(prednáška č. 2)

Základ a charakteristika EÚ

1. Základ EÚ – tri piliere

Proces európskej integrácie sa niekedy prirovnáva ku budovaniu európskeho domu, v ktorom by

národy a národnosti Európy mohli žiť pod jednou strechou v mieri a v prosperite. Za taký dom je často
považovaná aj EÚ. Ako každá stavba aj EU má základy, ktoré ju majú podopierať a majú jej zaistiť
stabilitu a funkčnosť. Tieto prvky sa označujú ako piliere. Základom EÚ sú tri piliere. Prvým pilierom
sú tri Európske spoločenstvá. Druhým pilierom je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. Tretím
pilierom je policajná a justičná spolupráca v trestných veciach.

Prvý z týchto pilierov predstavuje Európske spoločenstvá, teda vnútorný trh a spoločné politiky.

Má supranacionálny – nadštátny charakter.
Orgány európskych spoločenstiev sú oprávnené vydávať právne akty, ktoré majú bezprostredné právne
účinky v členských štátoch. Toto oprávnenie nadobudli orgány ES tak, že členské štáty EÚ delegovali na
Európske spoločenstvá časť svojej suverenity. Ich záujmy sú takto uskutočňované prostredníctvom ES
a ich orgánov. Oproti ostatným medzinárodným organizáciám sa v orgánoch ES nemusia prijímať všetky
rozhodnutia absolútnym konsenzom, preto sa môže stať, že štát bude viazaný aj pravidlom, ktorého
prijatie nepodporil.

Prvý pilier – Európske spoločenstvo má právnu subjektivitu ako celok - odvodenú z prenesenej

suverenity členských štátov. Naďalej však samostatne existujú vedľa neho aj všetky tri európske
spoločenstvá ESUO, ES a Euroatom. Môžu tak uzatvárať medzinárodné zmluvy, vytvárať samostatn7
právny poriadok, ktorý je nadradený právu jednotlivých členských štátov.

Druhý pilier – spoločná zahraničná a bezpečnostná politika nemá nadnárodný charakter. To

znamená, že štáty zatiaľ samostatne a na vlastnú zodpovednosť realizujú svoju zahraničnú politiku, ktorá
má byť v súlade so spoločnými zásadami, smermi a nástrojmi SZBP určenými EÚ. Tieto sú prijímané
jednomyseľným hlasovaním. Základnými nástrojmi v rámci SZBP sú spoloční stratégie realizované
prostredníctvom spoločných akcií a spoločných postojov, ktoré majú zabezpečiť vznik a vykonávanie
jednotnej SZBP EÚ.

Cieľom SZBP je :

 chrániť spoločné hodnoty, základné záujmy, nezávislosť a integritu Únie v súlade s princípmi Charty

OSN;

 posilniť bezpečnosť Únie vo všetkých smeroch;

 zachovať mier a posilniť medzinárodnú bezpečnosť v súlade s princípmi Charty OSN, helsinského

Záverečného aktu a s cieľmi Parížskej charty, a to a na vonkajších hraniciach;

 podporovať medzinárodnú spoluprácu;

 rozvíjať a upevňovať demokraciu a zákonnosť a rešpektovať ľudské práva a základné slobody.

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika je výrazom úzkej politickej spolupráce v EÚ.

Amsterdamská zmluva integrovala ZEU ako súčasť vývoja EÚ do SZBP. Takto má byť vytvorená
Európska politiky bezpečnosti a obrany, teda obranná politika EÚ, ktorá môže viesť ku spoločnej obrane.
O tom ale musí rozhodnúť Európska rada a toto rozhodnutie na základe jej doporučenia musia prijať
členské štáty v súlade s ich národnými ústavnými princípmi. Je tu teda vidieť výraznú opatrnosť,
vyplývajúcu z slabej ochoty členských štátov vzdať sa svojej suverenity v tak dôležitej oblasti akou je
národná obrana.

Obranná politika EÚ má byť plne kompatibilná s politikou NATO. Má vstupovať do tých oblastí,

kde NATO nezasahuje. Majú to byť predovšetkým humanitárne, záchranné misie, misie k udržaniu
a nastoleniu mieru a misie bojových jednotiek k riešeniu krízy. Neplánuje sa však s vytvorením európskej
armády. EÚ plne rešpektuje NATO a plne rešpektuje členstvo a individuálne vzťahy členských štátov
k Severoatlantickej aliancii.

Otázky: 2, 3

Tretí pilier nemá supranacionálny charakter. Jeho cieľom je poskytovať občanom EÚ vysokú

úroveň ochrany v oblasti slobody, bezpečnosti a práva. V rámci tretieho piliera sa medzi štátmi EÚ
uskutočňuje spolupráca pri predchádzaní a potieraní rasizmu, xenofóbie, kriminality, terorizmu, obchodu
s ľuďmi, s drogami, so zbraňami, korupcie a podvodu. Na tomto základe spolupracujú policajné, colné,
súdne a iné orgány činné v trestnom konaní a dochádza k harmonizácii trestnoprávnych predpisov..

2. Právna subjektivita ES

Európske spoločenstvá boli založené zmluvami medzinárodného práva ako tri medzinárodné

organizácie s právnou subjektivitou. Vyplýva to priamo z ustanovení všetkých troch zakladajúcich zmlúv.
Rovnako aj Európske spoločenstvo bolo založené ako právny subjekt, čo vyplýva zo zmluvy o založení
ES.

Pod pojmom právna subjektivita sa všeobecne rozumie spôsobilosť mať práva a povinnosti, byť

ich nositeľom a spôsobilosť k právnym úkonom. Pri Európskych spoločenstvách rozlišujeme právnu
subjektivitu intrakomunitárnu, teda uplatňovanú vo vnútri spoločenstva, ako aj subjektivitu
extrakomunitárnu - uplatňovanú na poli medzinárodného práva voči ostatným subjektom medzinárodného
práva.

Intrakomunitárna subjektivita ES zahrňuje vzťahy spoločenstva k právnym subjektom vo vnútri

spoločenstva, teda voči jednotlivým členským štátom a ostatným subjektom práva nachádzajúcim sa na
území členských štátov.

Je to spôsobilosť mať práva a povinnosti vo vnútri členských štátov Spoločenstva. Vo všetkých

členských štátoch je Spoločenstvo považované za právny subjekt, za supranacionálnu organizáciu
a právnickú osobu a je mu priznaná spôsobilosť k právam a povinnostiam podľa právneho poriadku
daného členského štátu. Preto môžu Tri európske spoločenstvá a Európske spoločenstvo konať právne
úkony podľa občianskeho práva daného štátu, môžu žalovať a byť žalovanými, môžu nadobúdať majetok,
nakladať s ním....

Tri európske spoločenstvá konajú prostredníctvom svojich orgánov rovnako aj Európske

spoločenstvo koná prostredníctvom svojich orgánov.

Extrakomunitárna právna subjektivita je právna subjektivita, uplatňovaná na úrovni suverénov

medzinárodného spoločenstva. Pre posúdenie toho, či daná medzinárodná organizácia má
medzinárodnoprávnu subjektivitu alebo nie možno vychádzať z troch teórií:

Konštitutívne teórie :

1. Explicitná teória

- podľa ktorej je právna subjektivita priamo (explicitne - výslovne) ustanovená

v zakladajúcej zmluve. Ako výraz vôle zakladajúcich členov vytvoriť organizáciu s právnou
subjektivitou.

2. Implicitná teória

- podľa ktorej, ak výslovné ustanovenie subjektivity v zakladajúcej zmluve chýba,

môže sa subjektivita organizácie odvodiť z úloh a funkcií, ktoré sú organizácii v zakladajúcej zmluve
zverené, za predpokladu, že sú tieto úlohy a funkcie organizáciou skutočne vykonávané a organizácia
disponuje organizačnou štruktúrou, teda orgánmi, ktoré na základe vôle členov prijímajú rozhodnutia,
užívajú výsady a imunity a uzatvárajú s členskými štátmi zmluvy a pod. Teda organizácia fakticky
koná nezávisle od zakladajúcich členov. Táto teória vychádza zo zásady, že hoci zakladajúce štáty
v zmluve výslovne neuviedli svoju vôľu založiť organizáciu s medzinárodnou subjektivitou zverili jej
isté funkcie, povinnosti a zodpovednosť, čím ju vytvorili právomocnou k výkonu týchto funkcií.
(Túto teóriu založil Medzinárodný súdny dvor v roku 1949, keď preskúmaval Chartu OSN, pretože
ani Charta OSN nemá výslovné ustanovenia o právnej subjektivite OSN).

Deklaratórna teória :

Obyčajová teória uznania subjektivity - podľa ktorej, ak sa subjektivita organizácie nedá odvodiť ani
explicitne ani implicitne zo zakladajúcej zmluvy a organizácia disponuje aspoň mininálnou mierou
autonómie, orgánmi oprávnenými prijímať rozhodnutia a zastupovať ju navonok, môže sa organizácia

považovať za subjekt medzinárodného práva, ak jej právnu subjektivitu uzná medzinárodné spoločenstvo
ex post, cestou obyčaje.

Na základe tohto rozboru možno konštatovať, že všetky tri európske spoločenstvá a rovnako aj

Európske spoločenstvo sú subjektami medzinárodného práva na základe explicitnej teórie. Vo všetkých
zakladajúcich zmluvách zakladajúce štáty výslovne vyjadrili vôľu založiť organizácie s právnou
subjektivitou - viď čl. 281 ZES, čl. 6 ZEUO, čl. 184 ZEAE a čl. 282 ZES: „ Spoločenstvo má právnu
subjektivitu.“ a zároveň v zmysle implicitnej teórie disponujú organizačnou štruktúrou na vykonávanie
úloh a funkcií im zverených.

3. Obsah medzinárodno-právnej subjektivity ES
ES môže:
 vstupovať do medzinárodných vzťahov s ostatnými subjektami medzinárodného práva;

 ako rovný s rovným uzatvárať medzinárodné zmluvy;

 prijímať jednostranné opatrenia v rámci svojho teritória, ale ktoré môžu mať účinky aj navonok ES

napr. stanovenie ciel, dovozných kvót, hospodárskych sankcií v rámci spoločnej zahraničnej
a bezpečnostnej politiky (embargá);

 niesť medzinárodnú zodpovednosť;

 prijímať účasť v iných medzinárodných organizáciách;

 ako každý subjekt medzinárodného práva má právo komunikovať s ostatnými subjektami

medzinárodného práva verejného prostredníctvom diplomatických stykov vrátane užívania výsad
a imunít spojených s diplomaciou. (Aj v tejto oblasti je ES reprezentované svojimi orgánmi –
Európska komisia má cca 120 delegácií, misií a informačných stredísk v hlavných mestách
a v hlavných medzinárodných organizáciách: OSN, OECD, UNESCO, FAO a v Ženeve a vo Viedni
vo všetkých organizáciách tu sídliacich.).

4. Právna subjektivita EÚ

Názory na právnu subjektivitu a na medzinárodno-právnu subjektivitu Európskej únie nie sú

jednotné. Jedna časť autorov zásadne odmieta existenciu právnej subjektivity EÚ a druhá časť zastáva
názor, že Európska únia má základy tak právnej subjektivity ako aj medzinárodno-právnej subjektivity.

Na rozdiel od zakladajúcich zmlúv troch európskych spoločenstiev a Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, ktoré výslovne ustanovujú právnu subjektivitu týchto medzinárodných
organizácií, Zmluva o Európskej únii takéto ustanovenia neobsahuje. Preto je namieste otázka, či sú
splnené podmienky pre považovanie Európskej únie ako právneho subjektu v zmysle implicitnej teórie
alebo obyčajovej teórie uznania za právny subjekt.

Do určitej miery je podmienka implicitnej teórie teda zverenia pôsobnosti a

právomocí

zakladajúcou zmluvou, funkcií a

úloh,

ktoré má EÚ plniť v zakladajúcej zmluve splnená. Zmluva o EÚ

vytvára aj štruktúru orgánov EÚ- Európsku radu, jej predsedu, vysokého zmocnenca pre spoločnú
zahraničnú a bezpečnostnú politiku, zvláštneho zmocnenca pre politické otázky, politický výbor,
koordinačný výbor, okrem toho ako orgány EÚ vystupujú aj rada EÚ, Európska komisia, Európsky súdny
dvor.

Ďalej úprava formalizovaného postupu pre uzatváranie medzinárodných zmlúv v oblasti spoločnej

zahraničnej a bezpečnostnej politiky v č. 24 ZEU v podstate vytvára základ pre odvodenie medzinárodno-
právnej subjektivity EÚ.

Rovnako aj existencia inštitútu občianstva únie a s tým spojeného práva občanov členských štátov

využívať diplomatické zastúpenia ostatných členských štátov spolu s rozsiahlymi nadštátnymi
právomocami orgánov sú okolnosťami, na ktorých zástancovia právnej subjektivity EÚ zakladajú svoje
tvrdenia o existencii EÚ ako právneho subjektu.

Prevládajúci právny názor však nepovažuje Európsku úniu za právny subjekt. Je to odôvodnené

najmä tým, že žiadny z členských štátov doteraz nemal v úmysle poskytnúť únii právnu
subjektivitu v medzinárodnom práve verejnom, ktorý je predpokladom jej vzniku podľa
Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Len Holandsko sa za svojho predsedníctva vyjadrilo jasne
v prospech EÚ ako právneho subjektu tým, že vo svojom návrhu Amsterdamskej zmluvy napísalo slová :
„Únia má právnu subjektivitu.“ Tieto a ďalšie nadväzujúce ustanovenia boli však z návrhu zmluvy po

zvážení všetkými členskými štátmi vyškrtnuté. Teda už v samom vnútri EÚ je problém s uznaním jej
právnej subjektivity, o to viac je potom uznanie EÚ ako právneho subjektu medzinárodným
spoločenstvom otázkou ďalšej budúcnosti.

Európska únia je teda dnes medzinárodnou organizáciou sui generis, ktorá je naďalej otvorená

novým vývojovým tendenciám. Smeruje ku preklenutiu Európskych spoločenstiev a vytvorenie jedného
subjektu, založeného na princípoch federálnej únie, v ktorej dôjde ešte viac k oslabeniu suverénnych práv
členských štátov.

Právomoci EÚ a princíp subsidiarity a proporcionality

V zmluve o EU nie sú ani taxatívne ani demonštratívne vymenované právomoci EÚ a ani rámec jej
zodpovednosti. Rozdelenie právomocí medzi členské štáty a medzi EÚ vychádza len zo zistení členských
štátov, že určité problémy je vhodnejšie riešiť vo vzájomnej spolupráci ako samostatne v jednotlivých
európskych krajinách.

Tie oblasti, ktoré sa riešia na spoločnej úrovni má vo svojej kompetencii Európske spoločenstvo, ide
o oblasti tkzv. spoločných politík

– poľnohospodárstva
-

rybolovu

-

medzinárodného obchodu medzi štátmi únie a ostatným svetom

-

ochrana životného prostredia

-

výskum a technologický vývoj

-

ochrana spotrebiteľa,

-

ochrana zdravia

-

doprava

-

podpora spolupráce štátov EÚ v hospodárstve a sociálnej sfére

-

spolupráca s rozvojovými krajinami.

NA základe toho o ktoré oblasti ide takú úlohu potom Európske spoločenstvo plní. V prípade
Spoločných politík priamo riadi určitý sektor, v ostatných politikách je jeho aktivita obmedzená len na
koordináciu politík členských štátov, prípadne podnecovanie členských štátov k spolupráci, napríklad
v oblasti vzdelávania, odborného výcviku.
Každá aktivita ES prebieha za každých okolností a v každej oblasti na základe princípu

subsidiarity -

ten požaduje v ZEU aby v oblastiach, ktoré nespadajú výlučnej kompetencie ES pristupovalo ES k akcii
len vtedy, ak cieľ navrhovanej akcie nemôžu účinne dosiahnuť
Členské štáty samy, a môže byť teda vzhľadom na rozsah alebo efekt navrhovanej akcie účinnejšie
dosiahnutý na pôde ES .

Tento princíp je ďalej rozvinutý princípom proporcionality v Amsterdamskej zmluve : „Akcie ES by
nemali prekročiť hranice určené cieľmi stanovenými v zmluve .“

Revízie zakladajúcich zmlúv

Ako sa revidujú zmluvy :
O každej novej úprave zmlúv sa začne rokovať len vtedy, ak to pokladá za nevyhnutné väčšina
členských štátov. V tom prípade zasadá medzivládna konferencia, ktorá trvá niekoľko mesiacov. Počas
tohto obdobia zástupcovia členských štátov rokujú o jednotlivých článkoch, doplnkoch a zmenách
pôvodných zmlúv. Na záver rokovaní sa koná summit hláv štátov alebo predstaviteľov vlád, na ktorom sa
riešia záverečné, politicky najcitlivejšie problémy.
Rozhodujúcim však zostáva jednomyseľný súhlas s každou zmenou alebo s každým dodatkom k zmluve.

Keď sa dosiahne súhlas zúčastnených strán, diskusia pokračuje na pôde

jednotlivých členských štátov,.

Nová zmluva nadobudne účinnosť až vtedy, keď ju schvália ústavné orgány parlamenty alebo

referendum v jednotlivých štátoch.

1. Jednotný európsky akt.

-

Jednotný európsky akt posilnil demokratický charakter EÚ tým, že Európskemu
parlamentu dal pri rozhodovaní nové právomoci a Rade ministrov umožnil prijímať
rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou a nie jednomyseľne, čo spôsobovalo problémy.

-

Do inštitucionálnej štruktúry bola zaradená Európska rada.

-

JEA sa po prvýkrát oficiálne zmienil o hospodárskej a menovej únii, kládol dôraz na
zbližovanie hospodárskych a menových politík členských štátov.

-

JEA položil dôraz aj na nové formulovanie zahraničnej politiky. Vytýčil smer
komplexnej premeny doterajších troch európskych spoločenstiev na Európsku úniu.

2. Maastrichtská zmluva

V roku 1990 boli v Ríme začaté dve medzivládne konferencie, ktoré mali druhýkrát podstatne

revidovať zakladajúce zmluvy. Hlavnou úlohou prvej konferencie bolo vytvorenie zmluvného rámca na
vytvorenie Hospodárskej a menovej únie členských štátov. Druhá konferencia sa pod vplyvom politických
zmien po roku 1989 a tým aj nových výziev venovala vytvoreniu rámca pre užšiu politickú spoluprácu
v oblasti zahraničnej politiky, justície a vnútornej bezpečnosti.

Skoro ročné trvanie týchto konferencií vyvrcholilo v Maastrichte v decembri 1991, kedy bol

hlavami členských štátov prijatý návrh Zmluvy o Európskej únii. Zmluva o Európskej únii bola
v Maastrichte aj podpísaná dňa 7. februára 1992. Platnosť nadobudla 1. novembra 1993.

Maastrichtská zmluva vyjadrila ambíciu Európy prehĺbiť ekonomické spoločenstvo a pre členské

štáty vytýčila cieľ zomknúť sa ešte tesnejšie a nakoniec vytvoriť Európsku úniu.

- Vytvorila druhý pilier spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a tretí pilier spoluprácu v

justícii a vnútorných záležitostiach.

- Prehĺbila význam pojmu občianstva EU definovaním nových práv ( právo voliť, byť volený

v lokálnych a európskych voľbách, petičné právo. Právo odvolať sa k európskemu
ombucmanovi,

- Parlament získal širšie právomoci predovšetkým v legislatívnej oblasti právo spolurozhodovania

s Radou

3. Amsterdamská zmluva

17. júna 1997 hlavy členských štátov schválili revíziu zakladajúcich zmlúv v podobe

Amsterdamskej zmluvy. Je výsledkom medzivládnej konferencie konanej v rokoch 1996-1997. Bola treťou
zásadnou úpravou zmlúv, ktoré ES uzatvorilo.

Hlavným cieľom medzinárodnej konferencie bolo dosiahnuť pružnejšie prispôsobovanie sa

zmeneným ekonomickým a medzinárodným podmienkam, dosiahnuť zvýšenie efektívností inštitúcií EU,
priblíženie Spoločenstva občanom, dosiahnuť splnenia očakávaní občanov, a vytvoriť systém
umožňujúci rozširovanie východným a južným smerom.

Amsterdamská zmluva nadobudla platnosť po jej ratifikácii všetkými členskými štátmi 1. mája

1999. K hlavným zmenám, ktoré Amsterdamská zmluva priniesla patrí :

-

hlasovanie v Rade EU je upravené systémom veľkosti kvót pre prípady tzv. „váženého
hlasovania“

-

počet poslancov v parlamente nepresiahne 700

-

Komisia bude môcť označiť štát, ktorý sa neriadi základnými zásadami EU a hrubo ich
porušuje a budú mu môcť byť pozastavené niektoré práva, najmä právo hlasovať v Rade EU

-

v niektorých otázkach tretieho piliera získala Rada oprávnenie rozhodovať upravenou
kvalifikovanou väčšinou na rozdiel od jednomyseľnosti

-

podstatne sú posilnené právomoci inštitúcií EU v boji proti kriminalite.

Predpokladaným vývojom EU v súvislosti s jej plánovaným rozširovaním na juh a na východ

a v súvislosti so zmenami, ktoré priniesli Maastrichtská a Amsterdamská zmluva sa zaoberá súbor
dokumentov vypracovaný Európskou komisiou nazvaný Agenda 2000. Zaoberá sa otázkou aký dopad
bude mať rozširovanie na jednotlivé politiky EU a na jej finančný rámec. Zo správy vyplýva, že EU si je
vedomá dôležitosti rozširovania, ale zároveň si je vedomá, že predtým je treba uskutočniť mnohé reformy
vo fungovaní EU.

Agenda 2000 je rozdelená do štyroch základných častí:

1. štrukturálne fondy a štrukturálne politika – v tejto oblasti je podľa Agendy 2000 treba znížiť

počet naplňovaných cieľov a efektívnejšie využívať finančné prostriedky;

2. poľnohospodárska politika – kde je treba naďalej pokračovať v reforme s cieľom znížiť

podiel výdajov na ňu;

3. rozširovanie EU – kde je dôraz položený na splnenie všetkých prístupových kritérií

asociovaných krajín, aby aktivity EU boli ich vstupom posilnené;

4. budúce financovanie EU - tu Agenda konštatuje, že nie je treba meniť rozpočtové pravidlá

financovania EU a uvádza výšku finančných prostriedkov, ktoré sú vyčlenené na podporu
nových členov.

Súčasťou Agendy 2000 sú aj posudky, dotýkajúce sa krajín žiadajúcich o členstvo vypracované

na základe stanovených Kodanských kritérií o predvstupových stratégiách . Na základe týchto posudkov
bolo rozhodnuté, že do prvej skupiny štátov, s ktorými sa bude jednať o vstupe so EU budú zaradené
tieto štáty: Maďarsko, Poľsko, Estónsko, Česká republika a Slovinsko.