Prednáška č. 6

Európsky parlament, normotvorba v EÚ

- povaha, zloženie, postavenie EP v rámci systému orgánov EÚ, právomoci a fungovanie
- legislatívny proces (jednotlivé procedúry prijímania právnych aktov EÚ)

A. Európsky parlament

1. povaha EP

Základná právna úprava postavenia EP sa nachádza:

1. v čl. 189-201 ZES,
2. v čl. 20-25 ZESUO,
3. v čl. 107-114 Z o Európskom spoločenstve pre atómovú energiu,
4. v Akte o voľbách zástupcov do Zhromaždenia priamym a všeobecným hlasovaním (ÚV L 278/1976),
5. v Rokovacom poriadku EP, ktorý prijíma sám parlament (ÚV C 90/1981).

V zmysle čl. 189 ZES je EP zastupiteľský zbor ľudu štátov združených v Spoločenstve a jeho

poslaním je hájiť záujmy národov členských štátov EÚ.

Pre EP sa používa tiež pojem Zhromaždenie a to podľa Zmluvy o ESUO. Samotný názov

„Európsky parlament“ sa začal používať na základe rezolúcie Zhromaždenia č. 1045 z roku 1962 a
definitívne bol tento názov uznaný až Slávnostnou deklaráciou Európskej Rady o EÚ v roku 1983 v
Štuttgarte a potom formálne aj JEA z roku 1986.

EP nie je parlamentom v klasickom slova zmysle, nepredstavuje v systéme orgánov EÚ vrcholný

mocenský a legislatívny orgán. Pôvodne bol zamýšľaný (a k tejto koncepcii sa stále približuje) ako
poradný a kontrolný orgán.

2. zloženie EP

EP sa skladá zo 626 poslancov, pričom celkový počet poslancov EP nesmie presiahnuť (podľa

čl. 189 ZES) 700 poslancov.

Poslanecké mandáty sú rozdelené medzi jednotlivé členské štáty EU podľa počtu ich obyvateľov.

Pričom na rozdiel v počte obyvateľov medzi Veľkou Britániou, Francúzskom a Talianskom sa
neprihliada a čiastočne je posilnené postavenie menších členských štátov na čele s Luxemburgskom.
Jednotlivé členské štáty majú nasledovný počet poslancov v EP:

Nemecko

99 (napr. 1 nemecký poslanec reprezentuje 820 000 Nemcov)

Fr, Tal, VB

87 (napr. 1 britský poslanec reprezentuje 820 000 Britov)

Španielsko

64

Holandsko

31

Bel, Port, Gr 25 (napr. 1 grécky poslanec reprezentuje 418 000 Grékov)
Švédsko

22

Rakúsko

21

Dán, Fín

16

Írsko

15

Luxembursko 6 (napr. 1 luxemburský poslanec reprezentuje 66 000 Luxemburčanov).

Poslanci do EP sú volení vo všeobecných a priamych voľbách občanmi jednotlivých členských

štátov EÚ. V každom štáte sa konajú voľby podľa tam platných volebných pravidiel, avšak v ten istý deň
v celej EÚ. ZES (čl. 190/3) predpokladá vytvorenie jednotných pravidiel pre všetky členské štáty, táto
požiadavka sa ale realizuje uplatňovaním zásady subsidiarity.

Mandát poslanca EP je päťročný. Zaniká:

1. uplynutím volebného obdobia,
2. smrťou poslanca,
3. demisiou poslanca.

Otázky: 22, 23,

24, 25, 26

Mandát poslanca EP je zlúčiteľný s poslaneckým mandátom parlamentu členského štátu (dnes sa táto
situácia vyskytuje zriedkavo, lebo až 92% poslancov je volených len do EP), ale je nezlučiteľný s
členstvom v Komisii, v ESD, s pracovným pomerom v orgánoch EÚ a s členstvom vo vláde členského
štátu. Členské štáty sú oprávnené doplniť tieto prípady nezlučiteľnosti o ďalšie.

Poslanci EP požívajú určité imunity a výsady zakotvené v Protokole o privilégiách a imunitách ES

z roku 1965. Medzi ne patria: nezodpovednosť za svoje názory a hlasovanie pri výkone poslaneckého
mandátu v rozsahu poslaneckých imunít, ktoré poslancovi poskytuje právo jeho vlastného štátu;
nemožnosť trestného stíhania v ostatných členských štátoch a iné.

Pokiaľ ide o odmenu poslanca EP, jej poskytovanie a výška sa riadia predpismi členského štátu

poslanca, čo môže byť zdrojom nerovnosti v postavení jednotlivých poslancov EP.

Určenie sídla EP nie je jednoznačné. Miesto zasadania EP závisí od formy, ako v tom ktorom

prípade EP zasadá. Stále zasadania sa konajú v Štrassurgu, mimoriadne zasadania v Luxembugrsku alebo
v Bruseli, kde pôsobí aj Sekretariát a 17 stálych výborov EP.

3. fungovanie EP

Fungovanie EP sa riadi dvoma základnými dokumentmi: ZES a Rokovacím poriadkom EP, ktorý

prijíma sám EP. EP pracuje na báze dvoch štruktúr, ktoré predstavuje sústava orgánov EÚ a politické
kluby.

Zo svojho stredu si EP volí svojho predsedu (za ktorého bola dňa 20. júla 1999 zvolená Nicole

Fontaine) a 14 podpredsedov, ktorí dohromady vytvárajú predsedníctvo. Ďalej si EP volí kolégium 5
kvestorov s poradným hlasom. Mandát predsedníctva je 5-ročný. Predsedníctvo zodpovedá za prípravu
zasadaní pléna EP (hlavne za návrh programu, za vedenie zasadnutia atď.).

Pri EP funguje tiež Úrad EP tvorený predsedníctvom a 5 kvestormi a Rozšírený úrad EP tvorený z

Úradu EP a predsedov politických klubov. Jeho úlohou je rozhodovanie o vnútroorganizačných otázkach
EP a o jeho vzťahoch k iným orgánom ES.

Práca EP je organizovaná sekretariátom, na čele ktorého stojí generálny sekretár. Sekretariát má

3 500 stálych zamestnancov, z čoho jedna tretina pracuje v jazykovom centre na príprave prekladov a
interpretácií, keďže EP má 11 rokovacích jazykov.

Za účelom prípravy rokovaní pléna EP, poslanci pracujú v 17 stálych poslaneckých výboroch.

Okrem týchto výborov je parlament oprávnený vytvárať podvýbory, dočasné výbory na riešenie
špecifických problémov alebo prešetrovacie výbory. Kontakt s parlamentmi jednotlivých členských
štátov EÚ zabezpečujú spojené parlamentné výbory. Rovnakú funkciu ale vo vzťahu k parlamentom
nečlenských krajín EÚ a k medzinárodným organizáciám plnia medziparlamentné delegácie.

Stálymi parlamentnými výbormi sú tieto: Parliamentary committees / parlamentné výbory

 on Foreign Affairs, Human Rights, Common Security and Defence Policy (pre zahraničné veci,

ľudské práva, všeobecnú bezpečnosť a obrannú politiku)

 on Budgets (pre rozpočet)

 on Budgetary Control (pre rozpočtovú politiku)

 on Citizens' Freedoms and Rights, Justice and Home Affairs (pre občianske práva a slobody,

justíciu a vnútorné záležitosti)

 on Economic and Monetary Affairs (pre ekonomické a menové záležitosti)

 on Legal Affairs and the Internal Market (pre právne vzťahy a vnútorný trh)

 on Industry, External Trade, Research and Energy (pre priemysel, zahraničný obchod, výskum a

energiu)

 on Employment and Social Affairs (pre zamestnanosť a sociálne veci)

 on the Environment, Public Health and Consumer Policy (pre životné prostredie, verejné zdravie a

ochranu spotrebiteľa)

 on Agriculture and Rural Development (pre poľnohospodárstvo a

 on Fisheries (pre rybolov)

 on Regional Policy, Transport and Tourism (pre regionálnu politiku, dopravu a turistický ruch)

 on Culture, Youth, Education, the Media and Sport (pre kultúru, mládež, vzdelanie, médiá a šport)

 on Development and Cooperation (pre rozvoj a spoluprácu)

 on Constitutional Affairs (pre inštitucionálne záležitosti)

 on Women's Rights and Equal Opportunities (pre práva žien a rovnaké možnosti)

 on Petitions (petičný).

Dočasné parlamentné výbory sú napr. tieto: Temporary committees / dočasné výbory

 on human genetics and other new technologies of modern medicine (pre ľudskú genetiku a iné

nové technológie modernej medicíny)

 the ECHELON interception system (pre ECHELON systém)

 to monitor action taken on BSE recommendations (pre monitorovanie opatrení prijatých na

základe rozhodnutia o BSE)

 of inquiry into BSE (bovine spongiform encephalopathy) (pre vyšetrovanie BSE)

 of inquiry into the Community transit regime (pre prešetrenie tranzitného režimu Spoločenstva).

Poslanci EP nezasadajú podľa abecedného poriadku, ale podľa príslušnosti k jednému z desiatich

oficiálne uznaných politických klubov. Na uznanie politického klubu je potrebné splniť niektorú z týchto
podmienok:
1. k politickému klubu sa hlási 23 poslancov, príslušníkov toho istého členského štátu EÚ, alebo
2. k politickému klubu sa hlási 18 poslancov, ktorí pochádzajú z dvoch rôznych členských štátov EÚ,
alebo
3. k politickému klubu sa hlási 12 poslancov pochádzajúcich z troch a viacerých členských štátov EÚ.

V súčasnosti sú v EP vytvorené tieto politické kluby:

Strana európskych socialistov
Európska ľudová strana
Európska liberálna a demokratická strana
Jednotná európska ľavica
Forza Európa
Európska demokratická aliancia
Zelení
Európska radikálna aliancia
Európa národov
Nezávislí.

Práva politických klubov spočívajú hlavne v zastupovaní v jednotlivých výboroch EP, v

stanovenom čase na prednesenie prejavu v EP a v rôznych iniciatívnych oprávnenia smerujúcich do
vnútra parlamentu.

Zasadania EP sa musia povinne konať aspoň raz ročne bez zvolania, pričom začínajú vždy druhý

marcový utorok v Štrassburgu.

Okrem toho je EP povinný sa zísť vždy v prvý utorok mesiaca nasledujúceho po uplynutí

jednomesačnej lehoty od posledných volieb. Ide o tzv. riadne zasadnutie EP, ktoré v praxi nikdy nekončí.
Mimoriadne zasadnutie EP sa koná na žiadosť väčšiny poslancov parlamentu alebo na žiadosť Komisie
alebo Rady. Program mimoriadneho zasadania pripravuje Rozšírený úrad po konzultácii s Komisiou
alebo s Radou.

EP je uznášania schopný, ak je prítomná 1/3 všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia sa

vyžaduje súhlas absolútnej väčšiny hlasov prítomných poslancov, pokiaľ nie je v ZES ustanovené inak..
Zasadanie sú verejné.

4. právomoci EP

EP vykonáva právomoci trojakého druhu.
Kontrolná právomoc. Patrí medzi najzákladnejšie a najdôležitejšie funkcie EP. Výkonom tohto

druhu právomoci sa EP podobá národným parlamentom. Podstata parlamentnej kontroly spočíva
v nasledovnom:
(i)

EP prejednáva správy o činnosti jednotlivých orgánov EU (výročná správa komisie, správa o
pokroku v oblasti politickej spolupráce predkladaná predsedom rady, správa o výsledkoch aktivít
Európskej rady predkladaná 3x ročne ministrom zahraničných vecí predsedajúceho štátu, spáva
Európskej ústrednej banky, správa ombudsmana, správa Európskeho menového inštitútu a iné)

(ii)

EP prejednáva programy činnosti jednotlivých orgánov EU (program činnosti komisie po jej
nástupe do funkcie, predsednícky program Rady EU ...)

(iii) EP kladie písomné alebo ústne otázky komisii alebo rade

-

podľa spôsobu položenia otázky EP alebo jeho poslancami odpovedá komisia písomne alebo
ústne (čl. 197 ZES);

-

návrhy na otázky sa predkladajú Rozšírenému úradu, ktorý z návrhov vyberá otázky, ktoré
budú skutočne položené; otázky sa musia oznámiť komisii najneskôr týždeň a rade najneskôr
5 týždňov pred konaním schôdze EP, na ktorej budú tieto prerokúvané;

-

na zasadnutí EP má autor 10 minútový časový priestor na položenie otázky a po obdržaní
odpovede má právo položiť doplňujúce otázky;

-

písomné otázky aj odpovede sa publikujú v Official Journal-i v rade C.

(iv)

EP má právo na žiadosť štvrtiny poslancov ustanoviť dočasný vyšetrovací výbor o počte až 15
členov na dobu až 9 mesiacov (prešetruje údajné nesprávne implementovanie práva EU, petície
občanov a správy ombudsmana)

(v)

schvaľuje členov komisie a predsedu komisie

(vi)

má právo vysloviť EK nedôveru (prísne stanovené podmienky na uplatnenie tohto práva EP, aby
nedošlo k zneužívaniu inštitútu vyslovenia nedôvery)

-

o návrhu na vyslovenie nedôvery hlasuje EP najskôr po uplynutí 3 dní od jeho podania, a to
len verejným hlasovaním (čl. 201 ZES);

-

na vyslovenie nedôvery je potrebná 2/3 väčšina odovzdaných hlasov za prítomnosti prostej
väčšiny poslancov;

-

z doteraz predložených návrhov na vyslovenie nedôvery EK sa hlasovalo len o dvoch a ani
v jednom prípade nedošlo k vysloveniu nedôvery; dôvody: 1. obava z vytvorenia politickej
krízy vzhľadom na zložité pravidlá ustanovovania EK; 2. fakt, že postihnutým orgánom je
EK, ktorá rozhodnutia hlavne vykonáva a teda nie je postihovaný orgán, ktorý ich prijíma
(Rada EU); 3. EP a EK majú väčší záujem na integrácii ako rada, preto sa vzájomne proti
rade skôr podporujú.

(vii)

kontrola prostredníctvom ESD (aktívna legitimácia EP ochraňovať svoje práva podaním žaloby o
neplatnosť alebo žaloby o nečinnosť).

Legislatívna právomoc. EP nedisponuje samostatnou iniciatívnou právomocou, má však

oprávnenie požiadať komisiu, aby rade predložila návrh určitého právneho aktu.

V rámci legislatívneho procesu realizovaného EP sa rozoznávajú nasledovné postupy:

a)

konzultačný postup

(zahŕňa ako povinné tak fakultatívne konzultácie; povinnosť konzultovať

znamená požiadať EP o jeho stanovisko a počkať, kým ho EP skutočne poskytne);

b)

kooperačný postup

(použije sa v prípadoch stanovených ZES, napr. spoločná dopravná politika,

úprava zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti a iné);

c)

spolurozhodovací postup

(zavedený ZEU, EP dostáva do pozície orgánu s normotvornou

právomocou).

Rozpočtová právomoc EP spočíva v jeho oprávnení vyjadrovať sa k návrhu rozpočtu EU. Ide o

zvláštny druh legislatívnej právomoci. V rámci tejto právomoci, ktorá predstavuje pomerne silný nástroj
EP na presadenie svojich záujmov, EP:
 má právo navrhovať zmeny v rozpočte pri tzv. povinných výdavkoch, ktoré tvoria 60% rozpočtu

(výdavky nutné na plnenie vonkajších aj vnútorných povinností stanovených v zakladajúcich
zmluvách a právnych aktoch vydaných na ich základe)

 má právo meniť nepovinné výdavky predstavujúce 40% rozpočtu (zásadne výdavky orgánov EU)

 má právo zamietnuť návrh rozpočtu 2/3 väčšinou hlasov a žiadať predloženie nového návrhu rozpočtu

od rady

 udeľuje EK absolutórium na vykonanie rozpočtu.

B. Tvorba európskeho práva

Tvorbou práva rozumieme proces, ktorého výsledkom je vznik prameňa európskeho práva na

základe činnosti tých subjektov, ktoré disponujú legislatívnou právomocou. Ide o vytváranie písaného
primárneho (zmluvného) práva a sekundárneho práva (komunitárneho aj unijného).

Predmetom normotvorby sú:

1. zakladajúce zmluvy a ich súčasti
2. právne akty vydávané EU a ES.
Za normotvorbu sa nepovažuje proces vzniku všeobecných právnych zásad, právnych obyčají a
rozhodnutí ESD a SPI.

V rámci chápania tvorby práva hovoríme o:

a) právomoci vytvoriť právnu normu

-

potrebné definovať subjekty oprávnené vydávať jednotlivé druhy právnych aktov európskeho
práva

-

v prípade primárneho práva sú takýmito subjektami členské štáty, v prípade sekundárneho
práva orgány EU a ES

b) kompetencii

-

chápeme ňou oprávnenie upravovať určitý okruh právnych vzťahov formou vydávania
právnych noriem

c) procedurálnych pravidlách

-

súhrn týchto pravidiel upravujúcich postup pri vydávaní jednotlivých právnych aktov ES sa
nazýva legislatívny proces

-

pre súčasný vývoj legislatívneho procesu je charakteristická snaha o odstránenie
demokratického deficitu, ktorá sa prejavu hlavne v posilňovaní postavenia parlamentu

-

pravidlá normotvorby majú zabezpečiť transparentnosť, efektivitu legislatívneho procesu a
deľbu moci medzi jednotlivými orgánmi (zabezpečená tým, že sa na legislatívnom procese
zúčastňuje viacero orgánov, čím sú zabezpečené vzájomné väzby a kontrola).

Tvorba primárneho práva

Primárne právo obsahuje procesné pravidlá normotvorby primárneho práva. V tomto procese

rozlišujeme:
1. návrh na zmenu zmluvy,
2. rozhodovanie o takomto návrhu,
3. prijímanie takejto zmeny.

Pravidlá zmien jednotlivých zakladajúcich zmlúv sú stručne vymedzené v čl. 48 ZEU. „Vláda

ktoréhokoľvek členského štátu alebo Komisia môže predkladať Rade návrhy na zmenu zmlúv, na základe
ktorých je založená Únia.“ Iniciatíva smerujúca k dosiahnutiu zmeny môže teda vychádzať ako od
členského štátu, tak aj od komisie.
Rada predložený návrh zmeny konzultuje s parlamentom a ak je to vhodné aj s Komisiou. Ak sa navrhuje
inštitucionálna zmena v menovej oblasti, je rada povinná uskutočniť konzultácie aj s Európskou
ústrednou bankou.
V prípade, že rada po týchto konzultáciách dospeje k záveru potreby vykonať navrhnuté zmeny, predseda
rady zvolá konferenciu predstaviteľov vlád členských štátov, aby sa spoločne na zmenách dohodli.
Vládna konferencia ale nie je viazaná predloženými návrhmi na zmeny ani stanoviskom parlamentu, či
komisie.
„Zmeny nadobudnú platnosť po ratifikácii všetkými členskými štátmi v súlade s ich ústavnými
predpismi.“

Tvorba sekundárneho práva

Primárne právo obsahuje ustanovenie upravujúce, ktorý orgán a akým spôsobom sa podieľa na

tvorbe sekundárneho práva. Tieto ustanovenie pojednávajú o tom, ktoré oblasti majú byť upravené a kou
formou právneho aktu. Nedodržanie týchto ustanovené má za následok protiprávnosť vydaného právneho
aktu (potreba rešpektovať primárne právo).

V rámci tvorby sekundárneho práva teda hovoríme o legislatívnom procese. Legislatívnym

procesom chápeme formálne pravidlá procesu normotvorby sekundárneho práva. Na rozdiel od tvorby
práva primárneho, ktorá je pomerne jednoduchá vzhľadom na jej úpravu, tvorba sekundárneho práve je
nepomerne zložitejším procesom.

Rozlišujeme sedem druhov legislatívneho procesu. Prvé štyri procedúry prijímania sekundárnych

aktov sa vyznačujú aktívnou účasťou parlamentu. Ide o:
1. klasický konzultačný
2. spolurozhodovací postup.
3. Legislatívny so súhlasom parlamentu
4. kooperačný postup vzájomnej spolupráve

Ďalšími procedúrami sú:

5. Rada ako jediný legislatívny orgán.
6. Delegovaná legislatívna právomoc Komisie
7. Komisia ako jediný legislatívny orgán

1. Klasický (konzultačný) legislatívny proces

Tento druh legislatívneho procesu je charakteristický nevýznamnou úlohou Európskeho

parlamentu. Ide o procedúru, ktorá sa používala na prijímanie právnych aktov až do doby, kedy boli na
základe Jednotného európskeho aktu resp. neskôr na základe Maastrichtskej zmluvy vykonané určité
zmeny v prijímaní právnych aktov ES.

Tento postup nie je upravený vo všeobecných ustanoveniach čl. 250-252 ZES pojednávajúcich o

legislatívnom procese, ale v osobitných ustanoveniach zmluvy (napr. čl. 37 ZES oprávňujúci prijať
právne akty v oblasti poľnohospodárskeho trhu).

Právne akty sa vydávajú na základe návrhu predloženého komisiou. Komisia má monopolnú

iniciatívnu právomoc, to znamená, že bez jej návrhu rada nemôže sama právny akt vydať. Rada aj
parlament ale majú v zmysle ustanovení ZES právo vyzvať komisiu, aby predložila vhodné návrhy na
prijatie právnych aktov (v tých oblastiach, v ktorých rada alebo parlament cítia potrebu prijatia právnej
úpravy). V prípade nečinnosti komisie, ktorá sama rozhoduje o nutnosti legislatívneho procesu, je možné
podať žalobu pre nečinnosť.

Konzultačný charakter tohto procesu je daný tým, že parlament musí podať svoje stanovisko

k obsahu návrhu a k zmenám, ktoré sa udiali s návrhom počas legislatívneho procesu.

Ak je konzultácia s parlamentom stanovená ZES, ide o konzultáciu povinnú. Za uskutočnenú sa

považuje vtedy, keď parlament skutočne podal svoje stanovisko. Nepostačuje iba požiadanie parlamentu
o stanovisko a nevyčkanie jeho preloženia. Pri opomenutí konzultovať s parlamentom nedošlo k splneniu
podmienky platnosti právneho aktu, ktorý môže byť následne zrušený.

Stanoviská parlamentu síce nie sú záväzné, ale rada ich rešpektuje.

2. Spolurozhodovací postup (čl. 251 ZES)

Na základe ustanovení Amsterdamskej zmluvy je legislatívny proces na 80% podriadený režimu

uvedenému v čl. 251 ZES. Čo znamená, že väčšina právnych aktov sekundárneho práva je prijímaná na
základe spolurozhodovacieho procesu.

Tento proces bol zjednodušený za účelom ho zrýchliť a dosiahnuť tak čo najväčší účinok.

1. Komisia predloží návrh parlamentu a rade. Na základe stanoviska parlamentu rada kvalifikovanou

väčšinou rozhoduje takto:

-

ak parlament navrhne v stanovisku zmeny, ktoré rada schváli, môže rovno prijať navrhovaný
akt v takejto pozmenenej podobe;

-

ak parlament nenavrhne zmeny, môže prijať navrhovaný právny akt;

-

ak parlament navrhne zmeny, ktoré rada neschváli, zaujme spoločné stanovisko a oznámi to
parlamentu (Vyrozumie parlament o dôvodoch svojho postoja, podobne komisia vyrozumie
parlament o svojom stanovisku.), ak parlament do 3 mesiacov od vyrozumenia:

 schváli spoločné stanovisko, akt sa považuje za prijatý v súlade so spoločným stanoviskom;

 neprijme žiadne rozhodnutie, akt sa považuje za prijatý v súlade so spoločným stanoviskom;

 odmietne spoločné stanovisko absolútnou väčšinou hlasov svojich poslancov, akt sa považuje za

neprijatý;

 navrhne zmeny v spoločnom stanovisku absolútnou väčšinou svojich poslancov, postúpi zmenený text

komisii a rade, ktoré zaujmú k týmto zmenám stanovisko

Ak rada do 3 mesiacov po predložení celej záležitosti schváli všetky navrhnuté zmeny, akt sa považuje za
prijatý vo forme takto zmeneného stanoviska. Ak rada neschváli všetky zmeny, predseda rady po dohode
s predsedom parlamentu zvolá zmierovací výbor [ak zmierovací výbor do 6 týždňov po zvolaní schváli
spoločný text návrhu a parlament a rada ho do ďalších 6 týždňov príjmu v súlade so zmeneným textom
spoločného postoja, považuje sa akt za prijatý; ak zmierovací výbor neschváli spoločný text, navrhovaný
akt sa považuje za neprijatý].

3. Legislatívny proces so súhlasom parlamentu

Predmetný legislatívny proces je upravený v osobitných ustanoveniach ZES (napr. čl. 105, čl. 107

ZES a iné). V porovnaní so spolurozhodovacím a kooperačným postupom je oveľa jednoduchší.

Táto procedúra bola zavedená JEA vo veľmi významných veciach, ako sú otázky prijímania

unijného občianstva, či asociačných dohôd. Tento postup sa uplatňuje aj v oblasti ZEU (napr. čl. 49 pre
prípad prijímania nového člena do EU).

Monopolnú iniciatívnu právomoc má opäť komisia. Návrh právneho aktu predkladá rade, ktorá ho

nemôže prijať bez súhlasu parlamentu. Ide o skutočne rovnoprávne postavenie parlamentu a rady.

Procedúra súhlasu zaručuje parlamentu neobmedzenú možnosť prieťahov a absolútnu moc

odmietnuť predložený návrh.

4. Legislatívny proces vzájomnej spolupráce (kooperačný postup)

Aj tento druh procesu predpokladá veľmi intenzívnu súčinnosť parlamentu. Nemá až taký veľký

význam, ako spolurozhodovací postup, napriek tomu sa používa vo veľkom množstve v rôznych
oblastiach, napr. v oblasti hospodárskej a menovej politiky.

Legislatívnou iniciatívou disponuje komisia, ktorá predkladá návrh rade. Rada požiada parlament o

stanovisko.
a) Na návrh komisie a na základe stanoviska parlamentu prijme rada kvalifikovanou väčšinou spoločné

stanovisko.

b) Spoločné stanovisko rada oznámi parlamentu spolu s dôvodmi, ktoré ju viedli k prijatiu takého

stanoviska. Komisia taktiež vyrozumie parlament o dôvodoch jej stanoviska. Európsky parlament do
3 mesiacov:

-

schváli spoločné stanovisko (Rada navrhovaný akt prijme s konečnou platnosťou v súlade so
spoločným stanoviskom.)

-

nerozhodne o spoločnom stanovisku (Rada navrhovaný akt prijme s konečnou platnosťou
v súlade so spoločným stanoviskom.)

-

navrhne absolútnou väčšinou poslancov zmeny v spoločnom stanovisku alebo spoločné
stanovisko odmietne

(Tento výsledok sa oznámi rade a komisii. Návrh právneho aktu sa vráti na Ďalšie prejednanie, tzv. druhé
čítanie. Komisia do 1 mesiaca znova preskúma návrh, na základe ktorého rada prijala spoločné stanovisko
a zohľadní zmeny navrhnuté parlamentom. Svoj postoj postúpi komisia rade spolu s prípadnými zmenami
parlamentu, ktoré neprijala. Návrh preskúmaný komisiou rada v 3-mesačnej lehote v druhom čítaní

prijme kvalifikovanou väčšinou alebo jednomyseľným rozhodnutím zmení. Ak sa v priebehu tejto lehoty
neuznesie, pôvodný návrh komisie sa považuje za neprijatý.)

5. Rada ako jediný legislatívny orgán na návrh komisie

Určitá veľká oblasť právnych aktov sekundárneho práva je vydávaná radou a komisiou bez

akejkoľvek súčinnosti Európskeho parlamentu.

Iniciatívnou právomocou disponuje komisia a právne akty prijíma rada. Musí pri tom dodržať

postup stanovený konkrétnym zmluvným ustanovením. Nie je vylúčené, aby aj pri tomto postupe
konzultovala rada návrh právneho aktu s parlamentom. Nie je to však jej povinnosťou.

Týmto postupom sa vydávajú právne akty v oblastiach týkajúcich sa základných slobôd,

hospodárskej, či obchodnej politiky.

6. Delegovaná legislatívna právomoc komisie

V zmysle ustanovení čl. 202 ZES je rada oprávnená preniesť svoju právomoc na komisiu, aby táto

vykonala radou prijaté právne akty. Pri tomto druhu legislatívneho procesu sa rozoznávajú tri postupy:
Postup I

-

zástupca komisie predloží návrhy vykonávajúcich predpisov COREPER

-

COREPER podáva v stanovenej lehote k predloženým návrhom svoje stanovisko

-

komisia je povinná, v rámci možností, prihliadať na stanovisko COREPER pri vydávaní
vykonávacích predpisov (výboru o tom podáva správu)

Postup II

-

stanovisko výboru sa v tomto prípade formuluje na základe hlasovania kvalifikovanou
väčšinou hlasov a realizuje sa vážené hlasovanie

-

komisia až následne vydáva vykonávací právny predpis

-

ak stanovisko COREPER vôbec neodporuje prejednávanému vykonávaciemu predpisu, má
rada možnosť odňať komisii oprávnenie vo veci a prijať rozhodnutie sama

Postup III

-

najslabšie postavenie komisie

-

ak COREPER schváli kvalifikovanou väčšinou navrhnuté vykonávacie predpisy, komisia
tieto predpisy vydá

-

ak je však stanovisko výboru odlišné od návrhov komisie, rozhoduje kvalifikovanou
väčšinou rada (platí obdobne v prípade, ak COREPER nedá žiadne stanovisko)

-

ak rada do lehoty najviac 3 mesiacov nerozhodne, vydá komisia navrhované vykonávacie
predpisy sama.

7. Komisia ako jediný legislatívny orgán

Je to legislatívny postup, ktorý sa využíva len v jednom prípade podľa článku 86/3 ZES, podľa znenia
ktorého : „ v prípade potreby vydáb Komisia voči členským štátom smernicu alebo rozhodnutie, ktoré
slúži na zabezpečenie a uplatnenie totho článku. „ Tento článok sa dotýka dohľadu nad verejnými
podnikmu, teda len v tejto oblasti má Komisia oprávnenie sama vydať právny akt a aj to len voči
členským štátm a konkrétne len smernicu alebo rozhodnutie.