hmm

Myslím si, že to o čom písal autor je v podstate pravda. Ľudia nepozerajú na to, či ich práca baví,
alebo napĺňa radosťou z toho, čo v nej dosiahne, ale skôr na to, či zarobia a koľko.

Problém je však v tom, že prácu, čo by vás naozaj zaujímala, napĺňala, alebo práca ktorú by ste ju
naozaj z radosťou vykonávali, je veľmi ťažké nájsť, alebo vám niekto povie, že na tú prácu vás
nevezmú z dôvodu nedostatku vašej odbornosti, že nemáte skúsenosti, žiadnu prax, alebo podobné
somariny. Pritom vašu vysnenú prácu ponúknu svojmu známemu, ako láskavosť, alebo rodinnému
príslušníkovi, ktorý bude prácu vykonávať len povrchovo a bez akéhokoľvek citu, či záujmu k nej.
možno len pre peniaze a možno aj pre zalepenie očí tým, ktorý od neho chceli, aby sa začal
zaujímať o prácu a sám sa o seba začal starať. Taký človek bude vykonávať povinnosti vyplývajúce
zo zamestnania, ktoré dostal, dá sa povedať, že ako darček a nie ktoré získal poctivo, tak, aby splnil
očakávania, ale nikdy do toho nevloží viac, ako by to urobil ten, čo o tú prácu naozaj stál, preto,
lebo mal k tej práci nejaký vzťah a vykonával by ju z radosťou, zo záujmom o ňu a dá sa povedať
i z láskou. Napríklad je rozdiel, keď sa o kvety stará niekto, kto im rozumie, má ich rád, ako ten, čo
sa o ne stará len preto, že musí a dodržiava len predpísané inštrukcie, ako to robiť.

To isté je aj napríklad pri výrobe televízorov. Je to veľká firma v ktorej je zamestnaných mnoho
rôznych ľudí, ale keď sa pozorovateľ prizrie lepšie, môže si všimnúť aj to, kto pracuje pre peniaze,
alebo pre to, že musí a hlavne sa to od neho vyžaduje, ale všimne si aj toho, koho tá práca naozaj
zaujíma a baví ho robiť to, čo robí. Človek ktorý pracuje len na svoje živobytie a prácu berie len
ako nutnosť a nebaví ho, je ľahko rozpoznateľný. Prácu, ktorú má vykonávať robí mechanicky,
časom osvojenými pohybmi, ako robot, stroj naprogramovaný na určitú prácu a výkon. Nezaujíma
ho nič, mysľou je večsinou niekde inde, nevšíma si zmeny, prípadne chyby, nedostatky, ktoré sa k
jeho pozícií dostali od iného jemu podobného kolegu, spolupracovníka, ktorý je na tom z prácou
rovnako. Pritom zamestnanec, ktorého práca baví a nachádza v nej záľubu, má svoje pohyby
rýchlejšie, rezkejšie, užíva si každý detail a neunikne mu ani najmenšia chyba, či zádrhel, dokáže
vyriešiť problém a má pocit radosti a dôležitosti pri práci.

Pri politikoch je to iné. Politici sú majstri v klamstvách. Sami veria niečomu, ale presviedčajú
ostatných, že veria presne tomu čo oni. Keď sa im však klamstvo nepodarí, alebo nevyjde presne
tak, ako chcú, uchýlia sa rýchlo k inému, len preto, aby nestratili výhodný príjem, ktorý sami
zhŕňajú a ľudom tvrdia, že to nie je také ružové, ako sa nám zdá. Zatiaľ čo oni sa pretvarujú
a klamstvami presviedčajú o ich angažovanosti a bezúhonnej podpore ľudí. A tý, ktorý by boli
omnoho lepší vo vykonávaní ich práce, taký sa do politiky nedostanú. Som presvedčená že existujú
aj taký ľudia, ktorým ide naozaj o dobro a pomoc nášmu štátu a ktorý by vykonával túto prácu
z úmyslom nezavádzať ľudí a pomôcť Slovensku.

Sú ľudia, ktorý dajú majetok za vyrúbanie lesa a to len preto, že chcú najmodernejšiu policovú
stenu do obývačky, ale sú i taký, čo dajú celý svoj majetok za to, aby ten les uchránili pred
vyrúbaním. Alebo tý čo vlastnia niekoľko domov, či bytov, len preto, aby mali istotu, že niečo
vlastnia, aj keď v nich nikto z nich nebýva a pritom sú ľudia, čo nemajú „vlastnú“ strechu nad
hlavou a nemajú si ju ani za čo zaobstarať a pretĺkajú sa životom, ako sa len dá.

Podľa môjho názoru je na svete viac ľudí, ktorý vykonávajú svoju prácu len pre zisk, ako tých,
ktorých vlastná práca skutočne baví a zaujíma.

Ľudia odchádzajú do cudziny za prácou a lepším zárobkom. Len máloktorým sa podarí nájsť si takú
prácu, ktorá by ho aj bavila a neuvedomujú si to, že sa z nich stávajú otroci. To by sa nemuselo stať,
keby sa v našej krajine začalo rozmýšľať viac v náš prospech, v prospech našej krajiny, aby sa mali
v nej ľudia lepšie ako do teraz, aby si každý občan našiel to svoje miesto a prácu ktorá ho nielenže
uživí, ale ho bude aj tešiť vykonávať ju. Nemalo by sa stať, že sa človek ráno zobudí a prvé čo ho
napadne je to, že „musí“ isť „znova“ do práce. To slovo „musím“ je zlé. Je lepšie zobudiť sa ráno

o niečo skôr, ako zazvoní budík s tým, že sa teším do práce a viem, že prežijem zaujímavý deň
a dopredu sa naň teším. Myslím si, že to by mal prežívať človek, ktorý sa teší do práce, ktorá ho
teší. Ale treba povedať, že sa stávajú aj také prípady, že aj keď si niekto nájde prácu ktorá ho baví
a vykonáva ju z radosťou, môže sa stať, že sa mu ráno nechce vstávať do práce a to len preto, že na
miesto jeho šéfa prijali „gestapo“. Ide o človeka, ktorý si myslí, že keďže má vyššiu hodnosť ako
vy, tak je niekto a keď sa do toho pripojí aj titul, napríklad Ing. Tak sa pán dotyčný cíti ako boh.
Stretla som sa s takýmto typom ľudí. Vedia znepríjemniť celý deň a aj celú prácu, ktorá vám
pripadala ako pre váš šitá a mali ste ju radi. Ten človek bol „hulvát“, „ignorant“ a rád urážal. Aj
keď vedel o práci ktorú vykonával dosť, nikdy nevypočul názor svojho podriadeného, ktorý by mu
možno ukázal, aké nezmyselne chyby a koľko komplikácii spôsobí ak si presadí svoje. A aj keď
neskôr zistil, že sa mýlil, nikdy to neprizná. Rozdáva úlohy svojim ľudom a úspechy pripisuje pred
vedením len sebe. Potom sa stáva to, že aj vysnená práca, ktorú ste vykonával z radosťou sa stáva
tou, pre ktorú sa každé ráno nútite vstať a vravíte si, „musím“ ísť „znova“ do práce. A preto si
myslím, že takýto šéf je len ďalším človekom, ktorý si nevedel nájsť tu svoju vysnenú prácu, ktorá
by ho zaujímala a v ktorej by sa snažil pomáhať k zlepšeniu a nie brzdiť ju svojimi neodbornými
nápadmi, ktorými sa chce dostať do priazne „svojím“ šéfom.