1)

Spoločenstvo, spoločnosť, štát

-

každý štát je istým druhom spoločenstva

-

spoločenstvo vzniká tak, že určitý počet ľudí sa začne správať voči sebe podľa určitých zvestova-
ných pravidiel a že toto správanie zosúľaďuje

-

spoločenstvo je: organizmus; súhrn vzťahov (sociologický zmysel); normatívna konštrukcia (kom-
plex noriem); útvar účelovo orientovaného správania zameraný na vytváranie inštitúcií

-

znakom spoločenstiev je, že sú iracionálnymi a prirodzenými organizačnými formami

-

znakom spoločností je racionalita a účelová orientácia

-

charakteristika spoločnosti podľa G. Jellinka: súhrn psychologických súvislostí medzi ľuďmi; súhrn
ľudských združení; súhrn spoločenských skupín okrem štátu

-

znaky dnešnej spoločnosti:

-

netvorí ju bezprostredne jednotlivec, tvoria ju skupiny

-

je relatívne sebestačná, ako celok plní všetky podstatné funkcie (reprodukčnú, výrobnú, sociálne a
politické, duchovno-kultúrne, uspokojovanie potrieb spoločnosti ako celku)

-

je nositeľom, tvorcom a užívateľom kultúrneho bohatstva

-

predstavuje relatívne integrovaný celok (na rôznej úrovni a v rôznej miere rozporný)

-

globálne spoločnosti sú spravidla v interakcii s inými globálnymi spoločnosťami

-

v klasickej (nemeckej) štátovede 19./20. storočia sa stavia do protikladu štát a spoločnosť,
v súčasnosti je takéto rozdelenie nepochopiteľné

-

občianska spoločnosť: zoskupenie, ktoré sa vytvára pôsobením spoločenských podmienok (zač.
po buržoáznych revolúciách); autorom pojmu je Hegel, pojem vyjadruje presadzovanie individuál-
nych (ekonomických) záujmov

-

otvorená spoločnosť – autor Karl Reiner Popper – protipól uzavretej, totalitárnej spoločnosti, je to
demokratická spoločnosť žijúca v mieri so zodpovedným myslením a konaním, rovnosťou pred zá-
konom a slobodou

-

štát je na vysokom stupni organizovaná forma spoločnosti vyznačujúca sa špecifickými znakmi –
štátna moc, štátny národ, štátne územie; je to jedna z politických foriem organizácie spoločnosti,
ktorá je jedinou všezahŕňajúcou organizáciou obyvateľov na danom území a pre ktorú sú charak-
teristické znaky: štátna moc, suverenita a výlučnosť, princíp teritoriality

-

vznik štátu je spätý s neolitickou revolúciou, v r. 8000 p. n. l. vznikol prvý mestský štát, okolo roku
5000 p. n. l. vznikali prvé štátne útvary, okolo r. 3000 p. n. l. vzniklo písmo

-

k vzniku štátu došlo pre potrebu riadenia v spoločnosti, vyčleňuje sa skupina zaoberajúca sa
riadením spoločnosti

-

obdoby pojmu štát:

-

teritoriálny prvok: polis, mestský štát

-

personálny prvok: pragma ton panton (Herodotos – záležitosti všetkých)

-

mocenský prvok: hé arché alebo hé koirania alebo to kratos

-

v Ríme bol najbližší pojem k pojmu štát res publica ako protiklad pojmu res privata; spoločenstvo
ľudí, ktoré vzniká kvôli zachovávaniu práva a všeobecného prospechu

-

Kant: štát je zjednotenie množstva ľudí pod vládou práva

-

základom pojmu štát je latinské slovo status (status naturalis – predštátne zriadenie; status civilis
– štátny stav)

-

Niccolo Machiavelli: lo stato – politický stav spoločnosti, ktorý zahŕňa vzťahy vládnucich a ovláda-
ných, organizovanú politickú moc, zákony a súdnictvo

2)

Modely vzniku štátu

-

teologická teória: historicky najstaršia teória vzniku štátu, štát existuje ako boží výtvor, podľa
božieho prikázania je každý povinný uznávať ho a podrobovať sa jeho zriadeniu („Treba poslúchať
zákon, pretože je to vynález a dar boží“ – Demosthenes)

-

patriarchálna teória: vládnuce skupiny vychádzajú z rodiny a z rodinných zväzkov, spája vznik
štátu a moci s patriarchom (vzorom je patria potestas); podľa Roberta Filmera bol prvým patriar-
chom Adam – dielo Patriarcha; patriarchálnu teóriu opisuje John Lock v prvej knihe Dvoch rozpráv
o vláde; vedie najmä k obhajobe absolutistickej monarchie

-

patrimoniálna teória: (patrimonium a) po otcovi zdedený majetok, b) panovníkovo vlastníctvo všet-
kej pôdy); moc je odvodená od zemepánovho vlastníctva štátneho územia (Karl Ludwig von Haller
– Reštaurácia štátovedy), Hallera kritizuje Kant – Štát nie je majetkom, ale spoločenstvom ľudí

-

zmluvná teória: vznik kráľovskej moci sa podmieňuje uzavretím zmluvy, z ktorej sa vyvodzuje
právo na odpor (ius resistendi), autorom úvah o zmluvnej teórii je Manegold von Lautenbach; ty-
pickí predstavitelia kontraktualistickej teórie sú John Locke alebo Jean-Jacques Rousseau; podľa
Scrutona sa zmluvná teória vyskytuje v štyroch možných formách: explicitná (občianske povinnos-

ti vznikajú z výslovných zmlúv), implicitná (vyvodenie určitej zmluvy z určitého správania ľudí),
hypotetická (štát je legitímny do tej miery, v akej môže byť zostavená zmluva, ktorú by jeho prí-
slušníci prijali, a ktorá by im ukladala povinnosti voči tomuto štátu), kvázizmluvná forma (kde je
vzájomné pôsobenie dobrovoľné a kde je sprevádzané zjavnými a zamýšľanými výhodami účast-
níkov)

-

mocenská teória: prirodzenoprávne a empirické teórie; Platón: právo je prospech silnejšieho
(dialóg Gorgias), Spinoza: každý má toľko práva, koľko má moci (Teologicko–politická rozprava);
empirické teórie: to, že v spoločnosti sa presadzuje ten, kto má moc, chápu ako sociologický zá-
kon; Oppenheimer: už Machiavelliho lo stato je zväčša násilím získané panstvo kniežaťa; Lassal-
le: ústavu štátu odvodzuje od mocenských vzťahov (O podstate ústavy); variantom mocenskej te-
órie je marxistická teória

-

psychologická teória: prihlasuje štát za výtvor prírody, za produkt národného ducha či za historický
fakt

3)

Pojem a znaky štátu

-

štát je na vysokom stupni organizovaná forma spoločnosti vyznačujúca sa špecifickými znakmi –
štátna moc, štátny národ, štátne územie; je to jedna z politických foriem organizácie spoločnosti,
ktorá je jedinou všezahŕňajúcou organizáciou obyvateľov na danom území a pre ktorú sú charak-
teristické znaky: štátna moc, suverenita a výlučnosť, princíp teritoriality

-

podľa Georga Jellinka sú špecifickými znakmi štátu štátna moc, štátny národ, štátne územie

-

štát je súhrn ľudí, ktorých správanie je zvláštnym spôsobom zosúlaďované, podľa Hellera je to
právne organizovaná jednotka pôsobenia, stav určitej stanovenosti spolužitia; zosúlaďovanie vy-
chádza z účinného právneho poriadku

4)

Štátna moc

-

moc je schopnosť sociálneho subjektu ovládať správanie ostatných sociálnych subjektov

-

Max Weber: moc je šanca presadiť sa v rámci spoločenských vzťahov alebo presadiť vlastnú vôľu
aj napriek odporu

-

verejná moc: je spoločenská sila, ktorá je schopná hrozbou resp. použitím donútenia zabezpečiť
sformovanie, upevnenie a ochranu určitej skupiny spoločenských vzťahov (ktorá je spôsobilá pre-
sadiť verejný záujem); dôležité je rozlíšenie subjektov (štát, mimoštátne subjekty); obsah verejnej
moci je širší ako obsah štátnej moci; okrem štátnej moci druhmi verejnej moci sú moc politických
strán a hnutí, inštitucionalizovanej záujmovej samosprávy (družstvá, samospráva študentov…),
moc spoločenských záujmových združení a spolkov, orgány miestnej územnej samosprávy

-

štátna moc: spoločenská sila, ktorá je spôsobilá hrozbou resp. použitím donútenia zabezpečiť
sformovanie, upevnenie a ochranu ekonomických, sociálnych, politických, kultúrnych a ostatných
spoločenských vzťahov podľa potrieb a v záujme nositeľa štátnej moci

-

štátna moc sa vykonáva v hraniciach a prostredníctvom práva a v tomto ponímaní vystupuje ako
právna moc

-

právna moc: vzniká iba ak je štát spôsobilý vykonávať moc vládnutia

-

schopnosť vládnutia sa prejavuje tým, že štát je schopný vydávať zákony a musí byť schopný vy-
nucovať ich dodržiavanie prostredníctvom štátneho aparátu; štát musí rešpektovať výsledok svojej
normotvornej činnosti

-

štátna moc sa odlišuje kvalitatívnymi vlastnosťami, štátna moc je jadrom verejnej moci; kvalitatív-
ne vlastnosti jej dávajú dominantné postavenie voči ostatným druhom moci (tie sú od štátnej moci
závislé – štátna moc vymedzuje pravidlá ich vzniku a existencie a sankcie za ich nerešpektovanie

-

kvalitatívne vlastnosti štátnej moci:

-

suverenita štátnej moci – nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci ako vo vnútri štátu, tak
aj navonok; začiatky modernej suverenity štátu sú spojené s dielom Jeana Bodina Šesť kníh o
štáte . Štátna moc je absolútna, trvalá, suverén (panovník) nie je viazaný ani vlastnými právnymi
príkazmi, ani právom, ktoré vzniklo predtým, ako sa ujal moci; v demokratickej spoločnosti je nosi-
teľ štátnej moci viazaný platným právom

-

suverenita má dve stránky:

-

vonkajšia – nezávislosť štátnej moci od inej moci mimo hraníc štátu

-

vnútorná – nezávislosť od inej moci vo vnútri štátu

-

modelom suverenity je formálna suverenita. Vzájomné pôsobenie mocí vyvoláva odchýlky od
modelu, ktorých výsledkom je faktická stránka suverenity; činitele pri odchýlkach môžu byť politic-
ké, ekonomické, medzinárodná suverenita…Odchýlky musia byť korigované

-

dôležitú úlohu zohráva medzinárodné právo založené predovšetkým na obyčajovom a zmluvnom
princípe

-

v súčasnosti je presadzovaná zásada zvrchovanej rovnosti, dobrovoľnosti a reciprocity.

-

odchýlky nastávajú aj pri vnútornej suverenite, sú vyvolané predovšetkým vzťahom medzi štátom
a občianskou spoločnosťou

-

štátna moc je zvrchovaná v zmysle riadiacej moci, ale je závislá od spoločnosti, lebo je výsledkom
súperenia sociálnych skupín – musí robiť kompromisy – odchýlky od modelu

-

výlučnosť štátnej moci: mocenský monopol štátu voči spoločnosti na danom území. Štátna moc
má monopol na legálne donútenie. Vyplýva zo suverenity štátnej moci

-

legitimita štátnej moci – požiadavky legitimity štátnej moci: ústavnoprávne postuláty, občianske
postuláty. Právna stránka legislatívy spočíva v tom, že moc musí prameniť zo zdroja moci (u nás
občan). Moc je akceptovaná občanmi a občania ju rešpektujú

-

legalita štátnej moci – predstavuje požiadavku striktného a bezvýnimočného výkonu moci na zá-
klade ústavy a zákonov a spôsobom upraveným ústavou a zákonmi

-

dvojjediná úloha štátnej moci – integruje celú spoločnosť, čím sa snaží presadzovať spoločenské
dobro, ale je zároveň aj utláčateľom – ak chce presadiť celospoločenský záujem, obmedzuje indi-
viduálny záujem

-

teritorialita štátnej moci – vzťahuje sa na všetko obyvateľstvo žijúce na danom území. Súvisí so
všeobecnou záväznosťou. Právo je jediný systém so všeobecnou záväznosťou

-

štátna moc sa vykonáva prostredníctvom štátnych inštitúcií

5)

Suverenita a výlučnosť

-

suverenita štátnej moci – nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci ako vo vnútri štátu, tak
aj navonok; začiatky modernej suverenity štátu sú spojené s dielom Jeana Bodina Šesť kníh o
štáte . Štátna moc je absolútna, trvalá, suverén (panovník) nie je viazaný ani vlastnými právnymi
príkazmi, ani právom, ktoré vzniklo predtým, ako sa ujal moci; v demokratickej spoločnosti je nosi-
teľ štátnej moci viazaný platným právom

-

suverenita má dve stránky:

-

vonkajšia – nezávislosť štátnej moci od inej moci mimo hraníc štátu

-

vnútorná – nezávislosť od inej moci vo vnútri štátu

-

modelom suverenity je formálna suverenita. Vzájomné pôsobenie mocí vyvoláva odchýlky od
modelu, ktorých výsledkom je faktická stránka suverenity; činitele pri odchýlkach môžu byť politic-
ké, ekonomické, medzinárodná suverenita…Odchýlky musia byť korigované

-

dôležitú úlohu zohráva medzinárodné právo založené predovšetkým na obyčajovom a zmluvnom
princípe

-

v súčasnosti je presadzovaná zásada zvrchovanej rovnosti, dobrovoľnosti a reciprocity.

-

odchýlky nastávajú aj pri vnútornej suverenite, sú vyvolané predovšetkým vzťahom medzi štátom
a občianskou spoločnosťou

-

štátna moc je zvrchovaná v zmysle riadiacej moci, ale je závislá od spoločnosti, lebo je výsledkom
súperenia sociálnych skupín – musí robiť kompromisy – odchýlky od modelu

-

výlučnosť štátnej moci: mocenský monopol štátu voči spoločnosti na danom území. Štátna moc
má monopol na legálne donútenie. Vyplýva zo suverenity štátnej moci

6)

Princíp teritoriality. Štátne územie, štátne obyvateľstvo

-

štátne územie: trojrozmerný priestor, v ktorom štátna moc môže uskutočňovať svoju osobitnú
vládnu činnosť. K územiu štátu patrí ďalšie územie (diplomatické misie – územná zvrchovanosť
prijímacieho štátu sa neobmedzuje, privilégiá vyplývajú z diplomatickej imunity) a predmety (lode,
ktoré plávajú pod vlajkou štátu – nie po zakotvení na výsostnom území iného štátu, lietadlá)

-

vznik štátneho územia:

-

prvotnou okupáciou (v súčasnosti už nemožná)

-

akcesiou (pridané územie – prírodná a umelá)

-

anexiou (jednostranný akt štátu, ktorý si podmaňuje cudzie územie)

-

adjudikáciou (rozhodnutie medzinárodného súdu alebo rozhodcovskej komisie – iba potvrdenie
alebo odmietnutie návrhov, rozhodnutie konferencií veľmocí o odstúpení územia)

-

cesia (kúpnopredajná zmluva)

-

vydržanie (napr. spor o Falklandy)

-

derelikcia (slobodné vzdanie sa územia – opustenie územia)

-

obyvateľstvo tvoria osoby, ktoré sa nachádzajú na území štátu, tvoria ho občania štátu a cudzinci

-

nový štát môže vzniknúť aj pričlenením (spojenie Nemecka roku 1990), rozčlenením (Česko-
Slovensko r. 1993), odčlenením (odčlenenie Belgicka od Nizozemska 1830)

-

osobitnou kategóriou je ľud – vždy sa viazal len na určitú skupinu obyvateľstva (belosi, muži,
vzdelaní, dospelí…)

-

myšlienku suverenity ľudu uplatňoval už v 13. st. Marisilius z Padovy, pojem suverenita ľudu vzni-
kol v americkej a francúzskej revolúcii

7)

Štátny národ, znaky národa a štátne občianstvo

-

štátny národ – súhrn štátnych občanov

-

znaky národa: spoločný pôvod, jazyk, dejiny, územie, vedomie a vôľa k národnej identite

-

kto nemá štátnu príslušnosť určitého štátu je cudzinec alebo bezdomovec (apatrida)

-

inštitút občianstva sa začína prejavovať v Ríme (Constitutio Antoniniana)

-

pojmy ľud a národ možno stotožňovať so štátom

-

znaky národa:

-

spoločný pôvod, spoločný jazyk, spoločné dejiny a spoločné územie, vedomie a vôľa k identite

-

právo národov na sebaurčenie:

-

myšlienka práva národov na sebaurčenie sa objavuje prvýkrát počas americkej a francúzskej
revolúcie; prejavuje sa v 14 bodoch prezidenta W. Wilsona; medzinárodnoprávne je uznané až
v Charte OSN a v článku 1 Paktu o ľudských právach z roku 1966 a v záverečnom dokumente
Konferencie pre európsku bezpečnosť a spoluprácu z Helsínk z r. 1975

-

právo na sebaurčenie prislúcha výlučne štátnym národom a kolonizovaným národom (spočívajú
v rešpektovaní suverenity štátu)

-

variantom práva národov na sebaurčenie bola Brežnevova doktrína – systém zdôrazňujúci právo
na sebaurčenie

-

štátne občianstvo je trvalý právny vzťah medzi fyzickou osobou a štátom, z ktorého vyplývajú
oprávnenia a povinnosti; o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky rozhoduje Minister-
stvo vnútra Slovenskej republiky

8)

Problematika menšín a ochrana menšín

-

problematika menšín bola riešená v minulosti rôznymi spôsobmi – odtrhnutím alebo mierovou asi-
miláciou na štátotvorný národ, boli však použité aj násilné metódy (grécko-turecká zmluva s Lau-
sanne – presídlenie gréckej a tureckej menšiny recipročne z oboch krajín bez ohľadu na vôľu zú-
častnených)

-

osoby, ktoré sa odlišujú od štátneho národa alebo od väčšinového obyvateľstva národnosťou,
jazykom, rasou, náboženstvom a pod. potrebujú právo na ochranu v dvoch smeroch: práva na
rovnaké zaobchádzanie (zákaz diskriminačných opatrení) a pozitívne práva na ochranu
(nároky na zvláštnu ochranu a zvláštne možnosti rozvoja menšiny)

-

medzinárodné právo a ústavy zaručujú menšinám:

-

právo používať jazyk

-

právo na vlastné výchovné zariadenia a kultúru

-

právo nebyť diskriminovaný v politickom, spoločenskom a hospodárskom zmysle

-

právo na politické a kultúrne vzťahy cez hranicu

-

právo slobodného vysťahovania (možnosť voľby vlasti)

9)

Štátny mechanizmus (pojem, zložky)

-

štátny mechanizmus je súhrn zvláštnych orgánov, organizácií a inštitúcií, prostredníctvom ktorých
sa uskutočňuje štátna moc. Štátny mechanizmus obsahuje personálnu zložku (osobitná kategória
ľudí profesionálne sa zaoberajúcich uskutočňovaním štátnej moci), materiálnu zložku (systém
štátnych orgánov a iných zariadení a inštitúcií navzájom hierarchicky podriadených a prepo-
jených), organizačno-normatívnu zložku

-

často sa používa aj pojem štátny aparát (zahŕňa iba personálny substrát štátnomocenských in-
štitúcií)

-

zložky štátneho mechanizmu:

-

štátne orgány

-

ostatné zložky štátneho mechanizmu – úradné osoby (vedúci pracovníci štátneho aparátu, ktorí
vydávajú záväzné pokyny len pre svojich pracovnoprávne administratívnoprávne podriadených;

vydávajú interné inštrukcie), zložky štátneho donútenia (policajné a bezpečnostné sily príp. armá-
da), štátne organizácie a štátne zariadenia (štátne vedecké ústavy, školy, múzeá, galérie…) a os-
tatný aparát (technickí úradníci, personál)

-

štát prenáša časť výkonu štátnej moci na neštátne subjekty:

-

subjekty územnej samosprávy (základom je obec – samostatný územný a správny celok združujú-
ci osoby, ktoré majú na danom území trvalý pobyt; môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia)

-

subjekty záujmovej samosprávy (komory – vydávajú licencie na výkon povolania a majú aj kontrol-
nú funkciu)

-

verejnoprávne inštitúcie

-

orgány verejnej moci: verejnú moc štát uskutočňuje prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej,
výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže uskutočňovať aj prostredníctvom ďalších sub-
jektov

-

verejnoprávne korporácie – štátne orgány, ktoré štát splnomocnil, aby vykonávali verejnú moc

10)

Štátne orgány – pojem a klasifikácia

-

štátne orgány sú základnou a rozhodujúcou zložkou štátneho mechanizmu, ktoré sú vybavené
právomocou, pôsobnosťou (kompetenciou) a štátomocenským charakterom

-

právomoc: spôsobilosť štátneho orgánu vydávať právne akty (normatívne a individuálne)

-

pôsobnosť (kompetencia): okruh spoločenských vzťahov, v ktorých štátny orgán môže vykonávať
svoju právomoc (okruh spoločenských vzťahov, v ktorých štátny orgán vydáva právne akty); pô-
sobnosť je osobná, priestorová, časová, vecná a funkčná

-

klasifikácia štátnych orgánov:

-

podľa právomoci – moderné ústavy vychádzajú z deľby štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a
súdnu; výkonné orgány sui generis: Najvyšší kontrolný úrad, prokuratúra, ombudsman

-

podľa pôsobnosti – osobná, priestorová, časová, vecná, funkčná

-

podľa ich vzájomných vzťahov – zodpovedné – nezodpovedné; nadriadené – podriadené; kontrol-
né – kontrolované; vyššej a nižšej inštancie

-

podľa spôsobu vytvárania (ustanovenia osôb do funkcií) – voľba, menovanie, žrebom

-

podľa zloženia – monokratické, kolegiátne

-

podľa dĺžky funkčného obdobia – na určitú dobu, relatívne určitú dobu (napr. stanovenie hornou
hranicou veku), neurčitú dobu (bez časového obmedzenia), trvalé (osoby pôsobiace vo funkcii do-
životne)

11)

Funkcie štátu

-

súvisia so štátnou mocou

-

štát ako jedna z politických inštitúcií v spoločnosti je jedinou všezahŕňajúcou organizáciou obyva-
teľstva na danom území

-

funkcie štátu vyplývajú z podstaty štátu

-

funkcie štátu sú realizované štátnym mechanizmom, niektoré činnosti však môžu vykonávať aj ne-
štátne subjekty (samosprávne či súkromnoprávne)

-

funkcie štátu možno klasifikovať podľa kritérií:

-

suverénny charakter štátnej moci

-

forma uplatňovania moci

-

reprodukcia moci

-

na základe suverenity štátnej moci môžeme klasifikovať funkcie štátu na vnútorné a vonkajšie;
klasifikácia funkcií štátu podľa vnútornej a vonkajšej stránky suverenity štátnej moci je politickým
hľadiskom prezentujúcim vnútornú a zahraničnú politiku štátnej moci

-

vnútorné funkcie štátu sú:

-

hospodárska funkcia (ovplyvňuje celkovú životnú úroveň a makroekonomické ukazovatele), fun-
kcia sociálnej starostlivosti (podmienky životného minima, podpora v nezamestnanosti, rodičovský
príspevok…, zdravotná starostlivosť), funkcia kontroly miery práce a miery spotreby (vydaním Zá-
konníka práce, mzdovými predpismi, predpismi o inkompatibilite…štát reguluje tvorbu cien, dovoz
a vývoz…), kulúrno-výchovná funkcia, funkcia ochrany životného prostredia a funkcia ochrany ve-
rejného poriadku a garancie základných práv a slobôd občanov (funkcia namierená proti porušo-
vateľom poriadku)

-

vonkajšie funkcie štátu sú:

-

funkcia obrany štátu a funkcia mierovej spolupráce so všetkými štátmi

-

na základe formy uplatňovania moci štát uskutočňuje funkciu zákonodarnú, výkonnú a súdnu (zá-
kladom je Montesquieovo učenie o trojdelenní štátnej moci), možno ich nazvať formálne funkcie
štátu

-

na základe reprodukcie moci je základnou funkciou moci vo všeobecnosti zabezpečenie reproduk-
cie, zo sociologického hľadiska ide o funkciu reprodukcie štátnomocenských štruktúr (mocenskou,
ideologickou a ekonomickou činnosťou) a funkciu reprodukcie celej spoločnosti

12)

Forma štátu – vývoj, pojem a zložky, zákonitosti mnohotvárnosti foriem štátu

-

základná otázka súvisiaca s formou štátu je: „Koľkí sa priamo alebo nepriamo podieľajú na zvr-
chovaných právomociach a na základných politických a právnych rozhodnutiach?“

-

už Herodotos sa zamýšľa v diele Dejiny nad panstvom jednotlivca, nemnohých a celého národa

-

Platón sa v dielach Ústava a Politika zaoberá hodnotením dobrých a zlých ústav

-

v Zákonoch vyhlasuje Platón monarchiu a demokraciu za matky všetkých ostatných vlád (monar-
chia na princípe moci a demokracia na princípe slobody)

-

podľa Aristotela sú pozitívne formy vlády kráľovstvo, aristokracia a politeia a negatívne formy
vlády tyrania, oligarchia a demokracia; najlepšou formou vlády je politeia

-

Polybios pokladá za najlepšiu formu štátu zmiešané prednosti monarchie, aristokracia a demokra-
cie (takúto vládu prvý zaviedol Lykurgos), v Ríme tieto prvky predstavujú konzuli, senát a ľud

-

Machiavelli vo Vladárovi tvrdí, že všetky štáty sú buď vladárstva alebo republiky (kde hlava štátu
nie je viazaná na dynastiu)

-

Montesquieu rozlišuje republikánsku, monarchickú a despotický vládu

-

v demokracii sa uplatňuje delenie na priamu a nepriamu

-

Popper tvrdí, že chaos v politickej teórii spôsobil Platón otázkou kto má vládnuť, otázka by mala
znieť: „Ako možno usporiadať politické inštitúcie, aby zlí alebo neschopní vládcovia nemohli spô-
sobiť príliš veľa škôd?“

-

forma štátu zahŕňa dnes spôsob organizácie a fungovania štátnej moci, zahŕňajúci formy účasti na
nej

-

klasifikácia zavádza pojem štátny a politický režim (tento pojem ale nie je použitý správne a nie je
ani potrebný)

-

zložky formy štátu: forma vlády a učlenenie štátu (územno-organizačná štruktúra štátu)

-

v užšom zmysle slova pod formou štátu rozumieme formu vlády

-

forma vlády zahŕňa účasť obyvateľstva na štátnej moci a organizácia, zloženie a vzájomné vzťahy
najvyšších štátnych orgánov

13)

Forma štátu – monokracie, oligarchie

-

monokracie - ak sú najvyššie právomoci v štáte v rukách jednotlivca, hovorí sa o monokratickom
systéme, panovník v absolutistickej monarchii alebo v autokratickej diktatúre rozhoduje o menova-
ní a odvolávaní predstaviteľov výkonnej moci a zasahuje do rozhodovania súdov; existujú dva ty-
py monokracií – monarchia a diktatúry

-

monarchie:

-

absolutistická monarchia – (Francúzsko počas vlády Ľudovíta XIV. – „L’ etat c’est mois“), mocen-
ské oprávnenia sa sústreďujú v jednotnej štátnej moci, ktorou disponuje absolutistický monarcha;
uplatňuje sa tu princíp nástupníctva v medziach dynastie a monarcha sa hlási ku kresťanstvu (v
Európe), zmiernenou formou je osvietenský absolutizmus

-

konštitučná monarchia (prvá polovica 19. st.) – kompromis medzi monarchistickým princípom a
nárokmi na buržoáznu slobodu, právne hranice panovníka sú obmedzené v ústavnej listine; kon-
štitučná monarchia sa zaraďuje medzi monarchie, parlamentná monarchia – monarcha nemá
ústavodarnú právomoc – sa zaraďuje medzi demokracie)

-

diktatúry:

-

klasická diktatúra (starorímska diktatúra) – v mimoriadnych situáciách je vhodné zveriť značné
právomoci do rúk jednotlivca (koná rýchlejšie a pružnejšie), o vyhlásení stavu núdze rozhoduje iný
orgán, moc je ohraničená ad hoc alebo na pol roka

-

autokratická diktatúra – východiskom je podľa Platóna neobmedzená demokracia, diktátor sa do-
stáva k moci „z poverenia ľudu“, neskôr začína likvidovať svojich nepriateľov, vedie vojny; ak sa
diktátor dostane k moci na základe ľudového hlasovania, ide o plebiscitárne diktatúry, k takejto
moci vedie populizmus

-

oligarchie:

-

aristokracia – vláda niekoľkých najlepších, najmúdrejších, najčestnejších sa v praxi často mení na
oligarchiu (panstvo skupiny)

-

klasická oligarchia je nahradená funkcionármi v stranách a spolkoch, špičkoví manažéri

-

neželaným prvkom je princíp kooptovania – doplňovania skupiny osobami, ktoré sú verné línii

-

východiskom je pluralizmus mocenských elít

-

železný zákon oligarchie: Robert Michels – Sociológia straníckosti: „panstvu organizovanej menši-
ny riadenej jednotným podnetom sa nedá zabrániť“ – jednu oligarchiu vždy nahradí iná oligarchia

14)

Forma vlády – priama demokracia

-

učenie o demokracii ponúka už Aristoteles (uvažuje o stálosti a udržaní demokracie, ktoré považu-
je za väčší problém ako jej založenie), hovorí o viacerých druhoch demokracie, predpokladom
každej demokracie je sloboda; všetci vládnu nad každým jednotlivcom a každý jednotlivec strieda-
vo nad všetkými, úrady sa obsadzujú žrebom, obsadzovanie nezávisí od majetku, sudcami sú
všetci

-

podľa Rousseaua demokracia smeruje k tomu, aby zmenila svoju formu, „demokraticky by si
mohol vládnuť len národ bohov“

-

podľa Masaryka demokracia nie je prirodzená, ale musí sa budovať

-

Hayek navrhuje zaviesť pojem demarchia (ľud nevykonáva moc, len vládne)

-

podľa Poppera ľudia musia voliť slobodu, lebo je konečnou hodnotou

-

priama demokracia:

-

všetky organizačné formy, v ktorých sa ľud ako suverén alebo ako prvotný orgán štátu sám stáva
činným, spolupôsobí pri tvorbe štátnej vôle

-

najstaršou formou priamej demokracie je ľudové zhromaždenie (agora, fórum, v súčasnosti v nie-
ktorých švajčiarskych kantónoch Landsgemeinde)

-

plebiscitárne rozhodnutia – rozhodnutia celého ľudu o zákonoch alebo administratívnych opa-
treniach (nejde o priamu demokraciu v pravom slova zmysle, len sa ľud vyjadruje k určitým otáz-
kam) – „polopriama demokracia“

-

inštitúciami priamej demokracie sú ľudové hlasovania, podľa spôsobu iniciovania a trvalosti:

-

plebiscit, referendum a iniciatíva

-

rozoznáva sa šesť druhov vecného hlasovania: plebiscit, otázka pre ľud, fakultatívne referendum,
obligatórne referendum, ľudová iniciatíva a ľudový podnet

-

plebiscit: vyhlasuje štátny orgán dobrovoľne a ad hoc, je širším pojmom ako referendum

-

iniciatíva: vyvolávajú ju hlasujúci občania, je to moc voličov navrhovať zákony a dodatky k ústave
a prijímať ich alebo zamietať (Kalifornia)

-

z hľadiska právnych účinkov je dôležité, či je hlasovanie záväzné alebo nezáväzné, určenie pred-
metu hlasovania, stanovenie konania, stupeň kontroly vládou, čas hlasovania

15)

Referendum

-

úprava referenda v ústave: piata hlava, druhý oddiel, čl. 93 – čl. 100

-

referendum je trvalá, ústavná inštitúcia a vyvoláva sa „zdola“ alebo „zhora“ podľa určených
pravidiel

-

umožňuje predkladanie dôležitých vecných otázok na rozhodovanie ľudu

-

referendum povoláva ľud najmä k zákonodarnej činnosti, znamená skutočné rozhodovanie (nie
vyvolanie normotvorného konania parlamentu a pod. ako pri plebiscite alebo iniciatíve)

-

rozoznáva sa referendum ante legem alebo post legem

-

môže byť obligatórne (priamo stanovené ústavou) alebo fakultatívne (na podnet kvalifikovaných
subjektov)

16 Forma vlády – nepriama demokracia

-

pôvodne sa výraz parlament používa pre akékoľvek zhromaždenie

-

neskôr sa používa z hľadiska dvoch inštitúcií: anglický parlament a francúzsky parlament

-

anglický systém vlády je najstaršou parlamentnou demokraciou

-

zastupiteľský systém má pôvod v Magne Charte Libertatum (r. 1215, dane možno poddaným ulo-
žiť len s ich súhlasom)

-

zhromaždenia rytierstva sa od 13. st. nazývajú parlamenty, od r. 1265 aj zástupcovia miest a re-
prezentanti šľachty

-

ríšske zhromaždenie Eduarda I. z r. 1295 sa nazýva modelový parlament

-

od 14. st. vzniká Horná snemovňa a Dolná snemovňa

-

až do 17. storočia sa parlament zvoláva iba nepravidelne

-

od r. 1707 má zákonodarnú právomoc

-

základy zvrchovanosti parlamentu kladie glorious revolution a Bill of Rights z r. 1689

-

francúzsky parlament vzniká ako curia regis, jeho hlas bol iba poradný

-

má predovšetkým súdnu právomoc

-

pôvodne existuje parlament v Paríži, neskôr aj v iných mestách (spolu 13), sú inštitúciami ancien
régime (starého režimu)

-

v Anglicku sa z parlamentu začínajú konštituovať politické strany, veľký význam má existencia
rokovacieho poriadku

-

súčasné parlamenty sa vytvorili podľa anglického vzoru, sú to zastupiteľské zbory ľudu

-

legitímne uznanú odporujúcu politickú silu predstavuje opozícia

-

aby mohol byť parlament ľudovým zastupiteľstvom, musí byť zvolený vo všeobecných, rovných,
priamych, tajných a slobodných voľbách

16)

Teória deľby moci a formy štátu

-

Aristoteles rozoznáva tri základné časti každého štátu: radu, úrady a súdnictvo

-

Polybios upozorňuje, že jednotlivé moci musia byť vyvážené

-

Locke vychádza z troch druhov moci v štáte:

-

zákonodarná moc – má právo rozhodovať o tom, ako má byť použitá sila štátu na zachovanie
spoločenstva a jeho členov

-

výkonná moc – zahŕňa aj súdnu moc, má vykonávať zákony a mať nad nimi dozor (zneužitie je
vojnový stav s ľudom)

-

federatívna moc – moc vojny a mieru, zväzkov a spolkov a všetkých zmlúv so všetkými osobami a
spolkami mimo štátu

-

Montesquieu – každý človek, ktorý vlastní moc má sklon zneužívať ju; každý štát má tri druhy
moci:

-

zákonodarnú, výkonnú a súdnu

-

princíp trojdelenia moci sa prvýkrát uplatňuje vo virgínskej ústave (1776)

-

princíp deľby moci je spoločný pre väčšinu moderných ústav, v európskych kontinentálnych
modeloch sa hovorí aj o oddelení mocí alebo o oddelení funkcií

-

deľba moci sa uskutočňuje v troch klasických podobách demokratickej formy vlády: prezidentská
republika, parlamentná republika a parlamentná monarchia

-

v parlamentnom systéme sa výkonná moc člení na hlavú štátu a na predsedu vlády spolu s minis-
trami

-

päť základných ústavných modelov štátu: (Shugart)

-

„čistý“ prezidentský model – voliči volia prezidenta, ktorý sa stáva hlavou výkonnej moci, vymenú-
va členov kabinetu alebo ich nominuje, aby ich volené zhromaždenie potvrdilo (USA a niektoré
štáty Južnej Ameriky)

-

model premiér – prezident – poloprezidentský systém (Douverger), prezident je volený vo vše-
obecných voľbách a koexistuje s ministerským predsedom a vládou zodpovednou za legislatívu
(Francúzsko, Weimarská republika, Rakúsko, Fínsko, Island, Írsko a Portugalsko); prezident nemá
právo odvolať vládu alebo jej členov, ak majú dôveru parlamentu

-

prezidentsko-parlamentný model – Weimarská republika a Srí Lanka po r. 1977, Ruská federácia;
prezident má právo neobmedzene vymenúvať a odvolávať ministrov, môžu byť odvolávaní aj vy-
slovením nedôvery parlamentom

-

parlamentný model s „prezidentom“, „čistý“ parlamentný model – oba sú totožné z hľadiska
vzťahov medzi výkonnou a zákonodarnou mocou – parlamentný systém

-

model premiér – parlament – kancelárska demokracia podľa nemeckého vzoru

17)

Totalitárny a liberalistický štát

-

ide o rozsah pôsobnosti štátnej moci

-

totalitárny štát:

-

policajný štát a moderný totalitárny štát

-

Policajným absolutistickým štátom bolo Prusko za Fridricha Wilhelma I.

-

moderný totalitárny štát sa vzťahuje na výlučnosť nároku na panstvo a na neohraničenosť oblasti
panstva

-

znakom je koncentrácia politickej moci, zasahovanie štátu do hospodárstva, direktívy v oblasti du-
chovného života

-

štát si robí nárok na poslušnosť voči právu a na zmýšľanie ľudí

-

potenciálnych protivníkov utláča, šíri strach a hrôzu, politicky rozlišuje na priateľov a nepriateľov

-

liberalistický štát: protipól totalitárneho štátu

-

liberalistické chápanie vyjadruje slobodu ako status negativus – ako priestor pre realizáciu jednot-
livca, v ktorom štát nie je prítomný, resp. kde je jeho prítomnosť neprípustná

-

demokratické chápanie vychádza zo status activus – slobody účasti na tvorbe všeobecnej vôle

-

v súčasnosti je väčšina štátov medzi totalitárnym a liberálnym systémom (v západnej spoločnosti
ide o liberálny systém s fungujúcou reguláciou)

19 Zákonodarstvo a výkonná moc

-

pojem legislatíva sa zakoreňuje v 18. st. v USA

-

polovica zákonodarných orgánov vo svete má dve snemovne

-

legislatíva so stredovekým pôvodom bola prenesená do Severnej Ameriky, kde sa stala nástrojom
kontroly a priblížením k nezávislosti

-

výkonná moc je ústrednou časťou rozhodovacej mašinérie štátu

-

je potrebné skúmať zloženie, štruktúru a právomoci výkonnej moci

-

vláda je v skutočnosti hlavným tvorcom práva, zákony pripravuje ministerská administratíva pod
dohľadom ministrov, potom sa predkladajú parlamentu na schválenie

20 Súdna moc

-

za čias aténskej demokracie je najvyšším súdom dikasteria (1000 členov, aby sa sťažila korupcia)

-

nezávislosť súdov vzniká od r. 1612, kedy sudca Coke v Anglicku odmieta kráľovu požiadavku,
aby mohol zasahovať do procesov

-

súdy nemôžu vykladať a používať právo z vlastnej iniciatívy, konajú iba ak sa k nim dostanú spory
súkromných osôb alebo úradníkov správy, nemajú demokratický základ, ani mandát ľudu, nemajú
moc presadzovať vlastné rozhodnutia

-

súdna moc je zväčša vyňatá spod priameho vplyvu politických síl, ktoré určujú legislatívu a exeku-
tívu

-

druhy záruk sudcovskej nezávislosti:

-

osobná (zákonom zaručený výkon povolania so slobodou uchádzať sa o výkon sudcovského po-
volania, vymenovanie na základe sudcovských návrhov, neodvolateľnosť a nepreložiteľnosť)

-

organizačná (sudca nie je viazaný príkazmi alebo posudkami, súdna moc je organizačne od-
delená od správy a od zákonodarstva)

-

funkčná nezávislosť (do funkcií súdnictva nemôžu zasahovať iné moci, ochrana pred preťažením
úlohami, ktoré sú súdnictvu cudzie)

-

ústavné súdnictvo: európsky model (Kelsen) – ústavné súdy fungujú ako orgány ochrany ústav-
nosti a ako orgány kontroly a posteriori (výnimkou je francúzska ústavná rada)

-

funkcie ústavného súdnictva: rozhodovanie o súlade zákonov a ostatných právnych predpisov
s ústavou a ústavnými zákonmi; rozhodovanie o individuálnych ústavných sťažnostiach, ktoré na-
mietajú porušenie základných práv; rozhodovanie kompetenčných konfliktov medzi štátnymi or-
gánmi, alebo medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami; podávanie výkladu ústavy
(ústavných zákonov), rozhodovanie o ústavnej žalobe proti hlave štátu (impeachment); rozhodo-
vanie o volebných veciach, o ústavnosti postavenia politických strán…

-

správne súdnictvo: koncepcia súdnej kontroly správy a administratívnej spravodlivosti (v kontinen-
tálnom systéme práva), predmetom sporov je otázka ohraničenia sfér pôsobnosti správy a
správneho súdnictva

-

funkcie správneho súdnictva:

-

preskúmavanie zákonnosti individuálnych správnych aktov

-

kontrola súladu normatívnych aktov štátnej správy zasahujúcich do práv jednotlivca, so zákonom,
pokiaľ to nie je funkciou ústavného súdu

21 Ombudsman

-

funkcia sa objavuje prvýkrát vo švédskej ústave z r. 1809

-

v 19. st. vykonáva predovšetkým dozor voči súdom a polícii

-

r. 1915 je vymenovaný samostatný ombudsman pre armádu

-

ombudsman je úradníkom legislatívy a nie exekutívy, vymenúva ho legislatíva a má právo kedy-
koľvek jej podávať správy, predkladá jej ročnú správu s opisom a komentárom najdôležitejších
prípadov

-

je nestranným vyšetrovateľom a je politicky nezávislý, jeho úrad upravuje ústava a ak raz začne
vyšetrovať nejaký prípad, legislatíva nesmie doň zasahovať, v duchu tradície všetky dôležité
politické strany súhlasia s jeho vymenovaním

-

nemá právo zmierniť alebo zrušiť rozhodnutie a nemá priamu kontrolu nad súdmi alebo nad admi-
nistratívou, hlavná právomoc spočíva v práve vyšetrovať a získavať fakty

-

má právo vyšetrovať z vlastnej iniciatívy, môže dozerať na súdy a administratívne orgány, môže
sa ujímať prípadov publikovaných v tlači

-

jeho metóda vybavovania odvolaní proti administratívnym rozhodnutiam je priama, neformálna,
rýchla a lacná

22 Učlenenie štátu – pojem zložky

-

štát má svoju vnútornú a vonkajšiu formu

-

vnútornou formou štátu a teda spôsobom usporiadania obsahu štátu je vzťah obyvateľstva a štát-
nej moci z hľadiska mechanizmu tvorby štátnej vôle, teda miera a formy účasti znamenajúca tiež
stupeň demokratičnosti štátu

-

vonkajšou formou štátu je jeho inštitucionalizácia – možno ju skúmať horizontálne aj vertikálne

-

vertikálnu inštitucionalizáciu štátnej moci nazývame učlenenie štátu (územnoorganizačná
štruktúra štátu)

-

učlenenie štátu možno skúmať ako právnu alebo ako politickú kategóriu, právna úprava sa ale ne-
musí zhodovať so skutočnosťou, stupeň zhody učlenenia ako politickej a právnej kategórie závisí
od kontrolných mechanizmov štátnej moci, od miery demokracie, od reálneho mocenského vplyvu
občianskej spoločnosti na štátnu moc

-

územná pôsobnosť štátu – rozsah územia štátu, na ktorom štátny orgán uplatňuje svoju právomoc

-

možno rozlišovať všeobecnú územnú pôsobnosť ústredných orgánov a špeciálnu územnú pôsob-
nosť miestnych orgánov

-

učlenenie štátu je systém vzťahov medzi štátom ako celkom a jeho územnými časťami ako dô-
sledok územnej organizácie štátu

-

územné rozčlenenie je predmetom právnej regulácie, preto hovoríme o administratívnoprávnom
členení štátu

-

niektoré štáty sa členia aj štátoprávne

-

základným kritériom skúmania vzťahov ústredných orgánov s celoštátnou pôsobnosťou a orgánov
s miestnou územnou pôsobnosťou je miera participácie orgánov s miestnou územnou pôsobnos-
ťou na suverenite štátu, štáty možno členiť na:

-

unitárne, zložené, zväzy štátov a zoskupenia štátov

-

ďalším kritériom klasifikácie je miera centralizácie, resp. decentralizácie štátnej správy, ako aj roz-
sah uplatnenia územnej samosprávy jednotlivých územných celkov

23 Unitárny štát

-

jednoduchý štát

-

každý štát je jednotný, aj unitárny, aj zložený, pretože jednota je výsledkom kvalitatívnych vlast-
ností štátnej moci

-

vytvoriť jednotné právo môže iba jednotný štát

-

jednota štátu znamená, že na území štátu existuje a voči občanom platí len jedna suverénna a vý-
lučná štátna moc

-

unitárny štát je tvorený jedným štátnym celkom členiacim sa na územné časti, ktoré majú admini-
stratívnoprávnu povahu a nie aj štátoprávny charakter; štátne orgány týchto celkov neparticipujú
na uskutočňovaní suverenity štátu, štát ako celok je prezentovaný ústrednými štátnymi orgánmi

-

znaky unitárneho štátu:

-

jedna ústava, jedna sústava najvyšších štátnych orgánov, jedna sústava zákonodarstva, jedno
štátne občianstvo, jedny štátne symboly

-

právomoc územných orgánov je delegovanou mocou

-

autonómia je osobitným prípadom územného usporiadania, môže byť súčasťou unitárneho štátu,
ale aj súčasťou členského štátu v zloženom štáte, je to len forma asymetrickej politickej, resp. ad-
ministratívnej územnej decentralizácie štátu v rámci učlenenia štátu; vznik a pôsobenie územnej
autonómie je odvodený od vôle vyššieho, suverénneho celku

24 Zložený štát

-

taký štát, ktorý sa okrem administratívnoprávneho usporiadania člení aj štátoprávne, jednotlivé
územné celky majú povahu členských štátov

-

takýto štát sa nazýva aj spolkový či zväzový štát

-

existuje v podobe federácie alebo reálnej únie

-

federácia: termín je odvodený od lat. foedus – zväzok, spolok

-

v období gréckych mestských štátov možno rozlišovať dva typy spolkov: symmachia – vojenský
spolok s hegemónom a politicky podriadenými partnermi a sympoliteia – vyššia organizačná for-
ma, veľmi dôležité politické a vojenské funkcie vykonáva strategos

-

pod federalizmom ako určitou teoretickou koncepciou sa spravidla rozumie spojenie menších
politických jednotiek do väčšieho samostatného útvaru, pri zachovaní samostatnosti týchto men-
ších súčastí

-

federácia je alternatíva k impériu, pretože moc, ktorú vykonáva federácia sa v podstate opiera o
súhlas a dohodu, zatiaľ čo v prípade impéria ide o donútenie – C. J. Friedrich

-

federalizácia sa môže vytvoriť spojením unitárnych štátov alebo rozpadom unitárneho štátu na
časti, ktoré vytvoria federáciu

-

právny spôsob vzniku federácie predstavuje zmluva, ktorú uzatvárajú štáty vstupujúce do federá-
cie; musí mať charakter konsenzu medzi štátmi

-

znaky federácie:

-

koexistencia suverenít – súčasne a vedľa seba majú suverenitu federácia ako celok a členské
štáty, ktoré ako pôvodní suveréni sa zmluvne vzdali časti svojej suverenity a preniesli ju na
spoločný útvar federáciu (do výlučnej právomoci federácie patrí predovšetkým obrana, zahraničné
veci, štátne hmotné rezervy, peňažníctvo, mena, rozpočet)

-

dvojaká ústava (normatívne právne akty republikových orgánov majú nižší stupeň právnej sily)

-

dvojaké štátne občianstvo

-

dvojaká sústava najvyšších štátnych orgánov (personálne zloženie najvyšších štátnych orgánov
federácie má odrážať zastúpenie členských štátov

-

členské štáty aj federácia majú svoje vlastné štátne symboly a hlavné mestá

-

najvyšší zákonodarný orgán federácie je dvojkomorový, druhá komora je zložená z rovnakého po-
čtu zástupcov jednotlivých členských štátov bez ohľadu na rozdiely v počtoch obyvateľstva a vo
veľkosti ich územia

-

reálna únia je jednou z monarchistických foriem štátu, ktorú charakterizuje spoločná hlava štátu a
spoločná správa (zahraničná, vojenská, finančná oblasť)

-

neexistuje stály spoločný zákonodarný orgán, len dočasný spoločný orgán (delegácie zákonodar-
ných orgánov členských štátov)

-

vo všetkých ostatných záležitostiach sú členské štáty samostatné

-

prechodným orgánom je moderná únia – po druhej svetovej vojne medzi veľmocou a koloniálnymi
krajinami získavajúcimi suverenitu

25 Zväzky a zoskupenia štátov

-

zväzky štátov majú podobu personálnej únie alebo konfederácie

-

personálna únia sa prejavuje prežitkami feudálneho spojenia štátov, je stupňom k zjednoteniu
alebo k splynutiu; ak niektorý štát nemá panovníka, pridružuje sa k inému štátu, členské štáty sú
samostatné, spojujúcim činiteľom je len monarcha

-

konfederácia má stále spoločné orgány, ktoré spravujú spoločné záležitosti (tie, ktoré sa za také
stanovili na základe zmluvy medzi členskými štátmi), uznesenia orgánov konfederácie zaväzovali
iba členské štáty, pre obyvateľstvo členského štátu sa stali záväznými až ich vyhlásením orgánom
členského štátu, orgány konfederácie nemajú imperatívnu právomoc, nie sú nositeľmi štátnej
suverenity, pri rozhodovaní orgánov konfederácie platí zásada, že sa menšina podriaďuje väčšine,
väčšinové rozhodnutia sú záväzné pre všetky členské štáty

-

zoskupenia štátov: v priebehu 20. st. vznikajú v podobe medzištátnych organizácii, ale sú tvorené
aj nadštátne spojenia štátov

-

najvýznamnejšou inštitúciou v svetovom meradle je OSN, na základe Charty OSN možno pri
riešení otázok vojny a mieru zasiahnuť aj do suverenity štátov

-

o nadštátne spojenie štátov ide, ak medzinárodné zoskupenie štátov získa prostredníctvom svo-
jich orgánov možnosť mocensko-právne rozhodovať priamo voči orgánom členských štátov
(Maastrichtská zmluva o Európskej únii zo 7. 2. 1992)

26 Politický systém – pojem, subjekty

-

D. Easton: politický systém je interakcia, prostredníctvom ktorej sa v spoločnosti autoritatívne roz-
deľujú hodnoty

-

základným poslaním politického systému je deľba hodnôt a jej uznanie väčšinou príslušníkov
spoločnosti

-

politický systém je súhrn politických inštitúcií a ideí danej spoločnosti a vzájomných vzťahov medzi
nimi; súhrn vzťahov, princípov a postupov pri vytyčovaní spoločenských cieľov, ich uskutočňovaní
a pri výbere, kontrole a výmene politických funkcionárov

-

proces politického sprostredkovania uskutočňujú subjekty politického systému: štát, politické
strany, politické hnutia (nesmerujú k bezprostrednej účasti na vláde, koncentrujú sa na jeden
zásadný problém, môžu vznikať ad hoc), občianske združenia (dobrovoľné záujmové združenia,
umožňujú, aby sa názory mohli prejaviť voči politickým stranám a orgánom štátnej moci), ná-
tlakové skupiny (dobrovoľné skupiny, ktoré cieľavedomým nátlakom ovplyvňujú politické strany,
orgány štátnej moci, zložky štátnej správy, vytvárajú sa na základe jednoty záujmov), cirkvi…

-

základným politickým subjektom, zdrojom štátnej moci je občan, ktorý musí disponovať základný-
mi politickými právami

-

medzi politickými subjektami existujú konflikty, ich riešenie má smerovať ku konsenzu a politickej
stabilite

27 Politické strany

-

moderné politické strany začínajú vznikať v polovici 19. storočia

-

spoločenskými zdrojmi moderných politických strán sú liberalizmus a osvietenstvo, inštitucionál-
nym základom je parlamentarizmus

-

k premene elitných politických strán na masové dochádza zmenou hlasovacieho práva

-

existujú tri typy definícií politických strán:

-

štrukturálne (zdôrazňujú problémy organizácie)

-

funkcionálne (akceptujú funkciu strany v politickom systéme)

-

definície strany ako reprezentanta triednych záujmov (chápu stranu ako určité sociálne a ideové
spoločenstvo)

-

moderné politické strany sa odlišujú spôsobom vnútornej organizácie, organizačnou štruktúrou a
šírkou členskej základne

-

Weber definuje politickú stranu ako organizáciu slúžiacu boju za záujmy určitých skupín, zdôraz-
ňuje význam spoločných záujmov aj cieľa – dosiahnutia moci

-

strany sú dobrovoľnými organizáciami

-

dôležitým prvkom modernej politickej strany je program, programy súčasných politických strán
majú univerzálny charakter

-

pôsobenie politických strán upravujú zákony (u nás 424/1991 Zb. o združovaní v politických
stranách v znení neskorších predpisov)

-

funkcie politických strán: úlohy, ktoré strana plní v politickom systéme

-

hlavnou funkciou strán je sprostredkovanie medzi občanom a štátnou mocou

-

politické strany plnia tri základné funkcie:

-

integratívnu – tvorbu názorov, politických postojov a artikulácie politických požiadaviek

-

výberovú – zameraná na personifikáciu a profesionalizáciu politicky orientovaných skupín,
uskutočňuje sa výber politickej elity

-

vládnutia – účasti na štátnej moci

-

klasifikácia strán (na základe rôznych kritérií):

-

konzervatívne (tradicionalizmus a konzervativizmus, pesimizmus, apologetický postoj k buržoáz-
nemu štátu ako k hlavnému cieľu ľudskej spoločnosti, obrana aristokratických výsad a stavov-
ských práv) a liberálne (pokrokovosť, optimizmus, individualizmus, formálna rovnosť)

-

ľavica, pravica a stred

-

podľa Webera: patronátne (dobytie moci pre vodcu), záujmové (orientované na záujmy stavov
alebo tried) a svetonázorové (opierajú sa o abstraktné zásady)

-

Neumann: reprezentačné strany (obmedzené na účasť vo voľbách), integračné strany (aktívne za-
pojenie más do straníckeho života), absolutisticky integrované strany (budujú sa podľa vzoru
vojenských organizácií)

-

Duverger: prvá typológia (špecializované strany – ohraničené len na jednu oblasť života a proti-
klad totalitné strany); druhá typológia (podľa zásad organizačnej štruktúry: kádrové strany, maso-
vé strany (teritoriálne, strany so základnými organizáciami, zmilitarizované), rámcové strany (majú
charakter federácie))

-

účasť na činnosti politických strán:

-

voliči – najširší okruh účasti v časovo obmedzených intervaloch

-

sympatizanti – veľká možnosť ovplyvňovania ďalších občanov – potenciálnych voličov

-

členovia – užší okruh účasti na činnosti politických strán

-

aktivisti – zabezpečujú akcieschopnosť politickej strany, najvplyvnejšou zložkou politickej strany
sú vedúci činitelia

-

klasifikácia systémov strán:

-

systém jednej politickej strany – charakteristický pre autoritatívne režimy

-

systém dvoch politických strán – len dve strany majú reálnu možnosť získať politickú moc

-

systém viacerých politických strán – trvalý stret politických záujmov mnohých skupín

28 Právny štát – pojem

-

pojem právny štát sa často používa ako synonymum ústavnej alebo zákonnej vlády

-

základy koncepcie právneho štátu kladie Kant v dielach Myšlienky k všeobecným dejinám v sveto-
občianskom zmysle a Metafyzické základy právnej vedy

-

von Humboldt: (Myšlienky z pokusu o určenie hraníc pôsobnosti štátu) „Štát sa zdržiava akejkoľ-
vek starostlivosti o pozitívny blahobyt občanov a nejde ani o krok ďalej, ako to je nevyhnutné pre
ich bezpečnosť v ich vzájomných vzťahoch a voči vonkajším nepriateľom…“

-

pojem Rechtsstaat používa po prvý raz C. T. Welcker v spise Posledné dôvody práva, štátu a
trestu

-

predstavitelia nemeckej teórie právneho štátu vystupujúci proti policajnému štátu sú: Mohl, Stahl,
Gneist, Bähr – zaoberajú sa otázkami kontroly štátnej správy a vytvorením správneho súdnictva

-

Mohl a Bähr odvodzujú platnosť práva od zákona ako prejavu suverenity ľudu, Stahl a Gneist
uprednostňujú monarchiu a miestne právne tradície podľa anglického modelu

-

Stahl sa vyjadruje: „Štát má byť právnym štátom…“

-

Bluntschli: Všeobecná štátoveda – tvrdí, že je vhodnejšie hovoriť o konštitučnom štáte ako o práv-
nom štáte

-

Mohl navrhuje používať pojem rozumný štát

-

Jellinek: právny štát je taký štát, v ktorom vládnu zákony a teda administratíva a súdnictvo sa
riadia právnymi normami

-

Klaus Stern: právna štátnosť je vykonávanie štátnej moci na základe ústavne vydaných zákonov,
ktorých cieľom je ochraňovať slobodu, spravodlivosť a právnu istotu

-

francúzskym ekvivalentom právneho štátu je état de droit

-

každý štát je nevyhnutne právnym štátom (Kelsen) a musí sa správať ako právny štát (MacCor-
mick)

-

ďalšou koncepciou je Rule of Law – preferencia v prospech práva a poriadku, tento pojem obsa-
huje princíp legality, stelesňujú ho tri princípy: absolútna zvrchovanosť alebo prevládanie riadneho
práva ako opak ľubovôle, rovnosť pred zákonom, ústava nie je prameňom občianskych práv, ale
výsledkom práv a slobôd jednotlivcov, reprezentuje riadne právo štátu (A. V. Dicey)

29 Modely právneho štátu

-

formálny právny štát: je spätý predovšetkým so zakotvením určitých princípov alebo znakov, ktoré
charakterizujú štát navonok ako právny štát: „Štát má byť právnym štátom. … Právnym spôsobom
má presne určiť a nezlomne zabezpečiť dráhy a hranice svojej pôsobnosti a sféru slobody svojich
občanov“ (Stahl)

-

materiálny právny štát: štát sa má pokúsiť o spravodlivé úpravy schopné vyvolať konsenz. Je to
požiadavka legitimity aj stability

-

tri základné teórie právneho štátu: liberálny právny štát, sociálny právny štát, demokratický právny
štát

-

liberálny právny štát – spätý s obdobím kapitalizmu voľnej súťaže – prísne oddeľovanie súkromnej
sféry od sféry verejnej moci, zákony štátu musia byť všeobecné a abstraktné; slobodu jednotlivca
možno obmedziť len výnimočne a v záujme závažných spoločenských účelov; občianska sloboda
je prirodzená sloboda obmedzená ľudskými zákonmi len potiaľ a nie ďalej, ako to je potrebné a
vhodné pre všeobecný prospech verejnosti (W. Blackstone); pojem občianska sloboda v tradič-

nom liberalistickom chápaní zahŕňa dve stránky: negatívnu (sloboda od štátu) a pozitívnu (sloboda
jednotlivca, ktorý vstupuje do vzťahu s inými jednotlivcami)

-

sociálny právny štát – takýto štát je nezlúčiteľný s liberálnou teóriou; ciele sociálneho štátu: mate-
riálna istota, individuálna nezávislosť, spoločenská solidarita; úlohy sociálneho štátu: riešenie so-
ciálnej otázky, vytváranie sociálnej spravodlivosti, starostlivosť o existenciu, starostlivosť o rast a
posilnené štátne plánovanie kontinuálneho vývoja hospodárstva a spoločnosti; štát musí vytvoriť
takú sociálnu štruktúru, aby každý mal šance pre rozvoj svojej osobnosti

-

demokratický právny štát predpokladá ústavu založenú na demokracii a na základných právach,
vyžaduje aj aktívnu a nezávislú občiansku spoločnosť; podstatnými prvkami sú základné práva a
zákonnosť správy; ustupuje od požiadavky všeobecnosti zákonov

30 Princípy právneho štátu – záruky základných práv a slobôd, legitimita a legalita

-

princípy právneho štátu podľa Manza: deľba moci, záruky osobnostných základných práv, pojem
formálneho zákona, zákonnosť súdnictva a správy, obmedzená vláda, súdna ochrana, princíp nul-
la poena sine lege, existencia ústavy ako najvyššej normy štátu

-

Habermas: princíp suverenity ľudu, princíp rozsiahlej individuálnej právnej ochrany zaručený
nezávislým súdnictvom, princíp zákonnosti správy a jej súdnej a parlamentnej kontroly, princíp od-
delenosti štátu a spoločnosti

-

medzi princípy právneho štátu patria predovšetkým záruky základných práv a slobôd, legitimita a
legalita, suverenita ľudu, deľba moci, vzájomné brzdy a rovnovážnosť mocí, zvrchovanosť ústavy
a zákona, právna istota

-

záruky základných práv a slobôd:

-

zmyslom je zabezpečenie individuálnej slobody pred zásahmi zo strany štátnej moci

-

základným historickým medzníkom je Magna Charta Libertatum (1215), východiská dovršuje Ha-
beas Corpus Act (1679), Bill of Rights (petičné právo poddaných 1688), Bill of Rights of Virginia
(všetci ľudia sú od prírody rovnako slobodní a nezávislí a majú určité vrodené práva… a to užívať
život a slobodu, možnosť vlastniť majetok a snažiť sa dosiahnuť šťastie a slobodu)

-

Deklarácia práv človeka a občana (1789) ľudské a občianske práva môžu platiť iba v hraniciach
stanovených zákonom, ktorý a opiera o všeobecnú vôľu, prirodzené a neodňateľné ľudské práva
sú sloboda, vlastníctvo, bezpečnosť a odpor proti útlaku

-

Ústava Slovenskej republiky: druhá hlava, čl. 11 – čl. 54: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i
v právach, Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné; uvádza
sa právo na obhajobu, právo odoprieť výpoveď, rovnosť účastníkov konania, verejnosť konania,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov

-

cieľom všetkých noriem a inštitúcií je sloboda občanov; demokratická sloboda: právo každého
jednotlivca na spoluúčasť na tvorbe politickej vôle spoločenstva, liberálna sloboda: štátna moc ne-
má zasahovať do určitej sféry slobody jednotlivca

-

Montesquieu dáva slobodu do priamej súvislosti s uplatňovaním princípu deľby moci, za ďalšiu
podstatnú podmienku realizácie slobody pokladá bezpečnosť

-

dôležitým predpokladom slobody je vlastníctvo

-

legitimita a legalita:

-

legitimita znamená súhlasné hodnotenie štátnej moci alebo jej skutočné schválenie

-

legalita – určitá funkcia štátnej moci sa nadobúda a vykonáva právnym spôsobom, v zhode
s právom, je to forma, v ktorej sa právo prejavuje

-

legálne úpravy môžu byť nelegitímne

-

štát musí udržiavať nedôveru voči neprávu, ktoré vystupuje v legálnych formách

-

občianska neposlušnosť: verejné, nenásilné, svedomím motivované , politické, ale protizákonné
konanie, ktoré si zvyčajne kladie za cieľ privodenie zmeny zákonov alebo zmeny vládnej politiky
(Rawls). protest musí smerovať proti dostatočne dobre opísaným prípadom ťažkej nespravodlivos-
ti, možnosti legálneho pôsobenia, ktoré má vyhliadky na úspech, musia byť vyčerpané a aktivity a
prejavy neposlušnosti nesmú nadobudnúť taký rozsah, ktorý ohrozuje fungovanie ústavného
poriadku

-

okrem občianskej neposlušnosti existuje aj revolučná neposlušnosť (s cieľom zmeniť vládu) a
námietka svedomia

31 Princípy právneho štátu – suverenita ľudu, deľba moci, zvrchovanosť ústavy a zákona, právna is-
tota

-

najvyššia časť správy štátu nesmie robiť nič nezákonné, ani nič dôležité bez súhlasu ľudu (zá-
konodarcu), pretože sila a autorita vlády spočíva na jasne vyjadrenej vôli ľudu (Marsilius z Pado-
vy)

-

princíp suverenity ľudu je prvý raz vyjadrený vo Virginia Bill of Rights (1776)

-

z princípu suverenity ľudu podľa Habermasa vyplývajú: princíp rozsiahlej individuálnej právnej
ochrany, zaručený nezávislým súdnictvom; princípy zákonnosti správy a jej súdnej ako aj parla-
mentnej kontroly; princíp oddelenosti štátu od spoločnosti, ktorý má zabrániť tomu, aby sa sociál-
na moc menila na moc administratívnu bez komunikatívnej tvorby moci

-

Demokracia je vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud (A. Lincoln)

-

v západných demokraciách sa veľmi úzkostlivo vymedzuje a stráži nezávislosť sudcov od výkon-
nej moci, presahy inej moci sa však nevylučujú; jedna moc pôsobí na druhú a preberá výkon jej
funkcií (vláda vydáva nariadenia, súdy si prisvojujú určité funkcie správy)

-

hranice medzi legislatívou a exekutívou sa odstraňujú prijímaním vykonávacích zákonov

-

zvrchovanosť ústavy a zákona: Kelsen: ústava je iba prvým pozitívnym krokom k tvorbe práva, je
rámcom, ktorý nadobudne hmotný obsah a podľa nej utvorenými zákonmi

-

k pojmovým prvkom právneho štátu patrí existencia ústavy vo formálnom zmysle – písanej ústav-
nej listiny

-

nijaký štátny akt nesmie byť v rozpore s ústavou

-

právna istota: podľa Benthama je hlavným účelom práva

-

štát nemá meniť svoje zákony, ak to nie je nevyhnutné

-

prvkami právnej istoty sú orientačná istota (treba vedieť, aké správanie sa vyžaduje a aké správa-
nie treba očakávať od iných) a sociologická istota (realizačná istota – musí sa dať spoľahnúť na
to, že existujúce normy sa budú rešpektovať a presadzovať, zmluvy dodržiavať, rozsudky sa budú
vykonávať)

-

konanie štátnych orgánov musí občan v rámci určitých hraníc dokázať predvídať a kalkulovať
s ním

-

zákony musia byť ponímané dostatočne jasne na to, aby si občan mohol urobiť aspoň predstavu o
svojej právnej situácií, zákonodarca nemá používať neurčité právne pojmy a všeobecné klauzuly

-

myšlienka právnej istoty v oblasti správy musí nevyhnutne nadobúdať formu ochrany dôvery

-

s princípom ochrany dôvery bezprostredne súvisí potreba stanoviť hranice spätnej časovej pôsob-
nosti zákonov

-

ohrozením právnej istoty je nadmerná, prehnane podrobná právna úprava, ktorá vyúsťuje do inflá-
cie právnych predpisov (Najhorší štát má najviac zákonov)

-

s právnou istotu súvisí kontinuita vo vývoji právneho poriadku