Prednáška č.3 a 4

Pojem a systém Európskeho práva.

Na obsah pojmu európskeho existuje niekoľko názorov :

-

súhrn právnych poriadkov európskych štátov,

-

funkčné chápanie európskeho práva ako súhrnu jednotlivých odvetví práva
( európske trestné právo, európske občianske právo...

-

komplexné chápanie pojmu európskeho práva európskych organizácií (Rada Európy,
Benelux, OBSE...)

-

chápanie pojmu európskeho práva ako súhrnu právnych pravidiel Európskej únie
a Európskych spoločenstiev

Nepochybne väčšina z týchto názorov má svoje opodstatnenie. S ohľadom na predpokladaný
a deklarovaný vývoj európskej integrácie som toho názoru, že najsprávnejším sa javí byť posledný
uvedený názor, ktorý sa z hľadiska obsahu a potreby pomenovania práva, ktoré sa v rámci Európskej únie
vytvára, javí byť zároveň aj najvhodnejším.

Na základe vyššie uvedeného môžeme definovať právo vytvorené a neustále sa vytvárajúce v rámci
spoločenstva štátov nazvaného Európska únia ako právo európske.

Takto chápané európske právo pozostáva z dvoch právnych systémov, ktoré existujú relatívne nezávisle
od medzinárodného práva verejného a od vnútroštátneho práva členských štátov a to z práva
komunitárneho a práva únijného. Obidva tieto právne systémy sú vo viacerých oblastiach prepojené, ale
zároveň vykazujú aj znaky, ktorými sa od seba výrazne odlišujú.

Komunitárne právo

Je súbor právnych aktov Európskych spoločenstiev. Cieľom týchto právnych aktov je upravovať vznik a
fungovanie vnútorného trhu a hospodárskej a menovej únie.
Pre úplnosť ho môžeme rozdeliť na právo :

-

formálne – upravuje organizačnú štruktúru, vznik fungovanie orgánov, vrátane
procesných pravidiel ich činnosti a foriem ich rozhodovania.

-

materiálne – upravuje už konkrétne pravidlá fungovania vnútorného trhu a
spoločných politík.

Únijné právo

Pod týmto pojmom sa rozumejú právne akty vytvárané v rámci druhého a tretieho piliera. Teda

v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a Policajnej spolupráci v justičných a trestných
veciach.

Povaha európskeho práva.

1. Povaha a vlastnosti komunitárneho práva.

Otázky: 5, 6, 7, 8, 9, 10,
11, 12, 13, 14, 15, 16, 17

Komunitárne právo – samostatný právny poriadok

Členské štáty preniesli časť svojej suverenity na Európske spoločenstvá, čím ich zmocnili na

vydávanie právnych aktov, ktoré sú pre tieto členské štáty a ich príslušníkov záväzné. Takto
vytvárané právne akty majú zvláštnu originálnu povahu. Postupom času a vývoja integrácie
v Európskych spoločenstvách sa začal súbor týchto právnych aktov chápať ako samostatný právny
poriadok.

Spočiatku konštatoval Európsky súdny dvor (v rozsudku 26/62 Van Gend en Loos) :

„ Spoločenstvo vytvára nový právny poriadok medzinárodného práva, v prospech ktorého členské
štáty obmedzili, hoci len v niektorých oblastiach, svoje suverénne práva a ktorého subjektami nie sú
len členské štáty ale aj ich príslušníci.“

Neskôr ESD ( v rozsudku 6/64 Costa) konštatoval : „ Spoločenstvo vytvára vlastný právny

poriadok, ktorý je súčasťou vnútroštátnych právnych poriadkov, ktorý sú vnútroštátne súdy povinné
aplikovať a ktorý vnútroštátna norma nemôže meniť.“
To, že komunitárne právo možno jednoznačne považovať za samostatný poriadok potvrdzuje

nasledovné :

1. Zakladajúce zmluvy plnia funkciu ústavných zákonov, ktoré ako akty vyššej právnej sily

upravujú základné princípy, na ktorých sú Spoločenstvá založené, funkcie a úlohy, ktoré
Spoločenstvá vykonávajú, upravujú ďalej vznik a fungovanie orgánov Spoločenstiev, ich
právomoci, spôsoby a metódy rozhodovania... teda v podstate to, čo v klasickom ponímaní
vnútroštátneho poriadku ústava a ústavné zákony.
Toto konštatoval aj ESD ( v rozsudku 294/83 Les Verts) : „ Spoločenstvo je spoločenstvom práva
v tom zmysle, že ani jeho členské štáty ani jeho orgány s nevymykajú prieskumu súladu ich
právnych aktov so základnou ústavnou chartou, ktorou je zmluva. ( rozumej zakladajúcu zmluvu)

2. Sebestačnosť právneho poriadku komunitárneho práva je zabezpečená najmä Európskym

súdnym dvorom, ktorý je ako nezávislý súdny orgán oprávnený vykladať komunitárne právo.
Jeho výklad komunitárneho práva má autonómnu povahu, vnútroštátne súdy alebo iné subjekty
nie sú oprávnené k výkladu komunitárneho práva.

ESD je oprávnený a povinný riešiť spory subjektov komunitárneho práva, vyplývajúce
z komunitárneho práva, podpísaním zakladajúcich zmlúv členské štáty uznali jurisdikčnú
právomoc ESD na tie okruhy vzťahov, ktoré sú upravované komunitárnym právom.

ESD pri svojej činnosti realizuje významnú úlohu pri dotváraní práva, formou vypĺňaní medzier
v práve, čím je takto vylúčená situácia odmietnutia práva v dôsledku absencie právnej úpravy.
Možno teda konštatovať, že týmito úlohami ESD má právny poriadok komunitárneho práva
zabezpečenú výraznú sebestačnosť.

Vzťah komunitárneho práva a medzinárodnohého práva

Komunitárne právo v priebehu svojho vývoja prešlo od pozície právneho poriadku

medzinárodného práva ku dnes chápanému postaveniu komunitárneho práva ako samostatného
právneho poriadku.

Odlišnosť komunitárneho práva od klasického medzinárodného práva je viditeľná

predovšetkým v jeho nadnárodnom - supranacionálnom charaktere, ktorý umožňuje účinne
a záväzne prijímať právne akty aj za predpokladu, že sa pri hlasovaní nedosiahne jednomyseľný
súhlas všetkých štátov.

Ďalšia odlišnosť komunitárneho práva od práva medzinárodného je viditeľná

v bezprostrednom účinku právnych aktov komunitárneho práva, kedy tieto právne akty

( nariadenia) sú platné a účinné na území členských štátov bez potreby ich osobitnej transformácie
do vnútroštátneho právneho poriadku. Na rozdiel od klasického medzinárodného práva, kde je
treba na dosiahnutie účinnosti medzinárodných zmlúv je treba tieto transformovať do
vnútroštátnych poriadkov.

Európske spoločenstvá ako medzinárodné organizácie sú subjektom medzinárodného

práva, podliehajú medzinárodnému právu, (ako to konštatoval aj ESD v rozsudku 268/90
Poulsen.: „ _________________________________________________________),
Vstupujú do zmluvných vzťahov s inými subjektami medzinárodného práva, a tento vzťah sa
riadi medzinárodným zmluvným vzťahom.

Komunitárne právo - súčasť vnútroštátneho práva členských štátov.

Túto povahu komunitárneho práva konštatoval ESD v rozsudku 106/77 Simmenthal, :
„ _integrálna súčasť_____________________
Komunitárne právo platí na území členských štátov popri vnútroštátnom práve.
Nemožno povedať, že s vnútroštátnym právom plne splynulo, predovšetkým preto, že spôsob jeho
tvorby, jeho záväznosť.... je výrazne odlišná ako u vnútroštátneho práva.

Vzťah komunitárneho práva k vnútroštátnemu právu členských štátov

Prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom

Na to, aby táto zásada mohla byť uplatnená je treba, aby došlo ku konfliktu pôsobností

vnútroštátnej a komunitárnej úpravy.
Samotná zásada prednosti bola vypracovaná Európskym súdnym dvorom, ( rozsudok 6/64 Costa a 106/77
Simmenthal), ktorý jej potrebu odôvodnil tým, že ak by si v prípade kolízie pôsobnosti vnútroštátnej
a komunitárnej normy štát mal možnosť vybrať, ktorú normu použije, bol by :

-

narušený presun právomocí z vnútroštátnej na komunitárnu úroveň

-

nebola by dodržaná jednota komunitárneho práva na území všetkých členských
štátov

Z dôvodu prednosti komunitárneho párva pred vnútroštátnym, štátne orgány musia v

prípade,

kedy je vnútroštátna právna úprava rozdielna ako komunitárna, aplikovať komunitárnu právnu úpravu
a nie vnútroštátnu.

ESD to v rozsudku 106/77 Simmenthal formuloval takto : „ každý národný sudca riešiaci spor v medziach
svojej právomoci, je povinný úplne aplikovať komunitárne právo a chrániť práva jednotlivcov, ktoré im
priznáva komunitárne právo, pričom ponechá neaplikované akékoľvek prípadné odporujúce vnútroštátne
právo, ktoré je svojou vlastnou podstatou s komunitárnym právom nezlučiteľné, rovnako ak ide
o akúkoľvek zákonodárnu, súdnu alebo správnu praktiku, v dôsledku ktorej by došlo ku zmenšeniu
účinnosti komunitárneho práva.“

Prednosť komunitárneho práva však nie je správne chápať ako jeho nadradenosť voči

vnútroštátnemu právu členského štátu s vyššou právnou silou právnych aktov, ktoré by rušili platnosť
aktov nižšej právnej sily teda vnútroštátnych. Vnútroštátne akty nie sú automaticky zrušené prijatím
rozdielnych komunitárnych aktov, len jednoducho pri aplikácii na konkrétny prípad ostanú nepoužité.
ESD formuloval vo svojej judikatúre len konštatovanie, že z dôvodov právnej istoty je vždy vítané, aby
dotknutá vnútroštátna norma bola zrušená.

Z dôvodu prednosti komunitárneho práva nemôžu štáty prijímať vnútroštátnu legislatívu, ktorá by

bola nezlučiteľná s

komunitárnou.

V prípade, že by tak urobili, bolo by to porušením povinnosti podľa čl.5 ZES, a nasledovalo by na
základe žaloby pre nesplnenie povinností konanie pred ESD

Komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnym právom správnej, súdnej aj zákonnej povahy

a dokonca aj pred ústavným právom. Niektoré ústaavné súdy členských štátov si však ponechali
právomoc preskúmať komunitárne právo, pokiaľ by dostatočne nechránilo základné ľudské práva
a slobody.

Bezprostredná použiteľnosť komunitárneho práva.

Bezprostredná použiteľnosť znamená, že právne akty komunitárneho práva majú bezprostredné

právne účinky na subjekty členských štátov a ich príslušníkov, bez potreby transformácie aktov
komunitárneho práva do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov.

Právne akty komunitárneho práva sú nadobudnutím platnosti a účinnosti

(vydaním v Úradnom vestníku a uplynutím stanovenej lehoty), platné a účinné vo všetkých členských
štátoch rovnako a po celý čas ich platnosti. Štáty nemajú potrebu ale ani možnosť transformovať,
recipovať toto právo do svojho vnútroštátneho poriadku, ako je to napríklad u medzinárodných zmlúv,
osobitnou recepčnou normou. Recepcia by bola pre komunitárne právo nebezpečná, pretože by menila
povahu pôvodného komunitárneho právneho aktu, zo všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi (právo
výkladu ESD, procesné lehoty, charakteristickými vlastnosťami ako je prednosť komunitárneho práva
a pod.) 4

V tomto dôsledku orgány štátu musia priamo aplikovať pri svojej činnosti komunitárne právo,

a subjekty, ktorým sú akty komunitárneho práva adresované sa majú právo priamo na vnútroštátnych
orgánoch ( súdoch...) dovolávať komunitárneho práva.

Komunitárne právo tak pristupuje ku vnútroštátnemu právu a pôsobí popri ňom.

Bezprostredná použiteľnosť a jednotlivé akty komunitárneho práva.

Bezprostredne použiteľné sú všetky normy primárneho práva, teda všetky zakladajúce zmluvy, ich

zmeny a dodatky.

Zo sekundárneho práva nie všetky akty sú bezprostredne použiteľné. Zo štyroch základných

typických právnych aktov sekundárneho komunitárneho práva : nariadenia, smernice, rozhodnutia,
doporučenia a stanoviská sa bezprostredná použiteľnosť dotýka jednotlivých aktov nasledovne :

U nariadení sa bezprostrednosť priamo predpokladá, nie je potrebné ani možné nariadenia

vnútroštátnou právnou úpravou transformovať.

Rozhodnutia sú na rozdiel od nariadení individuálne právne akty, ale rovnako sa na ne zásadne

vzťahuje bezprostredná použiteľnosť.

Stanoviská a doporučenia nie sú záväzné, nemajú právne účinky, a preto tam otázka

bezprostrednej použiteľnosti neprichádza do úvahy.

Osobitným prípadom sú smernice. Smernica sama vyžaduje prijatie vnútroštátneho právneho aktu

do stanovenej lehoty. Tento akt ale nemá povahu recepčnej normy, ne ide o recepciu alebo transformáciu
smernice ale o tkzv. prevedenie - vykonanie smernice. Do uplynutia lehoty na prevedenie smernice majú
bezprostredné účinky smernice len latentnú povahu, dovolávať sa na vnútroštátnych orgánoch nie je
možné priamo smernice, len jej nepriameho účinku, teda cieľa, ktorý sa smernicou sleduje dosiahnuť
cestou vnútroštátneho právneho aktu, alebo prichádza do úvahy len dovolávanie sa povinnosti štátu
vykonať smernicu.

Po uplynutí lehoty na prevedenie smernice môžu byť aj smernice, za stanovených podmienok,

bezprostredne použiteľné, teda aplikovateľné, teda sa ich možno priamo dovolávať na vnútroštátnych
orgánoch.

(pozri bližšie pri smerniciach.)

Bezprostredný účinok

Bezprostredný účinok umožňuje jednotlivcom dovolávať sa v prípade porušenia ich práv, ktoré im

boli priznané aktom komunitárnym právom, dovolávať sa pred vnútroštátnymi orgánmi tohto aktu
komunitárneho práva, aj keď nie sú priamo adresátmi tohto aktu.

Tento účinok komunitárneho práva nie je zachytený v zakladajúcich zmluvách, vypracoval ho

v rámci svojej judikatúry ESD. Vychádzal zo situácie, keď štát chybne aplikuje komunitárne právo,
alebo si napr. neplní svoju povinnosť vykonať smernicu, alebo je vykonal nesprávne...jednotlivec, ktorý
síce nie je adresátom aktu komunitárneho práva, je v konečnom dôsledku poškodený na svojich právach,
pretože štát si neplní svoje záväzky, z ktorých majú následne vyplynúť právo pre jeho príslušníkov.

ESD sa opieral o argumenty užitočnosti a stratu práva ( zásadu estoppel), podľa ktorej nemôže

štát brániť jednotlivcovi práva vyplávajúce mu v konečnom dôsledku z smernice, poukázaním na to, on
sám porušil ustanovenia európskeho práva tým, že nepreviedol smernicu. Tento argument štátu teda
nesmie byť štátu dostatočným a byť mu na prospech.

Podmienkou na uplatnenie bezprostrednej účinnosti komunitárneho práva je aby akt komunitárneho práva
bo :

1. dostatočne jasný a presný - práva vyplývajúce z ustanovení aktu komunitárneho práva

nemajú byť dvojznačné

2. úplný a právne dokonalý – akt komunitárneho práva nemá vyžadovať vykonávaciu úpravu
3. musí smerovať k založeniu práv, alebo povinností jednotlivcov – musí teda vyvolať priame

právne účinky medzi členskými štátmi a jeho príslušníkmi

4. bezpodmienečná – založenie práv a povinnosti musí byť bez stanovenia podmienok a bez

akéhokoľvek zásahu orgánu ES alebo štátu.

Bezprostredný účinok môže byť dvojaký :

1. vertikálny : jednotlivec - členský štát. Umožňuje jednotlivcom dovolávať sa svojich práv

voči štátu a jeho orgánom. Zmyslom je sankcionovať členský štát za porušenie práva ES
( napr. neprevedenie smernice). Podľa zásady estoppel sa členský štát nemôže uplatneniu
práva jednotlivca brániť tým, že sám porušil právo ES (napr. tým že nepreviedol smernicu).

2. horizontálny : jednotlivec – jednotlivec. Umožňuje dovolať sa práv vyplývajúcich

z komunitárneho práva medzi jednotlivcami navzájom.
Tento účinok ESD pripustil len u primárneho práva. U smerníc ho odmieta.

Bezprostredný účinok a jednotlivé akty komunitárneho práva

Primárne komunitárne právo
(Rozsudok 26/62 Van Gend en Loos)
Ustanovenia komunitárneho práva primárneho môžu mať buď povahu s obojakým bezprostredným
účinkom ( horizontálnym aj vertikálnym),
Môžu mať povahu len horizontálneho bezprostredného účinku, alebo to môžu byť ustanovenia
s vylúčeným bezptostredným účinkom.

Sekundárne komunitárne právo

Nariadenia : ESD vo svojej judikatúre pripustil ( rozsudok 9/70 Grad) : „ podľa ustanovenia

článku 249 sú nariadenia bezprostredne použiteľné a následkom toho, sú svojou povahou vhodné mať aj
bezprostredný účinok. Ustanovenia sú priamo použiteľné v každom členskom štáte, majú teda priame
účinky, a sú schopné udeliť jednotlivcom práva, ktoré majú národné súdy povinnosť chrániť. ( rozsudok
43/71)

Smernice : okrem uvedených podmienok bezprostredného účinku ( dostatočná jasnosť, presnosť,

právna dokonalosť, bezpodmienečnosť a založenie práv) na to, aby smernica mohla mať bezprostredný
účinok, musí márne uplynúť lehota stanovená v smernici na jej prevedenie vnútroštátnym aktom.

Rozhodnutia : ESD k otázke bezprostredného účinku rozhodnutí konštatoval ( rozsudok 9/70

Grad) : „ ak sú podľa čl.189 nariadenia bezprostredne použiteľné a následkom toho sú svojou povahou
vhodné mať bezprostredný účinok, nevyplýva z toho, že by iné kategórie aktov predvídaných týmto
článkom nikdy nemohli mať podobné účinky, najmä v prípadoch, kedy by komunitárne orgány
rozhodnutím zaviazali členský štát alebo všetky členské štáty konať stanoveným spôsobom, by
užitočnosť takého aktu bola oslabená, keby oprávneným osobám bolo bránené dovolať sa dotknutého
aktu pred súdom a keby národným súdom bolo bránené vziať ho do úvahy ako prvok komunitárneho
práva. Ak nemôžu byť účinky rozhodnutia totožné s účinkami všeobecne záväzného normatívneho aktu,
tento rozdiel nevylučuje, že prípadne konečný výsledok, spočívajúci pre oprávnené osoby v práve
uplatniť ho na súde, by bol rovnaký ako účinok všeobecne záväzného aktu, ktorý je bezprostredne
použiteľný.

Nepriamy účinok komunitárneho práva na vnútroštátny poriadok

Hovorí sa mu aj pasívny účinok, a znamená povinnosť konformného výkladu národného práva

tak, aby boli dosiahnuté ciele smernice. teda : „ vo svetle textu a cieľa smernice.“ ( 79/83 Harz)
Ide teda o nepriame dosiahnutie cieľa smernice - výkladom prostredníctvom národného súdu.
Povinnosť konformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné právo, prostredníctvo ktorého sa
vykonáva smernica, ale na celý vnútroštátny právny poriadok, dokonca aj to, ktoré bolo prijaté pred
vydaním smernice.
Nepriamy účinok sa uplatňuje bez ohľadu na bezprostredný účinok aktu, bez ohľadu na to či ide
o vertikálny alebo horizontálny vzťah a aj v prípade obráteného vertikálneho vzťahu ( ak sa členský štát
dovoláva povinnosti voči jednotlivcovi.)
Rovnako uplynutie alebo neuplynutie lehoty stanovenej na vykonanie smernice nie je relevantné, pretože
povinnosť eurokonformného výkladu začína okamihom prijatia smernice a nadobudnutia jej platnosti
a účinnosti

Záväznosť komunitárneho práva

Primárne právo je záväzné podľa pravidiel medzinárodného práva, predovšetkým

medzinárodného zmluvného práva.

Sekundárne právo a jeho jednotlivé druhy právnych aktov sú záväzné nasledovne :

Nariadenia sú všeobecne právne záväzné, erga omnes, vo všetkých svojich častiach,
Smernica je záväzná len voči štátu, ktorému je určená, nie je záväzná v celom svojom rozsahu, len
pokiaľ ide o výsledok, na dosiahnutie ktorého štát zaväzuje. Spôsob akým stanovený cieľ štát dosiahne je
na vôli štátu.
Rozhodnutie je individuálne právne záväzné len pre subjekty, ktorým je individuálne určené. Je však
záväzné v celom svojom rozsahu.
Doporučenia a stanoviská nie sú záväzné.
Pramene komunitárneho práva

Ad 1.Pramene primárneho práva

Pre primárne právo je charakteristické, že obsahuje prvky medzinárodného práva verejného aj práva

európskeho. Prvky európskeho práva sa odrážajú v skutočnosti, že tým, že členské štáty preniesli určitú
časť svojej suverenity na Spoločenstvo, umožnili tým používanie európskeho právneho poriadku popri
právnom poriadku vnútroštátnom, dokonca uznali prednosť európskeho práva pred vnútroštátnym
právom.

Primárne právo:

-

chápe sa tiež ako ústava resp. ústavné právo Spoločenstiev;

-

zakotvuje základnú organizačnú štruktúru Spoločenstiev;

-

obsahuje oprávnenie jednotlivých orgánov jednať a prijímať sekundárne právne akty;

-

zahŕňa normy európskeho práva, ale i medzinárodného verejného práva.

Primárne právo tvoria:

a)

zakladajúce zmluvy, ich zmeny a doplnky

-

Zmluva o zriadení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, Paríž 1951

-

Zmluva o zriadení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, Rím 1957, (účinnosťou

Maastrichtskej zmluvy sa nazýva Zmluvou o zriadení Európskeho spoločenstva)

-

Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, Rím 1957

-

Zlučovacia zmluva z roku 1965

-

Zmluvy o prístupe nových štátov z r.1972,1979,1985

-

Zmluvy o rozpočte z r.1970 a 1975

-

Jednotný európsky akt z r.1986

-

Zmluva o Európskej Únii zo 7. februára 1992 podpísaná v holandskom

Maastrichte

-

Amsterdamská zmluva z 2.10.1997.

b) prílohy zakladajúcich zmlúv vrátane protokolov a prehlásení

Napr.: Protokoly o výsadách a imunitách,

Protokol o štatúte Európskeho súdneho dvora,

Protokol o štatúte Európskej investičnej banky,

Dohoda o spoločných orgánoch európskych spoločenstiev

Rozhodnutie o priamej voľbe do Európskeho parlamentu.

c) zmluvy o pristúpení jednotlivých členských štátov.

Pokiaľ ide o vzťah medzi uvedenými právnymi aktmi, platia zásady lex posterior derogat legi priori

a lex specialis derogat legi generali.

Sekundárne právo

Pramene sekundárneho práva podľa právnej úpravy členíme na typické a atypické právne akty.
Typické právne akty (nomenklatúrne právne akty) sú vymenované v čl. 249 Zmluvy o založení

ES. Sú nimi: nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

Atypickými právnymi aktmi sú ostatné právne akty neuvedené v čl. 249 ZES.

Nariadenia

„Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné ako celok vo všetkých častiach a priamo použiteľné

vo všetkých členských štátoch.“ (čl. 249 ZES). Nariadenie platí od okamihu vstupu do platnosti vo
všetkých členských štátoch. Členský štát nijakým spôsobom nemôže zabrániť platnosti nariadenia v rámci
svojho právneho poriadku. To spôsobuje, že všetky vnútroštátne právne predpisy rozporné s nariadením
sú týmto nariadením vytláčané.

Rozoznávame základné nariadenia (stanovujú základné princípy určitej úpravy a ich konkretizáciu

prenechávajú ďalšej úprave, vydávané Radou) a vykonávacie nariadenia (vydávané Komisiou na
základe právomoci, ktorú na ňu delegovala Rada).

Nariadenie je všeobecne záväzné. To znamená, že je použiteľné na objektívne určené skutkové

podstaty a spôsobuje právne následky pre všeobecne alebo abstraktne vymedzený okruh osôb.

Záväznosť nariadenia znamená, že môže obsahovať nielen zákaz určitého správania sa, ale môže

taktiež pre svojich adresátov zakladať práva.

Vlastnosť nariadenia spočívajúca v aplikovateľnosti nariadenia už v jeho podstate, bez potreby

inkorporácie alebo transformácie (čo by bolo v rozpore s jeho účelom) do právneho poriadku členského
štátu, nazývame bezprostredné použitie.

Nariadenie má bezprostredné právne následky, pretože zakladá práva a povinnosti takým

spôsobom, že aj tretie subjekty vrátane vnútroštátnych súdov sú nimi viazané. Prijatie akéhokoľvek
vnútroštátneho právneho predpisu smerujúceho na vykonanie nariadenia nie je potrebné a bolo by to
v rozpore s chápaním bezprostrednosti použitia nariadenia. Aby nastali právne následky nariadenia, nie je
potrebná ani jeho publikácia podľa vnútroštátneho právneho poriadku jednotlivých členských štátov,
dokonca je takáto aktivita, ktorá by pôsobila rozporne s chápaním bezprostrednej použiteľnosti
nariadenia, štátom zakázaná. Neznamená to ale:
 zákaz vyjadriť, za účelom zrozumiteľnosti, zásady alebo časti nariadení formou právnych aktov

vnútroštátnych právnych poriadkov;

 oslobodenie štátov od povinnosti vydať, tam kde je to nevyhnutné, potrebné vykonávacie právne akty,

aby sa zabezpečila aplikácia nariadení.

Fakt, že nariadenie platí v každom členskom štáte , neznamená, že toto nariadenie má v každom

členskom štáte rovnaké účinky. Rovnaké účinky vyvoláva tam, kde sú rovnaké podmienky aplikácie
nariadenia, pričom sa môže stať, že na území určitého nebude mať nariadenie žiadne účinky z dôvodu
neexistencie skutkových podstát, na ktoré je možné nariadenie aplikovať.

Smernice

Predstavujú typický právny inštitút komunitárneho práva nemajúci obdobu vo vnútroštátnych

právnych poriadkoch.

„Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý

sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva národným orgánom.“ (čl. 249 ZES).
Znamená to, že Európske Spoločenstvá vydávajú smernice s určitým obsahom právnej úpravy a
stanovením lehoty, do uplynutia ktorej musia jednotlivé štáty tento obsah pretransformovať do svojich
vnútroštátnych právnych poriadkov. O aplikácii smernice je teda možné hovoriť až po jej recepcii a
implementácii do vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Jednotlivé vnútroštátne orgány
potom používajú vnútroštátne právne normy, nie však smernicu samotnú.

Záväznosť smerníc:

-

zaväzujú len členské štáty, a to buď len niektoré , alebo sa vzťahujú na všetky členské štáty;

-

záväzný z obsahu smernice je cieľ, ktorý je potrebné dosiahnuť (štát je viazaný čo do výsledku

stanoveného smernicou, formy a prostriedky si volí sám), ide väčšinou o dosiahnutie určitých
právnych, hospodárskych, sociálnych, či politických cieľov;

-

znamená absolútnu objektívnu povinnosť implementovať smernicu v stanovenej lehote a takým
spôsobom, aby bola implementovaná jednotne v právnych poriadkoch všetkých členských štátov.

Každému štátu je ponechaná možnosť voľby prostriedkov a spôsobu včlenenia smernice do jeho
vnútroštátneho práva. Postupy a prostriedky by však mali byť adekvátne cieľom a výsledkom
sledovaných smernicou. Nestanovuje sa teda povinnosť implemetnovať smernicu vo forme zákona, avšak
na druhej strane nepostačuje jej včlenenie len formou aktu, ktorý nemá právnu záväznosť, resp. nie je
všeobecne prístupný.

Rozhodnutia

Rozhodnutia sa týkajú jednotlivých prípadov, predstavujú právne akty, ktoré slúžia na riešenie

konkrétnych prípadov. Sú záväzné pre toho, komu sú určené, t.j. pre adresátov, ktorými môžu byť ako
fyzické tak aj právnické osoby, jednotlivci, skupiny jednotlivcov ale aj členské štáty. Rozhodnutia
dokonca môžu vyvolať konkrétne a bezprostredné právne účinky pre iné osoby, ako je adresát.

Keďže rozhodnutia vo svojej podstate nemajú všeobecnú právnu záväznosť, nepovažujeme ich za

pramene práva v pravom slova zmysle.

Rozhodnutie je záväzné ako celok, t.j. vo všetkých svojich častiach. Niekedy je problematické

odlíšiť rozhodnutie od iných právnych aktov vydávaných orgánmi Spoločenstiev. To, či ide o právny akt
záväznej povahy, ktorý by sa dal charakterizovať ako rozhodnutie, je potrebné zistiť na základe skúmania
obsahu a formy daného aktu.

Rozhodnutie má bezprostredné právne účinky, k jeho vykonaniu nie je potrebné prijať

vykonávací právny predpis.

Odporúčania a stanoviská

Čl. 249 ZES hovorí, že „odporúčania a stanoviská nie sú záväzné“. Príslušné dotknuté osoby

nemusia odporúčania a stanoviská rešpektovať, dodržiavať.

V súvislosti s účinkom odporúčaní a stanovísk sa hovorí o tzv. ochrane dôvery. Znamená to, že

tieto právne akty obsahujú posúdenie určitej situácie zo strany určitého orgánu Spoločenstiev a v prípade,
že dotknutá osoba sa spolieha na takto uvedené posúdenie, nesmie z toho pre ňu vyplývať nevýhoda.
V tom spočíva ochrana dôvery resp. dobrej vôle (dobrej vôle osoby rešpektovať právny akt, ktorý nie je
záväzný).

Cieľ odporúčaní a stanovísk spočíva v priblížení a popísaní určitých situácií alebo postupov

adresátovi, ktorému sú tieto akty určené. Adresátom sú hlavne členské štáty, niekedy však aj iné právne
subjekty.

Nezáväznosť týchto právnych aktov nespôsobuje ich bezvýznamnosť z právneho hľadiska.

Poskytujú totiž základ pre realizáciu ďalších konaní či iných postupov.

Atypické právne akty sekundárneho práva

Do tejto kategórie patria všetky právne akty sekundárneho práva neuvedené v čl. 249 ZES, ktorý

neobsahuje taxatívny a úplný výpočet druhov právnych aktov. Preto je možné, aby prostredníctvom
primárneho práva boli dodatočne upravené aj iné druhy právnych aktov.

Charakteristickými znakmi atypických aktov sú:

 adresnosť aktov smerom do vnútra Spoločenstiev, voči orgánom Spoločenstva alebo tretím štátom;

 neadresnosť voči členským štátom, ich občanom resp. fyzickým osobám a voči právnickým osobám

na území členských štátov;

 ide hlavne o akty organizačného, pracovného charakteru, programy a akty s fiskálnym účelom.

Pre všetky pramene sekundárneho práva platia určité pravidlá. Predovšetkým vykonávací právny

akt sekundárneho práva má nižšiu právnu silu ako ten sekundárny právny akt, na základe ktorého a na
vykonanie ktorého bol vydaný. Právne predpisy vydávané radou a komisiou majú rovnakú právnu silu, čo
obdobne platí o vzťahu právnych aktov rady a parlamentu. ďalej platí, že všeobecné predpisy majú
prednosť pred individuálnou úpravou.

Pokiaľ ide o formálne náležitosti predpisov sekundárneho práva, tie nie sú, s výnimkou jedného

článku obsiahnutého v Zmluve o ESUO, upravené. Došlo k vytvoreniu obyčaje, na základe ktorej sa dnes
právne akty označujú podľa druhu, obsahu a ďalších obsahových náležitostí. Vyplýva z toho, že formálne
nedostatky nemajú za následok neplatnosť právnych aktov.

Právne akty sa uverejňujú v Úradnom liste (Official Journal; niečo ako slovenská zbierka zákonov),

ktorý má dve časti:
časť L - legislatio; priestor pre právne predpisy
časť C - communicatio; priestor pre rôzne druhy oznámení

Uverejnenie právneho predpisu v Úradnom liste má konštitutívny účinok pre platnosť právneho

aktu. Pre určenie okamihu uverejnenia toho ktorého právneho predpisu je dôležitý dátum uvedený na
Úradnom liste.

Právne následky právnych aktov nastávajú, teda právne akty nadobúdajú účinnosť dňom uvedeným

v právnom predpise, ináč 20 dní po uverejnení v Úradnom liste.

Súdne rozhodnutia ESD a SPI

Základné zmluvné ustanovenie, na ktorom sa zakladá činnosť súdnych orgánov Spoločenstiev, je

čl. 220 ZES: „Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie práv pri výklade a uskutočňovaní tejto zmluvy.“

Z takejto formulácie vyplýva európskym súdom (t.j. ESD a SPI) úloha nachádzať právo a aplikovať

písané aj nepísané právo na konkrétne prípady v rámci súdneho konania. Nie je ich úlohou právo tvoriť.
Teda aj v prípade, ak súd používa právo nepísané (nekodifikované), nejde o súdnu tvorbu práva, ale o
nachádzanie a aplikáciu existujúceho nepísaného práva. Súd toto nepísané právo formou jeho aplikácie na
konkrétny príklad fixuje, t.j. stanovuje jeho presnú slovnú formuláciu.

Súčasťou činnosti súdov je aj vypĺňať medzery v práve, pričom v rámci európskeho práve je možné

medzeru chápať nielen ako absentovanie potrebnej právnej úpravy, ale aj ako

plánované (zámerné)

mlčanie zákona. Pri tomto druhom chápaní sa na činnosť súdov nevzťahuje zásada zákazu denegatio
iustitie.

Sudcovia pri výkone svojej činnosti kodifikované i nekodifikované právo dopĺňajú, hovoríme o

dotváraní práva. Deje sa tak v rámci aplikačného procesu avšak dopad tejto činnosti častokrát
prekračuje rámec inter partes (napr. konanie o žalobe o neplatnosť, rozhodnutie súdu o vyslovení
neplatnosť normy komunitárneho práva má podobný význam rozhodnutie ústavného súdu, lebo zaväzuje
aj tretie subjekty vrátane zákonodarcu).

Európskym súdom teda nemožno prisudzovať normotvornú právomoc. Na rozdiel od anglosaského

systému, kde súdom takáto právomoc patrí, nie je rozhodnutie ESD záväzné pre SPI, ibaže by išlo o
konkrétny prípad, kde ESD plní funkciu odvolacieho súdu. Je však evidentné, že judikatúra ESD požíva
vysoký stupeň autority, čo sa odráža hlavne v množstve opravných prostriedkov podaných v prípadoch,
kedy rozhodnutie komisie alebo SPI nerešpektovalo existujúcu konštantnú judikatúru ESD. ESD
podobne ako SPI nie je viazaný vlastnými rozhodnutiami a právnymi názormi, avšak oba súdy zo svojej
judikatúry spravidla pri rozhodovaní vychádzajú.

Aby bolo možné konštatovať, že z konkrétneho rozhodnutia sa vytvorilo obyčajové pravidlo, je

potrebné:
 aby išlo o nezpochybňovaný právny názor, z ktorého súdna prax nepretržite vychádza, a

 aby ostatné relevantné subjekty (najmä komunitárne orgány a členské štáty, v ktorých praxi sa toto

pravidlo dodržiava a aplikuje) považovali dané pravidlo za nespornú právnu skutočnosť.

Všeobecné právne zásady

Existujú na úrovni práva primárneho, teda sú nadradené sekundárnemu právu. Nemajú

kodifikovanú podobu, základ majú v právnych poriadkoch členských štátov.

O existencii všeobecnej zásady sa dá hovoriť vtedy, keď jej určitá koncepcia existuje v jednom

členskom štáte a ostatné členské štáty takúto koncepciu výslovne ani mlčky nepopierajú.

Obsahom všeobecných právnych zásad sú hodnoty spoločné všetkým členským štátom. Pre členské

štáty má byť spoločné chápanie podstaty hodnôt, pričom vyjadrenie hodnôt v písanom práve alebo vzťah
týchto hodnôt k vnútroštátnym právnym prameňom sa môže v jednotlivých štátoch líšiť.

Všeobecné právne zásady predstavujú základné kamene právnych kultúr jednotlivých členských

štátov, v tom spočíva ich najväčší význam a zmysel.

Všeobecné právne zásady možno členiť nasledovným spôsobom:

a) základné pravidlá prevzaté ESD
-

ide o pravidlá ako lex posterior derogat legi priori, lex specialis derogat legi generali;

-

ide o pravidlá prevzaté z vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov;

-

prevzatie týchto pravidiel ESD zdôvodnil tým, že ide o všeobecne uznávané, dodržiavané a
používané pravidlá vo všetkých členských štátoch, ktoré majú základ v rímskom práve;

b) princípy právneho štátu
-

ide o zásady prevzaté judikatúrou ESD, ktoré sa priamo viažu na zásadu resp. princíp právneho štátu;

-

napr. zásada spravodlivosti, zásada sociálnej spravodlivosti, dobré mravy;

-

ďalšie princípy zaraďované do tejto kategórie právnych zásad sú: princíp právnej istoty, princíp
ochrany dôvery, princíp zákazu retroaktivity;

c) právne zásady odvodené od ochrany ľudských práv
-

do tejto kategórie boli na základe činnosti ESD prevzaté nasledovné zásady: zásada rovnosti a zákazu
diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, zásada proporcionality, sloboda vyznania, zásada
ochrany súkromného života pred jeho ohrozením;

d) zásady týkajúce sa procesného práva
-

ide o zásady rozvinuté v oblasti civilného procesu, ktoré sa ale týkajú aj práva hmotného
(materiálneho);

-

napr. otázka napadnuteľnosti rozhodnutia opravným prostriedkom, premlčanie nároku zamestnanca,
miera zodpovednosti za škodu vzniknutú v budúcnosti, , premlčanie nároku na náhradu škody;

e) právne zásady týkajúce sa správneho konania
-

otázky neplatnosti správnych aktov, zodpovednosti za nesprávnu informáciu atď.;

f) právne zásady vypĺňajúce medzery v práve.

Hlavná časť všeobecných právnych zásad európskeho práva sa týka ochrany základných

ľudských práv v podobe hmotnoprávnych a procesných záruk.

V literatúre a v súdnej praxi sa môžeme stretnúť s troma slovnými spojeniami:

ľudské práva – pojem používaný hlavne v oblasti medzinárodného práva verejného a v oblasti ústavného
práva jednotlivých členských štátov;

základné ľudské práva – pojem používaný hlavne literatúrou;
základné práva – pojem používaný ESD, ktorý tento pojem, po jeho prvom použití v roku 1969 vo veci
Stauder, neustále rozvíja.

Posledne spomínaný pojem bol kodifikovaný Maastrichtskou zmluvou a zahŕňajú sa pod neho

predovšetkým ľudské práva chránené európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva vyplývajúce z ústavných tradícií jednotlivých členských štátov. Pričom je nevyhnutné
rozlišovať medzi základnými slobodami tvoriacimi základ vnútorného trhu (obsiahnuté v dohovore) a
základnými slobodami zakotvenými v Zmluve o ES, tzv. komunitárne základné slobody. Komunitárne
základné slobody obsahujú hmotnoprávny základ hospodárskej činnosti a jej zabezpečenie za účelom
rozvoja súťaže a zmluvnej voľnosti.
Úpravu základných komunitárnych slobôd, ktorá je súčasťou európskeho práva primárneho, nemožno ale
pokladať za úpravu ľudských práv. Zakladajúce zmluvy totiž neobsahujú kodifikáciu ľudských práv vo
forme katalógu. Poskytujú iba akýsi základ zakotvenia ľudských práv, ktorý je ďalej rozvíjaný
judikatúrou ESD. ESD vo svojich doterajších rozsudkoch konštatuje, že ľudské práva a ich záruky, ktoré
existujú v európskom právnom poriadku v nepísanej podobe, sa vždy v konkrétnom prípade zisťujú a
zohľadňujú.

ZES obsahuje ustanovenie vyjadrujúce metódu, ktorá je základom ochrany ľudských práv. „V

prípade mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstvo nahradí všetky škody spôsobené jeho orgánmi alebo
jeho zamestnancami pri výkone ich povinností v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právo
členských štátov.“ (čl. 288 ZES). podľa tohto ustanovenia teda existujú v oblasti mimozmluvnej
zodpovednosti všeobecné právne zásady spoločné pre právne poriadky členských štátov. Ak teda
neobsahuje ZES výslovnú úpravu, alebo ak sa táto úprava nedá zistiť ani výkladom, je dovolené
aplikovať právne poriadky členských štátov vo forme všeobecných právnych zásad spoločných pre tieto
poriadky. Takto dôjde k vyplneniu medzery v európskom práve.

Nielen súd, ale aj ostatné orgány ES aplikujúce európske právo sú povinné zachovávaním ľudských

práv. Neexistuje síce katalóg ľudských práv EU, ale praxou európskych súdov dochádza k vymedzovaniu
čoraz väčšieho počtu ľudských práv. Ani ESD ani orgány ES sa nesmú odchýliť od doposiaľ
dosiahnutého stupňa ochrany ľudských práv, nesmú teda redukovať ich stav ani podstatne modifikovať
rozsah ich ochrany. Čl. 6 ZES hovorí: „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ako ich zaručuje
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a
ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva“.
Toto ustanovenie zahŕňa aj povinnosť rozvíjať v prípade potreby nové ľudské práva. Ide v zásade o
nezrušiteľný článok, pretože na jeho zrušenie je potrebný súhlas všetkých členských štátov.

Právna sila pravidiel obsahujúcich základné ľudské práva je veľmi významná. Sú súčasťou

prameňov práva najvyššej právnej sily a majú prednosť pred sekundárnym právom.

Právne obyčaje

Základným prameňom obyčajového práva je právna obyčaj, ktorá je v európskom práve chápaná

rovnako ako vo vnútroštátnom práve. T. j. musia existovať dva prvky: consuetudo longeus a opinio
iuris. Na základe toho možno stanoviť, že právnou obyčajou sa stane určitá prax, ktorá je dodržiavaná
dlhý čas a o právnej záväznosti ktorej sú subjekty presvedčené.

K vzniku obyčajového práva dochádza rôznymi spôsobmi:

-

na základe praxe orgánov Spoločenstiev (tvorba tzv. organizačného práva);

-

vznik právnej obyčaje na základe používania určitej praxe právnymi subjektami, napr. členskými
štátmi;

-

vznik čisto ako dôsledok praxe členských štátov (komisia ako strážkyňa európskeho práva sa snaží
vzniku obyčajového práva brániť).

Z celkového hľadiska ale obyčajové právo nezohráva takú významnú úlohu v právnom poriadku ES

ani v právnom poriadku EU ako medzinárodné právo verejné.

Medzinárodné zmluvy ES o kooperácii a asociácii

Pri činnosti Spoločenstiev dochádza k uzatváraniu medzinárodných zmlúv verejnoprávnych aj

súkromnoprávnych.

Medziorgánové dohody. Zohrávajú významnú úlohu, pretože umožňujú spolupôsobenie dvoch

alebo viacerých orgánov, čím zároveň upravujú určité spôsoby konania a majú vplyv na konkretizáciu
primárneho práva. K vzniku dohody medzi orgánmi je nevyhnutné, aby existovala právomoc týchto
orgánov, konať v tomto smere a zároveň, aby nebola dohoda v rozpore s európskym právom. Takéto
dohody môžu mať za následok vznik záväzkov smerom navonok, ale aj dovnútra samotných orgánov.
Právnym základom tvorby týchto dohôd je povinnosť orgánov, stanovená primárnym právom,
spolupôsobiť pri plnení úloh Spoločenstiev. Existujú najmú v oblasti rozpočtového práva medzi
parlamentom a radou.

Medzinárodné zmluvy uzatvárané Európskymi spoločenstvami a tretími štátmi. Ide o zmluvy

medzinárodného práva verejného, z právneho hľadiska sú prameňmi medzinárodného práva verejného.
Tieto zmluvy, aj keď ich uzatvárajú spoločenstvá, sa netransformujú do práva ES. Nie sú tiež recipované
do vnútroštátnych právnych poriadkov, štátne orgány, úrady a súdy k nim pristupujú a používajú ich ako
zmluvy medzinárodného práva verejného.

Medzinárodné zmluvy, ktoré uzatvárajú spoločenstvá a členské štáty s tretími štátmi.

Typickým príkladom sú asociačné zmluvy uzatvárané podľa čl. 310 ZES: „Spoločenstvo môže uzavrieť
s jedným alebo viacerými štátmi alebo s medzinárodnými organizáciami dohody o pridružení, ktoré
stanovia vzájomné práva a povinnosti, spoločné akcie a osobitné postupy.“ V tomto prípade ide o tvorbu
zmlúv zmiešaných, t.j. spoločenstvá uzavrú zmluvu a podľa stanovených pravidiel ju začlenia do svojho
právneho poriadku a podobne členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami takejto zmluvy, ju musia
v súlade so svojím ústavnoprávnym postupom inkorporovať do svojich právnych poriadkov. Realizujú to
predovšetkým dvoma spôsobmi:
 mechanizmus transformácie

-

medzinárodná zmluva je transforomovaná do vnútroštátneho právneho poriadku, tzn. že súdy a iné

štátne orgány nepracujú a neaplikujú priamo zmluvu medzinárodného práva, ale vnútroštátny zákon,
ktorým bola zmluva transformovaná (používajú prameň vnútroštátneho práva);

-

napr. stav v SRN;

 koncepcia recepcie

-

používa sa vo Francúzsku;

-

medzinárodná zmluva sa ako prameň medzinárodného práva verejného preberá do vnútroštátneho

práva, tu ju používajú a aplikujú vnútroštátne orgány a súdy;

-

táto koncepcia si vyžaduje ústavnú ustanovenie stanovujúce prednosť tohto prameňa medzinárodného

práva pred právom vnútroštátnym;

Súkromnoprávne zmluvy. Uzatvárajú ich orgány spoločenstiev, ktoré sú vnútroštátnym právom

pokladané za subjekty práva, a teda je im umožnené takéto zmluvy uzatvárať (napr. zmluvy o nájme).

Terciálne právo. Ide o špecifickú kategóriu prameňov európskeho práva. Patria sem zmluvy,

ktoré medzi sebou uzatvárajú členské štáty za účelom splnenia úloh stanovených európskym právom.
Takáto zmluva nastupuje namiesto iných právnych aktov, ak jej uzavretie predvída primárne právo.
Napriek tomu sa zvyknú tieto zmluvy označovať ako sprievodné (terciálne) európske právo. Ide o
zmluvy, ktorých uzavretie a začlenenie do vnútroštátneho poriadku si vyžaduje dodržanie postupu
stanoveného ústavami jednotlivých členských štátov. Takýmito dohodami napr. sú:

Dohoda o postupnom zrušení kontrol na spoločných hraniciach z r.1985 (Schengenská
dohoda, nadobudla platnosť 1.3.1998);
Dohoda o Európskom hospodárskom priestore z r.1992 (EFTA) medzi 12 krajinami ES
a 7 vtedajšími štátmi EZVO;
Dohovor o príslušnosti súdov a výkone súdnych rozhodnutí v občianskoprávnych a
obchodných veciach z r.1968;
Dohovor o vzájomnom uznávaní spoločností a právnických osôb z r.1968;
Dohovor o práve aplikovateľnom pri dlhoch zo zmlúv z r.1980;
Dohovor o patentoch Spoločenstva z r.1989.

Únijné právo.

.

Únijné právo má svoj základ v Zmluve o Európskej únie. Je predstavované súborom právnych

noriem, ktoré upravujú Spoluprácu v zahraničnej, bezpečnostnej, vnútornej politike a v justícii medzi
členskými štátmi.

Povaha únijného práva a jeho odlišnosť od komunitárneho práva

Až do dňa vstupu do platnosti Zmluvy o EU bolo európske právo tvorené pomerne jednotným

systémom práva komunitárneho. Prijatím ZEU došlo k narušeniu tejto jednoty, keďže popri systéme
komunitárneho práva vznikol systém práva unijného. Čl. 1 ZEU hovorí: „Únia je založená na
Európskych spoločenstvách doplnených politikami a formami spolupráce stanovenými touto zmluvou.“
Existujú teda ustanovenia o spoločnej činnosti členských štátov, ktoré stoja mimo doteraz prijatých acquis
communautaire a tiež sa vymykajú z rámca prieskumnej právomoci ESD.

Unijné právo sa od práva komunitárneho odlišuje v niekoľkých aspektoch:

 prijímanie unijného práva sa realizuje za dodržania osobitných postupov (čl. 13, 31, 49 ZEU);

 v rámci týchto postupov je eliminovaná výsadná iniciačná právomoc komisie (akty sú prijímané radou

na návrh Európskej rady, členského štátu alebo komisie);

 cely tento systém práva (až na výnimky stanovené ZEU napr. č. 35) stojí mimo právomoc ESD.

Pokiaľ ide o platnosť aktov unijného práva, túto nadobúdajú akty vtedy, ak boli prijaté v súlade so

zakotvenými postupmi.

Pramene únijného práva

V rámci unijného práva rozlišujeme dve skupiny prameňov :
a) primárne unijné právo – Zmluva o EU
b) sekundárne unijné právo – právne akty vydávané v rámci EU, predovšetkým v rámci II. a III. piliera
EU.

Ad a) Primárne unijné právo

Tvoria ho čl. 1-7 a 11-53 Zmluvy o EU. Na rozdiel od Zmluvy o ES neobsahuje ZEU ustanovenia,

na základe ktorých by protokoly uzatvorené v súvislosti so ZEU tvorili integrálnu účasť tejto zmluvy
(ZES takéto ustanovenie obsahuje v čl. 311). Súvislosť medzi ZEU a jednotlivými protokolmi sa
posudzuje podľa obsahu. Všetky protokoly k Maastrichtskej zmluve a Amsterdamskej zmluve sa svojím
obsahom viažu hlavne na oblasť spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a na oblasť spolupráce vo
veciach justície a vnútra. Preto ich možno všetky považovať za súčasť primárneho unijného práva.

Primárne právo:

-

predstavuje základ pre sekundárne unijné právo;

-

dotýka sa Európskych spoločenstiev;

-

umožňuje zmenu primárneho komunitárneho práva;

-

má vyššiu právnu silu ako sekundárne právo unijné, ktoré musí byť s primárnym právom v súlade;

-

v prípade, že sekundárne právo odporuje primárnemu, nie sú tieto sporné akty sekundárneho práva vo

vzťahu medzi unijnými štátmi aplikovateľné a stávajú sa neúčinné.

Samotná Zmluva o založené EU predstavuje zmluvu medzinárodného práva verejného a

predpokladá uskutočňovanie svojho obsahu prostredníctvom vydania ďalších právnych aktov. Táto
zmluva nevytvára vlastný právny poriadok porovnateľný s právnym poriadkom vytvoreným na základe
zmlúv o európskych spoločenstvách. Nevytvára sa teda supranacionálny systém práva.

Ad b) Sekundárne unijné právo
Sekundárne unijné právo nepredstavuje zvláštny, členským štátom nadriadený právny poriadok.
Sekundárne pramene vznikajú totiž len v rámci II. a III. piliera EU.

Sekundárnym unijným právom nemožno meniť komunitárne právo.

Toto právo je právom zmluvných strán Zmluvy o EU. Pretože EU nemá plnohodnotnú

medzinárodnoprávnu subjektivitu, nenesie zodpovednosť za vydávanie a následky právnych aktov, ktoré
prijímajú orgány konajúce v mene členských štátov spoločenstiev.

Sekundárne unijné právo možno rozčleniť do niekoľkých kategórií podľa orgánov, ktoré právne

akty sekundárneho práva prijímajú.
1. právne akty Európskej rady
-

úlohou rady je predkladať základné podnety a zásadné predstavy o ďalšom rozvoji EU vo forme zásad

a všeobecných smerov;

-

zásady nepredstavujú samostatnú formu právneho aktu, splývajú so všeobecnými smermi;

-

všeobecné smery sú záväzným aktom, ktorý obsahuje základné ciele spoločnej zahraničnej a

bezpečnostnej politiky, vymedzujú základný rámec činnosti EU v oblasti II. piliera;

-

spoločné stratégie vymedzujú spoločné záujmy členských štátov, spôsoby ich realizácie

predovšetkým s ohľadom na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

2. právne akty Rady
-

ide o rozhodnutia, ktoré sú prijímané radou ako orgánom spoločenstva v podobe jeho najvyššieho

grémia a bez účasti predsedu komisie

-

je potrebné odlíšiť ich od iných rozhodnutí prijímaných zástupcami vlád členských štátov

zhromaždených v rade.

3. spoločné akcie
-

v zmysle ZEU sú záväzné;

-

rozhoduje o nich rada a to vo veciach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky;

-

ide o stanovenie všeobecných a osobitných cieľov, prostriedkov a postupov, ako aj podmienok na

realizáciu týchto akcií;

-

členské štáty sa od nich môžu odchýliť len v prípade vzniku neprekonateľných problémov pri

realizácii týchto akcií.

4. spoločné postoje
-

prijímané radou;

-

ide o spoločné postoje v oblastiach tvoriacich úpravu II. aj III. piliera EU;

-

publikujú sa v Official Journal v časti L;

-

prevládajúci teoretický názor na postavenie spoločných postojov spočíva v presvedčení, že spoločné

postoje majú viac politickú než právnu záväznosť.

5. rámcové rozhodnutia
-

prijímané radou za účelom zbližovania právnych predpisov jednotlivých členských štátov;

-

pre členské štáty sú záväzné čo do výsledku, ktorý sa má dosiahnuť.

6. iné akty sekundárneho unijného práva
právne akty prijímané v súlade s príslušnými ustanoveniami ZEU.