Prednáška č.1

1. Vývoj integračného procesu v Európe.

História vývoja integračnej myšlienky do druhej svetovej vojny.

. Integrácia, ktorá prebieha v Európe už niekoľko desaťročí je jedinečná v európskom aj

v celosvetovom meradle, pretože žiadny medzinárodný útvar alebo medzinárodná organizácia doteraz
nedospela k tak hlbokej a úzkej spolupráci.

Prvé myšlienky, v ktorých sa objavujú snahy o mierové usporiadanie európskeho priestoru

a dosiahnutie súdržnosti prostredníctvom spolupráce medzi štátmi, a objavujú už so vznikom prvých
štátnych útvarov na európskom kontinente.

K prvým integračným snahám možno zaradiť snahy európskych panovníkov Karola Veľkého,

Juraja z Poděbrad, Napoleona I. a iných. Aj znalci medzinárodného práva ako je Bluntchli, Rathenau,
Rousseau, Kant, sa vo svojich dielach zaoberali myšlienkou hlbšej spolupráce európskych štátov za
účelom dosiahnutia mieru na kontinente. Napríklad Kant sa svojom diele Večný mier zaoberal aj
myšlienkou Konfederácie európskych štátov. Tieto predstavy sa v priebehu dejín vyvíjali ale ich základ
bol rovnaký zachovať európskym národom mier a bezpečnosť, rozvinúť ich vzájomnú spoluprácu
v oblastiach ekonomických aj politických, aby sa tak vytvorila silná Európa, ktorá by bola stabilným,
rovnocenným a predovšetkým konkurencieschopným subjektom v medzinárodnom ekonomickom aj
politickom dianí.

Predovšetkým hrozivé dôsledky prvej svetovej vojny povzbudili mnohých veľkých mysliteľov

k tomu, aby sa myšlienke zjednotenej Európy venovali najmä s ohľadom na potrebu odvrátenie hrozby
opakovania sa takýchto ničivých dejín.

Prvenstvo projektu Paneurópy sa pripisuje rakúskemu grófovi Richardovi N. Coudenhovi-

Kalergi, ktorý vo svojom diele Paneurópa z roku 1923 formu zjednotenej Európy založil na
federatívnych a únijných princípoch. Jeho myšlienky ďalej rozvíjalo paneurópske hnutie, ktoré založil.
Hnutie v rokoch 1923 – 1943 organizovalo celý rad kongresov, na ktorých sa k myšlienke zjednotenej
Európy pripájali mnohí významní európski štátnici a politici.

Čestný predseda hnutia francúzsky predseda vlády a minister zahraničných vecí Aristid Briand

vo svojom prejave na zhromaždení Spoločnosti národov v roku 1929 navrhol zriadiť Európsky
federatívny zväz. V rámci zväzu by sa národy Európy mali možnosť radiť sa o svojich spoločných
zámeroch, robiť spoločné rozhodnutia a vytvárať spoločenstvo solidarity. Vzájomnú spoluprácu by mali
podľa Briandovho prejavu uskutočňovať národy Európy v hospodárskej, politickej a sociálnej oblasti, čím
by sa mal vytvoriť určitý zväzok bez toho, aby bola obmedzená suverenita zúčastnených štátov.

Na tomto svojom základe vypracoval v roku 1930 Memorandum Európskej federálnej únie,

ktorý adresoval vládam 26 európskych štátov, členom Spoločnosti národov. Memorandum obsahovalo
projekt politickej štruktúry Európskej federálnej únie, ktorá by umožnila vznik spoločného, všeobecne
prosperujúceho trhu na území európskych štátov a viedla by k zachovaniu mieru. Hospodárska spolupráca
medzi štátmi Európy sa mala rozvinúť do vytvorenia spoločného trhu, v rámci ktorého by
existovala podmienená a obmedzená sloboda pohybu tovaru, osôb a kapitálu. Aristid Briand navrhol aj
organizačnú štruktúru únie a základné princípy fungovania orgánov - rovnosť zastúpenia v orgánoch,
všeobecné podriadenie ekonomických otázok, colnej politiky a politických záujmov, avšak pri plnom
rešpektovaní nezávislosti a národnej suverenity každého zúčastneného štátu.

Briandov projekt bol vysoko ohodnotený Spoločnosťou národov, ktorá vyslovilo presvedčenie

že : „ úzka spolupráca medzi vládami Európy vo všetkých oblastiach medzinárodnej aktivity má zvláštny
význam pre zachovanie mieru.“

Bohužiaľ hospodárska a ani politická situácia, ktorá otriasala Európou

a svetom, zabrzdila ďalší rozvoj Briandovej iniciatívy. On sám krátko po prezentovaní svojho
Memoranda zomrel. Európske štáty, ktoré mali rozmanité historické, politické a kultúrne záujmy neboli
ešte zrelé na integráciu v tak na tú dobu pomerne rozsiahlom politickom zábere, ako to formuloval
Briand v Memorande.

Otázky: 1, 2, 4

Katastrofa druhej svetovej vojny však opäť výrazne ovplyvnila mnohé význačné osobností

k snahám o rozvíjanie aktivít na zjednotenie Európy. Francúzsky ekonomický poradca a politik Jean
Monet sa počas druhej svetovej vojny vrátil k Briandovým myšlienkam, avšak pochopil nezrelosť doby
na politickú integráciu a základ európskej integrácie videl v úzkej spolupráci v špecifických
ekonomických oblastiach. V roku 1940 vypracoval návrh Deklarácie o únii, v ktorom prezentoval
potrebu spojenectva Veľkej Británie a Francúzska vo vojne. V Alžírskom memorande z roku 1943 Monet
formuloval príčiny európskych konfliktov a nevyhnutnosť vytvoriť Európsku federáciu na princípoch
hospodárskej spolupráce

Integračné aktivity po druhej svetovej vojne.

Britský ministerský predseda sir Winston Churchill bol jedným z prvých, ktorý po ukončení

druhej svetovej vojne hovorili o dôležitosti európskej integrácie. Na svojom slávnom prejave
k akademickej mládeži na univerzite v Zurichu v roku 1946 vyzval k vytvoreniu „Spojených štátov
európskych“. Skúseností z druhej svetovej vojny ho priviedli k záveru, že zaručiť mier a zabrániť vzniku
rôznych nacionalistických a vojnových tendencií môže len zjednotená Európa : „ Existuje liek, ktorý by
za niekoľko málo rokov mohol urobiť Európu šťastnou a slobodnou. Je ním opätovné založenie európskej
rodiny, alebo jej pretvorenie do takej miery, ako to budeme vedieť a poskytnutie štruktúry, pomocou
ktorej bude môcť žiť v mieri, v bezpečnosti a slobode. Musíme vybudovať akési „Spojené štáty
európske.“ Konštatoval, že : „...Spoločnosť národov nezlyhala na princípoch a koncepciách, ale na tom,
že štáty, ktoré mali princípy realizovať, od nich odstúpili. Zlyhala, pretože vlády v tých dňoch sa báli
vyrovnať sa s faktami a konať, kým bol čas. Toto nešťastie sa nemusí opakovať...Prvým krokom je
utvoriť Radu Európy. Ak spočiatku nie sú všetky európske štáty ochotné alebo schopné spojiť sa do Únie,
musíme pokračovať v združovaní a spojiť tie, ktoré sa chcú a môžu...“

Vo svojich myšlienkach vychádzal Winston Churchill z princípov paneurópskych projektov, keď

napokon vo svojom prejave ocenil projekty a úsilie R.N. Coudenhove-Kalergiho a A. Brianda..
V Európskej organizácii, ktorú vyzval vybudovať mal mať podľa neho každý štát rovnaké postavenie, bez
ohľadu na to, či je to malý alebo veľký štát. Veľký dôraz v procese európskej integrácie však kládol na
iniciatívy Francúzska a Nemecka, s ohľadom na oduševnenosť obidvoch štátov.

Za iniciatívy Winstona Churchilla bol v roku 1947 vytvorený Výbor pre Spojené štáty európske.

Neskôr sa premenoval na Hnutie zjednotenej Európy, ktoré sa snažilo združiť rôzne proeurópsky
orientované organizácie a hnutia.
K najvýznamnejším hnutiam patrili Francúzska rada pre Európsku úniu, Nezávislá liga európskej
spolupráce, Európska únia federalistov a Hnutie Zjednotenej Európy. (Všetky tieto Hnutia sa v roku 1947
zlúčili do Medzinárodného výboru hnutia za jednotnú Európu.)

Program spoločnej hospodárskej spolupráce medzi európskymi štátmi bol základom pre realizáciu

plánu amerického ministra zahraničných vecí Georga Marshalla – Program Európskej obnovy
(Marshallov plán ). Jeho podstatou bola pomoc vlády USA všetkým európskym štátom s cieľom obnovy
vojnou zničenej Európy a podpory spolupráce európskych štátov.
Vo svojej predstave Spojených štátov európskych počítal W. Churchill aj so Sovietskym zväzom. Po
komunistickom prevrate v ČSR vo februári 1948 a po konečnom rozpade protifašistickej vojnovej
koalície sa Európa rozdelila na západnú a východnú a ďalšie integračné procesy už prebiehali oddelene.

Západná Európa začala sa realizáciou prvých integračných projektov.

V roku 1944 v Londýne podpísali štáty Holandska, Luxemburska a Belgicka zastúpené exilovými

vládami Zmluvu o založení colnej únie Beneluxu. Do platnosti však vstúpil až v roku 1948.

Zmluvné štáty Beneluxu a Francúzsko, Veľká Británia uzavreli Brusselský pakt

o Západoeurópskej únii. Na základe tejto dohody mali zmluvné štáty spolupracovať v oblastiach
hospodárstva, sociálnych vied a kultúry. V pakte sa zaviazali aj na vojenskú pomoc v prípade
ozbrojenému útoku na niektorý zo zmluvných štátov tretím štátom. Úlohy vyplývajúce zo zmluvy, ktoré
sa dotýkali obrany prešli neskôr na NATO

Bola podpísaná Brusselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci

a kolektívnej obrane z roku 1948. Podpísali je tieto štáty Belgicko, Francúzsko, Holandsko,
Luxembursko a Veľká Británia. Neskôr bola zmluva zmenená na Západoeurópsku úniu a v roku 1954
boli do nej prijaté Nemecko a Taliansko.

Parížskou zmluvou o európskej hospodárskej spolupráci z roku 1948 založili štáty Belgicka,

Dánska, Francúzska, Grécka, Holandska, Írska, Islandu, Luxemburska, Nórska, Portugalska, Švédska,
Švajčiarska, Rakúska, Talianska, Turecka, Veľkej Británie a vrchní velitelia okupačných pásiem
Francúzska, Veľkej Británie a USA v Nemecku Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu
(OEEC). Stala sa centrom koordinovania zahraničnej pomoci pre obnovu európskych štátov. Jej cieľom
bola úzka hospodárska spolupráca po ukončení Marshallovho plánu v roku 1952. Vypracovávala
spoločný program obnovy, zvyšovania výroby, výmeny tovarov a služieb, odstraňovania obmedzení
v obchode a v platobnom styku medzi členskými štátmi. Tým napomáhala aj k realizácii a napĺňaniu
integračných cieľov.

OEEC bola v roku 1960 zmenená na medzinárodnú Organizáciu pre hospodársku spoluprácu

a rozvoj (OECD). Dnes členmi tejto medzinárodnej organizácie aj mimoeurópske štáty a J e j c i e l e a ú
l o h y.

Povojnové integračné úsilie v oblasti medzinárodných obchodných vzťahov medzi európskymi

štátmi a USA, orientované prevažne na colnú politiku, vyústilo do podpísania Všeobecnej dohody
o clách a obchode (GATT) v Geneve v roku 1947 23 štátmi. Hlavný cieľ, ktorý sa ňou sledoval bola
liberalizácia svetového hospodárstva, podpora medzinárodnej deľby práce, odstraňovanie
protekcionizmu, vytvorenie colných únií a zón voľného obchodu a regionálna podpora hospodárstva.

Pre zabezpečenie bezpečnosti v politicky rozdelenej Európe vznikla Severoatlantická aliancia

(NATO). Zmluvu o spoločnej obrane podpísali vo Washingtone v roku 1949 Dánsko, Belgicko,
Francúzsko, Grécko, Holandsko, Island, Írsko, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko,
Turecko, USA, Veľká Británia. Nemecko sa stalo členom NATO až od roku 1954.

Ministri zahraničných vecí Západoeurópskej únie sa dohodli na založení Rady Európy. Vzniku

tejto novej organizácie predchádzali diskusie o tom, na akom princípe má byť založená a na akom má
fungovať. Skupina štátov na čele s Belgickom a Francúzskom zastávali koncepciu založenia Rady Európy
na federalistickom princípe. Svoje stanovisko odôvodňovali tým, že takto vytvorený útvar bude mať
dostatok reálnych právomocí a vytvorí stále zhromaždenie Spojených štátov európskych. Odlišnú
koncepciu založenia predstavovali štáty na čele s Veľkou Britániou a Írskom, podľa ktorých by nový
útvar mal byť založený ako medzivládna organizácia. Táto koncepcia sa nakoniec prijala ako konečná
a v roku1949 bola založená Rada Európy ako medzivládna organizácia, úlohou ktorej je podpora pri
uskutočňovaní základných ľudských práv, hospodárskeho a sociálneho pokroku. členom Rady Európy sa
môže stáť len štát, v ktorom sa uznávajú zásady právneho štátu, ľudských práv a základných slobôd.
Bližšie o Rade Európy v osobitnej kapitole.

Štatút Rady Európy podpísali v Londýne Belgicko, Francúzsko, Dánsko, Holandsko, Írsko,

Luxembursko, Nórsko, Švédsko, Taliansko a Veľká Británia.
Neskôr sa členmi Rady Európy stali aj iné európske štáty.

Pristúpenia ďalších štátov prebiehalo nasledovne .

Gécko, Turecko

1949

Island, Nemecko

1950

Maďarsko

1990

Rakúsko

1956

Poľsko

1991

Cyprus

1961

ČSFR

1992

Švajčiarsko

1963

Estónsko, Slovinsko 1993

Malta

1965

Slovensko,Litva

1993

Portugalsko

1976

Česko, Rumusnko

1993

Španielsko

1977

Andorra

1994

Lichtenštajnsko

1978

Lotyšsko, Albánsko 1995

San Marino

1988

Moldavsko, Ukrajina 1995

Fínsko

1989

Juhoslovanská rep.

1995

Macedónsko

1995

Rusko, Chorvátsko

1996

Sídlom RE je Palác Rady Európy v Štraburgu vo Francúzsku. RE sa skladá z Výboru ministrov,

parlamentného zhromaždenia a Sekretariátu.

Vytvorením Rady Európy položili európske štáty v ďalšej integrácii dôraz na demokraciu, právny

štát a ľudské práva. Významní európsky politici a štátnici však naďalej pokračovali v ekonomickej a
politickej integrácii.

Založenie troch európskych spoločenstiev ako základu EU

Nad Európou stále visel mrak po druhej svetovej vojne a naviac vytvorenie dvoch táborov

v Európe, západného a východného, vôbec neprispievalo k zabezpečeniu stability v regióne. Politici stáli
pred otázkou ako zabezpečiť, aby sa vojnové konflikty v Európe už neopakovali a ako udržať mierové
vzťahy medzi európskymi národmi. Ekonomický poradca francúzskej vlády Jean Monet zhodne
s nemeckým spolkovým kancelárom Konrádom Adenaurom videli zabezpečenie trvalého mieru v Európe
zmierením dvoch večných nepriateľov Nemecka a Francúzska. Jean Monet zastával názor že začať js
integráciou je treba v ekonomickej sfére. Bol hlavným iniciátorom tkz. Shumanovho plánu, ktorý
navrhoval fúziu západoeurópskeho ťažkého priemyslu. Robert Shuman, francúzsky politik, navrhol
spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, ktoré sú najdôležitejšími surovinami pre zbrojársky priemysel.
Základná myšlienka, z ktorej vychádzal bola tá, že ak niekto nemá kontrolu nad výrobou uhlia a ocele,
nemôže viesť vojnu. Uhliarsky a oceliarsky priemysel by bol kontrolovaný spoločným nezávislým
orgánom, čím by sa vytvorila spoločná sféra záujmov v zbrojárskom priemysle, ktorá by znemožňovala
viesť akúkoľvek vojnu medzi nimi. V spojení záujmov dvoch štátov pritom videli výzvu aj pre ostatné
štáty. Róbert Schuman podporoval aj spoločnú európsku obrannú politiku, na tú však ešte neboli európske
štáty pripravené.

Tento jeho plán bol oficiálne vyhlásený francúzskou vládou 9. mája 1950 ako Schumanova

deklarácia. Schuman predstavil plán nemeckému spolkovému kancelárovi Konrádovi Adenaurovi, ktorý
v ňom okamžite videl príležitosť pre mierovú Európu a schválil ho. Krátko nato zareagovali aj vlády
Holandska, Belgicka, Luxemburska a Talianska. Týchto 6 krajín podpísalo v Paríži 1951 Dohodu
o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ-
-Montánnej únie. Zmluva nadobudla platnosť po ratifikácii národnými parlamentmi 2. júla 1952.

Založením Európskeho spoločenstva bol položený základný kameň Európskej únie. Preto sa na

počesť zverejnenia Schumanovej deklarácie oslavuje 9. máj ako „ Európsky deň“- deň slávností a akcií,
kedy sa zdôrazňuje mierová spolupráca medzi národmi Európy.

Hlavnými cieľmi ESUO bolo prispievať k ekonomickému rozvoju, rastu zamestnanosti a životnej

úrovne v členských štátoch, racionalizácii výroby a to prostredníctvom spoločného trhu, v ktorom by
neplatili žiadne diskriminačné obmedzenia jednotlivých štátov.

K prehĺbeniu spolupráce medzi členskými štátmi a nepriamo aj ku medzinárodnej kontrole

Nemecka z obáv nad jeho aj keď už doznievajúcimi nacionalistickými tendenciami mala slúžiť aj zmluva
o Európskom obrannom spoločenstve, podpísaná v Paríži 1952. Podstatou projektu Európskeho
obranného spoločenstva bolo vytvoriť obrannú európsku armádu, zloženú z kontingentov členských
štátov. Podliehali by spoločnému politickému a vojenskému veleniu. Malo to byť obranné spoločenstvo
nezávislé od NATO, ale jeho kolektívny bezpečnostný systém by mal úzko súvisieť so systémom v rámci

NATO. Princíp na ktorom by Európske obranné spoločenstvo fungovalo mal byť podobný princípu, na
ktorom fungovalo ESUO.

Takýto model spoločnej obrannej politiky nebol však prijateľný vo všetkých krajinách. Najmä vo

Francúzsku, ktoré v ňom videlo ohrozenie národnej suverenity.

Francúzsky parlament ju v roku 1954 odmietol ratifikovať. Jej úlohy preto čiastočne prevzala

Západoeurópska únia, ktorá sa pretransformovala práve v roku 1954 zo Západnej únie. Mohla tak plniť
zamýšľané ciele práve preto, že už jej členmi od roku 1954 boli aj Taliansko a Nemecko.

Okrem iniciatívy vytvoriť Európske obranné spoločenstvo, Rada ESUO rozhodla aj o vypracovaní

zmluvy o Európskom politickom spoločenstve. Návrh na jeho založenie bol vypracovaný nemeckým
politikom Heinrichom von Brentanom. Predpokladal v ňom vytvorenie spoločného trhu s voľným
pohybom tovaru, osôb a dokonca aj vytvorenie jednotného menového systému. Vypracoval aj celú
organizačnú štruktúru, v ktorej predvídal viaceré orgány, ktoré dnes v rámci EU skutočne existujú. Na
takéto rozsiahle integračné kroky však bolo zrejme ešte priskoro. Tento pokus rovnako ako pokus
vytvoriť Európske obranné spoločenstvo nebol úspešný.

Založenie ESUO bolo teda jedným z úspešných začiatkov integračného procesu a dalo podnet

k ďalším aktivitám. Vytvorilo spoločenstvo s vlastnými rozhodovacími právomocami. Týkalo sa však len
dvoch odvetví – uhlia a ocele. Nakoľko iniciatívy v oblasti spoločnej obrannej politiky stroskotali, bolo
treba hľadať ďalšie kroky vedúce k zmierneniu hrozby vyplývajúcej zo studenej vojny a ďalšie postupy
v realizácii európskej integrácie. Svoje názory úspešne presadzovali zástancovia postupnej ekonomickej
integrácie zatiaľ bez politickej a vojenskej oblasti. Dôležitú úlohu v ďalšom integračnom procese zohrala
Rada Európy. Na jej pôde – Poradné zhromaždenie odporučilo Výboru ministrov, aby vyzval vlády
členských štátov a OECD ku vyššej miere hospodárskej spolupráce, vzájomnej pomoci a integrácie.
Výbor stanovil aj ciele, ktoré sa mali prostredníctvom hospodárskej integrácie dosiahnuť. Boli to
predovšetkým liberalizácia obchodu, zníženie ciel, spoločné využívanie a rozvoj jadrovej energie k
mierovým účelom, zlepšenie poľnohospodárskej výroby. Celé dva roky potom nasledovali rokovania
a diskusie o ďalšom postupe až nakoniec všetky aktivity vyústili do prijatia dvoch tkz. Rímskych zmlúv
zakladajúcich Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo atómovej energie
(ESAE- Euroatom). Zmluvy boli podpísané 25.3.1957 šiestimi členskými štátmi ESUO a do platnosti
vstúpili 1.1.1958.

Základnou úlohou EHS bolo podporovať vytvorenie spoločného trhu a prispievať k rozvoju

ekonomického života a stáleho hospodárskeho rastu prostredníctvom postupného zbližovania
hospodárskej politiky členských štátov. Euroatom má podporovať atómový výskum, zvýšenie
bezpečnosti jadrových zariadení a nadnárodnú kontrolu zaobchádzania so štiepnym materiálom
v súvislosti s mierovým využívaním jadrovej energie.

EHS a Euroatom znamenali užšie spojenie členských štátov, pretože upravovali spoločnú

hospodársku politiku, poľnohospodárstvo, dopravu, clá a pravidlá pre slobodný trh kapitálu a osôb.
Zriadili sa inštitúcie a rozhodovacie procedúry, ktoré mali umožniť zosúlaďovanie spoločných cieľov.
Vzhľadom k rovnakej členskej základni troch európskych spoločenstiev- ESUO, EHS a EUROATOM
a vzhľadom na ich v podstate rovnaký cieľ – spoločný trh a vzájomná nadnárodná spolupráca, začali sa tri
európske spoločenstvá chápať ako vzájomne sa doplňujúci celok pre ktorý sa vytvoril názov Európske
spoločenstvá. V súčasnosti predstavujú prvý pilier na ktorom je založená Európska Únia.

Už na zasadaní Parlamentného zhromaždenia Rady Európy boli prednesené dve zásadné

koncepcie integrácie Európy. Prvú z nich reprezentovala Veľká Británia spolu s Kanadou a USA (ako
štátmi s poradným hlasom). Jej podstatou bolo vytvorenie medzinárodnej organizácie bez
supranacionálnych inštitúcií. Druhá koncepcia podporovaná Francúzskom a Nemeckom zase uvažovala
o nadnárodnej štruktúre rozhodovacích orgánov, prenesením národných suverénnych práv jednotlivých
štátov na organizáciu.

Nie pre všetky západoeurópske štáty bol teda prijateľný princíp nadštátnosti - supranacionality,

ktorý bol zakotvený v zmluvách o troch európskych spoločenstvách. Štáty, ktoré s ním nesúhlasili, teda
štáty, ktoré sa ani nezúčastnili troch európskych spoločenstiev, ale mali záujem podporovať vytvorenie
spoločného trhu. Tieto štáty zoskupené v rámci OEEC po dlhých rokovaniach s členskými štátmi troch

európskych spoločenstiev uzavreli 4. 1. 1960 Európske združenie voľného obchodu (EZVO). Bolo
vytvorená podľa návrhu Veľkej Británie, ktorá tvrdošijne odmietala svoju účasť na colnej únii ESUO.
Spolu s Veľkou Britániou zakladajúcimi štátmi EZVO boli Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Rakúsko,
Švédsko, Švajčiarsko. Neskôr sa pridali Lichtenštajnsko, Fínsko a Island. Oproti Európskemu
spoločenstvu je EZVO medzinárodnou organizáciou, ktorá nemá nadnárodné prvky, a jej najväčšou
nevýhodou je, že nebola vytvorená medzi členskými štátmi colná únia. To spôsobilo, že väčšina
pôvodných členov už členmi nie je. V súčasnosti sú členmi EZVO len Lichtenštajnsko, Island a štáty,
ktoré nie sú členmi ES Švajčiarsko a Nórsko.

Budovanie colnej, hospodárskej a menovej únie

Dobudovanie colnej únie bolo ďalším krokom v integrácii Európy. Colná únia začala

fungovať v auguste 1968. Medzi členskými štátmi boli zrušené clá na dovoz priemyselných výrobkov, do
roka a pol boli odbúrané aj všetky clá na poľnohospodárske produkty. Na obchodovanie mimo ES bol
prijatý jednotný colný sadzobník, ktorý zaviedol jednotnú colná tarifu na dovoz z nečlenských štátov.
Odstránenie ciel medzi členmi EHS bolo výrazným úspechom. Obchod medzi krajinami EHS vysoko
vzrástol Európske firmy po prvý raz získali prístup na trh v rozsahu celého kontinentu tak, ako je to v
Spojených štátoch amerických a mohli využívať dynamický efekt otvorených hraníc. Colná únia tiež
znamenala, že aj obyvatelia pocítili praktický prínos európskej integrácie. Spotrebitelia získali možnosť
širšieho výberu tovarov vďaka dovozom z ostatných členských štátov.

V roku 1986, na základe podpísania Jednotného európskeho aktu, Spoločenstvo pristúpilo aj k

odstráneniu ostatných fiškálnych a daňových bariér, ktoré brzdili obchod a stáli v ceste smerujúcej k
utvoreniu jednotného trhu.

Formálnemu vzniku jednotného trhu predchádzalo vytvorenie
Európskeho hospodárskeho priestoru, ktorý na princípoch zóny voľného obchodu dohodlo ES

s krajinami Európskej zóny voľného obchodu v októbri 1991. Otvorenie jednotného trhu bolo stanovené
na 1.1.1993, odkedy až na určité výnimky sú naplnené štyri základné ekonomické slobody :

1. Voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi bez akýhkoľvek prekážok
2. Voľný pohyb osôb medzi členskými štátmi s právom usadiť sa, pracovať a žiť v ktoromkoľvek

štáte ES

3. Voľný pohyb kapitálu medzi členskými štátmi bez akýchkoľvek obmedzení a prekážok
4. Voľný priestor pre poskytovanie služieb na celom území ES

Jediným problémom, ktorý bol úplne odstránený až koncom roka 1996 boli rozdiely v dani

z pridanej hodnoty a z nich vyplývajúce kontroly tovaru na hraniciach. V súčastnosti je tovar zdaňovaný
v štáte pôvodu a hraničné formality preto odpadli.

Po vytvorení fungujúcej colnej únie nasledovali práce na prípravu hospodárskej a menovej únie.

Jej základom bola správa luxemburského predsedu vlády a ministra financií Pierra Wernera podľa ktorej,
by v rámci ES mohla byť v priebehu rokov 1970 až 1980 vytvorená hospodárska a menová únia. Tá by
zabezpečovala rast a stabilitu ES a prispievala by ku globálnej hospodárskej a menovej stabilite. Bola
dôležitým článkom ku ďalšiemu rozvoju politickej únie. Celkovo mala pozostávať z troch na seba
nadväzujúcich etáp.Vybudovanie hospodárskej a menovej únie sa však nepodarilo zrealizovať podľa
pôvodného časového plánu. K zavedeniu menovej únie došlo až od 1.1.1999.

Poslednou oblasťou, ktorá čakala na rozvinutie a konkretizáciu bola spoločná zahraničná

a bezpečnostná politika. O koncepcii vzájomnej spolupráce v týchto oblastiach začalo ES rokovať na
základe správy Etienna Davignona v roku 1970. Túto oblasť spolupráce formálne inštiucionalizoval
Jednotný európsky akt a zmluva o EU.