pst@zoznam.sk

Európske právo

Pojem vnútorný trh

V pôvodnej terminológii sa pojem vnútorný trh nevyskytol, existoval len pojem spoločný trh vo všetkých
troch zakladateľských zmluvách. Zmluva o ESUO označila spoločný trh za jeden zo základov tohto
spoločenstva. Pojem nevymedzila pozitívne, ale negatívne v rozpore sú dovozné a vývozné clá,
kvantitatívne obmedzenia, diskriminácia, štátne subvencie alebo podpory, zvláštne poplatky, rozdelenie
trhov – sú nezlučiteľné so spoločným trhom.
Spoločný trh bol vytváraný postupne pre jednotlivé výrobky (uhlie, železná ruda, oceľ) a s končenou
platnosťou bol vytvorený k 1. 1. 1957.

Zmluva o EURATOM nepočítala s vnútorným trhom. Hovorila len o spoločnom trhu. Obdoba zmluvy o
ESUO – mal byť vytvorený spoločný trh pre jadrový materiál a osobitné zariadenia. Spoločný trh bol
vytvorený k 1. 1. 1959.

Zmluva o EHS – základom vytvorenia spoločného trhu bola colná únia, pričom mali byť zrušené dovozné
a vývozné clá a kvantitatívne obmedzenia v obchode medzi členskými štátmi: vo vzťahu k tretím štátom
sa mal vytvoriť spoločný sadzobník. Na rozdiel od predchádzajúcich zmlúv táto hovorila o vytvorení
spoločného trhu vo všeobecnosti pre všetky výrobky. Predpokladalo sa, že spoločný trh sa bude vytvárať
v rámci prechodného 12-ročného obdobia do 31. 12. 1969. Za skutočný dátum sa však považuje 1. 7.
1968, kedy bola vytvorená aj colná únia. Výsledný efekt:
Po skončení prechodného obdobia naďalej existovali prekážky voľného pohybu. Vnútorný trh nahrádza
spoločný trh od polovice 60. rokov. Vnútorný trh bol chápaný ako priestor bez vnútorných hraníc, ktorý
vonkajšie hranice budú určené hranicami členských štátov s nečlenskými štátmi. Dôležitým dokumentom
bola Biela kniha o opatreniach na uskutočnenie vnútorného trhu:
-

obsahovala kontrolné opatrenia potrebné na vytvorenie vnútorného trhu

-

schválená v roku 1985

-

282 opatrení na odstránenie troch druhov prekážok:

-

materiálne – fyzické: spočívajú v kontrolách tovaru a osôb na hraniciach medzi
členskými štátmi

-

technické: existujúce predpisy a praktiky členských štátov určené na obmedzenie alebo
zamedzenie voľného pohybu – napr. technické normy, zdravotné a bezpečnostné
predpisy, problémy pri výmene zahraničných mien

-

daňové – fiškálne: rozdielna výška nepriameho zdanenia v jednotlivých členských
štátoch.

Biela kniha nie je právne záväzný dokument a jednotlivé úlohy v nej stanovené dostali právnu podobu až
u Jednotnom európskom akte, ktorý prvýkrát do primárneho práva zaviedol pojem vnútorný trh.
V súčasnom texte po Amsterdamskej zmluve sa pojmy označujúce vnútorný trh a spoločný trh
nachádzajú popri sebe. Otázny je ich vzájomný vzťah:
Judikatúra ESD: spoločný a vnútorný trh je súčasťou rovnakého procesu hospodárskej integrácie, pretože
spoločný trh prerastá do jednotného trhu, ktorý má ambície stať sa trhom vnútorným.

Vnútorný trh: je to oblasť vnútorných hraníc, v rámci ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb,
služieb a kapitálu – štyri základné slobody. Jednotný európsky akt stanovoval konečný dátum pre
vytvorenie vnútorného trhu 31. 12. 1992. K tomuto dátumu sa Rade podarilo prijať 95% programu
stanoveného Bielou knihou a 76% prijatých opatrení sa už prenieslo do národných legislatív.

Akčný plán vnútorného trhu – 1997
-

analyzoval stav po 1. 1. 1993 a stanovoval nové úlohy do roku 1999.

Nevyhnutným predpokladom pre tvorbu vnútorného trhu je harmonizácia právnych predpisov členských
štátov. Jednotný európsky akt umožnil zrýchlenie legislatívneho procesu pre prijímanie opatrení

Otázky: 45, 46, 47, 48,
49, 50, 51, 52, 53

pst@zoznam.sk

potrebných na vytváranie a fungovanie vnútorného trhu tým, že stanovil, že pre prijatie takýchto opatrení
je dostačujúca kvalifikovaná väčšina v Rade. Predtým bolo potrebné jednomyseľné uznesenie Rady. Pri
prijímaní právne úpravy na úrovni spoločenstva je potrebné rešpektovať zásadu subsidiarity a tvoriť
právo na úrovni spoločenstva len tam, kde rovnaký alebo lepší výsledok sa nedá dosiahnuť na úrovni
štátov. Rovnako nie ne nutná právna úprava na úrovni spoločenstva, ak je možné aplikovať zásadu
vzájomného uznávania – vyplynula z judikatúry ESD Cassis de Dijon: „výrobok legálne vyrobený a
obchodovaný v jednom členskom štáte musí byť obchodovateľný v ktoromkoľvek inom členskom štáte.“
Aplikácia sna voľný pohyb tovaru, neskôr i na ostatné slobody.

Výhody vnútorného trhu:
-

možnosť uchádzať sa o zamestnanie vo všetkých členských štátoch

-

uľahčenie cestovania medzi členskými štátmi

-

vzájomné uznávanie diplomov a ďalších osvedčení pre výkon povolania

-

predpokladalo sa, že HDP vzrastie o 5%

-

predpokladalo sa, že podnikatelia sa prispôsobia novým podmienkam, ceny klesnú o 6%.

Biela kniha na prípravu krajín strednej a východnej Európy na začlenenie do vnútorného trhu vidí význam
vnútorného trhu podnecovaním výkonnosti ekonomík členských štátov, čo sa dosahuje tým, že:
1) vnútorný trh napomáha účinnejšiemu rozdeľovaniu výrobných faktorov
2) väčšia súťaž zvyšuje hospodársku výkonnosť
3) vnútorný trh umožňuje vyrábať vo väčšom rozsahu
4) vnútorný trh vytvára lepšie podmienky na investovanie

Voľný pohyb tovaru

Pojem tovar nie je definovaný, obsah pojmu tovar je tvorený judikatúrou ESD a neustále sa vyvíja.
Podmienky:
-

tovar je to, čo má hodnotu vyjadriteľnú v peniazoch

-

neskôr: ESD rozšíril definíciu: tovar je to, čo je schopné stať sa predmetom obchodných transakcií –
napr. spotrebný tovar, poľnohospodárske výrobky, elektrická energia, umelecké predmety, neplatné
mince zberateľskej hodnoty, recyklovateľné odpady, nosiče zvuku, počítačové programy.

-

Z pojmu tovar je vylúčené všetko, s čím právo zakazuje obchodovať. Preto naň neplatí ustanovenie
voľného pohybu. Zmluva synonymicky s pojmom tovaru používa aj pojem výrobok.

Prekážky, ktoré je potrebné odstrániť:
1) tarifné prekážky
2) kvantitatívne obmedzenia
3) štátne monopoly obchodnej povahy
4) štátne podpory domácemu podnikaniu

Tarifné prekážky
1) exportné a importné clá
2) poplatky s rovnocenným účinkom ako clo
3) clá fiškálnej povahy
Prostriedkom na ich odstránenie je zavedenie colnej únie (zavedená 1. 7. 1968)
Definícia: colná únie je osobitná forma makrointegrácie, pri ktorej dochádza k spojeniu dvoch alebo
viacerých dovtedy samostatných colných území do jedného colného územia, a to tak, že najmenej dva
štáty medzi sebou zrušia colné poplatky navonok vytvoria jednotné colné územia so spoločnými colnými
sadzbami používanými pri dovoze tovaru z tretích štátov, ktoré nie sú členmi colnej únie.
Má vplyv na dva okruhy vzťahov:
-

vzťahy medzi členskými štátmi – dochádza k zrušeniu ciel (sú zakázané všetky clá, poplatky
s rovnocenným účinkom ako clo a clá fiškálne povahy)

-

vzťahy k tretím štátom – členské štáty si vytvoria spoločný colný sadzobník vo vzťahu k tretím
štátom.

pst@zoznam.sk

Colným územím v rámci colnej únie by malo byť územie členského štátu. Colné územie colnej únie je
úplne totožné s územím členského štátu (uplatňujú sa výhrady voči tomuto princípu). Napr. Francúzsko
odmietlo vztiahnuť na všetky zámorské územia.
Súčasťou colného územia je teritoriálne more členského štátu, vnútorné námorné vody a vzdušný priestor
daného štátu.

Pôvod tovaru:
Výhody colnej únie môže využívať tovar, ktorý má svoj pôvod v členskom štáte a tovar, ktorý pochádza
z tretích krajín, ktorý je v členských krajinách v režime voľného obehu. Výrobky vo voľnom obehu sú tie,
ktoré pochádzajú z tretích krajín, boli pri nich splnené dovozné formality, boli zaplatené všetky clá a
poplatky s rovnocenným účinkom ako clá a nevzťahuje sa na ne nárok na plnú alebo čiastočnú refundáciu
ciel alebo poplatkov.

Clo: ekonomicko-právny inštitút, ktorý predstavuje osobitný druh povinnej platby vyberanej v osobitnom
konaní od fyzickej osoby a právnickej osoby na základe zákona pri prechode tovaru cez štátne hranice

Poplatky s rovnocenným účinkom ako clá:
-

pojem nedefinovaný, obsah je stanovený judikatúrou ESD – definícia: Je to akýkoľvek peňažný
poplatok, ktorý nie je colným poplatkom v pravom zmysle slova a ktorým je jednostranne zaťažený
domáci alebo zahraničný tovar a to z dôvodu prekročenia štátnej hranice, pričom nie je dôležitá jeho
výška, jeho určenie, alebo spôsob vyberania.

Zákaz poplatkov sa vzťahuje na obchod medzi členskými štátmi. ESD narušil túto zásadu, keď stanovil,
že je zakázané zavádzať nové dávky alebo zvyšovať už existujúce, aj vo vzťahu k tretím štátom.

Clá fiškálnej povahy:
-

dane, ktoré pôsobia v konečnom dôsledku ako clá:

1) diskriminačné dane – zaťažujú priamo alebo nepriamo výrobky z iných členských štátov vo väčšom

rozsahu ako sú daňovo zaťažené podobné domáce výrobky. Kritériom pre podobnosť výrobkov –
výrobky uspokojujú rovnaké potreby

2) ochranárske dane – zaťažujú výrobky z iných členských štátov s cieľom ochraňovať iné domáce –

konkurenčné výrobky – je širší ako pojem domáceho výrobku.
Zavedením spoločného colného sadzobníka došlo k dohode o rovnakej úrovni ciel, ich vymáhaní a
využití vo vzťahu k tretím štátom. Dochádza k zbližovaniu aj ďalších oblastí colného práva, najmú
colného konania, kde došlo ku kodifikácii nariadením č. 2913/92 (colný kódex).

Členské štáty ES sa zaviazali, že nebudú používať ani diskriminačné, ani ochranárske dane

Sloboda pohybu osôb, sloboda podnikania a výkonu povolania

Kvantitatívne obmedzenia:
-

kvóty a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom sú zmluvou zakázané, a to pre vývoz aj dovoz.
Kvóty sú už historickou prekážkou, problém však zostáva pri opatreniach s rovnocenným účinkom
ako kvóty – zmluva neobsahuje ich definíciu. Obsah pojmu stanovil ESD v prípade Dassonville –
opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvóty sú všetky obchodné predpisy prijaté členskými štátmi,
ktoré môžu byť priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne na prekážku obchodu vo vnútri
spoločenstva = formula Dassonville. Pojem obchodné predpisy je potrebné vykladať čo najširšie –
všetky predpisy, ktoré sú pričítateľné štátu – zákony, podzákonné predpisy, medzinárodné zmluvy,
akty orgánov miestnej správy, akty verejnoprávnych inštitúcií, predpisy profesných komôr, ak majú
byť podľa zákona založené.

Za opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvóty ESD uznal predpisy vyžadujúce označenie pôvodu na
výrobkoch, dovozné a exportné ............., propagačné kampane v prospech tuzemského tovaru, ak
odporúčajú kúpu len na základe pôvodu tovaru, zvláštne sanitárne kontroly pre vyvážané výrobky. ESD

pst@zoznam.sk

sa vyjadril k prípadu obrátenej diskriminácie – ak pre domácich príslušníkov platia prísnejšie pravidlá ako
pre príslušníkov iných členských štátov – podľa vyjadrenia ESD je táto situácia mimo oblasti
komunitárneho práva, a teda prísnejšie pravidlá pre domácich príslušníkov nebudú hodnotené ako
opatrenia s rovnocenným účinkom ako kvóty.
Výnimky zo zákazu kvantitatívnych obmedzení (dva pramene):
1) čl. 30 Zmluvy
2) rozhodnutie ESD v prípade Cassis de Dijon a následné rozhodnutia
Čl 30 – je možné prijať kvantitatívne obmedzenia a opatrenia s rovnocenným účinkom, ak je to
odôvodnené dôležitými dôvodmi – stanovené taxatívne:
-

verejná morálka

-

verejný poriadok a verejná bezpečnosť

-

ochrana zdravia a života ľudí a zvierat

-

ochrana rastlín

-

ochrana národného kultúrneho bohatstva

-

ochrana priemyselného a obchodného vlastníctva

Podmienkou odvolania sa na tieto dôvody je, že nesmú byť prostriedkom svojvoľnej diskriminácie alebo
skrytého obmedzovania obchodu medzi členskými štátmi. Rozhodnutie ESD v prípade Cassis de Dijon –
kvantitatívne obmedzenia a opatrenia s rovnocenným účinkom je možné použiť, ak existujú legitímne
ciele verejného záujmu – kategorické požiadavky, nie sú stanovené taxatívne a vyplývajú z rozhodnutí
ESD – ochrana spotrebiteľa, zákaz napodobňovania iných výrobkov, poctivosť obchodných transakcií,
ochrana zdravia, boj proti inflácii, sloboda vyjadrovania.

Štátne monopoly obchodnej povahy:
Monopol vo všeobecnosti je dominantné postavenie, ktoré umožňuje správať sa na trhu bez ohľadu na
ostatných účastníkov trhu.
O štátny obchodný monopol ide vtedy, ak je založený podnik štátom a štát sa tak podieľa na
podnikateľskej obchodnej činnosti, pričom významne ovplyvňuje dovoz alebo vývoz medzi členskými
štátmi (zvyčajne železnice, spoje, energetika, výroba liehovín, výroba tabaku, pošta…) – tieto štátne
monopoly nie sú zmluvou zakázané, ale je povinnosť prispôsobiť ich tak, aby v podmienkach nákupu a
odbytu medzi príslušníkmi členských štátov neexistovala diskriminácia.

Štátna podpora domáceho podnikania
-

podľa čl. 87 sú tie štátne podpory, ktoré:

1) sú poskytnuté štátom alebo pochádzajú zo štátnych prostriedkov
2) narúšajú alebo hrozia narušiť súťaž tým, že zvýhodňujú určité podniky alebo výrobu určitých druhov

tovaru

3) ovplyvňujú trh medzi členskými štátmi
Existuje možnosť, že podpora, ktorá spĺňa tieto podmienky, bude jednomyseľným rozhodnutím Rady
vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak o to požiada štát, ktorý ju chce poskytnúť a existujú pre
to výnimočné okolnosti.

Voľný pohyb osôb

-

ekonomický rozmer tejto slobody – osoby, ktoré sú ekonomický činné, a to dvoma spôsobmi:

1) sú zamestnané
2) podnikajú
Tomu zodpovedá členenie III. hlavy na kapitolu pracovníci a kapitolu právo podnikať.
Voľný pohyb pracovníkov:
Obsah tejto slobody tvoria jednotlivé práva, ktoré delíme do troch skupín:
a) primárne práva – tie, ktoré tvoria základné slobody: právo zamestnanca zamestnať sa na území

ktoréhokoľvek členského štátu. Všetci migrujúci pracovníci sú postavení na úroveň tuzemského
zamestnanca – čl. 39 ods. 2, ktorý hovorí o zákaze diskriminácie pracovníkov z dôvodu štátnej
príslušnosti – špeciálne ustanovenie k čl. 12, ktorý zakazuje diskrimináciu všeobecne na základe
štátnej príslušnosti

pst@zoznam.sk

b) sekundárne práva – tie, ktoré sú tesne spojené s primárnym právom a umožňujú jeho výkon, bez ich

existencie by nebolo možné vykonať primárne právo:

-

právo uchádzať sa o ponúkané zamestnanie

-

právo pohybu a pobytu: smernica Rady č. 68/360 z roku 1968 o odstránení obmedzení pohybu a
pobytu pracovníkov členských štátov a ich rodín vo vnútri spoločenstva. Táto smernica pre
zabezpečenie práva pohybu priznáva osobám právo opustiť územie členského štátu za účelom
vykonávania pracovnej činnosti v inom členskom štáte a rovnako právo na vstup na územie členského
štátu za účelom výkonu pracovnej činnosti, pričom postačuje preukázanie sa platným dokladom
totožnosti a vstupné víza sú prípustné len pre tých rodinných príslušníkov pracovníka, ktorí nie sú
štátnymi občanmi niektorého z členských štátov EU. Smernica zaručuje právo pobytu, štát má
povinnosť vydať pracovníkovi pobytovú kartu, ktorá má len deklaratórny význam, jej platnosť je
najmenej päť rokov

-

právo zostať po ukončení zamestnania na území členského štátu za podmienok zakotvených vo
vykonávacích predpisoch – Nariadenie Komisie 1251/70 z roku 1970 o práve pracovníkov zostať na
území členského štátu po ukončení zamestnania. Toto nariadenie priznáva právo zostať (v zmysle
trvalo sa usadiť) tomu pracovníkovi, ktorý spĺňa dve podmienky:
-

odpracoval na území členského štátu určitú dobu

-

na území tohto členského štátu bol aj po určitú dobu usídlený

Spolu s pracovníkom toto právo vzniká aj pre jeho rodinných príslušníkov, za ktorých smernica
uznáva manžela, deti do 21 rokov alebo deti, ktoré pracovník vyživuje. Týmto rodinným príslušníkom
zostáva právo na pobyt aj po smrti pracovníka. Uplatniť právo na pobyt je možné v lehote 2 rokov od
momentu, kedy právo vzniklo.

c) komplementárne práva – sú spojené s primárnym právom, vyplývajú z neho, ale sú iného druhu a

povahy – právo na bývanie, na vzdelanie, na sociálne zabezpečenie, na odborové združovanie.

Okruh osôb, na ktoré sa vzťahuje sloboda pohybu:
1) primárni beneficienti – pracovníci, ktorí majú štátnu príslušnosť niektorého z členských štátov, ich

príslušnosť sa riadi vnútroštátnym právnym predpisom. Nemôžu nimi byť osoby bez štátnej
príslušnosti, utečenci ani žiadatelia o azyl.
Pojem pracovník nie je definovaný Zmluvou a nie je možné vykladať ho v zmysle vnútroštátnych
právnych predpisov, pretože sú natoľko odlišné, že by mohlo dôjsť k modifikácii ustanovení
upravujúcich voľný pohyb pracovníkov. Je to teda pojem komunitárneho práva a vo všeobecnosti ho
možno definovať ako osobu, ktorá vykonáva svoju činnosť podľa pokynov inej osoby a poberá za to
plat alebo odmenu, pričom výška nie je dôležitá a nemusí dosahovať minimálnu mzdu stanovenú
v členskom štáte.

2) sekundárni beneficienti – rodinní príslušníci, ktorí odvodzujú svoje práva od primárnych

beneficientov. Môžu využívať práva vyplývajúce zo slobody voľného pohybu pracovníkov aj
v prípade, ak sú príslušníkmi tretích štátov, ak sú tieto práva priznané aj rodinným príslušníkom

Výnimky z tejto zásady:
-

zamestnanie vo verejnej správe – všeobecne sa nevzťahuje sloboda voľného pohybu. Verejná správa –
pojem komunitárneho práva – ide o priamu alebo nepriamu účasť na výkone suverénnych práv štátu a
plnia sa tak všeobecné úlohy štátu – napr. ozbrojené sily, súdnictvo, diplomacia

-

obmedzenie slobody voľného pohybu z dôvodu verejného poriadku

-

z dôvodu verejnej bezpečnosti

-

z dôvodu ochrany zdravia

Obmedzenia sa môžu týkať len sekundárnych práv.

Sloboda podnikania
Okruh tejto slobody:
a) primárne právo – právo podnikať v ktoromkoľvek členskom štáte – usadzovacie právo (v zmysle

usadiť sa a vykonávať podnikateľskú činnosť). Za podnikanie sa považuje zárobková činnosť
vykonávaná samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, pričom musí ísť o činnosť
legálnu. Nesamostatné činnosti pod túto slobodu nespadajú, ale pod slobodu voľného pohybu
pracovníkov. Zákaz diskriminácie na základe štátnej príslušnosti pri podnikaní – vzťahuje sa na
obmedzenia týkajúce sa zakladania obchodných zastúpení, pobočiek a dcérskych spoločností

pst@zoznam.sk

príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu (pasívne podnikanie) a tiež na
zriaďovanie a vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti, založenie a vedenie podnikov (aktívne
podnikanie)

b) sekundárne práva – právo pobytu, voľného pohybu a právo zostať v cudzom členskom štáte. Smernica

Rady č. 73/148 z roku 1973 o zrušení obmedzení pohybu a pobytu príslušníkov členských štátov vo
vnútri spoločenstva pri podnikaní a poskytovaní služieb. Režim totožný s režimom voľného pohybu
pracovníkov.

Okruh osôb: sloboda sa týka fyzických osôb aj právnických osôb.
Fyzická osoba musí mať príslušnosť k niektorému z členských štátov; právnická osoba – spoločnosti
alebo firmy založené podľa občianskeho alebo obchodného práva vrátane družstevných spoločností a
iných právnických osôb podľa verejného alebo súkromného práva s výnimkou neziskových spoločností
(musia spĺňať dve podmienky):
-

musia byť založené podľa zákonov členského štátu

-

musia mať na území spoločenstva svoje sídlo, hlavnú správu alebo hlavné miesto podnikateľskej
činnosti

Pri určovaní príslušnosti právnickej osoby k Európskemu spoločenstvu sa vychádza z teórie sídla a nie
z teórie kontroly
Výnimky zo slobody podnikania:
-

absolútne vylúčené – pri činnostiach, ktoré v danom štáte, hoci len príležitostne, súvisia s výkonom
štátnej moci. Takáto činnosť musí nevyhnutne požadovať, aby bola spojená so štátnou mocou –
činnosť notára pri overovaní listín, dohľad nad výkonom rybárstva a poľovníctva. Čl. 45 dáva Rade
možnosť, aby rozhodnutím kvalifikovanej väčšiny na základe návrhu komisie stanovila, že sloboda
podnikania sa nemusí na niektoré činnosti vzťahovať (doposiaľ nevyužitý)

-

obmedzenia slobody podnikať možné z troch dôvodov:

-

verejného poriadku

-

verejnej bezpečnosti

-

ochrany zdravia

Profesijná kvalifikácia:
Čl. 47 ods. 1 Zmluvy – Rada je oprávnená vydať smernicu na vzájomné uznávanie diplomov, osvedčení a
iných dokladov o kvalifikácii. Na základe tohto zmocnenia Rada spočiatku vydávala tzv. sektorové
smernice, ktoré sa vzťahovali na jednotlivé druhy povolení – napr. lekárov, lekárnikov, architektov,
advokátov.
Spôsob vydávania sektorových smerníc sa ukázal ako nekoncepčný, pretože mnoho oblastí zostalo
neupravených a nevýhodou bola aj časová a materiálna náročnosť legislatívneho procesu.
Všeobecné smernice – nerozlišujú medzi rôznymi druhmi povolení a vzťahujú sa na všetky regulácie:
Dve všeobecné smernice:
-

89/48 o všeobecnej úprave uznávania diplomov, o vyššom vzdelaní v trvaní najmenej troch rokov
-

definuje regulované povolanie – odborná činnosť, ktorej výkon je v členskom štáte podmienený
držbou diplomu. Ak by povolenie nebolo v domovskom štáte regulované, je potrebné úradné
osvedčenie o dvojročnej dobe výkonu povolania a dôkaz o skončení aspoň trojročného
prípravného štúdia.

-

Smernica sa vzťahuje len na občanov Spoločenstva a na vzdelanie dosiahnuté v niektorom
z členských štátov

-

Výnimka: ak členský štát uzná vzdelanie získané v nečlenskom štáte a držiteľ diplomu následne
vykoná trojročnú odbornú prax – bude sa uplatňovať 89/48.

-

Pojem diplom: akýkoľvek diplom, osvedčenie alebo iný dôkaz formálneho vzdelania, ktorý bol
udelený príslušným úradom členského štátu a ktorý preukazuje, že jeho držiteľ úspešne ukončil
kurz poskytujúci vyššie vzdelanie v dĺžke najmenej troch rokov. Vzdelanie musí byť dosiahnuté
na univerzite alebo v inom zariadení poskytujúcom vyššie vzdelanie. Za splnenia uvedených
podmienok nesmie hostiteľský štát odmietnuť uznať diplom a autorizovať tak držiteľa diplomu
k výberu a výkonu povolania.

-

92/51 o druhej všeobecnej úprave uznávania diplomov

pst@zoznam.sk

-

na doplnenie prvej smernice, pretože tá sa vzťahuje len na vzdelanie v minimálnej dĺžke troch
rokov. Upravuje vzdelanie po kratšiu dobu. Vzťahuje sa na diplomy, ktorými sa preukazuje
získanie vyššieho vzdelania v minimálnej dĺžke jeden rok, na diplomy vydané po absolvovaní
vzdelávacích kurzov (výpočet obsiahnutý v prílohe smernice), na osvedčenia a atestácie.

Obe prebrali princípy, ktoré stanovil ESD v jednotlivých prípadoch.

Voľný pohyb služieb

Základná právna úprava: 3. časť Zmluvy o založení ES – „Politiky Spoločenstva“, III. hlava 3. časti –
„Sloboda pohybu osôb, služieb a kapitálu“.
Pôvodný článok 63 obsahoval v odseku 1 zmocnenie pre Radu, aby pred uplynutím prvej etapy (do roku
1961) pripravila všeobecný program pre zrušenie existujúcich obmedzení. Podľa odseku 2 mala Rada
vydávať smernice, ktorými mal byť realizovaný všeobecný program.
Článok 63 bol v dôsledku Amsterdamskej zmluvy prečíslovaný na 52 a bolo z neho vypustené
ustanovenie o všeobecnom programe, ktoré sa stalo obsolentným.
Všeobecný program bol Radou prijatý v roku 1961 a popisoval jednotlivé druhy obmedzení a stanovil
časový harmonogram na odstránenie obmedzení. Na realizáciu všeobecného programu bolo vydaných
množstvo smerníc, proces liberalizácie sa ukázal ako zdĺhavý a neefektívny.
Na začiatku 70. rokov došlo k zmene v judikatúre ESD, ktorý stanovil priamu použiteľnosť ustanovení
Zmluvy, ktoré sa týkajú voľného pohybu služieb – nebolo nutné vydávať smernice.

Služba: plnenia alebo činnosti, ktoré sú spravidla poskytované za odmenu, pokiaľ nepodliehajú
predpisom o voľnom pohybe tovaru, kapitálu alebo osôb (koncepcia zvyšku). Voľný pohyb služieb je
zbernou kategóriou vo vzťahu k ostatným slobodám.
Dôležitým kritériom pri klasifikácii určitej činnosti ako služby je:
1) cieľ, ktorý poskytovanie služby sleduje – dosiahnutie zisku
2) samostatnosť pri realizácii danej činnosti
Pojem služba je v akcesorickom vzťahu k pojmu podnikanie. Osobitným prípadom sú činnosti, ktoré sa
v niektorých štátoch považujú za nelegálne, napr. prostitúcia, hazardné hry, asistencia pri potrate. Pri
určení, či je činnosť služba, je dôležitá prácna úprava daného štátu – ak činnosť zakáže, nebude na ňu
aplikovať ani režim voľného pohybu služieb, lebo európske právo nemôže poskytnúť právnu ochrnau
zakázaným činnostiam.
V čl. 50 Zmluvy sú príkladom vymenované činnosti, ktoré sa považujú za službu:
-

činnosti priemyselnej povahy

-

činnosti obchodnej povahy

-

činnosti remeselnej povahy

-

činnosti v oblasti slobodných povolaní

Aby služba mohla využívať režim voľného pohybu, musí spĺňať podmienky:
1) obsahovať tzv. „európsky prvok“ – ak podstatné prvky vzťahy, ktorý vzniká pri poskytovaní služby

nie sú umiestnené v jednom členskom štáte:

-

aktívna sloboda pohybu služieb: poskytovateľ a príjemca služby pochádzajú z rôznych štátov,
poskytovateľ prichádza na územie štátu príjemcu služby za účelom poskytnutia služby.
-

aby sa situácia odlíšila od podnikania, pri službe ide o prechodnú činnosť poskytovania služby na
území iného štátu, pri podnikaní sa vyžaduje trvalosť činnosti na území iného štátu

-

pasívna sloboda pohybu služieb: poskytovateľ a príjemca pochádzajú z rôznych štátov – príjemca
služby prekračuje hranice a nachádza sa v štáte poskytovateľa služby (napr. turisti, pacienti)

-

hranice štátov prekračuje len samotná služba, ktorá má pôvod v inom členskom štáte

2) poskytovateľ služby je štátnym príslušníkom členského štátu. Primárnym právom, ktoré vyplýva

z tejto slobody je právo poskytovať službu na území iného členského štátu a právo prijímať službu.
Sekundárne práva sú obdobné, ako tie, ktoré vyplývajú zo slobody podnikania a sú upravené
rovnakou smernicou 73/148.

Spôsob zabezpečenia voľného pohybu služieb:

pst@zoznam.sk

1) zákaz diskriminácie
2) zákaz všetkých obmedzení voľného pohybu služieb – sú zakázané všetky obmedzenia slobody

poskytovať služby pre príslušníkov členských štátov, ktoré podnikajú v niektorom inom štáte
Spoločenstva ako príjemca služby.

Obmedzenia voľného pohybu služieb podľa Zmluvy:
1) vyhradenie poskytovania služieb len vlastným štátnym príslušníkom – bolo by ospravedlniteľné, ak

by išlo o služby súvisiace s výkonom verejnej moci alebo ak by bolo zdôvodnené ochranou verejnej
bezpečnosti, verejného poriadku alebo zdravia

2) povinnosť mať v štáte poskytovania služby sídlo, ESD túto povinnosť (obmedzenie voľného pohybu

služieb) považuje za neospravedlniteľné obmedzenie

3) rôzne garancie, ktoré sú vyžadované od poskytovateľa služby. Boli by ospravedlniteľné:

a) nesmeli by byť diskriminačné
b) museli by byť primerané a museli by vychádzať z verejného záujmu.

Všeobecná definícia obmedzení, ktoré sú zakázané: všetky diskriminačné opatrenia, stanovenie
povinnosti sídla poskytovateľa služby v štáte poskytnutia služby a všetky predpisy, ktoré sťažujú
poskytnutie služby a neslúžia verejnému záujmu. Ak by nastal spor v otázke prípustnosti obmedzenia,
dôkazné bremeno by niesol štát, ktorý ho používa.

Výnimky z voľného pohybu služieb: ako pri slobode podnikania.

Voľný pohyb kapitálu a platieb

-

hlavná sloboda Spoločenstva – jej existencia je predpokladom existencie ďalších slobôd.

Pojem pohyb kapitálu: jednostranný transfer hodnoty z jedného členského štátu do druhého.
Pohyb platieb: transfer platobných prostriedkov medzi osobami rôznych štátov Spoločenstva – peniaze,
šeky, zmenky, poukážky (=cenné papiere v najširšom zmysle).
Dôvodom pre liberalizáciu pohybu kapitálu a platieb je umožnenie, aby sa kapitál ako výrobný faktor
používal len tam, kde dosahuje najväčšie výnosy, snaha posilniť finančný trh, zvýšiť transparentnosť trhu
a posilniť hospodársku súťaž.

Právna úprava podľa Zmluvy:
(pôvodná)
-

Voľný pohyb kapitálu:

Pôvodné ustanovenia upravujúce voľný pohyb kapitálu neboli priamo použiteľné – bola potrebná
sekundárna legislatíva, ktorá mala odstrániť prekážky voľného pohybu. Spočívali v rozdielnych
devízových predpisoch, v rozdielnych predpisoch upravujúcich postavenie bánk, cenných papierov a tiež
v rozdielnych daňových predpisoch.
V rokoch 1960 – 1962 boli vydané dve smernice, ktoré len potvrdzovali už dosiahnutý stav liberalizácie.
Miera liberalizácie nebola v jednotlivých štátoch rovnaká (Nemecko, Veľká Británia, štáty Beneluxu
odstránili takmer všetky obmedzenia dovozu kapitálu, Francúzsko a Taliansko sprísnili devízové
kontroly) Prelomovou bola smernica č. 88/361 z roku 1988, ktorá s účinnosťou od 1. 7. 1990 zrušila
všetky devízové obmedzenia pohybu kapitálu medzi osobami so sídlom v členských štátoch. Neúspechom
však bolo, že niekoľko členských krajín získalo výnimky a skutočný voľný kapitálový trh bol
uskutočnený len pre 8 štátov.
-

Voľný pohyb platieb:

Pôvodná úprava bola bezprostredne použiteľná a na jej základe sa podarilo dosiahnuť značný stupeň
liberalizácie pohybu platieb.

V dôsledku Maastrichtskej zmluvy nastala zmena s účinnosťou od 1. 1. 1994 – zaviedla novú úpravu,
pričom však pôvodné ustanovenia, ktoré už neboli právne záväzné, zostali naďalej súčasťou Zmluvy.

pst@zoznam.sk

Táto skutočnosť sa zdôvodňovala tým, že pôvodné ustanovenia mali ešte stále význam pre výklad
zmluvy.
Zmena v dôsledku Amsterdamskej zmluvy – nešlo o zásadné obsahové zmeny – hlavne o zmeny
formálne – odstránila z textu pôvodné ustanovenia a všetky prechodné ustanovenia.
Podľa platnej právnej úpravy sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu a platieb medzi členskými
štátmi a tiež medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Platná právna úprava je bezprostredne
použiteľná aj pre pohyb kapitálu, aj pre pohyb platieb.
Bezprostredná použiteľnosť – priamo zo zákazu obsiahnutého v zmluve vyplýva pre členské štáty
bezpodmienečná povinnosť zdržať sa konania, ktoré by malo negatívny vplyv na voľný pohyb kapitálu a
platieb (záväzok non-facere).
Platná právna úprava má širšiu pôsobnosť ako pôvodná, lebo sa týka aj pohybu kapitálu vo vzťahu
k tretím štátom (koncepcia erga omnes – oprávnenými z tejto slobody nie sú len osoby so sídlom na
území členského štátu, ale každý). Zákaz obmedzení sa týka len medzištátneho pohybu, vnútroštátny
pohyb nie je predmetom európskeho práva.
Obmedzenie: pri výklade tohto pojmu sa vychádza z judikatúry ESD týkajúcej sa voľného pohybu tovaru.
Využíva sa formula Dassonville – obmedzenia sú priame, nepriame, skutočné alebo potenciálne zábrany,
limity alebo zákazy importu, exportu alebo transferu kapitálu alebo platieb. Zakázané sú všetky
obmedzenia bež ohľadu na to, či pôsobia diskriminačne.
Obmedzeniami sú:
-

devízové obmedzenia

-

povoľovací systém (lebo je spojený s prvkom neistoty)

-

dohody o vzájomnosti (voľný pohyb nemôže vyť viazaný na reciprocitu)

-

opatrenia, ktoré diskriminujú na základe štátnej príslušnosti, sídla alebo bydliska subjektu.

Nie je dôležitý druh obmedzení, ich forma, počet, výška, druh kapitálu ani časové hľadisko.
Opatrenia musia byť vydané členskými štátmi alebo musí za ne štát zodpovedať
Výnimky: (vychádzajú z dvoch prameňov)
1) judikatúra ESD – uznal použiteľnosť záverov, ktoré vyplývajú z rozhodnutia vo veci Casis de Dijon aj

pre voľný pohyb kapitálu a platieb

2) samotná Zmluva:

-

výnimky vo vzťahu k tretím štátom

-

čl. 57 ods. 1 hovorí, že zákaz obmedzení sa nevzťahuje na tie obmedzenia, ktoré platili
v národnom práve alebo v práve spoločenstva vo vzťahu k tretím krajinám ku 31. 12. 1993

-

čl. 57 ods. 2 – vzťahuje sa len na pohyb kapitálu, nie platieb – Rada má možnosť
kvalifikovanou väčšinou prijať nové opatrenia vo vzťahu k tretím štátom

-

čl. 59 – len voľný pohyb kapitálu – ochranná klauzula, ktorá slúži v prospech hospodárskej a
menovej politiky Spoločenstva. Do splnenia podmienok má Rada možnosť prijať ochranné
opatrenia voči tretím krajinám maximálne na 6 mesiacov:

-

výnimočné okolnosti

-

hrozba pre fungovanie hospodárskej a menovej únie

-

prijatie opatrení je jednoznačne nevyhnutné

-

oprávnenia členských štátov

Konvent – dočasná inštitúcia vytvorená ad hoc. Inštitucionálne zabezpečuje diskusiu súvisiacu
s rozšírením EÚ. Začal pôsobiť v marci 2002, svoju činnosť má vyvíjať jeden rok. Cieľom je vytvoriť
materiál, ktorý bude podkladom pre summit v roku 2004. Má sa týkať inštitucionálnych zmien EÚ
súvisiacich s rozšírením Únie. Na jej činnosti sa prvýkrát zúčastňujú kandidátske krajiny (12+Turecko).