre ich bezpečnosť v ich zájomných sťahoch a voči vonkajším nepriateľom,
vo vzťahu k nijakému inému účelu ich slobodu neobmedzuje.“. Pojem Rechtsstaat po
prvý raz používa Carl Teodor Welcker v spise Posledné dôvody práva, štátu a trestu.
Koncepcia práneho štátu vzniká v Nemecku v atmosfére kompromisu medzi
liberalizmom a konzervativizmom. Pôvod a charakter pojmu právny štát sú rýdzo
nemecké. Nemeckí právnici a ideológovia spájajú myšlienky právneho štátu s
nevyhnutnosťou obrany pred príliš silnou mocou: „štát, kt. má moc účinne brániť svojich
občanov je totiž dosť silný aj na to, aby ich utláčal“. Medzi predstaviteľov nemeckej
teórie právneho štátu namierenej proti policajnému štátu patria hlavne Rudolf von Mohl,
Friedrich Julius Stahl, Rudolf von Gneist a Otto Bähr. Zaoberajú sa najmä otázkami
kontroly štátnej správy a možnosťami vytvorenia sústavy správneho súdnictva.
Spoločným menovateľom názorov všetkých je potreba samoobmedzenia štátu právom;
rozdiely sa týkajú základu platnosti práva. Mohl a Bähr platnosť práva odvodzujú od
zákona ako prejavu suverenity ľudu vo francúzskom modeli. Stahl a Gneist
uprednostňujú monarchiu a miestne právne tradície podľa anglického modelu. Stahl
tiež vyznáva z úcty k princípu právneho štátu: „Štát má byť právnym štátom, to je heslo
a to je aj skutočná hybná sila vývoja novšej doby, má presne a nezrušiteľne určiť tak
dráhy a hranice svojej pôsobnosti, ako aj sféru slobody svojich občanov. Taký je pojem
právneho štátu a nie taký, že štát iba zaobchádza s právnym poriadkom alebo že len
chráni práva jednotlivcov, to totiž vôbec neznamená cieľ a obsah štátu, ale len spôsob a
povahu ich realizácie.“. Otto Bähr za úlohu celej nemeckej vedy považuje rozvinutie
myšlienok, na kt. sa zakladá podstata právneho štátu; tvrdí, že pod právnym štátom
netreba rozumieť štát, kt. sa snaží určovať a ovládať iba prostredníctvom právnych
predpisov. Zastáva názor, že právny štát „pozdvihuje právo na základnú podmienku
svojho bytia, že to je štát, v ktorom sa celý život pohybuje v medziach základných
právnych noriem“.

Nad rôznymi stránkami pojmu právneho štátu sa zamýšľa Johann Caspar Bluntschli:
„Ak sa pod právnym štátom rozumieme:
1.

to, že štát je len inštitúcia na ochranu práv jednotlivcov – hrozí, že sa celé

verejné právo premení na nástroj súkromného práva
2.

to, že štát musí organizovať práva spoločenstva a súčasne sa starať o uznanie

individuálnych práv je celkom správna predstava, ale nedostatočná – prehliada sa
najdôležitejšia štátnická činnosť, starostlivosť o materiálny prospech a o duchovné
pozdvihnutie
3.

to, že štát má prakticky podporovať verejné blaho, ale môže robiť formálny nátlak

iba v miere, v akej to umožňuje určité definitívne právo je pomerne správne, súčasne je
však jasné, že sa nezohľadňuje verejná starostlivosť (napríklad potreby zásobovania,
obchodu a civilizácie)
4.

to, že sa popiera náboženský základ štátu a potvrdzuje sa jeho ľudský základ a

ľudské hranice
5.

to, že značí odpor voči každej absolútnej autorite, kt. je často spätá so

svojvoľným policajným zasahovaním a obhajuje tvrdenie, že občania sa musia podieľať
na veciach verejných → je stanovená charakteristika moderného štátu.“
Bluntschli považuje za nešťastný iba zvolený pojem; domnieva sa, že je vhodnejšie
hovoriť o konštitučnom (ústavnom) štáte ako o právnom štáte
Robert von Mohl zasa z iných dôvodov pokladá tento pojem za príliš úzky a navrhuje
nahradiť ho pojmom rozumný štát (Verstandesstaat); účelom takého štátu je podpora
slobodného a všestranného uplatňovania tvorivých síl každého občana. Georg Jellinek
vychádza z toho, že právny štát je taký štát, v ktorom vládnu zákony. V jednej z
najuznávanejších definícií Klaus Stern charakterizuje právnu štátnosť
(Rechtsstaatlichkeit) ako „vykonávanie štátnej moci na základe ústavne vydaných
zákonov, ktorých cieľom je ochraňovať slobodu, spravodlivosť a právnu istotu“.
Francúzskym ekvivalentom pojmu právny štát je pojem état de droit, používaný aj v
novšej belgickej štátovede. Objavuje sa síce koncom 19. storočia, ale viac-menej
diskusne. Na jeho čoraz väčšiu frekventovanosť má vplyv predovšetkým činnosť
Ústavnej rady, ktorej právomoci sú porovnateľné s ústavnými súdmi v iných štátoch.
V podobných súvislostiach sa používa aj talianska varianta stato di diritto.
Španielska doktrína právneho štátu Estado de Derecho v modernom ponímaní do
zančnej miery vychádza z nemeckých vzorov a skúseností. Sedemdesiate a
osemdesiate roky prinášajú rozpracovanie obdobného pojmu – Estado de direito – aj v
Portugalsku.
Vo vzťahu k zavádzaniu pojmu právny štát v právnej a ústavnej teórií bývalých
totalitárnych štátov je dôležité upozorniť na jeden z jeho aspektov. Konkrétne ide o tézu
vyslovenú Hansom Kelsenom, vyplývajúcu z jeho normativistickej teórie, že každý štát
musí byť ex definitio právnym štátom. Zakladá sa na myšlienke, že štát samotný je
výtvorom práva, to však je, pochopiteľne, niečo celkom iné, ako napr. vulgárno-
pozitivistické stotožňovanie právneho štátu so štátom, kt. jednoducho má zákony. K
podobnému chápaniu smerovala aj neskoro-komunistická „ideologická“ interpretácia
podstaty totalitárneho štátu tesne pred jeho pádom. Prikláňame sa k názoru Neila
MacCormicka, kt. konštatuje, že každý štát v kelsenovskom zmysle je nevyhnutne
právnym štátom, ale „prinútiť každý štát správať sa ako právny štát je rovnako
zrozumiteľne pojmovým cieľom, ako to je politicky želateľné“.
Rule of Law
Rule of Law je idea alebo (politický) ideál patriaci do anglo-americkej právnej kultúry.
Podobne ako pojem Rechtsstaat aj pojem Rule of Law sa používa vo viacerých

významoch a kontextoch, takže nie je jednoduché presne ho definovať. Často sa píše s
veľkými počiatočnými písmenami alebo v uvodzovkách, aby sa zdôraznilo, že tento
pojem opisuje vzor, kt. určité vlády hodlajú dosiahnuť. Pojem Rule of Law zahŕňa
preferenciu v prospech práva a poriadku – ako protikladov k anarchii a sváru. Vo
všeobecnosti tento pojem obsahuje aj princíp legality: štátne orgány musia konať na
základe práva. Možno teda požadovať, aby osoba poškodená konaním štátneho orgánu
mala možnosť preskúmať legalitu takéhoto konania pred súdom. Myšlienka panstva
zákonov ako protiklad panstva človeka sa v rámci anglického ústavného vývoja
objavuje v 13. storočí. Henry de Bracton jasne hovorí o otázke podriadenosti kráľa:
„Kráľ nemá byť podriadený človeku, ale Bohu a zákonom, právo z neho robí kráľa.“.
Princíp podrobenosti a viazanosti výkonnej moci a jej úradníkov právu a právom sa v
angloamerickej sfére novšie prejavuje napríklad v podobe impeachmentu voči
americkému prezidentovi Richardovi Nixonovi; iniciátorom bol v roku 1974 Súdny výbor
Snemovne reprezentantov – dôsledné uplatnenie tohto princípu malo za následok
rezignáciu prezidenta.
Významný britský právnik Albert Venn Dicey spája pojem Rule of Law s klasickým
popisom anglickej ústavy: „Zákon je najväčším dedičstvom, kt. kráľ má, pretože
prostredníctvom neho sa vládne jemu samému a jeho podriadeným“. Dicey vo svojom
diele Úvod do štúdia ústavného práva prezentuje názor, že Rule of Law stelesňuje tri
rozdielne, avšak navzájom súvisiace princípy:
1)

absolútnu zvrchovanosť alebo prevládanie riadneho práva ako opak vplyvu

ľubovôle – Angličania môžu byť potrestaní iba za porušenie zákona a za nič iné
2)

rovnosť pred zákonom alebo znovu rovnakú podriadenosť všetkých právu štátu,

kt. uplatňujú riadne súdy
3)

vláda zákona značí, že ústava nie je prameňom občianskych práv, ale výsledkom

práv a slobôd jednotlivcov ako sú definované a uplatňované súdmi – ústava teda
reprezentuje riadne právo štátu
Dicey mal problémy pri zmierení Rule of Law so suverenitou parlamentu v Spojenom
kráľovstve. Neobmedzene suverénny parlament by mohol schvaľovať zákony
akejkoľvek formy a obsahu a tak by mohli byť zásadne nespravodlivé.
Friedrich August von Hayek konštatuje, že Rule of Law „bez akýchkoľvek technických
podrobností znamená, že vláda je pri akomkoľvek svojom konaní viazaná pevnými
pravidlami, kt. boli vopred vyhlásené – pravidlami, kt. umožňujú s dostatočnou istotou
predvídať ako autorita za daných okolností použije svoju donucovaciu moc“. Kladie teda
dôraz hlavne na princíp právnej istoty a prediktabilitu (možnosť predvídateľnosti krokov
zo strany štátnej moci).
Iní autori používajú pojem Rule of Law na vyjadrenie koncepcie spravodlivosti.
Napríklad, možno požadovať, aby zákony boli verejne vyhlasované, aby boli presné,
jasné, alebo to, aby ich uplatňovanie bolo spravodlivé (fair) a nestranné. V tomto smere
je pojem Rule of Law spríbuznený s pojmom due process of law; historické korene
práva na riadny proces možno v anglickej tradícii nájsť v článku 39 Magny Carty.
Pojmovo sa v Anglicku na označenie tohto princípu používa skôr názov spravodlivý
proces (fair trial). Piaty dodatok Ústavy USA vyhlasuje, že nikto nemôže byť pozbavený
života, slobody alebo vlastníctva bez riadneho procesu („no person shall be deprived of
life, liberty or property without due process of law“).
Existuje odlišná verzia chápanie Rule of Law, ktorú zastáva Joseph Raz; Rule of Law

Raz povyšuje na schopnosť práva „usmerňovať správanie tých, kt. mu sú podrobení“ a
podľa neho sa nemá „zmiešavať s demokraciou, spravodlivosťou a rovnosťou“. Rule of
Law má v jeho koncepcii dva aspekty:
a)

ľudia by mali byť ovládaní právom a poslúchať ho

b)

právo by malo byť také, že budú schopní sa ním riadiť

Raz medzi princípy Rule of Law zaraďuje tieto:
1.

všetky zákony majú byť prehľadné, otvorené a jasné

2.

zákony majú byť relatívne stabilné

3.

tvorba špeciálnych zákonov sa má riadiť otvorenými, stabilnými, jasnými a

všeobecnými pravidlami
4.

musí byť zaručená nezávislosť súdnictva

5.

musia byť zachovávané princípy prirodzenej spravodlivosti

6.

súdy majú mať právomoc kontroly nad implementáciou iných princípov

7.

súdy majú byť ľahko prístupné

Ronald Dworkin si v eseji Politickí sudcovia a Rule of Law kladie otázku „Čo je rule of
law?“. Podľa Dworkina právnici si myslia, že „existuje rozdielny a dôležitý politický ideál
nazývaný rule of law“. Dworkin nesúhlasí a rozpracováva tézu o dvoch značne
rozdielnych chápaniach rule of law.
1.

Prvú z nich nazýva koncepciou kniha noriem, „rule-book“. Vychádza z toho, že

pokiaľ to je len možné „moc štátu by nikdy nemala byť používaná proti jednotlivým
občanom s výnimkou prípadov, keď to je v súlade s normami explicitne stanovenými vo
verejnej knihe noriem.“. Vláda, rovnako ako občania, musí zachovávať tieto verejné
normy, kým sa nezmenia. Zástancovia tejto koncepcie sa nezaujímajú o obsah noriem v
knihe noriem, ale tvrdia, že to je vec substantívnej spravodlivosti. Tá je nezávislým
ideálom, kt. v nijakom prípade netvorí súčasť ideálu rule of law.
2.

Druhú koncepciu Dworkin nazýva koncepciou práv – „rights“. Predpokladá, že

občania majú morálne práva a povinnosti voči sebe navzájom a politické práva voči
štátu ako celku; trvá na tom, aby tieto morálne a politické práva boli uznané pozitívnym
právom, aby mohli byť vynucované na základe požiadaviek jednotlivých občanov súdmi.
Rule of Law je v rámci tejto koncepcie ideál normy s presnou verejnou koncepciou
individuálnych práv. Vyžaduje, ako súčasť ideálu práva, aby normy v knihe noriem
podchytávali a vynucovali morálne práva. Podľa Dworkina koncepcia knihy noriem má
iba jeden rozmer, podľa kt. by politická spoločnosť mohla zlyhať – mohla by použiť svoju
policajnú moc voči jednotlivým občanom inak, ako to je stanovené v knihe noriem.
Avšak koncepcia práv podľa neho obsahuje minimálne tri možnosti alebo hrozby
stroskotania:
a)

štát môže zlyhať pri stanovovaní rozsahu individuálnych práv, kt. hodlá

vynucovať
b)

rovnako môže zlyhať v presnosti vymedzenia práv, kt. uznáva

c)

v otázkach spravodlivosti pri vynucovaní práv

Aj v Dworkinovej klasifikácii sa zračí určité napätie medzi pozitivistickým a
prirodzenoprávnym prístupom k problému Rule of Law. Obe koncepcie totiž možno
považovať aj za komplementárne, schopné vzájomne sa doplňať, v rámci toho istého
typu právnej kultúry.
Z historického pohľadu je zreteľná prvotnosť „Rule of Law“ v Anglicku a až neskorší
vznik modelu „Rechtsstaat“ v Nemecku. Vývoj Rule of Law je najprv v priebehu

niekoľkých storočí spätý s praxou anglických súdov, Neskôr pokračoval bojom medzi
panovníkom a parlamentom. V podmienkach Nemecka spred takmer dvoch storočí sa
boj o Rechtsstaat odvíjal medzi frontami teórie a praxe a proti režimu policajného štátu.
Rule of Law nemá výslovný vzťah k štátu, na rozdiel od Reechrsstaatu; anglické
ústavné právo nikdy nechápalo pojem štátu ako právny pojem. Pri koncepciách
Rechstsstaatu ide o zrejmú snahu podriadiť štát právu.
Dôležitá je obsahová stránka problému – oba pojmy tvoria sú tvorené rovnakými
princípmi. Z nadhľadu, podľa spôsobu ich zakotvenia a uplatňovania v moderných
demokratických štátoch – nie sú medzi nimi také rozdiely, kt. by bránili tomu, uvažovať o
nich ako o podobných, či rovnocenných.
Modely právneho štátu

Materiálny a formálny právny štát:
Pred klasifikáciou modelov právneho štátu je nevyhnutné zmieniť sa o formálnej a o
materiálnej právnej štátnosti.
Formálny právny štát je spätý predovšetkým so zakotvením určitých princípov alebo
znakov. Friedrich Julius Stahl definuje formálny právny štát takto: „Štát má byť právnym
štátom. To je heslo a v skutočnosti hybná sila novšej doby. Právnym spôsobom má
presne určiť a nezlomne zabezpečiť dráhy a hranice svojej pôsobnosti a sféru slobody
svojich občanov.“. Až skutočné doplnenie zabezpečenia formálneho právneho štátu
prostredníctvom ustanovení materiálneho štátneho práva, sťaží respektíve zakáže štátu
zneužiť svoju moc.
Požiadavkou materiálneho právneho štátu je, že štát sa má pokúsiť o spravodlivé
úpravy schopné vyvolať zhodu; je to nielen požiadavka legitimity, ale aj stability.
Eberhard Grabitz hovorí o viacerých teóriách materiálneho právneho štátu; vyjadrením
sú základné normy. Takéto normy môžu mať prirodzenoprávny, racionálnoprávny alebo
etický základ. Príkladom, kt. sa viaže na prirodzenoprávny základ, je teória základných
práv Johna Locka, teória Kanta a von Mohla hľadá oporu v racionálnom práve. Niektorí
autori pripisujú základným právama slobodám zvýšenú dôstojnosť a účinnosť – tvrdia,
že tieto práva napríklad v normatívnej konštrukcii nemeckého Základného zákona tvoria
jeho „zlatú strechu“ (etický, hodnotový prístup).
V spolkovej republike Nemecko sa zdá, že materiálny alebo substantívny výklad pojmu
Rechstsstaat sa presadil vo vzťahu k formálnemu. Podobná rozlišovanie nie je známe
ani v oblasti Rule of Law. Ako príklad môže poslúžiť Robert S. Summers, uvažujúci o
rozdieloch medzi substantívnou a formálnou teóriou Rule of Law; dospieva k záverom v
prospech formálnej teórie – pokladá ju totiž za zjednocujúce ohnisko všetkých
inšitucionálnych foriem ako aj za obsahovo nezávislú teóriu. Pripúšťa však aj ten
argument, že fašistické Nemecko nielenže tvorilo zlé zákony, ale ani nezohľadňovalo
formálnu teóriu panstva zákona.
Popri úvahách o formálnom a materiálnom právnom štáte sa v novšej štátovede
spravidla diskutuje o troch základných modeloch:
1.

liberálny právny štát

2.

sociálny právny štát

3.

demokratický právny štát

Liberálny právny štát
Model liberálneho právneho štátu je principiálne spätý s obdobím kapitalizmu voľnej
súťaže. Spočíva na prísnom a presnom oddeľovaní súkromnej sféry od sféry verejnej
moci. Súkromná sféra je sférou samoregulácie a sférou oslobodenou od vťahov
autority, z právneho pohľadu si takáto situácia vyžaduje zakotvenie základných práv
vyznačujúcich priestor súkromnej autonómie, rovnako ako hranice viazanosti štátnej
moci na právo. Zákony štátu musia – ako ekonomické zákony trhu – byť svojou
povahou všeobecné a abstraktné. V súlade s leberálnym chápaním možno slobodu
jednotlivca obmedziť len výnimočne a v záujme závažných spoločenských účelov.
Každý má byť v štáte natoľko slobodný, nakoľko je to možné. Wiliam Blackstone
definuje občiasku slobodu ako „prirodzenú slobodu obmedzenú ľudskými zákonmi len
potiaľ a nie ďalej, ako to je potrebné a vhodné pre všeobecný prospech verejnosti“.
Dnes tejto požiadavke zodpovedajú princípy proporcionality a princíp zákazu
nadmernosti. Carl Schmitt pod „modernou občianskoprávnou ústavou“ má na mysli
predovšetkým „slobodnú ústavu“ v zmysle zakotvenia občianskej slobody v nej. Pojem
občianska sloboda zahŕňa dve stránky:
a)

negatívnu (status negativus) – znamená slobodu od štátu; to možno vykladať

tak, že „všetky klasické základné práva sú vymedzením sfér, pred kt. sa štát zastavuje“.
b)

pozitívnu (status positivus) – týka sa principiálne neohraničenej slobody

jednotlivca, kt. vstupuje do vzťahov s inými jednotlivcami; z toho pohľadu s
konštitutívnou funkciou základných práv súvisí i účasť na politickom dianí: sloboda
prejavu, tlače, zhromažďovania a združovania – takto nemusí byť vždy jednoduché
odlíšiť liberálny model právneho štátu od modelu demokratického právneho štátu
Sociálny právny štát
O sociálnom právnom štáte sa začína uvažovať až v 20. storočí, aj v spojitosti so
štátom všeobecného blahobytu. Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko možno
považovať aj za ústavu sociálneho právneho štátu; deklarovanie sociálneho právneho
štátu zároveň znamená, že takýto štát je nezlučiteľný s liberálnou teóriou (právneho)
štátu, čo sa veľmi zreteľne prejavuje najmä v ponímaní základných práv. Sociálny
právny štát už nie je štátom „nočným strážcom“, ale riadi, zaručuje a vytvára
podmienky aj v oblasti, ktoré boli predtým považované a „odštátnené“, resp. chránené
pred štátom.
Ciele sociálneho štátu sú: materiálna istota, individuálne nezávislosť, spoločenská
solidarita.
Medzi najdôležitejšie úlohy sociálneho štátu patrí:
1.

riešenie sociálnej otázky

2.

vytváranie sociálnej spravodlivosti

3.

starostlivosť o existenciu

4.

starostlivosť o rast

5.

posilnené štátne plánovanie kontinuálneho vývoja hospodárstva a spoločnosti

Pre štát je vytváranie a poskytovanie sociálnych príležitostí rovnako dôležité ako
vylúčenie štátnych zásahov. Štát musí vytvoriť takú sociálnu štruktúru, aby každý mal
šance pre rozvoj svojej osobnosti. Najväčším nebezpečenstvom je premena sociálneho
štátu na všemocný „opatrovateľský štát“ či na „tyrana blahobytu“, kt. zároveň ničí
slobodu – pre nezamestnaných je sloboda povolania neužitočná, sloboda učenia sa a
slobodná voľba pomáhajú len tomu, kto je finančne schopný zvládnuť želané vzdelanie.

Ak tieto a iné slobody majú byť niečím viac, ako len slobodami bez obsahu,
predpokladajú viac ako zákaz zasahovania zo strany štátu. Konkrétne systém
plánovaných opatrení hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej, zdravotnej a
rodinnej politky, kt. charakterizujú súčasný sociálnoprávny štát (napr. prémie
stavebného sporenia, prídavky na deti).
Jedným z ostrých kritikov tejto koncepcie ako aj samotného pojmu sozialer Rechtsstaat
zakotveného v Základnom zákone z roku 1949 je Friedrich August von Hayek. Podľa
Hayeka záver nemeckých vedcov o tom, že Sozialstaatsprinzip je ústavne nadriadený
ich vládnej forme viac-menej znamenal zrušenie vlády zákona. Hayekova kritika
pramení v jeho názore na problém sociálnej spravodlivosti: jej koncepciu pokladá za
nezmyselnú, zavádzajúcu a nereálnu.
Demokratický právny štát
Demokratický právny štát predpokladá ústavu založenú na demokracii a na základných
právach, ale okrem toho vyžaduje aj aktívnu a nezávislú občiansku spoločnosť. Kaarlo
Tuori sa pri skúmaní tejto otázky orientuje na štáty všeobecného blahobytu; základné
črty demokratického právneho štátu sa podľa neho realizujú v procesoch tvorby a
aplikácie práva a správe, tieto procesy sú upravené zákonom.
Podstatnými prvkami v tradičnej formálnej koncepcii právneho štátu sú základné práva
a zákonnosť správy. Tento model však na rozdiel od formálneho právneho štátu
explicitne spája základné práva s požiadavkou demokracie.Demokratický právny štát
nezdieľa všetky znaky liberálneho právneho štátu, napr. ani pojem práva; ustupuje od
požiadavky všeobecnosti zákonov. Pozitívne úlohy štátu môžu vyžadovať
diferencované právne úpravy.
Model demokratického právneho štátu sa odlišuje od liberálneho aj tým, ako si
predstavuje podmienky demokratickej tvorby práva. Tuori tvrdí, že v demokratickom
právnom štáte, sa ľud známy z osvieteneckého princípu suvereniry ľudu zmenil na
aktívnu a diskutujúcu, pluralistickú občiansku spoločnosť. Uskutočnenie myšlienky
demokratického právneho štátu si zreteľne žiada aj nové inštitucionálne, právne
upravené riešenia; mali by sa týkať decentralizácie a delegácie normotvornej
právomoci.
Materiálny právny štát je podmienkou toho, aby sa dalo hovoriť o ktoromkoľvek štáte
ako o právnom, nestačí splnenie podmienky formálnej právnej štátnosti.
Jednotlivé koncepcie nie sú konkurujúce, ale skôr komplementárne.
Princípy právneho štátu

Princípy často možno odvodiť už zo samotného chápania pojmu alebo koncepcie
právneho štátu. Znaky (princípy) „právneho štátu v duchu nemeckej tradície“ sumarizuje
Theodor Maunz a zaraďuje k nim:
1.

deľbu moci

2.

záruky osobnostných základných práv

3.

pojem formálneho zákona

4.

zákonnosť súdnictva a správy

5.

obmedzenú vládu

6.

súdnu ochranu

7.

princíp „nulla poena sine lege“

8.

existenciu ústavy ako najvyššej normy štátu

Jürgen Habermas sa pokúša o zdôvodnenie princípov organizácie verejnej moci v
právnom štáte. Rozlišuje štyri základné princípy demokratického právneho štátu:
1)

princíp suverenity ľudu

2)

princíp rozsiahlej individuálnej právnej ochrany zaručený nezávislým súdnictvom

3)

princíp zákonnosti správy a jej súdnej a parlamentnej kontroly

4)

princíp oddelenosti štátu a spoločnosti

Všetky uvedené Habermasove princípy právneho štátu sa spájajú do architektoniky,
ktorej základom je jedna myšlienka: organizácia právneho štátu má napokon slúžiť
politicky autonómnej samoorganizácii spoločnosti, ktorá sa systémom práv
konštituovala ako združenie slobodných a rovnoprávnych právnych spoločníkov.
Alexander Bröstl vymedzuje základné princípy právneho štátu na:
1.

záruky základných práv a slobôd

2.

legitimita a legalita

3.

suverenita ľudu

4.

deľba noci

5.

vzájomné brzdy a rovnovážnosť mocí

6.

zvrchovanosť ústavy a zákona

7.

právna istota

Záruky základných práv a slobôd:
Zmyslom a úlohou základných práv a slobôd je zabezpečenie individuálnej slobody
pred zásahmi zo strany štátnej moci. V tejto súvislosti je určitým historickým medzníkom
Magna Carta Libertatum z 15. júna 1215. Je základným kameňom anglického
parlamentalizmu a rozhodujúcim podnetom pre ďalší rozvoj základných slobôd.
Zásadný význam má predovšetkým článok 39:“Nijaký slobodný človek nesmie byť
zatknutý alebo uväznený alebo poslaný do vyhnanstva alebo iným spôsobom
poškodený. A nebudeme proti nemu konať, ani to nepripustíme, ak sa to nestane na
základe zákonného rozsudku príslušníkov jeho stavu a v súlade so zákonmi krajiny“.
Stavovské chápanie sa postupne prekonáva až v priebehu ďalších storočí a pojem
slobodného človeka sa postupne začína vzťahovať na všetkých Angličanov. Habeas
Corpus Act z roku 1679: na požiadanie musí byť každý zadržaný do troch dní osobne
predvedený pred lorda-kancelára alebo pred lorda-strážcu veľkej pečate alebo pred
súd, aby mu tam potvrdili skutočné dôvody zadržania.
Bill of Rights z roku 1688 obsahuje napr. právo poddaných obracať sa na kráľa s
petíciami. Z tejto záruky sa v neskorších moderných ústavách vyvíja petičné právo.
Rok vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov je vývojovo spätý aj s Bill of Rights of
Virginia z 12. júna 1776. Článok 1 tohto dokumentu deklaruje, že „všetci ľudia sú od
prírody rovnako slobodní a nezávislí a majú určité vrodené práva... a to užívať život a
slobodu, možnosť vlastniť majetok a snažiť sa dosiahnuť šťastie a slobodu“.
Vo Francúzsku sa diskutuje hlavne o tom, či „prirodzené“ slobody vôbec majú byť
predmetom ústavnoprávnych záruk, alebo či sa tieto majú týkať „ občianskych“ slobôd.
Celkom zreteľne sa tu naráža na možnké nebezpečenstvo vyhlásenia všeobecných
princípov slobody v absolútnom zmysle, bez pozitívnoprávnych obmedzení. Deklarácia
práv človeka a občana z 26. augusta 1789 sa s problémom vyrovnáva takto: ľudské a

občianske práva môžu platiť iba v hraniciach stanovených zákonom, ktorý sa opiera o
všeobecnú vôľu. Ako prirodzené a neodňateľné ľudské práva definuje slobodu,
vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku.
Pri analýze Základného zákona SRN možno zistiť, že v jeho koncepcii základné práva
predstavujú hodnotový a nárokový systém. Východiskom sú vopred dané „ľudské
práva“, ktoré základný zákon nevytvára, ale ich deklaratórne uznáva.,
Základné práva a slobody sú v Ústave Slovenskej republiky zakotvené v druhej hlave, v
článkoch 11 až 54. Táto ústavná úprava vychádza z medzinárodných zmlúv v tejto
oblasti, ktoré ratifikovala Slovenská republika. Článok 12 nadväzuje na
prirodzenoprávne koncepcie: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.
Z hľadiska procesných záruk Ústava Slovenskej republiky uvádza právo na obhajobu,
právo odoprieť výpoveď, rovnosť účastníkov konania, verejnosť konania, právo vyjadriť
sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, či právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Sloboda ako základná hodnota:
Cieľom všetkých noriem a inštitúcií v právnom štáte je sloboda občanov. Problém
slobody a jej rozdelenia v politickom a právnom priestore bytostne súvisí s tým, že
nároky jedného človeka narážajú na rovnaké nároky druhého.
Aristoteles hovorí o dvoch základných prvkoch slobody: „Predpokladom demokratického
zriadenia je sloboda. ... K slobode však patrí to, že sa striedavo poslúcha a vládne.
Druhým znakom je, že každý žije ako chce“. Takto vyzerá náčrt raného chápania
rozdielu medzi demokratickou a liberálnou slobodou.
Charles-Louis Montesquieu upozorňuje na zložitosť výkladu „druhého znaku“. Slobodu
dáva do priamej súvislosti s uplatňovaním princípu deľby moci. Za ďalšiu podstatnú
podmienku realizácie slobody pokladá bezpečnosť: „Sloboda v politickom zmysle záleží
na bezpečnosti alebo aspoň na presvedčení, že bezpeční sme. ... Sloboda občana
závisí najmä od dobrých trestných zákonov“. Deklarácia práv človeka a občana z roku
1789 v článku 4 vlastne vykladá pojem slobody: „Sloboda spočíva v možnosti robiť
všetko to, čo neškodí inému. Výkon prirodzených práv človeka preto nemá iné hranice,
ako tie, ktoré zabezpečujú ostatným členom spoločnosti využívanie rovnakých práv.
Tieto hranice nemôžu byť stanovené inak ako zákonom“.
Rovnako dôležitým prvkom civilizácie a predpokladom slobody je vlastníctvo. Výstižne
to vyjadruje lord Acton vo svojich Dejinách slobody: „Národu, ktorý má odpor voči
inštitúcii súkromného vlastníctva, chýbajú tie najzákladnejšie prvky slobody“. Právo,
sloboda a vlastníctvo tvoria nerozlučnú trojicu. Právo musí určovať hranice slobody tým,
že stanoví pravidlá umožňujúce každému zistiť, kde a v akých medziach má voľnosť v
konaní.
John Stuart Mill vyzdvihuje potrebu slobody tlače, ktorá pôsobí proti skorumpovaniu
alebo tyranskej vláde. Jeho úvahy o nevyhnutnosti slobody názoru a diskusie smerujú k
tolerancii a vytvreniu demokratického prostredia: „Nikdy si nemôžeme byť istí tým, že
názor, ktorý sa pokúšame potlačiť, je nesprávny, a ak keby sme si tým boli istí,
potláčanie by bolo zlom. Predovšetkým: názor, ktorý sa moc pokúša potlačiť, môže byť
správny. Odmietnuť vypočuť si názor z istoty, že je nesprávny, znamená domnievať sa,
že vlastná istota je aj absolútnou istotou.
Legitimita a legalita:

Prijateľnosť (akceptancia) štátnej moci je dôležitou sociologickou i psychologickou
základňou jej uskutočňovania. Len ak občania prijímajú štátnu moc ako legitímnu,
možno si predstaviť dlhodobejšie fungovanie štátu.
Legitimita môže znamenať buď súhlasné hodnotenie (normatívnu legitimáciu) štátnej
moci, alebo jej skutočné schválenie (sociologickú legitimáciu).
Legalita zasa značí, že sa určitá funkcia štátnej moci nadobúda a vykonáva právnym
spôsobom, resp. v zhode s právom. V rámci ústavného poriadku však legalitu nemožno
chápať ako iba formálny princíp v službách akéhokoľvek účelu a v tomto význame ju
stavať do protikladu s rozhodujúcou vecnou legitimitou. Preto podľa názoru Konrada
Hesseho a ďalších pri ohraničenom i neohraničenom „porušení pravidiel“ nestojí
legitimita proti „iba formálnej“ legalite, ale proti legitimite. Vždy doteraz totalitárne snahy
viedli svoj boj s tvrdením vyššej legitimity, „legitimity“ proti „legalite“ a pokúšali sa túto
legalitu zmäkčiť, aby po dosiahnutí svojho cieľa o to striktnejšie trvali na dodržiavaní
svojej zákonnosti (legality).
Demokratický právny štát v Habermasovom ponímaní nezakladá svoju legitimitu na
čistej legalite. Preto nemôže od svojich občanov požadovať bezpodmienečnú, ale
jedine kvalifikovanú poslušnosť. Takémuto chápaniu zodpovedá aj čl. 1 ods. 2
Základného zákona SRN, ktorý sa priznáva k neporušiteľným a neodňateľným ľudským
právam. Základné práva majú aj nadzákonnú platnosť legitimujúcich ústavných
princípov. V prospech tejto tézy svedčí aj rozlišovanie medzi právom (Recht) a zákonom
(Gesetz), ako to je zakotvené v článku 20 ods. 3 Základného zákona.
Aj v demokratickom právnom štáte môže dôjsť k situácii, že legálne úpravy budú
nelegitímne. V podmienkach právneho štátu sa legitimita prepletá s legalitou.
V slobodných demokraciách je legitimita nariadení štátnych orgánov zdôvodnená ich
zakotvením v dominantne existujúcich spoločenských normách a vzoroch, to jest
racionálnou autoritou.
V súvislosti s otázkami legality a legitimity sa často vynára otázka, či Tretia ríša bola
právnym štátom. Pozrime sa na fakty. Hitler bol 30. januára 1933 vymenovaný za
Ríšskeho kancelára podľa Weimarskej ústavy. 28. februára 1933 starého prezidenta
Hindenburga presvedčili o tom, že Nemecko stojí na prahu výnimočného stavu.
Hindenburg využijúc svoju ústavnú právomoc vydal „nariadenie ríšskeho prezidenta na
ochranu ľudu a štátu“. Takéto pozbavenie účinnosti základných práv vyhlásením
výnimočného stavu (Notverordnung)bolo v zmysle článku 48 Weimarskej ústavy
„dočasne“ prípustné.
(Hitler získal viac ako 40 % hlasov, nie však väčšinu). 23. marca 1933 Ríšsky snem
prijal „zákon na odstránenie biedy ľudu a ríše“ tzv. „splnomocňujúci zákon“. Tento zákon
suchými formuláciami odstránil ústavu. Z technického hľadiska ako aj z úzkeho
pozitivistického pohľadu niektorí právni teoretici považujú Hitlerovu diktatúru za ústavnú.
Zákonodarná moc i súdy pokračovali v činnosti, napriek tomu, že právo bolo počas
celého uvedeného obdobia hrubo manipulované tak, aby slúžilo úzkym straníckym
záujmom. W. L. Shirer sa vyjadruje o nacistickej politickej polícii: „Základný zákon o
gestape vyhlásený 10. februára 1936 postavil tajnú policajnú organizáciu nad právo.
Ako to vysvetľoval Dr. Werner Best: Pokiaľ polícia vykonáva vôľu vedenia, koná
legálne“.
Občianska neposlušnosť:
Právny štát, ktorý chce zostať sám so sebou totožný. Musí totiž udržiavať nedôveru voči

neprávu, ktoré vystupuje v legálnych formách.
Problém občianskej neposlušnosti (civil disobedience, ziviler Ungehorsam) podľa
Habermasa vziká len vo viac alebo menej spravodlivom demokratickom štáte, ktorý
rešpektuje ústavu. Základnú otázku možno položiť v súvislosti s konfliktom povinností: v
ktorom bode povinnosť riadiť sa zákonmi schválenými väčšinou – konfrontovaná s
právom na obhajobu slobody a povinnosti na odpor voči nespravodlivosti – stráca
záväznosť?
Občianska neposlušnosť sa pohybuje v rozpornosti dejín a zostáva rozkolísaná medzi
legitimitou a legalitou. Trefne to vyjadruje práve Habermas: „Blázni dneška nie sú vždy
hrdinami zajtrajška, ale mnohí zostávajú aj zajtra bláznami včerajška“.
Za exemplárny príklad občianskej neposlušnosti je považovaná akcia 39 študentov
michiganskej univerzity v Ann Arbour 15. októbra 1965. Títo študenti na protest proti
vojenskému zasahovaniu USA vo Vietname obsadili miestny odvodový úrad a dve
hodiny po skončení úradných hodín boli odvedení. Následný proces s nimi vyvolal živú
diskusiu a získal celosvetový ohlas.
Ďalší vývoj, napr. v Spolkovej republike Nemecko, spojený s teroristickými akciami
Frakcie Červenej armády (RAF) upozornil na rozdiel medzi trestnými činmi a
občianskou neposlušnosťou.
Americký filozof John Rawls sa v diele Teória spravodlivosti prikláňa k prijatiu definície
H. A. Bedaua. Chápe občiansku neposlušnosť ako „verejné, nenásilné, svedomím
motivované, politické, ale protizákonné konanie, ktoré si zvyčajne kladie za cieľ
privodenie zmeny zákonov alebo zmeny vládnej politiky“. Rawls uvádza tri základné
podmienky odôvodnenej občianskej neposlušnosti:
1.

protest musí smerovať proti dostatočne dobre opísaným (definovateľným)

prípadom ťažkej nespravodlivosti,
2.

možnosti legálneho pôsobenia, ktoré má vyhliadky na úspech, musia byť

vyčerpané a
3.

aktivity a prejavy neposlušnosti nesmú nadobudnúť taký rozsah, ktorý ohrozuje

fungovanie ústavného poriadku.
V diskusii s Rawlsom Habermas ešte raz preskúmava a sumarizuje jednotlivé
podmienky (znaky) občianskej neposlušnosti. Charakterizuje ju ako morálne
zdôvodnený protest, základom ktorého nie sú len súkromné presvedčenia viery alebo
vlastné záujmy. Je to verejný akt, ktorý je spravidla vopred ohlasovaný a ktorého
priebeh polícia môže predvídať. Zahŕňa úmyselné porušenie jednotlivých právnych
noriem, bez spochybňovania poslušnosti vo vzťahu k celému právnemu poriadku.
Požaduje pripravenosť stáť si za právnymi následkami porušenia noriem: porušenie
noriem, ktorým sa občianska neposlušnosť vyjadruje, má výlučne symbolický charakter
– z nej vyplýva obmedzenie sa na nenásilné prostriedky protestu.
Podľa Güntera Frankenberga je občianskym len porušenie takej normy, ktorá má vzťah
k usilovanému účelu protestu. Ralf. Dreier konštatuje, že nenásilnosť nie v každom
prípade vylučuje momenty nútenia a je zlučiteľná s „psychickým tlakom a
obmedzovaním (porušovaním) slobody pohybu tretích osôb“. Ronald Dworkin sa pri
úvahách a posudzovaní civilnej neposlušnosti opiera o sokratovskú argumentáciu
(Dobrý občan musí zachovávať aj zlé zákony, aby nepovzbudzoval zlého občana k
porušovaniu dobrých zákonov). Domnieva sa, že by nebolo fair, ak by vláda tolerovala
tie skupiny, ktoré nechcú „hrať hru podľa pravidiel“. Dworkin rozlišuje medzi morálne a

politicky založenou občianskou neposlušnosťou.
Možno v angloamerickej odbornej literatúre zaznamenať tri kategórie morálne a
politicky motivovanej neposlušnosti. Raz hovorí okrem občianskej neposlušnosti ešte o
revolučnej neposlušnosti (revolutionary disobedience) a o námietke svedomia
(motivovanej svedomím, t.j. conscientious objection). Revolučnú neposlušnosť pritom
definuje ako politicky motivované porušenie práva s cieľom zmeniť vládu alebo prispieť
k zmene vlády alebo ústavných základov. Občiansku neposlušnosť chápe tiež ako
politicky motivované porušenie práva, ktoré má za cieľ buď priamo prispieť k zmene
zákona al. verejnej politiky al. vyjadriť protest proti nim.
Viacerí autori (Habermas, Dworkin, Rawls, Raz) ex definitione chápu občianku
neposlušnosť ako porušenie práva alebo konanie v rozpore s právom (contrary to law).
Rawls a Dworkin považujú za primerané aj modifikované trestné stíhanie. Na druhej
strane sa však prihovárajú za to, aby si súdy uvedomili, že občianska neposlušnosť nie
je obyčajný delikt.
Občianska neposlušnosť svoju dôstojnosť odvoduje od tejto požiadavky legitimity
demokratického právneho štátu. Ak prokurátori/štátni zástupcovia a sudcovia
nerešpektujú túto dôstojnosť a stíhajú porušiteľov noriem ako kriminálnikov a ukladajú
im bežné tresty, dostávajú sa na pozíciu autoritárneho legalizmu.
Reinhold Zippelius vracia sa k podstate veci jednoduchým a logickým objasnením
pojmov. Podľa neho konania pohybujúce sa v rámci ústavnoprávnych záruk slobody, nie
sú občianskou neposlušnosťou ani vtedy, ak sa zdajú byť v rozpore s obyčajným
zákonom:“neposlušným“ možno v tom zmysle byť len vo vzťahu k platnej norme.
Pokiaľ však je väčšinovo prijatý zákon v rozpore s ústavnoprávnou zárukou slobody, je
podľa Zippelia neplatný. Zippelius obracia Dreierovo tvrdenie, že „všetky konania
naplňajúce znaky pojmu občianska neposlušnosť, súčasne spadajú do sféry ochrany
základných práv“. Zastáva názor, že konania spadajúce do oblasti ochrany základných
práv vôbec nenapĺňajú pojem občianskej neposlušnosti. Vyplýva to z prednosti ústavy
vo vzťahu k obyčajnému zákonu.
Ďalším problémom, ktorý sa niekedy zamieňa aj s občiankou neposlušnosťou, je právo
na odpor (ius resistendi, Widerstandsrecht). Ius resistendi je spravidla ponímané ako
nástroj na znovunastolenie spravodlivosti v autoritatívnych, totalitárnych či neprávnych
štátoch.
Súčasť Ústavy Slovenskej republiky – tretí oddiel druhej kapitoly Politické práva zahŕňa
článok 32, ktorý znie: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by
odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v
tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú
znemožnené“.
Naproti tomu občianska neposlušnosť súvisí s podmienkami a existenciou moderného
demokratického právneho štátu a má za cieľ prispieť k zdokonaleniu takéhoto štátu, nie
k jeho nahradeniu.
Suverenita ľudu:
Marsilius z Padovy (1275-1342) vo svojom učení vychádza z toho, že primárnymi
prvkami v štáte sú vláda (principatus) a ľud (populus): „Prvý občan alebo najvyššia časť
správy štátu .. nesmie urobiť nič nezákonné, ani nič dôležité bez súhlasu ľudu, t.j.
zákonodarcu, pretože sila a autorita vlády spočíva na jasne vyjadrenej vôli ľudu.“
Po prvý raz je vyjadrený až v americkej vojne o nezávislosť, vo Virginia Bill of Rights z

roku 1776: „Všetka moc patrí ľudu a ten ju primerane vykonáva.“.
Pri rozbore princípu suverenity ľudu Jürgen Habermas konštatuje, že sa v ňom stretáva
subjektívne právo na účasť na demokratickej tvorbe vôle pri rovnosti šancí s možnosťou
inštitucionalizovanej praxe štátoobčianskeho sebaurčenia danou objektívnym právom.
Tvorí predel medzi systémom práv a výstavbou demokratického právneho štátu. Pre
Habermasa v duchu jeho z princípu suverenity ľudu vyplývajú:
A, princíp rozsiahlej individuálnej právnej ochrany, zaručený nezávislým súdnictvom,
B, princípy zákonnosti správy a jej súdnej ako aj parlamentnej kontroly,
C, princíp oddelenosti štátu od spoločnosti, ktorý má zabrániť tomu, aby sa sociálna
moc
menila na moc administratívnu.
Problémy demokratickej reprezentácie:
Dejiny demokracie sú často chápané zmätene a s rozpakmi, lebo sa týkajú skutočne
zložitých problémov. Bude snáď namieste pripomenúť si slová Georga Orwella:
„Obhajcovia hociktorého typu režimu tvrdia, že je demokraciou a obávajú sa, že by toto
slovo museli prestať používať, ak by sa prezicovalo a spojilo s určitým významom“.
Abraham Lincoln v Gettysburgu v roku 1863 demokraciu vymedzuje takto: „Demokracia
je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud.“
Existujú definičné problémy. Koho považovať za ľud? Aký druh účasti ľudu máme na
mysli? Ako široko treba konštruovať rozsah pojmu vláda?
Hoci chápanie demokracie ako samovlády ľudu na európskom kontinente zodpovedá
dlhodobo rozšírenému vymedzeniu jej podstaty, nemožno ho stotožňovať s identitárnou
demokraciou. Pokus o presadzovanie myšlienky totožnosti vládnucich a ovládaných bez
sprostredkovania je odsúdený na zánik. Akokoľvek, každá demokracia sa v praktickej
rovine nevyhne tomu, že bude vládou ľudí nad inými ľudmi a síce – chápanou ako vláda
väčšiny nad menšinou.
Ak hovoríme o vláde ľudí nad inými ľudmi nejde ovládu či panstvo na základe vlastného
práva. Ideálne vzaté, panstvom zvereným väčšinou ľudu, zodpovedným, časovo a
vecne obmedzeným panstvom, ktoré musí podliehať kritike a kontrole, ktoré sa
modifikuje a dopĺňa účasťou ľudu na politickej tvorbe vôle. Kritikmi nobodobej
demokracie sú Alexis de Tocqueville a John Stuart Mill, ktorí si berú na mušku
predovšetkým väčšinový princíp. „Morálna sila väčšiny sa často zakladá na predstave,
že v spojení množstva ľudí je viacej osvietenosti a múdrosti ako v jednotlivcovi a že
teda aj v množstve zákonodarcov je viac múdrosti ako v ich vybranej časti“ píše
Tocqueville. Čo sa ale zvykne nazývať vôľou väčšiny, to prakticky znamená vôľu
najpočetnejšej alebo najaktívnejšie vystupujúcej časti ľudu – „väčšiny, alebo tých,
ktorým sa podarí presadiť sa ako väčšine: ľud si teda môže želať utláčať istú časť zo
svojho počtu, a proti takému a inému zneužitiu moci sú potrebné záruky“ – upozorňuje
Mill. Tyraniu väčšiny (tyranny of the majority) preto zaraďuje medzi zlá a hrozby. To, čo
najviac znepokojuje Tocquevilla i Milla je v uvedenom kontexte nebezpečenstvo
duchovnej tyranie a vytvorenie ovzdušia konformity v spoločnosti. Riziká väčšinového
princípu v každom prípade nastoľujú problematiku ochrany menšín.
V podmienkach právneho štátu 1) slobodná legitimácia panstva prostredníctvom
väčšiny ľudu predpokladá nielen slobodu priebehu legitimácie, ale aj možnosť slobodnej
voľby medzi viacerými politickými skupinami a smermi. Demokratický systém pritom
musí dokázať zabrániť tomu, aby sa jedna vedúca raz a navždy zmocnila politickej moci

a už viac nepotrebovala novú ligitimáciu. Slobodná voľba zahŕňa aj 2) rovnakú šancu
menšiny stať sa raz väčšinou a je zaručená pluralitným politickým systémom, slobodou
zakladania a rovnosťou šancí politických strán. Demokratické zriadenie obsahuje 3)
možnosť systému alternatívnej vlády. Menšina ponúka alternatívu vo vzťahu k
momentálne vládnucemu smeru. Je legitímnou opozíciou a potenciálnou väčšinou,
rovnako ako vládnuca väčšina vždy zostáva potenciálnou menšinou. Záruka rovnosti
šancí pôsobí ako účinné zabezpečenie slobody politického procesu a individuálnej
slobody. V iných súvislostiach pluralitný systém a rovnosť šancí tvoria súčasť princípu
deľby moci (vyvažovania moci).
Problémy deľby moci:
V západných demokráciách sa síce deľba moci ako formálnoprávny princíp uplatňuje,
ale nie striktne v duchu pôvodného klasického modelu.
Na príklade rozpočtového práva v USA (ale aj inde) možno poukázať i na rub celej
problematiky. Keďže legislatíva musí schváliť všetky rozpočtové prostriedky, má v
rukách kľúč na určovanie všetkých krokov, ktoré vláda zamýšľa urobiť.
Prielom klasického modelu znamená aj to, že jedna moc nielenže pôsobí na druhú, ale
dokonca preberá výkon jej funkcií. Dochádza k tomu napr. tak, že vláda tvorí všeobecne
záväzné právo svojimi nariadeniami, alebo že si súdy v rámci „voľnej jurisdikcie“
prisvojujú určité funkcie správy.
Klasické hranice medzi oblasťami legislatívy a exekutívy sa stierajú aj v dôsledku
prijímania tzv. vykonávacích zákonov (measure laws). Moderný sociálny alebo
sociálnoprávny štát sa v súčasnosti čoraz viac snaží upraviť zákonom aj konkrétne
záležitosti hospodárskeho a sociálneho života.
Súčasným modelom parlamentných demokracií – v nich najsilnejšie politické
zoskupenie alebo koalícia ustanovujú vládu, ktorá sa opiera aj o väčšinu v parlamente.
Inými slovami – ovláda dva najdôležitejšie štátne orgány. Do značnej miery
spochybňuje otázku, či model deľby moci ešte v súčasnosti stavia jednotlivé zložky
moci proti sebe a či tieto sú dosť samostatné na to, aby dokázali zabezpečiť vznik
účinnej kontroly moci.
Zvrchovanosť ústavy a zákona:
O ústave v právnologickom a pozitívnoprávnom zmysle sa podrobne dozvedáme od
Hansa Kelsena a od normativistov. „Ústava je iba prvým pozitívnym krokom k tvorbe
práva, je rámcom, ktorý nadobudne hmotný obsah až podľa nej utvorenými zákonmi.“
K pojmovým prvkom právneho štátu patrí existencia ústavy vo formálnom zmysle,
presnejšie – písanej ústavnej listiny. Na druhej strane to neznamená , že štáty, ktoré
nemajú písanú ústavu a priori nie sú alebo nemôžu byť právnymi štátmi. Veľká Británia
nepochybne je právnym štátom v materiálnom zmysle. Predstava o právnom štáte sa
neopiera len o formálnu ústavu, ale o realizovanú slobodnú a demokratickú ústavu.
Pri charakteristike princípu zvrchovanosti ústavy a zákona podľa Alexandry Krskovej
„ide najmä o to, aby bol v systéme práva dôsledný poriadok a aby sa občan netopil v
nekonečnom mori podzákonných právnych noriem a interných predpisov“.
Podľa princípu zvrchovanosti ústavy nijaký štátny akt nesmie byť v rozpore s ústavou.
Zákonodarstvo je takisto viazané ústavným poriadkom.
Viazanosť vyplývajúca zo zvrchovanosti ústavy a zákona by nebola dokonalá, ak by
štátne orgány, ktoré sú viazané právom mohli samy rozhodovať o tom, či sa táto
viazanosť aj dodržiava. Preto otázka dodržiavania podlieha v právnom štáte kontrole zo

strany orgánov. Tým, že právny štát zaručuje rozsiahlu súdnu právnu ochranu proti
všetkým aktom verejnej moci, nechráni len jednotlivca a jeho subjektívne práva, ale
zabezpečuje aj viazanosť štátnych mocí na ústavu a zákon.
Právna istota:
Anglický predstaviteľ utilitarizmu a právneho pozitivizmu Jeremy Bentham pokladá za
hlavný účel práva vytvorenie právnej istoty. V štáte musí byť spoľahnutie na
zákonodarcu a na sudcov. Štát nemá meniť svoje zákony pokiaľ to nie je nevyhnutné:
jeho výkon práva musí byť ustálený a pevný.
Prvkami právnej istoty sú orientačná istota a sociologická istota. Orientačná istota
znamená, že musíme vedieť, aké správanie sa od nás vyžaduje a aké správanie
môžeme očakávať od iných. V tejto súvislosti je potrebné usilovať o jasnú, jednoznačnú,
prahľadnú a kontinuálnu úpravu správania. Geiger nazýva túto stránku právnej istoty
certitudo. K jej porušeniu dochádza vtedy, ak sú normy vágne, ak obsahujú neurčité
pojmy, alebo ak poskytujú široký priestor pre voľnú úvahu.
Realizačná istota, nazývaná aj securitas, je druhým prvkom. Z jej pohľadu sa musí dať
spoľahnúť na to, že existujúce normy sa budú rešpektovať a presadzovať, zmluvy
dodržiavať, že rozsudky sa budú vykonávať (porušená je vtedy, ak napriek
formálnoprávne účinným trestným zákonom nemožno vyjsť na ulicu bez dôvodných
obáv pred olúpením).
Čiastkové princípy, ktoré konkretizujú princíp právnej istoty sa dajú vyjadriť
nasledovne:
A, Konanie štátnych orgánov musí občan v rámci určitých hraníc dokázať predvídať
a
kalkulovať s ním.
B, Zákony musia byť ponímané dostatočne jasne na to, aby si občan mohol urobiť
aspoň
predstavu o svojej právnej situácii. Zákonodarca nemá používať neurčité právne
pojmy a všeobecné klauzuly.
C, Myšlienka právnej istoty v oblasti správy musí nevyhnutne nadobúdať formu
ochrany
dôvery.
D, S princípom ochrany dôvery bezprostredne súvisí potreba stanoviť hranice
spätnej
časovej pôsobnosti (retroaktivity) zákonov.
Ohrozením právnej istoty a základov slobody je nadmerná, prehnane podrobná právna
úprava, ktorá vyúsťuje do inflácie právnych predisov. (Na tomto mieste je užitočné
pripomenúť si známu historickú múdrosť: Corruptissima res publica, plurimae leges. –
Najhorší štát má najviac zákonov.)
S princípov právnej istoty úzko súvisí požiadavka kontinuity vo vývoji právneho
poriadku. Má význam predovšetkým z hľadiska bezpečnosti orientácie. Právna istota si
vyžaduje neopúšťať bez závažného dôvodu cestu, ktorú si štátna moc vyvolila.