Teória štátu a práva

11.11.2003

Je málo otázok v ľudskej spoločnosti, ktoré boli kladené s takou zodpovednosťou. Táto otázka čo je právo bolo často krát položená a odlišne zodpovedaná.

 Problém spočíva v tom, že právo je polysém – má mnoho významov, tým vznikla naliehavosť

otázky, avšak definovať právo je veľmi obtiažne.

Čo je definícia – každá definícia zdôrazňuje určitú stránku objektu alebo predmetu. Definovanie objektu alebo predmetu je
rozdielne v prírodných a spoločenských vedách. Otázka, čo je právo je v právnych vedách esencionalistická – podstatná.

Immanuel Kant tvrdí, že definície sú potrebné v humanitných, nie v spoločenských vedách (definície majú
význam iba v matematike a prírodných vedách. Vo filozofii (spoločenských vedách) nemožno postupovať ako v matematike, pretože ak skúmame
v filozofii určitý problém, tak riešenie si vyžaduje určitú diskusiu, rozpravu

.)

Kant vymedzil pojem ako prechodný výsledok snahy o poznanie. Z toho vyplýva, že definície majú byť
prediskutované a preto je v spoločenských vedách potreba podrobovať definíciu kritike a korektívam.

Právo je pôsobiaci, fungujúci systém v praxi. Idea práva je historicky totožná s ideou spravodlivosti.
-

Právo ako pôsobiaci systém

– ide o určitý platný systém pravidiel, ktoré sú kodifikované alebo jasne spísané.

-

Právno-filozofický prístup k

vymedzeniu práva

– právno-filozofický prístup je charakteristické hľadanie

všeobecného pojmu pre právo, ktorý by sa potom mohol aplikovať.

-

Pozitivistický prístup

– sústreďuje sa na vymedzenie toho, čo je platné právo pre určitú spoločnosť.

Už od starého Grécka existuje

dualistické chápanie práva:



prírodné zákony Fysei



ľudské zákony Nomoi

Ďalšou antinómiou je Kosmos a Taxis



KOSMOS je vlastne určitý svet prirodzených zákonitostí, ktoré sú nemenné



TAXIS ako organizačné pravidlá stanovené z vlastnej vôle pre vlastnú potrebu.

Aristoteles rozdeľuje zákonné právo – pozitívne právo ZP

prirodzené právo

PP – nie všade má rovnakú platnosť a je nezávislé od toho, či sa ľuďom páči alebo nie.

 základ práva je v slove ius – právo (latinčina)

 v starovekom Ríme právo buď úzko súvisí so spravodlivosťou alebo právo sa rovná spravodlivosti.
 tam nachádzame pojem Ius-Iu, čo znamená zaväzovať, viazať, k určitému správaniu.
 ďalším pojmom je grécky pojem Isón, čo znamená spravodlivá rovnosť.
 v arabčine používaný pojem Ihsá čo znamená činiť dobro

dobro odplácať dobrým
určité pravidlá, ktoré ľudí zaväzujú vo vzájomnom styku.

Večnou otázkou je či je právo niečo nemenné, večné alebo či právo tvorí niečo napísané pre určitý štát. S tým
súvisí aj chápanie práva, kde sa stretávame s
-

objektívny pohľad

– právo je chápané ako určitý vonkajší systém pravidiel, vonkajší tlak – hrozba

-

subjektívny pohľad

– ktorý vychádza z vnútra a môžeme ho vyjadriť ako „ja mám právo, som jeho

nositeľom „

S objektívnym pohľadom chápania práva je spojené čínske chápanie práva, kde sa na vyjadrenie používa
predstava utekajúceho človeka, ktorého naháňa voda. Z tohoto vyplýva záver, že právo je permanentná vonkajšia
hrozba. Pojem práva je stotožňovaný s trestným právom a medzi týmito kaligrafickými znakmi má aj svoje
miesto znak noža a teda v trestnom práve má svoje postavenie aj nôž.

1/5

Teória štátu a práva

11.11.2003

Prístupy a koncepcie chápania práva

1. prístup právno – filozofický

 charakteristická je snaha o vymedzenie všeobecného pojmu právo

 prostredie, ktorým by sa právo odlíšilo od ostatných normatívnych systémov

 prostredie, ktorým by sme určili čo je a čo nie je právo

2. prístup pozitivistický

 sústreďuje sa na vymedzenie toho, čo je platné právo pri určení konkrétnej spoločnosti

 skúma sa tu vzťah práva a vôle a práva a moci

Stále sa stretávame so súperením dvoch názorov a to Ius Naturalizmus a Ius Pozitivum. Existuje otázka:
„Existuje vôbec prirodzené právo?“. Termín prirodzený sa používa na označenie toho, že právo nie je
racionálnym výtvorom ale produktívnym procesom vývoja a prirodzeného výberu. Označenie určitej požiadavky
za prirodzenú vytvára dojem, že ide o požiadavku apriórnu – nemennú, ktorá je založená na viere, vymyká sa
kritike a nepodlieha diskusii pomocou racionálne argumentácie.
Prirodzeno-právne chápanie práva – zaujíma sa o právo, ktoré spoločnosť nevytvára ale dostáva ho zvonka.
V tomto prípade ľudská vôľa pre právo nemá nijaký význam, nie je preň zaujímavá.
Ako prvý rozlíšil právo na Ius Pozitivum a Ius Naturalizmus

Herakleitos, ktorý rozdelil zákony – Diakion na

Fysei a Nomoi.
Ďalej sa s dualistickým chápaní práva stretávame u

Aristotela, ktorý delí právo na prirodzené a zákonné.

Pričom Aristoteles tvrdí, že prirodzené právo má všade rovnakú platnosť a nezávisí od toho, či sa ľuďom páči
alebo nie. Pre prirodzené právo je charakteristické, že v konflikte s právom pozitívnym hrá úlohu určitého vzoru,
s ktorým pozitívne právo musí vyť v súlade. Prirodzené právo je poznateľné rozumom.
Určitú zmenu do ponímanie prirodzeného práva vnáša nizozemský mysliteľ

Hugo Grotius, ktorý do

prirodzeného práva vnáša racionálny prvok a vymedzuje prirodzené právo ako príkazy jasného rozumu, ktoré
udávajú, že sa v konaní podľa jeho zhody, či nezhody so samotnou rozumovou prirodzenosťou nachádzajú ako
morálna škaredosť alebo morálna nevyhnutnosť na základe čoho Boh takéto správanie prikázal alebo zakázal.
Podstatou Ius Naturalizmus, je teória, že pozitívne právo môže byť aj neprávo teda bezprávie. Prirodzeno-právna
koncepcia pripúšťa aj existenciu pozitívneho práva ale ako požiadavka je, že pozitívne právo musí byť v súlade
s právom prirodzeným. Je viacero názorov čo je pozitívne právo, názory sa rôznia v tom čo je spravodlivosť a
nespravodlivosť, kto má možnosť posúdiť čo je a čo nie je spravodlivosť.

Ius Pozitivum

Pôvod pojmu Ius Pozitivum pochádza od slova Lege Poner, čo znamená stanovovať, dávať a stretávame sa
s týmto pojmom v Justiniánskej kodifikácii v 6 storočí. Bežne sa začína používať v 12 a 13 storočí. Pozitívne
právo nepripúšťa existenciu iného práva, zamieta prirodzené právo a drží sa zásady, to čo držiteľ moci, nositeľ
moci stanovuje ako právo je právom. Právo je tu chápané ako súbor príkazov suverénna alebo suverénnej moci,
ktorý je v určitej spoločnosti politicky nadriadený všetkým ostatným subjektom. Je to právo vytvorené štátom.
Pozitívne právo = platné právo určitého štátu. S najostrejšou kritikou pozitívneho práva zo strany prirodzeného
práva sa stretávame u Piera Magnusa Bergbohma, odmietajúceho akýkoľvek dualizmus práva a hovorí, že
podstata každého práva spočíva v tom že existuje, preto najkrajšie ideálne právo zaostáva za najžalostnejším
pozitívnym právom podobne ako kalika vidí a počuje a existuje lepšie ako najkrajšia socha, ktorá je slepá, hluchá
a nečinná. Byť právom značí toľko ako byť záväzným životným pravidlom. A byť ideálom znamená byť
nezáväzným. Splynutie oboch pojmov v jednom pojme ideálneho práva v zmysle filozofickom prirodzené právo
nie je možné.

Možno povedať, že dilemu medzi prirodzeným právom a pozitívnym právom je možné zhrnúť do dvoch

dilem
-

nespravodlivý zákon, právo nie je zákonom (Lex Iniusta Non Est Lex). A teda existujú nemenné zákony,
večné, spravodlivé. V dnešných podmienkach sa od tohoto odvíja problém občianskej neposlušnosti

-

tvrdý zákon ale zákon (Dura Lex Sed Lex) a preto ho treba dodržať.

To ako sa právo vyrovnáva s touto dilemou teda práva prirodzeného a práva pozitívneho závisí od právnej
doktríny štátu. Po druhej svetovej vojne dochádza k obnove prirodzeného práva, dôvodom bolo sklamanie
človeka z pozitivizmu v súvislosti s nacistickým právom.

2/5

Teória štátu a práva

11.11.2003

Gustav Rodbruchov – ide o názor až po súčasnosť aktuálny, vo svojom diele Päť minút právnej filozofie

formuluje riešenie konfliktu medzi prirodzeným a pozitívnym právom. „Konflikt medzi spravodlivosťou a
právnou istotou by sa mohol vyriešiť tak, že stanovené pozitívne právo zaručené mocou má prednosť aj vtedy ak
je obsahovo nespravodlivé a neúčelné s výnimkou situácie, že rozpor medzi pozitívnym právom alebo
spravodlivosťou dosiahol takú neznesiteľnú mieru, že zákon ako nespravodlivé právo musí ustúpiť.“ Táto
formulácia bola prevzatá aj do doktríny SRN a ej charakteristická pre spolkové súdy a súdnictvo.
-

Pozitivizmus prerastá do normativizmu

– pokračuje silné obnovenie v podmienkach Anglicka a

charakteristický smer pre Anglicko je nazývaný analytická iurisprudencia, je pre ňu charakteristické, že sa
pokúša analyzovať právo za používania jazykových a logických metód a uprednostňuje formálno-právny
prístup.

-

Právny normativizmus

– dotýka sa vývoja ČSR, najširšie sa rozvinul na Brnenskej právnickej fakulte a jeho

vplyv pokračuje do roku 1950, keď je brnenská právnická fakulta zatvorená. Zaoberá sa teóriou právnej
normy, presadzuje myšlienku, že je potrebné skúmať formu v ktorej sa právo prejavuje. Obsah majú skúmať
iné vedy. Normativistická definícia práva je, že právo je ako niečo čo má byť, ako systém ideálnych
pravidiel správania vo forme príkazov a zákazov. Právo chápe ako pravidlá vydané štátom, na zabezpečenie
ktorých sa používa sankcia. Pre normativizmus je charakteristická predstava dvoch svetov to jest svet bytia
(sein) toho čo je a svet toho čo má byť (sollen). Pre normativizmus je charakteristické rozpracovanie stupňa
právnej sily právnych noriem, hierarchia právnych noriem vo forme pyramídy, kde na vrchole pyramídy je
základná, východisková norma a od nej sa odvíjajú ďalšie normy

-

Sociologická koncepcia

– sa snaží presadiť požiadavku, aby právny teoretici nielen poznali platné pozitívne

právo, ale aby ho súčasne chápali ako spoločenský jav. Sociologické právne školy vznikajú ako revolta proti
pozitivizmu a normativizmu. Známy právna sociológ Roscoo Pound delí právo na právo na právo živé alebo
v akcii (law in action)

a právo v

knihách (law in books)

a poukazuje na jednoduchý fakt, že niečo iné je

napísané v zbierkach zákonov a niečo iné v rôznej miere aplikujú súdy. Pod právom v knihách Pound chápe
zastaralé common law a pod právom v akcii je to právo uplatňované na súde. Ďalší sociológ Erlich chápe
právo ako vnútorný poriadok zväzov a ten je nielen pôvodnou ale až po súčasnosť základnou formou práva.
Sociológia práva musí podľa neho začať so skúmaním živého práva, teda ide o právo, ktoré nie je stanovené
v právnych vetách ale napriek tomu ovláda život.

-

Psychologická teória práva

– právo je chápané ako subjektívny zážitok, ako určitá subjektívna predstava,

ktorá môže byť u každého iná. Ide o predstavu, ktorú si subjekt vytvára na základe určitého systému
príkazov alebo zákazov, ktoré môžu byť externé, teda zo strany vonkajšej autority alebo interné, ktoré si
jednotlivec stanovuje sám.

V histórii aj v súčasnosti dominujú dva prístupy k právu a to
-

Právo a moc

-

Právo a vôľa

Právo a moc – právo nie je nič iné len prospech silnejšieho, každý má toľko práva koľko má moci. Právo
silnejšieho je najväčším bezprávím. Aj keď právo súvisí s mocou nemožno ho s ňou stotožniť. Vo vzťahu právo
a moc existuje možnosť donútenia, pretože právo bez moci by bolo bezmocným právom a bezprávna moc nie je
nič ideálne.
Právo a vôľa – právo nie je nič iné ako prejav nositeľ moci. Táto stránka sa prejavuje ako v tvorbe práva tak aj
v realizácii práva.

Právo chápeme ako súbor noriem, pravidiel správania, ktoré neslúžia poznaniu sveta ale úprave správania. Teda
ide o praktické normy, ktoré predpisujú určité správanie alebo prikazujú sa určitého správania sa zdržať.
Právo chápeme ako uskutočnené pravidlá správania, ako určitý poriadok, ktorý má šancu presadiť sa v určitom
normovanom procese. Právne normy majú funkciu spravodlivo riešiť právne problémy.

Definícia práva podľa Knappa – právo je formálne zdelený (oznámený) spoločenský normatívny a regulatívny
systém, ktorý je vytvorený alebo uznaný štátom na dosiahnutie určitých spoločenských účelov a na presadenie a
ochranu určitých všeobecných spoločenských záujmov, a ktorého normy sú vynútiteľné štátnou mocou.
Pokiaľ sa stretávame s inými vymedzeniami práva, stretávame sa najčastejšie s týmito. Právo je súbor právnych
noriem, ako všeobecne záväzných pravidiel správania vyjadrujúcich objektívne podmienenú vôľu nositeľa
štátnej moci, štátom stanovenej respektíve štátom uznanej forme, ktorých dodržiavanie je vynútiteľné štátnou

3/5

Teória štátu a práva

11.11.2003

mocou. (to čo je za ako je definícia právnej normy). Jedine právna norma je vynucovaná štátnou mocou, žiadna
iná norma nie je.
Ak hovoríme o práve, musíme ho skúmať v rôznych rovinách
-

normatívna rovina – súhrn právnych noriem

-

sociologická rovina – právne vzťahy

-

psychologická rovina – právne vedomie

Kompletné vystihnutie právnych noriem nachádzame v týchto rovinách
Normatívna rovina – je základná rovina, od nej sú odvodené ostatné dve roviny. Ide o rovinu, ktorá vyjadruje to,
čo má byť.
Rovina sociologická – to čo je, ide o rovinu v ktorej dochádza k premene možnosti na skutočnosť. To je vlastne
právny vzťah, ktorý možno vymedziť ako spoločenský vzťah, ktorý je regulovaný právnou normou a v ktorom
subjekty vystupujú ako nositelia oprávnení a právnych povinností, vymedzených v právnych normách.

Právne vedomie – psychologická rovina – tvorí psychologickú rovinu skúmania práva, je to jedna z podôb
skúmania práva. Právne vedomie je súčasťou spoločenského vedomia a súčasťou nie zanedbateľnou. Právne
vedomie je špecifická forma spoločenského vedomia, predstavujúcu súhrn právnych názorov, ideí a predstáv
ľudí o práve, v ktorých sa prejavuje ich vzťah k právu, poznanie a hodnotenie práva ako aj požiadavky v oblasti
tvorby a realizácie práva. Je to súhrn predstáv o práve a názorov na právo. Môžeme hovoriť o dvoch úrovniach
právneho vedomia
-

De Lege Lata

-

De Lege Ferenda

Úroveň De Lege Lata, to sú predstavy o platnom práve. Vyjadruje stupeň poznania práva. Vedú sa diskusie či
táto úroveň je vedomie o práve alebo aj stupeň poznania práva, a to preto pretože určité právne normy máme
vžité.
Úroveň De Lege Ferenda je názor na právo, môj vzťah k právu. Obsahuje aj moje návrhy na spôsob riešenia
nedostatkov.

Význam právneho vedomia z

hľadiska zákonnosti

Zákonnosť je rešpektovanie právo ako štátnymi orgánmi tak aj občanmi.
Psychologický vzťah k právu ovplyvňuje aj zákonnosť v spoločnosti, pretože samotná znalosť práva ešte nemusí
vždy odrážať vysokú úroveň právneho vedomia. Časť občanov napriek dobrým znalostiam práva ho budú
naďalej sústavne porušovať. Niektorí právo poznajú a majú k nemu oportunistický postoj. Ak právne vedomie
smeruje k rešpektovaniu práva je posilnením zákonnosti. Kde vzniká konflikt použije sa právo, nastupuje právna
norma ako vzor a preto nemôže uspokojovať záujmy všetkých. Platí princíp, že neznalosť práva
neospravedlňuje. Tento princíp je považovaný za nevyvrátiteľný právny princíp, teraz je aj zakotvený zákonom.

Znaky právneho vedomia – porovnania práva a právneho vedomia
-

diferencovanosť

– je charakteristickým znakom, na rozdiel od práva, ktoré je jednotné teda vyznačuje sa

monizmom, právne vedomie má zložitú štruktúru a teda je diferencované. Právne vedomie sa líši u
jednotlivých generácií, rozdielnosť medzi pohlaviami, v meste a na dedine,...

-

neformálnosť

– právne vedomie nie je fixované písomne na rozdiel od práva, ktoré má písomnú formu (Lex

Scripta)

-

spontánnosť

– právne vedomie vzniká spontánne, kdežto o tvorbe práva to povedať nemôžme

-

dynamickosť a konzervativizmus

– právne vedomie na rozdiel od práva je dynamickejšie, pretože na zmenu

právnej normy je potrebný dlhý legislatívny proces ale ak chceme zmeniť právne vedomie, to sa môže stať
v mžiku. Právne vedomie je v porovnaní s právom konzervatívne. Tento sa prejavuje, že ak sa zmení právna
norma tak ju zmením aj vo vedomí ale nikto mi nemôže nanútiť zmenu právneho vedomia.

Formovanie právneho vedomia – je cieľavedomý proces ovplyvňovanie ľudského vedomia v relácii k právu.
Tento proces sa uskutočňuje prostredníctvom právnej výchovy. Formy právnej výchovy
-

prednášky

-

semináre

-

komentáre k zákonnom

-

masovokomunikačné prostriedky

4/5

Teória štátu a práva

11.11.2003

Túto výchovu nemožno zanedbávať. V právnej výchove je dôležitá motivácia občana, musí získať presvedčenie,
že právo je spoločenské dobro, že je lepšie ho rešpektovať ako nerešpektovať. Pri formovaní právnej výchovy sa
môžeme stretnúť s dvoma extrémami
-

nihilizmus práva – podceňovanie práva

-

preceňovanie práva – ide o trend kedy sa právu pripisuje všemocnosť, všadeprítomnosť práva. Ide o stav,
kedy by sa všetky problémy dali riešiť prostredníctvom práva

Medzi najvýznamnejšie vplyvy na právne vedomie patria
-

stav v politike

-

morálka

-

kultúra

-

úroveň právnej praxe

Právo ako spoločenská hodnota

Hodnota je výsledok špecifického vzťahu medzi subjektom hodnotenia a objektívnym svetom. Hodnota sa
používa na označenie tých vecí, vlastností a vzťahov objektívnej skutočnosti, ktoré slúžia realizácii
spoločenského pokroku a rozvoju osobnosti.

Aj právo predstavuje relatívne autonómnu spoločenskú hodnotu, pretože ho na jednej strane vieme vymedziť ale
na druhej nevyhnutne vstupuje do kontaktu s ostatnými hodnotami. Základným kritériom hodnotiacej stránky
práva je prax.
Pri analýze súčasného stavu je vytváraní názor, že došlo k hyperprofii teda k nadmernému nárastu podzákonných
normatívnych aktov a normatívoch inštrukcií.

Vlastnosti práva, ktoré tvoria jeho hodnotu

-

subjektívne vlastnosti

-

objektívne vlastnosti

Subjektívne vlastnosti – súvisia s vôľovou stránkou práva, subjektívne vlastnosti sú vyjadrené vôľou tvorcu
práva. Ak nositeľ štátnej moci vyjadruje v práve objektívne podmienenú vôľu.

Objektívne vlastnosti

-

normatívnosť (abstraktnosť)

-

všeobecná záväznosť

-

formálna určitosť

-

vynútiteľnosť štátnou mocou

-

dynamizmus

Normatívnosť práva- práva reguluje prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu, takže právo nereguluje
jednotlivé konkrétne prípady.
Všeobecná záväznosť – právna norma zaväzuje všetkých. Žiadna iná norma nezaväzuje všetkých.
Formálna určitosť- právna norma má svoju presne určenú štruktúru a tú tvorí jej
-

hypotéza

-

dispozícia

-

sankcia

Je v tom, že práve platia interpretačné pravidlá, to vtedy ak vysvetľujeme obsah právnej normy. V práve platia
určité právne zásady, právne princípy.
Vynútiteľnosť štátnou mocou – tým, že právo je späté so štátom, štát garantuje jeho dodržiavanie a ak je
porušovaná, štát ju môže priamo alebo nepriamo vynútiť.
Dynamizmus – je spätý s dynamizmom spoločenských vzťahov. Právo reguluje spoločenské vzťahy, právo
nemôže ostať nemenné ale musí reagovať na zmeny v spoločenských vzťahoch, ktoré reguluje, avšak na druhej
strane je s jeho dynamizmom spätá aj jeho stabilita, čo znamená, že právo nemôže reagovať na akékoľvek zmeny
ale právo má reagovať na podstatne kvalitatívne zmeny.

5/5